Ľudové noviny č. 32 / 2005

Milovníci folklóru opäť v Banke

39. Novohradské národnostné stretnutie

a Folklórny festival Slovákov v Maďarsku

Tradičné Novohradské národnostné stretnutie a Folklórny festival Slovákov v Maďarsku usporiadali Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM) spolu s Novohradským osvetovým strediskom a miestnou obecnou samosprávou v slovenskej obci Banka (Bánk) 31. júla už po tridsiaty deviaty raz.

Banka - pre niektorých „iba“ malebná novohradská dedina, vyhľadávaná hlavne kvôli jazeru, vábivé turistické centrum. Pre nás, Slovákov v Maďarsku, však Banka znamená viac, je akýmsi symbolom nášho folklóru, veď o rok budú tomu štyri desaťročia, čo sa tu organizuje v prvú augustovú nedeľu (v poslednej dobe už v poslednú júlovú) národnostné stretnutie Novohradskej župy. Kedysi národnostné stretnutia neboli organizované v toľkých osadách ako v súčasnosti, usporadúvali sa hlavne na župnej úrovni. Stretnutia v Banke sa vyznačujú práve svojou kontinuitou, veď nie každá župa, kde žijú Slováci v Maďarsku, má takú bohatú minulosť a nepretržitú tradíciu v organizovaní národnostných festivalov v rámci župy. Už niekoľko rokov je stretnutie dokonca spojené s Folklórnym festivalom Slovákov v Maďarsku, takže sú tu zastúpené naše súbory aj z iných regiónov. V Novohrade, na obidvoch stranách hraníc, v tomto roku usporiadali už po desiaty raz Medzinárodný novohradský folklórny festival, ku ktorému od samého začiatku pričleňovali národnostné stretnutie a v tomto roku tvorilo súčasť jeho galaprogramu.

Po privítaní hostí na oficiálnej recepcii samotný program sa začal v miestnom evanjelickom kostole, kde po požehnaní celého podujatia miestnym evanjelickým farárom Zoltánom Némethom, Folklórny súbor Železiar zo Slovenska predviedol svoj program pod názvom „Moje najmilšie“. Obecenstvo si mohlo vypočuť krásne viachlasné ľudové piesne z východného Slovenska, a to nielen slovenské, ale aj rusínske, ako aj cirkevné skladby v latinčine. Medzi jednotlivými ukážkami sa našiel čas aj na stručný výklad jednotlivých žánrov ľudovej hudby.

Z kostola sa účinkujúci vybrali v krojovanom sprievode do prírodného amfiteátru, čo potešilo nielen hostí a obyvateľov Banky, ale aj rekreantov, ktorí hľadali útočište pred nesmiernou horúčavou vo vode banského jazera. 39. Novohradské národnostné stretnutie a Folklórny festival Slovákov v Maďarsku po úvodnom prívete starostky obce Banka Hildy Túryovej a predsedníčky ZSM (zároveň riaditeľky medzinárodného folklórneho festivalu) Dr. Ruženky Egyedovej-Baránekovej oficiálne otvoril radca Veľvyslanectva SR v Maďarsku Peter Hatiar, ktorý vo svojom prejave zdôraznil, že v súčasnom svete globalizácie a nesmierneho náhlenia je dôležité ďalej odovzdávať naše osvedčené hodnoty. Po ďakovných slovách na adresu ZSM vyslovil presvedčenie, že aj tento program našej najväčšej občianskej organizácie, podobne ako ostatné, je nepochybne úspešný. V kultúrnom programe pod názvom „Nedeľné popoludnie“ potom rad-radom vystúpili súbory novohradských slovenských obcí, do Banky prišli spevokoly z Legíndu (táto obec sa predstavila dokonca dvoma pávími krúžkami), z Terian, zo Šápova a z Agárdu, slovenské tance prezentovali dva súbory: Rozmarín z Veňarcu a miestna skupina Horenka. Hoci tu nešlo o súťaž, všetky súbory zožali veľký úspech, ale miestni obyvatelia vrelým potleskom vždy dali jednoznačne najavo, kto je ich favoritom... O ľudovú hudbu sa medzi jednotlivými ukážkami postarala známa ľudová kapela Svrčkovci. Nemeckú menšinu, ktorá žije v dvoch obciach župy, zastupoval spevokol zo Szendehelyu. Zvláštnosťou tohtoročného stretnutia bolo, že namiesto moderátora, resp. moderátorky, medzi vystúpením jednotlivých súborov moderovala a postarala sa o dobrú náladu krojovaná trojica: „kmotra” Mária Kropáčová z Podbeliec, „kmotor” Juraj Matiaš (mimochodom choreograf celého galaprogramu) a „ňaňa” Mara Nedeliczká z Veňarcu. Za ich humorné príbehy a komentáre, ktorým občas nechýbala štipka irónie a erotiky, sa obecenstvo zavďačilo vrelým potleskom.

Pred vystúpením súborov - účastníkov Folklórneho festivalu Slovákov v Maďarsku javisko patrilo folklórnemu súboru Železiar, ktorý tentokrát okrem piesní predviedol aj tance. V programe sa potom prezentovali spevácke a tanečné súbory z regiónov, obývaných Slovákmi. Zo Zadunajska pricestovali do Banky Sílešania so svojim spevokolom Zimozeleň, spoločný spevokol troch slovenských obcí (Čív, Mlynky, Santov) Pilíš a tanečný súbor Červený mramor z Tardošu. Dolnozemský región zastupovali pávie krúžky z Pitvaroša a Čabačudu a spevokol Kolovrat zo Slovenského Komlóša. Ďalší tanečný súbor, Veľká Bukovinka z Répášskej Huty, zase reprezentoval severné oblasti Maďarska.

Na záver sa organizátori rozlúčili s obecenstvom, v radoch ktorého boli aj vedúca Konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva SR v Budapešti Iveta Hermysová, vedúci odboru Úradu pre národné a etnické menšiny Anton Paulik, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Ján Fuzik, regionálny radca CSS dr. Július Alt, ako aj delegácie obcí, ktoré zastupovali pozvané súbory a vyjadrili nádej, že o rok sa opäť uvidia na jubilejnom, 40. Novohradskom národnostnom stretnutí a Folklórnom festivale Slovákov v Maďarsku. Obecenstvo však pokračovalo v sledovaní vynikajúceho kultúrneho programu, keďže vo večerných hodinách sa konal galaprogram X. Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu, na ktorom vystúpili všetky pozvané súbory.

- Účinkujúcim súborom patrí obrovské uznanie, veď vystupovať v takejto mimoriadnej horúčave v krojoch je namáhavé... Ideme z extrému do extrému, vlani nám pršalo, teraz je nesmierne horúco... Ale zvládneme to, napriek nepredvídaným organizačným problémom festival prebieha vynikajúco - hodnotila podujatie redaktorovi nášho týždenníka riaditeľka festivalu Dr. Ruženka Egyedová Baráneková:

- Základnou myšlienkou festivalu je priateľstvo a porozumenie medzi národmi a národnosťami. Po otvorení festivalu na hrade Šomoška účinkujúce súbory priebežne vystupujú v rôznych osadách v Maďarsku a na Slovensku, medzi nimi aj v našich národnostných, ako napríklad v Sudiciach, kde súbor Železiar z Košíc zožal veľký úspech. Spolu so Slovenskom a Maďarskom je na festivale prítomných desať štátov, čo nie je náhoda. Aj takto sme chceli symbolicky naznačiť 10. výročie tohto podujatia. Z maďarského Novohradu je tu osem súborov, zo slovenského novohradského regiónu šesť. Z obidvoch strán sú zastúpené aj menšiny, to znamená aj Maďari zo Slovenska, aj Slováci z Maďarska. Galaprogram na Slovensku bol v Lučenci, kde prišlo obecenstvo v takom veľkom počte, ako nikdy doteraz... Program národnostného stretnutia pod názvom „Nedeľné popoludnie“ v Banke sme museli aj časovo prispôsobiť počasiu, veď na prvom mieste sú ľudia a prišli sme sem predovšetkým preto, aby sme sa cítili spolu dobre. Na Folklórny festival Slovákov v Maďarsku sme pozvali hlavne tie súbory, ktoré na celoštátnej súťaži ZSM získali ocenenie Zlatý škovránok. Odozva festivalu je veľmi pozitívna, obrovský je záujem napríklad maďarskej a slovenskej televízie, resp. rôznych rozhlasových staníc (Petőfi, Danubius). Dáva to Novohradčanom pocit, že je to dôležitý festival. Potrebovali sme desať rokov na to, aby sme sa dopracovali k tejto úrovni, a aby si nás konečne všimla Bratislava, aj Budapešť. Festival je o to vzácnejší, že prebieha na území dvoch štátov a spája práve Slovensko a Maďarsko. Som nesmierne rada, že nás oceňujú aj na župnej úrovni. Medzinárodný festival otvorili predsedovia župnej, resp. krajskej samosprávy, ktorí ho hodnotili tiež pozitívne. Z hľadiska slovenskej národnosti v Maďarsku pokladám za veľmi dôležité, že sa môže prezentovať v rámci medzinárodného podujatia. Chceme, aby o nás vo svete vedeli, aby sme sa navzájom učili jeden od druhého, a aby sme si konečne uvedomili, že máme svoje hodnoty a nie sme menejcennejší, ako ostatné národy či menšiny...

