Ján Fuzik ● Po vrtošivom roku

Vám sa, milí čitatelia, nezdá, že rok 2004 nás zopárkrát poriadne prekvapil? Veď si len spomeňte na prvé októbrové dni, keď sme, chtiac-nechtiac, museli zakúriť, no a čo o mesiac? Dušičky obyčajne charakterizuje daždivé počasie, hmlisté šero, a my sme na Sviatok všetkých svätých chodili v tričkách a košeliach s krátkymi rukávmi! Len-len že sa deň čo deň nelámali storočné tepelné rekordy!

Pravda, nie som meteorológ, takže ak spomínam vrtochy uplynulého roka, nemyslím v prvom rade na rozmary počasia. Lebo bolo ako bolo v marci a v júli, ale kto by si bol pomyslel, že v septembri padne v Maďarsku vláda? Prvý raz za uplynulých pätnásť rokov od zmeny režimu! Nás, Slovákov, i ostatných národností v Maďarsku sa to dotklo snáď ešte citlivejšie ako „väčšinových“ občanov krajiny, veď sme vypadli z „košíka“ Úradu vlády a dostali sme sa znovu do kompetencie jedného z rezortov - asi zďaleka nie najvplyvnejšieho, zato s najdlhším názvom: patríme k Ministerstvu mládeže, rodiny, sociálnych vecí a rovnosti šancí (či rovnosti príležitostí, ako sa to snažia preložiť tí, ktorí sa o to musia pokúšať). Samozrejme, len na pomenovaní nezáleží, a keď sa už národnosti do dlhého vymenovania ani nemohli zaradiť, sľubuje sa nám rovnoprávne zaobchádzanie a dôstojné zastupovanie našich záujmov. Nech sa tak stane!

Maďarská televízia nám však veľa nesľubuje. Taktiež v septembri – bol to asi ten najvrtošivejší mesiac - reprízu národnostných magazínov z ničoho nič preložila zo soboty predpoludnia, keď mnohí záujemcovia mali jedinú možnosť pozrieť si našu Domovinu, na popoludnie vo všedný deň. Vedenie televízie (tiež z rozmaru?) jednostranne vypovedalo platnú dohodu, uzavretú s predsedami celoštátnych menšinových samospráv v apríli okrúhleho roka 2000.

Preto nečudo, že z toľkých vrtochov, alebo následkom spomínanej dušičkovej horúčavy, si istý parlamentný poslanec väčšej vládnej strany na zasadnutí parlamentného výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie - ktorého bol, mimochodom, pred desaťročím po štyri roky aj predsedom! - dovolil vysloviť názor, že národné menšiny v Maďarsku už vlastne neexistujú, stratili svoj materinský jazyk, identitu a sú len virtuálnymi výtvormi politiky. Nemienim citovaného poslanca zosobniť jeho menom, veď ako som mu musel hneď na mieste odpovedať, pre mňa, pre nás, neexistujúcich Slovákov v Maďarsku, ani on samotný nejestvuje...

A čo oficiálna politika? Možno sa ešte pamätáte, že dlhé roky pripravovaná novela menšinového zákona bola predostretá parlamentu na jar roku 2004 konsenzom všetkých štyroch tam sediacich strán. V októbri však väčšia opozičná strana vyhlásila, že odmieta základný pilier reformy menšinových samosprávnych volieb, čiže zavedenie volebného zoznamu národnostných voličov. Ak sa teda iné lepšie riešenie nenájde – a v uplynulých siedmich rokoch sa nič takého nevypracovalo -, potom budú menšinové voľby v nasledujúcom roku znemožnené a celý náš národnostný samosprávny systém sa môže stať obeťou akýchsi politických vrtochov.

Bola by ho škoda, veď aj v uplynulom roku - a nespomínajme už len všelijaké nešváry - sme zaznamenali nemálo úspešných momentov. Celoštátna slovenská (CSS) samospráva k svojim dovtedajším siedmim inštitúciám prevzala aj prvú školskú ustanovizeň, a to sarvašskú, so štyristo deťmi a 64 zamestnancami. Podľa uznesenia valného zhromaždenia by sa malo v tomto procese pokračovať tohto roku prevzatím čabianskej slovenskej školy.

Ostatné inštitúcie CSS tiež úspešne pracovali, nejedna z nich sa pekne rozvíjala. Tešíme sa aj tomu, čo sa neudialo „pod našou strechou“ - a nie je toho málo! Po veľkolepej rekonštrukcii slovenskej školy v Sarvaši sa konečne podarilo získať štátnu podporu vo výške vyše štyristo miliónov forintov i na obnovu komlóšskej školy.

Menších, no nemenej potešujúcich miestnych výsledkov je z roka na rok neúrekom. Napríklad v Novohrade - po Sudiciach - otvorili vlani nové obecné múzeum v Agárde a Veňarci, Veľkotarčania vydali krásnu publikáciu svojich starodávnych fotografií, Tardošania bohatú monografiu 800-ročnej obce a nenašla sa osada či obvod hlavného mesta, kde by slovenské samosprávy spolu s občianskymi organizáciami neboli usporiadali národnostný deň, festival alebo iné podujatie. Či už svoje tradičné, stále viac zabehané, alebo úplne nové. Slovenky v Malom Kereši spolu so šikovnými ženami z celej krajiny preslávili festival závinov, Komlóšania vítajú na svojej jarnej súťaži suchých klobás tiež čoraz viac domácich a zahraničných hostí a vo Veňarci usporiadali práve vlani prvý haluškový festival, ktorý sa má stať tradíciou.

Keď sme už spomenuli našich častých hostí spoza hraníc, nemôžeme zabudnúť na najväčší prínos roka 2004 v medzinárodnom meradle: na vstup Maďarska, ale aj Slovenska do zväzku krajín Európskej únie. Čo sa týka vzťahov s dvomi susednými štátmi, zatiaľ pociťujeme zmenu predovšetkým na hraničných priechodoch, kde sa nám už nezviera automaticky žalúdok, keď sa blíži colník či pohraničník. Toho prvého spravidla už ani nestretávame a konečne môžeme slobodne prevážať exponáty, kroje, či hudobné nástroje na rôzne kultúrne podujatia. K týmto priaznivým zmenám pribudne určite aj v tomto roku celý rad ďalších.

Konečne máme, ako vravievame, „nášho veľvyslanca“. Po dvoch rokoch pauzy odovzdal začiatkom októbra veľvyslanec Slovenskej republiky Juraj Migaš svoju poverovaciu listinu maďarskému prezidentovi. Už jeho prvé stretnutia s našimi Slovákmi nás presvedčili, že sa bude pokračovať v dobrých priateľských pracovných kontaktoch ako s veľvyslanectvom, tak aj so Slovenským inštitútom v Budapešti.

Pravda, nečakáme len na novelu menšinového zákona u nás doma, ale aj na schválenie zákona o štátnej starostlivosti Slovenskej republiky o Slovákov žijúcich v zahraničí, skoncipovaného i našim pričinením. Od tejto právnej normy by sa potom mali odvíjať nové, systematicky premyslené vzťahy Slovenska k svojim krajanom vo svete - i v susednom Maďarsku -, ktoré by mal koordinovať a zastrešovať vládny úrad pre zahraničných Slovákov. Vybavený, samozrejme, patričnými kompetenciami a financiami. Nádejame sa, že v tejto novej štruktúre by sa ľahšie riešili i naše dlhé roky pretrvávajúce problémy a očakávania, vrátane vysielania hosťujúcich učiteľov a osvetárov zo Slovenska, rozšírenia účasti našich detí v školách v prírode na Slovensku, voľného príjmu satelitného vysielania Slovenskej televízie a ďalšie. Návrh nového zákona bol už vo februári minulého roka pripravený, ale vyššia politika má asi svoje nevyspytateľné vrtochy nielen u nás...

Čo by som si teda želal od nastávajúceho roku 2005? Snáď menej spomínaných vrtochov a nemilých prekvapení. Bude to posledný, takpovediac „tichý“ rok pred parlamentnými - a dúfajme aj menšinovými! - voľbami, v ktorom by sa účinnou, systematickou prácou ešte všeličo mohlo dobehnúť. Napríklad zákon o parlamentnom zastúpení menšín, ktorý spomína i vládny program! Uznávam však, že v súčasnej politickej situácii je to skôr utópia.

Predsa dúfam, že v roku 2005 nás neprekvapia milo iba vrtochy počasia. Ba rád by som sa zriekol aj vlaňajšieho novembrového tepla a letných košieľ. Veď v dobrej robote - dokázali sme to už neraz - si vieme aj v tej najtuhšej zime vyhrnúť rukávy!

List z Bratislavy

Milí moji rodáci,

už dva roky sa Vám chystám napísať. Nestíhal som. Po návrate z Budapešti sme sa dlho „organizovali“ a zvykali si na domáce dianie. Na čitateľov Ľudových novín som ale nezabudol. Doma je mnoho nového, takže už nebudem otáľať. Budem Vás o všetkom informovať, aby ste vedeli čo na Slovensku vyčíňame.

Slovensko sa mení. Pomaly, niekedy nebadateľne, ale k lepšiemu. Od mája minulého roku sme členmi Európskej únie a je zaujímavé, že 71% opýtaných Slovákov sa tomu teší. Táto radosť je spontánna, až nepochopiteľná. Veď len povážte. Od januára 2005 zdraželo na Slovensku skoro všetko. Plyn (o 12%), elektrina (niekde až o 6%), teplo (o10%), voda (o 25%), stočné (o 35%), káblová televízia (o 50%), diaľničné známky (o 50%) aj poštovné doma aj do zahraničia (asi o 14%). My, penzisti sa ale neobávame. Dôchodky nám „povinne“ zvýšia o mieru ročnej inflácie (asi o 7 – 8%). Radosť zo vstupu do EÚ, zdá sa, nesúvisí s blahobytom. Sme my to len čudný národ.

Dobrou správou je, že poplatky na lyžiarskych vlekoch sa nezvýšili. Niekde dokonca poklesli. Nezdraželi ani ceny v lyžiarskych školách. Takže rodáci, hor sa do slovenských hôr. Pozývam Vás lyžovať. Aj nelyžiarov. Naučíte sa to. Snehu pribúda a víchor už nebude.

