Ľudové noviny č. 27 / 2005

28. Národopisný tábor VÚSM

Po dvoch desaťročiach opäť v Bakoni

- V mene Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) a Regionálneho osvetového strediska v Černi vás srdečne vítam na slávnostnom otvorení 28. ročníka Národopisného tábora a výstavy, ktorá dôstojne prezentuje vedeckú činnosť Slovákov v Maďarsku. Ide o taký medzinárodný tábor, ktorý úspešne funguje už takmer tri desaťročia a vo veľkej miere prispel k poznaniu života Slovákov v Maďarsku. Jeho prácu v tomto roku ocenila Slovenská národopisná spoločnosť vyznamenaním - Cenou za rok 2004. Je to prvé kolektívne uznanie nielen tábora, ale aj nášho ústavu, - povedala riaditeľka VÚSM Alžbeta Uhrinová Hornoková, PhD. Po úvodnom prejave hlavný organizátor tábora, vedecký tajomník VÚSM Ján Chlebnický informoval prítomných o činnosti pätnásťročného ústavu a o poslaní a význame národopisných táborov.

Slávnostné otvorenie tábora sa konalo 19. júna v Regionálnom osvetovom centre v Černi. Zúčastnili sa ho vedúci odboru Úradu pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Anton Paulik, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru KV CSS Ildika Klauszová Fúziková, predseda Masovokomunikačného podvýboru KV CSS Gregor Papuček, riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, starostovia obcí Čerňa István Boleraczki, Capár Ferenc Fábik, Jášč Csaba Nagy, predseda Slovenskej samosprávy v Černi János Szabó, vedúci Regionálneho osvetového centra Zoltán Szabó, poslanci slovenských samospráv spomenutých osád a 30 účastníkov tábora.

28. národopisný tábor sa začal odovzdaním ceny Maďarskej národopisnej spoločnosti dvom významným slovenským odborníkom - Marte a Jánovi Botikovcom za ich dlhoročnú prácu vykonanú v prospech dvoch národov, ktorú im odovzdal etnograf Dr. László Lukács. M. Botiková sa poďakovala a zdôraznila, že takéto ohodnotenie ich práce je veľkou poctou. Po gratuláciách pani Botikovej tábor slávnostne otvoril A. Paulik a početných účastníkov pozdravila aj E. Rybová.

Úvodom národopisného tábora starostovia troch obcí informovali prítomných o minulosti a súčasnosti osád, potom odzneli prednášky L. Lukácsa a Márie Žilákovej.

Po obede účastníci tábora navštívili pozostatky Pribinovho kostola v Zalavári - Blatnohrade pri Balatone, kde ich sprevádzal G. Papuček.

X

Niektorí výskumníci sa do Slovákmi obývaných bakonských obcí vrátili po viac ako dvoch desaťročiach - roku 1984 sa tu totiž konal národopisný tábor vtedy ešte Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, ktorý bol tiež zameraný na výskum tunajších slovenských obcí. V bakonskom regióne žijú príslušníci slovenskej národnosti v štyroch osadách - v Černi, ktorá administratívne patrí do Fejérskej župy, a vo Vesprémskej župe v Jášči, v Capári a v trošku vzdialenejšej Eške. Pôvodne sem patrila aj neďaleká dedina Súr, ale tu sa už ani v osemdesiatych rokoch, keď tu robila samostatný výskum k svojej dizertačnej práci o archaizmoch v miestnych nárečiach docentka Mária Žiláková, PhD., nenašli ľudia, ktorí by ešte hovorili po slovensky.

Tohoročný výskum sa ako obvykle zameral na ľudovú slovesnosť, nárečie a folklór miestneho obyvateľstva. Účastníci tábora však bádali po stopách slovenského písomníctva a histórie Slovákov v Bakoni aj na farách, resp. cintorínoch. Výskumníci, medzi ktorými sa okrem domácich odborníkov, študentov a vedúcich niektorých našich národopisných zbierok v hojnom počte vyskytovali aj renomovaní odborníci zo Slovenska, hlavne z partnerských inštitúcií VÚSM, ako napr. z Etnologického ústavu SAV, z Jazykovedného ústavu SAV, z Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FFUK v Bratislave, z Katedry manažmentu kultúry a turizmu UKF v Nitre, alebo z Národného múzea a Slovenskej národnej knižnice v Martine, sa každý deň vybrali do obcí po dvoch, resp. v malých skupinách. Je to už overený spôsob, pretože respondenti majú rôznu jazykovú úroveň, občas sa odborníkom zo Slovenska zišla pomoc v podobe znalosti maďarčiny domáceho kolegu. Medzi staršími obyvateľmi sa však našli aj takí, ktorým nerobilo žiadny problém dohovoriť sa v miestnom západoslovenskom nárečí. My sme mali možnosť pripojiť sa k Mgr. Kataríne Ballekovej z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, ktorá v spoločnosti Juraja Dolnozemského zo Slovenského Komlóša navštívila Julianu Šimekovú v Černi, aby zmapovala reč tunajších Slovákov. Pani Šimeková návštevníkom opísala život v Černi v dobe svojej mladosti a pospomínala na roky druhej svetovej vojny, keď čakala na vyhliadnutého mládenca (neskôr manžela), ktorý bol v zajatí až v Dánsku.

Pre svoju peknú slovenčinu sa veľkej obľube medzi výskumníkmi tešila informátorka z Jášču Anna Bölcsiková, ktorá napriek tomu, že v každodennom živote má už málo možností hovoriť vo svojej materčine, sa dodnes modlí po slovensky. Vyhľadali sme ju v spoločnosti PhDr. Hany Hlôškovej, CSc. z Katedry etnológie a kultúrnej antropológie FF UK a študentky tejto katedry Barbory Herichovej. Pani Bölcsiková nám okrem Otčenáša, Zdrava´s Márie a Desatora božích prikázaní porozprávala aj príbeh, ako navštívil Pán Boh so svätým Petrom Zem, známy aj v horských oblastiach na Slovensku.

Keďže Eška je o niekoľko kilometrov vzdialenejšia než ostatné tri obce, ktoré tvoria kompaktný celok, výskum sa tam nekonal každý deň. Organizátori, pracovníci VÚSM na čele s riaditeľkou a vedúcim tábora, zástupcom riaditeľa Múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe Jurajom Andom, sa však postarali o to, aby ako fakultatívny program záujemcovia mohli navštíviť aj túto obec. Stretli sa s členmi tamojšieho pávieho krúžku, ktorí im poskytli informácie o stave slovenčiny v Eške.

V posledný deň, na záverečnom odbornom hodnotení tábora, ktorého sa okrem starostov a predstaviteľov Slovákov daných obcí zúčastnili aj parlamentný poslanec, predseda Národnostného výboru Fejérskej župy Ferenc Schmidt a predseda CSS Ján Fuzik, každý účastník krátko zhrnul, čo zistil počas svojho výskumu. Väčšina účastníkov chodí do tábora každý rok, takže ho mohla hodnotiť skutočne fundovane. Podľa nich bol pripravený a organizovaný na úrovni, vopred bola prichystaná bibliografia odborných publikácií a pracovníci ústavu (Ján Chlebnický, Zuzana Gulyásová-Kunovcová, Magdaléna Laczová a Alexander Ján Tóth) sa popri výskume vo svojej oblasti postarali aj o organizačné záležitosti. Celkovo mali výskumníci dobre pripravené pracovné podmienky.

Národopisný tábor VÚSM sa o rok uskutoční v dolnozemskom regióne, vo Veľkom Bánhedeši a Medeši. (Výber z hodnotenia tábora uverejníme nabudúce).

(if-csl)

Juraj Dolnozemský

Čerňa, Capár, Jášč

sme dojatí

všetka úcta patrí vám

človek ktorý verí

nikdy nie je sám

dokazujete

sebe svetu

deň čo deň

bojujete za prežitie

tu na končinách

v malebne krásnom

kraji ani v raji

čakáte beznádejne

na čas ktorý

vás kruto privalí

neplačte

nebude to tak

pominie sa ľak

a obete prinesú

úspech a semeno

ktorým sa

odľahčí bremeno

cieľ nebude už

ďalej zbytočný

zahanbí sa posmešník

minulosť dobu osloví

práve preto raz

zaslúžite si

každú cnosť

veď vy ste tu

zodpovední

za budúcnosť

Slovenské divadlo Vertigo čakajú na jeseň dve premiéry

Do budúcnosti s optimizmom

Pomaly sa končí divadelná sezóna. Divadlá zatvárajú brány, avšak len pred divákmi, pretože život vo vnútri stánku Tálie sa letom nekončí. Záujemcov očakávajú letné festivaly, predstavenia v amfiteátroch, hercov trošku neviazanejšia atmosféra, ale aj skúšky nových predstavení. Aká bola divadelná sezóna Slovenského divadla Vertigo? Pri šálke kávy sme sa o tom, ale aj o všeličom inom porozprávali s vedúcou divadla Danielou Onodiovou.

