Ľudové noviny č.  7 / 2006

10 miliónov korún Slovákom v Maďarsku

P. Csáky s V. Prívarovou o pomoci zahraničným Slovákom

Pomoc Slovákom žijúcim v zahraničí bola hlavná téma rokovania podpredsedu vlády SR pre európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Pála Csákyho s predsedníčkou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmou Prívarovou.

P. Csáky sľúbil, že pomôže pri finančnom zabezpečení vykonávania Dohody medzi vládou SR a vládou Maďarska o vzájomnej podpore národnostných menšín v oblasti vzdelávania a kultúry vo vzťahu k slovenskej národnostnej menšine žijúcej na území Maďarskej republiky vo výške 10 miliónov korún.

Rozhovor vicepremiéra P. Csákyho s V. Prívarovou, ku ktorému došlo 10. februára, sa týkal najmä zriaďovania nového úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a plnenia hlavných úloh úradu. Hovorilo sa aj o projektoch, ktoré majú zabezpečiť výkon politiky štátu venovanej starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí. V. Prívarová vicepremiéra informovala aj o tom, že na rokovanie vlády pripravuje materiál, v ktorom požiada o dodatočné financie na úlohy a fungovanie úradu. Úrad má totiž v súčasnosti len peniaze na granty na podporu aktivít zahraničných Slovákov a základné financie presunuté z pôvodného Generálneho sekretariátu pre zahraničných Slovákov Úradu vlády SR a z Domu zahraničných Slovákov MK SR. Úrad však doteraz nemá prostriedky na zabezpečenie úloh, ktoré mu vyplývajú zo zákona. Chýbajú mu peniaze napríklad na vydávanie osvedčení, dokumentáciu, sprostredkovanie informácií o dianí v SR pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Nemá zdroje na podujatia zahraničných Slovákov na Slovensku, medziiným na Dni zahraničných Slovákov. Úrad tiež nemá dosť peňazí na svoju vlastnú činnosť - programové a počítačové vybavenie, nájomné, telekomunikačné služby a ďalšie.

Podpredseda vlády prisľúbil predsedníčke úradu, že vo vláde podporí pridelenie dodatočných finančných prostriedkov pre Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Tiež podporí blokové televízne vysielanie pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Pred Valným zhromaždením CSS

Prvé tohoročné zasadnutie Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy sa uskutoční 22. februára v budapeštianskom sídle CSS. Na programe budú nasledujúce témy: referát predsedu CSS o činnosti od predchádzajúceho zasadnutia VZ, schválenie plánu rozpočtu CSS a jeho inštitúcií na rok 2006; vymenovanie riaditeľa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku; poverenie riaditeľky Slovenského metodického centra pre materské školy a prípravy volieb slovenských menšinových samospráv.

Pod Pilíšom o národnostných voľbách

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov usporiada 21. februára konferenciu pod názvom Príprava na národnostné voľby r. 2006 v zrkadle nového národnostného volebného zákona. Dejiskom konferencie bude hotel Nimród v Mlynkoch (na Chotárnej skale - Dobogókő). O úlohe miestnych národnostných samospráv, oboznamovaní občanov s novým volebným zákonom a novými pojmami, napr. registráciou voličov a úlohe štatistických údajov a volebných termínov bude referovať predseda Úradu pre národné a etnické menšiny Antal Heizer. Predmetom referátu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika bude viacstupňová príprava miestnych aktivistov v znamení úspešnosti volieb. K otázke zosúladenia kandidujúcich organizácií s ohľadom na záujmy jednotlivých obcí sa prihovorí predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Ako posledná vystúpi notárka Klára Sebesiová Szláviková z Mlynkov, ktorá prehovorí na tému Spoločná úloha organizácií, aktivistov a notárov v záujme úspešnej registrácie a volieb.

Pred konferenciou v Baji

Pozitívne opatrenia v oblasti menšinovej politiky v uplynulých rokoch umožnili popri novele právnych noriem odovzdávanie národnostných ustanovizní do správy menšinových samospráv, ako aj vytváranie materiálnych podmienok na ich prevádzkovanie, čo predstavuje základ kultúrnej autonómie. V súčasnosti je takýchto ustanovizní viac ako tridsať. Vzhľadom na tieto skutočnosti Úrad pre národné a etnické menšiny (ÚNEM) usporiada prvú celoštátnu konferenciu predstaviteľov inštitúcií, ktoré plne alebo čiastočne prevádzkujú celoštátne menšinové samosprávy. Konferencia, ktorá má slúžiť na výmenu skúseností zainteresovaných činiteľov a odborníkov, sa bude konať v dňoch 11. a 12. marca v Osvetovom stredisku Nemcov v Baji. V súvislosti s podujatím ÚNEM zamýšľa vydať publikáciu, ktorá poskytne informácie o činnosti jednotlivých inštitúcií.

Aktuálne o spolupráci

Zasadnutie Maďarsko-slovenského zmiešaného výboru

V paláci Dunaj v Budapešti sa 16. februára konalo riadne zasadnutie Maďarsko-slovenského medzivládneho zmiešaného výboru. Na programe rokovania boli o. i. aktuálne otázky rozvoja infraštruktúry, hraničných priechodov, prehľad činnosti pracovného tímu Interreg, vrátane spolupráce v oblasti územného rozvoja. Predmetom rokovania boli ďalej skúsenosti a návrhy týkajúce sa spolupráce maďarských a slovenských spriatelených miest, informácie o stykoch Úradu verejnej správy Novohradskej župy a Banskobystrického samosprávneho kraja, ako aj priority spolupráce v roku 2006.

K otázke spolupráce slovenských a maďarských miest sa prihovoril starosta Mlynkov Jozef Havelka s nasledujúcim prejavom:

Vážení prítomní!

Pri pohľade do minulosti zistíme, že socialistické štáty, a v rámci bývalej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci aj mestá a obce, spolupracovali na základe dohôd o spolupráci už v 70. rokoch, ale cezhraničná spolupráca nadobudla na intenzite až po transformácii spoločnosti. Stalo sa tak - podľa môjho názoru - z troch dôvodov:

1. Emocionálne a príbuzenské vzťahy (od presídľovacej akcie v r. 1946 - 1948)

2. Zemepisná poloha v bezprostrednej blízkosti hraníc.

3. Styky medzi občianskymi organizáciami a spolkami prerástli na priateľské styky medzi mestami a obcami.

Všetky tieto okolnosti motivovali lokality, aby nadviazali dohodu o spolupráci.

Ako príklady motivácie citovými a príbuzenskými činiteľmi by som vyzdvihol obce Huť a Senváclav. Napriek tomu, že sa nenachádzajú v tesnej blízkosti hraníc, pravidelné styky príbuzných, vzájomné návštevy podnietili spoluprácu s obcami na Slovensku. Do kategórie spolupráce občianskych organizácií patrí obec Mlynky, ktorej som starostom a kde sa v spomenutej podobe realizovali družobné styky s dvoma obcami na Slovensku.

