Ľudové noviny č.  8 / 2006

Asimilácia nie je riešením

Menšinová otázka súvisí s kultúrou a minulosťou krajiny a s národným bytím - povedal na občianskom fóre v obci Hajós, obývanej prevažne príslušníkmi nemeckej národnosti, predseda zahraničného výboru maďarského parlamentu Zsolt Németh. V súvislosti so situáciou menšín žijúcich v Maďarsku rečník konštatoval, že asimilácia nie je proces, ktorý nemožno zastaviť a že je treba dosiahnuť, aby sa menšiny konsolidovali. Riešením nie je asimilácia, ale zabezpečenie menšinových práv, zdôraznil Zs. Németh a poukázal na to, že aj vďaka menšinám sa vo funkčnom období vlády V. Orbána úspešne rozvíjala hospodárska spolupráca medzi Rakúskom, Bavorskom a Maďarskom.

O situácii menšín v EÚ

Európska komisia (EK) so sídlom v Bruseli chce v blízkej budúcnosti nominovať desaťčlenný tím, ktorého úlohou bude výskum sociálnej integrácie a situácie etnických menšín v podmienkach väčšinovej spoločnosti na území Európskej únie. Maďarským členom komisie bude starosta obce Uszka a predseda maďarskej delegácie vo Výbore pre regióny István Sértõ Radics. Hlavnou úlohou skupiny odborníkov, ktorá začne pracovať pravdepodobne v októbri t. r., je v priebehu výskumu uplatňovať hľadiská EK pokiaľ ide o sociálnu integráciu a situáciu menšín a trhu práce. Príslušná štúdia má byť pripravená koncom roku 2007, ktorý EÚ vyhlásila za Rok rovnosti šancí.

MS proti výrokom P. Csákyho a F. Gyurcsánya

Matica slovenská patrí medzi najvýznamnejšie národné ustanovizne Slovákov... ● Slovenská republika je suverénny štát a nie akýsi Felvidék...

Podľa televíznej stanice Duna TV (Híradó, 8. 2. 2006) podpredseda vlády SR Pál Csáky v reakcii na protest Matice slovenskej (MS) proti menovaniu Lászlóa Szigetiho do funkcie ministra školstva SR nazval MS „nacionalistická organizácia”. MS sa ohradzuje voči tomuto arogantnému výroku podpredsedu vlády SR Pála Csákyho na adresu MS, ktorá od roku 1863 a 1919 patrí medzi najvýznamnejšie národné ustanovizne Slovákov doma i vo svete a upozorňuje P. Csákyho na elementárnu slušnosť zo strany dočasného politika voči celonárodnej slovenskej ustanovizni v SR.

MS sa súčasne ohradzuje voči výrokom predsedu vlády Maďarskej republiky Ferenca Gyurcsánya, keď v súvislosti s autonomistickými snahami Maďarov v zahraničí, všetky okolité krajiny vymenoval správne, len Slovensko nazval Felvidék - „Horná zem”. MS upozorňuje pána predsedu vlády MR a niektorých maďarských politikov v SR i Maďarsku, že od roku 1993 je Slovenská republika samostatný suverénny štát a nie akýsi Felvidék, teda Horná zem.

Stanislav Bajaník, hovorca MS

Apoštolský nuncius Mons. Juliusz Janusz

Slúžil svätú omšu v Mlynkoch

„Duša kresťanská, zvelebuj Boha, že nám Cyrila dal i Metoda. Svätý Cyril, svätý Metod, ľud kresťanský ctí váš príchod, priniesli ste pravej viery život“ - znela náboženská pieseň na viacjazyčnej slávnostnej svätej omši, ktorú slávili 14. februára v Kostole Povýšenia sv. Kríža v Mlynkoch. V súlade s tradíciou aj v tomto roku si tu pripomenuli pamiatku slovanských vierozvestov sv. Cyrila a sv. Metoda. Význam dôstojnej oslavy podčiarkla skutočnosť, že svätú omšu slúžil Jeho Excelencia apoštolský nuncius a arcibiskup Mons. Juliusz Janusz s ôsmymi kňazmi.

Slávnostnej svätej omše sa zúčastnili mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, predsedníčka Náboženského podvýboru pri KV CSS Ildika Klauszová Fúziková, starostovia a členovia slovenských menšinových samospráv pilíšskych osád a miestni veriaci. Vzácnych hostí najprv privítal miestny dekan Kálmán Ackerman, ktorý pri príležitosti pamätného dňa slovanských apoštolov sv. Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, citoval z Encykliky Svätého Otca Jána Pavla II. Slavorum apostoli - Apoštoli Slovanov, na pamiatku evanjelizačného diela sv. Cyrila a Metoda po jedenástich storočiach: „Apoštoli Slovanov sv. Cyril a sv. Metod zostávajú v pamäti cirkvi spolu s veľkým evanjelizačným dielom, ktoré uskutočnili. Ba možno tvrdiť, že ich pamiatka sa stala osobitne živou a aktuálnou za našich dní. Vzhľadom k úcte a pamätajúc na ich nedocenený prínos k dielu hlásania evanjelia medzi Slovanmi, k priateľskému spolunažívaniu, ľudskému rozvoju a úcte k vnútornej dôstojnosti každého národa, vyhlásil som 31. decembra 1980 apoštolským listom Egregiae virtutis svätých Cyrila a Metoda za spolupatrónov Európy.“

Vzácneho hosťa J. E. apoštolského nuncia a arcibiskupa Mons. Juliusza Janusza pozdravili aj najstarší člen miestnej cirkevnej rady Jozef Majnič a starosta obce Jozef Havelka, ktorí mu odovzdali kvety vďaky. Otec arcibiskup Mons. J. Janusz sa vo svojej homílii najskôr prihovoril veriacim po taliansky a potom jeho sekretár pokračoval po maďarsky. Mons. J. Janusz citoval z Knihy Sirachovcovej: „Synovia, pozrite na dávne pokolenia a vedzte, že nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána.“

Medzi dávne a slávne pokolenie patria aj solúnski vierozvestovia sv. Cyril a Metod. Ich slová sú aktuálne aj v súčasnosti. Hoci bratia Cyril a Metod boli vychovaní v byzantskej kultúre, vedeli sa stať apoštolmi Slovanov v plnom zmysle tohto slova. Evanjelizácia, ktorú vykonali sv. Cyril a sv. Metod, bola príkladná, vedená myšlienkou zjednotiť v Kristovi nových veriacich. Založili východnú slovanskú liturgiu, hlaholiku, preložili do staroslovienčiny Sväté písmo a liturgické texty. Potom sa vydali na cestu a prišli na Veľkú Moravu, do štátu, ktorý vtedy zahrnoval rôzne slovanské kmene v strednej Európe, na križovatke vzájomných vplyvov Východu a Západu. Tým, že Cyril a Metod uplatňovali svoje charizmatické dary, prispeli rozhodujúcim prínosom k budovaniu Európy nielen pokiaľ ide o jej kresťanské náboženské spoločenstvo, ale aj čo sa týka jej občianskej a kultúrnej jednoty. Ani dnes nejestvuje iná cesta k prekonaniu rôznych napätí a k náprave roztržok a protikladov v Európe i na celom svete, ktoré ohrozujú ľudské životy a hodnoty. Asi po troch rokoch, počas svojej cesty do Ríma, sv. Cyril a sv. Metod sa zastavili v Panónii, pravdepodobne prešli aj týmto krajom, kde sme my teraz. Milí bratia a sestry, uvedomte si tento dôležitý historický fakt, neoceniteľné duchovné dedičstvo, vieru a jazyk, ktoré sa snažte naďalej pestovať a zachovávať.

