Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Janič(iarka)?

„Nemali by ste ma nenávidieť!“ takto zúfalo zvolala nedávno na tlačovej konferencii jedna z najlepších kajakárok na svete Nataša Janičová. Meno má srbské, ale úspechy získala v drese, na ktorom bol maďarský štátny znak. Prečo by ju mal ktokoľvek nenávidieť? Nuž, preto, lebo opäť mení vlasť, vracia sa domov, hovorí, že z domu domov, do Srbska, čo mnohí v Maďarsku označujú za zradu.

Mierneho srbského akcentu sa úplne nezbavila ani za dvanásť rokov, odkedy žije, športuje a súťaží tu a pre túto krajinu. Keď roku 2002 prišla, sotva vedela po maďarsky, veď Báčska Palanka, kde sa narodila, je síce vo Vojvodine, ale na rozdiel od predstáv väčšiny Maďarov v Maďarsku je srbské mestečko. V Sydney získala štvrté miesto v kajaku ešte pre Juhosláviu, ale - ako to už býva zvykom v športových kruhoch - zvolila si novú vlasť, kde jej zabezpečili lepšie podmienky pre profesionálny rast. Mala osemnásť, usadila sa v Segedíne, kde sa rodia hviezdy svetového kajakárskeho neba ako na páse. A Nataša Janičová žiarila najviac. Maďarsku dala dvanásť rokov, nikdy sa nevzdávala, vždy chcela vyhrať, aj sa jej darilo: získala tri olympijské zlaté medaily, dokopy takmer 40 najligotavejších na majstrovstvách Európy a sveta, plus nejaké strieborné a bronzové medaily. Všetko pre Maďarsko. V Londýne však niečo pokazila, vrátila sa „len“ s jednou striebornou a jednou bronzovou medailou. Plakala. Už zrejme vedela, že odíde. Domov, späť do Srbska, z rodinných dôvodov. A dostala ponuku pretekať v srbskej reprezentácii.

„Nema problema“, veď Nataša má aj srbské občianstvo, aj maďarské. Dvojaké. Faktom je, že Nataša mala pár vyhlásení, povedzme, sporných, hlučných, kontroverzných. Veď je „Balkánka“ - jej výbušnosť a temperament Maďari obdivovali. Jej najväčšia vina je tá, že chce z Maďarska odísť. Rozumiete, z krajiny, ktorá jej poskytla domov, peniaze, podmienky pre úspechy a slávu, z krajiny, ktorá ju prichýlila, keď bola ešte neznáma... Zradkyňa, vlastizradkyňa, beštia, prospechárka... To sú len jemnejšie prívlastky, ktorými ju častovali sfanatizovaní diskutéri na internetových fórach. A vrchol? Maďarský kajakársky zväz tomu podľahol a žiada za ňu od Srbov 150 tisíc eur ako odstupné. Srbi toľko nemajú, teda ani nedajú. Ak naozaj odíde, a teraz jej už nič iné nezostáva, nebude môcť pretekať dva roky v srbských farbách. Na toto rozhodnutie reagovali stovky diskutérov súhlasne, ale sa našli aj triezvejší, ktorí začali Nataši ďakovať, čo pre Maďarsko urobila. Mnohí sa pýtajú, prečo odchádza celá skupina maďarských kajakárok do sveta? Jedna do Austrálie, druhá tiež do Srbska, tretia do Rakúska, štvrtá do Ameriky. Istý bloger predvída ich spoločné preteky o dva roky, každú v iných farbách, s iným štátnym znakom. Na olympiáde v Riu by potom získala Nataša zlato pred Maďarkou! To by bola pointa!

Smutná pointa.

V. občiansky a národnostný deň v Starom Budíne

Pred piatimi rokmi sa Občiansky a národnostný výbor Samosprávy Starého Budína-Békášmederu rozhodol každoročne poriadať celodňové programy, ktoré by usmernili pozornosť občanov III. obvodu hlavného mesta na činnosť miestnych občianskych združení a národnostných samospráv. Kto 13. októbra t. r. zavítal do Starobudínskeho osvetového strediska na Ulici San Marco, ten sa mohol presvedčiť, akú činnosť vyvíjajú v obvode organizátori - vyše päťdesiat občianskych združení a desať národnostných samospráv, medzi nimi i naša slovenská.

Hlavnú záštitu nad touto v poradí piatou veľkolepou akciou mal starosta III. obvodu hlavného mesta Balázs Bús, ktorý aj slávnostne otvoril celodňový program. Vo svojom otváracom prejave zdôraznil, že bez činnosti občianskych združení a národnostných samospráv je nepredstaviteľný politický, spoločenský, kultúrny a športový život v obvode. Podčiarkol, že obvodná samospráva si vysoko cení ich prácu, o čom svedčí jej maximálna morálna a podľa možností aj finančná podpora, ktorú poskytuje týmto združeniam.

Po otváracej slávnosti programy prebiehali na troch miestach: v hale, kde boli stánky a stoly občianskych združení a národnostných samospráv, v divadelnej sále i na dvore. Každý návštevník si tu prišiel na svoje. Na dvore sa v kotlíkoch varil guláš a perkelt, čo potom kuchári zadarmo ponúkali záujemcom. Medzitým na javisku divadelnej sály sa striedali programy rôznych občianskych združení i národnostných samospráv. Spomedzi vystupujúcich súborov právom vynikal náš Folklórny spolok Lipa, ktorý sem zavítal na pozvanie obvodnej slovenskej samosprávy. Naši tanečníci na vysokej úrovni predniesli zemplínsky a šarišský tanec známeho slovenského choreografa Vladimíra Urbana, za čo sa im oduševnené obecenstvo zavďačilo vrelým potleskom. Speváčky budapeštianskej slovenskej školy, rodáčky z Mlynkov Laura a Vanesa Glücková prekrásnymi pilíšskymi piesňami tiež očarili divákov.

Vo veľkej hale osvetového strediska až do skorých večerných hodín prebiehali zamestnania pre deti, ako maľovanie na tvár, kreslenie, počúvanie rozprávok, ďalej športové súťaže, kvízy a rôzne iné zamestnania, o ktoré prejavili záujem aj dospelí. Organizátori do programov občianskeho a národnostného dňa ani v tomto roku nezabudli zaradiť preventívne zdravotné prehliadky, ako je meranie krvného tlaku, hladiny cukru v krvi a návštevníkom osvetového strediska boli k dispozícii aj odborní lekári.

Záujem o programy tohoročného občianskeho a národnostného dňa svedčil o tom, že toto podujatie sa už definitívne zaradilo medzi najveľkolepejšie spoločensko-kultúrne akcie Starého Budína-Békášmederu.

(bárkányi)

Veriaci Nitrianskej diecézy absolvovali púť v Blatnohrade

Niekoľko stoviek katolíckych veriacich z Nitrianskej diecézy putovalo 6. októbra 2012 do Zalaváru - kedysi Blatnohradu, aby si uctilo svätého Cyrila a Metoda. Toto miesto, ležiace asi 9 km juhozápadne od Balatonu, je totiž priamo spojené s ich pobytom u syna nitrianskeho kniežaťa Pribinu, Koceľa.

Svätú omšu na základoch starobylej Baziliky svätého Hadriána celebroval nitriansky biskup Mons. Viliam Judák spolu s kňazmi, ktorí prišli s pútnikmi z jednotlivých farností. Počas bohoslužby pripomenul, že Blatnohrad je miesto, kde sa „misia solúnskych bratov zastavila (...) na svojej ceste do Ríma“ a zdôraznil, že ide o „miesto kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa, ktorý je zapísaný do histórie Nitry ako staviteľ prvého kostola na našom území“. Biskup Judák následne povzbudil pútnikov, aby si v rámci Cyrilo-metodského roka prehĺbili svoju vieru a aby sa učili od vierozvestcov zostať za každých okolností verní Bohu a cirkvi. Po skončení svätej omše mali účastníci púte možnosť navštíviť niekoľko prístupných archeologických nálezísk i benediktínske opátstvo v Tihányi.

