Slovenský citarový tábor v Sarvaši

Z iniciatívy Alžbety Ančinovej Čabianska organizácia Slovákov uplynulých 20 rokov každé leto poriada odborný tábor pre slovenských citaristov v Maďarsku. Tohto leta sa rozhodla uskutočniť týždňový kurz v Slovenskej základnej škole materskej škole a internáte v Sarvaši. 2. júla sa v aule školy zišli milovníci slovenskej ľudovej hudby a citary. 47 citaristov z 11 lokalít Békešskej župy pozdravila organizátorka tábora, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová. Potom mladí i vekovo zrelší účastníci začali prácu pod vedením odborníkov. Inštruktormi kurzu boli učiteľ hry na ľudových hudobných nástrojoch Ferenc Borši, učiteľka hry na citare Katka Bernáthová, vedúci spevokolov a citarových skupín Kálmán Juhász, vedúca detskej citarovej skupiny v Čabačude Emeše Hrušková a učiteľka hudby, vedúca speváckych a hudobných skupín v Békešskej Čabe Ildika Očovská.

V tábore si deti, mládež i dospelí bez rozdielu veku rozšírili svoje znalosti o citare, ľudovej hudbe a o technike hry na tomto hudobnom nástroji. Účastníci tábora pán Lajos Horváth s manželkou, ktorí žijú vo francúzskom Mulhause, porozprávali deťom, že vo francúzskom folklóre používajú hudobný nástroj pod názvom épinett, ktorý sa podobá na citaru. Má tiež korpus z dreva v tvare dosky, na jej povrchu sú kobylka a kolíky spojené strunami. Hráč brnkátkom v jednej ruke hrá na strunách, kým druhou rukou tlačením pritláča struny k hmatníku a tak vytvára melódiu.

Novou úlohou bolo nacvičiť s účastníkmi tábora program, s ktorým vystúpili na Dni Slovákov v Maďarsku 7. júla v bakonskom Jášči. Čiže záverečný program mal byť na takej úrovni, aby vyhovel požiadavkám celoštátneho podujatia.

Popri práci mali muzikanti čas aj na odpočinok. Na prvom večierku sa deti zhovárali s 22-ročným citaristom Dávidom Kertészom z Poľného Berinčoka, ktorý sa 12-krát zúčastnil na slovenskom citarovom tábore. Po predáške o svojich dojmoch a skúsenostiach usporiadal na radosť detí krátku diskotéku. Každé popoludnie tvorili deti pod vedením Alžbety Liptákovej v dielni ľudových remesiel. Vo voľnom čase chodievali na kúpalisko, obdivovali vodné javisko pri Kereši, hrali sa spoločenské hry a športovali. Týždeň medzi priateľmi v rodinnom veselom ovzduší, v uvoľnenej nálade ubehol veľmi rýchlo.

V záverečnom programe deti a mládež ukázali rodičom, čo všetko sa v tábore naučili. Na ich vystúpenie sa prišli pozrieť aj predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán, organizátorka predošlých táborov Alžbeta Ančinová a pracovníci sarvašskej školy. Tento krát po záverečnom programe 25 detí odcestovalo nie domov, ale na výlet do Bakoňu, kde predviedli na javisku čerstvo nacvičený program.

Ildika Očovská

Pilíšska Čaba

Čabiansky deň

V Pilíšskej Čabe usporiadali 7. júla na počesť Csabu, mytologického hrdinu bojov medzi Hunmi a germánskymi Gótmi, v poradí piaty Čabiansky deň, ktorý bol prostredníctvom zdravotnej osvety, športu a gastronómie zameraný na prehlbovanie tolerancie a dobrého spolunažívania. Hosťami podujatia boli pridelenec obrany SR Gejza Videczky a jeho nemecký kolega Manfred Knopp, obaja prišli aj s manželkami.

Obyvatelia obce si mohli vypočuť prednášky renomovaných odborníkov o drogovej závislosti, zúčastniť sa na bezplatných zdravotných prehliadkach a pozrieť si ukážky rôznych druhov športu, ako napríklad nordic walking, zumba a brušný tanec.

Samosprávne zbory miestnych národností pripravili ukážku svojej tradičnej gastronómie. Slováci ponúkali plnenú kapustu, pravé kapustové a bryndzové halušky a sedem druhov koláčov a zákuskov. Nemci pripravili šúľance, kapustu na slaninke a cisársky trhanec a Rómovia pikantné lečo s údeným mäsom a haluškami.

V Pilíšskej Čabe v tento deň slávnostne otvorili prvú Mikroregionálnu otvorenú amatérsku olympiádu AMALIMPIA 2012. V bohatom kultúrnom programe vystúpili miestna dychovka a populárni maďarskí speváci. Čabiansky deň sa skončil ohňostrojom.

Július Kučera

47. Folklórne slávnosti pod Poľanou v Detve

Tohoročné Folklórne slávnosti pod Poľanou (FSP) sa od 6. do 8. júla uskutočnili pod záštitou prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Programovú skladbu tvorilo 11 scénických programov v amfiteátri a 25 sprievodných podujatí a výstav. V programoch vystúpilo 28 folklórnych súborov s ľudovými hudbami, 4 ženské spevácke skupiny, vyše 100 sólistov, spolu viac ako 1300 účinkujúcich zo Slovenska a z deviatich krajín Európy a Ameriky.

Uvítací program „Pri heligónke“ patril tomuto na Podpoľaní veľmi obľúbenému hudobnému nástroju. Vystúpili v ňom domáce kolektívy, sólisti, speváci a tanečníci. Ďalším programom boli „Mladé nôty“, v ktorom organizátori chceli ukázať, ako sa mladým muzikantom darí spoznávať a uchovávať hudobné dedičstvo regiónu. Publikum sa mohlo kochať v súboroch z Hriňovej, Očovej, Krupiny a Detvy. Hlavný program prvého večera mal byť venovaný významnej osobnosti, umeleckému šéfovi a choreografovi tanečného súboru Lúčnica Štefanovi Nosáľovi, ale prudká búrka zmenila plány organizátorov.

Sobotňajšie programy boli rozdelené do dvoch blokov. Popoludňajší patril detským súborom pod názvom „Z grúnika na grúnik“. Vystúpili v ňom deti z Detvy, Hriňovej, Pohorelej, Klenovca a zo Zvolena. Organizátori aj v tomto roku pokračovali v cykle programov „Naše obce“ a vybrali si štyri dediny: Heľpu, Prenčov, Sebechleby a Sliače, obce, ktoré získali ocenenie „Dedina ako klenotnica“. Okrem folklóru a zvykov ponúkali aj pestré ukážky prípravy tradičných jedál s možnosťou ochutnávky. Vo večernom bloku s názvom „Prečo ste k nám prišli, Očovania pyšní?“ najprv vystúpila folklórna skupina z Očovej, ktorá v minulom roku oslávila 75. výročie svojho založenia. Po nej nasledoval jubilujúci 40-ročný folklórny súbor Hriňovčan a spoločný program primášskych majstrov Róberta Puškára z Tŕnia a Juraja Pecníka z Čeríny. Na záver večera v programe „Cifrovanuo“ bola reč o okrášľovaní, ozdobovaní, vyjadrovaní svojho sveta, predstáv a obrazov v hudobnom, tanečnom, spevnom aj rozprávačskom prejave.

Aj tentoraz do programu záverečného dňa FSP prispeli Slováci žijúci v zahraničí tradičnou Krajanskou nedeľou, na ktorej sa organizátorsky podieľal Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Program „Návraty“ bol venovaný spomienke na dlhoročného spolupracovníka krajanských programov a folklórnych súborov Slovákov žijúcich v zahraničí - tanečníka, choreografa a režiséra SĽUK-u Jaroslava Ševčíka. V programe vystúpilo viac ako 200 účinkujúcich z deviatich štátov. Diváci v amfiteátri mohli sledovať tance, piesne a hudbu v podaní folklórnych súborov Limbora z Prahy, Nádeje z Paríža, Ľ. Štúr z Iloku, Sálašan a Ľudový orchester z Nadlaku, Jednota z Hložian, Tanečno-spevácky súbor Slovenka zo Seredného, Ostroha z Dublinu a Tatra Slovak Dancers z Milwaukee. Slovákov z Maďarska reprezentovali dvadsaťročná Ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu a sólisti Anna, Žofia a Viera Komjáthiové z Veňarcu a Martin Hubaček z Čívu.

Vyvrcholením 47. FSP v Detve bol záverečný galaprogram s názvom „Keby rôčky stáli“. Keďže tento rok bol bohatý na jubileá, záverečný program festivalu bol tzv. kyticou pre jubilujúce osobnosti, folklórne súbory a spolupracovníkov FSP.

Andrea Szabová Mataiszová

Jediná na svete

Fujara je kráľovná medzi nástrojmi

Dnes je moderné darovať mužom k okrúhlym narodeninám fujaru. Nevedia na nej síce hrať, ale je to nádherné dielo.

Mnohé štátne oficiálne návštevy tiež odchádzali zo Slovenska obdarované fujarou. Keď bol v roku 2008 na Slovensku britský kráľovský pár, prezident Ivan Gašparovič im na nej dokonca aj zahral.

Hoci sa nám môže zdať, že v 21. storočí je fujara len zaprášený závan minulosti, opak je pravda. Ľudí, ktorí tomuto majestátnemu a typicky slovenského hudobnému nástroju doslova prepadli, je stále viac. Od novembra 2005 je dokonca zapísaná do Zoznamu diel ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Zaslúžil sa o to najmä slovenský profesor, hudobný vedec Oskar Elschek (80). Kým sa tak stalo, predchádzal tomu zdĺhavý proces: Bolo to množstvo papierov. Najdôležitejšie bolo predložiť komisii štúdie a výskumy, ktoré dokazujú, že nikde inde na svete sa fujara nevyskytuje, že je to slovenské špecifikum. Podobné nástroje existujú v Indonézii, kde majú domorodci dlhu píšťalu a musia k nej pridať ešte jednu pomocnú, a u Indiánov v Strednej a Južnej Amerike. Tie sa však zásadne líšia od našej fujary, majú inú techniku. V Európe nič takéto v ľudovej tradícii neexistuje.