Celá cirkev si uvedomuje prínos sv. Cyrila a Metoda k všeobecnému dedičstvu ľudstva. Zvlášť za to poďakoval pápež slovanského pôvodu Ján Pavol II., ktorý ich vyhlásil 31. decembra 1980 za spolupatrónov Európy. A aj terajší Svätý Otec Benedikt XVI. zdôrazňuje vo svojej prvej encyklike Deus caritas est - Boh je láska, že privilegovanými svedkami lásky sú svätí, teda aj sv. Cyril a Metod. Tí totiž za svojho života vytvorili v tisícoch rozličných tónov jediný hymnus na Boha, ktorý je láskou. Svätý Otec so svojou encyklikou pozýva všetkých, aby vstúpili do podstaty kresťanskej viery, ktorou je láska. Božia láska sa má odrážať v srdci človeka a cez jeho srdce i v jeho skutkoch a tým aj v skutkoch cirkvi. Preto sa obráťme na Najsvätejšiu Pannu Máriu, ktorá je zrkadlom lásky, aby s jej materinskou pomocou sme mohli všetci kresťania, osobitne tí, ktorí žijú v stave zasväteného života, kráčať s radosťou na ceste svätosti.

Slávnostnú atmosféru svätej omše dôstojne dotváralo vystúpenie Miešaného cirkevného speváckeho zboru v Mlynkoch pod vedením miestneho kantora Jánosa Kelemena. Záverom slávnostnej svätej omše Jeho Excelencia, apoštolský nuncius a arcibiskup Mons. Juliusz Janusz dal apoštolské požehnanie veriacim, s ktorými sa po sv. omši stretol v Slovenskom dome na agapé. Otca arcibiskupa, vzácnych hostí, kňazov a občanov obce pozdravila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová. Jubilujúci páví krúžok v Mlynkoch zaspieval dvojjazyčne Pilíšsku hymnu a hymnu Slovákov v Maďarsku Daj, Boh šťastia... Potom sa Otec arcibiskup porozprával s veriacimi, najmä s mladými, ktorí vyslovili nesmiernu radosť zo vzácneho stretnutia s ním.

(fúziková)

Už fičí plagátová predvolebná kampaň

„Zaručiť večný život, pivo zdarma a zrušiť všetky dane...“

Plagátová vojna je bežnou súčasťou predvolebnej kampane aj v Maďarsku. Občania pristúpia k volebným urnám 9. a 23. apríla. Chudák volič by ešte teda mal dosť času, aby preštudoval volebné programy politických strán. Je však jasné, že s tým nerátajú ani samotné politické strany, ktoré volia jednoduchšie presvedčovacie metódy. Napríklad plagáty, ktoré sprostredkujú zhutnený odkaz, a ľudia na ne narážajú na každom kroku. Nuž, zdá sa, že sa celkom nevytratil ani vtip, no smiať sa dokáže zrejme iba nestranný pozorovateľ (ako napríklad ja).

„Hrdinské“ časy z deväťdesiateho roku sú, samozrejme, dávno preč. Predsa som si na ne spomenul, pretože pred prvými slobodnými voľbami sa tu rozvinula neskutočná plagátová vojna. V pamäti mi utkvel najmä jeden, pod hlavičkou neskoršieho víťaza volieb, Maďarského demokratického fóra (MDF). Text v ruštine „tavárišči - kanéc“ bol napísaný na tučnom zátylku ruského dôstojníka. Samozrejme, to malo znamenať, že koniec totalitnému systému pod ruskou taktovkou, v pozadí s vtedy ešte celkom nejasnou túžbou po odchode sovietskych vojsk, no našli sa aj takí, ktorí v plagáte videli výzvu streliť Rusov do hlavy. Hm, bola to dosť silná káva!

Takéto veľavravné plagáty s viacerými významovými rovinami sa odvtedy neobjavili. Aj teraz sú odkazy politických strán na verejných priestranstvách zväčša jednoznačné a zjednodušujúce. Musím povedať, že opozícia sa prebudila skôr. „Maďarská vyžla“ je druh poľovníckeho psa, a presne takto sa nazývala „tlačovina“, ktorá pomerne primitívnym spôsobom a klamlivými údajmi zhadzovala súčasnú koalíciu a najmä jej lídrov. Kým sa však dostala do domácností, rozvinula sa na uliciach intenzívna reklamná kampaň, a tak sa na vás na každom kroku pozerali premiér a minister hospodárstva ako ľudia-miliardári, ktorým nič nie je drahé.

Táto „vyžla“ bola natoľko trápna, že sa od nej snažila dištancovať aj najväčšia opozičná strana - Fidesz. Začala „serióznejšiu“ plagátovú kampaň pod heslom „Žijeme horšie, než pred štyrmi rokmi“. Tento text sa objavuje pod podobizňami ľudí rôzneho veku a pohlavia - ich spoločným menovateľom je, že sa tvária strašne utrápene, tragicky, ako keby sa práve rozhodovali, či majú skoncovať so svojím životom. Niekto však vypátral, že mladý muž z jedného plagátu, ktorý by teda mal žiť oveľa horšie, ako pred štyrmi rokmi, je obyčajný model, vybraný z ponuky modelingovej agentúry.

Vládni socialisti však stavajú na svojom premiérovi. Ferenc Gyurcsány sa objavuje na plagátoch v spoločnosti rôznych ľudí, zakaždým niečo vypichuje, napríklad to, že „Zvýšili sme dôchodky“, alebo „Znížili sme nezamestnanosť“. A na konci je vždy akoby pointa obľúbený zvrat predsedu vlády: „Urobili sme to!“.

Človeku sa môže stať, že keď cestuje autobusom, na jednej zastávke ho presviedčajú o strašnom, na druhej zasa o fantasticky dobrom živote. Zrejme na túto čierno-bielu kampaň chce reagovať menšia opozičná strana (MDF), ktorá prejavila nečakaný cit pre humor. Na jej plagátoch sú totiž dva cumlíky - červený a oranžový - na znak toho, že dvaja veľkí rivali považujú voliča za dojča, ktoré všetko „scucá“.

Menšia koaličná liberálna strana (Zväz slobodných demokratov - SZDSZ) zasa postavila do centra svojej plagátovej kampane predškoláčika Pištu Kovácsa. Celé budovy sú zahalené mamutím obrazom huncútsky sa usmievajúceho Pištík, ktorý vyjadruje svoje jednoduché, detské túžby a vyzýva každého, aby bol jeho kamarátom.

Skutočný humor a recesia však prichádzajú z mimopolitickej sféry, hoci nie je vylúčené, že v niektorých budúcich voľbách bude kandidovať aj Strana dvojchvostého psa. Jej plagáty zaplavili najprv Segedín, ale sa už šíria po celej krajine. Milý psík s dvoma chvostmi na nich žiada práva aj pre rastliny, vyhlasuje, že nebude kradnúť, no nešetrí ani sľubmi. Základnými bodmi programu tejto strany sú totiž: zaručiť večný život, pivo zdarma pre každého a zrušiť všetky dane... Ja predpovedám tomuto dvojchvostému psíkovi závratnú kariéru. Aj preto, lebo na jednom plagáte je pod ním text: „On sa ťa bojí viac, ako ty jeho“.

Gregor Martin Papucsek

Békešská župa

Predstavili kandidátov MSZP

Predseda župnej organizácie Maďarskej socialistickej strany (MSZP) József Veress privítal účastníkov zhromaždenia v Békešskej Čabe, na ktorom predseda Valného zhromaždenia MSZP Gábor Simon predstavil kandidátov strany z Békešskej župy: Lászlóa Molnára (Békešská Čaba), Dr. Kláru Perjésiovú (Gyula), Dr. Zoltána Vargu (Békéš), Józsefa Veressa (Szeghalom), Zoltána Földesiho (Sarvaš), Jánosa Fetsera (Orosháza) a Dr. Józsefa Karsaiho (Mezőkovácsháza). G. Simon vyzdvihol, že Békešská župa môže byť príkladom, veď do rozvoja investuje 65 miliárd forintov. Povedal, že prioritou MSZP je rozvoj krajiny i Békešskej župy. Ako príklad uviedol Orosházu a jej primátora, parlamentného poslanca J. Fetsera, vďaka ktorému sa Orosháza a okolitý mikroregión stali stabilným hospodárskym centrom.

Zväz slobodných demokratov

O volebnom programe

V súvislosti s blížiacimi sa voľbami ohľadne doterajšej činnosti a ďalších cieľov sme položili niekoľko otázok predsedovi Zväzu slobodných demokratov (SZDSZ) Békešskej župy dr. Bélovi Nagyovi.

- Nazdávam sa, že s výnimkou zdravotníctva sme splnili svoj volebný program. Zaviedli sme minimálnu mzdu, zamestnancov s vysokoškolským vzdelaním, znížili dane, zastavili sme krivku inflácie. Za neúspech považujem, že náš koaličný partner MSZP odročil komplexnú reformu zdravotníctva. S činnosťou Slobodných demokratov v rámci župy môžem byť spokojný. Realizovali sme Školské stredisko južného Békešu, začala sa obnova polikliniky a nemocnice v Szeghalome a modernizácia čabianskeho letiska.

Primátor, viceprimátor a poslanci Békešskej Čaby vypracovali a uskutočnili mnohostranné rozvojové programy. Žiaľ, pokiaľ ide o zamestnanosť, situácia sa nezlepšila a nepriaznivá je aj situácia v poľnohospodárstve. V podnikateľskej sfére je príznačný nedostatok kapitálu.

- SZDSZ je jedinou politickou stranou, ktorá nastupuje do volieb s rozsiahlym schváleným programom. Naši kandidáti považujú za najdôležitejšie zníženie nezamestnanosti, podporu poľnohospodárstva a rozvoja vidieka, obnovu ciest a podporu ďalších investícií v infraštruktúre. Za zvlášť dôležité považujem, aby sa do parlamentu dostal aspoň jeden náš župný politik.

Priority rozvojového projektu

Šance Békešskej Čaby sa strojnásobia

Minister bez kresla Etele Baráth, zodpovedný za európske záležitosti sa spolu s politickým štátnym tajomníkom Ferencom Csákom zúčastnili kampane socialistov „Bilancia 2006" v Békešskej župe. Za najdôležitejší krok vlády E. Baráth označil rozhodnutie, podľa ktorého kabinet decentralizuje 50 percent prostriedkov Európskych regionálnych finančných fondov, t. j. odovzdá ich regiónom. II. Národný rozvojový projekt v r. 2007 - 2013 určí ďalšie možnosti v tomto smere, pričom štyrmi hlavnými prioritami budú rozvoj školstva, dopravnej infraštruktúry, podpora malých a stredných podnikaní a integrácia zaostalých oblastí. To sa vzťahuje aj na Békešskú župu - povedal E. Baráth v Békešskej Čabe. - Tu by mali vybudovať kanalizáciu župného sídla a okolia, vybudovať diaľnicu M 44, ktorá bude mať priaznivý dopad na ďalšie výrobné investície a rozvoj turistiky. Minister konštatoval, že Békešská Čaba si dosiaľ úspešne počínala v súbehoch a jej šance v tomto smere sa r. 2007 zvýšia na trojnásobok. Békešská župa a dolnozemská oblasť je aj v celoeurópskom meradle na poprednom mieste pokiaľ ide o využitie finančných zdrojov EÚ. Na otázku spolupracovníčky našich novín E. Baráth uviedol, že výstavba diaľnice M 44 (Kecskemét - Békešská Čaba) sa v súlade s rozhodnutím vlády začne r. 2007, resp. 2008.

(av-ok)

Výzva Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Vážení krajania, Slováci žijúci v zahraničí,

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ), ktorý od 1. januára 2006 vykonáva štátnu politiku starostlivosti a podpory krajanov, zo zákona „koordinuje a zabezpečuje v rámci štátneho informačného systému dokumentačnú činnosť o Slovákoch žijúcich v zahraničí, podporuje a spolupracuje pri zhromažďovaní, ochrane, vedeckom a odbornom zhodnocovaní hmotných a duchovných dokumentov so zameraním na Slovákov žijúcich v zahraničí...“

K prioritným úlohám v tejto oblasti patrí akvizícia archiválií, písomných dokumentov z dejín a života Slovákov v zahraničí, ktoré sa nachádzajú mimo Slovenska. Obraciame sa preto na všetky spolky, organizácie, farnosti, dokumentačné strediská, redakcie i jednotlivcov z radov Slovákov v zahraničí s výzvou na spoluprácu pri záchrane tohto vzácneho kultúrneho dedičstva. Prosíme vás, aby ste nás upozornili na písomnosti, múzejné predmety, písomné pozostalosti osobností spolkového, kultúrneho i politického života, ktoré vlastníte a z rôznych príčin nemôžete ďalej zhromažďovať a odborne spracovávať. Formou daru alebo kúpy by sme ich radi získali na Slovensko. V prípade vašej ponuky budeme s vami konzultovať o ďalších záležitostiach súvisiacich s akvizíciou a usmerníme vás, ktorej inštitúcii na Slovensku by bolo vhodné (podľa obsahu) dokumentačné materiály ponúknuť, aby bola zabezpečená ich ochrana a po odbornom spracovaní využitie na študijné účely. Je to zároveň aj úsilie napraviť chyby dávnej a nedávnej minulosti, kedy sa záchrane a spracovaniu týchto dokumentov nevenovala náležitá pozornosť.

Sme presvedčení, že naša výzva nájde odozvu u všetkých našich krajanov, ktorí vedia oceniť toto vzácne kultúrne dedičstvo a ktorí sa spoločne s nami budú snažiť o to, aby sa nevytratilo z pamäti národa.

S pozdravom

Vilma Prívarová

predsedníčka

Literárna kaviareň v Lutherovom dvore

Priaznivci slovenskej literatúry v Maďarsku mali možnosť zúčastniť sa prvého stretnutia v Literárnej kaviarni, ktorá otvorila svoje brány 22. februára v priestoroch Pivničného klubu v Lutherovom dvore na Rákócziho triede č. 56/A v Budapešti. Na programe stretnutia bola neformálna diskusia o súčasnom stave našej literatúry, o možnostiach publikovania a výhľadoch literárneho diania. Záujemci si vypočuli ukážky z tvorby slovenských básnikov. Moderátorom podujatia bol Gregor Papuček.

Na Deň Valentína - Hniezdo pre slnko

Pri príležitosti Dňa zaľúbených (na Valentína) Slovenská samospráva 13. obvodu Budapešti usporiadala v Dome národností prezentáciu dvojjazyčnej básnickej zbierky Ervína Nagya a Ilony Szászovej Hniezdo pre slnko (A nap fészke). Na podujatí spoluúčinkovali Katarína Királyová, herec Ladislav Kiss a flautistka Beáta Šutinská.

Knižka rozhlasového reportéra M. Hubaiho Grubera

O ľuďoch a ľudskosti

Mikuláš Hubai Gruber sa narodil r. 1949 vo Fegyverneku. Na vysokej škole lesníckej vo Zvolene získal diplom lesného inžiniera. Šesť rokov pracoval v Bukovom národnom parku, r. 1984 začal spolupracovať s Maďarským rozhlasom, niekoľko rokov ako reportér slovenského vysielania v oblastnom štúdiu v Miškovci, neskôr ako spravodajca Novohradskej župy, v súčasnosti pôsobí v Jágri (Eger).

V posledných rokoch sa aktivizoval ako maďarsky píšuci prozaik. Nedávno mu vyšla tretia zbierka baladicky ladených fejtónov, resp. krátkych novelistických útvarov pod titulom Altatódal (Uspávanka),

ktorá mala premiéru v sídle Maďarského rozhlasu. Námetom knihy sú príbehy prameniace z udalostí všedných dní, ústredným motívom, podobne ako v predchádzajúcich Hubaiho prácach, sú medziľudské vzťahy. Okolnosť, že viaceré príbehy sa viažu k tematike Vianoc, niektorí pripisujú jeho náboženskému založeniu a výchove, nehľadiac na to, že i táto črta súvisí s celkovým ladením jeho tvorby.

Pri zobrazovaní svojich postáv a ich osudov sa autor zameriava predovšetkým na morálne hodnoty osobnosti, aby tak ilustroval svoje presvedčenie, že ľudskosť a mravnosť sú nerozlučne spojené. Knižku, ktorá sa stretla s priaznivou čitateľskou odozvou, vydali Maďarský rozhlas a vydavateľstvo Xénia.

(ok)

„Zelený veniec" bilancoval

Na výročnom valnom zhromaždení vedenie Folklórneho spolku Zelený veniec v Ečeri informovalo členstvo o činnosti tanečných skupín, ktoré pôsobia pod záštitou tejto organizácie a ktoré v uplynulom roku absolvovali 160 vystúpení. Zachovanie slovenských tradícií majú na zreteli všetky vekové skupiny ečerských folkloristov: škôlkári, školáci, mládežníci, dospelí i dôchodcovia. Aj v tomto roku chce spolok venovať pozornosť zveľaďovaniu slovenskej ľudovej kultúry a dedičstva predkov, o. i. plánuje obnovenie jednej z miestnych kaplniek. Po modifikovaní stanov a výšky členských príspevkov nasledoval batôžkový ples, na ktorom až do ranných hodín vyhrávali trubači z Újhartyánu.

Úspešní Kerešania

„Nesmieme zabúdať na svoj pôvod, musíme poznávať a pestovať jazyk svojich predkov a zachovávať naše tradície, gastronomické obyčaje a ľudové kroje,” zdôraznila na verejnom zasadnutí Slovenskej samosprávy v Malom Kereši jej predsedníčka Zuzana Gmoserová. Vo svojom vystúpení ďalej uviedla, že slovenská samospráva dostala v uplynulom roku 710 tisíc forintov zo štátneho rozpočtu a pravidelne sa zúčastňovala súbehov, aby získala prostriedky pre svoje akcie. Z takto nadobudnutých zdrojov podporuje výučbu slovenčiny, jazykové kvízy pre mládež ako aj vystúpenia miestneho národnostného súboru ľudovej hudby a programy Slovenského oblastného domu. Za jeden z najväčších úspechov ostatných rokov pani predsedníčka označila skutočnosť, že Slovač v Malom Kereši aj vďaka svojim úspešným akciám, akou je napríklad Závinový festival, sa zviditeľňuje pred verejnosťou celej krajiny.

Veselé čajové popoludnie v Kétšoproni

Medzi najobľúbenejšie slovenské podujatia v Kétšoproni patrí už tradičné Posedenie pri čaji, ktoré každoročne usporadúvajú vo fašiangovom období. Stretnutie sa tentokrát uskutočnilo 12. februára v miestnom kultúrnom dome, kde prítomných privítala hlavná organizátorka, vedúca Folklórneho speváckeho súboru Horenka, učiteľka na dôchodku Piroška Majerníková. V mene súboru zároveň poďakovala vedeniu miestnej slovenskej samosprávy za to, že podľa možností podporuje ich činnosť. Predsedníčka slovenskej menšinovej samosprávy Mária Petrovská Juhászová v mene zastupiteľského zboru zagratulovala členom speváckeho súboru za vynikajúci výsledok, ktorý dosiahli na Celoštátnej kvalifikačnej súťaži folklórnych súborov a chórov v Maďarsku. Súbor Horenka, ktorý bol založený pred štyrmi rokmi, získal za prednes slovenských ľudových piesní bronzový stupeň. Pri tejto príležitosti mu slovenská samospráva darovala technické prostriedky a magnetofón, ktoré môžu využiť pri svojej práci.

Keďže sú fašiangy, mladší i starší Kétšoprončania si pripravili na čajové popoludnie veselý kultúrny program. Spevácky súbor Horenka predniesol kyticu miestnych slovenských ľudových piesní, ale i piesne z Dolnej zeme a zo Slovenska, ako aj maďarské ľudové piesne. Najmenší vystúpili s veselými hrami, básničkami a riekankami v jazyku svojich predkov. Na stretnutí, ktoré sa tradične nesie v rodinnej atmosfére ani tentokrát nechýbali veselé príbehy v miestnom slovenskom nárečí. Helena Laurineczová a Katarína Petrovská zožali veľký úspech, zahrali nám, ako sa zhovárajú kmotričky na autobusovej zastávke o veľkých výpredajoch v Békešskej Čabe, o tom, čo všetko sa predáva lacnejšie na pľaci a v kétšopronskom čínskom obchode.

Účastníci popoludnia si potom vypočuli ľudové piesne v prednese člena folklórneho súboru Bélu Bíróa, ktorého na harmonike sprevádzal Pavol Križan. Na záver si seniori spoločne zaspievali známu Pieseň dôchodcov a spoločná zábava pri čaji trvala až do večerných hodín.

(im)

Mladí tanečníci súťažili

Osvetový dom v Malom Kereši bol v týchto dňoch dejiskom oblastného predkola galaprogramu ľudového tanca, v ktorom súťažilo 800 malých i mladých tanečníkov z južnej časti Dolnej zeme. Z Malého Kereša postúpila ďalej tanečná skupina pod vedením Evy Szilágyiovej Šubovej so svojimi slovenskými jarnými hrami, ktorí takto získala pozvanie aj na prehliadku ľudového tanca do Segedína. Pochvalu získala kerešská tanečná skupina Attilu Gáspára. Na pódiu sa predstavili skupiny ľudového tanca z Izsáku, Kalocse, Kecskemétu, Baje a ďalších lokalít. V odbornej porote zasadali učitelia ľudového tanca Lívia Mosócziová a István Darmos a odborný asistent Maďarskej vysokej školy ľudového tanca Péter Lévai.

Veselica na Blažeja

V obci Vérteskethely usporiadali na Blažeja veselicu, na ktorej vystúpili i tunajší Slováci - tanečníci Noémi Sluková a Tomáš Sluka a zo slovenského Komárna bola hosťom dychovka tanečného súboru Dunaj. V prvej časti spoločného programu Júlia Bundová zaspievala slovenské ľudové piesne, ktorými očarila publikum i odborníkov. Potom sa predstavila dychovka so slovenskými melódiami. Na záver súrodenci Slukovci predviedli detvianske tance so sprievodom dychovky. Náročný výkon dychovej hudby, krásny hlas J. Bundovej a temperamentná produkcia tanečníkov si získali uznanie publika. Osobitné poďakovanie patrí umeleckému vedúcemu a choreografovi Lajosovi Galovicsovi, ktorý zostavil celý programový blok.

V Lucine plesali

Fašiangová sezóna aj v našej škole vrcholí plesom. V tejto tradícii sme pokračovali aj tohto roku, keď sme usporiadali fašiangový karneval. Je to podujatie, ktoré aktivizuje malých i dospelých obyvateľov Luciny. Školská telocvičňa bola doslova preplnená a osemdesiat percent našich žiakov prišlo v najrôznejších maskách. Videli sme Harry Pottera, Rusalku, vodníka, anjela i čerta, ale aj populárnych spevákov. Na záver podujatia vystúpili - tiež tradične a v rozličných rozprávkových podobách - pracovníci našej školy. Rodičia aj tento raz prevádzkovali bufet, predávali mačku vo vreci a lístky do tomboly. Z príjmu bude škola hradiť výdavky na výlety, na Deň detí a iné akcie.

Fašiangový ples SSB v Paláci Dunaj

Družná a dobrá zábava

Až do rána bieleho hrala kapela Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho na tradičnom Slovenskom fašiangovom plese, ktorý usporiadala 11. februára Slovenská samospráva Budapešti (SSB) v Paláci Dunaj. Pri príležitosti 10. výročia pôsobenia slovenských menšinových samospráv organizátori podobne ako v prípade prvého fašiangového plesu, zvlášť pozývali záujemcov v ľudovom kroji alebo v maskách. Priestor dostali nielen stredná a staršia generácia, ale aj mladí. Veľká sála Paláca Dunaj bola zaplnená do posledného miestečka, zabávať sa prišlo 290 záujemcov, a to nielen z hlavného mesta, ale aj z okolitých slovenských osád - z Budaörsu, Dabašu-Šáre, Mlynkov, Pomázu, Santova a Veľkej Tarče. Slovenský fašiangový ples poctil svojou účasťou mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš s manželkou, pani konzulka Iveta Hermysová, predsedníčka Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Alžbeta Hollerová Račková, predsedovia a členovia obvodných slovenských menšinových samospráv. Vzácnych hostí privítali I. Hermysová a predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová, potom nasledoval slávnostný prípitok.

Po zdraviciach, ako je to už tradíciou, vystúpil Slovenský folklórny spolok Lipa. Osem párov v elegantných plesových róbach zatancovalo úvodný viedenský valčík, ktorý slávnostne naladil prítomných.. Po hodinovom tanci nasledovala večera: prepelicový šalát s ananásom, gulášová polievka, pečené mäso zo zemiakmi na cibuľke s dusenou kapustou a jablkami, tvarohové palacinky s brusnicovou polevou. Hostia však nedokázali dlho sedieť pri stoloch, lebo temperamentné slovenské pilíšske pesničky ich vábili na tanečný parket. Medzitým sa vytvorila porota na čele s veľvyslancom J. Migašom, ktorá hodnotila vtipné masky: Slovenka, Čabänka, sluha a Slovenka z Rákoškerestúru, zdravotná sestra z Kramárov a Cigánka. Členovia poroty však boli zvedaví aj na to, ako sa masky pohybujú na parkete, aby mohli spravodlivejšie a ľahšie rozhodovať. Nakoniec každá maska dostala odmenu. Potom nasledovali békešské a zemplínske temperamentné tance v prednese Slovenského folklórneho spolku Lipa. O polnoci sa podávala chutná kapustnica s údeninou na posilnenie k tancu.

Pochopiteľne, najväčší rozruch vyvolalo losovanie polnočnej tomboly. Ceny darovali štedrí slovenskí výtvarníci, drevorezbár, podnikatelia, obvodné slovenské volené zbory a slovenské samosprávy okolitých osád. Po losovaní Santovská nálada vyhrávala do tanca až do bieleho rána...

(if)

Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,

jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy...

V období od 6. januára, teda od Troch kráľov, až do utorka pred Škaredou (Popolcovou) stredou, ktorá pripadne v tomto roku na 1. marca, sú už po stáročia fašiangy - radovánky, tance a karnevaly. Potom sa začne veľkonočné pôstne obdobie, počas ktorého si môžeme odpykať svoje duševné, ale aj telesné „priestupky“, získané počas bohatého hodovania. Fašiangy sú obdobím zábav, bálov, svadieb, ale aj zakáľačiek. Ešte kde-tu na dedinách k fašiangom patria aj rôzne ľudové zvyky - sprievod masiek, chodenie s ražňom po dedine, svojrázne piesne a tance. Aktérmi týchto fašiangových zábav sú väčšinou mladí ľudia, ale zábav sa všetci radi zúčastňujeme.

Kedysi najobľúbenejší bol maškarný sprievod s muzikou a s pochovávaním basy na ukončenie fašiangov. Účastníci maškarného sprievodu spievali rôzne pesničky: „Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožúška zima mu bude. Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaninky, nech sa napasiem. Tuto nám nedali, tuto nám dajú, tu koňa zabili, tu rebrá majú. Alebo Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy, jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy. A na ukončenie fašiangov zase spievali starú ľudovú pieseň „Fašiangy sa krátia, už sa nenavrátia, staré dievky plačú, že sa nevyskáču...“ V tomto roku nemali „staré dievky“ dôvod k plaču, veď fašiangy boli dlhé. Vyhľadali sme šikovné santovské gazdinky Magdalénu Bogárovú, Helenu Harasztiovú, Máriu Nagy-Győriovú a Katarínu Süvegesovú, aby si pospomínali, ako kedysi prebiehali u nich fašiangové sviatky.

Magdaléna Bogárová: - Na Santove sa voľakedy ľudia živili obrábaním pôdy, takže počas zimy mali čas na zábavu. Fašiangy vrcholili posledné tri dni pred Popolcovou stredou. V nedeľu ráno ľudia išli do kostola, potom ženy domov variť a muži do šenku, kde im šenkárka dala zelený rozmarín. V nedeľu a pondelok boli bály v štyroch šenkoch, kde tancovala celá dedina. Na pohoršenie starších ľudí na Škaredú stredu sa konala zvláštna tradícia, pilíšska špecialita - zráňaní kokaša. Bola to atrakcia, súťaž o najšikovnejšieho paholka a zároveň skúška dospelosti. Mladý richtár kúpil kokaša, zobral ho na „Pažiť“, kde ho zakopal do zeme alebo do snehu tak, aby mu len krk a hlava trčali von. Uchádzačovi zaviazali šatkou oči, do ruky mu dali dobre nabrúsenú kosu. Bubeník mu neustále bubnoval, aby nepočul nič, najmä nie kikiríkanie vystrašeného kohúta. Mládenec sa s kosou zaháňal, ako keby kosil žito alebo trávu. Ten, kto zoťal kokašovi hlavu, dostal víno. Potom kohúta vybrali zo zeme a vzali k šenkárke, aby im ho upiekla. Mládenci ho potom spoločne zjedli.

Mária Nagy-Győriová: - V posledný fašiangový deň chodili v maškarách preoblečení chlapci a muži po dedine od domu do domu, kde bývali dievčence. Masky sa uhlíkmi začiernili, aby mali šťastie. Chlapi sa často obliekli za gazdiné, vymaľovali si líca na červeno, vypchali prsia a zadky. Na špagáte mali uviazaný klát, ktorý ťahali za sebou a vyspevovali všelijaké smiešne pesničky. Každá gazdiná im dávala vajíčka, klobásy alebo kus slaniny a, samozrejme, aj vypiť pálené alebo víno. Hostili ich aj typickými šiškami, fánkami a pampúšikmi. Niektoré maškary samé „vymetali“ po dedine vajíčka z kurínov a niekde „potiahli“ aj slaninu. Potom to zobrali do šenku a šenkárka im urobila praženicu. V posledný fašiangový deň večer o deviatej zazvonili na zvone a „bubnár“ na svojom „bubni“. Potom sa v krčme konalo symbolické pochovávanie basy a trúbky za náreku plačiek, ktoré smútili za odchádzajúcim obdobím veselosti. Poslednýkrát zatrúbil „trúbkar“ a povedal: „Ľudia moji milí, začne sa veľký pôst a o sedem týždňov sa tu stretneme znovu.“

Chýrna santovská kuchárka Helena Harasztiová dlhé roky pred väčšími sviatkami pomáhala pri pečení závinov - „štrúdlí“ - v Cukrárni Emil v Pilíšskom Verešvári. Cukráreň santovského rodáka Emila Valencsicsa je známa široko-ďaleko. Kto ochutná tamojšie výrobky, dozaista sa stane pravidelným návštevníkom chýrnej a peknej cukrárne.

Teta Helena dám povedala: - Voľakedy sa pieklo najmä na sviatky, na Vianoce či na Veľkú noc a, samozrejme, na rôzne rodinné oslavy - svadby, krstiny a na hody. Gazdinky vypekali najmä koláče z kysnutého cesta, ktoré plnili tvarohom, lekvárom, dusenou kapustou, orechmi, makom, ale aj koláče bez plnky, a to v peciach. Skoro každá gazdinka bola dobrá kuchárka a dokázala upiecť všelijaké dobroty. Najmä drobné pečivo - pagáče, sladké, slané, syrové, tvarohové a kapustové koláče, ale aj torty. Aj dnes dokážu ženy upiecť tradičné koláče, ale aj zákusky. Ak chcú majstrovsky pripravené torty, objednajú si ich v cukrárni. Počas fašiangov robia najmä smažené pečivo a varia hodne mäsa, lebo je to obdobie zabíjačiek. Takmer v každom dome pečú najmä kypré a ľahké šišky či fánky. Na fašiangovej zábave podávajú praženicu na slaninke a s klobásou, ktorá rozvoniavala po celej dedine.

Katarína Süvegesová: - Znamenie konečnosti pozemského života si pripomínali veriaci na Popolcovú stredu, ktorá je prvým dňom veľkonočného pôstu. Pri obrade tzv. Popolci pristupujú k oltáru a kňaz im na čelo robí popolom kríž so slovami: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš.“ Tieto slová prevzala cirkev zo Starého zákona, z biblického príbehu o vyhnaní prvých ľudí - Adama a Evy z raja. Popolec je vlastne popol z veľkonočných ratolestí, vetvičiek bahniatok. Tie sa v kostole svätia týždeň pred Veľkou nocou na Kvetnú nedeľu. Symbolizujú palmové ratolesti, ktorými kedysi ľudia vítali Ježiša Krista, keď vchádzal do Jeruzalema.

Udeľovanie popolca má hlboký duchovný význam. Pripomína ľuďom istotu smrti, ale i to, že smrťou sa život nekončí. Pôst v širšom zmysle je odriekanie si dovolených i nedovolených pôžitkov z dôvodu pokánia?

(if)

Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide...

Fašiangy, Turíce, Veľká noc ide,

kto nemá kožúška zima mu bude.

Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem,

dajte mi slaninky, nech sa popasiem.

Fašiangy, fašiangy, fašiangové časy,

jedni pijú, druhí jedia za stolom klobásy.

Tuto nám nedali, tuto nám dajú,

tu koňa zabili, tu rebrá majú.

A my žiaci-neboráci, nemáme čo jesti,

musíme sa z domu do domu po dedine pliesti.

Milan Rúfus

Zimná radosť

Tancovala s vločkou vločka,

rozžiarila deťom očká.

Mäkký sniežik deti láka,

postavíme snehuliaka,

otvoríme bránky,

vytiahneme sánky.

Poletíme dolu brehom

trblietavým bielym snehom.

Mesto Malá Tarča odmenené

Cenou „Samosprávy za rovnaké šance”

V Ministerstve vnútra MR 8. februára primátor aj Slovákmi obývaného mesta Malá Tarča Szabolcs Tóth prevzal druhú cenu súbehu „Samosprávy za rovnaké šance”. Na slávnostné odovzdanie ceny ho odprevadila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Malej Tarči Katarína Szabóová Tóthová.

Súbeh vypísal pre samosprávy Zväz za rozvoj kariéry maďarských žien, a to v troch kategóriách:

- rovnaké šance ženám,

- rovnaké šance menšinám,

- rovnaké šance zdravotne postihnutým.

Malá Tarča sa uchádzala o cenu v druhej kategórii s projektom „Samospráva mesta Malá Tarča za zachovávanie identity slovenskej menšiny”. Mottom bol citát pokynov kráľa Štefana synovi Imrichovi: „…lebo krajina jedného jazyka a jedných zvykov je slabá a krehká…”

V projekte sa uvádzala práca samosprávy mesta a slovenskej menšinovej samosprávy. Je pozoruhodné, že dvaja z poslancov mestskej samosprávy Lajos Klacsán a Štefan Rapai sú zároveň poslancami slovenského menšinového zboru a sú spojivom medzi nimi. Slovenská samospráva hneď po svojom vzniku r. 2002 nadviazala spoluprácu s obcou Beluša na Slovensku. Vďaka vzájomnému dobrému vzťahu Beluša a Malá Tarča spolu s rakúskym Breitensee úspešne obstáli v európskom konkurze Socrates, ktorý odvtedy obnovili a oni zase vyhrali - teraz aj s českou obcou Belovice.

V r. 2005 miestna samospráva vypracovala s Belušou plán o spolupráci oboch obcí. V projekte sa zdôrazňuje, že Slovenská samospráva v Malej Tarči spolupracuje s miestnymi kultúrnymi orgánmi a skupinami. Usiluje sa zbierať slovenské piesne, zvyky a odovzdávať ich miestnym kultúrnym skupinám, hľadá pre ne možnosti vystúpenia, poslanci slovenskej samosprávy sa zúčastňujú kultúrnych podujatí. V tejto záslužnej činnosti ich podporuje mestská samospráva, ktorá je presvedčená o tom, že nasledovaniahodnou spoluprácou oboch volených zborov sú obyvateľstvu vzorom tolerancie odlišnosti.

V budúcnosti sa mestská samospráva bude usilovať, aby vzťahy medzi spriatelenou Belušou a Malou Tarčou boli ešte pevnejšie a aby obyvatelia mesta sympatizovali so Slovákmi, ktorí sa snažia zachovať v obci svoju materčinu a tradície svojich predkov.

(kszt)

Kovačica - jazyková pokladnica

Ústredné zaznamenávanie Svetového dňa materinského jazyka, vyhláseného roku 2000 UNESCOM, v Srbsku a Čiernej Hore prebieha od roku 2001 vždy 21. februára v Kovačici. Na doterajších piatich akciách v podobe okrúhlych stolov, prednášok, referátov, debát sa prítomným prihovárajú odborníci, politici a spolu s ďalšími zúčastnenými počúvajú a besedujú na rozličné kultúrne témy. Hlavným organizátorom týchto „osadou insity“ požadovaných a nekaždodenných podujatí je Pavel Babka, zakladateľ Medzinárodného etno centra Babka. Námetom okrúhleho stola prvého Svetového dňa materinského jazyka bol Význam materinského jazyka v zachovávaní ľudového a tradičného umenia. Sprievodnou akciou bola výstava olejomalieb Zuzany Vereskej. Roku 2002 prebiehalo rokovanie na tému Právo na materinský jazyk ako jedno z ľudských práv. Porady sa zúčastnili predovšetkým predstavitelia mimovládnych organizácií. Sprievodnou akciou bola výstava olejomalieb štyroch insitných maliarov zo štyroch rozličných entít. Insitné maliarstvo dnes bola téma verejnej diskusie roku 2003. O rok neskôr prítomní mali príležitosť diskutovať o prednáške Ochrana práv tradičných vedomostí a pozrieť si výstavu Panónska miniatúra. Prečítané bolo i posolstvo generálneho riaditeľa UNESCO Koichira Matsuuru. Vlani sa pri okrúhlom stole zamýšľali nad Úlohou srbskej a slovenskej strany v zachovávaní a pretrvávajúcom vývoji kultúrnej rozmanitosti Kovačice, pričom sa opäť konala vernisáž kolektívnej výstavy menších olejomalieb insitných maliarov rozličných národností pod názvom Panónska miniatúra.

Ján Špringeľ

Moje videnie krásna

Košický fotograf Teo Andreas v Budapešti

Košický výtvarný fotograf Teo Andreas, radený do neprofesionálnych tvorcov fotografie, absolvoval v uplynulom období maratón výstav. Krajské osvetové stredisko v Košiciach získalo prostredníctvom Ministerstva kultúry SR grant a mohlo vydať katalóg predstavujúci prierez jeho 40-ročnou tvorivou činnosťou. T. Andreas vlastní vo svojej zbierke stovky záberov, z ktorých veľmi ťažko bolo selektovať na prezentáciu práce tak, aby charakterizovali všetky jeho tvorivé obdobia. Vznikla kolekcia, ktorá štartovala v poľskom Krosne (v Minigalérii Krosnienskeho domu kultúry), potom bola sprístupnená v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi, v Župnom dome v Miškovci a v Zemplínskej galérii v Novom Meste pod Šiatrom (Sátoraljaújhely). Od 7. februára do 3. marca t. r. retrospektívnu výstavu fotografií T. Andreasa môžeme vidieť v Slovenskom inštitúte v Budapešti. T. Andreas bol členom rôznych fotografických zoskupení, v súčasnosti reprezentuje košický fotoklub NOVA. Radíme ho medzi priekopníkov výtvarnej fotografie. V súčasnosti, keď ho opantala počítačová technika, upustil od „procesov v tmavej komore“. Vystavoval doma aj zahraničí, na súťažiach získaval popredné umiestnenia. Je nositeľom viacerých vyznamenaní - doteraz posledný je z roku 2003 - Majster Zväzu slovenských fotografov.

Eleonóra Kovalčíková

Sarvaš

Zima - sneh - radosť

Pani Zima nám nadelila naozaj snehu neúrekom, urobila tak radosť všetkým deťom. Veď môžu sa do sýtosti vyšantiť na záľahe snehu. Deti veľmi rady naháňajú snehové vločky a chytajú ich do ruky ako motýle.. Sánkovanie, guľovanie, ale aj stavanie snehuliakov patrí k najobľúbenejším zimným hrám detí.

V slovenskej základnej škole, materskej škole a žiackom domove v Sarvaši sa na školskom dvore ozýval smiech, bolo že to veselosti, no hlavne veľké množstvo snehu. Žiaci štvrtej triedy skúsili postaviť snehuliaka zo sypkého snehu. Samozrejme, nebolo to ľahké a chudák snehuliak bol trocha štíhly. Oveľa väčšiu radosť mali z pretekov na sánkach. Zadaním rôznych úloh sa snažili čo najskôr prekonať danú trať. Príprava chlapcov na guľový súboj bola precízna, a dievčatá si vypracovali bojovú techniku a stratégiu, ktorou prekvapili svojich spolužiakov. Samozrejme, dievčatá vyhrali súboj, veď taktika sa im vydarila.

Prváčikovia sa pustili do stavania „mini” snehuliakov. Hľadali na dvore predmety, čím by mohli ozdobiť svojho snehuliaka, aby boli spokojní so svojim dielom. So žiakmi šiestej triedy sme sa vybrali na strelnicu, na najvyšší kopec v meste Sarvaš. Žiaci sa spúšťali nielen na sánkach ale aj na igelitových vreciach, ktoré boli ešte rýchlejšie ako sánky. Pomerne strmý kopec im dal zabrať pri vyťahovaní sánok, no zážitok z rýchlej jazdy im dával silu, aby čo najrýchlejšie vybehli hore. Súťažili medzi sebou, kto vie na sánkach zájsť čo najďalej a rekordy po každej jazde prekonávali. Zážitky boli veľké a mali sa o čom rozprávať cez prestávky. V prvej polovici februára sa chodili korčuľovať na rieku Kereš, s podobným úspechom ako pri sánkovaní. Zo všetkého najdôležitejšie je, aby sa deti čo najviac zdržiavali na čerstvom vzduchu, veď nie je krajšieho pohľadu ako na detskú tvár s červenými lícami.

Zlatica Lišková

Neznámy, ale významný pilíšsky Slovák

Martin Eliáš (24. 10. 1813 - 31. 10. 1854)

O pilíšskych Slovákoch sa popísalo už všeličo. Nielen u nás v Maďarsku, ale aj na Slovensku. Zrejme to má svoju opodstatnenosť. Pilíšske (kedysi Plešské) a Vyšehradské vrchy podnes majú slovenské názvy, čo jasne hovorí o tom, že v týchto vrchoch nielen dnes, ale už aj pred príchodom Maďarov do Karpatskej kotliny bývali naši predkovia Sloveni. Čiže Slováci žijúci v týchto horách a ich okolí tu nie sú žiadni prisťahovalci či kolonisti, lež sú najstarším podnes tu žijúcim, to jest autochtónnym obyvateľstvom. Veď ktorý iný národ by bol dal slovenské názvy stovkám tunajších zemepisných objektov?!

Dôkazom tejto skutočnosti sú aj slovenské názvy tunajších dedín: Kostelec (Kesztölc), Boroň (Csobánka), Pleš (Mlynky - Pilisszentkereszt), Bitovec (Huť - Pilisszentlélek), Čevo (Csév) atď., ale aj miest: Stregom (Esztergom), Vyšegrad (Visegrád), ako aj množstvo rôznych zemepisných reálií, ako Ostrá skala, Brány, Brdo, Zbojnícke skaly, Červená barina, Lipnica, Kopanice, Zbehy, atď...

Stregom (neskôr Ostrihom), v predmaďarskej dobe slovenské strážne mesto, po príchode Maďarov kultúrno-politické stredisko Uhorska, ešte aj v 19. storočí mal takú preparandiu, čiže učiteľský ústav, ktorý pripravoval slovenských učiteľov. V tomto ústave študoval aj syn pilíšskeho učiteľa Martina Kavana Baltazár, ktorý po ukončení štúdií (30. júl 1870) ako učiteľ dobre vedel po slovensky, ovládal aj nemčinu, ale po maďarsky nevedel. Bola to teda slovenskejšia škola ako tie „naše“ terajšie.

Po tomto krátkom úvode pozrime sa teda, kto bol Martin Eliáš. Nuž, bol to tiež Pilíšan v tom širšom zmysle slova. Teda nie rodák dediny Pleš, lež rodák Pilíšskeho, kedysi Plešského pohoria. Narodil sa 24. októbra 1813 v Perbaji (Perbál, kedysi Prebor). Objavil nám ho vlastne PhDr. Konštantín Palkovič, ktorý sa o ňom dočítal v korešpondencii slávneho slovenského básnika Jána Hollého (1785-1849)! Píše o tom vo svojom príspevku Pilíšski Slováci - potomci Veľkomoravanov?, uverejnenom v časopise PAS (Príroda a spoločnosť) č. 17/1987 s. 52-55. Pre nás, Pilíšanov, je mimoriadne zaujímavé, že náš pilíšsky rodák spolupracoval s takou hviezdou literatúry nášho národa, akou básnik Ján Hollý nesporne bol! Ale nepredbiehajme udalosti.

Keď sa v Perbaji v slovenskej rodine Eliášovcov narodil syn Martin, v dedine bývali už aj Nemci. Nebolo to vtedy nič nezvyčajné, veď aj v Mlynkoch sa r. 1784 usadila menšia skupina nemeckých obyvateľov. Martin však bol Slovák a rodičia ho dali na učiteľskú školu. Neskôr potom, už ako učiteľ hudby a spevu, aj sám vyučoval na učiteľskej prípravke v Ostrihome.

V liste, ktorý Ján Hollý 13. októbra 1842 napísal Martinovi Hamuljakovi, spomína aj pilíšsku obec Čív. Tu sa u svojho strýka farára Jána Urbanovského zdržiaval budínsky typograf Kotešovský, ktorý sádzal Hollého básne. Ján Hollý si písal aj s ostrihomským učiteľom hudby a spevu Martinom Eliášom.

V tej dobe (okolo r. 1830) v Ostrihome pôsobil aj biskup Vojtech Bartakovič (1792-1873), ktorý dobre poznal Ostrihom a jeho pilíšske okolie. Tak navštívil aj Eliášovu školu a hľadal hudobníka pre Hollého texty náboženských piesní. Eliáš v súvislosti s tým píše Hollému nasledovne: „Ja som k tej veci súci, Slovák rodení a z národnosti, vďačne bich ti piesňe z prúvodem organa zložil až milá vec, ne ale za peňáze, ale z náboženstva a z pobožnosti“ (list z 10. novembra 1844).

Tento pilíšsky Slovák potom skutočne aj zhudobnil texty piesní Jána Hollého, ktoré boli vydané pod názvom Katolíckí spevňík vo Viedni r. 1846. Martin Eliáš zomrel 31. októbra 1854 v Ostrihome. Bol ešte mladý, mal iba 41 rokov.

Chce sa mi ešte povedať, že by nebolo od veci, keby sa naša pilíšska slovenská inteligencia intenzívnejšie zaujímala aj o takéto veci. Bolo by veľmi zaujímavé preštudovať si napr. spomínanú korešpondenciu Jána Hollého vydanú v Martine r. 1967, a tiež aj Československý hudební slovník osob a institucií, zväzok 1., s. 295., ktorý vyšiel v Prahe v rokoch 1963 a 1965. Možno by sme sa dopátrali k ďalším zaujímavým údajom zo života a činnosti Martina Eliáša, tohto uvedomelého, vzdelaného, za slovenskú vec oduševneného pilíšskeho Slováka, ktorý tak nezištne podporil velikána slovenskej literatúry Jána Hollého.

Gregor Papuček

Ľudové noviny

O čom sme písali pred 15 rokmi

Uspokojivé riešenie vydávania našich publikácií, vrátane novín a časopisov, by mohlo priniesť jedine vytvorenie osobitného národnostného vydavateľstva s vlastnou tlačiarňou. Tento reálny nárok sa však pravdepodobne v tomto tisícročí nesplní. Toto neradostné tušenie potvrdilo zasadnutie Národnostnej redakčnej rady v sídle ministerstva školstva a kultúry. Väčšina menšinových organizácií - napriek tomu, že zastáva myšlienku spoločného vydavateľstva - si žiada svoj podiel zo štátnej dotácie, aby si v budúcnosti sama riešila otázku vydávania publikácií. Ak sa nestane zázrak a celková suma (asi 6 miliónov forintov ročne) na tento účel sa neznásobí, jednotlivé organizácie po odchode z Vydavateľstva učebníc nebudú schopné z necelého 1 milióna vydávať ani toľko, ako doteraz. Predstavitelia ministerstva sľúbili všestrannú pomoc - okrem peňazí. Na zasadnutí sa hovorilo aj o večne aktuálnej téme distribúcie národnostných publikácií. Riešením neblahej situácie v tejto oblasti by bolo zriadenie predajne národnostnej literatúry, prevádzkovanie ktorej by zabezpečilo Vydavateľstvo učebníc.

Čitatelia nám píšu

O rok ďalší šok?

V poslednom čase ma šokovali udalosti okolo bezvýhľadnej budúcnosti slovenských médií, ako to naznačil aj článok Rozhlas hlási SOS v Ľudových novinách. Poplašné signály prevzalo aj slovenské vysielanie Maďarskej televízie, avšak mienku poslucháčov a divákov sme nezaznamenali. Nie je náhoda, že Slovenská redakcia v Segedíne sa obávala, že zrušia vysielanie. Potom, keď moc v poslednej minúte rozhodla, aby vysielanie pokračovalo ešte rok - vezmi to čert - a ostalo na tom istom bode ako pred 30 rokmi, nasledoval ďalší šok: oznámenie, že na skutočne múdre rozhodnutie si treba ešte počkať. Napadlo ma, že o rok vo februári opäť možno opakovať tú ominóznu polhodinu v televízii, keďže zase bude aktuálna, a tiež ma napadlo, že vtedy už budú za to všetko zodpovedať iní a snáď aj úspešnejšie...

Z listu Františka Zelmana

List z Bratislavy

Nádej pre beznádejných

Milí moji rodáci,

politická strana na jedno použitie je na Slovensku vyskúšaná inštitúcia. V roku 1998 bola úspešná Strana občianskeho porozumenia (profitoval z nej jeho zakladateľ). V roku 2002 rázne vykročila Aliancia nového občana. Stala sa súčasťou koaličnej vlády so ziskom troch ministerských kresiel a funkcie podpredsedu parlamentu. SOP zanikla a ANO je v neodvratnom rozklade. Post podpredsedu Národnej rady SR je dávnejšie neobsadený a na troch ministerských kreslách zasadli “nezávislí” odídenci z ANO. Pred rozpadom koalície dvaja z nich ohlásili vznik novej liberálnej strany s honosným názvom NÁDEJ. Obaja tušia, že po nastávajúcich voľbách ich hviezdna hodina končí. Občanov však balamutia, že politika u nás potrebuje novú nádej. Mne sa nezdá, že by boli jej nositeľmi. Skôr preukazujú nekompetentnosť. Jeden z nich je automobilový pretekár, druhý stredoškolský učiteľ. Posledná nádej, ako zostať v politike je akoby zakódovaná v pamäti. Ak SOP a ANO mohli byť stranami na jedno použitie, prečo by taká prax sa nemohla stať úspešnou tradíciou? Meno NÁDEJ je vskutku vyjadrením nádeje v beznádeji. Chybou lávky je iba opačne pochopená zákonitosť synergetického princípu, ktorý hovorí o priaznivom výslednom efekte spojenia dvoch nerovnako silných entít. NÁDEJ nevzniká spájaním, ale atomizovaním pôvodnej strany. Slovo atomizovanie je v hovorovej slovenčine novým pojmom a vyjadruje proces rozkladania. Pred rokmi v Hyde Parku som pozoroval vystúpenie kapely Armády spásy. Nevýrazná dychovka s atraktívnou speváčkou v odvážnej minisukni. NÁDEJ má podobný formát. Dvaja odídenci z ANO plus atraktívne dievča. Tuším, že táto trojica na Slovensku definitívne dokáže, že NÁDEJ naozaj zomiera posledná.

Pozdravuje vás

Štefan Markuš