Medzinárodná konferencia

o slovenských evanjelikoch v Karpatskej kotline

Rodný jazyk, cirkev, národ - slovenskí evanjelici v Karpatskej kotline - pod týmto názvom usporiadali v dňoch 21. a 22. októbra Evanjelické krajinské zbierky (archív, knižnica, múzeum) a Inštitút slavistiky a strednej Európy Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa veľkolepú medzinárodnú konferenciu. Sála Peštianskeho zboru na Deákovom námestí bola v čase slávnostného otvorenia konferencie preplnená. Veľký záujem o nekaždodenný míting vzbudila i prítomnosť generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi v Maďarsku Dr. Imre Szebika a generálneho biskupa Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Dr. Júliusa Fila. Okrem najvyšších eminencií slovenskej a maďarskej evanjelickej cirkvi sa konferencie zúčastnili poprední domáci a zahraniční historici, univerzitní profesori a experti.

Referáty prvého dňa boli rozdelené do troch tematických blokov: Jazyk, náboženstvo, identita, Medzi identitami, Národní hrdinovia a symboly. Početní záujemcovia mohli dostať globálny prehľad o niektorých otázkach vzdelanosti a kultúry slovenského etnického regiónu v Hornom Uhorsku, i o funkcii jazyka pri formovaní konfesionálnej identity Slovákov, o teologických koreňoch národných snažení v 40. rokoch 19. storočia a pod.

Druhý deň konferencie sa začal blokom Slovenská kultúra a evanjelický cirkevný život. Ján Gomboš zo Slovenského výskumného ústavu v Békešskej Čabe podal veľmi dôkladnú a systematicky vypracovanú správu o archíve békeščabianskeho evanjelického zboru. Vyzdvihol, že z materiálov archívu jednoznačne vyplýva, že viac ako poldruha storočia sa v tejto dolnozemskej metropole vyučovalo po slovensky v základných školách, čo bolo dobrým základom i k prehlbovaniu a pestovaniu viery. Dr. Anna Divičanová referovala o problémoch výskumu slovenských evanjelikov v Maďarsku. Na začiatku svojho príhovoru konštatovala, že síce už v dosť malej miere, ale predsa sa ešte nájdu medzi Slovákmi v Maďarsku dvojjazyčné cirkevné zbory, a to ako v kruhu evanjelikov, tak i katolíkov. Pani výskumníčka ďalej vyzdvihla, že slovenčina z Dolnej zeme „zmizla“ najmä koncom 40. rokov minulého storočia, po výmene obyvateľstva, keďže v tom čase odišlo z regiónu 80 percent slovenského obyvateľstva. Toto malo vplyv, samozrejme, aj na cirkevný život. Kostoly sa vyprázdnili, vyzerali ako „zanechané synagógy“. Vrátiac sa k príchodu Slovákov z Horného Uhorska na Dolnú zem a k ich náboženskému životu pani Divičanová povedala, že na túto pospolitosť bezpochyby vplývala česko-slovenská kultúrna vzájomnosť. Veľmi dôležitú úlohu v živote slovenských evanjelikov v Maďarsku mala biblická čeština, ktorá bola ich oficiálnym cirkevným jazykom. „Tranoscius bol potom preložený do maďarčiny v roku 1936, čo silne napomáhalo maďarizáciu Slovákov a tento jav trvá dodnes,“ dokončila naša renomovaná etnografka.

Katarína Granasztóiová priblížila za pomoci projektoru slovenské evanjelické kostoly na Dolnej zemi. Hostia sa mohli dozvedieť, že prvé tieto kostoly boli postavené z dreva, neskôr z hliny a až potom z kameňa. Od roku 1786 mohli už mať i veže (predtým boli zakázané) a zvonka sa začali podobať štýlu katolíckych kostolov. Interiér bol priestranný, nebol delený. Pekným príkladom sú napr. kostoly v Poľnom Berinčoku a v Slovenskom Komlóši. Ďalšou skupinou evanjelických kostolov sú tzv. „veľké kostoly“ - v Sarvaši (postavený bol v rokoch 1786-1788), v Békešskej Čabe (1786-1788, v štýle neskorého baroka), ako i mohutný kostol v Níreďháze (1784-1786). Podľa slov prednášateľky z toho vyplýva, že dolnozemskí Slováci sa pričinili k vytvoreniu jedinečného charakteristického staviteľského obrazu regiónu, na čo môžu byť dodnes hrdí.

Popoludnie druhého dňa sa zaoberalo so slovenským evanjelickým cirkevným zborom v Pešti. Hostia boli informovaní o počte a štruktúre slovenských evanjelikov v 20. a 30. rokoch 19. storočia, o školských záležitostiach slovenského evanjelického zboru do roku 1850, ako aj o slovenských evanjelických zboroch v spomienkach českých cestovateľov.

(kk)

Slovenský škovránok v Tatabáni-Bánhide

Znovuzrodená tradícia

Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) obnovil tradíciu. Je ňou stretnutie ľudových speváckych zborov - pávích krúžkov, ktoré sa pred viac ako tridsiatimi rokmi vytvárali na podnet hnutia Vyletel vták. ZSM usporiada takéto stretnutia po celom Maďarsku - tohto roku budú tri a zbory budú súťažiť o bronzového, strieborného a zlatého Slovenského škovránka. Aj samotná akcia sa volá Slovenský škovránok.

Prvá súťaž sa uskutočnila v Kultúrnom dome A. S. Puškina v Tatabáni-Bánhide a zúčastnili sa jej speváci z Peštianskej, Hevešskej, Komárňansko-Ostrihomskej a Novohradskej župy. Úlohy konferencierky sa ujala úradujúca tajomníčka ZSM Monika Glücková-Szabová, ktorá privítala prítomných a predstavila porotu, členmi ktorej boli etnografka Anna Divičanová, hudobný vedúci rozhlasovej stanice Bartók István Alföldi Borus a choreograf Juraj Matiáš. Ako povedala, „spievať a zachovať tradície je pre nás, Slovákov v Maďarsku, veľmi dôležité. Naši Slováci si život skrášľovali spevom. Spievali, keď oslavovali, spievali, keď mali smútok, spievali pri práci a vďaka piesňam si zachovali materinský jazyk“.

Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá sa poďakovala všetkým prítomným a vyjadrila svoju radosť z toho, že prvé takéto stretnutie sa uskutočnilo práve v Tatabáni-Bánhide. Hovorila o tom, že regionálne súťaže Vyletel vták boli pre spevákov sviatkami, kde sa stretávali, kde sa mohli porozprávať, zoznamovať sa prostredníctvom spevu. „Cítili sme, že aj keď Slováci v Maďarsku majú veľa kultúrnych prehliadok, potrebujeme také fórum, kde sa budú stretávať naše spevácke zbory. Môžem s istotou povedať, že naše zbory, čiže pávie krúžky, ako ich my nazývame, sú základom našich slovenských tradícií,“ konštatovala predsedníčka ZSM. Vyzdvihla, že sú pávie krúžky, ktoré už viac ako 30 rokov spievajú a pestujú miestne tradície. Ich členovia viac ako tridsať rokov chodia na skúšky, spievajú pesničky a rozdávajú radosť. Ako povedala, cítia, že tieto súbory, ktoré pracujú za ťažkých podmienok, potrebujú, aby niekto ocenil ich snaženie. Preto sa ZSM rozhodol usporiadať súťaž a udeľovať bronzového, strieborného a zlatého Slovenského škovránka. Ako vyzdvihla, takto chcú podať pomocnú ruku našim kultúrnym telesám.

Po úvodných pozdravných slovách nasledovalo vystúpenie speváckych zborov z Budapešti, Čívu, Ďurky, Jače, Malej Nány, Mlynkov, Tardoša, Tatabáne-Bánhidy, Terian, Santova, Sílešu, Šárišápu a Veňarcu. Po vystúpení spevákov, ktorí sa predstavili zväčša piesňami miestneho zberu, nasledovala krátka obedňajšia prestávka, počas ktorej porota rozhodla o udelení škovránkov.

I. kategória: (spevácky zbor s hudobným sprievodom)

Malá Nána - Zbor Perla Matry - zlatý diplom

Síleš - Zbor Zimozeleň - zlatý diplom

Tardoš - Zbor Gereče - strieborný diplom

Šárišáp - Spevácky zbor - strieborný diplom

Bánhida - Zbor Hviezda - strieborný diplom

II. kategória: (spevácky zbor bez hudobného sprievodu)

Mlynky, Čív, Santov - Zbor Pilíš - zlatý diplom

Čív - Ženský spevácky zbor - zlatý diplom

Santov - Santovský spevácky zbor - zlatý diplom

Budapešť - Zbor Ozvena - strieborný diplom

Ďurk - Spevácky zbor - strieborný diplom

Terany - Spevácky zbor - bronzový diplom.

III. kategória: (folklórne skupiny)

Veňarec - Súbor Rozmarín - zlatý diplom

Jača - Súbor Zornica - strieborný diplom

Záznam zo súťaže Slovenský škovránok z Tatabáne-Bánhidy si môžete vypočuť aj na vlnách Maďarského rozhlasu, v relácii V materinskom jazyku na stanici Kossuth 5., 8., 9. a 10. novembra, vždy od 18.30 hod.

Eva Patayová Fábiánová

Nové zdravotné stredisko v Mlynkoch

Koncom októbra odovzdali v Mlynkoch zdravotné stredisko. Nová inštitúcia vznikla za príkladnej spolupráce obecnej samosprávy a miestnych podnikateľov, keďže na pozemku, ktorý patrí obci, vybudovali dom zdravia, v ktorom je aj súkromná lekáreň. Na stavbe pracovali iba miestni podnikatelia a obyvatelia.

V budove zdravotného strediska je od 25. októbra nielen lekáreň, ale aj lekárska ambulancia, sídli tam zubný lekár a poradenská zdravotná sestra. Odteraz majú Mlynčania zabezpečenú zdravotnú starostlivosť na jednom mieste.

Ako povedal starosta obce Jozef Havelka, Mlynčania môžu byť hrdí na to, že stredisko vyhovuje požiadavkám doby. O jeho zrode podotkol, že roku 2001 sa vtedajšia samospráva rozhodla predať budovu, kde bola umiestnená lekárska ordinácia. Samosprávny zbor už v máji mohol poveriť spoločnosť MAC-Világ, s. r. o., z Chotárnej skaly, aby zhotovila projekt. V septembri poslanci vybrali návrh, ktorý najlepšie zapadal do okolitého prostredia. Roku 2003 sa podarilo nájsť kupca na dom a konečne mohli vypísal súbeh na realizáciu nového objektu. Vyhrala ho miestna podnikateľská spoločnosť Krupp a spol., ktorá za necelých šesť mesiacov vybudovala investíciu v hodnote okolo 50 miliónov forintov.

Samospráva Mlynkov sa v posledných rokoch vždy usilovala o to, aby väčšie práce robili miestni podnikatelia, čoho dôkazom je aj nové stredisko - povedal starosta a vymenoval všetkých podnikateľov, ktorí sa zúčastnili výstavby. J. Havelka sa poďakoval aj pracovníkom obecného úradu, ktorým pri výstavbe tiež pribudla práca.

„V živote našej osady sa ešte nestalo, aby jedna investícia inšpirovala niekoho k vytvoreniu umeleckého diela... Blažej Hudeček zhotovil sochu s názvom Tlkot srdca,“ prezradil prítomným J. Havelka. Potom spolu s autorom, ktorí tvrdí, že jeho dielo je iba amatérske - čo popierali účastníci slávnosti - odhalili sochu, ktorá zobrazuje dve polovičky srdca. J. Havelka predstavil pri tejto príležitosti aj nového lekára dr. Tamása Berecza, ktorý začne pracovať v Mlynkoch v januári 2005.

Potom pán starosta hovoril o súťaži v kreslení, ktorú vyhlásili pri príležitosti odovzdania strediska v kruhu miestnych školákov a do ktorej nominovali 80 individuálnych a kolektívnych prác. Kresby vystavili v priestoroch nového objektu, ich autorov obdarovali pamätnou listinou a čokoládou, najúspešnejších aj knižným darom.

Po úvodných slovách starostu sa prihovorila prítomným vedúca lekárne Ildika Tompová. Po nej požehnal budovu miestny rímsko-katolícky farár Kálmán Ackermann. Potom už nasledoval najkrajší moment - slávnostné prestrihnutie stužky, po ktorom zdravotné stredisko mohli „prevziať“ Mlynčania.

Eva Patayová Fábiánová

Získajú Slováci Bobulov palác?

Ako ste sa mohli dočítať aj na stránkach našich novín, vrcholia aktivity zamerané na získanie Bobulovho paláca na Andrássyho triede pre potreby Slovákov, žijúcich v Budapešti. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Zuzana Hollósyová sa koncom septembra v sídle samosprávy stretla s riaditeľom odboru Úradu pre národné a etnické menšiny Antonom Paulikom, rokovala s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jánom Fuzikom a prijal ju štátny tajomník Úradu predsedu vlády Vilmos Szabó. Vzhľadom na to, že otázka poskytnutia priestorov pre kultúrne aktivity budapeštianskych Slovákov je témou aj na zasadnutiach maďarsko-slovenskej zmiešanej komisie pre záležitosti menšín, na Bobulov palác sa v októbri prišiel pozrieť aj splnomocnenec vlády SR pre zahraničných Slovákov Claude Baláž.

Po založení SSB medzi prvými krokmi tohto zboru bolo hľadanie koreňov, histórie Slovákov v Budapešti. O hlavnom meste Uhorska sme zo svojich štúdií histórie a literatúry (Slovenský týždenník, L. Novomeský, „nová škola“) vedeli, že na začiatku minulého storočia bola Budapešť mestom, kde žilo najviac Slovákov. Rozšíreniu vedomostí verejnosti na túto tému slúžila úspešná konferencia pod názvom „Kultúrne dedičstvo budapeštianskych Slovákov“, ktorú usporiadala samospráva v prvom cykle svojho pôsobenia. Vytrvalá bádateľská práca priniesla svoje ovocie: našli sa stopy po Slovákoch, ktorí prichádzali do hlavného mesta Uhorska za prácou a na základe vierovyznania (evanjelici, katolíci) sa organizovali do najrôznejších spolkov.

Vychádzali tu slovenské noviny, poznáme významné osobnosti, ktoré pôsobili v Budapešti a mnohé z nich majú rozmiestnené pamätné tabule v rôznych budapeštianskych obvodoch. Medzi tieto postavy patrí aj rodák z Liptova, staviteľ a poslanec Ján Nepomuk Bobula. K jeho menu sa viaže vybudovanie viacerých školských a iných verejných budov v hlavnom meste a - s netajeným úmyslom propagovať svoje podnikanie - si postavil aj prepychový palác v srdci Budapešti na Andrássyho triede, ktorý od vlaňajšieho roka zdobí dvojjazyčná pamätná tabuľa.

Odkryli sa teda základy, na ktorých vďaka vytrvalej práci nadšencov v posledných rokoch vyrástla „budova“: vznikol Klub slovenských dôchodcov, Slovenský spevácky zbor Ozvena, pôsobí tu obnovený Folklórny spolok Lipa, funguje knižnica, prebieha kurz slovenského jazyka, ožil slovenský evanjelický cirkevný zbor a vychádza aj časopis Budapeštiansky Slovák. Tieto telesá však, žiaľ, dodnes nemajú vlastné sídlo. Preto sa pre Slovákov v Budapešti stalo neodkladným riešiť ich umiestnenie, o čo sa pokúšajú už desať rokov.

Zrodila sa myšlienka založenia Slovenského domu v Budapešti, a to na pôde tej symbolickej budovy, ktorú si postavil spomínaný slovenský staviteľ. Regionálne slovenské kultúrne centrá vznikajú po celom Maďarsku, v súčasnosti pôsobí sedem takýchto stredísk, ktoré zastrešuje vlani založená nová inštitúcia CSS Slovenské osvetové centrum. Počas sčítania ľudu sa ukázalo, že maďarské hlavné mesto je aj v súčasnosti najväčšou Slovákmi obývanou lokalitou v Maďarsku: k slovenskej národnosti sa tu prihlásilo 1500 Slovákov.

Buďme však úprimní: budapeštianski Slováci nemajú šancu na to, aby dostali do používania, alebo, nedajbože, do vlastníctva budovu, ktorá má miliardovú hodnotu. Slováci v Maďarsku - možno. Nadišiel teda čas, aby si naše samosprávy a občianske organizácie úprimne povedali, či majú záujem o získanie tohto paláca. Či má oň záujem CSS, ktorá sa pustila do budovania inštitucionálnej siete a do zabezpečenia podmienok jej fungovania investovala doteraz ťažké milióny. Či sa mieni pridať Zväz Slovákov v Maďarsku, Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku a Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Mohlo by totiž vzniknúť podobné stredisko, ako majú Nemci na Lendvay ulici, kde sídlia všetky nemecké organizácie a inštitúcie. Mohlo. Len sa treba medzi sebou úprimne porozprávať.

Alžbeta Račková (Bp. Slovák)

P. Csáky: Slováci v Maďarsku nežijú v ľahkých podmienkach

Podpredseda vlády SR Pál Csáky sa 23. októbra stretol v Békešskej Čabe so zástupcami miestnej slovenskej samosprávy a riaditeľmi krajanských inštitúcií pôsobiacich v regióne. Slovenským školám v Békešskej Čabe, Sarvaši, Slovenskom Komlóši, Novom Meste pod Šiatrom, Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe a Výskumnému ústavu Slovákov v Maďarsku prisľúbil P. Csáky finančnú pomoc nad rámec podpory v zmysle medzivládnej dohody o vzájomnej podpore menšín.

Ako v rozhovore pre TASR po stretnutí uviedol, pomoc sa skonkretizovala po jeho vlaňajšom stretnutí s krajanmi. O ich situácii povedal, že je rôzna. Niektoré inštitúcie dostali určitú podporu od maďarskej vlády a majú už zrekonštruované objekty, niektoré na to ešte len čakajú. P. Csáky vyjadril názor, že Slováci v Maďarsku nežijú v ľahkých podmienkach, a dobre im padne, ak aj vláda SR a politici zo Slovenska prejavia občas záujem o ich potreby a aj pomôžu. „Som rád, že sa rysuje konkrétna finančná podpora na základe odporúčaní generálneho konzulátu SR v Békešskej Čabe. Chcem aj touto svojou osobnou návštevou upriamiť pozornosť svojich kolegov na to, že títo občania, ktorí sa hlásia ku slovenským koreňom, si žiadajú určitú pozornosť od SR, a myslím si, že je to správne. Ako mi povedali, za posledných 20 rokoch je to druhá pomoc, ktorá sa zo SR k nim dostane,” konštatoval slovenský politik. Spresnil, že pomoc dosiahne výšku troch miliónov korún. Tieto prostriedky využijú inštitúcie na tie oblasti, na ktoré nemôžu čerpať financie z normatívov poskytovaných z rozpočtu MR. „Pôjde o financie navyše, nebude to na úkor podpory v rámci medzivládnej slovensko-maďarskej dohody o vzájomnej podpore menšín,” poznamenal P. Csáky. Účastníci stretnutia hovorili aj o otázkach možnosti ovplyvnenia výberu hosťujúcich učiteľov zo Slovenska na ich školách. „Ide o oprávnenú požiadavku, samozrejme, rád tlmočím ich názory aj v budúcnosti a poskytnem k nim politickú podporu,” zdôraznil vicepremiér. Na margo podpory 11,5 milióna korún, ktoré má SR poskytnúť v zmysle medzivládnej dohody, P. Csáky povedal, že vie o tom, že sú nejaké procedurálne problémy na Slovensku. „Skúsim to urýchliť a porozprávam sa s kompetentnými, ktorí to sľúbili, a ktorým to z kompetenčného zákona prislúcha. Dúfam, že tá podpora, ktorá je regulárnou podporou na základe medzištátnej dohody, sa k nim dostane čím skôr,” reagoval politik na otázku TASR. Podpredseda vlády sa zúčastnil na tradičnom festivale čabianskej klobásy, na ktorom spolu s novým veľvyslancom SR v Maďarsku Jurajom Migašom súťažili v príprave tejto pochúťky.

Nebude možné usporiadať menšinové voľby?

Ako ďalej so zákonom?

Zatiaľ čo v kruhu trinástich národností v Maďarsku prebieha vášnivá výmena názorov o tom, či potrebujeme volebné listiny (registráciu) alebo nie, zákonodarný orgán sa od jari k tejto otázke nevyslovuje. Všeobecná rozprava o novele menšinového zákona a jeho volebnoprávnom pozadí sa síce na jar začala, ale pokračovanie za súhlasu všetkých štyroch parlamentných strán odložili s tým, že by nebolo vhodné, keby sa právne riešenie menšinových otázok stalo súčasťou predvolebnej kampane, keďže sa blížili voľby poslancov Európskeho parlamentu. Podľa mienky predsedu parlamentného výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie L. Szászfalviho plánovaná diskusia uviazla v prvom rade pre názorové rozdiely o registračných listinách medzi rómskymi samosprávami a odmietavé stanovisko málopočetných menšín.

Politický štátny tajomník Úradu predsedu vlády V. Szabó k tomu poznamenal, že politické strany a predstavitelia menšín dosiaľ absolvovali dve kolá koordinačných rokovaní. V druhom kole sa väčší opozičný faktor Fidesz rozhodol zmeniť svoje stanovisko k niektorým navrhovaným zmenám menšinového zákona. Člen parlamentného výboru J. Hargitai povedal, že Fidesz odmieta menšinové volebné listiny v ich navrhovanej podobe preto, lebo sa potvrdilo, že značná časť voličov - príslušníkov minorít - má voči nim výhrady.

Inak parlament už od 31. decembra minulého roku porušuje zákon tým, že dosiaľ neprijal novelu menšinového zákona. Na Ústavný súd prišlo podanie, ktoré poukazuje na protirečenia súčasného legislatívneho usporiadania menšinových práv, takže môže dôjsť k situácii, že v roku 2006 nebude možné usporiadať voľby do menšinových samospráv.

(mn-k-vzs)

Békešská Čaba

Klobásový festival lámal rekordy

Štvordňový Klobásový festival v Békešskej Čabe sa oplatilo navštíviť už aj kvôli vôňam, ktoré sa šírili doďaleka. V dňoch 21. až 24. októbra v Športovej hale lámali rekordy - na ôsmy festival prišlo tristo súťažných družstiev (o dvanásť viac ako vlani), ktoré zhotovili tristo kilogramov klobásy. Viac produktov nominovali do súťaže suchých klobás, nakladanej zeleniny a viac družstiev sa prihlásilo do súťaže v stolovaní. Veľkolepú akciu navštívilo tridsať tisíc ľudí, a to nielen z rôznych kútov Maďarska, ale aj zo Slovenska, Česka, Slovinska, Belgicka, Rumunska, Poľska a Nemecka, ba aj z ďalekého Japonska a zo Spojených štátov amerických.

Hlavným cieľom festivalu bolo i tentoraz zviditeľniť Békešskú Čabu ako pohostinné mesto - povedal hlavný organizátor akcie dr. Zoltán Ambrus na otváracej tlačovej konferencii. Vďaka doterajším úspechom sa k radu sponzorov pripojili aj Celoštátna družstevná sporiteľňa a Jadrová elektráreň v Paksi.

O tom, či má čabajská - dolnozemsky čabianska - klobása slovenský alebo maďarský pôvod, by sa dalo diskutovať. Faktom je, že klobásu poznali Slováci skôr ako Maďari, ale papriku do nej dávali Maďari. Nad touto otázkou sa však súťažiaci nezamýšľali, veď mali plné ruky práce. V jednej skupine miešali mäso vicepremiér SR Pál Csáky, veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš a generálny konzul SR Štefan Daňo.

Podľa pána veľvyslanca na recepte sa dohodli na predbežnej porade všetkých troch účastníkov, ale spoliehali sa na pána generálneho konzula, ktorý má, samozrejme, berúc do úvahy aj jeho znalosti regiónu, najviac skúseností. Jediná polemika bola okolo možnosti použiť čierne korenie, ktoré však vraj porota v terajších čabajkách nerada vidí. Na otázku, či už dakedy ochutnal domácu čabajku, J. Migaš odpovedal, že, samozrejme, už predtým sa jej dotkol a ochutnal ju. Naposledy počas nedávnej návštevy Békešskej Čaby, Slovenského Komlóša a Sarvaša. Veľmi sa mu páčil lokálpatriotizmus krajanov v týchto troch mestách - všetci mu tvrdili, že ich čabajka je originálna a najlepšia. Ťažko posúdiť, ale kvalitné boli všetky a asi aj kvalitnejšie, ako tá nimi vyrobená. Z časových dôvodov mohol na festivale ochutnať klobásu len v prvotnom stave a nebola zlá.

Pán veľvyslanec si spomenul na zabíjačky, ktoré prežil u nich doma. Bohužiaľ, už sa nepamätá na všetky detaily, ale vie, že taktiež nešetrili cesnakom, v mäse bolo viac čierneho korenia, ale slivovica, ktorá sprevádzala výrobu domácich klobás, bola veľmi podobná tej nedeľňajšej. Na festivale sa vynikajúco cítil. Stretol tam veľa známych, od Belgicka až po Poľsko, krajanov a, samozrejme, účastníkov zo Slovenska. Všade vládla priateľská a nenútená, vzácne dobrožičlivá atmosféra. Váži si takéto chvíle a ďakuje všetkým, ktorí sa o ne zaslúžili.

Medzi súťažnými družstvami zo Slovenska boli aj Martinčania, Trebišovčania a Galanťania, ktorí sem prišli už piaty raz. Ako povedali, do Čaby sa chodia relaxovať a zabávať. Samozrejme, aj na budúci rok sa s nimi stretneme. Nie je pre nich dôležitá ani cena, ani konečný výsledok, len účasť.

Keď sme pri aktívnych účastníkoch klobásového festivalu, nemôžeme vynechať ani Komlóšanov. Tohto roku súťažilo veľa známych a menej známych osobností z tohto mesta, my sme sa stretli so Zuzanou Líborovou. Ako povedala, prihlásili sa vo farbách komlóšskej pobočky Družstevnej sporiteľne Gádoros a okolie. Zostavili päťčlennú skupinu a Ján Klement, Zuzana Líborová, Valéria Tušková, Kristina Šutová Burjanová a Veronika Mitňanová zhotovili výbornú komlóšsku klobásu. Za nominačnú cenu každá skupina dostala desať kilogramov čerstvého mäsa, z ktorého do dvanástej hodiny mala urobiť klobásu. Súťažiaci sa sami museli postarať o dekoráciu svojho stánku, na čo použili napr. suchú klobásu a pálené, aby mohli ponúkať návštevníkov akcie. Skupina zo Slovenského Komlóša prišla na festival už tretíkrát a aj keď nevyhrala, jej členovia sa tu veľmi dobre cítili.

