Uvážlivo využíva svoj čas
Doktorandka Anna Ištvánová

Mladá, štíhla, talentovaná. Na prvý pohľad je vážna, seriózna, ale kto ju lepšie spozná, presvedčí sa, že má vynikajúci zmysel pre humor, bohatú fantáziu a zaujímavé myšlienky. Hovoríme o doktorandke Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti, členke Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti Anne Ištvánovej.

S Annou sa poznáme od detstva. Ako malé dieťa som k nim často chodievala. Naše mamy boli nielen kolegyne v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši, ale aj kamarátky. Pamätám sa, keď sa narodila, mala také maličké rúčky, aké som dovtedy nikdy nevidela. Samozrejme, drobučké boli len pre mňa, dospelí ich považovali určite za normálne. Keďže medzi nami je približne desať rokov, časom sa naše cesty rozišli, stretávali sme sa len zriedka. Preto som bola zvedavá, ako sa dostala na pedagogickú dráhu? Zdedila také gény z maminej strany, alebo je to osud?

Malá Anna pochádza zo slovenskej rodiny. Jej stará mama z maminej strany, ktorá dodnes žije s nimi, i matka do jej troch rokov hovorili s ňou len po slovensky. Čítali jej slovenské rozprávky, učili ju riekanky a básničky, spievali jej slovenské piesne. Jej matka, učiteľka slovenčiny, zemepisu a ruštiny, vyučovala aj ľudový tanec, takže Annu obklopovala naozaj živá slovenská kultúra, ktorá sa stala súčasťou jej života. Spomína, že každú stredu a sobotu jedli cestoviny, alebo že robili obrovské trojdňové zabíjačky a pod. Po maďarsky sa naučila v materskej škole. Prežívala bezstarostné predškolské roky, starká totiž každý deň po obede prišla po ňu. Doma ju potom neuložila spať, lebo podľa nej poobedňajšieho spánku sa pridržiavajú skôr rodičia, ktorí sa v tom čase nemusia zaoberať s dieťaťom. Nuž, Ancuška nemusela spať, radšej pomáhala babke piecť vynikajúce zákusky, kŕmiť zvieratá a, samozrejme, snažila sa napodobňovať všetko, čo robila stará mama.

Pre rodičov nebolo otázne, kam bude chodiť do školy, zapísali ju do slovenskej. Keď bola druháčka, do Slovenského Komlóša prišiel hosťujúci učiteľ zo Slovenska Miroslav Brna, ktorý sa mimoriadne zaslúžil o kultúrny rozkvet školy, ale i mesta. Za jeho a maminej pomoci sa pripravovala na predmetové, recitačné a spevácke súťaže. Bola členkou školského tanečného súboru, spevokolu a bábkarského krúžku. Okrem toho, ako väčšina komlóšskych detí, osem rokov chodila do hudobnej školy. Pod vedením Márie Krčmériovej Ďurkovičovej sa učila hrať na klavíri a neskôr aj na flautu a husle. Časom začala chodiť na špeciálne hodiny hudobnej teórie, lebo si myslela, že z nej bude chýrna speváčka. Verila v to, veď mala k tomu všetky predpoklady. Bola úspešnou žiačkou, mala vynikajúci hlas a rad-radom vyhrávala spevácke súťaže. Nedokázala však prekonať trému. Jej najkrajším, ale zároveň najdesivejším zážitkom bolo, keď s mládežníckou dychovkou odcestovala na týždňové turné po Slovensku, kde mala spievať pred niekoľkotisícovým publikom. Bol to fantastický pocit, hoci trémy sa dodnes nezbavila.

Po bezstarostných komlóšskych rokoch sa dostala do mestečka Szentes, kde bola študentkou známeho literárno-dramatického odboru Gymnázia Mihálya Horvátha. Boli to najkrajšie roky jej života. Tvorili vynikajúci kolektív. V triede bolo dvadsať dievčat a jeden chlapec. Dievčatá štyri roky bývali spolu na internáte, z čoho, samozrejme, vznikli priateľstvá na celý život. Jej učitelia boli nielen praví pedagógovia, ale aj ich priatelia, ktorí im dávali užitočné rady do života. Aby ľahšie zvládli tínedžerské roky, na každý deň im pripravili nejaký program. Boli členkami speváckeho zboru, dramatického a tanečného krúžku, chodievali plávať a okrem toho, keďže je to dodnes silné gymnázium, veľa sa učili. Okrem všeobecných predmetov študovali aj divadelnú a filmovú estetiku, dejiny filmového umenia a kultúry, čiže mali denne sedem-osem hodín. Zrejme stredoškolské roky silne ovplyvnili jej život, tam pravdepodobne pramení jej láska k literatúre. Toto obdobie považuje za určujúce z hľadiska formovania jej osobnosti.

Po zázračných rokoch v Szentesi zatúžila po Budapešti. Chcela sa dostať na Filozofickú fakultu ELTE, ale prijali ju na 2. vyznačené miesto, na odbor knihovníctvo-maďarčina na Pedagogickú vysokú školu ELTE. Tu sa však necítila dobre, preto prešla na nadstavbové štúdium, dokončila kurz pre turistických sprievodcov na Slovenskom gymnáziu v Budapešti. Potom sa prihlásila na Univerzitu Petra Pázmaňa v Pilíšskej Čabe, na odbor maďarčina-slovenčina. Tu sa cítila už lepšie, ale vedela, že ešte stále to nie je ono. Tu na jednej konferencii prišla na to, že teória literatúry je oblasť, ktorou sa chce zaoberať. Bola členkou špeciálneho univerzitného kolégia, vďaka čomu ju neskôr prijali na ELTE. Dokončila odbor maďarčina-slovenčina a našla si svoje miesto. Momentálne je doktorandkou Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti. Jej vedúcim témy je bývalý vedúci katedry, riaditeľ Maďarského inštitútu v Prahe Róbert Kiss Szemán. Namiesto neho Anna a lektorka Viktória Kiššová prednášajú slovenskú literatúru. Ako povedala, na hodiny sa musí veľa pripravovať, čo je však pre ňu milá povinnosť. V budúcnosti by chcela pracovať na ELTE.

Anna Ištvánová nie je len doktorandkou, ale je aj členkou Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti. S poslancami sa dostala do styku, keď bola štipendistkou ich zboru. Aktívne sa zapájala do ich práce a vytvorila s nimi vynikajúce vzťahy. Čoskoro ju zvolili za členku slovenskej samosprávy v Zugló, kde môže naplno uplatňovať svoju kreativitu. Členovia samosprávy ju všestranne podporujú v tom, aby mohla splniť svoje sny.

Čo sa týka súkromného života, Anna už štvrtý rok žije s priateľom Márkom, ktorý je fyzik. Vo voľnom čase najradšej číta. Keď siahne po knihe, zanikne pre ňu okolitý svet. Číta nielen odbornú literatúru, ale aj také diela, pri ktorých relaxuje. Rada športuje, momentálne pláva a chodieva na rehabilitačné cvičenie na posilňovanie chrbtice. Rada pozerá aj filmy, ktoré od detstva zbožňuje. V byte nemá televízor, ale s kamarátkami sú častými hosťami kín. S Márkom zvykli objavovať krásy Budapešti, chodia na poldňové prechádzky. Keďže sa blíži Silvester, bola som zvedavá, kde budú oslavovať. Prezradila mi, že nie sú veľmi spoločensky založení, preto asi doma, kde budú pozerať dlhé filmy na DVD.

