Výročie, ktoré by nemalo byť zabudnuté

I tento rok je v znamení mnohých významných výročí v dejinách Slovenska. A jedným z nich je i dvestopäťdesiat rokov, ktoré uplynú od narodenia tvorcu prvej spisovnej slovenčiny - Antona Bernoláka - človeka, ktorý hoci sa aj významne zapísal do dejín slovenského národa, bol občas opomínaný ba až obviňovaný z neslovenskosti a povrchnosti pri tvorbe prvého spisovného jazyka. Ozývali sa hlasy, že vraj nabádal, aby sa ľudia učili maďarčinu a aké to bude, až bude ona znieť po celej uhorskej krajine. Nedokonalosť ním vytvorenej slovenčiny vyvrátili mnohí literáti tej doby, najmä básnik Ján Hollý, ktorý popri vlastnej básnickej tvorbe v bernolákovčine do nej prebásnil i väčšinu antickej literatúry. Hoci sa Bernolák cítil vlastencom uhorským a rozhodne nevolal a ani volať nemohol po rozbití Uhorska, nebránilo mu to však, aby si uvedomoval, že krajina potrebuje nevyhnuté reformy. Preto nadšene podporoval tereziánske a jozefínske reformy a vadilo mu, že po smrti cisára Jozefa II. jeho brat Leopold v nich nepokračoval podobne ako si uvedomoval konzervatívnosť uhorskej šľachty, pre ktorú ani Jozef nemohol všetko (čo chcel zmeniť) dotiahnuť do konca. Pre vznik spisovného jazyka tu bol tlak zo strany samotného cisára Jozefa, ktorý zrušil v Uhrách latinčinu ako dorozumievací úradný jazyk a zaviedol nemčinu a zároveň neustále siliace snahy z maďarskej strany - teda nebezpečenstvo z dvoch strán a to germanizácie a maďarizácie. Situácia na Slovensku bola vtedy po stránke jazykovej značne problematická. Nebolo to z dôvodu, žeby chýbala literárna tvorba, i keď nebola spisovná slovenčina. Tvorba tu bola iba často opomínaná, takže to pôsobí dojmom akoby sa v dobe predštúrovskej až na niekoľko (sem-tam) udalostí nič nedialo. Ako vieme, úradnou rečou bola latinčina, takže vedecké spisy, kroniky i časť beletrie boli písané po latinsky, evanjelici písali v bibličtine (majúcej pôvod v starej češtine)” gréckokatolíci a pravoslávni, ktorí používali ako svoj bohoslovecký jazyk staroslovienčinu, uvažovali o jej reformovaní, teda prispôsobení požiadavkám doby, z čoho vznikol plán spoločného jazyka s Rusínmi. A katolícka časť? Tá sa držala hovorovej slovenčiny, kde prevažoval trnavský dialekt. Prečo on? Trnava bola centrom mnohých škôl vrátane univerzity, bolo tu množstvo kláštorov, boli tu tlačiarne. Pravda, na univerzite sa prednášalo v latinčine, ale i tak vzhľadom na to, že prevažná časť katolíckej inteligencie mala väzbu na Trnavu, malo to vplyv na vypracovanosť trnavského dialektu a tak sa dalo predpokladať, že pokiaľ sa ujmú tvorby spisovného jazyka katolíci, vezmú si ho za základ. Z toho vychádzal i Bernolák - preto utvoril prvú spisovnú slovenčinu na základe západoslovenského nárečia, ale keďže si uvedomoval rozdiely medzi jednotlivými nárečiami v krajine, tak ju doplnil o množstvo výrazov z nárečia stredoslovenského. Ako je známe, mnohí romantici nadsadzovali a tak i Bernolák pod vplyvom romantizmu veril (alebo chcel veriť), že slovenčina tu kedysi už bola, ale je iba „tŕním zarastená“. Ako teda hodnotiť Bernolákove snahy? V žiadnom prípade by nemal byt' opomínaný i keď sa jeho slovenčina ujala iba u katolíckej časti. Evanjelici si naďalej podržali bibličtinu, gréckokatolíci a pravoslávni spoločný jazyk s Rusínmi. Anton Bernolák sa narodil 3. októbra 1762 v Stanici na Orave. Vyštudoval teológiu v bratislavskom seminári, ktorý bol v tej dobe jedným z centier pokrokových myšlienok. V roku 1789 napísal po latinsky akúsi učebnicu slovenčiny, vtedy ešte hovorovej, kde sa pokúsil zachytiť jej momentálny stav. V roku 1792 vyhlásil západoslovenské nárečie za spisovný jazyk a rok na to vydal prvú učebnicu spisovnej slovenčiny. V tom roku tiež zakladá spolok zvaný Učené tovarišstvo združujúci pokrokovo orientovaných katolíckych kňazov. Išlo o prvý špecifický spolok v dejinách Slovenska a najpočetnejší vo vtedajších Uhrách. Jeho úlohou bolo šíriť spisovný jazyk, ale tiež pôsobiť na obyvateľstvo, najmä na vidieku, v duchu pokrokových myšlienok, tak ako to chcel cisár Jozef II., podľa ktorého predstáv mali kňazi nielen slúžiť omše, ale i vysvetľovať vidieckemu obyvateľstvu nové metódy v poľnohospodárstve. V roku 1806 zostavil slovník slovensko-česko-nemecko-maďarsko-latinský, kde chcel demonštrovať, že sa slovenčina - čo do slovnej zásoby, ostatným jazykom vyrovná. Nedá sa povedať, že by mal plné pochopenie aj u predstaviteľov katolíckej cirkvi, ale bolo šťastím, že vtedajší ostrihomský arcibiskup Juraj Palkovič bol nadšený vlastenec a ochranca bernolákovcov, známy tiež svojím výrokom: „I keby som sa dostal na Petrov stolec (stal sa pápežom), Slovákom vždy zostanem.“ Anton Bernolák zomrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch a je pochovaný v kaplnke Najsvätejšej Trojice, neďaleko centra mesta.

Vladimír Kasjaněnko

Slovenské dotyky

19. Biblický tábor CSS v znamení jubilejného roka Sv. Cyrila a Metoda

Svätý Jur prijal žiakov s otvorenou náručou

Celoštátna slovenská samospráva usporiadala v polovici júla tradičný biblický tábor vo Svätom Jure pri Bratislave. Pod vedením hlavnej organizátorky Ildiky Klauszovej Fúzikovej sa v rámci snáh zachovávať a zveľaďovať slovenský cirkevný život v Maďarsku zišlo 37 mladých, medzi nimi niektorí aj 19. krát, nakoľko presne toľko táborov sa doteraz uskutočnilo v priestoroch diakonického strediska Agapé. Tento rok boli medzi nimi chlapci a dievčatá z Dabašu-Šáre, Mlynkov, Šápova, Budapešti, Legíndu, Kestúca, Békesszentandrásu, Újhartyánu a Sarvaša vo veku od 3 do 18 rokov.

V priebehu týždňa sa zúčastnili na rôznych činnostiach, zameraných na náboženstvo, jazyk, hudbu a šport, ale navštívili aj múzeá a denne sa duševne obohacovali na svätých omšiach, čím posilňovali nielen svoju identitu, ale aj jazykové schopnosti. Pod vedením Timey Papovej Galdovej a Leventeho Galdu sa v priebehu týždňa naučili hudobnú jednoaktovku s témou života sv. Cyrila a Metoda, ktorú predstavili v miestnom katolíckom kostole posledný deň.

Ako vedúca tábora, I. Klauszová Fúziková povedala, v roku 2013 uplynie 1150 rokov od príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Bolo to narodenie Slovenska pre cirkev, pre kresťanstvo. Preto svätých bratov nazývame našimi otcami vo viere. Je to vzácny poklad, ktorý sa nesie dejinami Slovenska a o ktorý prosíme s úpenlivou prosbou: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“ Misia Sv. Cyrila a Metoda k našim predkom mala z duchovného a kultúrneho hľadiska nesmierny význam a dosah až do dnešných dní. Boli vyhlásení za spolupatrónov Európy a 5. júla v Nitre zahájili jubilejný rok Sv. Cyrila a Metoda. Ako I. Klauszová Fúziková zdôraznila, jubilejný rok je udalosť historického významu pre cirkev, vierovyznanie, vzdelanie, ale aj národné a národnostné povedomie. Mottom tábora sa stala prvá veta prekladu biblického textu Sv. Cyrila a Metoda „Na počiatku bolo Slovo a toto Slovo bol Boh.“

V sprievode Karoly Klauszovej strávili celý deň v Bratislave a spoznávali krásy hlavného mesta svojej materskej krajiny. Kornel Klausz pripravil otázky a úlohy pre kvíz, aby účastníci tábora ukázali, čo všetko sa za týždeň naučili.

Posledný deň sa niesol v znamení súťaží a odovzdávaní balíčkov, ktoré kúpili vďaka sponzorom. Tohtoročný týždňový pobyt v ekumenickom biblickom tábore podporila CSS, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, slovenské samosprávy V. a XI. obvodu Budapešti. Poďakovanie patrí nielen sponzorom, ale aj organizátorom a vedúcim táboru, ktorí usporadúvajú tento týždenný pobyt už dlhé roky.

Program bol bohatý a zaujímavý. Dopoludnia tradične patrili biblickým hodinám a spoločnému spevu, ktoré tvorili duchovnú náplň tábora. Deti teda nielen nadväzovali nové priateľstvá, ale aj upevnili svoj vzťah k Bohu, čo bolo prvoradým poslaním ich pobytu.

V posledný deň navštívil tábor predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Jemu aj veriacim vo Sv. Jure predviedli deti z Maďarska trištvrte hodinový program, ktorý nacvičili počas týždňa so svojimi vedúcimi. Správca kostola Najsvätejšej Trojice Ján Zetocha pochválil deti, ktoré upevnili svoju vieru a vzťah k materskej krajine. Poznamenal, že ich vedomosti o živote spolupatrónov Európy je závideniahodná a z ich aktivity by mohli brať príklad aj veriaci na Slovensku. Posledný deň sa ešte deti zúčastnili na svätej omši, počas ktorej spievali náboženské piesne, ktoré sa naučili v priebehu týždňa. Pochvala nechýbala ani tentokrát a žiaci sa vrátili domov plní nových vedomostí a v nádeji, že sa o rok znovu stretnú vo Svätom Jure, v jubilejnom 20. Biblickom tábore CSS.

(ef)

Deň mesta v Sarvaši

Vyznamenali Eriku Szigetiovú

Pamiatke slovenských osídlencov, baróna Harruckerna a Samuela Tešedíka vzdali hold Sarvašania 23. júla v rámci Dňa mesta. Organizátorom slávnosti boli samospráva mesta Sarvaš a slovenský volený zbor.

Uplynulo 290 rokov odvtedy, ako na spustošené kraje Sarvaša barón Ján Juraj Harruckern zavolal slovenských osadníkov, aby zaľudnili a svojou usilovnou prácou zveľaďovali okolie. O tejto udalosti sa zachoval aj vzácny dokument: zmluva prvých slovenských rodín podpísaná so správcom baróna. Práve deň podpísania zmluvy, 23. júl je každoročne dňom mesta, ktorý vo svojom pozdravnom prejave označil predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán za najväčší sviatok, za narodeniny mesta. „V podstate od tohto dňa sa píšu novodobé dejiny mesta“ - uviedol vedúci slovenského voleného zboru začiatkom slávnosti, ktorá sa konala v Múzeu Samuela Tešedíka.

- Dovoľte mi, aby som vás čo najsrdečnejšie pozdravil pri príležitosti narodenín nášho mesta, pri príležitosti 290. výročia znouosídlenia Sarvaša a 10. výročia postavenia Pamätnej žuly osídlencov pred Starým evanjelickým kostolom - povedal T. Mótyán a privítal Slovákov z Irminčoku, Kardošu, Čabačudu, Kondorošu a Sarvaša. Zvlášť uvítal generálneho konzula SR Štefana Daňa, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, primátora mesta Michala Babáka a hlavného radcu mesta Michala Kiseľa. Po úvodných slovách nasledovali prednášky profesora dejepisu Michala Lásika a historika Štefana Tótha s názvom O prvom storočí novodobých dejín Sarvaša a O Sarvašanoch v kultúrnom hnutí Slovákov. Po vypočutí zaujímavých referátov sa prítomný presunuli pred Starý evanjelický kostol, kde sa uskutočnilo kladenie vencov pri Pamätnej žule osídlencov.

- Stojíme na námestí, kde na nás hľadí história Sarvaša. Veď kedysi tu, na mieste Starého kostola stál kopec, podľa ktorého v stredoveku pomenovali Sarvaš Jelením kopcom (Szarvashalom). Toto je už novodobá história, na ktorú si spomíname, keď prišli na vyľudnené územie z hornouhorských žúp slovenskí evanjelickí osídlenci, ktorí postavili nielen tento kostol, ale neskôr náš génius Samuel Tešedík tu založil prvú hospodársku ekonomickú školu vo vtedajšom Uhorsku. Nielen tí jednoduchí ľudia, ktorí prišli na kočoch a zúrodnili toto okolie a rozvinuli krásne mesto, ale aj ich vedúci intelektuáli patrili k špičke vtedajšej krajiny, na čo, myslím si, toto mesto môže byť hrdé. Môže byť hrdé aj na to, že po pätnástich generáciách je bránou Békešskej župy. Je veľmi sympatické, pekné a sľubné dnešné mesto Sarvaš, kde aj naďalej žije kultúra zakladajúcich predkov. Krásnu školu tu máme, ktorú prevádzkuje Celoštátna slovenská samospráva. Chcem veriť, že takto bude aj v nastávajúcich stáročiach a pre nastávajúce generácie - povedal predseda CSS Ján Fuzik. - Tu, pri Starom evanjelickom kostole, na Pamätnej žule osídlencov je vymyslená kniha histórie, ktorá má 290 strán. 290 rokov píšu Sarvašania novodobú históriu mesta. Koľko osudov, starostlivosti a vôle môže byť v nej? Na tých stranách je žalostný život osídlencov, zúrodnenie pustatín, stavanie mesta, snaha Samuela Tešedíka a jeho potomkov, zbohatnutie mesta, práca remeselníkov a viera sedliakov v lepší život. Sú v nej aj straty, ktoré vznikli v súvislosti s vysídlením. Je však najdôležitejšie, že v Sarvaši prevládala vždy spolupatričnosť, tento pocit sa dedí z pokolenia na pokolenie. Dúfam, že my Sarvašania aj naďalej budeme pracovať na tom, aby naši potomkovia žili v pokoji a láske, k čomu vám prajem veľa úspechov, zdravia a sily - zdôraznil primátor mesta Michal Babák. - Pred desiatimi rokmi sa dostala táto Pamätná žula so svojou krásou sem pred Starý evanjelický kostol, na pamiatku tých, ktorí prišli sem ako prví v 18. storočí. Ich zásluhou je všetko, že sa toto územie, toto mesto skrášlilo. Nech pán Boh žehná ich pamiatke a nech aj vás, ako aj nás požehná všemohúci Boh - povedal predseda Slovenskej samosprávy Tibor Mótyán. Následne sa účastníci pietneho aktu v rámci sviatočného pochodu na hudbu Sarvašskej dychovky vzdali hold znovuzakladateľom mesta. Vďační potomkovia, predseda CSS Ján Fuzik, generálny konzul SR Štefan Daňo, poslanci mestského zastupiteľstva, samosprávy a občianskej sféry, vrátane Kultúrneho spolku sarvašských Slovákov Vernosť, ako aj miestnej slovenskej školy položili vence na pamätnú žulu. Sarvašania si od roku 2002, teda od 280. výročia znovuosídlenia mesta uctievajú pamiatku svojich predkov v rámci Dňa mesta pri pomníku na počesť prvých Slovákov. Pamätník osídlencov je vytvorený zo žuly, dovezenej zo Slovenska, znázorňujúc aj takto pôvod a korene miestnych Slovákov. Vytvorili ju Sarvašan Ján Lestyán Goda a Ladislav Szabó z Galanty.

Poslednou zastávkou účastníkov Dňa mesta v Sarvaši bol Starý evanjelický kostol, kde sa konala dvojjazyčná bohoslužba, na ktorej slovo Božie kázali senior Západobékešského evanjelického seniorátu Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Zsolt Lázár a duchovný Oliver Horváth. Po bohoslužbe mestské zastupiteľstvo odovzdalo Pedagogickú cenu, Cenu za sociálnu prácu a Cenu mesta Sarvaš. Tohoročnú Pedagogickú cenu mohla prevziať učiteľka Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši Erika Szigetiová. Večerný program pokračoval vo Festivalovom dvore, kde v rámci Národnostného divadelného stretnutia sa divákom predstavilo Slovenské divadlo Vertigo letnou veselohrou Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť.

Andrea Szabová Mataiszová

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Zábavka volov

Nedávno som sa tu zamýšľal nad vplyvom kanikuly na maďarskú politickú scénu. Aj som tŕpol, keď som sa premiestnil na juh k Jadranu, na moju Istriu, či mi medzitým niečo svetaborné neujde od brehu Dunaja a Balatonu. Ušlo. Spomeniem iba prejav premiéra Orbána, ktorý hovoril o potrebe súdržnosti. Podľa neho nie je to vec rozhodnutia, ale sily, najmä v prípade takých „poloaziátskych“ národov, akým sú aj Maďari... Mohol som aj ja mľaskať, spolu s kompletnou maďarskou scénou, no namiesto toho som sa desil ešte viac na brehu veľkej slanej vody. Chorvátska vláda totiž nielen rozpráva, ale aj koná tak, že rozhorčuje všetkých. Chce totiž prepustiť Bosne a Hercegovine dva ostrovčeky v Pelječackom zálive (pozrite si mapu: Mali a Veli Školj). Zdvihla sa však vlna rozhorčenia, v rámci ktorej vyzývajú ľudia vládu, aby pustila Srbom div nie Vukovar, ba až ďalej kus, alebo Čiernohorcom niečo po Dubrovník, a Slovincom zasa takzvaný Savudrijský val či nejaké chotáre pri rieke Mura. Tieto témy sa vytiahli v súvislosti s mostom, ktorý by mal spojiť chorvátsku pevninu s polostrovom Pelješac. Takto by sa dal obísť cudzí kúsok v tele Chorvátska: bosniansky Neum a jeho okolie. Ale je tu aj iné riešenie: postaviť cez bosnianske územie koridor. Obe verzie by mali spojiť najjužnejšiu časť Chorvátska s ostatnými časťami - bez prerušenia pri Neume. Toto je hlavná letná téma na chorvátskej scéne, no najväčší vlastenci hovoria priamo o opätovnom spojení chorvátskeho národa. Zabúdajú, že boli pri moci 8 rokov a ani koridor, ani most nepostavili. Zato spreneverili, čo sa len dalo, veď ich premiér Ivo Sanader je v predbežnej väzbe, hoci súd ho teraz na mesiac pustil k moru. Sanaderov námestník Damir Polančec je už odsúdený, práve by mal nastúpiť na osem mesiacov za mreže, ešte sa to pokúša oddialiť lekárskym potvrdením, že má astmu. Treba povedať, že ťažšie sa dýcha aj vláde, lebo ju najnovšie opätovne pridúša Slovinsko: ústupom Záhrebu v kauze Ľubľanskej banky podmieňuje ratifikáciu prístupovej zmluvy Chorvátska s Európskou úniou.

