Ľudové noviny č. 5 / 29. januára 2009

Kinga Gönczová za pokojnejší rok

Bolo by dobre, keby vo vzťahu Slovenska a Maďarska bol rok 2009 pokojnejším ako ten predchádzajúci. Povedala to ministerka zahraničných vecí Kinga Gönczová, ktorá ocenila korektný vzťah so svojím odchádzajúcim slovenským partnerom Jánom Kubišom.

Ako dodala, s Kubišom mala aj osobne veľmi úzky vzťah. „Domnievam sa, že v mnohých situáciách bolo veľmi dôležité, že sme mohli bezprostredne prerokovať problémy. Viaceré sa podarilo riešiť - ako napríklad otázku používania maďarského jazyka, ale aj ďalšie,” konštatovala. Od nového slovenského ministra zahraničných vecí očakáva, že aj s ním bude mať také úzke vzťahy, ako mala s Kubišom. Gönczová vyjadrila nádej, že sa podarí „spojazdniť varovný systém v slovensko-maďarských vzťahoch”, o ktorom hovorili s Kubišom na poslednej schôdzke koncom minulého roka v Budapešti. Tento „systém” by podľa jej slov varoval ešte predtým, než by problém vo vzájomnom vzťahu eskaloval, a potom by bolo možné včas hľadať spôsob riešenia. Ministerka dodala, že na tento rok zostávajú úlohy v súvislosti s udeľovaním cien, ktoré spolu s jej slovenským partnerom založili na ocenenie prínosu k zlepšeniu slovensko-maďarských vzťahov. „Nevieme, ako sa vyvinie zákon o učebniciach, o ktorom sme už viackrát rokovali a ktorý slovenský prezident Ivan Gašparovič vrátil parlamentu. Tam budú tiež určite ešte nejaké úlohy,” uzavrela Gönczová.

Odhalili pamätník obetiam v Hejciach

Pamätník venovaný 42 príslušníkom Ozbrojených síl (OS) SR, ktorí zahynuli pred tromi rokmi pri katastrofe vojenského lietadla An-24 pri maďarskej obci Hejce, odhalili v priestoroch leteckej základne generála Milana Rastislava Štefánika v Kuchyni. Pamätník dali postaviť vojaci z tejto základne, z ktorej príslušníci boli tiež obeťami havárie. Súčasťou pamätníčka je časť vrtule havarovaného lietadla An-24.

Pád slovenského vojenského špeciálu z 19. januára 2006 pri maďarskej obci Hejce neodmysliteľne spojil osudy rodín, ktoré stratili svojich blízkych, a obyvateľov tejto obce, uviedol minister obrany SR Jaroslav Baška. „Paradoxne táto nešťastná udalosť prispela k utužovaniu slovensko-maďarských susedských vzťahov,” dodal. Zároveň sa poďakoval občanom obce za to, čo v osudných chvíľach urobili pri záchranných prácach po havárii. Na pietnom akte sa zúčastnil aj maďarský minister obrany Imre Szekeres. „Predstavitelia armád dvoch krajín, záchranné útvary, maďarské a slovenské orgány sa okamžite pohli, aby poskytli pomoc. Vtedy sme ešte verili, že tým, ktorí majú nejaké starosti,” poznamenal.

Vojenský špeciál AN-24 havaroval po náraze do kopca. Na palube bolo 43 ľudí vracajúcich sa z misie KFOR z Kosova. Haváriu prežil jeden vojak.

Gardisti sa nechcú vytratiť

Rozhodnutie prvostupňového súdu o rozpustení Maďarskej gardy nič neznamená - garda bude vo svojej činnosti pokračovať ďalej. Vyhlásil to na protestnom zhromaždení pred parlamentom v Budapešti predseda mimoparlamentnej extrémne pravicovej strany Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik a zakladateľ spolku Maďarská garda Gábor Vona. Demonštrácie sa zúčastnilo približne 1000 ľudí, medzi nimi 350 gardistov. Polícia uzatvorila miesto konania podujatia kovovými bariérami. Vona pred demonštrantmi s arpádovskými vlajkami a pred gardistami nastúpenými v uniformách konštatoval, že ak súdne rozhodnutie o rozpustení bude právoplatné, tak buď založia iný spolok, alebo svoju činnosť budú ďalej vyvíjať v inej forme. Podľa právničky Krisztiny Morvaiovej chcú Maďarskú gardu zlikvidovať preto, lebo je symbolom národného odporu.

Prvostupňový Súd hlavného mesta Budapešti rozhodol 16. decembra o rozpustení spolku Maďarská garda. Občiansky spor vo veci zrušenia Maďarskej gardy, ktorá má už takmer 2000 členov, iniciovala Prokuratúra hlavného mesta. Maďarská garda vznikla v júni 2007 z iniciatívy mimoparlamentnej extrémne pravicovej strany Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik. Prvých 56 gardistov zložilo prísahu v auguste 2007, odvtedy sa počet členov gardy rozrástol už na takmer 2000. Doposiaľ sa okrem troch verejných prísah v Budapešti zviditeľnili najmä niekoľkými protirómskymi manifestáciami. Prokuratúra iniciovala návrh na rozpustenie gardy po vlaňajšom decembrovom pochode jej členov v Tatárszentgyörgyi, kde zazneli štvavé výzvy namierené proti Rómom.

Ako keby sa politika „zbláznila”

Maďarskí a slovenskí intelektuáli za okrúhlym stolom

V záujme zlepšenia maďarsko-slovenských vzťahov je potrebný dialóg intelektuálov a politickej elity a prediskutovanie historických krívd. Aj o tom sa hovorilo na stretnutí maďarských a slovenských intelektuálov v Dome knihy na Rádayho ulici, ktorý sa postupne stáva tradičným dejiskom stretávania sa rôznych kultúr v srdci Budapešti. Diskusný večer, o ktorý bol obrovský záujem, usporiadala Verejná nadácia pre európsky porovnávací výskum menšín a budapeštianska organizácia Spoločnosti Imreho Nagya. Zo Slovenska pricestovali na stretnutie riaditeľ Ústavu slavistických a východoeurópskych štúdií na Karlovej univerzite v Prahe, literárny vedec a politik Rudolf Chmel, profesor Katedry estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, filozof a estét Peter Michalovič a kurátor Slovenského národného múzea Gábor Hushegyi. Diskusiu moderovala známa maďarská publicistka Zsófia Mihancsiková.

Predsedníčka verejnej nadácie Erika Törzsöková, ktorá je zároveň generálnou riaditeľkou odboru národno-politických záležitostí Úradu predsedu vlády, vo svojich úvodných slovách hovorila o tom, že Európska únia síce predvídala, že spoločnosť týchto dvoch štátov bude prežívať svoj život s istou dávkou nenávisti, ale politika “ako keby sa bola zbláznila“. Členka Maďarskej akadémie vied (MTA), historička Mária Ormosová v tejto súvislosti vyslovila názor, že po roku 1989 sa nám pomstila neprediskutovaná história. „Ticho“ vo verejnom živote na túto tému trvalo štyridsať rokov, pričom staré krivdy tleli v rodinách. Po zmene spoločenského zriadenia sa dostali na verejnosť a politika ich nedokázala ani prediskutovať, ani riešiť. Zo strany intelektuálov pritom nedošlo k zbližovaniu a neprejavili sa ani náznaky ochoty na vedenie dialógu, na čom má svoju vinu aj zlá školská politika, v dôsledku ktorej je v Maďarsku iba málo skutočne dvojjazyčných ľudí.

Rudolf Chmel, ktorého v Maďarsku dodnes poznajú ako posledného československého veľvyslanca v Budapešti, povedal, že podmienkou vzniku nacionalizmu bolo vlastne hľadanie nepriateľa, ktorým neboli Česi, ale Maďari. Bolo to tak aj napriek tomu, že v spoločnom československom štáte vlastne vždy bola určitá asymetria, Česko sa spomínalo ako historická časť a Slovensko „bez histórie“. Napriek týmto okolnostiam zrod samostatného slovenského štátu pred 16 rokmi viac ako polovica obyvateľov Slovenska neprežila ako dôležitý spoločný zážitok, prijala ho s nezáujmom. V dôsledku toho sa na Slovensku nedá hovoriť o masovom, lež o politickom nacionalizme. Vedecký poradca Historického ústavu MTA, historik Gábor Gyáni označil silnenie nacionalizmu na Slovensku za samozrejmé, pretože po vzniku samostatného štátu prebieha budovanie národa, ktorého kohéznou silou vytvárajúcou kultúru je práve nacionalizmus. V Maďarsku existuje príliš vyspelý nacionalizmus a historizujúce vedomie, ktoré Maďarom umožňuje vyžitie tráum z XX. storočia, pričom Slovákom ponúka nacionalizmus možnosť sebadefinície. Na rozdiel od svojich predrečníkov bol toho názoru, že nacionalizmus sa dá „humanizovať“ zabúdaním histórie. Profesor Katedry estetiky FF UK Peter Michalovič hovoril o tom, že nacionalizmus môže byť úspešný vtedy, ak sa odvoláva na históriu a na jazyk, ktoré používa na svoje ciele redukovane, zjednodušene. Vytvorenie literárnych jazykov v XIX. storočí podľa neho prispelo nielen k vytváraniu modernej štátnej správy, ale slúžilo zároveň ako historický dôkaz toho, že daný jazyk je na danom území najstarší. Zároveň upriamil pozornosť prítomných na to, koľko spoločného majú v sebe Slováci a Maďari, o čom svedčí práve jazyk, slová, ktoré majú spoločné korene, alebo sú v dvoch jazykoch totožné. Pál Závada, ktorý sám seba označil za maďarského spisovateľa slovenského pôvodu, hovoril o tom, že nacionalizmus môže byť aj pozitívny, ak pod ním chápeme národnú hrdosť. Podľa neho treba našim národom otvoriť oči, pretože politika má záujem na udržiavaní napätých vzťahov medzi Maďarskom a Slovenskom v záujme získavania hlasov. Podľa jeho slov aj súčasná maďarská vláda upiera svoj zrak na krajnú pravicu, chce získať hlasy vtedy, keď vystupuje voči Slovensku rázne. Ako povedal, dôveryhodnejšie a možno aj úspešnejšie by bolo vystupovanie maďarskej vlády, keby pred formulovaním svojich požiadaviek vyhlásila, že je neprijateľné, aby maďarskí štátni občania pochodovali na území Slovenska v uniformách pripomínajúcich hrozné idey, alebo mávali mapami veľkého Uhorska a hanobnými transparentmi. Kurátor Slovenského národného múzea Gábor Hushegyi za prvý spoločný pozitívny zážitok obidvoch krajín označil zmenu spoločenského zriadenia v roku 1989 a spoločné členstvo v Európskej únii v roku 2004. Odvtedy sa na verejných priestranstvách z oboch strán posilňujú odlišnosti, stavajú sa sochy osobnostiam, ktoré rozdeľujú a zo spoločnej histórie sa prízvukujú prvky, ktoré oddeľujú. Za úlohu intelektuálov označil presvedčiť politikov o tom, že tento reduktívny pohľad im neprinesie nové hlasy a donútiť ich, aby nerozdeľovali.

K týmto myšlienkam sa vyjadrili mnohí aj z radov obecenstva. Vedecká pracovníčka Maďarského ústavu pre zahraničnú politiku, expertka pre slovensko-maďarské vzťahy Judit Hambergerová vyjadrila názor, že k zlepšeniu vzťahov by významne prispelo, keby bola prijatá spoločná politická deklarácia o uzmierení bez popisu vzájomných krívd. Autorka týchto riadkov verí, že sa naskytne príležitosť aj na prediskutovanie toho, ako môžu prispieť príslušníci slovenskej inteligencie v Maďarsku ako ľudia ovládajúci oba jazyky k tak prepotrebnému dialógu medzi maďarskými a slovenskými intelektuálmi.

Alžbeta Račková

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči sa musí opäť sťahovať

Niekoľko kilometrov od Budapešti leží obec Veľká Tarča, kde podľa odhadov žije približne osemsto Slovákov. Pred dvoma rokmi, v čase volieb menšinových samospráv, sa k Slovákom hlásilo osemdesiattri osôb. Tunajšia slovenská samospráva pôsobí už štrnásť rokov. Počas celej svojej existencie podľa jej predsedníčky Márie Galántaiovej zápasili s vážnymi problémami.