V súčasnosti je jej hlavným cieľom úspešne ukončiť doktorandské štúdium a zostať pôsobiť na ELTE, potom už môže nasledovať založenie rodiny. K vytýčeným cieľom jej prajeme veľa vytrvalosti, šťastia a zdravia.

Andrea Szabová Mataiszová

Budapeštianske slovenské Vianoce

Slovenská samospráva Budapešti (SSB) usporiadala 15. decembra v divadelnej sále na ulici Akadémia č. 1 tradičné Verejné zasadnutie spojené s Dňom budapeštianskych Slovákov.

Deň budapeštianskych Slovákov je už tradične spojený so slovenskými Vianocami. Začal sa slávnostným verejným zasadnutím. Predsedníčka zboru Zuzana Hollósyová bilancovala rok 2012 v živote budapeštianskych Slovákov. „Podľa zákona sme si mohli založiť slovenské samosprávy v tých obvodoch, kde sa registrovalo 30 Slovákov, že si chcú založiť slovenskú samosprávu. Teraz, keď aj maďarským občanom predpisuje volebný zákon túto registráciu, tak protestuje celá krajina. Protest národností pred štyrmi rokmi akosi nepočuli v parlamente, alebo aj naši najvyšší predstavitelia súhlasili s registráciou? Podstatné je, že naše záujmy by sa mali chrániť aj v parlamente, ale nie tak, že tam sedí hovorca , ktorý nemá hlasovacie právo a je ozdobou na klobúku vlády,“ začala kriticky Z. Hollósyová a pokračovala s vymenovaním najdôležitejších aktivít SSB. Patrí medzi ne vydávanie dvojmesačníka Budapeštiansky Slovák, organizovanie spoločných podujatí, ako je fašiangový ples a Vianoce budapeštianskych Slovákov. Okrem toho podpísali zmluvu o spolupráci s väčšinou obvodných slovenských samospráv a slovenských spoločenských organizácií pôsobiacich v hlavnom meste. Pripomenula, že dostali oveľa menej finančnej podpory, ako za ostatné roky, takže iba horko-ťažko mohli vyvíjať svoje aktivity. Napriek tomu podľa svojich možností podporovali aj evanjelický cirkevný zbor, či usporiadanie slovenských svätých omší každú prvú nedeľu v mesiaci.

Vianoce budapeštianskych Slovákov sa začali zapálením sviec na adventnom venci. Slávnostný akt vykonali mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, generálny biskup ECAV na Slovensku Miloš Klátik a člen obecného zastupiteľstva v Mojmírovciach Martin Palka.

Vo svojom slávnostnom príhovore vyjadril P. Weiss úctu k budapeštianskym Slovákom a dodal: „Je veľmi dobré, že nezabúdate na svoje korene, že si pripomínate minulosť, že si spomeniete aj to, čo sa na Slovensku stalo legendou, že Budapešť stavali aj Slováci... Chcem vám zaželať, aby sa váš štát o vás staral aspoň tak, ako sa stará o svoje menšiny v zahraničí,“ dokončil svoj prejav P Weiss. Predseda ÚSŽZ vyzýval prítomných, aby sa aktívne zúčastňovali na slovenských podujatiach a zároveň prisľúbil, že by sa mali zvýšiť dotácie pre zahraničných Slovákov.

Moderátorkou podujatia bola Andrea Horehleďová, ktorá pripomenula, že mnohí z prítomných sa aktívne zapájajú do každodenného slovenského diania Budapešti, ale mnohí majú možnosť stretnúť sa so svojimi známymi len raz v roku. Slávnosť budapeštianskych Slovákov sa konala v priestoroch skromnejšej divadelnej sály sídla SSB a tak mala rodinný, no dôstojný charakter za účasti takmer všetkých slovenských volených zborov pôsobiacich v hlavnom meste, ako aj spoločenských organizácií. Prítomní si vypočuli aj vianočnú modlitbu generálneho biskupa ECAV Miloša Klátika, ktorý hovoril o príchode druhého adventu. Advent totiž znamená nielen očakávanie narodenia Krista, ale aj jeho príchod na konci sveta. Ako povedal, máme byť vždy pripravení postaviť sa pred božský súd.

V programe vystúpili žiaci budapeštianskej slovenskej školy, členovia speváckeho zboru Musicanta Slovaca z Mojmíroviec a budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena. Záverečnou piesňou ich vianočného koncertu bola Tichá noc, ktorú dojímavo spievali spolu s nimi všetci prítomní.

(ef)

Divadelné predstavenie v Dunaeďháze

Herci Slovenského divadla Vertigo pri CSSM zavítali 18. novembra do Báčsko-malokumánskej župy. Dunaeďházskemu publiku sa predstavili dielom mladej slovenskej dramatičky Kataríny Hitzingerovej Mišíkovej Zabudla som. Hra, s ktorou členovia divadla prvýkrát vystúpili 17. októbra na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti, rozpráva „príbeh troch žien spojených neviditeľným, ale veľmi silným putom. Príbeh lásky, ktorá nás niekedy obmedzuje, inokedy k niečomu zaväzuje, ale bez ktorej by sme jednoducho nemohli a ani nechceli existovať.“

Na úvod predstavenia predniesol pozdravný príhovor predseda miestnej slovenskej samosprávy Tamás Nagy. Zbor zorganizoval v obci divadelné predstavenie po vlaňajšku už druhýkrát. Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku prispela na podujatie sumou 40-tisíc forintov a samospráva obce poskytla na predstavenie miestnosť bez nároku na finančnú úhradu. Miestni milovníci kultúry aj vďaka tomu mali pekný divadelný zážitok bezplatne. Najväčším zadosťučinením pre organizátorov bola naplnená sála - dôkaz záujmu Dunaeďházanov o podobné slovenské podujatia. Po predstavení čakala na hostí recepcia, počas ktorej mohli diskutovať o svojich dojmoch z hry.

Tamás Nagy - zp

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka
Bludisko

Neviem, koľkí ste stihli navštíviť v jednom z najväčších nákupných stredísk v Budapešti neveľkú inštaláciu: protikorupčný labyrint. Bludisko postavené z plexiskla, priehľadné, transparentné. Však o to aj išlo. V réžii postrachu všetkých skorumpovaných hlaváňov - Transparency International - sa tu mohol precvičovať drobný človiečik v odolnosti voči infekcii korupcie: v autoškole, vo vlaku či v styku s vodoinštalatérom. Otázky na obrazovkách navádzali na zlé i dobré odpovede, ako napríklad: Dáš nejaké drobné revízorovi vo vlaku, keď nemáš lístok? Vypýtaš si od inštalatéra účet? Obetuješ nejakú sumičku komisárovi v autoškole, aby ťa po troch prepadnutiach konečne pustil a dali ti vodičský preukaz? No a na záver: ktoré tvrdenie je pravdivé? A: Korupcia patrí k životu, nemožno proti nej nič robiť. B: Korupcia je potrebná pri uzatváraní dobrého obchodu. C: Korupcia spôsobuje škodu každému, musíme proti nej vystupovať a D: Korupciou obidve strany pochodia dobre... Správnu odpoveď pozná každý, každý ju aj stláčal, čiže z labyrintu našiel cestu von.

