Odišiel Matej Mazán (1938 - 2005)

Vo veku 66 rokov zomrel v Békešskej Čabe historik, etnograf, muzeológ a dlhoročný verejný činiteľ Matej Mazán. Narodil sa v slovenskej rodine a Slovákom zostal až do svojej smrti. Absolvoval štúdium maďarčiny a histórie na segedínskej univerzite a po návrate do svojho rodiska sa ako pedagóg venoval popularizovaniu a výskumu národopisu miestnej histórie Békešskej Čaby a zároveň zhromaždil rozsiahlu zbierku písomných a vecných dokumentov z tejto oblasti. Osobitne sa r. 1972 zaslúžil o vybavenie slovenského oblastného domu. V rokoch 1970 - 1990 bol členom čabianskej mestskej rady. V období, ktoré predchádzalo spoločenským zmenám, pôsobil 14 mesiacov v zodpovednej funkcii predsedu mestskej rady, ktorú zastával primerane úlohám a v prospech svojho mesta. V nasledujúcich rokoch ho osud zaviedol do Múzea M. Munkácsyho, kde zúročil svoje znalosti a skúsenosti historika a muzeológa a kde usporiadal značný počet tematických výstav a ďalej sa venoval zberateľskej činnosti, naposledy v súvislosti so 60. výročím holokaustu. Vo svojich štúdiách o. i. analyzoval udalosti spojené s výmenou obyvateľstva po 2. svetovej vojne, s osobitným zreteľom na čabianskych Slovákov. Odchod M. Mazána je ťažkou stratou pre verejný a kultúrny život Békešskej Čaby. Česť jeho pamiatke!

Novým pápežom je Joseph Ratzinger - Benedikt XVI.

Novým pápežom sa 19. apríla - počas druhého dňa prvého konkláve v treťom tisícročí - stal nemecký kardinál Joseph Ratzinger, ktorý prijal pápežské meno Benedikt XVI. V prípade zvolenia 265. pápeža, ktorý sa stal nástupcom pápeža Jána Pavla II., išlo o jednu z najrýchlejších volieb hlavy katolíckej cirkvi v poslednom storočí.

Nový, 78-ročný pápež pochádza z Bavorska. Študoval filozofiu a teológiu a vo svojom životopise uvádza, že v 60. rokoch bol účastníkom II. vatikánskeho koncilu. Počas nacistickej vlády sa stal členom jednotky protivzdušnej ochrany a bol prevelený do Mníchova. O rok neskôr ho vyslali na rakúsko-maďarské hranice, kde sa podieľal na budovaní protitankových zátarás. V máji 1945 dezertoval z nemeckej armády, americkí vojaci ho potom na niekoľko týždňov zajali. V roku 1977 sa stal mníchovským biskupom a o tri mesiace neskôr kardinálom. Ján Pavol II. ho vymenoval v roku 1981 za šéfa Kongregácie pre doktrínu viery, čo je jedna z najvýznamnejších funkcií v hierarchii hodnostárov Vatikánu.

Meno Benedikt XVI. svedčí o tom, že J. Ratzinger bude pracovať na harmonickej spolupráci katolíckej cirkvi a inštitúcií sveta. Vyhlásil to prezident MR Ferenc Mádl, ktorý nazval J. Ratzingera skúsenou, múdrou a rozvážnou hlavou cirkvi. Maďarsko je odhodlané aj počas pápežskej služby Benedikta XVI. rozvíjať ďalej dobré vzťahy so Svätou stolicou. Uvádza to premiér MR Ferenc Gyurcsány v blahoprajnom liste novej hlave katolíckej cirkvi. Predseda vlády zdôrazňuje, že základom vatikánsko-maďarských vzťahov bude aj v budúcnosti pravidelný a otvorený dialóg. Tajomník Maďarskej katolíckej biskupskej konferencie András Veres označil výber kardinálov za najlepší možný, pretože v osobe J. Ratzingera sa na čelo rímskokatolíckej cirkvi postaví osobnosť, ktorú charakterizuje schopnosť vidieť perspektívy cirkvi.

Protest Svetového združenia Slovákov v zahraničí

Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ) vyhlásilo 18. apríl 2005 za Deň protestu Slovákov žijúcich v zahraničí proti pretrvávajúcej diskriminačnej politike vlády SR voči krajanom. Ako povedal predseda SZSZ Dušan Klimo, združenie protestovalo proti odvolaniu Claude Baláža z funkcie splnomocnenca vlády a proti pokusom, ktoré smerujú k zrušeniu Dní zahraničných Slovákov a Stálej konferencie k otázkam vzájomných vzťahov a spolupráce SR a zahraničných Slovákov. Žiadosť SZSZ, rozposlaná krajanským organizáciám, zároveň navrhuje protestovať proti „neustálemu a neopodstatnenému odďaľovaniu prijatia zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí“ a proti diskriminačnému prístupu k Slovákom žijúcim v zahraničí, ktorý sa o. i. prejavuje „v nadmernom jednostrannom preferovaní podpory príslušníkov národnostných menšín a etnických skupín“ v SR.

Naša redakcia nemá informácie o tom, že by niekto z radov Slovákov v Maďarsku spomínaný protest podpísal.

Poradca vicepremiéra Pála Csákyho Martin Urmanič nesúhlasí s vyhlásením vedenia SZSZ, že vládna politika je voči zahraničným Slovákom diskriminačná. „Vláda v každom prípade nemá záujem diskriminovať kohokoľvek, a už vôbec nie krajanov žijúcich v zahraničí,“ povedal pre TASR.

Od C. Baláža sa dištancovali kanadskí Slováci. Prezident Centra kultúry a dedičstva kanadských Slovákov Ondrej Miháľ listom žiadal ministra spravodlivosti Daniela Lipšica, aby prijal Balážovu demisiu, ktorú ponúkol po tom, ako sa objavil ako agent vo zväzkoch ŠtB. „Nie sme tí, ktorí by žiadali hlavy, ale myslíme si, že by bolo paradoxom, aby človek, ktorý je na zozname organizácie, zodpovednej za utrpenie našich ľudí, vystupoval teraz ako reprezentant našej vlády,“ konštatoval O. Miháľ. Kanadskí Slováci jednoznačne odmietli podľa nich zmanipulovanú žiadosť SZSZ proti Balážovmu odchodu. Minister D. Lipšic predložil vláde návrh nového splnomocnenca tak, aby nastúpil od 1. mája.

Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí

Bez novej inštitúcie

Návrh zákona ministerstvo spravodlivosti už pred poldruha mesiacom zaslalo na Úrad vlády SR. Vicepremiér pre legislatívu Daniel Lipšic vzhľadom na nový Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí uviedol, že záleží aj od vedúceho úradu, kedy ho zaradí na program vládnej schôdze. Nový zákon má nahradiť zastaraný Zákon o zahraničných Slovákoch z roku 1997. Cieľom novej právnej normy je okrem iného sústrediť krajanskú agendu, ktorá je v súčasnosti rozdelená po jednotlivých rezortoch a inštitúciách, do jedného úradu. Návrh je v dvoch alternatívach - sporné je, či má ísť o orgán v štruktúre Úradu vlády SR, ako je to doteraz v prípade Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov, alebo má vzniknúť nový samostatný úrad. „Ja sa skôr prikláňam k tej prvej alternatíve, pretože si myslím, že nemusíme zakaždým aj na vážnu problematiku zriaďovať novú inštitúciu,“ povedal D. Lipšic.

Premiér odvolal ministra financií T. Draskovicsa

Maďarský premiér Ferenc Gyurcsány sa 18. apríla rozhodol vymeniť ministra financií Tibora Draskovicsa. Na finančných trhoch nie je napätie, hoci kurz forintu voči euru trocha klesol. Za necelé tri roky od parlamentných volieb a nástupu socialisticko-liberálnej vlády bude Draskovicsov nástupca už tretí minister financií. Volá sa János Veress, má 47 rokov, už bol štátnym tajomníkom rezortu, no potom, čo pred pol rokom prevzal premiérske žezlo Ferenc Gyurcsány, stal sa šéfom jeho kabinetu. Akiste bude mať silnejšiu politickú podporu, než teraz odvolaný šéf rezortu, ktorý nedokázal presadiť zásadné reformy hospodárenia štátu. J. Veres je v MSZP jedným z niekoľkých stúpencov dôkladných reforiem verejných financií, plánovaných pred temer desiatimi rokmi vtedajším ministrom financií Lajosom Bokrosom. Vo vyhlásení, ktoré zverejnila tlačová agentúra MTI, zdôraznil, že v súlade s novou politikou vlády treba spustiť tie štrukturálne zmeny dotýkajúce sa celého systému štátnych financií, ktoré sú schopné aj v dlhodobom horizonte zabezpečiť zdravý hospodársky rast a vytvoriť podmienky rovnováhy potrebné k zavedeniu eura v roku 2010.

Premiér Gyurcsány zároveň s výmenou na poste ministra financií oznámil, že vláda začína ofenzívu - nazval to „politikou sto krokov“, ktorej cieľom je zabrániť tomu, aby „od štátu, sťaby z deravého vreca, odtekali všetky peniaze“. Pôjde o reformy v oblasti štátnej správy, zdravotníctva, sociálnej sféry, všetkých inštitúcií, ktoré boli doteraz „tabuizované“.

Analytici sú zväčša skeptickí, finančné trhy nie sú vzrušené. Opozícia kvalifikuje zmenu v ministerskom kresle ako priznanie fiaska doterajšej finančnej a hospodárskej politiky. Ako povedal predseda parlamentnej frakcie Fideszu János Áder „ide o deravý balón, do ktorého sa neoplatí fúkať“.

Okrúhly stôl v SI

Slovenský inštitút (SI) Budapešť a Višegrádsky klub usporiadali v týchto dňoch okrúhly stôl na tému Členstvo Chorvátska v EÚ a stredná Európa. Medzi účastníkmi besedy vystúpili Judita Hambergerová a Imre Szilágyi (Ústav L. Telekiho), Csaba Gy. Kiss (ELTE) a Gregor Martin Papuček (spravodajca Slovenského rozhlasu v Budapešti a Záhrebe).

Pomoc príde zo Šiah

Obyvatelia maďarských obci v blízkosti slovenských hraníc sa odteraz už nemusia v prípade prvej pomoci spoliehať na pomerne vzdialenú vacovskú nemocnicu. Podľa dohody, nedávno uzavretej medzi mestami Vacov a Šahy a tamojšími nemocnicami, záchranná služba príde na pomoc zo Slovenskej republiky. „Veľmi sa teším, že takto môžeme pomôcť občanom pätnástich prihraničných obcí a v prípade ťažkého úrazu či náhleho ochorenia sa dostaviť na miesto behom pätnástich minút a podniknúť rýchly prevoz do nemocnice“, - povedal primátor mesta Šahy János Löwy. Realizáciu tejto dohody súril aj starosta obce Kemence, dvaja príbuzní ktorého zomreli práve v dôsledku toho, že pomoc z Vacova nemohla prísť včas.

Pred kerešským festivalom

Slovenská samospráva v Malom Kereši (SSMK) a Organizácia Slovákov v Malom Kereši usporiadajú v nedeľu 22. mája súťaž v pečení „rejtešov“ - už tradičný Celoštátny závinový festival. Podujatie, na ktoré očakávajú usporiadatelia dvoj- a trojčlenné družstvá šikovných žien z našich slovenských osád, bude prebiehať v rámci osláv 287. výročia osídlenia mesta Slovákmi. Mestské dni spestrí množstvo kultúrnych programov, o. i. vystúpenia speváckych zborov, tanečných a hudobných skupín. Účastníci slávností sa iste nebudú nudiť, organizátori im ponúknu pestrú paletu zábavy. Zlatým klincom programu bude závinový festival, ktorý iste priláka nielen zručné gazdinky, ale aj množstvo labužníkov - ochutnávačov. Vzhľadom na náročnosť príprav sa súťažné družstvá majú hlásiť u predsedníčky SSMK Zuzany Gmoserovej písomne (6200 Kiskőrös, Komáromi utca 15.) alebo telefonicky na č. (06) 78 413064.

Festival v Šárišápe

Slovákmi obývaná obec Šárišáp bude tohto roku dejiskom dvoch župných podujatí. V súvislosti s pestovaním národnostných tradícií tu 21. mája usporiadajú Národnostný detský festival Komáromsko-Ostrihomskej župy, na príprave ktorého sa podieľajú miestne občianske organizácie i obyvatelia. 18. júna sa v obci budú konať oslavy 10. výročia vzniku Združenia občianskej obrany osád Šárišáp a Annavölgy.

Stretnutie s básnikom

Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši pozvala na stretnutie s čitateľmi ľudového básnika Michala Čičeľa z Békešskej Čaby, aby im predstavil svoju prvú, nedávno vydanú zbierku Túžim po tichu. Účastníkov stretnutia pozdravila predstaviteľka komlóšskych Slovákov Alžbeta Molnárová. Po nej sa ujal slova básnik Juraj Antal Dolnozemský, ktorý hovoril o životných osudoch čabianskeho hosťa a predniesol dve ukážky z jeho tvorby. Svoje verše zarecitoval aj sám autor, menovite Na mamičku sa rozpamätám a Prišla zima, ktoré obecenstvo ocenilo potleskom. Podujatia sa zúčastnili aj primátorka mesta Irena Divičanová-Szenciová, ako aj hostia zo Slovenska: primátor Galanty Ing. Alexander Mézes a riaditeľ tamojšieho domu kultúry Mgr. Ján Kolek.

O mostoch cez Ipeľ

Kelecsénypuszta, ktorá patrí k obci Magyarnándor, bola v týchto dňoch dejiskom zasadnutia maďarsko-slovenského medzivládneho zmiešaného výboru, ktoré sa prvýkrát konalo na pôde Maďarska. Ako povedal starosta Magyarnándoru, člen výboru István Sándor, jedným z hlavných bodov rokovania bola znovuvýstavba mostov na Ipli, resp. zlepšenie možností a rozvoj cestnej dopravy v tejto napospol zaostalej prihraničnej oblasti. Výstavba mostov je totiž predpokladom jej rozvoja, ktorý by sa opieral o prostriedky získané zo zdrojov Európskej únie. Konkrétne projekty sú už vypracované, ďalšie možnosti, resp. harmonizácie plánov so zainteresovanými samosprávami, sa priebežne skúmajú. Najbližšie zasadnutie výboru sa bude konať 28. apríla - opäť v Kelecsénypuszte.

Kerestúr

O miestnej histórii

Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti odštartovala seriál prednášok o miestnej histórii. Prvým prednášateľom bol amatérsky bádateľ minulosti Kerestúru Péter Tóth, ktorý sa zmienil o slovenských a nemeckých prisťahovalcoch do tejto osady a dávnejšiu históriu Kerestúru dokumentoval kópiou mapy zo stredoveku. Potom premietli dokumentárny film z archívu Maďarskej televízie, v ktorom r. 1972 Rezső Epress st. predstavil zbierku starožitností obvodu. V ďalšej časti programu predsedníčka slovenskej samosprávy Mária Epressová informovala prítomných o písomnom dokumente z r. 1740, ktorý nedávno uzrel svetlo sveta počas miestnohistorických výskumov v Ečeri. Dokument, preložený z latinčiny do maďarčiny, na viacerých miestach konštatuje, že kerestúrsky katolícky kostol patril onoho času do cirkevnej obce v Ečeri. Okrem miestnych poslucháčov si prednášku prišli vypočuť aj hostia z Cinkoty, ako aj zo slovenskej samosprávy hlavného mesta.

(jEp-k)

Povodie Galgy ožíva

V jarnú sobotu, 9. apríla, v Ďurke (Galgagyörk) a Pišpeku (Püspökhatvan) pobehávala popoludní po uliciach mládež v prekrásnych krojoch. Pestré výšivky a široké sukne upútali aj pozornosť okoloidúcich vodičov. Tešilo ma, že čoskoro uvidím tieto prekrásne kroje na jednom javisku. A že dva rovnaké medzi nimi určite nenájdem! Vždy som obdivovala, ako sa ľudia v tomto regióne starali o svoje skvosty. Staré mamy pokladali za svätú povinnosť ušiť svojim vnučkám nazbierané sukne, povyšívať blúzky, vesty aj zástery.

V spomínaný deň sa v Kultúrnom dome v Pišpeku schádzali obyvatelia obce a okolia na III. prehliadku detských hudobných a tanečných skupín. Keďže išlo o dobročinnú akciu na podporu kultúry, pre spestrenie programu pozvali organizátori účinkujúcich z okolia a družobnú školu zo Zakarpatskej Ukrajiny, z obce Petrovo.

Na javisku sa predstavila aj miestna Tanečná skupina Dolinka s tancami z Pišpeku a povodia Galgy, ktoré technicky pripravila učiteľka tanca z Gödöllő Judita Tóthová a s tanečníkmi nacvičila zástupkyňa riaditeľa Základnej školy v Pišpeku, predsedčníka miestnej slovenskej menšinovej samosprávy Emeše Gimešiová Sokolová. Dopočuli sme sa, že na jeseň sa v miestnej základnej škole začne umelecká výchova, a to odbor hudby a ľudového tanca. Zdá sa, že rodina učiteľa hudby Lajosa Pála zanietene pracuje na tom, aby v tejto dedinke a v celom povodí Galgy neupadlo do zabudnutia slovenské dedičstvo. L. Pál a jeho syn István učia muzikantov, manželka Katarína a dcéra Estera vychovávajú spevákov. Vďaka nim a vytrvalému cvičeniu Hudobná skupina Svrčkovci, ktorá pracuje pod vedením Istvána Pála, postúpila do celoštátnej súťaže ľudovej hudby v Gödöllő. Prajeme im veľa úspechov!

Samozrejme, aj tentokrát sa našli v radoch obecenstva takí, ktorí by radi videli celovečerný program v slovenčine. Nebuďme netrpezliví! Možno raz aj k tomu dôjde. Nezabúdajme, že nepriaznivé vplyvy 90. rokov postihli aj ochotnícku kultúrnu činnosť v Pišpeku a ak by sa v posledných rokoch nechopili veci oduševnení jednotlivci, ktorí horlivo pracujú na oživení miestnych tradícii, všetko by sa bolo stratilo. Aj keď v spomínanú sobotu boli v kultúrnom dome v prevahe maďarské piesne, videli sme aj miestne slovenské tance, odzneli slovenské piesne a počas večera mimo programu sme zistili, že niektoré melódie z povodia Galgy majú aj slovenský text. Prečo by ich nemohli prezentovať dvojjazyčne?

A ešte jedna malá pripomienka. V lete po druhýkrát usporiadajú v Pišpeku tábor tradičných remesiel, do programu ktorého zaradili aj slovenské tance z povodia Galgy. Z toho mám ja osobne nesmiernu radosť! Dúfam, že sa nájde niekoľko priaznivcov tejto veci v kruhu našich Slovákov, veď Maďari ich hodnoty už objavili.

(kir-)

Čaro bábkového divadla v priestoroch CSS

Účastníci semináru Dramatická výchova, základy detského a bábkového divadla pre slovenských pedagógov, ktorý organizuje Celoštátna slovenská samospráva (CSS) v spolupráci s Výskumným ústavom Slovákov v Maďarsku, mali 15. apríla v rámci 2. stretnutia 3. modulu školenia možnosť spoznať základy teórie a praxe bábkového divadla.

Odbornú pomoc v priestoroch CSS v tento deň poskytla trojčlenná delegácia zo Slovenska. Z úvodnej prednášky členky Bratislavského bábkového divadla, bábkoherečky Miriam Pavelkovej vysvitlo, že bábkové divadlo ako také bolo dlho mimo záujmu profesionálnej odbornej obce, teória a spracovanie histórie tohto umeleckého žánru existuje iba približne 100 rokov. Ťažko zistiť, aké mohli byť bábky napríklad v stredoveku, pretože väčšina sa nezachovala. Informácie o tejto dobe nám poskytnú hlavne policajné zápisy, v ktorých sa píše o tom, či v danej oblasti práve zakázali alebo dovoľovali hrať bábkové divadlo. Druhým prameňom sú archívy cirkví, podľa ktorých sa predpokladá, že bábky boli prostriedkami priblíženia dôležitých cirkevných obradov ľudu. Je zrejmé, že bábkami môžeme nazvať aj tie jednoduché tvary a postavy, ktoré si vytvorili ľudia z prírodných produktov a použili ich či už v kruhu rodiny, alebo počas ľudových zvykov v danej spoločnosti (vynášanie Moreny). Inteligencia si u nás bábkové divadlo začala všímať počas národného obrodenia, využila ho ako prostriedok šírenia národnej uvedomelosti. Bábkové divadlo ako samostatný druh existuje asi 150 rokov a treba pripomenúť, že na úroveň činoherného divadla sa dostalo až počas socializmu, keď po novom prístupe k deťom spoznali jeho dôležitú rolu vo výchove.

Po predstavení jednotlivých typov bábok, aj mimoeurópskych, M. Pavelková pomocou video záznamov priblížila prítomným svet inscenácií bábkového divadla, ako aj kombinovanie bábok a kreslených figúr v animovaných filmoch.

Popoludnie patrilo praxi. Bábkoherci Katarína Aulitisová a Ľubo Piktor, členovia Divadla PIKI, známeho v nejednej našej škole, tentokrát nemali vystúpenie, ale pomáhali účastníčkam semináru pri dramatizovaní zvieracích bájok a pri zhotovovaní bábok. Obidvaja dokázali svoju zručnosť a nápaditosť pri realizovaní kreatívnych myšlienok, ako napríklad urobiť z konára koníka, alebo z fľaše z umelej hmoty pažravého vlka. Podľa Kataríny Aulitisovej seminaristky dané úlohy riešili tak šikovne, že by mohli vystupovať s krátkymi bájkami na Prehliadke dramatických súborov v Slovenskom Komlóši.

O účastníčkach semináru je dôležité pripomenúť, že sú učiteľkami materských a základných škôl, ale nie všetky pracujú s dramatickými krúžkami. Helena Holzapfelová-Kolozsváriová z Mlynkov napríklad nemá súbor, ale vedomosti a skúsenosti získané na seminári veľmi účinne využíva na hodinách literárnej výchovy. Tiež sa jej páči, že počas prednášok a praktických cvičení je v slovenskom jazykovom prostredí a môže sa zdokonaľovať v reči. Andrea Nováková z novomestskej slovenskej školy a Erika Tóthová z Kétšoproňu sa vyjadrili tak, že pre ne najdôležitejším novým poznatkom bolo práve to, ako pristupovať k danému textu, ako ho dramatizovať a s akou koncepciou sa dať do práce s deťmi, pretože nápadov mali aj skôr dostatok, ale práve na seminári sa naučili, ako napredovať krok za krokom v procese vytvorenia inscenácie.

- Nemusia byť všetci účastníci vedúcimi dramatických krúžkov, - hovorí hlavná organizátorka nášho divadelného života, kultúrna referentka CSS Daniela Onodiová. - Cieľom je, aby pomocou prostriedkov divadla sa rozvíjala osobnosť a kreativita detí, ale aj učiteľa či už v rámci inscenácie, alebo vo vyučovacom procese. Absolvovaním tohto kurzu účastníčky nebudú pedagógmi dramatickej výchovy, ale určite si nájdu priestor pre využitie tu získaných vedomostí. Pritom kurz je akreditovaný v systéme, podľa ktorého každý učiteľ v priebehu siedmich rokov musí absolvovať 120 hodín školenia. Získanie tejto akreditácie nebolo bez problémov, ale zdá sa, že sa oplatilo zdolať byrokratické prekážky, pretože podľa odozvy seminár je populárny.

Seminaristky v blízkej budúcnosti nebudú mať veľa voľného času. Ako súčasť školenia sa zúčastnia Prehliadky dramatických súborov v Slovenskom Komlóši, samozrejme, medzi účinkujúcimi budú aj zverenci niektorých z nich. Po návrate z Komlóša ich ešte čaká prednáška a prax z oblasti využitia hudby v dramatickej výchove, nuž a keďže posledný modul sa blíži ku koncu, onedlho si môžu pospomínať na študentské roky na vysokej škole, čaká ich „skúškové obdobie“. Nám neostáva iné, než im držať palce!

(lamp-)

Slovenský dokumentárny film v Segedíne

Segedínske kino Grand Café bolo začiatkom apríla dejiskom zaujímavého stretnutia so slovenským dokumentárnym filmom včera a dnes. Usporiadatelia - Spolok segedínskych Slovákov, Slovenská menšinová samospráva v Segedíne, Kino Grand Café a Slovenský filmový ústav - pripravili premietanie dvoch celovečerných dokumentárnych filmov a besedu s režisérom svetového mena Dušanom Hanákom, riaditeľom Slovenského filmového ústavu Petrom Dubeckým a estétom Petrom Michalovičom.

Diváci si mohli pozrieť najprv filmový debut mladého slovenského režiséra Petra Kerekeša 66 sezón, ktorý získal hlavnú cenu na vlaňajšom festivale dokumentárnych filmov Etnofilm Čadca 2004. Na plátne sa v ňom prostredníctvom rozprávania pravidelných návštevníkov a zamestnancov Košickej plavárne rozvíja história Československa. Tí, ktorí chodievali do novej plavárne, sú dnes už na zaslúženom odpočinku. Prišla vojna, niektorí narukovali a niektorí sa nikdy nevrátili, dostali sa do koncentračných táborov. Synovi majiteľa pivovaru štát koncom 40. rokov zhabal dedičstvo, roku 1968 okolo plavárne prehrmeli sovietske tanky. Archívne zábery sa striedajú so súčasnosťou a divák má pocit, že sa nič nezmenilo, ľudia sú stále tí istí. Presvedčí sa o tom, že stať sa môže hocičo.

Druhý film, ktorý si mohli pozrieť diváci v Grand Café v Segedíne, bol z tvorivej dielne režiséra Dušana Hanáka Obrazy starého sveta. Zhodou okolností tiež dostal hlavnú cenu festivalu Etnofilm Čadca, ale roku 1988, keď ho po 17 rokoch mohli konečne vytiahnuť z trezora. Vznikol v roku 1972 a zachytáva osudy starých ľudí žijúcich osamelo v Bohom zabudnutých dedinkách na Slovensku. Sú to dojímavé príbehy, pre dnešného človeka takmer nepochopiteľné. Príbehy ľudí, ktorí žijú v kôlni, medzi ovcami, alebo len tak pod holým nebom, bez vody, elektriny, splachovacieho záchodu, nieto ešte televízie, a predsa s vedomím nepremárneného života a akéhosi druhu takmer hmatateľného šťastia. S odôvodnením, že film nezachytáva šťastnú skutočnosť socialistického človeka, sa dostal na takmer dve desaťročia do trezoru ako divácky nevhodný. Po premietaní filmu Obrazy starého sveta sa v Grand Café rozvinula živá diskusia, v rámci ktorej sa diváci zaujímali nielen o to, ako film vznikol, ale hovorilo sa aj o základných ľudských hodnotách - o láske, pravde, deťoch a práci - a o tom, že nikto z nás nemyslí na starobu, ktorá nás bezpodmienečne čaká.

322 (1969), Obrazy starého sveta (1972), Ružové sny (1976), Ja milujem, ty miluješ (1980), Tichá radosť (1985), Papierové hlavy (1995) - to je veľmi krátky a neúplný výpočet filmov svetoznámeho režiséra Dušana Hanáka (1938). Podrobne o ňom, jeho filmoch a oceneniach na rôznych festivaloch, nájdeme husto popísané strany vo filmových encyklopédiách. A ako odpovedá D. Hanák so svojským humorom na otázku, prečo sa rozhodol zasvätiť svoj život filmu?

- Mňa ten svet filmu priťahoval. Predtým som čítal veľké množstvo takej tej nepovinnej literatúry, mnohých svetových autorov som prečítal už ako dieťa a k filmu som sa dostal možno aj preto, lebo moja matka veľmi krátke obdobie robila vo filmových laboratóriách a nejako sa to vo mne zafixovalo… Teraz si spomínam, že keď som mal asi pätnásť rokov, bol som v puberte, tak som videl na korze dve krásne dievčatá, mladé ženy, o ktorých som vedel, že sú z filmu, neskôr som sa dozvedel, že jedna bola skriptka a druhá sa zaoberala kostýmami. Možnože som sa chcel dostať do prostredia, kde sú takéto pekné ženy…

…K tomu, aby som sa dostal na školu, v päťdesiatych rokoch som išiel pracovať na rok do bane. Teraz sa to mladým ľuďom ťažko vysvetľuje, ale vtedy existovali akési kritéria, podľa ktorých na vysokých školách chceli hlavne robotnícku triedu. Ja som v päťdesiatom šiestom maturoval a keď som prišiel na filmovú fakultu, tak som mal také čierne kruhy pod očami, čo som si nevedel umyť, to bol ten uhoľný prach z Ostravy… Isteže som ich zaujal snáď aj niečím iným, nielen čiernymi kruhmi pod očami.

- Nad akými témami uvažujete dnes?

- Dnes uvažujem nad tým, či vo štvrtok alebo v piatok pôjdem k lekárovi… Mám rôzne takzvané civilizačné choroby, takže teraz sa venujem hlavne študentom. Keď myslím na film, tak sa snažím vylepšovať projekty svojich študentov. Nejako ich vediem k tomu, aby sa nevzdávali žiadnym materialistickým tlakom a ponukám a aby boli verní tvorivej práci, ktorá sa približuje k akejsi pravde, a nie je len zábavou a reklamou.

Organizátorov natoľko oslovili vynikajúce slovenské dokumentárne filmy, že sa rozhodli na jeseň opäť zaplánovať ich premietanie.

(ih)

Dengeleg

„Švagor“ napomáha družbu

S cieľom spestriť kultúrne dianie v obci Dengeleg (Egyházasdengeleg) v Novohradskej župe vzniklo Združenie za Slovákov. Nová organizácia pod názvom Švagor by chcela pomáhať pri organizovaní účelného využívania voľného času, usporadúvaní vzdelávacích a kultúrnych programov. Dôvod k založeniu tohto združenia poskytla zmluva o priateľstve, ktorú v minulom roku uzavreli s družobnou obcou Vidiná na Slovensku.

Združenie Švagor, ako to naznačuje už samotný názov, pri rozširovaní a upevňovaní stykov tunajších Maďarov so Slovenskom ráta v prvom rade s pomocou miestnych Slovákov. Náplňou spoločných akcií má byť vzájomné poznávanie kultúrnych hodnôt, jazyka, spevných a tanečných tradícií, ale aj gastronomických zvyklostí.

Združenie za Slovákov Švagor v Dengelegu týmto vyzýva všetkých záujemcov a sympatizujúcich k spolupráci. Ďalšie informácie na adrese združenia: „Švagor“ - A dengelegi Szlovákokért Egyesület - 3043 Egyházasdengeleg, Rákóczi út 66. Tel./fax: 06 32 487 007, 06 32 487 115; e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Predsedníčkou združenia je Éva Berkesová Pernyeová.

Benefičný bál v Lucine

V novohradskej Lucine (Lucfalva) je už niekoľko rokov tradíciou usporiadať benefičný bál v prospech miestnej základnej školy, kde sa slovenčinu ako predmet učí až na niekoľko výnimiek skoro každý spomedzi 103 žiakov. V budove školy, ktorá vlani oslávila 10. výročie odovzdania do prevádzky, sa 16. apríla zišli žiaci, učitelia a rodičia, aby sa spolu zabavili na tohtoročnom plese.

Poverená vedúca inštitúcie Helena Kladivíková vo svojom otváracom prejave medzi pozvanými hosťami zvlášť privítala podpredsedníčku Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelku Rybovú, ktorá mala hlavný patronát nad akciou a keďže príspevky z tohtoročného bálu budú slúžiť na rozvoj audiovizuálnych prostriedkov, odovzdala škole dar CSS v podobe DVD prehrávača. Podpredsedníčka sa vyznala, že do Luciny chodí už roky akoby domov. Tiež je jej blízka budova školy, pretože dobre vie, že na jej mieste stál kedysi rodný dom slovenského výtvarníka Jána Mušta, dielo ktorého zdobí aj jednu z miestností sídla CSS.

Riaditeľka školy sa zvlášť poďakovala ôsmim organizátorom z radov rodičov a zamestnancov školy, ktorí sa už roky angažujú v organizovaní tejto veľkolepej akcie. Vedúca rodičovského združenia Anika Bujtárová zase vymenovala sponzorov bálu. Ďalšie minúty oficiálneho otvorenia bálu patrili žiakom, ktorí v slávnostných odevoch predviedli viedenský valčík, po ňom slovenský tanec, do ktorého zapojili aj známych z radov obecenstva. Obidve choreografie s nimi nacvičila slovenčinárka Piroška Gyöngyösiová. Po pohostení sa začala bezstarostná zábava.

Slovenčina však je prítomná v Lucine nielen na takýchto slávnostných kultúrnych udalostiach - informovala nás slovenčinárka Katarína Völgyesiová - deň čo deň ju počuť na uliciach osady, hlavne z úst staršej generácie. O slovenské bohoslužby, ktoré vykonáva pravidelne raz mesačne v miestnom evanjelickom kostole putovný farár slovenskej duchovnej služby Atila Spišák (mimochodom, bývalý žiak tejto školy), je tiež záujem. Takže región, kde okrem Luciny žije slovenské obyvateľstvo jedine v Šámšone, z hľadiska slovenčiny ešte nie je odpísaný.

(la-)

Štefan Koreň - významný dolnozemský národný buditeľ

(200. výročie narodenia)

V čase feudalizmu osídlili Slováci značnú časť Peštianskej stolice a v okolí hlavného mesta Uhorska Pešti takto vytvorili hustý veniec slovenských osád. Na severovýchode od uhorskej metropoly sa usadili slovenskí poddaní v Gedeľove (Gödöllő) a Asóde (Aszód) a ich okolí. Takouto slovenskou osadou bol v minulosti aj Domoň (Domony), ležiaci len kúsok od Asódu. Hneď na začiatku 19. storočia sa v Domoni slovenským rodičom z roľnícko - remeselníckeho stavu, otcovi Martinovi Koreňovi a matke Barbore, rodenej Trnovskej, 21. 12. 1805 narodil syn Štefan Koreň. Nie je známe, koľko detí mala rodina Martina Koreňa, ale je známe a isté, že syna Štefana sa táto na tie časy chudobná rodina rozhodla poslať na štúdiá. Po ukončení ľudovej evanjelickej školy v rodisku rodičia ho poslali roku 1815 na rok do susedného Ikladu, aby sa tam v tejto Nemcami osídlenej dedine naučil po nemecky. Na stredoškolské štúdium ho roku 1816 poslali na evanjelické gymnázium do Banskej Štiavnice. Keď Š. Koreň získal štipendium a peniaze si zaobstaral aj vyučovaním hry na klavíri, pokračoval v rokoch 1825 - 1828 v štúdiu na Evanjelickom lýceu v Bratislave, kde súčasne študoval aj na hudobnej akadémii. Aj napriek tomu, že úspešne zložil kandidátsku skúšku teológa, farárom sa nestal a zvolil si celoživotné profesorské povolanie. Najprv v rokoch 1828 - 1833 sa stal súkromným učiteľom a vychovávateľom u Mikuláša Ostrolúckeho v Ostrej Lúke, kde sa staral o výchovu jeho syna Gejzu. Potom v roku 1833 bol zakrátko učiteľom v Banskej Bystrici a v tom istom roku sa vrátil do rodiska, aby sa v jeho susednom Asóde stal profesorom latinskej školy. Na tomto cirkevnom gymnáziu, ktoré bolo desaťročia široko-ďaleko známe vyučovaním v troch jazykoch: nemčine, maďarčine a slovenčine, Š. Koreň okrem vyučovania najprv latinčiny a maďarčiny a od roku 1837 aj nemčiny a na mimoriadnych hodinách aj slovenčiny, učil štyri hodiny denne aj hru na klavíri. Súkromne sa vo voľných chvíľach zaoberal aj botanikou. A keďže bol vyštudovaný teológ, pre slovenských a nemeckých veriacich v Asóde v kostole kázal v ich rodnej reči a preto aj z toho dôvodu mal nedorozumenia s miestnym zborovým farárom. Bolo to najmä v časoch po revolúcii 1848. Manželkou Š. Koreňa bola Júlia, rodená Neumanová, s ktorou mal šesť detí, z nich Pavol vyštudoval v Bratislave teológiu a bol aj náboženským spisovateľom a Štefan učiteľom. Iste bude zaujímavé, keď spomeniem, že v rokoch 1835 - 1838 učil v druhej až štvrtej triede Alexandra Petroviča - Petőfiho, o čom neskôr napísal: „Petőfiho starý otec Tomáš Petrovič prišiel okolo roku 1770 na Aszód z Nového Mesta nad Váhom. Jeho otec Štefan Petrovič bol mäsiarskym tovarišom, jeho matka Mária Hrúzová prišla z dediny Necpaly v Turci najprv do Pešti, na Cinkotu, potom na Maglód a Aszód. Týchto synovia Alexander a Štefan boli moji pilní, mravní, ale svéhlaví žiaci” (Živena 2, 1885). Na druhej strane A. Petrovič - Petőfi opisoval svojho učiteľa Koreňa v niekoľkých svojich básniach. Dnes sa už aj zásluhou niektorých nezaťažených maďarských literárnych vedcov, ktorí skúmali a publikovali korene A. Petroviča - Petőfiho vie, že jeho predkovia pochádzali z dediny Vaďovce pri Starej Turej. Potvrdzuje to aj publikácia maďarského autora J. Kissa z roku 1992, ktorá uvádza básnikových vaďovských predkov až do roku 1685. A tak tento básnik má po obidvoch rodičoch doložené slovenské korene. V roku 1856, po 23 rokoch pôsobenia v blízkosti svojho rodiska, odchádza Š. Koreň medzi Slovákov na Dolnú zem, na gymnázium do Sarvaša. Jeho úväzok bol menší, ale o to pestrejší. Vyučoval latinčinu, maďarčinu, nemčinu a jeho srdcu najmilšiu slovenčinu. Prejavilo sa to i tým, že počas pôsobenia v Sarvaši napísal slovenskú mluvnicu s názvom Vzorky. Navyše vyučoval aj botaniku, ku ktorej získal vzťah ešte počas štiavnického štúdia od profesora Silnického. Dobové pramene uvádzajú, že Š. Koreň mal v Sarvaši zo všetkých predmetov, ktoré vyučoval, najradšej hodiny slovenčiny, na ktoré sa pri fakultatívnom vyučovaní hlásilo aj niekoľko Maďarov. Na sarvašskom gymnáziu študovalo v tom čase aj niekoľko Slovákov z Vojvodiny, medzi nimi napríklad Ján Kvačala z Petrovca, zakladateľ komenológie, ktorému bol tento učiteľ počas sarvašského pobytu veľkým vzorom a ich priateľstvo a styky pretrvávali až do konca života. Š. Koreň bol rodeným pedagógom a vedel vzbudiť záujem o svoje predmety u všetkých žiakov. Vedel si ich získať a neraz s nimi žartoval a veľa im pri štúdiu pomáhal, čo žiakov zaväzovalo k pilnejšiemu štúdiu a k úcte k svojmu učiteľovi. Vo výučbe jazykov ako prvý v Uhorsku zaviedol namiesto memorovania gramatickú analýzu. Svoje všestranné pedagogické a odborné schopnosti a záujmy prejavoval aj pri botanike. Okrem toho, že študoval flóru okolia Sarvaša, napísal o nej aj dve štúdie. V tomto odbore udržiaval styky a vymieňal si rastliny s mnohými v tom čase známymi botanikmi v Uhorsku a zahraničí. Domoňský rodák Š. Koreň bol jedným z mála slovenských pedagógov tých čias, ktorým terajšie Maďarsko bolo kolískou, a napriek tomu nebojácne, a to slovom i písmom sa celý život prejavoval ako slovenský národovec a buditeľ, za čo bol často obvinený z panslavizmu. Prejavil sa aj ako publicista, prispieval do slovenských časopisov, Lichardovho Obzoru a Živeny. Ďalšie časopisy Slovenské pohľady, Dom a školy... o ňom neskôr prinášali viaceré príspevky z pera osobností, ktoré jeho život a dielo dôverne poznali a vysoko vyzdvihovali. Tlačou vyšiel jeho Krátky zemepis a kratičká história uhorskej zemi, Sarvaš 1856.

Aj keď pri svojich všestranných záujmoch sám zápasil s nedostatkom finančných prostriedkov, keď sa jednalo o slovenské národné veci, vždy podľa možností prispel.

Napríklad keď Národný hlásnik vyhlásil zbierku na výstavbu slovenského múzea a budovy Matice slovenskej, venoval na tieto ciele vyše zlatky. Bol zakladateľom a od roku 1869 predsedom odboru Matice slovenskej pre Dolnú zem a ochotne nielen odoberal, ale aj rozširoval vo svojom okolí slovenskú literatúru. Bol sklamaný z odnárodnenia svojho žiaka Petroviča - Petőfiho. Z toho ako významného básnika by si boli iní robili zásluhy, keby ho učili, ale on sa skromne utiahol. Aj to bolo príčinou, že sa vo „vlasteneckej” tlači stal terčom útokov, označovaný za najhlavnejšieho pansláva. Jeho pevné národné presvedčenie komentoval časopis Dom a škola v roku 1884 takto: „Nie medzi svojimi, v cudzom svete najviac konal dielo povolania svojho, ale na postati tejto stál pevne charakterom uprostred dorážajúcich naň šípov, ako to bralo tatranských hôr v blesku križujúcich sa hromov. A my tým slávnejšieho videli sme toho, čím búrlivejšie boli tie strely. Za 50 rokov neúnavnej práce školskej pre vernosť k rodu svojmu podozrievaný, zaznávaný neklesol! Budil oproti sebe úctu i u tých, ktorí zradným okom na neho pozerali... Ó, pozdvihuje Ťa, milý starček náš, veľkodušnosť Tvoja medzi nami. Ty hľadal si životom nie svoje, ale naše vyznamenanie. Netúžil si po sláve, aby sláva rodu Tvojho nebola zatienená. Ty si našou svietiacou hviezdou.” Š. Koreň horel láskou k slovenskému ľudu a zapaľoval aj iných. Ako staručký dôchodca vo svojom poslednom liste (Slovenské pohľady 4 - 1896) J. Kvačalovi z 27. 12. 1892 okrem iného napísal:... bratia sme a deti tohože národa, k jeho pozdvihnutiu každý sa dľa síl svojich úprimne vynasnažíme! (Slovenské pohľady 4 - 1896). Usilovne aj na sklonku svojho života (do dôchodku odišiel roku 1873) vo vysokom veku pomáhal zbierať a zostavovať pre potreby zachovania slovenského dedičstva etnografické materiály svojho prostredia. Napríklad v roku svojej smrti 9. 4. 1893 už po druhýkrát za sebou posiela na výzvu moravského dialektológa Františka Pastrneka zozbieraný piesňový a nárečový materiál o používanom slovenskom nárečí v Sarvaši. Š. Koreň končí list Pastrnekovi s odborným obsahom takto: „Zavieram s tým želaním, aby Všemohúci vašu vysokoučenosť pri dobrom zdraví skvelým zdarom v prácach vašich potešoval, na mnohé letá k radosti všetkým Slavianom a zvlášte nám, potláčaným Slovákom.” (Slovenské pohľady 13 - 1893). O niekoľko dní po odoslaní žiadaných materiálov tento rodoľub a dolnozemský národný buditeľ 17. apríla 1893 v Sarvaši zakončil svoj plodný život. Nebolo by od veci pouvažovať, či by slovenská sarvašská škola nemohla niesť meno tohto príkladného a svojmu rodu verného dolnozemského Slováka. Život a dielo tohto významného dolnozemského pedagóga a publicistu by si zaslúžili väčšiu pozornosť a úctu.

Ján Jančovic

Jarná prechádzka Sílešom

Každým z nás dlho očakávaná jar je bezpochyby tu. Slnečné lúče akoby zo dňa na deň hlbšie prenikali priam do našich duší a tak zohrievali naše telo i myseľ. Príroda sa zobúdza z dlhého spánku. Stromy sa odievajú do zeleného šatu, kvety rozkvitajú, záhradky lákajú spleťou farieb a vôní a človek sa baživo pozerá von oknom na prírodu, až ho nakoniec premôže túžba pobrať sa na prechádzku do parku alebo do lesa.

Mňa v týchto dňoch priviedol osud do Síleša (Vértesszőlős), kde som nemohla nezbadať pekne upravené cestičky, chodníky, po celej obci vysadené kvety a zvláštny pokoj, vyžarujúci z dediny. A to som ešte nespomenula zmenu na priečelí Úradu starostu - výmenu starých okien za plastové, čomu sa tešia všetci Sílešania. Lebo keď sa obohacuje „ich obecný dom“, tak to asi znamená stabilnú finančnú situáciu celej obce.

Stabilný je aj záujem miestnych obyvateľov o slovenské programy, ako mi prezradila učiteľka slovenčiny miestnej základnej školy Alžbeta Szárazová Krajczárová, čoho dôkazom bol nedávno usporiadaný Národnostný deň. Do sto detí si v miestnej základnej škole prostredníctvom troch učiteľov osvojuje slovenský jazyk. Síleš má priateľské styky s obcou Turany na Slovensku. Dúfajme, že sa tu čoskoro nájde človek, ktorý sa podujme integrovať a aktivizovať miestnu Slovač, aby si v nasledujúcom volebnom cykle založila slovenskú samosprávu. Škoda by bolo túto šancu nevyužiť! Naša slovenská komunita by zase bola ukrátená o jednu peknú, upravenú a dodnes Slovákmi obývanú obec...

(kk)

List z Bratislavy

Pocta Istvánovi Szabóovi

Milí moji rodáci,

v Prahe práve skončil 12. ročník Febiofestu a pokračuje v iných mestách v Česku aj na Slovensku. Febiofest je ojedinelou európskou kultúrnou akciou, ktorú v roku 1993 založil slovenský filmový a televízny režisér Fero Fenič. Na tohoročnom festivale v Prahe premietli 273 celovečerných filmov a 58 krátkych a stredometrážnych záberov.

Festival otvorili filmom maďarského režiséra Istvána Szabóa, Božská Júlia. Svetoznámy režisér je populárny aj na Slovensku. Pamätáme si napr. na jeho filmovú adaptáciu románu Klausa Manna, Mefisto. Získal zaň Oscara a v bývalom Československu sme tento úspech Maďarom závideli. Na tohoročnom Febiofeste premietli na počesť Oscarového Maďara štyri jeho staršie filmy. Okrem posledného veľkofilmu Božská Júlia to boli: Vypožičaný domov (1979), Hasičská ulica 25 (1973), Vsádzať na ilúzie (1970) a Milá Ema, drahá Betka (1991).

Na Febiofeste bola zastúpená aj slovenská filmová tvorba a to filmami: Konečná stanica - v sekcii Východoeurópska panoráma, a v sekcii Novinky svetovej tvorby filmom O dve slabiky pozadu (v slovensko-českej koprodukcii). Febiofest vyčlenil v Prahe jeden večer aj Milanovi Kňažkovi a do programu zaradili päť filmov v ktorých hral hlavné úlohy.

Na tlačovej konferencii István Szabó „utrúsil“ zaujímavú poznámku: „Je možné, aby človek uveril jednej, druhej aj tretej ideológii a môže byť lojálny k prvej, druhej aj tretej vládnucej vrstve. Ale existujú hranice, kedy neustále zmeny viery a lojality vedú k bezcharakternosti“.

Dobré, nie? Verím, že sa aj vám tá výpoveď páči.

Pozdravuje Vás

Štefan Markuš

Láska sa nedá zakázať

Posledná cesta Milana Rastislava Štefánika

O životný osud Milana Rastislava Štefánika sa zaujímam, odkedy som v jeho rodnom kraji na Brezovej pod Bradlom pôsobil ako učiteľ (1949 - 1953). Mal som možnosť vtedy sa rozprávať s ľuďmi, ktorí sa s ním osobne poznali a zúčastnili sa i jeho pohrebu. V tých rokoch, keď som tam začal učiť, sa konali posledné a už dosť obmedzené štefánikovské spomienkové oslavy. Výnimku tvorili potom iba roky 1968 a 69, vďaka A. Dubčekovi... Materiál na spracovanie tohto článku som čerpal najmä z miestnych zdrojov. Som totiž členom Spoločnosti M. R. Štefánika so sídlom v Brezovej pod Bradlom a odtiaľ dostávam bohatý historický materiál, ale i časopis Bradlo.

Ako je známe, 4. mája 1919 dotĺklo srdce astronóma, vojenského letca, diplomata a spolutvorcu prvého československého štátu M. R. Štefánika. Zahynul, keď sa vracal po ukončení svetovej vojny z Talianska do vlasti. Dvojplošné talianske lietadlo Caproni, ktorým cestoval, sa tesne pred pristátím neďaleko Ivánky pri Dunaji zrútilo. S ním vyhasli aj životy troch talianskych spoluletcov. Štefánika po tejto strašnej katastrofe našli ležať asi dvanásť krokov od lietadla, dvoch pilotov tesne pri a tretí zhorel v lietadle. Pôvodne mali Štefánika pochovať v jeho rodnej obci v Košariskách vedľa otca, ktorý zomrel ešte roku 1913. Jeho priateľ z detstva, architekt Dušan Jurkovič, však zmýšľal inak. Navrhol ho pochovať na neďaleký kopec Bradlo, kde Štefánik v mladých rokoch veľmi rád chodieval a opájal sa pohľadom na malebné okolie. Podarilo sa mu svojím návrhom presvedčiť i jeho najbližších, ako aj najvyššie kompetentné miesta. Prvá rozlúčka so zosnulými sa uskutočnila 10. mája na dvore posádkovej nemocnice v Bratislave. Tu sa s ním rozlúčili, okrem početnej verejnosti, aj zástupcovia Talianskeho kráľovstva, Francúzska a Anglicka, ako aj vysokí československí štátni činitelia. Po tomto akte ich rakvy naložili do smútočného vlaku a zaviezli na Brezovú (dnes Brezová pod Bradlom). Tu ich čakal mohutný zástup Štefánikových rodákov. Keď počas vykladania rakiev z vlaku brezovský spevokol zaspieval hymnickú pieseň Kto za pravdu horí, nezostalo ani jedno oko suché... Veď čoskoro sa ho chystali jeho rodní privítať na tomto mieste ako národného hrdinu, ale živého. Rozlúčkové pobožnosti sa konali najprv v brezovských chrámoch, evanjelickom a rímskokatolíckom (v rímskokatolíckom s talianskymi pilotmi), a potom v evanjelickom kostole na Košariskách, kde Štefánikov otec pôsobil dlhé roky ako kazateľ. Tu sa s ním prišiel rozlúčiť vtedy už 70-ročný slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. A v evanjelickom kostole na Brezovej mu syn Andreja Sládkoviča Martin Braxatoris-Sládkovičov predniesol vlastnú báseň Na Bradle zádumčivom... Potom sa pohol mohutný pohrebný sprievod strmým svahom peši na Bradlo, kde sa konala posledná rozlúčka so zosnulými. Ich rakvy naložené na tafety ťahali hore tri páry čiernych koní. Pochovali ich do spoločného hrobu, ale iba dočasného. Dnes tu stojí omnoho dôstojnejší stánok ich večného odpočinku - Mohyla M. R. Štefánika, postavená roku 1928. Veľkolepé to dielo národného umelca architekta Dušana Jurkoviča. Mohutnosťou, umeleckým stvárnením, nenásilne vkomponovaná do okolitej prírody, patrí k najkrajším pamätníkom tohto druhu v celej Európe.

Štefánikova mohyla na Bradle sa čoskoro stala pútnickým miestom roduverných Slovákov a Čechov, ale aj mnohých jeho uctievateľov spoza hraníc. Začiatkom mája sa tu po dlhé roky konali mohutné celonárodné spomienkové oslavy, až kým ich vtedajší mocipáni nezakázali. Po celé roky sa nesmelo o ňom vyučovať v školách, búrali jeho sochy, premenúvali ulice, dokonca i najvyhľadávanejší minerálny prameň na Sliači, zvaný Štefánik, premenovali na Partizán. Dnes tomuto veľkému synovi nášho národa opäť venujeme zaslúženú pozornosť. Veď láska sa nedá zakázať, náš národ si Štefánika vysoko váži a má ho rád.

Štefan Hudák

Z receptára I. Pagáčovej - Bajusnáčovej

Dnes už takmer 75-ročná I. Pagáčová - Bajusnáčová z Malého Kereša často spomína na kuchyňu svojich rodičov, ktorí dokázali takmer z ničoho vyčariť na rodinný stôl dobroty, s ktorými sa dnes stretáme len zriedka.

Vo varení a pečení sa vyznamenával najmä otec. Znamenité boli jeho zemiakové koláče alebo pagáče, do ktorých zamiešal na drobno pokrájané škvarky alebo masť z klobásy. Cesto vymiešal a rozvaľkal na pekáči. Alebo upiekol gerhene z kukuričnej múky a kvasníc, ktoré sparil vrelou vodou. Bola to skutočná pochúťka.

Kedysi sa aj u Pagáčovcov pripravovala strava z domácich zdrojov, bez osobitných nákupov v obchode. Do jedál pridávali mäso z ošípaných, ktoré si dochovali, z vajec piekli piškótové cesto, jedli pšenovú polievku. Aj kyslej kapusty bolo vždy naporúdzi ako prílohy k zemiakom, cestovinám a mäsku, niekedy, povedzme, s nakrájanou slaninou. Často bývala aj kukuričná kaša alebo "maliga", či "ločkavé" knedle, ktoré opekali na plechovom pekáči v masti, ochutené paprikou a cibuľkou. Piekli aj zákusky zo svätojánskeho chlebíka, ktoré chutili ako čokoláda.

Doma po večeroch často šúpali kukuricu, či párali perie, pričom sa spievalo a debatovalo. Chlapci vyrezávali z tekvice lampáše, ženy z husieho peria zhotovovali vankúše a periny na veno nevestám. Na ukojenie hladu a smädu podávali pagáčiky, víno a varenú kukuricu so sladeným makom.

Čabianska mozaika

Spolutvorkyňa zázrakov

Vyznamenanie M. Valachovej

Minister kultúry András Bozóki udelil vedúcej kostymérke čabianskeho divadla Márii Valachovej Strieborný kríž za zásluhy.

- Pochádzam zo slovenskej rodiny, - predstavuje sa mi pri tejto príležitosti, - z Kondoroša, kde žila moja stará mama Zuzana Korbeľová a kam sa prisťahoval starý otec Štefan Valach. Rodičia a kolegovia sa tešili môjmu vyznamenaniu, to bola pre mňa tá najkrajšia gratulácia.

K tomuto oceneniu nepochybne prispela aj skutočnosť, že M. Valachová je zároveň vynikajúcou návrhárkou a jej terajšie výtvory sú vari už pre päťdesiate predstavenie, menovite kriminálnu komédiu Zsolta Pozsgaya pod názvom Razia.

V spomienkach sa vraciame do Sarvaša, kde M. Valachová maturovala a odkiaľ odišla na inzerát do čabianskeho divadla M. Jókaiho ako krajčírka kostýmov. Po poldruha roku získala odborný diplom. Potom nastúpila do Národného divadla v Budapešti, odtiaľ ju r. 1978 povolali späť do Čaby za vedúcu dámskej krajčírskej dielne.

Iba mimochodom prezradím, že pani Máriu považujú v meste za jednu z najelegantnejších žien. Ženy jej závidia preto, lebo to má vraj ľahké: keď si pomyslí, hneď si môže navrhnúť nové šaty... Niečo pravdy na tom iste bude. Napokon aj kritika ju neraz pochváli, herečky obľubujú jej oblečenia a muži tiež dajú na jej mienku.

Divadlo je podľa nej zázrak sám osebe.

- Snáď preto, že keď sa dvíha opona a začína sa predstavenie, skutočný svet okolo nás sa zastaví a žije iba to, čo vidíme na scéne. Keby nebolo divadla, museli by ho vynájsť. Naša duša nemôže žiť bez zázrakov. Zažila som veľa šťastných okamihov, a som rada, že som sa dostala sem, niečo som chcela dokázať a nakoniec som to aj dokázala.

E. Sass (k)

Zoltán Bácsfalvi vystavuje

Výstavu obrazov čabianskeho rodáka, 40-ročného Zoltána Bácsfalviho otvoril v základnej škole v Erzsébethely pracovník Jankayho galérie Július Tőkés, ktorý poukázal na bezprostredný vzťah umelca k ľuďom i veciam. To potvrdzujú aj vystavené obrazy: krajinky, sálaše a zátišia. Rečník pripomenul aj umelcov blízky vzťah k mládeži, ktorý sa prejavuje aj v tom, že Z. Bácsfalvi rád vystavuje na pôde škôl, aby tak umožnil žiakom poznávať umenie. Školáci sa predstavili na vernisáži prednesom básní a piesní.

Čabania u krajanov v Temešvári

Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) už roky udržiava priateľské styky s Organizáciou Slovákov v Temešvári, kde vlani vystúpil tanečný súbor Kistabán. V apríli tohto roku prijal pozvanie na vystúpenie v Temešvári čabiansky dychový orchester železničiarov. V mene tamojších Slovákov privítala hostí Mária Liptáková. Zvlášť spomenula tajomníčku ČOS-u Alžbetu Ančinovú, riaditeľa kultúrneho domu Železničiar Štefana Maczkóa a dirigenta Csabu Szűcsa. Obecenstvo nadšene reagovalo na Hunyadiho pochod, ktorým orchester uviedol svoj program. Riaditeľ župného kultúrneho strediska pozval čabianskych muzikantov na hudobný festival do Temešváru, ktorý sa bude konať 6. septembra. Na námestí pred operou, kde orchester uviedol ďalšie skladby zo svojho repertoáru, vrátane slovenských tancov, pozdravila hostí bývalá poslankyňa Slovákov v rumunskom parlamente dr. Anna Florea.

Pestrý program dôchodcom

V čabianskom dome dôchodcov Strom života sa konal tradičný národnostný deň so slovenským kultúrnym programom a za účasti 110 hostí. V rámci celodňového podujatia, ktoré zorganizoval osvetový referent domova Péter Kocsis, inak dirigent speváckeho zboru Čabianska ružička, informovala prítomných o činnosti slovenskej školy jej riaditeľka Edita Pečeňová a o minulosti Slovákov prednášal zástupca riaditeľky, predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Popoludní vystúpili pod vedením učiteľky Ildiky Očovskej žiaci slovenskej školy. Citarová kapela predviedla čabianske ľudové piesne, ako napríklad Na čabjanskej turni dva holubi sedja a Padá dáždik, mrholí, pričom do spevu sa zapojili aj poslucháči. Tanečná skupina školy pod vedením Tibora Pintéra uviedla o. i. slovenské tance z Novohradu a divadelný súbor predstavil obecenstvu čabianske priadky a ďalšie hry.

(anč-ok)

K sedemdesiatke Juraja Ezüsta

V galérii Múzea M. Munkácsyho v Békešskej Čabe vystavuje v týchto dňoch maliar, čabiansky rodák a čerstvý sedemdesiatnik Juraj Ezüst. Na vernisáži jubilejnej výstavy ho pozdravil zástupca riaditeľa múzea Juraj Ando, vystavené diela hodnotila historička umenia Mária Egriová. Podujatie poctili svojou prítomnosťou generálny konzul SR Štefan Daňo, konzul Ladislav Tischler, primátor mesta János Pap a ďalší predstavitelia spoločenského života. J. Ezüst, starí rodičia ktorého pochádzajú zo Slovenska, dodnes zachováva vo svojej tvorbe tradície predkov, a to nielen na obrazoch, ale aj na plastikách a iných umeleckých dielach. Už pol storočia pôsobí vo výtvarnom umení a pre jeho paletu je príznačná šírka motívov, svojrázny spôsob videnia a stvárňovania či už ľudovej kultúry alebo priestorových abstrakcií. Jeho prvá súborná výstava sa konala roku 1961. Generálny konzul Š. Daňo vo svojom príhovore poďakoval jubilantovi za jeho prínos na poli pestovania slovensko-maďarských kultúrnych stykov a pripomenul aj jeho účasť na výstavách na Slovensku. Primátor J. Pap vyzdvihol Ezüstovo umenie z národného, maďarského univerzálneho hľadiska a odovzdal umelcovi ako dar strieborné hodinky. Jubilant J. Ezüst, inak nositeľ Rytierskeho kríža Maďarskej republiky, sa aktívne podieľal aj na činnosti slovenskej samosprávy v XII. budapeštianskom obvode.

(va-k)