Krajina drží spolu!

„Krajina drží spolu!“ - znie slogan osláv maďarského štátneho sviatku sv. Štefana, prvého kráľa Uhorska. Slávnostný program sa začal o deň skôr, 19. augusta, Ulicou maďarských chutí na nábreží Dunaja, kde mohli záujemcovia ochutnať tradičné maďarské nápoje a pokrmy. Oficiálny program pokračoval ekumenickou bohoslužbou v reformovanom kostole na Námestí Dezsőa Szilágyiho, na ktorej kázal predseda Rady ekumenických cirkví Maďarska, biskup reformovanej cirkvi József Steinbach. V predvečer osláv sa uskutočnili koncerty na námestiach Józsefa Bema a Adama Clarka, kde si záujemcovia mohli vypočuť skladby skupín Keresztes Ildikó Band, Mókus és Fabula Rasa, Ferenczi György és a Rackajam, The Silver Shine, Odett a Mystery Gang.

Deň štátneho sviatku sa už tradične začal vztýčením štátnej vlajky a inauguráciou dôstojníkov na Kossuthovom námestí pred Parlamentom. Slávnostný príhovor predniesli prezident János Áder a minister obrany Csaba Hende.

K 20. augustu už niekoľko rokov neodmysliteľne patrí vodná a vzdušná šou na úseku Dunaja medzi Alžbetiným a Margitiným mostom, na ktorej sa návštevníci môžu kochať v prehliadke civilných a vojenských lietadiel a lodí, ako aj v krkolomných zostavách pilotov malých športových lietadiel. Toto podujatie priláka k Dunaju každoročne masy záujemcov.

Popri podujatiach Ulice maďarských chutí čakali najmä na rodiny s deťmi rôzne zábavné podujatia na námestiach Józsefa Bema a Adama Clarka. Svoje brány otvoril aj pre verejnosť po väčšinu roka neprístupný Parlament a popoludní si bez predbežnej registrácie mohli záujemcovia pozrieť interiér „domu krajiny“.

Milovníci športu si prišli na svoje na Memoriáli Istvána Gyulaiho - atletických pretekoch za účasti najlepších atlétov sveta usporiadaných na počesť bývalého olympionika, športového reportéra a funkcionára.

Po slávnostnej svätej omši v Bazilike sv. Štefana, ktorú celebroval kardinál, arcibiskup Budapštiansko-ostrihomskej arcidiecézy a predseda Maďarskej katolíckej biskupskej konferencie Péter Erdő, nasledovala svätoštefanská procesia, taktiež neodmysliteľná súčasť národného sviatku.

Slávnostný program zavŕšil veľkolepý ohňostroj, ktorý podľa zdrojov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti sledovalo v uliciach Budapešti pol milióna záujemcov.

Podobnými, aj keď skromnejšími oslavami si štátny sviatok pripomenuli v mnohých mestách a obciach v Maďarsku i za hranicami krajiny.

(zp)

Africké múzeum pri Balatone

Pre mnohých je letný pobyt pri mori takmer nenahraditeľný, no málokto vie, čo všetko môže poskytnúť dovolenka pri jazere. Odhaľte zaujímavosti Balatonu a nechajte sa inšpirovať. Kto vie, možno sa netradičná voľba dovolenky osvedčí ako skvelá zmena.

Jednou z najvyhľadávanejších aktivít pri Balatone je, samozrejme, kúpanie. Niektoré časti brehu sú v súkromnom vlastníctve hotelov či kempingov. Vykúpať sa dá aj zadarmo a to napríklad v Zamárdi, Balatonboglári či Balatonfenyvesi. Jazero je na južnej strane plytké a tak je bezpečné a príjemné najmä pre rodiny s deťmi. Tu sa počas teplých dní voda ohreje zvyčajne na 25-26 °C, ale v najteplejších obdobiach aj na 30 °C.

Okolie Balatonu ponúka rôzne možnosti na relax. Oddýchnuť si možno napríklad v termálnych kúpeľoch, alebo na prechádzkach, ale môžete si vyskúšať aj pasívnu formu oddychu, napríklad návštevu múzea.

Na severnej strane Balatonu, v Balatonedericsi, sa nachádza Africké múzeum, ktoré v roku 1984 založil barón Endre Nagy. Zakladateľ múzea začiatkom 50. rokov kvôli politickej situácii v Maďarsku emigroval do zahraničia. Bol aktívny poľovník v Rakúsku, neskôr sa stal riaditeľom Opel ZOO vo Frankfurte. Trikrát odcestoval do Afriky, aby získal zvieratá pre zoologickú záhradu. V roku 1958 sa rozhodol usadiť sa v Tanzánii, kde lovil zver pre ZOO. Po niekoľkých rokoch bol najznámejším bielym lovcom a zakladateľom niekoľkých zoologických záhrad. Svoju poľovnícku a národopisnú zbierku v roku 1984 priviezol do rodinnej kúrie do Balatonedericsu, kde je odvtedy Africké múzeum a zoologická záhrada. Od jeho smrti múzeum riadi jeho druhá manželka Katalin Beretzová.

Africké múzeum v Balatonedericsi tvorí nielen veľmi zaujímavá výstava exotických predmetov, ale aj ZOO s minidžungľou, obydliami masájov a vyhliadkovou vežou.

Andrea Szabová Mataiszová

Svätoštefanské oslavy vo Vacove

Vyznamenanie Pro urbe Júliusovi Altovi

Konštantínovo námestie je už tradičným dejiskom svätoštefanských osláv vo Vacove. Aj tohto roku sa tu 20. augusta zišli občania mesta, aby si pozreli slávnostný program pri príležitosti sviatku prvého kráľa Uhorska.

Po odznení maďarskej štátnej hymny sa ako prvý prihovoril obecenstvu dekan reformovanej cirkvi Miklós Fónagy, ktorý vo svojom prejave apeloval na návrat ku kresťanskému mysleniu a správaniu, ktorými sa riadil aj sv. Štefan. Následne evanjelický kňaz János Detre požehnal maďarskou trikolórou previazaný chlieb z tohtoročnej múky.

Hlavným bodom programu popretkávaného kultúrnymi vložkami Vacovského symfonického orchestra, sólistu Maďarskej štátnej opery Tamása Darócziho, miestneho tanečného súboru Váczi a Vacovského husárskeho a domobranného bandéria, bolo odovzdávanie vyznamenaní. Ocenenie „Čestný občan Vacova“ z rúk primátora mesta Attilu Fördősa prevzal bývalý minister obrany Lajos Für. Karikaturista Ferenc Sajdik sa nemohol na slávnosti osobne zúčastnený, vyznamenanie mu primátor odovzdá v inom termíne.

Ocenenie Pro urbe prevzal predseda miestnej slovenskej samosprávy Július Alt, vedúca oblastnej Zdravotnej a hygienickej služby ÁNTSZ Magdolna Nagyová a hlavný tréner vacovského veslárskeho klubu Károly Rapcsák.

Na záver slávnostného programu účastníci položili vence k soche sv. Štefana a spoločne zaspievali hymnickú pieseň Szózat.

