Festival chrtov v Agárde piatykrát

Novohradská dedinka Agárd v auguste ožije. Nie že by cez rok spala, ale počas festivalu chrtov zavíta do osady so sotva 350 obyvateľmi aspoň toľko návštevníkov. Niektorí prídu so svojimi psami, iných priťahuje miestna kultúra. Takto to bolo aj 11. augusta, keď sme na festival chrtov zavítali aj my.

Pred piatimi rokmi sa vedenie malej obce podujalo na veľký krok: usporiadať festival chrtov, podľa ktorých odvodzujú pomenovanie obce (chrt znamená po maďarsky agár). Čiastočne z grantov vytvorili pri futbalovom ihrisku amfiteáter na usporadúvanie podujatí na voľnom priestranstve. „Na tomto mieste zvykneme organizovať najväčšiu akciu v osade: festival chrtov spojený s obecným dňom, ktorý sa za päť rokov stal najobľúbenejším podujatím medzinárodného rázu medzi chovateľmi tohto druhu psov,“ prezradil nám starosta obce Ondrej Agárdi.

Názov Agárd sa prvýkrát vyskytuje na listine z čias panovania kráľa Žigmunda, z roku 1405. Keďže v Maďarsku je viac obcí s názvom Agárd, na rozlíšenie v roku 1906 dostala názov Ősagárd. Pomenovanie osady je podľa dobových dokumentov odvodené z toho, že uhorskí králi na území dnešného Agárdu chovali chrty. Slovenskí evanjelici sa tu usadili po odchode Turkov, prišli z Gemerskej a Hontianskej župy.

Chrty sú výsledkom premysleného a výberového chovu trvajúceho tisícky rokov. Ich pôvod siaha do juhozápadnej Ázie. Najstaršie chrty sa chovali v Arábii. Typický odpor islamských fundamentalistov voči psovi ako nečistému zvieraťu sa chrtov netýka, pretože puto medzi lovcom a psom bolo spečatené dávno pred vznikom islamu. Do Európy boli chrty pravdepodobne dovezené Feničanmi pred troma tisícmi rokov. Tieto psy boli vo Veľkej Británii krížené s mastifmi a vznikli mohutné svalnaté psy - írske vlkodavy. V cárskom Rusku sa chrty (barzoje) chovali v rôznych variantoch už od 13. storočia. Charakteristickou črtou všetkých chrtov je, že lovia zrakom. Spozorujú pohyb, duria korisť a usmrtia ju. Chrty si vyžadujú pravidelný pohyb na voľnom priestranstve. V dnešnej dobe nachádzajú čoraz väčšie využitie ako spoločenské psy. Sú tiež vhodné na rôzne kynologické športy ako coursing, či preteky psov.

Pohodu návštevníkov a úspešný priebeh podujatia v Agárde zabezpečuje 50-60 obyvateľov zväčša bez nároku na honorár. Festival chrtov je významnou udalosťou v živote osady. Pripomína hody, na ktoré prichádzajú aj členovia rodín zo vzdialenejších krajanov, aby spolu strávili chvíľku času pri slávnostnom stole. Na tomto stole sú aj výrobky z okolitých plantáží: sirup z černíc, zemiaky, ale aj víno so špeciálnou nálepkou pripravenou na túto udalosť. Tieto vína zvykli darovať aj na pamiatku.

Podujatie sa začalo fanfárami, ktoré odštartovali otvárací ceremoniál: na koči prišli kráľ a kráľovná festivalu so svojimi chrtmi, aby si vypočuli úvodné prejavy. Prítomným sa okrem starostu obce prihovorila Judita Szanková, ktorá sa poďakovala obyvateľom novohradskej dediny, že už piatykrát hostia chovateľov tohto plemena psov. Medzi porotcami privítala dvoch slovenských odborníkov Ľudmilu Fintorovú a Olega Fintoru. Potom, ako O. Agárdi symbolicky otvoril festival, odštartovali rôzne programy. Najprv sa pohol po dedine sprievod chrtov a kočov, aby zvolávali divákov. Potom sa rozbehli súťaže o najkrajšieho chrta a prehliadka rôznych druhov psov. Jednotlivé programy so psami boli oddelené kultúrnymi vložkami.

Na obecný deň miestni záujemcovia o folklór vždy nacvičia novú tanečnú choreografiu. Zväčša novohradské tance s nimi nacvičuje Silvia Kurunciová Farkašová, ktorá dochádza do Agárdu z Balašských Ďarmôt. Novú choreografiu si osvojili aj najmenší obyvatelia obce, ktorí predviedli tance a detské hry v starodávnom agárdskom kroji.

Počas dňa sa záujemcovia mohli previezť po obci na koči, vyskúšať si lukostreľbu, alebo sa pokochať v maketách mini pílky. Pre deti pripravili organizátori dom hier a pre všetkých ochutnávku miestnych špecialít. O bryndzové a kapustové halušky bol veľký záujem, ako aj o perkelt z diviaka, ktorého darovali miestni poľovníci. Festival chrtov skončil koncertom populárnej hudby.

(ef)

Zelený veniec v Nemecku

Dospelí tanečníci Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru odcestovali uprostred júla na pozvanie spriatelenej tanečnej skupiny Roteröcke v Nemecku do mesta Bad Nenndorf, ktoré leží v severnom Nemecku a je známe liečebné miesto. Tanečníci sa tam zapojili do víkendovej akcie. Tohoročné stretnutie medzi súbormi nebolo prvé. Ečerčania pred niekoľkými rokmi už boli hosťami nemeckého zboru a tanečná skupina z Bad Nenndorfu pred dvoma rokmi tiež zavítala do Ečeru.

V rámci päťdňovej návštevy sa striedali výlety a vystúpenia, v rámci ktorých sa obyvatelia malebného mestečka zoznámili s ečerským ľudovým krojom, hudbou a tancami. Nemecké publikum s obrovským potleskom poďakovalo za prekrásne tance. Veľký úspech mali békešské, šarišské, zemplínske a ečerské slovenské čardáše, mužské tance, polky a verbunky. Obecenstvo so záujmom sledovalo ich farebný kroj, ktorý natoľko očaril divákov, že niektorí si ich vyfotili a vypytovali sa tanečníkov o našich zvykoch. Tanečníci, samozrejme, nielen tancovali, ale aj oddychovali. Odcestovali na ostrov Helgoland a do mesta Celle, kde sa zoznámili s pamätihodnosťami.

Výlet v Bad Nenndorfe bol vynikajúci, tanečníci dlhé roky budú spomínať na tie krásne chvíle, ktoré prežili s hostiteľmi. O dva roky im vráti pohostinnosť Folklórny spolok Zelený veniec.

Andrea Szabová Mataiszová

Medeš

Stretnutie Slovákov na melónovom festivale

Prvý augustový víkend usporiadala Samospráva mesta Medeš (Medgyesegyháza) trojdňové oslavy poľnohospodárskej plodiny, ktorá preslávila tento kraj aj za hranicami Maďarska. Traduje sa, že tunajšie červené melóny sú najchutnejšie, a to nielen v domácom meradle. 18. Melónový festival sprevádzali odborné i kultúrne programy, najveľkolepejšie bolo nedeľné stretnutie Slovákov.

Miestna slovenská samospráva i tentoraz pripravila v rámci festivalu ukážku tradičnej gastronómie. Z príjmov, ktoré získala, podporí reštaurovanie budovy oblastného a spoločenského domu Slovákov v meste.