Mlynky sú typickým príkladom obce, kde sa spolupráca začala stykmi medzi občianskymi organizáciami. Spolupráca športovcov roku 1996 vyústila do podpísania dohody s Veľkými Ludincami, kde 95 % obyvateľstva je maďarskej národnosti. Hosťom slávnostného podpísania dohody bol vysoký komisár Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe Max Van der Stoel, ktorý vyhlásil, že zmluva o spolupráci medzi dvoma lokalitami s obyvateľstvom rozdielnej národnosti je natoľko zriedkavá a zároveň príkladná, že mala byť uzavretá v Štrasburgu.

Vzájomná spolupráca oboch obcí sa v uplynulých 10 rokoch rozšírila na školskú, cirkevnú, samosprávnu a podnikateľskú sféru. Príkladom spolupráce samospráv je skutočnosť, že stolár vo Veľkých Ludinciach zhotovuje okná a dvere pre našu samosprávu a jej inštitúcie.

Druhou spriatelenou obcou Mlynkov je Blatné s číro slovenským obyvateľstvom. Družobné styky iniciovali pred 30. rokmi náš páví krúžok a tamojšia dychovka. Vzájomné styky sa uskutočňujú aj prostredníctvom športovcov, cirkví a škôl.

Myslím si, že aj tento systém stykov, charakteristický výhradne pre pilíšsku oblasť, potvrdzuje moje konštatovanie, že malé obce, ich občianske organizácie a spolky dokážu účinne spolupracovať. Preto považujem za dôležitú podporu takýchto stykov aj prostredníctvom súbehu a tohto zmiešaného výboru. Napokon navrhujem zostaviť štatistický výkaz o slovensko-maďarských spriatelených obciach, aby informácie o súbehoch prostredníctvom zmiešaného výboru boli v plnom rozsahu dostupné všetkým zainteresovaným účastníkom.

Výsledkom novely je odobratie práva

Právnici považujú novelu zákona za krok dozadu

Novelou menšinového zákona odobrali národnostiam žijúcich v Maďarsku práva, na čo zatiaľ nebol príklad. Okrem iného aj tento výrok odznel na odbornej porade, ktorú usporiadala začiatkom februára Rómska samospráva Budapešti. Mimochodom, na porade väčšina odborníkov považovala novelu právneho predpisu, ktorá nadobudla platnosť 25. novembra 2005, za krok dozadu.

Novelu právneho predpisu nechválil ani predstaviteľ srbskej samosprávy Pero Lastić na besede za okrúhlym stolom s názvom Národnostný zákon č. CXIV. z roku 2005 - Pro a kontra. Podľa neho spôsob zostavovania volebných zoznamov, v zmysle ktorého treba písomne avizovať žiadosť o zaradenie do menšinového zoznamu voličov, môže viesť k dvom výsledkom. Ak predstavitelia menšín sú čestní, tak do zoznamu voličov zaradia iba tých občanov, ktorí naozaj patria k danej minorite. Avšak tieto etnické skupiny na to doplatia tým, že v menšinových voľbách na jeseň 2006 sa drasticky zníži počet ich samospráv, ich politická sila sa zníži a národnosť stratí autoritu. Takto sa daná minorita môže dostať do politicky nevýhodnej situácie. Ak predstavitelia menšín zapíšu do zoznamu aj takých občanov, ktorí patria k väčšinovému národu, tak zdiskreditujú voľby a legitimita národnostných samospráv môže byť spochybnená.

Právnici prítomní na besede - pracovník Inštitúcie pre národné a etnické menšiny pri Maďarskej akadémii vied (MATA) Ernő Kállai, pracovník úradu ombudsmana pre národné a etnické menšiny András Magicz, pracovník Inštitúcie právnych vied MATA Balázs Majtényi a docent Vysokej školy Jánosa Kodolányiho András László Pap - považovali otázku zoznamu voličov za najdiskutabilnejšiu. Podľa nich novelizovaný zákon naďalej nevylučuje možnosť jeho zneužitia, ani ďalšiu existenciu etnobiznisu, totiž v prehlásení vydanom pred vedúcim volebného úradu môže označiť hocikto hocijakú národnosť. Vedúci volebného úradu je väčšinou notár. Predtým ombudsman pre národné a etnické menšiny Jenő Kaltenbach to vysvetlil tak, že týmto rozhodnutím štát kryje podvody. Ďalším problémom je, že volebné zoznamy sú natoľko tajné, že nepošlú oznámenie ani tomu, kto bol v nich evidovaný.

Dôvodom obáv môže byť aj fakt, že podľa zákona po roku 2010 iba tie organizácie môžu nominovať kandidátov, ktoré existujú aspoň tri roky. Vo voľbách v roku 2006 platí ešte predpis, že kandidáta môže poslať organizácia, ktorá bola registrovaná pred uvedením zákona do platnosti. Podľa výrokov, ktoré odzneli na besede, ani toto nezníži počet volebných podvodov, lebo aj doteraz založili veľa takých údajne národnostných organizácií, ktoré nie sú v skutočnosti národnostné.

Na rozdiel od doterajších predpisov národnostné samosprávy, ktoré vzniknú po tohoročných voľbách, budú povinné pozývať na svoje zasadnutia notára alebo jeho predstaviteľa. To nadhodí otázku používania jazyka, totiž notár nie je povinný ovládať jazyk danej národnosti. Odznela aj dobrá rada: v takomto prípade treba požiadať notára, aby si zobral so sebou tlmočníka.

Môže sa znížiť aj počet národnostných samospráv, ktoré žiadajú kolektívne používanie jazyka, lebo doteraz boli obecné úrady povinné splniť žiadosť menšinovej samosprávy. Podľa novely teraz o tom rozhoduje obecná samospráva so súhlasom menšinovej samosprávy.

Účastníci považujú za ďalší problém to, že regionálne alebo župné samosprávy menšín majú iba právo konzultácie v kultúrnych a školských otázkach, nehovoriac o tom, že samosprávy hlavného mesta zaradili medzi regionálne samosprávy ktoré takto stratili doterajšie právo súhlasu. Účastníci sa zhodli v tom, že novela vyjasnila viacej podmienok, týkajúcich sa menšinových samospráv, čo je lepšie, ako doterajšie tápanie v šere.

G. Patay (ef)

Ako konať v strede (ni)čoho?

Výstava s tematikou sociálnych utópií

Svojské zviditeľnenie menšín ● Dielo Michala Moravčíka: Na verejný obdiv vystavená národnostná stolička ● „Niečo je na papieri, ale v skutočnosti to neexistuje“

Dostali sme pozvanie na neobyčajnú výstavu. Pozval nás jeden z jej aktérov Michal Moravčík (Slovensko), člen medzinárodnej skupiny mladých umelcov. Okrem neho sa na nej predstavili: Andreas Fogarasi (Rakúsko), Lise Harlev (Dánsko), Julita Wójciková (Poľsko) a dvaja zo skupiny umelcov Société Réaliste Ferenc Gróf (Maďarsko) a Jean-Baptiste Naudy del Fat (Francúzsko).