(csl)

X. Novohradský medzinárodný folklórny festival

Koncom uplynulého mesiaca usporiadali v Novohradskej župe medzinárodný festival folklóru, ktorý tohto roku oslavuje okrúhle výročie. Do regiónu zavítali už desiaty raz, okrem hostiteľských folklórnych skupín, súbory z Mexika, Švédska, Nemecka, Slovenska, Turecka, Poľska, Bulharska a Chorvátska. Hlavným organizátorom podujatia bol Pedagogický a osvetový ústav Novohradskej župy, ktorý vydal pri tejto príležitosti dvojjazyčnú publikáciu o histórii festivalu, zameraného na pestovanie a zachovávanie folklóru a tradícií.

Séria kultúrnych podujatí sa začala 27. júla Europiknikom pri pohraničnom hrade Šomoška, ďalšie sprievodné podujatia sa uskutočnili v trinástich osadách v Maďarsku a na Slovensku. Folklórne programy „U susedov“, „Tarjánsky folk“ a „Slovenské dni“ si záujemcovia mohli pozrieť v Sudiciach, Kazári, Salgótarjáne, Balašských Ďarmotách, ako aj v Divíne, Fiľakove, Lučenci a v Radzovciach na Slovensku. V duchu tradícií aj tohto roku usporiadali v rámci festivalu kultúrnu prehliadku „Palócske tkaniny“, hostiteľskou obcou bolo 31. júla Hollókő. V ten istý deň sa v Banke uskutočnilo tradičné, v poradí už 39. Národnostné stretnutie Novohradskej župy, resp. folklórny festival Slovákov v Maďarsku. (O tejto prehliadke prinášame osobitný článok.) Medzi sprievodnými programami bol okrem XV. Detskej antológie ľudového tanca v Novohradskej župe 30. júla v Salgótarjáne, aj medzinárodný tanečný dom čardáša, prehliadka krojov, trh umeleckých remesiel, ochutnávka palócskeho guláša a gastronomických špecialít slovenských novohradských obcí. Počas festivalu vystúpilo 62 súborov a 1500 účinkujúcich. Galaprogram „Novohrad v Európe - Európa v Novohrade“ sa konal dvakrát, 29. júla v Lučenci a 30. júla v Banke, kde pred večerným koncertom skupiny Kormorán vystúpili všetky pozvané súbory.

Podľa riaditeľky festivalu Ruženky Egyedovej-Baránekovej slovensko-maďarská spolupráca počas organizovania festivalu bola príkladná. Ako uviedla, bohatá ľudová kultúra v Novohradskej župe si zaslúži prezentáciu a novohradské folklórne skupiny sa môžu predstaviť na medzinárodnom festivale, ktorého úroveň uznávajú v čoraz širšom meradle.

(n-lamp)

Divadelný tábor CSS

Na ľudovú nôtu

Viete si predstaviť lepšiu kombináciu ako leto, prázdniny, slnko, veľa dobrých kamarátov a kamarátok, peknú prírodu a navyše na niekoľko krokov od ubytovne bazén? Vyzerá to všetko ideálne, ale my musíme k tomu prirátať po prvé a po druhé a po tretie „dospelákov“, ktorí nám strpčujú život. Dávajú na nás pozor na každom kroku, poučujú nás, prikazujú a zakazujú a navyše nás ešte aj cez prázdniny chcú niečo naučiť.

A predsa: v divadelnom tábore Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa toto všetko dá akosi zladiť k spokojnosti všetkých. Veď deti sem už celé roky - teraz už po trinásty raz - prichádzajú preto, aby spoločnými silami - teda so spomenutými „dospelákmi“, svojimi učiteľkami a odborníkmi, divadelníkmi zo Slovenska - pripravili divadelné predstavenia. V tomto roku sa ich v rekreačnom zariadení MIER v Chtelnici neďaleko Trnavy zišlo spolu 75, z toho 60 detí zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, Budapešti, Šápova, Békešskej Čaby, Mlynkov, Nového Mesta pod Šiatrom, Kétšoproňu, Luciny, Segedína a pripojil sa k nim aj jeden žiačik z Bratislavy.

V týždňovom tábore sa toho musí stihnúť naozaj veľa, veď čistého času na naštudovanie predstavení je málo, prakticky päť dní (samozrejme, nemohol chýbať aspoň jeden, presnejšie pol dňa na výlet, tentoraz do historickej Trnavy). Vy, milí malí a veľkí čitatelia Ľudových novín, už iste viete, že v divadelnom tábore sa v posledných rokoch skúša v troch skupinách. Nebolo tomu inak ani tento rok. Nuž a skúšať sa dalo perfektne, pretože v Chtelnici na to boli veľmi dobré podmienky, každá skupina mala svoj väčší či menší “kútik“. Po tom, ako v prvý večer odborní lektori oboznámili deti s tým, čo si pre ne pripravili a čo by spolu s nimi chceli priviesť do úspešného konca, sa tieto, hoc aj s menšími ťažkosťami (Do ktorej skupiny by som mal ísť? Ktorá rozprávka ma viac láka? V ktorej skupine mám kamarátov?), rozdelili. Napokon sa to ukázalo ako veľmi dobré riešenie, že sa vekovo preskupili, teda pomiešali sa žiaci základných a stredných škôl.

Je zaujímavé, že všetci lektori tentoraz rozmýšľali „na ľudovú nôtu“. Čerpali zo slovenských tradícií, folklóru, zo slovenskej ľudovej slovesnosti a rozprávok. Elena Bakošová sa spolu s hudobným skladateľom, pánom profesorom Belom Felixom (ani jedného z nich nemusíme osobitne predstavovať, veď nechýbali ani v jedinom tábore!) rozhodla pre slávneho zbojníka, ľudového hrdinu Jura Jánošíka. „Zbojnícka romanca“, ktorú E. Bakošová napísala zo všetkých dostupných materiálov s použitím niektorých veršov z Balady o Jurovi Jánošíkovi od Margity Figuli. Hovorí o láske materskej i mileneckej, o zrade, zlomyseľnosti, ale i o tom, že všetci ľudia sú si rovní. Popretkávaná je známymi ľudovými pesničkami a nápaditými scénickými obrazmi. Stretáva sa v nej minulosť s prítomnosťou, smútok a krása balady s humorom.

Daniela Pápayová so svojou pomocníčkou Máriou Benkovskou a s B. Felixom pripravili s deťmi rozprávku na motívy poviedkovej anekdoty Jána Štiavnického Richtárska stávka. Ktoré dievčatá sú krajšie? Z Východnej alebo z Važca? Kde žijú šikovnejší a prešibanejší chlapi? Podarí sa chlapcom z Važca uniesť Aničku z Východnej? Richtári sa najprv hádajú, potom sa predsa len pomeria a napokon sa dvaja mladí - Miško a Anička - celkom jednoducho nájdu a zamilujú, láska zvíťazí nad všetkými spormi. Ani v tomto predstavení nechýbajú detské hry, ľudové pesničky, ba dokonca ani tanec a veľa vtipných situácií, z ktorých mali deti veľký zážitok.

Režisér Peter Nagy siahol po diele Pavla Dobšinského a vybral si Rozprávku o chudobnom mlynárovi s kopou detí, ktorý si láme hlavu nad tým, ako a z čoho im dá jesť. Spojí sa s čertmi, prekabáti ich a získa tri vrecia peňazí. Čerti sa, samozrejme, svojich peňazí dožadujú a vyzvú mlynára na niekoľkonásobné zmeranie síl. Mlynár ich pomocou zvieratiek, ale i vlastnej dôvtipnosti opätovne prekabáti a spokojný sa vracia k svojim deťom. Režisér v tomto predstavení veľmi nápadito využil takzvané megabábky, ktoré stvárnili samotné deti. Zúročil roztopašnú hru svojich zverencov, ktorí sa v mnohých situáciách (ako hladné deti, ako čerti, ako svinky...) poriadne vybláznili, samozrejme, vždy za nejakým „divadelným“ účelom.

Takto prešiel týždeň, nastal predposledný podvečer - slávnostný podvečer, keď si deti, jednotlivé skupiny navzájom ukázali, čo dokázali. A dokázali toho naozaj veľmi veľa. Za všetko hovorilo úplné sústredenie počas predstavenia, úľava a radosť po skončení, potlesk a dupot nôh - všeobecné uznanie - zo strany kamarátov, učiteliek i lektorov.

Nuž, a prišiel posledný deň, nastala rozlúčka, ktorá je vždy ťažká. Veď v priebehu siedmich dní, ktoré deti spolu strávili, sa zrodilo veľa nových kamarátstiev a upevnili sa staré. Lúčili sa s týždňom práce, možno aj trápenia, a možno aj s kvapkami slzičiek za mamou. Lúčili sa však aj s týždňom radosti, nadšenia, smiechu, dobrého pocitu z pekných a úspešných predstavení, lúčili sa s „dospelákmi“, s ktorými to predsa len nebolo také ťažké.... Veď učiteľky, ktoré ich sprevádzali, im všemožne pomáhali a privierali oči nad menšími nezbedníctvami. Lúčili sa s lektormi zo Slovenska, ktorí ich majú naozaj radi a opäť a opäť za nimi prichádzajú s novými príbehmi. Lúčili sa so zelenými lúkami a bazénom, ktorý ich „prijal do svojho náručia“... Lúčili sa s Chtelnicou.

Pri rozlúčke s vami, milí čitatelia, nesmieme zabudnúť na tých, bez ktorých by divadelný tábor nebolo možné uskutočniť za účasti takého vysokého počtu detí: na verejnú nadáciu Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a na Ministerstvo kultúry SR. Teraz len dúfame, že si predstavenia budeme môcť pozrieť na budúcoročnej divadelnej prehliadke Deti deťom. Divákom by sa určite veľmi páčili.

(do)

Békešská Čaba

XV. tábor ľudového umenia

V druhej polovici júla sa uskutočnil v Békešskej Čabe v poradí už pätnásty tradičný tábor ľudového umenia pre mladých a dospelých. Do tábora prišlo tentokrát 365 účastníkov a to nielen z Maďarska, ale aj z Vojvodiny, Rumunska a Slovenska, ktorí pracovali v osemnástich remeselníckych dielňach. V posledný deň v priestoroch čabianskeho mládežníckeho tábora mohli teda otvoriť 18 výstav, na ktorých predstavili svoje diela čipkárky, kožiari, hrnčiari, výšivkárky, plstiari, tkáči a pletiari košíkov a slamených ozdôb. Skupina drevorezbárov tentokrát zhotovila zvonicu pre kalvínsky cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši, ktorú slávnostne odovzdajú koncom októbra. Vyrezávaný náhrobný stĺp zhotovili na pamiatku vo veku 41 rokov zosnulého priateľa-tkáča.

Ako nám prezradila vedúca tábora, zástupkyňa riaditeľa Osvetového centra Békešskej župy Anna Pálová, o tábor tradičných ľudových remesiel je z roka na rok väčší záujem, účastníci sem prichádzajú, aby sa zdokonaľovali v ručných prácach, alebo si osvojili nové metódy. Majsterka ľudového umenia Dr. Anna Illéšová sa tentokrát zaoberala výšivkárkami. V skupine mala 23 záujemcov z Maďarska a Vojvodiny, ktorí spoznávali motívy zo Sióagárdu a tie potom podľa vzorov kreslili na textil.

Korále pripravili šikovné zručné ženy pod vedením Anny Tóthovej zo Slovenského Komlóša:

- Korálkami sa zaoberám už vyše 25 rokov. Učila som sa od starších žien v Deči. Toto umenie má tradíciu skôr v Zadunajsku.

- Ako dlho trvá, kým pripravíte náhrdelník?

- Je to práca, ktorú človek robí vždy vo voľnom čase a záleží, aký vzor si vyberie. Ja zvyknem aj predávať, a to nielen na Komlóši, ale po celom Maďarsku. So Slovenkami v mojej skupine som sa zoznámila už dávnejšie, chodievame totiž pravidelne na výstavy do Martina.

Tábora sa aj tentokrát zúčastnilo šesť paličkáriek z Martina, členiek Združenia Pôvabnica Turca, ale prišli aj výšivkárky z Nových Zámkov.

Dália Sedláková:

- My sa učíme pliesť výrobky zo slamy, vianočné ozdoby, slamienky a navliekanie korálok. Pochádzam z Topoľčian, ale bývam v Martine a členky združenia ma pozvali do tohto tábora. Vybrala som si slamu, pretože som učiteľka na základnej škole. Chcela by som to robiť aj s deťmi a tak obohatiť vyučovanie u nás na Slovensku.

Viera Švecová:

- Ja už mám súpravu korálok navlečenú. Som pôvodne paličkárka, takže toto je už moje obohatenie poznatkov z ďalšieho remesla.

- Boli ste už aj v centre Békešskej Čaby?

- Ešte nie, ale počuli sme o tunajších slovenských tradíciách a plánujeme navštíviť aj Dom slovenskej kultúry, takže nadväzujeme nové kontakty.

- Majster, ktorý vás učí pletenie slamienok hovorí iba po maďarsky. Nemali ste problémy dohovoriť sa?

- Dorozumieme sa, lebo vždy sa nájde niekto, kto nám tlmočí. Stačí, keď počujú, že sa rozprávame po slovensky a nevieme si poradiť, príde miestny občan, alebo niekto od iného remesla a snaží sa jedným-dvoma slovami to vysvetliť. Sú radi, keď pomôžu a vtedy sme už kamaráti, všetko je také, ako keby sme sa dávno poznali. Prídu napríklad tetky, hovoriace po slovensky, alebo po čabiansky. Páči sa mi, že je tu veľa starších ľudí a vôbec nie sú unavení, celý deň sú na nohách. Dokážu aj vo svojom vyššom veku prejavovať záujem o remeslo a žiť v kolektíve, v ktorom sú všetci priatelia, ako jedna rodina.

- Tábor má naozaj rodinný charakter, videla som aj mladých s bábätkami.

- To sa mi veľmi páči, že napriek tomu, že sú tu celé rodiny, dokážu sa venovať počas dňa remeslu, a deti sú pritom slušné, dobre vychované, láskavejšie k nim pristupujú aj ich mamičky. Bábätko spí v kočíku a mamička si robí svoje remeslo. Títo ľudia rozmýšľajú pokojnejšie a srdečnejšie. Zdá sa, že my v Martine sme akýsi tvrdší, niet tam práce, ľudia sa tým ubíjajú, a myslím si, že tým strácajú aj priateľské vzťahy. Keďže nemajú prácu, nie sú v kontakte s ostatnými ľuďmi a väčšinou ostávajú doma. Na dedine to nepoznať, ale v meste áno, jednoducho sa tu odzrkadľuje šťastie. „Nemám peniaze, nemám šťastie...“ Sú tam skromní ľudia, nadaní aj remeselne aj zručnosťou, veľa vysokoškolákov, ale sú bez práce a sú z toho smutní. V paličkovom združení v Martine je nás 26 s rôznymi profesiami od učiteľov až po strojárov. Sú tu aj starší, dokonca 83-ročný paličkár, a keď potrebujeme, vždy nám niekto poradí.

Ildika Makaiová

Príručka na jazykovú skúšku

Výučba materinského jazyka, jeho zachovanie a pestovanie je predpokladom ďalšej existencie slovenskej národnosti a jej kultúry v Maďarsku. Tento zvrchovane dôležitý cieľ sleduje aj publikácia Eriky Kraslánovej a Alexandra Jána Tótha, ktorá má byť pomôckou ašpirantom jazykovej skúšky stredného stupňa.

Pracovné listy zostavené na tento účel poskytujú široký register textov, zahrnujúci témy zo spoločenského života, histórie, ochrany životného prostredia, politiky a športu. Všetky tieto texty, vybrané zo slovenskej tlače, sú formou cvičení na počúvanie s porozumením, ktoré zostavovatelia zaznamenali na CD a ktoré obsahujú aj otázky k pochopeniu textov formulované v maďarčine. Prínosom pracovných listov a CD-nosiča s názvom Pripravujeme sa na jazykovú skúšku sú výrazy a slovné spojenia zo súčasného hovorového jazyka, resp. odbornej, ale inak každodennej terminológie. Možno by bolo účelné priniesť aj viac ukážok, týkajúcich sa, povedzme slovenskej histórie vôbec, či kultúry Slovákov v Maďarsku, ako svetových dejín. Z jazykového hľadiska a situácie môže byť otázne, či používať napr. výraz „oblasť zadku”, alebo „sedacia časť”, resp. či trolejbus „chodí” alebo „premáva” a pod.

Vydavateľom Pracovných listov k CD a knihe Pripravujeme sa na jazykovú skúšku je Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, zodpovednou redaktorkou Alžbeta Uhrinová-Hornoková. Na zvukovom spracovaní materiálu v Regionálnom štúdiu Maďarského rozhlasu v Segedíne sa podieľali Zenta Dózsová, Iveta Hruboňová a Ivan Németh.

(kni)

Dvojaké občianstvo

Dobrá rada: konzultovať so susednými štátmi

Maďarská vláda nemieni zaviesť tzv. dvojaké občianstvo v takej forme, ako sa to nadhodilo v súvislosti s vlaňajším decembrovým referendom, ktoré bolo neúspešné. A keď nájde nejaké riešenie, rozhodne plánuje vopred konzultovať so susednými štátmi, na ktorých území príslušníci maďarských menšín žijú. Zdôrazňoval to v rozhovore pre Slovenský rozhlas splnomocnenec vlády MR Dezső Avarkeszi.

Posledný júlový víkend usporiadali medzinárodnú konferenciu o rôznych formách štátneho občianstva a o práve na slobodné cestovanie. Zúčastnili sa na nej len odborníci - politici nie. D. Avarkeszi hovorí, že prácu expertov by politici rušili. Napriek tomu prišli „reklamácie“ aj od maďarských predstaviteľov spoza hraníc, aj z domácich opozičných kruhov, že vraj opäť sa rokovalo o maďarských menšinách bez maďarských menšín. Experti však nerozoberali tzv. dvojaké občianstvo, naopak: dospeli k názoru, že akési dvojstupňové, či obmedzené maďarské občianstvo nie je v Európe prijateľné. „Nová vláda, ktorá nastúpila vlani na jeseň, vyhlásila novú národnú stratégiu. Vláda naďalej nemá v úmysle zaviesť dvojaké občianstvo v takej forme, ako sa to nadhodilo v referende“. Takže poskytnúť krajanom také občianstvo, ktoré by znamenalo menšie právomoci, napríklad bez volebného práva, alebo trvalého bydliska v Maďarsku, nebude cieľom súčasnej maďarskej vlády. Možno však uvažovať o cestovnom doklade, ktorý by uľahčil cestovanie do Maďarska, ale na obmedzenú dobu aj do iných krajín Európskej únie. Vláda však nechce zopakovať chyby z obdobia prijímania tzv. krajanského zákona. D. Avarkeszi k tomu dodáva: „Zahraniční experti nás teraz upozornili, a dôrazne nám navrhli, aby sme v súvislosti s každým riešením, ktoré sa nejakým spôsobom dotýka susedných štátov, začali seriózne rokovania s vládami týchto krajín.“

Ako na to upozorňuje aj denník Népszabadság, vo viacerých krajinách Európskej únie jestvuje občianstvo s rozličným obsahom, no krajiny, ktoré zabezpečujú obmedzené občianstvo, tieto normy zaviedli ešte pred vznikom Únie, alebo pred schválením konvencie Rady Európy z roku 1997. Získané práva odňať nemožno, avšak po rozpade koloniálnej ríše, ktorá odôvodňovala mimoriadne pravidlá, vznikla nová situácia. Európska únia zakazuje rozlišovanie medzi občanmi na základe etnickej príslušnosti. „Keby teda Maďarsko poskytlo príslušníkom maďarských menšín občianstvo s obmedzenými právami, porušilo by túto zásadu dvojnásobne“ - píše Népszabadság. Cituje ďalej príslušný dokument Rady Európy, podľa ktorého „občianstvo znamená právnu väzbu medzi jedincom a štátom a neprejavuje sa v ňom etnická príslušnosť osoby“. Krajania by teda čiste na základe svojho pôvodu nemohli dostať maďarské občianstvo. Jestvuje však možnosť výnimky: štát „je povinný umožniť znovuzískanie občianstva pre tých, ktorí už boli jeho občanmi a žijú na území štátu zákonne“. Preto poskytuje Maďarsko občianstvo za zvýhodnených podmienok tým, ktorí sa tu usadili a medzi predkami majú maďarských občanov. „To je hranica, po ktorú podľa konvencie Rady Európy môže Maďarsko zájsť“ - konštatuje Népszabadság. V osobitnom komentári denník predpovedá, že hoci v decembrovom referende dvojaké občianstvo „prepadlo“, tému bude živiť opozičný Fidesz, za výdatnej pomoci maďarských politikov spoza hraníc aj v nadchádzajúcej kampani pred parlamentnými voľbami.

(gmp)

Menšinové médiá na rokovacom poriadku

Najskôr na jeseň tohto roku sa začnú rozhovory Celoštátnej rady pre rozhlasové a televízne vysielania (ORTT) s vedúcimi predstaviteľmi 13 celoštátnych menšinových samospráv a vedením Maďarského rozhlasu a Maďarskej televízie o možnostiach riešenia nerušeného vysielania menšinových programov od februára 2006. V tomto termíne totiž podľa platných nariadení zanikne vysielanie národnostných rozhlasových programov v tzv. pásme veľmi krátkych vĺn (FM OIRT).

Programový riaditeľ ORTT József Bartha v tejto súvislosti uviedol, že príslušní rozhlasoví a televízni odborníci preskúmajú možnosti v záujme zlepšenia vysielania verejnoprávnych médií v súlade s požiadavkami zákona o médiách a do konca augusta predložia o tom správu.

Ako sme už informovali, predstavitelia menšín vyjadrili svoje obavy o ďalší osud rozhlasového vysielania pre menšiny a obrátili sa o pomoc na riaditeľa ORTT Györgya Kovácsa. Skutočnosť, že na tých istých frekvenciách vysielané parlamentné prenosy systematicky vytlačili národnostné relácie, je podľa ich názoru v prípade iných relácií bezprecedentné v histórii rozhlasového vysielania v Maďarsku. Komisia Rady Európy viackrát kritizovala túto prax Maďarskej republiky.

Predsedovia organizácií národných a etnických menšín iniciovali vznik samostatnej národnostnej frekvencie, ktorá by mala pokrývať celú krajinu a navrhli aj alternatívne riešenia, napr. digitálne vysielanie programov. Iniciátor písomnej žiadosti a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik už od januára, dosiaľ však bezvýsledne, rokuje o riešení tejto otázky.

(patay-stop-k)

V Dulovciach spievali slovenské deti z piatich krajín

V predposledný júlový víkend v Dulovciach (Komárňanský okres) usporiadali tradičné Južnoslovenské detské a mládežnícke folklórne slávnosti.

Podujatie sa začalo 23. júla pestrým krojovaným sprievodom ulicami obce. Na deviatom ročníku tejto dvojdňovej slávnosti sa zúčastnili deti Slovákov žijúcich v Kanade, Srbsku a Čiernej hore a v Maďarsku. Po prvý raz v dulovskom amfiteátri spievali a tancovali aj deti z rumunského Nadlaku.

„Dulovské slávnosti majú veľký význam, pretože na Slovensku sú jediné, ktoré systematicky a každoročne poskytujú priestor deťom zahraničných Slovákov. Okrem prezentácie kultúry a folklóru jednotlivých krajín nám poskytujú informácie o pôsobení súborov, ako aj možnosť na nadväzovanie slovensko-slovenských vzťahov,” priblížila podstatu akcie hlavná organizátorka Katarína Hrkľová z bratislavského Domu zahraničných Slovákov.

