Dengelecký recept na prežitie

Za generačnú chorobu môžeme v súčasnosti považovať migráciu obyvateľstva do veľkých miest alebo do cudziny s cieľom zarobiť si a predovšetkým získať prestíž či uznanie. Obce sa teda pomaličky vyprázdňujú, počet ich obyvateľov rapídne klesá. Väčšina občanov sa vyhovára na málo pracovných miest, iní zase na obmedzené možnosti vo všetkých stránkach spoločenskej sféry. Bezradní starostovia sa snažia „rukami - nohami“ presvedčiť mládež, že aj obec môže mať také priority ako mesto.

Zaujímavý recept na to má neveľká slovenská dedinka, ktorú nájdete sledovaním toku potoka Bír, v kotline 20 km juhozápadne od mesta Pastúchovo (Pásztó), obklopenú miernymi Čerhátskymi vrchmi. V tomto malebnom prostredí leží Dengeleg (Egyházasdengeleg) s okolo 500 obyvateľmi. Dnešná podoba úradného mena obce je známa až od roku 1905, predtým sa celé tisícročie nazývala Dengeleg. Prvé pomenovanie pravdepodobne dostal potok - v období príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny -, lebo pri jeho brehu boli vinice s názvom Denga (čo v slovanských jazykoch pôvodne znamenalo červené víno).

Prvé písomné listiny o tejto obci sú z roku 1221, ale zápisy o prvých Slovákoch pochádzajú z konca 17. storočia, keď na podnet rodiny Podmaniczkých sa do vyprázdnenej dediny prisťahovali slovenskí poddaní z územia dnešného Slovenska. Odvtedy je obec dvojjazyčná. K menu Podmaniczkých sa viaže nielen znovuzrodenie obce, ale aj založenie prvej evanjelickej školy, ktorá po prvýkrát otvorila svoju bránu v roku 1703 a dodnes sa v nej vyučuje. Ako cirkevná škola pôsobila do roku 1948, potom sa stala štátnou. Obci ju vrátili až po zmene spoločenského zriadenia.

Dengeleg sa môže pýšiť jedným z najstarších kostolov v Maďarsku. Postavili ho v dobe kultu sv. Imricha v 11. storočí. Nedávno reštaurovaný kostol je vybudovaný v románskom štýle, ale má aj gotické a barokové znaky, ktoré svedčia o jeho využívaní aj v nasledujúcich obdobiach. Pamätihodnosťou dediny je aj barokový kostol postavený v roku 1837. Spodok jeho oltára je vyrezaný z duba olejovej farby. Je lemovaný dvojitou mriežkou, ktorá je vyrezaná z jedného kusu dreva a napodobňuje panáčikov. K lepšiemu spoznaniu nedávnej minulosti a budúcich plánov Dengelegu sme vyhľadali na obecnom úrade pána Tomáša Zsigu, ktorý je starostom obce od roku 2006. Je toho názoru, že politika bývalého režimu negatívne postihla, resp. sťažila snahu o zachovanie slovenského materinského jazyka a kultúry: „Desiatky rokov nedbanlivosti o tradície a dezorganizácia vytvorili situáciu, keď celé generácie nemali príležitosť učiť sa slovenčinu.“ Príznačný dengelecký slovenský dialekt sa zachoval výnimočne v kruhu starších rodinných príslušníkov, opatrovanie tradícií sa takmer vytratilo. V polovici 90. rokov sa škola ujala žezla, aby predišla úplnej strate týchto hodnôt a formou vzdelávania zachránila, oživila ich plameň a slovenskú identitu miestnych obyvateľov. Od tej doby sa deti v škôlke a v škole v rámci národnostnej výučby zoznamujú nielen so slovenčinou, ale aj so slovenskými zvykmi.

Pred 4 rokmi medzi prvými obeťami migrácie obyvateľov bola práve škola. T. Zsiga povedal, že sa im núkali dve možnosti, a to spojiť vyšší stupeň so školou vo Veňarci alebo v Héhalome. Napokon sa pridružili k tomu druhému. „S Héhalmom sme už dlhší čas spolupracovali, lebo máme spoločné úrady. Prijali nás s otvorenou náručou, dokonca súhlasili aj s výučbou slovenského jazyka. Pridruženie školy však bolo akýmsi varovaním, že ak sa počet obyvateľov bude ďalej znižovať, tak čoskoro stratíme aj ostatné inštitúcie či úrady. Vypracovali sme teda novú kampaň so sloganom „V Dengelegu je dobre žiť!“, ktorej cieľom je zviditeľniť našu obec na podujatiach a cez médiá. Urobíme všetko preto, aby sa nezopakovala podobná situácia,“ dodal.

V snahe predísť strate základnej školy sa vedenie rozhodlo, že obnoví program vzdelávacej inštitúcie a uplatní najnovšie vyučovacie metódy. „V súčasnosti usilovne pracujeme na tom, aby sme od 1. septembra zaviedli do výchovno-vzdelávacieho procesu tzv. tabuľové hry, ktoré majú napomáhať osvojenie si učiva. Snažíme sa aj o to, aby sme vyškolili vysokokvalifikovaných pedagógov,“ prezradil nám starosta T. Zsiga. Na výsledky sme sa spýtali pani učiteľky Borbály Szabovej, ktorá vyučuje slovenčinu aj v héhalomskej základnej škole a v okolitých škôlkach: „Tieto hry možno efektívne využiť aj vo výučbe slovenského jazyka, mám s tým veľmi pozitívne skúsenosti. Aj jazykovo nenadaní žiaci si ľahko osvoja základy slovenčiny.“ Hoci žiaci vyššieho stupňa chodia do Héhalomu, 17 detí nižších tried ostalo v materskej obci. V novom školskom roku k nim pribudne 13 prvákov a zdá sa, že nad náhradou si vedenie obce nemusí lámať hlavu: „Môžeme povedať, že kapacita Materskej školy v Dengelegu je maximálne využitá. Navštevuje ju 25 detí a týždenne majú dve slovenské zamestnania s pani učiteľkou Szabovou,“ poznamenal T. Zsiga.

Po skončení vyučovania v Héhalome žiakov vyšších ročníkov priváža domov školský autobus. V popoludňajších hodinách funguje aj pre nich v priestoroch dengeleckej školy družina s názvom „Kreatívny klub“, kde každý štvrtok majú zamestnanie o slovenských reáliách. Pomocou 8 počítačov si deti pripravujú interaktívne domáce úlohy a s použitím kníh obecnej knižnice, ktorá sa tiež nachádza v budove, prezentácie. Po týchto povinnostiach zhotovujú dekorácie na podujatia a vymýšľajú zábavné programy. „Zo všetkých síl sa snažíme v nastupujúcich generáciách vytvoriť akési puto k rodnej obci, preto spoločne pripravujeme podujatia. Tieto schôdze motivujú mladých k tomu, aby cítili, že ich názory a nápady sú pre nás dôležité. Samozrejme, nestačí len vzťah k rodnej zemi, potrebné sú aj spoločné zážitky. Touto spoluprácou sme dosiahli, že dospievajúca generácia sa bez problémov integruje do iných spoločenstiev, ale viaže sa k obci a napriek nízkym pracovným, zábavným a relaxačným možnostiam na okolí sa nechce odtiaľto odsťahovať,“ povedal T. Zsiga.

Pravdou je, že mládež sa nezištne podieľa aj na príprave a realizovaní slovenských programov napr. na fašiangy, pri stavaní májov, juniálese - dedinských dňoch, dožinkových slávnostiach, na Vianoce a i. Väčšina týchto podujatí vzniká v spolupráci s obcou Vidina na Slovensku, ktorá je od roku 2003 sesterskou obcou Dengelegu. Medzi týmito dvoma obcami sú skutočne priateľské vzťahy, ľudia si navzájom rozumejú (prípadné jazykové bariéry zdolávajú pružne a empaticky), často organizujú spoločné výlety a podujatia.

„Najmä to nás motivovalo k tomu, aby sme v roku 2004 založili Združenie dengeleckých Slovákov Švagor. Za cieľ sme si zvolili napomáhať tunajšiemu slovenskému obyvateľstvu v realizovaní rekreačných, vzdelávacích a kultúrnych programov. Organizujeme však aj spoločné programy so Slovákmi zo Slovenska, spolupracujeme s miestnymi združeniami a inštitúciami, národnostnými samosprávami a spoločenskými organizáciami v regióne,“ povedala nám predsedníčka združenia Eva Berkesová Pernyeová. V pláne práce nachádzame veľa programov, ktoré organizujú spolu s miestnou slovenskou národnostnou samosprávou.

O tejto spolupráci sme hovorili s pánom starostom T. Zsigom, ktorý je od roku 2006 aj predsedom miestnej slovenskej samosprávy: „Podľa sčítania ľudu z roku 2001 Dengeleg bol v Novohradskej župe čo do počtu obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej národnosti treťou obcou. Aj vďaka nám a združeniu Švagor sa miestni obyvatelia hrdo hlásia k slovenskej národnosti a nepociťujú hanbu, či strach. Naša samospráva spolu so združením robí všetko preto, aby sa do našich vzdelávacích inštitúcií a osláv opäť vrátilo slovenské slovo. Na konci školského roka sme napríklad najlepších žiakov zo slovenčiny odmenili slovenskými knihami, organizujeme školské slovenské súťaže, na podujatiach sa snažíme o dvojjazyčné programy a o. i. pripravujeme letný slovenský tábor spolu s vidinskou mládežou. Tento rok budeme ubytovaní neďaleko Slovenského raja vo Vyšnej Slanej.“

V oblasti kultúry sa veľkej popularite teší folklórny súbor Tancujúce päty, ktorý vznikol v roku 2002 so zámerom zachovať aj slovenské ľudové obyčaje a tým opatrovať kultúrne dedičstvo miestnych Slovákov. Podľa zakladateľky a vedúcej súboru Zuzany Majerovej ich cieľom je, „aby tieto hodnoty propagovali a motivovali aj mladých ľudí, aby sa stali členmi, oboznámili sa so slovenskými tradíciami a jazykom. Súbor má v súčasnosti 14 členov. Tancujúce päty sú veľmi žiadané, v roku 2011 vystúpili na 30 podujatiach.“ Nedávno, 7. júla, vystupovali na Dni Slovákov v Maďarsku v Jášči.

