Ľudové noviny č. 2 / 2009

Oslavy Dňa menšín v Parlamente

Slávnostné zasadnutie k 15. výročiu národnostného zákona

Tohoročné ústredné oslavy Dňa menšín, v rámci ktorých boli odovzdané aj ceny Za menšiny, prebiehali v znamení 15. výročia prijatia Zákona o právach národných a etnických menšín. Na slávnostnom zasadnutí v kupolovitej sieni budovy Národného zhromaždenia boli prítomní predstavitelia vlády, parlamentní poslanci, zástupcovia minorít, vyznamenaní a ich hostia. Na úvod slávnostného zasadnutia sa v mene vlády prihovoril prítomným štátny tajomník Úradu predsedu vlády Gábor Csizmár, ktorý hovoril o význame národnostného zákona. Ako povedal, keď zákonodarný zbor prijal tento zákon, splácal dlh maďarského štátu voči národnostiam, ktorý mal od konca vojny. Osud maďarského štátu bol vždy spojený s národnosťami, pričom paradoxom bolo, že so snahou riešiť národnostnú otázku prichádzal vždy oneskorene. Vzhľadom na prechádzajúce historické udalosti a neuspokojujúce právne pozadie sa počet príslušníkov národností v Maďarsku výrazne znížil, preto rozhodnutie parlamentu spred 15 rokov možno označiť za zodpovedné. Vytvoril sa systém ochrany menšín, súčasťou ktorého sú menšinové samosprávy a inštitúcia ombudsmana pre práva národných a etnických menšín. Tento systém bol nový, nemal pred sebou vzor, pričom problémy, ktoré sa vyskytli počas jeho fungovania sa zákonodarný zbor snažil na základe nárokov menšín odstrániť novelou zákona. Vďaka zákonu mohli vzniknúť inštitúcie, ktoré prispievajú k zachovávaniu kultúry menšín. Zákon možno ďalej zlepšovať, je dobrým základom práv menšín, ale to ešte, samozrejme, neznamená, že by si bol štát splnil všetky úlohy v oblasti ochrany menšín, - povedal na záver svojho prejavu Gábor Csizmár.

O maďarskom menšinovom zákone sa zmienila aj prvá podpredsedníčka poradného výboru Rámcového dohovoru na ochranu národnostných menšín Ilze Brands-Kehrisová. Maďarsko bolo prvé z členských štátov Rady Európy, ktoré podpísalo a ratifikovalo rámcový dohovor. Má za sebou dve monitorovacie obdobia a vytvorilo systém konzultácií s predstaviteľmi menšín. Vyzdvihla, že vznik zákona bol novátorský pokus, v súvislosti s ktorým RE už v roku 2000 konštatovala, že pozorne sleduje systém a vyslovila názor, že systém menšinových samospráv zvyšuje aktivitu menšín vo verejnom živote. Zároveň však vyjadrila obavy, že nie vo všetkých oblastiach dokážu tieto zbory plniť svoje úlohy a nerušene fungovať. Pozitívne hodnotí RE aj fakt, že vláda sleduje problémy a snaží sa odstrániť nedostatky zákona. Mimochodom, o odhodlanosti zákonodarného zboru svedčil aj fakt, že zákon prijal toho času parlament 96-percentnou väčšinou hlasov. Expertka RE vyslovila radosť, že maďarský menšinový zákon obsahuje prvky, ktoré aj RE pokladá za dôležité. Sú to účasť menšín na verejnom živote, autonómia a účasť na vytváraní národného konsenzu. Rámcový dohovor je síce aj celkovo dôležitým dokumentom, ale niektorým článkom treba venovať zvýšenú pozornosť, ako napr. rovnosti, zákazu diskriminácie a účasti menšín na spoločenskom a kultúrnom živote. Pozitívne hodnotila prijatie maďarského antidiskriminačného zákona a informovala o tom, že poradný výbor zhrnul svoje skúsenosti ohľadne účasti národností na verejnom živote v období 1997-2007 a navrhol naplniť obsahom tento článok. V súvislosti s účasťou na politickom živote sa dokument zmieňuje o potrebe ústavných úprav. Mechanizmy pritom môžu byť akékoľvek, môže to byť aj autonómia, či už kultúrna alebo územná, ale dôležitá je ich efektivita. Mimoriadne dôležitý je spôsob realizácie, aparát a systém inštitúcií, ktoré sa na nej podieľajú. Ako povedala, poradný výbor hľadá spoluprácu so štátnymi orgánmi a konštatovala, že maďarské orgány s ním aktívne spolupracujú. Expertka RE na záver svojho prejavu vyjadrila vďaku za poskytovanie pomoci pri napomáhaní uplatňovania práv národných a etnických menšín, čo označila za dôležité z hľadiska uplatňovania ľudských práv.

Následne sa ujal slova vedúci Katedry medzinárodného práva na Univerzite Loránda Eötvösa Gábor Kardos. Maďarský expert pre menšinové práva vidí význam zákona v tom, že sa stal dôležitým prvkom ochrany menšinových práv, ktoré sú zakotvené aj v ústave. Medzinárodné mechanizmy iba dopĺňajú tieto právne normy, prvoradé sú v každom prípade vnútorné mechanizmy. Maďarský menšinový zákon si v čase jeho prijatia vytýčil tri základné ciele: zastavenie jazykovej a kultúrnej asimilácie menšín, napravenie historických krívd a posilnenie pozícií maďarského štátu pri rokovaniach v záujme maďarských menšín v zahraničí. Nepodarilo sa síce dosiahnuť všetky ciele, ale sú určité výsledky. Zákon sa stal rámcom a prostriedkom na zachovanie identity, uznáva kolektívne práva a vyznanie identity a umožňuje preberanie inštitúcií. Fungovanie systému menšinových samospráv posilnilo ochranu záujmov menšín a ich uplatňovanie na politickej úrovni. Zákon sa zrodil pred Rámcovým dohovorom a Chartou regionálnych či menšinových jazykov, dvoch najdôležitejších európskych dokumentov na ochranu menšinových práv. Z pohľadu jazykovej charty je pritom problematická formálnosť možnosti používania jazyka menšín v úradnom styku a na súdoch. Formálne je teda všetko v poriadku, ale aj z hľadiska charty je dôležitá infraštruktúra realizácie. Dôležitý by bol rozvoj dvojjazyčnej výučby, aby sa minimálne jedna tretina predmetov vyučovala v jazyku menšín, pretože vyučovanie menšinového jazyka v rozsahu 4-5 hodín týždenne nezaručuje posilnenie národnostnej identity a dostatočné jazykové kompetencie. Fakt, že sa zákon zrodil a že v roku 2005 bol novelizovaný, dáva dobrý základ pre posilnenie zastupovania záujmov. Vytvorený systém má symbolický význam, ale je potrebný posun k právnemu chápaniu, aby v zákone zakotvené práva bolo možné uplatniť v praxi, - povedal na záver svojho prejavu Gábor Kardos.

Po ukončení slávnostného zasadnutia k 15. výročiu prijatia menšinového zákona nasledovalo odovzdanie vyznamenaní Za menšiny v prítomnosti prezidenta republiky Lászlóa Sólyoma a predsedníčky Národného zhromaždenia Katalin Sziliovej. Ceny odovzdal predseda vlády Ferenc Gyurcsány, ktorý vo svojom prejave pred slávnostným aktom o. i. uviedol: Táto vlasť bola do 20. storočia štátom všetkých tu žijúcich národov. Osud priniesol, že si chceli založiť svoje štáty, čo si vybojovali voči Uhorskému kráľovstvu. Maďarsko je jedným z dedičov Uhorského kráľovstva, v ktorom, chvalabohu, žijú aj národnosti. Toto komplikované roztrhnutie zanechalo rany, existujú obavy a historické traumy v jednotlivých ľuďoch i politikoch. Maďarsko má v tejto oblasti ľahšiu a jednoduchšiu situáciu, pretože tu nie sú vnútorné obavy zo straty územia. Európa prežíva v súčasnosti akúsi renesanciu renacionalizácie, napr. Škóti, Katalánci a obyvatelia Lombardska vyjadrujú svoje snahy o dosiahnutie väčšej samostatnosti, ale tam, kde tento proces prebieha v rámci stáročia jednotného štátu, zostávajú vnútornými otázkami. Sme hrdí na 1000-ročné svätoštefanské dedičstvo, pričom musíme mať pochopenie a citlivosť voči mladším štátom, pochopiť ich obavy a snahy o posilnenie štátu v čase európskej integrácie, keď zároveň národnosti žijúce v týchto štátoch chcú posilniť svoju samostatnosť. V strednej Európe je vnútorný svet štátov, ktoré prešli odlišnú cestu, neopakovateľný, pričom existujúce problémy nevyriešila ani spoločná Európa, pretože, prízvukoval F. Gyurcsány, ich riešenie závisí od mentality tu žijúcich ľudí. Premiér v závere svojho prejavu poukázal na to, že v uplynulých rokoch boli cenou Za menšiny vyznamenaní odborníci, ktorí organizovali a pomáhali svojej komunite. Oceneným sa poďakoval za ich neľahkú prácu a vyjadril nádej, že odozvy ich potvrdia v tom, že ide o hodnotnú a dôležitú činnosť. Z rúk Ferenca Gyurcsánya prevzalo najvyššie vládne vyznamenanie desať jednotlivcov a kolektívov, medzi nimi Tanečný súbor S. Tešedíka zo Sarvaša za pestovanie slovenských tradícií a etnologička Dr. Marietta Borossová, ktorá sa v 50. rokoch zúčastnila na prvom spoločnom slovensko-maďarskom etnologickom výskume a má zásluhy aj na založení prvej národopisnej zbierky v Slovenskom Komlóši.

Alžbeta Račková

Menšiny ako štátotvorné faktory

Deň menšín v Békešskej Čabe

- Kedysi, ako študent miestneho slovenského gymnázia, by som si nebol vedel predstaviť, že raz pri príležitosti Dňa menšín budem mať tu, v Békešskej Čabe, slávnostný prejav, - začal svoj príhovor zástupca generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Anton Paulik na slávnosti, ktorá sa uskutočnila v druhý decembrový pondelok v elegantných priestoroch Centra verejného života Phaedra. Neistotu vo vzťahu väčšina - menšina, ktorá bola príznačná pre sedemdesiate a osemdesiate roky, skončilo modifikovanie Ústavy Maďarskej republiky v čase transformácie spoločnosti, keď sa do nej v roku 1989 dostala formulácia, že menšiny v Maďarsku sú štátotvornými činiteľmi a ako také majú právo na zachovávanie, odovzdávanie a zveľaďovanie svojho materinského jazyka a kultúry. V tomto odstavci figuruje aj to, že menšiny si môžu založiť samosprávy. Menšinový zákon z roku 1993 vychádza z týchto ústavných práv a dáva im detailný rámec. V roku 1995 vtedajšia vláda MR v deň schválenia Všeobecného vyhlásenia národných práv OSN vyhlásila 18. december za Deň menšín v Maďarsku. Je pozoruhodným faktom, že takýto deň v našom regióne, ale podľa mňa v celom svete, oslavujeme iba u nás... Nazdávam sa, že z cien, udeľovaných pri príležitosti Dňa menšín, majú najväčšiu hodnotu práve tie, ktoré sú udelené na miestnej úrovni, pretože kolektív danej osady či mesta vie najlepšie, kto je tá osoba, resp. skupina, ktorá najviac vykonala v záujme pestovania kultúry danej menšiny, alebo celej lokality... Dovoľte mi, aby som okrem vyznamenaných zagratuloval aj vedeniu mesta, pretože v otázke menšín v Békešskej Čabe vždy bol a je konsenzus medzi všetkými politickými silami... - uviedol A. Paulik.

Na slávnosti sa zúčastnili poprední predstavitelia spoločenského, kultúrneho a cirkevného života mesta a regiónu na čele s primátorom Gyulom Vantarom, ako aj generálni konzuli Slovenskej republiky Ján Süli a Rumunska Ioan Fodoreanu. Podobne ako v predošlých rokoch na oslave odovzdali vyznamenania mesta pri príležitosti Dňa menšín, pričom vyznamenaných navrhli mestské menšinové samosprávy: najpočetnejšie zastúpenej slovenskej, ale aj poľskej, rómskej a rumunskej národnosti. V slávnostnom programe jednotlivé menšiny potešili početné obecenstvo pestrými hudobnými číslami.

- Každý rok udeľujeme toto vyznamenanie takým kolektívom, resp. osobám, ktoré potvrdzujú náš kolektív v presvedčení, že je dobré byť Slovákom a posilňujú nás v tom, aby sme zostali Slovákmi v tomto meste, kde sme ani nie tak veľmi dávno my boli väčšinou, - zdôraznil predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando potom, ako poslucháčka posledného ročníka Akadémie umení v Banskej Bystrici, Komlóšanka Edita Šutová prednesom slovenských ľudových piesní zo svojho rodiska očarila publikum mesta, v ktorom absolvovala stredoškolské štúdium. Slovenský zbor mesta tohto roku vyznamenanie „Za čabianskych Slovákov“ udelil vedúcej Materskej školy Macík-Prípecok v mestskej štvrti Jamina Žofii Bohušovej Áchimovej a Speváckemu zboru Orgován.

Žofia Bohušová Áchimová sa narodila v Békešskej Čabe. Roku 1973 zmaturovala na slovenskom gymnáziu. Od roku 1974 nepretržite pracuje v materskej škole, ktorej je dnes už vedúcou. Roku 1975 popri zamestnaní získala diplom učiteľky materskej školy na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši. Charakterizuje ju obrovská láska k deťom a ľuďom vôbec. Vždy pokladala za veľmi dôležité pestovanie slovenských ľudových tradícií, preto jej zamestnania a iniciatívy majú osobitnú atmosféru. Deti si v tomto ovzduší ľahko môžu osvojovať milé slovenské básne, riekanky, ľudové hry, zvyky a obyčaje, ktoré sa v ich kruhu tešia veľkej obľube... Vo volebnom cykle 1994-1998 bola členkou Slovenskej samosprávy mesta a v roku 1998 bola vymenovaná za vedúcu Materskej školy na Orošházskej ceste, ktorá dnes nesie názov Macík-Prípecok. Aj ako vedúca inštitúcie sa usiluje o to, aby slovenčina bola prítomná v každodennom živote detí a popri povinnostiach vo vedúcej funkcii dodnes vedie v škôlke slovenské zamestnania... Vyznamenaná pochádza z rodiny známeho politika zo začiatku minulého storočia Ondreja L. Áchima, - prezradil zaujímavosť zo života Ž. Bohušovej Áchimovej po predstavení jej odbornej činnosti Juraj Ando.

Ďalším tohoročným nositeľom ceny „Za čabianskych Slovákov“ je Spevácky zbor Orgován, ktorý bol založený roku 1998 pričinením vedúcej čabianskeho Slovenského klubu Alžbety Ančinovej. Jeho členkami sú predovšetkým ženy z mestskej časti Jamina. Cieľom kolektívu je zachovanie slovenských ľudových piesní mesta, ale i župy a celého dolnozemského regiónu. Odbornou vedúcou zboru je učiteľka spevu a hudby, zberateľka ľudových piesní Ildika Očovská. Za uplynulých desať rokov bol kolektív stálym účinkujúcim na rôznych národnostných podujatiach Békešskej Čaby a Békešskej župy, stal sa neoddeliteľnou súčasťou širšej slovenskej komunity. Svojím prednesom si získali publikum aj za hranicami župy, ba aj v zahraničí. Členky zboru patria medzi málo ľudí, ktorí ovládajú číry čabiansky slovenský dialekt, miestne slovenské piesne v ich podaní sú preto autentické... - Vieme, že obyvatelia Békešskej Čaby pomerne skoro prestali používať tradičný ľudový kroj, preto sa speváčky snažili rekonštruovať skorší variant miestneho kroja, aby ich prezentácia bola aj po tejto stránke vierohodnejšia. V súčasnosti pracujú na vytvorení tradičnej ženskej vesty... Zbor je laureátom rôznych vyznamenaní: na kvalifikačnej súťaži odborného združenia speváckych zborov získal strieborný stupeň (2003, 2005, 2007), kým na kvalifikačnej súťaži ZSM Zlatý škovránok mu dvakrát udelili zlaté ocenenie (2004, 2008), - uviedol predseda slovenského voleného zboru o kolektíve, členky ktorého pred prijímaním gratulácií prekvapili obecenstvo tradičným slovenským vinšom na Jána.

(csl)

Sviatok národností Békešskej župy v Komlóši

Vyznamenanie Anne Molnárovej

Dňom vyjadrenia vďaky a prezentácie pestrosti kultúr šiestich národností žijúcich v Békešskej župe bolo tohoročné slávnostné podujatie poriadané pri príležitosti Dňa menšín v Slovensko-maďarskej dvojjazyčnej základnej škole v Slovenskom Komlóši.

Ako prvý sa ujal slova predseda Výboru pre národné a etnické menšiny, konfesijné záležitosti a mládež Valného zhromaždenia Békešskej župy, ktorý bol hlavným organizátorom podujatia, Péter Tolnai. Medzi početnými hosťami privítal parlamentných poslancov Józsefa Dancsóa a Lászlóa Domokosa, zástupcov diplomatických zborov, celoštátnych menšinových samospráv, ako aj členov a predsedov menšinových volených zborov a občianskych organizácií. Ako povedal, v župe aktívne pracuje 69 menšinových samospráv a organizácií, pričom ich najmasovejšími podujatiami sú tradičné dni materinského jazyka a kultúry. Poukázal na to, že o výsledkoch jednotlivých komunít svedčia práve vyznamenania. Vyzval prítomných k pokračovaniu v ich náročnej práci a vyjadril nádej, že táto činnosť bude prebiehať v čoraz lepších podmienkach.

V mene poslaneckého zboru Samosprávy mesta Slovenský Komlóš, ktorý bol jedným zo spoluorganizátorov podujatia, sa prihovoril prítomným člen zhromaždenia Békešskej župy, viceprimátor mesta Ferenc Takács. Ako povedal, sú hrdí na výsledky rómskej a slovenskej menšiny, snažia sa zachovávať identitu a zodpovedať aktuálnym výzvam. Vyzdvihol, že miestne menšinové kolektívy aktívne pracujú, podmienky ich pôsobenia označil za dobré, partnerské vzťahy medzi mestskou a menšinovými samosprávami za samozrejmé. Mesto sa snaží vytvárať dobré podmienky pre ich činnosť, pričom za perspektívne úlohy označil zmiernenie predsudkov voči Rómom a nedopustiť segregáciu. Aj v rámci Európskej únie sa rešpektuje kultúrna a jazyková pestrosť, o čom svedčia vypísané konkurzy. Zmienil sa o tom, že vďaka konkurzu, prostredníctvom ktorého získalo mesto 13 miliónov forintov, budú v Slovenskom Komlóši nové dvojjazyčné tabule názvov ulíc a inštitúcií. Na záver svojho prejavu informoval o tom, že mestské zastupiteľstvo udelilo titul čestného občana Slovenského Komlóša generálnemu konzulovi SR v Békešskej Čabe Jánovi Sülimu, čím mu vyjadrilo vďaku za jeho prácu vykonávanú v prospech slovenskej národnosti a dvojstranných maďarsko-slovenských vzťahov.

Pamätné plakety a diplomy, ktoré udelil Výbor pre národné a etnické menšiny, konfesijné záležitosti a mládež Valného zhromaždenia Békešskej župy piatim osobnostiam, odovzdal predseda Valného zhromaždenia Samosprávy Békešskej župy László Domokos. Vyznamenanie za dlhoročnú činnosť vykonávanú v prospech slovenskej národnosti prevzala aj učiteľka slovenského jazyka na dôchodku, predsedníčka Komlóšskej organizácie Slovákov Anna Molnárová. Vyznamenanej, ktorú dobre poznajú aj Slováci za hranicami Békešskej župy, prišli zablahoželať aj prvý tajomník veľvyslanectva SR v Budapešti Imrich Marton, generálny konzul SR v Békešskej Čabe Ján Süli, zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, členovia župnej slovenskej samosprávy, riaditeľka Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anna Ištvánová a zástupcovia slovenských samospráv a spolkov z okolia.

Po slávnostnom akte sa na javisku vystriedali účastníci slávnostného kultúrneho programu, ktorého hostiteľkami boli predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková a členka rómskej samosprávy Franciska Lakatosová. Obecenstvu sa v pestrom programe predstavili kultúrne telesá Rómov, Poliakov, Nemcov, Rumunov, Srbov a Slovákov. Tanečný súbor Komlóš v sprievode ľudovej hudby Kolovrat vystúpil ako posledný a svojou temperamentnou produkciou dôstojne ukončil sviatok národností v Békešskej župe.

Alžbeta Račková

Komentár k výroku Viktora Orbána

Navzájom, to jest recipročne

V. Orbán: Čo patrí Kataláncovi, to patrí aj hornozemskému Maďarovi (11. 12. 2008, MTI). Treba dosiahnuť, aby Európa vyslovila: čo patrí Kataláncovi v Španielsku, to patrí aj Maďarovi na Slovensku - povedal Viktor Orbán, predseda FIDESZ-u, v rozhovore pre denník Blikk. Podľa politika slovensko-maďarské vzťahy sa majú riešiť na základe vzájomnej úcty. Avšak slovenská vláda teraz úctu Maďarsku, či Maďarom neprejavuje. „To sa opovažuje robiť preto, lebo Slovensko je silné, a Maďarsko bolo oslabené,“ dodal. Na otázku, čo by on urobil v tejto situácii, Viktor Orbán vyhlásil: „Treba ozrejmiť, dosiahnuť, aby Európa vyslovila: čo patrí Kataláncovi v Španielsku, to patrí aj Maďarovi na Slovensku.“

● ● ●

Z tohoto krátkeho textu ma teší, že Viktor Orbán rešpektuje náš materský štát, Slovenskú republiku, a nazýva ho adekvátne Slovenskom (Szlovákia). Naopak, agentúra MTI túto skutočnosť asi neuznáva, keďže na označenie Slovenska používa dnes už dávno zastaralý termín z 19. storočia Felvidék (Horná zem)! Čerešničkou na torte je tvrdenie, že to povedal Orbán. Nie, vážení, on povedal: Szlovákia. Budíček, milá MTI! Maďarská menšina nežije na Felvidéku, ona žije na území Slovenskej republiky!

Na druhej strane mám dojem, akoby Viktor Orbán sedel tak trošku, na koni. Akoby sa mu zdalo, že nie Maďarsko vstúpilo do Európskej únie (EÚ), ale EÚ bola pripojená k Maďarsku. Nedá si EÚ len tak rozkazovať, diktovať, aký postoj má zaujať. Jej stanovisko treba demokraticky prediskutovať a schváliť v Európskom parlamente (EP). Tam hlasujú poslanci všetkých členských štátov. Podľa mňa si V. Orbán veľmi správne myslí, že v otázke menšín Európa by mala niečo dôležité vysloviť. Mýli sa však, ak si myslí, že by maďarská menšina na Slovensku mala dostať to, čo dostávajú Katalánci od Španielska. A vôbec, prečo si vybral práve Kataláncov? Prečo by Slovensko malo byť vďačné maďarskej menšine za to, že Katalánci niečo dostanú od Španielska? A vôbec - ako to súvisí, čo spoločného majú Španieli a ich Katalánci so Slovenskom a tamojšími Maďarmi?! Podľa mňa oveľa logickejšie, rukolapnejšie by bolo, keby V. Orbán bol takto formuloval svoju vetu: „Treba ozrejmiť, dosiahnuť, aby Európa vyslovila: čo patrí Slovákovi v Maďarsku, to patrí aj Maďarovi na Slovensku.“ Nebolo by to oveľa spravodlivejšie?! Dokonca aj zrozumiteľnejšie? A dostali sme sa ku slabine maďarskej národnostnej politiky.

Keď niektorí maďarskí politici chcú ukázať nejaký pozitívny príklad na národnostnom políčku, odvolávajú sa - čuduj sa svete - na južné Tirolsko či na Katalánsko... Podľa nás sa nepatrí chváliť cudzím perím. Veď čo v Tirolsku alebo Katalánsku majú zabezpečené tamojšie národnostné menšiny, to - na ich veľké šťastie - nezávisí od maďarskej národnostnej politiky. O čo silnejší by bol takýto argument: „Pozrite sa, slovenskí politici, čo všetko majú zabezpečené Slováci v Maďarsku! Takto sa starajte aj vy o tam žijúcu maďarskú menšinu!“

Až natoľko naivný zase nie som, aby som nevedel, prečo V. Orbán nie takto argumentoval. Keď tvrdí, že slovensko-maďarské vzťahy sa majú riešiť na základe vzájomnej úcty, má pravdu. Ťažko však pochopiť a ešte ťažšie odobriť jeho veľmi podivnú poznámku, podľa ktorej slovenská vláda si teraz neuctieva Maďarsko a Maďarov. „Opovažuje sa to robiť preto, lebo Slovensko je silné, a Maďarsko bolo oslabené.“ Ako je to? Kto koho si nectí?

V tejto otázke V. Orbán sedí na koni opačne. Mal by sa informovať, čo všetko majú Maďari na Slovensku a čo všetko nemajú Slováci v Maďarsku. Maďari na Slovensku majú čisto maďarské školy. Slováci v Maďarsku nemajú ani jednu jedinú čisto slovenskú školu, aj dvojjazyčné sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Vyše 90 % detí slovenských rodičov v Maďarsku musí chodiť do maďarských škôl, kde sa totálne pomaďarčujú. Maďari na Slovensku majú celý rad poslancov v slovenskom parlamente, Slováci v maďarskom parlamente ani jediného. Maďari na Slovensku majú všeličo ozajstné, Slováci v Maďarsku ak aj niečo majú, je to len takzvané. Napr. tá tzv. „slovenská národnostná škola“, v ktorej vyučuje kompletný maďarský učiteľský zbor, je svetové čudo. Má aj Slovensko dať tamojším Maďarom takéto školy?! Vo vymenúvaní by som mohol dlho pokračovať. Vari táto bezohľadná maďarizácia slovenských detí v Maďarsku sa deje z úcty voči nim?! Kto si ctí toho druhého? Ten, kto mu všetko dá, alebo ten, kto ho o všetko oberie? O vzájomnej úcte treba nielen hovoriť, treba aj konať v tomto duchu.

Viktor Orbán má v tom pravdu, že „slovensko-maďarské vzťahy sa majú riešiť na základe vzájomnej úcty“, len by si mal uvedomiť, že tá úcta bude vzájomná len tak, ak aj Maďarsko dá to isté tu žijúcim Slovákom, čo Slovensko už odjakživa poskytuje tamojším Maďarom. Bez toho aj tie často spomínané dobré vzťahy medzi nami ostanú len zbožným želaním. Jednostranné výhody na úkor toho druhého dobré vzťahy nikdy nerodili. Priateľstvo sa rodí len tam, kde si dvaja rozumejú navzájom, to jest recipročne.

Gregor Papuček

Čitateľ Ľudových novín sa zamýšľa nad správou

Len v diskusii sa rodí porozumenie

Prečítal som si správu s názvom: „Historik I. Kollai: Maďari nevedia, koho a ako utláčali“ o konferencii s názvom „Slovensko-maďarské vzťahy vo svetle euroatlantickej integrácie“, ktorá sa uskutočnila v Budapešti v prvej polovici decembra a spoločne sa na nej podieľali Maďarská atlantická rada a Slovenská atlantická komisia. Z tejto správy ma zaujal najmä odsek: „Musí vzniknúť konsenzus medzi Slovákmi a Maďarmi na Slovensku,” povedal viceprezident Maďarskej atlantickej rady György Csóti, podľa ktorého súčasná situácia dokazuje, že konsenzus neexistuje. Približne 20 percent občanov (!!! - výkričníky dáva čitateľ - autor ohlasu) Slovenska nie sú Slovákmi a napriek tomu sa republika od svojho vzniku vyhlasuje za homogénny štát, vyhlásil a následne odcitoval začiatok preambuly slovenskej ústavy, kde sa nehovorí o občanoch Slovenskej republiky, ale o slovenskom národe. Problém podľa neho spôsobuje aj prax jedného štátneho jazyka. „Obavy z asimilácie Maďarov na Slovensku majú reálny základ, toto nemôžeme poprieť,” vyhlásil. Csóti vyzval Slovensko, aby dalo Maďarom prislúchajúce kolektívne práva menšín podobne, ako to Slováci žiadali počas medzivojnovej Česko-slovenskej republiky“.

Tento odsek ma teda zaujal a zarazil... Odkiaľ pán Csóti berie údaj o jednej pätine občanov Slovenska, ktorí nie sú Slovákmi? Oficiálne a skutočne pravdivé štatistiky,na rozdiel od uhorských (maďarských zo začiatku 20. storočia) prinášajú nasledovné údaje: Na území Slovenskej republiky bolo k 31. decembru 2007 celkom 5 400 998 obyvateľov, z toho 4 613 875 slovenskej národnosti (85,43% celkového podielu obyvateľstva), 513 650 maďarskej národnosti (9.51%), 101 960 rómskej národnosti (1,89%), 47 327 českej národnosti (0,88%), 24 014 rusínskej (0.44%) a 11 586 ukrajinskej národnosti (0.21%), ostatné národnostné menšiny tvoria 1,63%. Preto si dovolím tvrdiť, že štatistické vyhlásenia pána Csótiho sú zavádzajúce.

No a ako je to s tvrdením o preambule Ústavy SR, kde sa (vraj) nehovorí o občanoch SR, ale o slovenskom národe? K tomu toľko: Zvýrazňujem text preambuly - citujem presne: „My národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy, vychádzajúc z prirodzeného práva národov na sebaurčenie, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky, v záujme trvalej mierovej spolupráce s ostatnými demokratickými štátmi, usilujúc sa o uplatňovanie demokratickej formy vlády, záruk slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, teda my občania Slovenskej republiky uznášame sa prostredníctvom svojich zástupcov na tejto ústave:“ (Podčiarknutie je tiež od autora ohlasu.)

Kde je tá vyhlasovaná neexistencia zmienky o občanoch SR v jej Ústave?! Práve opak je pravdou! Vyváženosť národného a občianskeho princípu v Ústave SR je priamo ukážková. Slovenskú republiku považujeme za štát slovenského národa a ostatných národností žijúcich na jej území, čiže za štát všetkých občanov SR.

Napriek nesúhlasu s tvrdením pána Csótiho, takéto diskusné akcie vítam. Veď kde inde, ak nie vo verejnej občianskej konfrontácii s dôstojnými pravidlami je možné prečistiť naše vzťahy? Len v diskusii sa rodí porozumenie.

Jozef Schwarz

Pohľad do histórie

Slováci v XIII. obvode Budapešti

Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti a Múzeum miestnej histórie v Angyalfölde usporiadali 9. decembra prednášku Anny Kováčovej o Slovákoch v XIII. obvode. Prítomných v múzeu na Vacovskej ceste privítal Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej vianočnými piesňami, čím navodil v sále sviatočnú atmosféru. Účastníkov akcie v mene organizátorov pozdravil predseda Historického klubu XIII. obvodu Péter Róbert. Zvlášť privítal členov klubu, predsedníčku Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Zuzanu Hollósyovú, Slovákov žijúcich v tejto mestskej časti a prednášateľku, pracovníčku Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Annu Kováčovú.

Anna Kováčová na úvod svojej prednášky hovorila o tom, koľko Slovákov žilo v Budapešti v 19. storočí. Ako povedala, podľa štatistík v roku 1851 žilo v Pešti 4700 a v Budíne 1300 Slovákov. O 40 rokov neskôr ich už bolo 27 000. Najviac ich žilo v mestských častiach Jozefov (Józsefváros), Terezín (Terézváros) a Alžbetín (Erzsébetváros) Na budínskej strane žilo 4,5 % Slovákov, teda podstatná väčšina sa usadila na ľavej strane Dunaja. V roku 1872 vzniklo v hlavnom meste desať obvodov. Medzi Dunajom a Vacovskou cestou to bol Leopoldov (Lipótváros) a medzi Vacovskou cestou a Kráľovou ulicou Terezín, - povedala A. Kováčová.

Prednášateľka sa podrobne zmienila o tom, ako sa Slováci dostali do Pešti a Budína, odkiaľ prišli a čím sa zaoberali. - V roku 1890 žilo v Budapešti 500 000 obyvateľov, z nich 300 000 hovorilo dvomi alebo tromi jazykmi. V roku 1910 malo hlavné mesto 880 000 obyvateľov. Od roku 1870 sa urýchľovala asimilácia, v roku 1910 sa k Maďarom hlásili štyri pätiny obyvateľov Budapešti. Roku 1880 bolo Maďarov 56,7%, v 1900 už 79% a v roku 1910 85%. Pomer Slovákov bol v tých istých rokoch 6,5%, 5,6%, resp. 2,3%. Na prelome 19 a 20. storočia sa k Slovákom v Leopoldove hlásilo 3539 osôb (7,2%), kým v Terezíne 3,6%. Klesajúci pomer svedčí o urýchľovaní asimilácie, ktorú podnecovalo násilné pomaďarčovanie. Maďarizovali sa najmä Slováci a Nemci. Napriek tomu v čase monarchie vychádzalo 68 slovenských periodík. Na vysokých školách a univerzitách študovalo veľa Slovákov, hlavne polytechniku v Jozefove, ale navštevovali aj právnickú a filozofickú fakultu. V školskom roku 1905/1906 univerzity registrovali 51 študentov. Z hľadiska vzdelania podstatná väčšina Slovákov v hlavnom meste nemala žiadnu kvalifikáciu, veľmi veľa bolo negramotných. V roku 1880 bolo 44 % negramotných, o štyridsať rokov neskôr to bolo ešte stále 18,2%, - priblížila prítomným vtedajšie pomery a štatistiku A. Kováčová. Na záver prednášky uviedla niekoľko nových údajov o Slovákoch žijúcich v XIII. obvode. Ako povedala, v obvode žili predovšetkým prievozníci, rybári a pltníci, hlavne Nemci a Slovania. V prvej polovici 19. storočia sa tu usadili prvé slovenské rodiny, ktoré sa plavili na pltiach po Dunaji a ktoré bývali v mestskej časti Vizafogó (pasca na vyzy). Šikovných Slovákov radi zamestnávali v rôznych drevospracujúcich firmách. V mestskej časi Vizafogó stavali dočasné drevené a hlinené chatrče. Túto časť volali aj Brindele város.

Pracovníčka VÚSM hovorila aj o známych slovenských osobnostiach žijúcich v obvode, akými boli fabrikant Jozef Zárzetski (vyrábal zápalky), básnik Jozef Brda a staviteľ Ján Bobula.

Po prednáške Anny Kováčovej vystúpil zbor Ozvena s kyticou slovenských ľudových piesní. Po koncerte predsedníčka Slovenskej samosprávy XIII. obvodu Z. Hollóssyová pozvala prítomných na bryndzové na halušky a na pivo.

(aszm)

Hodnotenie a príprava na Valné zhromaždenie

Zo zasadnutia Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov

V priestoroch Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe sa zišli členovia a pozvaní hostia na poslednom minuloročnom zasadnutí Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS).

Prvým bodom rokovania zboru bolo vyhodnotenie veľkolepého septembrového stretnutia Slovákov z Maďarska, Rumunska a Vojvodiny v Békešskej Čabe s názvom Na jarmoku. Členovia Predsedníctva, ktorých hlavná organizátorka podujatia Anna Ištvánová podrobne informovala o finančných zdrojoch a výdavkoch, hodnotili akciu pozitívne. Riaditeľka DSK pritom zdôraznila, že finančnú podporu poskytli rôzne orgány tak zo Slovenskej republiky, ako aj z Maďarska (Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Úrad vlády MR, Slovenské osvetové centrum a ďalšie inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy, Slovenská samospráva Békešskej Čaby atď). Zároveň vysoko hodnotila prácu organizačného štábu, členov ktorého - približne 40 osôb - ako prejav vďaky pozvú na výlet na Slovensko.

V ďalšej časti zasadnutia členovia hodnotili aktivity ČOS v poslednom štvrťroku. Slovenskí aktivisti a záujemcovia o slovenskú kultúru na jeseň podnikli rôzne výlety, resp. návštevy svojich priateľov tak na Slovensku, ako aj v Maďarsku (Prešov, Nadlak, Medeš...). Umelecké skupiny a záujmové krúžky pôsobiace v DSK (Boleráz, Orgován, Rozmarín, Ružička) sa tiež prezentovali v rôznych kútoch tejto časti Európy (Bratislava, Budapešť, Derna, Galanta, Poľný Berinčok...). Nedávno sa konali podujatia na počesť dvoch významných osobností dolnozemských Slovákov: rozlúčili sa s čabianskym evanjelickým farárom Pavlom Kutejom, ktorý odišiel do dôchodku a v rámci literárneho večierka oslávili jubileum komlóšskeho slovenského básnika Juraja Dolnozemského. Riaditeľka DSK sa zúčastnila na rôznych odborných konferenciách (Békešská Čaba, Budapešť, Nový Sad). Členovia Predsedníctva sa dozvedeli potešiteľnú správu, že informácie o organizácii sa dostali na internetový portál mestských občianskych zoskupení a iniciatív. Najvýznamnejšou udalosťou poslednej doby bola návšteva premiéra MR Ferenca Gyurcsánya v kruhu čabianskych Slovákov, ktorú predseda ČOS Michal Lásik hodnotil pozitívne aj preto, lebo predseda vlády pred novinármi uviedol, že Uhorsko bolo štátom viacerých národností, ktoré v značnej miere prispeli k zveľaďovaniu spoločného domova. Pritom návštevu F. Gyurcsánya netreba ponímať ako prejav straníckej politiky, ale ako záujem premiéra Maďarskej republiky o tu žijúcich Slovákov.

Pri diskusii o minuloročnom rozpočte bolo prízvukované, že prácu sťažuje klesajúca reálna hodnota finančnej podpory na činnosť a prevádzkovanie organizácie, udeľovanej maďarským parlamentom. Potešujúca je skutočnosť, že pomer úspešných projektov zasielaných do súbehov činí viac ako 30 %. Od budúceho roku nastane zmena vo financovaní - mesto Békešská Čaba bude udeľovať podpory iba zaregistrovaným organizáciám, teda neregistrované zbory a krúžky sa budú môcť uchádzať o podporu iba v rámci dajakej organizácie, ktorá pritom preberá od mesta rôzne úlohy v oblasti verejného vzdelávania a kultúry.

Členovia Predsedníctva sa po živej diskusii zhodli v tom, že v organizácii, ktorá má vyše 300 členov, je potrebné stanoviť určitý systém prijímania nových členov, nestačí len podpísať vstupné prehlásenie. Dohodli sa, že prihlášky bude schvaľovať samotné Predsedníctvo ČOS. Zároveň vytýčili termín Valného zhromaždenia organizácie na koniec januára.

Dovtedy sa však mali možnosť stretnúť s mnohými členmi na slávnostnom posedení v priestoroch slovenskej školy, kde popri vyhodnotení uplynulého roka odovzdali knižný dar vedúcim umeleckých skupín a záujmových krúžkov, ako aj aktivistom Čabianskej organizácie Slovákov. Na stretnutí sa zišlo vyše dvesto členov organizácie a slávnostnú večeru odniesli aj tým, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemohli zúčastniť na koncoročnej oslave. Po vynikajúcej zabíjačkovej večeri nasledovala voľná debata a zábava.

(csl)

Pohľad z domova domov

Presídlenci z Maďarska na Slovensku

V rámci povojnovej výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom opustilo svoju rodnú zem 71 až 73 tisíc Slovákov z Maďarska. Približne polovica z nich odišla z juhovýchodného Maďarska. Veľa Slovákov z Pitvaroša a Slovenského Komlóša usadilo v okolí Galanty. O udalostiach, ktoré prebehli pred viac než 60. rokmi, dodnes neradi hovoria. Tí, ktorí zostali v Maďarsku, veľmi ťažko znášali dôsledky presídlenia. Veľká časť slovenskej inteligencie sa domnievala, že vo svojom rodisku nebude mať možnosť ďalej rozvíjať svoju slovenskú kultúru, preto sa vydala do neznáma. Tým oslabla slovenská komunita v jednotlivých obciach a mestách, slovenský kultúrny a cirkevný život v Maďarsku utrpel traumu. Na juhu Slovenska práve naopak, zosilneli evanjelické zbory, alebo vznikli nové. Presídlenci sa napriek všetkým ťažkostiam snažili, aby ich deti dostali najvyššie možné vzdelanie. V čisto slovenských osadách ich pritom neprijali s láskou. Tamojší obyvatelia jednak neveľmi verili tomu, že v Maďarsku existujú Slováci a presídlenci neovládali spisovný jazyk, preto sa k nim stavali ako k cudzincom.

Pred 10. rokmi podľa príkladu spolkov Slovákov z Juhoslávie, Bulharska a Rumunska vznikol Spolok Slovákov z Maďarska. Jeho predsedníčka Anna Piláriková je toho názoru, že národnostná otázka je právom veľmi citlivá, pretože útok na identitu je hádam tým najväčším útokom. To považuje za jednu z vážnych príčin, prečo sa Slováci vtedy - aj keď „dobrovoľne“ - rozhodli opustiť maďarskú krajinu, hoci ich s ňou spájalo veľmi veľa. Veď sa tam narodili, tam žili, tam zakladali osady... To sú veľmi silné putá, ktoré pociťuje aj ona osobne. Anna Piláriková je v súčasnosti prednostkou Obvodného úradu v Galante. Po páde totality nadviazala kontakty s Komlóšanmi. Mestá podpísali dohodu o priateľstve a spolupráci, ktorá je veľmi plodná. Komlóšski Slováci ocenili jej neúnavnú prácu vyznamenaním „Za komlóšskych Slovákov“. S dojatím spomína na chvíle, keď preberala ocenenie: „Myslela som na svojich starých rodičov a na mamičku, pretože vždy keď prechádzam ulicami Komlóša, alebo idem do kostola či kdekoľvek, cítim, že po tej zemi kráčali aj oni. Tento pocit prežíva aj môj manžel, keď prídeme do mesta. Keď sa priblížime k tabuli Slovenského Komlóša, klaksónom oznamujeme: „Tu sme!“ To už patrí jednoducho do scenára našich návštev. Pri odchode tiež už automaticky sa pri tabuli klaksónom lúčime.

Podľa docentky Katedry etnológie UK v Bratislave Magdalény Paríkovej, ktorá sa počas svojej práce dostala do slovenských rodín usadených na juhu Slovenska, presídlenie zohráva v rodinnej histórii tých, ktorých sa dotklo, veľmi dôležitú úlohu. V súvislosti s jeho dobrovoľnosťou nastoľuje otázku, či bolo absolútne spontánne, vyvolané len potrebou vyhovieť vnútornému pocitu, túžbou žiť na Slovensku, slobodne hovoriť slovenským jazykom, vzdelávať sa v ňom? Alebo či to bolo kombinované aj vidinou zlepšenia ekonomickej situácie rodín? Agitátori využili všetky prostriedky, aby vzbudili záujem týchto ľudí. „Ten záujem bol úprimný, veď už koncom 40. rokov, ba aj 30. rokov boli u mnohých tendencie vrátiť sa na Slovensko. Keďže mali skúsenosti zo života vo vojnovom Maďarsku, tak by som sa ľudsky ani nečudovala, že to rozhodnutie urobili. Len snáď to bolo bolestivé, že nedospelé deti museli ísť s rodičmi, dospelí ľudia opustili starých rodičov, lebo tí sa nevedeli odpútať od sálaša, nevedeli si predstaviť nový život, ani sa zbaliť, zobrať hydinu, domáce zvieratá atď. Tí, ktorí odchádzali vo vlakoch, sa stretávali s tými, čo prichádzali. Jeden vlak išiel hore, druhý dole - Maďari kričali: ukradli ste nám dom, a tí im zase nevedeli kontrovať. Pri mojom výskume mi porozprávali, že sem priviezli slovenské rodiny a v ich novom dome ešte našli maďarskú rodinu. Stáli na dvore a čakali, kým sa tí plačúci ľudia zbalia,“ rozprávala nám M. Paríková.

„Z rozprávania mojich rodičov a starých rodičov viem, že to nie je tak, že všetci išli dobrovoľne,“ hovorí Mária Chovancová, ktorá vedie penzión a reštauráciu Komlóš v Horných Salibách. „Iste, boli takí, ktorí naozaj išli dobrovoľne, ale moja svokra aj moji rodičia spomínali, že aj trikrát sa zapísali a vypísali z listiny presídlencov. Toľko im povedali, že ak nepôjdu s celým svojim majetkom, vysídlia ich s 20 kg balíkom a potom možno nebudú mať kam ísť, nebudú mať ani dom, ani nič. Keby všetkých, ktorí prišli povedzme z Komlóša, boli dali do jednej dediny, ale nie takto, že jedného do jednej a druhého do druhej. My sme tu, v Horných Salibách, starý otec bol vo Veľkých Úľanoch, ďalšia rodina je v Mostovej, ďalší v Čiernom Brode. Tým pádom sa rodinné putá, tak pevné v Slovenskom Komlóši, roztrhali. Inak stačilo prísť do Serede alebo do Trnavy, tamojší Slováci nám celý život hovorili „Maďari“. Pamätám sa na deda Vargu. Keď chudák zomieral, stále chcel ísť domov, sústavne hovoril, zoberte ma domov... Pravda, vedeli sme kam chce ísť! Chcel ísť domov na Komlóš. Nehovorím, že sa tu nezabýval, že si tu nezvykol, ale pre neho bol domov tam.

„Pochádzam zo Slovenského Komlóša,“ hovorí po bohoslužbe pred evanjelickým kostolom v Galante bývalá učiteľka slovenčiny Mária Hudáková. „Mala som tri roky, keď sme sa presídlili. Starí rodičia vždy spomínali, že podobne ako vy teraz ma na hraniciach spovedali reportéri. Vtedy som im povedala: „Prichádzame do našej vlasti, Československej republiky.“ My všetci sme sa tešili, že prichádzame, lebo sme to chápali, že ideme medzi svojich. Moji predkovia nikdy nemali nejakú túžbu vrátiť sa, ale spomínali na to, ako prežili na Komlóši svoju mladosť. Rozprávali nám o tom. Keď som už bola po promócii na pedagogickej fakulte, tak nás tam mama zaviedla, aby sme videli, kde sme žili, čo tam oni vytvorili. Môj starý otec bol totiž na Komlóši veľkým pestovateľom zeleniny, Svoju papriku vozil až do Budapešti. Bol aj národne činný, volal sa Ondrej Beňo. Na neho sme veľmi hrdí, pretože nám dal veľa do života. On nacvičil u nás vo dvore v Slovenskom Komlóši prvé ochotnícke divadlo. Bola to hra Kubo. Myslím si, že nebanoval, skôr sa tešil, že sa vrátil do vlasti svojich predkov. Určite to bolo veľmi vážne rozhodnutie, ale my sme mu za toto rozhodnutie naozaj veľmi vďační.“

Na bratislavskom sídlisku nám otvára dvere Michal Hronec. V byte nás už čaká pani manželka s prestretým stolom, na ktorom nechýba ani komlóšska klobása. Pravý domáci výrobok, pýcha domáceho pána. Obaja pochádzajú zo Slovenského Komlóša. Na výmenu obyvateľstva si pán Hronec spomína nasledovne: Otec mal jednu sestru a mama jedného brata, oni išli všetci štyria, takže naša rodina sa nemusela roztrhnúť, síce v Maďarsku zostali ich bratranci. Spolu s nimi sa presídlila aj naša stará mama. Keď sa naši predkovia sťahovali na územie dnešného Maďarska, išli ako nábožensky prenasledovaní a ako poddaní. Naspäť sa vracali už z vlastného presvedčenia, že tu nájdu lepší život. Ale nenašli, to je fakt... Otec celý život túžil po Komlóši.“

Samozrejme, mladšiu generáciu už neviažu silné putá k rodnej zemi svojich predkov. Isté však je, že vyrastali obklopení dolnozemskou slovenskou kultúrou, poznajú gastronomické špeciality rodného kraja svojich predkov a budú sa snažiť zakladať si podobné rodiny. Mladí ľudia, ktorí sa spolu so svojimi rodičmi stretávajú v Galante na plese dolnozemských Slovákov, vedia, odkiaľ pochádzajú ich rodičia, ale oni už zapustili pevné korene na Slovensku. Ich pôvod je pre nich už akousi historickou skutočnosťou.

Na území bývalého Československa žije veľa ľudí, ktorí si tam po druhej svetovej vojne našli nový domov. Koľko ich je aj s potomkami, ktorí sa podieľajú na rozvoji našej materskej krajiny? Možno by sa to za pomoci maďarských a slovenských historikov dalo presne vypočítať.

Zhováral sa Ján Benčík

Deň Slovákov v Orosláni

V polovici decembra usporiadala Slovenská samospráva v Orosláni Deň Slovákov. Predpoludním sa v miestnom evanjelickom kostole konala dvojjazyčná bohoslužba, ktorú odbavovali Alžbeta Nobiková zo Sarvaša a domáca evanjelická farárka Etelka Farkašová. Podujatie pokračovalo popoludní v klube Františka Rákócziho II., kde po zapálení sviečok na adventnom venci a zaspievaní hymnickej piesne Daj Boh šťastia... sa prítomným prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová. Privítala poslancov zastupiteľského zboru mesta Šaľa Františka Bottku a Ladislava Košicára, predsedu Miestnej pobočky Matice slovenskej z Kozároviec Igora Benčaňa, poslankyňu samosprávy mesta Orosláň Katarínu Vojnárovú Vargovú a čestnú predsedníčku Spolku pre ochranu dedinskej kultúry a tradícií Annu Kissovú, ako aj vedúcich občianskych organizácií, členov slovenského klubu a všetkých prítomných.

V mene primátora mesta pozdravila hostí Katarína Vojnárová Vargová, ktorá sa s uznaním zmienila o práci slovenského voleného zboru v záujme zachovávania slovenských zvykov a kultúrnych tradícií. Vyzdvihla, že jeho činnosť slúži aj k spokojnosti väčšinového obyvateľstva a je veľkým prínosom pre kultúrny život mesta. V tento deň si uctili i občanov, ktorí majú nad 80 rokov: malými darčekmi, svietnikom, sladkosťami, pekným vinšom a spoločným spevom oroslánskej slovenskej piesne Kerá je žena zlá... Následne sa uskutočnilo vyhodnotenie práce slovenskej samosprávy v roku 2008.

Z bohatej činnosti si zasluhujú zmienku slovenský fašiangový batôžkový ples, kvetná nedeľa pre babičky, župný národnostný deň, spoluúčinkovanie na medzinárodnom folklórnom festivale v Myjave, účasť na dedinskom dni, oslavy 40. výročia založenia slovenského klubu a spomienka na predkov v pietnom parku. V kultúrnom programe, ktorý nasledoval po vyhodnotení činnosti, vystúpili Tanečná skupina Brána, ktorej bolo v roku 2008 udelené vyznamenanie Za našu národnosť, miestna Mládežnícka dychovka Krídlovka a ženská spevácka skupina Lipka z Kozároviec. Na záver si účastníci podujatia pri bielom stole zaspomínali na uplynulý rok, spoločne si zaspievali a niektorí aj zatancovali na slovenské melódie.

Alžbeta Szabová

Župný slovenský deň v Dorogu

Od svojho založenia po komunálnych voľbách v roku 2006 Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy pri príležitosti Dňa menšín poriada v polovici decembra pre desať slovenských miest a osád župy, slovenské samosprávy a občianske organizácie Slovenský deň v niektorej Slovákmi obývanej lokalite. Tohto roku sa stretnutie uskutočnilo v Kultúrnom dome Attilu Józsefa v Dorogu. V divadelnej sále sedeli Slováci z Bánhidy, Čívu, Dorogu, Hute, Kestúca, Moďoróšu, Orosláňu, Šarišápu, Sílešu a Tardošu. Prítomných pozdravila predsedníčka slovenskej župnej samosprávy Mária Nagyová a požiadala o prejav predsedu národnostného výboru župnej samosprávy Lőrinca Baranyaiho. Pán predseda s radosťou konštatoval, že v ich župe žijú vedľa seba v zhode a láske mnohé národnosti. Nemajú medzi sebou problémy, sú tolerantné a navzájom navštevujú svoje programy. S uznaním sa zmienil o slovenských obciach a ich folklórnych telesách. Hovoril o tom, že tohoročný folklórny festival dospelých, ktorý sa konal v posledný májový deň v Orosláni, mal obrovský úspech a zároveň vyjadril vďaku slovenskej samospráve a všetkým usporiadateľom za vynikajúcu prácu v prospech národností, ale i väčšinového obyvateľstva župy.

Po slávnostnom príhovore sa dostali k slovu hostia z Kozároviec, ktorí majú družobné styky so Slovákmi v Orosláni. V programe vystúpila mužská spevácka skupina Matičiar pod vedením Igora Benčaňa. V sále po odspievaní každej piesne vypukol aplauz, vystúpenie sa páčilo všetkým prítomným. V hodinovom programe sa s ľudovými piesňami svojej obce predstavila aj folklórna skupina Konopa. Spolu s mužskou skupinou na záver zaspievali vianočné koledy a známu pieseň Tichá noc, ku ktorej sa pridali všetci prítomní.

Alžbeta Szabová

Santov

Rozlúčka s rokom s tancom a piesňami

Program zameraný na zachovávanie a vytváranie slovenských ľudových tradícií s názvom Od Kataríny do Vianoc usporiadal Súbor na zachovávanie miestnych slovenských tradícií v Santove (Pilisszántó) 13. decembra. V programe vystúpili slovenský páví krúžok, slovenská národnostná tanečná skupina Stužka (Pántlika) a hudobná kapela Santovská nálada.

V decembri 2007 oslávila tanečná skupina 25. výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti si santovskí folkloristi pripomenuli aj 15. výročie založenia ich tvorivej dielne a vzniku súboru na zachovávanie tradícií. Vtedy sa zrodil nápad vytvoriť novú tradíciu - spoločné vystúpenie všetkých miestnych súborov, ktoré bude darčekom pod vianočný stromček pre všetkých obyvateľov obce, ale aj pre záujemcov z okolia. Záujemcov o program v onú decembrovú sobotu bolo až-až. Hľadisko pred javiskom vytvoreným v aule miestnej základnej školy bolo naplnené do poslednej stoličky, ba mnohí museli sledovať bohatý program postojačky. Ale neoľutovali. Program svojou prítomnosťou poctili mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš a konzulka Estónska Kersti Kasaková, keďže Santovčania už viackrát vystupovali v tejto krajine. Program si pozreli aj starosta obce Mikuláš Kollár, riaditeľka školy Katarína Kormošová a predseda Slovenskej samosprávy III. obvodu Budapešti František Križan, keďže santovskí folklórnici sú stálymi hosťami podujatí tohto zboru.

Ako sme sa dozvedeli, tanečníci, speváci a hudobníci zo Santova vlani s veľkým úspechom vystúpili v susedných dedinách, na Slovensku v spriatelených Žemberovciach a v Piešťanoch, ba dostali sa až k Severnému moru. Členovia detskej tanečnej skupiny Stužka zastupovali Maďarskú republiku na medzinárodnom festivale detských tancov vlani v júni v Piešťanoch. Tento program predviedli teraz santovskému publiku. Začali santovskými tancami s názvom Blažija, čo je vlastne vankúšový tanec mladých. Po nich vystúpili na javisko chlapci so zemplínskym kruhový verbunkom. Je to veľmi humorný tanec, keďže jeden z chlapcov vždy zakričí, čo majú ostatní robiť a tí ho poslúchajú. Dievčatá sa potom symbolickým tancom rozlúčili s mladou nevestou a chlapci „zatancovali“ tzv. Stoličkový tanec. Musíme uznať, že santovskí mladí tanečníci vykonali hodný kus práce, nechýbala im vitalita a vďaka patrí aj ich vedúcim - Irene Kotroczóovej a Ildike Kollárovej. Hudobný sprievod zabezpečila kapela Santovská nálada, ktorú vedie Jozef Széplaki, a Ľudová kapela Kóborzengő na čele s Klárou Erdélyiovou.

Mladí navodili v škole naozaj príjemnú atmosféru, ktorú skúsenejší členovia Súboru na zachovávanie miestnych slovenských tradícií v Santove a pávieho krúžku dokázali ešte viac stupňovať vystúpením s názvom Od Kataríny do Vianoc. Inscenačne ho pripravili Mária Nagy-Győryová a Irena Kotroczóová a spracovali v ňom santovské zimné zvyky do Štedrého dňa. Tento program prvýkrát predviedli v roku 1996 v Národopisnom múzeu v Budapešti, odvtedy s ním vystúpili na niekoľkých festivaloch. Do tanca hrala kapela Santovská nálada. Veríme, že santovskí folklórnici aj koncom tohto roka budú môcť s takým istým čistým svedomím referovať o svojej činnosti, ako to urobili teraz.

(ef)

Spolupráca Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska

Vyhodnotenie doterajších aktivít a nové spoločné projekty

Na základe Dohody o spolupráci, uzavretej medzi organizáciami Slovákov žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku, podpísanej začiatkom decembra 2007, predstavitelia signatárskych zoskupení sa po roku zišli v Segedíne, aby vyhodnotili jednotlivé projekty a aby určili smer a spôsob ďalšej spolupráce v roku 2009. Na porade sa zišli vedúci predstavitelia Spoločnosti pre edukáciu a poradenstvo v Nadlaku (SEP), Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, Asociácie slovenských pedagógov vo Vojvodine, novovytvoreného Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS), Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku (NRSNMS), Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), Čabianskej organizácie Slovákov, Zväzu národností v Segedíne a Spolku segedínskych Slovákov. Prítomní hodnotili projekty, ktoré boli realizované pod ich gestorstvom.

O putovnej súťaži zo slovenských dolnozemských reálií pre stredoškolákov, ktorú tohto roku usporiadalo békeščabianske slovenské gymnázium, Pavel Hlasznik zo SEP uviedol, že ju charakterizovala precízna a vysoká úroveň, bola premyslená do najmenších detailov. Metodický časopis Pedagogického metodického centra CSS Slovenčinár, ktorý poskytuje možnosť publikovať aj slovenským pedagógom z Rumunska, Srbska a ďalších štátov, kde žijú Slováci, podľa Anny Ištvánovej z ČOS treba vo väčšej miere propagovať na Slovensku už aj preto, lebo časopis je raritou, veď je jediným slovenským metodickým časopisom vychádzajúcim v zahraničí. Veľkým prínosom odborného seminára Otázky slovenského školstva v zahraničí a vzťah k materskému národu (gestor: SEP), zborník ktorého bude obsahovať 30 príspevkov zo 4 štátov bolo, že závery sformulované na tomto rokovaní sa dostali medzi závery Stálej konferencie Slovákov v zahraničí.

- Detský tábor Slovenské ľudové remeselníctvo na Dolnej zemi, ktorý bol usporiadaný v slovenských dedinách v blízkosti Zrenjaninu vo Vojvodine patril medzi najúspešnejšie aktivity NRSNMS, vytvorili sa v ňom priateľstvá slovenských detí z rôznych štátov a aj hostiteľské obce mali možnosť prezentovať sa, - informovala Svetlana Zolňanová z NRSNMS. Okrem ďalších úspešných aktivít, podujatí a kurzov, na ktorých okrem hostiteľského štátu boli zastúpení aj Slováci z ostatných krajín, akým boli napr. choreografický kurz pre Slovákov na Dolnej zemi, letný zborový kemping a medzinárodná konferencia muzikológov a hudobných odborníkov v Srbsku, resp. súťaž v prednese piesní Cez Nadlak je.... a slovenský mládežnícky festival v Rumunsku sa na porade otvorene hovorilo aj o nedostatkoch. Vo veci medzinárodného workshopu Slovenská mládež na Dolnej zemi by sa očakávala väčšia aktivita zo strany slovenskej mládeže v Maďarsku, resp. Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Na školenie dolnozemských slovenských žurnalistov sa určitá časť odborníkov z pracovných dôvodov nemôže uvoľniť, jednoducho ich nemá kto zastupovať na pracoviskách. Pritom kurzy takéhoto typu poriada počas roka paralelne viac inštitúcií a orgánov.

Roky podľa platnej vydavateľskej dohody úspešne vychádza časopis Dolnozemský Slovák, ku ktorému v poslednom čase pribudli aj knižné publikácie. Predseda CSS Ján Fuzik pozitívne hodnotil prehliadku slovenského divadelníctva na Dolnej zemi, usporiadanú prvýkrát v novembri v Sarvaši. Jej hlavným organizátorom bolo Slovenské divadlo Vertigo, inštitúcia CSS. J. Fuzik v každom prípade pokladá za opodstatnené, aby sa v organizovaní prehliadok pokračovalo. Veľkej obľube v kruhu dolnozemských Slovákov sa teší prezentácia gastronomických tradícií na Slovensku, známa pod názvom Etnogastro. Nasledujúca takáto aktivita sa uskutoční vo Vysokých Tatrách alebo v Trenčíne.

Dolnozemský folklórny festival a stretnutie dolnozemských Slovákov Na jarmoku, usporiadané v Békešskej Čabe, sa tešili veľkému úspechu a účastníci porady potvrdili, že treba pokračovať v začatej práci. Veľkým prínosom podujatia bolo, že na ňom boli zastúpené ľahšie aj vážnejšie žánre a Slováci z rôznych krajín sa mohli prezentovať aj neslovenským návštevníkom medzinárodného stretnutia. Na segedínskom rokovaní v spojitosti s folklórnymi prezentáciami a festivalmi sa účastníkom naskytla možnosť aj na výmenu názorov o súčasných trendoch v tejto oblasti, teda o prezentácii tradičnej ľudovej kultúry.

Z iniciatívy Milany Sklabinskej z ÚKVS, ktorá zároveň predstavila ich novú inštitúciu, budúcoročný Jarmok bude usporiadaný podľa predbežných plánov v Novom Sade.

V druhej časti rokovania okrem zabehaných projektov sa účastníci dohodli na spoločnom realizovaní nových iniciatív, ktoré sa uskutočnia pod gestorstvom jednotlivých organizácií, akými budú napr. spoločný internetový portál, cena Ondreja Štefanku, seminár pre slovenských poľnohospodárov, encyklopédia osobností Slovákov v zahraničí pre deti, rozhlasová súťaž mladých recitátorov, resp. zapojenie Slovákov z iných štátov do Filmového seminára Slovenského divadla Vertigo. Plánujú uskutočniť stretnutie redaktorov a vydavateľov slovenských kalendárov v zahraničí.

(csl)

Vyšiel kalendár Legatum 2009

Verejnoprospešná spoločnosť služieb a zužitkovania nehnuteľností Legatum vydala najnovšiu publikáciu - kalendár pod názvom Legatum 2009. Knižôčka, ktorej redaktorom je výkonný riaditeľ spoločnosti, zástupca riaditeľa múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe Juraj Ando, vyšla v náklade päťsto exemplárov. Autormi materiálov o slovenských národopisných zbierkach v Maďarsku sú Juraj Ando, Ondrej Horváth a Agneša Vargová. V úvode 74-stranovej publikácie sú základné údaje o spoločnosti Legatum. V materiáli Agneše Vargovej sú uvedené všeobecné informácie o slovenských národopisných zbierkach, o cestovnom ruchu a o budúcnosti a marketingu týchto zbierok. Čitateľ pri jednotlivých mesiacoch nájde podrobnejšie informácie o pamätných domoch, sálašoch, dedinských a oblastných domoch v Šárišápe, Békešskej Čabe, Santove, Agárde, Sarvaši, Fizéri, Mlynkoch, Gute, Slovenskom Komlóši, Číve, Irši a v Alkári. Na konci technicky náročne vyrobenej publikácie s kvalitnými farebnými fotografiami, ktorá je dielom békeščabianskej tlačiarne Sirályka (Čajka), sú uvedené adresy a telefónne čísla slovenských národopisných zbierok v Maďarsku. Verejnoprospešná spoločnosť Legatum darovala publikáciu slovenským samosprávam a slovenským národopisným zbierkam, záujemcovia si ju môžu kúpiť za päťsto forintov.

Spoločnosť Legatum založila Celoštátna slovenská samospráva v roku 2003. Základným cieľom spoločnosti je zabezpečovať prevádzkovanie slovenských národopisných zbierok, oblastných domov a dedinských múzeí, ktoré sú v správe miestnych slovenských samospráv. V roku 1997 bolo v Maďarsku 26 zbierok, v roku 2008 existovalo v Báčsko-Kiškunskej, Békešskej, Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej, Čongrádskej, Hevešskej, Komárňansko-Ostrihomskej, Novohradskej, Peštianskej a Sabolčsko-Satmársko-Berecskej župe 51 slovenských národopisných zbierok, ktoré predstavujú ľudovú kultúru Slovákov žijúcich v Maďarsku.

(aszm)

Pred plesom

Ples budapeštianskych Slovákov sa uskutoční 21. februára 2009 v Osvetovom stredisku Attilu Józsefa. Otvárací tanec zatancujú členovia Folklórneho spolku Lipa, s krátkym programom vystúpi aj Budapeštiansky spevácky zbor Ozvena. Po večeri bude hrať do tanca kapela Santovská nálada zo Santova vedená Jozefom Széplakim. Lístky si môžete objednať na sekretariáte SSB, na adrese 1054 Budapešť, Ul. Akadémia č. 1., Telefón/fax: 302-5117.

Týždeň sviatočných farieb v Novom Meste pod Šiatrom

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom usporiadala tradičnú šnúru podujatí pod názvom Týždeň sviatočných farieb.

15. a 16. decembra privítali škôlkárov a ich rodičov s nácvikom tancov, prípravou medovníkov a vianočných ozdôb. Navštívili ich aj hostia zo Slovenska, hrnčiar Ľubomír Lipai a tkáčka Jozefína Štefančíková z Michaloviec.

17. decembra v Osvetovom stredisku Árpáda Latabára sa uskutočnila veľkolepá oslava pod názvom Hudobný večer bez hraníc spojená s verejným zasadnutím Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. V kultúrnom programe vystúpila tanečná skupina Veľká Bukovinka z Répašskej Huty, citaristi a tanečníci miestnej dvojjazyčnej školy a tanečná skupina spoločenského tanca Slniečko z Michaloviec.

Na záver Týždňa sviatočných farieb sa uskutočnil Vianočný program detí dvojjazyčnej školy a koledníkov z Michaloviec.

Budapešť

Školský časopis Slniečko

Radi vieme o sebe. Radi ukážeme svojim blízkym, čoho sme schopní. Radi sa pochválime so svojimi novými kresbami, básňami a znalosťami vôbec. Jednou z najlepších metód prejaviť svoje schopnosti je písanie do školského časopisu. Iste to vedia aj žiaci Materskej školy, základnej školy, gymnázia, odbornej školy a žiackeho domova s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti, veď ich školské časopisy majú už dlhé tradície. Začalo sa to Plamienkom, pokračovalo Študentským perom a nedávno uzrelo svetlo sveta Slniečko - časopis s podtitulom Občasník vyššieho stupňa slovenskej základnej školy v Budapešti.

Prácu v redakcii školského časopisu treba koordinovať, treba si navyknúť na jej systém, treba vedieť narábať s počítačom a modernou technikou a v neposlednom rade na vhodnej úrovni ovládať materinský jazyk. Koordinácie redigovania školského časopisu sa ujala učiteľka slovenčiny Margita Zaťková, ktorá s úspechom pomáha aj pri zostavovaní časopisu Študentské pero. Tento časopis teraz nevydali, preto dievčatá z redakčného tímu sa v tomto období pripravujú na maturity, ale v škole vyšiel nový časopis.

V tomto roku žiaci piatej a šiestej triedy na krúžku slovenského jazyka prejavili záujem o novinárčenie. Je to chvályhodné a dobré, keďže tento typ práce si vyžaduje trošku viac energie, ako napríklad naučiť sa jednu báseň. Nieže by sme neuznávali recitátorov, ba krásna báseň vie hory prekonať, ale na to, aby sa o peknej recitácii dozvedeli aj tí, ktorí ju na vlastné uši nepočuli, je potrebný novinár.

Redaktori Slniečka vydali už tri čísla časopisu a pracujú nad ďalším. číslom. V každom čísle sa venujú jednej tematike: najprv to bolo jeseni, potom ochrane životného prostredia a humorným nápadom či fotografiám hlavného mesta, kým v treťom čísle umiestnili svoje rozprávky, kresby proti násiliu a pod. Ako sme sa dozvedeli od pani učiteľky, v časopise robia žiaci všetko z vlastnej iniciatívy, vlastnoručne. Sami fotia, skenujú svoje kresby, píšu rozprávky a básničky, dokonca ich zalamujú na stranách novín a pod. Pani učiteľka naozaj iba koordinuje ich prácu a opravuje prípadné jazykové chybičky, usmerňuje ich. Vidieť to aj na časopise, lebo je plný detskej tvorivosti, humoru. Zrejme aj preto ich ocenili na Slovensku.

Dom Matice slovenskej v Žiline usporiadal v tomto roku 11. ročník celoslovenskej súťaže triednych a školských časopisov „Proslavis 2008”. Do súťaže sa zapojila aj slovenská škola v Budapešti a za časopis Slniečko dostala 3. cenu v kategórii zahraničných škôl s vyučovacím jazykom slovenským. Porota hodnotila predovšetkým tvorivú prácu žiakov. Redakcia plánuje vydávať ročne 4 čísla, ktoré poskytnú možnosť zviditeľniť umeleckú, literárnu činnosť žiakov, ako i školské programy.

Slovenské študentské časopisy z Maďarska nie sú v Žiline neznáme, veď Študentské pero získalo dvakrát prvú a raz tretiu cenu v tejto súťaži. Slniečko hneď na prvý pokus získalo tretiu cenu, čo je naozaj pekné ocenenie. Želáme mu, aby o rok zažiarilo na najvyššom stupni víťazov. Dovtedy nech sa jeho redaktorom darí zdokonaľovať sa v novinárčení. Želáme im veľa dobrých tém a chuť do neľahkej práce.

(ef)

Omrvinky zo Slovenského Komlóša

Žiaci Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši pripravili na Vianoce nové číslo časopisu Omrvinky. Tento študentský časopis pripravujú spolu s hosťujúcou učiteľkou Dagmar Kötelešovou. V treťom minuloročnom čísle deti píšu o tom, ako u nich doma oslavujú Vianoce a niektorí napísali aj list Ježiškovi na stránkach novín. V časopise nájdeme aj maľovanky a krížovky po anglicky. Ďalšie číslo časopisu Omrvinky vyjde vo februári.

50+1 rok Ľudových novín

v službách Slovákov v Maďarsku

V roku 2007 sa naše Ľudové noviny dožili polstoročnice. Začali vychádzať po revolučných udalostiach roku 1956, 4. októbra 1957 a po ročenke Náš kalendár sú najdlhšie nepretržite vychádzajúcim slovenským periodikom v Maďarsku. V čase ich založenia slovenské novinárstvo v Budapešti malo za sebou už storočnú históriu a týždenník priamo nadväzoval na Našu slobodu, ktorá vychádzala od roku 1949. Významné výročie sme si pripomenuli v kruhu kolegov na Dni slovenských novinárov v Maďarsku, za ktorý si Celoštátna slovenská samospráva zvolila deň vydania prvého čísla tohto periodika. Jubileum sme dôstojne oslávili aj na Veľvyslanectve SR v Budapešti. Na polstoročného svedka našej minulosti, jednej z najslovenskejších dielní Slovákov v Maďarsku, sme spomínali v spoločnosti bývalých šéfredaktorov, spolupracovníkov a súčasných kolegov. Odvtedy nás navždy opustil Juraj Bielik, ktorý v čase odštartovania novín stál na čele Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, a 23. októbra zomrel aj prvý šéfredaktor Ľudových novín Ján Hanko. Nie náhodou spomínam dnes na tieto dve významné osobnosti Slovače v Maďarsku: svojimi postojmi, chovaním a aktivitou i v pokročilom veku mohli byť obaja príkladom aj dnešným generáciám. Juraj Bielik pri zrode týždenníka za jeho hlavnú úlohu označil kultúrne pozdvihnutie tunajšieho slovenského ľudu, jeho vzdelávanie, vychovávanie, informovanie a zabávanie v jeho rodnej reči. Podľa spomienok Jána Hanka päťčlenná redakcia s približne šiestimi prispievateľmi pracovala na vytvorení týždenníka, ktorý mal podobné rubriky ako terajší: na svoje si prišli aj ženy i deti, uverejňoval správy zo sveta a reportáže z kultúrnych akcií.

To je teda základ, na ktorom budovali ich pokračovatelia a ku ktorému pridávame svoje dielo aj my.

Spisovná slovenčina ako zjednocujúci faktor

Viac než polstoročná existencia novín, ktoré na svojich stránkach prinášajú do slovenských rodín spisovnú slovenčinu, má z hľadiska zachovávania slovenskej identity a pestovania jazyka veľký význam. Slováci v Maďarsku žijú roztrúsení takmer po celom území krajiny, od najmenších dedín na Zemplíne a v Novohrade, cez agrárne mestá a mestečká na Dolnej zemi, až po hlavné mesto. Patria k trom vierovyznaniam a hovoria tromi nárečiami, ktoré v rodinách ani v cirkvi nikdy nevystriedala spisovná slovenčina. Spisovná slovenčina je preto jedným z faktorov, ktoré môžu zjednocovať slovenské komunity, ktoré sa nachádzajú v rôznych fázach asimilácie, na rôznych stupňoch uvedomelosti a organizovanosti.

Oslabený jazyk

Výmena obyvateľstva, v rámci ktorej odišlo z Maďarska viac než 70 tisíc Slovákov, vrátane inteligencie, veľké spoločenské pohyby a s nimi súvisiaci rozpad dovtedy uzavretých miestnych komunít dovŕšili maďarizačný proces posledného storočia a priviedli našu menšinu na pokraj úplnej asimilácie. V roku 2009 si pripomenieme 60. výročie vytvorenia štátneho školského systému s vyučovacím jazykom slovenským, ktorý od 60. rokov vystriedala dvojjazyčná výučba. Tento školský systém vychoval prevažnú väčšinu dnešných čitateľov Ľudových novín. Staršia generácia - dnešní sedemdesiatnici - si znalosť a aktívne používanie nárečia priniesli z domova. Stredná generácia ovládala materinský jazyk už iba pasívne a prevažná väčšina dnešných deti prichádza do školy s nulovými jazykovými vedomosťami. Všetky tieto faktory museli zohľadňovať novinári Ľudových novín počas svojej práce v uplynulých 50. rokoch a musíme ich mať na zreteli aj my. Noviny od začiatku vychádzali v spisovnej slovenčine, ktorá však bola jednoduchá, zrozumiteľná a redaktori sa podľa možnosti vyhýbali používaniu cudzích slov. Počas celej existencie novín sa uplatňoval zámer vychovávať, vzdelávať čitateľov, rozširovať ich jazykové vedomosti. Redaktori zostavovali slovníčky, ktoré sa uverejňovali buď za konkrétnymi článkami, alebo na vyhradenom mieste, a pravidelnou rubrikou býval aj jazykový kútik. Hravou, ale účinnou formou zdokonaľovania čitateľov v slovenskom jazyku boli a sú krížovky pre deti a dospelých, kvízy, hádanky a rôzne hry v rubrike pre deti. Keď listujeme v starších číslach novín zistíme, že v ich jazyku nastala zásadná zmena koncom 70. rokov. Dovtedy sa používali maďarské názvy Slovákmi obývaných lokalít, skloňované po slovensky, napr. v Pilisszentkereszte, v Tótkomlósi. Od konca 70. rokov sa v novinách najprv sporadicky, neskôr dôsledne začali používať slovenské názvy miest a obcí. Ako na to spomína bývalý šéfredaktor Zoltán Bárkányi, tejto zmene predišlo stranícke uznesenie, na základe ktorého Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku na prelome 70. a 80. rokov zostavil zoznam slovenských názvov našich lokalít. Nové možnosti nám v súčasnosti ponúka virtuálny svet: naša internetová stránka www.luno.hu poskytuje priestor, aby sme na nej umiestnili všetky doteraz pripravené slovníčky, dvojjazyčnú databázu slovenských a maďarských orgánov a organizácií, vzory pozvánok na podujatia, šablóny zápisníc atď. Chceme tým pomôcť našim slovenským spolkom a samosprávam. Internet nám síce dáva doteraz nevídanú publicitu, cez našu stránku sa o nás dozvedajú nielen v našej materskej krajine, ale aj inde vo svete, ale naším hlavným zámerom aj naďalej zostáva slúžiť Slovákom v Maďarsku.

Pomoc pre miestnu a regionálnu tlač

Napriek mnohým, najmä finančným problémom posledného obdobia môžeme povedať, že Ľudové noviny disponujú dobrými personálnymi podmienkami. Novinári, ktorí pracujú v redakcii, sú s výnimkou jazykovej redaktorky, ktorá získala novinársky diplom v Petrohrade, absolventmi katedry žurnalistiky v Bratislave, čo je ojedinelým javom v kruhu národností v Maďarsku. Redakcia preto pokladá za svoju povinnosť poskytovať odbornú a praktickú pomoc miestnym novinám, ktoré vydávajú slovenskú prílohu, alebo disponujú slovenskými stranami. Z tohto dôvodu sme začiatkom októbra zorganizovali odborný seminár, o ktorý prejavilo záujem viac ako tridsať učiteľov, osvetárov a študentov, ktorí spolupracujú s našou redakciou.

Dovoľte mi, aby som na tomto mieste spomenula mená tých, ktorí v uplynulom viac než polstoročí stáli na čele Ľudových novín:

Čaban Ján Hanko - viedol redakciu v rokoch 1957-1961

Komlóšan Ján Balko - 1961 -1967

Rodák z Čemera František Križan - 1967-1977

Sarvašan Pavol Kondač od roku 1977, ako novinár, redaktor a šéfredaktor Ľudových novín pracoval v redakcii 39 rokov

Mlynčan Imrich Fuhl, zakladateľ internetového portálu www.luno.hu - 1991-1992, 2002-2007

Kestúčan Zoltán Bárkányi - 1992-2002

Každý, kto sa dostane do kontaktu s naším školským systémom, sa už vo svojom útlom veku zoznámi aj s Ľudovými novinami. Tieto noviny boli aj pre mňa prvým kontaktom so slovenským tlačeným slovom. Ba čo viac, na ich stránkach, v správe o súťaži zo slovenského jazyka a literatúry, sa v rubrike Okienko prvýkrát objavilo moje meno v tlačenej podobe. Neskôr som do nich začala prispievať, počas štúdia v Bratislave boli miestom mojej odbornej praxe a po viac než dvadsiatich rokoch pôsobenia na inom poli som sa v roku 2007 stala ich šéfredaktorkou. Napriek problémom, ktoré nám priniesla nová doba, dúfam, že Ľudové noviny budú ešte dlho prvým slovenským periodikom, s ktorým sa dostanú do kontaktu deti v našich materských a základných školách a posledným, po ktorom siahnu slovenskí obyvatelia domovov dôchodcov.

Alžbeta Račková

(Prednáška odznela na Stálej konferencii

Slovenská republika a zahraniční Slováci 2008 v Bratislave)