Posledná návšteva v Sálašskom múzeu

Za Ondrejom Lopušným

Bolo po „búčove“, po komlóšskych hodoch, koncom augusta. Vedeli sme, že je chorý, a keď sme ho nenašli v pondelok na jeho obvyklom mieste pri „pľaci“ v Maloroľníckom klube, tak sme zašli k nemu domov. Poprosili sme ho, či by nás nemohol odprevadiť na sálaš a porozprávať našim hosťom zo Slovenska o bývalom svete dolnozemských samôt. A on prišiel a rozprával nám, aj keď mu už nebolo ľahko... O sálašoch, o slovenskom dianí, o priadkach a zábavách počas dlhých zimných večerov, o tom, ako členovia brigád socialistickej práce Družstva Viharšarok pred dvadsiatimi piatimi rokmi postavili múzeum. Ale aj o nevzdelaných ľuďoch, ktorí medzi nami vyvolávajú iba konflikty... a na rozlúčku nám aj zaspieval. Jednu slovenskú a jednu maďarskú pieseň... Keď sa ho manželka príbuzného zo Slovenska spýtala, či sa cíti byť Slovákom alebo Maďarom, chvíľku porozmýšľal a povedal: „My sme v prvom rade Komlóšania... a potom Slováci.“

Ondrej Lopušný sa narodil 31. októbra 1930 v slovenskej roľníckej rodine. Jeho predkovia vyznávali evanjelickú vieru, ktorú mu popri výchove k skromnosti vštepovali na celý život. Navštevoval miestnu cirkevnú elementárnu školu a meštianku v Komlóši. Minulosť ho zaujímala od jeho mladosti. Najskôr skúmal históriu svojej rodiny, k čomu mu dávali podnety rôzne rodinné udalosti, svadby, hostiny, zabíjačky. Jeho slovenské povedomie ho priviedlo k tomu, aby sa začal zaoberať aj minulosťou slovenskej komunity v Komlóši. Vďaka nemu sa pre budúce generácie zachoval aspoň jeden zo stoviek sálašov, ktorý bol otvorený v roku 1985 a jeho zásluhou mohla Maďarská televízia natočiť v roku 1990 13-dielny seriál Rok na sálaši. Pričinil sa aj o zriadenie Slovenského pamätného domu na Peknej ulici (Szép utca) v roku 1993, keď sa Slovenský Komlóš stal mestom, a pamätnej izby bývalej slovenskej ochotníckej divadelníčky Judity Tomkovej. Bol hlavným informátorom spisovateľa Pála Závadu, ktorý prvky o minulosti Slovenského Komlóša zapracoval najmä do svojich románov Jadvigin vankúšik a Milota. Zaslúžil sa o prípravu filmu o pôvodnej komlóšskej slovenskej svadbe a spolu s celou dedinou sa podieľal na natáčaní filmu Kristíny Deákovej Jadvigin vankúšik. Našiel spoločný hlas s umelcami z ďalekého veľkomesta a vedel sa porozprávať aj s politikmi, či už Maďarska alebo zo Slovenska, ktorých vo svojom Sálašskom múzeu alebo pri bielom stole očaroval svojimi vedomosťami, šarmantnou osobnosťou a empatiou. Bol medzi zakladateľmi Slovenského klubu a miestnej pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku, všetko urobil v záujme zastavenia, alebo aspoň spomalenia neúprosne postupujúceho asimilačného procesu svojej národnosti. Kráčal po stopách svojho starého otca, ktorý bol tiež agilným členom miestneho evanjelického cirkevného zboru. Do konca svojho života vášnivo zbieral písomné i vecné dokumenty pracovných i sviatočných dní Komlóšanov. Celoštátna slovenská samospráva ocenila jeho zásluhy vyznamenaním Za našu národnosť, mesto Cenou Pro Urbe a miestna slovenská samospráva vyznamenaním Za komlóšskych Slovákov.

Ľudové povery, svadobné verše a texty, ktoré nám sľúbil porozprávať na magnetofón pri našej poslednej návšteve v Sálašskom múzeu, si odniesol so sebou na komlóšsky Nový cintorín. Je to veľká strata pre nás. Bolí nás definitívny odchod „pravého Komlóšana“, Bandi báčiho celého Komlóša a slovenskej komunity v Maďarsku. Budete nám chýbať, Bandi báči!

Alžbeta Račková

Ján Fuzik: U nás používanie jazyka menšín

neobmedzuje zákon, ale asimilácia

V Maďarsku platí jazykový zákon, ktorý reguluje oblasť obchodnej a hospodárskej sféry, od roku 2002. Používanie jazyka národnostných menšín nie je zákonom obmedzované, obmedzuje ho ale asimilácia menšín, povedal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Jazykový zákon v Maďarsku, podľa jeho slov, reguluje používanie jazyka v hospodárskej a obchodnej sfére, najmä v oblasti reklamy, pútačov obchodov a firiem a nariaďuje vydávať návody na používanie výrobkov v maďarčine. Pre národnostné a etnické menšiny platí výnimka - v mestách a obciach, kde fungujú menšinové samosprávy, sa môže napríklad firemná tabuľa uviesť iba v jazyku menšiny. Podľa Fuzika platný menšinový zákon a rôzne predpisy umožňujú používanie materinského jazyka v širokom spektre oblastí. „Nás obmedzuje asimilácia, ďalej skutočnosť, že napríklad v administratíve sme prakticky nikdy nepoužívali náš materinský jazyk. Darmo by nás k tomu aj viedli, viackrát nás vyzvali aj poslanci európskych fór, ktorí monitorovali uplatňovanie a plnenie rôznych medzinárodných dohovorov, aby sme vyznačili regióny, kde by sa napríklad štátna administratíva mohla uskutočniť v slovenskom jazyku,” konštatoval Fuzik. V tejto súvislosti bola navrhnutá napríklad aj severomaďarská obec Mlynky, kde je najvyšší pomer obyvateľstva hlásiaceho sa k slovenskej národnosti, dodal. „Zistili sme, že jednoducho nie sú dotazníky, pochopiteľne nie sú ani odborníci a vôbec nemáme v tomto skúsenosti. Často máme problém úradné dotazníky vyplniť aj v zaužívanom maďarskom jazyku. V podstate toto je ten problém, čo nás obmedzuje. Popritom si myslím, že to, že nemáme slovenských odborníkov v mnohých oblastiach, zapríčinili už dávnejšie predpisy,” zdôraznil Fuzik. Často sa podľa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy spomína nariadenie ministerstva školstva z roku 1961, ktorým zrušili jednojazyčné vyučovanie v šiestich slovenských školách, kde mohli takýchto odborníkov vychovávať a pripraviť na vysokoškolské štúdiá. „Myslím si, že najväčší problém je jazyková situácia - teda výmena jazyka, takmer úplná strata materinského jazyka, do ktorej sme sa dostali. U nás ide o revitalizáciu, síce sa snažíme, v podstate obmedzenia nie sú, nás obmedzuje naša situácia,” uzavrel Ján Fuzik.

Rozhovor, ktorý poskytol pre TASR

predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik

Gregor Papuček: V Maďarsku sa úraduje len v maďarskom jazyku

V Maďarsku sa úraduje len v maďarskom jazyku, podobne s lekármi sa hovorí len po maďarsky a na pomníkoch maďarské úrady komolia slovenské mená. „Oznamy sa zverejňujú obyčajne len po maďarsky aj tam, kde žijú aj Slováci, zriedkakedy aj dvojjazyčne, ale že by sa oznam uverejnil len po slovensky, bez prekladu do maďarčiny, také sa tu nestáva,” opisuje realitu používania maďarského a menšinových jazykov v Maďarskej republike slovenský básnik a publicista Gregor Papuček. „Každý národ si svoj jazyk chráni, Maďari nado všetkých, prečo by práve Slováci mali byť výnimkou?” komentuje slovenskú novelu jazykového zákona G. Papuček.

- Akým spôsobom sa v Maďarsku uplatňujú menšinové jazyky v úradnom styku? Existujú prípady, keď by napríklad obec zverejnila oznam len po slovensky, bez prekladu do maďarčiny?

- V Maďarsku sú len maďarské úrady, v nich sa komunikuje takmer výlučne po maďarsky. Preto vravím že takmer, lebo môže sa stať, že v dedine so zmiešaným slovensko-maďarským obyvateľstvom na úrade pracuje miestny Slovák, ktorého dobre poznám a prihovorím sa k nemu po svojom. Ale úraduje sa všade po maďarsky. Oznamy sa zverejňujú obyčajne len po maďarsky aj tam, kde žijú aj Slováci, len zriedkakedy dvojjazyčne, ale že by sa oznam uverejnil len po slovensky, bez prekladu do maďarčiny, také sa tu nestáva.

- Komunikujú maďarskí Slováci napríklad s lekármi vo svojom rodnom jazyku?

- Jednoznačne nie. Osobne ani nepoznám takého lekára, ktorý by vedel po slovensky.

- Existujú v Maďarskej republike pamätníky s nápismi len v slovenskom, rumunskom, srbskom či rómskom jazyku bez toho, že by bol text preložený aj do maďarčiny?

- Zásadne nie. Pomníky stavali alebo dali stavať úrady, tie boli vždy maďarské, a také sú aj ich texty. Aj mená Slovákov sú písané po maďarsky, Lajos, István... a priezviská sú skomolené maďarským pravopisom - Visnyovszky, Krnács...

- Aký je prístup veriacich v oblastiach obývaných Slovákmi k omšiam v slovenskom jazyku?

- Keďže v Maďarsku vo všetkých aj Slovákmi obývaných mestách a dedinách je s nepatrnou výnimkou odjakživa zásadne len maďarský farár, dnešné generácie už poznajú zväčša len maďarskú liturgiu, modlitby a piesne, ich slovenské varianty sú im už cudzie. Na niekoľkých miestach - Budapešť, Slovenský Komlóš, Sarvaš, Békešská Čaba - sa ešte vyskytnú aj slovenské bohoslužby, v Budapešti katolícke mesačne raz a evanjelické raz do týždňa. Na týchto miestach Slováci radi chodia na slovenské bohoslužby. Prirodzene, aj všade inde by radi chodili, keby tá kontinuita už dávno nebola zanikla.

Úryvok z rozhovoru, ktorý poskytol

pre slovenskú tlačovú agentúru Gregor Papuček

Vollebaek s premiérom Bajnaim o jazykovom zákone

Určité časti novely jazykového zákona na Slovensku sú nejasne formulované. Je dôležité, aby slovenská vláda pri implementácii zákona zaručila, aby ho nebolo možné zle interpretovať. Povedal to 15. septembra v Budapešti po schôdzke s maďarským premiérom Gordonom Bajnaim vysoký komisár pre menšiny Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) Knut Vollebaek. „Oceňujeme preto výzvu na účasť pri vypracovaní vykonávacích predpisov tohto zákona,” konštatoval vysoký komisár, ktorý zopakoval, že samotný zákon nie je v rozpore s právnymi normami Európskej únie. Bajnai zdôraznil, že cieľom Maďarska je, aby pomohlo maďarskej menšine na Slovensku.

V posudku k novele jazykového zákona sa Vollebaek zmieňuje o tom, že viaceré jeho ustanovenia vrátane dvojjazyčných nápisov nie sú v rozpore s medzinárodnými štandardmi. Za pozitívne označil zrušenie požiadavky, aby úradníci pred nástupom do úradu preukázali písomnú a ústnu znalosť slovenčiny ako štátneho jazyka. Nedostatky však vidí v terminológii používanej v zákone, keďže podľa neho môžu vzniknúť problémy s ich korektnou interpretáciou, takže odporúča jej zjednotenie. Najviac kritizovaným ustanovením novely zákona bolo zavedenie sankcií od 100 do 5000 eur. Komisár odporúča, aby pokuty boli poslednou možnosťou, pretože ich ukladanie by mohlo ľahko viesť k vytváraniu napätia. Mali by sa uplatňovať s maximálnou opatrnosťou, pričom by mali byť jasne definované a pravidelne monitorované. Vollebaek z Budapešti odcestoval do Bratislavy, kde ho prijal slovenský premiér Robert Fico.

Komisár OBSE potvrdil, že jazykový zákon

je v poriadku, uviedol Fico

Zákon o štátnom jazyku je v súlade s medzinárodným právom. Potvrdil to vysoký komisár OBSE pre menšiny na stretnutí s premiérom Robertom Ficom. Implementácia rovnako ako samotný zákon musí podľa neho zostať vnútornou záležitosťou SR. „To som povedal aj v Budapešti,” podotkol. Obaja predstavitelia sa zhodli, že zámerom a ani dôsledkom zákona nie je nútiť Maďarov hovoriť po slovensky, ale regulovať používanie štátneho jazyka vo verejnom styku. Vollebaek v tejto súvislosti Ficovi povedal, že aj partnerov v Budapešti upozornil, že v žiadnom prípade nemôžu byť proti dvojjazyčnosti, v tom jeho podporu nezískajú, informoval Tlačový a informačný odbor Úradu vlády SR. Predseda zahraničného parlamentného výboru Juraj Horváth novinárom povedal, že komisár je ochotný podieľať sa na príprave metodických pokynov, nemieni však byť mediátorom vo vzájomných sporoch medzi Slovenskom a Maďarskom, ktoré vznikli po prijatí normy. Vollebaek sa v Bratislave stretol aj s ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom, ministrom kultúry Marekom Maďaričom a so šéfom Strany maďarskej koalície Pálom Csákym.

(sita, tasr)

Novým predsedom parlamentu je Béla Katona

Za nového predsedu Národného zhromaždenia zvolili poslanci Bélu Katonu z Maďarskej socialistickej strany (MSZP). V tajnom hlasovaní po odstúpení Katalin Sziliovej ho podporilo 319 poslancov, 22 bolo proti. Katona sa narodil 9. februára 1944 v Budapešti, absolvoval Budapeštiansku technickú univerzitu, neskôr Ekonomickú univerzitu Karla Marxa. Od roku 1989 bol členom MSZP. V Hornovej vláde zastával post ministra bez kresla dohliadajúceho činnosť civilných tajných služieb. K voľbe nového predsedu parlamentu došlo po odstúpení doterajšej predsedníčky Katalin Sziliovej. O dôvodoch tohto rozhodnutia zákonodarcov podrobnejšie neinformovala, uviedla len, že sú „osobné” a „politické”. Sziliová pôsobila vo funkcii predsedníčky maďarského zákonodarného zboru 88 mesiacov a stala sa tak najdlhšie pôsobiacim predsedom parlamentu od pádu komunizmu v krajine. Socialisti ju v roku 2005 nominovali na post prezidentky a v doplňujúcich voľbách v roku 2009 aj do funkcie primátorky mesta Pécs, žiadnu z týchto funkcií však nezískala.

(t-s-br)

Fidesz si udržuje vysoké vedenie, Jobbik klesá

Podľa posledného prieskumu inštitútu Median, ktorého výsledky v stredu zverejnila agentúra MTI, je Fidesz pripravených voliť 67 percent z tých voličov, ktorí sú už rozhodnutí. Socialisti (MSZP) stúpli v tejto skupine zo 16 na 18 percent, podpora krajne pravicovej strany Jobbik klesla o jedno percento, z 11 na súčasných desať. Prieskum prebiehal od 4. do 8. septembra na vzorke 1200 dospelých občanov MR.

V Gute starší s mladými pracujú na zachovaní slovenskosti

Po vyhnaní Turkov z Novohradu začal koncom 17. storočia veľký pohyb obyvateľov smerom na juh. Poddaní sa vo svojom putovaní zo severných stolíc Uhorska najčastejšie na svojej ceste za chlebom prechodne zastavovali a niektorí aj natrvalo zostali práve v obciach Novohradskej stolice. Tak to bolo aj v rokoch 1692-95, keď sa prví Slováci z vrchárskych novohradských obcí posunuli nižšie na juh stolice a usadili sa v osade Guta (od roku 1906 Galgaguta). Vtedy sem so svojimi rodinami prišli „čeľadní otcovia“ zo Šule, Červenian a Chrtian (Krásnik, Michal, Tomko, Vozár) a v rokoch 1710-1717 sa k nim pridali Honťania Jančov, Margetkin, Ostrolucký. V rokoch 1720 zaznamenali, že v Gute už žije 21 slovenských a 7 maďarských rodín. Obec, ktorá už v tom čase mala evanjelickú modlitebňu a fungujúcu evanjelickú cirkev, v ktorej pôsobili a cirkevné obrady výlučne po slovensky slúžili farári ako bol Ján Fľaška, rodák z Turieho Poľa, potom Ondrej Hrdina (1703-1707), farár v Banke, Domoni a prvý farár v Sarvaši, ďalej Jeremiáš Pilárik (1717-1723) a Peter Glos z Dobroča (1773-1805), ktorý začal s výstavbou nového kostola na základe povolenia Márie Terézie.

Podobne ako v každej Slovákmi obývanej novohradskej obci, ani v Gute sa veľa prvých slovenských poddaných dlho nezdržalo a putovali ďalej na Dolnú zem. Najviac z nich nájdeme v Kysáči v Báčke, ale aj v Kovačici v Banáte. Podľa súpisu z roku 1880 v Gute sa z 568 obyvateľov prihlásilo k slovenskej národnosti 393 ľudí (69,2 %). Dnes má obec 738 obyvateľov, medzi ktorými sa najčastejšie vyskytujú tieto slovenské priezviská: Adámi, Antalič, Badínsky, Báďon, Bartoš, Danielis, Dudáš, Horňák, Hudec, Nespal, Obrcian, Oravec, Pleva, Peterák, Puškeľ, Šingeľ, Vrbovský, Zemen... Neskôr asimilácia postihla aj túto tichú dedinu ležiacu pod čerhátskými vrchmi v údolí riečky Galga.

Aká je prítomnosť v Gute, o tom hovorí predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Bánová-Bartošová, učiteľka vo Veňarci: „Naša obec má 738 obyvateľov, po slovensky bežne a živo hovorí už len najstaršia generácia Slovákov. Aj z toho dôvodu je našou najväčšou snahou zachovanie slovenského jazyka v obci. Nízka natalita aj u nás spôsobuje úbytok školopovinných detí. Na nižší stupeň základnej školy v Gute prihlásili len 11 detí, starší dochádzajú do školy v Nógrádkövesde a s nimi sa tam učí aj niekoľko ich súrodencov nižšieho stupňa. Deti navštevujúce túto školu tam majú aj družinu, čo je pre nich výhoda. Urobíme všetko, aby sa v Gute vyučovanie detí základnej školy po 5. triedu zachovalo. Vyučovanie slovenčiny štyri hodiny týždenne zabezpečuje učiteľka z Kirťu (Erdőkürt) Estera Bodová. Členovia slovenskej samosprávy sa podieľajú na zachovávaní slovenských tradícií v obci, medzi ktoré patrí aj zbieranie krojov do národopisnej zbierky, zbieranie receptov v radoch najstarších Sloveniek a podobne. Pred Vianocami organizujeme spoločné posedenie, kde „ňaničky“ pripravujú medovníky a mladší darčeky pre starších. Spoločne vystupujeme v škole, a to nielen doma, ale aj v okolitých Slovákmi obývaných obciach. V rámci trojdňovej evanjelizácie spievame v miestnom evanjelickom kostole. Členov, ktorí sa už nevedia pohybovať, navštevujeme doma. Aktívne pracuje aj náš tanečný súbor Rozmarín, ktorý teraz nacvičuje tanec s gutianskou choreografiou z 50. rokov minulého storočia. Najstarší Slováci učia tanečníkov krokové variácie tradičného tanca. Menovite si zaslúži pochvalu Ján Vrbovský, ktorý nám naspieval najstaršie piesne a Zuzana Bartošová - Horňáková zase zbiera kroje a zhotovuje krojované bábiky, maľuje kraslice a taniere. Rovnako si v tejto ľudovoumeleckej činnosti počína aj Zuzana Ujváryová - Puškeľová a Terézia Bartošová - Danielisová,“ porozprávala nám o živote v Gute Zuzana Bánová-Bartošová.

