Ľudové noviny č. 1 / 2009

Mechanizmus riešenia problémov

a cena za zlepšenie vzťahov

Rozhovor s ministrom zahraničných vecí SR Jánom Kubišom

Tesne pred Vianocami sa v Budapešti uskutočnilo stretnutie ministrov zahraničných vecí MR a SR. Kinga Gönczová a Ján Kubiš sa dohodli na vytvorení systému včasného riešenia problémov. Na ministerstvách zahraničných vecí a úradoch vlád zriadia priamy kontakt medzi šéfmi odborov, ktorí začnú akýkoľvek problém okamžite riešiť. Obe strany začnú pripravovať ďalšie rokovanie predsedov vlád Roberta Fica a Ferenca Gyurcsánya, ktorí by sa mali stretnúť v prvej polovici budúceho roka v Maďarsku. Ministri podpísali memorandum o vytvorení ceny za prínos k slovensko-maďarským vzťahom.

- Pán minister, po tomto ťažkom období, aspoň my, Slováci v Maďarsku, sme pociťovali, že tento rok nebol ľahkým rokom v slovensko-maďarských vzťahoch, čo očakávate od budúceho roka už aj v zrkadle vášho dnešného stretnutia s pani ministerkou Gönczovou? Údajne ste sa dohodli, že by bolo dobré, keby sa prípadné problémy riešili na diplomatickej úrovni, aby nemuseli “hasiť oheň“ politici na najvyššej úrovni. Čo očakávate vy, ako vidíte budúcnosť?

- Chcel by som začať tým, že do nového roku by som chcel popriať všetkým čitateľom Ľudových novín mnoho úspechov, všetko najlepšie, nech sa im darí osobne, veď vieme veľmi dobre, že to je základ, ale takisto pracovne a napokon aj spoločensky. No a súčasťou tohto spoločenského prostredia je, najmä tam, kde sú vzťahy také, aké sú medzi krajinami, z ktorých každá má menšinu toho druhého národa, aby na jednej aj na druhej strane urobili všetko politici, vládni činitelia, ale aj experti a predstavitelia občianskych spoločností, aby vzťahy boli čo najlepšie. Aby naozaj niektorými otvorenými, prípadne nevyjasnenými otázkami, niektorými problémami neboli vzťahy príliš zaťažované, aby potom problémy nedopadali na bežných občanov. Ja som veľmi rád, že v zásade to zatiaľ tak je, a som veľmi rád, že aj moje dnešné stretnutie s pani ministerkou Gönczovou bolo v duchu hľadania spôsobov a ciest, aby sa takéto otázky nestávali predmetom zbytočného politického boja, ktorý niekedy privádza k určitým nedorozumeniam, ba až k dojmu, že sa vytvára akési napätie. Pretože tak alebo onak, môže to zneisťovať, a my nepotrebujeme žiadne zneisťovanie. Myslím si, že najdôležitejšie z dnešného stretnutia bolo vzájomné pochopenie, že musíme hľadať spôsoby, aby sme problémy okamžite nedostávali na politickú úroveň, aby sme z otázok, ktoré tu existujú, resp. sa vyskytnú, nerobili okamžite problémy, ktoré sa stávajú predmetom výmen či už nôt, posolstiev alebo verejných vyjadrení politikov a ktoré sa okamžite dostávajú aj na európsku úroveň. Myslím si, že to je veľmi dôležité konštatovanie. Zamýšľali sme sa nad tým, či máme dostatočne pružné a efektívne mechanizmy, prostredníctvom ktorých chceme dosiahnuť, že otázky budú riešené v čase ich vzniku. Alebo chceme aspoň dosiahnuť zhodu v chápaní, o aké otázky ide a ako chceme napredovať ďalej. V prvom rade sme posúdili fungovanie našej veľkej bilaterálnej zmluvy (Zmluva o dobrom susedstve a priateľských vzťahoch medzi MR a SR - pozn. red.) a, pochopiteľne, aj podkomisií, ktoré pracujú. Zhodli sme sa v tom, že tento obraz nie je zlý, ale musí byť lepší. V prvom rade nie všetky podkomisie pracujú, nie všetky sa schádzajú, niektoré sa schádzajú veľmi sporadicky, hoci mnohé z nich riešia veľmi kvalitne oblasti, s ktorými sa zaoberajú, ale nie vždycky pracujú až natoľko efektívne. Sú to také dlhodobejšie nástroje. Musíme zvýšiť ich efektivitu, ich intenzitu. Potrebujeme, aby sa schádzali, aby sa zaoberali otázkami a problémami, aby ich neodsúvali, neposúvali si ich a aby si dokázali povedať, áno, na niektorých veciach sa nezhodneme, ale nebudeme z nich zbytočne robiť politický problém. Ukázalo sa, že tento mechanizmus je síce dobrý z hľadiska dlhodobejšej podstaty, na ktorej stoja vzťahy našich dvoch krajín, a tie sa rozvíjajú veľmi pozitívne. Spolu s pani ministerkou sme skonštatovali, že s výnimkou nedorozumení politického charakteru sa vzťahy v hospodárskej oblasti, v oblasti ministerstiev obrany, vnútra, zdravotníctva a zdravotníctva ako takého dynamicky vyvíjajú. Že naši ľudia zo Slovenska, či už maďarskej alebo slovenskej národnosti, dochádzajú do Maďarska za prácou, ale aj čoraz viacej ľudí z Maďarska chodí pracovať na Slovensko, alebo tam investuje. Slovensko je číslom jeden z hľadiska investícií Maďarska v zahraničí. Toto všetko tu je, len nám to trocha uniká zo zorného poľa. Z času na čas to tienia jedna-dve otázky. To je tým, že sa vždy okamžite dostanú na úroveň premiérov. Teraz sme vytvorili mechanizmus, dohodli sme sa, že v prípade, ak vznikne otázka, zatelefonujú si príslušní riaditelia, ktorí majú na starosti dvojstranné vzťahy na ministerstve zahraničných vecí a ktorí budú v kontakte s úradmi premiérov. V prípade nutnosti sa rýchlo zídu, aby si dohodli ďalší postup: či si vymeníme informácie, alebo si povieme, že táto otázka má iné riešenie, alebo riešenia sa už hľadajú a netreba ju zdvíhať na politickú úroveň. No a niekde, keď bude treba politický zásah, sa dohodnú, že treba naozaj zaujať politické stanovisko, ale bez spolitizovania záležitosti. Teda normálny mechanizmus riešenia otázok, ktorých môže byť veľa. Môže to byť napríklad otázka, ako hľadať financovanie mostov cez Ipeľ. Dohodli sme sa, že budú postavené dva mosty cez Ipeľ a potom nám rok trvalo, kým sme našli aký-taký mechanizmus financovania, o čom sa domnievame, že je príliš dlhý čas. Možno sme mohli dať impulz na vyriešenie aj skôr. Teraz máme pred sebou otázku výstavby mosta cez Dunaj pri Komárne. Musíme sa dohodnúť, kde presne bude postavený a ako chceme ísť na túto záležitosť. Dlhé roky máme neuzavretú otázku diaľničného prepojenia Košice-Miškovec. My sa nemôžeme uspokojiť s tým, že podkomisia, alebo príslušné rezorty budú neustále konštatovať, že sme sa nedohodli. My musíme nájsť nástroj, aby sme v prípade, ak budeme stáť na jednom mieste alebo ak vzniknú nejaké nedorozumenia, posunuli veci dopredu. Riešili sme tiež záležitosť, ktorá sa týka posilňovania pocitu spolupráce a vzájomnosti: podpísali sme dohodu o zriadení ceny dvoch ministrov zahraničných vecí spojenú s peňažnou prémiou 2000 euro, ktorou by sme chceli raz ročne oceniť jedného predstaviteľa nominovaného slovenskou stranou a jedného nominovaného maďarskou stranou a spoločne ich oceniť za príspevok k rozvoju slovensko-maďarských, resp. maďarsko-slovenských vzťahov. Ja predpokladám, že poväčšine to budú predstavitelia občianskej spoločnosti, ľudia, ktorí sa skutočne snažia miliónmi kontaktov posúvať vzťahy dopredu a udržiavať ich na dobrej úrovni.

- Tým fórom, ktoré ste spomenuli, je zmiešaná komisia pre záležitosti menšín, ale aj ostatné zmiešané komisie, ktoré sa nejakým spôsobom dotýkajú aj života slovenskej národnosti v Maďarsku. Sú to fóra, do činnosti ktorých sa zapájajú aj predstavitelia Slovákov v Maďarsku. Naši ľudia sa snažia zapájať aj do foriem občianskej spoločnosti pre spoluprácu a snažia sa budovať tieto vzťahy. Naši Slováci si cenia aj zvýšenú starostlivosť o krajanov, vrátane zriadenia Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, grantové systémy a pomoc SR, vrátane finančnej, napr. v prípade Mlynkov. Plánujú sa nejaké zmeny v tomto smere, alebo môžeme aj naďalej počítať s pozornosťou našej materskej krajiny?

- Ja si myslím, že niekedy všetko nie veľmi dobré je tiež na niečo dobré. Nechcel som použiť výraz, že aj zlé je na niečo dobré. Pretože až tak veľa zlého nebolo, ale nie všetko bolo dobré. Práve tie nedorozumenia, ku ktorým dochádzalo, nedostatok politického dialógu a neschopnosť veľmi rýchle riešiť veci nás vlastne ako keby prebudili. Začali sme sa aj my venovať - pokiaľ ide o slovenské orgány - otázkam, ktoré sú spojené so životom Slovákov tu v Maďarsku. Začali sme možno viac cítiť, že je nutné poskytnúť im pomoc, väčšiu starostlivosť, preukázať im väčšiu pozornosť bez toho, aby sme sa to snažili z našej strany politizovať. My nechceme, aby otázka či už Slovákov v Maďarsku, alebo Maďarov na Slovensku sa stala predmetom akéhosi politického boja. My by sme boli neradi, keby to bolo využívané ako akási národnostná karta v diskusiách. Ja v tomto vidím pozitívum, že dnes ďaleko citlivejšie vnímame tieto otázky a problémy a chceme napomôcť ich riešeniu. Preto sa aj my v našich diskusiách ďaleko viacej zaujímame a bez konfrontácie kladieme otázky, ktoré sa týkajú života Slovákov tu v Maďarsku. Pýtame sa aj pokiaľ ide o financovanie projektov, škôl, kultúrneho života. Mlynky sú tiež jedným z príkladov, keď sme vyzvali maďarskú stranu, aby túto vec riešila svojimi adekvátnymi nástrojmi, a keď sme videli, že jedna z problémových otázok môže byť otázka financovania, tak sme povedali: v tej miere ako maďarská vláda je pripravená finančne prispieť aj slovenská vláda. Myslím si, že toto je pozitívny príklad. Ja sa nedomnievam, že dôjde k zmene, pretože to nie je jednorazový akt, ktorý bol vyvolaný akousi situáciou, ktorá keď sa vyrieši, tak pozornosť uplynie.

- Ako vníma slovenská verejná mienka túto starostlivosť? Často sme boli svedkami toho, že možno aj v dôsledku odlišného historického, ale aj celkového vývoja, ktorým prešla slovenská a maďarská spoločnosť, sa na krajanov slovenská verejnosť pozerala trošku ináč ako v Maďarsku.

- Dnes, ale, samozrejme, ťažko mne súdiť, pretože za vašou zdanlivo jednoducho otázkou je veľmi veľa podtónov a kontextov, si myslím, že aj bežní ľudia u nás, naša verejnosť si začína uvedomovať, že máme krajanov. Krajanov, ktorí majú niekedy problémy, ktorým trebárs systém pomoci zo strany štátnych orgánov, kde žijú a kde chcú žiť, niekedy neumožňuje úplne si zachovať kultúru, identitu, jazyk a ktorí majú niekedy problémy aj so systémom vzdelávania. Pokiaľ sa chceme starať o Slovákov v zahraničí adekvátnym spôsobom, nenarušujúc princíp suverenity iného štátu nad svojimi občanmi, však ten štát sa musí v prvom rade starať o svojich občanov, teda ak im chceme pomôcť, myslím si, že toto naša verejnosť čoraz viac prijíma. Mňa to teší, napokon sa to prejavuje aj v tom, že občianska spoločnosť sa ďaleko aktívnejšie zaujíma o otázky nielen toho, čo sa deje na Slovensku, ale aj čo sa deje s krajanmi, Slovákmi tu v Maďarsku.

- Takže keď to chceme zhrnúť, napriek udalostiam, ku ktorým tu došlo v uplynulých týždňoch, napriek politickým vyhláseniam parlamentov v oboch krajinách vidíte nádej, že sa problémy, ktoré sa vyskytujú a aj v budúcnosti sa určite budú vyskytovať, veď v maďarsko-slovenských vzťahoch sú neprediskutované otázky, budú riešiť na tých fórach, ktoré tomu slúžia?

- Vy ste opäť povedali niektoré kľúčové slová. Je naozaj veľa otázok, ktoré nie sú vydiskutované, ktoré my vidíme inak, a v Maďarsku ich vidia inak. A nevieme pochopiť, že jednu a tú istú otázku vidíme my inak a oni inak. Jedným zo základných bodov je o veciach hovoriť. Keď sú to otázky praktického života, hovoriť s cieľom nájsť riešenia. Ale niekedy si potrebujeme vyjasniť, svojím spôsobom demystifikovať niektoré veci, veď okolo mnohých záležitostí je veľmi veľa dezinterpretácií. Tieto sa zneužívajú. Povedal by som, že je to dôsledok akéhosi jednostranného videnia. Niekedy nedokážeme pochopiť, prečo keď my na Slovensku vážne dáme najavo, že sa nám nepáči, keď nám pripomínajú niektoré veci, prečo to druhá strana nevidí tak, ako to vidíme my. Na druhej strane naši maďarskí priatelia často nechápu, ako je možné, že my necítime, že sa ich niektoré veci dotýkajú. To sa týka aj konkrétnych záležitostí. Keď ste spomenuli parlamentné otázky, je tu Fórum maďarských poslancov Karpatskej kotliny, ktoré nám vytýka prečo sme prijali nejaké uznesenie, však sme mali najprv konzultovať. V prvom pláne by som sa mohol spýtať: prečo ste vy predtým, než by ste vytvorili inštitúciu s extrateritoriálnym (pôsobnosťou presahujúcim územie krajiny - pozn. red.) pôsobením, ste najprv nekonzultovali aj s nami, štátnymi orgánmi, či to bude v poriadku, alebo nie. Ale ja sa domnievam, že je dobré, že sa stretli dvaja predsedovia parlamentov a dohodli sa, že sa týmito vecami budú zaoberať a nájdu riešenie. Ja vychádzam z toho, že ho nájdu, pretože toto riešenie je naozaj v rukách parlamentov a nie je v rukách vlád. Nepochybujem o tom, že budú chcieť nájsť riešenie, predsa súčasný stav nie je priaznivý ani pre jednu, ani pre druhú stranu. My ťažko odstúpime od nášho hodnotenia trebárs tohto fóra, pre nás je to inštitúcia maďarského parlamentu, v ktorej pracujú poslanci zvolení na Slovensku, členovia slovenského parlamentu. Pre nás to nie je prijateľné, ale dá sa to vyriešiť mnohými spôsobmi. Takže je dobré, že v budúcnosti máme veľké šance, že budeme ďaleko viac hľadať riešenia, než hovoriť o problémoch na politických úrovniach.

- Želám nám všetkým, aby tomu tak bolo a ďakujem za rozhovor.

Alžbeta Račková

17. decembra Ján Kubiš podal demisiu a prijal ponuku generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna pracovať vo funkcii tajomníka Európskej hospodárskej komisie OSN so sídlom v Ženeve. Predseda vlády SR Robert Fico uviedol: nie je príliš nadšený z toho, že Ján Kubiš odchádza, „ale záujmy Slovenska musia mať prednosť pred záujmami koalície“.

Kľúčik na špagáte

Asi až vtedy, keď mi teta vychovávateľka zavesila na krk kľúčik na špagáte, som si s konečnou platnosťou uvedomil, že ja tam musím naozaj zostať. Že sa stanem malým zverencom žiackeho domova budapeštianskej slovenskej školy, jedným z tých, ktorí denno-denne cestujú dvadsaťštvorkou električkou päť zastávok do školy a späť, ktorí sa možno mesiace nedostanú domov a ktorí sa s veľkou obľubou plazia pod posteľami, lozia po skriniach a pobehujú po dlhých tmavých chodbách internátu. A na krku im neustále poletuje kľúčik na špagáte...

Aj keď som bol do svojich desiatich rokov zvyknutý na slobodnejší dedinský život, nevyľakala ma táto zmena, chystal som sa na ňu. Všetky štyri sestry dali rodičia do budapeštianskej slovenskej školy, ba dve mladšie boli vtedy ešte tam. Rýchlo som si našiel kamarátov a spolu s nimi som lozil a pobehoval, no pravda, aj som sa učil. Slovenčina nám, deťom z pilíšskych obcí, ale aj z iných dedín z okolia Pešti a Novohradu, väčšie ťažkosti nerobila. Museli sme si len prispôsobiť naše nárečie spisovnému jazyku a už to šlo. Priznávam, že ja som to s tým svojím tvrdým kestúckym jazykovým dedičstvom mal trochu ťažšie, aj keď pán učiteľ Petrík sa nám ešte doma snažil vtĺkať do hlavy krásy mäkčenia de-te-ne-le. Ale hneď musím zdôrazniť, že som mimoriadne hrdý na naše dôsledne tvrdé kestúcke slovenské nárečie, ktoré nielen v Maďarsku a v celom krajanskom svete, ale podľa mojich doterajších skúseností ani na Slovensku nemá obdoby. Konkurentov som doposiaľ vždy prichytil na nejakej skrytej dvojhláske, alebo nenápadnom zmäkčovaní... Nuž, práve táto moja dnešná pýcha mi robila toho času najväčšie starosti. Dodnes sa pamätám na svoju nemalú dilemu „železo“ či „zeležo“ - veď mäkčiť sa musí a doma bolo jednoducho „zelezo“.

Teda „klúčik ze zeleza“, asi takto by som spojil trochu násilne tie dve kľúčové slová, ktoré sa mi vynárajú, keď si pomyslím na svoje začiatky v budapeštianskej slovenskej škole, v ktorej som strávil deväť krásnych rokov, až po maturitu. A ten kľúčik na špagáte mi otváral nielen lacný zámok na ošúchanej internátnej skrini, ale aj dvere do sprchy, k televízoru, na divadelné predstavenia, koncerty, maturity, univerzitné štúdiá a diplom na Slovensku, prácu a chlieb do dnešného dňa.

Na to všetko si nemôžem nespomenúť, keď sa chystáme osláviť 60. výročie založenia mojej alma mater, ale aj sarvašskej slovenskej školy a po presídlení znovuorganizovanej čabianskej ustanovizne. Pritom v Komlóši oslavovali šesťdesiatku vlani a v Novom Meste pod Šiatrom budú spomínať o rok. Ale keď hovoríme o jubileách týchto našich popredných výchovno-vzdelávacích inštitúcií a venujeme im patričnú pozornosť aj v Našom kalendári, nesmieme zabúdať ani na celý rad niekdajších sálašských a súčasných základných škôl, ktoré sa vo veľkom pričinili o výučbu slovenského jazyka a dodnes pracujú na jeho zachovávaní. S úctou a vďakou spomíname na všetkých učiteľov, ktorí v nich pôsobia a pôsobili.

Čosi z minulosti

Kedysi, vlastne tiež práve pred 60. rokmi - neveľa po skončení výmeny obyvateľstva či presídľovacej akcie - v septembri 1949 sa slovenčinu ako predmet učilo v Maďarsku v 140 školách 11 tisíc detí. Dnes, podľa hlásenia vlády Maďarskej republiky pre Radu Európy, sa v 45 takýchto školách učí slovenský jazyk týždenne 4-5 hodín asi 3560 žiakov.

Sú to neutešujúce fakty, ale nekritická nostalgia za minulosťou nám tiež nepomôže. Začiatkom 70. rokov sa napríklad s nadšením písalo v Ľudových novinách, že na gymnáziách v Balašských Ďarmotách, Slovenskom Komlóši a Níreďháze zaviedli výučbu slovenčiny ako druhého cudzieho jazyka. Ako autor článku dodáva, dobre by bolo nasledovať tento príklad aj v Tatabáni, Komárne, Orosláni, Vacove, Šalgótarjáne, Miškovci, Rétšágu a Novom Meste pod Šiatrom. Z jedenástich vymenovaných možností sa dnes vyučuje slovenčina na maďarských gymnáziách ako cudzí jazyk iba v štyroch mestách: v Komárne, Balašských Ďarmotách, Miškovci a Novom Meste pod Šiatrom.

Nechcem búrať ilúzie, ale aj vlastná spomienka na prvý rok v budapeštianskej škole je trochu trpká. V štvrtej triede sme boli asi desiati, zlúčení s druhákmi. Tak isto prváčikovia a tretiaci. Ja som dovtedy v Kestúci o ničom podobnom nepočul!

Nepochybne bolo veľkým atentátom voči nášmu školstvu zrušenie jednojazyčnej slovenskej výučby vo viacerých školách v roku 1961. Pripomeňme si však, čo písala novinárka Júlia Vilinská už o päť rokov skôr, v októbri 1956 v poslednom čísle týždenníka Naša sloboda o rozlúčkovej slávnosti prvých slovenských absolventov slovenského učiteľského ústavu v Budapešti: „Nepreháňam, ale pri rozlúčke neprehovorili ani jediného slovenského slova. Takto sa vypravovali prví slovenskí učitelia na slovenské dediny! Potom sa divíme, prečo nechcú rozprávať po slovensky?“

Asi za túto aféru absolventi nemohli, ale aj z tohto prípadu vidno, aké mohli byť veci toho času zložité. A určite sú také aj dnes.

Ako sme na tom

Čo teda s naším slovenským školstvom dnes, keď neustále klesá počet škôl, kde sa slovenčina vyučuje aspoň ako predmet týždenne 4 hodiny? (To im zabezpečuje národnostný príplatok a prevádzkovateľom možnosť udržania miestnej školy.) Čo dnes, keď máme mizivý počet maturantov v našich dvoch gymnáziách a nevyužívame ani minimálnu kvótu 4 štipendistov ročne na vysokých školách na Slovensku? Čo dnes, keď v poslednom akademickom ročníku nemáme ani jediného domáceho slovenského poslucháča na piatich slovenských vysokoškolských katedrách v Maďarsku?

Riešenie nie je jednoduché, ako ani motivovanie mládeže na výučbu slovenčiny. Lebo motivovať treba tým viac, že odborníci vykázali: v rodinnom a osobnom styku slovenský jazyk v Maďarsku už prakticky stratil svoju komunikatívnu funkciu. Pre študujúcu mládež je nesporne účinnou motiváciou potreba dvoch štátnych skúšok z cudzieho jazyka na získanie vysokoškolského diplomu. Mnohí, ak to neurobili do skočenia základnej školy, sa k jazyku vracajú neskôr. A aby sa mali kam vracať, na koho sa obrátiť i v menších dedinách, miestne slovenské samosprávy sa snažia zo svojho skromného rozpočtu aj finančne napomáhať slovenskú výučbu v materských a základných školách. Novozaložené župné slovenské samosprávy na čele s novohradskou monitorujú slovenské školstvo na svojich teritóriách, aby mohli čo najúčinnejšie pomáhať. Niektoré samosprávy, občianske organizácie a inštitúcie motivujú slovenských žiakov štipendiami, usporadúvajú pre nich študijné súťaže a kultúrne prehliadky. Neoceniteľnú pomoc dostávame pritom zo Slovenska, či už vo forme vysielania hosťujúcich učiteľov, doškoľovaním našich pedagógov, alebo výrazným rozšírením možností účasti našich detí v školách v prírode v materskej krajine.

Vďaka všetkým týmto snahám situácia nie je snáď až natoľko zúfalá - aspoň čo sa týka štatistických údajov. Ani v porovnaní s prieskumom Celoštátnej slovenskej samosprávy o slovenskom národnostnom školstve v Maďarsku z roku 2001. Je síce pravda, že napr. počet škôl, v ktorých sa vyučuje slovenčina ako národnostný jazyk, klesol za túto dobu z 54 na 45. Pritom počet žiakov v týchto školách sa ani napriek nepriaznivým demografickým trendom neznížil. Neraz išlo „iba“ o zlučovanie škôl, v ktorých v tých lepších prípadoch deti a slovenská výučba zostali.

Novými cestami

Celoštátna slovenská samospráva popri svojich zákonom daných kompetenciách a povinnostiach (pripomienkovanie pripravovaných zákonov a nariadení, rezortných vydavateľských plánov učebníc atď.) venuje sústavnú pozornosť nášmu školstvu prostredníctvom Výchovno-vzdelávacieho výboru, ale aj inštitúcií CSS. Vyslovene za týmto účelom založila Slovenské pedagogické metodické centrum v Békešskej Čabe, ktoré vydalo celý rad príručiek pre materské školy. Pripravuje jediný slovenský odborný časopis mimo hraníc Slovenska s názvom Slovenčinár, do tvorby ktorého systematicky zapája aj slovenských pedagógov z Rumunska a Srbska. Metodické centrum je tiež organizátorom nového štipendijného systému, ktorým mieni CSS aj finančne motivovať žiakov siedmich a ôsmich tried, aby za pomoci svojich pedagógov pokračovali v štúdiách na slovenských gymnáziách. Štipendiá zabezpečuje novozaložená Verejná nadácia za Slovákov v Maďarsku. V súčasnosti máme na našich stredných školách v Békešskej Čabe a Budapešti 16 takýchto prvákov a do systému sa zapája čoraz viac žiakov.

Výučbu a pestovanie slovenského jazyka napomáhajú prakticky všetky inštitúcie CSS, predstavené v tohoročnom Našom kalendári. Stačí snáď pripomenúť študentské súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, alebo divadelné tábory, prehliadky a filmové semináre Slovenského divadla Vertigo. Pritom CSS sa zapojila do rozvíjania, alebo aspoň udržania slovenského školstva v Maďarsku aj priamo, úplne novým spôsobom - prevádzkovaním troch škôl v Sarvaši, Békešskej Čabe a Novom Meste pod Šiatrom s vyše 900 deťmi. Tú poslednú zachránila pred zlúčením a pravdepodobným zánikom, dvom ďalším zabezpečuje pomocou štátnych normatív a dotácií stabilné a nerušené fungovanie. V Békešskej Čabe už netreba bojovať s vedením mesta o povolenie druhej škôlkárskej skupiny, sú tu dokonca tri s 80 deťmi. Pravda, tu čaká CSS naliehavá úloha rekonštrukcie budovy školy a internátu, čo sa vzťahuje aj na našu zemplínsku ustanovizeň. Lebo skúsenosť zo Slovenského Komlóša a Sarvaša ukázala, že závažným motivačným momentom detí i rodičov je stav školskej budovy, úroveň výučby, ktorá sa meria možnosťami neskoršieho uplatňovania sa žiakov, ako aj celková prestíž danej slovenskej školy. V obnovenej a rozšírenej modernej sarvašskej základnej a materskej škole máme vyše 450 detí, z toho potešiteľne vysoký je počet prváčikov. Zapísalo sa ich 57 a učia sa paralelne v troch triedach, s čím sa doteraz nemohla pochváliť asi ani jediná slovenská škola v Maďarsku!

Ako som sa dopočul, tieto deti už nenosia na krku kľúčik na špagáte. Je to vraj nebezpečné. Keďže kľúčiky však pravidelne strácali, skrinky si nezatvárajú, len miestnosti, v ktorých sa nachádzajú. Na všetko sa môže nájsť riešenie. Ale tie kľúčiky na špagáte, otvárajúce našim deťom slovenský a celý slovanský svet, si nosia všetky vo vrecku. Ako kedysi každý Napoleonov vojak maršalskú palicu.

Ján Fuzik

predseda CSS

Pod Pilíšom - tam je náš svet

Vyšla literárna antológia pilíšskych slovenských autorov

Pod svojráznym a veľavravným názvom Pod Pilíšom - tam je náš svet vyšla v týchto dňoch literárna antológia pilíšskych slovenských autorov. Vydanie publikácie Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a Zväzu Slovákov v Maďarsku z dielne vydavateľa Spoločnosť Fuhl Bt. v Mlynkoch a tlačiarne Comp-Press Kft. v Budapešti finančne podporili najmä Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (Bratislava) a Verejnoprospešná nadácia Zväzu Slovákov v Maďarsku Lipa. V rámci svojich skromnejších možností zrod publikácie jedinečnej svojho druhu podporilo až 19 slovenských samospráv pilíšskeho regiónu a Budapešti, resp. obecných zastupiteľstiev, ako aj Občianske združenie Porozumenie. Napriek snahe redaktorov spomedzi podporovateľov, žiaľ, chýba Celoštátna slovenská samospráva a Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku.

Redaktormi reprezentatívnej knihy formátu A/5 s celkovým počtom strán 256 a (na naše pomery s čoraz zriedkavejším) tvrdým prebalom sú: Gregor Papuček (poézia), Zoltán B. Valkán (próza), Vlasta Zsákaiová Držíková (jazyková redaktorka) a Imrich Fuhl (technický redaktor). Antológia obsahuje výber z tvorby šestnástich perom požehnaných slovenských tvorcov pilíšskeho regiónu. Sú to dvaja Čobánčania (Jozef Bajtek, Jozef Baďura), traja Kestúčania (Zoltán B. Valkán, Ildika Fúziková, Gabriel Kara), dvaja Santovčania (Eva Fábiánová, Alexander Kormoš), jeden Čívan (Štefan Benďúr), jeden Senváclavčan (Rudolf Fraňo), jeden Čaban (Anton Drevenka), dvaja Mlynčania (Marta Glücková Demjénová, Imrich Fuhl) a štyria pôvodom Mlynčania (Laco Klaus, Zlatko Papuček, Koloman Papuček a Gregor Papuček). Z nich štyria píšu prózu a dvanásti sú básnici, pričom mnohé z publikovaných ukážok z tvorby pilíšskych literátov doteraz buď vôbec neboli publikované, alebo vyšli iba časopisecky. Antológia popri portrétoch jednotlivých autorov obsahuje aj bohatú prílohu farebných fotografií. Ide jednak o zábery z osád, z ktorých tvorcovia pochádzajú, jednak o umelecké fotografie Imricha Fuhla, časť ktorých bola v uplynulom období predstavená aj formou putovnej výstavy.

„Vitajte u nás!“ - takto, po domácky, oslovujú redaktori v úvode antológie svojich čitateľov. „Naša bohatá ľudová a kresťanská kultúra v tomto regióne je starobylá ako náš plešatý Pilíš. Zachovala sa nám aj tradícia sv. Cyrila a Metoda, spolupatrónov Európy, ktorí tu svojho času šírili a zveľaďovali kresťanstvo v starej slovenčine medzi našimi predkami. Kultúru, ktorú sme po nich zdedili, uchovávame a ďalej rozvíjame. Na jej košatom strome, hľa, zakvitol nový kvet: naša antológia“ - prihovárajú sa im a vyslovujú vrelú vďaku sponzorom. Podávajú do rúk čitateľa vzácnu, svojho druhu jedinečnú publikáciu. Autori, ktorých spája zemepisné územie, z ktorého pochádzajú, v tomto utešenom pilíšskom okolí ospevujú svoj rodný kraj a v ňom žijúcich ľudí. Neobchádzajú ani problémy, ktoré tak ťaživo doliehajú na ich svojrázny národnostný život.

Veľká časť dodnes aktívnych tvorcov slovenskej literatúry v Maďarsku pochádza práve z pilíšskeho regiónu. Zámerom tvorcov a podporovateľov jedinečnej, v súčasnej situácii pilíšskych Slovákov tak prepotrebnej antológie bolo prispieť k pozdvihnutiu slovenského povedomia a sebadôvery nielen Pilíšanov, ale celej našej Slovače. Tento vydavateľský čin totiž môže podnietiť aj ďalšie regióny k podobným aktivitám. Cieľom redaktorov antológie bolo tiež rozvíriť usínajúci literárny život Slovákov v Maďarsku, veď posledná slovenská literárna antológia vyšla u nás v roku 1984.

(p-l)

Album fotografií

Perličky z Veľkej Tarče

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči za finančnej pomoci Celoštátnej slovenskej samosprávy a Zväzu Slovákov v Maďarsku vydala album fotografií pod názvom Perličky z Veľkej Tarče. Poslanecký zbor sa rozhodol pomocou štyristo rodinných fotografií zo súkromných albumov predstaviť život Veľkotarčanov a udalosti, ktoré sa odohrávali v obci od roku 1930 do roku 2004. Z fotografií na nás pozerajú obyvatelia obce a z podpisov sa dozvieme, o koho konkrétne ide, i to, kedy bola snímka zhotovená a pri akej príležitosti. Spoznávame odev žien, mužov a detí. Z popisu sa dozvieme miestne pomenovanie častí ľudového kroja i v akom období aké kroje nosili. Album je vzácna publikácia, ktorá nás presvedčivo. na základe rukolapných dokumentov, na osudoch jej obyvateľov prevedie dejinami obce. Zodpovedná vydavateľka, predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči Mária Galántaiová, sa na začiatku publikácie poďakovala zástupkyni predsedu CSS Etelke Rybovej za pomoc pri zhotovení knihy, ktorá vyšla v spoločnosti EDIT Kft.

(aszm)

Multimediálne o kultúre národností

Riaditeľstvo pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády MR spolu s Výchovno-vzdelávacím portálom Sulinet, Výchovno-vzdelávacou elektronickou knižnicou „Dedičstvo-Kultúra“ a Domom národností v Segedíne vydali koncom uplynulého roku multimediálnu DVD-platňu s názvom Súborné predstavenie menšín v Maďarsku 2008. Platňa obsahuje skoro 100 titulov: knihy, periodiká, audio- a videonahrávky.

Od roku 2008 sa kultúra národných a etnických menšín žijúcich v Maďarsku stane elektronickou učebnou látkou na portáli Sulinet. K tejto látke pripravili vydavatelia DVD súbory, ktoré sú dostupné na adrese:

http://www.sulinet.hu/oroksegtar/data/Magyarorszagi_nemzetisegek_kotetei/main_page.htm.

Nájdeme tu informácie o jednotlivých osadách, kde žijú národnosti, publikácie s výskumnou tematikou, ale aj publikácie niekdajšieho Úradu pre národné a etnické menšiny a ostatných administratívnych orgánov.

Výchovno-vzdelávacia elektronická knižnica „Dedičstvo-Kultúra“ si vytýčila dva ciele: chce prezentovať kultúru menšín tak, aby každému bolo jasné, že ich kultúra a spolužitie s nimi skutočne obohacuje väčšinovú spoločnosť, na druhej strane pomáha národnostiam spoznávať vlastnú kultúru, hodnoty, tradície a jazyk.

(ef)

Pred budapeštianskym plesom

Ples budapeštianskych Slovákov sa uskutoční 21. februára 2009 v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa. Otvárací tanec zatancujú členovia Folklórneho spolku Lipa, s krátkym programom vystúpi aj Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena. Po večeri bude hrať do tanca kapela Santovská nálada zo Santova vedená Jozefom Széplakim. Lístky si môžete objednať na sekretariáte SSB, na adrese 1054 Budapešť, Ul. Akadémia č. 1., Telefón/fax: 302-5117.

Vyznamenanie Za menšiny súboru S. Tešedíka

Pri príležitosti Dňa menšín v kupolovitej sieni Parlamentu v prítomnosti prezidenta republiky Lászlóa Sólyoma a predsedníčky Národného zhromaždenia MR Katalin Sziliovej z rúk premiéra Ferenca Gyurcsánya prevzal vyznamenanie Za menšiny vedúci Tanečného súboru S. Tešedíka zo Sarvaša Ondrej Častvan. Kolektív dostal najvyššie vyznamenanie maďarskej vlády, ktorým oceňuje príkladnú činnosť jednotlivcov a kolektívov vyvíjanú v záujme domácich minorít. Uznanie prevzalo 10 vyznamenaných, medzi nimi etnografka Dr. Marietta Borossová za dlhoročnú výskumnú činnosť v kruhu domácich národností, vrátane Slovákov.

Štyridsať rokov na javisku

Jubileum Tanečnej skupiny S. Tešedíka v Sarvaši

Melódie z údolia Galgy v podaní rovnomennej kapely vítali početných účastníkov jubilejného slávnostného programu k 40. výročiu založenia Tanečnej skupiny Samuela Tešedíka, ktorý sa konal v druhý decembrový piatok v Sarvaši. V Osvetovom stredisku Petra Vajdu po úvodných slovách hostiteľa, riaditeľa inštitúcie Ondreja Častvana sa obecenstvu prihovoril primátor tohto dolnozemského mesta Michal Babák, ktorý svoj prejav začal slovenským pozdravením oslávencov a oslavujúcich. Po gratuláciách jubilujúcemu súboru zdôraznil, že Sarvašania pokladajú skupinu jednoznačne za svoju, pretože v nej tancujú ich deti, ktoré práve vďaka tancu sú slušne vychované, prežíva v nich láska k tancu, vážia si tradície a vytvoril sa v nich pocit spolupatričnosti k súdržnému kolektívu. Súbor je známy aj tým, že z jeho radov vzišlo veľa vynikajúcich profesionálnych tanečníkov, - dodal primátor mesta.

Pred jubilejným programom sa prehľadu histórie Tanečnej skupiny S. Tešedíka ujal Ondrej Častvan na základe diplomovej práce Veroniky Medveďovej, autorky jednej z početných vedeckých prác o dejinách a činnosti folklórneho súboru. Ako povedal, založený bol roku 1968 pri miestnej Vysokej škole S. Tešedíka pod vedením Ferenca Ruzs Molnára, ktorý sa osobne zúčastnil na oslave. Obecenstvo jeho zásluhy ocenilo vrelým potleskom. V roku 1983 z iniciatívy vtedajšieho riaditeľa osvetového strediska Eleméra Putnokiho ml. sa k prevádzkovateľovi súboru pridalo aj mesto. V tých časoch sa v súbore angažovali už aj profesionálni, resp. poloprofesionálni tanečníci. Založením detského súboru bol zabezpečený dorast. Deti pochádzali z rôznych škôl mesta. Zaujímavosťou je, že napr. vtedajší riaditeľ slovenskej školy Ján Folytán u vedenia župy vymohol, aby sa v ich inštitúcii žiaci mohli venovať ľudovému tancu v rámci hodín telesnej výchovy. V roku 1992 sa detský krúžok ľudového tanca začlenil do hudobnej školy a na tejto báze bola vytvorená dodnes úspešne pôsobiaca Základná umelecká škola Kálmána Chována. Súbor S. Tešedíka nie je len skupinou, zameriavajúcou sa na prezentáciu folklóru národov Karpatskej kotliny. Je to zároveň dobrý kolektív, v ktorom prevláda silný pocit spolupatričnosti. Z jeho dlhoročných umeleckých vedúcich treba spomenúť okrem E. Putnokiho ml. Zoltána Demeho, Ferenca Sáru a Mihálya Zoltána Kissa. Neskôr stál na jeho čele O. Častvan a v súčasnosti súbor vedú Ildika Sutinská a Attila Juhász. Súbor má vyše 120 členov, je členom Zväzu ľudového tanca Györgya Martina, ako aj nositeľom rovnomennej plakety, ktorú získal na Antológii ľudového tanca v roku 2001. V novom klasifikačnom systéme súborov ľudového tanca päťkrát získal výbornú kvalifikáciu a úspešne prezentoval Slovákov v Maďarsku so zemplínskymi karičkami a verbunkom Zoltána Vargu aj vo finále súťaže Maďarskej televízie „Kto čo vie?“. Tanečný súbor pôsobí pod záštitou Verejnej folklórnej nadácie v Sarvaši (VFNS), ktorá okrem prezentácie folklóru podporuje aj zber pamiatok slovenskej tradičnej kultúry v Sarvaši a na okolí, ktorého výsledky nájdeme v početných odborných publikáciách. Tvorivá dielňa sarvašských folkloristov bola kolískou takých autentických aktivít, ktoré dnes už patria medzi turistické atrakcie mesta (Stretnutie pastierov, Žatevný deň, Slivkový deň atď). Jej členovia sú iniciátormi a odbornými hostiteľmi Medzinárodného festivalu gajdošov a ľudovej hudby.

Sviatočný program jubilantov rečou tanca predstavil príchod Slovákov na územie dnešného mesta, ich život na sarvašskej pustatine, ktorý bol tesne spojený so slávnou osobnosťou mesta, po ktorej je súbor pomenovaný, so Samuelom Tešedíkom. Choreografie bývalých a súčasných členov kolektívu G. Valacha, P. Galátha, A. Juhásza a O. Častvana pospájala svojimi dielami a zhrnula do jedného organického celku choreografka Rita Furiková, ktorá pochádza zo Slovenska a ktorá okrem odborného dozoru sa vlastnoručne postarala aj o autentické kroje pre výnimočný program. V prvom bloku s názvom Príchod tanečníci vytvorili na javisku rýdzu slovenskú atmosféru, nám známu predovšetkým z prezentácií súborov zo Slovenska. Kroje, piesne a tance poukazovali na pôvodné osady na Slovensku, odkiaľ pochádza prevažná väčšina sarvašských Slovákov a ktoré sa nachádzajú predovšetkým na strednom Slovensku (V očovskom poli). Ojedinele sa však vyskytli rodiny aj z regiónov na západnom Slovensku (Jednej dcéry mamka...). V nasledujúcich číslach Povery, Ľudový učiteľ, Požehnanie úrody, Vzbura a Mešťania autori úspešne predstavili tvorbu S. Tešedíka, ktorý bojoval proti poverám, ako osvetár a pedagóg presadzoval význam vzdelávania hlavne v detskom veku, ako poľnohospodár a kňaz zaviedol obrad požehnania úrody, ktorý v kruhu dolnozemských Slovákov prežíva renesanciu. Avšak ani jeho činnosť sa nezaobišla bez občasných konfliktov, vyjadrených v temperamentných tancoch. Keďže Sarvaš nepatrí medzi malé mestá, jeho obyvatelia sa pomerne skoro ocitli v ovzduší meštianskej spoločnosti, ktorú nápadne vyjadrujú pomalšie a kultivovanejšie tance. V programe sa po začiatočnej jednojazyčnosti pomaly objaví dvojjazyčnosť, symbolizujúc jednak nežiadanú asimiláciu a jednak spolunažívanie Maďarov a Slovákov v tomto kraji. Pásmo, ktoré obsahuje o. i. známe slovenské detské hry (Na slimáka, Na zelenej lúke..., Medveďku...), resp. rezký marš, obľúbený v kruhu dolnozemských Slovákov, je popretkávané prejavmi evanjelickej liturgie, jedným z najdôležitejších kohéznych faktorov slovenskej komunity na Dolnej zemi. Choreografie sú spestrené zvukovou nahrávkou úryvkov z vlastného životopisu S. Tešedíka v sugestívnom podaní Tibora Mótyána, kedysi primáša kapely, ktorá roky sprevádzala súbor. V deň osláv sa o hudbu postarali kapela Galga a Tradičná dychovka v Sarvaši, hudobnými redaktormi boli István Pál a Lajos Pál.

Sviatočný program mal obrovský úspech v kruhu obecenstva. Po programe nasledovali gratulácie. V mene Celoštátnej slovenskej samosprávy blahoželal jubilantovi Ján Fuzik, ku ktorému sa pridali predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán, predstavitelia spriatelených folklórnych skupín z okolia, tanečných súborov Csaba a Tabán z Békešskej Čaby a Základnej umeleckej školy „Leg-A-Láb“ z Poľného Berinčoku.

Deň sa tým však neskončil, nasledovala ešte prezentácia CD platne „Po stopách Juraja Tranovského“. Zvuková nahrávka, ktorá uzrela svetlo sveta vďaka finančnej pomoci Úradu vlády SR pre Slovákov v zahraničí pod záštitou FVNS, obsahuje skvosty starej evanjelickej liturgie, žalmy v podaní evanjelického farára Ondreja Aradiho, kantora T. Mótyána a speváckeho zboru Sarvašské ňaničky pod vedením Edity Častvanovej Vassovej. Vydanie zvukového nosiča organizačne zabezpečili Katarína Királyová z Verejnej folklórnej nadácie v Sarvaši a redaktorka slovenskej relácie Maďarského rozhlasu Ildika Makaiová.

Večer pokračoval zábavou na Deň Lucie, tradíciou, ktorú sarvašskí Slováci obnovili po niekoľkoročnej prestávke.

(csl)

V Slovenskom Komlóši budú nové dvojjazyčné tabule

V slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši 10. decembra predstavili verejnosti nové dvojjazyčné tabule názvov ulíc a inštitúcií mesta, ktoré nainštalujú postupne do jesene roku 2009.

Po odznení maďarskej a slovenskej hymny v podaní Mládežníckej dychovky pod vedením Jána Krcsmériho moderátorka Marianna Bajczerová privítala prítomných hostí, ktorým sa prihovoril aj primátor mesta József Sztakó. Predseda výboru Národného zhromaždenia MR pre zahraničné záležitosti a zahraničných Maďarov za opozičný FIDESZ - Maďarský občiansky zväz Zsolt Németh začal svoj príhovor slovami slovenského klasika, básnika P. O. Hviezdoslava, o ktorom je známe, že ovládal aj maďarský jazyk. Stručne spomenul jeho život a vzťah k maďarskému jazyku. Pripomenul, že v období, v ktorom žijeme, je veľmi dôležité bratstvo a spolužitie medzi národmi a práve preto veľmi srdečne prijal pozvanie na toto podujatie organizované v Slovenskom Komlóši. „Žijeme také časy, kedy sú potrebné také iniciatívy, ktoré sa dejú v Slovenskom Komlóši s významnou slovenskou menšinou,” povedal Zs. Németh, podľa ktorého ide o príkladný skutok. „Menšinová otázka totiž nemôže byť diplomatickou otázkou, ale iba otázkou ľudského práva,” dodal. S menšinami treba zaobchádzať na báze občianskych práv, a nie na základe toho, ako s nimi zaobchádzajú v inej krajine. Základom toho je podľa neho vzájomná úcta, ktorá sa v tomto meste naplno prejavila. „Kým sa medzi Slovenskom a Maďarskom generuje napätie, tu je pokoj, ľudia nažívajú vedľa seba v pokoji,” poznamenal predseda parlamentného výboru.

Po príhovoroch nasledoval krátky kultúrny program, v ktorom sa predstavil najprv Ján Haskó s maďarskými ľudovými piesňami. Za ním nasledoval detský súbor Harmónia zo Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši, ktorý zaspieval dvojjazyčne pieseň „Daj Boh šťastia tejto zemi“.

Po kultúrnom programe sa všetci prítomní presunuli pred budovu slovenskej školy, kde spoločne generálny konzul SR Ján Süli, predseda zahraničného výboru parlamentu Német Zsolt a primátor Slovenského Komlóša József Sztakó slávnostne odhalili prvú dvojjazyčnú tabuľu osadenú na budove Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Slávnostným odhalením tabule sa slávnosť skončila a všetci prítomní si mohli pozrieť ďalšie tabule vystavené v aule slovenskej školy.

Primátor mesta József Sztakó informoval o tom, že do jesene budúceho roka vymenia jednojazyčné tabule názvov ulíc a inštitúcií na dvojjazyčné, doplnia chýbajúce čísla domov a zjednotia aj informačné tabule mestského úradu. Náklady na výmenu prekročia 13 miliónov forintov, z čoho 80 percent pochádza z grantov. „Účelom tejto akcie je pomoc pri zachovaní identity, uľahčenie služby úradov a zdravotníkov občanom a informovanosť návštevníkov mesta,” povedal primátor.

(t-m-l)

Oslavy menšín vo Veľkom Bánhedeši

Slovenská menšinová samospráva a Verejnoprospešný spolok na zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši aj tohto roku oslávili Deň menšín, v rámci ktorého navštívil miestne deti Dedo mráz. Nesmierne nás tešilo, že okrem dospelých záujemcov, ktorých prišlo vyše sto, sa na oslavách zúčastnilo aj 35 detí.

Program sa začal vernisážou výstavy pôvodných textílií, tkanín a výšiviek, ako aj starých fotografií, predmetov a nástrojov z niekdajších domácností. Pohľad na ručné práce našich starých a prastarých rodičov nás skutočne dojal. Inštalovanie výstavy a archivovanie exponátov v digitalizovanej podobe nám umožnila finančná podpora Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa.

Ujo Ján Chovanecz nám zahral niekoľko starodávnych slovenských ľudových piesní na vlastnoručne zhotovenej citare, ku ktorému sa s radosťou pridalo niekoľko žien. Následne patrilo javisko škôlkárom, ktorí sa zúčastňujú na slovenských zamestnaniach. Pod vedením učiteľky Anny Deákovej Chovaneczovej predviedli veselý slovenský program. Žiaci základnej školy potešili obecenstvo básňami a piesňami, ich pripravujúcou učiteľkou bola Alžbeta Andová Demková. V kultúrnom programe vystúpili aj dospelí – Zuzana Dohányosová Gulyásová napríklad zarecitovala svoju báseň. Inak výstavu si pozreli všetci žiaci našej školy. Po programe dostali všetky deti vianočné balíčky a pedagógom sme sa poďakovali za ich celoročnú prácu. Nasledovala chutná večera v príjemnej atmosfére.

Jolana Pepová, predsedníčka spolku (cs)

Medzi priateľmi v Majcichove

Obec Majcichov leží blízko Trnavy a vyznačuje sa tým, že slávny národný buditeľ, kňaz, spisovateľ a organizátor národného života Slovákov Ján Palárik tu pôsobil v posledných rokoch svojho pomerne krátkeho života a tu je aj pochovaný. Nie je teda náhoda, že obec patrí medzi najdôležitejšie kultické centrá Jána Palárika. Pred svojím príchodom do Majcichova v rokoch 1851 - 1862 bol kaplánom Kostola sv. Terézie z Avily v Budapešti. Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti (Terezín), ktorá sa od svojho založenia venuje bádaniu slovenskej minulosti obvodu, v r. 2000 zorganizovala slávnostnú vysviacku pamätnej tabule Jána Palárika v kostole, v ktorom pôsobil. Kostol sa stal postupne miestom stretávok „Palárikovských obcí“, ba dokonca tu v r. 2006 usporiadali slávnostnú svätú omšu spojenú so sympóziom o živote a diele J. Palárika, na ktorom sa zúčastnili delegácie všetkých obcí spojených s osobnosťou J. Palárika a viacerí vedeckí pracovníci. Združenie Palárikovských obcí sa v roku 2008 rozhodlo vydať rozsiahlu monografiu o J. Palárikovi, ktorá by mala vyjsť v r. 2010. Tento rok by podľa plánov mal byť „Rokom Jána Palárika“. Členovia Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti systematicky pracujú na spracovaní bohatého „palárikovského“ dedičstva v Pešti.

Majcichovčania si túto vytrvalú prácu vysoko vážia, preto zastupiteľský zbor obce udelil Slovenskej samospráve VI. obvodu Budapešti najvyššie vyznamenanie obce udeľované kolektívom „Cenu obce Majcichov za rok 2008“. K odovzdaniu ocenenia došlo v rámci šnúry podujatí, ktoré usporiadala obec Majcichov. K stretnutiu peštianskej delegácie na čele s predsedom Slovenskej samosprávy VI. obvodu Ladislavom Petrom s obyvateľmi Majcichova došlo na nedeľnej omši v kostole. Miestny farár Pavol Zemko a starosta obce Jozef Adámek pozdravili deväťčlennú delegáciu z maďarského hlavného mesta, v ktorej boli aj členovia Slovenskej samosprávy Budapešti. Program pokračoval na cintoríne kladením vencov a návštevou bohatej zbierky Pamätnej izby Jána Palárika, ktorá je umiestnená v bývalom Zichyovskom kaštieli. S jej históriou oboznámil prítomných sprievodca Michal Banáš. Po prechádzke obcou nasledoval pracovný obed s miestnym zastupiteľstvom a početnými hosťami z okolitých obcí. V popoludňajších hodinách na stretnutí dôchodcov v kultúrnom dome sa uskutočnilo slávnostné zasadnutie obecného zastupiteľstva. Po slávnostnom príhovore starostu obce J. Adámka boli odovzdané tohoročné vyznamenania, jedno mohol prevziať aj Ladislav Petro. Prítomných seniorov a hostí potešil svojím kultúrnym programom miestny Folklórny súbor Rozmarín a harmonikárka Ivona Matúšová.

(lp)

Verejné zasadnutie slovenskej samosprávy XII. obvodu

Pátranie po koreňoch

Na verejnom zasadnutí Slovenskej samosprávy XII. obvodu Budapešti referoval o činnosti zboru v roku 2008 jeho predseda Michal Hrivnák. V úvodnej časti konštatoval, že majú za sebou na podujatia bohatý a úspešný rok. Za najväčší úspech označil skutočnosť, že záujem o ich činnosť rastie, stúpa počet tých sympatizantov, ktorí pravidelne navštevujú ich podujatia. To zároveň znamená, že v XII. obvode sa vytvára kolektív, ktorého členov spája záujem o kultúru predkov, snaha o zachovanie a pestovanie ich tradícií, čo zároveň určuje náplň ich práce. Michal Hrivnák sa zmienil o zmenách v oblasti financované menšinových samospráv. Poznamenal, že ak aj zásada nariadenia o poskytovaní podpory zo štátneho rozpočtu podľa vykonaných úloh je nesporne správna, v súčasných beztak neadekvátnych finančných podmienkach menšinového samosprávneho systému toto opatrenie sotva prispeje k skvalitneniu práce, pokiaľ k nim v neprimeranej miere pribúdajú administratívne povinnosti poslaneckých zborov. Predseda spochybnil správnosť takej praxe financovania, ktorá určuje mieru podpory v závislosti od počtu zaregistrovaných menšinových voličov na listine z posledných volieb, pričom vôbec nepočíta s ďalšími národnostnými občanmi, i keď sú ich vo volebnom obvode stovky. Dokonca takýto systém financovania nadhodí závažné ústavnoprávne pochybnosti, keďže v Maďarskej republike každý štátny občan sa podľa vlastnej vôle môže zúčastniť i nezúčastniť volieb a z týchto postojov nikoho nemôžu postihnúť výhody ani nevýhody. Avšak určiť volebnú účasť za podmienku miery podpory je vyvíjaním tlaku, čo je v rozpore s legislatívou. Samospráva XII. obvodu v tomto roku pokračovala v nadväzovaní kontaktov a vytváraní spolupráce s rodiskami tunajších Slovákov. V tomto roku sa zamerala na kultúru čabianskych Slovákov. V spolupráci s ČOS, čabianskou slovenskou samosprávou a Klubom priateľov Békešskej Čaby usporiadala sériu podujatí. Bola to beseda o ľudovom humore dolnozemských Slovákov s etnografom Ondrejom Krupom a Deň čabianskych Slovákov, v rámci ktorého otvorili výstavu grafík Ľudovíta Jelínka o čabianskych domoch a odzneli prednášky Anny Ištvánovej o odkrývaní a záchrane hodnôt Slovákov v Maďarsku a Juraja Anda o stavebníctve dolnozemských Slovákov. Na týchto podujatiach nechýbal ani folklór. M. Hrivnák v spojitosti s budúcoročnými plánmi uviedol, že vzhľadom na záujem o podujatia tohto druhu budú rozširovať svoje kontakty s ďalšími dolnozemskými lokalitami.

(mh)

Vágašhuťania na Palóckej gale

Palócka gala je jedným z najuznávanejších medzinárodných folklórnych festivalov. Usporadúvajú ho od roku 1992 v Jágri (Eger) a zúčastňuje sa na ňom množstvo vystupujúcich. V tomto roku k nim pribudol Zmiešaný spevácky zbor z Vágašskej Huty.

Už niekoľko rokov pozývajú zbor na palócky festival, ale až teraz ponuku prijal. Dôvodom boli obmedzené finančné možnosti. Žiaľ, ani teraz im nemohla miestna slovenská samospráva hradiť všetky cestovné náklady, ale našiel sa podnikateľ, ktorý im uhradil časť cestovných výdavkov. Patrí mu za to veľká vďaka. Na cestovné prispela aj vedúca spevokolu J. Kisová a ďalší členovia zboru. Obecná samospráva financovala nomináciu a obed. „Chceli by sme sa poďakovať za prejavenú pomoc, súdržnosť a zároveň poprosiť o ďalšiu podporu, veď v roku 2009 oslávi spevácky zbor 15. výročie svojho založenia,“ hovorí jeho vedúca.

Usporiadatelia Palóckej galy - Kultúrne a umelecké stredisko v Jágri a Kultúrny spolok Cantus Agriensis - pozvali na tohoročné oslavy ľudovej hudby 60 speváckych zborov z Novohradskej a Hevešskej župy a zo Slovenska. Sprievodnými podujatiami festivalu boli odborné prednášky, prehliadky a stretnutie palóckych rozprávačov. Mnohých divákov prilákali aj Palócky dom tanca a Palócky ples.

J. Kisová (ef)

Slovenský týždeň v békeščabianskej škole

V Slovenskom gymnáziu, základnej škole, materskej škole a internáte v Békešskej Čabe už dvanásť rokov usporadúvajú pred zimnými prázdninami Slovenský týždeň. Cieľom série pestrých podujatí je upevňovanie slovenskej identity detí, zachovávanie slovenských tradícií a prezentácia slovenčiny a slovenskej kultúry v najrôznejších formách. V palete programov pritom každý rok figurujú aj športové akcie, resp. praktické cvičenia.

Tohoročný Slovenský týždeň sa začal turnajom v stolnom tenise, kde víťazov odmenili Mikulášskym pohárom. V školskej galérii sa počas celého týždňa mohli kochať v maľbách Tomáša Krajčovského nielen žiaci a pedagógovia, ale aj rodičia. Expozíciu zdravotne postihnutého umelca otvoril viceprimátor mesta Békešská Čaba István Köles.

Pekným gestom vedenia školy je, že nezabúda ani na svojich bývalých zamestnancov. Aj tohto roku ich pozvalo na spoločné posedenie a milý kultúrny program, v rámci ktorého ich žiaci potešili slovenskými piesňami a básňami.

V rámci Čabianskych portrétov sa tohto roku žiakom vyšších ročníkov predstavila riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) Alžbeta Hornoková Uhrinová, ktorá nielenže stála niekoľko rokov na čele čabianskej slovenskej školy, ale táto výchovno-vzdelávacia inštitúcia je aj jej alma mater. Práve „Moja škola, naša škola“ je témou tohoročnej súťaže VÚSM, do ktorej sa v hojnom počte prihlásili aj študenti čabianskej školy. K práci im podala pomocnú ruku riaditeľka vedeckej inštitúcie svojou prednáškou, v ktorej okrem časového harmonogramu a rozfázovania si úloh počas vedeckého bádania oboznámila žiakov aj so štruktúrou písomnej vedeckej práce. Ako uviedla, takéto vedecké výskumy sa im môžu v budúcnosti zísť najmä ak sa rozhodnú študovať na univerzitách či vysokých školách.

Účastníci Slovenského týždňa si mohli vyskúšať aj svoju zručnosť. V škole má bohaté tradície pečenie medovníkov - aj tohto roku pomocou vychovávateliek internátu ich napiekli nadostač dokonca aj chlapci. Ďalšou možnosťou dokázať svoju kreativitu bola príprava vianočných ozdôb pod vedením pracovníčok spoločnosti Bábika. V tejto kreatívnej dielni sa zrodili rôzne ozdobné predmety na vianočný stôl, resp. pod stromček. Aj škôlkári sa nadšene chystali na vianočné sviatky, ich učiteľky s nimi nacvičili osobitný slávnostný program.

Vyvrcholením radu zaujímavých podujatí bola slávnosť pri príležitosti Dňa menšín a Vianoc po predposlednom vyučovacom dni. Tradične sa na nej zúčastňujú vo veľkom počte aj rodičia žiakov, slovenskí aktivisti mesta a okolia, členovia Čabianskej organizácie Slovákov, ktorí už tradične navštevujú vianočné oslavy školy a s ktorými škola vyvíja bohatú spoluprácu. Deti pripravili na tento deň pestrý program, jednotlivé ročníky sa predstavili recitáciami a krátkymi scénkami. Diváci sa mohli zabaviť napr. na voľnejšom spracovaní biblických príbehov. Záverom dojímavej slávnosti riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová ocenila celoročnú prácu pedagogického zboru a všetkým prítomným popriala pekné sviatky, príjemný oddych a veľa šťastia v novom roku.

(cs)

Mikuláš v Kétšoproni so sarvašskou skupinou

Škôlkári a školáci z Kétšoproňu a z Telekgerendášu vďaka kétšopronskej slovenskej samospráve a rodičovskému združeniu škôlky a školy mali možnosť spoločne privítať Mikuláša v Kultúrnom dome v Kétšoproni. Chvíle čakania im spríjemnila skupina Drieňové kvety (Somvirág) zo Sarvaša, ktorá ich veselým programom zabávala a za spoločného spevu im ukázala cestu k Mikulášovi. Po programe mohli deti spievať, recitovať, ba po krátkom oddychu aj tancovať spolu s Mikulášom. Za odmenu dostali salónky. Zábava sa skončila losovaním tomboly.

(et)

Spomienka na historika slovenského vysťahovalectva

K 10. výročiu úmrtia a k nedožitým osemdesiatinám Jána Siráckeho

S menom Jána Siráckeho som sa prvýkrát stretol v r. 1966, bolo vytlačené nenápadnými malými písmenami na titulnej strane knihy Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí. Akou cestou sa táto kniha dostala do redakcie Ľudových novín, kde som vtedy prvý rok pracoval ako redaktor, to neviem. Toto dielo som však chcel mať aj vo svojej vlastnej knižnici, bežal som teda do Československého kultúrneho a informačného strediska na Ulici Ľudovej republiky a objednal som si ho. (Toho času v stredisku bola aj takáto služba.) Knihu som o dva či tri mesiace dostal. Dlho sa však u mňa neohriala, vydrankal si ju Csaba Gy. Kiss, ktorý sa vtedy začal zaujímať o vysťahovalectvo Slovákov a o slovenskú kultúru. Dal som mu ju, veď mne ostala tá v redakcii. Rozsiahla tristostranová štúdia ma natoľko zaujala, že som ju prečítal na dva či tri dychy. S uznaním som obdivoval obrovskú výskumnú prácu, dlhoročné bádanie v archívnych materiáloch. Obrovskú radosť mi spôsobila hlavne tým, že som sa konečne dozvedel, kedy a za akých okolností sa dostali Slováci, naši predkovia, na územie terajšieho Maďarska. Vtedy som ešte netušil, že táto kniha sa stane príručkou, základným dielom dejín sťahovania Slovákov do juhovýchodného Uhorska. Vtedy, v r. 1966, som nevedel ani to, že táto štúdia bola vlastne kandidátska dizertačná práca autora, ktorú už ako pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied obhájil r. 1965 a knižne vydal dvakrát, r. 1966 a 1971.

S Jánom Siráckym, rodákom z Báčskeho Petrovca vo Vojvodine, som sa osobne stretol až o dva roky neskôr. Zväz demokratických Slovákov v Maďarsku, ale ani redakcia Ľudových novín toho času prakticky nemali a ani nemohli mať žiadne styky s orgánmi a organizáciami na Slovensku. Naše krajiny sa pevne držali zásady: „Národnostná politika je vnútropolitickou záležitosťou každej krajiny.” Dokonca pracovníkom zväzu a redakcie Ľudových novín stranícke a štátne orgány zakázali nielen nadväzovanie stykov so slovenskými orgánmi a organizáciami, ale aj prijímanie hocakej pomoci zo Slovenska. Zmeny v tejto oblasti začali prichádzať spoza hraníc. Demokratizačné snahy „socializmu s ľudskou tvárou” v Československu priniesli oživenie snahy venovať pozornosť kultúrnym potrebám zahraničných Slovákov. Začalo sa uvažovať o obnovení Krajanského odboru Matice slovenskej, ktorý zrušili r. 1954. (Na jeho miesto nastolený Československý ústav zahraničný veľa vody nenamútil.) Napokon sa Slovenská národná rada rozhodla vytvoriť profesionálnu inštitúciu pre krajanskú problematiku. Tak v júni 1968 vznikol Ústav pre zahraničných Slovákov Matice slovenskej (ÚZS MS) s dvoma oddeleniami - pre vedecký výskum a pre kultúrne styky. Riaditeľom ústavu sa stala tá najpovolanejšia osoba - Ján Sirácky. Nikto na Slovensku nepoznal krajanskú problematiku lepšie ako on. Za zástupcu si zvolil pitvarošského rodáka Martina Čemana, ktorý zároveň viedol odbor pre kultúrne styky. Rodáci z Dolnej zeme - Báčskeho Petrovca a Pitvarošu - začali kráčať po nevyšliapanej ceste, ktorá ich napriek rôznym prekážkam priviedla aj k nám, k Slovákom v Maďarsku. J. Sirácky a M. Čeman ako predstavitelia Matice slovenskej chceli prvýkrát navštíviť sídlo zväzu na Ulici Nagymező v lete r. 1968, ale pre už spomínané zákazy to nemohli urobiť. Nevolaných hostí - ako som sa to dozvedel od pracovníka zväzu Štefana Lamiho - generálny tajomník Juraj Bielik nemohol prijať, ale stretli sa s nimi pracovníci Štefan Lami a Ján Kušňár - v neďalekej krčme. Toto neoficiálne stretnutie, o ktorom sme vtedy ani netušili, sa stalo priam historickým stretnutím, aspoň čo sa týka spolupráce zväzu a Matice slovenskej. Vďaka tomuto stretnutiu MS pozvala do Východnej na celoslovenský folklórny festival dva naše súbory (zo Slovenského Komlóša a z Veľkej Tarče), ktorým naše ministerstvo kultúry (čuduj sa svete!) povolilo účasť na festivale. Tu potom - ako nás neskôr informoval Štefan Lami, zväz nadviazal styky nielen s MS, ale i s predstaviteľmi rôznych spolkov na Slovensku a krajanských zoskupení v zahraničí.

Na spomínanom stretnutí v trochu zasmradenej krčme som nemohol byť prítomný, ale o necelý mesiac neskôr som sa stretol s Jánom Siráckym v spoločnosti Martina Čemana a redaktora Matičného čítania Františka Laššútha z Martina. Stretnutie sa odohralo - ako ináč? - v budapeštianskej pivárni oproti Západnej stanici. Bol už skorý večer a naši hostia sa tu zastavili cestou domov z Báčskeho Petrovca. Predtým nikdy nevídaných hostí sme privítali dvaja - šéfredaktor Ľudových novín František Križan a autor týchto riadkov. Ja trošku v rozpakoch a s dojatím som si podával ruku s J. Siráckym, veď stála predo mnou veľká osobnosť, v kruhu historikov uznávaná autorita, doktor filozofie a kandidát historických vied. Bol strednej postavy, tvár mal chudú so živými, zvedavými očami. S úsmevom na tvári mi podal ruku a posmelil ma, aby som mu aj ja tykal. Pri večeri sme sa dohodli o spolupráci našej redakcie a redakcie Matičného čítania. J. Sirácky sa ponúkol, že nám sprostredkuje styky s najväčším obrázkovým časopisom na Slovensku Život. Svoj sľub dodržal a my sme potom dlhé desaťročia chodili na výmenné pracovné pobyty do redakcie Život, kde sme našli v osobe šéfredaktora Ladislava Tomáška človeka, ktorý je dodnes priateľom našej redakcie a našich Slovákov.

Po dvoch neoficiálnych stretnutiach naše styky s MS a vôbec s materskou krajinou nadobúdali postupne oficiálny ráz. Odvtedy sa naši učitelia každoročne sa zúčastňujú jazykových kurzov v materskej krajine. Zájazdy našich umeleckých súborov na Slovensko sa stali pravidelnými. (Od r. 1969 napríklad každoročne zavíta do Detvy niektorý z našich súborov.) Ústav pre zahraničných Slovákov MS nás toho času priam zaplavoval krásnou literatúrou, klasickou a súčasnou, dodával nám gramofónové platne, magnetofónové pásky a rôzne osvetové materiály, ktoré zväz potom rozosielal našim školám, kultúrnym domom, ochotníckym súborom i knižniciam. Našu radosť z týchto kultúrnych pokladov však schladili opatrenia vtedajšieho vedúceho národnostného oddelenia na ministerstve kultúry. Vyslal svojich pracovníkov (i pracovníkov z iných oddelení), aby skontrolovali, či nám MS neposiela materiály zhotovené v slovenskom nacionalistickom protimaďarskom duchu. Aj „kontrolóri” aj my sme sa hanbili, hoci hanbiť sa mal niekto iný. Preto nás ani veľmi neprekvapilo, keď redaktor Ľudových novín Pavol Kondač spolu s členom Predsedníctva zväzu, poslancom maďarského parlamentu Pavlom Kováčom, boli účastníkmi valného zhromaždenia MS v Martine a tam prítomných (na žiadosť organizátorov) pozdravil aj redaktor našich novín. Za jeho vystúpenie ho doma spomínaný vedúci oddelenia chcel odstrániť z redakcie. Zachránilo ho Predsedníctvo zväzu a hlavne náš čabiansky parlamentný poslanec. (Spomínané príklady uvádzam preto, aby čitateľ získal nejaký obraz o tom, ako sme v tomto období mohli spolupracovať s materskou krajinou.)

S J. Siráckym som sa od tých čias pravidelne stretával na Slovensku i v Maďarsku. Ako redaktor našich slovenských novín som bol častým hosťom akcií organizovaných Ústavom MS a J. Sirácky zasa často cestoval do Maďarska na rôzne podujatia našich Slovákov. Trávili sme spolu nielen hodiny, ale často celé dni. Spriatelili sme sa a zasvätili sme jeden druhého aj do takých osobných záležitostí, ktoré pred sebou odkrývajú iba priatelia. Nikdy netajil predo mnou napríklad svoju precitlivenosť a vrúcny vzťah k svojmu rodisku, k Báčskemu Petrovcu, kde sa r. 1929 narodil a ktorý musel tak skoro opustiť. Po okupácii Báčky horthyovským vojskom r. 1941, keď zatvorili petrovské slovenské gymnázium, pokračoval v štúdiu v Šuranoch a zmaturoval r. 1944 v Košiciach. Ešte v lete toho roku sa zapojil do protifašistického hnutia a stal sa príslušníkom slovenskej 14. vojvodinskej brigády. Až do skončenia vojny slúžil pri divíznom štábe. Túžiac po vyššom vzdelaní na jeseň r. 1946 opustil Petrovec, prišiel študovať na Filozofickú fakultu UK do Bratislavy, kde sa natrvalo usadil. Štúdium zakončil r. 1950 doktorátom filozofie. Málokto však o ňom vedel, že až do roku 1955 bol vo väzení, lebo ho neprávom odsúdili v stalinistickom protititovskom procese na 20 rokov. Rehabilitovali ho až roku 1964. Po návrate z väzenia bol takmer rok nezamestnaný. Potom sa dostal do Ústavu dejín KSS ako redaktor a neskôr sa stal redaktorom a vedeckým tajomníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Tu - ako sme už spomenuli - obhájil svoju kandidátsku dizertačnú prácu. Od tohto času jedno za druhým písal náročné vedecké diela, ktoré vychádzali knižne. Vydal viac ako desať titulov. Popri svojom prvom veľkom diele Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí bol spoluautorom zbierky štúdií Slováci vo svete I. (1981), autorom knihy Dlhé hľadanie domova (1985) a viac ako 100 štúdií a statí publikovaných na Slovensku i v zahraničí, najmä v Juhoslávii a Maďarsku. Spomedzi jeho publikačnej činnosti nesmieme vynechať ani jeho preklady zo srbskej a chorvátskej krásnej literatúry i preklady vedeckých textov. Na žiadosť autora týchto riadkov preložil z maďarčiny do slovenčiny hrubú, 44-hárkovú monografiu obce Répašská Huta.

O vedeckom pracovníkovi, historikovi slovenského vysťahovalectva a dejín Slovákov v zahraničí J. Siráckom s veľkým uznaním písal v doslove knihy Dlhé hľadanie domova národný umelec, spisovateľ Vladimír Mináč: „Ján Sirácky robil dobrú a nie malú prácu. Stojí na začiatku a zatiaľ aj trochu osamotene na dôležitom úseku slovenskej historiografie... Autor nie je prvým kronikárom veľkého južného presunu Slovákov, ale je prvým profesionálom, ktorý sa upísal tejto téme - a čo je najdôležitejšie - je prvý, ktorý túto tému pochopil...”

Prínos Jána Siráckeho vo výskume sťahovania Slovákov a ich života v Maďarsku a iných okolitých krajinách hádam najvýstižnejšie determinoval historik Ján Kukučka z Rumunska, ktorý vo svojich spomienkach na J. Siráckeho napísal: „Táto práca (J. Siráckeho) sa nedá zamlčať, ani obísť: každý, kto bude pracovať v tejto oblasti, bude musieť vychádzať z jeho výskumu, ale aj z jeho základných analýz a zovšeobecnení.”

J. Sirácky osem rokov zastával vedúcu funkciu v Ústave (neskôr odbore) zahraničných Slovákov MS. Od r. 1976 sa venoval výlučne vedeckovýskumnej činnosti. To však vôbec neoslabilo jeho styky so Slovákmi v Maďarsku. Práve tak usilovne prichádzal na sympóziá či vedecké konferencie do Budapešti, Békešskej Čaby, Sarvaša, ako na príležitostné akcie do našich miest a obcí. A kde len bolo treba, tam všade a vždy pomohol. Nikdy k nám neprišiel s prázdnymi rukami, o čom svedčia naše vedecké zborníky, Náš kalendár alebo Ľudové noviny, v ktorých pravidelne publikoval. Naďalej sme sa často stretávali - buď na Slovensku, alebo v Maďarsku. Tak tomu bolo až do jeho ochorenia v r. 1998. Vtedy sme už len my mohli ísť za ním - poďakovať sa mu za jeho neoceniteľnú pomoc, ktorú preukázal svojim krajanom v Maďarsku a odniesť mu vyznamenanie, čestný diplom Zväzu Slovákov v Maďarsku. O niekoľko mesiacov neskôr, začiatkom novembra 1998, sme ho aj my vyprevadili na jeho poslednej ceste.

Týmito spomienkami vzdávame hold historikovi, nášmu dolnozemskému i hornozemskému baťkovi, jednému z najlepších priateľov Slovákov v Maďarsku Jánovi Siráckemu. Týmito spomienkami si zároveň pripomíname 10. výročie jeho úmrtia a jeho nedožité osemdesiatiny.

Zoltán Bárkányi