Kultúrny program národností sa uskutočnil 5. augusta. Slovenskú kultúru reprezentovali na javisku Medešská tanečná skupina pôsobiaca pri základnej umeleckej škole F. Liszta so sídlom v Orosháze, citarová skupina Rosička a Ľudový spevácky zbor Horenka z Kétšoproňu pod vedením Pirošky Majernikovej. Po vystúpení miestna slovenská samospráva pozvala členov vystupujúcich slovenských folklórnych skupín z Kétšoproňu, ako aj Slovenského klubu a spevokolu Orgován z Békešskej Čaby na priateľské stretnutie Slovákov. Medešanky vítali svojich priateľov v záhrade evanjelického kostola tradičnými jedlami: chutnými heroukami (fánkami). Čabianska delegácia na čele s predsedníčkou slovenského klubu Alžbetou Ančinovou tu predviedla krátky kultúrny program. Hosťov v zborovej sále privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Medeši Mária Nyáriová Sláviková, ktorá im priblížila minulosť a prítomnosť medešských Slovákov. Hovorila o tom, že v chotári mesta, ktoré r. 1893 založili slovenskí gazdovia z Békešskej Čaby, je jedna z najlepších úrodných pôd krajiny. Oblasť má vynikajúce podnebie s vysokým počtom slnečných hodín, teda sú dané všetky predpoklady k úspešnému pestovaniu poľnohospodárskych plodín. Medešania sa v súčasnosti špecializujú na zeleninu: papriku, paradajky, uhorky a melóny. Melóny začali pestovať začiatkom XX. storočia a dnes sa stali hlavným hospodárskym profilom mesta. 60% úrody a polovica exportu melónov v Maďarsku pochádza z južnej časti Békešskej župy. Na báze úspešnej poľnohospodárskej výroby v poslednom desaťročí vyrástol v meste a jeho okolí moderný potravinársky priemysel, zameraný najmä na obalovú technológiu a logistiku.

Po zaujímavej prednáške nasledovala spoločná havranka (olovrant): tarhoňa s mäsom, tiež tradičné jedlo, ktoré pripravili miestne Slovenky. Hostia sa za bohaté pohostenie odvďačili spevom. Zo 60 hrdiel zneli slovenské ľudové piesne v sprievode citary a bručáka, čiže hlinenej basy, až dojímavo.

Po spoločnej zábave hostia navštívili logistický závod Zoltána Čičeľa a jeho spoločníka, v ktorom balia poľnohospodársky tovar. Podnikateľ slovenského pôvodu prezradil návštevníkom, že spoločnosť s ručením obmedzeným bola založená r 1991 s cieľom realizovať miestnu produkciu na domácich i zahraničných trhoch. Vytvorila modernú výrobňu s chladiarňou a najmodernejšími triediacimi strojmi. Firma dodáva produkciu hlavne na trhy Európskej únie. V čase návštevy čabianskych a kétšopronských Slovákov tu práve balili melóny.

- Keďže táto naša činnosť je sezónna, prebieha v júli a v auguste, v ostatných mesiacoch obchodujeme. Z Japonska importujeme poľnohospodárske stroje, nástroje, traktory, vozíky, ktoré realizujeme na domácich trhoch, - odpovedal predseda spoločnosti na otázku hostí. Pyšne dodal, že majú aj vlastný produkt, je to stroj na obracanie obilia.

Hostia obdivovali kreativitu a podnikavosť medešského Slováka. Členom čabianskeho slovenského klubu, skúseným gazdom, dobre padlo porozprávať sa o dnešných možnostiach hospodárenia a podnikania. Nečudo, veď vlastne mali možnosť nahliadnuť, akým smerom sa vyvíja hospodárenie, ktoré začali v tomto kraji ich (naši) predkovia.

Ildika Očovská - VZS

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Ostrov na Sihoti

Pre olympiádu som sa ešte nevenoval Szigetu, pričom to bol už jubilejný, 20. ročník tohto nehateného festivalu na Starobudínskom ostrove. Bol som už na prvom, keď sme ešte spolu s Árpi báčim v rámci akejsi akcie za svetový mier sadili stromčeky, po ktorých teraz, po dvoch desaťročiach, niet ani stopy. Už ani po totalitnom komunizme niet ani stopy (???), takže organizátori mohli smelo, bez obáv vytvoriť na Szigete osobitný, ohradený ostrov: Východoeurópsku púť. Jasné, že koncerty a krčmy boli populárnejšie, ale keď som tam bol ja, stáli v rade desiatky mladých ľudí najmä zo západnej Európy, ktorí boli zvedaví: čo je toto tu?

Tak bol tu Lajoš báči, typický domovník za socializmu (špión, tajný agent, eštebák), ktorý hlásil všetko, čo sa v činžiaku dialo. Tohto Lajoš báčiho bolo možné kopnúť do zadku v rámci súťaže: čo najväčšie kopnutie, o to ďalej mu odletí typický socialisticko-realistický kožený klobúk (aký mal vo filme Csinibaba aj Gálvölgyi).

Sledoval som skupinu mladých Belgičanov, ktorí to celkom nechápali a po prísnej policajnej kontrole dokladov a pohľade na colníka s puškou chceli ujsť, ale nemohli, lebo vchod bol zahataný ďalšími záujemcami o tento malý skanzen socializmu. Ohromne sa každý bavil pri inak bežnej púťovej atrakcii: handrovými loptičkami treba zhadzovať do pyramídy postavené plechovice. Teraz sa tu takto rúcal socializmus. Pred 22-23 rokmi to bolo zrejme oveľa ťažšie...

Bol tu aj veľký Úrad, s veľkým človekom a ešte väčšími pečiatkami, no mne sa najviac páčilo, keď colníci robili osobnú prehliadku dvom Holanďankám-syrárkam ako krv a mlieko. A ešte viac sa mi páčili stánky mimovládnych organizácií mimo areálu zbúraného socializmu: kto by bol utrpel nejakú ujmu, nebodaj frustráciu, tu sa mohol uvoľniť. Bez alkoholu. Jestvovala možnosť problémy napísať na polystyrénové kocky a hodiť do fúrika, ktorý smiešny chlapík odtlačil niekde na okraj a problémy zahrabal. Najčastejšie bolo na kocky napísané po anglicky i po maďarsky: peniaze, láska, kamarát, práca, alkohol, drogy... a vláda. Toto posledné po maďarsky, takže neznámi politizujúci určite myslel na „kormány“ národnej a všelijakej inej jednoty a súdržnosti.

Musím sa však zmieniť o spolku Nová Akropola. Tu, prosím pekne, filozofujú na vysokej úrovni, dokonca mi dala milá dievčina na kolese cností vykrútiť aj jednu cnosť, ktorej som sa mal držať potom minimálne 24 hodín. Podarilo sa mi trafiť veselosť, rozjasnenosť. Hneď som aj obdaril mladuchu (aktuálnym?) vtipom: Poznáš filozofiu komunizmu? Daj mi svoje hodinky a poviem ti, koľko je hodín...

Slávne OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Politik na križovatke dejín

Milan Hodža, politik, publicista

V rodine, z ktorej pochádzal Milan Hodža, sa formovali nielen jeho morálne a charakterové vlastnosti, ale i národnostné cítenie a vzťah k Slovensku. Nečudo, veď Milan Hodža bol synovcom Michala Miloslava Hodžu, ktorý sa spolu s Ľudovítom Štúrom a Jozefom Miloslavom Hurbanom ako predstavitelia vrcholného obdobia slovenského národného obrodenia navždy zapísali do histórie Slovákov.

Otec Milana bol rovnako ako jeho slávny strýko evanjelickým farárom a literátom, ale na syna mala veľký vplyv aj citlivá a múdra matka. Rodina bývala v malej horskej dedinke Sučany neďaleko Martina, kde sa Milan Hodža narodil 1. februára 1878. Mal iba desať rokov, keď mu zomrel otec. Matka sa musela presťahovať do Štajerského Hradca, ale nadaného syna podporovala vo vzdelávaní. Chodil do gymnázia v Banskej Bystrici a od tretej triedy navštevoval šopronské gymnázium, kde sa ocitol v čisto maďarsko-nemeckom ovzduší. V škole sa mu darilo, vynikol ako stenograf, v piatej triede dostal prvú štátnu cenu a stal sa redaktorom mesačníka Gyorsíró Lapok. Od siedmej triedy študoval na nemeckom gymnáziu v Sibiu, kde vládla iná atmosféra a vnímavý študent sa podrobne zoznámil s dielom Goetheho, Schillera, Ciceróna. Mal nadanie na jazyky a diela čítal v origináli. Postupne ovládal sedem jazykov - maďarský, nemecký, anglický, francúzsky, rumunský, srbochorvátsky, poľský. Po ukončení gymnázia pokračoval v štúdiu práva v Kluži a Budapešti, potom študoval vo Viedni, kde roku 1918 obhájil doktorát. O tri roky neskôr sa stal profesorom novovekých dejín na Univerzite Komenského v Bratislave.