Tunajší Slováci sa snažia, aby ich deti poznali krajinu svojich predkov, preto s nimi chodievajú na zájazdy na Slovensko. Posielajú ich aj do školy v prírode. Teraz v septembri boli dve deti v Hronci. Obec Guta sa už dvadsať rokov priatelí s obcou Stredné Plachtince vo Veľkokrtíšskom okrese, kde si okrem oficiálnych kultúrnych a spoločenských stretnutí našlo veľa jej obyvateľov aj rodinných priateľov. V obecnom múzeu, ktoré spravuje obecná samospráva, prevažná časť exponátov pochádza z tradičných slovenských roľníckych domácností. Aj týmto Guťania dokumentujú voľakedajší spôsob života a kultúru pôvodných obyvateľov obce. „Kým ešte žijú najstarší Slováci v Gute, chceme od nich zachytiť najstaršie hry, balady, rozprávky... V Krúžku žien sa chceme zamerať na zbieranie starožitností. Týka sa to najmä šitia, úpravy a nosenia ľudového odevu. Doteraz zozbierané kroje sú sústredené a vystavené na chodbe základnej školy. Jedna z najstarších obyvateliek, 77-ročná Alžbeta Antaličová, šije kroje a dohliada aj na obliekanie folklórnikov do krojov,“ zdôraznila Zuzana Bánová-Bartošová.

Slovenská samospráva v Gute si plne uvedomuje, že ak miestni obyvatelia chcú zachovať slovenský charakter obce, do ktorej pred tristo rokmi prišli prví Slováci, musia venovať zvýšenú pozornosť vzdelávaniu a kultúre najmladšej generácie tunajších Slovákov. Ako sa ukazuje, v tomto ohľade je činnosť miestnej slovenskej samosprávy nenahraditeľná. A to si jej predstavitelia plne uvedomujú a robia všetko pre to, aby sa slovenský charakter obce zachoval čo najdlhšie.

Ján Jančovic

VI. Haluškový festival vo Veňarci

Bez soli, ale s cibuľou

Na šiestom haluškovom festivale v druhú septembrovú sobotu vo Veňarci najlepšie bryndzové halušky pripravili ženy z Níže, tvarohové Veňarčanky a kapustové Kirťania. - Tradícia usporadúvania gastronomickej kavalkády tohto typu zapustila vo Veňarci korene, - povedala vo svojom privítacom prejave zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová. Hovorila o týždennom jedálnom lístku jednoduchých rodín, na ktorom streda patrila haluškám. V mene Veňarčanov privítal hostí starosta obce Ondrej Kollár, ktorý vyslovil svoju radosť z toho, že z roka na rok prejavujú ľudia záujem o ich osadu. Prítomným sa prihovoril predseda Združenia Polovská cesta, predseda poroty József Bózvári. Ako povedal, členmi združenia sú osady Novohradskej a Hevešskej župy.

Do zápolenia sa prihlásilo 37 trojčlenných družstiev, ktorým organizátori dali zemiaky, múku, plyn (všetko zabezpečili podnikatelia z Veňarca a okolia) a miesto na varenie. Náradie - ako každý rok - si musel každý priniesť sám. Niektoré gazdinky pripravovali halušky ručne, iné využili výdobytky modernej techniky. Práve príprava je podľa poroty čoraz menej tradičná. Členovia poroty sa zhodli aj v tom, že v tomto roku skoro každý súťažiaci zle narábal so soľou. Viacero halušiek nebolo dostatočne slaných a skoro vo všetkých bola cibuľa, ktorá v pôvodnej receptúre nie je. Keďže sa jedná o tradičné jedlo, porota uprednostnila tradičnú prípravu a tradičné ochutenie. Za približne päť hodín ochutnala viac ako sedemdesiat vzoriek. Našli sa medzi nimi aj zaujímavé ochutenia, ako napríklad halušky s lečom alebo čili papričkou.

Čo sa týka mimoriadnych halušiek, porota sa rozhodla udeliť aj mimoriadne ceny. Získali ju vacovskí Gastrobeťári so smaženou cibuľou a kolienkom a miestna M. Beňová s haluškami s pečenou kačicou a pečienkou. Najkrajší pavilón pripravili členovia družstva z Ďurky a najkrajšie stolovanie predviedli členky Klubu dôchodcov z Romhányu a Bíru.

Za posledné roky sa stalo tradíciou, že v rámci programov haluškového festivalu organizátori dajú možnosť predstaviť sa jednému z tých regiónov Maďarska, ktoré sú obývané Slovákmi. V tomto roku padol výber na Slovákov z Békešského regiónu. Speváci skupiny Orgován z Békešskej Čaby zaspievali pekné ľudové piesne a členky výšivkárskeho krúžku Rozmarín, ktorý pôsobí pri Dome slovenskej kultúry, pripravili výstavu svojich diel.

Aby rýchlejšie plynul čas prípravy pochúťok, záujemcovia sa mohli kochať vo folklórnom programe, v ktorom vystúpili miestni mladí tanečníci, Ľudová kapela Kóborzengő a spevácky zbor Perly Matry z Malej Nány. V druhej časti programu sa predstavili folklórnici z Hrušova, miestni dospelí tanečníci a speváci zo Sudíc. Sprievodnými programami celodňového podujatia bol jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami, domácimi pochúťkami, kreatívna dielňa umeleckých remesiel a jazda na koči.

(ef)

Kestúcke oberačkové dni

„Vinohrady, vinohrady, dobré vínko dáváte...”

V Kestúci (Kesztölc) sa odjakživa pestuje hrozno a preto jeho obyvatelia sú odjakživa aj vinohradníkmi. Prevažnú časť chotára obce aj Boh stvoril pre pestovanie viniča - uznávajú pri koštovkách odborníci i milovníci nápoja bohov, ktorý sa rodí tu, na juhozápadných svahoch majestátneho Pilíša. Ba, nájdu sa i odborníci, ktorí s rozhodnou istotou tvrdia, že Kestúc je v celej krajine jedným z najlepších miest pre pestovanie viniča. Možno, že preháňajú. Že by bol však preháňal aj klasik slovenskej literatúry Jozef Gregor Tajovský, to sa nám už nepozdáva. O vínach, ktoré ochutnával v Kestúci pred vyše sto rokmi, píše s nadšením vo svojom cestopise Z Martina na Kestúc: „Ach, to kestúcke víno! Nie nejaká túžava, ale dobré, znamenité, hlava nebolí. Ste veselí od neho, vtipní, smejete sa, azda si aj zatancujete, ale že by vás hodilo, to nie!”

Oberačka hrozna bola ne Kestúci vždy veľkou udalosťou. Nakoľko vinohradnícke tradície tu žijú aj v súčasnosti, nič nestratila na svojom význame ani lesku. Kestúčania nielen pestujú pôvodné vinárske tradície, ale od roku 2001 vytvárajú aj nové. Obecná samospráva spolu s miestnou slovenskou menšinovou samosprávou a s miestnymi vinárskymi závodmi sa vtedy rozhodli, že každý rok usporiadajú Kestúcke oberačkové dni s bohatým kultúrnym programom. Tak tomu bolo aj 12. a 13. septembra. Určite nepreháňame, ak konštatujeme, že každý účastník dvojdňových slávností si prišiel na svoje. V obci bolo rušno už v predpoludňajších hodinách, keď desiatky áut z okolitých obcí, ba i zo Slovenska, tiahlo kestúckymi ulicami a smerovalo k soche ochrancu hrozna sv. Urbana, ktorá sa nachádza uprostred viníc ležiacich „Pod skalami.” Prišli sem, aby boli účastníkmi požehnania hrozna a aby si vypočuli orodovanie dekana miestnej katolíckej farnosti Ferenca Tarnócziho o požehnanie oberačov.

Bohaté popoludňajšie programy uviedol slávnostný oberačkový sprievod ulicami obce na dvoch výletných vláčikoch z Ostrihomu. Na vláčikoch sedeli členovia kestúckeho slovenského pávieho krúžku, kultúrnej skupiny miestnej školy, speváčky zo spriatelenej obce Horná Kráľová zo Slovenska ako i mnohí miestni záujemcovia a hostia. Ulicami sa ozýval spev a hudba, pri častých zastávkach ponúkali znamenité kestúcke víno, zákusky, ale aj chýrny kestúcky kapustník. Po sprievode dobrá nálada pokračovala na prírodnom javisku postavenom na veľkom parkovisku reštaurácie vinárskeho podniku a penziónu, kde sa striedali vystupujúce súbory: spevácky zbor pedagógov miestnej školy, škôlkári, žiaci miestnej školy, ženský spevácky zbor z Hornej Kráľovej a na záver miestny slovenský páví krúžok, ktorý nadšené obecenstvo nechcelo pustiť z javiska. Taktiež obrovský potlesk dostalo aj desať brušných tanečníc, ktoré svojim umením i krásnymi postavami priam očarili divákov.

Aká by to bola oberačková slávnosť, na ktorej by chýbala súťaž v degustácii vína, losovanie tomboly a pouličná zábava. Do neskorých nočných hodín do tanca hralo a o dobrú náladu sa postaralo miestne Szalai trio.

Druhý deň oberačkových dní patril hlavne športu, pretekom v jazde na bicykli, v behu a dvom futbalovým zápasom. Vyvrcholením nedeľňajších akcií bola slávnostná svätá omša v Kláštore, pri základoch stredovekého kostola a kláštora, kde sa založila jediná uhorská rehoľa, rád pavlínov. V rámci svätej omše prior pavlínskej rehole Botond Bátor sa menovite poďakoval každému, kto má zásluhy na rekonštrukcii i konzervovaní základov pavlínskeho kláštora, medzi nimi i murárom zo Santova a Kestúca. Tu nám však nedá, aby sme nepripomenuli, že slávnostná svätá omša bola skutočne vznešená, ale je veľká škoda, že okrem maďarského a poľského jazyka tu neodznelo ani jediné slovenské slovo, ktorému by sa boli určite potešili prevažne slovenskí účastníci svätej omše z Kestúca a z okolitých slovenských obcí.

Aj terajšie oslavy vinobrania svedčia o tom, že Kestúčania svojimi už tradičnými veľkolepými oberačkovými slávnosťami obohacujú starodávne vinárske tradície svojej obce o nové prvky, ktoré prispievajú k oživeniu a spestreniu ľudových zvykov a k ich priblíženiu mladším generáciám.

(bárkányi)

IX. Oberačkové slávnosti v Gerendáši

Slovenská menšinová samospráva v Gerendáši z roka na rok usporadúva Oberačkové slávnosti. Tohto roku oslavy zberu úrody zorganizovala 12. septembra. Slávnosť otvoril oberačkový sprievod, ktorý sa pohol od Uhoľných skladov (Tüzép) na čele s čorvášskymi mažoretkami. Štíhle stredoškoláčky v červeno-bielych minikostýmčekoch a v bielych čižmičkách očarili prizerajúcich sa nielen rezkou a výborne predvedenou choreografiou, ale aj svojim výzorom. Do taktu im hrala čorvášska dychovka pod vedením Istvána Debreceniho, ktorá má 37-ročnú tradíciu a s ktorou vystupuje skupina mažoretiek od svojho vzniku, teda od roku 1992. Dievčatá vedie manželka dirigenta Alžbeta Szalaiová. Skúšky majú každý piatok a sobotu, šesť hodín týždenne. Odmenou je im úspech u publika a najmä u odborníkov. V máji na Medzinárodnom festivale hasičov a mažoretiek v Gyule vyhrali štyri ceny: Za najlepšiu skupinu mažoretiek, osobitnú cenu, cenu najlepšieho choreografa a najlepšieho dirigenta. V auguste v Békešskej Čabe na Festivale dychovej hudby Zenit získali dve ceny.

Za čorvášskou dychovkou nasledovali vyzdobené vozy so spevákmi a muzikantmi, ktorí hrali do tanca skupinám tanečníkov. Sprievod sa zastavil v Mlynskej záhrade, aby účastníkom slávnosti pripomenul niekdajšie tradície. Na novom javisku v záhrade kultúrneho domu divákov ako prví privítali dychovka a mažoretky. Potom sa účastníci slávnosti presťahovali zo záhrady do kultúrneho domu, kde ich privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čorváši Alžbeta Dimešiová Hudíková. Kultúrny program uviedol člen Slovenského klubu v Békešskej Čabe Michal Čičeľ svojou slovenskou básňou. Moderátorka večera prezradila publiku, že pán Čičeľ píše básne po slovensky aj po maďarsky a nedávno mu vyšla zbierka básní. Po recitácii spevokol z Gerly predniesol s veľkým úspechom slovenské a maďarské ľudové piesne. Slovenské detské piesne zaspieval Zoltán Laczi z békeščabianskej slovenskej školy, ktorý má v Gerendáši starú mamu a ktorý veľmi rád spieva aj na verejnosti. Posledným bodom programu bolo vystúpenie miestnych tanečníkov. Noémi Nikolová, Erik Varga, Norbert Nikola a Viktória Ančinová predviedli temperamentné spoločenské tance, ako boli napr. rumba, jive, samba a cha-cha-cha. Po kultúrnom programe si diváci mohli pozrieť výstavy v kultúrnom dome. Expozície približovali činnosť Slovenskej samosprávy v Gerendáši a práce žiakov miestnej základnej školy. IX. Oberačkové slávnosti v Gerendáši skončili pohostením, losovaním tomboly a tancom, ktorý trval až do polnoci.

(aszm)

Vyznamenali L. Szarku

Minister zahraničných vecí MR Péter Balázs začiatkom septembra odovzdal vyznamenanie „Za medzinárodné vzťahy Maďarskej republiky”. Cenu Lánchíd (Reťazový most) udelil v tomto roku dekanovi Pedagogickej fakulty Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne Lászlóovi Szarkovi, vedúcemu pracovníkovi historickovedného inštitútu MTA Zoltánovi Bíróovi a dekanovi Filozofickej fakulty Univerzity v Päťkostolí Ferencovi Fischerovi. Vyznamenanie udeľuje od r. 2004 Ministerstvo zahraničných vecí MR tým osobnostiam, ktoré významne prispievajú k budovaniu medzinárodných vzťahov. László Szarka je zakladateľ a riaditeľ Ústavu pre výskum etnických menšín Maďarskej akadémie vied, expert v oblasti maďarsko-slovenských vzťahov.

Segedín

Opäť nedeľná škola a jazykový tábor na Slovensku

Spolok segedínskych Slovákov v tomto školskom roku znova rozbehol Nedeľnú školu. Vyučovanie prebieha v rôznych vekových skupinách a na rôznych stupňoch. Sú kurzy pre začiatočníkov, pokročilých a prípravka na jazykovú skúšku stredného a vysokého stupňa. Kurzy Nedeľnej školy Spolku segedínskych Slovákov podporujú Slovenská samospráva v Segedíne a Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. Vďaka nim môžu záujemcovia navštevovať Nedeľnú školu bezplatne.

Spolok aj v tomto školskom roku usporiada tradičný zimný intenzívny jazykový tábor na Slovensku spojený s lyžiarskym výcvikom. Tábor sa uskutoční v dňoch od 10. do 16. januára 2010 v Hoteli Golf alebo Stupka-Tále. Účastnícky poplatok činí pre dospelých 162 EUR, pre deti do 12 rokov 144 EUR, v ktorom je zahrnutá polpenzia a ubytovanie, kurz slovenčiny a tréner lyžiarskeho výcviku. Cestovné autobusom stojí 8 000 forintov na osobu. Žiakom, ktorí sa zapísali na kurz Nedeľnej školy a pravidelne navštevujú hodiny slovenčiny, hradí výdavky Spolok, cestu členov podporí v rámci svojich možností. Prihlásiť sa treba do 30. septembra 2009 u hospodárskeho vedúceho Spolku Dr. Imricha Očovského (06-70-601-96-12) zaplatením 50 EUR a 8 000 HUF na osobu.

Vedenie Spolku segedínskych Slovákov

Slovenský klub v Bánhedeši 30-ročný

Dedina hrdá na svojich rodákov

Veľkolepým sviatkom celej dediny sa stali oslavy 30. výročia založenia Slovenského klubu vo Veľkom Bánhedeši. Šnúra podujatí sa začala v miestnom kultúrnom dome otvorením dvoch výstav. Tá prvá mnohým z početných účastníkov vernisáže nebola neznáma, veď výstava Slovensko v 16.-19. storočí bola inštalovaná vo viacerých Slovákmi obývaných lokalitách Maďarska. Zvláštnosťou expozície v tejto malej dolnozemskej osade s približne 1600 obyvateľmi bolo, že všetci tí, ktorí na realizácii výstavy a jej vernisáže spolupracovali, pochádzajú z tejto lokality. Bánhedešským rodákom je bývalý riaditeľ Historického múzea v Bratislave, kurátor výstavy Pavol Komora, ktorý otvoril expozíciu, ako aj autor maďarských textov k exponátom, historik Štefan Tóth žijúci v Segedíne a docentka Univerzity Loránda Eötvösa Mária Žiláková, ktorá sa tento večer podujala na preklenutie jazykových bariér medzi rečníkmi a obecenstvom. V ďalšej miestnosti kultúrneho domu boli inštalované fotografie, spomienkové predmety, textílie a publikácie, ktoré priblížili návštevníkom tri desaťročia Slovenského klubu. Jolana Pepová, predsedníčka Spolku na zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši, ktorý vyrástol z klubu a podujal sa na usporiadanie osláv, niekoľkými slovami upriamila pozornosť prítomných na jednotlivé predmety. O najnovšej publikácii, v ktorej bude obsiahnutý aj kus minulosti Bánhedeša, sa zmienila autorka pripravovanej knihy o ľudovom liečiteľstve Slovákov v Maďarsku Mária Žiláková. Po prehliadke zaujímavého materiálu sa ľudia presunuli do veľkej sály kultúrneho domu, kde sa začala oficiálna časť osláv výročia. Hostí, medzi ktorými boli starosta obce Ottó Jancsó a členovia poslaneckého zboru, predsedníčka Kultúrneho výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková, vedúci miestnych inštitúcií, občianskych organizácií a priatelia Bánhedešanov zo Slovenského Komlóša, Poľného Berinčoka, Medešu, Pitvarošu, Čabasabadi a Békešskej Čaby, privítala J. Pepová.

Zablahoželať jubilantovi prišiel aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Spomenul, že v polovici 80. rokov sa ako novinár rýchlo dostal do kontaktu s tunajším aktívnym slovenským klubom, ktorý ako prvý v Maďarsku oživil ochotnícke divadlo a obnovil predstavenie Drotár. Z jeho členov menovite spomenul nedávno zosnulú Máriu Zanovú, ktorá, ako povedal, dostala aj najvyššie vyznamenanie Slovákov v Maďarsku Za našu národnosť. Druhou v rade tých, ktorí prišli na javisko zablahoželať jubilantovi, bola riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Hornoková Uhrinová. Ako povedala, vďaka výskumom Ondreja Krupu a rodákom tejto obce Štefanovi Tóthovi, Márii Žilákovej, pracovníčke VÚSM Zuzane Kunovacovej Gulyásovej a jej synom o Bánhedeši vedia aj za hranicami Maďarska. Ako príklad spomenula nedávnu prednášku Dušana Kunovaca na výstave Agrokomplex v Nitre o jeho starom otcovi včelárovi a pripravovanú knihu Márie Žilákovej. Keďže pred dvomi rokmi sa v obci konal národopisný tábor ústavu, zaželala miestnym Slovákom, aby ešte dlho bolo u nich čo skúmať.

Podpredsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Anna Szigetiová Szántaiová, inak učiteľka miestnej školy, okrem dobrého zdravia zaželala oslávencovi osožnú spoluprácu s najmenšími. Ako príklad spomenula príležitosti, keď sa členovia klubu obliekli do kroja a tak zavítali do školy, alebo keď napiekli deťom slovenské špeciality, na čo žiaci dodnes spomínajú. Ondrej Krupa, ktorý sa dostal do kontaktu s Bánhedešom počas svojich výskumov, vo svojom pozdravnom liste vyzdvihol, že nikde nenašiel toľko ochotných ľudí ako práve v tejto obci a mnohostrannému klubu aj do budúcnosti zaželal pestrú činnosť. Potom už prišli na javisko blahoželať tí najmenší: zverenci učiteľky materskej školy Anny Deákovej Chovancovej sa predstavili slovenskými riekankami a detskými hrami, kým žiačky Alžbety Demkovej Andovej Luca Farkašová a Judita Mileová potešili obecenstvo básňou a slovenskými ľudovými piesňami. Milým prekvapením bola spevácka miniskupina slovenského spolku, ktorá so sprievodom huslistu Jána Vidovenecza zo Segedína zaspievala kyticu slovenských ľudových piesní. Potom už prišli na javisko zablahoželať členom Slovenského klubu predseda miestnej slovenskej samosprávy Pavol Žilák, zástupcovia spolkov, slovenských organizácií a samospráv z celej župy. Jolana Pepová sa potom v mene slovenskej organizácie symbolickým darčekom poďakovala za prácu bývalým a súčasným pedagógom, ako aj zakladajúcim členom klubu Alžbete Antalovej Vidoveneczovej, Helene Boťánskej Vidoveneczovej, Žofii Dobrovej Šipiczkej, Alžbete Drahotovej Chlebniczkej, Alžbete Gulyásovej Pipišovej, Alžbete Urbanovej Pepovej, Judite Žilákovej Šemetkovej a Márii Oravczovej Demkovej. Za dlhoročnú plodnú činnosť vyjadrila vďaku Márii Hajtmanovej, ktorá celým svojim srdcom a dušou viedla klub takmer 20 rokov. Nezabudla ani na súčasných aktivistov organizácie, ktorí si popri svojich povinnostiach v rodine a na pracoviskách nájdu čas aj na dobrovoľnú činnosť v spolku a udržiavanie kontaktov s obyvateľmi obce.

Na záver oficiálnej časti prišiel na javisko vedúci Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra v Slovenskom Komlóši František Zelman, aby „odovzdal“ 30-ročnému slovenskému klubu vo Veľkom Bánhedeši peňažný dar SOC a prekvapenie: koncert chýrnej komlóšskej mládežníckej dychovky. Záverečný marš (pochod) dychovky už navodil uvoľnenú atmosféru veselice, na ktorej hrali do tanca Luštikovci z Békešskej Čaby.

Alžbeta Račková

Krása 35-ročnej Ruže

Jubileum pávieho krúžku v Kondoroši

V kruhu vedúcich predstaviteľov obce, vzácnych hostí a spriatelených súborov oslavoval páví krúžok v Kondoroši vzácne jubileum. Kolektív pod názvom Ruža sa dostal do veku zrelej ženy, bol založený pred tridsiatimi piatimi rokmi.

V mene organizátorov na oslavách „narodenín“ zboru početných účastníkov privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Kondoroši Judita Krajcsoviczová, ktorá vyslovila vďaku nielen tým orgánom, inštitúciám a osobám, ktoré sa pričinili o dôstojné oslavy, ale aj tým, ktorým v posledných rokoch ležal na srdci osud kolektívu pestovateľov miestneho slovenského a maďarského folklóru. Zvlášť privítala súčasnú vedúcu zboru pani Látkoczkú, jeho zakladateľku a dlhoročnú vedúcu Juditu Dankovú a z prvých členov kolektívu Jána Gáspára. Starosta obce Kondoroš Béla Dankó vo svojom slávnostnom prejave vyzdvihol zásluhy zboru slovami svetoznámeho hudobníka Zoltána Kodálya: spevom si urobíme život krajším, kým spievaním skrášľujeme život iným... Spevokolu, ktorý za svojho tri a pol desaťročného pôsobenia získal množstvo ocenení a úspešne reprezentoval miestnu národnostnú kultúru na rôznych festivaloch a prehliadkach, zagratulovala aj delegácia družobnej obce zo Slovenska Tekovských Lužian na čele so starostom Marianom Kotorom. Nasledovali srdečné pozdravy a dary speváckych zborov a kolektívov Slovákov z okolia (Békešská Čaba - Meder, Čabačud, Čorváš, Poľný Berinčok) a spevokolov z neďalekých maďarských obcí (Nagyszénás, Öcsöd). Rečníci popri zdôraznení obrovskej zásluhy zboru na zachovávaní slovenského kultúrneho dedičstva popriali členom Ruže veľa zdravia, najdôležitejšieho v ich veku. Pritom snáď najväčším uznaním pre nich bola myšlienka, podľa ktorej svojou činnosťou boli vzorom pre nejednu obec v okolí, kde podľa ich príkladu založili spevácky zbor. Osobitne vysoko hodnotili význam odborných konzultácií, na ktoré chodili za pani Dankovou.

Po ukážke z repertoáru jubilujúceho kolektívu prítomní spoločne po slovensky aj po maďarsky zaspievali hymnickú pieseň „Daj Boh šťastia…”. Po sviatočnom obede hostia potešili svojich kondorošských priateľov kyticami slovenských a maďarských ľudových piesní.

Na realizovaní osláv vzácneho jubilea pávieho krúžku Ruža v Kondoroši okrem členov Slovenskej samosprávy a miestneho Slovenského klubu, v rámci ktorého zbor funguje, mali veľký podiel spolupracovníčky miestnej Knižnice a Osvetového strediska Ferenca Dérczyho, ako aj kondorošskej reštaurácie Napsugár.

(cs)

Tanečný súbor Zelený veniec na cestách

Ečerskí tanečníci tohto roku viackrát dostali možnosť predstaviť sa nielen v Maďarsku, ale aj za hranicami.

V máji skupina odcestovala na Slovensko. V Trebišove a v okolitých obciach prijali tanečníkov s veľkou radosťou. Vystúpili na festivale Slovákov žijúcich v zahraničí pod názvom Tokaj v Európe a Dedovizeň, predviedli chýrnu Ečerskú svadbu. Pre tanečníkov bola mimoriadnym zážitkom návšteva tokajských pivníc spojená s ochutnávkou vína.

Počas letných prázdnin sa súbor s veľkým úspechom predstavil na otvorení národopisného múzea v Gyömrő a na stretnutí tanečných súborov vo Veresegyháze. Na Žatevnom dni v Sarvaši nielen tancoval, ale sa zapojil aj do žatevných prác, za čo mu porota udelila osobitnú cenu. Regionálny slovenský deň v Pilíši oslávili tanečníci spolu s ečerskými dôchodcami.

Tohoročný deň A. Grassalkovicha bol mimoriadny preto, lebo na ňom okrem miestnych slovenských skupín prvýkrát vystúpili zahraniční hostia - Zeleny Jawor z Poľska. Z domácich sa predstavili súbory Panónia z Malej Tarče, Lipa z Budapešti a Zelený veniec z Ečeru, ktorý opäť predviedol Ečerskú svadbu, do ktorej zapojil mladších i starších tanečníkov. Takto spoločne oslávili 10. výročie znovuzaloženia súboru.

V auguste Ečerčania odcestovali do Českej republiky, do Rožňova pod Radhoštěm, kde reprezentovali Maďarsko na festivale Jánošíkov dukát. Zožali obrovský úspech. Koncom augusta sa Zelený veniec zúčastnil na medzinárodnom festivale v Nemecku (Bad Nenndorf), na ktorom vystúpilo päťdesiat tanečných súborov. Počas týždňového festivalu sa nemeckí hostitelia postarali o bohatý program, ečerskí tanečníci sa vrátili domov s nezabudnuteľnými dojmami a zážitkami.

Csaba Aszódi (aszm)

Poznanie vám bude milé...

Z otváracej slávnosti čabianskej slovenskej školy

- Nasledujú mesiace práce, z ktorej, dúfame, budete mať radosť, zážitky iného typu, potešenie z poznávania sveta, ktorý sa pred vami otvára, ktoré vám dáva istotu, že ste a budete v ňom doma. Lebo múdrosť vojde vám do sŕdc a poznanie vám bude milé... - vítal účastníkov slávnostného otvorenia školského roka v Slovenskej materskej a základnej škole, gymnáziu a internáte v Békešskej Čabe zástupca riaditeľky inštitúcie Michal Lásik.

V mene pedagogického zboru prítomných pozdravila riaditeľka Edita Pečeňová. Zvlášť privítala prváčikov základnej školy, ktorí od rodičovského združenia dostali darček k úspešnému odštartovaniu neľahkej práce v škole. Zároveň popriala veľa úspechov študentom 9. ročníka, ktorí teraz začínajú svoje stredoškolské štúdiá. Popri prehľade letných aktivít žiakov, o ktorých sme priebežne informovali aj čitateľov Ľudových novín, pani riaditeľka oznámila potešiteľnú správu: onedlho sa začnú rekonštrukčné práce elektrickej siete budovy, ktoré sa môžu zrealizovať vďaka finančnej podpore Ministerstva školstva MR. Pritom inštitúcia podala konkurzné práce aj do dvoch projektov Európskej únie, v ktorých sa uchádza o podporu na získanie učebných pomôcok a prostriedkov, ako aj na obnovu budovy. - Pevne veríme, že v súbehoch získame finančné prostriedky na rozvoj infraštruktúry našej školy, - dodala E. Pečeňová.

Počas šesťdesiatročnej histórie našej inštitúcie zabezpečila kontinuitu výchovy a vyučovania rovnováha zachovania hodnôt a tolerancie. V našej škole prebieha odovzdávanie nových poznatkov na vysokej úrovni, naši absolventi s dobrými vedomosťami a so znalosťou viacerých jazykov si nájdu miesto aj v dnešnom rýchle sa meniacom svete a úspešne sa uplatňujú na trhu práce. Naši bývalí žiaci sú aktívnymi činiteľmi slovenského spoločenského, vedeckého, kultúrneho života a školstva v Maďarsku. Nájdu sa medzi nimi v hojnom počte pedagógovia, lekári, inžinieri, právnici, novinári, tlmočníci, ekonómovia. Sú uznávanými členmi našej spoločnosti, na ktorých sme oprávnene hrdí. Medzi našimi absolventmi už dlhé roky nie sú nezamestnaní - zdôraznila pani riaditeľka a zároveň informovala prítomných o aktivitách, ktoré čakajú žiakov v nastávajúcom školskom roku.

Slávnosť, ktorou v čabianskej inštitúcii otvorili neobyčajný školský rok, veď onedlho sa popri každodennej práci rozbehnú veľkolepé oslavy 60. výročia školy, spestril program detí z rôznych ročníkov. Škôlkári, resp. čerství prváčikovia si získali obdiv svojich rodičov a učiteľov básňami, ktoré s nimi nacvičila učiteľka Csilla Eperjesiová. Z vyšších ročníkov účinkovali Natanael Bukran a Šára Kokaveczová, kým v hudobnom bloku potešila obecenstvo slovenskými ľudovými piesňami Daniela Kešjárová, ktorej pomohla pri príprave učiteľka spevu Ildika Očovská.

(cs)

Otvorenie nového školského roka

v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Škola jasná je a tichá v čase brieždenia, iba mapy počuť dýchať tíško na stenách… Týmito metaforami v básni „Po prázdninách” privítala deti, učiteľov a rodičov v Osvetovom stredisku P. Vajdu v Sarvaši v posledný augustový deň žiačka ôsmej triedy Klaudia Sztrepková. Potom všetci prítomní zaspievali maďarskú a slovenskú štátnu hymnu. Nasledoval slávnostný prejav riaditeľky Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzany Medveďovej. Vrelo sa prihovorila všetkým prítomným a privítala vzácnych hostí, ktorí zavítali na slávnosť: generálneho konzula SR v Maďarsku Štefana Daňa, primátora Sarvaša Michala Babáka, zástupkyňu notára Juditu Paluskovú Udvarhelyiovú a ďalších hostí. Pani riaditeľka zároveň predstavila prítomným nových pedagógov. Novou hosťujúcou učiteľkou zo Slovenska je Dana Lukáčiková z Bratislavy. Učiteľský kolektív bol omladený, mladí pedagógovia Diana Kotaová, Dolli Gálová, Csilla Sindelová a Gábor Urbán sa predstavili kolegom a zhromaždeným deťom.

Žiaci pod vedením skúsených učiteľov nacvičili krátky kultúrny program a s elánom vkročili do nového školského roka. Na javisku okrem účinkujúcich už tradične sedeli v bielych blúzkach a košeliach noví prváčikovia, ktorí ešte nenapísali kriedou na tabuľu svoje prvé roztrasené „a”. S dôverou tíško sedeli na javisku a sledovali svojich starších spolužiakov Moniku Kovácsovú a Benjamína Barátha, ako dôstojne moderujú program zhromaždenia. Renáta Kiseľová, Edina Zimová, Dalma Hegedűsová a Peter Medveď sa precítene vtipnými detskými básňami prihovárali pozornému auditóriu.

Slovenská základná škola v Sarvaši má pred sebou náročný rok, v ktorom oslávi 60. výročie svojho vzniku. Od roku 1950 prešla dlhú cestu, musela prekonať mnoho prekážok, aby dokázala, že je životaschopná, kvalitná, konkurencieschopná a že každoročne vychová desiatky výborne pripravených detí a vyšle ich na slovenské a maďarské stredné školy.

(dk)

„Z pokolenia na pokolenie“

60-ročná békeščabianska slovenská škola

Pri príležitosti 60. výročia založenia Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a internátu v Békešskej Čabe usporiada inštitúcia 3. októbra celodňové oslavy. Program sa začne o 14. hodine slávnostným zasadnutím učiteľského zboru, kde s príhovormi vystúpia predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a riaditeľka školy Edita Pečeňová. Po odhalení pamätnej tabule sa účastníci slávnosti presunú do Domu slovenskej kultúry, kde sa uskutoční otvorenie výstavy Najkrajšie okamžiky šesťdesiatročnej histórie školy a krst publikácie Z pokolenia na pokolenie. Kladenie vencov na mestskej radnici bude o 18. hodine. Oslavy sa skončia bálom absolventov školy v Hoteli Fiume.

Dlhá cesta zo Santova do Dunajskej Stredy

90 aktívnych rokov Margity Urbaničovej

Dožiť sa 90 rôčkov v 21. storočí začína byť samozrejmosťou vďaka lekárskej vede. Margita Urbaničová sa ich dožíva 1. októbra v kruhu svojich troch detí. Narodila sa na Santove ako tretie dieťa (zo šiestich) Pavline Voderackej (Zajárkovej) a Pavlovi Vaclavikovi (Noháčkovmu). V monografii Santova (na strane 27) sa uvádza, že Michal Voderacký, jej pradedo, bol prvým obyvateľom Santova po jeho „znovuosídlení“ začiatkom r. 1700. Vyrastala v slovenskej nábožensky založenej katolíckej rodine. Jej matka Pavlina bola veľmi múdra žena, celú Bibliu, Starý i Nový zákon, vedela naspamäť. Ženy z dediny k nej chodili a ona im čítala z veľkej Biblie, napísanej v biblickej češtine. Ale nielen kvôli tomu k nej chodili. Vyhľadávali ju, aj keď mali nejaký zdravotný problém, lebo všetko vedela vyliečiť.

Margita dodnes čerpá zo skúseností získaných od svojej mamy. Najviac neduhov si lieči žihľavou alebo chrenom. Keď ju bolí členok alebo koleno, nazbiera si mladú žihľavu, zaleje horúcou vodou a keď trochu vychladne, máča si v nej boľavé končatiny. Keď ju bolia kríže, napchá si čerstvú žihľavu za košeľu a tak spí pár nocí (každý deň natrhá čerstvú žihľavu). Či tá žihľava nepáli? Páli. Ale vylieči. Hoci má 90 rokov, nemá žiadne zdeformované prsty ani na rukách, ani na nohách. Keď má zápal priedušiek a veľmi kašle, napchá litrovú sklenenú fľašu dopoly čerstvo nastrúhaným chrenom, doplní bielym vínom, pridá tri lyžice medu, dobre pretrasie a keď sa zmes usadí, ráno a večer si dá za pol štamperlíka (1,5 cl). Nie viac, aby chren nepodráždil žalúdok.

Jej otec Pavel robil od svojich 12 rokov v Budíne v tehelni. Tam sa zoznámil s budúcou manželkou, ktorá tam neskôr tiež začala robiť. Vzali sa v r. 1915 a zostali verní svojmu rodisku i v období, keď sa kvôli politickej a hospodárskej situácii z Karpatskej kotliny vysťahovalo od r. 1913 vyše jeden a pol milióna ľudí. Navyše rok po tom čo sa vzali, vypukla prvá svetová vojna, ktorá ďalej zbedačovala ľud. Mali čo robiť, aby svojich 6 detí vychovali. Prví dvaja synovia sa im narodili ešte počas vojny. Mladá rodinka bývala v podnájme na Santove. Lepšie časy nastali, keď si ich gazda Noháčik vzal za vlastných. Bol už starý, nemal detí a rodičia Margity ho dochovali. Na hornom konci u Noháčkových sa im narodili ešte štyri deti, medzi nimi i Margita, preto jej v dedine nehovorili Margita Vaclaviková, ale Noháčková. Tam už jej otec mal voz i kone a mohol furmančiť. Na Santove sa pálilo vápno. Naložil vápno, prešiel v Ostrihome cez most Márie Valérie a zašiel až do Gbeliec (Köbölkút). Tam vápno predal, kúpil zrno, v mlyne mu zo zrna urobili chlebovú múku, múku na varenie, krupicu a otruby. Mlynárovi sa neplatilo peniazmi, za prácu si nechal časť zrna. Otec bol dobrý obchodník. Niekedy aj sviňu doviezol. Takto to šlo až do druhej svetovej vojny. V roku 1945 Nemci vyhodili most v Ostrihome do vzduchu a nemohlo sa prechádzať na druhú stranu až do r. 2001, keď ho znovu dali do prevádzky. Nevlastný dedo Noháčik vedel veľa rozprávok, ktoré po večeroch rozprával deťom.

V tomto prostredí vyrástla Margita. Bolo to pekné, múdre dievčatko. Keď bola nejaká slávnosť, alebo sa šlo do kostola, mama ju pekne vyobliekala, vlasy jej večer natočila na papieriky, aby ich mala ráno pekné kučeravé. Barossovci (vtedajší zemepáni) si ju spomedzi detí vybrali, aby ich sprevádzala na koči pri príležitosti osláv svätenia zástavy. Školu navštevovala do 13. rokov, maďarskú, nakoľko zrušili slovenské národnostné školy. Malé deti nevedeli po maďarsky, preto boli zriadené škôlky, kde ich naučili po maďarsky predtým, než začali chodiť do školy. Napriek tomu, že sa veľmi dobre učila, nebolo peňazí, aby pokračovala v štúdiu, ale hlavne, nebolo zvykom, aby sa dievčatá vzdelávali. Dali ju do služby. Mama jej našla rodinu, obyčajne židovskú. Dostala tam stravu, ubytovanie, doma bolo o jeden krk menej a ešte sa tam aj všeličo naučila. U prvej rodiny bola necelé 2 mesiace. Stále plakala. Keď sa to dozvedela sestra jej mamy tetka Berta, okamžite ju odtiaľ odviedla. Druhé miesto bolo na Tököde u náčelníka stanice. Tam si po týždni zbalila batôžtek a utiekla pešo domov (asi 25 km cez hory a lesy) na Santov. Rýchlo jej hľadali ďalšie miesto. Aj ho našli na Irme (Üröm) v Budínskych vrchoch. Tu jej už bolo lepšie, lebo mohla vyzerať na ceste santovských furmanov a necítila sa taká osamotená. Na Irme bola 9 mesiacov, od jesene do leta. Na leto šla domov, lebo bola robota. U ďalšej rodiny na Floriánovom námestí bolo veselo. Chodili k nim bratranci rabíni hrať karty. Tu sa Margita naučila hrať žolíky. Krátko pobudla ešte v ďalších 2 rodinách. Nemala ani dvadsať rokov, keď k ním domov prišiel robiť švárny murár Gusti Trnkóv. Rodičia jej nedovolili, aby sa s ním rozprávala, tak vymyslel, že mu bude pomáhať a bude jej platiť za robotu. Tak mohli byť spolu. V r. 1941 sa zobrali. V r. 1944 a 1945 porodila na Santove dvoch synov. S rodičmi bývať nemohli, sťahovali sa z podnájmu do podnájmu. V r. 1947 sa pri výmene obyvateľstva rozhodli, že sa odpútajú od dlhých koreňov a odídu za sľubovaným lepším životom do ČSR. S medzizastávkou v Sklenom pri Handlovej sa presídlili do Čiech, do obce Kalná Voda v Krkonošiach, kde sa narodila ich dcérka. Nakoľko podmienky ani zďaleka neboli také priaznivé ako sľuby, ktoré ich tam zlákali, po roku sa rozhodli, že sa presunú na Slovensko, do Dunajskej Stredy, kde bola časť manželovej rodiny a celá kopa kamarátov zo Santova.

Vykasali si rukávy, našli si robotu, postavili dom, neskôr i obom synom (dcéra sa vydala do Maďarska) a tu sa dožili aj staroby. Neboli ďaleko od Santova, ktorý často navštevovali a kde si mohli na zábavách zatančiť a zaspievať. Lebo tancovať a spievať to teda vedeli! Margita má prekrásny hlas a vie na stovky piesní a jej manžel nielen že bol výborný majster murár, ale aj vynikajúci hudobník. Keď vzal husle do svojich tvrdých murárskych rúk, prsty mu behali ľahučko po strunách a dom sa hneď ozýval peknými slovenskými piesňami. V staršom veku husle odložil a hral len na ústnej harmonike, ale aj na tej majstrovsky. Teraz, keď už manžel nevyhráva ani na husliach, ani na harmonike, si Margita ešte stále veľmi rada zadrobčí pri dobrej dychovke a nakoľko pozná veľa ľudových piesní, starých i novodobých, veľmi rada si aj zaspieva. Čím ešte trávi čas v deväťdesiatke? Prečíta všetko, čo má písmená - knihy, časopisy, noviny, lúšti krížovky a sudoku, v televízii pozerá hlavne filmy o zvieratách, ale aj správy a politiku, na ktorú má svoj názor. Pred pár rokmi, mala už vyše 80 rokov, sa naučila hrať passians (karty) na počítači. Sama si počítač zapla, našla program s kartami, naštartovala hru, keď skončila, predpisovo pozatvárala okienka a vypla počítač. S tým už teraz prestala, lebo sa natoľko sústredila na pohyb myšou, že po tretej hre už bola veľmi unavená. Má totiž pace-maker, odkedy jej operovali srdce. Miesto toho teraz skladá puzzle, ale nie nejaké malé, päťstovkové, ale veľké, dvojtisícové.

Čo treba k dlhému veku? Lekárska veda? Určite. Ale hlavne spev, hudba, tanec a správny prístup k životu. No a láska tých, ktorí sú jej najbližší: 3 detí, 8 vnúčat a 4 pravnúčat. Nech ju zdravie, šťastie a dobrá nálada nikdy neopustia!

G. Zajárková

Z dovalovskej chalupy až po peštiansky palác

Ján Nepomuk Bobula (1844-1903)

Obraz Slováka v maďarskej klasickej literatúre, osobitne v diele novohradského rodáka Kálmána Mikszátha (1847-1910), je zväčša stereotypný: spravidla je to tichý, skromný, bohabojný, pracovitý človek, zmierený so svojím údelom a odovzdaný vôli osudu. Na zvlnených, kopcovitých Horniakoch s väčším počtom zamračených, pochmúrnych dní v kalendárnom roku sa v potu tváre narobil viac ako Dolniak na slnečnej, žírnej rovine, a predsa mal chudobnejší, chudobný až biedny stôl. (Často to pripomína aj Kálmán Mikszáth vo svojej próze i publicistike.) Tento viac-menej ustálený, stereotypný obraz Slováka zavše narúša jeho protipól: je to zasa obraz dôvtipného, vynaliezavého a pričinlivého Slováka, ktorý sa rozhodol, že sám bude strojcom a tvorcom svojho osudu. Takýto typ Slováka sa neuzaviera do seba ani do svojho rodného kraja. Má odvahu vziať nohy na plecia a ísť svetom.

Tento typ literárneho obrazu Slováka v živote dualistického Uhorska (1867-1918) stelesnila osobnosť Jána Nepomuka Bobulu (15. 3. 1844 Dovalovo v Liptove - 15. 11. 1903 Budapešť). Pohľad na jeho životnú dráhu napĺňa nijako nezaujatého, nepredpojatého človeka údivom. Čo všetko robil? Čím všetkým bol? Začnime od začiatku: najprv nie veľmi úspešný gymnazista, vzápätí murársky pomocník, neskôr vyučený murár, potom redaktor, publicista, ďalej politik, poslanec zastupiteľského zboru zjednotenej Budapešti a uhorského snemu (1892-1897) za volebný obvod Stará Ľubovňa a napokon a či predovšetkým podnikateľ, staviteľ a projektant. Azda nijaký Slovák nezanechal svoju osobnú pečať na hospodárskom a stavebnom rozmachu Budapešti v poslednej tretine 19. storočia v takom rozsahu ako Ján Nepomuk Bobula. Dokumentuje to viac dvojjazyčných maďarsko-slovenských pamätných tabúľ jednak na vlastnom impozantnom neorenesančnom paláci v zástavbe na peštianskom Andrássyho bulvári a jednak na dodnes vyhovujúcich verejných školských budovách (napríklad na Trefortovej ulici). Napokon miesto jeho posledného odpočinku na niekdajšom ústrednom peštianskom cintoríne pri Fiumskej ceste potomkom pripomína architektonicky vkusne obnovený náhrobník. Keď sme už pri tom, hodno poznamenať, že o tieto pietne pamiatky života a činnosti Jána Nepomuka Bobulu sa postarali (a starajú sa) slovenské samosprávy v Budapešti. Inak neraz aj peštianski Slováci zabúdajú, že veľkolepej výstavbe Budapešti v spomínanom období výrazne napomohli ruky Slovákov z vtedajších Horniakov na sezónnych stavebných a iných pomocných prácach. Aj Ján Nepomuk Bobula mal podiel na organizovaní celých murárskych čiat, ale hlavným motivačným stimulom predsa len bola vidina lepšej pláce za vykonanú prácu.

Hoci slovenskí historici (predovšetkým J. V. Ormis) venovali pozornosť osobe Jána Nepomuka Bobulu, najmä v období pred spoločenskými zmenami v stredoeurópskom regióne jeho meno čoraz väčšmi zahaľovala hmla zabudnutia. Mal a má síce svoje miesto v Slovenskom biografickom slovníku a obdobne aj v maďarskom Životopisnom lexikóne, ale chýba napríklad v Encyklopédii Beliana, ako aj v lexikóne významných slovenských osobností minulosti. Pravda, netreba nad tým veľa lamentovať. Najmä v staršej literatúre sa neraz stretávame s protikladnými charakteristikami Jána Nepomuka Bobulu. Národovec, odrodilec, vlastenec, pomaďarčenec, maďarón, podnikateľ, buržuj, atď... Podnety na takéto klasifikácie Jána Nepomuka Bobulu sa vyťahovali z jeho verejných, publicistických a politických prejavov, ako aj z jeho osobnej národnopolitickej a neskôr podnikateľskej a staviteľskej aktivity. Tou poslednou sa napokon zaradil medzi 80 najvýznamnejších osobností uhorskej industrializácie. (Pripomeňme, že spomedzi staviteľov popri Miklósovi Yblovi sa tam dostal iba J. N. Bobula). Ako to zvyčajne býva, aj v daných prípadoch ide poväčšine o účelové, dobové charakteristiky, pri ktorých prostriedky svätia účel. Nepribližujú, ba skôr obchádzajú mentalitu osobnosti Jána Nepomuka Bobulu, ktorá od príchodu do Budapešti prešla prinajmenšom tromi výraznejšími vývinovými fázami. S tým súvisia aj zmeny v jeho názoroch a postojoch, ktoré majú svoju vnútornú vývinovú logiku, hoci navonok sa môžu javiť rozporne, až protikladne. Tieto momenty ochotne precenil politicky usmerňovaný a historicky vymedzovaný a či ohraničovaný pohľad na výrazné postavy minulosti, ako sa to uplatňovalo aj v slovenskej biografistike a historiografii do spoločenského prevratu roku 1989. V tomto zmysle J. N. Bobula nebol výnimkou, ba skôr naopak, lebo z jeho života a diela nebolo ťažké vyzdvihnúť alebo vytrhnúť vhodné argumenty.

Možno predpokladať, že vďaka pričinlivosti a uvážlivosti slovenskej katolíckej rodiny čižmára a maloroľníka otca Jána Bobulu začal dospievajúci Ján Nepomuk navštevovať gymnázium v Komárne. Zároveň si môžeme položiť otázku, prečo tak ďaleko od liptovského Dovalova, keď obdobné školské zariadenia boli poruke aj bližšie? (Názov obce Dovalov - od roku 1808 Dowallow, po maďarsky Dovaló, v rokoch 1873-1913 Dovalló - už nenájdeme na súčasných mapách. Roku 1971 ju pričlenili k Liptovskému Hrádku podobne ako Rúfusovu Liptovskú Porúbku.) Odpoveď je naporúdzi: preto, aby si mladý muž okrem všeobecných vedomostí dobre osvojil aj maďarčinu (Mór Gelléri, 1887). Toto rozhodnutie podstatne prispelo k tomu, že Ján Nepomuk Bobula pre neznalosť maďarčiny nikdy netrpel slovenským menšinovým komplexom vo väčšinovom maďarskom prostredí. Suverénne sa pohyboval v čoraz väčšom maďarskom jazykovom mori. V Komárne však nedoštudoval, ale vyučil sa za murára a potom sedemnásťročný od roku 1861 až do smrti roku 1903 vlastne križuje peštianske a budínske ulice. V Pešť-Budíne maturuje (po maďarsky, akože inak!) a absolvuje staviteľskú školu. Napriek staviteľskému diplomu a odbornému študijnému pobytu v západnej Európe počnúc rokom 1863 postupne nadväzuje spoluprácu a vymedzuje si miesto medzi slovenskými politikmi v Uhorsku. Do slovenskej tlače prispieva hlavne politickou publicistikou v slovenskom národnom duchu. Podčiarkuje, že sa nechce „zriecť svojej vlastnej národnosti“, ako napísal v dobovom jazykovom úze, „nechce sa zmaďarčiť“ (SN, 1868). Horlí za „urovnoprávnenie nemaďarských národností“ v Uhorsku, zasadzuje sa (prirodzene, neúspešne) o 5 čisto slovenských a 6 poloslovenských gymnázií. V jeho konaní a myslení sa však čoraz väčšmi presadzujú črty pragmatizmu, ktoré by podľa neho mohli zvrátiť neúspešné slovenské politické myslenie najmä vo vzťahu k Maďarom. To ho priviedlo k téze, že Slováci by sa mali vyrovnať predovšetkým s maďarskou politickou elitou v rámci jestvujúceho Uhorska. S podporou slovenských pešť-budínskych (od roku 1873 budapeštianskych) podnikateľských rodín sa stavia do čela slovenských opozičných síl (J. Palárik, J. Malý-Dusarov), tzv. Novej školy, neskôr Slovenskej strany vyrovnania. Politické ciele sledoval aj organizovaním slovenského spolkového života v sídelnom meste Uhorského kráľovstva. Osobitne treba spomenúť, že Ján Nepomuk Bobula bol jedným z prvých súvekých slovenských politikov, ktorí rozpoznali, že politizovanie bez súčinnosti so slovenským finančným kapitálom je odsúdené na neúspech. Popritom obdiv urbanizácie (v odbornom článku už roku 1863 požadoval vypracovanie regulačných plánov dedín v Uhorsku), industrializácie a modernizácie krajiny ho čoraz hlbšie vťahoval do podnikateľskej sféry búrlivo rozvíjaného hospodárskeho života. Ctižiadostivá, ambiciózna povaha Jána Nepomuka Bobulu sa nemohla obísť bez zážitku z úspechu. Keď videl a presvedčil sa, že na jednej strane politizovanie hurbanovcov, tzv. svätomartinskej Starej školy, ani mladšej pešť-budínskej tzv. Novej školy nie je schopné dosiahnuť vytýčené a vytúžené národné ciele a zámery (najmä v mohutnej protipanslávskej kampani a v atmosfére po zatvorení Matice slovenskej a slovenských patentálnych evanjelických gymnázií) a na druhej strane slovenský finančný kapitál nemá šancu proti kapitálu a úverom maďarskej politickej elity v Uhorsku, prestal sa otvorene angažovať v národných otázkach a hľadal si cestu k vládnej strane Ferenca Deáka. Medzi maďarskými (uhorskými) liberálmi sa potom J. N. Bobula angažoval predovšetkým v komunálnej politike, vyvíjal podnikateľskú, projekčnú a stavebnú činnosť, dnešnou terminológiou povedané, zaoberal sa developerskou aktivitou. Prirodzene, bez verejnoprospešných a súkromných objednávok by mu neboli nič platné technické (projekčné) a organizačné schopnosti, vedomosti a skúsenosti. Ak sa chcel uplatniť a postúpiť vyššie po spoločenskom rebríčku, nemal iné východisko ako orientovať sa na majetnejšie, majetné a solvetné vrstvy obyvateľstva vzmáhajúcej sa uhorskej metropoly. Hoci v posledných troch desaťročiach 19. storočia pobývalo v Budapešti (hlavne prechodne) až 70 000 Uhrov slovenskej národnosti, zámožnejších Slovákov bolo medzi nimi pomenej. (Pritom ľudová múdrosť hovorí, že peniaze vraj nepoznajú národnosť!) Ak sa Ján Nepomuk Bobula v poslednom desaťročí svojho života nevystatoval slovenskosťou, prípadne menej alebo vôbec o tom nehovoril, neznamená to, že prestal byť Slovákom. Uznával uhorskú štátnosť národností v Uhorsku, ako ju propagoval aj vo svojich predvolebných prejavoch, a zachoval si slovenské cítenie aj vtedy, keď mal pred očami víziu bratskej zhody Slovákov a Maďarov. Bol však natoľko pragmatický, aby vecne usúdil, akou iluzórnou sa stala táto zhoda vďaka útočnej politike maďarských vládnych činiteľov Uhorska a sebaobrannej aktivite slovenskej politickej reprezentácie v Uhorsku. Ján Nepomuk Bobula mal šťastie v nešťastí, že údel mu nedožičil dožiť sa neodvratných neblahých dôsledkov tejto nezhody.

Čo Ján Nepomuk Bobula nedosiahol v politickej oblasti života vtedajšej spoločnosti, to mu vynahradili nesporné staviteľské (aj projekčné) úspechy, čo sa napokon usiluje zdokumentovať aj najnovší súpis jeho a ním realizovaných stavieb, o ktorý sa postaral Ladislav Petro. Bez zveličovania možno povedať, že je to impozantný zoznam s desiatkami veľkých a väčších stavieb a s tuctami menších rodinných sídel. Na území Slovenska jeho najvýznamnejšou stavebnou kultúrnou pamiatkou je pôvodná budova Matice slovenskej v Martine, ktorú postavili v rokoch 1875-1896. V Budapešti je s menom staviteľa a projektanta Jána Nepomuka Bobulu nerozlučne spätý dnešný Andrássyho bulvár s námestím Oktogon. Je to jedinečné svetové kultúrne dedičstvo poznačené výrazným rukopisom Slováka, a to bez ohľadu na to, že Ján Nepomuk Bobula nebol epochálnym projektantom a staviteľom, ale štýlové prvky renesačného a klasického staviteľstva vedel eklekticky zladiť do harmonického celku.

Životná cesta Jána Nepomuka Bobulu, plná prehier aj výher, je vyznačená nezmazateľnou stopou z dovalovskej chalupy až po peštiansky palác. Keby to bola číra fikcia, mohli by sme povedať, že je to pekný príbeh, pekná slovenská rozprávka. Ale v skutočnosti je ešte krajšia, lebo je postavená na neodškriepiteľných faktoch, na tom, čo sa naozaj stalo, a prinajmenej zrakom je hmatateľné dodnes. Je to takisto kúsok slovenskej minulosti, hoci väčšia časť tohto fragmentu je mimo územia dnešného Slovenska. Nehodno zabúdať na to, aby sme sa sami neochudobňovali. Veď koniec koncov všetci Slováci sa ešte ani v Budapešti nepominuli.

Karol Wlachovský

Príspevok vyšiel v publikácii Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti, Ladislav Petro: Ján Nepomuk Bobula (1844-1903), ktorá vyšla v týchto dňoch.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.........................................................................................................................................