- Začali sme, ako sa hovorí, šiť horúcou niťou, veď ešte v lete 2004 sme rozbehli skúšky nového predstavenia, ktoré sa veru v skorú jeseň stále viac a viac zhusťovali. Divadelná hra Osvalda Záhradníka Azyl, ktorú sme pripravili v spolupráci so Sarvašským slovenským divadlom, mala premiéru 25. novembra. Prizvali sme do nej profesionálnych umelcov, ktorí pracovali pod vedením Andrása Déra. Tým našim priaznivcom, ktorí videli predstavenie Lavička, je už jeho meno známe, veď ako režisér sa podpísal aj pod túto produkciu. Myslím si, že Azyl v mysliach divákov zarezonoval. Nie je to veselý príbeh, ale je ľudský a úprimný a divák si jeho protagonistov naozaj zamiluje. Azyl sme hrali niekoľkokrát v Budapešti, tu podotýkam, že nielen pre budapeštianske publikum, ale aj pre divákov z okolia, predovšetkým z Pilíša, ďalej v Sarvaši, v békeščabianskom Jókaiho divadle, v bratislavskom Divadle a.ha a v komárňanskom Jókaiho divadle. Zďaleka sme nemohli navštíviť všetky miesta, ktoré by sme chceli, pretože predstavenie jednak predpokladá istý divadelný priestor, nuž a zorganizovať šiestich hercov z rôznych kútov Maďarska a Slovenska tiež nie je najľahšie. Takto sa stalo, že napríklad v marci sme nemohli zahrať ani jedno predstavenie, pretože ak aj daný termín piatim hercom vyhovoval, šiesty mal v ten deň predstavenie v domovskom divadle. Myslím si však, že s týmto problémom sa potýkajú všetky divadlá, ktoré nemajú stály súbor.

- Kto vlastne tvorí súbor divadla Vertigo?

- Vertigo pôsobí od roku 1997. Založili sme ho s veľkým elánom, povedala by som, že až s drzým sebavedomím. Ja sama som síce ukončila televíznu a filmovú dramaturgiu, nikdy som sa jej však nemohla venovať (tak to za mňa vyriešil osud), a už vôbec som sa nevenovala réžii, nuž a naraz prišlo rozhodnutie, alebo, ako by povedala Linda v hre Azyl, „vnuknutie“: skús to! Vtedy sa to všetko začalo, s partiou ľudí, s ktorými sme si našli spoločnú reč... Urobili sme spolu Okasena a Nikoletu, Príbeh o stratených hodinkách, Spálenú morku alebo recept na dobrú náladu, potrápili i potešili sme sa, vlastne, prečo hovorím v minulom čase, veď, dúfam, toho trápenia i radosti máme pred sebou ešte plný kopec... Potom prišiel rok 2003, stali sme sa inštitúciou Celoštátnej slovenskej samosprávy a naše možnosti sa rozšírili. K ochotníkom sme mohli prizvať už spomenutých profesionálnych umelcov, v žiadnom prípade by som však (aspoň zatiaľ) nehovorila o „profesionálnej zložke“ divadla, pretože nejde o stály ansámbel, skôr o našich hostí, teda hercov “a.h“. Hoci, to netajím, veľmi by som sa tešila, keby sa ich okruh ustálil a keby si pri vyslovení názvu Vertigo diváci hneď predstavili tú-ktorú tvár herca... Myslím si, že v prípade ochotníkov sa už tento sen stal tak trošku skutočnosťou, veď spolu chystáme štvrté predstavenie... A ak snívam ďalej, vidím aspoň čiastočné skĺbenie ochotníkov a profesionálov.

- Mali diváci v tejto sezóne možnosť vidieť aj predstavenie Lavička?

- Lavičku sme vzhľadom na spomenuté skutočnosti hrali menej, konkrétne v tejto sezóne to boli predstavenia v Gerendáši, Budapešti, Níži a v Horných Peťanoch. Je mi toho ľúto, pretože túto milú hru o láske a nenávisti, pravde a lži máme veľmi radi, a myslím si, že aj diváci... Len pre zaujímavosť, v tejto sezóne ju do svojho repertoáru zaradilo aj budapeštianske divadlo Komédium, Andrása Nagya nahradil Őze Áron. V súvislosti s Lavičkou mám najčerstvejší zážitok z Horných Petian, kde bola taká dokonalá súhra medzi hercami a divákmi, ako snáď málokde. Za mnou v rade sedeli tri rozkošné tetušky, ktoré tak komentovali dianie na scéne, predvídali, čo sa bude diať a hnevali sa na Andriša, aký je len planý klamár, že to bolo fakt dojemné, a tak veľmi úprimné... Aj kvôli takýmto momentom sa oplatí robiť divadlo...

- Zakladajúci súbor pripravuje jednoaktovky J.G. Tajovského. Ako prebiehajú skúšky?

- Skúšky jednoaktoviek Matka a Hriech prebiehajú samozrejme inak ako v prípade profesionálov, veď tu ide všetko o ľudí, ktorí divadlo robia popri zamestnaní, takpovediac z nadšenia, a nie všetci sa vedia vždy uvolniť na piatkovú skúšku. Úprimne povediac, spočiatku, napriek tomu, že išlo „vlastný“ výber, ustálený po konzultácii s režisérkou predstavenia Mirkou Kovácsovou, som mala trošku obavy, pretože ide o ťažký text a príbehy, osudy, hoci aj stálej platnosti, predsa len nám už trošku vzdialené. Dnes už nemám obavy. Na Mirku sme - som uvalila ťažké bremeno, ale veľmi šikovne a kreatívne sa s ním potýka, ako aj všetci účinkujúci. Premiéru chystáme na október.

- Ako budú vyzerať najbližšie dni, týždne divadla Vertigo? Budete mať divadelné prázdniny?

- Nie, v žiadnom prípade sa nepripojíme k deťom, ktoré si konečne oddýchli a naplno využívajú pocit voľna... V júli začneme s profesionálmi skúšať novú hru, je to veselohra vynikajúceho slovenského dramatika Petra Karvaša Zadný vchod alebo rozkoše po polnoci. Nechcem zatiaľ veľa prezrádzať, snáď len toľko, že sa na nej diváci dobre pobavia, ale, a to je takisto môj zámer, aj zamyslia. Možno, že názov už všeličo prezrádza... Predstavenie, ktoré chystáme v spolupráci so Sarvašským slovenským divadlom, bude režírovať opäť András Dér, obsadenie bude podobné ako v prípade Azylu. Ak pôjde všetko tak, ako si to predstavujeme, v septembri by sme mali skúšky dokončiť. Takže Vertigo čakajú na jeseň dve premiéry. V tejto chvíli si ani len prestaviť neviem, ako to všetko stihneme, veď tu nejde len o režijnú a hereckú prípravu, treba zhotoviť a dokončiť kostýmy, kulisy, pozháňať rekvizity... dať dokopy techniku. Som však, ako vždy, optimista a pevne verím, že všetko dopadne dobre.

- Čo vám osobne dáva divadlo?

- Divadlo som mala vždy veľmi rada, už na gymnáziu som bola triednou „kultúrnou referentkou“ a chodili sme pravidelne na predstavenia Slovenského národného divadla, ale tak naozaj ho objavujem až teraz. Keď som sa rozhodla pre štúdium dramaturgie, môj otec, takisto dlhoročný dramaturg Slovenskej televízie, bol veľmi rád, aj preto, že budeme môcť spolu vždy konzultovať, už ako dvaja „odborníci“. Potom ma, ako som už spomenula, osud zavial do Budapešti a nakoľko som vedela len veľmi máličko po maďarsky, na dramaturgiu som nemohla ani pomyslieť. A teraz, v posledných rokoch, som sa k nej, vďaka nášmu divadlu, opäť vrátila. Ako mi nedávno povedala jedna moja priateľka, „všetko je tak, ako má byť“. Asi to tak naozaj malo byť. Divadlo mi dáva veľmi veľa. Objavujem nové svety, spoznávam množstvo dramatickej literatúry, stretávam sa s fajn ľuďmi a spoznávam ďalších Slovákov po celom Maďarsku. Sú to vždy veľmi milé stretnutia. Nie je to ľahké: som, priznám sa, netrpezlivá, keď neviem nájsť vhodný titul, som nervózna, keď neviem dať dokopy skúšku alebo predstavenie alebo keď sa administratíva vŕši nad „čistým umením“, som smutná, keď je menej divákov, než sme čakali, ale keď vidím, cítim, že sa ľudia na našich predstaveniach zabávajú, že sa smejú, ale aj plačú, hovorím si: áno, malo to, má to zmysel. Potom som veľmi šťastná. Nuž a tak, ako som ja kedysi dávala oteckovi dramaturgické pripomienky, teraz sa on pozerá na naše predstavenia a myslím si, dúfam, že som mu niečo z jeho predstáv o mojej životnej ceste vrátila...