Medzitým sa oženil, za manželku si zobral učiteľku Irenu Pivkovú, ktorá celý život - v časoch dobrých aj zlých - stála po jeho boku. Počas celého štúdia, ale aj neskôr ako politik, sa Milan Hodža venoval publicistike, redaktorskej práci a vytvoril viaceré významné politické diela. Jeho skutočným novinárskym krstom bola práca v Slovenských listoch, potom pracoval ako parlamentný spravodajca v Budapester Abendblatte a stál pri zrode Slovenského denníka. V roku 1920 vyšlo jeho dielo Československý rozkol, v ktorom sa zaoberal politikou a historicko-spoločenskými pomermi na Slovensku. Zaoberal sa i dejinami slovenčiny, čím vyvolal polemiku o slovenskej spisovnej reči s Jozefom Škultétym. V rokoch 1930 až 1934 vydal v siedmich zväzkoch súborné dielo Články, reči, štúdie. V emigrácii zasa napísal rozsiahlu knihu Federation in Central Europe, Reflections and Reminiscences, ktorá vyšla v roku 1942 v Londýne, slovenský preklad Federácia v strednej Európe vyšiel až v roku 1997. Roku 1944 napísal memorandum Európa na križovatke ciest.

Do povedomia verejnosti sa Milan Hodža, napriek rozsiahlej vedeckej publikačnej činnosti, zapísal ako politik. Jeho zásluhy a poslanie v domácej i zahraničnej politike docenili na Slovensku až po novembri 1989. Pritom v rokoch svojej politickej kariéry bol významnou politickou osobnosťou s vynikajúcim vzdelaním, ale predovšetkým so zmyslom pre spravodlivosť a čestný politický boj, čím sa zaradil medzi veľké postavy európskej politiky.

Stručne opísať dlhoročnú politickú kariéru Milana Hodžu je zložité, veď svoje politické názory vyjadroval už v prvých článkoch v Slovenskom týždenníku, kde cieľavedome rozširoval národný program o roľnícku otázku, hoci sa za to stal terčom kritiky konzervatívnych slovenských národovcov. V roku 1905 sa ako dvadsaťsedemročný stal najmladším poslancom uhorského parlamentu a hneď v prvom prejave žiadal slobodu myšlienky, slobodné hlasovacie právo, navrhoval daňovú reformu a vyjadril sa aj k národnostnej otázke. Roľníctvo sa snažil využiť aj vo voľbách v roku 1910, ale neúspešne, lebo voľby boli zmanipulované a zo siedmich slovenských poslancov zostali v parlamente iba traja. Neúspech Hodžu nezlomil, naďalej veril v politickú vzájomnosť slovanských národov monarchie, čo sa potvrdilo aj na slovanskom zjazde v Sofii v roku 1910. Uvedomoval si, že národná otázka má aj sociálne črty, preto sa usiloval posilniť slovenskú strednú triedu, ktorá sa mala stať výrobnou triedou. Veľké plány a premyslený program zastavila prvá svetová vojna, počas ktorej bol Milan Hodža odvelený ako vojak do Trenčína. No aj v období nepokojov a neistôt udržiaval kontakty s českými politikmi a stal sa signatárom Deklarácie slovenského národa. V roku 1919 založil Slovenskú roľnícku jednotu, z ktorej sa vytvorila Slovenská národná a roľnícka strana. V rokoch 1922 - 1925 zastával funkciu ministra poľnohospodárstva a tvoril a ovplyvňoval hospodársku politiku prvej ČSR. No ani vtedy mu nezostala ľahostajná národnostná otázka, pokúšal sa o národnú dohodu so všetkými národnosťami. Tri roky (1926 - 1929) bol ministrom školstva a v roku 1932 sa stal opäť ministrom poľnohospodárstva. Tento post zastával až do roku 1934 vo veľmi náročnom období vrcholiacej svetovej hospodárskej krízy.

Vrcholom jeho politickej kariéry bol post ministerského predsedu, ktorý zastával od 5. novembra 1935 do 22. septembra 1938. Bol prvým Slovákom vo funkcii premiéra prvej Československej republiky, pričom krátko vykonával aj funkciu ministra zahraničných vecí. V jeseni roku 1938 po politických zmenách v Československu a v Európe, odišiel Milan Hodža do Švajčiarska, potom bol istý čas vo Francúzku a v Anglicku, kde ho prezident Edvard Beneš vymenoval za podpredsedu vlády Štátnej rady v Londýne. Pre nezhody s Benešom, ale aj kvôli zdravotným problémom sa napokon rozhodol odísť do Spojených štátov amerických, kde žil až do smrti.

Zomrel 27. júna 1944 v meste Clearwater na Floride a pochovali ho na Českom národnom cintoríne v Chicagu. Vo svojej poslednej vôli vyjadril želanie, aby ho pochovali v rodnom Turci na Slovensku. Posledná vôľa bola vykonaná až roku 2002, keď jeho ostatky previezli a slávnostne uložili (aj s ostatkami jeho manželky) na Národnom cintoríne v Martine.

Jozef Leikert

Infocesta 2012

Zábava, relax a liečenie II.

Tradície si v Žilinskom kraji vážia, cítiť to takmer na každom kroku. Hrdo sa k nim hlási aj mládež. Napríklad aj pltník Vojtech Križan, v civile vysokoškolák, ktorý už štvrtú sezónu prepravuje turistov z Hornej Lehoty do Oravského Podzámku. Plavba s ním bola skutočne zábavná. Dozvedeli sme sa od neho veľa informácií, niektorým sme verili, iným menej, ale fantasticky nás zabavil. Určite je pravda, že cesta plťou z Oravy po Čierne more meria približne 2 500 km, dolu prúdom trvala 2 týždne a pešo späť domov asi dva mesiace. Po každej úspešnej ceste si mohol dať pltník za klobúk jednu mušličku. Vraj o tom, či bude z chlapca dobrý pltník, sa presvedčili tak, že dieťa hodili do vody. Ak nevedelo plávať, malo k tomu predpoklady, lebo ani v tej najhoršej situácii neopustí plť s cenným nákladom. Keď však začal hovoriť o dvoch Turkoch, ktorí sa pri pohľade na vysokú skalu a mohutný Oravský hrad tak zľakli, že zložili klobúky a otočili sa späť, sme zakontrovali, že Turci nenosili klobúky, Vojto so širokým úsmevom odvetil: „Tak to bol niekto druhý!“, prišli sme na to, že si z nás sem-tam strieľa. Nezostali sme si nič dlžní a zmĺkli sme len vtedy, keď sme sa plavili popod mosty, kde Katka Királyová spevom overila, či je tam naozaj krásna ozvena. Bola. Pár metrov pred pristátím sme sa tak smiali, že sme si až po chvíli uvedomili: stalo sa, čo sa nemuselo. Napichli sme sa na skalu a Vojtech chcel-nechcel musel po kolená do vody a nadvihnúť plť s celým jej nákladom. Odvďačili sme sa mu úprimným potleskom a tým, že na neho určite nezabudneme.

Žilinský kraj je bohatý aj na kúpele a aquaparky. Úžasný bol pohľad na bazény v Bešeňovej, kde v jednom s termálnou vodou sedeli pod dáždnikmi ženy zrelšieho veku a veselo si vyspevovali. Priamo z bazéna sa núkal výhľad na tatranské štíty, zaplavené chuchvalcami pary. Celý areál obklopený hotelom patrí gruzínskemu podnikateľovi, ktorý ho rozširuje a prevádzkuje z vlastných zdrojov.

