Príspevky z Ľudových novín

44/2004 (28. októbra 2004)

www.luno.hu

Internetové noviny Slovákov v Maďarsku

Milí čitatelia, v októbri t. r. sa zmenila periodicita nášho týždenníka, pravda, iba vo virtuálnom svete, presnejšie na celosvetovej počítačovej sieti. Naša redakcia totiž začala pripravovať denne aktualizované internetové noviny, portál Slovákov v Maďarsku plný aktualít z rôznych oblastí nášho (prevažne národnostného) života. Špecifikom webovej stránky www.luno.hu v porovnaní s našou tlačenou podobou je popri dennej periodicite možnosť vyhľadávania v čoraz väčšom množstve príspevkov, vrátane nášho elektronického archívu, ktorý staršie vydania novín obsahuje vo formátoch.doc a.pdf. Za nemenej dôležité pokladáme aktuálny (ale aj archivovaný) prehľad slovenskej a maďarskej tlače, pochopiteľne, s dôrazom na Slovákov v Maďarsku, ako i sprístupnenie rozsiahlejších dokumentov. Obsahová štruktúra jednotlivých rubrík pritom odráža v našich novinách už desaťročia zaužívané členenie: politika, kultúra, ekonomika, školy, deti a mládež, žena a spoločnosť, náboženstvo, literatúra, atď... Milí čitatelia, budeme radi, ak sa na nás (aj) v súvislosti s novým portálom obrátite so svojimi otázkami, pripomienkami či návrhmi.

E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Poštová adresa: Ľudové noviny, Budapest 62., Pf.: 573, PSČ: 1398

www.luno.hu

K. Gönczová sa stretla s predstaviteľmi menšín

Ministerka dr. Kinga Gönczová sa v týchto dňoch strela v Budapešti s predsedami celoštátnych menšinových samospráv. Predmetom rokovania, ktorého sa zúčastnili aj politický štátny tajomník Vilmos Szabó a predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer, boli možnosti modifikácie menšinového zákona a rozpočtové položky na rok 2005 týkajúce sa národností.

Ako vyhlásil pre časopis Etnonet predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predložený návrh budúcoročného rozpočtu sa napospol stotožňuje s tohoročným. Predsedovia samospráv sa k návrhu vyslovia na stretnutí s podpredsedníčkou Vládneho úradu pre rovnosť šancí E. Hornungovou Rauhovou, ku ktorému by malo dôjsť v blízkom čase.

Fidesz odmieta volebné listiny

Zväz mladých demokratov (Fidesz) odmieta vládny návrh, podľa ktorého by sa volieb do menšinových samospráv mali v budúcnosti zúčastňovať výlučne občania zapísaní na volebných listinách. Týmto je osud návrhu spečatený, keďže k modifikácii príslušných právnych predpisov je potrebný súhlas dvojtretinovej väčšiny poslancov.

Súčasné ustanovenia umožňujú, aby ktokoľvek mohol kandidovať alebo voliť poslancov menšinových samospráv. Táto situácia je protiprávna. Podľa stanoviska menšinového ombudsmana J. Kaltenbacha parlament buď modifikuje zákon o vytvorení menšinových samospráv, alebo tieto samosprávy zaniknú. Ombudsman zastáva názor, že iba zavedením menšinových volebných listín sa môže naplniť želanie, aby menšinové zbory vytvárali skutočne príslušníci menšiny.

Poslanec Fidesz-u János Hargitai v rozhovore pre denník Népszabadság povedal, že jeho strana nepodporuje zavedenie volebných listín a namiesto toho odporúča, aby si občania - bez akejkoľvek predbežnej registrácie - vo volebnej miestnosti osobitne vyžiadali menšinové hlasovacie lístky. Týmto spôsobom môžu zároveň deklarovať, že sa hlásia k danej menšine.

Úzka cesta do parlamentu

Napriek tomu, že parlament už v r. 1993 prijal zákon o zastúpení menšín v Národnom zhromaždení, litera zákona sa dosiaľ nenaplnila. Ako píše denník Népszabadság, v období vlády Mladých demokratov (FIDESZ) parlament o tejto otázke nerokoval a Medgyessyho kabinet prisľúbil, že nedostatok napraví. Program Gyurcsányovej vlády formuluje opatrnejšie - chce iba iniciovať potrebný politický konsenzus, avšak k ničomu sa nezaväzuje. Ani nemôže, ako povedal predseda Úradu pre národné a etnické menšiny A. Heizer, keďže k presadeniu parlamentného zastúpenia menšín je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov. Zatiaľ nie je jasné ani to, s akým zastúpením možno počítať. Podľa predsedu Celoštátnej samosprávy Rómov O. Kolompára by všetkých 13 menšín zostavilo volebnú listinu a kandidát s najvyšším počtom hlasov by získal poslanecký mandát. Toto riešenie by zrejme bolo prijateľné pre viaceré menšiny, ale silne možno pochybovať o tom, či by s ním súhlasili politické strany, veď v súčasnosti sa hovorí o znížení počtu poslancov. Ďalším možným variantom je účasť predstaviteľov menšín na činnosti zákonodarného zboru, avšak bez alebo len s obmedzeným hlasovacím právom; v takomto prípade by sa stanovený počet menšinových poslancov a po určitom čase striedal v parlamente podľa princípu rotácie.

Mediálna diskriminácia menšín

Menšinový ombudsman dr. Jenő Kaltenbach demonštroval novinárom výsledky previerky o uplatňovaní menšinových práv v maďarských médiách. Ako povedal, ide o prvú previerku tohto druhu, ktorej cieľom však nie je pranierovanie, ale nastolenie problému a iniciovanie konštruktívneho dialógu. Zároveň však konštatoval, že verejnoprávne médiá systematicky porušujú právo na autonómiu menšín tým, že s orgánmi, ktoré zastupujú ich záujmy, rokujú oneskorene, alebo nie meritórne. Za nedostatočné možno považovať informovanie v materinskom jazyku menšín, ako aj vecné a personálne podmienky na prípravu programov. Ombudsman odporúča vláde, aby revidovala právne predpisy vzťahujúce sa na menšinové médiá a spolu so zainteresovanými stranami vypracovala modernú koncepciu na európskej úrovni.

Návrh MTV neprijateľný

Viacerí predstavitelia menšín v Maďarsku považujú za neprijateľný návrh Maďarskej televízie, podľa ktorého by televízia zabezpečila vysielanie v jazykoch menšín v hlavnom vysielacom čase na spravodajsko-informačnom kanáli.

Podľa vyhlásenia sekčného riaditeľa M. Dobosa vedenie MTV nemôže akceptovať, aby písomná dohoda medzi menšinami a verejnoprávnym médiom zväzovala televízii ruky tým, že by určila, v ktorom čase majú byť odvysielané programy menšín.

V uplynulých dňoch viacerí vedúci predstavitelia menšín konštatovali, že prístup MTV považujú za neprijateľný. Za takýto ho označili aj na nedávnej porade, keď odmietli, aby televízia, počínajúc októbrom, opakovala väčšinu menšinových relácií v pracovných dňoch namiesto v dňoch pracovného voľna.

Nový veľvyslanec v Békešskej župe

- Nie je náhoda, že vašu župu som navštívil ako prvú. Békešská Čaba a Békešská župa sú územím, kde žije najstaršia generácia Slovákov v zahraničí, - povedal na tlačovej konferencii v župnom sídle nedávno vymenovaný veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Juraj Migaš. Slovenský diplomat rokoval v Békešskej Čabe s primátorom Jánosom Papom a predsedom Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltánom Vargom, navštívil miestny slovenský oblastný dom a zavítal aj do Slovenského Komlóša a Sarvaša, kde sa stretol s predstaviteľmi slovenských menšinových samospráv.

J. Migaš vyjadril želanie, aby békešská slovenská pospolitosť udržiavala čo najvšestrannejšie styky s materskou krajinou a poukázal na úmysel napomôcť rekonštrukciu slovenskej školy v Komlóši. Ako pripomenul Z. Varga, o obnove školy predbežne rozhodla aj maďarská vláda. Ak toto rozhodnutie schváli parlament, obnova sa začne už na budúci rok. Pán veľvyslanec informoval prítomných, že písomne vyzve všetky kraje na Slovensku, aby vytvorili podmienky na vzájomné poznávanie obyvateľov oboch krajín, v prvom rade mládeže. To by, podľa jeho názoru, znamenalo veľký prínos v prekonávaní predsudkov.

Pri rokovacom stole sa hovorilo aj o príjme programov Slovenskej televízie. J. Migaš konštatoval, že okrem spravodajského kanálu cez družicu by bola želateľná aj možnosť sledovania zábavnejších programov šíriacich slovenský jazyk a kultúru.

V súvislosti s návštevou J. Migaša v Slovenskom Komlóši župný denník Békés Megyei Hírlap uverejnil rozhovor s riaditeľkou slovenskej základnej školy Gabrielou Marikovou Fülöpovou. Riaditeľka uviedla, že sa z roka na rok zlepšujú podmienky výučby slovenčiny, a to aj v rámci záujmovej činnosti. V tomto školskom roku nastúpilo do školy 22 prvákov. Potešiteľné sú aj výsledky v oblasti jazykovej výučby dospelých. Bývalí žiaci sa jej zúčastňujú v značnom počte a takmer na sto percent úspešne skladajú štátne skúšky.

(k)

Kvetmi proti fašizmu

Predsedovia trinástich menšinových samospráv v Maďarsku sa pripojili k protestnej akcii maďarského denníka Népszava. 10. septembra t. r. sa z iniciatívy denníka začala podpisová akcia, ktorej signatári protestujú proti snahám neofašistov dostať sa k moci, keď plánujú 15. októbra, v deň 60. výročia prevzatia moci nilašovcami, usporiadať demonštráciu. K protestu denníka sa pripojilo množstvo významných osobností spoločenského a kultúrneho života a 14. októbra za organizácie Úradu pre národné a etnické menšiny a jeho predsedu Antala Heizera aj predsedovia trinástich celoštátnych menšinových samospráv. Najvyšší predstavitelia v Maďarsku žijúcich menšín, medzi nimi aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, položili pred budapeštianskym Domom teroru kvety vďaky a signovali billboardy.

(ef)

Deň štyroch národností v Čobánke

Stalo sa tradíciou, že každú jeseň organizuje v Čobánke pôsobiaca nemecká, srbská, rómska a slovenská samospráva veľkolepý národnostný deň. Na tohoročnom stretnutí predsedovia miestnych menšinových samospráv privítali prítomných vo svojom materinskom jazyku. Po slovensky nás pozdravil predseda miestneho slovenského voleného zboru Andrej Bajtek. Potom sa všetky národnosti predstavili v kultúrnom programe. Rómov zastupoval Szilvásy Gipsi Band, Srbov tanečná skupina Opanke, Nemcov miestny komorný spevácky zbor a Slovákov mládežnícka dychovka Tóth party a Marta Papučková z Mlynkov, ktorá zaspievala niekoľko pilíšskych piesni. Po vystúpeniach sa začala spoločná zábava všetkých národností.

(mp)

Jubilejné oslavy v Tardoši

Obecná samospráva a Slovenská menšinová samospráva v Tardoši usporiadali začiatkom októbra jubilejné oslavy pri príležitosti 800. výročia založenia osady. Počas dvojdňového podujatia záujemcovia mali možnosť zoznámiť sa s hudobným, spoločenským, kultúrnym a športovým životom jubilujúcej osady.

Hneď prvý deň sa začal hudobným budíčkom, po ktorom sa Tardošania horúčkovito pripravovali na poobedňajšie programy, ktoré sa skončili až niekedy nadránom. Pestrá paleta programov sa začala v miestnom rímskokatolíckom kostole, kde Juraj Árendáš hral na organe. Po slávnostnej svätej omši za obyvateľov osady a jej rodákov sa oslavujúca pospolitosť presunula do tzv. starej školy, kde otvorili výstavu predstavujúcu celoživotné dielo sochára Gábora Vörösa. Jubilejné oslavy potom pokračovali v kultúrnom dome, na nádvorí ktorého oslavujúcich vítala dychovka a mohli sa pokochať vo výstave krúžku šikovných rúk alebo vo výstave fotografií na tému ľudové stavebníctvo v Tardoši.

Po privítaní hostí, medzi ktorými bola aj podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, starostka obce Mária Moravčíková vo svojom slávnostnom prejave zdôraznila význam života Tardošanov, ktorí svojou pracovitosťou a húževnatosťou zabezpečili 800-ročnú existenciu obce. Pani starostka podala aj krátky historický opis obce.

Slovákmi obývaný Tardoš je najvyššie položená obec pohoria Gereče. Po tureckých nájazdoch až do r. 1720 ostala neobývaná, až kým ju ostrihomský arcibiskup nezaľudnil Slovákmi katolíckeho vierovyznania z okolia Nových Zámkov. V r. 1755 tu postavili rímskokatolícky kostol v barokovom štýle. V uplynulých storočiach sa väčšina obyvateľstva živila prácou v baniach. Tardoš je totiž povestný výskytom červeného mramoru, vyhľadávaného v celej krajine i zahraničí. Názov Červený mramor prevzal i tanečný súbor, založený r. 1972 a pestujúci slovenské národnostné tradície. V miestnej materskej i základnej škole prebieha výučba slovenčiny a v obci od r. 1994 pôsobí slovenská samospráva.

Asimilácia slovenského obyvateľstva, ktorá sa začala v 60. rokoch 19. storočia, vyvrcholila presídľovacou akciou po 2. svetovej vojne, keď sa z Tardošu presťahovalo na Slovensko asi 350 osôb. Po transformácii spoločnosti v r. 1989 v osade zanikli stovky pracovných miest a mnohí obyvatelia ostali bez práce až dovtedy, kým sa nenašli pracovné príležitosti v bližšom i vzdialenejšom okolí.

V rámci jubilejných osláv došlo k odovzdaniu vyznamenaní Za obec Tardoš. Tohoroční vyznamenaní sú poradenská zdravotná sestra na dôchodku Mária Béliková, katolícky farár József Kalocsai, starostka obce Mária Moravčíková a športovec a amatérsky zberateľ pamätihodností obce Ladislav Motýľ. Na oslavách odovzdali aj ceny Za pekný tardošský dvor, ale snáď najväčšie vzrušenie nastalo v radoch publika pred predstavením už štvrtého zväzku miestno-historických zošitov s názvom Historické pamiatky tardošskej (gerečskej) ťažby kameňa.

V kultúrnom programe vystúpili tanečníci súboru Červený mramor, žiaci základnej školy, speváci zboru Gereče so sólistami Dorinou Kernyovou, Lillou Lipóczkou a Bence Fábiánom, skupina Killing Art, členovia jazdeckého spolku a ich hostia a iní. Po kultúrnom programe nasledovala oberačková zábava.

Na druhý deň sa programy začali krátko predpoludním, veď mnohí Tardošania ostali dlho do noci na zábave. Nedeľa patrila rodinám a športu. Organizátori pripravili športové súťaže, ale aj oberačkový sprievod a súťaž vo varení v kotlíku. Jubilejné oslavy skončili koncertom populárnej skupiny Nox. Tardošania naozaj dôstojne oslávili 800-ročnicu svojej obce.

(ef-k)

Jubilejný Národnostný deň vo Veľkej Tarči

Slovenská menšinová samospráva vo Veľkej Tarči usporiadala 16. októbra v miestnom Posádkovom klube X. Národnostný deň. Slávnostný program sa začal v evanjelickom kostole slovenskou bohoslužbou, ktorú slúžil evanjelický farár Atila Spišák. V Posádkovom klube privítala prítomných predsedníčka voleného zboru Mária Galántaiová. Zvlášť pozdravila predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, predsedníčku Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzanu Hollósyovú a evanjelického farára Celoštátnej slovenskej farárskej služby Atilu Spišáka. Po nej privítal účastníkov akcie a hostí predseda CSS. Ján Fuzik o. i. povedal:

- Často sa ma novinári, ale aj výskumníci, bádatelia zo Slovenska i z Maďarska pýtajú, čo sa tu za posledných pätnásť rokov urobilo? Či je tu viac Slovákov, koľko nás je, či sa držíme a ako sa máme? Väčšinou im musím povedať, že, bohužiaľ, v školách je čoraz menej žiakov, čím ďalej tým menej detí sa učí po slovensky, ale kultúrne súbory, miestne slovenské samosprávy sa aktivizovali a ožili. To, že vo Veľkej Tarči poriadate X. Národnostný deň, svedčí o tom, že za posledných desať rokov ste tu robili niečo a tomu sa môžeme tešiť. Teší ma to, že nielen vo Veľkej Tarči, ale v celom regióne ožíva slovenčina, kultúrna činnosť, že sa zakladajú nové súbory, spolky. Kerepešský ostrov zasa ožíva. Dúfam, že aj naše dnešné stretnutie bude prebiehať v tomto duchu, - povedal Ján Fuzik.

Po slovách pána predsedu sa prítomní spolu s pánom farárom Atilom Spišákom po slovensky a po maďarsky pomodlili, potom nasledoval nádherný kultúrny program. Na javisku vystúpili súbor Zelený veniec z Ečeru, tanečná skupina Pannonia z Malej Tarče, Tanečný súbor Lipa z Budapešti, Spevácky zbor Zahučali hory z Mlynkov, študenti Vysokej školy tanečnej z Budapešti a spevácky zbor Venčok z Veľkej Tarče.

Po kultúrnom programe sa o dobrú náladu prítomných postarala kapela Daniela Széplakiho z Verišváru a hostitelia pripravili občerstvenie s množstvom domácich zákuskov a koláčov.

(aszm)

Vertigo v Divadle a.ha

Geľmanovmu príbehu na lavičke tlieskalo aj bratislavské publikum

Zanieteným milovníkom „dosiek, ktoré znamenajú svet“ Divadlo a.ha iste nie je neznáme, pred niekoľkými rokmi sa s ním mohli stretnúť aj v budapeštianskom Slovenskom inštitúte prostredníctvom inscenácie Dvaja slovenského dramatika Júliusa Barča-Ivana, v réžii Štefana Korenčiho, a to hneď v dvoch jazykových mutáciách: v slovenčine a v maďarčine.

Divadlo a.ha patrí medzi najvýznamnejšie a najdlhšie pôsobiace neštátne súbory. Je to komorné profesionálne divadlo, voľné združenie profesionálnych umelcov, ktoré hrá v priestoroch Mestského kultúrneho centra v Bratislave-Starom Meste, na Školskej ulici. Založené bolo v roku 1990, pričom do vyššie spomenutých priestorov sa presťahovalo v roku 1996. Odvtedy prešlo niekoľkými transformáciami, avšak po celý čas bolo schopné zachovať si umeleckú tvár a predstaveniami na vysokej úrovni sa zaradiť medzi vyhľadávané divadelné centrá v Bratislave. Okrem divadelných predstavení sa venuje aj prezentácii nedivadelných projektov, o. i. koncertom, festivalom poézie, vydavateľským večerom. V jeho repertoári nájdeme diela slovenskej i svetovej dramatickej tvorby, v repertoári sú vo veľkom počte zastúpené aj rozprávky. Nuž, a ako to aj vyplýva z faktu hosťovania Slovenského divadla Vertigo v moderne zariadenom štúdiu Divadla a.ha, rado privíta umelecké formácie a divadelné súbory „zvonku“.

Šťastná zhoda náhod a maximálne priateľský prístup vedenia Divadla a.ha - Štefana a Moniky Korenčiových - umožnili druhú prezentáciu divadla Vertigo v Bratislave (v minulom roku tu mal súbor možnosť vystúpiť v rámci Dní zahraničných Slovákov s veselohrou Spálená morka alebo recept na dobrú náladu). Po vzájomných konzultáciách sa napokon deň predstavenia stanovil na 19. október. Denisa Dérová a András Nagy, hlavní protagonisti príbehu, mali pred vystúpením trošku väčšiu trému ako obvykle, čo je napokon pochopiteľné, avšak hneď prvé minúty predstavenia ukázali, že sa niet čoho obávať. V divadelnej sále vznikla vynikajúca atmosféra, diváci sa „chytili“, čo hneď pocítili aj herci, ktorí zase na oplátku vložili do hry celú svoju dušu a herecké majstrovstvo (a upokojil sa aj režisér predstavenia András Dér, sediaci v kabínke osvetľovača). Publikum sledovalo príbeh dvojice, stretávajúcej sa na lavičke v parku, a snažiacej sa o obnovenie svojej „známosti“ s úsmevom na perách a hosťujúcemu súboru sa zavďačilo ozaj úprimným a srdečným potleskom.

Ako sa zdá, spokojný bol aj pán Štefan Korenči, ktorý divadlo Vertigo pozval na hosťovanie na jar - s novou produkciou Azyl, ktorej budapeštianska premiéra sa nezadržateľne blíži. Aj týmto mu ďakujeme za možnosť predstaviť Lavičku v Bratislave, za mimoriadne srdečné privítanie a za opätovné pozvanie....

(do)

Maďarské divadlo v Bratislave

V rámci Dní maďarskej kultúry v Bratislave sa na scéne Divadla P. O. Hviezdoslava predstavilo budapeštianske Nové divadlo (Új Színház), ktoré tu v réžii Jiřího Menzela uviedlo hru Michaela Frayna Ešte raz zozadu. Popularita tejto snáď najúspešnejšej komédie posledného štvrťstoročia spočíva predovšetkým v tom, že autor dokázal zobraziť svet svojich postáv s maximálnou láskou a s najštipľavejšou iróniou.

Vyučovanie ľudovej hudby

Ešte na jar tohto roku Novohradsko-Hevešské združenie Slovákov získalo financie na vyučovanie slovenskej ľudovej hudby, určené žiakom národnostných škôl. Nemalé zásluhy na tom mala Terézia Nedeliczká, ktorá bola iniciátorom celého tohto projektu. Išlo tu vlastne o živú prezentáciu ľudovej hudby Slovákov v Maďarsku žiakom slovenských národnostných škôl v Novohradskej župe. Združenie poverilo touto úlohou Ľudovú hudbu Svrčkovci z Mihálygerge, ktorá ju s radosťou prijala.

Skupina zavítala medzi žiakov základných škôl v Kirti, Alkári, Veňarci, Lucine, Netejči, Níži a Šápove. V Kirti boli deti spočiatku trošku napäté, nevedeli, čo sa vlastne bude diať. Ale keď uvideli nástroje a usmiatych muzikantov, napätie poľavilo a zvedavo si obzerali hostí. „Hodinu“ som ako vedúci kapely začal ja. Nešlo tu len o hudbu, chcel som, aby sa deti podrobnejšie oboznámili aj s nástrojmi, na ktorých hráme a regiónmi, kde žijú Slováci. Takisto sa dozvedeli, aká hudba dominuje v týchto regiónoch. Medzi jednotlivými hudobnými blokmi som najskôr predstavil našu kapelu, povedal som niečo o našich úspechoch. Potom som hovoril o ľudových nástrojoch, ľudovej hudbe v rôznych regiónoch. Snažili sme deťom ukázať čím viac; okrem ľudovej hudby Slovákov v Maďarsku sme ich oboznámili s podpolianskou muzikou a takými melódiami, ktoré sú maďarsko-slovenské. Čo sa však týka nášho najdôležitejšieho cieľa, zahrali sme novohradské, pilíšske, sarvašské, komlóšske, čabianske a tardošské piesne. Podobne sme postupovali aj na ostatných miestach. Mali sme obrovský úspech. Deti nám nadšene tlieskali a často si od nás pýtali autogramy. Pre nás však bolo dôležitejšie, že spoznali hudbu svojich predkov a páčila sa im. Myslím si, že naše koncerty boli úspešné a pomôžu deťom zachovať si svoju národnostnú identitu, čo bolo vlastne jedným z najdôležitejších cieľov našich vystúpení.

(f-egy)

Slovenské Pomoravie, Záhorie a Južná Morava

Poznávací výlet členov Klubu slovenských dôchodcov

Autobusový zájazd, plánovaný pôvodne na začiatok júna, sa uskutočnil v dňoch 24. - 26. septembra 2004. Program zájazdu bol veľmi mnohotvárny, o účasť bol veľký záujem, preto sme museli objednať veľký poschodový autobus. Našťastie sme dostali veľmi šikovného, úslužného vodiča, ktorý bol ochotný priviezť Kerestúrčanov a Veľkotarčanov na miesto stretnutia na Námestie hrdinov v Budapešti. Pán predseda KSD Ladislav Petro srdečne privítal všetkých účastníkov, stručne informoval o programe a predstavil príležitostnú sprievodkyňu. Cestou po Maďarsku sme sa vlastne len zhovárali. Prestup cez hranice bol bez problémov. Chladné počasie sa však odzrkadlilo na chmúrnych tvárach, ale keď sprievodkyňa namiesto dlhého výkladu o Stupave zaspievala jednu pesničku, cestujúci sa rozveselili. Potom hovorila o tom, že, žiaľ, Pomoravie a Záhorie nie sú obľúbeným cieľom zájazdov cestovných kancelárií a preto sme si vybrali na spoznanie aspoň časť tohto územia, kde žijú potomkovia chudobných, usilovných, pracovitých, skromných a žartovných ľudí, ktorých nám v knihe „Išeu Macek…..” predstavuje spisovateľ Š. Hajdin.

Veľké Leváre - tu bola naša prvá zastávka. Pani predsedníčka obecného úradu nám zariadila, aby sme si mohli pozrieť jeden veľký habánsky dom, ktorý práve rekonštruujú. Tu sme sa dozvedeli o spoločenskom živote prenasledovaných anabaptistov (novokrstencov), a o stavebných zvykoch habánov, ktorí sa tam prisťahovali r. 1588. Viacej sme sa o nich dočítali v knihe „Habáni vo Veľkých Levároch”, ktorú sme si mohli zakúpiť v obecnom dome. Doteraz sme počuli iba o habánskej keramike, ale už vieme, že to boli veľmi zruční remeselníci ako v kovospracovaní, tak aj v súkenníctve, krajčírstve, obuvníctve, atď.

Chrám Sedembolestnej Panny Márie (hlavnej patrónky Slovenska) v Šaštíne je veľmi krásny barokový pavlínsky kostol a kláštor, najväčšie pútnické miesto na Slovensku. Očarení krásou kostola tu naši nábožní spolucestujúci zaspievali jednu peknú mariánsku pieseň.

Nasledovalo Brno, krajské a okresné mesto Juhomoravského kraja, priemyselná, kultúrna a veľtrhová metropola. Z parkoviska pri železničnej stanici sme sa vrhli do centra, kde sme boli najprv zvedaví na podzemnú kapucínsku hrobku, kde sú mumifikované mŕtvoly. Boli tu pochovaní nielen členovia rádu, ale aj priaznivci kapucínov. Najvýznamnejší z nich bol európsky dobrodruh 18. storočia, barón František Trenck, plukovník rakúskych pandúrov. Osud Trencka bol a je námetom viacerých románov a divadelných hier, a to nielen v Maďarsku. Po prechode námestím „Zelný trh” sme vystúpili po schodoch na kopec Petrov, kde je Dóm sv. Petra a Pavla. Bol vybudovaný v 12. storočí v románskom slohu, viackrát ho prestavali a dnešnú neogotickú podobu nadobudol na prelome 19. a 20. storočia. V interiéri je hodnotné zariadenie, pred priečelím je kazateľňa, kde toho času kázal známy protivník husitov a Turkov Ján Kapistrán. Spiatočnou cestou sme si pozreli fontánu Parnas a prehliadku sme ukončili v neogotickej Starej radnici, kde je v priechode zavesený „brnenský drak” (je to vlastne krokodíl). Videli sme aj koleso známe z povesti o lednickom kolárovi. Z veže starej radnice je pekný výhľad na dobre udržiavané strechy a čisté ulice mesta.

Ubytovaní sme boli v kempingu Merkur pri obci Pasohlávky na brehu vodnej nádrže Nové Mlýny. Ubytovacie priestory (bungalovy) sú vlastne panelové dvojpodlažné radové domy. Okolie je krásne, ale bolo veľmi chladno. Večeru sme dostali v reštaurácii v areáli kempingu.

V sobotu sme chceli vyraziť na cestu skoro ráno, ale raňajky meškali. Znovu sme išli do Brna, lebo sme boli zvedaví na barokovú pevnosť Špilberk, vybudovanú nad ruinami kráľovského paláca z 13. storočia. Najprv slúžila vojsku, ale od konca 17. storočia bola smutne známou väznicou nielen zločincov, ale aj politických väzňov. V roku 1795 tu boli väznení maďarskí jakobíni, medzi nimi aj spisovateľ Ferenc Kazinczy. V súčasnosti je múzeom, kde sú vystavené rôzne mučiace nástroje, hoci na Špilberku údajne nikdy nebola mučiareň. Povesťou je aj legenda o zamurovaných neverných ženách, ktoré od vody, ktorá im kvapkala na hlavu, zošaleli a tak zomreli. Z Brna sme sa vydali do Moravského krasu. Pri Skalnom mlyne sme zaparkovali a navštívili sme Katarínsku jaskyňu, kam podľa povesti zapadli ovečky pastierky Kataríny a ona nenašla východ z jaskyne. Je to pomerne malá kvapľová jaskyňa, ale hlavný dóm má veľké rozmery a výbornú akustiku. Odtiaľ sme autobusom išli na vrch priepasti Macocha, hoci turistom je tu k dispozícii pozemný vláčik po Punkevnú jaskyňu a odtiaľ lanovka na hornú terasu Macochy. Po pohľade do hĺbky sme konštatovali, že aj 138 m hlboká priepasť môže byť krásna, ale vábivá v žiadnom prípade nie. Potom nás pán Petro informoval o vzniku geologických krasových útvarov. Kľukatými bočnými cestami sme sa dostali k Mohyle mieru pri Slavkove, postavenej na pamiatku bitky troch cisárov 2. decembra 1805. Je to vyše 26 m vysoký ihlan, na vrchu s krížom, vo vnútri s kaplnkou a kostnicou. Žiaľ, múzeum už bolo zatvorené a tak sme nemali možnosť vstúpiť do kaplnky. Pozreli sme si však pamätné stromy, ktoré tu nedávno zasadili predstavitelia Francúzska, Rakúska a Ruska. Po návrate do kempingu a pred večerou sme mali ešte čas na prechádzku okolo jazera, v ktorom sa zrkadlili pobrežné stromy a mesiačik.

V nedeľu ráno sme navštívili krásny renesančný zámok v Ledniciach. Sprevádzala nás veľmi pekná dievčina a navyše ako prekvapenie v jednej sále sme si mohli vypočuť hudobnú prednášku sprevádzanú hrou na gitare. Všetci sme boli očarení krásou nielen zariadenia interiéru, ale aj parku. V blízkosti Hodonína pri obci Mikulčice je archeologické nálezisko, kde odkryli najvýznamnejšie stredisko Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru západných Slovanov. Areál pevnosti bol obklopený ramenami rieky Morava a opevnenie akropoly a predhradia tvorila mohutná drevohlinitá hradba s čelným kamenným múrom. V strede odkryli základy kniežacieho hradu z 9. storočia a základy veľkého trojloďového kostola. Okrem toho od r. 1954 tu odkryli ďalších 11 kostolov, obytné domy, dielne, mosty, početné hroby, nástroje, meče, šperky, atď. Vo výstavnej sieni múzea sú dlhé, z jedného duba vydlabané člny, ktoré našli v bývalom koryte rieky. Sprievodkyňa múzea veľmi podrobne a nadšene rozprávala o histórii Veľkej Moravy a o nálezoch archeológov. Medzičasom začalo pršať, ale pani sprievodkyňa nám veľmi ochotne ukázala ďalšie objekty v teréne. Rozprávala aj o tom, že každý rok v deň Cyrila a Metoda sú tu pekné oslavy. Škoda, že počasie sa pokazilo a navyše náš posledný program sa nevydaril. V centre mesta Skalica sme si pozreli pekné domy iba z autobusu, lebo pršalo. Hľadali sme miesto na obed, kde by sme mohli ochutnať známe víno Skalický rubín a koláče, tzv. „trdelníky”, ale prišli sme priskoro, vinárne ešte neboli otvorené. Trdelníky údajne predávajú na trhu, ktorý však v nedeľu nebol otvorený.. Sklamaní sme si dali pivo v jednej pizérii. Cestou domov pri Lamači bol otvorený obchodný dom, kde sme mohli nakúpiť darčeky. Dúfam, že tento výlet nám poskytol veľa poznatkov a aj touto cestou - v mene všetkých účastníkov - ďakujeme pánovi predsedovi Klubu slovenských dôchodcov za jeho zorganizovanie.

(cr)

Čívski učitelia v Sarvaši

Učiteľský zbor Základnej školy v Číve (Piliscsév) v rámci odborného doškoľovania zavítal do Sarvaša. Jeho hostiteľom boli učitelia tamojšej slovenskej základnej školy, škôlky a internátu pod vedením riaditeľky Zuzany Medveďovej. Hostia si pozreli vyučovacie hodiny, budovu školy, ako aj pamätihodnosti mesta a podnikli výlet loďou po Kereši. Účastníkov doškoľovania sprevádzali starostka Čívu Mária Nagyová a predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Mária Voderaczká. Zájazd finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva a čívska slovenská samospráva.

(mad-k)

Žiaci z Budapešti na výlete v Malom Kereši

Poznávanie života a kultúrnych tradícií Slovákov v Maďarsku je jednou z úloh, ktoré plní Slovenská škola v Budapešti. A tak sa žiaci prvého stupňa tejto školy vybrali na celodňový výlet do mesta Malý Kereš.

Navštívili sme rodný dom veľkého maďarského básnika Sándora Petőfiho, jeho múzeum a videli sme sochy básnikov, ktorí prekladali jeho básne do iných jazykov, napríklad Jána Smreka a Pavla Országha Hviezdoslava. Využili sme možnosť navštíviť Slovenský pamätný dom. Videli sme, aký nábytok, kuchynské potreby, šaty, periny a poľnohospodárske náradie používali tu žijúci Slováci. Boli sme zvedaví aj na deti tunajšej Základnej školy Jozefa Bema, kde sa vyučuje slovenský jazyk ako predmet. Srdečne nás privítal pán riaditeľ s učiteľkami a žiakmi štvrtého ročníka. Pripravili nám chutné pohostenie a s veľkou radosťou nám predviedli krátky kultúrny program. Zaspievali nám slovenské ľudové piesne a zatancovali slovenské ľudové hry. Patrí im za to naše poďakovanie. Prezreli sme si múzeum strojov, ktoré sa kedysi používali pri stavbe ciest a mostov. Bližšie sme sa s nimi oboznámili, vyskúšali ich i vyfotografovali. Veľmi zaujímavá bola aj návšteva vinárskeho domu "István Borház", kde sme videli, ako sa z hrozna vyrába víno. Ochutnali sme sladučký mušt i hrozno. Plní pekných zážitkov sme sa vrátili domov.

Žiaci nižšieho stupňa

budapeštianskej slovenskej školy

Katolícka základná škola sv. Jána v Dabaši-Šáre

Dvanásty školský rok v plnom prúde

Ani sme sa nenazdali a už máme za sebou aj jesenné prázdniny, ktorým sa tešili popri deťoch i učitelia. Nebolo tomu inak ani v Katolíckej základnej škole sv. Jána v Dabaši-Šáre, kam sa v tomto školskom roku zapísalo presne 123 detí. Pekný počet, vzhľadom na fakt, že v tomto meste, situovanom necelých 50 kilometrov od hlavného mesta, funguje niekoľko základných škôl.

- Poďte ďalej, a zoznámte sa s každodenným životom našej inštitúcie! týmito slovami ma privítala riaditeľka školy Mária Balogová. Vždy usmievavá a vyrovnaná pani riaditeľka mi hneď predstavila aj svoje kolegyne, „pravé ruky“, slovenčinárky Juliannu Tóthovú a Magdalénu Suhajdovú. Zo školskej kaplnky bolo počuť nácvik speváckeho zboru - prekrásne melódie náboženských piesní, s ktorými sa dabašské deti už viackrát predstavili na celoštátnych cirkevných podujatiach.

- Dovoľte mi, aby som sa hneď na začiatku pochválila tým, že tohoročná ústredná otváracia slávnosť cirkevných základných škôl sa konala práve u nás, - povedala pani riaditeľka a dodala: - Pri tejto príležitosti k nám zavítal biskup Dr. Miklós Beer, ktorý nám oficiálne odovzdal obnovený školský dvor. Veľmi sme ho už potrebovali, lebo keď pršalo alebo snežilo, bolo tu veľa blata. Dostali sme aj nové plastové okná, takže toto leto sme sa naozaj obnovili... Pre deti, ale aj pre nás, pedagógov, boli teda i z tohto hľadiska nezabudnuteľné prvé chvíle školského roku... Ináč systém výučby ostáva aj v tomto roku nezmenený. Máme osem tried a popri slovenčine si môžu deti vybrať ako ďalší cudzí jazyk angličtinu alebo nemčinu. V málopočetných triedach vieme zabezpečiť rodinnú atmosféru, ktorá chýba vo väčších ustanovizniach. Katolícky charakter školy sa odzrkadľuje hlavne v tom, že náboženskú výučbu máme zabudovanú do rozvrhu hodín a snažíme sa vniesť do nášho každodenného života kresťanské hodnoty. V školskej kaplnke máme možnosť na intenzívnejšie prehlbovanie viery a každé ráno začíname modlitbou. Vyučovanie slovenčiny patrí tiež medzi naše priority, ako aj výpočtová technika a cudzie jazyky. Máme i školskú družinu a zamestnania s logopédmi, keďže je čoraz viac deti, ktoré potrebujú pomoc odborníka. Popri záujmových krúžkoch kladieme veľký dôraz i na to, aby sme sa zapájali do rôznych medziškolských súťaží v našom regióne, ale i celoštátne. Tábory, školy v prírode, exkurzie sú vždy zaradené do nášho ročného harmonogramu a je pre mňa obrovskou radosťou, že napríklad na lyžiarske zájazdy chodíme spravidla na Slovensko. V tomto roku sa vyberieme do okolia Banskej Bystrice. Ako všade, aj v našom meste je veľký "boj“ o deti. Preto musí naša škola ponúkať také alternatívy, ktoré sú jednak v súlade s nárokmi dnešnej doby, na druhej strane zase v súlade so všeobecnými kresťanskými hodnotami.

Magdaléna Suhajdová vyučuje v dabašskej škole slovenčinu a maďarčinu už deväť rokov. Agilná, oduševnená pani učiteľka využila každú sekundu hodiny slovenčiny v siedmej triede. Trieda bola pekne upravená, vybavená modernými učebnými pomôckami, len slovenské audiovizuálne prostriedky chýbali... Vraj si ich nemajú odkiaľ zabezpečiť, hoci by ich veľmi potrebovali. Ale Magdaléna Suhajdová sa vynašla. Nakreslila si niektoré sama, tieto používa na hodinách. V čase mojej návštevy preberali práve tematiku jesene. Deti boli nadšené. Aktívne sa zapájali do práce a hravo si osvojovali nové slovíčka.

Prváci taktiež nezaostali za svojimi staršími kamarátmi. V tomto roku je ich 14 a ich učiteľkou slovenčiny je Julianna Tóthová. Pekne nám zaspievali a zarecitovali nové učivo a veľmi pozorne sledovali pani učiteľku pri hodnotení ich výkonov. Potom sa pustili do preberania novej učebnej látky a začali farbiť maľovanku v šlabikári.

Po opustení prváčikov som sa ocitla na čistej chodbe plnej kvetov a rozprávala som sa s učiteľmi, ktorí s radosťou vyučujú v tejto škole. Vidieť, že v nej vládne rodinná atmosféra. Pri odchode som sa ešte zastavila v školskej kaplnke, kde sedelo 15 rozjarených tvárí a spievalo naozaj z lásky k pánu Bohu.

(kk)

Monografia F. Vnuka o slovenských dejinách rokov 1843 - 1993

150 rokov v živote národa

O národný pohľad na slovenské dejiny sa usiluje najnovšia kniha Františka Vnuka Sto päťdesiat rokov v živote národa, ktorú v septembri uviedlo do života vydavateľstvo Lúč. Autor si vybral obdobie medzi rokmi 1843 a 1993 a spracoval ho podľa vlastných slov ako „kroniku zápasu o cieľ každého národa - slobodný život vo vlastnom štáte“. Ako uviedol, myšlienku začal uskutočňovať Ľudovít Štúr, a hoci sa nedožil jej realizácie, nepodarilo sa ju potlačiť a vyvrcholila vznikom Slovenskej republiky. Obdobie po roku 1945 nazval editor edície Libri historiae Slovaciae (LHS), v ktorej kniha vyšla, Jozef M. Rydlo „iba reprízami zápasov o zmysel slovenských dejín“ a vznik samostatného Slovenska v januári 1993 „požehnaným ovocím 150-ročného zápasu“. Vydanie knihy finančne podporilo Združenie Slovákov vo Švajčiarsku, ktoré publikáciu pošle ako dar všetkým katolíckym stredným školám. Na otázku, či neočakáva po „kauze Ďurica“ „kauzu Vnuk“, autor odpovedal: „Uvidíme.“ Združenie Slovákov vo Švajčiarsku chce podľa jeho podpredsedníčky Alojzie Peschakovej-Meierovej sprostredkovať najmä mladej generácii nefalšovaný pohľad na dejiny, ktorý rešpektuje kresťanské cítenie a nie je zaťažený balastom marxizmu. „Moderné slovenské dejiny boli zredukované na triedny boj a na skutočnú dynamiku dejín sa zabúdalo. Strana určovala tézy a historici ich, žiaľ, len rozvíjali,“ konštatoval F. Vnuk. Jeho monografia vyšla v edícii LHS ako 2. zväzok série Monographiae a okrem 430-stranového textu obsahuje anglické resumé, podrobnú bibliografiu, menný register a mapky. A. Peschaková-Meierová avizovala aj jej druhý diel, ktorý by mal priniesť dokumentačný materiál k cirkevným, hospodárskym, politickým a ku kultúrnym dejinám Slovenska. Edíciu LHS pripravuje vydavateľstvo Lúč v odbornej spolupráci so Slovenským ústavom v Ríme a s Katedrou slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

(tk)

Keď Štefi báči drevotáril...

Aj z pilíšskeho slovenského nárečia sa pomaly vytrácajú rôzne slová, ako napríklad vápenník a drevotár. To prvé je našťastie zrozumiteľné aj dnes, a to druhé znamená osobu slovenskej národnosti, ktorá sa zaoberá rozvážaním a predajom dreva, presnejšie dreva na kúrenie.

Priam posadnutým a neúnavným pokračovateľom tohto drobného remesla - a možno povedať aj jedným z posledných - bol Mlynčan Štefan Hoffner, medzi svojimi rodnými dôverne známy ako Štefi báči. Nedávno odišiel na večnosť v požehnanom veku 91 rokov. Priezvisko prezrádza aj jeho nemecké korene, avšak na prvom mieste stojí slovenský pôvod. Š. Hoffner za mladi odišiel za remeslom do blízkeho Solymáru (nemecky Weindorf), ktorý sa stal dejiskom jeho učňovských rokov a kde sa tiež mohol zdokonaliť v nemčine, keďže Solymár bol v tých časoch rýdzo nemeckou obcou. Vtedy sa čeľadníkovi jeho druhu hovorilo hosťujúci učeň (alebo podobne), ktorý za službu u gazdu dostal byt a stravu. Tým bytom v zime bola maštaľ a v lete senník. Voľného času čeľadník nemal, vlastne takmer žiadny.

Gazdovia, pokiaľ mali sociálne cítenie, nechávali svojim pracovitým pomocníkom ušiť na zimu oblek alebo čižmy u miestneho krajčíra či ševca. Aj Štefan si takpovediac vyslúžil odev z tmavosivého zamatu a čižmy z pravej tvrdej kože, ktoré po celé ďalšie desaťročia úspešne odolávali zubu času.

Dnes, keď ich bývalý nositeľ už odpočíva v pokoji, pripomeniem úsmevnú historku, ktorá sa viaže k jeho osobe. Mohlo to byť tak pred dvadsiatimi rokmi, v jedno chladné novembrové popoludnie. Štefi báči vtedy chodieval už len s jedným koňom, keďže trh dreva sa znížil v dôsledku zavádzania vykurovania naftou. Tu treba poznamenať, že náš nebohý rodák sa pri rozvoze dreva delil o rajón so svojím dobrým kamarátom, istým. J. Pištom báčim, ktorý mal svoje "trhovisko" v Pomázi a Kalászi. V onen novembrový deň sa Štefi báči jednako rozhodol, že sa vydá s naloženým povozom do "zakázaného" revíru, keďže tam bolo veľa jeho bývalých zákazníkov. V Pomázi mu šťastie neprialo, zatiaľ čo v Kalászi sa schyľovalo nielen k večeru, ale aj k búrke, ako nasvedčovali mračná nad srbským kostolom. Náš povozník medzitým vytrvalo vyvolával: „Drevóóó, drevóóó“. Z jedných dverí vyšla gazdinka so slovami: „Mne by sa aj hodilo, ale už mám objednané a prisľúbené."

Štefi báči dobre vedel, že toto miesto je Pištovo a tak sa na chvíľku zamyslel. Česť je česť a kamarátovi sa nesluší kaziť kšefty. Lenže núdza je veru veľký pán a tá v tejto chvíli aj prevážila na vážkach rozhodovania. Napriek najlepšej vôli Štefi báči s veľkým poľutovaním oznámil tej dobrej žene, že chudák Pišta je už na pravde Božej a že práve včera ho pochovali. Ženička sa náramne začudovala, nuž ale čo si v takýto čas počať. Rozhodla sa teda, že si celý náklad kúpi od toho, kto práve ponúka. Drevo sa dostalo včas pod strechu, do suchej kôlne, a náš drevotár sa mohol spokojne vrátiť domov. Darmo, obchod je obchod.

V. Gaján (ok)

Slováci - reemigranti z Malého Kereša v Nesvadoch

Inšpiráciou matičiarov je osobnosť a odkaz Štefan Leška

Medzi významné slovenské osobnosti konca 18. a začiatku 19. storočia patril spisovateľ, jazykovedec, novinár, učiteľ a farár Štefan Leška. Narodil sa 21. 10. 1757 vo Vrbovciach v rodine remeselníka. Po vychodení základných škôl vo Vrbovciach a Prietrži roku 1774 študoval v Modre, r. 1775 v Ivančinej, r. 1776 - 1779 v Gemeri a štúdium zakončil v roku 1780 - 1781 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po jeho absolvovaní pôsobil v rokoch 1781 - 1784 ako učiteľ a organista evanjelickej cirkvi v Bratislave. V rokoch 1783 - 1784 bol prvým redaktorom prešporských novín a tiež korektorom českých kníh. Potom už jeho cesta viedla do Čiech, kde najprv od roku 1784 pôsobil ako farár vo viacerých evanjelických zboroch a v rokoch 1794 - 1798 stál v Prahe na čele českých evanjelikov ako superintendent. V roku 1798 sa vrátil do Uhorska, nie však na územie Slovenska, ale medzi Slovákov na Dolnú zem, kde najprv v rokoch 1798 - 1810 bol farárom v Dunaeďháze a potom od roku 1810 až do svojej smrti roku 1818t v Malom Kereši (Kiskőrös). Už počas pôsobenia v Bratislave od roku 1781 uverejňoval príležitostné básne, ale svoj básnický a spisovateľský talent plne rozvinul počas pôsobenia v Čechách, kde napríklad roku 1786 organizoval aj krúžok novočeskej básnickej školy. Jeho tvorbu tu tematicky ovplyvnila francúzska buržoázna revolúcia. Český jazyk básnicky oslávil roku 1787 v Krameriusových novinách. V Puchmajerovom zborníku Nové básně (1796) prispel cyklom siedmich epigramov. Článkami a básňami prispieval aj do Schönfeldských novín a Pákovičovho Týdeníka. Prekladal poéziu a prózu najmä z nemčiny. Ako nadšený osvietenec preložil z nemčiny oslavné dielo na Jozefa II. Vděčný protestant svému snáženlivému cisáři, 1782. Venoval sa aj ľudovýchovnej práci, bol autorom ľudovovýchovných kníh o moderných spôsoboch hospodárenia. Z nich sú najznámejšie Nová lotterie pro hospodáře a hospodyně, Praha 1792 a Poklad národů, Praha 1796. Bohaté bolo aj jeho náboženské dielo. Bol tvorcom cirkevných piesní, zostavovateľ evanjelických spevníkov, najmä najväčšieho dobového českého kancionálu Nová kniha spevů kresťanských, Praha 1796, ktorý vyšiel vo viacerých vydaniach a dlho bol jediným spevníkom českých evanjelikov. Jeho racionálne - osvietenské piesne prešli aj do ďalších evanjelických kancionálov Tranoscia a Zpěvníka. Vydal náboženské piesne Prvotiny písní a chval Božích (1796). Pre mládež a konfirmandov vydal roku 1797 príručku Počáteční cvičení v náboženství pro školy protestantské. V jazykovede sa zameriaval na porovnávanie bibličtiny slovanských jazykov s maďarčinou. Je autorom etymologického slovníka na základe bibličtiny (s prímesou slovakizmov).

Výsledky jazykovedných výskumov dal k dispozícii Jozefovi Dobrovskému, J. Jungmannovi a J. Palkovičovi pre ich jazykové slovníky. Časť tvorby zanechal v rukopisoch. Takým bolo aj v latinčine napísané dielo Výber európskych, najmä slovanských slov v maďarčine, obsahujúcich zbierku cudzích, zvlášť slovanských výrazov, ktoré prešli do maďarčiny. Tlačou ho vydal jeho syn roku 1825 v Budíne.

Vo svojej tvorbe pokračoval aj ako farár medzi krajanmi na Dolnej zemi. V Malom Kereši vydal zbierku Písničky duchovní a krátke dejiny mestečka s názvom Kratičká histórie městečka Kiškírešu. Hneď po príchode do Malého Kereša roku 1810 sa stal zakladajúcim členom vznikajúceho Tablicovho literárneho ústavu Slovenskej učenej spoločnosti. Popri jeho boku bola aktívna v poézii aj jeho manželka Rebeka (rod. Laučeková), narodená roku 1773 vo Vyšnej Slanej. Bola jednou z prvých slovenských poetiek. V Malom Kereši zostavovala aj zbierky ľudových piesní, ktoré využil Ján Kollár pri zostavovaní zbierky Národné zpievanky. Rebeka Lešková zomrela roku 1856 v Malom Kereši. Syn Štefana Lešku - Štefan, narodený počas pobytu Leškovcov v Čechách, v Prahe roku 1794, študoval v Banskej Štiavnici, na evanjelickom lýceu v Bratislave a teológiu v Halle. Po skončení štúdia pôsobil ako farár, ale i publicista a filozof medzi krajanmi vo Vojvodine, v roku 1821 - 1826 v Novom Sade a od roku 1826 v Starej Pazove, kde aj roku 1849 zomrel.

Leškove dielko o histórii Slovákov v Malom Kereši napísané v bibličtine patrí medzi jediné, z ktorého sa môžeme dočítať o začiatkoch a podmienkach osídlenia Slovákov v Malom Kereši. V úvodnej časti okrem iného píše, že Maďari vzhľadom k tomu, že pred príchodom na terajšie územie väčšinou bojovali a kočovali a tak nemali čas a aj nedbali na obrábanie polí, sa potom učili orať, siať, okopávať, kosiť a hospodáriť aj od Slovákov. Podľa Leška ich reč bola chudobná a prostá a tak si vypomáhali slovenskými slovami a tie prevzaté aj v knižke konkrétne uvádza.

Prví Slováci prišli do Malého Kereša na nehostinnú pustatinu zemepánov Jána a Štefana Wattaya v roku 1718, prevažne zo stredoslovenských stolíc. Názov Kíreš - podľa neho vtedajšia osada dostala od jaseňa (kőrisfa), stromu, ktorý v tom čase hodne rástol na tejto pieskovej a močiarnej zemi a po slovensky by sa vraj mala osada volať Jasenov alebo Jasenica. V tejto krátkej histórii uvádza aj mená prvých malokerešských predstaviteľov - richtárov Pavla a Petra Tóta a kostolníka Jána Fabiana. Prvým evanjelickým farárom v Malom Kereši bol Adam Basileides, a to v kostole, ktorý si postavili roku 1723. Ten im krátko po usadení roku 1730 zrútili a farára vyhnali. Ďalšieho farára mohli mať až po tolerančnom patente roku 1781. V roku 1783 prišiel za nimi z Ľuboreči farár Ján Jesenský a nový kostol postavili o rok neskôr roku 1784, ale vežu k nemu pristavili až roku 1792. Roku 1810 postavili aj novú školu. Štefan Leška uvádza, že roku 1785 stálo v Malom Kereši už 500 domov a bývalo v nich do päťtisíc Slovákov. V tom istom roku sa Malý Kereš stal aj poľným mestečkom so štyrmi jarmokmi v roku a týždenným trhom (streda). V poznámkach tejto švabachom písanej knižky nechýba napríklad aj varovanie Slovákov. "Aby se jen nenaučili od Uhrů tak ohavne kláti, proklínati a zlorečiti. Dost ohavné jest slovenské proklínaní a zlorečení, ale uherské mnohem ohavnejší." Na konci histórie mestečka Malý Kereš napísal odkaz: "Chráň, ó Bože, město toto. Od skázy a zpuštění."

V Malom Kereši ešte niekoľko rokov po smrti Štefana Lešku bola možnosť vyučovať a viesť bohoslužby po slovensky. Maďarizačné snahy pocítil už aj učiteľ Ľudovít Žello, významná osobnosť slovenského romantického básnictva, pôsobiaceho od roku 1834 v Malom Kereši. Potom postupne aj v evanjelickej cirkvi nastala silná maďarizácia. Najlepšie o tomto období vypovedá obsah Slovenského prestolného prosbopisu z roku 1842 (vyšiel tlačou od D. Rapanta roku 1943). Cieľom maďarskej národnostnej ideológie od tridsiatych rokov 19. storočia bolo vytvorenie rečovo jednotného Uhorska, teda Maďarska. Vtedy už aj v Malom Kereši po boku slovenského kazateľa bol dosadený aj maďarský alebo pomaďarčený kazateľ. Takto sa stalo, že tento vzdialený a izolovaný ostrov Slovákov na maďarskej Dolnej zemi bol najviac maďarizáciou postihnutý. To všetko zanechalo veľké stopy na slovenskom povedomí tunajších obyvateľov. Ako uvádza Anna Divičanová (Jazyk, kultúra, spoločenstvo, 1999), aj napriek silnému pomaďarčovaniu tu bolo napríklad v roku 1906/1907 zloženie chlapčenskej školy (11-roční) z hľadiska národnostného priaznivé. Z 59 žiakov bol 1 Nemec, 2 Maďari, ostatných 46 Slováci. Po roku 1918 všetky úradné listiny a výkazy registrujú lokalitu Malý Kereš ako čisto maďarskú, a to aj napriek tomu, že pri sčítaní ľudu roku 1920 pokladalo 14,1 % za svoju materčinu slovenský jazyk. Do konca štyridsiatych rokov si cirkev zachovala dvojjazyčnosť. V 20. a 30. rokoch minulého storočia väčšina malokerešských detí, ktoré sa dostali do evanjelickej školy, nevedela po maďarsky a často to bolo ešte aj v 40. rokoch.

Štatistická manipulácia a zastrašovanie zohralo aj v prihlasovaní a vo vykazovaní počtu Slovákov v Malom Kereši svoju negatívnu úlohu. V roku 1871 žilo tu 8000 obyvateľov a z nich bolo 7500 evanjelických Slovákov. Maďarov - katolíkov bolo v tom roku 400. Roku 1931 žilo v meste 9500 evanjelikov, čiže pôvodom Slovákov, a 1500 katolíkov. O zmanipulovanej oficiálnej štatistike svedčia najlepšie tieto údaje: roku 1900 uvádzajú iba 140 Slovákov, ale už v roku 1920 - 1690 Slovákov. Je pravdou, že v rokoch 1947 - 1948 reemigrovalo na Slovensko približne 1600 Malokerešanov, ale podľa štatistických údajov z roku 1949 sa k slovenskej národnosti a jazyku neprihlásil nikto. O dekádu neskôr, teda roku 1960, o znalosti cudzieho jazyka pri sčítaní ľudu uviedlo 2252 ľudí slovenčinu. Pri ostatnom sčítaní ľudu v roku 2001 sa tu k slovenskej národnosti prihlásilo už iba 274 obyvateľov z celkového počtu 15 372. Podľa odhadov mestskej samosprávy tvoria aj v súčasnosti Slováci ovládajúci ako tak slovenský jazyk 20 % (3000 ľudí). Podľa bádania a verejnej mienky tvoria však Slováci v Malom Kereši ešte väčšiu časť obyvateľstva. (A. Divičanová v spomínanom diele.)

V rámci výmeny obyvateľstva v rokoch 1947 - 1948 reemigrovalo z Malého Kereša na Slovensko približne 1600 Slovákov. Väčšina z nich sa usadila v pôvodne čisto maďarskej obci Nesvady. (V roku 1920 žilo tam iba 14 Slovákov.) Niektorí Slováci sa po čase vysťahovali na sever Slovenska, ale aj tak tu ešte stále žije najvyšší počet pôvodných malokerešských rodín. Obec patrí do okresu Komárno napriek tomu, že leží iba 8 kilometrov od Nových Zámkov. Podľa posledného sčítania obyvateľstva žije v nej 5 014 obyvateľov a z nich sa k slovenskej národnosti prihlásilo 40 %. Je to veľká a rozvinutá obec, ktorá má 69 ulíc s názvom a sedem ulíc bez mena. Je v nej všetko, čo fungujúca obec potrebuje, na rozvoji ktorej sa rovnako podieľajú Slováci aj Maďari. Svedčia o tom aj moderné objekty obecného úradu, kultúrneho a spoločenského strediska, zdravotného strediska, pošty, základnej školy, kde sa na vyučovanie v slovenskom jazyku hlási viac žiakov ako v maďarskom jazyku, dom detí a mládeže, materská škola, ihriská, športová hala s hotelom, reštaurácie, kluby, nákupné stredisko, klub dôchodcov, strediská služieb, katolícky, evanjelický a baptistický kostol, kláštor a menšie výrobné prevádzky. V cirkevnej oblasti tvoria Slováci evanjelický, baptistický a apoštolský zbor. Významnú kultúrnu a národnú činnosť pre tunajších Slovákov popri iných ustanovizniach zabezpečuje miestny odbor Matice slovenskej, ktorý má v obci svoju matičnú miestnosť. MO MS organizuje podujatia na zachovanie a rozvíjanie národnej identity najmä pre rodiny presídlených Slovákov do Nesvád z Dolnej zeme. Popri reemigrantoch z Malého Kereša v Nesvadoch žije aj menšia komunita Slovákov pochádzajúcich zo Sedmohradského Rudohoria v Rumunsku. Podnikatelia, jednotlivci z radov uvedomelých Slovákov, podporujú kultúrne a cirkevné aktivity tunajších krajanov. Jedným z nich je napríklad aj Ing. Milan Kurucz, riaditeľ divízie riečnej dopravy DPT Komárno, ktorý sa aktívne zapája do kultúrno-spoločenského a cirkevného života obce. Predsedom Miestneho odboru Matice slovenskej v Nesvadoch je Ing. Štefan Barkoci, ďalší potomok malokerešských Slovákov, ktorý je navyše tiež aj členom okresnej rady Matice slovenskej v Komárne a spolu s ďalšími členmi výboru a aktivistami z obce sa snaží zabezpečovať nielen pre členov, ale aj pre ostatných Slovákov v obci príťažlivé kultúrno-spoločenské podujatia, akcie. Vyvrcholením týchto matičiarskych aktivít býva každoročne v januári usporiadaný reprezentačný ples MO MS. V tejto zmiešanej obci je matičná činnosť veľmi potrebná a záslužná, a to aj z toho dôvodu, že k slovenskej národnosti sa tu síce hlási 40 % obyvateľov, ale mnohí z nich pod vplyvom prostredia podľahli jazykovej asimilácii. Najnovšie Miestny odbor Matice slovenskej v Nesvadoch usporiadal v septembri pre svojich členov a prizvaných hostí odborné podujatie zamerané na sťahovanie Slovákov na Dolnú zem a ich návrat do vlasti svojich predkov. Na tomto podujatí sa hovorilo aj o histórii Slovákov na Dolnú zem a ich terajšom položení, ako aj o Štefanovi Leškovi, ktorý počas pôsobenia v Malom Kereši začiatkom 19. storočia zohral významnú úlohu v živote Slovákov. Možno práve aj z tohto podujatia, na ktorom sa zúčastnil aj starosta obce, dostane jedna z ulíc Nesvád bez názvu podnet pomenovať ju po tejto významnej a všestrannej osobnosti pôsobiacej nielen na Slovensku, Česku, ale aj v maďarskom Malom Kereši. A možno si nájde miesto Štefan Leška aj na niektorej z budov alebo ulíc v Malom Kereši. Veď práve tohto leta predstavitelia Nesvád a Malého Kereša sa vzájomne navštívili a podpísali zmluvu o vzájomnej spolupráci a priateľstve Nesvád a Malého Kereša. Očakáva sa, že táto zmluva okrem iného pomôže obnoviť a aj prehĺbiť vzťahy medzi príbuznými a rodinami na obidvoch stranách, ktoré veľa rokov chýbali.

Ján Jančovič