Pred konferenciou VÚSM

O kultúre, jazyku a histórii Slovákov v Maďarsku

Pri príležitosti 15. výročia svojho založenia Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku usporiada v Budapešti v dňoch 14. a 15. októbra medzinárodnú interdisciplinárnu konferenciu na tému Kultúra, jazyk a história Slovákov v Maďarsku, dejiskom ktorej budú Slovenský inštitút a Slovenské gymnázium. Rokovania sa zúčastní 79 prednášateľov, ktorí prednesú svoje príspevky v šiestich sekciách (kultúra a spoločnosť, jazyk, literatúra, história, etnografia a školstvo). Na plenárnom zasadnutí vedúci sekcií podajú informácie o rokovaniach. Účastníkom konferencie sa v závere prihovorí splnomocnenkyňa vlády SR pre zahraničných Slovákov PhDr. Vilma Prívarová. Súčasťou podujatia bude vernisáž výstav Svadobný odev Slovákov v Maďarsku a Vedecká činnosť Slovákov v Maďarsku, ako aj predstavenie hier J. G. Tajovského Matka a Hriech v podaní hercov divadla Vertigo.

Slovenský inštitút v Budapešti

Farebný svet Dolnej zeme

Typické dolnozemské slovenské ľudové piesne v podaní vyše tridsaťročnej Ľudovej hudby Rosička v Kovačici pod taktovkou Emila Nemčeka 20. septembra lákali hostí do Slovenského inštitútu. Konalo sa tu otvorenie výstavy insitných umelcov z Kovačice (Vojvodina) pod názvom Farebný svet Dolnej zeme. Riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík privítal početných záujemcov a vzácnych hostí - mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Slovenskej republiky Juraja Migaša, podpredsedu Zhromaždenia autonómnej pokrajiny Vojvodina Martina Zlochu, predsedníčku Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore Annu Tomanovú Makanovú, námestníčku riaditeľa Domu zahraničných Slovákov v Bratislave Máriu K. Hrkľovú, kurátorku výstavy, riaditeľku Galérie insitného umenia v Kovačici Jarmilu Ćendićovú, predsedu Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Ondreja Štefanka a podpredsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú.

Po privítacom prejave podpredseda vojvodinského parlamentu M. Zlocha a mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš vyjadrili potešenie z realizácie tejto jedinečnej a unikátnej prezentácie insitných umelcov z Kovačice v rámci Dní slovenskej kultúry v Maďarsku. Obrazy insitných umelcov z Kovačice možno vidieť v európskych a svetových galériách. Sú súčasťou slovenskej kultúry, navyše ani jeden slovenský výtvarník nezožal takú svetovú slávu ako Martin Jonáš alebo Zuzana Chalupová.

Výstavu otvorila historička výtvarného umenia Jarmila Ćendićová, ktorá o. i. povedala:

- Obrazy samy hovoria o sebe, ako to pán riaditeľ Milan Resutík úvodom povedal, dovoľte mi však, aby som vám priblížila zrod a vývoj vojvodinských insitných maliarov, ako aj zrod našej galérie. Dvaja odvážni milovníci umenia Martin Paluška a Ján Sokol už v roku 1939 odhalili svoju vášeň k maľovaniu a začali sa výtvarne prejavovať. K ním sa roku 1942 pridal Michal Bíreš, ktorý sa už začal zaoberať maliarstvom. Spomenutých maliarov začal učiť maliarskemu remeslu Vladimír Boboš v roku 1947. O štyri roky v novozaloženej výtvarnej odbočke kultúrno-osvetového spolku Pokrok okrem Palušku, Sokola, Bíreša a Boboša začínajú tvoriť doyeni naivy Martin Jonáš a Ján Kňazovic. Pri príležitosti 150. výročia príchodu Slovákov do Kovačice v roku 1952 maliari otvorili prvú výstavu, ktorá sa stala tradičnou - tzv. Kovačický október.

V roku 1953 maľujú prvé naivné kompozície s domácimi motívmi - Martin Jonáš Žatvu a Ján Sokol Zdobenie mladuchy. V roku 1955 v Kovačickom dome kultúry sa otvára prvá dedinská galéria insitného umenia v Juhoslávii. V roku 1989 galéria dostáva nové miestnosti. V súčasnosti má 458 obrazov od 62 autorov, ktorí sú pôvodom slovenskej, srbskej a maďarskej národnosti. Umelci vystavujú po celom svete, preslávili Kovačicu a sú našimi pravými veľvyslancami. Ale aj do Kovačice zavítali vzácni hostia, umelci, politici, aby sa kochali v ich unikátnych obrazoch. O nich nechcem viac hovoriť, lebo v ich mene hovoria obrazy a obrazy hovoria aj namiesto nás. Podľa Goetheho: „Umenie je na to, aby sa naň pozeralo a nie na to, aby sa o ňom hovorilo.“ Tak sa teda pozerajte!- povzbudila účastníkov vernisáže J. Ćendičová.

Prezentácia publikácie

Dolnozemské súčinnosti

Po otvorení výstavy insitných umelcov prítomní sa presunuli do divadelnej sály, kde sa konala prezentácia publikácie vydanej pri príležitosti 10. výročia obnovenia časopisu Dolnozemský Slovák po názvom Púť Slovákov na Dolnej zemi. O obnovenom časopise a o knihe Dolnozemské súčinnosti prednášali literárny teoretik, profesor Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade Michal Harpáň a predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, šéfredaktor časopisu Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Čiernej Hore Ondrej Štefanko.

Časopis Dolnozemský Slovák začali vydávať Ľudovít Mičátek a Miloš Krno roku 1902 v Novom Sade, keď ešte dolnozemskí Slováci žili v jednom štátnom útvare so Slovákmi na Slovensku. Cieľom jeho vydavateľov bolo predovšetkým politicky zjednotiť dolnozemských Slovákov v zápase proti násilnej maďarizácii. Ich prvotný zámer sa uskutočnil. Keď časopis Dolnozemský Slovák roku 1920 prestal vychádzať, slovenské dolnozemské spoločenstvá žili už v troch štátoch. Každé z nich bolo nútené zobrať osud, teda i zápas o prežitie, do svojich rúk. V druhej polovici minulého storočia sa však všetky nielenže postavili na vlastné nohy, ale boli schopné aj uchopiť svoju minulosť a prítomnosť otvorene, nezaujato a objektívne. Preto ku sklonku minulého storočia, keď vzájomná komunikácia medzi slovenskými dolnozemskými komunitami sa zintenzívnela, keď aj kontakty s materskou krajinou nabrali nový, kvalitatívny rast, začala sa prejavovať potreba spoločnej tribúny dolnozemskej Slovače. Tak skrsla myšlienka vytvoriť spoločný slovenský dolnozemský časopis. S nápadom obnoviť Dolnozemského Slováka vyrukoval v roku 1990 Miroslav Demák na prvom stretnutí Slovákov z Maďarska, vtedajšej Juhoslávie a Rumunska v Békešskej Čabe. Roku 1994 sa v Novom Sade konalo stretnutie pod názvom Slovenské panónske diaspóry, na ktorom sa predstavitelia slovenskej dolnozemskej tvorivej inteligencie rozhodli obnoviť časopis. Roku 1996 vyšlo prvé číslo obnoveného Dolnozemského Slováka, ktorého vydavateľmi sú Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore, Spolok vojvodinských slovakistov, Celoštátna slovenská samospráva, Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku a Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Rumunsku. Prvý ročník sa tlačil v Bratislave, od druhého ročníka ho tlačia v Nadlaku, kde sídli i jeho redakcia. Časopis dospel do svojho desiateho obnoveného a dvadsiateho piateho celkového ročníka. Čo sa týka pôvodných zámerov, aby tento časopis „vychádzal zo spoločných koreňov, kultúrnych tradícií a dnešných záujmov Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a Juhoslávii, potom Srbska a Čiernej Hory, a aby sa stal periodikom orientujúcim sa na literatúru, vedu, kultúru a ďalšie duchovné a intelektuálne aktivity“, tie sa splnili. Na jeho stránkach a prílohách doteraz publikovalo 174 autorov. Veľká väčšina z nich je Slovákov-Dolnozemcov, ale nechýbajú ani autori zo Slovenska. Desať ročníkov časopisu bolo ilustrovaných reprodukciami diel 74 výtvarníkov, väčšinou tiež Slovákov z Dolnej zeme.

Nová publikácia Dolnozemské súčinnosti obsahuje výber textov z 10 ročníkov obnoveného Dolnozemského Slováka. Vydanie pripravil Ondrej Štefanko a obálku Rudolf Kočiš. Knihu vydalo Vydavateľstvo Ivana Krasku v Nadlaku a Vydavateľstvo Miroslava Demáka ESA, s.r.o., v Bratislave. Vytlačila ju o. s. SLAVIA a. s. v Nadlaku.