Ide vlastne o hnutie mladých umelcov, kurátorov a inštitúcií štrnástich štátov akejsi fiktívnej „strednej Európy“, ktorú vyznačuje na mape naslepo zakreslený kruh. Sú v ňom staré a nové členské štáty EÚ, aj také, ktoré ešte nie sú, a ktoré možno ani nikdy nebudú jej členmi: Rakúsko, Bielorusko, Česko, Dánsko, Nemecko, Maďarsko, Litva, Moldávsko, Holandsko, Poľsko, Rumunsko, Slovensko, Slovinsko a Ukrajina. Títo mladí umelci sa pokúšajú o hravé prekročenie zemepisných a mentálnych hraníc, spytujú sa na súčasnú európsku entitu a identitu. Čo znamenajú také pojmy ako „stredná Európa“, „východná Európa“, „Balkán“, „Baltikum“, alebo práve „Európa“? Prečo sa často stotožňuje hospodárska sféra Európskej únie s Európou? Kde sa začína a kde sa končí Európa? Projekt kladie dôraz na tému spoločenských utópií. Tento pojem funguje ako nejaké rozuzlenie, ako impulz stimulujúci myšlienky a dialógy. Pýta sa na spoločné predstavy a ciele, na zastúpenie a účasť.

Hnutie Ako konať v strede (ni)čoho?... buduje takú dialektickú štruktúru, ktorá sa zakladá na procese. Predkladá umelecké činnosti, ktoré sa zameriavajú ani nie tak na predmet, ako na spoločnosť. Východiskom a základnou surovinou vybraných umelcov je svet, v ktorom sa pohybujú, v ktorom žijú a konajú. Každý z nich má stvárniť niečo ako reakciu na skutočnosť, ktorú tu videl.

A tak dvadsiatiôsmi umelci v rámci rezidentného programu strávia celý mesiac v novom neznámom prostredí, aby uskutočnili také nové projekty, ktoré môžu poukázať na rôzne skutočnosti a kontexty ešte stále veľmi rôznorodej Európy. Pôsobia v takých európskych hlavných mestách ako Budapešť, Bukurešť, Kyjev, Kodaň a Berlín, svoje práce predstavujú na výstavách a verejných miestach partnerských inštitúcií. Čiže umelci, okrem svojich prác vystavených na vernisáži, počas svojho celomesačného tunajšieho pobytu vypracujú aj celkom nový projekt ako reakciu na svoje zážitky z Budapešti.

Galéria Trafó je jedna veľká sieň. Keď sme tam prišli, bola ešte takmer prázdna. Mal som čas pozrieť si exponáty a fotografovať. Moju pozornosť vzbudilo dielo Michala Moravčíka s nápisom „Na verejný obdiv vystavená národnostná stolička (interaktívna inštalácia)“. Treba povedať, že práce tohto umelca sa sústreďujú na nacionalizmus a politickú moc, na problémy spoločnosti a jedinca. Jeho témou v Budapešti je zviditeľnenie menšín. S tým súvisí aj táto do drevenej tabule vypílená diera a vedľa nej položená píla. Moje podozrenie o obsahu tejto konštrukcie potvrdil aj sám autor: „Predstavuje abnormalitu, že niečo je na papieri, ale v skutočnosti to neexistuje“. A skutočne, tá stolička má operadlo, ale sadnúť na ňu sa nedá, lebo jej sedadlom je diera. A kto tú dieru urobil? Nuž tá píla, na ktorej z jednej strany je obraz nášho parlamentu a na druhej je vymenovaných 13 - tým istým parlamentom - uznaných národnostných menšín. Je to parádna groteska našej skutočnosti. Julita Wójciková svojim projektom "Predpoveď počasia" pozýva obecenstvo aby hlasovalo, aké počasie by chcelo mať zajtra. Reflektuje tým na budapeštiansku situáciu, ktorá je silno poznamenaná súčasnou volebnou kampaňou. Premieta film o púšťaní slnku sa podobajúceho papierového šarkana, pričom sa spieva pesnička „Nech vždy svieti slnko“. Podobne zaujímavé projekty majú aj ostatní umelci. Dalo by sa teda písať o tom ešte všeličo. Lepšie si je však pozrieť si to na vlastné oči v Galérii Trafó (Budapešť, IX. obvod, Liliom u. 41), kde sa záujemci môžu s umelcami aj pozhovárať. Výstava je otvorená do 26. februára, od utorku do nedele od 16. do 19. hod.

Gregor Papuček

Békešská Čaba

Poďme do klubu!

Od 2. februára v Békešskej Čabe znovu otvoril svoje brány Slovenský detský klub. V Dome rozprávok na Békešskej ceste č. 17. Natália Murvaiová Lopušná s radosťou čaká tých škôlkárov a malých školákov, ktorých zaujíma slovenský jazyk. Vyučovanie prebieha hravou formou a je bezplatné. Ako sme sa dozvedeli, Slovenský detský klub existuje už päť rokov. Minulý rok ho viedla bývalá študentka slovenského gymnázia, pedagogička Tünde Snidová. Vtedy mala 15 „žiakov“. Kvôli zmeneným pracovným povinnostiach sa od tohto školského roku nemohla venovať deťom v klube. Na vedenie klubu sa teraz podujala Natália Murvaiová Lopušná, ktorá sa bude zaoberať s deťmi vo veku od 3 do 10 rokov každý týždeň vo štvrtok od 16. hodiny. Hodiny trvajú dvakrát šesťdesiat minút. Podrobné informácie na telefónnom čísle 06-66/326-370.

(aszm)

Maškarný ples v santovskej škole

Počas februára fašiangová sezóna vrcholila aj v našich školách. V santovskej národnostnej základnej škole usporiadali maškarný ples 3. februára, v piatok popoludní. Deti sa prišli zabávať vo zvyčajných obľúbených maskách, ako napríklad čert, mačka, cowboy, indiánka, pirát, ale boli tu aj postavy, známe hlavne z filmov (ninja, Zorro, Pipi dlhá pančucha, rocková skupina...). Po prehliadke masiek a kostýmov organizátori - pedagógovia školy - ocenili figúrkou z marcipánu každého, kto si za pomoci svojich rodičov pripravil a obliekol nejakú „maškaru“. Sympatiu obecenstva si získali najmä Černošky, ktoré v santovskej zime vytvorili na chvíľku tropickú atmosféru (štýlovo boli odmenené čokoládovou tortou) a rocková skupina žiakov vyšších ročníkov pod názvom Black Day, ktorá podala skvelý „hudobný“ výkon. Porota, v ktorej okrem pedagógov boli zastúpení aj študenti, ocenila najoriginálnejšie nápady. Tretiu cenu získal Oliver Twist a Koktailový pohár so slamkou, druhý bol Malý čert a hlavnú cenu získala skupina, ktorá znázorňovala Pochod do kostola. Po tombole sa deti, maskované i nemaskované, zabávali na obľúbenej diskotéke.