Rozhodujúcu úlohu v živote obce majú dedinské dni s názvom „Juniáles“, ktoré sa konajú už 16 rokov. Na tomto podujatí sme sa zhovárali s vidinským starostom Vladimírom Ragačom. Pýtali sme sa na počiatky spolupráce, vďaka ktorej vznikli výnimočné priateľstvá medzi obcami: „Prvý krok urobili naši priatelia. Chceli obnoviť v obci kultúru svojich predkov, čoho základom je aj znalosť jazyka. Preto hľadali na Slovensku priateľov, aby sa takýmto neformálnym spôsobom zachovali v Dengelegu slovenský jazyk a kultúra. Takto sa to všetko začalo a musím konštatovať, že priateľstvo nabralo rozmer, keď sa už navštevujú celé rodiny. Naša spolupráca je veľmi intenzívna. Programy, ktoré spolu každoročne schvaľujeme, podchytávajú spoluprácu všetkých. Organizujú sa súťaže a podujatia na úrovni detí základných škôl, stretnutia dôchodcov vždy končia tancom a spevom. Z vydarených kultúrno-spoločenských podujatí, medzi ktorými zaujíma popredné miesto Juniáles, sa vždy vraciam spolu s občanmi z Vidinej plný dojmov a krásnych zážitkov.“ Vidinčania sú veľmi radi, že Slováci žijúci v Maďarsku nezabúdajú na svoje zvyky, na svoju kultúru a na svoj materinský jazyk. Nesmierne si to vážia, sú hrdí na týchto ľudí a na obyvateľov ich sesterskej obce.

Na záver sme sa spýtali T. Zsigu na jeho túžby, ktoré sa v Dengelegu už podarilo a ktoré by ešte chcel zrealizovať. Optimistický starosta je presvedčený, že v spolupráci s občanmi dokážu veľa vecí: „Pred nedávnom sa našej škole podarilo získať status „Talentový bod“ a „Večná ekologická škola“. S cieľom rozbehnúť infraštruktúru poskytujeme firmám a podnikateľom miestne daňové zľavy, napríklad nevyberáme živnostenské dane. Náš počin má veľmi pozitívnu odozvu. Čo sa týka oživenia turistického ruchu, nedávno sme otvorili Dom tradícií, kde sú vystavené národopisné svedectvá, predmety každodenného života našich predkov. V budúcnosti by sme chceli získať financie na výstavbu skanzenu, totiž pri obci sú jedinečné skameneniny živočíchov, ktoré žili v Panónskom mori pred 600 tisíc rokmi. Neďaleko našli aj termálny prameň, ktorý má 59 stupňov Celzia a je bohatý na minerály. Pre návštevníkov by mohli byť zaujímavé aj plány niekoľkých budapeštianskych rodín, ktoré sa rozhodli, že tu postavia domy zo separovaných materiálov.“ Ak sa chcete o Dengelegu dozvedieť viac, odporúčam vám monografiu Istvána Balogha s názvom Dengelecké storočia (Dengelegi évszázadok), alebo internetovú stránku www.dengeleg.hu, kde sa dočítate aj o iných zaujímavostiach, samozrejme, aj v slovenčine.

Napriek tomu, že vlastné finančné zdroje obce nie sú dostačujúce na to, aby sa všetky plány splnili, nevzdávajú sa. Pomocou súbehov a sponzorov veria, že raz sa ich podarí uskutočniť. Bolo by veľkou škodou, keby tento potenciál ostal nevyužitý. Ak sa im podarí presvedčiť a zmobilizovať mládež, nebude im nič stáť v ceste a ani slovenský jazyk tu nezmizne!

Atila Rusnák

O oslovi, šteňati, zajacovi, korytnačke a iných zvieratách

Divadelný tábor pre staršiu vekovú kategóriu vo Svätom Jure

Dámy a páni! Ezopove bájky! Oslovenie (divákov) si predstavte vypovedané znudene a priam nepriateľsky (koľko sme sa kvôli vám, milí diváci, museli natrápiť, aby ste sa vy mohli smiať a zabávať...), názov už so širokým úsmevom na tvári. Tak sa začalo predstavenie, ktoré vzniklo ako výsledok týždňov pobytu v Stredisku evanjelickej diakonie Agapé vo Svätom Jure pri Bratislave, kde sa v dňoch 9.-15. júla konal piaty divadelný tábor Slovenského divadla Vertiga pre staršiu vekovú kategóriu.

Ezop, starogrécky autor bájok, žil v Grécku asi v 6. storočí pred naším letopočtom. Dodnes patrí k najznámejším a najobľúbenejším bájkarom. Inšpiroval už mnohých divadelníkov, podobne aj odborných vedúcich tohoročného tábora, mladého režiséra Antona Korenčiho a rovnako mladého herca Michala Jánoša. Obaja už boli lektormi v tomto tábore, takže divadelnú a jazykovú prípravu, resp. znalosť a zdatnosť našich gymnazistov poznali a podľa toho aj pracovali. Treba hneď dodať, že na rozdiel od divadelného tábora pre žiakov základných škôl, kde predsa len treba deťom viac pomôcť, sa v tomto už len minimálne prekladá, a čo deti nerozumejú, to si viac-menej prekladajú samy, resp. postupne na to „dôjdu“. K predchádzajúcim sa ako tretí lektor pridal dvojnásobný účastník divadelného tábora v Jure, tentokrát už „asistent“ réžie Ján Tomandl, momentálne študujúci réžiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Pre neho bola tohoročná účasť v tábore zaujímavou príležitosťou na prax, veď usmerňoval svojich vlani ešte „spoluhráčov“.

Predstavenie Ezopove bájky vzniklo spojením trinástich bájok s poučeniami - niektorými veľmi známymi: Keď si vytrvalý, aj pomaly zájdeš do cieľa, Všade dobre, doma je najlepšie, Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí, Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, Uspokoj sa s tým, čo máš a pod. - za účasti študentiek slovenských gymnázií v Budapešti a Békešskej Čabe, čerstvých absolventiek slovenskej základnej školy v Sarvaši a individuálnych účastníkov zo Segedína a Šóškútu (odtiaľto, mimochodom, do tábora pricestoval jediný chlapec, ktorému však jeho „výsostné postavenie“ očividne nevadilo). Skoro všetci boli už skúsenými „táborovcami“, či už ako žiaci základných škôl, alebo gymnazisti, takže lektori nemali (veľmi) ťažkú úlohu.

Navyše, ako som to už naznačila, na prácu - skúšky boli vlastne traja. Komplexne mal všetko pod dozorom Anton - Anti Korenči, pričom Michal - Miško, ako aj Janko boli jeho veľmi dobrými „sparringpartnermi“. Deň sa začal rannou rozcvičkou, ktorá bola na jednej strane tradičným rozhýbaním tela, na druhej strane sa tematicky viazala k pripravujúcemu predstaveniu (chôdza zvierat, zvuky, zvyky a pod.). Hlavnú náplň dňa tvorili skúšky, v priemere tri hodiny doobeda a tri poobede, keď bolo treba, aj večer, v troch skupinách. Vonku na nádvorí strediska Agapé, kam bolo vlastne predstavenie naplánované (veď je to priam divadelný priestor, bol by ideálny pre letné divadelné večery..), ale aj v priestoroch ubytovacej časti. Mladí herci sa postupne zoznamovali s jednotlivými bájkami, učili sa mimikou, pohybmi a chôdzou napodobňovať jednotlivé zvieratá, neskôr vyjadrovať ich pocity a pridávať texty. Učili sa pochopiť aj takpovediac „druhý plán“ príbehu, to, čo ním chceme vyjadriť a ako to treba vyjadriť prostriedkami divadla. Postupne sa jednotlivé bájky spájali do celku, najprv tri, potom päť a napokon trinásť, pridala sa gitara a vznikalo Predstavenie.

Samozrejme, tak ako v každom tábore, aj v tomto bol priestor na oddych a voľnú zábavu. Svätý Jur má tú výhodu, že je to malé mestečko s takpovediac uzatvoreným námestím (dobre ho poznajú aj účastníci biblických táborov), kde je niekoľko malých obchodíkov, ktoré vždy lákajú na nákupy a samotné námestie na „chytanie“ wifi, takže obyvatelia mesta si postupne zvykli na deti s mobilmi v ruke, horúčkovito píšu správy... Už tradičným programom je návšteva divadelného predstavenia v rámci shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade, ktoré sú súčasťou Bratislavského kultúrneho leta. Tento rok sme si pozreli veselohru Dvaja páni z Verony. Odchádzajúc z Jura sme s obavami hľadeli na zaťahujúcu sa oblohu, pri príchode na hrad sa rozpršalo, veľmi ochladilo a vyzeralo to tak, že z predstavenia nič nebude. Napokon sa však „tam hore“ nad nami zmilovali a predstavenie, veľmi vtipné, s hudbou, pesničkami a artistickými vložkami, hoci aj za občasného dažďa a vetra, odohrali... Nechýbala ani poldenná návšteva Bratislavy, počnúc kratučkou návštevou nákupného centra Eurovea, pokračujúc prechádzkou po prekrásnom nábreží Dunaja až do historického centra, plného turistov a lákadiel.