Kúpele Lúčky a Rajecké Teplice na nás zapôsobili útulnosťou a čistotou. Lúčky sú vhodné na liečenie ženských, onkologických a nervových chorôb, ochorení pohybového ústrojenstva a chorôb z povolania. Rajecké Teplice sú známe už vyše 600 rokov a patria k najkrajším a najkvalitnejším kúpeľom na Slovensku. Zapôsobili na mňa ako malý šperk - náročná architektúra, množstvo zelene, ticho a príjemné vône. Tunajšia termálna voda má liečivé účinky najmä na pohybový aparát.

Pre tých, ktorí chcú aktívne odpočívať, je určený impozantný aquapark Tatralandia so 14 bazénmi a 30 toboganmi, ktorý ešte stále rozširujú. Nachádza sa v tesnej blízkosti Liptovského Mikuláša, na úpätí Vysokých Tatier. Za jeden deň určite nestihnete absolvovať všetky atrakcie, oplatí sa tam pár dní pobudnúť, užiť si všetko, čo vám ponúka a hlavne na čo máte dosť odvahy. Príjemné ubytovanie nájdete v tesnom susedstve, v komplexe Holiday Village Tatralandia. Apartmány a bungalovy sú náročne vybavené, priam ideálne pre rodinnú dovolenku.

Aquapark iného typu nájdete v Dolnom Kubíne, kúsok od centra mesta, vedľa zimného štadióna, futbalového štadióna a lyžiarskeho svahu. Jeho obrovskou výhodou je, že je zastrešený a teda po celý rok možno využívať vodný svet, v ktorom sa nachádzajú bazény, tobogany, divoká rieka, hojdací záliv, bublinkovače, masážne sprchy a trysky, vírivky, výhrevné lavice a viac ako 200 lehátok na relaxačnej terase pod presklenou pyramídou. Nájdete tu leto aj v tej najväčšej zime.

V. Zsákaiová Držíková

PRIEKOPNÍK UMELECKEJ PRÓZY

Pred 190 rokmi sa narodil Ján Kalinčiak

V dejinách slovenskej literatúry má popredné miesto dielo Jána Kalinčiaka (1822-1871), autor ktorého - v porovnaní so svojimi predchodcami Bajzom, Kuzmánym či Tomáškom - pozdvihol tvorbu v tomto žánri na vyššiu umeleckú úroveň.

Po štúdiu filológie a histórie v Halle sa stal profesorom a riaditeľom gymnázia v Modre. Toto obdobie sám pokladá za najšťastnejšie vo svojom živote. V tom čase sa podieľal na Štúrovom spise O povestiach a piesňach plemien slovanských, ktoré preložil do češtiny, hoci v názoroch na funkciu a postavenie ľudovej slovesnosti sa rozchádzal s autorom spisu. V roku 1858 odišiel za riaditeľa nemeckého evanjelického gymnázia Ťešíne, kde pôsobil až do roku 1869, keď v Martine prevzal vedenie literárneho časopisu Orol. Kalinčiak začínal ako básnik. Svoje verše, publikoval v Orle tatranskom. Ćiastočne to boli ponášky na ľudovú pieseň. Niektoré z nich znárodneli, ako napríklad Koníček môj hrdý vraný. Vedúcimi motívmi jeho poézie sú beznádej a túžba po čine. Ladenie jeho básnickej tvorby má blízko k Jankovi Kráľovi, aj keď sám Kalinčiak sa vyznáva zo svojho obdivu k poézii A. Sládkoviča.

Hlavnú a najrozsiahlejšiu časť Kalinčiakovho diela tvoria prozaické útvary. Prvé príspevky uverejnil v češtine. V čase, keď nastúpil na svoje profesorské miesto v Modre, napísal po slovensky povesť Mládenec slovenský, dej ktorej sa odohráva na Trenčianskom hrade v 9. storočí, avšak myšlienkové východisko je v štúrovských snaženiach. V historickej povesti Milkov hrob z čias kráľa Mateja sa preplietajú realistické a fantastické prvky. Nárokom na napínavé čítanie autor vychádza v ústrety v Bratovej ruke z rokov 1846-1847. Námetom je tu krvná pomsta dvoch šľachtických rodín. Protagonista Mikuláš Badánsky rafinovane posiela na smrť každoročne jedného príslušníka rodiny Razdanovičovcov. Nad posledným z nich, svojím švagrom, sa zľutuje a odtne mu iba ruku, ktorú skryje. Jeho žena ju však nájde a tým odhalí zločiny príbuzného.

Do obdobia protitureckého odboja Kalinčiak začiera v povesti Serbianka, kde hlavnú úlohu zohrávajú silné romantické vášne. Podobne je ladená aj Láska a pomsta, hrdina ktorej, zemepán Mikuláš Blatnický, sa v túžbe po ženskej kráse nezastaví ani pred vraždou. Hrdinovia Kalinčiakových povestí riešia svoje problémy napospol v bojových stretnutiach, časovo zasadených do obdobia od 11. do 19. storočia. Zobrazenie vonkajších, t. j. historických dejov a vnútorných, t. j. problémových faktov je príznačné pre vyššie uvedenú povesť Mládenec slovenský. Hrdina Stanislav sa previní proti slovenskému bratstvu tým, že nechá žiť nepriateľského vojvodcu, otca svojej milenky, ktorý po úteku z väzenia povraždí jeho druhov.

Zatiaľ čo štúrovci v umení zdôrazňovali v prvom rade folklórnu tvorbu, Kalinčiak dáva prednosť životu. Umelecké dielo je preňho rovnocenným výrazom autorovej osobnosti a národného rázu. Túto zásadu potvrdzuje napríklad v povesti Svätý duch (1846), ťažisko ktorej už nie je v napínavosti a romantickosti deja, ale vo vykreslení spoločenských pomerov. To platí aj pre Liptovské knieža, ktoré zosobňuje Ján Korvín, syn kráľa Mateja.

Kalinčiakov realizmus vrcholí v jeho najlepšej práci, románe Reštavrácia z roku 1860, označený ako „obrazy z nedávneho života“ Je to jeho jediná humoristicky ladená próza so šťastným zakončením. Zobrazil v nej súdobé zemianstvo v kortešačkách na stoličné voľby, kde sa raz za tri roky rozpútava boj za plné vačky. Túto pomerne nedávnu minulosť autor komentuje humorom a komickosťou.. Autor sám napísal, že „celá povesť slovenskosťou dýcha, čiže osoby v nej vystupujúce sú také, akí sú u nás ľudia sami...“

Vo svojom Vlastnom životopise Kalinčiak uvádza, že zásluhou svojej matky získal dôvernú znalosť reálií turčianskeho zemianstva a preto v dialógoch jeho postáv je veľa hovorových zvratov a výrazov. Súvisí to aj s autorovou záľubou v zaznamenávaní ľudových rozprávok, ale aj prísloví a porekadiel. Ani pri kresbe zemianskych postáv mu nešlo natoľko o individuálnu charakteristiku, ako skôr o vytvorenie rázovitých typov, ktoré s istými obmenami prechádzajú z jednej prózy do druhej. Preto aj jeho realistické opisy prostredia a postáv sú len súčasťou celkového prístupu k historickým motívom. Pritom román Reštavrácia možno označiť nielen za vrcholné dielo Kalinčiakovej prozaickej tvorby, ale aj za dielo s príznakmi prekonávania romantickej metódy.

O. K.

Zomrel Karol Kállay, popredná osobnosť slovenskej fotografie

Významný slovenský fotograf a dokumentarista Karol Kállay zomrel v sobotu 4. augusta vo veku 86 rokov. Potvrdila to umelcova rodina. Rodák z Čadce patril medzi najvýraznejšie postavy slovenskej fotografie, jeho talent sa prejavil najmä vo fotografickej reportáži. Na svojom konte má päťdesiatku fotografických kníh a viac ako 80 osobných výstav na Slovensku aj v zahraničí.

