Budapeštianski žiaci v Novohrade

Tradičný jesenný výlet žiakov nižšieho stupňa budapeštianskej slovenskej školy sa uskutočnil 18. októbra. Ich cieľom bola novohradská slovenská obec Netejč, ale navštívili aj Banku.

Deti si ráno namiesto do školských lavíc sadli do autobusu, aby sa mohli pokochať v jesennej prírode. Mali šťastie, počasie im žičilo. Najväčšiu radosť mali z návštevy Parku zážitkov v Netejči, kde mohli vidieť indiánske stany a veľa zvierat, ako aj povoziť sa na vláčiku. Pozreli si výstavu ľudových remesiel, kde mohli vidieť pracovné náradie, o ktorou doteraz mnohí ani len nepočuli. Schovávali sa v indiánskych stanoch, tzv. típí. Indiáni v stane kužeľového tvaru žili v plnej symbióze s prírodou. Jedli to, čo im ponúkali okolité lesy. Je zaujímavé, že hoci típí nemá textilnú podlahu ako klasický stan, Indiáni v ňom nemali problém ani s chladom, ani s mravcami.

Pod dozorom svojich učiteliek zavítali aj do obce, kde ich ponúkli koláčikmi a zhovárali sa s nimi po slovensky.

Cestou domov sa zastavili v Banke, kde sa prešli okolo prekrásneho jazera.

Na deň plný zážitkov budú dlho spomínať žiaci nižších ročníkov budapeštianskej slovenskej školy.

(ef)

Nadlak opäť privítal sólistov

Mesto Nadlak má viac ako 8000 obyvateľov, z toho asi polovica sú Slováci, ktorí sem začali prichádzať pred viac ako 200 rokmi zo Slovenského Komlóša, Gemera, Liptova a Spiša. S úctou zachovávajú ľudové a kultúrne tradície Slovákov a hrdo sa hlásia k svojim koreňom.

Aradská oblasť Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku pod vedením svojho predsedu Pavla Hlásznika usporiadala v Nadlaku XIV. prehliadku sólistov slovenskej ľudovej piesne pod názvom Cez Nadlak je… Táto prehliadka je každoročne vrcholným kultúrnym podujatím našich krajanov v Nadlaku. Pre súťažiacich trvá tento festival štyri dni, pretože každý z účastníkov musí vo štvrtok absolvovať prvú skúšku s orchestrom pod dirigentskou taktovkou Jozefa Zifčáka. V piatok a v sobotu sú okrem dopoludňajších skúšok dva súťažné večery a festival vrcholí nedeľným galakoncertom, na ktorom sú vyhlásené výsledky a vystúpia víťazi. Súťažná časť prehliadky má tri vekové kategórie. Prvá je od 7 do 12 rokov, druhá od 13 do 18 rokov a tretia je nad 18 rokov. Súťažiaci spievajú dve slovenské ľudové piesne, jednu pomalú a jednu rýchlu. Odborná medzinárodná porota hodnotí čistotu intonácie, dikciu, adaptáciu interpretácie hudobného materiálu v súlade s textom, celkový umelecký výkon, mimiku, gestikuláciu a hlasovú techniku. Osobitne hodnotí najlepšieho domáceho sólistu, osobitosť kroja, výnimočný umelecký prednes, najlepšie vybraný kroj v súvislosti s odkazom textu a podobne.

V tomto roku súťažili sólisti z Rumunska, Srbska a Maďarska. Celé podujatie prebiehalo v priateľskej a príjemnej atmosfére. Všetkých účastníkov okrem lásky k ľudovej piesni spájala slovenčina, ktorou sa speváci a speváčky dohovárali v zákulisí, vymieňali si skúsenosti, obdivovali špecifiká a krásu slovenských ľudových krojov.

V nedeľu vyhlásili víťazov v jednotlivých kategóriách, ktorí okrem diplomov, uznania poroty a publika dostali aj hodnotné vecné ceny. Slováci z Maďarska si odniesli z Nadlaku dve mimoriadne ceny. V druhej a tretej vekovej kategórii získali ocenenia Komlóšanky Melinda a Nikoleta Žingorové.

Andrea Szabová Mataiszová

Erasmus Expo na Univerzite Corvinus
Európa zavítala do Budapešti

V aule budapeštianskej Univerzity Corvinus privítali šiesteho novembra všetkých záujemcov o štúdium resp. odbornú prípravu v zahraničí v rámci programu Erasmus. Centrum vzdelanosti Józsefa Antalla v spolupráci so Študentskou samosprávou a kanceláriou pre medzinárodné styky univerzity pripravili pre návštevníkov podujatia Erasmus Expo množstvo informačných materiálov v podobe brožúr a letákov, ku ktorým podrobnejšie informácie poskytlo a o svoje skúsenosti sa s návštevníkmi ochotne podelilo vyše tisíc bývalých účastníkov programu. Celkove 24 štátov participujúcich na programe malo v aule svoj stánok, čo uľahčilo záujemcom získať konkrétne informácie zhodujúce sa s ich požiadavkami. Ten slovenský podporil informačnými materiálmi aj Slovenský inštitút v Budapešti, takže záujemcovia o semester strávený na Slovensku mali možnosť zoznámiť sa s ponukami viacerých slovenských vysokých škôl a univerzít.

Môžeme skonštatovať, že zámer organizátorov, aby žiaden záujemca neprišiel o možnosť vysokoškolského pôsobenia v zahraničí pre neinformovanosť, sa jednoznačne naplnil.

Čo je program Erasmus?

Tento populárny program Európskej únie v oblasti vzdelávania a odbornej prípravy sa zameriava na mobilitu a spoluprácu v oblasti vysokoškolského vzdelávania v celej Európe. Jeho rôzne akcie nie sú určené len študentom, ktorí chcú študovať alebo pracovať v zahraničí, ale tiež vysokoškolským učiteľom a ďalším zamestnancom s cieľom výučby v zahraničí a pre vysokoškolských pedagogických pracovníkov, ktorí majú záujem o odbornú prípravu v zahraničí. Do programu Erasmus je zapojených 27 členských štátov EÚ vrátane Maďarska a Slovenska, ale aj Island, Lichtenštajnsko, Nórsko, Švajčiarsko, Turecko a Chorvátsko.

Zlatko Papuček

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Pes, turul a kožené gate

Spomínate si, keď príslušník maďarskej radikálnej, ultrapravicovej, extrémistickej mládeže s maskou na tvári kopol do hlavy nič netušiaceho policajného psa? Bolo to v júli, pri Parlamente, kde sa účastníci Budapest Pride rozchádzali. Po trase dúhového pochodu ich novofašisti nedokázali napadnúť, len verbálne, tak si na nich počkali. Policajné kordóny im bránili v rozlete, no spomínaný kuťko bol nepozorný, alebo také drsné kopnutie do hlavy od dvojnohého tvora nečakal.

A teraz bác! Do hlavy udrel - dokonca mŕtveho - psa luxemburský Európsky súd! Aspoň podľa premiéra, ktorý reagoval na verdikt súdu o skoršom vládnom rozhodnutí poslať sudcov do dôchodku nie 70, ale 62 ročných. Súd povedal no-no-no, to je diskriminácia, to sa predsa nerobí v kultúrnej európskej krajine. Ministerského predsedu to podnietilo k výroku: „Dávno som nevidel, aby niekto bachol do hlavy mŕtveho psa. Teraz je situácia podobná, pretože Ústavný súd už túto právnu normu zlikvidoval, ergo Európsky súd vyniesol verdikt v kauze, ktorá ani neexistuje“.

Ale kauza jestvuje, pretože príslušnú pasáž o poslaní starcov v taláre do výslužby parlament ešte nezmenil. Podľa mňa preto, lebo je to zakotvené v ústave tvrdej ako žula. Takže prípad nie je mŕtvy, tobôž nie vyriešený. Ako sa to vraví v maďarskom porekadle? Koho dobehneme skôr ako krivého psa?

Premiér mal však stopercentnú pravdu, keď sa bránil pred (socialistickou) kritikou, že sa príliš veľa venuje bájnemu vtákovi turulovi, v ktorom by mal objavovať svoju identitu každý Maďar. Čo mu nedajú pokoj, keď si chce turula uctievať, a neubližuje pritom nikomu, určite nie socialistickému poslancovi. A vôbec, každý si môže vytvoriť vzťah medzi tradíciami a modernosťou ako chce. V tom sú Maďarom blízki Bavori (viď Gizela Bavorská, prvá a posledná manželka zakladateľa štátu kráľa Štefana) - tí si pokojne oblečú kožené krátke nohavice a držia v ruke laptop. Tak prečo by Maďari (ktorí teda po tom túžia) nemohli rojčiť o turulovi a zároveň budovať svoj moderný štát. V ktorom napríklad predseda parlamentu, keď prijíma skupinu študentov zo Slovenska, pokojne môže hovoriť o deťoch, ktoré prišli z odtrhnutého územia.

Ozaj, poznáte, keď hrbatý ide v lese, skočí pred neho škriatok a pýta sa ho: - Čo máš na chrbte? - Hrb. - Potrebuješ ho? - Nie. Tak škriatok urobí čáry-máry, odtrhne mu hrb a hrbatý sa narovná. V meste sa stretne s krivým a porozpráva mu, čo sa stalo v lese. Krivý uteká celý bez seba do lesa, takisto sa pred ním vynorí škriatok: - Čo máš na chrbte, krivý? - Nič. - Na, tu máš jeden hrb...

Halloweenska zábava v budapeštianskej slovenskej škole

Vedeli ste, že Halloween má svoj pôvod v Európe? Vznikol v Írsku ako pohanský sviatok. Staroslovanské obyčaje opisujú deň v predvečer Dušičiek (31. október) ako deň kontaktov so záhrobím. Ľudia verili, že v túto noc sa zjavujú duše mŕtvych, a tak im svietili na cestu svietnikmi vyrobenými z tekvíc.

Nebojte sa, pozývame vás len do budapeštianskej slovenskej školy, kde 6. novembra učitelia pripravili po prvýkrát pre deti nižších ročníkov Halloween party, halloweensku zábavu. Atmosféru Halloweenu vytvorili ozdoby na stenách chodby, ”lietajúci“ duchovia a príšery v rôznych podobách. Začiatkom poludnia pani učiteľka Marta Tuléziová Ondrejová privítala žiakov a požiadala piatačku Kármen Kovácsovú, aby ich oboznámila s históriou tohto sviatku. Mikrofón od nej prevzala učiteľka Veronika Szabová, ktorá všetkých vyzvala do súťaže zručnosti. Dobrá nálada sa stupňovala vďaka množstvu zaujímavých hier. Výhercovia dostali za odmenu „dušičkové“ sladkosti. Vysilené strigy, strašidlá a kostry potom panie učiteľky pozvali do „čarodejnej“ kuchyne, kde ich pohostili domácimi dobrotami, teplým čajom a ovocnými džúsmi. Predposledným bodom zábavy bolo vyhlásenie výsledkov súťaže Najkrajšie vyrezanej tekvice, po čom nasledovala tanečná zábava. Rozradostené tváre detí počas celého podujatia hovorili za všetko. Domov sa rozchádzali obohatení o ďalšie nové poznatky, hry a veselé zážitky. O príjemných pocitoch a dojmoch budú ešte dlho rozprávať nielen svojim rodičom, ale v budúcnosti možno aj svojim deťom.

Andrea Szabová Mataiszová

Dni húb v Novej Hute

Dva dni v lone nádhernej jesennej prírody - aj to ponúkala záujemcom séria programov Dni húb, ktorá sa v Novej Hute uskutočnila v prvý októbrový víkend. V stredobode pozornosti stáli, pochopiteľne, huby. Tí aktívnejší účastníci sa vybrali po ich stopách do okolitých lesov, tí pohodlnejší si pozreli výstavu húb a najmä sledovali súťaž v ich varení.

Každá veková skupina si prišla na svoje. Menších čakali akrobati na chodúľoch, ľudové hry, predstavenia pre deti a nafukovací hrad, väčší sa mohli zúčastniť na hubových túrach, pozrieť si sklársku hutu, poobzerať sa po jarmoku, alebo sledovať pestrý program na pódiu. Medzi vystupujúcimi bol známy hudobník Tibor Kasza, či kapela Sunrise. Veľký úspech zožal národnostný program žiakov miestnej slovenskej základnej školy, ktorí očarili obecenstvo aj svojimi krojmi. Tie im dala zhotoviť miestna slovenská samospráva. Večer uzavrela fantastická pouličná zábava.

Hlavnou a najočakávanejšou udalosťou nedele boli jednoznačne cyklistické preteky o Pohár sklárskej huty (Üveghuta Kupa).

Samospráva obce Nová Huta a regionálna pobočka Maďarskej národnej gastronomickej únie už po druhýkrát zorganizovali na deň sv. Michala v rámci Dní húb súťaž jedál z húb. Mohli sa na nej zúčastniť amatéri i kuchárski učni. Ich úlohou bolo pripraviť gastronomické skvosty z húb, ktoré im zabezpečili organizátori. Súťaž sa začala zavčasu ráno a diela mali byť hotové na poludnie. Súťažné jedlá okrem poroty mohli ochutnať aj návštevníci, ktorí si kúpili degustačné lístky.

Medzi 19 prihlásenými družstvami, samozrejme, nechýbali ani členovia miestneho Slovenského klubu na zachovávanie tradícií. Ich hubová polievka pripravená zo sušených hríbov smrekových, údenej domácej klobásy a veľkej dávky smotany si vyslúžila mimoriadnu cenu poroty. Približne stovka záujemcov mohla ochutnať aj miestnu špecialitu - tradičnú vianočnú hubovú polievku, ktorá v deň narodenia Ježiša nemôže chýbať na stole žiadneho pravého Novohuťana. Ako dezert ponúkali domáce pečené buchty s najrôznejšími plnkami.

Miestny slovenský volený zbor v záujme prehlbovania partnerských vzťahov pozval na Dni húb obyvateľov slovenskej obce Drnava, medzi ktorými bolo 40 bývalých Novohuťanov, resp. ich potomkov, ktorí tu zároveň navštívili svojich príbuzných.

Napriek tomu, že húb bolo v lese málo, do našej malej obce prišlo veľa ľudí. Odchádzali od nás s mnohými zážitkami a dobrým pocitom. Stretneme sa o rok na jubilejných X. Dňoch húb.

Alžbeta Telekešová (zp)

20. výročie Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku

Organizácia Slovákov v Poľnom Berinčoku usporiadala 13. októbra pri príležitosti 20. výročia svojho vzniku slávnostný národnostný program.

Po príchode hostí do kultúrneho domu bývalá predsedníčka Spolku priateľov slovenskej kultúry v Kolárove Anna Tóthová otvorila výstavu fotografií s názvom Spomienky 20 rokov v obrazoch. V slávnostnom príhovore zdôraznila dôležitosť práce organizácie Slovákov zameranej na zachovanie tradícií a jej sily vo formovaní spoločnosti.

Podujatie pokračovalo kultúrnym programom, v ktorom sa predstavilo osem slovenských folklórnych telies z Békešskej župy a viacero súborov zo Slovenska. Prítomných v mene organizátorov pozdravila predsedníčka jubilujúcej organizácie Júlia Borguľová. Zvlášť privítala generálneho konzula SR v Békešskej Čabe Štefana Daňa, predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Jána Fuzika, predsedu Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltána Farkasa, predsedníčku Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helenu Čičeľovú, primátora mesta Istvána Siklósiho a delegácie zo Slovenska.

- Uplynulo 20 rokov. V živote našej organizácie je to slávnostná chvíľa, - začala svoj prejav Júlia Borguľová. - Získali sme veľa zážitkov, na ktoré môžeme spomínať. Vymenovanie našej činnosti by trvalo dosť dlho, preto mi dovoľte spomenúť len niektoré z akcií. Našu organizáciu založilo 12. novembra roku 1992 45 členov miestneho slovenského klubu ako členskú organizáciu Zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorá o štyri roky požiadala o registráciu. Jej prvým predsedom bol Juraj Šavolt. Po ňom prevzala vedenie Ildika Očovská a v roku 1999 Júlia Borguľová. Počet členov z roka na rok rástol, momentálne je ich 77. V rámci organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku pôsobí slovenský ľudový spevácky zbor, pomocou ktorého pestujeme a zachovávame slovenské tradície. Zúčastňujeme sa na mestských akciách, úzko spolupracujeme so slovenskou samosprávou, s evanjelickou cirkvou II. obvodu, s Materskou školou na ulici Zoltána Kodálya, so Spolkom pestovateľov nemeckých tradícií a s mestským klubom dôchodcov. Pravidelne sa stretávame so Slovákmi v župe, ale navštevujeme aj krajanov v Miške, Malom Kereši a Dunaeďháze. Priateľské styky máme s mestami na Slovensku - s Kolárovom, Topoľčiankami a Brezovou pod Bradlom, - konštatovala pani Borguľová.

- Naša organizácia finančne i morálne podporila vydanie zbierky miestnych ľudových piesní a knihy Mihálya Kőrösiho o živote Somu Petricsa Orlaiho. Takisto sme podporili prezentáciu filmu Jadvigin vankúšik, nakrútený podľa románu Pála Závadu. V klubovni na Jesenského ulici sme usporiadali rad výstav, napr. Plody a plodiny, Krojované bábiky či Slovenské tradičné predmety. Boli sme spoluorganizátormi regionálneho kola súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenské spievanky a veršovačky a kvalifikačnej súťaže slovenských ľudových speváckych zborov. Okrem toho sa u nás uskutočnilo zasadnutie národnostného výboru župnej samosprávy. Tanečníci umeleckej školy „Leg a láb” si s našou pomocou osvojili slovenské ľudové tance. S cieľom predstaviť našu činnosť sa občas hlásime v žurnále mestskej káblovej televízie. Sme hrdí na to, že naše podujatie natočili aj slovenská redakcia Maďarskej televízie v Segedíne, MTV a ATV. Ako som už spomenula, naša organizácia úzko spolupracuje so slovenským ľudovým speváckym zborom. Podporujeme jeho vystúpenia, programy i obnovovanie krojov, k čomu nám prispela Verejná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku a tohto roku aj miestna slovenská samospráva. Vystúpenia zboru sú na vysokej úrovni, a to vďaka Irene Szabóovej a Anne Bartovej. Predstavil sa takmer v každej Slovákmi obývanej obci v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Dvakrát získal Strieborného a roku 2010 a 2012 Zlatého škovránka na kvalifikačnej súťaži slovenských ľudových speváckych zborov a inštrumentálnych skupín ZSM, - povedala J. Borguľová.

- Medzi naše najväčšie podujatia patria festival plnenej kapusty, varenie mydla, zabíjačka, varenie rezancov a advent na hlavnom námestí mesta. Sme veľmi hrdí na slovenskú výstavnú sieň v reštaurácii Breh jazera (Tópart), na Kuchyňu mamičiek a na vynikajúcu spoluprácu so slovenskými osadami župy. Našu prácu ocenili viacerými vyznameniami. Slovenský ľudový spevácky zbor roku 2010 dostal vyznamenanie Za národnosti v Békeši a roku 2011 Za kultúru Poľného Berinčoku, - informovala prítomných J. Borguľová.

Po prejave predsedníčky Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku prítomných pozdravil primátor mesta István Siklósi, ktorý odovzdal jubilantom diplomy. Po pozdravných slovách nasledoval kultúrny program, v ktorom okrem miestnych škôlkarov a speváckeho zboru vystúpili speváci z Kétšoproňu, Čabačudu, Slovenského Komlóša, Békešskej Čaby, Čabasabadi, Telekgerendášu a Pitvarošu. Za prednes prekrásnych slovenských a maďarských piesní ich diváci odmenili búrlivým potleskom. Kultúrny program sa skončil odovzdaním sviatočnej torty s ohňostrojom.

Popoludnie sa nieslo v znamení tradičnej gastronómie. V miestnej tržnici sa predstavila Kuchyňa mamičiek, ktorú navštívilo približne 400 ľudí. Domáci častovali hostí dolnozemským gulášom a gazdinky z Eleku, Veľkého Bánhedešu, Medešu a Slovenského Komlóša slovenskými špecialitami.

Slávnosti na druhý deň pokračovali slovenskou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, kde slovo Božie kázal farár Ján Lichan z Brezovej pod Bradlom. Po bohoslužbe hostia a domáci navštívili Slovenský cintorín, kde miestny evanjelický farár Sándor Fejér a Ján Lichan požehnali dobové náhrobné pomníky. Týmto slávnostným aktom sa skončili jubilejné oslavy Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku.

Andrea Szabová Mataiszová

Zámok Lednice

Zámok Lednice sa nachádza v moravskej obci Lednice na pravom brehu rieky Dyje, približne 12 km východne od mesta Mikulov. Prekrásny Lednicko-Valtický areál, rozprestierajúci sa na tristo štvorcových kilometroch, je iba 90 km od Bratislavy a patrí medzi najkrajšie pamiatkové sústavy v Českej republike. Lednické panstvo získali v roku 1249 Lichtenštajnovci a patrilo im takmer 700 rokov. Dnešnú podobu získal zámok pri rozsiahlej rekonštrukcii z polovice 19. storočia v slohu imitujúcom anglickú tudorovskú gotiku. Došlo tak k rekonštrukcii pôvodnej renesančnej stavby zo 16. storočia okolo ktorej bola už vtedy rozsiahla záhrada. Významnou úpravou prešiel zámok koncom 17. storočia, kedy bol barokovo upravený podľa plánov významného talianskeho architekta Domenica Martinelliho a Johanna Bernharda Fischera z Erlachu. Zámocká budova je veľmi bohato novogoticky zdobená.

Prečo je zámok Lednice jednou z najnavštevovanejších pamiatok v Českej republike, pochopí každý, kto aspoň raz nazrie čo i len do jeho záhrad. Romantika tohto miesta a dokonalá súhra prepychových stavieb s krásne upravenou prírodou vyrazí dych už na prvý pohľad. Zámok s parkom je súčasťou jedinečného Lednicko-Valtického areálu, ktorý bol v roku 1996 zapísaný do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva Unesco.

Pri prehliadke honosného zámku je ťažko uveriť, že bol využívaný len ako letné sídlo. Je tu vybudované aj kúrenie a mramorové kúpeľne poukazujú na správne skombinovanie stredovekého šarmu a moderných vymožeností. Luxusné vybavenie interiérov, ktoré môžeme pri návšteve zámku dnes obdivovať, vraj nezodpovedá pôvodnej kráse. Aj tí s veľmi bujnou fantáziou si len ťažko dokážu predstaviť, ako to mohlo v skutočnosti kedysi vyzerať.

Súčasnú podobu získal zámok v polovici 19. storočia, kedy bol vo vyšších spoločenských kruhoch rozšírený romantický obdiv k rytierskemu stredoveku. Neogotická prestavba sa vyznačuje typickými prvkami anglickej tudorovskej gotiky a patrí k vrcholným dielam romantickej architektúry. Najstaršia zachovaná budova celého komplexu je zámocká jazdiareň zo 17. storočia.

Zámok Lednice ponúka viacero samostatných prehliadkových okruhov. Ak sa rozhodnete pre prvý z nich, zavedie vás do reprezentačných sál na prvom poschodí. Ďalší okruh vám predstaví obytné priestory prvého poschodia - kniežacie apartmány Lichtensteinovcov. Tretím samostatným okruhom je prehliadka obrazovej galérie na 2. poschodí, ktorá pôvodne slúžila ako obytná časť zámku pre deti.

Hlavnými atrakciami zámku sú vzácne drevené schodisko v knižnici, africký a čínsky kabinet s najkrajšími trofejami z ciest po Afrike a Ázii, obrazová galéria, barokový park s romantickými stavbami Josefa Hardmutha, minaret, Janohrad - napodobenina zrúcaniny hradu, zámocký skleník s tropickou a subtropickou vegetáciou, akvárium Malawi, ukážky dravcov a jazdy v kočiaroch.

Andrea Szabová Mataiszová

Žiaci komlóšskej slovenskej školy na Slovensku

V minulom školskom roku sme sa pohrávali s myšlienkou, že by bolo dobré, keby sa žiaci našej Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši dostali opäť na Slovensko. Na hodinách slovenskej vzdelanosti sa naučili mnohé dejepisné a zemepisné poznatky o Slovensku a bolo by fajn, keby si ich mohli overiť aj na vlastné oči. Rozhodli sme sa, že napíšeme projekt, ktorý by podporil naše úsilie. Tak sa aj stalo. Prostredníctvom Nadácie za slovenskú národnostnú vzdelanosť sme oslovili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý nám vyšiel v ústrety a finančne nás podporil. Naše plány sa stali skutočnosťou.

15. októbra 2012 sa začal vlastivedný a jazykový tábor pre 39 žiakov štvrtej až ôsmej triedy. Ráno odprevadili rodičia svoje ratolesti ku škole a výlet sa mohol začať. Cesta na Slovensko bola únavná, dlhá, ale lákavá. Po deviatich hodinách cesty autobusom sme boli konečne na mieste. Ubytovali sme sa v Účelovom zariadení Agapé vo Svätom Jure. Po teplej večeri sme sa všetci sústredili do spoločenskej miestnosti, kde som ako hosťujúca učiteľka oboznámila deti s programom na nasledujúce dni. Pripravila som im pracovné listy, z ktorých sme sa každodenne na netradičných večerných hodinách slovenčiny dozvedeli o mieste, ktoré navštívime, potom nasledoval kvíz. Body za správne odpovede sa každé ráno objavili na nástenke. Všetci sa usilovali nazbierať čo najviac nových poznatkov o Slovensku. Posledný večer si všetky deti za získané body odniesli domov na pamiatku malé darčeky.

V utorok bol ako prvý na rade hrad Červený Kameň. Ráno nás zobudil nepríjemný hustý dážď, ale ani ten nás neodradil od našich plánov. Deti si upratali izby, lebo sa bodovalo a po výdatných raňajkách rýchlo naskočili do autobusu. Hrad bol veľkolepý, nestačili sme sa diviť. Úplne sme sa stratili v jeho priestoroch. Dozvedeli sme sa, že bol postavený v 13. storočí. Poslední panovníci Pálffyovci z neho urobili remesančno-barokové sídlo. Hrad má veľký štvorcový dvor, štyri bašty a veľké pivnice pod zemou, najväčšie v strednej Európe. Videli sme starý nábytok, zbrane, porcelán, obrazy, veľké koberce, najstaršiu lekáreň zo 17. storočia a knižnicu. Medzi najkrajšie izby patrí sála terrena, v ktorej sa dnes robia svadby. Po prehliadke hradu sme sa opäť bežali skryť pred dažďom do autobusu, kde sme sa najedli. A akoby to bolo, keby deti nešli nakupovať. Cestou sme sa teda zastavili v Pezinku a v Tescu sme vykúpili skoro všetky sladkosti. Večera nám už potom tak veľmi nechutila.

V stredu sme mali v pláne pozrieť si Bratislavský hrad, ktorý leží na ľavom brehu Dunaja, na kraji Malých Karpát a, samozrejme, v centre hlavného mesta. Počasie sa umúdrilo a my sme obdivovali kultúrne pamiatky veľkomesta. Z hradu sme si to namierili k sídlu prezidenta SR, odtiaľ podchodom na Obchodnú ulicu a šup ho pod Michalskú bránu. Zastavili sme sa aj na Hlavnom námestí, kde sme si v stánkoch kúpili suveníry, odfotili sme sa pri Čumilovi a pokračovali smerom k Slovenskému národnému divadlu. Na Hviezdoslavovom námestí sme zjedli studený obed a potom sme išli do Detského múzea SNM, kde sme sa zapojili do interaktívnej výstavy o peniazoch pod názvom O troch centoch. Deťom sa tam veľmi páčilo, zoznámili sa s eurobankovkami, ich históriou, funkciou ako všeobecného nástroja výmeny, výroby a distribúcie. Pešo sme sa dostali aj k modernému centru, pozreli sme si Euroveu, modernú budovu divadla, nakŕmili čajky na Dunaji, odfotili sa pri soche M. R. Štefánika a ledva sme došli k autobusu.