(la-)

Slovenský ples v Segedíne

Slovenská menšinová samospráva a Spolok segedínskych Slovákov usporiadali 4. februára Ples segedínskych Slovákov. V mene organizátorov privítali účastníkov predsedníčka voleného zboru Ildika Kuruštová a predseda spolku Ján Benčík. Zvlášť pozdravili predsedníčku Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženku Egyedovú Baránekovú a ľudovú kapelu Svrčkovci. Kultúrny program uviedla Aliz Agódová, ktorá v sprievode muzikantov predniesla prekrásne komlóšske slovenské ľudové piesne. Organizátori si potom splnili milú povinnosť - poďakovali za mimoriadne záslužnú prácu dvom členom Spolku. Nedávno župný zastupiteľský zbor udelil vyznamenanie spoluzakladateľovi Slovenského klubu pri Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity, z ktorého neskôr vznikol Spolok segedínskych Slovákov, Dr. Štefanovi Tóthovi. Známy muzeológ a historik síce nedostal vyznamenanie za prácu vykonávanú v oblasti slovenskej kultúry, ale nikdy nezabúda na Slovákov žijúcich v Maďarsku. Vďaka nemu má Múzeum Ferenca Móru vynikajúce kontakty so Slovenskom, aj v súčasnosti je v ňom inštalovaná výstava Ladislava Mednyánszkeho. V mene segedínskych Slovákov mu organizátori zagratulovali a odovzdali mu pero, aby aj v budúcnosti mohol písať cenné štúdie. Organizátori poďakovali za prácu aj dcére Juraja Dolnozemského Dr. Zuzane Agódovej Antalovej. - Náš spolok vznikol pred desiatimi rokmi, súdne bol registrovaný v júni 1996, - povedal Ján Benčík. - Iniciátorkou bola členka, súčasná tajomníčka dnešnej organizácie Z. Agódová. Ona ako pravá ruka predsedu napísala veľa projektov do súbehov, neúnavne organizovala. Preto sa jej chceme zavďačiť symbolickým darčekom, - povedal predseda Spolku segedínskych Slovákov. Po slávnom akte Ján Benčík poprosil Ruženku Egyedovú Baránekovú, aby otvorila ples. Predsedníčka ZSM popriala každému príjemný večer a veselú zábavu. Ľudová kapela Svrčkovci počas večere hrala slovenské ľudové piesne, potom až do rána nasledoval tanec.

(aszm)

Ples v Slovenskom Komlóši

Miestne pobočky Maloroľníckej strany a Zväzu malostatkárov v Slovenskom Komlóši usporiadali 4. januára Mariánsky ples. V tomto dolnozemskom meste žije veľa Márií, je to popri Zuzane a Kataríne jedno z najobľúbenejších ženských krstných mien. Práve preto v Kultúrnom dome „Kisbirtokos” oslavovalo približne dvesto ľudí. Účastníkov v mene organizátorov srdečne privítal predseda pobočky maloroľníkov Pavol Beňo. „V šľapajach našich predkov sme prišli oslavovať, presnejšie osláviť Márie. Mariánsky ples v Slovenskom Komlóši vždy otváral fašiangovú sezónu. Veľmi sa teším, že toľkí ľudia pokladajú za dôležité zachovávanie tradícií. Naše mesto v tomto roku oslavuje 260. výročie svojho založenia. Pred nami je rok, keď za slávnostných okolností vzdáme hold našim predkom,“ povedal predseda. P. Beňo zvlášť pozdravil starostku mesta dr. Irenu Divičanovú Szencziovú, viceprimátora mesta Michala Lócziho, predsedníčku slovenskej samosprávy Zuzanu Laukovú a členov rôznych politických strán. Po otvorení plesu sa začal kultúrny program. Na javisko vystúpila Mládežnícka dychová kapela pod vedením Jána Krčmériho. V hudobnom bloku ako prvú predniesla polku pre trúbku od slovenského hudobného skladateľa Adama Hudeca, potom nasledovali pochody a valčíky od rôznych svetoznámych skladateľov. Po kultúrnom programe čašníci servírovali hosťom bravčovú polievku, kotlíkový hovädzí perkelt a varené zemiaky. O dobrú náladu sa postaral Róbert Lopušný, ktorý až do rána spieval slovenské a maďarské piesne.

(aszm)

L. Mednyánszky opäť v Segedíne

Múzeum Ferenca Móru po minuloročnej úspešnej výstave francúzskeho umelca Chagalla prekvapilo segedínskych milovníkov umenia veľkolepou prezentáciou tvorby Ladislava Mednyánszkeho. Segedínčania tento moment očakávali s osobitnou úctou, veď prešlo 127 rokov odvtedy, ako sa Mednyánszky ukázal na nábreží Tiszy. Bol totižto medzi prvými, ktorí po pustošivej povodni v marci 1879 podali mestu pomocnú ruku a zúčastnili sa záchranných prác.

Vernisáž výstavy sa konala 27. januára vo výstavnej sále Múzea Ferenca Móru. Vzácne exponáty sa dostali do Segedína vďaka spolupráci so Slovenskou národnou galériou a Slovenským inštitútom. Výstava pozostáva z dvadsiatich olejomalieb a ôsmich grafík z rannej tvorby umelca, z prelomu 19. a 20. storočia, prevažujú krajinky a portréty. Väčšina obrazov bola namaľovaná v jeho rodisku Beckove neďaleko Trenčína. Výstava je v tejto forme po prvýkrát predstavená v Maďarsku. Časť exponátov zapožičali členovia rodiny maliara. O Mednyánszkom je známe, že sa v ňom nevytvoril osobitný vzťah k vlastnej tvorbe a svoje maľby často daroval hneď ako ich dokončil.

Bol veľmi nadaný. Povráva sa, že maľovať začal skôr ako sa naučil hovoriť. Nepatril do žiadnej umeleckej školy, ani medzi vyhľadávaných, populárnych maliarov, predsa si vytvoril vlastný štýl, ktorý ho prezradil kdekoľvek na svete. Najzaujímavejším obrazom v Segedíne predstavenej zbierky je Súmrak, ktorý verne odzrkadľuje jeho duševný stav v momente maľovania a ktorý sa objavil na americkej dražbe. Predávali ho ako obraz neznámeho maliara, ale kupujúci spoznal Mednyánszkeho štýl a včas ho zachránil. Neskôr sa maľba dostala do zbierky Slovenskej národnej galérie v Bratislave.

Na otváracej slávnosti generálna riaditeľka Slovenskej národnej galérie Katarína Bajcúrová zdôraznila, že dvojdomý Mednyánszky dlhé roky rozdeľoval slovenských a maďarských odborníkov. Spojili sa až pri prípravách jubilejnej výstavy pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia, kedy venovali väčšiu pozornosť výskumnej práci a skúmali Mednyánszkeho ako "jav".

Veľvyslanec SR Juraj Migaš poprosil prítomných, aby sa na tvorbu L. Mednyánszkeho pozerali ako na spoločné slovensko-maďarské dedičstvo. Po príhovore hostí komunikačný riaditeľ Maďarskej národnej galérie László Szabó otvoril výstavu so slovami: „L. Mednyánszky nikdy nepatril medzi vyhľadávaných umelcov. Jeho krajinky široká verejnosť poznala skôr ako ilustrácie učebníc. Predsa túto jedinečnú zbierku venujem do pozornosti verejnosti v nádeji, že vyvolá podobný záujem návštevníkov, ako jubilejná výstava v Budapešti pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia, ktorou sa nadchýnalo takmer dvestotisíc záujemcov.“

Výstava bude otvorená do 26. marca.