Podľa tunajších odpovedí by mala byť krajina zbavená korupcie - čistá ako ľalia. Avšak korupčné bludisko skutočného života je oveľa zložitejšie. Poznáme aj jednotku podplatiteľnosti: nokiovú škatuľu. A už sa nečudujeme, keď tendre, povedzme na výstavbu ciest, vyhráva neustále tá istá firma. Stávajú sa však groteskné, aby som nepovedal: rehotné veci. Sám štátny tajomník na úrade vlády zodpovedný za zahraničné a zahranično-ekonomické vzťahy, čiže vysoká šarža, prestrihol pásku na fungl novej ceste vedúcej od mesta Gyula do dediny Zerind v Rumunsku (po maďarsky Nagyzerind). „Naprávame nespravodlivosť 92 rokov“ - to povedal starosta Gyuly, no aj štátny titkár spomínal nespravodlivo pretrhnuté cesty po Trianone, ktoré sú však teraz znova pospájané. Takže prestrihli a odišli domov. Prišli mašiny a cestu zatarasili, pretože tu nemožno pokračovať smerom na niekdajšie „naše“ územie, z jednoduchého dôvodu: odtrhnutá časť, toho času v Rumunsku, nie je v schengenskej zóne, takže by tu bol potrebný hraničný priechod, a ten nechce postaviť nikto.

Čo, ak nie toto je bludisko? Z ktorého možno ani nevedie cesta von. Ak by len nechcel niekto niekoho podplatiť. A sme opäť späť pri našej pôvodnej téme. Faktom je, že Maďarsko sa v hitparáde skorumpovanosti polepšilo za rok o osem miest. Niekoho to muselo vyjsť sakramentsky draho...

Všetko o mužoch, alebo traja odhalení v Čabe

6. decembra sa do Jókaiho divadla v Čabe hrnuli milovníci dramatického umenia zblízka i zďaleka. Generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo im priniesol mimoriadnu mikulášsku nádielku v podobe hereckého tria Štátneho divadla Košice. Traja hlavní protagonisti - Michal Soltész, Róbert Šudík a Radovan Hudec - pod režisérskou taktovkou Dušana Bajina ponúkli čabianskemu publiku ironický pohľad chorvátskeho dramatika Mira Gavrana na svet mužov. Mozaiku niekoľkých príbehov stmeľuje desaťročné priateľstvo troch kamarátov, ktorí v každom okamihu menia svoje charaktery, zhosťujú sa roly milujúceho otca chrániaceho idylický obraz matky v očiach syna, partnera strážiaceho si svoj homosexuálny vzťah, živiteľa rodiny ochotného prijať prácu v striptízovom bare, či zvodcu priateľovej manželky ospravedlňujúceho svoj čin.

Po počiatočných rozpakoch ožilo hľadisko Veľkej sály Jókaiho divadla smiechom a potleskom.

Tak ako v živote, ani v tejto komédii nebola cesta k odhaleniu tajomstva priamočiara. Tie najväčšie záhady mužského sveta aj tak ostali zahalené v kúdole dymu.

Z. Benková

Mikuláš v budapeštianskej slovenskej škole

6. decembra žiaci budapeštianskej slovenskej školy netrpezlivo čakali na Mikuláša. Deti nižšieho stupňa si krátili čas v aule na prízemí, kde si pod vedením učiteliek precvičovali básničky a pesničky, ktoré si pre neho prichystali.

Keď začuli zvuk spiežovcov, spozorneli, hovor sa zmenil na šepot a v očkách im zažiarili iskričky radosti. Keď sa na chodbe objavil Mikuláš, upreli sa naňho pohľady plné radostného očakávania a žiaci prvého stupňa mu spievali a recitovali. Najprv vystúpili druháci a predniesli slovenské a maďarské básne, za čo dostali netrpezlivo očakávané balíčky. Nasledovali tretiaci s mikulášskymi pesničkami, ktoré zahrali na flaute a dievčatá zatancovali veľmi milú choreografiu na maďarskú mikulášsku pesničku. Potom nadišla chvíľa, na ktorú všetci čakali. Mikuláš začal rozdávať odmeny tým, ktorí boli po celý rok dobrí. Medzitým mu recitovali aj štvrtáci a tretiaci, z ktorých nie každý žiak bol po celý rok dobrý. Nakoniec Mikuláš oslovil aj tých horších, ktorí mu prisľúbili, že odteraz budú poslúchať svojich učiteľov a tak dostali aj oni balíček so sladkosťami. Mikuláš sa potom vybral za deťmi do materskej školy.

Tridsaťdva najmenších zverencov budapeštianskej slovenskej inštitúcie pripravilo pre uja v dlhom červenom plášti krátky program. Spievali a recitovali po maďarsky aj po slovensky a pekne po jednom sa mu predstavili. Čertíci nemali veľa práce so škôlkarmi ani v tomto roku, lebo podľa Mikuláša boli všetci dobrí, takže mu pomáhali rozdávať balíčky so sladkosťami. Otvorili ich až po odchode Mikuláša, avšak ešte predtým si spoločne zaspievali a zatancovali. Potom sa deťom predstavil druhý Mikuláš - Mikuláš Bugár, predseda Slovenskej samosprávy IX. obvodu Budapešti, ktorý im aj tohto roku priniesol sladké prekvapenie k sviatkom. Dobrá spolupráca medzi materskou školou a slovenským zborom má už niekoľkoročnú tradíciu: škôlkari sa zúčastňujú na kultúrnych podujatiach v IX. obvode a predseda samosprávy im prináša darčeky na Mikuláša, ktorým sa vždy veľmi potešia.

Andrea Szabová Mataiszová

Mikuláš, Mikuláš, príď medzi nás do Komlóša

Vitaj, vitaj, Mikuláš,
čo v batohu pre nás máš?
Cukríky a čokolády
a či dáky perník sladký?

Celý rok sme poslúchali,
aj si uši umývali.
Žiaden z nás sa nebil veru,
na kolene nemal dieru.

Tak ako sme sľúbili
všetci sme sa ľúbili.
Rýchlo, rýchlo rozbaľ vrece,
nikto z nás už čakať nechce!

Týmito veršami privolali žiaci Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši medzi seba Mikuláša. Kto by ho nepoznal? Prichádza vždy 6. decembra a rozdáva sladkosti všetkým dobrým deťom. Do našej školy prišiel sám, s velikánskym vrecom na pleci. Niekedy prichádza aj s anjelom, ktorý všetkým odpúšťa, a s čertom, ktorý by všetky zlé deti najradšej zobral do čierneho vreca, ale to na našej škole neprichádzalo do úvahy.

Mikuláš vstúpil do tried, kde najodvážnejšie deti zarecitovali ďalšie pekné básničky a zaspievali vianočné pesničky. Sladká maškrta sa ušla veru všetkým. Nakoniec si urobili na pamiatku zopár spoločných fotografií. Nálada bola výborná a deti boli šťastné, že sa na chvíľu nemuseli učiť. Veď nie nadarmo sa hovorí, že na svätého Mikuláša, neučí sa, neskúša sa!

Dobrá nálada v školskom prostredí pokračovala aj popoludňajších hodinách, keď sa v priestoroch jedálne a v triedach začali tvorivé dielne, ktoré boli zamerané na zručnosť a prípravu tradičných slovenských jedál v Komlóši. Deťom prišli na pomoc učiteľky a aj vychýrené komlóšske gazdiné, ktoré ich zasvätili do tajov dolnozemskej gastronómie. Robili sa sladké medovníky, šúľali kokosové guľky, slané tyčinky. Hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová naučila svojich žiakov pripravovať pravé bryndzové halušky nielen teoreticky na hodine konverzácie, ale aj prakticky v školskej kuchyni. Najprv im nevoňali, ale keď ich ochutnali, oblizovali si ústa. Deti si ďalej vyskúšali aj to, aké sú zručné pri pletení košíkov alebo výrobe farebných náhrdelníkov a náramkov. V podvečerných hodinách sa začala diskotéka, ktorá prilákala aj bývalých žiakov našej školy. Dni slovenskej kultúry v našej slovenskej škole začali vynikajúco.