TK KBS - M. Lyko

Divadlo Nová scéna z vojvodinskej Padiny
Prvá divadelná sezóna a dve zahraničné vystúpenia

Divadlo Nová scéna z Padiny (Vojvodina, Srbsko), člen Svetového združenia Slovákov v zahraničí, má za sebou prvú a mimoriadne úspešnú sezónu. Okrem naštudovania Laskomerského troch jednoaktoviek (Starý zaľúbenec, Oklamaný klamár a Súboj na pivo), ktorým si pripomenulo prvé vystúpenie z roku 1919, vhuplo razom do súčasnosti - naštudovaním hry autorky a profesionálnej herečky Štátneho divadla v Košiciach Adriany Krúpovej. Jej hra Zoznamka, komédia s takmer kriminálnou zápletkou, si získavala postupne sympatie divákov nielen na domácej padinskej pôde, ale i v Laliti, na Divadelnom vavríne 2012 v Kovačici a na festivale FETRA 2012 v Jaša Tomići.

Čo je však mimoriadne významné - divadelníci dostali pozvania na hosťovanie do zahraničia.

V rámci Ilockého leta 2012, ktoré už tradične niekoľko rokov organizuje Matica slovenská v Iloku (Chorvátsko), Zoznamku predviedli 25. augusta v preplnenej divadelnej sále tamojšieho Slovenského domu.

O týždeň neskôr, začiatkom septembra, odcestovali padinskí divadelníci do Prahy, aby sa predstavili na pôde Slovenského inštitútu.

Bol to výnimočný deň, možno trochu aj s trémou a očakávaním, ako to všetko dopadne - veď hrať v Prahe pred obecenstvom, ktoré tvorili zástupcovia kultúrnych, cirkevných a spoločenských inštitúcií, si vyžadovalo maximálne výkony hercov, režiséra, kostyméra, technika.

Predstavenie splnilo očakávania, čoho dôkazom bolo bezprostredné divácke nadšenie, potlesk, ocenenie výkonu celého kolektívu.

Po predstavení predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský v krátkej besede spolu so zástupcami hereckého kolektívu (Anna Širková, Ivana Čapová, Janko Hološ a Jarmila Gerbocová) priblížili divákom Padinu a jej divadelnú históriu.

Organizátormi akcie, ktorým chceme touto cestou poďakovať, bol Slovenský inštitút v Prahe v spolupráci so SZSZ a Slovensko-českým klubom v Prahe.

Prvá sezóna Novej scény oficiálne končí, nekončí však jej účasť na domácich súťažiach a hosťovanie v zahraničí. Aj v novom ročníku chce sprostredkovať milovníkom tohto druhu umenia kvalitné divadelné predstavenia.

Jarmila Gerbocová

Peterka oslávila 270. výročie svojho znovuzaloženia

Obecné zastupiteľstvo a Slovenská samospráva v Peterke usporiadali 20. októbra oslavy 270. výročia znovuzaloženia obce. Podujatie svojou prítomnosťou poctili delegácie spriatelených miest zo Slovenska - Banskej Bystrice - Iliaša a Veľkej Paky. Program sa začal slávnostnou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, kde slovo Božie kázala farárka Erzsébet Dechertová Ferenczyová. Požehnala oslavy, predkov dnešných obyvateľov obce a poďakovala Pánu Bohu za to, že umožnil znovuosídlenie Peterky. - Preto sme sa tu dnes stretli, lebo Pán Boh nám daroval novú šancu, nový počiatok. Obec po ústupe Turkov osídlilo sedem slovenských rodín z obce Iliaš (dnes súčasť Banskej Bystrice). Z dobových písomných prameňov vieme, že to boli evanjelické rodiny s priezviskami Bolčik, Hrk, Seňan, Tučný, Hrutka, Horňák a Kalina. Začiatky nemali ľahké, veď všetko bolo nové, cudzie. Bolo treba stavať domy, obrábať pôdu, darovať život deťom. V novom počiatku Pán Boh stál pri nich, požehnal ich a oni dostali všetko, čo potrebovali. Preto môže dnes žiť naša obec, preto sme dnes vďační Pánu Bohu, - povedala pani farárka a požehnala prítomných. Koncom slávnostnej bohoslužby poslankyňa obecnej samosprávy Enikő Kalinová zaspievala náboženské piesne.

Z evanjelického kostola sa slávnostné zhromaždenie presunulo k pomníku predkov, ktorý v roku 1992, pri príležitosti 250. výročia znovuosídlenia obce, vybudoval miestny volený zbor na hlavnom námestí obce. Tu najprv odzneli maďarské básne v podaní členky tanečného súboru Viráglányok Klaudie Szenyánovej, potom sa uskutočnilo kladenie vencov k pomníku. Ako prví položili veniec starosta obce Zsolt Molnár a vicestarostka Valéria Petőová Viziová, po nich nasledovali členovia slovenských delegácií, miestnej slovenskej samosprávy, klubu dôchodcov a predstavitelia občianskych organizácií. Po slávnostnom akte odznela maďarská pieseň Vybral som sa z pekného domova (Elindultam szép hazámbul) v podaní spolku pre zachovávanie tradícií. Účastníci osláv potom prešli do parku bývalého kaštieľa, kde potomkovia siedmich slovenských rodín, poslanci miestnej samosprávy a hostia zo spriatelenej obce Iliaš za hudobného sprievodu Folklórneho súboru Pilíš zasadili sedem hrabov, ktoré Peterke darovali Iliašania. Hraby po zasadení požehnala farárka Erzsébet Dechertová Ferenczyová, ktorá vo svojom príhovore prosila Pána Boha, aby stromy boli obrovské a tienisté, aby si pod nimi obyvatelia mohli oddýchnuť, posedieť a tak si posilniť pocit spolupatričnosti.

Program pokračoval v obnovenej divadelnej sále kultúrneho domu. Prítomných v mene organizátorov privítal starosta obce Zsolt Molnár, ktorý ich oboznámil s krátkou históriou obce. Pozdrav primátora Banskej Bystrice Petra Gogolu tlmočila vedúca kancelárie primátora Zuzana Šikulová, ktorá prečítala jeho list. - Je pre mňa veľkou cťou, že vás, obyvateľov Peterky, môžem pozdraviť, lebo medzi našimi obcami je zvláštny priateľský vzťah. Jednou z častí Banskej Bystrice je mestská časť Iliaš a práve odtiaľ pochádza časť obyvateľov vašej obce... Pri krátkom pohľade do minulosti je mojou povinnosťou spomenúť sedem rodín, pochádzajúcich z obce Iliaš, ktoré sa usadili tu, v Peterke, a tu začali žiť nový život. Chcem sa vám srdečne poďakovať za pozvanie, ale, žiaľ, nemohol som vás osobne navštíviť a preto vám posielam pozdrav prostredníctvom tohto listu. Obzvlášť si veľmi cením fakt, že vzťahy medzi Banskou Bystricou a Peterkou naďalej pretrvávajú a obyvatelia Peterky nezabúdajú na svoje korene. Tento fakt bude pripomínať aj sedem stromov, ktoré vám posielame. Týchto sedem stromov je symbolom nášho priateľstva a prosím, aby ste ich prijali ako dar nášho mesta, - stálo v liste.

Starosta obce Veľká Paka Alexander Hunka vo svojom príhovore pripomenul, že Veľká Paka a Peterka presne pred dvadsiatimi rokmi uzavreli zmluvu o spolupráci.

V kultúrnom programe vystúpili žiaci miestnej základnej školy s hudobným blokom, členky tanečných súborov Kék Ibolya a Viráglányok s novohradskými karičkami, klub dôchodcov s kyticou maďarských a slovenských piesní a Folklórny súbor Pilíš so slovenskými piesňami a tancami.

Oslavy znovuzaloženia obce sa skončili otvorením výstavy fotografií o histórii Peterky a rozkrojením slávnostnej torty.

