Ľudové noviny č. 14

Udelili prvú Cenu Ondreja Štefanka

Medzinárodná konferencia v Nadlaku

Na počesť vlani náhle zosnulého významného činiteľa Slovákov v Rumunsku a vo svete vôbec Ondreja Štefanka usporiadali Kultúrno-vedecká spoločnosť Ivana Krasku (KVSIK) a Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku (DZSČR) konferenciu, ktorá sa konala 20. a 21. marca v Nadlaku.

Početných účastníkov pozdravili predseda KVSIK Ivan Miroslav Ambruš a predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) Vladimír Skalský. Obaja zdôraznili, že zakladajúci člen, dlhoročný predseda DZSČR a KVSIK, spisovateľ, výnimočná osobnosť Slovákov v zahraničí Ondrej Štefanko zostáva aj po smrti nasledovaniahodným príkladom. V záujme zachovania jeho pamiatky založili KVSIK a SZSZ cenu, ktorú budú udeľovať vždy v deň narodenia Ondreja Štefanka 18. marca.

Cenu môže získať Slovák žijúci v zahraničí, resp. občan Slovenskej republiky, ktorý svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeje k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Návrh na ocenenie môže podať organizácia Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, alebo taká organizácia so sídlom v Slovenskej republike, ktorá má vo svojej činnosti problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí. V porote, ktorá bude rozhodovať o udelení ceny, sú zastúpené okrem zakladajúcich spolkov aj predstavitelia Slovákov v Maďarsku a Srbsku, ako aj dcéra Ondreja Štefanka Tatiana Štefanková. Cena sa bude udeľovať v dvoch kategóriách: za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničí a za príspevok k rozvoju, organizovaniu a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete.

Prvým nositeľom ceny za literárnu činnosť je slovenský spisovateľ, novinár, prekladateľ zo Srbska Víťazoslav Hronec. V laudácii oceneného, ktorý zastával aj funkciu predsedu, neskôr podpredsedu Spolku slovenských spisovateľov vo Vojvodine, slovenská spisovateľka v Rumunsku Dagmar Mária Anoca zdôraznila, že V. Hroncovi sa so svojou tvorbou podarilo dostať nielen do celoslovenského literárneho kontextu, ale aj do širšej, európskej, resp. svetovej literatúry, pritom preklenul malosť a obmedzenosť prostredia, v ktorom žijeme...

Prvú cenu za aktívny podiel na organizovaní spoločenského a kultúrneho života Slovákov v zahraničí udelili riaditeľke Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anne Ištvánovej. Jej činnosť predstavil obecenstvu podpredseda Vedecko-kultúrnej spoločnosti Ivana Krasku Pavel Hlásnik, ktorý uviedol, že ocenená vykonáva všestrannú a komplexnú činnosť v prospech svojich, Slovákov v Békešskej Čabe, v Maďarsku a na Dolnej zemi vôbec... - V priebehu rokov aktívnej, húževnatej práce zastávala viacero pozícií a zodpovedných funkcií v spoločenskom živote, v rámci ktorých vždy presadzovala záujmy Slovákov a snažila sa vyťažiť čo najviac pre slovenskú komunitu v Maďarsku... Za posledných dvadsať rokov je práve tou osobnosťou Slovákov v čabianskom regióne, v celomaďarskom, či v celodolnozemskom merítku, bez ktorej sú mnohé komplexné projekty nemysliteľné... So svojimi nápadmi by pokojne dokázala zamestnať aj desať tímov nadšencov, - dodal Pavel Hlásnik.

Anna Ištvánová vo svojich ďakovných slovách zdôraznila, že práca v oblasti organizovania kultúrneho života je vždy kolektívna, preto uznanie patrí celej Čabianskej organizácii Slovákov. Zároveň vyslovila vďaku svojim spolupracovníkom, menovite Alžbete Ančinovej, ako aj Komlóšanom a Čabanom. V mene rodákov jej ako prvý zagratuloval predseda ČOS Michal Lásik, ktorý za najväčšiu zásluhu Anny Ištvánovej pokladá to, že znovu zjednotila slovenskú Dolnú zem.

Dvojdňovú medzinárodnú konferenciu, ktorú poctili svojou prítomnosťou poprední predstavitelia spoločenského a kultúrneho života slovenského zahraničia a Slovenska, písomne pozdravil aj podpredseda vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny Dušan Čaplovič, ako aj predsedníčka Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová.

Na konferencii, ktorú uviedli I. M. Ambruš a predseda DZSČR Adrián - Miroslav Merka, odzneli rôzne prednášky, ktoré nadväzovali na činnosť a tvorbu Ondreja Štefanka. Zo strany Slovákov v Maďarsku predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, poukazujúc na myšlienky Štefanka z jeho rôznych diel vyzdvihol, že v Maďarsku znovuobjavujeme jeho osobitý pohľad na svet, ako aj jeho myšlienky o rovnoprávnej súčasti kultúry Slovákov v zahraničí v rámci celoslovenskej kultúry. Pritom podľa predsedu CSS jeho diela by mali byť príručkami pre tých, ktorí chcú niečo spraviť pre slovenskú národnosť. Riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Hornoková Uhrinová sa vo svojej prednáške venovala vedeckým kontaktom Slovákov v Maďarsku a Rumunsku, ktoré kedysi inicioval a urgoval sám Štefanko. Okrem vzájomnej účasti na konferenciách a v národopisných táboroch spolupráca spočíva aj v účasti slovenských žiakov z Rumunska na súťažiach ústavu. Vedecký pracovník ústavu Ján Gomboš rozoberal denník Ľudovíta Haana, na hodnotu ktorého Ondrej Štefanko ako bystrozraký redaktor už dávnejšie upriamil pozornosť vedcov. Anna Ištvánová hovorila o potrebe spoločných mýtov dolnozemských Slovákov, ako aj o potrebe výmeny skúsenosti v záujme spomalenia asimilácie.

(csl)

Cenu Za dobré susedstvo

a porozumenie získali Chmel a Rohály

Ocenenie Za dobré susedstvo a porozumenie, ktoré má prispieť k zlepšovaniu vzťahov medzi Slovenskom a Maďarskom, získali starosta severomaďarskej obce Hejce Géza Rohály a bývalý minister kultúry a veľvyslanec v Maďarsku Rudolf Chmel.

Osobnosti prevzali cenu z rúk slovenského ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a jeho maďarskej kolegyne Kingy Gönczovej. Vzťahy medzi obidvoma krajinami sú dlhodobo komplikované, vyostrili sa po nástupe súčasnej slovenskej vlády v roku 2006. Rohály získal ocenenie, ktoré sa udeľovalo po prvý raz, za pomoc pri leteckej katastrofe slovenského vojenského lietadla AN-24 v roku 2006. Pri návrate z misie v Kosove zomrelo po havárii stroja 42 zo 43 ľudí na palube. Chmela ministri ocenili za dlhodobú snahu o zlepšovanie vzťahov oboch krajín. „Napriek tomu, že stále väzíme v týchto vzťahoch väčšou časťou ešte v minulosti, je predsa len aj toto ocenenie výrazom čohosi, čo by malo byť v budúcnosti,” naznačil Chmel vo svojom príhovore, že mnohé sporné otázky majú pôvod v spoločných dejinách. Premiéri obidvoch krajín reagovali na rastúce napätie rokovaniami a dohodli sa na 14-bodovom programe, ktorý by mal prispieť k zlepšovaniu vzájomných vzťahov. Jednou z dohodnutých aktivít je aj udeľovanie ceny Za dobré susedstvo a porozumenie.

Gymnázium D. Berzsenyiho v Budapešti

O Slovákoch na Dňoch tolerancie

S Antonom Paulikom a Imrichom Fuhlom

V Gymnáziu Daniela Berzsenyiho v Budapešti usporiadali v dňoch 20. až 27. marca jubilejné desiate Dni tolerancie, na ktorých predstavili aj národnosti žijúce na území Maďarska.

Tradičná séria podujatí vznikla ako odpoveď na predsudky, ktoré sa v poslednom čase často prejavujú v našej spoločnosti. Na popoludňajších programoch sa žiaci rozprávajú s odborníkmi o inakosti (alebo o podobnosti - to závisí od toho, z ktorého uhla pohľadu sa na vec pozeráme) a o tolerancii. Študenti sa môžu zúčastňovať na rozhovoroch za okrúhlym stolom, ale aj na premietaní filmov, po ktorých nasleduje ich analýza a diskusia. V rámci Dní tolerancie sa raz zaoberali postavením ľudí, ktorí sa dostali na perifériu spoločnosti, či kvôli závislosti na drogách, alebo na alkohole, ďalší rok sa zasa sústredili na národné, etnické a konfesijné menšiny.

Medzi hosťami gymnázia boli tento rok dvaja rodičia, ktorí sú takí istí ako ostatní, predsa sa od nich líšia. Boli nimi zástupca generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik a redaktor Ľudových novín, slovenský aktivista spod Pilíša, básnik Imrich Fuhl. Hovorili o živote v menšine, o politickom zastúpení a vôbec o Slovákoch v Maďarsku. Na doplnenie, alebo skôr na spestrenie rozhovoru premietli fotografie I. Fuhla, z ktorých niektoré aj komentovali. „Národnostných občanov trápia podobné problémy ako väčšinových: aj oni kupujú benzín za toľko ako ostatní,“ povedal A. Paulik na uvoľnenie sa a na priblíženie nevzdialeného. Pripomenul, že na národnostných občanov sa upriami pozornosť majority zväčša pri problematických politických udalostiach, bez ohľadu na to, či sa deje niečo v Maďarsku, alebo v našom prípade na Slovensku. I. Fuhl pri vyjasňovaní pojmov pripomenul, že má radšej pomenovanie národnosť ako menšina, lebo napríklad vo svojej rodnej obci Mlynky, kde sa hlásilo k slovenskej národnosti vyše 50 percent obyvateľov, sú Slováci vo väčšine. Hovoril aj o tom, že Maďarsko je aj vlasťou národnostných občanov, ktorých predkovia prišli na toto územie pred vyše 300 rokmi, teda sa sťahovali v rámci jedného spoločného štátu. Stretnutie prebiehalo v príjemnom ovzduší - nie formou klasickej prednášky. Otázky, ktoré žiaci pripravili dopredu, postúpili moderátorke, študentke 10. triedy Hedvige Gyarmathyovej. I. Fuhl hovoril aj o aktuálnych politických otázkach, ako napr. o mlynskej kauze okolo Slovenského domu. A. Paulik pritom priblížil legislatívne pozadie národnostného bytia.

Na druhý deň hovoril o problémoch Rómov v Maďarsku aktivista za ľudské práva Aladár Horváth, o ktorom sa okrem iného dozvedeli, že v prvých sedem rokoch svojho života sa zhováral s otcom po slovensky, lebo pochádza zo Slovenska. V rámci Dní tolerancie vyhodnotili aj súťaž videonahrávok. Ceny odovzdala veľvyslankyňa USA v Maďarsku April H. Foleyová. Študenti diskutovali o izraelsko-palestínskom konflikte, o rozdieloch medzi konzervatívnou a liberálnou politikou, o nacionalistickej a socialistickej politike a stretli sa so zdravotne postihnutými ľuďmi.

Na rozhýbanie čakal študentov dom tanca, kde sa mohli naučiť základné kroky niektorých rómskych, moldavských alebo sikulských ľudových tancov.

(ef)

Multikultúrna Budapešť a Slováci

Budapeštianske osvetové stredisko pripravilo zaujímavú sériu podujatí. Predsavzalo si, že spolu s menšinovými samosprávami hlavného mesta predstaví kultúru národností. Po Rumunoch sa predstavili Slováci.

Kultúru Slovákov hlavného mesta prezentovali drevorezbár Michal Zsolnai, budapeštiansky Slovenský spevácky zbor Ozvena a tanečníci Folklórneho spolku Lipa. Podujatie sa začalo výstavou M. Zsolnaiho, ktorú otvoril predseda Slovenskej samosprávy XII. obvodu, spisovateľ Michal Hrivnák. Na podujatí sa zúčastnili aj členovia Klubu dôchodcov Gama z XI. obvodu hlavného mesta, ktorí udržiavajú tesné vzťahy so slovenskou samosprávou obvodu a jej predsedníčkou Ildikou Klauszovou Fúzikovou, ktorá bola tiež prítomná na podujatí. Prezentáciu poctila svojou prítomnosťou aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová.

O sérií podujatí hovorila riaditeľka strediska Katarína Margittaiová, ktorá okrem iného uviedla, že tieto stretnutia pripravili pri príležitosti 135. výročia spojenia troch častí hlavného mesta. „Hocikde sa pohneme, nájdeme stopy: stopy po takých ľuďoch, ktorí tu žili a svojou prácou, myšlienkami a snami prispeli k tomu, čo je cenné a závideniahodné v Budapešti. Každú spoločnosť spája kultúra. V prípade menšinových občanov je to kultúra ich predkov, ktorú si treba zvlášť vážiť a zachovávať. Touto sériou podujatí by sme chceli predstaviť kultúru národností žijúcich v hlavnom meste,“ povedala pani riaditeľka. Slovákov v Budapešti a ich snahy predstavila predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti, spoluorganizátorky podujatia, Zuzana Hollósyová.

Potom už nasledovalo otvorenie výstavy M. Zsolnaiho. M. Hrivnák o umelcovi hovoril ako o majstrovi dreva a drevorezbárovi, ktorý nikdy nezaprel svoje korene. Ako povedal, M. Zsolnai patrí k tým ľuďom, z rúk ktorých vychádzajú naozaj prekrásne diela, ktoré napriek tomu, že očarujú svojou praktickosťou, až živosťou, vyvolávajú veľký umelecký zážitok.

Po krátkej prestávke nasledoval kultúrny program. Prítomným predstavili umelecké telesá ich vedúce Z. Hollósyová a Monika Szelényiová. Speváci predniesli niekoľko prekrásnych cirkevných a milých ľudových piesní. Tanečníci Lipy zožali veľký úspech parchovianskymi, šarišskými, tirpáckymi a békešskými tancami. Umelecká vedúca spolku Eva Szilágyiová Šubová zaspievala niekoľko zemplínskych piesní, ktoré očarili publikum.

Slovenský deň by nebol úplný bez gastronomickej časti. Účastníci mohli ochutnať bryndzové halušky.

V sérii bezplatných podujatí sa popri národnostných programoch a výstavách prezentujúcich súdobé národnostné umenie, resp. premietaní filmov každý druhý týždeň konajú prechádzky po meste. Účastníci týchto prechádzok v spoločnosti turistických sprievodcov navštevujú známejšie časti Budapešti.

Séria podujatí bude pokračovať 5. apríla, keď sa v Budapeštianskom osvetovom stredisku predstaví srbská, 16. apríla nemecká, 19. apríla arménska a 26. apríla grécka minorita.

(ef)

Delegácia Trnavského samosprávneho kraja vo Vacove

V rámci spolupráce Peštianskej župy a Trnavského samosprávneho kraja zavítali v polovici marca na jednodňovú pracovnú návštevu Maďarska predseda Trnavského samosprávneho kraja Tibor Mikuš a riaditeľ Úradu TSK Dušan Guťan. Po rokovaniach s predstaviteľmi Peštianskej župy v spoločnosti obchodného radcu Ministerstva hospodárstva SR v Budapešti Petra Horvátha navštívili Vacov (Vác), kde ich v biskupskom paláci privítal biskup Miklós Beer. Na radnici sa stretli s primátorom mesta Jánosom Bóthom a s predsedom vacovskej slovenskej samosprávy Júliusom Altom. Predmetom rokovaní boli aktuálne otázky spolupráce v oblasti kultúry, školstva, hospodárstva a cirkevného života.

Jeden deň v Dunaeďháze

Medzi mladými a staršími

Dunaeďház, podľa iných zdrojov Eďház. Názov obce svedčí o tom, že v čase jej pomenovania v dedine už stál kostol. Obec s približne 1500 obyvateľmi, ležiaca v blízkosti Dunaja na Šoltskej nížine. Jedna z troch slovenských lokalít Báčsko-Kiškunskej župy, v ktorej sa v 18. storočí usadili Slováci evanjelického vierovyznania z Novohradu, Hontu a Nitrianskej stolice. Už dávnejšie som plánovala zavítať do tejto obce, ktorú som doteraz nemala príležitosť navštíviť. Nečakane, ale zároveň šťastným spôsobom sa vhodná chvíľa naskytla vďaka krížovke, ktorú sme začali uverejňovať v detskej rubrike nášho týždenníka. Z tunajšej školy sme dostali niekoľko správnych vylúštení. Keď som sa s prosbou, či by Celoštátna slovenská samospráva nemohla poskytnúť darčeky pre lúštiteľov, obrátila na zástupkyňu predsedu Etelku Rybovú, navrhla mi, aby sme darčeky zaniesli deťom osobne. Tak sa aj stalo. Po dohode s miestnymi hostiteľmi a vybavení darčekmi od CSS a Slovenského dokumentačného centra sme sa v jeden nepekný marcový deň vydali na cestu. Okrem návštevy školy sme si naplánovali aj stretnutie so starostom obce, členom Valného zhromaždenia CSS Tomášom Nagyom a rozhovor so zakladajúcim členom a dlhoročným aktivistom Zväzu Slovákov v Maďarsku Imrichom Tóthom. Keď sme po takmer dvojhodinovej ceste dorazili do cieľa, pršalo. Na prvý pokus sme síce netrafili na obecný úrad, ale nebolo zbytočné ani blúdenie po pekne upravenej dedine. Hneď za dvojjazyčnou tabuľou s názvom obce som si všimla orientačnú tabuľu, ktorá ukazovala smer k centrále Akciovej spoločnosti Pokrok, ktorá mi pripomenula bývalé družstvo s totožným názvom, známe kedysi kvalitnými zemiakmi dopestovaných v tejto obci. Keďže zemiaky sú najvyhľadávanejším tunajším produktom, predávajú ich aj v obchodných domoch hlavného mesta, rozhodla som sa hlavy obce opýtať aj na osud družstva. Tomáš Nagy nás privítal vo svojej kancelárii, ktorá sa nachádza v očividne nedávno obnovenom obecnom úrade. Na moje slová uznania povedal, že obnovenie úradu bolo možné po troške, vždy z financií, získaných zo súbehov. Jeden rok vymenili dvere a okná, ďalší rok prišiel rad na dlaždice, až raz boli s prácami hotoví.

V poslednom období sa k nám čoraz častejšie dostávajú správy o tom, že finančné ťažkosti nútia samosprávy v malých osadách vytvárať združené školy, čo v konečnom dôsledku môže viesť k zániku výučby slovenčiny. Keďže v Duanegyháze tiež funguje škola, kde sa slovenský jazyk vyučuje ako predmet, bola som zvedavá, ako sa darí tunajšej samospráve financovať svoju inštitúciu. Od pána starostu sme sa dozvedeli, že samospráva v uplynulých rokoch urobila niekoľko krokov v záujme racionalizácie prevádzkovania svojich inštitúcií. Najvýznamnejším bolo zlúčenie kultúrneho domu, základnej školy, materskej školy a miestnej národopisnej zbierky do tzv. všeobecného osvetového strediska. Od roku 1995 prevádzkuje samospráva školu formou inštitucionálneho združenia s neďalekou obcou Újsolt. V tomto roku boli napriek predchádzajúcim opatreniam nútení znížiť počet zamestnancov v škole, čo riešili tak, že učitelia v dôchodkovom veku museli odísť do dôchodku a zároveň bolo zrušené vyučovanie v delených skupinách. Na prevádzkovanie školy venuje samospráva v tomto roku 89,2 milióna forintov, z toho 56 miliónov činí štátna normatívna podpora a zvyšných 33 miliónov musí zabezpečiť obecná samospráva. V roku 2008 musela z tohto dôvodu samospráva zaúčtovať stratu vo výške 17 miliónov forintov, v tomto roku bude chýbať 31 miliónov, čo uhradí z úveru. Dlhodobo to povedie k beznádejnému zadĺženiu obce. Tomáš Nagy by preto považoval za dobré riešenie návrh ministra školstva Istvána Hillera, aby školy v malých obciach prevádzkoval štát, ba dokonca podnikli už aj potrebné kroky v záujme toho, aby dunaeďházska škola bola medzi prvými sto takýmito školami. Riešenie problému je pre obec dôležité aj preto, lebo okrem prevádzkovania školy musí zabezpečovať aj ďalšie povinné úlohy. Pri kultúrnom dome pôsobí napr. spevácky zbor a citarový súbor, tanečný súbor Slnečnice a klub dôchodcov. Tieto skupiny, podobne ako slovenské programy školy, podporuje aj miestna slovenská samospráva. Knihovníčku, ktorá sa musí starať aj o miestnu národopisnú zbierku umiestnenú v tradičnom sedliackom dome v blízkosti obecného úradu, môže obec zamestnávať iba na šesť hodín. Ako sme sa dozvedeli od T. Nagya, sociálna starostlivosť prebieha v rámci viacúčelového mikroregionálneho združenia, pričom samotnú činnosť vykonávajú miestni obyvatelia a základná lekárska starostlivosť je riešená na podnikateľskej báze.

Na moju otázku, týkajúcu sa výrobnej sféry, pán starosta potvrdil, že dve väčšie a niekoľko menších firiem sa zaoberá pestovaním zemiakov. Nezamestnanosť v obci ďaleko zaostáva za celoštátnym priemerom, predstavuje približne 4 %. Prevažná väčšina aktívnych obyvateľov, ktorí si nenájdu zamestnanie doma, cestuje za prácou do okolitých miest, preto samospráva nemusí vyplácať sociálne dávky. Okrem toho sa obec musí starať o vnútornú cestnú sieť, ktorá dosahuje 17 km a ktorá, ako sme sa o tom presvedčili aj cestou do školy, je dobre udržiavaná. Pred návštevou školy sme sa zastavili v školskej jedálni, ktorá je prevádzkovaná tiež na podnikateľskom základe a ktorá ponúka chutné jedlo a kultúrne podmienky pre stravovanie tak pre žiakov školy, ako aj pre dospelých. Po chutnom obede sme sa vybrali do školy, v ktorej dve učiteľky Eva Karová a Rozália Pásztorová Vargová vyučujú slovenčinu všetkých 130 detí. Napriek tomu, že studený vietor a mrholiaci dážď nenasvedčovali, že by tu bol začiatok marca, pán starosta pri príležitosti Medzinárodného dňa žien prekvapil príslušníčky nežného pohlavia jarnými kvetinkami. V zborovni školy nás privítala poverená riaditeľka inštitúcie Zuzana Szűcsová Takácsová, ktorú sme informovali o cieli našej návštevy. Pani učiteľka Pásztorová Vargová medzitým priviedla do zborovne svojich zverencov, ktorým sme sa poďakovali za vylúštenie krížovky a povzbudili sme ich, aby v lúštení pokračovali. Odovzdané balíčky obsahovali slovenské knižky, CD so zhudobnenými detskými básňami, tričká s emblémom CSS, Náš kalendár na rok 2009 a ďalšie drobné darčeky. Počas prehliadky školy sme sa mohli presvedčiť o tom, že napriek finančným ťažkostiam a klesajúcej tendencii počtu detí, čo dokazovali aj tablá na chodbách, sa podmienky výučby vyrovnajú podmienkam v ktorejkoľvek mestskej škole. Dunaeďházske deti môžu navštevovať školu, ktorá sa priebežne modernizuje, má krásne, lesíkom obklopené ihrisko, športovú halu a všetko, čo slúži tomu, aby mohli deti užitočne a príjemne tráviť čas. Ako sme sa dozvedeli od pani riaditeľky, nové preliezačky na dvore a počítačový park získali prostredníctvom súbehov, ale pri získavaní financií im je na pomoc aj zaujímavá „ekologická“ iniciatíva. Deti zbierajú plastové fľaše od minerálnej vody a nápojov do obrovských vriec, ktoré potom od nich preberá podnikateľ, ktorý sa zaoberá spracovaním plastov. Od pani učiteľky Pásztorovej sme sa dozvedeli, že v záujme toho, aby si deti lepšie osvojili a obľúbili slovenčinu, organizujú pre ne súťaže a kvízové hry zo slovenčiny a pravidelne usporadúvajú aj jazykové tábory na Slovensku. V základnej i materskej škole sú vytvorené podmienky pre rozvoj detí, ktoré si vyžadujú špeciálnu starostlivosť.

Po návšteve „záhradky“ tých najmenších obyvateľov obce sme sa v spoločnosti pána starostu a zástupkyne predsedu CSS vybrali k dlhoročnému slovenskému aktivistovi, takmer 80-ročnému Imrichovi Tóthovi. Ujo Imrich a jeho manželka pani Emília sa našej návšteve tešili, veď sa dávno nevideli so svojou „starou známou“ Etelkou Rybovou. Pochválili sa nám svojimi deťmi - synom, ktorý je zámočníkom a zváračom v blízkom Dunaújvároši a dcérou, ktorá študovala v Bratislave a žije v Budapešti, šiestimi vnúčatami, ktoré sa rozpŕchli po celej krajine, ba aj mimo nej. Ponúkli nás vínom, ktoré sa urodilo na tunajšej pieskovitej pôde a chutnými domácimi pagáčikmi. Dozvedeli sme sa, že pán Tóth do svojich deviatich rokov nevedel dobre po maďarsky. Pamätá sa aj na obdobie, keď chodieval do hnutia levente, kde bolo zakázané hovoriť po slovensky. Pôvodným povolaním bol kováč, potom ďalej študoval a tri roky vyučoval slovenčinu v Čuvári. Po vojenčine, roku 1952, sa vrátil do rodnej obce, kde síce pracoval v družstve ako agrotechnik, ale s pedagogickou činnosťou sa úplne nerozlúčil, pretože súčasťou jeho práce bola príprava traktoristov a bol vedúcim župnej pionierskej organizácie. Na otázku, ako sa pamätá na obdobie zakladania Zväzu pred šesťdesiatimi rokmi, ako vtedajší najdôležitejší cieľ spomenul zavedenie výučby slovenčiny v miestnej škole. V rámci výmeny obyvateľstva sa na Slovensko, do Nesvád, presídlilo 47 rodín, medzi nimi aj dvaja bratia pána Tótha. V tom čase, keď bol farárom Imrich Petrik, ešte bývali v obci aj slovenské bohoslužby a v období, keď bol riaditeľom Ján Bakoš, navštevovalo školu okolo 240 detí. Tridsať rokov stál ujo Imrich na čele miestneho klubu dôchodcov. V tých najkrajších časoch mala organizácia spolu so speváckym zborom a citaristami vyše 160 členov. Organizoval podujatia, a keď išli na výlet, nestačil im jeden veľký autobus - spomína. So smútkom v očiach hovorí, že odvtedy umrelo približne šesťdesiat členov klubu, s ktorými sa na cintorína lúčil tiež väčšinou on. Napriek tomu, že pred desiatimi rokmi prekonal infarkt a má problémy s cukrovkou, dodnes navštevuje klub dôchodcov. Ľutuje iba to, že dedina, ktorá sa tiahne od Jamísk (odtiaľto brali obyvatelia obce kedysi hlinu) a starého cintorína až po Pašu a Konopné záhrady - ožívajú v rozhovore staré názvy častí obce - pomaly vymiera. Keď zakladali spevácky zbor, mal 25 členov, ale boli časy, keď ich bolo 36. Dnes z nich žijú už iba dvaja. Do klubu chodí dnes do 60 ľudí a našťastie sa o hru na citare zaujímajú aj mladí ľudia. Pán Tóth, ktorý bol tesne po vojne aj členom Protifašistického zväzu Slovanov v Maďarsku, dlhé desaťročia zastupoval dunaeďházskych Slovákov vo volených zboroch Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku a neskôr v ZSM. Týmto desaťročiam vďačí za priateľstvá s ľuďmi z okolitých miest a obcí, z družobnej obce Miška a z Malého Kereša na Jozefa Polareczkého, s ktorým spoločne organizovali oberačkové slávnosti. S láskou spomína aj na priateľov zo vzdialenejších kútov krajiny, medzi nimi na Štefana Lamiho z Pišpeku a Katku Bušovú z Kóšpallagu. Postaral sa aj o svojho nástupcu, na svoje miesto v celoštátnych slovenských zboroch navrhol mladého slovenčinára, súčasného starostu Tomáša Nagya, ktorý sa pri početných spoločných cestách na tradičné stretnutia aktivistov v Hronci mnoho dozvedel o minulosti svojej obce. Imrich Tóth v súčasnosti spracúva miestne dejiny z obdobia druhej svetovej vojny, zisťuje mená miestnych obetí, venuje sa dejinám legendárneho, v okrese nezdolateľného zeleno-bieleho miestneho futbalového mužstva, ktoré raz zvíťazilo nad Dunaföldvárom 11:0. So svojim zdravotným stavom nie je celkom spokojný, ale ešte sa chystá vysádzať stromy a chodiť na ryby na Dunaj. Na rozlúčku sme mu zaželali pevné zdravie a v prehliadke obce sme pokračovali v kultúrnom dome, kde sme si pozreli novovybudovanú klubovú miestnosť dôchodcov. Po krátkej zastávke na cintoríne, kde zo zdrojov získaných prostredníctvom súbehu vytvorili parcelu so starými drevenými náhrobníkmi a upravili cestu, sme sa poďakovali nášmu sprievodcovi Tomášovi Nagyovi za ochotu a pomoc a rozlúčili sme sa s Dunaeďházom. Počas našej návštevy sme mohli získať dojem, že táto úhľadná obec má starostlivého gazdu, ktorý napriek ťažkým časom dbá o modernizáciu a skrášľovanie inštitúcií a obce. Bol to dobrý pocit a pekný deň.

Alžbeta Račková

Záverečný koncert Komlóšanky Edity Šutovej

V meste svojich stredoškolských štúdií

V poslednom čase sa čoraz častejšie objavuje na našich pódiách a úspešne reprezentuje Slovákov v Maďarsku na renomovaných podujatiach doma i na Slovensku Edita Šutová zo Slovenského Komlóša. Je poslucháčkou posledného ročníka Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde sa venuje štúdiu operného spevu. Za dejisko jedného zo svojich záverečných koncertov si vybrala mesto svojich stredoškolských štúdií, Békešskú Čabu.

Na koncerte, ktorý sa konal v polovici marca v sieni Strednej umeleckej hudobnej školy Bélu Bartóka v Békešskej Čabe a na ktorý zavítali okrem rodiny a priateľov Edity Šutovej aj jej bývalí pedagógovia, speváčka podala pestrý prierez svojho umenia, v ktorom sa zdokonaľovala počas dlhých rokov. Za sprievodu klaviristky Judit Kovácsovej zazneli skladby Stabat Mater od G. B. Pergolesiho, Schöpfung od J. Haydna, ako aj Manon od J. Masseneta. Osobitný blok venovala Bélovi Bartókovi. Kytica spracovaných ľudových piesní niesla názov Dedinské scény. Záverečnou skladbou bola ária od Ch. Gounda Faust. Koncert, ktorý bol spestrený prednesom diel z Debussyho Children´s Corner v interpretácii talianskeho klaviristu Andreu Francescona, v kruhu čabianskeho obecenstva zožal veľký úspech.

- Preto som si vybrala za dejisko môjho koncertu Békešskú Čabu, lebo tu mám veľa známych a priateľov, totiž tu som paralelne študovala na slovenskom gymnáziu a v strednej hudobnej škole. Vždy som veľmi rada spievala, hudba bola prítomná v celom mojom živote, v Slovenskom Komlóši som chodila aj do základnej umeleckej školy. Venovala som sa i kresleniu, ale nakoniec som sa, našťastie, rozhodla pre spev. V tomto mojom rozhodnutí ma viacerí potvrdili. Z praktických dôvodov, aby som stála na viacerých nohách, som paralelne študovala na gymnáziu i na konzervatóriu. Nebolo to ľahké, ale zvládla som to aj preto, lebo hudba je mojim koníčkom. Som veľmi vďačná môjmu profesorovi spevu Jánovi Šutinskému a profesorke Magdolne Szabadyovej Békésiovej, ktorá zistila, že mám hlas na operu, teda nie na operetu, ani na muzikál, ale vyslovene na operu. Ona ma potom viedla, aby som sa s týmto žánrom zoznámila, veď predtým som nemala žiadne sklony k opere. Dokonca keď som bola malá vyslovene sa mi operný spev nepáčil. Neskoršie, keď som mala okolo 16 rokov, už ma to začalo ťahať k opere...

Na Slovensku som sa cítila dobre, hoci priznám sa, že začiatky boli ťažké. Musela som sa prispôsobiť novému prostrediu aj jazykovo a prvé mesiace som sa cítila sama. Našťastie som sa prihlásila do zboru. Bol to dobrý kolektív, rýchle som si v ňom našla kamarátov. Neskôr, keď som mala menšiu krízu v živote, som sa vybrala do Talianska, kde som bola štyri mesiace na stáži prostredníctvom študijného programu Erasmus. Dnes už cítim, že som na dobrej ceste, aby som sa stala dobrou opernou speváčkou. Plány do budúcnosti? Najlepšie by bolo dostať sa do niektorého divadla, konkurencia je však veľmi silná. Moje reálne predstavy sú: nájsť si prácu, pri ktorej by som mohla pokračovať v štúdiu. Buď súkromne, alebo sa opäť vybrať do Talianska na nadstavbové štúdium. Taliansko a opera sú moje lásky, - povedala nám mladá speváčka po prijatí početných gratulácií zo strany svojich rodičov, sestry - ktorá sa tiež vybrala cestou hudby a spevu, známych a priateľov, ako aj učiteľov obidvoch čabianskych stredných škôl.

(csl)

Mlynky

Magdaléna Papučkováoslávila 90. narodeniny

Poslanci Slovenskej samosprávy v Mlynkoch spolu s členmi miestneho slovenského pávieho krúžku 20. marca ľudovými piesňami pozdravili 90-ročnú, vždy veselú pani Magdalénu Papučkovú a zaželali jej dlhý život v dobrom zdraví. Oslávenkyňa pre gratulantov už skoro ráno začala piecť kapustové lángoše a privítala ich množstvom domácich zákuskov. V byte sa čoskoro vytvorila veselá nálada, začali ožívať spoločné spomienky, zaznievať slovenské ľudové piesne a anekdoty. Na milej slávnosti hostí obsluhovali dcéra, syn a pravnuk pani Magdalény, ktorá všetkým hrdo zahlásila, že sa jej narodilo druhé prapravnúča. Veselá gratulácia skončila neskoro večer, lebo oslávenkyňa sa musela pripravovať na nasledujúci deň, keď jej prišla zablahoželať rodina s jej 93-ročnou sestrou Rozáliou Smetanovou. Pani Papučková a jej sestra sú najstaršími obyvateľkami Mlynkov.

(hav-aszm)

Deň tanečníkov v Mlynkoch

Tanečná skupina Pilíš usporiada 18. apríla o 18. hodine Deň tanečníkov. Po folklórnom programe bude tanečná zábava. Podujatie sa uskutoční v Spoločenskom dome v Mlynkoch (bývalý Dôstojnícky klub).

Súbehy Verejnej nadácie

pre národné a etnické menšiny v Maďarsku

Súbeh pre kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala tohoročný súbeh na podporovanie činnosti zameranej na zachovanie a rozvíjanie kultúry a identity národných a etnických menšín v cieľovom tematickom okruhu Kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku. O podporu sa môžu uchádzať zaregistrované združenia, ako aj hospodárske spoločnosti, živnostníci a fyzické osoby. Podmienkou súbehu je, že kultúrne i religiózne programy, ako i programy zamerané na zachovanie tradícií, budú prebiehať v materinskom jazyku. Pri vypracovávaní projektov treba dbať na podrobné odôvodnenie žiadosti. Maximálna výška podpory je 120 000 Ft, ale v prípade multiprojektov môže byť až 300 000 Ft. Grant možno žiadať na programy, ktoré sa uskutočnia v termíne od 1. marca do 31. decembra 2009. Prihlášky treba zaslať do 6. apríla. Rozhodnutie o udelení podpory vynesie kuratórium v máji.

Detské a mládežnícke tábory materinského jazyka, resp. národnostnej vzdelanosti

Podporu možno žiadať na národnostné tábory v materinskom jazyku zamerané na kultúru, resp. náboženstvo, ktoré sa budú konať od 1. marca do 31. decembra 2009. Podmienkou udelenia grantu je používanie materčiny, tábor musí trvať minimálne 7 dní, musí mať minimálne 20 účastníkov vo veku od 6 do 32 rokov. Udelené granty budú maximálne 200 000 Ft (do 50 účastníkov) a 400 000 Ft (nad 50 účastníkov).

Termín zaslania prihlášok: 6. apríla.

Rozhodnutie: v máji.

Divadelná činnosť v materinskom jazyku

Do tohto okruhu patrí vytvorenie divadelných inscenácií v materinskom jazyku a ich predvedenie, ako aj odborné nadstavby a stáže. Pri hodnotení bude kuratórium zohľadňovať počet členov súboru, repertoár, dejisko skúšok a ich pravidelnosť, hosťujúcich hercov, hosťujúcich režisérov, ako aj doterajšiu činnosť a očakávané príjmy súboru. Prihlášky treba odovzdať do 6. apríla, k vyhodnoteniu dôjde v máji. Maximálne možno udeliť 350 000 Ft.

Vydávanie kalendárov a vytvorenie a prevádzkovanie internetových portálov v materinskom jazyku

Činnosti, na ktoré možno získať granty v tomto tematickom okruhu:

- vydanie kalendárov pripravených do tlače, ktoré budú financované dodatočne.

- vytvorenie a prevádzkovanie vlastnej webovej stránky.

Termín podania prihlášok, ktoré budú vyhodnotené v máji, je 6. apríl. Udeliteľná suma max 380 000 Ft.

Prihlášky treba podať na špeciálnom tlačive, ktoré si možno osobne vyzdvihnúť v kancelárii verejnej nadácie na Ul. 6. októbra č 17, I. poschodie, resp. stiahnuť z internetovej adresy: www.mnekk.hu. Na tejto webovej stránke nájdete aj ďalšie informácie o súbehoch.

Súbeh CSS

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) vypisuje súbeh na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií.

Do súbehu sa môžu prihlásiť miestne slovenské samosprávy, miestne slovenské organizácie a inštitúcie s vypracovaným slovenským projektom, ktorý plánujú uskutočniť do 28. februára 2010.

Žiadosti treba zaslať na adresu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A) do 10. apríla 2009.

Žiadosť o podporu musí obsahovať:

a/ počet registrovaných voličov,

b/ meno, názov a presnú adresu uchádzača,

c/ ročný pracovný plán organizácie,

d/ rozpis plánovanej akcie, respektíve činnosti (uvedenie počtu účastníkov, informácie, či sa organizátori uchádzajú o podporu z iných nadácií alebo úradov),

e/ celkové náklady programu, respektíve činnosti,

f/ vlastné finančné zdroje určené na program, respektíve na činnosť,

g/ výšku žiadanej finančnej podpory,

h/ kópiu šeku, vystaveného výlučne na meno uchádzača, o predplatení Ľudových novín na celý rok 2009,

i/ uvedenie názvu, adresy a čísla bankového účtu, kam možno podporu zaslať,

j/ odporúčanie miestnej slovenskej samosprávy v prípade, ak uchádzačom nie je slovenská samospráva. (Výnimkou je, ak v obci neexistuje slovenská samospráva.)

Uprednostňujú sa:

• programy, ktoré budú prebiehať prevažne v slovenskom jazyku,
• podujatia a detské tábory zamerané na zvyšovanie jazykovej úrovne žiakov a mládeže,
• tí uchádzači, ktorí sa snažia získať podporu aj z iných zdrojov

Uchádzač, ktorý nevyúčtoval finančnú podporu CSS, sa zo súbehu vylučuje!

Maximálna výška podpory na jednu aktivitu je 100 000 Ft.

Osada alebo obvod Budapešti, kde sa registrovalo na volebnú listinu:

• do 50 Slovákov, môže podať 1 žiadosť,
• 51-100 Slovákov, môže podať celkovo 2 žiadosti,
• 101-200 Slovákov, môže podať celkovo 3 žiadosti,
• 201-500 Slovákov, môže podať celkovo 4 žiadosti,

·        501-1000 Slovákov, môže podať 5 žiadostí,

• viac ako 1000 Slovákov, môže podať 6 žiadostí,

Valné zhromaždenie a odborné výbory CSS si vyhradzujú právo kontroly na mieste podujatia.

Žiadosť o podporu treba poslať na tlačive, ktoré si možno zaobstarať v sídle CSS (tel. (1) 466-9463), alebo cez webovú stránku Ľudových novín - www.luno.hu.

O výške finančnej podpory rozhodne Valné zhromaždenie CSS do 13. mája 2009.

O svojom rozhodnutí, respektíve o termíne a podmienkach vyúčtovania, bude CSS informovať každého uchádzača prostredníctvom svojho úradu písomne.

Súbeh

Poznaj svoje korene

Verejnoprospešná nadácia ZSM Lipa vypisuje v rámci programu Poznaj svoje korene - škola v prírode na Slovensku súbeh pre slovenské národnostné školy.

Finančnú podporu poskytla vláda Slovenskej republiky na základe dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o vzájomnej podpore národnostných menšín v oblasti vzdelávania a kultúry.

Cieľ: V slovenskom prostredí zabezpečiť pre žiakov slovenských národnostných škôl možnosť zdokonaľovať sa v slovenskom jazyku; prehlbovať si citovú spolupatričnosť k slovenskému národu; pripraviť sa na štátnu skúšku zo slovenského jazyka; spoznávať históriu, kultúru a prírodné krásy Slovenska.

Termíny

1. turnus od 13. septembra do 19. septembra 2009 (pre žiakov prvého stupňa základných škôl),

2. turnus od 19. septembra do 27. septembra 2009,

3. turnus od 27. septembra do 6. októbra 2009,

4. turnus od 6. októbra do 15. októbra 2009,

5. turnus od 15. októbra do 22. októbra 2009 (pre stredo- a vysokoškolákov).

Miesto: RZ PONIKLEC v Hronci pri Brezne.

Pedagogický dozor: pedagógovia - slovenčinári zo škôl, ktoré sa zapoja do programu.

Prepravu autobusom zabezpečuje VPN Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Lipa.

Súbeh musí obsahovať:

- názov a adresu školy,

- požadovaný termín (v záujme využitia všetkých termínov si kuratórium vyhradzuje právo na zmenu termínu)

- počet žiakov - uvedenie ročníkov,

- mená sprevádzajúcich pedagógov.

Termín odoslania projektov: do 5. mája 2009.

Kuratórium Verejnoprospešnej nadácie ZSM Lipa zaslané súbehy posúdi 15. mája 2009.

Súbehy možno zaslať aj elektronickou poštou na adresu: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. , resp. na poštovú adresu ZSM: Budapest, Pf. 610, PSČ: 1399.

Informácie:

Ruženka Egyedová Baráneková

(č. tel.: 06 30 9287599)

a Monika Szabová

(č. tel.: 06 30 8223878).

Súbeh pre oblastné domy

Ministerstvo školstva a kultúry MR vypísalo súbeh pre miestne múzeá s názvom Hostiteľské oblastné domy. Cieľom programu je pokračovať v cieľavedomom rozvíjaní a využívaní siete oblastných domov v Maďarsku, v podporovaní ich oživovania a prevádzkovania. O podporu sa môžu uchádzať oblastné domy, ktoré disponujú povolením múzejnej inštitúcie, resp. ich majitelia. Na prerozdelenie je určených 60 miliónov forintov. Udelená podpora je nenávratná, podmienkou je vlastná čiastka vo výške 10 percent celkovej sumy. O grant sa možno uchádzať v troch programoch: Z návštevníka hosť, Spoznajte nás a Živá škola. Jeden uchádzač môže podať súbeh iba do jedného programu. Prihlášky treba zaslať do 30. apríla. Ďalšie informácie vrátane formuláru nájdete na webovej stránke ministerstva www.okm.gov.hu.

Békešská Čaba

So sálašskými učiteľmi na Gregora

Potreba vytvorenia pamätného miesta

Tradične sa na deň Gregora stretávajú v priestoroch Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe bývalí sálašskí učitelia. Kedysi totiž v tento deň žiaci a ich rodičia poďakovali „rechtorom“ za výchovu a vzdelávanie detí naturálnymi darmi.

Na tohoročnom stretnutí, na ktoré v zastúpení mestského úradu zavítali vedúca odboru pre školstvo, osvetu a šport Márta Túriová Kovácsová a národnostná referentka Božena Bačová Kutejová, v mene bývalých žiakov poďakovala pedagógom za celoživotnú prácu riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Zároveň zdôraznila, že tieto stretnutia usporadúvajú vyše jedno desaťročie vďaka pracovníčke DSK Alžbete Ančinovej, ktorá osobne zisťovala údaje o bývalých učiteľoch sálašských škôl v okolí Békešskej Čaby. Účastníci priateľského stretnutia zdôraznili, že Slováci evanjelickej viery vždy dbali o vzdelávanie svojich detí. Popri kostole bola najdôležitejšia budova školy, ktorú sa snažili postaviť medzi prvými. Zaujímavým faktom je, že vďaka prestíži učiteľov a vzdelanosti v tejto oblasti v roku 1919, keď celoštátny priemer negramotnosti bol 31 percent, v Békešskej Čabe činil o rok neskôr iba 9,8 %. Kedysi vo vyše 60-hektárovom chotári Békešskej Čaby pôsobilo 18 sálašských škôl, resp. podľa spomienok účastníkov ich bolo vyše 30. Veľmi málo z týchto budov sa zachovalo, väčšinou sú na ich miestach už oráčiny. V minulom roku sa organizátorom podarilo vydať publikáciu, ktorá je venovaná práve týmto budovám. Na tohoročnom stretnutí sa nadhodila myšlienka vytvoriť sálašským školám pamätník buď vo forme pamätného stĺpa, alebo múzea. Výstavné exponáty bývalí učitelia už raz pozbierali, bolo by ich treba iba oprášiť a zosystematizovať...

Na posedení, ktoré prebiehalo v priateľskom ovzduší v znamení spomienok, ožili rôzne tradície, anekdoty a príbehy z prostredia sálašských škôl, ako napr. prípad keď rechtor, napodobňujúc detské písmo, napísal na tabuľu: „Na pozajtra je Gregora, nezabudni na rechtora...!“

Niektorí účastníci sa o svoje spomienky podelili aj s nami. Ondrej Novák napríklad po skončení Vysokej školy pedagogickej v Jágri a po kratšom pôsobení v Kaszaperi sa dostal do svojho rodiska. Začal vyučovať v sálašskej škole v Gerendási Na pasienkoch, v budove, ktorú kedysi aj on navštevoval a ktorú videl zo svojho rodného domu. Sálašské školy sa v roku 1957 dostali pod jedno vedenie. Prvým spoločným riaditeľom bol Ján Kušňár, ktorý sa na Dolnú zem dostal z novohradských Terian. Ondrej Novák určitý čas pracoval s riaditeľovou manželkou, Mária Kušňárová mala na starosti nižšie ročníky, on vyššie. Štyri ročníky boli v jednej miestnosti. Kým jeden mal klasickú hodinu, preberal hlavnú učebnú látku, ostatné ročníky dostali samostatnú prácu. Vyžadovalo si to prísne zaobchádzanie s deťmi a dobré organizačné schopnosti. Učitelia už v nedeľu museli vypracovať podrobný týždenný harmonogram. Veľkú pomoc dostávali od Župnej knižnice v Békešskej Čabe, kam chodili raz za mesiac pre knihy, ktoré potom využívali práve počas týchto fakultatívnych prác. Túto školu zrušili v roku 1975, pán Novák sa dostal do Základnej školy v Jamine, kde sa potom venoval svojmu hlavnému odboru, maďarčine.

Zaujímavý je aj osud Jána Janečka, ktorý vyučoval v rokoch 1947 až 1954 v sálašskej škole pri Telekgerendáši. Aj tu sa vyučovalo v zlúčených triedach. Pri samostatnej práci využívali pomoc nadanejších žiakov. S deťmi popoludní nacvičovali rôzne scénky, s ktorými potom chodili navštevovať ostatné školy. V tom čase to bola cirkevná škola, rechtor bol zároveň kantorom a musel vedieť po slovensky, pretože náboženstvo sa vyučovalo po slovensky. Slovenčina ako predmet bola zavedená až v obvodnej škole v Telekgerendáši, v obci, ktorá bola čerstvo vytvorená v širokom chotári Békešskej Čaby. Pán Janečko bol krátky čas riaditeľom tejto školy, potom sa dostal do Gyuly, kde bol obvodný inšpektor, neskôr do Eleku a do dôchodku odišiel ako riaditeľ Gymnázia Ferenca Erkela v Gyule, ktoré má dobré meno v celej župe. Vďaka Jánovi Janečkovi a jeho znalosti slovenčiny gymnázium nadviazalo družobné styky s jednou školou na Slovensku, na výmenné pobyty dodnes rád spomína.

Mária Kiseľová Sasáková píše kroniku svojej rodiny podľa rodinnej korešpondencie. Jej manžel Michal Kiseľ sa dostal zo Sarvaša do sálašskej školy v Kismegyeri, ktorú vtedy navštevovala aj pani Mária. Bývali pri škole, ktorá mala svoju turňu, jej apov chodil zvoniť, ona nosila vodu rechtorovi a ona mu ukazovala prstom noty, keď hral na bohoslužbe. Prihlásila sa do strednej školy ekonomickej do Čaby, ale práve v tom čase tam založili slovenské gymnázium a jej mama sa rozhodla pre školu s internátom. Aj pán Kiseľ sa dostal do Čaby, bol profesorom fyziky na tomto gymnáziu a keď Mária zmaturovala (patrí medzi prvé lastovičky slovenského gymnázia), zosobášili sa. Popritom vyštudovala Vysokú školu pedagogickú pre učiteľky materských škôl v Sarvaši a do dôchodku pracovala v škôlke, ktorá patrila čabianskej tehelni. Narodili sa im dve dcéry. Manžel, ktorý odišiel do dôchodku ako riaditeľ internátu slovenskej školy, ich opustil v roku 1998. Pani Mária sa dodnes angažuje na slovenskom poli, je členkou speváckeho zboru Ružička a jej príležitostné básne uverejňuje aj Čabiansky kalendár.

(csl)

Volejbalový turnaj v Sarvaši

V sarvašskej Športovej hale S. Petőfiho bol predposledný marcový týždeň sviatok. Na tradičný volejbalový turnaj sa prihlásil rekordný počet družstiev. V kategórii mužov zápasili družstvá zo Sarvašu, Aradu, Karcagu, Békešskej Čaby I., Békešskej Čaby II., Segedínu I, Segedínu II, Gyuly, Sarkadu, v kategórii žien zo Sarvašu, Aradu I., Aradu II., Békešskej Čaby I., Békešskej Čaby II., Békešskej Čaby III., Telekgerendášu, Kecskemétu, Gyomaendrődu a Gymnázia v Sarvaši.

Sarvašskú slovenskú základnú školu reprezentovali nielen učitelia a rodičia, ale aj bývalí žiaci. Najlepšou hráčkou bola bývala žiačka Daniela Sekerešová, ktorá vo farbách sarvašského gymnázia skončila na treťom mieste. Spomenúť musíme aj učiteľku slovenskej školy Aniku Podaniovú, ktorá svojimi tvrdými smečmi bola silnou oporou sarvašského družstva. Bývalý žiak slovenskej školy Peter Maczik svojím výkonom nesklamal a so svojimi spoluhráčmi skončil na 4. mieste.

Zápasy sa hrali na troch ihriskách podľa upravených volejbalových pravidiel. Hlavným usporiadateľom bol sarvašský volejbalový oddiel na čele s Jánom Žapkom, ktorý pripravil pre účastníkov občerstvenie a pozval ich aj na výborný perkelt do blízkej reštaurácie. Družstvá obedovali postupne, veď sa hralo od rána až do neskorých večerných hodín. Celý deň boli na rozhodcovských stoličkách skúsení rozhodcovia Zuzana Szitová, Zlatka Lišková a Agneša Astalošová, ktoré sa snažili rozhodovať veľmi objektívne, i keď nebolo ľahké sledovať od rána do večera volejbalovú hru a správne rozhodnúť o každom vzácnom bode.

O povzbudzovanie nebola núdza, veď tribúna bola zaplnená nielen hráčmi, ale aj divákmi. Milý bol malý psík, ktorý sa akosi dostal do športovej haly a ktorý pomáhal pri rozcvičke tým, že sa snažil chytiť loptu, ktorá mu poletovala ponad hlavu. Príjemná nálada vládla počas celého dňa.

Na prvých troch miestach skončili v kategórii mužov Segedín I., Gyula a Sarkad, v kategórii žien Békešská Čaba I., Békešská Čaba II. a Gymnázium v Sarvaši.

Výsledky turnaja a body sa započítali do majstrovstiev župy, ktoré budú pokračovať 4. apríla v Békešskej Čabe.

(zl)

Naše ľudové zvyky od fašiangov po Veľkú noc...

Fašiangy sa začínajú Tromi kráľmi a končia sa na tzv. Škaredú (Popolcovú) stredu. Slovo fašiangy pochádza z nemeckého slova vast-shane, ktoré vo voľnom preklade znamená posledný nápoj. Toto slovo symbolizovalo, že po ňom nastáva 40-dňový pôst pred Veľkou nocou, ktorý sa v minulosti bral veľmi vážne.

O týchto jarných zvykoch sme sa zhovárali s niekoľkými našimi ženami - Teréziou Holcapfelovou a Katarínou Karmovou z Mlynkov, Evou Kučerovou z Pilíšskej Čaby, Annou Feketeovou, Teréziou Slezákovou a Máriou Zoričovou z Tardošu.

Fašiangové obchôdzky, zábavy a veselice mali rôznymi magickými spôsobmi zahnať zimu a prilákať jar. Počas fašiangov bolo dovolené sa prejedať. Tradičné jedlá boli zabíjačkové špeciality, šišky, fánky, pampúchy a záviny. Samozrejme, nechýbali ani obchôdzky v maskách. Dnes to berieme ako zábavu, ale v minulosti mali masky významný rituálny význam. Čím bola maska strašidelnejšia, tým mala väčšiu moc a ľudia verili, že zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať.

Práve preto mali byť posledné fašiangové dni, „ostatky“, dňami bujarej zábavy. Zábava vrcholila na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s bujarou tancovačkou. V utorok pred Popolcovou stredou o polnoci pochovávali basu. To znamenalo, že hudobné nástroje zamĺkli, zábavy sa skončili, nastalo obdobie veľkonočného pôstu a ľudia sa mali ponoriť viac do seba.

Z jarných ľudových zvykov a tradícií veľkonočné sviatky sú spojené s mnohými obyčajmi. Veľkonočné sviatky patria k najstarším sviatkom vôbec. Ich základnou podstatou z dôb predkresťanských bolo vítanie jari, v prenesenom slova zmysle víťazstvo života nad smrťou.

Veľká noc je najväčší kresťanský sviatok, ktorý je pohyblivý. Predchádza mu dlhý čas príprav - 40-dňový pôst, ktorý sa dodržiava už dvetisíc rokov. Vo veľkonočnom pôste prestali tanečné zábavy, veselé spoločenské večierky, svadby, priadky a páračky. Umĺkol spev a ozývali sa len vážne pôstne piesne, konali sa rôzne ľudové pobožnosti, Krížová cesta a Svätý Ruženec. Zo ženského kroja zmizli pestré farby a bohato zdobené súčasti odevu.

V Popolcovú stredu gazdinky dôkladne vymyli hrnce, ba niekedy aj vymenili riad, lebo v čase pôstu sa často mastilo len rastlinným olejom, maslom. Počas veľkonočného pôstu strava bola veľmi jednoduchá. Varili jednoduché polievky a omáčky, často využívali kvasenú kapustu, ktorá sa jedávala aj surová s krajcom suchého chleba. Pôstna strava sa skladala aj z rôznych múčnych jedál, zemiakov, kaší, strukovín a sušeného ovocia.

Na Kvetnú nedeľu sa svätili bahniatka v kostole. Ľudia verili, že požehnané bahniatka ochránia celý príbytok pred zlými duchmi, bleskom a podobne. V ten deň sa nesmelo šiť, lebo vraj kto sa pichne, tomu sa nezahojí rana. Ženy v tento deň nepiekli z múky, aby „nezapiekli“ kvety ovocných stromov.

Veľký, resp. Svätý týždeň sa začal Kvetnou nedeľou. V kostoloch utíchla organová hudba a zväzovali sa zvony. Namiesto hlaholu zvonov sa po dedine rozhrkotali rapkáče, klopačky a klepadlá. Chlapci chodievali z jedného konca dediny na druhý a rapkali, čím oznamovali začiatok posvätného ticha, ktoré trvalo až do Bielej soboty. Rapkáče symbolizovali údajne aj hluk, ktorý sprevádzal ukrižovanie Ježiša Krista. Jedným z neodmysliteľným symbolov Veľkej noci sú zdobené vajíčka známe ako kraslice, ktoré sa pripravovali na Kvetnú nedeľu. Dievčatá popoludní, po litánii, farbili veľkonočné vajíčka šupkami z cibule a farbami, najmä červenou.

Na Zelený štvrtok sa obyčajne piekli tzv. judaše z kysnutého cesta. Tvarom mali pripomínať stočený povraz, na ktorom sa obesil Judáš. V tento deň sa malo jesť niečo zelené, aby bol človek zdravý. Varili sa polievky z jarných byliniek, špenát, hlávkový šalát a šťaveľ.

Počas Veľkého piatku bol prísny pôst. Niektorí pili len vodu a jedli iba chlieb. Na Veľký piatok sa nesmela hýbať zem, čiže sa nesmelo pracovať na poli. Nesmeli sa vykonávať nijaké ťažké roboty, ani domáce práce, nezametalo sa, nesmelo sa prať. Všetky tieto príkazy a zákazy vychádzali z toho, že Veľký piatok ako deň umučenia Ježiša Krista sa považoval za sviatok, takže sa už v domácnostiach nemalo nič robiť.

Na Bielu sobotu sa dopoludnie mohlo využiť na poľnohospodárske práce, ale ľudia väčšinou ani vtedy nepracovali. Po dlhotrvajúcom pôste boli žiadanou zmenou v jedálnom lístku i mäsité jedlá, ale len koncom Veľkého týždňa. V Bielu sobotu sa varili tradičné obradové veľkonočné jedlá: údená šunka, klobása, vajcia, chren a kapusta. Chren v ľudovom ponímaní symbolizoval spomienku na horké umučenie Ježiša Krista, ktorému na kríži rímski vojaci ponúkali napiť sa zmiešanej žlče s octom. Piekli sa aj obradové koláče. Bol to predovšetkým okrúhly koláč alebo pletený koláč. Okrúhly tvar symbolizoval slnko, nový život, snahu o zabezpečenie dobrej úrody. Zvykom bolo piecť aj štrúdle – tvarohové, makové a orechové. Veľkonočné jedlá dopĺňalo víno a domáca pálenka.

Veľkonočná nedeľa sa považovala za najväčší sviatok roka, preto sa nesmelo variť, dokonca ani krájať nožom. Preto sa všetko pripravilo na Bielu sobotu. Obradové veľkonočné jedlá sa pripravili do košíka a zobrali sa na svätú omšu v košíku, kde ich posvätil kňaz. Poznamenávame, že aj v súčasnosti je zvykom požehnávanie pokrmov v košíkoch. V košíkoch sú chlieb, šunka, klobása, maslo, vajíčka, tvaroh a soľ. Tieto jedlá sa po požehnaní stávajú sväteninou. Požehnané jedlo sa musí skonzumovať tak, aby z neho nič nevyšlo nazmar. Jedli sa aj omrvinky, lebo keby sa tak nestalo, bola by aj úroda ohrozená, napr. krupobitím. Čo sa neskonzumovalo, to sa hodilo do pece a spálilo.

Na Veľkonočnú nedeľu bola aj zábava pre mládež. Večer sa mládenci zišli v niektorom dome, cez noc sa zhovárali, pili, spievali a Veľkonočný pondelok ráno, niekedy ešte za tmy, začali po dedine chodiť oblievať a šibať dievky. Oblievačky a šibačky patrili k najobľúbenejším zvykom roku v našich dedinách, ktoré majú dlhú tradíciu a ich korene siahajú až do pohanských čias. Polievalo sa výdatne, zásadne studenou vodou, priamo zo studne alebo potoka. V minulosti dievčatá chceli byť vyšibané a obliate, lebo sa hovorilo, že ktorá nebude vyšibaná, oprašivie, chytí sa jej nejaká choroba. Bola by veľká hanba, keby nejaké dievča zostalo nepoliate alebo nevyšibané.

Súčasťou šibačky boli aj rôzne riekanky:

„Šibi, ryby, mastné ryby, kus koláča od korbáča. Kázal kadlec aj kadlečka, aby dali tri vajíčka. Jedno biele, druhé čierne, to je moje potešenie. Aj kus baby, aby boli naši radi.“

Odznela aj takáto žartovná riekanka:

„Šibem, šibem túto hlavu, aby nebolela; tento chrbát, aby dobre noše vláčil; tieto ruky, aby dávali mužovi peniaz; túto papuľku, aby nepapuľovala a tieto nohy, aby dobre bežali.“

Každá dievčina, ktorá bola vyšibaná, priviazala mládencovi na korbáč farebnú stužku, takže do večera boli šibáky krásne vyzdobené. Do výslužky sa dávali aj maľované vajíčka:

„Toto vajíčko, moje srdiečko. Koho ja milujem, tomu ho darujem. Teba, ja, Janíček, teba ja milujem, tebe toto vajíčko, tebe darujem.“

Mládencom niekedy dávali aj vypiť a zajesť si klobásu, slaninu a vajíčka. Gazda po tomto významnom akte nalial mládencom pálenku a gazdiná ich odmenila farebnými vajíčkami. Oblievačku skončili pred svätou omšou, keď dievky odišli do kostola. Večer sa mládež poschádzala do jedného domu, alebo do krčmy, kde bola zábava s muzikou.

Starší ľudia spomínajú, že dievky tiež kúpavali chlapcov, ale v utorok..

Zaznamenala:

Ildika Fúziková

Katarína Királyová

Ľudový dekoratívny prejav a výšivky

v slovenských osadách v hornom povodí Galgy

Súvislé slovenské osídľovanie v hornom povodí rieky Galga v Peštianskej a Novohradskej stolici prebiehalo po vyhnaní Turkov v 18. storočí. Kolonisti sa usadili v piatich vyľudnených osadách. Prišli predovšetkým z Novohradu, Hontu a neskôr zo Zvolenskej stolice. Kolonisti boli evanjelického a rímskokatolíckeho (Pišpek) vierovyznania. V novohradskej Gute sa usadili aj baptisti.

Čuvár v roku 1715 obývalo 10 slovenských rodín. Po urbárskej reforme Márie Terézie sem prišli aj Zvolenčania a jeden Spišiak. Matej Bel a Elek Fényes osadu spomínajú ako slovenskú obec (Krupa 1996: 84).

Jača bola znovuosídlená koncom 17. storočia (1688). Noví majitelia obce (Prónayovci) prišli zo Zvolenskej stolice (Krupa 1996: 84).

Pišpek bol začiatkom 18. storočia takmer vyľudnený. Biskupskou kolonizáciou ho znovuosídlili slovenské a nemecké rodiny (46). V roku 1728 polovica obyvateľstva mala slovenské priezvisko (19) (Krupa 1996: 84).

Ďurka ako obec nefigurovala v súpisoch z rokov 1715 a 1721. Cirkevné údaje však potvrdili, že v roku 1838 mal zbor 635 členov so slovenskými priezviskami (Sirácky 1980: 36).

V novohradskej Gute v roku 1715 bolo z 13 domácností 7 slovenských, o päť rokov neskôr k nim pribudlo ďalších 14 rodín a v roku 1785 mala obec 762 obyvateľov. Slovenské boli takmer všetky názvy častí chotára.

Slovenskí kolonisti v skúmaných lokalitách sa od samého začiatku zaoberali poľnohospodárstvom (Krupa 1996: 83). Z domáckej výroby je významné tkáčstvo a maľovanie veľkonočných kraslíc na objednávku v Gute (Krupa 1996: 84) a pestovanie konope v Pišpeku.

Hospodárske podmienky a spoločenské pomery až do 2. svetovej vojny určili rovnaký rozvoj tradičnej ľudovej kultúry danej oblasti. V hornom povodí rieky Galga spolunažívali Slováci, Nemci a Maďari a prejavy ich tradičnej kultúry sa navzájom ovplyvňovali. Po stáročia vytváraná lokálna kultúra odzrkadľuje zmýšľanie celého kolektívu, esteticky vychováva a formuje citový vzťah jednotlivca k spoločnému dedičstvu. Dekoratívny prejav sa prejavuje na predmetoch v domácnosti, resp. na bytových textíliách a na odeve.

Základnou surovinou na výrobu textílií a tradičného odevu boli textilné vlákna. Do prvej tretiny 20. storočia využívali predovšetkým vlákna domácej produkcie, a to rastlinné - ľan a konope a živočíšne - vlnu. V Pišpeku pri súpise v roku 1728 zaznamenali, že rozloha pozemku na pestovanie konope zodpovedá osevnej ploche 20 prešporských meríc obilia. Na pozemku zvanom Močiarka - aj dnes tade tečie potok - do 60. rokov 20. storočia močili konope. Látky sa v tradičnom domácom prostredí najčastejšie spracovávali tkaním na krosnách a to výlučne pre vlastnú potrebu. Priadky bývali po 1. novembri a končili sa na fašiangy. Ženy a dievčatá sa schádzali osobitne v jednotlivých domoch. Dievčatá za prenájom priadli v určité dni podľa požiadaviek gazdinej.

Tkaním sa zhotovovali veľkoplošné textílie do domácností, ale aj súčasti odevu. Prírodné, surové polobavlnené alebo konopné plátno (šeňjavé plátno) po utkaní na krosnách bolo potrebné vybieliť. Bielilo sa zváraním lúhu z dreveného popola. Do koryta položili plátno, zasypali ho dreveným popolom a zaliali horúcou vodou. Až na druhý deň ho vybrali, v rieke (alebo v potoku) vyprali a potom ho rozložili, aby uschlo. Na večer pozbierali a na druhý deň, ak bolo dobré počasie, pláchanie zopakovali. Proces mohol trvať aj tri roky. V lete plátno bielili pri potoku. Bieliace účinky malo aj sušenie na mraze (vimŕzanie). Plátno nechali na snehu až do odmäku. Takéto plátno bolo hladšie.

V skúmaných lokalitách koncom 19. a začiatkom 20. storočia začali ozdobovať tkané bytové textílie, a to plachtu pre mŕtveho (omrúcká plachta), kútnicu (visjacká alebo kútna plachta), prikrývku na posteľ (plachta, plachťička), prestieradlo (obrus), obliečku na vankúše (oblječka na vankúš). Ozdobné výšivky mali aj funkčný charakter. Napr. rôznymi spojovacími stehmi spájali 2-3 rovnaké kusy plátna alebo výšivky umiestnili na takej časti, kde slučkovacím stehom začisťovali okraj textilného materiálu, resp. spevňovali okraje.

Plachta pre mŕtveho bola vyrobená zo surového alebo polobavlneného plátna s rozmerom 150x150 cm. Slúžila na prikrývanie zomrelého, ak ležal na márach v dome. Pri výskume sa našla takáto plachta len v Pišpeku. V jednej rodine mali obyčajne dve omrúcke plachty. Chudobnejší ju však po pohrebe oprali a založili. Ozdobovali ju spojovacími stehmi, utkanými pásikmi, neskôr inými vzormi alebo racou (filetové háčkovanie, tkaná stuha).

Prvotnou funkciou kútnice bolo priestorovo oddeliť šestonedieľku v miestnosti a ochrániť sa od zlých vplyvov. Ochranný význam mala červená farba ozdoby, motív kohúta (zaháňa démona), alebo kruhu (symbolizuje slnko). Kútnica sa požičiavala v rámci rodiny. Pripravili ju zošívaním 2-3 pôlok (250 x 150 cm).

Prikrívku na posteľ mali len zámožnejšie rodiny. Slamník obyčajne prikryli plachtou a na ňu položili konopnú prikrývku. Od 30. rokov 20. storočia ju šili zo šifonu. Na ňu dekoratívne navrstvili periny a hlavnice v obliečkach ozdobených výšivkou a čipkou (vipoprávaná posťeľ). V Gute, Jači a Ďurke jej rozmer sa rovnal obyčajnej plachte (220 x 120 cm). V Pišpeku bola len polovičná (50-60 x 180-200 cm) a volala sa plachťička.

Prestieradlo pôvodne tkali z konope. Látku zjemnili pridávaním bavlny. Šili z 2-3 pôlok (rozmer 130-180 x 150 cm). Koncom 19. storočia ho ešte nezdobili, alebo polky pospájali čipkou. Táto textília bola viacfunkčná. Staršie prestieradlá používali pri každodennej pracovnej činnosti v kuchyni (krájanie a sušenie rezancov, ťahanie závinu, prikrývanie jedla). Začali ich ozdobovať až začiatkom 20. storočia. Slávnostným prestieradlom prikrývali stôl v čistej (prednej) izbe. V dekoratívnom prestieradle tiež niesli radostník (svadobný koláč) na svadbu, ale aj obed pre žencov do chotára. Opotrebované prestieradlo obnovili, oživili výšivkou, alebo zmenili jeho funkciu a ďalej používali ako ozdobný pás na poličky v skrini alebo ako podšívku súčiastok ženského odevu (vesta, ľebega, vizitka).

Obliečku na vankúš dostávalo dievča na vydaj ako súčasť výbavy. Obyčajne bola ružovej alebo modrej farby s bielymi pásikmi. Na konci 19. storočia (1880) obliečky šili z modrotlače. Dve kratšie strany zdobila domáca čipka. Po tom, ako sa v 20. rokoch 20. storočia v dedine usadili Židia, čipku kupovali v ich obchode alebo na jarmoku. Neskôr obliečky šili z kúpenej látky - z damasku.

Utkané polky plátna pospájali rôznym spôsobom. Spočiatku zošívaním, neskôr tkanou stuhou, čipkou a pod. Bavlnená tkaná stuha bola červená alebo modrá. Červenej farbe sa prisudzoval magický účinok ochrany a modrá slúžila na vyjadrenie smútku. Hodvábna tkaná stuha bola červená a biela (obradová). Používanie hodvábnej tkanej stuhy sa zachovalo len v Jači.

Pri vyzdobovaní plátna tkanú a hodvábnu stuhu časovo predchádzala čipka. Koncom 19. storočia v skúmaných lokalitách ženy a dievčatá ešte doma háčkovali čipky (hekľuvali). Takto ozdobovali ručníky a slávnostné šatky (nahrlo šatka, kosačka).

Najjednoduchším spôsobom ozdobovania bolo tkanie pásikov (1890) odlišnou farbou (pásavé tkaňini). Priadzu podomácky farbili vo vývare zo zelenej šupky orechov (hnedá farba) alebo zo sliviek (červená farba). Pásikavé tkaniny spočiatku patrili k slávnostnému bytovému textilu. Keď sa vo výzdobe udomácnila novšia technika - ozdobovalo sa preberaným vzorom - pásikavé plátna, uteráky, utierky a prestieradlá sa stali bežnými.

Od začiatku 20. storočia až po vznik družstiev sa používal na výzdobu preberaný vzor. Touto technikou ozdobovali prestieradlá, prikrývky na posteľ, uteráky a utierky.

Utierka (váľaňička) mala polovičný rozmer ako uterák (50-55 × 70-80 cm). Pôvodne bola konopná alebo miešaná bavlnená. Motív bol umiestnený na dvoch užších krajoch, obyčajne rovnaký. Utierka bola viacfunkčná. Požívali ju do slamenice na chlieb, na ňu položili kysnuté cesto a takto niesli k pekárovi. Doma utierkou prikrývali chlieb. Keď išli do chotára, do nej zabalili nôž, soľ, chlieb a slaninu. V bohato ozdobenej utierke niesli koláče na svadbu a krsty. Volali ju šatka na koláče. Ozdobné utierky dostávali dievčatá vo výbave, v počte 6 až 18 kusov. Výzdoba bola rovnaká ako na uteráku. Zachovali sa len ozdobné utierky, všedné sa pri každodennom používaní rýchlo zničili.

Uterák bol podobný utierke, bol však väčší (60-70 x 90-95 cm). Zdobili ho na dvoch užších koncoch odlišnými motívmi. Bohato dekorované uteráky používali len v slávnostný deň a na výzdobu miestnosti.

Neskôr bytové textílie bohato vyzdobovali výšivkami a strapcami. Medzi motívmi sa nachádzajú geometrické (hviezdičkový, stĺpikovitý, kockovaný, krížikový, srdiečkový vzor a ich kombinácia), rastlinné (rosetový či ružový, šípkový, kvetinový, tulipánový, ďatelinový, klinčekový, hrachový, petržlenový, stromový, listový vzor) a zoomorfné (mravcový, včielkový, hrúzový). Vo všetkých skúmaných lokalitách sa našiel motív rozmarínový, pravdepodobne najstarší spomedzi všetkých. Prvýkrát sa vyskytol v roku 1905. Medzi prebratými motívmi z Terian je stromový, dvojitý tulipánový, kvetinový s podlhovastými listami, dália, kvetinový s okrúhlymi listami, polohviezdičkový, trojriadkový, stĺpikovitý s hviezdičkami a deväťriadkový motív.

Najčastejšie používanou farbou je červená. Občas sa kombinuje s modrou. Od 50. rokov sa používajú farby miešané: červená-zelená, zelená-ružová, červená-biela-zelená, žltá-zelená.

Krížikové vyšívanie patrí medzi najrozšírenejšie a najstaršie techniky v ľudovej výšivke. V skúmaných lokalitách sa šírilo po roku 1915. Zdobili ním súčasti odevu aj textílie do domácnosti. Krížikové stehy vyšívali na konopné a miešané plátno. Často takto obnovovali staršie textílie. Túto techniku sa učili aj deti v škole. Spočiatku krížikovými stehmi vyšívali monogramy na uteráky a odev, výšivky dopĺňali stehom podľa počítaných nití. Neskôr začali vyšívať samostatné drobné geometrické motívy (kosoštvorec, hviezdička, krížik). Obľúbené boli rôzne rastlinné (tulipán, klinček, ďatelina, srdcovité lupienky, rozmarín) a zoomorfné motívy (pes, koza, bocian, holub). V jednom prípade sa našiel aj antropomorfný motív (deti, človiečiki) ako ozdoba medzi písmenami. Pri najstarších výšivkách používali málo farieb: predovšetkým červenú farbu, červenú-modrú, červenú-zelenú, červenú-žltú-modrú. Najčastejšie touto technikou zdobili uteráky, utierky, prikrývky na posteľ, prestieradlá, predok mužskej košele, rukáv ženskej blúzky.

Od 30. rokov 20. storočia vo výšivkách začína prevládať typický motív ruže, ktorý kopírovali z inej čiastky odevu. Keďže v tom čase už predávali farebné nite, v jednotlivých lokalitách rôznymi farbami vyšívali aj odtiene ruží. Napr. v Pišpeku to bola bordová farba, alebo vôbec nevyšili odtieň a ruža zostala jednofarebná. V Jači, Čuvári, Ďurke a Gute odtiene boli oranžovej, bordovej a ružovej farby. Nové motívy sa odchýlili od geometrických motívov. Vyšívali podľa predkresleného vzoru, podľa vopred vyznačených obrysov. Charakteristický je voľne komponovaný, prevažne rastlinný ornament.

Najnovšie krížikové výšivky sa vyšívali na redší materiál, stehy boli väčšie a nite viacfarebné, až krikľavé. V Pišpeku sa krížikové vyšívanie neudomácnilo.

Pišpek - ako katolícka osada - bol dosť uzavretý. Málokedy sa dostal do dediny cudzí človek, do Pišpeku sa nepriženili ani nevydali. Zostal dlho homogénnou lokalitou. Neprenikali sem prvky kultúry z iných lokalít a tak ani výzdobné motívy. Kultúra Pišpeku sa dosť líšila od kultúry evanjelických slovenských osád. Slováci v tejto osade si dlhšie zachovali tradičné elementy a riadili sa jednoduchosťou. Na ich tradičné oblečenie vplývalo aj spolunažívanie s Nemcami. Dominovali tmavšie farby, chýbala bohatšia výzdoba, nepoužívali vyšívané stuhy, svetlé vyšívané ručníky. Jedinou svetlou súčasťou ich odevu bol biely vyšívaný dierkovaný nahrlo ručník. Tkané motívy domácich textílií tiež boli skromnejšie.

Na začiatku 20. storočia sa rozšírením šijacieho stroja aj v tomto kraji udomácnila strojová výšivka (kantárové višívaňje, štepovaná víšivka). Takto ozdobovali predovšetkým ženské a mužské zástery. Farbami výzdoby sú biela, žltá a červená.

Po roku 1914 nebolo možné kúpiť priemyselné materiály so strojovou výšivkou. Vtedy ženy doma začali napodobňovať motívy zo starých odevov alebo touto technikou opravovali staré, zodraté výšivky na prusliaku, sukni, stuhe. Vyšívali jednoduché kvetinové motívy: klinčeky, tulipán, nezábudky. Hodvábnu niť získavali zo starých ručníkov.

Vyšívanie plochým stehom sa šírilo po hospodárskych zmenách v 20. storočí. Odlišne od ostatných regiónov Maďarska, do tohto kraja sa táto technika dostala pomerne neskoro. Prvým druhom vyšívania plochým stehom bolo biele vyšívanie, pri ktorom sa vyšívalo na jemnom podklade viacerými druhmi vyšívacích techník (plochý steh, dierkovaná výšivka, gatre - šlinguvaňje). Tak sa zdobil sviatočný a obradový odev dievok (šatka, ručník) a mladých žien.

Biele vyšívanie charakterizovali typické motívy. Na šatke to bola pásová kompozícia a ornamentika na cípe, ktorá sa skladala z kombinácie viacerých motívov. Stred tvoril os vzoru (kvetinový ker), strom života, kompozičná schéma kytice vyrastajúcej z vázy alebo košíka a rytmická vlnovka z rastlinných úponkov. Na vrchu umiestnili srdiečko, korunu, kríž alebo monogram. Takáto bohatá ornamentika sa obyčajne vyskytovala len na jednom cípe. Skromnejšiu vyšívali na všetky štyri cípy. Kraj bol zúbkovaný, háčkovaný alebo šlinguvaný (gatre). Častý bol kvetový (roseta) motív alebo strapce hrozna. Rozmer bol veľmi odlišný, čím sa potvrdzovalo, že šatky s bielou výšivkou nosili aj malé dievčatá.

Skvostom ženského odevu v Pišpeku od začiatku 20. storočia bola bielou dierkovanou výšivkou pripravená nahrlo šatka, dookola s naškrobenou háčkovanou čipkou. Takúto šatku nosili len nevesty a Mariánske dievčatá (dievčatá chystajúce sa na birmovanie, pri procesii nesú sochu Panny Márie). Rozdiel bol v tom, že dievčatá mali cez hruď uviazanú 10 cm širokú bledomodrú hodvábnu stužku. Od roku 1925 nevesty a mladé dievčatá si ju obliekali do kostola a na bál. Od konca 30. rokov ju nosila výlučne nevesta. Túto funkciu si zachovala do roku 1957. Paralelne s bielou šatkou v Gute, Čuvári, Ďurke a Jači do polovice 30. rokov nosili kosički (šatka cez hruď).

Vzory k predkresleným výšivkám pripravovali šikovné vyšívačky (švajdleni). V každej dedine bola jedna alebo dve, ktoré často dostávali objednávky. Niekedy len predkresľovali, inokedy aj vyšívali, predovšetkým obradový odev (v Pišpeku, v časti Tabán - Anna Dian, Veruska). Raritou bolo, že v Pišpeku predkresľoval a vyšíval aj Pavol Kis (1901). Vyšívačky si často obkreslili cudzie vzory stokvetovích ručníkov (pochádza z maďarského kraja) a strojom vyšívaných stúh. Snažili sa však vytvoriť vlastný charakter, štýl. Dbali na to, aby nepoužili dvakrát rovnakú kombináciu.

V 30. rokoch 20. storočia vznikli po celej krajine rôzne hnutia (Levente, Kalot, Kalász, Gyöngyösbokréta), ktoré zmenili životný štýl vidieckej mládeže. Pred mladými ľuďmi sa otvoril svet, cestujúc na cirkevné a kultúrne podujatia spoznali krajinu a žiadalo sa im čo najparádnejšie sa ukázať pred svetom. Bol to neskorý rozkvet ľudového odevu. Vo všetkých piatich skúmaných osadách začali nosiť vyšívanú vestu (prusľak), vizitku, na modrom podklade bielou strojovou výšivkou ozdobenú zásteru (sakáčka) a vyšívanú bielu šatku (višívaní ručňík). V Gute, Čuvári, Ďurke opäť nosili biely nahrlo ručník, ručníček (ručňíček), muži košeľu (višitá košeľa), ženy vyšívanú blúzku a vyšívaný čepiec (čepjec) a deti vyšívaný čepček (čepčok). V Ďurke sa nenašla vyšívaná košeľa, ale fotografie dokazujú, že aj tam ju nosili.

Hospodárske zmeny v 50. - 60. rokoch 20. storočia - zakladanie družstiev, administratívne zjednotenie obcí - drasticky vplývali na dekoratívny prejav tradičnej ľudovej kultúry. Očividné zmeny nastali v druhej polovici 20. storočia, keď proces pod nátlakom spoločenských zmien (odchody za prácou do mesta, preobliekanie sa do pohodlnejšieho súdobého oblečenia, lebo sa hanbili za svoj starodávny kroj) zrýchľovali sami obyvatelia lokality. V 70. rokoch obyvatelia Pišpeku masovo zanechali tradičný odev. Schádzali sa vo vyšívacom krúžku, pozmenili funkciu zdobenia odevov a postupne si osvojili cudzie elementy. Zmenili materiál, na ktorom vyšívali. Niekdajšie konopné a miešané plátno vystriedali bavlna a šifón. Vyšívali biele zástery, vesty, košele, čepce, ručníky a bytové textílie (prestieradlo, ozdobné vankúše, uteráky a ochranný záves na stenu).

Koncom 20. storočia v povodí rieky Galga nastal nový rozkvet. Postupne sa zakladali lokálne umelecké kolektívy (spevácke skupiny, tanečné súbory, ľudové hudby). Pre členov súboru dávali šiť nové kroje, alebo ich kupovali od tých predstaviteľov staršej generácie, ktorí ich už nenosili.

Použitá literatúra

SIRÁCKY, Ján a kol.: Slovenskí prisťahovalci v Novohradskej stolici. In: Slováci vo svete 1. Martin, 1980.

SIRÁCKY, Ján a kol.: Slováci v Peštianskej stolici. In: Slováci vo svete 1. Martin, 1980.

KRUPA, Ondrej: Charakteristika skúmaných lokalít. In: Atlas ľudovej kultúry Slovákov v Maďarsku. Békešská Čaba, 1996.

DANGLOVÁ, Oľga: Dekor symbol. Bratislava, 2001.

BOTÍK, Ján - SLAVKOVSKÝ, Peter (eds.): Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1.-2. Bratislava, 1995.

Štúdia k publikácii Moniky Berényiovej Lamiovej: Dekoratívny prejav a vyšívanie v slovenských osadách v hornom povodí Galgy