Ak už hovoríme o počasí, tento rok sme naň nemali veľké šťastie. Keď prebiehali skúšky, bolo ešte pekne, ale v deň s veľkým „D“ sme opäť hľadeli na oblohu, ktorá bola ráno zatiahnutá, doobeda sa vyjasnilo, žiaľ, poobede, keď sa mala konať veľká premiéra, sa opať zatiahlo a napokon rozpršalo... Nuž a tak sa predstavenie presunulo dovnútra, do spoločenskej sály, kde jednotlivé situácie bolo treba vyriešiť trochu inak než vonku na nádvorí. Vďaka oduševneniu a nasadeniu mladých hercov však nestratilo nič zo svojej hodnoty. Nadšenie bolo samozrejme, aj na strane divákov, ktorí prišli našu mládež podporiť a zatlieskať jej. Z tejto symbiózy mohla vzniknúť len radosť, pocit uspokojenia a nekrotiteľné šantenie...

Dámy a páni! Koniec. Oslovenie si predstavte so širokým úsmevom na tvári a bodku za predstavením - no, nie znudene a nepriateľsky, skôr ako neodvrátiteľný a smutný fakt, že sa predstavenie i tábor skončili. To ešte jeho účastníci netušili, že Miško Jánoš má pre nich prekvapenie na záver: pesničku, napísanú vyslovene pre nich, s melódiami známymi a neznámymi, v ktorej spieval menovite a osobitne pre všetkých a o všetkých... Miško sám povedal, že to bude dlhá pieseň s nekonečným množstvom strof. Bola dlhá, to áno, ale my by sme boli radi počúvali ďalej. Veď pekné a milé veci sa dobre počúvajú. A tak sme sedeli, Miško brnkal na gitaru a bolo nám spolu dobre.

(do)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Libido

Čítam zúfalé štatistiky ani nie o pomalom, lež pomerne rýchlom poklese počtu Maďarov (pod čím treba rozumieť občanov Maďarska). Ústredný štatistický úrad avizuje, že keď tento trend bude pokračovať, do roku 2060 tu bude menej ako 8 miliónov obyvateľov. Nikdy sa nenarodilo tak málo detí - 88 050 - ako roku 2011. No a rakovina a iné zhubné choroby decimujú národ a národnosti oveľa rýchlejšie ako napríklad v Rakúsku. Jediným pozitívnym populačným údajom je počet samovrážd, ktorý ukazuje od 80. rokov postupný pokles, až taký, že dnes predbiehajú Maďarsko v tomto ohľade mnohé bývalé sovietske republiky (vraj Smutná nedeľa je teraz najväčší hit v Lotyšsku).

Úprimne povedané čudujem sa, že velenie štatistického úradu je ešte na mieste. Pretože sa jeho výsledky vôbec nezhodujú s oficiálnym trendom. Veď už v januári povedal najnovší rozprávkar národa Matolcsy („tündérmese”), že rovná daň sa nebude meniť, pretože prispieva aj k rastu populácie. „Akonáhle mladí Maďari a mladé Maďarky počujú slovné spojenie rovná daň, okamžite sa im pošteklí fantázia“, čiže sa zvyšuje ich libido, nie ako za „uplynulých osem rokov“, keď ich pohlavný pud bol výrazne utlmený. „Celé desaťročia, možno stáročia bolo zvykom, že keď niekto mal veľa detí, zvolil si chudobu, čo však vláda teraz otočila“. To bol tiež citát od ministra.

Tak teraz neviem, či pôrodnosť a vôľa mať deti súvisí s politikou aktuálnej vlády. Pravda bude asi taká, že štatistiky možno prekrúcať podľa toho, čo chceme dokázať. Preto hovorím, že treba vymeniť celý štatistický úrad, lebo ide proti zámerom tejto revolučnej vlády a predpovedá pomerne skoré vymretie národa. Pričom vláda sa úporne a úprimne snaží dráždiť mladé páry aj sexuálne.

Spomenul som si na výstavu spred desiatich rokov s názvom Sex a komunizmus, pod hlavným heslom Nepriateľ je medzi našimi nohami! Bolo to o erotike v 50. a 60. rokoch v Maďarsku. Vystavili list istej robotníčky, ktorá žiada stranícku organizáciu, aby riešila jej manžela, ktorý je oplan a sukničkár. Vládla totálna prudéria, čomu odporovali vyznamenania typu Zaslúžilá matka či Matka hrdinka pre tie ženy, ktoré porodili najviac detí. Paradox je v tom, že bez sexu sa ani vtedy nerodili deti. Našťastie naši predkovia nestratili zdravý rozum a prirodzené túžby. Veď predsa keby naši dedkovia a babky, a potom aj rodičia boli neustále schovávali svoje libido do pivnice, my by sme tu neboli…

Jazero Velence

Z chudobného príbuzného konkurent Balatonu?

Šláger zo 60. rokov hovorí o tom, že pre nás je Balaton Riviérou... Odvtedy sa zmenilo všeličo, a hoci naďalej máme osobitný vzťah k svojmu „moru“, z roka na rok je populárnejšie naše druhé najväčšie jazero: Velence. Lebo je tam väčší pokoj, menej hluku, pritom všetko tam možno nájsť, čo k letnej dovolenke patrí. Velence, ako je známe, znamená „Benátky“, avšak jazero je pre niekoho Amerika... Pre pani Margit, dôchodkyňu z Budapešti, je to tu Amerika. „Preto, lebo je tu najlepšia voda na svete, tu nie sú ani problémy, je to vynikajúce pre deti i pre starších ľudí, takže treba prísť sem, ak sa chcete cítiť dobre!“ hovorí, ako keby bola živou reklamou. „Obe sú veľmi dobré,“ to už hovorí mladá učiteľka Aranka a porovnáva dve jazerá: Balaton a Velence. Je na to povolaná, pretože žije na brehu Balatonu a sem, do obce Velence na brehu jazera, prišla za kamarátkou. „Toto je maličké, tamto zasa väčšie,“ sumarizuje podstatu rozdielov, no hneď aj dodáva: „Pri jazere Velence nie sú veľké masy, je to tu milšie, priateľskejšie, vládne rodinná atmosféra.“ Zahraničný turista, aj zo Slovenska, si najprv pravdepodobne pozrie Balaton, ale nič mu nebráni, aby po druhý raz, a potom stále, chodil k jazeru Velence, ktoré sa nazýva rovnako ako Benátky preto, lebo sem kedysi, v stredoveku, „zablúdili“ aj Taliani a páčilo sa im tu. Jazero leží iba 50 kilometrov od Budapešti, pri diaľnici, ktorá vedie na Balaton. Ale tu je fakt lepšia voda a aj hlbšia: v priemere má poldruha metra, celé leto okolo 25 stupňov. V 70.-80. rokoch bolo jazero chudobným príbuzným Balatonu, teraz je tu celý rad hotelov, kempingov, kúpeľov, celé jazero obopína cyklistická trasa. Vládne tu pokoj, avšak jestvuje možnosť holdovať aj extrémnym športom, akým je wakeboard - čiže stojíte na doske a necháte sa ťahať lanom po kľukatej dráhe plnej mostíkov. „Wakeboardová dráha je dlhá 800 metrov, s piatimi zákrutami,“ vysvetľuje prevádzkovateľ Roland, podľa ktorého si prídu na svoje aj začiatočníci, lebo špeciálne pre nich každý deň ráno dráhu spomalia a je ľahšie sa naučiť štart a jazdu v zákrute. Medzitým z ampliónu bufetu vyzývajú „dvojku“, aby si prišiel po langoš. No a majiteľ bufetu Attila potvrdzuje, že najviac idú langoše, široko-ďaleko sú najlepšie práve tu, na voľnom kúpalisku v obci Velence. Už ich robí 13 rokov. Za ten čas pozoruje vývoj dopredu i dozadu. Momentálne je to pre neho pozitívne, a to vďaka tomu, že na väčšine niekdajšej slobodnej pláže, kde sa kedysi zmestilo desaťtisíc ľudí, je už tri roky stavebné územie. Stojí tam kýpeť zábavno-rekreačného komplexu, ale ťažko povedať, kedy z toho bude niečo. Je to známy príbeh: rýchlostavba, potom pripomienky zelených, obec cúvne, investor to celé zastavuje, betónové stĺpy a klietky špatia celé okolie. „Našťastie je to odtiaľto, kde práve sme, dosť ďaleko, pretože ľudia chodia na túto časť pláže a spôsobujú nám radosť. Darí sa nám,“ hovorí Attila, ktorý tu je už 42 rokov. Lebo sa tu narodil. Takmer pri vode. Má rád denný ruch okolo, ale najlepšie je pri jazere večer, keď aj mesiac vyjde a odrážajú sa jeho lúče na tichej vode. To je nesmierne upokojujúce...

Gregor Martin Papucsek

Jubilejný akademický rok Filozofickej fakulty UK v Bratislave

Priestory fakulty aj počas leta zaplnia študenti

Aj na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave sa v týchto dňoch končí akademický rok, a to slávnostnými promóciami. Štúdium na FiF UK v Bratislave v tomto roku zatiaľ ukončilo približne 450 absolventov na bakalárskom a 450 na magisterskom stupni.

Pre Filozofickú fakultu UK bol končiaci akademický rok rokom jubilejným, nakoľko si fakulta v októbri 2011 dvojdňovými oslavami pripomenula 90. výročie svojho založenia. Zároveň pribudli aj nové študijné odbory a už od nového akademického roka budú môcť záujemcovia študovať prekladateľsko-tlmočnícku špecializáciu - fínsky jazyk a kultúra, ako aj stredoeurópske štúdiá v anglickom jazyku a tiež kórejské štúdiá.