Čo videl arabský cestovateľ

Prvé písomné doklady o jej existencii sú z desiateho storočia a nachádzame ich v zápisoch arabského cestovateľa. Poznačil si, že u Slovanov videl hrať na „dva lakte dlhých píšťalách“. „Ktovie, či mu možno veriť, či nemal len zveličený odhad,“ smeje sa profesor Elschek. Zo sedemnásteho storočia máme doklady o tom, že bačovia hrávali na fujare. „Bača bol šéf a iba on mohol na nej hrať. Honelníci a pastieri mali len píšťalky. Najstaršie zachované nástroje s tromi dierkami, ktoré sa našli, sú z osemnásteho storočia. Pre fujaru je typické jej zvláštne zafarbenie zvuku, prefukuje sa do veľmi vysokých tónov a má zvláštny „zašumený“- tón. Dá sa nej hrať len jedna špecifická tónina. Fujara je spojená nielen s pastierskou, ale aj so zbojníckou tematikou. Na konci šestnásteho a začiatkom sedemnásteho storočia v čase protitureckých bojov vojská vykrádali dediny a ľud utekal do hôr. Aby prežili, chodili zbíjať, a tým sa začína na Slovensku zbojnícka tradícia“, dodáva hudobný vedec. Na Slovensku nie je fujara jediným takýmto nástrojom - máme naozaj obrovské množstvo najrôznejších píšťal, vraj až okolo šesťdesiat.

Každá je iná

Hovorí sa, že nenájdete dve, ktoré by boli úplne rovnaké. Profesor Elschek sa fenoménu fujary a rôznych druhov píšťaliek venoval dlhé roky. Výsledkom jeho vedeckého bádania bolo niekoľko publikácií. „Výskum bol systematický, dokumentovali sme nástroje i spôsob hry. Pracovali sme aj na projekte, v ktorom sa dokumentovali všetky európske nástroje jednotlivých národov. Pripravovalo sa 35-zväzkové dielo o európskych ľudových hudobných nástrojoch a zistili sme zaujímavú vec, že na Slovensku je oveľa viac typických ľudových nástrojov ako v iných krajinách. Máme ešte jeden špecifický nástroj - píšťalku- koncovku. Nemá ani jednu dierku, hrá sa nej „prefukovaním“. V Európe sú dve podobné a jedna v pohorí Altaj.

Ožila v Detve

V roku 1975 si odborníci povedali, že by bolo dobré obnoviť zašlú slávu tradície fujary, a na Detvianskych folklórnych slávnostiach vznikla súťaž. „Prišlo aj veľa mladých ľudí a spustilo to enormný záujem asi dvesto výrobcov fujár, každý na nej vie hrať a tých, čo si ju kupujú, oveľa viac,“ teší sa profesor. Vznikli spoločenstvá ako Duša fujary či Spolok fujaristov. Pred šiestimi rokmi nadšenci založili tradíciu celoslovenského festivalu v Čičmanoch.

Pán profesor hovoril zanietene a fundovane a neodpustila som si otázku, či má doma fujaru aj on, či vie na nej hrať. Usmial sa: “Vedecky som sa zaoberal vyše dvesto nástrojmi, nezvládol by som naučiť sa hrať na všetkých. Ani by som ich nemal kam dávať. Fujarky mám doma až tri, dostal som ich od výrobcov, keď som ich na študijné účely porovnával. Hrať na nich však neviem.“

Už ako študent sa dostal k výskumu ľudových nástrojov a okrem slovenských sa venoval aj nástrojom typickým pre Austráliu, Oceániu či Aziu. Vo svete je uznávaným odborníkom na ľudové hudobné nástroje a často ho oslovujú aj zahraničné médiá. Pred mesiacom za ním prišiel redaktor urobiť rozhovor do viedenského rozhlasu a pred pár dňami poskytol rozhovory švajčiarskemu a nemeckému rozhlasu o tajomstvách fujary.

Špecifiká fujary

- Má len tri dierky

- Skladá sa z dvoch píšťal

- Dĺžka 160-180 cm

- Vnútorný otvor závisí od použitého materiálu

- Vyrába sa z dreva bazy, javora, agátu a jaseňa

- Má špecifický repertoár a sociálny status

- Má zvláštny „zašumený“ tón

- Každý exemplár je originál

Medzinárodný futbalový turnaj žiakov v Štiavnických Baniach

Sarvašania druhí najlepší

Dňa 23. júna sa v Štiavnických Baniach na Slovensku uskutočnil medzinárodný futbalový turnaj žiakov. Usporiadala ho Základná škola s materskou školou Maximiliána Hella v Štiavnických Baniach.

Na Slovensko sme odcestovali deň pred zápasmi. Družstvo z Maďarska tvorili deti zo Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova zo Sarvaša.

Privítali nás riaditeľ hostiteľskej inštitúcie Pavel Michal, jeho zástupkyňa Martina Smutná a Jana Tulipánová zo Školského strediska záujmovej činnosti. Akonáhle prišli ostatné družstvá, spoločne sme si pozreli kaštieľ vo Svätom Antole. Po prehliadke nás čakalo milé prekvapenie. Boli sme hosťami mimoriadnej základnej školy - tu totiž ako na jedinej základnej škole na svete vyučujú predmet Sokoliarstvo, poľovníctvo a lesníctvo. Žiaci pod vedením pána riaditeľa nám predviedli vystúpenie sokoliarov. Bolo to veľmi zaujímavé: predstavili nám cvičených sokolov a zapojili nás do vystúpenia.

Na druhý deň sa uskutočnil futbalový turnaj. Zúčastnili sa na ňom družstvá z Braňian (Česko), z Jelešnia (Poľsko), 2 družstvá z miestnej ZŠ, zo ZŠ Jána Kollára v Banskej Štiavnici a naše družstvo zo slovenskej školy v Sarvaši. Turnaj otvorili riaditeľ Pavel Michal a starosta obce Stanislav Neuschol. Súperilo sa systémom každý s každým. Zápasy sa odohrávali v zostave 5 hráčov a 1 brankár na umelom trávniku. O poradí rozhodovali body a góly. Najúspešnejšie bolo poľské družstvo. My sme bojovali až do poslednej chvíle, čo sa ukázalo na peknom výsledku - skončili sme na druhom mieste.

Výsledky:       1. miesto Jelešnie,

                        2. miesto Sarvaš,

                        3. miesto Banská Štiavnica,

                        4. miesto starší žiaci zo Štiavických Baní,

                        5. miesto mladší žiaci zo Štiavických Baní,

                        6. miesto Braňany.

Po zápasoch si mohli futbalisti zaplávať v blízkom jazierku a po večeri sme spoločne opekali špekáčky.

Sarvašský team tvorili žiaci 7. a 8. ročníka: brankár bol Daniel Viskok, hráči Zoltán Vaškor, Gábor Bakró, Richárd Hlbočányi, Daniel Štecz, Pavol Strepka a Tomás Szél. Odprevadili ich pedagógovia Anika Podaniová a Henrik Ostroluczki.

Ďakujeme usporiadateľom za krásne privítanie a pohostenie a Celoštátnej slovenskej samospráve za to, že sme sa mohli zúčastniť na turnaji. Dúfame, že o rok sa znovu stretneme na tejto športovej akcii v prekrásnom prostredí s príjemnými ľuďmi a že si opäť budeme môcť pozrieť vystúpenie sokoliarov.

Anika Podaniová

Slovenská kuchyňa v pivárni Gerbeaud

Keď sa v jednej z najrenomovanejších reštaurácií Budapešti pozbierajú významní slovenskí hostia, zástupcovia médií, touroperátori a zahraničná zástupkyňa Slovenskej agentúry pre cestovný ruch (SACR) v Budapešti Soňa Jelínková, zvyčajne to znamená začiatok tradičného týždňa slovenskej kuchyne v pivárni Gerbeaud. Počas druhého júlového týždňa sa táto významná gastronomická udalosť uskutočnila už po piatykrát a nič nenasvedčovalo poklesu jej popularity. Práve naopak, krátko po oznámenom začiatku otváracej slávnosti bola pivnica reštaurácie zaplnená do posledného miesta.

Pri týchto príležitostiach prichádzajú do pivárne šéfkuchári z najlepších hotelov na Slovensku, ktorí potom celý týždeň predvádzajú hosťom svoje kulinárske umenie. V tomto roku sa maďarskému publiku prišli predstaviť kuchári Grand Hotela Bellevue zo Starého Smokovca. Avšak skôr ako kryty kuchynských nádob odhalili svoje zrakovým, čuchovým, ale najmä chuťovým bunkám lahodiace tajomstvá, odzneli úvodné príhovory. Veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss srdečne privítal všetkých prítomných a vo svojom krátkom príhovore poukázal na podobné črty oboch národov, okrem iného aj v gastronómii, čo je vzhľadom na tisícročné spolužitie Maďarov a Slovákov v jednom štátnom útvare celkom prirodzené. Aj toto poznanie môže pozitívne vplývať na zlepšovanie vzťahov a odbúravanie stereotypií. Riaditeľka SACR Soňa Jelínková sa vzápätí zamerala na zaujímavé fakty o Slovensku. Ako povedala, Slovensko nie sú iba Bratislava, Tatry a bryndzové halušky. Slovensko je aj krajina sto osemdesiatich hradov a zámkov, krajina najväčšej zásobárne pitnej vody v strednej Európe, krajina plná množstva prírodných i ľudským dôvtipom vytvorených kuriozít, rodisko a pôsobisko významných osobností dejín ľudstva a nie v poslednom rade je to štát v srdci Európy, kde každú druhú sekundu niekto skonzumuje Horalku. Tieto napolitánky mali veľký úspech aj na nedávnych Dňoch slovenského cestovného ruchu vo Veľkej tržnici v Budapešti. Je to krajina, ktorú sa naozaj oplatí spoznávať a objavovať - tentoraz prostredníctvom kulinárstva.

