Slovenský klub v Békešskej Čabe

Čajové popoludnie s veršami čabianskych básnikov

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe si každý mesiac oživujú miestnu tradičnú slovenskú kultúru. V apríli si pripomenuli tvorbu čabianskych básnikov.

Úvodom stretnutia predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby, muzeológ a etnograf župného múzea Juraj Ando predstavil slovenských básnikov, ktorí voľakedy žili a tvorili v metropole dolnozemských Slovákov. Uviedol mená Štefana Belicu, Michala Kolimára (1916-1983), Jána Hrabovského, Jána Pelyho, Somolického a Dr. Jozefa Šimku. O Jánovi Gerčiovi (1909-1984) sme sa dozvedeli, že popri písaní básní bol aj autorom divadelných hier. Patril k najplodnejším ľudovým autorom. Spolu s učiteľom Jánom Sekerkom viedol ochotnícke divadlo čabianskych Slovákov. Spomínaní básnici uverejňovali svoju tvorbu v predvojnových číslach Čabianskeho kalendára, Čabianskeho hlásnika a Evanjelického hlásnika. Tu v rokoch 1931 - 1940 pod pseudonymom Janko V. Žofin uverejňoval svoje básne, ponášky ľudových piesní, čabiansky rodák, pedagóg, dirigent a skladateľ Ján Valašťan Dolinský (1892-1965). Začiatkom 20. storočia teda Slováci v Békešskej Čabe mali svoje tlačené periodiká, písali básne, hrali divadlo, teda mali pestrý kultúrny život.

Program v Spoločenskom dome národností na Békešskej ceste pokračoval predstavením sa súčasných čabianskych poetov. Najstarší bol 92-ročný člen klubu Juraj Šóti. Pochádza z čabianskej slovenskej rodiny. Od malička žije v meste. Kedysi bol obuvníkom, mal vlastnú dielňu, kde opravoval obuv. Úspešne sa venoval aj výtvarnému umeniu. Svoje kresby predstavil verejnosti na niekoľkých výstavách. Jeho koníčkom je záhradníctvo. Dodnes má vzorne obrobenú záhradu. Nie div, že aj vo svojich básniach sa zaoberá touto tematikou. Pri tejto príležitosti zarecitoval členom klubu báseň V záhradke. Jeho kolega od pera Michal Čičeľ je troška mladší, má „iba” 80 rokov. On strávil celý svoj život na sálaši a tak je jeho život organicky spojený s gazdovstvom. Choval kone, dokonca aj dostihové. Vášnivo sa zaoberal včelárstvom, bol včelárskym dozorcom. Vo voľnom písal básničky. Na čajovom popoludní zarecitoval báseň Na mamičku sa rozpamätujem. Na fínešskom sálaši sa r. 1937 narodila Emília Kováčová, najmladšia z trojice autorov. Teta Emília mala 17 rokov, keď jej zomreli rodičia. Po vydaji sa presťahovala do mesta. 35 rokov pracovala v stavebnej firme. Popri práci sa aktívne zapájala do kultúrneho života Békešskej Čaby. V 70. rokoch spievala v mestskom spevokole, ktorý dirigoval Ján Šutinský. R. 1973 bola zakladajúcou členkou slovenského klubu. Neskôr spievala v Slovenskom pávom krúžku. Ostala verná aj sálašskému spôsobu života. Na kraji mesta má záhradu, kde pestuje kvety a zeleninu na predaj. V lete každú sobotu predáva úrodu na trhu. Rada si spomína na svoje detstvo na sálaši. Napísala spomienky o pasení húsok, o Vianociach v ich rodine, o zabíjačkách a páračkách. Členom klubu predniesla báseň Sen, v ktorej si tiež spomína na zážitky z detstva.

Svojou prítomnosťou poctil podujatie poslanec mestského zastupiteľstva Tamáš Herczeg, ktorý tiež priniesol na stretnutie jednu zo svojich básní (Výzva). V slovenskom jazyku ju zarecitovala učiteľka materskej školy na dôchodku Mária Kiszelyová. Ako bývalá študentka čabianskeho slovenského gymnázia zarecitovala aj svoju báseň Stretnutie, ktorú napísala pri príležitosti 55. výročia založenia školy.

Hosťom posedenia bol divadelný umelec, laureát Ceny M. Jászaiovej Gyula Bartuš, ktorý predniesol svoje dielo Život v krčme.

Ďalším hosťom bol majiteľ a konateľ tlačiarne Sirályka, v ktorej tlačia aj slovenské periodiká, Ondrej Zeleňánsky. Narodil na samote vo Veľkej Marasti, kde spolu s manželkou býva dodnes. Od malička pomáhal rodičom pri všetkých prácach okolo hospodárstva. Prvé maďarské slová počul ako 6-ročný v roku 1947, keď do ich chotára prišli prví presídlení Maďari zo Slovenska. V mladosti sa venoval aj hudbe. Navštevoval hudobnú školu, učil sa hrať na husliach a na klarinete. Už ako 16-ročný hrával na svadbách a tanečných zábavách. V päťdesiatych rokoch, keď zaviedli družstevné hospodárenie, stratil motiváciu a po skončení poľnohospodárskej školy sa vyučil za tlačiara. Dve desaťročia pracoval v známom polygrafickom kombináte v Békešskej Čabe. Po privatizácii podniku si založil vlastnú tlačiareň. Ondrej Zeleňánsky je členom Čabianskej organizácie Slovákov a aktívne sa podieľa na jej činnosti. Vo voľnom čase píše básne, zaoberá sa genealógiou rodu a jeho koníčkom je chov holubov, v ktorom dosahuje aj medzinárodné úspechy. Na stretnutí predniesol svoju báseň Pamiatke naše.

Ildika Očovská

Luno - viac ako 18 miliónov návštev

Nespornou výhodou internetu oproti tlačeným médiám je jeho rýchlosť. Sám sa o tom deň čo deň presviedčam, keď cestou do redakcie listujem stránky istého zadarmo šíreného denníka. Väčšinu správ už poznám z internetu, veď čokoľvek sa vo svete udeje, už o niekoľko minút sa to objaví na spravodajských portáloch po celom svete. Je logické, že táto rýchlosť sa viacnásobne prejaví v prípade tlačených médií s nižšou periodicitou, akými sú napr. týždenníky. Samozrejme, tie majú inú úlohu ako denníky - namiesto oznamovania samotných správ skôr rozvíjajú, hlbšie spracúvajú mnohým už známe fakty. Tieto stručne a hrubo zhrnuté pravidlá však obstoja vo všeobecnosti, nie však v prípade takého špecifického periodika ako sú Ľudové noviny.

Náš týždenník je špecifický tým, že je určený pre konkrétny okruh čitateľov - v prvom rade pre Slovákov žijúcich v Maďarsku. Prináša väčšinou správy z ich vlastných podujatí, o ktorých celoštátne médiá informujú len ojedinele. Slováci z jednotlivých národnostných ostrovov nájdu v týždenníku informácie o sebe, ale aj o Slovákoch z ostatných regiónov Maďarska. Dlhé desaťročia tak platilo, že je to periodikum o nás - pre nás. Rozšírením internetu a založením portálu www.luno.hu sa však táto definícia trochu zmenila. Kdekoľvek na svete naťukáte do vyhľadávača spomínanú webovú adresu, môžete si prečítať novinky z nášho národnostného života. Prístup k Ľudovým novinám teda majú už aj takí čitatelia, ktorí pred rozšírením internetu o nich ani len nechyrovali, alebo sa k nim len veľmi ťažko dostali. Vďaka tomuto faktu sú Ľudové noviny v súčasnosti už o nás - pre celý svet.

O úspešnosti webovej stránky svedčia aj čísla návštevnosti, ktorých nárast je možné sledovať v ľavom stĺpci portálu pod hlavičkou LuNo - Štatistika. Od jeho spustenia v októbri roku 2004 zaknihoval vyše 18 miliónov návštev. V priemere to za sedem a pol roka činí približne sedemtisíc návštev denne, avšak v súčasnosti je toto číslo podstatne vyššie. Je prirodzené, že spočiatku, keď bol portál vo svete ešte neznámy, bola návštevnosť nižšia, no časom, ako sa postupne dostával do povedomia čoraz širšieho okruhu čitateľov, rástla aj jeho denná návštevnosť. V roku 2007 som vo svojej diplomovej práci venovanej Ľudovým novinám pri príležitosti 50. výročia ich založenia, spomínal 20-25 tisícovú návštevnosť portálu za týždeň. V súčasnosti sa toto číslo pohybuje okolo 30-35 tisíc denne! Tieto čísla mnohonásobne prevyšujú čítanosť tlačenej verzie týždenníka a svedčia o veľkom záujme o našu národnosť.

Aj z tohto dôvodu sa snažíme byť aktuálni a vykladáme na portál (samozrejme, v predstihu) nielen tie príspevky, ktoré uzrú svetlo sveta aj v tlačenej verzii periodika, ale aj rôzne predbežné správy, aktuality najmä z Maďarska, ale aj zo Slovenska a informácie o pripravovaných podujatiach týkajúcich sa našej národnosti.

Z údajov, ktoré máme k dispozícii, môžeme vyčítať nie príliš prekvapujúci fakt, že najviac návštevníkov máme zo Slovenska a z Maďarska. Mnohí sú na nás zvedaví aj v neďalekej Českej republike, ale aj vo vzdialenejších štátoch, akými sú Rusko, Švédsko či Dánsko. Najviac čitateľov máme v Európe, mnoho z nich, zrejme krajanov, nás pravidelne sleduje aj z Ukrajiny, Holandska, Veľkej Británie, Nórska, či dokonca z Islandu. Pravidelne nás čítajú aj mimo starého kontinentu, napr. v Kanade, v Spojených štátoch amerických, v Brazílii, či dokonca v Senegale, v Japonsku a v Austrálii. Okrem Antarktídy teda máme čitateľov na celej planéte! Záujem o nás je, ba rastie, čo je pre redakciu veľkým uznaním, ale i záväzkom. Snažíme sa preto pokračovať v nastolenom trende, byť aktuálni, zlepšovať sa a nie v poslednom rade kráčať s dobou. Z tohto dôvodu nás nájdete už aj na populárnej spoločenskej stránke facebook.

To všetko ale neznamená, že tlačená podoba novín sa stáva zbytočnou. Stále je iný pocit vlastnoručne listovať papierové strany novín, vystrihnúť si z nich zaujímavé príspevky, alebo odkladať si kompletné čísla do súkromného archívu, ako ich čítať na monitore. Pre mnohých príslušníkov staršej generácie, ktorí majú významný podiel medzi našimi čitateľmi v Maďarsku, je dokonca tlačená verzia stále jediným zdrojom informácií o našom národnostnom živote. Cieľom portálu preto nie je nahradenie týždenníka, ale jeho doplnenie a šírenie Ľudových novín do celého sveta. Dúfame, že rastúci trend bude pokračovať a ktovie, možno si časom podmaníme aj Antarktídu...

