Ľudové noviny č. 14 / 2006

Po konferencii ÚNEM v Baji

Historický úspech: máme vlastné inštitúcie

Dlhé roky sme (inak oprávnene) nariekali, že naše národnostné samosprávy vlastne ani nie sú ozajstnými samosprávami, veď ak vôbec niečo, tak iba samy seba „samospravujú“. V uplynulom volebnom cykle však, našťastie, ako naše najvyššie menšinové volené zbory, tak aj kompetentné vládne orgány začali veľmi intenzívne pracovať v záujme toho, aby sme mali kultúrnu autonómiu už konečne nielen na papieri. V teoretickej rovine už pri zrode menšinového zákona každý uznal, že onen - nie celkom správne za príkladný, európsky, až svetový - vybubnovaný model systému menšinových samospráv môže byť životaschopný iba v tom prípade, ak sa bude opierať o dobre fungujúce národnostné inštitúcie. Vedelo sa teda, že bez tzv. inštitucionalizácie to nepôjde, predsa to trvalo... Podľa menšinového zákona z r. 1993 sme mali právo žiadať si podporu na vlastné inštitúcie, tú nám ale nikto negarantoval. Politika sa pohrávala s nami - trochu zjednodušene - takým spôsobom, že „práva máte, všetko môžete, ak sa vám podarí získať potrebné financie...“ Po teoretizovaní o inštitúciách teda zásadný zvrat mohol znamenať iba veľmi praktický a nevyhnutný krok: zabezpečenie potrebných peňazí. Stalo sa, dožili sme sa... Konečne boli vyčlenené prostriedky zo štátneho rozpočtu vyslovene pre inštitúcie celoštátnych národnostných samospráv. V danom momente sme možno patrične ani neprecítili „historickosť“ tohto dlho očakávaného prepotrebného kroku.

Vhodnú príležitosť pre podobné úvahy poskytla nedávna konferencia, usporiadateľom ktorej bol Úrad pre národné a etnické menšiny (ÚNEM). Jej početní účastníci rokovali o skúsenostiach zakladania a prevádzkovania inštitúcií, vytvárajúcich organizačné rámce kultúrnej autonómie menšín. Dejiskom prvého celoštátneho stretnutia predstaviteľov inštitúcií menšinových samospráv bolo Osvetové stredisko Nemcov v Maďarsku v meste Baja.

V rokoch 2003 - 2006 celoštátne menšinové samosprávy založili, resp. prevzali 34 škôl a kultúrnych zariadení. Na tieto ciele vyčlenili zo štátneho rozpočtu viac ako 1,7 miliardy forintov. Ustanovizne slovenskej menšiny z tejto sumy získali v porovnaní s ostatnými národnosťami najviac - takmer 22 percent. To znamená, že Celoštátna slovenská samospráva (CSS) dokázala najlepšie využiť nové možnosti, „v neľahkom boji o financie“ predbehla aj také početné menšiny akými sú Rómovia a Nemci. Vedeniu CSS a vlastne každému, kto sa o to pričinil, patrí poďakovanie a uznanie, veď podľa nášho presvedčenia ide o najväčší úspech CSS a celej našej Slovače od rozbehnutia práce slovenských samospráv. Deväť až desať vlastných inštitúcií už naozaj môže znamenať taký pevný základ, na ktorý možno vybudovať (donedávna iba často spomínanú) kultúrnu autonómiu Slovákov v Maďarsku. Inak povedané: prekročili sme istý symbolicky prah a teraz už vo zvýšenej miere (aj so zvýšenou zodpovednosťou) je aj na nás, ako ďalej...

Na konferencii v Baji niekto vtipne poznamenal, že zatiaľ ide v podstate o „skutočne existujúce virtuálne inštitúcie“. Podľa toho, kto to ako berie, ako to chce brať. Podľa ľudovej múdrosti „Ak neprší, nech aspoň kvapká“. Vieme, že terajší stav našich nových inštitúcií pre pesimistu môže znamenať napoly prázdny a pre optimistu napoly plný pohár. Obrazne by sa na túto tému ešte všeličo dalo povedať a najmä povymýšľať - aj o tom, že ten pohár konečne už aspoň nie je úplne suchý. Tak či onak, radosť zo spomínaného úspechu nám nemusí kaziť ani tá skutočnosť, že po pôrodných bolestiach nás čakajú ďalšie, sčasti aj nevypočítateľné a nepredvídateľné ťažkosti.

Imrich Fuhl

Ľudové noviny

O čom sme písali pred 15 rokmi

Zbor expertov pre národnostnú problematiku, ktorý vznikol pri Úrade pre národné a etnické menšiny, na svojom prvom zasadnutí prerokoval zásady pripravovaného školského zákona s hlavným zreteľom na jeho národnostnopolitické aspekty. Podľa predbežných zámerov štát by mal aj finančne garantovať tzv. základnú starostlivosť vo výučbe, pričom ku krytiu výdavkov „navyše” sa majú pričiniť aj miestne samosprávy. Časť národnostných škôl by sa mala pretvoriť na školy výhradne s vyučovacím jazykom tej-ktorej národnosti. Zostáva však otázkou, či sa podarí získať ústredné finančné zdroje pre takéto zlepšenie národnostného školstva, ktoré si ťažko predstaviť bez optimálnej spolupráce s materskými krajinami národností. Nehovoriac ani o tom, že zatiaľ nie je isté, či spomínané školské inštitúcie budú pod opaterou celoštátnych národnostných samospráv, alebo či k ich činnosti poskytne potrebné záruky už roky pripravovaný národnostný zákon a iné, zatiaľ chýbajúce právne nariadenia.

Víkend mítingov

Koncom minulého týždňa organizovali dve najväčšie maďarské politické strany v Budapešti predvolebné mítingy. Sympatizanti politických rivalov zaplnili ulice centra hlavného mesta, aby na veľkých obrazovkách sledovali lídrov svojich strán a aby presvedčili druhú stranu o svojej sile. Podľa odhadov obidvoch zhromaždení sa zúčastnil približne rovnaký počet účastníkov.

Socialisti majálesom privítali jar

V sobotu sa na predvolebnom mítingu na Andrássyho triede zišlo asi 300 000 sympatizantov vládnucej Maďarskej socialistickej strany (MSZP). Nad ich hlavami viali transparenty s nápismi „Áno MSZP!“

Počas príprav predseda MSZP István Hiller hovoril o tom, že plánujú usporiadať veselé privítanie jari, pričom ľudí pozvali do centra hlavného mesta pôvodne preto, aby sa vyslovili za ochranu republiky. (Predseda opozičnej strany FIDESZ V. Orbán v jednom prejave hovoril o tom, že republika je rúchom na tele národa.) Opakujúcim vtipom bol výrok, že prvého sa stretnú prví a druhého druhí, odvolávajúc sa na míting opozičnej strany naplánovaný na nasledujúci deň (2. apríla). Atmosféra zhromaždenia socialistov sa podobala skôr na majáles, ako na politický míting.

„Ľavica nebude opäť minulosťou. 9. apríla maďarskí socialisti zvíťazia,” vyhlásil v prejave premiér Ferenc Gyurcsány. Poukazujú na to aj predvolebné prieskumy, podľa ktorých by sa po prvýkrát od transformácie spoločnosti, teda od roku 1989, mala vládna strana udržať pri moci aj v nasledujúcom volebnom cykle. Premiér vyzval občanov na čestné volebné súperenie. Ako povedal, verí v to, že ľudia sa rozhodujú na základe svojho vnútorného presvedčenia, na základe programov a nepoddajú sa straníckym aktivistom klopajúcim na ich dvere. Svoj prejav dokončil s tým, že nastal čas zameniť slová za činy a priamo z mítingu sa vybral k hrádzam popri Dunaji, aby pomáhal ukladať vrecia s pieskom.

Aj vďaka bezpečnostným opatreniam sa nenaplnili obavy z údajných bombových útokov. Premiér F. Gyurcsány v utorok potvrdil avizovanie informácií zo strany Slovenskej informačnej služby (SIS), že podsvetie plánuje bombové útoky zamerané na destabilizáciu krajiny pred aprílovými parlamentnými voľbami, pričom stopy mali viesť aj na Slovensko.

Atentát sa nekonal ani na mítingu FIDESZ

Ani na mítingu FIDESZ - Maďarského občianskeho zväzu (FIDESZ) nedošlo k mimoriadnej udalosti. Kossuthovo námestie a priľahlé ulice zaplnilo niekoľko stotisíc sympatizantov konzervatívnej strany. Z vidieka dopravilo priaznivcov najväčšieho opozičného faktora 1600 autobusov. Účastníci pred budovou parlamentu sledovali takmer trojhodinový program, v ktorého závere prehovoril predseda FIDESZ Viktor Orbán. Mnohí účastníci priniesli so sebou národné vlajky, aktivisti FIDESZ rozdávali oranžové kruhy a balóniky. Podujatie zabezpečovalo 2000 policajtov v uniforme a množstvo v civile. „Kde je bomba, Feri??? Nebojíme sa!!!“ držal transparent adresovaný premiérovi F. Gyurcsányovi jeden z účastníkov.

Na mítingu bol, podobne ako pred štyrmi rokmi, aj výkonný podpredseda Strany maďarskej koalície Miklós Duray. Sedel na tribúne, teraz však neprehovoril. Na podujatí bol medzi množstvom hostí aj exprezident Ferenc Mádl s manželkou Dalmou.

V. Orbán si v prejave zobral na mušku obrovské portréty premiéra F. Gyurcsánya, ktoré v predvolebnej kampani zdobili lešenia mohutných budov. Prirovnal ich k sochám a portrétom diktátorov. Podľa jeho slov prichádzajú tí, ktorí zadlžili krajinu, ktorí do poslednej chvíle zapierali, že štát je na pokraji krachu a ktorí štvali Maďarov proti Maďarom.

„Odkazujeme všetkým Maďarom, zobuďme sa! Nechceme späť sochy a limuzínových socialistov! Maďarsko chce zmenu,“ zvolal expremiér. „Túto republiku, zmenu režimu, sme vybojovali my. My sme vybojovali demokraciu od tých, ktorí zatýkali, odpočúvali, chránili systém štátostrany, obhajovali sovietsku okupáciu a ľudovú republiku,“ konštatoval V. Orbán. Pripomenul, že FIDESZ má pripravený program zjednotenia národa, ten však nespojil s otázkou zahraničných Maďarov. Zvlášť vyzval na účasť vo voľbách dôchodcov, štyridsiatnikov a mládež, ktorá po prvý raz pristúpi k urnám. Jeho prejav dav prerušoval skandovaním „Viktor-Viktor-Viktor!“ a „Maďarsko, do toho!“. Míting pravice bol asi o hodinu dlhší ako sobotňajšie zhromaždenie socialistov.

