Ľudové noviny č. 22

Zasadalo Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy

Voľba riaditeľa sarvašskej školy, modifikácia základných listín inštitúcií, účasť v projekte Národnej rozvojovej agentúry, rozhodnutie o udelení vyznamenania Za našu národnosť, rozdelenie financií na základe súbehu, výsledky udelenia diferencovanej podpory, dohoda o výmene stavebných pozemkov v Mlynkoch na výstavbu nového Slovenského domu... - to sú iba niektoré z tém v poradí posledného zasadnutia Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS), ktoré sa uskutočnilo v polovici mája v budapeštianskom sídle najvyššieho voleného zboru Slovákov v Maďarsku.

Úvodom si poslanci vypočuli referát predsedu Jána Fuzika a zástupkyne predsedu Etelky Rybovej o podujatiach, ktorých sa zúčastnili v období od posledného zasadnutia VZ CSS, a o plnení uznesení VZ CSS. Zbor potom prerokoval a schválil účtovú uzávierku CSS a jej inštitúcií na rok 2008. V mene Finančno-kontrolného výboru rozoslaný materiál doplnila predsedníčka výboru Zuzana Szabová a auditorka. Nakoľko podľa platného nariadenia samosprávy a ich inštitúcie musia pripraviť spoločný rozpočet a spoločnú uzávierku, od tohto roku ich bude treba pripraviť v jednotnej forme. (Doteraz jednotlivé inštitúcie pripravovali a odovzdávali svoj rozpočet zvlášť.) Uzávierka zaznamenala príjem 1 229 000 000 forintov, výdavky 1 103 057 000 a zostatok. V nasledujúcom bode rokovania ostali členovia VZ pri financiách, keďže kuratórium Verejnoprospešnej nadácie CSS Za Slovákov v Maďarsku sa uchádzalo o pôžičku na financovanie programu Nadácia pre nadaných. Ako informoval predseda CSS Ján Fuzik, na krytie týchto nákladov sa CSS uchádza o podporu z intervenčného fondu Úradu predsedu vlády, ale kým sa nerozhodne o jej udelení, musia túto položku hradiť z vlastných zdrojov, z rámca zostatku. Výskumný ústav sa obrátil na zbor s prosbou o finančnú pomoc za účelom spolupráce so Slovenskou akadémiou vied. Členovia VZ sa rozhodli zvýšiť v budúcnosti rozpočet VÚSM o túto sumu. Po predaji priestorov redakcie Ľudových novín a celoštátnych občianskych organizácií (Zväzu Slovákov v Maďarsku a Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku) na ulici Nagymező CSS prostredníctvom Verejnoprospešnej neziskovej spoločnosti Legatum, s. r. o., zakúpila nové nehnuteľnosti. Redakcia sa nasťahovala do XIII. obvodu hlavného mesta a pre občianske organizácie vybrali nehnuteľnosť v XI. obvode. O kúpe týchto nehnuteľností rozhodlo VZ. Vzhľadom na to, že tieto kancelárie budú majetkom Legata, VZ muselo rozhodnúť aj o zvýšení základného imania spoločnosti.

Poslanci nášho najvyššieho voleného zboru v zmysle novely zákona č. 105 z roku 2008 o právnom postavení a hospodárení rozpočtových orgánov modifikovali stanovy a zakladajúce listiny inštitúcií CSS.

Členov VZ informoval o výsledkoch súbehu na post riaditeľa sarvašskej slovenskej školy predseda školského výboru Michal Lásik. Ako uviedol, bola iba jedna uchádzačka, ale jej súbeh bol dôkladne pripravený, vyhovoval kritériám výpisu. Dodal, že s jej osobou súhlasia aj všetky fóra, ktoré majú možnosť vyjadriť svoju mienku (rodičovské združenie, žiacka samospráva, učiteľský zbor). Uchádzačkou, ktorú napokon na päť rokov zvolilo aj VZ, je Zuzana Medveďová, ktorá sa poďakovala členom zboru za dôveru a vyzdvihla, že mieni naďalej pracovať v prospech Slovákov v Maďarsku. Po gratulácii členovia VZ schválili vypísanie konkurzu na verejné obstarávanie pre zabezpečenie verejného stravovania a prevádzku kuchyne sarvašskej školy a návrh o počte tried v školskom roku 2009/2010 v školách prevádzkovaných CSS. V prípade každej školy povolili o 20 percent prekročiť počet tried. Valné zhromaždenie poverilo predsedu, aby zastupoval CSS v súbehu Národnej rozvojovej agentúry v rámci operatívneho programu spoločenského oživenia. Súbeh sa sústreďuje na pomoc pri výchove a vzdelávaní národnostných žiakov a bol vytvorený na rozvoj národnostných učebných programov a prekladov učebníc.

Členovia VZ tajným hlasovaním rozhodli aj o tohoročných vyznamenaných Za našu národnosť. Dvaja jednotlivci a jeden kolektív preberú keramický tanierik a peňažnú odmenu na Dni Slovákov v Maďarsku, ktorý sa tento rok uskutoční 4. júla v Dabaši-Šáre.

O udelení diferencovanej podpory menšinovým samosprávam referovala prítomným zástupkyňa predsedu Etelka Rybová, ktorá ako členka Menšinovej rozpočtovej komisie pri Úrade predsedu vlády sa zúčastnila procesu rozhodovania. Podotkla, že systém nedosahuje pôvodne vytýčený cieľ, nakoľko nie za každým uznesením je aj skutočná národnostná práca a nie je zabezpečená kontrola plnenia úloh. Navrhla, aby predstaviteľov celoštátnych menšinových samospráv zapojili už do prípravy návrhu na rozdelenie podpory.

Živá diskusia sa rozprúdila ohľadne podpísania Dohody o výmene stavebných pozemkov pre nový Slovenský dom v Mlynkoch. Ako informoval predseda CSS, pozemok kúpený celoštátnou samosprávou museli vymeniť preto, lebo nebol na vhodnom mieste. Obecná samospráva ponúkla dva susediace pozemky, na jednom z nich je ihrisko, jeho premiestnenie musí hradiť CSS. Viacerí členovia VZ vyjadrili vážne obavy ohľadne zmluvy, nakoľko v jej pôvodnom variante schválenom VZ ešte nefigurovalo, že samospráva obce bude môcť používať dom bezplatne, pričom nielen na slovenské programy. V zmluve, ktorú napokon predseda CSS so starostom obce podpísal, úplne chýba prívlastok slovenský. Poslanec VZ, člen Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Imrich Fuhl povedal, že „poslanci CSS poverili pána predsedu podpísaním presne skoncipovanej konkrétnej dohody, v ktorej ani slovo nebolo o tom, že obecná samospráva bude môcť - spolu so subjektmi, ktoré nič spoločného so Slovákmi nemajú, a, žiaľ, veľmi ani nechcú mať - používať nový Slovenský dom na čisto maďarské podujatia“. Postup predsedu CSS, ktorému - podľa jeho slov - na slovíčku „slovenské“ rovnako nezáleží ako neprajníkom mlynských Slovákov, považuje I. Fuhl za poburujúci a zároveň protiprávny. Predseda CSS pripomenul, že mlynskí Slováci majú záruky, že oni budú určovať domáci poriadok domu a podľa toho môžu niekomu povoliť alebo nepovoliť jeho používanie. Ján Fuzik zdôraznil, že definitívna verzia dohody s obecnou samosprávou sa zrodila ako výsledok obojstranných ústupkov. Obecná samospráva sa napríklad zriekla toho, že stavebné povolenie napadne odvolaním, a zaviazala sa, že už nebude naťahovať čas. S možnosťou usporiadania vlastných programov obecnej samosprávy v novom Slovenskom dome súhlasil aj preto, lebo obecnému zastupiteľstvu chcel preukázať gesto. Napokon členovia VZ schválili, že referát o podpísaní dohody preložia z osobitných bodov programu rokovania medzi tzv. iné otázky a o podpísanej dohode nebudú hlasovať.

Poslanci nášho najvyššieho voleného zboru schválili výpis súbehu CSS na vydanie publikácií a návrh na rozdelenie financií na základe súbehu CSS. O hľadiskách udelenia podpory hovorila predsedníčka Kultúrneho výboru Zuzana Lauková, ktorá navrhla, aby v nasledujúcom rozpočte vyčlenili na tento účel vyššiu, aspoň dvojnásobnú sumu. Ako povedala, prišlo 117 projektov v hodnote vyše 11 miliónov forintov, pričom prerozdeliť mohli 5 miliónov. Predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová sa v mene speváckeho zboru Ozvena vzdala podpory, ktorú mu udelili, lebo - ako povedala -, suma je veľmi nízka a nekryje ani malú čiastku nákladov. Posledným bodom rokovania bolo schválenie doplnkovej mzdovej odmeny predsedu CSS na mesiace február až apríl.

(ef)

Založili menšinové fórum

Predsedovia celoštátnych menšinových samospráv a predstavitelia frakcií politických strán zastúpených v Národnom zhromaždení MR založili v Budapešti Fórum národných a etnických menšín v Maďarsku. Konzultatívny zbor sa bude zaoberať s parlamentným zastúpením menšín a dialógom medzi národným zhromaždením a celoštátnymi menšinovými samosprávami.

Na zakladajúcom zasadnutí, ktoré zvolala predsedníčka parlamentu Katalin Sziliová, prijali štatút fóra, ktorý podpísali predsedovia všetkých trinástich celoštátnych menšinových samospráv. Podľa štatútu vznik fóra nenahradí právo národností na parlamentné zastúpenie zakotvené v ústave. Fórum má inštitucionálne upraviť dialóg medzi šéfmi registrovaných menšinových samospráv a parlamentom dovtedy, kým sa nepodarí dosiahnuť parlamentné zastúpenie menšín.

Na čele fóra bude stáť predseda parlamentu, dvaja rotujúci podpredsedovia budú predsedovia menšinových samospráv. Riadnymi členmi fóra by mali byť aj predstavitelia parlamentných frakcií a práce fóra sa zúčastnia s rokovacím právom predsedovia stálych parlamentných výborov zaoberajúcich sa otázkami týkajúcimi sa aj minorít, napr. (menšinového, školského, zahraničného, samosprávneho, rozpočtového a hospodárskeho). Účasť predstaviteľa vlády vo fóre je podľa štatútu zárukou na harmonickú spoluprácu. Ďalej sa uvádza, že fórom sa bude zaoberať predovšetkým strategickými otázkami, ale nie je konkrétne uvedené, o akú problematiku ide. Štatút uvádza aj to, že na splnenie schválených úloh treba vyhradiť financie v rozpočte Národného zhromaždenia.

Predseda Celoštátnej samosprávy Nemcov Otto Heinek sa domnieva, že menšiny do roku 2014 určite nebudú mať zastúpenie v zákonodarnom zbore. K. Sziliová pred časom vyhlásila, že kým sa ich parlamentné zastúpenie nedorieši, chcú vzťah samospráv menšín s parlamentom inštitucionálne upraviť. Maďarské vlády sa pokúšali riešiť túto záležitosť už od roku 1992, doteraz bezúpešne Najbližšie zasadnutie fóra sa uskutoční v priebehu dvoch mesiacov.

(ef)

Rozhodnutie o podporách zo Slovenska

Dňa 11. mája zasadala na Úrade vlády SR Komisia pre schvaľovanie projektov na pomoc krajanským spolkom a organizáciám v zahraničí pôsobiaca pri Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Komisia posudzovala 691 doručených projektov od 230 žiadateľov. Na celkové rozdelenie bola z rozpočtu úradu na rok 2009 určená čiastka 1 327 756,75 € / 40 000 000 Sk (konverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk). Kompletná informácia o schválených projektoch je oznámená na webovej stránke úradu (www.uszz.sk).

My City Bratislava na lodi A38

V dňoch 4. až 6. júna sa v Budapešti predstaví súčasná slovenská kultúra a následne v rámci kultúrneho festivalu My City zavítajú do Bratislavy maďarskí umelci. Patronát nad festivalom prevzali magistráty a primátori oboch hlavných miest. Dejiskom budapeštianskych podujatí bude dobre známa loď A38. Otváracím programom bude 4. júna o 19.30 hod. v priestoroch reštaurácie lode stretnutie so spisovateľom Michalom Hvoreckým a jeho rozprávacím partnerom, maďarským spisovateľom Zoltánom Kőrösim. Po stretnutí sa uskutoční ochutnávka slovenských jedál, otvorenie výstavy fotografií a premietanie krátkometrážnych filmov. Od 21.00 hod. sa na hornej terase začne koncert, na ktorom sa budapeštianskemu obecenstvu predstaví Tony Granko (klávesy-spev). 5. a 6. jún bude patriť slovenským a domácim formáciám, ktoré sa budú striedať na javisku veľkej sály lode A38. Vstup na všetky programy festivalu je voľný.

Súbeh CSS

Na vydávanie publikácií

Kultúrny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy v záujme obnovenia publikačnej činnosti vypisuje súbeh na vydanie rukopisov v Maďarsku žijúcich slovenských autorov.

Súbeh musí obsahovať:

- rukopis alebo kópiu rukopisu diela,

- údaje o publikácii: počet strán, formát, viazanie, počet fotografií alebo ilustrácií, farebnosť, počet výtlačkov,

- približný rozpočet na vydanie publikácie (cenová ponuka).

Projekt treba poslať na adresu Celoštátnej slovenskej samosprávy (1114-Budapešť, Fadrusz u.11/a) do 31. augusta.

Celoštátna slovenská samospráva plánuje vydať ročne jednu publikáciu. Predpokladané vydanie prvej publikácie sa uskutoční v roku 2010. O udelení podpory na vydanie publikácie rozhodne odborná komisia a KV CSS do 30. novembra 2009.

Kavalkáda chutí v XII. obvode Budapešti

Kavalkáda chutí bol názov podujatia, na ktoré pozývala milovníkov dobrých jedál Samospráva mestskej časti Hegyvidék do Gaštanového sadu pri Osvetovom stredisku samosprávy XII. obvodu. Nepozývala márne, pretože na majáles, ktorého aktérmi boli okrem menšinových volených zborov aj policajný zbor, finančná stráž a ochrana proti katastrofám, prišli početní obyvatelia tohto budapeštianskeho obvodu. Najmä tí najmenší, ale aj dospelí návštevníci sa so záujmom zastavovali pri kotlíkoch, v ktorých v blízkosti rôznych stánkov priťahujúcich záujemcov varili jedlá tunajších národností a rôznych organizácií. Pri kotlíku Slovenskej samosprávy XII. obvodu stál štvorčlenný tím, všetci členovia Kruhu priateľov Slovenského Komlóša. Družstvo v zložení Katarína Szabová Tóthová, Michal Hrivnák, Ján Karkalik a autorka týchto riadkov pripravilo baraninu s kapustou, ktorá bola a je obľúbeným jedlom Komlóšanov na svadbách a pri sviatočných príležitostiach. Okoloidúci, ktorí sa pristavili aj pri susedných kotlíkoch, v ktorých Bulhari varili jahňaciu polievka a Rusíni plnenú cestovinu pelmene, si so záujmom vypočuli komlóšsky recept. Odborná porota síce ceny neudeľovala, ale pre slovenský tím bolo najväčším uznaním, že pripravené jedlo sa rýchlo minulo.

Alžbeta Račková

Banská Štiavnica 15. rok na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO

Slovenský inštitút Budapešť a Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici usporiadali 19. mája v hlavnom meste Maďarska výstavu pod názvom 15. výročie zápisu Banskej Štiavnice do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Prítomných v mene organizátorov srdečne privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. - Touto expozíciou si pripomíname 15. výročie zápisu Banskej Štiavnice do zoznamu UNESCA. Toto mesto predstavuje hodnotu, ktorá patrí nielen Slovensku, ale má celosvetovú hodnotu. Toto mesto je súčasťou našich spoločných dejín. Je to zrejme jedno z hlavných príčin, prečo majú v Budapešti a v Maďarsku vôbec Banskú Štiavnicu radi, - povedal M. Kurucz a odovzdal slovo riaditeľovi Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici Jozefovi Labudovi. - Výstavu, ktorá bola v rozšírenej podobe inštalovaná v našom múzeu, sme vlani demontovali, - začal svoj príhovor pán riaditeľ. - Mesto v minulom roku oslavovalo 770. výročie udelenia mestských privilégií kráľom Belom IV. Banská Štiavnica je totiž najstarším a najvýznamnejším banským mestom na Slovensku. Jej príbeh je spätý s bohatými náleziskami zlata a striebra, ktoré v rozhodujúcej miere určovali osudy mesta počas niekoľkých storočí, súviseli s obdobiami jeho prosperity i úpadku. Baníctvo, ktoré v Banskej Štiavnici ukončilo svoju dlhú históriu v roku 1993, zanechalo po sebe bohaté kultúrne a technické dedičstvo, snúbiace sa s krásnou prírodou v okolí mesta. Je v mnohom symbolické, že práve v roku 1993 bola Banská Štiavnica zapísaná do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Pri príležitosti tohto významného výročia bola v meste inštalovaná výstava približujúca prírodné, technické a kultúrne pamiatky, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou našej civilizácie a preto si zaslúžia nielen náš obdiv, ale aj ochranu - dokončil svoj príhovor Jozef Labuda a pozval prítomných na prehliadku expozície. Po jeho slovách primátor mesta Pavol Balžamka poďakoval riaditeľovi SI Milanovi Kuruczovi za príležitosť predstaviť v Budapešti túto zaujímavú výstavu a pozval prítomných do Banskej Štiavnice.

(aszm)

Noví členovia a aktuálne projekty

Vedecká rada Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Prijatie nových členov a vyhodnotenie, resp. plánovanie najaktuálnejších projektov boli hlavnými bodmi zasadnutia Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VR VÚSM), ktoré sa konalo v polovici mája v Békešskej Čabe.

Po kontrole uznesení a vyjadrení sa k zápisnici z predošlého zasadnutia sa členom rady a pozvaným hosťom predstavili dvaja vedci, ktorí boli prednedávnom kooptovaní do Vedeckej rady. Mária Žiláková z Katedry slovanskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti na odbor slovenského jazyka a literatúry prednáša predovšetkým jazykovedné disciplíny, intenzívne sa venuje etnolingvistickým otázkam a má bohaté skúsenosti z vyučovania aj na iných univerzitách (Banská Bystrica, Komárno). Pritom v Budapešti určitý čas mala na starosti doktorandov češtiny (absolvovala odbor slovenčina-maďarčina-čeština) a prednáša aj slovinčinárom. Jej najnovšia publikácia Slovenské ľudové liečiteľstvo v Maďarsku má vyjsť v blízkej budúcnosti v edícii Dolnozemského Slováka. V spojitosti s predstavením stavu slovenčiny vo vysokoškolských ustanovizniach v Maďarsku sa na zasadnutí rozprúdila živá debata a naši vedci sa plánujú venovať téme aj konkrétnejšie, čo vyslovili i vo svojom uznesení.

Druhým novým členom VR je Miroslav Kmeť z Katedry histórie Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zameriava sa predovšetkým na 19. storočie, na slovensko-maďarské vzťahy a je znalcom dejín dolnozemských Slovákov, oblasti, v ktorej už roky úzko spolupracuje s našou vedeckou inštitúciou a ktorá sa aj vďaka nemu dostala intenzívnejšie do vedeckého kontextu na Slovensku. Je pritom členom slovensko-maďarského tímu historikov, ktorí pripravujú spoločnú učebnicu dejín obidvoch národov. Predstavitelia dolnozemskej slovenskej inteligencie v jeho osobe poznajú však aj priateľa, bývalého kolegu, veď v rokoch 1989-1993 pôsobil na čabianskom Slovenskom gymnáziu ako hosťujúci učiteľ.

Po predstavení najnovšej publikácie VÚSM, zbierky Ukážky zo súťažných prác, ktorého sa ujal recenzent Ján Gomboš, nasledovalo predostretie plánu projektu Slovenské rodinné mená v Maďarsku. Veľkolepý výskum z oblasti onomastiky by prispel aj k zmapovaniu pôvodných bydlísk našich predkov a faktom je, že výsledky genealogických výskumov majú nemalý podiel na posilňovaní identity, - uviedla vedúca pracovného tímu, univerzitná profesorka Anna Divičanová. Vedecká rada schválila uznesenie o podpore projektu a navrhla konkrétne vypracovanie hlavne výberu skúmaných lokalít. Popri vyhodnotení tohoročnej súťaže ústavu pre slovenských žiakov, ktorú väčšina prítomných pokladala za nasledovaniahodný príklad, odzneli aj rôzne návrhy ohľadom budúcnosti tejto aktivity VÚSM, o. i. aj potreba striktnejšieho hľadiska hodnotenia a vymedzenia priorít (úroveň znalosti jazyka, schopnosť prezentácie, resp. vecné poznatky). Zapojenie mladej generácie do vedeckej práce pozitívne hodnotili aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Záverom zasadnutia Vedeckej rady VÚSM vedecký pracovník inštitúcie Alexander Ján Tóth referoval o svojej vedecko-výskumnej a organizačnej práci od svojho nástupu do pracovného pomeru v ústave.

(csl)

Občas smutnejšie príbehy, šikovné výkony

Divadelná prehliadka Deti deťom

Smutnejšie príbehy, ale aj tento krát šikovné výkony charakterizovali inscenácie tohoročnej prehliadky slovenskej detskej divadelnej tvorby v Maďarsku pod názvom „Deti deťom”, hostiteľom ktorej bolo v druhý májový víkend už tradične Osvetové stredisko P. Vajdu v Sarvaši.

Na stretnutí, ktoré sa konalo tohto roku už sedemnástykrát, po pozdravných slovách hlavnej organizátorky, riaditeľky Slovenského divadla Vertigo Daniely Onodiovej účastníkov a obecenstvo privítal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, ktorý vysoko ocenil neľahkú prácu mladých divadelníkov a ich dospelých pomocníkov. V mene hostiteľského mesta účastníkom poprial efektívnu prácu a obecenstvu príjemnú zábavu predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán.

Rad predstavení začal detský divadelný súbor budapeštianskej slovenskej školy, ktorý prišiel so zaujímavou inscenáciou nazvanou Počmárané duše. Režírovali ju vedúce kolektívu Miroslava Kováčová a Marta Tuléziová Ondrejová. Tí, ktorí sa nepohybujú deň čo deň v kruhu detí, sa možno aj prekvapili z reálneho obrazu života dnešnej mládeže v školskom prostredí, ktorý nemôžeme nazvať ružovým. Budapeštianski žiaci poskytli obecenstvu stvárnením bežnej agresivity, nespoľahlivosti, klamstva a stáleho hľadania obetného baránka silné impulzy na zamyslenie sa. V inscenácii bola úspešne využitá aj najmodernejšia technika, blízka dnešným deťom, napríklad opakom aktívneho diania, sfarbeného pulzujúcou hudbou, bolo dôvernejšie dopisovanie s priateľkou cez MSN. Okrem súborov z našich dvojjazyčných škôl pravidelnými účastníkmi prehliadok sú aj divadelníci z osád, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, akým je napríklad novohradský Kirť. Tohto roku sa predstavili s Myšliakom klamárom v réžii Kristíny Proksovej, s inscenáciou, ktorú charakterizovalo šikovné využitie pohybových kompozícií detí, spestrené originálnymi pesničkami. Deti zo Sarvaša na domácom javisku prekvapili obecenstvo tým, že sa prezentovali dvomi kolektívmi. Obe inscenácie režírovala učiteľka Mária Mravíková. Spracovanie príbehu o Kráľovi Matejovi a pravdovravnom pastierovi, ako aj ľúbostného príbehu O voňavej Jelke svedčili o tom, že Sarvašania prijali užitočné rady z dramatických doškoľovaní: praktickým riešením môže byť napr. nahradenie veľkého počtu rekvizít pohybom. Výkon Sarvašanov charakterizovala uvoľnená hra a originalita hlavných protagonistov oboch predstavení (pastier, králi, dračica atď.). Smutnejší tón bol príznačný pre rozprávku divadelníkov z Nového Mesta pod Šiatrom, ktorí v réžii Ivy Liptákovej spracovali život koníka Oblaka. Autorom a účinkujúcim sa podarilo vyjadriť intímnejšiu atmosféru pomocou sprievodnej jemnej hudby a tieňohrou, kým v jednotlivých rolách boli využité aj prvky bábkového divadla. Aj Komlóšania využili poznatky z odborných seminárov: rámcom ich príbehu o čarodejnej šatke (réžia Anna Ondrejová a Zuzana Kočišová Antalová) je bežný deň v škole, tým pádom sa diváci mohli stať svedkami scénického riešenia divadla v divadle.

Popoludňajší blok dvojdňového podujatia, v rámci ktorého prvý deň patril intenzívnym skúškam, obsahoval inscenácie z predošlých rokov, z tradičných dramatických táborov, v ktorých sa už veľa ročníkov slovenských detí z Maďarska zoznamovalo s tajomstvami divadelníctva v praxi. Keďže v týchto predstaveniach účinkujú nielen členovia tých súborov, ktoré boli prítomné na prehliadke, ale aj z iných osád a škôl od Mlynkov po Segedín, ktorí sa nemohli v plnom počte zúčastniť na stretnutí v Sarvaši, inscenácia Žena murára Kelemena (M. Kováčová, M. Tuléziová Ondrejová) bola premietaná zo záznamu. Zožala úspech, podobne ako Zlaté priadky od režisérky Eleny Bakošovej, ktoré diváci mohli vychutnávať naživo. Od minulého roku takéto dramatické tábory organizujú už nielen pre žiakov základných škôl, ale zvlášť aj pre generáciu stredo- a vysokoškolákov. Plodom tábora v Svätom Jure je inscenácia Alica v zázračnej krajine, ktorú so slovenskými študentmi z rôznych kútov Maďarska naštudoval mladý režisér Anton Korenči. Potešiteľné je, že aj keď z organizačných dôvodov malo byť predstavenie na prehliadke tiež premietané, dve študentky Slovenského gymnázia v Békešskej Čabe Agneša Lešťanová a Katarína Spišjaková z vlastnej iniciatívy naštudovali roly, pôvodné protagonistky ktorých nemohli prísť do Sarvaša - prezradila to obecenstvu organizátorka Daniela Onodiová. Takto aj toto predstavenie mohlo vidieť obecenstvo naživo. Svojím sarkastickým nadhľadom a originálnym humorom, vyplývajúcim snáď z veku režiséra a účinkujúcich, mu spôsobilo nemálo radostných chvíľ.

Pred slávnostným ukončením prehliadky sa v mene poroty, v radoch ktorej sedeli stáli odborní lektori doškoľovaní mladých divadelníkov a ich učiteľov (E. Bakošová, A. Skořepová, M. Mágočová), slova ujal profesor Belo Felix. Zdôraznil, že tento krát sa popri večne optimistických príbehoch objavili aj pesimistickejšie, avšak aj tieto realistické predstavenia patria na javisko, veď odrážajú skutočnosť a súčasnú dobu. Aj tematická rôznorodosť tohoročnej prehliadky svedčí o tom, že táto aktivita skutočne každým rokom naberá nové dimenzie. Inscenácie svedčia o kvalitnej práci detí a ich učiteliek - dodal profesor Felix a zároveň vyslovil vďaku organizátorom i účastníkom.

Na 17. divadelnej prehliadke „Deti deťom” boli ocenené nasledovné inscenácie:

- Cena za účasť a za čistotu slovenského jazyka a dramatickú hru detí - DDS Sarvaš: O voňavej jelke

- Cena za účasť a za pohybové stvárnenie rozprávky a kolektívnu prácu DDS Kirť: Myšliak klamár

- Cena za účasť a za scénografiu a za využitie humorného nadhľadu DDS Slovenský Komlóš: Čarodejná šatka

- Mimoriadna cena poroty za dramaturgiu, réžiu a pedagogickú prácu DDS Sarvaš: Kráľ Matej a pravdovravný pastier

Hlavné ceny tohoročnej prehliadky získali dva kolektívy: DDS Nové Mesto pod Šiatrom - Rozprávka o koníkovi Oblakovi a DDS Budapešť - Počmárané duše.

(csl)

Stretnutie slovenských materských škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy

Výborná spolupráca detí aj učiteľov

V polovici mája sa v prekrásnej dedinke na úpätí hory Gete v Annavölgyi uskutočnilo druhé stretnutie slovenských materských škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy. V divadelnej sále miestneho kultúrneho domu sa ozýval štebotavý hlas detí, ktoré sa nevedeli dočkať toho, kedy vystúpia na javisko. Prišli z Čívu, Kestúca, Moďoróšu, Sílešu, Šárišápu, Tardoša a Tatabáne, aby svojim rovesníkom predviedli, čo všetko sa naučili.

Najprv si však vypočuli pozdravné príhovory. Privítali ich vedúca miestnej materskej školy Judita Reizerová a starosta obce József Bánhidi Ten nám stručne vyrozprával históriu osady, ktorá sa pred 12 rokmi oddelila od Šárišápu. Prvá písomná zmienka o osídlení pochádza zo stredoveku. Po tureckom pustošení sa tu usadili Slováci a v roku 1781 tu otvorili prvú uhoľnú baňu. Prírodné bohatstvo sa pomaly vytratilo z útrob hôr. Poslednú baňu v katastri obce zatvorili roku 1976, odvtedy obyvatelia dochádzajú za prácou do susedného Ostrihomu, do Dorogu alebo do Budapešti. V súčasnosti má vyše tisíc obyvateľov, ktorí sú hrdí na svoju obec, na svoje tradície. Slovenčinu tu vyučujú vďaka tomu, že obec patrila k Šárišápu. Výučbu nezastavili ani po oddelení sa. Slová pána starostu tlmočila učiteľka slovenského jazyka Rita Lendvaiová Ivanová. Po tom miestni škôlkári odovzdali hosťom malé prekvapenia. Deťom a ich učiteľkám sa prihovorila aj predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, ktorá hovorila o snahách samosprávy zachovávať slovenské tradície už v útlom veku. Potom už javisko patrilo najmenším účastníkom. Prvýkrát sa ho ujali domáci škôlkári, ktorých predstavila učiteľka Emőke Zderková. S annavölgyskými škôlkármi sa zaoberá štyri roky; vtedy obnovili výučbu slovenského jazyka v tamojšej škôlke, ktorú museli prerušiť pre nedostatok učiteľov.

V kultúrnom programe sa predstavili deti zo všetkých zúčastnených materských škôl. Niekto prišiel s miestnymi detskými hrami, iní nacvičili kolové hry alebo jednoduchšie choreografie ľudových tancov. Bolo vidieť, že deti veľmi rady vystupujú na verejnosti. Po plejáde prekrásnych ľudových krojov a milých slovenských piesní a tancov nasledoval krátky obed. Kým sa učitelia a pozvaní hostia rozprávali o svojich skúsenostiach, deti mali možnosť zahrať sa na futbalovom ihrisku pri kultúrnom dome. Miestne pani učiteľky im pripravili množstvo zaujímavých hier na skrátenie dlhej chvíle. Ak mal niekto chuť a vytrvalosť (kvôli dlhému radu, ktorý musel vyčkať) mohol si dať namaľovať na tvár rozprávkového hrdinu alebo zvieratko. Iní mohli skákať vo vreci, hrať sa s loptami alebo pripraviť obraz z plasteliny.

Za ten čas učitelia a pozvaní hostia pracovali. Na rokovanie pozvali organizátori aj vedúcu Slovenského pedagogického metodického centra, ktoré pôsobí pri Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) Máriu Cégényovú a riaditeľku békeščabianskej slovenskej školy Editu Pečeňovú. Pani riaditeľka sa poďakovala za možnosť zúčastniť sa na stretnutí a vyzdvihla, že je výborná spolupráca medzi deťmi a učiteľkami, ktorým deti rozumejú aj na mihnutie okom. Ako povedala, pri takýchto stretnutiach je najlepšie, že sa môžeme jeden od druhého učiť: nové možnosti, variácie a podobne. Obe informovali prítomných o možnostiach, ktoré centrum ponúka. V prvom rade sú to študijné pomôcky, ktoré centrum pripravilo pre materské školy. Sú to pracovné zošity s audionahrávkami. E. Pečeňová informovala prítomných o tom, že najnovší diel uzrie svetlo sveta v júni a zaoberá sa divými zvieratami. Zároveň informovali o tom, že by chceli znovu odštartovať sériu doškoľovaní pre učiteľky materských škôl. V júni to bude doškoľovanie pre dolnozemský región a na jeseň pre učiteľky zo severnej časti Maďarska. Priestory na jazykové doškoľovanie učiteliek materských škôl ponúkla vedúca čívskej škôlky Mária Voderacká. Prítomným sa prihovorila aj zástupkyňa predsedu CSS Etelka Rybová, ktorá vyslovila svoju radosť zo vzniku novej tradície: župného stretnutia materských škôl. Zároveň vyslovila prianie, aby podobné stretnutia iniciovali aj ostatné župné slovenské samosprávy.

Na záver M. Nagyová informovala o ďalšej iniciatíve: o usporiadaní jednodňového doškoľovania pre učiteľky materských škôl na Slovensku, ktoré by malo byť na jeseň. Nadhodila sa aj možnosť usporiadať v Maďarsku školu v prírode pre slovenských škôlkárov. Mala by byť pre deti zo severného Maďarska na Dolnej zemi a pre dolnozemské deti v horách. Počas spoločných zamestnaní by deti mohli spoznať svojich rovesníkov. Prítomní sa rozišli v nádeji, že sa stretnú o rok v Síleši, na treťom stretnutí slovenských materských škôl Komárňansko-Ostrihomskej župy.

(ef)

Čív

Súbeh pre učiteľky materských škôl

Materská škola Zlatá brána v Číve hľadá učiteľku na plný úväzok s nástupom od 1. septembra. Uchádzač má mať stredné odborné vzdelanie, slovenské národnostné vzdelanie, aspoň päťročnú prax v materskej škole a čistý výpis z registra trestov. Uprednostňujú sa uchádzači, ktorí ovládajú slovenský jazyk. Súbehy treba podať do 30. júna, rozhodnutie bude 15. augusta. Ďalšie informácie získate od Márie Voderackej na telefónnom čísle 06 33 472 300.

Sarvašské deti v Ľubietovej

Tohtoročnú peknú jar prežili niektoré deti zo Slovenskej základnej školy v Sarvaši v Škole v prírode na Slovensku, v Ľubietovej. Projekt akcie vypracovalo Metodické centrum Univerzity Mateja Bela pre Slovákov žijúcich v zahraničí a zahraničných študentov v Banskej Bystrici pod vedením jeho riaditeľky Mgr. Anity Murgašovej. Naše deti sa mohli do neho zapojiť vďaka Celoštátnej slovenskej samospráve. Cesta aj pobyt na Slovensku boli pre účastníkov bezplatné. Cieľom tohto projektu bolo dosiahnuť, aby deti mali možnosť hovoriť aktívne po slovensky v prirodzenom jazykovom prostredí, aby sa zoznámili s krásami, kultúrou a dejinami Slovenska. Prvý turnus bol od 1. do 14. marca 2009. Zúčastnilo sa na ňom 36 detí zo Sarvaša pod vedením skúsených učiteliek. Mária Mraviková, Zuzana Rosiková a Kristína Kisová sa starali o deti 24 hodín denne. Pri výučbe im pomáhali učiteľky zo Slovenska. Počas víkendov boli dobre zorganizované výlety. Deťom sa veľmi páčilo bábkové divadelné predstavenie. Zaujali ich aj hudobné nástroje, ktoré ho sprevádzali. Mohli si ich vyskúšať a pohrať sa s bábkami. Do tábora v Ľubietovej boli pozvaní na besedu mnohí hostia, ktorí deťom priblížili tradičné ľudové remeslá, ukázali im prácu s keramikou, zatancovali a zaspievali. Miestny lesník im priblížil tajomstvá okolitej prírody a dozvedeli sa aj zaujímavosti o sokoliarstve. Deti o ceste a pobyte na Slovensku napísali tieto postrehy:

Cesta na Slovensko

Na Slovensko je dlhá cesta, lebo je tam veľa vrchov. Autobus nás vezie hore - dole. V týchto nadmorských výškach padá preveľa snehu ešte aj v apríli. Cesty sú zasnežené. My už vidíme len posledný jarný sneh. Krajina je prekrásna. Pozerám cez okno autobusu a vidím vrchy a mnoho stromov. Je to veľmi pekné. Pri ceste tečie potok. Volá sa Hutná. Páčia sa mi vrchy, lebo v Maďarsku nevidíme mnoho hôr. Vládne tu taká neopísateľná nálada…

Daniel Stančik, 7. b

Pohľad z okna

Sedím vo svojej izbe. Pozerám von oknom. Vidím, že žiaci robia snehuliaka. Pozorujem krajinu. V Maďarsku sú roviny a tu sú pohoria. Stromy sú ihličnaté, veľmi vysoké a pekné. Rada by som sem pricestovala aj so svojou rodinou. Mohla by prísť aj moja sestra. Tu v tejto krásnej krajine možno veľmi dobre oddychovať. Rozmýšľam, aké zvuky by som počula, keby som otvorila okno. A čo by som cítila? Snažím sa vybaviť si, ako vonia ihličie. Tak. A teraz otvorím okno…

Enikő Zsigriová, 7. a

Moji rodičia

Tu na Slovensku je dobre. Veľmi veľa na Vás myslím. Denne máme štyri vyučovacie hodiny. Predpoludňajší čas vždy rýchlo uplynie. Každý deň chodíme na dvor. Často chodievame na túry. V izbe spíme piati. Veľmi dobre si rozumiem s dievčatami. Peštianske deti sú veľmi malé, ale veľmi milé. Môj obľúbený predmet je telesná výchova. Už sa mi viac nechce písať. Buďte dobrí. Aj Vy píšte!

Škorková, 7. b

Báseň pre mamu

Ty si moja hviezdička

Pekná ako kytička

Ty si celý svet

Mám ťa rada ako kvet

Ty si pekné slniečko

A máš dobré srdiečko

Monika Kováčová, 6. a

Moja mama

Mama moja milá,

krásna, dobrá, pekná.

Ty máš oči modré,

a srdiečko teplé.

Ja ťa veľmi rada mám,

moje srdce tebe dám.

Róža Vasadiová 6. a

Najlepšia mama

Moja mama je pekná Mamička!

Ako v záhrade ruže

Milujem ju ako med

Ona mne dá celý svet

Evelin Janečková, 6. b

Mamička

Ty si veľmi dobrá

vždy si pre mňa pekná.

Túto krásnu kyticu,

dám za tvoju dobrotu.

Bence Lešťan, 6. b

Ľubietovská keramika

Po dlhej ceste sme tu, na Slovensku, v škole v prírode. Prišli sme sem preto, aby sme lepšie spoznali slovenský jazyk a tunajšie zvyky. Rada by som sa oboznámila s ľubietovskou keramikou, lebo aj ja chodím v Sarvaši do keramikárskeho krúžku. Zaujímam sa nielen o maďarskú keramiku, ale aj o keramiku okolitých štátov. Teším sa, že k nám príde zručná keramikárka a ukáže nám svoje remeslo. V jedálni som už videla ľubietovský krčah. Má hnedú farbu a ozdobený je bielymi kresbami. Okrem hnedej používali aj červenú a zelenú. Už z hodín zemepisu viem, že sa tu nachádza kvalitná hlina a preto tu mohlo vzniknúť toto pekné remeslo.

Csilla Vivien Rimaveczová, 7. b

V apríli boli naši žiaci spolu s deťmi z Békešskej Čaby, Čívu a Nového Mesta pod Šiatrom v druhom turnuse školy v prírode. Zo Sarvaša bolo 14 detí zo štvrtých ročníkov, ktoré viedla pani učiteľka Anna Podaniová. Dobré vzájomné vzťahy sme nadviazali aj s učiteľmi z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorí deťom na vysokej úrovni odovzdali vedomosti zo slovenskej vlastivedy, kultúry a ľudovej umeleckej tvorby. Deti spoznávali hudobné nástroje, ľudové kroje, drotárske a hrnčiarske remeslo a sokoliarstvo. Absolvovali mnoho vychádzok do okolia a najradšej sa chodili hrať k blízkemu potoku, kde stavali hrádze a iné vodné diela, ktoré do nasledujúceho dňa vždy zničila silná jarná voda horského potoka. Počasie bolo dobré a preto vhodné na športy na čerstvom vzduchu. Strava bola vzorná, kuchárky varili chutne, zdravo a hlavne dosť veľa. Deti mali možnosť spoznať aj typické slovenské špeciality: bryndzové halušky a parené buchty. Zlatým klincom pobytu na Slovensku bol výlet do Banskej Bystrice, kde si pozreli bábkové divadlo, spoznali historické centrum Banskej Bystrice a nakúpili pár suvenírov. Mnohé deti boli prvýkrát bez rodičov a tak pani učiteľka im bola aj náhradnou mamou. Nadviazali tu nové priateľstvá, staré kamarátstva prehĺbili a mali možnosť utvoriť si blízky vzťah k Slovensku.

(dk)

Kerestúrski Slováci nezabúdajú na svojich predkov

Na slovíčko s predsedníčkou slovenského voleného zboru XVII. obvodu Máriou Eprešovou

Slovenská samospráva XVII. obvodu Budapešti vznikla v roku 1995. Predsedníčkou sa stala Eva Gáčiová, od ktorej v roku 2002 prevzala štafetu Mária Eprešová, dovtedy zodpovedná za kultúru. Pani predsedníčka dobre pozná každodenný život Slovákov v niekdajšej obci, dnes mestskej časti, totiž aj jej predkovia boli Slováci. Vyhľadala som ju, aby sme sa pozhovárali o slovenskej komunite v Kerestúri.

Na lepšie pochopenie dneška a reálne plánovanie budúcnosti je potrebné poznať históriu Kerestúru a jeho obyvateľov, ako aj Slovákov žijúcich v XVII. obvode. Rákoškerestúr leží pozdĺž potoka Rákoš, dostal pravdepodobne pomenovanie po križiackych bojovníkoch. Prvá písomná zmienka o lokalite pochádza z čias Arpádovcov, z roku 265. Pisár Lázár na najstaršej mape Uhorska z roku 1528 spomína názov Kerstur. Po vyhnaní Turkov cisárovná Mária Terézia sem pozývala Slovákov z okolia Trenčína. O niekoľko desaťročí sa tam usadili nemecké rodiny z Württembergu. Slováci bývali vo východnej a Nemci v západnej časti obce, dodnes nesú názov Slovenská a Nemecká dedina (Tótfalu, Németfalu). Slovákov katolíckej viery tu bolo viac ako Nemcov evanjelickej viery. Tieto dve národnosti tu po dlhé stáročia spolunažívali v pokoji, neraz v zmiešaných manželstvách. V krásnych veľkých záhradách, ktoré sa tiahli až po riečku Rákoš, pestovali šalát a inú zeleninu, ktorú vozili na vozoch či nosili v batohoch, každý podľa svojich možností. Ako nás pani predsedníčka informovala, ich predkovia nehovorili spisovnou slovenčinou, ale nárečím, ktoré dodnes počuť napr. na kerestúrskom trhu. Slovenská komunita si po stáročia zachovala svoj jazyk a identitu. Akonáhle sa na to naskytla možnosť, založili si svoju samosprávu. Odvtedy, teda 14 rokov, tu pôsobí slovenský ženský spevácky zbor, ktorý s veľkým úspechom prednáša piesne tohto kraja nielen na miestnych kultúrnych podujatiach, ale aj v okolitých osadách. Pani Eprešová nám prezradila, že do roku 1998, kým nemali vlastné priestory, sa stretávali buď pred evanjelickým kostolom, alebo u jednej členky, v rodinnom dome, kde mávali skúšky. Pred štyrmi rokmi založili tanečnú skupinu s ôsmimi pármi, ktorú viedla učiteľka hudby a spevu Eva Gáčiová. Členmi sú oduševnení príslušníci mladej generácie. S veľkou radosťou si osvojujú tance a piesne svojich predkov. Skúšky mávajú každý štvrtok, pokročilí dve a začiatočníci jednu hodinu. Ich repertoár pozostáva z piatich tancov, každý rok sa naučia jednu novú choreografiu. Členmi súboru sú aj menšie deti, ktoré na významných akciách vystupujú v ľudovom kroji so slovenskými riekankami a kratšími básničkami. Okrem pestovania slovenských tradícií vytvárajú podmienky na zachovanie slovenčiny, a to formou jazykového kurzu, ktorý už roky vedie učiteľka slovenčiny z Tatabáne Ružena Néveriová. Momentálne navštevujú kurz siedmi frekventanti, medzi nimi aj pani predsedníčka, ktorá nedávno úspešne absolvovala základný stupeň štátnej skúšky zo slovenského jazyka. Hodiny slovenčiny majú každý piatok. Medzi najväčšie sviatky miestnych Slovákov patria Turíce, ktoré teraz pripadnú na 1. júna. Na oslavy vždy pozvú tie slovenské obce, ktoré u nich ešte nevystupovali. Tohto roku pohostia Čemerčanov a Kerepešanov. Slávnosti sa začnú svätou omšou, ktorú bude slúžiť farár Atila Kónya. Po omši sa začne kultúrny program a pohostenie prítomných tradičnými jedlami. 13. júna usporiadajú v obvode už tradičný festival Rázene, ktorého súčasťou bude národnostný deň. V kultúrnom programe vystúpia súbory deviatich menšinových samospráv obvodu. Kerestúrski Slováci sa každý rok zúčastňujú na výletoch do slovenských miest a osád, cieľom ktorých sú udržiavanie priateľských stykov, výmena skúseností a upevňovanie identity. Navštívili už Slovákov v Sarvaši, Slovenskom Komlóši, Ečeri, Maglóde atď. Volený zbor má výborné styky nielen s Celoštátnou slovenskou samosprávou, slovenskými samosprávami hlavného mesta, regionálnym spolkom Slovákov z okolia Pešti Dolina, ale aj s obvodnou samosprávou. Dôkazom toho je aj skutočnosť, že koncom roku 1998 odovzdali piatim národnostiam Dom menšín. Budova na Peštianskej ceste č. 80 je majetkom obvodnej samosprávy, ktorá hradí všetky prevádzkové náklady. V tomto dome sa stretávajú príslušníci slovenskej, nemeckej, rusínskej, arménskej a poľskej národnosti. Tu môžu usporadúvať akcie pre 60 účastníkov. Väčšie kultúrne podujatia uskutočňujú buď v kultúrnom dome, alebo v divadelnej sále hudobnej školy Bélu Bartóka. Ako pani Eprešová povedala, plán akcií zostavujú na celý rok a harmonizujú ho s ostatnými menšinovými samosprávami, s ktorými majú výborné styky. Na záver nášho rozhovoru nám prezradila, že jej srdcovou záležitosťou je, aby sa v obvode zachovali slovenská kultúra, tradície a jazyk. Na tom s veľkým elánom pracujú členovia samosprávy a kultúrnych telies. Ich snahy nie sú márne - v speváckom zbore a v tanečnom súbore sa už objavili príslušníci mladej generácie.

(aszm)

Atmosféra čabianskych ulíc a farebné zátišia

Každý druhý rok sa Dom slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe podujíma predstaviť tvorbu amatérskych umelcov, aby ich aj takto povzbudil do ďalšej kreatívnej práce. Na tohoročnej výstave, ktorá je verejnosti prístupná do konca júna, sa so svojimi dielami prezentovali predovšetkým výtvarníci z mesta a okolia, ale nájdu sa medzi nimi aj amatérski umelci z iných dolnozemských miest. Na výstave, kurátorkou ktorej je Alžbeta Ančinová a aranžérkou Ilona Kovácsová (prítomná aj so svojou tvorbou) prevažujú farebné zátišia a známe detaily z Békešskej Čaby a okolia, ako sú dom s podstenou, sálaše alebo pohľad na mesto z diaľky s typickou kompozíciou veží dvoch evanjelických a jedného katolíckeho kostola.

Na vernisáži, na ktorej spoluúčinkovali so slovenskými ľudovými piesňami slovenský páví krúžok a členovia čabianskeho slovenského klubu, početných záujemcov pozdravila riaditeľka inštitúcie Anna Ištvánová. Výstavu slávnostne otvoril akademický maliar, profesor Univerzity sv. Štefana László Lonovics, ktorého tvorbu poznajú aj na Slovensku. - Skutok každého človeka, ktorý si berie do ruky ceruzku, štetec alebo fotoaparát, aby svojím dielom zobrazil okolitý svet, je chvályhodný. Dvojnásobne to platí v dnešnej dobe, ktorá nie je priaznivo naklonená umeniu, sa musíme venovať oveľa prozaickejším otázkam, - povzbudzoval svojich kolegov do ďalšej tvorby rečník a zároveň sa poďakoval hostiteľskej inštitúcii za usporiadanie výstavy.

Záverom vernisáže predseda Čabianskej organizácie Slovákov Michal Lásik odovzdal vystavujúcim umelcom pamätné diplomy.

(csl)

Tranoscius a duch Tešedíka v inštitúte

Od kolísky po hrob

Určite neoľutovali, že prišli, veď odchádzali s nezabudnuteľným zážitkom všetci tí, ktorí v jedno májové popoludnie prijali pozvanie Slovenského inštitútu, Sarvašského slovenského divadla a Slovenského osvetového centra do Slovenského inštitútu. Medzi tými, ktorí prišli na prezentáciu CD-platne „Po stopách Juraja Tranovského“, boli aj veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Juraj Migaš, profesorka Univerzity Loránda Eötvösa Anna Divičanová a riaditeľ Osvetového strediska Pétera Vajdu, predseda kuratória Verejnej nadácie pre zachovávanie tradícií v Sarvaši, ktorá podporila vydanie platne, Ondrej Častvan. Hostí privítal riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz, ktorý vyjadril svoju radosť nad tým, že v priestoroch SI predstavujú osobnosť, ktorá bola významnou súčasťou slovenskej kultúry vôbec. Po ňom sa ujal slova predseda Slovenskej samosprávy mesta Sarvaš Tibor Mótyán, ktorý dvojnásobne splnil svoju úlohu. Text pozvánky sľuboval, že predstaví CD-platňu a zaspieva časti z evanjelickej liturgie, ale on urobil podstatne viac. Priblížil prítomným život zostavovateľa evanjelického spevníka Juraja Tranovského, po ktorom bol spevník pomenovaný, ako aj históriu takmer štvorstoročného Tranoscia. Nemusel sa ani priznať, že jeho koníčkom je skúmanie starej evanjelickej liturgie a jej sprostredkovávanie mladej generácii. S oduševnením hovoril o majstrovskom diele “slovanského Luthera“, ktoré svojou štruktúrou sleduje liturgiu a ktoré (aspoň podľa väčšiny bádateľov) prvýkrát uzrelo svetlo sveta v Levoči v roku 1636. Do roku 1936 sa dožilo 66-67 vydaní. O nasledujúcich desaťročiach sú k dispozícii protirečivé údaje, ale bol vydaný najmenej 130-krát, pričom istý čas sa na území Slovenska nevydával. V živote Slovákov na Dolnej zemi bol prítomný od narodenia dieťaťa, keď mu ho dávali pod vankúš, a odprevádzal ho až po hrob. Tranosciom začínali naši predkovia svoje sviatky, ktorým dodával vážnosť aj jazyk, veď slovakizovaná čeština bola používaná v kostole, v každodennej komunikácii používali nárečie. Sarvašský bádateľ súputníka dolnozemských Slovákov priniesol so sebou ukážky svojich najcennejších exemplárov. Tento poklad slovenských evanjelických rodín slúžil zároveň ako rodinná kronika, do ktorej zapisovali najvýznamnejšie udalosti v rodine - narodenie dieťaťa, sobáš a koniec života. Pre Sarvašanov je zvlášť cenné vydanie z roku 1861, ktoré obsahuje aj ceremóniu vysvätenia kostola v Sarvaši v roku 1788 a latinský pozdrav, ktorý napísal k tomuto vydaniu sarvašský duchovný Samuel Tešedík. Jeho ducha privolal do divadelnej sály SI herec Sarvašského slovenského divadla György Derzsi, ktorý prečítal úryvok zo spomínaného pozdravu a v jeho podaní odznela aj báseň čabianskeho rodáka Jána Sekerku o Tranosciu. Úryvky z CD-platne zaspievali Tibor Mótyán, učiteľky zo slovenskej školy v Sarvaši Edita Vassová Častvanová, Anikó Kitová, Zlatica Lišková a Zuzana Nemčóková, na organe hrala kantorka Erika Csonková. Z CD-nahrávky zaznel aj hlas evanjelického duchovného z Békešskej Čaby Ondreja Aradiho.

Alžbeta Račková

Za Ladislavom Šrobárom

„Život je príliš dôležitá vec na to, aby sa bral vážne”

(Chesterton)

Predpokladáme, že táto múdrosť musela byť známa aj nášmu bývalému kolegovi Ladislavovi Šrobárovi, pretože počas spoločne strávených rokov nám život spríjemňoval svojským, dalo by sa povedať „anglickým” humorom. V osobe Laciho stratila slovenská škola jeden zo zdrojov dobrej nálady, vďaka ktorému človek rád vstupoval do zborovne. Po celý život sa venoval výchove a vzdelávaniu budúcich generácií a už v mladosti sa vedome na túto úlohu pripravoval. Prvým krokom na jeho pedagogickej dráhe bola Koedukovaná pedagogická škola s vyučovacím jazykom slovenským J. Á. Komenského v Budapešti. Svoje praktické pedagogické zručnosti získava na Základnej škole v Gerendáši a krátko nato nastupuje na miesto, ktoré sa stáva jeho celoživotným pôsobiskom. Teda úlohu učiteľa plní od 1. augusta 1960 do 31. decembra 2002 na Slovenskej škole v Békešskej Čabe, odkiaľ odchádza na zaslúžený oddych. Napriek tomu, že mu bola sympatická práca s deťmi nižšej vekovej kategórie, v priebehu rokov strávených v škole nadobudol pocit, že jeho naozaj silnou stránkou je matematika a telesná výchova. Preto si v nasledujúcich rokoch doplnil vzdelanie na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne, a tak v roku 1976 získal diplom učiteľa matematiky a neskôr v roku 1982 diplom učiteľa telesnej výchovy pre 2. stupeň základnej školy. Jeho svojský humor zabával nielen kolegov, ale spestroval i vyučovacie hodiny žiakom. Vďaka tomu sa tešil veľkej obľube. Okrem základnej pedagogickej činnosti sa v priebehu rokov úspešne venoval príprave detí na súťaže v stolnom tenise a futbale. Preto žiaci našej školy mnohokrát stáli na stupňoch víťazov na oblastných, ale aj celoštátnych športových súťažiach. Pre jeho zverencov sú tiež nezabudnuteľné lyžiarske tábory na Slovensku, ktorých bol organizátorom i aktívnym účastníkom. Teraz si uvedomujeme, že už nikdy neodznejú jeho originálne doslovné preklady do slovenčiny, ktoré spríjemňovali a obohacovali naše spoločné zájazdy, doškoľovania aj priateľské posedenia v škole. Príslušníci slovenskej národnosti v jeho osobe stratili šarmantného spoločníka a človeka, ktorému hnev nikdy neskrivil tvár, milého a obľúbeného učiteľa. Aj napriek tomu, že celý život bral športovo a s humorom, nebola to dostatočná ochrana pred zákernou chorobou, ktorej podľahol 4. mája 2009 vo veku 66 rokov. Všetci žiaci, kolegovia a priatelia s hlbokým smútkom v srdci vzali na vedomie túto smutnú skutočnosť. Budeš nám chýbať, Laci!

Učiteľský kolektív

békeščabianskej slovenskej školy

S pilíšskou antológiou v Slovenskom inštitúte

Slovenský inštitút Budapešť usporiadal predstavenie literárnej antológie slovenských autorov Pod Pilíšom - tam je náš svet. Po úvodných slovách riaditeľa inštitútu Milana Kurucza, ktorý v zrode prezentovanej knihy vidí nádej na oživenie aktivít našich literátov, vystúpili redaktori antológie. Zoltán Bárkányi a Gregor Papuček hovorili najmä o okolnostiach zrodu publikácie a o redaktorských zámeroch (o ktorých sme sa na stĺpcoch Ľudových novín už zmienili.) Obecenstvo literárneho večierka, v radoch ktorých boli aj niektorí ďalší spoluautori, si s veľkým záujmom vypočulo slová recenzenta, výborného znalca slovenskej literatúry v Maďarsku Karola Wlachovského.

Literárny ples Pilíšanov spod Plešu

Antológia poézie a prózy: Pod Pilíšom - tam je náš svet

Motto:

Tak čo si počneme so slovami

keď sme vraj už všetko povedali

(I. Fuhl: Ticho so slovami)

Bály, plesy: významné spoločenské udalosti v živote jedinca, rodiny, obce, mesta, sociálneho zoskupenia a etnického spoločenstva. Tento význam je bezprostredne sledovateľný, doslova rukolapný osobitne v etnickom, národnostnom prostredí. Z veľmi početných etnografických štúdií o Slovákoch v Maďarsku vieme, že bolo to tak v minulosti, z vlastnej skúsenosti vieme, že je to tak aj v súčasnosti. Účasť na plese neraz mohla predznamenať ďalšiu životnú cestu plesového hosťa najmä v uzavretejších vidieckych komunitách. Nemožno sa teda čudovať, že aj Slováci v Maďarsku, ktorí poväčšine žili (aj žijú) v rozptyle na vidieku, sa radi oddávali (aj oddávajú) plesovým radovánkam, dokonca aj mimo fašiangového obdobia, najmä vtedy, ak sa im ponúka možnosť zasadnúť za bohato prestreté stoly s plnými džbánmi opojného moku. Je to naprosto ľudské. Vyplýva to z ľudskej podstaty ako sociálnej bytosti. Napokon celkom prirodzené je aj to, že folklórne tradície (vrátane typickej ľudovej gastronómie) sa najlepšie zachovávajú cez žalúdok. Slovenská menšina v Maďarsku si to uvedomuje, na to nikdy nezabúda, hoci zavše pozabudne na všeličo inšie. Napríklad, že človek nie je živý iba chlebom, ale aj duchom.

Ktokoľvek sa môže zúčastniť na spoločenskom plese, pravda, musí splniť usporiadateľove podmienky: zaplatiť príslušný účastnícky príspevok, prípadne si priniesť plný batôžtek, ktorého obsah treba vyložiť na stôl, ďalej prispieť na dobročinné účely, kúpiť si tombolové lístky, atakďalej... Účastník spoločenského plesu nemusí vedieť tancovať, ba nemusí mať ani dve nohy, a akiste sa dobre zabaví, pookreje, naberie silu, zabudne na starosti. Na plese je predsa medzi svojimi a všetci tam prišli s rovnakými zámermi a cieľmi. Navyše akiste dobrovoľne, z vlastnej vôle a vlastného rozhodnutia. V najhoršom prípade na podnet partnera (partnerky).

Oveľa zriedkavejšie sa ponúka možnosť osobnej účasti na vyslovene kultúrnych národnostných (menšinových) plesoch, kde gastronomické slasti nie sú prvoradé a nahradzujú ich duševné zážitky. Do tejto skupiny kultúrnej aktivity sa nepochybne zaraďuje „literárny ples“. Pre píšucich slovenských Pilíšanov spod Plešu ho pripravili organizátori Gregor Papuček (poézia) a Zoltán B. Valkán (próza) s názvom Pod Pilíšom - tam je náš svet (vydalo Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov a Zväz Slovákov v Maďarsku roku 2008, s. 256, cena neuvedená). Jasajme, plesajme! V terajších podmienkach slovenskej literatúry v Maďarsku je to naozaj nekaždodenný čin. Impozantný je zoznam podporovateľov tohto výsostne kultúrneho podujatia: na patitulnom liste sa uvádza 21 názvov inštitúcií a organizácií a z tohto počtu je iba jedna zo Slovenska. Naozaj hodno pripomenúť, že v takom počte Slováci v Maďarsku azda ešte nechytili povraz za jeden koniec. Častejšie chytali (aj chytajú) povraz za obidva konce a potom nevedia, kto z koho a kto s kým. V prípade tohto „literárneho plesu“ ťahanice išli nabok, zavládla svornosť, každý išiel s každým. Podmienky však vopred vymedzili a určili vyššie spomínaní organizátori a redaktori publikácie. Kto sa hodlal zúčastniť na tomto literárnom plese, nutne nemusel mať ani obidve nohy, ba ani obe ruky, ale musel vedieť písať (husím brkom, ceruzou, perom, počítačom, na tom nezáležalo), a čo je najpodstatnejšie, musel mať rodný list z kraja pod vrchom Pilíš (starý názov Pleš). Tieto okolnosti vylúčili, aby sa na tento ples dostali prišelci (napr. Andrej Medveď), čo by tam boli došli trebárs aj o palici a potom si zahartusili medzi dávnymi usadlíkmi. Akiste je to v poriadku. Podmienky účasti boli stanovené, ako je to napokon v prípade každej literárnej antológie, kde nemožno vylúčiť ani subjektívne hľadiská a kritériá. Diskusia na túto tému je zbytočná. Nie je to predsa antológia o kraji pod Pilíšom, ale autorov spod Pilíša a jeho kraja.

Nestranný dodatočný účastník „plesu“, ktorý radšej číta, ako tancuje alebo píše, stroho môže konštatovať, že pilíšska literárna antológia uvádza 16 autorov, bližšie 12 básnikov a 4 prozaikov. Keď sme už pri číslach, zostaňme ešte chvíľu pri nich. Okrem trojnásobnej prevahy básnikov nad prozaikmi (raz darmo, čo Slovák, to najskôr básnik alebo pevec) poniektorí poeti sú zastúpení v knihe rozsahom bezmála celej básnickej zbierky. Prím vedie Gregor, najstarší z troch Papučkovcov, s 39 básňami, v pätách mu ide Alexander Kormoš s 34 básňami a o tretie miesto sa svorne delia Imrich Fuhl a Eva Fábiánová zhodne so 17 básnickými textami. Aj to by bolo úplne v poriadku. Treba predsa uznať, že v danom prípade kvantita je aj zrkadlom kvality. V antológii práve básnici sú nositeľmi trochu vyššej umeleckej hodnoty. Prirodzene, v próze fragmentárnosť predurčuje aj obmedzený rozsah textov z priestorových dôvodov. Aj tu (tak ako aj inde v živote) prozaici ťahajú za kratší koniec, ale napokon častejšie sa stretávame aj so samostatnými knihami slovenských básnikov v Maďarsku.

Ale načase je položiť otázku, ktorou sa hneď dotkneme merita veci. Aké je literárne nebo nad týmto slávnym Pilíšom? Pravdu povediac, lebo nehodno prikrášľovať, veľmi sa nelíši od prírodných nebies, ktoré zakaždým vidí voľné oko aj literárne nevzdelaného a nekultivovaného človeka. Raz je bezoblačne jasné a bezveterné, inokedy striedavo oblačné s príjemným vánkom a napokon občas je zamračené, rozvíchrené. Kniha je súrodá skôr tematicky ako hodnotovo. Tak je to akiste zasa v poriadku. Redaktori predsa nemohli zúžiť výber autorov len na hlavných nositeľov slovenskej pilíšskej literárnej tradície, navyše nemohli ani okázalo myslieť len na seba. Literárny sled by nebol úplný, keby ho tvoril iba predvoj, ktorý možno zrátať na prstoch jednej ruky. Na druhej strane je pravda, že hlavný a zadný voj autorov spravidla skôr znižuje ako zvyšuje literárnu úroveň antológie, ale prispieva k rozšíreniu jej tematického záberu.

Prírodopisná charakteristika symbolu kraja, vrchu Pilíš (Pleš) bezprostredne neinšpiruje naprostú väčšinu textov pilíšskych slovenských autorov. Možno to doložiť malou frekvenciou prívlastkov typu: holý, lysý, plešivý, plešatý atď. Texty sú zaľudnené predovšetkým príbehmi ľudí, ktorí sú zrastení s týmto rázovitým prostredím, ako aj s tradíciami a novodobou históriou kraja. Životné príbehy a osudy Pilíšanov napospol tvoria základy realisticky vyrozprávaných próz a spomienkových textov (Zoltán B. Valkán, Rudo Fraňo, Imrich Fuhl, Ildika Fúziková). Výrazové prostriedky týchto textov sú úsporné, skôr strohé ako rozvláčne, autori ich zavše v citlivej miere ozvláštňujú miestnym slovenským dialektom (Zoltán B. Valkán). Vlastné rozprávanie sa vždy sústreďuje na hodnovernosť podania a koloritu prostredia. Z jednotlivostí a zvláštností zaujme nezvyčajná úprimnosť antidatovaného štylizovaného denníkového záznamu Zoltána B. Valkána o vlastnej životnej ceste v minulom režime. Krátke prózy Ildiky Fúzikovej vynikajú precíznou, priezračne čistou slovenskou štylizáciou. Ak však tieto texty konfrontujeme so súčasným slovenským kontextom krátkej prózy, možno konštatovať, že im chýba prieraznejší univerzálny presah, ktorý by ich mohol vyzdvihnúť z lokálnej zakotvenosti.

Pravdaže, to posledné platí aj o väčšine básnických príspevkov 12 autorov. Básnická časť antológie má však oveľa širšiu tematickú škálu motívov, ale zároveň aj širší hodnotový rozptyl. Stretneme sa s vydareným básnickým skvostom, ale aj s nepodarenou veršovanou klapanciou z dielne písmaka.

Gregor Papuček a v menšej miere Alexander Kormoš najčastejšie tematizujú motív a symbol Pilíša. Obaja v textoch hojne čerpajú z miestnych ľudových (A. Kormoš) a historických (G. Papuček) tradícií. Ba čo viac, Gregor Papuček tu i tam nezabúda pridať k miestnej slovenskej tradícii aj svoje mýty. Inak by to bolo v poriadku, lebo nemožno mať výhrady proti tomu, čo v básnickej tvorbe podporuje fantáziu, tvorivosť, kreativitu. Ale keď sa mýtus, ktorý vznikol v tvorivom mýtotvornom procese, začne pokladať za fakt historickej reality, vypravuje sa na viac-menej neschodnú cestu, aj keď sa tak stalo s dobrým úmyslom. Na margo tejto mýtizačnej orientácie hodno azda podotknúť, že novodobé pokolenia Slovákov v Pilíši sotva majú priamu nadväznosť na predošlých Slovenov, ktorí žili pod Plešom pred totálnym tureckým vyplienením.

Gregorovi Papučkovi a Alexandrovi Kormošovi nie je cudzia nijaká uzavretá básnická forma (napr. prvému epitaf, druhému trebárs sonet). Obaja si veľmi dobre uvedomujú, aký význam má vo verši rým. Na najnovších, knižne dosiať nepublikovaných veršoch (v antológii sú hojne zastúpené najmä z pera A. Kormoša) však badať zjavnú tendenciu, akoby básnickú výpoveď často uzavierali do prísneho tvaru a vymedzovali (až obmedzovali) rýmom. V dôsledku toho potom zavše utrpí syntaktická logika a plynulosť básnického prejavu (menej u G. Papučka, viac u A. Kormoša): „Nesieme v česti tvoje meno / tvoj duchovný odkaz - naše veno, / večne verný tebe, tvoje siroty.“ (A. Kormoš Alexandrovi Zderkovi)

Voľný verš Imricha Fuhla charakterizuje dikcia hovorového slovenského jazyka a funkčné presahy, ktoré sa viažu na významy básnických obrazov a figúr rozložených do dvoch alebo viacerých riadkov. Menej príznačné je to už pre básne Gabriela Karu, ktorý najčastejšie člení text mechanicky podľa syntagiem (lineárnych slovných spojení). Generácia najmladších adeptov slovenského básnického umenia v Maďarsku (E. Fábiánová a Z. Papuček) sa zatiaľ nepreukázala takým tvorivým rozmachom, aby mohla konkurovať svojim rovesníkom na sever od Pilíša, za Dunajom, Ipľom a Hornádom.

Pilíšska literárna antológia dokumentuje, že je nepodložené konštatovanie (pozri motto z básne Imricha Fuhla), podľa ktorého vraj slovenská literatúra spod Pilíša (a v Maďarsku vôbec) už povedala všetko. Všetko ešte naplno nevyslovila, hoci je pravda, že niekedy nevie, čo si počať so slovami. Ťažkosti sa neskrývajú v tom, čo by mala povedať, ale v tom, ako by to mala povedať. A nateraz sa to väčšmi prejavuje v próze ako v poézii. Inak táto literatúra má už pevne zapustené regionálne korene, hoci azda nie až také mohutné, ako môže mať buk na obale knihy (fotografia I. Fuhla).

Človek nemôže bezprostredne vidieť hlbšie do zeme, a tak si skôr všíma koruny stromov, najmä ak sú rozkvitnuté alebo ovešané zrelými plodmi. Nemali by na to zabúdať ani slovenskí pilíšski autori (a nielen oni), ktorých zatiaľ neopustila chuť tvoriť. Na kmeni tejto pilíšskej slovenskej antológie by mali vyrásť konáre košatého fondu slovenskej literatúry v Maďarsku. Nielen preto, aby sa otáznik v titulku štúdie Literatúra na periférii alebo Rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku? (In: Ľudové noviny, 2006/07) mohol nadobro spochybniť, ale práve naopak, aby mohla vzniknúť elégia, že dobre bolo byť (aj v Pilíši, aj inde) Nemaďarom a žiť a tvoriť medzi Maďarmi. To by mali zdokumentovať a dokumentovať ďalšie následné „literárne plesy“. Isteže, nemuseli by byť len pod Plešom, ale povedzme aj pri čabianskej Seine alebo pod, prípadne na kostolnej veži v Slovenskom Komlóši.

Karol Wlachovský