Zlatko Papuček

Mozaika z čívskej škôlky

Polovica apríla bola rušná pre škôlkarov v podpilíšskom Číve. Vtedy sa totiž uskutočnili dve také podujatia, na ktorých mohli predviesť, čo všetko sa naučili v tomto školskom roku. Materská škola a jasle Zlatá brána v Číve pravidelne usporadúva Očakávanie jari v miestnom kultúrnom dome. Nebolo to inak ani v tomto roku, keď 15. apríla mali najmenší možnosť predviesť nové riekanky, detské hry a tance svojim rodičom a starým rodičom. Každá veková skupina sa pripravila s programom vhodným pre svoj vek a vyčarila úsmev na tvárach publika.

O štyri dni sa uskutočnil Spoločný metodický deň troch materských škôl. Učiteľky materských škôl z Kestúca, Leányváru a hostiteľského Čívu sa stretli v rámci spolupráce mikroregionálneho združenia, ktoré vzniklo v júli 2010. Združuje tri materské a tri základné školy, pričom vo všetkých šiestich výchovno-vzdelávacích inštitúciách prebieha výučba národnostného jazyka. V Leányvári žijú Nemci a tamojšia škôlka a škola sa tiež zaoberajú zachovávaním národnostných tradícií. Hoci inštitúcie úzko spolupracovali aj predtým, vznik združenia inštitucionalizoval spoluprácu. Základné a materské školy majú podobné radosti a starosti pri výučbe národnostného jazyka, čo upevňuje ich spoluprácu. Program združenia zostavili tak, že prvý polrok je zameraný na základné a druhý na materské školy. Zahŕňa spoločné návštevy vyučovacích hodín, doškoľovania a stretnutia pedagogických zborov. V druhom polroku sa uskutočňuje odborný program pre materské školy. Cieľom vedenia združenia je, aby každá inštitúcia mohla predstaviť svoju činnosť partnerským školám.

Začiatkom apríla boli na návšteve kestúckej materskej školy a teraz mali možnosť spoločne si pozrieť ukážkovú hodinu Zuzany Jurkovičovej o jari. Veľkí škôlkari sa naučili nové slovíčka o kvetoch, zelenine, počasí, obliekaní sa, ale nechýbala ani hravá matematika. Ukážkovú hodinu ukončili predvedením dramatizovanej rozprávky Búdka.

Hostia mali možnosť pozrieť si budovu škôlky, vrátane nedávno odovzdanej soľnej izby, ktorú vytvorili vďaka pomoci rodičovského združenia a sponzorov. Soľná izba slúži na dennú prevenciu ochorení horných dýchacích ciest.

Rozbor ukážkovej hodiny sa uskutočnil v zborovni, kde k skromnému pohosteniu prispeli aj učiteľky škôlky domácimi zákuskami. Na rozlúčku dostali všetci hostia malý darček, ktorý tiež pripravili šikovné ruky hostiteliek. O týždeň sa učiteľky troch materských škôl znovu stretli, aby si pozreli, ako sa pracuje v nemeckej národnostnej škôlke v Leányvári.

Mária Voderaczká (ef)

Slávne OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Provokatívny maliar s citlivou dušou

Skúšku osudu neuniesol a dobrovoľne sa rozhodol ukončiť svoju pozemskú púť, no aj za čas, čo žil, zanechal dielo, ktoré svedčí o nevšednosti autora.

Cyprián Majerník sa narodil 24. novembra 1909 vo Veľkých Kostoľanoch, v roľníckej rodine. Rodičia, hoci nemali peňazí nazvyš, poslali talentovaného syna do meštianskej školy v Pezinku a potom na strednú hospodársku školu do Košíc. Tam však Cyprián dlho nevydržal, zlákalo ho štúdium na súkromnej maliarskej škole Gustáva Mallého v Bratislave, kde sa stretol aj so svojimi budúcimi spolužiakmi Kolomanom Sokolom a Jánom Želibským. Na jeseň roku 1926 prišiel ako sedemnásťročný do Prahy, kde ho zobrali aj bez maturity na Akadémiu výtvarných umení. Odvtedy sa Praha stala jeho druhým domovom.

V škole sa Cyprián Majerník po všeobecnej príprave dostal do špeciálnej maliarskej triedy profesora Jakuba Obrovského, ktorého zaujal svojou originalitou a zvláštnou provokáciou, ktorou akoby odmietal všetko konvenčné, čo sa neraz objavovalo u jeho spolužiakov. Tvorivo a veľmi rázne sa vyrovnal s mnohým dovtedy zaužívaným v slovenskom výtvarnom umení. Jeho práce vystavené na výročnej školskej výstave roku 1930 hodnotila kritika dosť ostro, ale s odstupom času treba dodať, že pravdivo: „Farebný zmätok a tvarové zúfalstvo nie sú ničím iným, len výstrednosťou, ktorá navyše nemá v sebe ani za mak slovenskej pôvabnosti.“ Maľoval síce aj obrazy, ktorými sa tematicky vracal do detstva: Na pastve, Dve Madony, Svadba, Morena, Procesie, akty - Ležiaca, ale niektorými obrazmi z tohto obdobia dokázal poriadne provokovať kritiku i verejnosť. Zo zaužívaných konvencií sa vymykal najmä pod vplyvom niektorých vtedajších francúzskych maliarov, blízka mu bola skupina fauvistov, medzi ktorých patril Henri Matisse či André Derain. V jeho obrazoch z tohto obdobia sa objavujú krikľavé farby, hrubá čierna čiara a celkove sa v nich odzrkadľuje vplyv tohto výtvarného smeru prvej polovice 20. storočia, ktorý zavrhol tradičné formy a techniky, uprednostňoval emócie a experimentovanie hraničiace až s extravaganciou.

Nečudo, že zakrátko si Cyprián Majerník chcel život, ktorý poznal z maliarskych plátien, aj „ohmatať“. Praha mu bola zrazu „pritesná“, a keď mu v škole pridelili štátne štipendium, ani minútu nezaváhal. Nemyslel na to, že ísť do sveta bez peňazí je trúfalosť a značné riziko. Štipendium totiž bolo viac-menej formálne a iba sčasti pokrylo cestovné náklady. Napriek tomu sa rozhodol vysnívaný Paríž navštíviť. Chudobný umelec však nemal v meste maliarov veľa šťastia. Naopak, pretĺkal sa po najlacnejších súkromných ubytovniach, často hladný, deprimovaný existenčnými problémami. Iba občas mu pomohli priatelia z Prahy i zo Slovenska, ale to málo, čo poslali, nestačilo ani na skromný život. Neutešená situácia sa odrazila v jeho tvorbe, no z kresieb a skíc vidieť, že parížske prostredie bolo preňho nevyčerpateľným zdrojom inšpirácie. Paríž - mesto tisícich tvárí - barov, krčiem, verejných domov, pouličných umelcov, maliarsky zúročil. Maľoval modelky, prostitútky, ľudí z ulice - postavy podobné postavám z Loutreacových a Degasových obrazov. Nepochybne ho zaujali aj obrazy Julesa Pascina - nahé postavy žien s pohľadom neprítomne upretým pred seba, akoby chceli zo seba striasť stereotyp premárneného života. Nepochybne ho zaujal aj sám rozporný umelec - síce majetný človek, ale celý život hľadajúci seba samého. Umelec, ktorý celý život pil, kreslil, miloval. Umelec, ktorý opitý s mnohoznačným úsmevom, s cigaretou v kútiku úst mnohokrát vyslovil presvedčenie, že každý maliar by mal zomrieť najneskôr ako štyridsaťpäťročný. Sám si túto lehotu predĺžil - o dva mesiace. Potom spáchal samovraždu…

Z parížskeho pobytu sa veľa diel Cypriána Majerníka nezachovalo, ale jeden z najpozoruhodnejších obrazov - Milenci na periférii - hovorí za všetko. Je na ňom nahá žena s podrezaným hrdlom na posteli a muž umývajúci si ruky. Aj taký život videl (žil?) v preslávenom meste.

Po polročnom pobyte v Paríži sa Cyprián Majerník na prelome rokov 1931 a 1932 vrátil do Prahy, kde prežil zvyšných trinásť rokov života. Žil na voľnej nohe a zarábali si kreslením karikatúr do novín. Nikdy nemal veľa peňazí, musel sa uskromniť a ešte sa k tomu pridali aj zdravotné problémy. Začala ho trápiť skleróza multiplex, ale ešte, chvalabohu, netušil, aký bude mať choroba priebeh.

Na jar 1935 mu v Prahe vo výstavnej sieni Elánu usporiadali prvú samostatnú výstavu, ktorá mala veľmi priaznivý ohlas. Na Slovensku ju paradoxne v denníku Slovák skritizovali a dokonca sa o nej písalo ako o „umeleckom paškvile“. Citlivému umelcovi nelichotivé slová nepridali. Ovplyvnený osobnými problémami, plný úzkosti a beznádeje, tušiaci blížiace sa vojnové nepokoje, utiekal sa opäť k svojim plátnam, kde hľadal istotu a cestu z problémov. Práce z tohto obdobia sú iné ako predchádzajúce. Maľoval prevažne kone, v tom čase namaľoval napríklad známy obraz Biely kôň. V roku 1937 na obraze Španielsky motív prvýkrát zobrazil skupinu ľudí a v Osudnom stretnutí namaľoval ozbrojených jazdcov a bezbranných ľudí ako štvancov.

Napriek pretrvávajúcim zdravotným problémom pripravil na jeseň roku 1940 druhú výstavu, ktorá sa konala v Alešovej sieni v Prahe. Na jar 1941 navštívil rodičov a priateľov v Bratislave. Janko Alexy mu dokonca pomohol previesť z Prahy a na Slovensku predať niekoľko obrazov. Za obraz Jazdci dostal roku 1942 výročnú cenu Umeleckej besedy v Prahe. No jeho zdravotný stav sa nelepšil, prenasledovali ho depresie, ledva udržal v ruke ceruzku, a to bol preňho najväčší problém, ktorý vyriešil po svojom. Alebo podľa obdivovaného francúzskeho maliara Julesa Pascina? Ako tridsaťpäťročný 4. júla 1945 - necelý mesiac potom, ako sa oženil so svojou dávnou družkou Karlou Patočkovou - spáchal samovraždu.

V Bratislave bola po Cypriánovi Majerníkovi dlhé roky pomenovaná výstavná sieň.

