Ľudové noviny č. 7

Pilíšski Slováci plesali v Šárišápe

Jubilejný desiaty fašiangový ples pilíšskych Slovákov usporiadali v poslednú januárovú sobotu v Kultúrnom dome v Šárišápe.

Ako sme sa dozvedeli, s myšlienkou usporadúvať plesy pre pilíšskych Slovákov prišla pred desiatimi rokmi súčasná predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová. Z iniciatívy sa zrodilo rozhodnutie a členské osady Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) každoročne striedavo usporadúvajú tieto obľúbené zábavy. Tohoroční organizátori - ZRKSPS, obecná a slovenská samospráva v Šárišápe - pripravili pre účastníkov plesu, z ktorých viacerí prišli v ľudovom kroji, malé prekvapenie v podobe svietnika. Prichádzajúcim pripli na šaty „grušpánek“, teda krušpán (ako na svadbe). Tristopäťdesiat hostí sa zabávalo na hudbu miestnej dychovky a potom na melódie verešvárskej kapely Pilischer Schramli.

Pred samotnou zábavou prítomných pozdravili organizátori a vzácni hostia. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Katarína Huberová Kisgyőryová vyjadrila svoje potešenie z toho, že Šárišáp môže opäť hostiť Pilíšanov. Podobne sa vyjadril aj starosta obce Karol Kollár. Prítomným sa prihovoril aj prvý tajomník veľvyslanectva SR v Budapešti Imrich Marton, ktorý odovzdal pozdrav mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca, ktorý sa plesu nemohol zúčastniť. Predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková hovorila o tom, že „napriek dobre známym ťažkostiam nášho užšieho a širšieho domova nemôže byť až taký veľký problém, keď sa takto vieme stretnúť a bezstarostne sa zabávať.“ Zároveň vyzvala prítomných, aby si našli denne aspoň jeden dôvod na dobrú náladu, lebo takto im veselosť vydrží rok, do ďalšieho plesu. Prítomným zarecitoval svoju báseň, napísanú pri tejto príležitosti, ľudový básnik z Pilíšskej Čaby Anton Drevenka.

Po príhovoroch nasledoval kultúrny program, ktorý začali členovia šárišápskeho pávieho krúžku krátkymi miestnymi piesňami a pokračovali členovia Folklórneho spolku Lipa z Budapešti. Mladí tanečníci sprevádzaní kapelou Kóborzengő zatancovali tri tance. V krátkej prestávke zaspievala umelecká vedúca skupiny Eva Szilágyiová Šubová niekoľko zemplínskych piesní. Mladí tancovali s takým oduševnením, že bolo badať na účastníkov, že urobili chuť do tanca aj prizerajúcim sa účastníkom plesu. Tí sa potom zvítali na parkete až do bieleho rána.

Predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru, učiteľka-slovenčinárka K. Huberová Kisgyőryová nám prezradila, že pri prípravách jej veľa pomáhali kolegyne zo školy, ktoré si tiež obliekli na ples šárišápsky kroj, v ktorom očakávali hostí, pripínali im krušpány a ponúkali ich domácim páleným.

Ak mal niekto záujem, organizátori mu ochotne ukázali aj malú banícku výstavku, ktorá je umiestnená v kultúrnom dome, alebo výstavu detských kresieb Šárišáp očami detí. Hlavnú rolu však mala v onú januárovú sobotu zábava, dobrá hudba a domáce dobroty, ktoré si účastníci priniesli na batôžkový ples. Na konci vyžrebovali aj miesto ďalšieho plesu. Pilíšski Slováci sa o rok budú zabávať v Kestúci.

(ef)

Valné zhromaždenie pilíšskeho združenia

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov usporiada 25. februára o 17. hod. v Slovenskom dome v Mlynkoch Valné zhromaždenie. Účastníci zasadnutia si vypočujú správu revíznej komisie o hospodárení združenia v roku 2008, o plnení jeho verejnoprospešných úloh, prerokujú referát o minuloročných aktivitách a návrh pracovného plánu na tento rok. Na zasadnutí odznejú aj informácie aj o možnostiach získavania grantov v tomto roku, ako aj o osude sídla združenia.

Zhromaždenie delegátov Čabianskej organizácie Slovákov

Rok 2009: vzácne jubileum

Koncom januára sa v priestoroch Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe zišli predstavitelia členských skupín a záujmových krúžkov, ako aj členovia Predsedníctva na zhromaždení delegátov Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS).

Na programe bolo prerokovanie závažných otázok, ako schválenie referátu o minuloročnej činnosti, správy o verejnoprospešnej činnosti, prediskutovanie a schválenie projektu, s ktorým sa ČOS obráti na Výbor ľudských práv, menšín a konfesií Národného zhromaždenia MR o udelenie financií na bežné prevádzkovanie organizácie. Na zasadnutí boli predostreté aj hlásenia o činnosti jednotlivých skupín ČOS v roku 2008, správa o minuloročnom hospodárení, ako aj plán a rozpočet podujatí a projektov na rok 2009. Ako zdôraznila výkonná predsedníčka organizácie Anna Ištvánová, prediskutovanie a schválenie týchto dokumentov sú nesmierne dôležité a aktuálne aj preto, lebo už v prvých týždňoch roka sa v plnom prúde podávajú projekty do rôznych konkurzov, kde je potrebné priložiť tieto prílohy.

V minulom roku udelil financie na činnosť organizácie maďarský parlament. Treba podotknúť, že hodnota tejto podpory z roka na rok klesá. Ďalšími podporovateľmi činnosti a rôznych podujatí ČOS boli Úrad vlády pre národné a etnické menšiny, Národný kultúrny fond MR, poslanecké zbory mesta Békešská Čaba a Békešskej župy, Národný občiansky základný program, Celoštátna slovenská samospráva, Verejnoprospešná nadácia Lipa, Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku a Úrad vlády SR pre Slovákov žijúcich v zahraničí. V spojitosti so Slovenskou samosprávou mesta Békešská Čaba A. Ištvánová uviedla, že v tomto prípade v podstate nejde o podporu pre občiansku organizáciu, lež o spoločné projekty, v ktorých podľa dlhoročnej spolupráce medzi dvoma orgánmi je rozdelené financovanie jednotlivých položiek danej aktivity. Zároveň informovala prítomných, že následkom modifikácie právnych predpisov príjmy ČOS z 1 % daní poplatníkov sa znížili, totiž prehlásenia o podpore tej-ktorej organizácie musia byť doručené Daňovému úradu už do konca februára. Väčšina občanov však daňové priznania podáva až v máji a vtedy pripojí aj prehlásenie o podpore, ktorú však daná organizácia už nedostane, pritom o tomto predpise verejnosť nie je dostatočne informovaná. Na zasadnutí bola zdôraznená aj potreba disciplíny pri platení členských poplatkov a to nielen preto, lebo pri rôznych konkurzoch je prísne kontrolovaná aj táto položka, ale aj preto, lebo suma, ktorá v skutočnosti nie je vysoká, sa v podobe rôznych výhod a zľáv členom viacnásobne vráti.

Pri obsahovej náplni minuloročnej činnosti organizácie, ku ktorej boli pripojené písomné hlásenia o práci jednotlivých skupín a záujmových krúžkov, predsedníčka vyzdvihla, že väčšina členov sa angažuje práve v rámci týchto skupín, ktoré sú kolektívnymi členmi ČOS. Zvlášť sa zmienila o publikačnej činnosti, známymi tlačovými orgánmi sú mesačník Čabän a ročenka Čabiansky kalendár, ktorý uzrie svetlo sveta v blízkej budúcnosti. Členovia, a to predovšetkým vedúci záujmových krúžkov, sa pravidelne zúčastňujú na rôznych konferenciách a odborných kurzoch a prestíž organizácie zvyšuje skutočnosť, že prostredníctvom svojich členských skupín a odborníkov je ČOS prítomná aj v rôznych odborných grémiách. Spoluprácu so Slovákmi v regióne charakterizuje predovšetkým poskytovanie žiadanej pomoci, skoro každé mesto, resp. obec má svoju občiansku organizáciu, ktoré pracujú samostatne a úspešne. Organizácia je prítomná nielen na rôznych kultúrnych podujatiach mesta Békešská Čaba (Čabianske fašiangy, Večery na radnici, ZENIT...atď), ale už roky vyvíja bohatú činnosť v dvojstrannom sprostredkúvaní súborov, umeleckých kolektívov a umelcov, resp. umeleckých diel v podobe výstav zo zahraničia, predovšetkým, pochopiteľne, zo Slovenska. Vedenie ČOS informovalo delegátov o cenách, ktoré jednotlivé krúžky a súbory získali v minulom roku, aj o personálnych zmenách, ktoré nastali v ich kruhoch.

V záverečnej časti stretnutia sa hovorilo o najaktuálnejších udalostiach v živote organizácie v blízkej budúcnosti a delegáti sa dohodli aj na termíne nasledujúceho Valného zhromaždenia Čabianskej organizácie Slovákov, ktoré po piatich rokoch zvolí nové Predsedníctvo. Zároveň prítomní pripomenuli, že rok 2009 bude v histórii ČOS významný hlavne preto, lebo organizácia oslávi 20. výročie svojho založenia. Na prípravách dôstojných osláv jubilea pracovníčky Domu slovenskej kultúry už aktívne pracujú.

(csl)

O zimných zvykoch a obyčajoch v čabianskom slovenskom klube

Na Hromnice o hodinu více...

Členovia Slovenského klubu v Békešskej Čabe, ktorí sa schádzajú v štýlových priestoroch Spoločenských domov na Békešskej ceste, pravidelne pozývajú medzi seba znalcov tradičnej slovenskej kultúry, aby si oživili svoje poznatky, resp. aby sa zoznámili s novými zaujímavosťami z oblasti zvykov a obyčají Slovákov v Maďarsku. Stretnutia spájajú s oslavami menín členov klubu a prednášateľ hovorí predovšetkým o zvyklostiach, ktoré sa viažu k týmto menám. Takto napríklad podpredseda Spolku pre ochranu a skrášľovanie mesta Ondrej Hanko koncom januára prednášal o zvykoch na Pavla v Békešskej Čabe. Prednáška vedeckého pracovníka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Dr. Ondreja Krupu bola venovaná obdobiu na začiatku februára, keď oslavujú meniny Doroty a podľa evanjelického kalendára aj Márie.

Pravdepodobne tohto roku sa ešte nemôžeme rozlúčiť s tuhou zimou. Vysvitlo to z prednášky pána Krupu, ktorého v kruhu členov klubu pozdravila vedúca kolektívu Alžbeta Ančinová. Podľa ľudovej pranostiky totiž ak na Hromnice (2. februára, práve v deň stretnutia) je jasný, slnečný deň, ako tomu bolo aj tohto roku, tak sa ešte vráti zima. Slovo Hromnice sa inak odvodzuje od boha ohňa a hromu Perúna (po slovensky aj Parom), na počesť ktorého v kruhu západných Slovanov boli kedysi sviatky v tejto dobe. Tieto obrady mali magický očistný charakter, podobne v kresťanskej liturgii znamenajú Hromnice očisťovanie Panny Márie v 40. deň (približne šesť týždňov) po narodení Ježiša Krista. To je teda dôvod, prečo vlastne evanjelici oslavujú Márie v tento deň. O. Krupa oboznámil prítomných s rôznymi zvykmi a obradmi, ktoré sú príznačné pre túto dobu aj v našich obciach. Ako uviedol, v niektorých katolíckych obciach sa v tento deň konali procesie (Santov, Capár...) a známe je aj posväcovanie sviec, ktoré potom slúžili proti chorobám, resp. búrkam. Podľa počasia na Hromnice, keď sa začínajú predlžovať dni, ľud posudzoval, aká bude ostatná časť zimy. Ak boli daždivé a chladné Hromnice - odkladaj onice (onuce), ak slnečné - ber si ich. Tieto múdre predpovede kedysi uverejnil aj Čabiansky kalendár. Okrem postrehov spojených s predpoveďou počasia aj z iných našich regiónov (Matra, údolie Galgy) O. Krupa informoval prítomných záhradkárov o tom, že podľa starého zvyku v tento deň mal sadiť cesnak.

3. februára oslavujeme Blažeja. V tento deň napríklad v Novohrade ešte aj v roku 1948 chodili žiaci z domu do domu a zbierali dary - plodiny a potraviny pre miestneho učiteľa. Tento zvyk bol v Békešskej Čabe rozšírený aj na deň Gregora - povedal prednášateľ.

Na Dorotu bolo v Békešskej Čabe zaujímavým zvykom konzumovanie cestovín, ak tak niekto neurobil, po celý rok sa mu nedostali na stôl - nazdával sa ľud.

Po pestrej prednáške nasledovala oslava prítomných Márií a Dorôt - Mare a Dore, ako ich na Čabe nazývajú. Zagratuloval im čabiansky páví krúžok pod vedením Žofie Hajnalovej za sprievodu citaristu Jozefa Kormányosa. Spolu s členmi klubu spievali krásne slovenské ľudové piesne, medzi ktorými nechýbali ani erotické... Známa recitátorka klubu Emília Kovácsová predniesla svoje básne oslávenkyniam, medzi ktorými bola aj jej pajtáška (priateľka z detstva). Pred neviazanými oslavami riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Krisztina Gyuchová Veresová sa poďakovala prednášateľovi a darovala mu pamätnicu Bertalana Bertóka k 370. výročiu vydania Tranoscia, ktorú vydali Spoločenské domy na Békešskej ceste v minulom roku.

(csl)

Vyšiel Čabiansky kalendár na rok 2009

Pestré profily slovenských činiteľov

Nedávno uzrel svetlo sveta 19. ročník Čabianskeho kalendára, pokračovateľa obľúbenej ročenky dolnozemských Slovákov, ktorá vychádzala v rokoch 1920 až 1948. Na cestu k čitateľom sa opäť vydal roku 1991, keď sa aktivisti Čabianskej organizácie Slovákov rozhodli obnoviť jeho vydávanie

Po kalendárnej časti, ktorú zdobia fotografie z prvého medzinárodného stretnutia dolnozemských Slovákov Na jarmoku a po zdravici predsedu ČOS Michala Lásika čitatelia sa môžu dozvedieť zaujímavosti z histórie a kultúry dolnozemských Slovákov z pera popredných vedcov a publicistov. V rubrike Zo súčasnosti Dolnej zeme upútajú pozornosť predovšetkým pestré profily slovenských činiteľov, ktorí pôsobia v tomto regióne, resp. pochádzajú odtiaľto, alebo vykonali veľký kus práce v záujme zachovania slovenčiny v mestách a obciach Békešskej a Čongrádskej župy. Po spomienkach na jubilujúce orgány, inštitúcie a aktivity (ZSM, čabianska slovenská škola, tábory výskumného ústavu...) nasledujú úryvky z prác žiakov, zaslaných do súťaže VÚSM Živý odkaz zašlých čias II. Popri článkoch o slovensko-maďarských vzájomnostiach sa čitateľ môže zoznámiť aj so zaujímavosťami z dolnozemského slovenského prostredia. Záujemcovia o gastronómiu si prídu na svoje v rubrike Dolnozemská kuchyňa, kým beletrii je venovaná časť Z dolnozemskej literatúry. Po spomienkach na udalosti z dávnej minulosti v rubrike V nárečí kalendár obsahuje aj zoznam najdôležitejších aktivít roku 2008, ktoré sú zaradené do Kroniky udalostí a spestrené fotografiami.

Publikáciu, ktorú zostavili šéfredaktorka Tünde Tušková a redakčný tím v zostave Anna Ištvánová, Hajnalka Krajčovičová a Ján Gomboš, si môžete zaobstarať v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, resp. u slovenských aktivistov.

(csl)

Fašiangový slovenský večierok v Novej Pešti

Slovenská samospráva IV. obvodu Budapešti usporiadala 31. januára v Osvetovom stredisku E. Adyho Fašiangový slovenský večierok.

Prítomných v mene organizátorov privítala predsedníčka voleného zboru Anna Kutňánska. - Dnešný večierok sme pripravili v duchu dobrého spolunažívania, so zámerom vytvoriť priateľskú a veselú fašiangovú náladu, - povedala a predstavila vystupujúce súbory. V pestrom kultúrnom programe sa ako prvý predstavil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením Marty Pálmaiovej Pápayovej so spracovanými slovenskými ľudovými piesňami. Účastníci večierka si mohli vypočuť známe piesne ako Kysuca, Z Východnej dievčatá, Prší, prší či Tancuj, tancuj. Po nich Emília a Katarína Fenyvesové zarecitovali básne Sándora Weöresa v preklade na večierku prítomného básnika Gregora Papučka.

Druhú časť programu tvorilo vystúpenie mužského Speváckeho zboru Zoltána Kodálya Tungsram pod taktovkou dirigenta Pétera Pálinkása, laureáta viacerých festivalových cien z Maďarska i zo zahraničia. Stošesťročný spevácky zbor šíril dobré meno našej vlasti po celej Európe. V posledných rokoch dostal ceny Za Novú Pešť, Za Budapešť a Za maďarské dedičstvo. Jeho program pozostával zo skladieb Mozarta, Dvořáka, Verdiho, Smetanu a Straussa.

Program ukončilo vystúpenie tanečného súboru Panónia z Malej Tarče, ktorého vedúcim je András Gabula. Súbor vznikol v roku 1992, v piatich skupinách tancuje stodvadsať osôb. Po programe organizátori fašiangového slovenského večierka pohostili prítomných a pozvali ich na posedenie pri hudbe.

(aszm)

Malý Kereš

Zachovať tradície na vysokej úrovni

Valným zhromaždením otvorili členovia Organizácie Slovákov v Malom Kereši ďalší rok v histórii tohto spolku. Predsedníčka organizácie Zuzana Gmoserová na stretnutí podrobne referovala o plánovanej tohoročnej činnosti. Zvlášť vyzdvihla aktívnu účasť Slovákov na dvoch väčších mestských podujatiach - na dni zakladateľov mesta, ktorý sa uskutoční v máji, a na oberačkových slávnostiach a slovenských národnostných dňoch, ktoré budú v septembri. Ako povedala, pravidelne sa stretávajú so Slovákmi žijúcimi po celom Maďarsku, ktorých aj oni s veľkou radosťou vítajú. Čulé kontakty s nimi má aj citarová skupina a spevácky zbor, ktoré ochotne vyhovejú pozvaniam a reprezentujú Malý Kereš. Nedávno vystúpili v Keceli a teraz sa chystajú do Tázláru. Na valnom zhromaždení sa zúčastnil aj primátor mesta László Domonyi, ktorý poďakoval členom organizácie za ich pestrú činnosť, za zachovávanie tradícií, pri čom ich usmerňuje slovenská samospráva mesta. Ako povedal, Slováci sú hybnou silou mestských akcií. Vicestarosta László Lasztovica tiež poďakoval miestnym Slovákom za ich oduševnenú prácu a zvlášť vyzdvihol príkladnú aktívnosť Zuzany Gmoserovej pri upevňovaní súdržnosti Slovákov v meste.

V znamení zachovávania tradícií valné zhromaždenie skončilo olovrantom, na ktorý podávali mastný chlieb s cibuľou, domáce zákusky a nové víno.

(boda-aszm)

Slovenský bál v Čemeri

Slovenská menšinová samospráva v Čemeri v spolupráci s ľudovým speváckym zborom Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa a tanečným súborom Furmička usporiadali 31. januára v miestnom kultúrnom dome III. Slovenský bál. Prichádzajúcich hostí vítali nádherne prestreté stoly a šampanské. Účastníci batôžkového bálu položili svoje dobroty na spoločný stôl a tak každý mohol ochutnať množstvo koláčikov, domácich zákuskov, šalátov, pečeného mäsa, jaterníc, klobás, vína a páleného.

Prítomných v mene organizátorov privítala predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová. Ako uviedla, chcela by, aby si na všetkých akciách zboru pripomínali svojich predkov, ktorí sa začiatkom 18. stor. usadili v Čemeri.

Kultúrny program pozostával hlavne z tanečných produkcií. Najprv vystúpila detská tanečná skupina Malá furmička, po nej nasledovali dospelí tanečníci Furmičky a členovia speváckeho zboru. Ples okolo polnoci prerušilo losovanie tomboly. Účastníci III. Slovenského bálu sa veľmi dobre cítili, do skorého rána tancovali na hudbu dychovky zo Zengővárkonyu.

Alžbeta Szabová (aszm)

Správny krok vo vhodný čas

O skúsenostiach zavedenia eura na Slovensku

V prítomnosti predstaviteľov diplomatických zborov, vedúcich osobností maďarského finančného sektora a hospodárskeho života, ako aj zástupcov slovenskej menšiny v Maďarsku informoval guvernér Národnej banky Slovenska (NBS) Ivan Šramko o skúsenostiach zavedenia eura na Slovensku. Veľvyslanec Juraj Migaš vo svojom príhovore, ktorým privítal hostí v Slovenskom inštitúte v Budapešti, upriamil pozornosť na fakt, že vstup Slovenska do eurozóny, ku ktorému došlo takmer päť rokov po jeho vstupe do EÚ, nebol náhodný. Ako povedal Ivan Šramko, k hladkému zavedeniu spoločnej európskej meny prispel aj konsenzus medzi politickými stranami v tejto veci. Stratégia prijatia eura bola schválená v roku 2003. Existovali obavy zo zvýšenia inflácie a prebiehali diskusie o tom, ako to ovplyvní takú malú a otvorenú ekonomiku ako je slovenská. V rokoch 2007-2008 sa podarilo nastoliť rovnováhu a zvýšiť produktivitu ekonomiky, na máj 2008 boli splnené kritériá vstupu do eurozóny (Maastrichtské kritériá) a Slovensko sa 1. januárom 2009 mohlo stať 16. členom eurozóny. Spoločnosť nakoniec pozitívne prijala výhodný konverzný kurz (30,1260 Sk/euro). Spoločná mena prináša v praktickom živote veľa zjednodušení: uľahčuje platobný styk, umožňuje lepšie porovnanie cien a odstraňuje kurzové riziko. Nepriamou výhodou podľa šéfa NBS je zvýšenie priamych kapitálových investícií, čo súvisí s dôverou investorov, o čom svedčí aj zlepšenie ratingového zaradenia SR. Ivan Šramko hodnotil zavedenie spoločnej európskej meny ako úspech celej krajiny, pričom o jeho dôležitosti sa v čase finančnej krízy presvedčilo aj obyvateľstvo.

O skúsenostiach bankového sektora informovala prítomných Elena Kohútiková zo Všeobecnej úverovej banky, ktorá je druhou najväčšou bankou na Slovensku. Ako povedala, príprava finančného sektoru na prechod na euro trvala dva a po tri roky a náklady na prechod činili približne 20 miliónov eur. Súčasťou prípravy bankového sektora bolo aj informovanie bánk o scenári. Už 2-3 roky pred zavedením eura sa obstarával bankový softvér a približne rok pred zavedením sa začalo zásobovanie bánk hotovosťou. V tomto období sa 70-80 % sektoru zaoberalo prechodom na euro, vrátane prípravy zamestnancov bánk, aby dokázali informovať klientov. Vďaka dôkladnej príprave 1. januára 2009 30 minút po polnoci už boli k dispozícii informácie, že všetky bankomaty fungujú, teda vydávajú eurá. Banky potrebovali 3-4 dni, aby v zmenených podmienkach dokázali plniť všetky svoje funkcie. Prvých 10 dní väčšina občanov platila v korunách, ale po tomto termíne už 90 % percent klientov platilo eurami. E. Kohútiková, ktorá sa ako bývalá viceguvernérka NBS podieľala na príprave zavedenia eura, bola tiež toho názoru, že skutočnosť, že k zavedeniu novej meny došlo v ťažkých časoch finančnej krízy, priniesla väčšiu podporu obyvateľstva. Vo svojej odpovedi na otázku z radov obecenstva, aké ponaučenia môžu vyplývať pre Maďarsko z ich skúseností, Ivan Šramko poukázal na dôležitosť politického konsenzu. Za nevyhnutný označil aj dôveryhodný konsolidačný plán na zníženie deficitu a dosiahnutie inflačných cieľov.

Alžbeta Račková

Slovenské platidlá v Budapešti

Pri príležitosti seminára o zavedení eura na Slovensku, ktorý sa konal v Slovenskom inštitúte a na ktorom sa zúčastnil aj guvernér Národnej banky Slovenska a guvernér Národnej banky Maďarska, otvorili putovnú výstavu Východoslovenského múzea Zbohom koruna. Hlavným cieľom expozície je predstaviť históriu používania koruny ako zákonného platidla, priblížiť, akými metamorfózami od svojho vzniku prešla. O výstave sme sa porozprávali s riaditeľom múzea Róbertom Pollákom.

- Ako sa dostala vaša výstava do Budapešti?

- Na základe dohody so Slovenským inštitútom sme sem priviezli našu výstavu o platidle, ktoré sme používali 116 rokov. Mysleli sme si, že bude dobré predstaviť to, čo euru predchádzalo. Všetky exponáty sú v našich fondoch, okrem veľkých medailí a modelov mincí, tie sú z Kremnice. Súčasťou tejto výstavy je aj akýsi nostalgický kútik so salónom. Sprievodnou akciou je fotografická výstava Alexandra Jirouška o Košiciach, ktoré budú v roku 2013 európskym kultúrnym hlavným mestom spolu s Marseille.

- Ktorý z exponátov máte najradšej?

- Je to taká otázka, ako keď sa pýtajú, ktoré dieťa máte najradšej. Mne sa páčia všetky, len by som upozornil na niektoré unikáty. Je to pamätná minca, alebo korunovačné medaily Františka Jozefa, ale mohol by som citovať veľmi dlho.

- Kde všade ste predstavili výstavu o slovenskej korune?

- Výstava bola - ako to vedia aj vaši čitatelia - v Békešskej Čabe, v Gyule a v Budapešti. Hoci už nie je výsostne aktuálna, chceli by sme ju predstaviť najmä v okolitých štátoch pomocou kultúrnych inštitúcii Slovenska. Máme na mysli Viedeň, Prahu a Varšavu.

Eva Patayová Fábiánová

My a euro

Anketa so slovenskými občanmi

PhDr. Zuzana Vičanová (novinárka, Bratislava):

Osobne som rada, že SR zaviedla euro, ale v podstate ma radosťou „nakazila“ dcéra Saša, ktorá pomerne často navštevuje priateľku v Nice, ich lýceá majú veľmi intenzívne kontakty. Často chodíme s dcérou do Rakúska, aj to je teraz jednoduchšie, v podstate už nejestvujú žiadne prekážky. Horšie to prijala moja 83-ročná mama, ktorá dobre nevidí a najmä malé jedno- a dvojcentovky jej robia problémy. Hlavne, aby sa nezvyšovali ceny a je jedno, či v korunách alebo v euro.

Ing. Ivan Moskalenko (podnikateľ, Rusko):

So zavedením eura som maximálne spokojný. Trochu problémy ešte máme asi mnohí s tým, že si nevieme hneď premietnuť súčasné ceny do niekdajších slovenských korún. Ceny sa ešte celý rok budú zobrazovať na cenovkách aj v korunách, ale to človek akosi nevníma, keď napr. kupuje mäso a je ho 1,450 kg - to je už ťažšie prerátať. Ale moja rodina doma v Rusku mi trochu zavedenie eura závidí.

Ing. Tibor Mikuš (predseda Trnavského samosprávneho kraja):

Slovensko urobilo ďalší veľký krok zavedením spoločnej európskej meny. Príprava na zavedenie bola veľmi zodpovedná, kvalitná, oslovila všetkých občanov, nezabudlo sa ani napr. na nevidiacich, starších ľudí či Rómov - pre tieto skupiny mala zoznamovacia kampaň svoje špecifiká. Myslím, že postupne si na euro zvykneme a nebudeme mať žiadne problémy s jeho používaním.

Slavomír Havel (nástrojár, Kysucké Nové Mesto):

Mne je v podstate jedno, či je euro, koruna alebo americký dolár. U nás na Kysuciach je stále menej práce, pracujeme 4 dni v týždni a ako sme mali málo v korunách, máme málo v euro a psychologicky sa to zdá, že je to skutočne pár peňazí - 300 euro, skúste z toho žiť.

Rastislav Ertel (nezamestnaný, Prievidza):

Pracoval som v galantskom Samsungu, znižovali stavy zamestnancov a tak som prišiel o prácu. Stihol som v euro dostať jedinú výplatu, aj to mizernú. A teraz budem dostávať mizernú podporu v nezamestnanosti. Asi odídem do Prahy, kde to euro ešte nemajú.

Timur Tutaški (robotník, Košice):

Ja som z Tadžikistanu a myslím, že pre Slovensko je euro dobrá vec. Možno, že Slovákom sa to nepáči, ale ja sa na to pozerám z toho pohľadu, že u nás doma je veľká chudoba a mnohí moji krajania, ako aj ja, hľadáme prácu v zahraničí. Euro je pevná mena a keď posielam manželke a dcérke euro, doma im to veľmi pomôže.

JUDr. Milan Blažej (advokát, Banská Bystrica):

Mne euro nevadí, vadí mi ale zdražovanie, ktoré eufemisticky nazvali zaokrúhľovanie cien. U zubára som už „zaokrúhlene“ platil za jednu plombu namiesto niekdajších 500 korún rovných 20 euro. Viem, že aj ministerstvo zdravotníctva robilo na zubárov „bu bu bu“, ale tí si aj tak robia čo chcú. Ako asi každý v tomto štáte.

Martin Cudziš (úradník, Bratislava):

Nedávno som sa vrátil z Veľkej Británie, kde som pracoval na letisku ako upratovač. Pozoroval som, ako hodnota libry klesá a ako euro silnie. Často cestujem k priateľom do Nemecka, brata mám v Rakúsku, preto som rád, že už nemusím meniť slovenské koruny na eurá. Pracujem v Sociálnej poisťovni, takže tam nám zavedenie euromeny spôsobilo nemalé hlavybolenie pri prepočítavaní dôchodkov, sociálnych dávok a pod., ale zvládli sme to a myslím, že naši klienti žiadne problémy nepoznali a nemali.

Rudolf Burget (dôchodca, Žilina):

Mne by to bolo jedno, veď už som prežil niekoľko československých aj slovenských mien, ale hnevá ma, že to všade využili na nenápadné zvýšenie cien. V potravinách, v drogérii, v kaviarni... Taxíky zdraželi tiež, správca našej bytovky už poslal zvýšené ceny za služby, spojené s bývaním... Vláda tvrdila, že na to dá pozor, urobila si Cenovú radu vlády, ale všetko to boli len slová a život je o inom. My, starí dôchodcovia, sme na to doplatili.

PhDr. Magdaléna Sedláčková (úradníčka, Bratislava):

Myslím si, že Slovensko si malo zachovať svoju menu, veď sme ju len nedávno, po rozdelení Československa v roku 1993 zaviedli a tak povediac, sme ju, občania Slovenska, spoločne „vypiplali z plienok“ na jednu z rešpektovaných európskych mien. Nemali sme sa jej zbaviť, alebo o tom mali rozhodovať občania v referende. Myslím, že kvôli spoločnej mene Slovensko ešte viac pociťuje a obávam sa, že ešte len pocíti hrozivé dôsledky svetovej finančnej krízy.

Lenka Klačková (pracovníčka PR agentúry, Sereď):

Jednoznačne som za, všetkými dvadsiatimi. Vnímam, že moji rodičia, predsa len už starší, možno euromene nie celkom dôverujú, ale mladá generácia nemá žiadny problém. Pomaly každý druhý deň nakupujeme s priateľom v Rakúsku, preto je pre nás euro proste super vec.

Pre Ľudové noviny

Braňo Janík

Prelomili veto

Poslanci Národnej rady SR minulý týždeň prelomili veto prezidenta SR Ivana Gašparoviča, keď opätovne schválili novelu školského zákona z dielne Strany maďarskej koalície. Právnu normu podporili prítomní opoziční poslanci, ako aj všetci prítomní zákonodarcovia Smeru-SD. Výlučne proti boli členovia SNS a ĽS-HZDS. Novela školského zákona rieši otázku dvojjazyčného používania geografických názvov v učebniciach vlastivedy pre školy s menšinovým vyučovacím jazykom. Návrh parlament ešte v decembri schválil v podobe, podľa ktorej budú vžité zaužívané názvy uvádzané najprv v menšinovom jazyku a za tým v štátnom jazyku. Prezident novelu vrátil NR SR s odôvodnením, že podľa neho je v rozpore s ústavou, inými zákonmi a navyše v praxi nevykonateľná.

Výbory pre ľudské práva aj o našej menšine

Koncom februára alebo začiatkom marca v Bratislave by chceli zasadnúť za rokovací stôl členovia Výboru pre ľudské práva Národnej rady SR so svojimi maďarskými kolegami. 4. februára informovali o tomto svojom návrhu predsedu maďarského zboru Zoltána Baloga, ktorý po neuskutočnenom budapeštianskom stretnutí v liste navrhol, aby sa v čo najkratšom čase pokračovalo v rokovaní. Ako možné miesto stretnutia boli spomenuté Győr, Mosonmagyaróvár alebo Bratislava - uviedol pre denník Népszabadság predseda slovenského výboru László A. Nagy. Ako povedal, preto neprichádza do úvahy skorší termín, lebo terajšie zasadacie obdobie Národnej rady SR podľa plánov potrvá minimálne do 20. februára. Na otázku týkajúcu sa navrhovaného programu zasadnutia László A. Nagy povedal, že podľa dohody by sa malo hovoriť o situácii a právnom postavení Maďarov na Slovensku a Slovákov v Maďarsku, ako aj o možnostiach aktivizácie zmiešaných komisií, ktoré vznikli v zmysle základnej zmluvy medzi našimi krajinami. Okrem toho sme otvorení na prerokovanie akýchkoľvek, tzv. citlivých otázok, o ktorých sa predbežne dohodneme s našimi maďarskými partnermi - povedal predseda bratislavského výboru. Na otázku, ako budú postupovať, ak bude Zoltán Balog opäť trvať na premietnutí ominózneho videozáznamu, László A. Nagy povedal, že vo svojej predchádzajúcej odpovedi odpovedal aj na túto otázku.

Nový zákon o cestnej premávke na Slovensku

Od 1. februára 2009 na Slovensku vstúpil do platnosti nový zákon o cestnej premávke. Najvýraznejšou zmenou je zníženie povolenej rýchlosti v mestách a obciach. Doterajšia povolená maximálna rýchlosť 60 kilometrov za hodinu sa zmenila na päťdesiatku. Maximálna rýchlosť na diaľniciach a rýchlostných cestách v obci sa zmenila na 90km/h, na cestách mimo obce 90km/h, maximálna rýchlosť na diaľniciach a rýchlostných cestách je 130 km/h.

Nové pravidlá v cestnej premávke sú spojené s novým sadzobníkom pokút za ich porušovanie. Väčšina pokút ostáva aj po novom na približne rovnakej úrovni, teda 60 eur. Zvýšili sa pokuty za vážnejšie priestupky.

„Za odmietnutie podrobiť sa dychovej skúške bude hroziť pokuta 300-1300 eur a zákaz činnosti na 1-5 rokov, za jazdu pod vplyvom alkoholu pokuta vo výške 200-1000 eur a zákaz činnosti až na 5 rokov. Prekročenie rýchlosti sa bude trestať blokovou pokutou vo výške 150-800 eur a hrozí tiež zákaz činnosti až na 3 roky,” povedal hovorca policajného prezídia Martin Korch. Pokuta 150-800 eur a zákaz činnosti na 3 roky budú čakať aj na vodičov, ktorí použijú alkohol počas jazdy či spôsobia dopravnú nehodu. Vodiči, ktorí dostanú blokovú pokutu a nebudú mať dosť peňazí na jej zaplatenie priamo na mieste, pritom môžu prísť o vodičský preukaz. Policajti im ho totiž po novom môžu odobrať a vodičovi vystavia potvrdenie, v ktorom mu povolia jazdu na 15 dní. Počas nich môže pokutu zaplatiť a polícia mu vodičský preukaz vráti.

Nový zákon prináša aj ďalšie novinky. Vodiči už po novom nebudú môcť telefonovať počas jazdy bez tzv. „hands-free-sady”, cyklisti musia počas jazdy mimo obce nosiť povinne ochrannú prilbu a chodci sa musia pri prechádzaní medzi obcami označiť reflexnými predmetmi. Nový zákon o cestnej premávke myslí aj na vulgárnych a agresívnych vodičov. Zavádza totiž aj pokutovanie hanlivých gest.

A ešte jedna zmena - od 1. februára je potrebné volať políciu k nehode, ktorá sa stane na slovenských cestách len v prípade, ak spôsobená škoda presiahne štyritisíc eur, došlo k zraneniam, účastník nehody je pod vplyvom alkoholu, alebo sa účastníci nehody nedohodli na zavinení.

Komlóšski žiaci na lyžiach

Keď sa v septembri minulého roka rozhodlo vedenie Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši zorganizovať lyžiarsky zájazd pre svojich žiakov, s úsmevom na tvári som prijala úlohu zabezpečiť lyžiarske stredisko na Slovensku, vhodné na absolvovanie lyžiarskeho výcviku. Keďže sama mám k lyžovaniu kladný vzťah - v zime využívam každú príležitosť byť na lyžiach, nebol pre mňa veľký problém nájsť vhodný areál zimných športov. Rekreačné stredisko Július neďaleko Rožňavy bolo ideálnym miestom pre mladých Komlóšanov.

A tak koncom januára pricestovalo na Július 45 žiakov a 5 učiteľov zo Slovenského Komlóša. Aj keď počasie v tom čase nebolo úplne ideálne a na okolitých kopcoch a lúkach nebol ani kúsok snehu, v tomto stredisku bol na zjazdovke súvislý snehový povrch vďaka umelému zasnežovaniu v predchádzajúcom období.

Hneď po príchode mi ale začalo byť jasné, že lyžovačka to nebude ani zďaleka jednoduchá - spomedzi 45 detí stál už niekedy na lyžiach iba jeden žiak. Nuž a lepšie na tom neboli ani moji kolegovia. Keďže sama by som lyžiarsky výcvik s toľkými nelyžiarmi asi ťažko zvládla, bolo nevyhnutné zabezpečiť skúsených lyžiarskych inštruktorov. Hneď druhý deň po príchode sme si veľkú skupinu rozdelili na štyri družstvá. V každom družstve prebiehal rovnaký postup - obutie lyžiarok, pripnutie a odopínanie lyží, chôdza, otáčanie, pády, vstávanie... Po prvej hodine sme neverili, že sa nám viacej v ten deň podarí dokázať s mladými lyžiarmi. Aj napriek tomu, že som už neraz absolvovala lyžiarsky výcvik s deťmi na Slovensku, tento deň nás poriadne vyčerpal. Nikdy som totiž nepracovala s takou veľkou nelyžiarskou skupinou. Neraz vyvolali reakcie niektorých detí úsmev na tvárach, keď sa nás pýtali, prečo sa im lyže tak veľmi šmýkajú. Ale ako sa hovorí - trpezlivosť ruže prináša. Našťastie potvrdilo sa to aj tu. Hneď v prvý deň popoludní sa ukázali prvé iskričky nádeje, že výcvik by mohol byť úspešný. Skupina šikovných detí dokázala, že aj keď lyžovanie skúša prvýkrát, bez problémov zvládla základné lyžiarske zručnosti. K tejto šikovnej skupine každý deň pribúdalo stále viac detí. Bolo príjemné sledovať, ako sa zo dňa na deň naši žiaci zdokonaľujú v lyžovaní. Každú chvíľu bolo počuť zo svahu výkriky: „....pán učiteľ, robím to dobre?“

Aj keď niektoré dojazdy lyžiarov neskončili vždy podľa metodiky, vytrvalosť ich neopúšťala.

Milou perličkou z výcviku bola situácia, keď skúsený lyžiarsky inštruktor - ujo Pišta, ako ho deti volali, chcel pochváliť jedného mládenca za peknú jazdu na lyžiach a povedal mu:... „ za túto jazdu si zaslúžiš jednotku“... Keďže ujo Pišta si neuvedomil, že v Maďarsku je jednotka tá najhoršia známka, mladý lyžiar sa prekvapene opýtal:...“jednotka??...a čo som zle urobil??“....Vtedy sa ujo Pišta zasmial a svoje hodnotenie hneď opravil.

Zlepšovanie lyžiarskych schopností našich detí pokračovalo takým rýchlym tempom, že štvrtý deň pobytu sa konali dokonca aj preteky v slalome a v zjazde. Pri týchto disciplínach rozhodovala nielen presnosť ale hlavne rýchlosť. Málokto by pri pohľade na súťažiace deti uveril, že ešte pred pár dňami o lyžovaní len počuli. Ako každá súťaž, aj táto mala svojich víťazov, ktorí za svoje výkony získali medaily.

Myslím si však, že víťazmi sú všetci, ktorí dokázali prekonať prvotný strach z lyží a zvládli základné lyžiarske zručnosti. Ako mladí lyžiari sami povedali, lyžovanie sa im veľmi páči a radi by si ho zopakovali aj inokedy.

Na záver možno konštatovať, že vďaka tomuto výcviku sa deti osobne zoznámili nielen s obľúbeným zimným športom, ale v rámci neho si rozšírili aj slovnú zásobu zo slovenského jazyka.

Dagmar Kötelešová

Lyžiarsky kurz

Koncom januára sa naša škola zúčastnila lyžiarskeho kurzu na Slovensku v malom lyžiarskom stredisku Július neďaleko Rožňavy. Cesta tam bola nekonečná. Keď sme dorazili do cieľa, bola všade veľká tma. Iba na chate svietilo jedno svetlo. Nechápali sme, kde sa budeme lyžovať, keď nikde naokolo sme nevideli ani kúsok snehu. Ubytovali sme sa, zjedli sme večeru a potom sme šli spať. Ale spať sa nám vôbec nechcelo, Skoro celú noc sme s kamarátkami prerapotali. Ráno sa nám vstávalo veľmi ťažko. Keď sme sa však pozreli cez okno, videli sme, že naša chata je hneď vedľa lyžiarskeho vleku a celý ten kopec, ktorý sme večer nevideli, bol pokrytý snehom. Potešili sme sa a hneď sme vybehli na dvor. Už sme sa nevedeli dočkať, kedy začneme skúšať lyže. Výcvik začal hneď po raňajkách. Naši lyžiarski inštruktori nás rozdelili do skupín. Keďže nikto z nás nevedel lyžovať, okrem jedného chlapca, a bolo nás tam 45, bolo veselé sa pozerať, ako sa trápime. Lyže sa nám šmýkali a my sme padali ako zhnité hrušky. Myslím, že aj naši inštruktori sa poriadne zapotili. Ale naša námaha sa vyplatila. Poobede sa vytvorilo prvé družstvo, kde som bola aj ja. Keďže sme už vedeli nielen stáť, šliapať, otáčať sa na lyžiach, zobral nás ujo Karol - náš inštruktor, na vlek. Na prvýkrát sme aj tu niektorí vypadli, ale pri ďalšom nastupovaní na vlek sme to zvládli bez problémov. Ujo Karol nás veľmi pochválil, ako rýchlo sme to všetko zvládli. Ďalší deň sme dokonca už vyšli až na vrch kopca. Najprv sme sa báli, ako odtiaľ zídeme, ale náš inštruktor nás pomaly viedol dolu svahom, ukazoval nám oblúky a my sme ho nasledovali. Každý deň sme boli viac odvážnejší. Niektorí sa dokonca nebáli pustiť rovno dolu bez oblúkov. Ujo Karol ich potom vyhrešil a upozornil ich, že musia dodržiavať bezpečnosť. Predposledný deň sa konali preteky. Vtedy sa už lyžovala takmer polovica detí z kurzu. Pretekali sme v zjazde a v slalome. Každý chcel vyhrať prvé miesto, a preto sme sa všetci veľmi snažili. Aj keď každý prvé miesto nevyhral, mne sa to podarilo v zjazde. Bola som veľmi šťastná, lebo o tom sa mi ani nesnívalo, že sa mi tak bude dariť na lyžiach. Všetci víťazi dostali medailu a diplom. Na lyžiarskom kurze sa nám všetkým veľmi páčilo. Okrem toho, že sme sa naučili lyžovať, zažili sme veľa veselých zážitkov. Po návrate domov som celý večer zabávala našu rodinu zážitkami z lyžovačky.

Sabina Kádárová, 7. ročník

Spevácka súťaž v Zemplíne

Každý rok usporadúvajú v Novom Meste pod Šiatrom Súťaž ľudových piesní na pamiatku Lászlóa Lukina, na ktorú sa môžu prihlásiť žiaci v troch vekových kategóriách. Program organizujú pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry pre deti zo Zemplína a Abova, ba aj zo Slovenska (Kráľovský Chlmec a Veľké Kapušany).

Speváci tento rok mali zaspievať jednu povinnú pieseň (Szózat) a kyticu ľudových piesní v dĺžke maximálne 3 minúty.

Žiačka šiestej triedy Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej národnostnej základnej školy a internátu Diana Vitányiová si s pomocou svojho učiteľa hry na citaru Pavla Pandáka pripravila tri pastierske ľudové piesne z Bakoňu, s ktorými úspešne reprezentovali svoju školu.

Katarína Krafčenková

Mlynky

Slovenská bohoslužba za sv. Cyrila a sv. Metoda

Slovenská samospráva v Mlynkoch a miestna cirkevná obec usporiadajú 14. februára o 18. hod. v Kostole Povýšenia sv. Kríža v Mlynkoch slávnostnú slovenskú bohoslužbu pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda. Spomienku na apoštolov slovanských národov bude celebrovať diecézny biskup Miklós Beer. Po omši sa v Slovenskom dome uskutoční agapé.

Stretnutie farárov v Budapešti

Putujúca evanjelická farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy Hilda Guláčiová Fabuľová z iniciatívy biskupa Južného dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. v Maďarsku Pétera Gáncsa usporiadala 28. januára stretnutie so zborovými farármi, predstaviteľmi slovenských samospráv a médií.

Predstaviteľka Celoštátnej slovenskej farárskej služby, farárka budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru srdečne privítala prítomných, zvlášť zástupkyňu predsedu CSS Etelku Rybovú, biskupa P. Gáncsa a predstaviteľov médií. Pozvanie prijali predovšetkým farári, pôsobiaci v obciach, kde žijú Slováci - celoštátny misionár, farár János Szeverényi, poslucháčka teológie Anett Agodová zo Segedína, Tibor Tuška z Kondorošu, Zoltán Nagy a Pavol Kutej ml. z Békešskej Čaby, Atila Spišák zo Slovenského Komlóša a farári na dôchodku Alžbeta Nobiková, František Čelovský, Ondrej Aradi a Ján Selmeczi. Kňazi informovali biskupa a predstaviteľku Celoštátnej slovenskej farárskej služby o aktuálnych problémoch, ktoré na nich doliehajú, ako je otázka zastupovania, jazykové problémy detí a veriacich, nedostatok odborných doškoľovaní a letných táborov pre deti, atď. P. Gáncs požiadal Hildu Guláčiovú Fabuľovú, aby koordinovala spoluprácu farárov. V rámci poobedňajšej diskusie E. Rybová navrhla, aby zapojili do práce farárov na dôchodku a tým by vyriešili napr. zastupovanie. Farárka budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru nám prezradila, že sú iniciatívy, od ktorých očakáva oživenie činnosti zborov. Budú sa snažiť zapájať rodičov do evanjelického života, organizovať tzv. rodičovské predpoludnia, tábory pre deti, pozývať teológov zo Slovenska a spojiť farárov pomocou internetu. Ako Hilda Guláčiová Fabuľová povedala, na jar usporiadajú podobné stretnutie na Dolnej zemi.

(aszm)

Evanjelická cirkev v Maďarsku

Vyhlásila rok 2009 za Rok G. Sztehla

V denníku niekdajšieho veľkotarčianskeho evanjelického farára Gábora Sztehla môžeme čítať nasledovné: „Kresťanstvo nie je svetom dogiem, ale svetom lásky. Živej, čulej, aktívnej lásky.“ Evanjelický kňaz, organizátor cirkevných zborov, staviteľ kostolov, zakladateľ prvej maďarskej Evanjelickej ľudovej vysokej školy, zakladateľ prvého samosprávneho detského mestečka pod menom Gaudiopolis Gábor Sztehlo (1909-1974), by 25. septembra 2009 oslávil storočnicu. Evanjelická cirkev v Maďarsku pri príležitosti jeho centenária vyhlásila rok 2009 za Rok Gábora Sztehla. Počas jubilejného roka sa budú organizovať rôzne oslavy, konferencie, vyjdú rôzne publikácie, ktoré priblížia jeho mnohostrannú a bohatú činnosť a i dnes aktuálne duchovné dedičstvo. Významnou udalosťou bude 25. septembra odhalenie jeho sochy v srdci Budapešti na Deákovom námestí.

Kto bol vlastne Gábor Sztehlo?

Mal slovenské korene a teológiu študoval v Šoproni. Po skončení štúdií bol rok štipendistom vo Fínsku. Od roku 1932 slúžil ako kaplán v Budapešti, v Hatvane a vo Veľkej Tarči, kde bol od roku 1935 farárom samostatného cirkevného zboru. Od roku 1942 do jari 1945 pracoval ako misijný farár v banskom dištrikte, od leta 1944 ako farár nemocnice hlavného mesta. Od októbra roku 1944 pracoval v sekcii Dobrý Pastier, spravovanej družobným kalvínskym konventom. Bol zakladateľom detského mestečka Gaudiopolis a Detského domova Pax, ktoré s láskou a odbornosťou učinil skutočným domovom a do ktorého zozbieral svoju z opustených detí pozostávajúcu rodinu. Tromi piliermi sztehlovského názoru sú tzv. rodinný domov, ktorý by namiesto nevľúdnych inštitucionálnych rámcov chcel uskutočniť vzor skutočnej rodiny, ďalej je to pracovná škola, čiže učenie a osožná fyzická činnosť, a nakoniec samospráva. Cieľom tohto posledného je, aby sa deti vykonávaním rôznych funkcií aktívne zúčastňovali kolektívneho života. Keď sa tieto domovy v roku 1950 dostali pod štátnu správu, pôsobil ako kaplán v Budíne, v Kelenfölde a neskôr v Kőbányi. Od októbra 1951 sa stal vedúcim detského domova pre postihnuté deti v Pesthidegkúte, kde pracoval celé desaťročie. V decembri 1961 odcestoval za rodinou do Švajčiarska, kde ochorel. Po uzdravení pôsobil až do svojej smrti ako oblastný farár v Oberhaslingu. V roku 1972 bolo jeho životné dielo ocenené najvyšším izraelským vyznamenaním Pravdivý sveta. V parku Jad Vašem v Jeruzaleme - kresťanských ochrancov prenasledovaných - stojí strom, ktorý nesie jeho meno.

Evanjelický farár G. Sztehlo, pre mnohých jednoducho ujo Gábor, žil podľa svojho kresťanského presvedčenia. Počas hrozivého obdobia práve tak, ako aj po druhej svetovej vojne, pomáhal nielen utisnutým a nešťastníkom židovského pôvodu, ale každému, kto sa naňho obrátil. Zachránil takmer 2 tisíc detí a dospelých židovského pôvodu. Tí, čo ho poznali, ho mali radi. Tí, ktorí ho mali radi, sa dodnes naňho pamätajú. „Prirodzene konať dobré, evidentne pomáhať“ - to bolo sztehlovské tajomstvo, nasledovaniahodný príklad pre každého človeka, bez pôvodu a vierovyznania. Pán farár Gábor Sztehlo nám svojím životom ukázal cenný príklad. On sa nebál toho, že ho niekto podrazí. On veril svojmu Bohu, že mu pomôže, veď nikdy nenechá v ťažkostí svojich.

Ildika Fúziková

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Evanjelium je Božou mocou na spásu každému...

- V dnešnej bohoslužbe chceme prijať mocné Božie slovo a sláviť pamiatku Pánovej smrti a zmŕtvychvstania. Boh sa prihováral svojmu ľudu ústami prorokov: „Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov a do úst mu vložím svoje slová.“ S celou božskou silou zaznieva Božie slovo z Ježišových úst, „lebo ich učil ten, čo má moc“. Božie slovo žije ďalej v Cirkvi a prihovára sa nám ústami apoštola; vzýva nás, aby každý prežíval svoj životný stav „čestne a nerušene pri Pánovi“. „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“ (Ž 95) - povedal úvodom slávnostnej svätej omše vdp. Atila Kónya pri príležitosti sviatku Obetovania Pána - Hromníc 1. februára v Kostole sv. Jozefa v Budapešti. Zúčastnili sa na nej kurátorka Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny Ildika Klauszová Fúziková, predsedovia slovenských volených zborov III., IV., VIII., IX. a XI. obvodu Budapešti František Križan, Anna Kutňánska, Kazimír Kápolnai, Mikuláš Bogár a Katarína Spiryová a veriaci z Budapešti a Santova. Na organe hrala kantorka Katarína Süvegesová.

Dôstojný pán A. Kónya vo svojej homílii o. i. kázal:

- Slabé je ľudské slovo, no práve na jej pozadí vynikne sila Božieho slova. Božie slovo, ktorým povstalo všetko a ktoré riadi všetko. Boh sa zjavuje svojmu ľudu ako Mocný vo svete, ako Mocný v dejinách. Či sme aj my nezažili častokrát práve v najväčšej opustenosti silu tohto Božieho slova? Ono nás zachytilo, keď sme už klesali, ono nás potešilo, keď nás nik nevedel potešiť, ono nám osvietilo cestu, keď sme tápali vo tme. Veľa všelijakých náuk prešlo svetom. Niektoré boli veľmi pekné, príťažlivé, ale chýbalo im to najhlavnejšie: nemali silu pretvoriť človeka. Jedine Ježišovo evanjelium má takú moc, že tí, čo ho prijímajú, dostávajú silu ho aj uskutočniť. Ba ešte viac: tým, čo ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi... Kiež by sme počuli aj dnes jeho hlas a nezatvrdzovali si svoje srdcia pred ním. Preto prosme, aby sa aj na nás prejavila sila Ježišovho slova: „Pane, povedz iba slovo, a bude uzdravený tvoj sluha; a budú nám odpustené hriechy, a budeme zachránení v búrkach života, a budeme žiť, aj keď zomrieme, a budeme ťa naveky chváliť. Amen.“

Počas obradu prijímania početní veriaci prežívali ozajstný umelecký zážitok, veď zaznela Ave Mária v podaní Emese Malej (organ) a Štefana Malého (klarinet). Slávnostný ráz svätej omše stupňovalo vystúpenie Pávieho krúžku zo Santova, členovia ktorého nielen počas svätej omše, ale aj na záver zaspievali blok slovenských náboženských piesní. Po svätej omši sa konalo agapé na farnosti. Cestovné veriacim hradila Slovenská menšinová samospráva III. obvodu Budapešti.

(fúziková)

„Náš maďarista Rudko Chmel“

(Jubilejne nad knihami mladosti)

Rudolf Chmel (nar. 11. 2. 1939)

Keď popradský maturant Rudolf Chmel roku 1956 začal študovať slovenský a ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, akiste si nepomyslel ani vo sne, že o necelé desaťročie bude z neho sľubný a vo svojej generácii dodnes jediný vyškolený maďarista. Z odstupu bezmála päťdesiatich rokov je už celkom nepodstatné, či išlo o osobné predsavzatie (skôr nie) alebo (pravdepodobnejšie) o rozhodnutie vedúcich pracovníkov vtedajších akademických pracovísk, kde Rudolf Chmel po univerzitných štúdiách pôsobil a získal vedecké hodnosti: Ústavu slovenskej literatúry (1961-1963), Ústavu svetovej literatúry a jazykov (1964-1972) a Literárnovedného ústavu (1973-1982). Nech to už bolo tak či onak, zaiste sa stalo dobre. Veď inak by sa slovenské spoločenské vedy (na hanbu minimálne stredoeurópskeho sveta!) nemohli pochváliť ani tým, že vo svojich radoch vychovali (aspoň) jedného cieľavedome pripraveného a erudovaného slovenského (vyzn. K.W.) maďaristu, ktorý sa špecializoval na novodobé (preto nehovoríme o hungaristovi), najprv výlučne literárne, neskôr a nateraz predovšetkým historické, politické a politologické slovensko-maďarské vzťahy. Na rozdiel od jeho predchodcov, počnúc zakladateľom univerzitnej hungaristiky a maďaristiky v Československu medzi dvoma svetovými vojnami 20. storočia (v Prahe aj v Bratislave) prof. Pavlom Bujnákom, ktorí sa cez znalosť maďarského jazyka dostali k predmetu svojho skúmania, nášho mladého adepta maďaristiky téma (predmet vedeckého skúmania po štúdiách) vtiahla do krážov maďarského jazyka a literatúry (kultúry). Konec koncov slovenská inteligencia sa aj v minulosti vedela vyrovnať so znalosťou maďarčiny, hoci sa vôbec netajila tým, že by prechovávala nejaké sympatie hlavne k predstaviteľom maďarskej (uhorskej) politickej elity, aj keď tá zhodou okolností bola trebárs aj slovenského pôvodu. Rudolf Chmel je však už príslušníkom tej generácie slovenskej inteligencie, ktorá si znalosť maďarčiny (v záujme veci) musela osvojiť viac-menej v dospelom veku.

Jubilantova biografia prezrádza, že prišiel na svet (11. 2. 1939) v súmračných časoch pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Mal však veľmi spoľahlivého strážneho anjela, ktorý bdel nad ním, jeho životom aj kariérou. Z dnešného pohľadu sa tak zdá, že strážne ruky mu spravidla žičili a prerážali cestu aj v málo žičlivej druhej polovici minulého storočia. V nie jednom ohľade bolo rozhodujúce, že maďarista Rudolf Chmel vedecky vyzrieval a dozrieval v 6. desaťročí 20. storočia. Aj pre príslušníkov nasledujúcej mladšej literárnej (a vôbec umeleckej) generácie „šesťdesiate roky boli najplodnejším obdobím minulého storočia, bolo to veľké vzopätie ducha a intelektu.“ (Ľ. Jurík) Zhruba desať rokov po októbrových udalostiach v Maďarsku na oboch stranách Dunaja vznikli oveľa priaznivejšie podmienky pre skúmanie slovensko-maďarských literárnych vzťahov ako kedykoľvek predtým. Mladý slovenský literárny historik Rudolf Chmel si aj v Maďarsku našiel skúsených vedeckých partnerov, napr. slovakistu prof. Lászlóa Sziklaya a komparatistu prof. Istvána Frieda, ktorí už aj vtedy stáli mimo tábora zaujatých maďarocentristov. Priazeň k mladému vedcovi, budúcemu slovenskému maďaristovi, vyjadrili aj tým, že si ho jednoducho prisvojili a hovorili mu „náš Rudko Chmel“. Od nich si aj dal poradiť, najmä pokiaľ išlo o nedohľadné more maďarskej literatúry, pravda, menej sa už nechal usmerňovať. Vlastnú cestu k slovensko-maďarským literárnym vzťahom si načrtol sám po dôkladnom štúdiu a archívnom výskume. Spočiatku v popredí jeho študijného a výskumného záujmu bolo azda prehĺbenie obrazu o vývine slovenskej národnej literatúry, čo možno doložiť celým radom literárnohistorických štúdií z tejto oblasti. Komparácia slovenských a maďarských literárnych javov postupne vyústila do koncepcie, podľa ktorej možno hovoriť o slovensko-maďarských literárnych vzťahoch od momentu, keď sa na európskej literárnej (kultúrnej) scéne zjavili dve svojbytné a samostatné literatúry, slovenská a maďarská. Vyvinuli sa síce v jednom spoločnom štátnom útvare, v Uhorskom kráľovstve, ale predsa len za rozdielnych podmienok. To napokon popri zhodných typologických znakoch zvýrazňujú svojrázne odlišnosti vo vývine aj štruktúre obidvoch literatúr.

Prvé obdobie štúdia a vedeckej činnosti slovakistu a maďaristu Rudolfa Chmela vypĺňa sústredený (archívny) výskum slovensko-maďarských literárnych vzťahov na podklade súvekej komparatívnej teórie a jej metód. Sám Rudolf Chmel sa zaslúžil o ich formulovanie a praktickú aplikáciu. Výsledkom tejto široko rozvinutej aktivity sú dve „knihy mladosti“. Obe sa vzájomne dopĺňajú a vyšli na začiatku 70. rokov: teoretické a literárnohistorické štúdie o slovensko-maďarských literárnych vzťahoch v publikácii Literatúry v kontaktoch (Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1972, ďalej LK) a súbor literárnych dokumentov z 19. a zo začiatku 20. storočia s komentármi v knihe Literárne vzťahy slovensko-maďarské (vyd. Osveta, Martin 1973, ďalej LVSM). Priekopnícku a sumarizačnú hodnotu prvej vedeckej publikácie Rudolfa Chmela zakrátko nanovo zhodnocuje maďarský preklad Tibora Žilku knihy Literatúra v kontaktoch pod názvom Két irodalom kapcsolatai (Kontakty dvoch literatúr, vyd. Madách-Gondolat, Bratislava-Budapest 1980). Za zmienku stojí fakt, že slovenské vydanie vyšlo v bibliofilskom náklade 500 výtlačkov, kým maďarský preklad v počte 2100 exemplárov čiže zhruba v štvornásobne vyššom náklade, z čoho sa tri štvrtiny rozširovali v Maďarsku. Aj tento údaj dokumentuje, že v danom historickom období téma slovensko-maďarských vzťahov bola aktuálnejšia v maďarskom prostredí a aktívnejší boli maďarskí slovakisti, bolo ich aj viac ako slovenských maďaristov a hungaristov.

Nové čítanie kníh mladosti Rudolfa Chmela odhaľuje predovšetkým tie vrstvy textu a roviny autorovho myslenia, ktoré v čase vzniku a koncipovania prác nemohli (a ani nechceli) byť prvoplánové. Isteže, knihy nesú na sebe pečať doby, v ktorej vznikli. Ale dajme nabok dodatočnú múdrosť, nie je predsa ťažké vystatovať sa ňou bezmála po 40 rokoch. Pri pozornom čítaní, takpovediac medzi riadkami, objavíme nezvratný zárodok neskôr vykryštalizovaných, ako aj súčasných názorov a postojov seniora Rudolfa Chmela, ktoré naporad vyslovuje a kladie na papier z problematiky (už ani nie literárnych, ale predovšetkým historických, politických a politologických) slovensko-maďarských vzťahov, alebo ako to sám emblematicky formuloval, o slovenskej otázke, keďže spravidla a poväčšine o to ide v slovensko-maďarských vzťahoch.

V úvode k svojim štúdiám ponamenáva, že mu išlo „o pochopenie minulosti (v zornom poli je predovšetkým literatúra 19. storočia) a prítomnosti (vyzn. K.W.) v ich vzájomnej súvzťažnosti.“ (LK,5) Hoci v zornom poli archívneho a komparatívneho výskumu je nesporne literatúra, maďarista Rudolf Chmel čoraz väčšiu (nateraz a nadnes takmer výlučnú) pozornosť venuje, ako sám eufemisticky pripomína, jej „podložiu“. „Otázka historickej podmienenosti recepcie maďarskej literatúry na Slovensku (ktorá je v centre tejto práce) je určovaná viacerými zložkami. Mimoliterárne zložky nezdôrazňujeme, snažíme sa ich začleniť do sociálneho kontextu literatúry.“ (LK, 7) Rudolf Chmel sa obdivuhodne disciplinovane pohybuje na prísne vymedzenom literárnom poli, ba (prvý a posledný raz vo svojej vedeckej práci) demonštruje minuciózny štrukturálny rozbor prekladov (M. Mácsay a J. Grajchmann) básne Ohlas M. Vörösmartyho (LK,144-146), na ktorý sa dodnes často a s obľubou odvoláva odborná maďaristická literatúra. Sám priznáva, že „až druhotne nás môžu zaujímať momenty historicko-politickej povahy, zhodou okolností niekedy aj príbuzné, na ilustrovanie niektorých literárne okrajových skutočností sociálnych a národných.“ (LK, 21) Pravda, na inom mieste sa však otvorene priznáva, že „pozornosť sa pritom sústreďovala na určovanie faktov a súvislostí neliterárnej povahy, na prítomnosť ideológie v týchto vzťahoch a odvádzala sa od štúdia slovesnotvárnych prostriedkov a štruktúr. (...) Bez ich poznania však skúmanie vývinového procesu slovenskej literatúry nemôže byť úplné.“ (LK,8) „Svoj pohľad na slovensko-maďarské literárne vzťahy chceme spojiť s ich začlenením do širšieho kontextu (aj keď je zjavné, že takéto pochopenie a interpretácie problematiky bude narážať na isté ťažkosti.)“ (LK,10) Možno konštatovať, že formulácie sú veľmi uvážené a zbavené dobového marxistického klišé. Nezabúdajme, že texty vznikli v druhej polovici 60. rokov. Ak sa v nich predsa len vyskytujú poplatné marxistické frázy, nemožno zamlčať, že ich pôvodcom nie je Rudolf Chmel, ale spravidla cituje svojich bývalých univerzitných učiteľov, resp. predstavených na vedeckom pracovisku.

Spôsob Chmelovho štylizovania (povedané súvekou terminológiou) tzv. chúlostivých momentov v slovensko-maďarských vzťahoch korešponduje s postrehom nemaďaristu Oskára Čepana, podľa ktorého slovensko-maďarské literárne vzťahy majú svoju „osobitnú tvárnosť.“ Rudolf Chmel to vo svojich knihách mladosti (zavše viac, inokedy menej) taktne naznačuje a formuluje, čo potom v zrelom vedeckom veku tvorí východisko jeho úvah (poväčšine) o mimoliterárnych slovensko-maďarských vzťahoch. Akoby už vtedy mal na pamäti J. W. Goetheho gnómický výrok, že prítomnosť možno pochopiť iba z minulosti. Tieto slová bezo zvyšku platia aj na slovensko-maďarské vzťahy. A práve z vedeckých juvenílií R. Chmela možno vyvodiť záver, že 19. storočie je kľúčovým obdobím vzájomného slovensko-maďarského vzťahu. Pre jeho pochopenie naozaj často chýbala (a dodnes chýba!) neraz elementárna znalosť toho, čo táto (literárna aj neliterárna) historická dimenzia v skutočnosti obsahuje. O jej zažití je už celkom zbytočné hovoriť, lebo sa nedotkla žijúcich pokolení, ale predsa je súčasťou jestvujúceho (nielen historického) vedomia a povedomia rovesníkov, mladších aj starších súčasníkov Rudolfa Chmela. Všeobecne chýba hodnoverné, neskreslené historické poznanie celku aj jednotlivých zložiek slovensko-maďarského vzťahu, a to rovnako na slovenskej aj na maďarskej strane. Bez tohto poznania všetky súčasné diškurzy a spory na túto tému sú iba jalovým mlátením slamy, pritom neraz chýba ešte aj tá slama.

Slovenská literatúra, slovenská národná ideológia a národný pohyb sa zhruba od meruôsmeho roku 19. storočia až do rozpadu Uhorského kráľovstva vyvíjali v maďarskom kultúrnom a spoločenskom prostredí, pričom mimoliterárne vplyvy a aspekty vystupovali v mimoriadne silnej antagonistickej podobe a sile. „Devätnáste storočie (...) je až do rozpadu monarchie najzložitejšou, najprotirečivejšou periódou vo vývine slovensko-maďarských literárnych vzťahov. Tu sú korene politickej averzie, ktoré sa vo vzájomnom pomere prejavovali v rôznych obdobiach v rozličnej intenzite.“ (LVSM, 19) Nevyhla sa tomu ani naša prítomnosť. Pritom v súčasnosti má už aj formulácia slovensko-maďarského vzťahu a slovenskej otázky, ako aj odpoveď na ňu iný rozmer, iný obsah. Senior Rudolf Chmel často kladie sebe aj iným túto preformulovanú slovenskú otázku na podklade premenného slovensko-maďarského vzťahu. Ak zavše briskne odpovedá sebe aj iným, možno za tým tušiť poznanie slovensko-maďarského vzťahu z jeho kníh mladosti. Korene nanovo formulovaného slovensko-maďarského vzťahu a súčasnej slovenskej otázky väzia osobitne a vnútri slovenskej aj maďarskej spoločnosti, ale prejavujú sa ako spoločný problém. V súčasnosti vzťah Slovákov k Maďarom a Maďarov k Slovákov, triafa do čierneho niekdajší maďarista Rudko Chmel, nie je problémom vzťahu jedného k druhému, ale k sebe samým. Aspoň tak je to na Slovensku. Tak to nateraz vidí senior Rudolf Chmel. No nielen on.

Karol Wlachovský

Postskriptum:

Osobne jubilantovi želám, aby sa mu ani naďalej nevyhýbali závistlivé anekdoty. Nech sa o ňom ešte dlho klebetí, čo raz o ňom utrúsil trvalý priateľ z mladších rokov života, že viac míňa, ako zarába, ale nikomu nie je dlžen. Posledný fešácky gavalier predsa nemôže chýbať ani v slovenskej spoločnosti, ani na maďarskom horizonte.

K. W.

Nový obsah v novom rúchu

Prvé medzinárodné číslo Slovenčinára

Najnovšie číslo metodického časopisu/ročenky Celoštátnej slovenskej samosprávy Slovenčinár, ktoré vyšlo r. 2008 v Békešskej Čabe, upútava pozornosť už výzorom. Záujemca, potenciálny čitateľ, by si mohol myslieť, že „brožúrka”, ktorá má na titulnej strane vyobrazenú časť mapy Európy, bude jeho sprievodcom v tajomstvách geografie. Ak sa prizrie lepšie, môže si všimnúť, že štyri štáty sú vyzdvihnuté červenou farbou a môže sa zamyslieť, čo tieto štyri štáty spája. Rozlúštiť „hádanku” pomôže názov publikácie. Ak však záujemca zalistuje v časopise, môže konštatovať, že medzinárodné, resp. krajanské číslo dostalo rúcho, ktoré prilieha obsahu.

Zodpovedný vydavateľ, predseda CSS Ján Fuzik v úvodnom slove poznamenáva, že výraz medzinárodné číslo je pracovným pomenovaním - a oprávnene. K vydaniu tohto čísla metodického časopisu sa spojili slovenčinárky / slovenčinári z Dolnej zeme, ktorá historicky tvorila jednotnú slovenskú enklávu. Modernejším pomenovaním, z pohľadu materského národa, je krajanské číslo. Koniec koncov podstatou nie je to, ako pomenujeme túto novú iniciatívu, ale zámer redakčnej rady, ktorá má v úmysle sprostredkúvať hodnoty z oblasti školstva, ktoré si Slováci mimo materskej krajiny v inoetnickom prostredí počas stáročí vytvorili.

Okrem spoločnej histórie nás, Slovákov z Maďarska, Rumunska a Srbska, spája v súčasnosti trend, ktorý vychádza z Európskej únie a má charakter uniformizácie, ktorá sa v našom menšinovom živote najviac pociťuje v školstve. Menšinové školstvo sa považuje za najstabilnejšiu oporu uchovania materinského jazyka v menšinovom postavení, nie je teda ľahostajné, aké formy nájdu kompetentní odborníci na to, aby aj naďalej čelilo asimilácii a ako novému faktoru uniformizácii. Príspevky v časopise Slovenčinár: o školskom systéme, o učebných osnovách slovenského jazyka a literatúry, o nových spôsoboch motivácie žiakov, o formách tvorivého vyučovania Slovenskej vzdelanosti, o mimoškolských aktivitách a o snahe skvalitniť výučbu v menšinovom prostredí - ponúkajú široké spektrum plodných myšlienok, ktoré môžu byť záchytným bodom pre pedagóga, ktorý sa stretá v praxi s podobnými problémami, a môžu mu poskytnúť pomoc aj k ich tvorivému riešeniu.

K novému číslu Slovenčinára prispeli tri autorky z Maďarska, štyria autori z Rumunska a najaktívnejšie boli kolegyne zo Srbska - z pera piatich autoriek vyšli štyri články.

Prvý je zaradený príspevok Eriky Lázárovej (Maďarsko) o Programe pre nadaných, vzhľadom na dôležitosť informácií, ktoré sprostredkúva. Program bol vypracovaný z iniciatívy Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe a v r. 2006 schválený Valným zhromaždením CSS. Je zameraný na podporu talentovaných žiakov, ktorí po ukončení základnej školy chcú pokračovať v štúdiu na niektorom z našich dvoch gymnázií. Pri vypracovaní programu sa vychádzalo zo skutočnosti, že v poslednom desaťročí klesol počet tých, ktorí sa učia slovenčinu na všetkých stupňoch a vo všetkých formách nášho národnostného školstva. Ďalší problém, ktorý si vyžadoval riešenie a inšpiroval pedagógov k vypracovaniu programu, je zložitosť pedagogických úloh školy, z ktorých vyzdvihnem na ilustráciu len jednu: rovnako sa musí škola postarať o primeranú výučbu a výchovu žiakov so skromnejšími schopnosťami a rozvíjať zručnosti a schopnosti talentovaných. Zosúladiť tieto dvojaké úlohy nie je ľahké, nájsť primerané formy ako vyhovieť týmto protichodným požiadavkám, ponúkala práca s talentovanými žiakmi. Program pre talentovaných využíva nové tvorivé formy spolupráce: tesnú spoluprácu žiaka 7. a 8. ročníka a pedagóga, ktorého si volí žiak za mentora sám, a zároveň sa opiera o partnerský prístup rodiny. K programu sú zabezpečené finančné prostriedky cez Verejnoprospešnú nadáciu CSS. Príspevok podáva konkrétne údaje o tom, koľkí žiaci sa zatiaľ zapojili do tohto programu.

Viera Boldocká (Srbsko) píše o Asociácii slovenských pedagógov vo Vojvodine, ktorej založenie (2001) vyvolala politická a ekonomická kríza v Juhoslávii koncom 90. rokov 20. storočia. Kríza zapôsobila zrušenie právomoci Autonómnej pokrajiny Vojvodiny, ukazoval sa deficit organizácie, ktorá by zastrešila organizačné práce a prevzala starostlivosť o národnostné školstvo. Pedagógovia pôsobiaci v slovenskom školskom systéme Vojvodiny si uvedomili, že štátne inštitúcie nemajú v pláne riešiť špecifické problémy národnostného školstva, sú odkázaní na seba. Z iniciatívy riaditeľky Gymnázia Jána Kollára v Báčskom Petrovci r. 2001 bolo zorganizované stretnutie osvetových pracovníkov a pedagógov, na ktorom sa účastníci rozhodli založiť mimovládnu organizáciu pre oblasť slovenského menšinového školstva. Boli premyslené úlohy, ktoré čakali na riešenie. Autorka ich zoskupuje do troch okruhov: a) aktivity vyplývajúce z projektov v oblasti školstva, b) odborné prednášky pre učiteľov, prezentácie kníh, učebníc, účasť ako spoluorganizátora na súťažiach, c) aktivity súvisiace s riešením problémov v oblasti menšinového slovenského školstva a spolupráca s inými mimovládnymi organizáciami. Z príspevku sa dozvedáme, ako sa podarilo Asociácii slovenských pedagógov vo Vojvodine riešiť vytýčené úlohy.

Vieroslava Timarová podáva informácie o národnostnom školstve v Rumunsku v rovnomennom príspevku. Pre pedagóga, ktorý pracuje v našom menšinovom školstve, ale aj pre čitateľa civilnej sféry bude zaujímavé, že v národnostnom školskom systéme v Rumunsku sa rozvinuli tie isté tri typy školských ustanovizní ako u nás: typ školy A s vyučovacím jazykom menšiny (tento typ sa u nás nazýva jednojazyčná škola), typ B, školské ustanovizne s čiastočným vyučovaním v materinskom jazyku (tento typ my pomenúvame dvojjazyčná škola), a typ C, školy s rumunským vyučovacím jazykom s vyučovaním materinského jazyka (pandand tohto typu je u nás najviac využitý). Nóvum pre čitateľa z Maďarska znamenajú informácie o tom, ktorý typ školy ktoré národnosti žijúce v Rumunsku využívajú. Typ školy A majú Bulhari, Česi, Chorváti (len na prvom stupni, 1-4), Maďari, Nemci, Srbi, Slováci, Ukrajinci (majú všetky tri stupne 1-4, 5-8, 9-12). Typ školy B využívajú na vyššom stupni Chorváti a Turci. Typ školskej ustanovizne C je aj v Rumunsku najviac rozšírený, majú ho Arméni, Bulhari, Česi, Gréci, Poliaci, Nemci, Maďari, Srbi, Slováci, Turci, Ukrajinci.

Nebolo by hádam od veci napísať o novom čísle Slovenčinára aj po maďarsky a takto sprostredkovať informácie ako inšpirujúci príklad pre menšiny žijúce v Maďarsku, ktoré nemajú zatiaľ možnosti v rámci maďarského školského systému na výučbu svojho materinského jazyka.

Prestavujem si, ako si vydýchne pedagóg, ktorý pôsobí v našom menšinovom školstve po prečítaní príspevku Ľudmily Šmorákovej z Rumunska. Píše o osnovách slovenského jazyka a literatúry. Cez úskalia, o ktorých informuje, prešli naši pedagógovia v Maďarsku pred niekoľkými rokmi. Jej príspevok dáva možnosť aj na uvedomovanie si rozdielov. Z užšieho odborného hľadiska sa ukazujú rozdiely v roztriedení učebnej látky v ročníkoch 9-12, ďalej na našich gymnáziách sa vyučuje literatúra chronologicky od prvej gymnaziálnej triedy. Pracovný postup prípravy nových osnov pre menšinové školstvo prebiehal aj v Rumunsku podobne ako u nás, na rozdiel v Rumunsku sú preložené do slovenčiny len osnovy zo slovenského jazyka a literatúry pre gymnaziálne triedy, kým u nás od 1. do 12. ročníka, vrátane Slovenskú vzdelanosť.

Hádam pre čitateľa z Maďarska je najviac známa téma, ktorej je venovaný príspevok Edity Pečeňovej: Účinnosť komplexného systému zabezpečovania kvality v oblasti komunikácie inštitúcie s jej okolím - prezentácia békeščabianskeho modelu. Meranie spokojnosti partnerov uskutočňuje škola každoročne podľa stanovených zásad. Vyčíslené výsledky tiež každoročne prerokuje a analyzuje vedenie školy spolu s učiteľským zborom. Nové výsledky sa porovnávajú s výsledkami predchádzajúcich rokov, takto sa jasne ukáže, v ktorej oblasti sa podarilo kolektívu školy uskutočniť vytýčené ciele a v ktorej oblasti sa má kvalita vylepšiť. V informačnom príspevku sa podrobne uvádzajú zásady, na ktorých sa zakladá meranie a previerka spokojnosti partnerov. Ak by si na základe príspevku niekto myslel, že prezerať tabuľky s ciframi je nezáživná úloha, mýli sa. Sama som mala raz príležitosť pracovať s údajmi školy. V orientácii pomohli textové analýzy, ktoré sa ku každej tabuľke pripravujú. Mala som možnosť porovnať čiastočné výsledky školy s obdobnými priemernými výsledkami maďarských škôl a ukázalo sa, že naše výsledky v danej oblasti presahovali výsledky maďarských škôl.

Po neľahkom príspevku Edity Pečeňovej je zaradený článok dvojice autoriek Márie Gašparovskej a Anny Hansmanovej zo Srbska o skúsenostiach z dodatkovej výučby slovenčiny na gymnáziu, s názvom Slovenčina netradične. Čo do rozsahu skromný článok informuje o výsledkoch, ktoré sa nijako nemôžu považovať za skromné a ktoré uvedenou formou výučby dosiahli odborné učiteľky u bilingválnych žiakov v multinacionálnom a multikultúrnom prostredí. Za kľúčový problém k dosiahnutiu výsledkov považujú autorky pestovanie motivácie. Medzi osvedčenými formami motivácie uvádzajú súťaže - domáce a v materskom štáte, možnosti publikácie pre žiakov a stretnutia so spisovateľmi.

Anna Kondačová v príspevku s názvom Škola a dedičstvo píše o metodických možnostiach vyučovania nového predmetu, Slovenskej vzdelanosti. Predmet má viacero komponentov, podávajú sa v ňom dejiny dolnozemských Slovákov, geografické poznatky o materskom štáte, základné poznatky o spoločenskom živote materského štátu a Slovákov žijúcich v Maďarsku a národopis. Náuka o tradičnej kultúre sa definuje v Maďarsku ako etnografia, na Slovensku ako etnológia, rozdielne názvy vednej disciplíny znamenajú aj odlišný metodický prístup k problematike. Odborná učiteľka Anna Kondačová mala presné metodické predstavy o vyučovaní tohto predmetu už vtedy, keď sa len formovala koncepcia jeho zavedenia do národnostných škôl v Maďarsku. Sarvašská slovenská škola vytvorila ideálne podmienky k výučbe materiálnej kultúry a folklóru Slovákov v Maďarsku, môže sa o tom presvedčiť každý, kto zavíta do tejto školy. Na vytváraní týchto podmienok má Anna Kondačová nemalé zásluhy.

Nasledujúce dva príspevky tematicky súvisia. Mária Andrášiková predstaví školské noviny Okienko, ktoré vydáva Základná škola Jána Čajaka v Báčskom Petrovci a Vladislava Lovásová školské noviny Halúzka, ktoré vychádzajú v Základnej škole v Selenči. M. Andrášiková podáva informácie o školských novinách z pohľadu, ako sa môžu motivačne využiť vo vyučovaní slovenčiny, najmä vo výcviku rozličných druhov slohových postupov. Noviny dávajú priestor aj básnickej tvorbe žiakov. Zaujímavé je, že tieto básne na hodinách slovenčiny analyzujú. Základná škola v Selenči sa môže pochváliť faktom, že prvé číslo Halúzky vyšlo v roku 1970. Neostáva len gratulovať pedagógom školy, že sú schopní motivovať žiakov takmer štyridsať rokov, aby sa kontinuita zachovala.

Prínos krátkeho príspevku Eleny-Dariny Kmeťovej Divadlo ako rozprávka vo výchove k citu pre materinský jazyk, sa môže sformulovať ako posmeľovanie kolegov, aby si volili aj tento metodický prístup v jazykovej výchove pre jeho nesporné pozitívne účinky.

Posledný je zaradený príspevok stredoškolského profesora, historika Jána Kukučku a takto nadobúda Slovenčinár svojrázny rámec na mužskom princípe: prvý oslovil čitateľa predseda CSS Ján Fuzik ako zodpovedný vydavateľ a s čitateľom sa lúči tiež muž, ktorý píše o mužovi. Ján Kukučka spomína na Jána Siráckeho, ktorý sa často apostrofuje ako otec dolnozemských Slovákov a ktorý už desať rokov nie je medzi nami. Popri subjektívnych zážitkoch, ktoré autor prežil v spoločnosti Jána Siráckeho, podáva aj stručný prehľad jeho najvýznamnejších prác, ktoré sú zamerané na problematiku dolnozemských Slovákov.

Na základe najnovšieho čísla Slovenčinára som si vytvorila takúto mienku: kým sú pedagógovia, slovenčinári, schopní vyjadriť sa o odborných problémoch na takejto vysokej intelektuálnej úrovni, naše dolnozemské či krajanské menšinové školstvo je v dobrých rukách. Povinnosťou každého z nás, kto sa k slovenskej menšine hlási, je pomáhať im v práci, ktorej úspech v nemalej miere závisí aj od toho, nakoľko je širšia pospolitosť schopná ich podporiť.

Mária Žiláková

Zoltán B. Valkán ● Balkón

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=7992&Itemid=