V novom akademickom roku Filozofická fakulta UK otvorí celkom 57 študijných programov na bakalárskom stupni štúdia a 52 na magisterskom stupni štúdia. Na štúdium bolo po nedávnych prijímacích skúškach prijatých okolo 1300 študentov. Záujem o štúdium na Filozofickej fakulte UK je už tradične vysoký a na bakalárske štúdium sa každoročne hlási asi 3500 uchádzačov. Najväčší záujem je o štúdium psychológie, marketingovej komunikácie, politológie, žurnalistiky a programov prekladateľstva - tlmočníctva v spojení s anglickým, španielskym alebo portugalským jazykom. Záujem je aj o doktorandské štúdium, na ktorom študuje v súčasnosti 240 doktorandov v dennej forme štúdia na 26 odboroch.

Končiaci akademický rok bol jubilejný aj pre niektoré katedry fakulty, napríklad etnológiu, hudobnú vedu či slavistiku. Na oslavy 60. výročia založenia sa pripravuje aj Katedra žurnalistiky FiF UK. V priebehu jubilejného roka sa uskutočnili viaceré zaujímavé konferencie, mnohé s medzinárodným dosahom - sociologická konferencia venovaná stému výročiu narodenia významného slovenského sociológa Alexandra Hirnera, Civilizácia a kultúra modernity, Osobnosť v kontexte kognícií, emocionality a motivácií, Dni románskych štúdií, Slovensko a Chorvátsko: historické paralely a vzťahy, či Spoločenské a politické inovácie: európsky pohľad na Slovensko.

Hoci sa pre študentov Filozofickej fakulty začali prázdniny, priestory fakulty už v auguste zaplnia noví študenti - a to zahraniční záujemcovia o štúdium slovenského jazyka a kultúry. V dňoch 5. - 25. augusta sa totiž uskutoční už 48. ročník Letnej školy slovenského jazyka a kultúry -Studia Academica Slovaca. Toto už tradičné podujatie pripravuje Studia Academica Slovaca - centrum pre slovenčinu ako cudzí jazyk, ktoré je špecializovaným pracoviskom Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Letná škola slovenského jazyka a kultúry SAS je najstaršou letnou univerzitou na Slovensku, vznikla v roku 1965 a od roku 1966 sa koná pod názvom Studia Academica Slovaca. Každoročne ju absolvuje približne 160 frekventantov z viac ako 30 krajín sveta. Aj na tento ročník je prihlásený podobný počet záujemcov. Vzhľadom na to, že Filozofická fakulta UK je organizátorkou a školiacim pracoviskom podujatia, realizáciu vzdelávacieho programu letnej školy zabezpečujú najmä jej učitelia pôsobiaci ako lektori a prednášatelia. V rámci jazykových seminárov a konverzačných cvičení majú frekventanti možnosť nadobudnúť znalosti slovenčiny pre začiatočníkov, mierne a stredne pokročilých a pokročilých a zároveň si prehĺbiť poznatky zo slovenských reálií. Organizátori pripravili bohatý prednáškový cyklus z jazyka, literatúry, histórie, ako aj pestrý sprievodný program zameraný na prezentáciu slovenskej kultúry a krajiny. Pravidelnou súčasťou letnej školy je prehliadka Bratislavy a trojdňová vlastivedná exkurzia po Slovensku. Okrem toho si frekventanti môžu vybrať z ponuky tvorivých dielní, kde si formou nácviku spevu, ľudového tanca, divadla, tvorivého písania či iných umeleckých aktivít môžu lepšie osvojiť používanie jazyka v praxi. Získané vedomosti, zážitky z letnej školy i svoju vlastnú kultúru majú možnosť predstaviť na tradičnom interkultúrnom podujatí Sami sebe.

Slávnostné otvorenie sa uskutoční v pondelok 6. augusta 2012 o 16. hod. v aule UK a bude spojené s uvítacím večerom v priestoroch filozofickej fakulty na Gondovej 2 v Bratislave. Slávnostné ukončenie letnej školy sa bude konať v piatok 24. augusta 2012 o 16. hod. v aule Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí č. 6 v Bratislave.

Rámcový vzdelávací a kultúrny program je už k dispozícii na www.fphil.uniba.sk/sas, zároveň bude v priebehu júla aktualizovaný a doplnený štatistickými údajmi o prihlásených zahraničných účastníkoch letnej školy.

Eva Bachletová

Szent István Rádió a Rádio Lumen

Vznikol nový projekt s názvom Na vlnách priateľstva

„Na vlnách priateľstva” alebo „A barátság hullámhosszán” je názov spoločného projektu medzi Magyar Katolikus Rádió Alapítvány, neziskovou organizáciou Pre Lumen fungujúcou pri slovenskom Rádiu Lumen a Domom sv. Gerharda v Košiciach. Projekt, ktorý podporil Fond regionálneho rozvoja v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika - Slovenská republika 2007 - 2013, predstavili na tlačovej konferencii v Jágri (Eger) riaditeľ Rádia Szent István István Szarvas a riaditeľ Rádia Lumen Juraj Spuchľák. Na tlačovej konferencii boli prítomní aj jágerský arcibiskup Csaba Ternyák, parlamentný poslanec Tamás Lukács, primátor hostiteľského mesta László Habis a primátor Banskej Bystrice Peter Gogola.

Vzájomná spolupráca medzi spomenutými subjektmi sa začala 1. júla 2012 a bude trvať 15 mesiacov. Jej obsahom bude výmena správ, príprava a odvysielanie spoločných programov, edícia spoločných publikácií, organizácia vzájomných stretnutí poslucháčov a iné podujatia. Vedúcim partnerom projektu je Magyar Katolikus Rádió Alapítvány (nadácia, ktorá prevádzkuje katolícke regionálne Szent István Rádió v Jágri), cezhraničnými partnermi sú Pre Lumen, n. o., v Banskej Bystrici, ktorá podporuje Rádio Lumen a Dom sv. Gerharda v Košiciach. Projekt bol podporený sumou 188 324,82 EUR. Počas dlhodobej spolupráce pripravia obidve strany každý týždeň vo svojom jazyku (v slovenčine a v maďarčine) 25-minútový rozhlasový program o Katolíckej cirkvi, spoločnosti, prírode a ekológii vo svojej krajine. Partneri si pripravené správy, rozhovory a reportáže vzájomne odošlú, preložia do svojho jazyka prijaté programy a odvysielajú spolu s vlastným materiálom v určených časoch. Viac informácií o programoch vysielaných v rámci spoločného projektu sa záujemcovia dozvedia na internetových stránkach a vo vysielaní obidvoch médií.

Snahou partnerov je navzájom si prehĺbiť poznatky o obidvoch národoch ako aj zveľadiť vieru spoločenstiev poslucháčov týchto rádií. Odvysielané informácie a správy o krajinách a katolíckej cirkvi budú aktuálne a dajú reálne a užitočné informácie verejnosti na obidvoch stranách hranice. Počas 15 mesiacov pripravia realizátori projektu aj štyri stretnutia s poslucháčmi týchto médií, a to v Košiciach, v Miškovci, v Banskej Bystrici a v Egerszalóku. Mediálni pracovníci na obidvoch stranách projektu vyznávajú spolu s Benediktom XVI., že globalizácia síce robí z rôznych národov susedov, ale títo ostanú susedmi a nie bratmi dovtedy, kým medzi nimi nie je prítomná láska. Nestačia iba nariadenia, zákony či formálne stretnutia. V našich srdciach by sa malo prebudiť vedomie, že sme bratmi a sestrami. Partneri projektu pozorne sledujú sociálnu, charitatívnu a edukačnú činnosť katolíckej cirkvi, ktorá je súčasťou každodenného života. Táto činnosť aj v pohraničných oblastiach ponúka pre tam žijúcich možnosť, aby sa zapojili do spoločenského diania a komunitného života. Spoločná viera a z nej vyvierajúci morálny postoj môže byť nápomocný pre spoluprácu v sociálnej, hospodárskej aj kultúrnej oblasti.

TK KBS - spr. Vzs

SLÁVNE OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Žil tak, ako mal žiť

Jozef Kroner

Herec, ktorého Slovensku závidel celý svet, najmä roku 1966, keď sa vrátil z Ameriky Oscarom ovenčený film Obchod na korze a Jozef Kroner dostal za postavu Tóna Brtka Modrú stuhu Americkej akadémie filmového umenia a vedy. Herec najvyšších kvalít, ale aj obdivuhodných ľudských hodnôt - skromný, ľudský, pokorný. Taký bol Jozef Kroner - herec, ktorý jednoznačne vyhral v ankete slovenskej verejnosti roku 1999 a bol vyhlásený za herca 20. storočia. Mnohí ho prirovnávali k Jeanovi Gabinovi či Charliemu Chaplinovi, a hoci mu to lichotilo, nikdy sa Gabina ani Chaplina nesnažil napodobňovať, chcel byť sám sebou a to sa mu podarilo. Ostal nezabudnuteľný v divadle, vo filme i v rozhlase. Jozefa Kronera si nemožno s nikým pomýliť, vždy zostal sám sebou. Jedinečný v umení, ale jedinečný aj v súkromnom živote.

Narodil sa na Kysuciach v Staškove do mnohodetnej rodiny a detstvo, prekrásna príroda, chudobný kraj ho poznačili na celý život. A potom matka - skromná, dobrá, jednoduchá žena - tá mu vytvorila bohatý vnútorný svet, naučila ho pokore pred večnosťou prírody a človeka v nej. Tam niekde treba hľadať základy jeho hereckého umenia.