Svoju radosť zo spolupráce so SACR a z možnosti každoročne spoznávať a sprostredkovať slovenskú kuchyňu vyjadrila aj generálna riaditeľka reštaurácie Gerbeaud Katalin Pintérová, ku ktorej sa pridal riaditeľ Grand Hotela Bellevue Viktor Kosmák. Pán riaditeľ, ktorý taktiež vyjadril svoju vďaku za možnosť predstaviť sa maďarskému publiku, sa niekoľkými vetami zmienil aj o ich ubytovacom zariadení, ktoré počas celého roka srdečne víta návštevníkov Vysokých Tatier.

Zlatým klincom otváracieho ceremoniálu bola následná ochutnávka pripravených slovenských špecialít, na ktorých si všetci prítomní zgustli.

Zlatko Papuček

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Pestvá a iné lotroviny

Keď sa prebúdzam od horúčavy, aj cez zavreté oči vidím debila, ako kope chudáka policajného psa s náhubkom do hlavy. Bolo to po Budapešť Pride, keď pri parlamente ani nie účastníkov dúhového pochodu, lež skôr na ich ochranu odvelených policajtov napadla zberba, pár tuctov čiernoodencov na čele s najväčším hebedom medzi nimi, parlamentným poslancom Mútnym (Zagyva). Jeden zbabelec potom, ako kopol psa do hlavy, hneď utekal preč, zmizol v dave, a psov gazda sa nevydal za ním, ani len nesňal náhubok a nepustil svojho štvornohého druha za útočníkom, nech mu roztrhne zadok na cucky. V noci ma prenasleduje tento obraz: pes zostal na mieste, zdá sa mi, že sklopil zrak od hanby.

„Nehanebný, odporný čin!“ - neuhádnete, kto takto kvalifikoval útok na policajného psa. Sám predseda Jobbiku a šéf parlamentnej frakcie radikálnej, krajne pravicovej parlamentnej strany Vona. Dištancoval sa od činu, ktorý jeho parťák Zagyva vykreslil tak, že „išlo o oprávnenú sebaobranu“. Nechcel by som z toho vyvodiť ďalekosiahle závery, vôbec si nemyslím, že táto strana sa rozpadne, tobôž neočakávam zmiernenie protirómskej či protižidovskej rétoriky parlamentných extrémistov. Len konštatujem, že hľa, aj v tejto strane to majú podelené: jeden je „lepší“, druhý „horší“. (Aj vládna strana má takúto deľbu práce: niekto zlý oznámi nové dane a iné reštrikcie, a premiér ich buď anuluje, alebo informuje o tom, čo vymyslel na ich zmiernenie.)

Nezmierim sa s tým, dlho ma ešte bude trápiť v úvode vykreslená scéna a myslím si, že nie je ohryzená kosť hovoriť o nej dokola. Ak budú ostatné strany šikovné, v nasledujúcej kampani využijú záber „ako kopú jobbikovci psov do hlavy“. Pravdaže, títo pohrobkovia všeličoho majú na rováši aj iné pestvá, hoci tento výraz na nich významovo ani nesedí. Pretože pestvo je v rôznych slovníkoch (hľa, aký bohatý je slovenský jazyk!) samopašnosť, roztopašnosť, nezbednosť, pochabosť, uličníctvo, roztatárenosť, lotrovstvo, zbojstvo, laganstvo, galganstvo, lapajstvo, zurvalstvo, čertovina, šarapata, garazda... Keď už chceme použiť nejaké zviera, tu by sedelo skôr svinstvo.

Apropo! Aký je rozdiel medzi psom a sviňou? Zo psa predsa nebude slanina. Rovnako, ako nemôže

banán šúpať opicu,

kompót nakladať babičku,

alebo kosť hrýzť psa...

Héros zvaný Jánošík

Dnešná mládež by si ťažko predstavila, ako žili jej rovesníci približne pred štvrťstoročím. Nebola káblovka, o internete sme nemali ani zdanie. Rodičia a starí rodičia nám rozprávali príhody z dávnych čias, čítali rozprávky zo starých hrubých kníh. Podvečer nás posadil pred televízne obrazovky Večerníček, kde sme si pozreli dnes už kultové kreslené seriály, akými boli Maťko a Kubko, Slimák Maťo a škriatok Klinček alebo O zbojníkovi Jurošíkovi.

Najmä ten posledný zanechal hlbokú stopu v duši a zaryl sa do pamäte každému chlapcovi, lebo sa ľahko stotožnil so zbojníkom Jurom, ktorý svojou vynaliezavosťou a humorom pravidelne prekabátil chamtivého zemepána. Ten neúmyselne, ale neustále skrížil jeho cestu. Ako každého mladého „muža“, aj mňa zaujal tento dobrodružný zbojnícky život. Pamätám sa, že sme si vyrobili drevené meče a pušky, vyhľadali si skrýšu a číhali na nič netušiacich „votrelcov“. Keď nás rodičia polapili, ozlomkrk sme sa rozpŕchli.

V škôlke nám pravidelne chodieval mesačník pre deti Včielka, v ktorom sme čítali či skôr vyslabikovali ďalšie príbehy o Jánošíkovi. Čomu sme neporozumeli, to sme sa dovtípili z obrázkov. Následne sme na škôlkarskom dvore ukrývali, aby sme neskôr našli, predmety akoby Jánošíkov chýrny poklad, hrali sme sa na zbojníkov, nosili zázračné opasky a pod. Tu, v škôlkarskej knižnici, som sa stretol aj s knihou Márie Rázusovej - Martákovej Junácka pasovačka, ktorá bola pre nás akýmsi „svätým písmom“.

Škola nám získané vedomosti doplnila o niekoľko faktov, iné zase predstavila z úplne iného uhla. Najmä vo vyšších ročníkoch som sa stretol s dielami slovenských velikánov Sama Chalupku, Jána Čajaka, Jonáša Záborského, Milana Ferka, Ladislava Ťažkého. Najviac sa mi však zapáčila Bottova Smrť Jánošíkova, ktorá v 9 spevoch priam rozprávkovo predstaví posledné hodiny a posmrtný život nášho hrdinu. Vtedy som prišiel na to, že balady sú mojou srdcovkou. Odvtedy som ich prečítal veľa, ale ani jedna ma neoslovila tak ako Bottova. V tomto období sme sa učili aj o ľudových povestiach. Na ich podnet som sa rozhodol, že budem archeológom a nájdem Jánošíkov stratený poklad, kotlík dukátov, ktorý sa podľa zápisov z vypočúvaní jeho spojenca Uhorčíka nachádza niekde v Čičmanoch.

O 17. a 18. storočie som sa podrobnejšie začal zaujímať až na strednej škole. Aj dnes by som veľmi rád „nakukol“ do toho obdobia vedomý si toho, že vtedajší život ľudu vôbec nebol prechádzkou ružovým sadom. V tých časoch prevládala bieda, vojny, zabíjal mor. V snahe načerpať čo najviac informácií som sa dozvedel aj to, o čom som ako malé dieťa nemal ani tušenie, trebárs zaujímavosti o Jánošíkovej vojenčine alebo podrobnosti o jeho smrti. Z detstva si pamätám, ako v celovečernej animovanej rozprávke Viktora Kubala Zbojník Jurošík sa titulný hrdina zachránil pred popravou. Vysvitlo, že opak je pravda.

Ako som sa hlbšie zaryl do tejto témy, zistil som, že Terchovčan je známou osobou nielen na Slovensku, veď v priebehu 300 rokov sa o ňom napísalo viac než 60 literárnych diel a to v slovenskom, českom, poľskom, nemeckom a anglickom jazyku. Na otázku, prečo sa o neho zaujímali aj iné národy, znie odpoveď: V týchto príbehoch je väčšinou vyjadrená túžba ľudu po spravodlivosti. Juraj Jánošík je osobou, ktorá pomstila krivdy vtedajšej vládnucej triedy vykonané na prostom človekovi. Pre ľudí znamenal akúsi podporu či ideál aj v tých najťažších rokoch. Preto sa oplatí, ba čo viac, treba poznať minulosť našich predkov, lebo ich skutky a odkazy pomôžu vykonať správne rozhodnutia v živote, sú cenným príkladom či vzorom. Veď aj stará ľudová múdrosť vraví: „Rozumný človek sa učí z chýb iných, hlúpy zo svojich vlastných.“

Týmto sa však moja púť s Jánošíkom nekončí, totiž rozvojom techniky sa dočkal aj filmového spracovania. Vďaka tomu som sa veľa dozvedel o vtedajšej životospráve. Nadšene som prijal správu o plánovanej verzii, keďže sa v roku 2002 poľská režisérka Agnieszka Hollandová so svojou dcérou rozhodli, že nafilmujú na základe kompletne zachovalých približne 300-ročných súdnych spisov a zo zápisov z kroník Jánošíkov skutočný život a nechajú bokom legendy a mýty. Film dokončený v roku 2009 je ideálnym príkladom toho, že aj priemerný človek s jednoduchým životom môže byť hrdinom. Každý je výnimočný, všetci sme strojcami vlastného osudu. Keď si dôveruješ, aj ty môžeš dosiahnuť zdanlivo nedosiahnuteľné veci.

Postupom času sa detské sny rozpŕchli, len pamiatky ostali. Je smutné, že dnešní „moderní“ mladí ľudia nebudú mať takéto bohaté spomienky na detstvo. Nikdy nespoznajú príbehy svojich predkov, ľudí, ktorí si zaslúžia naše uznanie a poctu, lebo uprednostnia momentálne radosti, čiže žijú pre dnešok. Myslím si, že slová Arnolda Ipolya vystihujú to, čo chcem zdôrazniť: „Zachovajme naše spomienky, pozbierajme naše úlomky, aby sa nestratili naveky, lebo tým by bola prázdnejšia minulosť a chudobnejšia budúcnosť.“

Atila Rusnák

Nosí ju americká smotánka

Žije na Jamajke, jej tričká si oblieka syn Boba Marleyho a šaty zaujali na oslave narodením Ivany Trumpovej. Najzaujímavejšie však je, že návrhárka z exotického ostrova je Slovenka.

Háčkované plavky a top si u Ľubice Kučerovej (28) kúpila americká herečka Mena Suvariová, ktorá hrala krásnu tínedžerku v oscarovom filme Americká krása. V minulom roku zase ručne maľovala tričká pre kaviareň Rohana Marleyho, syna Boba Marleyho. Jej modely reprezentuje aj Tami Chynnová - jamajská speváčka, ktorá má singel s Michaelom Boltonom, či Tessanne Chinová, ďalšia slávna speváčka z ostrova. Na reprezentačné udalosti obliekla Yendi Phillippsovú - Miss Jamaica Universe 2010, aj prvú vicemiss a šéfredaktorka jamajskej odnože novín Observer sa v jej šatách vybrala na narodeninovú párty Ivany Trumpovej. „Teším sa najmä z toho, že sa v nich spolu s oslávenkyňou objavila na fotke, pod ktorou stálo - Ivana Trumpová v šatách od Diora a šéfredaktorka Observeru v šatách od Lubice,“ smeje sa.

Preháčkovala sa

Na módnu návrhárku sa hrala už v detstve. „Mamina nedávno našla zošity s mojimi návrhmi šiat a topánok, ktoré som ocenila ešte v československých korunách, takže to bolo poriadne dávno. A myslím, že má odložené aj sukničky, ktoré som šila pre svoje bárbiny,“ spomína Ľubica, ktorá to vtedy brala iba ako detskú hru. Ani keď uháčkovala prvé plavky ešte netušila, že si práve otvára cestu do sveta módy. Vlastne to vyzerá tak, že cesta si vybrala ju. „Mamina mi ukázala, ako uháčkovať retiazku, potom som náhodne urobila trojuholník a rozhodla som sa, že z toho budú plavky. Ostatné už išlo samo.“ Plavky sa jej kamarátke tak veľmi zapáčili, že chcela, aby rovnaké urobila aj jej. A

zrazu jej volali ďalšie a ďalšie záujemkyne. Keďže Ľubica od štrnástich rokov žila v Toronte, kde má otca, čoskoro sa jej začali ozývať aj módne redaktorky z kanadských časopisov. Hoci okolie ju už dávnejšie nahováralo na štúdium módy, až keď videla, že skutočne má úspech, prestala váhať a o pár rokov úspešne ukončila štúdium na Ryerson University v Toronte. Lenže potom sa zaľúbila do Jamajky.

Domov na Jamajke

Keď doma oznámila, že chce žiť na ostrove natrvalo, mysleli si, že žartuje. Jamajka je síce vo svete povestná aj vynikajúcimi atlétmi, no najmä je známa obrovskými triednymi rozdielmi a obchodovaním s drogami. Skrátka, pre väčšinu nie práve ideálne miesto na život. Prečo si Ľubica myslí opak? Učarovalo jej slnečné podnebie a more, ale aj flegmatickosť Jamajčanov, ktorí nepoznajú stres a pokojne žúrujú aj počas pracovného času. Vzťah k Jamajke si však vytvárala opatrne.

„Najprv som prišla na ostrov na dva mesiace. Robila som pre jednu modelingovú agentúru v zákulisí akcií Karibský deň módy a potom Karibik hľadá modelky, takže som spoznala zopár ľudí aj z brandže. Potom som prišla na pol roka, a keď som videla, že o moje plavky a šaty majú záujem aj Jamajčania, a našla som si medzi nimi dobré kamarátky, rozhodla som sa ostať.“

Šaty pre smotánku

Ľubica žije v Kingstone, hlavnom meste ostrova, už piaty rok a drogám a kriminalite sa vyhýba jednoducho - nechodí do nebezpečných častí. Podotýka však, že je iné na Jamajke dovolenkovať a iné žiť. „Módny biznis, najmä pre samostatných návrhárov, nikdy nie je istota. Raz je lepšie, raz horšie, hoci moje veci majú úspech a predávajú sa veľmi dobre na Jamajke aj v Toronte.“ Okrem háčkovaných plaviek, ktoré Ľubica predáva v butiku s plavkami, má obchod v Kingstone, kde dostanete jej lacnejšiu kolekciu tričiek a iných doplnkov. Exkluzívne šaty s logom Lubica zase visia na vešiakoch v jednom luxusnom butiku. Jej modely totiž nosia aj ženy z jamajskej smotánky. „Moju klientelu tvoria ženy od osemnásť do šesťdesiatpäť rokov, väčšinou podnikateľky alebo ženy z bohatých rodín. Keďže ostrov je malý, každý chce mať na sebe niečo iné, čím sa od druhých odlíši. Aj preto svoje návrhy a detaily na šatách často mením.“ Stáva sa však, že veľa žien žiada rovnaký model. „Už dlhšie sa mi dobre predávajú šaty s našitým veľkým kvetom. Mám veľmi rada dlhé šaty, asymetrické, bez ramienok, ale v poslednej kolekcii mali úspech aj krátke a obtiahnuté šaty alebo nohavice. Mám pocit, že čím som tu dlhšie, tým lepšie viem odhadnúť, čo sa mojim zákazníčkam bude páčiť. Viem však, že aj keď skúsim niečo nové, dajú tomu šancu. Niekedy som až prekvapená, napríklad keď model, ktorý som považovala za príliš sexi, sa predáva veľmi dobre nielen mladším, ale aj trošku starším ženám.“

 Šaty s myšlienkou

Ľubica šije najradšej z materiálov ako džersej, bavlna, ľan či hodváb. Jej šaty už napohľad pôsobia pohodlne a jednoducho, každá kolekcia má však hlbšiu myšlienku. Pritom niekedy ju vyplaví náhoda, ktorá s ňou zdanlivo nesúvisí. „Keď som začala rozmýšľať nad kolekciou Trinity, práve som navrhovala modely pre moderátorku jednej z najúspešnejších hudobných šou na Jamajke. Je trochu podobná SuperStar, ale ide v nej len o štýl dancehall music. Dancehallová móda je síce vzdialená od môjho štýlu, ale možnosť experimentovať s farbami a tvarmi ma potešila a ovplyvnila pri návrhoch kolekcie, v ktorej má hlavné slovo číslo tri. Keďže mám tri domovy - Slovensko, Kanadu a Jamajku, skoro vo všetkých modeloch som použila tri a viac farieb a trojka ma inšpirovala aj k použitiu trojuholníkov ako farebných aplikácií.“ K ďalšej kolekcii ju zase inšpirovali vtáky tukany, ale aj pesnička Take Me Away od deadmau5 a fotky pestrofarebnej Brazílie, ktorú by chcela vidieť na vlastné oči.

Možno príde

Ľubicine šaty stoja šesťdesiat až stoosemdesiat eur, ale slovenské zákazníčky si ich u nej môžu objednať zatiaľ len prostredníctvom internetu. Ľubica sníva, že raz svoje modely predstaví na Slovensku aj osobne, momentálne má však plné ruky práce s prípravou na predajnú akciu módy Trunk Show na Long Islande a s veľkou novembrovou prehliadkou na Jamajke, takže už pracuje na novej kolekcii...

(Šarm)

Slovenský Leonardo

V druhej polovici marca 1750 zomrel kartograf, staviteľ, zememerač, astronóm, matematik, znalec baníctva, ale aj umelec-medirytec Samuel Mikovíni. O narodení Mikoviniho vieme veľmi málo. Predpokladá sa, že sa narodil približne medzi rokmi 1686 až 1700 v rodine evanjelického kňaza v Cinobani. Vyučil sa najskôr za rytca v Norimbergu. Na univerzite v Altdorfe študoval matematické vedy, kartografické a zememeračské vzdelanie získal v Jene, kde roku 1723 dostal ako prvý Stovák titul inžiniera. Už v tomto období sa začal venovať grafickej umeleckej tvorbe - v Norimbergu mu vyšiel ilustrovaný sprievodca mestom. Počas desaťročného pôsobenia vo funkcii inžiniera Bratislavskej župy viedol Mikovíni regulačné práce na Žitnom ostrove, povodí Váhu, v oblasti Malých Karpát a Podunajskej nížiny. Jeho spolupráca s polyhistorom a encyklopedistom Matejom Belom sa začala vypracovaním máp a obrazových príloh do Belovho rozsiahleho diela o Uhorsku pod názvom Posol starého a nového Uhorska z roku 1723 a vyvrcholila spracovaním mapových podkladov pre sériu monografií o uhorských stoliciach Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku z roku 1735, nad ktorou držal ochrannú ruku sám cisár Karol Vl. V týchto štyroch zväzkoch je opísaných asi sedemdesiat percent územia Slovenska a celkovo desať zo 48 uhorských stolíc.