„Zastupiteľský zbor mesta Vacov sa rozhodol udeliť vyznamenanie Pro urbe Júliusovi Altovi za jeho dlhoročnú činnosť, ktorú vyvíjal v záujme zachovávania tradícií, kultúry a identity Slovákov, ktorí sa v meste usadili, ako aj v záujme vybudovania dobrých vzťahov so spriatelenými mestami Vacova“ - píše sa v čestnom diplome. „Vďaka však patrí celému slovenskému zboru,“ zdôraznil jeho predseda, ktorý nás privítal vo svojom vacovskom domove a porozprával nám o svojom živote a myšlienkach.

Narodil som sa 21. decembra 1937. V druhej svetovej vojne som, žiaľ, stratil oboch rodičov, takže ma vychovávali starí rodičia. Do základnej školy som začal chodiť v Číve, ale keď otvorili slovenskú školu v Budapešti, stal som sa jedným z jej prvých žiakov. Tu som aj získal základné vzdelanie. Keďže v päťdesiatych rokoch existoval v hlavnom meste aj slovenský učiteľský ústav, vo svojich štúdiách som sa rozhodol pokračovať tam. Diplom som získal v roku 1956 a som nesmierne hrdý na to, že všetci, ktorí sme vtedy skončili, sme išli vyučovať do slovenských škôl a zvolili sme si túto peknú životnú dráhu. Ja som sa dostal do obce Novohrad, kde som spoznal aj svoju neskoršiu manželku Irenku. Ona bola tiež učiteľkou a bola natoľko aktívna, že spoločne sme zorganizovali prvé národnostné dni v Novohrade, ktoré sa aj odvtedy každoročne konajú - v súčasnosti v Banke.

Zmena v mojom živote nastala, keď som sa v roku 1970 dostal do Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku (DZSM). Mal som na starosti hlavne kultúru a školstvo. Bola to pekná práca. Prioritu u mňa mala vždy výučba slovenčiny. V tej dobe sa učilo slovenčinu v základných školách viac ako desaťtisíc detí po celom Maďarsku. V súčasnosti je ich sotva polovica a aj základných škôl máme oveľa menej.

Časom sa nám narodili dvaja synovia. Aby som nielen hovoril o dôležitosti slovenskej výučby pre naše deti, išiel som dobrým príkladom a starší syn Csaba vyštudoval slovenskú školu v Budapešti a absolvoval štúdium histórie na Univerzite Komenského (UK) v Bratislave. Aj ja som sa ďalej vzdelával a začiatkom 80. rokov som si popri práci spravil doktorát - taktiež na bratislavskej UK. Bolo to pre mňa veľmi osožné, lebo jednak som si mohol veľmi dobre precvičiť slovenčinu, jednak som bol nútený dôkladnejšie sa venovať literatúre, prečítať si veľa diel, čo mi potom pomohlo aj v každodennej práci.

V roku 1993, keď vstúpil do platnosti zákon o národnostných a etnických menšinách, sme si vytvorili systém samospráv. Ja som sa stal podpredsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Mal som rád túto prácu a vykonával som ju podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, za čo som po odchode do dôchodku dostal aj vysoké štátne vyznamenanie v podobe stredného kríža Záslužného radu Maďarskej republiky.

Vo Vacove sme si zvolili slovenskú samosprávu hneď v prvom cykle. Som hrdý na to, že všetci jej členovia boli Slováci. Podľa našich odhadov žije vo Vacove 1000-1500 občanov slovenskej národnosti, ktorí sa sem prisťahovali z okolitých slovenských osád v čase veľkej industrializácie - napr. z Jače, Pišpeku, Čuváru, Guty, Novohradu, Ďurky a pod. Chceli sme, aby si títo ľudia zachovali kultúru, identitu a preto sme pre nich začali pripravovať rôzne kultúrne podujatia, organizovať prednášky, výstavy. Vyvrcholením tejto činnosti sú Vacovské Vianoce, na ktorých zvykne vystúpiť aj nejaké chýrne folklórne teleso zo Slovenska. Každoročne na ne prichádza 400-500 hostí!

Spustili sme aj výučbu slovenského jazyka pre dospelých, na ktorú sa pravidelne hlásilo 15-20 záujemcov a dokonca aj v škole sa nám podarilo zaviesť vyučovanie slovenčiny v rámci krúžku, ktoré prebieha aj v súčasnosti.

Za veľmi dôležité považujem aj to, že sme upevnili styky medzi Vacovom a niektorými zahraničnými mestami - mám na mysli najmä Šahy, Dubnicu nad Váhom a Trnavu. S Trnavským samosprávnym krajom (TSK) má dokonca skvelé vzťahy aj Peštianska župa. Zvlášť by som vyzdvihol osobu predsedu TSK Tibora Mikuša, ktorý nám naozaj veľmi veľa pomáha, napr. bezplatným poskytovaním folklórnych súborov na rôzne podujatia a všakovakým iným spôsobom. Dobré vzťahy sa vybudovali dokonca aj medzi našimi biskupstvami. Som veľmi rád, že táto naša činnosť nezostala nepovšimnutá. Keďže sa naša samospráva takýmto spôsobom pričinila o dobré vzťahy, samospráva Vacova sa rozhodla udeliť mi vyznamenanie Pro urbe, ktoré si nesmierne vážim. Chcem však hneď dodať, že nepatrí iba mne, ale všetkým členom našej slovenskej samosprávy, ktorí sa rovnakou mierou podieľali na úspechoch ako ja.

Zlatko Papuček

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Parlamentný „piac“

Priamo pri Parlamente, pod arkádami ministerstva pôdohospodárstva, sa piatok čo piatok mrkva, melóny, rajčiny, klobásy, šunky, slanina, syry, olejčeky atď. preplietajú, veru, neraz aj s politikmi...

Ani sa nečudujem, že hneď narazím na krajana. Michal Knihár je síce z centra dolnozemských Slovákov, z Békešskej Čaby, ale po maďarsky vychvaľuje svoje produkty, všetko z domácej výrobne, z doma chovaného brava, zaručená kvalita z rodinnej farmy - je to skutočne najlepšia čabianska klobása, o ktorej Maďari hovoria, že je to hungarikum. Ale aj to je dielo Slovákov - hovorí s úškrnom mäsiarsky majster. Podľa neho celý tento trh je vynikajúci nápad: remeselnícki potravinári môžu priniesť Budapešťanom svoj tovar.

Stojím pod arkádami, narátam 40 stánkov. Nakupujú v nich prevažne domáci, cudzinci sa viac-menej len obzerajú. A čudujú sa, že hneď oproti parlamentu je takýto trh. Možno aj ich napadlo to, čo viacerých trhovníkov...

- Politika náhodou nepredávate? - pýtam sa majstra Knihára, ktorý sa priznáva, že zopár by ich rád predal, na kusy. Či po kúskoch? Trocha sa zarazí, lebo za chrbtom nám stojí štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva Gyula Budai, tiež z Čaby (tiež hungarikum). Všetko počul, ale ak aj nie kúpiť, tak aspoň podplatiť sa nechá kúskom slaniny a klobásy. Slivovicu si už dal vedľa. Vraj takto každý piatok ráno navštívi „svojich“ farmárov.

Staršia pani je napaprikovaná na politikov. Vraj by sa nemali najesť tu. Navyše s celou svojou perepúťou, sprievodom! Odporné! - vraví. Nemá ich rada, lebo sa úplne zmenia, akonáhle sa dostanú do parlamentu, prídu kamoši a už to nie je ten človek, ktorý bol predtým.