Pôvodne avizovaná masívna prítomnosť policajtov, ktorí by kontrolovali prichádzajúcich účastníkov, sa obmedzila na organizovanie dopravy v centre mesta.

(s-t-ef)

Magyarország

Neviem presne kedy, ale asi tak pred šiestimi - siedmimi rokmi som sa v budapeštianskom metre prvýkrát stretol s nálepkou znázorňujúcou Uhorsko. Niesla farby maďarskej trikolóry a v jej strede bol nápis „Magyarország“. Vtedy som si myslel, že ide o ojedinelý prípad, o dielo hŕstky skinheadov, ale čas ma presvedčil o inom. Dnes sa už jednoducho nedá po Budapešti pohybovať tak, aby človek nenarazil na podobnú nálepku, najmä ak sa pozerá na zadnú časť áut. Dodnes vždy žasnem, keď uvidím inak celkom milo a inteligentne vyzerajúci mladý párik vystupovať z auta so spomínanou nálepkou. Už ma to však nebúri. Nálepky sa stali bežnou súčasťou môjho budapeštianskeho života, pomaly si ich ani nevšímam.

Jedno krásne marcové bratislavské ráno som však z električky uvidel čosi naozaj ohromujúce: na veľkom billboarde, rovno pod parlamentom Slovenskej republiky, sa usmievala na mňa moja stará známa, červeno-bielo-zelená mapa Uhorska v gigantickej veľkosti. Už aj na Slovensku? Kto ju sem vylepil? Za akým účelom? Ide o provokáciu? Nebodaj propagáciu? Na plagáte nebol žiadny komentár, ktorý by mi bol poskytol vysvetlenie, a tak sa v bratislavskom študentovi prebudil malý Sherlock Holmes. O päť minút som už kráčal od zastávky pod Novým mostom naspäť k billboardu. Bol to zaujímavý pocit pozerať sa na veľkú mapu Uhorska a vidieť za ňou bratislavský hrad... Jediná použiteľná informácia, ktorú som na nej našiel, bola internetová adresa www.billboart.org, ktorú som po príchode do práce hneď aj navštívil. Bol na nej okrem iných aj kontakt na generálnu koordinátorku projektu Billboart Gallery Europe (ďalej BGE), ktorej som prostredníctvom elektronickej pošty adresoval niekoľko otázok. O zopár dní som dostal tlačovú správu BGE k stanoviskám Matice slovenskej a SNS, ktoré vystúpili proti plagátu. Dozvedel som sa z nej nasledujúce informácie:

Billboard s mapou Uhorska má názov Readymade. Je súčasťou výstavy súčasného umenia Donaumonarchie, ktorá vznikla v rámci projektu BGE. Cieľom samotného projektu je prezentovanie súčasného umenia vo verejnom priestore prostredníctvom billboardov a jej úlohou je priniesť súčasné umenie priamo na ulicu, blízko k divákom.

Údernosť plagátu renomovaného slovenského umelca Michala Moravčíka podľa správy spočíva v tom, že vznikol „prenosom z bežného prostredia jedného štátu do druhého, čím autor vymenil kontext“. Pôvodná nálepka na auto, na základe ktorej plagát vznikol, bola totiž zakúpená v Budapešti. „Mapa Uhorska zabaleného v darčekovom balení pre niekoho stelesňuje nostalgiu za monarchiou, svojské spracovanie minulosti. Reprezentuje teda postoj niektorých nacionalistických prúdov v Maďarsku.“ Dielo však situáciu nekomentuje, iba ju konštatuje.

Základnou otázkou diela je: do akej miery je problém monarchie zabudnutým, alebo či je stále živým a živeným fenoménom?... Zmyslom plagátu Readymade teda nie je provokácia, ani nijaké šírenie zlej krvi, naopak, ani s predvolebnou kampaňou, ani s ďalšími takýmito okolnosťami nijako nesúvisí. V kontexte s témou výstavy Donaumonarchie reaguje na súvislosti nášho regiónu, reflektuje existujúce napätia, problém hľadania identity, vysporiadanie sa s minulosťou, iniciuje spracovávanie anachronických národných komplexov.“

Suma sumárum, tvorcovia plagátu chceli upozorniť na existujúci fenomén, možno aj rozvíriť verejnú diskusiu, alebo jednoducho len vzbudiť záujem ľudí. A Slováci opäť nesklamali. Pravdepodobne aj reklama na prací prášok by skôr vyvolala nejaké reakcie občanov, ako „Veľké Maďarsko“, ktoré aj po dvoch týždňoch nepoškvrnene zdobí Nábrežie Ludvíka Svobodu. Nikoho nezaujíma. Stáva sa bežnou súčasťou môjho bratislavského života a pomaly si ho už ani ja nevšímam...

Zlatko Papuček

Ako je to s tým Királyhelmecom?

Keď len môžem, vždy si vypočujem polhodinku Slovenského vysielania Maďarského rozhlasu. Urobil som tak aj 27. marca t. r. O to viac, že tentoraz redaktorka Zenta Dóžová sa zhovárala s pomocným vedeckým pracovníkom Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alexandrom Jánom Tóthom o téme, ktorá ma vždy zaujímala. Medzi mnohými zaujímavosťami bol spomenutý aj maďarský názov dnes (na 84 %) Maďarmi obývaného mesta na juhovýchodnom Slovensku Királyhelmec.

Ak som to správne pochopil, v rozhovore sa tento názov interpretoval ako prvotný názov mesta, z ktorého novšie vznikol poslovenčený názov Kráľovský Helmec a ešte neskôr Kráľovský Chlmec. Ak to skutočne odznelo takto, potom treba povedať, že je to postavené hore nohami. Skutočnosť je celkom logicky a jasne taká, že pôvodný názov mesta je Kráľovský Chlmec. Nazvali ho tak Slováci, ktorí ho založili. Totiž podstatné meno chlm (kopec, pahorok) a z neho pomocou prípony -ec utvorené zdrobnené podstatné meno chlmec (malý kopec, malý pahorok) sú slovenské, maďarčina také slová nemá. Navyše sú to slová starodávne, všeslovanské: poľsky chelm, hornolužicky cholm, ukrajinsky chovm, rusky cholm, slovinsky holm, srbsky hum, staroslovensky chlъmъ (pôvodne: chъlmъ). Maďari slovo chlm prevzali v podobe halom. Vieme, že oni ani ch, ani tri spoluhlásky bez jedinej samohlásky nevedia vysloviť. Namiesto ch vyslovujú h a medzi spoluhlásky kvôli vysloviteľnosti si vsunú dve samohlásky.

Slovo halom maďarský výkladový slovník (Magyar Értelmező Szótár, 1982) na s. 507 obsahuje a hovorí, že je to 1. Kisebb enyhe hajlatú domb, atď... V etymologickej poznámke podotkne, že: [szláv], čiže je to slovo pôvodu slovanského. Keby teda pôvodné meno mestu boli dali Maďari, keď to slovo v podobe halom už mali, menovalo by sa Királyhalom, alebo Királyhalma.

Napokon z toho všetkého jasne vyplýva, že ide o pôvodne slovenskú lokalitu, ktorej pôvodní slovenskí obyvatelia dali meno Kráľovský Chlmec. Neviem, kedy a za akých okolností sa tam dostali Maďari, ako tam vznikla maďarská väčšina. Stalo sa to, a maďarskí, prípadne aj pomaďarčení obyvatelia prebrali pôvodné pomenovanie tak, že prvú časť si preložili (Király) a druhú časť prevzali v podobe Helmec, lebo len tak ju vedeli vysloviť. Tak vzniklo meno Királyhelmec, čo je vlastne skomolenina, keďže časť helmec nemá význam ani v maďarčine, ani v slovenčine.

Gregor Papuček

Využiť malosť krajiny na veľké činy

Slovenský inštitút (SI) v spolupráci s Nadáciou Terra Recognita usporiadal 21. marca v rámci série stretnutí Salónu SI besedu s mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom Slovenskej republiky v Budapešti Jurajom Migašom, nazvanú Bratislava a Budapešť pred voľbami. Stretnutie uviedol riaditeľ SI Milan Resutík, ktorý pripomenul, že pán veľvyslanec bol hosťom Salónu aj takmer pred dvomi rokmi, keď sa začala jeho misia v Budapešti. Vtedy bola beseda vzrušujúca a rušná. S nádejou, že taká bude aj nasledujúca, odovzdal slovo hosťovi večera. J. Migaš hneď prvou vetou vylúdil úsmevy na tvárach početných prítomných, keď zahlásil, že má v úmysle zmeniť tému stretnutia a radšej by hovoril o 19 mesiacoch svojho pôsobenia v hlavnom meste Maďarskej republiky. Aktuálnej pôvodnej téme sa však nevyhol, hneď v úvode uviedol rozdiely medzi voľbami v SR a MR. Na Slovensku budú 17. júna predčasné voľby do Národnej rady SR, registrovalo sa 21 politických strán, z toho sa do parlamentu dostane 7 - 8 a koalíciu vytvoria pravdepodobne 3 - 4 faktory. V Maďarsku sa 9. a 23. apríla bude rozhodovať buď-alebo, šance vytvoriť vládu majú dve politické strany: ľavoorientovaná MSZP a pravicový FIDESZ. Táto skutočnosť rozdeľuje spoločnosť v podstate na dva tábory, pre Slovensko to nie je príznačné, tam si voliči môžu vyberať z pestrej palety.

Pán veľvyslanec je presvedčený, že akékoľvek budú výsledky volieb, nedôjde k narušeniu, ani k značnej zmene slovensko-maďarských vzťahov a stykov. Obe krajiny sú členmi medzinárodných zoskupení, región je z politického i bezpečnostného hľadiska stabilný. Všetko je dané k tomu, aby sa po voľbách pozitívne vyvíjali vzťahy. Ako uviedol, špička našich politických elít je nasmerovaná do budúcnosti, obe krajiny sú pripravené na život v spoločnej Európe, snažia sa vytvoriť maximálne vhodné prostredie k rozvoju.