- Ďakujem za rozhovor!

(csl)

Ku koncu sezóny

Zakladajúci súbor divadla Vertigo

Zakladajúci súbor slovenského divadla Vertigo v tejto sezóne nemal premiéru. V poradí posledná inscenácia budapeštianskych ochotníkov bola Spálená morka alebo recept na dobrú náladu, s ktorou vystupovali v nejednej našej osade. Neznamená to však, že v tejto sezóne nepracovali. Súbor už dlhší čas nacvičuje jednoaktovky J. G. Tajovského Matka a Hriech, ktoré režíruje vychovávateľka Slovenského internátu v Budapešti Miroslava Kovácsová. Medzi členmi zakladajúceho súboru má prevahu ženské pohlavie, čo sa týka profesie, väčšinou sú pedagogičky, ale nájdu sa medzi nimi aj tlmočníčky, redaktori, dokonca aj úradník daňového úradu. Skúšky majú podľa možností každý piatok v priestoroch Celoštátnej slovenskej samosprávy v Budapešti, ale raz ročne chodia aj na intenzívne sústredenia do niektorej slovenskej osady. Tohto roku to bola novohradská Banka, kde sa v Slovenskom vzdelávacom centre venovali spoločnej kreatívnej práci. Ako vidia prácu tohto súboru jeho členovia, nech sa vyjadria niektorí z nich:

Anna Kőszegiová, učiteľka biológie a telesnej výchovy na dôchodku: - Som členkou súboru od jeho začiatkov, zatiaľ som účinkovala v každej inscenácii. Dala som sa na túto prácu jednak preto, lebo keď som odišla do dôchodku, cítila som potrebu v nejakej forme zostať v kontakte a pomôcť Slovákom v Maďarsku a po druhé, je to pre mňa jediná možnosť byť medzi Slovákmi a hovoriť dlhší čas po slovensky. Každý týždeň sa teším na skúšky, sme dobrý kolektív, myslím si, že si dobre vychádzame nielen pracovne, ale aj ľudsky. Chcela by som pokračovať v práci, kým mi to bude robiť radosť a kým mi to zdravie dovolí.

Ján Benčík, redaktor slovenskej relácie MTV Domovina: - Je to druhá hra, v ktorej účinkujem. Oslovila ma vedúca divadla Daniela Onodiová, či sa nechcem pridať, pretože mali v súbore málo mužov. Vyslovene s herectvom nemám skúsenosti napriek tomu, že som študoval na strednej škole dramatickej, ale tam som mal odbor film, dlho som chcel byť kameramanom. Povahovo som typ, ktorý má blízko k herectvu, s kamarátmi sme "hrali" už na základnej škole, ešte viac na strednej a potom aj na vysokej škole. Nerobili sme zvlášť nejaké predstavenia, ale pre vlastnú zábavu sme si stále vymýšľali nejaké vtipné scénky, situácie. Myslím si, že s humorom sa žije ľahšie. Dodnes však mám takú „zdravú“ trému, ktorú by som mohol nazvať aj motiváciou. Vždy ju budem mať - ako pred vystúpením, tak aj pred kamerou. Myslím si, že je to normálne, keď človek chce vydať zo seba to najlepšie, čo len dokáže. Časovo som na tom vo Vertigu asi najhoršie, pretože bývam v Segedíne a skúšky sú v Budapešti. Veľa času stratím cestovaním a občas mám dojem, že čas na skúškach nie je využitý najefektívnejšie. Strašne rád mám ale vystúpenia, keď navštívime malé dedinky, napr. Lucinu. Cez divadlo človek spozná ľudí inak, než keď tam príde ako hosť. Takto sa oveľa viac dozviem o osade, ako keď prídem na nejakú akciu pracovne a rýchlo tam musím urobiť nejaký rozhovor. Je to voľnejší, bezprostrednejší kontakt s ľuďmi. Získavam takto nové skúsenosti, také základné kamienky, ktoré si môžem uložiť do vrecka a hocikedy v budúcnosti ich vybrať. Tiež je dobre byť v spoločnosti dávnych známych, máme si čo povedať a môžeme si vymieňať názory. Samozrejme, hovoríme aj o živote Slovákov v Maďarsku, o aktuálnych akciách, je tu teda určitá výmena informácií.

Ildika Záluská, vychovávateľka na stredoškolskom internáte: - Je to už štvrtá hra, ktorú nacvičujeme, ja účinkujem v súbore od samých začiatkov. Znamená to pre mňa predovšetkým hru. Páči sa mi, keď môžem zahrať takú úlohu, ktorá nie je v súlade s mojou osobnosťou. Je to určitá výzva presvedčivo zahrať takú rolu, zobraziť na javisku taký charakter, ktorý mi je vzdialený - nikdy som taká nebola ani nebudem, hoci možno v kútiku duše by som takou chcela byť, alebo takú osobnosť, akou by som nikdy v živote nechcela byť. Teda treba čerpať z hlbokých vrstiev svojej osobnosti, vedieť stvárniť také túžby, ktoré neakceptujem, ba popieram. Je to veľmi vzrušujúca hra. Nikdy som sa neučila toto „remeslo“, nemám profesionálne poznatky a vedomosti, ale na základnej škole som spolužiakov „dirigovala“, mučila som ich rôznymi svojimi režírovaniami. Okrem toho, že doma s rodičmi hovorím po komlóšsky a v Mlynkoch, kde žijem, tiež hovorím so známymi občas po slovensky, nemám sa kde po slovensky prejaviť. Tento súbor je dobrou príležitosťou aj na to, aby som sa zdokonalila v reči, v spisovnej slovenčine.

Miroslava Kovácsová, režisérka: - Keďže naša „matka“ Daniela Onodiová, ktorá má veľký podiel na tom, že sme uzreli svetlo sveta a ktorá bola dlho našou manažérkou, režisérkou, dramaturgičkou a učiteľkou v jednej osobe, je čoraz zaneprázdnenejšia, boli sme nútení zamyslieť sa nad tým, kto ju odbremení aspoň od režírovania. Rozhodli sme sa, že pod mojim vedením, spoločnými silami a skúsenosťami sa pokúsime dať niečo na dosky, ktoré znamenajú svet. Prvým krokom bol výber. Vytýčili sme si viac podmienok: má to byť slovenský autor, hra, v ktorej by si všetci zahrali, optimálne by bolo, keby bol autor aspoň 80 rokov po smrti, lebo v tom prípade už netreba platiť autorské práva. Tak sme si vybrali J. G. Tajovského. Dosť dlho som s pánom Tajovským zaspávala, zobúdzala sa a pokúšala sa stotožniť s ním a spriateliť. Aby boli hry ľahko stráviteľné a niečím iné, ako tie, ktoré doteraz režírovali, také, aby sme ich herecky, dramaturgicky a režijne zvládli a aby sme upútali divákov. Mám skúsenosti v práci s detským dramatickým súborom, čo si vyžaduje veľa trpezlivosti a tvorivosti. Lenže to, čo sa dá s deťmi, nedá sa s dospelými, s nimi je práca oveľa ťažšia. Dospelí kladú viac otázok „prečo“ ako deti, dospelí majú menej času, dospelí sa dlhšie učia texty, na dospelých sa nesmieš škaredo pozrieť, či zvýšiť hlas, dospelí sú... dospelí... Pri práci môžem využiť všetky svoje doterajšie skúsenosti z divadelnej oblasti, účasti na seminároch, divadelných dielňach, prehliadkach, školeniach, účasti na Divadelnej Šali, či Scénických žatvách v Martine, ako aj z práce amatérskej herečky v našom súbore. Mám svoju predstavu a koncepciu, ktorej sa držím, ale je tu priestor aj pre dobré nápady iných. Ak naše predstavenia dokončíme, nebude to len moja zásluha a moja práca, ale bude to kolektívne dielo. Inak v čase rozšírenia nášho súboru o profesionálnych umelcov sa nadhodila myšlienka prípadného spoločného predstavenia, uvedomili sme si však, že to najmä z organizačných dôvodov zatiaľ nie je možné. Okrem toho sme predpokladali, že by nebolo bezproblémové zlúčenie takých ľudí, ktorí robia divadlo z pasie a takých, ktorí z povolania.

Csaba Lampert

Tak radšej etnobiznis

Zostavovanie akýchkoľvek registrov príslušníkov menšín odmieta komentátor denníka Magyar Hírlap. Treba pripomenúť, že vytváranie takýchto zoznamov predpisuje nedávno schválená novela menšinového a volebného zákona, ktorú však - kvôli iným výhradám - zaslal prezident republiky Ferenc Mádl na Ústavný súd na predbežnú kontrolu. Takže v tomto momente ťažko povedať, kedy vstúpi novela do platnosti. Ako by asi reagovala maďarská politická scéna, keby v daktorej susednej krajine začali vytvárať „lajstre“ s menami príslušníkov maďarskej menšiny? - kladie otázku komentátor a vyjadruje názor, že by to v Budapešti akiste vyvolalo nervozitu. Dodáva však, že vo väčšine susedných štátov sa dostávajú Maďari do parlamentu vďaka hlasom získaným v parlamentných voľbách. Mimochodom, zastúpenie v parlamente nie je podmienkou efektívneho presadzovania záujmov menšín, veď ani v Maďarsku sa neponáhľajú napraviť protiústavný stav, ktorý vyplýva z toho, že národnostné menšiny nemajú parlamentné mandáty - poznamenáva ironicky denník Magyar Hírlap. V ďalšej časti pripomína, prečo vymysleli politici register menšín - preto, lebo takto vraj možno eliminovať takzvaný etnobiznis, čiže stav, keď menšinové samosprávy mohli vytvoriť aj občania, ktorí neboli príslušníkmi danej menšiny. Avšak túto možnosť nevylučuje ani novela, pretože hocikto sa môže dať zapísať na zoznam menšín, prednosta obecného úradu aj tak nemá právo skúmať, či k danej menšine dotyčný naozaj patrí. Veď v Maďarsku platí zásada slobodnej voľby identity! Podobná je situácia pri skúmaní, či kandidát do menšinovej samosprávy ovláda jazyk menšiny. Komentátor argumentuje nasledovne: stalo sa síce zopár prípadov etnobiznisu, ale nech, pretože aj to je lepšie, ako vytvárať zoznamy príslušníkov menšín. Aj tak sa nedá zabrániť tomu, aby dochádzalo k podvodom, čiže to celé je dobré iba na to, aby sa politika skrývala za paravan a aby sa viac nemusela venovať tejto otázke. Slovom: registrácia nie je dostatočným „filtrom“, no na druhej strane budú takí, ktorí napriek tomu, že patria k menšine, sa nedajú na zoznamy zapísať. Napríklad preto, lebo v našom regióne sa od istého času nepatrí, aby štát vyhotovoval lajstre o menšinách žijúcich na jeho území. Vyvoláva to zlé pocity. Tak radšej etnobiznis - konštatuje na záver komentátor denníka Magyar Hírlap.

(gmp)

Rozlúčka na Veľvyslanectve SR

Radca Veľvyslanectva Slovenskej republiky László Máté je v diplomatickej službe v Budapešti už štyri roky. Hlavné mesto Maďarska sa v podstate stalo jeho druhým domovom, ktorý v týchto dňoch definitívne opustí, keďže nastúpi do dôchodku. Pri tejto príležitosti usporiadalo Veľvyslanectvo SR 22. júna 2005 oficiálnu rozlúčku s pánom Máté, kam dostali pozvanie okrem prominentov maďarskej politickej scény aj predstavitelia nášho národnostného života, ako i kolegovia a priatelia pána radcu.

Hostí najprv pozdravil veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, ktorý vo svojom slávnostnom prívete hodnotil diplomatickú činnosť L. Máté. Vyzdvihol, že bol nápomocným kolegom, akousi „dobrou knihou“, ktorá vzhľadom na svoje dlhoročné pôsobenie v maďarskom hlavnom meste vedela vždy poskytnúť všestrannú pomoc a potrebné informácie. Podarilo sa mu vytvoriť dobré kontakty s maďarskými žurnalistami a úspešnú kooperáciu s maďarským parlamentom, ako i s predstaviteľmi maďarskej politickej elity. Tým sa pričinil k tomu, aby Slovensko a Maďarsko vedeli úzko spolupracovať v rôznych sférach života. Záverom pán veľvyslanec poprial oslávencovi veľa zdravia a množstvo pekných dôchodcovských rokov. Potom prestavil nového kolegu Mariána Vargu, ktorý nastúpi na miesto pána radcu od začiatku júla.

Pán Máté sa poďakoval za vrelé a priateľské slová pána veľvyslanca a vyslovil potešenie nad tým, že toľkí prijali jeho pozvanie. Po oživení niekoľkých osobných zážitkov pán radca pripomenul, že je nesmierne šťastný, že ako príslušník maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku mohol toľko rokov reprezentovať SR v Budapešti. Tým pádom sa vedel vžiť aj do situácie Slovákov v Maďarsku. Spoznal, že žiadna menšina nemá ľahkú úlohu a musí každodenne vynakladať veľké úsilia za prežitie. Na konci príhovoru zaželal nám, Slovákom žijúcim v Maďarsku, aby sa nám darilo v zachovávaní svojho materinského jazyka a kultúry, aby sme prežili a boli na patričnej úrovni uznaní v jednotlivých oblastiach verejného života.

Účastníci rozlúčkovej slávnosti sa na recepcii mohli aj osobne poďakovať pánovi Máté a popriať mu obsažné a pekné dôchodcovské roky.

(kk)

Strategický význam slovensko-maďarských vzťahov

Politické vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom ochladli, ale hospodárske kontakty sa rozvíjajú dynamicky - konštatuje vo svojej analýze denník Népszabadság. Zástavy viali, ľudia nadšene tlieskali na maďarskej i slovenskej strane, spokojní boli aj politici, premiéri Orbán a Dzurinda navzájom vyzdvihovali svoje zásluhy - pripomína Népszabadság znovuotváranie mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom v októbri roku 2001. Vtedy sa zdalo, že je všetko v najlepšom poriadku, no nepretieklo po Dunaji veľa vody, a tieto srdečné vzťahy sa zrazu prerušili - konštatuje denník, ktorý pôvod tohto vývoja vidí v sporoch okolo takzvaného krajanského zákona a nedávno obnovených diskusiách súvisiacich s Benešovými dekrétmi. Avšak iba zdanlivo, pretože korene siahajú oveľa hlbšie. V Maďarsku hlásajú, že potom, čo sa obe krajiny stali členmi Európskej únie a NATO, nadišiel čas, aby sa odkryli a uzavreli vzájomné - domnelé či skutočné - krivdy z minulosti. Materská krajina na základe európskych hodnôt ostro sleduje osud krajanov a pomáha im v prvom rade v ich rodisku. Tieto snahy prijímajú na Slovensku s rastúcim podozrením, až rozhorčením. Olejom do ohňa sú prejavy niektorých maďarských politikov z Maďarska i Slovenska - píše Népszabadság a pripomína negatívne reakcie Jána Slotu a Ivana Gašparoviča, pričom poznamenáva, že obľúbenosť oboch politikov rýchle stúpla. Inak stále viac slovenských politikov sa domnieva, že po vstupe do EÚ a NATO už nepotrebujú partnerstvo so Stranou maďarskej koalície, čo však západní činitelia považovali za dôležitý stabilizačný faktor na vnútropolitickej scéne. Pred novembrovými župnými voľbami a budúcoročnými parlamentnými voľbami sa posúvajú do úzadia údaje a názory, ktoré upozorňujú na strategický význam slovensko-maďarských dobrosusedských vzťahov. Málo sa hovorí o tom, že hospodárske vzťahy sa rozvíjajú dynamicky, zastúpenie malých a stredných podnikov v tejto oblasti je nadpriemerné, až 47-percentné. Maďarsko bolo roku 2004 najväčším strategickým investorom na Slovensku a neoblomne rastie vývoz zo Slovenska do Maďarska. Ukazovatele nezamestnanosti na južnom Slovensku klesli pod celoštátny priemer preto, lebo podľa odhadov až tridsaťtisíc slovenských občanov našlo prácu v prihraničných podnikoch v Maďarsku, a tradične rozvetvené vzťahy medzi ľuďmi a spoločenstvami sa tiež rozširujú. Népszabadság na záver zdôrazňuje, že na tomto základe by mohli stavať politici na oboch stranách pri obnove vzťahov s európskym rozmerom.

(gmp)

Národnostný deň v Teranoch

Už dvadsiaty štvrtý raz usporiadali obecná samospráva na čele so starostom Dánielom Fáym, slovenský menšinový volený zbor pod vedením predsedníčky Hildy Gulácsiovej Fabulyovej a žiacka samospráva v Teranoch národnostný deň, v rámci ktorého slúžili evanjelickú bohoslužbu, katolícku omšu a napokon dvojjazyčnú ekumenickú bohoslužbu. O kultúrny program sa postarali folklórne skupiny zo Slovenska (Opatovská Nová Ves, Veľký Krtíš a Zahora), ako aj z Maďarska (Jača, Kirť, Herencsény, Őrhalom, Šámšon, Szanda, Szendehely a Terany). Podujatie vyvrcholilo tanečnou zábavou vo voľnej prírode.

Medzi účastníkmi podujatia privítali aj mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Juraja Migaša a podpredsedu Župného valného zhromaždenia dr. Ottóa Balázsa.

Santovský folklór v Divadle na skalách

Samospráva obce Santov (Pilisszántó) už tretí rok organizuje národne zamerané kultúrne programy v Divadle na skalách (Sziklaszínház), v niekdajšom kameňolome nad osadou. Tohoročný trojdňový festival prebiehal posledný júnový víkend pod názvom „Príďte si uctiť Pilíš!“. Nedeľa bola tematicky zameraná na rodinu. Po rôznych hudobných a detských programoch popoludnie patrilo milovníkom folklóru. Predstavili sa tri kultúrne telesá obce, v ktorých sú zastúpené všetky generácie, od škôlkárov po dôchodcov. Folklórna skupina Studienka predviedla svoj program pod názvom Regrúti, v ktorom sú spracované miestne zvyky a piesne z obdobia odvádzania mládencov na vojnu. Po viachlasných slovenských santovských piesňach v podaní miestneho pávieho krúžku komorná zložka tanečného súboru Stužka predviedla zo svojho repertoáru o. i. tirpácke a zemplínske tance. Po oficiálnom programe si milovníci folklóru našli čas aj na zábavu. Do tanca hrala známa miestna dychovka Santovská nálada.

Spoločný TV kanál V4

Pravdepodobne v septembri budúceho roku sa začne skúšobné vysielanie stredouerópskej kultúrnej televíznej stanice krajín Visegrádskej štvorky, strediskom ktorej bude Poľsko. Oznámila to hovorkyňa Maďarskej televízie Katalin Holubová. Vedúci predstavitelia verejnoprávnych televízií Česka, Poľska, Slovenska a Maďarska sa nedávno uzniesli na vytvorení pracovného tímu, ktorý zostaví programový a komerčný plán vysielania. Predseda Poľskej televízie označil prevádzkovanie príslušného kanálu v ôsmich jazykoch za neodkladné, keďže vysielanie zasiahne 63 miliónov divákov krajín V4, ktorým prostredníctvom spolupráce televízií zároveň sprostredkujú kultúru, jazyk a tradície iných národov Európy.

Na výstavbu mostov

Od vzniku euroregiónu Ister - Granum (Dunaj - Hron) je permanentnou témou zasadaní valného zhromaždenia tejto inštitúcie znovuvýstavba mostov na dolnom toku rieky Ipeľ. Po vstupe do Európskej únie sa ponúkajú možnosti získania prostriedkov v rámci programu Interreg IIIA. Za dejisko znovuvýstavby označili oblasť, v ktorej sa nachádzajú nasledujúce prihraničné obce: Ipolydamásd - Chlaba, Ipolytölgyes - Malé Kosihy, Vámosmikola - Pastovce, Vámosmikola - Bielovce a Tésa - Vyškovce nad Ipľom. Napriek ťažkej finančnej situácii lokality tohto regiónu poskytli na zabezpečenie sumy z vlastných zdrojov 35 miliónov forintov, napríklad slovenská Zalaba, kde žije 177 obyvateľov, prispela sumou v hodnote 71 000 forintov. Krytie príslušnej čiastky zabezpečil aj Ostrihom ako "hlavné" mesto euroregiónu Ister - Granum. V prípade, že výsledok súbehu bude úspešný, čiastku z vlastných prostriedkov uhradia jednotlivé obce úmerne počtu obyvateľov.

Dorogská slovenská samospráva

Dostáva sa do povedomia obyvateľov

V tesnom susedstve prekrásneho historického mesta Ostrihomu, v baníckom mestečku Dorog, žilo oddávna viac národností. Veď dlhé roky tu prosperovali bane a farmaceutické závody, ktoré sem pritiahli značné množstvo obyvateľov okolitých osád, vrátane Slovákov. Práce bolo v meste nadostač, slovo nezamestnanosť tunajší obyvatelia v podstate ani nepoznali. Nie ako dnes... Závod ešte ako tak vyrába, ale baňu už dávno zatvorili, vraj nebola produktívna. Týmto sa dostalo na ulicu množstvo živiteľov rodín. Každé zlo je však na niečo dobré – hovorí ľudová múdrosť. V našom prípade sa stalo, že starší robotníci odišli do dôchodku. Niekoľkí z nich sa pred poslednými komunálnymi voľbami zišli a rozhodli sa, že založia slovenskú menšinovú samosprávu.

„K pravde patrí, že k realizovaniu našej iniciatívy sme dostali značnú pomoc od predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a od starostky neďalekého Čívu Márie Nagyovej,“ spomína na začiatky predseda Slovenskej samosprávy v Dorogu Alexander Hubácsek a pokračuje: „Tento volebný cyklus je v našej histórii iba prvý, ale pevne veríme, že máme pred sebou sľubnú budúcnosť. Už aj preto som sa opovážil zobrať si na svoje plecia všetky organizačné záležitosti spojené zo založením a pôsobením slovenského zboru. Pri iniciovaní som vychádzal z nasledujúceho: otvoril som miestnu telefónnu knižku a našiel som v nej okolo 180 slovenských priezvisk typu Gula, Srnka, Vavrek, atď... Povedal som si, že keď nás vo voľbách podporí iba tretina týchto ľudí, tak máme vyhrané. Nehovoriac o tom, že osobne som poznal veľa slovenských rodín, ktoré sa sem presťahovali z Čívu, Kestúca, Šárišápu, Moďoróšu atď. Moje výpočty sa nakoniec ukázali byť reálne a takto sme sa mohli založiť. V meste fungujú tri menšinové poslanecké zbory. Okrem nás majú svoje samosprávy Nemci a Rómovia. Spolupráca medzi minoritami je perfektná. Dôkazom toho je letné spoločné podujatie na nábreží Pala, kde sa všetci stretneme, navzájom ochutnáme svoje špeciality a dobre sa zabavíme, zaspievame si a zatancujeme. Čo sa týka činnosti nášho zboru, som s ňou doteraz spokojný. Urobili sme malé, ale o to osožnejšie kroky. Hneď od začiatku si predplácame Ľudové noviny, ktoré potom nosíme do miestnej knižnice, aby boli hocikedy k dispozícii všetkým záujemcom. Každý rok si kupujeme Náš kalendár, v ktorom listujeme po celý rok. Máme aj svoju kanceláriu, kde sa pravidelne každý štvrtok stretávame. Tento termín sa už dobre vryl do pamäti našich Slovákov, lebo každý týždeň nás niekto vyhľadá. Vždy sa dobre porozprávame, dáme si za pohárik vínka a niekedy si aj spolu zaspievame. Myslím si, že naším najväčším doterajším prínosom je skutočnosť, že sa nám podarilo zmapovať a združiť v Dorogu žijúcich Slovákov. Poslanecký zbor pracuje na tom, aby sa naša kancelária stala akýmsi klubom pre našu národnosť, vrátane našich podporovateľov,“ povedal A. Hubácsek.

Podpredsedníčka samosprávy, mladá sympatická dáma Eva Juhászová Somogyiová, pochádza z Čívu. Ako povedala, lásku k slovenskému jazyku „vsiakla“ do seba v tamojšej materskej a základnej škole. Po skončení Strednej odbornej školy pedagogickej Józsefa Bema sa zamestnala ako učiteľka materskej školy v budapeštianskej slovenskej škole. Pred šiestimi rokmi sa vydala a spolu s manželom sa usadili v Dorogu.

„Keď som sa dozvedela, že v meste chcú založiť slovenskú samosprávu, veľmi som sa potešila. Mám rada tento jazyk. Nie náhodou som sa mu venovala toľko rokov. Pred niekoľkými rokmi som z objektívnych dôvodov musela opustiť slovenských škôlkárov, ale nechcem stratiť kontakt s našou národnosťou. Aj preto som bola šťastná, keď ma vyhľadali a poprosili o spoluprácu. Ani sekundu som neváhala. Rada pomáham druhým a táto šľachetná vec ma začala motivovať. Musím vám povedať, že v mestách pôsobiace menšinové zbory to majú trochu ťažšie. Najmä čo sa týka práce s deťmi a mládežou. My, žiaľ, nemáme školu, o ktorú by sme mohli opierať. Tu sa nevyučuje slovenský jazyk ani v jednej škole. Máme však v poslaneckom zbore učiteľku, ktorá vynakladá veľké úsilie, aby sme v základnej škole, kde vyučuje, mohli oboznamovať deti so slovenčinou. A nie iba so samotným jazykom, ale aj so slovenskými zvykmi, tancami, piesňami, hudbou a jedlami. Preto plánujeme usporiadať tzv. Tanečný deň, ktorý by bol venovaný iba našej národnosti. Ako mladá poslankyňa pokladám za svoju srdcovú záležitosť získavať „mladé srdcia“. Veď ony sú zárukou budúcnosti! Som si istá, že keď k nim nájdeme správny kľúč, tak sa nám otvoria dvere do perspektívnej budúcnosti," konštatovala podpredsedníčka slovenského zboru Eva Juhászová Somogyiová.

(kk)

Pracujúci zo SR a maďarské hospodárstvo

Príliv nespôsobuje problémy

Aj keď neustály príliv pracovných síl zo Slovenska neohrozuje bezprostredne maďarské hospodárstvo, treba vziať do úvahy, že počet nových zamestnancov nemožno štatisticky vykázať. Úrady práce v SR nemôžu zistiť, či dotyčné osoby, registrované ako nezamestnané, niekde v Maďarsku pracujú, alebo žijú z rezerv. Ak sa však niekto zamestná priamo u maďarskej firmy, musí sa registrovať v Maďarsku.

V zmysle nového uznesenia vlády SR nezamestnaní evidovaní aspoň počas troch mesiacov majú nárok na úhradu cestovného vo výške 2 000 Sk, ak chodia za prácou do Maďarska, Česka, Rakúska a Poľska. Pokiaľ ide o Maďarsko, toto zvýhodnenie sa podľa informácií z vládnych kruhov SR týka takmer 1 500 osôb. Hovorkyňa Ministerstva práce a sociálnych vecí MR Edit Schranzová potvrdila, že toto množstvo nespôsobuje problémy.

Úrady práce v Győrsko-Šopronskej a Komáromsko-Ostrihomskej župe registrujú 12 tisíc osôb, dochádzajúcich za prácou zo Slovenskej republiky. Mnohí pracujú aj v Peštianskej a Novohradskej župe. Odhaduje sa, že spolu s neregistrovanými našlo v Maďarsku prácu 25 tisíc občanov SR.

V rámci čabianskych Večerov na radnici

Znela Bachova hudba

Organový koncert Ivana Sokola

Slovenský deň, ktorý sa konal v rámci tradičných čabianskych Večerov na radnici, patril tentoraz hudbe. Na organovom koncerte v najväčšom evanjelickom chráme strednej Európy vystúpil špičkový reprezentant interpretačného umenia, profesor organovej hry na VŠMU v Bratislave Ivan Sokol. Zo svojho repertoáru predviedol Prelúdium a fúgu c. mol J. S. Bacha, Sonátu č. 6 d-mol F. M. Bartholdyho, Pastorále Ivana Paríka a ďalšie skladby. Význam tohto kultúrneho podujatia vyzdvihol účastník koncertu, generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ktorý zároveň vyjadril svoj osobný vzťah k Bachovej hudbe v podaní slovenského interpreta. Povedal, že spôsob hry I. Sokola, laureáta mnohých medzinárodných ocenení, je nenapodobiteľný!

V rámci Večerov na radnici sa v tento deň konal aj dobročinný večer Rotary klubu, na ktorom vystúpili umelci - rodáci z Békešskej Čaby, o. i. saxofonista, dudáš a fujarista Dongó Szokolay, operná speváčka Klára Lóczyová, ktorá absolvovala štúdiá v Padove, tanečníci súboru B. Balassiho Pavol Mlynár ml., Zuzana Mlynárová a Peter Mlynár, ako aj mladý organista Péter Tóth.

Výstava fotografií v Békešskej Čabe

Od Tatier k Dunaju

Pod týmto názvom otvorili v Múzeu M. Munkácsyho v Békešskej Čabe výstavu fotografií Alexandra Jirouška, rodáka zo Spišskej Novej Vsi. Umelcovo dielo a životnú dráhu hodnotil riaditeľ Vlastivedného múzea v Trebišove PhDr. Juraj Zadanský, ktorý ocenil jeho zábery tatranskej prírody, ako aj kráľovských miest, hradov a kostolov na území Maďarska. A. Jiroušek, ktorý je napriek svojmu českému menu slovenského pôvodu, má za sebou 60 samostatných výstav. Po absolvovaní Technickej univerzity v Košiciach pracoval vo Východoslovenských železiarňach. V uplynulých rokoch vydal vyše 130 publikácií, o. i. fotoalbum Slovensko a so synom Stanislavom založil vlastné grafické štúdio. R. 1994 mu Európska federácia turistickej literatúry udelila Cenu Európy. Vernisáž výstavy poctili svojou prítomnosťou konzul SR Ladislav Tischler a riaditeľ Považského múzea Martin Mrva.

Ceny bábkarom

14. medzinárodný bábkový festival, ktorého domovom je už tradične každý tretí rok Békešská Čaba, prednedávnom zavrel svoje brány. Ešte predtým v Divadle M. Jókaiho odborná porota odovzdala ceny najúspešnejším súborom. Predseda festivalu a čestný predseda organizácie UNIMA Henri Jurkowski, ktorý hodnotil produkcie 11 súborov, osobitne vyzdvihol príslušníkov poslednej generácie čabianskych bábkarov, ktorí toto umelecké odvetvie obohatili modernými technikami. Zároveň zdôraznil, že detské divadlo je našou životnou potrebou, prostriedkom primeranej kultúrnej výchovy našich detí a vnukov. Primátor mesta János Pap odovzdal kolektívne dary zástupcom bábkových divadiel z Bieloruska, Ruska a súborom z Budapešti, Szombathelyu a Békešskej Čaby. Malý diplom prevzali od predsedu Maďarského centra UNIMA Gézu Balogha bábkari z Rumunska, Ruska, Talianska a divadlo Harlekýn z Jágru (Eger), kým veľký diplom získalo divadlo z bieloruského Brestu a divadlo Griff zo Zalaegerszegu. Cenu obecenstva odovzdal riaditeľ festivalu dr. István Pap čabianskemu súboru Slnečný lúč.

Sarvašania privítali žiakov z Dunaeďházu

Koncom školského roka sme privítali v Slovenskej základnej a materskej škole a žiackom domove v Sarvaši milých hostí z Dunaeďházu. Priateľské styky sme nadviazali na celoštátnych slovenských športových hrách v Budapešti. Vlani sme boli my hosťami v Dunaeďháze, tohto roku zavítali tamojšie deti k nám.

V deň ich návštevy prebiehal u nás v škole aj zber papiera, ale to nám neprekážalo v tom, aby sme na školskom dvore nezohrali zápasy. Priateľské stretnutia chlapcov v minifutbale a dievčat v basketbale sa skončili remízou vďaka skúseným a šikovným rozhodcom. O obecenstvo nebola núdza, veď všetci žiaci, ba aj škôlkári povzbudzovali svojich, ale, samozrejme, aj hostí. Po zápasoch sme milej pani riaditeľke Eve Tóthovej, jej kolegom a žiakom ukázali našu inštitúciu. Žiakom sa veľmi páčila naša nová škola. Nasledoval chutný obed a pestrý program.

Pešo sme sa vydali do Suchého mlyna, kde nám ujo Michal porozprával všetko o mlyne. Deti ho počúvali s veľkým nadšením, pretože výklad bol perfektný. Nasledovala cukráreň, kde sme si pochutnali na zmrzline. Odtiaľ nás autobus zaviezol k reštaurácií Cyprus, kde nás čakala loď Katalin. Počas plavby nás kapitán Štefan Demeter oboznámil s riekou Kereš, ale aj s parametrami lode, no deti sa dozvedeli aj to, že sarvašské arborétum patrí medzi najkrajšie v celej Európe. Škoda, že sme nemali čas si ho prezrieť. No nevadí, veď najbližšie do programu zaradíme nielen arborétum, ale aj Národný park a ešte veľmi veľa miest, ktorými sa môže pochváliť mesto Sarvaš.

Priateľské styky medzi školami, v ktorých sa vyučuje slovenský jazyk, pokladám za veľmi dôležité. Poďakovanie patrí v prvom rade vedeniu školy a osobne obidvom pani riaditeľkám Zuzane Medveďovej a Eve Tóthovej, ktoré podporujú a upevňujú príkladnú spoluprácu.

Zlatica Líšková

Nové Mesto pod Šiatrom

Rozlúčka so školou

Streda, 15. júna, bola vo väčšine škôl dňom ukončenia školského roka 2004/2005 a inak tomu nebolo ani v Základnej škole s vyučovacím jazykom slovenským v Novom Meste pod Šiatrom. Pre nás bol tento deň o to zvláštnejší, že v septembri sa žiaci vrátia do tej istej školy, no s novým názvom a novými priestormi internátu.