Jozef Leikert

Slovenský oblastný dom v Dunaeďháze

Podľa niektorých historických prameňov bola obec znovuosídlená v rokoch 1680-1690, iné materiály datujú túto udalosť do roku 1702. Noví obyvatelia sa stali zmluvnými poddanými. V roku 1715 sa obec v súpise nevyskytuje, v roku 1720 je tu 10 slovenských priezvisk svedčiacich najmä o pôvode zo Zvolenskej stolice. Neskôr sa sem prisťahovali aj kolonisti z Hontianskej a Novohradskej stolice. Slovenský ráz si obec zachovala do 20. storočia. Prevažná väčšina obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom, blízkosť Dunaja spôsobila, že sa tu ľudia živili aj rybárstvom. Bol tu známy vodný mlyn a významná lodná doprava. Prevažná väčšina obyvateľstva je evanjelického vierovyznania, kostol v barokovom štýle bol postavený v roku 1775.

Budova Slovenského oblastného domu pochádza z polovice 19. storočia, je typickým domom chudobných roľníckych rodín z Dunaeďházy. Stavebný materiál poskytovala okolitá príroda - steny sú z nabíjanej hliny, drevo na strešnú konštrukciu pochádza z inundačných lesov, krytinou je trstina, ktorá sa bohato vyskytovala v okolitých močiaroch. Majiteľom domu bola rodina Petrikovcov. Pôdorysné členenie pozostávalo z izby - „veľká chyža”, kuchyne a komory. Podlaha domu je udupaná hlina, ktorú získavali z jám na konci dediny, časti nazývanej „Jamiská”. Vo „veľkej chyži” pôvodne bývalo 6 osôb, tu sa nachádzajú posteľ, skriňa so zásuvkami - „kasnička”, rohová lavica, kolíska a do „eďházskeho” odevu oblečené figuríny. Na základnej hrade sú vyložené evanjelické spevníky a rodinná Biblia. Zaujímavosťou izby je hranatá pec, ku ktorej patrí murované ohnisko „šparhelt”, ktoré slúžilo na varenie a kúrenie počas veľkej zimy. Z pitvora sa dalo kúriť v peci vo „veľkej chyži”, tu sa varilo a pieklo. Komora pôvodne slúžila na uskladňovanie potravín, hlavne údenej slaniny a mäsa. Tu stojí „tulipánová láda“, pri stenách je kuchynské náradie, pletené nádoby atď., tu skladovali také náradie a nástroje, ktoré nepoužívali každodenne. Na dvore možno vidieť otvorenú kôlňu, je tam roľnícky voz, hasičský voz, kováčske mechy. Na dvore sú aj náhrobné kamene prenesené zo starého cintorína. Slovenský oblastný dom slávnostne odovzdali v roku 1985, o zber materiálu a prevádzkovanie múzea sa zaslúžil Sándor Hopka, v súčasnosti dom spravuje Obecný úrad v Dunaeďháze.

Podľa publikácie Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku,

Vydavateľstvo Legatum 2009

Slovenská gazdinka 2012

Naše gazdinky s prvou dámou SR

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) a Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti usporiadali v rezidencii veľvyslanectva stretnutie žien slovenskej národnosti Slovenská gazdinka - alebo stretnutie Sloveniek so Slovenkou, spojené s výstavou tradičných koláčov. Na tohoročné podujatie pozvali organizátori predovšetkým aktivistky v kultúrnej oblasti a učiteľky, keďže neformálne diskusné fórum bolo zamerané na tému Kultúrne dedičstvo - prameň našej národnej hrdosti.

Stretnutie, ktoré sa konalo 21. apríla, poctili svojou účasťou manželka prezidenta Slovenskej republiky Silvia Gašparovičová a predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Milan Vetrák. Vzácnych hostí privítal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss. - Sme veľmi radi, že ste si znovu našli čas a zavítali ste medzi krajanov a že slovenské ženy z Maďarska budú mať príležitosť porozprávať sa s vami o svojich radostiach a ťažkostiach. Samozrejme, všetci sme radi, že budeme môcť opäť sa presvedčiť o tom, aké tradičné slovenské jedlá, najmä koláčiky, sa ešte zachovali medzi našimi krajanmi v Maďarsku, - povedal Peter Weiss. Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková tiež vyslovila radosť z toho, že sa znova podarilo uskutočniť toto podujatie. - Minulý rok a tento rok priniesol mnoho zmien, neistôt a obáv v živote Slovákov v Maďarsku. V tomto svete je vždy treba nájsť istoty. Vieme, že toto je také podujatie, na ktoré vždy ochotne a s úprimným záujmom o nás prichádza prvá dáma Slovenskej republiky pani Silvia Gašparovičová, my prichádzame na veľvyslanectvo ako domov a sme veľmi radi, že máme Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý je tiež naša istota a opora, keď prežívame starosti a radosti. Prišli medzi nás riaditeľky škôl, novinárky, veľa učiteliek a jednoduchých obetavých žien, ale v jednom sme si všetci rovnakí. Spája nás nielen to, že sme Slováci, ale aj to, že sme hrdí na to, že sme Slováci a cítime, že chceme byť Slováci, - povedala pani predsedníčka a odovzdala vzácnym hosťom najnovšiu publikáciu Organizácie komlóšskych Slovákov Ozdobná kultúra komlóšskych Slovákov a hodinky z keramiky. Po vrúcnom zvítaní sa a po príhovoroch prvá dáma Slovenskej republiky podarovala predsedníčke ZSM publikáciu o najnovšej výstave Národnej galérie a pán veľvyslanec jej daroval keramickú ozdobu na stenu. - Chcem poďakovať všetkým vám, milé krajanky a krajania, ktorí sem každý rok prichádzate. O tom, že k vám chodím veľmi rada, svedčí skutočnosť, že som tu už siedmy raz, - povedala pani Gašparovičová a poďakovala pánovi veľvyslancovi za zabezpečenie priestorov, za pohostenie a Ruženke Egyedovej Baránekovej za to, že sa tak usilovne stará o Slovákov v Maďarsku. - Veľmi sa teším, že tu môžem byť dnes s vami. Na tejto akcii som po prvýkrát, ale veľa som už o nej počul. Ako tu odznelo, je obdobie veľkých neistôt. Táto doba si vyžaduje silné osobnosti, ľudí, ktorí majú stále ešte vo svojom vnútri, vo svojom srdci národnú hrdosť. Budeme mať dnes možnosť zhovárať sa o tom, že národná hrdosť je prameňom kultúrneho dedičstva a dá sa to povedať aj naopak, kultúrne dedičstvo je prameňom národnej hrdosti. Pevne verím, že my si tú národnú hrdosť zachováme naďalej a úrad sa snaží byť pri vašich aktivitách nápomocný, - povedal Milan Vetrák a odovzdal Silvii Gašparovičovej, Ruženke Egyedovej Baránekovej a Petrovi Weissovi pamätnú medailu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Po privítacích slovách si prítomní mohli pozrieť bohato prestretý stôl so súťažnými vzorkami a povzbudiť porotu na čele s pánom veľvyslancom do sladkej, ale náročnej práce. Slovenské gazdinky sa zatiaľ presunuli do salónika, kde ich v rámci kultúrneho bloku zabávali mandolínová kapela Tremolo zo Slovenského Komlóša pod vedením Pavla Karasza a Detská heligonkárska skupina z Hrušova. Potom si v neformálnej diskusii s manželkou prezidenta SR a predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí vymieňali názory o situácii našich slovenských škôl a o našej kultúre. Zhodli sa v tom, že treba pokračovať v doterajších snahách zefektívňovania výučby napr. formou organizovania osvedčených pobytov v škole v prírode na Slovensku, zabezpečovania názorných pomôcok zo SR, ale odznel aj návrh za pomoci hosťujúcich učiteľov zintenzívniť slovenskú komunikáciu v materských školách.

Po diskusii sa účastníci stretnutia presunuli do miestnosti, kde ich čakal obrovský hojne prestretý stôl s domácimi zákuskami, koláčmi a slaným pečivom. Tu predseda poroty za pomoci tajomníčky ZSM Moniky Szabovej vyhlásili výsledky. V kategórii sladkých koláčov na prvom mieste skončila so syrovníkmi Mária Štullerová, druhé miesto za koláč Čierna ruža obsadila Katarína Gerhardová a tretie miesto za tvarohové trubičky získala Valéria Petőfiová. V kategórii slaných koláčov triumfovali kapustníky Gizely Molnárovej, za druhé najlepšie vyhlásila porota kapustové tašky Judity Šomodiovej a za tretie pagáče s medvedím cesnakom Vilmy Kopáčiovej

Zvláštne ceny udelila porota pozostávajúca z mužov predovšetkým za estetický dojem, umeleckú hodnotu. Prvú cenu získala Andrea Kertészfiová za tortu s bábikou, druhú cenu si odniesla Alžbeta Monoštoriová za pirohy a tretiu cenu vyhrala šachová torta Kataríny Sivekovej. Nasledovali ceny ÚSŽZ. Na prvom mieste so sadlovými rohlíkmi skončila Katarína Vízváriová, na druhom mieste s ružičkovými šiškami Anna Tóthová, ktorej udelili aj tretie miesto za bábovku. V kategórii mimoriadne koláče prvú cenu dostal baranček z Hrušova, druhú cenu získali muffíny Silvie Vizíkovej a tretiu cenu tortičky Heleny Homogovej. V kategórii Cena veľvyslanectva prvú cenu dostali višňové koláče Moniky Szelényiovej, druhú tvarohovníky Zuzany Škrabákovej a tretiu trojfarebný zákusok Anny Tóthovej, ktorá získala celkovo tri ocenenia. Fánky (herouke) Márie Krčmériovej Ďurkovičovej vyhrali osobitnú cenu veľvyslanectva. V kategórii „chlapský koláč“ osobitnú cenu vyhrala pálenka zo zelených orechov Evy Dömeovej.

Po vyhlásení výsledkov sa prítomní mohli nielen kochať vo vystavených zákuskoch, ale ich aj ochutnať. Slovenská gazdinka - alebo stretnutie Sloveniek so Slovenkou - skončilo vo veselej nálade pri hrušovskej a komlóšskej hudbe a pri priateľských rozhovoroch.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Pravidlá premávky

Z posledného obdobia ma zaujala správa o sivom, doteraz neznámom fideszáckom poslancovi Márkovi Bíróovi, ktorý vyhlásil boj (revolúciu?) proti najnovšiemu sprísneniu pravidiel cestnej premávky a najmä zvyšovaniu pokút za najrôznejšie prehrešky. Predstavte si, že driečny poslanec zašiel medzi svojich voličov a dostal také signály, že sankcie a niektoré pravidlá sú prehnane prísne, až kruté. Otec vlasti nelenil a hneď predložil tému svojej parlamentnej frakcii. Čuduj sa svete, tá neodmietla túto iniciatívu zdola, nesfúkla zo stola protestný individuálny hlas. Naopak, tento postoj, že pravidlá cestnej premávky (KRESZ) treba prešetriť, dokonca by nebolo zlé vytvoriť nové, lebo súčasné regulujú aj to, čo by nemuseli a najnovšie zvýšené priestupkové pokuty sú prehnané, teda s týmto názorom iniciatívneho jedinca súhlasil aj kolektív frakcie strany Fidesz. A takmer šokujúci záver: treba to povedať aj ministrovi vnútra Pintérovi! Preboha, aby z toho nebola nejaká vzbura!

Nie sú zanedbateľné argumenty poslanca Bíróa. Podľa neho jednoduchý vidiecky človek nie je schopný zaplatiť neúnosnú pokutu za to, že so svojím autom prešmykne cez križovatku na oranžové svetlo. A keby v tom istom mesiaci, ako spáchal tento priestupok, povedzme prešiel ešte cez plnú čiaru, ďalej by svoje auto vzápätí predal a zabudol ho prepísať, nuž, za túto „zločineckú“ sériu by mohol prísť aj o vodičský preukaz. A keď do 30 dní nezaplatí pokutu, môže sa ocitnúť aj v árešte. Čo je to, ak nie nivočenie a gniavenie pospolitého ľudu?! A tomu treba urobiť koniec, preto minister vnútra musí ísť na raport pred frakciu.

Akurát sa čudujem, prečo na tento nápad - zmierniť pravidlá a pokuty - neprišiel niekto zhora. Veď v oblasti zmeny pravidiel - čohokoľvek - má vláda bohatú prax. Takisto má bohaté skúsenosti s tým, komu a kedy dať zelenú či oranžovú a koho stopnúť červeným svetlom. Napríklad červenú (aj kartu) dostal P. Schmitt, logicky zelenú J. Áder - premávka sa stala priehľadnou. Alebo totálnu zelenú vlnu budú mať nové dane a poplatky, ktoré zasa zrejme spôsobia dopravný chaos a havárie, pravda, na vine je tu Brusel. Chcem tým len naznačiť, že nedajú sa vždy vopred odhadnúť dôsledky zmien. Dá sa však vopred vidieť, ako sa skončí hociktorý diel voľnej filmovej série Die Hard (Smrtonosná pasca - Drágán add az életed), ktorého 5. časť sa práve nakrúca v budapeštianskych uliciach a spôsobuje sústavnú zápchu. Vždy to dopadne tak, že akčný hrdina, ktorého stvárňuje legendárny herec Bruce Willis, vyrieši aktuálny svetový problém a zlých chlapcov totálne zlikviduje. Aj jeho heslom je totiž: kto nie je s nami, nie je nikde...

Zaujímavý osud slovenčinárky

Na slovíčko s Katarínou Kollárovou

Sympatická štíhla, vysoká blondínka s dvoma deťmi. Dcérka je ako ona - štíhla, vysoká, usmievavá a synček s tváričkou anjelika. Stretávame sa skoro každé ráno na parkovisku budapeštianskej slovenskej školy, kde mi vždy usmievavo máva trojčlenná rodinka. (Samozrejme, majú aj štvrtého člena, ale o tom neskôr.) Zoznámili sme sa a vysvitlo, že Katarína Kollárová nie je len na výzor sympatická, naozaj je taká.

Volá sa Katarína Kollárová Batová, je učiteľkou slovenčiny a nemčiny v slovenskom gymnáziu v Budapešti. Jej starí rodičia žili v Pilisborosjenő, stará mama hovorila po slovensky, nemecky a maďarsky. Jej nebohý otec sa volal František Jozef Bato, bol zubným lekárom a za detstva žil v Szigetszentmiklósi. Keď mu vo vojne zomrel otec, mal len dvanásť rokov. Matka ostala sama s troma deťmi. Najstarší, Katkin otec, jej musel pomáhať uživiť rodinu. Odišiel pracovať do miestnej fabriky na výrobu lietadiel. Po druhej svetovej vojne, v čase výmeny obyvateľstva, sa rodina odsťahovala na Slovensko, do dedinky Imeľ, neskôr do Nesvád. Katkin otec mal vtedy 15 rokov. V Nemecku na výlete spoznal farmaceutickú laborantku Edburg, s ktorou sa neskôr oženil a presťahoval sa do Nemecka. Usadili sa v Gere, v Turínsku. Tam sa im narodili deti Ortwin a Katarína. Keď mala Katka deväť rokov, vrátili sa na Slovensko. Bývali v dedinke Mužla pri Štúrove. Katka ako štvrtáčka chodila do slovenskej základnej školy v Štúrove. Nebol to pre ňu problém, totiž s otcom hovorila len po slovensky. Maďarčinu ale vtedy ešte neovládala a pri Štúrove každý hovoril po maďarsky. Spočiatku jej bolo veľmi čudné, že po veľkom meste sa dostali na dedinu. Rodičia, aby jej uľahčili aklimatizáciu, jej darovali mačičku. So susedkou, najlepšou kamarátkou, ju dali do malého kočíka a tak sa prechádzali po dedine. Tetky sa prišli na nich pozrieť a veľmi sa prekvapili, keď namiesto bábiky uvideli v kočíku malú mačičku. Katka tu žila zvyčajný život dedinčanov. Mala veľmi veľa kamarátov, s ktorými sa často bicyklovala, s bratom sa hrávala typické chlapčenské hry. Ortwin bol pre ňu príkladom, preto spolu s ním začala počúvať Smokie, Kiss a Abbu. Na diskotéku však mohla ísť až potom, keď mala sedemnásť rokov.

Gymnázium dokončila v Štúrove, dodnes sa ročne stretáva s bývalými spolužiakmi. Odtiaľ viedla jej cesta do Budapešti, kde na ELTE študovala slovenčinu a nemčinu. V hlavnom meste sa zoznámila s univerzitným poslucháčom Lászlóom Kollárom, z ktorého sa stal učiteľ dejepisu a osvetár. Jeho rodina má tiež slovenské korene, pochádzajú z Vácduky a z Budapešti. Jeho mama Rozália Zsigmondová pracovala na sekretariáte Rady ministrov, otec László Kollár bol vedúcim skladu. Katkin manžel vyučuje dejepis v Ekologickom gymnáziu a strednej odbornej škole Károlya Thana v Budapešti. Dcérka Elizabeth je študentkou slovenského gymnázia, štipendistkou CSS, ktorá úspešne reprezentuje školu na recitačných súťažiach a synček Norwin je druhákom budapeštianskej slovenskej základnej školy. Rodina, keďže Katkin materinský jazyk je z otcovej strany slovenčina a z matkinej nemčina, používa doma všetky tri jazyky. S deťmi Katka od malička hovorí po nemecky, po slovensky s nimi začala hovoriť až vtedy, keď ich zapísala do slovenskej materskej školy. S manželom hovoria po maďarsky.

Spoločný život začali v Budapešti, Katarína po absolvovaní univerzity začala pracovať v Slovenskom gymnáziu v Budapešti ako učiteľka slovenčiny a nemčiny. Nemčinu vyučuje len dvakrát týždenne, ale ku koncu štúdia sú žiaci na takej úrovni, že by mohli pokojne maturovať z tohto jazyka. Ako slovenčinárka okrem hodín pripravuje študentov na rôzne recitačné, jazykové a vedecké súťaže. S jedným z nich, Filipom Ónodim, sa práve v čase nášho stretnutia pripravovali na študentskú vedeckú súťaž Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Spoločenský život Slovákov v Maďarsku. Filip sa vo svojej práci zameral na náš týždenník. Katarína Kollárová vyučuje aj vlastnú dcéru. Na začiatku si myslela, že to nebude ľahká vec, ale milo sa prekvapila, že to nespôsobuje nijaké problémy. Elizabeth má veľmi šťastnú povahu a nerobilo jej ťažkosti rešpektovať matku ako svoju profesorku, ktorá je k nej tak isto prísna a milá, ako k ostatným.

Po vyučovaní sa opäť stáva obetavou matkou. Dvakrát týždenne vozí obe deti na aikido, podporuje Elizabeth, ktorá je členkou Folklórneho spolku Lipa, s ktorým má skúšky raz týždenne. Ako matka sa snaží chrániť zdravie svojich najmilších, každý deň im ponúka čerstvé ovocie a veľa zeleniny. Zvyčajne im varí typické slovenské a nemecké jedlá, neraz ich kombinuje s maďarskými. Variť sa naučila od svojich rodičov, ktorí tiež kombinovali chute troch krajín. Deti majú najradšej kurací paprikáš s haluškami, pečené mäso so zemiakovými knedľami (Klöße) a ovocnú tortu. K zdraviu patrí aj čistý vzduch. Rodina najčastejšie trávi voľný čas na chate v Nagymarosi, ktorú zdedila od starých rodičov Kollárovcov. Neďaleko chaty tečie Dunaj a oproti sa týči hrad Vyšehrad. Keď ho večer osvietia, vyzerá ako palác z rozprávky. V Nagymarosi často hrávajú basketbal, plávajú v Dunaji, alebo sa bicyklujú a robia menšie túry po okolí.

Cez prázdniny cestujú do Nemecka, ku Katkinej matke, ktorá sa po manželovej smrti vrátila do Gery. Ona tam má syna, súrodencov a ich rodiny, ale aj bývalých spolužiakov, takže tam žije čulý spoločenský život. Deti veľmi rady chodievajú do Nemecka, kde často navštevujú zoologickú záhradu a chodievajú na výlety s Katkiným bratom Ortwinom, ktorý býva v Čiernom lese. Prázdniny trávia nielen v Nemecku, ale aj na Slovensku. Radi navštevujú Katkine kamarátky a bývalých známych v Mužle. Keďže každý člen rodiny má rád nielen vodu, ale aj prírodu, často chodia na výlety do slovenských hôr. Na svojich cestách po Slovensku navštevujú aj rôzne múzeá a výstavy.

Slovensko-nemecko-maďarská rodina Kataríny Kollárovej je šťastná a úspešná. K tomu, aby pani profesorka mohla byť naďalej úspešná aj na svojom pracovisku - v budapeštianskom slovenskom gymnáziu -, jej prajeme veľa usilovných a talentovaných študentov.

Andrea Szabová Mataiszová

Jar na Zlatom ostrove

Na Krku lieči aj brudet i žlahtina

Pomaly sa blíži leto, mnohí sa zrejme už chystáte na dovolenku k „nášmu“ moru, na Jadran, kde je však nádherne aj v predsezóne. Príroda sa preberá, nemenej ľudia, no a návštevník, hoci na predĺžený víkend, si môže do sýtosti užívať. Napríklad na Zlatom ostrove! Ak by ste nevedeli, už od antických dôb takto nazývajú ostrov Krk (iba 500 km od Budapešti), na ktorý oprávnene navešali ďalšie prívlastky aj v dnešnej dobe. Napríklad „Perla Kvarneru“. Nezvyčajnými mrazmi trocha poškodená príroda, zaktivizovaní remeselníci, nachystaní a netrpezliví hostinskí, húfy nemeckých dôchodcov, brudet i žlahtina... To je jarný Krk.