V júni 1735 sa Mikovíni z rozhodnutia cisára stal riaditeľom banskej školy v Banskej Štiavnici, prvej v Uhorsku, ktorú sám založil. Z poverenia Dvorskej komory vymeriaval a zakresľoval územia Uhorského kráľovstva, zúčastňoval sa na rozhodovaní o razení banských diel, stavbe banských strojov, skladov, pecí, hút, či vodných diel. V roku 1744 bolo podľa jeho plánov vybudované Hodrušské jazero. V roku 1749 vypracovali plány na stavbu kráľovského paláca v Budíne. Podľa jeho architektonického návrhu postavili v roku 1744 banskoštiavnickú Kalváriu - najimpozantnejšiu barokovú kalváriu v strednej Európe. Mikovíni si vypracoval vlastnú kartografickú metódu, zdokonalil meračské metódy. Zaoberal sa nielen archeológiou, ale aj teoretickou matematikou, pozoruhodné sú jeho matematické úvahy na tému kvadratúry kruhu.

Samuel Mikovíni zomrel 23. marca 1750 cestou z Trenčína do Banskej Štiavnice. Podľahol prechladnutiu, ktoré ho postihlo na vymeriavacích prácach pri Váhu. Pre rozsah a genialitu diela, ktoré Mikovíni vytvoril, ho dodnes v Banskej Štiavnici nazývajú slovenský Leonardo da Vinci.

(las) Slovenské dotyky

V Moďoróši ešte nevymrela slovenčina

Slovné spojenie „malebná dedinka“ dostalo pravý výraz v Moďoróši (Mogyorósbánya). Malá obec v severnej časti Komárňansko-Ostrihomskej župy, vzdialená 50 km od Budapešti a 12 km od Ostrihomu, sa vyznačuje svojou usporiadanosťou a súdržnosťou.

Názov obce sa v písomnej forme vyskytuje prvýkrát v polovici 13. storočia. Obec má banícku minulosť. V súčasnosti má 880 obyvateľov. Tichá, lesmi obkľúčená dedinka s čistým vzduchom je mimoriadne vhodná na oddych, rekreáciu či výlety. Jej pohostinní obyvatelia svoju rímskokatolícku vieru praktizujú v kostole postavenom v 18. storočí. Hoci tu nemávajú pravidelné slovenské bohoslužby, ženy zvyknú po maďarskej omší spievať slovenské náboženské piesne a pravidelne sa zúčastňujú na slovenských sv. omšiach v Budapešti.

Počas mojej návštevy v obci som sa stretla s otvorenými ľuďmi, ktorí mi ochotne hovorili o svojich radostiach a starostiach, ale hlavne o dobrej spolupráci.

Vo voľbách roku 1994 si Moďoróšania vytvorili miestnu slovenskú samosprávu, členovia ktorej sa aktívne zapájajú do organizovania spoločenského života obce a usmerňujú národnostné dianie, dbajú na zachovávanie slovenských tradícií, jazyka a kultúry. Predsedom slovenského voleného zboru je od jeho založenia Pavol Hévizi. Bývalý učiteľ a vedúci známej moďoróšskej dychovky je horlivým zástancom slovenského slova. V základnej škole na podnet slovenskej samosprávy bola v polovici 90. rokov zavedená výučba slovenského jazyka. Hoci vyššie ročníky museli prejsť do susedného Tátu a ich škola sa stala súčasťou združenia výchovno-vzdelávacích inštitúcií, aj z iniciatívy moďoróšskeho zboru v združení pokračujú vo výučbe slovenčiny. Je to zaujímavý moment, lebo takto sa slovenčine venujú aj také deti, ktoré s ňou predtým nemali nič spoločné, ale na druhej strane - to už tvrdí jediný slovenčinár Jozef Fábrik, deti prijímajú slovenčinu s láskou, hlavne v nižších ročníkoch. Vo vyšších už menej, ale nie kvôli slovenčine, lež kvôli všeobecnému prístupu tejto vekovej vrstvy k učeniu. V tátskej škole sa neučia všetci žiaci po slovensky, nakoľko v obci žijú aj občania nemeckej národnosti, ale len tí, ktorí sa chcú venovať angličtine a slovenčine. Nižšie ročníky ostali v Moďoróši. Slovenčinu sa učí vyše tridsať žiakov 4 hodiny týždenne, pričom slovenská vzdelanosť je integrovaná do iných učebných predmetov. Reputácia slovenčiny nie je zlá, jeden-dvaja žiaci sa vážnejšie zaujímajú o slovenské gymnázium v Budapešti, ba jeden jeho odchovanec nedávno zložil maturitnú skúšku v budapeštianskom slovenskom gymnáziu. J. Fábrik pochádza zo Zemplína, z Veľkej Huty. V Moďoróši vyučuje siedmy rok. V osade sa rýchlo aklimatizoval, jeho prácu uznávajú a on sa venuje každému žiakovi podľa svojich najlepších schopností. Takto napríklad ich pripravuje na komunikatívnu súťaž žiakov základných škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako predmet. V Tardoši dosiahli moďoróšski žiaci dobré výsledky. Určite je dobrým stimulom podpora slovenskej samosprávy, ktorá organizuje lyžiarsky tábor na Slovensku kde môžu byť moďoróšske deti spolu so žiakmi zo spriatelených osád. Moďoróš spolupracuje s Brusnom a Mužľou zo Slovenska a so Sencváclavom z Maďarska. Táto štvorstranná spolupráca je výhodná pre všetky strany, nakoľko si môžu nielen vymieňať názory a skúsenosti, ale aj spoločne usporadúvať rôzne aktivity pre obyvateľov. „Keď ideme do lyžiarskeho tábora, žiaci chodia za mnou, aby som im povedal nové slová, názvy potravín a predmetov, s ktorými sa dostanú do styku. Takto majú možnosť precvičiť si teoretické poznatky v praxi a preto je pre nás veľmi osožný pobyt na Slovensku,“ povedal J. Fábrik.

Z materskej školy prichádzajú žiaci do školy s dobrými základmi. O tom som sa mohla presvedčiť aj na tohoročnom župnom stretnutí materských škôl, kde sa vyučuje slovenčina, ktoré usporiadali v marci v Moďoróši. Členka slovenskej samosprávy, vedúca škôlky Zuzana Babočaiová sa stará so svojimi kolegyňami o približne 30 škôlkarov zaradených do jednej skupiny. „Materiálne podmienky máme výborné, personálne sú už menej dobré: pracujú tu dve učiteľky a jedna pestúnka, jedna upratovačka a jedna zamestnankyňa na polovičný úväzok vydáva jedlo,“ povedala vedúca materskej školy. „Deti majú veľmi rady slovenčinu, nenútime ich k ničomu a sú veľmi nadané. Starí rodičia majú vzťah k slovenčine a pestujú ho aj vo svojich vnúčatách. Uplatňujeme celodenné používanie slovenčiny, teda nemáme zvlášť slovenské zamestnania, ale všetko hovoríme aj po slovensky. Hoci naše deti nepoužívajú v bežnom kontakte slovenčinu, ale hry, riekanky si rýchlo osvoja,“ informovala nás Z. Babočaiová. Využívajú metodické pomôcky Celoštátnej slovenskej samosprávy a veľmi úzko spolupracujú so slovenskými materskými školami v župe. Okrem toho raz ročne sa stretávajú, aby sa deti mohli predstaviť svojim rovesníkom s programom a spoločne sa zahrať, zatiaľ čo si ich učiteľky vymieňajú názory a skúsenosti na národnostnú predškolskú výchovu.

Škôlka od jej založenia, teda od roku 1974, je umiestnená v tej istej budove. Kedysi tu sídlila obecná rada a bola tu aj lekárska ambulancia, ale rastúci počet detí si vyžiadal, aby objekt patril výlučne najmladším obyvateľom Moďoróšu. Vďaka grantu budovu v roku 2009 obnovili: vymenili strechu a izoláciu. Medzi obľúbené programy moďoróšskych škôlkarov patrí výlet na deň detí. Každý druhý rok chodievajú do zoologickej záhrady a často podnikajú menšie výlety do okolia.

Okolie je naozaj nádherné. Skala, ktorá sa týči nad osadou, je stálym dejiskom medzinárodných astronomických táborov. Pod ňou stavajú budovu pre hudobníkov. To ma už informoval starosta obce Tibor Havrancsik, ktorý vykonáva túto funkciu od októbra 2010. V Moďoróši totiž pôsobí chýrna banícka dychovka, ktorá bola založená v roku 1924. Dnes má 45 členov. Ich činnosť obdivujú aj deti v školskom veku, viaceré sa zapísali do základnej umeleckej školy, kde si osvojujú hru na hudobných nástrojoch. Dychovka v súčasnosti funguje formou spoločenskej organizácie. Okrem nej v obci pôsobí aj stolnotenisový spolok a verejná nadácia.

„Bez škôlky a školy nie je čulý spoločenský život,“ tvrdí starosta, ktorý sa teší tomu, že sa im podarilo zachovať výučbu slovenčiny aj po integrovaní inštitúcií. Väčšie obecné podujatia sú neodmysliteľné bez vystúpenia najmenších obyvateľov osady, na ktorých sú zvedaví nielen rodičia a starí rodičia, ale aj ostatní obyvatelia obce. Okrem tradičných výročných podujatí jednou z najočakávanejších akcií je trojdňový festival na rozlúčku s letom, tohto roku sa uskutoční od 17. do 19. augusta. V nedeľu z iniciatívy slovenskej samosprávy usporiadajú stretnutie národnostných dychoviek.

O vzťahu národnostných samospráv s obecným zastupiteľstvom hovoril starosta s uznaním. Od tohto volebného cyklu totiž pribudla k slovenskej samospráve aj nemecká, hoci tá podľa P. Héviziho a T. Havrancsika zatiaľ nie je až taká aktívna. „Národnostné samosprávy podporujú obecné programy, napríklad získajú granty na podujatia a spájajú, aktivizujú obyvateľov. Na podujatia im požičiavame kultúrny dom a podporujeme ich vo všetkom, o čo nás požiadajú,“ povedal starosta obce. P. Hévizi dodal, že majú podpísanú dohodu o spolupráci hlavne v oblasti kultúry. „Materiálnu pomoc dostaneme od obecnej samosprávy vždy, keď o ňu požiadame, ale robíme to iba vtedy, keď je to naozaj nutné,“ povedal predseda slovenského voleného zboru. Čo sa týka financií, tých nikdy nie je dosť, ale ako ma informoval P. Hévizi, vždy našli peniaze na to, čo bolo potrebné. „Nie je najlepšie, že začiatkom roka nevieme, koľko peňazí dostaneme, ale už sme sa zmierili s touto situáciou,“ dodal v súvislosti s udeľovaním podpory zo štátneho rozpočtu na fungovanie národnostných samospráv a dodatočnej podpory za vykonanú činnosť.

Členovia slovenského zboru boli medzi komisármi pri minuloročnom sčítaní obyvateľov a presvedčili sa o tom, že viacerí obyvatelia obce sa viažu k slovenskej kultúre, ale máloktorí označili slovenčinu za svoj materinský jazyk. „Obávam sa, že ak starší obyvatelia vymrú, tak vymrie aj moďoróšsky dialekt západoslovenského typu,“ povedal P. Hévizi, ktorý sa však teší, že slovenčina v osade ostane, veď ich potomkovia sa učia v škole literárnu slovenčinu. Obavy má však z toho, že sa tu znižuje počet Slovákov. Rýchla asimilácia sa prejavila aj v tom, že pred dvomi rokmi zanikol páví krúžok, lebo už nemal kto spievať. „Po vyše štyridsaťročnom pôsobení už asi polovica členov nevedela, o čom spieva. Z obce sa odsťahovala vedúca skupiny, preto sme už nevedeli udržať spevokol,“ povedal P. Hévizi. Slovenský ľudový spevokol od roku 1982 šíril dobré meno obce. Jeho členovia pestovali miestnu slovenskú kultúru, zbierali a starostlivo uchovávali hmotné a nehmotné pamiatky svojej národnosti. T. Havrancsik je toho názoru, že ak by sa podarilo znovu nájsť agilného vedúceho, našli by sa ľudia, ktorí by mali záujem spievať prekrásne moďoróšske slovenské piesne. Starosta pochádza z Moďoróšu, od starej mamy sa učil po slovensky, v prípade potreby sa dokáže dohovoriť, ale v súčasnosti v praktickom živote nepoužíva slovenčinu.

Keď sa prejdete po dedine, určite si všimnete pivnice. Je to nezvyčajné, že stoja priamo v centre obce, ale zároveň to svedčí o vyspelej vínnej kultúre. „Je tu do 40 pivníc a v každej je aj víno, s ktorým naši vinári získavajú prestížne ocenenia na rôznych súťažiach,“ popýšil sa starosta. Práve pivnice im pred dvomi rokmi spôsobili veľké problémy, ktoré sa podarilo vyriešiť vďaka podpore z fondu vis maior. Takto mohli spevniť steny pivníc, vybudovať kanály odvod povrchovej vody a vďaka grantu vybudovať detské ihrisko v strede dediny.

V obci je nízky počet nezamestnaných. Približne 40 ľudí pracuje v pekárni, ktorá od tohto roku rozšírila svoj sortiment aj o studenú kuchyňu. Okrem toho tu pôsobí aj krajčírska dielňa a niekoľko občanov podniká v stavebnom priemysle.

Moďoróšski Slováci sú členmi Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov, pravidelne usporadúvajú fašiangový ples pilíšskych Slovákov a aktívne sa zapájajú do činnosti župnej slovenskej samosprávy. Moďoróš je malá osada s veľkým turistickým a spoločenským potenciálom. Verím, že sa sem ešte neraz vrátim, aby som mohla informovať našich čitateľov o aktivitách tunajších obyvateľov.

Eva Patayová Fabiánová

Lyrik slovenskej prózy

Storočnica narodenia F. Švantnera

V tomto roku si pripomíname sté výročie narodenia významného slovenského spisovateľa, popredného predstaviteľa naturizmu Františka Švantnera (1912-1950). Už vo svojej prvej knižke Malka z roku 1942 sa Švantner prejavil ako citlivý prozaik disponujúci bohatými jazykovými prostriedkami.

Osem noviel tejto zbierky je spätých do jedného tematického celku, pričom spoločnou témou je smrť a spoločným prostredím horská príroda v okolí Brezna. Konanie postáv spravidla nie je určované rozumovo zdôvodneným rozhodnutím, ale prudkou negatívnou či pozitívnou vášňou, resp. afektom, predtuchami a vidinami. Prírodné úkazy a deje vstupujú do osudov jednotlivých postáv a podnecujú ich konanie. Prírodné prvky sú na tento zámer neraz personifikované. Autor vysunul prírodné prostredie do popredia, preto jeho postavy svojimi sociálnymi väzbami a vzťahmi súvisia, zatiaľ čo udalosti vonkajšieho sveta akoby doliehali do deja iba okrajovo.

Tento svojráz - zmes naturalizmu a lyrizmu, racionality a fantastickosti, únik zo spoločenských a sociálnych problémov doby, - je príznačný aj pre jeho román Nevesta hôľ (1946). Toto Švantnerovo dielo predstavuje vrcholný prejav slovenského naturizmu a zároveň aj jednu z najkomplikovanejších významových štruktúr v dejinách slovenskej prózy vôbec. Rozprávačským základom je hľadanie údajného soka v láske a jeho odstránenie. V tomto fabulačnom rámci sa odohráva zložitý a dramatický zápas osamelého jedinca o poznanie sveta a možnosti bytia v ňom. Pred lesníkom Liborom, predstaviteľom spoločenského a civilizovaného sveta, sa postupne odkrýva obraz jeho protivníka, pričom nejde o nejakú konkrétnu postavu, ale celok prírody ako takej. Lesníkov boj s týmto „protivníkom“ je do značnej miery zápasom so sebou samým.

Zbierka próz pod názvom Doma, ktorá vyšla až po autorovej smrti, sa až nápadne líši od predošlých prác, menovite zdôraznením epických prvkov a zreteľným sociálnym a dobovým pozadím. V novelách z vojny a z obdobia Slovenského národného povstania sa Švantner zameral na zobrazenie vplyvu týchto udalostí na život drobného človeka.

Posledným a najrozsiahlejším Švantnerovým dielom, ktoré tiež vyšlo až po jeho smrti, je román Život bez konca, v ktorom sa prejavili všetky tvorivé schopnosti autora. Román sa skladá z troch častí, z ktorých každá zastupuje jedno dominantné prostredie - dedina, malomesto i veľkomesto - a jeden úsek zo života hlavnej hrdinky Paulíny. Aj historický čas sa v románe delí na tri hlavné obdobia medzi rokmi 1894 a 1934 (monarchia, vojna a republika). Polaritou života a smrti si dielo udržiava vnútornú súvislosť s predošlou autorovou tvorbou.

Ústrednou myšlienkou diela je predstava života ako večne plynúceho prúdu, ako rieky, ktorá pramení vysoko v horách a dolu na rovine sa rozlieva do širokého toku. Konkrétnou náplňou tejto predstavy je život hrdinky od jej narodenia po dospelosť a narodenie prvej vnučky.

V tomto tematickom rámci Švantner buduje široko založený obraz slovenskej spoločnosti zobrazovaného obdobia, ktorý zahrnuje takmer všetky jej zložky: život drobných roľníkov i kovoroľníkov, dedinských zbohatlíkov a kšeftárov, život dedinskej inteligencie i malomestských džentríkov, veľkomestského lumpenproletariátu, priemyselných robotníkov atď. Život hrdinky plynie na tomto pozadí akoby nevšímavo a je riadený skôr biologickými zákonitosťami. Táto rozsiahla sága bola podkladom aj pre televízny seriál. Za podklad televíznej inscenácie slúžila aj Nevesta hôľ a niektoré Švantnerove novely vrátane Malky.

Záverom treba podotknúť, že na rozdiel od prvých zdržanlivých povojnových reakcií na Švantnerovo dielo - a tu máme na mysli jeho Malku a Nevestu hôľ - plného docenenia sa mu dostalo až oveľa neskôr, začiatkom osemdesiatych rokov.

(ok)

V. Šachový turnaj Ančinovcov

Šachový zväz Békešskej župy, Mestský úrad Békešskej Čaby, miestna slovenská samospráva, Čabianska organizácia Slovákov a Dom železničiarov v dňoch od 28. júna do 1. júla piatykrát usporiadali Šachový turnaj Ančinovcov. Turnaj je pomenovaný po dvoch čabianskych bratoch. Mladší Juraj (1911-1986) žil celý život v Békešskej Čabe. Posilňoval mužstvo klubov VTSK. Stavbári a Előre Spartacus.

Starší Ondrej (1909-1976) žil od roku 1947 až do svojej smrti v československom Komárne a bol vedúcim miestneho šachového klubu. Vyznamenal sa najmä v skladateľskom šachu, zložil viac ako 300 skladieb. Získal veľa cien a uznaní. Na jeho pamiatku usporadúvajú v rámci podujatia aj Skladateľský šach FIDE-OPEN.

