Ľudové noviny č. 26 / 2008

O Slovenskom dome v Mlynkoch a o súbehoch

Efektívne a rýchle mimoriadne zasadnutie VZ CSS

Nový Slovenský dom v Mlynkoch, v ktorom bude zriadené Stredisko pilíšskych Slovákov, bol hlavným bodom mimoriadneho zasadnutia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS), ktoré sa uskutočnilo 12. júna. Ako na úvod povedal predseda CSS Ján Fuzik, najvyšší volený zbor Slovákov v Maďarsku na svojom predchádzajúcom zasadnutí vyjadril ochotu prispieť k riešeniu mlynského konfliktu. Z materiálov, ktoré boli poslancom rozoslané, vysvitlo, že Úrad predsedu vlády MR poskytol pre CSS dotáciu na zriadenie nového Slovenského domu, v ktorom bude sídliť Stredisko pilíšskych Slovákov. Nový objekt poskytne priestory pre slovenské organizácie a inštitúcie pôsobiace v obci a v regióne. Investícia sa musí realizovať do 31. decembra 2008, v záujme čoho CSS musí zakúpiť pozemok, pripraviť projekty, zaobstarať povolenia a realizovať stavbu. Preto VZ CSS muselo vyniesť uznesenie a poveriť predsedu vykonaním potrebných opatrení.

Zasadnutia sa zúčastnila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová, ktorá na úvod povedala, že pociťuje morálnu podporu poslancov, za ktorú sa poďakovala. Prízvukovala, že konflikt, v ktorom sa ocitli, si nežiadali, chceli iba pokračovať v začatej práci, ale od volieb pociťovali, že miestna samospráva im v nej prekáža. Pôvodným zámerom slovenského voleného zboru v Mlynkoch bolo zostať v Slovenskom dome, ale obecná samospráva tento dom nechce predať, preto prichádza do úvahy iba postavenie novej budovy, s ktorou od začiatku počítali ako s regionálnym domom. Michal Lásik vyjadril radosť z toho, že sa podarí problém vyriešiť a že pilíšski Slováci získajú nový objekt. Dodal, že mlynský prípad dokázal, že menšinový zákon neobsahuje potrebné garancie a aj v tomto prípade sa našlo riešenie iba vďaka dvom vládam a tlaku zo Slovenska. Obecná samospráva svojím protislovenským konaním tiež získala, veď jej zostane celý dom. Poslanec z Mlynkov Jozef Havelka potvrdil, že od začiatku boli toho názoru, že nejde o ojedinelý prípad, problémy sú aj inde, len zatiaľ nevyšli najavo. Zmena nastala aj v postoji slovenskej vlády k slovenskej menšine v Maďarsku a maďarská vláda si tiež uvedomila nedostatky menšinového zákona. Predseda Ján Fuzik s potešením konštatoval, že sa vytvoria predpoklady na posilnenie pilíšskeho regiónu a keď sa vytvoria ubytovacie priestory, môže dom fungovať aj ako škola v prírode, ubytovňa pre hosťujúceho farára alebo osvetára pre celý región. Za dôležitý označil aj fakt, že podpredseda slovenskej vlády Dušan Čaplovič na oslavách výročia znovuosídlenia Mlynkov aj verejne prisľúbil podporu slovenskej vlády na realizáciu projektu.

Poslanci jednohlasne schválili uznesenie o zakúpení pozemku v Mlynkoch a uznesenia súvisiace s vybudovaním, odovzdaním do užívania a následným prevádzkovaním objektu. Poslanci rozhodli aj o podaní konkurzu na dofinancovanie dvojjazyčnej školy v Novom Meste pod Šiatrom, na financovanie štipendijného programu pre nadaných a obnovu redakčných miestností Ľudových novín.

Alžbeta Račková

Zasadala zmiešaná komisia

Slovensko a Maďarsko neoslabia práva menšín a zabránia narušeniu status quo v ich živote. Potvrdili to v Bratislave predstavitelia oboch krajín na rokovaní slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín. Maďarsko sa zaviazalo vyriešiť problém Slovenského domu v Mlynkoch, kým Slovenská republika sľúbila rýchle a dôsledné vyriešenie maďarského vysielania Rádia Patria na východnom Slovensku.

Komisia zhodnotila plnenie dohody z roku 2003 o vzájomnej podpore národnostných menšín v oblasti vzdelávania a kultúry, ktorá sa podľa nej intenzívne využíva. Partneri sa zhodli v tom, že členstvo v Európskej únii aj vďaka dostupným finančným zdrojom na dotáciu je vhodným potenciálom pre rozvoj slovenskej menšiny v Maďarsku a maďarskej menšiny na Slovensku, ako aj pre rešpektovanie menšinových práv. Zhoda názorov vládla aj ohľadne toho, že treba zabrániť všetkým snahám zameraným na narušenie status quo v živote menšín. Zbor zároveň vyzdvihol aktívnu a iniciatívnu účasť členov komisie, zastupujúcich dve zainteresované minority. Slovákov v Maďarsku na ôsmom zasadnutí komisie zastupovali predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a predseda Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Matej Šipický. Ako nás informoval Ján Fuzik pred zasadnutím, už aj na predchádzajúcom rokovaní bolo schválených pomerne málo nových odporúčaní. Na tomto poslednom sa snažili posilňovať tie, ktoré začali riešiť, ako napríklad obnovu čabianskej školy. Ako nové odporúčanie bola schválená obnova školy v Novom Meste pod Šiatrom a podpora na dobudovanie rozostavanej materskej školy v Slovenskom Komlóši. Medzi odporúčania bola zahrnutá aj finančná podpora Združeniu slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Predstavitelia Slovákov v Maďarsku sa vyslovili za uspokojivé riešenie problému v Mlynkoch, na ktoré sa odvtedy zásluhou oboch vlád podarilo nájsť riešenie.

(br)

Slovenský Komlóš

D. Čaplovič o príkladnom spolužití Maďarov a Slovákov

V Slovenskom Komlóši je príkladné spolužitie Maďarov a Slovákov. Konštatoval to podpredseda slovenskej vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušan Čaplovič. Je to podľa neho skutočne príkladné spolunažívanie vďaka predstaviteľom samosprávy, aj vďaka primátorovi Józsefovi Sztakóovi. „Veľmi dobre fungujú vzťahy s predstaviteľmi slovenskej materskej i slovenskej základnej školy. Je to celkom iný prístup samosprávy ako napríklad v Mlynkoch. Slovákov považujú za veľmi dôležitú súčasť mesta, vytvárajú isté hodnoty, a to nielen po stránke ekonomickej, ale aj kultúrnej a vzdelávacej,“ povedal D. Čaplovič. Počas jednodňovej návštevy sa vicepremiér zúčastnil záverečnej rozlúčkovej slávnosti v Slovenskej základnej škole a pozrel si navrhovanú budovu slovenskej materskej školy. Podpredsedu vlády privítali v Slovenskom oblastnom dome a zúčastnil sa na evanjelických bohoslužbách. Prezrel si Slovenskú národopisnú zbierku a navštívil aj Osvetové stredisko Jozefa Gregora Tajovského. D. Čaplovič zdôraznil, že prijatie bolo veľmi milé. Ako podotkol, zaujala ho najmä návšteva rozostavanej slovenskej materskej školy, ktorá napreduje. „Ide o to, aby sa realizovali závery spoločnej slovensko-maďarskej komisie, ktorá nedávno zasadala v Bratislave. Návšteva základnej školy v Slovenskom Komlóši ma presvedčila, že táto škola má nadštandardné vybavenie, je veľmi pozitívne vnímaná, je tu vyvážené používanie slovenského a maďarského jazyka,“ poznamenal. Na margo rozlúčky s ôsmakmi základnej školy povedal, že tá bola vynikajúco režírovaná. „Možno že slovenské školy by si mohli zobrať príklad, bolo to veľmi emotívne, bolo to perfektne pripravené,“ skonštatoval. Pri návšteve jazykového laboratória, počítačovej učebne a knižnice sa presvedčil o tom, že starostlivosť je štandardná a prebieha v dobrých podmienkach. Učitelia vedia kvalitne pripraviť žiakov na ďalšie kroky do života. Nedávno táto škola dostala od slovenskej vlády vybavenie. „Pre mňa bolo fantastické, ako deti v závere školského roka spievali slovenskú hymnu, to často na našich školách nevidno,“ povzdychol si D. Čaplovič.

(tasr)

Dušan Čaplovič na rozlúčkovej slávnosti v Komlóši

Zbohom, škola, lúčime sa...

Koniec školského roka prináša so sebou vysvedčenie, radosť z vytúžených prázdnin, ale aj rozlúčku s najstaršími žiakmi. Aj v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši 15. júna slávnostne ukončili školský rok a rozlúčili sa s ôsmakmi. Už od rána dýchala škola nevšednou atmosférou. Do vyzdobených tried postupne prichádzali malí aj väčší školáci. Telocvičňu, kde sa konala slávnosť, pomaly zapĺňali rodičia a známi s pestrými kyticami kvetov a rôznymi darmi. Po maďarskej a slovenskej hymne zazneli slovenské a maďarské básničky, ktoré predniesli prváci Zora Zsingorová, Laura Durková, Rebeka Boborová a Zoltán Vass. Slávnosť otvorila a prítomných pozdravila moderátorka Marianna Bajczerová, ktorá uvádzala celé podujatie dvojjazyčne. Mimoriadnym hosťom slávnosti bol podpredseda vlády SR Dušan Čaplovič svojou prítomnosťou ju poctili veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš, generálny konzul SR Ján Süli, poslanci maďarského parlamentu László Domokos a József Dancsó, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a prednostka obvodného úradu v Galante Anna Piláriková. Podujatia sa zúčastnili aj predstavitelia mesta: primátor József Sztakó, členovia mestského zastupiteľstva a Slovenskej samosprávy v Slovenskom Komlóši.

Po úvodných slovách moderátorky sa prítomným prihovorila riaditeľka školy Zuzana Lauková. Hneď na začiatku svojho príhovoru ich vyzvala, aby si minútou ticha uctili pamiatku nedávno zosnulej bývalej riaditeľky školy Gabriely Marikovej Fülöpovej. V ďalšej časti svojho príhovoru vyhodnotila uplynulý školský rok a vyhlásila najúspešnejších žiakov, ktorí reprezentovali školu na rôznych súťažiach a preto boli odmenení knižnými darmi. Žiaci Aneta Horváthová, Bálint Héjja a Matúš Šuta dostali za odmenu poukazy na bezplatný týždňový pobyt v letnom tábore v Rumunsku, ktoré im odovzdal primátor J. Sztakó spolu s viceprimátorom Ferencom Takácsom. V závere prvej časti slávnostného podujatia sa prítomným prihovoril podpredseda vlády SR Dušan Čaplovič. Vo svojom príhovore vyslovil potešenie z účasti na tejto slávnosti, osobne vyjadril pochvalu najúspešnejším žiakom Cristine Burgelovej a Matúšovi Šutovi, ktorých mená sa najčastejšie objavovali vo vyhodnotení riaditeľky školy. Vyjadril pochvalu a uznanie, že v škole je veľa nadaných, šikovných detí, že výučba slovenčiny tu prebieha na vysokej úrovni. Spomenul, že rád chodieva na Dolnú zem, pretože jeho otec pochádza z Vojvodiny. V závere svojho príhovoru vyjadril presvedčenie, že župa i mesto budú aj v budúcnosti podporovať ďalšiu činnosť školy. Všetkým žiakom a učiteľom poprial pekné prázdniny a veľa ďalších osobných i študijných úspechov.

Druhá časť slávnosti patrila rozlúčke so žiakmi ôsmeho ročníka.

„...Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale chvíle. Niektoré trvajú večnosť, iné sú len krátke, ale rovnako významné okamihy. Všetky sú skladačkami, ktoré dotvárajú mozaiku nášho života. Pre vás, milí ôsmaci, je tento deň výnimočný hlavne tým, že dnes sa pre vás nekončí jeden školský rok, ale posledný rok prežitý v tejto škole. Dostali ste od nás cennú vec, ktorá sa nedá kúpiť - a tým je vzdelanie. Vzdelanie, bez ktorého by ste boli ako malé rybky v šírom oceáne, ktoré nič nezmôžu proti veľkým rybám. Od začiatku sme vás okrem iného učili byť samým sebou, nepretvarovať sa, vážiť si priateľstvo, lásku, porozumenie. Bolo krásne zistiť, že v každom z vás sa ukrýva jedinečná osobnosť, ktorá je pripravená rozprestrieť krídla a letieť v ústrety niečomu novému, dosiaľ nepoznanému....“

- Týmito slovami sa lúčila s ôsmakmi riaditeľka školy Z. Lauková. Najaktívnejším ôsmakom, ktorí osem rokov úspešne pracovali v súbore Harmónia, odovzdala v závere svojej rozlúčky spomienkové darčeky. Krátkymi príhovormi sa potom ôsmaci lúčili so svojimi spolužiakmi a učiteľmi, ktorým sa poďakovali za obetavosť a trpezlivosť počas celých ôsmich rokov. Nezabudli ani na svojich rodičov, ktorým vyjadrili poďakovanie za starostlivosť a za všetko, čo pre nich doteraz urobili.

Posledné rozlúčkové slovo patrilo triednej učiteľke ôsmakov Alžbete Boborovej, ktorá sa veľmi dojímavým príhovorom rozlúčila so svojimi žiakmi. Rozlúčkové príhovory vystriedalo dekorovanie ôsmakov pamätnými kapsičkami a kvetmi, ktoré im odovzdávali žiaci siedmeho ročníka. Celú atmosféru podfarbovala nostalgická melódia, ktorá na mnohých tvárach vylúdila slzy dojatia. Po ukončení oficiálnej rozlúčky ôsmaci spolu s riaditeľkou a triednou učiteľkou prešli naposledy všetkými triedami, kde sa rozlúčili so svojimi mladšími spolužiakmi.

Školský rok 2007/2008 sa skončil. Ostáva zaželať všetkým žiakom a učiteľom príjemné prázdniny. Dovidenia v septembri.

Dagmar Kötelešová

5. júla v Santove ● Deň Slovákov v Maďarsku

Celoštátna slovenská samospráva Vás srdečne pozýva na oslavy a sprievodné podujatia Dňa Slovákov v Maďarsku, ktoré sa budú konať 5. júla v Santove.

Program:

10.30 Vystúpenie detského tanečného súboru zo Žiliny na dvore

miestnej základnej školy (Santov /Pilisszántó/ - Ul. S. Petőfiho 37)

11.30 Otvorenie výstavy detských kresieb - Rok biblie - v základ-

nej škole

12.00 Na dobrú náladu hrá Detská dychovka zo Slovenského

Komlóša (dvor základnej školy)

13.00 Ekumenická bohoslužba, odovzdanie vyznamenania CSS

Za našu národnosť (rímsko-katolícky kostol, Ul. L. Kosssutha

90.

15.00 Slávnostný sprievod od kostola na dvor základnej školy

Hrá hudobná kapela Santovská nálada

15.30 Za horami na doline - folklórna, ľudovoumelecká a gastrono-

mická prezentácia slovenských regionálnych kultúrnych

stredísk SOC (dvor základnej školy)

19.00 Veseľme sa!

Sprievodný program:

Historicko-národopisná výstava, prezentácia a zhotovovanie ľudovoumeleckých predmetov (Ul. L. Kossutha 86)

Buďte vítaní na našich oslavách!

Pozvánka na cyrilo-metodskú púť do Blatnohradu

Slovenská samospráva Budapešti, Veľvyslanectvo SR v Maďarsku, Slovenský evanjelický cirkevný zbor a. v. v Budapešti a obvodné slovenské menšinové samosprávy hlavného mesta srdečne pozývajú všetkých záujemcov na cyrilo-metodskú púť do Blatnohradu (Zalaváru), ktorá sa uskutoční 4. júla o 11.00 hod.

Slávnostnú púť pod názvom Ku koreňom našej viery usporiadajú pri príležitosti sviatku svätého Cyrila a svätého Metoda v Parku sôch v prírode. V rámci osláv s príhovormi vystúpia veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, predsedníčka SSB Zuzana Hollósyová a putujúca evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. V kultúrnom programe vystúpi zbor Spievajúca mládež slovenská (SMS), ktorého vedúcim je člen Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti Levente Galda.

Na tradičnú cyrilo-metodskú púť organizátori očakávajú veriacich z hlavného mesta, ale i z celej krajiny.

Békešská Čaba

Hodnoty národností - turistický ruch

V posledný májový piatok usporiadali Čabianska organizácia Slovákov a Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe v spolupráci so župnou knižnicou odbornú poradu na tému „Hodnoty národností - turistický ruch“.

Na stretnutí odzneli prednášky na rôzne témy.

Békešskú župu z hľadiska kultúry a kultúrneho života predstavila kultúrna referentka Župného úradu Magdolna Závogyánová. Prednáška historičky Múzea Mihálya Munkácsyho Eleny Csobaiovej bola venovaná miestnym Rumunom a ich turistickým hodnotám. S tradíciami z oblasti ľudového tanca oboznámil prítomných umelecký vedúci Ľudového tanečného súboru B. Balassiho Pavol Mlinár. Pedagogička Mária Szilágyiová Solymosiová hovorila o tradíciách Nemcov v Gyule a o ich využívaní v turistickom ruchu. Záverom sa účastníci porady, ktorá sa konala v priestoroch Múzea obilnín, mohli zoznámiť s pýchou župného sídla, s čabianskou klobásou a festivalom, usporadúvanom na „jej počesť“, a to prostredníctvom riaditeľa festivalu Zoltána Ambrusa. Po prednáškach nasledovala neviazaná beseda a ukážka gastronómie na dvore Gajdáčovho sálaša spojená s ochutnávkou.

- Cieľom konferencie bolo spracovanie tematiky, ktorá je rovnako dôležitá pre všetky národnosti, a vytvorenie osobných a odborných kontaktov. Je spoločnou úlohou národností Békešskej župy, aby sa zachovala ich kultúra a aby si väčšinový národ uvedomil, že hodnoty kultúr menšín patria do nášho spoločného kultúrneho dedičstva, pričom jeho záchranu môže garantovať práve väčšinový národ. Stretnutie bolo vhodnou príležitosťou na upevnenie už existujúcich a na vytvorenie nových foriem spolupráce, ako aj na uvedomovanie si potreby spoločného zastupovania záujmov našich menšinových organizácií a orgánov. Tiež sme si vymenili názory na vhodné formy prezentácie hmotnej kultúry a gastronómie národných a etnických menšín, - informovala riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová.

(cs)

Sídlo CSS ríšou detí

Moc nad sídlom Celoštátnej slovenskej samosprávy, resp. jeho záhradou prevzali 30. mája na jedno popoludnie deti. Nikto však z toho nemal ťažkú hlavu, lebo všetci zainteresovaní vedeli, že k nim prišli na návštevu ratolesti spolupracovníkov Ľudových novín a zamestnancov Úradu CSS. K veselej party, usporiadanej ku Dňu detí, bolo dané všetko, čo treba: balóniky, pizza, ovocné šťavy a nechýbala ani dobrá hudba.

Otvorené listy rodákom na Dolnú zem

Prezentácia knihy Štefana Markuša v Bratislave

Mestská knižnica v Bratislave je staršia ako knižnice v Pešti a vo Viedni, svoje brány otvorila v roku 1900 - mohli sa dozvedieť z úvodných slov riaditeľa inštitúcie Juraja Šebestu početní hostia, ktorí prišli 10. júna do letnej čitárne U červeného raka pri Michalskej bráne na prezentáciu knihy Štefana Markuša Otvorené listy. Našim verným čitateľom sú iste známe listy, ktoré po ukončení svojej diplomatickej misie v Budapešti písal pre Ľudové noviny bývalý veľvyslanec Štefan Markuš. Čitateľom zo Slovenska je však bohatá úroda rokov 2005, 2006 a 2007, ktorá vyšla teraz knižne, určite nová. Pohľad späť je zaujímavý aj pre tých, ktorí toho času každý týždeň so záujmom čakali list pána veľvyslanca z Bratislavy. Veď bol oknom, ktorým mohli nazrieť do našej materskej krajiny a vďaka starostlivému výberu tém sa dozvedeli, čo práve v tom čase zaujalo slovenskú verejnosť a autora listov. Vďaka mestskej knižnici a Vydavateľstvu EX TEMPORE slávnostne uviedli do života knihu, ktorá si zasluhuje aj pozornosť slovenskej verejnosti. K slávnostnej atmosfére prispel svojimi hudobnými vstupmi Jozef Lupták, ktorý na violončele zahral diela Johanna Sebastiana Bacha a Bélu Bartóka. Úryvky z knihy odzneli v podaní Beaty Hilekovej. V odpovedi na otázky, ktoré kládol autorovi Ivan Panenka, Štefan Markuš pripomenul, že počas svojej diplomatickej misie v Maďarsku mal v kompetencii aj starostlivosť o slovenskú menšinu v Maďarsku. Časom vznikla medzi nimi určitá citová náväznosť. Po svojom odchode mu bolo ľúto a po dohode s vtedajším šéfredaktorom Ľudových novín Imrichom Fuhlom sa rozhodol pre staromódny spôsob komunikácie, pre písane listov. Začal písať stručne pre priateľov na Dolnú zem o bežných, normálnych veciach, o ľudskej hlúposti, pričom snažil sa vyhýbať politike a opakovaniu, čo nebola ľahká vec. Pôvodne sa dohodol s redakciou na jeden rok, ale vzhľadom k tomu, že odozvy boli dobré a - ako prízvukoval Štefan Markuš - on potrebuje mať istotu, že si ho radi prečítajú, to pokračovalo ďalšie dva roky. Následne sa ujal slova spisovateľ Ľubomír Feldek, ktorý bol otcom titulu Otvorené listy a zároveň autorom doslovu. Podľa spisovateľa sa Štefan Markuš po úspešnej vedeckej dráhe a funkcii veľvyslanca predstavil aj ako vynikajúci fejtónista, čo podľa jeho slov nie je maličkosť, veď najskvelejšie diela najväčších spisovateľov patria k fejtónom. Aj v mene čitateľov a redakčného kolektívu Ľudových novín môžeme úprimne povedať, že nám chýbajú jeho listy z Bratislavy a popri slovách blahopriania vyjadrujeme nádej, že čoskoro začnú opäť prichádzať do Budapešti otvorené listy Š. Markuša.

Alžbeta Račková

Výstava fotografií Eriky Fajnorovej v Bratislave

Zďaleka domov

Dolnozemskí Slováci už asi 300 rokov žijú ďaleko od svojej pôvodnej domoviny. Bratislavská verejnosť mohla spoznať kultúru a „novú“ domovinu sarvašských, kovačických a padinských Slovákov vďaka fotografiám Dr. Eriky Fajnorovej, bývalej hosťujúcej učiteľky slovenskej základnej školy v Sarvaši.

V Slovenskom technickom múzeu - Múzeu dopravy v Bratislave za podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Spolku Slovákov z Juhoslávie otvorili 4. júna výstavu, na ktorej sa môžeme zoznámiť so súčasným životom i minulosťou slovenských presídlencov. Vernisáž poctil svojou návštevou veľvyslanec Srbskej republiky na Slovensku Danko Prokić. Vedúca oddelenia kultúry Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Ľubica Bartalská pri moderovaní podujatia uviedla, že dejisko výstavy nie je zvolené náhodou, lebo dopravné prostriedky pripomínajú nekonečné cestovanie ľudí, hľadajúcich nový domov, v ktorom môžu nájsť lepšie podmienky pre život. Úradujúci predseda Matice slovenskej v Srbsku Branislav Slivka vo svojom prejave spomenul, že jeho predkovia sa na Dolnú zem - do Vojvodiny - dopravili plťou. Na konci svojho príhovoru spolu s predsedom MOMS v Kovačiči Pavlom Balážom poďakovali autorke za záujem a priblíženie života vojvodinských Slovákov verejnosti na Slovensku.

Po príhovoroch nasledoval kultúrny program. Janka Baltová, ktorá päť rokov študovala a pracovala vo Francúzsku, zarecitovala báseň Nedosnívaný sen od poetky z Kovačice, členky Literárnej družiny Mateja Ambrózyho Evy Hajkovej. Dvaja bývalí žiaci Slovenskej základnej školy v Sarvaši Kitti Krnáčová a Juraj Ráďanský predniesli príbehy o znovuosídlení mesta Sarvaš, s ktorými vyhrali súťaž Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Je tradíciou, že na dobrej vernisáži nechýba hudba. Návštevníkov zabavil Janko Brtka zo Starej Pazovy hrou na akordeóne. Hral lyrickú pieseň Zabudnutie a ľudové piesne Ide furman dolinou a Keď sa Slovák preč do sveta poberal. Podujatie pokračovalo rozhovormi hostí, účinkujúcich a návštevníkov pri pohári vína v zaujímavých priestoroch múzea. Výstava je putovná, 25. augusta sa presunie do Letnej čitárne u Červeného raka neďaleko Michalskej brány v Bratislave. Dúfame, že aj Slováci žijúci v Maďarsku budú mať príležitosť pozrieť si výstavu doma, na Dolnej zemi.

Juraj Ráďanský

Keď sa chute šťastne stretnú

II. Kapustníkový festival v Šóškúte

Stavať nastávajúci život na tradície nie je nič nové. Veď všetci žijeme podľa tradícií svojich rodičov a ich rodičov. Nič nového nie je ani v tom, keď susedné osady v snahe nadviazať nové a udržať si existujúce kontakty sa navzájom pozývajú na svoje podujatia. Veď vždy chceme byť zadobre so svojimi susedmi. Nie iba preto, že možno raz budeme potrebovať kilo múky. Nie je nič nového ani v tom, keď podujatie staviame na kulinárne a gastronomické pôžitky. Predsa je potešiteľné, keď tieto pôžitky vyvolávajú chute podľa receptára našich starých materí, mám a odteraz aj nás. Podobné myšlienky mi napadli, keď som sa v prvú júnovú nedeľu prechádzala pomedzi stánkami II. Kapustníkového festivalu v Šóskúte. Organizátorka festivalu - miestna slovenská samospráva na čele s predsedníčkou Ivett Horváthovou Körtvélyesiovou - dokázala, že zo sľubných iniciatív sa rodia tradície.

Kapustník je vlastne kysnuté cesto plnené ochutenou dusenou kapustou. Keďže jeho príprava je pomerne jednoduchá, koláč alebo jeho obdobu piekli zväčša počas zimných mesiacov v každej slovenskej dedine. Napríklad aj u nás v Santove. Dokonca kapustník bol súčasťou vianočného menu. Nikdy nezabudnem na chuť cesta s kapustovou plnkou, ktoré sme zohrievali počas zimných sviatočných večerov v šporáku. Moja mama vždy pripravila naraz väčšie množstvo, ktoré sme si potom každý deň zohrievali. Dodnes sa vypytujem mamy na recept, ale ona mi nikdy nevie povedať presné dávky. Podobne som obišla aj v Šóškúte: dozvedela som sa iba toľko, že kapustník sa robí z kysnutého cesta a do plnky dávame okrem kapusty trochu korenia a soli, v niektorých osadách aj štipľavú papriku. Nie je jednotná ani forma koláča: moja mama napríklad robí obrovské cesto, do jeho stredu dá plnku a potom cesto roztiahne po okraj ťapše. Účastníci festivalu zas pripravili skoro rovnaké kusy cesta, ktoré plnili tak, že do jednej polovice dali plnku a druhú cez ňu preložili. Ale v tento deň nepiekli iba kapustníky: z toho istého kysnutého cesta robili veľmi dobré kakaovníky.

Kapustníkový festival usporiadali Šóškútčania v rámci mikroregiónu okolia Budapešti. Zúčastnili sa na ňom okrem domácich družstvá z Pusztazámoru, Tárnoku a Érdu. Festival sa začal samotnou súťažou a počas pečenia kapustníkov prebiehal kultúrny program. Vystúpili v ňom miestni škôlkári, žiaci základnej umeleckej školy, členovia mládežníckej dychovky, páví krúžok a tanečný súbor Večernica. Program spestrili aj súbory súťažiacich: ženský spevácky zbor z Tárnoku a speváci zo spriateleného Okoču na Slovensku.

Porota, ktorá sa tentoraz skladala zo samých mužov a z pisateľky týchto riadkov, nemala ani teraz ľahkú úlohu. Parlamentný poslanec László Keller, primátor Budakeszi István Tagai starosta Okoču Ladislav Polák a miestny starosta František König ochutnali všetky štyri vzorky a rozhodli, že najlepší kapustník pripravili domáci. Druhý najlepší bol z Érdu a tretie najchutnejšie boli z Pusztazámoru a z Tárnoku.

Aj keď deň patril kapustníkom, napokon hlavnú rolu zohralo počasie. Totiž hocako sme sa tešili zo slnečného dopoludnia, okolo štvrtej sa spustil lejak, o akom ani v celom okolí nechyrovali. Priam podmyl podujatie. Organizátori sa však pripravili a vystupujúcich preorientovali do telocvične základnej školy (ešteže ju majú...), kde pokračovali v programe.

Ak niekto práve neochutnával kapustníky, alebo nesledoval program na pódiu, mohol si nakúpiť výrobky keramikárskej dielne miestnej školy alebo predmety z prútia. Pre deti bol pripravený nafukovací hrad. Dobrá vôľa a zábava aj tohto roku sprevádzali kapustníkový festival v Šóškúte. Veríme, že to tak bude aj o rok!

Eva Patayová Fábiánová

Slovenská menšinová samospráva XII. obvodu Budapešti

Beseda o ľudovom humore dolnozemských Slovákov

Slovenská menšinová samospráva XII. obvodu Budapešti v podmienkach pokročilej asimilácie, takmer totálnej straty jazyka i identity sa snaží spojiť Slovákov vo svojom obvode v priateľský kolektív, ktorý sa postupne stáva bázou oživovania tradícií, pestovania jazyka i kultúry. Poslanecký zbor svoje programy uskutočňuje v úzkej spolupráci s občianskymi organizáciami, ako aj so slovenskými samosprávami osád, odkiaľ tunajší Slováci pochádzajú. V posledných rokoch usporiadal viacero úspešných akcií, ktoré svedčia o tom, že samospráva kráča správnou cestou. Z roka na rok pribúda počet návštevníkov týchto podujatí, ba zvesť o týchto akciách sa šíri, presahuje hranice obvodu, o čom svedčí skutočnosť, že v čoraz väčšom počte prejavujú o ne záujem aj Slováci z ostatných kútov hlavného mesta. V minulom roku v spolupráci s Kruhom priateľov Slovenského Komlóša a komlóšskou samosprávou usporiadali tunajší Slováci jednu zo svojich najúspešnejších akcií vôbec. V tomto roku plánujú uskutočniť podobné akcie v spolupráci s čabianskymi Slovákmi. Prvou bola 30. mája beseda pod názvom Ľudový humor čabianskych Slovákov za účasti popredného etnografa slovenského pôvodu Dr. Ondreja Krupu. Z hľadiska návštevnosti si toto podujatie zaslúži osobitnú pozornosť z tých dôvodov, že k jeho realizovaniu došlo za mimoriadnych okolností. Niekoľko dní pred termínom organizátori museli zmeniť dejisko podujatia. Stáli návštevníci podujatí Slovenskej samosprávy XII. obvodu i tentoraz prišli, ba účasť bola nad očakávanie, rokovaciu miestnosť samosprávy XII. obvodu záujemcovia preplnili.

Úvodný prejav mal predseda Slovenskej samosprávy XII. obvodu Michal Hrivnák, ktorý poskytol historický prierez slovenskej národnosti v Maďarsku, najmä čo sa týka počtu inteligencie a jej národného cítenia. Poznamenal, že Slováci v Maďarsku ešte nikdy nedisponovali tak početnou vrstvou vzdelancov, ako v súčasnosti. V poslednom období, hlavne po vzniku slovenských menšinových samospráv, sme svedkami nového potešiteľného javu: kým ešte nedávno absolventi maďarských vysokoškolských inštitúcií slovenského pôvodu sa obyčajne po skončení štúdia takmer stratili pre svoju národnosť, zatiaľ v súčasnosti sa čoraz viacerí zapájajú do formovania verejného života, pestovania kultúry svojej národnosti.

Etnograf Ondrej Krupa absolvoval maďarčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Segedínskej univerzity. Tu nadobudol užší vzťah k etnografii. Hneď po skončení štúdií venoval osobitnú pozornosť národopisu Slovákov v Maďarsku, napísal početné štúdie, vydal a redigoval viacero kníh a organizoval medzinárodnú konferenciu na túto tému. Bez jeho účasti na národopisnej zberateľskej činnosti, spracovávaní výsledkov tejto práce by bol dnes národopis Slovákov v Maďarsku určite chudobnejší a menej by sme vedeli aj o ľudovom humore Slovákov na Dolnej zemi.

Dr. O. Krupa skúmal ľudový humor čabianskych Slovákov predovšetkým ako ich svojrázny jazykový prejav a vzťah človeka k svojmu bližšiemu okoliu i svetu. Venoval sa konkrétnym zvratom, ktoré sám pozbieral a knižne vydal, načrtol ich typológiu, hovoril o mechanizme ich vzniku a o funkcii humoru v živote ľudu. Osobitnú pozornosť venoval ľudovému humoru na území so zmiešaným obyvateľstvom, poukázal na jeho odlišné i zhodné prvky, v konečnom dôsledku ho posudzoval ako integračný prvok vo vzťahu slovenského a maďarského obyvateľstva v tomto dolnozemskom regióne. Odpovedajúc na otázky účastníkov O. Krupa poznamenal, že dôsledkom pokročilej asimilácie, bohužiaľ, aj o ľudovom humore našich Slovákov môžeme hovoriť skôr už iba ako o jave zašlých čias a takpovediac muzeálnej záležitosti výskumných pracovníkov. Avšak práve vďaka obetavej práci našej inteligencie, učiteľov a vedeckých pracovníkov badať určitý postup v oblasti vytvárania sa hovorového jazyka našich vzdelancov, čo by malo prispieť aj k oživeniu jazyka v širších kruhoch.

O. Krupa na záver svojho prejavu prečítal niekoľko typických ukážok prejavu ľudového humoru, čím inšpiroval viacerých prítomných príslušníkov staršej generácie Slovákov z Dolnej zeme oživiť si podobné spomienky zo svojho detstva. Vďaka improvizovaným prejavom tohto druhu sa v zasadačke vytvorila výnimočne uvoľnená atmosféra a čoraz viacerí prišli na to, že majú na čo spomínať...

Po skončení takpovediac oficiálnej časti podujatia, v rámci neviazanej besedy sa začala skutočná „výmena názorov“ na uvedenú tému. Vytvárali sa malé skupinky; občas iba šepkajúce susedovi, inokedy nahlas prítomní hovorili veselé texty zo svojho rodiska, na ktoré, neprísť na toto stretnutie, hádam už nikdy by si neboli spomenuli. Našli sa aj takí, ktorí dodatočne ľutovali, že nemali odvahu oživiť si svoje spomienky verejne počas podujatia. Vraj nabudúce, nádejali sa.

Na vytvorení dobrej nálady sa v nemalej miere podieľala flautistka Beata Šutinská, ktorá sa predstavila veselými slovenskými ľudovými piesňami.

Podujatie Slovenskej menšinovej samosprávy XII. obvodu Budapešti poctili svojou prítomnosťou prvý tajomník veľvyslanectva SR v Budapešti Imrich Marton s manželkou Andrienou.

(mh)

Békešská Čaba

Na holubích krídlach...

Tak, a je to tu! Koniec! Posledné zvonenie! Rozlúčka! Vysvedčenie! Prázdniny! A čo bolo pár dní predtým? Učitelia sa zo dňa na deň stali štatistikmi, sčítavali, delili, rátali percentá. Hodnotili celoročnú prácu žiakov i svoju. Zborovňou sa nieslo: správanie vzorné, usilovnosť menlivá, málo chýb, prospech chválitebný...

A žiaci? Tí poctivo odpočítavali dni a hodiny a kuli plány na leto. Len ôsmaci trápili svoje hlavičky v snahe nájsť čo najoriginálnejši spôsob, ako sa rozlúčiť so svojou školou. A našli. Svoj nápad udržali v tajnosti až do dňa D. No prišlo sklamanie. Všetky plány prekazilo počasie, ktoré účastníkov rozlúčkovej slávnosti nadirigovalo do telocvične školy. Zišli sa tu rodičia, učitelia, študenti gymnázia a mnohí hostia. Žiaci základnej školy čakali vo svojich triedach na ôsmakov. Na poslednej ceste chodbami školy ich viedla triedna učiteľka Zita Berkiová a popoludňajší učiteľ Zsolt Lipták. Po tichej rozlúčke v triedach si ôsmaci zaspomínali na osem rokov strávených v slovenskej škole, poďakovali rodičom, učiteľom i mladším spolužiakom a prisľúbili, že sa pokúsia uplatniť v živote to, čo sa tu naučili. Za hostí, ktorí zastupovali slovenské kultúrne a vedecké inštitúcie, sa šestnástim lúčiacim sa žiakom prihovoril predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.

Potom sa hodnotilo a oceňovalo. Školský rok 2007/2008 bol opäť úspešný. Pani riaditeľka školy Edita Pečeňová odovzdala ceny za úspešnú reprezentáciu školy na predmetových, kultúrnych a športových súťažiach 45 žiakom a študentom. Zvlášť pochválila žiačku ôsmeho ročníka Ritu Hornokovú za osemročnú svedomitú prácu a úspechy v mimoškolskej činnosti. Za päťdesiatročnú pedagogickú prácu sa poďakovala bývalému riaditeľovi školy Jánovi Chlebnickému. Na záver popriala všetkým krásne leto plné oddychu.

Ste zvedaví, aké prekvapenie sa nepodarilo našim ôsmakom zrealizovať? Ak by bolo pekné počasie, chceli vypustiť osem holubov. Osem rokov, ktoré nielen rýchlo uleteli, ale boli i tak trošku uletené.

Zuzana Benkova

Kétšoproň ● Deň detí v kruhu kamarátov zo Slovenska

Miestna slovenská samospráva a Základná škola v Kétšoproni usporiadali Deň detí. ● Do obce zavítala štyridsaťtričlenná skupina hostí z Tesárskych Mlyňanov.

Program sa začal športovo. Deťúrence sa rozbehli zo školy na futbalové ihrisko, kde ich čakala spoločná hudobná rozcvička. Potom ich čakali športové súťaže, do ktorých sa mohli zapojiť aj rodičia. Na pozvanie organizátorov zavítala do obce štyridsaťtričlenná skupina hostí z Tesárskych Mlyňanov na čele so starostom Ľubomírom Bencom, riaditeľkou tamojšej Základnej školy Štefana Moysesa Janou Parajovou a vedúcou učiteľkou materskej školy Ingridou Kúlovou.

Po obede sa začala súťaž v zbieraní grošov. Deti sa mohli zúčastniť na rôznych súťažiach a za dobrý výkon dostali groše. Tieto si mohli zameniť za darčeky v Grošovej banke. Kým žiaci pretekali, dospelí navštívili Békešskú Čabu, kde si pozreli Slovenský oblastný dom a ochutnali tradičnú čabiansku klobásu a pálené. Keď sa vrátili do obce, v kultúrnom dome sa začal program. Vystúpila tanečná skupina miestnej základnej školy s modernými tancami, polonézou a viedenským valčíkom. Vystriedal ju krátky program hostí, ktorí zaspievali a zatancovali slovenské ľudové piesne a tance. Záverečným bodom programu bolo vystúpenie študentov divadelného štúdia z Békešskej Čaby, ktorí predviedli úryvky zo známych maďarských a zahraničných muzikálov. Po večeri prišla tá pravá chvíľa, aby sa deti priatelili a spoločne si zatancovali na diskotéke.

Dvojdňová návšteva slovenských hostí na druhý deň pokračovala prehliadkou pamätihodností Békešskej Čaby. Pozreli si Veľký evanjelický kostol, Malý evanjelický kostol a Múzeum Mihálya Munkácsyho. Po slávnostnom obede Ľubomír Benc tlmočil hostiteľom pozvanie na budúci rok. Kétšoprončania sa rozlúčili so svojimi priateľmi so želaním, že o rok sa určite stretnú na Slovensku.

(et-aszm)

Slovenský deň v Základnej škole vo Veľkom Bánhedeši

Základná škola Ede Tellera vo Veľkom Bánhedeši usporiadala Slovenský deň. Ako nás informovala riaditeľka inštitúcie Mária Juhásová, tento deň organizujú už tradične, ale teraz naň prvýkrát pozvali aj hosťov z okolitých osád.

Domáci - deti a pedagógovia - už ráno prichádzali do budovy základnej školy, kde so vzrušením čakali hostí, ktorí na seba nedali dlho čakať. Na čele Gerendášanov prišla predsedníčka tamojšej slovenskej samosprávy Katarína Priškinová, pedagogičky Gabriela Gergelyová Gajdácsová a Erika Horváthová Mileová a ich žiaci. Skupinu z Čabačudu viedli riaditeľka základnej školy Alžbeta Šurinová a slovenčinárka Anna Somogyváriová Huňová. Hostia si najprv prezreli budovu zrekonštruovanej školy, potom ich na školskom dvore srdečne privítala slovenčinárka Anna Szigetiová Szántaiová. Oznámila deťom, čo všetko pre ne pripravili, aký program ich čaká. V úvode sa predstavili všetky tri obce - presnejšie deti z týchto obcí, a to krátkym slovenským kultúrnym programom. Po vydarených vystúpeniach si pozreli výstavu slovenských výšiviek a predmetov, ktorí si kedysi vlastnoručne zhotovovali a každý deň používali ich predkovia. Hostia mali možnosť pozrieť si aj miestnu materskú školu, evanjelický kostol a kúpele. Riaditeľka Základnej školy vo Veľkom Bánhedeši nám prezradila, že Slovenský deň sa vydaril, deti získali množstvo pekných zážitkov. Podujatie finančne podporili Celoštátna slovenská samospráva a Zväz Slovákov v Maďarsku.

(mj-aszm)

Zasadala Vedecká rada VÚSM

V Békešskej Čabe sa uskutočnilo zasadnutie Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku. Prvým bodom rokovania vedeckého dozorného orgánu VÚSM bola kontrola uznesení predchádzajúceho zasadnutia. Členovia VR si vypočuli referát riaditeľky Alžbety Hornokovej Uhrinovej o individuálnej vedeckovýskumnej činnosti a venovali sa novým publikáciám ústavu. V súvislosti s publikačnou činnosťou prediskutovali koncepciu projektu Dejiny dolnozemských Slovákov v zrkadle prameňov (koniec 18. storočia - roky 1848-49). Následne sa pristúpilo k vyhodnoteniu druhého ročníka súťaže Živý odkaz osobností zašlých čias a odzneli informácie o príprave interdisciplinárneho výskumu.

Výzva

Divadelný tábor pre žiakov stredných a vysokých škôl

Slovenské divadlo Vertigo pri Celoštátnej slovenskej samospráve usporiada v dňoch 7. až 13. júla v Svätom Jure pri Bratislave divadelný tábor pre žiakov stredných a vysokých škôl. Cieľom tábora je - podobne ako v prípade dramatických táborov pre žiakov základných škôl - oboznamovanie sa s procesom tvorby divadelnej inscenácie a súčasne naštudovanie krátkeho predstavenia, konkrétne dramatizáciu slávneho románu Williama Goldinga Pán múch. Odborným vedúcim tábora je poslucháč réžie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave Anton Korenči. Okrem skúšok predstavenia je na programe tábora, samozrejme, aj výlet do okolia, návšteva Bratislavy, ako aj návšteva divadelného predstavenia v rámci Kultúrneho leta na nádvorí Bratislavského hradu. Účastnícky poplatok činí 9.000.-Ft / osobu. Účastníci si platia prípadnú cestu do Budapešti a späť. Nakoľko niekoľko miest je ešte voľných (spolu môžeme prijať 20 študentov), môžete sa ešte do tábora prihlásiť. Uprednostňujú sa žiaci (študenti), ktorí majú aspoň minimálne skúsenosti s prácou v dramatickom krúžku, resp. boli účastníkmi divadelných táborov CSS. Prosím Vás, aby ste v prípade záujmu písali na emailovú adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , resp. volali na tel. číslo 30/311-0669.

Teší sa na Vás

Daniela Onodiová

riaditeľka Slovenského divadla Vertigo

Výzva

Tanečný tábor SOC

Slovenské osvetové centrum (SOC) usporiada v dňoch 21. až 25. júla vo Verešvári (Pilisvörösvár) intenzívny letný tanečný tábor pre milovníkov slovenského folklóru vo veku od 14 do 18 rokov. Pilíšske tance budú s nimi nacvičovať Irena Kotroczová a Atila Juhász. Sprievodné programy budú návšteva národopisnej zbierky, výlet a národopisné prednášky. Organizátori by privítali účastníkov s aspoň dvojročnou tanečnou praxou v súbore alebo v umeleckej základnej škole. Účastnícky poplatok je 5000 Ft. Prihlásiť sa možno do 30. júna písomne na tlačive SOC, ku ktorému treba priložiť fotokópiu šeku o zaplatení účastníckeho poplatku. Šeky si môžete zaobstarať v hociktorom Slovenskom regionálnom kultúrnom stredisku SOC.

Detský svet - fotky z krajín V4

Konferencia o právach detí, putovná výstava

a prezentácia jedinečnej publikácie v Tate

- Koncom mája bolo mesto Tata dejiskom dvojdňového podujatia, v rámci ktorého sa konala konferencia o právach detí a blahobyte, otvorenie putovnej výstavy, ktorej základom boli fotografie, prezentované pri tejto príležitosti v jedinečnej publikácii nazvanej Detský svet - fotky z krajín Visegrádskej štvorky, - informovala nás predsedníčka Poľskej menšinovej samosprávy v Tate Mária Brosová.

Samospráva mesta Tata sa na svojom januárovom zasadnutí uzniesla pripojiť sa k programu UNICEF „Mesto priateľské deťom“. Na tomto zasadnutí sa zúčastnila aj riaditeľka Maďarského výboru UNICEF Dr. Edit Kecskemétiová. Na májovej konferencii sa zúčastnili aj družobné mestá Taty Pińczów (Poľsko), Svodín (Slovensko) a Bystřice (Česká republika). Samosprávy týchto miest za podpory Medzinárodného visegrádskeho fondu vydali fotoalbum pod názvom Detský svet - fotky z krajín Visegrádskej štvorky. Za vydanie zodpovedal primátor mesta Tata József Michl a vedúcou projektu bola Zsuzsanna Osgyániová. Redaktorom fotografií bol mladý umelec Zoltán Sipos. Do štvorjazyčného fotoalbumu zaradili jeho zostavovatelia aj dve rozprávky poľskej spisovateľky Kaliny Jerykowskej, ktoré napísala pri tejto príležitosti. Knihy redigoval grafik Géza Görözdi z Taty. Album vyšiel v náklade 2 tisíc výtlačkov a má 108 strán - štvorjazyčné texty a vyše 100 fotografií.

Prezentácia fotoalbumu sa konala v Župnom múzeu D. Kunyu v Tate. Publikáciu predstavila vicestarostka mesta Zsuzsanna Robozová Schőnfeldová. Putovnú výstavu otvoril konzul Poľskej republiky v Budapešti Marcin Sokolowski. Začiatkom júla sa výstava presunie na Slovensko, koncom leta do Českej republiky a nakoniec sa bude prezentovať v Poľsku.

Spolupracujúce družobné mestá a obce V4 oddeľujú stovky kilometrov. Týmto fotoalbumom sa však vzdialenosť stráca. Svet detí a mládeže, neobyčajné fotografie plné neopakovateľného čara, slúžia ako sprievodca a podnecujú nás k budovaniu priateľských vzťahov a medzinárodného priateľstva. Prvoradým cieľom organizátorov bolo, aby pomocou fotografií poskytli hodnoverný obraz o tom, ako žijú deti tu, v tejto časti Európy v prvom desaťročí 21. storočia. Zábery, ktoré sa dostali do albumu, ukážu niečo aj z večných krás detského života, ktoré nie sú viazané k miestu a času.

- Svet obrazu je jazykom medzinárodným, vďaka ktorému sa dorozumie väčšina obyvateľov miest a obcí v rámci spolupráce Visegrádskej štvorky. Moment zo života detí a mládeže zachytený fotografiou napovie omnoho viac, ako všetky slová. Fotografovať deti je úlohou vďačnou, veď ich bezprostredné správanie bez póz poskytuje náhľad do tajov ich duší. Verím, že výber pekných fotografií prispeje k vzájomnému poznaniu a pochopeniu našich životov, - napísal starosta obce Svodín Atila Szász vo fotoalbume Detský svet - fotky z krajín Visegrádskej štvorky.

Organizátorom a realizátorom projektu môžeme úprimne a srdečne gratulovať k tejto jedinečnej publikácii, ktorá nám nevšedným spôsobom približuje detský svet. Môžeme len ľutovať, že v Tate sa doposiaľ nezaložila slovenská menšinová samospráva, hoci tam žijú Slováci z okolitých osád. Navyše mesto má dlhoročné družobné styky so Svodínom. Možno nová publikácia oživí tunajšiu slovenskú pospolitosť?

(fúziková)

Výstava Martina Zbojana v Békešskej Čabe

Začiatkom júna usporiadal Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe otvorenie výstavy Martina Zbojana z Prešova. Prítomných v mene organizátorov privítal predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik. Autora vystavených diel predstavil generálny konzul Ján Süli.

Martin Zbojan sa narodil v roku 1960 v Michalovciach. Študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Od roku 2003 pôsobí na Pedagogickej fakulte Prešovskej univerzity. Vo svojej tvorbe kladie dôraz na estetické a intelektuálne kvality. V jeho obrazoch a grafikách akoby sa zastavil čas. Nehľadá efektnú pózu, ale pravdu, ktorú sám prežil. Jeho maliarsky prejav je výrazovo hutný a emocionálne presvedčivý.

Martin Zbojan sa venuje filozoficky bohatým expresívnym témam. Jeho maľba nás vtiahne do sveta vnútornej výpovede. Je to farba vo svojej silnej podstate, ktorá nás osvieti a navodí duchovnú polohu chápania námetu. Maľuje stromy, kvety, kamene, obrazy vnútorného bytia. Jeho maľba má razanciu, dynamiku, ale aj jemnosť, tlmenosť a nevtieravosť vo víre chaotickej súčasnosti. Hľadá pevný bod vo vesmíre umenia. Maľuje víziu sveta vnútorného i toho okolo nás. V posledných dielach dospieva k väčšej uvoľnenosti tvaroznakov a k prepracovanejšej jednoduchosti - čitateľnosti kompozície. Okrem maľby sa venuje aj voľnej grafickej tvorbe a ex libris.

(aszm)

Omša na pamiatku J. Palárika a Š. Klempu

Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti usporiadala spomienkovú svätú omšu za Jána Palárika a Šimona Klempu, na ktorú pozvala veriacich spolu s duchovným otcom Pavlom Zemkom zo spriateleného Majcichova.

Svätú omšu koncelebroval farár z Tvrdošoviec Július Csomor. Podujatie sa začalo koncertom budapeštianskeho speváckeho zboru Ozvena, ktorý zaspieval niekoľko náboženských piesní. Podujatie poctili svojou prítomnosťou prvý tajomník veľvyslanectva SR v Budapešti Imrich Marton s manželkou Andrienou, predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová, členka Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy Ildika Klauszová-Fúziková a predstavitelia slovenských zborov obvodov hlavného mesta. Z Majcichova prišiel Spevokol Michala Kopčana, ktorý spieval počas celej omše.

Dôstojný pán P. Zemko sa vo svojej kázni zmienil o Palárikovi. Dramatik, kaplán a národný buditeľ bojoval za spisovnú slovenčinu. Poukázal na chyby v uhorskej národnej politike a usiloval sa dorozumieť sa s maďarskými liberálmi. Do Slovenských novín písal o svojich obavách z opätovného viedenského centralizmu, neskôr sa stal zástancom spolupráce medzi národmi Uhorska. Palárik sa venoval aj školstvu a osvete: napísal niekoľko učebníc náboženstva, čítanky a gramatiky pre slovenské školy. Ťažiskom jeho literárnej činnosti je dramatická tvorba, prispel do nej tromi veselohrami: Inkognito (1858), Drotár (1860), Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1862). Hlavnou myšlienkou Zmierenia je vlastenectvo, ktoré je nemysliteľné bez lásky k ľudu. Palárik ju dal vysloviť učiteľovi Orieškovi: „Aby si Slováci i Maďari sväté práva spoločnej svojej krajiny uhorskej spojenými silami bránili, národnosti svoje vzájomne ctili... aby žiadnej nenávisti, žiadneho sváru medzi nimi nebolo...“ Obetné dary priniesli hostia zo Slovenska v podobe chleba, vína a darčeku pre farnosť.

Po svätej omši sa účastníkom prihovoril starosta Majcichova Jozef Adámek. Vyslovil svoju radosť z toho, že ani v tejto farnosti a vo farskom kostole sv. Terézie Avilskej, kde Palárik desať rokov pôsobil ako nemecký kaplán a katechéta, sa na neho nezabúda. „Veď každý, kto príde do tohto kostola, si v predsieni musí všimnúť pamätnú tabuľu, ktorá tu bude na večné veky pripomínať pôsobenie Jána Palárika. Ján Palárik vo svojom budapeštianskom proslovenskom úsilí mohol pokračovať aj vďaka tomu, že v tom čase bol tu na fare jeho principálom opát Šimon Klempa, ktorý sem prišiel za farára 29. októbra 1854 - teda 3 roky po Palárikovi, ale Klempa tu zostal pôsobiť až do roku 1886. Keď opát a farár Šimon Klempa, rodák z Lakšárskej Novej Vsi na slovenskom Záhorí, začal v roku 1849 vydávať prvé noviny v Pešti pod názvom Katolícke noviny, ich redaktorstvo v čase budapeštianskeho pôsobenia v rokoch 1852 - 1856 zveril práve svojmu agilnému kaplánovi Jánovi Palárikovi. A tak dnes obom horlivým Slovákom vzdávame pri tejto svätej omši našu úctu a hold, čoho výrazom je aj naša spoločná modlitba za nich a položenie vencov k ich pamätným tabuliam. Svetlo, ktoré tam zapálime, nech vyjadruje našu stálu vďačnosť za všetko, čo vykonali pre nás a pre naše deti! Na záver vás, milí Slováci a Slovenky, ktorí tu žijete a pracujete, prosím, aby ste hrdo niesli štafetu, ktorú tu oni v Budapešti zapálili. Že by ste tak zostali stále spojení s našimi spoločnými slovenskými koreňmi a naším milým Slovenskom kamkoľvek sa pohnete v duchu onoho známeho výroku: Slovák som a Slovákom aj vždy budem!“

Po jeho slovách sa účastníkom prihovoril predseda slovenského zboru v Terezíne Ladislav Petro, ktorý sa poďakoval vzácnym hosťom za účasť a pozval ich na farský úrad na agapé. Tam ich už čakalo malé pohostenie, ku ktorému prispeli slovenskí hostia vínom. Majcichovčania priniesli svojim hostiteľom ešte veľa darčekov: plagáty, leporelo o Palárikovi a malé darčekové predmety. Slovenská samospráva VI. obvodu ich potom pozvala na autobusovú exkurziu hlavného mesta Maďarska.

Stretnutia zástupcov miest a obcí, ktoré sú späté s menom Jána Palárika, sa uskutočňujú pravidelne v rôznych osadách a mestách Slovenska a v VI. obvode Budapešti. Najbližšie sa stretnú v septembri v Majcichove

(ef)

Odbúranie jednej stereotypie ● Pilíšski Slováci sú autochtóni Plešských hôr

Slovákov žijúcich na území dnešného Maďarska je zvykom nazývať dolnozemskými Slovákmi, ktorí sa sem, do Maďarska, prisťahovali odkiaľsi zvonku. Tu im vraj vytvorili dobré životné podmienky na miestach, kde pred tureckou okupáciou žili Maďari, a preto z akejsi „vďaky“ by sa skôr či neskôr, ale celkom iste mali pomaďarčiť.

Znovuosídľovanie Turkami vyplienených území v južnej časti Uhorska však má svoje historické pozadie. Slováci sa toho času totiž nemohli presídľovať na územie dnešného Maďarska odkiaľsi „zvonku“ už aj len preto, lebo sme spolu s Maďarmi žili v jednom a tom istom štáte, ktorý sa volal Uhorsko. Spolu sme ho aj zakladali. Nie Maďarsko, lež Uhorsko! Z toho priamo vyplýva, že Slováci sa presúvali v rámci spoločného štátu, a to z enormne preľudneného severu na enormne vyľudnený juh. Prinútila ich k tomu situácia, ktorú nezapríčinili oni. Zároveň to bol výsostne logický a potrebný presun. V severnom Uhorsku, na slovenskom etnickom území, bolo toľko neslovenských obyvateľov, ktorí sa tam utiahli pred tureckou inváziou, koľkých slovenskí roľníci chovať už nestačili. Na druhej strane južné územia s kvalitnou úrodnou pôdou boli neobrábané. Taký Ján Juraj Harruckern zaľudňoval svoje prázdnotou zívajúce majetky Slovákmi nie vyslovene preto, že sa ho dotklo ich hladovanie, ale hlavne preto, aby mu obrábali pozemky, aby z nich mal osoh! Čiže nie z blahosklonnosti voči Slovákom, lež skôr zo svojho osobného záujmu. Je potom otázne, kto by mal byť komu vďačný. Bol to prinajmenšom spoločný záujem.

Ďalší problém vidím v tom, že sa často zovšeobecňuje. Nie všetci Slováci žijúci na území dnešného Maďarska sa sem dostali takýmto spôsobom. Napríklad pilíšski, ale určite aj novohradskí a zemplínski Slováci žijú na svojich pôvodne obývaných miestach. Nám, ktorí sme uzreli svetlo sveta pod 756 metrov vysokým vrchom Pilíš (kedysi - pred 1112 rokmi a ešte aj dlho potom - Pleš) to bolo vždy divné, ak nás niekto nazval Dolnozemčanmi, veď kade oko pozrie, okolo nás všade samý vrch! Do našej dediny sa od severu díva Kohútov vrch, ktorý skrýva pred nami pochmúrne Zbojnícke skaly. Ďalej sú to Dva buky, Malý Soplák, Veľký Soplák, Pavlov vrch, Chotárna skala, od západu v hornom konci Pilíša je Brdo, Kozárčina, ozrutné Brány, na vrch Pilíša vyčnieva Ostrá skala, odkiaľ sa vrch postupne spúšťa k trom jaskyniam a k santovskému kameňolomu. Od juhu sú Santovské hory, Hloh, od východu Pomázske hory, Dedinská hora, na severovýchod je Maký kameň, Jama... Hory, hory, hory a v nich studienky: Klášterová, Cerová, Lésková, Golvavá, Pomázska, Chylová, Kolaj... Máme aj dva väčšie potoky, Hlboký a Chylov, ktoré pozbierajú vodu studienok a odnášajú ju do Dunaja.

Medzi týmito vrchmi sa rozprestiera prekrásne údolie, v jeho strede leží dedinka Mlynky. V nej žijú naši Mlynčania, ktorých Slováci okolitých dedín - div sa svete! - nazývajú Pilíšanmi. Tie okolité dediny sú Santov, Čív (kedysi Čevo), Kestúc (kedysi Kostelec), Huť (kedysi Bitovec), Čobanka (kedysi Boroň), Senváclav, ale aj ďalšie a vzdialenejšie. Takto náš kraj spomína aj prof. Ján Stanislav v diele Slovenský juh v stredoveku, a prof. Šimon Ondruš mi tiež potvrdil, že náš vrch mal meno Pleš a Kestúc bol pôvodne Kostelec. Za môjho detstva kamkoľvek sme šli do susednej dediny, všade sa zhovárali po slovensky, len všade trošku inak. V celom chotári našej dediny boli usilovne obrábané polia: Podpilíšske role, Krížne role, pri potoku sme mali z jednej strany Konopnice a Odpotočné role, z druhej Kapustnice, pod Dedinskou horou boli Vinohrady, Staré vinohrady, Kopanice... Veľký pasienok, kam každé ráno pastieri vyháňali kozy, kravy, ošípané - to sú Trniny... Toto je ten kraj, kde sme sa narodili, kde všetko malo odjakživa slovenské meno. Cítili sme sa vždy skôr vrchármi, a nemali sme pocit, že by v týchto miestach voľakedy bol aj niekto iný býval ako Slováci.

Spomenuli sme, že nás, Mlynčanov, Slováci z okolitých dedín nazývali Pilíšanmi. Dlho som nechápal, prečo, veď aj oni žijú pod horou Pleš, teda pod Pilíšom. Prečo práve nás vyznamenávajú týmto honosným menom? Hrabal som sa po archívoch a zistil som, že naša dedina tu existovala aj pred tureckou okupáciou a volala sa Pleš. Čiže nie preto nás nazývajú Pilíšanmi, lebo žijeme pod Pilíšom, lež preto, lebo naša dedina sa kedysi volala Pleš! Medzi ľuďmi, ktorí pilíšsku oblasť po tureckej dobe znovu osídlili, boli aj takí potomkovia, ktorí v pamäti nosili od predkov zdedený názov niekdajšej slovenskej osady Pleš. Okrem toho máme aj dve mapy, ktoré to potvrdzujú: jednu latinskú, ktorá našu dedinu označuje slovami: „Possessio Pilis seu Sancta crux“ (Majetok Pilíš alebo Svätý kríž), druhú nemeckú, ktorá ju označuje nápisom Pilis, a jej okolie: „Bezierch von Dem Dorf Pilis“ (oblasť dediny Pilíš). Navyše máme aj dokument, dokonca maďarský, ktorí tvrdí, že: „V chotári Mlynkov pri vykopávkach v r. 1967 odhalili stopy po dedine z 9.-11. storočia. Dedina mohla byť rozsiahla, jej domy z váľkových tehál boli husto umiestené. Keďže to bolo na mieste medzi Pilíšom a Hlbokým potokom, jej obyvatelia mali miesto na obrábanie pôdy, chov dobytka, v blízkych lesoch mohli poľovať, ťažiť drevo, ba mali tu aj dostatok vody zo studienok a potoka.“ Podľa toho dedina tu bola už v 9. storočí a nazývala sa tak, ako dnešný symbol pilíšskych Slovákov: vrch Pilíš, vtedy: Pleš. Aj meno Pleš sa nám zachovalo v listine pochádzajúcej z 23. februára 1226, ktorá medziiným obsahuje fragment:

„... abbas Plesiensis et prepositus Albensis...“

(opát Plešský a prepošt Belehradský).

Teda nie „Pilisiensis“, ale „Plesiensis“, to jest: „Plešský“. Osobitnou zaujímavosťou tohto kraja je, že keď v roku 1184 z francúzskeho mestečka Acey do Uhorska prišli predstavitelia cisterciánskeho rádu a požiadali uhorského kráľa Belu III., aby aj im dal také výsady ako ostatným mníšskym rádom, vyhovel im a vyznačil im miesto pod horou Pleš. Pravdepodobne vedel, že tam stojí opustený, chátrajúci benediktínsky kláštor, do ktorého sa môžu nasťahovať. Oni tak aj urobili a na základoch toho kláštora si neskôr postavili svoj, teda už cisterciánsky kláštor, ktorý sa postupom času stal strediskom niekdajšej Pilíšskej župy. Keď som to skúmal, začali ma vzrušovať otázky: kedy a kto postavil benediktínsky kláštor? Prečo bol v roku 1184 už natoľko opustený, že chátral, rozpadával sa? Spomínaný prameň na to odpovedá takto: „Náš kráľ sv. Štefan vo svojej krajine zakladal benediktínske kláštory, jeden z nich stál na území našej dediny.“ Toto tvrdenie však nemá logiku. Ak by ho bol založil počas svojho panovania (1000-1038) kráľ Štefan, potom prečo by už po sto a niekoľko rokov opustený chátral? Veď divokí Huni už koncom 5. storočia odtiahli späť na južné ruské stepi! Tatári prídu až o 60-70 rokov! Pred kým mohli mať obyvatelia toho kláštora taký strach, ktorý ich nútil ho opustiť? Veď tu panovali len Arpádovci.

Vo svojej monografii (Gregor Papuček: Mlynky a okolie, 2000) mi tento kláštor robí nemalé starosti (viď Záhada benediktínskeho kláštora, s. 51). Nič lepšieho ma nenapadlo, ako že: „Maďarské bojové jazdecké družiny tu nezačali hneď stavať kostoly a kláštory, veď boli pohania. Po kresťanskej Európe sa vtedy údajne takto modlili: Pred šípmi Maďarov ochraňuj nás, Pane!... Ešte aj kráľ Štefan I. musel tvrdo, ohňom a mečom bojovať... Staré pohanské zvyky sa ťažko poddávali a taký benediktínsky kláštor mohol byť červeným súknom pre nich. Čo sa to teda asi mohlo stať s naším benediktínskym kláštorom?“

Zdá sa, že rozuzlenie sa našlo v nasledujúcom texte: „v r. 896 zomrel aj Svätopluk a v nasledujúcich rokoch Maďari obsadili kraje medzi Dunajom a Tisou. Aj samotní Moravania sa pridali k nim, podľa maďarských zvykov si ostrihali vlasy a spoločne prepadali kresťanov, vraždili, vypaľovali kostoly Pána, takže v celej Panónii - podľa sťažnosti bavorských biskupov - neostal ani jeden kostol.“ (A PANNONHALMI SZT. BENEDEK REND TÖRTÉNETE, Pannonhalmi Főapátság I., s. 2-4). Len poznamenám, že naše kniežatá Pribina a jeho syn Koceľ po r. 833 v Zadunajsku dali postaviť vyše 30 kostolov! Podľa citovaného textu všetky boli zničené. Vidno teda, že naši benediktínski mnísi sa mali koho báť. Nie náhodou opustili svoj kláštor. Podľa týchto faktov kláštor tam stál už v 9. storočí a vedľa neho stála dedina Pleš, ktorej stopy odhalili pri vykopávkach v roku 1967. Boli to naši, boli sme to my! Nie je to náhoda, že celé pilíšske, ale aj širšie okolie je zahustené slovenskými, ba staroslovenskými zemepisnými názvami. To znamená, že my, pilíšski Slováci, tu nie sme znovuosídlenci z 18. storočia, lež autochtónni obyvatelia tohto kraja. Naši predkovia tu boli už v 9. storočí.

Gregor Papuček

Michal Bosý a jeho dramatický život

Tragický osud literáta

Jeho meno je Michal Bosý (1780-1847), uvádzaný tiež pod pseudonymom Bohuslav Križák. Spisovateľ a prvý významný prekladateľ W. Shakespeara, o ktorom sa ešte ani nie tak dávno nevedelo skoro nič. Jeho život je však jedným z najdramatickejších v slovenskej literatúre.

Ešte za jeho života kolovali legendy o jeho vyše dvojmetrovej postave a priam bohatierskej fyzickej sile. Sám vraj vyniesol na vežu trojcentový (180-kilový) zvon. Očití svedkovia hovorili, ako lámal podkovy a poprekladal celé vozy. Tragickosť jeho údelu spočíva v tom, že tohto obra postupne rozhlodala zákerná duševná nemoc, až jej napokon úplne podľahol.

Bosý vyrastal v Rimavskej Bani, ako 19-ročný odišiel do Jeny, kde si okrem hebrejčiny, gréčtiny, latinčiny, nemčiny a maďarčiny osvojoval angličtinu a románske jazyky. Po návrate už ako 21-ročný nastúpil za kazateľa v Pondelku. Pod dojmom znalostí, ktoré preukázal na prijímacej skúške, ho superintendent ocenil takto: „Pane Bosý, vy ste ale obutý.“ Chýr o mladom nadanom mužovi zašiel až do Zvolenskej stolice, kde ho spomedzi ôsmich kandidátov vybrali za kazateľa v Radvani.

Roku 1809 opustil rodný kraj a odišiel k Slovákom do Asódu neďaleko Pešti. Práve vtedy totiž opúšťal túto obec jeho priateľ Pavol Jozeffy, ktorý sa chystal do slovenskej Cinkoty. Bosý prišiel na nové miesto so svojou manželkou Zuzanou Zimmermanovou a s tromi deťmi. Asód vtedy patril k najľudnatejším slovenským osadám v tejto stolici. Ťažko si však pritom vysvetliť, prečo Bosý odmietol láskavé pozvanie župana Gemerskej stolice Gábora Prónayho (inak priaznivca J. Kollára – pozn autora) do Jače (Acsa). Ten totiž vlastnil bohatú knižnicu, ktorá mladému vedychtivému farárovi nemohla byť ľahostajná. Svoj smäd po cudzojazyčnej literatúre si ukájal návštevami divadiel a kníhkupcov v Pešti.

R.1815 životná púť M. Bosého mieri do Békešskej Čaby. Povolali si ho tam slovenskí osadníci, ktorí mali v obci absolútnu väčšinu. Čaba bola v tých rokoch spustošená rozsiahlymi povodňami, hroznou metelicou a navyše drahotou. Jeden kebeľ žita, čiže merica, stála 100 zlatých. Tzv. Olási alebo Rumuni umierali hladom priamo na uliciach.

Bosý sa v Čabe ujal funkcie dozorcu škôl v celom okruhu békešského seniorátu. Neuplynuli ani tri roky a tu ho prvýkrát zachvátila duševná choroba, ktorá ho bude sužovať do konca života. To sa, samozrejme, prejavilo aj na jeho zníženej pracovnej schopnosti. Sprvu mu pridelili administrátora Jána Haana, otca čabianskeho historika Ľudovíta Haana. Haan mladší zaznamenal pre potomkov, že M. Bosý po krátkom účinkovaní bol pozbavený úradu, lebo vraj pre voľnejší život upadol do všelijakých fantázií mysle. Jeho duševnú chorobu vysvetľuje J. Haan takto: „...igen tudós férfiu, de a borocskát nagyon szerette mely... magát s családját több ízben kivégezni akarta.“ Inými slovami: dotyčný je muž veľmi učený, ale priveľmi si potrpel na vínko, od ktorého sa mu rozum pomútil a vraj preto chcel seba i svoju rodinu skántriť.

Po prepustení z úradu v Čabe sa tento neobyčajne vzdelaný človek ocitol doslova na ulici. Hmotne nebol dostatočne zabezpečený už v čase odchodu, keďže dostával iba polovicu administrátorovho, t. j. Haanovho platu. Hrozný nepokoj duše a tela ho popoháňa ďalej. Nasledujúcou zastávkou na jeho krížovej ceste je slovensko-nemecká osada Poľný Berinčok. Ako učiteľ tu viac ako dva roky vypomáha na nižšom stupni gymnázia. Na nejaký čas sa jeho zdravotný stav zlepšil. Tomu by nasvedčovala i skutočnosť, že vtedy vydal svoju prvú známu prácu v nemčine, venovanú nebohej manželke Samuela Tešedíka.

Ani v Berinčoku nebol ušetrený od dozoru zo strany cirkevnej vrchnosti. Po trojročnom pobyte odchádza do Slovenského Aradáča v Torontálskej stolici, kde sa stáva dušpastierom 1700 Slovákov, ak počítame aj veriacich roztrúsených v okolí. Zo zachovaných dokumentov však vysvitá, že sa mu obnovila trýznivá choroba. Musí podstúpiť zdĺhavé vyšetrovanie a disciplinárne pojednávanie. Svedkovia vo svojich výpovediach mu vyčítajú, že rád navštevuje okolité mestá a v krčmách popíja s pravoslávnym popom. Zo záznamov vyplýva aj to, že Bosému po tom všetkom neostáva nič iné, než sa vrátiť do rodného kraja. Najprv hľadá útulok pri svojej matke a otčimovi a neskoršie aj zamestnanie - s pomocou svojich priateľov, ku ktorým patril vyššie spomenutý P. Jozeffy, toho času už superintendent.

Na rodnej pôde sa končí Bosého životná odysea. V tom čase sa jeho zdravotný stav ako-tak upravil, takže sa zamýšľa i nad svojou budúcnosťou. Rok strávil v Poltáki, kde si kúpil polovičný grunt a dom, chytil sa pluhu a žil ako ozajstný sedliak. Z tohto samotárskeho položenia ho vytrhla ponuka P. Jozeffyho, aby nastúpil na miesto v Tisovci. Zanedlho nato však odchádza ako kazateľ do Vyšnej Pokoradze, kde sa zdrží päť rokov, no jeho nepokojná duša a telo putujú ďalej, do Rimavskej Brezovej. Venuje sa literárnej práci, prekladá Shakespeara, píše básne a satirický epos o Slávii v Rakúsku a Uhorsku.

V posledných dvoch rokoch života nemoc prepukla plnou silou. Bosý chorľavel až natoľko, že ledva dokázal zapisovať do matrík svojím trasľavým písmom. Záchvaty ho gniavili čoraz častejšie. Zomrel po mimoriadnom vzrušení vo veku 67 rokov. Jeho rukopisy zostali roztratené po príbytkoch príbuzných alebo najskôr nezvestné. Tragédia človeka a umelca sa dovŕšila.

O. Kníchal