Ľudové noviny č. 20

Devalvácia Verejnej nadácie

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny sa v kruhu minorít žijúcich v Maďarsku počas uplynulých trinástich rokov stala akýmsi symbolom. Zdá sa však, že trinásty rok jej existencie, sprevádzaný hospodárskou krízou a spoločenskou a politickou neistotou, bude pre ňu osudný.

Vláda rozhodla o založení Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v auguste 1995. Na jej činnosť bolo vyčlenených 470 miliónov forintov. K jej vytvoreniu došlo v zmysle Zákona o právach národných a etnických menšín z roku 1993, ktorý jej ukladá za úlohu „zachovávanie identity, pestovanie a odovzdávanie tradícií, pestovanie a rozvoj materinského jazyka domácich menšín, zachovanie ich duchovných a materiálnych pamiatok, podporu aktivít zameraných na zmiernenie kultúrnych a politických nevýhod vyplývajúcich z menšinového bytia“. Podľa Zakladajúcej listiny nadácia v rámci svojej verejnoprospešnej činnosti vykonáva verejné úlohy, o plnenie ktorých sa v zmysle už spomínaného zákona má postarať vláda Maďarskej republiky. Okrem podpory najrôznejších oblastí kultúrneho života medzi jej úlohami figuruje aj formulácia, že „v rámci svojich možností zabezpečuje podmienky fungovania tlače domácich menšín“. Kuratórium nadácie pozostáva z delegátov trinástich menšín, kompetentného parlamentného výboru, Maďarskej akadémie vied a vlády ako zakladateľa. V prvých rokoch svojho fungovania sa nadácia stala známou tým, že na ciele uvedené vo výpise sa dali získať slušné finančné prostriedky. V roku 1996 napríklad najvyššia podpora udelená slovenským uchádzačom činila 2 milióny 50 tisíc forintov (!), druhá najvyššia udelená suma bola 1 milión 195 tisíc Ft, pričom neboli zriedkavé polmiliónové dotácie. Rozpočet, s ktorým hospodárila Verejná nadácia, sa v prvom období pravidelne zvyšoval a roku 2003 dosiahol 663 miliónov Ft. V roku 2004 klesol na 391 miliónov, v nasledujúcich rokoch sa ustálil na 500 miliónoch Ft, ale tohoročný rozpočet je poznačený hospodárskou krízou - činí iba 411 miliónov Ft. Podľa štátneho tajomníka Úradu predsedu vlády pre menšinové záležitosti Ferenca Gémesiho finančné prostriedky na účely národných a etnických menšín napriek kríze ani v tomto roku neboli znížené, výnimku tvoria verejné nadácie. Postupné znehodnotenie sumy, s ktorou hospodári Verejná nadácia, viedlo k tomu, že podpory udeľované na základe žiadostí kryjú dnes iba zlomok nákladov na jednotlivé projekty a uchádzači sú nútení hľadať iné zdroje. Keďže váhu verejnej nadácie určuje obnos, s ktorým disponuje, načrtnutá tendencia svedčí jednoznačne o tom, že politika mieni dávať čoraz menší priestor tejto forme podpory národnostnej kultúry. Napriek tomu, že nadácia venuje čoraz väčšiu časť svojho rozpočtu na podporu tlače, vzhľadom na infláciu a zvyšovanie výrobných nákladov dotácia z roka na rok čoraz menej stačí na krytie výdavkov súvisiacich s vydávaním novín. Prevažná väčšina národnostných periodík pod vplyvom týchto okolností „dobrovoľne“ likvidovala svoje redakcie, príprava novín prebieha za podmienok, ktoré priam znemožňujú, aby sa dalo hovoriť o kvalite, odborných kritériách, alebo dokonca o rozvoji. V nejednom prípade je každoročne ohrozované vydávanie viac než polstoročných periodík a z tohto hľadiska nie sú výnimkou ani Ľudové noviny. Jediný týždenník Slovákov v Maďarsku v roku 2001 dostal z nadácie bezmála 30 miliónov, v roku 2002 31 miliónov forintov. S touto istou sumou sa musel uspokojiť aj o päť rokov neskôr, v roku 2007, keď vydavateľ novín, ktorému robilo čoraz väčšie ťažkosti hradenie strát, zvažoval vypovedanie zmluvy, čomu sa podarilo zabrániť iba vďaka finančnej pomoci vlády Slovenskej republiky. Po vlaňajšom sedemmiliónovom zvýšení dotácie, ktorá kryla o niečo viac ako polovicu výrobných nákladov, podpora v roku 2009 opäť poklesla na 30 miliónov Ft. Tento rok potvrdil, čo sa na základe skúseností z uplynulých rokov dalo tušiť: v záujme uspokojivého financovania národnostnej tlače bude nevyhnutné zavedenie nového systému, podporovanie tejto významnej zložky národnostného bytia. Takého systému, ktorý na jednej strane zaručí stabilitu vydávania novín, na strane druhej umožní zohľadňovať odborné kritériá a zaručí slobodu prejavu a pluralitu názorov v rámci danej komunity.

Alžbeta Račková

(Číselné údaje poskytla Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny.)

Čaba, Čemer, Pišpek a Šóškút

Celoštátne národnostné stretnutie v Ráckeve

Békešská Čaba, Čemer, Pišpek a Šóškút - tieto naše osady boli zastúpené na Celoštátnom národnostnom festivale, ktorý sa konal v posledný aprílový víkend v malebnom podunajskom mestečku Peštianskej župy v Ráckeve.

Srdcom vyšité bol názov výstavy v priestoroch miestneho Arpádovho múzea, na ktorej sa predstavil výšivkársky krúžok Domu slovenskej kultúry (DSK) Rozmarín. Hostí z ďalekej Békešskej Čaby a záujemcov o ich ručné práce pozdravili riaditeľka múzea Réka Lindnerová Jákiová a riaditeľ dejiska festivalu, Osvetového strediska Károlya Ácsa, Gábor Budai. S históriou osady, ktorá sa po rozkvete v minulých storočiach stala pred 20. rokmi opäť mestom, ich zoznámil zakladateľ múzea, vedec Dr. József László Kovács.

Najväčším prínosom sprostredkovávania a prúdenia jednotlivých kultúr je nepochybne to, že súčasne s týmto procesom sa vytvárajú nové hodnoty, ktoré obohacujú nás všetkých, nezávisle od toho, z ktorej kultúry pochádzajú... - uviedla v spojitosti s tradíciami a integrovanými kultúrnymi hodnotami riaditeľka DSK Anna Ištvánová vo svojom otváracom prejave, ktorý predniesla po maďarských a slovenských ľudových piesňach v podaní čabianskej citarovej kapely Boleráz. Zároveň pripomenula, že o spôsobe, akým vedúca krúžku Rozmarín, ľudová umelkyňa Anna Illéšová Boťánska aplikuje napr. tradičné motívy gemerskej bielej výšivky na dnešné úžitkové textílie, sa s uznaním zmieňujú aj na Slovensku.

Ďalším slovenským programom bola ochutnávka špeciality slovenskej kuchyne v Čemeri. Krojované ženy z pôvodne viacnárodnostnej osady Peštianskej župy pripravili pre návštevníkov múzea tzv. gerhen, alebo gerhene, ktoré v iných našich osadách poznajú pod názvom baba, krumplová baba, krumplovník, alebo chamuľa, či zemiakové placky. Predstaviť práve túto rôznorodosť, jedinečnosť a pritom spoločné črty kuchyne 12 slovenských obcí v okolí Pešti si vytýčila za cieľ nová publikácia občianskej organizácie týchto obcí Dolina. Účastníkom národnostného festivalu ju prezentovala jej redaktorka, riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. Ako uviedla, kniha „Takto varila starká“, ktorú zostavila spolu s predsedom spolku Dolina Ondrejom Csabom Aszódim, okrem toho, že dokumentuje recepty slovenských jedál pre budúcnosť, svedčí aj o pestrom dialekte jednotlivých osád. Pri redigovaní sa snažili uviesť jedlá podľa výročných zvykov a kalendárnych obyčají, brali pritom do ohľadu aj náboženské rozdiely: - Práve Čemer je dobrým príkladom pestrosti, kde popri Maďaroch a Nemcoch žili a žijú Slováci katolíckeho aj evanjelického vierovyznania, - dodala K. Királyová.

Miestni organizátori pre početnú skupinu Čabanov, ktorú netvorili iba členovia výšivkárskeho krúžku, ale aj iných záujmových krúžkov a kultúrnych telies Čabianskej organizácie Slovákov, pripravili na sobotňajšie popoludnie fakultatívny program. Učiteľ na dôchodku, miestny sprievodca István Huszár ich zaviedol do domu a ateliéru nebohého akademického maliara Lászlóa Pataya, ktorý pochádzal zo Slovenska. Umelec a jeho tvorba sú Čabanom blízke aj preto, že L. Patay je autorom mohutného diela, maľby al secco, ktorá zdobí interiér katolíckeho kostola v Békešskej Čabe, mestskej časti Jamina. Počas prehliadky mesta sa zoznámili aj s kostolmi, resp. sídlom kedysi početnej miestnej srbskej komunity, ako aj s elegantným kaštieľom Savoya, ktorý dnes slúži ako hotel.

Vyvrcholením celoštátneho národnostného festivalu bol nedeľňajší galaprogram, ktorý sa konal na otvorenom javisku Osvetového strediska Károlya Ácsa. Prezentovalo sa v ňom sedem národností s dvadsiatimi tromi súbormi, ktoré sa na javisko dostavili v krojovanom sprievode po tom, ako prešli úzkymi ulicami mesta. V programe, ktorý slávnostne otvoril riaditeľ Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Márton Molnár, Slovákov v Maďarsku zastupovali tri súbory. Tanečná skupina dospelých Večernica zo Šóškútu, ktorá pracuje pod vedením Hortenzie Mohácsyovej Lőrinczovej, sa predstavila s polkami typickými pre väčšinu zadunajských slovenských obcí. Tanečníci z Pišpeku predviedli choreografiu Zoltána Széphalmiho a Judity Tóthovej, ktorí spracovali tamojšie karičky a čardáš. Obecenstvo zaujali nielen tancom, ale aj pestrým slovenským krojom. Folklórny súbor Furmička z Čemeru sa predstavil s tancami zo Slovenska, choreografia Vladimíra Michalka bola vypracovaná na základe tancov zo šarišskej obce Raslavice.

(csl)

Sny a plány, odvaha a vytrvalosť

Rozlúčková slávnosť v čabianskom slovenskom gymnáziu

„Tajomstvo úspechu v živote nie je robiť, čo sa nám páči, ale hľadať záľubu v tom, čo robíme.“ Túto myšlienku Thomasa Alvu Edisona dostali na cestu do života študenti posledného ročníka Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, ktorí sa so svojou školou symbolicky rozlúčili v posledný aprílový deň.

Podľa peknej tradície posledný krát zazvonili pätnástim štvrtákom Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe, aby sa pod vedením svojej triednej profesorky Edity Vargovej vybrali na sviatočný sprievod po vyzdobených učebniach a ostatných priestoroch dôverne známej budovy. Následne sa zišli na priestrannom dvore školy, aby v spoločnosti ostatných žiakov a pedagógov, ako aj rodinných príslušníkov povedali pred napätými dňami maturitných skúšok posledné symbolické Dovidenia... Predstavitelia študentov tretieho ročníka, ktorí sa možno v duchu už pripravovali na budúcoročný máj, sa s nimi lúčili predovšetkým s tým, aby sa nezabudli pozerať na svet srdcom a očami detí a aby v búrkach života dospelých vždy mali smelé sny a reálne plány...

Lúčiaci sa študenti sa za roky starostlivosti poďakovali svojím rodičom ružou, kým svojim pedagógom popri kvetoch odovzdali aj kyticu osobných spomienok, v ktorej nechýbal ani humor. Takto sa návštevníci dôstojnej slávnosti mohli napr. dozvedieť, ako sa čabianski maturanti navždy naučili na hodinách slovenčiny, že báseň je ženského, kým hrdina mužského rodu... Zaspomínali si na veselé chvíle života triedy, ako sa zo skupiny tých, ktorí sem chodili už aj do základnej školy, a tých, ktorí sem prišli z iných škôl, časom stal súdržný kolektív, ako súťažili medzi sebou o to, či je lepšie mesto Békešská Čaba alebo Sarvaš, resp. ako porovnávali komlóšske a sarvašské nárečie.

Jedinečnou tradíciou tejto školy, vyplývajúcou z menšieho počtu žiakov v jednotlivých ročníkoch, čo navodzuje intímnejšiu rodinnú atmosféru, je, že triedny profesor maturitného ročníka sa so svojimi študentmi lúči menovite. Profesorka Vargová popri náčrte charakteru deviatich dievčat a šiestich chlapcov zdôraznila obrovskú zmenu, ktorou kedysi vyplašení štrnásťroční prváci prešli za štyri roky, kým sa dnes z nich stali (skoro) skutočné dámy a páni. Popriala im odvahu a vytrvalosť do nastávajúcich rokov života.

Záverom rozlúčkovej slávnosti v čabianskom slovenskom gymnáziu sa slova ujala riaditeľka inštitúcie Edita Pečeňová, ktorá vyzdvihla, že na radosť pedagogického zboru sa z pätnástich štvrtákov siedmi rozhodli naďalej sa venovať slovenčine v rámci svojich vysokoškolských štúdií: štyria sa vďaka štipendiu Slovenskej republiky chystajú na Slovensko, kým traja si vybrali odbor slovenčina v nejakej aprobácii na vysokoškolských ustanovizniach v Maďarsku.

- Nezabudnite na svoju alma mater, ale ani na väzbu k slovenčine a slovenskej kultúre, ako ani na svoju príslušnosť k nášmu slovenskému kolektívu, - lúčila sa s maturantmi E. Pečeňová.

(csl)

O najnovšej publikácii VÚSM

Prezentácia v Békešskej Čabe

Nedávno, práve v čase tradičnej súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM), vyšla najnovšia publikácia našej vedeckej inštitúcie, ktorú mohla prezentovať účastníkom a hosťom súťaže v Novom Meste pod Šiatrom. S knihou „Ukážky zo súťažných prác“ sa v polovici apríla mohli zoznámiť aj záujemcovia v Békešskej Čabe.

- Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku v rokoch 2003-2008 organizoval súťaže so zámerom, aby sa žiaci oboznámili s bádateľskou činnosťou a aby sa do nej aj zapojili, - uviedol odborný lektor publikácie, vedecký pracovník VÚSM Ján Gomboš. - Chceli sme nadaným žiakom ponúknuť priestor na vyskúšanie ich schopností a zručností na samostatné riešenie daných výskumných úloh, ktoré by obohacovali ich vedomosti a zároveň by slúžili aj lepšiemu spoznaniu slovenskej menšiny, priblíženiu života jej predkov a súčasných otázok menšinového bytia... - dodal J. Gomboš.

Prednášateľ priblížil obecenstvu koncepciu súťaží „Zo školských lavíc“, „Ja a moji predkovia“ a „Živý odkaz zašlých čias“, ako aj štruktúru novej publikácie, ktorá obsahuje práce z týchto súťaží.

Uviedol, že na súťažiach sa zúčastnili žiaci vyšších ročníkov základných škôl, študenti stredných škôl a v tretej kategórii súťažili poslucháči univerzít a vysokých škôl, resp. pracujúca mládež. V súťaži „Zo školských lavíc“ spracovali život a tvorbu bývalých žiakov svojej školy, medzi ktorými boli aj ich rodičia, pedagógovia, resp. významné osobnosti nášho verejného života a kultúry, ktorých spája živý vzťah k slovenskému jazyku a ktorí môžu byť pre nich vzorom. V súťažiach „Ja a moji predkovia“ prevládali genealogické práce, pátranie po koreňoch svojej rodiny v blízkej a vzdialenejšej minulosti, ktoré malo posilniť pocit spolupatričnosti a národnostné povedomie predstaviteľov mladej generácie. Tretí typ súťaže „Živý odkaz zašlých čias“ bol zameraný na spracovanie životného diela významných domácich slovenských dejateľov, ktorí pôsobili v našich mestách a obciach. Súťažné práce, ktoré žiaci vypracovali väčšinou pomocou pripravujúcich pedagógov, obsahujú i také informácie, ktoré prekvapili aj členov odbornej poroty.

- Vydaním publikácie sme chceli osloviť nielen účastníkov súťaží, ich pedagógov a rodičov, resp. respondentov súťažných prác, ale aj inšpirovať budúcu generáciu k bádateľskej činnosti, - vyzdvihol Ján Gomboš.

Zo záverečných slov riaditeľky ústavu Alžbety Hornokovej Uhrinovej okrem rôznych štatistických údajov jednotlivých súťaží vysvitlo, že existuje skupina žiakov, ktorí sa viackrát zúčastnili tejto aktivity, ako napr. Juraj Ráďanszký, Peter Pečeňa, Kristína Sudová, Beatrix Hrušková a Andrea Kissová. Viacerí z nich prišli aj na prezentáciu knihy, ktorú spestrila hudobná vložka študentiek čabianskeho slovenského gymnázia Ajgly Zelmanovej a Kataríny Spišjakovej.

Po prezentácii sa v užšom kruhu predstaviteľov dolnozemskej slovenskej inteligencie rozvinula živá diskusia o budúcnosti súťaže. Účastníci posedenia sa v úprimnej atmosfére dostali od tematiky preťaženosti dnešných žiakov a ich pedagógov až k otázke motivácie, k problematike národnostného povedomia, ako aj k perspektívam, resp. protirečeniam nášho slovenského menšinového bytia...

(csl)

90. rokov od smrti M. R. Štefánika

Dňa 4. mája uplynulo 90 rokov od tragickej smrti najznámejšieho a najvýznamnejšieho Slováka, ktorého životným krédom bolo „Veriť, milovať, pracovať...“, politika, astronóma a generála francúzskej armády, zakladateľa československého štátu, prvého československého ministra vojny Milana Rastislava Štefánika. Narodil sa 21. júla 1880 v Košariskách a tragicky zahynul 4. mája 1919 vo Vajnoroch neďaleko Bratislavy.

Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách ako šieste dieťa v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Po ňom prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Vyrastal teda v biednom prostredí a jeho život sa takmer ničím nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov. Pavel Štefánik však ako vzdelaný človek a oduševnený slovenský národovec mal doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti. Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopovaný slovenskými knihami a časopismi. Prvé ľudové triedy vychodil v rodných Košariskách, evanjelické lýceum navštevoval v Bratislave, potom v Sarvaši, odkiaľ odišiel študovať do Prahy na techniku odbor stavebné inžinierstvo. Po niekoľkých rokoch sa zapísal na pražskej univerzite aj na štúdium astronómie, kde bol promovaný za doktora filozofie.

V roku 1904 odišiel z Prahy do Paríža. Jeho cieľom bolo dostať sa k dvom najslávnejším astronómom v Paríži: ku Camillovi Flammarionovi a Julesovi Janssenovi. Už v prvých rokoch publikoval 12 vedeckých prác. Zúčastnil sa výpravy na Mont Blanc, kde pozoroval s profesorom Janssenom Slnko a Mars. Nasledovali ďalšie pozorovania na Mont Blancu, výpravy do Španielska, zúčastnil sa na zjazde Medzinárodnej únie pre výskum Slnka v Oxforde. V Paríži pracoval Štefánik v slávnom observatóriu Meudone. Neskôr sa stal plateným spoluriaditeľom observatória na Mont Blancu. V roku 1910 odišiel pozorovať Halleyovu kométu na Tahiti, kde sa mu podarilo položiť základy tahitskej hvezdárne a založiť meteorologickú stanicu. Aj po návrate do Paríža venoval veľké množstvo energie na dobudovanie tejto hvezdárne. Od roku 1912 pracoval vo francúzskej hvezdárni. V tomto roku získal francúzske občianstvo. Štefánik bol členom Belgickej astronomickej spoločnosti a vyučoval aj na univerzite v Oxforde.

Zvesť o prvej svetovej vojne zastihla Štefánika v Maroku, kde mal v pláne zriadiť observatórium. Po návrate do Francúzska absolvoval výcvik v leteckej škole v Chartres a výcvik v stíhacej divízii v hodnosti poručíka. V máji 1915 bol odvelený na srbský front. Počas boja upozornil na seba odvahou, chladnokrvnosťou a vynaliezavosťou. Keďže sa vo Francúzsku poznal s ľuďmi z najvyšších kruhov, uviedol do nich aj T. G. Masaryka a Eduarda Beneša, s ktorými potom vo februári roku 1916 v Paríži založil Národnú radu československú, vrcholný orgán Česko-slovenského zahraničného odboja, ktorého sa stal podpredsedom.

Vytvoriť československú armádu zo zajatých rakúsko-uhorských vojakov českej a slovenskej národnosti, diplomatické vyjednávania v Rusku, v Taliansku, získavanie dobrovoľníkov v USA, to všetko bolo úlohou M. R. Štefánika. V roku 1917 v USA u prezidenta W. Wilsona dosiahol s podporou francúzskej diplomacie súhlas s náborom a v krátkom čase získal 3000 dobrovoľníkov. Nasledovali ďalšie rokovania na talianskej strane. V roku 1918 bola podpísaná zmluva o organizácii československej armády, ktorá mala vďaka úspešným diplomatickým krokom 100 000 vojakov. M. R. Štefánik si vyslúžil hodnosť generála. V auguste 1918 podstúpil náročnú cestu k légiám na Sibíri. V Rusku ho prijali s veľkou vážnosťou. Udelili mu vysoké vyznamenanie - Rad sv. Vladimíra. Koncom apríla 1919 zabezpečil Štefánik odchod českých a slovenských zajatcov.

Osudným sa mu stal let 4. mája roku 1919, keď sa vracal z Talianska do vlasti, kde sa mal ujať funkcie ministra vojny ČSR. Z talianskeho letiska odletel lietadlom typu Caproni 450, sprevádzali ho dvaja talianski letci a mechanik. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo sa však blízko miesta pristátia, neďaleko Ivanky pri Dunaji, náhle zrútilo. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky na mieste zahynuli. Príčiny havárie dodnes nie sú objasnené a deväťdesiat rokov sa vedú dohady o tom, prečo sa lietadlo zrútilo. Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v mohyle na Bradle, vrcholnom diele architekta Dušana Jurkoviča, ktoré sa týči nad západoslovenským mestom Brezová pod Bradlom.

(slovacivosvete.sk)

„S dedičstvom našich predkov do budúcnosti“

Deň mesta a 60. výročie založenia Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši

V dňoch od 23. do 25. apríla prebiehali v Slovenskom Komlóši podujatia venované Dňu mesta a 60. výročiu založenia miestnej slovenskej základnej školy. Oslavy sa začali v slovenskom regionálnom kultúrnom stredisku otvorením výstavy Slovensko v 16. - 19. storočí a na druhý deň prebiehali v priestoroch jubilujúcej inštitúcie. Medzi oslavujúcich Komlóšanov zavítali predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilma Prívarová, veľvyslanec SR v Maďarsku Juraj Migaš, generálny konzul SR v Békešskej Čabe Štefan Daňo, prednostka Obvodného úradu v Galante, predsedníčka Spolku Slovákov z Maďarska Anna Piláriková, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, zástupca generálnej riaditeľky Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády MR Anton Paulik a zástupca riaditeľky Menšinového odboru Ministerstva školstva a kultúry MR Štefan Kraslán. Na slávnostných podujatiach sa zúčastnili viceprimátori mesta Ferenc Takács a István Szűcs, poslanci miestnych menšinových samospráv, delegácie zo spriatelených osád a miest, predstavitelia slovenských inštitúcií župy a početní obyvatelia mesta. Prítomných privítala riaditeľka školy Zuzana Lauková:

- Druhého septembra 2008 sa začal 60. školský rok školy, ktorá však vo svojej podstate zostáva vždy mladá. Je mladá vďaka mladým ľuďom, ktorí tak ako pred šesťdesiatimi rokmi sa chcú vzdelávať, rozširovať si svoj obzor poznania, túžia po nových vedomostiach, majú svoje veľké plány, túžby a ideály. Svoje poslanie táto škola vždy plnila a plní. Za šesť desaťročí ju opustilo vyše tisíc absolventov, obyčajných mladých ľudí, ktorí tu prežili významný úsek svojho života a zapísali sa do histórie svojej alma mater, ale aj do dejín národa. Mnohí z nich sa sem veľmi radi vracajú a spomínajú. V našej malej škole v malom meste vyrástli veľkí ľudia. Veľkí svojimi vedomosťami, schopnosťami, myšlienkami a konaním. Spomienky mnohých zablúdia do minulosti a priblížia nám osobnosti, ktoré stáli za katedrou, ktoré sa podieľali na ich výchove a vzdelávaní. Boli to učitelia s hlbokým zmyslom pre ľudskosť a čestnosť. Vzdávam úctu všetkým učiteľom a kolegom, ktorí pôsobili na našej škole. Ich rukopisy, zápisy, podpisy nachádzam v katalógoch uložených v archíve školy. Slovenská škola v Slovenskom Komlóši bola škola mojich rodičov. Bola to moja škola a bola to škola môjho syna. Viem, že to bola škola veľkého počtu rodín nášho mesta. Mojim najväčším želaním je, aby tomu bolo tak aj naďalej. Nech sa teda moja, naša, vaša škola ďalej zveľaďuje, nech má mnoho dobrých žiakov a rodičov, ktorí jej dôverujú a pedagógov, pre ktorých je táto práca skutočným poslaním, - povedala vo svojom slávnostnom príhovore riaditeľka školy Z. Lauková.

Predsedníčka ÚSŽZ Vilma Prívarová na úvod svojho slávnostného prejavu odovzdala pozdrav, poďakovanie a zároveň aj ospravedlnenie vicepremiéra slovenskej vlády Dušana Čaploviča, ktorý sa pre svoje pracovné povinnosti nemohol zúčastniť na oslavách. „Vaše moderné, dynamické mesto bude v nasledujúcich dňoch načierať hlboko do histórie, ktorá je neodmysliteľne spojená s mnohými generáciami Slovákov. Boli to vaši prarodičia, ktorí vdýchli život pustatine, spravovali a zveľaďovali ju s láskou a obetavosťou, aby dnešní obyvatelia mesta mohli s hrdosťou ťažiť z bohatej a pestrej minulosti, využívať možnosti a danosti prítomnosti pre harmonický a plnohodnotný rozvoj celej komunity i jej jednotlivcov. Dnes si pripomíname aj významné jubileum vašej slovenskej vzdelávacej inštitúcie. Slovenská základná škola otvára po tieto dni svoje dvere dokorán nielen tým, ktorí ju môžu považovať za svoju alma mater, veď za ostatných šesťdesiat rokov vychovala a vzdelávala v duchu slovenskosti stovky úspešných ľudí, ktorí dnes pôsobia v rôznych profesiách a na rozličných postoch vo vašom meste, v regióne Dolnej zeme, v hlavnom meste a v mnohých ďalších lokalitách krajiny. Zo školských lavíc si odniesli nielen vedomosti, ale v srdciach aj pocit národnej hrdosti. Bez vašej školy, ktorá zohráva osudovú úlohu v živote Slovákov v Maďarsku, by sa dnes len ťažko dalo hovoriť o zachovaní a rozvoji slovenskej identity, poznatkov o histórii vlastného národa, jeho tradíciách a kultúre, o láske k jazyku predkov, ktoré desiatky pedagógov vštepili do citlivých mladých duší, prispeli k sformovaniu ich národného povedomia, ich vzťahu k odkazu predkov, ktoré určovali a budú určovať ich ďalší osud, obetavosť a angažovanosť na národnostnom poli. Mesto Slovenský Komlóš, jeho slovenská základná škola a všetky slovenské národnostné organizácie, ktoré tu pôsobia, patria neodmysliteľne k sebe. Takto ich chápeme na Slovensku a ich budúci rozvoj nám nie je ľahostajný, o čom svedčí aj podpora, ktorá bola týmto inštitúciám doposiaľ poskytnutá. Potvrdzujú to aj zrekonštruované a zmodernizované priestory školy, na ktoré prispela aj Slovenská republika. Je v záujme oboch našich krajín, aby slovenská menšina v Maďarsku mala pre svoje zachovanie a rozvoj vhodné podmienky, aby systém národnostného školstva odzrkadľoval jej oprávnené požiadavky, aby občianske národnostné organizácie mohli vykonávať svoju bohatú a rôznorodú činnosť. Naše krajiny za posledné desaťročie vytvorili dostatočný zmluvný základ i mechanizmus vzájomnej podpory. Veríme, že napriek súčasným neľahkým ekonomickým podmienkam budú nasledujúce roky zamerané na skvalitnenie a prehĺbenie dohodnutého mechanizmu, spolupráce vo vzájomnej podpore menšín, - povedala predsedníčka ÚSŽZ.

Po nej sa ujal slova predseda CSS Ján Fuzik, ktorý zablahoželal k významnému jubileu „tejto pre nás naozaj významnej inštitúcie“, ako aj mestu Slovenský Komlóš, ktoré oslavuje Deň mesta na svätého Juraja. - „V polovici 19. storočia bola cirkevná vizitácia v tunajších cirkevných a slovenských školách. Vtedy tu pôsobilo šesť slovenských učiteľov, ktorí vyučovali bezmála deväťsto detí. Vyučovalo sa náboženstvo, zemepis, dejepis, počty, ale aj štepenie stromov. Takýto predmet už dnes v nej nemáme, ale som presvedčený o tom, že tu pracujúci pedagógovia vštepovali, vštepujú a budú vštepovať našim deťom lásku k svojej kultúre a jazyku. Svedčí o tom celý rad významných osobností našej národnosti, ktorých odchovala táto škola, a svedčí o tom aj úspešná práca tunajšieho kultúrneho súboru Harmónia. Ďakujem všetkým pedagógom i hosťujúcim učiteľom zo Slovenskej republiky, ktorí sa podieľali a dodnes sa podieľajú na tejto významnej práci. Som rád, že šesťdesiate výročie už môžeme osláviť v tejto krásnej obnovenej škole. Chcem nabádať všetkých žiakov, aby po skončení školy neprestali s tým, čo sa tu naučili, ale pomocou nadácie bývalého poslanca CSS Michala Antala a verejnoprospešnej nadácie CSS „Za Slovákov v Maďarsku“ pokračovali v čo najväčšom počte v štúdiu na našom slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe alebo v Budapešti. Komlóšanov sme potrebovali doposiaľ a budeme ich potrebovať aj v budúcnosti, - povedal predseda CSS.

Viceprimátor mesta István Szűcs zablahoželal škole k významnému jubileu v mene mestského zastupiteľstva i vo vlastnom mene. - V živote sú veci, ktoré pre každého znamenajú niečo iné, ale sú aj také veci, ktoré pre každého znamenajú to isté. Slovenská škola je takým symbolom nášho mesta, ako evanjelický kostol. Keď hovoríme o šesťdesiatom výročí založenia školy, predovšetkým myslíme na tých pedagógov, ktorí vytvorili a dodnes tvoria ten duchovný fenomén, ktorý my jednoducho nazývame slovenskou školou. Tu by som sa chcel poďakovať všetkým bývalým a terajším pedagógom, že si za svoje životné poslanie zvolili túto neľahkú úlohu, - povedal viceprimátor. Podľa I. Szűcsa vedomosti, ktoré získali v tejto škole od svojich učiteľov, odovzdávajú ďalším generáciám. - Na tomto duchovnom základe sa môžeme pokladať za Komlóšanov a za Slovákov. Naučili nás, kam siahajú naše korene, živiace našu kultúru a tradície, - konštatoval viceprimátor mesta.

Program pokračoval otvorením výstavy „Zo života školy“, pokrstením dvojjazyčnej Pamätnej knihy vydanej pri príležitosti 60. výročia založenia slovenskej základnej školy, o ktorej sa zmienil miestny historik, pedagóg Juraj Synčok. Významné jubileum bude pri vchode školy pripomínať slávnostne zasadený strom a pamätný kameň s nápisom „S dedičstvom našich predkov do budúcnosti”, ktorý sa stal aj mottom osláv. Prvý deň ukončil pestrý kultúrny program, v ktorom vystúpili žiaci školy, detský súbor z Jelšavy a tanečný súbor Priechoďan z Priechodu.

Séria slovenských podujatí pokračovala na druhý deň slávnostnou bohoslužbou v evanjelickom kostole, kde farár miestneho cirkevného zboru Atila Spišák hlásal slovo Božie po slovensky. Poobede v budove školy prebiehalo Stretnutie dolnozemských Slovákov a VII. súťaž v ochutnávke suchej komlóšskej klobásy. Prítomných v mene organizátorov privítala predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Anna Molnárová a vyzvala porotu na čele s viceprimátorom Istvánom Szűcsom, aby sa počas kultúrneho programu ujala neľahkej úlohy a ochutnala pripravené klobásy. V kultúrnom programe vystúpili žiaci Základnej školy Jána Jankóa, deti z Jelšavy, folklórny súbor Priechoďan a miestna mládežnícka dychovka. Deň mesta a 60. výročie založenia slovenskej základnej školy skončil vyhlásením výsledkov súťaže suchých klobás a súťaže vo varení miestnych špecialít. Najlepšiu klobásu priniesol Péter Klement, druhá bola klobása Jánosa Palečku a tretia pani Ištvánovej. Ďalšie ceny získali Jenő Serfőző, Štefan Slauko, Michal Antal, Róbert Juhász a Edina Škrabáková, pričom z jedál pripravených na školskom dvore porote najviac chutila domáca tarhoňa s klobásou.

Andrea Szabová Mataiszová

Békešská Čaba

Štylizované podsteny v Áchimovej sieni

Od konca apríla v Áchimovej sieni Čabianskeho slovenského oblastného domu na Garaiho ulici majú k dispozícií mobilné výstavné panely, ktoré sú vhodné na poriadanie výstav rôzneho typu. Nové inštalačné prostriedky, ktoré navrhla Anna Illéšová Boťánska a realizoval István Lakatos, slávnostne odovzdali na vernisáži reprezentatívnej výstavy diel členov Spolku ľudového umenia v Békešskej župe (SĽUBŽ).

Záujemcov o spôsoby aplikovania tradičnej ľudovej kultúry na dnešné ozdobné a úžitkové predmety privítal predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby, ktorá je majiteľkou oblastného domu, Juraj Ando. Zvlášť pozdravil členov Predsedníctva Zväzu oblastných domov (ZOD), ktorého je aj sám členom, predovšetkým zakladateľa tohto odborného zoskupenia Endreho Füzesiho. Na pozvanie J. Anda zasadalo predsedníctvo v deň vernisáže v Áchimovej sieni. V mene autorov vystavených predmetov, z ktorých počtom vynikli predovšetkým výšivky, sa hosťom prihovorila predsedníčka SĽUBŽ Anna Pálová. Vyslovila radosť z toho, že ľudoví umelci opäť môžu predstaviť svoje diela, pretože ich úlohou je sprístupňovať verejnosti tradičnú sedliacku kultúru. „Pritom je potešiteľné, že pri realizovaní výstavy si podali ruky rôzne zbory a zoskupenia,“ dodala A. Pálová. Okrem mestskej slovenskej samosprávy, ZOD a SĽUBŽ to bol aj Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe.

Výstavu slávnostne otvorila predsedníčka ZOD, riaditeľka skanzenu v Senondreji (Szentendre) Ibolya Bereczká. „Ľudové umenie je večné, dostávame ho ako dedičstvo a určitým spôsobom ho odovzdávame ďalším pokoleniam. Odovzdávame predovšetkým vedomosti, ktoré sa stelesňujú v týchto predmetoch a priestoroch, veď aj tento dom tu stojí od roku 1869 a v súčasnosti slúži ako múzeum… Dnes tu, v Áchimovej sieni, zasadalo vedenie nášho zväzu. Rokovali sme o našej práci, o plánoch, ale aj o problémoch. Pritom sme hovorili aj o konkurze nazvanom „Oblastné domy za kolektívy”, vďaka ktorému sme mohli zrealizovať aj túto výstavu. Nové panely, ako aj samotná sieň, ktorá slúžila kedysi ako dielňa na výrobu modrotlače, svedčia o vytrvalej práci kolektívu, ktorý dosahuje pekné výsledky...“ povedala predsedníčka zväzu.

Záverečné slová vernisáže patrili ľudovej umelkyni Anne Illéšovej Boťánskej, ktorá prítomným stručne predstavila formu a účely variabilných panelov. Ako uviedla, hlavným zreteľom bolo, aby boli multifunkčné, teda aby mohli byť využívané na inštalovanie výstav rôzneho typu. Ďalším dôležitým faktorom bola nenáročnosť na skladovacie priestory a na prepravu, aby panely mohli používať nielen v Áchimovej sieni, ale aj v iných výstavných priestoroch. Panely odrážajú jedinečnosť a čabiansku slovenskosť formou štylizovanej podsteny, typickej pre slovenské ľudové staviteľstvo mesta a dodnes známej z čabianskych ulíc.

Po odovzdaní nových panelov a otvorení výstavy, ktoré spestrili sarvašské slovenské melódie v podaní citarovej kapely Boleráz, účastníci mohli ochutnať typické jedlá tohto kraja. Členovia slovenského klubu im pripravili gerhene (jednoduchý sladký koláč z kukuričnej múky, posypaný cukrom), resp. máľu, alebo maľas (kukuričná kaša s mliekom). Milovníci slaných chutí si mohli do smaženej cibule namáčať knedle, tento recept si miestne Slovenky osvojili počas svojich častých návštev na Slovensku.

(csl)

VII. slovensko - maďarská konferencia vo Vacove

Späť do spoločnosti

Pod názvom Späť do spoločnosti sa 17. a 18. apríla konala vo Vacove slovensko-maďarská konferencia o prevencii drogových závislostí, ktorej usporiadateľmi boli nadácia Za zdravú mládež, mestská samospráva, väznica vo Vacove, mestský policajný zbor a miestna slovenská samospráva. Prítomným sa prihovorili veľvyslanec SR v Budapešti Juraj Migaš, vedúci ústavu na výkon väzby, generálporučík Antal Kökényesi, riaditeľ Policajného zboru Peštianskej župy Sándor Ármós, predstaviteľ Oddelenia koordinácie drogových záležitostí Ministerstva práce a sociálnych vecí Péter Portörő a primátor mesta János Bóth. - Bol by som radšej, keby sme o téme konferencie Späť do spoločnosti vôbec nemuseli hovoriť. Najlepšie by bolo, ak by sa prostredníctvom takýchto podujatí podarilo zabrániť činom, ktoré neprinášajú ľuďom, a mladým ľuďom zvlášť, šťastie, pokoj, ani pohodu, - povedal Juraj Migaš a poďakoval organizátorom za úspešnú bilaterálnu spoluprácu.

V divadelnej sále Osvetového strediska I. Madácha ako prvý prednášal profesor policajnej akadémie Zsolt Németh. Žiaci základných a stredných škôl so záujmom počúvali referát na tému Zodpovednosť, úloha a možnosti polície pri riešení problémov súvisiacich s narkotikami. Vedecká pracovníčka Celoštátneho kriminologického ústavu Ildikó Ritterová rozoberala otázku, či sa dá vystúpiť zo sveta drogovej kriminality. - Drogová závislosť nie v každom prípade súvisí so zločinom, hoci užívanie narkotík je protizákonný čin. Napríklad heroinista pod vplyvom heroínu nebude páchať trestné činy, ale k tomu, aby získal dávku, už áno. Maďarský trestný zákonník nerobí rozdiely medzi drogami. Tu sú najrozšírenejšími narkotikami kanabisový derivát (marihuana) a amfetamínový derivát (ecstasy), ktoré však nie sú v jednej kategórii s heroínom. Ich vplyv na kriminalitu, hlavne vplyv amfetamínových derivátov, je zaujímavý a prináša so sebou druhý aspekt. Otázkou je, či je páchateľ chorý, alebo zločinec? Podľa lekára chorý, podľa trestného práva zločinec. Tu sa spájajú pojmy kriminalita a choroba. Veľmi ťažko vedia lekári a právnici riešiť takéto situácie. Je to problém nielen v Maďarsku, ale aj vo svete. Je to aktuálny jav dnešnej spoločnosti, ktorý len legislatívnymi prostriedkami nemožno vyriešiť. Používanie narkotických látok sa stalo symbolom spoločenského postavenia. Podľa minuloročných štatistických údajov v Maďarsku už každý piaty mladý človek vyskúšal nejakú drogu. Kvôli užívaniu drog viedli v MR 5400 trestných konaní. 2/3 páchateľov predtým neboli trestané, 1/3 áno. Každý siedmy je mladistvý. Trestné právo robí rozdiel medzi príležitostnými užívateľmi drog a medzi závislými. Systém v Maďarsku funguje tak, že drogovo závislých treba liečiť, pri čom dôležitú úlohu zohráva systém sociálnych kurátorov, ktorí udržiavajú písomný a osobný kontakt aj počas obdobia výkonu trestu. Samotný výkon trestu nie je riešením, postihnutý sám nedokáže vyriešiť problém, pri jeho prevýchove treba zabezpečiť spoluprácu kurátora, lekára, osôb činných vo výkone väzby a ochrannej výchovy, - povedala Ildikó Ritterová. Náčelník väznice vo Vacove Gyula Vatai vystúpil s prednáškou Drogy a ich užívatelia vo väznici. Policajný pridelenec Veľvyslanectva SR v Budapešti Jaroslav Paľov referoval o parametroch drogovej kriminalistiky na Slovensku a činnosť policajného zboru vo Vacove predstavil zástupca vedúceho Policajného zboru vo Vacove Gábor Latorovszky. J. Paľov konštatoval, že tendencia na Slovensku je taká istá ako v Maďarsku. Najobľúbenejšími narkotikami sú marihuana a diskotékové drogy. Žiaľ, aj na Slovensku vzrástol počet užívateľov drog.

Poobede a nasledujúci deň sa uskutočnili tréningy pre mládež. Záujemcovia si mohli pozrieť historickú výstavu polície v aule Osvetového strediska I. Madácha a expozíciu diel väzňov z vacovského nápravno-výchovného zariadenia.

(aszm)

Sarvaš

Príchod jari s bábkovým predstavením

Bábkarov Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši pozvali vystúpiť do domu seniorov, ktorý prevádzkuje miestny evanjelický cirkevný zbor. Deti sa pozvaniu potešili a na predstavenie sa oduševnene pripravovali. V dome seniorov malých i väčších bábkarov čakali milé babičky a dedkovia. Prvá vystúpila skupina Mačička, ktorá predviedla milý a hravý príbeh. Skupina Ježko pripravila pre obyvateľov domu seniorov veselú príhodu. Diváci si mohli pozrieť krátke scénky a bolo zjavné, že sa im páčili a na vtipných vetách sa uvoľnene smiali. Odmenou bol vrelý potlesk. Po predstavení účinkujúcich ponúkli zákuskami a čajom. Členovia oboch bábkarských skupín si odniesli zo stretnutia veľmi dobrý pocit. Navyše v škole ich čakal učiteľ náboženstva András Janurik. Deti prekvapil tortou, ktorú s chuťou zjedli. Malí herci sa rozhodli, že v budúcnosti sa radi do domu seniorov vrátia, aby trocha rozveselili jeho obyvateľov. Tomu sa veľmi potešila aj vedúca bábkarskeho krúžku Katarína Kondačová, ktorá ich na vystúpenie pripravila.

Členovia krúžku

Santovčania privítali máj so Žemberovčanmi

V Santove bolo 1. mája veselo. Nielen kvôli pracovnému voľnu, ale aj preto, lebo obyvatelia podpilíšskej osady sa zabávali na majálese so svojimi hosťami zo spriatelenej obce zo Slovenska Žemberoviec. Od predpoludnia hrali futbal, varili kotlíkové guláše a perkelty, pre deti pripravili učiteľky miestnej materskej a základnej školy remeselnícke dielne a rôzne súťaže zručnosti.

Ako sme sa dozvedeli od starostu obce Mikuláša Kollára, na majáles získali financie z Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika - Slovenská republika 2007-2013. Poslaním tohto programu je zvýšiť úroveň integrácie slovensko-maďarského prihraničného územia v oblasti hospodárskej a sociálnej spolupráce, spolupráce v oblasti ochrany a starostlivosti o životné prostredie. S využitím fondov EÚ sa snažia posilniť spoločné regionálne a miestne iniciatívy spolupráce na oboch stranách štátnych hraníc. Svoj projekt do súbehu Ľudia ľuďom nazvali Organizovanie a realizácia spoločných inovatívnych podujatí a programov v oblasti kultúry, školstva, športu, štátnej správy, ktoré budú organizovať v priebehu jedného roka. Ich pomocou sa budú môcť obyvatelia oboch osád často stretávať, spolupracovať, spoznávať sa.

1. mája mali dosť času na spoznávanie sa. Počasie im žičilo, na slnkom zaliate futbalové ihrisko a jeho okolie celý čas prichádzali skupinky Santovčanov. Žemberovčania prišli autobusom a priviezli so sebou množstvo chutných špecialít, ako napríklad domáce koláče a ovčí syr, ktorý vyrába tamojšie poľnohospodárske družstvo.

Varilo sa v štyroch kotloch: perkelt z baranieho, diviačieho a z hovädzieho mäsa a hovädzí guláš na slovenský spôsob (pomocou žien zo spriatelenej obce). Ako sme sa dozvedeli od starostky Žemberoviec Jany Staňovej, jedným z cieľov usporiadania majálesu bolo zblíženie hasičských zborov. V Santove je od septembra 2007 hasičská jednotka dobrovoľníkov, ktorí patria k pomázskej jednotke. V Žemberovciach sú tiež dobrovoľní hasiči, ktorí sa radi podelili so santovskými kolegami o svoje skúsenosti.

Keď sa všetko dovarilo, deti a futbalisti sa unavili, nadišiel čas obeda. Každý mohol ochutnať rozvoniavajúce perkelty a guláš.

V Santove je peknou tradíciou, že máj stavajú v strede dediny. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, lenže teraz sa v ňom mohli kochať aj hostia zo Slovenska.

(ef)

Spievanky a veršovačky v Santove

Prvé regionálne kolo súťaže Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Slovenské spievanky a veršovačky 2009 sa uskutočnilo 30. apríla v priestoroch Základnej školy v Santove. Zišlo sa tam 85 recitátorov a spevákov z Čívu, Kestúca, Tardošu, Dabaša, Mlynkov a Santova.

Základná škola v Santove je vhodná na usporiadanie takýchto podujatí nielen preto, lebo je dostatočne veľká, ale aj preto, lebo jej vedenie vychádza v ústrety každému, kto príde s dobrým nápadom v prospech detí. Zišli sme sa v aule školy, kde sme si vypočuli organizačné pokyny. Ako prvá sa účastníkom regionálneho kola prihovorila riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Katarína Kormošová, ktorá po privítaní žiakov a ich učiteľov podala základné informácie o dejisku súťaženia a o plánovanom programe. Potom sa ujala slova predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Prízvukovala deťom i dospelým, že regionálne kolo ešte nie je samotná súťaž. Ako povedala, počas regionálneho kola nie je žiadny problém z toho, ak niekto napríklad začne znovu svoju báseň alebo pieseň, dôležité je, aby súťažiaci čo najlepšie predniesol svoj program.

R. Egyedová Baráneková potom predstavila porotu: predsedníčkou poroty recitátorov bola riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, členmi riaditeľka Novohradského osvetového strediska v Lučenci Mária Ambrušová a úradujúca tajomníčka ZSM Monika Szabová. Vedúcim poroty spevákov bol aj tohto roku choreograf zo Slovenska Juraj Matiaš, členkami bývalá učiteľka slovenského jazyka, speváčka z Mlynkov Gizela Molnárová a predsedníčka ZSM.

Štrnásty raz sa schádzajú deti zo všetkých kútov Maďarska, aby predniesli klenoty spevnej kultúry svojho rodiska a zarecitovali básne, prípadne prózu, ktoré sa im najviac zapáčili. Štrnásť rokov nie je málo ani v živote človeka, nieto ešte jednej súťaže. Práve preto ju treba poctiť tým, že sa na ňu prihlásime s tým najlepším, čo vieme. Účastníci regionálneho kola pre Komárňansko-Ostrihomskú, Peštiansku a Báčsko-Kiškunskú župu si to uvedomovali a zo školských kôl prišli naozaj tí najlepší. Porota nevedela vynachváliť žiakov, ktorí sa dobre pripravili, vycibrili si svoju výslovnosť, rozospievali si hlasivky, aby im nezlyhali a, samozrejme, precvičili si pamäť, aby nezabudli texty básní a piesní. Vieme, že je veľa nadaných detí, ktoré nielen pekne spievajú, ale sú aj dobrí recitátori. Porota myslela aj na nich, preto si najprv vypočula a tých účastníkov, ktorí súťažili aj v druhej disciplíne.

Po prezentácii všetkých súťažiacich nasledoval obed a stretnutie s bývalým starostom Santova, nadšeným miestnym historikom Jozefom Szőnyim, ktorý deťom rozprával o miestnych legendách a o archeologických nálezoch, o systéme ciest pod osadou. Ako uviedol, obec v rímskej dobe prelínali tri cesty.

Čas rýchle ubehol a deti sotva dokázali potláčať v sebe zvedavosť, ako hodnotila ich výkon porota, kto postúpi do celoštátneho finále, ktoré sa uskutoční 5. a 6. júna v Slovenskom inštitúte v Budapešti. Pred vyhlásením výsledkov odznelo hodnotenie prednesu, ktoré môže byť poučné nielen pre postupujúcich, ale aj pre tých, ktorí sa chystajú na ďalšie regionálne kolá. Porota spevákov vysoko hodnotila výber piesní, ale upozornila žiakov, aby dávali pozor na rytmus (ten treba dodržať), na hlas (ten by mal byť dosť silný a istý) a na výslovnosť (tá by mala byť zrozumiteľná - aj v prípade piesní v nárečí). Porota recitátorov pri hodnotení kladie dôraz na intonáciu (vždy treba vedieť, čo chceme básňou či prózou povedať), ďalej výslovnosť (k tomuto kritériu niet čo dodať, ak nie to, že treba dávať pozor pri vyslovovaní predložiek a typických slovenských písmen, ako sú ch, alebo dvojhlásky) a v neposlednom rade na výber (recitátor si musí dôkladne osvojiť text, musí sa s ním zžiť).

Do celoštátneho kola postúpili žiaci:

Spievanky

1. kategória

Sólový spev

Viktória Vargová - Budapešť

Annabella Weissová - Dabaš-Šára

Duo

Viktória Ljavineczová a Fanni Pintérová - Mlynky

Zborový spev

Vanessa a Laura Glücková, Réka a Fanni Pénzeliková - Mlynky

2. kategória

Sólový spev

Bernadeta Melicherová - Budapešť

Noémi Ličiková - Santov

Duo

Elena Čibraiová a Dominika Ljavineczová - Mlynky

Zborový spev

Elena Čibraiová, Dominika Ljavineczová, Eva Horváthová a Lilla Potyóková - Mlynky

Barbara Boldogová, Gabriela Godaneczová, Bernadeta Melicherová, Antonela Morongová, Anna Esešová a Lejla Haririová - Budapešť

3. kategória

Sólový spev

Katarína Garajská - Dabaš

Veršovačky

1. kategória

Evelyn Tordová - Kestúc

Sophie Toporová - Budapešť

Katarína Šuhajdová - Dabaš

Dominika Gulová - Dabaš

Adam Tóth - Tardoš

2. kategória

Vivien Kapitáňová - Budapešť

Bernadett Melicherová - Budapešť

Kata Somogyiová - Čív

Andrej Várszegi - Budapešť

Baláž Nagy - Dabaš

3. kategória

Adrienn Kováčová - Budapešť

Boglárka Kašubová - Kestúc

Henriett Petrányiová - Dabaš

Barbara Szabóová - Čív

(ef)

XVI. Budapeštiansky medzinárodný knižný festival

Bohatá ponuka v skromných podmienkach

Koncom apríla sa v Budapešti uskutočnil XVI. ročník renomovaného medzinárodného knižného festivalu. Viac ako 300 kultúrnych programov a okolo 50 tisíc kníh, z toho 250 noviniek, prilákalo do Milenárneho parku odborníkov z domova, 30 krajín sveta a nad 60 tisíc záujemcov. Festival otvorila predsedníčka maďarského parlamentu Katalin Sziliová, ktorá zvlášť privítala tohoročných čestných hosťov festivalu - Rumunsko a ruskú spisovateľku Ľudmilu Ulickú. Hosťom, ktorý upútal pozornosť verejnosti, ale najmä médií, bol americký herec maďarského pôvodu Tony Curtis.

Aj tohto roku pripravili organizátori prezentáciu debutujúcich autorov, medzi ktorými bola slovenská spisovateľka Inge Hrubaničová s knihou Láska ide cez žalúď/dok, ktorá vyšla r. 2007 vo vydavateľstve Aspekt. Spolu s ňou sa zúčastnilo na dvojhodinovej besede deväť autorov. Diskutovalo sa výlučne v angličtine - zvíťazila racionalita a prišli sme o jazyky debutantov. Škoda. Ešte väčšia škoda, že sa mi na prezentácii nepodarilo pozhovárať sa s jedinou predstaviteľkou slovenského slova na festivale. Stihli sme si však vymeniť e-mailové adresy, takže otázky môžem I. Hrubaničovej položiť písomne. Z toho zároveň vyplýva, že tentoraz na knižnom festivale nik neprezentoval slovenskú národnosť v Maďarsku, aj keď by sme sa boli mali čím pochváliť.

Na rozdiel od viacerých kolegov-novinárov ľutujem, že festival sa premiestnil do Milenárneho parku. Nemám nič proti trávniku, ani jazierkam so zlatými rybkami, ale nepáči sa mi hluk staveniska v tesnom susedstve, čierna fólia na podlahe, čierne súkno medzi železnou konštrukciou stien, prašné chodníky a takmer žiadna možnosť parkovať. Viem, organizátorov viedla snaha zväčšiť výstavné priestory, ale myslím si, že v tomto prípade by vari mohlo platiť: menej je niekedy viac.

(vzs)

Debut v pravý čas

S Inge Hrubaničovou o láske, ktorá ide cez „žalúďok“

Na XVI. Budapeštianskom medzinárodnom knižnom festivale sa medzi debutantmi predstavila aj slovenská spisovateľka Inge Hrubaničová (1965), absolventka Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove, odboru slovenský jazyk a literatúra - dejepis. V rokoch 1989 - 1997 pracovala ako lexikografka v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra, je spoluautorkou Synonymického slovníka slovenčiny a slovníka Kľúčové termíny výtvarného umenia 2. pol. 20. storočia. Venuje sa jazykovej redakcii textov, popularizuje slovenčinu v denníku SME (rubrika Slovenčina od slova doslova) a na rozhlasovej stanici Devín (Diktát na Devíne). Externe učí štylistiku na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave a hrá v divadle SkRAT.

- Po začítaní sa do vášho životopisu sa nečudujem, že vaša kniha Láska ide cez žalúďok bola zaradená medzi najlepšie prozaické tituly vydané v roku 2007. Skôr som prekvapená, že sa zrodila až pred dvomi rokmi. Mohli by ste prezradiť príčinu?

- Neviem, asi nebolo treba skôr. Debutovať možno aj v šesťdesiatke, však? Nakoniec, kníh sa vydáva dosť, takže človek má aj ostych, či práve jeho myslenie niečím ešte obohatí svet textov. Tou úvahou sa vlastne začína aj moja kniha, niekde na začiatku je takýto dialóg:

„ - ľudia už napísali toľko postáv a príbehov, zhromaždili ich do knižníc, archívov a internetov

- ľudia sa o seba starajú, je to prirodzené, duchovné dedičstvo má predsa hodnotu

- platí sa z neho daň?...“

Je to ironické aj sebaironické. Asi som na ten krok potrebovala dlhšiu prípravu a na tú som mala vlastne šťastie. Hneď po škole som sa dostala do dvoch „silných“ malých kolektívov ľudí, ktorým o niečo šlo. Jeden bol v Jazykovednom ústave, kde som pracovala na slovníku, druhý v divadle Stoka, čo bola prvá alternatívna scéna na Slovensku po roku 1989. Deväť rokov som teda každý deň skladala rady synonymných slov, skúmala, akými drobnými významami sa tie slovíčka od seba odlišujú a čo majú spoločné. V tichosti, ako v kláštore. Potom tie heslá čítali kolegovia a hlavná redaktorka a uprostred diskusie sme nachádzali ďalšie poznania, aké vlastne tie naše slovenské slová sú. Po večeroch som zasa dávala priechod slobodnému, nekontrolovanému predvádzaniu vlastných nápadov v divadle. Pre divadlo som písala kratšie útvary a scény, ktoré sa potom zakomponovali do celku s textami mojich kolegov. To bola moja umelecká škola - práca so slovom a disciplína na jednej strane a nespútanosť a sloboda výrazu, pohybu a hlasu na druhej strane. Tak sa kryštalizoval, ak chcete, dozrieval čas na individuálne písanie. Iste, mohla som začať aj inak, ale toto bol môj „pravý“ čas.

- Na mňa pôsobí vaša kniha ako experiment, nakoľko hlboko ju dokáže čitateľ pochopiť. Postavíte ho pred akúsi skúšku. K tomu, aby ju čím lepšie vychutnal, potrebuje nielen výbornú znalosť slovenčiny, ale aj kultúry ako takej. Alebo sa mýlim?

- Rukopis knihy čítal ako prvý môj kamarát, ktorý je vysokoškolský učiteľ slovenčiny, ten jej rozumel úplne. Ale čítala ju aj jeho dvadsaťročná dcéra, rozumela jej tiež, ale inak. Všetky narážky „neodčítala“, ale to neprekáža. Každý čítame inak, na základe svojich skúseností. Nepotrebujem byť totálne zrozumiteľná, v knihe sú kódované aj veci, ktoré si nechávam iba pre seba, nik ich neodhalí. Je to iba pre moju pamäť a možno v budúcnosti pre pamäť mojej dcéry. Text má však všeobecnú rovinu, ktorej, myslím, môže rozumieť každý. Predsa aj tie pasáže, ktoré majú podobu dialógu medzi neurčitými postavami, akýmisi mužoženami a ženomužmi, nám všetkým dobre pripomínajú spôsob rozhovoru, ktorý je typický pre súčasnosť. Chytáme za slovíčka, úmyselne sa tvárime, že sme neporozumeli ten význam slova, ktorý má hovoriaci na mysli, ale ten druhý, tretí význam, ktorý sa nám hodí. Robíme tak preto, lebo si nechceme rozumieť - sú toho plné noviny, televízia, internetové diskusie. Každý interpretuje reč toho druhého tak, aby druhého zosmiešnil, urazil. Bez úsilia porozumieť alebo dať niekomu za pravdu. V knihe to používam, ale dosadzujem vlastný obsah, ktorý je trocha zložitejší. Ale tá forma tam je. Postavy v dvoch častiach napríklad menia uprostred svojej reči rod - začínajú hovoriť ako ženy, končia ako muži a opačne. Nie je dôležité, kto hovorí, keď to, čo hovorí, je neľudské, agresívne, vulgárne. Čitateľ však uprostred knižky nájde aj akési „jadro“ - plynulú a zrozumiteľnú naráciu - intímny príbeh o smutnej láske. „Úhľadne“ je napísaná aj časť Daidalos a Ikaros. Formálne je to naozaj pestrá kniha, ale nemyslím, že nezrozumiteľná.

- Vo svojej knihe sa pohrávate s jazykom, vychutnávate nuansy slovenčiny, miestami sa zámerne dopúšťate chýb. Aký zámer tým sledujete?

- Jazyk je tu ako divadelné gesto. A dnešná slovenčina a jej rozmanité komunikačné štýly sú naozaj také. Lákalo ma zachytiť slovenčinu v procese, v šialenom pohybe, erupticky, ale, ako hovorím, aj tradične a pokojne.

- Myslíte si, že bude možné presadiť ju do iných jazykov tak, aby bol preklad rovnocenný s originálom? Budú si ju môcť zakúpiť aj naši čitatelia, teda Slováci v Maďarsku?

- Neviem, či sa dá celkom pretlmočiť do akéhokoľvek jazyka. Ale myslím, že tu, v strednej Európe, prešli všetky jazyky a jazykové myslenie za posledných dvadsať rokov podobným prudkým vývinom ako u nás na Slovensku. Procesy rozširovania slovnej zásoby, rozvoj slangov, nárast asociačných a prenesených významov je rovnaký. Teraz sa pasáž Meniny má Nový rok prekladá do maďarčiny a je to veľmi zaujímavé.

- Ako si dokážete zadeliť čas pre rodinu, prácu na pracovisku, popularizovanie slovenčiny v médiách, divadlo a pre seba? Možno som dokonca niečo vynechala?

- S príchodom dieťaťa pred ôsmimi rokmi nadobudol môj život akýsi pravidelnejší rytmus. To prišlo zvonka, nevyhnutnosť. A vnútri? Nedelím svoj čas na prácu, dieťa, divadlo, písanie, je to jeden celok s plynulými prechodmi. Vždy to, čo práve „vládne“ akosi sekundárne ovplyvňuje to, čo je práve v úzadí, a naopak.

Za odpovede ďakuje

Vlasta Zsákaiová-Držíková

O jednu „známosť” viac na mape krajín Európy

Dvojročný projekt Maďarsko-slovenskej dvojjazyčnej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom pod názvom Be SMArT - Take Part (vo voľnom preklade Buď bystrý a pridaj sa) môže opäť vyhodnotiť ďalšiu medzizastávku - výmenný pobyt 25 žiakov školy vo francúzskom mestečku Briare pri brehu rieky Loira.

Ide o školský vzdelávací projekt Comenius, ktorý podporuje verejná nadácia Tempus zo zdrojov Európskej únie. Do projektu sa zapojili tri základné školy z Belgicka, Francúzska a Maďarska. Tie si vytýčili za cieľ zveľadiť vyučovanie hudby v tých predmetoch, ktoré odzrkadľuje názov projektu. Časť pomenovania SMArT totiž skrýva anglické skratky slov sport, music, art a theatre, t. j. šport, hudba, umenie a divadlo. Naši učitelia teda hľadali možnosti sprítomniť hudbu na výtvarnej a telesnej výchove, dejepise, ale všeobecne aj v umeleckej výchove, spojenej s vyučovaním drámy, a to v priamo v procese vyučovania i mimo neho. V prípravnej fáze sa najrukolapnejším spôsobom zdalo byť vyzbrojiť náš detský folklórny súbor Zemplínčatá a citarový súbor Žlté drozdy takým repertoárom, ktorým by reprezentovali Zemplín. Hodnovernými, ale najmä veľmi úspešnými v kruhu žiakov partnerskej školy sa ukázali byť Hutiansky čardáš, čapáše chlapcov a kytice ľubozvučných slovenských a maďarských ľudových piesní.

Francúzi prejavili mimoriadny záujem o netradičný hudobný nástroj citaru, ktorej prezentácia bola tiež súčasťou projektu. Hudba nechýbala ani na vyučovacích hodinách v družobnej škole ECOLE ELEMENTAIRE DU CENTRE, ktorú navštívili naše deti vo Francúzsku v dňoch 13. až 19. apríla. Výsledkom spoločného zamestnania našich a francúzskych detí bol nácvik piesní v domácom i anglickom jazyku. Činnosti v priestoroch školskej budovy vystriedali prehliadka mesta a výlet loďou po Canal de Briare. V dobrom počasí sme v mimoškolskom programe nemohli vynechať piknik v miestnom parku a zábavu v plavárni. 25 našich detí a štyroch sprevádzajúcich učiteľov (Katarínu Krafčenkovú, Ibolyu Szakálovú, Csabu Mórého a Tamása Barnu) privítal na recepcii primátor mesta Briare.

Pre hostiteľskú inštitúciu, ktorú v súlade s francúzskym školským zákonom navštevujú žiaci od 6 do 12 rokov, bola naša návšteva prvá svojho druhu. Úlohu hostiteľa zvládla na výbornú. O naše deti sa vo francúzskych rodinách dobre postarali, o čom svedčia písomné výpovede našich detí na webovej stránke novomestskej školy, ktorí členov hostiteľských rodín spomínajú ako „moja mama”, „môj brat”, alebo „moja pestúnka” a pod. Je to veľmi pekné gesto, ktoré budú môcť čoskoro oplatiť. V dňoch 1. až 5. júna 2009 navštívi 20 žiakov a 4 učitelia partnerskej školy Nové Mesto pod Šiatrom.

Či si od nás odnesú také zážitky, akým bol pre naše deti pohľad z 300 metrovej výšky Eiffelovej veže alebo atrakcie v Disneylande, nevieme. Sme však presvedčení, že pohľad na Zemplínske vrchy a nekonečné vinohrady Tokajskej oblasti, prírodný skvost s čistým ovzduším a možnosťami prijemných prechádzok po turistických chodníčkoch bude adekvátnym zadosťučinením za program, ktorý nám pripravili v mestečku Briare.

(jk)

Stavanie mája vo Vidinej

Máj, najkrajší mesiac v roku, privítali členky Klubu babičiek v novoradskej obci Dengeleg veselo. Pozvali ich do družobnej obce Vidinej neďaleko Lučenca, na slávnostné stavanie mája, ktoré je u nich starodávnou tradíciou. Slávnosť organizoval miestny klub dôchodcov v spolupráci so zastupiteľstvom obce. Aby pôžitok bol dokonalý, pripravili Vidinčania chutné pohostenie: babičky vypekali a kuchárky pripravili chutný obed. Vyvrcholením slávnosti bolo stavanie mája za účasti miestnej folklórnej skupiny, z ktorého sa stala májová veselica. Dengelegčania sa so svojimi hostiteľmi lúčili v neskorých večerných hodinách. V tento deň mali možnosť spoznať ľudí, ktorí žijú podobne ako oni a iste majú veľa podobných každodenných starostí. V tento deň ich však odložili, aby otvorili hosťom z Maďarska svoju náruč i srdce. Najbližšie sa stretnú opäť vo Vidinej pri váľaní mája.

(tk)

Druhé vydanie receptára slovenských jedál

„Naše jedlá sú jednoduché a chutné“

V týchto dňoch vyšlo druhé rozšírené vydanie dvojjazyčnej zbierky receptov tradičných jedál s názvom Takto varila starká. Rozprávali sme sa so spoluautorkou tejto publikácie, riaditeľkou Slovenského osvetového centra Katarínou Királyovou.

- Čo vás viedlo k dotlači knižky?

- Asi sme pôvodne zle odhadli záujem a dali sme vytlačiť málo exemplárov (650 kusov). Samozrejme, rozhodovali o tom aj financie. Publikáciu podporili slovenské samosprávy a občianske organizácie osád z okolia Pešti, na tlačiarenské náklady poskytli grant Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Slovenské osvetové centrum. Druhé vydanie si vyžiadal záujem čitateľov. Žiadali nás, aby sme im poslali knižky, ale tie sa nám rýchlo míňali. Sami sme sa prekvapili, za aký veľmi krátky čas si našli cestu k čitateľom. Ľudia sú zvedaví. Chcú vedieť aké jedlá varili Slováci v iných krajoch, porovnávať ich s vlastnými, alebo jednoducho chcú vyskúšať iné recepty.

- Akým spôsobom prezentujete dvojjazyčnú zbierku tradičných jedál?

- Prvé vydanie sme ešte nepredstavili širokej verejnosti. Na Martina, teda v novembri, usporadúvame veľkolepé podujatie slovenských osád z okolia hlavného mesta a niektorých mestských častí Budapešti. Tohoročné stretnutie chceme spojiť s gastronomickou prezentáciou, na ktorej každá osada môže predstaviť v knihe uvedené jedlá. Druhé vydanie sme predstavili koncom apríla na Celoštátnom národnostnom festivale v Ráckeve. Prezentácia bola spojená s gastronomickou ukážkou. Šikovné ženy z Čemera zaúčali mládež do prípravy zemiakových placiek „gerheňov“, zároveň upozornili verejnosť na jesenný Gerheňový festival, ktorý bude v Malej Tarči.

- V čom sa líši druhé vydanie od prvého?

- Pri listovaní v hotovej knihe sa v niektorých osadách ľudia spamätali a zistili, že na určité typické jedlá zabudli. Vyšli sme im v ústrety a druhé vydanie sme rozšírili o niekoľko receptov. Našli sme ďalších podporovateľov, napr. Celoštátnu slovenskú samosprávu, takto vyšla publikácia v náklade 850 výtlačkov. Zdá sa však, že ich opäť máme málo na sklade. Tomu sa však treba tešiť, nie?

- Ktorý je váš najobľúbenejší recept z tejto knihy?

- Na túto otázku by som rozhodne nevedela odpovedať. Keď som robila úpravu receptov, zistila som, nakoľko jednoduché a chutné sú naše jedlá. Tak polievky, ako aj jedlá zo zemiakov a kapusty. Tie často varievam, ako aj jedlá z tradičnej mlynskej kuchyne. Svadobné koláčiky sú veľkolepé, ale ich prípravu zverím radšej na „odborníkov“ z osád z okolia Budapešti. K niektorým receptom som sa ešte nedostala, veď sme sa snažili zaradiť ich do poradia podľa výročných zvykov a ešte sme len v polovici roka. Ale viem, že skutočnou kuriozitou bude na jeseň príprava zaujímavej sladkosti - oberačkovej klobásy.

Za rozhovor ďakuje

Eva Patayová Fábiánová

Vodné pólo juniorov v Sarvaši

V slovenskej základnej škole v Sarvaši bolo 20. apríla, v deň pretekov vo vodnom póle, rušno. Pán učiteľ Zoltán Fonád zostavil tri družstva v určených vekových skupinách. V dejinách školy ešte nikto nehral vodné pólo, preto bola náročná už samotná príprava. Hlavným usporiadateľom bol plavecký oddiel a oddiel vodného póla v Sarvaši s vedúcim Örsom Molnárom, ktorý korektne viedol aj všetky zápasy. Bolo to vlastne finále medzi družstvami sarvašských škôl. Víťaz každej vekovej skupiny postúpil do župného kola. Každý pozná tento aj fyzicky náročný šport, ktorý sa stal už v roku 1908 olympijskou disciplínou. Hráči majú na hlavách modré a biele čiapky, brankári červené. Hrá sa 4x7 minút a medzi jednotlivými štvrtinami majú hráči dvojminútovú prestávku. V jednom družstve je 7 hráčov, ktorí sú vo vode, 6 hráči sú náhradníkmi. Bránka je 3 metre široká, takže brankár musí byť dobrý plavec. Pravidlá boli trocha zjednodušené, hralo sa na dva polčasy po 10 minút. Pri prihrávke a chytení lopty mohli používať hráči len jednu ruku. Hráč, ktorý vlastnil loptu, sa nemohol ponoriť pod vodu. Žiaci v druhej vekovej skupine boli veľmi milí, lopta sa im vždy vyšmykla z rúk, ale neúnavne sa snažili prihrať ju spoluhráčovi. Prvý zápas hrali so žiakmi z Tešedíkovej školy a mali trocha nevýhodu. Žiakov zo štvrtej triedy, ktorí v tom čase boli v škole v prírode, museli nahradiť druháci Áron Juhász a Ladislav Balatoni, ktorí sú výbornými plavcami. V prvom zápase dobrý výkon podal Zoltán Vaškor, ktorý je aj futbalovým brankárom. Po zápase sa vyjadril, že oveľa ľahšie je brániť vo futbalovej bránke, lebo tam má nohy na zemi. Vo vode je to oveľa zložitejšie. V tretej a vo štvrtej vekovej skupine skočili do vody aj dievčatá Henrieta Károlyová a Hajnalka Bertoková, ktoré prispeli k dobrej hre žiakov slovenskej školy. Turnaja sa zúčastnili žiaci zo Slovenskej základnej školy, Tešedíkovej školy, Gymnázia P. Vajdu a ZŠ Gy. Benku.

Konečné výsledky žiakov slovenskej základnej školy:

II. veková skupina - 2. miesto

III. veková skupina - 3. miesto

IV. veková skupina - 2. miesto

Našim žiakom sa nepodarilo vyhrať a tak nepostúpili do župného finále. Najlepším hráčom celého turnaja sa stal šiestak slovenskej školy Benjamín Baráth, ktorý dostal osobitnú cenu.

Všetky zápasy prebiehali vo fantastickej atmosfére. Diváci držali palce svojim spolužiakom.

Na záver pretekov dostal každý hráč medailu a družstvo diplom.

(zl)

Ľudové noviny v nových priestoroch

Informujeme vážených čitateľov, že redakcia Ľudových novín sa 14. mája presťahuje do nových priestorov. Nová adresa redakcie: XIII. obvod, Csata ulica 17. I/9. Naša poštová adresa sa nezmení.