Na otváracej slávnosti Šachového turnaja Ančinovcov 2012 v Dome železničiarov pozdravila prítomných členka vedenia Čabianskej organizácie Slovákov Judita Pribojská. Poďakovala riaditeľovi Domu železničiarov Istvánovi Mackoóvi, že každý rok zabezpečuje miesto pre túto súťaž a spolu s pracovníkmi domu maximálne vychádza v ústrety súťažiacim i divákom. Poďakovala členke vedenia Čabianskej organizácie Slovákov Alžbete Ančinovej za nápad usporadúvať tento turnaj a za päťročnú organizačnú prácu. Pozdravila medzi prítomnými príbuzných Ondreja Ančina.

Šachový turnaj otvoril člen vedenia Čabianskej organizácie Slovákov. Dr. Ján Tadanai. Rozhodca a hlavný sekretár Šachového zväzu Báčsko-Kiškunskej župy László Seres oboznámil účastníkov s pravidlami súťaže. Ako každý rok, aj teraz prebiehal súťaž pod dohľadom predsedu Šachového zväzu Békešskej župy Józsefa Petróa.

Ako nás informoval László Seres, tohto roku prišlo na súťaž 44 šachistov z východného Maďarska, ale aj z Rumunska, z Lugoša.

Sedemkolový turnaj bol tohto roku zároveň majstrovstvami Békešskej župy. Na turnaji hrali traja FIDE-majstri. Jedinou ženou - šachistkou bola Barbara Nováková z Békešskej Čaby. Najstarší účastník Tibor Herczberger zo Sarvaša má 84 rokov, najmladší bol 9-ročný Tomáš Bohuš z Békéšu. Z toho vidieť, že v šachu nie sú vekové hranice.

Podľa súhrnu získaných bodov na prvom mieste skončil Gábor Tóth, ktorý získal putovný pohár Šachového turnaja Ančinovcov. Druhý bol Zsolt Horváth, tretí Sárin Lévai. V skladateľskom šachu (FIDE-OPEN) Ondreja Ančina 2012 bol tohto roku najlepší sám rozhodca súťaže László Seres. Druhý bol Iván Láng a tretí Márton Urhegyi. Na stretnutí šachistov udelili aj ceny v kategórii Majstrovstiev Békešskej župy, v kategórii mládeže, dorastencov a seniorov.

Ildika Očovská

Sarvašské deti vo Vysokých Tatrách

Posledný júnový týždeň chodievajú žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši na Slovensko do Vysokých Tatier. Tohto roku sa na cestu vydalo 24 dievčat a 21 chlapcov a učiteľky Zlatica Lišková, Ildika Strepková a Anna Podaniová. Paľko Strepka a pani učiteľka Anika Podaniová sa pripojili k skupine až na druhý deň, lebo sa zúčastnili na futbalovom turnaji, ktorý sa konal tiež na Slovensku, v Štiavnických Baniach.

Program bol pestrý a nechýbali ani túry. Každý večer sme zhodnotili celodenné zážitky a deti v skupinách pracovali na projektoch, ktoré sme v posledný večer vyhodnotili. Na farebné kartóny kreslili svoje zážitky a písali krátky sloh. Zaujímavé bolo, že o tom istom mieste nakreslili vždy iný obrázok a opísali rôzne zážitky a pocity.

Skupina Čertíky bola najšikovnejšia a napísala nasledovné zážitky:

1. deň: Ráno sme cestovali autobusom na Slovensko. Zastavili sme sa na Čertovici a preto si naša skupina dala názov Čertíky. Po príchode na ubytovňu sme boli rozdelení do izieb a po večeri nám pani učiteľky povedali program nasledujúceho dňa. Chlapci mali možnosť pozerať aj futbalový zápas, práve vtedy sa konali Majstrovstvá Európy.

2. deň: Ráno bol budíček o 7. hodine, urobili sme poriadok v izbách a išli sme raňajkovať. Po raňajkách nás zaviezol autobus do Starého Smokovca, odkiaľ sme sa vyviezli pozemnou lanovkou na Hrebienok. Horná stanica je vo výške 1272 m n. m. Pešo sme prešli k Studenovodským vodopádom, kde sme boli očarení krásnym zvukom burácajúcej vody potoku. Naša cesta smerovala ďalej k Zamkovského chate, ktorá bola naším cieľom. Chata sa nachádza vo výške 1475 m. Tu sme sa naobedovali a odpočinuli sme si. Počas túry nám teta Zlatka rozprávala o ochrane prírody, ako aj o zásadách správania sa v chránených územiach. Boli sme tu prvýkrát a veľmi sa nám páčilo celé okolie. Po návrate na chatu, kde sme boli ubytovaní, sme sa hrali na dvore a rozprávali sme sa o svojich zážitkoch.

3. deň: Ráno pršalo, tak naša cesta viedla do Kežmarku na hrad. Veľmi sa nám tu páčilo, od sprievodkyne sme sa veľa dozvedeli o tomto starom hrade. Nakúpili sme si tu aj suveníry. Naobedovali sme sa a dážď nás sprevádzal aj do mesta Poprad, kde sme strávili tri hodiny v AquaCity parku. Bolo tu veľa toboganov a my sme všetky aj vyskúšali. Po večeri sme písali projekt a zhodnotili deň.

4. deň: Po raňajkách nás autobus zaviezol na zástavku električky Popradské pleso. Odtiaľ sme sa po žltej značke vybrali k Symbolickému cintorínu (1525 m). Je tam vyše 160 pamätných tabúľ a 50 drevených krížov na pamiatku tých, ktorí zahynuli vo Vysokých Tatrách. Pokračovali sme k Popradskému plesu (1494 m). Po krátkom odpočinku sme urobili spoločnú fotografiu a vybrali sme sa po červenej značke na Štrbské pleso (1347 m). Už zďaleka sme videli skokanské mostíky, lyžiarske vleky a lanovky, pri krátkej prechádzke okolo jazera sme si prečítali, že jeho maximálna hĺbka dosahuje až 20 metrov. Veľmi sa nám tu páčilo. Cestou do chaty sme sa zastavili na Tatrapome, kde sa každý z nás spustil na boboch.

5. deň: Celý deň sme strávili v Poľsku, v meste Zakopané. Lanovkou sme sa vyviezli na Gubalowku, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na panorámu poľských Tatier. Aj tu sme mali možnosť vyskúšať boby a nahovorili sme aj tetu Ildiku, ktorá sa prvýkrát zviezla na boboch. Jedli sme výborný poľský syr a nakúpili sme si aj suveníry. Chlapci si kúpili španielske, nemecké, talianske a portugalské zástavy a futbalové dresy a večer fandili každý svojmu obľúbenému družstvu. Všetci sme si pochutili na zmrzline, ktorá bola veľmi dobrá a obrovská. Po návrate na ubytovňu sme zhodnotili deň a večer sme spoločne pozerali futbalový zápas.

6. deň: Ráno sme hneď po raňajkách išli do Belianskej jaskyne, kde nás očarili krásne prírodné útvary. Bolo tu veľmi veľa schodov a chladno, napriek tomu veľmi sa nám tu páčilo. Nasledoval obed a návšteva Tatranského múzea, kde si každý prišiel na svoje. Zaujímavý bol aj film o Vysokých Tatrách.

Posledným programom bola vysunutá lanovka, ktorá nás vyviezla na Skalnaté pleso. Mali sme odtiaľ nádherný výhľad na celé okolie. Škoda, že sme si nemohli pozrieť observatórium Astronomického ústavu SAV. Lanovku, ktorá smerovala na Lomnický štít, behom 10 minút pohltila hmla. Počasie sa tu menilo v priebehu niekoľkých minút. Po návrate na chatu sme sa po večeri stretli pri opekaní slaniny a klobásy. Boli sme veselí a každý mal možnosť povedať, čo sa mu za tento týždeň najviac páčilo. Každá skupina predstavila svoj projekt, za čo sme dostali sladkú odmenu. Pred spaním sme si pobalili veci a pred večierkou sme sa ešte potichu rozprávali.

7. deň: Cestovanie domov prebiehalo v dobrej nálade.

Po prečítaní slohových prác sme skonštatovali, že všetci žiaci sa cítili výborne, každý si odniesol nejaký nový zážitok. Veľký podiel na tom iste majú pán riaditeľ Súkromnej školy v Tatranskej Lomnici Ján Poracký a tety kuchárky, ktoré nám varili a piekli podľa nášho priania. Naša vďaka patrí aj Celoštátnej slovenskej samospráve a fondu Wekerleho, ale aj každému, kto prispel k tomu, aby sme vo Vysokých Tatrách strávili jeden nezabudnuteľný týždeň.

Zlatica Lišková

SLÁVNE OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Svet cez farebné sklíčka

Vincent  Šikula, spisovateľ

Spisovateľ Vincent Šikula nazýval svoje romány knižkami o domovine. S nezvyčajnou chuťou opisuje svojich hrdinov, prostých ľudí s ich pocitmi, túžbami, trápeniami. Vracia do literatúry obyčajného človeka bez prikrášľovania a zakrývania jeho dobrých či zlých vlastností, každodenný život, vôbec nie jednotvárny a nudný. Vincent Šikula sa totiž na svet pozeral akoby cez farebné sklíčko, pohľadom dieťaťa, ktoré vidí aj to, čo dospelí často prehliadajú. Na prvý pohľad banálne príbehy rozjasnil svojským humorom a nadhľadom umelca, ktorý sem-tam lieta pár metrov nad zemou bez strachu z pádu. Pomáhala mu pri tom aj hudba - jeho ďalšia vášeň, a tak zanechal vo svojich knihách naozajstnú vôňu domova. Vincent Šikula poľudštil slovenskú literatúru, a to je najväčší poklad, ktorý mohol čitateľom dať.

Spisovateľ a hudobník Vincent Šikula sa narodil 19. októbra 1936 v Dubovej pri Modre, v mnohodetnej rodine. Otec Alexander Šikula bol lesný robotník - štepár. Vyrábal viničové štepy. Takmer celý život prežil v hore, ale jeho veľkým koníčkom bola hudba. Hrával na klarinete a táto vášeň sa preniesla aj na syna Vinca. Matka Anna, rodená Slintáková, ako štvorročná osirela. V šestnástich rokoch odišla z biedneho Slovenska za prácou do Ameriky, kde bývala u staršej sestry. Vydržala tam iba dva roky, cnelo sa jej za domovom, a tak sa vrátila. Po troch rokoch sa vydala za Vincovho otca. Doma si pri práci okolo kŕdľa detí takmer stále spievala, takže dom Šikulovcov bol plný hudby, aj keď deťom všeličo chýbalo a niekedy nemali ani čo jesť.

V roku 1943 začal Vincent chodiť do ľudovej školy v Dubovej a v rokoch 1947 - 1948 navštevoval kláštorné gymnázium pri Misijnom dome Matky Božej Spoločnosti slova Božieho v Nitre. Bol členom rehole misionárov, kde sa učili prísnej sebadisciplíne. Bolo mu tam často smutno, lebo chlapci nechodili domov ani na Vianoce, ani na Veľkú noc. Vinco si našiel aspoň aké-také rozptýlenie a tajne upravil niekoľko cirkevných piesní. Vtedy ešte chcel byť kňazom a misionárom, až neskôr bol presvedčený, že bude hudobníkom. Najkrajšie chvíle z detstva sa mu totiž spájali s hudbou. Po rozpustení kláštora sa z Nitry vrátil domov do Modry, kde práve vznikala hudobná škola. Nevedel poriadne hrať na nijakom hudobnom nástroji, preto využil prvú príležitosť a išiel sa prihlásiť do hudobnej školy. Vybral si klarinet, ale doma ho nemal, tak hral iba vtedy, keď mu ho požičali kamaráti. Neskôr sa naučil hrať na husliach, organe, krídlovke, horne a lesnom rohu. Hru na horne dokonca v rokoch 1951 - 1959 študoval na konzervatóriu. V tom období bol aj členom orchestra súboru Lúčnica a po vojenčine tri roky učil na hudobnej škole v Modre.

Potom sa jeho život začal orientovať iným smerom - skrútol sa viac k literatúre, ale hudbu cítiť vo všetkých jeho prózach. V roku 1967 sa Vincent Šikula stal redaktorom literárneho časopisu Romboid, kde si ho vybral šéfredaktor, básnik a neskorší minister kultúry Miroslav Válek. Válek ako prvý pobadal uňho literárny talent, keď za ním niekoľko rokov predtým prišiel so svojimi prvými básňami. Tušil, že básnik z neho nebude, ale vedel, že na písanie nadanie má. V roku 1964 vstúpil Vincent Šikula do literatúry knihami poviedok Na koncertoch sa netlieska a Možno si postavím bungalov. O dva roky neskôr mu vyšla knižne novela S Rozarkou. Čitateľom sa predstavil ako excelentný rozprávač a túto povesť si nepokazil ani v ďalších rokoch, keď mu okrem románovej trilógie Majstri, Muškát, Vilma vyšli romány Matej (o živote Mateja Hrebendu), Pôstny menuet či Veterná ruža.

Vincentovi Šikulovi knihy vychádzali aj po roku 1969, keď z postu redaktora Romboidu odišiel, ani nevie ako. Jednoducho ho počas choroby z redakcie vyčiarkli. Doba nepriala spisovateľom, ale Vincent Šikula si z toho veľké problémy nerobil, písal a „muzicíroval“ ďalej. Zakrátko sa zamestnal ako dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe v Bratislave, kde bol jeho šéfom básnik a neskorší minister kultúry Pavel Koyš. V tom období podľa jeho scenára nakrútili film Ľalie poľné a vo filme známeho režiséra Ela Havettu si dokonca zahral túlavého hudobníka.

V rokoch 1973 až 1992 pracoval Vincent Šikula ako redaktor pôvodnej tvorby vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave. Jeho svetom sa stala literatúra. Hovorieval, že sa v literatúre cíti kňazom. Kňazom, ktorý má dosť veľa chýb… O práci redaktora sa vyjadril, že musí byť ako vietor, vždy musí vedieť, kam má ktorý rukopis fúknuť. No túto prácu nadovšetko miloval, vždy bol v redakcii medzi prvými a stôl mal zaprataný papiermi, ktoré sa kopili aj všade okolo. Čoraz viac času mu zaberala práca a rodina stála bokom. Napokon sa rozviedol a v Modre zanechal manželku s dvoma dcérami. V redakcii sa po čase zoznámil so svojou druhou manželkou, jazykovou redaktorkou Annou Blahovou. Tá sa vyznala v jeho rukopisoch a zdá sa, že aj v ňom. Vedela ho zbaviť nepokoja a vnášala do jeho života poriadok, aj keď svojský literát celý život čosi hľadal. „Literatúra je vlastne hľadanie Boha,“ túto vetu počula jeho manželka neraz. Šikulovcom sa narodili dve deti a rodina sa celkom prispôsobila spisovateľovi. Jeho žena aj po rokoch spomína, že to bolo niekedy ťažké, ale prinieslo jej to šťastie.

Vincent Šikula za života stihol napísať niekoľko ďalších prozaických kníh a viacero kníh pre deti, z ktorých najznámejšie sú: Pán horár má za klobúkom mydleničku, Prázdniny so strýcom Rafaelom, Vajíčko sliepky liliputánky, O múdrom kohútikovi, Rozprávky a rozprávania. V roku 1980 knihu Prázdniny so strýcom Rafaelom sfilmovali a vznikol nezabudnuteľný film Otec ma zderie tak či tak. Takmer dokončený zostal román Udri pastiera o živote biskupa Pavla Petra Gojdiča, kde v poslednej kapitole opisuje jeho smrť. Onedlho si smrť našla aj Vincenta Šikula. Zomrel 16. júna 2001 vo svojom milovanom dome na Hamrštýle. Po smrti vyšli jeho pamäti vo forme dvoch esejistických kníh Tam, kde sa cesta skrúca a Požehnaná taktovka. V spisovateľských šľapajach otca pokračuje dcéra z prvého manželstva Veronika.

Jozef Leikert

Zasadala slovenská samospráva v Segedíne

Koncom júna sa uskutočnilo rokovanie slovenskej samosprávy v Segedíne. Členov privítal predseda zboru Tomáš Račko. Prvým bodom rokovania bola modifikácia stanov podľa nových právnych predpisov. Pán predseda vopred rozoslal poslancom návrh programu pozostávajúci z 39 bodov, štyri pätiny súviseli s novými právnymi predpismi. Poslanci sa uzniesli na názve zboru v maďarskom a anglickom jazyku, ako aj na tom, že Deň segedínskych Slovákov bude vždy 19. júna a vyznamenanie samosprávy nesie názov „Za segedínskych Slovákov“. Ostatné zmeny sa týkali hospodárenia a právomoci zboru, dohody o spolupráci medzi mestskou a slovenskou samosprávou atď. Tomáš Račko na zasadnutí poznamenal, že napísal list zástupcovi štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov Csabovi Latorcaimu, v ktorom ho informuje o tom, že text národnostného zákona z roku 1993 bol dostupný aj v slovenskom jazyku. Poukázal na to, že 8. marca tohto roku Slováci dostali sľub, že bude zhotovený aj slovenský preklad nového zákona z roku 2011. Právny predpis totiž nariaďuje aktualizovanie stanov volených zborov, ale neexistuje oficiálny slovenský preklad, ktorý by mohol byť základom pre koncipovanie zmien. „Ťažko je ďalej niesť zodpovednosť za to, že si nemôžeme plniť túto povinnosť, keďže nemožno očakávať od 122 slovenských samospráv, aby si samy prekladali právne predpisy. Keby aj na to mali odborníkov, preklad by bol na 122 spôsobov. Podľa nášho názoru je to úloha Ministerstva ľudských zdrojov,“ povedal T. Račko.

Nasledujúcim bodom rokovania bola ratifikácia dohody o spolupráci s mestom Segedín. Zmluva medziiným obsahuje podmienky týkajúce sa rozpočtu, vecných a personálnych podmienok fungovania desiatich národnostných samospráv, ktoré môžu bezplatne používať Dom národností na Ostrovského ulici. Poslanci schválili uznesenie, že ako spoluprevádzkovatelia podporia začiatok školského roka Slovenskej nedeľnej školy a letný intenzívny jazykový tábor na Slovensku. Zbor podporí Spolok segedínskych Slovákov sumou tristotisíc forintov. Tomáš Račko potom referoval o činnosti zboru od predchádzajúceho zasadnutia. Zvlášť sa zmienil o netransparentnosti udeľovania diferencovanej podpory. V mene ich zboru poslal list verejnému ochrancovi práv MR, v ktorom poukázal na to, že nariadenie vlády MR č. 28/2012 o podmienkach udeľovania a o účtovaní štátnej podpory národnostných samospráv ešte viac znížilo prekladnosťudeľovania doplnkovej podpory za vykonanú činnosť. Hlavného notára mesta Segedín Ervina Mózesa písomne požiadal, aby ich informoval o tom, akým spôsobom si môžu občania mesta slovenskej národnosti dať zapísať svoje krstné mená a priezviská do oficiálnych dokumentov v ich materinskom jazyku. Na záver rokovania T. Račko zahlásil, že najbližšie sa stretnú koncom augusta a poďakoval poslancom za účasť.

Andrea Szabová Mataiszová