Jozef Kroner nedosiahol vysoké vzdelanie, chlapec z chudobnej rodiny nemal možnosť ísť ani na strednú školu, robil kresliča, na vlastnej koži si vyskúšal robotnícku drinu aj nútené práce v Nemecku počas vojny. Školou mu bol život. Medzi ľuďmi zbieral zážitky, ktoré ako herec dokázal zúročiť. Úspechy v ochotníckom divadle v Považskej Bystrici mu rýchlo otvorili cestu do profesionálneho divadla, roku 1948 odišiel do Slovenského komorného divadla v Martine, kde jeho angažmán trvalo do roku 1956. Tam sa naplno rozvinul jeho herecký talent, v každej divadelnej sezóne sa predstavil niečím novým a zakaždým očaril bravúrnym výkonom. Herecká generácia, ktorá začínala v Martine po druhej svetovej vojne, cítila veľkú príležitosť niečo dokázať a Kroner mal šťastie na postavy. Po komických rolách v Goldoniho a Čechovových aktovkách sa mu ušla postava Kuba v rovnomennej Hollého veselohre. Vďaka jeho hereckému naturelu, aký nemal nikto iný z jeho kolegov, bol prostáčik Kubo taký, aký bol. Na jednej strane hlúpučký, poľutovaniahodný, ale na druhej strane ľudský, dokonca so zvláštnym šarmom, ktorým priťahoval publikum. Kľúčovou postavou Jozefa Kronera bola aj postava Profesora Poležajeva v rovnomennej Rachmanovovej hre, ale dostal i ďalšie výnimočné príležitosti v divadle i televízii, bol napríklad Jagom v Shakespearovom Othellovi, Jožkom Púčikom v hre Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra, po príchode do bratislavského SND doktorom Galénom v Čapkovej Bielej nemoci, Valentínom Kubišom v Karvašovej Polnočnej omši, Hanjom Hraschkom vo Veľkej parochni od toho istého dramatika, Holbom v Záborského Najdúchovi, Uhríkom v Bukovčanovej hre Kým kohút nezaspieva. Dostal aj významné party zo Shakespeara v Sne noci svätojánskej (Ondro Klbko), z Molièra (Sganarel v Donovi Juanovi a Orgon v Tartuffovi). Avšak jedna z najvýznamnejších bola jeho postava starého mliekara Tojvjeho v muzikáli Fidlikant na streche, ktorý sa hral roku 1968 na Novej scéne v Bratislave. Nehral zakaždým veľké postavy, i malé postavy vynikali v jeho stvárnení, aj z tých urobil na javisku či pred kamerou veľké a pre diváka nezabudnuteľné. Takou bola napríklad postava Mateja Niča v Radičkovom Pokuse o lietanie, ktorou ukončil svoje herecké pôsobenie v SND.

Osobitnú kapitolu v hereckom živote Jozefa Kronera tvorí film, ktorý mu takisto ponúkol množstvo nevšedných príležitostí a tvárny herec sa ich s radosťou chopil. Najradšej a najčastejšie spolupracoval s režisérom Martinom Ťapákom, ale ako výrazný herecký typ ho neraz vyhľadávali aj iní slovenskí a zahraniční režiséri. Stačí spomenúť jeho zbojníka Pacha, Sváka Ragana, Martina Pichandu, slováckeho Pagáča alebo Georgea Henycha v bulharskom filme Ty, ktorý si na nebesiach, či Bódiho v maďarskom filme Za tehlovým múrom a, samozrejme, Tóna Brtku v nezabudnuteľnom filme Obchod na korze.

K celoživotným láskam Jozefa Kronera patril aj rozhlas, kde vdýchol život mnohým postavám a jeho hlas oživil rozprávky o Maťkovi a Kubkovi, čertovské rozprávky Jana Drdu a mnoho iných. Napísal aj dve knižky z rybárskeho prostredia: Herec na udici a Herec nielen na udici, spomienkovú knihu Neobyčajný testament a pre deti knižku rozprávok Rybka Belička. Režisér Fero Fenič nakrútil roku 1987 o ňom televízny dokument s názvom Trate života Jozefa Kronera.

Na sklonku života (zomrel 12. marca 1998) pri rozhovoroch do knihy s príznačným názvom Osud tak chcel Jozef Kroner najvýstižnejšie pomenoval tajomstvo svojho úspechu, keď povedal: „Herecké umenie je silné a neopakovateľné v tom, že dokáže človeka očistiť a nasýtiť, ale aj v tom, že ho drží v pochybnostiach, aby nebol spokojný sám so sebou… Herecké umenie dokáže človeka vyzliecť až do úplnej nahoty duše, aby ho potom zaodelo do tých najkrajších šiat, kráľovských… Podstatou môjho herectva je predniesť, ukázať, čo sa vo mne skrýva, deje, ako zápasím so životom, ale aj ako sa z neho radujem. Je to veľká spoveď, dokonca väčšia ako tá v tmavej spovednici kostola, kde svoje hriechy zverujem jednému človekovi. V divadle sa spovedám všetkým, a to ešte na vysvietenom javisku. Jedno viem s istotou - tak ako dokážem rozospievať svoje srdce, tak rozospievam i srdcia divákov. A keď cítim, že im dávam kúsok ľudskosti, tolerancie či bezprostredného humoru, som nesmierne šťastný. Vtedy ďakujem Bohu, že mi dožičil, aby moje poslanie bolo malým apoštolstvom.“ Ako povedala známa maďarská herečka Mari Törőcsiková: „Jozef Kroner žil tak, ako mal žiť, žil tak, ako musel žiť. Patril k ľuďom, na ktorých sa nedá zabudnúť. Je stále medzi nami - ostala tu jeho čistá, úprimná láska.“

Jozef Leikert

Letné aktivity žiakov v Novom Meste pod Šiatrom

Medzinárodný projekt pri Zemplínskej šírave

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom v máji tohto roku odštartovala deväťmesačnú spoluprácu s dvoma ďalšími školami v rámci Programu cezhraničnej spolupráce ENPI Maďarsko - Slovensko - Rumunsko - Ukrajina 2007-2013. Cieľom programu je s podporou Európskej únie vytvárať aktivity vedúce k zintenzívneniu a prehĺbeniu sociálnej a ekonomickej spolupráce medzi regiónmi Ukrajiny a regiónmi členských štátov ležiacich na spoločnej hranici.

Komunikáciou cez šport sa teda rozhodli vyhovieť týmto cieľom vedúci partner projektu Základná škola Jána Amosa Komenského v Michalovciach a jeho partneri užhorodská škola č. 20, ktorá je multifunkcionálnym lýceom s názvom Líder a novomestská slovenská základná škola. Partneri sa dohodli spolupracovať na troch krátkodobých a troch dlhodobých výmenných pobytoch, kde sa stretne po 15 žiakov z každej krajiny. Okrem rôznych disciplín v športe sa zoznámia aj s miestnymi tradíciami a zvykmi, resp. historickými a prírodnými danosťami svojich miest a okolia.

K prvému stretnutiu došlo na Zemplínskej šírave. Je to známa rekreačná oblasť a svojím podnebím patrí k najteplejším oblastiam na Slovensku. Je to zároveň aj druhá najväčšia vodná plocha na Slovensku s rozlohou 33 km² , dĺžkou 11 km, šírkou 3,5 km. Jej priemerná hĺbka je 9,5 m, pričom maximálna hĺbka je 14 m.

V hoteli Merkúr v časti Kaluža, kde prebiehali športové aktivity si okrem výhľadu na vodnú nádrž 45 detí našlo možnosť vzájomne sa zoznámiť. Denné programy, keď hrali floorball, bedminton a plávali v blízkom bazéne, ale aj v samotnej šírave, totiž ukončili večer premietaním prezentácie o škole a kultúrnym programom, obohateným o ľudové piesne a tance. Počasie po nociach síce strašilo búrkami s výdatným dažďom, no počas dňa slniečko umožnilo príjemné túry do okolitých lesov Vihorlatských vrchov. Tie totiž v okolí Zemplínskej šíravy vytvárajú priestor na pešiu turistiku. Žiaci sa tak vydali aj na túru na Vinianske jazero, ktoré vzniklo vytvorením umelej hrádze a privedením vody z Vinianskeho potoka do sedla na úpätí vrchov Marečkovej (401m) a Šutovej (319m). Nevynechali ani známe Morské oko v chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty. Jazero leží v nadmorskej výške 618 m a je štátnou prírodnou rezerváciou s chránenou flórou a faunou. Zatiaľ čo Vinné jazero má rozlohu 8 ha, Morské oko so svojim 13 ha je najväčšie zahradené sopečné jazero na Slovensku. Vzniklo zahradením doliny Okna mohutným zosuvom so šírkou 800 m a dĺžkou 1 900 m. Jeho maximálna šírka je 312 m, dĺžka 775 m a hĺbka 26 m.

Účastníci cezhraničného stretnutia navštívili i mesto Michalovce a zasadli aj do radov divákov kultúrnych programov ako bol Deň Južanov a spevácka súťaž, ktorú usporiadala hosťujúca základná škola J. A. Komenského.

Prvé stretnutie partnerských škôl prinieslo aj prvé priateľstvá, veď po príchode domov si žiaci s novými priateľmi komentovali nielen fotografie, ale aj pochvalné vety o tábore na jednej zo známych sociálnych sietí na internete. Medzi vetami boli aj také, že sa tešia na ďalšie skoré stretnutie.

(jk)

IV. letný astronomický tábor

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom začiatkom júla uskutočnila svoj v poradí štvrtý letný astronomický tábor. Jeho dejiskom bolo tento krát rekreačné stredisko na jednom z kopcov obklopujúcich mesto. Vrch sa volá Várhegy a leží vo výške 300 m na ploche 5 ha, pokrytej ihličnanmi s krásnym výhľadom na oblasť Medzibodrožia a mesto Blatný Potok (Sárospatak), ktoré leží južne. O priazeň počasia počas týždňa bolo postarané až príliš dobre. Teploty počas denných horúčav sa vyšplhali až na 35-38 stupňov Celzia. Nebolo preto prekvapujúce, že hneď po príchode sa účastníci tábora hneď v prvý deň stretli v miestnom bazéne. Ten medzi jednotlivými prednáškami využívali aj v ostatné dni.

Chýbal len jeden účastník, aby mal tábor 20 záujemcov a o jeho medzinárodnú dimenziu bolo postarané účasťou žiakov zo Slovenska a Ukrajiny v rámci cezhraničného projektu, ktorý tu paralelne s astronomickým táborom prebiehal. O prednášateľoch môžeme povedať to isté - bolo tu naozaj medzinárodné zastúpenie. Prvé dva dni sa o odbornú časť prednášok a vzrušujúcich aktivít postarali traja členovia Maďarskej astronomickej spoločnosti Mark Horváth, Ferenc Kővágó a Csaba Sándor. Na úvod oboznámili mladých astronómov v prednáške Zvieratá vo vesmíre s postupnými pokusmi letov zvierat do vesmíru. A tak sa žiaci mali možnosť stretnúť s menom psíkov Lajka, Bielka a Strelka, ale aj šimpanzom Enosom. Aby si vedeli predstaviť let do vesmíru, žiaci si zostavili i vlastnú vodnú raketu. Predtým, než ju však vystrelili, naši prednášatelia ich zaviedli do tajomstiev rádioamatérstva. V noci pred pozorovaním nočnej oblohy sa teda na rádiových vlnách mali možnosť spojiť s amatérmi z iných kútov sveta, aby si vypočuli aj kódy, ktoré títo nadšenci používajú. Ďalší deň sa vystreľovali rakety. Niektoré dievčatká si zaslúžili pochvalu, veď nimi skonštruované rakety bolo možné odstreliť viac ako desaťkrát. Z ekonomického pohľadu pracovali teda úspornejšie ako NASA v programe Apollo. O tomto nákladnom programe USA sa žiaci mali možnosť čo-to tiež naučiť. Po príchode pracovníkov hvezdárne v Michalovciach zo Slovenska pána RNDr. Zdeňka Komareka a Milady Jakubecovej pokračovala séria prednášok na témy Vesmír ako ho nepoznáme, kombinovaný premietaním nezvyčajných obrázkov, ďalej Život vo vesmíre, alebo Alternatívne zdroje energie na Zemi. Veľmi zaujímavou informáciou pre poslucháčov bola prednáška o konci sveta 2012 tak, ako ho predpokladajú rôzni jasnovidci, proroci alebo iní. Obedňajšia prestávka bola využitá na pozorovanie slnečných škvŕn, počas ktorého sa žiaci dozvedeli, že na ďalekohľad musí byť prikrytý filter, aby chránil ich zrak. Večerné hodiny boli využité na vypúšťanie tepelných vzducholodí, ktoré účastníci astronomického tábora vyrobili z obyčajných smetníkových sáčkov. Hľadiskom vybratého materiálu bola váha. Vzducholoď teda musela byť veľmi ľahká. Rozdielna teplota vonkajšieho vzduchu a sušičom nahriateho vzduchu vo vnútri balóna mala zabezpečiť vypustenie lode smerom hore. V niektorých prípadoch sa tak aj stalo, no obrovské horúčavy počas dňa zapríčinili, že večer teplota dostatočne neklesla. Zemplínske osvetové stredisko v Trebišove tiež disponuje astronomickým oddelením s dvoma pracovníkmi, ktorí sa nadšene podujali spestriť pokračovanie odborného tábora. Pani Eva Gimová a Miroslav Tirpák deťom priniesli prednášky o slnečnej sústave a výskume vesmíru od prvého letu človeka až po výskum Marsu budúcnosti. Činnosť Slnka využili deti na výrobu jednoduchých slnečných hodín, ktoré si na voľnom priestranstve aj vyskúšali. Zistili, že meškali. no dozvedeli sa aj to, že ukazovali o hodinu menej len preto, lebo momentálne máme letný čas. V rámci pravidelných nočných pozorovaní oblohy pri splne mesiaca, čo hvezdárov tiež prinútilo používať špeciálne filtre na zatienenie, zvedavé deti mohli vidieť také objekty ako planétu Saturn, krátery na Mesiaci, dvojhviezdy a hviezdokopy. Voľným okom videli súhvezdia letnej oblohy ako Veľký voz v tvare naberačky, Casiopeu v tvare W, labuť s dlhým krkom, letný orientačný trojuholník pozostávajúci z troch hviezd, utvorený spojnicou hviezd Deneb, Altair a Vega zo súhvezdí Labuť, Orol a Lýra.

Mladí účastníci tábora sa nenudili ani po večeroch. Spolu s účastníkmi športového tábora, ktorý tu prebiehal paralelne s astronomickým, predstavili vlastné školy, predvádzali kultúrny program, kreslili, tancovali, spievali karaoke a venovali sa voľno-časovým aktivitám na asfaltovom ihrisku priestranného areálu. Vďaka vhodnej strave päťkrát denne a správnemu pitnému režimu deti nemali zdravotné problémy a my, organizátori, sme radi, že spoločne strávené letné dni s priam tropickou teplotou prežili v pohode s pozitívnymi zážitkami.

Veríme, že poznatky o našej slnečnej sústave a o vesmíre doplnili učivo z fyziky a geografie a prinesú účastníkom tábora zážitok na vyučovacích hodinách v budúcom školskom roku.

(jk)

BÁSNIK SAMOTÁR A BURIČ

K 190. výročiu Janka Kráľa

„Divný Janko“, takto o ňom hovorili pre jeho samotársku, nepokojnú, až vzdorovitú povahu. Vrstovník a súbežec S. Petőfiho Janko Kráľ sa narodil pred 190 rokmi v Liptovskom Mikuláši.

Čoskoro odišiel od otca povolaním mäsiara, z neútulného rodičovského hniezda do sveta, aby sa v ňom započúval do hlasov vlastného vnútra.

Mostíkom, cez ktorý básnik prichádza k čitateľovi, sa stala ľudová pieseň alebo ponáška na ňu. Zároveň svet povestí je mu prostriedkom zobrazenia živej prítomnosti. Na rozdiel od svojich predchodcov nepíše baladu pre jej tragickosť, ale preto, aby ukázal hrdinov zápas s osudom. Piesňové podanie je nielen pozadím Zakliatej panny vo Váhu, ale zohráva svoju úlohu aj vo Výlomkoch z Jánošíka, pričom v popredí je súčasnosť, ktorá vyzýva k naplneniu odkazu tohto ľudového hrdinu.

J. Kráľ má veľa spoločného s hrdinami tejto a ďalších svojich básní. Inšpirujúci vplyv malo aj jeho putovanie po Dolnej zemi v rokoch 1846-1847. Tamojšie prírodné scenérie vychádzali v ústrety jeho básnickým vidinám. K svojej rozpoltenosti sa najväčšmi priznáva v básni Orol: „To moje srdce na dvoje sa kála:/ že túžby horia a vôľa zaháľa“. Keď v rokoch meruôsmych udrel zvon slobody, Kráľ píše na jej oslavu Jarnú pieseň a v Honte nabáda ľud, aby povstal proti pánom. Preto ho väznili v Šahách a Pešti. Báseň Šahy vznikla pod dojmom tejto udalosti. Po rozpustení slovenského dobrovoľníckeho zboru, ktorého bol kapitánom, básnik nastupuje do štátnych služieb a čoskoro odkladá pero.

Janko Kráľ je svojím osobným založením blízky Sládkovičovi, ľudovosť tvorby ho zase spája so S. Chalupkom. Na rozdiel od nich sa však podarilo zavŕšiť iba časť zamýšľaného diela, ktoré navyše ostalo väčšinou v náčrtoch.

Až do roku 1952 sme o tejto útržkovitej časti jeho diela ani nevedeli. Dráma sveta - to je iba dodatočný názov pre nedokončený cyklus veršov, ktorým Janko Kráľ chcel vyjadriť svoje poňatie zmyslu dejín a života, rozpor medzi ideálom a skutočnosťou. Básnik a prorok J. Kráľ, ako to o ňom povedal literárny kritik A. Matuška, stelesnil práve tak chvenie dobového prerodu a súčasného myslenia, ako aj vrstvy svojho vnútra a temné hlbiny svojho ducha. Nasledujúci úryvok nám sugestívne pripomína slávnu Puškinovu báseň Poslanie na Sibír.

(ok)

J. Kráľ

DRÁMA SVETA

(Úryvok)

 „Znám váš lós, bratia, znám vaše myšlienky,

znám, čo súdené, čo má na svete byť.

Sláva vaša je tuhšia ako ten mrak,

vy nemôžete len tak v mrákotách žiť

bez veľkej vôle ako vo väzení,

nastúpi i vám, i vám deň súdený,

nastúpi deň vám a to deň prvší -

dosiaľ len bolo biedne klmačenia.

Čakajte duchy, svet sa popremieňa,

vypustia i vás raz z toho väzenia.“

Slovenské národopisné zbierky v Pitvaroši

Nadlackí gazdovia si v roku 1815 prenajali od kráľovskej komory Pitvarošskú pustatinu. Pretože gazdovstvá mali od domova vzdialené 15 km, árendátori sa snažili postaviť si na pozemkoch trvalé domy. Každoročne obnovovali žiadosť o povolenie vytvorenia urbárskej obce. Komora predpísala na tomto území pestovanie tabaku, čo však odmietli, preto sem komora priviedla nových nájomcov. Árendátori si mohli odkúpiť pôdu v roku 1867. Pitvaroš je odvtedy samostatnou obcou. Tunajší Slováci si zachovávali svoje tradície, založili folklórne súbory a v 80. rokoch 20. stor. si zariadili aj pamiatkový dom Dnes v obci existujú dve národopisné zbierky: zbierka Alžbety Tószegiovej, ktorá vznikla roku 1968, a Pitvarošská slovenská národopisná zbierka, založená v roku 2001.

Slovenská národopisná zbierka Alžbety Tószegiovej

Národopisná zbierka význačnej organizátorky pitvarošských Slovákov Alžbety Tószegiovej je umiestnená v jej vlastnom rodinnom dome. V izbe je zariadená „načisto slovenská pitvarošská chyža”. Tu stojí maľovaná, vyrezávaná „uholná” lavica, nad stolom je majstrovsky opracovaná lampa, napravo posteľ s vankúšmi, okolo na stene visia maľované taniere, „pod zrkadlom je kasňa s troma fiókmi”. Na stenách je niekoľko rodinných fotografií a svätých obrázkov. Zdobenie nábytku v domácnostiach, vyrobeného miestnymi remeselníkmi, v minulosti vždy poukazovalo na majetkový stav majiteľa. Hodnotná je i zbierka rodinných biblií, Tranoscií vo viacerých vydaniach a iných zaujímavých cirkevných kníh. Veľmi krásna a cenná je zasklená parta s „bokrétou” ženícha zo začiatku 20. storočia. Na chodbe je predovšetkým kuchynský nábytok, hlinené hrnce, misky a krčahy pekne poukladané na „kredenci”. Tu dostalo miesto i náradie na spracovanie konopí, z ktorých najmonumentálnejšie sú krosná, ktoré slúžili viacerým generáciám a sú funkčné dodnes. Pri predstavení zbierky nemôžeme zabudnúť ani na 8 bábik, ktoré sú oblečené v pitvarošskom ľudovom kroji, tieto bábiky vyrobila vlastnoručne Alžbeta Tószegiová.

Pitvarošská slovenská národopisná zbierka

Pitvarošskú slovenskú národopisnú zbierku zariadila miestna slovenská samospráva, slávnostné odovzdanie sa konalo 12. augusta 2001. Zbierka sa nachádza v susedstve evanjelického kostola v budove, ktorá bola pôvodne služobným bytom. Pozostáva z dvoch miestností. V prvej miestnosti sú uložené predmety používané v pitvarošských kuchyniach a pri spracovaní konopí. Viaceré kusy ľudového odevu pomôžu návštevníkom vytvoriť si predstavu o tom, ako sa kedysi odievali ľudia na dedine. Tu je inštalovaná i bohatá zbierka tkanín - dominujú biela, modrá, červená a čierna farba a textílie vyšívané hlavne kvetinovým motívom. V druhej miestnosti zariadená výstava imituje zariadenie predných izieb („chyža”) pitvarošských slovenských domov. Nachádza sa tu vkusne maľovaná rohová lavica s nápisom „Gemeri Mihály roku pane 1895 apríla 5”, a „na visoko popravená posteľ”. Na stene sú uložené originálne zarámované rodinné obrazy a maľované poličky. Nesmierne zaujímavé a cenné sú rôzne tlačou vydané cirkevné a školské publikácie.

Podľa publikácie Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku,

Vydavateľstvo Legatum 2009

II. Remeselnícke a gastronomické stretnutie Slovákov v Medzihorí

Obecná a Slovenská samospráva vo Vágašskej Hute usporiadali 14. júla II. Remeselnícke a gastronomické stretnutie Slovákov v Medzihorí.

Malebná obec Vágašská Huta je učupená na niekdajšej hranici historickej Abovskej župy, uprostred zemplínskych lesov, pozdĺž potoka Huta. Členenie osady je ojedinelé. Okolo riečky sa rozkladá Dolina, nad ktorou sa výšia Malý a Veľký breh. Z vrcholov obidvoch brehov sa pred nami otvára mimoriadna panoráma, v jasnom počasí vidieť Fizérsky hrad a vrcholy slovenských hôr.

Osada vznikla v 18. storočí ako sklárska huta, v písomných dokumentoch figurovala ako Prédahegyská huta. Jej prvými obyvateľmi boli hutnícki majstri, neskôr drevorubači, ktorí sem prišli z územia dnešného Slovenska. Pochádzali hlavne z Gemerskej a Oravskej stolice. Následkom ťažby dreva v 18. a 19. storočí tu začali vznikať kopanice, pozemky sa nachádzali roztrúsene po obidvoch stranách Doliny, Malého a Veľkého brehu. Huta pôsobila do roku 1810, keď sa vyčerpali zásoby dreva. Keďže želiari na rumoviskách nemali zabezpečenú existenciu, muži začali vandrovať. Do roku 1920 pracovali ako sklári, obchodovali hlavne s obločnými sklami. Viacerí sa stali drotármi a plátenníkmi. Navštevovali najmä dediny v Medzibodroží, Medzihorí, údolí Hornádu a Sabolčské obce. V zime sa zaoberali drevorubačstvom a zhotovovaním nástrojov z dreva. S vandrovaním prestali približne v 60. rokoch minulého storočia. Pôdu obrábali ženy, ktoré sa zaoberali aj zberom lesných plodov a hríbov. Tie potom predávali na trhu v Blatnom Potoku (Sárospatak) a v Novom Meste pod Šiatrom.

Potomkovia pôvodných slovenských osídlencov si starostlivo chránia zvyky svojich predkov. O tom som sa mohla presvedčiť aj ja, keď som 14. júla pricestovala na II. Remeselnícke a gastronomické stretnutie Slovákov v Medzihorí. Podujatie sa malo začať privítaním remeselníkov v záhrade pri turistickej ubytovni, ale, žiaľ, pozvaní majstri z objektívnych dôvodov neprišli. Škoda, ale na ľutovanie sme nemali veľa času, veď rad-radom prichádzali mikrobusy s členmi vystupujúcich skupín. Ženy, ktoré veselo štebotajúc vystupovali z vozidiel, sa srdečne zvítali s predsedníčkou Slovenskej samosprávy vo Vágašskej Hute Esterou Kissovou, ktorá ako vynikajúca hostiteľka ich hneď pohostila a ubytovala hostí z Kisapostagu. Onedlho sa skupiny spevákov, tanečníkov a muzikantov v prekrásnych ľudových krojoch zoradili pred turistickou ubytovňou. Keď sa ozval zvon rímskokatolíckeho kostola, všetci sa pohli na slávnostnú omšu. Trvalo chvíľu času, kým v horúčave prišli do chrámu, ktorý stojí na strmom svahu. V príjemnom chládku kostola privítal účastníkov stretnutia rímskokatolícky farár Antal Mata z Pálházy, ktorý slúžil slávnostnú omšu. Slovenské náboženské piesne spieval zbor z Baňačky pod vedením Anny Bačkaiovej.

Po slávnostnom obrade sa domáci a hostia presunuli do kultúrneho domu, kde sa uskutočnilo otvorenie výstavy ľudovoumeleckých diel. Prítomným sa v mene organizátorov prihovorila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy E. Kissová, ktorá zvlášť privítala predsedníčku Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy Júliu Kuczikovú. Na úvod poďakovala Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, ktorá im darovala dve figuríny, na ktorých môžu predstaviť krásny miestny ľudový kroj. Výstava pozostáva z predmetov, ktoré používali predkovia miestnych Slovákov počas svadieb. Účastníkov podujatia a delegáciu zo spriatelenej obce Kisapostagu srdečne privítal aj starosta obce Tamás Frank.

Po otvorení výstavy sa všetci presunuli k javisku v záhrade turistickej ubytovne. Tu sa prednesom hymnickej piesne Daj Boh šťastia začal kultúrny program, ktorý oficiálne otvorila Estera Kissová. - Veľmi pekne ďakujeme, že naše pozvanie prijali členovia ženského speváckeho zboru Rozmarín z Baňačky, národnostného speváckeho zboru z Malej Huty, tanečnej skupiny Menyecske (Mladucha) z Nyíru, tanečníci súboru Bodrog z Blatného Potoka a speváčky z Kisapostagu a Vágašskej Huty, - povedala.

Hostia nielen predviedli náročný a pestrý program, ale priniesli aj pohostenie - sladké, alebo slané koláče a zákusky. V pohostinnosti vynikali aj miestni občania, ktorí oduševnene varili v obrovských kotlíkoch guľáš, rybaciu polievku, lečo, bryndzové a kapustové strapačky a iné dobroty. Kým sa na javisku vystriedali všetky folklórne skupiny, hostia v chládku skonzumovali chutné jedlá, ku ktorým organizátori nezabudli servírovať vynikajúce červené víno a pre deti nealkoholické nápoje. Po krátkom čase sa vytvorila vynikajúca atmosféra, ktorá tu vláda aj počas spoločného nácviku tanca, kde si za pomoci tanečníkov súboru Bodrog mohli záujemcovia osvojiť základné tanečné kroky choreografií z tohto regiónu. Remeselnícke a gastronomické stretnutie Slovákov v Medzihorí skončilo tanečnou zábavou.

Andrea Szabová Mataiszová

Rok sv. Cyrila a Metoda otvorili na púti v Nitre

Starobylá Nitra sa 5. júla stala dejiskom otvorenia Roka sv. Cyrila a Metoda, ktorý vyvrcholí v septembri 2013. Otvorenie bolo spojené so slávnostnou svätou omšou, ktorú v rámci celonárodnej púte ku cti dvoch solúnskych bratov celebroval predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Mons. Stanislav Zvolenský. Medzi niekoľko tisíc veriacimi boli aj najvyšší ústavní činitelia, biskupi a kňazi a hostia zo zahraničia.

Pútnikov privítal nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Ocenil ich účasť na slávnosti a prijatie pozvania označil za prejav ich „živej viery“. Povedal tiež, že v živote cirkvi a národa sú výročia, ktoré nemožno obísť bez toho, aby sa na ne zabudlo, pretože by sme sa sami ochudobnili o hodnoty, ktoré nám pripomínajú. Tým, kvôli ktorému putovali do Nitry, je pripomienka 1150. výročia príchodu vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda na toto územie.

Arcibiskup Zvolenský, ktorý bol aj kazateľom, vo svojej homílii pripomenul, že vo sv. Cyrilovi a Metodovi „slávime duchovný základ, ktorý podopiera a zjednocuje naše spoločenstvo“. Označil ich za duchovných otcov kresťanského presvedčenia nášho ľudu, ktorí zjednocujú spoločnosť. V závere odpovedal na to, ako byť v súčasnosti verný a čomu. Odpoveďou je duchovný základ, ktorým je kresťanstvo, posolstvo sv. Cyrila a Metoda a vzťah k Bohu.

Pred požehnaním sa prítomným prihovoril apoštolský nuncius na Slovensku Mons. Mario Giordana. Pútnikom okrem iného povedal, že svätých solúnskych vierozvestcov prosíme o to, aby sa „prihovárali u Boha za našu vlasť i za náš spoločný dom.“

Pozdrav Svätého Otca prezidentovi SR Ivanovi Gašparovičovi, ktorý sa na slávnosti tiež zúčastnil, prečítal riaditeľ Kancelárie Biskupského úradu v Nitre Mons. Štefan Vallo. Na záver svätej omše vystúpil s príhovorom premiér SR Robert Fico. Vyzdvihol tri hlavné odkazy sv. Cyrila a Metoda pre Slovensko a zaželal, aby cyrilo-metodský duchovno-kultúrny odkaz minulosti bol silným impulzom pre obnovu človeka a celej spoločnosti.

Odkaz sv. Konštantína - Cyrila sprítomnila jeho relikvia, ktorú vystavili pred oltárom počas svätej omše. Svätú omšu sprevádzal spevácky zbor Psallite Deo pod vedením Vladimíra Kopca a dychová hudba Nedanovčianka.

Sviatok vierozvestcov si pripomenuli aj evanjelici

Sviatok si pripomenuli aj evanjelici z celého Slovenska. Už vyše sedemdesiat rokov sa stretávajú na hrade Branč v Senickom okrese, kde si okrem Cyrila a Metoda uctievajú aj evanjelických martýrov, ktorí boli pre svoje presvedčenie práve na Branči väznení a mučení. K slávnostnej atmosfére prispel spev detí i zborov a recitácia proglasu z diela svätého Cyrila.

Podľa TK KBS vzs

Mlynky - Podpísali konečnú zmluvu o dofinancovaní

V budove Strediska pilíšskych Slovákov sa 20. júla zišli predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, zástupca štátneho tajomníka Ministerstva ľudských zdrojov Csaba Latorcai a predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Igor Furdík, aby podpísali konečnú zmluvu o dofinancovaní stavby strediska.

Zmluvné strany sa v nej zaväzujú, že slovenská strana financuje projekt sumou 491 939 eur (približne 140 miliónov forintov), kým vláda Maďarska ho podporí sumou 126 miliónov forintov. SR a Maďarsko sa tiež dohodli na konečnom vyrovnanom prefinancovaní všetkých nákladov spojených s výstavbou strediska. Vlastníkom nehnuteľnosti a prevádzkovateľom Strediska pilíšskych Slovákov bude CSS, kým spoluužívateľom objektu budú aj regionálne a miestne slovenské organizácie, najmä Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Slovenská samospráva v Mlynkoch.

Predseda CSS J. Fuzik po podpísaní zmluvy vyjadril svoju radosť z tohto slávnostného aktu a poďakoval Cs. Latorcaimu a I. Furdíkovi za nezištnú prácu celého ich aparátu, vďaka ktorej mohlo dôjsť k dotiahnutiu administratívnej stránky projektu. Ako povedal, na CSS čaká ešte veľa administratívnej práce a konkrétnych úloh s miestnou slovenskou samosprávou i regionálnym kultúrnym strediskom, ktoré budú budovu používať. K dotiahnutiu detailov bude treba zaobstarať aj nábytok pre budovu. J. Fuzik vyjadril nádej, že sa to všetko čím skôr uskutoční a v krátkej dobe dôjde k slávnostnému odovzdaniu budovy.

Predseda ÚSŽZ I. Furdík taktiež vyjadril svoje potešenie z toho, že spoločnými silami sa podarilo dospieť do štádia podpísania zmluvy. Vyjadril želanie, aby sa tento dom stal skutočným domovom, kde budú jeho užívatelia prežívať radostné chvíle.

Štátny tajomník Ministerstva ľudských zdrojov Cs. Latorcai sa vo svojom príhovore vrátil k roku 2008, keď sa najslovenskejšia obec v Maďarsku dostala na titulné strany novín kvôli neradostnej udalosti. Ako povedal, zo sporu dvoch ľudí vtedy chceli podaktorí spraviť národnostný konflikt, nedbajúc na dôsledky. Našťastie vlády dvoch susedných štátov zakročili a spravili všetko preto, aby Mlynky nestratili povesť obce, v ktorej rôzne národnosti stáročia spolunažívajú v pokoji. Vlády sa rozhodli vybudovať vhodné a dôstojné stredisko pre miestnych Slovákov a hoci kvôli krátkemu času venovanému dôkladnému naplánovaniu projektu vznikli rôzne komplikácie, tie sa spoločným úsilím vyriešili a dnes môžeme dať bodku za financovanie projektu. Budova stojí, chýba v nej už iba nábytok a môže dôjsť k dlho očakávanému slávnostnému prestrihnutiu stuhy. Na záver svojho príhovoru sa poďakoval za pomoc slovenskej vláde a vyzdvihol prácu CSS, ktorá počas projektu zobrala na svoje plecia väčšinu starostí, aby si radosti mohli už čoskoro užívať miestni obyvatelia.

Podľa pôvodných oficiálnych správ by k slávnostnému otvoreniu strediska malo dôjsť počas oficiálnej návštevy prezidenta SR Ivana Gašparoviča, termín jeho cesty do Maďarska však zatiaľ nie je známy.

Zlatko Papuček

Čorvášania na Sládkovičovských kultúrnych dňoch

Koncom júna usporiadalo mesto Sládkovičovo XV. Sládkovičovské kultúrne dni, na ktorých sa zúčastnila aj dvanásťčlenná delegácia z Čorvášu.

Spoločná história týchto dvoch lokalít siaha do roku 1994. Vedúci sládkovičovských citaristov Sándor Vígh sa viackrát zúčastnil na citarových táboroch, kde sa zoznámil s vedúcim čorvášskeho citarového súboru Kolomanom Juhászom. Slovenských citaristov neskôr pozvali do Čorvášu, kde mali obrovský úspech. Keď v roku 1998 založili v obci slovenskú samosprávu, začali hľadať možnosti spolupráce na Slovensku. Voľba padla na Sládkovičovo. Nadviazali kontakty s vtedajším primátorom Kornélom Somogyim - a 28. augusta 1999 podpísali dohodu o vzájomnej spolupráci. Odvtedy sa stretávajú 3 - 4 krát ročne.

O vynikajúcich stykoch svedčí ajtohoročná júnová návšteva. Čorvášania pod vedením predsedníčky tamojšej slovenskej samosprávy Alžbety Dimešiovej Hudíkovej odcestovali na Slovensko na troch autách. Organizátori ich po milom privítaní ubytovali v prekrásnom kaštieli. Delegácia sa najprv stretla s členmi klubu dôchodcov, s ktorými zosúladila ich spoločné programy, a potom sa zúčastnila na folklórnom programe Svätojánska noc. Na námestí pred Technologickým inkubátorom Inovatech vystúpili súbor Gyékényes z Malej Mače, folklórna skupina Miestneho odboru Matice slovenskej Sládkovičovo a deti zo Základnej školy s materskou školou Karola Kufnera, domáci citarový súbor Dióhéj a špičkové folklórne súbory Gymnik z Bratislavy a Rába z Győru. V druhej časti programu diváci videli koncert populárneho maďarského speváka Róberta Szikoru.

Druhý deň začali členovia slovenskej samosprávy a Slovenského klubu v Čorváši na termálnom kúpalisku Vincov les, ktoré sa nachádza v chatovej osade Sládkovičova. Poobede sa zúčastnili na súťaži vo varení rybacej polievky a pečení orechových koláčov. Najlepšie halászlé pripravil Ondrej Maglóczky z Čorváša a súťaž o najlepší orechový koláč vyhrali sestry Balážové zo Sládkovičova. V rámci nasledujúceho kultúrneho programu sa konal II. ročník súťaže Talent mesta Sládkovičovo, koncert Adama Ďuricu a Barbary Haščákovej a diskotéka Andora Magyaricsa.

Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čorváši Alžbeta Dimešiová Hudíková nás informovala o tom, že koncom júla budú opäť hosťami Sládkovičovčanov, keď tamojší Klub dôchodcov oslávi 35. výročie svojho založenia. Hostia zo Slovenska pricestujú do Čorváša v septembri na súťaž vo varení rybacej polievky a 24. novembra na slovenský deň.

Andrea Szabová Mataiszová