Návštevníci folklórnych slávností si najprv pozreli program zahraničných Slovákov Poslali nás naši k vašim. V programe Na zelenej pažiti hostia prezentovali detské hry a tance spoločne s deťmi zo Slovenska. Stretnutie vyvrcholilo galaprogramom Kvety nášho rodu, v ktorom vystúpili najúspešnejšie súbory. Slovensko reprezentoval na podujatí domáci Detský folklórny súbor Lúčik, ďalej Rosnička z Hurbanova, Slniečko z Detvy, Goralik z Kežmarku, Slnečnica z Piešťan a Matičiarik z Nových Zámkov.

(t-l)

Medzinárodný festival v Kolárove

V septembri sa uskutoční v Kolárove medzinárodný umelecký festival Meteorit, ktorý chce posilniť toleranciu zdravej populácie voči zdravotne postihnutým. Ďalšími dejiskami sérií podujatí v rámci festivalu budú Šamorín, Nové Zámky a Kisbér v Maďarsku. Organizátori si za cieľ festivalu vytýčili predovšetkým spoznávanie kultúr iných národov, prezentáciu vlastných umeleckých diel a zrušenie komunikačných bariér medzi zdravotne hendikepovanými a ľuďmi bez postihu, k čomu podľa iniciátora podujatia Róberta Csontosa prispeje hlavne vystúpenie budapeštianskeho umeleckého súboru nevidomých Vakrepülés (Slepý let). Na festivale, program ktorého budú spestrovať okrem dramatických diel, rozprávok, komédií a opier aj koncerty, výstavy výtvarného umenia a fotografií, literárne besedy a prednášky, ako aj filmové predstavenia, vystúpia súbory z jedenástich krajín. Vyvrcholením podujatia bude premiéra Shakespearovej veselohry Sen noci Svätojánskej, ktorú naštudujú účastníci festivalu spolu a zaujímavosťou ktorej bude, že jednotlivé herecké úlohy zahrajú herci vo svojom materinskom jazyku.

Básne na pútačoch v Bratislave

Od začiatku augusta si obyvatelia Bratislavy môžu prečítať verše piatich básnikov z piatich krajín na 202 zastávkach mestskej hromadnej dopravy. Začal sa totiž tretí ročník medzinárodnej akcie Čas pre báseň, tentokrát s mottom Tolerancia, cieľom ktorej je osloviť tých, ktorí nečítajú bežne poéziu. Verše Rakúšanky Doris Mühringovej, Jiřího Grušu z ČR, Barbary Korunovej zo Slovinska, maďarského básnika Zoltána Sumonyiho a Slováka Mariána Hatalu sa objavili okrem Bratislavy aj v sklenených vitrínach na zastávkach v Budapešti, Prahe, Ľubľane a vo Viedni, ktorá bola iniciátorkou základnej idey pred 20 rokmi.

Veľkofilm o Čachtickej panej

Pravdepodobne už koncom septembra sa začne nakrúcanie filmu o Alžbete Bátoriovej v réžii Juraja Jakubiska, na ktorom by sa mali podieľať producenti z viacerých krajín a náklady na ktorý by mali dosiahnuť 2,4 miliardy forintov, čím by sa kvalifikoval ako jeden z najnákladnejších stredoeurópskych filmov. Politický thriller pod anglickým názvom Love Story Bathory a v spolupráci s vynikajúcimi hviezdami strieborného plátna by podľa J. Jakubiska spracoval tragický príbeh čachtickej panej, ktorá sa stala obeťou súdobých politických intríg. Príbeh hodlala svojho času sfilmovať aj významná maďarská režisérka Márta Mészárosová, ktorá vidí túto historickú postavu ako kontroverznú, zato osvietenú a v medicíne vzdelanú osobnosť, a zároveň ako obeť vykonštruovaného procesu. O Bátoričke, ktorá údajne trpela leukémiou a v záujme prežitia sa uchyľovala ku krvavým kúpeľom, vzniklo niekoľko románov a dokumentárnych kníh; najznámejší je román Čachtická pani J. Nižňánskeho, ktorý dosiaľ vyšiel v náklade päť miliónov výtlačkov.

(n-k)

Veselica vo Vacove

Znie to trochu čudne, ale keby v Dubnici nad Váhom nebolo väzenie, pravdepodobne by toto mesto nenadviazalo styky s maďarským Vacovom. Kontakty nápravných zariadení sa totiž postupne rozvinuli až na úroveň mesta a pred dvoma rokmi obidve strany podpísali zmluvu o družobných stykoch.

Koncom júla sa Dubnica a jej tunajší partner predstavili na štvordňovej veselici vo Vacove, v rámci ktorej sa o. i. konala vernisáž maliara Pétera Baka v kaviarni Margaréta, ako i čembalový a organový koncert v hudobnej škole. Na javisku sa predstavili sólisti súťaže Megasztár, legendárna rocková skupina P. Mobil a súbor ľudového tanca z Dubnice. Otvorili výstavu slovenského maliara Jozefa Vydrnáka a jeho maďarského kolegu, nositeľa Munkácsyho ceny Ferenca Sajdika.

Posledný deň obyvateľstvo mesta precitlo na tóny ranného promenádneho koncertu. Na javisku radnice sa vo večerných hodinách uskutočnil hudobný večer venovaný básnikovi F. Villonovi. Desaťminútový záverečný ceremoniál korunoval tradičný ohňostroj.

(n-k)

Vacov - Stretnutie dôchodcov

Na pozvanie vacovského Spolku dôchodcov domobrancov boli hosťami v Maďarsku dôchodcovia z družobnej Dubnice nad Váhom. Prijali ich predseda spolku Zoltán Mayer a predseda Slovenskej samosprávy vo Vacove dr. Július Alt. Vedúci zájazdu a riaditeľ strediska dôchodcov v Dubnici Robert Volár poďakoval za srdečné prijatie a odovzdal pozdravy dubnického primátora Juraja Červinku. Hostia si potom prezreli pamätihodnosti mesta a zúčastnili sa spoločného hudobného večierku v klube dôchodcov, na ktorom sa im prihovoril primátor Vacova dr. János Bóth. Od riaditeľa dubnického strediska dôchodcov sme sa dozvedeli, že táto ustanovizeň s vlastným sídlom pozostáva z rôznych organizácií. Tamojší dôchodcovia sa venujú rôznym ručným prácam, ktorými prispievajú k príjmom strediska.

(fisch-k)

Stretnutie v kerešskom klube

Ešte pred augustovou prestávkou sa zišli členovia Slovenského klubu v Malom Kereši, aby sa podelili o dojmy účastníkov nedávneho úspešného vystúpenia kerešského folklórneho súboru na obrazovke Maďarskej televízie. Vedúca klubu Zuzana Gmoserová mala čo robiť, aby zodpovedala na otázky a porozprávala, čo všetko sa udialo aj za kulisami televíznej prezentácie. Napríklad ako im vychádzali v ústrety pracovníci televízneho štábu v príprave na vystúpenie a ako im zabezpečili dostatočne veľkú miestnosť. Kerešské ženy si zase natoľko získali srdcia hostiteľov, že stretnutie nemalo konca - kraja. Po premietnutí filmu z budapeštianskeho zájazdu Kerešania vyložili na stôl gastronomické špeciality a navyše aj pálenku, ktorú im pri príležitosti Závinového festivalu venoval veľvyslanec SR Juraj Migaš. Potom citaristi udreli do strún a ženy sa dali do spevu, ktorý znel ešte dlho.

(bod-ok)

Harmonikári z Drážďan

Tam, kde obľubujú hudbu, radi vítajú hudobníkov, najmä ak prichádzajú zďaleka. Nie inak tomu bolo aj v Slovenskom Komlóši, kde miestne združenie na ochranu a výskum Suchého Íru spolu s miestnou a slovenskou samosprávou pozvali kapelu harmonikárov z Drážďan. Vrtochy počasia spôsobili, že hostia vystúpili hneď na niekoľkých scénach. Len čo sa vyjasnilo, absolvovali turné aj vo vzdialenejšom okolí - Segedíne, Orosházi a Sarvaši. Poslucháči sa mohli kochať v pestrom repertoári telesa, ktoré predstavilo Scarlattiho Sonátu, Händelovo Adaggio, Winklerove Neapolské tance, Montiho Čardáš, či Chačaturjanov Šabľový tanec. Vyše dvadsaťčlenný súbor mladých harmonikárov pod taktovkou profesorky Barbery Clausovej dosiahol svoj najväčší úspech na tohtoročnom medzinárodnom hudobnom festivale v Innsbrucku.