Okrem toho, že sme sa rozlúčili s ôsmakmi, zamysleli sme sa nad našou celoročnou prácou a odzneli aj plány do budúcnosti. Cez školský rok sa toho udialo neúrekom a budúcnosť prinesie v živote našej školy naozaj veľké zmeny.

Spomeňme len septembrovú súťaž „Osvietený Zemplín“, kde naši žiaci obsadili I. miesto v anglickom jazyku a II. miesto v jazyku slovenskom. Takisto v septembri nás navštívili učitelia partnerských škôl a 10 žiakov sa zúčastnilo tábora Visegrádskej štvorky v Poľsku. Nasledovali každoročne organizované podujatia, ako napr. Mikuláš, Národnostný deň, Vianoce, ples nadácie školy, fašiangy ... Z finančných prostriedkov získaných z plesu a od Úradu vlády SR sa nám podarilo obnoviť podlahu v triedach, ba v niektorých ju úplne vymeniť, a zariadiť modernú kuchynku. Vo februári nás navštívil veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš. Koncom apríla naši chlapci na športových hrách v Budapešti získali I. miesto v basketbale a siedmak Adam Kecskeméti veľmi úspešne reprezentoval školu v okresných a krajských kolách súťaže z fyziky, chémie a matematiky. Štyrom ôsmakom sa opäť podarilo zložiť stredný stupeň štátnej skúšky zo slovenčiny. Začiatkom mája sa 17 žiakov, ako odmenu za študijné výsledky, zúčastnilo cesty do Dánska, kde mali možnosť prezrieť si slávny Legoland.

Toto všetko sa udialo v sprievode žabo-myších vojen s mestskou samosprávou, ktorá si už po viac rokov na nás „brúsi zuby“. No dúfame, že ich ukončilo rokovanie predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika s primátorom mesta Péterom Szamosvölgyim. Dohodli sa na tom, že škola na dva roky preberie funkciu internátu (na prestavby s týmto spojené poskytne financie mestská samospráva).

V nasledujúcom školskom roku bude pôsobiť pod novým názvom ako Maďarsko-slovenská dvojjazyčná základná škola a internát. Ak bude táto forma fungovania úspešná, máme nádej, že nás od júla 2007 preberie CSS. Urobíme všetko preto, aby sa nám to spoločnými silami podarilo a aby sa konečne rozišli mraky nad slovenskou školou v Novom Meste pod Šiatrom.

Viera Mohayová

Vyhodnotili súťaž o láske k slovenčine

Celkovo 157 škôl zo Slovenska sa zapojilo do súťaže o najkrajšiu žiacku prácu na tému Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko, ktorú nedávno vyhodnotili v Nových Zámkoch. Slávnosti sa zúčastnil štátny tajomník Ministerstva školstva SR László Szigeti i predseda Matice slovenskej (MS) Jozef Markuš. Odborná porota posudzovala 546 prác žiakov slovenských základných a stredných škôl a 60 súťažných prác z Maďarska, Srbska a Čiernej Hory a Ukrajiny, informovala organizátorka podujatia Jana Garajová. Podľa nej aj z tohoročného 13. ročníka súťaže vzišlo veľa krásnych nových myšlienok o láske mladej generácie k slovenskému jazyku a Slovensku, ktoré potvrdili opodstatnenosť podujatia v meste, kde 16 aktívnych rokov svojho života prežil Anton Bernolák. Medzi ocenenými bol aj štvrták zo Základnej školy na Ul. G. Betlena v Nových Zámkoch Martin Lendvai. „Myslím si, že som šťastné dieťa, a preto ak by som si mal pre Slovákov niečo priať, tak by som si prial, aby mali všetky deti pekné detstvo, rodičia pevné zdravie a veľa trpezlivosti,” napísal Martin vo svojej práci, ktorou získal cenu poroty v I. kategórii. „Slováci sú Slovania, ktorých meno je zložené z dvoch častí: slovo, ktoré v praslovanských jazykoch znamená písaná reč, a váni, čo znamená ľudia. Takže názov Slovania znamená slovní ľudia, presnejšie, gramotní ľudia...” vysvetlil vo svojej súťažnej práci gymnazista z Báčskeho Petrovca v Srbsku a Čiernej hore Tomáš Spevák. Získal tým osobitnú cenu predsedu MS v 4. kategórii. „Je to skutočne veľká vec, keď aj mladá aj najmladšia generácia si udržuje väzbu so slovenčinou a vlastne vôbec so Slovenskom. Myslím si, že na tejto väzbe treba bazírovať, teba na nej trvať, treba ju rozvíjať, a to je jedno z poslaní MS,” povedal na stretnutí predseda MS J. Markuš.

Starobudínske hody

Sviatok nemeckej a slovenskej ľudovej kultúry

Kolotoče, strelnice, stánky s ľudovoumeleckými výrobkami, kvízy, rôzne kreatívne a zábavné programy, pestrá prehliadka ľudových súborov a iných kultúrnych akcií - to všetko patrí k vydareným hodom. Nič z toho  nechýbalo na dvojdňovej veselici Starobudínčanov. Deň Petra a Pavla už dva a pol storočia - od vysviacky tunajšieho kostola sv. Petra a Pavla - je významným sviatkom občanov tejto časti hlavného mesta. O zachovanie tradícií, ktoré sa viažu k tomuto cirkevnému sviatku, sa stará miestny Kultúrny spolok Nemcov Starého Budína „Braunhaxler”, ktorý po dlhšej prestávke pred jedenástimi rokmi oživil túto tradíciu. Organizačné práce kultúrneho spolku Nemcov už tradične napomáha jediný menšinový volený zbor - Slovenská samospráva III. obvodu hlavného mesta. Jej pričinením uplynulý víkend účastníci dvojdňovej série podujatí na Hlavnom námestí Starého Budína mali možnosť oboznámiť sa so živou ľudovou kultúrou našich Slovákov, ktorú im sprostredkovali dva naše známe súbory.

V sobotu, v prvý deň hodov, keď sériu programov otvoril vedúci kabinetu starostu Starého Budína Csaba Nyíri, panovala na námestí už ozajstná hodová nálada. Túto iba stupňoval popoludňajší hlavný program, pestrá prehliadka nemeckých a slovenských národnostných speváckych zborov, na ktorú účastníkov pozval i predseda Právneho a národnostného výboru obvodnej samosprávy Zoltán Borszéki, predseda nemeckej samosprávy Josef Fehérvári a predseda nášho slovenského voleného zboru František Križan. Detské skupiny nemeckých materských a základných škôl obvodu vystriedali na javisku nemecké spevácke zbory dospelých z Pilisborosjenő, Budakalászu, z obcí Tolna a Lengyelfalu, a, samozrejme, nechýbal ani zbor organizátorov Braunhaxler. Slovenská samospráva v prvý deň hodov pozvala Slovenský spevácky zbor z Tardošu, ktorý vystúpil dvakrát a právom si získal priazeň obecenstva.

V nedeľu obecenstvo vrelým potleskom privítalo doposiaľ v Starom Budíne zatiaľ menej známy Tanečný súbor budapeštianskej slovenskej samosprávy Lipa, ktorý taktiež dvakrát vystúpil a svojimi temperamentnými slovenskými ľudovými tancami vyvolal búrlivý potlesk divákov. Po národnostných programoch starobudínskych hodov účastníci počas obidvoch dní mali možnosť vyberať si z pestrej palety rôznych akcií. Samozrejme, ani tohto roku nechýbali vystúpenia popredných interpretov, ako Péter Poór, Tamás Somló, operný spevák László Domahidy a iní uznávaní sólisti.

Starobudínske hody, ktoré sa stali nesporne najznámejším a najväčším dvojdňovým podujatím III. obvodu hlavného mesta, sa aj v tomto roku skončili v neskorých večerných hodinách pouličnou veselicou.

(zb)

Slovenskí dôchodcovia z Budapešti

U krajanov na Dolnej zemi

Klub slovenských dôchodcov (KSD) v Budapešti spolu so speváckym zborom Ozvena uskutočnili trojdňový výlet na Dolnú zem. Viedla ich túžba spoznať tento vzdialený kút Maďarska a jeho slovenských obyvateľov, resp. stretnúť sa so Slovákmi v pohraničnom rumunskom meste Nadlak. Iniciátorom a hlavným organizátorom výletu bol predseda KSD Ladislav Petro, ktorý v každej dedine zdôraznil cieľ návštevy - posilňovanie sa v slovenskej identite. Už počas cestovania autobusom sme od komlóšskeho rodáka Michala Lehoczkého dostali veľmi podrobné informácie o histórii a o pamätihodnostiach Slovenského Komlóša.

V Slovenskom Komlóši sme si najprv pozreli „Sálašské múzeum“, kde sa nám venoval jeho správca Ondrej Lopušný, ktorý nám veľmi nadšene rozprával o živote ľudí na samotách. Pani primátorka Irena Divičanová Szencziová nás privítala na mestskom úrade a básnik Juraj Dolnozemský nás pozdravil vo veršoch, ktoré sa zrodili na počesť našej návštevy. V Slovenskom regionálnom osvetovom centre nás privítal riaditeľ František Zelman, ktorý nám predstavil putovnú výstavu svadobných krojov Slovákov žijúcich na rôznych miestach Maďarska. Navštívili sme aj mestské kúpele „Ruža“ a ich terapeutickú časť. Vedľa kostola sme si pozreli zbierku bývalého evanjelického farára Jána Koppánya a v Evanjelickom kostole členovia Ozveny zaspievali pieseň „Príď do srdca...“. Hlavným programom bolo večerné stretnutie s predstaviteľmi Slovenského Komlóša v kultúrnom dome, kde pozdravila všetkých prítomných predsedníčka slovenskej samosprávy mesta Zuzana Lauková. Potom vystúpil miestny spevácky zbor Rozmarín a Slovenský spevácky zbor Ozvena z Budapešti pod taktovkou Jána Šutinského a Marty Pálmayovej. Hostia v hodinovom programe podali prierez svojho repertoáru, pozostávajúceho z upravených ľudových piesní i kompozícií známych skladateľov. Na rozlúčku zaspievali blok dolnozemských pesničiek v úprave J. Šutinského, za ktoré ich obecenstvo odmenilo veľkým potleskom.

V Mezőhegyesi, kde sme boli ubytovaní, sme mali možnosť navštíviť chýrny žrebčín a miestne múzeum. Odtiaľ sme sa presunuli do Pitvaroša, kde nás srdečne privítala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Lehoczká. Aj tu sme si pozreli Slovenský dom, v ktorom sa nachádza malá zbierka miestnej Slovače. V Pitvaroši sme si pozreli aj schátraný evanjelický kostol, na opravu ktorého ani obec, ani cirkev nemá peniaze. V kultúrnom dome nás privítala riaditeľka Zuzana Lopušná a členovia slovenskej samosprávy, ktorí nám rozprávali o činnosti a funkcii domu.

Naša cesta viedla potom do rumunského Nadlaku, kde nás privítal predseda Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku Mgr. Pavol Hlásnik, ktorý nás zoznámil s históriou príchodu Slovákov do Nadlaku. Predstavil nám všetky budovy na hlavnom námestí ako aj tri kostoly - najprv pekný evanjelický, potom katolícky a naposledy pravoslávny kostol, kde sme zaspievali niekoľko piesní. Večer mala Ozvena hodinový koncert v Dome zväzu Čechov a Slovákov. Po večeri a príjemnom posedení sme spolu s nadlackými Slovákmi spievali slovenské piesne. V mene hostiteľov sa nám okrem P. Hlásnika poďakoval za návštevu a za prekrásny program aj spisovateľ Pavol Bujtár, ktorý zdôraznil potrebu posilňovania identity medzi nami, zahraničnými Slovákmi. Vtedy sa vedúca zboru Ozvena Zuzana Hollósyová rozhodla pozvať Nadlacký spevácky zbor na IV. Stretnutie slovenských speváckych zborov. Ťažko sme sa lúčili s milými hostiteľmi. To sme ešte netušili, že na hraničnom priechode budeme musieť skoro 4 hodiny čakať. Do ubytovne sme sa dostali až na druhý deň.

Tretí deň bol tiež zaujímavý. Boli sme v mestách Makó a Segedín, kde sme mali možnosť pozrieť si pamätihodnosti. Cestou domov sme sa zastavili na občerstvenie, čo sme využili na hodnotenie nadobudnutých zážitkov a začali sme si plánovať ďalšiu cestu k našim krajanom. V mene všetkých účastníkov ďakujeme vedeniu KSD a zboru Ozvena za organizovanie výletu. Zvlášť patrí vďaka našim hostiteľom za všestrannú starostlivosť, za teplé a srdečné privítanie a pohostenie.

(c. r.)

Juraj Dolnozemský

Slová o nás

K prípitku - Hosťom z Budapešti

Zdolali ste diale,

priniesli vás túžby

stáť zoči-voči...

Na vlastné oči

spoznať, prežiť

pravdu o nás,

tu, kde od včasrána

kohút huláka

a železo kuje kováč,

úcte sa teší aj koláč.

Vtáci v dobrej nálade

venujú nám svoje spevy.

Na posteli

s baldachýnom

o čistej budúcnosti

bez spánku snívajú devy.

Babky, väčšinou už vdovy,

z minulosti žijú.

Sklamaných

mužov bez práce

aj osud bije...

- ...nie z radosti pijú.

Kostol aj veža

pretrvávajú,

a chránia dejiny

bývalej dediny.

My tu... ako-tak...,

no, áno, ešte sme.

Aspoň toľko dobrého

o sebe povedzme!

List z Bratislavy

Soľné jaskyne na Slovensku

Milí moji rodáci,

neviem, či vás zaujmem, ale musím vám čo-to napísať o soľných jaskyniach na Slovensku. Pred časom ma šokoval reklamný nadpis jedného článku. „Trištvrtehodinový pobyt v soľnej jaskyni zodpovedá zdravotnými účinkami dvoj- až trojdňovému pobytu pri mori“ – tvrdí slogan. Riaditeľ Slovenskej lekárskej komory v Piešťanoch k tomu dodáva, že „slaný aerosol v jaskyni pôsobí na pokožku pacienta účinnejšie ako pri mori, kde ju chráni vrstva opaľovacieho krému“. Informácia hodná povšimnutia, aj keď si nenamýšľam, že je svetoborná. Je dokonca možné, že vy už dávno chodíte do umelej soľnej jaskyne a namiesto pobrežia Jadranu či iného mora si užívate slané prostredie doma. Umelými jaskyňami, v ktorých steny, stropy aj podlahy sú pokryté morskou soľou, prišli v tomto regióne Poliaci. Naši občania z Východného Slovenska už dlhšie navštevujú Krynicu a ideu soľnej klímy začali šíriť doma. Dnes ich nájdete v Turčianskych Tepliciach, na Sliači, v Piešťanoch a inde. Zriadiť takú jaskyňu je jednoduchá záležitosť. Stačí „obetovať“ nejakú izbu, doviesť liečebnú morskú soľ a zaviesť klimatizáciu, ktorá v miestnosti udržiava primeranú teplotu a vlhkosť vzduchu. Keď k tomu pridáte relaxačnú hudbu a pohodlné ležadlá, máte to čo ste chceli. Nedávno som takú jaskyňu navštívil v Piešťanoch. Je vybudovaná z prírodných kvádrov morskej soli Červeného, Mŕtveho a Baltského mora. Seans za 220 Sk trvá hodinu a pri relaxačnej hudbe inhalujete jej mikroklímu. Pevne veríme, že na Slovensku za chvíľu nebude ani jeden astmatik. Dýchanie suchého slaného vzduchu je jednoducho „super“. Nechcete si to skúsiť? Stavím sa, že horúce morské pláže vás už nebudú lákať. A čo viac, ušetríte si peniaze.

Pozdravuje Vás

Štefan Markuš

* Čitatelia nám píšu *

Knižka o spolužití

Vlani vyšla knižka košického historika Zoltána Balassu Dva národy v jednej domovine. Vydala ju Editura Matthias Corvinus v Amerike (Buffalo-Toronto). Má 124 strán, rozmery 15,5x12 cm a 32 kapitol: Úvod - Veľkosť krajiny - Dejiny teritória - Príchod Slovanov - Osídlenie oblasti - Jedno prastaré meno - tót - Lojality proti sebe - Rodia sa národy - Slovenské etnické územie - Národné symboly - erb s dvojkrížom - Panslavizmus a austroslavizmus - Náboženská a administratívna samospráva pod uhorskou korunou - Maďarská revolúcia a boj za slobodu - Slovenské žaloby - Asimilácia - Národnostný a školský zákon - Tri stredné školy - Matica slovenská - Černová - Tragédia v Šuranoch - Komjatice - Krátky pohľad na dejiny ľudu do r. 1918 - V prvej Československej republike (1920 - 1938) - Vnútorné pomery - Situácia Maďarov - Politické predstavy Slovákov - Prvá Slovenská republika (1938 - 1945) - Naposledy v Československu (1945 - 1992) - Asymetrický model - Rozchod - Slovenská republika (1992) - Podmienky a výhľady spolužitia - Obraz v budúcnosti.

Autor má na dejiny a slovensko-maďarské vzťahy iné názory ako slovenskí historici. Som zvedavý, aká bude reakcia Slovákov na obsah publikácie. Rád by som si prečítal aj recenziu mojich dávnych známych Alexandra Kormoša a Gregora Papučka. (Cena knižky 80 Sk).

Rezső Petik