Napríklad samospráva sa prvé dva - tri roky nemala kde schádzať. Neskôr jej vydelili priestory, ale sa o ne musela deliť s inými organizáciami. Ako povedala, slovenská samospráva nebola nikdy v závideniahodnej situácii. Od obecnej samosprávy nedostáva ani finančnú, ani morálnu podporu. Má za sebou aj veľmi ťažké obdobia. Boli časy, keď sídlila v kontajneri vo dvore obecnej samosprávy, v maličkej miestnosti v Kultúrnom dome Mihálya Táncsicsa a dlhé roky sídlila na okraji obce vo vojenskom posádkovom klube, odkiaľ teraz musí odísť, lebo obecná samospráva neplatí za používanie miestnosti. V čase nášho stretnutia predsedníčka ešte nevedela, kam sa má zbor presťahovať. Obecná samospráva údajne nemá voľné miestnosti. Ponúkala im jednu menšiu kanceláriu v základnej škole, ale tam sa nezmestia ich veci.

Boli sme zvedaví aj na názor starostu obce Pétera Győriho. Pán starosta nás ubezpečil, že slovenská menšinová samospráva môže hocikedy používať miestnosti obecnej samosprávy, môže tam usporadúvať svoje zasadnutia. Ako povedal, slovenská samospráva sa dobrovoľne rozhodla presťahovať sa do posádkového klubu, kde mala lepšie podmienky ako v kontajneri, ktorý obecná samospráva predala. Veľká Tarča zatiaľ nemá voľné miestnosti, v ktorých by mohla umiestniť slovenský zbor. Vedenie obce by čo najskôr chcelo vybudovať nový obecný úrad. Projekty sú hotové, ale vlani sa nepodarilo získať prostriedky zo súbehu. Dúfajú, že v tomto roku budú úspešní. V novom úrade bude mať miesto aj slovenská samospráva.

Slovenskí poslanci na čele s M. Galántaiovou sa napriek týmto ťažkostiam nevzdávajú a snažia sa oživovať národnostný život obce. Našťastie majú pomerne veľkú oporu v kruhu miestnych Slovákov, ako aj morálnu a finančnú podporu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) a Slovenskej samosprávy Budapešti. Bez tohto zázemia by nedokázali jestvovať a vyvíjať bohatú činnosť. V obci už tradične usporadúvajú 22. až 23. januára slávnosť ku Dňu maďarskej kultúry. V prvý deň vystupujú miestne folklórne skupiny - škôlkári, školáci, páví krúžok Venčok, spevácky zbor evanjelického zboru a znovu oživený tanečný súbor. Na druhý deň si záujemcovia môžu pozrieť programy zahraničných vojenských súborov. Ako M. Galántaiová povedala, obec zatiaľ nepodpísala dohodu o spolupráci so spriatelenými mestami, majú styky len s vojenskými telesami. V máji v miestnom múzeu pečú slovenské zákusky podľa starodávnych receptov a vystupujú so slovenským kultúrnym programom. V lete chodia každý rok na štvordňové výlety buď na Slovensko alebo do Slovinska či do Čiech. Tohto roku plánujú cestovať do Chorvátska. Národnostný deň usporiadajú v októbri. Oslava býva spojená s výstavou (obrazy a fotografie obce, starodávne predmety, ľudový kroj, veľkotarčianska svadba a pod.). Okrem týchto podujatí Slováci z Veľkej Tarče pravidelne navštevujú akcie v okolitých slovenských osadách, zúčastňujú sa na slovenských bohoslužbách v Budapešti, chodia do divadla, do kina, alebo na výstavy. Koncom minulého roku vydala slovenská samospráva najnovší album fotografií pod názvom Perličky z Veľkej Tarče. Poslanecký zbor sa rozhodol pomocou štyristo rodinných fotografií zo súkromných albumov predstaviť život Veľkotarčanov a udalosti, ktoré sa odohrávali v obci od roku 1930 do roku 2004. Pre príslušníkov strednej a staršej generácie je tento obrázkový album zdrojom cenných spomienok s hlbokým citovým podfarbením, pri prezeraní fotografií v nich znova ožívajú udalosti dejinného významu, ktorých sa priamo zúčastnili. Album vznikol za finančnej podpory miestnej slovenskej samosprávy, CSS a Zväzu Slovákov v Maďarsku.

(aszm)

pilis-slovak.hu ● Pilíšania majú novú webovú stránku

Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) z vlastných zdrojov a vďaka značnej finančnej podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) vytvorilo svoju novú webovú stránku:

www.pilis-slovak.hu.

ZRKSPS z grantu zakúpilo doménu, dalo zhotoviť hlavičku stránky a jej celkový grafický vzhľad, vyhovujúci nárokom doby. Osobitná animovaná mapka uľahčuje orientáciu návštevníkov stránky v pilíšskom kraji, s možnosťou priameho prepojenia na 15 lokalít, členov združenia. Webová stránka je členená prehľadne, s použitím ustálených rubrík: O združení, Aktuality, Osady, Podujatia, Názory, Tlač (Monitoring), Dokumenty, Publikácie, Literatúra, Archív, Fotogaléria, Kontakt, Linky, Slovník a Vyhľadávanie.

Regionálna občianska organizácia spoluorganizuje a koordinuje slovenské národnostné programy pre pätnásť Slovákmi obývaných osád Peštianskej a Komárňansko-Ostrihomskej župy. Popri tom propaguje slovenské aktivity regiónu, pomáha miestnym slovenským aktivistom udržiavať a rozširovať vzájomné styky, ako aj styky s ďalšími slovenskými regiónmi krajiny a so Slovenskom. Táto činnosť je v súčasnosti, v dobe počítačov a internetu, už nepredstaviteľná bez kvalitnej vlastnej webovej stránky. ZRKSPS na svojom novom portáli predstavuje jednotlivé slovenské osady z okolia Pilíša, pričom stránka má veľký význam aj ako prostriedok budovania vzájomných kontaktov a vzťahov so širším okolím, vrátane materskej krajiny.

(ef)

Nad novou publikáciou Rudolfa Fraňa

Od drotárov po vápenkárov

Remeslá a povolania našich predkov je názov najnovšej publikácie senváclavského polyhistora Rudolfa Fraňa.

Rudolf Fraňo sa do najnovších dejín svojej rodnej obce zapísal nielen ako jej dlhoročný starosta, ale aj ako autor priekopníckych publikácií o jej minulosti od najstarších čias až po súčasnosť. Po Dejinách Senváclavu a po Ľudovom staviteľstve Senváclavu minulý rok vydal publikácie Humor našich predkov a Remeslá a povolania našich predkov. Všetky jeho knižky vychádzajú výlučne na vlastné náklady. Bohaté fotografické ilustrácie pochádzajú zväčša z archívu autora. Prekladmi slovenských historických románov sa R. Fraňo pričinil o lepšie poznanie našich spoločných dejín.

Vo svojej najnovšej publikácii sa autor zameral na najstaršie a najtypickejšie remeslá Pilíšanov. Opisuje prácu vápenkárov, kamenárov, ľudí vyrábajúcich drevené uhlie, rodín, ktoré sa živili zberom a spracovaním lesných plodov a vedľajších produktov lesa. Obyvatelia pilíšskych obcí sa zaoberali aj chovom zvierat a pestovaním obilia či viniča.

„Práca nie je iba činnosťou, ktorú vykonávame vo všedné dni v čase, ktorý je naň vymedzený, lebo priamo alebo nepriamo je našou hlavnou témou aj počas voľného času doma alebo v dišputách v krčme,“ začína svoju publikáciu R. Fraňo. Zmieni sa aj o základných dobre známych porekadlách, ktoré vznikali pri práci, ako napríklad Bez práce nie sú koláče. Ale hlavnou náplňou jeho knihy je opis ľudových remesiel a povolaní a zvečnenie niektorých historiek.

Vápenkárstvo poskytovalo živobytie väčšine Slovákov obývajúcich západné svahy Pilíša. V Santove, Mlynkoch, Číve, Huti a Pilíšskej Čabe až do 20. storočia sa našli vápenkári. Remeslo sa dedilo z otca na syna. Bola to ťažká práca, ale príroda ponúkala k jej vykonávaniu všetko: vápenec aj drevo. Technológia sa ani po stáročiach veľmi nezmenila: vápno pálili v milieroch vykurovaných drevom. Časom sa začalo míňať drevo v lese a bolo ho treba privážať zo vzdialenejších oblastí. Hoci vápno pálili aj v bakonských a bukových horách, pilíšske vápno bolo známe po celom Maďarsku. Vápenkári ho rozvážali až na Dolnú zem: najprv na konskom záprahu, neskôr na nákladnom aute.

Okolie Senváclavu je bohaté na kamene vhodné na stavby. Ich dolovaním sa živili kamenári. Bola to tiež ťažká fyzická práca. Ťažké kamene treba najskôr vyhrabať spod zeme, spracovať a dovážať zákazníkom. Z takýchto kameňov robili základy budov.

V horskom kraji sa ľudia živili lesmi. Boli zdrojom palivového dreva, stavebného materiálu, ale aj potravy: húb ovocia i mäsa. Niektoré rodiny predávali raždie, mach, lesné plody (imelo, šípky, maliny, huby, listy), seno, ale i výrobky z dreva.

R. Fraňo vo svojej publikácii spomína aj tradičné slovenské povolania, ktoré sú bežné na území dnešného Slovenska. „Kolískou drotárov je Veľké Rovné. Chudobnejší drotári opravovali zlomené taniere a misy tak, že ich pripevnili drôtom. Zaplátali, zafľakovali aj hrnce, panvy, kotlíky a vedrá,“ uvádza R. Fraňo v časti o drotároch a dodáva niekoľko historiek, ako napríklad o narodení dieťaťa. „Ak sa narodil v rodine drotára chlapec, priviazali ho na chlebovú lopatu, ktorú niektorá zo žien vysunula oknom von a pri tom odriekala: „Svetom moje, svetom“, aby chlapec už od malička privykol k drotárskemu remeslu.“

Útla publikácia vyšla vo vydavateľstve Thora Bt. v náklade 500 výtlačkov. Veľká škoda, že nie je k nej aspoň slovenské resumé, keď už nie je dvojjazyčná, čo by opodstatnil aj výber témy.

Eva Patayová Fábiánová

Pilíšske deti dostali učebné pomôcky

Slovenská samospráva v Mlynkoch zakúpila koncom minulého roku z finančnej podpory slovenskej vlády učebné pomôcky pre školákov. Tri nástenné náučné tabule darovali Mlynčania santovskej a tri čívskej základnej škole, pričom desať tabúľ slúži miestnym školákom. Tabule pomáhajú pri rozvíjaní slovnej zásoby, znázorňujú napríklad dom so všetkými miestnosťami a zariadením. Pestrá grafika a prehľadnosť tabúľ pomáha žiakom zapamätať si pojmy. „Vďaka grantu dnes v každej triede visia tieto náročne vypracované učebné pomôcky, ktoré nielen skvalitňujú výučbu slovenského jazyka, ale aj skrášľujú priestory školy,“ povedala členka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch, učiteľka Monika Pellerová. Didaktické pomôcky na vyučovanie slovenského jazyka dodala banskobystrická spoločnosť Wisdom Charts, s. r. o. Okrem tabúľ kúpila slovenská samospráva aj didaktické multimediálne pomôcky: projektor, notebook a reproduktor. Tieto používajú v škole v slovenskom jazykovom laboratóriu, ale aj pri prednáškach, premietaní slovenských filmov a iných programoch slovenskej samosprávy.

(ef)

Pred šiškovým festivalom v Mlynkoch

V dňoch 21. a 22. februára usporiadajú v Mlynkoch tretí Šiškový festival. Program sa tradične začne slovenskou svätou omšou a po fašiangovom sprievode, v ktorom budú zastúpené okolité pilíšske národnostné obce, sa začne celodňové podujatie na dvore základnej školy.

Vo vykurovanom stane čakajú záujemcov tzv. „šišky pre šťastie“ s tombolou, kultúrny program a koncerty pre deti a mládež. V dome hier si malí návštevníci môžu zhotovovať masky a pliesť košíky.

Organizátori na čele so Slovenskou samosprávou v Mlynkoch aj v tomto roku plánujú prekonať svetový rekord v pečení šišiek, preto žiadajú účastníkov, aby upečené šišky priniesli o 10. hodine na miesto podujatia. Na fašiangovej veselici, ktorá sa uskutoční večer, bude hrať do tanca dychovka Šarfianka zo spriatelenej obce Blatné. V nedeľu čaká záujemcov fašiangový beh a súťaž o kráľovnú šišiek. Poobede vystúpia populárni speváci Ildikó Keresztesová a Márk. Vstup na podujatia festivalu je voľný.

(ef)

Nové dvojjazyčné tabule v Číve

Slovenská samospráva v Číve (Piliscsév) vymenila dvojjazyčné tabule názvov častí osady a inštitúcií za nové. Ako sme sa dozvedeli od starostky Márie Nagyovej, slovenská samospráva na tento projekt získala financie z Verejnoprospešnej nadácie Lipa, ktoré doplnila z vlastného rozpočtu. Skoro štyridsať tabúľ stálo vyše 200 tisíc forintov. Tabule neoznačujú názvy ulíc, ale časti dediny, lebo tie nesú historické pomenovania. Na našu otázku, ako prijali občania Čívu nové tabule, starostka odpovedala, že sú privyknutí, veď dvojjazyčné tabule sú v podpilíšskej osade od začiatku 90. rokov.

(ef)

Základná škola v Santove

Čoraz populárnejšia v radoch rodičov

Rastie počet žiakov Slovenskej národnostnej základnej školy v Santove. S touto radostnou správou nás privítala riaditeľka inštitúcie Katarína Kormošová, ktorá nám prezradila, že školu navštevuje v tomto školskom roku 141 žiakov, z toho 18 prváčikov. Podľa terajších predpokladov aj v nastávajúcom školskom roku budú mať v prvom ročníku vyše dvadsať detí. To ale závisí od rodičov. Dlhoročným problémom santovskej školy je odchod školopovinných detí do susedných osád. Ich rodičia sa rozhodli pre inú školu kvôli lákavým mimoškolským aktivitám, vyučovaniu cudzieho jazyka a podobne. Tento trend sa v Santove podarilo zmeniť. Dnes sa tu učí slovenčinu 136 žiakov. Všetci majú možnosť zapájať sa do športových aktivít a do práce krúžku výpočtovej techniky. „Veľa pracujeme na tom, aby sme presvedčili rodičov, že pre dieťa je najlepšie, keď zostane v obci,“ hovorí pani riaditeľka a dodá, že deti sa zväčša poznajú od svojich troch rokov, veď chodili spolu do miestnej materskej školy. Výhodou školy v mieste bydliska je aj pomerne nízky počet žiakov v triede, čo vedie v konečnom dôsledku k lepšej práci, ako umožňujú preplnené triedy v cudzom mestskom prostredí. Samozrejme, aj v Santove vyučujú cudzí jazyk - angličtinu, a to od 4. triedy tri hodiny týždenne.

Za posledné roky prebehli v škole veľké zmeny: obnovujú učebne, uchádzajú sa o granty a z takto získaných prostriedkov nakupujú učebné pomôcky, vrátane interaktívnej tabule, projektorov a pod. V tomto ich podporuje aj nadácia školy, ktorá aj v tomto roku usporiada dobročinný fašiangový ples.

Na Valentína, 14. februára, v santovskej škole srdečne privítajú každého, kto sa chce zabávať na maškarnom plese a kto zaplatením vstupného prispeje na fond nadácie.

„Máme šťastie, že 136 žiakov sa učí slovenčinu. Neučia sa po slovensky iba tí, ktorí prišli do našej školy vo vyšších ročníkoch, zväčša v siedmom,“ povedala K. Kormošová. „V pedagogickom programe školy uvádzame, že naša škola je slovenská národnostná škola, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet týždenne štyri hodiny. Podľa mňa je samozrejmé, že ak niekto zapíše dieťa do našej školy, vyberie preňho aj slovenčinu,“ tvrdí riaditeľka a dodá, že deti s ňou nemajú problémy. „Jazyk sa treba učiť, inak nemá zmysel chodiť na hodiny. Je jedno, či hovoríme o slovenčine, alebo o angličtine,“ tvrdí K. Kormošová. S poľutovaním konštatuje, že doma deti už nemajú možnosť rozprávať sa po slovensky, slovenčinu sa učia ako cudzí jazyk. Teší sa, že dve absolventky zložili štátnu skúšku zo slovenčiny. V tomto roku sa dokonca prihlásili na základný stupeň až šiesti ôsmaci. Veríme, že budú úspešní.

Žiaci santovskej školy reprezentujú svoju obec a svoju alma mater na rôznych súťažiach. Napríklad na súťaži Zväzu Slovákov v Maďarsku Slovenské spievanky a veršovanky, odkiaľ sa vracajú domov vždy s dobrými výsledkami.

Slovenský jazyk vyučujú dvaja - pani riaditeľka a Ľudovít Papuček. Pod ochrannými krídlami pána učiteľa vyrástlo už niekoľko generácií. Mali sme možnosť navštíviť hodinu slovenčiny u prváčikov, ktorú viedol pán Papuček. Počas hodiny používali nástennú tabuľu, jednu z troch, ktoré dostali od mlynskej slovenskej samosprávy. Prekvapila nás mimoriadne bohatá slovná zásoba žiakov a ich aktivita na hodine, v rámci ktorej sa zaoberali časťami ľudského tela, zariadením domu, farbami a číslami. Vnímavosť a aktívnosť žiakov je naozaj potešujúca a ako nám povedal pán učiteľ, deti sa s radosťou púšťajú do osvojovania si nových vedomostí. Zrejme im je najlepším príkladom sám pán učiteľ, ktorý ovláda minimálne 30 vyčítaniek, pomocou ktorých vyvoláva žiakov, ale aj množstvo ľudových a detských piesní, ktoré si hocikedy rád zaspieva spolu s deťmi. V nižších ročníkoch používajú učebnice kétšopronských učiteliek Kataríny Szászovej a Pirošky Majerníkovej, ktoré sa aj v Santove veľmi dobre osvedčili, ale používajú aj učebnicu metódy Skabely-Bóna. Vo vyšších ročníkoch používajú učebnice niekdajšej riaditeľky santovskej školy, učiteľky Eriky Kraszlánovej a rôzne iné pomôcky.

O tom, že v santovskej škole vyučujú slovenčinu a slovenskú vzdelanosť naozaj na dobrej úrovni, sa presvedčili aj počas monitorovania vedomostí žiakov, ktoré robila docentka budapeštianskej univerzity ELTE Mária Žiláková koncom novembra medzi ôsmakmi na objednávku Slovenského pedagogického metodického centra. Z jej hodnotenia vyplýva, že slovenskú vzdelanosť vyučujú v škole integrovane, teda je obsiahnutá vo viacerých predmetoch. Žiaci získali celkový priemer 70,6-percenta a v prípade slovenského jazyka až 82,85 percenta.

Tieto dobré výsledky sa v budúcnosti pravdepodobne zlepšia, keď sa prehĺbi spolupráca so školou v spriatelenej obci Žemberovce. Tieto osady podpísali dohodu pred dvoma rokmi. Vlani v apríli boli santovské deti na návšteve v Žemberovciach, deti zo Slovenska navštívili Santov v decembri. Žiaci oboch škôl strávili spolu jeden deň aj počas leta, keď sa Santovčania zastavili u svojich priateľov cestou do letného tábora. Už vtedy sa zrodili priateľstvá medzi deťmi. Podľa pani riaditeľky v spoločných programoch budú pokračovať aj v tomto roku.

Ako povedala K. Kormošová, veľa žiakov trpí na dyslexiu, dysgrafiu alebo dyskalkuliu, teda poruchu čítania, písania alebo počítania, preto už niekoľko rokov pôsobí v škole učiteľka, ktorá rozvíja schopnosti týchto žiakov. Podobné poruchy sú všeobecným javom v celej spoločnosti. Podľa jedného prieskumu každé desiate dieťa v Maďarsku trpí na jednu z uvedených porúch. Práve preto je chvályhodné, že v Santove včas zistili, že takto vadami sa treba zaoberať a pomocou učiteľky sa deti vedia integrovať. Pani riaditeľka nám porozprávala príbeh žiaka, o ktorom v jednej škole vyriekli, že si neosvojil základy. Keď prestúpil k nim, po vyšetrení vysvitlo že trpí dyslexiou. Zamestnávanie odbornej učiteľky je teda opodstatnené, hoci jej plat nehradia zo žiadneho fondu a podľa obecnej samosprávy je pre obec „drahá“. Avšak kým je jej práca potrebná, prevádzkovateľ tento post nezruší.

Čo sa týka mimoškolských aktivít, v škole pôsobia rôzne krúžky. Napríklad tanečný je veľmi obľúbený aj v radoch škôlkárov. Navštevuje ho približne 75 percent žiakov. Približne päť rokov pôsobí v inštitúcii Základná umelecká hudobná škola. Je to súkromná škola, ktorá po zániku štátnej hudobnej školy poskytuje služby aj žiakom santovskej školy. Deti musia platiť za hodiny, ako keby chodili do susedných osád, ale výhodou je, že nemusia cestovať. Medzi učiteľmi hudobnej školy nájdeme aj nášho známeho básnika Alexandra Kormoša, ktorý vyučuje hru na gitare. Do hudobnej školy chodí približne desať žiakov santovskej školy. Zaujímavé je, že ju navštevujú aj santovské deti, ktoré chodia do škôl v susednom meste alebo v Budapešti. Učitelia hudobnej školy vyučujú aj v Číve a Mlynkoch.

Možno preto, lebo riaditeľka školy je zároveň predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy, možno preto, že menšinový zbor považuje za dôležité podporovať miestnu školu, ale je isté, že slovenskí poslanci veľmi pomáhajú santovskej škole. Istý čas pôsobila v Santove slovenská obecná samospráva, potom si občania zvolili samostatnú menšinovú slovenskej samosprávu. Bolo to správne rozhodnutie. Podnietilo rozbehnutie nových aktivít a zlepšili sa aj finančné možnosti. Aj keď časť prostriedkov získavajú členovia zboru formou súbehov, predsa môžeme hovoriť o zlepšení podmienok. Škola tradične slúži celej obci. Okrem usporadúvania plesov, svadieb a obecných slávností v priestoroch školy sídli okrem hudobnej školy aj štúdio miestnej káblovej televízie. Zariadené je v niekdajšom jazykovom laboratóriu, ktoré už nepoužívajú, lebo je zastarané.

Slovenčina sa teda zo santovskej školy nevytráca, ba, v poslednej dobe si nachádza (staro)nové cesty. Deti nemajú problém obliecť si ľudový kroj a rady prehovoria po slovensky, ochotne sa zúčastňujú na dvojjazyčných programoch školy.

Eva Patayová Fábiánová

Békešská Čaba

Kapustnica s generálnym konzulom

Novoročnú večeru, na ktorú tradične pozýva Slovákov z Békešskej a Čongrádskej župy generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe, jej účastníci nazývajú medzi sebou iba Kapustnicou. V tento večer servírujú na sviatočný stôl typické slovenské jedlá. Tohto roku to bola kapustnica a zemiakové placky.

V polovici januára generálny konzul SR Ján Süli pozval predstaviteľov slovenských samospráv a občianskych organizácií dolnozemských Slovákov do békeščabianskej Slovenskej reštaurácie, aby spoločne vyhodnotili uplynulý rok a neviazane sa porozprávali o plánoch do budúcnosti. Hostiteľ vo svojom prívete označil zavedenie eura v Slovenskej republike za geniálny krok v práve najvyššom čase. Pritom je to úspech nielen súčasnej, ale aj bývalej vlády SR, ba celej Slovenskej republiky... - dodal. J. Süli zároveň informoval prítomných o tom, že na Slovensku každá rodina dostala výpomocnú kalkulačku na uľahčenie počiatočných prepočtov, ako aj malú kartičku, ktorá informuje o. i. o holografických znakoch jednotlivých bankoviek slovenského eura. Rok 2008 v živote Slovákov v Békešskej župe, ako aj v celej MR, pokladá generálny konzul za úspešný. Uskutočnila sa napríklad návšteva premiéra MR Ferenca Gyurcsánya v Békešskej Čabe, počas ktorej bola miestnej slovenskej škole prisľúbená finančná pomoc na rozbehnutie rekonštrukčných prác. - Počas môjho pôsobenia v Maďarsku som navštívil skoro každú slovenskú komunitu. Zdá sa mi, že tvoríte kompaktnú jednotu a žijete obdivuhodný, čulý kultúrny život, - vyzdvihol generálny konzul. Okrem hodnotenia energetickej krízy vo svete, ktorej môžu úspešne odolať predovšetkým ľudia práve na vidieku, ktorí sú ešte relatívne sebestační, sa pozitívne zmienil o slovensko-maďarských kultúrnych vzťahoch, ku ktorým prispel aj generálny konzulát v Békešskej Čabe organizovaním koncertov a divadelných predstavení. Za spoluprácu a pomoc v tejto oblasti sa Ján Süli poďakoval o. i. evanjelickej cirkvi a Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Zároveň informoval prítomných, že pred vianočnými sviatkami bola podpísaná zmluva o spolupráci medzi Divadlom Thália v Košiciach a Sarvašským slovenským divadlom, ktoré už aj v minulosti úzko spolupracovali.

(cs)

Slávnosť na počesť J. M. Petzvala

Slovenská samospráva XI. obvodu Budapešti, mestskej časti Nový Budín, usporiadala spolu s tamojšou nemeckou samosprávou v polovici januára spomienkovú slávnosť pri pamätnej tabuli slovenského fyzika, matematika a vynálezcu Jozefa Maximiliána Petzvala.

Po maďarskej štátnej hymne predniesla privítací prejav predsedníčka slovenskej samosprávy Ildika Klauszová Fúziková. Ako uviedla, tretí raz sa stretli, aby si pripomenuli výročie narodenia zakladateľa modernej optiky. Zmienila sa aj o tom, že takisto 6. januára, ale o dva roky neskôr, sa narodil aj Petzvalov brat Oto, ktorý bol tiež matematik a ktorý podobne ako jeho brat pôsobil v Budapešti. Po úvodných slovách privítala vzácnych hostí: zástupkyňu predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelku Rybovú, menšinového radcu Samosprávy XI. obvodu Budapešti Gyulu Balázsa a referentku zboru Editu Pappovú Mikovú, členov Klubu dôchodcov Gamma, žiakov Základnej školy Blanky Telekiovej, kde sa vyučuje nemecký jazyk ako predmet a ich riaditeľku, členku nemeckej samosprávy Evu Pröhleovú Hehlovú. Prítomným sa po nemecky prihovorila podpredsedníčka nemeckej samosprávy Nového Budína Eva Mayerová, ktorá sa poďakovala slovenskej samospráve za to, že ich zapojila do týchto osláv. Potom žiačka Základnej školy B. Telekiovej Anita Bekeová predniesla báseň.

Bohatú a pestrú činnosť slávneho Európana Jozefa Maximiliána Petzvala priblížil prítomným Gyula Balázs. J. M. Petzval patril medzi najvýznamnejšie osobnosti uhorskej vedy 19. storočia. Jeho život i práca prispeli k pokojnému spolunažívaniu národov. Možno nie každý z nás pozná všetky jeho vynálezy, ale ich prínos nik nemôže popierať, povedal pán radca. Petzvalov vynález objektívu má svetový význam. Objektív, ktorý skonštruoval vďaka presným výpočtom v roku 1840, umožnil 16-násobne vyššiu priepustnosť svetla. To v praxi znamenalo, že samotná expozícia fotografickej platne trvala menej ako minútu (predtým 5 až 30 minút), v závislosti od počasia, resp. svetelných podmienok, počas ktorých sa fotografovaný objekt nesmel pohnúť. Preto Petzvala pokladáme za zakladateľa modernej fotografie. Ďalej navrhol konštrukcie osvetľovacích a premietacích prístrojov, dvojaký ďalekohľad, zrkadlovú Petzvalovu lampu, kde je maximálne možné využitie svetelnej energie (prenosný reflektor s priemerom 1,3 m na osvetľovanie predmetov až do vzdialenosti 2,7 kilometra) a zdokonalil mikroskop. Petzvalovým prínosom bol predovšetkým matematický výpočet korekcie optických sústav. Na konci svojho prejavu sa Gy. Balázs poďakoval poslancom Slovenskej samosprávy XI. obvodu Budapešti, že opäť usporiadali spomienkovú slávnosť J. M. Petzvala a že do organizovania zapojili aj väčšinovú samosprávu.

Záverom spomienkovej slávnosti sa rozzvučala slávnostná hudba a vzácni hostia položili vence k pamätnej tabuli J. M. Petzvala.

(ef)

Dengelegské zápisky

Slovenčina bola v Dengelegu (Egyházasdengeleg) inštitučne vzkriesená pred viac ako desiatimi rokmi, ale jej vplyv prekročil hranice školy. Ustanovil sa Spolok Švagor, roku 2006 miestna slovenská samospráva a neskôr aj Klub babičiek. Tým sú dané predpoklady k tomu, aby bol náš pokus nájsť naše stratené korene a takto zachovať identitu miestneho obyvateľstva čoraz úspešnejší. Zároveň nám ponúkajú vynikajúce možnosti spoločného trávenia voľného času.

Vlani sme už mohli naplno rozbehnúť svoju činnosť.

V marci sme v Dengelegu usporiadali stretnutie deti Jarné bzučanie. Je to niekoľkoročná tradícia, ktorú organizujeme na jar i na jeseň. Pri tejto príležitosti naširoko otvoríme bránu našej školy a pozveme aj žiakov z okolitých škôl, aby si prišli zašportovať, upevňovať priateľstvá, aby strávili spolu také chvíle, na ktoré budú vždy radi spomínať.

Deti sa mohli stretnúť aj v máji v Dolných Peťanoch, kde prežili veľmi pekný deň. Nezabudnuteľný deň strávila naša mládež v júli na prvom celoštátnom stretnutí slovenskej národnostnej mládeže Slovenské lipky.

Tradične usporadúvame spoločný letný tábor s deťmi z družobnej dediny Vidiná. V tomto roku sme boli v Močiari nad Kokavou. Myslíme si, že keď naše deti spoznajú krásy Slovenska, prehĺbi sa ich vzťah k tejto krajine, jej obyvateľom, jazyku.

Samozrejme, aj ostatné vekové skupiny sa mohli zúčastniť na spoločných programoch. Napríklad každý rok sa tešíme na Turíčny jarmok spojený so zhadzovaním mája vo Vidinej, alebo na každú tretiu júnovú sobotu, keď robíme v dedine tradičný dengelecký juniáles. Aj v tomto roku sme pripravili rôzne súťaže, na ktoré sme pozvali aj Vidinčanov. Popri futbale a športových súťažiach nemohol chýbať ani kultúrny blok, v ktorom sa na javisku predstavili miestny detský tanečný súbor a budapeštianska tanečná skupina Lipa.

Koncom leta sa miestna slovenská samospráva, Klub babičiek a Spolok Švagor zúčastnili na Národnostnom stretnutí Novohradskej župy, na slovenskom folklórnom festivale v Banke, v septembri Klub babičiek a Spolok Švagor organizovali zájazd pre starších na Slovensko. V októbri sa konali tradičné Jesenné farby, ktoré sú podobným podujatím ako Jarné bzučanie.

V novembri slávime v Dengelegu Deň pekného veku, na ktorý sme pozvali domácich seniorov a Klub dôchodcov z Vidinej. Medzi staršími obyvateľmi sa už vytvorili priateľské styky, je to vidno aj z toho, ako sa vrúcne objímajú, keď sa zídu v Dengelegu alebo vo Vidinej. Možno oni to majú jednoduchšie, veď oni ešte požívali slovenčinu v rodine, hovorili po slovensky už ako malé deti. Preto mohli koncom novembra v Šalgótarjáne plne oceniť krásny program v rámci Regionálneho Národnostného Dňa. Pri takýchto príležitostiach sa im v pamäti vynárajú aj dávno nepočuté slová a ožíva ich materinský jazyk.

Barbora Szabóová

Slovenský fašiangový večierok v Novej Pešti

Slovenská samospráva Novej Pešti usporiada 31. januára o 17.00 hod. v divadelnej sále Osvetového domu Endreho Adyho (Budapešť IV., Jarná ulica č. 4.) Slovenský fašiangový večierok. Na programe budú veselé piesne a ľudové tance v podaní Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, Mužského speváckeho zboru Tungsram Zoltána Kodálya a Tanečného súboru Panónia z Malej Tarče. Po programe pripravia organizátori skromné pohostenie (ochutnávka dolnozemskej slovenskej špeciality), priateľské posedenie a tanec. Osvetový dom sa nachádza 3 minúty od konečnej zastávky metra M3 (Újpest-Központ), autobusu č. 30, 30/A (Újpest-Központ-Munkásotthon u.), alebo električky č. 14 (Újpest-Központ). Účasť s pozvánkou, ktorú si možno objednať u pani Ruženky Cziffrovej na č. tel. 06 30 49 06 407, je bezplatná; bez pozvánky stojí vstupenka 500 Ft.

Slovenský batôžkový bál v Orosláni

Tristodvadsať Oroslánčanov sa na hudbu kapely Santovská nálada pod vedením Jozefa Széplakiho zabávalo do skorého rána na tradičnom, v poradí dvanástom batôžkovom bále Slovenskej samosprávy v Orosláni.

Ples sa konal v budove Gymnázia Józsefa Lengyela. Účastníkov privítal miestny národnostný slovenský tanečný súbor Brána slovenským tancom z okolia Békešu. V mene organizátorov privítala prítomných predsedníčka slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová. – Opäť prešiel rok, ako sme sa tu stretli, ale každý zostal taký istý mladý ako bol pred rokom. Nie je to lichôtka, je to pravda. Dnes sme vykonali všetko preto, aby ste sa v našom kruhu dobre cítili. Hudobníci vám budú hrať rezké pesničky do tanca i do spevu. Potom bude už len na vás, aby ste to využili a dobre sa tu cítili, – povedala predsedníčka slovenskej samosprávy. Po jej slovách členovia Brány zatancovali slovenskú polku a slovenský valčík, ktorým sa začala zábava. Hudobníci vynikajúco hrali dobre známe slovenské a maďarské pesničky, ale aj svetoznáme melódie, na ktoré sa výborne tancovalo.

Alžbeta Szabová čitateľom Ľudových novín prezradila, že na ples nemôžu pozývať Slovákov z okolitých obcí, lebo na toto najpopulárnejšie fašiangové podujatie mesta sú lístky vopred vypredané. Oroslánska slovenská samospráva na tento rok plánuje menej akcií, ako bolo vlani. Uprostred augusta bude už tradičný dvojdňový dedinský deň, ktorý tohto roku oslavuje 15. výročie. V decembri sa uskutoční Deň Slovákov v Orosláni. Na obidve akcie pozvú pani farárku zo Sarvaša Alžbetu Nobikovú, aby slúžila služby Božie v slovenčine. Ako pani predsedníčka povedala, ich evanjelickí veriaci potrebujú, aby aspoň dvakrát do roka mali slovenské bohoslužby. Viac veľkých podujatí neusporiadajú, ale sa budú zúčastňovať na takých akciách Celoštátnej slovenskej samosprávy, ako je Deň Slovákov v Maďarsku, Šiškový festival v Mlynkoch, Haluškový festival vo Veňarci a koncom februára prinesú svoje najchutnejšie zákusky do Budapešti, keď sa na veľvyslanectve zúčastnia na Slovenskej gazdinke. Alžbeta Szabová smutne povedala, že na tohoročnom fašiangovom plese, žiaľ, nemohli privítať svojich priateľov zo Slovenska, lebo ani z Kozároviec, ani zo Šale a ani z Myjavy nemohli prísť hostia kvôli iným povinnostiam.

Slovenský batôžkový bál v Orosláni skončil vylosovaním bohatej tomboly, do ktorej prispeli miestni podnikatelia. Hlavnou cenou bola domáca pekáreň chleba.

(aszm)

S kardinálom P. Erdőom o pastorácii našich katolíkov

Predseda Rady Európskych biskupských konferencií, predseda Konferencie maďarských katolíckych biskupov, kardinál, prímas a arcibiskup Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy Mons. Péter Erdő sa vyjadril k vyhliadkam Európy v roku 2009.

V polovici januára sa zúčastnil na vernisáži výstavy o stredovekých kláštoroch na Slovensku, ktorá sa uskutočnila v Slovenskom inštitúte v Budapešti, využili sme príležitosť a oslovili sme ho. Podľa Mons. Pétera Erdőa Európa presahuje politickú štruktúru Európskej únie, siaha až po Ural a zahŕňa aj oblasti, ktoré nepatria do Európskej únie. Nadôvažok, najdôležitejšia nie je forma spolupráce medzi európskymi krajinami, ale jej obsah, pričom je „absolútne nevyhnutné brať do úvahy niektoré všeobecné, ľudské hodnoty, ktoré umožňujú na kontinente ľudskejší život.“ Pán kardinál spomenul aj rešpekt k životu a rodinu, pričom zdôraznil, že „nestačia iba želania, túžby a sny“. Za dôležitú hodnotu označil „dôveru medzi ľuďmi“ a „schopnosť prijať osobnú obetu“, pre kresťana tiež „vydávať svedectvo o svojom presvedčení otvorene a bez strachu z možnej opačnej verejnej mienky vo veciach života a základného dobra celého ľudstva“. P. Erdő spomenul, že Stála rada Konferencie maďarských katolíckych biskupov vydala koncom minulého roka vyjadrenie. Členovia rady prijali správu o vyjadrení predsedu Konferencie biskupov Slovenska Mons. Františka Tondru. Pokračujúc v procese uzmierenia a spolupráce, ktorý sa začal medzi dvoma cirkvami v roku 2006, je cenné vyhlásenie, ktoré je v súlade s listom Svätého Otca. Pápež Benedikt XVI. ho napísal pri príležitosti stretnutia oboch biskupských konferencii v Ostrihome v roku 2006. „Našou spoločnou povinnosťou je prispieť k spolunažívaniu národov nášho regiónu v zmysle znaku pokoja, uzmierenia a budujúcej lásky,“ uvádza sa vo vyjadrení maďarských katolíckych biskupov. Význam 2. vatikánskeho koncilu (1962-1965) je v hlbokých liturgických reformách, ako je napr. zavedenie národnej reči do bohoslužieb). Svojou prispôsobivosťou k modernému spôsobu života tvorí začiatok novej epochy v dejinách Cirkvi.

Kardinála P. Erdőa sme sa spýtali, či je vôbec nádej na obnovenie katolíckej misie Slovákov v Maďarsku, resp. zabezpečenie pastorácie v materinskom jazyku pre slovenských katolíkov v Maďarsku? „V duchu 2. vatikánskeho koncilu pastoráciu v materinskom jazyku pre národné a etnické menšiny žijúce v Maďarsku pokladáme za dôležitú úlohu našej Cirkvi. Ba, vlani sme poverili pomocného biskupa Ostrihomsko-budapeštianskej arcidiecézy Mons. Jánosa Székelya, aby bol zodpovedný za pastoráciu Rómov v Maďarsku. Ak kompetentní predstavitelia Slovákov žijúcich v Maďarsku, menovite Celoštátna slovenská samospráva, nájde takého slovenského kňaza na Slovensku, ktorý by rád prišiel do Maďarska a rád by slúžil pre slovenských katolíkov, tak my sme otvorení. Konferencia maďarských katolíckych biskupov nadviaže styky s Konferenciou biskupov Slovenska, resp. s biskupom, ktorý je na čele diecézy, kde slúži kandidát. Po vzájomnom rokovaní a spresnení kompetencie a budúceho miesta služby slovenského kňaza by mohol začať svoju službu,“ - povedal Péter Erdő.

(if)

Stredoveké kláštory v Slovenskom Inštitúte

Slovenský inštitút v spolupráci s Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky a Úradom ochrany kultúrneho dedičstva Maďarskej republiky usporiadali vernisáž výstavy Stredoveké kláštory a ich osudy na Slovensku.

Prítomných v mene organizátorov srdečne privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. - Expozícia predstavuje stredoveké kláštory na Slovensku ako architektonické pamiatky, ale zároveň aj ako náboženské a kultúrne centrá, - povedal riaditeľ SI a predstavil účastníkom akcie hostí. Privítal veľvyslanca SR Juraja Migaša, kardinála Pétera Erdőa, generálnu riaditeľku Pamiatkového úradu SR Katarínu Kosovú a riaditeľa odboru Úradu ochrany kultúrneho dedičstva MR Gyulu Káldiho.

Otvárací prejav predniesla generálna riaditeľka K. Kosová. - Je pre nás veľkou cťou, že prvé tohtoročné podujatie SI je vernisáž našej výstavy, reprezentujúcej stredoveké kláštory na Slovensku. Od roku 1010 do roku 1526 bolo na území Slovenska založených vyše 100 kláštorov, ktoré plnili okrem pastoračnej funkcie aj významnú úlohu pri šírení civilizácie, vzdelanosti a kultúry. Výstava pripomína, že kláštory svojou činnosťou a pôsobením na okolie začleňovali územie Slovenska do európskeho kultúrneho priestoru - povedala pani riaditeľka. Kardinál Péter Erdő ktorý zdôraznil dôležitosť viery v dnešnej dobe a vyslovil radosť nad tým, že väčšina týchto kláštorov je zrekonštruovaných a dodnes fungujú ako religiózne centrá.

Vernisáž výstavy Stredoveké kláštory a ich osudy na Slovensku skončila pohostením účastníkov a diskusiou.

(aszm)

Kým kostol bude stáť, musia v ňom byť slovenské omše

Pravidelné slovenské sväté omše v Pilíšskej Čabe

V zakladacej listine kostola v Pilíšskej Čabe je zakotvené rozhodnutie miestneho cirkevného zboru, že kým kostol bude stáť, musia sa v ňom odbavovať slovenské sv. omše. Potomkovia tu žijúcich Slovákov sa snažia dodnes dodržiavať tento sľub.

V Pilíšskej Čabe postavili roku 1720 rímskokatolícky kostol z ohrady. Hovorí sa, že roku 1750 cestoval cez obec následník trónu Jozef II., ktorý vyjadril nespokojnosť s výzorom objektu a tak v rokoch 1778-1781 vybudovali dnešný kostol v barokovom štýle. Slávnostná vysviacka sa konala roku 1781. Kostol Mena Preblahoslavenej Panny Márie v Pilíšskej Čabe je najväčším kostolom v Peštianskej župe. Jeho dĺžka je 45 m, šírka 19 m, výška 16 m a výška barokovej veže 40 m. Liturgia dáva narodenie Panny Márie do súvisu so svetlom: Kristus je Slnko spravodlivosti, Mária je zornica, ranná hviezda, ktorá zvestuje východ slnka.

V zakladacej listine kostola v Pilíšskej Čabe je zakotvené rozhodnutie miestneho cirkevného zboru, že kým kostol bude stáť, musia sa v ňom odbavovať slovenské sv. omše. Potomkovia tu žijúcich Slovákov sa snažia dodnes dodržiavať tento sľub, čo ani v súčasnosti nie je ľahká úloha. Našťastie aj Slovenská samospráva v Pilíšskej Čabe si pokladá za srdcovú záležitosť náboženskú oblasť a organizovanie pravidelných slovenských svätých omší. Pri kostole pôsobí dobrý cirkevný spevácky zbor, ktorý má na starosti skvelý kantor Zoltán Geszler. Zbor má vo svojom repertoári aj miestne slovenské náboženské piesne.

Podotýkam, že v pilíšskom regióne sú dlhé roky pravidelné slovenské omše iba v Pilíšskej Čabe. Inde sú iba zriedkavo a len príležitostne sa odbavuje slovenská liturgia. Nehovoriac o náboženskej výchove a vysluhovaní rôznych sviatosti v materinskom jazyku! Preto tieto slovenské omše často navštevujú aj veriaci z Čívu, Mlynkov, Santova, ale aj zo Štúrova. Žiaľbohu, z ostatných okolitých slovenských osád sem už neprichádzajú veriaci, ktorých by tu privítali s otvorenou náručou. Oni možno už nepociťujú potrebu počúvať slovenské slovo v Božom chráme. Nečudo, veď aj slovenskí katolíci žijúci v Maďarsku po 2. vatikánskom koncile (1962-65), ktorý umožnil používať pri bohoslužbách národný jazyk, sa museli naučiť liturgiu po maďarsky, keďže v týchto dedinách slúžia vyslovene maďarskí kňazi, ktorí nikdy neboli ochotní naučiť sa po slovensky. Ba, vo viacerých osadách nie sú ochotní ani len začať modlitbu po slovensky, napr. Otčenáš, Zdravas´ Mária... Takže už pomaly štyridsaťštyri rokov sa Maďarská biskupská konferencia nepostarala o pravidelnú pastoráciu pre Slovákov žijúcich v Maďarsku v materinskom jazyku.

A aká je situácia na Slovensku, v osadách, v ktorých žijú maďarskí veriaci?

Často cestujem na Slovensko, mám tam priateľov a dobrých známych. Ak sa dostane slovenský kňaz do maďarskej osady, behom roka si osvojí maďarčinu na slušnej úrovni, aby mohol slúžiť svätú omšu po maďarsky a aby mohol vysluhovať sviatosti v maďarčine! Veru, takáto je skutočnosť. Tamojším maďarským katolíkom môžeme len závidieť!

Ja som sa narodil a vyrástol v Číve, žijem v Pilíšskej Čabe. Za môjho detstva sme sa v obci zhovárali po slovensky. Na základnej škole sme mali aj ťažkosti s maďarčinou. Dnes, keď navštívim svoju rodnú obec, tak každý, kto má pod šesťdesiat rokov, hovorí po maďarsky. Žiaľbohu, v Maďarsku sa pomaly zabudne na to, že tu žijú aj národnosti!

Chvála Pánu Bohu, v Pilíšskej Čabe sa už poldruha roka pravidelne konajú každú druhú nedeľu v mesiaci o 9. hodine slovenské sv. omše, ktoré slúži predstavený Rehole lazaristov, kňaz Viktor Kunay. Príležitostne tu slúžili už aj apoštolský nuncius a slovenskí biskupi. Pochopiteľne, organizovanie slovenských bohoslužieb si vyžaduje čas i financie. My nepoznáme nemožné, aj naďalej nebudeme ľutovať námahu ani peniaze a chceme v tomto pokračovať, veď je to naša povinnosť voči našim predkom. Uvedomujeme si, že sme ako poslední mohykáni, ale sa nevzdávame.

Na záver by som vám, milí čitatelia Ľudových novín, chcel oznámiť, že slovenské sväté omše v Pilíšskej Čabe sa v roku 2009 uskutočnia 8. februára, 8. marca, 12. apríla, 10. mája, 7. júna, 12. júla, 9. augusta, 13. septembra, 11. októbra, 8. novembra a 25. decembra, vždy o 9. hodine. Srdečne privítame všetkých záujemcov.

Július Kučera

Rok františkánov v Budapešti

Starobylý rád františkánov - Rád menších bratov - Ordo fratrum minorum OFM - oslavuje tohto roku na celom svete 800. výročie svojho založenia.

Jubilejné oslavy sa začali 3. januára, keď peštianski františkáni v Kostole sv. Františka v Budapešti na Námestí františkánov privítali členov mužskej i ženskej vetvy rádu z celej krajiny, ako aj zo susedných štátov. Otvorenie jubilejného roka sa začalo prednáškou generálneho definotora Fr. Jakaba Várnaiho OFM, ktorý o. i. hovoril o živote sv. Františka a o založení rehole františkánov:

- Storočie, v ktorom žil sv. František z Assisi, bolo v istom zmysle podobné nášmu. Prebiehali v ňom hlboké spoločenské a hospodárske zmeny. Vrcholný stredovek priniesol veľké spoločenské zmeny a vplýval aj na Cirkev. O cirkevné problémy a ich riešenie sa začala zaujímať i širšia verejnosť. Vznikli rozličné reformné hnutia, ktoré spájali vernosť evanjeliovým ideálom s vernosťou Cirkvi. Inšpirátorom tohto hnutia sa stal syn assiského mešťana, známy v dejinách ako sv. František Assiský, zakladateľ rehole, cirkevný reformátor. Roku 1208 pri počúvaní omšového evanjelia v mimoriadnom osvietení mysle pochopil svoje poslanie: chcel byť maličkým a chudobou nasledovať Krista v poníženosti. Spočiatku nemal František nijaký určitý program. Dva roky žil ako potulný mních. Venoval sa modlitbe, slúžil chudobným a opatroval tri opustené kostoly okolo Assisi. Z evanjeliových textov zostavil akési prvé pravidlá nového rádu, ktoré schválil pápež Inocent III. v roku 1209. Tak vnikol nový Rád menších bratov. František prijal diakonské svätenie. Z poníženosti a z úcty ku kňazstvu nechcel byť kňazom, ale ostal diakonom po celý svoj život.

Roku 1212 vznikla ženská vetva rádu sv. Františka, ktorú založila Sv. Klára - klarisky.

Ústredným bodom františkánskej spirituality je vtelený, ukrižovaný a eucharistický Kristus. V spásonosných tajomstvách Krista vnímajú práve jeho ľudskú stránku. S tajomstvom Krista úzko súvisí aj mariánska úcta, typická svojou jemnosťou, ale zároveň aj odvážnosťou.

Veľká rodina Menších bratov sa v 16. stor. rozdelila na tri autonómne celky - na františkánov, minoritov, kapucínov. Prirodzene, najpočetnejší je Tretí rád sv. Františka, ktorý združuje laických veriacich. V priebehu storočí sa v rámci tretieho rádu vyvinulo mnoho mužských a najmä ženských rehoľných spoločenstiev, ktoré sa hlásia k duchovnému dedičstvu sv. Františka.

Po prednáške sa začala jubilejná slávnostná svätá omša, ktorej hlavným celebrantom bol predstavený Rádu sv. Františka Fr. Gergely Magyar OFM. Vo svojej homílii o. i. povedal:

- Dnešnou jubilejnou slávnosťou sme otvorili Rok sv. Františka, ktorý sa bude oslavovať nielen u nás, ale na celom svete. Som nesmierne rád, že na dnešnú slávnosť prišli predstavitelia mužských a ženských rádov, svetskí kňazi, laici a veriaci v takomto veľkom počte. Sv. František (1182-1226) pôvodne nechcel založiť rád, ale s čerstvou vodou Ducha Svätého popolievať srdcia veriacich. Stalo sa to pred 800 rokmi. A bol by som ešte radšej, keby sa nielen počas jubilejného roka, ale dlhé roky, desaťročia františkánska duchovnosť prejavovala v každom aspekte nášho života.

Počas slávnostnej svätej omše spieval cirkevný zbor kostola, ktorý dôstojne zvýraznil slávnostný ráz jubilejnej oslavy. Po svätej omši sa konalo na farnosti agapé.

(f)

Kedy a kde na slovenské bohoslužby?

V Kostole svätého Jozefa v Budapešti (Námestie M. Horvátha) usporadúvajú slovenské sväté omše každú prvú nedeľu v mesiaci o 10.30 hod. Slovenskú svätú omšu slúži vdp. Atila Kónya.

+

V Kostole Panny Márie v Pilíšskej Čabe vo Veľkom chráme sa konajú slovenské sväté omše každú druhú nedeľu v mesiaci o 9. hodine.

+

V zborovej sieni Slovenského evanjelického zboru v Budapešti, na prvom poschodí zadného traktu budovy na Rákócziho ulici č. 57, sa konajú slovenské služby Božie každú nedeľu o 10. hodine. Bohoslužby slúži evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová.

+

V evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši každú nedeľu o 8.30 hod. odbavuje slovenské bohoslužby evanjelický farár Atila Spišák.

+

V Pitvaroši slúži slovenské evanjelické bohoslužby každú prvú nedeľu v mesiaci od 13.30 hod. A. Spišák.

+

Veriaci v Békešskej Čabe môžu navštevovať slovenské bohoslužby každý pondelok o 8.00 hod. v Jamine (Zoltán Nagy) a každú nedeľu o 8.45 hod. vo Veľkom, resp. v zime v Malom evanjelickom kostole (Pavol Kutej ml.). Večeru Pánovu odbavuje P. Kutej ml. vždy v prvú nedeľu v mesiaci o 8.00 hod. vo Veľkom evanjelickom kostole (v zimných mesiacoch v Malom evanjelickom kostole).

Priekopník dolnozemského chmeliarstva Albert Martiš

Dolnozemský ľudovýchovný pracovník, národný buditeľ, spisovateľ Albert Martiš sa narodil 20. apríla 1855 v Slovákmi obývanej báčskej dedine Kulpín a v týchto dňoch si pripomíname 90. výročie jeho úmrtia. Jeho otec Peter bol krajčírom a zo začiatku vlastnil menší obchod a krčmu, neskôr bol učiteľom v Binguli, Báčskej Palanke a Hajdušici. Matka Apolónia, rodená Franková, pochádzala z učiteľskej rodiny v Kysáči. Albert mal dvoch súrodencov a veľa tiet po matke, ktoré sa povydávali za popredných národovcov a v takom prostredí bol vychovávaný aj on. Martišovo detstvo bolo poznačené chudobou a utrpením, keď ako maloletý musel rodičom pomáhať, otcovi v obchode a matke pri krajčírstve. Keď sa stal jeho otec učiteľom v Binguli (Sriem), tunajší farár Juraj Jesenský postrehol Albertove nadanie a presvedčil jeho otca, aby ho dal študovať. V rokoch 1867 - 69 študoval na srbskom gymnáziu v Novom Sade, kde vyučovali aj Slováci Jozef Podhradský a Ján Tobiaš Langhoffer. Počas dvojročného novosadského pobytu sa zapájal do kultúrneho a národného života Slovákov. Pre zlý majetkový stav ho chceli dať rodičia na remeslo, o čom sa v Báčskej Palanke u jeho otca dozvedel profesor nemeckého gymnázia v Novom Vrbase Karol Zvaríny a ten presvedčil rodičov zapísať ho do tejto školy. Novovrbaské nižšie evanjelické gymnázium, ktorého riaditeľom bol Slovák Michal Godra, absolvoval v rokoch 1869 - 73. Ten mu vštepil lásku k materinskej reči a u zámožnejších rodín mu zabezpečil bezplatnú stravu. Na ďalšiu radu Karola Zvarínyho sa prihlásil do učiteľskej prípravky v Prešove, kde si slovenskí študenti v roku 1874 za jeho účasti založili slovenský spolok „Napred“. Cez prázdniny roku 1874 a 1875 Albert Martiš suplikoval po slovenských stoliciach a nazbieral si nielen peknú sumu peňazí pre svoje štúdium, ale na týchto cestách podrástol duchovne, lebo sa mal možnosť stretnúť s viacerými významnými národnými a literárnymi pracovníkmi. Napríklad u J. M. Hurbana v Hlbokom pobudol až tri dni v živom dialógu. Po tejto oboznamovacej ceste ostal Albert Martiš rok doma v Hajdušici (Banát), kde jeho otec bol v tom čase učiteľom a vtedy sa dôkladne pripravil na učiteľskú skúšku roku 1877 v Sarvaši. Keď ju úspešne absolvoval, hneď v tom istom roku sa stal učiteľom v Padine (Banát), ako v poradí tretí učiteľ v tejto veľkopočetnej slovenskej dedine. Ako učiteľ obecnej školy tu pôsobil v rokoch 1877 - 1894. Bolo to v časoch krutej maďarizácie, kedy sa medzi ľudom snažil vykonávať účinnú národnobuditeľskú a osvetovú činnosť, začo zažil veľa prenasledovania a trpkosti. On sa však nevzdával a aj po predčasnom suspendovaní roku 1895 pokračoval v národnobuditeľskej činnosti. Aj napriek mnohým nepochopeniam od samotných ľudí sa od samého začiatku pôsobenia v tejto obci s entuziazmom pustil do ľudovýchovnej práce s cieľom pozdvihnúť kultúrnu a hospodársku úroveň tunajšieho slovenského ľudu. Už vtedy v ľudnatej Padine učil vyše dvesto žiakov a v styku s ich rodičmi a ostatnými obyvateľmi, popri učiteľskej práci neúnavne vplýval na pozdvihnutie dedinského ľudu vo všetkých oblastiach jeho života a práce. Presviedčal ľudí, aby odoberali a čítali slovenské časopisy, najmä Národný hlásnik, Národné noviny a Obzor, do ktorých aj on prispieval. Dal si aj takú robotu, že čítal Padinčanom vo svojom dome z Národných novín alebo išiel po dedine, poučoval ich, učil ich spievať slovenské pesničky, a to často za svojho klavírneho sprievodu. Roku 1880 založil v Padine čitáreň. Veľké úsilie vynaložil na hospodárske povznesenie tunajších Slovákov. Aby znemožnil židovskú úžeru, založil roku 1885 prvý peňažný ústav v Padine - Vzájomnú pomocnicu, premenovanú neskôr na Sporiteľňu, ktorá sa potom stala pobočkou Pančevskej banky. Albert Martiš má nezmazateľné zásluhy na rozvoji vojvodinského chmeliarstva, považujú ho za jeho priekopníka. Okrem chmeľu pestoval a šľachtil aj iné plodiny, propagoval chov hodvábnika, včiel a celkový pokrok v poľnohospodárstve. Na jeho hospodárstve praxovali viacerí odborníci - Slováci z Vojvodiny. Bohatá je jeho literárna a publikačná činnosť. Články o modernom hospodárení publikoval okrem Obzoru aj v Národných novinách a Národnom hlásniku. Jeden jeho článok s uvedeným nadpisom O padinskom chmeliarstve bol uverejnený v januárovom čísle Obzoru roku 1896, vychádzajúcom už vo vydavateľstve a kníhtlačiarni Karola Salvu v Ružomberku. V úvode príspevku Albert Martiš píše, že dosiaľ uverejňoval svoje hospodárske články v Národných novinách, a to vraj z toho dôvodu, že ich väčšinou číta vzdelanejšia časť národa. Predpokladal, že táto vrstva ľudí príležitostne sprostredkuje ich obsah konzervatívnemu roľníkovi a mravne ho prinúti spieť k tomu z čoho bude mať materiálny prospech. „Ale sklamal som sa, lebo mnohí našinci, poznajúc nevďačnosť väčšiny nášho ľudu, znechutení nechávajú ho stúpať cestou, ktorou kráčali jeho predkovia. Uznávam, že to dnes nie je ľahké v tomto hmotárskom svete nezištne pre ľud pracovať, lebo tu napadne ťa hlúpy havkáč, notár, tu zase od rodu odpadlý kňaz, tam zase zákony obchádzajúci slúžny... a všetci ti pripisujú nekalé činy, upodozrievajú a osočujú ťa. Toto však nebolí, keď to robia naši neprajníci, ale bolí, keď ti takí ubližujú, za ktorých žiješ a mrieš a ktorých by si rád i duševne i hmotne videl pozdvihnutých,“ posťažoval si a potom sa už zameral na zhodnotenie stavu chmeliarstva v Padine a v Banáte

V septembrovom čísle Obzoru z roku 1900 sa možno dočítať, že Albert Martiš, príkladný hospodár, včelár a chmeliar, bol na výstave v Paríži vyznamenaný striebornou medailou za racionálne pestovanie chmeľu. Už predtým získal na uhorských výstavách medaily a 600-korunovú odmenu. Predtým v septembrovom čísle Obzoru bola v roku 1897 uverejnená správa, že penzionovaný učiteľ v Padine vynašiel stroj na sekanie kukuričia, na ktorý už dostal aj uhorský patent. Pánu Martišovi, ktorý i do nášho časopisu píše, gratulujeme.“ Žiaľ, ako neskôr píše iný zdroj, tento patent bol jeho autorovi odcudzený. Martiš skonštruoval aj prototyp lietacieho stroja. Na jeho vzorovom hospodárstve sa priúčali novotám viacerí poľnohospodárski odborníci z Dolnej zeme, ktorí potom v praxi rozširovali jeho teoretické i praktické poznatky. Vo svojom pôsobisku v Padine bol v roku 1885 spoluzakladateľom peňažného ústavu. Vrátim sa však k článku, ktorý napísal Albert Martiš o padinskom chmeliarstve, z ktorého podstatné časti vyberám: „Keď som sa tu stal učiteľom, videl som, že náš roľník neprejde ďaleko vo svojom hospodárení pri zle obrábanej pôde a malej cene obilia. K tomu všetkému sa objavila aj myšlienka sťahovania do Ruska, Srbska a Bulharska, ktorá opanovala hlavy Padinčanov, v čom ich podporoval i náš nebohý farár (G. Bujkovský?), ktorý založil biedne živoriacu Liziku a na žobrácku palicu dovedené už teraz rozchodiace sa Imrichovce, čím sa tu strední gazdovia stratili a zostali len bohatí a celkom chudobní. „V takejto nemilej situácii Martiš rozmýšľal, akoby sa dalo Padinčanom pomôcť. Náhoda chcela, že mal obecnú zem v bývalých viniciach, okolo ktorých rástol divý chmeľ. - Tento raz bol tak utešene rozkvitol, že vzbudil môj obdiv. Nuž pomyslel som si, keď divý chmeľ dáva takú utešenú úrodu, prečo by ošetrovaný a pestovaný chmeľ aj v tejto pôde nerástol.“ „Svoju myšlienku začal realizovať. V roku 1886 vysadil trištvrte jutra chmeľom a v nasledujúcom roku už postavil drevené stĺpy a natiahol na ne drôt. Ľudia to chodili obdivovať a podľa jeho slov ho pokladali za blázna. On však na ich nerozumné poznámky nič nedal a chmeľ vysádzal ďalej. Dnes je takých „bláznov“ len v samotnej Padine približne sedemdesiat, hrdo v článku poznamenal tento priekopník chmeliarstva vo Vojvodine. Na začiatku presviedčal ľudí k výsadbe chmeľu, pričom im dával sadenice zadarmo, čo išlo veľmi ťažko, lebo len o štyri roky neskôr získal prvých dvoch pestovateľov. Roku 1893 urodilo sa Martišovi sedem metrických centov chmeľu z jutra a celkovo z 2,5 jutra dosiahol úrodu 17 metrických centov. Chmeľ mal dobrú cenu a cent vtedy odpredal po 150 zlatých a tak celkom dostal 2 550 zlatých. Tento finančný príjem presvedčil nakoniec roľníkov, že sa rozhodli pestovať chmeľ nielen v Padine, ale hlavne v Báčke. Cez zimné mesiace roku 1894 začala zhánka po chmeľových sadeniciach a Martiš ich vtedy odpredal v množstve približne 45 tisíc kusov. V tom istom roku sa však v Česku, Bavorsku a Anglicku urodilo veľké množstvo chmeľu a v Banáte a Báčke veľmi málo, pričom v dôsledku choroby bol aj menej kvalitný. „Ja a niekoľkí ďalší predali sme cent po 70 - 80 zlatých, ostatní iba po 25 - 40 zlatých. Minulá jar, ba možno povedať, že celý rok bol veľmi priaznivý ako pre chmeľ, tak i pre iné plodiny, Ale nikto ho tu nesadil, dokonca niektorí netrpezliví svoje chmelnice zlikvidovali. Chmeľ bol krásny a bezchybný a počasie pri oberaní a sušení veľmi príjemné. Z toho dôvodu si chmeliari sľubovali peknú cenu. Keďže domáce pivovary ho nekupovali, nuž odpredali sme ho českým kupcom, a to podľa akosti v cene 50 - 80 zlatých za cent,“ opisuje prvé začiatky chmeliarstva v Padine Albert Martiš. Ďalej píše, že tento chmeľ by bol mal i väčšiu cenu, keby boli s ním pri oberaní a sušení zaobchádzali obozretnejšie. Mnohí si svoj krásny chmeľ domrvili, keď ho v suchom stave vrecovali. „Nuž, nerozumný doktor, hotový kat - poznamenal pri tejto príležitosti A. Martiš. Vtedy Padinčania predali 200 centov chmeľu do Česka a len 25 centov zakúpil účastinársky pivovar v Kőbányi pri Budapešti. Uhorské pivovary boli takto odkázané kupovať dolnozemský chmeľ pod českým menom za drahé peniaze. „Sám som bol zvedavý, akú kvalitu má náš padinský chmeľ a tak som poslal vzorky do Výskumného hospodárskeho ústavu na preskúmanie. Náš Chmeliarsko-hospodársky spolok nebol pre dve malicherné “chyby“ potvrdený. Ako som však počul z prvej ruky, tie chyby neboli chybami, ale že ministerstvu boli naše stanovy s takým odporučením poslané, že na čele tohto spolku stojí (Bože odpusť hriechy) pansláv. Nuž hľa, rob voľačo, si pansláv, nerob nič a buď udavačom, si vlastenec,“ takýmto konštatovaním ukončil Albert Martiš svoj článok v časopise Obzor roku 1896.

V národnobuditeľskej činnosti propagoval Albert Martiš slovenskú tlač, počas volieb agitoval za zvolenie slovenských kandidátov a je len samozrejmé, že mal úzky kontakt s činovníkmi na Slovensku a Česku. Počas Kovačického procesu pravidelne informoval verejnosť o vývoji tejto neslávnej udalosti v Dolnozemskom Slovákovi a svoje články podpisoval svojím menom. Tak aj jeho zásluhou mala táto vzbura slovenských evanjelikov proti maďarizácii v Kovačici veľký ohlas. Za takúto činnosť bol označovaný za pansláva a uhorskou vládou prenasledovaný. Z tohto dôvodu až dvanásť politických procesov. Uhorská vrchnosť mu to zrátala a predčasne ho zo školských služieb prepustila. Bol aj literárne činný, keď najskôr prekladal a potom uverejňoval poviedky, rozprávky, bájky, básne a dramatické prvotiny vo viacerých slovenských časopisoch, medzi nimi aj v prílohe Obzoru „Pri kozúbku“.

Ako publicista zaoberal sa národnostnými a sociálnymi otázkami dolnozemských Slovákov v Národných novinách, Slovenských listoch, Ľudových novinách, po roku 1900 v časopisoch Dolnozemský Slovák, Slovenský týždenník, Kresťan a v americkej krajanskej tlači, z ktorej, ako sám konštatoval, len z nej občas dostal menší honorár. Literárne bol činný najskôr ako prekladateľ poviedok srbských autorov do slovenčiny najmä v Národných novinách a slovenských autorov do srbčiny v časopisoch Brankovo Kolo, Stražilovo.

Za úspechy v pestovaní chmeľu bol roku 1889 vyznamenaný striebornou a bronzovou medailou v Paríži a roku 1896 bronzovou medailou na hospodárskej výstave v Budapešti. Albert Martiš sa celý život snažil o povznesenie a tým aj blahobyt slovenského dolnozemského ľudu a paradoxne v posledných mesiacoch svojho života sám doslova trpel hladom. V takomto položení zomrel 19. septembra 1918 v Padine, kde pôsobil plných štyridsať rokov. O jeho smrti priniesla články a nekrológy väčšina slovenských časopisov, ktoré v nich zdôraznili jeho neúnavnú prácu medzi pospolitým ľudom a tiež jeho nezabudnuteľné zásluhy na národnom a hospodárskom povznesení Slovákov na celej Dolnej zemi. V jeho diele na Slovensku pokračoval jeho syn Ján Branislav Martiš (17.9.1883 Padina - 29. 11.1964 Bratislava), redaktor a publicista, ktorý popri pastoračnej činnosti organizoval a viedol vo svojich pôsobiskách ľudovýchovné kurzy, bol funkcionárom spoločenských a cirkevných organizácií a roku 1918 podpredsedom Národnej rady v Novom Meste nad Váhom.

Ján Jančovic

Anna Divičanová

Myšlienky k najnovšej knihe Jána Botíka

V roku 2007 uzrela svetlo sveta kniha Jána Botíka Etnická história Slovenska s podtitulom K problematike etnicity, etnickej identity multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov. Nám, Dolnozemčanom, je dobre známe, že etnograf Ján Botík je úzko spätý s dolnozemským regiónom, s osudom dolnozemských Slovákov, veď značnú časť svojej výskumnej činnosti venoval poznávaniu, odhaľovaniu premien tradičnej kultúry tu žijúcich slovenských komunít. Už v roku 1980 nám v knihe Slováci vo svete, ktorú napísal spolu s Jánom Siráckym, podal ucelený obraz o tradičnej kultúre vojvodinských Slovákov, Slovákov v Maďarsku a Rumunsku. Výsledky o pohybe, zákonitostiach dynamiky a premien minoritnej kultúry, o spolunažívaní väčšinovej a menšinovej kultúry, o vzájomnom ovplyvňovaní sa, využil aj pri písaní jeho najnovšej publikácie.

Cieľom knihy je podať prierez etnickej štruktúry Slovenska od stredoveku až po súčasnosť a podať prierez etnických procesov Slovákov žijúcich v zahraničí. Obidve časti organicky naväzujú na dejiny a kultúrne dejiny (elitná a ľudová kultúra, dejiny jazyka) Slovenska, o ktorých môžeme čítať v II. kapitole pod titulom Etnický obraz Slovenska.

Etnické skupiny na Slovensku aj napriek svojej silnej a pevnej väzbe na slovenské dejiny a kultúru si dlho, niektoré až do súčasnosti zachovali isté špecifiká svojho kultúrneho a niekedy aj spoločenského života. Podobná väzba sa vzťahuje aj na Slovákov žijúcich mimo Slovenska, hodne vzdialených od svojho materinského národa. Ako to autor koncipuje, sú nositeľmi a sú aj tvorcami slovenskej kultúry, jej špecifických čŕt, ktoré vyvierajú z hlbokých koreňov kultúry materského národa a ktoré sú, samozrejme, ovplyvňované už novým prostredím väčšinového národa, s ktorým stáročia spolunažívajú.

Kniha sa zrodila z dvoch hlavných prameňov. Etnický a národný vývin Slovenska a slovenského národa autor analyzuje na základe najnovšej literatúry slovenských spoločenských vied: archeológie, histórie, sociológie a etnológie (národopisu). Pri spracovaní (a to rovnocennom spracovaní) etnických skupín využíva vlastné výskumy jednak medzi dolnozemskými Slovákmi a Slovákmi v Južnej a v Severnej Amerike, i výskumy o etnických skupinách na Slovensku, ako sú autorove monografie o Chorvátoch na Slovensku a štúdie o nemeckej menšine. Pri príprave knihy boli autorovi na pomoci štúdie a samostatné publikácie iných autorov, medziinými publikácie o Rómoch, o židovskej komunite a početné články, knihy o tradičnej kultúre a o súčasnosti maďarskej menšiny na Slovensku.

Ján Botík nazýva svoju knihu príručkou, učebnicou pre vysokoškolských poslucháčov, ale myslím si, že je vhodná nielen pre študentov etnológie alebo kultúrnej antropológie, ktorým Ján Botík prednášal o etnických skupinách najprv na Univerzite Komenského v Bratislave a v posledných rokoch na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Je to knižka, ktorá poskytne cenné poznatky o multikultúrnom Slovensku poslucháčom všetkých spoločenských vied, ale aj širšej verejnosti, ktorá - uznajme - len povrchne poznala (a pozná) túto tvár Slovenska.

Charakteru učebnice sa prispôsobuje aj prvá kapitola knihy, v ktorej autor na základe bohatej zahraničnej a domácej odbornej literatúry zhrňuje teórie o národe, o národnej a etnickej identite, o pojmoch, ktoré pomáhajú orientovať sa v národných a národnostných procesoch. Autor širšie analyzuje domácu literatúru, v prvom rade etnologickú (M. Kaľavský, Eva Krekovičová, Gabriela Kiliánová), ktorá nastoľuje otázku etnicity. Zoznamuje nás s obsahom odbornej terminológie, ako je napr. kolektívna pamäť, kultúrna pamäť. Autor sa vo svojich prácach sám pričinil o zrod a používanie niektorých výrazov, ako kultúrna konvergencia (proces vyrovnávania kultúrnych prvkov), nová kultúrna homogenita, vznik, vytvorenie sociálnej a kultúrnej homogenity atď.

V kapitole Multietnické Slovensko a jeho kultúrna mnohotvárnosť, podobne ako v kapitole o etnickom obraze Slovenska, sa autor zaoberá dejinami, kultúrnou históriou, spoločenskými otázkami a prítomnosťou Slovákov, Maďarov, Nemcov, Židov, Rusínov a Ukrajincov, Rómov, Chorvátov, Srbov, Bulharov a Čechov.

Z dôkladných, ucelených obrazov o jednotlivých národnostiach Slovenska by som poukázala len na niektoré, pre tú-ktorú národnosť charakteristické vývojové procesy.

Z historického pohľadu ako i z pohľadu silnej symbiózy so slovenskou kultúrou markantnú etnickú skupinu predstavujú Nemci, ktorí už od 11. - 12. stor. sa usadzovali na území Slovenska, hlavne v okolí neskorších banských miest, v Malých Karpatoch v západnom Slovensku a na Spiši. Botík upozorňuje na ich významnú úlohu v rozvoji remesiel na Slovensku, na ich bohaté cechové tradície, zvyklosti, na ich závažnú rolu v rozvoji tlačiarní po Gutenbergovom objave kníhtlače, na poli rozširovania protestantizmu, jeho luteránskej vetvy. Vyžaduje si ďalšie výskumy, či a ako nemecký luteranizmus okrem českobratského hnutia ovplyvňoval slovenský luteranizmus, náklon k tomuto vierovyznaniu. Odhalenie, hlbšie poznanie tohoto procesu je nevyhnutné aj pre poznanie mentality dolnozemských slovenských evanjelikov.

Nemci na Slovensku mali niekoľko skupín a pomenovaní. Všeobecne je známa skupina Habánov (inak pochádzajúcej zo Švajčiarska), ktorá sa usadila asi v 40 lokalitách západného Slovenska. Podľa nej je pomenovaná habánska keramika a tradície, ktoré sú spojené s menom Ferdiša Kostku a Ignáca Bizmayera. Okrem keramického remesla ovládali - hovorí autor (str. 91) - okolo 30 remesiel, ktoré „ovládali na vtedajšej špičkovej úrovni”. Autor píše aj o procese asimilácie Nemcov, ktorý sa začal už priamo po usadení sa, ale najmä od XVII. storočia pod vplyvom slovakizujúceho, ale aj maďarizujúceho jazykového a kultúrneho procesu. (Nakoľko poznám históriu spišských Nemcov a ich znázorňovanie v slovenskej krásnej literatúre, zdá sa mi, že bol silnejší skôr slovakizujúci proces.)

Na kultúrno-asimilačných a integračných procesoch Nemcov mal veľký podiel fakt - ako konštatuje na str. 95 -, že „život v jednotlivých nemeckých jazykových ostrovoch a enklávach bol natoľko izolovaný, že príslušníci nemeckých komunít medzi sebou takmer nekomunikovali”. Podobne by sme mohli charakterizovať aj postavenie Nemcov žijúcich v iných oblastiach starého Uhorska (okrem saského obyvateľstva v Sedmohradsku). Niečo podobné sa vzťahuje aj na ostatné národnosti, ktoré sa počas 18. storočia usadili v rôznych regiónoch Uhorska, tak aj na Slovákov v Maďarsku.

V úvodnej časti autor pripomína, že mnohokrát máme predsudky voči tomu, čo nepoznáme. Pre jeden kolektív „prejavy cudzej kultúry sa zdajú čudné, až hrozné. Aj nepatrné odchýlky od noriem vlastnej skupiny vníma ako neprijateľné anomálie.“ (str. 12). Vzťahuje sa takéto správanie najmä voči Židom a Rómom. Bohužiaľ, ešte aj v súčasnosti o nich vieme len veľmi málo, naše vedomosti o týchto dvoch etnických skupinách sú hodne povrchné. Aj preto sú pre nás cenné kapitoly, ktoré nám predstavia tieto dve minority na Slovensku.

Okrem histórie sú bohato a zaujímavo opísané ich tradície - v prípade Židov aj ich konfesijný život, štruktúra rodiny, mentalita židovského a rómskeho človeka. V histórii židovského etnika neblahú úlohu zohrala prvá svetová vojna a rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie, totiž „...dovtedy takmer miliónové spoločenstvo uhorských židov sa rozpadlo a začlenilo do viacerých nástupníckych štátov. Tradičné súžitie a väzby s organizačnými centrami v Budapešti a v Bratislave boli prerušené” (str. 102).

Autor dobre pozná literatúru o histórii a o osude Židov. V bibliografii mi chýbajú štúdie a kniha Petra Salnera o bratislavskej židovskej komunite; inak Botík sa zvlášť poďakuje za jeho pomoc pri príprave publikácie.

V orientovaní sa v rómskej otázke mu boli v prvom rade na pomoci práce etnografov Arne Manna a Evy Krekovičovej, ale aj ďalších etnológov a sociológov vysokoškolských a akademických pracovísk. (Banská Bystrica, Košice).

Vzťah Maďarov a Slovákov, vlastne postavenie maďarskej národnosti na Slovensku, autor analyzuje vo dvoch rovinách. Do roku 1918 v popredí historického procesu je slovensko-maďarská symbióza. V tomto prípade je zaujímavý proces pohybu maďarského obyvateľstva medzi slovenské a nemecké obyvateľstvo najmä v 19. storočí; zaujímavé sú údaje, o zmenách štruktúry obyvateľstva v mestách. Autor hovorí, že následkom tohto pohybu zastúpenie Maďarov v mestách narastalo a to na celom území Slovenska. Početnosť a aj pozícia Nemcov sa v mestách značne oslabila (str. 32). So zámerom ďalšieho spoločného rozmýšľania a diskusie tu uverejňujem štatistiku obyvateľov troch miest s úplne rozličným etnickým pozadím, okolím, s iným historickým a spoločenským rozvojom z pohľadu usadenia sa maďarských obyvateľov, ktorý som zostavila na základe vlastných výskumov.

Banská Štiavnica

Šopron

Níreďháza

 (V Níreďháze žilo v 19. storočí aj nemecké obyvateľstvo,

údaje o ňom som nemala k dispozícii.)

O historickom spolunažívaní, symbióze slovenského a maďarského obyvateľstva uvádzam príklad Nemcov a Slovákov na jazykových ostrovoch v Maďarsku. Vysvitlo, že nemecké obyvateľstvo, usadené sa v 18. storočí, sa omnoho ťažšie prispôsobovalo novým podmienkam (zaťažovali ho aj ťažké choroby), ako Slováci, ktorí sa tu usadili v tom istom období. Domnievam sa, že v tomto procese mala dôležitú úlohu práve stáročná slovensko-maďarská symbióza.

O maďarskej menšine po r. 1918 autor uznáva, že „národnopolitický a kultúrny vývin maďarskej národnosti na Slovensku bol po r. 1918 sprevádzaný viacerými osobitosťami, aké sa u iných národnostných menšín a inoetnických skupín nevysvitli.“ (str. 62) Kapitola je spestrená mapami, na ktorých sa môžeme zoznámiť jednak s členitosťou celej maďarskej kultúry a jednak s členitosťou kultúry maďarskej minority.

Súčasnosť maďarskej menšiny analyzuje autor hlavne na základe vynikajúcich prác historika Štefana Šutaja a sociologičky Márie Homišinovej, vedeckých pracovníkov Spoločenskovedného ústavu SAV v Košiciach. Autor dôkladne pozná aj práce maďarských odborníkov - politológov a etnografov - na Slovensku.

Ján Botík sa pri jednotlivých etnických skupinách nevyhýba ani chúlostivým otázkam. Pri židovskej komunite otvorene píše o tragických udalostiach, o holokauste; a otvorene píše aj o výmene maďarsko-slovenského obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom r. 1947, o jeho politických a ľudských následkoch. Píše aj o tom, že v posledných desaťročiach drasticky klesá počet maďarského obyvateľstva na Slovensku.

Všeličo nové sa dozvieme o Čechoch žijúcich na Slovensku: o ich prítomnosti v histórii slovenského národa, o česko-slovenskej symbióze na poli jazyka a kultúry v husitskom období, počas českobratského hnutia.

My, Dolnozemčania, sme ešte dlžní výskumom toho, ako sa pridružili české rodiny k vandrovaniu a usadeniu sa Slovákov na Dolnej zemi, ale aj na území iných žúp súčasného severného a severovýchodného Maďarska. Napr. v dedine Častá (Csesztve) v Novohradskej župe po stáročia žila rodina Pražákovcov (bohužiaľ, pred niekoľkými rokmi vymrela už aj po praslici), ktorá bola presvedčená o svojom husitskom pôvode.

Činnosť Čechov - exulantov na území Slovenska, ich literárna činnosť, kralická českobratská biblia, spevník Tranoscius, ich dejiny a kultúrne dejiny sú pre nás aj preto cenné, lebo najstaršie generácie dolnozemských Slovákov ešte aj v súčasnosti sú v istom slova zmysle nositeľmi tejto kultúry. Veď ako nám je známe - dôkazom toho sú aj výskumy Ondreja Krupu - čeština bola nielen cirkevným jazykom dolnozemských Slovákov evanjelikov, ale aj jazykom - hoci niekedy silno poslovenčeným - svadobných, krstných a pohrebných textov, rodinných sviatkov. Po vzniku samostatného Slovenska sa Česi na Slovensku ocitli v pozícii menšiny. Podľa uverejnených údajov tak sa zdá, že ako menšina sú menej aktívni ako ostatné národnosti na Slovensku.

Časť o Rusínoch a Ukrajincoch možno využiť na porovnanie s rusínskou národnosťou v Maďarsku, najmä s niekoľkými rusínskymi osadami v Sabolčskej župe, ktoré sa pred sto rokmi úplne asimilovali s maďarským prostredím. Môže však slúžiť aj na porovnanie s Rusínmi vo Vojvodine, medzi ktorými po r. 1945 prebiehalo nové národno-kultúrne a jazykové hnutie. K používaniu porovnávacej metódy môžeme využiť aj poznatky o Chorvátoch, ktorí patria k vetve gradiščejských Chorvátov, ale aj poznatky o Bulharoch, ktorí sa usadili skoro vo všetkých stredoeurópskych štátoch a dodnes ich charakterizuje silná kolektívna súdržnosť.

Posledná kapitola sa zaoberá zahraničnými Slovákmi. Podľa odhadu (str. 176) približne jedna štvrtina, až jedna tretina Slovákov žije za hranicami Slovenska. V súčasnosti zahraniční Slováci žijú v 24 štátoch a podľa údajov (podľa odhadu) r. 1991 žilo v nich 2 656 100 Slovákov (str. 177), z nich najviac v USA (1 900 000). Autor dôkladnejšie predstaví slovenské dolnozemské komunity, Slovákov v USA, Kanade a v Argentíne.

Vo svojej spomínanej štúdii z r. 1980 (Slováci vo svete I.) autor písal, systematizoval tradičný spôsob života a tradičné kultúrne prvky dolnozemských Slovákov. Vo svojej najnovšej publikácii pristupuje k otázke komplexnejšie a opiera sa o novú literatúru i o výskumy, ktoré realizovali predstavitelia, odborníci dolnozemskej slovenskej inteligencie (Štefanko, Babiak, Krupa, Divičanová).

Podľa tejto literatúry začleňuje dolnozemských Slovákov do niekoľkých regiónov (str. 179) v Rumunsku, Srbsku, Chorvátsku, Bulharsku a v Maďarsku. (Z vymenovania regiónov v Maďarsku isteže náhodne je vynechaná oblasť Békešsko-Čanádska (Čongrádska) s najväčším počtom slovenského obyvateľstva.)

Autor sa zaoberá aj pojmom dolnozemský Slovák, dolnozemskí Slováci, ktorý často odlišne používajú aj odborníci, hoci tento pojem je okrem zemepisného obsahu aj živým prejavom, nositeľom identity dolnozemského Slováka. O zosilňujúcej sa kultúrnej komunikácii tu žijúcich Slovákov svedčí aj obnovený časopis Dolnozemský Slovák. Kniha sa širšie zaoberá evanjelickou vierou tu žijúcich Slovákov, čo som v tejto recenzii už pripomenula pri spomenutí českobratského hnutia.

V rámci časti nazvanej Jazykové a kultúrne pretrvávanie figurujú najstaršie kultúrne prvky a nové javy, ako bilingvizmus, tvorivé inovačné procesy, nastolená je otázka ochabujúcej transkulturácie.

Dolnozemskí Slováci popri inovácii, bez ktorej nemôžu existovať v nových spoločenských výzvach, sú ešte vždy aj nositeľmi tých najstarších, ešte aj staroslovanských a ranofeudálnych kultúrnych vrstiev a životného spôsobu. Spomeniem tu dva príklady. Staršie generácie Dolnozemčanov - ale niekedy i mladšie - si ešte spomínajú na svoje detstvo, keď ich rodičia alebo starí rodičia, najmä matky a staré matky, občas pokarhali, vyhrešili slovami „Choď do Paroma!“, bez toho, aby boli vedeli, že spomínajú hlavné božstvo starých Slovanov, Perúna. Niektoré priezviská, rodinné mená, sú nositeľmi ranofeudálnej hierarchie kniežatstva alebo kráľovstva, veď tieto mená vznikli z mien osád, ktoré slúžili svojim mocnárom. Napr. priezvisko Hrťan (rozšírené najmä v Novohradskej župe) vzniklo z osady Chrťany, ktorej obyvateľstvo sa zaoberalo lovom. Priezvisko Medovarský, rozšírené najmä v Békešskej Čabe a v okolí, je z mena osady Medovarce, kde sa vyrábal med a medovina.

Dolnozemskí Slováci figurujú v knihe spolu ako dolnozemskí Slováci, ale z textov možno vycítiť aj to, že v niektorých regiónoch sa kultúrne a spoločenské pohyby, premeny, odohrávali v iných časových intervaloch. Vždy s istým dojatím som si pozerala pozvánku na výstavu Slováci v Bulharsku, ktorá sa konala na Bratislavskom hrade r. 1994. Na pozvánke je fotografia rodiny Jána Petráka z Brašljanice z r. 1930. Kroj, ktorý tam staršia generácia mužov a žien, ale aj mladšie ženy, v tom čase nosili, nosili v dolnozemských osadách, v Sarvaši, v Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, ale aj inde v r. 1880-1890.

V kapitole je aj prehľad nových aktivít po r. 1989 medzi Dolnozemčanmi. Predstavené sú tu vedecké inštitúcie, vydavateľská činnosť a pripomenutá je aj nová aktivita: vytváranie spolkov medzi Slovákmi na Slovensku, ktorí sa presídlili v r. 1945-1947 z dolnozemských oblastí a ktorí sa usilujú o nové vzťahy s tamojším slovenským obyvateľstvom s cieľom nezabúdať na staré korene.

Kniha J. Botíka je ilustrovaná cennými obrazmi, dobovými rytinami, kresbami. Obsahuje množstvo mnohovravných máp a štatistík, napr. o územnom členení slovenských nárečí (str. 84), o regionalizácii tradičnej kultúry Slovenska (str. 57), o etnických skupinách na Slovensku (str. 57), obsahuje štatistiku etnických skupín na Slovensku (str. 33.) atď. Pochvalu si zaslúži aj jazyk a štýl knihy. Je to pre čitateľa pútavý, dobre čitateľný konkrétny jazyk; autor sa vyhýba abstraktným výrazom, ale aj ucelenej jazykovej abstrakcii, ktorá mnohokrát zaťažuje štýl odborných publikácií.

Zrodila sa kniha tolerancie, kniha, ktorá ponúka hľadanie možností tolerančného spolunažívania viacerých etník, nabáda k prijímaniu multikultúrnej spoločnosti. Kniha Jána Botíka je poučná a nasledovaniahodná pre celú strednú Európu.

Ján Botík: Etnická história Slovenska.

K problematike etnicity, etnickej identity,

multietnického Slovenska a zahraničných Slovákov

Vydavateľstvo LÚČ. Bratislava, 2007

Anna Divičanová