Ľudové noviny č. 13 / 2006

Slovenský Komlóš

Posledný deň v škole

V tú stredu bolo na Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši veselo. Žiaci sa učili posledný raz v starej budove. Spolu s učiteľmi, rodičmi a širokou verejnosťou sa dožili toho, že sa začala dlhoočakávaná rekonštrukcia školy. Riaditeľka školy Gabriela Mariková oznámila, že 24. februára bola podpísaná zmluva so stavebnou firmou BÁLÉV z Békešskej Čaby, ktorá 27. februára oficiálne začala rekonštrukčné práce. Hlavná časť budovy ostane. V novej prístavbe sa bude nachádzať veľká telocvičňa, ktorá bude zodpovedať predpísaným normám telocvične stredného typu, ďalej tam bude jedáleň, kuchyňa na výdaj stravy, aula, knižnica, odborné učebne, kabinety, počítačová miestnosť a, samozrejme, na každom poschodí nové sociálne zariadenia.

So školou sa patrične rozlúčili aj ôsmaci so svojou triednou učiteľkou Zuzanou Laukovou. Spevom a aj so slzami v očiach prešli po všetkých triedach tak, akoby bol koniec školského roku. Popoludní nastala trma-vrma. Zatiaľ čo učitelia balili veci do škatúľ, žiaci sa prezliekali do masiek, veď ich čakal fašiangový karneval. Aj keď sa z budovy pomaly stával sklad škatúľ, deti to neodradilo a prehliadka masiek sa mohla začať. Aj tento rok sme mohli vidieť všelijaké kostýmy od výmyslu sveta. Ak neveríte, uvidíte ich na fotografiách. Po predstavovaní a prehliadke masiek sa začala pravá fašiangová zábava. Pri dobrej hudbe a sladkostiach sa všetci dosýta vytancovali a naplnili svoje brušká. Diskotéka trvala do ôsmej hodiny. To sa už žiaci museli pobrať domov a učitelia sa museli pripraviť na niekoľkodňové sťahovanie do nových provizórnych priestorov. Do sťahovania sa zapoja aj rodičia, za čo im už vopred ďakujeme. Prvý stupeň sa bude učiť v bývalom žiackom domove a druhý stupeň v Osvetovom stredisku J. G. Tajovského. Ani pre žiakov, ani pre učiteľov to nebude ľahké, ale pevne veríme, že toto dočasné provizórium vydržíme a ešte v tomto roku 2006 zasadneme do nových školských lavíc moderne zrekonštruovanej slovenskej školy tretieho tisícročia.

Ľubomíra Rollová

Samosprávy budapeštianskych Slovákov

Naše volebné šance

Už teraz myslíme na blížiace sa komunálne voľby, tento raz konkrétne na budapeštianskych Slovákov. Pravda, nestačí len myslieť, treba konať, konať, konať! Pečený holub nám z neba do úst len tak z ničoho nič nepadne. Pozrime sa teda v zrkadle štatistiky posledného sčítania ľudu (2001), v ktorom obvode máme aké šance, kde máme koľko Slovákov.

Z tabuľky vysvitne, že:

a) Veľké šance máme v II., III., IV., VI., VIII., IX., XI., XIII., XIV. a XVIII. obvode.

b) Dobré šance máme ešte aj v X.. XII., XV. a XVII. obvode.

c) Stredné šance máme v XVI., XIX., XX., XXI. a XXII. obvode.

d) Malé šance máme v V. a VII. obvode.

e) Nemáme šance v I. a XXIII. obvode.

Znamená to, že už zo skupín a a b by nám hravo mohlo vyjsť 10 obvodných samospráv, potrebných k tomu, aby sme si mohli opäť založiť samosprávu hlavného mesta. Samozrejme, pokúsiť sa môžeme aj v skupinách c a d, ba aj v tej poslednej (e). O to viac, že v I. obvode máme aj v súčasnosti slovenskú samosprávu. Treba však vidieť, že podmienky sa zmenili. Dnes už za slovenských kandidátov môžu hlasovať iba občania, ktorí prehlásia, že sú Slováci. Preto je veľmi potrebné posmeliť našich Slovákov, oduševniť ich za našu/svoju vec, aby neboli voči sebe/nám ľahostajní. Neváhajme sa hlásiť k svojej národnosti, spojme sa a urobme v prospech ochrany našich záujmov všetko, čo je v našich silách.

Úspešne pôsobiace samosprávy máme aj v V. a v VII. obvode. Teoreticky by sme ich tam mohli mať opäť, veď v obidvoch obvodoch žije viacej Slovákov, než tých potrebných 30.

Máme až 19 takých obvodov, kde žije početná slovenská komunita, čiže osobné predpoklady k úspešnému vypísaniu volieb sú dané. Záleží už len na tých Slovákoch, ktorí v danom obvode žijú, či sú schopní včas sa zmobilizovať, stretnúť sa a poradiť sa o volebnej stratégii a jej realizovaní. Treba sa rozhodnúť: áno, chceme si založiť samosprávu. To je ten najdôležitejší prvý krok. Treba ho čím skôr urobiť, aby nám ostalo dosť času na konkrétnu prípravu: preštudovať, kedy, čo a ako treba urobiť, aby sme boli úspešní.

Každý občan nášho štátu do 31. mája dostane list, v ktorom budú informácie o menšinových voľbách a tlačivo, ktoré treba vyplniť a najneskôr do 15. júla odovzdať (poštou alebo osobne) obvodnému notárovi. Najmenej 30 takýchto vyplnených tlačív treba k tomu, aby notár vypísal menšinové voľby. V tých obvodoch, kde tridsať Slovákov nebude iniciovať voľby, samosprávu mať nebudeme. Bola by to veľká škoda. Preto v prevažnej väčšine obvodov Budapešti by sa takýto prípad nemal stať. Už keď sme si stranu založiť netrúfli (čím sme si spôsobili obrovskú škodu), založme si aspoň tieto samosprávy všade, kde na to máme. Nemalo by sa nám nikdy viac stať, aby sme v takom obvode, kde žijú stovky Slovákov (napr. XI.), nemali slovenskú samosprávu! Je veľká pravda, že iba ten si zaslúži dôstojnejší život, kto je ochotný zaň aj niečo urobiť. Verme, že my sme všetci takí, verme, že my to dokážeme.

Gregor Papuček

Spomínajme spolu na revolúciu r. 1956

Pisateľ týchto riadkov sa vopred ospravedlňuje za osobný tón svojho príspevku, domnieva sa však, že charakter záležitosti si priam vyžaduje takýto prístup k veci.

V tomto roku oslavujeme 50. výročie revolúcie roku 1956. Zdôrazňujem, že toho času dvadsaťroční sa teraz dožívajú sedemdesiatky. To zároveň znamená, že títo sedemdesiatnici a čiastočne aj šesťdesiatnici tvoria poslednú generáciu, ktorá mohla byť očitým svedkom, prípadne priamym účastníkom týchto udalostí, alebo aspoň môže mať na ne spomienky. (Teraz nehovorím o tých, ktorí prežívali tieto tragické časy v mladšom veku hoci, samozrejme, aj oni môžu mať určité skúsenosti.) Pri oslavách nasledujúceho okrúhleho jubilea už sotva budú príslušníci tohto pokolenia takto pospolu. Preto v čase 50. výročia priami svedkovia týchto historických udalostí majú mimoriadne postavenie pri spomínaní na revolúciu roku 1956.