Pozdravujem Vás,

Váš Štefan Markuš

Odborná cena Sarvašským ňaničkám

Predsedníctvo Zväzu maďarských speváckych zborov a hudobných skupín v júni tohto roka založilo odbornú cenu (KÓTA-díj), ktorú udeľuje významným činiteľom kultúry v rôznych kategóriách - medziiným iným aj v národnostnej. V Deň maďarských speváckych zborov (16. decembra) - pri príležitosti 122. výročia narodenia významného maďarského zberateľa a hudobného skladateľa Zoltána Kodálya - v rámci slávnostného koncertu vo veľkej sále Hudobnej akadémie odovzdali cenu jednému z najúspešnejších národnostných telies, dolnozemskému slovenskému ľudovému speváckemu zboru Sarvašské ňaničky. Vyznamenanie prevzala vedúca umeleckého kolektívu Edita Častvanová Vassová.

Slovenský ľudový spevácky zbor založili v Sarvaši roku 1968 a odvtedy pracuje nepretržite. V súčasnosti má 21 členov, zväčša žien v dôchodcovskom veku, ale do práce sa zapája aj mladšia generácia. Stretávajú sa raz týždenne. Ročne prijmú 15-20 pozvaní na miestne, župné či regionálne podujatia. Na odborných prehliadkach sa zúčastňujú 2-3 razy ročne. Vedúcou umeleckého kolektívu je od r. 1992 Edita Častvanová Vassová, ktorej v roku 1995 udelili titul Majsterka ľudového umenia. Zbor starostlivo zbiera a spieva ľudové piesne. V jeho repertoári sa nájdu miestne slovenské piesne, ale aj piesne z povodia Galgy, južnej Dolnej zeme, zo Sikulska, Kalotaszegu, Somogyu, Széku a podobne. Za podpory Verejnej folklórnej nadácie v Sarvaši v roku 1999 vyšla zbierka piesní pod názvom Na sarvašskom moste... Pri zapisovaní miestnych slovenských skladieb boli informátormi aj členky speváckeho zboru. V roku 1995 na celoštátnej súťaži v Slovenskom Komlóši bol sarvašský ľudový spevácky zbor v poradí druhý, ktorému udelili cenu Zlatý páv. V roku 2001 v Cserépváralja kolektív toto vysoké uznanie obhájil. Sprevádza ho Ľudová hudba Galga, orchester Maďarského štátneho súboru. Ľudový kroj členov ušili podľa sarvašského kroja. Sarvašské ňaničky úzko spolupracujú s Tanečným súborom Samuela Tešedíka, predovšetkým pri spracovaní miestnych zvykov. Spoločné choreografie sú Dožinky, Svadba, Páračky a Regrúti. Spomedzi spomenutých choreografií dve predviedli aj na Podpolianskych folklórnych slávnostiach v Detve (1985, 1992). Záznam o sarvašských tradíciách pripravila aj slovenská redakcia Maďarskej televízie. Natočila Žatvu a dožinky a Obliekanie čiernej nevesty. V archíve slovenskej redakcie Maďarského rozhlasu taktiež uchovávajú zvukové materiály s piesňami zboru a z času na čas po nich siahajú aj dnes.

V roku 2000 boli členky sarvašského slovenského speváckeho zboru hostiteľkami a aktívnymi účastníčkami osláv Dňa Slovákov v Maďarsku, na ktorých dominovala Slovenská svadba. V roku 2004 na celoštátnej súťaži folklórnych a ľudových speváckych zborov, organizovanej Zväzom Slovákov v Maďarsku v Slovenskom Komlóši, získali titul Zlatý škovránok.

(kir-)

Médiá a zachovanie identity

Nielen národ, ale aj národnosť žije vo svojom jazyku, aj keď by nebolo správne ani v prvom, ani druhom prípade to absolutizovať. Nemôžeme totiž zabúdať, že kolektívne vedomie zahrnuje okrem jazykových prvkov napríklad tradície, hudobnú a vecnú kultúru atď. Keď hovoríme o zachovaní identity ľudových komunít prostredníctvom médií, musíme mať na zreteli nielen jazyk, veď etnické skupiny si zachovávajú svoju individualitu komplexným spôsobom. Ak nejaký televízny program možno sledovať v nemčine, slovenčine či ukrajinčine, to ešte neznamená, že reprodukuje vedomie súdržnosti nemeckej, slovenskej či ukrajinskej komunity v Maďarsku. Vzhľadom na svoj prvotný účinok neupevňuje spolupatričnosť minority, keďže vo vysielaní sa okrem jazyka (ktorým je spravidla kodifikovaný kultúrny jazyk) nestretávame so žiadnym iným prvkom súdržnosti, typickým pre komunitu samu.

Úmerne pokroku informačnej techniky sa jednotlivec vzďaľuje od kolektívnej "konzumácie" informácií. V divadle, knižnici, kine či v škole sú ľudia v kolektíve, kým rozhlas a televíziu ľudia používajú individuálne, nanajvýš v úzkej spoločnosti. Ešte väčšmi to platí v prípade internetu a mobilného telefónu.

Na čo sú médiá vhodné a na čo nie? Ktoré médium a s akou účinnosťou zabezpečuje identitu minoritného kolektívu? Nenahraditeľným spojivom vedomia identity je pocit súdržnosti. V tom však médiá veľa nepomôžu. A pokiaľ áno, potom prichádzajú do úvahy tie, ktorých vnímanie má kolektívny charakter (škola, kostol, divadlo).

Druhým zdrojom identity je ochrana záujmov komunity. V tomto smere môžu najviac poskytnúť denníky, rozhlas, televízia, internet a sieť mobilných telefónov, s ktorými nemôže súťažiť divadlo či nedeľná bohoslužba. Dnešná technika umožňuje, aby sa komunita kontaktovala bez nároku na fyzickú prítomnosť a tak dala najavo svoje názory a rozhodovania (takto pôsobia napr. spolky a politické strany).

Čím väčšmi je médium tradičnejšie (technicky zaostalejšie), tým skôr dokáže sprostredkovať zážitok identity v podmienkach osobnej účasti príslušníkov komunity. Čím je modernejšie, tým skôr dokáže poskytnúť individuálne, abstraktné a virtuálne prežitie pocitu pospolitosti.

Svojho času televízia a rozhlas boli vrcholom masovej komunikácie. Dnes už nie je isté, že niekdajšie očakávania, pokiaľ ide o štátnu podporu jazykov menšín prostredníctvom TV, sú ešte reálne. Televízia a rozhlas nie sú bezprostredne vhodné na zachovanie identity pospolitosti, iba druhotne môžu upevniť presvedčenie, že "nie som sám", aj keď inak môžu sprostredkovať zážitok virtuálnej a individuálnej identity.

Je potrebné, aby z nových alternatívnych médií dostali štátnu podporu na tento účel miestny a obecný rozhlas a káblová televízia, internet a mobilná telefónna sieť. Pritom treba integrovaným spôsobom sprítomňovať kultúrne hodnoty používateľov jazyka menšín.

Attila Várfalvi

Vznikla nová zmiešaná komisia

Na prvom zasadnutí Medzivládnej slovensko-maďarskej zmiešanej komisie pre cezhraničnú spoluprácu v prvej polovici decembra v Komárne jej členovia prijali štatút komisie.

Komisia, ktorej členmi sú aj členovia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS), starostovia Jozef Havelka a Tomáš Nagy, sa založila v zmysle dohody medzi slovenskou a maďarskou vládou a na základe zmluvy o dobrom susedstve z roku 1993. Základným dokumentom pri vytvorení štatútu komisie bol Protokol medzi Ministerstvom zahraničných vecí SR a Ministerstvom zahraničných vecí MR o vytvorení mechanizmu, slúžiaceho napomáhaniu plnenia Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci medzi SR a MR, podpísanej 19. marca 1995 v Paríži.

Zmiešaná komisia stanovuje smerovania a formy rozvoja cezhraničnej spolupráce. Treba k tomu dodať, že najdôležitejšie časti hospodárskych príjmov Slovenska a Maďarska v susednej relácii pochádzajú – okrem veľkopodnikov - práve z cezhraničnej spolupráce. Výmena tovaru a služieb medzi Maďarskom a Slovenskom predstavovala v roku 1993 320-330 miliónov USD, odvtedy dynamicky rástla, až po “vysnenú“ miliardovú hranicu v roku 2001. Pozdĺž slovensko-maďarských hraníc sa zakladajú spoločné firmy, ale aj také, ktoré sa zaoberajú jednoznačne exportom a importom.

CSS sa v rámci svojho integračného výboru zaoberá aj týmto javom a medzištátnymi hospodárskymi kontaktmi vôbec.

Cezhraničná spolupráca v ponímaní členov výboru sa zameriava najmä na rozvoj obcí a regiónov; na vyhľadávanie a vyhodnocovanie prírodných a krajinných podmienok pohraničných oblastí a ich využívanie v ekoturistike; na rozvoj dopravnej infraštruktúry; na ochranu a tvorbu životného prostredia a prírody; na napomáhanie vytvárania podnikateľských aktivít, investícií a pracovných miest; na rozvoj poľnohospodárstva; na cestovný ruch so zvláštnym zreteľom na rozvoj turistiky nezaťažujúcej prírodu; na koordinovaný rozvoj verejných služieb, znižovanie rozdielov v úrovni už existujúcich služieb so zvláštnym zreteľom na zásobovanie pitnou vodou; na zdravotníctvo so zvláštnym zreteľom na využívanie zdravotníckych zariadení obyvateľstvom žijúcim v susediacich oblastiach; na školstvo a výchovu, vzdelávanie a kultúru, voľný čas a šport; na politiku nezamestnanosti; na rozvoj výučby v jazyku národností; na vytváranie partnerských vzťahov s miestnymi samosprávami, na území ktorých žije slovenská či maďarská menšina; a na predchádzanie kriminalite v záujme zabezpečenia verejného poriadku a bezpečnosti.

Jednou z prvoradých úloh zmiešanej komisie je podpora mladých a národností.

(ef)

Slovenský Komlóš ● Dni slovenskej kultúry

V Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši sa už každoročne konajú koncom roka Dni slovenskej kultúry. Už niekoľko dní vopred sa na ne učitelia a žiaci starostlivo pripravujú. Tento rok to všetko začalo súťažami, v ktorých mohli žiaci ukázať, ako sa vedia obracať v slovenčine.

Prvou súťažou bol prednes poézie a prózy a zúčastnilo sa jej 73 detí. Súťažilo sa v štyroch kategóriách. Medzi najlepších patrili v 1. kategórii Tíria Bírošová, Patrícia Cseteová, Gabriela Bundová a Peter Bobor, v 2. kategórii Mária Baloghová, Viktória Vajgelová, Sabina Kádarová, Bálint Hejja a Dóra Vargová, v 3. kategórii Matúš Šuta, Viktória Valjerová, Délia Soványová, Adrienn Maligová a Michaela Kissová a v 4. kategórii Adrienn Rádaiová, Andor Mészáros a Katarína Karkušová.

Ďalšia súťaž mala názov Čo vieš o svojom meste? Tento kvíz bol dosť náročný, lebo bol zameraný nielen na súčasnosť, ale aj na históriu mesta. 44 detí pracovalo v štvorčlenných skupinách. Museli poznať známe osobnosti mesta, názvy a zvláštnosti pamätných budov, múzeí, nárečové a spisovné slová a ďalšie úlohy, ktoré boli, samozrejme, zostavené po slovensky. Najšikovnejšou skupinou boli siedmaci: Nora Szűcsová, Katarína Karkušová, Adrienn Rádaiová a Richard Hovorka.

Ďalší deň pokračoval súťažou Vesmír očami detí. Prečo práve takýto názov? Nuž preto, lebo ju vyhlásila Slovenská ústredná hvezdáreň v Hurbanove na Slovensku a mohli sa zapojiť do nej aj žiaci škôl s vyučovaním slovenského jazyka v zahraničí. Odborná porota to nemala vôbec ľahké, vybrala 20 najlepších prác a poslala ich na Slovensko. Vyhodnotenie bude až vo februári, tak nám nezostáva nič iné, len čakať, či nevyhráme výlet do hvezdárne a návštevu trojrozmerného filmového predstavenia s vesmírnou tematikou.

V rámci slovenských dní sa vlani uskutočnil aj metodický deň pre učiteľov. Mal pozitívny ohlas, a tak sme ho zopakovali, ale trošku ináč. Keď som sa dozvedela, že firma Konto Oringe z Bratislavy nás obdarovala nemalou finančnou čiastkou, mohol celý náš učiteľský zbor uskutočniť metodický deň v čisto slovenskom prostredí, kde môžeme počuť spisovnú slovenčinu na každom kroku. Tešili sa tomu nielen učitelia, ale aj žiaci, ktorí dostali na dva dni riaditeľské voľno. 2. decembra nastúpilo 15 učiteľov slovenskej školy do mikrobusu a po 500 km prišli do Bratislavy. Obzreli si už vianočne vyzdobené centrum mesta, jeho kultúrne pamiatky, navštívili vianočné trhy. Večer sa ubytovali v účelovom zariadení ECAV vo Svätom Jure pri Bratislave. Na druhý deň nás čakal pestrý program na Základnej škole na Lachovej ulici v Petržalke. Riaditeľ školy Gustáv Nagy spolu so svojimi zástupcami Martinom Capekom a Janou Jajcajovou nás veľmi milo prijali. Po prehliadke modernej priestrannej školy sa učitelia rozišli do tried, kde mohli sledovať vyučovanie v slovenčine.

Tunajšie pani učiteľky im pripravili ukážkové hodiny, plné dobrých nápadov. Po vyučovaní si učitelia obidvoch škôl vymenili svoje postrehy a rozprávali sa o svojej práci. V záverečnej diskusii riaditelia škôl Gustáv Nagy a Gabriela Mariková podpísali zmluvu o vzájomnej spolupráci medzi obidvomi inštitúciami. Vydarené spoločné stretnutie ukončili návštevou divadelného predstavenia na Malej scéne a pozvaním Bratislavčanov do Maďarska - na Dolnú zem, medzi našich Slovákov.

Myslím si, že slovenské dni sa aj tento rok vydarili a splnili svoj cieľ. Najväčšia vďaka patrí sponzorovi – firme Oringe -, ktorý umožnil 15 učiteľom Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši stáž na Slovensku. Ďakujeme aj vedeniu a pedagógom bratislavskej školy za skvelý metodický deň a do tretice ďakujeme aj pani Filovej, riaditeľke zariadenia ECAV, ktorá nám umožnila kvalitné ubytovanie a stravu vo Svätom Jure.

Dúfam, že nie nadarmo som sa snažila aj ja všetko toto pekné dotiahnuť do vydareného konca a verím, že kontakty, ktoré sme nadviazali na Slovensku, budú v budúcnosti plne využité a význam národnostnej školy a pedagógov vzrastie.

Ľubomíra Rollová

Békešská Čaba ● Umelec z Trenčína

Trenčiansky maliar Jozef Vydrnák predstavil na výstave v Župnej knižnici v Békešskej Čabe 32 svojich obrazov a 13 veľkorozmerných grafík, všetky v znamení surrealizmu a lyrickej abstrakcie. Vydrnákove obrazy charakterizuje prevaha modrého a červeného koloritu, kompozície miestami obohacujú abstrahované predmety a ľudské postavy, inokedy len kompozícia, rozmiestenie, harmónia farieb a foriem poukazuje na autorovu výpoveď. Maliar podáva jednoznačný a všeobecný obraz sveta, ktorý skladá a rozkladá na jednotlivé časti, zakaždým s cieľom tlmočiť svoj názor divákovi. Nie je mu cudzia irónia, v ktorej možno objaviť aj prvky sebairónie a či aj to, že človek je zvláštny tvor, ktorý miluje život na slobode, že rád ochráni iných. Obraz Zdroj je zvláštny surrealistický sen, ktorý vypovedá, že hľadať a objaviť zdroje krásy môže byť zázrak nad zázrak. Spomedzi grafík sa bizarnými nápadmi vyznačuje dielo Kelti pri rieke Váh. Grafické listy Súboj a Múza Trenčianskeho spolku nás zavedú do podobného pomyselného sveta, aby sme si ešte väčšmi cenili skutočné hodnoty skutočného sveta. Výstavu v Čabe otvoril generálny konzul SR Štefan Daňo, hosťovo umenie hodnotil a analyzoval miestny výtvarný umelec János Gnandt.

(sass)

Fascinujúci výlet budapeštianskych dôchodcov

Klub slovenských dôchodcov (KSD) pôsobiaci pri Slovenskej samospráve Budapešti má za sebou na programy asi doteraz najbohatší rok. Ich aktivity pravidelne prezentujeme aj na stránkach našich novín. Posledný výlet klubu v r. 2004 sa uskutočnil na netradičnom mieste. Budapeštianski slovenskí dôchodcovia sa totiž stretli v chýrnej pivnici v Budafoku. O ozajstný mužský program spojený s degustáciou božského ambrózu však prejavili záujem aj nežnejšie polovičky silnejšieho pohlavia.

Prechádzka niekoľkokilometrovým podzemným labyrintom bola výzvou aj pre mladších účastníkov programu, takže starším patrí uznanie za 45-minútovú pešiu túru. Samozrejme, 20-kilometrovú sieť si nemohli pozrieť, ale informácie dostali o celom komplexe. Dozvedeli sa napríklad, že celková kapacita pivnice je 4,5 milióna litrov. Hoci vlastné víno tu už dlhé roky neskladujú, o jednotlivé odrody z rôznych kútov krajiny je nepretržitý záujem. Našich dôchodcov zaujala aj prednáška o tom, akými druhmi sudov disponuje pivnica. Najstaršie dubové už pomaly vytláčajú cementové, plastové a najnovšie sudy z nezhrdzavejúcej ocele. Asi aj kvôli tomu, lebo ich údržba je menej náročná. Totiž aj keď drevený sud stojí prázdny, treba sa oň neustále starať, aby nevyschol. Po výdatnej prechádzke nasledoval zlatý klinec programu - degustácia vína pri bielom stole.

Vďaka zanietenému členovi KSD Jánovi Mezeimu, ktorý si zobral na seba organizačné záležitosti návštevy pivnice, sa podarilo obohatiť najstarších Slovákov hlavného mesta o nekaždodenný a fascinujúci zážitok. Takisto patrí vďaka aj predsedovi klubu Ladislavovi Petrovi, ktorý sa v značnej miere pričinil o realizovanie bohatej a pestrej činnosti KSD. Podobne úspešný prajeme našim dôchodcom aj nový rok!

(kk)

Ponuka pre slovenčinárov

Metodické centrum Univerzity Mateja Bela (MC UMB) pre Slovákov žijúcich v zahraničí rozširuje svoje pracovné aktivity nielen v oblasti slovenčiny ako menšinového jazyka, ale už aj v oblasti slovenčiny ako cudzieho jazyka.

Do pozornosti slovenčinárov ponúka napríklad letný kurz, tzv. „malý SAS“ (podľa rozhodnutia Ministerstva školstva SR), ktorý usporiadajú v Banskej Bystrici od 11. 7. do 31. 7. 2005. MŠ SR poskytne štipendium približne 25 frekventantom na dva týždne. Tretí týždeň kurzu je možné doplatiť formou projektov (732 Sk/19 EUR/1 osoba).

Kurzy MC UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí od roku 2005 budú diferencované na krátkodobé: učiteľské kurzy a letný kurz; na strednodobé: semestrálny alebo 8-týždňový kurz (cez letné prázdniny) a dlhodobé: dvojsemestrálne kurzy (slovenčina ako cudzí jazyk).

MC UMB pre Slovákov žijúcich v zahraničí iniciovalo v spolupráci s Maticou slovenskou a MŠ SR účasť žiakov základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí na celoslovenskej súťaži v prednese slovenských povestí Šaliansky Maťko. Účastníci súťaže musia prezentovať v domovskej krajine slovenskú kultúru spoza hraníc Tatier a Dunaja. Súťaží sa v prednese domácej slovenskej povesti najprv v triednych, potom v školských a v medziškolských kolách, a to bez rozdielu veku. Meno víťaza medziškolskej súťaže potvrdí krajanský spolok, resp. Celoštátna slovenská samospráva s prihláškou do celonárodného kola do 18. 2. 2005. Celonárodné kolo súťaže sa uskutoční 4. marca v Šali.