Vo štvrtok nás zobudilo slniečko, ktoré nás sprevádzalo po celý deň. A to bolo dobre, lebo sme išli na hrad Devín. Už z parkoviska sme videli vysoké bralo, na ktorom sa týčila zrúcanina hradu. Keď sme vyšli hore, videli sme naokolo krásnu prírodu a sútok riek Moravy a Dunaja. Žiak 8. triedy Atila Kováč zarecitoval báseň Nezábudky z Devína od Ľudovíta Štúra. Po podrobnom výklade sme sa dozvedeli, že po vychádzkach Štúrovcov na Devín sa hrad stal symbolom dávnej slovanskej slávy a priateľstva medzi národmi. Odtiaľ sme sa už tešili do ZOO. Najprv sme išli do dinoparku, kde sme nemohli spustiť oči z veľkých jašterov. Tam nám premietli aj 3D film o malom dinosaurovi a potom sme mali rozchod. Najviac sa nám páčil nový pavilón opíc, ale aj ostatné zvieratá ako hroch, červená panda, vtáky, žirafy, zebry, atď. Večer sme prišli unavení na izby, kde nás už čakalo balenie a upratovanie.

V piatok sme sa cestou domov cez Rakúsko zastavili na zámku Schönbrunn, čo po slovensky znamená krásna studňa. Bývala v ňom Mária Terézia s rodinou a cisár František I. so svojou manželkou, ktorú nazývali Sissi. To bola posledná zastávka na našej dlhej poučnej a zaujímavej ceste.

Domov sme prišli vo večerných hodinách plní dojmov. Ešteže nasledoval víkend, aby sme sa zo všetkého zotavili, porozprávali sa so svojimi blízkymi a hlavne poriadne sa vyspali, lebo večierka o 10. hodine pre mnohých neplatila.

Na záver môžem skonštatovať, že jazykovo-vlastivedný tábor, ktorý som zorganizovala, splnil svoj cieľ. Ďakujem aj svojim kolegom Anne Ondrejovej, Alžbete Boborovej a Gáborovi Krčmérimu, ktorí sa počas pobytu na Slovensku a aj počas náročnej cesty dobre starali o svojich žiakov. Vďaka patrí aj pani Anne Filovej, ktorá nám zabezpečila kvalitné ubytovanie a stravu a do tretice sme povďační aj Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, bez ktorého pomoci by sa naša cesta nemohla uskutočniť.

Ľubomíra Rollová

Dolnozemský pohár a Slovenská mládežnícka akadémia 2012

Prvý novembrový víkend v Békešskej Čabe nebol výnimočný len vďaka nezvyčajne krásnemu jesennému počasiu, ale pravdepodobne posledné slnečné lúče tohto roka spravili radosť aj účastníkom a organizátorom Dolnozemského pohára a Slovenskej mládežníckej akadémie.

Organizácia Slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) usporiadala tradičný futbalový turnaj o Dolnozemský pohár, ktorý dýcha viac než dvadsať ročnou minulosťou. Jeho sprievodným programom v tomto roku bola Slovenská mládežnícka akadémia a zároveň Valné zhromaždenie OSMM. Futbalistov a účastníkov akadémie čakali aktivistky organizátorov v piatok v popoludňajších hodinách v aule internátu Ágostona Treforta, kde neskôr všetkých prítomných privítal v rámci príjemného večerného posedenia aj predseda OSMM Ondrej Kiszely.

Samotný program prebiehal v sobotu. Na Dolnozemský pohár v tomto roku podalo prihlášku osem družstiev zo siedmich miest krajiny, dve mužstvá reprezentovali hlavné mesto Slovákov žijúcich v Maďarsku Békešskú Čabu (Čabianski orly a mužstvo slovenského gymnázia); svojich futbalistov poslali aj Slovenský Komlóš, Pilíš, Sarkadkeresztúr, Kondoroš, Budapešť spolu s Bakonskou Čerňou, a po druhýkrát sa na turnaji zúčastnili členovia organizácie nemeckej mládeže GJU z Päťkostolia. Turnaj sa konal v telocvični základnej školy Ferenca Kazinczyho, ktorý slávnostne otvorili predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (CSSM) Ján Fuzik a Ondrej Kiszely. Po tvrdom boji sa tohtoročným víťazom stali Pilíšania, po nich nasledovali Čabianski orly, a na najnižší stupeň imaginárneho pódia sa postavili minuloroční víťazi, mužstvo zo Sarkadkeresztúru. „Opäť sme mali veľa skvelých hráčov. V tomto roku, v porovnaní s predošlými, sme vyskúšali hrať zápasy bez vonkajšieho sudcu, teda mladých riadili mladí. Chcel by som zagratulovať všetkým účastníkom, a dúfam, že si zahráme aj o rok.” - dodal hlavný organizátor Dolnozemského pohára, Pavle Kunovac.

Kým v telocvični znel piskot rozhodcov, vo výstavnej sieni čabianskeho Oblastného domu sa zhromaždila menšia skupina ľudí. Slovenská mládežnícka akadémia sa kvôli nečakaným komplikáciám neuskutočnila podľa pôvodného plánu, ale mala charakter voľnej diskusie. Reprezentanti slovenskej a nemeckej mládeže mali možnosť diskutovať predovšetkým o otázkach týkajúcich sa prežívania menšinovej identity, o možnostiach zlepšenia jazykových znalostí, ba hovorili aj o fungovaní Mládežníckeho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku (MV CSSM). Debatu obohatili svojimi myšlienkami a skúsenosťami pozvaní hostia z rôznych oblastí slovenského verejného života v Maďarsku: Anna Ištvánová, riaditeľka Domu slovenskej kultúry, Ján Fuzik, predseda CSSM, Zoltán Szabó, predseda MV CSSM, Anna Ištvánová, doktorandka Univerzity Lóránda Eötvösa v Budapešti a slovenská lektorka univerzity Viktória Kissová. Po skončení futbalových zápasov a akadémie pripravili pre všetkých účastníkov obed, podávaný na dvore Domu slovenskej kultúry. V jeho veľkej sále sa popoludní konalo aj Valné zhromaždenie OSMM. Programové body rokovania predstavil Ondrej Kiszely. Predseda organizácie vo svojom referáte zhrnul poslednú trojročnú činnosť a hovoril o plánoch a možnostiach OSMM v oblasti medzinárodných kontaktov. Po ňom Ondrej Kovács, člen OSMM oboznámil prítomných s plánom nového Štatútu organizácie, ktorý valné zhromaždenie OSMM jednohlasne prijalo.

Druhá časť zhromaždenia bola venovaná voľbám. Podľa nového štatútu, predsedníctvo tvoria predseda a traja podpredsedovia, ktorí sú volení na dvojročné obdobie. Predsedom organizácie sa stal opäť Ondrej Kiszely. Za podpredsedu zodpovedného za právne záležitosti a zahraničné vzťahy, VZ zvolilo Ondreja Kovácsa, za podpredsedníčku zodpovednú za kultúru a komunikáciu Andreu Kissovú. Na miesto podpredsedu pre šport a turistiku schválili Pavle Kunovaca. Na záver tohto pestrého dňa sa konal ples OSMM so živou hudbou v jedálni čabianskeho slovenského gymnázia za účasti viac ako sto ľudí.

V nedeľu ráno sa nové predsedníctvo a organizátori podujatia tradične zúčastnili na evanjelickej bohoslužbe, čo vlastne znamenalo aj jeho symbolické ukončenie.

A. Kissová

Slovenský Komlóš
Jubilejný večierok Speváckej skupiny Rozmarín

Poslednú októbrovú sobotu usporiadali v priestoroch Osvetového strediska Jozefa Gregora Tajovského v Slovenskom Komlóši jubilejný program na počesť 40-ročnej Speváckej skupiny Rozmarín. Na slávnostné podujatie okrem komlóšskych kultúrnych telies pozvali aj niekoľko speváckych a hudobných skupín z Békešskej župy.

Pred kultúrnym programom riaditeľka osvetového strediska Helena Bagiová Szincsoková po maďarsky a predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Marianna Bajczerová Melegová po slovensky zhrnuli históriu speváckej skupiny.

Iniciátorom založenia Rozmarínu bol bývalý riaditeľ osvetového strediska Michal Tejši. Repertoár zboru tvoria predovšetkým miestne slovenské ľudové piesne, ale často obecenstvo potešia aj maďarskými piesňami. Dlhé roky bol vedúcim skupiny hosťujúci učiteľ zo Slovenska Miroslav Brna, ktorý výrazne prispel k jej odbornému rastu. Neskôr prišla učiteľka slovenskej školy Mária Krčmériová a od roku 2001 je vedúcou zboru Zuzana Farkašová. Za štyri desaťročia získali speváci rôzne ocenenia, napríklad cenu ministerstva kultúry Za národnú kultúru. V celoštátnych kvalifikačných súťažiach získali viackrát prvú a druhú cenu, trikrát cenu Za vysokú úroveň. Vždy boli a aj v súčasnosti sú stálymi účastníkmi kultúrnych podujatí v Slovenskom Komlóši a jeho okolí. Viackrát hosťovali v zahraničí, nedávno vystupovali v Chorvátsku, kde spolu s komlóšskymi divadelníkmi predstavili svoje tradície. V roku 1997 mesto Slovenský Komlóš udelilo zboru cenu Pro urbe a Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši v roku 2003 ocenila jeho činnosť vyznamenaním Za komlóšskych Slovákov.

Po úvodných slovách privítal spevácku skupinu v mene mestskej samosprávy poslanec Štefan Hovorka. Vo svojom prejave zdôraznil mimoriadne veľký podiel skupiny Rozmarín na pestovaní komlóšskych tradícií a poprial členom pevné zdravie a ďalšie úspechy.