Mal som tiež dvadsať rokov, bol som vysokoškolák v Segedíne. Tieto svetlé októbrové dni v „meste slnečných lúčov” svietia nad horizontom mojej životnej dráhy ako jedna z najjasnejších žiar, ktoré som kedy zažil. Tento dojem spôsobilo viacero činiteľov, predovšetkým to, že to boli rušné časy, my sme boli oduševnení a odhodlaní a nie v poslednom rade mladí... Čo potom nasledovalo, to sme prežívali ako nemú duševnú traumu... Nastávajúce režimy chceli vymazať z našej pamäti čo aj len spomienku na „kontrarevolúciu”. Opäť sa ospravedlňujem - tentoraz za príklad osobného rázu: Stalo sa to už počas mojej novinárskej praxe, že (nepomenovaní) agenti hlásili o mne môjmu takmer najvyššiemu nadriadenému, ktorý ma potom prostredníctvom mojich priamych šéfov bral na zodpovednosť, že som sa vraj zmienil „o kontrarevolúcii neadekvátne stanovisku našej strany.” Totiž počas svojho privátneho pobytu v Československu v rámci rozhovoru s jedným tamojším novinárom som sa vyjadril v takom zmysle, že udalosti r. 1956 boli tragickejšie ako udalosti r. 1968 v Československu(!)”. Uviedol som túto, snáď relatívne ani nie až príliš výraznú, zato príznačnú historku ako jeden príklad zo spôsobov vynucovania strácania pamäti zo strany tyranov. K záveru, že sa im to skutočne darilo, som dospel tiež prostredníctvom osobnej skúsenosti. Mal som možnosť podrobiť svoju pamäť skúške, a to vďaka tomu, že o revolučných dianiach v Segedíne som si toho času robil záznamy, ktoré som potom dlhé desaťročia úzkostlivo schovával. Nemal som odvahu vziať ich do rúk, až som takmer na ne zabudol. „Objavil” som ich iba zhodou okolností a šokovalo ma, čo som sa v nich dočítal. Zistil som totiž, že na relatívne nepatrné detaily „rozvratných” udalostí sa v niektorých prípadoch pamätám viac, ako na niektoré skutočne tragické diania, ktoré som osobne zažil. Možno moje zdôvodnenie vyznieva banálne - lež akými inými psychologickými zákonitosťami by sa dala vysvetliť selektívnosť pamäti tohto charakteru, ak nie tým, že dôsledkom všestranného nátlaku, vrátane ideologickej invázie na mozgy, sme hádam na to najstrašnejšie nemali odvahu ani len spomínať... Nuž toto ochromujúce spoznanie ma prinútilo pri príležitosti 50. výročia revolúcie r. 1956 ozvať sa, vystúpiť so svojimi pocitmi i myšlienkami pred verejnosť, vyzvať všetkých tých, ktorí sa ešte pamätajú, aby sa prejavili. Vatra, ktorú zapálili revolucionári pred päťdesiatimi rokmi, bude svietiť po stáročia. K stupňovaniu intenzity jej žiary môžeme najviac prispieť svojimi osobnými, hodnovernými rozpomienkami. Nezabúdajme, že aj to najmenšie polienko priložené na vatru prispieva blahodarne k šíreniu svetla a tepla!

Michal Hrivnák

Celoštátna slovenská samospráva, Slovenská samospráva XII. obvodu Budapešti a redakcia týždenníka Ľudové noviny vypisujú

Literárnu súťaž na počesť 50. výročia revolúcie roku 1956

Cieľom súťaže je podporiť rozvoj literatúry Slovákov v Maďarsku, písanej v materinskom jazyku, a tak obohatiť kultúru našej národnosti.

Podmienky súťaže

Do súťaže sa môžu zapojiť iba maďarskí štátni občania slovenskej národnosti, bez udania vekovej hranice.

Súťažné práce treba zaslať v troch exemplároch (podľa možnosti aj v elektronickej podobe - na floppy alebo na CD) v slovenskom jazyku.

Jednotlivé súťažné práce treba zaslať vo veľkej obálke a priložiť malú zatvorenú obálku, všetko musí byť označené heslom. V malej obálke musí byť uvedené meno, priezvisko, adresa (prípadne aj elektronická) účastníka súťaže.

Súťažiť možno iba s dielami, ktoré zatiaľ neboli publikované.

Žánre môžu byť rôzne, súťažné práce budú zaradené do troch kategórií: próza, poézia a iné (dramatické diela, eseje apod.).

Účastníci môžu zaslať v každej kategórii najviac tri diela, každé opatrené iným heslom.

Práce treba zaslať doporučene na poštovú adresu redakcie Ľudových novín: Budapest 62., Pf.: 573, PSČ: 1398.

Termín zaslania: 1. septembra 2006 (rozhoduje poštová pečiatka, práce podané po termíne vypisovatelia neprijmú).

Výsledky súťaže budú vyhlásené pri príležitosti Dňa slovenských novinárov (4. októbra 2006).

Ceny v jednotlivých kategóriách

(I. Próza, II. Poézia, III. Iné (dramatické diela, eseje a pod.)

1. cena 100 000 Ft

2. cena 60 000 Ft

3. cena 30 000 Ft

Pri posudzovaní diel budú uprednostnené práce o revolučných udalostiach roku 1956. Vypisovatelia súťaže si vyhradzujú právo na rozdelenie a preskupenie, prípadne na neudelenie cien. Odmenené a ďalšie úspešné práce, resp. ukážky z nich uverejníme v Ľudových novinách.

Nemé slová

S básnikom a fotografom Imrichom Fuhlom v Sarvaši

Tí, ktorí zavítali 13. marca v Sarvaši na slovensko-maďarské dvojjazyčné literárne popoludnie s Imrichom Fuhlom, bezpochyby dostali verný a podrobný obraz o jeho básnickej, prekladateľskej, fotografickej, hudobníckej a, samozrejme, novinárskej tvorbe. Na pôde Vysokej školy Samuela Tešedíka jeho slovenské i maďarské básne, ako aj svoje vlastné preklady týchto básní predniesli poslucháčky pedagogickej fakulty, budúce učiteľky materských a základných škôl, ktoré študujú slovenský jazyk. Súčasťou podujatia bola nekaždodenná a neobyčajná výstava digitálnych fotografií, predstavená dvojakým spôsobom. Okrem toho, že návštevník sa môže kochať vo fotografiách na prvom poschodí v budove inštitúcie, počas vernisáže a besedy s autorom boli jeho digitálne diela za sprievodu príjemných tónov hudby premietané na veľké plátno.

Program slávnostne otvorila riaditeľka vysokej školy Marica Szakácsová, ktorá okrem iného povedala: - Zišli sme sa preto, aby sme spoločne porozmýšľali nad tým, čo vlastne znamená pre nás nemé slovo. Vyznávaním našej identity často odkazujeme aj bez slov, t. j. našou kultúrou, správaním sa, alebo spôsobom života. Náš hosť vyjadruje svoju identitu nielen slovami, ale aj obrazmi. Fotografie sú veselé, ba niekedy aj ironické... spestrujú jeho hlboké, neraz pesimistické myšlienky. Tieto dva fakty však nemusia byť v rozpore, ba vykresľujú nám zaujímavú, mnohostrannú a „pestrofarebnú” osobnosť básnika.

Hostí predstavila organizátorka a moderátorka programu Dr. Erika Fajnorová, lektorka slovenského jazyka Katedry národnostných menšín a cudzích jazykov Pedagogickej fakulty VŠ S. Tešedíka v Sarvaši. Napriek prekvapivo nepriaznivému počasiu prišli hostia nielen z mesta, ale napr. z VÚSM z Békešskej Čaby Ján Gomboš. Prišli aj žiaci 6. A triedy Slovenskej základnej školy v Sarvaši.

Výstavu fotografií otvoril predseda sarvašskej slovenskej samosprávy Tibor Mótyán, ktorý zdôraznil: - V živote každého literáta, básnika príde čas, keď ho začne zaujímať minulosť, detstvo a korene. I. Fuhl síce patrí k mladšej generácii básnikov, hľadá svoje korene a občas by sa chcel vrátiť do tej minulosti, kam sa môžeme vrátiť iba v myšlienkach a fantázii. V takomto duševnom cestovaní hľadá minulosť a zmysel vecí. V jeho fotografiách, tak ako aj v literárnej tvorbe, sa objavuje aj optimizmus, veselosť, irónia, kritika a svojrázny humor.

So životopisom mlynského rodáka I. Fuhla prítomných oboznámila študentka tretieho ročníka Marianna Pappová. Sám autor s oduševnením rozprával o období založenia - dnes už legendárnej - rockovej skupiny AGR±, ktorá bola známa ako národnostná, dvojjazyčná (slovensko-maďarská) formácia, a v ktorej sa vystriedali hlavne žiaci budapeštianskej slovenskej školy. - Jedinečnosťou skupiny bol najmä jej národnostný charakter, veď onoho času ani jedna v Maďarsku žijúca národnosť nemala svoju rockovú skupinu. V repertoári sme mali vlastné slovenské a maďarské piesne, texty ktorých som písal prevažne ja, ale zhudobňovali sme aj ďalších v Maďarsku žijúcich slovenských básnikov. Za niekoľko rokov sme sa dopracovali do dvadsiatky najlepších amatérskych rockových skupín v Maďarsku, - povedal I. Fuhl, ktorého sa záujemcovia opýtali aj na niektoré zážitky z koncertov v rôznych kluboch, školách, na mládežníckych stretnutiach, atď...

Výstavu fotografií, ktorá sa nachádza na prvom poschodí školy, inštalovali študenti umenia spolu so svojím profesorom, umelcom Ladislavom Lonovičom. I. Fuhl doniesol fotografie na CD-nosiči, ktoré boli premietané na plátno. Tým bola táto výstava jedinečná.

- Ako vnímate fotografie I. Fuhla? - položili sme otázku moderátorke podujatia.

- Je iné vidieť fotografiu na internete a iné vo väčšom formáte. Na výstave v Békešskej Čabe najväčším dojmom na mňa zapôsobilo zobrazenie starej knihy, pri ktorej sú okuliare a starý budík, na ktorom tiež vidieť stopy času. To je niečo, kde sú aj moje korene, motív, ktorý ma spája s mojim detstvom, s mojimi starými rodičmi. U nich vždy bola po ruke nejaká kniha. Budík, ktorý symbolizoval prácu, ale zároveň po práci oddych a túžbu ďalej sa vzdelávať. Ďalšia fotografia, ktorá je aj symbolom výstavy, je strom a jeho korene. Každému, kto túži nájsť svoje korene, alebo chce po nich ďalej pátrať, hovorí veľmi veľa. Sú tam veľmi zaujímavé fotografie, ktoré sú zachytením momentu, hry svetla a tieňa. Nájdeme aj portréty, ktoré sú tiež momentkou, pretože ten človek vyzeral tak iba v tú chvíľu, v ten moment, a keďže čas neúprosne beží, tak dnes je to už niekto úplne iný…

- Ako ste pripravili študentky na stretnutie?

- Keďže na katedre učíme národnostnú literatúru a I. Fuhl je národnostným autorom, ktorý píše v obidvoch jazykoch, rozhodli sme sa ho pozvať k nám do Sarvaša. Pre nás je totiž zaujímavé aj „slovo”, ktoré píše, nielen fotografie. Zážitkové učenie je založené na tom, že osobne poznám, mám vlastnú skúsenosť s textom, osobne hovorím s autorom… Myslím si, že to sa nám podarilo. Študentky budú určite v budúcnosti presne vedieť, kto je tento autor, ako píše a nielen preto, že prekladali jeho texty, ale osobne sa s ním stretli a videli, že je to nielen múdry, ale aj vtipný človek. Sledovala som, ako sa zabávali na tom, čo rozprával o tom, ako sa tvorí alebo ako sa prekladá báseň. Keď som učila na Základnej škole v Sarvaši, mala som možnosť čítať jeho zbierky, a keďže je šéfredaktorom Ľudových novín, učila som deti o ňom. V školských učebniciach sú tiež niektoré jeho kratšie básničky a myslím si, že je povinnosťou detí na slovenskej škole vedieť, kto píše tu v Maďarsku národnostnú literatúru, zvlášť, keď každý deň sa s jeho menom môžu stretávať aj v týždenníku Slovákov v Maďarsku.

- Študentky si samy vybrali básne, alebo ste im dávali inštrukcie vy?

- Keďže celé podujatie malo názov „Nemé slová”, básne sa týkali slov, viet a komunikácie. Jednotlivé básne som vyberala s tým, že som sa snažila, aby vystihovali typ, povahu, charakter dievčat. Napr. báseň Cestou domov prekladala do maďarčiny Anika Laurinyeczová, ktorá má práve 19 rokov, pretože v tej básni sa hovorí o tom, ako uvažuje o svojom živote 19-ročný autor. Dievčatá si overili, že keď niekto chce prekladať alebo pekne prečítať báseň po slovensky, musí ovládať najprv všetky slová, musí poznať ich význam, obsah, vedieť, o čo sa v básni jedná… Keď som Aniku počula, mala som pocit, že keď prednesie svoj maďarský preklad, bude v ňom aj autor, ale aj kúsok z nej. Študentky teda dostali za úlohu preložiť niektoré básne I. Fuhla. Myslím si, že urobili veľký krok dopredu. Okrem toho mali možnosť konfrontovať to, čo preložili, s autorovým názorom a prekladateľskými skúsenosťami. Bolo by dobré, keby sme mohli mať viac takýchto posedení, kde by sme komorne pracovali s textami. Veľmi sa mi páčilo to, ako jeho báseň Hľadám korene, zmysel vecí interpretoval Tibor Mótyán. Myslím si, že každý hĺbavý, inteligentný človek hľadá zmysel vecí a medzi to patrí aj spoznať svoje korene, odkiaľ sme sem prišli, prečo sme tu… Hovorí sa, že kto nepozná dejiny, zostáva navždy dieťaťom.

Ako sa cítil sám básnik a fotograf na stretnutí so sarvašským obecenstvom?

- Páčil sa mi nápad organizátorov vyriešiť výstavu dvojakým spôsobom, raz tradičným, na stene vyloženými obrazmi, ale aj premietaním viac sto fotografií počas besedy. To bola aj pre mňa nová výzva... - prezradil nám Imrich Fuhl. - Musíme sa tešiť, keď v Maďarsku ešte niekde prejavujú úprimný záujem o našu tvorbu, aký som si všimol aj tu. Ja osobne nie som veľmi smutný z toho, keď o našej tvorbe môžeme niekedy hovoriť skôr v minulom čase. Vychádzam totiž zo seba a našich literátov by som neodpísal len preto, lebo, povedzme, už dlhé roky prežívajú akúsi kolektívnu tvorivú krízu. To, že človek momentálne nepíše, neznamená, že prestal byť z takéhoto hľadiska aktívny, veď vydané knihy majú svoj osud, svoj ďalší život, aj keď sú už dávno porozdávané (len aby sme si nenamýšľali, že vypredané). To, že v tomto roku sa údajne stanem dokonca samostatnou maturitnou otázkou, znamená pre mňa aj určitú zodpovednosť. Asi by sme mali brať vážnejšie tú našu literatúru. Osobne niektorých svojich kolegov už spomínam ako klasikov, napr. Alexandra Kormoša, Gregora Papučka a Michala Hrivnáka. Je to veľká česť, že sme niekoľko desaťročí spolu pracovali a dodnes sme v kontakte. Som o tom presvedčený, že by sme mali ďalej rozvíjať tie základy a oživovať, čo sa ešte dá...

- Čo vás zaujíma a inšpiruje v poslednom období?

- To, že nepíšem básne, neznamená, že „nie som” (poznáte nášho klasika: „píšem - teda som“), skôr to, že okolo mňa je viac-menej všetko v poriadku. Keď je človek vyrovnaný, netrápi ho nič natoľko, že by to musel dať ihneď na papier. Okolo každodennej roboty sa točí všeličo... píšem to, čo veľmi musím, stíham to, čo veľmi musím, robím to, čo veľmi musím, resp. v tom lepšom prípade, čo ma baví. To je napríklad fotografovanie, šéfovanie v Ľudových novinách, a, samozrejme, naša webová stránka, portál www.luno.hu.

- Ako by ste hodnotili preklady študentiek?

- Bolo to zaujímavé, miestami úlohu veľmi šikovne vyriešili, ale niekedy som mal pocit, že niekto by im mal vysvetliť, aký je rozdiel v maďarskej a slovenskej poetike, že slovenská poetika má prísnejšie pravidlá, ako je to s rýmovaním napr. slovesa so slovesom, t. j. základné veci. My sme mali šťastie, onoho času ešte v rámci Školy milovníkov literatúry v podrubrike Ľudových novín nám to Gregor Papuček povysvetľoval. Zdá sa, že každá nová generácia musí začať asi takýmto spôsobom. A zrejme by sme mali ešte niečo vymyslieť, aby sme podchytili aj literárne krúžky na slovenských školách. Mali by tam byť pravidelnými hosťami naši klasici i „menej” klasici.

- Čo sa stalo v vašou gitarou, máte ju ešte?

- Samozrejme, jedna je doma, so synom si ju striedame, z času na čas cvičíme - radšej zvlášť ako spolu.

- Synovia vás nasledujú aj v literárnej tvorbe?

- Neviem o tom, že by písali básne, starší syn, Tomáš, keď musel tak písal, mne sa aj páčili jeho básne, ale k tomu musel mať takú slovenčinárku, ktorá ho prinútila. Síce to nepokladám za najšťastnejšie riešenie - báseň ako domáca úloha -, ale keď takýmto spôsobom sa rodia dobré veci, tak to nie je na zahodenie. Ak niekto klikne na internetovú stránku budapeštianskej slovenskej školy, tak tam ešte nájde siedmaka Tomáša Fuhla, autora niekoľkých básní. Odvtedy ubehlo 6 rokov, ale myslím si, že za tieto básne sa nemusí hanbiť. Sú aj detské, aj trochu dospelácke. Nechal som ho voľne pracovať. Mladší syn Daniel je skôr na hudbu. Chodí do ôsmej triedy a občas si brnká na gitare. Hoci dnešná generácia akoby mala čas len na počítač…

- Keď sa zrodí nová báseň či fotografia, komu ju najprv ukážete?

- Ani neviem, možno ju pošlem niekomu práve mailom...

(im)

Dr. Anna Lentvorszká vyznamenaná

Na návrh generálneho riaditeľa Vysokej školy Samuela Tešedíka v Sarvaši, udelil minister školstva Bálint Magyar vedúcej Katedry národnostných menšín a cudzích jazykov Pedagogickej fakulty Vysokej školy S. Tešedíka, profesorke Dr. Anne Lentvorszkej Rad zlatého kríža Maďarskej republiky. K slávnostnému odovzdaniu vyznamenania došlo 13. marca v Národopisnom múzeu v Budapešti.