Ako inak, i tohto roku bolo medzi súťažiacimi veľa známych osobností, napr. majsterka sveta v kick-boxe Rita Pessuthová, olympijský víťaz v džude Antal Kovács, olympijská víťazka, vesliarka Kati Kovácsová a majster sveta vo vzdušnej akrobacii Péter Bessenyei. Aj oni sa pričinili o zhotovenie tristo kilogramov klobásy. Porota musela ochutnať každú vzorku a sotva jej niekto závidel. Napriek tomu ani súťažiaci, ani prísni porotcovia si nepokazili žalúdky, a to vďaka slivovici, ktorá bola všeliekom. Ale pomohla aj pálenka z iných druhov ovocia. Na svoje si prišli i milovníci moku kráľov, veď vo zvláštnom stane ponúkali svetoznáme vína.

V súťaži suchej klobásy, ktorá sa konala v sobotu, obsadil prvé miesto József Alberti z Békešskej Čaby, za ním skončil minuloročný víťaz Zoltán Varga tiež z Békešskej Čaby. Hlavnú cenu festivalu udelila porota Istvánovi Kovácsovi z Poľného Berinčoku. V kategórii čerstvej klobásy vyhrala čabianska skupina v zostave János Kovács, Mihály Kovács a György Okos, v súťaži nakladanej zeleniny boli najchutnejšie a najkrajšie produkty pani Győrfiovej z Békešskej Čaby.

Štvordňový festival sprevádzalo množstvo zábavných podujatí, kultúrnych a odborných programov, takže na Čabe si v týchto dňoch každý prišiel na svoje.

(aszm)

Békešania v Žilinskom kraji

Predsedovia a členovia deviatich slovenských samospráv z Békešskej župy v dňoch 14. až 16. októbra navštívili Žilinský samosprávny kraj, s ktorým má Békešská župa priateľské styky. Našu delegáciu privítali poslanec M. Hanko, vedúca odboru kultúry A. Fogašová, zástupca primátora mesta Martin L. Bevilaqua a vedúca odboru informácií a zahraničných stykov I. Gorčiková. Stretli sme sa aj s vedúcimi predstaviteľmi ďalších lokalít, ktoré sme navštívili - vo Vrútkach s L. Bernátom, v Zuberci s M. Jurinom, v Oravskej Lesnej s riaditeľom školy v prírode D. Mazúchom. Pozreli sme si rôzne zaujímavosti Žilinského kraja, pričom v budove Matice slovenskej v Martine nás L. Bevilaqua informoval o činnosti tejto inštitúcie.

V Zuberci sme navštívili Múzeum oravskej dediny, nevynechali sme ani Budatinský zámok a v Dlhej nad Oravou sme zavítali do komplexu „Agroturistika“. V Oravskej Lesnej sme sa zúčastnili folklórneho večierka. Tu sme sa stretli so žiakmi Slovenskej základnej školy z Békešskej Čaby, ktorí v tomto prekrásnom kraji práve trávili sedem dní v škole v prírode.

Naši hostitelia plánujú nadviazať styky so školami, kultúrnymi inštitúciami a podnikateľmi Békešskej župy. Živým príkladom je pobyt žiakov čabianskej školy v škole prírode a spolupráca stredných škôl v Gyomaendrőde a Martine. Hovorili sme aj o rozšírení spolupráce najmä v oblasti kultúry - kultúrne telesá Žilinského kraja budú mať čoraz viac možností zavítať do Békešskej župy. Krásne prostredie Žilinského kraja zasa čaká priateľov zimných športov z našej Dolnej zeme.

Aj touto cestou ďakujeme za výborné zorganizovanie nášho zájazdu tajomníkovi Výboru pre národné a etnické menšiny Valného zhromaždenia Békešskej župy Józsefovi Hevesimu, Celoštátnej slovenskej samospráve za finančnú podporu, ako aj našim hostiteľom za priateľské privítanie. Veríme, že naša spolupráca bude úspešná.

Judita Fábriová

Čin-Čin v Maďarsku

Slovenský inštitút pozval 21. októbra do Budapešti hercov nitrianskeho Starého divadla, aby predviedli deťom budapeštianskej slovenskej školy a škôlky dramatizovanú veršovanú rozprávku Ľudmily Podjavorinskej Čin Čin. Deťúrence priam so zatajeným dychom sledovali príbeh o malom, ale nezodpovednom vrabcovi Čimovi a jeho krásnej žienke Činke, svadbe, stavbe domu a o tom, čo im ešte stále ku šťastiu chýbalo. Danica Hudáková, Milan Vojtela, Olina Schrameková a Ján Hrmo prekrásnym predstavením očarili mladých divákov nielen v Budapešti, ale aj v Sarvaši a vo Veňarci.

Madona, Nostalgia, Múza, Anjel a On

Madona je krásna v závoji modrej farby, aj v červenom s červeným pozadím. Nostalgia v očiach krásnych a nežných žien, ktorá je zvýraznená odtienkami staroružovej farby či čipkou, priťahuje pohľady okoloidúcich. Múza sa schováva i láka, priťahuje očami a trúbka vypisuje do notovej osnovy melódie. Aj lány polí, ktoré sa prevaľujú z boku na bok v teplých farbách z vlny, vytvorila inžinierka Mária Antónia Füköová, architektka a textilná výtvarníčka z Bratislavy. A potom tam bol Anjel. Priťahoval všetkých. V centre, priamo v srdci, bol ten bod, malý oranžový trojuholník, v ktorom sa najprv treba nájsť, a potom sa započúvať do šepotu jeho krídel. Vľavo bol On. On dva. Pri pohľade na neho tmavomodrá farba akoby vypínala myslenie a červená sprostredkovávala pomalý príliv energie a novej sily. A vedľa neho stála Komunikácia s červenými varovnými „ukazovákmi”, s ružovou záhradou aj s mostom porozumenia. Takto sa s návštevníkmi výstavy rozprávali tapisérie - textilné obrazy Gabriely Verešovej z Považskej Bystrice. Jej dielo „Vykúpenie” darovala Kongregácia rehoľných sestier pápežovi Jánovi Pavlovi II. počas jeho návštevy v Banskej Bystrici 12. septembra 2003. V Slovenskom dome v Sarvaši mali tieto dve slovenské výtvarníčky, členky Umeleckej besedy slovenskej, v uplynulom mesiaci vystavené niektoré zo svojich diel.

(er-)

Jesenné kultúrne dni v Čabasabadi

Miestna slovenská samospráva a spolok Za Čabasabadi usporiadali 23. a 24. októbra Jesenné kultúrne dni. Programy pre pozvaných hosťov zo slovenského mesta Hradište a z rumunskej obce Ormeniş, ako aj pre členov miestnych klubov a organizácií, sa začali už v sobotu, a to účasťou na Klobásovom festivale v Békešskej Čabe. V ten deň sa v obci konalo aj otvorenie výstavy detských kresieb a prvý deň Jesenných kultúrnych dní sa skončil priateľským posedením a voľnou besedou.

Na druhý deň hostia ešte raz navštívili Békešskú Čabu a klobásový festival, po návrate do Čabasabadi ich čakal batôžkový ples. Prítomných v mene organizátorov pozdravil predseda slovenskej samosprávy Matej Kešjár. Ako povedal, akciu usporadúvajú už od roku 1995. Jesenné kultúrne dni majú každý rok dajaký cieľ, v tomto roku chceli prítomným predstaviť novú inštitúciu obce - všeobecné humánne stredisko, ktoré pod týmto názvom pôsobí od začiatku tohto roku. Pán predseda pozdravil hostí zo Slovenska, s ktorými majú už deväť rokov priateľské styky, privítal aj hostí z Rumunska, Veľkého Bánhedešu a miestnych Slovákov.

Potom sa začal kultúrny program, v ktorom vystúpili miestni škôlkári, žiaci základnej školy a členovia speváckeho zboru. Jesenné kultúrne dni sa skončili neviazanou besedou pri bielych stoloch, o príjemnú náladu sa postaral Ján Liška z Békešskej Čaby hrou na syntetizátore. Podujatie podporila Celoštátna slovenská samospráva.

(aszm)

Mariánska slávnosť v Ečeri

Roku 1944 vojaci nemeckej armády vyťali v Ečeri Máriin strom a spustošili aj sochu Panny Márie v jeho bezprostrednej blízkosti. Po 60 rokoch z iniciatívy obecnej samosprávy a katolíckej cirkvi slovenská samospráva tu dala postaviť kópiu zničenej sochy. Po slávnostnej sv. omši krojovaná mládež priniesla sochu z kostola na jej pôvodné miesto kedysi nazývané Rybník, kde účastníkov aktu pozdravila predsedníčka slovenskej samosprávy Ildika Jármaiová. Slávnostné posvätenie sochy dôstojne doplnilo vystúpenie ečerských detí a hudobný sprievod miestnej dychovky, ako aj mariánske ľudové piesne v podaní slovenského speváckeho zboru z Dabašu-Šáre. Mariánskej oslavy sa zúčastnili aj členovia kalvínskeho cirkevného zboru a hostia z Veľkej Tarče a Vecsésu.

Cs. Aszódi (k)

V Šámšone oslavovali

Pri príležitosti 134. výročia vysvätenia evanjelického kostola v Šámšone sa konali dvojjazyčné slávnostné bohoslužby a kultúrno-zábavný program spojený s tanečnou zábavou, ktorý usporiadali slovenská menšinová samospráva, miestna organizácia Zväzu Slovákov v Maďarsku a obecná samospráva. V rámci programu vystúpili spevácky súbor Matice slovenskej Ozvena z Rimavskej Soboty, folklórny súbor Koleso a skupina moderného tanca Mäsožravci zo Šámšonu. Súbor Ozvena, ktorý interpretuje cirkevné a hymnické piesne, predstavil hostiteľom jeho vedúci Ján Petrus, pričom spomenul, že toto teleso vzniklo v roku 1870. Podujatie podporil miestny zbor evanjelickej cirkvi.

V Bánhide obnovili kostol

V týchto dňoch odovzdali v Tatabáni - Bánhide obnovený kalvínsky kostol. Slávnostné bohoslužby slúžil dušpastier Ádám Miklós za prítomnosti biskupa Mihálya Márkusa, kanonika Gábora Zsoldosa a primátora mesta Jánosa Bencsika. Kurátor cirkevného zboru Dániel Ablonczy informoval členov zboru, že náklady na obnovu, ktorá prebiehala v troch etapách, dosiahli 36 miliónov forintov. Obnovená bola veža a strecha kostola, jeho zovňajšok, vymenili okná a urobili kompletnú izoláciu. V interiéri renovovali lavice a elektrické vedenie. Potrebnú sumu získali z vlastných zbierok, darov, úveru, ako aj poukázaného jedného percenta daní z príjmov občanov.

Mali by sme sa viac modliť

Aby sme vytrvali...

Ani v budapeštianskom slovenskom evanjelickom zbore nie je lepšia situácia než na iných miestach krajiny. Služby Božie v slovenčine síce odštartovali, v mnohých zboroch však počiatočné nadšenie vyprchalo. Zbory si už nenárokujú službu raz za mesiac. Ak veriaci rozumejú po slovensky, potom prečo nechcú počuť Slovo Božie? Pochopiteľnejšie by to bolo, keby snáď nerozumeli... Dlhé roky nás priviedli až tam, že na mnohých miestach si bohoslužbu odbavia asi takto: „V nedeľu prídem, a potom nech mi všetci dajú pokoj!" Je to smutné; prázdne a zavreté kostoly po celej krajine svedčia, že je zle-nedobre. Pri slovenských bohoslužbách je to veľmi očividné, najmä keď si všimneme pomer účasti na maďarských. Snáď by sme sa mali viac modliť za seba navzájom, aby sme vytrvali...

„Čo ty rozsievaš, neožije, ak neodumrie. A keď rozsievaš telo, ktoré má vzniknúť, ale horné zrno, ako príde, pšeničné alebo nijaké iné. A Boh mu dáva telo, ak sám chce, a každému semenu jeho vlastné telo.“ 1 Kor 15,36-38

(sp-k)

„Ak Hospodin nestavia dom, márne sa namáhajú stavitelia!“

Ž. 127,1

„A teraz už porúčam vás Pánovi a slovu Jeho milosti, ktoré vás môže vybudovať a dať vám dedičný podiel medzi všetkými posvätenými.”

(Sk 20, 32)

Náš učiteľ fyziky neraz ilustroval svoj výklad pokusom. Raz nasypal na sklenú dosku kovové piliny. Pokúšali sme sa ich zhrnúť do kôpky, ale naše prsty v nich iba vyorávali brázdy a aké také vzorky. Vtedy pán učiteľ položil pod dosku magnet, a hľa! Ťažký kovový prach sa v okamihu urovnal.

Často hovoríme, že takíto sme aj my, Slováci v Maďarsku. Žijeme roztrúsene a naše kostoly zívajú prázdnotou. Ak máme byť celkom úprimní, niet takých členov zboru, ktorí by dokázali zabezpečiť vhodný kolektív pre tých, ktorí doň patria. Sme ako v tom pokuse, keď sa snažíme zhromaždiť potenciálnych členov. Magnet nám akosi chýba, alebo nie je dosť silný. Možno že sme na tej pomyslenej sklenej doske takpovediac prilepení a darmo niekedy cítime príťažlivosť magnetu, nepodrobíme sa mu. Na vlaňajšej septembrovej pobožnosti nás bolo 120, zatiaľ čo dnes, po roku, má cirkevný zbor iba 25 registrovaných členov. Pán biskup nám dal dvojročnú skúšobnú lehotu, po uplynutí ktorej zbor by mal skutočne fungovať. V súčasnosti dostávame štátnu podporu, aby sme mohli nerušene pôsobiť, nevedno však, či túto pomoc dostaneme aj po uplynutí dvoch rokov. Ak nie, znemožníme sa aj materiálne.

To všetko potvrdzuje potrebu pospolitosti a usmerňujúcej sily, ktorá by pôsobila na náš život! Koľkokrát strácame chuť a vôľu na hocičo, nežiada sa nám ďalej žiť, ak vidíme, že naše nespočetné úsilia prichádzajú navnivoč, že si necenia našu prácu, ktorú vykonávame pre rodinu, deti a prípadne aj pre zbor. Ťažko si priznáme, že vlastnými silami nič nedosiahneme a že naše životné želanie sa môže stať skutočnosťou iba vtedy, ak sa pokúsime odovzdať sa do vôle Pána, dostať sa do jeho silového poľa a tam aj ostať. Dovoľme mu, aby on usmerňoval náš život a budoval „chrám našej duše” podľa svojej voľby, aby nás viedol svojím slovom a Duchom svätým! Pokúsme sa uveriť, že stav, v ktorom sa práve nachádzame, nie je pre nás ideálny. Bez vôle Božej nám jediný vlas nespadne z hlavy len sa podvoľme jeho výzve.

Táto výzva privoláva dnes všetkých, ktorí sú unavení na duši, do Slovenského evanjelického cirkevného zboru, aby sa osviežili. Nech je pred naším duchovným zrakom heslo predošlého stretnutia mládeže: „Si povolaný!“ Pane! Ďakujem Ti, že ma neopúšťaš. Posilni ma, prosím, aby som vždy videl svoje poslanie a cestu, ktorú si mi ukázal. Amen.

Atila Spišák (o)

Novohradské Sudice

Najväčší a najslávnejší evanjelický kostol župy

Novohradské Sudice (Szügy) sa nachádzajú neďaleko Balašských Ďarmôt a o histórii, súčasnosti a pestovaní duchovného dedičstva tejto malebnej osady nás informovali miestny evanjelický farár János Blatniczki a predsedníčka Slovenskej samosprávy v Sudiciach Katarína Plevová.

Dozvedeli sme sa, že do roku 1411 vlastnila obec rodina Szügyiovcov, neskôr ju kráľ Žigmund daroval Lászlóovi Garaymu. Osadu zničili najprv vojská Gábora Bethlena, neskôr turecké hordy. Po zániku nebezpečenstva sa obyvateľstvo vrátilo naspäť do pôvodnej obce, ktorú dodnes nazývajú Starou dedinou. Od polovice 18. storočia do roku 1790 v tejto osade zasadalo Stoličné zhromaždenie a tu pôsobila i súdna stolica. Dodnes sa v pôvodnom stave zachovali dve strážne budovy bývalého Župného domu, v ktorých sa nachádza obecný úrad a kultúrne stredisko. Zachovali sa i základné múry a pivnice bývalého Župného domu.

Písomné dokumenty o histórii dediny sú uložené na Evanjelickom cirkevnom úrade obce. Až do roku 1938 sa písali po slovensky. Slovenské národopisné materiály sú uložené a vystavené v miestnom dedinskom múzeu. Prvý evanjelický kostol, ktorý neskôr zhorel, bol vysvätený roku 1698. Druhý kostol bol vybudovaný v rokoch 1774-81 a je najväčším evanjelickým kostolom Novohradskej župy. Oltárny obraz maľoval József Pesky roku 1833 a zobrazuje Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Tento kostol sa preslávil aj tým, že v roku 1883 tu mal sobáš slávny maďarský spisovateľ Kálmán Mikszáth, ktorý si zobral za manželku Ilonu Mauksovú.

Osada zostala dvojjazyčná i po roku 1945. Blízkosť mesta Balašské Ďarmoty dopomohla, aby počet obyvateľov vzrástol a aby sa dedina hospodársky vzmáhala. Ku koncu 60. rokov sa stala strediskovou obcou. V tom čase tu postavili budovu spoločnej miestnej rady, poľnohospodárskeho družstva, ako i ústredné budovy a kancelárie štátneho majetku. Nepretržitý rast počtu obyvateľstva si vyžiadal budovanie základných inštitúcií. V týchto rokoch sa obec obohatila o materskú školu pre 70 detí, osemtriednu budovu obvodnej základnej školy, lekársku ambulanciu, zubnú ambulanciu, kultúrny dom a knižnicu.

Od 80. rokov sa podarilo vybudovať takmer kompletnú infraštruktúru, na čom majú veľký podiel aj obyvatelia obce. Časť prostriedkov sa podarilo získať prostredníctvom súbehov.

V náboženskom a kultúrnom živote dediny, v pestovaní slovenského jazyka a slovenských tradícií zohrávajú dominantnú úlohu dva zbory. Miestny Spevácky zbor v Sudiciach, ktorý bol založený roku 1992. Jeho cieľom je zbieranie a spievanie slovenských a maďarských ľudových piesní a pestovanie miestnych tradícii. Jeho vedúcou je Katarína Marczinková. Vystupujú predovšetkým v Novohradskej župe, ale predstavili sa aj na Slovensku, Sedmohradsku a v Poľsku. Spevokol získal osobitnú cenu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Môže sa pýšiť aj kvalifikáciou strieborného a tromi kvalifikáciami zlatého stupňa. V tomto roku získal spevácky zbor titul Spevácky zbor roka, ktorý mu udelila Štátna sporiteľňa. A druhý je nedávno založený Evanjelický cirkevný spevácky zbor, ktorý vedie Gabriela Markóová Dikaszová a ktorý sa prezentovala spolu so speváckym zborom na IV. Celoštátnom stretnutí cirkevných a speváckych zborov a chrámovom koncerte v Sudiciach. V Obvodnej základnej škole sa slovenský jazyk vyučuje ako predmet v rámci vyučovacích hodín.

V Sudiciach od roku 1995 pôsobia slovenská a rómska menšinová samospráva. Slovenská menšinová samospráva v Sudiciach sa snaží chrániť a pestovať slovenskú kultúru, jazyk, národopisné a vecné pamiatky obce. V záujme toho zakúpila starý slovenský sedliacky dom, v ktorom sa nedávno zriadilo obecné múzeum. Jeho zbierku tvorí bohatý a vzácny národopisný materiál.

(if)

Vzácni hostia v sarvašskej škole

V utorok 19. októbra sa žiaci sarvašskej slovenskej školy rozprávali: „Dnes príde do školy nový slovenský veľvyslanec…”. Popoludní naozaj prišiel do Sarvaša veľvyslanec SR Juraj Migaš v sprievode generálneho konzula Štefana Daňa a konzula Ladislava Tischlera. Po privítaní riaditeľkou školy Zuzanou Medveďovou vzdal hold pamiatke generála Milana Rastislava Štefánika a k jeho soche položil veniec so stuhami rodnej vlasti. Žiaci školy pri tejto príležitosti predstavili v skratke osobnosť M. R. Štefánika a zarecitovali verše. Po oficiálnej časti sa deťom prihovoril nový veľvyslanec aj neoficiálne. Zaujímalo ho, čo budú robiť popoludní v škole a prezradil chlapcom, že aj on rád hrával futbal. Veríme, že sa mu mesto aj Slovenská základná škola v Sarvaši páčili…

(er-)

Novomestskí žiaci do Košíc za žralokom

Príjemné prekvapenie

Bola azda najdaždivejšia nedeľa tejto jesene, no my sme sa nedali odradiť a vybrali sme sa do Košíc na premiéru kresleného filmu Príbeh žraloka. Už cesta vlakom bola pre deti zážitok, veď mnohé sa ním viezli po prvýkrát. Je predsa omnoho jednoduchšie nasadnúť do auta, ako „trepať“ sa niekam vlakom. Od príchodu na „miesto činu“ do predstavenia sme mali ešte pár hodín času a tak sme sa vybrali najprv do Tesca a potom do známej cukrárne Aida.

Už dávnejšie som zistila, a teraz sa mi to len potvrdilo, že aj žiaci, ktorí majú na hodinách slovenčiny komunikačné problémy, tento svoj handicap úplne stratia pri nákupoch na Slovensku. Zakaždým sa im úspešne podarí minúť aj poslednú korunu, a to bez akejkoľvek pomoci učiteľa. Po absolvovaní prvých dvoch zastávok nášho výletu sme nakoniec zasadli do hľadiska košického kina Úsmev.

Už dávno som nebola v kine na kreslenom filme, iba občas nazriem, čo pozerajú moje deti v sobotu a nedeľu ráno v televízii a nie som tým nadšená, no tentoraz som bola príjemne prekvapená. Veď príbeh malého žraloka, ktorý bol iný ako ostatní členovia jeho rodiny, lebo bol vegetariánom a rodina ho namiesto toho, aby ho prijala takého aký je, chcela prevychovať na mäsožravca, bol naozaj poučný. Ďalšia myšlienka filmu, ktorou bolo nadobudnutie slávy a bohatstva za cenu klamstva a straty blízkych priateľov, bola tiež nanajvýš aktuálnym odkazom dnešnej doby. No ako to už v rozprávke býva, nakoniec všetko vysvitlo a zvíťazilo dobro.

Napriek tomu, že počasie tentoraz nebolo na našej strane, strávili žiaci Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom v rámci krúžku slovenského jazyka príjemnú nedeľu v autentickom prostredí a aj keď si to oni hádam ani neuvedomili, urobili opäť krôčik pre zdokonaľovanie svojej slovenčiny.

Viera Mohayová

Jozef Ondrej Markuš

Pieseň o Trpákoch

(Úryvok)

Tam kdesi za Tisou na piesku a blate

založili mesto slovenské mozole.

Je to mesto krásne, je to mesto veľké,

od severu krásnym lesom odhradené.

Nyíregyháza naša, Nyíregyháza krásna

viaže nás ku tebe teplá, verná láska.

Po tvojich sálašoch mocný národ žije,

páru tomu človek na zemi nenájde.

O tomto národe rád by som vám spievať,

o tomto národe rád dačo rozprávať.

Je to národ živý, je to národ pilný,

miluje robotu, práce sa nebojí.

Rád zavčasu vstáva, rád si statok chová,

nie div, že ho pri tom pán boh požehnáva.

Je to národ zdravý, je to národ vážny,

čo si nahonobil, to si aj zachráni.

Ver, kde si náš Trpák domčok ustanoví,

tam kolo domčoku aj záhradku stvorí.

V gazdovstve tomuto národu niet páru,

zoral by on ešte aj najtvrdšiu „járdu";

Na úvratiach cestu vždycky nechá,

no keď to pošliapu, tak pokušenie má.

Ale z roka na rok zase cestu zorie

a na mäkkej roli robia sa koľaje.

Rád on v svojom býva, miluje slobodu,

na pánov sa hnevá, bo tí zle gazdujú.

Je to národ skúpy, strašne varovčivý;

ak môže, tak mnoho aj na čreve zvýšli.

Kačky, morky, husy gazdiná odpredá,

maslo, tvaroh, vajcia vraj páni pojedia.

Závidí tým pánom, že tí dobre žijú, ale

čože bude gazdiná bez trhu? Veď keby

tí páni tiež tak zvyšovali, komu by

gazdinky tovar popredali? Vo vernom

šafárení je i veľká cena, kde takýto

národ - bohatá krajina. Hej, trpáci

moji, vážte svoje cnosti, pracovitá snaha

- to je dar milosti. Môj národ je, no

strašne pachtivý, ruka k sebe krivá

majetok honobí; jeho gazdovanie až tam

ho zavedie, že si dušu škvrní a tupí

svedomie. Sklady odorává, lebo

premetáva, svoj statok po cudzom rád si

vychováva. Zvyšovať, pracovať, to sú

krásne cnosti, ale len ak pri tom duši si

neškodí. Ej, trpáci moji, dajteže si

pozor, nech nevedú o vás tak čierny

rozhovor. Ej, Trpák môj drahý, kdeže sa

to vzalo, že vravia o tebe také

porekadlo: „Vypil by vraj vďačne, ale si

šanuje", keď „potya" môže piť, vtedy sa

opije. Preto ide Trpák s radosťou na

svadbu, tam neje zo svojho, pije bez

chotáru. Hej, Trpáci moji, nerobme si

hanbu, takýmto spôsobom neklaďme na

gambu. Rodní bratia moji, postavme sa

hore, lebo satan nespí, prv než bude

pozde. Ale niekto povie: načo

napomínať? Veď Trpák je dobrý

a vie sa aj zachovať.

1935