Andrea Szabová Mataiszová

Pamiatkový dom v Cinkote

XVI. obvod v Budapešti vznikol roku 1950 spojením piatich samostatných osád. Najstaršou, 900-ročnou, bola Cinkota. Preto nie je náhodné, že potomkovia tamojších pôvodných obyvateľov so slovenskými koreňmi sú lokálpatrioti a dodnes považujú za dôležité zachovávanie ľudových tradícií. Dôkazom toho je aj Pamiatkový dom v Cinkote, ktorý sa nachádza na Batthyányovej ulici a stal sa kultúrnym centrom tejto mestskej časti.

Zbieranie pamiatok niekdajšieho spôsobu života sa začalo v roku 1961 v Základnej škole I. Batthyányovej pod vedením bývalého riaditeľa Imre Gyarmatiho. Pomocou oduševnených obyvateľov sa podarilo za niekoľko desaťročí pozbierať niekoľko kusov miestnych ľudových krojov, nábytku a úžitkových predmetov. Dlhé roky boli vystavené v pivnici školy a časť exponátov, ktoré nepatria vyslovene do oblasti miestnej tradičnej ľudovej kultúry, je tam uložená dodnes. V roku 2004 vznikla nadácia Za Pamiatkový dom v Cinkote, ktorá spojila obyvateľov, zastupiteľstvo obvodu, školu I. Batthyányovej a miestnu slovenskú samosprávu. Samospráva XVI. obvodu poskytla finančné prostriedky na zakúpenie a rekonštrukciu typického miestneho domu, v ktorom kedysi bývala rodina Slaukovcov, ako aj na reštaurovanie exponátov, ktoré boli dovtedy vystavené v priestoroch školy. Oblastný dom otvorili na jeseň roku 2008.

V prednej, tzv. čistej izbe, sú dve postele, na ktorých sú uložené vankúše s tzv. dierkovými výšivkami. Nachádzajú sa tu aj dve skrine, dve truhlice s dátumom 1913, jedna pekná vyrezávaná kolíska a stôl so stoličkami. Základnou farbou nábytku je modrá, na nej sú motívy kvetov. V skriniach a debnách je množstvo predovšetkým vyšívaných častí krojov a obrusov. Ďalšie miestnosti domu sú kuchyňa, zadná izba a hospodárske budovy: komora, pri nej menšia komora, pivnica, budova na spracovanie plodov a maštaľ. Nasleduje kôlňa a veľká stodola.

V múzeu v súčasnosti organizujú napr. pre deti mimoriadne vyučovacie hodiny, remeselné dielne atď. V klube Klenotnica tradícií sa môžu stretávať rôzne generácie a zoznamovať sa s tradičnými remeslami. Slováci v Cinkote ponúkajú v priestoroch oblastného domu nielen prehliadku výstavy, ale aj rôzne programy. Na obrovskom dvore je kryté priestranstvo, vhodné na organizovanie spoločenských podujatí.

Pamiatkový dom v Cinkote figuruje aj v publikácii Neziskovej verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku, vydanej v roku 2009. Prevádzkovateľom domu je Základná škola I. Batthyányovej, správkyňou zbierky je učiteľka Edit Gyimesiová Benkőová a vedúcou domu je Judita Csánková Meleghová.

Andrea Szabová Mataiszová

Po 18-mesačnej renovácii opäť posvätili baziliku v Pannonhalme

Baziliku jedného z najvýznamnejších maďarských kláštorov - benediktínskeho opátstva v Pannonhalme - po 18-mesačnej renovácii opäť vysvätili. Slávnostnej bohoslužbe predsedal arciopát Asztrik Várszegi. Prítomní boli najvyšší predstavitelia benediktínskej konfederácie opát prímas Notker Wolf a opát rakúskej kongregácie Christian Haidinger. Maďarsko zastupoval prezident János Áder.

Z Pannonhalmy sa od sklonku desiateho storočia šírilo kresťanstvo na celé územie dnešného Maďarska. V kláštore v minulom roku našlo posledný odpočinok srdce Otta Habsburského, syna posledného českého kráľa bl. Karola I.

Bazilika sv. Martina, ktorá je spoločne s celým opátstvom zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO, svojou architektúrou dokumentuje tisícročnú históriu kláštora. Pochádza z 13. storočia, prešla gotickou a barokovou prestavbou a klasicistickými úpravami. Teraz jej interiér má moderné prvky z dielne britského architekta Johna Pawsona. Šesťdesiattriročný architekt sa v deväťdesiatych rokoch preslávil sériou módnych obchodov firmy „Calvin Klein” (na newyorskej V. Avenue, v Tokiu, Soule a Paríži), navrhol dizajn jedného z honkongských letísk, pracoval roky v Japonsku a nakoniec si otvoril prosperujúci ateliér v Londýne. V roku 1999 ho opát burgundského cisterciánskeho kláštora v Sept-Fons požiadal, či by neprojektoval novú stavbu pre českú komunitu - kláštor v Novom Dvore pri Toužime, ktorý vznikol zo schátralého barokového statku (vysvätený v roku 2004). „Bolo to po prvýkrát, čo som zažil, že sa klient nad predloženým architektonickým návrhom modlí,” píše Pawson na svojich webových stránkach. Zároveň však dodáva: „Nedá sa poprieť, že spolupráca s mníchmi sa pre mňa stala tvorivým a duchovným obohatením.”

Pawsonove projekty sa vyznačujú jednoduchosťou, súladom proporcií, svetla a materiálu. Interiér benediktínskej baziliky v Pannonhalme sa teda výrazne zmenil. Architekt pre ňu navrhol nový oltár, ambón a krstiteľnicu, inak rozostaval kostolné lavice a odstránil kamennú kazateľnicu z 19. storočia. Výjav svätého Martina v kruhovej vitráži nad hlavným oltárom baziliky bol nahradený čírym sklom, čím sa celý priestor výrazne presvetlil. Lebo, ako hovorí architekt Pawson, „Boh je svetlo a tma v ňom vôbec nie je.”

Podľa RV CZ spr. vzs

Cezpoľný beh v Sarvaši

Krásne jesenné počasie prilákalo žiakov všetkých sarvašských škôl, ale aj z Békešského Sv. Ondreja a z Čabačudu na tradičný cezpoľný beh. Táto akcia umožňuje deťom bez ohľadu na to, či pravidelne športujú alebo nie, ukázať svoju zdatnosť. Alžbetin sad sa zaplnil detským džavotom a prejavmi nadšenia. Tohto roku sa uskutočnil v poradí XXII. ročník cezpoľného behu, ktorý dostal meno po miestnom učiteľovi telesnej výchovy Ondrejovi Zielbauerovi.

K štartu sa postavilo viac ako tisíc pretekárov, čo znamenalo rekordnú účasť. Dĺžka trate bola 600, 1000, 1500 a 2000 metrov, podľa veku bežcov. Najväčším zážitkom bolo sledovať prváčikov, ktorí sa postavili na štart. Ich zvedavé očká čakali na povel k štartu, aby sa čo najrýchlejšie dostali medzi prvých. Každý chcel získať dobrú pozíciu. Pokyn k štartu dáva už viac ako dvadsať rokov učiteľ telesnej výchovy Juraj Bátori. Trasa bola vyznačená malými červenými zástavkami a jej smer bolo dobre vidieť už z ďaleka.

Výbornú formu opäť dokázali aj žiaci sarvašskej slovenskej základnej školy. V súťaži jednotlivcov boli úspešní Bence Győző, ktorý vyhral vo svojej vekovej kategórii. Jeho zásluhou chlapci v hodnotení družstiev skončili na 2. mieste. Na stupeň víťazov v súťaži jednotlivcov sa postavil aj žiak 2.C triedy Marek Stančik, ktorý skončil na druhom mieste, podobne ako žiačka 5.A triedy Viktória Vargová a Róbert Somogyi zo 7.A. Tretie miesto obsadil žiak 2.A Gergő Vaskor. V súťaži štvorčlenných družstiev žiaci sarvašskej slovenskej školy dosiahli nasledujúce výsledky:

2. miesto:

Žiaci narodení: v roku 2004 (136 pretekárov): Dávid Zima, Tomáš Szabó, Marek Stančik, Gergő Vaskor,
- v roku 2003 (65 pretekárov): Bálint Seljak, Gábor Pecznik, Máté Nagy, Bence Lipták,
- v roku 1999 (35 pretekárov): Norbert Kováč, Dávid Špringel, Csaba Kis, Bence Magyar,
- v roku 1998 (20 pretekárov): Bence Győző, Zsolt Lipták, Ján Bohák, Juraj Jurák.

3. miesto:

Žiaci narodení: v roku 2004 (126 pretekáriek): Tamara Paraižová, Petra Kohutová, Fanni Szávaiová, Bianka Šejban-Farkašová,
- v roku 2003 (40 pretekáriek): Ursuľa Petrovská, Estera Szabová, Estera Kováčová, Gabriela Molnárová,
- v roku 2000 (45 pretekáriek): Džesika Bábaová, Zora Prasová, Vivien Krišková, Flóra Hipská,
- v roku 2000 (60 pretekárov): Róbert Somogyi, Ladislav Balatoni, Áron Juhász, Karol Nagy,
- v roku 2001 (70 pretekárov): Gergő Laluška, Bendegúz Taláš, Szabolcs Jurák, Tibor Šarkan.

V troch vekových kategóriách sa našim žiakom nepodarilo umiestniť na stupni víťazov, ale veď štvrté a piate miesta sú tiež vzácne. Našťastie, nikto nebol smutný, veď každý nemôže byť víťazom. Všetci sa snažili podať ten najlepší výkon.

Celé preteky prebiehali v príjemnej atmosfére, za hlasného povzbudzovania divákov. Cezpoľný beh je v meste dobre známy a obľúbený nielen preto, lebo deti majú možnosť zasúťažiť si v behu, ale aj nadväzovať nové priateľstvá.

Zlatica Lišková

Rímska ríša spojí slovenských a maďarských školákov

Stavanie makety víťazného oblúka a letný tábor mladých zanietencov pre históriu čaká na účastníkov cezhraničného projektu Bezhraničná antikvita. Bude to však až v jeho závere v polovici budúceho roka, dnes sa v úvode spojili dve účastnícke strany - budapeštianske Múzeum krásnych umení a Trnavská univerzita (TU) - telemostom. Obe inštitúcie sa cez tento projekt rozhodli naplniť biele stránky povedomia o jednej významnej časti histórie nášho regiónu, obdobia prítomnosti Rímskej ríše v Panónii.

„Cieľom je, aby sme spoznaním antickej tradície a spoločných koreňov zvyšovali kultúrnu súdržnosť a napomáhali spoluprácu medzi žiakmi a pedagógmi slovenských a maďarských škôl a múzeí,” uviedla pre TASR po skončení telemostu hlavná manažérka projektu na slovenskej strane a vedúca katedry klasickej archeológie Filozofickej fakulty TU Klára Kuzmová.

Pre projekt je dominantná medzinárodná súťaž škôl V tieni víťazného oblúka. Zapojiť sa do nej mohli žiaci základných a stredných škôl, ktorí v štyroch kolách budú vypĺňať hárky so zadaniami a na záver dostanú úlohu vyhotoviť na základe osobitostí starovekých umeleckých štýlov a indícií zo súťaže maketu víťazného oblúka v Ríme. Výhercovia súťaže budú potom hosťami Múzea krásnych umení a z najlepších diel usporiadajú výstavu. Pre šesť desiatok detí čaká ešte odmena v podobe letného putovania za históriou.

„Pre pedagógov pripravíme v Trnave, Nitre a Banskej Bystrici workshopy Staroveký Rím zblízka. Chceme predstaviť možnosti spestrenia a oživenia vyučovacích hodín prostredníctvom antických pamiatok, archeologických nálezov, múzejných zbierkových predmetov a ich replík, ktoré sú v internetových databázach, na webových stránkach formou virtuálnych prehliadok, 3D rekonštrukcií a podobne,” informovala K. Kuzmová.

Bezhraničná antikvita počíta aj so spoluprácou s pracovníkmi múzeí, múzejnými pedagógmi. „V zahraničí sú už oveľa ďalej v tomto smere, múzeá zamestnávajú ľudí, ktorí sa venujú práci s deťmi a s rodinou. Tu nadviažeme na skúsenosti s aktivitami Múzea mesta Bratislavy v rímskej Gerulate - archeologickom nálezisku v bratislavských Rusovciach. Aktivity v podobnom duchu pripravuje TU aj v iných miestach zaujímavých nálezísk, napríklad v Iži pri Komárne,” uviedla K. Kuzmová.

(TASR)

Jubileum v Šárišápe

Slovenský páví krúžok v Šárišápe založili pred 40. rokmi. Toto jubileum si pripomenuli 13. októbra na oslavách, ktoré pripravili Obecné zastupiteľstvo a Slovenská samospráva v Šárišápe v Baníckom osvetovom dome.

Pred programom, ktorým prišli zagratulovať jubilantom spevácke skupiny z Čívu, Hute, Kestúca a citaristi zo Slovenska, z Obidu, najvzrušenejší boli práve domáci speváci. Ani sme sa veľmi nečudovali, predsa nie každý deň sa oslavuje okrúhle jubileum.

Program uviedli členovia dychovej kapely, ktorá v minulom roku oslávila 90. výročie svojho založenia a ktorá často vystupuje spolu s pávím krúžkom. Po zaspievaní hymnickej piesne Daj Boh šťastia vystúpil jubilujúci páví krúžok. Po ňom prišli na javisko najmladší: škôlkari odovzdali svoj pozdrav v podobe kytice riekaniek a pesničiek. Členovia Pávieho krúžku v Huti sa predstavili s pilíšskymi slovenskými ľudovými piesňami. Piesne vystriedal tanec žiakov nižších ročníkov miestnej školy. Kyticou slovenských ľudových piesní pozdravili 40-ročný kolektív členovia Pávieho krúžku v Číve. Veľký úspech v kruhu obecenstva zožali aj dva ľudové tance žiakov vyšších ročníkov základnej školy. Speváci Pávieho krúžku v Kestúci, ktorí vlani tiež oslávili 40. výročie svojho vzniku, predniesli piesne zo svojho regiónu. Jubilantom prišli zagratulovať aj citaristi z Obidu, ktorí predniesli kyticu maďarských a slovenských ľudových piesní. Program skončil vystúpením šárišápskych spevákov.

Po speve a tanci prišli na rad gratulanti. Ako prvá pozdravila jubilantov predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, ktorá im zaželala aspoň ďalších 40 rokov spevu v takej dobrej nálade, s takými dobrými hlasmi a veľkým repertoárom, ako mali doteraz. Na záver odovzdala štýlovo do zástery členky pávieho krúžku poukážku na finančnú podporu župného slovenského zboru. Oslávencom zagratulovali aj predseda miestnej organizácie odborového zväzu baníkov na dôchodku István Nánai, dirigent miestnej dychovej kapely Bálint Drága, predseda Združenia priateľov vína v Annavölgyi a Šárišápe Tamás Schummel, predseda Slovenskej samosprávy v Moďoróši Pavol Hévizi, starosta Kestúca Lajos Gaál a predsedníčka kestúckeho slovenského voleného zboru Valéria Gaálová Karová, ktorí priniesli jubilantom aj tortu a kestúcki speváci im zvlášť zaspievali živio. Vedúca Pávieho krúžku v Mlynkoch Katarína Sziveková spolu s vedúcou mlynskej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku Gizelou Molnárovou odovzdali jubilantom grant Regionálneho kultúrneho strediska Osvetového centra CSSM v Mlynkoch. Šárišápskym spevákom zablahoželali vedúci hutianskeho pávieho krúžku Ján Minczér a predsedníčka tamojšej slovenskej samosprávy Rozália Farkašová, Tardošanka Anna Crnečká, vedúca Pávieho krúžku v Číve Rozália Keleczová a predsedníčka čívskej slovenskej samosprávy Mária Voderacká. Rad gratulantov uzatvorili organizátori. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Šárišápe Katarína Huberová Kisgyőriová pripomenula, že speváci sú svojím krojom a piesňami nositeľmi slovenských tradícií v obci. V ich repertoári nachádzame nielen ľudové, ale aj banícke piesne. Stretávajú sa každý týždeň a nacvičujú pod vedením Jána Karnóczkeho. Spája ich nielen láska k spevu, ale aj priateľstvo a kde sa objavia, tam je dobrá nálada zaručená. Ich prácu uznalo obecné zastupiteľstvo v auguste tohto roku najvyšším vyznamenaním Za Šárišáp. Starosta Karol Kollár poďakoval spevákom za ich dlhoročnú neúnavnú prácu. Po gratuláciách nasledovala torta s ohňostrojom a každému členovi jubilujúceho pávieho krúžku odovzdali darček organizátorov: pamätnú listinu a prívesok zo zlata. Po programe nasledovala večera a zábava, do tanca hrala šárišápska dychovka.

