Vyznamenanie Štefanovi Lamimu

Pri príležitosti Dňa menšín Maďarský osvetový ústav (MOÚ) usporiadal vo svojom obnovenom sídle Národnostný galaprogram, ktorého sa zúčastnila predsedníčka Národného zhromaždenia MR Katalin Sziliová. Vo svojom slávnostnom prejave zdôraznila, že národná kultúra môže byť úplná iba spolu s národnostnými tradíciami. V kultúrnom programe vystúpilo trinásť národnostných folklórnych súborov, vrátane slovenskej kapely Svrčkovci zo Šalgótarjánu.

Potom generálna riaditeľka MOÚ Erika Borbáthová odovzdala štrnástim národnostným aktivistom a kolektívom pamätnú plaketu a čestný diplom Pro Cultura Minoritatum Hungariae za rok 2005, ktoré Ústav udeľuje za vynikajúcu činnosť v záujme zachovania kultúrnych tradícií v materinských jazykoch menšín. Medzi ocenenými je aj náš folklorista a etnograf Štefan Lami. Vyznamenanie prevzala v neprítomnosti oslávenca jeho dcéra Anna Maťová Lamiová.

Š. Lami, ako sa uvádza v odôvodnení MOÚ, je významnou postavou hnutia maďarského ľudového tanca. Ako pracovník Ústavu ľudovej osvety usmerňoval ľudové umelecké súbory a organizoval celoštátne festivaly ľudového tanca. Dlhé roky pracoval ako organizátor kultúrneho života Slovače v Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku. Zvyky a ľudovú slovesnosť Slovákov v Maďarsku zvečnil v početných publikáciách. K vyznamenaniu mu srdečne blahoželáme!

Ocenenie Márii Szarkovej z Níže

Popri celoštátnych cenách Prima Primissima osem župných organizácií Celoštátneho zväzu podnikateľov, medzi nimi aj CZP Novohradskej župy, založilo vlastnú cenu Prima. Nedávno ju prevzali tri osobnosti, medzi nimi bývalá učiteľka Základnej školy v Níži Mária Szarková, ktorá tam pôsobila v rokoch 1962 - 1996. V r. 1969 sa stala členkou ľudového speváckeho zboru, ktorý sa neskôr pretvoril na chrámový a ktorý dodnes účinkuje pod jej vedením. Nížanskí speváci vystupovali v 86 lokalitách v Maďarsku a niekoľkokrát aj v zahraničí a získali početné ocenenia. Od r. 1986 sa M. Szarková venuje zhotovovaniu bábik zo šúpolia a svoje diela pravidelne prezentuje na výstavách, festivaloch a iných podujatiach doma i v zahraničí.

Pomôcť na správnom mieste

M. Nagyová na okraj demonštrácie

Nedávnej demonštrácie, ktorú usporiadali budapeštianske slovenské občianske organizácie v záujme oprávnených požiadaviek slovenskej menšiny, sa zúčastnili aj predstavitelia Matice slovenskej (MS), ktorí pri tejto príležitosti vyhlásili, že situácia príslušníkov slovenskej národnosti je oveľa nepriaznivejšia, než situácia Maďarov na Slovensku. S otázkou, nakoľko je toto tvrdenie opodstatnené, sa redakcia ostrihomského denníka Hídlap obrátila na regionálnu radkyňu Celoštátnej slovenskej samosprávy, starostku obce Čív Máriu Nagyovú. Z jej odpovedí sme vybrali podstatné časti:

- Súhlasím s tým, aby menšiny boli zastúpené v parlamente. Menšinový zákon je veľkým krokom vpred, keďže podporuje národnostné školstvo a umožňuje fungovanie menšinových samospráv. Pravda, na to všetko sa nedostáva dosť finančných prostriedkov. Pokiaľ ide o mieru podpory menšín v Maďarsku a na Slovensku, Slovensko ani zďaleka neposkytuje takú podporu krajanom v Maďarsku, ako maďarský štát Maďarom žijúcim v zahraničí. Situácia týchto menšín v obidvoch krajinách je teda podstatne rozdielna. Pritom treba uznať, čo maďarský štát poskytol tunajším Slovákom. Vzdelávacie a výchovné ustanovizne, v ktorých prebieha výučba v jazyku národnosti, napríklad v Číve, dostávajú zvýšenú normatívnu podporu. Je pravda, že asimilácia sa zrýchľuje, zároveň však sme svedkami toho, ako žiaci rýdzo maďarského pôvodu prednášajú básničky v slovenčine, keďže výučba jazyka národnosti je cestou k osvojeniu si ďalšieho cudzieho jazyka, čo môže mať značný význam aj v rámci EÚ.

Pokiaľ ide o nedostatočné možnosti sledovania televízneho a rozhlasového vysielania, na čo poukázala v Budapešti aj MS, v tomto smere sú pilíšske obce pozadu. Situácia slovenského vysielania Maďarskej televízie je priam poburujúca, keďže programy sú obmedzené a navyše vysielané v nevhodnom čase, zatiaľ čo slovenské vysielanie Maďarského rozhlasu nemožno ani zachytiť. Pri riešení týchto a aj ďalších našich problémov by nám mohla pomôcť materská krajina, vrátane MS.

Pilíšania bilancovali v Číve

V posledných decembrových dňoch hodnotilo svoju minuloročnú činnosť na výročnej konferencii v Číve Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov. Schôdzku pozdravil svojím vystúpením Čívsky ženský spevácky zbor. Potom prítomní spoločne zaspievali Pilíšsku hymnu a hymnickú pieseň Daj Boh šťastia...

Účastníkov podujatia privítala starostka obce a regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy Mária Nagyová a odovzdala slovo predsedovi združenia Jozefovi Havelkovi, ktorý stručne bilancoval bohatú kultúrnu a vedeckú činnosť a načrtol najdôležitejšie úlohy nasledujúceho obdobia. Osobitne zdôraznil úlohy súvisiace s pripravovanými voľbami do menšinových samospráv a vyzval účastníkov stretnutia, aby venovali zvýšenú pozornosť upevneniu identity Slovákov žijúcich v jednotlivých lokalitách, aby v rámci výmeny skúseností a čo v najširšom meradle utvrdili v nich národnú hrdosť a vedomie slovenskej príslušnosti.

O mnohostrannej minuloročnej kultúrnej činnosti na národnostnom poli v tomto regióne referovala podpredsedníčka čívskej slovenskej samosprávy Rozália Keleczová. Pri horiacich adventných sviecach si prítomní minútou ticha pripomenuli pamiatku zosnulých aktivistov a darčekmi ocenili činnosť najaktívnejších rodákov a sponzorov. Záver porady prebiehal v predsilvestrovskej nálade a pri prestretých stoloch.

Pilíšania v Poľsku

Delegácia Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov zavítala nedávno do Poľska. V Krakove sme navštívili sídlo organizácie Slovákov, ktorú vedie predseda Ľubomír Molitoris, ako aj redakciu časopisu Život a tlačiareň. S potešením sme mohli konštatovať, že aj naši krajania v Poľsku, s ktorými udržujeme styky, aktívne pestujú svoju materčinu, tradície a ľudové zvyky. Na našich stretnutiach nám poľskí priatelia venovali rôzne publikácie v slovenčine: spevníky, časopisy a noviny, prospekty apod. Popri návšteve kultúrnych programov sme si mohli pozrieť aj miestne pamätihodnosti. Náš zájazd do Poľska bol nesporne užitočný a rozhodli sme sa, že aj na budúci rok navštívime niektorú krajinu, kde žijú príslušníci slovenskej národnosti. Podujatie podporili verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny a Združenie a kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov.

Pribina bol naším kniežaťom

Objav v Blatnohrade

Toto niekdajšie sídlo slovenských kniežat Pribinu (okolo 800 - 861) a jeho syna Koceľa (okolo r. 876) budapeštianski Slováci znovu objavili ešte na jeseň r. 2001 (pozri Budapeštiansky Slovák č. 5/2001). Možno sa vtedy ani nenazdali, aký úctyhodný čin tým vykonali. Vysvitlo totiž, že pri odhalení pamätníka sv. Cyrilovi a Metodovi, aj keď je to takmer neuveriteľné, žiaden Slovák prítomný nebol. Písali sme o tom i v Ľudových novinách a na našu veľkú radosť a prekvapenie, správa prenikla aj do Ameriky. Keď bol Slovenský evanjelický cirkevný zbor a. v. v Budapešti v novembri 2005 hostiteľom biskupky slovenskej synody Sion Wilmy Kucharekovej a jej manžela Rev. Tomáša Drobenu z Torringtonu, hostia prejavili záujem navštíviť Blatnohrad.

Odprevadili sme ich a čo sme mohli sme im aj poukazovali. Bol to pre nich, ale aj pre nás pekný zážitok. Navyše aj my sami sme zažili veľké prekvapenie. Pri pamätníkoch sme objavili nový vysoký biely pamätník. Už som sa tešil, že snáď aj naši Slováci sa prebudili. Žiaľ, nie. Na kovovej tabuli pred pamätníkom je nasledujúci nápis: V spomin na Kneževino Pribine in Koclja so spomenik postavili: Zveza Slovencev na Madžarskem, Društvo madžarsko-slovenskega prijateljstva in Samouprava v Zalaváru. 2005 (Na pamiatku kniežatstva Pribinu a Koceľa dali postaviť: Zväz Slovincov v Maďarsku, Spolok maďarsko-slovinského priateľstva a Samospráva Zalaváru). Všetka česť a chvála našim slovinským bratom. O sebe samých radšej nehovorme. My si asi ešte trošku pospíme. A keď už všetci naši slovanskí bratia vzdajú hold kniežaťu Pribinovi a jeho synovi (veď to boli predsa Slovania), aj my sa prebudíme. Budeme tam chcieť niečo aj my postaviť, možno len aby sme v hanbe neostali, veď Pribina bol naším, nitrianskym kniežaťom. Len aby sme naraz nezbadali, že je tam už toľko pamätníkov, že náš sa tam nezmestí. Pochodíme ako ten žobrák, ktorý sa hanbí, a preto má len prázdne gamby.

Gregor Papuček

Dokumentovať a archivovať!

Každá slovenská samospráva v našej krajine, najmä ak pôsobí v oblasti, kde má z objektívnych dôvodov menej voličov, by mala podľa svojich možností udržiavať čo najužšie styky so svojím regionálnym centrom, napríklad Pitvaroš so Slovenským Komlóšom. O tejto spolupráci, ale i o svojich podujatiach by mala pravidelne informovať na stránkach nášho týždenníka a takýmto spôsobom poskytovať nápady, podnety a nasledovaniahodné príklady iným. O to sa snaží Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti, ktorá neraz hosťovala na festivaloch, koncertoch či výstavách v Malom Kereši, Čorváši, Slovenskom Komlóši, Banke a na ďalších miestach, a nezabudla o tom informovať našu širšiu verejnosť.

Slovom a obrazom sme roku 2005 zaznamenali naše kultúrne akcie v Maďarsku i na Slovensku a výber z týchto dokumentov by sme chceli vydať v podobe publikácie. Z iniciatívy jednotlivcov sa naša samospráva podujala na archivovanie starých gramoplatní, inými slovami: ich reštaurovanie, katalogizovanie a digitalizovanie. Gramofónové záznamy prenášame na počítač a po dodatočných úpravách na CD nosiče s cieľom zachovať ešte dostupné kultúrne hodnoty našej Slovače. Dosiaľ sme takýmto spôsobom uchovali materiál na päťdesiatich CD-platniach v dĺžke 50 hodín, jeden exemplár sme odovzdali Slovenskému dokumentačnému centru Celoštátnej slovenskej samosprávy a druhý knižnici Slovenskej samosprávy hlavného mesta, kde sú prístupné všetkým záujemcom. Za finančnú podporu tejto našej činnosti patrí vďaka Samospráve I. obvodu Budapešti. Medzičasom sme nadviazali pracovné styky s Kuratóriom Maďarskej televízie, ktoré nám prisľúbilo metodickú pomoc.

(fz-k)

Národnostný galaprogram v Alžbetíne

Samospráva VII. obvodu Budapešti a tamojšie menšinové volené zbory zorganizovali koncom uplynulého roka veľkolepý dvojdňový národnostný galaprogram, v ktorom sa predstavili všetky národnosti obvodu buď svojou folklórnou skupinou, alebo pozvanými súbormi. Zaujímavý bol program druhého dňa, ktorý moderovala pani Emília Ivánová Pluhárová. Pozdravila všetkých prítomných a poďakovala starostovi obvodu Györgyovi Hunvaldovi, že podporuje činnosť 10 menšinových samospráv obvodu.

Potom pani Ivánová Pluhárová predstavila obecenstvu všetky vystupujúce skupiny. Kochali sme sa v krásnych ľudových krojoch chorvátskych, srbských, rumunských a gréckych tanečných súborov, v ich prekrásnych piesňach a temperamentnej hudbe.

Najväčší úspech však zožali Šurianski tamburáši. Zaujímavá je už aj história súboru. Po prvej svetovej vojne, r. 1919, sa vrátili domov do Šurian bratia Augustínovci, ktorí zapracovávali zamestnancov novovybudovaného cukrovaru v Chorvátsku. Doniesli si odtiaľ strunové nástroje, tamburice. Najprv hrali iba doma pre svojich známych, potom v nedeľu organizovali veselice, kde sa ľudia zabávali, tancovali. V roku 1922 sa mladých nadšencov ujal miestny učiteľ a zároveň organista, ktorý ich naučil hrať podľa nôt. Roku 1924 oficiálne vznikol „Tamburášsky zbor”. Odvtedy Šurianski tamburáši očarúvajú a zabávajú ľudí nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku, kde sa už predstavili v Číve, Tardoši, Šalgótarjáne, viackrát v Tate a teraz v Budapešti. Na nezvyčajných nástrojoch hrali slovenské ľudové melódie, tri dievčatá krásne spievali piesne našich mamičiek, nadaný muzikant a sólista zasa piesne hrdých chlapov. Obecenstvo tlieskalo, nechcelo ich pustiť z pódia a žiadalo hrať ich celý repertoár - teda slovenské, ale aj chorvátske, poľské a rusínske piesne.

Tu treba poznamenať, že Šurianskych tamburášov pozvala Slovenská samospráva VII. obvodu. Po príchode do Budapešti ich pani Ivánová Pluhárová zaviedla do Centra voľného času na Almássyho námestí, kde si mohli zložiť nástroje. Potom ich zaviedla do Parlamentu, cestou im ukázala budovu Madáchovho gymnázia, ktorú vybudoval liptovský stavbár Ján Nepomuk Bobula, rozprávala im o početných slovenských murároch, ktorí pracovali na výstavbe Parlamentu. Taktiež ich zaviedla do Baziliky sv. Štefana, kde im ukázala sochy slovenského sochára Jozefa Damku.

Šurianskí tamburáši odchádzali z Budapešti neskoro večer dojatí k slzám, spokojní s celodňovým krásnym programom, s úspechom a uznaním, a veľmi ďakovali za mimoriadny zážitok, ktorý im zabezpečila Slovenská samospráva VII. obvodu a osobne pani Ivánová Pluhárová.

Aj my sme boli spokojní, že práve slovenské piesne sa obecenstvu najviac páčili a dúfame, že Šurianskych tamburášov pozvú aj do ďalších Slovákmi obývaných obcí v Maďarsku.

(cr-m)

Súbeh na miesto riaditeľa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) vypisuje súbeh na obsadenie miesta riaditeľa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) so sídlom v Békešskej Čabe.

Nástup: od 1. apríla 2006. Poverenie bude platiť na štyri roky.

Podmienky:

- univerzitné alebo vysokoškolské vzdelanie,

- znalosť slovenského jazyka,

- vedecký titul PhDr.,

- organizačné a manažérske schopnosti,

- prax vo vedúcej funkcii,

- bádateľská prax v kruhu Slovákov v Maďarsku a znalosť ich súčasného stavu.

Plat: podľa dohody.

Termín doručenia prihlášok na úrad CSS do 31. januára 2006

Adresa: Celoštátna slovenská samospráva,1114 Budapest, Fadrusz u.11/A.

Prihlášky majú obsahovať:

- odborný životopis,

- kópie dokumentov o získanom vzdelaní a vedeckom titule,

- koncepciu činnosti a organizácie práce VÚSM v rozsahu 3-4 strán.

Zaslané práce posúdi Predsedníctvo CSS spolu s predsedom Vedeckej rady VÚSM. Výsledok bude vyhlásený 22. februára 2006 po zasadnutí Valného zhromaždenia CSS.