(if)

O čom píše Dolnozemský Slovák?

V úvodníku najnovšieho čísla časopisu Dolnozemský Slovák šéfredaktor Ondrej Štefanko sa zamýšľa nad spôsobmi, akými by mali život a kultúru zahraničných Slovákov poznať na Slovensku a akými by sa mali poznať jednotlivé zahraničné slovenské komunity navzájom. V rubrike Z našej minulosti Tünde Tušková píše o Tranosciu ako o kultúrnom kóde dolnozemských Slovákov a Miroslav Demák v rubrike Jubileá venuje pri príležitosti nedožitých osemdesiatin pozornosť priekopníkovi histórie dolnozemských Slovákov Jánovi Siráckemu. V rubrike Naše istoty časopis pokračuje v uverejňovaní príspevkov prednesených na medzinárodnom vedeckom seminári Úloha kultúry v zachovávaní národného povedomia v menšinovom prostredí s dôrazom na deti a mládež, ktorý sa konal v máji t. r. v Nadlaku. Autormi príspevku o teoretických východiskách na danú tému sú Bianca Pascová a Pavel Hlásnik z Rumunska, Ján Chlebnický z Maďarska sa zameral na regionálno-historické čítanky používané na slovenských školách v Maďarsku, Zuzana Vargová z nitrianskej univerzity je autorkou eseje o kultúrnych tradíciách a literárnych kontextoch, veľvyslanec SR v Bukurešti Ján Šoth sa sústredil na slovenskú kultúru a mládež v Rumunsku z pohľadu veľvyslanca a Mária Katarína Hrkľová z Domu zahraničných Slovákov v Bratislave píše o mládeži ako o záruke budúcnosti slovenských komunít vo svete. Rubrika Poézia prináša ukážky z tvorby slovenských ľudových básnikov v Maďarsku Juraja Pejka a Juraja Šóťiho a rubrika Úvaha polemický príspevok Alexandra Kormoša o bytostných otázkach Slovákov v Maďarsku. Gregor Papuček v rubrike Výtvarné umenie predstavuje život a dielo slovenského sochára Jána Fadrusa (ukážkami z jeho tvorby je ilustrované celé číslo časopisu) a na záver čísla je uverejnená recenzia Miroslava Dudka o zborníku Veľkí malým o tvorbe pre deti a mládež, ako i Samuela Boldockého o najnovšej knihe úvah a esejí Márie Myjavcovej z Vojvodiny.

Odrazový mostík úniku zo skutočnosti

Ivan Melicherčík: Umenie inštinktu, Rabbit: Solution Studio, Bratislava 1996

V máji tohto roku uplynulo päťdesiat rokov od založenia Galérie insitného umenia v Kovačici. Za päť desaťročí sa o majstroch štetca z tejto vojvodinskej slovenskej obce popísalo na tisíce článkov, vydaných je niekoľko sto katalógov, dve vkusné monografie (Zuzana Chalupová a Martin Jonáš) a viac ako desiatka kníh. Medzi najlepšie a najkrajšie knihy o insitnom umení bezpochyby patrí publikácia Ivana Melicherčíka Umenie inštinktu.

Zmysluplnosť života môže človek dosiahnuť ak neuspokojuje iba svoje materiálne potreby, ale ak má možnosť venovať sa nadstavbe z takej základne, do ktorej zaraďujem predovšetkým všetky druhy umenia. Veď aj celé dejiny ľudstva sú vlastne dejinami dvoch odlišných svetov: skutočnosti a umenia. Friedrich Nietzsche o tom napísal: „umenie je záchranou tragicky poznávajúceho človeka“. Teda uvedomelej bytosti z univerza skutočnosti. Najpoužívanejším svetovým jazykom porovnania a poznania je - výtvarné vyznanie.

Spoluzakladateľ kubizmu, španielsky maliar Pablo Picasso výstižne vysvetlil rozdiel medzi maliarom a umelcom: „Maliar maľuje obrazy, ktoré predáva. Umelec predáva obrazy, ktoré maľuje.“ V tom akoby ho dopĺňal Arnold Schonberg: „Pre umelca krása nie je nevyhnutná. Jemu stačí úprimnosť. Jemu stačí, že sa vyjadril. Povedal to, čo musel povedať.“ Sťaby slová rakúskeho hudobného skladateľa patrili insitným umelcom?

Po Encyklopédii svetovej insity je kniha Umenie inštinktu Ivana Melicherčíka jednou z najlepších, najkrajších a najucelenejších publikácií o takzvanej Kovačickej maliarskej skupine. Ide vlastne o korunováciu viacročného zberateľského úsilia či presnejšie kolekcionárskej vášne autora. Po vyštudovaní žurnalistiky v Bratislave a získaní doktorátu filozofie v Prahe Melicherčík prichádza ako redaktor ČTK roku 1976 do Belehradu. O necelý rok navštevuje prvýkrát Kovačicu a ako sa v úvode publikácie priznáva, Kovačica dostala v jednu horúcu nedeľu koncom leta 1977 svojho doživotného prívrženca. Od toho dňa Melicherčík napísal o majstrovstve Kovačičanov množstvo článkov, niekoľko kníh, knižiek a katalógov. Kovačicu navštívil asi stokrát. Do zbierky obrazov kovačických maliarov zaradil podľa vlastného výberu zväčša tých, ktorí vyšliapané cesty činnosti nemali, zakladateľov, ktorí preslávili dnes viac ako šesťapoltisícové mestečko. Na úvodných stranách je autorovo venovanie: maliarovi-roľníkovi Martinovi Jonášovi z Kovačice. Akoby tvorcovi diela odzneli slová z básne Milana Rúfusa Ďaleká tvár: Ustal si v orbe, ležíš v oráčine, môj filozof. Tá hruda bola divá.

Text pod názvom Namiesto úvodu prezrádza fenomén naivného umenia v Kovačici. Nasleduje dvojstrana s dvadsiatimi čierno-bielymi fotografiami Ivana Melicherčíka s titulkom Z mojich stretnutí s tvorcami, ktorým je zasvätená táto kniha. V kapitole o zberateľstve píše autor o zberateľskom umení ako o droge, ktorá vyčerpáva duševne, telesne a finančne ale zároveň o zberateľstve ako vzťahu k tvorcom a dobe, v ktorej diela vznikali. Autor vraj vždy získaval obrazy priamo v ateliéri, čím práve rozhovory s umelcami boli a sú pre kolekcionára Melicherčíka univerzitami v oblasti umenia.

Prvá časť knihy má názov Svet ako ornament. Uvádza „do sveta, kde nadvládu rozumu strieda sila úprimnosti, citu, čarovnej imaginácie.“ Na štrnástich stranách sú vhodne podané teoretické úvahy o insitnom umení. Sú to napr. slová prvého teoretika insity Anatole Jakovského z Francúzska, ďalej známej juhoslovanskej dvojice Oto Bihalji Merin - Nebojša Bato Tomaševič, zakladateľa svetového trienále v Bratislave Štefana Tkáča, Grgu Gamulina z Chorvátska, Júliusa Lenka a Zity Kostrovej zo Slovenska, Nicka Van Der Endta z Holandska a iných znalcov výtvarného naivného umenia z Európy, Egypta, Brazílie a Mexika. Každý zo svojho zorného uhla vysvetľuje fenomén maliarov inštinktu. Zo štyridsiatich reflexií o insite na autora tohto textu najviac zapôsobila myšlienka galeristky Lii Kasperovej zo Švajčiarska: „Naiva je obdivuhodný odrazový mostík pre únik z každodennej reality.“

Na nasledujúcich stranách sa do popredia dostáva samotná zbierka Ivana Melicherčíka. V prvej časti Svet ako ornament sa prezentujú o. i. kolorované grafiky Josipa Generaliča, oleje na plátne Juraja Lauka - staršieho i mladšieho, Júliusa Považana, Floriky Pujovej, Pála Homonaia a Sofie Ionascuovej, oleje na skle a kolorované kresby tušom Ivana Lackoviča - Kroatu, rôzne maliarske techniky Ivana Rabuzina, drevené plastiky Štefana Siváňa a Bogoslava Živkoviča, ako i iných.

Druhá časť diela má názov Maliari z Kovačice. V zbierke Ivana Melicherčíka maliarsku Kovačicu prezentuje a reprezentuje 95 olejov na plátne, akvarelov, olejov na skle, kresieb tušom, olejov na sololite Jána Bačúra, Michala Bíreša, Alžbety Čížikovej, Jána Garaja, Jána Glozika, Pavla Hajku, Jána Husárika, Evy Husárikovej, Zuzany Chalupovej, Martina Jonáša, Jána Kňazovica, Kataríny Kožíkovej, Martina Palušku, Ondreja Pilcha, Michala Povolného, Jána Sokola, Jána Strakúšeka a Ondreja Veňarského. K týmto osemnástim maliarom treba pridať i Ferenca Patakiho, ktorý je zaradený do prvej časti publikácie, tvorí v Zreňanine, ale patrí do tzv. Kovačickej maliarskej skupiny.