Drevenú dlážku terasy kaviarne treba veru vymeniť. Remeselníci veselo vŕtajú, z rádia im hrá muzika, ktorá zapĺňa celú prímorskú promenádu. Či už z tejto hudby, z miestnej špeciálnej rakije (zmiešanej slivovice i terkelice), pravdepodobne však najmä zo slnečných lúčov, vône mora a ihličia majú vynikajúcu náladu aj skupiny nemeckých a rakúskych dôchodcov. Smutný je však pohľad na obrovské kríky oleandrov, ktoré v dôsledku nezvyčajných, mínus desaťstupňových mrazov zhynuli. Rovnako ďalšie okrasné rastliny. Už ich vysekávajú a zbierajú - vysadia nové, ako ináč? Vo vnútrozemí ostrova si však príroda bude musieť pomôcť sama - ihličnaté stromy, celé olivové háje padli za obeť tuhej zime. Od obce Baška na južnom cípe ostrova Krk až po severnejšiu Malinsku.

„Ale teraz je už jar, okrem prírody sa prebúdza najmä naša nádej, že nová sezóna bude lepšia ako minulá. Krk poznajú dobre aj naši turisti. Na ostrove sú stopy dávnej histórie, sú tu vynikajúce podmienky pre rodinnú dovolenku, možnosti na pešiu turistiku, ale hlavne krásne more,“ hovorí mi šéf turistického spoločenstva v obci Malinska Nediljko Vučetič, preto si chváli predovšetkým svoje. Človek nemá pocit, že by to bol erárny optimizmus a naučený marketing, najmä, keď už ochutnal miestne špeciality. „Minulá sezóna tu bola vynikajúca, po vojne najlepšia,“ dodáva Nediljko a uvádza hitparádu zahraničných turistov: na čele, ako nakoniec v celom Chorvátsku, sú Nemci, potom Rakúšania, Taliani, Slovinci, Česi, Slováci a Maďari.

V meste Krk, v letoviskách Njivice, Punat či Baška boli rozšírené kempingy, ale v Malinskej sa upriamovali skôr na súkromné apartmány a na hotely. Tak to bolo aj v 70. - 80. rokoch, keď na severnom okraji obce bol hotelový komplex známy po celej Juhoslávii. Teraz sú to skôr ruiny, avšak nie také dojímavé, ako tie z rímskych dôb. Bol tu už aj Penthouse-klub, objekty so štyrmi-piatimi hviezdičkami, kasíno. Privatizácia tu prefrčala ako búrka, boli tu Taliani, súčasnými vlastníkmi sú dokonca Arméni, ktorí nedokážu nájsť spoločnú reč so štátom, aby to tu opäť ožilo. Kedysi mali tunajšie ubytovne kapacitu dvetisíc miest. Rekreačné zariadenia by mohli byť otvorené po celý rok.

Celoročnú prevádzku má však jedine hotel Malin, ktorého šéfkuchár mi zanietene vykresľuje recept na rybaciu polievku (guláš, perkelt?) brudet či brodet. Ja dobre viem, že je iný ako naše halászlé, už aj preto, lebo do brudetu nedávajú červenú mletú papriku. Zato veľa cibule, ktorá sa na olivovom oleji dobre opraží, ďalej cesnaku, bieleho vína, trocha octu, rôzne koreniny, rajčiny vo všelijakých podobách, to je v podstate jedno, a už vznikla jemná sladkokyslá chuť. Nezabudnime na rybu, ktorá môže byť jedine morská, tá sa nesmie rozvariť. No a kuchár musí dať do toho čo možno najviac lásky, hoci nie je vedľajšie, čo robia prsty.

Veru nie, najmä nie po brudete, v ktorom si namáčam kúsky dušičkového bieleho chorvátskeho chleba. A ako si tak prsty oblizujem, siaham po chladenom pohári žlahtiny, suchého bieleho vína z neďalekého Vrbnika, namočím si pery, jazyk, a kým zlatisté víno pustím pomaly dole hrdlom, dobre si ho poobraciam v ústach... Na tie minútky, od brudetu po hlt vína, prižmúrim oči, iba tak, aby mi slnko ešte presvecovalo cez viečka, a vidím pred sebou viedenských aristokratov, ktorí sem chodievali už v 19. storočí na parníku. Aby si mohli užiť mondénnej atmosféry, zdôrazňovali, že Malinska a celý ostrov Krk je vlastne vynikajúca klimatická liečebňa. Dobre si to vymysleli, beťári jedni!

Gregor Martin Papucsek

Náboženský výbor o aktuálnych otázkach

Pred pripravovaným májovým rokovaním Valného zhromaždenia CSS sa 23. apríla uskutočnilo zasadnutie Náboženského výboru. Ako nás informoval jeho predseda Tibor Mótyán, členovia schválili finančnú uzávierku CSS a jej inštitúcií za rok 2011, ako aj modifikáciu rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2012, o ktorej referovala účtovníčka Marta Feketeová. Predseda výboru potom informoval členov zboru o podpísaní Partnerskej zmluvy medzi Evanjelickou cirkvou (EC) v Maďarsku a Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku a o minuloročnej činnosti výboru. Prítomní prerokovali plánovanie náboženských táborov, dohodu o farárskej službe, vyhodnotenie prieskumu nárokov Slovákov gréckokatolíckej viery v Maďarsku a pripomienkovali rozpočet CSS a jej inštitúcií na rok 2012. T. Mótyán vo svojom prejave vyzdvihol najdôležitejšie aktivity výboru.

Na zasadnutí bol prítomný aj predseda CSS Ján Fuzik, ktorý pripomenul, že dodnes nedostali odpoveď na list, ktorý adresovali vedúcim katolíckej cirkvi na Slovensku ohľadne vyriešenia pastorácie rímskokatolíckej misie.

„Na výbore sme hovorili o nevyriešenom honorovaní hosťujúcich a putujúcich farárov. Členovia NV na svojom predošlom zasadnutí navrhli Valnému zhromaždeniu CSS, aby sa tejto otázke zodpovedne venovalo a aby zabezpečilo finančné zdroje aspoň na symbolické odmeňovanie farárov slovenskej cirkevnej služby. VZ vyhovelo požiadavke a tak sme mohli odhlasovať návrh, na základe ktorého zaplatíme skromný honorár za minuloročnú službu evanjelickej putujúcej farárke a rímskokatolíckemu farárovi. Tieto sumy by mali byť hradené zo zostatku z minuloročného rozpočtu CSS. Na tohoročné honorovanie duchovných sme sa uchádzali o grant zo Správy fondu Sándora Wekerleho,“ povedal T. Mótyán a dodal, že hovorili aj o tohtoročných programoch - o letnom biblickom tábore na Slovensku a o stretnutí cirkevných speváckych zborov, ktoré sa uskutoční 22. septembra vo Veľkom Bánhedeši. Na najväčšom sviatku našej Slovače, Dni Slovákov v Maďarsku, ktorý sa bude konať 7. júla v Jášči, bude katolícka svätá omša.

Členka výboru Anna Bačkaiová informovala členov o vlastnom prieskume v radoch gréckokatolíckych veriacich zameranom na potrebu slovenského duchovného. Členovia výboru sa zhodli v tom, že 9. septembra zorganizujú slovenskú omšu v Baňačke a v závislosti od toho, aký záujem prejavia veriaci, sa rozhodnú podniknúť potrebné kroky k zabezpečeniu pastorácie v materinskom jazyku.

(ef)

O slovenskej dolnozemskej próze

Zborník prednášok z konferencie v Nadlaku

V minulom roku sa už po tretí raz konala v Nadlaku - súbežne s aktom udeľovania Ceny Ondreja Štefanka - medzinárodná konferencia o slovenskej dolnozemskej próze. Prednášky, ktoré tu odzneli, zahrnuje tematický zborník, ktorý redigoval Ivan Miroslav Ambruš a vydanie ktorého podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Príspevkov bolo neúrekom. Na konferencii sa zúčastnili aj predstavitelia univerzít a iných vedeckých ustanovizní z Rumunska, Srbska, Maďarska a Slovenska. Problémy súčasnej modernej vojvodinskej prózy nastolil literárny vedec Michal Harpáň, o slovenskej próze v Rumunsku hovorila Dagmar Mária Anoca, kým jazykové aspekty dolnozemskej prózy na osnove jej vybraných prác analyzovala Zuzana Kováčová. Inak aj niektoré ďalšie príspevky sa zameriavajú na autorskú osobnosť D. M. Anocovej, o. i. vo vystúpení Anny Raŭ Lehotskej. O románovej tvorbe Štefana Dováľa zasvätene referoval Peter Andruška, jeho prednášku si však tento nadlacký spisovateľ už nemohol vypočuť, keďže bezprostredne pred konferenciou odišiel z našich radov - aj s nedokončeným referátom o knižke próz O. Kníchala Nekropolis. Treba sa zmieniť aj o etickom aspekte sveta detí v rozsiahlom diele Pavla Bujtára, ktorý prítomným interpretoval Patrik Šenkár. Pavol Bujtár zase prednášal o dávnejšej prozaickej prvotine Michala Hrivnáka V prúdení času. Motív návratu v prózach Zoltána Bárkányiho Valkána bol predmetom štúdie Kataríny Maruzsovej Šebovej.

Vráťme sa ešte k úvodnému slovu I. M. Ambruša, v ktorom pisateľ zdôrazňuje, že sen o začlenení slovenských dolnozemských autorov do celoslovenského kontextu sa začína pomaly naplňovať. Literárny kritik Michal Babiak to vyjadril vo svojom vystúpení z trochu iného zorného uhla: „Možno občas slovenských dolnozemských spisovateľov zachváti depresia z naivnosti vlastného úsilia, keď ani len na Slovensku nikto nemá záujem o ich počiny - no skutočného spisovateľa by tento fatalizmus nemal znepokojiť...- údelom spisovateľa je písať.“

Tieto slová iste nie sú odkázané na komentár - hádam by sme mohli dodať aspoň toľko, že diela skutočných spisovateľov sa nemusia obávať, či sa im dostane dôstojné miesto pokiaľ ide o ich hodnotenie doma alebo v materskej krajine.

O. Kníchal

Predstavujeme slohy štipendistov Nadácie pre nadaných

Spoznajme práce našich najlepších

V uplynulých týždňoch mali naši čitatelia možnosť spoznať štipendistov Nadácie pre nadaných. Je to program na podporu žiakov 7. a 8. tried základných škôl, ktorí sa popri svedomitom štúdiu snažia zdokonaliť sa v slovenčine a v znalosti slovenskej kultúry, ktorí sa aktívne zúčastňujú na súťažiach pre základné školy, na kultúrnych a spoločenských podujatiach Slovákov v Maďarsku a chceli by pokračovať v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Ako sme už o tom písali, účastníci programu nemôžu sedieť na vavrínoch: plnia požiadavky stanovené nadáciou. Tak napríklad zostavujú projektové práce, zúčastňujú sa na rôznych súťažiach, teda cieľavedome si rozširujú znalosti slovenského jazyka a vedomosti o slovenských reáliách. V našom novom seriáli prinášame práce, ktoré napísali v období, keď sa uchádzali o štipendium.

Moje zážitky zo Slovenska

Som Peter Kollár, mám pätnásť rokov a od narodenia žijem v dedine Santov. Táto vrchmi obklopená, nádherná dedina je obývaná Slovákmi. V našej dedine dodnes zachovávame santovské tradície a ľudové zvyky. V Santove sú rôzne kultúrne súbory: páví krúžok, tanečný súbor Stužka, dychovka Santovská nálada a kultúrny súbor Studienka. Aj ja som členom kultúrneho súboru Studienka už jedenásť rokov. Vystupovali sme na rôznych miestach Maďarska, ale aj v materskej krajine na Slovensku. Mám veľa pekných zážitkov zo Slovenska, ale moje najkrajšie spomienky sa viažu k slovenskej dedine Žemberovce. V roku 2007 podpísali zmluvu náš starosta Mikuláš Kollár, a Jana Stanová, starostka obce Žemberovce - a nadviazali družobné kontakty medzi dvoma dedinami.

29. septembra 2007 na pozvanie obce Žemberovce sme strávili prekrásny a pozoruhodný deň v našej družobnej obci. Skoro ráno sme odchádzali zo Santova dvoma autobusmi. Bolo nás sedemdesiat: vedúci a členovia santovskej samosprávy, páví krúžok, kultúrny súbor Studienka, tanečný súbor Stužka, dychovka Santovská nálada a ďalší záujemcovia. Naša cesta, ktorá bola približne trojhodinová, bola predsa veľmi príjemná, čas rýchlo uletel. Spievali sme prekrásne slovenské piesne, žartovali sme, zhovárali sme sa a kochali sme sa v nádhernom kraji.

Prešli sme cez most Márie Valérie, a potom nasledovali slovenské mestá a dediny: Štúrovo, Salka, Malé Kosihy, Pastovce, Sasov, Levice, Brhlovce a Žemberovce. Obec Žemberovce leží 11 kilometrov od okresného mesta Levice. Chotár obce je zalesnený dubmi. V západnej časti obce preteká potok Sikenica. Obec leží zväčša na rovine, ale severná časť obce hraničí so Štiavnickými vrchmi. V týchto horách žijú rôzne zvieratá: diviaky, jelene, srny a iná drobná zver.

Keď sme pricestovali do Žemberoviec, pred kultúrnym domom bolo už rušno. Žemberovčania nás srdečne privítali, ponúkli nás chlebom a soľou, i pálenkou. Starostka nás pozdravila a zaželala nám všetkým bohaté zážitky a príjemný pobyt na Slovensku. Potom nás prekvapili žiačky žemberovskej základnej školy ako mažoretky, ich tanec sa nám všetkým veľmi páčil. Po vystúpení mažoretiek nám spevokol Žemberovčan zaspieval kyticu slovenských piesní. Potom sme išli spolu všetci do rímskokatolíckeho kostola. Tento kostol pochádza z roku 1754. Postavili ho bratia Jozef a Juraj Baroš, ktorí boli zemepánmi dediny, ako aj Žemberyovci. Zaujímavé je, že potomok tejto rodiny žije teraz v Santove. Rod Barošovcov spája tieto dve dediny, lebo Pál Baroš sa v druhej polovici 19. storočia usadil v Santove. Rodina Barošovcov obývala kúriu v Santove, ktorá od roku 1948 dodnes slúži ako materská škola. Do tejto škôlky som chodil aj ja, ale sem chodila aj moja matka a aj moja stará mama, ktorá už 38 rokov pracuje v tejto kúri aj ako učiteľka materskej školy. Rímskokatolícky kostol s barokovým           oltárom v Žemberovciach je zasvätený menu Panny Márie. Stavba kostola je jednoloďová so sakristiou. V kostole bola svätá omša. Modlili sme sa a spievali sme sväté piesne.

Po omši nás čakal v kultúrnom dome chutný obed. Po obede nasledoval kultúrny program. Aj my, členovia kultúrneho súboru sme si obliekli santovský kroj. Náš kroj vyzerá nasledovne: chlapci a muži nosili čierne nohavice, topánky: „cúgy”, vestu a bielu košeľu so širokými rukávmi. Na hlave mali čierny klobúk, na ktorom mali, keď bola svadba, zelený rozmarín. Na rozmaríne boli uviazané modré, biele a ružové stužky. Dievčatá a ženy mali čierne topánky: „ špangle”. Spodnú sukňu mali z plátna a bola s čipkami ozdobená, pevne škrobená. Vrchná sukňa bola farebná, červená, zelená, modrá, fialová alebo žltá a pekne nariasená. Ženy nosili takzvané „rukávce” z bieleho plátna, tiež pevne vyškrobené, s čipkovými rukávmi. Obliekli si aj pekne ozdobený „pruclek” (vestu). Dievčatá mali na hlave farebné stužky a ženy „čepce” alebo farebný „ručník” (šatku).

Kultúrny program bol dvojhodinový, v ktorom vystúpili Žemberovčania a Santovčania. Náš kultúrny súbor Studienka predniesol javiskovú hru: „Santovká svadba -lúčenie nevesty”. V tejto javiskovej hre som bol mladší družba. Mal som v ruke družbovu palicu, na ktorej bolo napichnuté červené jablko, pod jablkom zaviazaný biely „ručníček” (vreckovka) a dlhá biela stužka. Do jablka sme napichli voňavý zelený rozmarín, na ktorý sme uviazali iba tri biele stužky.

Po kultúrnom programe sme išli do evanjelického kostola, kde sme si vypočuli krásne sväté piesne v podaní miestnych evanjelikov.

Z kultúrno-historických pamiatok sme si potom pozreli žemberovský kaštieľ z konca 19. storočia. Navštívili sme aj klub dôchodcov, materskú školu a základnú školu.

Už sa zotmelo, keď sme prišli naspäť do kultúrneho domu na večeru. Po večeri sme sa spolu zabávali, začal sa ples. Z bohatého programu unavení, ale s peknými spomienkami a zážitkami sme prišli domov.

5. marca 2011 Žemberovčania nás pozvali na fašiangový ples, ktorý organizovali v kultúrnom dome. Keď sme pricestovali do Žemberoviec a vystúpili sme z autobusu, dychovka Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho zahrala slovenskú pieseň: „Horenka, horenka, hora...” Po pozdravných slovách pani starostky spevokol Žemberovčan predniesol veselé, žartovné piesne, ktoré sa nám veľmi páčili a rozveselili nás. Potom sme vystúpili my, kultúrny súbor Studienka. Predniesli sme kyticu santovských slovenských piesní dvojhlasne. Mali sme veľmi veľký úspech. Keď sme spievali poslednú pieseň „Háj, husičky, háj...”, už celé obecenstvo horlivo spievalo s nami a tlieskalo. Po kultúrnom programe sa začal bál, kde sme sa potom spolu zabávali. Do tanca nám hrala dychovka Santovská nálada. Spievali a tancovali sme alebo sme sa rozprávali so Žemberovčanmi. Nálada bola výborná, cítili sme sa spolu veľmi dobre. O polnoci predniesla žemberovská mládež fašiangový zvyk: Pochovávanie basy 2011. V sieni vypli lampy, bola tma, keď prišli mládenci so sviečkami a so smutným, pohrebným spevom. Dvaja mládenci vo fašiangovej maske doniesli katafalk a umiestnili ho uprostred siene. Na katafalk potom položili basu. Dievčatá -oblečené v žemberovskom kroji - sa postavili okolo basy. Farár a kantor začali lúčenie basy so spevom a modlitbou.

Medzitým dievčatá v žemberovskom kroji jajkali, bolestne plakali, nariekali. Oplakávali koniec tanca, spevu, všelijakej zábavy, lebo sa začína pôst, ktorý trvá až do Veľkej noci. Po pochovávaní basy sme sa aj my rozlúčili s našimi priateľmi a odcestovali sme domov, plní nezabudnuteľných zážitkov. Uzavreli sme nové priateľstvá, spoznali sme tradície, zvyky a kultúru Žemberovčanov, a medzitým sme sa zdokonaľovali aj v slovenčine. Som veľmi rád, že som sa mohol zúčastniť na tomto podujatí a verím, že družobné kontakty medzi našimi dedinami budú aj naďalej žiť a budeme mať spolu ešte mnoho prekrásnych zážitkov.

Peter Kollár, 8. trieda

Konferencia historikov v Slovenskom inštitúte

Osobnosť Ľ. Štúra v zrkadle času

„On doniesol ovocie v ideáloch, a nie v synoch a dcérach!“ - takto poeticky charakterizoval svojho nerozlučného druha Ľudovíta Štúra J. M. Hurban. O tvorcovi spisovnej slovenčiny, jeho osobnosti, diele a ich výklade v priebehu dejín prednášali v týchto dňoch slovenskí a maďarskí historici na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti. Riaditeľka SI Jana Tomková medzi prítomnými pozdravila veľvyslanca MR v Maďarsku Petra Weissa. Moderátorom podujatia bol Iván Halász.

O uplatňovaní Štúrovej slovenčiny v rámci evanjelickej cirkvi ako aj o jej stúpencoch a odporcoch - medzi ktorými bol aj Ján Kollár - hovoril v súvislosti s evanjelickou nedeľnou školou v Budapešti László Matus, pracovník Ústredného archívu Maďarských štátnych železníc. Značný vplyv v prospech uplatňovania nového spisovného jazyka mali aj Štúrom vydávané Slovenské národné noviny. Nie je bez zaujímavosti, že štúrovčinu podporili noviny Pesti Hírlap.

Peter Macho z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied poukázal na symbol tatranských hôr (Tatra), ktoré ovplyvnili skutočnosť, že spisovná slovenčina bola kodifikovaná na základe stredoslovenského nárečia, Štúrom považovaného za najvhodnejšie a najčistejšie aj z hľadiska postavenia v strede slovanských jazykov.

Postoj a účasť Slovákov, resp. štúrovcov v maďarskom boji za slobodu v rokoch meruôsmych komentoval Róbert Hermann z Vojenského historického ústavu a múzea. Ako je všeobecne známe, Štúr sa priklonil k cisárskej Viedni, odkiaľ očakával pomoc. Na maďarskej strane však bojovalo viacero práporov združených v Slovenskej légii, pričom značná časť regrútov pochádzala z dolnozemského regiónu Uhorska.

Štúrovo sklamanie z postoja viedenského dvora a západných veľmocí po ukončení bojov sa prejavilo v jeho politickom testamente pod názvom Slovanstvo a svet budúcnosti, ktorý napísal po nemecky. Toto dielo, ako konštatovala historička SAV Daniela Kodajová, však v nasledujúcich desaťročiach ostalo pomerne neznáme a jeho hodnotenie sa menilo podľa dobových okolností. Ani slovenský preklad z r. 1993 v podstate neovplyvnil jeho skoršiu recepciu. Autorovi odporcovia mu vyčítali (prirodzene, už spisovnou slovenčinou - pozn. ok), že sa odklonil od Čechov a tento krok napokon viedol k rozkolu. Na premenlivosť hodnotenia osobnosti a diela Ľ. Štúra poukázal aj historik Maďarskej akadémie vied Csaba Katona, ktorý vyslovil názor, že Štúr síce nesympatizoval s Maďarmi, zato ich rešpektoval.

V ďalšej časti podujatia si záujemcovia mohli pozrieť krátky hraný film študentov Vysokej školy múzických umení Posledné dni Ľudovíta Štúra. Nasledovala prezentácia knihy Slovanstvo a svet budúcnosti zahrnujúcej Štúrove vybrané spisy. Publikácia redigovaná vedeckým pracovníkom Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Józsefom Demmelom vyšla v tomto roku po maďarsky vo vydavateľstve Kalligram. Knihu predstavili László Csorba a Rudolf Chmel. Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky a posledný veľvyslanec Česko-Slovenskej republiky v Maďarsku charakterizoval autora ako zakladateľa slovenského nacionalizmu, resp. národnej ideológie Slovákov. Konštatoval, že o revitalizovanie tejto ideológie sa pričinili neskôr Vlado Clementis a v nedávnej dobe Vladimír Mináč. V závere zdôraznil nevyhnutnú potrebu kritického pohľadu na osobnosť autora a jeho postoja voči Maďarom.

O. Kníchal

Medzinárodná konferencia vo Vacove

Mladí proti HIV

Pod týmto názvom usporiadala Nadácia pre zdravú mládež (Egészséges Ifjúságért Alapítvány) dvojdňovú medzinárodnú mládežnícku konferenciu vo Vacove. Spoluorganizátormi akcie, ktorá sa uskutočnila v dňoch 20. a 21. apríla, boli Slovenská samospráva vo Vacove a viaceré občianske organizácie. Ako vo svojom úvodnom prejave povedala spolupredsedajúca nadácie Mária Horváthová, konferencia jubiluje, desiaty raz sa stretli mladí z rôznych krajín, aby sa porozprávali o spoločných problémoch. Zároveň dodala, že konferencia zhŕňa výsledky prieskumu, ktorý sa uskutočnil v kruhu študentov 10. ročníka stredných škôl miest Vacov, Šahy a Valašské Měziříčí o vedomostiach, skúsenostiach, postojoch a názoroch, súvisiacich s vírusom HIV a iných pohlavne prenosných, nákazlivých ochorení a ich prevenciou.

Hlavný patronát nad podujatím prevzal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, ktorý vo svojom príhovore podotkol, že už 30 rokov uplynulo odvtedy, ako sa identifikovala choroba AIDS, ktorá sa počíta za globálny problém celého ľudstva a ktorá spôsobila stratu miliónov ľudí a stratu pre ich rodiny. Patrónom podujatia bol aj primátor mesta Vacov Attila Fördős, ktorý pozdravil prítomných v mene hostiteľov. Pripomenul, že po zmene politického zriadenia sa zmenila členitosť Európy a na mapách sa znovu objavila stredná Európa. „Je dôležité, aby sme sa snažili na každú výzvu spoločne reagovať a hľadať riešenia,“ povedal.

V divadelnej sále Osvetového strediska I. Madácha ako prvá prednášala vedecká pracovníčka Celoštátneho kriminologického ústavu Ildikó Ritterová, ktorá zhrnula výsledky prieskumu. Ako podotkla, hlavným dôvodom predsudkov voči chorým na HIV je vo všetkých troch štátoch nedostatočná informovanosť a strach. Žiaci, ktorí sa zúčastnili na prieskume, považujú tento jav za veľmi vážny spoločenský problém. Živo sa zaujímajú o spôsoby šírenia sa vírusu a o možnosti prevencie, ako aj o charakteristické črty testovania ochorenia. Zároveň sa priznali, že ich znalosti sú veľmi ohraničené a preto by radi privítali nové informácie hlavne od lekárov a odborníkov. Je zarážajúce, že iba 13,5 percenta opýtaných vedelo, kde si môžu dať urobiť testy na ochorenie HIV a iba pre dve tretiny sexuálne aktívnych mladých je charakteristické používanie prezervatívu. Mladí zároveň vyslovili nespokojnosť s hygienou na školách, bez ktorej nemôže existovať žiadny program na rozvoj zdravia.

O 25 rokoch, ktoré uplynuli od objavenia sa nákazy chorobou HIV v Maďarsku, prednášal primár nemocnice sv. Ladislava v Budapešti János Szlávik. O stigmách a predsudkoch mal prednášku pracovník Fórum inštitútu v Šamoríne Peter Hunčík. „Hovorme o AIDS“ bol názov prednášky vedúcej Pedagogickej katedry J. Selyeho v Komárne Terézie Stredlovej.

V ďalšej časti sa s prítomnými podelili o svoje skúsenosti žiaci stredných škôl, v ktorých sa prieskum uskutočnil. Ako sme sa dozvedeli od M. Horváthovej, program rovesníkov-pomocníkov vypracovali pred šiestimi rokmi a jeho základom je skutočnosť, že mladí ľahšie získavajú nové informácie od svojich rovesníkov. Pre tých, ktorí sa zúčastňujú na tomto programe, usporadúvajú stretnutia a doškoľovania, v rámci ktorých im pomôžu, aby vedeli reagovať a argumentovať svojim rovesníkom. Rovesníci-pomocníci sú pripravení v rôznych témach, od drogovej prevencie po problémy s alkoholom, pomôcť svojim kamarátom. Program, ktorý odštartovali v troch mestách v Maďarsku, je veľmi populárny a používajú ho nielen vo všetkých mestách, ale aj za hranicami krajiny. Okrem toho hlavným poslaním nadácie je napomáhanie zdravého duševného a telesného vývinu mladých so zvláštnym zreteľom na prevenciu návykových chorôb. Snažia sa o to, aby dobrou alternatívou oproti drogám bol šport, príprava na rodinný život a ochrana prírody. V záujme toho usporadúvajú konferencie na rôzne témy, najmä na také, ktoré nájdu širokú odozvu v radoch stredoškolskej mládeže.

Poobede a nasledujúci deň sa uskutočnili tréningy a workshopy pre mládež, spestrené vo večerných hodinách nácvikom gréckych tancov a v sobotu sa konalo plenárne zasadnutie, kde účastníci zhrnuli svoje zážitky.

Podujatie už po tretí raz podporil Medzinárodný vyšehradský fond, ktorý zastupovala Viktória Bódisová. Ako nás informovala, fond je medzinárodná organizácia so sídlom v Bratislave. O jeho vzniku sa rozhodlo v máji 1999 a v júni 2000 bola oficiálne založená vládami krajín Vyšehradskej štvorky (V4) - Česko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko. Jeho hlavným cieľom je podpora užšej spolupráce medzi krajinami V4 cez spoločné kultúrne, vedecké a vzdelávacie projekty, výmenné pobyty mládeže, cezhraničnú spoluprácu a podporu turizmu. Rozpočet fondu pozostáva z rovnakých príspevkov vlád krajín V4. Od roku 2007 sa členské krajiny dohodli na ročnom rozpočte 5 mil. eur, čiže na jeden štát pripadá 1 125 000 eur. Fond vykonáva svoje ciele v troch oblastiach: grantové programy, štipendijné projekty a rezidenčný program pre umelcov. Podporuje napríklad v oblasti športu vzpieračov v Soroksári, ale aj tábor žiakov základných škôl v Novej Hute, niekoľkokrát podporil aj Medzinárodné športové hry, ktoré organizovala budapeštianska slovenská škola.

(ef)

Celoštátna súťaž VÚSM v Sarvaši

Spoločenský život Slovákov v Maďarsku

Dňa 20. apríla sa v Slovenskej základnej škole v Sarvaši (SZŠS) konal jubilejný 10. ročník celoštátnej žiackej vedeckej súťaže, ktorú zorganizoval Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku (VÚSM) a Slovenské pedagogické metodické centrum CSS (SPMC) pod záštitou Slovenského inštitútu v Budapešti. Tento rok sa niesol v znamení témy Spoločenský život Slovákov v Maďarsku.

Vo štvrtok do internátu SZŠS pricestovali deti a pedagógovia z Budapešti a Nového Mesta pod Šiatrom. V piatok ráno prišli účastníci zo Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Pitvaroša, Nitry, členovia odbornej poroty a televízia Domovina. Sarvašské deti tento rok súťažili v domácom prostredí. Hostí privítali pani riaditeľka SZŠS Zuzana Medveďová a riaditeľka VÚSM Dr. Anna Kováčová, ktorá oboznámila prítomných s programom dňa a zapriala súťažiacim veľa šťastia. Potom žiaci predviedli krátky kultúrny program. Školský spevokol dirigovala Barbara Budaiová Molnárová a citaristov viedol Ján Galát. Po odznení ľubozvučných slovenských ľudových piesní sa účastníci odobrali do pripravených miestností, kde sa začali súťaže. Napriek tomu, že sarvašská škola má plne obsadené priestory, veď má okolo 360 žiakov, vďaka dobrej organizácii súťaž prebiehala za plného chodu, bez prerušenia výchovno-vzdelávacieho procesu.

Celoštátne súťaže VÚSM majú za cieľ osloviť mladú generáciu a podnietiť ju k pátraniu po stopách našich predkov. Deti sa menia na malých výskumníkov a za pomoci pedagógov sa učia prvé kroky, ako vypracovať vedecké práce na témy, ktoré sú nové každý rok. Učia sa metodiku vedeckej práce, pracujú s odbornou literatúrou, s historickými prameňmi, niektorí sa púšťajú do národopisných výskumov s mikrofónom a kamerou v ruke. A tak prinášajú autentické výpovede a záznamy, ktoré by možno ani nevznikli a myšlienky múdrych ľudí by zapadli do zabudnutia. Výskumné práce sa zaoberajú národopisnými, kultúrnymi a historickými témami.

Tento rok dominovala téma Spoločenský život Slovákov v Maďarsku. Princíp súťaže je v tom, že žiaci najprv písomne vypracujú svoje vedecké práce podľa predpísaného a rozsahu. Tieto preštuduje odborná komisia a napíše odborné posudky. V druhom kole musia žiaci základných škôl a študenti stredných a vysokých škôl ústne obhájiť svoje práce. Mnohé prezentácie boli aj tento rok veľmi nápadité a využívali modernú digitálnu techniku.