Svadobné kroje na výstave v Mlynkoch

Slovenské osvetové centrum (SOC) Celoštátnej slovenskej samosprávy a Regionálne stredisko SOC v Mlynkoch usporiadali vernisáž výstavy Svadobné oblečenie Slovákov v Maďarsku. Na výstave sú svadobné kroje zo začiatku 20. storočia z nasledujúcich obcí a miest obývaných Slovákmi: Baňačka, Békešská Čaba, Čerňa, Ečer, Jača, Malý Kereš, Mlynky, Slovenský Komlóš, Sarvaš, Veľká Tarča a Veňarec. Expozícia v mlynskom Slovenskom dome je sprístupnená do konca januára. Usporiadatelia prosia záujemcov, ktorí by výstavu chceli navštíviť mimo pracovného času, aby sa predbežne informovali na č. tel. 06 26 547500.

„Nebezpečné” balady

Folková speváčka Zuzana Homolová je známa najmä tým, že znovuobjavuje staré slovenské balady. V jej pesničkách zomrelo násilnou smrťou viac ľudí, než v tých najdrsnejších nahrávkach populárnej hudby. Snaží sa vybrať také, ktoré dosiaľ ešte nikto nespieval a ktoré obsahujú zvláštne príbehy. V interview pre denník Sme Z. Homolová povedala, že niektoré z jej pesničiek pochádzajú z okruhu slovenskej komunity v Maďarsku, ktorá sa tam vysťahovala pred viac ako 200 rokmi z Liptova a iných regiónov Slovenska. Tieto piesne vydal v 60. rokoch v Budapešti folklorista Štefan Lami. Ide v nich o príbehy, ktoré sú ešte zakonzervovanejšie ako tie, ktoré sa v tom čase zbierali na Slovensku.

Betlehemci v Ečeri

Podobne ako v uplynulých rokoch, aj tentoraz v predvianočných dňoch skupinka ečerských detí chodila po dedine s betlehemom a v slovenčine a v maďarčine prinášala vianočné posolstvo Ečerčanom. Betlehemskú hru spestrili slovenské piesne a básničky z miestneho zberu. Betlehemci vystúpili aj na vianočnej slávnosti, ktorú usporiadala obecná samospráva pre dôchodcov v Osvetovom dome M. Rábaiho.

Oslavy v Níži

Slávnosť v znamení Vianoc a nového roku nedávno usporiadali s podporou miestnej slovenskej samosprávy v nížanskej základnej a materskej škole. Naše snímky približujú ovzdušie príprav.

Stretnutie samospráv

Regionálne stretnutie samospráv sa už deviaty raz uskutočnilo v Novom Meste pod Šiatrom. Po krátkom kultúrnom programe sa poslanci volených zborov zúčastnili spoločnej porady, na ktorej spolu s pracovníkmi Úradu pre národné a etnické menšiny a Ministerstva školstva MR rokovali o aktuálnych otázkach národnostnej výučby, o samosprávnom volebnom systéme, ako aj o rozvoji mikroregiónov.

Pred zabíjačkou v Čorváši

Slovenská samospráva v Čorváši aktívne podporuje a napomáha všetky miestne podujatia, či už ide o dožinky, chýrny svadobný festival alebo o festival ľudovej hudby. Ako členka Organizácie dolnozemských Slovákov, ktorá združuje dvanásť lokalít, sa na viacerých podujatiach zaslúžila o šírenie dobrého mena svojho mesta. Predsedníčka samosprávy Alžbeta Kľúčiková referovala o týchto a ďalších akciách na verejnom zhromaždení a pripomenula i najbližšie úlohy, v prvom rade tradičnú februárovú zabíjačku. Ako povedala, pri tejto príležitosti z prostriedkov, ktoré získali, môžu pohostiť päťdesiat hostí a počítajú aj s účasťou viacerých folklórnych súborov.

Silvestrovský beh v Sarvaši

Na Silvestra sa v Sarvaši konala posledná minuloročná akcia súťaže Tri v jednom. Účastníci ráno odovzdali svoje preukazy organizátorom. Ten, kto mal už šesť pečiatok, splnil podmienky celého podujatia. Veď z ôsmich akcií mohol jednu vynechať, a za silvestrovský beh získal siedmu pečiatku. Bohužiaľ, majiteľom vytúženej cyklistickej prilby sa stal len na papieri, lebo hlavný usporiadateľ rozpošle zaslúženú odmenu až začiatkom januára. My už vieme, že zo sarvašskej slovenskej základnej školy a žiackeho domova sa 30 žiakov stane majiteľom tohto pekného a užitočného daru.

Štartový povel dal primátor mesta Sarvaš Michal Babák. Dvojkilomerová trasa viedla Hlavnou ulicou, Ulicou Jókaiho a späť cyklistickým chodníkom na Ulici slobody. Cieľ bol na Hlavnom námestí. Po príchode dostal každý čokoládu a tombolu, ktorá bola vylosovaná po príchode posledného pretekára. Medzi výhrami bolo, samozrejme, šampanské pre dospelých i pre deti. Samozrejme, nechýbalo ani ovocie. Skoro každý účastník niečo vyhral.

Zaujímavosťou bolo, že tohto behu sa mohli zúčastniť aj športové kolektívy mesta. Škola alebo kolektív, ktorý bol najpočetnejšie zastúpený, bol odmenený pohárom. Celého podujatia sa zúčastnilo 136 pretekárov. Primátor Sarvaša M. Babák odovzdal poháre najlepším trom družstvám. Tretie miesto obsadil futbalový oddiel, druhí boli kajakári mesta a prví my, žiaci, učitelia a rodičia Slovenskej základnej školy. Pohár bude zdobiť vitrínu na významnom mieste školy. Sme hrdí na každého, kto reprezentoval našu školu, veď aj keď nepatríme medzi najväčšie základné školy v Sarvaši, opäť sme dokázali, že v našej škole deti rady športujú, a rady sa pohybujú, čo je v súčasnosti veľmi dôležité! Veď pohyb je najlepšia cesta k zdraviu. „Zdravie si nekúpiš, ale môžeš si ho chrániť a upevňovať, ak si dosť skoro uvedomíš, že je to najcennejší majetok, ktorý vlastníš!”