(kir-)

Prezentácia dvoch dolnozemských publikácií

Riaditeľ Slovenského inštitútu a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy usporiadali 2. februára v divadelnej sále SI prezentáciu dvoch dolnozemských publikácií - časopisu Aurora a Pazovského kalendára. Riaditeľ Milan Resutík najprv pozdravil hostí a vyjadril svoju radosť z toho, že podujatie poctili svojou prítomnosťou predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a Čiernej Hore Anna Tomanová Makanová, podpredseda NR SNM pre Báčku Vladimír Valentík, predseda Výboru pre kultúru NR SNM Miroslav Mikľan, predseda Kultúrno-umeleckého spolku v Pazove Ján Čmelík, predseda Výkonnej rady Kultúrno-umeleckého spolku v Pazove Miroslav Pap, redaktor časopisu Aurora Jaroslav Litavský, zakladateľ Pazovského kalendára Miroslav Demák, predseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Ondrej Štefanko, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, členovia slovenských menšinových samospráv hlavného mesta a mnohí záujemci.

Podujatie moderoval zakladateľ M. Demák, ktorý sa úvodom poďakoval organizátorom za možnosť prezentácie v Budapešti. Pán Demák informoval prítomných o tom, že je to už jedenáste stretnutie Slovákov zo Starej Pazovy so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Boli už aj v Békešskej Čabe a z Budapešti cestujú do Bratislavy. Najskôr sa zmienil o tom, že o Slovákoch vo Vojvodine sa hovorí ako o fenoméne, ktorý už vyše dve a pol storočia odoláva vplyvom inoetnického prostredia a je v popredí, keď ide o zachovávanie tradícií a vytvárania osobitnej formy slovenskej identity mimo slovenského štátu. V súčasnosti tu žije 59 tisíc Slovákov a slovenská vojvodinská identita so všetkými svojimi špecifikami a osobitnosťami vychádza z kultúry celoslovenskej, ale jej nadstavbu určuje nový kontext, v ktorom sa societa ocitla a vstúpila do nových dejín. Nová situácia, v ktorej sa slovenská societa ocitla v novoutvorenom štáte Srbov, Chorvátov i Slovincov, priam nanucuje jej silnejší vzťah k vlastnému pôvodu, najmä pre heterogénnosť celého regiónu. V novom kontexte silnie práve sebavedomie a hrdosť na svoj pôvod, potenciovanie odlišností a rešpektovanie tradície, čo sa prejavuje zapájaním sa jednotlivcov do verejného života society.

Najfrekventovanejším spôsobom zachovania a rozvíjania tradičnej kultúry odjakživa bolo organizovanie sa príslušníkov jednej society do skupín či spolkov. Patričnosť k jednotlivým zoskupeniam dolnozemských Slovákov zároveň znamenala aj udržateľnosť a ochranu svojráznosti a svojbytnosti v novom prostredí, ktoré charakterizovala viacnárodnostná, viackultúrna a viacprofesionálna spoločnosť. Vďaka tejto uvedomelej činnosti vojvodinských predkov sa zachoval veľký počet hodnotných faktov zo slovenskej dolnozemskej minulosti. Po usadení sa v novom domove a viac ako dvestopäťdesiatročnom neustálom trvaní na svojom pôvode zdá sa priam nevyhnutné venovať pozornosť spolkom, vďaka ktorým boli kultúrne hodnoty vo veľkej miere zachované. Spolkové organizovanie sa vojvodinských Slovákov v oblasti kultúry sa začalo už koncom 19. storočia. Kultúrno-umelecké spolky jestvujú a pracujú takmer vo všetkých prostrediach, kde žijú Slováci. Záujmové skupiny nemali spravidla za cieľ iba pestovať kultúrne dedičstvo. Slováci a Slovenky sa organizovali, lebo chceli patriť k dobe, v ktorej žili, rozhodovať o svojom položení, byť rovnocennými občanmi štátu, tlačiť vlastnú tlač, vzdelávať sa vo vlastnom jazyku a byť na pomoc tým, ktorí ju potrebujú, zakladaním rôznych fondov. Aj v súčasnosti je to najmasovejšia forma kultúrneho organizovania sa, zoskupujúca všetky vekové skupiny, ale najviac deti a mládež. V činnosti spolkov dominujú tanečné súbory a spevácke skupiny, ale i ochotnícke divadelné predstavenia najčastejšie nacvičujú v rámci divadelných odbočiek spolkov.

Z histórie o sťahovaní sa pazovských Slovákov na Dolnú zem M. Demák prezradil, že do Starej Pazovy ako do hraničiarskej osady prišli prví prisťahovalci zo Selenče v Báčke. Prvú kultúrnu ustanovizeň - Pazovskú čitáreň - založili roku 1878 a prvým predsedom bol Vladimír Hurban, ktorého rodina zohráva dlhé desaťročia veľkú úlohu v kultúrnom živote Pazovčanov. Tu sa pravdepodobne usporadúvali aj diskusné kluby, na ktorých sa debatovalo o rozvoji dediny a kultúrnych aktivitách. Dňa 2. februára 1902 bola v Starej Pazove prvá premiéra slovenského divadla. Prvý kultúrny objekt bol vybudovaný v roku 1928, kde mali stredisko všetky spolky, ktoré sa medzičasom založili.

Pán Demák zdôraznil, že vydávanie slovenských periodík, slovenskej literatúry za hranicami SR, má aj v súčasnosti svoj nenahraditeľný význam pri uchovávaní slovenského jazyka a tým aj pri uchovávaní národnej slovenskej identity pre budúce generácie. Časopis Aurora s podtitulkom Časopis Literárnej spoločnosti Ľudmily Hurbanovej má svoju špecifickú históriu a začal vychádzať pred 27 rokmi na Hromnice, teda 2. februára 1978. Mal rôzne podoby, od cyklostylu po tlač, od občasníka po tlačené periodikum. Posledné číslo časopisu Aurora má názov Aurora Slovakia a súvisí to s tým, že sa venuje Slovensku ako materskej krajine Slovákov žijúcich vo Vojvodine. Finančne ho podporilo Ministerstvo kultúry SR. Redaktorom časopisu je Jaroslav Litavský. Časopis sa snaží zmapovať, čo sa dialo, ale aj vydať svedectvo o vojvodinských Slovákoch žijúcich v súčasnosti.

Pán Demák sa potom zmienil o druhej lokálnej publikácii, o Pazovskom kalendári, ktorého zakladateľom bol on a ktorý vyšiel prvýkrát pred piatimi rokmi. Redaktorom je Martin Prebudila. Je to pazovská kronika, ktorá informuje o bohatej a pestrej činnosti Pazovčanov na každom poli života.

Po prezentácii dvoch publikácií vystúpili ľudoví speváci Anna Verešová a Boris Babík a ľudový orchester „Pajtáši“ pod vedením Michala Čemerského. Pazovské ľudové pesničky naladili účastníkov na priateľské stretnutie, na ktorom sa podávali chutné dolnozemské pazovské špeciality.

(if)

Novomestskí žiaci v lyžiarskom areáli Búče

Tohoročná zima nám svojou nádielkou snehu doteraz veru nepriala. Aj keď na Orave a Kysuciach vyčíňala snehová kalamita, na východnom Slovensku bol dostatok snehu len v strediskách s umelým zasnežovaním. A keďže žiaci slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely) chodia už tradične na lyžiarsky výcvik v posledný januárový týždeň, ešte v polovici januára bola celá akcia v ohrození. Museli sme sa teda poriadne poobzerať po mape Slovenska. Podarilo sa nám nájsť náhradné, no nikým z nás nepoznané miesto, asi 30 km od Prešova, nad obcou Renčišov - Búče. Stredisko sa nachádza v pohorí Bachureň, tesne pod Braniskom.

Z domu sme odchádzali plní očakávania a s drkotajúcimi zubami, veď ráno 23. januára bolo hádam najchladnejším ránom tohto roku v našom meste: -18^oC a sprevádzal silný severný vietor. Na rozdiel od detí, rodičia boli plní obáv, veď pustiť svoje dieťa „do sveta“ v takomto nečase potrebovalo naozaj dobrú dávku odvahy. Ale čo, doma bolo také zlé počasie, že horšie už ani byť nemohlo, takže v Renčišove môže byť už len lepšie - táto a podobné myšlienky nás hriali a motivovali, a ako sa neskôr ukázalo, uvažovali sme správne. V stredisku nás čakalo krásne slnečné počasie s teplotou -15^oC, no úplne bez vetra. Horská chata Bukvica (820 m n. m.) sa nachádza v malebnom prostredí a areál poskytuje päť lyžiarskych vlekov a perfektných zjazdoviek. Strávili sme tu prekrásny, slnečný týždeň (aj keď zatiaľ najchladnejší v tomto roku) výbornej lyžovačky. Prišli si tu na svoje tak začiatočníci, ako aj náročnejší lyžiari, veď zjazdovky boli rôznej namáhavosti, od modrej až po čiernu. Keď sme sa vlekom vyviezli na hrebeň, naskytovala sa nám nádherná panoráma a dovideli sme až na Vysoké Tatry.

Cítili sme sa ako v rozprávke, žiadna civilizácia, bufet len na požiadanie, a kto pozná pojem horská chata ten vie, že neposkytuje žiadny prehnaný luxus. V tejto nadmorskej výške je vzácnosťou skoro všetko, okrem personálu a vtáčika-letáčika tu stretnete po večeroch iste tak líšku či vlka. Jediné, čo sa tu dalo robiť, bolo lyžovanie, to však výborne. No a vlastne kvôli tomuto sme sa sem vybrali.

„Objavili“ sme teda nový, prekrásny kút Slovenska, spoznali sme nových ľudí (majiteľ a personál) plných zanietenia pre hory a entuziazmu, a strávili sme nezabudnuteľný týždeň plný pohybu a dobrej nálady a zároveň sme sa zdokonaľovali v slovenskom jazyku.

Viete nám poradiť niečo lepšie pre deti takto okolo polroku?

Viera Mohayová

Školské majstrovstvo v Sarvaši

Florbal

V Slovenskej základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Sarvaši sa od minulého roku konajú majstrovstvá vo florbale. V januári sme každý deň zohrali dva zápasy, a to podľa vylosovania. Tak ako vlani, aj tohto roku mal tento nový šport veľký úspech. Výhodou je totiž, že každá veková kategória má šancu hrať bez ohľadu na to, či sú to chlapci, alebo dievčatá.

Florbal je kolektívny šport, ktorý sa hrá na tvrdom povrchu so špeciálnou hokejkou a loptičkou na dve bránky. Tento šport je podobný hokeju, či hokejbalu, no má špecifické pravidlá. Tým najdôležitejším je, že nie je povolená hra do tela. Hráči sa čistou, rýchlou a technickou hrou prepracovávajú tzv. ”palicovou technikou”. Existujú dva varianty florbalu: malý a veľký. Malý sa hrá v menšom počte (3 hráči) na menšej ploche a bez brankárov. Klasický veľký florbal sa hráva aj s mantinelmi a hrá ho päť hráčov v poli a brankár. Keďže v našej škole nemáme prenosné mantinely, nahradzujú ich prevrátené lavičky. Nebola otázka, či niektorá trieda vynechá túto súťaž, a tak ako aj vlani, každý ročník mal svojich zástupcov. Zaujímavosťou bolo, že víťazom sa stalo každé družstvo, ktoré sa prihlásilo.

Dnešná mládež aj napriek mnohým pouličným nástrahám začína vnímať aktívny pohyb trochu inak aj vďaka vzniku mnohých druhov športu a teda aj možnosti širšieho výberu. Pravidelná pohybová aktivita, vypestovanie návyku súťaživosti a rešpektovanie zásad fair play najmä u detí a mládeže môže pomôcť všetkým športom. Nikdy totiž nemôžeme vedieť, aký druh športovej činnosti si dieťa po získaní náklonnosti k športu vyberie. Škoda, že aj iné školy nepestujú tento šport, pretože by bolo zaujímavé zúčastňovať sa turnajov. Lebo takto by sme si ešte viac vedeli zdokonaľovať svoje schopnosti v tomto športovom odvetví. Všetky zápasy prebiehali v príjemnej nálade, boli takí žiaci, ktorí sa aj potajomky pripravovali, aby čo najúspešnejšie reprezentovali svoju triedu. Atmosféra počas jednotlivých zápasov bola jednoznačne senzačná. Keď hrali chlapci, dievčatá ich oduševnene povzbudzovali a naopak.

Zlatica Lišková

Rada vykonávam verejnoprospešnú prácu

Stretnutie s predsedníčkou Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Budapešti Máriou Epressovou

Vznikom prvých slovenských menšinových samospráv sa objavili na národnostnom poli nové tváre, ľudia, ktorí sa zanietene zapojili do národnostnej činnosti a dodnes vykonávajú nasledovaniahodnú prácu v prospech našej pospolitosti. Medzi takýchto aktivistov patrí aj predsedníčka Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Budapešti Mária Epressová rod. Bollogová, ktorú sme požiadali o rozhovor.

- Pani Mária, čo ste dostali do vienka od svojich rodičov?

- Mám číročisté slovenské korene, moji starí rodičia a rodičia boli Slováci žijúci v Rákoškerestúri, resp. v Malej Tarči. Onoho času Rákoškerestúr bol samostatná slovenská osada. Keď sa stala súčasťou Budapešti, vybudovali tu veľké sídlisko, čím sa podstatne zmenilo národnostné zloženie obyvateľstva. Narodila som sa 25. mája 1946 v Rákoškerestúri, teda v tomto roku sa dožívam okrúhleho jubilea. Je to vhodná príležitosť na to, aby som trošku bilancovala. Od svojich starých rodičov a rodičov som zdedila okrem slovenského pôvodu aj vieru v Boha, jazyk, kultúru a lásku k práci. Všetci moji predkovia ťažko pracovali a čestne žili, v čom som sa snažila vždy nasledovať ich príklad. Od roku 1960 som aktívne pracovala a medzitým som zmaturovala. Dvadsať rokov som bola zamestnaná v zdravotníctve ako asistentka, odkiaľ som išla aj do dôchodku. Roku 1967 som sa vydala, mám tri dospelé deti a dve vnúčatá. Manžel pred šiestimi rokmi zomrel a odvtedy sa plne venujem deťom a ich rodinám, ako i verejnoprospešnej práci, ktorá ma baví a teší.