Na otázku, ako vidí Slovensko, J. Migaš odpovedal, že toto je jedno z najúspešnejších období v histórii krajiny, čo je fakt, a nie propaganda. „Snažíme sa využiť malosť krajiny na veľké činy. Slovensko tvrdo vykročilo na cestu k euru, makroekonomické ukazovatele sú vynikajúce - s výnimkou údaja o nezamestnanosti, postupne plní kritéria na vstup do Schengenu,“ konštatoval pán veľvyslanec. Za problém označil značné rozdiely v regiónoch, do zaostávajúcich by bolo potrebné zabezpečiť prísun investícií.

Čo sa týka bilaterálnych hospodárskych vzťahov, pred niekoľkými týždňami dosiahol vzájomný obrat hodnotu 3 miliardy dolárov, pričom Slovensko má pozitívne saldo. Okolo 30 tisíc občanov SR dochádza pracovať do Maďarska a Slovensko láka maďarských podnikateľov. Rozbehnuté sú spoločné projekty, ktoré podporuje aj Európska únia, napr. budovanie mostov na Ipli či 40 turistických priechodov. Pravidelné a čulé sú politické styky, ale dôležité je, čo sa odohráva v bežnom ľudskom živote. Pán veľvyslanec ako príklad uviedol dve katastrofy, ktoré postihli Slovensko - pustošivú víchricu v Tatrách a haváriu slovenského vojenského lietadla pri severomaďarskej obci Hejce. Z postoja občanov by sa mohli učiť aj politici, konštatoval. V oboch prípadoch obyvatelia Maďarska prejavili solidaritu, pochopenie, bez váhania podali pomocnú ruku, reagovali tak, ako keby nešťastie postihlo ich blízkych. „Bol to netradičný prejav nezištnej spolupráce a z nešťastí nakoniec vzišla pozitívna energia pre naše vzťahy,“ povedal J. Migaš.

„K celkovému pozitívnemu obrazu slovensko-maďarských stykov a vzťahov prispeli obe strany. Rozdiely medzi nami však vždy budú, veď zostávame suverénnymi národnými štátmi so svojimi vlastnými záujmami. Musíme sa snažiť o ich vybalansovanie, pričom v záujme napredovania, najmä v oblasti investícií, musíme vystupovať spoločne ako regióny,“ uviedol hosť Salónu SI.

Po pútavej prednáške pána veľvyslanca István Kollai, ktorý viedol rozhovor, mu položil otázku, čo ho v Maďarsku najviac prekvapilo. Dozvedeli sme sa, že to boli dve veci: preexponovaný historicizmus a rozdelenosť občanov. Takisto v odpovedi na otázku J. Migaš uviedol, že za svoj najväčší neúspech počas svojej misie v Maďarsku pokladá, že sa doteraz nepodarilo umiestniť v Budapešti pamätnú tabuľu Jána Kollára a za najväčší úspech každé stretnutie Slovákov a Maďarov, v hociktorej sfére. Preto sa neustále snaží vytvárať na pôde veľvyslanectva podmienky na stretnutia, vzájomné spoznávanie sa a zbližovanie, na výmenu skúseností. Rezidencia veľvyslanectva je otvorená aj pre nás, Slovákov v Maďarsku, s ktorými má pán veľvyslanec úprimné, otvorené a priateľské vzťahy. Ochotne a často navštevuje naše podujatia a ako aj sám priznáva, za rok a sedem mesiacov svojho pôsobenia v Budapešti dobre spoznal náš život, naše radosti aj starosti.

(vzs)

Budapeštianski jubilanti na veľvyslanectve

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti v spolupráci so Slovenskou samosprávou Budapešti usporiadali 16. marca v rezidencii veľvyslanectva stretnutie budapeštianskych Slovákov, ktorí v tomto roku oslavujú okrúhle životné jubileá a dlhé desaťročia pracovali v záujme Slovákov žijúcich v Maďarsku. Boli to bývalá profesorka budapeštianskej slovenskej školy Rozália Latorczaiová (80), bývalý generálny tajomník DZSM, podpredseda Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Budapešti Juraj Bielik (80), bývalá slovenská učiteľka a vychovávateľka budapeštianskej slovenskej školy Mária Kušniarová (75), spisovateľ, novinár, bývalý šéfredaktor Ľudových novín Pavol Kondač (75), bývalý riaditeľ budapeštianskej slovenskej školy, predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti a predseda Slovenského klubu dôchodcov, člen SSB Ladislav Petro (70) a spisovateľ, novinár, bývalý zástupca šéfredaktora Ľudových novín, predseda Slovenskej samosprávy XII. obvodu Budapešti Michal Hrivnák (70).

Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš úvodom privítal oslávencov, ich rodinných príslušníkov a členov Slovenskej samosprávy Budapešti. Potom dal slovo hudbe, ktorá, ako poznamenal, nás sprevádza celý život a aj v tejto chvíli nám určite prinesie radosť. Reprezentatívnymi priestormi rezidencie sa rozzvučali tóny Bacha, Telemana a Mozarta v prednese flautistky Beáty Šutinskej.

- Milí oslávenci, ste vo veku mojich rodičov, ktorých si vážim, ako aj vás, ktorí ste tu, v Budapešti, pracovali v rôznych povolaniach a prispeli ste k udržiavaniu a rozvoju identity, jazyka, kultúry slovenskej národnosti žijúcej v hlavnom meste. Pevne verím, že dnešné stretnutie je začiatok peknej tradície, v rámci ktorej vyslovujeme úctu a vďaku v mene detí, strednej a staršej generácie. Želám vám zdravie, aby ste nebrali lieky a nechodili po lekároch, ale užívali peknú jeseň života. A, samozrejme, v pokoji užívali, čo ste dosiahli počas, 70, 75, 80 rokov. Ak je to možné, snažte sa odovzdať svoje duchovné dedičstvo a skúsenosti mladšej generácii. To vám prajem z celého srdca, - pozdravil oslávencov pán veľvyslanec.

Zdravica odznela aj z úst predsedníčky Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzany Hollósyovej, ktorá zablahoželala oslávencom a popriala im dobré zdravie, šťastie a úspechy v ďalšom živote. Zároveň vyslovila svoju túžbu stretnúť sa so všetkými o 5 rokov.

Po zdraviciach Juraj Migaš a Zuzana Hollósyová odovzdali jubilantom darčeky, pozdravné listy, krištáľové srdiečka, darčekové košíky a kytice kvetov. V mene budapeštianskych oslávencov sa za dojímavú slávnosť, pekný program a darčeky poďakoval Ladislav Petro. Záverom stretnutia sa rozzvučali slovenské ľudové piesne v podaní Beáty Šutinskej, potom nasledovalo pohostenie a priateľský rozhovor.

(if)

Výlet OSMM do Pilíša

Pilíšska pobočka Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) usporiada 5. až 7. mája zájazd do Mlynkov (Pilisszentkereszt) a na Chotárnu skalu (Dobogókő), ako aj pešiu túru do okolitých hôr. Súčasťou programu je beseda o nastávajúcich voľbách poslancov slovenských samospráv, ako aj spoločná zábava. Poplatky: 3000 Ft (študenti), 3500 Ft (dospelí) a 4000 Ft (nečlenovia). Účasť na podujatí oznámte čím skôr Ildike Záluskej na telefónnom čísle 06 20 3882402, alebo e-malom: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Trikrát o tom istom

Ako pokročiť vo výučbe slovenčiny

Na vlaňajšom výročnom zasadnutí organizácie dolnozemských Slovákov sa o. i. konštatovalo, že „škola a škôlka sú takmer poslednými dejiskami osvojovania si slovenčiny, keďže v rodinách a na iných miestach je čoraz menej príležitostí na pestovanie tradícií a slovenského jazyka”. Pritom ani organizovanie výučby a nasadenie učiteľov slovenčiny nemožno vyriešiť bez finančných prostriedkov. Druhá stránka tohto problému spočíva v nezáujme niektorých rodičov. Je však jasné, že oboje nemožno zvládnuť ľahko. Nasledujúce mienky sú v každom prípade na zamyslenie:

Helena Bagiová Szincsoková, učiteľka slovenčiny v Čorváši:

- Tri roky som viedla krúžok slovenčiny v tunajšej knižnici, ktorý navštevovalo desať žiakov. Dnes sa učia v priestoroch školy a pod vedením mojej kolegyne Zuzany Pagonyiovej. Pokiaľ viem, krúžok pôsobí úspešne, aj keď by bola žiaduca vyššia účasť, keďže v našej škole sa slovenčina nevyučuje. Pravda, z takmer 5 600 obyvateľov obce je nanajvýš niekoľko sto slovenského pôvodu, pričom materčinu ovládajú skôr tí starší, ktorí dávnejšie učili svoje vnúčatá. Dnes sa situácia zmenila v nepriaznivom smere a preto treba presvedčiť starých rodičov, aby sa nevzdávali a dokázali prebudiť v svojich vnúčatách vzťah k dedičstvu ich slovenských predkov.

V Čorváši napríklad pôsobia dve citarové kapely - jedna z nich je mládežnícka, účinkuje v nej 8 - 10 žiakov a jej repertoár pozostáva hlavne zo slovenských ľudových piesní. Kapela vystupuje aj na celoštátnych podujatiach. Pokiaľ by v materskej škole vznikla skupina, v ktorej by raz či dvakrát týždenne vyučovali slovenské tradície a jazyk, vznikol by tým základ pre neskoršiu výučbu jazyka v škole. Všetko je iba otázka vôle rodičov a učiteľov.

Ján Zolnai, predseda Slovenskej samosprávy v Poľnom Berinčoku:

- V našej škole sa slovenčina nevyučuje, keďže záujem je nízky, hoci skôr tomu bolo inak. Škôlka sa ešte drží a tridsiatim škôlkárom sa systematicky venujú Zuzana Tóthová a Mária Oléová, ktoré v budúcnosti získajú aj príslušný diplom. Iniciovali sme kurzy slovenčiny pre začiatočníkov a pokročilých, ktoré v minulom roku pôsobili úspešne. V obidvoch skupinách sa učí vyše štyridsať osôb. S prácou vedúcej kurzov Kristíny Borsovej Mátyásovej, ktorá sa prisťahovala zo Slovenska, sme spokojní. Kurzy finančne podporuje naša menšinová samospráva, ďalšie prostriedky sme získali od CSS.

Marta Pintérová Behanová, učiteľka slovenčiny v Kondoroši:

- Želali by sme si, aby aj u nás bol väčší záujem o slovenský jazyk. Spomedzi 450 žiakov našej školy sa slovenčinu učí v troch skupinách 67 školákov z rôznych tried. Samozrejme, ideálne by bolo odštartovať kompletnú slovenskú triedu v každom ročníku. Pozitívne je, že vedenie školy zabezpečuje miestnosť na výučbu slovenčiny na tri hodiny týždenne, pričom v rámci jednej hodiny sa zároveň venujeme aj iným predmetom, napríklad na hodine spevu sa učíme slovenské piesne, ktoré deti zvlášť obľubujú.

E. Sass (ok)

Úrad pre Slovákov v zahraničí dostane na činnosť 10,5 mil. Sk

Na činnosť Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý vznikol 1. januára, dodatočne vyčlení ministerstvo financií 10,5 milióna Sk. Zvýšené výdavky majú pokryť fungovanie úradu, nájomné, projekty pre krajanov pripravené na Slovensku, nákup techniky a zvýšenie mzdových prostriedkov. Krajanský úrad má na starosti štátnu podporu krajanov, vrátane formy dotácií, a to najmä v oblastiach vzdelávania, kultúry, informácií a médií. Na podporu projektov zahraničných Slovákov má úrad k dispozícii takmer 20 miliónov korún. Podľa odhadov v zahraničí žijú vyše dva milióny osôb hlásiacich sa k slovenskému pôvodu.

Jarný festival v Békešskej Čabe

Už štvrtý raz prebieha v Békešskej Čabe Jarný festival, do ktorého sa tradične zapájajú aj Dom slovenskej kultúry (DSK) a Čabianska organizácia Slovákov. Podujatie sa svojou programovou skladbou snaží prispôsobiť Budapeštianskemu jarnému festivalu.

Čabiansky festival otvoril primátor mesta János Pap. Ako zdôraznil, usporiadateľom ide o to, aby všetci účastníci tohto univerzálneho umeleckého fóra našli pre seba také možnosti užitočného i prijemného rozptýlenia sa, ktoré zodpovedajú okruhu ich záujmov.

Zo slovenských programov má osobitný význam výstava výtvarného umelca Pavla Ruska Kosa - Kasza, vernisáž ktorej sa konala v DSK, ako aj jednoaktovky J. G. Tajovského Matka a Hriech, ktoré predstavili členovia divadla Vertigo.

Nie je náhoda, že pri príležitosti storočného jubilea B. Bartóka je na poprednom mieste výstava diel čabianskych umelcov v Dome mládeže, kde vyniká obraz Juraja Csutu Bartók: Allegro barbaro. Na jeho spodnom okraji postavy a tváre ľudí ožívajú hudbou a sprostredkúvajú svoje pocity divákom. Obraz Jána Várkonyiho (Vlcska) nám približuje ľudskú tvár veľkého skladateľa. Jeho pamiatke vzdáva poctu aj obraz na hodvábe učiteľky kreslenia čabianskej slovenskej školy Zity Berkiovej a medzníky na jeho životnej ceste dokumentujú výjavy Lászlóa Penyasku.

Sériu festivalových akcií podporili Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva MR, Národný kultúrny fond a dve desiatky miestnych kolektívov.

(s-a-k)

DSK v Békešskej Čabe

Výstava Pavla Ruska

Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry usporiadali 20. marca v priestoroch DSK výstavu akademického maliara Pavla Ruska pod názvom Kosa-Kasza. Vernisáž sa uskutočnila v rámci Jarného festivalu v Békešskej Čabe. V mene organizátorov prítomných privítal predseda ČOS Michal Lásik. Zvlášť pozdravil generálneho konzula SR Štefana Daňa, ktorý otvoril prezentáciu slovenského umelca. - V poslednom období ma riaditeľka DSK viackrát poprosila, aby som otvoril výstavu, - konštatoval na úvod generálny konzul. - Je to milá povinnosť, lebo tieto priestory pravidelne poskytujú možnosť mnohým umelcom zo Slovenska vystaviť tu svoje diela. Medzi nimi je aj pán Pavol Rusko, ktorý sa v uplynulom roku zúčastnil na sympóziu v Békešskej Čabe. P. Rusko sa narodil v r. 1961 v Ružomberku. V roku 1987 absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení textilu. Od r. 1990 pedagogicky pôsobil na niekoľkých školách, v r. 1997 bol habilitovaný na docenta. V súčasnosti vyučuje na Katedre výtvarného umenia Katolíckej univerzity v Ružomberku. Popri pedagogickej činnosti pravidelne vystavuje a zúčastňuje sa umeleckých sympózií a workshopov doma i v zahraničí, - dokončil svoj prejav Š. Daňo. Potom sa účastníkom vernisáže prihovoril autor vystavených diel, prevažne abstraktných pestrofarebných geometrických obrazov, doplnených vtipnými slovenskými a maďarskými textami. Pavol Rusko v prvom rade poďakoval za pozvanie. Ako povedal, vlani sa v Békešskej Čabe zúčastnil plenéra a získal tu čarokrásne zážitky. - Stretnutie s priateľmi, ktorí sa nám venovali, zostane hlboko v mojej duši. Druhým dôvodom, prečo sa teším, že som medzi vás prišiel, je to, že moja manželka je Maďarka. My v srdci Liptova hovoríme čiastočne maďarsky. Svojimi maďarskými prejavmi neraz spôsobujem humor, ktorý sa objavuje aj v mojich prácach. Zážitky s maďarčinou sú veľmi živé, preto som sa rozhodol výstavu nazvať Kosa-Kasza. Na stenách sú moje verbálne autoportréty, totiž človek čím viacej rečí vie, tým viac rečí narobí. Preto sú v písmenách také paralely, ako napr. pálinka-pálenka, angyal-anjel, - povedal umelec. P. Rusko potom pozval prítomných k prestretým stolom, kde ich čakali pagáčiky, domáce zákusky a výborné slovenské víno. Výstava bude otvorená do 7. apríla.

(aszm)

Stretnutie melódií

Visegrádsky folklórny koncert v znamení Bartókovho roku pri príležitosti 15. výročia vzniku V4 - paralely a vzájomnosti v ľudovej hudbe štyroch národov

Veľkolepý Visegrádsky folklórny koncert, ktorý s konal 22. marca v Dome budúcnosti v Teátre milenária v Budapešti, bol zaradený do programu Budapeštianskeho jarného festivalu. Organizátormi boli Ministerstvo národného kultúrneho dedičstva MR, Instytut Polski, Slovenský inštitút a České centrum. Záštitu nad koncertom prevzali ministri kultúry visegrádskych krajín. Štyri národy reprezentovali folklórne hudobné skupiny Ponitran (SR), Ľudová hudba Gombai (MR), Gajdošská muzika Josefa Černíka (ČR) a Józef a Joszko Broda (Poľsko). Hudobnou redaktorkou programu bola speváčka Katarína Szvoráková.

Už sám názov koncertu vzbudil vo mne zvedavosť, nevedela som si predstaviť, aký zážitok na mňa čaká. Obecenstvo už pri nastúpení hudobných skupín sa mohlo kochať nielen v pekných krojoch, ale aj v rázovitých hudobných nástrojoch (píšťalky, gajdy, fujara, lutna, bubny, palica so zvončekmi, atď). Keď zazneli prvé tóny, celá sála sa naplnila melódiami čírej folklórnej hudby. K. Szvoráková autenticky a pôsobivo spievala piesne všetkých štyroch národov. Melódie sa navzájom prelínali v rôznych variantoch. Neboli to populárne, ošúchané „ľudovky”, lež melódie z čistého prameňa. Odzneli veselé fašiangové piesne, ľudové piesne liturgického pôvodu obdobia pôstu a Veľkej noci, piesne z obdobia kosenia trávy a žatvy, paralely veselých ľudových svadobných piesní, ale aj rôzne varianty Bartókom zbieraných svadobných piesní, ktoré spracoval pre spevácke zbory pod názvom „Négy szlovák népdal” (Štyri slovenské ľudové piesne). Celý večer bola sála naplnená úprimnými tónmi a citmi rôznych národov.

Dúfame, že po prvom vlaňajšom a druhom tohoročnom visegrádskom koncerte môžeme hovoriť o zrode novej tradície.

(cr)

Naše Tatry sú aj vaše Tatry

Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR Juraj Migaš v spolupráci s obchodno-ekonomickým oddelením usporiadali 17. marca v rezidencii veľvyslanectva prezentáciu mesta Vysoké Tatry. Na úvod akcie si prítomní pozreli krátky film o Vysokých Tatrách. V mene organizátorov účastníkov akcie pozdravil veľvyslanec SR J. Migaš. - Som veľmi rád, že vás môžem privítať v tejto rezidencii, - povedal. Zvlášť privítal viceprimátora mesta Vysoké Tatry Igora Pľučinského. - Dúfam, že takéto večery sa stanú tradíciou, - dokončil svoj príhovor pán veľvyslanec a odovzdal slovo I. Pľučinskému, ktorý sa poďakoval za možnosť prezentovať mesto v týchto prekrásnych priestoroch. Vyslovil nádej, že takéto stretnutia budú pokračovať. Poprial prítomným, aby sa v ich spoločnosti dobre cítili a využili množstvo informácií, ktoré in poskytnú.

Podnikatelia a hotelieri odovzdali pánovi veľvyslancovi symbolické darčeky - film o Vysokých Tatrách a knihu o Spiši. O Vysokých Tatrách podrobne prednášala vedúca oddelenia regionálnej politiky a cestovného ruchu mestského úradu Darina Žembová.

Ako povedala, mesto Vysoké Tatry sa rozprestiera na ploche 398 km² a svojou rozlohou patrí medzi najväčšie mestá v Slovenskej republike. Pokrýva podstatnú časť slovenských veľhôr a tvorí ho 15 mestských častí, pôvodne samostatných osád, ktoré boli postupne integrované do jedného územného celku. Na území mesta žije 4 800 obyvateľov. Na prelome minulého storočia vo Vysokých Tatrách čakali bohatých luxusné podmienky. Dnes sú vyhľadávaným miestom milovníkov vysokohorskej turistiky. Je tu viac ako 600 kilometrov výborne značkovaných turistických chodníkov, je možné vystúpiť na 12 štítov, ktoré dosahujú výšku nad 2000 metrov nad morom. Obľúbenou aktivitou vo Vysokých Tatrách je aj cykloturistika, je tu v dispozícií viac ako 160 kilometrov cyklotrás.

- Sú tu tri najznámejšie centrá cestovného ruchu. Jedným je Tatranská Lomnica. Nad Tatranskou Lomnicou sa tyči Lomnicky štít, od roku 1940 je prístupný lanovkou v každom ročnom období. Ďalším obľúbeným strediskom je Starý Smokovec. Tu nájdu turisti elektrickú železnicu a lanovku na Hrebienok, čo uľahčuje rodinám a telesne postihnutým horskú turistiku. Tretím strediskom je Štrbské Pleso, kde sa nachádza nový areál Snow, raj lyžiarov. Hosťom sú k dispozícii aj tenisová hala, golfové ihrisko, bobová dráha, bungee jumping, horské bicyklovanie, paragliding atd. V Poprade je aj možnosť na relaxovanie v Aqua City, kde nájdeme jacuzzi, sauny, vitálny svet, jaskyne, masáže atd. Ďalším významným centrom je golfové ihrisko Black Storm vo Veľkej Lomnici s deviatimi jamkami. Je tu golfová škola s trénermi, zapožičiavanie golfových súprav. Výhodou Vysokých Tatier je medzinárodné letisko v Poprade. Z atrakcií treba spomenúť Beliansku jaskyňu, ktorú od roku 1991 využívajú aj pre účely klimatoterapie. V okolí Vysokých Tatier možno navštíviť aj historické kráľovské mestá, ktoré vznikli v 12. a 13. storočí a poskytujú množstvo historických pamiatok z gotického obdobia. Ide o Levoču, Kežmarok a Spišskú Sobotu. Vysoké Tatry sú v zime rajom lyžiarov. Tatranská Lomnica ponúka najvyššie položenú zjazdovku na Slovensku, Starý Smokovec sánkarskú dráhu v dĺžke 2600 metrov a večernú sánkovačku s hudbou a občerstvením. Počas zimnej sezóny na Štrbskom Plese je areál Snow centrom lyžovania a zábavy. Takže vážené dámy a páni, príďte navštíviť Vysoké Tatry, - dokončila svoju prednášku Darina Žembová. Potom sa v priestoroch veľvyslanectva predstavili majitelia a manažéri rôznych hotelov, penziónov a víl, aby predložili svoje ponuky. Informačné materiály priniesli napríklad Grand Hotel Smokovec (Starý Smokovec), Grand Hotel Praha (Tatranská Lomnica), Hotel Forton (Stará Lesná), Penzión Marko (Nová Lesná), Hotel Panda (Horný Smokovec), Hotel Rysy (Tatranská Štrba), Hotel Kolovrat (Tatranská Javorina), Villa Siesta (Nový Smokovec), Vila Petra (Veľký Slavkov), Kúpele Nový Smokovec (Nový Smokovec), Hotel Tulipán (Tatranská Lomnica) a Združenie Pltníctvo Dunajec. Po predstavení inštitúcii účastníkov čakali prestreté stoly s rôznymi slovenskými syrmi, salámami, bryndzovými haluškami a výbornými vínami. Recepciu usporiadal Hotel Forton.

(aszm)

Šaliansky Maťko

Asi si kladiete otázku kto je to Šaliansky Maťko? Hneď vám to vysvetlíme. Je to názov súťaže v prednese slovenských povestí na Slovensku a je venovaná pamiatke spisovateľa Jozefa Cígera Hronského. Organizátormi súťaže bol Miestny odbor Matice slovenskej v Šali, MS v Martine, MS v Bratislave, Redakcia časopisu Slniečko, Ministerstvo školstva SR, Ministerstvo kultúry SR, Národné osvetové centrum a Obvodný úrad v Šali. Hlavným organizátorom bol MUDr. Svetozár Hikkel. Na jej 13. ročník boli pozvaní všetci výhercovia domácich krajských kôl a aj žiaci slovenských škôl v zahraničí. Súťaž sa konala pri príležitosti 110. výročia narodenia J. C. Hronského a záštitu nad ňou prevzal prezident SR Ivan Gašparovič. Mgr. Anita Murgašová z Metodického centra Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici povedala, že myšlienku pozvať na túto významnú slovenskú súťaž aj Slovákov zo zahraničia vznikla v roku 1999, keď sa prezentovala prvá učebnica slovenčiny venovaná krajanskému svetu. Bolo to 50 rokov od vzniku prvej Matice slovenskej v Argentíne, ktorú tam založil práve J. C. Hronský. Ale vráťme sa konkrétne k súťaži. Žiaci základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí tvorili samostatnú kategóriu. Ich účinkovanie na celoslovenskej súťaži bolo veľkým prínosom a obohatením slovenskej kultúry o slovenskú krajanskú tvorbu. Jej cieľom bolo obohatiť repertoár slovenských povestí o slovesnosť našich predkov z území, kde si našli vo viac ako 200-ročnom toku dejín nový domov.

Ponuku zúčastniť sa tejto súťaže využili aj dve slovenské školy v Maďarsku. Slovenskú základnú školu v Slovenskom Komlóši reprezentoval šiestak Matúš Šuta, ktorý recitoval komlóšsku povesť od Ondreja Lopušného, a siedmačka Viktória Valjerová, ktorá recitovala slovenskú povesť o drotároch. Pripravila ich hosťujúca učiteľka Mgr. Ľubomíra Rollová. Druhou školou bola Slovenská základná škola a žiacky domov v Sarvaši. Žiačky Enikő Galátová a Agneša Lešťanová v sprievode pani učiteľky Zuzany Nemčokovej predniesli povesti o mestách Sarvaš a Irminčok. Deti sa vcítili do povestí, prežívali a vnímali ich ako dedičstvo svojich predkov. Reprezentovali naše slovenské školy v Maďarsku. Súťaže sa zúčastnili aj žiaci zo Slovenskej školy v Užhorode na Ukrajine a žiačka Základnej školy Jána Kollára v Selenči zo Srbska a Čiernej Hory. Porota ako vždy to nemala ľahké. Slovenský spisovateľ a zároveň porotca Peter Glocko podotkol, že cíti výrazný posun v kvalite prednesu a pochválil všetkých recitátorov a ich učiteľov za dobre vykonanú umeleckú činnosť. Porota určila aj laureátov v jednotlivých kategóriách. Všetci účastníci dostali diplomy a veľa darčekov. Dobre sa cítili, vzájomne sa spoznali a obohatili o nové zážitky. Určite budú ešte dlho spomínať na túto hodnotnú umeleckú súťaž. Na záver sme sa rozlúčili so slovami J. C. Hronského: „Iba tam, kde dá človek svojmu dielu kus duševnej tvorivosti, počestnosti, šľachetnosti a lásky, iba tam môže povstať pre ľudí požehnanie.“

Ľubomíra Rollová

Letný tanečný tábor

Slovenské osvetové centrum (SOC) usporiada v dňoch od 19. do 25. júna v Sarvaši intenzívny letný tanečný tábor pre mladých milovníkov slovenského folklóru. Mládež vo veku od 13. do 18. rokov bude pod vedením učiteľov tanca Zoltána Széphalmiho a Judity Tóthovej nacvičovať detské hry a tance z povodia Galgy. Sprievodné programy tábora budú návšteva národopisnej zbierky, výlet, národopisné prednášky o ľudovej hudbe, krojoch, odevných doplnkoch, a účesoch, ako i divadelné predstavenie. Organizátori očakávajú prihlášky takých mladých ľudí, ktorí majú minimálne 2 roky tanečnej praxe v súbore alebo v základnej umeleckej škole. Účastnícky poplatok je 5 000 Ft. Prihlásiť sa možno do 15. mája 2006 písomne na tlačive SOC, ku ktorému treba priložiť fotokópiu šeku o zaplatení účastníckeho poplatku. Šeky si môžete zaobstarať v každom regionálnom stredisku SOC.

V békeščabianskej slovenskej škole

Čajovým popoludním privítali jar

Ešte poriadne nevyprchali z priestorov Slovenskej školy v Békešskej Čabe radosť a smiech fašiangovej zábavy, už sa opäť menila jedáleň na miesto priateľského stretnutia. Veď koho iného pozvete na Čajové popoludnie, ak nie priateľov a známych. Čajové popoludnie tradične organizuje Rada rodičov školy, v mene ktorej pozdravila prítomných pani Brhliková. Táto akcia je spojená s vítaním jari. A hoci sa toho roku jar akosi oneskorila, privítali sme ju veru ako sa patrí. Malí škôlkári a žiaci prvého stupňa si pod vedením svojich učiteliek pripravili pestrý dvojjazyčný program. Na pódiu tanečníkov vystriedali speváci, spevákov nádejní recitátori a herci... Aj tí najmenší všetkým ukázali, ako sa za pár mesiacov dokázali popasovať so slovenčinou.

Pýtate sa, či mal niekto trému? Budete sa čudovať, ale z účinkujúcich nikto. Veď v publiku sedeli tí, ktorých máme najradšej - starí rodičia, rodičia, učitelia a spolužiaci a z nich nik nešetril ruky pri potlesku. Na tvárach mnohých rodičov bolo možné čítať nielen radosť a pohodu z príjemne prežitých chvíľ, ale aj hrdosť na svoje ratolesti. O pohostenie sa celý ten čas starali členovia rady rodičov. Pripravili zákusky, chlebíčky, nápoje i ceny do tomboly, ktorú moderovali už skúsení žiaci 8. triedy. A ako to už v dnešnom modernom svete býva, príjemné často ide ruka v ruke s užitočným. Získané finančné prostriedky neopustia pôdu školy. Rodičia ich využijú na podporu školskej i mimoškolskej činnosti žiakov.

Zuzana Benková

Sarvašský päťboj

Slovenská základná škola, materská škola a žiacky domov v Sarvaši sa opäť zapojila do mestskej súťaže v päťboji. 25. marca na pešej túre reprezentovalo našu školu 126 účastníkov - žiaci, učitelia i rodičia. Hlavným cieľom podujatia je, aby sme čo najviac športovali, aby sme každého povzbudzovali k pohybu, ktorý je základom správnej životosprávy.

Usporiadatelia časové limity a vzdialenosti stanovili tak, aby ich dokázal splniť človek s priemernou kondíciou. Za účasť na akcii dostávajú žiaci jeden bod, ktorý im opečiatkujú do preukazu. Každý účastník zbiera body pre seba, ale aj pre školu. Samozrejme, aj rodičia, ktorí sprevádzajú svoje dieťa, získavajú body pre školu. Po dosiahnutí šiestich bodov dostane každý účastník športovú čutoru a po dosiahnutí 8 bodov kompletné osvetlenie na bicykel. Pri celkovom hodnotení výsledkov jednotlivých škôl, ktoré sa uskutoční na záver roka po Silvestrovskom behu, vyhodnotia najlepšiu školu, ktorá získa Pohár.

Marcový pochod prebiehal za krásneho slnečného počasia. Ráno bol aj prízemný mráz, ten vyfarbil každému z nás líca. Trať bola dlhá 7,5 km a 15 km. Každý si mohol zvoliť podľa svojich schopností. Prvá občerstvovacia stanica bola pri Arboréte, kde bola aj otáčka pre tých, ktorí si zvolili kratšiu trať. Ostatní pokračovali po hrádzi smerom ku kompe, kde bola druhá občerstvovacia stanica. Štart aj cieľ boli na Hlavnom námestí. Do akcie sa zapojilo celkovo 325 ľudí.

Na každom podujatí každý účastník dostane na občerstvovacích staniciach športový nápoj a vyžrebujú aj niekoľko darčekov. Po prvej akcií sa šťastie usmialo na žiaka 3. b triedy Bence Szeljaka, ktorý vyhral športový plecniak. Žiak 6. c triedy Gregor Sebők dostal vreckový počítač.

Zlatica Lišková

Výstava v Číve

Výstavu ilustrácií Biblie, ktorých autorom je významný slovenský grafik Vincent Hložník, otvorili v týchto dňoch v Osvetovom dome Bélu Kálmánfiho v Číve. Podujatie, ktoré usporiadali Slovenský inštitút a čívska slovenská samospráva, otvoril riaditeľ SI Milan Resutík.

Umenie bez hraníc

Začalo sa to r. 2004, keď Spolok pre kultúrne styky v Orošháze, ktorý v tomto meste usporiadal viacero tvorivých táborov, inicioval sériu výstav pod názvom Umenie bez hraníc, v rámci ktorého sa predstavili výtvarníci, historici umenia a ďalší odborníci z Békešskej a Aradskej župy. Ukázalo sa, že ciele maliarov a grafikov maďarského, slovenského a rumunského pôvodu, pôsobiacich na Dolnej zemi v povodí Kereša a Maruše, sú totožné, keďže umenie je spoločným pokladom. Projekt t. č. podporil program Phare CBC a medzi vystavovateľmi v Arade boli Pavol Pataj, Ladislav Lonovič, Belo Kohút, Ildika Králiková a ďalší. V rámci druhého kola programu (r. 2005 a začiatkom r. 2006) sa uskutočnili dve výstavy a dve konferencie. V záverečnej časti podujatia sa na maďarsko-rumunskej prihraničnej stanici v Battonyi a Turnu konala výstava detských kresieb na tému Moja Európa.

(sass-k)

Pamätník slovenského vysťahovalectva

Výzva Slovákom v zahraničí

V súvislosti s potrebou nového usporiadania vzťahov Slovenskej republiky k Slovákom v zahraničí Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ) iniciovalo vybudovanie Pamätníka slovenského vysťahovalectva a vyzvalo krajanov, aby si kúpili symbolickú tehličku na plánovaný pomník v hodnote 80 alebo 300 euro, resp. prispeli sumou 15 euro. SZSZ odôvodňuje svoj návrh poukazom na to, že všetci Slováci, ktorí boli nútení odísť zo svojej vlasti, zanechali stopu v jej dejinách a šírili jej dobré meno. Dejiny Slovákov doma i v zahraničí tvoria jeden celok a ich odkaz vytvára kultúrne dedičstvo slovenského národa. Zachovanie tohto dedičstva, jeho rozvoj a podpora, to je jeden zo základných pilierov slovenskosti. SZSZ (adresa: P. O. Box 33, SK - 81499 Bratislava, SR) chce teraz myšlienku postavenia pamätníka uviesť do štádia realizácie.

Segedín - Bratislava

Pamiatky židovskej kultúry

V rámci Segedínskeho jarného festivalu otvorili v sídle Židovskej cirkevnej obce v potiskom meste výstavu s názvom Židovská minulosť Bratislavy. Výstava sa uskutočnila v spolupráci so Slovenským inštitútom, segedínskou slovenskou menšinovou samosprávou, Múzeom Ferenca Móru a miestnou židovskou cirkevnou obcou. Na vernisáži privítal prítomných podpredseda Zväzu židovských cirkevných obcí v Maďarsku (MAZSIHISZ), predseda segedínskej filiálky Dr. András Lednitzky, ktorý o. i. povedal: „Minulosť - je náboženstvo, ktoré je spoločné, prítomnosť spočíva v zachovávaní tradícií a odovzdávaní hodnôt, ale zároveň znamená vytváranie a založenie základov budúcnosti.“

„Krstným otcom” výstavy je riaditeľ SI Milan Resutík, ktorý vyzdvihol, že prítomnosť židovskej komunity v Bratislave zanechala hlboké stopy, veď Židia dlhé stáročia spolunažívali s inými národmi a národnosťami. Toto spolužitie bolo niekedy harmonické, ale, bohužiaľ, poznáme aj ťažšie obdobia histórie.

Samostatnú výstavu záujemcom priblížil riaditeľ Múzea židovskej kultúry v Bratislave univ. prof. PhDr. Pavol Mešťan, ktorý účastníkov vernisáže oboznámil aj s bohatou činnosťou inštitúcie: „Sme nové múzeum, ktoré svoju činnosť začalo v roku 1993 a okrem stálych expozícií iniciuje aj záchrany synagóg. Prednedávnom bola obnovená napr. prekrásna prešovská synagóga, ktorá patrí k najkrajším synagógam v európskom meradle. Som pod vplyvom návštevy monumentálnej segedínskej synagógy, diela architekta Lipóta Baunhorna, ktorý je aj tvorcom nitrianskej synagógy. V tejto budove sa dnes nachádza prvé a jediné múzeum holokaustu na Slovensku, venované slovenským Židom.“

Expozícia v Segedíne približuje dejiny a kultúru Židov žijúcich na území Slovenska, ich každodenný život, sviatky, interiér synagóg a osobnosti židovského pôvodu, ktoré preslávili Slovensko. Výstava v sídle segedínskej židovskej cirkevnej obce na Ul. Gutenberga č: 20 bude prístupná do 10. apríla. Riaditeľ bratislavského múzea vo svojom príhovore pozval Segedínčanov na návštevu Bratislavy, Nitry a Prešova.

Ďalším podujatím segedínskej židovskej cirkevnej obce bolo stretnutie so spisovateľom, publicistom, autorom Komlóšskej tóry Istvánom Gáborom Benedekom. Diskusiu o najnovšom románe tohto komlóšskeho rodáka Dávid viedol spisovateľ a publicista Iván Bächer. Beseda, ktorá bola taktiež súčasťou Segedínskeho jarného festivalu, sa uskutočnila 31. marca v slávnostnej sieni na Ul. Gutenberga v Segedíne.

(im)

Dôchodcovia do Svitu

Členovia Klubu dôchodcov, pôsobiaceho pri Slovenskej samospráve Budapešti (SSB), sa koncom augusta vydajú na štvordňový zájazd, ktorého cieľovou stanicou bude mesto Svit na úpätí Vysokých Tatier. Odchod bude 25. 8. o 7. hod od Múzea krásnych umení. Dĺžka trasy: 1 200 - 1 300 km. Cestovné výdavky: ubytovanie a stravovanie 500 Sk na deň a na osobu; doprava autobusom asi 10 000 forintov (v prípade, ak bude aspoň 40 účastníkov zájazdu), ostatné výdavky (vstupenky apod.) 300 Sk. Prihlásiť sa možno v období od 15. apríla do 15. júna v Klube dôchodcov SSB, alebo u organizátorov zájazdu R. Czifrovej, tel. 06/30 - 4906 407 a F. Zelmana, tel. 06/30-358 3499.

Cena Jánovi Szabóovi

Valné zhromaždenie Fejérskej župy každoročne udeľuje ceny osobám, ktoré dosiahli mimoriadne a príkladné výsledky vo svojej činnosti v rámci župy. Za dlhoročnú obetavú prácu v oblasti pestovania národnostnej kultúry a vo verejnom živote získal Cenu Sándora Wekerleho predseda Slovenskej menšinovej samosprávy v Černi Ján Szabó. Cenu mu odovzdal v reprezentačnej sieni Župného domu v Székesfehérvári predseda valného zhromaždenia Fejérskej župy Gábor Szabó.

Vôňa domáceho pečiva

Niet nad čerstvý koláč, lekvárové, tvarohové, orechové či makové buchty. Na poslednom slovenskom plese v Malom Kereši ponúkala lekvárové buchty Zuzana Kakusziová.

- Keď pečiem kysnuté, najčastejšie so slivkovým alebo marhuľovým lekvárom, hneď zamiesim dve dávky. Do kysnutého cesta primiešam asi 80 dekagramov sadla, do ktorého pridám tri polievkové lyžice múky a trošku octu s vodou a odložím. Ešte predtým rozmiesim cesto na koláč z dvoch kíl múky, s kockou droždia, jedným vajíčkom, štipkou soli, štyrmi polievkovými lyžicami cukru a s takou dávkou vlažného mlieka, aby bolo cesto mäkké. Než pripravím sadlo, odložím cesto kysnúť. Keď vykysne, vyvaľkám ho na hrúbku prsta a potriem sadlom. Spodný okraj do jednej tretiny preložím na cesto a potriem ho sadlom, na potretú časť preložím náprotivný okraj, cesto prikryjem čistou utierkou a nechám ho odpočívať na teplom mieste. Keď vykysne, vyvaľkám ho na hrúbku 1 - 1,5 cm, rozkrájam na obdĺžniky, naplním a buchty upečiem v predhriatej rúre.

Samozrejme, pred buchtami príde na stôl slepačia polievka a perkelt podľa vlastného receptu: keď je mäso takmer úplne mäkké, nakrájam naň zemiaky, hlávku cibule a prelejem to trochou vody. Do zemiakového paprikášu pridám kvôli chuti aj riadny kus tlačenky.

(zsb-k)

Misijná cesta teológov

Slovenský evanjelický zbor v Budapešti predvlani sprevádzal na okružnej ceste po Dolnej zemi poslucháčov teológie zo Slovenska, ktorí slúžili v tamojších lokalitách. Podobnú akciu v období pôstu usporiadal pre bratislavských teológov aj v tomto roku (31. marca až 2. apríla). Po službe v Slovenskom ev. zbore v Budapešti hostia postupne zavítali do ôsmich osád Novohradskej a Peštianskej župy (Ősagárd, Horné Peťany, Terany, Bokor, Veňarec, Banka, Šámšon, Lucina) a napokon do Černe. Vo väčšine zborov týchto osád sa pravidelne konajú podobné misijné služby v slovenčine.

Po desaťročiach opäť medzi rodákmi

Š. Gémes v slovenskom evanjelickom zbore v Budapešti

Do kaplnky budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru v Lutherovom dvore na Rákócziho triede zavítala 21. marca vzácna návšteva. Kázal tu evanjelický farár Štefan Gémes, rodák zo Sarvaša, ktorý už dlhé desaťročia pôsobí v nemeckom Štuttgarte.

Pred samotnou bohoslužbou farár zboru Atila Spišák poprosil hosťa, aby zhrnul svoju životnú dráhu. Hosť z Nemecka porozprával prítomným, že pochádza v podstate zo slovensko-gréckej rodiny, na tento pôvod poukazuje pôvodné priezvisko jeho rodiny (Grečnik) usadenej v Asóde, ktorá sa neskôr presťahovala do Sarvaša. Po skončení evanjelickej teologickej akadémie, kde sa venoval kázaniu Božieho slova aj v slovenčine, pracoval v rôznych zboroch a úradoch evanjelickej cirkvi v Maďarsku, o. i. v Békešskej Čabe a kázal po slovensky aj v slovenskom evanjelickom zbore v Budapešti. Roku 1956 sa rozhodol opustiť svoju rodnú vlasť, pôsobil v rôznych štátoch sveta, ako napríklad v Brazílii a už 33 rokov je duchovným maďarského protestantského zboru v Štuttgarte. Štefan Gémes sa prítomným zdôveril, že od začiatkov svojho pôsobenia v Nemecku po slovensky mal možnosť kázať iba raz, a to pri smutnej príležitosti, keď pochovával zosnulého zo Slovenska, ktorý spáchal samovraždu ďaleko od svojej domoviny.

Pán Gémeš sa vo svojej kázni zameral na tematiku nádeje a nádejnosti. Vyzdvihol, že práve nádej je to plus, čím disponujú veriaci ľudia v porovnaní s neveriacimi. Je veľmi aktuálne hovoriť o nádeji tak na úrovni spoločenskej, ako aj individuálnej. Cez biblické príklady poukázal na dôležitosť nádeje v Boha práve v dobe, keď veľká časť ľudí, obklopená západnou kultúrou, stratená hľadá význam života a v beznádejnosti podľahne napr. depresii, alebo nevidí iné riešenie, len samovraždu. V takýchto situáciách nádej by mala byť silnejšia ako naše vlastné rozbúrené pocity...

Po kázni veriaci v rámci neviazanej besedy informovali hosťa o súčasnosti slovenských evanjelikov a všeobecne Slovákov v Maďarsku. Pán Gémes popri spomienkach na svoje pôsobenie v Maďarsku sa podelil s prítomnými aj o také zaujímavosti, ako napríklad v deň, keď sa práve rozhodol definitívne skončiť svoje štúdia na teologickej akadémii a hľadať iný životný cieľ, požiadali ho zastupovať farára slovenského evanjelického zboru v Budapešti. Témou kázne mala byť stratená ovca stáda... Tento prípad ho opäť presvedčil o jeho úlohe v službách Boha a ľudí.

Budapeštianski slovenskí evanjelici sa lúčili so Štefanom Gémesom v nádeji, že sa v budúcnosti ešte stretnú v Lutherovom dvore.

(la-)

Tardošské veľkonočné zvyky

Nepopierateľne medzi najkrajšie sviatky roka patria jarné a veľkonočné sviatky, ktoré sa sústreďujú okolo Veľkého týždňa a prinášajú ľuďom veselosť a radosť. Najväčší kresťanský sviatok je Veľká noc, v ktorom slávime zmŕtvychvstanie, víťazstvo nášho Pána Ježiša Krista nad smrťou a pripomíname si zároveň aj svoje znovuzrodenie v krste. Počas veľkonočných sviatkov častejšie chodíme do kostola a modlime sa, aby Boh upevnil našu vieru vo zmŕtvychvstanie.

Nedávno sme navštívili Tardoš, kde sme sa stretli s Máriou Balogiovou, Annou Crnečkou, Teréziou Kissovou, Františkom Kuruczom, Teréziou Szlezákovou a so stredoškolákmi Monikou Mészárosovou a Dénesom Nebehajom, ktorí nás informovali o tom, aké veľkonočné zvyky tu boli zaužívané a ktoré z nich sa zachovali dodnes.

Dozvedeli sme sa, že veľkonočné pôstne obdobie, ktoré sa v tomto roku začalo 1. marca, je pre Tardošanov plné zdržanlivosti, obmedzovania sa a predsavzatí. Veď veľkonočný pôst je predovšetkým časom pokánia a očisťovania sa od hriechu. Počas prísneho pôstu, najmä v piatok, mäso z jedálneho lístka takmer vylučujú.

Veľkonočné zvyky sa viazali najmä k niektorým dňom Veľkého týždňa. Týždeň pred Veľkou nocou, na Kvetnú nedeľu, prinášali dievčatá do domov bahniatka, ktoré v nedeľu kňaz v kostole posvätil modlitbou, svätenou vodou a kadidlom. Veriaci posvätený konárik zobrali domov a položili ho za kríž, ktorý bol zavesený na stene v izbe. Posvätenými bahniatkami a s hromničnou sviečkou ratovali chorých, vyháňali dobytok na prvú jarnú pašu a ich poslaním bolo chrániť dom a gazdovstvo pred búrkou, bleskom a hromobitím.

Na Zelený štvrtok zaväzovali zvony a namiesto nich sa používali rapkáče, ktorými rapkali na veži kostola a po dedine.

Ako symbol Pánovej Poslednej večere s učeníkmi sa každoročne na Zelený štvrtok konali v rodinách spoločné večere, na ktorých hlavným jedlom boli zelené omáčky - zo šťaveľa a špenátu.

Na Veľký piatok vstávali ľudia zavčas rána. Starí ľudia sa netešili, keď bol daždivý deň, lebo vraj bude veľa hmyzu. Ľudová pranostika však hovorí: „Ak na Veľký piatok poprchuje, to nám požehnaný a dobrý rok sľubuje.“

V tento deň išli mládenci na lúku a k potoku, aby si nanosili vŕbové prútie, z ktorého plietli korbáče, v Tardoši „pletený šihák”, „virgáš”, alebo „ríbenec“, aby mohli na Veľkonočný pondelok dievky vyšibať. Korbáče plietli chlapci a mládenci spolu s otcami alebo so starými otcami z ôsmich prútikov. Gazdinky v tento deň namáčali fialky do vody a voňavú fialkovú vodu dali do malých fľaštičiek svojim synom, na oblievanie.

Vo Veľký piatok bol veľmi prísny pôst, jedli iba raz. V Tardoši v tento deň konzumovali „pupáčiky“, ktoré sa pripravovali z kvaseného cesta, zabarili ich vlažným mliekom a posypali makom.

Na Bielu sobotu pripravovali tradičné veľkonočné jedlá na požehnanie. Najdôležitejšia bola varená šunka, klobása, vajíčka, chren a víno. Gazdiné pripravili všetko jedlo aj na nedeľu, pretože Veľkonočná nedeľa je takým istým sviatkom ako Božie narodenie a teda sa nesmie nič robiť. Zvyčajne navarili mäsovú polievku, sviečkovú pečienku, alebo podávali masťou zaliate zakáľačkové bravčové mäso so zemiakovým šalátom. V sobotu večer celá rodina išla do kostola na Vzkriesenie, po ktorom rozviazali zvony a začali prvýkrát zvoniť. Po obrade sa konala procesia. V každom dome v uličných oknách bol kríž, sväté obrazy a horeli tam sviečky na pamiatku vzkrieseného Ježiša Krista. Po Vzkriesení jedli varenú šunku, vajcia a chren.

Vo Veľkonočnú nedeľu gazdinky uložili do vyzdobeného prúteného košíka varenú šunku, vajcia, chren, víno a pupáčiky, ktoré odniesli do kostola na požehnanie. Po obrade sa mladé ženy ponáhľali domov, aby boli po celý rok šikovné do roboty. Neraz sa stalo, že niektorej sa obsah košíka vysypal uprostred dediny. Po obede dievky spolu s mamičkami farbili veľkonočné vajíčka - červené, žlté a fialové. Niekedy až 30-50 kusov, ktoré potom zdobili.

Na Veľkonočný pondelok mládenci chodili od domu do domu oblievať. Navštevovali najmä domy, kde boli dievky, pričom hovorili:

„Šibi - ryby, mastné ryby, od korníčka po korníčka, za ten kúštek maľovníčka. Hopsa, chlapci, hop, už je Veľká noc“, alebo „Šibi - riby mastné ryby, dávaj vajcia od korbáča, ešče k tomu groš - už je toho dosť!“

Dievčatá a dievky dôkladne vyšibali a vyoblievali, až boli celé mokré a často neplatili ani prosby a náreky. Za kúpačku si vyslúžili pohárik páleného, vína a od dievky maľované vajíčko.

Veľkonočná šibačka a oblievačka sa údajne robí na znak toho, že keď ženy v Jeruzaleme zvestovali Ježišovo zmŕtvychvstanie, židia ich prenasledovali, šibali prútikmi a oblievali vodou.

Žiaľ, aj v Tardoši viacero z týchto veľkonočných zvykov už vymrelo a uchovali sa iba najdôležitejšie, ktoré však dodnes vnášajú radosť do tardošských rodín.

Jedno je isté, že veľkonočné sviatky sú z náboženského hľadiska neobyčajne radostné a máme ich hlboko duchovne prežívať.

Ildika Fúziková

O záhade, ktorú doteraz nevyriešili ani etnografi

Podkúvané kraslice

Tohtoročná posledná marcová nedeľa je iná, ako tie predchádzajúce. Má totiž prímenie „veľkonočná” a ako tradične, je sviatkom jari, znovuzrodenia lesov, lúk a polí. Príroda sa neodvolateľne lúči so zimou, mládenci sa chystajú na šibačky, nakúpili si neúrekom voňavej vody a dievčence pripravujú kraslice...

Takéto tradičné zvyky sa doteraz udržali v mnohých krajinách. Málokto však vie, že v Karpatskej kotline sa zachovala i tradícia darovaných kraslíc-vajíčok nielen maľovaných, ale aj podkutých.

Unikátne ľudové umenie

Tí, čo si však raz kúpia vstupenku do Etnografického múzea v Budapešti, môžu sa presvedčiť o tom, že v niektorých regiónoch Maďarska dostávali mládenci od dievčeniec tiež veľkonočné vajíčka, ozdobené podkovou. Medzi exponátmi tu zhliadneme niekoľko vzácnych exemplárov: slepačie, husacie a kačacie vajcia, ozdobené miniatúrnymi podkovičkami, klieštikmi, kladivkami a ostrohami.

Kedy, kde a kto vlastne začal praktizovať toto nezvyčajné ľudové umenie? Na túto otázku zatiaľ nenašli adekvátnu odpoveď ani etnografi. O tom však vedia, že anonymní majstri dávnozašlých rokov majú svojich pokračovateľov dodnes. K nim patril, napríklad

kováč János Karle

z obce neďaleko hlavného mesta - Budakeszi. Asi pred štyrmi desaťročiami majstrovi niekto povedal:

- Naozajstný umelec a znalec kováčskeho umenia i remesla podkuje hoci aj vajíčko...”

A János Karle chcel dokázať, že je majstrom skutočne naozajstným. Ukoval drobnú podkovu z medi a nezvyčajne dlhými, tenučkými medenými klincami ju pribil na krehkú škrupinu vyfúkaného vajíčka. Od tých čias zhotovil stovky minipodkovičiek a jeho neobyčajné kraslice sú obzvlášť vyhľadávanými, pochopiteľne, práve pred Veľkou nocou.

Tajomstvo Istvána Salgu

Podobnou zručnosťou sa mohol pochváliť aj ďalší maďarský remeselník, István Sala z Moháča. Jemu sa etnografia stala koníčkom vo voľnom čase. Podkovy, ktoré zhotovoval, boli ešte miniatúrnejšie ako medené ozdoby majstra Jánosa Karleho a pripevňoval ich na jednofarebné maľované vajíčka špendlíkmi.

Ako to vlastne robil? Je vôbec možné, že krehkú vaječnú škrupinu nerozbil, ani nenarušil. To je tajomstvo, ktoré vraj zatiaľ ešte nikto neodhalil.

Či sa táto tradícia ešte udrží alebo nie, nemožno predpovedať...

Ak náhodou niekedy na Veľkú noc dostanete do daru kraslicu, ozdobenú drobnou podkovou, môžete sa popýšiť unikátnym dielom neobyčajného ľudového umenia.

Pavol M. Kubiš

Súbehy Verejnej nadácie

pre národné a etnické menšiny v Maďarsku

Súbeh na prípravu odborníkov

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala tohoročný súbeh na podporovanie činnosti spolkov a jednotlivcov národných a etnických menšín. V kapitole Príprava odborníkov pôsobiacich v oblasti verejného života treba prihlášky zaslať do 25. apríla, rozhodnutie o udelení podpory bude koncom júna. Do tohoročného súbehu sa môžu zapojiť občianske organizácie, ktoré plánujú uskutočniť jednodňovú prípravu odborníkov, zameranú v prvom rade na oboznámenie sa s novými menšinovými právnymi predpismi a v rámci toho znalostí týkajúcich sa volieb. Kuratórium podporuje jedine tie podujatia, v rámci ktorých aspoň polovica sa zaoberá s oboznámením sa s novými právnymi predpismi, aspoň polovica ďalšej časti prednášok je v národnostnom jazyku. Súbehy sa považujú za regionálne, ak v prípade hlavného mesta sa týkajú účastníkov aktivizujúcich sa aspoň v desiatich obvodoch, resp. v jednej alebo viacerých župách. Podporujú sa iba tie jednodňové podujatia, ktoré rátajú s účasťou aspoň 25 ľudí, pričom výška podpory je maximalizovaná na 3000 Ft/osobu. Výška požadovanej sumy nemôže presahovať 300 000 forintov. Verejná nadácie podporuje jedine výdavky spojené s cestovným prednášateľov a účastníkov, za prenájom sály, výdavky spojené s výrobou prípravných pomôcok a v odôvodnených prípadoch honorár prednášateľov.

Súbeh pre kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala tohoročný súbeh na podporovanie činnosti zameranej na zachovanie a rozvíjanie kultúry a identity národných a etnických menšín v cieľovom tematickom okruhu Kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku. O podporu sa môžu uchádzať školy, spolky, osvetové inštitúcie, ochotnícke zoskupenia, samosprávy a cirkevné inštitúcie. Podmienkou súbehu je, že kultúrne i religiózne programy, ako i programy zamerané na zachovanie tradícií, budú prebiehať v materinskom jazyku. Pri vypracovávaní projektov treba dbať na podrobné odôvodnenie žiadosti. Maximálna výška podpory je 200 000 Ft, ale v prípade multiprojektov môže byť až 400 000 Ft. Grant možno žiadať na programy, ktoré sa uskutočnia v termíne od 1. marca 2006 do 28. februára 2007. Prihlášky treba zaslať do 25. apríla. Rozhodnutie o udelení podpory vynesie kuratórium začiatkom júna.

X X X

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala tohoročný súbeh na podporovanie činnosti zameranej na zachovanie a rozvíjanie kultúry a identity národných a etnických menšín v týchto cieľových tematických okruhoch:

Príprava na stretnutie národnostných divadiel

Finančná podpora na účasť a prípravu na stretnutie národnostných divadiel, ktoré sa uskutoční vo februári 2007. Termín zaslania prihlášok: 2. mája.

Podpora celoštátnych tlačených orgánov

Uchádzať sa môžu tie samosprávy a vydavateľstvá, ktoré nadácia podporila aj v roku 2005 a podporu riadne vyúčtovali, v predošlom roku vydávali noviny podľa predpisov uvedených v zmluve a nemajú dlhy voči verejným orgánom. Termín zaslania prihlášok: 14. apríla.

Prihlášky treba podať na špeciálnom tlačive, ktoré si možno osobne vyzdvihnúť v kancelárii verejnej nadácie na Ul. 6. októbra č 17., I. poschodie, resp. stiahnuť z internetovej adresy: http://web.t-online.hu/mnekk. Na tejto webovej stránke nájdete aj ďalšie informácie o súbehoch.

* Čitatelia nám píšu *

Koho zastupujú?

Nacionalisticky zameraní predstavitelia Svetového zväzu Maďarov podporujú najmä tých, ktorí vo vlastnej krajine neposkytujú podporu národným menšinám. To posmeľuje podpredsedu Strany maďarskej koalície na Slovensku Miklósa Duraya k požiadavkám, aby predstavitelia SR v Európskom parlamente, ktorí sú maďarského pôvodu, vystupovali po maďarsky a zastupovali maďarské záujmy. Jedna poslankyňa SMK tiež požadovala, aby maďarskí poslanci vystupovali v slovenskom parlamente vo svojej materinskej reči. Treba dať za pravdu slovenskej poslankyni Anne Beluškovej, ktorá tvrdí, že príslušníci maďarskej menšiny by mali práva navyše aj vtedy, keby im odňali jednu pätinu z tých, ktoré majú v súčasnosti. Nacionalisti zo SMK predstavujú najväčšie nebezpečenstvo práve pre svoju materskú krajinu - Maďarsko. To si všimli aj demokraticky zmýšľajúci Maďari na Slovensku, keď v posledných voľbách SMK utrpela porážku práve v oblasti obývanej Maďarmi...

Z listu Jána Medovarského (k)

List z Bratislavy

Nový liek proti chrápaniu

Milí moji rodáci,

učitelia sa sťažujú, že mládež málo číta, pričom platí, že ľudia, ktorí neprestali čítať, sú vo výhode. Z kníh sa človek niekedy dozvie aj to, čo sa dozvedieť nechcel. Jedno úspešné vydavateľstvo ma požiadalo o recenziu knihy so zaujímavým názvom: Myšlienky. Dvaja významní lekári si píšu listy, kladú otázky a odpovedajú si. Jeden z nich začal meditovať nad plačom malých deti. Plač dieťaťa matka osvedčene zastaví nosením na rukách, hojdaním, alebo inou pútavou aktivitou. Pozoruhodný je vraj fakt, že novonarodené deti v inkubátoroch nikdy nezaplačú. Spozornel som, lebo o niečom takom som ešte nepočul. Inkubátor má riadený prívod kyslíka a plač detí môže byť prejavom nedostatku kyslíka. Plač je teda náhradou za inkubátor. Čudné. Vedec argumentuje, že všetko má svoju príčinu. S tým aj súhlasíme, avšak tvrdenie, že dieťa nikdy neplače neodôvodnene, už také samozrejmé nie je. Autor pokračuje a vraví, že plač novorodeniatka súvisí aj s chrápaním dospelých cicavcov. A to ma zaujalo ešte viac. I ja som cicavec a aj mňa žena občas v noci upozorní, že spím príliš hlasno Myšlienky neodkladám, lebo sa chcem dopátrať konca uvažovania o chrápaní. Tvrdenie, že hlasný spánok nie je rozmarom prírody, vás uspokojí, núti však k rozmýšľaniu. Čo vyvoláva chrápanie? Diskutéri vás presvedčujú, že tak, ako si dieťa plačom optimalizuje prívod čerstvého vzduchu do pľúc, podobne aj starší človek - ibaže chrápaním. Mne z tohoto logicky vyplýva, že ak sa plač dá zmeniť hojdaním dieťaťa v náruči matky, potom aj chrápanie by sa malo zmierniť podobným spôsobom. Nie šťuchnutím do boku, ale vzatím do náručia. Čudujeme sa, že klesá pôrodnosť detí. To asi preto, lebo ženy zle bojujú proti chrápaniu mužov...a mládež málo číta!

Pozdravuje vás

Štefan Markuš