Zlatica Lišková

Čabiansky Slovák

Profit z tlačiarne investoval do chovu koní

Dolnozemské samoty s roztrúsenými usadlosťami a hospodárskymi budovami, na dvore ktorých nikde kvôli klíme a tieňu nechýbal osvietenským reformátorom a zúrodňovateľom dolnozemských pustatín Samuelom Tešedíkom z Ameriky privezený strom s tvrdým drevom a voňajúcimi kvetmi agát a niekde aj „drevená jahoda”, čiže moruša, Slováci tieto priestory nazývali a dodnes nazývajú sálaše. Je len samozrejmé, že tieto hospodárske jednotky slovenských roľníkov na Dolnej zemi obklopovali väčšie, či menšie plochy zeme. Na tejto matke živiteľke, ktorú takmer tristo rokov obrábali a skultivovali celé generácie statočných prisťahovalcov spod Tatier, aby tak zabezpečili nielen živobytie, ale aj prežitie svojim nastávajúcim generáciám, vyrástlo veľa schopných a nadaných jednotlivcov, ktorí svoju energiu a tvorivú silu získali práve v tomto prírodnom prostredí. Takéto samoty sú rozsiate po celej Békešskej oblasti a je len samozrejmé, že aj župného sídla. V aglomerácii Békešskej Čaby boli a dodnes sa nachádzajú desiatky takýchto svojráznych a charakteristických usadlostí. Na jednom takomto sálaši pri Kétšoproni bývala a hospodárila aj rodina Čiernikovcov, ktorých predkovia sa do Békešskej Čaby prisťahovali medzi prvými Slovákmi ešte v prvej štvrtine 18. storočia zo Slovenska, cez Hornú Ďurku (dnes Galgagyörk), obec ležiacu na hranici Novohradskej a Peštianskej župy. Prvý historik čabianskych Slovákov Ľudovít Haan vo svojom pamätnom diele, ktoré bolo vytlačené v roku 1866 v Pešti pod názvom „Pametnosti Békeš - čabánske”, pri priezvisku Čiernik uviedol, že prvý z tohto rodu zomrel v Békešskej Čabe roku 1794, ale aj to, že v roku 1757 bol kurátorom čabianskej evanjelickej cirkvi Juraj Čiernik. Na tomto rodinnom sálašskom hospodárstve vyrastal aj dnes 58-ročný spolumajiteľ a úradujúci riaditeľ tlačiarne JAVIPA Ján Čiernik. - Mám doložené, že naša família sa sedem pokolení zaoberala výlučne roľníctvom. Aj moji rodiča boli roľníci. Patrili medzi tých väčších. Naša rodina bola celá slovenská a aj ja som do svojich šiestich rokov rozprával iba po slovensky. Po maďarsky som sa začal učiť v našej sálašskej škole u Sľukov - zaspomínal si Ján Čiernik, keď ho navštívila delegácia zo Slovenska a podľa jeho slov sa jej veľmi potešil, že sa mohol s nimi dobre porozprával vo svojej materčine. Tento vyučený polygraf už nepokračoval v roľníckej tradícii rodiny, čo bolo hlavne z dôvodu, že rodina dvakrát pocítila krivdu z vyvlastnenia pôdy, a to práve v rokoch, keď Ján Čiernik vyrastal. Otec mu neraz radil a tiež aj upozorňoval ho, aby sa nestal roľníkom, aby nedopadol tak ako rodičia. Aj z toho dôvodu sa po absolvovaní stredoškolského štúdia vyučil za polygrafa. - Bolo to ešte v čase gymnaziálneho štúdia, keď k nám prišli odborníci z čabianskej tlačiarne KNER a oboznamovali nás s prácou v závode. Pripomenul som si otcove slová i to, ako sa na nás, sálašanov, vtedy pozerali a nálepkovali nás, a tak som sa rozhodol stáť sa tlačiarom. Po vyučení roku 1967 som už zasadol za vtedy moderný tlačiarenský stroj a v čabianskej tlačiarni som potom odpracoval celých 27 rokov, - opisuje nástup do svojej profesie dnes už jeden zo spolumajiteľov novovybudovanej tlačiarne. Aj starší brat Pavel Čiernik, ktorý tiež na vlastné oči a skúsenosti videl neprávosti páchané počas kolektivizácie na roľníctve a ktorého otec tiež zaprisahal, aby sa nestal roľníkom, hľadal inú cestu. Ten ako mladý človek po revolúcii v roku 1956 emigroval do USA, kde tiež pracoval v polygrafii. Pavel Čiernik roku 1986 pozval svojho brata Jána na návštevu do USA, kde mal dosť času, aby všeličo v súkromnom podnikaní odpozeral. Zameral sa na činnosť súkromných tlačiarní a ich prosperitu. Keď sa vrátil domov do Békešskej Čaby, dlho nerozmýšľal, lebo jeho životným snom bolo mať súkromný tlačiarenský podnik. Ten sa mu začal plniť, keď do neho zapojil ďalších dvoch kolegov Slovákov a spoločne zložili dvetisíc- markový kapitál a začali podnikať v tlačiarenstve. Každoročný profit firmy investovali do jej rozvoja a postupne vybudovali stredne veľkú tlačiareň, ktorá sa zaoberá prevažne tlačou obalového materiálu pre potravinársky a farmaceutický priemysel. Keď tlačiareň JAVIPA dosiahla stabilizovanú výrobu, technologickú a ekonomickú úroveň, jej úradujúci riaditeľ Ján Čiernik po niekoľkoročnej práci začal myslieť aj na oddych a záľuby. Napriek nepriazni osudu svojich roľníckych rodičov predsa v ňom ožívali aj príjemné spomienky, a to najmä na milé a ušľachtilé zvieratá, ktorými boli v ich dvore kone. A tak keď po rodičoch získal v reštitúcii pôdu, rozhodol sa kúpiť starý, dvadsať rokov opustený Maznov sálaš v časti Veľká lúka. Roku 1996 túto spustnutú usadlosť odkúpil a okrem prebudovania obytného priestoru neskoršie vybudoval stajne pre kone a cvičnú parkúrovú plochu. Kým zo začiatku svojho prvého koňa dával do prenájmu, neskôr, keď zo zisku tlačiarne mohol vybudovať priamo pri obytnom dome aj hospodárske budovy, k svojim jazdeckým koňom zobral tri do prenájmu. A tak v jeho objektoch sa opatrujú 17 jazdeckých koní. Ján Čiernik teraz na bývalom Mazanovom sálaši v moderných objektoch zamestnáva dvoch ošetrovateľov a jedného cvičiteľa a on sa venuje riadeniu podniku. Keďže býva v bezprostrednej blízkosti zvierat, sú pod jeho dohľadom každý deň a pohľad na ne mu prináša potešenie. Veď človek a kôň už oddávna patrili k sebe. Ľudia si osobitné postavenie koňa medzi ostatnými hospodárskymi zvieratami uvedomovali oddávna a snažili sa v chove koní uplatňovať plemenitbu. Robí to aj Ján Čiernik a preto desať rokov zbieral genetický materiál. Investoval do toho veľa peňazí a času, len aby získal čo najkvalitnejšie jedince a obstál so svojimi koňmi medzi najlepšími v krajine. Najprv získal kobyly, ktoré boli viacnásobnými šampiónkami Maďarska a teraz má po nich vo svojom chove výkonných potomkov. Navyše zo zahraničia priviezol vynikajúcich žrebcov, ktorí sú zárukou úspešného chovu. Každoročne na svojom sálaši usporadúva parkúrové preteky. Hovorí sa, najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Ján Čiernik sa takto znovu stal „sálašanom”, ktorými ešte v nedávnej minulosti v mestách opovrhovali. Teraz, v časoch návratu ľudí k prírode, ožívajúcej agroturistiky, sa situácia zmenila. Ľudia z miest sa vracajú na oázy pokoja a tak to urobil aj Ján Čiernik. Na obnovenom sálaši ho v čase klobásového festivalu prekvapil jeden z jeho menovcov. Bol ním starosta obce Vlčany v okrese Šaľa Ondrej Čiernik, ktorého otec prišiel roku 1947 na Slovensko zo sálaša Pusztaottlaka, ležiaceho neďaleko Medešu (Medgyesegyháza). Hosťa zo Slovenska ako i ďalších členov slovenskej delegácie Ján Čiernik milo privítal a netajil sa dojatím a potešením z neohlásenej návštevy, počas ktorej sa do sýtosti mohol vyrozprávať rečou svojich predkov. Poukazoval im nielen svoj sálaš, zvieratá a tlačiareň, ale aj dokumenty o živote svojich slovenských predkov, rodinu, bibliu s poznámkami a rodokmeňom z roku 1863. Obidvaja Čiernikovci našli svojich pravdepodobne v dávnejšej minulosti aj spoločných predkov. Výsledkom tohto stretnutia je nielen to, že si medzi sebou vymenili vizitky, ale aj to, že takéto stretnutie dáva možnosť nadviazania rodinných a pracovných stykov na obidvoch stranách hraníc.

Ján Jančovic

Slovenská samospráva v Níreďháze

Najvšestrannejšia a najaktívnejšia v meste

K východomaďarskému mestu Níreďháza je administratívne pripojených 56 sálašov a takto má mesto spolu 120 tisíc obyvateľov. V súčasnosti v ňom pôsobí šesť menšinových samospráv: arménska, nemecká, poľská, rómska, slovenská a ukrajinská. Viceprimátor mesta Tamás Cziba na vlaňajšom verejnom zasadnutí mestského zastupiteľstva konštatoval, že Slovenská menšinová samospráva v Níreďháze je najvšestrannejšou a najaktívnejšou v meste, v ktorom žije (podľa odhadov) okolo 15-20 tisíc Slovákov a slovenská samospráva zastupuje ich záujmy už v treťom volebnom cykle. Členmi poslaneckého zboru sú Ján Bánsky - predseda, Dr. Ladislav Hudák - podpredseda, Jozef Astaloš, Michal Morauský a Ondrej Školník.

Poslanecký zbor Samosprávy župného mesta Níreďháza im ročne udeľuje 2,5 milióna forintov, k čomu príde štátna normatíva. Šesťdesiat percent svojho rozpočtu vyčlenia na honoráre, osobné odmeny a hradenie nákladov. Ďalšie finančné prostriedky získavajú prostredníctvom rôznych súbehov a z iných zdrojov. Menšinové samosprávy pred dvoma rokmi dostali administratívnu budovu na kraji mesta, ktorá však dodnes nie je vybavená potrebnou infraštruktúrou. Oduševnenú, zanietenú a aktívnu činnosť bývalého slovenského učiteľa, predsedu Slovenskej samosprávy v Níreďháze a člena Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Bánskeho ocenila aj Samospráva župného mesta, keď mu pri príležitosti štátneho sviatku udelila 20. augusta 2005 Cenu Györgya Inczédyho za celoživotné dielo. Nedávno sme sa stretli s členmi poslaneckého zboru slovenskej samosprávy v knižnici mestskej samosprávy, kde nás informovali o svojej práci

- Nesmierne sa teším, že vedenie mesta i poslanecký zbor sledujú moju dlhoročnú činnosť, ktorú som ako slovenský učiteľ a menšinový poslanec vykonával resp. vykonávam. Navyše slovenskú menšinovú samosprávu pokladajú za najaktívnejšiu, najefektívnejšiu a nasledovaniahodnú. Poznamenávam však, že bez podpory a aktivity všetkých členov nášho zboru by sa mi tak nedarilo. Je to tímová práca, každý jeden člen pridáva ruku k dielu.

Hlavným cieľom našej samosprávy je ochrana práv níreďházskych Slovákov, pestovanie slovenskej kultúry, tradícií a jazyka, zabezpečovanie plynulej výučby slovenského jazyka, na čo ako bývalý slovenský učiteľ kladiem zvláštny dôraz. Žiaľ, dodnes sa nám nepodarilo zaviesť výučbu slovenského jazyka na Vysokej škole pedagogickej v Níreďháze.

Nesmierne sa však tešíme tomu, že máme slovenskú hosťujúcu učiteľku Mgr. Anitu Hollú, ktorá je rodený pedagóg a okrem výučby sa stará aj o pestovanie slovenskej kultúry. Oduševnene a pravidelne nacvičuje s deťmi aj slovenské tance a detské hry, z čoho majú deti radosť. Pre školákov zabezpečujeme učebnice a učebné pomôcky, ako aj ich účasť na rôznych školských súťažiach a zájazdoch. Naša samospráva prispela sumou 250 tisíc Ft k nedávnemu zájazdu žiakov a slovenských učiteľov na Slovensko. „Spoznajme krajinu svojich predkov“ - pod týmto názvom sa uskutočnil už druhý ročník projektu žiakov z Mandabokoru a Veľkého Čerkesu. Účastníci zájazdu vlani nadviazali kontakt so Základnou školou v Brehoch, pri Novej Bani. V tomto roku sa vybrali na stredné Slovensko, kde navštívili Banskú Štiavnicu.

Vydarený poznávací zájazd žiakov a učiteľov, ako aj stretnutie s deťmi na Slovensku napomáhajú upevňovanie priateľstiev. Bez našej pomoci by si asi mnohí rodičia nemohli dovoliť financovať dvojdňový výlet na Slovensko, - informoval nás pán predseda.

Člen poslaneckého zboru Jozef Astaloš dodáva:

- V našej činnosti kladieme veľký dôraz aj na spoluprácu s rôznymi mestskými občianskymi organizáciami a združeniami. Snažíme sa napomáhať zvýšenie životnej úrovne obyvateľov žijúcich na sálašoch, najmä mladých ľudí. To všetko v záujme toho, aby neodchádzali z rodného kraja. Snažíme sa im zaobstarať pozemky, aby si mohli postaviť domy a natrvalo sa tu usadiť. Myslíme však aj na starších ľudí, ktorým sa usilujeme zabezpečiť sociálnu podporu a starostlivosť. Finančne sme prispeli aj na usporiadanie tradičného štafetového behu Sarvaš - Níreďháza.

Michal Morauszki sa zmienil aj o ďalšej príkladnej aktivite slovenskej samosprávy:

- Náš poslanecký zbor sa aktivizuje aj v oblasti sociálnych služieb a starostlivosti o starších ľudí. Pravidelne zabezpečujeme dopravu na skúšky a na vystúpenia členov Súboru ľudovej hudby Tirpák z Vajdabokoru, ktorí žijú na okolitých samotách. Tento súbor je pravidelným účastníkom miestnych, regionálnych a celoštátnych kultúrnych podujatí a vystupoval už aj na Slovensku, v Rakúsku, Rumunsku a na Ukrajine. Spolu s mandolínovým súborom Tatrín z Prešova sa už vyše desať rokov zúčastňuje vystúpení v tomto družobnom meste.

Podpredsedom Slovenskej menšinovej samosprávy v Níreďháze je už v druhom cykle Dr. Ladislav Hudák, ktorý ako skúsený právnik sa takto vyjadril o svojej činnosti na národnostnom poli:

- Musím vysloviť svoju nespokojnosť ohľadom menšinovej politiky vlády, ktorá podľa môjho názoru, a určite aj podľa názoru iných národnostných aktivistov, nie je vôbec taká príkladná, ako sa prezentuje doma a na medzinárodných scénach. Celý systém nespĺňa očakávania národností žijúcich v Maďarsku, alebo ich spĺňa len čiastočne a veľmi skromne, porovnajúc situáciu maďarskej menšiny žijúcej v okolitých krajinách.

Faktom je, že menšinový zákon je protiústavný, lebo nezaručuje parlamentné zastúpenie národných a etnických menšín v Maďarsku, a to už v treťom volebnom cykle. Nehovoriac o tom, že všetci členovia menšinových poslaneckých zborov majú iba „poradný hlas“ na zasadnutiach väčšinových samospráv. Členovia poslaneckých zborov väčšinových samospráv nás berú ako nejakú „druhú kategóriu poslancov“ s poradným hlasom. Praktický to znamená, že menšinoví poslanci sa majú starať len o národnostnú kultúru, školstvo, náboženstvo a tzv. „veľkú politiku“ majú prenechať maďarským politickým stranám. Nehovoriac o tom, že na maďarskej politickej scéne niet miesta pre nadaných aktívnych príslušníkov národných a etnických menšín žijúcich v Maďarsku. A to som ešte nehovoril o zabezpečení potrebných financií na efektívnejšie fungovanie menšinových samospráv v každej oblasti života. Národnostný člen poslaneckého zboru môže zanietene, aktívne pracovať od svitu do mrku, a to aj robí, ale záleží od „panskej vôle“ poslancov väčšinových samospráv, či mu udelia za to honorár. Oni ho však, prirodzene, majú, a to slušný! Nepopierateľne tento neblahý stav vyvoláva zlé pocity v našich kruhoch a úprimne povediac, čo sa týka budúcnosti som skeptický v otázke vyriešenia týchto zásadných otázok.

Ildika Fúziková

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Novoročná sv. omša za naše cirkevné zbory

„Ó, Ježišu, buď k pomoci každému z nás v tento rok, zostaň s nami vo dne v noci, požehnaj náš každý krok! S novým rokom nech zasvitne nová zora šťastia nám, lebo blaho len tam kvitne, kde ho ráčiš žehnať sám“ - znela 1. januára na slovenskej svätej omši v Kostole sv. Jozefa v Budapešti náboženská pieseň.

Slávnostnej svätej omše sa zúčastnili radca Veľvyslanectva SR v Budapešti Peter Hatiar s rodinou, riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík s manželkou, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru KV CSS Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, veriaci z Rákoškerestúru a z hlavného mesta. Svätú omšu pri príležitosti slávnosti Panny Márie Bohorodičky, obetovanú za naše slovenské cirkevné zbory, slúžil vdp. Attila Kónya a na organoch hrala kantorka Katarína Süvegesová zo Santova. Dôstojný pán vo svojej kázni vyzdvihol, že Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy, aby vykúpil svet a všetci sme sa stali jeho synmi a dedičmi neba. V tomto darovaní je sprostredkovateľkou a spoločníčkou Panna Mária, ktorá ako prvá prežíva jeho spásu a zachováva všetky jeho slová vo svojom srdci. Dáva mu meno Ježiš a tým je označený ako Spasiteľ sveta, ktorý prináša požehnanie, daruje svoj pokoj. Preto sa modlime k nemu, aby k nám bol milostivý a žehnal nás, naše rodiny a cirkevné zbory celý rok, ale aj počas celého nášho života.

Po omši sa zišli veriaci na farnosti, kde sa konalo agapé. I. Klauszová Fúziková sa poďakovala v mene slovenských katolíkov žijúcich v Maďarsku P. Hatiarovi a M. Resutíkovi za to, že sa počas celého cirkevného roka zúčastňujú slovenských omší v Kostole sv. Jozefa. Zdôraznila, že je to pekné kresťanské gesto a zároveň uznanie tejto šľachetnej služby, ako aj napomáhanie pestovania národného a náboženského povedomia našich veriacich.

Predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti Kazimír Kápolnai privítal vzácnych hostí, dôstojnému pánovi A. Kónyovi, kantorke K. Süvegesovej a I. Klauszovej Fúzikovej sa poďakoval za ich službu. Potom prezradil prítomným, že prvá novoročná slovenská sv. omša bola v poradí sedemdesiata siedma bohoslužba v nedávno začatom siedmom ročníku. Doteraz sa slovenských omší zúčastnilo okolo 6 tisíc veriacich z dvanástich Slovákmi obývaných osád v Maďarsku. Predsedníčka Slovenskej samosprávy v Rákoškerestúri Mária Epressová sa v mene veriacich z ich obvodu poďakovala za možnosť a zároveň požiadala A. Kónyu, aby v Turíčny pondelok prišiel slúžiť slávnostnú sv. omšu do ich Kostola sv. Kríža. Rákoškerestúrske gazdinky napiekli chutné domáce koláčiky, ktorými ponúkli všetkých prítomných.

(fúziková)

Čo očakávame od nového roku

Každý z nás dobre pozná známe porekadlo - Ako na Nový rok, tak po celý rok! A či sa tak aj stane? Ktovie? Je však isté, že v posledných a prvých dňoch roka sa ľudia častejšie obzerajú dozadu, bilancujú uplynulé obdobie a dávajú si predsavzatia, kujú plány do nového roka. Výmena názorov, prezentácia osobných zážitkov a neraz aj konfrontácia protichodných postojov a hodnotení sa deje nielen pri súkromných rozhovoroch, ale aj verejne a nenecháva nikoho ľahostajným k tomu, čo prežil. Aj my sme vyhľadali niekoľkých predstaviteľov a priaznivcov našej Slovače, aby vyjadrili svoj názor na uplynulé a nastávajúce obdobie.

Szilárd Abonyi - učiteľ biológie a techniky Slovenskej školy v Sarvaši:

- Som spokojný a vyrovnaný človek, neželám si nič zvláštneho ani v novom roku, snáď len trochu viac voľného času pre rodinu. Už pätnásť rokov vyučujem, z toho 5 rokov v slovenskej škole, kde sa cítim dobre, lebo si dobre vychádzam s deťmi i s kolegami. Som náročný človek, a to nielen voči sebe, ale i deťom, a túto náročnosť budem očakávať od seba a od svojich zverencov aj v budúcnosti. Mám dve dcéry, 15- a 16- ročnú, s ktorými mám príkladný otcovský vzťah. Moja manželka je učiteľka materskej školy, ktorá, žiaľ, je momentálne nezamestnaná. Pevne verím, že v budúcom roku si nájde prácu. Okrem školy ma baví hudba, už sedem rokov hrám v štvorčlennej kapele, ktorá sa nazýva Drieňový kvet a s ktorou vystupujeme v našom okolí. Mám rád prírodu a včelárim, čo ma úplne dokáže odpútať od každodenných starostí.

Marta Černá - učiteľka, zástupkyňa riaditeľky Základnej školy v Mlynkoch:

- Žijeme prenasledovaní stresmi a náhlením sa. Pociťujeme to v rodine aj v škole, a žiaľ, láska ako keby sa vytrácala. Podľa mňa práve láska je najvyššou hodnotou života. V ľudskej láske je niekoľko rovín. Má rovinu duchovnú a zmyslovú, môže byť zameraná na konkrétnu osobu, alebo sa stáva nezištným darovaním a hľadá dobro druhej osoby. Spytujme si teda svoje svedomie, či dokážeme o láske hovoriť a darovať ju a byť jej šíriteľom slovom i činom, a tak sa navzájom obohacovať. Preto by som sa nesmierne tešila, keby všade prevládala láska, ktorá, ako sa hovorí, aj hory prenáša... Bola by som šťastná, keby na našej škole aj naďalej vládla láskyplná a pokojná atmosféra. A mali by sme také deti, ktoré skutočne túžia po vedomostiach, stanú sa milovníkmi slova, hudby a kultúry vo všeobecnosti. Ako dvojdetná matka a manželka si želám pre svoju rodinu zdravie, pokoj, pochopenie a lásku. Staršia dcéra Annamária študuje medicínu a dúfam, že úspešne skončí univerzitu. Mladšia Melinda je momentálne v Londýne, v lete sa vráti domov. Potom bude pokračovať v štúdiách na Vysokej škole pedagogickej v Jágri. Ak sú deti zdravé, šťastné a úspešné, to je pre mňa najväčším zadosťučinením a uspokojením. Spolu s manželom sa tešíme aj tomu, že máme dobrý vzťah s deťmi a celou rodinou a o to sa budeme snažiť aj v budúcnosti.

PhDr. Eleonóra Kolvačíková - riaditeľka Krajanského osvetového strediska v Košiciach:

- Naše stredisko vyvíja medzinárodnú a cezhraničnú spoluprácu a v rámci nej aj spoluprácu so slovenskou menšinou žijúcou v Maďarsku. Náš Detský folklórny súbor Čarnička vystúpil na Celoštátnom mikulášskom stretnutí detí v Budapešti, ktorý organizovala Celoštátna slovenská samospráva. Súbor mal veľký úspech, čo potvrdzuje to, že táto naša spolupráca je na dobrej ceste. Priznám sa, že aj mňa osobne nesmierne teší spolupráca so Slovákmi v Maďarsku, v ktorej by som si priala pokračovať aj v budúcnosti, lebo to je investícia, ktorá prospeje obom stranám. Čo sa týka mňa, mám iba jediné prianie, aby zdravie fungovalo a bol pokoj na zemi.

Zuzana Papaiová Laczkovská - slovenská učiteľka v Netejči:

- Prezradím vám, že nedávno som oslavovala 40 narodeniny a už dvadsať rokov vyučujem slovenský jazyk. Vybrala som si najkrajšie povolanie na svete, veď vychovávať a vzdelávať deti je najšľachetnejšia úloha ženy a matky. Preto ako učiteľka by som si priala najmä väčšie uznanie pedagógov zo strany celej našej spoločnosti. A to v prvom rade morálnu a finančnú podporu, aby nezanikli malé školy. Kde nie je škola, tam neexistuje fakticky nič. Mám dve deti, 13-ročnú dcérku Šáru a 9-ročného syna Daniela. Tešila by som sa, keby sme boli všetci zdraví, šťastní a deti by dobre napredovali v škole.

Rozália Pásztorová Vargová - slovenská učiteľka v Dunaeďháze:

- Takmer tridsať rokov vyučujem slovenčinu, preto sa teším tomu, ak deti prejavujú záujem a s radosťou sa ju učia. Snažím sa ich presvedčiť, že slovenský jazyk je hodnotný, oplatí sa ho naučiť. Po svedomitom a úspešnom učení môžu zložiť jazykovú skúšku, ktorú potrebujú k ďalším štúdiám. Môj 22-ročný syn ju tiež zložil a úspešne doštudoval, teraz pracuje vo vedúcej funkcii. 13-ročná dcérka už absolvovala základný stupeň a časom by chcela zložiť aj stredný, resp. vysoký stupeň, aby mohla študovať na vysokej škole.

Marta Pintérová Behánová - slovenská učiteľka v Kondoroši:

- Každému človeku, členom svojej rodiny, by som želala najmä Božiu milosť, pokoj, zdravie, prácu a bezstresový život. Na svete by mala prevládať láska k blížnemu, ktorá by potlačila do úzadia agresivitu, nepokoj a vojny. Ako učiteľka by som svojim žiakom priala vytrvalosť v učení a zdravie pre každého. Ako pedagóg tvrdím, že základom výchovy má byť láska, či už ide o rodinu, alebo o školu. Myslím si, že najdôležitejšie je prijať dieťa také aké je a pri výchove mu pomáhať, aby malo reálne ciele a očakávania. Jedno je však isté, že škola nemôže zastupovať rodinu. S trpkosťou v srdci musím povedať, že žiaľ, spoločnosť a rodičia si už nevážia učiteľov tak ako kedysi. Málo je aj detí, takže školy aj učitelia sú čoraz častejšie ohrození, veď postupne zatvárajú malé školy.

Etelka Rybová - podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy:

- V roku 2006 budú opäť voľby do menšinových samospráv. Želám všetkým našim ľuďom, aby sa na ne svedomite a cieľavedome pripravovali a smelo ukázali, koľkí sme. Aby všetci cítili veľkú zodpovednosť za to, aby sa opäť založili slovenské menšinové samosprávy tam, kde boli doteraz. Celá naša slovenská pospolitosť musí byť nanajvýš zodpovedná a aktívna pri iniciovaní volieb menšinových samospráv, ako aj pri zostavovaní volebných listín, aby na nich figurovali súci kandidáti. Dokážme svetu, že oprávnene máme slovenské samosprávy všade tam, kde sme ich doteraz mali, veď svedomite a úspešne vykonávali svoju mnohostrannú činnosť v prospech našej slovenskej pospolitosti. Čo si želám vo svojom osobnom živote? V prvom rade najmä dobré zdravie pre svoju mamičku a manžela, aby som počas celého roka mohla v pokoji žiť v ich spoločnosti.

Zostavila Ildika Fúziková

Zamyslenie nad dejinami národov bývalého Uhorska

Pôvodne nie som historik, ale moja profesia mala vždy do činenia s históriou, najmä cirkevnou. Niekdajší peštiansky evanjelický farár Ján Kollár povedal: nábožnosť a národnosť sú sestry. Preto ako Slovák mám veľký záujem na poznaní dejín svojho národa, ale aj iných národov, Maďarov, Nemcov, Chorvátov, Srbov, Rumunov, ktoré kedysi od 9. storočia žili spolu v tesnej blízkosti. Môžeme k nim priradiť aj Židov.

Dôvod môjho záujmu

Môj záujem o dejiny bývalého Uhorska značne inšpirovali dve knihy, bohaté nielen počtom strán, ale aj obsahovo. Sú to publikácie Paula Lendvaia: Na čiernej listine a Tisíc let maďarského národa. P. Lendvaia som poznal ešte z minulého storočia. Narodil sa v roku 1929, rok po mne. Spoznal som ho prostredníctvom rakúskej televízie ORF, v ktorej vystupoval ako redaktor či komentátor. Lendvai prežil rušné roky po 2. svetovej vojne a najmä roku 1956. Po potlačení povstania maďarského ľudu sa dostal do pracovného tábora v Malej Tarči. Ani mňa to neobišlo. Roku 1953 ma zaradili do vojenských pracovných jednotiek, neskôr v r. 1961-1963, ma ako evanjelického farára uväznili. P. Lendvai mal a má slovenské korene. Ako o ňom píše slovenský literárny vedec, prezident Konzervatívneho inštitútu Dr. Peter Zajac - prekonal štyri životné etapy. Podľa pôvodu bol Žid, čo chápal nie ako príslušnosť k národu alebo náboženstvu, lež ako osudové určenie. Roku 1956 sa zbavil ilúzií o komunizme. V knihe Na čiernej listine vykresľuje svoju životnú cestu, ktorá bola a je veľmi zaujímavá a poučná. Teraz žije v Innsbrucku a ako dôchodca si užíva zaslúžený odpočinok.

O ešte väčšej a bohatšej knihe

Keď som v krajskej knižnici vracal túto knihu, ponúkli mi ďalšiu Lendvaiovú publikáciu: Tisíc let maďarského národa. Veľmi som sa jej potešil, lebo som už o nej čo-to vedel. Mám rád svoj národ, ale nie som proti iným národom. Hľadám to, čo národy spája, a nie čo ich rozdeľuje (i keď je aj také). Potešil som sa, že vcelku uvidím dejiny národa, ktorý kedysi prišiel do strednej Európy ako národ nebojácnych bojovníkov. Neskôr prestal bojovať a útočiť, usadil sa a začal obrábať pôdu, venoval sa pastierstvu a začal žiť ako ostatné okolité národy. Žije tu podnes a nemôže nežiť, najmä teraz, keď sme už všetci pod jednou strechou, v Európskej únii. Pravda, aj on, ako každý iný národ musí dodržiavať pravidlá hry - zanechajúc všetky zlé praktiky z minulých storočí, najmä z 19. a začiatku 20. storočia.

Aký bol beh dejín?

Ako píše autor knihy, okolo roku 830 vzniklo starouhorské kniežatstvo medzi Donom a Dolným Dunajom. Roku 892 sa Maďari prvýkrát zúčastnili expedície proti veľkomoravskému kniežaťu (u nás kráľovi) Svätoplukovi. Roku 896 Maďari pod vedením Arpáda sa usídlili na území Sedmohradska, na Veľkej nížine a v Panónii. R. 906 Maďari zaútočili poslednýkrát a rozvrátili Veľkú Moravu. Ďalší veľmi dôležitý rok bol 955, keď Maďari utrpeli rozhodujúcu porážku na Lešskom poli pri Augsburgu a tak sa definitívne usadili v Karpatskej kotline.

Pozerám sa na záznam ďalších rokov. Maďari sa začali učiť vládnuť, mocní ovládať slabších. Vznikali veľké rozdiely medzi mocnými a bohatými, šľachtou, zemanmi a na druhej strane poddanými, nevoľníkmi.

Roku 1301 smrťou Ondreja III. vymrela dynastia Arpádovcov po meči a r. 1421 stali sa dedičmi uhorskej koruny Habsburgovci. Prišlo 16. storočie a s ním 31. októbra 1517 vystúpenie katolíckeho mnícha Dr. Martina Luthera vo Witttenbergu, čím sa začala reformácia a očista a obnova cirkvi na základe prorockom a apoštolskom.

Uhorsko prežilo aj vpády cudzích národov ako Tatárov, neskôr Turkov. Roku 1541 sme stratili Pešť i Budín a tak vznikli tri časti Uhorska: na západe Kráľovstvo uhorské, v strede Uhorsko obsadené Turkami a tretie Sedmohradsko ako vazalské územie. Boli králi a boli kniežatá, ktoré sa búrili proti kráľovi, ako napr. István Bocskai, Gábor Bethlen, ďalej Rákócziovci, tiež Imre Thököly atď. (Koľkokrát som prechádzal Námestím hrdinov v Budapešti a pozeral na sochy mocných vtedajšieho sveta, v duchu som si hovoril: veď tu je aj naša história!)

Zastavme sa pri Jozefovi II, ktorý r. 1781 vydal Tolerančný patent. Uľahčil život reformačným cirkvám a v tom čase sa nemčina stala úradným jazykom v celej monarchii. Dovtedy bola úradným jazykom latinčina. No Jozef II. týmto svojím počinom prebudil maďarský národ, aby v Uhorsku bola úradným jazykom maďarčina. Ako reťazová reakcia sa začali ozývať aj ostatné národy. Preto aj Slováci začali pracovať v tomto smere a r. 1843 na slovenskom území uzákonili spisovnú slovenčinu. (Štúr - Hurban - Hodža).

Prichádzajú roky, ktoré sú nám stále bližšie a známejšie. Lajos Kossuth, Sándor Petőfi, Koloman Tisza, oslavy milénia príchodu Maďarov do Dunajskej kotliny. Potom prišli veľmi kritické roky, plné odvahy aj omylov. Roku 1907 Apponyiho zákon (úplne asimilačný, podľa ktorého sa aj moja najstaršia sestra musela v škole učiť len po maďarsky). Prišli roky 1. svetovej vojny. Po nej sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a vznikli nástupnícke štáty, medzi nimi Československo. V Maďarsku sa objavil Béla Kun, ktorý si vyhliadol východné Slovensko a z pancierového vlaku (Nové Mesto pod Šiatrom - Medzilaborce) jeho vojaci zaútočili na moju rodnú dedinu (prečo?) a zabili moju najstaršiu sestru Annu (mala 14 rokov).

V roku 1933 prichádza v Nemecku k moci Adolf Hitler. R. 1938 anektoval časť Čiech a Moravy i Slovenska. Južné Slovensko na základe Viedenskej arbitráže pripadlo Maďarsku. R. 1939 vznikla Slovenská republika na autonómnom území bývalej ČSR. Maďarsko a Slovensko sa v 2. svetovej vojne postavili na stranu Nemecka. Ku cti Miklósa Horthyho patrí, že hľadal možnosti, ako sa odpútať od nacistického Nemecka, ale v Maďarsku prišli k moci Šípové kríže. Nastal koniec 2. svetovej vojny. Dňa 13. 2. 1945 je od Nemcov oslobodená Budapešť. Maďarsko sa stáva republikou.

Na záver - výhľad do budúcnosti

Mám pred očami dejiny maďarského národa, ale nielen maďarského. Vyše tisíc rokov žili spolu v dobrom i zlom. Inde som sa dočítal, že na konci 1. svetovej vojny sa našli aj takí politici, ktorí začali presadzovať tzv. trializmus, t. j. spolužitie so Slovanmi: Nemci (Rakúšania), Maďari a Slovania. Žiaľ, bolo už neskoro. Aj to som sa dočítal, že slovenský poslanec v uhorskom parlamente Dr. Milan Hodža pred rokom 1918 navrhol stredoeurópsku federáciu. Či to nebola dobrá myšlienka žiť ako rovný s rovným, každý na svojom území? Nestalo sa tak a preto došlo k Trianonu.

Dnes sme pod jednou strechou v EÚ. Každý buďme tým, čím sme. Slovák Slovákom, Maďar Maďarom, Čech Čechom, Nemec Nemcom atď. Držme sa svojej materinskej reči, ale dobre je, keď poznáme aj reč väčšinového národa, s ktorým žijeme. Teší ma - veľmi ma teší - keď čítam, že občania Maďarskej republiky, pôvodne Slováci hovoria po slovensky a chcú, aby tak hovorili aj ich deti. Dobre je byť dvojjazyčným. Kto má však ďalšie ciele, naučí sa aj po anglicky, nemecky či po francúzsky atď.

Čo by som si prial na záver? Nebolo by správne, keby historici národov bývalého Uhorska napísali tzv. Harmóniu dejín národov strednej Európy? Podľa nej by sa mohli vzdelávať deti, mládež i stárež našich národov. Hľadajme, čo nás spája a nespomínajme toľko, čo nás rozdeľovalo - najmä od konca 18. storočia po celé 19. a 20. storočie, do konca 2. svetovej vojny. Nezabúdajme, že v dejinách každé preto malo svoje prečo. My tu žijeme tak ako sme a tu aj zostaneme.

Ján Paulov

Poznámky:

a) Som povďačný autorovi P. Lendvaiovi, ktorý objasnil, že slovo kuruc nie je odvodené z latinčiny, kríž - crux, ale od tureckého slova kurudš, čo znamená rebel, povstalec (str. 117). Opakom kurucov boli labanci - pešiaci, čo pochádza z maďarčiny, láb - noha (str. 136).

b) P. Lendvai uvádza pri S. Petőfim, že jeho matka bola Srbka. Veru nie, bola to Mária Hrúzová - Slovenka. Aj otec bol Slovák, Petrovič, ako sa písal mladý Petőfi, keď ako konfirmand v matrike u Jána Kollára, na Deákovom námestí, bol zapísaný ako Alexander Petrovich.

c) Lajos Kossuth vo svojej mladosti bol konfirmovaný - bol teda evanj. a. v. - v chráme vo Vyšnej Kamenici na východ od Košíc, kde na jeho počesť bola umiestnená pamätná tabuľa.

* Čitatelia nám píšu *

Symbolická návšteva

Prezident Maďarskej republiky chcel svojou nedávnou návštevou Slovenska demonštrovať, že vzťahy s touto krajinou sú pre Maďarsko veľmi dôležité. Slová, najmä o politike, slúžia na to, aby odvrátili pozornosť od činov. Keby pre maďarských politikov boli vzťahy so Slovenskom také dôležité, potom by boli akceptovali návrh predsedu slovenského parlamentu P. Hrušovského na riešenie neuralgického problému vzájomných vzťahov v minulosti. To znamená, že slovenská strana uzná dôsledky opatrení podniknutých voči maďarskej menšine po druhej svetovej vojne, pričom očakáva od maďarskej strany, že zaujme podobný postoj vo veci represívneho a diskriminačného postupu voči slovenskej menšine. To sú jasné a priame slová, ktoré však maďarská politika prepočula. Je ľahšie manipulovať verejnú mienku zvučnými vyhláseniami volebnej propagandy, ako to v roku 2002 urobil Viktor Orbán ohľadne Benešových dekrétov... Prezident MR tentoraz namietol, že v slovenskej politike často vynášajú protimaďarskú kartu. Zrejme si neuvedomil protislovenskú aktivitu Strany maďarskej koalície a poburujúce protislovenské vyhlásenia M. Durayho, ktorý povedal, že očakáva od poslancov SMK v európskom parlamente, zvolených slovenskými voličmi, aby tam vystupovali po maďarsky a zastupovali maďarské záujmy.

Z listu Jána Medovarského

Novomestskí žiaci v Košiciach

V záplave sviatočnej žiary

Ako tomu už každoročne býva, aj koncom uplynulého roka sa metropola východného Slovenska odela do sviatočného rúcha v podobe prekrásneho sviatočného osvetlenia. Býva to zakaždým znakom, že sa blížia Vianoce a koniec roka. V Košiciach okrem osvetlenia vyrastú na korze Hlavnej ulice aj stánky s občerstvením, oplátkami, či drobnými darčekmi ľudového charakteru, no ani trochu nie s ľudovými cenami. Košice sú v tomto období zvlášť príťažlivé a pre nás z malého mestečka pôsobia veľkomestsky.

Žiaci slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom sa už tradične vyberú o takomto čase, tesne pred zimnými prázdninami, na nákupy do Košíc. Snažia sa spojiť príjemné s užitočným a zakaždým si vytipujú nejakú pozoruhodnosť. Tentoraz sme si chceli prezrieť Múzeum voskových figurín v Urbanovej veži no nemali sme šťastie, lebo bolo z technických príčin zatvorené. Keďže tesne vedľa sa nachádza Dóm svätej Alžbety, pozreli sme si toto dielo vrcholnej gotiky. Katedrála stojí na mieste niekdajšieho farského kostola, ktorý vyhorel asi v roku 1370 a ktorého patrónkou bola tiež sv. Alžbeta. Výstavba Dómu sv. Alžbety sa začala okolo roku 1378 a prebiehala vo viacerých etapách. Rok 1508 sa považuje za rok ukončenia stavebných prác na dóme. Výstavba teda trvala viac ako sto rokov. V ďalších rokoch bol dóm niekoľkokrát poškodený živelnými pohromami, takže došlo k niekoľkým opravám. Z nich najrozsiahlejšie previedli v rokoch 1877 - 1896. Dnešný výzor dómu si zachováva päťloďovú dispozíciu. Pozdĺžne meria 60,5 m, priečne 39,5 m. Stavba bola spolu s Urbanovou vežou a Kaplnkou sv. Michala vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Severná veža dómu má výšku 58,5 m a je z nej vyhliadka na mesto, ktorú si tí odvážnejší nenechali ujsť. Výstup po úzkom, tmavom schodišti bol dobrodružný, no stálo za to, veď sa nám naskytla prekrásna panoráma mesta. To sme ešte nemysleli na cestu dolu, ktorá sa ukázala ešte dobrodružnejšia.

Tesne predtým, než sme sa vydali vlakom na spiatočnú cestu, zašli sme do štýlovej cukrárne a trochu sme sa potešili sladkosťami. Aj keď sme prehliadkou Košíc strávili takmer celý deň, cítili sme to v nohách iba trochu, no dušu sme mali naladenú ozajstnou vianočnou atmosférou, ktorú sme si odnášali domov.

Viera Mohayová

List z Bratislavy

Zmeny nás očakávajú za zákrutou

Milí moji rodáci,

prehupli sme do nového roka. Silvester bol hlučný, ohňostroj veľkolepý a drahý. Mládež sa zabavila na námestiach. Politici prešli do Nového roka s veľkými očakávaniami, lebo tak ako u vás, aj u nás budú voľby. Maďarskú tlač sledujem teraz cez internet. Tesne pred Vianocami ma zaujal článok v Magyar Nemzet. V titule bola otázka: „Győzhet-e a Fidesz?“ Na Slovensku podobnú otázku by sme formulovali asi takto: „Bude Dzurinda aj tretíkrát premiérom?“ Terajšie opozičné ľavicové zoskupenia si brúsia zuby na prevzatie moci a ohlasujú veľké zmeny. Jesenné parlamentné voľby sú plné vzruchu už teraz. Ohlasovať zmeny iba pre zmeny nie je dobrá idea, ale zmeny v záujme zlepšenia privítame. Veľkým problémom je však pripravenosť obyvateľstva na zmeny. Spomínam si na manažerské školenie, ktoré som absolvoval po zmene politického systému. Americkí lektori nám premietli film, ktorý nás pobavil aj poučil: Mládenec odchádza z pracoviska. Nasadá do auta a „hasí“ si to domov na svojom šporťáku. Známu pravotočivú zákrutu vyberá vždy stošesťdesiatkou. Tentoraz tesne pred zákrutou dáma z protiidúceho auta naňho zamávala a cez okienko stihla zarevať: „Krava!“ On nahnevane odvrkol: „To teda si!“ a pridal plyn. Za zákrutou havaroval. Narazil do kravy, ktorá sa uvelebila na rušnej ceste. Príbeh pripomína, že človek musí byť stále pripravený na neočakávané situácie. Na Slovensku od roku 1989 soc-demáci (sociálni demokrati) ešte nevládli. U všetkých susedov - v Poľsku, v Česku aj Maďarsku socialisti (teda exkomunisti) pri moci už boli. Mám také „tušenie tieňov“, že zmeny na Slovensku budú. Nedávne voľby do župných samospráv vyprodukovali neuveriteľné koalície. Aj červení s čiernymi sa sfúzovali. Bože, ochraňuj v roku 2006 Slovensko!

Pozdravuje vás

Štefan Markuš