Nemôžem sa teda odtrhnúť od tejto línie trhu pri parlamente. Ani sa nechcem, tým skôr, lebo sa mi to celé spája do jedného vtipu. Tetka Eržika už predala na trhu svoj tovar, peniaze si schová do vreckovky, ktorú si pripevní na vnútornú stranu širokej sukne. Keď však chce niečo kúpiť, zistí, že peniaze sú fuč. Privolaný policajt sa pýta: - Teta Eržika, necítili ste, že vám niekto šmátra pod sukňou? - Cítila, cítila, ale som si myslela, že má poctivé úmysly...

XII. Komlóšske dni a gastronomický deň

Samospráva mesta Slovenský Komlóš, Organizácia komlóšskych Slovákov, slovenské regionálne kultúrne stredisko a miestna slovenská samospráva usporiadali v dňoch 18. až 20. augusta XII. Komlóšske dni.

Sériu podujatí uviedlo otvorenie výstavy Rukou, srdcom, technikou v Dome prírody, po ktorom nasledoval koncert Mládežníckej dychovky v miestnom evanjelickom kostole. Komlóšania, ako sa pri slávnostných koncertoch stáva, preplnili kostol. Prítomným sa prihovoril dirigent Ján Krčméri, ktorý v krátkosti predstavil históriu kapely a pred každou skladbou uviedol zaujímavé informácie o vzniku diela, alebo historické fakty súvisiace so skladateľom. Dobre známe filmové a operetné melódie mali v kruhu obecenstva obrovský úspech, hudobníkom sa ušiel búrlivý potlesk.

Komlóšske dni pokračovali slovenskou bohoslužbou v evanjelickom kostole a maďarskou svätou omšou v kostole sv. Štefana. V Dome remesiel sa uskutočnilo otvorenie výstavy keramikára Jána Hlinicu pod názvom Jednoducho hlina. Expozícia predstavila diela, ktoré autor vytvoril z pálenej hliny, bez prifarbenia či iných úprav. Diela čerpajú z ľudových tradící a motívov, najmä z oblasti Detvy. Záujemcov v mene organizátorov privítali predsedníčka slovenskej samosprávy Zuzana Lauková a evanjelický farár Atila Spišák.

- O autorovi sa dá povedať, že je osobitý, veľký výtvarný talent. U nás sa prezentuje tvorbou komornejších rozmerov. Výstava prezrádza, že jej autor je verný svojej podstate, svojmu folklórnemu zázemiu, z ktorého vyšiel a ktoré nadovšetko miluje. Autor výstavy, akademický sochár Ján Hlinica sa narodil v Detve a skoro 14 rokov pôsobil v detvianskom folklórnom súbore. Sochárstvo študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v ateliéroch mnohých slovenských výtvarných osobností, naposledy u akademického sochára Juraja Meliša. Roku 1994 získal titul magistra umenia, absolvoval niektoré výtvarné sympóziá i mimo Slovenska. I keď sa z osobných dôvodov mohol „sochárčine“ venovať iba sporadicky, jeho umelecká duša, srdce a túžby zostávali sochárstvu verné. Čakali iba na okamih, kedy budú môcť vytrysknúť v jeho nápade, zámere, v jeho myšlienke, v jeho výstave, v jeho radosti. V Hlinicových kachlicových reliéfoch, plastikách pulzuje život. Autor ponúka veselosť maskovaných fašiangových zábav a sú v nich stvárnené i iné radosti dedinského života. Celá výstava, už aj tým, že závesné kachlice sú v obyčajnom dreve, pôsobí veľmi naturálne, prírodne. Akoby nám chcel ňou autor pripomenúť, aby sme nezabudli, že bez prírody sme prakticky nič, - povedal kurátor expozície, zakladateľ Detvianskej umeleckej kolónie (DUK), rezbár, sochár a maliar Milan Malček. Účastníci vernisáže sa potom presunuli do slovenskej základnej školy, kde sa uskutočnil gastronomický deň s tradičnou ochutnávkou slovenských jedál. Komlóšanky pripravili pre hostí kvasienky (parené buchty), špricky (tyčinky z odpaľovaného cesta), klobásy a guľáš, kým hostia z Jelšavy ponúkali rôzne slovenské syry. Prítomných v mene organizátorov privítala vedúca Organizácie komlóšskych Slovákov Marianna Bajczerová Melegová. V radoch hostí pozdravila primátorku mesta Ritu Garayovú, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Štefana Daňa a delegácie z Galanty, Jelšavy, Baďana, Zvolena, Dorkova a Breţcu.

- Je pre mňa veľkou cťou, že vás môžem pozdraviť na slovenskom gastronomickom dni. Pred niekoľkými dňami som počul v rozhlase, že Európska únia ťažko prijíma gastronomické festivaly. Je to možno stredoeurópsky fenomén, ale ja si myslím, že spestrujeme Európsku úniu. Keby tu boli predstavitelia z EÚ, tak by skôr-neskôr prijali nielen tie honosné festivaly vážnej hudby, ale by zistili, že gastronómia naozaj patrí a je súčasťou našej svojskej pestrej kultúry. Zbližuje ľudí, takže má svoje opodstatnenie, - povedal predseda CSS Ján Fuzik. Slovo od neho prevzal generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo. - Dovoľte mi, aby som zagratuloval Organizácii komlóšskych Slovákov a slovenskej samospráve, že každý rok vedia pripraviť takúto krásnu akciu. Myslím si, že všetci sa tu budete dobre cítiť. Som veľmi rád, že zo Slovenska prichádza tak veľa účastníkov. Pán primátor Ján Kolesár z Jelšavy prišiel s väčšou delegáciou a doniesli aj gastronomické špeciality svojho mesta a regiónu. Prispejú k vašej pohode, aby ste mohli vystúpenia jednotlivých folklórnych súborov pohodlne vnímať. Podstatné je, že Slováci na Dolnej zemi sú bezprostrední a veľmi priateľskí k slovenským komunitám týchto geopolitických priestorov. Spoločne budete vnímať kultúrne tradície tunajších Slovákov, ale aj ľudové a kultúrne tradície iných krajín. K tomu vám prajem príjemnú zábavu a dobré počasie, - povedal generálny konzul Štefan Daňo. V nasledujúcom kultúrnom programe vystúpili Folklórny súbor Baďačanka zo Slovenska, tanečný súbor z bulharského Dorkova, miestna mandolínová skupina Tremolo a tanečný súbor Komlóš.

Súčasťou osláv bola bohatá ponuka sprievodných podujatí. V Alžbetinom sade prebiehali kultúrne programy. Vystúpili miestne maďarské telesá, po ktorých sa uskutočnil koncert gajdoša, rodáka zo Slovenského Komlóša Balázsa Szokolayho. Večer uzavrelo vystúpenie skupiny Irigy Hónaljmirigy. V Dome remesiel v nedeľu popoludní evanjelická cirkev spolu s rómskou samosprávou každého pohostila plnenou kapustou a bodagom (rómsky chlieb). Po gastronomickej ukážke nasledovalo vystúpenie tanečnej skupiny z Dorkova. Členovia súboru nielen spievali a tancovali, ale aj učili záujemcom základné kroky ich tancov. Nasledoval slávnostný ohňostroj, potom sa Komlóšania mohli zabávať v hoteli Komló, kde prebiehala nostalgická diskotéka.

Oslavy Dňa ústavy a kráľa sv. Štefana sa začali v evanjelickom chráme dvojjazyčnou slovensko-maďarskou slávnostnou bohoslužbou a požehnaním chleba. Slovo Božie kázal zborový farár Atila Spišák. V deň štátneho sviatku primátorka mesta Rita Garayová a predstavitelia spriatelených miest Jelšavy, Zvolena, Galanty, Berecku a Nadlaku (Rumunsko) položili vence k soche sv. Štefana na Námestí hrdinov. - Podľa tradícií našich predkov je 20. august Dňom mesta, keď sa konajú Komlóšske dni a v rámci nich aj Komlóšske hody. V týchto dňoch spomíname na budovateľa štátu svätého Štefana, oslavujeme nový chlieb a organizujeme pestré programy, - povedala Rita Garayová, ktorá sa vo svojom prejave zmienila o zásluhách svätého Štefana. Slovo od nej prevzal parlamentný poslanec József Dancsó, ktorý tiež hovoril o význame sv. Štefana.

Popoludní Komlóšanov a všetkých hostí očaril folklórny program - na prírodnom javisku v Alžbetinom sade vystúpili tanečné skupiny z Bulharska a zo Slovenského Komlóša. Slávnosti sa skončili koncertmi Bettiny Bakosovej a Nikolasa Takácsa.

Andrea Szabová Mataiszová

Pocit zázraku

Vždy som závidela manuálne zručným ľuďom, nehovoriac o tých, ktorí majú navyše aj fantáziu. Lebo ja nemám! Ani zručnosť, ani svetové nápady. Žiaľ!

Alan Parkinson, otec luminária, také problémy nemá. Výstavbou a vývojom luminárií sa zaoberá od roku 1985 v rámci svojej príznačne pomenovanej spoločnosti Architects of Air. Inšpiráciu hľadal v architektúre katedrál a mešít, čerpal z prírodných tvarov a geometrických telies. A tak pred 20 rokmi skonštruoval prvú originálnu vzduchovú stavbu. Najnovšou, jubilejnou kreáciou spoločnosti je Exxopolis, ktorú si návštevníci taktiež jubilejného festivalu Sziget mohli vychutnať v predĺženej otváracej dobe od 12. do 01. hodiny.

Čo je luminárium?

Na prvý pohľad človeku pripomína obrovský pestrofarebný nafukovací hrad, alebo viacero cirkusových stanov prilepených na seba vo veľkosti polovice futbalového ihriska. Ale, ako sa povie, podstata sa skrýva vo vnútri, vo farebnom labyrinte, kde človek získa jedinečný vizuálny a emocionálny zážitok. Pobyt v lumináriu má blahodarný účinok a je zdrojom pozitívnej energie - riziká a nežiaduce účinky zatiaľ neboli zaevidované. Funguje to ako nabíjačka bateriek, ibaže tými baterkami sme my sami. Sadnete si, alebo ešte lepšie ak si ľahnete na najpríťažlivejšie miesto pre vás a stačí, ak sa pozeráte na hru svetiel okolo vás. O 15 minút budete ako vymenení. „Táto architektúra je navrhnutá s cieľom umocniť pocit zázraku,” povedal Alan Parkinson.

Labyrint tieňov

Keď si už človek dá tú námahu, že vystojí mnohokrát aj polhodinový rad a dostane sa ku vchodu, má to už vyhrané. Dostane plán s pôdorysom bludiska, ktorý môže, ale nemusí používať, vyzuje si topánky, vypočuje si krátke inštrukcie sprievodcov a začína sa kúzlo. Každý sa samostatne prechádza v labyrinte, kde pri tichej upokojujúcej hudbe môže vnímať premenlivosť svetiel, tieňov a farieb. V lumináriu nepoužívajú žiadne vonkajšie osvetlenie, teda svetlo sa doň dostane cez 0,5 mm tenké špeciálne priesvitné umelohmotné steny. Hra farieb, svetiel a tieňov závisí od intenzity slnečného žiarenia, a tak každá návšteva luminária sa stáva originálnym, neopakovateľným zážitkom.

Dvadsaťročný vývoj vzduchových stavieb priniesol postupné zdokonaľovanie ich technických prvkov. Inšpiráciou hlavnej kupoly Exxopolisa bola katedrála v Southwelli, kým špeciálne olovnaté sklo pripomínajúce „okno“ vyrobili podľa vzoriek mozaiky Sira Rogera Penrosa.

Od roku 1992 očarili lumináriá takmer 2 milióny návštevníkov z 38 krajín sveta. Na Sziget sa vrátili po trojročnej pauze už ôsmy raz a môžeme dúfať, že prídu aj o rok.

(IK)

Pionieri, medvede a iní v Tatranských Matliaroch

Hovorí sa, že jazyk si najlepšie osvojíte v autentickom jazykovom prostredí. Tohto roku sa o tom opäť mohlo presvedčiť 50 žiakov z 24 obcí v Maďarsku, ktorí sa zdokonaľovali v slovenskom jazyku na Slovensku.

Ministerstvo školstva Slovenskej republiky v spolupráci s Univerzitou Mateja Bela im umožnilo zúčastniť sa v dňoch 22. až 26. júla na letnom tábore v Tatranských Matliaroch.

So žiakmi, ktorí pobyt dostali od Celoštátnej slovenskej samosprávy ako odmenu za celoročnú aktivitu v slovenských súťažiach, odcestovali učiteľky Rozália Pásztorová Vargová z Dunaeďházu, Eva Pásztorová z Budapešti, Anna Ondrejová zo Slovenského Komlóša a Erika Zemenová Palečková z Jače.

Ubytovaní sme boli v prekrásnom prostredí pod Lomnickým štítom, v hoteli Hutník, kde sme mali k dispozícii popri pohodlných izbách bazén, veľkú telocvičňu a vonkajšie ihrisko.

Traja animátori pod vedením Ivety Badinkovej pre nás pripravili veľmi pútavý program, ktorý nám priblížil rôzne historické doby Slovanov a neskôr Slovákov.

Prvý deň patril Slovanom. Ako kedysi Slovania hľadali vhodné miesto na usadenie sa, tak sme sa aj my vybrali na výlet a pozreli sme si Štrbské pleso. Išli sme pešo 2 kilometre do Tatranskej Lomnice, tam sme nasadli na električku do Starého Smokovca, kde sme prestúpili smerom na Štrbské pleso. Pri jazere žiaci súťažili v skupinách, odpovedali na otázky týkajúce sa geografických údajov o Tatrách a o Štrbskom plese. Za správne vyriešené úlohy dostali kredity - body, ktoré každý zbieral osobitne na svojej kartičke. Po krátkej prechádzke po okolí sme si mohli nakúpiť pamiatky zo Štrbského plesa. Cestou späť do hotela sa deti zgrupovali do skupiniek a neúnavne si čosi šepkali. Pripravovali sa na večernú úlohu: vymyslieť svadobný vinš pre manželský pár na slovanskej svadbe.

Druhý deň patril stredoveku. Pozreli sme si hrad v Ľubovni a neďaleký skanzen. Po večeri sme medzi nami mohli privítať kráľa Mateja a jeho manželku Beatrix, ktorých mali deti zabaviť stredovekými hrami. Smelší si mohli aj zatancovať s kráľom a jeho manželkou. Večer si mali zameniť svoje kredity za stredoveké zlaté a strieborné „mince“, ktoré si dovtedy nazbierali za správne vyriešené úlohy.

Tretí deň patril socializmu, a to pionierskemu životu. Ráno po raňajkách každý prevzal červenú šatku a zložil pioniersky sľub. Predpoludním sa uskutočnili športové preteky napr. v hádzaní klátov, nosení vody v slamienke, zhotovení stromu priateľstva, atď. Popoludní sme navštívili Múzeum TANAP-u v Tatrajnskej Lomnici, kde sme si mohli vypočuť zaujímavú prednášku dokumentovanú krásnymi zábermi o medveďoch. Večer sme si mohli zašportovať: zaplávať si v bazéne hotela, zahrať si futbal a basketbal v telocvični. Keďže sme v tento deň prestúpili zo stredoveku do 20. storočia, po večeri sa opäť otvorila pokladňa, kde si deti mali zameniť stredoveké mince a kredity za papierové peniaze.

Posledný deň patril kapitalizmu a podnikaniu. Účastníci tábora sa mali prihlásiť do rôznych služieb. Počas predpoludnia v spoločenskej miestnosti fungovali nasledujúce podniky: fitnes, príprava portrétu, masáž, kaderníctvo, tetovací salón, koženkári, šperkári, kozmetika, manikúra a medvedi taxík. Za peniaze tu ponúkali rôzne tovary a služby, kde sme aj my, pedagógovia, mohli stroviť od banky „vypožičané“ peniaze. Nazbierané peniaze si potom deti rozdelili medzi sebou a popoludní ich na veľkom trhu zamenili na sladkosti a rôzne darčeky a prospekty o Tatrách. Pred odchodom nás čakal už len jeden spoločný program, a to večerný tanečný maratón, ktorého pravidlom bolo 60 minút neprestať v tanci.

Počas tábora v Tatranských Matliaroch sme každý deň mali dve aktivity: prípravu denníka buď písomnou formou alebo kresbou a hodnotenie programov v spoločnom kruhu. Ako každý tábor, aj tento rýchlo ubehol a prišiel čas na rozlúčku s našimi animátormi.

Či sa nám podarilo zdokonaliť sa v slovenčine? Určite! Naučili sme sa nové výrazy, smelšie deti počas týždňa mohli prekladať a aj tým posilniť svoje vedomosti. A ako každý dobrý tábor, aj tento sa skončil plačom a dlhou rozlúčkou s novými priateľmi.

Výmena adries trvala ešte aj cestou domov.

Ďakujeme každému, kto prispel k tomu, aby sa tento tábor uskutočnil a my sme mohli stráviť pekný a užitočný týždeň na Slovensku.

Erika Zemenová Palečková

učiteľka slovenského jazyka v Ďurke

Výlet pilíščabianskych Slovákov do Smrečian a Zuberca

Slováci z Pilíšskej Čaby nadviazali vlani koncom júla kontakty s obcou Smrečany na Slovensku. Vtedy zavítali členovia tamojšej folklórnej skupiny pod Pilíš. Začiatkom augusta tohto roku sa pilíščabianski Slováci vybrali k svojim novým priateľom pod Tatry.

Cestou sa k nim pripojili starosta Veľkého Lapášu, spriatelenej obce Pilíšskej Čaby Ján Medáček a Ján Tóth z Malého Lapášu. Zastavili sa v Banskej Bystrici a pokochali sa v krásach metropoly stredného Slovenska. Tridsaťčlenná delegácia po prestávke pokračovala v ceste do Liptovského Mikuláša, kde ju čakali hostitelia, aby ukázali krajanom skvost Liptova, Múzeum liptovskej dediny v Pribyline. Objekty pochádzajú z niekoľkých liptovských osád, prevažne z oblasti zatopenej vodnou priehradou Liptovská Mara. Sú to kópie originálnych stavieb s početnými pôvodnými prvkami.

V lone prírody sa dozvedeli trochu viac aj o svojej hostiteľskej obci. Smrečany dostali pomenovanie podľa okolitých lesov a tunajší obyvatelia boli známi lapači vlkov. Keďže v smrekových lesoch bolo vlkov mnoho, ich lapanie nielenže chránilo majetky, ale sa postupne stalo i významným príjmom do obecných pokladní Smrečian i Žiaru. Vlkov lapali do sietí, čo je špecifická forma lovu, známa na Slovensku iba z Liptova. Už v roku 1914 bola žiarska lapačka vlkov opísaná v časopise muzeálnej slovenskej spoločnosti.

Po prehliadke skanzenu si pilíščabianski Slováci pozreli Važeckú jaskyňu, ktorú tvorí modrosivý vápenec z obdobia stredného triasu.

Po príchode do Smrečian prvá cesta hostí viedla do rímskokatolíckeho kostola, kde sa začala svätá omša na ich počesť. Tunajší kostol Obetovania Pána je najstaršou zachovalou stavbou v obci. Jeho základy boli postavené r. 1349. Koncom svätej omše odzneli dve náboženské piesne, ktoré zvyknú Pilíščabania spievať aj doma vo svojom kostole.

V kultúrnom dome privítal delegáciu starosta Vladimír Šiarnik. Po výdatnej večeri sa uložili spať, aby nabrali sily na ďalší deň, keď ich čakala návšteva banskej štôlne.

Začiatkom apríla sprístupnili verejnosti expozíciu v podzemí Medvedej štôlne v Žiarskej doline, ktorá oživuje staré banské dielo, zabudnuté a tajomné, ktoré vytvoril svojou činnosťou sám človek. Je pozoruhodné, že napriek veľmi ľahkej dostupnosti i veľkosti (známa dĺžka štôlne je 550 m) o Žiarskej štôlni nie sú známe žiadne informácie, hoci je zapísaná medzi staré banské diela. Ťažili sa v nej farebné kovy. V štôlňou prechádzajú návštevníci s čelnou lampou, čo spôsobí autentickejšie. Presvedčili sa o tom aj Slováci z Pilíšskej Čaby.

Po dobrodružnom výlete nasledoval obed v Liptovskom Mikuláši a cesta do Zuberca, na 37. Podroháčske folklórne slávnosti. Každoročne v prvý augustový víkend sa v Zuberci na poľane Brestová konajú Podroháčske folklórne slávnosti. Aj tento rok pripravili organizátori bohatý folklórny program, v ktorom sa predstavilo viac ako 1000 účinkujúcich nielen zo Slovenska, ale aj z Ruska, Turecka, Rakúska a Poľska.

Okrem kultúrnych zážitkov mali možnosť stretnúť sa aj so starostom Zuberca Vladimírom Šiškom, europoslancom za KDH Miroslavom Mikolášikom, podpredsedníčkou NR SR Erikou Jurinovou a parlamentným poslancom Igorom Hraškom.

Na druhý deň ráno sa Piliščabania zúčastnili na folklórnej svätej omši v Zuberci, kde sa mohli kochať v krásnych ľudových krojoch. Po ďalšom dni plnom zážitkov ich čakalo stretnutie s členmi Klubu seniorov pri Horskej službe a na druhý deň výlet na Roháče.

Roháče predstavujú oravskú časť Západných Tatier. Ohraničené sú z východu Volovcom a Ostrým Roháčom, na západe Bielou Skalou, na severe Osobitou, na severozápade Podtatranskou brázdou a na juhu liptovskou časťou Západných Tatier. V západovýchodnom smere majú vzdušnú vzdialenosť 11 km a v severojužnom 9 km. Patria k vysokohorským hôľno-bralnatým pohoriam, pretože vrcholy hlavného hrebeňa vystupujú nad 2000 m nadmorskej výšky a majú bralnatý charakter. Vodná sieť v oblasti Roháčov je veľmi rozvinutá. Súhrn všetkých vodných tokov územia je približne 150 km. Od prvej tragédie poľských horolezcov 26. júna 1911 do 31. 12. 2009 bolo v Roháčoch zaznamenaných 81 obetí. Najväčšou tragédiou bolo lavínové nešťastie 31. decembra 2005. Vtedy v Spálenom žľabe spadla lavína a strhla tri stany so spiacimi českými turistami, ktorí bivakovali priamo v lavínovej dráhe. Zahynulo tu 7 ľudí.

Už pred vyše 20 rokmi chceli vybudovať v Roháčoch pietne miesto. Navrhovaných lokalít bolo viac, najreálnejšie miesto sa nakoniec ukázalo nad poľanou na Zverovke. Východiskom k nemu bola stará oravská architektúra. Centrálnym miestom je kaplnka s drevorezbou Panny Márie a pod strechou je umiestnený zvon. Na vstupnej bráne je tabuľa s menami obetí Roháčov. Na výstupnej bude tabuľa s menami tých, ktorí sa zaslúžili o rozvoj Roháčov. V areáli pietneho miesta sú umiestnené žulové balvany, na ktoré sa budú pripevňovať tabuľky s menami zosnulých. Toto jedinečné dielo vybudovali záchranári z Roháčov v spolupráci s Obecným úradom Zuberec a za veľkého prispenia sponzorov zo Zuberca. Roháčsky symbolický cintorín bol posvätený pri slávnostnej sv. omši v nedeľu 8. novembra 2009. Cestou domov sa Pilíščabania zastavili v centrále Horskej služby, kde si mohli vyskúšať staré a moderné záchranné pomôcky. Všetci boli nadšení zaujímavým a obsažným programom, ktorý im pripravili ich slovenskí partneri. Na tento výlet budú určite dlho s vďakou spomínať.

Július Kučera (ef)

Medzi mladými primášmi aj hudobníci z Ďurky

Dvaja žiaci Základnej školy Gézu Gárdonyiho v Ďurke mali možnosť zúčastniť sa na medzinárodnej hudobnej dielni mladých primášov Primášikovia 2012 v Klenovci.

Ako nás informovala riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, žiakov a jednu maďarskú lektorku mohli vyslať vďaka úspešnej spolupráci SOC s Národným osvetovým centrom, ktorá sa datuje od roku 2004. V rámci tejto spolupráce pravidelne posielajú žiakov základných škôl v Maďarsku, kde sa vyučuje slovenčina, do tvorivých dielní na Slovensko. „Tvorivá dielňa Primášikovia je najstarším školiteľským podujatím svojho druhu na Slovensku. Určená je mladým primášom detských a mládežníckych ľudových hudieb. Výsledky takmer týždňového sústredenia mladí hudobníci prezentujú na podujatí Stretneme sa na Babinci pod Túrničkou šiesty raz,“ prezradila nám K. Királyová. Ako povedala, do tejto dielne mohli ísť bratia Norbert a Tomáš Blaškovci, žiaci učiteľa hudby, hudobníka a dirigenta Lajosa Pála z Pišpeku.

V zariadení Drieňok v Teplom Vrchu desať mladých muzikantov zo Slovenska, z Čiech a z Maďarska pracovalo pod taktovkou odborných lektorov Rity Takácsovej z Maďarska, Dominika Vašulku z Čiech a Michala Nogu z Košíc. Účastníci sústredenia sa venovali hudbe nielen tradičným spôsobom, ale aj vďaka výdobytkom modernej techniky. Pomocou počítačov sa naučili spomaliť hudbu i notovať. Primášikovia sa pomocou svojich lektorov zoznamovali s technikou, vibráciou a ciframi šarišskej ľudovej hudby a kalotaseckej hudby. Do tajov kalotaseckej hudby ich zaviedla lektorka R. Takácsová, ktorá je absolventkou Strednej školy hudobného umenia Tibora Pikéthyho vo Vacove a od septembra začína svoje štúdiá na Hudobnej akadémii v Budapešti. Ako nás informovala K. Királyová, napriek tomu, že lektorka z Maďarska neovláda slovenský jazyk, rýchle si osvojila základné pojmy a s radosťou sa pustila do výučby mladých talentovaných umelcov aj vďaka slovníčku, ktorý jej pripravila riaditeľka SOC. Ochotne jej pomáhali aj Norbert a Tomáš, ktorí sa v Ďurke učia slovenčinu a účasťou na tvorivej dielni získali nielen nové vedomosti z hudby, ale aj z jazyka svojich predkov. Tomáš navštevuje od septembra Hudobnú školu Belu Bartóka v Budapešti, kde ho prijali na odbor harmonika. Neprestane sa však zaoberať ani so slovenčinou, nakoľko vďaka svojej učiteľke Erike Zemenovej Palečkovej sa pripravuje na štátnu jazykovú skúšku.

(ef)

Nový školský rok klope na dvere

Školský rok 2012/2013 sa v Maďarsku začne 3. septembra a skončí 14. júna. Do škôl nastúpi 1 milión 295 tisíc 800 škôlkarov a žiakov. Základné školy začne 748 tisíc, gymnáziá 191 800, odborné stredné školy 227 600 a odborné účilištia 128 400 žiakov. Prváčikov v základných školách bude 100 800, prvákov na gymnáziách 38 900, v stredných odborných školách 40 200 a v učilištiach 33 900. Na celoštátnej úrovni sa znížil počet pedagógov o 665 učiteľov. Nadchádzajúci školský rok pozostáva zo 182 vyučovacích dní. Jesenné prázdniny budú od 29. októbra do 4. novembra, zimné od 27. decembra do 2. januára a jarné od 28. marca do 2. apríla. Jesenné maturitné obdobie trvá od 12. októbra do 30. novembra, jarné od 3. mája do 28. júna.

Novinkou v tomto školskom roku bude, že od 1. januára 2013 všetky školy udržiavané mestskými alebo obecnými samosprávami automaticky prevezme štát. Starostlivosť o školské budovy naďalej zostáva na pleciach miestnych zastupiteľstiev. Štát bude garantovať a ústredne riadiť platy pedagógov, menovať riaditeľov a starať sa o celkovú obsahovú stránku výučby vrátane jednotných učebníc.

Zaujímalo nás, s akými novinkami vykročia do nového školského roka niektoré naše školy.

Slovenský Komlóš

V Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši začína nový školský rok 148 žiakov, z toho 20 prváčikov. V ôsmom ročníku budú paralelné triedy, v oboch bude po 15 žiakov. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie Zuzany Laukovej, materskú školu navštevuje 150 detí, zaradené sú do šiestich skupín. Pedagogický zbor sa až na malé výnimky nezmenil. Do Materskej školy na Alžbetinej ulici prijali jednu pestúnku. Zo školy odišla do dôchodku Zuzana Kočišová Antalová, jej miesto zostane neobsadené. Pani riaditeľka to odôvodnila tým, že na budúci rok pedagógom zvýšia počet povinných vyučovacích hodín a ona kvôli tomu nechce nikoho prepustiť. Učiteľský zbor komlóšskej školy bude aj v tomto školskom roku posilňovať hosťujúca učiteľka zo Slovenska Ľubomíra Rollová, ktorá vyučuje slovenčinu. Ľ. Rollová dobre pozná komlóšske prostredie, nakoľko tu už raz v tejto pozícii pôsobila. Poverenie má na 4 roky, na žiadosť Ministerstva školstva SR treba zmluvu každý rok predlžovať. Ako nás pani riaditeľka informovala, zúčastnia sa na projekte TÁMOP 3.1.4 s názvom Rozvoj inovatívnych škôl. Jeho vedúcou je učiteľka Edit Mészárosová Hovorková a projekt sa sústredí predovšetkým na vyučovanie cudzieho jazyka, na inovatívny rozvoj a na každodenný telocvik. V podstate položí základy celodennej školy, ktorú chcú zaviesť od budúceho septembra. Podpora nemôže prekročiť 500 000 forintov na jedného žiaka. Termín podania projektu je od 15. augusta do 15. septembra, hodnotenie je priebežné.

Budapešť

V hlavnom meste rastie záujem o výučbu slovenčiny. Svedčia o tom fakty, ktoré sme sa dozvedeli od riaditeľky budapeštianskej slovenskej školy Júlie Marlokovej Szabovej. Ako povedala, 3. septembra privítajú 14 prváčikov a 16 študentov I. ročníka gymnázia. V materskej škole bude vďaka modifikovaniu zakladajúcej listiny 34 detí, namiesto doterajších 30. V pedagogickom zbore nastali menšie zmeny. Učiteľka kreslenia odišla do dôchodku, uvoľnené miesto obsadí učiteľka, ktorá ovláda slovenský jazyk. Slovensky hovoria aj nové učiteľky angličtiny a hudobnej výchovy. Jedine fyzikárka nebude vedieť po slovensky. Pani riaditeľka žiadala vrátiť post tretieho zástupcu riaditeľa, do uzávierky nášho týždenníka nedostala odpoveď od udržiavateľa školy, magistrátu hlavného mesta.

Ako nás informovala pani riaditeľka, tzv. prídavok udržiavateľa, ktorý minulý rok znížili z piatich na dve percentá, sa nezmení ani v tomto roku. „Z týchto peňazí sme financovali mimoškolské aktivity, hlavne záujmové krúžky,“ konštatovala. „Rátame s porozumením a pomocou rodičov,“ povedala J. Marloková Szabová a dodala, že na rodičov sa môžu spoľahnúť, napríklad v lete jeden otecko vymaľoval triedu. Z rozpočtu školy vymaľovali dve poschodia: jedno v škole a jedno v internáte, aby žiakov čakali čisté priestory.

Na našu otázku, akú odozvu vyvolal nový postoj školy voči okoliu, jej snaha o spoluprácu s našimi zoskupeniami a inštitúciami uviedla, že je jednoznačne pozitívny, čo potešilo celý pedagogický zbor. Dokonca sa znovu prihlásili aj žiaci z okolitých slovenských obcí, čo znamená akési prebudenie budapeštianskej slovenskej školy.

Nové Mesto pod Šiatrom

3. september znamená pre 21 prvákov Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej školy v Novom Meste pod Šiatrom začiatok nového života. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie Júlie Kuczikovej, podarilo sa im zamestnať novú maďarčinárku, hovoriacu po slovensky, ktorá má aj aprobáciu pre hudobnú výchovu. Pred niekoľkými rokmi sa vydala na Slovensko a teraz sa spolu so svojou rodinou vrátila naspäť. „V osobe jej 8-ročnej dcéry sme prijali po slovensky plynule hovoriacu novú žiačku, ktorá, verím, bude mať dobrý vplyv na jazykové schopnosti našich žiakov,“ povedala J. Kucziková. Počet žiakov novomestskej školy vzrástol, od septembra ju navštevuje takmer 150 žiakov. „Ministerstvo školstva SR nám neponúklo hosťujúceho učiteľa so žiadanou aprobáciou, preto si počkáme na ďalší školský rok,“ povedala pani riaditeľka a vyslovila aj obavy z nového zákona, ktorý od ďalšieho (2013/14) školského roka predpisuje učiteľom namiesto doterajších 22 povinných hodín 32 s tým, že sa do toho zaráta aj mimoškolská aktivita. Od maďarského ministerstva dostali nižšiu dotáciu, ako si žiadali, preto sa udržiavateľ snaží získať prostriedky, aby škola mohla fungovať. „Po odbornej stránke sa budeme snažiť vyhovieť požiadavkám. Chceme aj v nasledujúcom školskom roku dosiahnuť podobné výsledky, aké získali naši žiaci na súťažiach CSS, VÚSM a ostatných slovenských inštitúcií v Maďarsku,“ povedala J. Kucziková. K interaktívnym tabuliam plánujú v tomto školskom roku zaobstarať digitálne prostriedky a využívať ich v maximálnej miere vo vyučovacom procese. Čo sa týka mimoškolských aktivít, členovia folklórnej skupiny novomestskej slovenskej školy budú naďalej vystupovať na významných slovenských podujatiach okolitých slovenských osád a naďalej bude pôsobiť aj divadelný krúžok, ktorý je stálym účastníkom detských divadelných stretnutí.

V tomto roku organizujú aj Školu v prírode na Slovensku a budú sa uchádzať o granty na programy v materskej krajine. V internáte majú 30 miest, ktoré využívajú nielen žiaci školy, pochádzajúci z okolitých slovenských osád, ale aj stredoškoláci, absolventi ich školy.

Alkár

Ako sme o tom už informovali, Hornomatranskú základnú školu Ladislava Zakupského v Alkári bude prevádzkovať tamojšia slovenská samospráva. Bude to v kruhu Slovákov v Maďarsku jediná miestna slovenská samospráva, ktorá napriek problémom a neistej budúcnosti financovania sa rozhodla prevziať inštitúciu, ku ktorej patrí aj materská škola. Ako nás informovala predsedníčka slovenského voleného zboru v Alkári Judita Kaszalová Szabadová, 3. septembra prvýkrát zazvoní školský zvonec pre 5 prváčikov. Okolo 40 žiakov sa učí v zlúčených triedach. V jednej učebni sú po dve triedy, iba siedmaci a ôsmaci sa okrem talentových predmetov (technika, kreslenie a pod.) pripravujú na ďalšie štúdiá zvlášť. Pani predsedníčka je zároveň jedinou slovenčinárkou v obci, pričom tunajšiu školu navštevujú aj deti z okolitých osád. Ona bude viesť aj slovenské zamestnania v materskej škole, kam chodí 15 detí. O tom, ako sa slovenskému volenému zboru podarilo prevziať školu v Alkári, sa dočítate v niektorom z ďalších čísel nášho týždenníka.

Békešská Čaba

V békeščabianskej slovenskej škole v čase našej uzávierky finišovala rekonštrukcia kuchyne a jedálne. Riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová nás informovala, že neskoro dostali financie od ministerstva, preto práce dokončia až 27. augusta. To zároveň znamená, že prevádzka kuchyne nebude ohrozená. Školský rok 2012/2013 začne v základnej škole 20 a na gymnáziu 11 prvákov. V materskej škole bude v troch skupinách 90 detí. Gymnazisti sú prevažne z Békešskej Čaby, absolventi slovenskej základnej školy. Dvaja prváci sa prihlásili zo Sarvaša a po jednom zo Slovenského Komlóša a z Veľkého Bánhedešu. Ako pani riaditeľka poznamenala, potrebovali by viacej žiakov z dolnozemských slovenských osád a miest. Internát je plne využitý, hoci kvôli normatívu ho otvorili aj pre študentov iných škôl. Pedagogický zbor sa nezmenil, majú 18 učiteľov. Hosťujúcou učiteľkou je Zuzana Benková z Prešova, ktorá vyučuje slovenčinu na gymnáziu. Bývalý hosťujúci učiteľ z Nitry Pavol Žibrita je naďalej jedným z pilierov zboru. Čabianskych žiakov čaká rušná jeseň. Okrem tradičných podujatí sa zúčastnia na akcii Čabianskej organizácie Slovákov V pokoji v Békeši, ktorá sa uskutoční 7. a 8. septembra. Na jeseň usporiada škola Deň zdravia a Deň skrášľovania svojho prostredia, keď žiaci spolu s rodičmi budú upratovať školský dvor, sadiť stromy a kvety. Gymnazisti odcestujú do Rumunska na putovnú súťaž zo slovenských dolnozemských reálií. Spevákov učitelia pripravia na súťaž Cez Nadlak je... Rušnú jeseň budú mať aj pedagógovia, ktorí odcestujú na stretnutie dolnozemských slovenských učiteľov do Selenče v Srbsku.

Sarvaš

V sarvašskej slovenskej škole začína nový školský rok 378 žiakov. Nižšie ročníky navštevuje 196 a vyšší stupeň 182 žiakov. Prváčikov je 60 v troch triedach, ôsmaci sú 40 v dvoch paralelných triedach. Ako sme sa dozvedeli od riaditeľky inštitúcie Zuzany Medveďovej, do materskej školy chodí 110 detí, ktoré sú zaradené do štyroch skupín. Z pedagogického zboru odišli do dôchodku dve učiteľky - Erika Szigetiová a Alžbeta Brusnická. Namiesto nich pani riaditeľka neprijala nové. Hosťujúcimi učiteľkami sú Dana Lukáčiková a Eva Labišáková na I. stupni a Alena Červeňánska na II. stupni. Pani Lukáčikovej po tomto školskom roku vyprší štvorročný termín. Eva Labišáková dobre pozná sarvašské prostredie, totiž vrátila sa sem po troch rokoch. Učebnice rozdajú deťom 29. a 30. augusta. Slávnostné otvorenie nového školského roka bude 2. septembra o 16. hodine v Osvetovom stredisku Petra Vajdu.

(aszm) a (ef)

Svätoštefanská procesia v Budapešti

V deň štátneho sviatku si Maďarsko pripomenulo prvého kráľa sv. Štefana Uhorského, ktorý zastáva čestné miesto tak v občianskych, ako aj v cirkevných dejinách. Štefan I. sa po svojej konverzii usiloval o presadenie kresťanstva ako jediného náboženstva v celej krajine. Za svätého ho v roku 1083 vyhlásil pápež Gregor VII.

20. augusta sme si pripomenuli preloženie pozostatkov sv. Štefana Uhorského do Budína, ako aj jeho korunováciu. Aj tento rok sa na námestí pred Bazilikou sv. Štefana v Budapešti uskutočnila slávnostná svätá omša, ktorú celebroval kardinál Péter Erdő, arcibiskup Ostrihomsko-budapeštianskej diecézy, primát a predseda Konferencie biskupov Maďarska. Koncelebrovali apoštolský nuncius Alberto Bottari de Castello, biskup z Alba Iulie (Gyulafehérvár) György Jakubinyi, biskup z Nigérie Augustine Ukwuoma a členovia Konferencie biskupov Maďarska. Na slávnosti sa zúčastnil aj jeruzalemský patriarcha Theophilos III., ortodoxný biskup Hilarion a metropolita gréckej ortodoxnej cirkvi v Rakúsku, exarcha Maďarska a strednej Európy Arsenios Kardamakis.

Péter Erdő začal omšu požehnaním chleba. Úvodom uviedol, že posmeľujúci odkaz Pána „dám vám budúcnosť a nádej“ platí aj dnes. „Náš život, osud ľudstva, história národov sú nielen hrou náhod. Starostlivá láska Pána sprevádza aj náš národ na cestách stáročiami,“ povedal. Konštatoval, že kráľ sv. Štefan „na skale vybudoval svoj život a štát. Tá skala je sám Ježiš Kristus, zdroj živej vody.“ „Nie sme otrokmi matérie. Um a duch hýbe materiálnym svetom. Obnova našej duše môže byť požehnaním a rozkvetom aj pre celú našu pospolitosť,“ dodal. „Človek seje, človek sa ťažko pracuje, ale rast zabezpečuje Boh. Preto vyrieknime vďačnosť a poďakovanie Všemohúcemu za novú úrodu, predovšetkým za nový chlieb, za to, že nám dáva chlieb náš každodenný,“ povedal kardinál Péter Erdő.

Na slávnostnom obrade sa zúčastnili predstavitelia štátu a parlamentu na čele s prezidentom Jánosom Áderom a premiérom Viktorom Orbánom.

Po slávnostnej svätej omši sa uskutočnila procesia s relikviou svätca - jeho pravou rukou, od roku 1971 uloženou v bazilike. Relikvia sa v časoch tureckej nadvlády stratila. Objavili ju až po niekoľkých storočiach v Dalmácii v meste Ragusa. O jej prenos do Maďarska sa postarala cisárovná Mária Terézia.

Spr. Vzs

Detský tábor v Čemeri

Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala koncom júla tradičný detský tábor, na ktorom sa zúčastnilo dvadsať detí.

Niekoľko týždňov pred otvorením mali organizátori ešte veľa úloh, aby zabezpečili účastníkom vhodné podmienky. Vedľa slovenskej kuchyne vybudovali novú terasu a pri nafukovacích bazénoch postavili sprchovaciu bránu, čo deťom spríjemnilo pobyt v tábore. Organizátori okrem zábavy a oddychu pripravili aj podstatu - tanečné skúšky pod vedením choreografov Evy Szilágyiovej Šubovej a Zsolta Szilágyiho. Cieľom usporiadateľov bolo, aby si učastníci osvojili spevný a pohybový materiál kaločajskej choreografie. Skúšky prebiehali zvyčajne pred obedom, popoludní sa deti zabávali: vyšívali čemerské motívy, piekli „gugličky”, navliekali koráliky a chodievali k rybníku. V rámci hravých zamestnaní sa učili aj po slovensky. Jedlá im pripravovali miestne Slovenky v kuchyni Slovenského domu.

Výsledok usilovnej práce si mohli pozvaní hostia, starí rodičia a rodičia pozrieť v piatok, na záverečnej slávnosti. Účastníci tábora im predviedli dievčenský tanec z Kalocse, verbunk z Decsu a šarišskú polku. Detský tábor sa skončil verejným nácvikom tanca.

Andrea Szabová Mataiszová