(zelm-k)

Maďarské sporiteľne na Slovensku

Podľa vyhlásenia predsedu Celoštátneho zväzu družstevných sporiteľní Endreho Kissa ešte na jeseň tohto roku otvoria na Slovensku svoju pobočku. O podobnom kroku uvažujú i ďalšie 3 - 4 inštitúcie tohto druhu. Bilančná suma 153 integrovaných družstevných sporiteľní v tomto roku prekročila minuloročných 818,7 miliardy forintov o 15 percent. Na rozdiel od bankového sektoru základom rozvoja družstevných sporiteľní nie sú úvery, ale rast vkladov. Družstvá spravovali koncom júna t. r. vklady v celkovej sume 841,6 mld. Ft, čo je o 15,8 % viac ako vlani. V najväčšej miere - z 11 na 13,5 mld. forintov - vzrástli vklady samospráv.

(k)

Zber melónov v Kúte búrok

Stredný je ten pravý!

Vo Veľkom Bánhedeši, Medeši a Kunágote prebieha od polovice júla do polovice augusta zber melónov. Každý rok bývajú s týmto rozmerným ovocím problémy. Buď je ho kvôli suchu málo, alebo kvôli dažďu narastie väčšie než zvyčajne. Stredná miera je totiž tá pravá, ako nám potvrdil Ľudovít Lukács so svojím synom, keďže takto sa tovar najskôr dá dopraviť kamiónmi do zahraničia. Tohto roku poriadne narástli nielen melóny, ale aj burina, hoci úroda tým ohrozená nebola. Lukácsova rodina pracuje na 10 ha plochy a predáva úrodu dopravcom podľa zmluvy a za lacno. Z jedného hektára môže počítať s príjmom milión forintov. Na druhej strane však musí rátať s výdavkami na pestovanie pod fóliovou pokrývkou a tiež na odburiňovanie a zavlažovanie, takže z miliónu zostane iba polovica. Napriek tomu námaha sa vyplatí, keďže pestovanie melónov v tejto oblasti je profesiou tak Slovákov ako i Maďarov.

(zelm-ok)

Slovník z Kovačice

Kovačickým korzom sa korzujú Kovačičania - kícoši (= fešáci) a kišasonky - píše neznámy autor v časopise Národná jednota z roku 1933. Úryvok z jeho textu prináša Krátky slovník nárečia slovenského kovačického, ktorý zostavil kulturológ Ján Špringeľ. Obdobu mnohých slov a výrazov objavíme aj v čabianskom nárečovom slovníku, pričom Kovačičania, podobne ako ich krajania v Maďarsku, prevzali tiež mnohé pomenovania z jazyka tamojšej väčšiny.

Predkovia kovačických Slovákov pochádzali prevažne z Novohradskej, menej z Peštianskej stolice, odkiaľ pramení viacero hungarizmov, a do dnešných dní prevláda u Slovákov v Banáte ako dorozumievací prostriedok stredoslovenské nárečie, ktoré má blízko k nárečovému územiu od Modrého Kameňa na juh, až po slovensko-maďarské hranice a podstatne sa nelíši od poipeľských nárečí používaných v severovýchodnom Novohrade. Tie sú aj dorozumievacím prostriedkom čabianskych Slovákov, pochádzajúcich zo spomenutej oblasti.

Špringeľov slovník prináša vo svojej úvodnej časti aj ukážky zvykoslovia a porekadiel (ako sa v Kovačici rozpráva, žartuje, spomína, hudie, či nadáva). Autor doslovu Ivan Hudec nám pripomína závažnú okolnosť, ktorá sa týka všetkých nárečí a tzv. subštandardných prejavov. Každý dialekt je totiž osobitným svetom a je pre existenciu krásnej literatúry každého národa nevyhnutný. Podobne, ako sú pre Dunaj nenahraditeľné jeho prítoky, bez ktorých by čoskoro vyschol. Tam, kde budú chýbať bohaté zdroje rozličnosti regionálnych kultúr, môže po čase zaniknúť aj kultúra národná. Aj slovník z Kovačice nám kladie na srdce, aby sme neustále oživovali pamäť rodu, predkov a tradičných hodnôt.

(kn)

Kostol sv. Štefana v Dolných Peťanoch

Chrám Boží bez veže

Nezvyčajný, až poetický je Kostol sv. Štefana v Dolných Peťanoch (Alsópetény), ktorý sa týči na vŕšku nad dedinou. Je neobyčajný predovšetkým preto, lebo nemá vežu. Veža so zvonicou stojí vedľa kostola v priestrannom cintoríne. Kostol, zvonica, starý cintorín a pomník Verbőczyho tvoria komplex umeleckých pamiatok. Peťančania sú hrdí na toto svoje vzácne dedičstvo a tvrdia, že na stredovekom stĺpe sa nachádza Zákon Verbőczyho, ktorý tu on zostavil. Palatín, kancelár István Verbőczy (1458-1541) sa stal začiatkom 16. storočia stúpencom Zápoľskovcov a s ich pomocou získal rozsiahle majetky aj tu, v okolí Dolných Petian. Roku 1514 sa zúčastnil vojenskej výpravy proti Dóžovmu povstaniu a po jeho potlačení bol jedným z hlavných autorov zákona o pripútaní poddaných k pôde. História tejto malebnej dedinky siaha teda ďaleko do 15. storočia. Toho času tu vybudovali prvý gotický kostol, ktorý bol v roku 1724 prebudovaný pod vedením architekta Istvána Jeszenszkého. Stredoveké gotické múry a hlavná loď kostola sa zachovali v pôvodnej podobe. Hlavný oltár a kazateľnica boli vybudované v barokovom slohu. Podľa kanonickej vizitácie z 18. storočia dvojposchodová veža zvonice bola postavená v roku 1717 v barokovom štýle. Terajší kostol je filiálkou nížanskej farnosti. Zaujímavosťou je, že interiér kostola skrášľujú sochy miestneho rodáka, ľudového sochára Juraja Dudása. Exteriér a interiér katolíckeho kostola v Dolných Peťanoch bol viackrát obnovený. Nedávno previedli rekonštrukciu strechy. Pozornosť návštevníka upúta aj starý cintorín pri kostole, kde sme objavili náhrobné kamene so slovenskými nápismi. Jeden bol z roku 1880. Je chvályhodné, že tunajší slovenskí katolíci sa snažia chrániť pamiatky svojich predkov.

(fúziková)

Letecká tragédia pri Ružomberku

Hovorí pilot J. Szabó z Malého Kereša

V priestore nad Likavským hradom neďaleko Ružomberka sa koncom júla zrazili dve ultraľahké lietadlá, ktorých posádku tvorili maďarskí občania. Posádka jedného z nich sa pri havárii zachránila zoskokom na padákoch, druhá zahynula po páde lietadla. Súčasťou skupiny bol tretí stroj, ktorý pilotoval Jozef Szabó z Malého Kereša. Keďže letel ako prvý, o nešťastí sa dozvedel až v Spišskej Novej Vsi, kde sa mali všetci stretnúť. Príslušná expertíza v súvislosti s nešťastím, o. i. uvádza, že v kopcovitom teréne okolia Ružomberka je ťažké odhadnúť menlivé prúdenie vzduchu a neinformovaní piloti na to môžu doplatiť.

- Vydali sme sa na víkendovú leteckú túru pozdĺž Považia s úmyslom zdolať vzdialenosť asi tisíc kilometrov, hovorí o okolnostiach tragédie J. Szabó. Vzájomné rádiové spojenie fungovalo dokonale, a keďže stroje mojich kolegov boli rýchlejšie, piloti si mohli dovoliť menšie odchýlky od vytýčeného smeru, kým ja som napredoval priamo vpred. Po technických zastávkach v Nitre a odpočinku v Sládkovičove, sme pokračovali po vytýčenej trase do Dubnice nad Váhom, odkiaľ nám povolili letieť do Martina pozmeneným smerom, keďže radar signalizoval zhoršenie poveternostných podmienok.

Na druhý deň, keď sme leteli smerom na Ružomberok, som sa pokúsil fotografovať naše družobné mesto Liptovský Svätý Mikuláš. Keďže strojom začalo trochu pohadzovať, vyzval som kolegov, aby urobili zopár snímok sami. Vtedy som zistil, že rádiové spojenie sa prerušilo a ani neskôr sa mi nepodarilo nadviazať s nimi kontakt. Podľa dohody sme sa mali stretnúť na popradskom letisku. Zásoby paliva by mi však neumožnili zmeniť smer, takže som bol nútený pristáť v Spišskej Novej Vsi, kde som sa od slovenskej polície dopočul o tragédii. Potom ma dopravili do Ružomberka, aby som pomohol identifikovať obete katastrofy.

- Ako sa to všetko vlastne stalo?

- Vysvetlenie nepoznáme. Gábor Ragnecz (ktorý pilotoval havarované lietadlo) už r. 1955 získal titul medzinárodného majstra v ultraľahkom lietaní a o rok neskôr zvíťazil na majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike. R. 2002 obsadil prvé miesto na majstrovstvách Európy, takže o jeho skúsenostiach nemožno pochybovať. Je možné, že sa dostali do vzdušného víru, alebo že došlo k nejakej technickej poruche. Pravdepodobne sa to nedozvieme, keďže na týchto strojoch nie sú inštalované čierne skrinky a trosky lietadla sú v nerozoznateľnom stave. Pilot druhého lietadla Jenő Szép, ktorý letel so svojou manželkou a vyviazol so zranením, zaregistroval iba to, že jedno krídlo jeho lietadla sa odtrhlo.

- Ako si na tom teraz s ďalším lietaním?

- Neviem, ale je isté, že nejaký čas si do kabíny nesadnem. No športového lietania sa nechcem vzdať definitívne. Napriek tomu, čo sa stalo, dovolím si tvrdiť, že tieto stroje sú bezpečné. Povolaním som pracovník odťahovacej služby a zo skúsenosti môžem povedať, že na cestách sa udeje viac úrazov a tragédií, než vo výške 900 metrov nad zemou a pri rýchlosti 120 kilometrov.

Zs. Bodová (ok)

Na rodinnej farme u Francisciovcov v Košútoch

Narodením vnuka starý otec predpovedal prevrat

Po druhej svetovej vojne, počas výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, sa v rokoch 1947 - 1948 vracali tisíce dolnozemských Slovákov do vlasti svojich predkov. V Békešskej oblasti popri župnom meste Békešská Čaba, ktoré založili Slováci v roku 1718 a ktoré bolo na konci 19. storočia aj mestom s najväčším počtom Slovákov v celom Uhorsku, tisíce Slovákov žilo v tejto župe aj v mestách Sarvaš, Poľný Berinčok a Slovenský Komlóš. V rámci povojnovej presídľovacej akcie sa zo Slovenského Komlóša presťahovalo na Slovensko vyše desaťtisíc Slovákov. Veľká časť z nich sa usadila v dedinách okolo mesta Galanta, a to aj z toho dôvodu, že presídlení Komlóšania boli prevažne roľníci a úrodná a rovinatá zem sa približne podobala tej, na ktorej sa usadili ich slovenskí predkovia počas feudalizmu na Dolnej zemi.

Komlóšan Ján Francisci, keď sa v januári roku 1947 oženil, po rodičoch vlastnil 25 hektárov ornej pôdy a jeho svokor Ján Karkuš hospodáril na ďalších 20 hektároch zeme. Spoločne mali v Slovenskom Komlóši 45 hektárov ornej pôdy. Obidvaja gazdovia sa rozhodli presídliť v rámci výmeny obyvateľstva na základe medzištátnych dohôd na Slovensko. Dá sa povedať, že Ján Francisci ako novomanžel sa v máji roku 1947 spolu s manželkou po štyroch mesiacoch ženby vybral na Slovensko na celoživotnú svadobnú cestu. Presídľovacia komisia im ponúkla v obci Košúty majetok na rovnakej výmere pôdy ako mali na Dolnej zemi a rovnako aj približne rovnaký dom s hospodárskymi stavbami, aký vlastnili v Slovenskom Komlóši. Neboli to teda chudobní presídlenci, ako sa dávnejšie zvyklo hovoriť o Slovákoch vracajúcich sa z Maďarska na Slovensko. Obidvaja gazdovia sa v novom domove pustili v Košútoch, v dedine, ktorej chotár leží na úrodnej nivnej rovine Dudváhu, s príslovečnou dolnozemskou usilovnosťou do roľníckej práce pre nich veľmi dôverne známej. Prvé dva - tri roky to vyzeralo s ich hospodárením veľmi sľubne, ale keď prišiel neskôr rozpis povinnej dodávky, tzv. kontingentu, to už bolo nad ich sily. A to nie preto, že by nestačili obrábať svoje hospodárstvo, ale každoročný nesplniteľný nárast povinnej dodávky, a to aj takých komodít, ktorým sa v hospodárstve nevenovali, sa jednoducho nedal vydržať. To bol vtedy programovo cielený tlak na všetkých väčších roľníkov, ako ich v tom čase nazvali - kulakov, aby povinný rozpis dodávok produktov nezvládli a tak ich mohli prenasledovať aj odobratím pôdy a odovzdaním do obhospodarovania štátnemu sektoru a niektorých aj uväzniť, alebo vyviezť na česko-nemecké pohraničie.

Aj Jánoví Franciscimu a jeho svokrovi úradne odobrali zem a pridelili ju na obhospodarovanie štátnemu majetku a z celej výmery im ponechali iba dva hektáre. To však nestačilo na výživu celej rodiny a tak Ján Francisci sa stal robotníkom štátneho majetku, ktorého súčasťou bola paradoxne aj jeho odobratá výmera pôdy. I keď sa ťažko vyrovnával s touto skutočnosťou, nezanevrel a obdivuhodne s chuťou pracoval ako predtým na svojom. A po pár rokoch, keď v roku 1957 v Košútoch založili jednotné roľnícke družstvo - JRD, Ján Francisci vstúpil doňho vtedy už s iba 2 hektármi pôdy a napokon ho zvolili v družstve za mechanizátora. V tom istom roku (1957) sa mu narodil syn Peter. Jeho svokor, Petrov starý otec, ktorý sa len ťažko zmieroval s odobratou pôdou, s dolnozemskou poverčivosťou vtedy povedal, že to veští prevrat. O tom, že rodina Jána Francisciho bola s pôdou zrastená silnými putami, svedčí aj to, že v roku 1976 presvedčil syna Petra, aby šiel študovať na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, a to ho vtedy ani vo sne nemohlo napadnúť, že jeho syn po desiatich rokoch po ukončení štúdia sa po jeho smrti ako dedič stane reštituentom otcovského a starootcovského majetku.

Inžinier Peter Francisci po ukončení štúdia v roku 1981 na Mechanizačnej fakulte VŠP v Nitre začal pracovať v Agrochemickom podniku Sládkovičovo, kde sa zoznámil aj s terajšou manželkou Editou, rodáčkou z blízkeho Kajala, ktorá tam pracovala ako účtovníčka. Prevrat, ktorý predpovedal Petrov starý otec, ich v roku 1989 obidvoch zastihol na ACHP, kde potom ešte pracovali do roku 1991. V tom istom roku Peter Francisci sa rozhodol na základe reštitučného zákona žiadať vrátenie zdedeného majetku a pokúsiť sa gazdovať ako súkromne hospodáriaci roľník na 45 hektároch ornej pôdy. Tú mu hneď po vyžiadaní v Košútoch vymerali v troch celkoch. Mal plnú podporu manželky a tak sa s elánom obidvaja pustili do povolania, ktorým sa živili všetci ich predkovia.

- Rodičia okrem rolí chovali vždy aj dobytok - 2 kravy a 3 - 4 kusy mladého hovädzieho dobytka. Už ako chlapec som vyrastal pri poľnohospodárskych prácach, pomáhal na poli a pri kŕmení zvierat. A tak je len samozrejmé, že sme spoločne s manželkou využili príležitosť ako poľnohospodári, požiadali o vrátenie starorodičovského a rodičovského majetku a pokračovali v tradičnom súkromnom roľníctve, ktorým sa živili aj moji predkovia v Slovenskom Komlóši. K vlastným 45 hektárom sme postupne dokúpili najprv 30 hektárov, potom ďalších 75 hektárov, pôdu sme si prenajali od príbuzných a známych a tak teraz obhospodarujeme dovedna 250 hektárov ornej pôdy, - vysvetľuje farmár, inžinier Peter Francisci. Vyrušil som ho v čase pre neho nie práve najvhodnejšom. V posledných októbrových dňoch po zlepšení počasia práve dokončoval posledný 70. hektár sejby ozimnej pšenice na traktore Case o výkone 170 koní. Hlavu mal plnú myšlienok, ako sa pripraviť v prvý novembrový týždeň na zber 120-hektárovej plochy kukurice. Z ochotného rozprávania som sa dozvedel, že tento rok v rastlinnej výrobe pestovali 120 ha kukurice, 20 ha cukrovej repy, 37 ha hrachu a 73 ha obilovín (pšenica a jačmeň).

Hospodárstvo súkromného roľníka Petra Francisciho, ktorý zamestnáva troch zamestnancov, má charakter rodinnej farmy, lebo manželia Francisciovci sú manažérsky a fyzicky zapojení nielen do vedenia farmy, ale aj do jednotlivých prác či už na poli, strojoch, v skladoch, maštaliach, dvore... Manažérsku prácu má na starosti sám gazda a ekonomiku manželka. Pri niektorých špičkových prácach, najmä počas prázdnin, pomáhajú aj dvaja dospievajúci chlapci - študenti. Roľnícke práce na 90 % zabezpečujú vlastnými strojmi a technikou, ďalšie práce, a to najmä zber cukrovej repy a kukurice, si zabezpečujú formou služieb. Vo vlastníctve majú Francisciovci napríklad obilný kombajn Claas, 4 traktory, ktoré dokážu obsadiť obsluhou všetky naraz. A to tak, že na jednom, a to obyčajne na najvýkonnejšom, sedí sám majiteľ a na ďalších zamestnanci, ktorí sú univerzálni na každú prácu. - Napríklad cez žatvu ja kosím, oni odvážajú obilie, obsluhujú iné stroje, jednoducho povedané, zamestnanci od bežných poľných ručných prác, cez asistenciu pri telení kráv, ovládajú a zabezpečujú aj chod strojov a prácu s technikou, - prízvukuje farmár. U Francisciovcov je živočíšna výroba len doplnkovým odvetvím. Chovajú päť vysokovýkonných dojníc s priemernou dennou dojivosťou 20 litrov mlieka od každej, ktorej časť produkcie využívajú na vlastnú potrebu a predaj susedom, z ktorého zisk ide na každodenný nákup potravín, čo sú vlastne hotové peniaze do kuchyne. Samozrejme, že na farmárskom dvore nemôžu chýbať ošípané, sliepky, morky a kačice, a tak je to aj u Francisciovcov. Pre potešenie a zábavu, a to hlavne pre dospievajúcich synov, chovajú na farme dva koníky.

Na profit z hospodárenia farmy som sa spýtal manželky Edity, ktorá má na starosti ekonomiku a je dušou rodinnej farmy. - Z tohto hospodárskeho roku mám zmiešané pocity, a to aj napriek tomu, že úroda bola pomerne dobrá. Prepad nákupných cien má totiž rozhodujúci vplyv na celkové realizačné ceny. Realita je taká, že napríklad za potravinársku pšenicu dostaneme sotva 370,- Sk a za kukuricu ešte menej. To sú ceny, ako boli ešte v minulom režime. To nie je len náš názor, ale všetkých pestovateľov. Neviem ako to bude ďalej, keď od novembra budú fungovať realizačné ceny. Mala by to byť cena 101 EUR za tonu obilovín, aby nedošlo k prepadu cien, - posťažovala si ekonómka farmy, ale pritom nezabudla pripomenúť, že najväčší zisk dosiahnu tento rok z hrachu, z ktorého zozbierali špičkovú úrodu, a to až 5 ton z hektára a boli vraj aj také predošlé neúrodné roky, keď hrach museli zaorať na zelené hnojenie.

Obhospodarovať úspešne poľnohospodársku farmu o výmere 250 hektárov, to si vyžaduje veľké úsilie, sebazaprenie a racionálne využitie teoretických a praktických vedomostí. Keď vezmeme do úvahy, že v nedávnej minulosti na porovnateľnej veľkosti existovali aj niektoré družstvá alebo hospodárstva štátnych majetkov a na nich pracovali desiatky pracovníkov, a to ešte s vykázanou stratou, a dnes vidíme takého celky obrábať a hospodáriť na nich so 4 - 5 ľuďmi, tak nám to často pripadá ako neskutočné. A tak sa natíska pre reštituentov - terajších majiteľov farmy - otázka: - Ako dokážete po takejto namáhavej a vyčerpávajúcej práci regenerovať, máte vôbec voľný čas a aj priestor pre výchovu svojich detí? - Oddychujeme len v nedeľu. Doobeda sa snažíme ísť na bohoslužby, poobede vypneme telefón, čítame, študujeme, a tým oddychujeme. Na letnú požatevnú dovolenku odchádzame k moru do Chorvátska. Tento rok sa nám podarilo zúčastniť sa aj niekoľkodňového zimného školenia pre agronómov a ekonómov. Z detí máme radosť a veríme im. Starší syn Peter začal študovať na SPU v Nitre a mladší tento školský rok končí základnú školu. Aj ten má záujem študovať poľnohospodárstvo. Veľmi ochotne nám pomáhajú, máme ich vždy na očiach. V sobotu a v nedeľu sa zdržiavajú pri koníkoch, potom sa učia a keď majú všetko splnené, sadnú si k počítačom. Ceníme si u nich, že za pomoc nikdy nežiadajú peniaze, ale na druhej strane vedia, že za poctivú prácu dostanú odmenu formou užitočných vecí, - zhodne odpovedajú na uvedenú otázku obidvaja farmári. Budúcnosti sa vraj neobávajú, ak vydrží zdravie a elán, tak toho majú ešte veľa pred sebou. V prvom rade chcú investovať do ďalšieho rozvoja, a to najmä na nákup a obnovu opotrebujúcich sa strojov a techniky. Chcú kúpiť nový pluh, sejačku, sušičku obilia a kukurice a čističku obilia. Nemalú finančnú čiastku chcú venovať sadovým a stavebným úpravám obytného a hospodárskeho dvora, ktorý sa rozprestiera na ploche jedného hektára. Škoda, že sa starý otec Petra Francisciho, ktorý predpovedal roku 1957 prevrat, a otec, ktorý zomrel v júni roku 1989, nedožili toho, že ich skonfiškovaný majetok sa im vrátil a už trinásty rok ho úspešne obhospodaruje rodina ich vnuka. To je aj jeden z lepších a optimistickejších príkladov z často aj pohnutej histórie roľníckeho života a stavu.

Ján Jančovic

List z Bratislavy

Boj proti sprejerom

Milí moji rodáci,

naše mesto niekde vyzerá ako otvorený šlabikár pre infantilné deti. Pozerať sa na nechutne pomaľované domy, podchody, mosty, električky či vlaky nás už ale prestalo baviť. Odvaha bratislavským sprejerom nechýba. Nedávno pomaľovali šikmú strechu lekárskej fakulty. Je záhadou, ako tam vyliezli. Naštvala sa jedna poslankyňa a podala návrh novely Trestného zákona, ktorý umožní účinne postihovať sprejerov. Parlament jej novelu nedávno schválil. V prípade graffiti bolo pri dokazovaní skutku doteraz potrebné preukázať škodu, ktorá bola spôsobená, pričom do hranice 6000 korún sa takýto skutok posudzoval iba ako priestupok. Odteraz postriekanie farbou, alebo inou látkou cudzej veci - hnuteľnej alebo nehnuteľnej - bude trestným činom. Páchateľ môže rátať s trestom odňatia slobody na jeden rok. Ak sa však čin spácha na objekte, ktorý podlieha osobitnej právnej ochrane (napr. na kultúrnych pamiatkach), páchateľovi hrozí trest až na tri roky. Veríme, že peknú sochu Sándora Petőfiho v Medickej záhrade v Bratislave sa už odteraz nikto neodváži pomaľovať. Magistrát mesta začal „umelecké diela“ sprejerov odstraňovať. Pomaľovaný most SNP opravuje špeciálna firma, zameraná na odstraňovanie graffiti a neželaných nápisov. Očistenie mosta bude daňových poplatníkov stáť tri milióny korún. Dobrou správou je, že firma Axiom Real Slovakia opatrí most špeciálnym náterom, z ktorého farby nanášané sprejmi sa budú môcť ľahko odstraňovať. Pre sprejerov je to zlá správa, lebo ich nečitateľné podpisy sa nestabilným podkladom zmenia na ešte nečitateľnejšie. Aj pre milovníkov krásy je to zlá správa, lebo škaredé čarbanice budú ešte škaredšie. Málokto z nás verí, že sprejerov nový zákon zastraší.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš