Ľudové noviny č. 19

Slovenskí poslanci z Mlynkov v Európskom parlamente

V Štrasburgu o Slovákoch v Maďarsku

Kauza Slovenského domu v Mlynkoch sa dostala na stôl Európskeho parlamentu (EP) pred rokom, po tom, ako sa obecná samospráva definitívne rozhodla vysťahovať z domu Slovenskú samosprávu v Mlynkoch (SSvM) a Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov (ZRKSPS). Slovenský europoslanec za vládny Smer-SD Miloš Koterec situáciu v Mlynkoch pozorne sledoval aj po utíšení (žiaľ, nie vyriešení) kauzy, pretože ho naďalej znepokojovali „problémy v školskej a kultúrnej oblasti a niekedy zámerné vytváranie komplikácií zo strany maďarských úradov“. Na rokovaniach v podpilíšskej obci pozval miestnych slovenských poslancov do Štrasburgu. Členovia SSvM uvítali príležitosť oboznámiť sa s fungovaním Európskej únie, jej inštitúcií, ako aj s možnosťami, ktoré im únia v súčasnosti ponúka. Slovenským poslancom z Mlynkov dokonca umožnili aktívne sa zúčastniť zasadnutia stálej slovensko-maďarskej pracovnej skupiny pôsobiacej v rámci socialistickej frakcie EP.

Slovenský volený zbor Pilíšanov do Štrasburgu cestoval z Bratislavy autobusom (14 hodín) v spoločnosti stredoškolákov a ich pedagógov z Partizánskeho, Novákov, Bánoviec nad Bebravou a Pruského. Študenti sa na cestu tiež poriadne pripravili, aj si ju zaslúžili, veď napísali veľmi zaujímavé a vydarené eseje na tému EÚ. Účastníci zájazdu sa v prvý deň večer stretli na priateľskej neformálnej besede so svojím hostiteľom M. Kotercom v hoteli v Čiernom lese (30 kilometrov od Štrasburgu, na nemeckom území), kde boli ubytovaní.

23. apríla čakal hostí M. Koterca pestrý a obsažný celodňový program v Štrasburgu. Pokiaľ Mlynčania absolvovali svoj meeting so socialistickými europoslancami (o ktorom sa zmienime podrobnejšie), stredoškoláci a pedagógovia zo Slovenska si vypočuli prednášku o fungovaní EP. Potom - už spolu s Pilíšanmi - besedovali s M. Kotercom a z galérie obrovského parlamentu sledovali zasadnutie EP. Po obede v parlamentnej jedálni ich čakala prehliadka mesta, najatraktívnejšou časťou ktorej bola plavba loďou po kanáli okolo historického jadra mesta. Po večeri nastúpili na autobus, aby v ňom strávili prakticky celú noc. 24. apríla pobudli v oprávnene vychýrenom, prekrásnom Českom Krumlove a zastavili sa aj v Českých Budějoviciach.

Mlynčania sa šťastne vrátili pod Pilíš, ale dodnes v nich žijú spomienky na udalosti v Štrasburgu, kde stála slovensko-maďarská pracovná skupina pôsobiaca v rámci socialistickej frakcie EP diskutovala o aktuálnej situácii v slovensko-maďarských vzťahoch s hlavným zreteľom na postavenie Slovákov v Maďarsku. Na rokovaní, ktoré sa konalo pod vedením podpredsedov frakcie Hannesa Swobodu a Jana Marinusa Wiersmu, sa okrem slovenských europoslancov Miloša Koterca a Vladimíra Maňku (Smer-SD) a ich maďarských kolegov Csabu Tabajdiho a Zity Gurmaiovej zúčastnili aj členovia SSvM, zároveň zástupcovia pilíšskych Slovákov, resp. Slovákov v Maďarsku. Podstatnú časť stretnutia hostitelia ponechali na vystúpenie Pilíšanov.

Slovenskí europoslanci a podpredsedovia frakcie socialistov prisľúbili ďalšiu spoluprácu a pomoc s cieľom dosiahnuť, aby sa pri riešení problematiky národnostných menšín v oboch krajinách uplatňoval rovnaký prístup. H. Swoboda pritom zdôraznil, že EÚ je na to, aby pomohla a nie na to, aby zasahovala do interných záležitostí. Podľa neho je veľa dobrých prvkov kooperácie a integrácie, ale ešte vždy treba veľa urobiť na zlepšenie týchto vzťahov. „Vnútorná situácia v Maďarsku, najmä pokiaľ ide o niektoré extrémistické skupiny, nedodáva menšine istotu,“ povedal.

M. Koterec poukázal na to, že v žiadnom prípade by sa nemali zanedbávať reálne problémy slovenskej menšiny v Maďarsku a vyjadril nádej, že pracovná skupina socialistických europoslancov bude o nich (aj po blížiacich sa voľbách do EP) naďalej konzultovať. Ako povedal, konkrétne problémy treba riešiť ešte predtým, než nadobudnú medzinárodný rozmer alebo sa dostanú na širšiu politickú úroveň. Podľa M. Koterca bolo by tiež želateľné, aby Slováci v Maďarsku získali silnejšie politické postavenie, aby mohli účinnejšie presadzovať svoje záujmy.

Maďarskí europoslanci - na nemalé prekvapenie prítomných - sa na zasadnutí pracovnej skupiny vôbec neozvali, predsedajúci H. Swoboda im núkal príležitosť vyjadriť sa k nastoleným problémom, ktorú však nemienili využiť.

Predsedníčka SSvM Marta Demjénová sa poďakovala za možnosť takpovediac z prvej ruky predostrieť balíček problémov. Poukázala na značné rozdiely v postavení a aj v možnostiach Maďarov na Slovensku a Slovákov v Maďarsku, ktoré čiastočne vyplývajú z početnosti a kompaktnosti osídlenia tej-ktorej menšiny. „Vieme, že dnes nás je už pomerne málo a že žijeme roztrúsení v mnohých regiónoch krajiny. Iste aj tieto okolnosti a celý rad ďalších faktorov obmedzujú naše možnosti každodenného zápasu proti odumieraniu jazyka, kultúry a identity. Naším najväčším nepriateľom je asimilácia. Mohli by sme hľadať vinníka za náš súčasný neblahý stav, oveľa dôležitejšie však je sústrediť sa na riešenie situácie, v ktorej sa nachádzame. Najväčšie a zároveň najťažšie úlohy máme v oblasti záchrany nášho vymierajúceho materinského jazyka“ - povedala M. Demjénová a dodala, že najmä v tomto potrebujeme a privítame vonkajšiu pomoc. Ďalej uviedla, že v Maďarsku ešte stále nie je vyriešený príjem televíznych signálov zo Slovenska, údajne k tomu chýbajú o. i. medzištátne dohody. „Keďže jazyk je základom národnostného bytia či nebytia, naše deti, ktoré sa učia slovenčinu ako predmet, potrebujú byť čím častejšie v slovenskom jazykovom prostredí. Je potešiteľné, že o pobyty na Slovensku majú obrovský záujem, občas však chýbajú k tomu prostriedky. Ďalším naším nemalým problémom je, že nemáme slovenského farára, ktorý by kázal (častejšie ako raz za dva týždne) po slovensky.“ Predsedníčka SSvM hovorila aj o nedostatočnej motivácii k zdokonaľovaniu sa v slovenčine a na záver sformulovala aj isté nádeje: „Nové perspektívy z hľadiska zvyšovania prestíže a praktického uplatňovania nášho jazyka môže znamenať zintenzívnenie hospodárskej spolupráce našich krajín - aj na regionálnej či miestnej úrovni.“

Zástupca predsedníčky SSvM a zároveň predseda ZRKSPS Jozef Havelka poukázal na rezervy, ktoré najmä Pilíšanom žijúcim v bezprostrednej blízkosti materskej krajiny ponúka cezhraničná spolupráca podporovaná aj EÚ. Za príkladnú označil spoluprácu družobných miest a obcí, ktorá vo veľkej miere prispieva k tomu, aby si ľudia, príslušníci väčšinových národov či národnostných menšín, na oboch brehoch Dunaja dobre rozumeli. J. Havelka nakrátko načrtol aj aktivity desaťročného združenia pilíšskych Slovákov, ktoré združuje aktivistov 15 lokalít. Táto regionálna občianska organizácia propaguje slovenské aktivity regiónu, pomáha miestnym slovenským komunitám udržiavať a rozširovať vzájomné styky, ako aj styky s ďalšími slovenskými regiónmi krajiny a so Slovenskom. Predseda ZRKSPS sa pochválil novou webovou stránkou a literárnou antológiou združenia Pod Pilíšom - tam je náš svet, ktorú priniesol do daru aj hostiteľom v Štrasburgu.

Člen SSvM a Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Imrich Fuhl na rokovaní pracovnej skupiny začal svoj prejav tým, že, žiaľ, na medzinárodných fórach sa málo hovorí o potrebách Slovákov v Maďarsku, a aj keď, tak prevažne v znamení hesla „o nás - bez nás“: „Politizuje sa často nad našimi hlavami, takým nečestným spôsobom, že sme iba odvolávkou a zneužívaným prostriedkom.“ Dodal, že o to vzácnejší je úprimný záujem slovenských a mnohých ďalších europoslancov, vrátane Strany európskych socialistov. „Podľa Ústavy MR sme štátotvornými činiteľmi, v praxi sa to ale nie vždy prejavuje a tu nemám na mysli iba desaťročia nevyriešené zastúpenie menšín v najvyššom maďarskom zákonodarnom zbore, teda do oka bijúci, aj Ústavným súdom MR viacnásobne kritizovaný protiústavný stav.“ Podľa I. Fuhla Slováci v Maďarsku boli dlho zamlčaným protipólom Maďarov na Slovensku, a vlastne dodnes sa im venuje nedostatočná pozornosť. „Pritom ak si položíme otázku, ktorá z dvoch menšín je skutočne ohrozenou minoritou, odpoveď je dosť jednoznačná. Pri požadovaní zachovania menšinového status quo a vôbec pri podporovaní národnostných menšín by sa nemala používať dvojaká miera či jednostranný prístup.“ Elementárnym a spoločným záujmom menšín je, aby sa zabránilo vyostrovaniu slovensko-maďarských vzťahov, veď napätie, ktoré podľa I. Fuhla extrémisti čoraz častejšie dokážu vyvolať, sa odráža najmä na živote príslušníkov menšín. Žiaľ, aj pilíšski Slováci boli v uplynulom období predstaviteľmi krajnej pravice označovaní za nacistov a vlastizradcov. Člen SSvM a CSS v tejto súvislosti pripomenul aj „odkaz“ na poštovej schránke našej celoštátnej občianskej organizácie a rad začiernených slovenských nápisov na tabuliach. „V istých kruhoch v Maďarsku sa stáva akousi módou nadávať už nielen na Židov a Rómov, ale aj na Slovákov, pričom politika sa zdá byť proti tomu bezmocná. Pociťujeme na vlastnej koži, že v časoch hospodárskej a inej krízy väčšinová spoločnosť zďaleka nie je taká tolerantná k menšinám ako sa prezentuje vo svete“ - dokončil svoj príhovor na pracovnom stretnutí v Štrasburgu I. Fuhl.

(-hl)

Vítanie jari v Kerestúri

Slovenská kultúra v tieni panelákov

Pre slovenskú komunitu Kerestúru (Rákoskeresztúr), ktorého slovenskí a nemeckí obyvatelia sa živili pestovaním zeleniny, po pripojení k Budapešti v roku 1950 bolo v 70. rokoch ďalším úderom zrovnanie pôvodnej dediny so zemou a postavenie panelového sídliska s približne 8000 bytmi. Tí obyvatelia úhľadných prízemných domčekov, ktorí na to mali, si postavili alebo zakúpili domy v iných štvrtiach mesta, tí ostatní sa nasťahovali do ponúknutých panelových bytov. Pre mnohých to bola taká veľká trauma, že sa s ňou nedokázali zmieriť a podľa spomienok Kerestúrčanky Anny Kuzmovej pod vplyvom udalostí približne pätnásti prišli o životy. Pôvodní obyvatelia obce boli Nemci evanjelickej a Slováci katolíckej viery, ktorí sa usadili v dvoch častiach Kerestúru. V krásnych veľkých záhradách, ktoré sa tiahli až po riečku Rákoš, pestovali šalát a inú zeleninu na trh, kam potom svoje produkty vozili na vozoch či nosili v batohoch, každý podľa možností. Tunajšiu Slovač, ktorá bola v porovnaní s osadami vzdialenejšími od hlavného mesta vystavená rýchlejšej asimilácii, zmeny posledných desaťročí zdecimovali.

O zachovávanie slovenského ducha sa v týchto neľahkých podmienkach stará od svojho založenia Slovenská samospráva XVII. obvodu, vedená Máriou Epressovou. Pôsobí tu ženský spevácky zbor a pod vedením Evy Gácsiovej si slovenský folklór, piesne a tance, osvojujú aj príslušníci mladej generácie. V jednu slnečnú aprílovú sobotu sa všetci zišli, aby spoločne privítali jar. Zverenci Evy Gácsiovej, ktorých je približne pätnásť, zatancovali šomoďské maďarské tance a, samozrejme, s obrovským úspechom predviedli aj ukážky z domáceho folklóru, vrátane fašiangových tancov. Svojim skvelým výkonom sa im podarilo navodiť správnu „veselicovú“ náladu, o čom svedčí aj to, že k tanečníkom sa pridali mnohí hostia. Medzi nich patril aj predseda Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondrej Csaba Aszódi, ktorý zavítal medzi Kerestúrčanov spolu s predsedníčkou Finančno-kontrolného výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy, predsedníčkou Slovenskej samosprávy XVI. obvodu Zuzanou Szabovou. Ich prítomnosť nebola náhodná, veď s okolitými slovenskými usadlosťami, ako sú napr. Ečer, Cinkota, Malá a Veľká Tarča, spájalo tunajších obyvateľov kedysi silné puto a v súčasnosti spolupracujú v rámci slovenského regionálneho spolku. Fašiangovú atmosféru navodili aj predstavitelia najmladšej generácie, ktorí sa nedali odradiť tým, že kvôli krátkemu fašiangovému obdobiu sa stretnutie konalo po Veľkej noci a smelo predstavili svoje masky. Porota pozostávajúca z dospelých ocenila ich odhodlanosť a všetkých odmenila sladkosťami. Tanečná zábava všetkých, ktorým leží na srdci budúcnosť slovenskej kultúry v Kerestúri, trvala do večerných hodín.

Alžbeta Račková

P. Balázs: Neexistujú jednostranné normy a pravdy

Nový minister zahraničných vecí MR Péter Balázs poskytol rozhovor pre slovenský denník SME. Pre čitateľov Ľudových novín sme vybrali zaujímavejšie pasáže.

- Nová vláda má mandát na rok. Čo sa dá za ten čas stihnúť?

- Hlavnou úlohou tejto vlády je protikrízový program. Máme tu ťažkú hospodársku situáciu a program, ktorý je konkrétny, reálny a uskutočniteľný. Cieľom zahraničnej politiky je s týmto programom oboznámiť v prvom rade našich najdôležitejších partnerov: Európsku úniu a jej členov, Spojené štáty, Rusko, a iných a obnoviť kredit Maďarska. Je to špirála, keď agentúry znížia rating krajiny, zhorší sa kurz forintu, rastie deficit, až sme tam, kde sme boli vlani na jeseň. Z toho už smerujeme von, vidieť to na mnohých veciach, napríklad posilňuje sa kurz forintu, nová vláda má dôveru.

- Môžu stredoeurópske krajiny pri riešení krízy spolupracovať alebo si skôr konkurujú?

- V únii sa pod vplyvom krízy posilnil protekcionizmus, každý sa stiahol do svojej ulity a začal sa brániť. Riešením však v žiadnom prípade nie je uzatváranie sa do seba. Výhodou únie je obrovský trh, a to, že sme súčasťou dobre fungujúceho systému, v ktorom je však ešte veľa rezerv. Donedávna som sa zaoberal transeurópskymi železnicami, napríklad železničným spojením Paríž - Bratislava. Dobre poznám ministra Vážneho. Ak by sme v Európe trochu odvážnejšie rozvíjali spoločné cesty, železnice, vodné cesty, energetické siete, výrazne by nám to pomohlo.

- Podľa Slovenska je prekážkou intenzívnejšieho využívania Dunaja ako dopravnej tepny, že Maďarsko nedostavalo Vodné dielo Nagymaros.

- Pozrite sa, je to veľmi starý príbeh, ktorý sa v Maďarsku preplietol so zmenou režimu. Vodné dielo sa stalo symbolom starých, socialistických monštier, plánovaného hospodárstva... Možno by bolo treba znova to premyslieť.

- Znamená to, že môže Maďarsko Nagymaros dostavať?

- To nie je v kompetencii ministerstva zahraničia, hovoril som skôr o minulosti. Treba sa opýtať kompetentných.

- Pred parlamentným výborom ste hovorili o tom, že budete presadzovať „hlboko národnú zahraničnú politiku”. Čo to znamená?

- V tomto regióne často prehlušili záujmy vlastnej komunity záujmy veľmocí alebo ideológie. Tomu by som sa chcel vyhnúť.

- Čo chápete pod komunitou?

- To je desať miliónov obyvateľov Maďarskej republiky, tej som ministrom zahraničia. Je to maďarský štát, ktorý v Európskej únii sedí pri rokovacom stole a rokuje tam s ostatnými krajinami.

- Ako sa táto hlboko národná zahraničná politika prejaví vo vzťahu k Maďarom v susedných štátoch?

- Z tohto národa sa odtrhli časti, ktoré sú dnes občanmi susedných štátov. Veľké maďarské komunity však žijú aj inde, v Nemecku, Austrálii či v Spojených štátoch, ktorých určujúcou súčasťou identity je aj pri tretej generácii, že sa ich prarodičia narodili v Maďarsku. A napokon odtiaľto vyhnali pre ich pôvod mnoho ľudí prenasledovanie Židov, vysídlenie Nemcov, ktorí stále prechovávajú túto krajinu vo svojom srdci, lebo - ako hovoria - „narodila sa tam moja matka”. To nie je maďarské špecifikum, platí to aj pre Slovensko či pre Poľsko. Sme štáty, ktoré považuje za svoju materskú krajinu veľa ľudí, ktorí nie sú ich občanmi. Musíme toho byť hodní, aby na nás mohli byť hrdí.

- V slovensko-maďarských vzťahoch je veľa problémov, môžete nejaký z nich za rok vyriešiť?

- V oboch krajinách je nový minister zahraničia, obaja sme s kolegom Lajčiakom veľmi skúsení, venovali sme sa mnohým veciam. Zmysluplné rokovania sa musia začať tým, že sa úprimne pozhovárame, vyložíme problémy na stôl a povieme si, čo by bolo podľa ktorej krajiny nutné na ich riešenie. Nie je dobré, ak sa vnútropolitické vášne pletú do zahraničnej politiky.

- Lenže sa tam pletú.

- To je nevyhnutné v každej krajine, navigujeme po takýchto búrlivých vodách a hľadáme na nich styčné body. Pre to už máme podmienky, inštitúcie a výbory, len by ich bolo treba naplniť politickou vôľou. Za seba môžem povedať, že k tomu budem pristupovať s úprimnou a konštruktívnou snahou. Slovensko je mi blízke, veľakrát som rokoval v Bratislave, dlhé dni sme napríklad analyzovali možnosti ideálneho spojenia Viedne s Bratislavou, oboch letísk, vlastne som tam tak trochu žil. V posledných rokoch som navyše učil na univerzite a slovenské ministerstvo zahraničia má výborný ústav pre zahraničné vzťahy, s ktorým sme spolu uskutočnili veľa rôznych projektov. Do tohto bratislavského inštitútu chodím ako domov, trochu som vďaka tomu spoznal uvažovanie slovenského ministerstva zahraničia, poznám ho a považujem to za dobrý základ.

- Maďarsko od Slovenska žiada zachovanie menšinového status quo aj ohľadom výšky dotácií pre menšiny. Menšiny v Maďarsku sa dnes sťažujú, že im výrazne skrátili dotácie z maďarského rozpočtu. Slováci napríklad na svoj týždenník dostali skoro o štvrtinu menej, než vlani. Trváte stále na status quo na Slovensku?

- Samozrejme, na tom trváme. Má to dve roviny, jednou sú práva menšín, druhou financie. O tomto sme pripravení rokovať a ak niečo žiadame od slovenskej strany, samozrejme, to musí platiť aj pre nás. Ak prijmeme nejakú normu, musí platiť pre obe strany.

- Zasadíte sa teda vo vláde proti kráteniu financií menšín v Maďarsku?

- Ak to tak je, musíme si otázku kladenú slovenskej strane, položiť aj sami sebe. Neexistujú jednostranné normy a pravdy.

Peter Morvay (Sme)

Zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy

Slovenská samospráva Peštianskej župy usporiadala 21. apríla v Úrade samosprávy Peštianskej župy svoje prvé tohoročné zasadnutie. Členov zboru privítal predseda Július Alt a predstavil im hosťa rokovania, školskú referentku Celoštátnej slovenskej samosprávy Eriku Lázárovú, ktorá ich informovala o situácii slovenského národnostného školstva v Peštianskej župe. - Naše údaje sú z minuloročného prieskumu, - začala svoj referát E. Lázárová. - Vyhľadali sme miestne slovenské samosprávy, aby nám poskytli informácie o tom, kde funguje materská škola, resp. základná škola a koľko ročníkov má. V Peštianskej župe neexistuje slovensko-maďarská dvojjazyčná škola. Slovenské gymnázium, základná škola a materská škola je len jedna a to v Budapešti. Ostatné školy patria do kategórie, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet. To znamená, že žiaci sa učia po slovensky týždenne štyri hodiny, okrem toho je povinné vyučovať národopis (v nižších ročníkoch pol hodiny, vo vyšších ročníkoch jednu hodinu). Základnú školu v Jači navštevujú aj deti z Čuváru a Guty. Má 174 žiakov, z toho 150 miestnych, 15 čuvárskych a 9 guťanských. Z jačianskych detí sa po slovensky učia 121, z čuvárskych a guťanských nikto. Inštitúcia zápasí s finančnými problémami, ako aj ostatné menšie školy. Čo sa týka počtu detí a úrovne výučby, v župe sú dve vynikajúce školy - v Dabaši a v Mlynkoch. Žiaci týchto škôl majú pevné základy zo slovenčiny. Základnú školu F. Rákócziho II. v Dabaši navštevuje 230 žiakov a len dvadsiati sa neučia po slovensky. V Ďurke sa v ôsmych ročníkoch vyučuje slovenčina ako predmet, tu tiež prebieha vyučovanie na vysokej úrovni. Ročne pripravujú slovenčinári štyroch-piatich žiakov na štátnu skúšku, ktorú aj zložia. Škola má 114 žiakov, z nich 106 sa učí po slovensky. V Pilíši sa vyučuje slovenčina ako predmet v troch školách, a to v Santove, Mlynkoch a Senváclave. Školu v Mlynkoch navštevuje 131 a v Santove 136 žiakov, z nich každý si osvojuje slovenčinu. V Senváclave funguje Waldorfská škola so 175 žiakmi, z nich 165 sa učí po slovensky. Slovenská materská škola, základná škola a gymnázium v Budapešti má 211 žiakov, z toho 30 škôlkárov, 131 žiakov základnej školy a 50 gymnazistov. Výchovno-vzdelávací výbor CSS na najbližšom zasadnutí bude rokovať aj o budúcnosti tejto školy, - informovala školská referentka CSS. V ďalšej časti svojho príhovoru referovala o ťažkostiach nášho školstva.

Členovia župnej slovenskej samosprávy prerokovali správu o hospodárení v roku 2008, ktorú jednohlasne schválili.

Nasledovala modifikácia tohoročného rozpočtu. Slovenská samospráva Peštianskej župy má tohto roku k dispozícii 3 245 105 forintov, z toho diferencovaná podpora činí 143 900 forintov. Konkurzný fond zvýšili poslanci z 800 000 na 1 000 000 forintov, rezerva činí 500 000 forintov, na úhrady nákladov vyčlenili 720 000 forintov, čo je o 90 000 viac ako vlani a na vecné výdavky zostalo 1 025 105 forintov. V rámci posledného rokovacieho bodu členovia zboru vypísali súbeh na podporovanie kultúrnej činnosti slovenských samospráv Peštianskej župy, schválili uznesenie o tom, že kultúrny výbor do septembra vypracuje koncepciu a podmienky súťaže Najlepší slovenský žiak Peštianskej župy a požiada ministerstvo školstva, aby preskúmalo akreditačný poplatok za štátnu skúšku na strednom a vyššom stupni.

Nasledujúce zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy sa bude konať v septembri v Mlynkoch.

(aszm)

Slovenská samospráva Peštianskej župy

vypisuje súbeh na podporovanie slovenskej kultúrnej činnosti v župe.

Celkový rozpočet je 1 000 000 Ft.

Maximálna podpora na jeden projekt činí 80 000 Ft.

Termín zaslania súťažných prác: do 25. augusta 2009.

O podporu sa môžu uchádzať miestne slovenské samosprávy Peštianskej župy.

Cieľ súbehu je podpora slovenských kultúrnych programov, ktoré sa uskutočnili do 10. decembra 2009.

Vylučujú sa zo súbehu tí uchádzači,

ktorí podajú viac žiadostí,

ktorí neodovzdajú vyúčtovanie podpory z roku 2008, pričom získanú sumu musia vrátiť.

Žiadosť prosíme podať v slovenskom jazyku!

Vyúčtovanie podpory treba poslať do 15. decembra 2009.

Uprednostňujú sa

- programy, ktoré prebiehajú prevažne v slovenskom jazyku,

- programy slúžiace na zachovanie slovenských ľudových tradícií, piesní a hudby.

Súbeh musí obsahovať:

- názov, adresu, číslo telefónu (č. faxu, e-mailovú adresu) samosprávy,

- projekt akcie, respektíve činnosti,

- celkový rozpočet programu,

- uvedenie názvu, adresy a čísla bankového účtu, kam možno zaslať podporu.

Žiadosť o podporu treba poslať na adresu Slovenskej samosprávy Peštianskej župy:

Szlovák önkormányzat

1364 Budapest, Pf.:112.,

a podľa možnosti aj e-mailom na adresu:

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Veňarec

Novohradskí a hevešskí Slováci bilancovali

Združenie a regionálne kultúrne stredisko novohradsko-hevešských Slovákov usporiadalo koncom marca vo Veňarci svoje valné zhromaždenie. Ako nás informovala vedúca združenia Terézia Nedelická, členovia prerokovali a schválili správu o hospodárení a činnosti v roku 2008 a plán práce na tento rok. Podľa správy malo združenie vlani rozpočet vo výške 1 728 600 forintov, ktorý pozostával jednak z 1 percenta daní z príjmov darcov a jednak z rôznych grantov. Peniaze použilo združenie výlučne na svoje aktivity, ani jeden z jeho funkcionárov nie je honorovaný. Združenie organizuje dve vlastné podujatia - Haluškový festival vo Veňarci a Regionálny národnostný deň v Šalgótarjáne. Okrem toho sa podieľa na usporadúvaní rôznych regionálnych a miestnych podujatí, na niektorých spolu s tamojším regionálnym kultúrnym strediskom Slovenského osvetového centra.

(ef)

Výzva

Slovenské osvetové centrum sa rozhodlo každé dva roky usporadúvať stretnutie slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov pod názvom Vo víre tanca.

Cieľom stretnutia je predstavenie tradičnej tanečnej kultúry Slovákov v Maďarsku, jej hodnotenie odbornou porotou a poskytnutie odborných rád. Tohoročné stretnutie a uskutoční 4. a 15. novembra v Osvetovom stredisku P. Vajdu v Sarvaši. Prihlásiť sa môžu folklórne skupiny s hudobno-tanečnými produkciami, ktoré vychádzajú zo zvykoslovia Slovákov v Maďarsku, a tanečné súbory s javiskovou podobou slovenskej tanečnej kultúry.

Vystúpenie môže trvať od 10 do 15 minút, musí ho sprevádzať živá hudba (možnosť dohody s organizátorom) a má predstaviť tanečnú kultúru a tradície predovšetkým vlastnej lokality alebo regiónu.

Porota bude hodnotiť autentickosť tanečnej folkloristiky, spôsob prednesu, choreografiu, javiskové spracovanie, spev a hudbu.

Účasť na stretnutí je spoplatnená, nominačný poplatok činí 10 000 Ft.

Najlepšiu skupinu, resp. súbor, podporí Celoštátna slovenská samospráva zabezpečením účasti na festivale v Maďarsku a na Slovensku.

Slovenský predstaviteľ medzinárodnej organizácie združujúcej organizátorov medzinárodných folklórnych festivalov C.I.O.F.F. zabezpečí pozvanie na festivaly, ktoré sa konajú na Slovensku.

Prihlásiť sa treba do 30. júna 2009 vyplnením dotazníka a zaplatením nominačného poplatku. Šek a prihlášku si možno zaopatriť v každom slovenskom regionálnom osvetovom stredisku.

Katarína Királyová

riaditeľka

Tatabáňa - Bánhida

Jubilejný festival ľudových detských hier

V tretiu aprílovú sobotu usporiadalo Osvetové stredisko A. S. Puškina v Tatabáni - Bánhide a slovenská samospráva mesta v poradí piaty Festival ľudových detských hier nazvaný Do karičky.

Organizátori festivalu vychádzali z toho, že v župe v dobrom spolunažívajú Slováci, Nemci a Maďari. V záujme toho, aby si ich udovú kultúru osvojovali už deti predškolského a školského veku, vytvorili im možnosť preukázať na verejnosti, ako zachovávajú tradície svojich predkov, aby ich neskôr mohli odovzdať svojim potomkom - informovala nás predsedníčka poroty, výskumníčka ľudovej hudby Magdolna Gerzaničová. „Ak sa na výsledky pozeráme z perspektívy piatich rokov, s radosťou môžeme konštatovať, že rozvoj je obrovský. Výber predstavených hier je pekný a primeraný veku detí. Presne tak, ako aj ich oblečenie, ktoré je pôvabné a štýlové. Okrem početných maďarských materských a základných škôl z mesta a okolia boli na festivale zastúpení slovenskí škôlkári z Tatabáne-Bánhidy a z Tardošu, ako aj žiaci základnej a materskej školy zo Šárišápu. Predstavenie šárišápskych škôlkárov však nemôžeme považovať za autentické zachovávanie tradícií, hoci deti pekne tancovali, ich prejav na javisku bol pôvabný, ale sprevádzala ich hudba z magnetofónu. Z vlastného spevu by mali väčší zážitok deti aj diváci. Deti z Bánhidy a Tardoša spievali s peknou slovenskou výslovnosťou. Škoda, že tentoraz neprišli medzi nás nemecké deti,“ povedala M. Gerzaničová.

„Každý si zaslúži pochvalu, veď v sále, ktorá bola preplnená do poslednej stoličky, vládla výborná atmosféra. Bolo cítiť, že dobrý pocit z vystúpenia mali aj hlavní aktéri, teda deti Verím, že táto pekná iniciatíva nastálo zapustí korene v Tatabáni - Bánhide,“ uviedla predsedníčka poroty.

Hlavná organizátorka podujatia, riaditeľka osvetového strediska a predsedníčka slovenskej samosprávy Ružena Izingová Pružinová nám prezradila, že, samozrejme, chcú pokračovať v usporadúvaní festivalu. Tešia sa tomu, že ich v tom podporuje aj Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy. „Nadväzujúc na poznatky z festivalu plánujeme usporiadať doškoľovanie slovenských pedagógov župy, aby sme im aj týmto spôsobom pomáhali pri ich práci,“ povedala R. Izingová Pružinová.

(ef)

Projekty, podpory a hospodárenie

Zo zasadnutia Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe

Na nedávnom zasadnutí Slovenskej samosprávy v Békešskej Čabe poslanci prerokovali možnú podporu, resp. účasť na organizovaní Slovenského dňa v Dome rozprávok, ktorý pôsobí pri Spoločenských domoch na Békešskej ceste. O plánovanom podujatí, na ktorom by odzneli aj úryvky z diel komlóšskeho rodáka Pavla Závadu v prednese samotného spisovateľa za sprievodu ľudovej kapely Priadky (Fonó), hovorila riaditeľka spoločenských domov Krisztina Gyuhová Veressová, ktorá bola hosťom rokovania.

Po prehľade činnosti zboru od predošlého zasadnutia predseda samosprávy Juraj Ando referoval o pripravovaných podujatiach, ktoré sa budú konať v Čabianskom slovenskom oblastnom dome na Garaiho ulici, ktorý je majetkom ich samosprávy. Zároveň informoval o tom, že v krátkom čase do domu dodajú mobilné výstavné panely a v blízkej budúcnosti obnovia osvetľovaciu techniku.

Z aktuálnych projektov treba vyzdvihnúť obnovenie systematického vysielania slovenských správ v mestskej televízii a ďalšie programy, ktoré rovnako ako televízne správy budú realizované za finančnej pomoci Verejnej nadácie ZSM Lipa. Sú to čitateľský tábor pre žiakov základnej školy v Jamine, kde sa deti učia slovenský jazyk ako predmet (v súčasnosti je to už jediná škola takéhoto typu v meste), ako aj výlet pre tieto deti do iného Slovákmi obývaného regiónu Maďarska, pravdepodobne do Bukových hôr, - uviedla poslankyňa Ildika Očovská.

S jednotlivými položkami hospodárenia zboru v prvom štvrťroku 2009 oboznámila prítomných referentka mestského úradu Magdolna Herczegfalviová. Na programy Domu slovenskej kultúry (DSK) pozvala záujemcov poslankyňa slovenskej samosprávy, pracovníčka DSK Hajnalka Krajčovičová.

Po prerokovaní žiadostí, adresovaných samospráve, sa poslanci zoznámili s koncepciou rozdeľovania finančnej podpory na národnostné programy, ktorú udeľuje Výbor pre menšiny, harmonizovanie záujmov a zahraničné styky mesta. Vyslovili pripomienku, aby výbor zvažoval skutočnú národnostnú náplň všetkých podporovaných programov.

Záverom sa prítomní zhodli v tom, že v blízkej budúcnosti pozvú na svoje zasadnutie slovenské učiteľky materských škôl mesta, aby sa informovali o súčasnom stave vyučovania slovenčiny v týchto výchovno-vzdelávacích inštitúciách a aby im v prípade potreby ponúkli pomocnú ruku.

(cs)

Lúky sa zelenajú, Slováci sa stretávajú

Priateľské stretnutie v Pitvaroši

„Keď sa lúke zelenajú a bučiny rozkvitajú, v Pitvaroši sa Slováci stretávajú...“ bolo motto priateľského stretnutia Slovákov z Békešskej a Čongrádskej župy v Pitvaroši, ktoré usporiadali tohto roku už 31-krát. Na podujatie, ktoré sa konalo v prvú sobotu po Veľkej noci, pozvali hostí miestna slovenská samospráva a slovenský klub, fungujúci už viac ako 35 rokov.

V mene organizátorov účastníkov z hostiteľskej obce, z Ambrózky, Slovenského Komlóša, ako aj zo vzdialenejšieho Veľkého Bánhedešu, Gerendášu, Telekgerendásu a Čabačudu, pozdravila predsedníčka miestneho slovenského zboru Anna Lehoczká. Slovákov z regiónu v obci srdečne privítal aj starosta László Dénes.

V kultúrnom programe ako prví vystúpili predstavitelia miestnej mládeže. So škôlkármi ich slovenská učiteľka Mária Töröková s pomocou Magdy Tósegiovej nacvičila rôzne slovenské detské hry a tance, ktoré sa obecenstvu veľmi páčili. S podobným programom i úspechom sa predstavili aj žiaci miestnej základnej školy, ich folklórnu skupinu vedie Mária Hodáková.

Divákov v priestoroch Kultúrneho domu a knižnice Ferenca Erdeiho v tento deň prekvapili aj hostia. Ľudové piesne zaspievali členovia Pávieho krúžku z Telekgerendásu za sprievodu citaristov, ako aj sólistka z Čabačudu Zuzana Tušjaková, ktorej prednes tiež spestrili citaristi. Z neďalekého Slovenského Komlóša medzi Slovákov v Pitvaroši zavítala Tanečná skupina Komlóš. Za jej maďarské a slovenské tance, hlavne za prednes populárneho maršu, sa obecenstvo odvďačilo búrlivým potleskom. Slováci z rôznych kútov dvoch žúp sa po programe zabávali na slovenskom bále.

(cs)

Uznanie činnosti Slovenskej samosprávy v Rétšágu

Oslavy 20. výročia udelenia mestských práv Rétšágu sa konali na sviatočnom zhromaždení po ekumenickej bohoslužbe v miestnom kultúrnom dome na takpovediac župnej úrovni. Spoločne oslavovali členovia Valného zhromaždenia Novohradskej župy, zastupiteľského zboru mesta, starostovia okolitých osád a občania mesta. Po slávnostných prejavoch nasledovalo odovzdanie ceny Pro urbe, ktorá je najvyšším vyznamenaním mesta. Ocenenie odovzdali predseda Samosprávy Novohradskej župy Zsolt Becsó, primátor mesta Rétšág Zoltán Mezőfi a poslanec mestského zboru Gábor Gál. Medzi tromi vyznamenanými bola aj Slovenská samospráva v Rétšágu, ktorá dostala diplom a cenu Pro urbe za vynikajúcu činnosť na poli kultúry a rozvoja mesta. Cenu prevzala predsedníčka zboru Silvia Glücková Šalgaiová.

Slovenská samospráva v Rétšágu vzorne spája a vedie v Rétšágu žijúcu slovenskú menšinu a aktívne organizuje jej programy. Má dobré styky so Slovákmi žijúcimi nielen v Novohrade a v tomto regióne, ale aj ďaleko za hranicami. Na vysokej úrovni organizované náročné kultúrne programy dávajú miestnym Slovákom podnet k zachovávaniu identity a pestovaniu slovenských tradícií.

Slováci v Rétšágu sú zväčša evanjelického vierovyznania, preto slovenská samospráva aj finančne podporila obnovenie evanjelickej modlitebne, čím prispela ku skrášleniu mesta.

Národnostný deň v Rétšágu a Stretnutie detských tanečníkov, ktoré poriada slovenský volený zbor každý rok, sa stali významnými veľkolepými kultúrnymi podujatiami mesta.

Členky Slovenskej samosprávy v Rétšágu sú zástupkyňa predsedníčky M. Gyurcsiková Feketeová, I. Szikorová a J. Tóthová.

(sgš)

Náš domov Békešská župa

Putovné podujatie v Čabasabadi

„Zálohou budúcnosti je naša spoločná práca, zachovanie našich hodnôt a tradícií, veď Békešská župa je domovom nás všetkých...“ - znie motto župného putovného podujatia nazvaného „Náš domov Békešská župa“, ktoré v prvú aprílovú sobotu zavítalo do Slovákmi obývanej obce neďaleko Békešskej Čaby, do Čabasabadi.

V rámci akcie, ktorá rad-radom navštevuje osady župy, sa miestnemu obyvateľstvu predstavuje župa ako celok rôznymi spôsobmi. Nebolo tomu inak ani v Čabasabadi. Veľkolepý program sa začal v skorých popoludňajších hodinách detským programom. Nasledovalo slávnostné otvorenie udalosti, ktorého sa ujali starostka hostiteľskej obce Melinda Szeverényiová a podpredseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkas, ktorý o. i. uviedol, že verše dvojjazyčne prednesenej hymnickej piesne „Daj Boh šťastia...“ v podaní miestneho spevokolu Čabasabadi hovoria samé za seba... V rámci osláv, ktoré okrem spevu obsahovali aj recitácie, Zoltán Fekete, starosta obce Okány, nasledujúcej zastávky putovnej akcie župy, symbolicky prevzal štafetu od hostiteľov. Návštevníci programu sa mohli zoznámiť s históriou župy prostredníctvom výstavy, ktorú otvoril zástupca riaditeľa župného archívu Gyula Sáfár. Nasledovalo mimoriadne zasadnutie poslaneckého zboru samosprávy obce, ktorého sa zúčastnili aj pozvaní hostia, medzi nimi viacerí členovia župného poslaneckého zboru a vedúci rôznych významných župných inštitúcií. Deti sa zatiaľ mohli zabávať v kreatívnej dielni, ktorú im zorganizoval Spolok za Čabasabadi.

V tento deň došlo k ďalšej významnej udalosti v živote obce Čabasabadi. Oslávili zavedenie dvojjazyčných tabúľ s názvami ulíc, zároveň čerstvo „pokrstili“ jedno námestie po šľachtickej rodine Beliczeyovcov, kedysi majiteľky miestneho kaštieľa. Rodinu, ktorá dala Békešskej župe počas stáročí aj dvoch županov, na oslavách zastupoval István Beliczey. Vchod na nové námestie odteraz zdobí vyrezávaná drevená brána, dielo Lászlóa Szelekovszkého.

Pri príležitosti odovzdania dvojjazyčných tabúľ, ktoré financovala miestna slovenská samospráva, sa predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik poďakoval skupine miestnych slovenských aktivistov za aktívne zachovávanie slovenčiny v malej osade v blízkosti župného sídla.

Celodňový program sa skončil kultúrnym programom, v ktorom vystúpili mladí herci školy župného divadla M. Jókaiho, ako aj miestni recitátori a speváci, medzi ktorými popri staršej generácii bola zastúpená aj mládež v osobe Márie Felegyiovej a Daniely Kešjárovej.

(cs)

Oslava tanca v Mlynkoch

Folklórny súbor Pilíš z Mlynkov usporiadal 18. apríla v Spoločenskom dome tejto pilíšskej obce Deň tanečníkov - oslavu tanca. Prítomných v mene organizátorov privítal predseda Kultúrneho spolku pre Mlynky Levente Galda. - Folklórny súbor Pilíš vznikol vo februári 1978. V apríli 2008 sme oslavovali jeho jubilejné 30. výročie a prvé výročie znovuzaloženia súboru. Povzbudení minuloročnými úspechmi sme sa pod záštitou Kultúrneho spolku pre Mlynky rozhodli usporiadať celovečerný pestrý viacnárodnostný program pod názvom Deň tanečníkov - oslava tanca. Akcia je venovaná Medzinárodnému dňu tanca, ktorý oslavuje svet od 29. apríla roku 1982. Tohto roku sme na oslavu pozvali aj členov speváckeho zboru zo Síleša, aby sme sa vzájomne povzbudili v zachovávaní kultúry a jazyka našich predkov, - povedal predseda a poďakoval všetkým za podporu. Zvlášť poďakoval Celoštátnej slovenskej samospráve, Slovenskému osvetovému centru, Slovenskej samospráve v Mlynkoch a Kultúrnemu spolku pre Mlynky za finančnú a morálnu podporu.

Po L. Galdovi privítala prítomných predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Marta Demjénová. Ako povedala, mala to šťastie, že v roku 1978 bola pri vzniku folklórneho súboru Pilíš. Zostali jej veľmi pekné spomienky na turné a na tancovanie. Preto sa teší znovuzaloženiu súboru a tomu, že mladí pokračujú v pestovaní tradícií svojich predkov. Slovenská samospráva v Mlynkoch na nedávnom zasadnutí rozhodla, že venuje folklórnemu súboru päťdesiattisíc forintov.

Po úvodných slovách sa začal kultúrny program. Publikum sa mohlo kochať v prekrásnych slovenských, maďarských a nemeckých tancoch v podaní mladších i starších tanečníkov. Štyri bloky tancov spestrilo vystúpenie zboru Pilíš, ktorý predniesol viachlasné slovenské, maďarské a rusínske ľudové piesne, a speváckeho zboru zo Síleša. Po obrovskom úspechu tanečníkov a spevákov organizátori podujatia pozvali všetkých prítomných na batôžkový bál.

(aszm)

Konferencia Bez hraníc v Hollóháze

Dňa 17. apríla sa v Hollóháze konala euroregionálna konferencia o občianskych a kultúrnych vzťahoch pod názvom Bez hraníc. Jej organizátorom bol Sekretariát štátneho tajomníka pre menšinovú a národnú politiku Úradu predsedu vlády MR a Zväz regiónu Medzihorie (Hegyköz). Konferencii predsedal zástupca predsedu Zväzu pre územný rozvoj regiónu Medzihorie Attila Antalóczy. Účastníkmi boli významní hostia z Maďarska i zo Slovenska, predstavitelia obcí, škôl, občianskych združení a slovenských samospráv. V úvode žiaci Základnej školy v Hollóháze, ktorí sa učia slovenský jazyk, pozdravili prítomných milým kultúrnym programom. Pripojili sa k nim aj žiaci družobných škôl zo Slovenska - z Borše a zo Skároša. Oficiálne rokovanie sa začalo zdravicou starostu obce Sándora Koleszára. V ďalšej časti odzneli obsažné vystúpenia pozvaných hostí, medzi ktorými boli riaditeľ Odboru koordinácie programov Úradu predsedu vlády MR. Dr. Károly Nagy, riaditeľka Úradu Košického samosprávneho kraja Rozália Múdra a predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik.

Prednášky boli zamerané na témy vzájomnej spolupráce v oblasti hospodárstva a kultúry, ako i spolupráce v rámci občianskych združení i mimo nich. Hovorilo sa o postavení menšín, úlohe samospráv, o spôsoboch ich podpory zo strany úradu vlády. Konferencia bola zameraná aj na hodnotenie významu výučby slovenského jazyka na maďarských školách v oblastiach, kde žije slovenská národnosť, s akcentom na dôležitosť zachovania jazyka a kultúrnych tradícií predkov. Hovorilo sa aj o poslaní médií, najmä televízie, v sprostredkovaní informácií o živote väčšinového národa smerom k menšinám a naopak. Celý deň bol preklenutý myšlienkou vzájomnej úcty, porozumenia a ochoty vychádzať si v ústrety a vzájomne riešiť úlohy týkajúce sa oboch národov. Je to o to dôležitejšie, že súčasný svet, zmietaný hospodárskou krízou, zvyšuje napätie a neistotu, ktoré vyúsťujú v neblahé prejavy. Prednášky dali podnety na vzájomnú diskusiu, počas ktorej si prítomní vymieňali skúsenosti, získavali informácie a riešili spoločné problémy.

Úlohou hostiteľa tejto významnej udalosti boli poctené obec Hollóháza a jej základná škola a zvládli ju na výbornú.

V. Jacková a A. Tóthová

Níža

Prírodovedecká súťaž v Deň Zeme

Stalo sa už peknou tradíciou, že pri príležitosti Medzinárodného dňa zeme usporadúvajú v základnej škole v Níži prírodovedeckú súťaž za účasti žiakov z okolitých osád.

Bolo to práve 22. apríla roku 1970, keď vedci, hlavne ekológovia v USA, ovplyvnení fotografickými a telegrafickými snímkami z kozmu, dokumentujúcimi krehkosť a zraniteľnosť našej planéty, demonštračne vyzvali ku spoločnému celosvetovému úsiliu za jej ochranu so všetkým, čo ju robí jedinečnou. Do roku 1990 venovali pozornosť Dňu Zeme predovšetkým na americkom kontinente. Skutočne svetovým sa stal Deň od roku 1990, kedy začalo iniciatívne a koordinačne pôsobiť Medzinárodné ústredie Dňa Zeme so sídlom v americkom Stanforde. V tom istom roku sa pri príležitosti Dňa Zeme aktivizovalo viac ako 200 miliónov ľudí v 140 štátoch sveta. Postupne vznikali na celej zemeguli aj regionálne a národné ústredia. Dnes vo svete mocnejú názory, aby bol každý deň pre ľudstvo Dňom Zeme.

Tohoročnej súťaže v Níži sa zúčastnili žiaci zo Šápova (Nógrádsáp), Dolných Petian (Alsópetény), Horných Petian (Felsőpetény), Netejču (Nőtincs) a Bercelu, ale bola aj taká škola, odkiaľ sa prihlásilo viacero skupín. Vstupnou úlohou bola príprava plagátu s prírodovedeckou alebo environmentálnou tematikou. Zrodili sa naozaj vtipné a nápadité práce, spomedzi ktorých boli niektoré aj šikovne realizované. Zvlášť súťažili žiaci tretej a štvrtej triedy a zvlášť žiaci piatej a šiestej triedy. Počas súťaže mali vyplniť dotazník a kým porota pracovala, deti sa mohli osviežiť. Šťastie napokon prialo Nížanom, najlepší v obidvoch kategóriách boli domáci. Spomedzi žiakov 3. a 4. triedy bola najlepšia skupina Sokol červenonohý a spomedzi piatakov a šiestakov skupina Medvedík čistotný.

Pri príležitosti Dňa zeme sa v Níži uskutočnilo aj jarné upratovanie. V jednu sobotu začiatkom apríla sa zišla hŕstka mladých a duchom mladých obyvateľov, obklopená deťmi, aby pozbierali odpady okolo príjazdových ciest do osady. Našli poodhadzované šatstvo, kuchynské potreby, ale aj komunálne odpady. Ba, aj osem vriec zemiakov! Oduševnení ochrancovia životného prostredia pozbierali všetky smeti, aby návštevníci osady odchádzali od nich s peknými dojmami.

(psz-ef)

Slováci vyhrali Pilíšsky pohár

Medzinárodné preteky o Pilíšsky pohár v horskej cyklistike prebiehal v polovici apríla v Santove. Víťazstvo v kategórii mužov i žien si odniesli pretekári zo Slovenska.

„Aj keď som po návrate a dlhom lete z Juhoafrickej republiky cítila únavu, po pár výklusoch na cestných bicykloch mi nohy trochu odpuchli a rozhodla som sa zúčastniť sa pretekov neďaleko Štúrova,“ píše výherkyňa Janka Števková. „V tomto preteku som zvíťazila už v roku 2007 a víťazstvo som obhájila aj tento rok. Parádna trať bola vylepšená o ďalšie zákruty a „hupíky”. Pred dvoma rokmi som tvrdo bojovala o víťazstvo so Slovinkou, tento rok som zvíťazila s veľkou rezervou, druhá skončila domáca pretekárka Márta Vajdová,“ pokračovala slovenská pretekárka. Tretie miesto získala Anett Deliová, tiež z Maďarska.

Súťaže sa zúčastnili cyklisti z Rakúska, Ruska, Slovenska a Maďarska. Najlepší mužskí pretekár bol Michal Lami z Košíc, striebornú medailu získal Maďar András Melits a tretie miesto obsadil Zsolt Szlobodnyik.

Preteky v horskej cyklistike sledovalo množstvo divákov, ktorí neoľutovali, že si tento jarný deň vyšli na čerstvý vzduch do Pilíšskych hôr.

(ef)

Dolnozemský národný buditeľ, básnik a učiteľ Ľudovít Žello

Pred dvesto rokmi, 7. augusta 1809, sa v Banskej Bystrici narodil, na Dolnej zemi pôsobiaci učiteľ a básnik Ľudovít Žello. Pochádzal z rodiny pekárskeho majstra Bohumila Žella a matky Terézie Zuzany, rodenej Baderovej. Prvý širší životopis priniesol o ňom v roku 1864 obrázkový časopis pre zábavu a poučenie Sokol, ktorého zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. V tomto článku z 30. januára 1864 píše, že Žello elementárnu školu navštevoval v rodisku a učili ho viacerí učitelia. Začínal u Fabríciho, ktorý nepostrehol, že chlapec má slabý zrak a nespravodlivo ho fyzicky trestal a to tak, že Ľudovít nechcel viac chodiť do školy. Keď ho však dali do školy k Adamymu, hneď ožil a dostal aj chuť do učenia. Nakoniec ho ešte v rodisku učili Theil a Kubány.

Otec Ľudovíta Žellu Bohumil popri pekárstve sa dal aj na obchodovanie s obilím, čo úzko súviselo s týmto remeslom. Na začiatku jeho podnikania sa mu darilo, ale keď v rokoch 1816-17 zápasil s ťažkosťami, rozhodol sa presťahovať do Pešti, kam neskôr za ním prišla aj manželka s jediným synom Ľudovítom. Keď sa prihlásili roku 1821 v evanjelickom cirkevnom zbore v Pešti u Jána Kollára, ten si hneď so súhlasom rodičov Ľudovíta ponechal na školskú výchovu a tiež ako svojho pomocníka plné tri roky. Vtedy bol ešte Ján Kollár farárom v spoločnom slovensko-nemeckom cirkevnom zbore a z toho dôvodu aj jeho knižnica bola bohatá na nemecké knihy. Akosi z profesionálnej slepoty si Ján Kollár nevšímal, že Ľudovít je syn slovenských rodičov a akosi pozabudol, že tomuto chlapcovi slovenských rodičov by sa žiadalo venovať sa aj z tejto stránky. Keďže Kollár mu v tomto smere nevenoval pozornosť, chlapec sa sám začal hrabať v jeho bohatej knižnici plnej nemeckých kníh. Aj keď pri svojom príchode do Pešti po nemecky veľa nerozumel, počas trojročného pobytu u Kollára postupne natrafil aj na zaujímavé detské knihy. Prvou bola kniha s názvom Rittergeschichte, ktorá ho veľmi zaujala, postupne ďalšie a tak to pokračovalo, až sa nakoniec čítaním takmer úplne ponemčil. Počas edukácie u Jána Kollára sa mladému Žellovi stala aj takáto príhoda. Od jedného peštianskeho kožušníka dostal odkaz, že otec, dlhšie sa pracovne zdržiavajúci v Dindeši (Gyöngyös), poslal po majstrovi pre syna balík šiat. Ľudko sa vybral pre tento balík cez tri veľké ulice a keď sa v podvečer vracal domov, na jednej z ulíc vypukol veľký požiar, počas ktorého vznikla na uliciach veľká trma-vrma a v týchto zmätkoch sa mladík rozhodol radšej prenocovať u matky. Keď sa ráno vrátil na faru, najprv našiel na zemi zablatenú obuv a mokré šaty a nakoniec svojho principála ležať zničeného vo svojej spálni. Ján Kollár sa v ten večer zúčastnil ako záchranca vzniknutého nebezpečného požiaru a hasičom vypomáhal ako nosič vody. To ho tak vyčerpalo, že si privodil chorobu. Vtedy ho Ľudovít svedomito opatroval a najlepším liekom mu vraj bola lyžička tokajčiny, ktorú mu Ľudko starostlivo podával. Je o tom zmienka aj v Slávy dcére. V Pešti sa Ľudovít Žello okrem nemčiny zdokonalil aj v speve. Dobre pripravený sa v roku 1825 prihlásil na evanjelické lýceum do Bratislavy. Aj keď sa počas tohto štúdia zoznámil s mnohými Slovákmi, nemčina mu išla vždy lepšie a aj z toho dôvodu jeho prvé básnické pokusy začínali v nemčine. Po štyroch rokoch roku 1829 sa z Bratislavy vrátil domov do Pešti. Rodičia boli v núdzi a aby im v ťažkom položení pomohol, prijal miesto pomocného učiteľa v neďalekej Slovákmi obývanej Čiktarči (Csiktarcsa). Ako učiteľ tu vo svojej zanedbanej materčine musel deti učiť po slovensky, verše na pohrebných rozlúčkach a tiež kázne vybavovať len po slovensky. V tomto smere mu veľmi pomáhali slovenskí farári zo susednej Cinkoty Ján Šalamún Petian a Jakubovič.

Po roku sa chcel Ľudovít Žello vrátiť do Bratislavy, ale práve v Slovákmi a Nemcami osídlenom Rákoškerestúre zomrel slovensko-nemecký učiteľ a na jeho miesto miestni cirkevníci pozvali Ľudovíta Žellu. Aj tu bol nútený stále sa zdokonaľovať v slovenčine, ale pritom nemčinu stále obľuboval. Obrat u neho nastal až v roku 1832, keď Jánovi Kollárovi vyšla „Slávy dcera“ a tento autor a bývalý učiteľ a vychovávateľ mu ju v Pešti venoval. S veľkým entuziazmom ju začal čítať aj keď jej úplne nerozumel, nemal dovtedy pokoja, kým sa k nej krvopotne neprepracoval a neosvojil si ju. V nej nakoniec spoznal krásu a rozmanitosť svojej materčiny a stal sa horlivým Slovákom. Prišiel na chuť svojmu materinskému jazyku, od ktorého sa už nikdy neodvrátil. Z počiatku začal iba prekladať nemecké básne do slovenčiny. Neskôr začal sám veršovať pôvodné slovenské básne, ktoré pričinením Jána Kadavého vyšli aj tlačou. Už predtým mu v roku 1840 vyšli v češtine prvé básne, ktoré uverejnil v almanachu Zora (Slávy dcera a starožitnosti) a v Květoch (On i ona). V roku 1842 vydal nákladom J. Kadavého zbierku „Básně“, obsahujúcu časomerné i prízvučné lyrické verše ospevujúcu slávnu minulosť a veľkú budúcnosť Slovanstva v duchu kollárovskej ideovej koncepcie. V roku 1843 napísal po česky epos „Pád Miliducha“ o histórii života polabských Slovanov, v ktorom zdôraznil potrebu jednoty slovanských národov. V roku 1934 pozvali Ľudovíta Žella za učiteľa starších žiakov do Malého Kereša. Ešte predtým sa oženil s vdovou čiktarčianskeho učiteľa Juraja Sataia Katarínou, rodenou Kelichovou, s ktorou sedem a pol roka žil v Malom Kereši bez svojich detí. Keď umrela, oženil sa druhýkrát a za manželku si zobral rodáčku z Banskej Bystrice Teréziu Bindlebenovú, s ktorou mal 12 detí (v roku 1864 žilo z nich iba päť). Z nich potom Ľudovít bol učiteľom v Peterke, Malom Kereši (1867-1875) a stadiaľ odišiel do Cinkoty.

Po odchode Jána Kollára a Jána Kadavého z Pešti stal sa Žello v Kiškunšágu osamelým národne uvedomelým Slovákom a len jeho pastorok Bedřich Salai, Štúrov žiak, mu bol povzbudením. Ožil však v roku 1854, keď sa Viliam Paulíny-Tóth stal prvým župným komisárom v neďalekom Kecskeméte. Ten počas služobných ciest do Malého Kereša nikdy nevynechal návštevu Žella a Salaia a spolu s nimi, a to často v ich viniciach a viničných chyžkách, zotrval v plodných dialógoch a zábave, počas ktorých vždy odzneli aj Žellove verše a slovenské pesničky. Je až obdivuhodné, aký prerod nastal rokmi u Ľudovíta Žella v prospech slovenčiny. Na Dolnej zemi stal sa výborným učiteľom - metodikom slovenského jazyka, o čom písali aj viedenské Slovenské noviny: - „Na Kiškéreši slyšeli sme od známeho rodomila a učiteľa zásluhami proslulého veterána p. Žellu vyborné od všech schválené pojednávaní a spůsobu nímž dítky snadno a skoro k čítaní přivesti možno...“. Časopis Priateľ školy a literatúry roku 1860 zase o ňom napísal: „Vysokoučený p. Ľ. Žello, jediný národovec v Kereši, ako i na celých ohromných pustatinách od Pešti po Báčku, je známy na Slovensku ako básnik...“. Ľudovít Žello prispieval do časopisov Sokol, Orol, Pešťbudínske vedomosti, Zora, Květy, Lipa. Napríklad v Sokole č. 8 roku 1862 uverejnil báseň s názvom Netraťme ducha a v roku 1873 básne s názvom Maďarónom, Matka nad synáčkom, Slovenskej šľachte, Pokušenie, A. Sitnianskému na pamiatku. V Orle 1871 básne Vodnia panna a Dumka a posmrtne v Orle v roku 1875 básne s názvom Svätopluk v Rezne, Honba, Slávnosť na Velehrade... Epos Pád Miliducha, ktorý napísal v roku 1843 a dal posúdiť J. Kadavému, celé desaťročie, a to aj v dôsledku nasledujúcich revolučných rokov, akoby bol zabudnutý. Po rokoch ho Ľ. Žello prepísal do štúrovskej spisovnej slovenčiny a uverejnil roku 1862 v almanachu Lipa. V epickej skladbe Rastislav, ktorej časť vyšla v časopise Orol, spracoval podobnú tematiku s už uvedeným eposom Svatopluk. Začiatkom 70. rokov uverejnil viaceré vlastenecky ladené básne, v ktorých povzbudzoval k národnej a kultúrnej aktivite a k spolupráci, odsudzoval odrodilstvo, zažialil si aj nad smrťou Andreja Sládkoviča. Za jeho báseň „Päsť oproti pästi“, ktorá posmrtne vyšla v Orle, bol A. Truchlý ako redaktor za jej publikovanie súdne stíhaný. Okrem básnickej tvorby sa Ľudovít Žello venoval numizmatike a disponoval jej veľkou zbierkou.

Učiteľa, básnika a slovenského národovca si okrem popredných slovenských národovcov v celej monarchii vážili aj v Pešti žijúci Slovania. Pešťbudinské vedomosti č. 1 z roku 1862 priniesli správu: „Náčelníci Slovanov pešťbudínskych poctili slávneho pôvodcu básne Pád Miliducha, pána Ľudovíta Žella, k novému roku za jeho výtečnú prácu prípisom vďačnosti a uznanlivosti spolu aj so strieborným - primeranými rusko-slovenskými nápismi opatreným pokálom „Slávme slávnu slávu Slávov slávnych“. Dopisovateľ Národných novín zo susednej Slovákmi obývanej Dunaeďházy rok po jeho smrti r.1874 zase napísal: - Slávme slávu Slávov slávnych - táto výpoveď mi prichodí na um, keď pozriem na Malokerešskú stranu, kde zemské zvleky nášho obľúbeného básnika Ľ. Žellu drnejú. Ja verím, že snáď vďačná cirkev, ktorej nebohý oslávenec úplných 39 rokov ako učiteľ verne slúžil, postará sa o slušný náhrobok pre milého vychovávateľa svojej mládeže...“ a v ďalšom texte si kladie otázku, či sa aj medzi nimi nenájde oduševnenie pre takýto popud a navrhuje, aby redakcia Orla zaviedla zbierku na postavenie náhrobníka na nezabudnuteľného Ľ. Žellu. Dopisovateľ Emil Podhradský sám ponúka na tento účel 1 zlatku r. č. a píše, že na okolitých obciach „našinci“ už pomýšľajú na zavedenie rozsiahlych zbierok.

Dolnozemský básnik, učiteľ a národný buditeľ zložil svoje kosti 21.11.1873 v Malom Kereši, kde prežil väčšiu časť svojho plodného života. Natíska sa preto otázka. Kto vie, ako to s jeho hrobom na malokereškom cintoríne vyzerá a či vôbec tam ešte existuje. Veď práve nie najlepšie tam počas mojej návštevy v roku 2006 vyzeral hrob spisovateľa, jazykovedca, novinára, učiteľa a dlhoročného malokerešského evanjelického farára Štefana Leška. Podá nám niekto z Malého Kereša o tom správu?

Ján Jančovic

Pramene a literatúra

Sokol, III. s. 23-27, Skalica, 1864

Slováci v zahraničí 21, MS Martin, 2004

Slovenský biografický slovník, s. 493, VI. zv., MS Martin, 1994

Ondrušková, M.: Ľudovýchovná činnosť slovenských učiteľov - národných buditeľov na Dolnej zemi v 18. a v 19.storočí. Slováci v zahraničí 10 s. 132 - 136. MS Martin 1984