- Kedy ste sa zapojili do verejnoprospešnej práce a prečo?

- Pochopiteľne, kým som aktívne pracovala a deti boli malé, nemohla som ani len snívať o tom, že som vykonávala nejakú spoločenskú prácu. Som otvorený a veselý typ človeka, ktorému leží na srdci nielen osud svojej rodiny, ale aj pospolitosti, do ktorej patrí. Keď sa pred dvanástimi rokmi naskytla možnosť, aby si národné a etnické menšiny žijúce v Maďarsku zvolili svoje samosprávy, aj my, kerestúrski Slováci, sme sa rozhodli využiť ju a podniknúť krok v záujme svojej budúcnosti. Som hrdá na to, že už v prvom volebnom cykle sme si zvolili svoj zastupiteľský zbor. V Budapešti sa to podarilo aj v XII. obvode a z členov týchto dvoch zborov vznikla prvá Slovenská samospráva Budapešti. Všetci bývalí i terajší slovenskí poslanci sme presvedčení, že naša doterajšia práca bola nanajvýš osožná. Veď počas dvanásťročného pôsobenia sa nám podarilo vytvoriť ozajstnú slovenskú komunitu, ktorá si nárokuje oživenie slovenskej kultúry. Potvrdilo sa, že rákoškerestúrski Slováci nás potrebujú, lebo členovia nášho zboru sa snažia v duchu svojho sľubu pracovať v prospech voličov. V prvom volebnom cykle som bola predsedníčkou kultúrneho výboru a od roku 2002 som predsedníčkou zboru. Od roku 1998 som aj členkou Slovenskej samosprávy Budapešti. V tomto volebnom cykle členmi našej päťčlennej samosprávy sú podpredsedníčka Eva Gácsiová, Juraj Hajnal, Jozef Mirák a Gabriella Matušová.

- Koľko menšinových samospráv je vo vašom obvode, aký prístup má k vám väčšinová samospráva, resp. aké máte styky s inými menšinovými samosprávami?

- Od roku 1994 je v XVII. obvode Budapešti osem menšinových samospráv a môžem povedať, že máme dobré pracovné styky s obvodnou samosprávou. Dôkazom toho je, že nám poskytla Dom menšín, aby sme mali dobré podmienky na vyvíjanie mnohostrannej činnosti. Poznamenávam, že v tzv. slovenskej sále máme stálu výstavu fotografií a národopisnú výstavu zo života Slovákov žijúcich v Rákoškerestúri, ktorá je naša vlastná zbierka. Čo sa týka financovania menšinových samospráv, finančnú podporu dostávame zo štátneho rozpočtu, ale aj od väčšinovej samosprávy. Samozrejme, na základe schváleného ročného pracovného plánu. O finančné prostriedky sa uchádzame prostredníctvom súbehu. Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti podpísala dohodu o vzájomnej spolupráci so Slovenskou samosprávou Budapešti, preto pravidelne aj finančne podporujeme podujatia a vydávanie časopisu SSB Budapeštiansky Slovák. Máme dobré styky s Celoštátnou slovenskou samosprávou, so Slovenským klubom dôchodcov i s obvodnými slovenskými samosprávami a so slovenskými volenými zbormi v okolitých osadách. Pravidelne sa zúčastňujeme na ich akciách.

- Mohli by ste sa zmieniť o vašej činnosti, vďaka ktorej sa vám podarilo zachovať rákoškerestúrsku slovenskú kultúru?

- Dlho by trvalo vymenovať, čo všetko sa nám podarilo vykonať v záujme revitalizácie rákoškerestúrskych Slovákov. Myslím si, že z hľadiska oživenia kultúrneho života bolo najdôležitejšie, že vznikli dve kultúrne telesá - Slovenský ženský spevácky zbor a Mládežnícky tanečný súbor, ktorých vedúcou je podpredsedníčka slovenskej menšinovej samosprávy, učiteľka hudobnej výchovy Eva Gácsiová. Mládežnícka tanečná skupina má 18 členov. Deti nacvičujú dvakrát týždenne, ale pred vystúpeniami skúšajú častejšie. Pravidelne sa zúčastňujú tanečných táborov doma i na Slovensku, kde si osvojujú slovenské tance. Vystúpenia tanečníkov spestrujú prednesom slovenských riekaniek škôlkári a školáci Nora Páterová, Nikoletta Völgyesiová, Brigita Tarsóová a Daniel Tarsó. Slovenský ženský spevácky zbor vznikol v roku 1996 a má vo svojom repertoári najmä kerestúrske slovenské ľudové piesne, ktoré sme si sami pozbierali. Zbor pravidelne vystupuje na miestnych kultúrnych podujatiach, ale aj v okolitých Slovákmi obývaných osadách, ba predstavili sme sa už aj na Slovensku. Slovenská samospráva Budapešti usporiadala v roku 1997 súťaž, na ktorej náš spevácky zbor získal 1. cenu. Členovia oboch našich kultúrnych telies vystupujú v autentickom kerestúrskom slovenskom ľudovom kroji, ktorý sme si zachovali. V záujme pestovania jazyka sme pred štyrmi rokmi zaviedli jazykový kurz, ktorý pravidelne navštevujú všetky vekové skupiny. Musím sa pochváliť, že aj ja sama. Vlani sa mi podarilo zložiť štátnu skúšku. Pre členov poslaneckého zboru, ako aj pre účastníkov jazykového kurzu, predplácame Ľudové noviny a časopis Budapeštiansky Slovák. Dobrý ohlas majú v kruhu našich Slovákov aj náboženské a kultúrne podujatia: tradičná slovenská omša v Turičný pondelok, fašiangový ples, mikulášsky a predvianočný program pre deti a mládež, na ktorých sa však zúčastňujú všetky vekové skupiny. Bezpodmienečne sa musím zmieniť aj o našom najväčšom kultúrnom podujatí. Raz ročne organizujeme v Osvetovom stredisku J. Dóžu v Rákoškerestúri Národnostný galaprogram, a to spoločne všetky menšinové samosprávy obvodu: bulharská, grécka, nemecká, poľská, rumunská, rusínska a slovenská. Účinkujúci v prekrásnych pestrofarebných ľudových krojoch svojim programom doslova očaria početné obecenstvo. Starodávny „kerestúrsky marš" sa vždy teší veľkému úspechu.

- Chodíte aj do materskej krajiny?

- Pravidelne navštevujeme Slovensko, zúčastnili sme sa na pútnickom zájazde Celoštátnej slovenskej samosprávy a ročne dvakrát cestujeme na zájazdy, ktoré organizuje SSB. Pre každého účastníka sú tieto pobyty na Slovensku nielen poučné, ale aj veľmi osožné a nezabudnuteľné. Navyše zájazdy nás posilňujú najmä v našej slovenskej identite.

- Čo robíte najradšej vo voľných chvíľach?

- Ako som už spomenula, prioritu má moja rodina, deti a vnúčatá. Ale už viac ako desať rokov sa vyžívam aj vo verejnoprospešnej práci. Práca v našej samospráve ma povzbudzuje a doslova omladzuje. Vždy som rada spievala, preto som sa zapojila do nášho ženského speváckeho zboru a som aj členkou Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a Slovenského klubu dôchodcov pri SSB. Spoločné skúšky, spev a vystúpenia nás inšpirujú a posilňujú našu spolupatričnosť, ktorá, žiaľ, v tomto svete často chýba.

Za rozhovor ďakuje

Ildika Fúziková

Svätá omša za obete leteckej tragédie

Tradičná slovenská svätá omša, ktorá sa konala 5. februára v Kostole sv. Jozefa v Budapešti, sa niesla v duchu spomienky na 42 obetí havárie slovenského lietadla neďaleko severomaďarskej obce Hejce, prevažne vojakov, ktorí slúžili v jednotkách KFOR v Kosove. Veriaci z Budapešti a Santova sa zjednotili v modlitbe za zosnulých i za pozostalých rodinných príslušníkov.

Zádušnú svätú omšu slúžil dôstojný pán Attila Kónya, na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová a spieval Slovenský páví krúžok zo Santova pod vedením Márie Nagy-Győriovej. Omše sa zúčastnili o. i. radca Veľvyslanectva SR v Budapešti Peter Hatiar s rodinou, podpredsedníčka Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, predsedníčka Náboženského podvýboru KV CSS Ildika Klauszová Fúziková, predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Anna Csörgölová a členovia poslaneckých zborov slovenských menšinových samospráv hlavného mesta.

Dôstojný pán A. Kónya sa vo svojej homílií odvolával na čítanie z Knihy Jóba a rozvádzal stále aktuálnu otázku „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?“ Vyzdvihol, že ľudia všetkých dôb si denno-denne kladú neúprosné otázky o nevyhnutnom trápení, bolesti a smrti, na ktoré často nedostanú odpoveď. Jedno je však isté, ak sa vo svojom utrpení zjednotíme s Pánom Bohom, modlíme sa a snažíme sa dodržiavať jeho prikázania, žiť v kresťanskom duchu, naša duša a srdce sa uľavia. Naše utrpenie a bolesť dostanú iný rozmer a dodávajú iný zmysel nášmu životu. Veď aj Boh poslal svojho jediného Syna a obetoval ho za spásu ľudstva. Táto skutočnosť má posilňovať každého veriaceho od jeho narodenia až do poslednej chvíle jeho pozemského života.

Slávnostný ráz zádušnej svätej omše zvýšila aj hra umelcov Kataríny Malej (organ) a Štefana Malého (klarinet), ktorí predniesli klasickú hudbu J. S. Bacha a Ave Máriu od Ch. Gounoda.

Záverom svätej omše dôstojný pán Attila Kónya vysluhoval veriacim svätoblažejské požehnanie. Po obrade sa na farnosti konalo agapé, na ktorom veriacich pohostili chutnými koláčikmi členovia Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti. A keďže sú fašiangy, Eva Pálosová zo Santova priniesla chrumkavé a chutné šišky s marhuľovým lekvárom a rodina Maliovcov zase dobré víno. Cestovné a agapé pre veriacich hradila Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti.

(fúziková)

Odišiel Pavol Lauko

Po dlhej a ťažkej chorobe zomrel bývalý učiteľ slovenskej školy v Slovenskom Komlóši, dlhoročný člen a neskôr režisér komlóšskeho ochotníckeho divadla Pavol Lauko.

P. Lauko sa narodil 22. marca 1925 v Slovenskom Komlóši. Po skončení základnej školy ho rodičia dali za učňa, ale v remesle nikdy nepracoval. Roku 1949 sa prihlásil na Vysokú školu pedagogickú v Budapešti, ktorú roku 1952 dokončil. Potom pracoval v Čúvári, Aszóde a Sarvaši. Od roku 1954 vyučoval vo svojom rodnom Komlóši dejepis a slovenčinu. Zapojil sa do miestneho kultúrneho života, hral divadlo. Od roku 1956 začal režírovať divadelné hry. Najúspešnejšia bola Ženský zákon od J. G. Tajovského. V januári 1957 sa oženil. Má dve deti, ktoré tiež skončili vysoké školy. Roku 1985 odišiel do dôchodku. P. Lauko bol mimoriadne aktívnym členom Organizácie komlóšskych Slovákov, kde pomáhal pri organizovaní rôznych akcií. Mal radosť z každej práce a tešil sa najmä zo svojich detí a deviatich vnúčat.

Rozlúčka so zosnulým sa konala 7. februára na Starom evanjelickom cintoríne v Slovenskom Komlóši. Česť jeho pamiatke!

List z Bratislavy

Pád vlády pre výhrady vo svedomí?

Milí moji rodáci,

mnoho Slovákov sa nazdáva, že najmenším zlom na Slovensku je vždy voliť KDH - Kresťanské demokratické hnutie. Po jeho nekompromisnom odchode z vlády s predchádzajúcou vetou už nie som si tak istý. Traja ministri spolu s predsedom parlamentu zložili funkcie. Základným sporom je Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí. Nuž, zachovali sa zásadovo. Tak ako sa na kresťanov patrí. V praxi vyskúšali výhradu svedomia ako prví. Vraj s kresťanmi v SDKÚ (Slovenská demokratická a kresťanská únia) sa to už nedá vydržať. Príčina je vážna. Výhradu vo svedomí, na základe mravoučnej a vieroučnej zásady Magistéria katolíckej cirkvi, „dzurindovci” odmietli povýšiť nad ostatné zákony štátu. Prehovorilo teda aj svedomie SDKÚ. Čo už len dodať. Malo sa zakotviť právo na výhradu vo svedomí v ozbrojených silách, v zdravotníctve - najmä v praxi umelého prerušovania tehotenstva, asistovaného oplodnenia, pokusov s ľudskými orgánmi či pohlavnými bunkami, eutanázie, klonovania, sterilizácie a antikoncepcie. Problém sa dotýka aj vzdelávania a poskytovania právnych služieb, pracovnoprávnych vzťahov - teda priorít, ktoré si rímskokatolícka cirkev ochraňuje ako oko v hlave. Paradoxom je, že oponenti voči tejto právnej norme argumentujú takisto výhradou svedomia. Tvrdia, že cirkev zasahuje do svetských záležitostí. Navyše, Zmluva je nevypovedateľná. Právnici hovoria aj o jej protiústavnosti. Kresťania sa zachovali ultimatívne, čo nie je až tak kresťanské (myslím si ja). Ublížili si „kádeháci”? Rozsah ich rozhodnutia sa prejaví 17. júna vo voľbách. Ukáže sa, či doteraz najstabilnejšie slovenské politické zoskupenie si nebude musieť nanovo spytovať svoje svedomie. Alebo: Možno je to celkom inak.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš