Ľudové noviny č. 31 / 2005

Stretnutie Slovákov z Kerepešu a okolia

V druhú júlovú sobotu sa kerepešskí Slováci a rodáci obce zo širšieho okolia spolu s maďarskými a nemeckými spoluobčanmi zišli na V. Kerepešskom národnostnom festivale. Podujatie sa začalo v popoludňajších hodinách v miestnom katolíckom Kostole svätej Anny, kde miestny farár, dekan András Frajna, vo svojej kázni motivovanej stretnutím národností o. i. povedal: byť príslušníkom určitej národnosti znamená byť členom jednej veľkej rodiny, ktorá je aj v ťažších časoch pre každého pevným zázemím. Po spoločných modlitbách si veriaci prosili požehnanie po maďarsky, po nemecky a po slovensky.

Na radosť miestnych obyvateľov po svätej omši sa účastníci stretnutia v spoločnosti hosťov vybrali do dejiska festivalu, do miestnej základnej školy Istvána Széchenyiho. Krojovaný sprievod sa občas zastavil, aby si tanečníci a speváci na takty dychovej hudby bratov Széplakiovcov zo Santova zatancovali.

Na príležitostnom javisku na školskom dvore po spoločnom otváracom šarišskom tanci kerepešskej mládeže a členov Folklórneho súboru Lipa všetkých prítomných pozdravil vicestarosta obce Róbert Gombkötő, ktorý vo svojom prejave zdôraznil dôležitosť zachovávania tradícií nielen pre súčasnosť, ale aj pre budúcnosť. Regionálny radca Celoštátnej slovenskej samosprávy Dr. Július Alt po stručnom prehľade možností, daných národnostným zákonom, vyzval Kerepešanov, aby v budúcom roku iniciovali založenie slovenskej menšinovej samosprávy, veď napriek tomu, že ani v miestnej materskej, ani v základnej škole sa nevyučuje slovenčina, Slováci sú tu prítomní už tristo rokov. Treba urobiť všetko pre to, aby tu aj naďalej pretrvávali. Je optimista, lebo vedúci predstavitelia obce mu sľúbili pomoc pri zavádzaní výučby slovenčiny a napomáhaní aktivít miestnej Slovače.

Po otváracích prejavoch javisko patrilo domácim folklórnym skupinám a pozvaným súborom. Kerepešskí páví krúžok si v poslednej dobe vybudoval dobré kontakty s budapeštianskym Folklórnym súborom Lipa, učiteľka ľudového tanca Eva Šubová, odborníčka známa v mnohých našich osadách, poskytla pomoc aj kerepešským Slovákom. S pávím krúžkom nacvičila Novohradské tance, ktoré teraz úspešne predviedli. Po programe maďarského speváckeho zboru z Mogyoródu sa členovia Folklórneho súboru Panónia zo susednej Malej Tarče predstavili veselicou z ich obce. V Kerepeši pôsobia dva súbory: po kytici maďarských a slovenských piesní zboru klubu dôchodcov Fialový agát, ktorý vedie Anna Baranová-Oraveczová, javisko opäť patrilo miestnemu páviemu krúžku s kerepešskými piesňami a tancami. Vedúcou krúžku je hlavná organizátorka celodňového podujatia Mária Burkovičová, známa medzi účastníkmi, ktorí na festival chodia pravidelne už roky, ako teta Manci. Dôchodcovia z Ečeru priniesli do Kerepešu ečerské tance a prisľúbili organizátorom, že o rok prídu aj s mládežou, ktorá bola práve na zájazde v Poľsku. Folklórny súbor Lipa sa prezentoval s kvalitnými choreografiami zo Zemplína a z békešského regiónu. Folklór Nemcov prezentoval súbor z Vecsésu. Malá Tarča má tiež dva súbory, v Kerepeši sa predstavil aj páví krúžok „Nezábudka“. Po slovenských tancoch miestneho pávieho krúžku vystúpili na javisko všetci účinkujúci, aby folklórny program uzatvorili spoločným tancom.

Po kultúrnom zážitku nasledoval kulinárny - chutná večera, ktorá vyvrcholila v zábave a losovaní tomboly. Veríme, že Kerepešanom sa podarí uskutočniť ich plány a že medzi organizátormi ďalších národnostných festivalov budeme môcť objaviť aj novovytvorenú miestnu slovenskú menšinovú samosprávu.

(la-)

Žatevná súťaž v Čorváši

Obecná samospráva v Čorváši v spolupráci s miestnou slovenskou samosprávou a výrobným družstvom už ôsmy raz usporiadali medzinárodnú žatevnú súťaž. V kategóriách pod a nad 60 rokov si mohlo zmerať sily 23 trojčlenných družstiev, ktoré pozostávali z koscov, žníc a viazačov snopov. Súťažiacich sledovalo vyše sto divákov a predovšetkým porota, ktorá bodovala výkony, či už pri naklepávaní kosy alebo nosení občerstvenia. Obilie na pokosených plochách napokon poskladali do krížov a strnisko prečesali hrabľami. Porota brala do úvahy aj prípadné straty na klasoch. Po zaslúženom obede vyhlásili výsledky súťaže. V kategórii pod 60 rokov si odniesol prvú cenu kolektív z Čorváša, na druhom a treťom mieste skončili hostia z Vojvodiny. V kategórii nad 60 rokov sa ako prvá umiestnila miestna slovenská samospráva, druhé miesto obsadila Vojvodina a tretie opäť Čorváš. Okrem toho udelili aj osobitné ceny: najvzornejšiemu a najstaršiemu koscovi, najmladšiemu nosičovi vody a pod.

(zelm-ok)

Békešská Čaba - Szabadkígyós

Medzinárodný tábor umelcov

- Pred šiestimi rokmi sme usporiadali v Békešskej Čabe medzinárodný tábor umelcov Inter Art Camp, ktorého sídlom je už tretí rok kaštieľ Wenckheimovcov v Szabadkígyósi, - hovorí vedúci tábora maliar Pavol Pataj v Dome slovenskej kultúry (DSK), kde vystavili diela doterajších účastníkov tábora: dvadsiatich maliarov z USA, Turecka, Rumunska, Indie, Slovenska (Ľ. Lakomá Krausová a Igor Cvacho) a tiež z Maďarska (Zoltán Kolarovszki, Zoltán Barko, spomenutý P. Pataj) a ďalších.

Účastníkov podujatia pozdravila riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Výstavu otvoril starosta Szabadkígyósu József Balogh, ktorý konštatoval, že zbierka sa z roka na rok obohacuje o ďalšie diela, veď jednotliví umelci venujú svoje najlepšie práce obrazárni kaštieľa.

Igor Cvacho, ktorý vystavuje o. i. obraz s tancujúcimi bábkovými klaunmi, nám prezradil: umelci z krajín Visegrádskej štvorky sa dohodli, že každoročne usporiadajú výstavu svojich diel.

Na záver medzinárodného tábora - po ukončení výstavy v DSK - v Szabadkígyósi otvorili výstavu, na ktorej predstavili diela zhotovené počas pobytu v tábore. Podujatie podporila čabianska mestská samospráva sumou 180 tisíc Ft, Valné zhromaždenie Békešskej župy sumou 150 tisíc Ft, kým Samospráva obce Szabadkígyós zabezpečila výhodné ubytovanie a stravovanie účastníkov.

(sass-k)

Múzeum B. Balassiho zmení majiteľa

Podľa rozhodnutia poslaneckého zboru mesta Ostrihom prevezmú v budúcom roku od župnej samosprávy Múzeum Bálinta Balassiho. (Zmluvu o prevedení vlastníckych práv na Slovenský oblastný dom v obci Huť uzavreli so župou už pred rokom.) Tento krok je v súlade so zásadou regionalizmu, keďže územie zberateľskej pôsobnosti múzea sa rozprestiera v mikroregióne Ostrihom, Nyergesújfalu a Dorog. Múzeum môže byť jedným z pilierov euroregiónu Ister - Granum (Dunaj - Hron), ktorý vznikol roku 2003 so sídlom v Ostrihome a ktorý zahrnuje sto lokalít v Maďarsku a na Slovensku, pričom územie na maďarskej strane hraníc sa zhoduje so súčasným územím pôsobnosti Múzea B. Balassiho. Vedenie župy prijalo rozhodnutie s porozumením, naďalej mu bude poukazovať normatívnu podporu zo štátneho rozpočtu a r. 2006 aj polovicu podpory zo župných zdrojov.

(o)

Televízny triumf Kerešanov

Za senzačné možno označiť nedávne vystúpenie Folklórneho súboru a citarovej kapely z Malého Kereša v dvojhodinovom raňajšom programe Maďarskej televízie v Budapešti. Vedúca súboru Zuzana Gmoserová informovala o tradíciách kerešských Slovákov, o jarnom závinovom festivale, oberačkových slávnostiach a Slovenských národnostných dňoch. Prípravu pravého kerešského závinu predviedla pred kamerou Zuzana Kováčová. Program vyvolal mimoriadnu odozvu divákov. Ako potvrdili aj pracovníci televízie, počas vysielania sotva stačili reagovať na záplavu telefonátov a gratulácií kerešských rodákov. Svoj obdiv nad touto spolupatričnosťou viackrát zdôraznil aj šéfredaktor NapTV Károly T. Lakat. Po ukončení programu členovia súboru a citaristi navštívili židovské múzeum, ktorého riaditeľka, tiež svedok úspešného televízneho účinkovania Kerešanov, im poskytla bezplatného sprievodcu. A napokon - vedúceho reštaurácie Gundel natoľko nadchol program, že o deň nato odcestoval do Malého Kereša, aby ich požiadal o pomoc pri usporiadaní Kerešského týždňa vo februári budúceho roku.

(ZsB-K)

Dunaeďház

Po stopách minulosti

Kto chce poznať niekdajší život Slovákov v Dunaeďháze, mal by navštíviť aj tunajší oblastný dom, budovu ktorého postavili ešte začiatkom 19. storočia. Pre tento typický sedliacky dom, pokrytý trstinou, je príznačné usporiadanie interiéru - vstup do prednej i zadnej izby je z kuchyne. Na kuchynskej lavičke vidíme predmety, ktoré gazdiná denne používala. V peci, zhotovenej spôsobom, ktorý je ojedinelý v celom okolí, možno zakúriť i dnes. Zvláštnosťou je sporák vo veľkej izbe, ktorého rúra ústi do pece. V zime nevarili pod otvoreným komínom, ale na sporáku. Charakteristickou známkou domu je utĺkaná hlinená dlážka. Na hlavnom tráme, ako prikazuje tradícia, sú umiestnené spevníky a biblia. Značnú časť zariadenia darovali oblastnému domu obyvatelia obce.

(tsz-k)

O činnosti Slovákov v Poľnom Berinčoku

Slovo má predseda slovenskej samosprávy Ján Zolnai

Na dvore Spoločenského domu na Jesenského ulici v Poľnom Berinčoku sa schádzajú ľudia na opekanie slaniny. Tentokrát prišli členovia klubu dôchodcov a slovenského klubu. O činnosti Slovákov v Poľnom Berinčoku nás informoval predseda miestnej slovenskej samosprávy Ján Zolnai. Slovenskí poslanci majú v menšej budove dve malé kancelárie, ale pri väčších akciách používajú hlavnú budovu, ktorá pozostáva z dvoch častí. Novú tvorí príjemná, priestranná sála. Architekti nezabudli ani na telesne postihnutých občanov, ktorí sa bez prekážok môžu dostať do budovy. Podrobnosti nám porozprával J. Zolnai:

- Evanjelická cirkev získala určité finančné zdroje na rekonštrukciu starého krídla veľkej budovy. Následne sa zrodilo rozhodnutie vybudovať aj nové.. Mesto k tomu prispelo tým, že zabezpečilo jednu starú budovu na demolovanie. Tak sme získali tehly. Celú výstavbu mal na starosti podnikateľ László Károli. My sme chodili pomáhať. Vždy sa našli pracovité ruky. Tak vznikla táto sála o rozmeroch 19,5 x 6 metrov. Spolu s cirkvou sme ju vybudovali, spolu sme ju aj zariadili a spolu ju aj používame. Takto nám to vyhovuje. Využitie je efektívnejšie, okrem toho sa delíme aj o prevádzkové náklady, stačí, ak spomeniem napríklad vykurovanie. Musíme dávať pozor na výdavky, veď okrem štátnej podpory, ktorú dostáva slovenská samospráva, iné finančné zdroje nemáme. Raz za čas dostaneme od mesta 10-15 tisíc forintov, niekedy získame dačo zo súbehu, ale s tým nemôžeme vopred rátať. V tejto miestnosti sa stretávame. Tu robíme príležitostné programy a tu sa konajú aj naše pravidelné akcie. V piatok sa stretávajú členovia slovenského klubu, zväčša príslušníci staršej generácie. Máme aj takých členov, ktorí bývajú napríklad na Čabe. Raz do týždňa tu máva skúšku páví krúžok, ktorý chodí vystupovať takmer po celej krajine. Vedie ho tunajšia učiteľka spevu a hudby Irena Szabóová. V zimných mesiacoch sme organizovali jazykový kurz pre začiatočníkov a pre pokročilých, ktorý navštevovalo 50 ľudí. Prišli aj mladší, medzi nimi dve gymnazistky, ktoré plánujú zložiť štátnu skúšku. Sú to cieľavedomé dievčatá. Samozrejme, aj tento kurz bol spojený s výdavkami, ale plánujeme v ňom pokračovať. V škôlke majú deti slovenské zamestnania, ale v základnej škole sa slovenčina nevyučuje. Slovenského farára nemáme. Vznikla však zaujímavá situácia. Nemecká evanjelická cirkevná obec dostala farárku slovenského pôvodu Katarínu Škorkovú z Čabačudu.

Z piatich členov slovenskej samosprávy štyria sme dôchodcovia, ale aktívne pracujeme v klube i v samospráve, - povedal na záver predseda Slovenskej samosprávy v Poľnom Berinčoku Ján Zolnai.

(aki)

O výučbe slovenčiny v Novom Meste pod Šiatrom

Sme hrdí na absolventov štátnych skúšok

Dnes už nie je v móde riadiť sa skúsenosťami iných, vypočuť si ich rady, prípadne ich aj prijať. Výučba je napriek tomu nepredstaviteľná bez istej bilancie, či bez zabezpečenia nadväznosti, čo je zároveň aj podmienkou perspektívneho plánovania. Všetci si radi spomíname na príbehy zo školských lavíc, pripomíname si našich dobrých i menej dobrých učiteľov. V dospelosti prehodnocujeme ich vlastnosti, metódy aj charaktery. Vytvoríme si názor na vzdelávanie ako také. Do kategórie dobrých pedagógov už nezaraďujeme povoľných, „ležérnych” (teda nepripravených) učiteľov, odbiehajúcich od predmetu, alebo tých, ktorí z finančných dôvodov idú robiť radšej taxikára. Čosi mi vraví, že zo „skúsenosti” vieme, kto bol dobrý učiteľ.

V národnostnej škole nie je situácia taká jednoduchá. V čoraz komplikovanejšom systéme vzdelávania je veľkou výzvou najmä činnosť učiteľov slovenského jazyka. Je ťažké byť dobrým učiteľom, nájsť na učenie slovenského jazyka motiváciu, keďže v tomto zostali pedagógovia sami, dá sa povedať na celoštátnej úrovni. Doma už svojim deťom takmer nikto nespieval slovenské uspávanky, nehovoril im riekanky, ale ich snáď už ani neprezývali „Tótmi”.

Pozrime sa teda na dieťa, ktoré dnes prekročí bránu slovenskej školy ako prváčik. Predpokladám, že matka, stará mama vybrali preň školu na základe povedomia identity. Motivácia prinesená z domu ho bude sprevádzať na hodinách a národnostný jazyk sa bude učiť ako anjelik. Žiaľ, nie je to tak! V poslednom období sa táto situácia trocha zmenila. Dieťa (často aj mama) vie o týchto „zložitých” veciach čoraz menej. A pričom mama má slovenské priezvisko, pochádza z Hute, starý otec bol kedysi slovenský drotár - „Tót“. Z istých dôvodov sa usiloval na to zabudnúť. Vo svojej praxi som sa veľakrát stretla s takým príkladom.

Poďme teda ďalej! Malý žiačik sa vari chce tento jazyk naučiť z vlastnej iniciatívy? Tu je už situácia iná, pretože mamička vie, že štúdium jazyka je dobrá alternatíva k úspechu. A čo ostatní? Kam sa podeli Slováci zo zemplínskych slovenských dedín? Slovenská menšinová samospráva pôsobí aspoň v šiestich obciach. Pôsobí? Nuž takto to funguje? A či nie preto funguje? Slovom „chodím do slovenskej školy, lebo je v peknej budove; pani učiteľka, ktorá ma zapisovala, bola veľmi milá; aj môj brat sem chodil; je blízko; má pekný park a ihrisko…” vraví dieťa.

Kritériá výberu školy možno sformulovať i z rodičovského pohľadu. „Je to tiché miesto, zelené pásmo, celodenný dozor, strava, internát, láskaví učitelia”. Dnes už čoraz častejšie počujeme: „Dieťa sa aspoň naučí ešte jeden jazyk”. Že by to bolo teraz najväčšie lákadlo? Pani učiteľka je nesmierne šťastná, veď žije v čase, keď je nedostatok detí a keď existencia a chod inštitúcie závisí od počtu žiakov a financií. „Urobíme všetko pre udržanie počtu žiakov a máme radosť, že máme dosť detí”, môžem azda povedať aj v mene kolegov. Dlhé roky sa týmto riadime. Vychádzajúc z toho treba pokročiť aj v súvislosti s rodičmi a vzbudiť v nich isté národnostné povedomie, pretože asimilácia bola v Zemplíne úspešná.

Učiteľ tu má čo robiť! Ani teraz sa nevzdávame nádeje, ešte vždy môžeme urobiť veľa za našu vec. V našej škole sa výučba začína v prvej triede od nuly, v priebehu viacerých rokov sme našli spôsob na rýchlejšiu, kvalitnejšiu výučbu jazyka, veď žijeme v spoločnosti orientovanej na úspech. Museli sme vypracovať stratégiu, ktorá by slovenskú školu a výučbu jazyka urobila príťažlivou a jedinečnou na miestnej i celoštátnej úrovni. Bývalá hosťujúca učiteľka Dr. Vlasta Štofová vynaložila veľa energie na to, aby naši žiaci absolvovali štátne skúšky zo slovenského jazyka. Jej skúsenosti sme prevzali a podarilo sa nám ich ďalej rozvinúť. Prvé úspechy dosiahla s našimi bývalými žiakmi, gymnazistami, v roku 1993. V našej inštitúcii sa výsledky začali dosahovať pred piatimi rokmi. Odvtedy počet žiakov s jazykovou skúškou a ich výsledky vykazujú vzostupnú tendenciu. Dnes už vieme, sme dokonca presvedčení, že toto je schodná cesta. V priebehu 10 rokov sa nám podarilo dosiahnuť úroveň, keď z 8. triedy 9 žiakov zložilo štátnu skúšku zo slovenského jazyka. Tento cieľ sleduje celý náš kolektív od prvej triedy. Spočiatku sa príprava uskutočňuje na úrovni triedy, neskôr máme možnosť deliť triedu na skupiny rôznych vedomostných stupňov, pokročilí a začínajúci môžu pracovať v priebehu štyroch rokov podľa vlastného tempa. Zaujímavosťou systému je, že každému žiakovi zabezpečíme prechod z jednej skupiny do druhej, podľa jeho výsledkov. V tomto procese sa žiaci denne dozvedajú informácie o minulosti a osude slovenského národa, odkrývame im súvislosti, príčiny a následky asimilácie slovenskej národnosti v našej krajine, snažíme sa posilňovať dobré vzťahy vyplývajúce zo spoločnej tisícročnej historickej minulosti.

Školský rok 2004-2005 bol úspešný. Súťaž Osvietený Zemplín bola výbornou príležitosťou na zahĺbenie sa v spomínaných témach a na citové naplnenie sa. Dnešné deti ľahko a rýchlo vnímajú, prehodnocujú pravdy minulosti, vďaka súťaži sa veľa naučili, získali skúsenosti a nie je zanedbateľné ani to, že dosiahli 2. miesto.