Kultúrny program sa začal blokom slovenských ľudových piesní v podaní jubilantov. Po nich sa na javisku striedali kultúrne skupiny z Komlóša i z jeho okolia. Vystúpil Slovenský páví krúžok z Poľného Berinčoka, hudobná skupina Nezábudka z Čorvášu a Spolok Borievka z Telekgerendášu. Z Kétšoproňu prišli citarová skupina a spevácka skupina Horenka. Kultúru komlóšskych Slovákov reprezentovali Tanečný spolok Komlóš a mandolínová skupina Tremolo. Vystupujúce zbory potešili divákov pestrým programom, ktorý uzavrela jubilujúca skupina Rozmarín. Komlóšsky spisovateľ Juraj Dolnozemský vyjadril svoje myšlienky básňou napísanou k jej výročiu.

V záverečnej časti večera prítomní pozdravili oslavujúcu skupinu. V mene Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši zablahoželala jubilantom jej predsedníčka Zuzana Lauková. Predstavitelia Osvetového strediska J.G. Tajovského, Regionálneho kultúrneho strediska Osvetového centra CSSM, Organizácie komlóšskych Slovákov a vystupujúcich kultúrnych telies obdarovali členov zboru skromnými darčekmi.

Slávnostný program pri príležitosti 40. výročia založenia Speváckej skupiny Rozmarín vyvrcholil v Dome prírody spoločnou večerou a posedením.

Večierok finančne podporili Samospráva mesta Slovenský Komlóš, Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši a Ladislav Petrina.

Marianna Bajczerová Melegová

Deň pred jesennými prázdninami

Žiaci tretieho ročníka Slovenskej základnej školy v Sarvaši mali v arboréte pekné zážitky.

Spolu so svojimi učiteľkami Erikou Šinkovou, Zlaticou Liškovou, Zuzanou Roszíkovou a Annou Podaniovou v pracovnú sobotu (27. októbra) navštívili sarvašské arborétum s dvoma cieľmi: pomôcť pri upratovaní v rámci usilovných mravčekov a preveriť si svoje vedomosti o rastlinách v botanickej záhrade. Počasie pri odchode zo školy bolo pochmúrne, ale nebolo chladno. Po príchode do arboréta sme žiakov rozdelili do dvoch skupín. Jedna skupina dostala pracovné rukavice od pani Zuzany Žapkovej, odbornej pracovníčky arboréta, ktorá so skupinou detí odviedla mravčiu prácu. Na vopred určenom mieste zbierali všetky časti kmeňov a konárov stromov, ako aj nájdené predmety, ktoré ukladali na jedno miesto.

Druhá skupinka tretiakov dostala názov Veverička. Spolu s riaditeľkou arboréta, Dr. Katarínou Hanyeczovou museli absolvovať päť zastávok, kde plnili rôzne úlohy. Na prvej zastávke mali deti nájsť nejaký dôkaz o tom, aké krmivo pre zvieratá sa môže na danom mieste nachádzať. Po vymenovaní ich druhov sa rozbehli hľadať niečo, čím by dokázali, že život je tu veľmi bohatý. Priniesli ukázať listy, na ktorých boli stopy po ohryzení hmyzom. Našli aj cikádu, hmyz, ktorý pri dotyku neodletel, ale odskočil. Všimli si diery na strome, stopy po ďatľovi. Riaditeľka, ktorá je odborníčkou, ich pochválila. Deti sa ďalej hrali za odmenu jednu hru. Jeden žiak bol netopier, zatvoril oči a musel hľadať ostatných žiakov, ktorí sa po zatlieskaní menili na motýle, lúskaním prstov a vydávaním určitých zvukov na iné živočíchy, napríklad mušky a pohybovali sa so zaviazanými očami. Netopier bol šikovný a našiel si svoju korisť.

Druhá zastávka bola zaujímavá, lebo deti sa dozvedeli, ako a kde sa zisťuje teplota vzduchu, príčina zrážok a sila vetra. Pani učiteľka Erika Šinková pri niektorých otázkach žiakom našepkávala, lebo sa to na vecnom učive ešte neučili. Na malej meteorologickej stanici im teta Katka ukázala teplomery, ktoré sú uložené v zemi, ale aj v drevenej búdke. Deti sa snažili uhádnuť rozdiely teplôt, ktoré boli zisťované na rôznych miestach. Veľmi ich zaujímala nádoba, v ktorej sa merajú zrážky. Pri otázke, ako vedia zmerať zrážky v zime, keď voda zamrzne, deti nevedeli hneď odpovedať, no po našepkaní sa rýchlo vynašli. Nasledovala hra na dážď. Deti sa postavili do kruhu a na signál dotyku na chrbát si museli tlieskať na kolená. Zmenili sa tak na kvapky dažďa a ako sa zvyšoval počet potleskov, tak sa zvyšovala aj sila dažďa.

Nielen hrou detí, ale aj hrou prírody sa z neba spustili ozajstné kvapky dažďa. Deti neváhali a vybrali si z plecniakov plášte a odhodlane pokračovali v zaujímavej akcii.

Tretia zastávka ich zaviedla na rozhľadňu, kde si oddýchli a občerstvili sa. Ich úlohou bolo nájsť predmety, ktoré nepatria do prírody. Odhodená fľaška, papier, cigaretový ohorok a iné veci, ktoré museli žiaci roztriediť a dať na správne miesto. Pri ohryzkoch z jablka niektorí žiaci povedali, že je to potrava pre zvieratká a nie odhodené odpadky, no našli sa aj takí, ktorí to pokladali za odpad.

Štvrtá zastávka sa týkala zvierat žijúcich v blízkosti mŕtveho ramena rieky Kereš. Deti hľadali rôzne zvieracie stopy: napríklad kopčeky vytvorené krtkom, ale aj stopy väčších zvierat. Deti zbadali veľké čierne lano, ktoré spájalo dva stromy. Dozvedeli sa, že stromy voľakedy ľudia zachraňovali tak, že ich spájali lanom alebo reťazami, ktoré spôsobili na kmeni stromov rany. No tak sa nedali zachrániť. Teraz ich spájajú takzvanou „kobrou”, ktorá je z pružného materiálu a nezarezáva sa im do kmeňa. Choré kmene zvyknú záchranári natierať aj motorovou naftou.

 Z obnoveného prístavu, kde kotví loď Katalin, sa mohli rozhliadnuť po blízkom okolí a tiež pozorovať ako rybky vyskakujú z vody priamo pred ich očami. Plávajúce listy na vode sa deti snažili rozoznať a hádali druh stromu, z akého asi spadli.

Posledná zastávka je ešte len pred zrealizovaním. Na reliéfnej mape Maďarska si budú môcť návštevníci pozrieť všetky kúty krajiny. Nebude chýbať ani labyrint zo živých kríkov. Plánom do budúcnosti je aj výsadba dvanástich stromov, ktoré budú znázorňovať mesiace v roku a tým aj horoskopy. Každý sa dozvie, ktorý druh stromu je pre neho charakteristický. Realizácia tohto veľkolepého plánu bude iste veľkou motiváciou pre väčší počet návštevníkov.

Odmenou pre každého, okrem teplého čaju, bola aj magnetka s fotkou arboréta.

Celé predpoludnie bolo oveľa zaujímavejšie ako klasické hodiny vecného učiva. Žiaci sa veľa dozvedeli o prírode a o živote v arboréte. Mali množstvo otázok, škoda len, že počasie nám neprialo, celý zvyšok dňa pršalo.

Ďakujeme trpezlivej a milej pani riaditeľke Dr. Katke Hanyeczovej, ako aj pracovníkom arboréta, ktorí nám umožnili prežiť tento nezabudnuteľný a poučný deň.

Z. Lišková

Na čele najväčšej krajanskej organizácie Slovákov zostáva Vladimír Skalský

Na čele Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) bude aj ďalšie tri roky Vladimír Skalský. Strešná organizácia zahraničných Slovákov, združujúca 98 najvýznamnejších organizácií z 23 krajín sveta, ho zvolila na svoje čelo 1. novembra počas svojho valného zhromaždenia.

Valné zhromaždenie ocenilo, že sa združeniu podarilo dosiahnuť zmenu na čele Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a že štátne orgány Slovenskej republiky konajú v zmysle memoranda, ktoré združenie Slovákov adresovalo vláde Roberta Fica po voľbách.

Organizácia je však znepokojená zmenami v pobytovom zákone, ktoré podľa Skalského znepríjemňujú život najmä Slovákom z Ukrajiny a Srbska. „Mnohí si radšej vybavia maďarské občianstvo, keď zistia, že osvedčenie zahraničného Slováka je im nanič,“ povedal po zvolení Skalský, ktorý chce o probléme informovať aj premiéra R. Fica.

Za ďalšie priority považuje televízne vysielanie o Slovákoch v zahraničí, voľby zo zahraničia prostredníctvom internetu a boj proti asimilácii. Na čele združenia je okrem staronového predsedu sedemnásťčlenná Generálna rada. Jej členovia sú z USA, Česka, Maďarska, Srbska, Chorvátska, Rumunska, Poľska, Ukrajiny, Švajčiarska a Veľkej Británie.

Prvým podpredsedom sa stal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a doterajší generálny tajomník SZSZ Ján Fuzik, na poste druhého podpredsedu zostal čestný generálny tajomník Slovenskej ligy v Amerike Ján Holý. Generálnym tajomníkom sa stal Peter Lipták z Česka, regionálnym tajomníkom pre západnú Európu Dušan Daučík zo Švédska, regionálnou tajomníčkou pre strednú a juhovýchodnú Európu Svetlana Zolňanová zo Srbska, členom výkonného výboru zodpovedným za prioritné aktivity v oblasti školstva a vzdelávania Pavel Hlásnik z Rumunska. K práci výkonného výboru bola ako hospodárka v zmysle stanov prizvaná Andrea Salazar Štefanková (Rumunsko-Slovensko).

Členmi Generálnej rady SZSZ sa okrem členov výkonného výboru stali: Ivan Miroslav Ambruš z Rumunska, Valéria Balanko z Ukrajiny, Ján Bencsik z Maďarska, Juraj Červenák zo Srbska, Milan Čuba z USA, Vlastimil Fabišik z Česka, Andrej Kuric z Chorvátska, Alojzia Meier-Peschaková zo Švajčiarska, Ľudomír Molitoris z Poľska, Jozef Pomichal z Veľkej Británie a Bohuslav Šťastný zo Švajčiarska.

Predsedom Zmierovacej a revíznej komisie zostáva Branislav Slivka zo Srbska, podpredsedom bol zvolený senior Juraj Bálint z Rumunska, hovorcom Štefan Medzihorský z Česka a členmi Katarína Melegová Melichová zo Srbska a Ernest Horvát z Ukrajiny.

Slovenská tlač

Náš školský výlet do Vyšehradu

Začiatkom októbra sme boli na školskom výlete vo Vyšehrade. Ráno o pol ôsmej sme netrpezlivo čakali na autobus, ktorý aj rýchlo prišiel. Obsadili sme si miesta a výlet sa mohol začať.

Cesta trvala asi poldruha hodiny. Autobus sa zastavil vo Vyšehrade pri prístave, kde nás čakala sprievodkyňa, ktorá nás odviedla na prvú zastávku nášho výletu na Šalamúnovu vežu. Oboznámili sme sa s históriou veže a potom sa nám predstavil ozajstný rytier Rytierskeho rádu svätého Juraja. Najprv nám rozprával o rytierskom živote v stredoveku a potom nám predviedol stredoveké rytierske zbrane a oblečenie. Po zaujímavej ukážke sme mohli vyskúšať niektoré zbrane. Aj naša pani učiteľka si obliekla krúžkové brnenie, z ktorého sa mohla vyslobodiť iba s pomocou mojich spolužiakov. Po našej bojovnej nálade prišla „stredoveká” renesančná tanečnica, ktorá nás naučila niekoľko tancov. Bolo nám tam veľmi veselo. Keď sme sa všetci vytancovali, pešo sme vystúpili na hrad. Bolo to namáhavé, ale prežili sme to. Na hrade sme sa dozvedeli veľa užitočných vecí o Kráľovi Matejovi. Najviac sa nám páčil prekrásny výhľad a panoptikum. Dozvedeli sme sa, že históriou hradu sa začal zaoberať už roku 1866 Jozef Viktorín. Bol to slovenský farár, spisovateľ, prekladateľ a jeden zo zakladateľov slovenského spisovného jazyka. Po obhliadke hradu sme sa vybrali opäť pešo po ceste, ktorú dal postaviť Jozef Viktorín, dolu do reštaurácie Čierny havran, kde sme dostali obed. Vyprážaný rezeň s opekanými zemiakmi, chutný džús a koláčik sme si naozaj zaslúžili. Exkurzia pokračovala návštevou paláca Kráľa Mateja. Pozreli sme si pozostatky Herkulesovej fontány, ale aj jej rekonštrukciu, ktorá je zobrazená aj na tisícforintovej bankovke. Naša sprievodkyňa ukončila prehliadku malým kvízom. Za každú dobrú odpoveď sme dostali darček. Na záver tohto nezabudnuteľného dňa sme sa vybrali na hodinovú plavbu po Dunaji. Z lode sme obdivovali krásy dunajského ohybu a západ slnka.

Výlet sa, bohužiaľ, skončil, a museli sme sa vrátiť do Budapešti. Cesta domov bola veselá a zachovali sme si milé a nezabudnuteľné spomienky.

Elizabeth Kollárová, štipendistka

V Domove sociálnych služieb Slatinka
Poznať nepoznané vlastné možnosti

Nikdy by som si nepomyslela, že mentálne postihnutí ma naučia niečo o samostatnosti. Predsa sa to stalo. Keď ma predstavitelia maďarskej neziskovej občianskej organizácie Združenie za ľudské práva (Társaság a Szabadságjogokért) požiadali, aby som ich sprevádzala ako tlmočníčka počas trojdňového natáčania dokumentárneho filmu o deinštitucionalizácii sociálnych ústavov, nevedela som, čo ma na Slovensku čaká.

Veľmi som ani nepoznala takéto domovy, hoci sa mi marilo dačo o jednom ústave, ktorý bol umiestnený v parku pri bývalej budapeštianskej slovenskej škole v Orczyho parku, ale bližšie informácie som o nich nemala. Práve preto cestou do Lučenca, kam sme mali nasmerované, som sa vypytovala sociológa a filmára Tamása Verdesa, o čo im ide. Dozvedela som sa, že snaha o deinštitucionalizáciu ústavov je vlastne riadená „zhora“ na žiadosť EÚ, ale zriaďovatelia ústavov a domovov sociálnych služieb ju ťažko realizujú. „V predošlom spoločenskom zriadení sa vytvoril stereotyp akéhosi zdravého národa, ktorému nezodpovedali mentálne a fyzicky postihnuté osoby a preto akoby na pomoc ich zatvárali do ústavov, neraz veľkých šľachtických kaštieľov, kde mali prísny režim dňa a kde bolo o nich postarané. Títo občania nie vždy potrebujú až takú prílišnú starostlivosť, nazdávame sa, že neprospieva ich osobnému životu. Neraz spávajú aj dvadsiati v jednej izbe a stáva sa, že sú aj týraní,“ povedal T. Verdes a dodal, že deinštitucionalizácia znamená vlastne vytvorenie lepších životných podmienok pre mentálne postihnutých, napríklad v menších domovoch. V súčasnosti v Maďarsku vytvárajú domčeky v areáloch kaštieľov, ktoré nie sú funkčné a klienti žijú naďalej v ústavoch, odtrhnutí a oddelení od ostatných obyvateľov. Vraj niečo podobné nás čaká aj v Dolnej Slatinke, ktorá je časťou Lučenca.

O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď sme vošli do prázdneho kaštieľa. Veru, Domov sociálnych služieb Slatinka je jedným z najlepších príkladov, ako sa dá zaobchádzať s postihnutými osobami, keď to aj vedenie ústavu a zriaďovateľ myslia vážne.

Budovou (dnes už niekdajšieho) domova je neogotický kaštieľ postavený v roku 1856 a novšia budova Tréningového domu, ktorého výstavba spadá do rokov 1993 a 2003, keď bolo dostavané obytné podkrovie budovy. Obidve stavby sú umiestnené v areáli o rozlohe približne 4 hektáre, ktorý okrem zastavanej časti má park, záhrady, lesopark a lúky.

Domov sa počas 80. a 90. rokov neustále formoval a v súčasnosti poskytuje sociálne služby pre 54 klientov vo veku od narodenia do doby, pokiaľ potrebujú sociálnu starostlivosť.

To nám už porozprávala riaditeľka DSS Dolná Slatinka Denisa Nincová, ktorá túto funkciu vykonáva iba niekoľko mesiacov po odchode do dôchodku predošlej riaditeľky. V podmienkach domova transformácia znamená proces vedúci k pozitívnym zmenám kvality života klientov. Prvotné transformačné snahy smerovali k možnosti sociálne a pracovne integrovať klientov - vytvoriť im možnosti a príležitosti žiť samostatnejším a tým aj nezávislejším spôsobom života. K dosiahnutiu týchto cieľov domov spracoval Koncepciu rozvoja sociálnych služieb Slatinka na roky 2007 - 2011, v ktorej sú definované krátkodobé aj dlhodobé ciele, ktorých naplnenie je predpokladom pre úspešné zvládnutie transformačných zámerov.

Cieľom dobrovoľníckeho programu, ktorý realizuje Občianske združenie Dlaň (vytvorené pracovníkmi DSS Dolná Slatinka), je na jednej strane zabezpečovanie individuálnej podpory občanom s mentálnym znevýhodnením, ktorí prežili celý život v inštitúcii a momentálne potrebujú individuálnu podporu pri adaptácii sa na nové životné podmienky v komunitných bývaniach. Cieľom dobrovoľníckeho programu je aj práca s mladými ľuďmi, nezamestnanými a ďalšími potenciálnymi dobrovoľníkmi - program ponúka alternatívu ku konzumnému spôsobu života, ponúka možnosť vykonať niečo pre rozvoj seba samého, meniť postoje a predsudky k občanom s mentálnym znevýhodnením u širokej verejnosti. V rámci programu sa realizujú voľnočasové aktivity pre ľudí s postihnutím a bez neho.

Sociálne služby sa poskytujú v troch objektoch. Sú to vlastne domy zakúpené Banskobystrickým samosprávnym krajom, ktorý je zriaďovateľom DSS Dolná Slatinka. V domoch bývajú podľa stupňa postihnutia rôzni klienti. Jeden z týchto domov sa nachádza blízko centra Lučenca a bývajú v ňom desiati klienti, ku ktorým chodia sociálni pomocníci iba cez deň. Je to obrovský krok oproti 24-hodinovému dozoru. V tomto dome som spoznala Angeliku, Lacka a Miňu, Rasťa a ďalších veľmi milých ľudí, ktorí nám čo-to porozprávali o svojom živote.