Ja som vyhľadala dušu pávieho krúžku Annu Baumštarkovú, aby sme sa porozprávali o živote spevákov v tejto slovenskej osade. „Náš páví krúžok sa vyčlenil z voľakedajšieho baníckeho spevokolu s cieľom zachovať si slovenské tradície a spievať slovenské ľudové piesne. Dobré hudobné základy cítiť aj na členoch krúžku, ktorí veľmi čisto spievajú. Obľúbené sú najmä rytmickejšie piesne, napríklad čardáše, ale v repertoári máme aj miestne balady,“ povedala a s úsmevom dodala, že ak sa im zapáči nejaká pesnička, tak siahnu aj po internete, pomocou ktorého si osvoja nové melódie. Treba dodať, že texty všetkých pesničiek vie práve A. Baumštarková. Ako mi prezradila, možno preto, lebo ako dieťa sedávala pri rodičoch na rodinných oslavách, ktoré prebiehali vždy pri slovenskom speve. Najväčším podporovateľom pávieho krúžku je slovenská samospráva, s ktorou uzko spolupracujú. Chodia spolu na vystúpenia, pripravujú program, pomáhajú pri vítaní hostí, či pripravovaní pohostenia, napr. pečení domácich zákuskov. Je to naozaj výborná spolupráca, ktorá naberie nové obrátky po založení slovenského komunikačného klubu. V tomto klube by sa chceli voľne zhovárať po slovensky podľa možnosti aspoň raz týždenne. Veľmi dobré kontakty udržiavajú aj s obecnou samosprávou, ktorá ich podporuje. Snahu A. Baumštarkovej o zachovanie slovenskej spevnej kultúry v Šárišápe ocenila obecná samospráva najvyšším miestnym vyznamenaním. Týmto ocenila nielen jej prácu v pávom krúžku a slovenskej samospráve, ktorej je členkou, ale aj v radoch dôchodcov, totiž do klubu seniorov chodieva raz týždenne spievať spolu s najstaršími obyvateľmi najkrajšie slovenské ľudové piesne.

Vzrušenie, ktoré sprevádzalo začiatok kultúrneho programu v radoch jubilantov, vystriedala radosť z vydareného večera. Všetci účastníci osláv sa cítili naozaj výborne. Ja im želám, aby ich dobrá nálada sprevádzala pri zachovávaní slovenských ľudových tradícií v Šárišápe.

Podujatie podporila Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku, Verejnoprospešná nadácia ZSM a Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy.

Eva Patayová Fábiánová

Kostol sv. Terézie Avilskej v Budapešti
Spomienka na Jána Palárika

Spomienkovú svätú omšu za Jána Palárika a Šimona Klempu v slovenskom a maďarskom jazyku usporiadali 22. októbra Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti a farnosť Kostola sv. Terézie Avilskej. Na podujatie pozvali členovia slovenského voleného zboru veriacich z Kestúca, Čívu, Hute, Tardoša, Šárišápu, Tatabáne-Bánhidy, Sílešu, ako aj z hlavného mesta. Obetné dary priniesli hostia zo Slovenska v podobe chleba, vína a darčeka pre farnosť. Svätú omšu koncelebrovali bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko, dekan z Dorogu Ladislav Kiss-Malý, farár z Kátloviec Pavol Zemko, výpomocný duchovný z Piešťan Bohumil Mikula a miestny dekan Zoltán Horváth.

Svätá omša sa uskutočnila pri príležitosti 150. výročia pôsobenia kňaza a národného buditeľa Jána Palárika v tomto budapeštianskom kostole, ktorý tu bol vyše desať rokov kaplánom. Na fare bol jeho principálom opát Šimon Klempa, ktorý sem prišiel za farára tri roky po Palárikovi a pôsobil tu aj po Palárikovom odchode z Pešti. Dramatik, kaplán a národný buditeľ J. Palárik bojoval za spisovnú slovenčinu. Poukázal na chyby v uhorskej národnej politike a usiloval sa nadviazať styky s maďarskými liberálmi.

Na svätej omši spievali členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, na organe hral kantor z Čemeru Michal Tóth. Podujatie poctili svojou prítomnosťou aj predstavitelia tzv. palárikovských obcí. Životnými cestami Jána Palárika je názov združenie miest a obcí s palárikovskou tradíciou, ktoré založili v roku 2008 obce Abrahám, Banská Štiavnica, Hoste, Hronské Kľačany, Majcichov, Palárikovo, Raková, Starý Tekov, Štiavnické Bane a Trnava. Združenie úzko spolupracuje so Slovenskou samosprávou VI. obvodu Budapešti, kde sa nachádza farský kostol sv. Terézie Avilskej, ako i so školami a inštitúciami hrdo nesúcimi pomenovanie po národnom dejateľovi, dramatikovi a publicistovi, spoluzakladateľovi Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha Jánovi Palárikovi.

Bratislavský pomocný biskup Jozef Haľko v homílii načrtol duchovný profil kňaza Palárika, ktorého hlboká zbožnosť a viera v Božiu prítomnosť motivovala všetky jeho ostatné literárne, organizačné a národovecké aktivity. Ako povedal, všetky jeho aktivity vychádzali z lásky k Bohu. Keby sme sa teraz spýtali J. Palárika, ako žiť v súčasnej dobe, podľa pomocného biskupa by nám odporúčal modliť sa Bohu tak, ako keby sme sa s ním rozprávali. „Možno sa pýtate, ktorá bola najobľúbenejšia modlitba Jána Palárika. Bola to modlitba za to, aby boli všetci za jedno,“ pripomenul a dodal, že treba budovať jednotu cez lásku, sebakritiku, dobročinnosť. Spomenul aj tri východiskové myšlienky, ktoré stáli pri rodoľubectve J. Palárika, podľa ktorých národ prežije len vďaka usporiadanému rodinnému životu, nakoľko rodina je základom všetkého spoločenského života. Okrem toho závislosti (bez ohľadu na to, či ide o fyzickú alebo psychickú závislosť) je možné prekonať len vzdelanosťou a láskou k Bohu.

Po svätej omši sa prihovoril prítomným dôstojný pán P. Zemko Pripomenul, že tento rok sa uskutočnili tri veľké podujatia, ktoré sa viažu k menu Jána Palárika. Odhalili sochu v jeho rodisku Rakovej, odovzdali pamätnú tabuľu na trnavskom divadle a teraz sa konala spomienková svätá omša v kostole, kde pôsobil. Potom P. Zemko predstavil najnovšiu publikáciu združenia, ktorá nesie názov Ján Palárik Beskydov - miláčik slovenského národa. Táto publikácia mapuje činnosť palárikovských obcí. „Veľmi si vážime prácu slovenskej samosprávy a jej predsedu L. Petra, ktorú vykonávajú v prospech zachovania pamiatky tohto národného buditeľa a kaplána,“ povedal P. Zemko a odovzdal čerstvé publikácie miestnemu duchovnému, pomocnému biskupovi a L. Petrovi.

