No stres on Cres

„Samo andjeli znaju, kako je u raju...“ - spieva skupina Burin na terase s úchvatným výhľadom na Jadran. Sme na kopci nad dedinkou Martinščica, odkiaľ vidno dokonca aj kúsok otvoreného mora, čo je v tomto svete prehustených ostrovov vzácnosť. Aj preto si myslím, že okrem anjelov viem aj ja, ako je v raji: pravdepodobne tak, ako tu, na ostrove Cres.

„My by sme chceli byť a aj sme eko-ostrov. To znamená, že všetko, čo tu ľudia jedia, pijú, konzumujú, je prírodné, bez akejkoľvek chemickej úpravy. Dôkazom toho je sup bielohlavý, ktorý si tu našiel domov, lebo tu môže bez problémov žiť a lietať“ - to je zasa argument riaditeľky turistického spoločenstva Cresu Sanji Živanovičovej. Profesionálka okamžite, ako sa dáme do reči, začne chváliť českých, slovenských a maďarských turistov, že akí sú dobrí, vzácni, uctievaní. Len aby ich bolo čo najviac!

Olivový olej ako materinské mlieko

Rád by som citoval aj supa bielohlavého, ale som ho videl iba z diaľky, ak to nebola náhodou čajka. Nezávisle od toho získavam dôkazy, že som v raji. Jem napríklad šalviový med, ktorý je vo svojej kategórii najlepší na svete, aj preto, lebo šalviové polia tu naozaj žijú v stopercentnej čistote. Alebo pijem - áno: pijem! - olivový olej, v ktorom cítiť tisícročné tradície, pot tunajších ľudí, vrelé kamene, slankavosť mora, ktorú sem prifúkne horúci či chladný vietor, zelenú i žltú farbu rastlinstva navôkol, horkastú či kyselkavú chuť dužiny olivy.

„Olivový olej je ako materinské mlieko, lebo ho možno dávať novorodeniatkam“ - túto najkrajšiu vetu, ktorú som na ostrove Cres počul, vyriekol konateľ miestnej fabričky na výrobu olivového oleja Matteo Ferarič. „Olej obsahuje všetko, čo prečisťuje to, kadiaľ tečie v ľudskom tele krv. Cresania sú mimoriadne zdraví, nemajú zdravotné problémy, s krvným tlakom tobôž nie. Vďaka olivovému oleju a z olivového oleja žili celé stáročia a žijú aj dnes.“ Matteo je aj šéfom spomínanej speváckej skupiny Burin. Šesť chlapov ovláda všetky pesničky o Jadranskom mori. Aj pod ich vplyvom vyhlasujem odteraz za svoj Cres, tento najväčší chorvátsky ostrov v Jadranskom mori (o tento titul súťaží so susedným ostrovom Krk, ale ich premerali a minimálny rozdiel zistili v prospech Cresu). Hoci už raz bol - ak aj nie môj, ale už raz patril mojim-našim predkom. Bol totiž súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie, čiže aj Cres bol náš! Tak ako Rijeka-Fiume, odkiaľ sa preplavovala vybraná spoločnosť aj sem. Ale až potom, čo sa otec neskoršieho cisára-pána Františka Jozefa - Karol František - ráčili 1. júna 1845 na parníku preplaviť z Rijeky do mesta Cres. Bol vlastne prvým turistom, pretože dnešní Cresania rátajú presne od tohto dátumu začiatok turizmu na ostrove. Bolo to práve pred 167. rokmi. Je jasné, že sa medzitým na dlhšie obdobie nazýval ostrov aj Cherso, ale mne talianska nadvláda takto spätne vôbec nevadí.

Kultúra z kláštora

Apropo, Taliani! „Kláštor Františka svätého v Crese je jedným z najstarších takýchto objektov v tomto područí, postavili ho v polovici 13. storočia, keď naši predkovia, františkánski mnísi, museli z Talianska utekať. V chudobe, čistote a poslušnosti tu žili celé stáročia, spolu s miestnymi ľuďmi“ - zamýšľa sa nad minulosťou hlava tohto mníšskeho spoločenstva, takzvaný gvardian kláštora a magister tunajších postulantov, páter Zdravko Tuba. Sme v jednom z najkrajších pamiatok, ktoré nie sú mŕtve, naopak, sú živé. „Kláštor poskytuje priestor na letné kultúrne večery, ktoré sa práve začali v meste, čiže františkáni na Crese ponúkajú aj cez kultúru duchovnú obnovu.“

Akoby na povel zazvučia zvony, avšak tie o chvíľu prehlušia delobuchy, ktoré nám pripomínajú, že v týchto dňoch je v celom Chorvátsku vrcholom kultúry futbal. A v každej reštaurácii v zálive mesta Cres je veľkoplošný televízor, akurát beží zápas Taliansko-Chorvátsko, a „naši“ práve dali vyrovnávací gól.

Pred delobuchmi, a vôbec, pred rušnejším mestom možno utiecť, skryť sa v nespočetných malých zákutiach ostrova. Mne sa pošťastilo spoznať skutočnú oázu - dedinku Martinščica, kde som v plnej šírke pochopil význam možno trocha detinského, zato pravdivého hesla „No stres on Cres“. A kde som večer, na terase reštaurácie Zlatni Lav narazil na „klapu“ Burin na čele s Matteom. Trocha som im kibicoval, spolu s nimi som spieval aj ja clivú pesničku, ktorá výstižne vyjadruje aj moje citové rozpoloženie večer pred odchodom z Cresu: „... samo bol u duši...“, čiže iba bôľ v duši.

Ak to tak nebolo, nech viac neuvidím more!

Gregor Martin Papucsek

Juniáles v Dengelegu s regionálnym dňom

Samospráva obce Dengeleg usporiadala v dňoch 22. a 23. júna juniáles, ktorý bol v tomto roku rozšírený o druhý regionálny deň novohradských Slovákov.

Program sa začal kladením vencov v obecnom cintoríne. Potom sa účastníci premiestnili k novučkému Domu tradícií. Slávnostné otvorenie nových spoločenských miestností v bývalej budove pošty znamená pre obyvateľov tejto novohradskej osady veľmi veľa, lebo je to ich prvá zbierka miestnej histórie. Ako nás informoval starosta obce a predseda slovenskej samosprávy Tomáš Zsiga, vytvorením národopisného múzea by chceli priblížiť voľakedajší život tunajších obyvateľov. Ich zámerom pri zostavovaní zbierky bolo, aby návštevník mal pocit, že vstúpil do domu gazdu, ktorého rodina iba pred chvíľou odtiaľto odišla. Naznačuje to aj prestretý stôl, alebo cez stoličku prehodené šatstvo. Nie je tu avšak neporiadok, ba všetko je na svojom mieste. Pri inštalovaní zbierky Dengelegčanom pomohol historik zo záľuby Viliam Ladóczki.

Sobota sa niesla v znamení svadby. Výstava odevov a fotografií v telocvični pripomínala staré svadobné zvyky. Ráno sa začala súťaž vo varení a po svadobnom obede (kde nechýbala kapusta a perkelt) sa uskutočnila prezentácia publikácie Istvána Balogha Kvety zasadené do prilby. Je to zbierka noviel s tematikou vojny v Juhoslávii. I. Balogh pochádza zo Srbska, ale pre dengeleckých Slovákov je významnou osobou preto, lebo práve on v polovici 90. rokov, keď sa stal riaditeľom tunajšej základnej školy, vybojoval za mesiac výučbu slovenčiny. Bývalý riaditeľ dodnes horlivo spomína na tie časy, keď sa mu podarilo - aj vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve - zaviesť slovenčinu v osade, kde dávno predtým zanikla výučba materinského jazyka a kde hrozil aj zánik školy pre nízky počet žiakov. Bývalý riaditeľ je aj autorom publikácie o dejinách osady.

Po tom, ako sa vlani rozhodlo o rozdelení Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra v Jači vo Veňarci na dve nové a Lucine, novohradskí Slováci majú možnosť stretávať sa raz ročne na tzv. regionálnom dni. Tieto dni poskytujú Slovákom z celého kraja príležitosť na lepšie spoznávanie sa a na predvedenie svojich zvykov a tradícií. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď sa na javisku vystriedali folklórne súbory z Dengelegu, Bíru, Jače, Ďurky, Malej Nány a z Vidinej (Slovensko). Prítomných privítali vedúca strediska SOC v Lucine Katarína Völgyesiová Pribišánová a parlamentný poslanec, predseda Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolt Becsó. Zs. Becsó upútal pozornosť divákov na slogan miestnych obyvateľov „V Dengelegu je dobre žiť“, ktorý má byť mottom pre všetky podujatia a diania v tejto malej osade. Po privítacích slovách T. Zsigu sa prítomným v mene CSS prihovorila riaditeľka SOC Katarína Királyová. Zaželala domácim, aby tradície slovenskej komunity oživovali aj v každodennom živote a zároveň pozvala prítomných na Deň Slolvákov v Maďarsku, ktorý sa uskutoční 7. júla v Jášči a kde novohradských Slovákov budú reprezentovať členovia tanečnej skupiny Tancujúce päty z Dengelegu. Potom sa začal kultúrny program, ktorý ukončili všetci vystupujúci spoločným spevom pod vedením Alexandra Szőkeho z Malej Nány.

Týmto však program juniálesu neskončil, organizátori pripravili pre spriatelené osady vedomostné súťaže a koncerty populárnej hudby.

(ef)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Vtipný vodič Viktor

Kým tieto riadky vyjdú v tlačenej podobe, už nebude zabávať peštianskych a budínskych pasažierov VVV. Ja som takto nazval najnovšieho „veľvyslanca“ humoru, vodiča Viktora. Nemožno si ho popliesť s vodcom Viktorom, pretože náš hrdina bol iba šoférom autobusu na linke číslo 105 v Budapešti. A zabával pasažierov, napríklad takými hláškami, aké počuť v lietadle: „Dámy a páni, cestujete v autobuse typu Ikarus 415. Ak sa autobus vznieti, čiže sa stane obeťou požiaru, tri východy sa otvoria automaticky a cez ne môžete vozidlo opustiť. Ak sa autobus prevráti, môžete vytlačiť strešné okno, ale až potom, čo otočíte červeným gombíkom. Dúfam, že budete cestovať príjemne. Kapitán Viktor.“

Šibalský šofér si zaumienil, že vnesie do nudnej jazdy smradľavým autobusom cez sivé mesto trocha života, veselosti, smiechu, bláznivosti, hoci by sa mohlo zdať, že bláznom je on sám. Na videu kolujúcom vo všetkých médiách napríklad hovorí: „Posádka hermeticky uzatvára dvere, autobus sa otočí na štartovaciu dráhu a začína sa odpočítavanie. Nízkorozpočtová 105-ka už aj letí, dosahuje jazdnú výšku 53 centimetrov, priemernú rýchlosť 27 kilometrov za hodinu.“ No a keď sa autobus roztrasie, či už pre hrboľatú cestu, alebo pre otrasný stav motora a karosérie, Viktor to kvalifikuje tak, že BKV, čiže Dopravný podnik Budapešti, zaviedol simulátor zemetrasenia. Preto vtipný vodič vyzýva cestujúcich, aby sa pevne držali.

Tento vzácny jav už teda nepracuje u BKV, nepredĺžili mu pracovnú zmluvu, čo možno interpretovať tak, že ho vyhodili. Vraj až dva razy namerali, že jazdil prirýchlo a neodôvodnene odstavil autobus, aby mohol poskytnúť rozhovor jednej komerčnej rozhlasovej stanici. Viktor je totiž populárny, povedal by som: mediálna hviezda. Mal takú naivnú predstavu, že pozdvihne náladu cestujúcej verejnosti. Aj sa mu to podarilo, preto je sklamanie pasažierov veľké. Študentka Zsófia si napríklad myslí, že ho nemali vykopnúť, lebo zamračený deň je schopný niekoľkými vtipmi rozjasniť aj šofér autobusu. „Bolo oveľa lepšie ísť do školy tak, že som si po ceste vypočula pár vtipov,“ vraví takisto študentka Vivien. Elena z improvizovanej ankety, možno nevedomky, ale posúva Viktorov problém do celospoločenských dimenzií: „Keby som bola podnikateľkou ja, alebo človekom v riadiacej funkcii, pravdepodobne by som ho neprepustila. Ťažko povedať, čo je pre koho pointa, rozhodujú o tom cestujúci, sotva nejaký šéf.“

Opäť som nútený prifariť ako pointu jeden z najlepších bonmotov všetkých čias: Kto má humor - všetko vie, kto humor nemá - všetkého je schopný...

Lutherov dvor v Budapešti

Darček pre slovenských evanjelikov

V Lutherovom dvore v Budapešti sa v druhú júnovú nedeľu uskutočnila posledná dvojjazyčná bohoslužba v tomto školskom roku. Zúčastnili sa na nej žiaci Slovenskej základnej a materskej školy v Budapešti, kde máva biblické hodiny farárka slovenského evanjelického zboru Hilda Gulácsiová Fabuľová.

Pani farárka sa vo svojej kázni zamerala na dôležitosť dobrého správania. Ako povedala, želá si, aby deti aj počas letných prázdnin poslúchali svojich rodičov, oddýchli si a pripravili sa na nadchádzajúci školský rok. Zároveň informovala prítomných o aktivitách zboru v najbližších dňoch, ako je účasť budapeštianskych slovenských evanjelikov na konferencii slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí vo Veľkom Krtíši a následne na III. Evanjelických cirkevných dňoch v Lučenci. Okrem toho usporiadajú aj tradičný letný biblický tábor, ktorý sa uskutoční začiatkom júla v Sazdovciach.

Najkrajším momentom bohoslužby bol jej koniec, keď prítomná Judita Oláhová odovzdala svoj darček pre slovenský evanjelický zbor: vyšívané nástenné domáce požehnanie. Na výšivke boli nielen slová požehnania, ale aj luteránska ruža. Dojatá zborová farárka H. Gulácsiová Fabuľová sa poďakovala a povedala, že nájde pre tento vzácny darček vhodné miesto v kaplnke zboru.

(ef)

Výstava Ladies & Gentlemen v Budapešti

Vo výstavnej sieni Slovenského inštitútu v Budapešti sa 19. júna predstavil slovenský sochár a výtvarník Juraj Meliš.

Prítomných v mene organizátorov privítala riaditeľka SI Jana Tomková. Expozíciu diel Juraja Meliša nazvanú Ladies & Gentlemen predstavil účastníkom vernisáže netradičnou formou historik umenia László Beke, ktorý namiesto kurátorského príhovoru zvolil komentovanú prehliadku vystavených exponátov. Výstava Ladies & Gentlemen vznikla pri príležitosti 70. narodenín tvorcu známych bratislavských sôch Napoleonca a Schöne Náciho.

Sochár Juraj Meliš sa narodil r. 1942 v Nových Zámkoch. Roku 1989 založil spolu so svojimi priateľmi voľné umelecké združenie Gerulata, ktoré na mieste antickej osady v Rusovciach pripravilo viac ako 100 výstav domácich a zahraničných výtvarníkov. V rokoch 1960 - 1966 študoval na VŠVU v Bratislave u profesora J. Kostku. Na Vysokej škole múzických umení pôsobil od roku 1973, od r. 1990 viedol sochársky ateliér na VŠVU. Venuje sa voľnej sochárskej tvorbe, monumentálnej tvorbe, kresbe a grafike. Jeho diela sú ironicko-sarkastickým komentárom k dianiu v spoločnosti. Stal sa umelcom naliehavej etickej výzvy, nového „anti-estetického prístupu“ k sochárskemu dielu, je autorom objektov, prostredí, inštalácií s ekologicky a spoločensky polemickým gestom, je predstaviteľom alternatívnej scény 70. a 80. rokov. Sochársky spolupracoval na viacerých filmoch: Drak sa vracia, Javor a Juliana, Panna zázračnica. K jeho výtvarným dielam patria i dve sochy, ktoré dobre poznajú Bratislavčania a návštevníci hlavného mesta Slovenska - Napoleonec a Schöne Náci. V rokoch 1993 a 2003 vyšli o jeho tvorbe monografie. Žije a tvorí v Bratislave.

Expozícia sochára a grafika Juraja Meliša bude otvorená do 31. augusta.

Andrea Szabová Mataiszová

Klub mladých sŕdc v Nadlaku 18-ročný

Klub mladých sŕdc v Nadlaku oslavoval 21. júna 18. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti usporiadal slávnosť, na ktorú pozval členov spriateleného Slovenského klubu z Békešskej Čaby. 20-členná delegácia odcestovala do Rumunska na čele s vedúcou klubu Alžbetou Ančinovou. Čabianskych Slovákov odprevadil aj farár Pavol Kutej manželkou. Po dlhej ceste im dobre padla prechádzka po mestskom parku. V južnej časti parku stojí najvyšší evanjelický kostol na Dolnej zemi postavený roku 1822. Podľa písomných dokumentov prvé rodiny prišli do Nadlaku v roku 1803 zo Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby a Sarvaša. Slovenských zakladateľov mesta pripomína tabuľa na fasáde kostola, ako aj veľká maľba vo vnútri chrámu. Ďalšou pýchou mesta je organ vybudovaný pred 100 rokmi. Nadlackí Slováci a pán farár Juraj Bálint privítali hosťov z Békešskej Čaby práve tu, vo veľkom evanjelickom kostole. Po krátkej bohoslužbe a spoločnom spievaní z Tranoscia všetci prešli na faru, kde ich privítali, zakladateľka Klubu mladých sŕdc Dr. Elena Darina Kmeťová a vedúca klubu Anna Nováková Rozkošová. Jubilantov poctila svojou prítomnosťou aj primátorka Nadlaku Alžbeta Čičáková. Po príhovoroch, blahoželaniach a spomínaniach nasledovalo pohostenie. Večer pokračoval spoločným spevom. Čabania spievali za sprievodu citary a bruňaku (brumčadla), kým Nadlačanov sprevádzal pán kantor Ondrej Porubský na harmonike. Predspeváčku v kostole a speváčku ľudových piesní Zuzanu Červenákovú Čabania dobre poznajú, veď ich už neraz pohostila vo svojom dome. Teraz ich vítala pri vchode jej výšivka s textom: Vitajte u nás! Potešila ich menej známymi nadlackými piesňami. S malou scénkou vystúpili manželia Rozkošovci. Dojímavým momentom bol príchod 18-ročných mladých, ktorí prišli spevom zablahoželať 18-ročnému klubu. Po kultúrnom programe nasledovala torta. Prvý kus dostal najstarší člen klubu, 99-ročný pán.

Zábava pokračovala tancom do neskorej noci. Nadlacký kantor hral na syntetizátori valčíky, polky a čardáše. Nálada bola vynikajúca, všetci prítomní sa dobre cítili. Ale ako sa hovorí: čas prísť, čas odísť. Nadlačania vyprevadili svojich hosťov tradičným maršom.

Ildika Očovská

Novohrad - Horné Turovce

Priateľské kontakty utužujú športom

Potom, ako minulý rok podpísali obce Horné Turovce a Novohrad dohodu o spolupráci, sa obyvatelia oboch osád mohli začiatkom júna stretnúť na priateľskom futbalovom zápase „starých pánov“. Šťastena sa teraz usmiala na hostiteľov, ktorí vyhrali 4:2, ale prehra nepokazila náladu hostí.

Organizátormi športového podujatia boli Obecná a Slovenská samospráva v Novohrade a Folklórny súbor Srdce Novohradu, ktorí zabezpečili aj večeru a zábavu pre hostí zo Slovenska. Pri večeri nechýbal ani program v podobe parádnej muziky a prekvapenie: predstavenie brušnej tanečnice.

Obce Novohrad a Horné Turovce spolupracujú už niekoľko rokov, ale dohodu o spolupráci podpísali 16. júla 2011. Zhrnuli v nej spoluprácu v oblasti školstva, kultúry, športu, hospodárstva a cestovného ruchu. Týmto nadviazali užšie kontakty aj inštitúcie oboch osád, ktoré v nasledujúcich rokoch naplnia obsahom, napr. spoločnými projektmi a výmennými návštevami.

Tünde Debreceniová Králiková (ef)

Noc múzeí v Ečeri

Oblastný dom v Ečeri sa aj v tomto roku zapojil do akcie Noc múzeí. Organizátormi podujatia boli Folklórny spolok Zelený veniec, Slovenská samospráva v Ečeri a Kultúrny dom a knižnica Miklósa Rábaiho. Záujemcovia už 16. júna popoludní mohli navštíviť múzeum, kde ich čakali rôzne programy. Každú hodinu sa začala prehliadka, počas ktorej sa mohli zoznámiť s históriou domu a jeho zariadením. Program spestrili ukážky práce košikárov a hrnčiarov. Členovia tanečného súboru Zelený veniec oblečení do sviatočných a pracovných ečerských krojov ponúkali okoloidúcich a hostí posúchmi, ktoré vlastnoručne pripravili a upiekli v peci. O 20. hodine vystúpil tanečný súbor, po ktorom nasledovalo premietanie filmu z predošlých vystúpení.

Do Noci múzeí sa zapojil aj katolícky kostol, kde sa uskutočnila hodina historického umenia. Záujemcovia mali možnosť zoznámiť sa s históriou barokového kostola, ktorý vybudovali pred 272 rokmi.

Andrea Szabová Mataiszová

Na predele dvoch generácií

Antológia slovenských básnikov z Rumunska

Pred vyše pätnástimi rokmi sa autor týchto riadkov v úlohe jazykového lektora podieľal na vydaní dvojjazyčnej antológie, ktorú preložila Anna Raŭ Lehotská pod titulom Ozvena našich výkrikov. Sedem slovenských básnikov z Rumunska - Eĥo de niaj krioj. Sep slovakaj poetoj el Rumanio.

V medzinárodnom jazyku esperante sa vtedy svetu predstavila skupina nadlackých bardov na čele s Ondrejom Štefankom. Publikácia našla odozvu aj na svetovom kongrese esperantistov v Prahe r. 1996. Tento edičný čin bol výsledkom snáh nadlackých literátov sprítomniť svoju tvorbu všetkými prístupnými prostriedkami.

Podobnú antológiu pod názvom Medzipristátia - tentoraz slovenských básní ôsmich autorov - nám predstavuje jej zostavovateľ a dôstojný nástupca svojho nebohého priateľa Ivan Miroslav Ambruš. Máme pred sebou verše nielen zosnulých autorov O. Štefanka a Adama Suchanského, ale popri I. M. Ambrušovi, Dagmare Márie Anocovej, Pavlovi Husárikovi, Jaromírovi Novákovi a Anne Karolíne Dováľovej, ako najmladšej poetke, sa navyše predstavuje Ondrej Zetocha.

Názov pochádza z rovnomennej básne A. Suchanského: „môj život je podobný letu / a letiská neprijímajú. / Ešte šťastie, / že z času na čas si môžem dovoliť / taký malý skromný luxus: / medzipristátie v básni.“ Ambrušov výber je zároveň dokumentom toho, že slovenská poézia v Rumunsku mala svoje spoľahlivé zázemie nielen doma, ale aj na Slovensku, kde už v roku 1978 vyšiel spoločný debut O. Štefanka a I. M. Ambruša pod názvom Dvojhlas.

Pisateľ úvodného slova Michal Babiak v úvode konštatuje, že táto antológia - ak ho máme parafrázovať - je v podstate bilančnou správou jednej generácie. Generácie, ktorá po desaťročia stála ako predvoj slovenského - a nielen básnického - slova už od prvého almanachu Variácií v edícii vydavateľstva Kriterion v Bukurešti. A tentoraz „nastal čas vysporiadať sa (správne porátať sa) s dedičstvom tejto veľkej básnickej generácie“ a zároveň cituje slová nemeckého básnika Hölderlina: Čo ostane, básnici budú chrániť.

 Túto bilanciu môžeme charakterizovať zároveň ako p r e d e l dvoch generácií. Hoci na jednej strane sa iba črtajú kontúry novej, mladšej generácie, do ktorej patria aj dnešní štyridsiatnici (mám tu na mysli už spomenutú A. R. Lehotskú), na druhej strane nemožno zamlčať pozoruhodný prístup Daniela Raŭ-Lehotského, ktorý debutoval pomerne nedávno svojou zbierkou Adagio a tým sa nezmazateľne zapísal do nadlackej básnickej kroniky. Ostáva len čakať, až sa prihlásia jeho ďalší kolegovia od pera.

Antológia vyšla vo vydavateľstve Ivan Krasko s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Kultúrnej a vedeckej spoločnosti I. Kraska.

(kní)

Pitvarošské deti na cyklosúťaži slovenskej samosprávy

Slovenská samospráva v Pitvaroši nadväzujúc na veľký záujem o cyklistickú súťaž na majálese usporiadala posledný týždeň školského roka druhé kolo pretekov.

Záujem zo strany žiakov bol dvojnásobný, z čoho môžeme usúdiť, že slovenský volený zbor dobre odhadol nároky pitvarošských školákov. V druhom kole rozdelili účastníkov do dvoch skupín. Súperili dievčatá a chlapci, pričom niekoľko pretekárov bolo aj z nižších ročníkov.

Veríme, že zámer slovenskej samosprávy - upevnenie stykov s miestnou základnou školou, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet štyri hodiny týždenne - sa podarí realizovať a deti prejavia záujem o slovenské aktivity v obce. Záverom uvedieme mená výhercov. V kategórii dievčat bola najlepšia Dženifer Deliová, druhá bola Réka Harcásová tretia Estera Baranyiová. Spomedzi chlapcov bol najlepší Mark Fiala, zo striebornej medaily sa môže tešiť Richard Kerekes a tretie miesto obsadil Imrich Abonyi.

Pre veľký záujem sa členovia slovenskej samosprávy rozhodli pokračovať v tejto tradícii a ďalšiu súťaž usporiadať počas obecných dní 20. augusta.

F. Zelman (ef)

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko 2012

Jubilejný ročník celoslovenskej súťaže s prezidentom I. Gašparovičom

V polovici júna sa v Nových Zámkoch uskutočnilo slávnostné vyhlásenie výsledkov jubilejného 20. ročníka súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Slávnostný charakter jubilejného 20. ročníka súťaže podčiarkla aj prítomnosť prezidenta republiky Ivana Gašparoviča. Za Ministerstvo kultúry SR sa na podujatí zúčastnili štátny tajomník Ivan Sečík, generálna riaditeľka sekcie umenia a štátneho jazyka Janka Motyčková a riaditeľka odboru štátneho jazyka Elena Kačalová.

Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko je celoslovenská súťaž s medzinárodnou účasťou, v rámci ktorej žiaci základných a stredných škôl v literárnych prácach vyjadrujú svoj vzťah k slovenčine a Slovensku.

V bezprostrednej atmosfére hlava štátu a ďalší oficiálni hostia zatlieskali nielen „fujarovému kumštu“ Martina Babjaka, ako aj tradičným ľudovým piesňam, chytajúcich za srdce i dušu vari všetky generácie Slovákov, ale postupne aj vyznaniam súťažiacich žiakov z ich literárnych prác, ktoré z úst moderátorky slávnosti vyznievali ako čisté, pramenisté a radosťou pulzujúce potôčiky, zlievajúce sa postupne v mohutnú riavu hrdej, pyšnej, zdravo sebavedomej a vlastenectvom preniknutej novej generácie, velebiacej a chrániacej si svoj jazyk a slovenskosť vo všetkých ich rozmanitých tvorivých prejavoch.

Úprimný potlesk zaznel po prívete I. Gašparoviča, ktorý oslovil žiakov, pedagógov a hostí v lahodiacej harmónii myšlienok posolstiev štátnika s nadčasovým spoločenským nadhľadom s hĺbavou emotívnosťou, odkrývajúcou záhyby duše Slováka - vlastenca. I. Gašparovič pripomenul oceneným žiakom okrem iného aj to, že náš jazyk, naša slovenčina, je okrem spoločného dorozumievacieho a komunikatívneho atribútu aj významným nositeľom symbolu nášho samostatného Slovenska, jeho kultúrnych, duchovných a najmä ľudských odkazov a hodnôt. Podľa slov prezidenta SR my, Slováci, máme byť na čo pyšní: na taký malý národ, akým sme, bohatou históriou, ktorú nám môžu závidieť oveľa väčšie a ľudnatejšie štáty a národy, kultúrnymi pamätihodnosťami a cennými pamiatkami, dokumentujúcimi múdrosť, zručnosť a majstrovstvo Slovákov v rôznych dejinných obdobiach, nevraviac o výške intelektu, vzdelanosti a dôvtipu našich ľudí, zapísavších sa aj do spoločensko-kultúrneho či vedecko-ekonomického kontextu európskeho či celosvetového významu. Pre I. Gašparoviča bolo jeho posolstvo mladým ľuďom, vrátane ocenených Slovákov zo zahraničia, o to vzácnejšie, že im ho mohol sprostudkovať v ich prítomnosti v jubilujúcom ročníku súťaže, ktorý má identickú číslovku ako blížiace sa krásne 20. výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Vyhlásenie najlepších v jubilejnom ročníku súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko príjemne spestril a vari do posledného miesta zaplnenú sálu Domu kultúry v Nových Zámkoch roztlieskal hodnotný kultúrny program.

Súťažné práce - 483 zo Slovenska a 91 zo zahraničia - boli rozdelené do štyroch kategórií. Posudzovalo ich päť odborných porôt zložených zo spisovateľov, jazykovedcov, odborných pedagogických pracovníkov a zástupcov vyhlasovateľov súťaže. Porotcovia udelili v každej kategórii Hlavnú cenu, Cenu poroty a Čestné uznanie, ale aj Osobitnú cenu poroty. Taktiež ocenili učiteľov a zúčastnené školy, a to podľa počtu a úrovne súťažných prác.

Zahraniční účastníci súťažili v 4. kategórii, ktorú zabezpečovala Matica slovenská a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Do súťaže sa zapojilo 19 škôl zo slovenského zahraničia a hodnotilo sa 91 prác z piatich štátov: Chorvátska (základné školy v Iloku, Radoši, Osijeku, Višnjevci, Markovci, Našiciach, Josipovci), Maďarska (Slovenská ZŠ v Sarvaši), Rumunska (ZŠ Gemelčička-Salaj), Srbska (ZŠ Mladých pokolení v Kovačici, ZŠ Ľ. Štúra v Kysáči, ZŠ maršala Tita v Padine, ZŠ J. Kollára v Selenči, ZŠ J. Čmelíka v Starej Pazove, ZŠ 15.októbra v Pivnici, Gymnázium J. Kollára v Báčskom Petrovci) a z Ukrajiny (Špecializovaná všeobecná škola v Užhorode).

Obidvaja účastníci súťaže z Maďarska dostali čestné uznanie, za my Gyulovi Zsoltovi Bakovi a Barbare Kulíkovej zo Sarvaša aj touto cestou gratulujeme.

Jubilejný 20. ročník literárnej súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko, sa niesol v znamení okrúhlych pripomienok viacerých významných slovenských spisovateľov, národných buditeľov a spoločenských dejateľov: 250. výročia narodenia Antona Bernoláka (pôsobil v Nových Zámkoch ako farár od mája 1797 až do svojej smrti 15. januára 1813), 200. výročia narodenia Sama Chalupku, 190. výročia narodenia Jána Kalinčiaka, 160. výročia úmrtia Jána Kollára, 190. výročia narodenia Janka Kráľa, 120. výročia narodenia Štefana Krčméryho, 190. výročia narodenia Jána Palárika, 30. výročia úmrtia Mila Urbana, 155. výročia narodenia Terézie Vansovej a 200. výročia narodenia Jonáša Záborského.

Počas pobytu účastníkov súťaže a ich pedagógov prijal na pôde Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí jeho predseda Igor Furdík.

V prítomnosti svojich pedagógov si úspešní žiaci doširoka roztvorili úprimnosť svojich dotykov s Bratislavou a jej okolím počas necelých troch dní pobytu. Zážitkov mali za priehrštia a tak si nevedeli vynachváliť slávnosť v Nových Zámkoch, osviežujúcu zastávku v oáze starého mlyna v Kollárove, prechádzku starou Bratislavou, najmä však Deň otvorených dverí v Prezidentskom paláci, kde ich uchvátil nielen interiér historickej budovy, ale aj sprievodné podujatia v slávnostne dýchajúcej záhrade paláca s množstvom návštevníkov. A to mali v tom čase ešte v pláne plavbu loďou po Dunaji na starobylý Hrad Devín...

I. Furdík ocenil motiváciu i záujem slovenských detí zo zahraničia, vytvárajúcich v prostredí ich domovských krajín autentickú slovenskú jazykovú i kultúrnu subkultúru. V neformálnej debate im na príkladoch z histórie podporenej osobnosťami kultúrneho, literárneho i vedeckého života z prostredia, v ktorom žijú, ale aj súčasnosti, keď Slovensko ako jedna z mála krajín Európskej únie si napriek kríze dlhodobo udržiava ekonomický rast, názorne vyjadril posolstvo o tom, že ako Slováci majú byť na čo hrdí, čím sa pýšiť a neustále sa hlásiť k svojim slovenským koreňom. I. Furdík najmladšiu generáciu Slovákov žijúcich na Dolnej zemi ubezpečil, že aj napriek tomu, že „nie sme krajinou, ktorá má bane na zlato či v nej vytryskuje ropa“, sa vynasnaží vláda SR aj v budúcnosti v maximálne možnej miere finančne v rámci dotácií na projekty v pôsobnosti ÚSŽZ, ale aj ľudskými zdrojmi - či už prítomnosťou pedagógov v školách, kde sa vyučuje slovenčina, ale aj návštevami literátov, osobností kultúry a ďalších významných Slovákov v súčinnosti s ďalšími ministerstvami a inštitúciami, podporiť slovenských duch, jazyk a kultúru Slovákov v zahraničí.

Za prítomných pedagógov poďakoval za vrelé prijatie na pôde ÚSŽZ Radoslav Surový, dlhoročný učiteľ zo ZŠ v Kysáči, ktorý napriek zaslúženému dôchodku s nezištnou angažovanosťou pomáha rozvíjať a ďalej kultivovať povestný „slovenský ostrovček“ v srbskej Vojvodine. Vyzdvihol starostlivosť Slovenska ako ich pravlasti o túto mimoriadne významnú európsku súčasť slovenského zahraničia, pričom z vlastných skúseností vie veľmi dobre, ako najmä podporné projekty v oblasti vzdelávania v slovenskom jazyku, ako aj poznávania nádherných kútov Slovenska, sú pre vyrastajúcu generáciu dolnozemských Slovákov v mnohom určujúce v ich priamych kontaktoch so Slovenskom, ako aj v duchovnom uvedomovaní si a pestovaní slovenskosti a úprimného vzťahu k vlasti ich predkov.

Pri rozlúčke, keď I. Furdík každému z návštevníkov osobne poprial nielen veľa úspechov v prospech slovenskej veci v každom kúte, kam by len noha Slováka nevkročila, ale aj čo možno najčastejšie návraty mladých Dolnozemcov na Slovensko, si žiaci odniesli ako spomienku na milé stretnutie spomienkové darčeky ÚSŽZ, kým predsedu úradu potešil obraz, slovenských žiakov jednej zo škôl v Chorvátsku.

Literárnu súťaž žiakov základných a stredných škôl Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko vypísalo a jej garantom a organizátorom je viacero inštitúcií a organizácií: Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Štátny pedagogický ústav, SPN - Mladé letá, Matica slovenská, Vydavateľstvo Matice slovenskej, Spolok slovenských spisovateľov, Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

(uszz.sk-ef)

Putovanie relikvie sv. Cyrila po Slovensku

V rámci prípravy na jubilejný rok sv. Cyrila a Metoda (2013 - 1150. výročie ich príchodu na územie dnešného Slovenska) od začiatku roka 2011 začala putovať po slovenských diecézach relikvia sv. Cyrila, uchovávaná od r. 1964 v nitrianskej katedrále.

Telo sv. Cyrila, ktorý zomrel 14. februára 869, uložili po pravej strane oltára v rímskej Bazilike sv. Klementa. Dobové kroniky spomínajú mnohé zázraky, ktoré sa udiali pri Cyrilovom hrobe. Počas nepriaznivých čias za Rímskej republiky (1798) relikvie preniesli do chrámu Chiesa Nuova a uložili ich k hrobu sv. Filipa Neri.

Začiatkom 19. storočia sa relikvie dostali do vlastníctva šľachtickej rodiny Mattei. Rodina sa neskôr spolu so svojimi cennosťami, medzi ktorými sa nachádzal i relikviár sv. Cyrila, presťahovala z Ríma do mesta Recanti pri Jadranskom mori. Relikvie naspäť odovzdali do Ríma do rúk pápeža Pavla VI. v Sixtínskej kaplnke v novembri 1963, v roku 1964 časť relikvií darovali nitrianskej katedrále.

30. decembra 2010 nitriansky biskup Viliam Judák v sprievode kanonikov Nitrianskej kapituly v Katedrále sv. Martina v Bratislave slávnostne odovzdal ostatky svätého Konštantína Cyrila bratislavskému arcibiskupovi Stanislavovi Zvolenskému. Odvtedy putuje po jednotlivých diecézach.

Na Sviatok svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda 5. júla zavíta do Katedrály sv. Jána Krstiteľa v Prešove. V ten deň sa na Slovensku začne Jubilejný rok 1150. výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda.

Spr. vzs

Slovenská omša v Budapešti

Na prvú júnovú nedeľnú omšu prišli veriaci nielen z rôznych obvodov Budapešti, ale aj z blízkej obce Kerepeš. Bol medzi nimi aj kantor Balázs Lencse, ktorý zastupoval Michala Tótha. Táto nedeľa bola nedeľa Najsvätejšej Trojice. Svätá trojica je najhlbšie tajomstvo kresťanstva, podľa ktorej Otec, Syn a Duch svätý je jedna osoba. Omšu slúžil otec Atila Kónya, prisluhovala Beáta Erdeiová, čítala Ildika Fuziková. Evanjelium podľa Matúša hovorí, že Ježiš zvolal svojich učeníkov do Galiley, kde im prikázal ísť do sveta učiť kresťanskú vieru všetky národy a pokrstiť ľudí v mene Otca, Syna a Ducha svätého. Otec Atila ukončil svoju reč slovami: „Radostne spievajme s naším básnikom Hviezdoslavom hymnus na Božiu blízkosť: Blízko si Pane“. A zaznel mohutný hlas organa sprevádzaný spevom prítomných veriacich.

Po omši - ako zvyčajne - sa veriaci presunuli na faru kostola sv. Jozefa, kde predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai privítal veriacich z Kerepešu a všetkých prítomných. Poďakoval sa za službu otcovi Atilovi, zastupujúcemu kantorovi B. Lencsemu, prisluhujúcim na omši a aj členom ich slovenskej samosprávy, ktorí pripravili pohostenie. Slova sa ujal predseda Slovenskej samosprávy a zároveň vicestarosta obce Kerepeš Karol Kiss, ktorý poďakoval za pozvanie a zablahoželal K. Kápolnaimu za dlhoročnú vytrvalú prácu v organizovaní slovenských katolíckych veriacich na slovenské omše v Budapešti.

r. cz.

Ôsmaci sa rozlúčili so školou

V predchádzajúcom čísle sme vás informovali o rozlúčkových slávnostiach v základných školách s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti, Sarvaši a Slovenskom Komlóši. Tentoraz vám priblížime, ako sa lúčili so školským rokom 2011-2012 žiaci ôsmych tried našich škôl v Békešskej Čabe a Novom Meste pod Šiatrom. Podobne ako v ostatných základných školách v Maďarsku, rozlúčkové slávnosti ôsmakov spojené so slávnostným ukončením školského roka sa aj v týchto inštitúciách uskutočnili v druhý júnový týždeň. Po poslednom zazvonení školského zvončeka sa absolventi vybrali každý inou cestou, ale veríme, že viacerí z nich budú pokračovať vo svojich štúdiách na niektorom z našich dvoch slovenských gymnázií alebo sa v inej forme budú venovať slovenčine. Články o rozlúčkových slávnostiach si môžete prečítať na 6. strane nášho týždenníka.

Záver školského roka v Novom Meste pod Šiatrom

Záver tohto školského roka sa od minuloročných v novomestskej slovenskej škole líšil tým, že bol rozdelený na rozlúčku ôsmakov v posledný vyučovací deň a slávnostné vyhodnotenie školského roka v rámci sobotňajšieho dopoludnia týždeň po rozlúčke.

Hodnotenie počtu žiakov v číslach vyzerá nasledovne: 12 lúčiacich sa ôsmakov, 23 úspešných prvákov a spolu 141 žiakov evidovaného počtu v štatistike školy. Z nich za najšikovnejších škola považuje tých, ktorých mená zazneli v súvislosti s úspešne vykonanou štátnou skúškou zo slovenského jazyka. Tohto roku sa to na základnom stupni v komplexnej forme podarilo Vivien Bodrogiovej, Žofii Jánošiovej, Estere Pletenikovej a písomnú časť úspešne zdolala Klaudia Scholderová. Keď k tomu spomenieme 1. miesto a osobitnú cenu poroty na študentskej vedeckej súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, myslím, že môžeme byť hrdí na výkon našich ôsmačok. No ani ostatní žiaci spomínanej školy nezaháľali. Kompetencie v slovenskom jazyku a dramatickej výchove preukázali na celoštátnej prehliadke slovenských detských divadelných súborov, odkiaľ si doniesli cenu Za výber predlohy v inscenácii Pozvanie. Žiaci sa v rámci vyučovacích hodín, ale aj krúžkovej činnosti venovali slovenským ľudovým piesňam a folklóru. Vďaka ich repertoáru sa členovia tanečného a citarového súboru pravidelne zúčastňovali na školských, mestských a regionálnych vystúpeniach, ako aj na programoch v susednom Slovensku. Na Slovensku si našli aj novú partnerskú školu v Michalovciach. S ňou a s ďalšou inštitúciou na Ukrajine rozpracovali projekt pod názvom Friendship - connect nations programu cezhraničnej spolupráce ENPI „Hungary-Slovakia-Romania-Ukraine ENPI CBC Programme 2007-2013“. Vďaka projektu sa žiaci budú môcť vymieňať v krátkodobých a dlhodobých výmenných pobytoch, ktoré budú zamerané na šport a spoznávanie miestnych tradícií a zvykov, ako aj históriu a geografiu zúčastnených miest.

Riaditeľka Júlia Kucziková v rámci hodnotenia prospechu žiakov mohla vo svojom príhovore skonštatovať, že žiakov, ktorí mali na vysvedčení nanajvýš tri štvorky, bolo 19 a žiakov s výsledkom vynikajúcim, t. j. samými päťkami, bolo 16. Samozrejme, medzi nimi najvyšší pomer dosiahli tí najmenší, teda usilovní prváci. Najlepších ocenili okrem diplomu aj vecnou odmenou vo forme krásnej knihy. Na slávnosti sa prítomní mohli dozvedieť aj to, ako sa učiteľský zbor školy snaží vyjsť v ústrety žiakom organizovaním letných táborov. Tohto leta získali financie na tri tábory, z ktorých jeden pre žiakov nižšieho stupňa sa konal na Zemplínskej šírave v lone horného Zemplína, ostatné dva tábory majú medzinárodnú účasť a uskutočnia sa na pôde Nového Mesta pod Šiatrom.

Veríme, že prázdniny uplynú pre každého osožne, dostatočne si odpočinú žiaci aj učitelia, aby sa v septembri vrátili do školy s novým elánom.

(jk)

Ako sa rodia magické čísla

Určite si pamätáte na obdobie, ktoré vám spríjemňovali rozprávky. Večer ste si ich tajne čítali pod perinou alebo ste nimi neskôr uspávali svoje deti či vnúčatá. Spoznali ste osudy troch bratov i troch princezien, silu troch zlatých vlasov deda Vševeda, poplakali ste si nad osudom siedmich zhavranelých bratov, so siedmimi trpaslíkmi ste smútili nad otrávenou princeznou a s dvanástimi mesiačikmi pomáhali Maruške. Tie magické čísla ovládli detstvo každého z nás.

Do dejín Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Békešskej Čabe zapísal školský rok 2011/2012 číslo 14. V žiadnej rozprávke ho síce nenájdeme, ale i tak je v ňom istá mágia. Koncom júna definitívne vstúpi do ďalšej etapy svojho života 14 maturantov. Už teraz 14 škôlkarov pri vstupe do školy poškuľuje na tú stranu, kde budú mať od septembra svoju prvú triedu. A do magickej tretice, v piatok 22. júna malo rozlúčkovú slávnosť 14 ôsmakov. Spolu so svojou triednou učiteľkou Zitou Berkiovou a popoludňajším učiteľom Zsoltom Liptákom sa poslednýkrát prešli chodbami a triedami školy. Sprevádzaní jemnými melódiami piesní o lúčení sa postavili pred svojich rodičov, učiteľov a spolužiakov. Za všetkých sa s nimi rozlúčili siedmaci a popriali im veľa úspechov. Poďakovanie učiteľom a rodičom sprevádzali slzičky. Všetci si uvedomovali, že osemročné spolužitie sa končí, a hoci šiesti budú pokračovať na čabianskom slovenskom gymnáziu, už to bude iné. Pani riaditeľka vo svojom príhovore zdôraznila, že odchádza trieda, žiaci ktorej úspešne reprezentovali školu na rôznych súťažiach. Ocenení boli Viktória Nagyová, Marcel Ormándy, Silvia Petőczová a Silvia Szabóová.

Druhá časť piatkového popoludnia bola venovaná bilancovaniu. „Som si istý, že sme v tomto roku uložili mnoho-mnoho kameňov a je, dúfam, citeľné, že svet bol budovaný aj nami, i vami. Našim pričinením priložené kamene sú rôznej veľkosti, od drobných zrniek piesku až po veľké skaly a bralá. Oslávme všetko to, čo sa nám úspešne podarilo. Spočítajme naše zrnká piesku, kamienky, skaly a bralá, ktoré sme priložili k svetu,“ povedal vo svojom príhovore zástupca riaditeľky Michal Lásik. Jeho poetické slová zhmotnila do čísel a konkrétnych údajov o výsledkoch rekonštrukcie a tiež o úspechoch študentov na rôznych školských a mimoškolských aktivitách riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová. Najusilovnejších žiakov školy pred očami všetkých odmenili knihou a potleskom. Zvláštnu pozornosť si zaslúžili malí prváčikovia, ktorí „si už na školu zvykli a urobili prvé krôčiky na dlhej ceste k múdrosti.“

Školský rok 2011/2012 nám odčerpal veľa síl. Máme pred sebou prázdniny a je len na nás, aby sme ich využili čo najrozumnejšie. Školský rok 2012/2013 nebude o nič ľahší, preto doň musíme vstúpiť s elánom a radosťou.

Príjemný oddych a veľa neopakovateľných zážitkov!

Z. Benková

Naša rozlúčková slávnosť

Už sa končí škola milá, čo nás veľa naučila, už znie heslo rodiny - hurá, idú prázdniny! Týmto heslom sme ukončili školský rok 2011/2012. Predškoláci sa s nami rozlúčili veselým a pekným programom, ktorý sme zavŕšili chutným občerstvením a malou diskotékou. Z troch skupín odišlo 22 škôlkarov, 14 z nich bude od septembra navštevovať slovenskú základnú školu.

Bol to deň lúčenia sa s kamarátmi, tetami a pani učiteľkami. Nebolo treba veľa slov, lebo rozlúčková pieseň vyjadrila spomienky, poďakovanie, ale i slzy radosti a smútok za bezstarostným hravým detstvom.

Vo veľkej škole im všetci prajeme veľa úspechov, dobrých známok a nových kamarátov.

Alžbeta Horváthová

Vzdelávanie pedagógov

V pondelok 18. júna sa stretli učitelia Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši a Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe, aby sa oboznámili so zmenami týkajúcimi sa verejného školstva. Odborný seminár bol rozdelený do dvoch častí. Predpoludním právnička Dr. Márta Gáspárová Szokolová prednášala o zmenách v pracovných vzťahoch vyplývajúcich zo Zákona o verejnej výchove a o pracovno-právnych aktualitách. Po obede mal prednášku školský expert Dr. Tibor Gera, ktorý informoval prítomných o praktických úlohách vyplývajúcich z nového Zákona o verejnej výchove.

Obe prednášky vyvolali diskusiu pedagógov a nastolili nové otázky, na ktoré budú hľadať odpovede po návrate z dovoleniek.

Z. Benková

Učme sa hravo!

Cesta novohradských detí na Dolnú zem

Hádam najväčším hlavolamom pre učiteľa je prísť na spôsob, ako motivovať žiakov, ktorí sa vôbec nezaujímajú o slovenský jazyk. Aj kvôli tomu uzrela svetlo sveta jazyková súťaž „Učme sa hravo”. Jej cieľom je, aby si žiaci obľúbili slovenčinu a pomocou zábavných úloh aby im nebola na ťarchu, ale príjemným trávením času.

Na tomto netradičnom zábavnom projekte sa zúčastnilo päť škôl: z Ďurky, Veňarca, Héhalomu, Níže a Netejča. Súťaž mala šesť kôl a prebiehala vo februári a v marci. Úlohy boli naozaj rozmanité: krížovky, hry so slovami, hľadanie kukučieho vajíčka, tajničky, atď. Žiaci si súťaž rýchlo obľúbili, očakávali pondelky, keďže sa vtedy rozdávali nové pracovné listy. Úlohy riešili naozaj svedomito a zaslúžili si odmenu.

10. a 11. júna sa riešitelia úloh a ich pedagógovia zúčastnili na dvojdňovom vlastivednom výlete v Sarvaši a v Békešskej Čabe, ktorý financovalo Slovenské osvetové centrum. Cieľom návštevy bolo oboznámiť žiakov s minulosťou a tradíciami Slovákov žijúcich na Dolnej zemi. Organizátorka súťaže a výletu, vedúca regionálneho kultúrneho strediska SOC v Jači, slovenčinárka Erika Zemenová Palečková nám pripravila vynikajúci a pestrý program. Po príchode do Sarvaša sme sa ubytovali v internáte slovenskej základnej školy. Po výdatnom obede nás čakala plavba loďou po Kereši. Mesto je očarujúce nielen pekným okolím, ale aj pozoruhodnosťami. Pozreli sme si nové Vodné divadlo, ktoré je naozaj jedinečné svojho druhu. Po večeri sme si zašportovali v areáli internátu a zúčastnili sa na zoznamovacom večere v klubovni.

Na druhý deň nás po raňajkách čakalo prekrásne múzeum Samuela Tešedíka. Historické pamiatky a stála expozícia z minulosti mesta sú inštalované v budove prvej poľnohospodárskej školy, ktorú založil S. Tešedík. Okrem týchto zaujímavostí sme si pozreli výstavu diel žiakov Základnej umeleckej školy v Sarvaši. Radi by sme ešte zotrvali v meste, ale čas veľmi rýchlo ubehol, na programe sme mali aj Békešskú Čabu. Tu sme si pozreli Dom slovenskej kultúry a slovenský oblastný dom. Je zaujímavé, aké zvyky a pravidlá mali naši predkovia. Hosťovská izba bola napríklad ozdobená podľa majetnosti pána domu, mal toľko fajok, koľko dobytka. Pri stole mohli sedieť jedine muži, ženy boli pri peci. Ohromilo nás najmä to, že všetky vystavené exponáty sú pravé.

Sarvaš a Békešská Čaba ponúkajú turistovi zaujímavosti, ktoré sú naozaj jedinečné. Je ich toľko, že za jeden deň si ich ťažko pozriete. Aj nás súril čas, preto sme sa vybrali na dlhú cestu domov. Dúfame, že v budúcnosti ešte zavítame do týchto prekrásnych miest. Veľmi pekne ďakujeme pani učiteľke E. Zemenovej Palečkovej a sprevádzajúcim pedagógom za vytrvalosť, za nádherný program a za možnosť zúčastniť sa na tejto fantastickej súťaži. Nikdy nezabudneme na tieto dva dni!

Atila Rusnák

Závideniahodná slovenská komunita

Obec Čabačud sa nachádza neďaleko Sarvaša, pozdĺž hlavnej cesty č. 44, vedúcej do Békešskej Čaby. Pozostáva z troch častí: centrálnej, periférnych majerov a samôt, ktoré tu nazývajú sálaše. Podľa štatistických údajov v januári tohto roku mala 1 917 obyvateľov. V roku 2001 sa 95% hlásilo k maďarskej a 5% k slovenskej národnosti. Do zoznamu slovenských voličov sa v roku 2010 zapísalo 240 občanov a 157 sa na voľbách slovenskej samosprávy zúčastnilo.

Obyvatelia obce žijú hlavne z poľnohospodárstva, niektorí pracujú v miestnych firmách alebo v okolitých väčších mestách ako je Sarvaš, Kondoroš, alebo Békešská Čaba. Najväčším zamestnávateľom je obecný úrad, v jeho inštitúciách pracuje 60 ľudí. V Čabačude sa objavil aj poľovnícky turizmus. Poľovnícky spolok tu organizuje poľovačky na drobnú a na vysokú zver pre Nemcov a Talianov.

O pomenovaní obce existujú dve legendy. Podľa jednej poľovník Csaba na tomto mieste rozložil pasce a neskôr tu vzniklo osídlenie. Druhý prameň vychádza z toho, že slovo „csűd” je odvodené od „cső” - rúra, trúbka a trúbky používali vojaci, preto údajne na tomto území táborili obrancovia čabianskeho hradu. Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1444 (Chabachyde). Listina z roku 1456 ju uvádza ako majetok župana Jánosa Hunyadiho, ktorému daroval majetok kráľ Žigmund. V roku 1596 obec zničili Turci. Zachovalo sa tvrdenie, že tehly zo zbúraných domov Turci poodvážali do Sarvaša a postavili z nich tamojšie kúpele. Po znovuosídlení v XVIII. storočí, keď sem prišli slovenské rodiny z Hontianskej stolice, sa Čabačud stal časťou panstva v Békešskom Sv. Ondreji. Miestni obyvatelia bojovali aj v sedliackom povstaní roku 1735. V rokoch 1848-49 sa tu skrýval barón József Eötvös. Istý čas tu žil minister cirkevných vecí a školstva Ágoston Treffort, na jeho počesť miestna základná škola od roku 2001 nesie jeho meno. Osada do roku 1924 patrila k panstvu v Békešskom Sv. Ondreji, potom sa z nej stala samostatná obec. Odvtedy sa datuje jej novodobá história. V tom čase tu žilo 1 388 osôb. V roku 1932 už mala obec vlastnú školu, artézsku studňu a železničnú stanicu. Dynamický rozvoj zastavila II. svetová vojna. Život tunajšej slovenskej komunity negatívne ovplyvnila výmena obyvateľstva v rokoch 1946-1947, keď sa veľa slovenských rodín presťahovalo do Československa a namiesto nich sem prišli tamojšie maďarské rodiny.

Čo sa týka pozoruhodností, v srdci obce sa nachádza Námestie ústavy, ktoré je chránenou prírodnou rezerváciou. Pozoruhodná je tunajšia alej sofory japonskej previsnutej, mohutných stromov s prekrásne voňajúcimi kvetmi a evanjelický kostol, vybudovaný pred 60. rokmi. Oproti kostolu stojí obnovená artézska studňa Czárán, ktorú vyvŕtali v roku 1931. Na vrchole studne je socha cikajúceho chlapca, ktorú zrekonštruoval sochár György Egri. Medzi ďalšie pozoruhodnosti obce patrí obilnica, ktorá bola postavená v roku 1867 podľa projektu Miklósa Ybla a ktorú dodnes používajú.

Záujmy Slovákov v obci zastupuje slovenská samospráva, na čele ktorej stojí Katarína Fehérová. Zástupkyňou predsedníčky je Zuzana Paličková a členkami sú Alžbeta Gömöriová a Alžbeta Kožuchová. Slovenský volený zbor bol založený v roku 2002, prvou predsedníčkou bola učiteľka slovenčiny Judita Oláhová. - Pani Oláhová už aj predtým chcela založiť zbor, len nemala okolo seba takých ľudí, s ktorými by mohla realizovať vytýčený cieľ. Tunajšia slovenská komunita aj pred založením slovenskej samosprávy mala občianske organizácie. S veľkým úspechom tu pôsobil spevácky zbor, ktorý vystupoval v okolitých Slovákmi obývaných osadách, - informovala nás Katarína Fehérová, ktorá je natoľko Slovenka, že do svojich šiestich rokov nevedela ani slovo po maďarsky. Vyrastala u starých rodičov, ktorí s ňou rozprávali len po slovensky. Keď ju matka zapísala do školy, musela vynechať rok, aby sa naučila po maďarsky, až potom mohla ísť do prvej triedy. Na svoju slovenčinu je veľmi hrdá, lebo po založení slovenskej samosprávy tri roky chodila na kurz slovenského jazyka, ktorý viedla miestna slovenčinárka Anna Somogyváriová Huňová. Ako povedala, za krátky čas si oživila zabudnuté slová a dnes s radosťou číta aj náš týždenník. Podľa pani predsedníčky čabačudskí Slováci tvoria vynikajúci kolektív, ktorý sa aktívne zapája do všetkých miestnych podujatí a stará sa o zachovávanie slovenských tradícií.

Slovenská samospráva v Čabačude od svojho založenia úspešne spolupracuje s komlóšskou a pitvarošskou slovenskou samosprávou. Kontakty s nimi nadviazala J. Oláhová, ktorá sa v Pitvaroši zoznámila s tamojšou slovenčinárkou Annou Molnárovou, pochádzajúcou zo Slovenského Komlóša. Vynikajúce kontakty má s dolnozemskými slovenskými volenými zbormi, najužšie spolupracuje so sarvašským regiónom, čiže samosprávami v Sarvaši, Kardoši, Irminčoku a Kondoroši. Veľmi dobré pracovné styky má aj so zbormi v Békešskej Čabe, Poľnom Berinčoku, Čorváši, Gerendáši, Telekgerendáši, Kétšoproni, Segedíne a Senváclave. Priateľské styky udržiava aj s Elečanmi, s ktorými nadviazala kontakty počas Valného zhromaždenia Zväzu Slovákov v Maďarsku v Hronci. Obecná a slovenská samospráva v Eleku každý rok v auguste usporadúva Svetové stretnutie Elečanov, na ktorom sa každý druhý rok zúčastňuje aj Čabačudský spevácky zbor. Ich najnovšími priateľmi sú Slováci z Novej Huty, s ktorými sa zoznámili tiež v Hronci a od vlaňajšieho roku organizujú výmenné návštevy.

Podľa pani predsedníčky v tomto roku nemajú finančné ťažkosti. Vlani v auguste dostali diferencovanú podporu za vykonanú činnosť v hodnote viac ako 2 milióny forintov, spomedzi slovenských samospráv štvrtú najvyššiu podporu tohto druhu. Na tento rok preniesli 1 161 000 forintov. Tohoročná podpora zo štátneho rozpočtu činí 214 000 forintov, takže majú finančné zázemie na organizovanie podujatí.

Vo februári si pripomenuli 15. výročie založenia miestneho speváckeho zboru. Na oslavy pozvali slovenské spevokoly z regiónu. Program si prišlo pozrieť približne stotridsať divákov - miestnych Slovákov. Každý rok v polovici marca organizujú ukážku tradičných slovenských jedál. V tomto roku predstavili v kultúrnom dome domáce polievky, hlavné jedlá, halušky, šišky a rôzne sladké a slané koláče a zákusky. Jedlá pripravili miestne Slovenky z vlastných surovín a zadarmo pohostili každého, kto zavítal na toto podujatie. V máji usporadúvajú národnostný deň, na ktorý pozývajú nielen miestnych obyvateľov, ale aj Slovákov z celého regiónu. O toto podujatie je obrovský záujem. Pravidelne sa na ňom predstavujú aj deti z miestnej materskej a základnej školy, ktoré sa učia slovenčinu. V tomto roku okrem nich vystúpil aj spevácky zbor Borouka z Telekgerendášu a miestny spevácky zbor. 10. novembra organizujú tzv. večierky, na ktoré už teraz pozvali Slovákov z Poľného Berinčoka, Kétšoproňu, Eleku a Čorváša. Korene tejto tradície siahajú do dávnejších čias. Ľudia sa kedysi po zozbieraní úrody stretli na večierku, aby pohostili susedov domácimi zákuskami, pukancami a vínom a porozprávali sa pri prestretom stole. Na počesť tejto tradície usporadúvajú večierky, na ktorých ponúknu hostí sendvičmi, čajom a zákuskami. V decembri oslavujú spoločné Vianoce s kultúrnym programom, v ktorom vystupujú škôlkari a žiaci miestnej školy.

V materskej škole sa v tomto školskom roku zoznamuje so slovenčinou v troch skupinách šesťdesiatosem detí. Vedúcou škôlky je Angyalka Kórogyiová, ktorá spolu s učiteľkami Agnešou Vargovou Hipskou a Emeše Hruškovou Hajdúovou vedú slovenské zamestnania.

V základnej škole prebieha výučba slovenčiny už šiesty rok, zúčastňuje sa na nej 99 percent žiakov. 142 detí vyučujú 4 a pol hodiny týždenne slovenský jazyk a slovenskú vzdelanosť Anna Somogyváriová Huňová zo Sarvaša a Emeše Hrušková Hajdúová z Irminčoku. Pravidelne chodievajú na Slovensko, v tomto roku odcestuje do školy v prírode 14 žiakov, čiže celá piata trieda. V inštitúcii v rámci záujmového krúžku pôsobí aj 23-členná citarová skupina, ktorá má v repertoári veľa slovenských ľudových piesní. Skupiny začiatočníkov a pokročilých vedú vedúci speváckeho zboru Jozef Major a Emeše Hrušková Hajdúová. 20-člennú tanečnú skupinu, ktorá sa zaoberá aj so slovenskými tancami, vedú Tomáš Hanko a Alžbeta Bakróová zo Sarvaša.

Slovenská samospráva v Čabačude podporuje 15-ročný spevácky zbor, vedúcim ktorého je Jozef Major. 22-členný spevokol vystupuje hlavne v Slovákmi obývaných obciach, v repertoári má predovšetkým miestne slovenské ľudové piesne. Zbor má aj šesťčlennú citarovú zložku, ale spevákov občas sprevádzajú aj dvaja harmonikári. Pravidelne sa zúčastňuje na rôznych súťažiach a na kvalifikačnej súťaži ZSM mu trikrát prisúdili Zlatého škovránka.

Slovenská samospráva úzko spolupracuje aj s 84-členným miestnym slovenským spolkom, vedúcou ktorého je knihovníčka Melinda Fábriová. Jeho členovia tvoria vlastne bázu miestnej slovenskej komunity. Zapájajú sa do organizovania aktivít, ženy pečú, varia a robia všetko v záujme úspešného priebehu podujatí.

Katarína Fehérová nás informovala o tom, že ich zbor podpísal dohodu o spolupráci s rodičovským združením školy, miestnym evanjelickým zborom, klubom dôchodcov, spolkom telesne postihnutých a klubom mnohodetných rodín. Navzájom navštevujú svoje podujatia a pomáhajú si.

Slovenský volený zbor má mimoriadne dobré vzťahy s obecným zastupiteľstvom. Od obecnej samosprávy dostal samostatnú miestnosť v budove kultúrneho domu, režijné náklady hradí obec. Divadelnú sálu kultúrneho domu môže používať bezplatne a ak potrebuje pomoc, pracovníci obecného úradu na čele so starostom Józsefom Molnárom mu ju vždy ochotne poskytnú. Slovenská samospráva sa zasa zapája do všetkých miestnych podujatí, na ktorých ženy tradične varia a pečú slovenské jedlá. Najbližšie sa zúčastnia na Dni obce, ktorý sa tohto roku uskutoční 7. júla.

Andrea Szabová Mataiszová

Slávne OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Ján Stanislav, obhajca kultúry slova

Vtáka poznáš po perí a človeka po reči - často s úsmevom pripomínal ľudové príslovie profesor Ján Stanislav. Mal na mysli, že kultúrneho človeka, dobrého herca, speváka poznáme podľa kultivovanej reči a správnej výslovnosti. Učenca Jána Stanislava právom považujeme za jedného z prvých slovenských profesionálnych jazykovedcov a jeho dielo možno pokojne prirovnať k dielu Antona Bernoláka.

Ján Stanislav sa narodil 12. decembra 1904 v Liptove v malej drevenici na začiatku dediny Liptovský Ján. Bol tretím dieťaťom Jána Stanislava a Paulíny, rodenej Chvojkovej, ale jeho dve staršie sestry zomreli v útlom veku. Otec bol chudobný debnár, opravoval a robil kuchynské nádoby. Mama, kým sa nevydala, slúžila. Postupne do rodiny pribudli ďalšie deti: Michal, Rudolf, Pavlína a Margita a rodina sa musela presťahovať do časti jednej z bývalých zemianskych kúrií, akých bolo v Liptovskom Jáne sedemnásť. Otec sa kúpou domu zadlžil, ale remeslo veľmi nevynášalo, mal čo robiť, aby vyživil rodinu a na dlhy mu nezvýšilo. Dlhy za dom počkali až na syna Jána, ktorý ich vyplatil z prvých honorárov za diela Liptovské nárečie a Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda.

Do školy začal Ján Stanislav chodiť v septembri 1910 a po skončení ľudovej školy išiel do gymnázia v Levoči, kde vtedy učili Slováci, Nemci i Maďari. Slovenské vyučovanie sa v škole zaviedlo až v marci 1919, keď ju prevzal Anton Štefánek. Čoskoro však Ján Stanislav prešiel na gymnázium do Liptovského Sv. Mikuláša, kde sa slovenčina učila svedomitejšie. Cez prázdniny si šikovný študent zarábal u notára a vyučoval „hlúpe deti bohatých rodičov za 5 Kč na hodinu“, ako si uvádzal v životopise.

V júni 1924 zmaturoval a odišiel študovať slovenský a francúzsky jazyk na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Pedagógovia pobadali jeho zanietenie a mimoriadny záujem o štúdium. Ujali sa ho najmä profesori Miloš Weingart, Albert Pražák a Frank Wolman, ktorí ho viedli k štúdiu nárečí a ľudovej slovesnosti v Liptove. Študenti v tom čase chodili zbierať staré písomnosti a knihy po dedinách, čítali diela klasikov a už v druhom ročníku písali náročné práce a referáty. To bol aj prípad Jána Stanislava. Dňa 14. decembra 1928 obhájil dizertačnú prácu Nárečia východnej tretiny Liptova (hláskoslovie, tvaroslovie) a stal sa doktorom filozofie. Zavŕšil významnú etapu života a nehanbil sa za slzy, keď ho doma objala šťastím dojatá mama. Bratislavské štúdiá preňho znamenali veľa, profesori si ho obľúbili, vážili si jeho talent a nesmiernu húževnatosť. Radi s ním spolupracovali i po skončení štúdia a silné puto vedcov prerástlo do hlbokého osobného priateľstva. Čerstvý doktor filozofie zostal v Bratislave a stal sa asistentom Slovanského seminára Univerzity Komenského, ale len nakrátko.

Po Novom roku 1929 ho pozval jeho bývalý profesor Miloš Weingart do Prahy na ministerstvo školstva a národnej osvety. Ján Stanislav sa chcel zdokonaliť v českom jazyku a navštevoval prednášky profesorov slovanskej filológie na Karlovej univerzite, preto pozvanie prijal a na jar roku 1929 sa odsťahoval do Prahy. Svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval. Praha - mesto s bohatým kultúrnym zázemím, neopakovateľnou atmosférou, centrum slavistiky a iných vedných disciplín, si ho získala. Dobré podmienky na štúdium mal aj v Slovanskom seminári, kde chcel profesor Weingart z neho vychovať svojho nástupcu. Ján Stanislav sa mu za to odmeňoval príslovečnou húževnatosťou, usilovne študoval, publikoval, zbieral materiály a spracúval ich pre svoj prvý veľký spis Liptovské nárečia. Na tomto diele pracoval vyše päť rokov. Pri výskume nárečí si zapisoval i rozprávky, tak ako ich počul od prostých ľudí. Neskôr ich publikoval pod názvom Niekoľko rozprávok z východnej tretiny Liptova. Profesor Weingart najlepšie videl, ako prostredie Karlovej univerzity pôsobí na jeho slovenského asistenta a vedel, že ak chce z neho vychovať jedinečnú vedeckú osobnosť, musí mu umožniť ísť zbierať skúsenosti aj do sveta. Na jeho návrh vyslalo vedenie filozofickej fakulty Jána Stanislava na študijné pobyty na univerzity, kde bola slavistika na vysokej medzinárodnej úrovni. V rokoch 1930 až 1932 bol na študijnom pobyte v Belehrade, Ľubľane, v poľskom Krakove a Paríži. Do cudziny chodieval na rôzne kongresy a konferencie i v neskorších rokoch.

Do Prahy sa Ján Stanislav vrátil v apríli 1932, práve vtedy, keď mu v Matici slovenskej v Turčianskom Sv. Martine vychádzala kniha Liptovské nárečia. No v práci nepoľavil ani potom a už v roku 1933 zostavil zborník Ríša Veľkomoravská a vydal Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda. Začiatkom roka 1934 sa stal docentom a členom Slovanského ústavu v Prahe a Société des Slavistans v Paríži. O dva roky neskôr už bol najmladším profesorom v Československu. V tom období spoznal aj svoju budúcu manželku, poslucháčku Hudobnej a dramatickej akadémie pre Slovensko Delfínu Kramplovú, s ktorou sa zosobášili v júli 1938. Manželom sa roku 1939 narodil syn Ivan a roku 1950 syn Juraj.

Vo vedeckej práci pokračoval Ján Stanislav aj počas druhej svetovej vojny. Vyšli mu knihy K jazykovednému dielu Antona Bernoláka, Kultúra starých Slovákov a Slovanskí apoštoli Cyril a Metod a ich činnosť vo Veľkomoravskej ríši a niekoľko štúdií. Po vojne vo svojej publikačnej činnosti pokračoval, vyšli mu diela z oblasti súčasného slovenského spisovného jazyka Slovenská výslovnosť a Hudba, spev, reč. Syntézu jeho výskumov reprezentujú skriptá Slovenská historická gramatika 1 - 4, a najmä prvá historická gramatika slovenčiny Dejiny slovenského jazyka 1 - 5. V školskom roku 1958 - 1959 bol Ján Stanislav prodekanom Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Pravidelne sa zúčastňoval na medzinárodných zjazdoch slavistov v Európe, kde zaujal fundovanými prednáškami.

Krátko pred smrťou sa Ján Stanislav podrobil operácii hrubého čreva, z ktorej sa zotavoval vo svojom rodisku. Zomrel 29. júla 1977 vo vlaku na ceste späť do Bratislavy. Pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Jozef Leikert

Starobudínske hody

Úspech spevákov Ozveny a santovského pávieho krúžku

V mestskej časti Starý Budín je bezpochyby najväčším sviatkom tu žijúcich občanov deň sv. Petra a Pavla, ku ktorému sa viaže bohatá tradícia Starobudínskych hodov. Nie je teda náhoda, že výročie vysviacky kostola sv. Petra a Pavla pri budínskom predmostí Árpádovho mosta je tu už vyše dva a polstoročia dôstojne oslavovaným cirkevným sviatkom. Nie náhodou ho zvečnili vo svojich dielach aj významní starobudínski spisovatelia Gyula Krúdy a Lajos Hollós Korvin. Labužník Gyula Krúdy, pochopiteľne, vychvaľoval nadmerné konzumovanie chutných jedál z vykŕmených kačíc a husí. V čase hodov, ako píše spisovateľ, „od toho prevelikého množstva čriev z kačíc a husí, ktoré sa v takýto čas dostali do Dunaja, nemohli premávať lode s propelermi.” L. Hollós Korvin vydal zväzok poviedok pod titulom Starobudínske hody, v ktorom o sviatku píše ako o veľkolepej ľudovej veselici.

Kultúrny spolok Starého Budína Braunhaxler po niekoľko desaťročnej prestávke r. 1995 obnovil tradíciu Starobudínskych hodov. Do organizačných prác sa od svojho založenia, teda už 15 rokov, zapája aj Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti. Jej zásluhou takto účastníci programu dvojdňových hodov na Hlavnom námestí Starého Budína majú možnosť oboznámiť sa nielen s nemeckou, ale aj so živou kultúrou našej Slovače.

Terajšie hody sa, pochopiteľne, vo veľkej miere odlišujú od niekdajšej ľudovej veselice, keď v Starom Budíne sa spolu s domácimi zabávali aj obyvatelia okolitých nemeckých obcí od Zsámbéku až po Pilisborosjenő, ktorých sem tradične pozývali majitelia tohto kraja, členovia rodiny Zichyovcov. Niekdajšie hody sem lákali príbuzných ešte aj z Nemecka, aby spolu s hostiteľmi pri bohato prestretých stoloch konzumovali tradičné starobudínske jedlá a znamenité vína. Viaceré dôležité prvky hodov sa zachovali dodnes. Aj teraz sa začínajú svätou omšou v kostole sv. Petra a Pavla a majú ráz ľudovej veselice s kolotočmi, strelnicami, stánkami s ľudovoumeleckými výrobkami a bohatou ponukou jedál a nápojov.

Tohoročné hody, ktoré sa konali 23. a 24. júna, slávnostne otvorila poslankyňa Národného zhromaždenia Erzsébet Menczerová, ktorá milými slovami privítala účastníkov a vo svojom prejave poukázala na význam tradície hodov z hľadiska pestovania nemeckej a slovenskej ľudovej kultúry. Účastníkov v materinskom jazyku pozdravili aj predstavitelia troch národnostných samospráv, medzi nimi i predseda slovenskej obvodnej samosprávy František Križan.

Po slávnostných prejavoch sa na javisku predstavili nemecké skupiny materských a základných škôl obvodu. Po vystúpeniach detí celé popoludnie, ktorého domácou paňou bola známa modelka Zita Görögová, patrilo národnostným súborom. Na prírodnom javisku sa jeden za druhým striedali nemecké spevácke zbory a tanečné súbory z Tolny, Pilisborosjenő, Tökölu, Solymáru, Csobánky, Boronyu i Starého Budína. Moderátorka oboznámila účastníkov s bohatou a úspešnou činnosťou Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorý aj teraz vynikal spomedzi vystupujúcich súborov. Pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej na vysokej úrovni predniesol dolnozemské slovenské ľudové piesne v úprave zakladateľa speváckeho zboru, hudobného skladateľa Jána Šutinského. Spevácky zbor Ozvena dokázal, že je súborom vysokých kvalít a že ho právom pokladajú za náš najlepší spevácky zbor. Nie menšieho uznania sa dostalo Slovenskému páviemu krúžku zo Santova, ktorý je dlhoročným účastníkom programov Starobudínskych hodov. Ani teraz nesklamal, prednesením prekrásnych pilíšskych ľudových piesní si oprávnene získali priazeň oduševneného obecenstva.

Popri národnostných programoch si účastníci hodov mali možnosť vyberať z pestrej palety kreatívnych a zábavných podujatí. Ani teraz nechýbali kvízy, vystúpenia popredných operných a operetných spevákov, známych spevákov Kati Kovácsovej a Ferenca Demjéna a skupín Holló a Beathoven.

Starobudínske hody sa aj tohto roku skončili v neskorých večerných hodinách pouličnou veselicou.

(bárkányi)

Mimoriadne zasadnutie Výchovno-vzdelávacieho výboru

Mimoriadne zasadnutie Výchovno-vzdelávacieho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa uskutočnilo 27. júna v sídle CSS. Členovia prerokovali modifikáciu pedagogického programu budapeštianskej slovenskej školy a zmenu prevádzkovateľov Základných škôl vo Veľkom Bánhedeši a v Alkári. Na zasadnutí sa zúčastnili aj právnik CSS Dénes Nemes a vedúci úradu Ondrej Horváth. Prítomných privítali predseda CSS Ján Fuzik a predseda výboru Michal Lásik. - Mimoriadne zasadnutie sme zvolali preto, lebo sme sa mali vysloviť k aktuálnym otázkam. CSS má právo pripomienkovať pedagogický program našich slovenských škôl. Riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Marloková Szabová predložila výboru návrh modifikácie pedagogického programu ich inštitúcie. Zmeny vyplývali jednak z finančných možností a jednak z potreby aktualizovať niektoré body. Napríklad z racionálnych dôvodov odteraz škola nebude vydávať medzinárodné maturitné vysvedčenie, pretože členstvo v EU to už neopodstatňuje a takisto bol vypustený bod o nadstavbovom štúdiu, ktoré zaniklo už pred niekoľkými rokmi. Naopak, do programu zaradili bod, ktorý oprávňuje organizovať maturitné skúšky zo slovenského jazyka pre žiakov, ktorí neštudujú na slovenských gymnáziách, ale majú záujem o maturitu zo slovenčiny. V zmysle nových predpisov bolo treba zaradiť do programu zvýšený počet hodín telesnej výchovy, čo škola vyrieši v rámci vyučovacích hodín, hodín tanca a športových krúžkov.

Najzávažnejšou prerokúvanou otázkou bola zmena prevádzkovateľa Základnej školy vo Veľkom Bánhedeši. Tamojšia obecná samospráva sa rozhodla odovzdať inštitúciu rímskokatolíckej cirkvi. Argumentovala tým, že škola má pomerne málo žiakov a obávala sa, že ak by jej prevádzkovanie prevzal štát, mohol by zrušiť výučbu na vyššom stupni. Rímskokatolícka cirkev prejavila záujem prevziať školu s tým, že zastaví výučbu slovenčiny v rámci rozvrhu hodín a ponechá ju iba ako fakultatívnu formou záujmového krúžku. Teda namiesto štyroch hodín by žiaci mali iba dve hodiny slovenčiny týždenne. Chce to urobiť napriek tomu, že rodičia deviatich žiakov si vyslovene prajú výučbu slovenčiny v rozsahu štyroch hodín týždenne. Prechod na fakultatívnu výučbu možno považovať za reorganizáciu, pričom nový prevádzkovateľ podľa zákona nesmie v priebehu dvoch rokov zmeniť pedagogický program školy.

Podľa názoru výboru a vedenia CSS obecná samospráva porušila právne predpisy aj v tom, že si nevyžiadala mienku CSS. Napriek tomu, že tamojšia slovenská samospráva v tejto veci nevyužila právo veta, naopak, so zmenou prevádzkovateľa súhlasila, CSS chce využiť právo pripomienkovania a bude na Vládnom úrade Békešskej župy iniciovať prešetrenie tejto záležitosti.

Výbor prerokoval aj zmenu prevádzkovateľa Základnej školy v Alkári. Tu došlo k pozitívnemu príkladu - obecná a miestna slovenská samospráva sa dohodli, že prevádzkovateľom ich školy bude slovenská samospráva. Financovanie chcú zabezpečovať prostredníctvom normatívov zo štátneho rozpočtu a zdrojov obecnej samosprávy, - informoval nás predseda Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS Michal Lásik.

Andrea Szabová Mataiszová