Ľudové noviny č.  6 / 2006

Prechodné riešenie pre Maďarský rozhlas

Národné zhromaždenie MR v týchto dňoch modifikovalo zákon o médiách z r. 1996, v zmysle ktorého Maďarský rozhlas od februára t. r. by nemohol vysielať na frekvencii 66,0 - 73,0 MHz. Terajšia úprava zabezpečuje na ďalší rok používanie pásma ultrakrátkych vĺn podľa tzv. východnej normy. Na uvedenej frekvencii prebieha verejnoprávne vysielanie, ako napríklad relácie v materinských jazykoch menšín, ktoré možno zachytiť výhradne v tomto pásme. Súčasné opatrenie znamená však iba prechodné riešenie pretrvávajúceho problému.

Súbeh ORTT

Celoštátna rada pre rozhlas a televíziu (ORTT) vypisuje súbeh a) na podporu nonprofitových vysielaní a vysielaní verejnoprávnych programov; b) na podporu odštartovania alebo modernizácie vysielaní miestnych a oblastných rozhlasových staníc. Bližšie informácie možno získať na internetovej adrese www.alap.ortt.hu.

Upozornenie krajanom

Podľa informácií Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí materiál pod názvom Postup pri uplatňovaní Zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí a vydávaní osvedčenia, príslušné tlačivo, ako aj tlačivo na podávanie žiadostí o dotácie na tento rok záujemci nájdu na internetovej stránke www.gszs.sk. Adresa: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, 817 80 Bratislava, Radlinského 13, tel. č. 00421 - 2 - 57 295 742 alebo 00421 - 2 - 57 295 740 (sekretariát), fax: 00421 - 2 - 57 295 754.

Záujemcom o podporu zo Slovenska

Aj v tomto roku majú krajania, krajanské spolky a organizácie možnosť podať žiadosti o dotáciu na krytie aktivít Slovákov žijúcich v zahraničí z rozpočtu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2006. Konkurzné doklady treba podať do 28. februára 2006 (poštová pečiatka zo dňa 28. 02. 2006) na poštovú adresu: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Radlinského 13, 817 80 Bratislava 15, Slovenská republika. (Žiadosti treba zaslať aj vrátane všetkých povinných príloh.) Predpokladaný termín zasadnutia Komisie pre schvaľovanie projektov na pomoc krajanským spolkom a organizáciám v zahraničí je koniec marca 2006. Žiadosti musia obsahovať popis projektu, rozpočet projektu, rekapituláciu a vecné vyhodnotenie projektu. Ďalšie informácie a formuláre si môžete stiahnuť z webovej stránky úradu na www.gszs.sk.

Podpora spoločných projektov

Ešte je aktuálna výzva programu Európskej únie INTERREG III.A, z ktorého sa dajú čerpať finančné prostriedky na cezhraničnú spoluprácu. V súčasnosti je aktuálna výzva na predkladanie projektov cezhraničnej spolupráce Slovensko - Maďarsko a Slovensko - Ukrajina.

Cieľom projektov „ľudia ľuďom“ je dať príležitosť záujemcom z cezhraničného územia pre stretnutia a vzájomné vymieňanie si informácií. Možné aktivity v rámci projektu sú podpora cezhraničných kultúrnych a sociálnych podujatí, podpora školení na podporu identity a tradícií lokálnych komunít, spoločné jazykové kurzy, príprava cezhraničných projektov, spoločné cezhraničné workshopy zamerané na hľadanie cezhraničného partnera, organizovanie spoločných kultúrnych podujatí - festivaly, vystúpenia, výstavy a workshopy a športové podujatia, podpora výmeny mladých ľudí alebo rozvoj inštitucionálnych liniek prostredníctvom študijných návštev a výmenných programov medzi sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a inými organizáciami.

Uchádzať sa môžu organizácie, ktoré musia byť neziskovou právnickou osobou ustanovenou na základe verejného alebo súkromného práva za účelom verejného záujmu alebo za špecifickým účelom vo verejnom záujme ako národné, regionálne, miestne organizácie, regionálne a miestne organizácie, profesné združenia, rozvojové agentúry, miestna samospráva a jej organizácie fungujúce ako právnické osoby, neziskové mimovládne organizácie ustanovené ako právnické osoby súkromným právom na prevádzkové účely.

Záverečný termín prijímania žiadostí na Spoločnom technickom sekretariáte (STS) v Budapešti je 15. február 2006 o 14. hod., pričom rozhoduje dátum fyzického doručenia žiadosti. Ďalšie informácie získate na webových stránkach www.interreg.hu, www.strukturalnefondy.sk alebo na www.build.gov.sk.

Spoločný hlavolam v dramatizácii jednej balady

Prípravný seminár XIII. prehliadky školských divadelných súborov

V priestoroch Celoštátnej slovenskej samosprávy v Budapešti sa 27. a 28. januára konal prípravný seminár stretnutia detských dramatických súborov „Deti deťom“. Aj my sme boli zvedaví, ako sa chystajú vedúce týchto školských súborov na XIII. prehliadku, ktorá sa bude konať koncom apríla v Slovenskom Komlóši.

Účastníčkam seminára, slovenským učiteľkám z Budapešti, Čívu, Kétšoproňu, Mlynkov, Sarvaša, Slovenského Komlóša a zo Šápova, poskytli odbornú pomoc stále účastníčky divadelných stretnutí, organizovaných Celoštátnou slovenskou samosprávou, metodička dramatickej výchovy Elena Bakošová a učiteľka dramatickej výchovy Magda Máčiková. K lektorkám zo Slovenska sa v tomto roku pridala a cennými radami pomohla aj Lucia Máčiková, absolventka divadelnej dramaturgie a réžie Vysokej školy múzických umení v Bratislave, v súčasnosti poslucháčka scenaristiky na pražskej filmovej akadémii FAMU.

Počas dvoch dní sa seminaristky - vedúce školských súborov - pod vedením lektoriek venovali predovšetkým rozboru konkrétnych inscenácií, ktoré priebežne nacvičujú so svojimi žiakmi. Počas prípravných prác, konzultácií a spoločného uvažovania sa vynárali rôzne problémy. Vychovávateľke Slovenského internátu v Budapešti Miroslave Kovácsovej napríklad sťažuje výber literárnej predlohy, že v puberte majú záujem o účasť v dramatickej tvorbe predovšetkým dievčatá, ťažko nájsť takú hru, kde by neboli potrební aj chlapci. V Sarvaši majú iný problém - Mária Mravíková má v súbore dvadsiatich členov, preto musí byť vynaliezavá, aby obsadila každého záujemcu, aby deti nestratili chuť do práce.

O konkrétnych inscenáciách sa nebudeme zmieňovať, nech to bude prekvapením pre účastníkov a divákov prehliadky v Slovenskom Komlóši. Jedno je však isté, my, diváci, budeme svedkami konečného výsledku práce, ktorá má svoju peknú stránku, ale vôbec nie je ľahká. Monika Pellerová z Mlynkov napríklad priniesla na seminár konkrétnu baladu, pri rozbore ktorej sme mohli byť svedkami dlhej burzy nápadov, spoločného hlavolamu účastníčok a lektoriek o prispôsobovaní textu k zámeru inscenácie, o odhalení vrstvenia základných motívov a o spôsobe stupňovania napätia, ako aj o využití rekvizít.

- Nebola by som si myslela, že je to taká náročná práca. Neznamená to však, že sa vzdávam, som zvedavá na prehliadku a optimisticky sa pustím do tvorby s deťmi, - povedala nám Mária Jurkovičová, učiteľka z Čívu, ktorá prišla na seminár po prvýkrát a so svojimi žiakmi plánuje nacvičiť dramatickú hru.

- Nie je našim cieľom, aby si účastníčky osvojili nejaké nedosiahnuteľné teoretické vedomosti, - informovala nás M. Máčiková -, ale aby sa seminaristky (a následne, samozrejme, aj deti) hravou formou dostávali k tvorivosti. V prípade učiteliek neustálou provokáciou a otázkami môžeme dosiahnuť, aby samé prišli na riešenie nielen divadelných, ale možno aj určitých pedagogických problémov.

Podľa Eleny Bakošovej počas viacročnej spolupráce s vedúcimi divadelných súborov lektorkám sa podarilo naučiť účastníčky, ako postupovať v procese dramatickej tvorby, ako zápasiť o tému a príbeh a potom o jeho následné scénické spracovanie. - Som nesmierne rada, že začínajú myslieť divadelne, že už nerozmýšľajú iba o „vystúpení“, ale o divadelnom predstavení. To je veľký pokrok, veľké plus pre samotnú prácu na dramatickom texte, ale, samozrejme, aj na tvorivej dramatike s deťmi... Túto prácu učiteľky robia s nadšením a majú okrem verejného uznania z pripraveného diela aj svoju vnútornú radosť, potešenie - zdôraznila E. Bakošová.