Po svätej omši sa účastníkom prihovoril predseda slovenského zboru v Terezíne Ladislav Petro, ktorý sa poďakoval vzácnym hosťom za účasť a pozval ich do predsiene kostola, kde položili vence k pamätným tabuliam J. Palárika a Š. Klempu, ktoré dal zhotoviť slovenský volený zbor pred niekoľkými rokmi. Počas kladenia vencov spievali členovia tardošského pávieho krúžku mariánske piesne. Po slávnosti sa konalo na farskom úrade agapé, kde vzácnych hostí čakalo pohostenie, ku ktorému prispeli aj veriaci z vidieka. Napríklad z Kestúca priniesli „kestúcku tortu“, teda kapustník, ktorý ochutnal aj pomocný biskup J. Haľko. Na agapé členovia pávích krúžkov, ktorí poctili podujatie aj tým, že prišli v ľudovom kroji, zaspievali pilíšsku hymnu a niekoľko pekných ľudových piesní.

Pred kostolom sme zahliadli členov zboru Ozvena, ako spevom gratulujú svojej dirigentke Marte Pálmaiovej Pápayovej, ktorá mala práve v tento deň narodeniny.

(ef)

Národnostný večierok na počesť A. Grassalkovicha v Ečeri

Slováci z Ečeru a z okolitých obcí si v tretiu októbrovú sobotu už 14-krát uctili pamiatku grófa Antona Grassalkovicha, ktorý sa začiatkom XVIII. storočia pričinil o osídlenie tohto kraja slovenskými rodinami.

150-ročné turecké panovanie tu zanechalo len ruiny. Cieľavedomé osídľovanie sa začalo v čase, keď Ečer vlastnil zemepán Ján Verlain. V roku 1722 sa stala osada majetkom Antona Grassalkovicha, ktorý sem pozýval nevoľníkov zo severnejších území Uhorska. V súpise z roku 1715 tu registrovali 11 rodín, z toho osem slovenských. O päť rokov neskôr bolo z 20 rodín desať slovenských. Slováci, ktorí prišli z Hontianskej, Zvolenskej a Novohradskej župy, sa tu usadili vo väčšom počte roku 1727. Prvú zmluvu s Grassalkovichom podpísali roku 1728. Na žiadosť obyvateľstva dal majiteľ osady roku 1740 postaviť na pamiatku svätého Antona z Padovy katolícky kostol v barokovom slohu. Dnes je tento kostol jedinou historickou budovou obce. Grassalkovich vo svojom závete žiadal, aby si obyvatelia jeho prostredníctvom znovuosídleného Ečeru a Sejďu naňho spomínali. V záujme toho založil nadáciu, ktorá však časom zanikla, ale Ečerčania dodnes s radosťou usporadúvajú slávnosť na jeho počesť. Na národnostný večierok, ktorý sa uskutočnil 20. októbra, prišli hostia z Malej Tarče, Dabašu-Šáre a z Újhartyánu. Tanečný súbor Panónia z Malej Tarče predniesol choreografiu Malotarčianska veselica, členky speváckeho zboru Rozmarín z Dabašu-Šáre zaspievali kyticu slovenských piesní. Tanečníci z Újhartyánu spestrili program švábskymi tancami, skupina ečerských dôchodcov sa zvŕtala na slovenské melódie a tanečníci Folklórneho spolku Zelený veniec predviedli zemplínske a šarišské tance.

Národnostný večierok sa skončil večerou a plesom. Do tanca hrali trubači z Újhartyánu.

Ondrej Csaba Aszódi - aszm

Premiéra nového predstavenia Divadla Vertigo pri CSSM
Zabudla som

V stredu 17. októbra Modrá sála Slovenského inštitútu v Budapešti (SI) praskala vo švíkoch. Milovníkov divadla prilákala na Rákócziho triedu premiéra nového predstavenia Divadla Vertigo pri CSSM, hra mladej slovenskej dramatičky Kataríny Hitzingerovej Mišíkovej Zabudla som. Pred jej začiatkom sa hosťom prihovorila riaditeľka SI Jana Tomková. Hostiteľka srdečne privítala predsedu CSSM Jána Fuzika, riaditeľku Divadla Vertigo pri CSSM Danielu Onodiovú a nie v poslednom rade vzácnych hostí zo Slovenska: čerstvú držiteľku Ceny Jozefa Kronera za celoživotný prínos v hereckej tvorbe v neprofesionálnom divadle pani Alžbetu Vagadayovú a herca Gabriela Obernauera. Obaja členovia Divadelného súboru Jána Chalupku z Brezna účinkujú v rovnomennej hre režírovanej Ľuboslavom Majerom. Našim divákom ju predstavili 3. septembra počas týždňa slovenskej kultúry a tentoraz si prišli pozrieť hru K. Mišíkovej v podaní svojich kolegov z Maďarska.

Po pozdravnom prejave J. Tomkovej pódium obsadili herci, aby vyrozprávali „príbeh troch žien, životy ktorých sú spojené neviditeľným, ale veľmi silným putom. Príbeh lásky, ktorá nás niekedy obmedzuje, inokedy k niečomu zaväzuje, ale bez ktorej by sme jednoducho nemohli a ani nechceli existovať...“ Dej zachytáva úsek žitia obyvateľov jedného bytu, kde konflikt spôsobuje strata pamäte starej mamy. Neutíchajúci potlesk na adresu hercov Violy Thirringovej, Denisy Dérovej, Judit Laxovej, Soni Ulickej, Mariána Viskupa a režiséra Andrása Déra svedčí o tom, že herci sa svojej úlohy zmocnili perfektne. Repertoár divadla sa tak rozšíril o ďalšie dielo, z ktorého diváci zaručene nebudú odchádzať sklamaní.

Zlatko Papuček

Vo Vrbovom odhalili pomník M. Beňovského

Táto mimoriadne zaujímavá historka sa začala v roku 2003. V denníku Népszava (27. 2. 2003) ma prekvapil článok: Sikeres volt a Benyovszky expedíció (Expedícia Benyovszkého bola úspešná). Šesťčlenná skupina Spolku Mórica Benyovszkého z Budapešti vycestovala do Madagaskaru, postavila tam sochu a tabuľu Mórica Beňovského. „Socha a tabuľa odteraz bude hlásať pamiatku maďarského svetového cestovateľa a objaviteľa v Madagaskare…” - písalo sa v článku. Čudoval som sa, nedalo mi to pokoja, nakoniec som napísal článok s výrečným názvom: My sme akísi neprebudení (Ľudové noviny č. 4/2005) o tom, v čom všetkom nás predstihli iní, kým sme my tak sladučko spali na našej histórii. Uviedol som rad podobne divných faktov a medziiným aj tieto vety: „Je podivuhodné, čo všetko dokážu Maďari urobiť. Podivuhodnejšie je už len to, čo všetko my, Slováci, nedokážeme urobiť. Ani výpravu na Madagaskar, ani založiť Spolok Mórica Beňovského… My mu sochu nedokážeme postaviť ani doma, tobôž na Madagaskare. My sme v Bratislave po ňom pomenovali iba jednu slepú uličku. Summa summarum, aj v tejto veci sme zaspali.” Môj článok si všimli aj v rodnom mestečku M. Beňovského, vo Vrbovom, pán Ľubomír Bosák ma vyhľadal na internete a začali sme spolupracovať.

Nasledujúci vážny krok bola veľkolepá konferencia o Móricovi Beňovskom vo Vrbovom, organizovaná pri príležitosti jeho trojitého jubilea (1746 - rok narodenia; 1776 - Malgaši ho zvolili za svojho veľkráľa; 1786 - rok smrti), na ktorú pozvali aj mňa. Vycestoval som tam spolu s vtedajším predsedom Slovenskej samosprávy I. obvodu Budapešti Františkom Zelmanom. Mal som šťastie prispieť referátom o mladšom bratovi M. Beňovského - Emanuelovi. Bola to skvelá konferencia priamo v kúrii šľachtickej rodiny Beňovskovcov. Bol to nádherný pocit kráčať po tých chodbách, miestnostiach, po ktorých chodieval mladý Móric. Konferencia odkryla dlhým časom zahalené životné príbehy, udalosti a okolnosti života Mórica Beňovského a jeho rodiny. Tu vysvitlo, že svojimi myšlienkami vôbec nie som osamotený. Účastníci sa v príhovoroch nástojčivo dožadovali zatiaľ troch nesmierne dôležitých vecí: 1) aby sme si aj my, Slováci, založili nejaké združenie priateľov Mórica Beňovského; 2) aby aj zo Slovenska vycestovala výprava na Madagaskar a postavila tam pomník, pamätné tabule Mórica Beňovského; 3) aby sme na Slovensku v jeho rodisku, vo Vrbovom, postavili dôstojný pamätník Mórica Beňovského. Veď je to naša hrdosť, bol to Slovák a vykonal také veci, aké pred ním nikto. Bol prvým Európanom, ktorý sa plavil v severnej časti Tichého oceánu. Stalo sa tak sedem rokov pred Jamesom Cookom! Počas svojho ani nie 40-ročného života navštívil štyri kontinenty (Európu, Áziu, Afriku a Ameriku) a bol tiež prvým slovenským autorom celosvetového bestselleru (Pamäti a cesty). V roku 1776 ho na Madagaskare vyhlásili za anpansakabé (veľkokráľa), čím získal mocenský vplyv v severovýchodnej časti tohto ostrova, na ktorom strávil štyri roky svojho života. Bol blízkym priateľom Benjamina Franklina a komunikoval s hlavami najväčších štátov.

Konferencia roku 2006 bola silným impulzom, ktorý rozhýbal mesto Vrbové, ba aj jeho široké okolie. Mnohí ľudia sa zamysleli nad tým, čo tam odznelo a začali konať. Lebo to, čo sme vo Vrbovom po šiestich rokoch, 5. októbra 2012 našli, už vyzeralo neporovnateľne veselšie.

Združenie Mórica Beňovského síce založili už r. 1999, ale Móric bol v ňom iba akýmsi symbolom, nevenovali sa mu dostatočne. Nečudo, že sme o ňom nevedeli. Veľké veci však musia dozrieť a tak r. 2009 riaditeľ združenia Vladimír Dudlák spravil o Beňovskom dokument, ktorý premietli 9. októbra v plnej sále kina Polus v Bratislave. Film mal veľký ohlas, o udalosti informovali STV, TV Bratislava, SITA aj denník Sme. Čiže práca združenia sa rozprúdila a uskutočnilo sa prvé želanie konferencie r. 2006.

Ľudové noviny toho času priniesli správu s fotografiami, že v meste Antalaha na severovýchodnom pobreží Madagaskara 16. januára 2012 slávnostne otvorili nové Námestie Mórica Beňovského, ktorého súčasťou je aj pamätník privezený zo Slovenska. Na otvorení námestia sa zúčastnil primátor mesta Antalaha, predstaviteľ okresu Sambava a ďalší zástupcovia štátu Madagaskar. Za slovenskú stranu bolo prítomných dvadsať Slovákov vrátane filmárskeho tímu pod vedením Vladimíra Dudláka s bádateľom a spisovateľom Miroslavom Musilom. Bol to skvelý čin, uskutočnilo sa aj druhé želanie konferencie r. 2006.

V rámci Dní mesta Vrbové, ktoré sa konali pri príležitosti 575. výročia udelenia mestských výsad cisárom Žigmundom a 45. výročia znovupriznania mestského štatútu, si 4. októbra tohto roku Vrbovčania a ich hostia mohli pozrieť výstavu fotografií Františka Zelmana pod názvom Naši na Dolnej zemi. 5. októbra sa uskutočnilo odhalenie pamätníka Beňovského svet v centre Vrbového (autori akad. sochár Anton Gábrik, akad. maliar Igor Piačka). Slávnosť sa začala zasadaním mestského zastupiteľstva vo veľkej sále kúrie Beňovskovcov spojenom s odovzdávaním ocenení a predstavením nového vrbovského dukáta. Primátor mesta Ján Jánoška srdečne privítal početné obecenstvo a udelil ocenenia. Cenu mesta Vrbové prevzala Alžbeta Ambrozyová a dukát nám pán primátor nielen ukázal, ale aj daroval. Prítomní boli vzácni hostia: honorárny konzul Malgašskej republiky v Maďarsku Richard Randianasolo Lalarison s rodinou, potomkovia M. Beňovského Alžbeta Ambrozyová po dcére Žofii a Júlia Hautová po dcére Rozálii, sponzor Gerhard-Hermann Horst, autori pamätníka, ďalej delegácie z Nemecka, Česka, Poľska a Maďarska (autor týchto riadkov a František Zelman), známy filmový predstaviteľ slávneho Vrbovčana, herec Jozef Adamovič a rad ďalších významných osobností. Po ukončení zasadania sa všetci presunuli k pamätníku na vedľajšie námestie, kde už čakali krojovaní chlapci miestnej dychovky Borovienka s veľkými bielymi perami za klobúkmi. Okolo nás postávalo množstvo divákov, keď odrazu zaznela štátna hymna. Udalosti speli k vyvrcholeniu. Pán primátor dal pokyn na odhalenie a pred nami sa vynorila socha najznámejšieho rodáka Vrbového, grófa Mórica Beňovského. Pamätník je vysoký viac ako tri metre, samotná zemeguľa z betónu je dvojmetrová a váži 2,7 tony. Po jej obvode je 5,5 metra dlhý reliéf, do ktorého sochár vsadil odkazy na najdôležitejšie momenty života tohto svetobežníka, dobrodruha a spisovateľa. Je tam jeho erb, baobab s černoškou a dieťaťom, medailón s Máriou Teréziou a Jozefom II., rastlinný motív džungle, George Washington, s ktorým mal kontakty, i Benjamin Franklin, ktorý bol azda jeho priateľom. Nechýba ani loď, delo ako odkaz, že Beňovský bol vojakom, i krásna žena, ktorých bol obdivovateľom. Samotná postava Beňovského, ktorej predobrazom je herec J. Adamovič, je vysoká takmer meter. „Na zemeguli je kráľ Madagaskaru v pokľaku, v jednej ruke má ďalekohľad a v druhej guľôčku, ktorej úloha zostane tajomstvom,” popísal dielo jeho autor sochár Anton Gábrik.

Po odhalení nasledovali pozdravy, príhovory, fanfáry a zápis do pamätnej knihy. Bola to prekrásna a významná udalosť tak pre mesto, ako aj pre všetkých Slovákov, pokrvných Mórica Beňovského. Záverečným programom bol koncert hviezd, ktorý sa konal na dvore kúrie s Martinom Babjakom, Jankou Juríčkovou Bernáthovou a Danielom Buranovským. Hudba, zábava a priateľské rozhovory boli dôstojným ukončením série vzácnych udalostí, na ktoré človek nezabúda.

Gregor Papuček

Výstava Jozefa Danka - Dankesa

Múzeum a Kultúrne centrum južného Zemplína v Trebišove, kultúrne zariadenie Košického samosprávneho kraja, na pozvanie Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby usporiadalo 19. októbra výstavu fotografa Jozefa Danka - Dankesa pod názvom Výber z tvorby.

Na vernisáži v Áchimovej sále Čabianskeho slovenského oblastného domu privítali obdivovateľov fotografie a fotografovania členovia mestskej slovenskej samosprávy Helena Čičeľová, Michal Lásik a Hajnalka Krajčovičová.

Predseda slovenského voleného zboru Juraj Ando pozdravil prítomných a uviedol, že Békešská Čaba má dlhoročné styky s trebišovským múzeom a kultúrnym centrom. Do spolupráce sa roku 1994 zapojila aj slovenská samospráva mesta, o tom svedčí veľa spoločných podujatí. Jedným z nich je aj výstava J. Danka - Dankesa. Účastníkom vernisáže sa prihovoril aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo. Vyzdvihol dôležitosť dobrých stykov medzi susednými krajinami. V záujme toho považuje za dôležité pestovať a ďalej rozvíjať slovensko-maďarské kultúrne styky.

Výstavu otvorila riaditeľka Múzea a Kultúrneho centra južného Zemplína v Trebišove, umiestneného v krásnom prostredí mestského parku v barokovo-klasicistickom kaštieli, Beáta Kereštanová. Pani riaditeľka predstavila autora vystavených fotografii. Dozvedeli sme, že Jozef Danko sa narodil v novembri r. 1960. S fotografiou sa zblížil už ako malý chlapec vo fotografickom krúžku. Svojho sna sa však musel na istý čas vzdať, keďže práca s fotografiami doma v kúpeľni odoberala priestor ostatným členom rodiny. Životnú túžbu fotografovať a vieru vo fotografovanie v ňom podporil profesionálny fotograf pán Vladislav Machal, ktorý ho zamestnal ako reportážneho fotografa vo svojom štúdiu. Rád fotografuje prírodu v každom ročnom období.

Výstava v Áchimovej sále Čabianskeho slovenského oblastného domu je prístupná do 9. novembra denne od 9.00 do 16.00 hod. okrem pondelka a nedele.

Ildika Očovská

Verejné zasadnutie Slovenskej samosprávy I. obvodu Budapešti
Zahučali hory aj pod Budínskym hradom

Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti 18. októbra spojila povinné s príjemným. Popoludní zvolala svojich priaznivcov do Ikonovej siene osvetového strediska tejto mestskej časti. Keďže stretnutie bolo zároveň koncoročným verejným zasadnutím zboru, informovali sme o ňom prostredníctvom časopisu Várnegyed (Hradná štvrť), ale i pozvánkami rozoslanými poštou. Taká je regula. Aby sme prilákali nielen známych, ale aj nových, v obvode dosiaľ neobjavených Slovákov, pripravili sme aj pútavý program a skromné pohostenie. Najväčším lákadlom však boli pozvaní hostia: Pilíšske trio a ďalší speváci s harmonikou.

Potom sme už len dúfali, že naše úsilie nevyjde nazmar a obecenstva nebude menej ako vystupujúcich hostí.

Sieň sa zaplnila a slova sa ujal predseda samosprávy, autor týchto riadkov. Privítal som prítomných a informoval som ich o činnosti nášho zboru v tomto roku. Musel som konštatovať, že počet Slovákov v I. obvode nevzrástol, v radoch obecenstva som totiž videl len známe tváre. Po oficiálnej časti zasadnutia sme prešli na atraktívnejšiu tému, na preslávené pilíšske pesničky.

Čo Pilíšan, to dobrý spevák. Prečo? Lebo Pilíšan so spevom prichádza na svet (oá, oááá...!), potom si po celý život brúsi hlasivky, kade ide tade vyspevuje, až nakoniec spevom ho vyprevádzajú do tej povestnej, tak pekne ospievanej „zahrádky zelenéj“. V tých piesňach je toľko citu, toľko krásy a toľko ľudovej múdrosti, že človek je nimi doslova očarený!

Ak by niekto chcel vedieť, ako sa po smrti dostane do kráľovstva nebeského, nech sa učí pilíšske pesničky! Z nich sa dozvie, že „Do pije a karti hrá a muziku plaťí, /ten pójďe do ňeba, ďe šeci svatí...!“ Vidno z toho, že pilíšski pesničkári sú huncúti. Aj tie najošemetnejšie príhody vedia pekne ospievať, napr.: „Už dve hoďini bili, / ked sa mláďenci bili / pod naším okenečkom / s drínovím polenečkom...//“

Piesne sa možno učiť zo zbierky, ktorá vyšla pred 30 rokmi pod názvom Zahučali hory. Sú v nej piesne ľúbostné, baladické, regrútske, vojenské, pijanské, žartovné, so sociálnou tematikou, svadobné, detské, zbojnícke... Sú tu piesne na každé ročné obdobie, na každú časť dňa, na každú životnú situáciu... Aby som nielen ja hovoril a spieval, pustil som CD mlynského spevokolu. Pri ich speve človeku od dojatia naskočia zimomriavky po celom tele. Aby sme obecenstvu predstavili, ako znejú piesne naživo, otvorili sme dvere a privítali sme medzi nami spevákov v pilíšskom kroji priam spod Pilíša: Pilíšske trio a spevácku zložku Kultúrneho spolku pre Mlynky. Veľký úspech zožalo aj približne 5-ročné v kroji oblečené dievčatko. Koncert očaril prítomných, po každej piesni tlieskali ostošesť. Bolo to pekné vyvrcholenie nášho podujatia. Priateľský rozhovor a slová úprimnej vďaky na konci podujatia boli odmenou za nezabudnuteľný večer a nádherný zážitok.

Gregor Papuček

Správna životospráva, pohyb a dobrá nálada

Cieľom sarvašskej slovenskej materskej školy je v tomto školskom roku ešte aktívnejšie zapojiť rodičov do programov. Minulý rok sa Deň zdravia uskutočnil v aule školy, teraz podujatie prebiehalo na školskom dvore. Pre veľký záujem rodičov bola totiž aula už malá, no najdôležitejším dôvodom bol pobyt na čerstvom vzduchu.

Učiteľky materskej školy pripravili perfektný program. Rodičia priniesli zdravé jedlá, priam „vitamínové bomby”. Na stole bolo viac ako päťdesiat zdravých jedál. Pri pohľade na tieto dobroty každému tiekli slinky.

Vedúca učiteľka materskej školy Judita Nádorová otvorila podujatie a zdôraznila význam správnej životosprávy, pohybu a pobytu na čerstvom vzduchu.

Poprosila každého účastníka, aby sa zapojil do prvej hry. Tá spočívala v tom, že keď za zjaví bábka zajačika, všetci musia utekať, ako len vládzu. Keď sa zjaví bábka ježka, musia spomaliť a chôdzou pokračovať v pohybe.

Nasledujúci druh pohybu bol moderný tanec, ktorý viedla učiteľka Renáta Pirošová. Spočíval z jednoduchých krokov a zapojili sa do neho všetci. Aerobik viedla učiteľka Beáta Herková, ktorá nacvičila s účastníkmi krátku choreografiu. Hra na rybky bola najlepšia. Rodičia a starí rodičia vytvorili kruh a zdvihli ruky. Ich ratolesti sa pohybovali v rytme hudby raz von z kruhu a raz do kruhu. Po vypnutí hudby dali dospelí ruky dole a tá rybka, ktorá zostala v kruhu, pomáhala vytvárať sieť spolu s ostatnými. Nasledoval tanec jednotlivcov, pri ktorom si každý musel nájsť svoj pár. Úlohou bolo hlavne získať tých, ktorí ešte sedeli na lavičkách, alebo boli len divákmi. Teta Renáta ešte pridala zumbový tanec, ktorý mal fantastický úspech. V priebehu celého podujatia si dospelí mohli dať zmerať krvný tlak. Zdravotná sestra Gabriela Homonnaiová merala hladinu cholesterolu v krvi. Po odbúraní kalórií sa každý snažil doplniť energiu a vybral si zo stola nejakú dobrotu. Stmievalo sa a zo stola sa postupne strácali „fajnové” jedlá. Najväčšej pozornosti sa tešili hrušky, ktoré sa podobali na ježkov. Okrem špáradiel a klinčekov sa dali zjesť úplne celé. Na výbornú mrkvovú nátierku si pýtal recept každý, lebo mala neuveriteľnú chuť. Ovocné a zeleninové misy boli pripravené s láskou a vyzdobené na vysokej úrovni. Nechýbali ani ovocné a zeleninové nápoje.

Celý program umožnil, aby si rodičia medzi sebou vymenili názory, ktoré zdravé jedlá a nápoje uprednosťujú doma, ktoré sa im nielen páčili, ale im aj najviac chutili

Vedúca materskej školy Judita Nádorová vyjadrila presvedčenie, že budúci rok sa na tejto akcii zúčastnia aj žiaci školy.

Zlatica Lišková