V oboch častiach publikácie, okrem farebných reprodukcií diel, sú i čierno-biele fotografie umelcov a ich stručné životopisy. Maliari, ktorí si zasluhujú väčšiu pozornosť verejnosti a ktorí sa častejšie stretávali s autorom, majú v diele aj obsiahlejšiu textovú časť, čo je ďalšou kvalitou knihy.

Záverom diela je resumé v anglickom a nemeckom jazyku a zoznam sponzorov, ktorí prispeli na vydanie tejto publikácie. Knihu vydal Rabbit and Solution Studio, čiže Štúdio Králika a Roztoku. Juraj Králik je spolu s Antonom Fialom autorom fotografickej časti a design mal na starosti Vladislav Roztoka. Práve moderná grafická úprava knihy dáva i osobitný cveng tomuto dielu. Prelínajú sa tu urbánne s rurálnym, presnejšie mestská moderná úprava s vidieckym v dielach všetkých umelcov. Kniha má presne dvesto strán, vytlačili ju BTB Bratislava. V imprese sa nenachádza údaj o počte výtlačkov.

Táto zo všetkých stránok mimoriadne kvalitná publikácia by nesmela chýbať ani v jednej knižnici ozajstných ctiteľov naivného umenia ako i všetkých, ktorí vďaka slávnym spoluobčanom môžu hocikde na svete povedať, že pochádzajú z Kovačice. Obdivujúc toto dielo s úctou som si spomenul na slová majstra Martina Jonáša: „Cesta obrazu sa nekončí tým, že maliar dá bodku za svojim podpisom na maľbe.“ Táto kniha je najpresvedčivejším argumentom o tom.

Ján Špringeľ (Kovačica)

Návrat odídených - Patria slovenskej kultúre

Vo svojej publikácii Návrat odídených Štefan Šlachta, v súčasnosti prezident Spolku architektov Slovenska, zmapoval biele miesta v dejinách slovenskej architektúry - predstavil v nej dielo desiatok predstaviteľov slovenského staviteľského umenia, ktorí v uplynulých desaťročiach z rôznych dôvodov - v najväčšom počte po sovietskej okupácii r. 1968 - odišli do zahraničia a tam pôsobili. Zoznam slovenských architektov žijúcich mimo svojej vlasti predstavuje najmenej 200 osôb. Autorovi sa podarilo nájsť a skontaktovať okolo 120 a vo svojej práci prezentovať 88 osobností, od ktorých získal podkladové materiály. V knihe nachádzame slovenských tvorcov pôsobiacich v mnohých krajinách Európy i v zámorí, najviac v Nemecku, USA, Švajčiarsku, Kanade a Veľkej Británii. Nestratili sa vo svete, naopak, dosiahli tam pozoruhodné výsledky, ktoré sú súčasťou aj slovenskej kultúry. Ich stručné biografie sú doplnené výberom z diela a obrazovými ukážkami.

(kni)

Ďalšia premeškaná vhodná príležitosť

V Štitároch pri Nitre pamätnou tabuľou Z. Kodályovi porušili zákon

Slovenský publicista Viliam Jablonický sa písomne obrátil na ministra kultúry SR Františka Tótha a podpredsedu vlády SR Pála Csákyho v súvislosti s odhalením pamätnej tabule Zoltánovi Kodályovi v Štitároch. Z. Kodály zozbieral asi tisíc piesní v podzoborských obciach. Najznámejšia maďarská pieseň pochádza z obce Štitáre. Autor listu víta tento akt, zároveň však namieta, že text na tabuli nie je popri maďarskom jazyku aj v slovenčine, čo by malo byť samozrejmosťou a zákonnou normou v SR a tiež vzhľadom na to, že Z. Kodály zohral v slovensko-maďarských vzťahoch mimoriadnu úlohu, podobne ako B. Bartók. Prepásla sa tak ďalšia vhodná príležitosť na prehlbovanie a kultivovanie všestranných, bohatých i zložitých, ale predovšetkým kultúrnych slovensko-maďarských vzťahov. Navyše V. Jablonický pokladá tento precedens za diplomatické, medzinárodné a medzištátne faux pas, vzhľadom na prítomnosť a spoluúčasť ministra kultúry MR Andrása Bozókiho na slávnostnom akte.

Sekcia médií a audiovízie Ministerstva kultúry SR, ktorú vedie generálna riaditeľka Mgr. Zuzana Mistríková, v odpovedi zaujala stanovisko, podľa ktorého štátnym jazykom na území SR je slovenský jazyk. V zmysle tohto zákonného ustanovenia, ktoré je v súlade s Ústavou SR, štátny jazyk má prednosť pred ostatnými jazykmi používanými na území SR. Keďže na pamätnej tabuli venovanej muzikológovi Z. Kodályovi, ktorú odhalili 28. augusta 2005 v slovenskej obci Štitáre, sa nachádza text len v maďarskom jazyku, ministerstvo kultúry konštatuje, že zákon o štátnom jazyku bol porušený. Ministerstvo kultúry SR bude túto problematiku riešiť a dohliadne na odstránenie protiprávneho stavu. Sekcia umenia MK SR preto vyzvala obecný úrad, aby protiprávny stav odstránil. „K pôvodnej tabuli v maďarčine čoskoro pribudne druhá v slovenčine,” povedal starosta Štitár pri Nitre Pavol Hašúk.

„Prišli sme, budeme“

Obecný deň v Tardoši s odhalením pamätníka

Tradičný obecný deň v Tardoši, ktorý tohto roku miestna samospráva a tardošská slovenská samospráva usporiadali 17. a 18. septembra, bol výnimočný tým, že odhalili pamätný kameň na počesť Slovákov, ktorí sa tu usadili pred 280. rokmi.

Dvojdňový program sa začal slávnostným sprievodom jazdcov a parádnych starobylých kočov, ktoré prevážali po dedine členov miestnych folklórnych skupín. Krojovaní Tardošania ľudovými piesňami a pohárom vína naladili svojich spoluobčanov na oslavy. Po slávnostnej omši v miestnom katolíckom kostole, ktorú celebroval miestny farár Dr. József Kalocsai a ktorú venoval dnešným obyvateľom obce, niekdajším presídlencom a ich potomkom, sa konalo slávnostné požehnanie pamätného kameňa z chýrneho tardošského červeného mramoru, inštalovaného v centre obce na počesť Slovákov, ktorí sa tu usadili presne pred 280. rokmi. Na kameni je vyrytý nápis „Prišli sme, budeme“, symbolizujúci kontinuitu existencie slovenského obyvateľstva v obci. K pamätníku položili vence úcty a vďaky starostka obce Mária Moravčíková, predsedníčka miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Anna Crnečká a delegácia Slovenskej menšinovej samosprávy v Orosláni.

Účastníci osláv, medzi ktorými sa v hojnom počte našli aj hostia zo Slovenska, hlavne z Tvrdošoviec, kam sa počas výmeny obyvateľstva presídlila väčšia skupina tardošských Slovákov, sa po slávnostnom akte premiestnili na športové ihrisko. Tu bol postavený veľký stan, steny ktorého zdobili archívne fotografie zo života obce a školy. Hostia a hostitelia spolu hľadali na fotografiách známych a pritom spomínali na časy do presídľovacej akcie. Po slávnostnom príhovore starostky si vedenie obce splnilo príjemnú povinnosť. V Tardoši už druhýkrát odovzdali vyznamenanie „Za Tardoš“, tohto roku organizátorovi miestneho športu Jozefovi Árendášovi a obvodnému lekárovi Dr. Andorovi Zsótérovi. Miestna slovenská menšinová samospráva založila vyznamenanie „Za Slovákov v Tardoši“, ktoré bude udeľovať ľuďom, ktorí sa významne zaslúžili o zachovávanie a zveľaďovanie slovenskej kultúry v Tardoši. Prvými nositeľmi tejto ceny sú predsedníčka menšinovej samosprávy, slovenčinárka Anna Crnečká, učiteľka slovenčiny Veronika Árendášová a slovenská učiteľka materskej školy na dôchodku Katarína Vadašová. V ďakovných slovách vyznamenaní nezabudli ani na svojich kolegov a pomocníkov. Potom sa slova ujala tajomníčka Matice slovenskej v Nových Zámkoch, tardošská rodáčka Katarína Fučíková, rodená Árendášová, ktorá vyzdvihla, že pre presídlencov domov znamená Slovensko, ale domovom v spomienkach na detské roky je aj malebná horská dedina Tardoš, kam sa vždy s radosťou vracajú.