Kállay (1926) vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Fotografiou sa začal vážne zaoberať v roku 1940 a už o dva roky získal svoje prvé ocenenie - Zlatú medailu na celoštátnej výstave fotografií v Bratislave. O rok na to už vystavoval v španielskej Zaragoze. Popri štúdiu spolupracoval ako fotoreportér s časopisom Domov a svet a s obrazovou agentúrou Oko. Od roku 1956 bol v slobodnom povolaní, stal sa členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a začal svoju sériu ciest po svete. Navštívil Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, ZSSR, Albánsko, Grécko, Taliansko, Juhosláviu, Rakúsko, Francúzsko, Veľkú Britániu, Holandsko, Nemecko, Japonsko, Mexiko.

Jeho prvá kniha Slovenské rieky vyšla v roku 1954. Z takmer 50 vydaných kníh preslávili Kállaya najmä publikácie o Los Angeles, New Yorku, Tokiu, Ríme, Mexiku, Slovensku.

Viaceré fotografické súbory vydal knižne. „Mnohé z mojich kníh sú vlastne veľkými reportážami. Veľkými iba preto, že je v nich veľa fotografií, ktorými som chcel vyrozprávať to, čo som videl a zažil. No sú i vyjadrením myšlienok, ktoré človeku preletia hlavou pri pozorovaní toho, s čím sa stretne, čo chce bleskovo zaznamenať,” vyznal sa Kállay v úvode knihy Italy Today, ktorú mal vraj najradšej a ktorá sa stala v Európe kultovou záležitosťou. V odborných kruhoch sa vtedy hovorilo, že tri knihy - New York! od Williama Kleina, Sweet Life od Eda van der Elskena a Kállayova Italy Today - v značnej miere ovplyvnili fotografiu svojím dravým prístupom a otvorenosťou k sociálnym otázkam súčasnosti.

Knihy Pieseň o Slovensku a Los Angeles získali okrem iných ocenení aj Cenu UNESCO ako najkrajšie knihy sveta. Za knihu Kafka und Prag získal cenu v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 1995. V roku 1955 začal fotografovať pre časopis Móda v Bratislave, neskôr pre magazíny Sainson v Berlíne a Jardin de Modes v Paríži. Kállay bol členom Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP) vo Švajčiarsku, ktorá mu udelila titul EFIAP (Excellence de la Fédération Internationale de l´ Art Photographique). Redakcia magazínu GEO v Hamburgu mu udelila cenu Fotograf roka 1992. V rokoch 1993 až 1995 fotografoval reportáže v Egypte, Thajsku, Tunise, Maroku, Portugalsku, Austrálii a na Kube. Stal sa členom agentúry Bilderberg. V období rokov 1997 až 2000 fotografoval v USA, Thajsku, Jemene, Dubaji, Indonézii, Malajsku.

Karol Kállay pracoval pre rôzne časopisy doma i v zahraničí. Pracoval pre GEO Hamburg, Stern Fokus, Spiegel, Manager Magazin Merian a mnohé iné. Svoju tvorbu bilancoval na vyše 80 osobných výstavách doma i v zahraničí (Praha, Berlín, New York, Moskva, Budapešť, Varšava, Bukurešť, Sofia, Paríž, Hamburg, Bagdad, Káhira, Osaka, Istanbul či Havana) a podieľal sa na mnohých skupinových expozíciách po celom svete. V roku 1998 mu prezident republiky zapožičal Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo v oblasti umeleckej fotografie. Získal aj cenu Leopolda J. Danihelsa za umelecké aktivity v Los Angeles v USA.

Slov. tlač

Keď sa stretnú Kirťania, dajú si halušky

Začalo sa to začiatkom 90. rokov priateľským futbalovým zápasom medzi obcami Ohrady a Mostová. O niekoľko rokov neskôr k nim pribudli aj futbalisti zo Strekova, založili si putovný pohár a stretávali sa raz ročne vždy v inej osade. Prečo píšeme o týchto maďarských lokalitách na Slovensku? Preto, lebo v roku 2004 k nim pribudla osada z Maďarska a o niekoľko rokov aj slovenská obec z Maďarska. Vlastne kvôli tej poslednej, Kirti, kde dodnes žijú aj Slováci. Práve Kirť hostila 11. augusta predstaviteľov osád s názvom Kürt. Áno, spomenuté osady a ešte ďalšie dve spája ich maďarské pomenovanie. Od polovice minulého desaťročia sa pravidelne stretávajú ich predstavitelia, striedavo vždy v inej osade.

Obec Kirť leží na úpätí pohoria Čerhát, pozdĺž potoka Céklavölgyi. Kedysi mala názov Kyrth. Existovala už v stredoveku. Rímskokatolícky kostol bol postavený v klasicistickom štýle roku 1702, v 19. storočí bol prestavaný. Evanjelický kostol vybudovali roku 1785 v neskorobarokovom štýle. Baptistická modlitebňa pochádza z roku 1920. Osada má 560 obyvateľov. Dodnes tu žijú slovenské tradície. Kirť vlastnil gróf Wilczek, ktorý tu dal koncom 18. storočia postaviť kaštieľ. Koncom druhej svetovej vojny bol však úplne zničený, nezachoval sa z neho ani kameň. Meno grófa uvádzajú nielen kroniky, ale aj názvy základnej a materskej školy, kde sa vyučuje slovenčina. V Kirti žijú pobožní ľudia. Napriek tomu, že je to malá dedina, má dosť silný katolícky aj evanjelický cirkevný zbor, v oboch sú aj veriaci slovenského pôvodu.

Program stretnutia obcí s názvom Kürt sa začal ekumenickou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole. Potom predstavitelia spriatelených osád položili vence k pomníku obetí svetových vojen a zúčastnili sa na rôznych športových a gastronomických súťažiach. Pre deti pripravili remeselnícke zamestnania na futbalovom ihrisku, ale najväčší záujem bol o nafukovací hrad.

Ako mi prezradila starostka Kirťu Katarína Sebenská Paliková, tieto stretnutia sa rozšírili aj na oblasť kultúry. „Na podujatiach predstavíme svoju kultúru, zmerajú si sily športovci a šikovnosť gazdinky, ktoré uvaria typické jedlá svojho kraja,“ povedala pani starostka a dodala, že Kirťania vždy pripravia halušky, o ktoré je veľký záujem vo všetkých spriatelených osadách. Či sú s bryndzou, alebo s kapustou, minú sa raz-dva, ani sa nenazdajú.

V parku oddychu čakala záujemcov ozajstná kavalkáda chutí a farieb. Tí smelší si mohli dokonca vyskúšať miesenie cesta, drevorezbárstvo, ale aj ľudový kroj. Miestny drevorezbár Július Duka sa nenarodil s dlátom v ruke, ba tomuto remeslu sa začal venovať iba pred piatimi rokmi kvôli sľubu, ktorý dal svojmu mentorovi. „Začalo sa to tak, že môj dobrý známy František Tóth redigoval miestne noviny a neraz uverejňoval kresby, ktoré som zhotovil v mladosti. On mi povedal, že začal kresliť, keď mal 50 rokov a ja som mu sľúbil, že sa tiež budem venovať umeniu, keď zavŕšim päťdesiatku. Hoci on sa toho nedožil, musel som dodržať dané slovo. Aj keď nekreslím, vybral som si drevorezbárstvo,“ prezradil mi o sebe J. Duka. Kým sme sa rozprávali, predviedol taje drevorezby môjmu synovi Oliverovi, ktorý s radosťou klopkal do dláta. Pána Duku pozývajú aj do táborov, ktoré usporadúvajú v Kirti, kde ukazuje deťom, ako sa rodia tieto krásne veci z dreva. Účastníci tábora spoločne urobia plaketu na pamiatku.