Príchod svätého Mikuláša je nielen stáročnou tradíciou, ktorú zbožňujú naše deti, ale aj skvelým výchovným prostriedkom. Učí dieťa prekonávať strach a motivuje ho k tomu, aby bol lepší. O živote svätého Mikuláša sa zachovalo viac legiend ako faktov. Žil v treťom storočí a už v mladosti sa stal známym pre svoju štedrosť a súcit s chudobnými. Keď budete jesť mikulášske alebo aj iné darované dobroty, spomeňte si aj vy na Mikuláša alebo na to, že darovať je oveľa viac ako dostávať.

Mikulášsky sviatok deti milujú rovnako ako Vianoce, na ktoré sa už všetci veľmi tešíme!

Ľubomíra Rollová

Slovenský národnostný deň v Kondoroši

Advent je obdobím očakávania a prípravou na Vianoce. Pre Kondorošanov okrem iného znamená aj usporiadanie Slovenského národnostného dňa. Práve v tomto čase sa koná už niekoľko rokov.

Takto to bolo aj minulú sobotu, no okrem veľkých príprav ich prekvapila aj poriadna zima, vietor a chumelica. Zdalo sa, že nikto nevytiahne ani päty z teplého príbytku, no spolupatričnosť bola oveľa silnejšia. Do športovej haly prišli starší, mladší, ba dokonca aj tí najmenší, aby si spolu pripomenuli tento zvláštny deň.

Slávnosť otvorila a prítomných privítala predsedníčka slovenskej samosprávy Judita Krajčovičová. Do kultúrneho programu sa najprv zapojili tí najmenší, škôlkari zo skupín Veverička, Motýľ a Rozprávkový hrad. Predniesli riekanky, básničky a drobné tančeky, ktoré s nimi nacvičili pedagógovia materskej školy Emília Kohútová, Judita Fábryová a Štefan Horčák. Potom vystúpili žiaci prvého stupňa, ktorí s nadšením spievali a tancovali. Za svoj úspech ďakujú pani učiteľke Marte Behanovej Pintérovej, ktorá celý program aj moderovala. Žiačky druhého stupňa sestry Zuzka a Anka Melišové zahrali na city všetkým mamičkám a babkám, lebo vo svojich básňach ospievali lásku k nim a lásku k slovenskému jazyku. Program oživili aj žiačka Anita Sentešiová básňou Tramtaríček a hrou na husle Anna Dobošová.

V mene vedenia obce sa prítomným prihovoril starosta obce Béla Dankó. Pripomenul, že predkovia Slovákov prišli na Dolnú zem zo severnej časti Uhorska začiatkom 18. storočia a doteraz tu dobre spolunažívajú s ostatnými národnosťami. Navzájom sa dopĺňajú a doteraz si zachovali svoj jazyk, kultúru, vierovyznanie, zvyky a tradície. Veď práve pre slobodu vierovyznania mnohí opustili svoje domovy a prišli na Dolnú zem. Vyjadril presvedčenie, že tunajšia slovenská menšina má všetky predpoklady na svoju ďalšiu existenciu.

Program pokračoval vystúpením pávieho krúžku z Čabačudu. Prekvapením večera bola návšteva z družobnej obce Tekovské Lužany na Slovensku a vystúpenie ich speváckeho súboru. Ako posledný sa predstavil domáci páví krúžok, ktorý prítomných pozdravil aj hymnou Slovákov žijúcich v Maďarsku Daj boh šťastia tejto zemi.

Už tretí rok sa na Slovenskom národnostnom dni v Kondoroši udeľuje Cena za Slovákov žijúcich v Békešskej župe. A práve táto udalosť sa stala zlatým klincom programu. Slovenská samospráva Békešskej župy navrhla tohto roku Ildikó Očovskú, ktorá na poli slovenskej kultúry pracuje už 30 rokov. Ako učiteľka slovenského jazyka a hudobnej výchovy urobila za toto obdobie kus záslužnej práce. Viedla detský spevácky súbor Limbora a spevácky súbor dospelých Ružička. Zbierala tunajšie slovenské ľudové piesne, ktoré vydala vo svojej zbierke a už niekoľko rokov vedie citarový tábor.

Ako poznamenala, všetko robí preto, aby sa zo slovenskej kultúry zachovalo čo najviac.

Cenu jej odovzdala predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová a v mene Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku jej prácu zhodnotil a za činnosť sa poďakoval František Zelman.

Marta Dekrétová

Alžbeta Uhrinová: Súčasná slovenská jazyková situácia v Maďarsku

Kniha Alžbety Uhrinovej Súčasná slovenská jazyková situácia v Maďarsku, ktorá vyšla v roku 2011 vo Vydavateľstve Ivana Krasku v Nadlaku ako pekný príklad cezhraničnej, európskej a slovenskej spolupráce, poskytuje konkrétne údaje, informácie vystihujúce špecifiku skúmaných javov, fundovaný vedecký komentár a interpretáciu zistených faktov, čím je dôležitým prameňom pre poznanie Slovákov v Maďarsku, ale z druhej strany je aj dobrým zdrojom pre bádateľov alebo záujemcov o jazyk a život dolnozemských Slovákov a zároveň závery, pokiaľ ide o život menšinovej komunity vo väčšinovom prostredí vôbec, jej dávajú širšiu teoretickú platnosť.

Ako sa uvádza v medailóne o autorke (str. 155), v súbore nájdeme viaceré články a štúdie, ťažšie dostupné príspevky, sumarizujúce štúdie a závery, výsledky viacročného sociolingvistického výskumu v rámci realizácie jazykového programu Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Niektoré z týchto prác odzneli aj na rôznych konferenciách doma a v zahraničí (Bibliografické údaje zverejnených štúdií a článkov, str. 153-154).

Štruktúra knihy ozrejmuje oblasti výskumného záujmu autorky, obsah je zostavený podľa postupu od užšej geokultúrnej i prakticko-teoretickej oblasti k širšej, tak ako svoje výskumy autorka začala vo svojom rodnom meste, v Békešskej Čabe, pokračovala v Békešskej župe, neskôr ich rozšírila na slovenské jazykové ostrovy v Maďarsku.

Na začiatku (Na úvod, str. 7-8) autorka ozrejmuje svoj autorský zámer zmapovať, zdokumentovať a opísať súčasnú jazykovú situáciu v Maďarsku, používanie slovenského jazyka v druhej polovici 20. storočia a na začiatku 21. storočia. Ako hovorí, v publikácii sú charakterizované hlavné komunikačné sféry, bilingvizmus Slovákov v Maďarsku, proces vývinu slovenčiny, ambivalentný stav výmeny jazyka. Treba však poznamenať, že motiváciou vzniku tejto publikácie však nebol iba vedecký, takpovediac objektívny záujem, ale aj citový, emocionálne naviazanie na tradície. Autorka sa vyznáva, že chcela „prejaviť úctu Slovákom v Maďarsku, ktorým sa i napriek tomu, že ich počet počas viac ako tristoročnej histórie výrazne poklesol, podarilo zachovať zvyky, tradície a jazyk svojich predkov až dodnes.“ A v tomto svetle treba chápať aj venovanie tejto knihy vlastnej dcére ako v istom zmysle odovzdávanie tradície. A taktiež v tomto zmysle treba čítať aj mottá prevzaté zo záznamov prejavov respondentov počas výskumu v teréne o úlohe jazyka, inteligencie a o zodpovednostiach za materinský jazyk a kultúru, ktoré autorka symbolicky uvádza na začiatku každej časti.

V prvej časti (Z výskumov v Békešskej Čabe) skúma aspekty jazykových fenoménov v Békešskej Čabe: Z výskumu používania slovenčiny v Békešskej Čabe; O jazykových postojoch Čabänov k materinskému jazyku; Vedecko-publikačná činnosť čabianskej slovenskej inteligencie v období 1980-1997 so zvláštnym zreteľom na tradičnú kultúru a jazyk v zrkadle bibliografie; Analýza slovenských textov komunálnych volieb 1998 v Békešskej Čabe; Názvy ulíc a námestí v meste Békešskej Čabe.

V druhej časti (Z výskumov v Békešskej župe) uvádza práce, ktorých predmetom sú aspekty zistené v širšom areáli: Používanie slovenského jazyka v Békešskej župe; O jazykovej kultúre Slovákov v Békešskej župe; Dimenzie jazykovej inakosti v Slovenskom Komlóši.

Tretia časť spája materiály, ktoré vznikli ako výstupy z vedeckého projektu (z výsledkov projektu Slovenský jazyk v Maďarsku): Možnosti používania slovenského jazyka v Maďarsku; Slovenská jazyková situácia v Maďarsku; Niektoré súvislosti slovenskej komunikácie v Maďarsku; Používanie slovenského jazyka v najnovších inštitúciách v Maďarsku; Jazykové postoje Slovákov v Maďarsku k spisovnému jazyku v zrkadle empirických výskumov; Slovenský jazyk v Maďarsku očami vedúcich predstaviteľov našej národnosti; Najdôležitejšie faktory zachovania slovenského jazyka v Maďarsku.

Posledná, štvrtá časť predstavuje ukážky z jej ďalších bádateľských záujmov, ktoré sú tiež späté so slovenským jazykom, keďže Alžbeta Uhrinová ako dlhoročná riaditeľka Ústavu a potom výskumníčka mala príležitosť pracovať na viacerých výskumných témach, Ukážky z ďalších výskumov (O lingvistických výskumoch Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku; Možnosti štúdia slovenského jazyka v Maďarsku; Motivácie učenia sa slovenského jazyka v dospelom veku).

Jednotlivé kapitoly prostredníctvom starších a novších empirických výskumov v teréne opisujú súčasnú slovenskú jazykovú situáciu v Maďarsku, prehlbujú poznanie slovenského jazyka a jeho fungovania v inoetnickom, maďarskom jazykovom prostredí. V knižke sa vydeľuje zaujímavý postreh a zároveň sa potvrdzuje, pokiaľ ide o komunikáciu v slovenčine, istá ambivalentnosť slovenčiny v Maďarsku, v tom zmysle, že v istých komunikačných sférach slovenčina ustupuje (súkromná sféra, cirkev) ale v iných (spoločenská sféra) jej zástoj rastie (zdôraznila DMA).

Takýmto spôsobom kniha Alžbety Uhrinovej prispieva k poznaniu života a kultúry Slovákov v Maďarsku, predovšetkým (slovenského) jazyka, ktorým komunikujú.

Pre informáciu čitateľa je pripojená stať O autorke a na zadnej obálke krátke posudky podpísané doc. Dr. Dagmar Máriou Anoca z bukureštskej univerzity, Doc. Dr. habil. Máriou Žilákovou, PhD z budapeštianskej univerzity a prof. PhDr. Slavomírom Ondrejovičom, DrSc z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra v Bratislave, ktorého riadky, ako riaditeľa najvyššej jazykovednej inštitúcie v slovakofónnom priestore, teda najvyššej autority v tomto ohľade, reprodukujeme: „Monografia Alžbety Hornokovej (občianske meno autorky) Súčasná slovenská jazyková situácia v Maďarsku predstavuje vydarený súbor štúdií, ktorý je dobrým doplnkom k doterajšiemu poznaniu slovenského jazykového sveta. Monografia pomerne systematicky mapuje problémy slovenského jazyka a jeho fungovania v Békešskej Čabe, v Békešskej župe i v Maďarsku vôbec. Mimoriadne zaujímavé sú výskumy, v ktorých sa zisťuje postoj hovoriacich k slovenskému jazyku, osobitne k spisovnej norme, resp. k norme slovenského jazyka na území materského štátu. V iných štúdiách sa s nadhľadom hodnotí kultúra slovenského jazyka v Maďarsku, ale odhaľuje aj záves, ktorý zakrýva život Slovákov v Maďarsku a život slovenského jazyka na totmo území pre tých, čo sa naň dívajú z väčšej diaľky.“

Dagmar Mária Anoca

Chráňme svoje tradície

V Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši bol mesiac december v znamení mnohých kultúrno-spoločenských akcií. Jednou z nich boli aj Dni slovenskej kultúry.

Po veselom mikulášskom sviatku sa v slovenskej škole 11. decembra uskutočnilo odhalenie pamätnej tabule Matejovi Lugošimu, bývalému riaditeľovi našej školy. Zuzana Lauková, súčasná riaditeľka školy, privítala všetkých prítomných, zvlášť príbuzných Mateja Lugošiho, bývalých učiteľov a žiakov. Z jej prejavu vyberáme:”Zišli sme sa tu, aby sme si spoločne pripomenuli významnú osobnosť, ktorá nemalou mierou prispela k rozvoju vzdelávania v našej škole a ktorá si plne zaslúži byť ako prvá v našej galérii tých najobetavejších ľudí v oblasti školstva. Matej Lugoši spolu s početnou manželkinou rodinou zhromaždili bohaté písomné a vecné dedičstvo, ktoré potomkovia po ich smrti venovali Nadácii pre slovenskú národnostnú vzdelanosť, založenej pri slovenskej škole v Slovenskom Komlóši v hodnote milión forintov. Vážime si toto veľké gesto, ktoré nám pomôže pokračovať v tejto práci na slovenskom národnostnom poli, ktorú začal náš - môj vynikajúci učiteľ a riaditeľ Matej Lugoši. Tento rok si pripomíname 95. výročie jeho narodenia a 15. výročie jeho smrti.“

Po odhalení pamätnej tabule Máriou Mataiszovou, rodenou Lehoczkou a Annou Lovasovou, rodenou Lehoczkou, nasledoval krátky kultúrny program.

Matej Lugoši, pôvodným menom Lachata, sa narodil v roku 1917 v Slovenskom Komlóši. Jeho otec bol učiteľom. Matej už ako malé dieťa stratil to najcennejšie v živote človeka, svoju matku. Vychovávali ho starí rodičia. Ako mladý študent absolvoval učiteľský ústav, neskôr aj Pedagogickú školu v Miškovci. Po vojne sa oženil so Zuzanou Lehoczkou. Žiaľ, ich manželstvo bolo bezdetné. Vyučovať začal v rodnej obci na cirkevnej škole a po založení slovenskej školy bol učiteľom slovenského a ruského jazyka. Škola už od založenia sa zameriavala na rozvoj a rozširovanie slovenskej kultúry, v tejto práci mal poprednú úlohu aj Matej Lugoši. Žiaci školy už od začiatku vynikali na poli divadelníctva, ako aj ľudového tanca a spevu. Ich prvé významné kultúrne predstavenie sa viaže k Nőtincsu, kde 49 komlóšskych detí so svojím kultúrnym programom navštevovalo slovenské osady Peštianskej, Komárňanskej a Novohradskej župy. Ich program mal názov: Na dedine svitá. Moja mama až do svojej smrti spomínala na zážitky Nőtincsu a môj krstný otec spomína až dodnes. Matej Lugoši v rokoch 1954 až 1977 bol riaditeľom Slovenskej školy. Škola za jeho pôsobenia dosiahla pekné výsledky, bola uznávaná nielen v osade, ale v celom regióne. Popri obetavej pedagogickej práci sa zapájal aj do mimoškolského života. Najprv spolu s Ondrejom Franciscim viedol 80-členný slovenský spevokol, neskôr spevácky zbor Kossuth, s ktorým dosiahol nemalé úspechy. Bol posledným reprezentantom veľkej generácie ľudových učiteľov, ktorí celý svoj život zostali verní svojmu rodisku a svojou prácou prispeli k jeho rozvoju nielen na poli vzdelávania, ale aj v oblasti šírenia kultúry Slovákov na Dolnej zemi. Za túto nesmierne obetavú činnosť mu udelil poslanecký zbor mestskej samosprávy v roku 1994 cenu Pro urbe.

V piatok 14. decembra nás čakala posledná kultúrno-spoločenská akcia, ktorá sa niesla pod názvom Chráňme svoje tradície. Bol to sviatočný galaprogram, ktorý uzatvoril Dni slovenskej kultúry v Slovenskom Komlóši. Marianna Melegová Bajczerová, moderátorka večera privítala hostí: Štefana Daňa, generálneho konzula SR, Michala Lászika, predsedu výchovno-vzdelávacieho výboru CSS, Annu Ištvánovú, vedúcu Slovenského domu v Békešskej Čabe, Ritu Garajovú, primátorku mesta, Atilu Spišáka, evanjelického farára, hostí z Veľkého Bánhedeša, Pitvaroša a Békešskej Čaby. Zuzana Lauková, predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy v Slovenskom Komlóši, vo svojom slávnostnom príhovore povedala: „Zišli sme sa tu preto, aby sme si pripomenuli a nezabudli na tých predkov a na tie dni, ktoré nás, tu žijúcich Slovákov spájajú.“ Po príhovore o slovenskej národnosti v Maďarsku sa sústredila na vyznamenanie Za komlóšskych Slovákov, ktoré udeľuje podľa uznesenia už od roku 1998 Slovenská národnostná samospráva. Tento rok udelila tri vyznamenania. Prvé Štefanovi Daňovi, druhé Anne Ištvánovej, tretie Márii Ďurkovičovej Krčmériovej, zástupkyni riaditeľky Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Aj touto cestou im srdečne blahoželáme. Po laudáciách, ktoré prečítala hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová, si ocenení prevzali vyznamenanie a prijímali blahoželania.

Večer pokračoval slávnostným galaprogramom, na ktorom vystúpili popredné umelecké telesá z Komlóša: tanečný súbor Komlóš, spevácka skupina Rozmarín, spevokol Detského súboru Harmónia, mandolínová skupina Tremolo. Bohatý a hodnotný program ocenilo publikum niekoľkonásobným búrlivým potleskom. Každý z prítomných v sále si odniesol so sebou nádherný umelecký zážitok, ktorý len potvrdil, že Slováci v Komlóši žijú a so svojím jazykom a kultúrou prežijú ešte mnoho desaťročí. Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa postarali o dobrý priebeh týchto dní. Dni slovenskej kultúry splnili naše očakávanie.

Mária Ďurkovičová Krčmériová

Narodila sa v Slovenskom Komlóši a pochádza zo slovenskej rodiny.

Po skončení Gymnázia v Orošháze študovala na Pedagogickej fakulte Vysokej školy Gyulu Juhásza v Segedíne, jej odborom sa stal slovenský a ruský jazyk. O tri roky neskôr si doplnila vysokoškolský diplom o hudobnú výchovu. Spev ju zaujímal už od malička, keď impulz dostala od svojej tety Zuzany Ďurkovičovej, známej maďarskej herečky a speváčky.

Po skončení štúdia v roku 1981 začala pracovať vo svojom rodisku v slovenskej základnej škole, kde pôsobí až dodnes. Popri výchovno-vzdelávacej práci na škole vedie spevokol, ktorý spríjemňuje slávnostné chvíle ľuďom nielen v škole, ale aj na rôznych kultúrnych podujatiach. Je jednou zo zakladateľov detského súboru Harmónia a jej žiaci dosahujú popredné miesta v súťažiach Spievanky a veršovačky a Cez Nadlak je... Pomáha aj tanečnému súboru Komlóš a istý čas bola vedúcou speváckeho zboru Rozmarín.

Od roku 2008 pracuje vo vedení školy ako zástupkyňa riaditeľky. Vo svojej pracovnej činnosti nezabúda ani na webovú stránku školy, ktorú robí dvojjazyčne.

V roku 2009 sa stala umeleckou vedúcou mandolínovej skupiny Tremolo. Pod jej vedením získali v roku 2010 Zlatého škovránka, naposledy Zlatú medailu na celoštátnej súťaži Tance a spevy národov 2012 v Segedíne.

Mária Ďurkovičová Krčmériová je otvorená kreatívna osobnosť, obdarená danosťami spoločenského človeka, schopného vplývať aj na mladú generáciu. Vštepuje im lásku k hudbe, piesňam a, samozrejme, k slovenčine. Ďakujeme jej, že aj ona prispieva svojou prácou k tomu, aby slovenčina a Slováci na Dolnej zemi pretrvali aj ďalšie generácie.

Ľubomíra Rollová

Útulok pre závislých

Evanjelický cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši vyhral konkurz na vytvorenie rehabilitačnej inštitúcie pre závislých. O podrobnostiach referoval na stránkach mesačníka Komlóšsky spravodaj pán farár Attila Spišák.

- S veľkou radosťou sa pozeráme do budúceho roku, veď v rámci konkurzu Južno-dolnozemského operatívneho programu náš cirkevný zbor získal na uskutočnenie svojich plánov 50-miliónov forintov. Táto investícia bude realizovaná v Lutherovom dvore, kde vytvoríme inštitúciu základnej starostlivosti pre závislých. Budú nás môcť vyhľadať tí obyvatelia Slovenského Komlóša, ktorí sa cítia byť závislým na alkohole, drogách, ale aj na hazardných hrách alebo počítačoch. U nás sa im naskytne príležitosť na rôzne zamestnania, rehabilitáciu. Odbornú starostlivosť plánujeme poskytovať predovšetkým mladým ľudom, tieto choroby si však nevyberajú svoje obete podľa veku, a preto sa v rámci našich možností budeme snažiť pomôcť komukoľvek, kto nás vyhľadá. V praxi to bude znamenať skupinovú i individuálnu terapiu pod vedením psychológa každý deň od 8.00 do 16.00 hodiny.

Koľko ľudí bude môcť prijať táto inštitúcia?

- Spočiatku by sme mali mať kapacitu pre desať osôb, ale budeme sa snažiť tento počet zvýšiť. Toto rozšírenie je súčasťou ďalšieho plánu, ktorého realizáciu sme už začali - plánujeme kúpiť jeden sálaš v oblasti samôt okolo Kopánču a vybudovať tam ďalšie rehabilitačné stredisko. Tu už bude možné pacientov aj ubytovať na týždne, mesiace, alebo aj na rok. Poskytneme im tu možnosť zbaviť sa svojich závislostí pomocou pracovnej terapie a rôznymi individuálnymi zamestnaniami.

Budú záujemcovia potrebovať poukaz od lekára?

- Nebudú ho potrebovať, budú sa môcť prihlásiť sami. Počítame však aj so spoluúčasťou lekárov v nádeji, že svojím pacientom budú odporúčať aj túto možnosť. Veď napokon máme s nimi spoločný cieľ - aby pacienti vyzdraveli. Samotné lieky k tomu mnohokrát nepostačia, často je potrebná permanentná starostlivosť v podobe pomocných rozhovorov, počas ktorých sám pacient pochopí, že sa nachádza v zlom stave, z ktorého však existuje východisko. Tu by som chcel reagovať na obavy niektorých obyvateľov, že sa sem nahrnú drogovo závislé osoby z okolitých osád a budú vystrájať. Myslím si, že tieto obavy sú neopodstatnené, veď táto starostlivosť je zameraná predovšetkým na miestnych obyvateľov. Navyše osoba, ktorá sa z vlastnej vôle rozhodne zbaviť svojej závislosti a zúčastniť sa na našom programe, s veľkou pravdepodobnosťou nebude „vyčíňať“. Pôjde o blížnych, ktorým musíme podať pomocnú ruku. Želáme si tak konať s Božou pomocou. Nedávno sme navštívili podobnú ustanovizeň prevádzkovanú reformovanou cirkvou, ktorá je činná už 25 rokov a dosiahli v nej skutočne veľké úspechy.

Obyvateľom poskytujete pomoc vo viacerých oblastiach života. Prečo ste sa zamerali v rámci projektu práve na túto oblasť?

- Vychádzali sme zo smutnej skutočnosti, veď počas sobotňajších večerov sa už aj v našej osade objavujú užívatelia drog a tento problém neobchádza ani deti. Nejedno dieťa prichytili policajti i školskí pedagógovia priamo pri užívaní drog. Žiaľ, už ani v našom rodisku si nemôžeme byť istý, či naše deti prídu domov zo zábavy „čisté“.

Kedy sa začne s výstavbou?

- Výstavba sa začne v roku 2013. Starostlivosť máme spustiť do apríla roku 2014, takže dovtedy musíme nájsť aj osoby, ktoré by sa zúčastnili na rehabilitácii.

Čo všetko obsahujú investície, čo bude vytvorené v Lutherovom dvore?

- V Lutherovom dvore postavíme úplne novú budovu. V nej bude vytvorená miestnosť dennej starostlivosti pre pacientov. Zriadime aj kanceláriu, kde bude prebiehať záznam údajov a administrácia. Bude tu ďalej miestnosť pre súkromné rozhovory so psychológom, a taktiež miestnosti pre skupinové zamestnania.

Sprac.: zp

Podplatené mačiatko, alebo ako sa dostane nemý film do divadla

Bola som na utajenom divadelnom predstavení. Vedelo o ňom málo ľudí, ale tí boli o to oduševnenejší. Zišli sme sa v pivničnej zasadačke budapeštianskeho sídla Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku. Bolo to 12. 12. 2012. Magické čísla, ktoré očarili aj poslucháčov vysokých škôl, aby sa vybrali do ulíc demonštrovať proti najnovším nariadeniam o znížení počtu študentov na štátom plne hradené miesta na univerzitách.

Tieto dve skutočnosti - utajené divadelné predstavenie a demonštrácia študentov - súvisia iba v tom, že mi sťažili cestu na miesto činu. Trochu premrznutá som však prišla včas.

Siahnuť po súčasnom autorovi nie je nezvyčajné od Slovenského divadla Vertigo pri CSSM. Ale zahrať dielo dolnozemského autora nie je malé sústo. Vojvodinská slovenčina je nám síce uchu lahodná, no zmýšľanie vojvodinských Slovákov je pre nás trochu vzdialené. Vnuk Jozefa Miloslava Hurbana, evanjelický kňaz, dolnozemský Slovák Vladimír Hurban prežil celý svoj život vo svojom rodisku v Starej Pazove neďaleko Belehradu. Autor je súčasťou slovenskej klasickej drámy, aj keď ho možno považovať za súčasníka Stodolu, Tajovského, či Hollého, predsa len sa v slovenskej dramatickej literatúre presadzoval ťažko. VHV, ako ho nazývajú vo Vojvodine, písal skôr drámy a ťažšie útvary. Keď riaditeľka Vertiga Daniela Onodiová prezradila, čo uvidíme, trochu som sa zľakla, ale upokojila ma informácia, že herci amatérskej zložky divadla zahrajú veselú jednoaktovku. Ako povedala, je to „predpremiéra“ a chcú nám ukázať, ako im ide naštudovanie nového projektu, s ktorým ich už pozvali do Pivnice, na divadelný festival DIDA koncom marca. Ale poďme po poriadku.

Na scéne máme interiér izby. Jediné, čo sem nezapadá, je biele plátno na stene, či skôr jeho napodobenina a pred prvým radom publika počítač.

Keď diváci stíchli, javisko stemnelo, ožilo plátno a zaznela hudba ako z nemých filmov. A na plátne sa objavil názov predstavenia a uvádzací text. Bolo to zaujímavé, povedala by som, vzrušujúce, ale čakala som, či sa ešte dostane plátno k slovu. Dostalo sa: uviedlo jednotlivé scény, uvádzalo pocity a dianie. A čo medzitým robili herci? Zmeraveli. Ako sochy. Výborný nápad, ako trochu vystupňovať vzrušenie.

Dej predstavenia je jednoduchý, povedala by som, banálny, avšak práve v tom sa skrýva jeho čaro. Ženy stredného veku (Miroslava Kovácsová a Iveta Nagyová) niekde v malom meste si založia klub na opatrovanie nevydatých diev proti mužom. Vtiahnu doň aj mladomanželku (Ildika Záluská), ktorú poštvú proti manželovi (Csaba Lampert), že ju podvádza so slúžkou (Bibiana Budaiová). Slúžku podplatia, aby klamala, že pán ju pobozkal. Avšak pán domu tiež chce dostať svoju manželku naspäť z klubu, kvôli ktorému ju nevidí doma a obráti sa na slúžku s prosbou (a úplatkom), aby klamala, že ju pobozkal. Je to iba fašiangový žartík. V tom príde do obrazu pánov brat (Adam Horváth), bývalý snúbenec jednej zo žien a pomotá, či rozuzlí sprisahania. Mimochodom, tiež podplatí slúžku, ktorú volajú Cecília a prezývajú Cilka - mačiatko. To vám nepoviem, či sa všetko obráti na dobré, musíte vydržať do premiéry, ktorá bude pravdepodobne vo februári. Ale zaručujem vám príjemnú zábavu. My sme sa nasmiali aj počas predpremiéry na vydarenom stvárnení mešťanov zo začiatku minulého storočia.

Toto predstavenie je režijným debutom Bibiany Budaiovej vo Vertigu a musíme uznať, že aj túto prácu zvládla na profesionálnej úrovni. Scénky boli podrobne vypracované, perfektne zahrané a iba s toľkou dávkou humoru (vypovedaného a zahraného), aby nebol vtieravý.

Eva Patayová Fábiánová

Zabudla som
Fantastické predstavenie divadla Vertigo v Alkári

Prvého decembra nás znova navštívilo divadlo Vertigo. Predstavili nám hru s názvom Zabudla som. Je o spolužití troch žien, ktoré zastupujú tri generácie. Sú to stará mama - Viola Thirringová, dcéra - Denisa Dérová a vnučka Judit Lax. Stará mama má alzheimerovu chorobu, preto zabúda na všetko, na dcérine i vnučkine meno, ďalej čo kde dala, alebo ako sa robia placky. Nespozná svoju dcéru a vnučku. Dcéra nie je zamestnaná, lebo pred dvoma rokmi musela ostať s mamkou doma. Vnučka chodí na vysokú školu a teraz sa s priateľom rozhodli, že pôjdu do Francúzka. Mamička s tým nesúhlasí, lebo nechce ostať sama s chorou mamou. Nesmieme zabudnúť ani na susedku (hrá ju Soňa Ulická), ktorá často navštevuje starú kamarátku a spomína na také udalosti, ktoré ešte zaujímajú mamku. Doma sa im nič nedarí a všetko sa pokazí. Musia zavolať inštalatéra (Marián Viskup). Stará mama, keď počuje, že vnučka ide do Francúzka, aj ona chce ísť, lebo sú tam „pekní muži”. Dcéra sa rozhodne, že dá mamu do domu sociálnych služieb. Ale keď príde inštalatér a zistí ako sa mamka dobre cíti, keď sa s ňou niekto zaoberá, premyslí si to a začne sa zhovárať s mamkou pekne a trpezlivo, a tá sa potom podľa toho aj zmení. Vtom príde domov aj dcéra, s tým, že nepôjde do Francúzka. Od radosti si mamka spomenie aj na to, ako treba robiť placky, ktoré má vnučka veľmi rada. Predstavenie sa skončí happy endom napriek tomu, že príbeh nie je veľmi veselý.

Herci a herečky nám poskytli fantastický zážitok. Réžiu mal András Dér, dramaturgiu zase Ľubo Majera a Danka Onodiová.

Divadlo hralo u nás už tretíkrát a nikdy sme neboli sklamaní. Ďakujeme riaditeľke, hercom, herečkám a každému, kto sa na príprave divadelného predstavenia zúčastnil. Ďakujeme aj Verejnoprospešnej nadácii Zväzu Slovákov v Maďarsku a Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré nám zabezpečili peniaze.

Judita Kaszalová

Vianoce v Kerepeši

Samospráva obce, slovenský volený zbor a Kultúrny dom Prameň v Kerepeši usporiadali 15. decembra Vianoce pre všetkých. Podujatie sa malo pôvodne uskutočniť sčasti na dvore obnoveného kultúrneho domu, ale nepríjemné daždivé počasie prekrížilo plány usporiadateľov. Napriek tomu sa zaplnila obrovská divadelná sála rodičmi, starými rodičmi, priateľmi a hosťami, ktorí prišli sa kochať v prekrásnom vianočnom programe. Prítomných v mene organizátorov privítal a k blížiacim sa sviatkom im blahoželal starosta obce Tibor Franka. Vo svojom slávnostnom prejave hovoril predovšetkým o význame sviatkov a zdôraznil dôležitosť zachovávania tradícií. Po jeho príhovore kalvínsky duchovný Zoltán Koncz hovoril o adventnom období a na adventnom venci zapálil tri vianočné sviece.

V tejto veľkoobci ležiacej niekoľko kilometrov od východného predmestia Budapešti si v adventom období každý rok pripomínajú slovenské vianočné zvyky. Nebolo tomu inak ani v tomto roku. Betlehemské predstavenie sa začalo vypočutím vianočnej básne v podaní známeho maďarského herca Gyulu Szabóa. Kultúrny program pokračoval vystúpením tanečníkov súboru Kvietok a Ostroha. Tanečníci aj tentoraz predviedli svoj program v prekrásnych slovenských krojoch. Choreografiu im pripravila učiteľka tanca, choreografka Eva Szilágyiová Šubová. Detičky a mladí s veľkým úspechom predniesli slovenské koledy a betlehemské hry, tlieskalo im viac ako 200 divákov. Na koniec kultúrneho programu vystúpil páví krúžok s kyticou slovenských a maďarských ľudových a vianočných piesní. Betlehemské predstavenie skončil spoločným zaspievaním vianočnej piesne Anjelík z neba. Vianoce pre všetkých skončil príhovorom predsedu miestnej slovenskej samosprávy Karola Kišša, ktorý sa poďakoval každému za účasť na tomto prekrásnom programe a blahoželal prítomným k blížiacim sa sviatkom. Predvianočnú atmosféru navodil aj vianočný trh s rôznymi ozdobami a medovníkmi.

Andrea Szabová Mataiszová

Poklady od Rozmarínu
Čabianske výšivky v Slovenskom inštitúte

Slovenský inštitút v Budapešti a Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe (DSK) usporiadali 5. decembra vernisáž výstavy ručných prác výšivkárskeho krúžku Rozmarín pri DSK s názvom Vyšité srdcom - zaspievané z lásky.

Prítomných v mene mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Maďarsku Petra Weissa a v mene riaditeľky SI Jany Tomkovej privítal zástupca veľvyslanca Metod Špaček. Medzi hosťami boli riaditeľka DSK v Békešskej Čabe Anna Ištvánová, generálny konzul SR v MR Štefan Daňo, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku Ján Fuzik a Slováci z Békešskej Čaby a z Budapešti. - Je pre mňa cťou, že môžem otvoriť dnešnú výstavu nádherných diel ľudovej tvorivosti, krásne výšivky, ktoré ako samotný názov hovorí, boli so srdcom vyšité, vytkané do látky. Som rád, že zavítala k nám do Slovenského inštitútu výstava z Dolnej zeme, z Békešskej Čaby, že môžeme miestnym Maďarom a Slovákom prezentovať slovenskú kultúru práve tohto regiónu, - povedal Metod Špaček. A ďalej pokračoval generálny konzul SR v MR Štefan Daňo. - Táto výstava má už viac-menej putovný charakter, pretože bola prezentovaná vo viacerých dedinách a mestách dolnozemského Maďarska a verím, že osloví aj Budapešťanov. Čo je najvýstižnejšie, prezentuje zručnosť našich dolnozemských žien, ktoré veľmi dobre usmerňuje pani Ištvánová aj tým, že sa pravidelne stretávajú a snažia sa zachovať a oživovať slovenské tradície a dedičstvo, - povedal Š. Daňo a publiku poprial príjemný zážitok a veľa úspechov.

Riaditeľka DSK Anna Ištvánová tiež srdečne privítala prítomných. - Prišli sme sem s veľkou radosťou na pozvanie SI. Rozhodli sme sa pripraviť nielen výstavu, ale aj predstaviť vám zbor Čabianska ružička, lebo jeho členovia spievajú krásne a ich vybrané piesne sa vám budú určite páčiť. Teraz mi dovoľte niekoľko slov o výšivkárskom krúžku Rozmarín, ktorý začal pôsobiť v priestoroch Domu slovenskej kultúry v roku 2000. Krúžok vedie majsterka ľudového umenia Anna Illéšová Boťánska. Spočiatku mal Rozmarín osem členiek, dnes je ich vyše tridsať, sú rôzneho veku a povolania. Tieto výšivkárky vystavovali už nielen v Maďarsku, ale aj v zahraničí. Boli vo Francúzsku, v USA, Poľsku, na Slovensku a skoro vo všetkých európskych krajinách. Myslím si, že to, čo tie ženy vyšívajú, je poklad našich predkov a poklad Slovákov, ktorí žijú na Dolnej zemi a ich výšivky uznávajú aj odborné kruhy. Dodnes získalo najvyššiu kvalifikáciu okolo 100 výšiviek a kvalifikáciu B 120 výšiviek. Rozmarín je dnes výnimočný odborný výšivkársky krúžok v rámci celej krajiny. V roku 2010 získal vysoké uznanie, cenu Granátové jablko, - povedala Anna Ištvánová.

V kultúrnom programe vystúpil spevácky zbor Čabianska ružička pod vedením Ildiky Očovskej.

Andrea Szabová Mataiszová