Popri práci si účastníčky dramatického seminára Kultúrneho výboru CSS našli čas aj na návštevu divadelného predstavenia. V spoločnosti hlavnej organizátorky Daniely Onodiovej si pozreli trojjazyčné literárne pásmo bulharského divadla v Budapešti Malko Teatro, z ktorého okrem umeleckého zážitku získali určite aj cenné nápady do práce v budúcnosti.

(la-)

Krajania plesali v Galante

Spolky Slovákov z Maďarska, Bulharska, Juhoslávie a Rumunska usporiadali v poradí 8. reprezentačný ples dolnozemských Slovákov. Plesajúce publikum sa stretlo 28. januára v estrádnej sále Mestského kultúrneho strediska v Galante, aby sa príjemne zabávalo pri dychovej hudbe Bukovčanka a muzike hudobnej skupiny E-music z Vinosadov. Tí, ktorí tam boli, sa dobre zabávali, tí, ktorí tam neboli, môžu iba ľutovať!

Fašiangový ples pilíšskych Slovákov

V roku 2007 bude hostiteľom Senváclav

O tradičný fašiangový ples pilíšskych Slovákov bol aj tohto roku obrovský záujem. Podľa niekoľkoročnej tradície pilíšske slovenské obce sa v organizovaní spoločnej zábavy striedajú. Tohto roku bol na rade Santov, ktorý si za miesto podujatia vybral Kultúrny dom Attilu Józsefa v Dorogu. O rok bude hostiteľom fašiangovej veselice Slovákov z Pilíša, na ktorej sú, samozrejme, vítaní aj krajania z iných regiónov, Senváclav.

Podľa tradície Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov na organizovanie fašiangového bálu sa každý rok podujme iná členská obec. Tohto roku to bol Santov. Aktivisti miestnej slovenskej menšinovej samosprávy a kultúrnych telies si predvídavo vybrali za dejisko Kultúrny dom Attilu Józsefa v Dorogu. Každý rok je totiž o toto podujatie obrovský záujem, oprávnene sa dalo predpokladať, že zabávajúci sa pilíšski Slováci budú potrebovať väčší priestor, než môže poskytnúť Základná škola v Santove, ktorá slúži ako miestny spoločenský dom.

Kto sa teda 28. januára vybral zo slovenských obcí širšieho regiónu - z Čívu, Hute, Kestúca, Mlynkov, Moďoróšu, Pilíšskej Čaby, Santova, Senváclavu, Šarišápu, Tardošu, a, samozrejme, aj miestni Slováci - do dorockého kultúrneho domu, toho vítali pri vchode do veľkej sály domácim páleným, pagáčikmi, s krúžkom na kľúče s erbom Santova a na šaty mu Santovčania pripevnili vetvičku rozmarínu, „jak sa na veselí v Pilíši“ patrí.

Po pozdravných slovách členky santovskej slovenskej samosprávy Zuzany Lovászovej a spoločnom zaspievaní hymny pilíšskych Slovákov „Preleť sokol...“ sa slova ujal santovský starosta Jozef Szőnyi, ktorý sa poďakoval primátorovi Dorogu, parlamentnému poslancovi Dr. Jánosovi Tittmannovi, že ako Santovčan môže byť gazdom v Dorogu. - Dnes večer my, pilíšski Slováci, sme tu ako jedna veľká rodina, ktorá kedysi po zimných večeroch vysedávala okolo „šporhelta”. Zohrievať nás tu budú dnes naše piesne, tance a hudba v podaní santovskej dychovky. Aj keď sme dnes prišli „mulatuvat”, nezabudnime, prečo tu nemôže byť medzi nami náš priateľ, veľvyslanec Slovenskej republiky Juraj Migaš, - povedal J. Szőnyi a vyzval prítomných, aby minútou ticha vzdali hold obetiam havárie slovenského lietadla v Zemplíne.

- Mohol by som sa ozvať aj ja v jazyku menšiny, ale nechcem provokovať prítomných svojou švábskou rečou, - povedal vtipne J. Tittmann v mene Doročanov a zdôraznil príkladné spolužitie rôznych národností v tomto regióne.

V mene Združenia pilíšskych Slovákov na dôležitosť tohtoročných volieb upozornila jeho podpredsedníčka, starostka Čívu Mária Nagyová, po ktorej predseda združenia, starosta Mlynkov Jozef Havelka oficiálne otvoril bál a poprial prítomným príjemnú zábavu.

V otváracom kultúrnom programe po vystúpení známej spoločnej formácie troch slovenských speváckych zborov (Čív, Mlynky a Santov) si prítomní mohli pozrieť slovenské tance z Békešu a zo Zemplína v podaní santovského súboru Pántlika, ktoré s ním nacvičila jeho vedúca Irena Kotroczóová. Po hudobnej vložke, slovenských melódiách skupiny Kóborzengő, ktorú vedie Klára Erdélyiová, javisko patrilo santovskému páviemu krúžku (vedúca Mária Nagy-Győriová). Na záver prítomných naladilo spoločné vystúpenie dvoch generácií zo Santova (páví krúžok a súbor Pántlika) so santovskou choreografiou.

Po kultúrnom programe obsadili tanečný parket zabávajúci sa pilíšski Slováci, ktorí od prvej chvíle neúnavne tancovali až do rána bíleho. Niet sa čomu čudovať, veď o hudbu sa postarala dychovka Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho, ktorá má vo svojom repertoári slovenské pilíšske piesne, známe v každej obci a ktorá okrem krátkych prestávok (aj muzikanti si musia občas oddýchnuť) ustavične vyhrávala šlágre pilíšskych Slovákov. Okrem strednej a staršej generácie sa plesu v hojnom počte zúčastnili aj mladí, niektorí si pri tejto príležitosti obliekli ľudové kroje a spolu so svojimi rodičmi a starými rodičmi spievali slovenské ľudové piesne. Chýr o bále sa dostal aj za „hranice“ Pilíša, stretli sme tu napríklad santovského rodáka Michala Jánskeho, ktorý už desaťročia žije v Belgicku, ale pravidelne navštevuje pilíšske slovenské bály. Erika Fehérová, pôvodom zo Slovenského Komlóša, bola v spoločnosti svojej priateľky z Čívu tiež nie prvýkrát účastníčkou pilíšskeho slovenského plesu.

Tanec bol prerušený iba raz, aj to z dôvodu nemenej zábavného. O polnoci sa konalo losovanie tomboly. Darčeky venovali jednotlivé obce, resp. firmy z týchto obcí. Cena Združenia pilíšskych Slovákov sa tohto roku dostala do Kestúca. Kestúčania poskytli širák k vyžrebovaniu budúcoročného usporiadateľa fašiangového bálu, o ktoré požiadali riaditeľku Slovenského osvetového centra Katarínu Királyovú (rodáčku z Mlynkov). Hostiteľom spoločnej zábavy pilíšskych Slovákov v roku 2007 bude Senváclav.

Januárová veselica trvala teda do skorých ranných hodín. Slováci spod Pilíša sa lúčili s tým, že o rok sa opäť uvidia (samozrejme, medzitým sa zídu aj na iných akciách) na fašiangovom bále na druhej strane Pilíša.

(la-)

Slovenský fašiangový ples v Malej Tarči

Slovenská samospráva v Malej Tarči usporiadala 21. januára tradičný fašiangový ples. Dejiskom bol aj tohto roku miestny kultúrny dom „Ulita”, ale keďže vlani bola sála preplnená, teraz sme obmedzili počet lístkov na 220. Boli sme radi, že aj tentoraz vyhoveli nášmu pozvaniu naši priatelia zo slovenskej spriatelenej obce Beluša. Prišiel aj pán starosta Vladimír Vadrna a keďže sme pozvali aj nášho starostu Szabolcsa Tótha, mohli aj toto stretnutie využiť nielen na zábavu, ale aj na výmenu názorov o ďalšej spolupráci. Medzi hosťami zo Slovenska boli pani notárka Soňa Kováčiková s manželom, ekonómka obecného úradu Valéria Hlúbiková s manželom, stavebný inžinier Jaromír Gábriš a poslanec František Salaj s manželkou.

V novembri sme boli my v Beluši na ich obecnom plese a vtedy sme konštatovali, že sa radi zabávajú. U nás sa cítili tak dobre, že tancovali až do rána. Našli si však čas aj na to, aby sa dohodli s naším poslancom, zodpovedným za šport Sándorom Solymosim, že v tomto roku usporiadame najmä stretnutia športovcov.

V kultúrnom programe sme si pozreli vystúpenie tanečnej skupiny Panónia a Veronika Lišková nám zaspievala miestne slovenské piesne, ktoré sme zozbierali spoločne s členmi Slovenského klubu. Slovenská samospráva usporadúva stretnutia so staršími ľuďmi, ktorí poznajú starodávne slovenské ľudové piesne, ktoré spievali naši predkovia. Takto získaný materiál potom odovzdáme kultúrnym skupinám na použitie. Po vydarenom programe sa začala ozajstná zábava, ktorá trvala až do bieleho rána. Do tanca hrala výborná kapela FER z Cinkoty.

(kszt)

Zasadnutie Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe

Slovenská menšinová samospráva v Békešskej Čabe usporiadala prvé tohoročné zasadnutie 31. januára. Na programe bolo prerokovanie a schválenie správy o minuloročnej činnosti. Potom predseda zboru Juraj Ando predostrel plán práce na prvý polrok roku 2006. Ako sme sa dozvedeli, prioritou bude obnovenie oblastného domu, ktorý zrenovujú z prostriedkov, získaných cestou súbehov. Novú časť, ktorá bude mať približne 100 štvorcových metrov, budú môcť používať na rôzne akcie. Práce budú dokončené koncom jari. J. Ando ďalej informoval prítomných o slovenskom jazykovom kurze, ktorý sa začína vo februári v Spoločenskom dome na Békešskej ceste. Referoval o možnosti vysielania správ v slovenskom jazyku v miestnej televízii, vydávania brožúr v slovenčine, výmene výstav medzi Trebišovským múzeom a Múzeum Munkácsyho, o financovaní kultúrnych programov (februárové stretnutie národnostných lídrov, výstavy, jarný festival, ZENIT, deň pedagógov v oblastnom dome, atď...). Na zasadnutí sa prihovorila aj regionálna radkyňa Celoštátnej slovenskej samosprávy dr. Helena Čičeľová, ktorá podrobne informovala o obnove oblastného domu. Alžbeta Ančinová hovorila o pripravovanom stretnutí vedúcich predstaviteľov národností, ktoré sa uskutoční 17. februára v Kultúrnom dome Vasutas.

(aszm)

Moďoróš: Hlboko do vrecka

Zo svojho stomiliónového rozpočtu môže obec Moďoróš uhradiť iba tie najpotrebnejšie výdavky, pričom nedostatok prostriedkov je chronický. Podľa starostu Tibora Prohászku najťažšou úlohou je prevádzkovanie inštitúcií. Vytváraniu potrebných zdrojov bránia aj nízke daňové príjmy z priemyselnej činnosti. Pozitívna je skutočnosť, že obec disponuje primeranou infraštruktúrou - má kanalizáciu, plynovú a telefónnu sieť. V tomto roku by chceli prostredníctvom súbehu vybudovať lekársku ambulanciu. V záujme racionalizácie prevádzky inštitúcií boli nútení uplatniť viacero úsporných opatrení, o. i. zlúčili dve skupiny v miestnej materskej škole.

Orbán opäť hodnotil stav krajiny

Expremiér a predseda opozičnej strany Fidesz 29. januára v Budapešti opäť vystúpil so svojím každoročným prejavom o stave krajiny. S podobnými hodnoteniami predchádzajúceho roku začal vystupovať Viktor Orbán ešte ako premiér v roku 1999. Jeho kritici mu vyčítali, že ich nikdy nepredniesol v parlamente, ale vždy iba v okruhu svojich verných a hodnotili to ako súčasť jeho snahy zatlačiť parlament do pozadia. V aprílových parlamentných voľbách si podľa lídra opozície budú ľudia vyberať medzi tradičnou maďarskou solidaritou a „ľahostajným, bezohľadným divokým kapitalizmom”. Nie je normálne, aby mali v Maďarsku cudzinci prednosť pred domácimi, povedal expremiér. Obyvatelia Maďarska sa podľa neho začínajú zmierovať s tým, že im nemôže byť lepšie. „Poctivou prácou sa už ľudia nemôžu uživiť,” povedal Orbán. Pozvaní hostia na mítingu hovorili o problémoch poľnohospodárov, niekto z publika si posťažoval na ťažký osud tých, ktorí si hľadajú prvú prácu či zakladajú rodinu. Posledné dva roky predchádzajú Orbánovým prejavom „celonárodné konzultácie”, pri ktorých expremiér cestuje po krajine a odpovedá na vybrané otázky vybraného publika či prednáša svoje nápady. V posledných mesiacoch takto sľúbil napríklad radikálne zníženie sociálnych odvodov, 14. dôchodok, štátnu kompenzáciu časti nákladov pre tých, ktorí chodia do práce vlastným autom, isté lieky pre starších ľudí a deti zadarmo alebo prísnejšie tresty pre tých, ktorí ublížili starším ľuďom či deťom. Aj pred jeho budapeštianskym prejavom prítomným premietli zostrih jeho vidieckeho turné.

Tak riekol Viktor

Maďarskí ľudia majú prednosť...

Napísať priamo a natvrdo, že strednú Európu obchádza strašidlo národného socializmu, by vzhľadom na geopolitické kontexty bolo asi zveličenie. Strednú Európu obchádza predovšetkým prízrak predvolebného populizmu. Ale to, čo porozprával Viktor Orbán štyrom tisíckam svojich priaznivcov vo výročnej „správe o stave republiky”, je skutočne nevídaná zmes nacionálnej a sociálnej demagógie. V jedenapolhodinovej (!) reči, aranžovanej - ako všetky mítingy Orbána - ako koncert popovej hviezdy, sformuloval líder maďarskej opozície víziu korporativistického a paternalistického štátu. Ten má sväté poslanie: Postarať sa od kolísky až po hrob o každého jedinca. O niektorých však ešte lepšie. Frenetický aplauz si vyslúžila veta, že „musí byť jedno miesto, kde maďarskí ľudia majú prednosť pred inými národmi a cudzincami, a to miesto je Maďarsko”. Odtiaľ sa Orbán odpichol k základnému výberu, ktorý vraj stojí pred voličmi: Medzi „maďarskou solidaritou” a „neľútostným, divokým kapitalizmom”. Orbán zhrnul azda všetky predsudky a fóbie, ktoré ľudia majú, a na každú dal vlastnú odpoveď: „Potrebujeme drastické zvýšenie príjmov a zníženie cien” a plnú zamestnanosť. Ak bude on premiérom, zavedie sa štrnásty dôchodok, cenové stropy, zadarmo budú lieky pre deti do troch rokov a penzistov nad 65. A mnoho iného. A zároveň - zníženie daní a odvodov o 10 percent... V. Orbán nie je prvý ani posledný demagóg v európskej politike a nezmyselné sľuby lietajú v kampaniach všade. To, čím je výnimočný a nebezpečný je, že sa mu podarilo vytvoriť masovú stranu a zaútočiť na stredového voliča s programom, ktorý je namiešaný zo zlých a najhorších ingrediencií ľavého i pravého extrému. S týmto dnes v Maďarsku môže získať aj nadpolovičnú väčšinu - ak nie hlasov, tak mandátov (vďaka kombinovanému systému). V konfrontácii s týmto obrovským rétorickým a komunikačným talentom akoby jeden celý národ prichádzal o súdnosť.

Sme (P. Schutz)

Podľa F. Gyurcsánya cesta k občianskeho socializmu neexistuje

„Občiansky socializmus“ je kvadratúra kruhu - takto reagoval na hodnotiaci prejav vodcu opozície Viktora Orbána premiér. Ferenc Gyurcsány svoje hodnotenie predniesol 30. januára v parlamente. V. Orbán pre prípad, keby jeho strana, Fidesz, vyhrala aprílové voľby, sľúbil zlikvidovať divoký kapitalizmus, znížiť ceny energie, zaviesť 14. dôchodok, radikálne zvýšiť mzdy a podobne. Vládni politici to hodnotili ako snahu výrazne posilniť úlohu štátu, ktorý „vyrieši všetky problémy“. Premiér Gyurcsány v parlamente zdĺhavo vymenúval štvorročné úspechy svojej vlády v každej oblasti, no dôrazne odmietol radikálne kroky, o akých hovoril vodca opozície, pretože tie by viedli ku krachu štátu. „Niet cesty späť k socializmu. A nejestvuje ani cesta vpred k systému občianskeho socializmu, to by bola kvadratúra kruhu.“

Premiér povedal, že socialisti a liberáli sú hrdí na to, že ciele ostatných štyroch rokov sa v zásade a v hlavných smeroch podarilo naplniť. „V Maďarsku by sme chceli vybudovať sociálne trhové hospodárstvo,” uviedol F. Gyurcsány, podľa ktorého z príjmov v roku 2005 mohli občania dostať o tretinu viac tovaru a služieb ako v roku 2002, a to najmä pedagógovia a pracujúci vo sfére sociálnych a zdravotných služieb. Pripomenul zavedenie 13. mesačného dôchodku, spravodlivejšiu podporu detí, zníženie dane z pridanej hodnoty z 25 na 20 percent, spravodlivejšiu podporu bývania, a - ako podčiarkol - Maďarsko je jediná krajina, kde sa stavia naraz päť diaľnic.

Premiér pripomenul: je čoraz bolestivejšie, že od roku 1997 ani jedna vláda nemala odvahu spustiť ucelenú reformu štruktúry štátu. Prvou úlohou nadchádzajúcej vlády bude podľa jeho vyjadrenia začať reformy, a to od rezortu spravodlivosti až po zdravotníctvo.