V tento slávnostný deň odovzdali aj ocenenie za najkrajšie upravený dvor a predstavili piaty zväzok publikácie „Kapitoly z histórie obce Tardoš“. Obecenstvu ju stručne predstavili autori Dr. Géza Körmendi a Ladislav Motil. Večer spestril kultúrny program miestneho pávieho krúžku Gerecse a nositeľa vyznamenania CSS „Za našu národnosť“, folklórneho súboru Červený mramor, ktoré sú známe aj za hranicami Maďarska. Po oslavách sa Tardošania a ich hostia mohli zabaviť pri hudbe miestnej Horňákovej dychovky.

V prvý deň osláv zavítali do Tardoša o. i. parlamentný poslanec András Tatai-Tóth, zástupca riaditeľa odboru Ministerstva školstva MR, tardošský rodák Štefan Kraslán a predseda župného výboru pre národné a etnické menšiny Róbert Ruchti, ako aj delegácie slovenských menšinových samospráv z Bánhidy a Orosláňu.

Druhý deň osláv patril gastronómii a športu, popri varení v kotlíkoch sa v Tardoši konali rôzne športové preteky a futbalový zápas.

(la)

O nárečí a zastúpení menšín

S čabianskym poslancom Andrejom Hankom

Člen slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Andrej Hanko vydal pred piatimi rokmi publikáciu pod názvom Každodenná slovná zásoba békeščabianskeho slovenského nárečia v druhej polovici 20. storočia. Publikácia vyvolala značný záujem, mnohí naliehali na autora, aby pokračoval v tejto práci. Inak A. Hanko sám uvádza v úvode svojej knižky, že „slovná zásoba, ktorú som zhromaždil, sa viaže k prostrediu, v ktorom som žil a vzdelával sa. Preto rukopis nepovažujem za uzavretý, veď v Čabe zaiste používali rozsiahlejšiu slovnú zásobu... Bol by som rád, keby mi iní napísali slová a výrazy, ktoré tu nie sú uvedené.”

- Práca teda pokračuje. S akými výsledkami?

- Rozšírené vydanie je takpovediac pripravené do tlače, slovná zásoba predstavuje 4,5 tisíc jednotiek, keďže medzitým pribudlo takmer tisíc slov. Ak získam dostatočnú podporu, knižka by mohla vyjsť v priebehu jedného roka a podobne ako predošlá, aspoň v náklade tisíc výtlačkov, čo by stálo asi milión forintov. Bol by som rád, keby sa celý materiál ešte predtým dostal na internetovú domovskú stranu, kde by bol k dispozícii všetkým záujemcom.

- Aká je situácia v Čabe pokiaľ ide o pestovanie slovenského jazyka?

- Žiaľ, počet žiakov učiacich sa slovenčinu klesá. S výnimkou slovenskej základnej školy a gymnázia slovenčinu a poznatky o slovenskej národnosti si možno osvojovať už len v dvoch ďalších ustanovizniach. Predpokladám, že najskôr rodičom chýba potrebné presvedčenie. Túto situáciu by mohli zmeniť jedine učitelia - slovenčinári.

- Ako vidíte otázku zastúpenia menšín v súvislosti s pripravovanými zmenami zákona?

- V tomto smere máme veľkú zodpovednosť za to, aby menšinové samosprávy nerozhodovali o osude národnostných občanov zhora, ale aby im slúžili. Aby sme neprišli o jediného príslušníka národnosti v dôsledku neuvážených administratívnych obmedzení. Je potrebné nájsť ten najprijateľnejší spôsob na zostavenie volebných listín. Myslím si, že dobrý menšinový zákon napomôže upevnenie a zachovanie identity národnostných príslušníkov, ich jazyka a tradícií. Ja osobne by som si vedel predstaviť aj inštitúciu nezávislých kandidátov, alebo vytvorenie systému elektorov takým spôsobom, že vo voľbách do župnej a celoštátnej samosprávy väčšie slovenské pospolitosti by nadobudli väčšiu váhu. Pokiaľ ide o financovanie ich činnosti, treba položiť otázku, ako možno čo najspravodlivejšie posúdiť činnosť menšinových samospráv.

(sass-k)

Seminár v Békešskej Čabe

Ako získavať granty

Ako získať peniaze zo súbehov? Táto otázka je vysoko aktuálna pre každého účastníka slovenského verejného života. Veď konkurzy a súbehy sú v dnešnej dobe jedinými možnými zdrojmi financovania našich inštitúcií a organizácií. V Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe nedávno usporiadali Slovenské osvetové centrum (SOC) a Slovenské regionálne stredisko (SRS) v Békešskej Čabe seminár, ako pripravovať projekty do konkurzov a uchádzať sa o granty.

V úvodnej časti privítala účastníkov riaditeľka DSK a vedúca SRS Anna Ištvánová, ktorá zdôraznila dôležitosť prípravy našich aktivistov a funkcionárov na požiadavky doby. Hosťom seminára bola podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová. Tréningu sa zúčastnili predstavitelia rôznych miest a regiónov, napr. Slovenského Komlóša, Bakoňu, Pilíša, Sarvašu, Pitvaroša, ako i Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM). Riaditeľka SOC Katarína Királyová sa vo svojej prednáške zamerala na samotné konkurzné práce. S poľutovaním konštatovala, že napriek doškoľovaniam a tréningom sa v projektoch ešte stále opakujú niektoré chyby. Spomenula štátne inštitúcie, resp. úrady, ktoré vypisujú konkurzy na fungovanie, ako napr. Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva MR. Zdôraznila potrebu spolupráce na regionálnej, podľa možnosti medzinárodnej báze, pretože takéto aktivity podporujú vládne kruhy, keďže sú v súlade s iniciatívami Európskej únie. Na takéto aktivity možno získať prostriedky priamo z grantov EÚ. Medzi zdrojmi financovania konkrétnych projektov uviedla Národný kultúrny fond (NKA), verejnú nadáciu Pre národné a etnické menšiny (MNEKK) a Národný občiansky fond (NCA). Podpory možno získať aj zo Slovenska od Úradu vlády, ministerstva kultúry a Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov. Potrebné je vedieť že peniaze slovenský štát vypláca až po udalosti, teda nikdy nie vopred. Na seminári odznelo upozornenie, že nestačí vedieť zostavovať projekty, ak nemáme informácie o aktuálnych súbehoch. Preto organizátori odporúčali účastníkom sledovať Ľudové noviny, a to aj v ich elektronickej forme na adrese www.luno.hu, ako aj portál CSS www.slovaci.hu, kde sú aktuálne informácie v slovenčine. Maďarské konkurzy možno nájsť na stránkach www.sansz.hu a www.pafi.hu.

Vzhľadom na to, že pri uchádzaní sa o granty je najdôležitejšie zostavenie projektu a programu, predstaviteľka NCA Edit Hajnalová vo svojom vystúpení kládla dôraz na praktickú časť vypracúvania konkurzných prác. Spomenula najdôležitejšie časti projektu a upozornila na to, že ešte na jeseň budú vypísané konkurzy z rezerv NCA.

Na druhý deň si účastníci mohli vypočuť pútavú a vecnú prednášku M. Pálovej z NKA, ktorá má skúsenosti v oblasti udeľovania grantov a zároveň ako zástupkyňa riaditeľa Župného kultúrneho centra sa zvykne uchádzať o podpory z rôznych súbehov. Podľa jej skúseností dobrá konkurzná práca musí zodpovedať trom kritériám: tematicky sa musí zhodovať s vypísaným konkurzom, vyhovovať formálnym kritériám a presvedčiť členov kuratória, že projekt treba podporiť (práca musí byť hodnoverná). Podobne ako všetci prednášatelia aj ona zdôraznila, že najdôležitejším základom je projekt, dobrý program, pričom je užitočné mať v zásobe približne desať kusov. Užitočné môže byť sledovanie zoznamu víťazných prác, z ktorého možno vyčítať, aké typy prác sú práve preferované. Zložitejšia bola rozpočtová časť prednášky, kde padlo najviac otázok a rozbehla sa aj menšia diskusia. Na podloženie teoretických prác prednášateľka predstavila jeden svoj úspešný konkurzný projekt.

Všeobecne možno konštatovať, že uchádzať sa o granty vôbec nie je ľahká úloha. Napriek nepísaným pravidlám, že aj víťazná práca dostáva zvyčajne približne 50% žiadanej sumy, každý z účastníkov seminára bol plný elánu vyskúšať čerstvo získané vedomosti a pustiť sa do práce s nádejou, že žiadané granty sa mu podarí získať.

(e-horváth)

Milá oslava spojená s verejným zasadnutím

Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti usporiadala dňa 17. septembra slávnostné zasadnutie, na ktorom oslávila udelenie vyznamenania Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) „Za našu národnosť“ podpredsedovi zboru Gregorovi Papučkovi.

V romantickej reštaurácii v Tabáne sa stretli okrem členov zboru rodina oslávenca, Slováci žijúci v I. obvode a viacerí predstavitelia slovenského diania v hlavnom meste. Hostí privítal predseda Slovenskej samosprávy I. obvodu František Zelman. Vyjadril úprimné potešenie z toho, že sa v tomto roku dostalo vyznamenanie CSS práve do ich obvodu, takému človekovi, ktorý veľmi veľa pracuje v prospech našej národnosti. Aby mohol G. Papuček v budúcnosti aj obrazovo dokumentovať svoju činnosť, odovzdal mu krásny darček samosprávy - digitálny fotoaparát.

Po prejave F. Zelmana sa ujal slova poslanec Samosprávy I. obvodu Budapešti za mestskú časť Tabán András Vécsey. Aj on zagratuloval oslávencovi a ubezpečil samosprávu, že podobne ako doteraz bude aj v budúcnosti napomáhať jej všestrannú činnosť. Záverom odovzdal hosťom malú pozornosť - mapu niekdajšieho a súčasného Tabánu.

G. Papuček bol očividne dojatý z oslavy. Poďakoval sa všetkým prítomným za účasť a svojím kolegom za pekný a hodnotný darček, ktorý, ako povedal, bude určite často a užitočne používať.

Po slávnostnom akte nasledovali trochu oficiálnejšie minúty. Predseda samosprávy F. Zelman predniesol správu o tohtoročnej činnosti zboru. Vyzdvihol významnú spoluprácu s dolnozemským a pilíšskym regiónom, ako i so slovenskými médiami pôsobiacimi v Maďarsku. Ďalej informoval účastníkov o rozbehnutí archivačnej činnosti a digitalizácie starých slovenských gramoplatní. Výsledkom tejto práce je 50-hodinový materiál, uložený na päťdesiatich CD-platniach vyhotovený v dvoch exemplároch. Jeden pre Dokumentačné centrum CSS a druhý pre archív knižnice Slovenskej samosprávy Budapešti. K tejto aktivite poskytla Samospráva I. obvodu 285 tisíc forintov, za čo sa pán predseda zvlášť poďakoval. Záverom pripomenul nezabudnuteľný výlet poslaneckého zboru spolu s Pitvarošanmi a Kerestúrčanmi do našej materskej krajiny, do Pribyliny a Liptovského Mikuláša.

Oslava pokračovala večerou - tradičnými bryndzovými haluškami - a príjemným posedením.

(kk)

Ex-lektor slovenčiny na Univerzite ELTE Jozef Štefánik

Daroval deťom dvojjazyčnosť

„Ľudia si možno pomyslia, že nie som normálny, keď som také niečo skúšal na vlastných deťoch,” smeje sa Jozef Štefánik, ktorého dobre poznajú aj mnohí Slováci v Maďarsku, keďže od roku 2001 do júna 2005 pôsobil na Katedre slavistiky Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti ako lektor slovenského jazyka a kultúry. „Jedným z dôvodov, prečo som sa na to dal, však bolo, aby moje deti raz vedeli po anglicky lepšie ako ja, ktorý som tento jazyk vyštudoval a mám na to papiere. A to sa mi podarilo,” dodáva spokojne 42-ročný docent J. Štefánik, prednášajúci slovenčinu opäť na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, je na Slovensku priekopníkom tzv. intenčného bilingvizmu, teda zámerne navodenej dvojjazyčnosti, keď rodičia svoje dieťa vychovávajú dvojjazyčne napriek tomu, že ani pre jedného z nich druhý jazyk nie je materinským.

„Dostal som sa k tomu, keď som hľadal tému pre svoju kandidátsku prácu,” spomína si rodený Trenčan, ktorý už vyše 20 rokov má trvalé bydlisko v Bratislave. „V tom čase sa nám mala narodiť dcéra, a tak som si povedal, že spojím príjemné s užitočným.” Najprv si všetko dobre naštudoval, potom sa dohodol s manželkou. Tá sa s dcérou a neskôr aj so synom rozprávala po slovensky, on zásadne po anglicky. „Celé je to totiž postavené na metóde jeden rodič - jeden jazyk,” vysvetľuje J. Štefánik. „Keď sme napríklad boli všetci spolu, ja som sa s deťmi bavil výlučne po anglicky a manželka po slovensky, s ňou som sa však rozprával vždy po slovensky.” Ich deti - dnes už 16-ročná Natália a 14-ročný Martin - si tak prirodzenou cestou, ako to na Slovensku býva bežné v maďarsko-slovenských rodinách, osvojili oba jazyky a dokážu plynule prechádzať z angličtiny do slovenčiny. Dokonca keď Natáliu otec počas štipendijného pobytu v Pitsburghu prihlásil do škôlky, vyjadrovaním i slovnou zásobou sa v angličtine vyrovnala spolužiakom - rodeným Američanom.

Bolo však obdobie, keď deti nechápali, prečo s nimi otec nehovorí po slovensky. Keď mala dcéra asi tri a pol roka, zistila, že aj on rozumie po slovensky. Musel si vymyslieť, že sa tak môže zhovárať iba s ostatnými. Dcére to stačilo, ale nezabudla. Po dvoch rokoch sa vrátila s tým, že jeho vysvetlenie nie je pravda. „Tak som jej povedal, že je to len taká hra, zábava, a keď sa jej nepáči, môžeme s tým prestať,” hovorí otec. Dcéra sa rozhodla pokračovať, rovnako ako syn. Trvá to dodnes. „V priebehu posledných rokov som sa ich viackrát spýtal, či by s tým nechceli skončiť, lebo svoj účel to už splnilo. Im to však vyhovuje, tak sme pri tom zostali,” tvrdí J. Štefánik. Ako však varuje, tento spôsob výchovy je nesmierne náročný. „V žiadnom prípade rodičov nenahováram, aby to robili, pretože si to od nich vyžaduje veľa času, vytrvalosti, ustavičné dopĺňanie vedomostí, a ani vtedy výsledok nie je zaručený. Chcel som iba ukázať, že sa to dá, ak sa dodržiavajú určité pravidlá,” upozorňuje odborník, ktorý o tejto téme napísal aj knihu a niekoľko vedeckých prác. Cudzím jazykom by sa s dieťaťom navyše nemal rozprávať ten, kto ho dobre neovláda. J. Štefánik má z angličtiny štátnicu a zdokonalil sa v nej na študijných a pracovných pobytoch v zahraničí. Prednášal už v USA, juhokórejskom Soule i v Budapešti. „Angličtinu môžete študovať aj päť rokov, ale neviete, ako sa napríklad na pieskovisku volajú všetky tie formičky, šmykľavky a preliezačky. Slová si treba stále dopĺňať,” zdôrazňuje. Tým, čo by sa o tejto téme chceli dozvedieť viac, odporúča navštíviť svoju internetovú stránku www.fphil.uniba.sk/~stefanik.

(Pr-)

Začiatok školského roka v znamení bohatej žatvy

Vážené kolegyne! Vážení kolegovia!

Uplynul už takmer mesiac od začiatku školského roka 2005/2006 a v týchto prvých chvíľach sa Vám chcem prihovoriť v mene vedenia Celoštátnej slovenskej samosprávy a Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS. Po spokojných dňoch, ktoré ste prežili v kruhu svojej rodiny, medzi svojimi najbližšími, priateľmi a známymi, zasa každé ráno prekročíte prah školy, aby ste naplnili presvedčenie, že vzdelanie je najväčšie bohatstvo, ktoré môžeme získať i odovzdať. Hneď od začiatku školského roka robíme všetko v znamení bohatej žatvy. Pohľadom spoza katedry skúmame oči svojich žiakov a uvažujeme, kde pridať odvahu, kde lásku, kde treba rozzvučať struny citu.

Uvedomujeme si, že zodpovednosť v našom poslaní je obrovská, veď nemáme len vyučovať, ale dôležitá je aj výchova, formovanie dieťaťa a rodičov. Je to veľmi zložité, veď v zmenenej dobe akoby sme stratili tie najcennejšie hodnoty - čistotu, mravnosť, naštrbila sa ľudskosť. Pomôžte deťom vyznať sa v protirečeniach celého života, lebo v dobe informatiky a internetu sa zúžil náš rozhľad, stávame sa malichernejšími, oveľa viac kupujeme, ale nevyužívame nahonobené veci, viac minieme a máme menej, žijeme vo väčších domoch ako naši predkovia, ale máme oveľa menšiu rodinu, sme pohodlnejší, máme veľa pomocníkov z oblasti techniky, ale máme menej času, nazdávame sa, že sme väčšími odborníkmi a aj sme kvalitatívne vyššie, ale musíme riešiť viac problémov, deň nám trvá do neskorej noci, a potom vstávame ustatí, hmotne sa zosilňujeme, ale radikálne sa znižujú naše hodnoty, mnoho rozprávame zbytočne, málokedy ľúbime, často ubližujeme a nenávidíme, naučili sme sa utekať, bežať, ale čakať nie, nevážime si zákony prírody a potom všetci nariekame, keď nás ničia prírodné katastrofy, ktoré zoberú celý pot nášho života.

Viem, že som naznačila len niektoré znaky, ktoré predstavujú pre ľudstvo obrovské problémy. Nuž, rozmýšľaj, človeče, lebo ak nie, budeš počas celého života nešťastným! Našou úlohou je pomôcť dieťaťu vyznať sa v týchto ťažkostiach. Majte trpezlivosť, buďte vytrvalí, veď v ohni lásky a spolupatričnosti sa musí roztopiť aj najtvrdšie železo.

Vážené kolegyne! Vážení kolegovia!

V duši našich žiakov s plameňom lásky udržiavajme túžbu po vzdelaní. Dávajme vždy príklad a dobrý smer, pochodujme vpredu. Zachovajme si vernosť! Vernosť ľudskosti, k slovenskému jazyku, k tradíciám, vernosť k učiteľskému povolaniu. Majme odvahu a smelosť k múdrosti, k hodnovernosti a najmä dôveru k tejto spravodlivej ceste. V nádeji splnenia týchto želaní sme otvorili nový školský rok, v ktorom békeščabianska slovenská škola prešla pod správu Celoštátnej slovenskej samosprávy. Teší nás táto zmena a veríme, že tak ako je zvykom v dobrej rodine si navzájom pomáhať, aj naša spolupráca bude úspešná.

Sľubne sa začína školský rok aj v Slovenskom Komlóši, kde bol slávnostne položený základný kameň pre stavbu novej budovy slovenskej školy. Spoločné úsilie mnohých premenilo sen na skutočnosť Tu sa začína nová etapa vo vývoji slovenského školstva, čo nám všetkým prináša veľkú radosť.

Milí pedagógovia, uvedomujeme si, že na Vás leží bremeno zodpovednosti za celý výchovno-vzdelávací proces. Vy, nehľadiac na čas, zapaľujete u žiakov pochodeň múdrosti, Vy vychovávate celou svojou osobnosťou. Želám Vám, aby sa vám v práci darilo, aby ste pocítili radosť zo svojej namáhavej práce.

V tomto školskom roku v napĺňaní našich zámerov nám budú pomáhať aj noví vyslaní učitelia z Ministerstva školstva Slovenskej republiky, za čo tejto ustanovizni patrí veľká vďaka. Zo skúseností vieme, aké neoceniteľné služby nám odovzdávajú slovenskí učitelia. Ich pôsobenie nás učiteľov - slovenčinárov dvíha odborne a našim žiakom umožňuje spoznať krajinu našich predkov a ich jazyk na vysokej úrovni.

S veľkým optimizmom a s bohatými pedagogickými skúsenosťami prišla do Sarvaša pani Mgr. Eva Labišáková z Košíc a do Békešskej Čaby Mgr. Zuzana Benková z Prešova. Veľmi nás teší, že sa rozhodli pomáhať pri rozvíjaní slovenského jazyka v našom prostredí. S veľkou láskou ich u nás vítam a verím, že čoskoro si tu nájdu druhý domov. Verím, že ich prvé dojmy, o ktorých si môžete v nasledujúcich riadkoch prečítať, sa budú prehlbovať len v pozitívnom smere.

Do náročnej práce v celom školskom roku všetkým prajem zdravie, radosť, porozumenie a vynikajúce úspechy našich žiakov.

Zuzana Medveďová

predsedníčka Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS

Moje prvé dojmy

Život často postaví človeku do cesty rôzne prekvapenia a náhody. Vďaka jednej takejto náhode som sa koncom augusta ocitla v Békešskej Čabe. Už to pre mňa nebolo pokojné dovolenkové mesto, ktoré som v lete navštívila. Stalo sa miestom môjho ročného pôsobenia v tunajšej slovenskej škole. Prah budovy som prekročila s veľkou neistotou. Vzápätí zo mňa napätie opadlo. V škole vládne príjemná rodinná atmosféra. Vedenie školy i kolegovia mi od prvej chvíle pomáhajú spoznávať nové prostredie. Učia ma zdolávať problémy, za čo im ďakujem. Aj vzťahy so žiakmi sú budované na vzájomnej úcte a porozumení. Na hodinách sú aktívni, v ich očiach vidieť chuť objavovať všetko nové a zvládnuť zápas so slovenským jazykom. Som veľmi rada, že som sa stala členkou tejto veľkej rodiny Všetkým želám veľa úspechov v školskom roku 2005/2006.

Zuzana Benková

učiteľka slovenského jazyka a dejepisu

v Békešskej Čabe

Dobrý deň, Sarvaš!

Zmena je život, povedala som si na konci minulého školského roka. A keď zmena, tak poriadna. Ja, učiteľka z Košíc, z východného Slovenska, som sa rozhodla zmeniť nielen školu, ale aj mesto a krajinu, v ktorej budem pracovať. A tak som tu, v malom maďarskom meste Sarvaš, kde začínam ďalšiu etapu svojho života. Hovorí sa, že každý začiatok je ťažký. Nie je to však celkom pravda, lebo dôležitý je aj výber nového začiatku. A ja som si vybrala dobre. Sarvaš je mestečko, v ktorom akoby uponáhľaný a chaotický čas spomalil svoje tempo. Je malebné, čisté, plné zelene, nádherných kvetinových záhonov, pohody a hlavne milých ľudí. História mesta pokojne plynie so všedným životom jej obyvateľov. A tá škola! Moderná, spĺňajúca najnovšie európske parametre školy tretieho tisícročia. No, najdôležitejšia je atmosféra, ktorá v nej vládne. Dýcha radosťou a chuťou do práce. Učitelia, žiaci i rodičia majú jeden spoločný cieľ, aby sa im podarilo splniť všetky úlohy a ciele, ktoré škola má. A tých je veľa a sú náročné. Rada priložím ruku k tomuto dielu. Začínam teda novú etapu svojho života. V novej škole, v novom meste, v novej krajine. Dobrý deň, Sarvaš!

Eva Labišáková

učiteľka slovenského jazyka

Slovenská základná škola v Sarvaši

Čívski školáci na stupni víťazov

Dve družstvá žiakov základnej školy v Číve (Piliscsév) sa spolu so školákmi zo Šárišápu zúčastnili pretekov na prekážkovej dráhe, ktoré usporiadali v základnej škole obce Békéssámson. Účastníci pretekov mali preukázať na trase dlhej 10 km svoju zdatnosť a zručnosť v rôznych športových disciplínach, napr. v streľbe zo vzduchovky, lukostreľbe, postavení vojenského stanu, hode granátom, jazde na bicykli, veslovaní či poskytnutí prvej pomoci. Prvé a tretie miesto obsadili družstvá z Čívu. Zvíťazili Roxana Urbaničová, Georgina Patóová, Tomáš Fujász a Krištof Kováč. Na treťom mieste skončili Mária Kristófová, Andrea Madudová, Tivadar Fujász a Mark Valašek. Týmto získali 1. Putovný pohár Békéssámsonu, o ktorý sa chcú uchádzať aj na budúci rok.

Za účastníkov:

riaditeľka I. Madudová a pripr. učiteľ F. Kovács

Tajomstvo dlhého veku

1905-2005 - jedno storočie. Udalosti medzinárodného významu za toto obdobie zaberajú celú učebnicu dejepisu 8. triedy. A predsa, keď som sa so storočnou tetou Mariškou zo Slovenského Komlóša stretla, nespomenuli sme v našom dlhom rozhovore ani jednu z nich. Nie preto, lebo ich nezažila, ale preto, lebo pre ňu má význam niečo úplne iné. Deti, láska, dnešok, pokoj... a zdravie. A to tete Márii Cseteovej, za slobodna Havranovej, chvalabohu ešte slúži. Veď na nedávnu oslavu svojich okrúhlych narodenín sama piekla a pripravovala dobroty pre početných hostí.

- Ako sa vám páčila oslava narodenín? - bola moja prvá otázka 100 ročnej tete Mariške.

- Prvá prišla Irenka Senciová, polgármešterka. Veľmi som sa jej radovala, tak som ju pohladkala, lebo aj ona chodila ku mne do škôlky. Nemala ešte ani tri roky, keď ju tam priviedli a odvtedy ju poznám, - začala svoje rozprávávanie teta Mariška, ktorú poznajú takmer všetci Komlóšania, veď dlhé roky pracovala ako pestúnka v materskej škole. Neskôr v tomto krásnom povolaní pokračovala aj jej dcéra Mária a vnučka. Nečudo preto, že na oslavu jej stých narodenín sa postupne zišlo okrem rodiny a blízkych susedov veľa z jej bývalých zverencov.

Spomienky sa odvíjajú ďalej:

- Ja som sa narodila v tej chyži, kde je teraz krčma Nimród, oproti bola katolícka škola. Dobrého učiteľa som mala, ľúbila som čítať a písať, aj zemepis. Ešte aj dneska listujem v atlase, keď vidím v televízii správy, že sa niečo deje vo Francúzsku, Anglicku, alebo keď hovoria o vojne v Iraku. Vydávala som sa mladá, 19-ročná. Môj manžel bol z Rumunska, Salonty. Chodil ako šuster hľadať robotu, tak sme sa zoznámili. 25. novembra 1924 sme mali svadbu. Žili sme spolu 9 rokov, roku 1933 zomrel. Zostala som sama s dvomi deťmi. Mám syna a dcéru, štyri vnučky a osem pravnukov.

28-ročná vdova musela pracovať, aby uživila deti. S deťmi jej pomáhala mamička. Tri roky bola pomocnica v domácnosti u riaditeľa banky, potom predávala v pekárni chlieb a od roku 1938 pracovala 22 rokov ako pestúnka v škôlke. Spočiatku sa našiel i taký, čo by si ju vzal za ženu, ibaže chcel, aby svoje deti dala do sirotinca. Pravdaže ho odmietla. Ako vraví, žila veľmi počestný život. Darmo by bol klopal hocikto na jej oblok, nikto v dedine nemohol o nej povedať, že k nej chodil.

- Veľmej som ľúbila deťuške. Dala som im veľa lásky. Deti boli vtedy tiché, pokojné. Ja som ľúbila hádku rozprávať a takie boli milie, takto počúvali so založenými rukami. Teraz sa deťuške veľmej múdre, ale nedadia človeku úctu, ako voľakody dali. A to preto, lebo rodičia nemajú na ne čas a trpelivosť.

So svojimi deťmi sa teta Mariška zhovárala len po slovensky, aj vnuci vedia. Ale pravnuci, hoci päť z nich chodí do slovenskej školy, nechcú hovoriť po slovensky.

- Keď ráno vstanem, tak sa naraňajkujem, veľmej ľúbim kávu, koláčika. To mi dobre padne. Potom chytím bibliu a každý deň sa trocha začítam do biblie, to mi je tak dobre na moje svedomie. Potom chytím noviny a všetko si prečítam, vše slovenské, vše maďarské. Všetko viem, čo sa deje vo svete. Teraz sú ľudia veľmej zlí edon na druhyho. Závidia si. Ja preto doposiaľ žijem, lebo som mala veľmej spokojný život. Ja si tak hútam, že nie ten je spokojný, kto je bohatý, ale ten, kto je zdravý.

Teta Mariška má aj svoju teóriu, prečo teraz mnohých ľudí trápia choroby. Je to preto, lebo si nevedia rozkázať v jedle. Jedia viac ako ich telo potrebuje a hlavne prejedajú sa na noc. Možno bude na tom niečo pravdy, veď aj stará múdrosť vraví: raňajkuj ako kráľ, obed si rozdeľ s priateľom a večeru nechaj nepriateľovi. Ako vraví, sama rada nielen pečie, ale napečené aj je. Polievka a dva kúsky višňovníka sú jej na obed dosť. Piecť a variť sa naučila v rodine riaditeľa banky, kde chodila tri roky vypomáhať v domácnosti.

Keď sa jej dcéra vydala, zostali bývať spolu. Ako mi teta Mariška povedala, nikdy sa do života mladých neplietla. Keď bola doma hádka, nepovedala nič, až keď sa vášne utíšili, vyslovila svoj názor a mladí jej dali za pravdu. Tak pomaly plynie život dcéry a matky, dvoch vdov, ktoré žijú v dome na ulici Máté Zalku v Slovenskom Komlóši. Občas ich navštívi syn, nevesta, vnučky, vnukovia, susedia a, samozrejme, aj pravnuci, ktorí u prababičky nájdu vždy niečo dobré pod zub. A nielen to, ale aj pokoj, pohladenie a lásku. Veľa zdravia do ďalších pokojných rokov, teta Mariška!

(ih)

V Čabe robili "gágorčoke"

Dvadsať družstiev z Békešskej a Čongrádskej župy sa zúčastnilo stretnutia výrobcov povestnej čabianskej cestoviny, známej pod menom „gágorčoke", ktorú v Slovenskom Komlóši poznajú ako "brdovce". Podujatie už druhý raz usporiadali Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Regionálne slovenské kultúrne stredisko. Účastníkov, ktorí sa zišli v osvetovom dome Železničiar, privítali vedúca strediska Anna Ištvánová a podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, ktorá ocenila akciu z hľadiska pestovania a odovzdávania tejto tradície ďalším generáciám. Spomenula, že túto jemnú cestovinu kedysi robievali po večeroch pred svadbou.

Na terajšom stretnutí oživili aj pytačky. Svadobnou maťou bola Žofia Hajnalová a svadobným otcom Pavol Záhorský. V ich prítomnosti požiadal mladý Ondro Kiszely o ruku ich „dcéry" Marianny Kádarovej. Riaditeľ hotela Fiume a člen vedenia ČOS Martin Vozár ako ostrieľaný starejší rozprával veselé historky, ktoré odznievali pri príprave „gágorčekov", a o svadobných zvykoch.

Po troch hodinách usilovnej práce porota, ktorej členmi boli E. Rybová, titulárny prednosta úradu mestskej samosprávy dr. Imre Simon a predseda ČOS Michal Lásik, prisúdila vavrín víťazov všetkým súťažiacim. Počas robenia cestovín zabávali hostí Čabiansky slovenský páví krúžok, spevácky zbor Orgován, tanečný súbor Čaba, nemecká tanečná skupina z Eleku, speváci z Čabasabadi a Mederu a ďalší. Vďaka za ochutnávku patrí najmä hlavnej kuchárke Judite Bartolákovej a za organizovanie stretnutia Alžbete Ančinovej.

(anč-ok)

Spolupráca podnikateľov

v slovensko-maďarskom prihraničnom regióne

Obchodná a priemyselná komora Novohradskej župy a regionálna komora Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Lučenci usporiadali v Kongresovom centre Reduta v Lučenci 27. septembra konferenciu s názvom „Spolupráca podnikateľov v slovensko-maďarskom prihraničnom regióne“. Po prezentácii projektu „Posilnenie spolupráce malých a stredných podnikov v slovensko-maďarskom pohraničnom regióne“ prednášali slovenskí a maďarskí poradcovia o. i. o otázkach zakladania firiem, právnych záležitostí podnikania, finančníctva a účtovníctva, ako aj o problematike patentov a ochranných známok, technologického transferu a inovácie. Konferencia bola podporovaná z fondu Phare CBC.

Z kvetu slivka, zo slivky lekvár, koláč, slivovica či liek

VIII. Dni sliviek v Sarvaši

Dni sliviek sa v Sarvaši stali tradíciou a septembrovou atrakciou. Tešedíkove mesto bolo aj v minulosti jedno z najkrajších, s najrozvinutejším poľnohospodárstvom. Práve reformátor Tešedík vedel, že je výhodnejšie pestovať viac druhov plodín, lebo v neúrodných rokoch bude aspoň nejaká úroda, s ktorou sa dá robiť výmenný obchod. A slivkové stromy boli nenáročné. Prisťahovalci z Novohradu a Hontu ich poznali, veď kedysi v čistej izbe bývala zavesená na stene za dverami vyrezávaná alebo maľovaná skrinka, zamknutá na kľúčik, v ktorej okrem Biblie bola aj medicína vo fľaškách, najčastejšie slivovica. Pálenice boli známe dávno, hoci v období osvietenstva, keď jedným z cieľov bolo vzdelávať ľud a osvetou bojovať proti opilstvu, ich príliš nepropagovali. Paradoxné je, že aj jeden zo slovenských národných buditeľov obdobia osvietenstva, kňaz Jozef Ignác Bajza mal svoju pálenicu, ale, ako zdôvodňoval, práve za účelom vzdelávacím, pretože zo zisku mohol financovať vydávanie svojich kníh, ktoré písal po slovensky. Jeho René mládenca príhody a skúsenosti je prvý román, napísaný v slovenskom jazyku.

Preskočme storočia a vráťme sa do súčasnosti. V piatok popoludní, 9. septembra, začali sarvašské slivkové dni promenádnym koncertom sarvašskej Rezešbandy a vystúpením mažoretiek z Gyomaendrődu. Po slávnostnom otvorení na javisku neďaleko kultúrneho domu a detského ihriska nasledovalo ocenenie žiakov, ktorí sú výborní nielen v učení, ale aj v športe. Program pokračoval vystúpením tanečného orchestra Kistehén a skončil sa diskotékou. Súbežne s programom na javisku bolo možné obdivovať zručnosť a tvorivosť majstrov a nakupovať v stánkoch s ľudovo-umeleckými výrobkami. Keď ste si kúpili hlinený hrnček s motívom sliviek, o pár krokov ďalej ste do neho mohli kúpiť slivkový lekvár, ktorý práve dovarili vo veľkom medenom kotli. Mohli ste sledovať, ako sa varí, mieša, „koštuje“ a potom aj umýva prázdny kotol aj špeciálna varecha na miešanie. Aj členovia spolku záhradkárov (mnohí z nich sú zároveň členmi Slovenského kultúrneho spolku Vernosť v Sarvaši) mali svoje miesto, kde miešali lekvár do noci a na druhý deň od piatej rána. Vo dvore evanjelickej školy bola už tradične výstava plodín, dopestovaných v regióne. Najkrajšie plodiny i kvety naaranžované s typickým zmyslom pre krásu boli zo Sarvaša i okolitých miest Kondoroša, Békésszentandrása a Gyomaendrődu. Na tomto mieste, ktoré by sa mohlo nazvať aj „kútom hojnosti“, vyhrávala ľudová hudba Tibora Mótyána a podvečerné varenie lekváru pripomínalo dávno zašlé časy, keď sa rodina a susedia zišli k spoločnej práci, ktorú si osladili hudbou a zábavou. Vystavené boli aj koláče alebo jedlá, na prípravu ktorých sa použili slivky či slivkový lekvár. Jeden z receptov možno pripraviť kedykoľvek, keď máme kúpený hotový tortový korpus. Marika Benčíková prezradila, že najprv korpus potrie slivkovým lekvárom, potom naň natrie vrstvu vychladnutého vanilkového pudingu, poukladá naň čerstvé rozpolené slivky a povrch zaleje želatínou. Keď želatína stuhne, rýchla torta je pripravená na konzumovanie.

Druhý deň sliviek začal slnkom. Počasie festivalu prialo. Hostiteľ a organizátor festivalu - Nadácia Lajosa Kozáka - prizval na javisko nielen sarvašskú Rezešbandu, ale aj dychovku z Orošházy a Sarvaša. Na obed sa z javiska ozývala opereta, potom indiánska hudba v podaní „The Indian‘s“. Traja Indiáni boli oblečení tak, ako to vídavame vo filmoch z Divokého Západu: čelenky z pierok sa dotýkali zeme a vynikli hlavne pri tanci. Nástroje, ktoré dominovali, boli tradičné, typické pre ich produkciu: píšťalku a pan piipu striedali zvuky lesa vydávané z hlineného nástroja, ktorý sa zmestí do ruky, alebo ich indiáni imitovali vlastným hlasom. Hudbu z amerického kontinentu vystriedala hudba z filmu Cigáni idú do neba v podaní cigánskej kapely, ktorá predviedla okrem klasickej gitary a kontrabasu aj jednoduché vtipné hudobné nástroje. Skúste zahrať niečo na drevených lyžiciach! Dopĺňali hlavného bubeníka, ktorý udával rytmus na dvoch bubnoch z kovových kanví. Zaujímavá bola aj minimandolína, veľká asi ako dezertný tanierik. Nostalgický motív z filmu bolo o pár hodín vidieť reálne. Jednou z ulíc Sarvaša kráčal pohrebný sprievod. Vpredu dychovka, za ňou čierny koč, obsypaný kvetinami a kyticami, ktorý ťahali dva kone so žriebätkom. Ako to súvisí so slivkami? Každú chvíľu sa sprievod zastavoval, lúčil sa s mŕtvou a pripíjal jej na slávu či zapíjal žiaľ z fliaš, v ktorých bola možno vlaňajšia slivovica. S istotou by to mohli povedať len tí, ktorí stáli poblíž cesty a ochutnali. A aj ak odmietli, vedeli, o čo prišli. Na oblečení si odnášali vôňu pálenky, pretože ponúkajúci ich, podľa zvyku, aspoň obliali.

Na javisku zatiaľ zabávala dvojica Bagi-Nacsa, v Poľskom dome prednášal štátny tajomník ministerstva životného prostredia.

Nielen dospelí, ale aj deti si prišli na svoje. Tešili sa z divadelného predstavenia ľudovej rozprávky, hranej s obrovskými bábkami. Ale nielen rozprávka bola pre deti atrakciou. Klub mnohodetných rodín ich zapojil do maľovania obrázkov (aj s motívom sliviek) farbami na fóliu. Na trhovisku ste mohli stretnúť aj deti s tváričkou pomaľovanou farbami tak, aby sa cítili ako rozprávkové víly, motýle či lienky. Maliar maľoval portréty priamo na ulici.

V stánku Františka Závodu miešali a predávali ešte horúci lekvár aj v sobotu popoludní, piekli okrem „cigánskej“ aj tradičné slovenské jedlo - "zemiakovú lapčanku", teda placky. V cukrárni podávali slivkovú zmrzlinu a v obrovskom kotli pred kultúrnym domom varili pod vedením majstra kuchára Vojtecha Prohásku 3000 porcií polievky zo sušených sliviek. Kto si všímal prácu kuchárov, nemohol nezbadať, že medzi nimi v kuchárskej čiapke a zástere pomáhal primátor mesta Mihály Babák. Polievku ste mohli zapiť náprstkom slivovice, ak ste sa rozhodli, ktorej z ocenených alebo aj tých nesúťažných dáte prednosť. Štvrté miesto získal ujo Príbelský. Má sedemdesiatpäť rokov a po slovensky nezabudol. Pred mnohými rokmi cestoval po svete - bol vodič a po slovensky sa dorozumel aj v Poľsku, Juhoslávii, Čechách. Spomínal aj na to, ako sa jeho otec mohol vrátiť na Slovensko, ale zostal tu, na Dolnej zemi. Tu sa narodil, tu mal pôdu, ktorú obrábal a ktorá ho živila. Slivovica, ktorú vypálil tohto roku, bola jemná a ako povedal, môže sa podávať ako liek pred jedlom, keď má niekto problém s trávením.

Kto má rád slivky, kto pozná ich liečivé účinky, nečuduje sa, prečo sa v Sarvaši oslavujú práve ony. Sušené sú dobré proti zápche, obklady z pálenky aj slivkového lekváru pomáhajú „rozpustiť“ cysty na prsníkoch, slivovica dezinfikuje rany. Jedlo aj liek. Vzácna plodina. Jej kult sa končil na javisku vystúpením speváčky ANITY, ukážkami brušného tanca, produkciou kapely Gin Tonic a šlágrami kapely Integrál.

Pred polnocou sa začalo blýskať, hrmieť a celú noc sa lial dážď. Našťastie slivky aj slivkové dni už „boli v suchu“.

(Er-)

List z Bratislavy

Desať zmyslov v Bratislave

Milí moji rodáci,

na Ventúrskej ulici č. 16 v Bratislave otvorili zaujímavý obchod. Údajne prvý „fair trade“ (spravodlivý obchod) na Slovensku a jeden z prvých vo východnej Európe. Predajňa má nezvyčajný názov TEN SENSES (Desať zmyslov) a bola slávnostne otvorená v predvečer medzinárodného dňa boja proti chudobe - Dňa bielych náramkov. Udalosť sa stala súčasťou svetovej kampane, ktorá na Slovensku prebieha pod názvom „Pre svet bez chudoby!“. Zakladateľom TEN SENSES je Nadácia Integra, ktorej cieľom je aj propagovať predaj „fair trade“ výrobkov na našom trhu. Dodávateľmi produktov sú domáci výrobcovia, ale aj malí podnikatelia z krajín rozvojového sveta. V obchode TEN SENSES sa uplatňujú kritériá inšpirované hnutím „fair trade“. TEN SENSES svoje aktivity propaguje pomocou „desiatich zmyslov“, ktoré tvorcovia tejto zaujímavej myšlienky definovali ako: integritu (napomôcť znevýhodneným malým výrobcom v prístupe na trh), spravodlivosť (každá práca má byť spravodlivo odmenená), rovnosť šancí (rovnaká príležitosť pre ženy aj mužov), komunita (bojuje proti detskej práci), životné prostredie (zodpovednosť za zdroje), tvorivosť (rozvíjanie jedinečného ľudského talentu), kvalita (ponúkať iba výrobky výnimočnej kvality), podnikanie (rozvíja ľudskú zručnosť v živote chudobnejších krajín), tajomno (TEN SENSES sa hlási k judeo-kresťanským hodnotám s ideou, že podnikanie je viac ako len zarábanie peňazí) a humor (v TEN SENSES nikto nesmie brať sám seba príliš vážne). Pekný obchod, zaujímavý sortiment, zaujímavé ceny a príjemní ľudia. Pri najbližšej návšteve Bratislavy nevynechajte TEN SENSES. Neoľutujete. Zaiste si niečo pekné aj vyberiete. Ja odporúčam exotickú mexickú kávu.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš