Ľudové noviny č. 15 / 2008

Na okraj aféry Mlynky ● Nemyslel som...

Nemyslel som na nič viac a na nič menej, iba na to, že to musím napísať. Napriek tomu, že sa to mnohým nebude páčiť, že ma budú obviňovať, že budú na mňa poukazovať ako na obetného baránka, nespratníka, buriča, zradcu... Napriek všetkému. Sú chvíle, keď taktne mlčať je najväčším hriechom.

Nemyslel som si, že by sme sa mali na to radšej vyspať, keď mi kolegovia zo Slovenskej samosprávy v Mlynkoch 20. marca večer telefonovali, že „predsa si to dovolia urobiť s nami, vyhostia nás zo Slovenského domu“. Nemyslel som na nič viac a na nič menej, iba na to, že nemôžem byť unavený tlačovou uzávierkou a neľahkým dňom, ktorý som mal za sebou, veď to nemôžem okamžite nenapísať. Nemyslel som na spánok, už aj preto, lebo aj tak by mi to nedalo pokoja.

Nemyslel som si, že po 25-ročnom novinárčení práve píšem článok, prvý a zrejme aj posledný, z ktorého budú uvádzať doslovné citáty tlačové agentúry, denníky, týždenníky, internetové portály, rozhlasové a televízne stanice. Pôvodne to mal byť iba akýsi podkladový materiál a základ vyhlásenia našej miestnej slovenskej samosprávy. To sme si totiž od prvej chvíle spolu s Martou Demjénovou a Jozefom Havelkom uvedomili, že ak niečo, tak iba verejnosť nás môže zachrániť. Možno trochu naivne, ale úprimne sme verili tomu, že pod tlakom verejnosti poslanci obecnej samosprávy odstúpia od svojho zámeru.

Nemyslel som si, že môže nastať situácia, keď ako zakladateľ a redaktor portálu www.luno.hu sa nebudem tešiť rapídnemu, minimálne päťnásobnému zvýšeniu návštevnosti nášho internetového denníka. Nemohol som totiž nemyslieť na riziká, napríklad na to, že ak nebudeme dosť „merkuvat“, ľahko sa môžeme stať nástrojom, zneužívaným z rôznych strán na vlastné zviditeľňovanie sa, zohrievania si polievočky či pečenia si svojej slaninky. Sila slova - najmä toho nedopovedaného, nevypovedaného s troma bodkami na konci (článku) - kladie ťarchu najmä na jeho autora. A predsa... sú situácie, keď slovo nemôže zostať iba v nás.

Nemyslel som si, že príspevok Protislovenský útok s podtitulkom Vyháňajú Slovákov zo Slovenského domu a následne komuniké voleného zboru Slovákov v Mlynkoch s rovnakým obsahom vyvolá až takú veľkú búrku. Veď my sme už aj doteraz vyzývali pozornosť politikov i verejnosti, dokonca už viac ako rok hovoríme otvorene o tom, že sa pripravuje vyhostenie Slovákov zo Slovenského domu. Pravda, na papieri - ako návrh uznesenia - sme to dostali až teraz, bez predbežných konzultácií s nami.

Nemyslel som si, že z toho vznikne až natoľko prepolitizovaná kauza, medzištátna aféra, ktorá nám, ako Slovákom v Mlynkoch a vôbec v Maďarsku, môže rovnako pomôcť, ako aj škodiť. Pomôcť v tom zmysle, že mnohí si až teraz začínajú uvedomovať, že (ešte) sme, že nás nemôžu len tak odpísať. Škodiť preto, lebo s väčšou-menšou dávkou zlomyseľnosti sa to ľahko dá obrátiť aj proti nám. V žiadnom prípade si neželáme byť tým spomínaným zneužívaným nástrojom, nechceme nič iné, iba korektný prístup a uspokojivé riešenie problému. Akože nemôžeme na seba brať ani ťarchu a následky toho, čo sme nie my zapríčinili, čo sme nie my urobili a čo sme nie my povedali.

Nemyslel som si, ale teraz si to už dostatočne uvedomujem, že ide o precedens. Či môžu s nami, čo môžu s nami a dokedy môžu s nami... (Viete: na konci zase tie tri bodky!)

Imrich Fuhl

Postup mlynskej samosprávy je protiprávny

Nie je v súlade so zákonom, že zastupiteľský zbor obce Mlynky vyniesol uznesenie modifikovať používanie miestností, v ktorých sídli menšinová samospráva. Porušenie práva sa prejavilo v tom, že samospráva neprijala miestne nariadenie v zmysle Zákona o právach národných a etických menšín. Toto porušenie právnej normy musí samospráva v čo najkratšom čase napraviť a to po zosúladení názorov s miestnou slovenskou samosprávou, spoločnom zmapovaní miestnych menšinových úloh a možností miestnej samosprávy - stojí v hlásení Ombudsmana pre práva národných a etnických menšín Ernőa Kállaiho.

Ombudsman vo svojom hlásení podrobne rozoberá situáciu v Mlynkoch a na základe svojich zistení iniciuje, aby samospráva odvolala svoje uznesenia vzťahujúce sa na používanie Slovenského domu. V hlásení sa uvádza, že spolupráca obecného a menšinového zboru bola v predchádzajúcich volebných cykloch dobrá, bezozvyšku boli zabezpečené podmienky pre fungovanie slovenskej samosprávy. Poznamenáva však, že spôsob používania priestorov nebol zakotvený v dohode o spolupráci a právo slovenských organizácii na ich používanie nebolo zaznamenané do pozemkového katastra, pričom tento krok mohol byť dôležitou zárukou na perspektívne zachovanie národnostnej funkcie Slovenského domu. Po voľbách v r. 2006 nastali v zložení samosprávy významné zmeny. Nové vedenie obce síce niekoľkokrát deklarovalo význam zachovávania a odovzdávania národnostnej kultúry, ale v praxi vynášalo uznesenia, ktoré slovenská samospráva pociťovala ako protislovenské. Ombudsman síce politické aspekty protikladu neskúmal, ale nevylučuje, že na zhoršovanie vzťahov vplývali aj takéto príčiny. Ako uvádza Ernő Kállai, obeťou tohto sporu sa stali dvojjazyčné miestne noviny a slovenskej samospráve sa nepodarilo dosiahnuť, aby medzi podmienky súbehu na post riaditeľa národnostnej školy bola zaradená aj požiadavka znalosti národnostného jazyka. Jej uvedenie medzi prednosťami sa podarilo presadiť iba pod vplyvom stanoviska ombudsmana. Odvolávajúc sa na iniciatívu novovzniknutej nemeckej samosprávy popri zmapovaní záujmu o nemčinu chcela obecná samospráva sondovať aj záujem o slovenskú menšinovú výučbu. Menšinová výučba sa však podľa platných právnych noriem môže zavádzať iba postupne, od prvého ročníka. Adresátmi dotazníka mali byť preto iba rodičia budúcich prvákov, ten však bol doručený všetkým rodičom. Samospráva porušila menšinový zákon aj vtedy, keď bez súhlasu menšinového zboru modifikovala svoj organizačný poriadok, ktorý definoval obec ako národnostnú usadlosť a v inštitúciách poskytujúcich verejné služby predpisoval umiestnenie nápisov aj v jazyku národnosti. Vzhľadom k tomu, že modifikácia sa vzťahovala na kolektívne používanie menšinového jazyka, v zmysle menšinového zákona mala samospráva požiadať slovenský volený zbor o vyjadrenie súhlasu, čo neurobila.

V hlásení ombudsmana sa ďalej uvádza, že obecný úrad funguje v starej budove, ktorá by potrebovala rekonštrukciu a pri vykonávaní úloh zápasí samospráva s nedostatkom priestorov. Zasadnutia zastupiteľského zboru a sobáše sa preto už niekoľko rokov uskutočňujú vo veľkej sále na prízemí Slovenského domu, a na protokolárne udalosti sa z času na čas využívali aj miestnosti na jeho poschodí. Slovenský dom vlastní tiež miestna samospráva, Slováci ho dostali do užívania a slovenská samospráva vykonáva svoje úlohy v kancelárii na poschodí domu. Kanceláriu zariadila sama, na obnovu priestorov v roku 1997 prispela aj Slovenská republika. Obec disponuje aj Spoločenským domom, školou a škôlkou, ďalej tromi služobnými bytmi, spomedzi ktorých jeden bol obnovený pre účely kancelárií menšinových samospráv. Ombudsman označil za neprijateľnú argumentáciu miestnej samosprávy, ktorou zdôvodňuje svoje rozhodnutie o premiestnení slovenského zboru. V dôsledku rozdielov medzi vykonávanými úlohami nie je dôvod na to, aby bola podpora nemeckej a slovenskej samosprávy rovnaká. V Mlynkoch sa odohráva významné množstvo slovenských programov, pričom pred založením nemeckej samosprávy (2006) sa zo strany komunity neprejavoval záujem o nemecké podujatia. Nie je prijateľné ani to, že obecný úrad svoj oprávnený nárok na zlepšenie podmienok fungovania - využívajúc svoje vlastnícke právo - mieni uplatniť „na úkor“ menšinovej samosprávy. Obzvlášť neprijateľné je, že pred rozhodnutím nekonzultoval s menšinovou samosprávou a tak sa nemohol zrodiť racionálny kompromis zosúlaďujúci možnosti a nároky. Nie je opodstatnená ani argumentácia, že zmena funkcie Slovenského domu je potrebná preto, lebo obec disponuje nedostatočným množstvom spoločenských priestorov. Miestnosti na fungovanie neslovenských organizácií sú totiž k dispozícii aj v spoločenskom dome, kde sa okrem veľkej sály nachádza aj klubová miestnosť a ďalšia miestnosť, ktorá sa v súčasnosti využíva ako posilňovňa. Prvoradým dôvodom nesúhlasu slovenskej samosprávy napriek tomu nie je výrazné zhoršenie podmienok fungovania, ale absencia predbežnej konzultácie a to, že podľa jej posúdenia ide o ďalšiu kapitolu protislovenských opatrení, ku ktorým došlo od volieb. Ombudsman vyjadril svoj súhlas s návrhom slovenskej samosprávy na riešenie situácie. Slovenský zbor je na základe písomnej dohody a po predbežnej konzultácii ochotný prepustiť samospráve doteraz výhradne ním používané priestory na plnenie tých úloh, ktoré na inom mieste nemožno vyriešiť. Ernő Kállai zároveň upozornil obecnú samosprávu, aby vyniesla miestne nariadenie o tom, aký hnuteľný a nehnuteľný majetok odovzdá bezplatne slovenskej samospráve. Podľa Zákona o právach národných a etnických menšín tak musí urobiť miestna samospráva v priebehu 2 mesiacov po vzniku menšinovej samosprávy, čím sa vlastne zaručujú základné podmienky jej fungovania.

(br)

Prezident László Sólyom v Mlynkoch

Nestačí len dodržať zákon, existujú aj pocity

Prezident republiky László Sólyom 31. marca zavítal do Mlynkov, kde rokoval so starostom obce Józsefom Lendvaim, s poslancami obecného zastupiteľstva a s predsedníčkou Slovenskej samosprávy Martou Demjénovou. Podľa prezidenta sa spor bude dať vyriešiť, strany sú otvorené rokovaniam. Prezident zdôraznil, že do Mlynkov prišiel miestnym obyvateľom vysvetliť národnostnú politiku Maďarska. „Národnosti v Maďarsku majú kolektívne práva, majú samosprávy a miestne samosprávy majú voči národnostným menšinám povinnosti,” podčiarkol. Sólyom zdôraznil, že Slovákom v Mlynkoch nebolo nijakým spôsobom z právneho hľadiska ublížené. „Ak sa na to pozeráme z právneho hľadiska, všetko je v poriadku, majú ponúknuté miesto kancelárie, ktoré je lepšie ako doterajšie, majú v rámci obce svoj rozpočet, ale vieme, že nestačí len dodržať zákon. Existujú aj pocity, a v prípade národnostných menšín treba byť v oblasti citov veľmi pozorný,” poznamenal prezident. Vyjadril súhlas s tým, že Slovákom sa nepáči, že musia opustiť miesto, ktoré považujú za svoje. Nebolo to podľa jeho slov šťastné rozhodnutie, ale na druhej strane vyjadril pochopenie pre postoj obecnej samosprávy, ktorá má nedostatok priestorov. „Domnievam sa, že tento spor budú vedieť vyriešiť, pretože obe strany sú otvorené utorňajšiemu rokovaniu. Odchádzam s dobrým pocitom, že záležitosť, ktorá bola neopodstatnene nafúknutá, bude vyriešená,” uviedol Sólyom.

Dohodu treba vypracovať do 30. apríla

Spoločné zasadnutie obecnej a slovenskej samosprávy v Mlynkoch

Dňa 1. apríla sa uskutočnilo spoločné zasadnutie obecnej a slovenskej samosprávy v Mlynkoch, na ktorom sa zrodilo rozhodnutie, že najneskôr do konca tohto mesiaca sa musí vypracovať dohoda s miestnou slovenskou samosprávou o využívaní Slovenského domu. Obe strany však majú natoľko rozdielne predstavy o riešení sporu, že dohoda je zatiaľ v nedohľadne. Podľa stanoviska slovenskej samosprávy je nový návrh obecného zastupiteľstva ešte horší, než ten predchádzajúci. Pôvodne totiž tri slovenské organizácie - Miestna organizácia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Slovenský klub a Páví krúžok - mali zostať v kancelárii, kým podľa nového návrhu ju musia úplne opustiť a využívať môžu len klubovú miestnosť. Pre slovenskú samosprávu je prijateľné iba také riešenie, že naďalej bude sídliť v kancelárii na prvom poschodí Slovenského domu, ale kanceláriu bude môcť v prípade potreby používať aj starosta. Súhlasila by tiež s odkúpením celého poschodia alebo kancelárie a za prijateľné riešenie, by pokladala aj to, keby jej dala obec kanceláriu na niekoľko rokov do prenájmu. Obecná samospráva bola však ochotná pristúpiť na kompromis zatiaľ iba vo veci termínu vysťahovania slovenských zoskupení z kancelárie.

CSS prevzala tri školy ● Nevyšliapanými chodníkmi

Kvalitatívne nová etapa v živote Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), ale aj zainteresovaných škôl nastala v čase, keď najvyšší volený zbor Slovákov v Maďarsku postupne prevzal tri dvojjazyčné slovensko-maďarské školy. CSS mala už vtedy skúsenosti z prevádzkovania Ľudových novín a Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, ktoré prevzala od Zväzu Slovákov v Maďarsku. Neskôr založila Slovenské divadlo Vertigo, Slovenské osvetové centrum, Slovenské dokumentačné centrum a Verejnoprospešnú spoločnosť Legatum, ktorá poskytuje pomoc národopisným zbierkam. Do oblasti školstva vstúpila vytvorením Metodického strediska pre materské školy, ktorého náplň činnosti bola neskôr rozšírená aj na základné školy. Týmto krokom reagovala na transformáciu verejného školstva, ktoré sa muselo vyrovnávať s novou situáciou, vyvolanou zrušením alebo zredukovaním odborných inštitúcií ministerstva. Postupný pokles počtu školopovinných detí a paralelné zužovanie finančných prostriedkov miestnych samospráv priviedli do ťažkej situácie aj slovenské školy. Možným východiskom z tejto situácie bolo, aby ohrozené školy prevzala CSS, k čomu aj vďaka aktívnej pomoci Úradu pre národné a etnické menšiny a ministerstva školstva boli postupne vytvorené legislatívne i finančné podmienky. Prvou takouto inštitúciou v roku 2004 sa stala Slovenská základná škola, materská škola a žiacky domov v Sarvaši. V roku 2006 nasledovalo Slovenské gymnázium, základná škola, materská škola a internát v Békešskej Čabe. Treťou bola Slovensko-maďarská dvojjazyčná národnostná základná škola a žiacky domov v Novom Meste pod Šiatrom. Tri školy - tri rôzne mestá. V niečom sa však predsa len zhodujú: všetky tri patria do kategórie tzv. dvojjazyčných škôl, z hľadiska získavania žiakov majú minimálne regionálny význam a disponujú žiackym domovom. No a nie v poslednom rade, v prípade všetkých troch rodičia aj pedagogický zbor súhlasili s tým, aby prevádzkovanie inštitúcií prevzala Celoštátna slovenská samospráva.

S riaditeľkami inštitúcií sme sa porozprávali o tom, aké skúsenosti majú z uplynulého obdobia a ako vidia svoje pozície ako inštitúcie CSS.

Ako prvú sme so svojimi otázkami vyhľadali riaditeľku Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši Zuzanu Medveďovú. Vedúca prvej školy, ktorú prevzala CSS, už nadobudla skúsenosti z novej situácie. V čase preberania školy bola aj predsedníčkou Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS, čo jej umožnilo zapojiť sa do riešenia rôznych právnych a finančných problémov, ktoré sa vyskytli v rámci procesu.

- V rokoch 2002-2003 komplexne zrekonštruovali budovu inštitúcie, takže CSS prevzala modernú školu plnú detí. Pokiaľ vieme, stalo sa to v období, keď vrcholili konflikty vedenia školy s vedením mesta, ktoré odmietalo povoliť otvorenie ďalšej skupiny v materskej škole. Máte za sebou tri školské roky pod novým prevádzkovateľom. Hneď po prevzatí inštitúcie ste zriadili štvrtú skupinu v škôlke. Po tejto prvej pozitívnej skúsenosti ako sa vám darilo realizovať vaše plány v uplynulom období?

- Rozhodnutie vedenia CSS a Valného zhromaždenia zboru, že od 1. júla 2004 preberie CSS sarvašskú slovenskú základnú školu, materskú školu a žiacky domov, bolo múdrym a premysleným krokom. Podľa môjho názoru je to recipročná výhoda - posilnila sa CSS, ale aj jej inštitúcia. Hoci prevádzkovateľ, jeho školská referentka, ale aj administratíva školy majú oveľa viac práce. Prevádzkovanie je zložitejšie, treba plánovať, brať na vedomie rôzne termíny a kontroly. Najväčšia hodnota je, že nemárnime drahý čas na zbytočné veci, že netreba deň čo deň odôvodňovať zbytočné a nafúknuté veci, že nie sme stredobodom zložitej a často protirečivej, nevysvetliteľnej politiky. Múdro môžeme plánovať svoje úlohy, dané a dohodnuté slovo zatiaľ vždy platilo. Táto korektnosť nám dáva silu zvládnuť neraz neznesiteľnú neistotu vo verejnom školstve, vyplývajúcu z často sa meniacich reforiem. Po prevzatí inštitúcie sa zlepšili aj naše materiálne podmienky. Od tých čias sme kúpili stroj na upratovanie, s pomocou rodičov sme upravili školský dvor, na ktorom sme vytvorili trávnik, kabinety výpočtovej techniky a hospodárske kancelárie sme vybavili klimatizačným zariadením. Radostnejší sa stal aj život našich škôlkárov, keď sme na školskom dvore inštalovali drevené hračky. Ako ste už uviedli, hneď po zmene prevádzkovateľa sme vytvorili v materskej škole štvrtú skupinu. Rodičia si nesmierne vážia pokoj, otvorenosť, ovzdušie, ktoré tu vládne a ktoré pozitívne vplýva na rozvoj ich detí, čo sa premieta aj na počte našich žiakov. V školskom roku 2004/2005 navštevovalo materskú školu 105 detí, v základnej škole do 15 tried chodilo 306 detí. V školskom roku 2006/2007 to bolo 109 detí v materskej škole a 316 detí v základnej škole, ktoré chodili do 16 tried. V tomto školskom roku máme 342 detí v základnej škole a 109 v škôlke. To znamená, že v každom ročníku máme paralelné triedy, ba v tomto roku máme tri prvé triedy. Sme po zápise žiakov do prvého ročníka. V septembri budeme mať 57 prváčikov, čo je najvyšší počet medzi školami v meste. Podľa počtu prihlásených detí budeme mať zasa tri prvé triedy. Isté ťažkosti nám spôsobuje, že pedagogické služby (logopédia, ayris terapia atď.) nám poskytuje región za úhradu. Počet detí, ktoré potrebujú zdravotnú telesnú výchovu, z roka na rok rastie. Napriek tomu, že máme v učiteľskom zbore odborného pedagóga, túto povinnosť už nevládzeme riešiť z vlastných síl, čo spôsobí neplánované výdavky. Museli sme sa naučiť aj novú formu prevádzkovania. Musíme mať vytvorenú zásobu na mesačné výdavky, lebo podpora podľa štátneho normatívu neprichádza včas a z toho dôvodu je veľmi potrebná každoročná podpora, ktorú získava náš prevádzkovateľ prostredníctvom konkurzov od ministerstva školstva.

- Žiaci vašej školy dosahujú dobré výsledky v osvojovaní si slovenského jazyka, skladajú štátne skúšky a získavajú popredné miesta na súťažiach slovenského jazyka. Aké možnosti máte na usmerňovanie vašich detí do slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, aký je postoj rodičov a žiakov?

- Počet ôsmakov, ktorí chcú ďalej študovať na slovenskom gymnáziu, sa každoročne mení. Každý rok ich je niekoľko. V školskom roku 2004/2005 napr. pokračovalo v štúdiu na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe 6 žiakov. Presviedčanie detí a rodičov nie je jednoduchá záležitosť, dodnes sa preferujú chýrne gymnáziá v Sarvaši, Segedíne, v Poľnom Berinčoku a na okolí. Snáď nám v tejto práci pomôže nový program starostlivosti o talentované deti, v priebehu ktorého ich už v 7. a 8. ročníku budeme vlastne pripravovať na štúdium na slovenskom gymnáziu. Tiež môže byť dobrým motivačným faktorom, ak budú naďalej dosahovať dobré výsledky na jazykových súťažiach a v súťaži slovenského výskumného ústavu, ktorá ich motivuje, aby pátrali po svojich predkoch a minulosti tunajších Slovákov. Samozrejme aj naďalej pripravujeme žiakov na štátnu skúšku zo slovenčiny, využívame všetky príležitosti, aby mohli cestovať na Slovensko a v praxi používať osvojené jazykové znalosti.

- Ako sa vyvíjajú vaše vzťahy s mestom?

- Keďže zmenou prevádzkovateľa sa nezmenila naša poloha, aj naďalej sa zapájame do všetkých aktivít mesta, či už ide o pedagógov, alebo žiakov.

(br)

Slovenská samospráva Novohradskej župy

Novohradskí a hevešskí slovenčinári na Slovensku

Novohradská župná slovenská samospráva je už od svojho vzniku mimoriadne aktívna. Popri množstve podujatí, ktoré organizuje, je jednou z jej najdôležitejších priorít slovenské národnostné školstvo. Z iniciatívy predsedu Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne Dr. Ferdinanda Egyeda vypracovala analýzu súčasného stavu slovenského národnostného školstva v regióne, ktorú doplnila o návrhy potrebných opatrení. Veď bez národnostnej školskej základne nie je pre slovenskú národnosť zabezpečená budúcnosť.

Jedným z návrhov, ktoré sa už uskutočnili, bolo vytvorenie podvýboru pre slovenské materské základné školy. Ten sa pod vedením Kataríny Völgyesiovej vehementne pustil do práce a predložil župnej slovenskej samospráve program zameraný na zvýšenie úrovne a efektivity vyučovania slovenčiny. V rámci tohto programu bude župná samospráva a jej podvýbor pre našich slovenčinárov organizovať tzv. slovenské metodické stretnutia, na ktorých okrem praktických ukážok budú hovoriť o zosúlaďovaní metód vyučovania a používania učebníc.

Prvou lastovičkou bola dvojdňová výmena skúseností na Slovensku. V spolupráci so Zväzom Slovákov v Maďarsku pripravili pre 28 slovenčinárov novohradských a hevešských materských a základných škôl bohatý program. Prvý deň navštívili Základnú školu na Haličskej ulici v Lučenci, kde ich veľmi srdečne privítal pedagogický zbor na čele s riaditeľkou školy Evou Markovou a kde si pozreli zaujímavé vyučovacie hodiny s novými metodickými postupmi. Tu si mohli pozrieť veľmi dobré a osožné učebné pomôcky.

Potom navštívili Základnú a materskú školu s vyučovacím jazykom maďarským v Lučenci. Učiteľky materských škôl boli tiež veľmi spokojné s ukážkovými zamestnaniami. Riaditeľka slovenskej škôlky na Zvolenskej ceste v Lučenci Iveta Lekeňová so svojimi kolegami nám predviedli množstvo zaujímavých nápadov a vytvorili uvoľnenú priateľskú atmosféru, ktorá nás sprevádzala aj na posedení s kolegami, pri výmene skúseností.

Sviatočný obed, ktorý inicioval primátor mesta Lučenec Milan Marko, sa niesol tiež v priateľskom duchu. Pán primátor vyzdvihol záslužnú a prepotrebnú prácu našich učiteľov, za ktorú im úprimne poďakoval.

Zaujímavý deň účastníci ukončili návštevou Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene. Dermiera S tvojou dcérou nikdy rozosmiala preplnené hľadisko až k slzám.

Ráno sme sa z hotela Detva v Detve vybrali autobusom do rázovitej obce Očová, do rodiska známeho polyhistora Mateja Bella. Prvý dojem bol úžasný. Stretnutie s riaditeľkou školy Annou Sojkovou a starostom Jurajom Kubišom sa uskutočnilo v triede, ktorá pripomínala dvor sedliackeho domu. Steny v škole boli pomaľované typickými ornamentami. Jednoducho všetko nasvedčovalo tomu, že hlavným zameraním školy je výchova a úcta k ľudovému umeniu. Presvedčili nás o tom svojom vystúpením nielen vynikajúci detský folklórny súbor Poľana, ale aj návštevy hodín slovenčiny a dejepisu v miestnom múzeu, ako aj zamestnania v miestnej škôlke.

Osobitným zážitkom bola hodina literatúry na tému rodina a domov. Príkladný bol nielen citlivý vzťah učiteľky a žiakov, ale aj úprimnosť detských výpovedí, čo pre ne znamenajú tieto výrazy. Bolo vidieť a cítiť, že láska k rodine, domovu, tradíciám nie je forma, ale otázka srdca a presvedčenia.

Cestou domov sme navštívili miestny evanjelický kostol, kde nám symbolicky na privítanie a zároveň aj na rozlúčku zaspieval pán farár niekoľko veľkonočných žalmov.

Všetci účastníci hodnotili dvojdňové doškoľovanie mimoriadne pozitívne.

Podľa riaditeľky Základnej školy v Lucine Eleny Kladivíkovej, ktorá tlmočila názory svojich kolegov, je veľmi dobre, že po niekoľkoročnej prestávke sa pokračuje v návšteve škôl na Slovensku. Terajší pobyt na Slovensku umožnil naším slovenčinárom porovnávať a inšpirovať sa, spoznávať, s akými učebnými pomôckami pracujú na Slovensku a zároveň komunikovať s kolegami a navzájom si pomáhať.

V tomto duchu bude prebiehať nasledujúci slovenský metodický deň, ktorý sa uskutoční 14. apríla v Základnej a materskej škole v Lucine. Stretnutie bude o to zaujímavejšie, že sa na ňom budú prezentovať firmy zo Slovenska vyrábajúce učebné pomôcky.

(reb)

Národnostné herectvo 2008

Maďarský osvetový ústav a výtvarný lektorát usporiadal koncom minulého roku konferenciu o ochrane kultúrnych hodnôt domácich národných a etnických menšín s názvom Menšina - väčšina - integrácia? Na konferencii sa organizátori rozhodli, že pre odborníkov budú usporadúvať tvorivé dielne. Prvé takéto stretnutie sa konalo v Maďarskom osvetovom ústave a výtvarnom lektoráte v Budapešti pod názvom Národnostné divadelníctvo 2008. Témou prvého stretnutia bola transformácia národnostného divadelníctva na prahu 21. storočia. Účastníci tvorivej dielne diskutovali o budúcej štruktúre stretnutí tohto druhu a o tom, čo očakávajú od budúcnosti. Rozhovory vychádzali z úspešného festivalu národnostných divadiel Arcusfest, ktorý sa uskutočnil koncom februára v hlavnom meste, a sledovali monitorovanie situácie národnostného divadelníctva v Maďarsku. Prítomných v mene organizátorov privítala generálna riaditeľka Maďarského osvetového ústavu a výtvarného lektorátu Erika Borbáthová. Po nej vystúpil s referátmi celý rad renomovaných odborníkov. O minulosti, súčasnosti a budúcnosti slovenského divadla Vertigo prednášala jeho členka Rozália Keleczová.

(aszm)

Všetky zákusky boli najlepšie

Prvá dáma Slovenska so Slovenkami z Maďarska

Bol krásny jarný sobotňajší deň, keď sa pred budovou slovenského veľvyslanectva v Budapešti schádzali ženy rôzneho veku, ktoré držali v rukách starostlivo zabalené tácky, košíky a taniere. Do Budapešti pricestovali z celého Maďarska, aby na tradičnom spoločnom podujatí Veľvyslanectva Slovenskej republiky a Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) podali svedectvo o svojom cukrárskom umení. Niektoré „diela“ stelesňovali stáročné tradície našich predkov, ďalšie zase odrážali najnovšie gastronomické trendy. Všetky tieto dobroty boli v najväčšej zhode starostlivo poukladané na najväčšom, vkusne prestretom stole veľvyslanectva. Chudáci muži to v tento deň nemali ľahké, pretože tentoraz iba asistovali hlavným aktérom dňa: ušla sa im úloha vodiča či sprievodcu a iba tí šťastnejší mohli účinkovať ako členovia poroty. Táto česť, ale i „náročná“ a zodpovedná práca, pripadla veľvyslancovi SR v MR Jurajovi Migašovi, vedúcemu konzulárneho oddelenia Ladislavovi Tischlerovi a nášmu kolegovi Imrichovi Fuhlovi.

Už po tretíkrát sa podujatie uskutočnilo za účasti prvej dámy SR Silvie Gašparovičovej, ktorá - ako sama povedala - veľmi rada chodí na tieto stretnutia. V uplynulých dvoch rokoch prišla na stretnutie so slovenskými ženami z Maďarska aj manželka prezidenta MR Erzsébet Sólyomová, ktorá sa tohto roku zo zdravotných dôvodov nemohla zúčastniť podujatia. Pred vyhodnotením zákuskov organizátori prekvapili účastníkov kultúrnym programom, v ktorom vystúpila členka citarovej skupiny Boleráz, citaristka a speváčka Tímea Teješová z Békešskej Čaby a folklórna skupina z Hrušova zo Slovenska. V neformálnom rozhovore s prvou dámou Slovenska Slovenky poprosili vzácneho hosťa o sprostredkovanie kontaktov s obcami a organizáciami na Slovensku. Od Silvie Gašparovičovej si vypočuli informácie o tom, ako sa prostredníctvom charitatívnej činnosti snažia na Slovensku pomôcť týraným ženám napr. aj štúdiom cez internet, ktoré plánujú rozšíriť aj o tzv. „virtuálnu univerzitu“.

V záverečnej časti podujatia porota vyhodnotila diela. Keďže všetky boli najlepšie, všetky boli aj ocenené. Porota udelila jedinú hlavnú cenu za najautentickejší pletený koláč, ktorý upiekla Mária Kováčová z Irše.

(br)

Šesťdesiatka Zuzany Hollósyovej

Životné jubileum oslávila s priateľmi

V kruhu svojich priateľov oslávila koncom marca okrúhle životné jubileum predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Zuzana Hollósyová. Ako povedala, stretnutie nebolo oficiálne, ale priateľské. aby sa gratulanti mohli uvoľnene a dobre zabaviť. Jej zámer sa vydaril, veď nakoniec si čerstvá šesťdesiatnička za sprievodu harmoniky nielen zaspievala, ale aj zatancovala.

Budapeštianske občianske organizácie Lipa a Ozvena pripravili milý program, pozostávajúci z tancov a piesní, ba rodina Martina Glücka z Mlynkov priniesla tortu s napodobneninou.

„Naše životné dráhy boli podobné. Občas sa trochu rozišli, občas sa znovu stretli,“ začal slávnostný príhovor bývalý riaditeľ budapeštianskej slovenskej školy Ladislav Petro. Ako povedal, s oslávenkyňou sa stretol ešte na gymnáziu ako so 14-ročnou študentkou. Pripomenul, že jej láska k folklóru ju viedla k pozoruhodným činom: napríklad k zakladaniu speváckych zborov a tanečných súborov, tam kde pôsobila - v Sédi a v Budapešti. Z. Hollóssyová stála v roku 1994 pri zrode SSB a stala sa jej predsedníčkou. Túto funkciu vykonáva už štvrtý cyklus. Takisto bola jednou z iniciátorov zrodu dvojmesačníka SSB Budapeštiansky Slovák, ktorý je kronikou Slovákov v hlavnom meste. Bola medzi zakladateľmi všetkých budapeštianskych slovenských občianskych organizácií, tak aj Klubu slovenských dôchodcov.

Po L. Petrovi sa prítomným prihovorila oslávenkyňa. Najprv sa poďakovala každému učiteľovi, ktorý sa pričinil nielen o jej výchovu, ale aj o výchovu slovenskej inteligencie v Maďarsku. Zaspomínala si na študentské roky, keď do slovenskej školy kúpili dve pianína, aby mali na čom cvičiť deti, ktoré chodili do hudobnej školy. Zvlášť pozdravila rodinu Jozefa Budaia z Kirťu a spomenula spoločné tanečné stretnutia a zahraničné turné.

Spomienky nemali konca-kraja a miestnosťou sa pochvíľou ozýval smiech. Ten nechýbal ani počas odovzdávania darčekov a krájania tort, ktoré darovali obvodné samosprávy, ale ani počas spontánnej zábavy.

(ef)

Slovenčina - okno do sveta

Slovo má Karol Orliczký

V obciach, v ktorých Slováci dlhší čas nemali svoju inteligenciu, zohrávala nesmierne dôležitú úlohu generácia žiakov tých slovenských škôl, ktoré boli založené po druhej svetovej vojne. Do tejto skupiny slovenských učiteľov, absolventov Učiteľského ústavu J. Á. Komenského, patrí Karol Orliczký, ktorý po vyše štyridsaťročnej pedagogickej dráhe v slovenských obciach Bukových hôr je už desať rokov na zaslúženom odpočinku.

- Skúmal som dejiny mojej rodnej obce, Répašskej Huty, aj mojej rodiny. Vysvitlo, že v čase zakladania sklárskej huty sem prišli usadlíci nielen z územia dnešného Slovenska, ale aj z Moravy a Poľska. Stopy po svojich koreňoch som našiel v Rušperku, kedysi samostatnej obce, dnes súčasti Ostravy. Tam sa rozprestierajú Orlické hory, ktoré siahajú až do Poľska - začal v ďalekej minulosti pán Orliczký.

- Do svojich 12 rokov som žil doma, do piatej a šiestej triedy som chodil v Diósgyőri, kam sme chodievali denne peši. Je to viac ako 20 kilometrov. Potom som sa spolu s tromi rovesníkmi z našej obce dostal do slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. V štúdiách som pokračoval na Učiteľskom ústave J. Á. Komenského v Budapešti. Boli sme tretí ročník v histórii školy, mal som spolužiakov z rôznych kútov Maďarska. Začali sme 43, nakoniec sme skončili šestnásti. Tvorili sme vynikajúci kolektív, boli sme ako jedna veľká rodina, aj učitelia bývali spolu s nami. Chodili sme domov iba dvakrát do roka, každú sobotu sme mali na internáte čajový večierok. Mali sme skvelý kultúrny súbor, jadro tanečnej skupiny sme tvorili my štyria z Répašu a naši spolužiaci z Komlóša. Kto netancoval, aj ten sa angažoval v súbore, buď spieval, alebo hral na nejakom hudobnom nástroji. Koncom každého školského roka sme chodili na zaškoľovacie zájazdy do našich slovenských dedín. Mám pekné spomienky na našich pedagógov, na pani Latorczaiovú a na pánov Freňa a Imreczeho. Všetko sme sa učili po slovensky, ja som mal veľmi rád matematiku. Inak v súčasnosti, keď pravidelne chodím tlmočiť, zužitkovávam to, čo som si vtedy osvojil - používam technické výrazy zo študentských čias, s ktorými by som sa inde nebol stretol... - spomínal na svoje študentské roky náš hostiteľ.

- Po skončení som pôvodne chcel pokračovať v štúdiách na Vysokej škole lesníckej v Šoprone, chcel som sa stať lesným inžinierom. Už som mal zabalené na cestu, ale kvôli udalostiam roku 1956 a chorobe môjho otca som zostal doma. Dostal som sa do blízkej Starej Huty, kde som vyučoval 8 rokov. V spojitosti s touto obcou musím uviesť jednu zaujímavosť. V tejto dedine hovoria podobnou slovenčinou, akou hovorili kedysi v najväčšej slovenskej obci v Boršodskej župe, v Szirmabesenyő. Tam ale podľa mojich informácií už nežijú Slováci, možno niekoľkí z tých najstarších. Ale vráťme sa k mojej učiteľskej dráhe. Dostal som sa do svojej rodnej obce, kde som vyučoval desať rokov a stal som sa riaditeľom školy. Keď zlúčili našu školu so školou v susednej dedine, začal som vyučovať v Novej Hute a bol som zástupcom riaditeľa. Po šestnástich rokoch sme sa osamostatnili a posledných osem rokov svojej pedagogickej dráhy som bol opäť riaditeľom školy v Répašskej Hute. V týchto obciach inak slovenčinu vyučovali spolu so mnou buď moji bývalí spolužiaci z učiteľského ústavu, alebo neskôr naši zverenci, ktorých sme usmerňovali ďalej študovať slovenčinu. Paralelne s vyučovaním som v týchto dedinách vykonával aj funkciu riaditeľa kultúrneho domu a určitý čas som bol odborným poradcom slovenčiny pre Boršodskú a Sabolčskú župu, - pokračoval pán Orliczký.

- Angažoval som sa aj v spoločenskom a kultúrnom dianí našej Slovače. 39 rokov som pracoval vo Zväze Slovákov v Maďarsku, v jeho kultúrnom, školskom, resp. celoštátnom výbore. Po vytvorení menšinového samosprávneho systému som bol v dvoch cykloch poslancom Celoštátnej slovenskej samosprávy a predsedom jej masovokomunikačného výboru. V treťom cykle som už nekandidoval, odovzdal som štafetu mladším.

Štafetu v určitom slova zmysle prevzali aj dve dcéry Karola Orliczkého. Ildika je slovenskou učiteľkou miestnej materskej školy, Judita, absolventka Technickej univerzity vo Zvolene, sa stala lesnou inžinierkou a ekonómkou a popri zamestnaní pracuje aj v obecnej samospráve a slovenskom volenom zbore Répašskej Huty.

- Judita vlastne splnila môj sen stať sa lesným inžinierom, - dodal K. Orliczký, ktorý sa ako dôchodca rád venuje vyrábaniu rôznych predmetov z dreva a veľa času trávi s pýchou svojej rodiny, so štyrmi vnúčatmi.

- Často sme chodievali so žiakmi na Slovensko a bol som pri vytváraní priateľských kontaktov našej obce so Sedliskami. Za dôležité pokladám, že sa mi podarilo sprostredkovať vytvorenie priateľských stykov okolitých maďarských obcí s obcami na Slovensku, pretože sa nazdávam, že v spoločnej budúcnosti našich národov sú najdôležitejšie práve osobné kontakty, - uviedol Karol Orliczký.

(csl)

Slováci z Pilíšskej Čaby na súťaži vín na Slovensku

Pilíščabania sa začiatkom marca po druhýkrát zúčastnili na festivale a súťaži vín v ich spriatelenej obci na Slovensku, vo Veľkom Lapáši.

Spoločný program predstaviteľov oboch obcí sa začal na obecnom úrade, kde si mohli vymeniť darčeky z keramiky. Delegácia, ktorej členmi boli starosta Pilíšskej Čaby Péter Kasza, notár Tivadar Tóth, člen miestnej slovenskej samosprávy Július Funk, predstavitelia miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku Anton Drevenka st., Martin Bélik, František Bélik a Július Kučera a ku ktorej sa pridal predseda Miestneho odboru Matice slovenskej v Štúrove Jozef Cerula, sa potom na pozvanie svojich hostiteľov vybrala na slávnostný obed do Nitry.

Festival otvorili starosta Veľkého Lapášu Andrej Zurbola a hlavný gestor podujatia Ján Medáček. Za hostí sa ujal slova čestný občan Pilíšskej Čaby Anton Drevenka st., ktorý zarecitoval svoju báseň o víne, napísanú pri tejto príležitosti.

Do súťaže nominovali obrovský počet vín, čo bolo pre hostí z Maďarska prekvapujúce, veď na súťažiach poriadaných v ich okolí býva oveľa menej vzoriek. Vo Veľkom Lapáši bolo vystavených 1 209 fliaš. Hostia na degustácii mohli ochutnať aj rôzne syry a zákusky. Pilíščabanom najviac chutil zemiakový závin. Vína hodnotili podľa medzinárodných kritérií, ako napr. vôňa, chuť, farby atď. Súťaž vyhodnotil člen miestneho vinohradníckeho spolku Miroslav Polčik. 24 vín získalo zlatú, 109 striebornú a 206 bronzovú medailu.

Július Kučera (cs)

Koniec koalície MSZP - SZDSZ

Menšinová vláda je predsieňou predčasných volieb

Ministri menšej strany maďarskej vládnej koalície, liberálneho Zväzu slobodných demokratov (SZDSZ), podali demisiu. SZDSZ tak reagovala na krok premiéra Ferenca Gyurcsánya, ktorý bez jej súhlasu odvolal liberálnu ministerku zdravotníctva Ágnes Horváthovú. Premiérovi socialisti ministerku považujú za hlavného vinníka za prehraté referendum o zdravotných poplatkoch. Gyurcsány tiež spochybnil samotné reformy, ktoré sa vláda socialistov a liberálov podľa koaličnej dohody zaviazala presadzovať. Vyhlásil, že reformy nie sú preteky formuly 1 a musia byť ešte zamatovejšie, pomalšie a citlivé k obyvateľstvu. Liberáli sa však obávajú, že reformy, ktoré boli už doteraz práve vďaka odporu socialistov skôr iba kozmetickými úpravami, by ďalším riedením stratili úplne zmysel. Šéf liberálov János Kóka Gyurcsánya obvinil, že odvolaním Horváthovej potopil svoj vlastný program. Premiér napriek všetkému tvrdí, že chce naďalej pokračovať v koaličnej spolupráci s liberálmi. Vyzval ich, aby so socialistami prerokovali sporné body a dohodli nový koaličný program. Gyurcsány dokonca povedal, že je ochotný odstúpiť, ak by bola jeho osoba prekážkou zachovania koalície. Ďalší vývoj v Maďarsku je zatiaľ nepredvídateľný. Špekuluje sa o pokračovaní koalície v inej forme. Napríklad menšinovej vláde socialistov s tichou podporou celej SZDSZ či aspoň niektorých liberálnych poslancov, prípadne s podporou menšej opozičnej strany Maďarského demokratického fóra (MDF). Vylúčené nie sú ani predčasné voľby. Posledné riešenie požaduje líder opozície Viktor Orbán. Nahrávajú mu prieskumy, ktoré jeho strane Fidesz predpovedajú rekordnú podporu. Podľa prieskumu agentúry Szonda Ipsos by Fidesz volilo 67 percent voličov, socialistov iba 24 percent. Žiadna strana od roku 1990 takú vysokú podporu nemala.

Všetko nasvedčuje tomu, že Maďarsko smeruje k menšinovej vláde, ktorá je predsieňou k predčasným voľbám. Povedal to politológ István Stumpf pre komerčnú rozhlasovú stanicu InfoRádió. „V nasledujúcom období možno očakávať pretrvávajúcu agóniu ľavicovo-liberálnej vlády, lebo koaličné strany sa evidentne obávajú predčasných volieb,” konštatoval Stumpf, podľa ktorého Maďarsko je vo vážnej kríze. Tú možno riešiť podľa jeho názoru iba širokou podporou spoločnosti a jej zomknutím. Ako dodal, menšinové vládnutie si vyžaduje disciplinované a zodpovedné správanie sa vládnej strany aj opozície, ale predpoklady k tomu nie sú. Preto sa politológ domnieva, že menšinová vláda je predsieňou predčasných volieb. Ťažko totiž podľa neho možno veriť, že by v takej mimoriadne vážnej hospodárskej situácii, v akej sa Maďarsko nachádza, mohla menšinová vláda dovládnuť do nasledujúcich riadnych parlamentných volieb, ktoré sú za dva roky. Namiesto reforiem by nastala improvizácia a krajina by v konkurencii ďalej zaostala. Jedným z možných scenárov je odstúpenie premiéra F. Gyurcsánya, ale ten je podľa Stumpfa skôr známy tým, že sa nevzdáva, bojuje až do konca.

Politológ Attila Ágh tiež v InfoRádió vyjadril názor, že súčasná kríza je veľmi užitočná. Menší koaličný partner SZDSZ v záujme dosiahnutia aspoň piatich percent podpory presadzuje agresívnu politiku, pre MSZP a pre vládnutie znamenali liberáli veľmi vážnu záťaž. Podľa Ágha nemožno porovnávať súčasnú situáciu so situáciou v roku 2004, kedy pri páde premiéra Pétera Medgyessyho asistovala SZDSZ, ktorej ministra predseda vlády odvolal. Vtedy išlo o súboj silnej SZDSZ proti slabému premiérovi, teraz je to naopak. Gyurcsánya podporuje MSZP a liberáli sú slabí a v rozklade. Z toho vyplýva, že Gyurcsány nemá žiadny dôvod vzdať sa. V parlamente disponujú slobodní demokrati 20 z 386 kresiel.

Stretnutie Fico - Gyurcsány v najbližších mesiacoch

Predseda vlády SR Robert Fico by sa so svojím maďarským kolegom Ferencom Gyurcsányom mohol stretnúť v najbližších mesiacoch. Počas zasadnutia parlamentného výboru pre európske záležitosti to povedal minister zahraničných vecí Ján Kubiš. „Termín ešte nie je stanovený,” uviedol minister a dodal, že o realizáciu stretnutia je záujem aj v Maďarsku. Kubiš počas hodnotenia slovenskej zahraničnej politiky zdôraznil, že slovenské zahraničnopolitické pozície sú ukotvené predovšetkým členstvom v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii. Ján Kubiš informoval aj o tom, že Slovensko na summite NATO v Bukurešti podporí ponúknutie členstva v aliancii Chorvátsku, Macedónsku a Albánsku. Čo sa týka podpory pre Ukrajinu a Gruzínsko, zdôraznil, že sa nebude rokovať o pozvaní do NATO, ale len o ponúknutí akčného plánu členstva. Prízvukoval, že ukrajinské obyvateľstvo je proti začleneniu sa do severoatlantického paktu a otázku členstva nekladie ani ukrajinské politické vedenie. Kubiš sa nazdáva, že diskutovaný bojkot olympiády v Pekingu kvôli postoju Číny k Tibetu nie je dobrým nástrojom. „Skúsenosti s bojkotom olympijských hier už máme a k ničomu dobrému to neviedlo,” podčiarkol minister.

Oneskorená zdravica

Spomienka na Pavla Liptáka v Békešskej Čabe

V Jankayho galérii v Békešskej Čabe usporiadali v rámci Jarného festivalu spomienkovú výstavu známeho výtvarníka Pavla Liptáka. Vernisáž sa konala pri príležitosti nedožitých 85. narodenín za veľkého záujmu verejnosti. Prítomných pozdravil vicestarosta Békešskej Čaby István Köles a expozíciu otvoril bývalý žiak a priateľ umelca, riaditeľ vydavateľstva Szemimpex Matej Semenkár, ktorý pri tejto príležitosti vydal album pod názvom Oneskorená zdravica. Reprezentatívna zbierka obsahuje rukopisy priateľov a obdivovateľov renomovaného výtvarníka a 52 reprodukcií z najznámejších malieb. V Jankayho galérii je inštalovaných dvadsať obrazov Pavla Liptáka, ktoré podávajú prierez jeho celoživotnej tvorby.

Pavol Lipták maturoval v evanjelickom gymnáziu v Békešskej Čabe a základy výtvarníctva si osvojil v čabianskej slobodnej výtvarnej škole, pod vplyvom Tibora Jankayho, Józsefa Mokosa a Károlya Vasasa. Tvoril pod vplyvom umeleckých tradícií mesta. Spočiatku to boli olejomaľby, neskôr prešiel na temperu. Pracoval v umeleckých kolóniách v Baji, Mártélyi a Hódmezővásárhelyi. Očarila ho Dolná zem a okolie Kereša, v jeho dielach prevládajú krajinky, zátišia a figurálne kompozície. Pravidelne vystavoval od roku 1952.

Výtvarníctvo bolo jeho profesionálnou záľubou popri zamestnaní. Bol knihovníkom, dlhé roky viedol Župnú knižnicu v Békešskej Čabe, v roku 1954 mu udelili Kossuthovu cenu. Bol iniciátorom budovania novej župnej knižnice a organizátorom výtvarných výstav v jej priestoroch. Vytvoril pozoruhodnú zbierku kresieb 20. storočia a cenné zbierky textílií, keramiky, nábytku a kníh.

Po otvorení výstavy premietli film slovenskej redakcie MTV v Segedíne, pod názvom Močarinská všedných dní, v ktorom sa jeho autorka Tünde Tušková zhovárala s umelcom na jeho obľúbených miestach.

Výstava Pavla Liptáka bude otvorená do 24. apríla.

(sass-aszm)

Celoštátna putovná výstava v budapeštianskej slovenskej škole

Výtvarnými prejavmi proti násiliu

Začiatkom marca v Slovenskej základnej škole, gymnáziu a žiackom domove v Budapešti otvorili putovnú výstavu s názvom Viac úsmevu na tváre detí - Deti proti násiliu. Inštitúcia v spolupráci s Informačnou kanceláriou Rady Európy v Budapešti usporiadala v aule školy výstavu, ktorá bola vyvrcholením akcie trojročnej kampane Rady Európy „Budovanie Európy pre deti a s deťmi.“

Ako sa zrodila vlastne táto výstava?

Cieľom trojročnej kampane Rady Európy je zabezpečiť dodržiavanie práv detí vo všetkých krajinách Európy. Žiaľbohu, deti sa stávajú obeťami mnohých foriem násilia, čo sa deje na uliciach, v školách, v nemocniciach, v rodinách a na iných miestach, kde by sa mali cítiť bezpečne. Deti sú zraniteľné a v mnohých veciach sú závislé od dospelých. Nemôžu sa brániť a ich názory dospelí neberú do úvahy. Je potrebné prijať osobitné opatrenia na odstránenie ohrozovaných detí. Väčšina prípadov násilia voči deťom zostáva neviditeľná, pretože deti sa boja o ňom hovoriť, nahlásiť ho, a keď tak urobia, dospelí nie vždy venujú nahláseným prípadom primeranú pozornosť.

Zo všetkých medzivládnych organizácií v Európe má Rada Európy najlepšiu pozíciu na účinné riešenie otázky práv detí. Takto sa zrodila iniciatíva Informačnej kancelárie Rady Európy v Budapešti organizovať celoštátnu výtvarnú súťaž pre každú vekovú skupinu detí - od škôlkárov až po maturantov. Do súťaže sa mohli zapojiť jednotlivci a maximálne trojčlenné skupinky. Jeden uchádzač sa mohol zúčastniť súťaže maximálne s tromi prácami v rôznych výtvarných žánrových kategóriách, okrem plastiky s grafikou, rezbou, akvarelom, kolážou atď. Najúspešnejšie práce vybrala odborná porota a z týchto viac ako 40 prác zostavili kurátori výstavu, ktorú otvorili v budapeštianskej slovenskej škole.

Výstava hodnoverne dokazuje, ako vnímajú deti násilie vo svete, ktoré vo väčšine prípadov býva neviditeľné, pretože deti sa boja o ňom hovoriť. Nakresliť však nakreslia.

Bolo pre nás potešiteľné, že riaditeľka Informačnej kancelárie Rady Európy v Budapešti Klára Pappová Farkasová oznámila, že do tejto výtvarnej súťaže plánujú zapojiť aj žiakov všetkých národnostných gymnázií a odborných stredných škôl v Maďarsku. Tri najvydarenejšie práce budú vystavané v máji v Szolnoku. Dúfame, že o tejto udalosti vás, milé deti, budeme môcť opäť informovať. Najmä v tom prípade, ak sa do akcie zapoja aj žiaci našich slovenských gymnázií!

(fúziková)

Maďarsko - Európa v malom

Tri desaťročia pôsobí na národnostnom poli ako diplomovaný sociológ, osvetár a psychológ. V deväťdesiatych rokoch sa aktívne podieľal na príprave zákona o právach národných a etnických menšín z roku 1993. V súčasnosti je jediným odborníkom v Ministerstve školstva a kultúry MR, do kompetencie ktorého spadajú všetky domáce národnostné menšiny.

András Bertalan Székely, o ktorom je tu reč, v uplynulých rokoch publikoval výsledky svojho pôsobenia a štúdie o problematike tunajších menšín, ale aj o situácii Maďarov v susedných štátoch. Aj vo svojej zatiaľ poslednej práci, zborníku statí pod názvom Népben, nemzetben (V ľude a v národe), sleduje paralely na obidvoch stranách hraníc. Za anachronizmus v dnešnej dobe označuje vyvolávanie a vyhrozovanie konfliktov a v duchu ekumenizmu zdôrazňuje potrebu uplatňovania spoločných záujmov, vzájomné rešpektovanie a oceňovanie.

Pri hodnotení týchto súvzťažností autor zachováva jednotnú mieru. Tento výslovne etický princíp je príznačnou črtou jeho prístupu. Székely hodnotí situáciu tunajších menšín a ich inštitúcií kedysi a dnes a dochádza k záveru, že napriek viacerým pozitívnym výsledkom litera menšinového zákona sa dodnes nenaplnila, pretože ešte stále absentuje parlamentné zastúpenie Slovákov, Nemcov, Chorvátov a ďalších menšín. Zároveň pripomína, že starostlivosť o menšiny nie je vnútropolitickou záležitosťou a že ochrana práv, jazyka a kultúry krajanských pospolitostí v zahraničí je povinnosťou každého materského národa a štátu.

Zborník prináša články a úvahy o hľadaní mostov v kedysi celistvom regióne strednej Európy a poskytuje pohľad na širokú škálu diania v oblasti výmeny duchovných hodnôt. Autor sa odvoláva na konštatovanie národopisca Jána Čaploviča z roku 1822, podľa ktorého „Uhorsko je Európa v malom“, keďže v žiadnej inej krajine - už od čias panovania prvého uhorského kráľa - nežije toľko národností s toľkými jazykmi.

V kapitole pod titulom Medzi knihami A. B. Székely uvádza o. i. príklady tradičných slovinsko-maďarských kultúrnych stykov, rozhovor so spisovateľom a prekladateľom O. Kníchalom z Maďarska, glosuje trpkú minulosť rusínskej menšiny a jej súčasnú kultúrnu aktivitu.

Publikácia vyšla vo vydavateľstve Kráter v Pomáze.

(kni)

Mier v Podunajsku?

Dodnes ohromuje ten výjav na filmovom plátne - šermujúca a hroziaca pravica vodcu „tisícročnej“ ríše. Československo, hromží rozvášnený rečník, treba vygumovať („ausradieren“) z mapy Európy, ak nebude rešpektovať práva a požiadavky sudetských Nemcov. A neskôr jeho bachratý zástupca úlisne dohovára v Mníchove omdlievajúcemu prezidentovi krajiny uprostred Európy, aby vzal rozum do hrsti - predsa si neželá, aby maršalova Luftwaffe rozbombardovala to veľkolepé mesto na Vltave...

Tváre sa menia, len hrozby znejú ďalej. Nad riekou a nad hranicou zároveň sa opäť blýska a prepukajú živočíšne vášne. Viac ako šesťdesiat rokov po druhej svetovej vojne a - povedali by sme vzletnými slovami - v čase hlbokého mieru, sa z metropoly na hornom toku Dunaja necháva počuť vodca strany, ktorá si dala meno národná, a jeho slová sú jednoznačné a jasné: je na čase prevalcovať pancierovými pásmi metropolu na dolnom toku a porátať sa s tou svoločou, lebo história nebola milostivá k Slovači. V takomto duchu, šesťdesiat rokov po najkrvavejšej vojne, zaznieva hlas novodobého vodcu v štáte, po dlhých rokoch útrap znovuzrodenom a budovanom z vôle mierumilovného národa.

História naozaj nebola milostivá a spravodlivá k nikomu a nikde, ani v týchto končinách. Akcia pod názvom výmena obyvateľstva mala byť kedysi tým zázračným liekom, čo zacelí rany minulosti. Darmo by ste chceli zotrvať vo svojich domovoch, varovali vtedy propagandisti svojich krajanov na juhu, aj tak vás čo nevidieť vyhostia odtiaľ vaši odvekí nepriatelia. Tak ako vaša materská krajina pod Tatrami vyženie všetky cudzie živly hoci do horúcich pekiel.

Mnohí odišli a mnohí zostali a teraz im doliehajú k sluchu hrozby spoza Dunaja. Snáď si v tých chvíľach spomínajú na dobyvačné tanky, ktoré za posledných viac ako šesťdesiat rokov dvakrát vtiahli do mesta, v ktorom žijú už po generácie a žijú ich tu celé tisíce. Prišli sem z blízkych i vzdialených dediniek a mestečiek, dodnes si pamätajú tie trpké povojnové roky a obávajú sa pozdvihnúť hlas. Komu vlastne by sa mali postaviť? Svojim rodným zo starej vlasti, odkiaľ kedysi priputovali, lebo ich sem zahnali neznášanlivosť a bieda? Snáď vodca strany, ktorá si dala do erbu to vznešené slovo, nevolá po ďalších obetiach a mučeníkoch, aby konečne vybojoval historickú spravodlivosť.

Hrozba teda zaznela a po nej ďalšie. Na najvyšších miestach zavládlo ticho, lež ani v jednom oku sa nezračí odmietanie. Takže kto mlčí, ten svedčí?

Vodca z Berlína sa kedysi rozhodol, že na vojnových hekatombách vybuduje tisícročnú ríšu. Vodca strany s menom, ktoré jej nepatrí, spolu so svojimi stúpencami by chcel stavať na nenávisti budúcnosť krajiny uprostred novej Európy, hoci sa zaštítili heslami o vlastenectve, slobode a národnej cti. Nemôžu však a nedokážu prejsť úzkym a strmým chodníkom pravdy. Rozhodli sa, že si nájdu obetného baránka svojej zloby a za narušiteľov pokoja a nepriateľov označili tých druhých a iných. Koľkokrát už sa tí iní na jednej či druhej strane, v časoch pustošenia alebo ozbrojeného mieru, stávali guľou postrkovanou na biliardovom stole veľkej politiky, pretože sa nedokázali zbaviť prítulnosti k domovine ani vtedy, keď sa namiesto materskej nehy zachovala ako macocha. Koľkokrát bývali nárazníkom medzi dvomi nevraživými, medzi potyčkami slov i zbraní, a ich bytie, sloboda a práva záviseli a dodnes závisia od svojvôle veľkých i malých, včerajších i dnešných samozvaných vodcov.

Nad všetky heslá a hrozby - ako to už dávno, ešte na sklonku poslednej vojny v Európe, napísal publicista sponad Dunaja - „je vzájomné oceňovanie ľudskej a národnej slobody. Treba odpúšťať viny a krivdy druhým, ktorých sa dopustili voči nám, aby oni odpustili naše. Lebo čo neprejde od človeka k človeku, z toho bude zase len heslo... Lebo mier aj tu, v Podunajsku, je nedeliteľný...“

O. Kníchal

Primátor Nesvád vyznamenaný v Malom Kereši

Primátor mesta Malý Kereš László Domonyi odovzdal v slávnostnej sieni radnice vyznamenania dejateľom, ktorí sa v uplynulých rokoch významne pričinili o rozvoj mesta. Zastupiteľský zbor mesta udelil vyznamenanie za činnosť v oblasti medzinárodných vzťahov primátorovi spriateleného mesta Nesvady Dr. Jozefovi Harisovi. J. Haris je zanieteným zástancom toho, aby ich mesto udržiavalo čulé priateľské styky s Malým Kerešom, veď tieto lokality spájajú aj rodinné väzby. Primátor Nesvád je právnik, diplom získal na Karlovej univerzite v Prahe a dizertačnú prácu obhájil na Univerzite Komenského v Bratislave. Odbornú prax nadobudol v štátnej správe, pracoval na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Aktívne sa zapájal do politického života v Nesvadoch. Obyvatelia mesta si vážili jeho prácu a zvolili si ho za primátora. Nesklamal ich dôveru, pod jeho vedením dosiahlo mesto pekné výsledky. Dokazuje to aj skutočnosť, že mu zastupiteľský zbor udelil zlatý pečatný prsteň „Labore et concordia“ a pri príležitosti 60. narodenín dostal vyznamenanie „Za Nesvady“. Dr. Jozef Haris si svojou bezprostrednosťou, úctivým prístupom k ľuďom a cennými skúsenosťami v oblasti štátnej správy získal aj sympatie a priateľstvo Melokerešanov.

(bzs-cs)

Matka a dcéra - milovníčky slovenského spevu z Dabašu-Šáre

V súčasnom svete stojíme na každom poli pred veľkými výzvami. Aj my, príslušníci menšín žijúcich v Maďarsku. Najmä čo sa týka slovenských veriacich, lebo predstava sveta, skrz-naskrz presiaknutá sekularizmom, deformuje človeka a uzatvára ho v jeho vnútri, ktoré je niekedy úplne prázdne. Táto neblahá situácia ohrozuje najmä mladšiu generáciu, ktorá - česť výnimkám - podľahne „svetovému trendu“, akoby naše menšinové duchovné a kultúrne hodnoty neboli „moderné“ a nemali význam. Preto je veľmi úctyhodné a príkladné, keď sa nájdu zanietení ľudia, ktorí dokážu milovníkov ľudovej kultúry - spevu, hudby a tanca - združovať. Najmä v takej metropole, ako je Budapešť, pretože konkurencia kultúrnych a iných centier je silná a ponúka všelijaké lákavé programy.

Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena vlani oslávi 5. výročie svojho založenia. V kruhu našich Slovákov ho netreba nikomu predstavovať. Medzi jeho členmi sú milovníci spevu, ktorí na skúšky prichádzajú z celej Budapešti, ale aj z okolia - z Dabašu-Šáre či zo Santova.

Repertoár speváckeho zboru je široký - od upravených ľudových piesní až po sakrálne skladby. O bohatosti repertoáru svedčí aj dvojalbum - CD-platňa, vydaná v Maďarskom rozhlase na piate výročie speváckeho zboru.

Ozvena každoročne organizuje v Budapešti stretnutia speváckych zborov, ako aj sústredenia na Slovensku. Vedúcou hudobného telesa je Zuzana Hollósyová a dirigentkou Marta Pálmaiová Pápaiová. Spevácky zbor má 25 - 30 členov, medzi ktorými sú Kamila Baloghová a jej dcéra Anna Zsolnaiová.

- Obidve máme rady hudbu a spev, boli sme aj členkami šáranského Pávieho krúžku Rozmarín, ktorý vznikol v roku 2000, teda v jubilejnom Svätom roku, - hovorí nám pani Kamila. - Keďže sme pobožní ľudia, pravidelne chodíme na tradičné slovenské sväté omše, ktoré sa konajú každú prvú nedeľu v mesiaci v Kostole svätého Jozefa v Budapešti. Sprevádzame naše deti, vnúčatá, ktoré študujú v Katolíckej základnej škole svätého Jána v Dabaši - Šáre. V roku 2004 sme počuli spievať Budapeštiansky spevácky zbor Ozvenu a priam nás očaril jeho skvelý prednes. Vtedy sme sa rozhodli, že sa zapojíme do tohto zboru. A to nielen my dve, ale aj bratova dcéra Helena Zsélyová. Neoľutovali sme. Myslím si, že všetci členovia zboru môžeme byť vďační za to, že sme dosiahli také pekné výsledky a vystupujeme nielen doma, ale aj na Slovensku. Musíme a chceme sa poďakovať Pánovi za tieto chvíle a za to, čo nám umožnil.

- Dabaš-Šára leží takmer 50 kilometrov južne od hlavného mesta. To znamená, že každý týždeň cestujete minimálne sto kilometrov. Nehovoriac o tom, že pravidelne vystupujete nielen v hlavnom meste, ale aj po celej krajine a na Slovensku. Nie je to pre vás veľká záťaž?

- Vytvoril sa tu taký dobrý kolektív, ktorý nás doslova priťahuje a cestovanie nepociťujeme ako záťaž, - vysvetľuje Anna Zsolnaiová. - Ba, netrpezlivo očakávame každý piatok, keď máme skúšky, aby sme sa už stretli. Veď nielen nacvičujeme, ale navzájom prejavujeme záujem o svoje ťažkosti a spolu sa tešíme úspechom. Priateľská atmosféra býva najmä po skúške, keď oslavujeme meniny členov zboru, často až do neskorého večera. Ako pobožná osoba mám rada sakrálnu hudbu a náboženské piesne, najmä naše slovenské mariánske piesne, ktoré vyžarujú hlbokú vieru a pravdu viery.

Matka s dcérou. Obe sú šťastné, že môžu svoj voľný čas tráviť osožne a veselo a spolu sa venovať svojej záľube. Nasledovaniahodný príklad!

(fúziková)

Senteš ● Medzinárodné preteky pedagógov v plávaní

V Senteši sa uskutočnil 8. ročník medzinárodných plaveckých pretekov, na ktorých sa zúčastnili pedagógovia z 20 miest z Maďarska, Srbska a Rumunska. Preteky otvoril športový referent Mestského úradu v Senteši Ladislav Takáč, ktorý osobitne pozdravil pretekárov zo zahraničia. Každému poprial veľa úspechov pri dosahovaní čím lepších výkonov.

Zo Slovenskej školy a gymnázia v Békešskej Čabe sa na pretekoch zúčastnili Zuzana Benková a Pavol Žibrita, sarvašskú základnú školu reprezentovali učiteľky Mária Mravíková a Zlatica Lišková.

Preteky sa konali v 25-metrovom bazéne a súťažilo sa v disciplínach 50 m kraul, 50 m prsia, 50 m znak, 50 m motýlik, 100 m polohová štafeta a 4x25 m štafeta kraul.

Pretekári boli zaradení do 6 vekových kategórií podľa roku narodenia: 1973 -1986, 1963 - 1972, 1953 - 1962, 1947 - 1952, 1940 - 1946, 1939 - 1933.

V štafetových pretekoch boli len 3 vekové kategórie:

od 120 - do 159 rokov, od 160 - do 199 rokov a nad 200 rokov.

Pavol Žibrita bol členom bronzovej štafety spolu s plavcami zo Sarvaša Štefanom Medveďom, Atilom Čilikom a Jozefom Klenkom. Zlatica Lišková obsadila 3. miesto v plaveckej disciplíne znak. Zuzana Benková skončila na 2. mieste v polohovej štafete na 100 metrov.

Pretekárom, ktorí obsadili prvé tri miesta, odovzdal medaily viceprimátor mesta Senteša Lajos Szűcs.

(zl)