Neuskutočnené stretnutie

Slovenská strana podľa hovorcu premiéra Mikuláša Dzurindu Martina Marušku o žiadnom stretnutí predsedov vlád Slovenska a Maďarska neinformovala, preto nevidí dôvod, aby sa k tomu vyjadrovala - dáva na vedomie TASR v súvislosti s informáciou maďarskej agentúry MTI, ktorá tvrdí, že M. Dzurinda údajne bez uvedenia dôvodov zrušil stretnutie so svojím maďarským partnerom Ferencom Gyurcsányom. Schôdzka sa mala uskutočniť podľa MTI v Komárne. Maďarské médiá predpokladajú, že Bratislavu rozladili výroky štátneho tajomníka maďarského ministerstva zahraničných vecí Andrása Bársonyho, ktorý v jednom interview povedal, že kauza Benešových dekrétov medzi oboma štátmi ešte nie je „politicky uzatvorená”. A. Bársony v rozhovore ďalej uviedol, že otázka zbavenia práv slovenských Maďarov po druhej svetovej vojne, ktorú Benešove dekréty legitimizujú, je stále otvorená. Podľa hovorcu maďarskej vlády Andrása Batiza slovenská strana zatiaľ oficiálne nereagovala na výroky štátneho tajomníka rezortu zahraničných vecí. F. Gyurcsány je ochotný stretnúť sa s M. Dzurindom v neskoršom termíne, dodal A. Batiz.

F. Gyurcsány zrušenie stretnutia s M. Dzurindom potvrdil

Úrad premiéra SR nechce povedať, prečo Mikuláš Dzurinda zrušil stretnutie s maďarským premiérom Ferencom Gyurcsányom plánované na budúci týždeň. „My sme o takomto stretnutí neinformovali, a preto nevidím dôvod, aby som sa vyjadroval,” povedal Dzurindov hovorca Martin Maruška. Premiér Gyurcsány však vyhlásil, že zrušenie schôdzky mu telefonicky oznámil sám Dzurinda s tým, že „za daných okolností” by sa v plánovanom termíne „radšej nemali stretnúť”.

Uviedla to TASR, ktorá sa odvoláva na agentúru AP. F. Gyurcsány sa vraj až neskôr dozvedel, že „danou okolnosťou”, pre ktorú Dzurinda zrušil stretnutie, bolo asi vyhlásenie štátneho tajomníka maďarského ministerstva zahraničia Andrása Bársonya, že kauza Benešove dekréty dodnes nie je medzi oboma štátmi politicky uzatvorená. Minister zahraničia SR Eduard Kukan považuje takýto dôvod za „špekulácie”. Predseda SMK Béla Bugár hovorí, že „strčiť hlavu do piesku” nie je dobrá politika, že Slovensko a Maďarsko nie sú vo vojnovom stave a o citlivých témach treba rokovať, lebo „o tom je európska politika”. Pripomenul, že M. Dzurinda sa naposledy stretol s maďarským premiérom ešte v čase, keď ním bol Péter Medgyessy, a myslí si, že v tomto trende sa bude pokračovať. Politológ Miroslav Kusý o Dzurindovom postoji hovorí, že nie je dobré takýmito gestami riešiť susedské vzťahy, pretože ide o dve spriatelené krajiny. „V politike sa takéto stanoviská prijímajú medzi krajinami, kde sú zmrazené až nepriateľské vzťahy,” povedal. Bývalý minister zahraničia Pavol Hamžík chápe odrieknutie stretnutia v diplomatickom jazyku ako vyjadrenie určitého nesúhlasu až protestu s postupom druhej strany. „Považujem to za legitímne. Nie je to často, ale stáva sa to aj medzi členskými krajinami Európskej únie.” E. Kukan sa obmedzil na vetu, že história pozná mnoho zrušených alebo odložených dvojstranných stretnutí a že osobné styky politikov sú vítané, ak prispievajú k spolupráci.

(m-t-g)

Neuznaná hunská menšina

Parlamentný výbor pre ľudské práva, menšiny a konfesie zamietol žiadosť údajných potomkov Hunov o uznanie za etnickú menšinu. Na uznanie štatútu menšiny musia v Maďarsku dotyčné skupiny dokázať, že na území krajiny žijú viac ako 100 rokov a zozbierať pod petíciu najmenej 1000 platných podpisov. Parlamentný výbor k zamietavému stanovisku dospel po tom, ako predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer vyhlásil, že nároky údajných potomkov Attilu - kmeňového vodcu z 5. storočia, známeho ako „Bič boží” - nie sú vedecky podložené. „Odborné stanovisko Maďarskej akadémie vied jednoznačne konštatuje, že členov skupiny, ktorá sa nazýva Maďarskí Huni, nemožno považovať za národnú alebo etnickú menšinu,” citovala A. Heizera agentúra MTI. Zástupca skupiny Imre Josua Novak proti rozhodnutiu protestoval a vyhlásil, že v prípade potreby sa odvolajú na maďarský ústavný súd alebo dokonca na orgány Európskej únie (EÚ). „Huni nevymreli, nevedecké je hovoriť o smrti niekoľkomiliónovej etnickej skupiny,” vyhlásil. „Byť dnes Hunom je životným postojom,” dodal Novak po zasadaní výboru, kde sa neúspešne snažil presvedčiť jeho členov o oprávnenosti žiadosti. Presné čísla nie sú známe, ale väčšina členov komunity tvrdí, že v Maďarsku žije niekoľko tisíc Hunov. „Každý v tejto miestnosti hovorí hunsky, keďže maďarský jazyk považujem za dialekt hunčiny,” dodal Novak. Plénum parlamentu sa bude žiadosťou zaoberať o dva týždne, po negatívnom stanovisku výboru pre ľudské práva, menšiny a konfesie je však prakticky isté, že poslanci iniciatívu odmietnu. Petíciu podpísalo viac ako 2 300 občanov, ktorí sa označili za Hunov. Niektorí komentátori vyslovili dohady, že iniciátori akcie sú motivovaní finančnými grantmi poskytovanými menšinám. V Maďarsku žije 13 oficiálne uznávaných etnických a národnostných menšín - vrátane slovenskej -, ktoré si volia svoje samosprávy, financované štátom. Súčasní Huni tvrdia, že nemajú nič spoločné s imidžom násilníkov, ktorú starobylý kmeň získal, keď sa prehnal časťami Európy. „Dnešní Huni sú pokojní a jemní..., nemáme nič spoločné s krviprelievaním alebo lukmi a šípmi,” vyhlásil György Kisfaludy, ktorý sa predstavuje ako hunský veľkňaz. Kisfaludy tvrdí, že v Maďarsku a za jeho hranicami žije asi 100 000 Hunov. V niektorých západoeurópskych jazykoch Maďarov pomenovali s odkazom na Hunov po nájazdoch stepných kmeňov pod vedením Arpáda z konca 9. storočia, napriek tomu, že medzi týmito kmeňmi nie je žiadne prepojenie. Maďari si získali povesť krvilačných bojovníkov vlastnými nájazdmi do západnej Európy v 10. storočí. Mnísi sa vtedy modlili: „Pred šípmi Hunov ochráň nás, Bože.” V Maďarsku je hunský zábavný park, na území ktorého sa podľa majiteľa nachádza aj Attilov hrob. Aj šľachtický rod Esterházyovcov tvrdí, že jeho korene siahajú k Hunom. Attila je v Maďarsku stále populárne meno, rovnako ako meno jeho ženy Ildikó. Attila vládol svojmu ľudu približne od roku 433 do svojej smrti v roku 453. So svojimi bojovníkmi sa prehnal územiami súčasného Rakúska, Nemecka, Francúzska až k bránam Ríma. Po jeho smrti Hunov postihol podobný osud ako kmene Ostrogótov, Vizigótov a Vandalov, ktoré neboli schopné prežiť do súčasných dní ako nezávislé národy.

(gmp-t)

OIK na veľtrhu s menšinami

Štátna cudzojazyčná knižnica (OIK), ktorá je zároveň národnostnou odbornou knižnicou, sa v tomto roku v rámci XII. medzinárodného knižného veľtrhu (21. - 24. apríla, Kongresové centrum Budapešť) už 11. raz podujme kompletne prezentovať svoju činnosť. V rámci expozície na II. poschodí v stánku č. 318 predstaví sieť národnostných inštitúcií, knižníc a škôl, učebnice, vydavateľskú činnosť, tlač, ako aj odbornú literatúru a publicistiku minorít v Maďarsku. Vystavené publikácie, časopisy, kazety a CD-platne si možno zakúpiť, resp. objednať. Predaj publikácií zabezpečí budapeštianske kníhkupectvo Teleki Téka. Na výstavu pozvú organizátori aj národnostných spisovateľov, ktorí budú dedikovať svoje najnovšie diela. Slovákov budú zastupovať básnici Gregor Papuček a Zlatko Papuček, čitatelia a záujemcovia budú mať možnosť stretnúť sa s nimi v nedeľu, 24. apríla od 14. do 16. hodiny.

(zs-l)

Slovensko na Medzinárodnom knižnom veľtrhu

V Kongresovom centre Budapešť sa v dňoch 22. až 24. apríla uskutoční XII. medzinárodný knižný veľtrh, na ktorom bude zastúpené samostatným stánkom aj Slovensko. Stánok inštaluje Literárne informačné centrum, ktoré v rámci dvoch akcií predstaví nové publikácie zo Slovenska.

22. apríla o 14. hodine sa v Lehárovej sieni I. uskutoční prezentácia 3. zväzku Dejín slovenskej literatúry (1945 - 2000), ktorý zostavil kolektív autorov pod vedením literárneho vedca a kritika Viliama Marčoka. Autori tejto publikácie zmapovali základné tendencie vo vývoji povojnovej slovenskej literatúry a priniesli aj kompletnejšie informácie o alternatívnej, disidentskej, krajanskej a emigrantskej slovenskej literatúre. Podujatie moderuje Karol Wlachovský.

23. apríla o 16. hodine v Bartókovej sieni na Festivale európskych debutantov budú reprezentovať Slovensko Daniela Kapitánová, ktorej debut vyšiel vo vydavateľstve LCA.

24. apríla o 13. hodine v Lehárovej sieni III. sa na podujatí pod názvom Čo nové v literárnej Bratislave predstavia slovenskí autori a prekladatelia Ľuba a Dalibor Hajkovci, Jana Juráňová, Erika Horváthová, Peter Macsovszky a Juliana Szolnokiová. Moderátorom bude riaditeľ SI Milan Resutík.

Osobitným stánkom bude zastúpené aj bratislavské vydavateľstvo Kalligram, kde budú prebiehať dedikácie autorov počas trvania veľtrhu.

Pamätný deň Antona Straku

Pri príležitosti 60. výročia úmrtia československého diplomata Antona Straku, pôsobiaceho 11 rokov (1925-1936) v Budapešti, usporiadajú České centrum, Slovenský inštitút, Spolok Bohemia a Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti 6. mája Deň A. Straku. V Dome menšín Zugló-Budapešť (Nám. Pákozdi č. 11/a) odznie o 11. hodine prednáška historika Dr. Štefana Tótha zo Segedína o kontaktoch A. Straku so Slovákmi v Maďarsku. Tradičné kladenie vencov pri pamätnej tabuli A. Straku na Americkej ul. č. 37 sa začne o 14. hodine, kde okrem usporiadateľov vzdajú hold pamiatke priateľa našich národov aj starosta XIV. obvodu Budapešti a predstavitelia občianskych organizácií. Usporiadatelia sa tešia na účasť budapeštianskych Slovákov na programoch, venovaných významnej osobnosti, košickému rodákovi A. Strakovi.

Spomienka na Dr. Ladislava Sziklayho

Pri príležitosti Dňa poézie Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti usporiadala 12. apríla pietny akt - spomienku na humanistu stredoeurópskeho formátu, literárneho vedca Dr. Ladislava Sziklayho (1912-1987). Šľachetnej tradície sa zúčastnili členovia samosprávy - predseda Michal Hrivnák, podpredsedníčka Ildika Klauszová Fúziková, kultúrna referentka Katarína Királyová a Oldřich Kníchal. Účastníci slávnosti v Budíne na Ulici Márvány položili kyticu vďaky a úcty k dvojjazyčnej pamätnej tabuli L. Sziklayho na dome, kde niekoľko desaťročí žil pán profesor a kde dodnes býva jeho manželka pani Alžbeta.

Osobné stretnutie „s maturitnými otázkami“

Študenti Slovenského gymnázia v Budapešti mali 11. apríla možnosť stretnúť sa s tromi slovenskými básnikmi z Maďarska, čo je zaujímavé aj preto, lebo štvrtáci môžu na maturitných skúškach dostať otázku „Slovenská literatúra v Maďarsku“, prípadne rozbor básne niektorého nášho básnika.

Ako uviedla vo svojom otváracom prejave riaditeľka školy Anna Csörgölová, zámerom stretnutí takéhoto typu je zoznámiť žiakov so slovenskou inteligenciou. Školu už navštívila skupina umelcov z Dolnej zeme, tentokrát boli hosťami básnici Gregor Papuček a Imrich Fuhl z podpilíšskej dediny Mlynky. Keďže stretnutie sa konalo práve v Deň poézie, po vypočutí básne Attilu Józsefa Mama v preklade Jána Smreka sa moderovania ujal predseda Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, básnik Alexander Kormoš. Vo svojom stručnom historickom prehľade, v ktorom vymenoval jednotlivé generácie slovenských tvorcov v Maďarsku, naznačil aj to, že do najmladšej generácie básnikov momentálne patria iba dvaja, a to Eva Fábiánová a Zlatko Papuček, mimochodom, obidvaja bývalí študenti budapeštianskej slovenskej školy. Výchova „posily“ sa očakáva práve od našich škôl, takže prítomní žiaci so svojimi dielami v slovenčine budú v kruhu našej inteligencie srdečne vítaní. Po krátkych bibliografických údajoch, podaných moderátorom, hovorili o svojej umeleckej tvorbe hlavní aktéri stretnutia.

Gregor Papuček vyzdvihol zvláštnu atmosféru „spevavého“ Pilíša, kde kedysi slovenský ľud spieval od narodenia až do smrti a odkiaľ, z akéhosi genius loci, v súčasnosti možno práve vďaka bohatej ľudovej slovesnosti pochádza najviac slovenských literátov v Maďarsku. O svojej generácii naznačil, že v sedemdesiatych rokoch sa objavila skupina nových slovenských literátov, ktorí sa v záujme vzkriesenia slovenského literárneho života v Maďarsku spojili a navzájom si pomáhali. O básni ako takej Papuček zdôraznil, že predovšetkým je na čítanie z úprimnej záľuby, na zamýšľanie sa a nemala by byť nútenou povinnosťou, pretože vtedy nezapôsobí. Obecenstvo si mohlo vypočuť aj klasickú báseň Naša reč v podaní autora.

Imricha Fuhla v našich kruhoch, napriek tomu, že sa už hlásili so svojimi dielami aj mladší básnici, stále pokladajú za predstaviteľa mladšej generácie. I. Fuhl sa na stretnutí sám priznal, že v poslednom desaťročí netvorí s takou intenzitou ako kedysi vo svojich dvadsiatich rokoch. Možno je to vekom, možno rytmom života? Zo svojej tvorby upozornil na neustále hľadanie nových foriem, na vplyv iných umeleckých žánrov na jeho osobnosť, ako napr. rockovej hudby či fotografie, a na svoj symetrický bilingvizmus a prekladateľskú tvorbu. Na záver si prítomní vypočuli nahrávku v druhej polovici 80-ych rokoch pôsobiacej, svojho času úspešnej, nadnes legendárnej slovensko-maďarskej rockovej skupiny AGR±, ktorá - podobne ako ďalšia formácia s názvom Negatív - mala vo svojom repertoári zhudobnené básne slovenských autorov z Maďarska. Mimochodom, spoluzakladateľom a vedúcim oboch skupín bol I. Fuhl.

Hosťami ďalšieho stretnutia so slovenskými umelcami na pôde slovenského gymnázia budú začiatkom budúceho školského roka básnici zo Santova.

(csl)

Známky, body, percentá, stupne... a problémy

Maturity a prijímačky po novom

Okolo blížiacich sa maturít a prijímacích skúšok na vysoké školy sú vážne problémy. Dvaja rodičia sa už obrátili na Ústavný súd MR, isté budapeštianske gymnázium začalo celoštátnu petičnú akciu, ktorá už priniesla čiastkové, hoci protirečivé výsledky. Do tohoročných maturitných skúšok sa už určite nenájde uspokojivé riešenie.

Reforma školstva, presnejšie rôzne pokusy o reformu, spôsobujú už niekoľko rokov ťažkú hlavu politikom a nočné mory učiteľom i žiakom. Zostaňme pri maturitách a prijímačkách, čo je v živote mladého človeka predsa len najkritickejšie obdobie. Pôvodne mali maturitné skúšky istým spôsobom nahradiť prijímačky, no tento pokus nevyšiel. Zaviedli však dva druhy maturitných skúšok, presnejšie dve úrovne: strednú, a teda zjednodušenú pre tých, ktorí nemienia študovať ďalej, a zvýšenú pre tých, ktorí majú ambície stať sa vysokoškolákmi. Tento systém platí po prvý raz v tomto roku. Už sa neznámkuje, ale výsledok sa vyratúva na percentá, a podľa toho získava študent body na prijímacie skúšky.

Na vysokú však nejdú len tohtoroční maturanti, ale aj mnohí takí, ktorí zložili „skúšku z dospelosti“ vlani, predvlani a predtým, dokonca sa našiel jeden človek s maturitou z roku 1974, ktorý podal prihlášku na univerzitu teraz. V ich prípade možno brať do úvahy len známky, ktoré sa automaticky preratúvajú na body takým spôsobom, ako keby v rámci danej známky dosiahli 100 percent, hoci dobre vieme, že „rozpätie“ aj v rámci jednej známky môže byť široké. To však vyjadruje iba tohtoročná novinka s percentami.

Slovom: voči starším sú znevýhodnení terajší maturanti, pričom pri prijímaní študentov na vysokú školu môže rozhodovať často iba jeden jediný bod. A tak sa dvaja rodičia obrátili na ústavný súd - jeho mlyny zatiaľ melú pomaly. Isté budapeštianske gymnázium však začalo petičnú akciu, ktorú podporujú po celom Maďarsku: žiadajú zmeniť pravidlá maturít a prijímačiek tak, aby šance boli rovnaké pre všetkých. Ministerstvo a ombudsman pre školstvo síce uznávajú, že nový systém je nespravodlivý, ale konštatujú, že akákoľvek zmena tesne pred finišom by spôsobila ešte väčšie škody a zmätky - každý nový systém vraj potrebuje istú „inkubačnú“ dobu. Zato spomínaná petičná akcia nezostala bez odozvy. Minister školstva sa práve teraz rozhodol, že zmení, čiže zvýši takzvané rámcové čísla prijatých vysokoškolákov v prípade, keď na daný odbor sa hlási vyšší počet starších maturantov - to aby mali väčšie šance noví maturanti.

Neviem, či sa mi podarilo vykresliť podstatu problému, no teší ma, že zmätky v tom majú aj politici, učitelia a najmä absolventi stredných škôl. Povedal by som: všetci iba maturujú… Je to asi tak, ako keď policajt bol zúfalý pred maturitnou komisiou, pretože nevedel pochopiť jednoduchý matematický príklad: 5 mínus 7 plus 2 rovná sa nule. Predseda maturitnej komisie mu však v snahe pomôcť vykreslil situáciu zo života: predstavte si, že v autobuse cestuje 5 ľudí, vystúpia z neho siedmi, čiže koľkí musia nastúpiť, aby tam nebol žiadny pasažier…

(GMP)

Telekgerendáš

O citarovej kapele

Citarová kapela v Telekgerendáši bola založená na báze miestneho pávieho krúžku, ktorý má tridsaťročnú tradíciu a pôsobí v rámci Slovenského klubu. Založili ju z iniciatívy miestnej slovenskej samosprávy v septembri roku 2003, jej vedením bol poverený Kálmán Juhász. Na výzvu sa prihlásilo veľa záujemcov, kapela začala svoju činnosť s tridsiatimi členmi. Dnes má v skupine začiatočníkov štyroch a v skupine pokročilých sedem citaristov, všetci sú nadaní žiaci základnej školy. V obidvoch skupinách hrajú okrem vedúceho súboru aj dve učiteľky.

- Naša kapela pravidelne vystupuje na školských slávnostiach, ako aj na miestnych a regionálnych slovenských kultúrnych podujatiach. V repertoári máme maďarské a slovenské ľudové piesne, ktoré spievame za sprievodu citár v krojoch z modrotlače, - povedala predsedníčka slovenskej samosprávy, aktívna členka kapely Katarína Šveczová. Citaristi sa nedávno zúčastnili kvalifikačného koncertu, kde získali bronzový diplom, v súčasnosti sa chystajú na ďalšiu kvalifikačnú súťaž, ktorá bude usporiadaná v tomto mesiaci v Šarkade. Priestory na pravidelné skúšky im zabezpečuje Slovenský klub za podpory obecnej samosprávy. Dnes už takmer každý člen kapely má profesionálny hudobný nástroj, financie na ich kúpu získali z konkurzných zdrojov. Takýmto spôsobom by chceli získať aj podporu na cestovné výdavky. „Našim cieľom je, aby sme sa mohli zúčastniť citarového tábora v Békešskej Čabe a aby sme na kvalifikačnej súťaži v apríli dosiahli úspech,“ - vyslovila svoje očakávania K. Šveczová.

(bmh-la)

Stredoveké nástenné maľby

Začiatkom apríla usporiadali v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe výstavu pod názvom Stredoveké nástenné maľby v srdci Európy. Vystavený materiál predstavuje dokumenty zo slovensko-maďarskej pohraničnej oblasti. Zo Slovenska sú prezentované stredoveké nástenné maľby zo štrnástich a z Maďarska z desiatich kostolov a kaplniek. Výstava vznikla v spolupráci Krajanského pamiatkového úradu v Košiciach a Úradu starostlivosti o kultúrne dedičstvo v Budapešti.

Pri slávnostnom otvorení čabianskej výstavy predstavitelia oboch inštitúcií Alexander Baleka a Gyula Káldi podrobne oboznámili prítomných so vznikom a doterajšou históriou tohto významného medzinárodného kultúrneho projektu. Výstava mala premiéru pred piatimi rokmi v Štrasburgu. Vtedy generálny tajomník Európskej rady okrem jej kultúrnej hodnoty zdôraznil nasledovaniahodnú medzinárodnú spoluprácu. Odvtedy boli exponáty vystavené v desiatich krajinách a v mnohých mestách. Čabianska výstava bola menším jubileom - bola v poradí 30.

Z hľadiska európskeho gotického umenia 14. a 15. storočia bola stredná Európa významným regiónom, v ktorom Uhorské kráľovstvo tvorilo špecifický celok. V tomto období (r. 1335) uhorský, poľský a český kráľ uzavreli vo Vyšehrade významnú hospodársku a politickú dohodu. Bolo to obdobie, keď panovníci zabezpečili európsku integráciu Uhorského kráľovstva. V dôsledku toho nastal hospodársky a obchodný rozvoj aj na trase Trnava - Krakov - Budín.

Nástenné maľby v kostoloch sú známe už z 12. storočia, keď spĺňali predovšetkým funkciu programových malieb pre negramotných veriacich. Časom sa funkcia a umelecké zobrazovanie menilo. Medzi zobrazovanými témami sa vyskytli aj také, ktoré sa viac viazali na miestne tradície. Maliari pochádzali predovšetkým z Talianska. Dobu Anjouovcov charakterizuje talianske trecento a za kráľa Žigmunda sa internacionalizuje gotika.

Nástenné maľby mimoriadnej kultúrnej hodnoty prežili veľa krvavých stáročí, ktoré neničili iba ľudí, ale aj budovy. Preto popri krásne zachovaných maľbách vidíme aj stopy ničenia. Posledným veľkým úderom bola druhá svetová vojna a nasledujúce desaťročia, keď trebárs aj štyridsať rokov hynuli niektoré poškodené kostoly, kaplnky. V súčasnosti je nádej, že v tomto storočí, aspoň z tohto hľadiska, sa zachová pokoj.

Výstava onedlho poputuje z Békešskej Čaby ďalej do Sarvaša.

(aki)

Malý Kereš

O činnosti národnostného výboru

Po komunálnych voľbách r. 2002 vznikol v Malom Kereši Národnostný výbor pod vedením Zuzany Gmoserovej, jeho ďalšími členmi sa stali S. Lukáčová, L. Sztojka, J. Lupták a J. Horváth. Prvoradou úlohou tohto zboru je zosúlaďovanie činnosti slovenskej, nemeckej a rómskej menšinovej samosprávy, koordinovanie a napomáhanie úloh v oblasti školstva a kultúry. Medzitým sa členstva vo výbore zriekol predstaviteľ rómskej menšiny L. Sztojka a jeho miesto zaujal I. Matusik.

Na zasadnutiach výboru, ako povedala jeho predsedníčka, sa snažia dosiahnuť vytvorenie čo najužších stykov medzi menšinovými samosprávami, systematicky si vymieňajú skúsenosti, zároveň však pozorne sledujú výučbu slovenčiny a nemčiny. Primerane svojim finančným možnostiam zabezpečenú podporu pri organizovaní národnostných podujatí, napríklad nedávno usporiadali recitačnú súťaž, ktorá nesie meno S. Petőfiho. Programy národnostného charakteru sa konajú aj pri príležitosti Mestských dní alebo Oberačkových dní. Osobitne treba vyzdvihnúť podporu poskytovanú súboru Dúha, krúžku slovenskej ľudovej piesne, prípadne detským jazykovým táborom. Svoje aktivity sa snažia zosúladiť s činnosťou jednotlivých samospráv mesta - konštatovala Z. Gmoserová.

(zsb-k)

Novomestskí detskí divadelníci v Košiciach s „Jedovatým hadom“

V dňoch 30. a 31. marca sa priestory Centra voľného času (CVČ) Domino v Košiciach zaplnili milovníkmi divadelného umenia, tentoraz interpretovaného hlavne „hercami“ z radov najmenších. Uskutočnil sa tu totiž v poradí už 13. ročník postupovej prehliadky detskej dramatickej tvorivosti a divadla dospelých hrajúcich pre deti DEDO 2005. Prekvapením a úplnou novinkou v histórii súťažnej prehliadky bolo účinkovanie zahraničného hosťa, detí zo Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským - DDS PERILLA z Nového Mesta pod Šiatrom (Sátoraljaújhely). Ich hra „Jedovatý had“, ktorú obecenstvu ponúkli v slovenčine, vyrozprávala publiku príbeh o zvedavosti, fantázii a veľkých omyloch ľudí spôsobených nedostatkom informácií.

Organizátormi podujatia boli Krajské osvetové stredisko v Košiciach (KOS) v spolupráci s CVČ Domino. Predstavilo sa spolu až 162 účinkujúcich z 13 kolektívov, ktoré patria medzi najlepšie amatérske divadelné súbory v košickom regióne. Nedočkavých a po detsky nevinnom umeleckom výkone bažiacich divákov tak potešilo spolu až osem detských divadelných, jeden bábkový súbor a tri mládežnícke divadelné kolektívy. Predstavené inscenácie mali rozdielnu mieru uplatnenia detskej dramatickej tvorivosti, striedali sa v nich rôzne režisérske prístupy. Na pódiu tvorili väčšinu rozprávky.

Na krajskú súťaž Detské divadelné Košice, ktorá sa uskutoční 15. a 16. apríla 2005 v Trebišove, však mohli postúpiť len tí najlepší. Medzi nich patrí i LDS Bodka zo ZŠ Bruselská, ktorý porotu i divákov zaujal predstavením P. Dobšinského „Ďuro Truľo“ v úprave a réžii K. Obyšovskej. Súčasťou podujatia DEDO 2005 boli aj vystúpenia súborov, ktoré nepatrili do kategórie detskej dramatickej tvorivosti, ani divadla dospelých hrajúcich pre deti. Do Trebišova postupuje Súbor LDO zo ZUŠ v Moldave nad Bodvou s predstavením „Dom Bernardy Alby“ od A. G. Lorca v úprave a réžii D. Gažovej, ako aj DS 23 z Gymnázia Š. Moyzesa taktiež z Moldavy nad Bodvou. Zabojuje s hrou „Hrôzor“ podľa predlohy V. Šúplatu v réžii R. Scholza.

„Boli sme prekvapením“

Veľmi nás teší, že sme mali možnosť predstaviť naše divadelné umenie v Košiciach. Aj touto cestou by sme sa chceli poďakovať riaditeľke KOS v Košiciach PhDr. Eleonóre Kovalčíkovej. Naozaj pre všetkých domácich účastníkov divadelnej prehliadky sme boli veľkým prekvapením. A nielen prekvapením, ale aj úplnou novinkou v histórii súťažnej prehliadky, lebo za 13 rokov sme boli prvými zahraničnými účastníkmi. Áno, nám, žiakom Základnej školy s vyučovacím jazykom slovenským z Nového Mesta pod Šiatrom ako DDS Perilla, sa ušla pocta reprezentovať slovenské detské divadlo z Maďarska v metropole východného Slovenska. Musíme sa však priznať, že to nebolo ľahké, ale o to osožnejšie aj pre nás. Mohli sme sa porovnať s divadelnými súbormi celého Košického kraja. Navyše aj porota nás porovnávala s nimi. A páčili sme sa jej. Najviac vyzdvihovala a chválila našu slovenčinu, presnejšie našu dobrú výslovnosť. Aj to nás potešilo. Z divadelnej prehliadky DEDO 2005 sme odchádzali spokojní a so sľubom, že ak nás znova pozvú, veľmi radi prídeme do Košíc. Na záver treba dodať, že pani riaditeľka Kovalčíková už dlhé roky spolupracuje aj so Slovákmi z Novej Huty (Bükkszentkereszt), tamojší ľudový súbor často vystupuje na akciách organizovaných KOS v Košiciach.

Andrea Nováková a deti DDS Perilla

„Keby boli prázdniny od zimy do zimy...“

Recitačná súťaž v Kétšoproni

„Keby boli prázdniny od zimy do zimy..“ - spievali žiaci Základnej školy v Kétšoproni v prestávkach recitačnej súťaže, ktorú tu usporiadali 7. apríla ako kvalifikačné kolo regionálnej súťaže Veršovačiek, organizovaných Zväzom Slovákov v Maďarsku.

Lenže keby boli prázdniny celý rok, kde by sa boli títo žiaci naučili recitovať tak pekne po slovensky? Do súťaže sa prihlásilo 15 žiakov nižšieho a 6 vyššieho stupňa. Treba pripomenúť, že počas celej súťaže bolo cítiť, že deti recitujú s radosťou a táto udalosť nie je pre ne žiadnou nepríjemnou povinnosťou. Z autorov básní a prozaických diel najpopulárnejšími v kruhu recitátorov boli o. i. Elena Čepčeková, Krista Bendová, Milan Rúfus, z našich domácich slovenských básnikov si niektoré z detí vybrali básne Gregora Papučka.

V prestávkach medzi jednotlivými kategóriami sa okrem spevu, do ktorého sa zapojili aj rodičia sediaci v radoch obecenstva, mohli účastníci uvoľniť pomocou hádaniek, ktoré pre nich pripravili učiteľky slovenčiny Judita Ekeová Salamonová a Erika Tóthová. Tí najšikovnejší boli odmenení sladkosťami.

Porota, predsedníčkou ktorej bola podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová a členkami miestna učiteľka slovenčiny na dôchodku Piroška Majerníková a spolupracovníčka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Hajnalka Krajčovičová, opäť nemala ľahkú úlohu, nakoniec sa však rozhodla, že do regionálneho kola postúpia tí, ktorí sa umiestnili na prvých troch miestach v jednotlivých kategóriách, menovite prváčky Judita Tóthová, Dóra Dananajová a Renáta Danicsková (I. kat.), druháčky Marta Petrovská, Štefan Tímár a Klára Szászová (II. kat.), Tomáš Szász, Adam Szász a Žaneta Kindliová (III. kat., 3. a 4. trieda, poézia), Katarína Tóthová a Erika Árszintyeová (III. kat., 3. a 4. trieda, próza), Kata Krajčová, Tomáš Spišjak, Pavol Križán a Katarína Spišjaková (IV. kat., 5.- 7. trieda, poézia) a Anita Petrovská (IV. kat., 5. - 7. trieda, próza).

Spoluorganizátorkou súťaže bola miestna slovenská samospráva, na čele s predsedníčkou Máriou Petrovskou.

(la)

Čívski škôlkári privítali jar

Škôlkári a žiaci Základnej školy v Číve (Piliscsév) sa v poslednej dobe mimoriadne aktivizujú v kultúrnej oblasti. „Keď ráno vstanem z postele, už aj cvičím vesele“ - znela 9. apríla na javisku Kultúrneho domu B. Kálmánfiho v Číve pieseň v podaní škôlkárov, ktorí tu spoločne vítali dlhoočakávanú jar. V dvojjazyčnom kultúrnom programe predviedli svojím rodičom a známym, čo všetko sa naučili pod vedením svojich učiteliek Beáty Farkasdiovej, Zuzany Horňákovej Süvegesovej, Anny Szabóovej Rácovej, Evy Todorovej, Zuzany Jurkovičovej, Heleny Rokolyovej a Edity Hubačekovej. S maďarskými a slovenskými riekankami a pesničkami mali veľký úspech. Vďační dospelí si v sprievode detí mohli pozrieť výstavu výtvarných prác malých Čívanov. Ako nás informovala vedúca materskej školy Mária Voderaczká, v čívskej škôlke do konca školského roku budú ešte dve významné akcie: v apríli sa bude konať maškarný ples, ktorý sa vo februári kvôli chrípkovej epidémii neuskutočnil. 20. mája k nim zavítajú škôlkári zo susedných slovenských osád - Kestúca, Mlynkov a Santova -, aby sa spoločne zabavili pri spoločenských hrách.

(la)

Materská škola v Santove

Veľký dôraz kladú na slovenčinu

Materská škola v pilíšskom Santove bola dlhé roky známa ako slovenská cvičná škôlka Strednej školy pedagogickej Jozefa Bema. Ani po zániku strednej školy tu však nezrušili slovenské zamestnania, ba pokračujú v dlhoročných tradíciách.

„Od roku 1999 sme zaviedli novú metódu, známu ako výchova v materskej škole pomocou umeleckých prostriedkov, do ktorej sme zahrnuli aj miestne zvyky, na ktoré sme tu, v Santove, vždy kládli veľký dôraz. Adaptovali sme naše tradície, lebo tento program sme považovali za najvhodnejší na pokračovanie v začatej práci. Myslíme si, že naše tradície treba zachovať,“ hovorí vedúca škôlky Magda Papučková.

Nový program zaviedli postupne: najprv iba v jednej skupine, potom aj v ďalších. V santovskej škôlke je v súčasnosti v štyroch skupinách skoro 90 detí. Sú tu dve malé, jedna stredná a jedná veľká skupina. Dve malé potrebujú preto, aby rodičia mohli zapísať detí do škôlky hneď, ako matkám vyprší materská dovolenka - teda v priebehu školského roka. Avšak noví spolužiaci nemôžu pribrzdiť ostatných, preto pre „prichodiacich“ vytvorili najmenšiu skupinu, v ktorej si deťúrence zvykajú na nový režim. Práve preto nemožno presne povedať, koľko detí navštevuje santovskú škôlku. Do konca školského roka by to malo byť 87 detí. Boli roky, keď sem chodilo aj sto detí, ale vtedy boli problémy s miestom. Vyriešili ich: v najväčšej miestnosti postavili drevenú galériu, a kým doobeda prebiehali zamestnania v piatich skupinách, poobede deti odpočívali v troch.

V škôlke sa deti venujú rôznym činnostiam pod odborným vedením šiestich učiteliek a štyroch pestúnok. „Slovenčina sa tu vyučuje v každej vekovej skupine, vlastne počas celého dňa,“ - dozvedeli sme sa od M. Papučkovej. O tom sme sa mohli presvedčiť aj na vlastné uši, keď nám deti predviedli, čo všetko vedia: nielen predstaviť sa, ale pomenovať aj rozpoznávacie znamenia. O tom, že za tri-štyri roky sa deti naučia množstvo slovenských riekaniek, hádaniek a pesničiek, hádam ani netreba hovoriť. Ale slovenčinu používajú aj počas každodenných zamestnaní či bežných úkonov, ako napríklad počas umývania rúk, pri jedle či počas hry.

V polovici mája organizujú tzv. Deň materskej školy, keď deti majú možnosť predstaviť svojím rodičom, čo všetko sa naučili. Takto videli rodičia santovskú svadbu. Deti sa dlho pripravovali na ten deň. Pani vedúca im porozprávala o santovských zvykoch, vrátane svadobných, nacvičili si texty a pesničky, a samozrejme, dostali aj šaty: santovský kroj. Dokonca deti piekli aj zákusky, aby mali čím pohostiť svojich rodičov. V programe najprv vystúpil miestny folklórny súbor Studienka, potom sa jeho členovia spolu s deťmi „hrali“ - spolu išli v svadobnom sprievode "vypýtať" si nevestu. Spolu sa zabávali, pričom deti ponúkali svojich rodičov vlastnoručne zhotovenými koláčikmi. V tejto tradícii pokračujú každý rok. Ako sa nám pochválila pani vedúca, ktorá je, mimochodom, aj vedúcou folklórneho súboru, družba sa naučil všetky texty a odvtedy vystupuje aj príležitostne s folklórnym súborom.

V santovskej materskej škole sú však zaujímavé aj rozlúčkové slávnosti, lebo deti sa nelúčia so škôlkou vo vlastných šatách, ale v ľudovom kroji, ktorý zhotovili miestni rodičia z materiálu získaného prostredníctvom súbehu. Takto môžu predísť chválenkárstvu, ktoré, žiaľ, zastihlo už aj tieto ustanovizne.

Činnosť materskej školy môžu podporovať rodičia i rodiny aj prostredníctvom nadácie Detský sad Santov. Za pomoc sa škôlkári odvďačujú programom. Nech sa v obci koná hocijaké podujatie, najmenší nemôžu na ňom chýbať.

Santovskú škôlku navštevujú zväčša miestne deti. Ale hoci ich počet je dosť vysoký - do skupiny najväčších chodí v tomto roku 24 detí -, do prvej triedy z nich príde málo. Nie však pre „starý“ santovský problém, čiže preto, že by si rodičia vybrali radšej školskú ustanovizeň v susednej osade alebo v hlavnom meste, ale preto, lebo z 24 detí dve nedozreli na školskú dochádzku, kým traja do konca augusta nezavŕšia školopovinný vek. Inak spolupráca medzi základnou a materskou školou je naozaj príkladná. Na stretnutie s rodičmi v januári zavolajú pani riaditeľku školy a budúcu triednu učiteľku, aby povedali niekoľko slov o svojej ustanovizni. Takto aj rodičia dostanú informácie z prvej ruky.

Počas našej návštevy v Santove ešte panovala pani Zima - na najväčšie potešenie detí najväčšej skupiny, ktoré sme mohli vyfotografovať na dvore, keď padal sneh. Napriek tomu sa vám musíme priznať, že sme deťom tak trochu aj závideli ich bezstarostnosť a pohodu, akú cítia vo svojej materskej škole.

Eva Patayová Fábiánová

Príliv pracovnej sily je dočasný

Nové automobilky v SR zmenia situáciu

V obsiahlej reportáži zo Štúrova informoval v týchto dňoch denník Wall Street Journal Europe o masovom prílive pracovných síl zo Slovenska do severnej oblasti Maďarska, ktorý spôsobili tunajšie pomerne vysoké príjmy a nezamestnanosť v južnej časti SR. Počet občanov Slovenskej republiky pracujúcich v Maďarsku sa podľa odhadov od vstupu týchto krajín do Európskej únie strojnásobil. Ako uviedol vedúci odboru Ministerstva práce MR László Tóth, v súčasnosti prebieha vyrovnávací proces, ktorý v tejto oblasti vyvolávajú mzdové rozdiely medzi hospodársky odlišne rozvinutými krajinami. Maďarsko je príťažlivé pre občanov Slovenska preto, lebo aj tunajšia minimálna mzda znamená pre nich slušný príjem. Zároveň však, ako upozorňujú odborníci a médiá, rozsiahle investície do automobilového priemyslu na Slovensku môžu zanedlho zmeniť túto situáciu a obrátiť prúdenie pracovnej sily v opačnom smere. Slovensko je totiž svojou 19-percentnou daňou zo zisku a z osobného príjmu priam ideálnou krajinou pre investorov. V uplynulých dvoch rokoch rozvinuli svoju aktivitu v Žiline juhokórejský podnik Hyundai Motor a KIA Motors, ktoré od r. 2006 začnú vyrábať ročne 300 tisíc vozidiel, zatiaľ čo v Trnave buduje svoju odbočku Peugeot Citroen, tiež s kapacitou 300 tisíc áut. Tieto podniky hodlajú zamestnať celkove viac ako 6 tisíc kvalifikovaných pracovníkov a spolu s odbočkou Volskwagen, ktorá už pôsobí v Bratislave, budú ročne vyrábať 850 tisíc áut.

(ok)

Sarvaš

Zemiakové variácie

Sarvašský spolok Vernosť usporiadal v Slovenskom spoločenskom dome popoludnie zemiakových špecialít. Dvadsaťdva druhov jedál pripravených zo zemiakov vábilo vôňou a bolo aj pastvou pre oči. Z voľakedajšieho jedla chudobných sa dá vyčariť jedlo hodné kráľovského stola, hoci možno práve tie dávne chudobné jedlá boli zdravšie, ako tie dnešné. Členovia spolku Vernosť aj ôsmaci zo Slovenskej základnej školy „koštovali” zo všetkého. Vymieňali si recepty na nové jedlá, ktoré nepoznali a spomínali na dávne časy, keď doma v rodičovskom dome varili zemiakové pirohy, šúľance, či piekli obyčajné zemiaky v šupke, prekladané zemiaky, zemiaky s cibuľou, s kapustou a slaninou, plnené zemiaky, kifle, pagáčiky, ktoré sa zajedali k polievke. Zemiaky na sladko aj na slano... - Dvadsaťdva variácií, dvadsaťdva šikovných kuchárok. A aby bola predstava týchto hodov dokonalá, okrem fotiek je tu aj recept na zemiakové placky, ktoré niekde volajú aj baba alebo haruľa.

Suroviny:

1 -2 vajíčka, 5-7 strúhaných zemiakov, múka, majoránka, nadrobno nakrájaný cesnak a cibuľu, soľ, na kocky nakrájanú slaninu, tuk.

Postup:

Suroviny dobre zamiešame, múku pridávame postupne, aby cesto bolo husté a dalo sa roztierať. Na palacinkárni zohrejeme olej a pečieme placky z oboch strán, podobne ako palacinky.

Variácia pre tých, ktorí majú málo času:

Vymastíme pekáč, cesto rozotrieme, na vrch položíme tenké plátky masla (môžeme nastrúhať aj syr) a pečieme vo vyhriatej rúre. Jedlo je hotové, keď sa okraje oddeľujú od stien pekáča.

Variácia s kapustnými listami:

Kapustu rozoberieme a jednotlivé listy potrieme tukom, potom na ne rozotrieme zemiakové cesto, na vrch cesta dáme kúsky masla a pečieme na vymastenom pekáči vo vyhriatej rúre.

(Er)

Bál pedagógov, rodičov a priaznivcov sarvašskej školy

Siedmy v poradí

Ak sa radi zabávate, radi sledujete neprofesionálny a predsa perfektný program, mali ste byť 2. apríla v Slovenskej základnej škole v Sarvaši. Hodnotenie dosiahnutých výsledkov, gratulácie, poďakovania… Hudba a tanec, veršovaná spomienka na dávne jarmoky od Gregora Papučka, krátky pohľad do života hmyzu, ktorý imitovali malí prváci, aj westernová atmosféra, préria s kaktusom i salón bledých tvárí, lúpež storočia pred očami 450 hostí bálu a nemilosrdné zúčtovanie s lupičom z Mexika. Bujarý oslavný tanec skončil, ale príbeh pokračoval. Prvá dáma salónu vymenila hru na kontrabas za taličku. So smútkom, za zvukov šamanských bubnov a pokriku náčelníka indiánskeho kmeňa, prizvala k asistencii aj hostí. Museli podržať taličku s raneným neznámym kovbojom, ktorému tvár skrýval klobúk… Žeby bol mŕtvy? Rozhorel sa oheň. Za potlesku davu, výkrikov indiána a prosieb kontrabasistky sa pridávali ďalší a ďalší, ktorí vŕbovými prútmi kriesili raneného. A stal sa zázrak. Ranený vstal a dal sa do tanca so švárnou hudobníčkou. A postupne sa pridali stáli zákazníci salónu a brali do tanca i hostí. Rozprúdila sa zábava, ktorá pokračovala súťažami a hrami. Bál mal svojho srdcového kráľa i klobúkovú kráľovnú, najšikovnejší pár, ktorý vie tancovať spojený pingpongovou loptičkou kačací tanec, pár, ktorý vie zmotať najkrajšie a najrýchlejšie vlnu, aj víťazov tomboly. No najzaujímavejším prekvapením bolo vylosovanie prvej ceny - bicykla. Jeho nový majiteľ vzal do ruky mikrofón, poďakoval sa, ale rozhodol sa, že bicykel daruje ďalej. Komu? Najlepšiemu žiakovi školy, ako prídavok k vysvedčeniu. Nech sa deti snažia.

Bibuci zenekar vyhrával, zábava pokračovala… A na druhý deň, presne tak ako deň pred siedmim bálom pedagógov, rodičov a priaznivcov sarvašskej školy, nastúpili do jedného šíku učitelia aj rodičia a plesová sieň sa opäť zmenila na školu, vyzdobenú girlandami zlatého dažďa.

Erika Fajnorová

V Sarvaši o vedeckej činnosti a o Š. Launerovi

V Slovenskom regionálnom stredisku v Sarvaši 11. apríla po piesni na privítanie v podaní Edity Častvanovej Vassovej tajomník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Ján Chlebnický načrtol históriu ústavu a otvoril výstavu o vedeckej činnosti Slovákov v Maďarsku. Expozícia dokumentov sa tentokrát netešila veľkému záujmu. Na vernisáž síce prišli Slováci z okolia, ale miestna inteligencia bola zastúpená iba v skromnom počte. Možno neskôr si nájde čas na to, aby sa zoznámila s činnosťou prvého - a dlho jediného - ústavu, ktorý sa venuje prieskumu minulosti a súčasnosti jednej, v našom prípade slovenskej národnosti v Maďarsku. Výstava bude otvorená do 24. apríla.

VÚSM sa pri tejto príležitosti prezentoval aj prednáškou vedeckého pracovníka ústavu Jána Gomboša o Štefanovi Launerovi, evanjelickom učiteľovi, ktorý študoval v Halle a po krátkom pôsobení v Banskej Štiavnici pre svoje politické názory musel opustiť lýceum. Uchýlil sa na Dolnú zem, posledné dva roky svojho života strávil v Sarvaši. Zomrel ako tridsaťročný 28. augusta 1851. Pochovali ho v Sarvaši. Jeho rozporuplná osobnosť vyvolala živú diskusiu medzi účastníkmi. Š. Launer, keďže mal veľmi ťažkú povahu, bol samotárom. Aj vo vyhnanstve sa správal zádrapčivo. K žiakom bol príliš prísny.

Hostiteľ programu Tibor Móťan na pripomenutie bibličtiny - jazyka, ktorý Š. Launer tak tvrdo zastával voči Štúrovcom, zaspieval z Tranoscia. V prednáške odzneli citáty z práce L. Sziklayho, ktorá vyšla v seriáli Slovanské filologické úvahy pod názvom Štefan Launer, autor jedného slovenského letáka v roku 1848. Podľa toho Š. Launer 1. júla 1849 chcel vydať uhorsko-maďarské noviny, aby upevnil vzťah medzi dvoma národmi. Neuvedomil si však, že on ako „Staroslovák“ so svojím konzervativizmom v určitom zmysle slova napomáhal pomaďarčovanie Slovákov. Iba na margo poznamenávame, že podľa nás tento významný, aj v Sarvašskej čítanke (VÚSM, Békešská Čaba, 2002) evidovaný dejateľ mesta, by si bol zaslúžil väčší záujem miestnej inteligencie.

(kir-)

Národnostný galaprogram v Síleši

Kultúrny dom v Síleši (Vértesszőlős) sa 19. marca naplnil veselým detským džavotom a smiechom. Župná odborná radkyňa slovenského jazyka pre materské školy Erika Toroková Pátrovicsová a pre základné školy Alžbeta Krajczárová Szárazová tu usporiadali národnostný galaprogram slovenského tanca, spevu a hovorovej reči, na ktorom sa stretli škôlkári a žiaci nižšieho stupňa základných škôl zo Síleša, Tatabáne-Bánhidy a Tardoša.

Hostí, miestnych poslancov, učiteľov, rodičov a starých rodičov pozdravil starosta obce Štefan Vida. Vyslovil potešenie z toho, že v období globalizácie sa naša národnosť snaží zachovať a pestovať jazyk svojich predkov, ich zvyky, tance a piesne. Takéto podujatie chcú organizovať každý rok spolu s ostatnými slovenskými škôlkami a školami Komárňansko-Ostrihomskej župy.

Príchod jari vítali tí najmenší v mnohých pesničkách, veršíkoch: Cingi, lingi, vyzváňajú konvalinky; Kukulienka, kde si bola; Takto letia vtáci... Tí väčší spievali o písmenkách, vláčikom cestovali do Zvolena, Šariša...

Slovnú zásobu najlepšie rozvíjame hravým spôsobom - dramatizovaním rozprávok. Takto sme videli zvieratká v myškinom domčeku, vlka a sedem kozliatok, silné zvieratká, ktoré vytiahli repu. Obecenstvo s veľkým záujmom sledovalo „hercov” a odvďačilo sa im veľkým potleskom. V kolových hrách a tancoch sa prepletala ľavá a pravá nôžka, detičky si veselo poskočili, no nakoniec sa z toho predsa vymotali. Rytmický tanec sílešských štvrtákov Mobily mal veľký úspech.

Galaprogram sa skončil vystúpením miestneho tanečného súboru Fialka, ktorý pôsobí tri roky. Jeho vedúcou je Piroška Máťášiová. Predstavili sa novohradskými slovenskými tancami a čardášom, ako i maršom z Békešu. Tieto choreografie so súborom nacvičil Tibor Pintér, slovensko-maďarskú choreografiu „Haluška” zostavila Ildikó Szegváriová Rigóová.

(ac)

Nad zbierkou básní Ervína Nagya Hniezdo pre slnko

Stretnutie s tajomstvom

Prostredníctvom priateľov sa mi dostala do rúk pekná zbierka básní slovenského autora Ervína Nagya pod názvom Hniezdo pre slnko. Zaujala ma už jej podoba, výtvarná úprava a kresby, ktoré obsahuje. Jej obsah bol pre mňa prekvapením. Celá knižka je ako jedna rozšírená veta. Po viacvýznamovej úvodnej básni nasledujú osobitné cykly: Vypravím sa, Hniezdo pre slnko, Súradnice nespavosti a napokon Slnko v hniezde. Prvá časť (Vypravím sa) hovorí v prvom rade o básnikovi samom, zamýšľa sa nad životom a smrťou, nad príbehmi života vlastného a iných, občas premietaných do kozmických rozmerov. Námetom ďalšej časti (Hniezdo pre slnko) sú city, láska k vlasti, láska ako taká. Vidíme pred sebou slovenskú krajinu s Moravou a Dunajom, strohú zimu, pučiacu jar a cítime, že človek je súčasťou prírody a celého sveta. Súradnice nespavosti, to je rozjímanie, hľadanie istoty, zatiaľ čo záverečná časť Slnko v hniezde dáva pocítiť, že hľadanie a putovanie sa skončilo.

Mohla by som tieto básne charakterizovať hoci niekoľkými slovami. Sú abstraktné, surrealistické či groteskné? Snáď je pravda to všetko spolu a tiež osobitne. Jednako však nepôsobia cudzo, ale hravo a tajomne. Čitateľ so zvedavosťou prechádza od básne k básni, občas zosmutnie, ale ešte častejšie sa pousmeje. Podobne ako v živote.

Helena Oláhová (k)

Zasadala redakčná rada časopisu Dolnozemský Slovák

V zasadacej sieni Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) bolo 24. marca rušno. Po desiatej hodine sa schádzali členovia medzinárodnej, ale krajanskej redakcie nášho časopisu Dolnozemský Slovák. Jeho prvé číslo vyšlo v Novom Sade dňa 15. októbra 1902. Bol to pôvodne spoločensko-politický mesačník, jeho zodpovedným redaktorom bol Dr. Ludevít Mičátek. Prvý úvodník (Slovo k cteným čitateľom) sa začína takto: „Začali sme vydávať noviny Dolnozemského Slováka, aby sme v nich jeden druhého poučovali a oboznamovali sa. Veď nás je na Dolnej zemi keľavná hŕstka, avšak čo z toho, keď ani len to nevieme, kde všade bývame, koľko nás je, nepoznáme sa.“ A končí sa slovami redakcie: „Spoliehame sa na to, že v šľachetnej snahe a ťažkej úlohe našej budete nás podporovať, že vďačne budete znášať k spoločnému národnému ohníku triesočky, haluzy, polená, aby oheň osvety, oheň lásky k rodu a vlasti rástol, plápolal večne, kým jedno slovenské srdce bije. V Božom mene napred!“

Dnes je tento časopis určite v ťažšom postavení ako bol vtedy. Iste aj preto, lebo dnes už menej Slovákov prikladá na jeho ohníček. Vtedy si ho ešte mnohí Slováci po celej Dolnej zemi oduševnene predplácali. Prispievali doňho a so záujmom ho čítali. Boli to síce nesmierne ťažké, ale iné časy. Aj o tom bola reč na zasadnutí. Ale nepredbiehajme udalosti. Dnes tento časopis vychádza štyrikrát ročne v Slovákmi obývanom Nadlaku (Rumunsko). Nepredáva sa, čitatelia ho dostávajú bezplatne. Nie je to už časopis „politicko-spoločenský“, ale jednoducho Časopis Slovákov v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a Čiernej Hore. Príspevky sú písané na pomerne vysokej, skôr vedeckej než populárnej úrovni. Primerane tomu je to dnes skôr časopis pomerne úzkej vrstvy slovenskej inteligencie Dolnej zeme.

Po tomto krátkom úvode vráťme sa do zasadačky CSS. Na zasadnutie prišli redaktori časopisu Ondrej Štefanko - hlavný a zodpovedný redaktor (Rumunsko), Miroslav Demák (Slovensko), Martin Prebudila (Srbsko a Čierna Hora), Gregor Papuček (Maďarsko), členovia redakčnej rady Michal Harpáň - predseda (Srbsko a Čierna Hora), Ján Fuzik, Alexander Kormoš (Maďarsko), Ivan Miroslav Ambruš (Rumunsko) a Anna Tomanová-Makanová (Srbsko a Čierna Hora). Podujatie svojou prítomnosťou poctili mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík, podpredseda Zhromaždenia autonómnej pokrajiny Vojvodina Martin Zloch, šéfredaktor časopisu Dimenzie Mgr. Róbert Matejovič (Slovensko) a z našich Etelka Rybová, Alžbeta Hollerová Račková, Ildika Klauszová Fúziková a Judita Mezeiová.

Zasadnutie otvoril predseda CSS J. Fuzik. Ako hostiteľ srdečne privítal všetkých prítomných a odovzdal slovo O. Štefankovi. Ten konštatoval, že časopis Dolnozemský Slovák roku 2004 v poriadku vyšiel a na vydanie je pripravené už aj prvé tohoročné číslo. Ako všade, kde sa pracuje, i tu sa vyskytujú aj problémy. V našom prípade sú tu občasné ťažkosti so zbieraním príspevkov v jednotlivých krajinách, ale čo je teraz najpálčivejšie, to je finančné zabezpečenie časopisu. Udalosti v bývalej Juhoslávii neobišli ani tamojších Slovákov, ktorí sa ocitli v ťažkej situácii a prechodnej neistote. Teraz, keď sa v tejto oblasti všeličo zmenilo a v konečnom dôsledku nastal opäť poriadok, treba sa prispôsobiť novým okolnostiam a ustanoviť financovanie časopisu tak, aby naň všetci jeho majitelia prispievali rovnako. Každý z troch majiteľov má nárok na tretinu strán časopisu a primerane tomu hradí tretinu výdavkov. Mienka J. Fuzika je, že „základné financovanie pre časopis treba zabezpečiť“. Pani Makanová navrhla, aby prítomné tri strany podpísali novú zmluvu o spolupráci podľa nových požiadaviek. M. Demák pripomenul, že „treba rozmýšľať aj o štvrtom podporovateľovi, o Úrade vlády SR, resp. Ministerstve kultúry SR“.

Ten štvrtý podporovateľ, podľa našich skúseností hlavne Ministerstvo kultúry SR, je príliš ťažkopádny, zložitý, preto v tomto roku žiadosť o podporu bola podaná na Úrad vlády SR. Ostáva nám len dúfať, že podporu zavčasu dostaneme. Uvedomujúc si naše ťažkosti sa prihovoril aj pán veľvyslanec J. Migaš. Pozdravil účastníkov rokovania a sľúbil, že v hraniciach svojich možností sa pousiluje nám pomôcť. Takisto sa prihovoril aj pán podpredseda Zhromaždenia APV M. Zloch, ktorý nás ubezpečil, že situácia u nich je normálna a nebudú mať ťažkosti s financovaním ich časti časopisu. Táto časť diskusie sa uzavrela s tým, že bude vypracovaná nová, aktuálnym pomerom primeraná Dohoda o spoločnom vydávaní časopisu Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska a Čiernej Hory, ktorá bude behom 2-3 týždňov schválená a podpísaná. Udeje sa to podľa predbežných predstáv v Segedíne.

Ďalej sa hovorilo o distribúcii časopisu. Odznela mienka, že predávanie časopisu by komplikovalo prácu, najmä administratívu. O. Štefanko túto vec zveril na jednotlivé strany, nech sa každý rozhodne sám. Nakoniec bol prijatý návrh M. Prebudilu, že časopisy budú rozoslané do knižníc, inštitúcií a škôl. Zo strany redakcie odznelo želanie účinnejšie si objednávať zbierať a posielať príspevky z jednotlivých štátov. Redaktori jednotlivých krajín mali svoje návrhy poslať do 10. apríla.

Diskutovalo sa aj o obsahu jednotlivých čísiel. Spomenuli sa jubileá našich významných kultúrnych dejateľov. Zároveň odzneli aj pripomienky, že časopis by nemal písať len o jubileách, o dávnominulých udalostiach, že časopis je príliš vedecký… Aj J. Fuzik je tej mienky, že by sme mali zostúpiť bližšie ku každodennému životu, aby náš časopis mohol zaujať nielen vrcholček slovenskej inteligencie, lež aj širší okruh čitateľov. Predseda Redakčnej rady M. Harpáň bol tiež tej mienky, že by sa malo písať „s mierou o jubileách, boli by potrebné aktuality a kultúrna činnosť“. Všetko to nasvedčuje tomu, že by sme sa mali vrátiť ku koreňom. Prečítať si úvodník prvého čísla z 15. októbra 1902 a možno aj zopár ďalších vtedajších čísiel. Ozrejmiť si, aké poslanie pôvodne určil tomuto časopisu Dr. L. Mičátek… Už aj len preto, aby jablko nepadlo príliš ďaleko od stromu.

Gregor Papuček

List z Bratislavy

Málo čítame?

Milí moji rodáci,

naši publicisti nás vystrašili zlou správou o našej vzdelanosti. Slovenské deti síce sú gramotné - hovoria, ale nepochopia prečítaný text a preto strácajú schopnosť porozumieť svetu. Podľa správy OECD stav vzdelanostnej úrovne Slovenska je vraj alarmujúci. Vo výdavkoch na vzdelanie v prepočte na hlavu stojíme na konci zoznamu krajín a Slováci sa nedostatočne a krátko vzdelávajú. Iní zase poukazujú na štatistické údaje o tom, že 27 % našich obyvateľov nenavštevuje nijaké kultúrne podujatia a polovica mužov ani raz za rok nechytí do rúk knihu. Do divadla chodí údajne len necelých 14 % nadšencov.

Denník SME sa toť ale pochválil, že v akcii „Svetová knižnica SME“ v priebehu dvoch mesiacov predali viac ako 300 000 kníh. Len z románu Umberta Eca Meno ruže sa minulo 154 300 kusov. Je pravda, že Slovensko má v EÚ po Dánsku najvyššiu daň z pridanej hodnoty na knihy - 19-percentnú, ale na predaj kníh vo všeobecnosti nie sú sťažnosti. Takže. Napriek katastrofickým prognózam OECD, knihy sa na Slovensku predávajú aj čítajú. „Za posledných pätnásť rokov vyšlo na Slovensku viac kníh ako kedykoľvek predtým“ - tvrdí kníhkupec Juraj Kušnierik. Realita so vzdelaneckou úrovňou národa je zrejme iná. Posledný výskum sčítanosti ukazuje, že hlbší záujem o beletriu si u nás zachováva približne 38 % ľudí, čo podľa expertov je dosť vysoké číslo. Niektorí dokonca tvrdia, že ani internet, video či DVD nosiče frekvenciu kultúry čítania neznižujú. Ja si zase myslím, že komisia OECD dala našim deťom pri previerkach čítať nevhodné knihy. Veď oni o Harry Potterovi vedia tuším viac, ako sama autorka J. K. Rowlingová. Kde je asi pes zakopaný?

Pozdravuje Vás

Štefan Markuš

Bravó, naša mládež!

Po večeroch pravidelne počúvam polhodinku slovenského vysielania Maďarského rozhlasu. Keď už svetoznáma blahosklonnosť nášho štátu voči tu žijúcim národnostiam tak doširoka roztvorila svoju náruč, že nám ráčila dať denne až 1 800 sekúnd vysielania v našej milej slovenčine, každý večer o pol siedmej sedím pri rádiu a počúvam. Mám z toho všelijaké zážitky - malé, maličké, malilinké, aj naruby vyvrátené, ale aj trošku väčšie, ešte väčšie, veľké, ba občas aj velikánske. Nuž, toto posledné som prežil 8. apríla podvečer, keď ma (nás) redaktorka Ildika Makaiová prekvapila šikovným programom o zasadnutí členov Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM). Dozvedel som sa, že boli voľby vedenia, v ktorých si zvolili novú predsedníčku Zuzanu Vargovú (Slovenský Komlóš) a podpredsedu Ondreja Horvátha (Čerňa). Obidvaja pekne hovoria po slovensky, ba nie iba oni dvaja, ale aj ďalší. Skutočne ma to milo prekvapilo, lebo som si myslel, že také niečo sa nám už nikdy neprihodí.

Pravda, zato som od radosti nechcel vyskočiť z kože, lebo vysvitlo, že na zasadnutí sa hovorilo nie našou rečou. Poznám to. My máme takú tenkú dušičku, keď sa na dolnom konci dediny objaví jeden Maďar, aj na hornom konci sa hneď všetci začneme zhovárať po maďarsky, vraj aby sme ho neurazili! Lenže tu sa zišla slovenská mládež! Drahí moji, sú tu dve možnosti. Jedna je, že to budete robiť tak ako na tomto zasadnutí, a tak postupne zabudnú reč svojej drahej matky aj tí, ktorí ňou dnes ešte tak krásne hovoria. Druhá je, že tí, ktorí viete dobre po slovensky, aj tí, ktorí viete menej dobre, ale predsa, budete smelo hovoriť len po slovensky, a stále lepšie. A tak čoskoro dosiahnete stav, keď sa našu peknú reč od vás naučia aj všetci tí, ktorí ešte majú v hrudi štipku slovenskosti, alebo jednoducho len chcú vedieť ešte jeden jazyk, ktorý veru nie je na zahodenie. Verím vám, že si vyberiete tento druhý variant.

Počul som aj „tvrdý argument“, že preto sme hovorili po maďarsky, lebo tak nám to ide ľahšie. Na to by som povedal len to, že dole vrchom sa (prepytujem) aj h…. kotúľa, lebo tade mu je ľahšie. Lenže my, aj naša slovenská mládež, by sme si mali nájsť iný vzor. My by sme mali dokázať trošku viac, než len dole vŕškom sa kotúľať. Chceme viac, my chceme ísť hore! A ja verím, že hore pôjdete. Vy to dokážete.

Rád som počul aj plynulú slovenčinu Etelky Kováčovej zo Segedína (nie zo Segedu!), aj Magdalény Laczovej, bývalej vedúcej čabianskej pobočky. A teplučko mi bolo na srdci aj keď hovoril Čaba Lampert. Nielen pre jeho dobrú slovenčinu, ale aj pre obsah jeho reči. Bol takisto „príjemne prekvapený, lebo - z toho všetkého, aj napriek tomu všetkému - vycítil istú renesanciu“, národnostné obrodenie v kruhu našej mládeže. A to by mohlo znamenať, že nechceme sa už ďalej gúľať smerom, kam to ide ľahšie - ak treba, chceme si aj zabojovať za našu reč, za našu slovenskosť!

Pravda je, že v relácii odzneli aj výroky, s ktorými nemôžem súhlasiť. Povedalo sa tu na Ondreja, že je Endre. Ba čo viac, povedalo sa, že „nechceme sa miešať do politiky“! Milé dievčatá a chlapci, naša mládež! Toto ma seklo ako lichvu na jatke. Toto som počul už aj od našich úctyhodných starších Slovákov, ktorí šli do volieb s heslom, že oni sú tí, ktorí ani doteraz nepolitizovali, ani nikdy nebudú! Prepánajána! Veď to je akože „zvoľte si ma za obecného kováča, ja som nikdy nekoval, ani kovať nebudem!“ Veď v politike sa rozhoduje o našich osudoch. Kto nepolitizuje, ten nechá, nech o ňom rozhodujú iní. Tí, ktorí do politiky idú. Politika v demokracii nie je kvalifikovaná za zločin, každý môže smelo politizovať. My sme aj preto tam, kde sme, lebo nepolitizujeme. Ťažko súhlasiť aj s výrokom, že „Nie je to ničia vina, že už hovoríme po maďarsky“. Voľakto v tejto krajine by predsa len bol mal zabezpečiť pre našu národnosť také školy, v ktorých by naše deti totálne nestratili slovenské povedomie a svoj materinský jazyk. Ak máme takmer bez výnimky len také školy, ktoré deti našej národnosti pomaďarčujú (česť tej maličkej výnimke), nedá sa povedať, že „to nie je ničia vina“. O tom len toľko.

Keby každý vedel tak pekne hovoriť po slovensky ako Čaba, bolo by našej národnosti v Maďarsku veselšie. Naša budúcnosť je v našej slovenskej reči. Ak tú stratíme - stratíme aj seba. Tomu sa teším, že sme ju ešte celkom nestratili. Že ešte počuť aj z úst našej mládeže peknú, nesmierne vzácnu a osožnú slovenskú reč. Že sú medzi nami ešte aj takí, ktorých to „príjemne prekvapí“, že tu „cítiť renesanciu“ našej reči. Bravó, naša mládež, len tak ďalej!

Gregor Papuček

Gregor Papuček