V. Maňka, P. Weiss a V. Prívarová v Mlynkoch

Nielen o Slovenskom dome

Slovenský europoslanec Vladimír Maňka, mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss a predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová 23. septembra zavítali do najslovenskejšej obce v Maďarsku. V Mlynkoch (Pilisszentkereszt) sa zaujímali o stav príprav výstavby nového Slovenského domu - Strediska pilíšskych Slovákov, o aktuálne problémy a celkové postavenie Slovákov.

Hostí v (starom) Slovenskom dome privítala skupina školákov v kroji prednesom básne miestneho rodáka Gregora Papučka a pilíšskymi ľudovými piesňami. Hlavný hostiteľ, predseda Združenia a kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov, zástupca predsedníčky Slovenskej samosprávy v Mlynkoch Jozef Havelka na pracovnom a zároveň priateľskom stretnutí privítal aj ďalších hostí - predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) Jána Fuzika, starostu obce Józsefa Lendvaiho a vedúceho sekretariátu štátneho tajomníka Úradu predsedu vlády Maďarskej republiky Lászlóa Glatza. Do besedy so vzácnymi hosťami sa zapojili miestni slovenskí aktivisti, členovia slovenských volených zborov a Zväzu Slovákov v Maďarsku.

Začatie výstavby nového Slovenského domu - Strediska pilíšskych Slovákov z finančných zdrojov slovenskej a maďarskej vlády dlhší čas mešká kvôli komplikáciám zapríčineným výmenou pozemku medzi CSS a obecnou samosprávou. Nové stavebné povolenie by príslušné úrady mali vydať v prvej polovici októbra a dovtedy by mala byť podpísaná aj dohoda medzi CSS ako realizátorom projektu a Slovenskou samosprávou v Mlynkoch, resp. Združením pilíšskych Slovákov ako hlavnými užívateľmi nového objektu. Na stretnutí to potvrdili J. Fuzik aj J. Havelka, podľa ktorých právnici ich zborov vykonávajú už záverečné kozmetické úpravy.

Obecná samospráva vlani na jar rozhodla, že z pôvodného Slovenského domu na Hlavnej ulici sa miestna slovenská samospráva a Združenie pilíšskych Slovákov musia vysťahovať, lebo obec potrebuje jeho priestory. Odovzdanie dvojpodlažnej budovy s kapacitou spoločenskej miestnosti pre 120 osôb sa pôvodne plánovalo na jún 2009. Na výstavbu prispela maďarská vláda sumou 80 miliónov forintov, rovnakým dielom - 10 miliónmi korún (331.939 eur), prispela aj slovenská vláda.

Hostia sa zaujímali aj o ďalšie aktuálne otázky menšinového bytia, vrátane toho, či už celkom utíchli vášne okolo kauzy Slovenského domu v Mlynkoch a či nepretrváva napätie medzi občanmi. Pilíšania sa vyjadrili v tom zmysle, že v obci je relatívny pokoj, slovensko-maďarské napätie z tzv. vysokej politiky sa však občas dosť negatívne dotýka aj ich. Referovali pritom aj o svojom (zatiaľ, žiaľ, neúspešnom) pokuse zabezpečiť hosťujúceho pedagóga zo Slovenska pre pilíšsky región, o potrebe posilnenia slovenčiny v kostole a najmä o každodennom boji s dôsledkami asimilácie, straty slovenského materinského jazyka a národnostného povedomia, ako aj o snahe posilnenia národnostnej identity.

I. Fuhl

Opäť hanlivý nápis v Orosláni

V Orosláni načmáral neznámy páchateľ na budovu kultúrneho domu protislovenské hanlivé nápisy „Slota - Betka die” a „SK END”. Informovala o tom predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová. Incident oznámili 18. septembra ráno okoloidúci samospráve, ktorá prípad nahlásila polícii. Policajti hneď prišli a zadokumentovali čmáraniny. - Spolok pre ochranu dedinskej kultúry a tradície, ktorý má od mesta bezplatne prepožičanú budovu, sa postaral o to, aby nápis zmizol, pretože o deň neskôr sa tu konali oberačkové slávnosti, - povedala A. Szabová. V Orosláni k podobnému incidentu došlo už aj počas nedávneho dedinského dňa, keď mladík mával s transparentom s nápisom „5000 eur” a v rozhovore pre miestnu káblovú televíziu vyhlásil, že to bol iba začiatok a že sa postará o to, aby bolo aj pokračovanie. V krátkom čase nasledoval nápis pred Slovenským pamiatkovým domom, kde neznámy páchateľ napísal, že ak Maďari na Slovensku budú platiť 5000 eur za to, že rozprávajú po maďarsky, tak nech platia aj Slováci v Maďarsku. Polícia odstránila nápis a začala stíhanie, ktoré neskôr ukončila s tým, že sa údajne nič nestalo a nedošlo k materiálnej škode, povedala pre TASR predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni A. Szabová.

Ferdinand Egyed v mene zástancov uzmierenia

Bez vášní na etnickom princípe

Ako je známe, 10. septembra sa v Sečanoch (Szécsény) stretli premiéri Maďarska a Slovenska. Niektorí primátori v Novohradskej župe sa netešili stretnutiu, ktoré malo slúžiť uzmiereniu, ba čo viac, nepriateľsky prijali predsedu vlády nášho severného suseda. Medzi nich patrila aj primátorka mesta Šalgótarján Melinda Székyová Sztrémiová, ktorá v deň stretnutia uverejnila otvorený list adresovaný Robertovi Ficovi. Na tento list v mene zástancov uzmierenia reagoval predseda Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne a člen Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ferdinand Egyed. Vo svojom liste oslovuje primátorku ako osobu, ktorá rozdáva verdikty ako vševediaci potentát, vyzdvihujúci sa na vládnu úroveň. „Vaša forma myslenia sa podobá na niekdajšiu prehnanú národnú spupnosť - nežiaducu v 21. storočí -, ktorá hlboko uráža cítenie národa, ktorý žil spolu s nami v Uhorskom kráľovstve a potom si nie náhodou vybral samostatnosť; ktorý úspešne buduje svoju krajinu a ktorého kultúra a zvyky sú nám blízke. Vaše zmýšľanie môže vzbudzovať nedôveru medzi slovenskými a maďarskými občanmi.“ F. Egyed pripomenul, že k rozvoju ich mesta značne prispeli aj Slováci, ktorí sa tam prisťahovali zo severu. Pravdepodobne by bolo nasledovaniahodným príkladom - už aj v záujme pestovania tradícií, hospodárskych stykov a ukázania príkladu - keby nielen slovom, ale aj činmi zmonitorovali možnosti vyučovania slovenského jazyka a podnikli kroky napomáhajúce zbližovanie. „Napriek všetkým oprávneným krivdám nič neodôvodňuje to, aby sme sa vrátili k niekdajšiemu úzkoprsému, sebeckému spupnému politizovaniu, ktoré napokon viedlo k Trianonu. Dve členské krajiny Európskej únie so spoločnou históriou musia skôr či neskôr nájsť cestu zmierenia. V tomto smere urobili krok naznačujúci nádej v Sečanoch,“ píše vo svojom liste F. Egyed.

P. Weiss v sídle SSB

Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss navštívil budapeštianskych Slovákov. V polovici septembra sa zúčastnil na rozšírenom zasadnutí poslaneckého zboru Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB). Vzácnu návštevu privítali žiačky budapeštianskej školy kytičkou slovenských ľudových piesní a básňou. P. Weiss hovoril o tom, že návšteva budapeštianskych Slovákov je súčasťou série návštev, počas ktorých chce zavítať do všetkých Slovákmi obývaných regiónov Maďarska a zoznámiť sa s krajanmi. SSB a jej činnosť predstavila predsedníčka zboru Zuzana Hollósyová. Pán veľvyslanec sa zaujímal o početnosť budapeštianskych Slovákov, o systém samospráv, o možnosti používania slovenského jazyka a o život Slovákov v hlavnom meste. Zároveň nabádal účastníkov stretnutia, aby hovorili o tom, v čom potrebujú jeho pomoc. Slovenskí poslanci sa zmienili aj o doteraz nevyriešených otázkach, ako je napríklad založenie Domu budapeštianskych Slovákov, ale k spoločnému projektu veľvyslanectva a SSB - postaveniu pamätníka vierozvestcom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi v Blatnohrade - sa napokon nevyjadrili. Ten bude témou nasledujúceho stretnutia.

(ef)

Budapeštianski slovenskí veriaci

Po stopách D. Bacháta v Ratkovej

Bývalý duchovný Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, biskup evanjelickej cirkvi v Uhorsku Daniel Bachát (1840-1906) sa narodil v gemerskej obci Ratková neďaleko Revúcej. Cirkevný zbor nezabudol na svojho farára, ktorý slúžil v budapeštianskom Lutherovom dvore viac ako 30 rokov a podnikol návštevu jeho rodiska.

„Poďte, plesajme pred Hospodinom, zvučne oslavujme Skalu našej spásy! Predstúpme vďačne pred jeho tvár, zvučne ho velebme žalmami! Veď Hospodin je veľký Boh, veľký kráľ nad všetkými božstvami... Kiežby ste dnes počuli jeho hlas...“ - Tieto verše zo Žalmu 95 potvrdzujú našu radosť z vášho príchodu z Budapešti a zámeru, aby sme sa spoznali navzájom a vymieňali si skúsenosti. Je to historický okamih, prvé stretnutie so zahraničnými hosťami, Slovákmi z Maďarska. A to zo slovenského cirkevného zboru, v ktorom pôsobil a žil náš rodák senior a biskup Daniel Bachát, - povedal na privítanie delegácie z Budapešti farár-konsenior cirkevného zboru v Ratkovej Dušan Hrivnák.

Pán Hrivnák potom predstavil dozorcu Ivana Bakoša a ďalších členov cirkevného zboru, starostku obce Máriu Hirkovú a kronikárku obce Vlastu Sucháčovú.

Putujúca farárka Celoštátnej slovenskej samosprávy a zborová farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti Hilda Guláčiová Fabulová priblížila hostiteľom históriu zboru a činnosť biskupa D. Bacháta v Budapešti. Presbyterka a predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzana Hollósyová predstavila bohatú a pestrú činnosť SSB a odovzdala vecné dary samosprávy. Kurátorka Celoštátnej slovenskej samosprávy vo Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Ildika Klauszová Fúziková sa zmienila o dobrej ekumenickej duchovnej spolupráci budapeštianskych veriacich. Zdôraznila, že z 11-člennej delegácie 4 sú katolíci. Budapeštianski veriaci pracujú v duchu viery, lásky a nádeje, ktorá spája každú dobrú pospolitosť a kresťanov.

„Aj keď sme v mnohom rozdelení, my, ktorí v Krista veríme, no môžeme byť zjednotení, v láske, čo v srdciach nosíme, veď len tam je cirkev živá, kde láska je opravdivá,“ - zaznelo úvodom duchovného zamyslenia, ktoré viedla zborová farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Pani farárka vo svojej kázni zdôraznila, že nás má spájať Kristova láska a my musíme budovať most lásky, lebo len tak bude medzi ľuďmi pokoj a zmierenie.

Starostka obce pani Mária Hirková nás oboznámila so súčasnosťou obce a pani kronikárka Vlasta Sucháčová zase s minulosťou Ratkovej.

Obec Ratková leží v regióne Gemer, na juhovýchodnej časti Slovenského rudohoria, v doline Západného Turca. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1413. Patrila Derencsényiovcom, ktorí tu mali majetok v r. 1472. V 15. storočí sa vyvinula na remeselnícke a obchodné stredisko okolia, vyrábalo sa tu železo. Po tureckých vpádoch Turkom platili poplatok asi 40 rokov. Boli tu rôzne remeslá: garbiari, čižmári, súkenníci, plátenníci, valchári. V r. 1800 bolo v obci 310 majstrov a 116 tovarišov a svoje výrobky predávali po celej krajine. R. 1827 celá obec vyhorela. Úpadok remesiel za kapitalizmu vyháňal občanov za prácou do iných miest. Do boja proti fašistom sa zapojila väčšina obce. Po r. 1945 remeselnícke práce boli združené. Dnes má obec okolo 500 obyvateľov.

Svedectvom slávnej minulosti je zachované námestie, bývalá evanjelická škola z roku 1818, bývalá radnica a neskorogotický evanjelický kostol zo 16. storočia.

Rodákmi obce sú viaceré významné osobnosti, napr. spisovateľ a evanjelický biskup Daniel Bachát - Dumný, publicista Cyril Gallay. Pôsobil tu aj geograf a historik Ladislav Bartholomaedes a historik Andrej Šmál.

V popoludňajších hodinách nám hostitelia ukázali rodný dom Daniela Bacháta a dominantnú historickú pamiatku - evanjelický kostol, pri ktorom stojí mohyla s pamätnou tabuľou Daniela Bacháta. Hostitelia a hostia záverom stretnutia kytičkami a vencami vďaky vzdali hold biskupovi Danielovi Bachátovi pri jeho mohyle.

Členovia delegácie sa rozlúčili s hostiteľmi v nádeji, že čoskoro sa s nimi stretnú v Lutherovom dvore v Budapešti.

Návštevu a nadviazanie cirkevných sesterských a bratských stykov podporili Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, Slovenský evanjelický cirkevný zbor a Slovenská samospráva Budapešti.

(fúziková)

Národnostný festival V pokoji v Békeši

Sviatok gastronomických a kultúrnych hodnôt

- Je to vôľa, víťazstvo miestnej ľudovej diplomacie, mala by na to upriamiť pozornosť aj vysoká politika, - povedal predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik na Národnostnom festivale V pokoji v Békeši, ktorý sa konal 18. a 19. septembra v Békešskej Čabe. Rumuni, Poliaci, Slováci a Maďari z domova i spoza hraníc tu prostredníctvom svojej hmotnej i nehmotnej kultúry demonštrovali svoju túžbu po mierovom spolunažívaní.

Lokše (kapustníky) z Eleku, lapčanky (zemiakové placky) zo Sarvaša, halušky (rezance) z Békešskej Čaby, herouky (fánky) z Medešu, gágorčoke (točená cestovina do polievky) z Békešskej Čaby, barania kapusta z Bánhedešu, sárma (plnená kapusta) z Békešskej Čaby, slivkový lekvár z Kardošu, rumunské palacinky z Kétegyházy, rybacia polievka z Gyuly, magáne (pagáče) z Kondorošu a ďalšie dobroty lákali širokú verejnosť na jarmok v blízkosti Veľkého evanjelického kostola, kde organizátori zriadili ulicu tradičných hodnôt. V Dome slovenskej kultúry Spolok ľudových výtvarníkov inštaloval navliekané koráliky Anny Tóthovej a krásnu výstavu paličkovanej čipky, ktorá je dobre známa u Nemcov a u Slovákov. Kurátorka výstavy bola vedúca Výšivkárskeho klubu Rozmarín Anna Illésová Boťánska.

Gazdinky z mesta a z celej župy sa postarali o krásnu výstavu nakladanej zeleniny. Medzi nimi boli aj tradičné kyslé gerečky (nakladané malé zelené melóny). Podľa poroty najlepšie pochúťky v tomto roku priniesli pani Kelemenová, Hanková a Čordášová.

V Békeščabianskom slovenskom oblastnom dome otvorili výstavu Tranovský a Tranoscius, ktorú priviezli z Martina pracovníci Slovenskej národnej knižnice (SNK) a otvoril ju riaditeľ Národnostného bibliografického ústavu SNK Miloš Kovačka.

Historické pozadie javiska v centre mesta dotváralo zadné priečelie Veľkého evanjelického kostola a koruny stromov, ktoré ho lemujú. Na javisku sa striedali spevácke skupiny rôznej národnosti z mesta a okolia (Poľný Berinčok, Kétšoproň a Telekgerendáš), citarové skupiny a folklórne súbory. Hosťami békeščabianskej slovenskej samosprávy boli speváci z Iže na Slovensku.

V uličke hodnôt vo vkusných stánkoch ponúkali svoju partieku (tovar) slovenskí, poľskí, nemeckí a rumunskí remeselníci. S ručnými prácami sa zoznamovala aj mládež.

(ai)

Békeščabiansky slovenský spevácky zbor Ružička v Radave

Békeščabiansky slovenský spevácky zbor Ružička navštívil koncom leta Slovákov v Radave neďaleko Nových Zámkov, kde sa nížina snúbi s pahorkatinou a kam láka návštevníkov aj termálna voda kúpaliska Podhájska. Tamojší Slováci pozvali Čabanov na obecný deň, kde zbor Ružička vystúpil s pekným programom. Večer prechádzajúc sa po dedine čabianski speváci zistili, že Slováci a Maďari žijú v tomto regióne v pokoji a v najväčšom porozumení. Na druhý deň v Národopisnom múzeu vo Veľkých Lovcoch prekvapil ženský kroj, ktorý sa veľmi podobal na ich čabiansky kroj. Videli napríklad také čipkové čepce s vyšívanými stužkami, aké nosili pred sto rokmi aj ich staré mamy. Zaujali ich aj farebné čepce, ktoré z hľadiska formy a látky sa podobajú čepcom v Poľnom Berinčoku.

Členovia zboru Ružička úspešne predstavili na Slovensku časť kultúrneho dedičstva békeščabianskych Slovákov.

(io-cs)

Budapešť z lode, so spevom a s haluškami

Babie leto je v Budapešti najkrajšie na lodi. Mohli sa o tom presvedčiť v tretiu septembrovú nedeľu účastníci výletu, ktorý organizovala Slovenská samospráva IX. obvodu a ktorý bol spojený s vystúpením Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena.

Stalo sa peknou tradíciou, že slovenský volený zbor mestskej časti Františkovo usporadúva výlet loďou, na ktorom sa o kultúrny program postará zbor Ozvena. Tradície sú dobré vtedy, ak sa o ne staráme, ak v nich má kto pokračovať a ak na ne nezabúdame. Verím, že práve v tomto duchu organizujú tieto podujatia, ktoré sú vhodné na to, aby sme sa lepšie spoznali. Sú prezieraví - z lode vám neujdú hostia, vypočujú si aj najhorší program a ak sú dostatočne hladní, zjedia aj najhoršie jedlo. To je však z mojej strany iba pokus o vtipkovanie, veď takéto nebezpečenstvo v onú nedeľu vôbec nehrozilo. Na plavbu sme sa vydali v neskorú poobedňajšiu hodinu od Petőfiho mostu, aby sme zažili prekrásne dve hodiny v obklopení slovenského slova, hudby a gastronómie. Prítomných privítal na palube predseda slovenského zboru IX. obvodu Mikuláš Bogár, ktorý po informáciách o programe odovzdal slovo svojmu rodákovi, Santovčanovi Ladislavovi Malému, ktorý nás zaviedol do tajov dejín hlavného mesta. Bola to jedinečná exkurzia, nakoľko pán Malý sa vyhýbal všeobecne známym informáciám, sústredil sa na tie, ktoré súvisia s nami Slovákmi, ale aj Moravanmi. Dozvedeli sme sa, že projektanta Mostu slobody Jána Feketeházyho krstili ešte ako Černohausa.

Obohatení o nové informácie sme mali možnosť kochať sa v prekrásnom speve zboru Ozvena. Dirigentka zboru Márta Pálmaiová Pápayová informovala prítomných okrem iného o tom, že plánujú vydať zbierku piesní, ktoré spracoval zbormajster Ján Šutinský, nazvanú Lastovienka moja.

Zlatým klincom programu bola ochutnávka tradičnej slovenskej špeciality, bryndzových strapačiek. Pri pristávaní lode sa s nami M. Bogár lúčil slovami, že nás pozýva 3. októbra o 16. hodine na Bakátsove námestie, kde v rámci Hodov na Františka pripravia slovenský kultúrny program.

(ef)

Slovenská samospráva Peštianskej župy

Vysunuté zasadnutie v Mlynkoch

Pri vypracovaní pracovného plánu na tento rok sa Slovenská samospráva Peštianskej župy rozhodla uskutočniť svoje vysunuté zasadnutie v Mlynkoch, aby si pozrela nový Slovenský dom. Odvtedy však nastali zmeny, ktoré sú nám všetkým známe - pozrieť si mohla zatiaľ iba pozemky. Zasadnutie bolo uzneseniaschopné, chýbal iba jeden člen zboru. Na rokovanie pozvali riaditeľku miestnej školy a členku predsedníctva Zväzu Slovákov v Maďarsku Martu Papučkovú Glückovú, vedúcu Organizácie Slovákov v Mlynkoch Gizelu Molnárovú, notárku Silviu Baraňákovú a starostu Józsefa Lendvaiho, ktorý sa však kvôli iným povinnostiam na zasadnutie nemohol dostaviť a tak mu nemohli položiť pripravené otázky.

Pri prediskutovaní správy o činnosti v prvom polroku viacerí podotkli, že v nej chýbajú niektoré aktivity. Tento bod preto odložili na doplnenie. Nasledovalo rozdelenie finančnej podpory na kultúrne podujatia, ktoré vopred prediskutoval kultúrny výbor. Potešiteľnou správou je, že uchádzačom mohli udeliť žiadanú podporu, ale smutne konštatovali, že z 28 slovenských obcí sa do konkurzu prihlásilo iba 12. Išaseg a Santov dostanú po 60 tisíc forintov, 70 tisíc získal Čomád, kým Čemer, Ečer, Kerepeš, Malá Tarča, Mlynky, Pilíšska Čaba, Šóškút, Veľká Tarča a Vacov dostali po 80 tisíc forintov.

Tretím rokovacím bodom bola príprava župnej národnostnej konferencie, o ktorej referoval predseda zboru Dr. Július Alt. Zo strany poslancov odznelo viacero návrhov, koho by mali pozvať ako hosťa a ako prednášateľa, ako aj iniciatíva, aby popri predsedoch slovenských zborov v jednotlivých obciach pozvali na konferenciu aj riaditeľov škôl z obcí, kde sa vyučuje slovenčina ako predmet. O prípravu pozvánok, resp. o prípravné organizačné práce sa postará Dr. J. Alt. Pán predseda nás informoval aj o Dni menšín v Peštianskej župe (26. septembra), hostiteľkou ktorého bola bulharská samospráva.

Potom členovia slovenskej župnej samosprávy zavítali do miestnej základnej školy, kde im činnosťinštitúcie a vyučovanie národnostného jazyka priblížila riaditeľka Marta Papučková Glücková. Následne si pozreli pozemok, na ktorom mali pôvodne postaviť Slovenský dom i novšiu alternatívu miesta výstavby. Záverom konštruktívneho pracovného dňa zavítali na Chotárnu skalu (Dobogókő), kde ich pozval na obed riaditeľ Hotela Pilíš. Rozlúčili sa v nádeji, že ďalšie spoločné zasadnutie budú môcť usporiadať v novom Slovenskom dome v Mlynkoch.

Jozef Havelka

člen Slovenskej samosprávy Peštianskej župy

(cs)

S novým menom po starých koľajach

O vzniku Slovenského všeobecného výchovno-vzdelávacieho centra v Bánhide

Dňa 1. augusta zriadil Mestský úrad v Tatabáni tri všeobecné výchovno-vzdelávacie centrá, ktoré majú zabezpečiť efektívnejšiu organizáciu práce a zníženie prevádzkových nákladov. Jedným z nich je slovenské stredisko, ktoré združuje Osvetový dom A. S. Puškina, Základnú školu M. Jókaiho, Materskú školu M. Jókaiho a ešte jednu škôlku. Na čele centra stojí Enikő Maksimová Pálfiová, ktorá nás informovala, že týmto krokom vlastne inštitucionalizovali doterajšie neformálne vzťahy. V osvetovom dome sídli miestna slovenská menšinová samospráva, ktorá usporadúva množstvo slovenských programov, v škole M. Jókaiho sa vyučuje slovenčina štyri hodiny týždenne a v škôlke M. Jókaiho, ktorá je sesterskou inštitúciou Materskej školy J. Aranya (ďalšej členky združenia) majú tiež slovenské zamestnania.

Riaditeľka strediska, ktorá je zároveň riaditeľkou Základnej školy M. Jókaiho, očakáva od tejto formy prevádzkovania inštitúcií, že spoločným financovaním sa môžu efektívnejšie a hlbšie zaoberať jednotlivými odvetviami výchovno-vzdelávacieho procesu. Počas našej návštevy rozbiehali nový systém.

Slovenčina je v základnej škole prítomná už desiaty rok. Najprv to bolo formou krúžku, sedem rokov ju vyučujú ako predmet. Tohto roku sú ôsmaci posledná trieda, kde sa slovenčina vyučuje v krúžku jednu hodinu týždenne, v ostatných triedach sa zaoberajú slovenským jazykom štyri hodiny týždenne. Slovenskú vzdelanosť nevyučujú ako samostatný predmet, ale integrovane na hodine slovenčiny. Ako povedala pani riaditeľka, jeden rok sa pokúšali samostatne vyučovať slovenské reálie, ale hodinu nevedeli zaradiť do rozvrhu, keďže ten je preťažený. Slovenčinu sa učí približne polovica zo 180 žiakov, zväčša v posledných hodinách, keď ostatní majú voľno, alebo sa zaoberajú mimoškolskou činnosťou. Ako nás informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Tatabáni-Bánhide Ruženka Izingová Pružinová, vo vyučovaní slovenských reálií pomáha ich zbor poriadaním vlastivedných a folklórnych podujatí, na ktorých sa zúčastňujú v hojnom počte aj žiaci. Jednou z možností je aj prehliadka nedávno odovzdaného Slovenského domu, ktorý je vlastne národopisným múzeom. Sú v ňom vystavené úžitkové predmety niekdajších miestnych slovenských domácností. O návštevu tohto múzea (ale aj Baníckeho múzea so skanzenom) je veľký záujem v radoch žiakov. Rysuje sa aj nárok na usporadúvania mimoriadnych hodín v priestoroch domu pred väčšími sviatkami. Či to je túžba po nových poznatkoch, alebo iba kvôli možnosti opustiť na chvíľu budovu školy, nevieme, avšak prejavenému záujmu sa tešíme. Žiaci majú možnosť zahĺbiť sa do slovenských reálií aj počas poznávacích výletov na Slovensko, aspoň jeden vedie vždy na historicky pútavé miesta našej materskej krajiny.

Medzi šestnástimi stálymi pedagógmi sú dve slovenčinárky: Gabriela Fischlová a Ida Nagyová, obidve študovali odbor slovenčina - maďarčina na Katolíckej univerzite P. Pázmaňa v Pilíšskej Čabe. Hoci ani jedna nie je slovenského pôvodu, predsa oduševnene vštepujú vedomosti do „hlavičiek - makovičiek“ bánhidských detí. G. Fischlová pochádza z Veszprému. Pôvodne študovala ruštinu, o slovenčinu sa začala zaujímať až na univerzite. Zúčastnila sa na dvoch letných sústredeniach SAS v Bratislave. I. Nagyová pochádza z Komáromu a po slovensky sa naučila kvôli slovenskej rozhlasovej stanici, na ktorej vysielali dobré programy, ktorým chcela rozumieť. Dnes nielen rozumie po slovensky, ale slovenčinu aj vyučuje, a to v prvej, štvrtej a piatej triede. V súčasnosti dokončieva svoje štúdiá. Obidve učiteľky dochádzajú do školy z Komáromu, čo je polhodinová cesta vlakom a ďalšia polhodina pešo. Vyučujú podľa učebnice Pirošky Majerníkovej a Kataríny Sásovej a vo vyšších triedach z učebníc Eriky Kraslánovej.

Juliana Némethová Müllerová, pôvodom z Tatabáne, stojí na čele Materskej školy M. Jókaiho, kde vedie slovenské zamestnania absolventka Vysokej školy pedagogickej v Ostrihome Gyöngyvér Maczková Konyová. 45 ratolestí je rozdelených do dvoch skupín, týždenne raz-dvakrát majú slovenské zamestnanie. Deti sa zúčastňujú na väčších podujatiach, kde predvádzajú svojim rodičom a starým rodičom, čo všetko sa naučili po slovensky. „Keď sa rodičia dozvedia, že v škôlke sú aj slovenské zamestnania, potešia sa, berú to ako pozitívum,“ povedali obe učiteľky. Slovenčinu si obľúbili aj detičky, rady spievajú slovenské piesne a slovenské riekanky recitujú aj počas hojdania sa na dvore. Škôlka nie je národnostná, so slovenčinou sa zaoberajú len neviazane, je ich koníčkom. Spojenie slovenských inštitúcií do spoločného združenia považujú za dobrú vec a veria, že budú z neho prosperovať.

Podobný názor majú aj učiteľky v škole. Aj ony tvrdia, že napriek tomu, že výučba slovenčiny nie je povinná, žiaci sa tento jazyk radi učia. Práve počas našej návštevy sa prihlásila bývalá žiačka, že by chcela chodiť na doučovanie, lebo na gymnáziu v Komárome si zobrala do rozvrhu slovenský jazyk. V jednom tatabánskom gymnáziu tiež prejavili záujem o štúdium slovenčiny, ale zatiaľ nie je dostatočný počet záujemcov.

Eva Patayová Fábiánová

Predsedníčka ÚSŽZ na konferencii Identita-Slovensko-Európa

Na základe pozvania veľvyslanca Slovenskej republiky pri Európskej únii Maroša Šefčoviča a Slovenskej katolíckej misie v Bruseli sa predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilma Prívarová zúčastnila na konferencii Identita - Slovensko - Európa, ktorá sa na pôde Stáleho zastúpenia Slovenskej republiky pri Európskej únii konala 9. septembra. Prednášateľmi na konferencii boli emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov Jeho eminencia Jozef kardinál Tomko, člen Európskej komisie pre vzdelávanie, odbornú prípravu a kultúru Ján Figeľ a predsedníčka ÚSŽZ. Vilma Prívarová sa vo svojej prednáške dotkla témy udržiavania národnej identity Slovákov vo svete, informovala o plnení úloh ÚSŽZ zakotvených v zákone a o jeho prioritách do budúcnosti vyplývajúcich z vládou prijatej Koncepcie starostlivosti Slovenskej republiky o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, ako aj o súčasnej migrácii v jej priamej väzbe na Európsku úniu, ktorá je v súčasnosti vystavená jednému z najväčších testov - ako sa dokáže postaviť výzve prisťahovalectva. Na konferencii, ktorú moderoval veľvyslanec SR pri Európskej únii M. Šefčovič, sa zúčastnil veľvyslanec SR v Belgicku Peter Sopko a zamestnanci všetkých troch slovenských zastúpení v Belgicku, zástupcovia Domu slovenských regiónov v Bruseli, slovenskí europoslanci, Slováci - zamestnanci európskych inštitúcií pracujúci v Bruseli, predstavitelia slovenských katolíckych misií z viacerých krajín a široké krajanské spoločenstvo. Po skončení konferencie sa uskutočnila slávnostná svätá omša, ktorú celebroval otec kardinál Jozef Tomko spolu s dôstojnými pánmi farármi, ktorí vedú slovenské katolícke misie v Belgicku, Francúzsku, Nemecku a v USA. Na záver svätej omše si predstavitelia slovenskej komunity a Slováci žijúci v Belgicku uctili predsedníčku ÚSŽZ verejným poďakovaním jej osobne a úradu za všetku pomoc, ktorej sa im dostáva zo Slovenskej republiky prostredníctvom obetavej práce, ústretovosti a podpore zo strany ÚSŽZ.

(úsžz)

Z hudobníka výrobca fujár

Čerstvý šesťdesiatnik Ján Trebula z Veľkého Krtíša je rodákom z Lučenca - Fabianky, ale nielen jeho korene, lež aj detstvo je spojené s Detvianskou Hutou. Jeho starý otec popri roľníčení bol na Uhliskách aj dedinským kováčom. A keď Jánovi v roku 1956 zomrel otec, pripadla mu úloha pomáhať pri pasení a kŕmení kráv. Pri jednej príprave sečky na sečkovicovom stroji mu odtrhlo článok prstu. Starý otec vyrábal aj píšťalky, počas spoločnej pastvy s vnukom si vyhrával a vedel, že to zaujíma aj chlapca, preto vnuka podpichoval, že on so zraneným prstom si už nebude môcť zanôtiť na píšťalkách. Janka však slová starého otca vyburcovali, aby ho presvedčil o opaku. Už desaťročný hrával spolu s bratom v dedinskej kapele. Kým brat vyhrával na husliach a na klarinete, on na bicích nástrojoch. Stať sa baníkom sa rozhodol najprv jeho brat a prihlásil sa do Baníckeho učilišťa vo Veľkom Krtíši. V roku 1964, po skončení základnej školy odišiel za bratom aj on, najmä z toho dôvodu, že brat vychvaľoval aj príkladný hudobný život v učilišti.

- Ťahalo ma tam kvôli muzike. V učilištnej kapele som najprv hrával na saxofóne, neskôr spolu s bratom sme hrali obidvaja na saxofónoch, pričom sme vystupovali aj samostatne. Aj na vojenskej službe som bol členom posádkovej kapely. Vo Veľkom Krtíši sa mi veľmi páčilo aj po návrate z vojenčiny, veď tam boli až štyri muziky: učilištná kapela, dyhová banícka hudba, tanečný orchester a cimbalová muzika, - zaspomínal si jubilant s detvianskym talentom Ján Trebula. Vyučený banský zámočník a potom baník neskôr hrával vo viacerých kapelách a ako 25-ročný sa vo Veľkom Krtíši spriatelil s výborným huslistom, píšťalkárom, fujaristom Antonom Ľuptákom, pochádzajúcim z Látok, ktorý sa zaoberal aj výrobou fujár. Najskôr si od neho fujaru kúpil, ale netrvalo dlho a sám si podobnú vyrobil. Keď mu ju po niekoľkých dňoch prišiel ukázať a zahral na nej, starému majstrovi to vyrazilo dych. To bol potom aj dôvod, že sa rozhodli vyrábať fujary spoločne.

- Keď ujovi Ľuptákovi už oči a prsty dobre neslúžili, zdobenie a zlepšenie výroby som prevzal ja. V roku 1980 na súťaži výrobcov hudobných nástrojov v kategórií fujár v Detve sme získali Cenu Ladislava Lenga. Keď sa už Anton Ľupták v staršom veku nevládal zaoberať výrobou, začal som vyrábať sám nielen fujary, ale aj píšťalky a koncovky (rífovky), pastierske píšťalky a iné druhy. Tieto výrobky som zväčša rozdal rodine a známym, - zaspomínal si veľkokrtíšsky výrobca hudobných nástrojov.

Vo väčšom rozsahu sa začal venovať výrobe týchto ľudových hudobných nástrojov v roku 1990, keď sa stal dôchodcom. Fujary a píšťalky vyrába z bazy, ale možnosť ich výroby je aj z jaseňa a javora. Vyrobil už aj fujaru z africkej limby a hrušky, ba aj fujary vybíjané a s mahagónom. Prevláda na nich prevažne klasická detvianska dekorácia. Majster prezrádza, že lepky sa robia kyselinou po drobnej rezbe a povrch sa upravuje šelakom. Vyrobil aj niekoľko plastických vzorov. O výrobe fujár si vedie presnú evidenciu a ako sám hovorí, každá má svoj rodný list. Celkom ich vyrobil 130. So svojimi výrobkami sa prezentuje na výstavách, jarmokoch a iných významných slávnostiach. S jeho výrobkami sa mohli zoznámiť návštevníci podujatí v Kežmarku, Detve, Východnej, Poprade, Nitre, Oravskom Podzámku, Šahách atď. Všade. kde sa objaví. je oblečený v detvianskom kroji. Výroba ľudových hudobných nástrojov a hra na nich je u Jána Trebulu spojená aj s účinkovaním vo folklórnych súboroch Krtíšan a Prameň z Dolnej Strehovej. S týmito súbormi účinkoval a predviedol svoje hudobné umenie vo viacerých slovenských mestách a tiež v zahraničí, vrátane Maďarska.

Ján Jančovic

Výzva

Novohradská improvizačná liga

Občianske združenie CADUCEUS Lučenec a Euroregión Neogradiensis usporiadajú v októbri Novohradskú improvizačnú ligu. Preto vyzývajú odvážlivcov, ktorí majú radi humor a zábavu, aby si prišli zmerať sily v druhom ročníku súťaže v divadelnej improvizácii trojčlenných družstiev (veková kategória od 15 do 115 rokov). Prihlásiť sa môžete na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. alebo na telefónnom čísle 06 30 9287599 do 15. októbra. Propozície súťaže a prihlášku nájdete na stránke www.smartim.sk. Podujatie je súčasťou projektu „Učme sa tvoriť a reagovať“, ktorý podporilo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR v rámci podpory euroregionálnych aktivít.

O slovenských tradíciách v Tárnoku

Noc pivníc počas oberačkového týždňa

Kultúrny dom a knižnica v Tárnoku spolu so samosprávou obce usporiadali od 19. do 26. septembra Oberačkový týždeň, na ktorý privábili množstvo záujemcov o tradičnú vinársku kultúru. Oslavy uviedlo vystúpenie ženského zboru Gaudium v kameňolome, kultúrny program miestnej hereckej školy a Noc pivníc spojená s ochutnávkou vína. Program sa konal v rámci Dní kultúrneho dedičstva. Ďalšou veľkou akciou bol turistický výlet Tárnocký chodník, ktorý početným záujemcom priblížil pozoruhodnosti obce. Do akcie sa zapojila aj miestna slovenská menšinová samospráva na čele s predsedom Jánom Lepňákom.

Slávny rodák obce ornitológ Eugen Radetzky píše vo svojich memoároch o slovenskosti osady. Uvádza, že začiatkom 20. storočia v osade nebolo počuť maďarské slovo a aj on ako dieťa maďarského učiteľa sa musel naučiť po slovensky, aby sa dohodol s miestnymi obyvateľmi, svojimi spolužiakmi. Slovákom bol aj farár a rechtor. Väčšina obyvateľstva sa podľa neho zaoberala poľnohospodárstvom: obrábaním pôdy a na Prezvrchu a Starom vrchu vinárstvom a pestovaním ovocia. Časť obyvateľstva dochádzala za prácou do približne 30 kilometrov vzdialeného hlavného mesta, hlavne na železnicu. Do Starého vrchu sú vyhĺbené vinárske pivnice, typické pre tárnocký kraj, podobne ako Starý a Malý most cez potok Benta. Slovenské slovo sa nadnes vytratilo z bežného života, počas predošlého sčítania ľudu sa z takmer 8 tisíc obyvateľov 16 hlásili k slovenskej národnosti a 86 obyvateľov sa viaže k slovenskej kultúre. Za posledné desaťročia sa niekoľkí obyvatelia osady už párkrát pokúsili o oživenie slovenského ducha. V 70. rokoch minulého storočia tu pôsobil páví krúžok, občas usporiadali výstavy z tradičných (aj) slovenských úžitkových predmetov, avšak tieto exponáty nedostali stále miesto. Za posledné roky založením slovenskej samosprávy a Folklórneho súboru Chlopňa (Hajtóka) sa tárnockí Slováci pokúšajú o oživenie zvykov a tradícií svojich predkov.

Jednou z foriem revitalizácie bola aj Noc pivníc, v rámci ktorej sa milovníci slovenského slova a slovenských tradícií zišli v priestrannej pivnici Jozefa Lizičku. Ako sme sa dozvedeli od predsedu Regionálneho spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina Ondreja Csabu Aszódiho, pivnica bola postavená v 30. rokoch 19. storočia, prešovňa, veľká ako obývačka, pochádza z 50. rokov 19. storočia. Na stretnutí sa zúčastnil riaditeľ Slovenského inštitútu Budapešť Milan Kurucz, ktorý prisľúbil tárnockým Slovákom, že ich budú pozývať na podujatia SI, aby mohli aktívne používať jazyk svojich predkov. Úradujúci predseda Zväzu oblastných domov v Maďarsku Peter Szablyár hovoril o tom, že Slováci v Maďarsku majú najviac oblastných domov a zároveň odporúčal miestnym aktivistom, aby pri vytváraní nového objektu uvažovali skôr o vybudovaní tradičnej pivnice, keďže v obci je veľmi pestrá vinárska kultúra. Tárnočania totiž zamýšľajú systematizovať svoju zbierku tradičných úžitkových predmetov a ľudovoumeleckých pamiatok. Sám predseda Spolku Dolina ponúkol ešte užšiu spoluprácu v rámci zoskupenia, ktorého členmi sú aj Tárnočania. Členov folklórneho súboru Chlopňa, ktorí sú v strednom veku, pozval na novembrové Páračky na Martina do XVI. obvodu Budapešti.

Odporúčal im, aby si našli taký miestny zvyk, ktorým môžu prilákať čím viac záujemcov. Takým by mohla byť aj tzv. Krvatačka na Zvestovanie Pána 25. marca, keď sa obyvatelia obce doobeda zúčastňujú na slávnostnej svätej omši a poobede vyjdú do pivníc, vzdialeným od osady asi jeden kilometer a tam sa spoločne zabávajú.

Oberačkový týždeň v Tárnoku skončil založením verejnoprospešnej spoločnosti Tárnocký vínny vrch, ktorá sa bude sústreďovať na kultúru a turizmus. Posledný deň osláv v oberačkovom sprievode a pred kultúrnym domom vyhrávala dychovka, v ktorej hrajú aj traja tárnockí Slováci.

(ef)

„Gerheňový“ festival v Malej Tarči

Týždeň kultúry a Celoštátne stretnutie

slovenských folklórnych súborov Tulipán

Kultúrny spolok v Malej Tarči v spolupráci s miestnou slovenskou menšinovou samosprávou usporiadali v druhej polovici septembra Týždeň kultúry, v rámci ktorého sa uskutočnil aj „Gerheňový“ (plackový) festival a Celoštátne stretnutie slovenských folklórnych súborov Tulipán.

Sviatočný týždeň sa začal v katolíckom kostole kladením vencov pri pamätnej tabuli známeho operného speváka, tenoristu Jozefa Simándyho, ktorý sa narodil r. 1916 v Malej Tarči. Po slávnostnom akte na večere chrámovej hudby pod vedením huslistu, člena kapely Anonymus Lászlóa Majora vystúpili mladí talentovaní speváci z okolia. V stredu v Základnej škole sv. Štefana usporiadali večer komornej hudby a piesní. 17. septembra riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová prednášala v Občianskom dome o kultúre Slovákov žijúcich v Maďarsku.

Hlavnou atrakciou týždňa boli „Gerheňový“ (plackový) festival a Celoštátne stretnutie slovenských folklórnych súborov Tulipán, ktoré prebiehali na Simándyho námestí. Už tradičný festival otvoril riaditeľ Výskumného ústavu zemiakarského v Keszthelyi Zsolt Polgár. V rámci podujatia sa uskutočnila súťaž v pečení zemiakových placiek, známych medzi Slovákmi v Maďarsku ako gerhene, krumplovníky a nešľachetná baba (koľko našich regiónov, toľko pomenovaní), do ktorej sa prihlásilo štrnásť družstiev, medzi ktorými boli aj hostia z partnerského mesta zo Slovenska Beluša. Jednotlivé skupiny mohli na priestranstve okolo kultúrneho domu ukázať, ako sa zo surových postrúhaných zemiakov, múky, prípadne pridaním vajec a rôznych korenín pečú placky. Belušania piekli štyri druhy slovenských placiek, do ktorých vôbec nedali múku, ale vajíčka, cibuľu, cesnak, soľ, čierne korenie, rascu a majoránku a podávali ich s nadrobno pokrájanou slaninou a smotanou. Ako sme sa od organizátorov dozvedeli, suroviny si každý priniesol sám. S pečením začali súťažiaci už ráno o deviatej a za zemiakové lístky (pityókajegy) ich predávali večer do šiestej. Jeden lístok stál 200 forintov, za čo bolo možné dostať jednu väčšiu, alebo dve menšie placky. Kto nemal trpezlivosť vystávať v dlhých radoch, aby zistil, ktoré družstvo pečie podľa jeho chuti, ten si mohol vyberať na jarmoku ľudovoumelecké výrobky. Predpoludním prítomných zabávali tanečné a spevácke skupiny z Moďoródu, Gödöllő a Malej Tarče, potom nasledovalo vyhlásenie výsledkov v pečení zemiakových placiek. Podľa rozhodnutia trojčlennej poroty, ktorej predsedom bol starosta Čemeru Juraj Bátovský, prvú cenu vyhrala miestna skupina pod vedením Alžbety Čičiriovej s tradičnými malotarčianskymi „gerheňami“. Belušania dostali osobitnú cenu za plnené placky a osobitné ceny získali ďalšie štyri tímy.

Tradične v tento deň v Malej Tarči prebieha aj prehliadka speváckych zborov a tanečných skupín. Na celoštátne stretnutie slovenských folklórnych súborov Tulipán prišli súbory nielen z okolitých slovenských obcí, ale aj zo vzdialenejších regiónov Maďarska. Zo slovenských osád z okolia Pešti zavítali na festival priatelia hostiteľov, folkloristi z Čemeru, Ečeru, Rákoškerestúru, Jače, Santova, Veňarcu a Pišpeku. Vzdialenejšie regióny zastupovali s rezkými slovenskými choreografiami Tanečný súbor Komlóš zo Slovenského Komlóša a spevácke zbory Gereče z Tardošu a Ružička z Békešskej Čaby. Hostitelia sa predstavili početnému obecenstvu s viacerými kultúrnymi telesami: spevácky zbor Nezábudka zaspieval miestne slovenské piesne a vystúpili všetky vekové skupiny miestneho Folklórneho súboru Panónia. Najmenší zo skupiny Drobček predviedli miestne slovenské detské hry, detská tanečná skupina sa predstavila s dolnozemskými tancami, dospelí tanečníci zatancovali slovenské tance z okolia Malej Tarče, kým najstarší ochrancovia tradícií mali na programe Malotarčianske slovenské tance. Po pestrom programe nasledovala spoločná zábava, do tanca hrala známa hudobná kapela Santovská nálada zo Santova.

(aszm)

Rijeka je len jedna

Slováci v Chorvátsku

„Na svete je veľa riek, ale Rijeka je len jedna,“ poeticky sa vyjadril v príhovore na ukončení Dní slovenskej kultúry podpredseda Matice slovenskej a riaditeľ Krajanského múzea v Bratislave Stanislav Bajaník v prístavnom meste na pobreží Jadranu, odkiaľ do sveta odchádzali lodnou dopravou Slováci už v minulých storočiach. Prístav Rijeka bol poslednou „štáciou“ - zástavkou na ceste za prácou, blahobytom, novým životom, snom o šťastí...

Tu sa poslednýkrát podívali na európsky kontinent a s motlitbou na perách a slzou pod viečkom sa lúčili, veď človek nikdy nevie, kam ho to zaveje a či sa vráti... A preto na pamiatku všetkých slovenských vysťahovalcov, ktorí odišli do sveta, sa v prvý podvečer Dní slovenskej kultúry spomínalo aj pri mori. Na móle Gate Karoline Riječke sa ozývali slovenské piesne FSS Slovenka, slová o veľkej rodine Slovákov, ktorá má svojich rodákov a ich potomkov aj ďaleko za hranicami a nie je ich málo. Vhodením symbolického venca do vôd prístavu sa vytvorila nová tradícia - spomienka na tých, ktorí sa odsťahovali zo Slovenska a žili či žijú verní svojmu rodu.

V priestoroch Matice slovenskej v Rijeke na korze, za prítomnosti veľvyslanca SR v Chorvátsku Romana Supeka, bola otvorená tematicky veľmi výstižná výstava Považského múzea Drotárstvo bez hraníc a expozícia Secesné sentencie Ladislava Fapša, ktorý svoje neľahké remeslo a zároveň umenie predviedol aj naživo počas prezentácie slovenskej gastronómie, piesní a tancov, výstavy kníh a suvenírov na pešej zóne Trg 111. brigády HV. Pred očami domácich aj cudzincov z celého sveta vznikali košíky, misky, podložky pod hrnce. Tie secesné - vytvorené jeho šikovnými rukami odrôtovaním dobových tanierov, ktoré majú viac ako sto rokov, sú jedinečné nielen neopakovateľnými a neopakujúcimi sa vzormi, ale sú akýmisi netypickými mandalami, ktorých vznik si vyžiadal trpezlivú prácu s drôtom, niekedy trvajúcu aj 40 hodín, fantáziu a zmysel pre harmóniu. Veď vytvoriť z taniera, ktorý má svoju vlastnú dušu farieb, nový tvarom a doplniť ho kovom tak, aby vznikla symbióza, nie je jednoduché.

Počas dvoch dní sa septembrovou Rijekou za dažďa i za vetra niesli piesne hostí z Markovca Našického. Ženská spevácka zložka a mladí tanečníci FS Franjo Strapač vystupovali na pešej zóne i v galaprograme vo veľkej sieni budovy Filodrammatica.

V exteriéri pešej zóny i na javisku sa predstavila s programom aj FS Erdevík z Vojvodiny - mužská, ženská spevácka zložka a tanečníci. Slovom, piesňami, tancom, zvykmi i vtipnými prekáračkami sprostredkovali minulosť slovenskej menšiny v Erdevíku. Nebola to náhoda, pretože v Rijeke sa k svojim koreňom hlási štvrtá generácia potomkov z Erdevíku. Ale v meste už roky žijú aj súčasníci, ktorí sa sem prisťahovali z Vojvodiny a stretávajú sa v komunite, ktorú spája vzťah k slovenským predkom, tradičné zvyky, jedlá, piesne i slovenská reč.

Slovenská komunita v Rijeke je charakteristická nielen príslušnosťou k predkom, ktorí sa tu usadili v minulosti, ale i generačne mladou skupinou, ktorá sa do Rijeky prisťahovala v minulom storočí. Miestny odbor Matice slovenskej tu založili pred 15 rokmi. Plynutie času je vidieť najmä na mladých, ktorí v čase jeho vzniku boli ešte v plienkach. Dnes majú sedemnásť. Na stole je slávnostne prestretý obrus, ktorý bol prinesený z Liptova vo výbave. Je nielen pamiatkou na domov, ale pamätá si nočné služby v lazarete, počas ktorých mamička v čase vojny vyšívala, strážiac spánok ranených.

Najlepší spôsob, ako sa dá ľahko vrátiť domov, je pieseň. A slovenské pesničky Sloveniek - teraz už Riječaniek, zneli nielen na javisku v galaprograme, ale aj počas práce v kuchyni, pri príprave halušiek, aj po večeri - na pieseň z domova je vždy vôľa. A aj dobrý hlas Gitky a Marienky. Domáci Slováci - prvá generácia, potomkovia Slovákov aj ich priaznivci odetí do krojov, ktoré do Rijeky prišli zo slovenských končín, v galaprograme predstavili rôzne regióny. Zaujali nielen sekvenciou zo života drotárov. V kostýmoch mestskej smotánky v druhej časti večera majstri remeselníci a ich paničky predstavili typický mestský spôsob zábavy - tanec šimi i noblesu medzivojnového obdobia.

Dni kultúry by bez hostí zo Slovenska neboli úplné. Na doskách Filodrammatiky predstavili hru Richtárka od Ferka Urbánka ochotníci z Divadla Jána Chalúpku z Brezna. Vynikajúce výkony hercov i réžia priblížili minulosť, svet dediny, príbeh, v ktorom do sveta odchádzali drotári i mladí za štúdiom. Príbeh, v ktorom, našťastie, všetko skončilo „happyendom“. V príbehu na javisku áno. Ale koľko neznámych slovenských osudov sa skrýva pod náhrobnými kameňmi na cintorínoch tohto prístavného mesta?

Minulosť je možné čiastočne poodhaliť výskumom. O súčasnosť a prezentáciu slovenskej menšiny, a tým zároveň i prezentáciu slovenskej kultúry na brehu Jadranu, je potrebné sa postarať. Organizačne, finančne i priamou účasťou. Skončil jeden ročník a začal ďalší rok príprav na nasledujúce Dni slovenskej kultúry v Rijeke. Ani dažďu a vetru sa nepodarilo zastaviť to, čo môže človek odovzdať - podať ďalej slovom, spevom a tancom. Kultúrou, tradíciou a umením.

Erika Fajnorová

Šiesty poľnohospodársky veľtrh v srdci Srbska

Prvýkrát s prívlastkom medzinárodný

V septembri prebiehal v Kragujevci VI. Poľnohospodársky veľtrh. Agrárnu burzu zorganizoval Veľtrh Šumadia (Šumadija sajam) a patronát nad ňou malo mesto Kragujevac. Veľtrh slávnostne otvoril primátor mesta Veroljub Stevanović. Okrem viac ako sto vystavovateľov zo Srbska sa tohto roku veľtrhu prvýkrát zúčastnili vystavovatelia z Belgicka a Maďarska (k hosťom treba zaradiť i amerických patrónov, ktorí podporujú rozvoj mesta). Kragujevac ako tradičné agrárne mesto zachováva poľnohospodárske dedičstvo a vkladá nemalé prostriedky do rozvoja tohto odvetvia. Výstava je po chýrnom novosadskom druhým najväčším poľnohospodárskym veľtrhom na území Srbska.

Generálny sponzor podujatia, spoločnosť VAIT, prezentovala svoje poľnohospodárske stroje. V stredisku Biznis média prebiehali prednášky a semináre: Riaditeľ Produkčnej burzy Nový Sad Žarko Galetin prednášal o cenách obilia v Srbsku, ale odzneli aj zaujímavé prednášky o vývoze srbských poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov do Európskej únie, o poľnohospodárskych družstvách, ich výhodách a slabinách, o zakladaní a fungovaní agrikultúrnych družstiev nového typu, o združovaní do sedliackych družstiev a pod

Na burze bola zastúpená takmer kompletná rastlinná výroba (obilninárstvo, ovocinárstvo, zeleninárstvo, vinohradníctvo a vinárstvo) a potravinárstvo. Osobitný priestor patril živočíšnej výrobe, keďže chov hospodárskych zvierat patrí k významným odvetviam srbského poľnohospodárstva. Záujemci sa mohli dozvedieť novinky v chove koní, hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec a hydiny. Prítomní boli aj drobnochovatelia. Med ako tradičný prírodný produkt a vynikajúca potravina mal veľtržnú konkurenciu. Na jednom z hlavných námestí Kragujevca zorganizovali včelárske organizácie Srbska 11. septembra predaj včelích výrobkov a prezentáciu včelárskej techniky.

Ani na tomto poľnohospodárskom veľtrhu nechýbali sprievodné akcie a atrakcie. Tou hlavnou bola Susedská výpomoc 2009 (Moba 2009), keď Združenie majiteľov starých strojov Fénix Kragujevac predviedlo návštevníkom niekdajší spôsob mlatby obilia. Prvý deň veľtrhu organizátori usporiadali i Zimné hry Šumadie a hudobno-gastronomický pôžitok - Večierok mesta Sriemski Karlovci.

Predstavitelia miest, kde žijú i Slováci, Kovačice a Báčskeho Petrovca, brali účasť vážne. Petrovčania Tatiana a Vladimír Zabunovci prezentovali inzertný dvojtýždenník „Poljoprivredni oglasnik“. Desaťčlennú banátsku delegáciu tvorili členovia Združenia poľnohospodárov Eurobanát Kovačica a Združenia dobytkárov Uzdin. Záverom pobytu v srdci Šumadie vedúci delegácie z okresu Kovačica Pavel Bíreš a Todor Bojer vysoko ocenili účasť na tomto veľtrhu. Obaja sú tej mienky, že „v súčasnosti je úroveň výstavníctva v Srbsku na vzostupe, pretože vznikajú nové agrárne firmy, ktoré hľadajú obchodných partnerov na domácich a zahraničných trhoch a tak sú veľtrhy vhodným miestom na podpisovanie zmlúv.“ Na tomto veľtrhu napr. uzavreli zmluvu mesto Kragujevac a Maďarská agrárna komora. Jednotná mienka banátskej výpravy znela, že poľnohospodársky veľtrh v Kragujevci umožňuje malým a stredným poľnohospodárskym výrobcom vytvoriť si lepšiu pozíciu na trhu.

Ján Špringeľ

Za Saškou Skořepovou

(1945 - 2009)

Jej meno bude zrejme v Maďarsku povedomé len malej skupine ľudí. Tí však, ktorí ju stretli, si ju iste veľmi dobre pamätajú. Pretože zabudnúť na ňu, na jej silnú osobnosť, milotu, charizmu, na jej spôsob výkladu sa jednoducho nedá... Sú to predovšetkým naše učiteľky, ktorých v rámci školení zasväcovala do tajomstiev prednesu prózy a poézie, do krás slovenčiny a správnej výslovnosti, učiteľky, s ktorými sa stretla na školeniach dramatickej výchovy, na prípravných stretnutiach k prehliadke Deti deťom, na samotných prehliadkach ako láskavá členka poroty...

Alexandra Skořepová síce vyštudovala herectvo, ale prevažnú časť života sa venovala deťom, mládeži, detskému divadlu, dramatickej výchove a v tejto oblasti bola ozajstnou kapacitou... Stála pri zakladaní súboru Lano, pôsobila ako pedagogička na bratislavskom Konzervatóriu, na Vysokej škole múzických umení, na Základnej umeleckej škole J. Kresánka v Bratislave. Bola uznávanou odborníčkou, ale predovšetkým: bola veľmi dobrým ČLOVEKOM.

Milá Saška, nezabudneme na teba ani tu, v Maďarsku. Ďakujeme ti za pomoc, za to, že si nás mala rada a že si nám vždy veľmi úprimne, držala palce. Zostaneš v našich srdciach.

Kostol sv. Jozefa v Budapešti

Veni Sancte na prahu nového školského roka

- Dnes budeme mať slávnostné Veni Sancte pri príležitosti nového školského roka 2009/2010. Budeme sa modliť za úspešnú prácu našich učiteľov a žiakov, - povedal úvodom tradičnej slovenskej svätej omše, ktorá sa konala 6. septembra, vdp. Stanislav Brtoš. Bola to v poradí prvá svätá omša 11. ročníka slovenských svätých omší v Kostole sv. Jozefa v Budapešti.

Slávnostnú svätú omšu slúžil vdp. Stanislav Brtoš s oltárnymi spolubratmi, provinciálom Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Budapešti P. Viktorom Kunaym a dôstojným pánom Atilom Kónyom. Na organe hral kantor János Kelemen z Mlynkov.

Na svätej omši sa zúčastnili kurátorka CSS pri Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku Ildika Klauszová Fúziková, predsedovia slovenských volených zborov III., IV., IX. a XI. obvodu Budapešti František Križan, Anna Kutňánska, Mikuláš Bogár a podpredsedníčka novobudínskej samosprávy Katarína Spiryová, veriaci z Budapešti, Dabašu-Šáre, Mlynkov a Santova.

Dôstojný pán Stanislav Brtoš vo svojej homílii o. i. povedal:

- Udalosť z dnešného evanjelia, ktorú sme počuli, je súčasťou Božieho slova, z ktorého žije Cirkev už dve tisícročia. Ježiš pred zástupom ľudí uzdravil hluchonemého, ktorého priviedli k nemu. Pán Ježiš vykonal nielen toto jedno uzdravenie hluchonemého, ale mnohé iné uzdravenia. Vykonal to nie preto, aby to bola nejaká senzácia, aby vynikol ako nejaký divotvorca, aby upútal pozornosť na seba, na svoju osobu, aby sa stal známym alebo populárnym. Toto všetko sa dialo na znamenie toho, čo On sám ohlasoval, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Ježiš to isté žiada aj od svojich apoštolov, keď im hovorí: “Choďte a hlásajte. Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte.“ Ježišove uzdravenia a mnohé zázraky, ktoré vykonal, boli skutočne znamením, ktoré malo poukázať na Božiu moc. Pán Ježiš ako Boží Syn má túto moc od svojho Otca a odovzdáva ju svojim apoštolom a tí ďalej biskupom a oni kňazom. Pán Ježiš predvídal, že v každej dobe budú hluchí, slepí, malomocní a nielen po tej telesnej stránke, ale aj vo vzťahu voči nemu, voči Božiemu slovu, k celému radostnému posolstvu spásy a k evanjeliu. A preto koná a uzdravuje aj dnes. Každý sviatočný úkon je pre človeka istým zázrakom, pretože za tým viditeľným gestom, úkonom, sa skrýva aj to neviditeľné, Boh a jeho milosť, čo vstupuje do môjho života. Vážme si tieto zázraky, ktoré Boh koná uprostred nás a v nás, aby boli posilnením našej viery.

Po slávnostnej svätej omši sa zišli veriaci na farnosti, kde sa konalo tradičné agapé. Cestovné pre veriacich z Mlynkov hradila Slovenská samospráva I. obvodu Budapešti. Žiaľbohu, ani z tohto zboru, ani z mlynskej slovenskej samosprávy sa nezúčastnil na slávnostnej svätej omši ani jeden člen.

(fúziková)

Jesenné atletické preteky v Sarvaši

September je mesiac, ktorý školáci nemajú v láske, lebo kladie bodku za letnými prázdninami. Ubehli tri týždne a my sme sa zúčastnili na prvých obvodných atletických pretekoch. Na tréningy to nie je príliš dlhý čas, čo je citeľné najmä v prípade technicky náročných športov, ako je napr. vrh guľou, ale v bežeckých a skokanských disciplínach je ľahšie udržiavať si formu. Keby... Cez letné prázdniny mnohí žiaci trávili voľný čas pri počítačoch a tak nás veľmi neprekvapili dosiahnuté výsledky.

Preteky otvoril telocvikár Ján Benčík, ktorý bol ich koordinátorom. Športový referent z Békešskej Čaby Tibor Kováč zabezpečil medaily pre víťazov a elektronicky spracoval výsledky.

Účastníci súťažili v skoku do diaľky, vrhu guľou, hode loptičkou a behu na 60, 100, 600 a 1500 metrov. Jeden žiak mohol pretekať maximálne v dvoch disciplínach a každá škola mohla nominovať do jednotlivých disciplín max. troch žiakov. Do pretekov sa zapojili Slovenská základná škola v Sarvaši, Gymnázium P. Vajdu, Základná škola Gy. Benku, Tešedíkova škola, Mestská základná škola a základné školy v Békešskom Sv. Ondreji a Čabačude.

Slovenskú základnú školu najúspešnejšie reprezentovali „strieborná“ Dalma Hegedűsová - hod loptičkou (33,90 m) a „bronzová“ David Mrena - vrh guľou (9,37 m), Hajnalka Bertoková - 60 m (9,68 sek.) a Michal Pimiller - 1500 m. V prvej šesťke skončili žiaci: Bence Seljak - 1500 m, Kitti Škorková - vrh guľou, David Valenčik - 100 m, Csilla Bertoková - 60 m.

Pri odovzdávaní medailí pomáhal telocvikár slovenskej základnej školy Zoltán Fonád, ktorý ukončil akciu a poprial všetkým dobrú prípravu na nasledujúce bežecké preteky, ktoré sa uskutočnia v októbri.

(zlatka)

Mlynskí futbalisti na južnej Morave

Po minuloročnej vydarenej športovej udalosti na Slovensku zavítali mlynskí futbalisti v tomto roku do Českej republiky, do obce Rakvice, neďaleko juhomoravského mesta Břeclav. Zďaleka však nešlo iba o bežné stretnutie športovcov, ale aj o skvelú možnosť precvičovať si slovenčinu medzi priateľmi. Navyše sa naskytla možnosť aj na rozšírenie medzinárodnej spolupráce, keďže na turnaji sa zúčastnilo aj mužstvo z Blatného, družobnej obce Mlynkov zo Slovenska a z českej obce Zaječí. Po vydarenom futbalovom zápolení mladí športovci spod Pilíša nadväzovali priateľské styky za spoločným stolom.

Obec Rakvice s 2000 obyvateľmi má veľmi pekný športový areál s dvomi futbalovými ihriskami, viacúčelovým ihriskom s umelým povrchom, squashovou halou, výborne vybaveným detským ihriskom, klubovými miestnosťami, prezliekarňami, reštauráciou, espresom a hotelom. Na areál nadväzuje rybník s plážou.

Zápolenie bolo náročné a hoci víťazmi turnaja sa stali domáci, diplom najlepšieho hráča putoval do Mlynkov, zaslúžil si ho Zoltán Papp.

Na konci turnaja futbalisti zo Zaječího oznámili, že ich futbalová jednota oslávi o rok sté výročie založenia a pri tejto príležitosti by radi usporiadali podobný turnaj. Veríme, že Slovenskej samospráve v Mlynkoch sa podarí získať finančné prostriedky, aby mohla podporiť účasť mlynských futbalistov. O dva roky by chceli oni zorganizovať medzinárodný futbalový turnaj pod Pilíšom.

J. Havelka (ef)

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.