Slovenskí a maďarskí podnikatelia v rezidencii SR

Veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti v spolupráci s Obchodno-ekonomickým oddelením veľvyslanectva usporiadali 26. januára novoročné stretnutie slovenských a maďarských podnikateľov. Účastníkov akcie privítal mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Juraj Migaš. Vyjadril radosť z toho, že podnikatelia prijali pozvanie, čo pravdepodobne upevňuje vzťahy medzi našimi krajinami. Ako povedal, krátko pred stretnutím sa rozlúčil s maďarským prezidentom Lászlóom Sólyomom, spolu s ktorým sa v Prešove zúčastnili na poslednej rozlúčke s obeťami leteckej havárie. Poprosil prítomných, aby si minútou ticha pripomenuli ich pamiatku. Ešte raz poďakoval za príkladnú spoluprácu pri záchranných prácach a pri vyšetrovaní nešťastia. „Ja si myslím, že posledné obdobie v slovensko-maďarských hospodárskych stykoch môžeme charakterizovať ako „boom“, k čomu vytvárajú predpoklady výborné dvojstranné vzťahy. Preto by som vás chcel ubezpečiť v tom, že v prípade, ak budete potrebovať pomoc veľvyslanectva, urobíme pre vás všetko možné,“ povedal Juraj Migaš a odovzdal slovo vedúcej Obchodno-ekonomického oddelenia Veľvyslanectva SR Márie Čižmárovej. Pani vedúca poďakovala prítomným, že prijali pozvanie a na úvod ich informovala o hospodárskych výsledkoch SR v minulom roku. Ako povedala, rok 2005 bol podľa makroekonomických ukazovateľov úspešným rokom slovenskej ekonomiky, kde sú už evidentné prvé výsledky reforiem v ekonomickej a sociálnej oblasti. Slovenská ekonomika je už tretí rok za sebou najrýchlejšie rastúcou ekonomikou v strednej Európe. Toto tvrdenie podporuje hodnotenie zo strany ratingových agentúr, ktoré hodnotia Slovensko z hľadiska dlhodobých záväzkov v zahraničnej mene na rovnakej úrovni ako Česko a lepšie ako Maďarsko i Poľsko. Rast HDP v roku 2005 dosiahol podľa predbežných údajov 5,8 %, pričom zároveň rástol aj stupeň podnikateľskej a spotrebiteľskej dôvery. Podnikateľská dôvera je podporovaná zlepšovaním podnikateľského prostredia, spotrebiteľská dôvera je stimulovaná zlepšujúcou sa situáciou na trhu práce, klesajúcou infláciou a rastom reálnych miezd. Otvorenie trhu v rámci vstupu do EÚ prinieslo pre slovenských podnikateľov nutnosť podriadiť sa ekonomickým mechanizmom platným v EÚ. Aj slovenské spotrebiteľské trhy sa stali náročnými z hľadiska uplatnenia sa s tovarom a službami na nich, pričom sa zvýšila konkurencia tovarov z krajín EÚ. Samozrejme, tak isto aj maďarský trh a spotrebiteľ je čoraz náročnejší čo sa týka kvality tovarov aj služieb. Čo sa týka bilaterálnej hospodárskej spolupráce, vzájomné spoločenské a obchodné vzťahy medzi SR a MR sa dynamicky rozvíjajú už od vzniku samostatnej SR. Medzi oboma krajinami sú nadviazané silné ekonomické väzby tak v tovarovej výmene a v službách, ako aj v rôznych formách spolupráce. Vzájomná obchodná výmena medzi MR a SR zaznamenáva od vzniku samostatného Slovenska stabilne dynamický rast. Táto pozitívna tendencia rastu pokračovala aj v roku 2005 - predpoklad objemu vzájomného zahraničného obchodu v r. 2005 je na hranici 2,8 miliardy USD. Tak objem dovozu, ako aj vývozu, vykazuje rast okolo 20 %, pričom dovoz slovenských tovarov do Maďarska má vyššiu akceleráciu ako vývoz z MR. V rámci celkového postavenia má MR v dovoze aj vo vývoze zahraničného obchodu SR 6 miesto, z celkového objemu zahraničného obchodu pokrýva 4-5 %, čím sa potvrdzuje aj dôležitosť maďarského trhu pre Slovensko. Stále vyšším objemom na obchodnej výmene sa podieľajú malí a strední podnikatelia. Na ich podporu a pomoc sú regionálne priemyselné a obchodné komory, ktorých spolupráca sa stáva efektívnou a prináša konkrétne výsledky - povedala Mária Čižmárová. Neoddeliteľnou súčasťou vzájomnej spolupráce sú aj investície. V tomto smere zaujíma Maďarsko jedno z popredných miest v prílive priamych zahraničných investícií na Slovensko, kde do roku 2005 dosiahli investície z MR hodnotu približne 1,25 mld. USD. V opačnom smere, prienik slovenského kapitálu na maďarský trh predstavuje 1/10 maďarských investícií na Slovensku - dokončila svoj prejav vedúca Obchodno-ekonomického oddelenia Veľvyslanectva SR Mária Čižmárová.

Stretnutie slovenských a maďarských podnikateľov sa skončilo rozhovormi pri bielom stole, vhodnou príležitosťou na konzultovanie a vytváranie nových obchodných stykov.

(aszm)

Medzi Slovenskom a Maďarskom viac osobných vlakov

Tri páry osobných vlakov pribudli na trati Nové Zámky - Budapešť. Železničná spoločnosť Slovensko tiež predĺžila trasu dvoch párov osobných vlakov na trati Budapešť - Štúrovo až po Nové Zámky. Nový pár osobných vlakov premáva aj na trase Hatvan - Somoskőújfalu - Fiľakovo - Jesenské - Lenartovce - Miškovec a späť. V súčasnosti tak premáva medzi Slovenskom a Maďarskom 55 vlakov. Dôvodom zvýšenia intenzity vlakových spojení je stále rastúci počet občanov SR denne dochádzajúcich do škôl alebo do zamestnania do MR.

Bratislava slovenskými a maďarskými očami

Budapeštiansky Slovenský inštitút (SI) v spolupráci s Inštitútom László Telekiho usporiadal 6. februára v budove inštitútu prezentáciu publikácie Kapitoly z dejín Bratislavy slovenskými a maďarskými očami. Publikáciu predstavil univerzitný profesor, generálny riaditeľ Inštitútu L. Telekiho György Granasztói, účinkovali Viliam Čičaj, Elena Mannová a Gábor Czoch.

Kurzy slovenčiny

Od 1. februára prebieha na pôde Slovenskej samosprávy Budapešti päťmesačný kurz slovenského jazyka. Výučba je každý pondelok od 18.30 do 20.00 hod. Vždy v pondelok sú aj kurzy pre stredne pokročilých (15.30 do 17.00 hod.) a pokročilých (17.00 do 18.30 hod.). Podrobnejšie informácie: tel. číslo/fax: 302 - 5117; e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Pazovčania v Budapešti

V budapeštianskom Slovenskom inštitúte pod patronátom riaditeľa inštitútu Milana Resutíka a predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika sa 2. februára uskutočnila prezentácia časopisu Aurora a Pazovského kalendára. Na podujatí účinkovali redaktor časopisu Aurora Jaroslav Litavský a zakladateľ Pazovského kalendára Miroslav Demák, ako aj orchester a ľudoví speváci z vojvodinskej Starej Pazovy.

Židovstvo ako národnosť

Ústavný súd MR schválil petičné hárky v súvislosti so snahami zaradiť židovstvo do kategórie národnostných menšín. Skupina židovských intelektuálov, ktorí sa nepovažujú za veriacich, ale ku svojim koreňom by sa radi prihlásili, pred dvoma mesiacmi vyšla s iniciatívou zaradiť medzi národnostné menšiny aj Židov. V súčasnosti je v Maďarsku zaregistrovaných 13 takýchto menšín, ktoré spĺňajú zákonom prepísané podmienky. Splnili by ich aj Židia, a tak iniciátori chcú - po rozhodnutí ústavného súdu už aj môžu - pozbierať potrebný počet podpisov. Posledné slovo vyriekne parlament. Predstavitelia židovských náboženských obcí ostro kritizovali petičnú akciu.

Requiem v duchu rockovej hudby

Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Budapešti pripravuje predstavenie skladby PhDr. Ľubomíra Rašiho Requiem. Dielo je komponované v duchu rockovej hudby 20. storočia. Vedenie zboru vyzýva všetkých, ktorí majú záujem zapojiť sa ako herci, speváci či hudobníci do naštudovania predstavenia, aby sa prihlásili na adrese: Slovenský evanjelický cirkevný zbor, 1081 Budapešť, ul. Rákócziho 57/a. Tel: 06-20-42-65-104, 333-64-78, 210-72-67, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Slovenský inštitút v Budapešti

Postavenie katolíckej cirkvi na Slovensku pred a po roku 1989

Slovenský inštitút a Slovenská samospráva VIII. obvodu Budapešti usporiadali 26. januára v rámci cyklu Stretnutie s históriou besedu o postavení katolíckej cirkvi na Slovensku pred a po roku 1989.

Vzácneho hosťa, historika ThDr. Jozefa Haľku a početných prítomných, medzi ktorými boli predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a vedúci odboru Úradu pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Anton Paulik, úvodom privítal riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Resutík. Predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Kazimír Kápolnai zdôraznil, že organizovanie diskusných večerov v rámci cyklu Stretnutie s históriu prebieha už piaty rok. Pripomenul, že tohtoročná prvá prednáška je mimoriadna, lebo už niekoľkokrát odzneli príhovory o významných slovenských osobnostiach katolíckej cirkvi, ale všeobecne o katolíckej cirkvi na Slovensku sa zatiaľ nehovorilo.

Dôstojný pán, historik ThDr. Jozef Haľko sa poďakoval za pozvanie a možnosť hovoriť o postavení katolíckej cirkvi na Slovensku pred a po roku 1989. Najskôr o sebe prezradil, že pochádza z mnohonárodnostnej rodiny, v ktorej žijú Slováci, Nemci a Maďari, evanjelici, grécko- a rímskokatolíci. Slovom, od detstva vyrastal v ozajstnom ekumenickom kresťanskom duchu, čo pozitívne ovplyvňuje jeho duchovnú a bádateľskú činnosť.

Historik J. Haľko vo svojej prednáške podal podrobný prehľad o tom, ako komunistický režim od svojho počiatku prenasledoval cirkvi v bývalom Sovietskom zväze a v bývalých postkomunistických krajinách a chcel ich doslova likvidovať. Najukrutnejšie prenasledovanie prežívala cirkev a veriaci v bývalom Sovietskom zväze, kde popravili najviac kňazov a veriacich. Potom analyzoval, akú traumu prežívala katolícka cirkev a veriaci na Slovensku po druhej svetovej vojne. Toto traumatické obdobie sa delí na niekoľko etáp. V roku 1949 na Slovensku sa komunisti pokúsili odtrhnúť katolícku cirkev od Ríma - Svätej stolice a vytvoriť z nej tzv. národnú cirkev, čo sa im však nepodarilo. Pamätná je tzv. „barbarská noc“ z 13. na 14. apríla 1950, keď organizované jednotky prepadli kláštory, rehoľníkov a kňazov odviezli do tzv. koncentračných kláštorov. Likvidáciu mužských kláštorov uskutočnili cez túto jedinú noc po celom Slovensku, na Morave i v Česku. Niektorých z nich uväznili hneď, iných postavili pred súd v nasledujúcich rokoch, niektorých až v roku 1960 pre podozrenie z protištátnej činnosti a vlastizrady. Iných odovzdali buď na vojenskú službu, alebo na ťažkú fyzickú prácu. Všetky tieto roky boli poznačené strachom a starosťami duchovných a laikov. Prenasledovali nielen cirkev, kňazov, učiteľov a inteligenciu vôbec, ale i veriacich len a len preto, že chodili do kostola, dali si zapísať deti na náboženstvo a na birmovku. Mnohí mali ťažkosti pre cirkevný sobáš, alebo pohreb. Týchto ťažkostí a starostí bolo po celom Slovensku a po celej republike v týchto rokoch toľko, že to ani dnes nikto nespočíta. Patrí však k pravde, že neveľká skupina kňazov sa poddala, iní upadli do pasivity, ale mnohí zostali rozhodní, nezlomní a oduševnení a úspešne fungovala a tzv. tajná cirkev.

Vzťah medzi štátom a rímskokatolíckou cirkvou zostal neusporiadaný aj po Pražskej jari 1968. V 70. rokoch nastala „normalizácia“ politického i spoločenského života, čo v skutočnosti znamenalo nastolenie predchádzajúcej atmosféry strachu a neustálej kontroly. Po roku 1989, po spoločenských zmenách, nastal politický prevrat a pohli sa zaujímavé procesy, skrátka bola to neštandardná situácia, na ktorú však nebola pripravená ani jedna spoločenská vrstva, ba ani cirkev. Dodnes nie je celkom vyjasnené postavenie a činnosť niektorých štátnych a cirkevných činiteľov pred rokom 1989. Žiaľ, mnohí „vinníci“ dodnes neodprosili nevinných ľudí za to, že im prinajmenšom ublížili. Mnohí tvrdia, že netreba jatriť staré rany a prenasledovať vinníkov. Radikálnejšie kruhy tvrdia pravý opak. Katolícka cirkev na Slovensku po roku 1989 vyhlásila duchovnú obnovu a snaží sa osloviť všetky vrstvy spoločnosti a prospešne sa podieľať na každom poli cirkevného, kultúrneho, školského a sociálneho života.

Po zaujímavej prednáške historika ThDr. Jozefa Haľku nasledovala čulá diskusia a priateľský rozhovor.

(fúziková)

Kestúc - Horná Kráľová

Spolupráca školákov

O vzájomnej spolupráci týchto dvoch základných škôl, z ktorých jedna je zo Slovenska a druhá z Maďarska, sa mohli čitatelia Ľudových novín v predchádzajúcom období čo to dozvedieť. Pre tých, ktorí už na túto skutočnosť pozabudli, alebo ešte nezaregistrovali informáciu o spolupráci Základnej školy v Hornej Kráľovej a Základnej školy Józsefa Kincsesa v Kestúci, prinášame ďalší dokaz, že spolupráca je životaschopná, obohacujúca všetkých zainteresovaných a tvorivá zároveň.

Potvrdil to aj devätnásty januárový deň tohto roku, keď sa po predchádzajúcom krátkom dohovore oboch vedení spriatelených škôl rozhodli, že vytvoria podmienky a zrealizujú výtvarné dielne v rámci projektu Európa v škole, ktorého hlavné motto v aktuálnom 53. ročníku znie: „Zmysel partnerstva v pluralitnej Európe“.

Pedagógovia a vedenie škôl pre viac než šesťdesiat žiakov pripravili tri tvorivé dielne, ktorých poslaním bolo v praxi naplniť jednu zo štyroch tém tohtoročného medzinárodného projektu „Budúcnosť Európy je v poznaní a v spolupráci“. Uvedenú tému sme pri realizácii zvolili zámerne, lebo vnútorne sme cítili, že verne odráža naše vzájomné pôsobenie, ktorým vytvárame podmienky pre žiakov oboch partnerských škôl k vzájomnému poznávaniu a obohacovaniu sa. A tak pri praktickej realizácii projektu sa telocvičňa a ďalšie učebne v kestúckej škole na niekoľko hodín zmenili na maliarske dielne, v ktorých vznikali najrozličnejšie výtvarné diela, pričom žiaci využívali rôzne techniky, rôzne materiály a postupy, ale hlavne uplatňovali svoju šikovnosť, zručnosť a fantáziu.

Po niekoľkohodinovom „tvorení“ uzrel svetlo sveta veľkoplošný obraz, ktorý znázorňuje ľudí v rôznych životných situáciách, textilné hlavy a avantgardné klobúky. Všetky výtvarné diela vznikli ako priamy výsledok vzájomnej spolupráce priateľov - žiakov zo základných škôl v Kestúci a v Hornej Kráľovej. Deti svojou činnosťou naplnili v umeleckej časti motto a poslanie medzinárodného projektu Európa v škole. Tvorili ako partneri, dávali nápadom konkrétnu podobu v uskutočnených aktivitách.

Za zaujímavý, tvorivosťou naplnený deň, ktorý sa podľa reakcií zúčastnených všetkým veľmi páčil, patrí poďakovanie v prvom rade dvom ľuďom, ktorí sa zaslúžili o zrealizovanie spoločného stretnutia žiakov. Na slovenskej strane patrí poďakovanie učiteľke výtvarnej výchovy Mgr. Kataríne Chrenkovej, ktorá bola gestorom projektu, navrhla náplň jednotlivých tvorivých dielní a koordinovala ich praktickú činnosť. Na maďarskej strane ďakujeme riaditeľke Základnej školy Józsefa Kincsesa v Kestúci Paule Radovičovej, ktorá zabezpečila priestory a materiálne podmienky potrebné na realizáciu projektu.

Na záver chceme vysloviť len jedno prianie - aby pokračovala spolupráca oboch škôl, aby obohacovala o nové poznania a zážitky všetkých zainteresovaných.

PaedDr. Roman Urbánik, riaditeľ školy

Slovenské osady encyklopedicky

Informácie o 138 mestách a 2 752 obciach prináša Encyklopédia miest a obcí Slovenska, ktorú v týchto dňoch vydalo jedno z lučeneckých vydavateľstiev. Na 960 stranách prináša podrobné informácie a takmer tisíc fotografií. Autori sa sústredili na informácie o tom, kde sa ktorá obec a mesto nachádza, na ich históriu, prvé písomné zmienky, približujú vývoj a ich názov. Zoznamujú čitateľa s pamätihodnosťami, uvádzajú vývoj počtu obyvateľov až do roku 2001 po poslednom sčítaní ľudu na Slovensku. Históriu miest a obcí zisťovalo takmer štyridsať historikov, pracovníkov archívov a múzeí, univerzitných profesorov a ďalších odborníkov. Spolupracovalo s nimi bezmála dvetisíc ľudí z celého Slovenska. Monografia Encyklopédia miest a obcí Slovenska vypĺňa chýbajúce informácie o slovenských sídlach. Mestá o obce sú v nej prehľadne a abecedne zoradené podľa krajov a okresov.

Encyklopédia je spracovaná komplexne od pôvodu, histórie, hospodárskeho života, kultúry, pamätihodností, až po možnosti investícií, rozvojové plány, zahraničné vzťahy a štatistické údaje. Odborné texty kvalitné fotografie predstavujú krásne a významné architektonické, historické, kultúrne a prírodné pamiatky z celého Slovenska, ďalej mapu Slovenska a jednotlivých krajov a prechodové mapy Bratislavy a Košíc. Bolo by pekným gestom, keby v nej našli miesto aj slovenské mestá a obce z Maďarska.

Publikácia obsahuje zoznam slovenských miest a obcí zoradených podľa samosprávneho kraja, abecedný register obcí a abecedný register miestnych častí obcí. Bližšie informácie o encyklopédii, ako aj objednávku, ak by ste ju chceli mať na vlastnej poličke, nájdete na internetovej stránke www.psline.sk.

(ef)

Zanietené ženy pestujú slovenské slovo a zvyky

Stretnutie s vedúcou Dedinského domu v Albertirši

Máriou Kovácsovou Csányiovou

Veľkoobec Albertiršu (Peštianska župa) preslávil vedec, významná osobnosť osvietenského obdobia a evanjelický kňaz Samuel Tešedík, ktorý sa tu narodil 20. apríla 1742. Kedysi Slovákmi obývaná obec Alberti, po spojení so susednou Iršou. Albertirša sa usiluje pestovať a zachovať ak už nie svoju pôvodnú slávnu slovenskosť, tak aspoň pamiatku na svojho slávneho rodáka a slovenské vecné pamiatky. Snažia sa o to zanietení ľudia, najmä ženy, ktoré zachovávajú jazyk, krásne zvyky a ľudové tradície. Hybnou silou a dušou slovenskej pospolitosti veľkoobce je správkyňa Dedinského domu Mária Kovácsová Csányiová:

- Žiaľ, v Albertirši už len staršia generácia používa miestne nárečie, ale nájdu sa ešte staršie ženičky, ktoré dodnes nosia miestny slovenský kroj. Na sviatky vyberieme z truhlíc starostlivo uchovávané kroje, v ktorých sa zúčastňujeme na rôznych obecných kultúrnych podujatí.

My, ktorí sme slovenského pôvodu, si s úctou spomíname na našich slávnych predkov a bohaté ľudové tradície. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi sa zrodila myšlienka založiť dedinský dom. Bolo to r. 1981, keď sme usporiadali výstavu o dejinách obce. Vedenie vtedajšieho poľnohospodárskeho družstva a jeho výbor žien, ktorého som bola predsedníčkou, sme boli povzbudení úspechom výstavy. Už vtedy sme sa rozhodli, že sa budeme snažiť vytvoriť stále priestory pre zozbierané hodnoty. Spolu s pani Zsilikovou sme boli najhorlivejšie a najaktívnejšie zberateľky miestneho národopisného materiálu. Bývalý predseda družstva Michal Valent zakúpil v Jazernej (Tó) ulici tento sedliacky dom, postavený v 19. storočí. Pracovníci družstva ho dali do poriadku a umiestnili sme v ňom národopisné predmety. Všetky pochádzajú z miestnych slovenských rodín. Slováci žijúci v našej osade boli otvorení a všemožne napomáhali túto našu činnosť, bezplatne a s radosťou nám odovzdávali predmety, ktoré zdedili od svojich rodičov.

Dedinský dom bol otvorený 20. augusta 1982. Neskôr ho museli opraviť a od 2. júla 1995 je opäť k dispozícií širokej verejnosti.

Mramorová tabuľa na priečelí domu hlása: „Pre zachovanie ľudových tradícií založili pracovníci Poľnohospodárskeho družstva Sloboda 20. augusta 1982.“

Do upraveného domu sme vstúpili otvoreným „gánkom” so stĺpmi. Najprv sme vošli do pitvora, potom do „čistej”, prednej izby. Sadli sme si na tradičnú rohovú lavicu, ktorá z dvoch strán obkolesuje veľký stôl. Ako na lavici, tak i na stole sú položené starodávne spevníky a modlitebné knižky v slovenskom jazyku. Nad stolom visí ozdobná petrolejová lampa. Okrem rodinných fotografií zdobia steny série fotografií cisárskej rodiny Františka Jozefa a obrázky s bohatou náboženskou tematikou. Nad komodou je dobový obrázok dievčaťa v typickom miestnom slovenskom ľudovom kroji.

Pani Mária nám s netajenou oduševnenosťou ukázala bohatý dokumentačný materiál, fotoalbumy a rozvravela sa o bohatých dejinách veľkoobce. Nespočetné množstvo fotografií dokumentuje niekdajší bohatý a pestrý kultúrny život tunajších Slovákov. Pred našimi očami sa doslova odvíja každodenný život a slovenské zvyky tu žijúcich svorných slovenských rodín. Čo sa zachovalo z tejto bohatej ľudovej pokladnice pre súčasnosť?

- Každoročne tu oživujeme rôzne ľudové zvyky, do ktorých zapájame aj deti a mládež. Starší ľudia rozprávajú deťom o dejinách obce, o príchode a osídľovaní osady Slovákmi. Najviac im rozprávajú o tom, ako prebiehali kedysi sviatky, aké slovenské ľudové zvyky boli na Vianoce, na fašiangy, na Veľkú noc i na Turíce. Deti a mládež prejavujú nezvyčajný záujem a tešia sa týmto stretnutiam a programom. Je pre nás veľkým potešením, že sa veľa vypytujú a chcú všetko vedieť o svojich koreňoch a o slovenských predkoch. Samozrejme, pomocou vystavených národopisných a dokumentačných materiálov sú výklady pestré a zaujímavé.

Naša výborná kuchárka Judita Muzsiková im navarí rôzne špeciality, ktoré sa podávali kedysi počas sviatkov. V zimných mesiacoch sú to pikantné zakáľačkové dobroty, kapustnica, huspenina a chutné makové, lekvárové pirohy a fánky. Samozrejme, pred veľkonočnými sviatkami pripravujeme kraslice, pričom spievame ľudové pesničky. Počas veľkonočných sviatkov nemôže na slávnostnom stole chýbať varená šunka, klobása, vajcia a pletený koláč (vianočka). V letnom období máme pauzu, až koncom augusta na dožinkové slávnosti pletieme zo slamy tradičné ozdoby.

Ako sme sa dozvedeli od pani Márie, ich Dedinský dom za štvrťstoročie navštívili záujemci nielen z rôznych regiónov Maďarska, ale aj z našej materskej krajiny, ktorí sa o ňom veľmi priaznivo vyslovovali. Ba, mali návštevu aj zo Spojených štátov amerických, z Afriky a z ďalekej Číny.

Ildika Fúziková

Výcvik v sarvašskej plavárni

V Slovenskej základnej škole v Sarvaši v rámci hodín telesnej výchovy prebieha aj plavecký výcvik V novej plavárni máme k dispozícii vhodné bazény. V minulom školskom roku sa výcviku zúčastnilo päť tried, pretože jeden rok bola plaváreň zatvorená. Žiaci našej školy, ktorí ukončia ôsmu triedu, odchádzajú ďalej študovať tak, že ovládajú aspoň tri plavecké štýly. V tomto školskom roku chodia plávať žiaci tretieho ročníka.

V tretej A triede je 20 a v tretej B 19 žiakov. Plavecký výcvik sa začal v októbri a bude trvať do konca marca. V základnom plaveckom výcviku si žiaci osvojujú orientáciu a potápanie sa vo vode, skoky do vody aj dolu hlavou, vznášanie sa aj splývanie na mieste aj za pohybu v obidvoch polohách, dýchanie do vody na mieste aj za pohybu, pohyb vpred pomocou nôh, paží a nôh súčasne. Deti pracujú na každej hodine s veľkým nadšením a majú veľkú radosť z každého malého pokroku. V obidvoch triedach už polovica žiakov nacvičuje techniku v hlbokej vode, ostatní ešte majú problémy so správnym dýchaním. Hlavne súhra paží a nôh im zatiaľ nejde tak, ako by to malo byť.

V prípravnej časti používame plavecké pomôcky, ako je plavecká doska, valec, plasty. Výcvik spestrujeme cvičeniami a rôznymi úlohami, ako je fúkanie pingpongovej loptičky, nesenie pohára s vodou na plaveckej doske, skákanie a ponáranie sa do obruče. Deti to vykonávajú s nesmiernou radosťou. Po ukončení hodiny sú príjemne unavené. Sú veľmi zlaté pri sušení vlasov. Chlapci zvyknú pomáhať dievčatám, čo je veľmi milé. Keď sú už pripravené na cestu, unavene si posadajú a vyberú si z tašky desiatu, lebo vo vode poriadne vyhladnú.

Plavecký výcvik pokladám za veľmi dôležitý najmä v zimnom období. Tie deti, ktoré pravidelne navštevujú plaváreň, sú oveľa odolnejšie ako tie, ktoré v zimných mesiacoch plávanie vynechajú.

Zlatica Lišková

So zemiakom vo vrecku...

Spomienky prastarej mamy z Irminčoku

Irminčok je slovenská národnostná obec v Békešskej župe neďaleko Sarvaša. Po ústupe Turkov bol až do roku 1700 tento kraj neobývaný. Majiteľom sarvašskej pustatiny bol Ján Harruckern, ktorý sa rozhodol osídliť územie poddanými z Horného Uhorska. Sľúbil im výhodné podmienky a náboženskú slobodu.

K prvej vlne kolonizácie došlo okolo roku 1715. Zbehlí nevoľníci si menili mená, aby ich páni nenašli. Vyberali si mená vtákov a zvierat, napríklad Havran, Vrana, Srnka, alebo mená podľa remesiel: Mlynár, Bognár. Druhá vlna prebehla v lete roku 1722. Ľudia začali stavať osadu na vyvýšenine - na sarvašskom kopci, po ktorom pomenovali dnešné mesto Sarvaš.

Sarvašskí nevoľníci mohli mať toľko domácich zvierat, koľko vládali kŕmiť. Keďže mali málo pasienkov, hnali zvieratá na pašu za mesto, na územie dnešného Irminčoku. Tam si stavali „pastierky”, ktoré neskôr rozširovali na príbytky. Zem, ktorá dlhé roky ležala ladom, zúrodnili.

Od roku 1845 tu začali budovať tzv. sálaše - samoty uprostred polí, lebo na dobrej pôde mohli len tak úspešne gazdovať, ak v jej blízkosti aj bývali.

Skupiny sálašov - rady - boli pomenované podľa rodín, ktoré ich vybudovali. Tunajší roľníci nechceli zaostať za obyvateľmi mesta, chceli, aby sa ich deti mohli učiť tak, ako sa učili deti v mestách. Na všetkých radoch postavili školy.

Ešte aj po roku 1920 tu žili prevažne obyvatelia slovenského pôvodu, preto aj v škole vyučovali po slovensky. V roku 1907 zaviedli v škole ako povinný maďarský jazyk, ale ľudia hovorili naďalej po slovensky a starší ľudia takto hovoria ešte aj dnes.

Aj náš operný spevák, laureát Kossuthovej ceny Juraj Meliš vyrástol na takomto sálaši. Pokiaľ nechodil do školy, nevedel po maďarsky. Neskôr sa naučil tak, že získal Kazinczyho cenu. Keď navštívi svoje rodisko, na slovenskej bohoslužbe prekrásne spieva slovenské piesne, ktoré sa naučil ešte v detskom veku.

Aj moja prababička má slovenský evanjelický spevník. Dnes už len zriedka pozerá do zožltnutých listov. Aj ona vyrástla na sálašskom rade. Dodnes je obývaný, volajú ho Čipkárka, teda Čipkársky rad.

Veľa sálašov už zbúrali. Budova starej školy ešte stojí, ale nikto tam nebýva. Tam sa učili moje prababky, moja babka i dedko. V sálašských školách sa učili spolu chlapci a dievčatá, v mestách sa striedali, predpoludním chlapci a popoludní dievčatá. Do roku 1848 sa deti učili takéto predmety:

Prvý rok: Zemepis a dejepis krajiny, zdravoveda.

Druhý rok: Mravná výchova, prírodoveda a hospodárstvo, dejepis Uhorska.

Tretí rok: Vierouka, história reformačného hnutia, prírodopis, právo

a zemepis.

V roku 1861 k tomu pribudlo hláskoslovie, slovenské a maďarské čítanie, katechizmus, dejiny staroveku, spev, zemepis, elementárne počty, písanie číslic, výňatky zo svätého písma po slovensky i po maďarsky, peňažníctvo, krasopis, hospodárske počty, merba.

Moja prababka začala chodiť do školy roku 1930. Rozprávala mi, že jej rodičia bývali veľmi ďaleko od školy. Každé ráno museli chodiť peši a poriadne premrzli, kým prišli do školy. Aby deťom nebolo zima na ruky, každé ráno im upiekli v peci zemiaky v šupke a keď odchádzali z domu, vložili im ich do vrecka. Do každého vrecka sa zmestili jeden-dva pečené zemiačky. Dlhou cestou dobre padlo zohriať si ruky na teplých zemiakoch a na obed dobre poslúžili proti hladu.

Našťastie prababka bývala bližšie ku škole. Do školy chodili deti šesť rokov. Učili sa v jednej triede, pričom jeden učiteľ učil všetky deti. Kto musel pomôcť doma pracovať, mohol na pár týždňov vymeškať vyučovanie. V chudobných rodinách museli väčšie deti nachovať hydinu alebo aj prasce a vtedy nemuseli prísť načas do školy.

V škole sa učili písať, čítať a počítať. Učili sa z jednej-dvoch kníh, aj zošity mali iba dva. Písali „gríflom” na tabuľku, do zošita ceruzkou a obyčajným perom. Gumu nemali, preto uhnietli kúsok chleba a tým odstraňovali chyby. Kalamáre boli zabudované v školských laviciach. Takým obyčajným perom bolo treba písať veľmi opatrne, lebo písmo sa rýchlo rozmazalo. Pomôcky nosili deti v plátených kapsičkách. Ani vtedy nebolo ľahké chodiť do školy.

Dostala som niekoľko rodinných fotografií, na jednej z roku 1950 je brat starej mamy po konfirmácii.

Na druhej fotografii sú žiaci školy, kde moja prababka ako trinásťročná upratovala, ale vtedy sa už neučila. Za ňou je jej mamička, ktorá v škole zvonila. Na ďalších fotografiách je mladší brat mojej starej mamy, ako sa učí písať a čítať. Koncom roku 1970 dokončili výstavbu školy, kde sa už deti učili v samostatných triedach, len druhý a štvrtý ročník boli spojené. Väčšina učiteľov sem dochádzala zo Sarvaša.

Deti chodili do školy pešo, alebo na bicykloch. Kto si to mohol dovoliť, chodil autobusom, ktorý premával jedným smerom. Doprava bola dlho nevyriešená, osobné autá vtedy ľudia ešte nemali, preto sa mnohí presťahovali do mesta. Z toho dôvodu chodilo do školy čím ďalej tým menej žiakov. Triedy znovu pospájali a dnes už iba pár detí navštevuje nižší stupeň základnej školy. Starší chodia do susednej obce školským autobusom. Ani miestni obyvatelia dnes nemusia chodiť pešo či na bicykli. Ráno aj popoludní škôlkárov a žiakov nižšieho stupňa vozí autobus. Viacerí navštevujú školu v Sarvaši, lebo tá je lepšie vybavená a majú tam viac možností. Mládež študuje v okolitých stredných odborných školách a na gymnáziách.

Na dedine zostáva len veľmi málo ľudí. Dospelí starnú a čoraz menej spomínajú na staré zvyky, tradície, slovenský jazyk, slovenské piesne, ručné práce, na sálaše, na tradičný chov zvierat i na teplo pece.

Beatrix Hrušková

Osvietenský filozof Matej Markovic v Sarvaši

V prvopočiatkoch osídľovania Dolnej zeme zohrávali medzi tam usadenými Slovákmi významnú ľudovýchovnú a národnobuditeľskú úlohu farári a učitelia, prichádzajúci priamo zo Slovenska. Jedným z nich bol aj Matej Markovic, ktorý sa stal roku 1734 v poradí druhým evanjelickým farárom Slovákov v Sarvaši (prvým bol Ondrej Hrdina).