(ef)

Mlynky ● Pán Becságh sedí na koni opačne

Škoda, že nepoznám osobne pána Andrása Becságha, možno by som mu vedel pomôcť, prípadne poradiť. Narodil som sa síce v Mlynkoch a dlho som tam aj žil, aj podnes často chodievam domov, ale s takýmto menom som sa tam ešte nestretol. Pán Becságh je asi celkom novým obyvateľom našej dediny. Tomu by nasvedčovala aj skutočnosť, že ešte sa ani po slovensky nenaučil. Ale už sa našou rečou zaoberá, dal si text preložiť do slovenčiny, a ako píše v mimoriadnom, predreferendovom vydaní miestnych novín Pilisszentkereszti Polgár (December 2004; Vydavateľ: Szentkereszti Polgári Kör Egyesület; Zodpovedný redaktor: András Becságh), možno bude chodiť aj na kurz slovenčiny. Slovenčina je jazyk mimoriadne osožný, dá sa ním dorozumieť od západného Česka až po Vladivostok. A to je už voľačo...

Teda, ako som povedal, nepoznám pána Becságha, ale z jeho do slovenčiny preloženého článku (či skôr agitačnej výzvy - ako tomu nasvedčuje titulok jeho príspevku: „Milí Mlynčania!“) poznám jeho názory na naše menšinové národnostné veci a musím povedať, že je to perfektná diagnóza na príčiny jeho mučivých boľačiek. On totiž, aj keď je potomkom kedysi jazdeckého národa, sedí na koni opačne. Aj sa tomu divím, veď naši pilíšski mládenci vždy vedeli, kde má kôň hlavu a kde má chvost. Inak tá jednostrannosť nemusí byť len jeho vinou. Môže to byť aj dôsledok tej masívnej propagandy, ktorá sa nás všetkých usiluje posúvať do jednostranne zaujatej, neobjektívnej polohy.

Maďarské masovokomunikačné prostriedky (tlač, rozhlas a televízia) deň čo deň hučia o zahraničných Maďaroch, všetky sú nasmerované na ich propagáciu a podporu, dokonca majú aj špeciálne pre nich zriadenú satelitnú televíziu (DUNA TV). Ich problematikou na najvyššej úrovni sa zaoberá vládny Úrad pre zahraničných Maďarov, ktorý má nielen vyhranené úlohy a kompetencie, ale aj úctyhodné finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. Napr. maďarská vláda na podporu svojich menšín žijúcich v zahraničí len v roku 2003 vyčlenila 8,8 miliardy forintov. To však zďaleka nie je všetko. Maďarské menšiny podporuje aj celý rad nadácií (Nové podanie ruky, nadácia špecializovaná na hospodársku oblasť, Illyésova nadácia pôsobiaca v kultúrnej oblasti, atď...) a celý rad najrôznejších organizácií, ako napr. Rákócziho zväz a ďalšie. Predstavitelia maďarskej vysokej politiky pravidelne chodia na najrôznejšie maďarské podujatia na Slovensko, odhaľujú sa tam pomníky, sochy, pamätné stĺpy, erby a vlajky (S. Petőfimu, L. Kossuthovi, hrdinom revolúcie 1848-49, M. Izsóovi, S. Máraimu atď., atď...). Z toho všetkého, čo sme tu doposiaľ vymenovali, my, Slováci v Maďarsku, nemáme takmer nič. Príjem slovenských masmédií nám znemožnili, na Slovensku často ani dobre nevedia, že tu žijú nejakí Slováci, žiadne miliardy k nám zo Slovenska neprichádzajú, ba ani sochy si v Maďarsku neodhaľujeme… Napriek tomu všetkému pán Becságh tvrdí pravý opak: že nám, Slovákom, „vychádzajú v ústrety rovnako slovenskí a maďarskí politici”, a na druhej strane tvrdí, že „nie je tomu všade tak. Hlavne nie na územiach obývaných Maďarmi za našimi hranicami". Dokonca tvrdí, že „sa u nás zastavil práve slovenský minister zahraničných vecí”, o čom celkom iste nevie ani sám minister E. Kukan, ten v našej obci totiž nikdy nebol.

Pán Becságh tvrdí:

- že „Väčšinový (teda slovenský) národ nepodporuje menšiny viacmiliónovou nadáciou”. Maďarská menšina na Slovensku má široko rozvetvený systém inštitúcií, kultúrnych ustanovizní, o akých u našich Slovákoch v Maďarsku ani nechyrovať: dve divadlá, aspoň päť vydavateľstiev, desiatky redakcií časopisov, knižnice, múzeá, naozajstné maďarské materské, základné a stredné školy rôzneho druhu a dnes už aj univerzitu (!), ba má aj svoju koaličnú stranu SMK, atď... Mnohé z nich štát podporuje priamo z rozpočtu, čo je oveľa spoľahlivejšia podpora ako nadácia. Vedel by si pán Becságh na prstoch vypočítať, koľko to stojí miliónov?

- že „Väčšinový národ (teda slovenský) nepovoľuje samosprávny systém ako v Maďarsku”. Len by som chcel pošepnúť pánovi Becsághovi, že Maďari na Slovensku by boli nesmierne urazení, keby im Slovenská republika dala také národnostné samosprávy, ako máme my tu, v Maďarsku. Pozrite si, pán Becságh, Slovenskú samosprávu v Mlynkoch, aký rozpočet jej zabezpečí štát na celý jeden rok, a pozrite sa, čo vlastne môže „spravovať”, aké má kompetencie. Napr. (maďarská) samospráva mesta Komárno vládne mestom. Čím vládne mlynská slovenská samospráva (a všetky ostatné jej podobné samosprávy)? Komárňanská samospráva nedávno zrušila v meste slovenskú školu. Môže Slovenská samospráva v Mlynkoch zrušiť miestnu (v skutočnosti) maďarskú školu?

- že „Väčšinový národ (teda slovenský) nevypláca podpory na národnostné školstvo, čo je napr. iba v Mlynkoch ročne 8 miliónov Ft a navyše škola ich dostáva aj pre maďarských žiakov”. Pán Becságh žije v Mlynkoch a zdá sa, že nevie, aká škola tam funguje. Na Slovensku Maďari majú také maďarské školy, v ktorých sa všetky predmety vyučujú po maďarsky, iba slovenčina sa v nich vyučuje ako cudzí jazyk. To sú perfektné maďarské školy. Až natoľko sú maďarské, že za ministerky Slavkovskej chceli v maďarských školách zaviesť vyučovanie ešte jedného predmetu po slovensky, lebo maďarské deti neovládali slovenčinu. Maďari vyšli do ulíc a protestovali. Tie školy financuje slovenský štát. A teraz si pozrime, aké školy majú u nás Slováci? Vyše 90 % „slovenských“ škôl v Maďarsku tvoria také isté školy, aké majú Maďari na Slovensku: všetky predmety v nich vyučujú po maďarsky, iba slovenčina sa v nich vyučuje ako cudzí jazyk. Pán Becságh, sú to podľa vás naozaj slovenské národnostné školy? Pravdaže nie! Sú to perfektné maďarské školy. Ak maďarský štát takéto školy podporuje akoukoľvek sumou, podporuje maďarskú školu, inak povedané: asimiláciu detí slovenských rodičov.

- že „Kto chce, môže si vybaviť „slovenský preukaz“, kým u susedov „maďarská“ vláda chce hatiť zaobstaranie maďarského preukazu“. Medzi týmito dvomi preukazmi je obrovský rozdiel:

1. Slovenský preukaz nezasahuje do vnútorných záležitostí Maďarska, kým maďarský preukaz diskriminuje žiakov slovenskej národnosti priamo na Slovensku, keďže zvýhodňuje časť žiakov na etnickom základe.

2. Získať slovenský preukaz znamená neuveriteľne komplikovaný proces vybavovania, kým na získanie maďarského preukazu boli zriadené špeciálne kancelárie v mieste bydliska zahraničných Maďarov, kde si to hravo mohli vybaviť.

- že na Slovensku „nie všade sa môžu omše odbavovať v jazyku menšiny“. Pán Becságh, Mlynky sú slovenskou dedinou, aj keď už celé desaťročia tu prebieha intenzívne usadzovanie sa Maďarov, čo znamená viditeľné úsilie o zmenu etnického zloženia obyvateľstva, čím sa porušuje Európska charta menšinových jazykov, podpísaná r. 1999 práve v Budapešti. Farár v Mlynkoch od r. 1930 dodnes v akej reči odbavovali aj odbavujú bohoslužby? V maďarskej. A tak je to v celom Maďarsku, pán Becságh. Normálne, pravidelné, dennodenné slovenské bohoslužby v Maďarsku nikde neexistujú. Akokoľvek sa na vec dívame, robiť v slovenskej dedine slovenské bohoslužby len týždenne raz, mesačne dvakrát, raz do roka, alebo ich vôbec nerobiť popri pravidelných maďarských bohoslužbách je diskriminácia miestneho slovenského obyvateľstva.

Strašidelné fámy o prepúšťaní z práce za materinskú reč, alebo o obťažovaní rodičov policajtmi pán Becságh mohol čítať asi v knihe Loránta Tilkovszkého: A szlovákok történetéhez Magyarországon. Ale to nie je o Maďaroch na Slovensku, lež o Slovákoch v Maďarsku v období medzi dvoma vojnami. Len pripomeniem, že maďarská menšina na Slovensku má v parlamente okolo 20 svojich poslancov, aj podpredseda parlamentu je Maďar, v slovenskej vláde majú vicepremiéra, troch ministrov a celý rad štátnych tajomníkov, dokonca aj v Európskom parlamente majú dvoch poslancov! V zrkadle tohto stavu spomínané strašidelné fámy sú nepredstaviteľné. A čo z tohto všetkého majú Slováci v Maďarsku? Nič! Maďarsko ako jediné v širokom-ďalekom okolí podnes nevyriešilo parlamentné zastúpenie menšín, a tak aj v tejto oblasti ďaleko zaostáva za Slovenskom.

Slováci žijúci v Maďarsku nedostávajú od Slovenska miliardy; aj milióny len zriedka. My ani nechceme byť na ťarchu našej materskej krajine. Pán Becságh, to nie my dostávame „z dvoch strán podporu”, a nie my máme také skúsenosti, že „na dobro sa dá ľahko zvyknúť”, to viete vy z vlastnej skúsenosti. Nám sa toho dobra (v tom zmysle ako to vy spomínate) tu veru neušlo. Zato by nám dobre padla občas aspoň morálna podpora od nášho materského štátu. To, čo sme tu chtiac-nechtiac museli prijať doteraz, bola len nanútená nemilosrdná asimilácia. Pozrite sa len okolo seba, akou rečou hovoria naše slovenské deti?! Taká je naša a vaša skutočná situácia, pán Becságh. Nám tu niet čo závidieť. Chcete si naozaj vymeniť vašu situáciu za našu? Dúfam, že po tom všetkom, vidiac, že v porovnaní s nami maďarské menšiny nie sú na tom až tak zle, sa uspokojený otočíte na svojom koni smerom k jeho hlave a bude vám veselšie.

Gregor Papuček

Ondrej Krupa prednášal... ● Povery, bosorky, baba a gágoríky

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v rámci cyklu Z pohľadu vedy pravidelne usporadúva v Békešskej Čabe prednášky známych osobností. Renomovaný etnograf Ondrej Krupa prednášal o Poverách na území predkov v bývalej Hontianskej, Malohontianskej a Novohradskej župe na Slovensku s podtitulom Interetnické styky vo svete povier. Podujatie sa uskutočnilo v spolupráci so župnou knižnicou v jej priestoroch a s podporou verejnej nadácie Pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

Ondrej Krupa má neuveriteľné množstvo materiálu, ktorý zozbieral na Slovensku, aj medzi Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. Hovoril o tom, aké metódy a postupy používa pri výskume, zdôvodnil, porovnával, vysvetlil interetnické vzťahy. Nie náhodou sa vybral do slovenských dedín, ktorých názov má spoločný slovotvorný základ s menami prisťahovalcov na Dolnú zem. Napríklad meno Rimavec súvisí s údolím rieky Rimavica, meno Divičan s Devíčim... Podľa pôvodu mien sa Ondrej Krupa vybral na výskum do slovenských dedín, aby porovnával zvyky a povery oboch skupín - tamojších i dolnozemských Slovákov. Porovnával aj pomenovania mýtických bytostí a povery. Na Slovensku nepoznajú vodnô teľa, ale tu, na juhu, nemajú v slovnej zásobe vlkodlaka (vlkolaka). Na Slovensku majú vodníka, na Dolnej zemi topeľca. Slovo topelec by mohlo súvisieť s poľským slovom topjelec. Bosorky a strigy sa vyskytujú v poverách oboch porovnávaných komunít. Lenže povery a činnosti, ktoré sa viažu k jednotlivým sviatkom, sú rôzne. Na Luciu síce oba národy robia na okná kríž cesnakom, ale ženy sa do bielej plachty preobliekajú za Luciu len na Slovensku.

Ľúbostnú poveru triasť lesu majú na Slovensku zaužívanú na Ondreja, v Maďarsku na Tomáša. Zaujímavé sú aj povery a zvyky pri jedení a pomenovanie jedál. Ak o Čabanoch hovoria, že by zjedli babu, nemyslia tým osobu - ženu, ale jedlo, nazývané zemiaková baba - placka. Aj tradičná cestovina v svadobnej polievke má viac pomenovaní v jednej i druhej krajine. Gágoríky alebo brdovce volajú na Slovensku rôzne. Napríklad v Kokave gágoríke, v Brezne gágoríky, v Selciach gágorčoky, brdovčiky…

Jedna prednáška je málo na obsiahnutie tak širokej problematiky. Je len maličkou časťou zozbieraných poznatkov. Dúfam, že tento zaujímavý materiál si v blízkej budúcnosti budeme môcť prečítať v ďalšej knihe Ondreja Krupu, aby sa s podrobnejšími súvislosťami o tom, čo si Slováci do tunajších končín priniesli, čo prevzali, čo si vymysleli alebo preniesli do jazyka pod vplyvom okolia, mohla oboznámiť čo najširšia verejnosť.

(er-)

Slovenská samospráva v Níži bilancuje

Pozoruhodná činnosť žien v prospech obce

„Cti si minulosť v prítomnosti a zachovaj ju pre budúcnosť“ - je motto členov Slovenskej samosprávy v Níži. Členkami trojčlenného zboru sú učiteľka slovenčiny miestnej základnej školy Marta Barnová, slovenská učiteľka materskej školy Veronika Zacharová a riaditeľka Obvodnej základnej školy v Níži, členka Celoštátnej slovenskej samosprávy Zuzana Kučerová. Tri angažované, agilné a úspešné ženy, ktoré dlhé roky venujú prevažnú časť svojho voľného času v prospech svojich rodákov. Nie náhodou si vybrali za motto tento citát, veď malebná novohradská dedinka Níža má bohatú minulosť, ktorá siaha až do stredoveku. Je pomenovaná podľa statkárskej rodiny Nézsaiovcov, ktorí mali veľkostatky v Novohradskej, Peštianskej a Fejérskej župe.

Nazrime teda trochu do tejto bohatej minulosti. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z 29. augusta 1387 a roku 1720 bola osada kuriálnou obcou. V tzv. Starej dedine na Cintorínskom vrchu, ktorý je najvyšším bodom v obci, v prekrásnom prostredí stál prvý gotický kostol, pri ktorom bol aj pavlínsky kláštor. Počas tureckej nadvlády boli úplne spustošené, zostali iba kamene, svedkovia minulosti... Dodnes sa tu nachádzajú kresané kamene a ako sme sa dozvedeli, prevažnú časť z nich zabudovali do dnešného kostola. Už koncom 16. storočia tu postavili budovu, ktorá slúžila miestnym katolíkom pre účely bohoslužieb. Koncom roku 1700 na túto budovu postavili vežu a tento kostol bol vysvätený roku 1711. Terajšiu podobu získal rímskokatolícky Kostol sv. Jakuba až v roku 1934, keď tu slúžil kňaz Jozef Dinka. Pred kostolom stojí socha sv. Jána Nepomuckého, ktorú postavili v roku 1820.

Níža sa môže pýšiť aj ďalšou významnou umeleckou pamiatkou. V miestnom cintoríne okrem stredovekých ruín sa nachádza ďalšia pozoruhodná pamätihodnosť, jedinečná nielen v Novohradskej župe, ale aj v celej krajine. Na Kalvárii postavili v roku 1826 Kaplnku sv. Anny, matky Panny Márie. Jej uctievanie sa začalo v 8. storočí, ale do cirkevnej liturgie preniklo až v neskorom stredoveku. Nad kaplnkou sa nachádza Kalvária okrúhleho tvaru, v strede ktorej je pôvodný kamenný korpus a z dvoch strán sú dve kamenné sochy - Panny Márie a evanjelistu sv. Jána - v životnej veľkosti.

Od miestneho kňaza sme sa dozvedeli, že v živote Nížanov veriacich vždy hralo veľmi dôležitú rolu náboženstvo. Dnes je farnosť finančne sebestačná, lebo veriaci podporujú svoju cirkev a aktívne sa podieľajú na cirkevnom živote. Poznamenávame, že za finančnej podpory slovenskej samosprávy sa podarilo obnoviť vzácnu Kalváriu a Kaplnku sv. Anny. Slovenská samospráva pôsobí v Níži už v treťom cykle, teda desať rokov. Je potešiteľné, že v tomto volebnom období sa značne zlepšila jej spolupráca s poslaneckým zborom obecnej samosprávy. Vďaka za to patrí v prvom rade miestnemu rodákovi a starostovi Ondrejovi Kučerovi. Je o ňom známe, že je veľký lokálpatriot, má dobré styky s rodákmi a pokladá za svoju srdcovú záležitosť, aby sa tu každý občan cítil skutočne doma.

- Najskôr by som chcela zdôrazniť, že naša samospráva dobre spolupracuje s obecným poslaneckým zborom, - povedala predsedníčka Marta Barnová. - Jedným z dôkazov je skutočnosť, že sme konečne dostali vlastnú miestnosť. Z našich financií sme ju dali obnoviť, ale práce vykonali pracovníci obecnej samosprávy. Naša spolupráca sa prejavuje aj v spoločnom organizovaní rôznych programov. Potešiteľné je aj to, že naša samospráva môže aj finančne napomáhať obecné ustanovizne a spolky. Okrem plánovaných miestnych podujatí sa snažíme zapájať sa aj do regionálnych, župných a celoštátnych akcií, lebo pracovné kontakty pokladáme za dôležité. Z tohoročných podujatí by som vyzdvihla putovnú výstavu krojovaných bábik pod názvom „Krása, ktorú neodniesli stáročia“, ktorej organizátorom je Zväz Slovákov v Maďarsku. Medzi 43 exponátmi návštevníci mohli vidieť aj bábiku mladej ženy v nížanskom kroji. Začiatkom roka sme založili nadáciu Pre naše deti. Naši školáci sa zapojili do regionálneho kola súťaže Slovenské veršovačky a v lete boli v tábore na Slovensku. V júni sme usporiadali Deň obce, v rámci ktorého vystúpili aj spevácke zbory z okolitých osád. Začiatkom septembra sa naši veriaci a Cirkevný spevácky zbor sv. Jakuba zúčastnili slovenskej sv. omše v Kostole sv. Jozefa v Budapešti, na ktorú ich odprevadili starosta Ondrej Kučera, Zuzana Kučerová, Veronika Zacharová a vedúca zboru Mária Szarková. Zúčastnili sme sa aj Haluškového festivalu vo Veňarci a začiatkom jesene sme zorganizovali v obci oberačkovú slávnosť.

Nazdávam sa, že máloktorá škola sa môže popýšiť tým, že sídli v prekrásnej historickej budove a je obklopená krásnym parkom. Takáto výnimočná škola je Obvodná základná škola v Níži. Od roku 1962 sa nachádza v bývalom kaštieli Reviczkiovcov. O nej nám referovala riaditeľka Zuzana Kučerová:

- Výučba slovenského jazyka je zárukou nášho prežitia, preto ju pokladám za dôležitú úlohu, a to už od predškolského veku. Veď v materskej škole možno vytvoriť jazykové základy a citový prístup k pestovaniu ľudových tradícií. Myslím si, že k dobrej výučbe máme zabezpečené osobné i vecné podmienky. O tom svedčia aj naše výsledky, veď viacerí naši žiaci sa úspešne zúčastňujú celoštátnych recitačných a speváckych súťaží. Podobné súťaže usporadúvame aj v škole. Čo sa týka školskej budovy, ktorá bola kedysi sídlom obecnej rady, vytvorili sme tu jedenásť učební. V školskom roku 2004/2005 máme 173 žiakov. Keďže naša škola je obvodná, navštevujú ju deti zo štyroch obcí - Dolných Petian, Kesegu, Legíndu a Níže. Máme zvlášť učebňu informatiky, prírodovedný kabinet a knižnicu. Keďže z rozpočtu nedokážeme zakúpiť všetky potrebné učebné pomôcky a športové náradie, zapájame sa do rôznych súbehov, doteraz úspešne. Naša škola je malá škola a pokladám za veľkú výhodu, že učitelia poznajú všetkých žiakov, aj ich rodičov. S deťmi sa môžu zaoberať individuálne, podľa ich schopností.

Nedávno vznikol v Níži folklórny spolok, vedúcou ktorého sa stala podpredsedníčka slovenskej samosprávy Veronika Zacharová.

- Popri práci v miestnej materskej škole, v ktorej máme 29 detí, pokladám za dôležité zachovávanie a pestovanie miestnej kultúry a tradícií. To bola najdôležitejšia motivácia, prečo som iniciovala založenie folklórneho spolku v obci. Hlavným zámerom spolku je združovať takých ľudí všetkých generácií, ktorí milujú ľudovú kultúru a sú ochotní obetovať jej svoj voľný čas. Náš novozaložený spevácky zbor sa prvýkrát predstavil 27. novembra, pri príležitosti Dňa dôchodcov. Príslušníci najstaršej generácie sa okrem kultúrneho programu mohli potešiť aj malým darčekom našej samosprávy.

Čo dodať na záver? Skutky najlepšie dokazujú činnosť Slovenskej samosprávy v Níži. Množstvo programov, oduševnená a obetavá práca troch členiek môže byť príkladná aj pre ostatné naše slovenské volené zbory.

(if)

Obnovili evanjelický kostol v Maglóde

Sakrálna architektúra je tým najcennejším, čo každá doba vytvorila, pretože vždy - sprvu tí neznámi a neskôr aj známi autori - zapojili všetky vedomosti a schopnosti do diela na slávu Božiu. Každý kostol má svoju dušu, či je to veľkolepá katedrála, alebo skromnejší kostolík. A ak sa trochu začnete zaujímať o osudy kostolov, určite objavíte, že sú také pozoruhodné ako osudy ľudí a zistíte, akou bohatou rečou sa k vám prihovárajú. Dnes sa kostolom na vidieku po dlhom čase venuje omnoho väčšia pozornosť. Hoci cirkevné zbory nie sú bohaté, predsa sa snažia obnoviť svoje chrámy.

Veľkoobec Maglód má 10 tisíc obyvateľov, ktorí sú prevažne evanjelického vierovyznania, ale žijú tu aj rímskokatolíci a kalvíni. Evanjelický kostol bol vybudovaný v rokoch 1775-1778 pod vedením architekta Józsefa Junga a vyznačuje sa tým, že sú v ňom hodnotné umelecké pamiatky. Hlavný oltár dokončili v roku 1740, na dolnej časti je zobrazená Posledná večera a v hornej časti je obraz Ukrižovaného Ježiša Krista. Kazateľnicu dokončili v roku 1777, pod ňou sa nachádza mimoriadne zvláštna krstiteľnica, ktorú drží v rukách anjel. Kazateľnica, krstiteľnica a chór zdobia prekrásne fresky. Ich tematika čerpá zo Starej a Novej zmluvy. Do kostola sa zmestí štyristo veriacich.

Evanjelickým farárom je tu Attila Péter, ktorý nás informoval o tom, že cirkevný zbor má 24-členné presbytérium. Bohoslužby pravidelne navštevuje 80-120 veriacich a náboženskej výchovy sa zúčastňuje 130 detí. Cirkevný zbor vedie kantorka Alžbeta Petrovičová. V minulom roku, na nedeľu Cantate, boli hostiteľmi stretnutia cirkevných zborov diecézy.

Pán farár sa priaznivo vyjadril o Celoštátnej slovenskej farárskej službe, ktorej vedúcim je evanjelický farár Atila Spišák. Spolu s tu žijúcimi slovenskými evanjelickými veriacimi sa tešil, že ich pán farár vyhľadal v lete minulého roka a slúžil tu dvojjazyčnú slávnostnú bohoslužbu.

Dozvedeli sme sa, že pre tu žijúcich evanjelických veriacich je kostol srdcovou záležitosťou. Preto sa spojili a postarali sa o jeho kompletné obnovenie. Rekonštrukcia kostola stála 50 miliónov forintov, ktoré im poskytlo Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva. Pochopiteľne, okrem tejto finančnej podpory museli zomknúť svoje sily aj veriaci a takto mohli obnoviť aj márnicu a farnosť, dokončili úpravu cintorína a jeho okolia. A na Svätodušné sviatky sa mohla konať ďakovná bohoslužba veriacich.

(if)

Metodické centrum materských škôl aktívne pracuje

Z iniciatívy učiteliek materskej školy, pôsobiacej pri békeščabianskej slovenskej škole, bolo vlani založené Metodické centrum materských škôl, ktoré sa stalo inštitúciou Celoštátnej slovenskej samosprávy. O jeho práci nás informovala poverená riaditeľka Edita Pečeňová.

- Príčinou vzniku inštitúcie je všeobecne známy fakt, že národnostné vzdelávacie inštitúcie nemajú vybudovaný systém metodickej podpory na župnej, regionálnej a ani na celoštátnej úrovni, o oblasť materských škôl sa fakticky nestará nik. Naša iniciatíva, naša inštitúcia vzbudila aj záujem ostatných národností, o tom som sa presvedčila na nedávnej celoštátnej národnostnej výchovno-vzdelávacej konferencii. Táto iniciatíva by mohla mať pokračovanie aj na úrovni škôl.

Je známe aj to, že v národnostnej oblasti pracujú vzdelané a odborne dobre pripravené učiteľky, ktoré sa pravidelne zapájajú do rôznych kurzov a školení v maďarskom jazyku. Národnostné učiteľky materských škôl sú na svojich pracoviskách sú osamotené a bez metodickej podpory, fakticky bez odbornej pomoci. Pobyt na Slovensku, v slovenskom jazykovom prostredí, je nenahraditeľný, ale práca v našich materských školách si vyžaduje špeciálne odborné postupy.

Základom iniciatívy bola potreba výmeny skúseností, ukážok používaných metód v oblasti predškolskej jazykovej výchovy, hľadanie nových ciest. V záujme toho zhotovujeme metodické zošity, ktoré rozposielame viacerým materským školám. Doteraz sme zostavili 11 takýchto zošitov, ktoré nadväzujú na celoštátny základný program predškolskej výchovy. Zhotovili sme aj zvukové a hudobné kazety, ktoré sme tiež zaslali materským školám. Technické podmienky máme zabezpečené, personálne máme tri skúsené odborné učiteľky a dve opatrovateľky, ktoré tiež dokonale ovládajú slovenský jazyk a máme aj vynikajúcu hosťujúcu učiteľku zo Slovenska.

V tomto roku sme zorganizovali tri metodické dni, ktorých sa zúčastnili učiteľky z celej krajiny vo vysokom počte. V rámci prvého a druhého metodického dňa boli na programe ukážkové zamestnania, prednášky v slovenskom jazyku a praktické zamestnania. Tretí deň bol rodinným dňom v škôlke - ukážkou toho, aké možnosti využitia má národnostná škôlka v jazykovej oblasti za spolupráce viacerých generácií ovládajúcich slovenský jazyk.

Teraz pripravujeme webovú stránku centra. Možnosti ďalšieho rozvoja vidíme vo výmene skúseností materských škôl, ktoré vyvíjajú činnosť v odlišných podmienkach. Metódy, postupy nahráme na videokazety a pošleme do materských škôl. Plánujeme rozšírenie metodického dňa na dvoj-, trojdňový, so zameraním na jazykovú výchovu a pracujeme aj na zostavovaní ďalších metodických zošitov.

- V dvoch skupinách materskej školy prebieha predškolská výchova pri maximálnom počte detí, napriek demografickému poklesu sa zvyšuje počet žiakov školy, v inštitúcii veľa pracujú aj v záujme zlepšovania technických a personálnych podmienok. V národnostnom živote mesta, sa však toto úsilie stráca. Akoby sa konalo vždy to isté: čo sa vybuduje na jednej strane, to sa na druhej zrúti. Vy ako riaditeľka patríte k národnostnej elite. Aký máte názor na túto situáciu?

- Bolo by veľmi dobré, keby naša činnosť pôsobila inšpirujúco. Práce by bolo dosť. Treba sa tomu rozumieť a pracovať.

(aki)

L. Mednyánszky ● Najzáhadnejšia postava uhorského maliarstva

Štyri mesiace pútala pozornosť návštevníkov Bratislavy výstava z diela Ladislava Mednyánszkeho. Tento významný projekt pripravili Slovenská národná galéria a Maďarská národná galéria s podporou ďalších dvadsiatich dvoch múzeí a galérií a desiatok súkromných zberateľov. Stalo sa vlastne prvýkrát, že obidve najvýznamnejšie umelecké inštitúcie v Maďarsku a na Slovensku spojili svoje sily, aby predstavili tvorbu jedného z najväčších umelcov poslednej tretiny 19. a začiatku 20. storočia. Ako napísala generálna riaditeľka SNG Katarína Bajcurová: „Mednyánszkeho dielo dodnes vzrušuje svojou zložitosťou, tajomstvom, étosom a dramatizmom, duchovnou silou i vyhranenosťou umeleckej výpovede."

Intelektuál, aristokrat, individualistický kozmopolita a nomád sa narodil 23. apríla 1852 v Beckove, kde strávil prvých desať rokov svojho života. Ako predčasne narodený chlapec s podlomeným zdravím nesmel vykonávať žiadnu namáhavú prácu, preto sa učil len s mierou a pod dohľadom súkromných učiteľov. Čítať vedel až vo veku desať rokov. Jeho starý otec vlastnil kaštieľ v Strážkach a rodina tam trávievala každé leto. Časom sa Strážky stali sídlom rodiny a prostredie uhorskej šľachty na Spiši formovalo Mednyánszkeho mladosť. Tam spoznal i viedenského krajinára Thomasa Endera, svojho prvého učiteľa kreslenia, ktorý aj ďalšie roky sledoval chlapcov umelecký vývoj. Mednyánszky mal problémy s maturitou, ktorú zložil až ako dvadsaťročný, neuspel ani na priemyslovke v Zürichu. Od roku 1872 študoval na akadémii v Mníchove, neskôr v Paríži, kde pôsobil do roku 1878, znova v rokoch 1889 - 92 a 1896 - 97. Medzitým a potom žil a tvoril striedavo v Strážkach, Beckove, Budapešti, vo Viedni a v iných mestách a dedinách monarchie. „Byť všade a zároveň nikde nebyť cudzincom, a predsa byť bez vlasti" - záznam z jeho parížskeho denníka je charakteristický pre Mednyánszkeho nomádsky život. V záverečnej etape svojej tvorby sa usadil v Budapešti a tamojší pobyt prerušoval maľovaním na Slovensku a pobytmi vo Viedni. Po vypuknutí vojny v roku 1914 sa dobrovoľne prihlásil do armády, kde pôsobil ako frontový výtvarník. Spočiatku maľoval na haličskom, potom na srbskom, ruskom a neskôr na talianskom fronte. Po zranení sa zdržiaval vo Villachu a striedavo navštevoval Viedeň, Strážky, Beckov a Budapešť. Na jeseň 1917 znovu odišiel na taliansky front. Po ťažkom ochorení obličiek sa vrátil do nemocničného ošetrenia a definitívne skončil činnosť frontového maliara. V tomto období vytvoril množstvo štúdií vojnových zajatcov na srbskom a ruskom fronte. Námetom mu boli kompozície zúfalých ranených vojakov, krajín znivočených vojnou, nekonečné prúdy vojakov, vojnových zajatcov. Nedoliečený a rezignovaný pracoval od konca roku 1917 v zlých podmienkach vo Viedni. V lete 1918 naposledy trávil leto v Strážkach. Vojna sa chýlila ku koncu a posledné mesiace života trávil vo Viedni, kde 17. apríla 1919 zomrel. Pochovali ho vo Viedni. V roku 1966 boli jeho pozostatky prevezené do Budapešti napriek tomu, že v závete uviedol, že chce byť pochovaný na cintoríne vo Vacove (Vác), kde je pochovaná jeho životná láska, lodník a furman Bálint Kúrdi.

Mednyánszky bol neobyčajne plodným autorom. Väčšina z jeho 3 - 4 tisíc olejomalieb a niekoľko tisíc kresieb je rozptýlená na neznámych miestach v zahraničí, v Maďarsku, na Slovensku, alebo v súkromných zbierkach. Možno povedať, že jeho raná tvorba zostáva na Slovensku a zrelá sa nachádza v Maďarsku.

Mednyánszky patrí k najzáhadnejším postavám uhorského maliarstva. V jeho tvorbe sa objavovala nielen krajinomaľba, ale prejavoval záujem o každý dramatický osud a udalosť. Priťahovali ho prírodné katastrofy, povodne, výbuch sopiek, epidémie, pouličné nepokoje, fantazmagorické vízie ťaživých snových prejavov. Jeho modely boli jednoduchí sedliacki mládenci, pohoniči, vojaci, tuláci a „pochybné existencie" z periférie veľkomiest. Jeho príchylnosť k nižším spoločenským vrstvám možno pripísať jeho homosexualite, o ktorej sa v slovenskej umenovede vždy cudne mlčalo a mlčí doteraz. Nie je preto náhodné, že v jeho tvorbe sotva nájdeme portréty žien. Celý život zápasil s telesnou túžbou, ktorá ho priťahovala predovšetkým k mužom. Jeho prvou láskou v období dospievania bol panský pohonič Ján Dinda a životnou láskou predčasne zomrelý lodník a furman z Vacova, Bálint Kúrdi (1860 - 1906). Ich vzťah trval takmer dvadsaťpäť rokov a Bálintov hrob vo Vacove neskôr Mednyánszky priam pútne navštevoval.

K výstave bol vydaný rozsiahly katalóg, ktorý obsahuje štúdie od maďarských, rakúskych a slovenských umenovedcov. Aj keď sa dotýkajú rôznych období a oblastí Mednyánszkeho života, za zásadné považujem hodnotenie L. Mednyánszkeho v súvislosti so slovenským umeleckohistorickým kontextom z pera Jána Abelovského. Autor poukazuje na to, že doterajšie slovenské hodnotenie Ladislava Mednyánszkeho ako najväčšej postavy hornouhorskej maľby záveru 19. storočia je rovnako zaslúžené ako zavádzajúce. „Odsúvanie Mednyánskeho mimo modernej problematiky slovenského maliarstva 20. storočia si nevšíma najdôležitejšie hodnoty jeho vrcholných maliarskych výkonov, ich do seba uzavretý, maliarsky svojprávny, a teda vyslovene novodobý charakter." Ján Abelovský klasifikuje Mednyánszkeho umenie ako „dôležité, ba rozhodujúce ohnivko prvých úvodných dejstiev formovania výtvarnej moderny Slovenska". Ďalej ho začlenil do „kaleidoskopického obrazu dobových prejavov (hornouhorského) stredoeurópskeho secesného symbolizmu prežívajúceho v našom prostredí hlboko do 20. rokov. To, čo Mednyánszkeho z dobových súvislostí vynímalo, bola len výnimočnosť kvality, dodnes fascinujúca sila umeleckého nasadenia, presvedčivosť maliarskeho podania, a to všetko napriek maliarskej a kresliarskej nadprodukcii, ktorej neuveriteľný rozsah môžeme stále len približne odhadovať.“

Výstava Ladislav Mednyánszky 1852 - 1919 patrila k najzaujímavejším kultúrnym udalostiam roku 2004 v strednej Európe. Predstavovala približne štyristo exponátov vrátane umelcových denníkov, skicárov, fotografií a listov. Pôvodne bola otvorená v priestoroch Maďarskej národnej galérie v Budapešti, kde ju videlo neuveriteľných stodvadsať tisíc návštevníkov. Potom sa presunula do Bratislavy a v októbri 2004 bol výber z exponátov vystavený v zámku Horný Belveder vo Viedni.

Vojtech Čelko

Spomienka na Jácinta Juhásza

Rozhovor so slovenským režisérom Igorom Cielom

Ako pre každé dievča v puberte, aj pre mňa bolo nezabudnuteľným zážitkom stretnúť sa so známymi hercami a požiadať ich o autogram. Prvý podpis v mojom zápisníku patril hercovi Jácintovi Juhászovi, ktorého moja generácia mohla poznať nielen z početných televíznych filmov, ale aj z literárneho programu MTV Cimbora. Ja som ho prvýkrát stretla na Slovensku, na Oravskom hrade - pri nakrúcaní jedného rozprávkového filmu. Situáciu mi pripomenula v tomto roku vydaná fotografiami bohato ilustrovaná publikácia Gabrielly Péterffyovej s názvom Tváre Jácinta Juhásza. Spomienková kniha podrobne spracúva životnú dráhu umelca. Autorka počas zbierania materiálu hľadala fotografie aj v archíve Slovenského filmového ústavu a zároveň vyhľadala režisérov, fotografov, ktorí kedysi spolupracovali s hercom, veď Jácinta Juhásza dobre poznali aj na Slovensku. Veľmi dobre ho poznal aj slovenský režisér Igor Ciel, k menu ktorého sa viaže dobrodružno-historický televízny seriál Vivat Beňovský o slovenskom rodákovi, cestovateľovi a madagaskarskom kráľovi 18. storočia. Hlavné úlohy v ňom hrali Jácint Juhász a spolu slovenský herec Jozef Adamovič. Režiséra Igora Ciela som vyhľadala v Bratislave.

- Koľko rokov ste pôsobili ako režisér?

- Od r. 1950 doteraz, je tomu viac ako 50 rokov. Začal som ako divadelný režisér, potom som pracoval externe v televízii a o niekoľko rokov som sa stal riadnym zamestnancom STV. Bol som režisérom literárno-dramatického vysielania, robil som inscenácie, televízne filmy a pod.

- Kedy sa začala vaša láska k filmu?

- Koncom mojich tridsiatich rokov, keď som už 10 rokov pracoval v divadle. Hľadal som zaujímavejšiu prácu a v televízii som videl nové možnosti. Najprv som sa musel naučiť základnému remeslu. Robiť s kamerou, ovládať základy práce v televízií. Tie učňovské roky boli veľmi krásne. Štúdio sa vtedy nachádzalo na námestí SNP v Bratislave.

- Ktoré pokladáte za svoje najpopulárnejšie filmy?

- Medzi najúspešnejšie by som mohol zaradiť Parížskych mohykánov - prvý sedemdielny seriál, ktorý som robil v roku 1972. Potom nasledoval Beňovský, ktorý prešiel celý svet, v Európe ho nekúpili iba Rusi a Francúzi. Niektorým národom sa nepáčil - ignorovali Beňovského. Napriek tomu v severných krajinách Európy mal veľký úspech. Potom som robil trilógiu Luis Pasteur od Jaroslava Dietla o cti intelektuálov, ďalej film s názvom Oceliari o profesionálnej cti robotníka, a podľa domáceho autora Vančíka som nakrútil Počúvajme slnko, film o cti roľníka.

- V ktorých rokoch ste nakrúcali film Vivat Beňovský?

- Začínali sme v januári 1973 a vysielali sme už v roku 1975. Dva a pol roka trvalo nakrúcanie siedmich častí.

- Pri výbere hercov prečo padlo rozhodnutie na Jácinta Juhásza?

- Mal to byť koprodukčný film, hlavne československo-maďarský. Takže sme išli do Budapešti pozrieť sa na maďarských hercov a vybrať si z nich. MTV nám sprostredkovala stretnutia s nimi. Tam som spoznal Jácinta aj Istvána Bujtora.

- Ako sa na neho pamätáte?

- Najprv mi ostal v pamäti ako herec silne emocionálny, ale aj premýšľavý, veľmi zvedavý, ktorý chcel všetko vedieť najmä od režiséra a od autora scenára. A pritom bol veľmi svedomitý, bol vždy pripravený pracovať, nikdy nemeškal, mal pohybovú kultúru, jazdil na koni, ovládal šerm a mnoho iných vecí. Je nezabudnuteľný ako človek, bol veľkorysý, veľkodušný, priateľský a neuveriteľne štedrý aj v duchovnom zmysle, vedel odovzdať zo svojich skúseností a vedomostí všetko, čo považoval za dôležité.

- V tejto knihe sa o ňom môžeme dočítať, že ak bolo potrebné, kvôli jednej role sa naučil aj po slovensky.

- Áno, on vedel trochu po slovensky. Mne povedal, že sa narodil v takej dedine (v Mogyoróde), kde žili aj Slováci. Okrem toho bol dobrý ruštinár, takže dokázal sa naučiť niektoré texty aj po slovensky. Považoval to za dôležité, teda bol skvelý aj v tomto.

- Kde všade ste nakrúcali Beňovského?

- Zo štátov to bolo Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Východné Nemecko a Madagaskar. Z lokalít na Slovensku historické mestá Kežmarok, Piešťany, Bratislavský hrad, v Poľsku Krakow, v Maďarsku Apajpuszta, Miskolctapolca a Gödöllő. Štáb pozostával podľa potreby zo 40-50 ľudí, celý čas bola veľmi dobrá nálada.

- Pamätáte sa na nejaký veselý príbeh?

- Nakrúcali sme neďaleko Bratislavy v pieskovom lese, scénu, keď Jácinta prenasledujú. On sa rozbehne a vyskočí na neosvetleného koňa. Kôň stál na mäkkom podklade na piesku, a tak sa zľakol, že sa mu podlomili nohy a normálne spadol aj s Jácintom. Tú scénu sme nechali, ako aj iné príhody a nepodarky, napr. keď herec zabudol text a pod. Potom sme ich ukazovali na Silvestra. Alebo keď Jácint začal hovoriť so slovenským hercom po slovensky, ten bol taký prekvapený, že sa nezdržal a rozosmial sa.

- Čo je dôvodom toho, že v posledných rokoch nevyrábajú podobné dobrodružné seriály?

- Ľudia potrebu majú, ale vedenia rôznych televíznych staníc sa dali na komerciu. Vedúci východoeurópskych televízií zase nemajú peniaze, alebo aspoň sa na to vyhovárajú.

- Vo februári t. r. opakovali seriál Vivat Beňovský! aj na Slovensku. Sledovali ste ho?

- Áno, už som ho dlho nevidel. Dávali ho pri príležitosti 30. výročia začiatku nakrúcania veľkých televíznych seriálov.

- Prednášali ste aj na VŠMU v Bratislave.

- Za môjho pedagogického pôsobenia najprv som učil divadelnú réžiu, potom, keď sa založila filmová a televízna fakulta, som učil filmovú a televíznu réžiu. Mojimi žiakmi boli napr. terajší dekan filmovej a televíznej fakulty Stanislav Párnický a Ľubo Kocka, ktorý je profesorom v Amerike.

- Aký je váš názor na súčasnú slovenskú kinematografiu?

- Nemám názor, lebo sa nič nerobí. Hraný film sa nerobil už niekoľko rokov, občas vznikne nejaký dokument, ale nie sú to veci, ktoré by národnú kultúru posúvali ďalej.

- Ktorý je váš najmilší film?

- Trilógia, ktorú som spomenul, a samozrejme, aj Vivat Beňovský! Strávil som pri tom skoro tri roky života, takže je si čo pamätať.

- Keby ste znovu začínali, akú profesiu by ste si vybrali?

- Nerozmýšľal som nad tým. Bol som zamilovaný do réžie a táto milenka ma nezradila do konca života.

Zaznamenala

Ildika Makaiová

Kurzy slovenského jazyka v Slovenskom inštitúte

Neopakovateľná príležitosť! Očakávame prihlášky začiatočníkov a pokročilých, pre ktorých ponúkame možnosť konverzácie a zdokonaľovania sa v slovenskej gramatike! Podrobnejšie informácie dostanete na budapeštianskom telefónnom čísle 327 4000.

Čitatelia nám píšu * Kus sebavedomia ● Pomôžme Tatrám

Ozývam sa na výzvu Zväzu Slovákov v Maďarsku Pomôžme Tatrám, uverejnenú v Ľudových novinách 2. decembra 2004. Hoci na prvej strane, ale skromne, nenápadne (nie výstredne ako farebná reklama). Priam som zatúžila, aby sa tých pár riadkov premenilo na rieku sŕdc naplnených láskou a snahou pomôcť. Kto má cítiace srdce, toho nenechala chladným. Som hrdá na vás, Slováci v Maďarsku, že ste na Tatry mysleli, lebo človek často topiac sa vo vlastných problémoch zabúda na veci všeobecné, dôležitejšie. Keď som prvý raz uvidela v televízii zábery z Tatier po tom strašnom pustošení, veľmi som sa zľakla a na dušu mi doľahol taký smútok, akoby som bola navždy stratila niekoho veľmi blízkeho. Tatry, krása a hrdosť Slovenska, stratili svoju tvár. Túto stratu budeme dlho pociťovať, pravdepodobne nás oberie aj o kúsok sebavedomia, ktoré si preto musíme upevniť. My sme sebavedomí Slováci, tolerantní voči iným, ale nadovšetko milujúci svoj národ a svoju reč. Nie sme národ holubičí, ako som to čítala v jednej básni. Súdržnosť je potrebná, lebo v jednote je sila a verím, že sa nám spoločne podarí podporiť Slovákov duševne a podľa možnosti aj finančne. Dúfam, že aspoň naši pra-pravnuci budú vidieť Tatry v ich pôvodnej hrdosti a kráse. Z úcty k nim vyberám báseň zo zbierky Alexandra Kormoša Okrídlenie kosou. Nakoniec by som chcela popriať všetkým Slovákom žijúcim v Maďarsku, na Slovensku, i tým, ktorí sú roztrúsení po svete, ako aj všetkým čitateľom Ľudových novín požehnaný nový rok 2005.

Mária Almášiová

Pomôžme Tatrám

Slovenské Tatry postihla veľká prírodná katastrofa. Straty sú nevyčísliteľné. Doráňaná krajina potrebuje pomoc. Pomôžme aj my, Slováci v Maďarsku, veď Tatry sú slovenským symbolom a už ani preto nám nemôže byť ľahostajný ich ďalší osud. Zväz Slovákov v Maďarsku vyzýva všetky svoje miestne organizácie, ako aj slovenské samosprávy, inštitúcie a všetkých občanov, ktorí chcú pomôcť, aby prispeli akoukoľvek finančnou čiastkou... Číslo účtu: City bank 10800014 - 40000006 - 10650635.

Alexander Kormoš

V Tatrách

V letnom vetre hudú

smreky, limby, bory,

pieseň zabudnutú

z rozprávkovej hory.

V horúčave leta

na poduške machu

opatrne stretá

srnec srnku plachú.

Očarený kľačím

v tráve horskej lúky,

kŕmim za bodľačím

veveričku z ruky.

Slnko ako sokol

nad bralami klesá

ponad morské oko

tatranského lesa.

Opojený krásou

hľadím na končiare,

vidím v tieni vlasov

oči jarej tváre.

Hlava sa mi točí,

srdce divo plesá;

čaro snivých očí -

dve hlboké plesá.

V nočnom šere hudú

smreky, limby, bory,

pieseň zabudnutú

z rozprávkovej hory.

Prekladateľská súťaž

Riaditeľ Slovenského inštitútu (SI) v Budapešti v spolupráci s Katedrou slovenského jazyka a literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Petra Pázmaňa (KSJL FF UPP) v Pilíšskej Čabe vypisuje I. ročník prekladateľskej súťaže zo slovenčiny do maďarčiny pre študentov slovakistiky študujúcich na univerzitách a vysokých školách v Maďarskej republike.

Základné kritériá:

1. Súťažiť sa bude v dvoch kategóriách – poézia a próza.

2. Súťažiaci si vyberie jednu kategóriu (môže však súťažiť v obidvoch) a preloží priložený povinný text (básne P. Bilého, P. Macsovszkého a E. Grocha alebo prózu Ballu – stačí úvod poviedky s. 5-7). Literárne diela si možno zaobstarať v Slovenskom inštitúte.

3. V druhej časti sa budú hodnotiť preklady textov, ktoré si súťažiaci vyberú sami (tri básne alebo próza v rozsahu max. 3 normostrany, môže byť aj úryvok).

4. Súťaž je anonymná, preklady netreba podpisovať, ale iba označiť heslom, ktoré spolu s menom treba pripojiť k prekladom v zalepenej obálke.

5. Preklady bude hodnotiť trojčlenná porota.

6. Vyhodnotenie súťaže a odovzdávanie cien sa bude konať v Slovenskom inštitúte (aprílový alebo májový termín ešte spresníme). Súčasťou podujatia bude aj seminár o súčasnej slovenskej literatúre a stretnutie so slovenskými spisovateľmi.

7. Preklady posielajte do 28. 2. 2005 na adresu: Szlovák Intézet, 1088 Budapest Rákóczi út 15. a pripíšte – Prekladateľská súťaž. Ďalšie informácie aj na adrese: peterkas@unipo.skTáto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Milan Resutík, riaditeľ SI

Peter Káša, lektor slov. jazyka

KSJL FF UPP

Peter Bilý

Augustový sonet

Krv zahrá nacvičené tremolo,

keď sebou navždy odpísaný

prepíšem odvrátené strany

na niečo, čo v nás nikdy nebolo.

Búrlivé objavenie ničoho.

(Stojaté vody, čo nás mútia...)

Zmyselná, obliehaj ma zvnútra

a zataj, kto sa cíti úboho,

keď niekto v tebe chabo zápasí.

Príjemný prízrak? Ja už zamlčím

výčitku pritiahnutú za vlasy,

zabitú nostalgiu za ničím.

Minulosť necháš. Nie je otrasná.

Len unikanie - z prázdna do prázdna.

Peter Macsovszký

Veci skutočné

a hoci netušíš, či veci skutočne

majú svoje prapôvodné pevné tvary

a stále miesta, vieš, že sa môžeš

voľne, ba až uvoľnene pohybovať,

môžeš vstať, vrátiť sa do kuchyne,

do tej krajiny precíznych vzťahov

a veľkolepých mäsiarskych opier,

a so stoickou, áno, takmer stoickou

gráciou odprednášať tanierom,

neurčitým nádobám, nožom a naberačkám,

lyžičkám a panviciam

a ostatným mučiarenským rekvizitám

všetky svoje trpezlivo vysedené,

z hĺbky Chaosu vydolované,

takmer už dešifrované,

takpovediac: zachránené

a úspešne izolované traktáty

o ukotvenosti vecí v priestore...

lebo vieš, čo môžeš,

napríklad: voľne pochybovať

a názorne zobraziť

plastický hĺbkový účinok

v rovine obrazu, hoci aj:

cestou paralelnej projekcie tak,

aby sa predmety

s narastujúcim odstupom

od úrovne obrazu

javili menšie a menšie...