Ďalší čriepok do albumu spomienok

Dňa 14. júna sa v čabianskej slovenskej škole úspešne naplnilo poslanie školy ako výchovno-vzdelávacej inštitúcie. Za mojich študentských čias to bolo jednoduchšie, veď na základnej škole sme okrem klasických predmetov mali i výchovy. Milovala som tie predmety. Dodnes si z pracovného vyučovania pamätám technológiu výroby záhradného kolíka, dreveného rámčeka na obraz, vešiaka… Ten môj kolík si odslúžil v rodičovskej záhrade pekných pár rokov, kým nezhnil. V 7. ročníku pribudla špecifická príprava dievčat, nebol to útok na feminizmus či emancipáciu, hoci sme tam boli samé dievčatá. Naučili sme sa základy všetkého, čo má dobrá gazdinka vedieť - varili sme, šili, vyšívali, plietli… Pád z bicykla ma na dopravnej výchove posunul do roly chodca, ktorý tiež musí rešpektovať pravidlá cestnej premávky. Toto všetko sa čabianskej slovenskej škole podarilo vtesnať do jedného dňa.

Ráno sa nieslo v znamení príprav. Najmladší žiaci jazdou zručnosti na bicykli dokázali triednym učiteľkám, že zvládnu 17 km cyklotúru bez akýchkoľvek problémov. O 8.30 sa pod vedením pani učiteľky Libušky pustili do boja s horúčavou a kilometrami. V tom čase sa na malom dvore začala šíriť vôňa horiaceho dreva. To si druhý stupeň a gymnazisti zakladali ohne pod kotlíky. Nechcite vedieť, aké vône šteklili nos, keď sa tie kotlíky začali napĺňať. Neopísateľné... Ani nie o dve hodiny som sa vyzbrojená lyžicou pustila do koštovky. Dala som si perkelt s tarhoňou, kurací paprikáš, zemiakový paprikáš, cestoviny so syrom a kečupom, perkelt so zemiakmi, čínu i penne na tri spôsoby. Už vtedy som tušila, že to porota nebude mať ľahké. Hodnotenie sa nieslo pod heslom jeme nielen ústami, ale aj očami. V priebehu pár minút sa obyčajný školský dvor zmenil na gazdovský dvor, domácu kuchyňu, nefalšovanú čínsku či taliansku reštauráciu s pôvodnou obsluhou a atmosférou. (Niekoľko originálnych nápadov na stolovanie v prírode nájdete na fotografiách.) Porota v zložení pani riaditeľka, pani kuchárka a pani učiteľka 1. stupňa mala veľmi náročnú úlohu. Nakoniec rozhodla. Na základnej škole sa víťazom stal kurací paprikáš 6. triedy a cenu za originalitu (aj za množstvo) si odniesli siedmaci. Na gymnáziu si ceny rozdelili druháci (talianska kuchyňa, hlavná cena) a tretiaci (orientálna kuchyňa, mimoriadna cena). Po vyhlásení výsledkov nastali hody. Pripojili sa i futbalové družstvá, ktoré mali zaujímavé zloženie. Boli mixom malých i veľkých futbalistov a v troch mužstvách boli i dievčatá.

Takto dobre napapkaní sme sa zúčastnili na školskej olympiáde prvostupniarov. Ale len ako fanúšikovia! Žiaci prvého stupňa sa po návrate z túry rýchlo posilnili, rozdelili do vekovo zmiešaných družstiev a odštartovali tvrdý, no férový zápas o prvenstvo. Olympiáda mala len jednu disciplínu - viacboj. Na každom stanovišti museli všetci zvládnuť stanovené úlohy, nik z mužstva sa nemohol ulievať. Rozmýšľali, hádzali, skladali, triafali i nosom pracovali. No len skúste preniesť zápalkovú škatuľku z nosa na nos bez pomoci rúk?! Nie je všetko také ľahké, ako sa zdá.

Dokonale sme sa pripravili na letné prázdniny. Užime si ich v takej dobrej nálade a s množstvom priateľov ako tento deň.

Z. Benková

K sedemdesiatinám Terézie Baloghovej Horváthovej

Keď sa mi v roku 1993 dostala do rúk viaczväzková monografia môjho rodného mesta Békešskej Čaby, spozornela som pri mene Terézie Baloghovej Horváthovej. Pracovníčka Národopisného múzea, odborníčka na tradičné textílie, zostavila rozsiahlu pasáž o čabianskom ľudovom textile. Dodatočne som sa dozvedela, že redaktori monografie si ju vybrali nie náhodou - odborníčka na textílie, ktorá vynikajúco pozná tkáčske a pradiarenské obyčaje národov a národností celej Karpatskej kotliny, už aj v minulosti spolupracovala s Čabanmi a mimoriadne si váži tradície čabianskych Slovákov. Osobne tu vykonávala zberateľskú a bádateľskú činnosť, preto vynikajúco pozná toto prostredie. Vybudovala si vynikajúce vzťahy s miestnymi slovenskými organizáciami a informátormi. Výsledky svojej zberateľskej práce prezentovala na početných domácich i zahraničných podujatiach, prednáškach a konferenciách, čabianske domáce vzorkované textílie hodnotila v mnohých štúdiách.

Vtedy som ešte netušila, že budem mať možnosť aj osobne sa zoznámiť s vynikajúcou odborníčkou. Keď sa v roku 2008 Békeščabania žijúci v Budapešti rozhodli uverejniť album Dr. Jána Tiboriho, ktorý pred polstoročím napísal a vlastnoručne ilustroval svoje dielo predstavujúce tradičné čabianske textílie, poverili ma koordinovaním tejto úlohy. Bola som presvedčená, že výsledný produkt bude úspešný iba v prípade, ak popri množstve morálnych i finančných podporovateľov zapojíme do práce aj odborníka. Vtedy som vyhľadala významnú muzeologičku T. Baloghovú Horváthovú, ktorá na našu veľkú radosť prijala túto úlohu. Ako povedala, do práce sa zapojila s radosťou, veď vždy sa zaujímala o čabianske slovenské textílie a má veľa dobrých známych v tejto oblasti. Aj vďaka jej veľkým vedomostiam a pomoci sa koncom roka 2008 zrodila publikácia s názvom Vzorky ľudových tkanín z Békešskej Čaby, ktorá mala odozvu aj na Slovensku. Na početných prezentáciách knihy sa vždy ochotne zúčastňovala a bez nároku na akúkoľvek finančnú odmenu organizovala prednášky a výstavy. Nepreháňam, ak konštatujem, že celý pracovný kolektív si ju veľmi obľúbil.

Budapeštianska rodáčka Terézia Baloghová Horváthová študovala v rokoch 1960-65 na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti odbor etnografia a maďarský jazyk a literatúra. Za diplomovú a neskôr aj doktorandskú prácu si zvolila ľudové kroje mesta Kapuvár. Po skončení univerzity sa stala spolupracovníčkou Národopisného múzea. Bola členkou redakčnej rady Maďarského etnografického atlasu a jednou z autorov Maďarského etnografického lexikónu. Intenzívne sa venovala ľudovým šperkom a túto oblasť spracovala vo svojej dizertačnej práci s názvom Šperková kultúra maďarského roľníctva v XIX.-XX. storočí. Obhájila ju v roku 1988 a získala titul kandidátky historických vied (etnografia).

V roku 1971 ju vymenovali za hlavnú muzeologičku zbierky textilu a odevov. V tom istom roku ocenili výstavu História nášho ľudového umenia, ktorú realizovala v spolupráci s Klárou Csilléryovou a Máriou Kreszovou. Podobnú výstavu zorganizovala aj v Berlíne a Rostocku. Za superrevíziu zbierky pozostávajúcej v tej dobe z 37-tisíc exponátov dostala v roku 1975 ministerskú pochvalu. V roku 1985 dostala vyznamenanie Za vynikajúcu prácu. V rokoch 1985-86 bola správkyňou zbierky nábytku a svietidiel, z exponátov ktorej zorganizovala výstavy v Drážďanoch a v Berlíne. Zriadila aj samostatné výstavy na tému „európske ľudové šperky“ a „európske prstene“.

Jej jediným pracoviskom bolo Národopisné múzeum, odkiaľ v roku 1999 odišla do dôchodku, ale naďalej pokračuje v bádateľskej práci, v písaní a publikovaní.

V súčasnosti spolupracuje s Hortobáďskym výskumným táborom zameraným na ochranu prírody. 70. narodeniny Terézie Baloghovej Horváthovej pripadli na deň vedeckej konferencie tábora, ktorej účastníci jej pripravili prekvapenie - po jej prednáške jej zablahoželali všetci prítomní. Mimochodom, tábor usporiadala Nadácia pre výskum Dolnej zeme, ktorá koncom minulého roka v Újkígyósi zorganizovala spomienkovú konferenciu na počesť bývalého parlamentného poslanca za Békešskú Čabu a agrárneho politika slovenského pôvodu Ondreja L. Áchima. Aj takto nepriamo sa činnosť Terézie Baloghovej Horváthovej viaže na Békešskú Čabu a na slovenskú národnosť.

Všetky tieto fakty svedčia o pracovnej vytrvalosti Terézie Baloghovej Horváthovej, jej oddanosti svojmu odboru i o širokom spektre záujmov okrem iného o skúmanie tradícií národností. Pre mnohých z nás môže preto slúžiť ako príklad. Cítim sa mimoriadne poctená, že som dostala možnosť napísať tieto riadky pri príležitosti jej životného jubilea. Terézii Baloghovej Horváthovej prajeme ešte veľa rokov úspešnej práce na radosť nás všetkých.

Ilona Szászová - zp

Obhajoba hrášku v Bystrej

Divadelný tábor pre žiakov základných škôl po 19. raz

Predpokladám, že ešte nikto nevidel na lavici obžalovaných hrášok či inú zeleninu. Navyše tak, že ho do súdnej siene dovedie kat. Také niečo sa môže stať pravdepodobne len v rozprávkach. Nuž a tam, kde je divadelný tábor, sú aj rozprávky. Hrášok ako hlavný hrdina? Spomínajte... Pamätáte sa na Princeznú na hrášku? V Bystrej sme mali navyše dve princezné: okrem tej zo známej ľudovej rozprávky ešte jednu, ale tá sa narodila, vlastne ešte sa len má narodiť, v paneláku...

Nepredbiehajme však udalosti. S hráškom v putách a dievčatkom, ktoré sa predčasne stratilo svojím rodičom, sa do začiatku tohoročného divadelného tábora, ktorý Slovenské divadlo Vertigo zorganizovalo v Hoteli Biela medvedica v Bystrej od 25. júna do 1. júla, nestretli zrejme ani jeho účastníci. Veľmi dobré podmienky, ktoré na tento druh odborného tábora ponúka toto ubytovacie zariadenie, sme mali možnosť využiť aj v minulom roku, nuž a ak k tomu pripočítame krásne prostredie Nízkych Tatier, zeleň od výmyslu sveta a vôňu húb, ihličia a blízkeho potoka, niet čudo, že sme sa sem po roku opäť vrátili.

Biela medvedica (mimochodom, domáci nás dosť vystrašili príhodami o medveďoch, ktoré sa tento rok na Slovensku veľmi rozmnožili a sú jednoducho drzé, pretože idú čoraz bližšie k ľuďom, takže by sme nemali ísť hlboko do lesa) nás tento rok nečakala najvľúdnejšie. Pršalo a bolo o niekoľko stupňov menej ako v Budapešti, keď sme ráno opustili. Dobrú náladu žiakov národnostných škôl z Budapešti, Békešskej Čaby, Kétšoproňu, Sarvaša, Slovenského Komlóša a Nadlaku (odtiaľto pricestovali deti do tábora na základe medzinárodnej dohody už po štvrtý raz) to však veľmi neovplyvnilo a ich nekonečná energia prešla aj na sprevádzajúce učiteľky: Aniku Laurinyeczovú z Békešskej Čaby, Miroslavu Kovácsovú z Budapešti, Máriu Mravíkovú a Martu Dekrétovú zo Sarvaša, Annu Ondrejovú zo Slovenského Komlóša, Mariána Berciho z Nadlaku, ba aj na pisateľku týchto riadkov. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, v tábore boli zastúpené „stálice” slovenského detského divadla v Maďarsku, školy, ktoré sa sem pravidelne vracajú, Kéšoproň po niekoľkoročnej prestávke. Deti, ktoré sa na ňom zúčastnili v začiatkoch jeho organizovania, sú už možno sami rodičia a k divadelným rozprávkam sa vracajú len v spomienkach...

Práca, pretože divadelný tábor nie je len o hrách a oddychu, ale predovšetkým o práci, presnejšie o skúškach, nacvičovaní, pripravovaní divadelného predstavenia, sa začala už v prvý večer, keď odborní lektori tábora oboznámili jeho účastníkov s rozprávkami, ktoré by chceli previesť na javisko. Nuž a deti, ktorých bolo dokopy 45, sa museli rozhodnúť, či budú skúšať rozprávku o Princeznej na hrášku, ktorá v tábore dostala názov Hrachovka, alebo modernú rozprávku Pnceznička, ktorá vznikla voľne na motívy rozprávky Jána Uličianskeho Malá princezná. Tú prvú pre potreby tábora pripravil veľký kamarát detí Peter Hudák, vedúci púchovského detského divadelného tábora Ochotníček, ktorý, mimochodom, založila ďalšia lektorka tábora, teta Elenka - Elena Bakošová. Ju zase zaujala Uličianskeho rozprávka. Peter Hudák bol s nami v tábore po prvý raz pred tromi rokmi a my sa môžeme len tešiť tomu, že sme ho našli, pretože jeho prístup k deťom a práci je naozaj láskavý. Deti mu jeho otvorenosť a dobromyseľnosť stokrát vracajú (nezakrývajme skutočnosť: niekedy to trošku využívajú a potom aj Peter sprísni zrak...). Tete Elenke aj v tomto roku pomáhal pedagóg a hudobný skladateľ pán profesor Belo Felix, ujo Belo, ktorý opäť raz - ako inak? - zložil k predstaveniu Princeznička veľmi pekné pesničky.

Peter Hudák vlastne spojil dva príbehy - povesť o Jurajovi Jánošíkovi a už spomenutú rozprávku o princeznej na hrášku. Dostávame sa tiež k súdu, ktorý sme spomenuli na začiatku. Hrášok totiž odsúdia za to, že sa dostal, teda, že bol hodený pod nohy slávnemu národnému hrdinovi Jurajovi Jánošíkovi. Advokát na jeho obhajobu porozpráva príbeh kráľovstva, ktoré vlastne hrášok zachránil: princ si nevedel vybrať princeznú, až kým do zámku prišla dievčina, ktorá si pýtala nocľah. Pod siedmimi (ôsmimi? desiatimi?) vankúšmi bol malý hrášok (no, nedostal sa tam celkom náhodou, položili ho ta dvorné dámy). Princezná mala strašnú noc, pretože ju niečo veľmi tlačilo. Natoľko citlivé sú len princezné... Princ si našiel nevestu, kráľovstvo bolo zachránené a hrášok oslobodený.

Či pán spisovateľ zachráni dieťa, ktoré sa svojím rodičom „predčasne stratilo”? Môžeme len dúfať, že áno. Obyvatelia istého paneláku sa v jedno ráno stretnú s malým dievčatkom, ktoré dovtedy nepoznali. Patrí medzi nich aj pán spisovateľ, s ktorým dievčatko cestuje vo výťahu. Keď prezradí svoju túžbu vyjsť na deviate poschodie, pán spisovateľ sa začuduje, veď tam býva len on a mladí manželia, ktorí čakajú svoje prvé dieťa... Dievčatko sa postupne oboznamuje s obyvateľmi paneláka a zisťuje, že svet je aj pekný, aj škaredý, že nie všetci ľudia sú milí a pozitívne naladení a uvedomí si, že ono zatiaľ potrebuje predovšetkým svoju mamu!

Ak predstavenie skupiny Petra Hudáka bolo skôr hravé a vtipné, predstavenie druhej skupiny bolo vážnejšie a miestami veru dojemné! Treba povedať, že hoci možno na začiatku nie všetky deti pochopili podstatu príbehov a spôsob, ako sa dopracovať k výsledku, postupom času si na priebeh skúšok zvykli, „dostali sa” do rozprávok a svojich postáv a aktívne spolupracovali. Veľmi potešujúca je takpovediac hudobná spolupráca, veď v oboch predstaveniach je prítomná „živá” hudba, sprostredkovaná deťmi!

Napriek tomu, že divadelný tábor je predovšetkým zameraný na skúšky, ktoré trvajú priemerne 6-7 hodín denne, nech si nikto nemyslí, že chúdence deti tu od rána do večera len tvrdo pracujú. Samozrejme, majú aj voľný čas, kedy sa môžu do vôle vyblázniť (kedy inak ako v čase popoludňajšieho odpočinku?), pobehať si, poprechádzať sa, zahrať sa na izbách, odísť s fľaškami k neďalekému prameňu pitnej vody, do obchodu v dedine (čo je, mimochodom, tiež pekná prechádzka), na neďaleké Tále... Nechýbal ani tradičný výlet - tento rok na hrad v Slovenskej Ľupči, ktorý po rokoch znovu sprístupnili verejnosti - a na chvíľku do blízkej Banskej Bystrice. Deti využili (niektoré aj viackrát) krásny bazén a wellnes-centrum v susednom hoteli...

Nuž ale divadelný tábor je predsa len predovšetkým o tom, že sa tu pripravujú predstavenia, ktoré sa aj majú zahrať, veď nejde len o proces prípravy, ale aj o ukázanie jeho výsledku či výsledkov! Premiéra predstavení sa konala v šiesty deň tábora, v sobotu poobede. Deti sa maximálne sústredili a vydali zo seba naozaj všetko, aj to, čo v nich bolo dovtedy skryté... Prispela k tomu prítomnosť kopy detí z tábora, ktorý sa začal práve v ten deň v susednej chate, niekoľko maličkých divákov priamo z Bytrej a v neposlednom rade povzbudzovanie kamarátov z druhej divadelnej skupiny, potlesk a skandovanie. Po slávnostnom zhodnotení a ukončení tábora nasledoval ďalší veľmi milý darček pre dospelých: Kto čo vie, v našom prípade nie súťaž, ale prehliadka spevu, tanca a recitácie... Deti si potom naozaj zaslúžili už „tradičnú” diskotéku, na ktorej sa mohli vyskákať, vyblázniť a v dobrej nálade pomyslene položiť bodku za tohoročným divadelným táborom.

Ak sme do tábora prichádzali v daždi, odchádzali sme kúpajúc sa v lúčoch teplého tatranského slnka. To už sme vedeli, čo nás čaká doma... Tropické horúčavy. Myslím na maličkú dedinku Bystrú, kde horúčavy trošku zmierňuje prítomnosť hôr a vidím Hrášok, Princa, Princezné, Dvorné dámy, Dievčatko, Učiteľky, Spisovateľa, Reportérov, Hudobníkov, všetkých obyvateľov Kráľovstva a Paneláku a teším sa, že som sa s nimi stretla.

(do)

Kniha o Dunaji a spoločný workshop spojili susedné národy

Aktuálna situácia na maďarskom a slovenskom trhu cestovného ruchu a možnosti spolupráce prihraničných subjektov turizmu boli hlavnými témami Slovensko - maďarského workshopu v Komárome. Maďarov a Slovákov spojila aj prezentácia novej štvorjazyčnej knihy o Dunaji, ktorú SACR zorganizovala v Budapešti.

Zahraničná zástupkyňa SACR v Budapešti Soňa Jelínková predstavila na workshope v Komárome marketingové aktivity, ktoré robí na maďarskom trhu cestovného ruchu. Zároveň odprezentovala Slovensko ako modernú krajinu v srdci Európy, krajinu, ktorá nie je známa len svojím folklórom a tradíciami, ale aj uznávanými firmami, ktoré prerazili v zahraničí, svetoznámymi osobnosťami a vynálezcami, či potravinárskymi produktmi, ktoré chutia aj za hranicami Slovenska. Nová koncepcia prezentácie mala u účastníkov workshopu úspech.

Reprezentatívnym produktom, ktorý spája oba národy, je aj nová štvorjazyčná publikácia - „Dunaj, Danube, Donau, Duna“ od slovenského fotografa Bedricha Schreibera. Prezentáciu knihy o krásnych prírodných zákutiach v okolí rieky Dunaj usporiadalo pre zástupcov maďarských CK a médií zahraničné zastúpenie SACR v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Podujatie svojou prítomnosťou podporili aj slovenský veľvyslanec Peter Weiss a riaditeľka Slovenského inštitútu Jana Tomková.

Odbornej verejnosti predstavila Soňa Jelínková top turistické atraktivity Slovenska. Prezentovali sa aj bratislavské hotely, ako aj oblastná Bratislavská organizácia cestovného ruchu. Podujatie ukončila autogramiáda autora knihy a ochutnávka kvalitných vín z Malokarpatskej vinohradníckej oblasti.

sacr.sk

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Kanikula

Napriek neuveriteľnej kanikule z minulého týždňa si nemyslím, že by niekomu zovrela voda v mozgu, keď hádže do pľacu možnosť vytvorenia politickej strany v Maďarsku pre tých Maďarov spoza hraníc, ktorí získali aj maďarské občianstvo. Istý maďarský podrývačský (rozumej: nie fideszácky) publicista na Slovensku už dávnejšie nazval zahraničných Maďarov takto: Hatuma (skratka z maď. HAtáron Túli MAgyarok), takže aj nová strana by sa mohla nazývať takto. Hoci myšlienka je iba v zárodku a Hatumovia sú sami podelení, čo vyplýva z ich odlišného postavenia v rôznych odtrhnutých častiach. Najaktívnejší sú však sedmohradskí Maďari. Ich Demokratický zväz nadhadzuje a podchycuje myšlienku novej hatumovskej strany zaregistrovanej v Maďarsku. Neštítia sa dokonca v súvislosti s nedávnym neúspešným pokusom uložiť pozostatky „sikulského apoštola“ J. Nyírőa v sedmohradskej zemi hovoriť o Kövérovom škodlivom „nájazde“ (slovník slovenského jazyka: vpád, napadnutie, vtrhnutie, útok do cudzieho územia). Možno sa ujme aj nové zúfalé zvolanie sedmohradských Maďarov: „Kövérových šípov ušetri nás, Pane!” Lebo, ako hovoria, aj vďaka jeho hosťovaniu sa posilnilo národné cítenie - u Rumunov.

Na zasahovanie maďarských politikov do sedmohradských maďarských vnútorných záležitostí sa zrodila vtipná, povedal by som, až beťárska odpoveď. Traste sa v Budapešti, prichádzame! - smejú sa za hranicami sedmohradskí Hatumovia, čiže zatiaľ ani sami nepovažujú túto možnosť za reálnu. Azda sa politici v aňaorságu zamyslia nad sebou.

Predsa sa tu vykľúva šidlo z vreca: Maďari spoza hraníc s novým maďarským občianstvom, teda bez trvalého bydliska v Maďarsku môžu hlasovať iba za stranícke listiny. Vo Fidesze si doteraz určite mysleli, že prevažná väčšina týchto hlasov (odhad odborníkov: 250 tisíc) pôjde na listinu Fideszu. Keby však mali svoju stranu, a chceli by postaviť aj vlastných individuálnych kandidátov, museli by nájsť pár takých ľudí, ktorí majú v Maďarsku aj bydlisko, čo by nemal byť problém. A sedmohradskí maďarskí politici by si mohli vziať revanš: prišli by robiť kampaň do Maďarska. Dúfajme však, že bez urny s pozostatkami zosnulého.

Ticho by som poznamenal, že menšinový volič v Maďarsku (Slovák, Nemec, Srb, Rumun...) je postavený pred ešte väčšiu dilemu: voliť stranu, či menšinovú listinu. Slovák v Maďarsku nemá nárok prejavovať stranícke sympatie, keď chce zároveň vyjadriť, že patrí k tejto menšine. Jednoduchšie povedané: keď si taký veľký Slovák (Nemec, Srb, Rumun...), vykašli sa na politiku (aj tá kašle na teba). Ale koho to tu trápi?

Mňa, napríklad. A preto mám ideu: čo, keby sa k strane Hatumov pridali aj Habekiovia (HAtáron BElüli KIsebbség - menšiny vo vnútri hraníc) pod heslom Menšiny Karpatskej kotliny, spojte sa! A aj Číňania sú už v špajze.

Žeby tá kanikula predsa išla na mozog?

Profesor Š. Kassay pomáha diplomacii v zahraničí

Prezentácia publikácie Podnik a podnikanie

Zahraničná politika Ministerstva zahraničných vecí SR si už dlhodobo dala za cieľ efektívnejšie komunikovať s podnikateľskou sférou a aktívne prispievať k vytváraniu lepších podmienok na presadzovanie slovenských ekonomických záujmov v zahraničí. Už od roku 2010 profesor Štefan Kassay aktívne napomáha realizovať tento cieľ. V spolupráci so zastupiteľstvami SR v zahraničí zorganizoval už viacero prezentácií ekonomicko-odborných publikácií. Takéto podujatia sa uskutočnili v Moskve, vo Varšave a dvakrát v Záhrebe. Budapeštianska prezentácia bola spojená s propagáciou a ochutnávkou výrobkov I.D.C. Holdingu, a. s. najväčšieho slovenského výrobcu cukroviniek a trvanlivého pečiva.

Podujatie sa uskutočnilo 27. júna v priestoroch veľkej sály Slovenského inštitútu v Budapešti. Prezentáciu publikácie profesora Š. Kassaya otvorila príhovorom riaditeľka Slovenského inštitútu Jana Tomková, ktorá ocenila nielen preklad slovenského diela do maďarského jazyka, ale predovšetkým vklad predsedu dozornej rady IDC Holding, a. s., do utužovania slovensko-maďarských ekonomických vzťahov.

Veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss označil príklad IDC Holdingu, a. s., s ktorým je meno Š. Kassaya úzko späté, nielen ako úspešný príbeh privatizácie, ale aj exportu slovenskej značky do stredoeurópskeho regiónu, na Balkán a do Ruskej federácie. Veľvyslanec vyzdvihol rozmer ekonomickej diplomacie v kontexte vydania publikácie profesora Kassaya aj z pohľadu pôsobenia pobočky IDC Hungária Zrt. a šírenia osvedčených a tradičných vysokokvalitných slovenských produktov na maďarskom trhu.

Prvý diel plánovanej pentalógie, ktorý spája teoretické poznatky s dlhoročnými skúsenosťami profesora Š. Kassaya na čele dozornej rady IDC Holding, a. s., maďarskému publiku priblížil člen MTA, vysokoškolský profesor na Budapeštianskej technickej univerzite Gyula Sallai. Publikáciu odborne a z praktickej stránky zhodnotil aj dlhoročný spolupracovník autora a člen dozornej rady IDC Holding František Lipták.

Moderátorkou podujatia bola známa maďarská televízna redaktorka Antónia Mészárosová, ktorá poukázala na nespočetné množstvo publikácií z dielne profesora Kassaya, ako aj na ich početné preklady do maďarského jazyka.

Ako je známe, prebiehajúce geopolitické pohyby vyvíjajú tlak na zefektívnenie ekonomického rozmeru diplomacie, čo sa potvrdzuje zvlášť v posledných rokoch výraznou ekonomizáciou zahraničnej politiky SR. Do tohto úsilia vhodne zapadá šírenie odborných publikácií zameraných na ekonomiku a podnikanie. Jednou z takýchto publikácií je aj pentalógia Podnik a podnikanie, ktorú vydalo vydavateľstvo SAV VEDA. Ide o rozsiahle päťzväzkové dielo, kde je dôležitá kontinuita jednotlivých častí príslušného zväzku rovnako ako kontinuita a vnútorná previazanosť všetkých piatich zväzkov, ktoré tvoria jeden celok. Ide o prácu, ktorá neprerušovane trvá už 16 rokov. Knihy sú postupne vydávané v angličtine, ruštine, poľštine a maďarčine a to v kooperácii s renomovanými zahraničnými vydavateľstvami, ako sú moskovská Nauka, poľský vydavateľ Księgarnia akademicka a maďarské vydavateľstvo Gondolat.

Publikácia je teda vydávaná v štyroch jazykoch, plnofarebne na kriedovom papieri vo formáte B4 a nemá doteraz obdobu nielen na Slovensku, ale ani v podmienkach Európy. Knihy sú vydávané pod patronátom Európskej akadémie vied a umení ako príspevok k formovaniu európskych výskumných programov vrátane 7. rámcového programu Európskej únie na roky 2007 až 2013. Táto prestížna značka potvrdzuje vysokú kvalitu diela. Samotný autor pentalógie je riadnym členom Európskej akadémie vied a umení.

„Som presvedčený, že pentalógia má čo povedať aj v krajinách s rozvinutou ekonomikou a tiež v krajinách, ktoré cestu trhovej ekonomiky nastúpili v prelomovom období a v skutočnosti ešte len formujú svoje podnikateľské prostredie, čo je hlavným obsahom prvého zväzku pentalógie,“ povedal autor Štefan Kassay.

O profesorovi Štefanovi Kassayovi

Dr.h.c. prof. PhDr. Ing. Štefan Kassay, DrSc., významný autor slovenských odborných publikácií, je jeden z najúspešnejších ľudí v rámci Slovenska a Česka. Vybudoval medzinárodne uznávanú nadnárodnú korporáciu I.D.C. Holding, a. s., v ktorej pôsobí ako predseda dozornej rady. Jeho pracovná kariéra je spojená s podnikateľskou aktivitou v symbióze s riadiacou, vedecko-výskumnou a publikačnou činnosťou. Je autorom vyše 40 monografií, 16 vedeckých prác, 120 odborných prác, 14 vedeckých, výskumných a tematických úloh, 5 patentov a vynálezov. Vystúpil na 59 konferenciách na Slovensku a v zahraničí. Je členom viacerých významných organizácií, okrem iného je aj členom prestížnej Európskej akadémie vied a umení v Salzburgu. V ostatných dvoch rokoch sa okrem autorskej činnosti v spolupráci s MZV venuje ekonomickej diplomacii.

(it-ef)

XI. medzinárodný národnostný festival v Kerepeši

Kerepeš, obec ležiaca v tesnej blízkosti Budapešti s aktívnou slovenskou komunitou, bol 30. júna dejiskom XI. medzinárodného národnostného festivalu, na ktorom sa okrem domácich súborov prezentovali aj folklórne skupiny z okolitých osád, zo Slovenska a z Rumunska.

Program sa začal v katolíckom kostole sv. Anny dvojjazyčnou svätou omšou, ktorú slúžili dekan Rudolf Galgóczi zo Želiezoviec a miestny dekan András Frajna. Po obrade sa účinkujúci v krojovanom sprievode vybrali k javisku, ktoré bolo inštalované na Kostolnej ulici, pri soche sv. Trojice. Po privítacích slovách moderátorky Zuzany Pakšaovej Šrankovej slovo prevzal predseda miestnej slovenskej samosprávy Karol Kiss, ktorý poznamenal, že tohoročný festival prebieha v znamení motta „Po stopách našich predkov“. Pán predseda privítal hostí zo Želiezoviec (SR), Malej Tarče, Veľkej Tarče, Išasegu, Šápova, Alapu, Ikladu a Dealu (RO). Zvlášť privítal zástupcu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Ondreja Csabu Aszódiho a starostu obce Tibora Franku. - Naším cieľom je zachovávanie tradícií a oživovanie ľudových zvykov. Každý človek, národ potrebuje národné povedomie. K tomu potrebujeme spoznať život, úspechy a neúspechy našich predkov a všetko to, čo potrebovali k tomu, aby sa zachovali. Keď vieme, odkiaľ pochádzali naši predkovia, máme sa k čomu vrátiť, nie sme stratení. Znalosť miestnych zvykov nás zblíži, - povedal Karol Kiss a odovzdal slovo Ondrejovi Csabovi Aszódimu. - V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy vás vítam a ďakujem za pozvanie. V minulých rokoch som na našich stretnutiach vždy poznamenal, že som veľmi rád, keď vidím vaše krásne kroje, počujem vaše čarovné piesne a sledujem vaše tance. Keď ste oblečení v týchto krojoch, nezabúdajte na svojich predkov, na dedičstvo, ktoré vám zanechali vaši rodičia a starí rodičia. Buďte hrdí na to, že máte takú krásnu a bohatú kultúru. Viem, že zachovať posolstvo našich predkov je niekedy ťažká, ale krásna úloha. Prajem vám k nej veľa šťastia a zdravia, - povedal zástupca predsedu CSS.

Festival oficiálne otvoril starosta obce Tibor Franka. V kultúrnom programe sa najprv predstavili miestne folklórne telesá. Ako prvý vystúpil 37-ročný páví krúžok, ktorý sa aktívne podieľa na zachovávanú slovenských a maďarských zvykov v obci. Zbor, ktorý vedie Lajos Vass založilo desať členov, dnes sa ich počet rozrástol na 31. Aktívne sa zúčastňuje na miestnych kultúrnych podujatiach a organizuje výstavy. Pravidelne vystupuje na domácich i na zahraničných podujatiach, niekoľkokrát hosťoval na Slovensku. Tento krát vystúpil s Tanečnou skupinou Kvietok, ktorá má päťdesiat členov. Súbor na čele s Imreom Ragonczaom viackrát úspešne vystúpil v susedných štátoch. Vlani na celoštátnej súťaži Slovenského osvetového centra Vo víre tanca v Sarvaši získal zlatú kvalifikáciu. Kvietok sa tentoraz predstavil so satmárskymi tancami. Po domácich nasledovali tanečníci z Alapu a z Dealu (RO). Viac ako dvadsaťročný klub dôchodcov Zlatý dážď vystúpil s kyticou slovenských a maďarských piesní. Klub dôchodcov Fialový agát, ktorý má päťdesiatdva členov, rozveselil divákov známymi piesňami. Miestny kruh Sikulov predniesol maďarské tance zo Sedmohradska. 44-ročná tanečná skupina Csata z Išasegu, ktorá má 190 členov od škôlkarov až po dôchodcov, pod vedením Judity Bánszkej predviedla satmárske a išasecké tance. Nemecká tanečná skupina Blaublumen z Ikladu sa predstavila s nemeckými a maďarskými tancami. Tanečný súbor Panónia z Malej Tarče vystúpil s blokom Cez Kerepeš. Tanečníci z Veľkej Tarče pod vedením Ladislava Bátoriho tentoraz predviedli tance z Guty a satmársky dupák. Posledným vystupujúcim súborom bol spevácky zbor zo Šápova, ktorý predniesol kyticu slovenských a maďarských piesní. Zbor pod vedením I. Takácsovej má v repertoári predovšetkým miestne ľudové piesne. V roku 2004 na kvalifikačnej súťaži v Tatabányi získal zlatú kvalifikáciu.

XI. medzinárodný národnostný festival skončil ľudovou veselicou, na ktorej choreograf, Imre Ragoncza zabával publikum do neskorého večera.

Andrea Szabová Mataiszová

Jubilejná spomienka na V. Mináča

Chodník stúpa do budínskych vŕškov ožiarených zubatým decembrovým slnkom. Na úpätí vyhúkne budova svojou konštrukciou pripomínajúca skôr pevnosť, nedobytnosť ktorej akoby pripomínali masívne múry a vchod strážený príslušníkmi robotníckej milície. Za touto nezvyčajnou fasádou sa naskytne rovnako nezvyčajný pohľad: vo vestibule debatuje krojovaná skupina žien. Kroj je slovenský, ale reč maďarská, čo je na prvé počutie snáď i nepochopiteľné, veď v sídle niekdajšej pästi robotníckej triedy sa v onen decembrový deň roku 1988 konal posledný zjazd Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku.

Sotva sa za mnou zavrela brána, pribehol ku mne známy matičný historik František Bielik a vzrušeným hlasom ma vyzval, aby som ho nasledoval, keďže si želá hovoriť so mnou Vlado Mináč. Pozrel som naňho asi dosť nechápavo, na čo ma priam schmatol za rukáv a vliekol za sebou a než som sa stačil spamätať, ocitli sme sa v kútiku priestornej zasadacej haly, kde postávali vtedajší minister I. Pozsgay, veľvyslanec ČSFR Ďurovský, generálna tajomníčka DZSM Mária Jakabová-Šingeľová a predseda Matice slovenskej, spisovateľ Vladimír Mináč. V tej chvíli náš vzácny hosť držal v ruke roztvorený exemplár Ľudových novín, kde iba pred dvomi dňami vyšla moja štúdia Regionálnosť verzus univerzálnosť, ktorá získala prvú cenu v literárnej súťaži DZSM a ktorá pojednáva o problémoch národnostnej literatúry. Uvedomil som si, že V. Mináč si ju prečítal ešte vo štvrtok, snáď ako prvý čitateľ vôbec. Zrejme na jeho podnet vyšla neskôr aj v Slovenských pohľadoch.

Krátko som sa predstavil a poďakoval za záujem o svoju tvorbu. V. Mináča som poznal iba z jeho románov tematicky čerpajúcich zo Slovenského národného povstania, aj to len povrchne, ako aj z jeho esejí Dúchanie do pahrieb, ktoré svojho času výnimočne ocenili aj moji kolegovia z Vojvodiny.

Vzácny hosť, používajúc kráľovský plurál, mi povedal asi toto: My sa zásadne zhodujeme s vašimi závermi, ktoré uvádzate vo svojej stati. V nasledujúcich chvíľach náš vzácny hosť vystúpil s príhovorom na zjazdovej tribúne a pri tejto príležitosti ocenil aj prvé číslo časopisu Sme, na príprave ktorého som sa tiež podieľal. Nasledujúci deň sa predseda MS stretol s členmi Literárnej sekcie pri DZSM a pri tejto príležitosti konštatoval, že slovenská literatúra v Maďarsku nie je takpovediac na zahodenie

Po slovensky píšuci autori si o rok neskôr založili svoju vlastnú organizáciu a vedenie časopisu Sme prešlo z rúk DZSM do rúk Združenia slovenských spisovateľov v Maďarsku, ktorému predsedal Alexander Kormoš, zároveň šéfredaktor Sme. Časopis však zanikol ešte v roku 1991 pre údajný nedostatok finančných prostriedkov.

 A Vladimír Mináč? Po páde komunizmu v ČSFR sa chopil už len svojho esejistického a polemického pera, ktorým v nasledujúcich rokoch glosoval búrlivý chod udalostí po tzv. nežnej revolúcii, napospol na stránkach literárnej tlače. Tohto roku v auguste by sa dožil svojich deväťdesiatych narodenín.

Oldřich Kníchal

Nositeľ Nobelovej ceny spomínal na slová svojej slovenskej matky

V nedelu 24. júna na Slovensko pricestoval Američan, nositeľ Nobelovej ceny Douglas Dean Osheroff. Narodil sa v roku 1945 v Aberdeene v rodine lekárov, ale už ako študent strednej školy zostrojil snímač röntgenového žiarenia. Od roku 1987 až dodnes pôsobí na fakulte fyziky Stanfordskej univerzity v San Franciscu. Okrem fyziky sa venuje otázkam globálneho otepľovania, popularizácii vedy, bol tiež členom vyšetrovacieho panelu tragédie raketoplánu Columbia. Nobelovu cenu získal za fyziku v roku 1996 spolu s Davidom Leem a Robertom Richardsonom za objav supratekutosti v extrémne ochladenom héliu.

Slovensko navštívil na pozvanie občianskeho združenia Asociácie pre mládež, vedu a techniku (AMAVET) a spoločnosti Slovenské elektrárne, člena skupiny Enel. Počas týždňového pobytu medziiným sa zúčastnil aj na oslavách 75. výročia Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave. V aule Aurela Stodolu na Strojníckej fakulte STU sa stretol so žiakmi stredných škôl na podujatí Hodina otázok. Jej cieľom bolo vytvorenie priestoru pre popularizáciu vedy medzi mladými ľuďmi. Študentom prednášal o svojom živote. Byť šikovným vedcom americkému fyzikovi vlastne umožnil jeho otec. Mal pochopenie pre synove záľuby, schopnosť všetko rozoberať a skúmať. „Mohol som sa hrať so súčiastkami, ktoré otcovi priniesli pacienti,” zdôrazňoval vedec. „Ale bol som vlastne rád, že ma za tieto experimenty nevykopli zo školy. Neskôr som sa uchádzal o štúdium na ôsmich univerzitách a prijali ma na každú,” smial sa laureát prestížneho ocenenia. „No nie som taký múdry, ako si asi myslíte.” Vedec študentom stredných a vysokých škôl, z ktorých niektorí prišli až z východného Slovenska, zdôrazňoval, že na vede je najzaujímavejšie nielen to, že sa pýtate priamo na podstatu prírody, ale aj to, že príroda vždy odpovie.

Hovoril aj o tom, aké to je získať najprestížnejšie ocenenie vo svete vedy, spomenul, že toto ocenenie, ktoré mu akadémia vtedy oznámila o pol tretej v noci miestneho času, mnohé veci zmení. A vedec akosi prestane mať čas na samotný výskum. „Čas na cestách išiel na úkor študovania prírody a experimentov,” spomínal Osheroff. „Tým, že som dostal Nobelovu cenu, je vlastne menej pravdepodobné, že sa mi podarí urobiť ešte nejaký objav.”

Študenti prejavili o prednášku vedca mimoriadny záujem a kládli mu aj svoje otázky, na ktoré on ochotne odpovedal. Vedec tiež priznal, že na Slovensku nie je úplne po prvý raz. No kým pred časom sa vybral do Vysokých Tatier a navštívil rodinu, teraz mu chce STU udeliť čestný doktorát. „Sme radi, že sa nám darí pritiahnuť na Slovensko aj takéto významné osobnosti vo vede. Najkrajšie je, keď vidíte, s akým zápalom sledujú žiaci životné stimuly smerujúce k úspechu,” poznamenal predseda AMAVET Jozef Ristvej s tým, že aktivity popularizujúce vedu dávajú mládeži príležitosť zorientovať sa v dnešnom zložitom svete.

Osheroff, profesor na Stanfordskej univerzite a absolvent prestížneho Caltechu je pre nás o to zaujímavejší, že - ako si na to on sám zaspomínal, - má čiastočne slovenské korene. Jeho starí rodičia z matkinej strany sa prisťahovali do Spojených štátov práve zo Slovenska. Preto mu ako dieťaťu dávala mama príkazy v slovenčine. „Zavri dvere!” - kričala naňho mama vždy, keď opúšťal miestnosť. A keď mali ísť do postele, povedala mu: „Pôjdeme spať.”

Bola to úchvatná prednáška, vidno to aj z príspevkov internetových diskutérov. Napríklad:

Myslím, že to bola fajn popularizačná prednáška. Aj keď Slovensko nemá priameho nositeľa Nobelovej ceny, pre všetkých Slovákov je pozitívna správa, že niekto, kto bol v živote taký úspešný ako prof. Douglas Dean Osheroff, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, sa hlási k nám. V Amerike každý odniekadiaľ prišiel, niekde má svoje korene... Môžeme byť hrdí, že americký profesor dokonca ovláda niekoľko slov z jazyka svojich predkov. Študenti mali zážitok a pán profesor sa snažil, aby jeho angličtine porozumeli aj tí, ktoríneboli za hranicami Slovenska, ale poctivo sa učia svetový jazyk. Mne sa to veľmi páčilo. Ursina

Pekný postreh, Ursina, múdre názory. Aj mne sa to páčilo. Dôležité je „zapáliť iskru”, podnietiť vnímavé mozgy, ukázať, že veda môže byť aj úžasné dobrodružstvo. V každom dieťati je skrytý nejaký talent, v niektorých možno aj génius. Prvým predpokladom ich rozvoja je nadchnúť, dať impulz, víziu, vzor. C. Smith

Na základe správ TASR a veda.sme.sk spracoval

Gregor Papuček

Europeada 2012 s mladými Slovákmi

V nemeckom Lausitze sa v dňoch 16. až 24. júna uskutočnili Majstrovstvá Európy autochtónnych národností vo futbale pod názvom Europeada. Hlavnými organizátormi boli Zväz Lužických Srbov Domowina, Federálna únia Európskych národných skupín (FUEN) a Slobodný štát Sasko. Záštitu nad majstrovstvami prevzal saský ministerský predseda Stanislaw Tillich. Nápad usporiadať futbalové majstrovstvá národností sa zrodil v roku 2008. Vtedy súbežne s Majstrovstvami Európy v Rakúsku a vo Švajčiarsku boli usporiadateľmi Rétorománi zo švajčiarskeho kantónu Graubünden.

Na tohoročnej Europeade hralo celkom 20 tímov rozdelených do piatich skupín. Futbalové zápasy sledovalo približne 16 000 fanúšikov. Prvá séria zápasov prebiehala od 17. do 19. júna v obciach Nebelschütz, Neschwitz, Wittichenau, Panschwitz-Kuckau, Radibor, Crostwitz a Ralbitz. Finále sa uskutočnilo 23. júna v Budyšíne (Bautzene).

Najväčšie zastúpenie mala nemecká národnosť, na majstrovstvá prišli štyri tímy nemecky hovoriacich hráčov z rôznych kútov Európy. Zo samotného Nemecka sa na zápolení zúčastnili tri mužstvá: Dáni, Frízovia a Lužickí Srbi. Slovákov z Maďarska reprezentovalo mužstvo Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku, ktoré hralo v skupine B spolu s Nemcami z Ruska, Rétorománmi zo Švajčiarska a Rómami z Maďarska.

Ako sme sa od predsedu OSMM Ondreja Kiszelya dozvedeli, účasť na podujatí organizovali spolu s Nemcami žijúcimi v Maďarsku viac ako poldruha roka. Slovenskú účasť mal na starosti predseda Mládežníckeho výboru CSS Zoltán Szabó a nemeckú bývalý predseda Spolku nemeckej mládeže v Maďarsku (GJU) Emil Koch. Slovenskí a nemeckí futbalisti cestovali jedným autobusom. V slovenskom mužstve boli zastúpení futbalisti z Pilíša, Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Černe, Kestúca a Budapešti. Po príchode ich organizátori ubytovali v menších osadách, odkiaľ ich vozili na futbalové zápasy na mikrobusoch. Organizácia majstrovstiev bola na vysokej úrovni. V prvom zápase naše mužstvo vyhralo proti Rétorománom 2:0, neskôr ale prehralo s Nemcami z Ruska a Rómami z Maďarska.

Nálada bola počas celého zápolenia vynikajúca. Naši futbalisti sa natoľko zblížili s mladými Nemcami z Maďarska, že si navzájom fandili a ich spolupráca prerástla do osobných priateľstiev. Potom, ako zo súťaže vypadli, spoločne fandili Rómom z Maďarska, čo s uznaním obdivovali miestni obyvatelia. Predseda OSMM Ondrej Kiszely nás informoval o tom, že mužstvo OSMM nadviazalo vynikajúce vzťahy s Lužickými Srbmi, s ktorými komunikovali výlučne po slovensky.

Andrea Szabová Mataiszová

Rozlúčky so školským rokom

Spoločenský kredit sarvašskej školy neustále rastie

Javisko Osvetového strediska Pétera Vajdu 21. júna zdobilo lietadlo ťahajúce veľký vejúci farebný nápis Prázdniny. Slovenská základná škola v Sarvaši ním dávala na vedomie, že sa opäť prišla rozlúčiť s odchádzajúcim školským rokom.

Hľadisko bolo plné detí, ktoré so zvedavým očakávaním zrkadliacim sa im v očiach napäto čakali na slávnostné otvorenie programu.

Program uviedli žiaci Dora Acsaiová a Dávid Springel, ktorí odovzdali slovo pani riaditeľke Zuzane Medveďovej. Pani riaditeľka v úvode privítala predsedníčku nadácie školy Annu Frankovú, učiteľky Eriku Szigetiovú, Agátu Szakácsovú, Alžbetu Sebedínsku a hosťujúcu učiteľku Dagmar Králikovú, ktoré týmto školským rokom ukončili svoje pôsobenie v Slovenskej základnej škole v Sarvaši.

Ďalej pani riaditeľka privítala poslanca Samosprávy Békešskej župy Ferenca Závodu, manželku bývalého riaditeľa školy Jána Folytána, ktorá má záštitu nad jeho nadáciou, Zuzanu Folytánovú, predsedu Rady rodičov Bélu Kincsesiho, zástupcov Rady rodičov Martu Deákovú a Jána Boháka, policajného patróna školy Sándora Darvasa, vedúceho šachového krúžku Lajosa Patkóa a vedúceho školského citarového krúžku Jána Galáta.

Pani riaditeľka poďakovala hosťujúcej učiteľke zo Slovenska Dagmar Králikovej za prácu, ktorú odviedla počas štvorročného pôsobenia, ocenila jej prínos pre slovenskú školu a odovzdala jej slovo. Pani učiteľka sa s prítomnými zhromaždenými rozlúčila slovami Dalailámu: „Prvým krokom na ceste k šťastiu je učenie sa. Nevedomosť je zdrojom nenávisti. Zbavíme sa jej tým, že si ju uvedomíme.“

Poďakovala sa za pekné chvíle prežité v pedagogickom kolektíve a vyjadrila presvedčenie, že sa jej podarilo zapáliť aspoň zopár plamienkov túžby po znalostiach slovenského jazyka.

Následne pani riaditeľka prečítala list predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy pána Jána Fuzika, v ktorom sa poďakoval škole za vynikajúce výchovno-vzdelávacie výsledky a vyzdvihol úlohu školy, ktorá nesie zodpovednosť za výchovu nielen pre budúcnosť, ale aj za pestovanie a zachovanie národnostných tradícií. Na pleciach školy leží aj zodpovednosť za budúcnosť Slovákov v Maďarsku. Poprial žiakom a pedagógom SZŠ krásne prežitie letných prázdnin.

Slovo vystriedal spev a scénka žiakov školského spevokolu, oblečených v pestrom letnom odeve, navodiacich prázdninovú atmosféru a letnú náladu.

Básňou o vyznaní pre pani učiteľku sa pedagógom za prácu poďakovali žiačky Enikő Czinkoczká a Viktória Vargová.

Pani riaditeľka vo svojom príhovore zhodnotila celoročnú prácu žiakov a pedagógov. Rekapitulovala úlohy, ktoré kolektív v školskom roku 2011/2012 splnil. Medzi množstvom akcií, ktoré v škole i mimo nej prebehli, spomenula i medzinárodný projekt Comenius, nakoľko slovenská škola bola hostiteľom žiakov a pedagógov do projektu zapojených krajín z Poľska, Turecka a Slovenska. Na jeseň Turecko hostilo dvoch žiakov školy a pani učiteľku Máriu Gerőovú.

Na slávnostnom zhromaždení boli ocenení mnohí žiaci. Z celkového počtu 365 žiakov školy 16 prevzali riaditeľskú pochvalu za vynikajúce učebné výsledky a reprezentáciu školy. Trieda 1.C získala putovný pohár školského časopisu Ozveny za úspešné riešenie jeho úloh. Víťazný pohár za reprezentáciu v šachu prevzala žiačka Fanny Franková. Najlepšia citaristka školského citarového krúžku Nelli Strehovská dostala od vedúceho krúžku pána Jána Galáta ním vyrobenú citaru. Žiaci, ktorí prevzali mnohé iné ocenenia, či už za vzdelávacie výsledky a reprezentáciu školy úplne zaplnili pódium.

Posledné poďakovania pani riaditeľky patrili členkám pedagogického zboru, ktoré odchodom do dôchodku naplnili svoje poslanie v SZŠ a hosťujúcej učiteľke, končiacej obdobie pôsobenia, na ktorú ju vyslalo Ministerstvo školstva SR.

Pani Dagmar Králikovej sa poďakovala za stopy, ktoré zanechala v inštitúcii v podobe veľkej úspešnosti žiakov pri získaní jazykovej skúšky zo slovenčiny a za činnosť pri tvorbe publikácie Ozveny času vydanej pri príležitosti 60. výročia školy.

Pani Alžbete Sebedínskej patrilo poďakovanie za 38-ročnú prácu v škole, ktorá vykonávala funkciu vedúcej žiackeho domova. Svoje profesionálne a ľudské kvality potvrdila odvedenou prácou a svojimi skutkami.

Tam, kde bol smiech a dobrá nálada, tam nikdy nechýbala Erika Szigetiová, ktorá vďaka svojej kreativite bola garantom veľkolepej a nápaditej výzdoby všetkých kultúrnych programov školy, ktoré sa odohrávali či už v priestoroch inštitúcie, alebo v osvetovom stredisku. Keď sa konal benefičný bál, pod jej rukami sa školský dvor zmenil buď na kasíno, alebo ho osídlili šarkany a draci.

Pani Agáta Szakácsová, pôsobiaca v žiackom domove, nahrádzala deťom matku. Každý večer im čítala rozprávky, utrela uronené slzy smútku za rodičmi, zmerala teplotu a schladila rozpálené čelo. Robila všetko preto, aby sa deti v žiackom domove cítili čo najlepšie. O tom, že sa jej to podarilo, svedčila jej objímajúca materinská náruč plná detí, pri každodennom zvítaní.

Pani riaditeľka popriala všetkým odchádzajúcim kolegyniam veľa šťastia do budúcnosti a radosti zo svojich blízkych, ktorým môžu počas dôchodkového obdobia venovať viac času.

Záver kultúrneho programu vygradoval púšťaním papierových lietadielok, ktoré boli metaforou prenesenia sa na prázdniny a pre žiakov končiacich školu aj do života.

Bol to úspešný rok, v ktorom sa veľa pracovalo, o čom svedčili aj dosiahnuté výsledky a úspechy. Kolektív všetkých zamestnancov a žiakov Slovenskej základnej školy v Sarvaši je ako jedna veľká firma, ktorá produkuje kvalitu a zvyšuje svoj spoločenský kredit. Touto kvalitou sa však neuspokojuje natrvalo, ale kladie si stále vyššie nároky a ciele. Jej produktom je Človek, pripravený pre budúcnosť, schopný uspokojovať stúpajúce nároky a potreby dnešnej spoločnosti.

Dana Lukáčiková

XII. Slovenský deň v Ambrózke

Slovenská samospráva v Ambrózke usporiadala koncom júna v Slivkovej záhrade Slovenský deň. Prítomných po vypočutí maďarskej a slovenskej štátnej hymny v mene organizátorov privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Helena Kissová. Hlavná organizátorka podujatia vo svojom príhovore poďakovala každému za pomoc a privítala predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, delegácie zo Slovenského Komlóša a Pitvarošu a miestnych obyvateľov. Za neúnavnú a obetavú prácu zvlášť poďakovala pracovníčke obecného úradu Judite Dorotovicsovej Gulyásovej.

- Som úprimne rád, že môžem byť znovu spolu s vami na tomto slovenskom dni, - začal svoj príhovor predseda CSS Ján Fuzik. - Máme síce horúčavu, veď je žatva, ale máme aj žatvu kultúrnych programov. Obzvlášť sa teším, že tu vidím aj deti z Pitvaroša, - povedal a zdôraznil dôležitosť zachovávania zvykov našich predkov. Ján Fuzik potom zaželal každému dobrú zábavu.

Kultúrny program začal vystúpením Spolku na zachovávanie tradícií v Pitvaroši, členovia ktorého pod vedením Márie Hodákovej predviedli slovenské tance. Po nich nasledoval promenádny koncert dychovky z Mezova pod taktovkou Tibora Krčmériho. Žiaci miestnej základnej školy pod vedením slovenčinárky Kláry Husárovej predniesli slovenské detské hry, piesne a riekanky. Kultúrny program uzavrela skupina Betónové motýle z Pitvarošu, ktorá predviedla humorné časti z rôznych populárnych filmov.

Slovenský deň pokračoval slávnostnou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole. Slovo Božie kázala Zsuzsanna Csonkaová. Po bohoslužbe nasledovala chutná večera a tanečná zábava.

Andrea Szabová Mataiszová

Dni slovenského cestovného ruchu vo Veľkej tržnici v Budapešti

Tri dni o Horalkách, syroch a vínach

Viete, ktorý je najpopulárnejší tovar na Slovensku? Každú druhú sekundu po ňom niekto siaha. Neuverili by ste, nie je to bryndza, ale Horalka. Napolitánku si dávajú poslať aj do zahraničia a už niekoľko rokov máme aj my v Maďarsku možnosť kupovať si ju. Túto informáciu som získala na budapeštianskej Veľkej tržnici na Námestí Fővám, kde Slovenský inštitút Budapešť a Slovenská agentúra pre cestovný ruch usporiadali v dňoch 21. až 23. júna tradičné Slovenské dni. Pozornosť zákazníkov pútali chýrne slovenské výrobky, ako napríklad syry, sladkosti, víno a pivo. Nechýbali ani cestovné kancelárie, ktoré ponúkajú zájazdy do našej materskej krajiny.

Slovenská agentúra pre cestovný ruch (SACR) otvorila svoje budapeštianske zastupiteľstvo v roku 2007 a čoskoro sa pripojila k ostatným národným turistickým organizáciám, ktoré organizujú na tržnici podujatia takéhoto rázu. Slovenské dni si rýchlo obľúbili návštevníci tržnice, kde sa za tri dni vystriedajú tisícky ľudí nielen z Maďarska, ale aj zo zahraničia, veď leží v srdci hlavného mesta a je aj vyhľadávaným objektom turistov. Ako vo svojom otváracom prejave povedal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, tržnice odjakživa bývali centrom mesta. „Maďarsko je pre nás susedom s najdlhšou hranicou, mali sme tisícročnú spoločnú históriu, sme partneri v Európskej únii a NATO a pre Slovensko je krajina piatym najdôležitejším obchodným partnerom,“ povedal veľvyslanec.

Vedúca budapeštianskeho zastupiteľstva SACR Soňa Jelínková k tomu dodala, že čo sa týka návštevnosti Slovenska, Maďarsko je na štvrtej priečke. Ako uviedla, netajeným cieľom ich aktivít je, aby maďarskí turisti znovu objavili severných susedov, čo sa - aspoň tak sa zdá - aj darí realizovať, nakoľko z roka na rok vyhľadáva slovenské zariadenia čoraz viac Maďarov. Budapeštianska kancelária jubilovala začiatkom júna, keď uplynulo päť rokov od zriadenia zastupiteľstva. Za tento čas sa im podarilo etablovať na maďarskom trhu. Ako nás informovala vedúca budapeštianskeho zastupiteľstva, od septembra plánujú rozbehnúť spoločnú kampaň so spoločnosťou IDC Hungary, ktorá dodáva na maďarský trh Horalky a cez napolitánku propagovať našu materskú krajinu. Okrem toho od 9. júla sa uskutočnia už tradičné slovenské gastronomické dni v srdci Budapešti, v reštaurácii Gerbeaud na Vörösmartyho námestí, 23. júla bude prezentácia publikácie knihy Košice s nadväznosťou na budúcoročné aktivity vo východoslovenskej metropole, ktorá bude európskym kultúrnym hlavným mestom. Začiatkom septembra môžete ochutnať slovenské výrobky na Septemberfeste v tzv. Ľudovom sade (Népliget) a v polovici septembra sa uskutočnia infocesty pre asociáciu maďarských cestovných kancelárií.

Na prezentácii slovenských výrobkov sú tradične zastúpené „trháky“ slovenského potravinárskeho priemyslu a nebolo tomu inak ani v tomto roku.

Spoločnosť I.D.C. Holding, a. s., je najvýznamnejším producentom cukroviniek a trvanlivého pečiva na Slovensku. Do Maďarska priviezla okrem Horaliek trubičky a cukríky Verbena s príchuťou rôznych liečivých byliniek. Od predstaviteľky spoločnosti Katalin Gyeneseovej sme sa dozvedeli, že o slovenské cukrovinky je veľký záujem, ale hlavným cieľom je, aby maďarskí návštevníci mali možnosť spoznať a ochutnať aj ich ostatné výrobky. Pripomenula, že sú aj takí návštevníci, ktorí sa vrátili k stánku I.D.C. Holding ako k dobrému známemu, ktorý im ponúka to najlepšie, čo majú aj oni radi. Tieto prezentácie využívajú aj na prieskum verejnosti pred zavedením nového tovaru na maďarský trh, ktorý si veľmi rýchle obľúbil cukríky Verbena, a samozrejme, aj Horalky.

Tradičné syrové špeciality si mohli návštevníci kúpiť vďaka dodávateľskej firme Szami 2003, s. r. o., ktorá ponúka výrobky Agrofarmy, s. r. o. Firma sa zaoberá dodávaním slovenských mliekarenských výrobkov už niekoľko rokov, ba dodáva svoje výrobky aj pre hypermarkety v Maďarsku. Ako pre Ľudové noviny povedala vedúca Helena Blaškovičová, v poslednom období pocítili vplyv hospodárskej krízy aj na vlastnej koži, nakoľko museli zatvoriť svoju predajňu v Budapešti. Avšak o také výrobky ako sú korbáčiky, rôzne druhy parenice a slovenských syrov je stabilný záujem zo strany maďarských konzumentov. To sme zbadali aj počas Slovenských dní na tržnici, kde pri stánku so syrmi vždy stáli zákazníci a veru nikto neodišiel iba s jedným druhom tovaru.

Na Slovenských dňoch nechýbala ani muzika a víno. O muziku sa postaral harmonikár Peter Feder z Modry, ktorý spieval ľudové piesne o víne a malokarpatské ľudové piesne. Podľa zabehnutej zvyklosti aj teraz mohli návštevníci tržnice ochutnať modranské vína. Majiteľ vinohradníctva a vinárstva Villa Modur Rastislav Čistý priniesol do Budapešti cuvée vín z Malých Karpát. Vedúci rodinnej firmy nás informoval, že v súčasnosti hospodária v Modre na 5 ha vlastných viníc, pričom spracovávajú výhradne vlastné hrozno. „Vysadili sme novú vinicu s odrodou Dunaj, je to špecifická slovenská odroda - kvalitné červené víno, v našich klimatických podmienkach veľmi dobre dozrieva. Prešli sme na nový grafický dizajn. Okrem toho sme prešli na nové uzávery a produkcia je na 90 percent fľašová,“ vyratúval novinky majiteľ firmy Villa Modur, ktorá sa pýši množstvom odborných uznaní. Tým, že prešli na fľaškovú produkciu, museli rozšíriť pivnice, ale to dodá aj na kvalite a uznaní modranského rodinného vína, ktoré predávajú priamym odberom a vo vybraných vinotékach a hoteloch. O svojich ďalších plánoch nám prezradil, že plánujú rozšíriť vinohrady o jeden hektár a neskoršie sa chcú rozšíriť na desať hektárov, aby produkcia mohla byť 30 tisíc litrov, čo ešte rodinné podnikanie unesie. Novinkou je, že sa nesnažia hodnotiť víno podľa cukornatosti a vína na francúzsky spôsob označujú podľa lokalít, odkiaľ pochádzajú. My môžeme dosvedčiť, že víno z Villa Modur je vynikajúce: svieže, ľahké a chutné.

Pred odchodom sme sa spýtali P. Weissa a S. Jelínkovej, čo si privážajú zo Slovenska do Budapešti. Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec nám prezradil, že vždy keď ide do Bratislavy si kúpi tzv. biobryndzu bez prísady kravského mlieka. „Nosievame si aj jogurty, moju obľúbenú salámu ščipák humenský a príležitostne aj kováčsky chlieb. Napolitánky som veľmi neobľuboval, celé detstvo som ich odmietal. Ale potom som si obľúbil Horalky. Na ambasáde máme veľmi dobrého kuchára, na spoločenské podujatia robieva bryndzové halušky. Na minulej štátnej recepcii som si všimol, že najdlhšia rada bola práve pri bryndzových haluškách a preto som mu odporúčal, aby nabudúce navaril radšej väčšie množstvo halušiek,“ dodal P. Weiss s úsmevom. Horalky, treska a slovenské rožky nikdy nechýbajú v nákupnej taške Sone Jelínkovej, keď sa vracia do Budapešti. Ako nám uviedla, na maďarské mlieko si už zvykla, ale tieto dobroty slovenského potravinárskeho priemyslu nesmú nikdy chýbať v jej komore.

V tomto roku si mohli návštevníci Veľkej tržnice pochutnať aj na slovenskom pive, hoci iba formou ochutnávky, ale v horúčave, aká nás zastihla v tieto dni, nám dobre padlo.

 (ef)

Slávne OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Od chemickým vzorcov k notám

Hudobný skladateľ Ilja Zeljenka

Bol známou osobnosťou vo svete hudby, ale tí, čo ho poznali lepšie, vedeli o ňom, že mal oveľa širšie záujmy. Zaujímal sa napríklad o vedu a jej objavy, najmä o fyziku, chémiu, astronómiu. S pokorou sa vracal do hudobnej minulosti so skromným želaním aspoň nepatrným dielom prispieť k hudobnému umeniu na Slovensku. S odstupom času možno konštatovať, že sa mu to z väčšej časti podarilo. Ilja Zeljenka sa stal jedným z predstaviteľov novodobej slovenskej hudby a výraznou osobnosťou skladateľskej generácie druhej polovice dvadsiateho storočia. Svojou tvorbou poprel dovtedy zaužívané pravidlá o prísnosti kompozície a strohosti vážnej hudby. Mal vlastnú cestu, čo viedla cez improvizáciu k vlastnému objaveniu princípov melódie, harmónie a rytmu, ktorý umelec chápal v svojskom čase a priestore. Bol akýmsi novátorom v slovenskej hudbe - od originálnych improvizácií, ovplyvnených skladbami klasikov 20. storočia, sa prepracoval k experimentovaniu v hudbe. V jeho dielach sa objavujú uvoľnené kompozičné postupy príznačné pre prívržencov elektronickej hudby.

Ilja Zeljenka sa narodil 21. decembra 1932 v Bratislave ako jediný syn novinára Ľudovíta Zeljenku. Detstvo prežil vo viacerých častiach mesta, lebo rodina sa často sťahovala. Iljov otec mal rád zmenu a nevydržal dlho na jednom mieste. Svojho syna, na rozdiel od úzkostlivej matky, vychovával k samostatnosti a vnútornej neviazanosti. Ilja Zeljenka si s nostalgiou spomínal aj na starých rodičov z maminej strany - Moravanov, ktorí ho vychovávali do roku 1939, až kým neboli nútení opustiť Slovensko. Potom vyrastal v dosť benevolentnej rodine, kde mali obaja intelektuálne založení rodičia moderný svetonázor a boli skôr ľavicovo orientovaní. Dokonca aj meno Ilja dostal preto, lebo otec mal rád ruskú literatúru. Stará mama z otcovej strany bola zasa Maďarka a hovorila aj po nemecky, ako napokon takmer všetci starší Bratislavčania, a mladý Ilja už v detstve čo-to pochytil z týchto jazykov.

Rodičia budúceho skladateľa neboli nejako osobitne hudobne nadaní, ani jeden z nich nemal hudobné vzdelanie. Ilja sa ku klavíru dostal iba náhodou ako deväťapolročný, ale tak ho tento nástroj zaujal, že si vynútil u rodičov, aby mu ho kúpili. Kúpa klavíra bola pre nich veľká investícia, ktorú si nemohli dovoliť, ale v Bratislave v tom čase existovali požičovne hudobných nástrojov, a tak až do roku 1951 hral na prenajatom klavíri. Vlastný klavír dostal od tety, pretože po znárodnení súkromné požičovne hudobných nástrojov zanikli. Na starom krídle hrával počas celého štúdia, každý deň aspoň hodinu, hoci ho nikto do toho nenútil. Často skúšal improvizovať, čo ho veľmi bavilo, ale mal za to problémy v hudobnej škole, keďže necvičil to, čo mal. Najskôr chodil na klavír do mestskej hudobnej školy, vojnové roky však jeho štúdium prerušili. Rodina putovala po celom Slovensku a do Bratislavy sa vrátila až koncom vojny. Vtedy bol Ilja vo veku, keď už mal svoj vlastný svet, ktorým bola fyzika, chémia, vynálezy, hviezdy, astronómia. Začal chodiť do osemročného gymnázia a chcel študovať chémiu. Bol v nej najlepším žiakom a profesori ho vodili do tried ukazovať ako veľký vzor. Malo to aj odvrátenú stránku, lebo sa vyčlenil z kolektívu, a to sa s ním viezlo od mladosti už stále. Vždy bol individualista a nepatril do nijakého kolektívu.

Od štúdia chémie Ilju napokon odradil otec, ktorý vtedy pracoval ako redaktor Pravdy. „V tomto socializme nebudeš vynálezca, ale budeš celý život variť mydlo,“ hovorieval mu. Potom zobral synove hudobné poznámky a odniesol ich známemu hudobnému skladateľovi Jánovi Cikkerovi. Keď sa Cikker vyjadril, že z chlapca môže niečo byť, ale musí ešte študovať klavír a teóriu, bolo rozhodnuté.

Ilja Zelienka mal šťastie, že na Vysokej škole múzických umení sa dostal práve k Cikkerovi, ktorý bol na rozdiel od iných pedagógov prístupnejší a doprial študentom pri komponovaní viac voľnosti. Napriek tomu Ilja zažíval spočiatku ťažké chvíle, lebo o hudbe toho veľa nevedel. No vďaka tomu, že nepoznal diela klasikov, bol v komponovaní sám sebou a nikoho nekopíroval. Vysokú školu ukončil roku 1956 a zameral sa na filmy. Bola to dobrá voľba, lebo najbližšie roky boli k tvorcom filmov veľmi žičlivé, a tak aj on ako autor hudby mohol slobodne komponovať, čo sa mu zachcelo a svoje skladby nahrávať aj so symfonickým orchestrom. Výhodou bolo aj to, že sa mohol k tomu, čo urobil, vrátiť, prípadne to prerobiť či opraviť. Od roku 1957 pôsobil ako dramaturg v Slovenskej filharmónii, ale po čase si uvedomil, že od dramaturga sa vyžaduje viac úradníckej ako odbornej práce. Po dvoch rokoch nastúpil do rozhlasu na miesto dramaturga - lektora, hoci ani tam presne nevedel, čo má robiť. Z rozhlasu odišiel v roku 1968, lebo si uvedomil, že dostáva peniaze za nič, veď lektorovať nebolo čo. Z jeho pohľadu boli najplodnejšie roky 1963 až 1968, keď vzniklo viacero pozoruhodných diel nielen hudobných, ale aj literárnych, divadelných, filmových a výtvarných. Žiaľ, bolo to krátke obdobie a po ňom mali umelci väčšinou problémy s tým, čo vytvorili. Ilja Zeljenka mal problém s kantátou pre dva zbory, dvoch recitátorov a orchester na báseň Mikuláša Kováča Osvienčim, ktorú uviedli iba v Prahe, aj to až po niekoľkých rokoch a zložitých schvaľovaniach. Hudobné myslenie a prejav na Slovensku akosi zaostávali za svetovým trendom. Nové myšlienky v hudbe sa ťažko presadzovali. Najhoršie to bolo s elektronickou hudbou, pretože starší hudobníci tvrdili, že je málo ľudská a menej citlivá. Pre väčšinu z nich bol umele vytvorený zvuk neprijateľný.

V uvoľnenejšej atmosfére krátko po politických udalostiach roku 1968 sa Ilja Zeljenka stal predsedom skladateľskej sekcie Zväzu skladateľov, ale zakrátko ho vyhodili aj zo zväzu. Potom sa istý čas venoval folklóru a v sedemdesiatych rokoch ho znova prijali do Zväzu skladateľov. Utiahol sa však do samoty, žil v Modre - Harmónii, veľa čítal a neúnavne komponoval. Vytvoril operu Bátoryčka či Posledné dni Veľkej Moravy, ale aj množstvo ďalších hudobných diel.

Ilja Zeljenka mal za manželku lekárku a jeho jediná dcéra výtvarníčka Alexandra Švolíková žije v Prahe. Zomrel 13. júla 2007 v Bratislave po ťažkej chorobe.

Jozef Leikert