Dr. Anna Lentvorszká začala pracovať ako učiteľka na sálašskej škole na samote Kita, potom v Základnej škole v Čabačude, učila hru na husliach v kondorošskej hudobnej škole, bola učiteľkou hudby a dirigentkou speváckeho zboru v sarvašskej slovenskej škole, lektorovala slovenské učebnice hudby, popri práci písala odborné publikácie a prednášala o dôležitej úlohe hudby vo výučbe jazyka. Aj v súčasnosti učí budúce učiteľky slovenských materských a základných škôl jazyk, metodiku, hudbu a národopis Slovákov v Maďarsku. Táto práca je veľmi zodpovedná a dôležitá, pretože deti sa v súčasnosti často prvýkrát dostanú do kontaktu so spisovnou slovenčinou až v materskej alebo základnej škole a tým je budúcnosť slovenčiny na Dolnej zemi v rukách súčasných a budúcich učiteľov slovenského jazyka.

Dr. Anna Lentvorszká. bola mojou učiteľkou hudby v sarvašskej slovenskej základnej škole. Nikdy som nemal pekný, ba lepšie povedané, mám strašný hlas. Okrem toho som nikdy nemal cit pre rytmus, ani hudobný sluch. Je pravda, že som nebol najlepším žiakom Anny Lentvorszkej, ale práve preto jej chcem poďakovať za jej trpezlivú prácu a za to, že aj keď ani dnes neviem spievať, vďaka nej som spoznal tunajšie slovenské ľudové piesne a rád počúvam klasickú hudbu. Teším sa a zo srdca jej gratulujem k vyznamenaniu.

Juraj Rágyanszki

V znamení spolupráce

V Sarvaši sa predstavil slovenský Klub V4

Dňa 17. marca na pozvanie predsedu miestnej slovenskej samosprávy Tibora Móťána sa v Slovenskom regionálnom dome v Sarvaši zišli delegácie bratského slovenského mesta Poprad a hostiteľského Sarvaša. Cieľom sprostredkovateľov priateľskej besedy bolo priblížiť prítomným Sarvašanom činnosť Klubu V4 v Poprade. Predseda rázovitej podtatranskej spoločenskej organizácie Ing. Július Mráz povedal, že pôvodný zárodok myšlienky spolupráce medzi mestami krajín Visegrádskej štvorky sa zrodil v hlave bývalého veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Rudolfa Chmela. V Poprade poprední činitelia a významné osobnosti mesta založili klub a začali hľadať partnerov v Čechách, Poľsku a Maďarsku. Keďže mesto Poprad má dlhoročné kontakty so Sarvašom, ani nehľadali v Maďarsku iného partnera. V skutočnosti ide o vytvorenie novej formy spolupráce v oblasti školstva, kultúry, hospodárstva a cudzineckého ruchu. Prítomní sa jednohlasne zhodli v tom, že v prvých rokoch samostatnosti Slovenska občania krajiny sa vybrali smerom na západ a kontakty so susednými štátmi takmer celkom zanedbali. Klubu V4 ide o to, aby spomínané štáty spolupracovali v znamení spoločného vývoja.

Parlamentný poslanec Zoltán Földesi podporil myšlienku obnovenia spolupráce medzi dvoma mestami, a to nielen s miestnymi slovenskými organizáciami, ale so Sarvašom vôbec. S radosťou zistil, že počas predstavenia plánov Klubu V4 vedúci jednotlivých sarvašských inštitúcii si neprestajne robili poznámky, aby mohli reagovať.

Riaditeľ Gymnázia a odbornej strednej školy Petra Vajdu Štefan Ráďanský si vie predstaviť efektívnu spoluprácu. S radosťou privítal nápad organizovať spoločné letné tábory a dvojtýždňovú odbornú prax. Riaditeľ Osvetového centra Petra Vajdu Ondrej Častvan sa potešil pozvaniu na veľtrh remesiel, kde sa Sarvašanom naskytne možnosť predstaviť svoju tradičnú kultúru. Popradčania dobre poznajú Tanečný súbor Samuela Tešedíka, ktorý prvýkrát navštívil podtatranský kraj pred desiatimi rokmi, ale veľký úspech zožali s kultúrnym programom aj vlani pri prezentácii sarvašskej gastronómie na hlavnom námestí Popradu, v reštaurácii V4. Keďže v poslednom čase v Európe čoraz menej podporujú kultúrnu činnosť, pri uchádzaní sa o granty Európskej únie, či fondu Visegrádskej štvorky treba klásť dôraz na hospodársku rovinu podujatia.

Viceprimátor Michal Kiseľ taktiež zdôraznil hospodársku spoluprácu, a to v oblasti využívania alternatívnej energie, vo výskume ktorej Sarvašania značne postúpili. Záverom stretnutia T. Móťán ponúkol prítomným, že po parlamentných voľbách poskytnú možnosť založiť Klub V4 v Maďarsku a zároveň využijú ponuku notára mestskej samosprávy Dr. Jána Meliša, že poskytne pomoc pri vybavovaní administratívnych záležitostí.

Delegácia Klubu V4 z Popradu na druhý deň navštívila miestnu slovenskú základnú školu a žiacky domov, kde rokovala s riaditeľkou Zuzanou Medveďovou o nadviazaní kontaktov so základnou školou v Poprade a o prípadnom poskytnutí hosťujúceho učiteľa pre výchovu umeleckých predmetov.

(kir-)

Ečerská nostalgia

Dnes už len málokto môže vydať svedectvo o niekdajších všedných dňoch v Ečeri, o sedliackej práci a spôsobe života, jeho starostiach i radostiach. Ak sa v kostole na nedeľnej omši poobzeráme okolo seba, zistíme, že hádam len traja či štyria majú na sebe tunajší ľudový kroj. Navyše iba nemnohí denne rozprávajú peknou slovenčinou z okolia Trenčína, odkiaľ prišli ich predkovia. Preto je úlohou mladých, aby zachovali čo najviac z dedičstva minulosti, ktoré im môžu odovzdať tí starší.

V týchto dňoch zavítali do novej siene Ečerského folklórneho spolku Zelený veniec najstarší Ečerčania, ktorí si v rámci nedeľného popoludnia na Jozefa pripomenuli zašlé časy. Po slovensky i po maďarsky porozprávali, ako kedysi trávili fašiangy a plesové sezóny a dali nazrieť aj do svojho detstva, do každodenného sedliackeho života. Príslušníci mladej generácie s pôžitkom načúvali ich spomienkam a postarali sa aj o ich zvukový záznam. Ečerskí folkloristi majú v úmysle vytvoriť z nedeľného posedenia tradíciu.

(ondr-as-ok)

Pitvarošskí evanjelici

Zvolili nový zbor

V evanjelických obciach sa v týchto mesiacoch volí predsedníctvo a zbor presbyterov. Tak tomu bolo nedávno aj v kruhu slovenských evanjelikov v Pitvaroši. Po bohoslužbe v miestnom kostole predviedli svoj hudobný program školáci, ktorí navštevujú hodiny náboženstva. Vedenie cirkevnej obce a osem presbyterov, zvolených na šesť rokov, potom slávnostne zložili prísahu. Za dozorkyňu opäť zvolili Alžbetu Tószegiovú Hudákovú, ktorá v tejto zodpovednej funkcii slúži už takmer dvadsať rokov. Cirkevníci i zbor chcú i naďalej čo najčestnejšie plniť svoje úlohy na náboženskom poli.

Výzva z Békešskej Čaby

Podporte postavenie sochy!

V októbri t. r. chcú na Ulici E. Kissa v Békešskej Čabe odhaliť bronzovú sochu Poézia, dielo Arpáda Račka, umelca čabianskeho pôvodu žijúceho v Košiciach, kde stojí jedna z jeho najznámejších sôch - Maratónec. Miestna slovenská samospráva a Čabianska organizácia Slovákov hľadajú touto cestou ľudí, ktorí by finančne podporili zakúpenie a inštalovanie sochy. Ich mená budú zverejnené v slovenských médiách a uložené v schránke na podstavci sochy. Kontaktná adresa: Dom slovenskej kultúry (A. Ištvánová), 5600 Békéscsaba, Kossuth tér 10, tel.: 66 321 771, 66 441 750, mobil: 06 30 2056956, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

V duchu revolučných tradícií

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe si na nedávnej oslave pripomenuli pamiatku revolúcie a boja za slobodu rokov 1848 - 1849 a jeho hrdinov z radu národností, o. i. Slovákov, vrátane čabianskych rodákov. Po príhovore vedúcej klubu Alžbety Ančinovej sa ujal slova predstaviteľ mestskej samosprávy Péter Takács, ktorý vyzdvihol oduševnenie marcových junákov, príslušníkov menšín. V rámci kultúrneho programu predseda čabianskej pobočky Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Bertalan Bertók zarecitoval po slovensky Hor sa, Uhor! (Národný spev). V podaní Slovenského pávieho krúžku odzneli v slovenčine revolučné piesne. V programe spoluúčinkovali herci Jókaiho divadla Mihály Mészáros a Gábor Tomanek, ktorí o. i. predniesli zhudobnené básne S. Petőfiho.

Vítanie jari

Oživenie pilíšskeho jarného zvykoslovia v Číve

Slovenské osvetové centrum (SOC) v spolupráci s Kultúrnym domom v Číve (Piliscsév) 25. marca usporiadalo Popoludnie slovenských zvykov. Minuloročné priblíženie fašiangových zvykov pomocou spevu a tanca sa stretlo s pozitívnym ohlasom v kruhu oslovenej miestnej mládeže. Z ich iniciatívy riaditeľka SOC a zároveň pedagogička tanca Katarína Királyová im teraz predstavila a spolu s nimi nacvičila jarné zvykoslovie v Pilíši - pochovávanie zimy, vítanie jari, prípravu na Veľkú noc. Cieľom série programov je, aby si deti hravo, formou tanečného domu, popoludnia spevu a zvykov osvojili hry a piesne svojich predkov, resp. aby sa naučili vlastnoručne si zhotoviť hračky starých mám a otcov.

Lucina

Dobročinný ples v škole

Tohto roku usporiadalo Rodičovské združenie základnej školy v Lucine už štvrtý dobročinný ples. Záštitu nad podujatím prevzali parlamentný poslanec László Boldai a predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. V preplnenej telocvični vystúpili kapela Svrčkovci a skupina ľudového tanca Ipeľ. Po programe pokračovala zábava až do skorých ranných hodín. Získané prostriedky chcú použiť na modernizáciu učební nižšieho stupňa.

Matiné nezbedníkov v Segedíne

Združenie menšinových samospráv v Segedíne nedávno usporiadalo v Dome menšín matiné nezbedníkov. Na prvýkrát organizovanú akciu prišli deti chorvátskej a slovenskej národnosti. Pod vedením učiteliek kreslenia zhotovili masky z papiera. Papierové maškary sa podobali na rôzne zvieratá, na mačku, leva, macíka, koňa atď. Organizátori sa potešili veľkému úspechu akcie a rozhodli sa, že 14. apríla zorganizujú nasledujúce matiné, keď budú deti maľovať vajíčka a chystať sa na veľkonočné sviatky.

Výšivkársky krúžok v Jači

V Jači (Acsa) raz týždenne na dve hodiny sa pravidelne schádza skupinka žien, aby sa venovali svojej záľube, vyšívaniu. Po prečítaní týchto slov ste si pravdepodobne predstavili členky krúžku ako staršie ženy. Mýlili ste sa. Ako o tom svedčia naše fotografie, vekový priemer členiek je okolo 30 rokov. Výšivkársky krúžok modernej krížikovej výšivky v Jači pôsobí poldruha roka pod vedením Andrei Pósaovej, ktorá veľa vie o vyšívaní a pozná rôzne techniky. Na prvom stretnutí nám rozprávala o vyšívaní, ukázala nám, ako treba vyšívať krížiky a my sme sa dali do práce. Píšem my, lebo aj ja som členkou kruhu. Mojim prvým dielom bol vianočný obrus. Teraz už pracujeme nielen krížikovou technikou. Každá z nás si vyberie nejaký motív a vyšíva technikou, ktorá je najvhodnejšia. Zhotovili sme už obrusy, rôzne obrazy, vankúše i záclony. V súčasnosti plánujeme prvú výstavu našich prác.

Erika Palečková

Spoliehame sa na naše slovenské zázemie

Rozhovor s predsedníčkou Slovenskej menšinovej samosprávy vo Veľkej Tarči Máriou Galántaiovou

Slovenská menšinová samospráva vo Veľkej Tarči vznikla pred dvanástimi rokmi a ako všetky menšinové volené zbory v krajine, bez úradných miestností a rozpočtu, lebo vláda vyniesla nariadenie o ich hospodárení až v roku 1995. Žiaľ, postavenie väčšiny miestnych menšinových samospráv ostalo de facto nevyriešené. V zmysle zákona je status menšinovej samosprávy v podstate podobný statusu obecnej samosprávy, lenže jej právomoci a kompetencie zodpovedajú kritériám samosprávnosti len čiastočne. Najmä čo sa týka jej financovania, resp. kompetencie. Menšinový zákon označuje za prvoradý zdroj financovania menšinových samospráv štátny rozpočet a podľa vládneho nariadenia sa môžu uchádzať o doplnenie svojich zdrojov z rôznych fondov. Tieto zdroje sú však neisté a obmedzené. Podporovať ich môžu aj väčšinové samosprávy, čo však nie je všeobecne zaužívaná prax. Nerobí tak ani väčšinová samospráva vo Veľkej Tarči, takže tamojší slovenský volený zbor je v neblahej situácii. Jeho predsedníčkou je už v treťom cykle Mária Galántaiová, rod. Szlaukóová, ktorá je hybnou silou obce. Pani Galántaiová je matka dvoch detí a dvojnásobná babička. Dlhé roky pracovala v Poľnohospodárskom družstve Szilasmenti, neskôr vo vojenskej inštitúcii a v súčasnosti je dôchodkyňa. Vďaka Slovenskej samospráve vo Veľkej Tarči, ale najmä jej agilnej a zanietenej predsedníčke, v obci napriek mnohým objektívnym ťažkostiam opäť príkladne ožil slovenský život.

- Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči neustále zápasila s vážnymi problémami. V čom spočívali?

- Prijatie a existencia našej menšinovej samosprávy nebolo vždy bezproblematické, najmä čo sa týka jej statusu, i keď by ho mal menšinový zákon zaručovať. Počas nášho dvanásťročného pôsobenia sme mali aj veľmi ťažké obdobia, najmä čo sa týka tzv. „rovnocennosti“. Nevzdali sme sa ani napriek takmer nepriateľskému prístupu, lež sme sa snažili bojovať, plniť si svoju úlohu a oživiť národnostný život obce. Našťastie sme mali veľkú oporu v našich rodákoch, pravých Slovákoch, ako i morálnu a finančnú podporu Celoštátnej slovenskej samosprávy a Slovenskej samosprávy Budapešti. Bez tohto zázemia by sme nedokázali jestvovať a vyvíjať takúto bohatú činnosť. Medzi naše tradičné slovenské podujatia patria národnostný deň, slovenské bohoslužby, rôzne výstavy a výlety do materskej krajiny.

- Vaša obec je dodnes dobre známa po celej krajine, ale aj v zahraničí. Preslávila ju najmä slovenská ľudová kultúra.

- Veľká Tarča od polovice 50. do konca 70. rokov patrila medzi známe slovenské osady, za čo sme mohli ďakovať v prvom rade našej úspešnej a široko-ďaleko známej ľudovej tanečnej skupine, ktorá vznikla v roku 1950. V jej poslaní dnes pokračuje páví krúžok „Venčok“, ktorý vznikol v roku 1996. Poznamenávam, že aj ja som bola členkou bývalého tanečného súboru a som zakladajúcou členkou pávieho krúžku. Obe kultúrne telesá úspešne vystupovali nielen v rodnej obci a v okolí, ale aj v slovenských osadách po celom Maďarsku i na Slovensku. Najpamätnejšie vystúpenie som zažila v Detve a Liptovskom Mikuláši. Živili nás úspechy a vždy sme pociťovali zázemie celej dediny, občanov, ktorí boli hrdí na nás, lebo sme sa snažili úspešne reprezentovať bohaté a pestré veľkotarčianske slovenské ľudové tradície: kroj, spev, hudbu a tanec.

- Z tejto bohatej ľudovej klenotnice čerpá aj krásna publikácia, za jej vydanie zodpovedáte vy. Mohli by ste ju predstaviť našim čitateľom?

- Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči v spolupráci s obecnou samosprávou vydala v roku 2004 dvojjazyčnú publikáciu pod názvom „Veľká Tarča v obrazoch“. Táto kniha je prierezom minulosti Veľkotarčanov v priebehu takmer celého 20. storočia, je svedkom miestnych dejín v obrazoch. Dokumentuje aj proces, ako sa zachoval tradičný roľnícky spôsob života a akým spôsobom sa stretával s moderným životom, ako sa konfrontoval s novými výzvami spoločenských a kultúrnych premien. Bohatý fotografický materiál sme začali zbierať koncom 20. storočia. Nazbierali sme sa vyše tisíc fotografií, ktoré boli zhotovené v prvých troch desaťročiach 20. storočia. Sú to najmä rodinné fotografie s kolektívnym obsahom, veď zvečnili významné udalosti a slávnosti, ako aj každodenný život veľkotarčianskych Slovákov. Pre príslušníkov strednej a staršej generácie je tento obrázkový album zdrojom cenných spomienok s hlbokým citovým podfarbením, pri prezeraní fotografií v nich znova ožívajú udalosti dejinného významu, ktorých sa priamo zúčastnili. O obsahu fotografií by sa mohla napísať ďalšia kniha. My, ktorí sme album zostavili, veľmi dobre poznáme život a tradície tunajších Slovákov, preto sme tento bohatý obrázkový materiál zoskupili podľa tematických okruhov: detstvo, mládež, výučba, svadby, pohreby, generácie, cirkevné sviatky, pracovné dni, oddych, ľudový odev, staré slovenské priezviská a zemepisné názvy obce.

Pri prezeraní si publikácie sa presviedčame o tom, že môže byť pútavá nielen pre Veľkotarčanov, ale aj pre záujemcov o slovenskú kultúru. Ako to v predslove napísala univerzitná profesorka Anna Divičanová:

- Dúfam a verím, že táto knižka bude inšpirovať nielen mladších, potomkov obyvateľov z 18. storočia, ale aj tých, ktorých predkovia sa až neskoršie, alebo len v posledných časoch stali obyvateľmi Veľkej Tarče, Slovákov i Maďarov, k tomu, aby sa oboznámili s tunajšou kultúrou, profánnou svetskou a cirkevnou - evanjelickou, aby si ju vážili a ctili. Kolektívnym úsilím by sa malo dosiahnuť, aby sa táto slovenská kultúra stala organickou zložkou súčasného kultúrneho systému vo Veľkej Tarči a aby mala svoje miesto v zmýšľaní a v identite miestnych obyvateľov, Slovákov a Maďarov.“

- Na záver chcem spomenúť všestrannú pomoc podpredsedníčky Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelky Rybovej, bez ktorej by táto publikácia nebola uzrela svetlo sveta. Vydanie knihy podporili Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Verejná nadácia Veľkej Tarče a Celoštátna slovenská samospráva, - konštatovala predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči Mária Galántaiová.

Zhovárala sa Ildika Fúziková

Návšteva v Základnej škole v Šarišápe

Slovenčinu sa učí viac ako polovica žiakov

V slovenskej obci Šarišáp neďaleko Dorogu sa štúdiu slovenčiny v priestranných učebniach základnej školy venuje 171 z 294 žiakov.

- Keďže máme veľký počet žiakov, v každom ročníku, s výnimkou prvého, máme dve paralelné triedy, v jednej sa vždy vyučuje slovenčina ako predmet. V prvom ročníku máme iba jednu triedu, v tej sa však, samozrejme, žiaci učia aj slovenčinu, veď sme národnostnou osadou a deti sa zoznamovali s jazykom svojich predkov už aj v rámci slovenských zamestnaní v miestnej materskej škole, - povedal náš hostiteľ, riaditeľ školy Ján Čičmann, miestny rodák, a, mimochodom, jediný muž v pedagogickom zbore. Rodičov netreba presviedčať o potrebe vyučovania slovenského jazyka, zvolia si tzv. slovenskú triedu dobrovoľne, pri ich výbere často zohráva dôležitú úlohu aj osoba triednej učiteľky. V škole vyučujú slovenský jazyk a literatúru štyri učiteľky, všetky sú miestne rodáčky. Anna Hidasiová Horváthová, Monika Zderková a Mária Kollárová Borsosová skončili na Vysokej škole pedagogickej v Ostrihome. Katarína Huberová Kisgyőriová, ktorá je zároveň predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy a členkou Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy, po ostrihomskej vysokej škole absolvovala aj učiteľský odbor pre vyššie ročníky na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne. Svoju pedagogickú dráhu začala v neďalekom Číve, na svojich bývalých kolegov, žiakov a ich rodičov má pekné spomienky, s niektorými dodnes živé kontakty.

Mali sme možnosť navštíviť hodiny slovenčiny. Prváci sa pod vedením M. Kollárovej Borsosovej pomocou rukou kreslených obrazov práve venovali osvojovaniu si rôznych výrazov v domácnosti, šikovne odpovedali na otázky, týkajúce sa napríklad predmetov dennej hygieny v kúpeľni. Druhákom na hodine techniky pri vyšívaní obrúskov pomáhala slovenčinárka A. Hidasiová Horváthová, ktorá nám porozprávala, že je síce málo takých žiakov, u ktorých by bola badateľná znalosť miestneho slovenského nárečia, ale v škôlke si deti osvoja množstvo riekaniek a pesničiek. Z vyšších ročníkov sme nazreli na hodinu v 7/a triede, kde si žiaci porovnávali polročné výsledky s minuloročným vysvedčením. Ich triedna učiteľka K. Huberová Kisgyőriová nás informovala, že na hodine slovenčiny preberajú predložky, na našu radosť pri tom využívajú aj články z nášho týždenníka. Z tejto triedy sa tri žiačky zúčastnili v roku 2004 Školy v prírode na Slovensku, organizovanej Ministerstvami školstva SR a MR, ako aj CSS. Blanka Bercsényiová, Anett Garamiová a Žaneta Zsolnaiová sa nám zdôverili, že po pobyte pod Sitnom pri Banskej Štiavnici vďaka slovenskému prostrediu urobili veľký pokrok v komunikácii v slovenčine.

- Škoda, že v blízkosti obce nie je možnosť pokračovať v štúdiu slovenčiny na stredných školách, v deväťdesiatych rokoch na dorogskom gymnáziu zaviedli fakultatívne výučbu slovenčiny, ale po niekoľkých rokoch zanikla. Napriek tomu niektorí naši bývalí žiaci v dospelom veku sa opäť začínajú venovať slovenčine, napríklad členka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szőkeová, ktorá úspešne zložila zo slovenčiny štátnu skúšku stredného stupňa, - povedala K. Huberová Kisgyőriová.

V škole si okrem slovenského jazyka môžu žiaci v rámci tanečného súboru osvojovať aj slovenský folklór. Na intenzívnom sústredení s nimi nacvičila choreografie známa slovenská odborníčka, umelecká vedúca Folklórneho súboru Lipa v Budapešti Eva Szilágyiová Šubová. V súčasnosti sa vedeniu súboru venuje predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy. Vlani úspešne vystupovali o. i. na Stretnutí národnostných detských súborov Komárňansko-Ostrihomskej župy, usporiadanom práve v ich obci. Minulý rok sa v živote obce zapísal aj druhým slovenským podujatím, Šarišáp bol dejiskom regionálneho kola Spievaniek a veršovačiek, súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku. S vecnými pamiatkami svojich predkov sa deti majú možnosť zoznámiť v miestnom Pamätnom dome, na zriadení ktorého má veľké zásluhy i vedúca Vlastivedného kruhu, učiteľka výtvarnej výchovy a zemepisu Klára Viblingová. V rámci rôznych zamestnaní sa v dome prostredníctvom krojov, nábytku, predmetov a nástrojov môžu ocitnúť v prostredí šarišápskych Slovákov minulého a predminulého storočia.

- Škola dosahuje pozoruhodné výsledky aj v oblasti športu, na jar usporadúvame pomocou Ministerstva obrany MR branné preteky v prírode. Tohto roku bude súťaž 1. apríla a počítame s účasťou družstiev nielen z regiónu, aj zo Slovensku, z obce Kravany nad Dunajom (Karva) a miest Štúrova a Handlovej, kam sa počas výmeny obyvateľstva presídlila veľká časť miestnych Slovákov a s ktorým Šarišáp okrem rodinných väzieb má čulé družobné kontakty v oblasti kultúry a športu, - informoval nás na záver našej návštevy riaditeľ školy J. Čičmann a zároveň nás pozval na branné preteky s medzinárodnou účasťou.

(csl)

Malá veľká krajina

Slovensko na veľtrhu cestovného ruchu v Budapešti

V dňoch 16. až 19. marca sa v priestoroch veľtržného centra HUNGEXPO v Budapešti konala 29. Medzinárodná výstava Cestovanie (Utazás). Na výstave, kde sa jednotlivé krajiny a kancelárie cestovného ruchu mohli prezentovať na ploche viac ako 18 000 štvorcových metrov, zaznamenali rekordný počet účastníkov: predstavilo sa tu 930 subjektov zo 49 krajín. Jednou z nich je už roky aj Slovensko, ústredný stánok ktorého výstižne niesol názov Malá veľká krajina.

- Účasť jednotlivých regiónov a firiem cestovného ruchu zo Slovenska na medzinárodnom veľtrhu v Budapešti od roku 1997 zastrešuje Slovenská agentúra pre cestovný ruch. Maďarskí návštevníci sú na piatej priečke zahraničných turistov na Slovensku, pritom každý rok vykazujú približne 8-10-percentný nárast, to znamená, že záujem maďarských turistov o Slovensko znovu narastá. Zisťujú, že v porovnaní napríklad so západnými krajinami Európy Slovensko je ešte stále lacnejšie, nehovoriac o tom, že nemusia ďaleko cestovať. Slovensko so svojimi kultúrnymi pamiatkami a prírodou je príťažlivé pre našich južných susedov... V budúcnosti máme v pláne otvoriť svoje zastúpenie v Budapešti, kancelária by mala byť styčnou nielen pre maďarskú verejnosť, pre samotných turistov, ale zároveň aj pre maďarských odborníkov, ktorí budú mať záujem zahrnúť Slovensko do ponuky svojich cestovných kancelárií, - informovala nás predstaviteľka Slovenskej agentúry pre cestovný ruch Ing. Andrea Orelová.

Čo sa týka počtu návštevníkov z Maďarska, podobné skúsenosti má aj Jana Beňačková, ktorá v Budapešti zastupovala Kúpele Piešťany. Napriek tomu, že Maďarsko je známe svojimi liečebnými kúpeľmi, aj Piešťany majú rekreantov z Maďarska, a to aj preto, lebo Kúpele Piešťany patria do siete Danubius Hotels Group, kam patrí aj maďarská cestovná kancelária Danubius Travel.

Na výstavnej ploche Slovenska niektoré mestá a regióny boli prezentované okrem tradičných tlačených propagačných materiálov a podávaním ústnych detailných informácií aj takými nápadnými sprievodnými akciami, ako boli ukážky z umeleckých remesiel. Stará Ľubovňa sa propagovala prostredníctvom živého orla skalného, účastníka sokoliarskych vystúpení v priestoroch Ľubovnianskeho múzea. Dravec zo Slovenska, ktorý patrí Sokoliarskej skupine sv. Bavona v Banskej Bystrici, sa v kruhu návštevníkov výstavy tešil obrovskému záujmu.

Niektoré firmy a organizácie zo Slovenska pokladali za dôležité prezentovať sa osobitným stánkom. Takou bola príspevková organizácia Správa slovenských jaskýň (SSJ), patriaca pod Ministerstvo životného prostredia SR. Dvanásť sprístupnených jaskýň na Slovensku navštívi ročne 700 tisíc turistov, pritom prvoradým zámerom je ochrana a rozvoj týchto klenotov prírody, príjmy z návštevnosti sú použité na tento šľachetný cieľ. - Na veľtrhu v Budapešti sme prítomní už po druhýkrát, máme tu už aj svojich „známych“, ktorí nás po minuloročnej prezentácii opäť vyhľadali. Máme také skúsenosti napr. z Českej republiky, že približne po tretej prezentácii sa možno dostať do povedomia širšej verejnosti, - povedala nám vedúca úseku prevádzky jaskýň a marketingu SSJ Ing. Ľubica Nudziková.

Kúpele Dudince boli dvakrát prítomné na Medzinárodnom veľtrhu Cestovanie v Budapešti, a to v rámci spoločnej prezentácie so svojimi maďarskými obchodnými partnermi. Tohto roku sa rozhodli vystavovať v osobitnom stánku. Zvýraznením svojho imidžu chcú osloviť potenciálnych maďarských návštevníkov, s týmto zámerom umiestnili aj bilboardy firmy v severných regiónoch Maďarska. - Popri výhodných cenách a malej vzdialenosti od Maďarska (od Budapešti sme napríklad bližšie, než niektoré maďarské kúpele), v kontakte s maďarskými hosťami je na Slovensku našou výhodou aj znalosť maďarského jazyka. V našich liečebných domoch je v hojnom počte zamestnaný dvojjazyčný personál, - zdôraznila Jana Hanáková v zastúpení akciovej spoločnosti Kúpele Dudince.

(la-)

Víkend venovaný kultúre bývania

Výstava v Športovej aréne L. Pappa v Budapešti

Kultúra bývania naživo bol názov trojdňovej výstavy, ktorá sa konala v druhý marcový víkend v Športovej aréne Lászlóa Pappa v Budapešti, tohto roku už po tretíkrát. Hlavným organizátorom podujatia bol magazín Kultúra bývania (Lakáskultúra).

Na výstave, ktorá bola inštalovaná na ploche 8 700 štvorcových metrov a zúčastnilo sa jej 164 firiem, sa podľa zámeru hlavných organizátorov popri prezentácii najnovších trendov v kultúre bývania a designu našiel priestor aj pre „interaktívne, praktické, informatívne a zábavné“ sprievodné akcie, akou bola napríklad show varenia prominentných osobností z oblasti športu a mediálnej kultúry vo vystavených kuchyniach. Čo sa týka najpopulárnejších smerov a štýlov v kultúre bývania, tohto roku popri minimalizme (t. j. elegantné zariadenie bytu iba s nevyhnutným, minimálne potrebným nábytkom) veľkej obľube sa tešil hlavne nábytok a bytové doplnky, vytvorené pod vplyvom ázijskej kultúry a budhizmu. Móda východných filozofií a náboženstiev vo svete sa prejavuje aj v našich najintímnejších priestoroch, v stresovanom svete si veľa ľudí doma zariadi napr. kútik, vhodný na meditovanie. Najobľúbenejšie materiály boli tohto roku drevo, trstina a sklo, kombinované výraznými farbami, ako oranžová alebo modrá. V kruhu mladšej generácie sú najvyhľadávanejšie predmety štýlu retro, tento nábytok, textílie, keramika a iné doplnkové predmety pripomínajú druhú polovicu 20. storočia, hlavne 60. a 70. roky.

Kvôli obrovskému záujmu organizátori sa rozhodli usporiadať výstavu najnovších trendov kultúry bývania aj v októbri t. r.

(cs)

Naši žiaci v Detvianskej Hute

Žiaci zo slovenských škôl v Maďarsku boli v dňoch 5. až 12. marca hosťami Školy v prírode v Detvianskej Hute. Stalo sa už tradíciou, že v zimnom období spojili vyučovanie slovenského jazyka s lyžiarskym výcvikom. Zo Slovenskej materskej a základnej školy a žiackeho domova v Sarvaši tentokrát odcestovalo do detvianskeho kraja 28 detí s učiteľkami Anikou Podaniovou a Zlaticou Liškovou, z Békešskej Čaby 18 žiakov s učiteľom Michalom Strungom. Oni pricestovali do Budapešti vlakom, my sme cestovali autobusom. V Budapešti sme si presadli do luxusného autobusu, ktorý nám zabezpečilo ministerstvo školstva. V hlavnom meste pršalo a po snehu nebolo ani stopy. Prechod cez hranice bol rýchly a my sme neustále sledovali okolitú prírodu a hľadali sme sneh. Ako sme sa blížili k Detvianskej Hute, krajina sa belela. Vodič si dokonca musel nahodiť reťaze, aby sme mohli pokračovať v ceste. Ku škole sme sa nedostali kvôli veľkému množstvu snehu. My, dospelí, sme vedeli, čo deti čaká. Veď stúpanie do kopca s veľkou batožinou nebolo jednoduché. Našťastie lyže sme si mohli dať do úschovne, ktorá bola neďaleko svahu.

Vedúci školského zariadenia ŠvP František Novodomec nás milo privítal a ubytoval nás. Hneď po večeri žiaci napísali prvú slohovú prácu a robili tak každý večer. Celý týždeň sme mali bohatý program. Budíček bol o siedmej ráno, potom nasledovala osobná hygiena a, samozrejme, bodovanie čistoty izieb a raňajky. Predpoludním prebiehalo vyučovanie s tamojšími pani učiteľkami. Keďže všetci žiaci boli z vyššieho stupňa, nechýbal tentokrát ani zemepis. Na hodinách slovenského jazyka si zdokonaľovali hlavne gramatiku, a to vybrané slová. Hravou formou prebiehali všetky vyučovacie hodiny. Pozreli sme si aj pamiatky ľudovej architektúry, navštívili sme miestny katolícky kostol. Deti sa naučili veľa nových slovenských ľudových piesní. Po obede nasledoval lyžiarsky výcvik. Základný lyžiarsky postoj, zjazd šikmo svahom, pluh, oblúky. Prvý deň bol pre väčšinu žiakov úspešný, veď tieto základy sme nacvičovali aj doma a výsledok bol zjavný. Večer sme si pozreli film o lyžovaní a deti sa naučili aj teoretické lyžiarske základy. Na druhý deň na svahu skoro každý pracoval ako včelička, lebo dole ku vleku mohol ísť len ten, kto ovládal oblúky a brzdenie. Na naše prekvapenie s výnimkou pár žiakov sa všetci rýchlo naučili používať lyžiarsky vlek. Nasledujúce dni sme si zdokonaľovali techniku lyžovania. Výcvik vyvrcholil pretekami v slalome. Trať bola rýchla a náročná, ale každý s výborným časom hravo obchádzal postavené bránky. Deťom sa preteky veľmi páčili, ani nechceli, aby sme bránky zrušili, aj pri voľnom lyžovaní sa pokúšali čo najrýchlejšie zísť ku vleku. Počasie nám prialo, snehu bolo až príliš veľa. Lyžovali sme za slnečného počasia, len jeden deň bola hmla a žiaci si vyskúšali svoje schopnosti aj na čerstvo napadnutom snehu. Zistili, že oveľa ťažšie sa lyžuje na upravenom svahu ako v hlbokom snehu. Spomenúť musíme hru Casíno, ktorá mala v kruhu detí veľký úspech. Zahrali sme si aj priateľský futbalový zápas, sarvašskí chlapci zvíťazili nad čabianskymi, dievčatá zohrali remízu. Posledný deň po večeri nasledovalo vyhodnotenie celého týždňa, ktoré deti netrpezlivo čakali. Každé dostalo nejaký darček, ktorému sa veľmi radovalo. Pri odchode domov nás čakala tá istá procedúra, všetku batožinu, ale teraz aj lyže a lyžiarske topánky, sme museli zniesť k autobusu, ktorý ani teraz nemohol vyjsť ku škole. Deti sa veľmi unavili a cestou domov všetky spali. Poďakovanie patrí všetkým zamestnancom ŠvP - kuchárkam, ktoré pre nás každý deň varili výborné a chutné jedlá, aj upratovačkám, vlekárom za obetavú prácu i všetkým deťom, s ktorými neboli žiadne problémy, nikto neutrpel vážny úraz. Ďakujeme organizátorom a tým, ktorí nám umožnili, aby sme sa zdokonalili nielen v slovenčine, ale si osvojili aj základy lyžovania.

Zlatica Lišková

Lyžiarsky výcvik na Bielych Vodách

Význam pohybu v prírode na zdravom vzduchu je nám všetkým dobre známy. V zimných mesiacoch nám túto požiadavku - okrem iných pohybových aktivít - veľmi dobre spĺňa aj lyžovanie, ktoré sa v súčasnej dobe teší veľkej obľube. Nedávno sa uskutočnil lyžiarsky zájazd žiakov Strednej odbornej školy Kálmána Mikszátha v Balašských Ďarmotách na Slovensko, v lyžiarskom stredisku Biele Vody, ktoré sa nachádza 12 km za mestom Hriňová v Stredoslovenskom kraji. Zámerne sme si vybrali tento objekt, pretože má vynikajúce lyžiarske terény a vleky, ktoré sa dajú veľmi dobre využiť na základný, ale aj zdokonaľovací lyžiarsky výcvik. Okrem týchto skutočností je tu aj vybudované umelé zasnežovanie svahu. Do lyžiarskeho strediska - má aj vlastný autobus na prepravu lyžiarov - vedie dobre udržiavaná cesta, ktorá končí na parkovisku priamo pri penzióne a vlekoch. Pán vedúci Peter Báťka bol k našim požiadavkám vždy ústretový, a tak s ubytovaním, stravovaním a prevádzkou vlekov sme boli veľmi spokojní.

Lyžiarskeho výcviku sa zúčastnilo 46 žiakov a 4 inštruktori. Prácu inštruktorov zjazdového lyžovania vykonávali učitelia školy Andrea Papová, Sándor Zagyvai, Antal Szalai a Juraj Margoč. Vedúci zájazdu bol riaditeľ školy Antal Szalai.

Žiaci boli rozdelení podľa výkonnosti do štyroch družstiev. Počas celého týždňa sa postupne snažili zvládnuť metodiku lyžovania pod vedením svojich inštruktorov. Naučili sa správne nosiť lyže, pripínať si ich na rovine a na svahu, presúvať sa na lyžiach v rovnom teréne, otáčať sa na mieste na rovine a na svahu, zvládnuť základný lyžiarsky postoj, zjazd po spádnici, obojstranný prívratný oblúk (pluh) a na záver pokus o slalomové oblúky.

Výcvik na svahu nám uľahčoval vhodný terén. Na menšom cvičnom svahu je asi 150 m dlhý vlek a jazdu na tomto vleku všetci žiaci zvládli pomerne veľmi rýchlo, nemuseli sa zbytočne vysilovať „šlapaním“ do kopca. Tí žiaci, ktorí už zvládli základnú lyžiarsku techniku, prešli na vedľajší vlek, ktorý je dlhý 800 m a na náročnejšom svahu sa zdokonaľovali v lyžiarskej technike.

Nie všetkým žiakom sa rovnako dobre darilo. Tí, ktorí boli pohybovo a fyzicky zdatnejší, húževnatejší a vytrvalejší, sa naučili skôr lyžovať, ako fyzicky menej zdatní. Nikomu však nechýbala snaha a dobrá nálada nás neopúšťala počas celého výcviku.

Predposledný deň nášho pobytu sme preverili výkonnosť našich žiakov v slalomových pretekoch. Zúčastnili sa ich všetci žiaci. Tu sú výsledky:

Dievčatá - pokročilé lyžiarky:

1. Dora Szalaiová                    48, 78 sek.

Dievčatá - začínajúce lyžiarky:

1. Kitty Gondosová                  58,06 sek.

2. Edina Puporková                 58,65 sek.

3. Anna Majorosová                59,90 sek.

Chlapci - pokročilí lyžiari:

1. András Szita                         49,10 sek.

2. Baláž Vereczki                     51,48 sek.

3. Dávid Oczot                         53,48 sek.

Chlapci - začínajúci lyžiari:

1. Zoltán Medve                      55,66 sek.

2. Szabolcs Kiss                      63,01 sek.

3. Sándor Nemesvári              67,21 sek.

Súčasťou lyžiarskeho zájazdu bol i denný režim žiakov (budíček, ranná hygiena, raňajky, obed, večera, nástupy na dopoludňajšie a odpoludňajšie zamestnanie, večerný program a večierka).

Cieľom lyžiarskeho výcviku na zjazdových lyžiach bolo zvládnuť jazdu v rozličnom teréne a svahu, teda zvládnuť potrebné pohyby nielen na cvičnom svahu, ale aj v náročnejších terénnych a snehových podmienkach. To sa nám aj podarilo. Podiel na tom má aj výborné počasie. Hoci bolo mrazivo (cez noc aj -16 °C), celý týždeň svietilo slnko a obloha bola modrá. Počas celého výcviku nedošlo k žiadnemu zraneniu účastníkov.

Keďže sa výcvik uskutočnil v čisto slovenskom prostredí - Biele Vody sú súčasťou horského masívu Poľana - žiaci mali možnosť komunikovať v slovenskom jazyku, čo aj využívali, a tak si rozširovali svoju slovnú zásobu.

Myslíme si, že s úrovňou nášho lyžiarskeho zájazdu môžeme byť spokojní a veríme, že aj v budúcom školskom roku budeme pokračovať v tradícii organizovania lyžiarskeho výcviku pre našich žiakov.

Dr. Juraj Margoč

List z Bratislavy

Priestupková imunita našich poslancov

Milí moji rodáci,

v ostatnom čase veľký rozruch vyvolali naši poslanci ohľadne ich imunity. V zimných mesiacoch totiž jeden poslanec v opilosti havaroval. Urobil sebe aj iným škodu za niekoľko stotisíc korún. Policajtom poctivo „nafúkal“, pokutu však nedostal, lebo vraj poslancov nesmú trestať. Generálny prokurátor sa ohradil. Prehlásil, že policajti veru majú právo pokutovať aj poslancov, lebo Ústava SR tak hovorí. Policajný prezident nelenil a vydal príkaz, ktorým pokutovanie umožnil. Poslanci sa ale svojej imunity nemienia vzdať. Zvolali ústavnoprávny výbor a presvedčili nového ministra vnútra, aby rozhodnutie prezidenta polície odvolal. Minister veru poslúchol. Bojovníci za imunitu vypracovali potom novelu Ústavy SR s kozmetickými úpravami. 116 zákonodarcov zahlasovalo a zlé jazyky začali šíriť, že tak veľa politikov - na alkohole závislých - predsa len neočakávali. Poslanci teda budú mať od 1. mája tzv. priestupkovú imunitu s výnimkou jazdy pod vplyvom alkoholu. Šoférovanie v opilosti bude aj na Slovensku zakázaná pre všetkých. Jazdu cez dvojité čiary, či agresívne manévrovanie na cestách si budú môcť naďalej dovoliť. Rovnejší medzi rovnými prežívajú. Na Slovensku je to už raz tak. V televíznej besede jeden poslanec potrebu ich imunity obhajoval veľmi pádne. Položil oponentovi otázku: „Čo keď policajt zastaví poslanca na ceste do parlamentu? Zmešká hlasovanie a ovplyvní politiku svojvôľou z ulice!“ Poslanci sa obávajú, že ich dopravní policajti začnú molestovať. Nová ústava je k nim milosrdná. Umožni im naďalej bezohľadne jazdiť bez obáv. Aspoň že po 1. máji nebudeme tolerovať ten alkohol. Ušetrené peniaze asi minú na tréningy abstinencie. No povedzte, nie je taký poslanecký mandát zaujímavým povolaním?

Pozdravuje vás

Štefan Markuš