Ambrózka

Malá obec s ubúdajúcim počtom Slovákov

Obec Ambrózka leží na hranici Čongrádskej a Békešskej župy, 4 kilometre od Pitvaroša a 10 od Slovenského Komlóša. Pred mesiacom sa tu uskutočnil tradičný slovenský deň. Pri tejto príležitosti sme vyhľadali predsedníčku miestnej slovenskej samosprávy Helenu Kisovú, aby nás informovala o histórii a súčasnosti miestnej slovenskej komunity.

Obec založili roku 1843 békeščabianski Slováci. Do roku 1861 niesla názov Malý Pitvaroš a bola súčasťou Pitvarošu. Dnešné pomenovanie dostala podľa baróna Lajosa Ambrózyho, ktorý inicioval osídlenie tohto kraja. 120 rodín dostalo po 20 jutár pôdy, na ktorej pestovali tabak. Do roku 1873 platili za pozemky rentu, neskôr si ich zakúpili a začali na nich pestovať obilniny a krmoviny. Po postavení cukrovaru v Mezove (Mezőhegyes) tu bola hlavnou poľnohospodárskou kultúrou cukrová repa. Roku 1845 postavili v obci evanjelickú školu, faru a služobný byt farára. Koncom 19. storočia vybudovali železničnú trať medzi Mezovom a Orošházou, ktorá vedie cez Ambrózku. Týmto sa obec otvorila a získala spojenie so vzdialenejšími regiónmi. Začiatkom 20. storočia tu postavili štátnu materskú a základnú školu.

Ambrózka bola do roku 1973 samostatnou obcou, potom ju administratívne pripojili k Pitvarošu. Po zmene spoločenského zriadenia - roku 1990 - si opäť zvolila vlastné zastupiteľstvo. Dnes tu pôsobí materská škola a nižší stupeň základnej školy. Zdravotnícku starostlivosť zabezpečuje lekár zo susedného Nagyéru a poradenské služby pre matky s malými deťmi sestra z Pitvarošu.

Roku 1891 mala obec 1066 prevažne slovenských obyvateľov. Jej národnostné zloženie sa radikálne zmenilo v roku 1946, v čase výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom. Na miesta presídlených Slovákov sa nasťahovali Maďari zo Slovenska. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2001 v Ambrózke žije 506 ľudí, 86% je maďarskej, 13% slovenskej a 1% rumunskej národnosti. Čo sa týka vierovyznania, 21,5% sa hlásil k evanjelickej, 19,8% k rímskokatolíckej, 8,6% k reformovanej a 0,6% ku gréckokatolíckej cirkvi.

Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky miestnej slovenskej samosprávy H. Kisovej, v poslednej dobe čoraz menej počuť v obci slovenské slovo. Dôvod vidí nielen v tom, že najstaršia generácia ich pomaly opúšťa, ale aj v tom, že mládež, ktorá odchádza na štúdiá, sa už nevráti do svojho rodiska. Opustené domy si za lacné peniaze neraz kupujú cudzinci, ktorí sa k obci citovo neviažu. Pani predsedníčka na prstoch dvoch rúk vie spočítať, kto všetko v obci ešte aktívne ovláda slovenčinu. Kedysi tu pôsobil slovenský klub, ktorý usporadúval úspešné spoločné podujatia so Slovákmi z okolitých obcí. Osada však ani v súčasnosti úplne nestráca slovenský ráz. V škôlke síce už zanikli slovenské zamestnania, naposledy ich viedla až do svojho odchodu do dôchodku práve Helena Kisová, ale v základnej škole 14 žiakov učí slovenčinu v rámci rozvrhu hodín 4 hodiny týždenne Klára Husárová zo Slovenského Komlóša. Okrem nej tu pôsobia dvaja pedagógovia a jedna vychovávateľka. Škola je členskou inštitúciou Základnej školy a družiny, základnej umeleckej a materskej školy S. Petőfiho v Pitvaroši. Žiaci vyšších ročníkov dochádzajú buď do Pitvaroša, alebo do Slovenského Komlóša.

V Ambrózke už dvanásty rok pôsobí slovenská samospráva. Jej prvou predsedníčkou bola Zuzana Pálová. Členovia súčasného zboru sú Michal Balogh, Ján Kanka a Ladislav Dorotovič. Samospráva sídli v obecnom úrade, miestnosť používa bezplatne a všetky režijné náklady hradí obecná samospráva. So zastupiteľským zborom obce má vynikajúce kontakty. Podľa pani predsedníčky s predchádzajúcim starostom Jurajom Tuškom vedeli tiež veľmi dobre spolupracovať. Terajší prvý človek obce Mátyás Mitykó, žiaľ, nenavštevuje ich podujatia. Keď sme sa ho spýtali na príčinu uviedol, že na podujatia slovenského voleného zboru nedostáva pozvánky a nemá ani oficiálne informácie o zasadnutiach zboru. Pani predsedníčka na to reagovala, že pána starostu o podujatiach ústne informujú a osobne ho na ne pozývajú. Podľa Mátyása Mitykóa aj výučba slovenčiny pre štrnásť detí je nepotrebná. Faktom však je, že do zoznamu slovenských voličov sa v roku 2010 zapísalo 48 občanov, z nich 35 sa na voľbách zúčastnilo.

Podľa Heleny Kisovej členovia slovenskej samosprávy tvoria dobrý kolektív, ktorý podporuje materskú a základnú školu, navštevuje ich podujatia. Aj keď slovenské kultúrne teleso v obci už nepôsobí, udržiavajú výborné styky s okolitými slovenskými volenými zbormi. Pravidelne sa zúčastňujú na akciách Veľkobánhedešanov, Komlóšanov, Pitvarošanov a Segedínčanov. Tohto roku majú k dispozícii 650 tisíc forintov, keďže vlani sa slovenský deň neuskutočnil.

- Našou najdôležitejšou aktivitou je slovenský deň, v rámci ktorého si pripomíname našich predkov, - informovala nás Helena Kisová. - Na tomto podujatí sa schádzajú nielen miestni obyvatelia, ale aj Slováci z okolia, o. i. zo Slovenského Komlóša či z Veľkého Bánhedešu. V kultúrnom programe majú aj naši žiaci možnosť ukázať svojim rodičom a starým rodičom, čo všetko si osvojili v jazyku svojich predkov. Pravidelne k nám pozývame aj evanjelickú farárku zo Sarvaša Alžbetu Nobikovú, o jej dvojjazyčnú kázeň býva veľký záujem. Žiaľ, tohto roku sme nemali slovenské bohoslužby, lebo väčšina duchovných bola v tom čase na III. evanjelických cirkevných dňoch na Slovensku. Organizovanie slovenského dňa pokladáme za dôležité predovšetkým preto, lebo takto chceme upevňovať v miestnom obyvateľstve pocit spolupatričnosti a vytvoriť v osade skutočný kolektív, podobne silný, aký tu bol kedysi. Okrem toho koncom roka usporadúvame verejné zasadnutie slovenského voleného zboru, na ktorom referujeme o našej činnosti. Keďže ho usporadúvame v decembri, spájame ho s oslavou Mikuláša - deťom darujeme balíčky a starším obyvateľom symbolické vianočné darčeky. Po oficiálnej časti si chvíľu spolu posedíme a pozhovárame sa, - povedala predsedníčka slovenského zboru Helena Kisová.

Samozrejme, slovenskí poslanci sa schádzajú pravidelne. Nedávno to bolo na riadnom zasadnutí 16. júla.

Andrea Szabová Mataiszová

Múzeá okolo maďarského mora

Letné horúčavy môžu hocikedy vystriedať búrky, dažde a párdňové ochladenie a my sa už nemôžeme bezstarostne plačkať v Balatone. Čo si počať v takéto dni?

Najväčšie sladkovodné jazero v strednej Európe je dlhé 77 kilometrov, po obvode menia 197 km a rozprestiera sa na polohe 596 km². Napriek rastúcemu turistickému ruchu je voda jazera mimoriadne čistá. Svedčí o tom nielen množstvo rýb, ale i pravidelná kontrola kvality vody. Oblasť Balatonu sa vyznačuje príjemným slnečným teplým podnebím od polovice mája do polovice októbra. Teplota vody sa pohybuje v lete medzi 20 až 26°C, ráno a večer prekračuje teplotu vzduchu. Viac ako 70 dní v roku vystúpi nad 25°C. Môže sa však stať, že nás zastihne zlé počasie, ale aj vtedy si nemusíme zúfať, veď máme na výber množstvo zaujímavých programov.

Okolie Balatonu je obývané od raného stredoveku, o čom svedčí množstvo zámkov a hradov. Pozoruhodné sú napríklad zrúcaniny hradu v Szigligete, soví hrad v Balatonszárszó, zámok v Balatonszentgyörgyi, hrad vo Fonyóde, či Nagyvázsonyi. Keď ste pri Balatone, nenechajte si ujsť mesto Keszthely, najstaršiu usadlosť a kultúrne stredisko tohto kraja. Nazývajú ho aj hlavným mestom Balatonu. Kaštieľ Festeticsovcov je dominantou mesta a očarí návštevníkov i v nočných hodinách, nakoľko je krásne osvetlený. Je súčasťou erbu mesta a je jeden z najkrajšie zrenovovaných kaštieľov. V kaštieli je múzeum a organizujú tu koncerty vážnej hudby a divadelné predstavenia. V meste múzeí vás očakávajú rôzne výstavy, napr. Balatonské múzeum, Múzeum bábik, Marcipánové múzeum, Múzeum vín a Panoptikum. Vychádzajúc hlavnou bránou kaštieľa sa návštevník ocitne na korze mesta. Môžete obdivovať budovy postavené v barokom štýle, ochutnať výborné zákusky v miestnych kaviarňach a cukrárňach, alebo si dať nakresliť podobizeň.