Predstaviť si neviem, ako pod tlakom takýchto hrozieb zvonka a protinárodnej politiky vlády znútra, si môžu Chorváti pokojne namáčať telo v Jadrane, alebo obsluhovať pri tejto istej činnosti turistov! Navyše vtedy, keď im chcú zobrať aj zábavku. V Dalmácii sa totiž chystajú zakázať, dokonca už aj prerušili býčie zápasy. Tzv. „bikijada“ v okolí mesta Šestanovac pri Splite, v oblasti nazývanej Dalmatinska Zagora mala doteraz výnimku spod zákona zakazujúceho týranie zvierat. Vraj ide o tradíciu. Lenže teraz zistili, že tá tradícia siaha iba do roku 1993. Takže ďalší podvod. Zabité zvieratá už nemožno vzkriesiť, ale spoločenstvo dalmatínskych býkov si môže vydýchnuť. No a volovia si musia nájsť inú zábavu...

Šiesty chamuľový festival v Jači

Nádvorie a záhrada kaštieľa Prónayovcov boli 22. júla dejiskom v poradí šiesteho chamuľového festivalu usporiadaného obecnou samosprávou, slovenským a rómskym voleným zborom v Jači (Acsa). Dedina nachádzajúca sa v povodí Galgy na rozhraní Peštianskej a Novohradskej župy hostila množstvo záujemcov z viacerých kútov Maďarska.

Keď sa Jačania pred šiestimi rokmi rozhodli deň venovať starodávnemu jedlu chamuli, či ganci, ani nepomysleli na to, že o tento skvost slovenskej gatsronómie prejaví záujem obrovské množstvo záujemcov. Vzhľadom na to, že v tomto roku usporiadali už šiesty festival, stáli návštevníci si všetko našli na svojom mieste: stany s tetkami, ktoré pripravovali hlavného aktéra festivalu, ako aj javisko, na ktorom sa rad-radom vystriedali folklórne skupiny z okolitých slovenských, maďarských a nemeckých obcí. Barokový kaštieľ Prónayovcov je cez rok zatvorený a pre verejnosť ho otvoria iba príležitostne. Jednou z týchto príležitostí bol aj chamuľový festival, na ktorom sa záujemcovia mohli pokochať v zašlej sláve dávnych zemepánov Jače. V priestoroch kaštieľa pripravili výstavy, pomocou ktorých chceli priblížiť nielen život zemepánov, ale aj obyvateľov, nakoľko jednu miestnosť zariadili materiálnym dedičstvom tunajších obyvateľov. Mohli sme sa pozrieť, ako mali zariadené svoje sedliacke domy a na bohatej výstave miestneho kroja sme sa dozvedeli, ako sa obliekali na jednotlivé príležitosti. Okrem toho sa tu nachádzala aj mini výstava o histórii rodiny, ktorá pochádza zo Slovenského Pravna v Žilinskom kraji.

Novinkou však bolo, že k organizátorom sa v tomto roku pridala aj spoločnosť, ktorá vlastní neďaleký kaštieľ Patayovcov, ktorý obnovili a verejnosti sprístupnia v týchto dňoch. Kaštieľ dal postaviť barón Prónay na začiatku minulého storočia pre svoju dcéru a jej rodinu, avšak rodina sa tam nemohla natrvalo usadiť, nakoľko prišli vojny a následné spoločenské zmeny.

Starosta obce Rezső Szekeres vo svojom privítacom prejave vyzdvihol, že sviatky, akým je chamuľový festival pre Jačanov a ich hostí, zohrávajú dôležitú úlohu v živote ľudí, „sú určitým spestrením monotónnosti všedných dní a pracovných povinností...“ Starosta obce nadväzujúc na nemeckého filozofa Schopenhauera konštatoval, že „málokedy myslíme na to, čo máme, častejšie však na to, čím nedisponujeme. Nech je tento deň sviatkom toho, čo máme. Tešme sa jeden druhému a širokej palete pestrých programov,“ dodal R. Szekeres.

Podpredseda maďarského parlamentu, poslanec tohto volebného obvodu Péter Harrach pripomenul, že význam festivalu vidí v tom, že tí, ktorí predtým ani nepočuli o Jači, prostredníctvom tohto podujatia môžu spoznať krásne historické prostredie sídla bývalých zemepánov osady a zároveň ochutnať špeciality miestnej slovenskej gastronómie, ktorá je organickou súčasťou pestrej kultúry krajiny. O výstavbe a samotnom projekte v kaštieli Patayovcov v Jači hovoril technický riaditeľ kaštieľa v Ture Zoltán Szőke, ktorého tím pripravoval nový vzhľad kaštieľa. Ako povedal, množstvo problémov sa vyskytlo počas obnovy a je ešte čo urobiť, ale čochvíľa ho budú môcť využívať umelci, nakoľko tam plánujú usporiadať plenér pre rôzne druhy umenia. Samozrejme, v kaštieli je vytvorená aj možnosť na ubytovanie a oddych a jeho majitelia plánujú tam usporiadať aj špecifické festivaly.

Medzitým šikovné ženy už od rána pripravovali typické jedlo tohto kraja chamuľu, čo je v podstate zemiaková kaša ochutená tvarohom, makom, alebo dusenou kapustou. Hostia však mohli ochutnať aj perkelt z diviny a pečeného vola, ktorého priniesli až z mesta Pilis.

Program sa začal meditáciou, v rámci ktorej dekan miestneho evanjelického zboru Adam Mekiš pred požehnaním podujatia a obecenstva zdôraznil významnú rolu rodu Prónayovcov nielen v živote Jače, ale aj evanjelickej cirkvi v Maďarsku vôbec, v ktorej nejeden člen tejto rodiny zastával dôležitú svetskú funkciu. Potom už odštartoval kultúrny program, v ktorom vystúpili speváci a tanečníci z Jače, Kirťu, Ďurky, Vacova. Program bol bohatý a pestrý: ľudovú hudbu vystriedala populárna, ľudový tanec moderný, ľudový spev náboženské piesne, teda diváci sa zabávali výborne.

Záujemcovia sa mohli povoziť na koči, za symbolickú cenu ochutnať hore uvedené špeciality, alebo si pozrieť barokový evanjelický kostol, ktorý bol dejiskom večerného koncertu skupiny Music Mosaic. Pre deti pripravili dom hier našich starých rodičov, v ktorom sa dobre zabávali aj ich rodičia. Kto by si nechcel vyskúšať, ako sa naháňajú kolesá, alebo sa prejsť na „bocianích nohách“? Ak niekto mal chuť, mohol ochutnať vína v pivnici kaštieľa, alebo len tak sa prejsť v záhrade kaštieľa, aby trochu pričuchol k životu zašlých čias.

Eva Patayová Fábiánová

Medzinárodný deň mládeže

Každý rok 12. augusta sa slávi Medzinárodný deň mládeže. Cieľom tohto dňa je upriamiť pozornosť na problémy, ktoré obzvlášť trápia mladých ľudí a podporiť aktivity, ktoré by situáciu mladých vo svete mohli zlepšiť. Mladí ľudia sú ochotnejší vykonávať dobrovoľnícku prácu oveľa viac ako ktorákoľvek iná veková skupina. Aj keď je mládež často spájaná s nedostatkom zodpovednosti, ľahostajnosťou, konzumným spôsobom života, drogami či kriminalitou, za mnohými zrekonštruovanými ihriskami a pamiatkami, finančnými zbierkami na pomoc ľuďom v núdzi alebo voľnočasovými aktivitami a tábormi pre mladších kamarátov stojí práve ich iniciatíva a odhodlanosť. Pozitívny potenciál mladých ľudí, ich nadšenie meniť svet a odvahu zasadiť sa za správnu vec chce pri príležitosti Medzinárodného dňa mládeže ukázať v našej materskej krajine Rada mládeže Slovenska. K využitiu a rozvíjaniu svojho potenciálu sú mladí ľudia povzbudzovaní v detských a mládežníckych organizáciách. Ich celoročná systematická činnosť pokračuje v letných mesiacoch najmä tábormi.

Dňa 18. 12. 2009 OSN vyhlásila rok 2010 za Medzinárodný rok mládeže. Hlavnou témou roka sa stal Dialóg a vzájomné porozumenie. K základným cieľom roka patrili podpora medzigeneračného dialógu a porozumenia, propagovanie myšlienok mieru, rešpektovania ľudských práv a slobôd i solidarity. Zámerom roka bola postupujúca plná a efektívna participácia mládeže vo všetkých oblastiach spoločnosti a spolupráca sektorov spoločnosti s mládežou a mládežníckymi organizáciami v snahe lepšie porozumieť potrebám a záujmom mládeže, ako aj jej spoločenskému prínosu. Oficiálne rok štartoval 12. augusta 2010 na Medzinárodný deň mládeže a trval do augusta 2011. Do konca roka sa uskutočnilo niekoľko medzinárodných akcií, z najvýznamnejších spomeňme 5. svetový kongres mládeže v Istanbule a Svetovú konferenciu o mládeži v Mexico City. Obe zhromaždenia zamerali svoju pozornosť na mládež a trvalo udržateľný rozvoj v kontexte miléniových rozvojových cieľov. Medzinárodný rok mládeže podporuje i Európska komisia a Rada Európy.

O podujatiach sa viac dočítate po anglicky na portáli http://www.youthforum.org/, po slovensky na http://mladez.sk/ a maďarskú verejnosť informujú na stránke http://www.unesco.hu.

(ef)

Pokračovanie športových aktivít žiakov troch krajín

Ako sa už milí čitatelia nášho národnostného týždenníka mohli dozvedieť, Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom - Sátoraljaújhely v máji tohto roku odštartovala deväťmesačnú spoluprácu s dvoma ďalšími školami v rámci Programu cezhraničnej spolupráce ENPI Maďarsko - Slovensko - Rumunsko - Ukrajina 2007-2013. Cieľom programu je s podporou Európskej únie vytvárať aktivity vedúce k zintenzívneniu a prehĺbeniu sociálnej a ekonomickej spolupráce medzi regiónmi Ukrajiny a regiónmi členských štátov ležiacich na spoločnej hranici.

Komunikáciou cez šport sa teda rozhodli vyhovieť hore uvedeným cieľom vedúci partner projektu ZŠ Jána Amosa Komenského v Michalovciach a jeho partneri užhorodská škola č. 20, ktorá je multifunkčným líceom s názvom Líder a novomestská slovenská základná škola. Partneri sa v rámci projektu s názvom Friednship - connect the nations, t.j. Priateľstvo spája národy dohodli spolupracovať na troch krátkodobých a troch dlhodobých výmenných pobytoch, kde sa stretne po 15 žiakov z každej krajiny. Okrem rôznych disciplín v športe sa zoznámia aj s miestnymi tradíciami a zvykmi, resp. historickými a prírodnými danosťami svojho mesta a jeho okolia.

K druhému stretnutiu došlo v Novom Meste pod Šiatrom - Sátoraljaújhely. Mesto Sátoraljaújhely sa nachádza v severo-východnom kúte Maďarska, asi 55 km od partnerského mesta Michalovce a 100 km od užhorodského partnera na Ukrajine. 15 žiakov z každej školy sa stretlo v rekreačnom stredisku na jednom z kopcov obklopujúcich spomínané mesto. Kopec sa volá Várhegy a leží vo výške 300 m na ploche 5 ha, pokrytej ihličnanmi s krásnym výhľadom na oblasť Medzibodrožia a mesto Sárospatak, ktoré leží južne. Počasie bolo počas celého týždňa priaznivé, horúce. Teploty sa vyšplhali až na 35-38 stupňov Celzia. Nebolo preto prekvapujúce, že hneď po príchode sa účastníci stretli v miestnom bazéne. Ten neobchádzali ani v ďalších dňoch.

Bohatý program obsahoval množstvo športových aktivít. Hlavným dopravným prostriedkom pre tých zdatnejších boli bicykle a pre menej zdatných autobus. Rieka Bodrog pri obci Felsőberecki ponúkla nezabudnuteľný zážitok zaplávať si i plaviť sa v nej na kanoe. Žiaci pod dozorom dospelých sa mohli oboznámiť so športom, v ktorom sú maďarskí športovci naozaj na olympijskej úrovni.

Pešou túrou cez hory sa žiaci dostali ďalší deň na tzv. Vysoký kopec - Magashegy, o ktorom je známe, že na ňom vybudovali atraktívny zábavný park a športové centrum. Tam si naši mladí športovci vyskúšali bobovú dráhu. Jej úplná dĺžka je 2275 m a zjazdová vetva dosahuje 1775 m, ktorej 500 metrov dlhá stúpajúca časť vedie na vrcholec paralelne so sedačkou. Dráha začína v lesnatej časti. Kým vozíky sú na vrch ťahané elektrickým motorom, dolu ich poháňa gravitácia. Rýchlosť si žiaci mohli regulovať pákami na vozíkoch. Takýmto spôsobom sa rýchlosť spúšťania stala optimálnou tak pre najmenších ako aj najväčších, či už jazdili po dvoch či po jednom. Na nástupnej stanici na krátkej trase zastavuje vozíky brzdiaca dráha po dĺžke 6-10 metrov. V prípade, že sa žiakom z partnerských krajín dostatočne nedvihla adrenalínová hladina, bola tu možnosť vyskúšať si lezenie po lanách. Záujemcovia tu môžu prekonať svoje fyzické i psychické sily. Takýmto spôsobom sa účastníci podujímajú na tzv. meranie fyzickej a mentálnej sily a zároveň sa obohacujú zážitkami počas postupovania sústavou lanových trás, ktorú nakoniec zdolajú. Prežívajú aj také situácie, ktoré doteraz prežívali nanajvýš ich obľúbený hrdinovia románov, alebo filmové hviezdy v rámci ich vzrušujúceho príbehu. Park dobrodružnej lanovej túry sa odporúča nie len mladým, ale každej vekovej kategórii. Nechýbal na nej teda ani sprevádzajúci dozor. Odvážlivci sa v záujme bezpečnosti zúčastnili na školenií, v rámci ktorého sa naučili správne používať bezpečnostnú techniku. Aj naši si tak osvojili poznatky zo základov alpinistickej techniky. Malé deti sa môžu zúčastniť na túrach len v bezpečnostnej výške od 130 cm. Jednotlivé trasy sa prechádzajú počas 30-40 minút. V prípade kombinovanej trasy je to asi 60-80 minút. Ďalšou atrakciou parku je niečo, čo by človek nečakal. V Maďarsku, v lyžiarskom športe menej známej krajine, nájdete práve na tomto kopci lyžiarsku zjazdovku, fungujúcu aj v lete. Je vybavená aj šmýkačkou. Zážitok z lyžovačky a šmýkačky na tejto umelej lyžiarskej dráhe je porovnateľný so zážitkami zo snežných svahov. Počas prípravy technického plánu sa kládol hlavný dôraz na bezpečný zjazd so zreteľom hlavne na to, aby zariadenia na trase neboli prekážkou zábavy a chránili prostredie. Naši športovci sa teda mali možnosť spúšťať umelým lyžiarskym svahom na tzv. tuby, nafukovacích kolesách. Vyhliadková veža z vrchu kopca, kde sa možno dostať sedačkou, zasa ponúka nádherný výhľad na tokajskú oblasť. Na vrchole kopca si totiž môžete vychutnať krásnu panorámu na vrchy, mesto, Medzibodrožie, oblasť Hegyalja i smerom na Slovensko.

V ďalší deň sme navštívili Blatný Potok - Sárospatak. Kúpele Végardó tu poskytujú možnosť odpočinku, uzdravenia, ako aj uvoľnenia a relaxu. Na veľmi cennú termálnu vodu tu narazili výskumným vrtom v roku 1959. Kúpele dnes očakávajú hostí v obnovenom prostredí a s rozšírenými službami. Naši mladí účastníci si mohli vyberať medzi mnohými bazénmi s liečivou vodou, ktorá má teplotu 38 °C a je v nej veľké množstvo minerálnych látok, ako napríklad vápnik, horčík, síran sodný, ale nachádza sa tu aj fluórová termálna voda. Je tu aj plavecký bazén, bazén pre neplavcov, detský bazén, bazén Acapulco s plochou 500 m2, rozdelený na tri časti, ako aj multifunkčný bazén na viaceré účely.

45 účastníkov tábora sa však nenudilo ani po večeroch. Spolu s účastníkmi astronomického tábora, ktorý tu prebiehal paralelne so športovým, sa večer čo večer prezentovali školy, dávali kultúrny program, kreslili, tancovali, spievali karaoké a venovali sa kolieskovému korčuľovaniu na asfaltovom ihrisku priestranného areálu. Vďaka strave päťkrát denne a správnemu pitnému režimu sa deťom nestalo nič vážnejšie a sme radi, že spoločne strávené letné dni s vysokou teplotou prežili s pozitívnymi zážitkami.

Veríme, že ako hosťujúci partner sme priateľstvo, ktoré je aj v názve projektu, ešte viac utužili a pokračovanie bude aspoň také úspešné, ako tomu bolo začiatkom tohto júla.

(jk)

Zo Zemplína pod Vyšehrad

Na slovíčko so slovenčinárkou Monikou Oprendekovou

Vo Vágašskej Hute Oprendekovcov vari každý pozná. Nie náhodou, totiž Etelka Oprendeková bola v rokoch 1995 až 2002 predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy. Už v tom čase miestni Slováci starostlivo chránili zvyky svojich predkov a robia tak dodnes - o tom som sa mohla osobne presvedčiť na II. Remeselníckom a gastronomickom stretnutí Slovákov v Medzihorí. V radoch početného publika som si všimla mladú ženu s dcérkou, ktorá sa snažila so záujmom sledovať program, čo sa jej však nie vždy darilo. Občas sa musela viac venovať dvojročnému dievčatku. Poprosila som predsedníčku Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, riaditeľku Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom Júliu Kuczikovú, aby mi ju predstavila. Zhodou okolností to bola dcéra bývalej predsedníčky miestneho slovenského voleného zboru Monika Oprendeková.

Ukázalo sa, že Monika je tu práve na návšteve a tak využila možnosť a prišla si spolu s celou rodinou pozrieť jedno z najväčších miestnych slovenských podujatí. Dozvedeli sme sa, že pochádza z Vágašskej Huty, zo slovenskej rodiny. Jej mama sa narodila v susednej maďarskej obci Kovácsvágás, kde o slovenskom jazyku ani len nechyrovala. Osud ju ako osemročnú zaviedol do Vágašskej Huty, kde si v miestnej základnej škole začala osvojovať spisovnú slovenčinu. Vo Vágašskej Hute ju našla aj láska, vydala sa za Belu Oprendeka. Svoje deti zapísala do miestnej základnej školy, kde do roku 1982, prebiehalo vyučovanie slovenčiny. Po zrušení miestnej školy jej deti navštevovali Základnú školu s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom.

Monika mala troch súrodencov, dve sestry a jedného brata. Najstaršia sestra bola v polovici 70. rokov v Slovenskom gymnáziu v Budapešti spolužiačkou predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika. Po maturite sa zamestnala v cestovnej kancelárii a žije v Érde. Druhá sestra sa vydala do Hidasnémeti, chcela byť colníčkou, ale, žiaľ, zomrela skôr, ako sa mohol splniť jej sen. Brat je podnikateľom v Érde.

Monika Oprendeková dokončila základnú školu v Novom Meste pod Šiatrom, v štúdiu pokračovala na slovenskom gymnáziu v Budapešti, kde jej triednymi profesorkami boli Anna Kováčová, v súčasnosti riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, a Anna Békásiová. V prvom ročníku boli trinásti, ale maturovali len piati. Popri štúdiu sa venovala ľudovému tancu. Do slovenského ľudového súboru ju pozvala choreografka školy Eva Szilágyiová Šubová, ktorá tiež pochádza z Vágašskej Huty. S tanečníkmi vystupovala nielen v hlavnom meste, ale aj na okolí. Po maturite začala pracovať v jednom budapeštianskom hoteli. Raz sa v meste náhodou stretla s učiteľkou Monikou Szelényiovou, ktorá jej povedala, že onedlho odovzdajú novú budovu školy a internátu pri Arpádovom moste, kde budú potrebovať vychovávateľov. Prihlásila sa. Riaditeľka internátu Katarína Mészárosová Sárköziová jej ponúkla miesto pomocnej vychovávateľky. Popri práci diaľkovo absolvovala štúdium slovenčiny na Vysokej škole Gy. Juhásza v Segedíne. Monika okrem slovenčiny ovláda aj nemecký jazyk a istý čas ju lákala práca v zahraničí. Odišla na deväť mesiacov do Nemecka, za opatrovateľku detí. S prácou bola spokojná, ale chýbala jej rodina a priatelia. V tom čase zomrela jej sestra, čo urýchlilo jej rozhodnutie vrátiť sa domov. Mala tridsať rokov a chcela si nájsť prácu, ktorá by zodpovedala jej vzdelaniu. Náhodou sa dozvedela, že v Kóšpallagu hľadajú učiteľku slovenského jazyka. Keďže ju už nelákalo hlavné mesto, ale skôr život v lone prírody, ktorý by jej pripomínal rodný kraj, neváhala a prihlásila sa. V roku 2003 začala vyučovať slovenčinu v kóšpallackej materskej a základnej škole, kde mala spočiatku osemdesiat žiakov. Popri slovenčine, v rámci predmetu slovenská vzdelanosť, učila deti aj základy slovenského ľudového tanca. Pomocné materiály dostala od učiteliek budapeštianskej slovenskej školy Moniky Szelényiovej a Evy Szilágyiovej Šubovej. V lete zbierala prvky ľudových tancov, ktoré zaradila do choreografií a nacvičila ich s deťmi. Miestni Slováci jej veľmi ochotne pomáhali. Školský súbor pozývali na všetky obecné oslavy. Toto plodné obdobie trvalo do roku 2009, keď v Kóšpallagu zrušili vyučovanie slovenčiny. Z ťažkej situácie sa opäť pomerne rýchlo dostala vďaka náhode. Na jednom podujatí sa zoznámila s budúcim manželom, ktorý pochádza z nemeckej rodiny z Kismarosu. Narodila sa im modrooká, plavovlasá dcérka Lucia. Tak má Monika v súčasnosti jedinú malú „žiačku“, ktorej venuje všetok svoj čas. Je pre ňu samozrejmé, že ju primerane jej veku učí slovenské ľudové piesne a keďže nikdy nie je skoro začať v deťoch vytvárať vzťah k tradíciám ich predkov, už teraz s ňou chodieva na slovenské podujatia.

Andrea Szabová Mataiszová

Mnohostranná osobnosť

Pred 150 rokmi sa narodil G. Maršall-Petrovský

Význam Gustáva Maršalla-Petrovského (1862-1916) pre slovenskú literatúru a kultúru bol dlhý čas nedocenený. Toto nedostatočné hodnotenie ako prvý uviedol na správnu mieru Peter Andruška vo svojej rozsiahlej a obsažnej práci Dolnozemské aspekty slovenskej kultúry, kde tomuto autorovi priznáva miesto v nadslovenskom kontexte, resp. v americko-slovenských súvislostiach ako spolutvorcovi národno-emancipačných úsilí Slovákov v zámorí. G. Maršall-Petrovský študoval na gymnáziách v Novom Sade a Sarvaši a v štúdiach pokračoval na právnickej akadémii v Prešove, kde bol pre údajný panslavizmus vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Podobný osud ho stihol neskôr vo Viedni, kde študoval medicínu. Aby sa vyhol väzeniu, v roku 1892 odišiel do Spojených štátov amerických, kde pôsobil ako novinár a spisovateľ až do svojej smrti.

Literárne debutoval po príchode do Viedne. Jeho ambície vytvoriť žáner spoločenskej novely podľa vzoru Turgeneva a Vajanského našli výraz v knižke Novely. Maršallova próza sa prikláňa k realistickej línii, avšak sú v nej badateľné romantické prvky. Dej jeho noviel sa odohráva v mestských salónoch a vidieckych panských kaštieľoch. Súdobá literárna kritika na Slovensku mu vyčítala bizarnosť vkusu a nedostatok opravdivého citu a poézie. Po príchode do USA Maršall vydal dobrodružný historický román Jánošík, kapitán horských chlapcov (1894), poznamenaný romanticko-fantazijnými motívmi. Umelecky náročnejšie sú jeho poviedky zo života amerických Slovákov, ktoré zhrnul do knižky Spod závejov amerických (1906). P. Andruška vo svojom vyššie citovanom diele vyslovil zaujímavý názor, že totiž keby Gustáv Maršall mal bohatšie slovenské jazykové zázemie, keby jeho texty neboli zväzované dolnozemským prostredím a jeho jazykovými limitmi, „mohol to byť veľkodychý autor s tvorivými výsledkami nad rámec vtedajšej nielen slovenskej, ale aj uhorskej, ba európskej prózy.“

Osobitnú pozornosť si zasluhuje novinárska činnosť Maršalla-Petrovského v Amerike, ktorou prispieval ku kultivovaniu obsahovej, jazykovej a štylistickej úrovne vydávaných novín. Maršalla zaujímali aj otázky univerzálneho charakteru, všíma si témy socializmus a kresťanstvo, svetový mier a pod. Toto zameranie dokazujú jeho pôvodné práce, ako aj preklady zo svetovej literatúry. Podľa hodnotenia Jána Kmeťa Maršallovým dielom sa začal plnšie utvárať dolnozemský regionálny variant slovenskej literatúry. Ako píše literárny vedec a kritik M. Harpáň, Maršall patrí medzi prvých slovenských spisovateľov narodených na Dolnej zemi, takže sa mohlo očakávať, že v jeho prózach bude tento priestor plnšie znázornený. No možno práve preto, že mu dolnozemské priestory boli životnou každodennosťou, necítil potrebu literárne ich ozvláštňovať, ako napríklad Ján Čajak.

K tejto oblasti sa pripája aj Maršallovo pôsobenie v oblasti ľudovýchovnej a osvetovej. Zaslúži si zmienku ako autor viacerých praktických príručiek. Zostavil učebnicu slovenčiny pre Nemcov a orientačnú brožúru v angličtine poskytujúcu základné informácie slovenským prisťahovalcom do USA. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia vydavateľstvo Obzor v Petrovci vydalo jeho súborné prozaické dielo v štyroch zväzkoch.

(kní)

Spomienky na Hanu Ponickú

„Hana Ponická píše o nevyslovených údivoch a rozpakoch zjavovaných v zábleskoch čistých očí detí, a tak doznieva prežitá skutočnosť v nás. [...] Zároveň si uvedomí, že to, čo bolo, už nikdy nebude. A tak v túžbe, ktorá nie je ničím iným ako prejavom večného odboja človeka proti zániku a smrti, zafixúva podľa svojich možností uplynulé,“ dočítame sa v predslove knihy Halúzky.

Tieto slová môžeme považovať za životný cieľ, o ktorý sa spisovateľka vo svojej literárnej tvorbe snažila. Nositeľka štátneho vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra I. triedy a signatárka Charty 77 by 15. júla oslávila svoje 90. narodeniny. Prozaička, prekladateľka, redaktorka a disidentka študovala v Košiciach, v Martine, v Banskej Bystrici a v Bratislave. Trikrát sa vydala: za Štefana Žáryho, Jána Kostru a za Jaroslava Šolca.

Hana Ponická pochádzala zo vzdelanej rodiny, od malička bola spätá s literatúrou. V jednom zo svojich článkov v Slovenských pohľadoch sa sama priznala: „Z časopisov, ktoré odoberali moji rodičia ešte za prvej republiky v Košiciach, som pravidelne čítala (najprv slabikovala) Slniečko. [...] Keď sme už prestali odoberať Slniečko, ale najmä keď som sa už ako gymnazistka začala oboznamovať so slovenskou literatúrou, siahla som zvedovo i po Slovenských pohľadoch. [...] V škole nám toho veľa o našej literatúre nerozkladali, takže som si vedomosti o nej dopĺňala čítaním súčasných i starších slovenských autorov [...]. U mladých generácií víťazí to, čo je zaujímavé, nevnucované a svojským spôsobom pekné.“

Knižne debutovala v oblasti detskej literatúry knihou rozprávok Slávikove husličky v roku 1953. Najznámejšia je však séria knižiek pre najmladších čitateľov O Štoplíkovi. Inšpirovali ju deti z prvého manželstva Lucia, Katka a Juraj. Paralelne sa venovala aj literatúre pre dospelých, avšak kvôli nesúhlasu s kultúrnou politikou vtedajšieho režimu bola od roku 1977 literárne odmlčaná. Vo svojich novelách a dokumentárnych prózach si pospomínala o. i. na Boženu Slančíkovú Timravu, Elenu Maróthy - Šoltésovú, Teréziu Vansovú alebo na Dominika Tatarku, ktorých aj osobne poznala.

Okrem vlastnej tvorby sa venovala aj prekladom beletrie a básní z francúzštiny, maďarčiny, taliančiny, nemčiny a zo slovenčiny. V rozhovore s Františkom Mihályom z Novohradských novín povedala, že svetonáhľad zahraničných autorov jej dodával silu vzoprieť sa režimu: „Predtým ovplyvnená tradičnou slovenskou lyrizovanou prózou, ktorá vznikla vlastne ako únik od horúcich tém v krízových obdobiach, som sa i pod vplyvom odvahy maďarských spisovateľov k pravde čoraz väčšmi začala zaoberať myšlienkou pravdivo a krásne opísať všetko, čo a ako to okolo seba vidím, cítim.“ Ďalej sa priznala, že maďarská revolúcia jej dodala chuť kriticky vnímať aj diania vo vtedajšom Československu.

V rozhovore s Antonom Seleckým pre Slovenský denník si spisovateľka takto pospomínala na svoje citové rozpoloženie v spomínanom období: „Boh káže odpúšťať a prijímať zlo nielen od tých, ktorých máme radi, ale aj od tých, ktorí bojujú proti nám. [...] Viem, že láska sa zapaľuje jedna od druhej, že dôležitá je prax, nie teória. [...] Viera je pre mňa nie obmedzením, ale oslobodením, sprostredkovaním odpustenia.“

Pani Ponická sa často vracala do svojho lukavického mlyna, aby hodnotila, uvažovala a v neposlednom rade tvorila. F. Mihályovi sa podarilo zvečniť toto puto k Novohradskému kraju: „Stále sa vraciam na Novohrad, každý rok aspoň dva - trikrát. Halič, Ábelová, Tuhár, Budiná, Divín, Tomášovce, Kokava, Lučenec, Rároš, Ružiná a ďalšie obce, dedinky, samoty, lazy, ktoré som poznala v detstve, mladosti i neskoršie, ktoré poznali i moji predkovia, to je súčasť môjho najhlbšieho vnútorného života. Samozrejme, i s dejmi, ktoré tým krajom prešli, s ľuďmi, z ktorých nejeden už dostane odo mňa len kytičku na hrob. Niekedy sa až divím, ako je možné, že všelikde som žila a nevrátila sa navždy ta, kde som poznávala svet cez lásku a dôveru najbližších, no nejde len o citové poryvy. Sledujem život, ako sa i tam rozvíja a veľmi si želám, aby naši Novohradčania ostali akí vždy boli, aby naďalej sa riadili zákonom miery, a pokiaľ možno i zákonmi najvyššími, nepísanými.“

Spisovateľka zomrela 21. augusta 2007 v banskobystrickej nemocnici vo veku 85 rokov. Pochovaná je v rodnej Haliči. Uznávaný literárny vedec Peter Zajac, krátko po jej smrti do časopisu Týždeň napísal: „Hana Ponická si vyvzdorovala svoju hviezdnu chvíľu doslova na vlastnom živote. Práve to treba povedať v okamihu, keď sa jej život mení na spomienku. Lebo to sa podarí na Slovensku len nemnohým.“

Atila Rusnák

Spolok ľudového tanca Komlóš má opäť nové vedenie

Spolok ľudového tanca Komlóš (bývalý Folklórny súbor Komlóš) mal koncom júna zasadnutie, na ktorom jeho členovia zvolili za nového predsedu učiteľa Slovenskej základnej školy Gábora Krčmériho. Súbor Komlóš v apríli roku 2010 pretransformovali na Spolok ľudového tanca Komlóš. Členovia telesa sa totiž po šesťdesiatich rokoch rozhodli založiť občianske združenie. Predsedníčkou organizácie do júna tohto roku bola Anna Čikaiová. Ako sme sa od tajomníčky spolku Márie Leginskej dozvedeli, zmena bola dôležitá preto, lebo tanečný súbor prevádzkovalo Osvetové stredisko J. G. Tajovského, ktoré mu z finančných dôvodov nemohlo zabezpečovať cestovanie, nácvik nových choreografií a pod. Spolok naďalej sídli v stredisku, ale ako samostatná organizácia. Zápasí s finančnými ťažkosťami, disponuje len s členskými poplatkami (ročne 2000 forintov na osobu) a s poplatkami za vystúpenia. Budúci rok sa už bude môcť uchádzať o granty, zúčastniť sa na konkurzoch a voľne disponovať vlastnými prameňmi. Podľa slov tajomníčky v budúcnosti by sa chceli uchádzať o podporu na cestovanie, aby mali viac príležitosti prezentovať komlóšske tance na domácich i zahraničných javiskách. Okrem toho plánujú nahrať cédečko so všetkými skladbami, na ktoré tancujú slovenské a maďarské choreografie, ako aj nákup nových krojov, nácvik nových slovenských a maďarských choreografií a výchovu dorastencov. Chceli by nadviazať kontakty so slovenskými folklórnymi skupinami.

Tanečníci majú skúšku každý piatok večer, pred vystúpeniami viackrát týždenne, alebo podľa možností denne. Spolok tohto roku kvôli finančným ťažkostiam vystúpil iba na mestských podujatiach a v Nadlaku, kde sa uskutočnila oslava 200 ročného evanjelického kostola. 26. júla dvadsaťosem tanečníkov, muzikantov a ich sprevádzajúci odcestovali do Bulharska, kde sa zúčastnili na Medzinárodnom folklórnom festivale v Dorkove. Túto cestu podporila aj Celoštátna slovenská samospráva, ktorá poskytla 50 tisíc forintov. Tanečná skupina z Bulharska k nim pricestuje 20. augusta, keď v rámci Gastronomických dní vystúpi v Slovenskom regionálnom kultúrnom stredisku.

Mária Leginská na našu otázku odpovedala, že členom organizácie môže byť každý, kto má rád tanec. Existuje aj taká možnosť, že člen sa aktívne zapája do života spolku, ale na javisku sa nepredstaví. Môže sa však zúčastňovať na podujatiach, členských schôdzach a spolu s tanečníkmi cestovať. Prihlášku za člena posúdi predsedníctvo. Z členského poplatku hradia opravu ľudových krojov a vystúpenia.

*

Folklórny súbor Komlóš bol založený v roku 1949 s cieľom, zachovávať a šíriť zvykoslovný a hudobný folklór dolnozemských Slovákov, uvádzať do života dedičstvo predkov. Členov vtedy usmerňovala učiteľka miestnej slovenskej základnej školy Anna Medovarská, ktorá pracovala s tanečníkmi sedemnásť rokov. V prvom roku nacvičovali len české a slovenské tance. Od roku 1950 začala vedúca súboru zbierať slovenské ľudové tance a piesne v Slovenskom Komlóši a na okolí, z ktorých zostavila choreografie. Vtedy vznikli známe miestne choreografie Fašiangy, Kradnutie melónov, Komlóšska svadba, Priadky, Veľká noc, Cigánsky tanec a chýrny marš. Tance tanečníci dedili z pokolenia na pokolenie. R. 1958 sa pani Medovarská zúčastnila na študijnej ceste a národopisnom kurze v Československu, kde spoznala slovenské a české tance. Neskôr zbierala pôvodný materiál aj v Novohradskej župe. Na základe jej bohatej zbierky si komlóšski tanečníci mohli zostaviť originálny repertoár. Anne Medovarskej r. 1953 udelili vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“. Súbor priebežne obnovoval svoj program. Zúčastňoval sa na rôznych kultúrnych prehliadkach a súťažiach. Pozývali ho na vystúpenia do okolia, ale aj do Peštianskej, Novohradskej, Boršodskej, Békešskej a Vesprémskej župy, hlavne do Slovákmi obývaných osád a miest. Tanečná skupina dostala r. 1964 vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“. O dva roky neskôr československá televízia natočila dvojhodinový film o obci. Tanečníci pri tejto príležitosti rekonštruovali a predviedli komlóšsku svadbu. Roku 1969 dostali pochvalu ministerstva kultúry za dlhoročnú činnosť. Podnikli turné po Slovensku (vystúpili v Martine, Detve, Galante), Juhoslávii (v Novom Sade, Kysáči) a v Rumunsku (v Nadlaku). S týmito mestami a obcami mali do konca osemdesiatych rokov úzke kontakty, ktoré v deväťdesiatych rokoch obnovili. Tanečníci partnerských zahraničných súborov s radosťou prichádzali na Dolnú zem a Komlóšania k nim. Tak sa zrodili dodnes trvajúce hlboké priateľstvá. R. 1983 opäť dostali vyznamenanie „Za socialistickú kultúru“ a v roku 1996 cenu „Pro Urbe“.

Po Anne Medovarskej sa ujala vedenia súboru Katarína Zsoldosová, od nej na krátky čas prevzala štafetu jej dcéra Ildika. Potom sa postupne stali vedúcimi súboru riaditeľ osvetového strediska, nebohý Michal Tejši, Anna Ištvánová Račková, Katarína Szabová Tóthová, Ondrej Szabó a Helena Zsingorová Karaszová. Tanečný súbor vtedy pôsobil pod menom Zornička. Vedenie skupiny na krátky čas prevzal Attila Jáhn. Od roku 1992 viedla súbor dnešná riaditeľka slovenskej základnej školy Zuzana Lauková, vtedy si zmenil názov na tanečný súbor Komlóš. V tomto období už mohol voľne cestovať, hosťoval v Nemecku (Neunkirchen am Brand), Česku (Praha), Taliansku (Jesolo), v Turecku (Izmir, Yalova) a Grécku (Atény). V roku 2006 dostal kolektív vyznamenanie Celoštátnej slovenskej samosprávy „Za našu národnosť“. Od októbra 2008 stojí na čele súboru Veronika Benkőová.

Tanečníci za šesť desaťročí vystúpili takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku a veľakrát sa predstavili aj v zahraničí. Samozrejme sú stálymi aktérmi mestských podujatí. Zúčastnili sa aj na natáčaní filmov Jadvigin vankúšik a Komlóšska svadba. Hlavným cieľom tanečníkov je aj v súčasnosti pestovanie ľudových tradícií, zachovávanie tancov a piesní našich predkov, aby ich mohli odovzdávať nasledujúcim pokoleniam.

Andrea Szabová Mataiszová

Segedínski Slováci v Zuberci

Spolok segedínskych Slovákov a miestna slovenská samospráva v uplynulom mesiaci opäť zorganizovali týždňový letný jazykový tábor žiakom nedeľnej školy. Na programe sa zúčastnili predovšetkým rodinný príslušníci žiakov, ktorí na Slovensko odcestovali na autách.

Organizácia už tradične začína svoj program na krajanskej nedeli v Detve, ktorá sa uskutočňuje v rámci Folklórnych slávností pod Poľanou. Nebolo tomu inak ani v tomto roku. Tridsaťpäť účastníkov tábora nadšene sledovalo vystúpenie ľudovej hudby Svrčkovci zo Šalgótarjánu a sólistov z Veňarcu a Čívu. Odtiaľ sa vybrali do Žilinského kraja, bližšie do Zuberca.

Podľa slov predsedu spolku Jána Benčíka voľba padla na Žilinský kraj preto, lebo on ako redaktor Slovenského vysielania Maďarskej televízie bol minulý rok účastníkom infocesty, kde sa opäť zaľúbil do tohto kraja. Pred niekoľkými rokmi totiž už boli v Terchovej, ale vtedy im počasie neprialo, nepodarilo sa im uskutočniť výlety a túry.

Organizátori sa sústredili predovšetkým na to, aby členovia spoznali tento prekrásny kraj. Členovia spolku absolvovali niekoľkých veľkých, 6-8 hodinových výstupov. Boli na náučnom chodníku Roháčskych plies, kde sú niektoré vybrané objekty, fenomény alebo zaujímavosti osobitne vysvetlené, väčšinou na informačných paneloch. Navštívili aj jaskyňu Slobody v Demänovskej doline a Múzeum oravskej dediny, kde mali tiež odborné výklady. Keďže skupina do múzea bola dopredu nahlásená, riaditeľ skanzenu Richard Janoštín ich osobne čakal a pripravil im veľmi peknú prehliadku. Našťastie navštívili múzeum práve v stredu, keď v objektoch prebiehajú rôzne dielne. Tak sa deti mohli zoznámiť s hrnčiarstvom, starými prístrojmi a chodúľmi. Okrem múzea prezreli aj miestne kostoly, kde im pán riaditeľ múzea zahral na organe.

V jeden deň sa vybrali aj na horskú bicyklovú túru, ktorú tiež úspešne absolvovali. Bol to pre nich veľký zážitok, okrem prekrásnej prírody aj preto, lebo ako Dolnozemčania, nie sú na extrémne športy zvyknuté.

- Myslím si, že prínos celého tábora je, že členovia spolku sú na jednej chate celý týždeň, čo znamená, že je to vynikajúca možnosť na utužovanie spoločnosti, na dobrú kohéziu a na to, aby vznikla spolupráca. Najväčšia vec pre mňa, hlavného organizátora je, že bola s nami aj taká členka, ktorá sa vlani vydala a žije v Budapešti. Ona, bývalá Segedínčanka brala zo sebou do tábora svojho manžela, ktorý napriek tomu, že sa teraz učí po slovensky, bol pripravený zo Slovenska. Veľmi sa mi páči, že sú už také spätné väzby. Je to veľmi dobrý pocit. O tom ani nehovoriac, že členovia spolku týmto spôsobom prehlbujú svoje vedomosti aj zo spisovnej slovenčiny. Tu sa totiž stretávajú s modernou slovenčinou a obohatia si svoju slovnú zásobu. Som veľmi hrdý aj na to, že naše deti prostredníctvom nášho tábora spoznajú nielen slovenskú kultúru, ale aj slovenský kraj. Slovensko už nebude pre nich cudzí kraj a v budúcnosti sem určite vezmú aj svoje rodiny - povedal predseda spolku Ján Benčik.

Andrea Szabová Mataiszová

Železiar na 25. Medzinárodnom tanečnom festivale v Segedíne

Desať domácich a zahraničných súborov sa predstavilo uprostred júla na 25. Medzinárodnom tanečnom festivale v Segedíne. V rámci deväťdňového podujatia 300 tanečníkov predviedlo svoje produkcie na námestí Dómu a Széchenyiho, v uliciach centra mesta, v amfiteátri Újszegedu a v okolitých obciach a mestách.

Okrem tanečného súboru Szeged tu vystúpili tanečníci z umeleckých telies Jánosa Bihariho a Vasasu, z tanečných súborov Délikert Napsugár a Nosztalgia a 120 detských tanečníkov, ktorých koncom marca na galaprogram povyberal známy choreograf Ferenc Novák. Zo zahraničia prišli hostia zo Slovenska, Rumunska, Chorvátska a Srbska. Slovákov reprezentoval folklórny súbor Železiar z Košíc.

Jubilejný festival začal pochodovým tancom v centre mesta, po čom otvárací ceremoniál sa uskutočnil na námestí Széchenyiho pod tienistými platanmi. Na druhý deň sa tanečníci predstavili s 20-25 minútovými blokmi na javisku v amfiteátri. Začiatkom nasledujúceho týždňa súbory každý deň poobede vystúpili v parku F. Móru a navštevovali aj okolité mestá a obce, kde záujemcom nacvičili základné kroky ľudového tanca.

Ako hlavný organizátor János Simoncsics povedal, že podujatie, verne svojim tradíciám, aj tentoraz spracoval jeden príbeh. Tanečníci na námestí Dómu predviedli celovečerný program, v rámci ktorého oživili niekdajšie svadobné zvyky. Choreografom produkcie bol tohto roku 80 ročný Ferenc Novák a hudbu zladil hudobný skladateľ Ferenc Kiss.

*

História festivalu siaha do roku 1966, keď Celoštátna rada odborových organizácií zabezpečila možnosť predstaviť sa v amfiteátri v Újszegede špičkovým tanečným súborom, ktoré prevádzkovali. V tom čase tu vystúpili len domáce telesá, o niekoľko rokov neskôr aj zahraničné zbory a festival sa pomaly stal medzinárodným. Tu zhromaždeným 300-400 tanečníkom poskytlo mesto možnosť vystúpiť so spoločným, jednorazovým galaprogramom v rámci Segedínskych letných hier na námestí Dómu. Galaprogram choreografa Ferenca Nováka z roku 1972 o svadobných zvykoch mal obrovský úspech, vďaka čomu galaprogram tanečného festivalu je každý druhý rok na programe týchto hier. Galaprogramy zostavili uznávané osobnosti, ako choreografovia Ferenc Novák, Jolán Foltin, Antal Stoller a Zoltán Zsuráfszky, hudobníci Ferenc Sebő, Béla Halmos, kapely Muzsikás a Téka, alebo speváci Márta Sebestyénová, András Berecz a Katarína Svoráková.

Hlavným organizátorom festivalu je od roku 1978 bývalý riaditeľ Kultúrneho domu Bélu Bartóka v Segedíne, osvetár a tanečník János Simoncsics, ktorý od roku 2000 úzko spolupracuje so Zväzom ľudového tanca Gy. Martina. Účastníckych súborov nominuje a pozýva predsedníctvo zväzu. Podujatie pozostáva z dvoch častí. V prvej polovici sa pozvané súbory zúčastnia na pochodových tancoch a vystúpia v Újszegede. V druhej polovici sa denne uskutočnia 8-10 hodinové skúšky tanečníkov, vystúpenia v okolitých obciach a mestách a na záver galaprogram na námestí Dómu.

Festival končí odbornou konferenciou, kde súbory dostávajú od členov poroty vyhodnotenie o predvedenej produkcii.

Andrea Szabová Mataiszová

Vacovské impresie 2012

Osvetové stredisko Imricha Madácha vo Vacove v spolupráci s miestnou slovenskou, gréckou, rómskou, rusínskou a ukrajinskou samosprávou usporiadali výstavu pod názvom Vacovské impresie.

V mene organizátorov privítali účastníkov vernisáže v galérii osvetového strediska predseda Slovenskej samosprávy vo Vacove Július Alt a akademický maliar Árpád Németh, ktorý požiadal o otvorenie výstavy primátora mesta Attilu Fördősa. Primátor konštatoval, že v tento deň sú prítomní svedkami mimoriadnej výstavy. Mimoriadnej nielen preto, lebo exponáty sa zrodili v ich meste a sú výsledkom týždňovej tvorivej práce umelcov, ale aj preto, lebo ich autori predstavujú päť národnosti. S iniciatívou usporiadať tvorivé stretnutie národnostných umelcov pred niekoľkými rokmi prišli menšinové samosprávy mesta, ktoré sa dohodli, že sa spoja a pozvú do mesta svojich najlepších výtvarníkov, ktorí budú týždeň vnímať a umelecky stvárňovať atmosféru Vacova. Ich stretnutie vyvrcholí otvorením výstavy pod názvom Vacovské impresie.

Primátor potom predstavil umelcov. Slovákov zastupoval Július Valkó, rodák z Balašských Ďarmôt, ktorý žije a tvorí v obci Banka. V roku 2005 skončil na Univerzite výtvarných umení v odbore maliarstvo. Od roku 2003 je aktívnym účastníkom výstav doma i v zahraničí. Okrem maliarstva ho zaujíma aj sochárstvo. Jeho bronzový reliéf na pamiatku farára Bélu Tarnaiho sa nachádza v obci Patak. Pritom sa zaoberá aj divadelnými prácami, je dekoratérom, návrhárom kostýmov a plagátov.

Rómov zastupoval Janó Bari, rodák z Kazincbarciky, žijúci vo Vacove, Grékov grafik a maliar Papageorgiu Szteliosz, Ukrajincov Alexander Malesh a Rusínov Inna Baricseva. Prvý človek mesta sa im zvlášť poďakoval za to, že splnili prosbu organizátorov a jedno svoje dielo darujú Osvetovému stredisku I. Madácha. Vytvorili tak základ zbierky Tvorivého stretnutia národnostných umelcov vo Vacove a tradíciu, v ktorej budú organizátori o rok pokračovať.

Andrea Szabová Mataiszová

Zahraniční Slováci z ôsmych krajín Európy

spoznávali na Slovensku kultúru svojich predkov

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Centrum pre celoživotné vzdelávanie Univerzity Mateja Bela a Metodické centrum pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov usporiadali v prvej polovici júla letnú školu ľudového tanca, hudby a remesla s cieľom nanovo zoznamovať krajanov s pôvodnými národnými tradíciami a zvykmi, o ktorých doteraz iba počúvali.

7. júla v Látkach pri Hriňovej sa naplnil hotel Royal Slovákmi z Česka, Chorvátska, Maďarska, Rakúska, Rumunska, Poľska, Srbska, a Ukrajiny.

Z Maďarska pricestovali do Látky tanečníčky zo Šárišápu pod vedením Kataríny Huberovej, citaristi z Békešskej Čaby v sprievode Ildiky Očovskej a milovníci ľudového remeselníctva zo Sarvaša s pani učiteľkou Margitou Kmotrovou. Cestovné výdavky hradili Celoštátna slovenská samospráva, ZŠ v Šárišápe, Slovenská ZŠ v Sarvaši a v Békešskej Čabe. Dlhá cesta v najväčšej kanikule bola veľmi únavná. Deti po príchode do tábora sa hneď občerstvili v hotelovom bazéne. Prvý deň viac ako 100 účastníkov akcie navštívilo Podpolianske slávnosti v blízkej Detve. Nedeľný program pod názvom Návraty patril krajanským súborom. Sťahujúce sa mračná však neovplyvnili kvalitu vystúpení krajanských skupín na javisku. V rámci Krajanskej nedele organizátori festivalu vzdali poctu Jaroslavovi Ševčikovi, ktorý sa venoval režijnej a choreografickej činnosti najmä s folklórnymi súbormi zahraničných Slovákov. Tanečník, slovenský tanečný choreograf bol aj režisérom veľkých slovenských folklórnych programov, ako sú aj Podpolianske slávnosti. Ján Ševčik by mal tohto roku 80 rokov.

Ozajstná práca v letnom tábore sa začala v pondelok. Hotel Royal v Látkach poskytoval tanečníkom vo svojich priestoroch dve tanečné sály a hudobníkom menšie miestnosti. Účastníci remeselníckeho tábora pracovali pri múroch okolitých drevených domčekov, v ktorých boli ubytovaní. Letná škola ľudového tanca pracovala s tanečníkmi tak, aby výsledky účasti boli využiteľné pre folklórne súbory v ich domácom prostredí. Lektormi školy tanca boli skúsení tanečníci - pedagógovia, sólisti Lúčnice, Zuzana Drugová, Michal Druga, Matúš Druga, Juraj Moravčík, Zuzana Brejčáková a Mirka Kozáková. Do tanca hral na harmonike Ondrej Druga. Sprievodnou aktivitou bola aj výučba ľudového spevu, za ktorú bola zodpovedná speváčka Lucia Polešenská.

V tomto roku sa prvýkrát stala súčasťou podujatia samostatná škola mladých muzikantov. Cieľom organizátorov bolo spoznať ľudové hudobné nástroje a základné zákonitosti ľudovej hudby. Čabianskym citaristom sa venoval Ladislav Síleš, člen 20-ročnej citarovej kapely v obci Nenince. Ďalšie deti sa učili hrať na fujare, na píšťaľke, na husliach a na cimbale. Im sa venovala Mgr.Jana Ambrózová, PhD., lektorka katedry etnológie a etnomuzikológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Účastníci remeselníckeho tábora plietli koše, pracovali s textíliou a spoznali tajomstvá drotárstva. Sarvašania maľovali na sklo.

Hlavná organizátorka projektu PhDr. Zuzana Drugová, pracovníčka Metodického centra UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí sa starala aj o aktívny oddych účastníkov. V stredu pre nich zorganizovala výlet a hry na kopci vedľa hotela. Príroda bohato obdarovala vytrvalých turistov svojimi pokladmi. Lúka v stráni bola plná čučoriedok, ktorých sa deti dosýta najedli. Inak čučoriedky majú radi aj medvede, o čom našich krajanov presvedčil medvedí trus, ktorý našli vo vyššej polohe lesa. Smelší napriek tomu išli aj do lesa. Odvaha sa im oplatila, lebo našli veľa kuriatok jedlých. Je to veľmi dobrá huba, má príjemnú korenistú chuť. Naši dolnozemčania dali huby kuchárke hotela, aby ich upražila na masti s vajcami na večeru.

Na záver letného tábora pripravili jeho účastníci výstavu remeselníckych výrobkov a absolvovali galakoncert v Hriňovej. V záverečnom programe vystúpil aj miestny spevokol ŽSS Hriňovčanky v sprievode heligónkára. Hriňovčania sa poďakovali svojim hosťom za kultúrny program okrem veľkého potlesku aj chutným bravčovým gulášom.

Za deväť dní sa deti obohatili o veselé zážitky a nové znalosti o slovenskej ľudovej kultúre. Niektorí priniesli domov vo svojich batohoch aj plody zeme svojich praotcov. Medzi deťmi rôznych krajín vznikli priateľstvá. Spájali ich slovenský pôvod a slovenská kultúra.

Vďaka organizátorom. Bol to projekt hodný pokračovania.

Ildika Očovská