Po vyčerpávajúcom pracovnom dopoludní čakal všetkých účastníkov súťaže výborný obed a po ňom sa niektoré deti v sprievode svojich pedagógov vybrali na zaujímavú plavbu loďou Katalin po mŕtvom ramene rieky Kereš. Mohli tak z lode obdivovať architektonické pamätihodnosti Sarvaša a už zelené stromy arboréta. Počasie bolo nádherné, a tak medzi deťmi bola výborná nálada. Veď mnohé boli na lodi po prvý raz. Všetky ale v podvedomí s napätím čakali na vyhlásenie výsledkov. Všetko bolo v rukách odbornej poroty. Vyhodnotenie súťaže sa konalo o 15. hodine v aule školy a prítomných prišiel pozdraviť a odovzdať osobitné ceny predseda CSS Ján Fuzik. Záverečný príhovor mala riaditeľka Slovenského pedagogického metodického centra Mária Czégényová. Predsedovia porôt pristúpili k vyhláseniu výsledkov súťaží.

Pre prvú vekovú kategóriu bola predsedníčkou komisie Eva Horváthová Farkašová z Rímskokatolíckej vysokej školy Jánosa Vitéza z Ostrihomu. Členky poroty boli riaditeľka Slovenského osvetového centra (SOC) Katarína Királyová a školská referentka CSS Mária Matejdesová.

Prvé miesto v prvej kategórii získala žiačka Vivien Bodrogiová z Nového Mesta pod Šiatrom, jej pripravujúcou učiteľkou bola Viera Mohayová. Druhé miesto obsadila Kamila Zolvánová zo SZŠ v Sarvaši, ktorú pri práci usmerňovala Marta Dekrétová. Tretia skočila Csilla Bajczerová zo Slovenského Komlóša, ktorú na súťaž pripravila Mariana Melegová Bajczerová. Na prezentácii žiackych prác prvej kategórie, ktorá sa konala v školskej knižnici, bol prítomný aj predseda miestnej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, ktorý zahral prítomným na husliach krásnu dolnozemskú pieseň.

Predsedníčkou poroty v druhej kategórii bola vedúca Katedry slovanskej filológie ELTE v Budapešti Mária Žiláková. Členovia poroty boli učiteľka Základnej školy v Číve Mária Pintérová Jurkovičová a predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčík.

V druhej kategórii získala prvé miesto Réka Kovácsová z Békešskej Čaby, ktorú pripravovala riaditeľka školy Edita Pečeňová. Druhú priečku obsadila Miriam Burianová taktiež z Békešskej Čaby, ktorú pripravila Zuzana Benková. Na treťom mieste sa umiestnil Richard Rivnyák z budapeštianskej slovenskej školy, zverenec pani učiteľky Kataríny Kollárovej. Okrem hlavných cien boli udelené aj osobitné ceny: Cena CSS, Cena Slovenského inštitútu Budapešť, Cena Dokumentačného centra CSS, Cena Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, Cena SOC, Cena Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, Cena generálneho konzula SR. Pekný a hodnotný deň ukončila riaditeľka SZŠ v Sarvaši Z. Medveďová, ktorá poďakovala všetkým za výkony v súťažiach a popriala účastníkom veľa úspechov v ďalšej tvorivej práci.

Téma Spoločenský život Slovákov v Maďarsku v podaní žiakov základných a študentov stredných a vysokých škôl ukázala, aký bohatý bol svet našich predkov na Dolnej zemi. Aj keď sa žilo ťažko, chudoba a hlad boli častými hosťami príbytkov dolnozemských Slovákov, ich vnútorný život bol bohatý. Svedčia o tom piesne, tance, kroje a zvyky. Bohatý bol nielen spoločenský, ale aj spolkový život. Veď kto založil všetky tie pávie krúžky, spevokoly, kultúrne spolky a cirkevné zbory? Pre koho a prečo? Lebo Slováci chceli nažívať vo svornosti, chceli byť verní tradíciám, ktoré ich predkovia priniesli z materskej krajiny. Piesne im vyvierali priam zo srdca. Mali nielen svoje piesne, ale aj svoj jazyk a gramatiku. Od roku 1848 mali aj Jančovičov prekladový slovensko-maďarský slovník, ktorým dokázali, že slovenčina sa vyrovnala všetkým vtedajším európskym jazykom.

Na záver použijem slová Tibora Mótyána, ktoré boli mottom práce jedného žiaka o Strieborných Viniciach: „Spoznaj kultúru minulosti, sleduj súčasnosť svojho národa a cti si dejiny iných národov. Ochraňuj klenoty kultúry svojich predkov a buď vďačný, že patria aj tebe. Ostaň v prvom rade človekom, ktorý je Bohu milý, a tak budeš prospešný aj svojim súkmeňovcom.”

Dagmar Králiková

Prezentácia budapeštianskej slovenskej školy v sídle magistrátu hlavného mesta

Po stopách našich predkov

Materská škola, základná škola, gymnázium a žiacky domov s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti usporiadala 19. apríla v srdci hlavného mesta vernisáž výstavy Po stopách našich predkov. V preplnenej galérii Odboru školstva, detí a mládeže magistrátu hlavného mesta prítomných privítal predstaviteľ Pedagogického ústavu Ferenca Méreiho Ferenc Varga. Na vernisáži sa zúčastnil mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss, vedúci národnostného oddelenia Ministerstva národných zdrojov Štefan Kraslán, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, riaditeľka Slovenského inštitútu v Budapešti Jana Tomková predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Marloková Szabová a početní záujemcovia z radov Slovákov žijúcich v Maďarsku i väčšinového obyvateľstva.

- Ďakujem vám za pozvanie na túto peknú výstavu. Chcel by som poďakovať organizátorom za to, že si dali tú námahu a ponúkli artefakty zo slovenskej ľudovej tvorivosti, ale aj obrázky z histórie tejto významnej slovenskej školy, - povedal veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss. - Ďakujem aj pánovi primátorovi, že poskytol priestory pre túto výstavu. V každej demokratickej krajine si vážia príslušníkov národností a podporujú zachovanie ich národnostnej identity a kultúry. Som rád, že dnes sme svedkami jedného takého pekného príkladu podpory kultúry a identity slovenskej národnosti v Maďarsku. Verím, že táto výstava bude ďalším povzbudením pre Slovenskú samosprávu Budapešti a pre CSS, aby pokračovali vo svojich aktivitách, - uviedol P. Weiss. Viceprimátor Miklós Csomós vo svojom príhovore spomenul naše spoločné historické korene. - Výstava už aj vo svojom názve poukazuje na tú komunitu, ktorá bola živou súčasťou našej spoločnej histórie. Maďarsko a Slovenská republika, dva susediace štáty, ktoré sú členmi Európskej únie, trvajú na zachovávaní kultúrnych hodnôt. Jedným prejavom toho bola nedávno otvorená výstava grafík zobrazujúcich bratislavské kostoly v Slovenskom inštitúte a do tejto série patrí aj dnešná expozícia. Vieme, že povedomie spoločnej historickej minulosti sa zachová len vtedy, ak ju budeme poznať a pripomínať si ju, - povedal Miklós Csomós.

Riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Marloková Szabová v slávnostnom príhovore srdečne privítala prítomných. - Je pre nás veľkou cťou, že sme od Pedagogického ústavu Ferenca Méreiho dostali príležitosť a od Odboru školstva, detí a mládeže priestory na našu výstavu. Naskytla sa nám možnosť predstaviť sa v sídle magistrátu hlavného mesta. Už aj samotný názov výstavy prezrádza, že chce byť akýmsi mostíkom. Pokúsili sme sa ju zostaviť tak, aby v nej figurovali minulosť aj súčasnosť. Všetko, čo tu vidíte, zozbierali žiaci, súčasní a bývalí pedagógovia. Výstava sa člení na tri tematické celky. V jednom sa prezentuje samotná škola, v druhom sú hmotné pamiatky a v treťom výtvarné diela žiakov, - povedala pani riaditeľka a poďakovala svojim kolegyniam, choreografke Eve Szilágyiovej Šubovej, učiteľke na 1. stupni Monike Szelényiovej, učiteľke hudobnej výchovy Marte Pálmaiovej Pápayovej a výtvarnej výchovy Agneše Herédiovej za pomoc. V krátkom kultúrnom bloku vystúpili žiaci školy. Dora Ludányiová, Adrienn Kováčová, Regő Kováč a Filip Ónodi predviedli békešské tance, sestry Vanessa a Laura Glükové zaspievali pilíšske slovenské piesne, Antonella Morongová pieseň Horehronie a Elizabeth Kollárová zarecitovala báseň Gregora Papučka Slovenčina moja láska. Záverom sa prítomným prihovoril docent László Trencsényi, ktorý s radosťou spomínal na svoje zážitky spojené so Slovákmi žijúcimi v Maďarsku.

Andrea Szabová Mataiszová

Zasadnutie národnostných kurátorov

Na prvom tohoročnom zasadnutí Podvýboru pre národnostné podpory Správy fondu Sándora Wekerleho sa v polovici apríla v Budapešti stretli členovia, kurátori jednotlivých národností. Najskôr ich Levente Kóta informoval o elektronickom systéme obsluhy podpôr EPER. Ako uviedol, systém zjednodušuje prácu uchádzačov, keďže v ňom figuruje kontrola správneho vyplnenia, ktorá nedovolí poslať projekt bez vyplnenia patričných kolónok vo formulári. Kurátori budú mať možnosť v elektronickej podobe nazrieť do súbehov, ale nebudú môcť do nich zasahovať. Členovia podvýboru vyjadrili svoju radosť z toho, že udeľovatelia podpory brali do ohľadu aj ich pripomienky zo skúseností z minuloročných súbehov, ako napríklad zavedenie jednorazového konkurzného poplatku, alebo možnosť zaslania chýbajúcich údajov do piatich dní po kontrole. Zároveň informovali o tom, že hoci sú nejasnosti ohľadne výpisu jednotlivých súbehov a systému EPER, smerodajné sú otázky nachádzajúce sa v elektronickom systéme.

Slovenská kurátorka Ildika Klauszová Fúziková sa poďakovala za aktívnu spoluprácu sekretára podvýboru s kurátormi, ktorý je vždy veľmi nápomocný a promptne im pomôže vyriešiť všetky vyskytnuté problémy.

Vedúca odboru národnostných súbehov Ildikó Balázsová informovala kurátorov, že od tohto roku sa zmení aj systém navrhovania podpôr, nakoľko pracovníci správy fondu už nenavrhujú sumy na udelenie podpory, iba zostavia poradie na základe bodov, ktoré udelia kurátori. Kurátori môžu rozdeliť 314,5 milióna forintov pre všetky národnosti, pričom príjmu iba súbehy tých uchádzačov, ktorí vyúčtovali minuloročnú podporu.

Ako informovala, do 15. júla by mali byť odoslané diferencované doplnkové podpory pre národnostné samosprávy, ktoré od tohto roku nespravujú pracovníci správy fondu, ale Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti.

(ef)