V okolí maďarského mora nás čaká množstvo zaujímavých a špecifických múzeí, ako je napríklad Literárne a vinárske múzeum v Badacsonyi, Africké múzeum v Balatonedericsi, Múzeum Móra Jókaiho v Balatonfürede, Vlastivedné múzeum v Balatonboglári, Prírodné a národopisné múzeum a Múzeum bábik v Tihanyi.

Tihany sama osebe je zaujímavá vďaka 1000-ročnému benediktínskemu opátstvu, očarujúcej prírode, nádhernej panoráme. Jej pomenovanie pravdepodobne pochádza zo slovanského slova ticho. Okrem toho návštevníkov tu čaká nedávno odovzdané Múzeum levandulí, ktoré sa zaoberá jednak touto zázračnou rastlinou a jednak tu nájdete geologické nálezy. Gejzírové kužele formované vulkanickou činnosťou na polostrove Tihany predstavujú geologické hodnoty v svetovom meradle. Voľakedajšej slávnej tihanskej ozvene sa dnes postavili do cesty domy a chaty, ale v zime je ešte stále do istej miery počuteľná.

Keď sa chcete trochu ochladiť, čakajú vás jaskyne Csodabogyós, Lóczy a Tavas. Alebo môžete navštíviť Zoologickú záhradu vo Veszpréme. O všetkých zaujímavých programoch a pamätihodnostiach dostanete informácie v kemping, cestovných kanceláriách a na internete.

(ef)

Deň Slovákov v Maďarsku v Bakoni

Malá osada Jášč privítala 7. júla vyše 300 Slovákov z celého územia Maďarska a ich hostí. Na Dni Slovákov v Maďarsku odovzdali vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Speváckemu zboru z Fizéru, Kataríne Maruzsovej Šebovej zo Segedína a Veronike Árendášovej z Tardoša.

Jubilejný XV. Deň Slovákov v Maďarsku usporiadala CSS v bakonskom regióne. Podujatie sa začalo milou udalosťou pre miestnych obyvateľov: odovzdaním národopisného múzea. Sedliacky dom, v ktorom je vystavené hmotné dedičstvo obyvateľov sotva 800-člennej miestnej komunity, odovzdali starosta obce Csaba Nagy a zástupca predsedu CSS Ondrej Csaba Aszódi. V krátkom kultúrnom programe vystúpili žiaci miestnej základnej školy so slovenskými piesňami a detskými hrami. Je potešujúce, že v Jášči je škola, v ktorej štyri hodiny týždenne vyučujú slovenčinu. Žiaci si osvojujú nielen základy materinského jazyka svojich predkov, ale - ako nám počas otvorenia oblastného domu predviedli - aj slovenskú kultúru.

Dejiskom oficiálnej časti Dňa Slovákov v Maďarsku bola Svätá studnička v chotári obce, kde sa konala ekumenická bohoslužba a odovzdanie vyznamenania Za našu národnosť.

Predstavitelia Slovákov z rôznych kútov Maďarska sa pred slávnostným aktom pripravovali na prezentáciu tradičnej kultúry, gastronómie a ľudových remesiel svojich regiónov. Pred bohoslužbou sa v priestoroch obecnej samosprávy konala recepcia CSS, na ktorej predseda Ján Fuzik privítal popredných predstaviteľov Slovákov z Maďarska, ako aj prominentných hostí, predstaviteľov spoločenského, kultúrneho a politického života z Maďarska a zo Slovenska. Tu sa uskutočnila vernisáž minivýstavy o významných budovách bakonských Slovákov. Tunajšie osady sa predstavili fotografiami kostola a dajakej významnej budovy. Na oslavách sa ako vzácni hostia zúčastnili zástupca mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Metod Špaček, generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, zástupca generálneho riaditeľa národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Anton Paulik, vedúci národnostného odboru Ministerstva ľudských zdrojov Štefan Kraslán, prvý podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavol Hlásznik, starosta Jášču Csaba Nagy, predseda CSS Ján Fuzik, jeho zástupcovia O. Cs. Aszódi a František Zelman.

Po odznení maďarskej a slovenskej štátnej hymny na ekumenickej bohoslužbe privítal prítomných miestny katolícky farár István Simon. Pobožnosť slúžili evanjelická farárka zo Sarvaša Alžbeta Nobiková a katolícky farár z Pilíšskej Čaby Ján Karaffa. Účastníkom sa najprv po slovensky prihovoril J. Karaffa, ktorý vo svojej kázni hovoril o tom, že mesiac júl môžeme nazvať mesiacom modlitieb za Európu, lebo slávime počas neho až tri sviatky patrónov nášho kontinentu a platia na nich slová Sirachovho syna Chváliť nám treba slávnych mužov..., ktoré boli predpísané na tento týždeň v liturgickom kalendári. A. Nobiková vo svojej modlitbe čírou sarvašskou slovenčinou hovorila o dôležitosti zachovania svojej materinskej reči. Začala slovami Andreja Sládkoviča „Hojže, Bože, jak to bolí, keď sa junač roztratí“. Zhromaždenie prirovnala k rodine, ktorej členovia si sadnú do chládku k starému otcovi, aby si vypočuli od neho dačo o zašlých časoch, o voľačom, čo už ani nepoznajú, len cítia, že to bolo dobré a pekné a potrebovali by to aj teraz. Vyzvala prítomných, aby nezabudli na svoju materinskú reč a poďakovala sa Hospodinovi za to, že poslal sv. Cyrila a Metoda na službu do týchto končín. Bohoslužby ukončili náboženskými piesňami členovia formácie Spievajúca mládež slovenská z Mlynkov.

V oficiálnej časti osláv sa prítomným prihovoril predseda CSS. Ján Fuzik po privítaní hostí pripomenul, že náš najväčší sviatok sme si zvolili k štátnemu sviatku Slovenskej republiky, ku dňu sv. Cyrila a Metoda, zakladateľov slovanského písomníctva a našej modernej kultúry. Pôsobili aj neďaleko Bakoňa, na západnom pobreží Balatonu, v Blatnohrade (Zalavár). „O necelé tri storočia a možno aj následkom ich práce tu, kde teraz stojíme, vzniklo v druhej polovici 12. storočia jedno z prvých pútnických miest na území dnešného Maďarska. Spomenul som to len preto, aby v nastávajúcom roku nám všetkým dodávalo hrdosť na našu kultúru vedomie, že spolupatróni Európy boli Slovania, naši kultúrni predkovia,“ pripomenul J. Fuzik. Potom sa zmienil o histórii tohto kraja, kde po vyhnaní Turkov začali zaľudňovať okolie Zichyovci, ktorí majú kaplnku na pútnickom mieste. „Podľa lexikónu osád z roku 1773 vo Veszprémskej stolici zaznamenali deväť Slovákmi obývaných osád. Môžeme byť hrdí na to, že nielen zúrodnili tento spustošený kraj, ale štyri obce: Čerňa, Capár, Eška a Jášč si dodnes sčasti zachovali svoje slovenské korene,“ povedal predseda CSS a pripomenul, že v tomto regióne sa zachovala aj stredoveká slovenčina. Zároveň vyslovil svoje potešenie z toho, že v Jášči dodnes prebieha výučba slovenčiny. Pripomenul, že vytvorením regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra CSS v bakonskom regióne chceli prispieť k zachovaniu tohto slovenského ostrova.

Slávnostnému zhromaždeniu sa prihovoril aj Metod Špaček. Zástupca mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku odovzdal pozdravy ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka a veľvyslanca Petra Weissa, ktorí sa nemohli osobne zúčastniť osláv kvôli iným povinnostiam. Hovoril o svojom pocite, že rázovitá obec Jášč víta svojich hostí s otvorenou náručou. „Chcel by som v mene predstaviteľov SR potvrdiť, aké významné kultúrne dedičstvo pre nás znamenajú zahraniční Slováci, obzvlášť Slováci žijúci v Maďarsku,“ povedal M. Špaček. Pripomenul, že 5. júl, deň sv. Cyrila a Metoda, je na Slovensku zároveň aj Pamätným dňom zahraničných Slovákov. „Nová vláda si dala do programu posilniť svoj vzťah k zahraničným Slovákom. Vo vzťahu k Slovákom žijúcim v Maďarsku je veľmi dôležité aj to, že ako primárny cieľ si chce uchovať veľmi dobré priateľské styky medzi Slovenskou republikou a Maďarskom. Vieme, že dobrá atmosféra v bilaterálnych vzťahoch bude mať veľmi dobrý vplyv aj na postavenie slovenskej národnosti v Maďarsku. Slovenská vláda chce, aby ste to pocítili aj vy, predstavitelia slovenskej národnosti v zahraničí... Agenda zahraničných Slovákov patrí opäť členovi vlády,“ povedal a pripomenul, že počas júnovej návštevy M. Lajčáka sa s ním mohli stretnúť aj Slováci v Maďarsku. Dodal, že slovenská vláda bude podporovať kultúrny život Slovákov v Maďarsku, vzdelávanie v rámci slovenských škôl, zachovanie jazyka a kontakt so slovenskou kultúrou.

Anton Paulik sa vo svojom príhovore sa zmienil o tom, že už 15-krát sa zúčastňuje Dňa Slovákov v Maďarsku. Ako povedal, podobné stretnutia sú vhodné na to, aby sme vyhodnotili udalosti predchádzajúceho roka a hovoril o svojich úspechoch a neúspechoch. „Žijeme v zložitej dobe. Mení sa celý spoločensko-politický systém, máme novú ústavu, bol prijatý nový národnostný zákon a ďalšie dôležité zákony, ktoré menia podmienky a okolnosti, za ktorých pracujú naša národnosť, naše školy a naše samosprávy. Národnostná komunita nemôže byť úspešná, ak nesleduje tieto zákony,“ povedal. Vyzval prítomných predstaviteľov slovenských samospráv a škôl, aby si vo vlastnom záujme preštudovali nové smernice a zákony.

Po oficiálnych príhovoroch nasledovalo slávnostné odovzdanie najvyššieho uznania našich Slovákov: vyznamenania CSS Za našu národnosť. Keramický tanier s nápisom, kyticu kvetov a peňažný dar v tomto roku prevzali členovia Speváckeho zboru z Fizéru, Katarína Maruzsová Šebová zo Segedína a Veronika Árendášová z Tardoša.

Po ústrednej slávnosti sa účastníci vrátili do dejiska prehliadky slovenského folklóru, na futbalové ihrisko, kde už znela hudba a šírila sa výborná vôňa zo stánkov regionálnych kultúrnych stredísk SOC.

Moderátorkou folklórneho programu v Jášči bola vedúca Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra CSS v Jači Erika Zemenová Palečková. Na javisku sa vystriedali účastníci békeščabianskeho citarového tábora, členovia vyznamenaného fizérskeho speváckeho zboru, Folklórnej speváckej skupiny z Cinkoty, Tibor Mótyán a jeho kapela zo Sarvaša, mandolínová skupina Tremolo zo Slovenského Komlóša, členovia skupiny Tancujúce päty z Dengelegu, Pávieho krúžku z Kestúca, Speváckeho zboru Vértes-Gerecse, tanečnej skupiny Muškát z Čúvaru, pišpeckí hudobníci Bálint a jeho banda a členovia Folklórneho súboru Lipa z Budapešti Katarína a Zsolt Szilágyiovci. Organizátori kultúrneho programu dbali na to, aby vystúpenia boli zaujímavé a aby sa predstavili všetky Slovákmi obývané regióny v Maďarsku. Počas programu prítomní mali možnosť ochutnať gastronomické špeciality jednotlivých regiónov, ktoré pripravovali na mieste, ako napríklad plnené lokše z Eleku, knedle, kapustu a pečené mäso z Luciny, tvarohový a kapustový koláč z Fizéru, paprikový koláč z Pilíša, pampušky zo Šámšonházu, tvarohové a kapustové strapačky z Níže, makové gule z bakonského regiónu, kapustové, tvarohové a salajkové koláče zo Sarvaša. Záujemcovia si mohli pozrieť aj prípravu tradičnej jáščskej bábovky, ktorú upiekli v peci neďaleko dejiska kultúrneho programu.

Účastníci osláv dostali do daru milú spomienku na hostiteľa tohoročného Dňa Slovákov v Maďarsku: drevorytinu znázorňujúcu jáščsky kostol so slovenským názvom obce. Veľmi populárne boli aj na túto príležitosť zhotovené biele čiapky s nápisom SOC, ktoré boli užitočné v júlovej horúčave, ako aj biele dáždniky, ktoré slúžili ako slnečníky. Deň Slovákov v Jášči sa vydaril, čo môžeme predpokladať podľa toho, že účastníci osláv sa večer len s nevôľou lúčili. O dejisku budúcoročných osláv nášho najväčšieho sviatku rozhodne Valné zhromaždenie CSS na jednom zo svojich budúcoročných zasadnutí.

Eva Patayová Fábiánová

Za našu národnosť

Slovenský národnostný páví krúžok Fizér bol založený pred 35 rokmi, jeho činnosť je odvtedy nepretržitá. Zakladateľom zboru bol rímskokatolícky dekan István Ács. V súčasnosti má 16 aktívnych členov. V repertoári zboru majú cirkevné spevy, ako aj slovenské a maďarské ľudové piesne. Ročne absolvuje 8-10 vystúpení, tak v susedných obciach, ako i na Slovensku. Kultúrne teleso Fizér - pod vedením pani učiteľky Ildiky Somorjaiovej zastáva významné miesto v kultúrno-spoločenskom živote nielen vo Fizéri, ale aj v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe, pričom - v rámci cezhraničných projektov - pestuje vzornú spoluprácu s partnermi na Slovensku. Počas svojho pôsobenia na kvalifikačných stretnutiach po celej krajine získal 17 zlatých stupňov a v roku 2002 mu bolo udelené vyznamenanie Zlatý páv.

*

Pedagogička Veronika Árendášová vyše 40 rokov pôsobila na svojom prvom pracovisku - v základnej škole v Tardoši - ako triedna učiteľka a vedúca pracovného kolektívu, pričom mala na starosti aj ochranu detí. Takmer 20 rokov bola zástupkyňou riaditeľa školy. Svoju prácu vykonávala na vysokej odbornej úrovni a dosiahla vynikajúce výsledky aj vo vytváraní družobných stykov so slovenskou základnou školou v Tvrdošovciach. Popritom pravidelne pripravovala žiakov na recitačné súťaže. V záujme zachovávania identity tunajších Slovákov Veronika Árendášová sa aktívne zúčastňuje na kultúrno-spoločenskom živote obce a župy. Iniciovala založenie speváckeho zboru Gerecse. Je dlhoročnou členkou miestnej slovenskej samosprávy, od roku 2010 je jej predsedníčkou. Ako členka predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku, poslankyňa Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy a kurátorka Nadácie pre nadaných sa podieľa na činnosti celoštátnych organizácií Slovákov v Maďarsku.

*

Rodáčka zo Slovenského Komlóša, profesorka Katarína Maruzsová Šebová pochádza zo slovenskej rodiny. Po maturite na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe pokračovala v štúdiách na Univerzite Komenského v Bratislave, kde získala diplom v odbore slovenský jazyk a estetická výchova. Od roku 1975 (až do odchodu do dôchodku) pracovala na Katedre slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza. Popri zamestnaní získala doktorát na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a titul PhD. na Ústave slavistiky ELTE - z oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku. Pani profesorka Maruzsová Šebová zastávala funkciu vedúcej katedry a riaditeľky Národnostného inštitútu. Vlani odišla do dôchodku. V súčasnosti je externou pracovníčkou Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a Ústavu pre výskum a rozvoj edukácie. Popri svojej pedagogickej a vedeckej činnosti má zásluhy aj v oblasti kultúrno-spoločenského diania segedínskych Slovákov. Bola zakladajúcou členkou Slovenského klubu v Segedíne a prvej Slovenskej samosprávy v Segedíne. Jej pedagogická, vedecká a kultúrno-spoločenská činnosť, osobná zanietenosť v záujme zachovávania identity a kultúry Slovákov v Maďarsku je a zostáva príkladom pre nás - súčasníkov, i pre budúce generácie našej národnosti.

Pamätný deň zahraničných Slovákov

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) si aj v tomto roku v snahe spájať krajanov nielen za hranicami Slovenska, ale aj priamo vo vlasti ich predkov či v ich niekdajšej domovine, pripomenul 5. júla 2012 Pamätný deň zahraničných Slovákov slávnostným stretnutím pri základnom kameni Pamätníka slovenského vysťahovalectva v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke.

Prítomným krajanom a hosťom predseda ÚSŽZ Igor Furdík vo svojom príhovore akcentoval rešpekt k našim dejinám, ktoré vytvárali a spolutvorili naši predkovia nielen na území súčasného Slovenska, ale svojím osobnostným vkladom, pracovným a profesijným fortieľom, významom a úspechmi v oblasti politiky, vedy, vynálezcovstva a techniky, ako aj spoločensko-kultúrnymi i duchovnými odkazmi, aj v cudzine. I. Furdík okrem iného podčiarkol „vedomie spolupatričnosti, ktoré nás všetkých - Slovákov v našej vlasti, ale aj kdekoľvek vo svete, spája atribútom, ktorý je pre náš národ najpríznačnejším - slovenskosťou a preniknutým duchom národného povedomia.“ Zdôraznil fakt, že „vedomie našej slovenskosti má svoj racionálny aj emocionálny obsah, je potrebné tieto dve strany našej identity chápať komplexne, hlásiť sa k nim, udržovať ich.“ Podľa predsedu ÚSŽZ Slováci, oduševnení láskou k vlasti svojich predkov, či k svojej niekdajšej domovine, vytvárajú svoje malé, ale nepochybne obdivuhodné dejiny zahraničných Slovákov. Oni sú nedeliteľnou súčasťou nášho slovenského sveta.

Slávnostnému zhromaždeniu sa prihovoril aj riaditeľ odboru zahraničnej politiky Kancelárie prezidenta SR Ján Šoth, ktorý odovzdal úprimný pozdrav krajanom od Ivana Gašparoviča, človeka vysoko si ceniaceho úspechy a dobrý chýr Slovákov vo svete, zároveň však aj ich neutíchajúci úprimný vzťah k svojej vlasti. Stretnutia s krajanmi pri cestách do zahraničia vždy pokladá pán prezident za neoddeliteľnú a mimoriadne významnú súčasť svojho programu.

Zástupca starostu Mestskej časti Petržalka Martin Miškov sa vyznal k hrdosti na skutočnosť, že práve v Sade Janka Kráľa, teda v Petržalke, leží základný kameň Pamätníka slovenského vysťahovalectva. Predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský, Slovák žijúci v Českej republike, vyzval na zjednotenie krajanov v celom slovenskom zahraničí v duchu vzájomného rešpektovania sa a vytvárania pozitívneho obrazu o Slovensku v ich domovských krajinách, v ktorých žijú a tvoria.

V programe slávnosti, ktorý bol spestrený poéziou dolnozemského básnika a publicistu žijúceho v rumunskom Nadlaku Ivana Miroslava Ambruša v prednese člena umeleckého súboru činohry SND Františka Kovára, sólovým vystúpením v hre na fujare v podaní Daniela Compagnona z Francúzska (rodený Francúz, ktorý sa pri manželke slovenského pôvodu naučil po slovensky a stal sa vytrvalým propagátorom a pestovateľom slovenskej kultúry vo Francúzsku) a tancom folklórneho súboru novej generácie našich krajanov v zámorí - Tatra Slovak Dancers z Milwaukee (USA), sa postupne prihovorili ďalší zástupcovia slovenských krajanských komunít: Ján Fuzik z Maďarska, Dušan Daučík zo Švédska, Ľudomír Molitoris z Poľska, Jozef Pomichal z Veľkej Británie, Andrej Kuric z Chorvátska a poetickým slovom z vlastnej tvorby Joseph Soltes z Nemecka. Na slávnosti sa okrem zástupcov slovenských komunít zo spomínaných krajín zúčastnili aj Slováci z Rumunska, Srbska, Talianska, Kanady, Libanonu a Sýrie.

Predseda CSS sa vo svojom príhovore zmienil o Tardošanoch, ktorí sa pred tristo rokmi medzi prvými vysťahovali z Nitrianskej stolice a ktorí žijú najbližšie k svojej materskej krajine. Práve oni v roku 2000 darovali 4,5-tonový kus neopracovaného červeného mramoru, ktorý je základným kameňom Pamätníka slovenského vysťahovalectva, pri ktorom sa slávnostná pripomienka Dňa zahraničných Slovákov uskutočnila. Kameň, ktorý v priestore korešponduje so sochou štúrovského básnika Janka Kráľa, vníma ÚSŽZ aj ako symbolický základ budúceho Múzea slovenského vysťahovalectva a Pamätníka slovenského vysťahovalectva. Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí chcel týmto stretnutím zdôrazniť význam úcty ku všetkým Slovákom žijúcim v zahraničí aj tohtoročným stretnutím práve pri Pamätníku slovenského vysťahovalectva.

USZZ.sk - zp

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Kde to sme?

Pokračovanie otázky z titulku: V Budapešti, Bukurešti, nebodaj v Moskve? V Londýne určite nie, pretože tam sa uskutočnil Pochod hrdosti v pohode, veselo, bez kordónov a najmä bez fašistoidnej zberby v čiernom, ako v Budapešti. Hoci! Hoci tento rok boli homosexuáli, lesbičky, bisexuáli a transsexuáli počas Budapest Pride napádaní iba verbálne. Pravda, aj vďaka polícii, ktorá zabezpečila dostatočnú vzdialenosť medzi dvoma tábormi, ktoré tak neboli od seba akoby kameňom dohodil... Ale aj tak: kontrast medzi pestrými dúhovými farbami a totálnou, primitívnou čerňou bol výrazný - v prospech prvých.

Londýn mi prišiel na myseľ aj kvôli Hughovi Grantovi, ktorý už hral britského premiéra (po ňom sa opičil Ferenc Gyurcsány, ak si pamätáte). Chudák je teraz zaplavený materiálmi, prospektami z Maďarska od pozornej maďarskej vlády. Tá robí tiež pokroky, pretože nezatracuje spakruky herca, nezakazuje jeho filmy v maďarských kinách či televíziách, hoci by to vďaka dvom tretinám mohla urobiť. Nie. Namiesto toho po tom, čo horko-ťažko vystopovala jeho adresu, pripravila úhľadný balík s písomnosťami o slobode tlače, pretože Hugh kritizoval - neprávom - práve túto oblasť. Ja by som len lakonicky konštatoval: tí slobodomyseľní herci sú už len takí.

Ďalší herec nás posúva do Moskvy. Bruce Willis nakrúca v Budapešti scény z Moskvy. Logické. A zrejme aj lacnejšie, ako keby mal ísť drahý štáb do ruského hlavného mesta. Podobnosť je v niektorých (v mnohých) uliciach totálna, veď napríklad celé bloky ozdobujú stopy po streľbe - akurát je sporné, či z čias revolúcie ´56, alebo ešte z druhej svetovej vojny. Vyvrcholením drámy z nakrúcania filmu Die Hard 5 (po slovensky Smrtonosná pasca) bolo zahatanie Alžbetinho mosta istý nedeľný večer, keď desaťtisíce vyrekreovaných ľudí sa vracali z Balatonu, ale hneď ich mal trafiť šľak, lebo sa nemali zrazu ako dostať na druhý breh Dunaja (či rieky Moskva?)

Apropo, musím sa vrátiť k Temži, lebo londýnske noviny Daily Mail napísali, že božský Bruce nakrúca v Bukurešti. Tí Briti sú naozaj nejako zle informovaní. Alebo aj to je možné, že im je fuk, kde sa čo nakrúca, alebo kde je Budapešť či Bukurešť a čo tam ľudia vôbec porábajú. A tak pozornosti britskej - i celej svetovej - tlače ušla zásadná udalosť: festival hudobného nástroja, ktorý Maďari nazývajú „tárogató“, no vo svete je známy ako hoboj. Nevadí, v meste Szerencs, na nádvorí hradu Rákócziovcov, vykresľoval priam dejiny formujúcu úlohu „najvýznamnejšieho maďarského hudobného nástroja“ sám predseda parlamentu L. Kövér. Počas Rákócziho boja za slobodu hnal kurucov hoboj do boja, Rákosi ho zakázal, Kádár ho iba trpel. A teraz je opäť na svojom pravom mieste. Veď sú zase revolučné časy, keď treba bojovať proti labancom!

Slovenská omša v Budapešti

Vyše tridsať veriacich z Kestúca v prvú júlovú nedeľu meralo cestu do Budapešti na pravidelnú slovenskú svätú omšu do Kostola sv. Jozefa v VIII. obvode hlavného mesta. Obrad bol venovaný všetkým veriacim Slovákom v Maďarsku.

Slávnostnú svätú omšu slúžil vdp. Atila Kónya a na organe hral kantor Michal Tóth z Čemeru. A. Kónya vo svojej kázni, v ktorej vychádzal z evanjelia podľa Marka 5,21-24, hovoril o tom, že bolesť a smrť nemôžu byť posvätnými slovami Božími. V evanjeliu sa píše o predstavenom synagógy, ktorý žiada Ježiša, aby uzdravil jeho dcéru. Ježiš tak aj spraví, ale pre vieru jej otca. Evanjelista Marek uvádza viaceré zaujímavé podrobnosti. Od neho vieme, že predstavený synagógy sa volal Jairus, že jeho dcéra mala dvanásť rokov, že sa počas cesty do Jairovho domu okolo Pána Ježiša tlačil zástup ľudí, dozvedáme sa aj o chorej žene, že bola chorá dvanásť rokov. Je zrejmé, že smrť nemá posledné slovo, viera je silnejšia.

„Boh nestvoril smrť, ani sa nekochá v zániku žijúcich. Veď on všetko stvoril pre bytie; tvory sveta sú pre život, nie je v nich jed smrti; ani podsvetie nevládne na zemi, lebo spravodlivosť je nesmrteľná. Lebo Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť; utvoril ho ako obraz svojej podstaty. Smrť prišla na svet zo závisti diabla: preto ju okúsia všetci, čo mu patria,“ píše sa v Knihe múdrostí.

Po svätej omši sa konalo agapé. Cestovné pre kestúckych veriacich hradila Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti a na pohostenie prispel slovenský zbor VIII. obvodu. Ako nás informoval jeho predseda, hlavný organizátor slovenských omší v hlavnom meste Kazimír Kápolnai, s Kestúčanmi nadviazala kontakt ešte prvá predsedníčka Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Jozefína Hontiová Klányiová, ktorá pochádzala z tejto podpilíšskej obce. Jej následníci pokračujú v tejto tradícii a hradia cestu kestúckym veriacim, ktorí sa vždy odvďačia chutnými domácimi zákuskami.

(ef)

V Budapešti obnovili osobnú lodnú dopravu

Od 1. júla v Budapešti v rámci budapeštianskej mestskej hromadnej dopravy BKV premávajú aj lode. Dunajská linka D11 premáva medzi zastávkami Nová Pešť (Újpest), Arpádov most a Hallerova ulica, linka D12 a D13 medzi zastávkami Rómaifürdő a Kopaszi gát, informovali zástupcovia BKV. Cestovný lístok na loď stojí 400 forintov a počas pracovných dní sú platné aj denné lístky BKV. Deti do šesť rokov a seniori nad 65 rokov sa môžu týmito loďami plaviť zdarma.

Prvá mestská parná loď premávala v Budapešti v r. 1820 na trase Reduta - Starý Budín. Koncom 19. storočia dopravili dunajské lode až 4 milióny osôb ročne. Koncom 20. storočia však význam vodnej dopravy klesol kvôli vybudovaniu siete električiek.

Pravidelná mestská doprava loďami v Budapešti fungovala už aj v 20. storočí. Koncom 80. rokov prepravili na dunajskom úseku ročne jeden milión ľudí. Postupom času sa počet cestujúcich loďou značne znížil, až celkom zanikli pravidelne premávajúce lode, zostali len turistické. Cieľom Budapeštianskeho dopravného podniku je, aby lode využilo ročne aspoň pol milióna pasažierov. Úlohou obnovenej lodnej linky bude odľahčiť preťažené spoje v uliciach mesta a poskytnúť pohodlnú prepravu osôb. Na riečnej linke BKV budú spočiatku premávať štyri rekonštruované plavidlá, neskôr ich nahradia úplne novými. Plavba medzi konečnými stanicami potrvá 46 minút dole prúdom a 58 minút proti prúdu. Lode premávajú v čase od 7.00 h. do 19.00 h. Počas dopravnej špičky premávajú každých 30 minút a mimo nej každú hodinu. K nanovo vybudovaným prístavištiam postavili aj nové čakárne, kde cestujúci môžu počkať lode. Prevádzku linky plánujú prerušiť iba počas ľadochodu.

Prvé jazdy veľmi dobre prijali nielen obyvatelia hlavného mesta, ale aj turisti, ktorí sa potešili okolo polovičnej cene oproti turistickým lodiam. Pre obyvateľov hlavného mesta je zas potešiteľné, že na lodiach, na ktorých sú aj miesta pre bicykle, platia aj mesačníky. Heslom pravidelnej lodnej premávky je Cestujte do práce alebo do školy loďou, čo je výhodné aj preto, lebo na lodi je bezplatné prepojenie internetu formou wifi.

Projekt obnovy budapeštianskej riečnej dopravy podporia aj z európskych fondov sumou 450 miliónov forintov, k tomu musí Budapešť prispieť sumou 50 miliónov forintov. Súčasťou projektu je aj vybudovanie priľahlých parkovísk a zelených plôch.

(ef)

Opäť mladí...

Istá bývalá spolužiačka síce trošku šomrala, prečo sa stretávame v štyridsaťstupňovej horúčave a popoludní o tretej a preto som mala obavy, či spolužiaci prídu, ale nakoniec všetko dobre dopadlo. Stretnutie pri príležitosti 30. výročia našich maturít sa uskutočnilo 30. júna popoludní o 3. hodine v budove školy (v čase našich tunajších študentských rokov internátu). Bolo nás 14 a prišli aj naše dve triedne profesorky Alžbeta Uhrinová Hornoková a Zuzana Kunovacová Gulyásová.

Naša trieda bola toho času najpočetnejšia na čabianskom slovenskom gymnáziu, v roku 1982 sme maturovali devätnásti. Prišli sme z rôznych Slovákmi obývaných osád Békešskej župy. Väčšina tých, ktorí pochádzali z Békešskej Čaby a jej okolia, navštevovala predtým slovenskú základnú školu, ale našli sa aj takí, ktorí prišli na slovenské gymnázium z čabianskych škôl, v ktorých sa v tom čase ešte vyučovala slovenčina. Druhou najväčšou bola skupina Komlóšaniek, odkiaľ sme tu pokračovali vo svojich štúdiách štyri. Dvaja zo štyroch chlapcov pochádzali z okolia Sarvaša, z Kardoša a Irminčoku, a jedna spolužiačka prišla z Veľkého Bánhedeša. Odvtedy sme sa roztrúsili po Maďarsku, jedna spolužiačka si dokonca našla životného partnera na Slovensku. Najviac bývalých spolužiakov zostalo v župnom sídle. Mnohí z nás sa stali pedagógmi, iní pracujú ako účtovníci, pracovníci vodohospodárskeho podniku, vodiči autobusu a nájde sa medzi nami aj sociálna pracovníčka a podnikateľ. Jedna spolužiačka si zvolila starostlivosť o svoju rodinu, o deti, rodičov a starých rodičov. Nie každý však zostal doma z vlastnej vôle. Niektorí sú síce bez pracoviska, ale nie bez práce: snažia sa uplatniť všade, kde môžu pomôcť svojej rodine a širšiemu prostrediu a neúnavne si hľadajú prácu. Ako sme v jedálni, s ktorou nás, bývalých obyvateľov žiackeho domova, spájajú krásne spomienky na večery presedené pri domácej klobáse, rad radom referovali o tom, čo sa s nami stalo za posledných päť rokov, na tvári našich triednych profesoriek som videla hrdosť. Hrdosť na nás všetkých, ktorí sme si našli miesto vo svete, ktorí sme nezabudli na spoločne strávené roky, ani na našich bývalých profesorov a vychovávateľky. S láskou sme spomínali na učiteľov, ktorí boli na nás neraz prísni, a my - tiež neraz - nedisciplinovaní a bezočiví. Spomínali sme na pani profesorku Hankovú, ktorá nás učila zemepis, na pána profesora Hirku z hodín dejepisu, pána riaditeľa Chlebnického, ktorý učil v našej triede slovenčinu, Imricha Očovského z hodín fyziky, no a na pána profesora Lásika, ktorý ako začínajúci pedagóg sa nás snažil zaviesť do tajov filozofie. Niektorí vytiahli z kabeliek fotografie. Tie novšie znázorňovali obyčajne deti, ktoré nám pomaly vyrastú, začínajú pracovať, vydávajú sa a ženia a z nás budú pomaly babičky a dedkovia. Vzrušujúce boli aj tie staršie, zažltnuté, o školských podujatiach, o letných výletoch a rozlúčkovej slávnosti spred 30 rokov. Nechcelo sa nám pohnúť zo školy, ale pred večerou v Dome slovenskej kultúry sme ešte položili veniec k pamätnej tabuli na stene bývalej školy na ulici Attilu Józsefa, ktorý nám darovali naše triedne profesorky. Potom sme sa už presunuli do reštaurácie, kde sme pokračovali v rozhovore do neskorých večerných hodín. Až teraz si uvedomujem, že sme sa na mieste nasledujúceho stretnutia nakoniec nedohodli. Návrhy boli dva: aby sme sa vrátili na miesto nášho niekdajšieho spoločného výletu do Bulharska na Slnečné pobrežie, alebo aby sme sa stretli u nás, v Slovenskom Komlóši. Uvidíme. Jedno je však isté: najneskôr o päť rokov sa opäť stretneme (a dúfame, že prídu aj tí, ktorí tento krát neprišli).

Alžbeta Račková

Dvojité narodeniny v Kunágote

Nielen ľudia, aj organizácie mávajú narodeniny. Výšivkársky krúžok Rozmarín, ktorý pôsobí v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, má za sebou 12-ročnú minulosť. Kolektív pod vedením majsterky ľudového umenia Anny Illéšovej Boťánskej sa za uplynulé viac než desaťročné obdobie „vyšplhal“ na najvyšší stupienok rebríčka na poli ľudového umenia. Po nespočetných výstavách doma a v zahraničí získal v roku 2010 najvyššie uznanie, prestížnu cenu Granátové jablko a svoje práce mohol predstaviť v budapeštianskom Národopisnom múzeu. Tohoročné, síce nie okrúhle, ale predsa len narodeniny, oslávil kolektív v širšom kruhu. Pravou rukou vedúcej pri príprave návrhov ručných prác a organizovaní výstav je manželka mecenáša krúžku, bývalého parlamentného poslanca Gézu Zsirosa, Klára Zsirosová. Pri príležitosti jej narodenín a výročia krúžku členovia a manžel pripravili pre ňu prekvapenie: obrovskú výstavu prác krúžku na statku pána Zsirosa. Výstava bola sprievodným podujatím pamätného dňa maďarských gazdov, ktorí boli šikanovaní v období prenasledovania kulakov, na ktorých sa v zmysle rozhodnutia parlamentu od tohto roka spomína 29. júna, na Petra a Pavla. Medzi prenasledované rodiny patrila aj rodina Gézu Zsirosa, s menom ktorého je spojený reštitučný zákon prijatý v prvom parlamentnom cykle po zmene spoločenského zriadenia. Gézovi Zsirosovi vrátili rodinný majetok v obci Kunágota v Békešskej župe. Na statku o rozlohe 600 hektárov za dvadsať rokov vybudoval moderné rodinné hospodárstvo. Pán Zsiros je veľkorysým sponzorom výšivkárskeho krúžku Rozmarín. Spolu s vedúcou A. Illéšovou Boťánskou sa poďakoval riaditeľke Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anne Ištvánovej za vytváranie podmienok pre fungovanie krúžku, za jej zanietenosť a všestrannú podporu. Na krásne brúsenom sklenom predmete, ktorý odovzdali A. Ištvánovej, boli vyryté výstižné slová veľkého hudobného skladateľa Zoltána Kodálya: „Listy môžu popadať, konár sa môže odlomiť, len korene aby zostali zdravé“.

BR

Veľký Krtíš - Lučenec - Málinec

Slováci zo zahraničia na III. evanjelických cirkevných dňoch

Dňa 27. júna sa slávnostnými službami Božími v Evanjelickom a. v. kostole vo Veľkom Krtíši začala III. konferencia slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí, ktorí sa zišli v Novohrade, odkiaľ sa v minulosti vysťahovalo na Dolnú zem najviac Slovákov, aby založili Združenie slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí.

Otváracím službám Božím predchádzala prehliadka starej fary pri evanjelickom kostole, v ktorej sa narodil evanjelický farár a literát August Horislav Škultéty. Dnes sa tu nachádza expozícia o histórii cirkevného zboru a výstavka ľudových tradícií Novohradu.

Na službách Božích sa zúčastnili minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič a primátor mesta Veľký Krtíš Dalibor Surkoš. Početné chrámové zhromaždenie a najmä rodákov zo zahraničia - z Česka, Francúzska, Chorvátska, Kanady, Maďarska, Nemecka, Rumunska, Srbska a Talianska - pozdravili domáci zborový farár Ján Ruman a zborový dozorca Pavel Martinčok. Kázňou slova Božieho na text Ž 11, 8 - 10 poslúžil brat dištriktuálny biskup Východného dištriktu ECAV na Slovensku Slavomír Sabol. Liturgovali evanjelickí farári, riaditeľ Biskupského úradu Východného dištriktu ECAV Dušan Cina a tajomník biskupa VD Peter Mihoč. Kapela KVD z Východného dištriktu pod vedením Marka Tipula zabezpečila hudobný sprievod piesní a liturgie.

Po službách Božích sa hostia presunuli do penziónu Kaštieľ, kde sa konala recepcia Predsedníctva a Zboru biskupov. Prítomných pozdravil generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik, minister školstva D. Čaplovič a primátor Veľkého Krtíša D. Surkoš. Na záver sa pomodlil evanjelický farár Ján Ďurov, ktorý vo Veľkom Krtíši pôsobil tridsať rokov.

Nasledujúci deň pokračovala konferencia rokovaním v zasadačke v priestoroch Slobodárne. Po rannej pobožnosti, ktorú mal reverend Dušan Tóth z Toronta, konferenciu na tému Vízia do budúcnosti - Vieme, ako a komu odovzdáme štafetu? otvorila členka prípravného výboru Janka Haluková. Nasledovali pozdravy hostí. Popoludní sa prítomným prihovoril predseda Matice slovenskej Marián Tkáč, ktorý pri tejto príležitosti odovzdal Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Pamätný list Matice slovenskej pri príležitosti 150. výročia Memoranda slovenského národa za udržanie vlasteneckého ducha v národe.

V 1. rokovacom bloku účastníci rekapitulovali výsledky svojej 1. a 2. konferencie: D. Tóth predstavil myšlienku založenia združenia slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí (ZSEŽZ), J. Haluková zhodnotila závery z I. konferencie v Prahe v r. 2008; J. Bálint závery z II. konferencie v Nadlaku v r. 2010 a informácie zo zasadania prípravného výboru ZSEŽZ predniesla J. Haluková.

Popoludní odzneli prednášky. O pláne podpory duchovných aktivít Slovákov žijúcich v zahraničí hovoril predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík. Predstavitelia jednotlivých krajín predstavili vízie cirkví, seniorátov a zborov Slovákov žijúcich v zahraničí. Na záver M. Benža a J. Majo predstavili projekt Sprievodca slovenským zahraničím.

Večer sa v Dome kultúry konala vernisáž výstavy z tvorby Lucie Kubicovej (Taliansko), Viery D´Agostiniovej (Francúzsko) a Ivety Galbavej (Česko). Zároveň tu svoje knižné diela predstavila Naďa Hammerbergová (Švédsko). Nasledoval spoločenský program v Dome kultúry. Vystúpil detský súbor Krtíšanček, folklórna skupina z Dolnej Strehovej a spevokol Nádej z evanjelického cirkevného zboru vo Veľkom Krtíši. Hostia zo zahraničia sa predstavili multijazykovým poeticko-hudobným pásmom pod názvom K výšinám, ktoré bolo zostavené z básní slovenských autorov v origináli aj v preklade do rôznych jazykov.

V piatok pokračovala konferencia diskusiou o založení združenia slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí. Konečné rozhodnutie sa zatiaľ nezrodilo, potrebné bude ďalšie prípravné rokovanie. Ako konštatoval generálny biskup Miloš Klátik, ECAV s viacerými cirkvami na konferencii zastúpených krajín podpísal dohodu o spolupráci. Nedávno to bolo s Evanjelickou cirkvou v Maďarsku.

Popoludní pokračovalo medzinárodné stretnutie v Lučenci bohatou sériou III. evanjelických cirkevných dní, ktoré zorganizovala Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku pod záštitou prezidenta SR Ivana Gašparoviča v spolupráci s Banskobystrickým samosprávnym krajom a mestom Lučenec. Po uvítacom programe Novohradského seniorátu sa uskutočnili otváracie služby Božie, na ktorých kázal biskup Západného dištriktu Milan Krivda. Liturgiu obohatil spev viacerých zborov. Večer sa predstavili slovenskí evanjelici žijúci v zahraničí: po krajanoch zo Srbska a Chorvátska sme nasledovali my z Maďarska. V mene Evanjelickej cirkvi v Maďarsku sa prítomným prihovoril biskup Tamás Fabiny. S blokom piesní vystúpil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej. Večer sa skončil vystúpením krajanov z Rumunska.

Ani nezvyčajné horúčavy neodradili okolo tritisíc evanjelikov z celého Slovenska i zo zahraničia, ktorí sa zhromaždili v sobotu dopoludnia na Námestí republiky v Lučenci na hlavných službách Božích. Zvesťou slova Božieho poslúžil generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik. V rámci služieb Božích udelili Cenu Leonarda Stöckela prof. ThDr. Igorovi Kiššovi, doc. Dr. Milošovi Kovačkovi, PhD., a spisovateľovi Ivanovi Kadlečíkovi. S pozdravom od prezidenta SR Ivana Gašparoviča vystúpil vedúci Kancelárie prezidenta SR Milan Čič. Oznámenie o ofere určenej na podporu práce ECAV na Slovensku v prostredí Slovákov žijúcich v zahraničí prečítal riaditeľ GBÚ Dušan Vagaský.

Po hlavných službách Božích sa až do noci konali rôznorodé programy pripravené v spolupráci s viacerými inštitúciami v meste: biblické hodiny, vernisáže výstav, prezentácie kníh, diskusné fóra, tržnica duchovných možností, ako aj vystúpenia cirkevných spevokolov, dychových hudieb či žiakov evanjelických škôl. Zaujímavé bolo diskusné fórum, ktoré viedol biskup Milan Krivda a ktorého čestným hosťom bol generálny kurátor Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Gergely Pröhle. Počas a po príhovoroch slovenských farárov, pôsobiacich v dvojjazyčných zboroch, spieval zbor Ozvena, Prítomní prediskutoval dôležitosť služby v materisnkom jazyku veriacich. Medzitým v kine Apollo premietli film Slováci v Evanjelickej cirkvi v Maďarsku.

Večer početné publikum búrlivým potleskom ocenilo uvedenie oratória Cyril a Metod. Libreto na motívy staroslovienskeho Proglasu napísal Daniel Hevier, hudbu zložil Ľubomír Horňák. Spievali poprední slovenskí operní umelci, známi aj z medzinárodných scén.

V nedeľu slávnostné služby Božie v Ev. a. v. kostole v Lučenci a ďalších cirkevných zboroch Novohradského seniorátu ukončili III. evanjelické cirkevné dni, venované šíreniu zvesti slova Božieho medzi Slovákmi doma i v zahraničí. Na nedeľných službách Božích kázali predstavitelia partnerských evanjelických cirkví zo zahraničia. Maďarskú delegáciu, ktorú tvorila farárka na dôchodku zo Sarvaša Alžbeta Nobiková, farár zo Slovenského Komlóša Atila Spišák, veriaci tohto zboru a farárka slovenského ev. zboru z Budapešti Hilda Gulácsiová Fabuľová, srdečne privítali veriaci a farár Ivan Mucha v obci Málinec. Na slávnostných službách Božích po programe miestnych detí a kázni H. Gulácsiovej Fabuľovej vystúpil zbor Ozvena a prítomných pozdravil A. Spišák. Členov delegácie z Maďarska hostil málinský cirkevný zbor. Po bohoslužbách pri bielom stole vyjadrili hostiteľom vďaku za milé prijatie, za stretnutie, ktoré prispelo k ich duchovnému zblíženiu.

ECAV, hgf a vzs

6. až 13. augusta v Budapešti

Sziget už klope na dvere!

Program 20. ročníka festivalu Sziget je už takmer kompletný. V tomto roku v dňoch 6. až 13. augusta sa zmení Ostrov lodeníc v Budapešti na dejisko jedného z najväčších hudobných festivalov Európy. Jubileum bude festival oslavovať s tými najlepšími!

Na najväčšom pódiu sa vystriedajú predstavitelia svetovej špičky, ako napríklad Gocoo, Anti Flag, Noah and the Whale, The Vaccines, The Horrors, Paolo Nutini, Mando Diao, Hurts, The xx, LMFAO, Placebo, Korn, The Stone Roses a The Killers. Na jubilejnom festivale zahlásil svoju účasť, či skôr organizátorom sa podarilo dohodnúť vystúpenie aj so slávnym americkým rapperom Snoopom Dogom.

Jedna vec je istá, tento rok sa dokonca aj skalní fanúšikovia budú musieť znovu naučiť mapu festivalu, nakoľko sa mnoho dejísk presunie na nové miesta. Niektoré dejiská sa kompletne zmenia, niektoré zmiznú a vzniknú aj úplne nové. Hlavné posolstvo festivalu však ostane rovnaké: Sziget ostane najfarebnejším a najrozmanitejším festivalom v Európe.

Jedno z najstrhujúcejších pódií - World Music - , ktoré sa tento rok presunie na nové miesto, denne predstaví návštevníkom päť kapiel namiesto doterajších štyroch. Medzi stálicami, ako je maďarský Besh o droM a Goran Bregovic Wedding And Funeral Band príde aj Emir Kusturica so svojim The No Smoking Orchestra, ale aj The Pogues, La Selva Sur, Che Sudaka, Los De Abajo, Figli Di Madre Ignota, Sergent Garcia, Dubioza Kolektiv, Pannonia Allstars Ska Orchestra, Quimby, LaBrassBanda, Amsterdam Klezmer Band, Muchachito Bombo Infierno, Molotov a ďalší.

Obrovský stan A38 sa presunie priamo do centra za hlavné pódium a ponúkne veľmi kvalitný elektro program počas dňa, ale aj v noci medzi 1 a 5. hod. Jeho program je navrhnutý tak, aby nahradil zrušené pódium Meduza. V A38 stane určite uvidíte skupiny Tiga, Dirthyphonics, DJ Fresh, High Contrast presents „The agony & the ecstasy“ featuring Selah Corbin & Dynamite MC, Shaka Ponk, Yonderboi, Bebel Gilberto, The Ting Tings, Dope D.O.D, Crookers, Modeselektor a Azari & III.

Pódium Arena budú denne o 16. hod. otvárať kapely, ktoré by inak vlani hrali na Europa Stage. Ide o účinkujúcich, ktorí sú známi na domácej scéne a stále čakajú na svoj veľký medzinárodný prelom: I Cani, Frittenbude, Chef’s Special, Teatro Degli Orrori, Saint Etienne, Crystal Fighters, Magnetic Man a Axwell.

Na pódiu maďarských interpretov budete mať možnosť vidieť čisto maďarských účinkujúcich. Zmenilo sa však umiestnenie na pôvodné miesto World Music Stage. Každý fanúšik, by si mal nájsť čas navštíviť aj toto pódium!

S maďarskými interpretmi sa môžete stretnúť aj na mínus 2. dni, ktorý pomenovali Dňom maďarskej hudby. Ťažisko vystúpení na mínus 1. dni bude na maďarských účinkujúcich, ale nielen na nich. Csík Ensamble bude mať obrovský koncert na hlavnom pódiu, kde predvedie, ako dokonale sa dá skĺbiť maďarská ľudová a populárna hudba a vystúpi aj s množstvom domácich hviezd. V rovnakej dobe (na deň -1 a 0) sa bude na Open Civil pódiu konať veľká prehliadka talentov YOUROPEN, kde sa predstavia nové kapely z celej Európy. Nultý deň bude metalový. Metal Stage už na festivale, bohužiaľ, nie je, ale program obsahuje niekoľko „hard and heavy“ vystúpení. Celý deň 0 sa bude niesť v tomto duchu na pódiu MR2. Ale na svoje si prídu aj tí, ktorí nie sú priaznivcami metalu. Môžu si totiž pozrieť jednu z najväčších maďarských popových ikon Ákosa, ktorý vystúpi v nultý deň na hlavnom pódiu.

A to sme ešte nehovorili o Ulici spoločenských organizácií a rôznych iných zábavách, ktorými Sziget festival prekypuje!

(ef)

Išaseg

Tanečný festival detí a mládeže z krajín V4

Slovenská samospráva v Išasegu a Základná škola Jánosa Damjanicha usporiadali 30. júna tretí tanečný festival detí a mládeže z krajín Visegrádskej štvorky.

Hlavná organizátorka, predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru Klára Fuferendová nás informovala, že ich motivovala súťaž v speve moderných piesní, ktorú organizuje Základná škola Rudolfa Dilonga v Trstenej a ktorá prebieha pod záštitou Ministerstva školstva Slovenskej republiky pod názvom DilongStar. Slovenská samospráva v Išasegu pred štyrmi rokmi nadviazala kontakty s Trstenou a jej členovia sú častými hosťami tohto malebného mestečka. Pred troma rokmi si išaseckí poslanci pozreli súťaž DilongStar. Zapáčil sa im nápad aktivizovať deti a pustili sa do organizovania trojdňového tanečného festivalu. Využili pri tom priateľské styky Išasegu s mestami Bojanów (Poľsko), Žirovnice (Česko), Želiezovce a Trstená (Slovensko). Rozhodli sa usporiadať netradičný tanečný festival V4. Klára Fuferendová našla partnerov pre spoluprácu v miestnej Základnej škole Jánosa Damjanicha. Pri realizácii jej účinne pomáhali riaditeľka školy Orsolya Koháryová, pedagogický zbor a členovia slovenskej samosprávy Gustáv a Piroška Mészárosovci.

Zahraniční hostia z Bojanówa, Želiezoviec a Trstenej pricestovali v piatok. Po vrúcnom privítaní v základnej škole mali deti možnosť zoznámiť sa a precvičiť si tance. Na druhý deň sa na vyzdobenom javisku v športovej hale mesta začala súťaž. Výkony hodnotila päťčlenná porota. Žiaci základných a stredných škôl, rozdelení do troch vekových kategórií, predviedli dvadsaťdva produkcií. Kým porota rozhodovala, deti a pedagógovia sa zhovárali a zabávali. V popoludňajších hodinách sa konal galaprogram. Po privítacích slovách primátora Miklósa Hatvaniho sa diváci mohli kochať v produkciách tanečníkov, ktorí predniesli moderné tance, rock and roll, country, hip-hop atď. V galaprograme okrem súťažiacich vystúpili aj také miestne a zahraničné skupiny, ktoré z nejakých dôvodov nevyhoveli podmienkam a preto sa nemohli zapojiť do súťaže. Festival sa skončil vyhlásením výsledkov. Prvé miesto vo vekovej kategórii od 6 do 10 rokov získala skupina z Trstenej s country tancom. Na druhom mieste skončili Zsámbočania a na treťom deti z Išasegu. Vo vekovej kategórii od 11 do 14 rokov získali zlatú medailu žiaci z Trstenej s hip-hop tancom, na druhom a treťom mieste skončili žiaci z Išasegu. Vo vekovej kategórii od 15 do 18 rokov boli prví tanečníci z Dányu s akrobatickým rock and rollom. Druhú a tretiu cenu si odniesli miestni tanečníci. Okrem diplomu dostali všetci účastníci aj skromné darčeky, ktoré zakúpili organizátori z grantov miestnych podnikateľov.

Andrea Szabová Mataiszová

Sympózium a výročná výstava architekta, fotografa a maliara

Ivan Vydarený po 125 rokoch

Sympózium o životnej tvorbe architekta, fotografa a maliara Ivana Vydareného usporiadali 21. júna v Slovenskom inštitúte. Podujatie Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), Maďarského fotografického múzea v Kecskeméte, Zbierky miestnej histórie v Angyalfölde (XIII. obvod Budapešti), Celoštátnej slovenskej samosprávy a Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti sa uskutočnilo pri príležitosti 125. výročia úmrtia I. Vydareného. Akciu poctil svojou prítomnosťou predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová a členovia rodiny maliara.

Prítomným priblížila životnú dráhu umelca riaditeľka SI Jana Tomková. Bol mnohostranným umelcom: podľa profesie architekt - tým sa živil do konca života, podľa povolania fotograf - čím sa zaoberal od detstva a podľa koníčka zas maliar. Fotografická činnosť Ivana Vydareného je známa a uznávaná, ale o jeho maliarstve vieme málo. Chuť k tomuto druhu umenia dostal od svojich učiteľov na technickej univerzite Arpáda Székelya (syna Bertalana Székelya) a Lajosa Rauschera. Ivan Vydarený sa narodil roku 1887 vo Vrbovom neďaleko Piešťan. Jeho otec Štefan bol hodinár a neskôr profesionálny fotograf. On učil svojho syna základy fotografovania, prvý aparát dostal do rúk už ako 10-ročný. I. Vydarený svoje stredoškolské štúdiá ukončil na bratislavskom evanjelickom lýceu. Maturoval v roku 1907 a chcel sa stať lekárom, ale náhodou raz odprevadil svojho priateľa na budapeštiansku technickú univerzitu a projekty vyvesené na chodbách mu tak učarili, že sa rozhodol pre architektúru.

Životnú dráhu a tvorbu umelca so slovenskými koreňmi predstavila riaditeľka VÚSM Anna Kováčová, ktorá nezabudla pripomenúť, že na stopu maliara prišla podpredsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu v Budapešti Klára Máthéová, ktorá si všimla na dome oproti svojho bydliska malú tabuľku o tom, že dom projektoval I. Vydarený. Netrvalo dlho a slovenský zbor usporiadal vďaka zbierke miestnej histórie tejto mestskej časti výstavu fotografií Vydareného. Vlani odhalil pamätnú tabuľu a uskutočnil komornú výstavu malieb I. Vydareného. Riaditeľka VÚSM sa vo svojej prednáške zamerala na nové informácie, ktoré získala po prehľadaní rodinných listov a pátraní v archívoch o I. Vydarenom. Okrem iného zistila, že hoci o jeho kontaktoch so slovenskou inteligenciou v hlavnom meste archívy prezrádzajú len málo, je isté, že bol členom Pešťbudínskeho slovenského spolku, kde mal aj prednášku o umení.

Historička umenia Bernadett Gassama-Szabová priblížila maliarsku tvorbu I. Vydareného. „Jeho diela sa nikdy nedostali do krvného obehu maďarskej kunsthistórie. Bolo o ňom všeobecne známe, že ako fotograf veľa času trávil vyhľadávaním, pozorovaním a komponovaním témy. Nerobil to inak ani vtedy, keď maľoval. Svoje akvarely vytváral zväčša na základe vlastnoručne zhotovených fotografií. Ako fotograf musel dobre narábať so svetlom a ako maliar zas s vodou,“ povedala a dodala, že najobľúbenejšia metóda maľovania I. Vydareného bol akvarel, ale jeho talent sa prejavil aj v iných technikách, ako napríklad uhľokresbe, tuši, mediryte, linoryte, či oleji. Okrem toho zhotovil aj tzv. gvaš, teda maľby s krycou vodovou farbou. Tieto sa pre nízku schopnosť lomu svetla vodového spojiva podobajú na pastelové maľby. Jeho špecifickosť spočívala aj v tom, že maľoval očami architekta a fotografa. Počas vojny sa dostal do styku s barónom Ladislavom Medňanským, ktorý bol už vtedy uznávaným maliarom a veľa času trávili spolu.

Kunsthistorik Károly Kincses, autor knihy o I. Vydarenom, hovoril o nevýhode umelca, ktorého otec bol fotograf stredného formátu. Avšak bolo dôležité, že jeho otec bol zručný a naučil svojho syna vymýšľať nové metódy a poskladať nové stroje. Sám poskladal niekoľko fotoaparátov aj kvôli hospodárskej tiesni. Veľký vplyv na fotografickú tvorbu I. Vydareného mal bratislavský fotograf Samuel Friedl, ktorého ateliér navštevoval počas štúdia na lýceu. Neraz sa stalo, že fotograf ho nechal samého so zákazníkmi a takto sa mohol zdokonaľovať v portrétoch. „Práve S. Friedlovi môže Vydarený ďakovať, že sa pustil na umeleckú dráhu,“ povedal K. Kincses.

Historik umenia Pál Ritoók priblížil publiku architekta I. Vydareného, ktorý dlho pracoval pre rodinu Wellischovcov, ktorá projektovala množstvo budov. Keďže pri budovách sa uvádza iba meno hlavného projektanta a nie jeho podriadených, preto nemôžeme vedieť, na ktorých budovách pracoval I. Vydarený. Pravdepodobne je to dostihový Park Kincsem z roku 1924, budínske vily v neobarokovom štýle, budova v severnej časti Kossuthovho námestia, budova na rohu Karolovej okružnej a Kráľovskej ulice.

Po sympóziu sa uskutočnila vernisáž výstavy diel Ivana Vydareného. Vystúpili na nej členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena so slovenskými piesňami. Kurátorka výstavy Bernadett Gassama-Szabová vo svojom príhovore pripomenula, že uznávaných umelcov len zriedkakedy nadchla panoráma mesta a výstavba budov. I. Vydarený zvečnil prestavbu Alžbetinho mosta, zbúranie Tabánu, pohľad na zbombardovanú Budapešť, premenu nábrežia Dunaja, mostov, Starého Budína, budovy v hradnej štvrti, ďalej hrobku derviša Gül Babu, to všetko v rôznych variantoch. Na maľbách predstavujúcich Lehelovo námestie nachádzame etapy výstavby Kostola sv. Margity Arpádovskej, podobne ako všedné dni ľudí hemžiacich sa na námestí a na trhovisku. Podobná výstava sa uskutočnila v roku 2005 v Tate.

Výstava v Slovenskom inštitúte je otvorená do 31. augusta.

Eva Patayová Fábiánová

K šesťdesiatke Petra Weissa

Veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss oslávil svoje šesťdesiate narodeniny. Bývalý ľavicový politik, pedagóg a diplomat sa narodil 7. júla 1952 v Bratislave. Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského absolvoval štúdium dvoch odborov: výchovu a vzdelávanie dospelých v roku (1975) a filozofiu (1978). V rokoch 1975-1989 bol odborným, neskôr vedeckým pracovníkom Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS, kde sa podieľal na analýze stavu spoločnosti v SSR (1985) a na prognóze vývoja SSR do roku 2000. Ako člen KSČ sa po novembri 1989 postavil do čela reformne orientovaných komunistov a v roku 1990 bol jedným z iniciátorov vzniku strany sociálnodemokratickej orientácie - Strany demokratickej ľavice (SDĽ). Jej predsedom bol v rokoch 1991-1996. Začiatkom roku 2002 vystúpil z SDĽ i z jej poslaneckého klubu. Inicioval vznik nového politického subjektu s názvom Sociálnodemokratická alternatíva (SDA), ktorý založil krátko po odchode z SDĽ. Na funkcie v SDA abdikoval v septembri 2002 po neúspechu strany, ktorá sa pre malý počet hlasov v septembrových parlamentných voľbách 2002 nedostala do NR SR. V parlamente pôsobil Peter Weiss v rokoch 1990-2002, najprv za Komunistickú stranu Československa, potom za Stranu demokratickej ľavice, v rokoch 1992-1994 bol podpredsedom parlamentu. Pôsobil ako člen, neskôr predseda Zahraničného výboru NR SR, Výboru pre európsku integráciu NR SR, ako spolupredseda Spoločného parlamentného výboru NR SR a EP, bol vedúcim delegácie NR SR v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. V roku 1997 začal učiť na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave. V rokoch 2002-2006 bol podpredsedom Správnej rady Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.

Od roku 2009 je P. Weiss mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Slovenskej republiky v Budapešti. Poverovacie listiny od prezidenta SR Ivana Gašparoviča odovzdal do rúk vtedajšieho maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma v budapeštianskom Alexandrovom paláci 19. júna 2009. Na nového šéfa slovenského zastupiteľského úradu v Budapešti I. Gašparovič pred jeho odchodom apeloval, aby dbal na dobré vzťahy s Maďarskom. Peter Weiss vtedy o slovensko-maďarských vzťahoch a o svojich predstavách o. i. povedal: „Slovenská republika aj Maďarsko majú obrovský potenciál rozvoja vzájomných vzťahov. Keď som tvoril koncepciu, tak som vychádzal jednak z tejto premisy, ale aj z toho, že súčasné vzťahy sú v tieni nespracovaných historických krívd. Spomenúť treba aj hlbokú hospodársku krízu. Slovensko a Maďarsko potrebujú zahraničných investorov, teda musia sa správať takým spôsobom, aby nevyzneli v očiach sveta ako potenciálne konfliktné krajiny.“

9. júla mu Bratislave zablahoželalo asi 120 ľudí, medzi nimi aj premiér Robert Fico. „Doniesol som mu špeciálne slovenské brandy,“ pochválil sa Fico svojím darčekom pre Weissa. Podobné vraj ponúkajú aj pri oficiálnych návštevách vlády a údajne nie je rozdiel medzi naším brandy a francúzskym koňakom. „V Maďarsku si ho tiež veľmi chvália,“ vytešoval sa veľvyslanec. Okrem alkoholu však Weiss dostal aj množstvo kníh. Medzi nimi jednu, ktorá ho zvlášť zaujala. „Dostal som zaujímavú knihu o Bratislave. Keďže som Bratislavčan, určite si ju prečítam,“ povedal veľvyslanec, ktorý napriek tomu, že oslavoval šesťdesiatku, o tom, že by sa pripravoval na odchod do dôchodku, nechce ani počuť. „Každý človek chce byť užitočný spoločnosti, okoliu a rodine,“ zamyslel sa Weiss. Vek si vraj vôbec nepripúšťa. Čo ho však najviac teší, sú vzťahy. „Keď má človek ženu, ktorú miluje, keď má rodinu, o ktorú sa môže oprieť, a príbuzných, s ktorými sa môže stretávať, tak to je dôležitejšie ako všelijaké úspechy v kariére,“ zamyslel sa.

Zdroj slovenská tlač a archív luno.hu

Hurá, ideme na Zemplínsku šíravu

V piatok 15. júna sa skončila škola a 18. júna sa žiaci slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom vybrali do letného tábora na Zemplínskej šírave. Stalo sa tak už po mnohýkrát, veď už aj tohto roku končiaci ôsmaci boli na prvom stupni účastníkmi tohto tábora.

Cestou tam sme sa najprv zastavili v Košiciach a pozreli sme si botanickú záhradu s nádhernými exotickými rastlinami. Po prehliadke sme sa vybrali do historického centra Košíc, aby sa deti pokochali v pekne rekonštruovaných budovách a spoznali významné stredisko východného Slovenska. Popoludní sme sa už ponáhľali na šíravu, lebo počasie sme mali ako na objednávku, krásne svietilo slniečko a každý túžil už len po tom, aby sa ovlažil vo vode. Utorok bol dňom oboznamovania sa s okolím. Okrem toho sme deťom rozdelili úlohy v dramatizácii rozprávky O spievajúcom vlkovi a urobili sme si čítaciu skúšku. Ako som už spomenula, počasie sme mali až príliš dobré, cez deň dosahovala teplota vyše 30 °C a tak sme sa v stredu pobrali na celý deň na kúpalisko do obce Kaluža. Mali sme šťastie, lebo na Slovensku sa ešte nezačali prázdniny a tak bolo v bazénoch plno miesta na plávanie. Večer sme sa dobre zabávali (jeden na druhom) na súťaži „Kto čo vie?“ v slovenskej verzii. Štvrtok bol dňom turistiky a cieľom bolo Vinné jazero. Odmenou za výkon bola zmrzlina, langoš a kúpanie sa v jazere. Večer sme športovali na ihrisku. V piatok sme navštívili Zemplínske múzeum v Michalovciach a prezreli sme si expozíciu „Vtáky a cicavce Zemplína“, poobede sme športovali a nacvičovali dramatizáciu rozprávky, ktorú sme potom v sobotu doobeda predviedli. Okrem toho sme pripravovali darčeky pre svojich blízkych a kreslili zážitky z tábora. Večer bola opekačka a športové hry. Nedeľa bola dňom balenia a prípravy na odchod domov, no ešte predtým sme využili dobré počasie a išli sme sa naposledy okúpať. 24. júna večer sme sa vrátili všetci v poriadku domov.

Toto podujatie organizuje naša škola už dlhé roky a stále sa teší veľkej popularite. Je tomu tak aj preto, lebo časť finančných zdrojov na jeho organizáciu získavame z fondov a tak tomu bolo aj tohto roku, keď nás podporili Správa fondu Sándora Wekerleho a Slovenská samospráva v Novom Meste pod Šiatrom. Toto umožňuje zúčastniť sa v tábore aj žiakom, ktorých rodičia si nemôžu dovoliť drahé programy, ale aj oni majú problémy s umiestnením dieťaťa cez prázdniny. V tomto im naša škola poskytuje skutočne veľkú pomoc, pretože organizuje aj hvezdársky a športový tábor.

Nakoniec by som rada spomenula ciele, ktoré sme si pri príprave tábora na Zemplínskej šírave vytýčili a ktoré sme sa snažili splniť: posilniť používanie slovenského jazyka a komunikatívnych schopností v autentickom prostredí, prehĺbiť poznatky z prírodovedy, biológie, dejepisu a zemepisu, priblížiť deťom ľudové remeslá, viesť ich k správnemu životnému štýlu, naučiť sa dodržiavať normy správania a, samozrejme, tešiť sa zo zábavy a spoločnej hry.

Viera Mohayová