Ľudové noviny č. 30 / 2008

Výhonky (30) - SME (20) - ĽuNo (50)

Názvy, skratky a čísla v titulku tohto príspevku bežnému čitateľovi na prvý pohľad možno veľa toho neprezradia o nedávnej minulosti, najnovšej histórii Slovákov v Maďarsku. Pre hŕstku príslušníkov našej tvorivej inteligencie však ide naozaj takmer o všetko, okolo čoho sa točili jej najmä literárne a spoločenské aktivity. Po desaťročiach čoraz s väčšou úctou sa spomínajú ako doma, tak aj v našej materskej krajine, „harcoši“ slovenského písomníctva v Maďarsku, ktoré vo forme novinárstva a literatúry už niekoľkokrát zmŕtvychvstalo. Novinári, spisovatelia a básnici síce dodnes nespasili náš slovenský život v Maďarsku (nemohli, možno ani nemuseli?), na ten symbolický stôl zato istotne veľa položili. „Výhonkári“, „generácia SME“ a podobné označenia každopádne svedčia o úcte voči nim. Slovom rešpekt by sa dalo snáď najvýstižnejšie charakterizovať aj nedávne bratislavské stretnutie s Michalom Hrivnákom, Alexandrom Kormošom, Gregorom Papučkom a autorom týchto riadkov.

Slovenský historický ústav Matice slovenskej (MS) v Bratislave, Krajanské múzeum MS, Národný inštitút slovenského jazyka a literatúry MS v spolupráci so slovenskými literátmi v Maďarsku usporiadali v Klube slovenských spisovateľov slávnostnú akadémiu pri príležitosti 30. výročia vydania antológie Výhonky a 20. výročia vydávania literárneho a kultúrno-spoločenského časopisu SME. Okrem týchto jubileí sme si na podujatí pripomenuli aj päťdesiatku týždenníka Slovákov v Maďarsku, a keď už Ľudové noviny, tak aj denne aktualizovaný portál www.luno.hu, na ktorom sme doteraz zaznamenali 2,5 milióna návštev. O stretnutie s našimi literátmi a redaktormi bol primeraný záujem. V preplnenom klube na tému slovenský literárny život v Maďarsku hovorili Gregor Papuček a Michal Hrivnák, o časopise SME Alexander Kormoš, príspevok Jána Bobáka bol zameraný na analýzu antológie Výhonky v kontexte vývoja Slovákov v Maďarsku a nakoniec autor týchto riadkov informoval o 50-ročnom týždenníku Ľudové noviny a o starostiach a radostiach redigovania portálu www.luno.hu. Organizátori vydareného popoludnia pritom vyhradili priestor aj pre príhovory hostí a diskusiu. Prínos antológie Výhonky a časopisu Sme pre Slovákov (nielen) v Maďarsku vo svojich pozdravoch vysoko hodnotili o. i. predseda MS Jozef Markuš a hovorca MS Stanislav Bajaník, ako aj bývalý riaditeľ Domu zahraničných Slovákov Vladimír Repka.

Imrich Fuhl

Zasadalo Valné zhromaždenie CSS

Schválenie základných dokumentov Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), jej troch školských inštitúcií a riešenie niektorých personálnych otázok boli rokovacími bodmi tohoročného druhého mimoriadneho Valného zhromaždenia CSS. Slovenskí poslanci z celej krajiny sa zišli v sídle CSS 16. júla. Prvým bodom rokovania bola novela Štatútu školských inštitúcií v Békešskej Čabe, Novom Meste pod Šiatrom a Sarvaši, ktoré prevádzkuje CSS. V mene Výchovno-vzdelávacieho výboru jeho predseda Michal Lásik uviedol, že výbor jednohlasne podporil novelu dokumentov. Poslanci následne schválili dokument a pristúpilo sa k prerokovaniu a odsúhlaseniu Samosprávneho programu riadenia kvality do roku 2014, vzťahujúceho sa na školské inštitúcie. Zákon o školstve stanovuje požiadavky prevádzkovateľa voči školskému systému, ako aj úlohy jednotlivých inštitúcií v súvislosti s týmito požiadavkami. Školské inštitúcie CSS, ktoré od roku 2004 disponujú programom riadenia kvality, do 1. októbra t. r. musia prispôsobiť tieto dokumenty novému programu svojho prevádzkovateľa. Pre Slovenské pedagogické a metodické centrum treba pripraviť a schváliť takýto dokument. V ďalšej časti zasadnutia poslanci schválili Pravidlá postupu CSS pri verejnej súťaži a obstarávaní a vyriešili niektoré personálne záležitosti.

Alžbeta Račková

Banka

12. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku

Zväz Slovákov v Maďarsku spolu so Župnou knižnicou a osvetovým ústavom Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne, Obecnou a Slovenskou samosprávou v Banke usporiadajú 3. augusta 43. Novohradské národnostné stretnutie a 12. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku. Podujatie bude prebiehať v znamení svadby. O 15. hodine v miestnom evanjelickom kostole vystúpi FS Urpín so svadobnými piesňami, o 16.30 hod. sa v prírodnom amfiteátri predstavia slovenské súbory v pásme nazvanom „Ten môj vienok zelený...“. O 19.30 hod. sa uskutoční galaprogram XIII. Medzinárodného novohradského folklórneho festivalu s názvom „Eva sa vydáva, Adam žení“.

S mramorovou tabuľou do Hradišťa

Delegácia slovenských aktivistov z čabianskeho regiónu odcestovala 4. júla do malej slovenskej obce Hradište. Na zájazde, ktorý zorganizoval Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, sa zúčastnilo 22 predstaviteľov našej Slovače z Békešu, Eleku, Medeša, Poľného Berinčoku, Čabasabadi a Békešskej Čaby. Boli medzi nimi aj členovia Spolku ochranárov mesta Békešskej Čaby, bývalá menšinová referentka mestského úradu Helena Somogyiová a bývalý predseda spolku Ondrej Hanko, ktorí roku 1986 rozbehli spoluprácu medzi Hradišťom a Békešskou Čabou. Oni zistili priezviská prvých rodín, ktoré sa pred takmer tromi storočiami presťahovali z Hradišťa do Békešskej Čaby. Boli medzi nimi mená Tokár, Sekerka, Hanko, Bauko, Pepo, Ozdin.

Pri prvej návšteve darovali Čabania obci Hradište maľbu Veľkého evanjelického kostola od Jána Várkonyiho-Vlčka. Obraz odvtedy visí v miestnom kostole, pod ním je umiestnená tabuľa: „Tento obraz darovali obci Hradište Slováci v MĽR v Békešskej Čabe“.

Terajšia delegácia priniesla Hradišťanom pamätnú tabuľu z čierneho mramora, ktorú za slávnostných okolností umiestnili pri evanjelickom kostole a ktorú v prítomnosti početných obyvateľov obce požehnala miestna evanjelická farárka Kornélia Moncoľová. Na tabuli je nápis: „Táto pamätná tabuľa bola umiestnená pri príležitosti 290. výročia príchodu prvých slovenských usadlíkov do Békešskej Čaby na Dolnej zemi. Z úcty k svojim predkom ju na tomto mieste umiestnili ich potomkovia z Békešskej Čaby a jej okolia spolu s obyvateľmi obce Hradište v roku 2008.“

Po odznení obidvoch štátnych hymien účastníkov slávnosti a hostí z Maďarska pozdravil starosta obce Jozef Valkovec. Za čabiansku delegáciu sa prítomným prihovoril predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik, ktorý vo svojom slávnostnom prejave vyzdvihol obetavú prácu našich predkov pri zúrodňovaní spustošenej Dolnej zeme. Predseda Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraj Ando odovzdal starostovi obce za vrecúško čabianskej pôdy zo záhrady Veľkého evanjelického kostola. Starostovia spriatelených obcí Čabasabadi a Hradište Melinda Szeverényiová a Jozef Valkovec ju nasypali ku koreňom lipy, ktorú zasadili v obecnom parku ako symbol Slovanstva a priateľstva. Obec Čabasabadi nadviazala priateľské styky s Hradišťom pred 10 rokmi. Hybnou silou spoločných programov a spolupráce je zo strany dolnozemskej obce tamojší predseda slovenskej samosprávy Matej Kešjár.

Čabania ponúkli miestnych občanov dolnozemskou klobásou a slivovicou, domáci im zasa pripravili malú hostinu a ubezpečili ich o svojom priateľstve a úcte za to, že si tak vážia pamiatku ich spoločných predkov.

Anna Ištvánová

Stretnutie s presídlenými rodinami v Černi

Koncom júna v Černi (Bakonycsernye) usporiadali obecné dni spojené so stretnutím miestnych obyvateľov s presídlenými rodinami zo Slovenska. Prvé dva dni na športovom ihrisku tejto prekrásnej bakonskej dediny čakali záujemcov predovšetkým zábavné programy, koncerty rockových skupín, futbalové zápasy, humorné scénky, divadelné predstavenia pre deti, ako aj prezentácia slovenského folklóru.

Po sobotňajšom slávnostnom zasadnutí miestneho poslaneckého zboru čakal milovníkov folklóru tradičný kultúrny program, v ktorom o. i. vystúpili folklórne skupiny z okolitých osád: Páví krúžok z Jášču, Spevácky zbor Divá ruža zo Sapáru, spevák Štefan Vitek (syn najstaršej členky miestneho pávieho krúžku), tanečníci Slukovci zo Šárligetu a Slovenská folklórna skupina z Černe, ktorá za sprievodu citary predniesla miestne slovenské ľudové piesne z vlastného zberu.

V nedeľu sa v miestnom evanjelickom kostole konala slávnostná dvojjazyčná slovensko-maďarská bohoslužba, ktorou si účastníci pripomenuli 60. výročie výmeny obyvateľstva. Prítomných privítal miestny evanjelický duchovný, senior István Szarka. Slovenskú liturgiu slúžil evanjelický farár zo Slovenského Komlóša Atila Spišák.

Po kázni zaspievala študentka Umeleckej akadémie v Banskej Bystrici Orsolya Ambrusová skladbu Antonína Dvořáka z cyklu Biblické písně Hospodín jest můj pastýř.

V rámci spomienkovej bohoslužby pred večerou Pánovou vystúpil miestny slovenský páví krúžok, ktorý spolu s mladými citaristami zaspieval hymnu Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia tejto zemi.

Po bohoslužbe sa hostia presunuli do Regionálneho strediska Slovenského osvetového centra CSS, kde ich privítal vedúci inštitúcie Zoltán Szabó. V tento deň prišli „domov” do Černe hostia z Komárna, Nových Zámkov, Modrian, Nitry, Dvorov nad Žitavou a z obce Jarok. Ako sme sa dozvedeli, v posledných rokoch oslabli kontakty medzi rodinami. Cieľom tohto stretnutia bolo oživiť ich, nadviazať nové styky so slovenskými obcami. Udalosti rokov 1946-1947 sa týkali 780 obyvateľov bakonskej obce, v ktorej momentálne žije 3100 ľudí.

„V Černi sa prvýkrát uskutočnilo stretnutie v takejto oficiálnej forme, ale dúfam, že sme položili základy novej tradície. Tento program sme zaradili do pracovného plánu miestneho evanjelického cirkevného zboru, ako aj slovenskej menšinovej samosprávy. V tomto roku plánujeme aj autobusový zájazd na Slovensko, aby sme aj my navštívili presídlené rodiny. Som milo prekvapený, veď som mal len 3-4 adresy, napriek tomu prišlo zo Slovenska 30 hostí. Medzi nimi aj môj krstný otec z Modrian, čomu sa nesmierne teším, “ povedal Z. Szabó.

V nedeľu popoludní sa hostia zúčastnili na stretnutí v modlitebni evanjelického zboru, kde prítomných privítali senior István Szarka, starosta obce Balázs Turi, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Viktória Ecseriová a vedúci Regionálneho strediska SOC bakonských Slovákov Zoltán Szabó. Tí odvážnejší porozprávali ostatným, kde sa narodili, v ktorej ulici bývali, kto boli ich rodičia, kedy opustili Čerňu a kde žijú v súčasnosti.

Hlavný organizátor stretnutia Z. Szabó povedal, že ešte stále nie je neskoro. Povzbudzoval starších presídlencov, pôvodom Čerňanov, aby dali vedieť svojim deťom a všetkým členom rodiny, odkiaľ pochádzajú ich predkovia a aby vždy vedeli, že v Černi nájdu takých ľudí, ktorí ich hocikedy s láskou privítajú pod svojou strechou.

Ildika Makaiová

V Išasegu je prvýkrát slovenská samospráva

Rozhovor s predsedníčkou Klárou Fuferendovou

Išaseg patrí medzi najmladšie mestá v Maďarsku, titul získal 1. júla tohto roku. Leží v Peštianskej župe, neďaleko Gödöllő. Má rozlohu 5 483 hektárov a žije tu 10 979 obyvateľov. Slovenskú samosprávu tu zvolili po prvýkrát roku 2006. Zaujímalo nás, ako sa slovenským poslancom darí realizovať vytýčené ciele, preto sme vyhľadali predsedníčku zboru Kláru Fuferendovú.

- Ako sa zrodila iniciatíva založiť v meste slovenskú menšinovú samosprávu?

- Pred dvoma rokmi sme o tomto čase začali monitorovať Slovákov v obci a na jeseň tridsať osôb založilo slovenskú menšinovú samosprávu. Prebudil sa v nás rešpekt voči našim predkom, tradíciám a kultúre. Vytýčili sme si za cieľ zachovávať miestne slovenské zvyky. Žiaľ, zo zakladajúcich členov niektorí zomreli, ale namiesto nich prišli noví. Naša komunita je miešaná, sú medzi nami starší aj mladší. S radosťou môžeme konštatovať, že k nám prichádzajú noví záujemcovia o našu činnosť.

- Kam siahajú korene tunajších Slovákov?

- Naši predkovia sem prišli začiatkom 18. storočia. Pozval ich sem gróf Antal Grassalkovich, aby osídlili spustošený kraj. Zo Slovenska sem prišlo 18 - 20 rodín. Pochopiteľne nevieme, koľko rodín tu žilo pred ich príchodom. Z dobových prameňov vieme len toľko, že Slovákov v tomto kraji vtedy veľmi potrebovali. Položili tu základy osady, neskôr sa zúčastnili boja za slobodu (1848/49) a my, ich potomkovia, chceme, aby si aj dnes vážili dielo, ktoré tu vytvorili.

- Čím sa zaoberá vaša slovenská samospráva? Máte vlastné akcie?

- Poslanecký zbor od svojho vzniku ešte neusporiadal vlastnú akciu. Navštevujeme podujatia, na ktoré nás pozývajú iné slovenské samosprávy. Tak sme boli v okolitých slovenských osadách - vo Veľkej a Malej Tarči, Čemeri, Kerepeši, Maglóde, Ečeri, zúčastnili sme aj na Dni Slovákov v Maďarsku atď. Pravda je taká, že zatiaľ nemáme ani vlastné miestnosti, mestská samospráva nemá možnosti na to, aby nám ich zabezpečila. Preto 6. apríla 2009, na 160. výročie boja za slobodu, by sme chceli odovzdať náš Pamätný ľudový dom. Hoci dovtedy nedokážeme zrekonštruovať celú budovu, lebo na to nemáme finančné možnosti, ale zväčša bude obnova dokončená. Tu si vytvoríme svoje miestnosti, kde sa budeme stretávať a tu budeme usporadúvať aj svoje akcie.

- Kto je členom voleného zboru?

- Predsedníčkou som ja, členmi sú Štefan Podmaniczki, Štefan Kerepes, Juraj Szilágyi a Gusztáv Mészáros.

- Nakoľko vám pomáha mestská samospráva?

- Pravdupovediac vôbec nám nepomohla Nedostali sme od nej ani miestnosti, ani finančnú podporu. Každý prvý pondelok v mesiaci sa stretneme s poslancami, ale myslím si, že nie sú voči nám ústretoví, ba ani úprimní. Uvediem len jeden príklad: chceli by sme nadviazať priateľské styky so slovenským mestom Trstená (Žilinský kraj) a podpísať s ním dohodu o priateľstve a spolupráci. Náš návrh sme v januári tohto roku predložili mestskému zastupiteľstvu. Doteraz na ňom „sedí“. Máme také informácie, že poslanecký zbor vyhľadal akési maďarské mesto na Slovensku bez toho, aby nás o tom informoval, s ktorým chce nadviazať styky. Mestečko má približne dvetisíc obyvateľov, kým Išaseg jedenásťtisíc. Myslíme si, že to nie je dobrý základ na úspešnú spoluprácu. Napriek tomu zatiaľ nechceme robiť škandály, ale nepokladáme to za férový postoj voči nám.

- Aké máte kontakty so župnou a s Celoštátnou slovenskou samosprávou?

- Výborné styky máme s predsedom Peštianskej samosprávy Júliusom Altom z Vacova a veľmi veľa nám pomáhajú Katarína Szabová Tóthová z Malej Tarče a vedúci tanečného súboru Zelený veniec z Ečeru Csaba Ondrej Aszódi. Keď máme nejaké otázky, problémy, vždy nám ochotne pomôžu. Čo sa týka CSS, vyhľadala som s našimi problémami predsedu Jána Fuzika, on je tiež ochotný pomôcť nám. Radi by sme rozbehli v meste výučbu slovenčiny, a to v obidvoch materských školách a postupne aj v obidvoch základných školách. Potrebovali by sme pedagógov, učebnice, vlastne všetko, pretože ani členovia slovenskej menšinovej samosprávy, ani pedagogičky už neovládajú slovenčinu. Riaditeľka slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Edita Pečeňová nám sľúbila, že v septembri k nám na dva týždne pošle pedagogičku, ktorá neovláda maďarčinu, aby rozbehla intenzívny kurz slovenčiny v materskej škole. Riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz nám tiež sľúbil pomoc pri zavedení jazykového kurzu pre dospelých. O slovenčinu je u nás veľký záujem, zatiaľ v škôlke rodičia prihlásili šesť detí a dospelých je viac ako desať.

- Aké sú vaše plány do budúcnosti?

- Ako som už povedala, v prvom rade by sme chceli rozbehnúť výučbu slovenčiny v meste. Chceli by sme dokončiť rekonštrukciu starého domu, z ktorého vytvoríme Pamätný ľudový dom. Oproti nemu postavíme kaplnku na pamiatku našich predkov. Čo sa týka Pamätného ľudového domu, vnútorné zariadenie už máme a postupne, podľa možností, ho obnovíme. Plánujeme v ňom vytvoriť aj zbierku krojovaných bábik. V Išasegu je veľa nádherných ľudových krojov, sme na ne veľmi hrdí a musíme ich zachrániť pre budúce generácie. Chceli by sme umiestniť pamätné tabule významných slovenských osobností, predstaviť našim vnúčatám tradičné slovenské jedlá a zoznámiť ich s rôznymi tradičnými remeslami a prácami. Takže plánov máme dosť, len aby nám dal pán Boh dosť sily k tomu, aby sme ich uskutočnili.

- Prajeme vám k tomu veľa energie a vytrvalosti.

(aszm)

Kultúra národnostných menšín ako prínos

Pod tlakom takmer každodenných udalostí si zvykáme, a predsa si nevieme zvyknúť, že národnostné menšiny sa využívajú na rozličné politické manipulácie; berúc do úvahy hľadisko normálnych ľudí, vojvodinský maďarský národnostný spisovateľ László Végel pred rokmi povedal, že to vyzerá tak, akoby bolo lepšie, keby národnostných menšín nebolo (Literatúra a región, Opava 1995, s. 79), keďže vlastne sú na obtiaž. Tomuto názoru sa nevyhol ani vojvodinský slovenský spisovateľ Michal Harpáň (v jednej svojej štúdii ho dokonca citoval), napriek tomu - alebo práve preto - sa vytrvalo usilujeme presvedčiť tento náš prudko sa rozvíjajúci (a jednako nie vždy dostatočne kultivovaný) svet o tom, že keď už prirodzený alebo umelo nastolovaný vývin (ako dôsledok politických skutkov) uviedol národnostné menšiny na spoločenskú scénu ako jej organickú súčasť, venujme pozornosť tej stránke ich existencie, v ktorej sa zrkadlia výsledky tvorivej práce, národnostné prínosy do sveta kultúry, lebo v tom je ukrytý zmysel aj obrana národnostných menšín - aj pred ich zneužívaním na politické ciele.

Jednoducho povedané, väčšmi dôverujem výsledkom tvorivosti (literatúra, dramatické, výtvarné umenie, ľudová kultúra, osvetové aktivity) ako vehementným (a nie vždy dostatočne presvedčivým) politickým „obranám“ národnostných menšín (politik si bráni predovšetkým vlastné záujmy a neváha na to zneužiť hocičo). Pravdaže, viem, že aj v tejto oblasti každé zovšeobecnenie pokrivkáva, veď nejestvujú nielen ľudské, ale ani národnostné osudy v identickej podobe, každý čas a každé prostredie býva formované rozličnými vzťahmi, záujmami a cieľmi, a tak sa usilujem nezovšeobecňovať. Ostatne konkrétne jedinečnosti národnostných osudov (tých individuálnych aj kolektívnych) ma dostatočne presviedčajú o tom, že keď už popri národných spoločenstvách jestvujú aj spoločenstvá národnostné, je našou (svätou) povinnosťou venovať pozornosť ich tvorivej práci, nech už sa prejavuje v ktorejkoľvek oblasti. Keďže okruh mojich záujmov je daný slovesnou kultúrou, najmä literatúru si všímam aj v národnostných spoločenstvách, či už ide o Maďarov na Slovensku (a inde mimo Maďarska) a Slovákov kdekoľvek na svete, a môžem povedať, že málokedy ma sklamalo to, čo som mal možnosť poznať ako dielo národnostného básnika či prozaika. Ba chcel by som pripomenúť, že aj keď je položenie národnostných menšín zvyčajne poznačené množstvom nevýhod a zložitostí, ktoré sa nedajú dostatočne eliminovať ani tým, čo nazývame pozitívnou diskrimináciou, práve národnostní tvorcovia môžu štedro obohacovať kultúrny svet svojich materských národov (a kultúr) podobne ako kultúry domovskej krajiny, teda štátu, v ktorom žijú. Dokonca si myslím, že národnostní tvorcovia strácajú (a prehrávajú) práve vtedy, keď sa vzdávajú tejto príležitosti, keď utekajú od „lokálneho koloritu“, aby som použil termín zaužívaný v zahraničnej slovenskej literárnej kritike, a utiekajú sa k tvorivej univerzalite.

Lajos Grendel v jednej svojej stati (z knihy Elszigeteltség vagy egyetemesség, Budapest 1991, s. 37; v slovenčine Moja vlasť Absurdistan, Bratislava 1998, s. 148) napísal, že otázkou nie je, ako napísať maďarský národnostný román (vo vtedajšom Československu), otázkou je to, ako napísať dobré literárne dielo. Nuž a o tom, že hodnotu diela určuje aj tematika a že tou určujúcou tematikou môže byť aj život národnostnej menšiny, potvrdzuje zasa iný maďarský spisovateľ - Pál Závada, ktorý sa vo výnimočne úspešnom románe Jadvigin vankúšik (Jadvig párnája, Budapešť 1997, slovenský preklad Bratislava 1999) podujal vyrozprávať príbehy Slovákov z južného Maďarska (Slovenský Komlóš). Ináč povedané, menšinová téma jeho románu zaujala aj väčšinových Maďarov a ja si myslím, že aj preto, lebo ju predstavil ako výsostne ľudskú, nespolitizovanú tému.

Mne to teda vychádza tak, že každý príslušník národnostnej menšiny môže hodnotiť (a aj hodnotí) svoje položenie podľa vlastných skúseností a zážitkov. Moja nemenšinová skúsenosť zo spolupráce s menšinami hovorí, že národnostná menšina, tento politický, občiansky, ľudský fenomén, je schopná byť (a aj je) prínosom pre seba aj pre väčšinové spoločenstvá (okolo seba vrátane kultúry materského národa), a to svojou tvorivosťou, tým, že vlastnú potrebu spolupatričnosti (k materinskému aj väčšinového národu) rozvíja a obohacuje obrazmi jedinečnosti svojho položenia. A to sa dá urobiť nie politickými prostriedkami, ale tvorivou prácou. V tejto prostej skutočnosti vidím aj garanciu ďalšieho úspešného rozvoja maďarskej národnostnej literatúry na Slovensku. Kiež by to tak bolo aj v slovenskej národnostnej kultúre Maďarska.

Peter Andruška

10. medzinárodné majstrovstvá Slovenska

vo varení a jedení bryndzových halušiek

Zvíťazila Obec Slovákov v Čechách

Čabania a Nadlačania s klobásami

Víťazom jubilejných 10. medzinárodných majstrovstiev Slovenska vo varení a jedení bryndzových halušiek, ktoré sa konali v poslednú júnovú sobotu v Košiciach, sa stalo družstvo Obce Slovákov v Čechách z Kladna a získalo hlavnú cenu a majstrovský titul. Populárne a známe družstvo kojšovských drevorubačov Pepsi-cola neobhájilo minuloročné prvenstvo a skončilo na druhom mieste. Tretiu priečku si vybojovalo domáce košické družstvo Potraviny M+M. Ako uviedol predseda organizačného výboru a šéf organizácie Humanita pre život Jozef Janikov, snažili sa z typickej slovenskej a rýdzo praktickej činnosti varenia halušiek urobiť spoločenské podujatie s veľkou dávkou zábavy a recesie, ktorá má však aj humanitný charakter. „Základným cieľom je pomoc zdravotne postihnutým a sociálne odkázaným deťom,“ zdôraznil J. Janikov a doložil, že je to súčasne vhodná propagácia unikátneho slovenského národného jedla.

Na podujatí, ktoré sa konalo už po tretí raz v rámci košického medzinárodného folklórneho festivalu Cassovia Folk Fest, štartovalo 14 družstiev, medzi ktorými nechýbali ani zástupcovia krajanov žijúci za hranicami Slovenska - z Česka, Čiernej Hory, Srbska, Maďarska a Rumunska. Už z množstva prihlásených súťažiacich vidieť, že majstrovstvá organizované spoločnosťou Humanita pre život si získali obľubu a renomé, keďže sa okrem tradičných družstiev zúčastnili aj nováčikovia - napríklad z Čiernej Hory, ženské družstvo z Liptovskej Porúbky, či družstvo Matice slovenskej v Juhoslávii z Báčskeho Petrovca. Vzhľadom na počet štartujúcich družstiev ich organizátori museli rozdeliť až do troch kôl. Úlohou bolo čo najrýchlejšie navariť v kotlíku minimálne tri kilogramy bryndzových halušiek, ktoré potom degustovala odborná porota pod vedením šéfkuchára tatranského hotela FIS Františka Tureka a družstvo ich potom muselo zjesť v čo najkratšom čase. Kto niekedy skúsil trieť zemiaky na kovovom strúhadle, vie, aká je to fuška a ako si pri tom treba dávať pozor na prsty. Mnohé družstvá navarili viac halušiek ako bolo treba, a tak ponúkali aj divákov. Najrýchlejšie tri kilogramy halušiek navarili Krompašania z družstva ELSET, najrýchlejšie ich zjedli členovia družstva z folklórneho súboru Omladina a podľa poroty najchutnejšie halušky navarilo družstvo Domova sociálnych služieb z košického Parku mládeže.

„Popri klasických bryndzových haluškách s chrumkavo opraženou slaninkou najmä Slováci z Békešskej Čaby a rumunského Nadlaku pridali do slaninky aj domácu klobásu - a preto sme ich nemohli hodnotiť, hoci halušky boli veľmi chutné,“ povedal predseda poroty F. Turek. „My sme prešli toľké stovky kilometrov, aby sme spráskali halušky za pár minút,“ vyhlásilo srbské družstvo. So zjedením troch kilogramov halušiek statočne zápasili aj ženy z Liptovskej Porúbky. „My vieme halušky chytro navariť pre našich chlapov, ale sú také chutné, že nám sa zvyčajne neujde,“ tvrdili Liptáčky. Súťaž si prišli pozrieť stovky Košičanov, ale aj množstvo fanúšikov z iných regiónov, ktorí povzbudzovali to svoje družstvo. Výbornú atmosféru dokresľovali nielen stánky ľudových remeselníkov, či gazdovský dvor s domácimi zvieratami, ale aj vystúpenia folklórnych skupín Šačianka, Krasňanka a Košicki špivaci. A kto si kúpil tombolu, získal aj katalóg, kde sa popisujú kulinárske recepty na bryndzové halušky a dozvedel sa zaujímavosti o zemiakoch, bryndzi a bryndziarstve na Slovensku.

(s-l)

Sarvašania v Tatranskej Lomnici

Slovenská základná škola, materská škola a žiacky domov v Sarvaši si za dejisko tohtoročného tábora zvolila Školu v prírode v Tatranskej Lomnici, v srdci Vysokých Tatier. Štyridsaťštyri žiakov vyššieho stupňa sprevádzali mamička Piroška Janišová, riaditeľka školy Zuzana Medveďová a učiteľky Zlatica Lišková, Anna Podaniová a Ildika Strepková.

Týždeň strávený v Škole v prírode, ktorej riaditeľom je Ján Poracký, nám umožnil obohatiť sa nielen o zážitky, ale hlavne rozšíriť si zásobu slovenských slov. Hneď prvý deň sa naše deti stretli so žiakmi z Prešova a za krátky čas sa zoznámili a vytvorili skupinky. Niektorí sa zhovárali na lavičkách, iní hrali futbal, basketbal a volejbal.

Ráno po výdatných raňajkách sme sa vybrali do Starého Smokovca, kde sme sa vyviezli lanovkou na Hrebienok. Odtiaľ sme pešo postupovali k vodopádom Studeného potoka a k Bilíkovej chate. Po krátkom odpočinku sme sa vybrali k Zamkovského chate. Tu sme sa rozdelili na dve skupiny. Tí, ktorí boli prvýkrát v Tatrách, sa neodvážili k výstupu k Téryho chate. Vrátili sa do Starého Smokovca a odtiaľ späť pešo do Tatranskej Lomnice.

Druhá skupina, v ktorej bolo aj niekoľko nováčikov, cestou zvedavo pozorovala, ako sa mení príroda. V Malej Studenej doline sme prechádzali cez zasnežené úseky. Téryho chata sa nachádza vo výške 2015 metrov a je tu nádherný výhľad na okolité štíty. Cestou dolu sme videli kamzíka, ktorý ležal v snehu a iste bol prekvapený, keď videl 30 pochodujúcich. Po príchode na ubytovňu sme po chutnej večeri sledovali futbalový zápas majstrovstiev Európy, samozrejme, v slovenskom jazyku.

Na druhý deň sme sa vybrali do Poľska, do Zakopaného, kde sme po prehliadke mesta a Starého trhu vyšli pozemnou lanovkou na Gubalowku, odkiaľ bol pekný výhľad na celé poľské Tatry. Tu deti vyskúšali jazdu na boboch. Na naše milé prekvapenie stretli sme sa tu s bývalým riaditeľom sarvašského gymnázia Františkom Kutašom, ktorý tiež dovolenkoval na Slovensku a vybral sa na jednodňový výlet do Poľska. Celodňový výlet sa deťom veľmi páčil. Nasledujúci deň sme skôr vstali, lebo nás čakal výstup na Rysy. Autobus nás zaviezol na parkovisko pod Popradské pleso. Odtiaľ sme prešli k symbolickému cintorínu obetí Vsokých Tatier a pokračovali k Popradskému plesu, ktoré leží v Mengusovskej doline vo výške 1494 m. Jedna skupina sa odtiaľ vybrala k Štrbskému plesu, jednému z najvyhľadávanejších miest vo Vysokých Tatrách. Druhá skupina sa vydala na Rysy. Bola to namáhavá vysokohorská túra, veď výstup od Žabích plies do doliny pod Váhou je nebezpečný. Pri úseku, kde boli reťaze, sme sa rozdelili na dve skupiny, jedna sa musela vrátiť späť k Popradskému plesu. Nebezpečný úsek druhá skupina opatrne zdolala. Odmenou bola panoráma od chaty pod Rysmi na okolité štíty. Keďže k vrcholu (2500 m) viedol úsek, ktorý bol pokrytý snehovou pokrývkou, rozhodli sme sa, že ho zdoláme na budúci rok. Dovtedy si však musíme zabezpečiť obuv vhodnú na vysokohorské túry. Rysy sú najvyšším vrchom Poľska. Unavení po namáhavej takmer 25-kilometrovej túre sme s chuťou zjedli výbornú večeru. Kuchárky nám pripravovali chutné jedlá, najobľúbenejšie boli buchty na pare. Nasledujúci deň sme sa vybrali na výlet do Kežmarku a na kúpalisko vo Vrbove. Mali sme veľké šťastie, lebo po celý týždeň bolo perfektné počasie. V historickom Kežmarku sa deťom okrem hradu a kostolov najviac páčila prehliadka automobilov - veteránov. Vo Vrbove na kúpalisku sa im najviac páčili tobogány, na ktorých by sa vedeli spúšťať od rána do večera.

Predposledný deň sme naplánovali rozlúčkovú túru na Zelené pleso cez Svišťovku. Vysunutou kabínkovou lanovkou sme sa vyviezli na Skalnaté pleso. Tu sa nachádza Observatórium Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied. Jedna skupina sa vyviezla sedačkovou lanovkou do Lomnického sedla a kochala sa v okolí plesa. Druhá 30 členná skupina sa vybrala na Veľkú svišťovku. Cesta viedla cez Bielovodskú dolinu, na jej najvyššom bode leží Zamrznuté pleso (2043 m). Prechádzali sme cez množstvo snehových jazykov, ktoré sme opatrne zdolávali. Najťažší úsek bol pod Svišťovkou, kde sme sa vedeli spustiť dolu do doliny len za pomoci reťazí. Bol to jeden z najťažších a môžeme povedať aj najnebezpečnejších úsekov. Radosť bola pozerať sa na deti, ktoré ešte s roztrasenými nohami sedeli na lavičkách a pri Zelenom plese s chuťou jedli sendviče, čokolády a pomaranče. Farbu Zeleného plesa spôsobuje vyvieranie spodných prameňov pod jeho hladinou. Deti boli počas výstupu disciplinované a riadili sa našimi pokynmi. Pani riaditeľka Zuzana Medveďová už dlhé roky sprevádza žiakov na fantastické túry. Takto nadobudnuté zážitky ich budú sprevádzať po celý život. Vďaka nej deti spoznávajú tajuplné prírodné krásy Vysokých Tatier.

Tento deň bol jeden z najdlhších, veď od rána do večera sme prevažne v náročnom teréne prešli skoro 34 kilometrov. Bol to však aj jeden z najkrajších dní čo sa týka vnímania prírody a zážitkov. Po večeri si každý pobalil svoje veci a stretli sme sa v spoločenskej miestnosti, kde sme vyhodnotili týždňový pobyt a pozreli sme si finálový zápas majstrovstiev Európy medzi družstvami Španielska a Nemecka. Deti si ešte v Poľsku kúpili zástavy a pri odohraní obidvoch štátnych hymien mávali nimi každý tomu družstvu, ktorému fandili. Ráno po raňajkách sme si ešte raz pozreli panorámu Vysokých Tatier a rozlúčili sa s nimi. Cesta domov ubehla veľmi rýchle. Väčšina deti počas celej cesty spala, no boli aj takí, ktorí si vo fotoaparátoch prezerali zábery, ktoré zachytili udalosti týždňa. Vďaka patrí Celoštátnej slovenskej samospráve, Verejnej nadácií pre národnostné a etnické menšiny, Ministerstvu školstva a kultúry MR, riaditeľovi Jánovi Porackému a jeho kolektívu pracovníkov Školy v prírode v Tatranskej Lomnici, ale aj každému, kto prispel k tomu, aby sa náš tábor dobre vydaril.

Zlatica Lišková

55. výročie prvej slovenskej maturity

v békeščabianskej slovenskej škole

Prvé lastovičky po 55. rokoch prileteli do opusteného hniezda! Roky uleteli a uletelo detstvo, mladosť, pekné rôčky. Zostali však spomienky. Prešlo neuveriteľných a dlhých päťdesiatpäť rokov odvtedy, ako na území Maďarska zložili študenti prvé slovenské maturitné skúšky. Keďže patrím medzi prvých absolventov tejto školy, mám možnosť vierohodne oživiť spomienky, ktoré sa viažu na toto obdobie, priblížiť prostredie, v ktorom sme študovali. Žila som v škole 21 rokov, nielen ako žiačka, ale aj ako členka pedagogického zboru.

Slovenská škola a žiacky domov v Békešskej Čabe otvorili svoje brány roku 1949. Prišli sem žiaci z rôznych miest a s rôznymi vedomosťami. Škola zápasila s veľkými problémami. Neboli učebné pomôcky a učebnice takmer neexistovali, učebnú látku písali učitelia na tabuľu. Na hodinách sa nám snažili dávať maximum a pripraviť nás na život, čo sa im vďaka obetavosti a trpezlivosti aj darilo. O telocvični sme mohli len snívať, predsa sme dosahovali pekné výsledky aj v športe. Po maturite mnohí úspešne pokračovali v štúdiu na vysokých školách a stali sa pedagógmi, inžiniermi. Všetci dobre obstáli v živote, nech pôsobili na hocijakých pracoviskách. Slovenské gymnázium v Békešskej Čabe, vtedy ako jediná slovenská stredná škola, plnilo aj kultúrne a osvetové úlohy. Známe boli naše kultúrne akcie, chýrny bol spevokol a tanečný súbor školy. Oduševnene sme vystupovali na rôznych podujatiach v dedinách a na samotách. Žili sme svorne, bez závisti a zákernosti, snažili sme sa pomáhať jeden druhému.

Boli sme prví maturanti, prvé lastovičky. Bolo nás 19 - 11 dievčat a 8 chlapcov, a teraz je nás už len 12. Predchádzajúce stretnutie sme mali pred piatimi rokmi v Dome slovenskej kultúry. Pomocou jeho riaditeľky Anny Ištvánovej, predsedu Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe Juraja Andu a predsedu Čabianskej organizácie Slovákov Michala Lásika sme dôstojne oslávili 50. výročie maturity. Na výstave fotografií sme mohli predstaviť pestrý život prvých maturantov a vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve a zástupkyni predsedu CSS Etelke Rybovej vydať aj zošit Spomienky prvých lastovičiek.

Terajšie stretnutie bolo skromnejšie. Stretli sme sa 21. júna v rodinnom dome Alžbety Kraskovej. Ďakujeme Betke a jej rodine za srdečné privítanie a za kráľovské pohostenie. Na slávnostný obed nám pripravili slepačiu polievku, bravčový perkelt, bryndzové halušky, pečené kura, zmrzlinu, maliny a množstvo občerstvujúcich nápojov. O chutné zákusky sa postarala Marka Sasáková. Krasi a Sasi mysleli na všetko, iba nám zabudli objednať väčšie žalúdky, aby sme mohli tie dobroty zjesť! Pri bielom stole sa príjemne odvíjali spomienky na spoločne strávené roky.

Dobre sme sa spolu cítili a tešili sme sa, že nám osud dožičil ďalšie stretnutie. Ľutovali sme len to, že na stretnutie sme prišli iba piati, Anka Benčiková, Betka Krasková, Marka Sasáková, Anka Škrabáková, a Ferko Hubaček. Len hŕstka našej triedy! Ostatní nemohli prísť najmä zo zdravotných dôvodov. Chvíľku sme si tíško zaspomínali na zosnulých spolužiakov, na E. Ambrušovú, A. Sokolayovú, M. Surmákovú, J. Madarásza, J. Hovorku, M. Štefániho a O. Veraja. Žiaľ, aj všetci naši učitelia nás už navždy opustili.

Jubileum nás prinútilo zastaviť na chvíľu čas a obzrieť sa späť, zamyslieť sa nad tým, čo bolo dobré, ale aj menej príjemné, čo sa splnilo z našich oduševnených plánov. Vynorila sa otázka, či by boli naši učitelia spokojní s tým, čo sme v živote dosiahli? O tom, čo sa nám za 55 rokov podarilo a čo nie, sme sa zhovárali pri prezeraní fotografií. Veru, čas nezastavíš a ten poznačil každého z nás. Všetci sme prišli na stretnutie s liekmi vo vrecku. Spomalili sa aj naše kroky, objavili sa vrásky na tvári, ale naše srdcia bili ako pred 55. rokmi a oči žiarili radosťou. Nemali sme rovnakú životnú dráhu. Ale spoločné je v nás to, že vždy s láskou a dobrým srdcom myslíme na roky prežité v škole a internáte!

Na časy na našom gymnáziu spomínam s láskou a nostalgiou za peknou dobou mladosti, ktorá sa už nikdy nevráti. S úctou si spomínam na našich učiteľov na triedneho profesora Štefana Bukovinského, na Michala Kiseľa, Juraja Hanku, Pavla Hrabovského, Helenu Keletiovú, Helenu Ruzičkovú, Tibora Erdélyiho, Júliusa Szabóa, Júliusa Reháka, Jána Šaláta a Katarínu Fáryovú.

Prvé lastovičky, prví maturanti skláňajú hlavy pred svojimi učiteľmi! Ďakujeme im za všetko, čo v tých ťažkých podmienkach za nás urobili. Bola to neľahká úloha, ale hádam tá najšľachetnejšia. Bývalú budovu školy sme si nemohli pozrieť, ale v duchu sme pochodili známe chodby a triedy. V pamäti sa vynorili staré obrazy. V našej bývalej triede zavŕzgala drevená dlážka, pocítili sme teplo sálajúce z kachieľ, začuli zvuk zvonca, ktorý hlásil koniec hodiny, videli sme na laviciach perá v kalamároch a drevených perečníkoch a zošity. Na krídlach spomienok sme zaleteli do svojej mladosti. Škola a internát znamenali pre nás nový život, oduševnenie, chvíle šťastia, prvú lásku, spev, tanec, spolupatričnosť, zodpovednosť, priateľstvo, mladosť, budúcnosť a široký svet možností.

Tešíme sa, že naša škola žije, hoci už v novej, modernej budove, ale prichyľuje pod svoje krídla ďalších žiakov. Sme šťastní, že si zachovala vynikajúcu úroveň, vychovala veľa vzácnych ľudí, ktorí pracujú v rôznych oblastiach nášho slovenského bytia. Dobre je stretávať sa s nimi na slovenských akciách. Sú to skoro všetci moji spolužiaci alebo moji bývalí žiaci.

O rok oslávime 60. výročie založenia našej školy a internátu. Úprimne želáme všetkým jeho žiakom i učiteľom, aby aj naďalej kráčali po ceste vyznačenej prvými priekopníkmi, aby naša škola prežila ešte veľa úspešných a šťastných rokov.

Anna Kecskeméthyová Škrabáková

Turisti v Budapešti

Maďarsko je z hľadiska cestovného ruchu rozdelené na 9 turistických regiónov na čele s výbormi turistického ruchu. Tie rozhodujú o použití financií poskytovaných ministerstvom a z rôznych grantov. V každom regióne pôsobí marketingová spoločnosť Maďarský turizmus, a. s., ktorá spolupracuje s Úradom pre cestovný ruch MR a propaguje región. Maďarsko navštevujú predovšetkým Slováci, Nemci, Rakúšania, Francúzi, Škandinávci, Slovinci. V posledných rokoch tu zaznamenali rozmach kongresovej turistiky.

Do Budapešti prichádza 40 percent zahraničných turistov, na Balaton 23 percent, zvyšok navštevuje veľké mestá. Dôležitú úlohu zohrávajú celoročne otvorené hotelové zariadenia pri termálnych kúpaliskách.

Budapešť navštevujú turisti z domova i zo zahraničia kvôli jej bohatej histórii. Ich cesty vedú do hradnej štvrte, na Námestie hrdinov, vrch Gellért, do Parlamentu, rôznych múzeí, na Margitin ostrov a do termálnych kúpeľov. Popod Andrássyho triedu premáva prvé metro na európskom kontinente. Vedie z centra mesta k Pamätníku milénia i kúpeľom Széchényiho s celoročnou prevádzkou. V lete ho denne navštevuje až 4000 ľudí. Turisti tiež hojne navštevujú Námestie hrdinov so sochami významných osobností z uhorských dejín.

(aszm)

Leto našich najmenších

Prázdniny sú pre deti predškolského a školského veku zaslúženou odmenou za desaťmesačnú prácu. Právom očakávajú, že tie dni budú iné ako počas bežného roka. Nemusia skoro ráno vstávať, chystať sa do škôlky či do školy. Deti predškolského veku si nárokujú hlavne čas, ktorý by s nimi mali tráviť ich rodičia či starí rodičia. Dovolenka pri mori však trvá zvyčajne dva týždne, ani oddych pri priehrade, jazere alebo na chate nebýva dlhší. Hlavné je, čo s deťmi robíme, ale najmä, že sme spolu. Deti s radosťou odcestujú aj k svojim starým rodičom, kde prežívajú úplne iný režim ako doma. Spolu so starkými chodia na kúpalisko, na ihrisko, do luna parku a určite sa naučia aj niečomu inému, čo nemôžu zažiť s rodičmi a na čo budú spomínať nielen vtedy, keď sa v škôlke opäť stretnú so svojimi rovesníkmi, ale aj po rokoch, keď už oni budú plánovať prázdniny pre svojich potomkov.

(aszm)

Anketa

Prežili ste už dovolenku svojich snov?

Na obdobie leta, letných prázdnin a dovoleniek sa tešíme azda všetci. Veď dovolenka je časom, keď dopĺňame, na čo bežne nezostáva čas. Počas letného pobytu máme možnosť oživiť opotrebené sily mysle i snov.

Možno aj preto, že si môžeme splniť svoje dovolenkové sny... Tie sa môžu týkať nielen cestovania do zahraničia, ale aj času príjemného oddychu, ktorý môže rodina stráviť spolu. Pobyt pri mori či na horách je pre niektorých „dovolenková rutina“, pre iných luxus, o ktorom radšej ani nesnívajú. To však vôbec neznamená, že človek, ktorý si to nemôže dovoliť, nemôže v lete nič pekné zažiť. Aj oddych doma môže byť nezabudnuteľný pre toho, komu sa nelení otvoriť oči a popustiť uzdu fantázii. Nehovoriac o tom, že deti sa počas letných prázdnin obzvlášť tešia na chvíle strávené s rodičmi mimo domova a nevedia sa dočkať dovolenky, ktorá sa pre ne začína už nasadnutím do auta.

Opýtali sme sa niekoľkých našich čitateľov na ich dovolenku, resp. na to, či už prežili dovolenku svojich snov.