Tento ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a veršovec sa narodil 27. 2. 1707 v Dobrej Nive. V rokoch 1715 - 1716 navštevoval školu v Dobroči, 1717 - 1721 študoval v Banskej Štiavnici, 1721 - 1722 v Dvorníkoch, 1722 - 1725 v Banskej Bystrici, 1725 - 1728 opäť v Banskej Štiavnici, 1728 - 1731 v Bratislave a nakoniec v rokoch 1731 - 1733 dokončil teológiu v Nemecku - v Jene. Hneď po skončení štúdia sa najprv stal vychovávateľom v šľachtickej rodine Podmanickovcov a krátko aj kazateľom v gemerskom Štítniku. Už v roku 1734 ho slovenskí evanjelici v Sarvaši povolali za svojho farára, kde sa tento vynikajúci duchovný pastier stal postupne nielen vedúcim predstaviteľom evanjelického cirkevného spoločenstva, ale aj formovateľom života celej sarvašskej obce. Matej Markovic zaviedol v cirkvi matriku a upravil bohoslužobný poriadok. Tento dodnes písomne zachovaný a tiež podľa neho pomenovaný „Markoviczov Porádek” obsahuje deväť bodov, v ktorých dáva ľudu s vľúdnosťou, ale pritom aj s otcovskou prísnosťou návod, ako sa majú cirkevníci držať pri bohoslužbách, doma, v spoločnosti, napr. na svadbách, krstinách, pohrebe, ďalej zatracuje a trestá niektoré bludy, hriechy, zlé obyčaje a predsudky, ktoré sa v čase jeho pôsobenia v Sarvaši vyskytovali. Písomne predkladá tiež povinnosti úradných osôb, jednotlivých členov cirkvi, predovšetkým však rodičov, aby sa snažili vychovávať svoje deti k zbožnosti. V čase jeho príchodu triedy v škole boli ešte koedukované, on ich v roku 1740 navrhol rozdeliť podľa pohlavia, čím cirkev bola nútená zriadiť dve školy. Ľudovovýchovnú prácu a vzdelávanie mládeže pokladal za svoju prvoradú a srdcovú záležitosť, veď so svojimi krajanmi bol zrastený nielen rečou, ale aj srdcom, čím bol aj príkladom pre svojho zaťa Samuela Tešedíka. Okrem už spomenutých bohoslužobných poriadkov roku 1750 obšírne napísal obecné a cirkevné zákony pre potreby obce a cirkvi, ktorých plnenie bezpodmienečne, ako popredný duchovný predstaviteľ Sarvaša, vyžadoval. Popri tom, že bol energickým a odvážnym cirkevným a obecným predstaviteľom, bol medzi ľudom obľúbeným kazateľom. V roku 1754 ho zvolili za seniora peštiansko- békešského seniorátu.

Prejavil sa aj na poli literatúry. Písal po latinsky a v slovakizovanej češtine (bibličtine). Je jedným z priekopníkov nášho osvietenstva, keď v Sarvaši vyvíjal rozsiahlu ľudovýchovnú a organizátorskú činnosť a popularizoval vedecké poznatky. Po príchode na Dolnú zem písal topograficko-historické práce Notae historicae o obci Sarvaš, o cirkvi, o slovenskom starom kostole, v ktorom kázaval po slovensky. Svoje práce „Jelen dychtíci po tekoucích vodách aneb svatý Otčenáš” (1746), „O potřebe navštěvování domů” (1747), „Píseň trouchlivá o kobylkách” (1749), „Sloup ohnivý, křesťanské Israelity na cestách sprovázejíci” (1752) a „Historia cirkevní Starého i Nového zákona” (vyšla po jeho smrti r. 1765), určil predovšetkým dolnozemským Slovákom. Diela Brevis relatio de natura et indole regionis campestric... (Krátka správa o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja...) sa týka podnebia, pôdy, živočíšstva tohto kraja a histórie osád. V roku 1997 vydal v časopise Dolnozemský Slovák č. 3 ako svoju prílohu preklad z roku 1748 s názvom „Krátka správa Mateja Markovica o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja, ktorý dve veľmi dobre známe dácke rieky Maruša a Körös, ako kraj hojne navštevovaný, obtekajú”. Niektoré jeho práce zostali v rukopisoch. Napríklad „Kratičká historia království uherského vo verších” (1745), „Vypsáni stolíc královstva uherského”. Tieto diela napísal ako pomôcky pre žiakov, aby im uľahčil učenie vlastivedy, kde v Uhorsku žili Slováci. Veršovanými učebnicami zemepisu a dejepisu sa snažil šíriť ideológiu slovenskej národnosti (autochtónnosť Slovákov Uhorska) a žiakov vychovávať k národnému povedomiu. Sledoval aj dobové názory na sedliacky stav a svojim voľným tvorivo doplneným prehľadom z nemčiny „Píseň o chvále stavu sedláckeho” (1752) vyzdvihol jeho význam pre spoločnosť. Táto práca je slávou i obranou sedliackeho stavu dávno pred jozefínskymi reformami a rozkladom feudalizmu v Uhorsku. Zavedením učebných predmetov dejepisu, zemepisu a vlastivedy aj na základných cirkevných školách predstihol všetky neskoršie školské predpisy a zákony v tomto smere. Cenné je i jeho Slovensko-slovanské povedomie. Slovanov odvodzuje od slova „sláva”, chváli slovenský jazyk a vo svojej práci poukázal podobne ako Štefan Leška na množstvo slov, ktoré Maďari prevzali od Slovákov. Jeho umelecky nenáročné práce tvoria predstupeň slovenského osvietenského klasicizmu. Možno ho smelo pokladať aj za jedného zo zakladateľov slovenskej dolnozemskej literatúry. Matej Markovic st. zomrel 14. 4. 1762 v Sarvaši. Na budúci rok si pripomenieme tristé výročie jeho narodenia. Neskôr v šľapajach svojho otca pokračoval jeho syn Matej (1752 Sarvaš - 1793 Praha), ktorý od roku 1776 bol farárom v Pustých Úľanoch. Po vydaní tolerančného patentu odišiel r. 1782 do Čiech, kde sa stal farárom a prvým kazateľom pražského evanjelického zboru. V roku 1783 vydal pre potreby zboru „Písně duchovní”, ktoré boli v Čechách dlho jediným evanjelickým spevníkom. Pre českú mládež vydal „Malý katechizmus evanjelický” (1785). Svojou obetavou prácou prispel k formovaniu evanjelickej cirkvi v Čechách. Na kostole sv. Salvatora v Prahe sa nachádza jeho pamätná tabuľa z roku 1793.

Ján Jančovic

Ľudové noviny

O čom sme písali pred 10 rokmi

Zväz Slovákov v Maďarsku sa konečne bude môcť prejavovať ako civilná organizácia a venovať sa kultúre a spolkovému dianiu. Preto mal jeho desiaty zjazd stanoviť nový smer. Za hlavnú úlohu ZSM označila jeho predsedníčka Anna Divičanová tesnú spoluprácu s Celoštátnou slovenskou samosprávou a ešte väčšie zomknutie pobočiek Zväzu bez ohľadu na to, či sú samostatne registrované alebo nie. Po diskusii sa delegáti zjazdu v súlade s novými podmienkami, zriekli týždenníka Slovákov v Maďarsku a Výskumného ústavu Slovákov a ponechali si len nadáciu, z prostriedkov ktorej chcú aj v budúcnosti podporovať najlepších žiakov - slovenčinárov. Po odstúpení členov predsedníctva a Celoštátneho výboru ZSM zvolili tajným hlasovaním nové predsedníctvo, ktoré na svojom prvom zasadnutí zvolilo za predsedníčku Zväzu Ruženku Egyedovú-Baránekovú.

List z Bratislavy

Zmeny nás očakávajú za zákrutou

Milí moji rodáci,

musím vám napísať ešte o jednej veľkej zmene na Slovensku. Od 1. januára 2006 máme len profesionálnu armádu. V bývalom Uhorsku povinnú vojenskú službu zaviedol premiér gróf Gyula Andrássy, a to hneď po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867). Po 138 rokoch na povinnú “vojnu” naši mládenci môžu zabudnúť. Viacerí komentátori sa k tejto udalosti vyslovovali. Môj priateľ Fero Šebej napr. napísal: „Mýtus, že vojna urobí z chlapca chlapa, tu prežívali celé generácie”. Milan Lasica zase sarkasticky „plače” za vojenskou službou, lebo vraj mladú generáciu ochudobnia o zážitky. Trápi ho otázka, že “z koho sa budú smiať?” Ja som bol vojakom v čase tzv. kubánskej krízy a bolo to hrozné, verte mi. Slúžil som u výsadkového práporu a jeden celý mesiac nás držali v najvyššej bojovej pohotovosti. Lietadlá boli „natočené” a my v “plnej poľnej”, po zuby ozbrojení iba čakali na povel „Nasadať!” Predtým nás psychologicky pripravovali na to, že rota, po vysadení na Kube, prežije 40 sekúnd. Každý vojak mal svoju vlastnú dĺžku prežitia. Môj čas, ako veliteľa družstva bol odhadnutý na 35 sekúnd, aj to iba v prípade, ak dopadnem na zem živý. Iné jednotky mali „iné životy”. Bola to veľká sranda a pýtali sme sa: „A ty si koľko sekundový?” Hrdinom bol ten, čo mal najkratší život. Nuž takéto zážitky moji vnuci už nezažijú. Mohli by, ak by podľahli reklamnému náboru armády. Náčelník generálneho štábu sa už vyslovil: “Od 1. januára sú ozbrojené sily rovnako ako každá iná firma na trhu práce a budeme viesť zápas o kvalitný personál”. Profesionálna armáda potrebuje mnoho špecialistov. Tí, čo pochodovanie a mnoho iných veci z prostredia kasárne obľubujú, majú teda životnú šancu. Ak slovenská armáda bude vedieť viac ako pochodovať, budem na ňu hrdý.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš