Zahraničných Slovákov materská krajina zanedbáva

Ani jedna slovenská vláda sa podľa prezidenta Ivana Gašparoviča o zahraničných Slovákov doposiaľ dostatočne nepostarala. Povedal to po stretnutí s delegáciou Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ). Hlava štátu vidí v spolupráci medzi slovenským štátom a zahraničnými Slovákmi veľký význam. „Veľmi veľa Slovákov v zahraničí je v pozíciách a funkciách, kde môžu Slovensku pomôcť aj politicky či ekonomicky,” povedal novinárom. Krajanské spolky tiež umožnia ľahšie adaptovanie mladých Slovákov, ktorí sa vysťahovali za prácou do zahraničia. Prezident sa chce osobne zasadiť o zachovanie zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu (SRo) a plánuje na túto tému rozhovory s ministrami financií a zahraničných vecí a zástupkyňou riaditeľa SRo. Rovnako chce podporovať dialóg o financovaní krajanov zo strany podnikateľov slovenského pôvodu. Od januára vznikol na Slovensku Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý by mal integrovať vládnu politiku spolupráce s krajanmi a ich podporu. Podľa predsedu SZSZ Dušana Klima je zriadenie úradu len teoretickým posunom vpred, pretože nie je dostatočne finančne zabezpečený. „V minulom roku bolo na potreby Slovákov žijúcich v zahraničí vyčlenených okolo 20 miliónov korún, Maďarská republika dala Maďarom v zahraničí k dispozícii v prepočte 1,3 miliardy korún,” upozornil. Typickým príkladom je podľa neho aj to, že Slovensko ako jediná z postkomunistických krajín neumožňuje zahraničné vysielanie verejnoprávnej televízie.

Trojkráľovský dar Blatňanov

V Mlynkoch so Šarfiankou

Sviatok Zjavenia Pána - Traja králi na rozdiel od našej materskej krajiny v Maďarsku nie je štátnym sviatkom. V Mlynkoch (Pilisszentkereszt) 6. január 2006 zostane predsa dlho v pamäti ľudí. Takéto sme tu totiž ešte nezažili: celovečerné trojkráľovské oslavy v preplnenom kultúrnom dome s hosťami - skvelými interpretmi z družobnej obce zo Slovenska. Dôstojne ukončiť vianočné obdobie neprišiel medzi nás iba Gašpar, Melichar a Baltazár, ale takmer každý kultúrnik obce Blatné - recitátori, speváci a muzikanti, no a v neposlednom rade autori dojímavých veršov a ďalších príležitostných príspevkov.

Usporiadateľkou mimoriadne vydareného vianočného koncertu speváckeho zboru a dychovej hudby Šarfianka v mlynskom Spoločenskom dome bola pilíšska „filiálka“ Slovenského osvetového centra (SOC) Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS). Na podujatie prišli v peknom počte aj starostovia a predstavitelia slovenských samospráv ďalších pilíšskych obcí, ako i mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš a predseda CSS Ján Fuzik.

Dychovú hudbu Šarfianka mnohí naši Slováci v Maďarsku už dobre poznajú, vďaka vyše dvadsaťročnému priateľstvu s členmi Pávieho krúžku v Mlynkoch pravidelne vystupuje nielen na plesoch. Blatnianski muzikanti nám tentokrát presvedčivo dokázali, že dokážu zahrať na vysokej úrovni nielen tzv. ľudovky. Pri nacvičovaní náročných vianočných piesní sa vraj zato trošku potrápili, na ich vystúpení to však už nebolo cítiť. Boli výborne zohratí aj s chrámovým speváckym zborom, ktorý v Blatnom založili iba pred rokom. Novému kolektívu prajeme podobne úspešné desaťročia, ako majú za sebou hudobníci. Šarfianka bola totiž založená v roku 1922 a odvtedy nepretržite pôsobí, vraj „nikdy sa nerozpadla“. Patrí medzi najlepšie dychové hudby nielen v Bratislavskom kraji, ale na celom Slovensku. Nie náhodou sa jej dostala česť vítať pápeža Jána Pavla II. v Trnave pri jeho poslednej návšteve našej materskej krajiny alebo Hilary Clintonovú pri jej návšteve Bratislavy.

Naši Pilíšania prijímali trojkráľovský dar Blatňanov s ováciami - piesne, hudba a recitácie (aj vlastných diel) pôsobili veľmi dojímavo a presvedčivo. Človek sa cítil ako v divadle. Naozaj, početní účinkujúci sprevádzaní obrovským aplauzom aj po X-tej „poslednej“ pesničke sa museli vrátiť na javisko. A to ešte zďaleka nebolo všetko, veď po koncerte do tanca hrala - ako inak - tiež Šarfianka.

(fuhl)

Kam na slovenský ples?

S novým rokom prišla nová plesová sezóna. Takmer vo všetkých našich mestách a obciach chystajú tanečné parkety, ponuka je i tohto roku bohatá. Kam sa vybrať? Prvý tohoročný slovenský bál usporiada 21. januára v reštaurácii Rákócziho Slovenská samospráva v Kétšoproni. Spoločný slovenský ples pilíšskych obcí sa uskutoční 28. januára v Dorogu. 4. februára si môžete zatancovať na slovenskom plese v segedínskom Pick klube. Budapeštianska slovenská samospráva usporiada tradičný reprezentačný ples v paláci Dunaj 11. februára. V Poľnom Berinčoku zorganizuje slovenská samospráva tanečnú zábavu 18. februára. V ten istý deň sa budú zabávať na národnostnom bále v Pick klube Segedínčania. Už tradičný batôžkový ples v Békešskej Čabe sa uskutoční 25. februára v Kultúrnom dome Tehla, paralelne s ním bude veselica v Kultúrnom dome v Čorváši. Fašiangová sezóna skončí 4. marca slovenským plesom v Slovenskom Komlóši. Účastníkom našich bálov prajeme príjemnú zábavu.

Salón s našimi básnikmi

V Slovenskom inštitúte v Budapešti sa 11. januára konal salón na privítanie nového roka so známymi slovenskými básnikmi žijúcimi v Maďarsku Gregorom Papučkom, Alexandrom Kormošom, Imrichom Fuhlom, Evou Fabiánovou, Jurajom Dolnozemským a Michalom Divičanom. Posedenie uviedli klarinetistky Petra Karasová a Nora Bakóová zo Slovenského Komlóša, poslucháčky vysokých škôl, ktoré sú štipendistkami Slovenskej samosprávy XIV. obvodu Budapešti. Početných hostí pozdravil riaditeľ inštitútu Milan Resutík, pričom zvlášť privítal veľvyslanca SR Juraja Migaša. Oznámil, že básnici zo Slovenského Komlóša z technických príčin pricestujú s dvojhodinovým meškaním. Poprosil slovenských autorov, aby povedali niekoľko slov o sebe, o svojej ars poetike a aby zarecitovali niekoľko svojich básní. Ako prvý dostal slovo najskôr narodený G. Papuček, ktorého z nášho špecifického hľadiska radíme ku klasikom. Najprv prehovoril niekoľko slov o sebe, kde a za akých podmienok skončil školy, potom prezradil prítomným, ako vznikajú jeho básne a nakoniec zarecitoval svoje najnovšie verše. Druhý náš klasik A. Kormoš predovšetkým hovoril o periodiku SME (Slováci v Maďarsku existujú). Časopis vychádzal na prelome 80. a 90. rokov tri a pol roka a publikoval diela slovenských autorov žijúcich v Maďarsku. Bolo by dobre, keby každý Slovák v Maďarsku poznal toto periodikum. A. Kormoš taktiež zarecitoval svoje najmilšie básne. Po klasikoch nasledoval básnik mladšej generácie, šéfredaktor Ľudových novín I. Fuhl, ktorý ocenil zásluhy starších literátov. Jeho naučili písať verše práve A. Kormoš a G. Papuček. Na demonštrovanie toho prečítal štyri básne, ktoré napísal ešte v mladom veku. Ako posledná sa prihovorila predstaviteľka našej najmladšej generácie básnikov Eva Fábiánová. Autorka predstavila prítomným svoju zbierku Na margo slov, ktorú spestrujú umelecké fotografie I. Fuhla. Na záver pekného večera riaditeľ inštitútu M. Resutík poďakoval všetkým prítomným za účasť a poprial im príjemnú a plodnú diskusiu pri čaši vína.

(aszm)

Vacovskí maliari v Slovenskom inštitúte

Spoločným jazykom

Slovenský inštitút v Budapešti a Slovenská samospráva vo Vacove usporiadali výstavu dvoch vacovských maliarov - Árpáda Németha a Ondreja Orvosa. Podujatie uviedla členka vacovského slovenského voleného zboru Mária Menczerová, ktorá zarecitovala verše známeho slovenského básnika Imricha Fuhla Spoločný jazyk. Po nej sa prihovoril riaditeľ SI Milan Resutík, ktorý o. i. povedal: „Dnes sme na vernisáži výstavy dvoch vacovských umelcov, ktorí hovoria spoločným jazykom. Lebo výtvarné umenie, podobne, ako hudba, je zrozumiteľné pre každého."

Primátor mesta Vacov a parlamentný poslanec dr. János Bóth vo svojej zdravici označil Slovenský inštitút za „vlajkovú loď" slovenskej kultúry v Maďarsku a terajšiu výstavu za ďalšiu zastávku na ceste rozvíjania priateľských stykov dvoch kultúr. Zdôraznil potrebu zachovávania a rešpektovania vlastných hodnôt, ako aj poznávania a uznávania hodnôt susedov a v tejto súvislosti vyzdvihol prínos mimoriadne aktívnej Slovenskej samosprávy vo Vacove, osobitne činnosť jej predsedu dr. Júliusa Alta. Radca Ministerstva národného kultúrneho dedičstva MR dr. János Németh vo svojom hodnotení diel obidvoch umelcov o. i. povedal, že veľkosť umenia a umelcov spočíva v tom, že dokážu spoznať a sprostredkovať významné javy života. Táto schopnosť je vlastná aj dielam O. Orvosa (1939), slovenského rodáka z Békešskej Čaby, a Á. Németha (1941), rodáka z Kapuváru.

(ficher-k)

Tatranské rozprávky

Návštevníci Slovenského inštitútu v Budapešti si môžu pozrieť výstavu obrazov Istvána Katonu (1947), povolaním lekára, zanieteného horolezca, pod názvom Tatranské rozprávky. Tvorba tohto maliara má realistický charakter a od r. 1970 sa zameriava na zobrazovanie prírody vo všetkých jej zložitých podobách, ktorými pôsobí na človeka. Od 90. rokov ústredným momentom tvorby I. Katonu sú hory a osobitne Vysoké Tatry. Najnovšie obrazy z tejto oblasti odzrkadľujú tragickú epizódu z r. 2004, keď slovenské horstvo postihla prírodná katastrofa.

Lutherov dvor

Pre každého niečo

Slovenský evanjelický zbor na Lutherovom dvore v Budapešti (Rákóczi út 54) prichádza tohto roku s pestrou ponukou programov. Počínajúc 28. januárom očakáva každú poslednú sobotu v mesiaci deti a rodičov v klube ručných prác.

Tradičné slovenské bohoslužby budú aj naďalej každú nedeľu, pričom každú poslednú nedeľu v mesiaci budú ľahšie zrozumiteľné rodinné bohoslužby. Bude ich sprevádzať viac hudby, neformálnejšia liturgia, budú neviazanejšie, ale naďalej sa budú sústreďovať na Slovo božie.

Od prvého februárového pondelka zbor organizuje týždenne krúžok výšivkárok, jeho členovia budú zhotovovať aj úžitkové predmety. Ďalšou novinkou je klub svetobežníkov. Tretia sobota v každom druhom mesiaci bude venovaná premietaniu filmov a diapozitívov, nakrútených a zhotovených na potulkách v zahraničí. V marci odštartuje klub mladých a nastávajúcich mamičiek, ktoré sa doma cítia osamotené a túžia po spoločnosti. Milovníkom literatúry a umenia je určená literárna kaviareň, kde sa naskytne možnosť posedieť si pri dobrej káve s čitateľmi i autormi.

Ďalšie informácie a podrobný rozpis programov poskytne Slovenský evanjelický zbor, tel.: 333 64 78; 06 20 4265 104.

Kurz slovenčiny v Budapešti

Slovenská samospráva hlavného mesta odštartuje 1. februára kurz slovenčiny pre začiatočníkov, ktorý potrvá do 30. júna t. r. Zápis do kurzu: 1. februára od 12 do 16 hod. v sídle Slovenskej samosprávy Budapešti (1054 Budapešť, Akadémia u. 1., III. posch., č. dv. 355). Ďalšie informácie: tel./fax: 3025117; e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Pozvánka do Klubu dôchodcov SSB

Na valnom zhromaždení Klubu slovenských dôchodcov pri Slovenskej samospráve Budapešti (SSB), ktoré sa uskutoční 25. januára v Slovenskom inštitúte, predseda Ladislav Petro bude bilancovať činnosť klubu v uplynulom roku a po prerokovaní navrhovanej činnosti na rok 2006 bude informovať o novele menšinového zákona, ako aj o voľbách do menšinových samospráv.

Klub slovenských dôchodcov si v prvom polroku naplánoval nasledujúce akcie: Slovenský fašiangový ples (11. februára), exkurzia do Geologického ústavu (23. 2.), oslava Medzinárodného dňa žien (8. 3.), prehliadka Parlamentnej knižnice (23. 3.), návšteva Parku milénia (6. 4.) zádušná sv. omša na pamiatku Jána Palárika v Kostole sv. Terézie (30. 4.), ako aj spoločný program s vacovskou slovenskou samosprávou (11. 5.), zájazd do Szekszárdu a okolia (10. 6.).

Moďoróš - „Chceme opäť slovenskú samosprávu“

Zhovárame sa s podpredsedníčkou

Slovenskej samosprávy v Moďoróši Zuzanou Babocsaiovou

- Občania, vedenie obce ako aj členovia trojčlennej Slovenskej samosprávy v Moďoróši sa nesmierne tešili, že začiatkom decembra minulého roka sa konalo regionálne stretnutie predsedov slovenských menšinových samospráv a vedúcich slovenských občianskych organizácií Komárňansko-Ostrihomskej župy v našej osade. Hlavnou témou stretnutia bola novela menšinového a volebného zákona. Cítili sme sa poctení, že hlavným prednášateľom bol predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, od ktorého sme dostali dôležité informácie ako aj povzbudenie, aby sme sa opäť zúčastnili volieb a založili si slovenské menšinové samosprávy. Všetci sme si vedomí, že tohtoročné komunálne voľby si vyžadujú systematickú a dôkladnú prípravu a preto seriózne a cieľavedome pristupujeme k tejto dôležitej veci, - informovala nás podpredsedníčka Slovenskej samosprávy v Moďoróši, vedúca učiteľka materskej školy Zuzana Babocsaiová.

Slovenská samospráva v Moďoróši vznikla hneď pri prvej možnosti, teda roku 1994. Od svojho založenia vykonáva príkladnú a pestrú činnosť v záujme záchrany a pestovania slovenskej kultúry, jazyka a viery. Predsedom trojčlenného zboru je člen Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Pavol Hévizi a členkou slovenská učiteľka Adrienn Garamvölgyiová. Poslanecký zbor sa snaží byť prítomný a činný v každej oblasti života svojich voličov a niet takého podujatia, ktoré by morálne a finančne nepodporil.

- Dlho by trvalo, keby som začala vymenúvať našu mnohostrannú činnosť. Preto spomeniem iba tie najdôležitejšie aktivity, - pokračovala pani Z. Babocsaiová. - Štyri družobné obce - Moďoróš, Santov a zo Slovenska Brusno a Mužla - príkladne spolupracujú a organizujú rôzne spoločné akcie. Vďaka týmto priateľským stykom všetky vekové skupiny, od škôlkárov až po dôchodcov, sa majú možnosť stretávať a zúčastňovať sa rôznych podujatí. Vyzdvihla by som najmä stretnutia škôlkárov, školákov a mládeže, ktoré sú výbornou príležitosťou na aktivizovanie sa v spoločenských hrách a rôznych súťažiach. Okrem toho organizujeme na Slovensku detské tábory. Z hľadiska používania a overenie si osožnosti slovenského jazyka sú tieto tábory nenahraditeľné. Deti si môžu precvičovať slovenčinu s priateľmi, v spoločnosti ktorých prežívajú aj nezabudnuteľné zážitky.

Keďže v poslaneckom zbore sú dve slovenské učiteľky, pochopiteľne obe sa všemožne snažili presadiť zavedenie výučby slovenského jazyka v miestnej materskej i základnej škole.

- Bez výučby slovenského jazyka je nepredstaviteľné pestovanie identity a kultúrnych tradícií. Tento fakt sme si uvedomili nielen my, ale aj rodičia, ktorí nám vyšli v ústrety. Pomáhali nám však aj vedúci predstavitelia obce a členovia obecnej samosprávy. Spolupráca medzi dvoma vzdelávacími inštitúciami a rodičmi je naozaj dobrá a prospešná. Nehovoriac o tom, že pre nás, slovenské učiteľky, členky slovenskej samosprávy je povzbudzujúce, že obecný úrad a poslanci obecnej samosprávy všemožne napomáhajú našu pedagogickú a verejnoprospešnú prácu, vykonávanú v záujme úspešnej národnostnej činnosti v Moďoróši. V tomto školskom roku máme v materskej škole 26 detí. Všetky bez výnimky sa učia po slovensky a majú rady slovenské zamestnania.

V obci účinkujú dve kultúrne telesá - Slovenský banícky spevácky zbor a dychový orchester, ktoré sú známe široko-ďaleko. Zakladateľom a vedúcim dychovky je predseda slovenskej samosprávy Pavol Hévizi. Sú v nej zastúpené štyri generácie, prevažná väčšina muzikantov má hudobné vzdelanie. Vystupujú na rôznych domácich, ale aj i zahraničných podujatiach a pred dvom rokmi získali na medzinárodnom festivale v Nemecku najvyššiu kvalifikáciu. Doma získala dychovka dvakrát zlatý diplom. Slovenský banícky spevácky zbor je dvojnásobným nositeľom zlatej ceny. Jeho vedúcou je kantorka Rita Szahánová. Obe kultúrne telesá, ako aj škôlkári a školáci, pravidelne vystupujú na tradičných obecných podujatiach - na Dni obce, spojenom s oberačkovou slávnosťou, na Dni menšín a na adventnej a vianočnej slávnosti.

Oba poslanecké zbory a školy si každoročne v novembri uctievajú seniorov obce. Na stretnutí dôchodcov v kultúrnom dome vystupujú deti s dvojjazyčným programom. Na záver kultúrneho programu odovzdajú deti starším kytice kvetov a malé darčeky.

- Náš poslanecký zbor venuje pozornosť a finančne napomáha aj duchovnú činnosť. Každý rok sa zúčastňujeme tradičných slovenských omší v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Samozrejme, našich veriacich sprevádzame aj my a pani kantorka Rita Szahánová, - povedala záverom pani Z. Babocsaiová.

Poznamenávame, že z našich obecných slovenských samospráv jedine Slovenská samospráva v Moďoróši finančne podporuje aj agapé, ktoré sa koná na farnosti po každej sv. omši.

(fúziková)

Pre rozvoj Huti

Pilíšska Huť (Pilisszentlélek) s prevažne slovenským obyvateľstvom administratívne patrí k mestu Ostrihom, ktoré podľa svojich možností všemožne napomáha rozvoj obce. Na to poukázal na občianskom fóre starosta Tamás Meggyes, ktorý informoval o vymeriavaní ďalších pozemkov pre mladomanželov zakladajúcich si rodinu. V rámci stavebného projektu sú pripravené plány na vybudovanie kanalizačnej siete, po čom bude nasledovať obnova ciest a ulíc. Starosta zdôraznil, že obec by mohla veľa získať zintenzívnením turistického ruchu a ponukou atraktívnych programov.

Brazílska hydina z Čívu

Na ploche 2000 m štvorcových uviedli v týchto dňoch do prevádzky v podnikateľskej zóne Čívu prvý závod, ktorý obohatí importovaným tovarom maďarský trh a zameria sa aj na Slovensko. Hlavným profilom firmy Point Marketing, s. r. o., sú trvanlivé potraviny, korenie a zmrazené produkty z hydiny. Do Čívu budú smerovať aj zásielky rýb, húb a ovocných konzerv z Ďalekého východu. Najnovším "šlágrom" má byť zmrazená panírovaná hydina z Brazílie. V závode pracuje na tucet zamestnancov, hlavne mužov z okolia obce.

Opičí svet...

Bol to krásny večer po vydarenom dni. Zašiel som si s ňou do centra, aby sme nakúpili potraviny na ďalší deň. Bola tma a kráčali sme z obchodu ruka v ruke až na preplnenú zastávku. Po krátkom čakaní autobus prišiel a my sme sa postavili k posledným dverám. Otvorili sa. Z vozidla vyskočil vysoký mladý muž. Oči mal zažmúrené a tancoval na neznámu melódiu svojho mozgu. Zariadenie na fajčenie rastliny s omamnými účinkami v jeho pravici všeličo prezrádzalo o príčinách jeho dobrej nálady. Za ním vystúpil jeho kamarát - vysoký, urastený a holohlavý. Blížili sa. „Tanečník" sa otáčajúc dozadu pokúšal o nadviazanie verbálnej komunikácie so svojím priateľom, pričom neprestal „tančiť". Bolo neskoro. Odtiahol som sa nabok, ale už som nemohol zabrániť kolízii našich pliec. Bola to chyba. Chvíľočku po náraze sa scenéria zobrazujúca postavu holohlavého muža a dvere autobusu pred mojimi očami zmenila na vystretú dlaň, ktorá sa z ničoho nič vynorila spoza môjho chrbta. Na tupý úder do nosa moje oči zareagovali spustením slanej tekutiny cez slzné kanály. Bol som zrazu šokovaný a dezorientovaný. K už skôr vzniknutej myšlienke, že „tanečník" môže byť nebezpečný, bleskurýchlo pribudla ďalšia vo forme naivnej nádeje, že holohlavý, inak triezvo vyzerajúci muž, zahriakne svojho kolegu a ospravedlní sa za jeho nemiestne správanie. Nádej však z mojej hlavy vyletela hneď po ďalšom údere, ktorého autorom bol pán „Kojak“ a adresátom pán nos. To môj čuchový orgán už nemohol stráviť a k slzám sa pridala krv… Ona stála predo mnou a zbadala len druhú facku. Ihneď sa verbálne pustila do mužov. Jediné, čo som vnímal, bol jej hnevom prekypujúci hlas, smiech holohlavého s „tanečníkom" a odťahujúci sa dav ľudí, ktorí mi pripomínal známu nevidiacu, nepočujúcu a nehovoriacu trojicu opíc. Rovnako, ako tých dvesto ľudí okolo mňa, ani ja som nenazbieral odvahu protestovať, čo s odstupom času v mojom prípade považujem za najsprávnejší krok v danom okamihu. Nastúpili sme radšej do autobusu a počas cesty na internát sa mi viac-menej podarilo zastaviť krvácanie z nosa…

Zlatko Papuček

Jeden semester

Katedry národnostných menšín a cudzích jazykov Pedagogickej fakulty Vysokej školy Samuela Tešedíka v Sarvaši

Decembrový predvianočný zhon na chodbách vysokej školy mal uplynulý rok nielen obvyklý charakter predtermínov a zápočtov, ale mal aj príchuť neobvyklých povinností. Po skončení tradičného Vianočného koncertu na Vysokej škole v Sarvaši sa 7. decembra stretli v slovenskom národnostnom kabinete pedagógovia katedry národnostných menšín a cudzích jazykov so študentmi slovenského a rumunského jazyka. Pri čaji a pampúšikoch si rozprávali o národných štedrovečerných zvykoch, o novoročných prianiach... Atmosféru dotváral slávnostne vyzdobený stôl, sviečky, med a oblátky, i vianočné piesne, ktoré zazneli v podaní študentov a pedagógov v oboch jazykoch.

Nasledujúci deň bol náročnejší ako iné. Dievčatá mali skúšky, zápočtové úlohy a aj premiéru. V Slovenskej základnej a materskej škole v Sarvaši ich očakávali zvedaví prváci a škôlkári. Vo voľnom čase zhotovili domček a bábky z kartónu. Rozprávačka Marianna Pappová zdramatizovala text a jej spolužiačky sa (niektoré po prvýkrát v živote) postavili pred divákov a zahrali príbeh o Pampúšikovi v slovenskom jazyku. Rozprávka o „fánkočke”, ktorá ušla do lesa, bola však len prostriedkom, ako interaktívne zapojiť deti do hry. Prvé predstavenie pre prvákov bolo trochu rozpačité. Prvé. Ako zareagujú deti? V tento deň boli nie náhodou na olovrant fánky - pampúšiky. „Pampúšik, Pampúšik, ja ťa zjem!” - chceli si na ňom, tak ako deti, pochutnať vlk, medveď aj zajac. Samozrejme že ho zjedla líška. Ale hra neskončila. „Ja som Pampúch - Pampúšik. A ty si kto?” - pýtal sa Pampúšik - bábka, ktorú vodila Anika Laurinecová. A deti odpovedali a stávali sa súčasťou predstavenia. Odpovedali vlkovi, medveďovi, zajacovi i líške. Bolo úžasné sledovať malých divákov, ako spontánne odpovedajú a nadväzujú kontakt s vysokoškoláčkami, prihovárajúcimi sa im v slovenčine. Povzbudením, aby pokračovali a pripravili si (tentokrát už na základe osobnej skúsenosti) ďalšie interaktívne predstavenie pre maličkých, boli slová škôlkára, ktorý sa pred odchodom domov prišiel rozlúčiť: „Sziasztok! Nagyon jó volt!”.

Pre študentky slovenčiny je ich štúdium a s ním spojené aktivity možno náročnejšie, ale o to zaujímavejšie. Pravidelne v jeseni sa zúčastňujú aj pedagogickej praxe v materskej krajine. Dva týždne na Slovensku zbierajú informácie a skúsenosti z praxe v materskej škole, základných školách, popoludní majú vzdelávacie teoretické i praktické aktivity, týkajúce sa metodických poznatkov z vyučovania jazyka i výchov. V tomto semestri videli v školách v Lučenci hodiny gramatiky, literatúry a komunikácie, dopoludňajšie zamestnanie detí v Materskej škole na Zvolenskej ceste, v Základnej škole Jozefa Kármána s vyučovacím a výchovným jazykom maďarským a na IV. základnej škole v Lučenci. Sledovali prácu učiteliek s deťmi v slovenskom jazyku, všímali si metodické postupy, nové metódy, aj postupy pri diagnostike dieťaťa. Mali možnosť pozorovať prácu v triede s mimoriadne nadanými deťmi, s deťmi z paralelnej triedy, ktoré tiež pracovali výborne a s chuťou a ukázali nám, že gramatiku, vybrané slová dobre ovládajú, že pre ne vôbec nie sú ťažké, a že svoj materinský jazyk majú rady. Oboznámili sa aj s prácou v triede, kde sú integrované deti. Študentky si zaznamenávali nové poznatky, s vyučujúcimi rozoberali ciele, postupy, formy zamestnania. Stretli sa s vysoko kvalifikovanou prácou učiteliek, ktoré majú svoju prácu rady. Radosť, systematickosť a dobrá atmosféra panovali na všetkých hodinách slovenčiny. Deti pracovali tak, ako sú zvyknuté. Pani učiteľky ich zaujali natoľko, že zabudli na okolitý svet a nevnímali návštevu ako niečo rušivé. Najviac času strávili v škôlke na Zvolenskej ceste, kde pracuje tvorivý a zohratý kolektív. Využíva poznatky z modernej pedagogiky, etiky a psychológie dieťaťa. Veľmi zaujímavé sú ranné sedenia v kruhu, kde sa deti učia od najútlejšieho veku prosociálnemu správaniu. Zostanete v nemom úžase, keď dieťa povie pani učiteľke, že sa na ňu a jej kolegyňu veľmi tešilo.

Popoludňajšie zamestnanie poslucháčov bolo na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Lučenci, kde si vyučujúci, metodici, ktorí prednášajú pre budúcich učiteľov - poslucháčov strednej i vysokej školy, pripravili prednášky a cvičenia so zameraním na zopakovanie si a utvrdenie pojmov (odborných termínov) z jednotlivých predmetov…. Vedenie a pedagógovia akadémie zorganizovali pre nás nielen odborné, ale aj mimovyučovacie aktivity. Navštívili sme Pedagogickú fakultu maďarskej Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne, prešli sme osobnou katarziou počas divadelného predstavenia hry Úklady a láska (F. Schiller) v komárňanskom Jókaiho divadle. Čerpali sme energiu z prekrásnej jesennej prírody Národnej prírodnej rezervácie Šomoška, ktorá patrí do chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina, najmladšieho vulkanického pohoria na Slovensku. Ako obyvatelia zvyknutí na rovinu sme videli unikátne pozostatky sopečnej aktivity, romantické skalné útvary (kamenný vodopád, kamenné more) a pozostatky ruín stredovekého hradu Šomoška. V sprievode ochranárov miestnej krajinnej oblasti sme absolvovali vychádzku po náučnom chodníku. Dozvedeli sme sa o osobitostiach živej i neživej prírody tohto kraja. Po stopách histórie regiónu sme sa vybrali aj vo voľnom čase. Navštívili sme zámok Halič a drevenú zvonicu v Starej Haliči.

Komunikáciu v slovenskom jazyku si praktikantky precvičovali neustále. Nielen v školských zariadeniach, ale aj počas kultúrno-poznávacích aktivít a vo voľnom čase sa s domácimi obyvateľmi dorozumievali prevažne v slovenčine. Ale tým sa ich učenie nekončilo. Bolo potrebné zhodnotiť prax aj slovne - samozrejme, v slovenskom jazyku a potom na základe vlastných zážitkov a skúseností z pobytu napísať esej, príbeh, rozprávanie… Tie najzaujímavejšie práce, doplnené fotografiami, chceme sprostredkovať aj tým, ktorí si nevedia predstaviť, čo všetko sa naučili, čo videli, spoznali, zažili na Slovensku …

Posledný večer sme hodnotili uplynulé dva týždne. Ďakujeme všetkým, ktorí sa nám venovali, umožnili nám účasť na vyučovacích hodinách a zamestnaní detí a spríjemnili nám pobyt. Študenti, podľa slov Márie Klimajovej, prežili chvíle, na ktoré budú spomínať aj preto, že sa naučili a pochopili niečo, čo sa dá pochopiť len mimo domova. Len Marianna Pappová sa vyjadrila, že prax mala aj negatívnu stránku. Pre ňu, ktorá tento rok končí svoje vysokoškolské štúdium, to bola - žiaľ, posledná vysokoškolská prax v Lučenci.

Erika Fajnorová

Jubilejný X. ročník športových hier v Budapešti

18. - 21.apríla 2006

Slovenská základná škola, gymnázium, odborná škola a žiacky domov v Budapešti za spolupráce s Celoštátnou slovenskou samosprávou, redakciou Ľudových novín, Zväzom Slovákov v Maďarsku, Slovenským inštitútom v Budapešti a za podpory Medzinárodného visegrádskeho fondu usporiada v dňoch 18. až 21. apríla 2006 v priestoroch budapeštianskej slovenskej školy a žiackeho domova v poradí X. ročník športových hier škôl s vyučovacím jazykom slovenským v Maďarsku s medzinárodnou účasťou stredných škôl V4 zapojených do projektu "Športujeme spolu”. Projekt sa každým rokom rozširuje a stáva sa príťažlivejším aj pre zahraničných účastníkov.

Na jubilejný X. ročník prisľúbili účasť Soukromné gymnázium "Pod Vyšehradem" Praha, Gymnázium s vyučovacím jazykom maďarským v Bratislave, Gymnázium J. A. Raymana Prešov, Gymnázium Ľ. J. Šuleka Komárno, Hotelová akadémia Košice, pričom poľské gymnázium z Grudziadzu už v uplynulom roku vystriedal nový partner z Poľska - Gimnázjum no 6 Kraków. Ubytovanie a stravovanie zabezpečí usporiadateľ bezplatne vo vlastných zariadeniach z prostriedkov získaných od Medzinárodného visegrádskeho fondu (MVF-IVF) v Bratislave. Cestovné hradí vysielajúca škola.

Oproti predchádzajúcim ročníkom dôjde tohto roku k podstatným zmenám. Nakoľko projekt je vypísaný MVF pre stredoškolskú mládež, na pražskom zasadnutí koordinačnej komisie začiatkom novembra 2005 bolo dohodnuté, že sa zvýši počet športovcov zo zahraničia z doterajších 8 na 14 + dvaja pedagógovia. Partneri V4 pricestujú do Budapešti 18. apríla v odpoludňajších hodinách. 19. apríla absolvujú spoločnú autobusovú prehliadku Budapešti a po spoločnom obede navštívia známe termálne kúpele v hlavnom meste.

Základné školy z Maďarska sa zúčastnia hier len jedným 8-členným družstvom s jedným pedagógom, štartovať môžu tiež len v jednom športovom odvetví. Týmto obmedzením sa ruší bodovacia súťaž o Putovný pohár hier. Usporiadateľská škola má právo štartovať vo všetkých športových odvetviach a kategóriách. Zahraniční účastníci štartujú ako rovnoprávni partneri (môžu získať pohár za prvenstvo). Predpokladáme, že znížením počtu družstiev sa zvýši športová úroveň súťaží a hrací systém bude objektívnejší a spravodlivejší. Slávnostné otvorenie hier bude 20. apríla 2006 o 10. hod. v areáli školy.

Športové súťaže sa uskutočnia v nasledovných športových odvetviach:

1. Minifutbal - a/ žiaci 7.-8. tried, b/ študenti stredných škôl

2. Basketbal - a/ žiaci 7. - 8. tried, b/ žiačky 7.- 8. tried, c/ študenti stredných škôl - chlapci, d/ študentky stredných škôl - dievčatá

3. Volejbal - a/ študenti stredných škôl v miešaných družstvách (mix) - traja chlapci a tri dievčatá.

Pozn.: Pre nedostatok ubytovacích kapacít usporiadateľ obmedzuje počet účastníkov. Za jednu školu môžete prihlásiť: stredné a odborné školy z Maďarska maximálne 14 pretekárov + 2 pedagógov, alebo len v jednom športovom odvetví 8 + 1. Základné školy štartujú len v jednom športovom odvetví s počtom 8 + 1. Partneri V 4 môžu vyslať maximálne 14 pretekárov + 2 pedagógov.

Príchod zahraničných účastníkov 18. apríla v odpoludňajších hodinách, účastníci z Maďarska 19. apríla od 13. do 15.30 hod..

Prihlášky treba poslať najneskôr do 21. februára 2006 písomne na adresu koordinátora hier: Tibor Molnár, 1139 Budapešť, Lomb u.1-7, alebo faxom na č. (1) 3500485. Tel. inf.: (1) 3500486. Po tomto termíne prihlášky neprijmeme, nakoľko 22. februára 2006 bude zasadať koordinačný výbor projektu V 4 v Budapešti, ktorý na pražskom rokovaní prijal X. ročník športových hier za svoj nosný projekt pre školský rok 2005/2006. 22. februára v prítomnosti všetkých zástupcov partnerských škôl V 4 sa uskutoční vylosovanie súťaží. Prvé dve, resp. tri medailové družstvá z uplynulého ročníka budú do skupín nasadené, čím vylúčime možnosť stretnutia sa už v prvom kole. Prajeme vám mnoho športových úspechov a pekné zážitky v rámci X. ročníka ŠH v Budapešti!

Tibor Molnár

Volejbalový turnaj o tzv. Drevený pohár v Sarvaši

Tretím kolom pokračoval v Sarvaši volejbalový turnaj o takzvaný Drevený pohár (Fakupa). Dňa 8. januára v športovej hale, kde boli postavené tri volejbalové ihriská, súťažilo 9 družstiev. Hralo sa v dvoch skupinách, v jednej päť družstiev, v druhej štyri. Systém bol ako obvykle, každý s každým. Hralo sa do 25 bodov a na dva vyhraté sety. Za vyhratý zápas dostalo družstvo 3 body, za remízu získalo družstvo, ktoré malo vyšší počet dosiahnutých bodov v jednotlivých setoch, 2 body, prehratý zápas znamenal 1 bod. Do finále postúpili družstvá, ktoré skončili na prvom a druhom mieste. Aj o ďalšie umiestnenia bojovali medzi sebou družstvá podľa výsledkov dosiahnutých v skupinách. Okrem domácich sa aj tentoraz prihlásili volejbalisti z Telekgerendášu a zo Szentesa. Pochopiteľne, ich výsledky sa nezapočítavajú do celkového hodnotenia, pretože usporiadateľ vopred stanovil, že len hráči, ktorí bývajú alebo majú trvalé bydlisko v Sarvaši môžu hrať v družstve. Tentoraz vyhrali volejbalisti zo Skupiny Štipkovej. Nasledujúce umiestnenia: II. miesto Učitelia - žiaci, III. miesto Veselí výhercovia, IV. miesto Szentes, V. miesto Plochá hus, VI. miesto Kaanguru, VII. miesto Chrúst, VIII. miesto Telekgerendáš, posledné miesto obsadilo družstvo Drevené ruky.

Podobne ako v predošlých kolách našu slovenskú základnú školu a žiacky domov reprezentovali učitelia a rodičia (Anika Árvaiová, Matej Zvara, Zlatica Lišková, Zoltán Fonád, Ildika Zvarová, Vojtech Častvan, Anika Podaniová). Každý z nás hral v inom družstve s väčším-menším úspechom. Prvé družstvá dostali pohár a diplom, ostatným bol udelený len diplom. Turnaj prebiehal v priateľskej atmosfére a viac ako sto ľudí zažilo osožný nedeľňajší program. Ešte aj slniečko sa s nami radovalo, až niekedy prekážalo družstvám v hre. Slnečné lúče prenikali cez veľké okná športovej haly a spôsobovali nahrávačom ťažké chvíle pri orientovaní sa na smečiarov. Štvrté kolo sa bude konať 26 marca.

Zlatica Lišková

Slovákom pristane aj päťcentimetrová hokejka...

V krajinách, ktoré sa považujú za hokejové veľmoci, je medzi obyvateľmi mimoriadne populárna hra, ktorá vyzerá ako malé hokejové ihrisko s páčkami a figúrkami malých hokejistov. Umiestnené je na stole, ľudia sa k nemu postavia, posúvajú páčkami a nachádzajú v tom perfektnú zábavu. Ide o hru zvanú stolný hokej. Sú však aj takí, ktorých si táto hra úplne podmaní. Z nich sa stávajú profesionáli, ktorí si pravidelne meriavajú sily v rámci celoštátnych, medzinárodných turnajov, alebo dokonca na majstrovstvách sveta. O stolnom hokeji ako športovej disciplíne sme sa rozprávali so spoluzakladateľom Slovenskej asociácie stolného hokeja a slovenským stolnohokejovým reprezentantom Martinom Káchom (23).

- Ako si sa dozvedel o stolnom hokeji?

- S bratom sme v niekdajšom časopise Hokej našli reklamu na túto hru a rozhodli sme sa, že si ju kúpime. Bolo to už dávno, v 95-om, keď sa Fíni stali majstrami sveta. Odvtedy sme ju doma hrávali, ale iba na amatérskej úrovni.

- Kedy si sa začal stolnému hokeju venovať profesionálne?

- Keď si o pár rokov na to aj môj kamarát kúpil stolný hokej a začali sme spolu hrávať. Jedného dňa na internete našiel správu, že v Českej republike sa konajú stolnohokejové turnaje. Rozhodli sme sa, že sa jedného z nich zúčastníme...

- Na Slovensku ste nemali takúto možnosť?

- Konali sa súťaže už aj na Slovensku, ale vôbec neboli také kvalitné ani medializované ako v Čechách. Dôvodom bola absencia celoštátnej organizácie slovenských stolných hokejistov. Aj preto sme sa pred dvoma rokmi s niekoľkými kolegami rozhodli, že založíme Slovenskú asociáciu stolného hokeja (SASH). SASH je právnicky doložená, má svoju internetovú stránku a čo je najdôležitejšie, našich športovcov zastrešuje pod jednou hlavnou organizáciou.

- Čo je hlavnou náplňou činnosti SASH?

- Najmä organizovanie turnajov, ktoré zároveň slúžia ako kvalifikácie na svetové podujatia. Okrem toho koncom roka pravidelne organizujeme aj Majstrovstvá republiky, ktorých sa zúčastňujú družstvá. Moje mužstvo, St Anger Bánovce, skončilo vlani tretie.

- Ako vyzerá kvalifikácia na svetové podujatie?

- Záujemcovia o reprezentačný dres sa musia zúčastniť viacerých našich turnajov, o ktorých konaní sa dozvedia na našej internetovej stránke. Za svoje umiestnenie na danom turnaji dostanú účastníci určitý počet bodov. Po skončení kvalifikačnej doby sa tieto body zrátajú a osem najvyššie umiestnených hráčov môže reprezentovať Slovensko na nadchádzajúcom svetovom podujatí.

- Núka sa otázka, akú prestíž má slovenský stolný hokej vo svete...

- Podobne ako v ľadovom hokeji, aj v stolnom patríme medzi sedmičku najvyspelejších hokejových národov. Na posledných majstrovstvách sveta v lotyšskej Rige sme totiž skončili práve na siedmej priečke, pričom nás predbehli Švédi, Fíni, Česi, Rusi, Lotyši a Nóri. Toto umiestnenie je oproti počiatkom, keď za slovenský tím hrával aj šofér autobusu, rozhodne pokrok. Samozrejme, je to už pekných pár rokov dozadu... Na svetové podujatia však nie vždy treba cestovať tak ďaleko. Napríklad majstrovstvá Európy sa v roku 2006 budú konať v Skalici (2.-4. júna).

- Aké je finančné zabezpečenie hráčov?

- Stolný hokej u nás funguje na dobrovoľníckej báze. Dokonca aj cestu a ubytovanie na zahraničné podujatia si platia samotní hráči.

- Čo musia uchádzači spĺňať k členstvu vo vašej organizácii?

- Stačí, ak záujemcovia prídu na ktorýkoľvek z našich turnajov, vyplnia prihlášku a zaplatia ročné členské, ktoré sa pohybuje vo výške 100 Sk. Každý náš člen sa potom môže zapojiť do stolnohokejového kolobehu - zúčastňovať sa turnajov a bojovať o miesto v národnom mužstve.

- Ďakujeme za rozhovor a prajeme ti veľa športových úspechov!

Záujemcovia o tento šport môžu všetky informácie nájsť na webových stránkach: www.tablehockey.sk, alebo www.asztalihoki.fw.hu.

Zlatko Papuček

Čabianski žiaci na fantastickej lyžovačke

Slovenská škola v Békešskej Čabe už tradične chodieva na lyžovačku v decembri. Keďže nás nebýva veľa, cestujeme vlakom a lyže si nesie každý sám. Tentoraz nám však lyže odniesli rodičia a tak sa nám cestovalo pohodlne. Čím viac sme sa približovali k cieľu našej cesty, tým boli deti nervóznejšie. O snehu totiž nebolo ani chýru, ani slychu. Nebolo tomu inak ani v Kremnici, ktorá bola našou konečnou zastávkou. Ja som však vedel, že nás čaká fantastická lyžovačka. Vidiac smutné a uplakané tváre detí, začal som ich upokojovať, že na Skalke je takmer meter snehu a nech sa neboja, lebo máme pred sebou nádherný týždeň. Nikto mi však neveril. Neverili predovšetkým ti, ktorí išli na Skalku lyžovať prvý raz. Veď kto to kedy videl, aby 10 km od miesta, kde nie je žiadny sneh sa dalo lyžovať! O to väčšie prekvapenie ich čakalo, keď vystúpili z mikrobusu pred chatou, ktorá bola doslova zavalená snehom. Obrovská radosť a jasot sa čoskoro premenili na nevídanú guľovačku, deti robili do snehu „Ježiškov” a mnohí sa v ňom doslova vyváľali a robili kotrmelce.

Celý týždeň, ktorý sme na Skalke strávili, bol doslova fantastický. Slnko, modré nebo, upravené trate a dobrá nálada nás sprevádzali po celý čas. Každý sa naučil lyžovať, jazdiť na vleku, snowbordovať… Veru ťažko, preťažko sa nám odchádzalo a nebolo takého, kto by sa sem o rok nechcel vrátiť. Raz darmo… Skalka je Skalka, a kto tomu neverí, nech tam beží… my tam o rok pobežíme zas!

Dr. Pavol Žibrita

Slovenské rekordy detvianskych rezbárov

Detva za vyše tristopäťdesiat rokov svojho trvania sa stala symbolom a neraz bola aj stotožňovaná s pojmom Slovensko. A to najmä preto, že jej najlepšie črty sú vlastné a pristanú slovenskému ľudu. Detva má svoje bohatstvá i v neopakovateľnom výraze umeleckej tvorivosti, lebo si ich pestovala a rozvíjala v telesnej symbióze so životom hrdého a schopného podpolianskeho ľudu a napĺňala tak národnú klenotnicu. Aj z toho dôvodu ju ospievali popredné osobnosti slovenského národa.

Navyše prostredníctvom majstrov ľudových hudobných nástrojov, štetca a dláta dala národu seba ako symbol slovenskosti. Nie náhodou tam už pred sto rokmi bola založená Detvianska umelecká galéria. Po maliaroch a výtvarníkoch prišli v minulom storočí na rad a dali o sebe vedieť aj ľudoví umelci narábajúci s drevom. Popri výrobcoch ľudových hudobných nástrojov to boli aj drevorezbári. Medzi nich teraz patrí 71-ročný Ján Môťovský a 57-ročný Štefan Ľupták. Obidvaja v nedávnej minulosti pracovali v detvianskom strojárskom podniku. J. Môťovský ako strojný zámočník, neskôr ako pamiatkár a Š. Ľupták ako elektrikár. Ján Môťovský vyrastal v rodine, kde sa celý život pracovalo s drevom a navyše otec bol horárom na Kalamárkach. Aj ten sa vo voľnom čase zaoberal výrobou pracovných nástrojov z dreva. Brat bol stolárom a tak Ján Môťovský mal prácu s drevom pred očami a tá sa nedala len tak obísť, keď navyše mal na túto prácu aj talent. Keď odišiel z PPS Detva a začal pred penziou pracovať v Pamiatkostave, tam sa tiež všeličomu priučil. A tak dnes vie pracovať rovnako s drevom ako kovom. V dôchodku sa začal intenzívnejšie zaoberať výrobou ľudových umeleckých predmetov z dreva: misiek, svietnikov, váz, šperkov a valašiek. Popri menších a riadnych valaškách sa rozhodol, že zhotoví zatiaľ najväčšiu vybíjanú valašku, aká kedy bola vyrobená na Slovensku. Vyrobil ju z čerešňového dreva, má dĺžku 170 cm, a kovová časť s ostrím 30,5 cm a váži 4,80 kg. Za tento unikátny slovenský ľudový výrobok, ktorý zhotovoval dva mesiace, dosiahol slovenský rekord, na ktorý obdržal od komisára pre udeľovanie certifikátov Igora Svitoka osvedčenie držiteľa slovenského rekordu. Ďalší certifikát na slovenský rekord dostal spoločne so Štefanom Ľuptákom za najväčší vyrobený črpák. Tento bačovský riad má výšku 194 cm, priemer 100 cm a objem 400 litrov. Nádoba črpáka je z jedného kusa jedľového dreva, uško z topoľa a dno z čerešne. Štefan Ľupták býva v osade Korytárka a už šesť rokov sa venuje drevorezbe. V Detve je najviac známy tým, že pre mesto zhotovil drevenú vyrezávanú a viacfarebne vymaľovanú bránu, ktorá bola slávnostne prevezená na konskom záprahu a inštalovaná 1. júna 2002. Vytvoril ju v priebehu dvoch rokov spoločne s bratom Jánom a tým nadviazal na tradíciu dávnych detvianskych brán, obohatených prvkami vlastnej tvorby. Najnovšie prekvapil novým rezbárskym dielom - vyrezávanou drevenou reťazou z jedného topoľa bez lepenia, klincovania a prerezania. Jej dĺžka je 31,62 m. So všetkými tromi rekordnými výrobkami sa mohli zoznámiť na Svätoplukovom námestí pred Divadlom Andreja Bagara v Nitre obyvatelia mesta a návštevníci septembrovej Divadelnej Nitry.

Ján Jančovič

O čom sme písali pred 10 rokmi

Skupina expertov Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe sa v Budapešti stretla s predstaviteľmi organizácií Slovákov v Maďarsku a zaujímala sa o to, aké pozitívne zmeny priniesol národnostný zákon prijatý r. 1993. Predstavitelia alternatívnych organizácií jednoznačne konštatovali, že žiadne pozitívne zmeny nenastali, keďže odvtedy nevznikla jediná slovenská škola či škôlka a nie je vyriešené ani parlamentné zastúpenie menšín a financovanie menšín je neprehľadné. V podstate to isté stanovisko zaujali aj predstavitelia Celoštátnej slovenskej samosprávy. Predseda CSS Michal Mata síce pripustil, že zatiaľ sa iba učíme využívať nové možnosti, avšak dodal, že „maďarské zákony nám síce dovolia všetko, ale keď ide o realizáciu konkrétnych projektov, chýbajú garancie.”

List z Bratislavy

Dobré skutky

Milí moji rodáci,

päť a pol roka som žil v stovežatej Prahe. Ako študent. Boli to úžasné roky. Zo skromného štipendia som stihol zaplatiť internát, kúpiť si stravné lístky a električenku. Na to ostatné (pivo, knihy, kultúru a cestovanie) mi museli rodičia doplácať. Keď mi mamka poslala nejakú stovku, tak som vedel, že mám pricestovať domov. Mali sme rodinného priateľa - inžiniera, ktorý v tých časoch často cestoval do Prahy. Mesačne aspoň raz ma vyhľadal a pozval na večeru či obed. Ponuku som nikdy neodmietol, veď ako skromne žijúci študent som mal príležitosť ponavštevovať vychýrené pražské reštaurácie. Keď sa „môj inžinier“ ohlásil, tak sa ma opýtal, že „kde sme ešte neboli?“ Jedlá boli dobré a rozprava vždy zaujímavá. Pýtal sa na štúdia, čo robievam v nedeľu a či zájdem občas aj do kostola. Vravieval, že „my, Novohradčania, musíme držať spolu“. Pochádzal z Ozdína. Keďže ma pokladal za rodáka, tak zrejme myslel na môjho prapraotca, ktorý sa v druhej polovici 18. storočia vysťahoval z Novohradu na Dolnú zem. Nebyť „inžiniera“ nikdy by som nespoznal prostredie pitoreskných pražských reštaurácií. Neskôr, keď som ja začal cestovať služobne do Prahy, pridŕžal som sa programu zo starých študentských čias. Vždy som si zašiel do niektorého známeho hostinca a spomínal na univerzitné časy. Minulý rok zomrela manželka môjho dobrodinca. Ako dôchodcovia žili v Dolnom Kubíne, jej rodisku, na Orave. Po pohrebe sa presťahoval so svojimi knihami do rodného a milovaného Novohradu. K Vianociam som mu napísal list a spomenul aj dávne pražské hostiny, najmä „pražský uzený jazyk“, špecialitu U černého koně. Odkázal mi, že som ho dojal k slzám. Verte mi, že ten odoslaný list pokladám za jeden z mojich lepších skutkov minulého roka.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš