Ľudové noviny č. 26

Pred Dňom Slovákov v Maďarsku

Dňa 4. júla sa v Dabaši-Šáre uskutočnia oslavy Dňa Slovákov v Maďarsku. V rímskokatolíckom kostole sv. Jána sa o 10. hodine začne ekumenická bohoslužba. Od kostola prejdú účastníci podujatia v slávnostnom sprievode k Domu závinov, do kroku im budú hrať Harťánski trubači. Po slávnostných príhovoroch na javisku vo dvore Slovenského domu odovzdajú vyznamenania Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Za našu národnosť. Tematický galaprogram regionálnych kultúrnych stredísk Slovenského osvetového centra sa začne o 12. hodine. O 14.30 hod. sa predstavia miestni folklórnici so Šárskou svadbou. Popri kultúrnom programe čaká záujemcov Jarmok slovenských regiónov s ľudovoumeleckými výrobkami a gastronomickými pochúťkami a predstavia sa inštitúcie CSS. Organizátori pripravili ukážku práce remeselníkov a zábavné programy pre deti, tanečnú zábavu a prehliadku Šáre na konských záprahoch. Na podujatie zavítajú aj účastníci Dní zahraničných Slovákov. Buďte vítaní na oslavách Dňa Slovákov v Maďarsku!

Dni zahraničných Slovákov v Maďarsku

Celoštátna slovenská samospráva usporiada 2. až 4. júla Dni zahraničných Slovákov. Na veľkolepé podujatie zavítajú krajania z rôznych európskych štátov, ktorí prostredníctvom bohatých programov budú môcť spoznať našich Slovákov. V Ečeri si pozrú svetoznámu Ečerskú svadbu a po kultúrnom programe ich čaká osvieženie v podobe svadobnej hostiny. Na druhý deň zavítajú do Parlamentu, kde sa stretnú s poprednými maďarskými politikmi a poobede odcestujú do Mlynkov, kde sa zídu s obyvateľmi osady a pozrú si miestnu národopisnú zbierku a výstavu Slovensko v 16.-19. storočí. Po návšteve Ostrihomu ich čaká večera v kestúckej vinárni spojená s vystúpením miestneho slovenského speváckeho zboru. 4. júla sa hostia Dní zahraničných Slovákov zúčastnia osláv Dňa Slovákov v Maďarsku v Dabaši-Šáre. Večer odcestujú do Bratislavy, kde sa zúčastnia centrálnych cyrilo-metodských osláv.

P. Weiss odovzdal L. Sólyomovi poverovacie listiny

Nový veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss potom, ako prevzal poverovacie listiny od prezidenta SR Ivana Gašparoviča, 19. júna v budapeštianskom Alexandrovom paláci ich odovzdal do rúk maďarského prezidenta Lászlóa Sólyoma.

Na nového šéfa slovenského zastupiteľského úradu v Budapešti Ivan Gašparovič pred jeho odchodom apeloval, aby dbal na dobré vzťahy s Maďarskom. Peter Weiss uznal komplikovanosť svojho veľvyslaneckého postu a zdôraznil, že sa bude usilovať o to, aby slovensko-maďarské vzťahy využili svoj obrovský potenciál pre rozvoj.

Peter Weiss na veľvyslaneckom poste nahradí Juraja Migaša, ktorý bol veľvyslancom v Maďarsku od 1. októbra 2004 a ktorý pri príležitosti ukončenia pôsobenia na tomto poste skonštatoval, že nešlo vždy o jednoduché obdobie. Nový veľvyslanec SR v Maďarsku Peter Weiss o slovensko-maďarských vzťahoch a o svojich predstavách pre slovenský denník Pravda o. i. povedal: „Slovenská aj Maďarská republika majú obrovský potenciál rozvoja vzájomných vzťahov. Keď som tvoril koncepciu, tak som vychádzal jednak z tejto premisy, ale aj z toho, že súčasné vzťahy sú v tieni nespracovaných historických krívd. Spomenúť treba aj hlbokú hospodársku krízu. Slovensko a Maďarsko potrebujú zahraničných investorov, teda musia sa správať takým spôsobom, aby nevyzneli v očiach sveta ako potenciálne konfliktné krajiny.”

17. júna od prezidenta Ivana Gašparoviča prevzal poverovacie listiny aj nový veľvyslanec SR v Rusku - niekdajší predseda parlamentu Jozef Migaš, tiež ľavicový politik, ktorý vystrieda v Moskve Augustína Čisára. Weiss aj Migaš stáli v minulosti na čele Strany demokratickej ľavice (SDĽ), v ktorej pôsobil aj súčasný premiér Robert Fico. Ten však neskôr založil vlastnú stranu Smer-SD. Weiss stál na čele slovenskej ľavice od pádu komunistického režimu, v roku 1990 sa Komunistická strana Slovenska pod jeho vedením zmenila na SDĽ. Neskôr Weiss po sporoch v SDĽ založil novú stranu Sociálnodemokratická alternatíva, tá však neuspela vo voľbách v roku 2002 a zlúčila sa so Smerom-SD. V diplomacii Weiss doteraz nepôsobil, stál však na čele parlamentného zahraničného výboru.

(ef)

Dvadsiate výročie

Maďarsko si pripomenulo 20. výročie opätovného pochovania martýrov protikomunistického povstania z roku 1956 - premiéra Imreho Nagya a jeho druhov. Na Námestí hrdinov v Budapešti k soche popraveného predsedu vlády položili v úvode ústredných podujatí spoločný veniec prezident László Sólyom, premiér Gordon Bajnai a predsedníčka parlamentu Katalin Sziliová. Námestie martýrov uzatvorila polícia zábranami, za ktoré vpúšťala iba pozvaných hostí a vopred akreditovaných novinárov. Slávnostná spomienka pokračovala na Námestí hrdinov, kde sa s I. Nagyom lúčilo pred 20 rokmi niekoľko stotisíc Maďarov, ako aj na parcele 301 cintorína Új köztemető, kde pochovali väčšinu obetí povstania a na ďalších miestach v Budapešti. Vyvrcholením osláv bol slávnostný koncert vážnej hudby na Námestí hrdinov. I. Nagya, ministra obrany Pála Malétera a novinára Miklósa Gimesa popravili 16. júna 1958, ďalších dvoch spolupracovníkov predsedu vlády popravili skôr. Exhumácia a identifikácia piatich tiel sa začala v marci 1989. Ich opätovné pochovanie 16. júna 1989 sa stalo symbolickým momentom zmeny režimu v Maďarsku.

Jobbik chce zrušiť Benešove dekréty a trianonské hranice

Prvou úlohou troch poslancov Európskeho parlamentu (EP) za extrémne pravicové Hnutie za lepšie Maďarsko - Jobbik bude požadovať zrušenie Benešových dekrétov. Na podujatí Mládežníckeho hnutia 64 stolíc pri príležitosti 90. výročia uzavretia Trianonskej mierovej zmluvy to v Budapešti povedal podpredseda Jobbiku a nový poslanec EP Csanád Szegedi. „Nejdeme sa do Bruselu kamarátiť. Nechceme, aby nás tam mali radi, ale aby sme splnili svoje poslanie, pričom zrušenie trianonských hraníc je pre nás to najdôležitejšie,” vyhlásil Szegedi. Strana chce dosiahnuť, aby „trianonské hranice o niekoľko generácií alebo čo najskôr padli do prachu”. Prvými krokmi Jobbiku podľa jeho slov bude požadovať zrušenie Benešových dekrétov. V tejto súvislosti Szegedi dodal, že vyzvú nemeckých a rakúskych poslancov, aby podporili túto požiadavku. Jobbik tiež bude žiadať úplnú územnú autonómiu pre sikulských Maďarov a aby ukrajinské Podkarpatsko bolo samostatným maďarským okresom. Szegedi ďalej povedal, že jeho strana navrhne, aby rok 2010 bol rokom Trianonu. Ďalší rok by zase mal byť venovaný potlačeniu rómskej kriminality, mafiánskej politiky a „zradcovských médií”.

Pilíšania o pesimistickom optimizme

S antológiou v Békešskej Čabe

Dnes sa mi srdce naplnilo láskou - prezrádza zápis v knihe návštev Áchimovej siene Čabianskeho slovenského oblastného domu po prezentácii literárnej antológie Pod Pilíšom - tam je náš svet, na ktorú pozvali záujemcov Slovenská samospráva v Békešskej Čabe, Čabianska organizácia Slovákov, Dom slovenskej kultúry (DSK) a Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov.

Stretnutie s niektorými autormi novej publikácie, ktoré moderovala riaditeľka DSK Anna Ištvánová, sa štýlovo začalo zaspievaním čabianskej a pilíšskej hymny v prednese Čabianskej ružičky. Predstavenie antológie sa začalo vystúpením najmladšej z prítomných autorov, Santovčanky Evy Fábiánovej, ktorá prezradila, že písať začala v detstve, v slovenskom krúžku budapeštianskej slovenskej školy. Identitu si vytvorila sama v čase zakladania slovenských občianskych organizácií. Ona sa angažovala predovšetkým v Organizácii slovenskej mládeže v Maďarsku. Keďže väčšinu diel napísala v mladšom veku, ich ústrednou témou je láska. Kto vie, či to nie je najdôležitejšia vec na svete...? - položila otázku sebe i obecenstvu poetka.

Publiku, v radoch ktorého sedeli okrem Čabanov aj Komlóšania, Sarvašania, ba aj Nadlačania, sa ako druhý predstavil Senváclavčan Rudolf Fraňo. Bývalý starosta tejto dlho jednej z najuzavretejších slovenských obcí v Pilíši je známy predovšetkým spracovaním histórie a kultúry Senváclavu z rôznych aspektov, pritom píše aj o známych osobnostiach slovenských dejín, akými sú Matúš Čák Trenčiansky alebo Jánošík. Pán Fraňo je aj sprostredkovateľom diel Milana Ferka do maďarčiny.

Večne mladý Imrich Fuhl z Mlynkov na prezentácii antológie v Békešskej Čabe, ktorú spestrili diela autorov v sugestívnom prednese žiakov slovenského gymnázia a členov klubu seniorov, sa svojimi klasickými slovnými zvratmi postaral o humor. Hovoril predovšetkým o svojich básnických počiatkoch, ktoré sa viažu aj k Békešskej Čabe, presnejšie k Čabiankam, veď jeho diela sa neraz zrodili v spoločných čitateľských táboroch študentov našich dvoch gymnázií. O zrode antológie uviedol, že ako jej technický redaktor sa snažil svojimi fotografiami a kaligramami sprostredkovať čitateľom aj estetický zážitok.

Prepojenosť na Békešskú Čabu bola ústredným motívom príhovorov dvoch doyenov našej literárnej obce, Santovčana Alexandra Kormoša a Mlynčana Gregora Papučka. Pán Kormoš bol tri roky vychovávateľom stredoškolského internátu v Békešskej Čabe a snáď môžeme prezradiť, že jeho manželka pochádza z centra dolnozemských Slovákov. Počas svojho trojročného pobytu v meste, ktoré vo svojej básni ospevuje ako „prekrásna a dvojtvárna Čaba“, sa venoval aj spracovaniu slovenského folklóru a viedol mandolínový zbor slovenskej školy. Našu spolupatričnosť, spoločné korene Slovákov v ktoromkoľvek kúte Maďarska môže symbolizovať spev pilíšskych mládencov, ktorý počuť aj na rovine... Večný hľadač klasickej harmónie sa obecenstvu pochválil, že kým na Čabe bol ešte „len“ amatérskym hudobníkom, odvtedy získal diplom učiteľa hudby a vyučuje v dvoch umeleckých školách.

Zaujímavý je aj vzťah Gregora Papučka k Békešskej Čabe, bol totiž štyri roky študentom tunajšieho slovenského gymnázia a preto sa oprávnene cíti byť tak trocha aj Čabanom. Básnik zdôraznil, že uverejnením antológie autori a redaktori mali aj netajený cieľ: prebudiť náš spiaci literárny život a byť príkladom pre ostatné regióny.

Stretnutie, pri literárnej zložke ktorého treba pripomenúť pomoc hosťujúcej učiteľky čabianskej slovenskej školy Zuzany Benkovej, sa skončilo voľným rozhovorom s účastníkmi. Na čitateľskú otázku, kedy si budú môcť milovníci básní prečítať veselšie diela našich autorov, odznela básnická otázka: či samotné písanie, samotná tvorba pri znalosti súčasného stavu asimilácie Slovákov v Maďarsku nie je prejavom určitého optimizmu...?

(csl)

Omrvinka z budúcej Pilíšskej encyklopédie

Stále túžim spísať akúsi Pilíšsku encyklopédiu, ktorá by ukázala svetu, čo všetko Slováci v Pilíši dokázali. Určite v nej nebude chýbať meno Alexander Rudnay a jeho dielo. 12. júna 2009 to bolo 190 rokov od chvíle, čo sa stal Alexander Rudnay ostrihomským arcibiskupom. Spomína to časopis Historická revue č. 6 vo svojom historickom kalendári na jún tohto roka. Je to udalosť, ktorá je blízka aj Slovákom v Maďarsku, najmä Pilíšanom. Veď to bol on, ktorý im „vrátil“ arcibiskupa z Trnavy do Ostrihomu. Dnešný Ostrihom za svoju nezameniteľnú podobu vďačí práve jemu. Bol to on, ktorý sa rozhodol vybudovať monumentálne dielo - Ostrihomskú katedrálu. Vždy keď prichádzam vlakom od Bratislavy a zbadám mohutnú kupolu, viem, že som o chvíľu medzi svojimi, medzi Pilíšanmi.

Slováci v Maďarsku si túto osobnosť vážia dodnes. Koľkokrát prechádzam cez Huť - dnes predmestie Ostrihomu - nikdy nezabudnem vybehnúť ku kostolu. Vodím tam aj návštevy. Pristavím sa pri pamätných tabuliach, ktoré vzdávajú hold veľkým osobnostiam katolíctva v Uhorsku - kardinálom Pázmaňovi a Rudnayovi. Túto hrdosť však treba hlásať do celého sveta. O slovenskej hrdosti na Rudnaya sa maďarský návštevník kostola v Huti nedozvie. Pokiaľ text na Pázmaňovej tabuli je identický v maďarčine aj v slovenčine, tak maďarskému návštevníkovi neprezradíme slávny výrok kardinála Rudnaya: „Slovák som, ak by som bol aj na Petrovom stolci, Slovákom ostanem“. Tento je len v slovenčine. Maďarsky to píšeme takto: „A nagy magyar egyházfőnek és államférfinak“. Rád by som vedel, čo viedlo autorov k takejto úprave textu?

Dozrel čas na zmenu! Osadiť tabuľu s rovnakým textom v maďarčine i slovenčine, pripomínajúcom Rudnayovu hrdosť na slovenskú príslušnosť. Ak sú problémom peniaze - ochotne prispejem. Azda by sa našlo dosť prispievateľov na vzdanie úcty skutočne veľkej osobnosti Slovenstva i Maďarstva.

Jozef Schwarz

Pilíšan voľbou

Celoštátne finále Slovenských spievaniek a veršovačiek

Najlepší účastníci piatich regionálnych kôl Slovenských spievaniek a veršovačiek, ktoré sa uskutočnili v Santove, Novom Meste pod Šiatrom, Veňarci, Níži a Veľkom Bánhedeši, sa zišli na celoštátnom kole súťaže v Slovenskom inštitúte Budapešť.

Prítomných privítal riaditeľ SI Milan Kurucz, ktorý vyslovil radosť z toho, že dom sa bude opäť ozývať slovenským spevom a recitáciami. Účastníkom súťaže sa prihovorila predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková. Konštatovala, že na tohoročnej súťaži ZSM sa zúčastnilo päťsto detí z celého Maďarska. „Veľmi sa tešíme, že sme tu, v Slovenskom inštitúte, veď sem chodíme naozaj ako domov. Nikdy nás ešte nebolo tak veľa. ZSM organizuje Slovenské spievanky a veršovačky od roku 1996, teraz je tu najviac, 128 finalistov. V tomto roku sme mali o jedno regionálne kolo viac - v Novom Meste pod Šiatrom. Sme veľmi radi, že do súťaže sa zapojili aj také dediny, také školy, ktoré sa v nej doteraz neaktivizovali. Milé deti, preto spievate a recitujete po slovensky, lebo k slovenčine, k slovenskej kultúre a k slovenskému národu máte blízky vzťah. Tá nitka, ktorá vás so Slovákmi spája, môže byť slabá, môže sa pretrhnúť, ale každá takáto súťaž prispieva k tomu, že aby spevnela. Čím budete väčší, tým viac si to budete uvedomovať,“ - povedala predsedníčka ZSM a poďakovala pedagógom, rodičom a deťom za úspešnú spoluprácu.

V porote spievaniek sedeli vedúca Organizácie Slovákov v Mlynkoch, učiteľka slovenského jazyka na dôchodku Gizela Molnárová, folklorista, choreograf zo Slovenska Juraj Matiaš a docentka Katedry telesnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici Elvíra Trunečková. Potešiteľné bolo, že väčšina spevákov si vybrala piesne z miestneho zberu, teda prezentovala spevnú kultúru Slovákov svojej obce, resp. regiónu. V divadelnej sále zazneli ľudové piesne, známe nielen z repertoáru rôznych našich speváckych zborov, ale aj zo zvukových nahrávok Slovákov v Maďarsku.

V porote veršovačiek pre prvú a tretiu kategóriu, ktoré súťažili v knižnici, sedeli riaditeľka Novohradského osvetového centra v Lučenci Mária Ambrušová, bývalá hosťujúca učiteľka v Dabaši-Šáre Anita Mendelová a metodička z Lučenca Milada Bojtošová. Druhú a štvrtú kategóriu hodnotili bývalá národnostná referentka magistrátu Békešskej Čaby Helena Somogyiová a riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová. Podobne ako v regionálnych kolách, aj vo finále si mladí recitátori s pomocou svojich učiteľov vybrali diela slovenských spisovateľov zo Slovenska, ale i z Maďarska. U mnohých bolo badať, že cenné rady, ktoré získali od poroty v regionálnych kolách, si vzali k srdcu a prispôsobili im svoj prednes. Aj tohto roku sa medzi finalistami našli žiaci, ktorí súťažili v recitácii i v speve.

Vyhlásenie výsledkov sa uskutočnilo netradičným spôsobom na lodi, ktorá sa plavila po Dunaji. Po galaprograme deti i dospelí nastúpili do autobusov, ktoré ich odviedli na nábrežie, k lodi pomenovanej po F. Rákóczim. Tu ich privítala hlavná organizátorka súťaže Ruženka Egyedová Baráneková a popriala im príjemnú plavbu a vynikajúcu náladu. Deti si mohli z lode pozrieť Margitin ostrov, budovu Parlamentu, športovú plaváreň, tréning kanoistov pri ostrove, fantastickú panorámu Budínskeho hradu, Kráľovským palácom a Chrámom kráľa Mateja, vrch Gellért so siluetou Citadely, najkrajšie pozoruhodnosti hlavného mesta. Zatiaľ, kým deti, pedagógovia a rodičia relaxovali na lodi, poroty s veľkým elánom pracovali. Pred vylodením sa zrodili výsledky, ktoré vyhlásili Mária Ambrušová, Daniela Onodiová a Juraj Matiaš.

(aszm)

Veršovačky

I. kategória

Vynikajúci výkon - Daniela Alžbeta Kešjárová (Čabasabadi), Bella Móréová (Nové Mesto pod Šiatrom).

Mimoriadny výkon - Sophie Toporová (Budapešť).

II. kategória

Vynikajúci výkon - Diana Vitányiová (Nové Mesto pod Šiatrom), Csilla Bajczerová (Slovenský Komlóš).

Mimoriadny výkon - Adam Tuška (Békešská Čaba), Peter Bobor (Slovenský Komlóš), Bernadett Melicherová (Budapešť).

Osobitnú cenu získali Veronika Bukránová (Békešská Čaba), Vivien Kapitányová (Budapešť) a Janka Molnárová (Répašská Huta).

III. kategória

Vynikajúci výkon - Henrieta Petrániová (Dabaš).

Mimoriadny výkon - Patrik Keresteš (Slovenský Komlóš), Nikoleta Žingorová (Slovenský Komlóš), Kristína Burgelová (Slovenský Komlóš).

IV. kategória

Vynikajúci výkon - Alžbeta Šišková (Nové Mesto pod Šiatrom).

Mimoriadny výkon - Nikoleta Juráková, Gyöngyi Badinková a Adrien Rádaiová (Békešská Čaba).

Osobitnú cenu dostal Juraj Bodnár (Nové Mesto pod Šiatrom).

Spievanky

Vynikajúci výkon - Annabella Weissová (Dabaš-Šára), Katarína Garajská (Dabaš), Kristína Burgelová (Slovenský Komlóš), Peter Pustai (Veňarec).

Duo - Viktória Ljavineczová a Fanni Pénzeliková (Mlynky).

Mimoriadny výkon - Gabriel Lidák (Veňarec), Mária Felediová (Békešská Čaba)

Duo - Martin Hubaček (Čív) a Vera Komjáthiová (Veňarec),

Spevácke skupiny z Mlynkov, Veňarcu a Budapešti

Hlavne o slovenskej škole

Zasadala Slovenská samospráva Békešskej Čaby

Hlavným bodom nedávneho rokovania Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby bola činnosť miestneho Slovenského gymnázia, základnej a materskej školy a žiackeho domova.

Slovenskí poslanci popri vyhodnotení svojej práce od predošlého zasadnutia prerokovali aktuálne otázky. S uznaním sa zmienili o slovenských správach, ktoré opäť pravidelne vysiela mestská televízia. Zároveň prediskutovali prípravu Slovenského večera v rámci Radničných večerov, keď do mesta opäť zavíta Slovenské divadlo Vertigo.

Hlavným bodom rokovanie však bolo predstavenie činnosti slovenského gymnázia, základnej a materskej školy a žiackeho domova. Riaditeľka inštitúcie Celoštátnej slovenskej samosprávy Edita Pečeňová konštatovala, že počet žiakov sa približuje k rekordným štyristo. Zdôraznila, že začiatkom deväťdesiatych rokov sa začala výmena generácií v učiteľskom zbore a tento proces sa dovŕšil na prelome tisícročia. Inštitúcii pripadá nielen úloha výučby, ale aj výchovy novej, národnostne uvedomelej vrstvy obyvateľstva. Prácu hosťujúcich učiteľov pokladá za nenahraditeľnú hodnotu, preto sa snažia získať hosťujúcu učiteľku aj do materskej školy. Zatiaľ neúspešné, pretože ich žiadosť Ministerstvo školstva SR neakceptovalo. Z ôsmeho ročníka ich základnej školy pokračuje v štúdiu na slovenskom gymnáziu obyčajne 90 percent žiakov. Z ich gymnázia vyšla iniciatíva založiť Nadáciu pre nadaných. Viedla ich snaha zabezpečiť študentov pre naše dve gymnáziá. V inštitúcii prebieha výchova na dobrej úrovni, ale ako všade, aj tu cítiť zmeny, ktoré nastali v spoločnosti za uplynulých 20 rokov. Popri všeobecnej kríze rodín hlavným problémom je nežiaduci vplyv masmédií. Personálne zloženie pedagogického zboru vyhovuje výzvam doby, o deti s poruchami sa starajú špecializované odborné učiteľky. Pedagógovia sa zvlášť starajú aj o talentované deti, študenti dosahujú pekné výsledky či už na predmetových súťažiach, alebo napr. v Slovenských veršovačkách. Žiaci sa angažujú aj cez leto, gymnazisti sa vo veľkom počte chystajú na jazykové kurzy na Slovensko, deti pôjdu do Vysokých Tatier, do remeselníckeho tábora do Bihoru a do dramatického tábora Celoštátnej slovenskej samosprávy. V krajanskom tábore pre mladých slovakistov je päť miest už roky „rezervovaných“ pre Békešskú Čabu, žiaci so svojimi prácami dôstojne reprezentujú mesto a Slovákov z Maďarska pred účastníkmi z rôznych kútov sveta. Pani riaditeľka informovala členov zboru o rekonštrukčných prácach školy, pozitívne sa zmienila o ich spolupráci s rôznymi slovenskými inštitúcii mesta (Dom slovenskej kultúry, Výskumný ústav Slovákov v MR, Čabianska organizácia Slovákov, Slovenský klub, slovenská samospráva atď). Záverom Edita Pečeňová predostrela predbežný plán veľkolepých osláv 60. výročia založenia inštitúcie, ktoré sa budú konať v októbri tohto roku.

Slovenský volený zbor mesta schválil uznesenie, podľa ktorého opäť predloží žiadosť o umiestnenie pamätnej tabule na pamiatku výročia výmeny obyvateľstva, ktorú kompetentný výbor poslaneckého zboru mesta zatiaľ neprediskutoval.

(csl)

Budapeštianski dôchodcovia v Tárnoku

V jeden pekný slnečný deň sa 16 členov Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti vybralo na výlet do tárnockých pivníc. V Tárnoku ich čakal podpredseda klubu František Zelman, aby autom vyviezol tých, ktorí by ťažko vyšli na Starý vrch, kde Slováci ešte pred I. svetovou vojnou vybudovali rad pivníc. Z tu vydolovaného kameňa stavali domy. Neskôr vyparcelovali toto územie, vznikli tu vinice a víkendové chatky. Členovia klubu navštívili 150-ročnú pivnicu Jozefa Lizičku, kde ich čakalo pohostenie a veselá zábava.

Počmárané duše potešili duše

Umením proti násiliu

Počmárané duše potešili duše? Že si toto tvrdenie odporuje? O niekoľko riadkov vysvitne, že ani tak celkom nie.

Detský divadelný súbor, presnejšie, detské divadelné súbory, ktoré pôsobili a aj dnes jeden taký pôsobí na slovenskej základnej škole v Budapešti, sa úzko spájajú s menom Miroslavy Kovácsovej, vychovávateľky tunajšieho žiackeho domova, absolventky Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne, ktorú som spoznala pred vyše pätnástimi rokmi. Ako inak, bola účastníčkou medzinárodného stretnutia divadelníkov v Slovenskom inštitúte, mimochodom, celkom prvej akcie, ktorú som organizovala ešte ako pracovníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku. Nuž odvtedy sme sa stretli nespočetnekrát a stretávame sa dodnes: na školeniach, festivaloch, prehliadkach, v táboroch, na skúškach detských predstavení či predstavení Vertiga, v škole, ale aj na „Fadruske”. Prešli sme spolu možno už aj tisícky kilometrov, videli množstvo predstavení a absolvovali množstvo rozhovorov a rozborov. Skoro všetky sa točili okolo divadla.

Mirka Kovácsová je jednou z tých nemnohých - ako to ja hovorím - pokladov („pokladničiek”), ktoré si za svoj cieľ vytýčili popularizáciu a šírenie slovenského detského divadelníctva v Maďarsku. Činnosť, ktorá si vyžaduje nesmierne veľa trpezlivosti, energie, nápadov, ale aj odvahy, nadšenia a tvorivých schopností. V priebehu vyše poldruha desaťročia pripravila so svojimi zverencami veľa hodnotných inscenácií, z ktorých niektoré dosiahli najvyššie ocenenie na „našej” divadelnej prehliadke Deti deťom, vystúpili aj na Zlatej priadke v Šali, na Scénickej žatve v Martine, pri rôznych príležitostiach v Budapešti, ale aj na prehliadke maďarských školských divadelných súborov.

Asi pred dvoma rokmi získala na svoju činnosť partnerku, takpovediac „sparingpartnerku”, ktorú to, ako sa hovorí, takisto ťahá k divadlu: pani učiteľku, vychovávateľku Martu Tuléziovú-Ondrejovú, ktorá sa k tomuto kroku rozhodla po absolvovaní akreditovaného školenia dramatickej výchovy CSS. Do spoločnej práce sa pustili v roku 2007, keď začali pripravovať predstavenie na divadelnú prehliadku Deti deťom v roku 2008. Bola to Naša rozprávka (rozprávka?), presnejšie, tri rozprávkové (rozprávkové?) príbehy, ktoré hovoria o tom, že by sme mali jeden druhého prijímať s jeho dobrými i zlými vlastnosťami. Budapeštiansky súbor sa o Hlavnú cenu podelil so sarvašským súborom a jeho rozprávkou Dva roky prázdnin.

Inscenácia Naša rozprávka vznikla na motívy ľudových rozprávok. Inscenátorky ju však spolu prepísali, upravili, aktualizovali, až vzniklo priam autorské predstavenie, do ktorého so svojimi nápadmi vstúpili aj deti. Nestalo sa tak po prvýkrát v histórii divadelného smerovania M. Kovácsovej, pretože jej vrodená invencia, zmysel pre dramatično a napokon jej režijný rukopis ju predurčuje na tvorbu predstavení tohto typu.

O autorskom divadle sa už dá jednoznačne hovoriť v prípade najnovšieho predstavenia M. Kovácsovej a M. Tuléziovej-Ondrejovej, skôr smutného ako veselého príbehu Počmárané duše, s ktorým sa budapeštianski školáci predstavili na tohoročnej prehliadke Deti deťom a opäť získali jednu z hlavných cien. Predstavenie vzniklo pôvodne ako projekt v rámci Programu proti agresivite, ktorý rozbehol budapeštiansky Pedagogický ústav F. Méreiho spolu so samosprávou hlavného mesta a do ktorého sa mohli zapojiť aj divadelné súbory s podmienkou, že si za tému vyberú boj proti agresivite.

Skúšky predstavenia sa začali v zime 2008. Prebiehali na základe scenára, ktorý napísali autorky projektu, avšak konečný výsledok vznikol, samozrejme spolu s deťmi vyskúšaním rôznych možností a improvizácií. Sama som mala možnosť zúčastniť sa na dvoch skúškach a videla som, že deti naozaj tvorivo prispievajú, vymýšľajú situácie a majú svoj názor na vec. Veď mnohé z nich sa už stretli s rôznymi formami násilia - v lepšom prípade len prostredníctvom televíznej obrazovky alebo časopisov... Osud hlavného hrdinu príbehu, ktorého kvôli nevinnému „šlohnutiu” čokolády pokladajú za zlodeja a on túto pečať zo seba nemôže zmyť, im iste nie je ľahostajný. Chlapec, na ktorého nemá nikto čas a navyše aj jeho najlepší kamarát sa odsťahoval, je sám: sám v najbližšej rodine, sám medzi rovesníkmi, ktorých správanie veľakrát nechápe. Možno sa k životu stavia vážnejšie ako jeho spolužiaci, možno je citlivejší, zraniteľnejší, v každom prípade trochu „iný” a takýchto ľudí spoločnosť, hoci aj spoločnosť mladistvých, nie vždy prijíma. Vtedy veľakrát vstupuje na scénu agresivita...

Súčasťou projektu v rámci Programu proti agresivite bol aj zájazd s predstavením, a tak príbeh o počmáraných dušiach zavítal aj do iných škôl: 21. mája do Čívu, 28. mája do Santova a 9. júna do Mlynkov. Všade sa stretol s veľkým záujmom a bol podnetom na zamyslenie sa. Žiaci v jednotlivých školách si pozreli predstavenie svojich vrstovníkov, ale pozorne sledovali aj úvodné slová inscenátoriek, ktoré ich voviedli do problematiky. Verím, že iniciatíva budapeštianskeho detského divadelného súboru a predovšetkým jeho vedúcich prispela k tomu, aby sa naše deti a mladí ľudia - ale predovšetkým my, „dospeláci” - snažili o to, aby ich duše zostali nepočmárané, alebo aby sa tie čiary a čmuhy dali aspoň ľahko vygumovať.

Daniela Onodiová

Tanec, spev, hudba a technika

Manželský pár Karasovcov zo Slovenského Komlóša

Počas našej návštevy Slovákov v severných oblastiach Maďarska pri reminiscencii na slovenské školstvo začiatku 50. rokov príslušníci tamojšej slovenskej inteligencie, dnes už dôchodcovia, často spomínali manželský pár Karasovcov zo Slovenského Komlóša, ktorý ich učil v Slovenskej základnej škole v Novom Meste pod Šiatrom. Nedávno sme navštívili manželov Karasovcov v ich rodinnom dome v Slovenskom Komlóši, aby sme im odovzdali pozdrav od bývalých žiakov z Bukových hôr.

- Začiatkom päťdesiatych rokov som sa zúčastnila kurzu ľudového tanca v Budapešti. Učil nás Miklós Rábai, neskôr známy choreograf napr. Ečerskej svadby, - zaspomína si na svoju mladosť pani Zuzana Karasová, rodená Soványová. Po skončení kurzu pani Zuzanu aparát vtedajšieho Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku pravidelne posielal na dlhšie víkendy do našich slovenských obcí nacvičovať ľudové tance. Pochodila Pilíš, novohradské dediny, ako aj iné slovenské oblasti, takže počas rozhovoru nachádzame veľa známych z radov staršej generácie.

Osemdesiatnik Pavol Karas začiatkom päťdesiatych rokov absolvoval učiteľský kurz. Na fotografii nám ukazuje tých svojich spolužiakov, ktorí sa neskôr stali významnými slovenskými pedagógmi, resp. sa angažovali v spoločenskom živote Slovákov v Maďarsku.

Manželský pár, slovenčinára a učiteľku ľudového tanca, potrebovali v najmladšej z našich slovenských škôl - v Novom Meste pod Šiatrom. V roku 1951 sa teda Karasovci dostali z Dolnej zeme do Zemplínskych hôr. Pani Zuzana bola vychovávateľkou a učila tanec, jej manžel vyučoval fyziku, slovenčinu a hudobnú výchovu. Rozbehli činnosť školského spevokolu, založili tanečnú skupinu, malí Slováci zo Zemplína, Medzihoria a Bukových hôr s radosťou chodili pod ich vedením na viacdňové kultúrne zájazdy do Slovákmi obývaných regiónov. Z týchto detí sa časom stali učitelia slovenčiny v severnom Maďarsku. Karasovci si spomínajú napr. na Lujzu Galuškovú z Novej Huty a Karola Orliczkého z Répašskej Huty.

Po niekoľkoročnom pôsobení na Zemplíne sa manželia vrátili do rodnej obce, Pavol Karas aj naďalej pôsobil na slovenskom poli. Rok bol riaditeľom komlóšskeho kultúrneho domu, potom sa stal členom učiteľského zboru miestnej slovenskej školy. Medzitým získal špecializáciu učiteľa techniky, komlóšska dielňa bola určitý čas ústredím pre celý obvod. Učebné osnovy z techniky vypracoval aj pre okolité školy, nejeden odborník získal základy zručnosti pod jeho vedením. Pritom sa venoval aj výrobe hudobných nástrojov a v slovenskej škole viedol známy mandolínový súbor.

- Spevu a hudbe som sa začal venovať autodidakticky, spolu s bratom sme boli za mladi členmi jednej komlóšskej kapely, on hral na husliach a ja na harmonike, - ukazuje nám pán Karas archívnu fotografiu v publikácii komlóšskych ľudových piesní Žiaľ, žiaľ, žiaľ mi je…

V školskom mandolínovom súbore hralo veľa dievčat, ktoré neskôr tvorili jadro súboru čabianskeho slovenského gymnázia (Z. Lauková, Z. Lopušná, E. Moťovská…).

Začiatkom sedemdesiatych rokov obvodnú technickú dielňu premiestnili do Orošházy, kam Pavol Karas dochádzal až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1990.

Popri spomínaní na Zemplínske roky a na komlóšske obdobie sme si našli čas aj na iné témy. Pán Karas nám zahral na harmonike a spolu s pani Zuzanou nám predviedli aj typické komlóšske slovenské tance, akými sú šiaška - polka alebo ťapkavý… Po ochutnávke vynikajúcej komlóšskej klobásy sme mohli nazrieť aj do dielne uja Pavla, kde sa dodnes venuje výrobe a ladeniu hudobných nástrojov.

Pred rozlúčkou s rodinou, v ktorej vládne pokoj a dobrosrdečnosť, sme sa zoznámili aj so starším bratom Pavla Karasa Jánom, tiež šikovným majstrom, ktorý je známy tým, že vyhotovil vernú, samozrejme, zmenšenú kópiu miestneho evanjelického kostola, symbolu rodiska komlóšskych Slovákov.

(csl)

Slováci Slovákom v Piešťanoch

Dunaeďházski tanečníci očarili slovenské publikum

Neinvestičný fond Slováci Slovákom, Matica slovenská, mesto Piešťany, Hotel Magnólia Piešťany, Občianske združenie Dotyk ľudskosti a Trnavský samosprávny kraj pripravili koncom mája v chýrnom kúpeľnom meste Piešťany III. ročník Festivalu detských a mládežníckych folklórnych súborov Slovákov žijúcich v zahraničí Slováci Slovákom. Z Maďarska pozvali organizátori tanečnú skupinu Slnečnice z Dunaeďházu.

Slovenské tance z Maďarska prezentovali členovia skupiny Slnečnice v programe Slováci Slovákom, ktorý sa uskutočnil v Hudobnom pavilóne v prekrásnom parku. V medzinárodnom programe vystúpili folklórne súbory Šarvanci z Prahy, Sálašan z Nadlaku, Vreteno z Kysáča a Rozmarín z Viedne. Mladí tanečníci prijali po vystúpení vyhlásenie, v ktorom vyjadrili svoju vďaku organizátorom, ktorí pre nich pripravili žičlivé prostredie na prezentáciu slovenského folklóru zo sveta, nádherné chvíle stretnutí s priateľmi zo slovenského zahraničia a krajiny predkov, zo Slovenska.

„Naši predkovia odchádzali do sveta celé stáročia, aby pre nás, potomkov, našli nové domovy, nové nádeje na lepší život. Uchovávali tradície predkov a obohatili kultúru našich nových domovov. Položili trvalé základy slovenského života vo svete a slovenská ľudová pieseň a tanec zostávajú aj v XXI. storočí neprekonaným fenoménom našej kultúrnej sebaidentity. S úctou sa vraciame k našim slovenským koreňom do krajiny predkov, aby sme s nádejou na naše budúce žitie a bytie vo svete nabrali z bohatého žriedla slovenskej kultúry nové sily. Krásne chvíle prežité v Piešťanoch nás budú inšpirovať do ďalšej práce pri udržiavaní slovenských folklórnych tradícii vo svete,“ píše sa vo vyhlásení, ktoré podpísali predstavitelia piatich súborov v Piešťanoch.

(ef)

Sarvašskí žiaci v Dunaeďháze

Slovenská základná škola v Sarvaši má priateľské styky so Základnou školou v Dunaeďháze. Koncom školského roka sa navzájom navštevujú. Vlani zavítali do Sarvašu žiaci z Dunaeďházy, teraz sme cestovali my k nim. Doposiaľ to boli vždy ôsmaci, tento krát sme sa rozhodli poslať mladších žiakov. Takto to bude spravodlivejšie, lebo tí, ktorí chodia do posledného ročníka, nemajú nádej spoznať školu svojich priateľov.

Po príchode do dunaeďházskej školy nás privítala pani riaditeľka Zuzana Szűcsová, jej zástupkyňa Alžbeta Jožová a pani učiteľka Rozália Pásztorová, ktoré nám ukázali školu a žiakov ponúkli pagáčikmi a malinovkou. Učiteľ telesnej výchovy Peter Dóra nás informoval o športovom programe. Deti s veľkým záujmom počúvali, čo sa bude diať. Nasledovalo vytvorenie zmiešaných družstiev a po rozcvičke štafetové preteky. Úlohy boli zaujímavé a veľmi hravé. Zvíťazilo vlastne každé družstvo. Žiaci sa veľmi rýchlo zoznámili. My sme boli zvedaví na hru Métu, ktorú nám predstavil bývalý telocvikár Štefan Varó. Rozdelili sme sa na dve 15-členné družstvá. Hru začali domáci a podarilo sa im získať 26 bodov. Pre nás bola táto hra nová, ale pri troche šťastia sa nám podarilo získať 29 bodov. Po športovom predpoludní nasledoval veľmi chutný obed, posledný chod boli sladké čerešne. No deň sa ešte neskončil. Domáci nás pozvali do Dunaföldváru. Bývalá pani riaditeľka Eva Tóthová, jedna z hlavných iniciátorov priateľských stykov, nás sprevádzala počas celého pobytu. Ona nás zaviedla do hradu na výstavu, ktorá sa deťom veľmi páčila. Vyskúšali, ako im pristane kurucký výstroj a veselo v ňom pózovali. Krásny bol pohľad na vystavené vzácne čínske predmety. No najkrajšia bola vyhliadka z veže. Úchvatný bol pohľad na Dunaj a celé okolie, zaliate slnečnými lúčmi. Na rozlúčku nás hostitelia pozvali na vynikajúcu zmrzlinu a my sme si sľúbili, že sa o rok stretneme v Sarvaši.

(zl)

Dôchodcovia po stopách Jána Palárika

Členovia Klubu slovenských dôchodcov podnikli koncom mája štvordňový zájazd na Slovensko, ktorý zorganizovali Ruženka Czifrová, František Zelman a predseda klubu Ladislav Petro.

Prvý deň sa zastavili v srdci stredného Slovenska, v Banskej Bystrici, kde sa poprechádzali po hlavnom námestí obkolesenom obnovenými historickými meštianskymi domami. Jeden z najvýznamnejších je dom Betlehemovcov, v ktorom vyhlásili sedmohradské knieža za uhorského kráľa. Ďalšou zastávkou na ich ceste bolo mesto Martin. Osada bola pomenovaná podľa Martina Tourského. V 19. storočí sa mesto stalo kolískou slovenskej kultúry. Tretím mestom, v ktorom sa zastavili, bolo centrum severozápadného Slovenska Žilina, kde sa práve konali XV. Staromestské slávnosti, najobľúbenejší festival severného Slovenska. Slávnosti prebiehali na hlavnom námestí, kde vystúpili početné skupiny s charakteristickým folklórom. Deň bohatý na zážitky vyústil príchodom do Tepličky nad Váhom, kde boli ubytovaní.

Nasledujúci deň strávili budapeštianski seniori v hornokysuckej obci Raková, kde sa roku 1822 narodil katolícky kňaz, dramatik, publicista Ján Palárik, ktorý jedenásť rokov pôsobil v Pešti. Slovenská samospráva VI. obvodu Budapešti na čele s Ladislavom Petrom sa zaoberá životným dielom Jána Palárika. Nadviazala styky s obcami, v ktorých žil J. Palárik, tak aj s Rakovou.

V kultúrnom dome privítali hostí z Budapešti starosta Anton Heglas, jeho zástupkyňa Viera Urbániková, Miroslav Marecek, František Kula a Stanislav Grecman. Po krátkej spomienke na Jána Palárika Ladislav Petro v mene Slovenskej samosprávy VI. obvodu položil veniec k pomníku tohto významného dejateľa slovenských dejín. Potom sa účastníci zájazdu zoznámili s dejinami a najkrajšími miestami obce, pozreli si najnovší kostol Cyrila a Metoda. Navštívili farmu Jozefa Samaja, kde chovajú kone, ošípané, kravy, ovce a vyrábajú produkty z mlieka. Na konci prehliadky ich pohostili vynikajúcimi bryndzovými haluškami.

Cestou na ubytovňu si pozreli hrad Budatín, ktorý vybudovali ako strážny hrad v druhej polovici 13. storočia pri brode na sútoku riek Váh a Kysuce. Tretí deň nás nepríjemne prekvapilo počasie. Po raňajkách sme odcestovali do Terchovej, kde sa roku 1688 narodil Juraj Jánošík, slovenský zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával. Pozreli sme si jeho sochu a prešli cez Vrátnu dolinu. V Novej Bystrici Vychylovke sme sa poprechádzali v skanzene, v ktorom je 34 budov. Niektorí sa povozili na historickej lesnej úvratovej železnici, ktorá kedysi spájala Kysuce s Oravou.

V posledný deň si budapeštianski dôchodcovia pozreli v Rajeckej Lesnej Slovenský betlehem, najväčšiu drevorezbu tohto druhu na svete. Vytvoril ju Jozef Pekara. Zobrazuje Kristovo narodenie a dejiny slovenského národa. V milom a turisticky atraktívnom meste Bojnice navštívili nádherný hotel a vinný dom, kde ochutnali mok kráľov.

Cestou k autobusu sa zastavili pri lipe kráľa Mateja Korvína, odkiaľ si pozreli chýrny Bojnický zámok, najstarší slovensky hrad, ktorý jeho posledný majiteľ, gróf Pálfi, dal prestavať podľa vzoru francúzskych gotických zámkov v údolí rieky Loire. Tak sa hrad zmenil na čarokrásny zámok.

Večer sa slovenskí seniori plní dojmov vrátili do Budapešti.

Eva Svitilová

Čo sa dostane na rodinný stôl...

Chlieb náš každodenný

Stravovanie je základnou potrebou človeka, ktorú si možno zabezpečovať mnohorakým spôsobom. Kultúra stravovania úzko súvisí jednak so životným prostredím, ústredným hospodárskym, štátnym a cirkevným zriadením, na druhej strane ju ovplyvňuje celková životospráva, každodenná práca, spoločenské pomery, tradície či vierovyznanie. Jednou z možností zabezpečenia stavovania bolo samozásobovanie, charakteristické pre najchudobnejšie vrstvy sedliackeho obyvateľstva. Zabezpečenie základných potravín, prispôsobenie hospodárenia daným podmienkam, predvídavé rozdeľovanie úrody na celý rok dodávalo ľuďom pocit bezpečnosti, nezávislosti a zároveň hrdosti.

Základnou funkciou stravovania je každodenné nasýtenie sa. Výročné sviatky, cirkevné hody alebo rodinné oslavy boli vždy spojené s hostinami. Najbohatšie sa konali po dlhých pôstoch, keď sa podávali zabíjačkové jedlá. Jedlá, ktoré pripravovali len príležitostne k významným udalostiam v živote človeka alebo na začiatku či dokončení poľnohospodárskych prác, symbolizovali želania ľudí (vajcia - nový život, kura, sliepka - plodnosť, zrno, mak - hojnosť, cesnak - zdravie, med - sladký život).

Placky a chlieb patrili ku každodenným jedlám, koláče a pečivo pripravovali na sviatky. Piekli ich z kvalitnej pšeničnej múky, obrad sa konal za okrúhlym alebo oválnym stolom, aby takto zabezpečili stálosť. Obradové pečivo, opekance, posypali makom, ktorému ľudová viera pripisovala prosperitu. Na sviatky sa piekli plnené záviny (orechovník, makovník, tvarohovník, kapustník). Z meštianskej kuchyne skoro prenikli na vidiek buchty a štrúdle. Vyprážané cesto (šišky) obyčajne piekli na fašiangy alebo ich podávali pri ťažkých poľnohospodárskych prácach, napr. pri žatve, lebo im pripisovali ochrannú, plodonosnú funkciu. Špeciálne jedlá pripravovali napríklad z mlieka po otelení kravy, ktoré malo podľa ľudovej viery plodonosné účinky.

Sedliaci sa stravovali každý týždeň rovnako. Katolícka cirkev ústredne určila mäsité a bezmäsité dni, ktoré sa striedali počas celého roka. Protestantská cirkev si vyznačila len jeden bezmäsitý deň, a to piatok. V 19. a v prvej polovici 20. storočia sa širokej vrstve spoločnosti nedostalo na stôl mäso v každý mäsitý deň. Pribudol deň, keď sa podávala polievka a prívarok.

Katolícka cirkev v 19. storočí nariadila pôst aj počas adventu. Počas tohto malého (tridsaťdňového) pôstu k bezmäsitému piatku a sobote pribudla aj streda.

Na Božie narodenie (24. decembra) bol u katolíkov vianočný pôst. Bol to sviatočný deň, pre ktorý presne určili tradičný jedálny lístok. Hlavným jedlom bola polievka s cestovinou, napr. v Ečeri paradajková polievka, inde ju varili zo strukovín (fazuľa, šošovica), so sušeným ovocím a hubami, ale aj z kyslej kapusty alebo z otrúb (ciberej). Magické rituálne pochúťky vianočnej večere boli pálené, med, cesnak, jablko, orechy a oblátky. Štedrovečerná hostina mala zabezpečiť pre rodinu zdravie, šťastie a bohatstvo.

V prvý a druhý vianočný deň varili bežné zimné jedlá, ktoré nemali pôstny charakter, napr. kapustu s bravčovým mäsom.

V predvečer Nového roka v katolíckych dedinách podávali pôstne jedlá, a to kyslú polievku, fazuľu, kapustu, huby a cestoviny (makové či tvarohové slíže, pirohy). Na Silvestra a na Nový rok podávali magické jedlá, podobné ako na Štedrý večer, ktoré mali v novom roku zabezpečiť hojnosť úrody a zdravie v rodine. Pri dvojitom sviatku obyčajne napiekli aj koláče, najčastejšie záviny.

Od Troch kráľov do Popolcovej stredy trvali fašiangy. V tomto predpôstnom období usporadúvali zábavy a svadby. Pre posledné tri fašiangové dni (nedeľa, pondelok a utorok) bol predpísaný jedálny lístok. Tradičné jedlá s magickým účinkom jedli v utorok. V 19. storočí a začiatkom 20. storočia takmer v každej rodine piekli na fašiangy šišky, pampúšiky. Staršie ženy pred Škaredou stredou vydrhli popolcovým lúhom všetky mastné nádoby na varenie. Ak po fašiangoch zostali dajaké mastné jedlá, tie mohli skonzumovať v Maškrtný štvrtok.

Po fašiangoch sa začalo obdobie 40-dňového veľkonočného pôstu, ktorý kresťania dodržiavali od samého vzniku. Ľudia v tomto období nekonzumovali mäsité jedlá. Dni rátali od Škaredej (Popolcovej) stredy šesť týždňov bez nedelí. V 16. storočí sa cez pôst vzťahoval prísny zákaz aj na konzumovanie masti, slaniny, vajec a mliečnych výrobkov. „Veľký” pôst protestanti nedodržiavali. Katolícka cirkev od roku 1906 zakazovala jedenie mäsa len na Popolcovú stredu a v posledné tri dni veľkého pôstu.

Bezmäsité jedlá mali priniesť hospodársky úžitok: dlhé rezance - dlhé klasy. Medzi pôstne jedlá patrili zeleninové a múčne jedlá, polievky z obilnín, kapusty a strukovín, strukovinové, zemiakové kaše a prívarky. Z nápojov sa mohla konzumovať pálenka, víno, pivo, z nealkoholických všetky okrem mlieka.

V poslednom úseku štyridsaťdňového pôstu platili najprísnejšie zákazy vykonávania istých pracovných úkonov a obmedzenia v stravovaní. Veľký týždeň v katolíckych obciach na Zelený (Veľký) štvrtok zvonili zvony cez rannú omšu, potom ich zaviazali, lebo údajne vtedy „zvony odišli do Ríma“. Slovenské pomenovanie tohto dňa (Zelený štvrtok) poukazuje na to, že v tento deň jedli ľudia bezmäsité jedlá, varili zelené prívarky (špenát, mladú žihľavu) v nádeji bohatej úrody.

Vo Veľkonočnú nedeľu konzumovali posvätené jedlá (šunka, klobása, vajcia, koláč). Dávali z nich aj dobytku alebo po kúsku zaorávali do prvej brázdy pri prvej orbe.

Na Vzkriesenie a Veľkú noc gazdiná podávala bohaté jedlá: údené mäso, vajcia, koláče.

Popri výročných zvykoch sa našli príležitosti na hodovanie aj pri rodinných oslavách (svadba, krst, pohreb). Na svadobnú hostinu poznášala naturálie celá rodina. Viacdňové svadby sa začali vo všedný deň, iba v piatok sa nekonali, lebo to bol pôstny deň. Na druhý deň po svadbe zvolali najužšiu rodinu na „poprávku“, aby zjedla zvyšky jedál.

Slávnostnou udalosťou v rodine bolo aj narodenie dieťaťa, keď šestonedieľke každý deň nosili obed (do kúta) striedavo kmotra, matka, kamarátky a príbuzné mladé ženy. Presne bolo určené, kedy má kto čo navariť a v akej nádobe to musí priniesť. Kmotrovský obed bol lepšej kvality ako každodenné jedlá (polievka s mäsom, múčnik).

Ako po sebe idú dni v týždni, spln a nov Mesiaca, tak sa striedali každoročne výročné zvyky sedliackej spoločnosti, významné udalosti životného cyklu človeka a tak určil vegetačný rok, čo sa dostane na rodinný stôl ako náš chlieb každodenný.

Katarína Királyová

Štúdia k publikácii

Takto varila starká

Slovenské ľudové interiéry v Poľnom Berinčoku

II. prehliadka tradičných koláčov

Slováci v Poľnom Berinčoku sa už druhýkrát podujali na zorganizovanie prehliadky tradičných koláčov. Tohoročná koštovka sa vyznačovala tým, že ju sprevádzala výstava slovenských ľudových interiérov v penzióne Pobrežie jazera (Tópart) na kraji mesta.

Účastníkov podujatia v mene organizátorov privítala vedúca Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku Judita Borguľová, ktorá pozitívne hodnotila iniciatívu manželov Táncosovcov, majiteľov penziónu. V penzióne totiž nedávno vytvorili priestory, ktoré zariadili tradičným ľudovým nábytkom. Vo veľkej spoločenskej sále na poschodí je polovica miestnosti zariadená slovenským nábytkom, kým druhá polovica predstavuje bytovú kultúru druhej početnej menšiny mesta, Nemcov. Ako uviedol Péter Táncos, okrem veľkej sály zriadili 2 slovenské a 2 nemecké izby pre hostí, pri čom im veľkú pomoc poskytli prítomní slovenskí občania mesta, ktorí im ponúkli vzácny dobový nábytok, pôvodné úžitkové predmety a výšivky. Na stretnutí do tohto vzácneho fondu prispela aj predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Eva Rozgonyiová starodávnou tkaninou. Lokálpatriot pán Táncos informoval prítomných, že 40 percent financií na tento projekt získali zo súbehu Akciovej skupiny povodie Kerešov. Toto zoskupenie funguje v rámci programu Leader a jeho členmi je vyše 15 osád severovýchodnej časti Békešskej župy.

Prehliadku tradičných zákuskov a koláčov uviedla v peknej miestnej slovenčine aktivistka Anna Bartková, ktorá hovorila o tom, čo kedysi piekli tunajšie slovenské gazdinky na Turíce. Berínčanky potom rad-radom predstavili svoje diela - sladkáne, papuče lekvarovie, smotanovie kiflike a iné lahôdky. Tradičné heróke (fánky) najčastejšie piekli kmotry pri návšteve novorodeniatka. Boli lacné, ich prípravu bola pomerne jednoduchá a podávali k nim zvlášť cukor, aby bábätko malo čo cmuckať - rozprávali obecenstvu miestne Slovenky. Po odovzdaní pamätných diplomov miestnej organizácie Slovákov a kuchynských rukavíc, daru miestnej slovenskej samosprávy, si prítomní pozreli priestory zariadené ľudovým nábytkom. V slovenskej časti sály prevláda modrá farba a v zbierke sa vyskytujú aj také rarity, z ktorých ďalší kus sa nachádza iba v mestskom múzeu - napríklad maľovaný vešiak na taniere. Krásnou pamiatkou na zašlé časy je nástenný obraz s náboženským textom v bibličtine.

(csl)

Speváci aj z družobných miest

Festival speváckych zborov na počesť Sándora Erkela

Obrovským potleskom sa zavďačilo obecenstvo Trenčianskemu speváckemu zboru, ktorý vystupoval v Malom evanjelickom chráme v Békešskej Čabe v rámci II. festivalu speváckych zborov na počesť najväčšieho dirigenta 19. storočia v Uhorsku Sándora Erkela.

V druhý deň trojdňového festivalu, ktorý sa konal prvý júnový víkend, sa obecenstvu okrem domáceho komorného zboru Calandrella predstavili aj telesá z družobných miest Békešskej Čaby - z Trenčína a z mesta Tarnowskie Góry (Poľsko). Koncert uviedol hostiteľský zbor, ktorý pracuje pod vedením Katalin Kutejovej Ablonczyovej a o ktorom treba vedieť, že bol založený iba nedávno, vystúpenie na festivale bolo v podstate jeho debutom pred väčším publikom. Mladí speváci, ktorí sami iniciovali založenie zboru, pomenovali svoje zoskupenie podľa latinského názvu škovránka krátkoprstého. Ich program obsahoval o. i. skladby Bacha, Mendelssohna, Szokolayho, ale najväčší úspech v tento večer mali snáď s prednesom diel Zoltána Kodálya.

Trenčiansky spevácky zbor pod taktovkou Jozefa Vakoša priniesol do Békešskej Čaby tiež pestrý blok skladieb rôznych skladateľov. Popri dielach Hrušovského, Kieslara, Janczaka a iných odznela aj Balada o 12. zbojníkoch od A. Nekrasova, v ktorej sa úspešne predstavil sólista Ľubomír Kotras. Zbor, ktorý pôsobí od roku 1980, bol účastníkom rôznych festivalov a je nositeľom mnohých ocenení. V roku 2006 napríklad na medzinárodnom festivale Musica sacra v Bratislave získal strieborný diplom a bol najúspešnejším slovenským zborom festivalu. Je stálym reprezentantom kultúrneho života mesta Trenčín, úzko spolupracuje s miestnym komorným orchestrom. Roky je hostiteľským zborom adventného festivalu speváckych zborov s názvom „Daj Boh šťastia...“, ktorý v minulom roku nadobudol medzinárodný ráz, keď na ňom úspešne vystúpil Evanjelický spevácky zbor z Békešskej Čaby pod vedením Katalin Kutejovej Ablonczyovej. Nadšené privítanie spevákov z Trenčína zo strany békeščabianskeho publika dáva tušiť, že táto spolupráca bude mať pokračovanie...

V rámci programu sa predstavil aj zbor Kolejarz z mesta Tarnowskie Góry v Poľsku, kým druhá časť večera patrila Korunovačnej omši K317 W. A. Mozarta v prednese Symfonického orchestra Békešskej župy, Miešaného zboru Strednej umeleckej školy Bélu Bartóka v Békešskej Čabe a ich hostí.

(csl)

Pastoračná činnosť a šírenie vzdelanosti

Stredoveké kláštory aj v Békešskej Čabe

Od konca mája sa aj obyvatelia Békešskej Čaby môžu zoznámiť so stredovekými kláštormi na Slovensku a ich osudmi, a to prostredníctvom putovnej výstavy Slovenského inštitútu Budapešť a Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Exhibícia, ktorá do sídla Békešskej župy zavítala po Budapešti, Sarvaši a Kondoroši, je nainštalovaná v Áchimovej sieni Čabianskeho slovenské oblastného domu na Garaiho ulici.

Na vernisáži, ktorú poctili svojou prítomnosťou generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo a riaditeľka Krajského pamiatkového úradu v Košiciach Kristína Markušová, v mene organizátorov, mestskej slovenskej samosprávy a Domu slovenskej kultúry privítal záujemcov predseda slovenského voleného zboru mesta Juraj Ando. O vybudovaní a pôsobení týchto významných centier nielen náboženského života, ale aj civilizácie ako takej kedysi a dnes hovoril spoluautor výstavy Alexander Balega. Zdôraznil, že kláštory, ktorých na území Slovenska v rokoch 1010-1526 založili vyše sto, okrem šírenia kresťanstva zohrávali významnú úlohu v sprostredkovávaní výsledkov a výdobytkov kultúry a umenia, napríklad architektúry či literatúry. Zároveň sa takto zapojili aj do celoeurópskeho kultúrneho kontextu. Prebiehala v nich dôležitá vzdelávacia činnosť, neskôr boli šíriteľmi kníhtlače. Mnohé sa venovali aj liečiteľstvu, ako napríklad kláštor karteziánov v Červenom kláštore, v ktorom určitý čas fungovala aj menšia nemocnica. Pripomenul, že počas predchádzajúceho spoločenského režimu budovy nejedného z týchto kláštorov boli využívané na iné ciele, fungovali v nich napr. polepšovňa, niektoré slúžili ako sýpka, viaceré sa nachádzali v chátrajúcom stave. Po roku 1989 boli väčšinou vrátené cirkvi a mnohé v súčasnosti fungujú ako náboženské strediská.

Na výstave, ktorá podáva široký prierez kláštorov podľa jednotlivých rádov, sa návštevníci okrem známych duchovných centier, akými sú Bratislava, Košice, Levoča, alebo Trnava, môžu zoznámiť aj s históriou menej známych náboženských ustanovizní, aké fungujú napr. v Jasove, alebo pôsobili v Bíni, Skalke, resp. v Spišskom Štiavniku.

Na vernisáži vystúpila so slovenskými ľudovými piesňami Tímea Teješová.

(csl)

Nad maľbami Jána Gomboša

Málokto vedel, že nedávno zosnulý Ján Gomboš sa so záľubou venoval kresleniu. Vedenie Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe pripravovalo výstavu jeho diel, ktorá sa mala uskutočniť v septembri. Náhly odchod J. Gomboša pozmenil plány. Po poslednej rozlúčke s výskumným pracovníkom a archivárom sa v DSK konala vernisáž výstavy jeho prác, na ktorej o ňom rozprávali bývalí kolegovia, známi a priatelia. Písomne spomenuli zásluhy J. Gomboša významné osobnosti zo Slovenska a zo zahraničia básňou sa s ním rozlúčil Juraj Dolnozemský.

http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=8504&Itemid=