„Skupinovú prácu s klientom nahradila práca individuálna - každý klient má spracovaný individuálny plán rozvoja osobnosti a určenú kontaktnú osobu, kde vzťah medzi klientom a zamestnancom je založený na partnerstve, t. j. chceme vytvárať predpoklady pre ľudí s postihnutím, aby žili svoj život podľa svojich predstáv a za podpory tých, ktorí ich chápu, veria im a nechajú, aby si svoje osobné limity určovali sami a my ich na tej ceste len sprevádzame a podporujeme,“ uviedla D. Nincová, ktorá spolu so sociálnym pracovníkom Marcelom Jančovicom je dušou projektu.

Medzi základnými úlohami klientov je upratovanie vlastných izieb, pranie a žehlenie osobného šatstva, varenie, pečenie, nákupy, ale aj pracovné činnosti. Najzaujímavejšia bola kuchárska kniha. Pracovníci DSS pripravili pre klientov obrázkovú knižku, v ktorej nájdeme každý postup prípravy jednotlivého jedla od fotografií prísad, ktoré treba nakúpiť, až po hotové jedlo. Dojímavé bolo, že ľudia, ktorí predtým chodili do mesta s opatrovateľom a v skupine, dnes chodia samostatne na nákupy, ale aj do práce. Totiž dôležitou súčasťou vytvorenia „nového“ života je aj začlenenie sa do komunity formou nachádzania pracovných príležitostí. Miňa a Angelika upratujú, Miňa v kaštieli, Angelika v ďalšom domove sociálnych služieb. Lacko a Rasťo pomáhajú pri koňoch na neďalekej farme. Denne ich navštevujú aj dobrovoľníci - zväčša študentky, ktoré im pomáhajú, alebo sa prídu iba porozprávať.

„Počas práce u každého klienta dochádza k aktivizácii jeho vnútorného potenciálu, k napĺňaniu jeho potrieb, sebanaplneniu a sebarealizácii, rozširuje sa jeho sociálna sieť a využívajú sa k aktivizácii prirodzené zdroje prostredia,“ dozvedeli sme sa od pracovníkov DSS.

Najväčšie úskalie pri transformácii podľa D. Nincovej znamenali práve pracovníci, ktorí si jednak nevedeli predstaviť iný život pre klientov a jednak, samozrejme, sa báli o svoje pracoviská. Práve preto projekt deinštitucionalizácie obsahoval množstvo kurzov pre pracovníkov aj zo zahraničnými stážami, počas ktorých mali možnosť sa na vlastné oči presvedčiť o tom, že existuje aj iná možnosť, než zatvoriť ľudí za vysoké múry.

V ostatných domoch je ešte 24-hodinová služba sociálnych pracovníkov, avšak životné podmienky klientov sa značne zlepšili oproti dovtedajším.

Pred odchodom nás ešte Angelika, Lacko a Miňa (ktorých najväčším životným snom je mať svadbu, ale zatiaľ ju nemôžu mať, keďže majú odňaté politické práva alebo zistenie duševnej nespôsobilosti) odprevadili do kaštieľa. Denisa a Marcel nás pripravili, že Lacko sa nerád vracia na miesto svojho utrpenia. My sme sa ich pokúsili prehovoriť aby išli s nami. Angelika mi porozprávala, ako s nimi kedysi zaobchádzali, ako mali byť už o siedmej večer v pyžame pripravení na nočný odpočinok a keď sa nesprávali podľa vôle pracovníkov, ako boli potrestaní. Najjemnejší trest bola hra na hada, počas ktorej si museli vyzliecť nohavice, chytiť sa za ruky a spievať primitívnu pesničku, kým ich opatrovatelia švihali žihľavou. Najbrutálnejší trest bolo zatvorenie do tmavej pivnice, spútanie rúk a nôh. Väčšinou za to, že nechceli spať...

Dnes je už v kaštieli v Dolnej Slatinke ticho, iba v domčeku v areáli bývajú vážne postihnutí klienti, ale aj oni sa čoskoro presťahujú do mesta, kde ich čaká celkom iný život. Samostatný, vlastný.

Eva Patayová Fábiánová
Foto: Róbert Bordás

„Slovenské lipky“ v Tatrách

Budúcnosť našej národnosti je v rukách nami odchovaných detí a mládeže. Jedine ony môžu zachovať a podať ďalej to, o čo sme sa my dlhé roky usilovali. Od 20. do 23. októbra 2012 sa uskutočnil posledný turnus Školy v prírode Spoznaj svoje korene v rekreačnom zariadení Poniklec. Zúčastnila sa na ňom naša mládež - študenti a absolventi vysokých a stredných škôl.

Niet pochýb, že Zväz Slovákov v Maďarsku mal v úmysle vyhovieť športovým a kultúrnym nárokom mládeže. Organizátorka piatich turnusov Školy v prírode, predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková pripravila aj pre „staršiu mládež“ pestrý program plný zážitkov. Prvý deň po výdatnom obede navštívili vo výške 1500 m n. m. lyžiarske stredisko Kosodrevina na južnej strane Chopku. Zastavili sa aj pravdepodobne v najkrajšej kolibe na Slovenku Rusticana v Nemeckej. Číro z dreva postavená budova ponúka nielen chutné tradičné jedlá vyrobené priamo na mieste (nie z polotovarov), ale aj domácky vyrobený chlieb. V nedeľu videli tretí najkrajší vodopád Vysokých Tatier, ktorý meria 25 metrov. Nachádza sa v Mlynickej doline, v nadmorskej výške 1730 metrov. Fantastický prírodný útvar leží neďaleko Štrbského plesa a Soliska. Popoludní boli na hokejovom zápase Zvolen - Piešťany v zvolenskom Zimnom štadióne.

Pondelok bol dňom kultúry. Po návšteve banskobystrickej radnice, kde ich privítala viceprimátorka mesta Katarína Čižmárová, pracovníčky miestneho informačného centra ukázali prednedávnom obnovenú budovu a známu šikmú vežu. Večer si mohli pozrieť naozajstný umelecký skvost, predstavenie Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK) a Mareka Ťapáka s názvom Tanec medzi črepinami. Dramatický príbeh o ľudskej existencii bol sprevádzaný strhujúcou hudbou a fascinujúcom tancom. Podľa tejto predlohy natočila Slovenská televízia aj rovnomenný film.

Stretnutie mládeže však bolo významné aj z iného hľadiska. Spoluzakladateľ Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku a jej „prvý ideologický tajomník“ Imrich Fuhl hovoril o ťažkých, ale zato na aktivity nesmierne bohatých začiatkoch zoskupenia mladých spred 20 rokov. Potom nasledovala beseda, ktorú viedla Anna Komjáthiová. Mládež sa jednoznačne zhodla v tom, že je potrebné zviditeľniť sa a spolupracovať s vyššími právnymi formami, aby mohli ďalej fungovať. Rozhodli sa, že vytvoria skupinu na najznámejšej sociálnej sieti.

Okrem naozaj pestrého programu boli na nezaplatenie spoločné posedenia, kde si účastníci pospomínali najmä na dávne táborové časy.

ZSM sa očividne snaží podchytiť slovenskú mládež v Maďarsku. Právom ju už roky mobilizuje a vyzýva k aktivite a spolupráci, lebo len aktívnej a národnostne uvedomelej mladej generácii môže odovzdať žezlo, aby slovenská národnosť v Maďarsku mohla naďalej existovať a nehovorilo sa o nej len v minulom čase. Veríme, že častejšie bude organizovať podobné osožné podujatia, ktoré majú za cieľ informovať, motivovať a aktivizovať slovenskú mládež v Maďarsku.

Atila Rusnák

Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2012
Krajania z 21 štátov rokovali v Bratislave

Krajania zo slovenských komunít z 21 krajín štyroch kontinentov sa v dňoch 30. - 31. októbra zúčastnili v Bratislave na vrcholnom snemovaní Slovákov žijúcich v zahraničí, organizovaným Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). Stála konferencia Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2012 sa uskutočnila pod záštitou prezidenta SR Ivana Gašparoviča. V jednotlivých vystúpeniach jej účastníkov a hostí Stála konferencia zhodnotila politiku Slovenskej republiky vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí a aktivity krajanských komunít v období od predchádzajúcej Stálej konferencie 2010 vo viac ako 50 štátoch sveta, v ktorých slovenskí krajania žijú. Účastníci konferencie zároveň prezentovali myšlienky a nastolili podnety pre ďalšie upevňovanie národného povedomia a rozvíjanie kultúrnych a duchovných hodnôt Slovákov žijúcich v zahraničí.

Na prvom rokovacom dni sa zúčastnili a krajanov - delegátov vo svojich príhovoroch oslovili aj predstavitelia politického, kultúrneho, vzdelávacieho, duchovného a spoločenského života Slovenska. Slovenská komunita v zahraničí sa nachádza v zlomovom bode. Na jednej strane pribúdajú nové komunity migrantov, ktorí sa vysťahovali za prácou v rámci voľného trhu Európskej únie, na druhej strane v tradičných komunitách a organizáciách zahraničných Slovákov dochádza ku generačnej výmene. Podpredseda vlády SR a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Miroslav Lajčák vo svojom príhovore k účastníkom Stálej konferencie 2012 informoval, že na zmenenú situáciu Slovákov v zahraničí by vláda a parlament SR mali reagovať novelou zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Práve stála konferencia je podľa neho jedným z dôležitých nástrojov dialógu medzi slovenskou stranou a zahraničnými komunitami.

Šéf slovenskej diplomacie využil rokovanie na výzvu krajanským organizáciám, aby sa neoslabovali delením a vnútornými spormi. „Nebudeme deliť Slovákov na obľúbených a menej obľúbených. Chceme stanoviť jasné pravidlá - a tie aj dodržiavať,“ vyhlásil vo svojom prejave M. Lajčák na margo finančnej podpory spoločenských, kultúrnych, duchovných a iných aktivít Slovákov žijúcich v zahraničí v kontexte udeľovania štátnych dotácií ÚSŽZ. „Potrebujeme jednotnú koncepciu s jasnými pravidlami, ale zároveň to nemôže byť jeden kabát, ktorý bude sedieť všetkým. Úplne iné sú potreby Slovákov v Srbsku, Rumunsku alebo Maďarsku, kým úplne iné v Austrálii alebo vo Švajčiarsku. Očakávam od tejto konferencie, že pomôže naformulovať našu politiku, ale aj zmeniť zákon,“ dodal M. Lajčák s tým, že základnými piliermi tejto politiky by malo byť silné Slovensko, dobre nastavené krajanské politiky a fungujúce krajanské organizácie v zahraničí. Zároveň šéf slovenskej diplomacie upozornil na prínos zaradenia ÚSŽZ pod právomoc a pôsobnosť Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. Jednak to podľa slov M. Lajčáka umožňuje vymenovať do čela úradu skúsených diplomatov, akým je napríklad aktuálny predseda ÚSŽZ, bývalý veľvyslanec Igor Furdík, jednak rotačný systém ministerstva zahraničných vecí garantuje obmenu, a tým bráni vzniku príliš osobných väzieb, ktoré by favorizovali „jedných a škodili iným“.

Minister školstva, vedy, výskumu a športu SR Dušan Čaplovič, ktorého predkovia boli Slováci žijúci v srbskej Vojvodine, sa k svojmu dedičstvu prihlásil aj na tomto rokovaní. „Cítim sa ako potomok Slovákov žijúcich v zahraničí,“ vyhlásil a dodal, že má v úmysle ešte pevnejšiu spoluprácu so Slovákmi žijúcimi v zahraničí aj osobne podporovať: „Predovšetkým to bude výrazná intenzita spolupráce v tejto oblasti napriek tomu, že finančných prostriedkov je oveľa menej, ako bolo v rokoch 2006 - 2010,“ vyhlásil šéf rezortu školstva, ktorý mal vo svojej kompetencii agendu krajanov v zahraničí počas prvej vlády Roberta Fica. Vo svojom príhovore ďalej uviedol: „Budeme vytvárať podmienky na to, aby aj naša sekcia pre medzinárodnú spoluprácu, kde sa krajanská problematika formuje najmä v oblasti školstva, vytvárala čo najlepšie podmienky a programy na to, aby Slováci, ktorí žijú v zahraničí, ich deti, učitelia, pedagógovia, sa mohli maximálne zapojiť do spoločných programov, ktoré pripravujeme.“ Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR štandardne udeľuje ročne okolo 70 štipendií na štúdium na Slovensku, spolu je aktuálne takmer 300 štipendistov. D. Čaplovič priznal, že záujem zahraničných Slovákov o štipendiá mnohonásobne prekračuje možnosti rezortu. Ministerstvo ale zároveň organizuje v rámci podpory rozvíjania slovenčiny a upevňovania slovenskosti a vzťahu k samotnému Slovensku pre deti krajanov aj školy v prírode a rôzne jazykové a metodické kurzy pre ich učiteľov.

Podľa Dušana Čaploviča udržiavanie kontaktov s komunitami Slovákov žijúcich v zahraničí pomáha krajanom zachovať si svoju identitu, ale na druhej strane aj Slovenskej republike, za ktorú krajania v zahraničí prirodzene v štátoch, v ktorých žijú, aj lobujú.

S príhovorom počas úvodného dňa Stálej konferencie 2012 vystúpil aj katolícky bratislavský biskup metropolita Stanislav Zvolenský, ktorý vyzdvihol odvahu krajanov udržiavať si „vnútornú zvrchovanosť“ a vlastnú kultúru, ku ktorej podľa neho patrí aj viera. Práve táto „vnútorná zvrchovanosť” podľa neho umožnila slovenskému národu prežiť stovky rokov bez vlastného štátu.

Generálny biskup Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Miloš Klátik sa pripojil k výzve ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí M. Lajčáka, aby sa krajanské organizácie netrieštili. „Keď som v zahraničí, využijem každú príležitosť na ich návštevu a podporu,” konštatoval. Podobne, ako pred ním S. Zvolenský, aj on pripomenul blížiace sa výročie príchodu vierozvestcov na územie Slovenska, ale aj 495. výročie reformácie, kde Martin Luther, podobne ako sv. Cyril a sv. Metod presadzoval šírenie Božieho slova v materinskom jazyku.

V utorok 30. októbra prijal účastníkov Stálej konferencie 2012 vo svojom sídle v Prezidentskom paláci prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič spoločne so svojou manželkou, prvou dámou SR, pani Silviou Gašparovičovou.

Pracovné rokovanie Stálej konferencie 2012 bolo počas jej dvoch dní organizované formou plenárnych zasadnutí vo viacerých častiach. Obsah diskusie ako aj jednotlivé príspevky delegátov, z ktorých ÚSŽZ pripraví zborník, boli zamerané na niekoľko tematických okruhov a oblastí:

kultúra, kultúrne dedičstvo, médiá a informácie;
vzdelávanie, školstvo, veda a výskum;
záujmovo-umelecké aktivity, mládež a šport;
migrácia v globálnom i európskom rozmere, dopady a vplyv na podmienky udržiavania a rozvoja národnej identity;
legislatíva SR vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí („pobytový zákon“, zdravotné a sociálne zabezpečenie, osvedčenia Slovákov žijúcich v zahraničí, vzdelávanie a zamestnávanie v SR a pod.).

V závere druhého rokovacieho dňa po diskusii a doplňujúcich návrhoch prijali delegáti Závery Stálej konferencie Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí 2012.

Súčasťou Stálej konferencie 2012 boli aj spoločensko-kultúrne sprievodné podujatia: vernisáž výstavy Obrazy dávno zabudnutých predkov Slovákov z Vojvodiny, ktorú pripravilo Art Centrum Chlieb a hry zo Starej Pazovy v priestoroch Hotela Bôrik s inšpiratívnym dramaturgickým i obsahovým posolstvom autora konceptu výstavy režiséra Miroslava Benku a slávnostné vyhlásenie ankety Najúspešnejšia Slovenka roka 2012 žijúca v zahraničí - spoločensko-kultúrneho projektu ÚSŽZ a vydavateľstva STAR Production v utorok 30. októbra vo večerných hodinách v spoločenskej sále Hotela Bôrik.

Zdroj: USZZ.sk

Pietna spomienka pri buste S. Tešedíka

Slovenská samospráva V. obvodu Budapešti v spolupráci s Pamiatkovým výborom Samuela Tešedíka, Náboženským výborom Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a Slovenským spolkom Identita usporiadali dňa 30. októbra pietnu spomienkovú slávnosť pri buste Samuela Tešedíka. Busta S. Tešedíka sa nachádza pred Ministerstvom pôdohospodárstva na Kossuthovom námestí. „Každý deň by sme mohli naňho spomínať, ale teraz máme taký zvláštny termín, lebo uplynulo 270 rokov od narodenia veľkého slovenského evanjelického kňaza a učiteľa a blíži sa aj sviatok Pamiatky zosnulých,“ začal svoju pietnu reč predseda Náboženského výbor Tibor Mótyán. Ako vyzdvihol, Samuel Tešedík keď prišiel do Sarvaša, začal budovať prvú poľnohospodársku školu a tiež jeho zásluhou postavili veľký evanjelický chrám v dolnozemskom slovenskom meste. Bol nielen vynikajúcim farárom, ale aj pedagógom, ktorý učil nielen deti bohatých, ale aj chudobných, za čo si vyslúžil nemalé opovrhovanie z radov bohatých rodičov a bol to aj jeden z dôvodov zániku jeho školy. „Ako pedagóg učil deti nielen teoretické, ale aj praktické znalosti, čo je najväčšia hodnota jeho činnosti,“ povedal predseda Náboženského výboru. „Bojoval proti nadutosti, proti hlúposti, slovom bol vynikajúci človek. Jeho osobnosť sa hlboko vryla do života sarvašského obyvateľstva. Vytvoril tvár dnešného Sarvaša. Myslím si, že v súčasnej dobe by sme zavše potrebovali aspoň jedného Tešedíka,“ dokončil svoj prejav T. Mótyán a požiadal prítomných, aby sa v staroslovienčine pomodlili.

Po pietnej reči T. Mótyána položili zástupcovia organizátorov vence. Predsedníčka slovenského voleného zboru centra hlavného mesta Karola Klauszová nás informovala, že iniciátorkou pietnej slávnosti bola Etelka Rybová, ktorá si všimla pred niekoľkými rokmi bustu významného slovenského farára a pedagóga v stĺporadí ministerstva pôdohospodárstva a obrátila sa na ich zbor, či by nebolo vhodné uctiť si jeho pamiatku položením vencov. Predsedníčka súhlasila a hoci mali menšie problémy s vybavením povolenia na slávnosť, napokon ho dostali a mohla sa akcia uskutočniť. Na podujatí sa zúčastnili miestni obyvatelia a členovia Klubu dôchodcov Gamma, ktorý sídli v XI. obvode hlavného mesta a udržiava dobré kontakty s tamojším voleným zborom.

(ef)