Vedľa stánku pána Duku som spozorovala zaujímavé exponáty. Ako keby sa vysťahovalo obecné múzeum: dobový nábytok a tradičný ľudový kroj skrášlili jednoduchý vojenský stan. Skutočne lákavým ho však urobili prívetivé ženičky. Už som vedela, že som prišla na miesto, kde si možno vyskúšať miestny kroj. Bez okúňania sme sa pustili do reči. Novohradský ľudový kroj je prekrásny: každodenný, ktorý nosia staršie ženy, ale najmä sviatočný, v akom vystupujú speváci a tanečníci. Práve sviatočný si mohli vyskúšať návštevníci stanu, kde im ženičky vysvetlili, koľko sukní sa nosilo: tri spodné a jedna vrchná, plisovaná, s tzv. tureckým motívom. Cez všedné dni nepoužívali biele spodné sukne, ale pod vrchnú si obliekli staršie. Vraj kirťanské ženy vždy nosili zástery. Nie je to tak dávno, čo sa väčšina žien zriekla ľudového kroja a vymenila ho za „mestské háby“. Mnohým kroj dodnes chýba. Mala som taký pocit, že sa v ňom cítili byť krajšie ako v dnešnej konfekcii. Ale čo už, doba bola iná a mnohí sa jej poddali. Sú však výnimky, nájdu sa Kirťanky, ktoré nosia tradičný ľudový kroj nielen na vystúpenia, ale aj vo všedné dni. Niektoré z nich prišli aj na kultúrny program, aby si zaspomínali na dávne časy.

Na čele slovenského diania v tejto obci je Jozef Budai. 80-ročný bývalý učiteľ fyziky nás ako vždy, aj teraz srdečne víta a ochotne sa pustí do rozprávania. Miestny slovenský páví krúžok vznikol roku 1970. So slovenskými piesňami a zvykmi miestneho zberu pravidelne vystupoval na obecných, župných i celoštátnych podujatiach. Pred niekoľkými rokmi sa členovia krúžku rozhodli ukončiť svoju činnosť. Totiž doľahli na nich problémy vyplývajúce z ubiehajúceho času. Naďalej však radi spievali a počas jednej návštevy osady s názvom Kürt sa rozhodli, že to predsa len ešte raz spolu skúsia. Na tohoročné stretnutie nacvičili Kirťanskú svadbu. Maďarské a slovenské piesne sa striedali počas odobierky nevesty, pochodu do kostola, prvého tanca novomanželov, tanca so sviečkami, tanca s mladou nevestou, vankúšového tanca, príchodu nepravej nevesty a svadobnej zábavy. Ako mi prezradil J. Budai, choreografiu pripravila Anika Kenyeresová a do práce sa im podarilo zapojiť nielen staršiu, ale aj mladšiu generáciu Kirťanov. Možno práve tohoročná svadba znamená nový začiatok v prezentácii ľudovej kultúry tejto novohradskej obce.

Keď sme už pri mladých, nezabudnime ani na školu. V základnej škole, ktorá, ako sme už spomenuli, nesie meno bývalého zemepána obce, sa vyučuje slovenčina štyri hodiny týždenne. Hoci pán Budai mi prezradil, že výučba slovenčiny je z roka na rok ťažšia, a to nielen kvôli tomu, že učitelia nie sú dostatočne pripravení, ale aj preto, lebo deti si z domu neprinášajú žiadne znalosti jazyka svojich predkov. To však neznamená, že by nerady tancovali, alebo, čo je najpotešujúcejšie, nerady si zahrali divadlo. Detský divadelný krúžok z Kirťu nie je neznámy tým, ktorí sledujú slovenské detské divadelníctvo v Maďarsku. Je častým účastníkom prehliadky detských divadelných súborov a neraz vyhral aj prestížne ceny. Ako mi povedala starostka obce, vždy sa najprv naučia dramatizovanú rozprávku po maďarsky, tú im potom preložia do slovenčiny a deti si osvoja slovenský text. Hrajú ju v obidvoch jazykoch nielen pre širšiu verejnosť, ale aj pre svojich rodičov, kamarátov a učiteľov. Na medzinárodné stretnutie sa pripravili tiež so svadbou, a to s detskou svadbou. Hoci iba po maďarsky, ale aspoň v peknom miestnom kroji.

Okrem nich vystúpili aj členovia skupiny Tancujúce päty z Dengelegu, ktorí zožali obrovský úspech. Pre mňa bol najzaujímavejší stan ďurských dôchodcov v parku oddychu, kde varili lečové ragú s vlastnoručne vyrobenými knedľami. Perfektne skrížili slovenskú a maďarskú gastronómiu.

Eva Patayová Fábiánová

„Cez kopec sem, cez kopec tam“

Výlet budapeštianskych dôchodcov do Zemplína

Titul nášho článku je v podstate heslom cezhraničnej spolupráce medzi osadami na oboch stranách pohraničného pásma dvoch regiónov: maďarských a slovenských Zemplínskych vrchov. Pred niekoľkými rokmi sa zapojili do tejto spolupráce aj obec na maďarskej strane obývaná Slovákmi Fizér (Fűzér) a Slanec na Slovensku. Účastníci zájazdu Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti takto pomenovali svoju cestu do Zemplína preto, lebo počas trojdňového výletu spoznávali kraj a kultúrne pamiatky tohto regiónu, ale aj preto, lebo návšteva sa uskutočnila v spolupráci s ich tamojšími priateľmi.

Prvou zástavkou na našej ceste bola jedna z najstarších maďarských obcí Hejce blízko slovenských hraníc, o ktorej sa zachovali zmienky už v 11. storočí. V 15. storočí jej východnú časť obsadili husiti, preto ju dodnes nazývajú Českou krajinou. V súčasnosti sa dostala do povedomia širokej verejnosti roku 2006 v spojitosti s leteckou nehodou, pri ktorej tu zahynulo 42 slovenských vojakov. Program budapeštianskych dôchodcov sa začal vzdaním pocty obetiam v tunajšom pamätnom parku.

Odtiaľto sme autobusom odcestovali do Košíc, štýlovo povedané, dostali sme sa tam za chvíľu, cez kopec. Tu nás už čakal, dobrý priateľ, bývalý hosťujúci učiteľ budapeštianskej slovenskej školy Pavol Paulík. Vďaka jeho šikovnosti a ochote sme v meste strávili veľmi príjemné a užitočné popoludnie a nadovšetko po toľkých chmúrnych dňoch nám žičilo aj počasie, slnko príjemne svietilo až do večera. Pozreli sme si, ako sa mesto pripravuje na chvíľu, keď sa stane Európskym hlavným mestom kultúry, ale navštívili sme aj jeho najznámejšie kultúrne pamiatky. Snáď najviac na nás zapôsobili Dóm sv. Alžbety a kópia posledného domu Františka Rákócziho II. v Rodošto, ktorá bola vyhotovená r. 1906 a v súčasnosti slúži ako výstavná miestnosť Východoslovenského múzea. Časť vybavenia domu je originálna, dopravili ju priamo z Turecka.

Druhý deň sme strávili v Novom Meste pod Šiatrom a na jeho okolí. Našou hostiteľkou a sprievodkyňou bola bývalá riaditeľka miestnej základnej slovenskej školy Mária Barnaová, žiačka viacerých účastníkov výletu. Oboznámila nás so životom Slovákov v zemplínskom Medzihorí, ako i so situáciou výučby slovenského jazyka v tunajších slovenských obciach. Navštívili sme aj malebnú osadu Hollóháza, tunajšiu základnú školu, kde Mária pôsobí ako externá učiteľka. A keď sme už boli v Hollóháze, samozrejme, nemohli sme obísť ani Múzeum porcelánu.

Od Hollóházy čo by kameňom dohodil sa nachádza už spomínaná obec Fizér. Dominantou nielen dediny, ale aj celého zemplínskeho kraja je chýrny Fizérsky hrad z 13. storočia. Odtiaľto sa otvára ojedinelá panoráma, jedna z najkrajších v celom Maďarsku. Rekonštrukcia hradu prebieha od r. 1977 a viacero častí už sprístupnili verejnosti. Po moháčskej bitke tu rok opatrovali Svätú korunu, jej strážcom bol Péter Perényi, na pamiatku mu v podhradí postavili sochu. Samozrejme, navštívili sme aj ďalšie historické osady na okolí: Széphalom, tamojšie Múzeum Ferenca Kazinczyho, obec Boršu na slovenskej strane hraníc, tamojší kaštieľ Rákócziho, taktiež Blatný Potok (Sárospatak), pôsobisko Komenského, atď. Osobitne bohatý a zaujímavý program sme absolvovali v Novom Meste pod Šiatrom. Ťažko aj len vymenovať, čo všetko sme počuli a videli. Snáď najväčší zážitok v nás zanechal výstup najdlhšou lanovkou v Maďarsku na vrch Šiator (viac ako 600 m n. m), no a výhľad odtiaľto takmer na celý Zemplín. Pozdíž lanovky sa nachádza tiež najdlhšia bobová dráha v celej stredovýchodnej Európe. (Veľmi sme ľutovali, že kvôli nedostatku času sme si jazdu nemohli vyskúšať.)

Keďže Nové Mesto pod Šiatrom a Zemplín vôbec je súčasťou tokajskej vinárskej oblasti, pochopiteľne, nemohli sme obísť tunajšie rázovité pivnice. Spiatočnou cestou do Budapešti sme navštívili Tokaj a Mád. Po prehliadke kultúrnych pamiatok oboch osád, s hlavným zreteľom na impozantnú tokajskú, resp. svetoznámu mádsku synagógu, sme, samozrejme, fakultatívne holdovali Bakchovým darom.

Po toľkých rušných dňoch a zážitkoch sme konečne vyštartovali domov. Mali sme pred sebou asi 250 km, približne tri hodiny cesty. Nuž oddýchneme si, dúfali podaktorí. Čoskoro sa však museli sklamať. Vynaliezavá vedúca nášho zájazdu, zároveň vedúca klubu dôchodcov Evička Svitilová, si zrazu zmyslela, že treba využiť fantastickú náladu nadobudnutú hlavne v mádskej pivnici a vyhlásila festival ľudovej piesne na kolesách. Mohol sa ho zúčastniť ktokoľvek, tiež fakultatívne. Nápad sa osvedčil. Uchádzačov bolo dosť, každý sa chcel vyskúšať. Dokonca sa ozvali aj takí, o ktorých sme takmer ani nevedeli, že sú medzi nami. V konečnom dôsledku ani nie bez úspechu. Spevácka súťaž trvala až po hranice Budapešti. Tu hlavná organizátorka slávnostne vyhlásila výsledky. Vraj najmä v radoch mužov sa zrodili hviezdy! Dokonca podaktorých kandidovala za členov speváckeho zboru Ozvena.

Nuž, kto by si bol pomyslel, že návštevou Zemplína, a najmä tokajských pivníc, možno vyriešiť akútny nedostatok mužských hlasov v Ozvene. Podaktorí barytonisti a basisti sú tej mienky, že takáto úspešná exkurzia by sa mala zopakovať, a to čím skôr...

M. Hrivnák

Olympijské hry 2012

(Ne)vydarený Londýn

Prvé dva augustové týždne môžeme s pokojným svedomím nazvať oslavou športu. Pozornosť miliárd ľudí vo všetkých kútoch sveta sa upierala na hlavné mesto Spojeného kráľovstva, ktoré hostilo 30. letné olympijské hry. Britskí organizátori spravili všetko pre to, aby toto najsledovanejšie športové podujatie bolo skutočne nezabudnuteľné. Len samotný otvárací ceremoniál, na ktorom sa okrem britskej kráľovnej Alžbety II. zúčastnilo množstvo známych hercov a umelcov, mal rozpočet 27-miliónov libier (pribl. 10 miliárd forintov) a celkový rozpočet hier dosiahol približne 9 miliárd libier (vyše 3000 miliárd forintov). 10 500 športovcov z 204 štátov sveta a státisíce divákov tak mohli oprávnene očakávať dobre organizované preteky vo špičkových športových zariadeniach.

Odhliadnuc od niekoľkých faux pas, ako napríklad zámena zástavy Kórejskej ľudovodemokratickej republiky za juhokórejskú pred úvodným futbalovým zápasom žien, alebo uvádzanie Ruska ako krajiny pri ukrajinských miestach narodenia v internetových profiloch ukrajinských športovcov, k väčším problémom počas hier, našťastie, nedošlo a v stredobode pozornosti tak po celý čas ostával šport.

Počas dvoch týždňov našlo svojich majiteľov 302 medailových kompletov, celkovo teda 906 medailí. Z nich každá deviata putovala do Spojených štátov amerických, každá desiata do Číny a každá jedenásta do Ruskej federácie. Keďže však pri poradí štátov v tabuľke úspešnosti sa ráta v prvom rade počet zlatých medailí, na treťom mieste za USA a Čínou skončili domáci športovci, ktorí síce získali „len“ každú štrnástu medailu, zlatých mali o päť viac ako Rusi, ktorí sa tak museli uskromniť so štvrtým miestom.

Mimoriadna spokojnosť zavládla v Maďarsku, ktorého športovci sa dokázali vkliesniť medzi najväčšie športové veľmoci a získaním ôsmich zlatých, štyroch strieborných a piatich bronzových medailí sa v tabuľke úspešnosti umiestnili na konečnom deviatom mieste. Hoci trojnásobní vodnopóloví obhajcovia olympijského zlata tentoraz skončili iba na piatom mieste a aj hádzanárom ostala v rukách už tradičná zemiaková medaila (štvrté miesto po štvrtýkrát na olympiáde), zato najmä kajakári a plavci sa postarali o peknú žatvu cenných kovov.

Slovensko, naopak, nemôže byť s účasťou na tohtoročných olympijských hrách spokojné. V ére samostatnosti po prvýkrát žiaden Slovák nesiahol na zlatú medailu a po zisku jednej striebornej a troch bronzových medailí skončilo Slovensko v tabuľke až na 59. priečke. Fakt, že susedné Rakúsko nedosiahlo ani jednu medailu, môže byť len slabou náplasťou a kompetentní si môžu lámať hlavy nad tým, ako vrátiť slovenský šport do úspešnejších koľají.

Olympijské hry v Londýne sú definitívne za nami. Boli dobre zorganizované, pekné, veľkolepé. Od predstaviteľov verejnosti i médií si vyslúžili absolutórium, postavili hostiteľovi nasledujúcej letnej olympiády Riu de Janeiro vysokú latku. Po športovej stránke dokázali vyvolať veľké emócie, obrovskú radosť i slzy smútku. Na jedno však nesmieme zabúdať - šlo v prvom rade o šport, teda o hru. A pri hre nie víťazstvo je najdôležitejšie, ale účasť!

Zlatko Papuček

Slovenský klub v Békešskej Čabe

V znamení olympijských hier

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe si v predposledný júlový deň zaspomínali na významných športovcov, miestnych rodákov. Vedúcu klubu Alžbetu Ančinovú motivovali k výberu témy v tom čase prebiehajúce olympijské hry v Londýne. Stretnutie otvoril hrou na citare Michal Boťánsky. Po verbunku nasledovala krátka veselá rozcvička pod vedením telocvikára Ľudovíta Bajiho. Účastníkov mimoriadnej schôdze pozdravila členka vedenia Čabianskej organizácie Slovákov Judita Pribojská, ktorá v mladosti športovala v čabianskej slovenskej škole. S láskou spomínala na učiteľku telocviku Ildiku Šuchovú Ráczovú, pochádzajúcu zo známej dynastie športovcov, učiteľov telocviku a trénerov.

Spomienky na šport v Békešskej Čabe začala predsedníčka Asociácie športových zväzov Békešskej župy Katalin Mariková Gyenesová. Bývalá bežkyňa na stredné trate bola viacnásobnou majsterkou Maďarska v behu na 800 metrov, od 70. rokov pracuje v oblasti športu. V súčasnosti na území župy organizujú ročne okolo 500 pretekov v 31 disciplínach, do ktorých sa zapája 20 tisíc športovcov. V Londýne reprezentovalo Maďarsko päť športovcov a trénerov z Békešskej župy:

gymnastka Dorina Böczögőová a jej tréner Pavol Petrovszki, chodkyňa na dlhé trate Viktória Madarászová, vrhačka guľou Anita Mártonová, šprintér Balázs Baji, plavec Richárd Bohus a tréner reprezentačného mužstva vzpieračov János Bökfi.

Na stretnutí bol prítomný aj otec Balázsa Bajiho, ktorý hovoril o svojom synovi. Na jeho rozprávanie nadviazal Blažejov tréner Ján Medovarský, autor publikácie o športovcoch, ktorí pochádzajú alebo sú nejakou formou spojení s Békešskou Čabou. Ako uviedol, mnohí z nich mali, resp. majú slovenské korene, ale z rôznych dôvodov si pomaďarčili mená, napr. Priškin - Palotay, Brhlík - Bedő. Menovite spomenul športovcov, na ktorých môžu byť Čabania právom hrdí.

Ich úspechy znamenajú pre mesto a v ňom žijúcich Slovákov dôležité hodnoty, ktoré treba chrániť - povedala na záver Alžbeta Ančinová.

Ildika Očovská - VZS

Skončil sa jubilejný 20. festival Sziget

Život je neustála zmena. Menia sa ľudia okolo nás, mení sa prostredie, v ktorom žijeme a meníme sa aj my sami. Nie vždy je ľahké nájsť záchytné body - veci, o ktoré sa môžeme oprieť, ktoré ostávajú aj napriek neúprosnému plynutiu času nezmenené. Nie je to však nemožné. Takýmto pevným bodom je napríklad budapeštianska prímestská železnica HÉV, ktorá v útrobách svojich vplyvom modernej technológii statočne vzdorujúcich vagónov celé desaťročia neoblomne preváža cestujúcich do ich cieľových destinácií - z toho dve dekády už aj návštevníkov hudobného festivalu Sziget z centra Budapešti na Ostrov lodeníc.

Pred dvadsiatimi rokmi sa na tomto zelenom fľaku v severnej časti budapeštianskeho úseku Dunaja po prvýkrát uskutočnil festival menom Sziget ešte s čisto maďarským programom a 43-tisíc návštevníkmi. Z tejto „malej párty“ za dvadsať rokov vyrástol jeden z top 5 európskych festivalov, ktorý vlani navštívilo 385-tisíc záujemcov a najväčšie hviezdy svetovej hudby. Podobný počet očakávali organizátori aj tohto roku, na jubilejnom 20. festivale Sziget, ktorý sa konal v dňoch od 6. do 13. augusta. Z toho prvé dva „zahrievacie“ dni patrili už tradične domácim interpretom. Zahraniční sa dostali k mikrofónu od 8. augusta, keď hlavné pódium otvorili japonskí bubeníci z energického zoskupenia Gocoo. Počas nadchádzajúcich dní sa tu postupne predstavili o. i. skupiny Anti Flag, Noah and the Whale, The Vaccines, The Horrors, Paolo Nutini, Mando Diao, Hurts, The xx, LMFAO, Placebo, Korn, The Stone Roses a The Killers i pravdepodobne najväčší trhák tohtoročného festivalu, americký rapper Snoop Dogg.

Nájsť hlavné pódium nerobilo pre väčšinu návštevníkov väčšie problémy, veď okrem toho, že bolo najväčšie zo všetkých a nachádzalo sa v centre diania, jeho poloha sa navyše nezmenila. To sa však nedá povedať o väčšine ostatných pódií, ktoré, verne tradíciám, boli rozdelené podľa rôznych hudobných žánrov. Oproti minulosti však niektoré zrušili alebo zlúčili s inými, prípadne nahradili novými. Vďaka množstvu informačných máp postavených do dopravných uzlov ostrova, ako aj personálu pripravenému poskytnúť návštevníkom všetky potrebné informácie o Szigete, to však nemohlo byť prekážkou zábavy ani pre tých, ktorí si zvykli na poriadky z uplynulých rokov. Milovníci elektro-hudby tak poľahky mohli nájsť Stan A38 obdivuhodných rozmerov hneď pri hlavnom pódiu. O čosi ťažšie to mali záujemcovia o pódium maďarských interpretov, ktoré sa presunulo na vlaňajšie miesto World Music Stage, ktoré si zase našlo úplne nové miesto. Hoci alkoholom potužených „ostrovčanov“ dokázali tieto okolnosti zmiasť a zaviať k pôvodne neplánovaným pódiám, je však pramálo pravdepodobné, že by im to v ich blaženom stave bolo prekážalo. Nebol by sa stal žiaden zázrak, ani keby sa náhodou boli ocitli na koncerte niektorej slovenskej kapely, veď tie na festivale ani tentoraz nemohli chýbať. Počas týždňa postupne vystúpili Zuzana Smatanová, The Global Optimistic s VJ´s Akasha a bluesrocková kapela Joint Venture. Na ostrove nechýbala ani slovenská vrava - v babylone jazykov sa na každom kroku dalo zachytiť aj slovenské slovo. Niet divu, veď kvôli blízkosti hraníc je festival vždy dostatočne medializovaný aj na Slovensku.

S platením na území ostrova to fungovalo rovnako ako vlani - cez čipové kartičky nabíjateľné kreditom. Praktickosť tohto riešenia sa ukazovala hlavne pri rýchlejšej obsluhe, ktorú nebrzdilo prehrabávanie sa v peňaženkách a vydávanie drobných. Kartičku stačilo priložiť k terminálu a jej držiteľ sa okamžite mohol stať šťastným majiteľom pokrmov od vegetariánskych cez indické až po tie najtradičnejšie maďarské, poprípade hrdým majiteľom nejakého suveníru propagujúceho okrúhle jubileum festivalu. Kredit sa však dal minúť aj na nemateriálne slasti, ako napr. masáž, posedenie na ruskom kolese s výhľadom na ostrov, alebo, v prípade akútnej potreby, krkolomný pád zo žeriavu á la bungee jumping.

Sziget popri platených službách ponúkal aj bezplatné spôsoby zábavy (samozrejme, okrem samotných koncertov). Rôzne občianske organizácie lákali návštevníkov do svojich stanov, aby ich oboznámili sp svojou činnosťou, vo väčšine prípadov nejakou príťažlivou, zábavnou formou. Osoby túžiace po kultúrnom zážitku lákali stany rôznych múzeí a galérií - okrem iného aj Múzeum Mihálya Munkácsyho z Békešskej Čaby. Duševný pokrm ponúkali viaceré stany a pódiá s pravidelnými divadelnými predstaveniami, duchovný zase stany rôznych náboženských zoskupení od východných po západné. Svoju kreativitu mohli záujemcovia rozvíjať v tvorivých dielňach, prebytočnú energiu vybiť futbalom, alebo ju, naopak, dočerpať pod ktorýmkoľvek stromom. No niežeby sa organizátori neboli postarali o civilizovanejší spôsob odpočinku! Majitelia kempingových lístkov mali k dispozícii dostatočné množstvo sprchovacích zariadení i miest na stanovanie.

Ako vidno, festival Sziget nie je „iba“ o hudbe. Je to akési malé mesto v meste, kde nájdete všetko. Najväčší rozdiel oproti nášmu svetu spočíva v jeho neporovnateľne uvoľnenejšej atmosfére. Na Szigete sú si naozaj všetci rovní a prevláda tam priam utopická sloboda, ktorá zároveň (zákonite) zaváňa akousi anarchiou, či dokonca atmosférou postapokaliptických filmov. Niekto to rád, iný pomenej, proti gustu žiaden dišputát. Nesporným faktom však ostáva, že Sziget má svoju ničím nenapodobniteľnú atmosféru, vďaka ktorej sa s veľkou pravdepodobnosťou dožije aj 40. jubilea. Menej isté je, či sa naň dostaneme novšími súpravami HÉV-u.

Zlatko Papuček