Sme veľmi hrdí na absolventov štátnych skúšok zo slovenského jazyka. V tomto školskom roku úspešne zložili štátnicu stredného stupňa typu C traja žiaci: Estera Bodolóczka, Ildika Očenášová a Alex Balogh; v skúške základného stupňa bola úspešná Mária Sobotová. Zostávajúc na tejto ceste postupne upravujeme charakter učebnej látky, metódy vyučovania a povinný rozvrh. Čoraz väčší dôraz kladieme na názornú výučbu poznávania národa, na prehlbovanie povedomia identity našich žiakov. Niekoľkokrát do roka máme možnosť tráviť istý čas v táboroch na Slovensku, lyžovať sa, či práve cestovať s programom divadelného krúžku po materskej krajine. Je všeobecne známe, že keď sa cvičíme v jazyku v autentickom prostredí, môžeme získať najlepšie a najtrvalejšie výsledky. Z pedagogickej praxe mám takú skúsenosť, že pri zostavovaní rozvrhu treba uprednostniť komunikáciu, bežnú reč, konverzáciu, čo sa u nás stalo už zaužívanou praxou.

Nikdy nesmieme zabudnúť na výchovné vplyvy kolektívu. V našej národnostnej škole väčšina kolegov ovláda slovenský jazyk. Ten treba používať v styku s deťmi aj mimo vyučovania. Na chodbe, v internáte, v jedálni, pred zborovňou, či na ihrisku. Týmto spôsobom si dokážeme pomáhať pri dosahovaní nášho spoločného úspechu.

V súčasnosti sa prvý raz po dlhom čase začína vytvárať sľubný obraz budúcnosti našej inštitúcie. Predpokladá sa, že o dva roky sa naším prevádzkovateľom stane Celoštátna slovenská samospráva. Som optimistka, mám radosť z rysujúcej sa istoty, pretože boj o zachovanie inštitúcie u nás trvá už 10 rokov. Tento krok bude pre každého prijateľný a uspokojujúci. Opäť budeme môcť pokojne pracovať a namiesto výhražných krokov sa sústreďovať na výučbu. Nič príjemnejšie a lepšie by som kolegom, rodičom a deťom ani nemohla zaželať.

Mária Barnová Zajakovská (mf)

Biblický tábor v Šámšone

„Pozoruj svetlo a Pán Boh bude s tebou...“

„Buďme Boží bojovníci“ - bolo mottom tohoročného biblického tábora budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru, ktorý prebiehal v dňoch 8. až 15. júla v novohradskom Šámšone (Sámsonháza). Tábor sa uskutočnil za podpory verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny, Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), Samosprávy VIII. obvodu Budapešti, miestnej a slovenskej samosprávy obce Šámšon, Evanjelickej cirkvi v Maďarsku a Slovenského evanjelického cirkevného zboru hlavného mesta.

Vedúci tábora, zborový farár Atila Spišák, sa ledva vrátil z ekumenického biblického tábora CSS zo Svätého Jura a už ho čakal druhý detský tábor, ktorý zorganizoval vo svojej rodnej dedine.

V tomto roku prišlo do tábora 34 detí, ktoré pracovali v troch skupinkách pod vedením duchovného A. Spišáka a dvoch teológov zo Slovenska - Eriky Hláčokovej a Miroslava Vargu. Učili sa modlitby a pesničky v slovenčine, ale vyučovanie prebiehalo dvojjazyčne, veď 70 percent detí bolo z prvého stupňa základných škôl, a to z Budapešti, Bíru, Šápova, Jače, Kestúca, Pilíšskej Čaby, Dunaeďházu a, samozrejme, pridali sa k nim aj mladí zo Šámšonu.

- Bohužiaľ, počasie nám tentokrát neprialo, - povedal A. Spišák. - Preto sme pripravovali programy v spoločenskej sále. Kreslili sme, maľovali, spievali a robili sme zvončeky. Veľa detí bolo v tábore aj vlani a páčilo sa im tu. Sú takí, ktorí prišli aj s kamarátmi či súrodencami.

- Na stene viseli kresby, figúrky vojakov a deň čo deň ich pribúdalo. Čo znamenajú?

- Všetci sme na bojisku. Bojovníka sme vybrali preto, lebo apoštol Pavol v Liste Efezským prirovnal vojaka ku kresťanom. To znamená, že takto máme žiť aj my.

„Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám a mocnostiam, proti pánom sveta tejto temnosti, proti zlým duchom v nebesiach. Preto vezmite na seba celú výzbroj Božiu, aby ste mohli odolať v zlý deň, všetko prekonať a obstáť. Stojte teda, bedrá si opášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si hotovosť k evanjeliu pokoja. Nadovšetko vezmite si štít viery, aby ste ním mohli uhasiť všetky ohnivé šípy toho nešľachetníka. Vezmite si aj prilbu spasenia a meč Ducha, ktorým je slovo Božie.” (List Efezským 6: 12-17.)

Prostredníctvom týchto učebných pomôcok deti ľahšie porozumejú, čo im chceme povedať. Napr.: to, že vojak má štít (ktorý symbolizuje vieru) znamená, že sa ním bráni v boji. Aj nám viera dáva niečo viac, ochraňuje nás a preto je veľmi dôležitá. Potom sme hovorili o pancieri spravodlivosti, mali sme napríklad príhodu o farizejovi a publikánovi. Bohužiaľ, niekedy aj my žijeme farizejským životom, modlíme sa tak, aby ľudia videli, aby počuli o nás v televízií a rozhlase, navonok všetko je pekné, ale vo vnútri je človek prázdny. Chceli by sme deťom vysvetliť, aby žili ako publikán, ktorý sa úprimne modlil, a aby v kostole naozaj pozorne vnímali Boha, aby precítili, čo im chce povedať.

Z mnohých zážitkov, ktoré porozprával pán duchovný, som si zapamätala jednu milú príhodu:

- Na každý deň sme naplánovali výlety a skúšali sme, akí sú tunajší obyvatelia. Boli sme s deťmi hore v kostole a zrazu začalo strašne pršať, preto sme hľadali útočisko. Jeden gazda nás okamžite pustil do svojho domu. V malej izbičke sme stáli tridsiati a ten človek sa tešil, že nám mohol pomôcť.“

- Pochádzate zo Šámšonu, takže asi ľahšie tu organizujete aj tábor.

- Samozrejme, veď v dedine skoro každého poznám. Moja mama je tu kuchárkou a máme aj jednu pomocníčku z nášho cirkevného zboru z Budapešti.

- V nedeľu ste slúžili aj v kostole, zastupovali ste miestneho farára. Vraj pre tunajších tiež bolo prekvapením vidieť toľko mladých. Slúžili ste tu viackrát?

- Áno, je to veľmi dobrý pocit, veď človek ide domov, kde sa narodil, pozná každý kútik, každého človeka, ba aj jeho problémy. Tým viac musí dávať pozor, čo povie, aby nevypadal, že všetko vie iba preto, lebo prišiel z veľkomesta.

- Hovorí sa, že nikto nemôže byť prorokom vo svojej vlasti...

- Je to tak, napr. dávnejšie, keď som zastupoval miestneho farára, dali mi to najavo, ale teraz si už na mňa zvykli. Mnohí ma občas oslovujú nie „Atila“, ale „pán farár“…

Mladý teológ z Bohosloveckej fakulty z Bratislavy Miroslav Varga:

- V Maďarsku som v takomto detskom tábore druhýkrát, ale na Slovensku sa ich zúčastňujem pravidelne. Základom je vždy stíšenie ráno, ďalej lekcia, keď deťom predstavíme Biblickú zvesť, ktorú potom vysvetlíme.

- Vy vôbec nehovoríte po maďarsky. Ako sa vám spolupracuje s deťmi?

- Ja mám v skupinke 10 detí, ktoré vedia celkom dobre po slovensky. Sú ale väčšie, preto si aj viac dovoľujú. Napriek tomu dá sa s nimi pracovať. Bolo by dobré, keby tento tábor usporadúvali tradične, každý rok. Veď deti sú základ a potrebujeme ich vychovávať pre budúci kresťanský život. Šámšon je pekná dedina, je tu pokoj, ideálne miesto na táborenie.

Teologička Erika Hláčoková pochádza z Veľkého Krtíša. Počas tábora gitarou rozveselila účastníkov a sprevádzala ich spev:

- V mojej skupinke dávajú pozor aj tie deti, ktoré nehovoria dobre po slovensky. Na tretí deň vedeli už naspamäť všetky pesničky. Výučba prebieha dvojjazyčne, aby rozumeli, o čom spievajú. Na gitare hrám už dobrých pár rokov a v našom senioráte sa pravidelne zúčastňujem detských táborov. Po skončení štúdií by som chcela byť farárkou.

- Prečo ste sa dali na túto dráhu?

- Od malička som bola vychovávaná vo viere, potom sme mali jednu malú skupinku a neskôr som sa prihlásila na teológiu. Dúfam, že to bolo Božie volanie.

Dávid Garancz prišiel do tábora z hlavného mesta:

- Chodím do 5. triedy Slovenskej školy v Budapešti a pravidelne každú stredu aj na náboženskú výučbu. Už aj vlani som sa zúčastnil biblického tábora a nedávno som bol aj v ekumenickom biblickom tábore CSS vo Svätom Jure. Cítim sa tu veľmi dobre, boli sme už aj na hrade, páčila sa mi hra „vojna čísel" a mám veľa nových kamarátov.

- Čo nového si sa dozvedel o Ježišovi?

- Bol dobrý, spravodlivý, pomáhal ľudom a učil ich.

- Máš doma bibliu?

- Áno, takú detskú. Tu sme sa učili samé slovenské pesničky a mojou obľúbenou je: „Kto je kráľom džungle?”

- Doma, v III. obvode Budapešti, chodievaš do zboru?

- Zriedka, ale moji rodičia pravidelne.

V posledný večer vedúci tábora pripravili deťom prekvapenie na rozlúčku. Po bohoslužbe ich pustili z kostola iba po jednom, a to so slovami: „Choď domov, pozoruj svetlo a Pán Boh bude s tebou”! V tme sa však deti nebáli. Po ceste im svietilo viac ako 500 sviečok, na oboch stranách lesného chodníka, a spoza stromov sa im každých 10 metrov niekto prihováral. Počuli citáty, úryvky z Písma Svätého, ako keby ich bol Pán oslovil. Takýmto spôsobom sa do biblického tábora zapojili aj obyvatelia dediny…

Ildika Makaiová

Anna Termanová z Dolných Petian

„Vidím, že som nežila nadarmo...“

- Manžel a ja sme nerozluční od tej chvíle, ako sme si roku 1947 sľúbili večnú vernosť a vydali sa na spoločnú cestu životom. Teda o dva roky budeme oslavovať 60. výročie manželstva. Každý deň sa modlím k Pánu Bohu, aby sme sa obaja dožili tohto významného jubilea. Obaja sa snažíme spríjemniť si čas, ktorý je nám denno-denne darovaný, a prežiť ho v kruhu našich najdrahších - detí, vnúčat, pravnúčat a všetkých milých okolo nás. Jediné naše želanie je, aby nijaký mrak nezatienil náš spoločný život a aby tá posledná rozlúčka nebola ťažká, - zdôverila sa nám Anna Termanová z Dolných Petian. Počas tejto osobnej výpovede, vyžarujúcej neoblomnú nádej, sa doslova omladzuje tvár 82-ročnej tety Anny.

Staroba je ako uzlíček spomienok uložených kdesi hlboko v našej duši, poistený kľúčom, ktorý vlastní iba sám majiteľ. Pri našom rozhovore s tetou Annou sa pomaly rozväzuje tento symbolický uzol, vyjavujú sa obrazy z detstva a mladosti a pred nami sa otvára životná púť starenky. Jej túžby, sny, radosti i, starosti...

- Pochádzam z Dolných Petian, ako aj môj manžel. Ja a moji dvaja súrodenci sme prežívali pekné detstvo, lebo v našej rodine vládla láska a obaja rodičia boli súci do života. Radostné a bezstarostné detstvo sa skončilo, keď som sa vydala. Po šťastnej svadbe prišli deti - dcéra a syn a nasledovali krásne materské radosti a starosti. Môj manžel je láskavý, životaschopný muž, vždy oddaný rodine, ale aj svojmu povolaniu. Bol dobrým horárom. Trval na tom, aby som zostala doma, vychovávala deti a viedla domácnosť. Veru som neoľutovala, lebo som sa mohla plne venovať rodine, deťom a manželovi. Nechcem sa vychvaľovať, ale podarilo sa nám vychovať dobré deti. Sme hrdí a šťastní, že sme sa mohli pričiniť aj o výchovu štyroch vnúčat a piatich pravnúčat. Doslova skrášľujú a obšťastňujú jeseň nášho života.

Sme svorná rodina, priam lipneme na sebe. Nazdávam sa, že každý starý človek - rodič túži po tom, aby ho obklopovali jeho najmilší, s ktorými sa môže porozprávať a ak si to žiadajú, môže im aj poradiť. Je to akési chvíľkové omladenie duše a tela. Pre mňa je to neuveriteľne vzácna vec, keď bilancujem a vidím, že som nežila nadarmo, lebo predo mnou stojí veľká rodina. Sú to moji, naši potomkovia, veď v ich žilách prúdi moja, naša krv.

Sťažovať sa môžem jedine na to, že mi zo dňa na deň ubúda fyzická sila, čo často sprevádza aj fyzická bolesť. Pochopiteľne, už aj z tohto dôvodu sa nemôžem s deťúrencami pozabávať tak ako pred pár rokmi. Smutno mi býva, keď si uvedomím, že obaja moji súrodenci, ako aj celá rodina z maminej a otcovej strany, už vymrela. Zostala som len ja. Útechu hľadám vo svojej rodine.

Nikto nevie, čo mu osud prinesie. Život je púť do neznáma. Až keď prejde veľa rokov a obzrieme sa späť, môžeme zhodnotiť svoju životnú púť a svoje skúsenosti.

- Myslím si, že som prežila pekný a hodnotný život a z Božej milosti sme sa spolu s manželom dožili pokročilého veku.

Čo je tajomstvom dlhého života a šťastného manželstva?

Neviem vám presne povedať. Som jednoduchá žena, ale myslím si, že v živote je najdôležitejšia láska, ktorá, ako sa hovorí, aj hory prenáša. Ak by som mohla poradiť mladým, tak by som im povedala, nech sa berú iba z lásky. Lásku však treba neustále pestovať, starať sa o ňu, aby nezovšednela, nezanikla. Lebo len v láskyplnom manželstve a harmonickej rodine môže byť človek šťastný, iba v takejto rodine možno vychovávať zdravé a dobré deti, za ktoré sú rovnako zodpovední obaja rodičia. Pravá láska rodičov a ich láska k deťom živí rodinu, prenáša sa aj na deti, ktoré sa takto stávajú šťastnými.

V láskyplnej a harmonickej rodine vychované deti a vnúčatá potom dokážu láskou „splácať“ svojim rodičom a starým rodičom, ktorí to potrebujú ako každodenný chlebík.

- Svätá pravda. Vo všeobecnosti mladý človek si myslí, že je zo železa a všetko zvládne. Často odmieta pomoc, nepočúva rady starších, ba bagatelizuje ich. Neraz potom za to draho zaplatí... Na druhej strane zase starý človek, ktorý sa dožíva pokročilého veku, potrebuje pomoc aj vtedy, keď ho netrápia vážne choroby. Myslím si, že každý bez výnimky s radosťou prijíma duševnú a fyzickú pomoc. Stáva sa však, že starému človeku je ťažko na srdci, keď sa pozerá na to, ako druhý pre neho pracuje a obetuje mu svoj vzácny čas. Najmä ak ide o dlhšie obdobie. Musí sa však s touto situáciou zmieriť a vedieť prijímať pomoc s láskou. Poznám to z vlastnej skúsenosti, veď aj ja som opatrovala štrnásť rokov svoju svokru. Náhle ťažko ochorela, dostala krvácanie do mozgu a čiastočne ochrnula. Bez mojej každodennej lásky a opatery by sa nebola obišla. A ja zase mám pokoj na duši, že som to zvládla a uľahčila jej dlhotrvajúcu bolesť a trápenie.

Záverečné slová tety Anny Termanovej môžu byť pozoruhodné, hodné na uváženie a zamyslenie sa pre každého z nás.

(fúziková)

Pred 65 rokmi zomrel slovenský spisovateľ Jozef Gregor Tajovský

Medzi Slovákmi v Nadlaku

Život Jozefa Gregora Tajovského bol prostý, priamy, čestný a statočný; vychovaný ľudovou múdrosťou a v zdravých národných tradíciách písal vedome a zámerne pre ľud. Tak aj žil. Do pestrej mozaiky spomienok na tohto rodáka z Tajova pri Banskej Bystrici - narodil sa pred 130 rokmi (17. októbra 1874), umrel pred 65 rokmi (20. mája 1940) - vhodne zapadá i rozpamätávanie Slovákov z Nadlaku v Rumunsku. Sem prišiel pred vyše 100 rokmi, v jeseni 1904, a pôsobil tu ako účtovník Ľudovej banky. Spolu s Hanou Lilgovou, ktorú si vzal za manželku v roku 1907, strávil v Nadlaku plných šesť rokov...

Prehŕňajúc sa v archíve dostali sa mi pred časom do rúk reminiscencie Márie Hovorkovej-Tomášikovej (bola u Tajovských tri roky), Emílie Gregorovej-Jančíkovej a Márie Suchánskej. Ich rozprávania spracoval vtedajší profesor Lýcea Georgea Cosbusa v Nadlaku Ivan Molnár. Pred vyše tridsiatimi rokmi, keď som sa s pánom profesorom Ivanom Molnárom zoznámil v Martine, nemohol som obísť otázku:

Ako žili Gregorovci v Nadlaku?

-... Hoci práca v banke Jozefa Gregora Tajovského vyčerpávala, vábila ho myšlienka, že bude mať príležitosť pracovať medzi nadladským ľudom, rozširovať knihy, noviny, aby nestrácal národné povedomie. Gregorovci navštevovali slovenský spolok Ľudový kruh, zúčastňovali sa na slovenskom divadelnom živote, cez časopisy propagovali veci národné. Často chodievali na večierky ku gazdom, kde besedovali o živote a Tajovský zároveň zbieral materiál pre svoje diela...

Z nadladského prostredia napríklad čerpal námety pre divadelné hry Statky-zmätky a V službe, pre prozaické práce Na chlieb, Horký chlieb, Mamka Pôstková, Susedia a iné.

Medzi jednoduchými ľuďmi

Raz večer zašiel pán účtovník Tajovský do Tomášikov; Tomášik predával slovenské knihy, časopisy, kalendáre. Brat jeho otca bol spisovateľ Samo Tomášik (o. i. autor hymnickej piesne Hej, Slováci... pozn. aut.). Tajovský prosil, aby nechal dcéru Máriu slúžiť u neho; malá Tomášiková, neskôr Hovorková, sa mu totiž zapáčila, lebo bola usilovným dievčaťom... Malá u Gregorovcov zotrvala tri roky. Veľakrát ju Tajovský vyslal po susedoch na priadky: - Nože, Marka, choď. Ale pozorne si zapamätaj, o čom sa budú rozprávať. Potom mi povieš, dobre?

A takto Tajovský zbieral námety pre svoje literárne práce.

Všetko bude v poriadku!

Jedného dňa, keď Tajovský dostal plat, stretol sa náhodou cestou domov z práce s chudobným biednym človekom. Dal mu, vlastne požičal, peniaze. Na druhej strane ulice sa stretol s druhým a tak rozdal takmer všetky peniaze. Keď prišiel domov, pani Gregorová bola veľmi nahnevaná:

- Počkaj, Jožko, všetky peniaze rozdáš, za čo kúpime mäso?!

- Ale, Hanka, - odpovedal Tajovský, - nehnevaj sa, kúpiš len štvrť kila mäsa, veď pokiaľ dostanem druhý plat, nejako len vydržíme. Nekúpime ani krém na topánky. Stúpim do blata pokiaľ sú mi topánky zablatené a bude všetko v poriadku.

Príďte, deti moje...

Tajovský bol iba vtedy spokojný, keď niekomu pomohol. Častokrát, keď išiel z práce na obed, stretol sa s deťmi, ktoré išli zo školy, a hneď sa ich vypytoval:

- Vy ste čie, deti moje?

- Ja som tých a ja tých.

- Rady čítate, áno? No, viete čo, príďte poobede o takej štvrtej hodine ku mne a dám vám knihy. Keď ich prečítate, donesiete ich späť, dobre?

Keď Tajovský s Lilgem kosili...

Tajovský mal rád nielen literatúru, ale aj prírodu a fyzickú prácu. Jedného leta prišiel do Nadlaku brat pani Gregorovej Milan Lilge. S Tajovským, bola práve žatva, sa vybrali na poľovačku. Na poli zazreli dvoch starých ľudí, muža a ženu, ako kosili pšenicu.

- Aaha, nože, Milan, poď, pomôžeme im!

Tajovský vzal do ruky kosu a pustil sa kosiť. Pridal sa aj Lilge. Po obede sa znovu chytili do práce. Kosili, až kým slnko nezašlo a tmavá noc sa začala ťahať nad pole a dedinu. Ujko s babičkou boli veľmi naradovaní. Zaďakovali pekne Tajovskému, Lilgemu a rozišli sa.

O pár dní prišla do Tajovských oná babička s plným košom potravín: chlieb, slanina, vajíčka... poďakovanie za kosbu!

Obyčajný i neobyčajný človek

Tajovský veľmi rád jedával jednoduché sedliacke jedlá, veď aj on vyrástol v sedliackej rodine. Bryndzové halušky, kyslá kapusta, klobása, slanina - nechýbali na stole Gregorovcov. Stávalo sa, že keď bol doma, prišiel sa poďakovať nejeden Nadladčan i s litrom domácej pálenky. Tajovský bol prekvapený, hoci naradovaný, lebo pálenku mal rád i on.

- Ujček, veľmi pekne vám ďakujem. Nezabudnem na vás nikdy a keď budem mať voľný čas, navštívim vás.

Potom si na rozlúčku priateľsky stisli ruky.

Mária Tomášková-Hovorková už ako babička spomínala, že vždy, keď si na Gregorovcov pomyslela, vzdychla si a v očiach sa jej objavili slzy. Priznala sa, že keď Tajovský z Nadlaku odchádzal, plakala...

Pavol M. Kubiš

Slovenská národnosť v Sudiciach

Asimilácia v zrkadle štatistických údajov

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia pomer obyvateľov slovenskej národnosti v novohradských Sudiciach (Szügy) výrazne klesol a menší nárast bol zaznamenaný len na začiatku štyridsiatych rokov. Ako je to však možné, že za tridsať rokov, od roku 1880 do roku 1910, slovenská národnosť, kedysi taká silná, natoľko zoslabla?

Na vysvetlenie tejto otázky existuje viacero dôvodov, ktoré spoločne vytvárajú odpoveď. Prvým z nich bola maďarizačná a odnárodňujúca snaha uhorskej vlády. V roku 1867 sa rakúska monarchia pretransformovala na federatívny štát, rakúsko-uhorskú monarchiu, ktorá bola spojená iba spoločným panovníkom a troma ministrami (zahraničné veci, vojna, financie). Tým sa Uhorsko prakticky osamostatnilo a dostalo voľnú ruku na realizovanie svojich odnárodňovacích, asimilačných a maďarizačných snažení voči nemaďarskej väčšine obyvateľstva. Roku 1868 bol vydaný národnostný zákon, ktorý potvrdzoval myšlienky maďarských vládnucich kruhov - obmedzoval postavenie nemaďarských národov v Uhorsku. Zakotvoval princíp jednotného maďarského národa, v ktorom každý občan mal byť rovnoprávnym členom. Nemaďarské národy s výnimkou Chorvátov odmietol uznať za svojbytné národy (obyvatelia Uhorska boli príslušníkmi uhorského národa - ostatné národy boli iba etnikami). Maďarčina sa stala štátnym a úradným jazykom vo všetkých sférach verejného života. Roku 1874 až 1875 boli zrušené tri slovenské gymnáziá v Revúcej, Martine, Kláštore pod Znievom a aj Matica slovenská. O osem rokov neskôr vznikol v Nitre Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE), ktorý pôsobil v desiatich župách. Prostredníctvom osvetových podujatí, kurzov maďarčiny, novozriadených knižníc, detských opatrovní neposilňoval len uhorské vlastenectvo, vzdelávanie, ale usiloval sa najmä o odnárodňovanie slovenskej mládeže. Roku 1898 vstúpil do platnosti zákon, podľa ktorého obce mohli mať len jeden úradný názov. Obsah zákona a politická prax si vynútili ich maďarskú podobu.

Sudíc sa najviac týkali pravdepodobne školské reformy, ktorých obsah jasne vyjadroval snahu uhorskej vlády. V Októbrovom diplome z roku 1860 sa predstavitelia maďarskej šľachty postarali o zaradenie maďarčiny ako vyučovacieho jazyka. Slovenčina a nemčina boli len pomocnými jazykmi.

Po tomto období sa začala maďarizácia v školstve. Začiatkom júna roku 1907 panovník František Ferdinand podpísal tzv. Apponyiho zákony. Zvyšovali starostlivosť štátu o finančné zabezpečenie vzdelávania a učiteľov. Smerovali však k úplnej maďarizácii ľudového školstva. Zakazovali učiteľom zúčastňovať sa na národnom živote, ich platy podmieňovali výsledkami tzv. vlasteneckej výchovy, prikazovali používať len schválené učebnice. Žiaci mali po 4. ročníku aktívne ovládať maďarčinu. Zákony doplnilo vládne nariadenie z roku 1909 (povinnosť vyučovať náboženstvo len po maďarsky).

Druhým z dôvodov bol ekonomický rozmach, ktorý sa okrem viacerých miest týkal aj Balašských Ďarmôt. Obdobie od konca devätnásteho storočia po prvú svetovú vojnu znamenalo pre mesto rozvoj. V tom čase boli postavené viaceré inštitúcie, ako napríklad nemocnica, súd, kolónia úradníkov a finančný palác. Mesto sa rýchlo rozrastalo a stalo sa ekonomickým, obchodným a administratívnym centrom Novohradskej župy. Čo sa týka národnostného povedomia obyvateľov Sudíc, tieto činitele pôsobili veľmi asimilačne. Okrem toho časť obyvateľstva sa odsťahovala do mesta za prácou a do obce sa zas prisťahovalo obyvateľstvo z okolitých dedín, väčšinou maďarskej národnosti.

Ako tretí dôvod možno spomenúť vysťahovalectvo. Najväčšia vlna emigrácie Slovákov prebiehala v rokoch 1880 až 1914. Približne 500 000 Slovákov odišlo do USA a 150 000 do iných krajín Európy. Slováci sa stali tretím národom v Európe s najväčším počtom vysťahovalcov. Presný písomný záznam o počte emigrantov zo Sudíc neexistuje, ale podľa obyvateľky Sudíc Márie Plevovej (nar. 19. 2. 1935) odišli viacerí. Rozprávala jej o tom jej matka.

Čo sa týka nasledujúcich období, ukazovatele národnostného pomeru sú dosť mylné. Vyplýva to hlavne z úsilia politickej moci vtedy už Maďarska, ktorá sa snažila v rámci štátu minimalizovať počet národností. Týka sa to predovšetkým komunistického a sčasti aj socialistického režimu. Roku 1960 bol vydaný školský zákon, podľa ktorého v národnostných školách bolo treba prejsť na výučbu prírodovedných predmetov v maďarskom jazyku, čo veľmi poznačilo slovenskú národnosť. Keďže výsledky sčítania ľudu boli už aj zjavne nepresné, Ústredný štatistický úrad (KSH) so súhlasom a v spolupráci s národnostnými zväzmi roku 1980 rozhodol vykonať doplňujúci prieskum, ktorým sa snažili zistiť skutočný počet národnostných obyvateľov. Miestni aktivisti národnostných zväzov, opierajúc sa o svoje poznatky, určovali národnostnú príslušnosť členov jednej domácnosti. Podľa toho v Sudiciach nežili len traja, ale 236 ľudí slovenskej národnosti, teda percentuálne vyjadrené nie 0,2, lež 18,3 % obyvateľstva tvorili Slováci.

Roku 2001 sa k slovenskej národnosti v Sudiciach podľa Ústredného štatistického úradu hlásilo šesťdesiattri osôb. Do úvahy však treba brať aj fakt, že k slovenskej kultúre sa viazalo stodva ľudí, čo značne zlepšuje pomer. Tento jav je vďaka predovšetkým slovenským menšinovým samosprávam príznačný fakticky všade, kde žije slovenská národnosť. Možno vyhlásiť, že pomer slovenskej národnosti v Maďarsku má oproti minulosti pozitívnu, rastúcu tendenciu.

Čo sa týka vierovyznania obyvateľov obce, do jej zániku roku 1593 v nej dominoval rímsky katolicizmus. Prostredníctvom slovenského obyvateľstva zo severnejších stolíc Uhorska sa do Sudíc dostala evanjelická viera, ktorá tu dominovala až do konca devätnásteho storočia a aj v súčasnosti ju vyznáva značná časť obyvateľstva. V tridsiatych rokoch devätnásteho storočia začal v dedine rásť počet katolíkov. Dôvodom zo začiatku bolo, že katolícki šľachtici sem zvolávali na prácu katolíckych želiarov maďarskej národnosti z okolitých dedín. Príčinou bol aj fakt, že Balašské Ďarmoty sa na určitú dobu stali sídlom Novohradskej stolice, čo viedlo k posilneniu katolicizmu v meste i okolí. Výhodná hospodárska a politická pozícia Sudíc mala na národnosti a ich vierovyznanie dvojaký vplyv: v devätnástom a dvadsiatom storočí sem pracovné príležitosti lákali väčšinou katolíkov maďarskej národnosti, čo malo asimilačný vplyv, v dôsledku čoho klesol počet evanjelického obyvateľstva.

Ferdinand Egyed

Tabuľka zmien pomerov maďarského a slovenského obyvateľstva

List z Bratislavy

Dobrá správa zo Slovenska

Milí moji rodáci,

vlani sa na Slovensku druhýkrát po sebe narodilo viac detí ako v predchádzajúcich rokoch. No povedzte, nie je to dobrá správa? Zdá sa, že Slovensko prestalo vymierať. V krajine vašich predkov začalo viac ľudí pribúdať ako ubúdať. Inou dobrou správou je, že sa zvýšil počet sobášov a klesli interrupcie. Horšou správou zase je, že pribudlo viac detí narodených mimo manželstva a mierne stúpla rozvodovosť. Štatistický úrad tvrdí, že je to prirodzený vývoj a že takéto reprodukčné správanie našich obyvateľov je znakom, že sa „približujeme“ k západoeurópskemu životnému štýlu. Nuž neviem, neviem…Demografi navyše hovoria, že aj keď sú rozvody negatívnym sociálnym javom, v podstate ich nemožno zatracovať, lebo „zvyšujú sobášny a reprodukčný potenciál populácie“. Inými slovami vlastne naznačujú, že rozvedený má novú šancu sa znovu zosobášiť a priviesť na svet dieťa. Nuž, opäť krútim hlavou…Inou pozitívnou stránkou tejto štatistickej správy je skutočnosť, že sa predlžuje stredná dĺžka života, teda priemerný vek, akého sa narodený Slovák má nádej dožiť, ak zostane pravdou, že počet narodených detí bude trvalo prevyšovať počty zosnulých. V roku 2004 po prvý raz priemerný vek prekročil hranicu 70 rokov. Slovensko v tomto ukazovateli však ešte zaostáva za Českom aj Slovinskom, nehovoriac o Íroch či Švédoch, kde sa priemerne dožívajú 75 - 78 rokov. Príčiny tejto pozitívnej správy odborníci vidia v zlepšujúcej sa finančnej situácii mladých ľudí, najmä žien, ktoré „odkladali materstvo“ a založenie rodiny z rôznych príčin. Demografický vývoj Slovenska je teda na vzostupe. Veríme, že to povzbudí Slovákov a Slovenky aj na Dolnej zemi. Myslím to naozaj a v dobrom.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš

* Čitatelia nám píšu *

O Paššútovcoch

Nie je všeobecne známe, že maďarský spisovateľ László Passúth (1900-1979) mal slovenských predkov, pochádzajúcich zo Spiša. O tom ma informoval jeho synovec Dionýz Passúth, môj spolužiak z lučenského gymnázia. Dionýz bol o dva roky mladší ako ja. Môžem povedať, že bol mojím najlepším priateľom. Otec Dionýza bol zeman vo veľkej slovenskej obci lučenského okresu, v Málinci. Jeho matka, Noveková, bola tiež slovenského pôvodu.

Často som bol hosťom v ich veľkej kúrii. Tam strávené dni patria k najpríjemnejším dňom môjho života. Robili sme veľké výlety do prekrásneho okolia. Vyliezli sme na vrchy Bykovo (1 113 m), Jasenina (998 m), Sinec (916 m). Spolu sme navštívili obce Šoltýsku, kde sme obdivovali prekrásnu slovenskú architektúru, Kokavu n. R., Klenovec. Inokedy v Lučenci v budove YMCA sme viedli urputné boje v stolnom tenise. Veľké výlety sme robili aj z Lučenca. V Nízkych Tatrách sme s kamarátom Ferom Havašom vyšli na Ďumbier (2 043 m), v Rudohorí na chýrnu Poľanu (1 458 m).

Dionýz mi raz rozprával o predkoch Paššúthovcov. Žili v obciach Lipany a Kriváň. Boli evanjelici. V XVII. storočí, v dobe prenasledovania protestantov generálom Caraffom, sa luteránska vetva utiahla do Novohradu. Druhá vetva prestúpila na katolícku vieru a zostala v Prešove. Z tej vetvy pochádzal aj spisovateľ László Passúth, ktorý sa narodil v Sedmohradsku, v Kluži. Jeho otec boli sudca v Prešove.

László Passuth písal hlavne historické romány, napr. Eurázia (1937), Esőisten siratja Mexikót (Boh dažďa oplakáva Mexiko - 1939). Nápolyi Johanna (Johanna z Neapola - 1940), Aranyködben fáznak az istenek (V zlatej hmle mrznú bohovia - 1964), atď. Bohatá je jeho prekladateľská činnosť, písal aj eseje. Od r. 1945 do 1957 bol hlavným tajomníkom Maďarského Pen Clubu.

Osud Paššúthovcov je typický severouhorský jav. Odtiaľ pochádzajú aj chýrni Maďari slovenského pôvodu a chýrni Slováci aspoň čiastočne maďarského pôvodu.

Rezső Petik