Delegácia z Maďarska na oslavách 400. výročia Žilinskej synody

Vzájomné ospravedlnenie oboch cirkví

V dňoch 29. júna až 5. júla prebiehala v Žiline šnúra podujatí pod názvom II. evanjelické cirkevné dni, v rámci ktorej si Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku pripomenula 400. výročie Žilinskej synody. Ako je známe, zbor zvolaný v marci 1610 palatínom Jurajom Thurzom a duchovným z Bytče Eliášom Lányim vytvoril prvú cirkevnú organizáciu evanjelikov augsburského vyznania na území Uhorského kráľovstva: ustanovil tri biskupstvá a prijal prvé cirkevné zákony. Tieto oslavy boli preto aj sviatkom Evanjelickej cirkvi v Maďarsku (ECM), ktorú na podujatiach v Žiline reprezentovali biskup severného cirkevného dištriktu Tamás Fabiny, zástupca štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí, krajinský dozorca ECM Gergely Prőhle, historik Botond Kertész, trojčlenná delegácia slovenského zboru v Budapešti a skupina mládeže z cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši.

Záštitu nad oslavami mal prezident SR Ivan Gašparovič, ktorý vo svojom prejave uviedol: „Štrnásť generácií evanjelikov prispievalo od reformného procesu zo 16. storočia v Uhorsku prácou vo vede a kultúre k upevneniu slovanstva a vôbec Slovenska v Európe.“ Ďalej vyzdvihol, že politický význam Žilinskej synody z pohľadu Slovenska spočíval aj v tom, že zriadením slovenských seniorátov sa prvýkrát v Uhorskom kráľovstve aj oficiálne objavilo „slovenské územie“.

Týždňové podujatie sa začalo pracovným zasadnutím synody za účasti zahraničných hostí, na ktorom sa hovorilo aj o požiadavke štrukturálnej reformy ECAV. Po pracovnom podujatí sa začali programy festivalového rázu, ktoré prebiehali prevažne na hlavnom námestí v Žiline, ktoré obohacovali slávnostné služby božie. Generálny biskup ECAV Miloš Klátik vo svojej kázni prízvukoval význam „modlitby bez slov“ a poukázal na to, že evanjelici musia svojim životom každodenne dokazovať svoju službu Bohu. Gergely Prőhle vo svojom prejave na žilinskom námestí vysoko ocenil udalosť spred 400 rokov, ktorá - ako uviedol - okrem slovenských ustanovil aj maďarské a nemecké senioráty na území Slovenska. Takto sa podľa jeho slov organizácia vytvorená na Žilinskej synode mohla stať inštitúciou evanjelikov v Maďarsku a na Slovensku, ktorá má svoje korene v troch národnostiach, z čoho dodnes vyplývajú záväzky. Označil za dôležité aj v súčasnosti pripomínať činnosť evanjelikov spred štyristo rokov, ktorí popri čistom teologickom videní do centra svojho zmýšľania postavili človeka a jeho materinský jazyk a vyslovil názor, že takéto tolerantné chápanie používania jazyka by sa malo uplatňovať tak v rámci cirkvi, ako mimo nej.

V sobotu večer sa účastníkom predstavila Evanjelická cirkev v Maďarsku. Záujemcovia si mohli pozrieť dvojjazyčný - slovensko-maďarský - dokumentárny film o ECM, ktorý pripravilo Zákeus Média Centrum.

V nedeľu na slávnostných službách božích vystúpili s kázňami pozvaní hostia. Biskup Tamás Fabiny vo svojej kázni v Púchove hovoril o spoločnom osude slovenského a maďarského národa, ktorého základnou črtou je intenzívna komunikácia. Poukázal na to, že úlohou maďarských a slovenských evanjelikov je, aby jednotne vo viere konali v záujme zlepšenia vzťahov medzi obomi národmi a štátmi a v mene maďarských evanjelikov sa ospravedlnil slovenským evanjelikom. Seniorka Katarína Hudáková sa ako hostiteľka poďakovala za misiu biskupa Fabinyho a posilnila ju ospravedlnením v mene slovenskej cirkvi. Po nedeľňajšom spoločnom pohľade do minulosti Tamás Fabiny v spoločnosti zvolenského biskupa Milana Krivdu umiestnili veniec s dvojjazyčným nápisom k hrobu Juraja Thurza v kaplnke Oravského zámku.

Súčasťou osláv bola vedecko-historická teologická konferencia, na ktorej vystúpil s prednáškou Žilinská synoda a jej doba archivár, muzeológ Krajinského evanjelického archívu Dr. Botond Kertész.

Mladí ľudia zo Slovenského Komlóša prispeli k podujatiam pašiovými hrami, vďaka ktorým dostali pozvanie na mládežnícky festival v Chorvátsku a na Slovensku.

Atila Spišák (br)

Divadelný tábor pod Chopkom

Tri groše a čierny pes

- Viete, kde sú Malé Klamáre?

- My nevieme, ani kde sú Veľké...

-... ale v Malých, 450 kilometrov od Nadlaku a z Komlóša až 500... Tam stál kurín a za kurínom záhrada....

Viac neprezradíme. Asi nie je ťažké uhádnuť, že reč je o tradičnom divadelnom tábore žiakov slovenských základných škôl v Maďarsku, resp. škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, ktorého organizátorom je Slovenské divadlo Vertigo. Nie, nekonal sa v Malých (ani Veľkých) Klamároch (hoci, ako sa hovorí, nech hodí kameňom ten, kto nikdy nezaklamal...), ale v jednom z najkrajších kútov Slovenska, v Demänovskej doline, presnejšie, v Hoteli Junior v Jasnej. Jasná bola na naše nešťastie verná svojej povesti, presnejšie, dlhoročným meraniam, a síce, že je to najchladnejšia oblasť Slovenska. Privítala nás síce slniečkom, ale hneď na druhý deň sa nebo zatiahlo a potom fúkalo a mrholilo a radiátory v izbách po krátkom letnom oddychu začali hriať... Chladné počasie sa udržalo viac-menej počas celého nášho pobytu, avšak akonáhle sme zbehli do neďalekého Liptovského Mikuláša, vyzliekali sme bundy a svetre... A pekne bolo aj na výlete do Demänovskej jaskyne slobody, ale to už predbiehame, lebo dovtedy sa všeličo udialo...

Spomínaný úvodný dialóg je z predstavenia, ktoré skúšala jedna z dvoch skupín detí júnového, 18. divadelného tábora pre žiakov základných škôl, dramatizácia kanadskej rozprávky Pes Jeana Labadieho, po našom Vymyslený pes. K žiakom zo Slovenského Komlóša, Šóškútu a Kétšoproňu sa po prvý raz pripojili kamaráti zo zahraničia - žiaci Slovenského lýcea J. G. Tajovského v rumunskom Nadlaku. Po tom, ako sa spoločne zamysleli nad tým, či sa niekedy „môže“ klamať a v akom prípade je to dovolené, skúšali rozprávku o gazdovi, ktorý si vymyslel psa, čo mu akože stráži sliepky... Všetci obyvatelia dedinky tomu uverili a napokon oni presviedčali gazdu a prinášali dôkazy o neexistujúcom psovi, ktorého jeho pán zastreleného dokonca pochoval. Trochu absurdný príbeh, ktorý však v sebe skrýva veľa pravdy. S deťmi ho naštudoval takpovediac lektorský „nováčik“, vedúci detského divadelného súboru Ochotníček v Púchove Peter Hudák, ktorý s deťmi okamžite našiel spoločnú reč. Denná niekoľkohodinová práca ich bavila, veď išlo o humorný príbeh, pri jeho skúšaní zažili veľa zábavy aj vďaka Petrovým skvelým nápadom a hrám na uvoľnenie. Dobrá nálada pri skúšaní a súhra kolektívu sa prejavila aj na záverečnej prezentácii...

V druhej skupine boli zastúpení vo veľkej miere skúsení mladí divadelníci, žiaci slovenských škôl z Budapešti a Sarvaša, ktorí sú už niekoľkoročnými pravidelnými účastníkmi táborov, a nakoľko každý rok skúšajú nové predstavenia aj s domovským školským súborom, môžeme len dúfať, že ešte dlho budú našou oporou. Táto skupina pod vedením metodičky dramatickej výchovy pani Elenky Bakošovej a profesora UMB Bela Felixa naštudovala dramatizáciu „rozprávkového skoropravdivého večného príbehu“ podľa Pavla Dobšinského a Milana Rúfusa O troch grošoch, pod autorstvo ktorej sa podpísali vyššie menovaní. Pod výber témy, príbeh o skutočných hodnotách a predovšetkým jeho naštudovanie sa podpísala režisérka E. Bakošová, ktorá aj tento rok zostala verná symbolom a divadelnej metafore... Silný príbeh o materiálne bohatom kráľovi a chudobnom, ale čestnom cestárovi a melodické piesne B. Felixa oslovili divákov podobne ako i v uplynulých rokoch: z predstavenia odchádzali obohatení o krásu hereckého prejavu mladých hercov a nevšedného spracovania.

Nuž, takto sa dve predstavenia krásne doplnili: to prvé sa vyznačovalo hravosťou a vtipom, to druhé spomenutým spôsobom inscenovania. Obe však mali niečo spoločné, a to pocítila aj hŕstka divákov, ktorí sa na prezentáciu práce divadelného tábora (netradične... v posledný deň doobeda) prišli pozrieť: dôkaz o sile kolektívnej práce, o tom, že v každom z nás sa skrýva talent „na niečo“, len ho treba objaviť, dôkaz o sile divadelných prostriedkov, ktoré blahodarne vplývajú aj na obohacovanie slovenskej slovnej zásoby.

Necelý týždeň ubehol ako voda. V práci, ale aj v spoločných hrách, krátkych výletoch do okolia, predovšetkým k neďalekému Vrbickému plesu, v nadväzovaní priateľstiev, i v kúpaní sa v hotelovom bazéne. Výlet do neďalekej Demänovskej jaskyne slobody bol rozprávkovou odmenou pre všetkých - deti, i učiteľky, ktoré ich sprevádzali: Miroslavu Kováčovú a Martu Tuléziovú Ondrejovú z Budapešti, Annu Ondrejovú zo Slovenského Komlóša, Máriu Mravikovú a Martu Dekrétovú zo Sarvaša a Alžbetu Medovarskú z Nadlaku. Veru, táto jaskyňa je najkrajšou jaskyňou rozsiahlej sústavy Demänovských jaskýň na severnej strane Nízkych Tatier. Má až šesť poschodí, preteká ňou riečka Demänovka, na jej dne sa nachádzajú jazierka a vyniká množstvom a pestrosťou kvapľových útvarov každého druhu, ba sú tam dokonca jaskynné perly. A všetky kvapľové útvary rastú, sú stále živé! Jednoducho rozprávka!

Ďalšou odmenou pre deti boli knihy, ktoré im venovalo Slovenské dokumentačné centrum. Rozdané boli v rámci záverečného hodnotenia tábora a bolo radosťou pozorovať, ako ich deti nedočkavo otvárajú, nakúkajú do kníh susedov a navzájom si ich podávajú: z ruky do ruky. Lebo:

Bohatstvo je rozdeliť sa, keď mám ja, tak máš aj ty,

v rozprávke to dobre vedel ten, čo kopal priekopy.

Hoc bol chudák, nemal málo: iba rozum - každý vie.

A tak šťastie pri ňom stálo. Dúfajme, že nespyšnie...

My môžeme len dúfať, že sa o rok stretneme opäť: najprv na divadelnej prehliadke Deti deťom a potom v ďalšom divadelnom tábore.

(do)

Čomáďania u priateľov na Slovensku

Partnerské vzťahy medzi Čomádom a Hrubou Boršou na Slovensku majú už osemročnú minulosť. Na pozvanie starostu partnerskej obce zo Slovenska Ladislava Vidru zavítala do Borše viac než 50-členná delegácia z Čomádu na čele so starostom Jánom Klementom a vicestarostom Pavlom Ladjánszkym. Vzťahy medzi týmito obcami sú priam bratské, o čom svedčí aj to, že spoločne oslavujú významné udalosti a tešia sa z úspechov, dobrých výsledkov toho druhého. Tento krát sa delegácia z Čomádu zúčastnila na slávnostnom otvorení golfového ihriska, ktoré odovzdal miestny starosta v spoločnosti primátora neďalekého Senca Karola Kvála. Potom areál požehnali miestny katolícky farár Pavol Gajdoš a evanjelický duchovný z Čomádu László Eszlényi. Nasledoval kultúrny program, ktorý trval do nočných hodín, a v ktorom sa predstavili aj členovia čomádskeho Spolku za zachovávanie tradícií Fialka. Hostia z Maďarska zožali veľký úspech, o čom svedčil aj fakt, že k ich spevu sa pripojili aj vedúci predstavitelia hostiteľskej obce.

M. Pejová (br)

Viacerými jazykmi v jednej vlasti

„V Maďarsku žije trinásť rôznych národností. Nájdu sa medzi nimi menšie i väčšie, niektoré majú viac ako stotisíc príslušníkov a niektoré iba okolo tisíc. Sú také, ktoré tu žijú stáročia, a sú aj také, ktoré iba pár desaťročí. Niektoré žijú koncentrovane, ďalšie v diaspóre. Väčšina si zachováva svoje zvyky, niektoré k tomu treba podnecovať...

...V Maďarsku väčšina ľudí dobre vie: pokojne sa môžu obrátiť na svojich spoluobčanov. Rozdiely nemôžu byť také veľké, aby ich nepreklenuli podaním ruky. Treba si iba všímať toho druhého, otvoriť sa pred ním, nadviazať styky. Inej cesty niet. Všetko iné prináša iba problémy.

Toto je, takpovediac, evidentné. Z času na čas však neuškodí pripomenúť si aj to, čo je zrejmé a keď treba, zamyslieť sa nad tým a znovu sformulovať myšlienky, posúdiť možnosti

Tieto možnosti hľadal Mihály Borsos, ktorý precestoval viac než sedemnásťtisíc kilometrov a na päťdesiatich šiestich dejiskách spoznal stovky ľudí, ktorí hľadajú priateľstvo toho druhého. O nich a o ich živote, dedine, meste, zvykoch, remeslách, tancoch a obradoch, urobil desaťtisíce fotografií...“

Citát pochádza z predslovu knihy „Viacerými jazykmi v jednej krajine“. Fotograf Maďarskej národnej galérie niekoľkokrát navštívil Čemer a podujatia tamojšieho Slovenského domu. Takto sa mohlo stať, že v reprezentatívnej publikácii zastupuje domácu Slovač práve Čemer.

(br)

Klub slovenských dôchodcov v Budapešti na linke Čúvár-Jača-Kirť

Výlet za históriou s pohľadom na súčasnosť

Najpopulárnejšie podujatia Klubu slovenských dôchodcov, pôsobiaceho pri Slovenskej samospráve Budapešti, sú výlety do Slovákmi obývaných obcí a miest. Za vyše desať rokov absolvovali jeho členovia takmer 70 zájazdov od Dolnej zeme po Novohrad. V polovici mája sme sa spolu s nimi vydali na cestu autobusom do slovenských osád na východe Peštianskej župy: Čúváru, Jače a Kirťu.

Čúvár je malebná dedinka na úpätí Čerhátskeho pohoria blízko vrchu Naszály. Nachádza sa 20 kilometrov od Vacova. Najvýznamnejšou pamiatkou obce sú ruiny hradu zo 14. storočia a evanjelický kostol z konca 17. storočia. Ruiny hradu stoja na 310 m vysokom kopci, odkiaľ sa pred nami vynorí sťa na dlani okolitá krajina. Hrad dostala do daru od kráľa Mateja rodina Csőovcov za verné služby. Ruiny sú prístupné aj autom. Osadu obkľučujú lesy, rozprestiera sa vo veľmi krásnom prostredí. Vo zvonici evanjelického kostola, ktorá je 23 metrov vysoká, práve zvonia na bohoslužbu.

V roku 1997 bol dostavaný komplex budov, kde je umiestnený nižší stupeň základnej školy, materská škola a obecný úrad. V tejto budove sa nachádza aj miestnohistorická zbierka, kde nás vítajú členky pávieho krúžku a starosta Jozef Dian, ktorý hoci pochádza z Čúváru, dnes už slovensky nehovorí, iba rozumie. V miestnej materskej škole vedú slovenské zamestnania a v základnej škole vyučujú slovenský jazyk štyri hodiny týždenne. V škole sú dve zlúčené triedy: spolu sa učia prváci a tretiaci a druháci a štvrtáci. Vyššie triedy sú v neďalekej Jači, kde tiež prebieha výučba slovenčiny.

Čúvár má v súčasnosti 670 obyvateľov, ich počet sa niekoľko rokov nemení. Za prácou dochádzajú do rôznych podnikov vo Vacove, niekoľkí pracujú doma, u podnikateľov. Poľnohospodárstvom sa zaoberajú skôr len starší ľudia, aj to prevažne pre vlastnú potrebu.

Slovenské tradície tu zachováva páví krúžok. Jeho členovia sú najaktívnejšími občanmi: nielen spievajú, ale ako poslanci slovenskej samosprávy aj organizujú život tunajších Slovákov. Z času na čas majú vystúpenia v rôznych kútoch krajiny. Vystupujú v krásnom ľudovom kroji a v repertoári majú pekné čúvárske slovenské piesne. Pamiatky zo svojich vystúpení vystavujú v miestnosti, kde je umiestnená aj miestna národopisná zbierka. Ešte stihneme ochutnať miestnu pálenku, pagáčiky a koláče a už musíme nasadať do autobusu.

V Jači nás už čakajú. V kultúrnom dome nás privítal starosta Rezső Seress a predsedníčka slovenskej samosprávy, absolventka budapeštianskeho gymnázia Zuzana Báďonová. V skratke porozprávali o dejinách obce, jej niekdajších majiteľoch Prónayovcoch, ktorých kaštieľ sme si neskôr mohli pozrieť. Jača sa rozprestiera v južnej časti Severného stredohoria, v údolí rieky Galgy. Obec znovu osídlili koncom 17. storočia pečiatka osady pochádza z roku 1696. Vtedajší majitelia tohto kraja Prónayovci prišli zo Zvolenskej stolice, z Blatnice. V súpise z roku 1715 asi preto prevažujú obyvatelia pochádzajúci zo Zvolenskej stolice, niektorí z Hontu. V prvej polovici 20. storočia sa obyvateľstvo živilo poľnohospodárstvom, ale viacerí boli zamestnaní v okolitých priemyselných centrách (Vacov, Aszód, Iklad), respektíve v Budapešti.

V polovici 19. storočia tu žilo 987 evanjelikov, 123 rímskokatolíkov, 2 kalvíni a 38 židov. Väčšinu obyvateľstva tvorili Slováci. V posledných desaťročiach maďarizácia značne postúpila. Používanie slovenského jazyka je samozrejmosťou len pre príslušníkov staršej generácie. Mladí sa učia slovenský jazyk v miestnej základnej škole. V roku 1995 v obci založili slovenskú menšinovú samosprávu, ktorá pokladala hneď po svojom vzniku za svoju najdôležitejšiu úlohu znovu zorganizovať v 70. rokoch veľmi populárny slovenský páví krúžok, zachovávať a pestovať slovenské ľudové tradície. Folklórny spolok Zornička je zachovávateľom jačianskych tradícií. Podľa sčítania ľudu z roku 1990 z 1 461 obyvateľov piati vyhlásili, že ich materinským jazykom je slovenčina, 109 sa hlásilo k slovenskej národnosti, 297 osôb hovorilo po slovensky. V roku 2001 sa v Jači prihlásilo k slovenskej národnosti 27 obyvateľov.

Najväčším podujatím osady, ktoré má už regionálny ráz, je chamuľový festival. V tomto roku sa 17. júla už štvrtýkrát stretli milovníci tejto zemiakovej kaše v parku kaštieľa, aby ukázali svetu, čo jedli ich predkovia. Festival ponúka množstvo programov pre deti, bohatý kultúrny program, remeselnícke dielne a možnosť pozrieť si kaštieľ.

Vyberieme sa na krátku prechádzku. Impozantná budova nie je prístupná vo všedné dni, nakoľko je vo vlastníctve štátu a je chránenou umeleckou pamiatkou. Jej hodnota je 175 miliónov forintov, ale nik o ňu nemá záujem. Kaštieľ slúžil maďarskej armáde, ktorá tu skladovala zásoby liekov. O jeho stav sa nik nestaral. V budove natáčali niekoľko filmov. So záujmom si obzerám kaštieľ. Prababka môjho manžela sa volala Prónayová, jej dali postaviť kaštieľ v Novej Vieske pri Jači. Spomínam si na slová starého otca môjho manžela, keď mi rozprával, ako sa od Jačanov naučil po slovensky. Dnes v Jači hovoria jazykom svojich predkov iba starší obyvatelia.

Našou nasledujúcou zastávkou je Kirť. Na čele slovenského diania v tejto obci je Jozef Budai. Skoro 80-ročný učiteľ fyziky nás srdečne víta a pozýva pozrieť si krátky program miestnych školákov. Novohradský ľudový kroj je prekrásny: každodenný, ktorý nosia staršie ženy, ale najmä sviatočný, v akom vystupujú speváci a tanečníci.

Obec leží na úpätí pohoria Čerhát, pozdĺž potoka Céklavölgyi. Kedysi mala názov Kyrth. Existovala už v stredoveku. Rímskokatolícky kostol bol postavený v klasicistickom štýle roku 1702, v 19. storočí bol prestavaný. Evanjelický kostol vybudovali roku 1785 v neskorobarokovom štýle. Baptistická modlitebňa pochádza z roku 1920. Osada má 645 obyvateľov. Dodnes tu žijú slovenské tradície. Slovenský páví krúžok vznikol roku 1970. So slovenskými piesňami a zvykmi miestneho zberu pravidelne vystupuje na obecných, župných i celoštátnych podujatiach. Aj Kirťania si zachovali svoj slovenský kroj. V dedine pôsobí slovenský klub, roku... tu vznikla slovenská samospráva.

Kirť vlastnil gróf Wilczek, ktorý koncom 18. storočia tu dal postaviť kaštieľ. Koncom druhej svetovej vojny bol však úplne zničený, nezachoval sa z neho ani kameň. Meno grófa uvádzajú nielen kroniky, ale aj názvy základnej a materskej školy, kde sa vyučuje slovenčina. V Kirti žijú pobožní ľudia. Napriek tomu, že je to malá dedina, má dosť silný katolícky aj evanjelický cirkevný zbor, v oboch sú aj Slováci. Pozreli sme si obidva kostoly. V onen piatok tu bola slovenská svätá omša. S účastníkmi zájazdu pricestoval dôstojný pán Stanislav Brtoš, ktorý je už rok hosťujúcim farárom v Budapešti a ktorý vyhovel prosbe budapeštianskych veriacich. A hoci pán farár nevie po maďarsky, bez problémov čítal z maďarských omšových kníh, nakoľko iba také mal v miestnom katolíckom kostole k dispozícii.

Čas ubehol a my sme sa museli vybrať domov. Nasadli sme do autobusu v nádeji, že sa do týchto osád ešte vrátime a budeme mať viac času porozprávať sa s tamojšími Slovákmi.

Eva Patayová Fábiánová

Slovenský Komlóš - Igram - Nadlak - Slovenský Komlóš

Igramskí Igrici rozveselili Komlóšanov

Komlóš je síce pánubohu za chrbtom, ale človek by si nemyslel, že cesta, ktorá tam vedie zo Slovenska, je taká kľukatá. Pre bývalého populárneho hosťujúceho učiteľa Komlóšanov Miroslava Brnu taká bola. Pán učiteľ strávil v Komlóši iba niekoľko rokov, ale svojou nekonečnou energiou a láskou k deťom a ľuďom okolo seba urobil v tomto mestečku menší zázrak. Nie náhodou sa preto Komlóšania potešili, keď sa dozvedeli, že pán učiteľ Brna so svojou ľudovou hudbou Igrici sa cestou z dolnozemského jarmoku v Nadlaku zastaví v ich mestečku. V letnej horúčave sa v to nedeľné popoludnie zišli v Slovenskom regionálnom osvetovom stredisku priatelia slovenského folklóru a pána učiteľa Brnu a zaplnili veľkú sálu. Delegáciu zo Slovenska privítala predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy riaditeľka slovenskej školy Zuzana Lauková, ktorá pozná bývalého hosťujúceho učiteľa aj ako kolegu. Potom odovzdala slovo Miroslavovi Brnovi, ktorý však od dojatia zo stretnutia so starými známymi sa nezmohol na slovo, preto radšej začal hrať. V podaní hudobníkov Mládežníckeho ľudového súboru Igrici si komlóšski Slováci mohli vypočuť slovenské ľudové piesne zo všetkých regiónov Slovenska, ako aj známe cigánske piesne. Niektoré pesničky boli obecenstvu známe, preto ich s najväčšou samozrejmosťou spievali spolu so speváčkami. Hodina a pol ubehla ako voda a potom sa naskytla možnosť aj na priateľské rozhovory a kutie plánov na spoluprácu do budúcnosti. Nasledujúci deň sa žiakom slovenskej školy predstavili „kolegovia“ zo Slovenska na predpoludňajšom koncerte v budove hudobnej školy.

Naši čitatelia si možno pamätajú na meno tejto obce približne so 600 obyvateľmi, ktorá leží v severnej časti okresu Senec. Nedávno sme totiž uverejnili správu o návšteve detí z Igramu v Číve. Od starostu obce Štefana Kovaľa sme sa dozvedeli, ako vlastne došlo k nadviazaniu stykov s Čívom. Raz svojmu kolegovi, starostovi susednej obce Blatné, o ktorej vedel, že má kontakty s našimi Mlynkami, spomenul, že by radi spolupracovali s nejakou slovenskou lokalitou v Maďarsku. Tak sa potom stalo, že pri jednej návšteve Blatňančanov v Mlynkoch sa k nim pridal, stretol sa s čívskou starostkou Máriou Nagyovou a to bol začiatok sľubne sa vyvíjajúcej spolupráce napr. aj medzi školami.

V Igrame majú základnú školu pre žiakov 1. - 4. ročníka, materskú školu a vysunuté pracovisko Základnej umeleckej školy v Senci. Do tejto umeleckej školy chodia aj niektorí členovia Mládežníckeho ľudového súboru Igrici, ktorý začal pôsobiť len pred niečo vyše dvoma rokmi pod vedením Miroslava Brnu. Za tento krátky čas sa z neho stalo známe, úrovňou prednesu takmer profesionálne hudobné teleso. Zvláštne pomenovanie získal súbor podľa pôvodného názvu obce Igrech, teda dedina igricov, čo v staroslovienčine znamená hudci, hudobníci. Okrem vystúpení v Igrame a okolí sa mladí hudobníci predstavili už aj v zahraničí a minulý rok vydali cédečko Z Igramu do Kaplne. Ako povedal pán starosta, začiatky kontaktov s Nadlakom súvisia s Festivalom dychovej hudby a folklórnych súborov, ktorý sa koná v ich obci každoročne začiatkom leta a na ktorom sa minulý rok zúčastnil aj súbor Sálašan z Nadlaku. Nasledujúcim krokom bolo pozvanie Igricov na tohoročný dolnozemský jarmok.

Riaditeľ Základnej umeleckej školy v Senci Gabriel Škriečka, ktorý bol tiež členom delegácie zo Slovenska, nám prezradil niekoľko podrobností o ich 50-ročnej inštitúcii. Pôsobí v nej hudobný, literárno-dramatický, tanečný a výtvarný odbor a vo vlaňajšom jubilejnom školskom roku ju navštevovalo takmer 800 žiakov. Škola má kontakty a usporadúva pravidelné výmenné koncerty so svojimi partnerskými inštitúciami z Českej republiky, Rakúska a Maďarska, kde spolupracuje s Hudobnou školou Ferenca Liszta v Győri.

Alžbeta Račková

Slovenská škola v Sarvaši

Ozveny času neutíchajú

Pri príležitosti 60. výročia založenia sarvašskej školy vyšla rozsiahla dvojjazyčná publikácia s názvom Ozveny času II. Cieľom bolo informovať slovenskú a maďarskú verejnosť o práci školy, jej úspechoch, činnosti pedagogických pracovníkov, vedenia školy a žiakov v tejto inštitúcii za posledné desaťročie. Celá budova prešla v roku 2004 kompletnou rekonštrukciou a zároveň sa zmodernizovali aj metódy práce a zefektívnil sa výchovno-vzdelávací proces v škole. Stala sa vynikajúcou inštitúciou, ktorá nemá problém s nedostatočným počtom žiakov a dlhodobo si zachováva vysokú kvalitatívnu úroveň. V úvode knihy sa pani riaditeľka Zuzana Medveďová prihovára učiteľom, rodičom a žiakom, vyzýva všetkých k vzájomnej spolupráci a zodpovednosti za zachovanie všetkých pozitívnych ľudských hodnôt, ktorých nositeľom vždy bola a je Slovenská základná škola v Sarvaši. Potom nasledujú podrobné články o činnosti všetkých troch zložiek inštitúcie: školy, žiackeho domova a materskej školy. V ďalšej kapitole sa prehľadne dozvedáme o oceneniach pre najaktívnejších žiakov školy. Cena Jána Folytána, bývalého riaditeľa školy, sa udeľuje od roku 1993. Cena Petra Kondača, bývalého úspešného absolventa školy, je udeľovaná za vynikajúce výsledky v slovenskom jazyku a matematike od roku 2007. Publikácia sa zaoberá aj mimoškolskou činnosťou žiakov a pedagógov. Slovenská identita sa rozvíja aj v Kultúrnom spolku sarvašských Slovákov Vernosť. Regionálnu históriu spoznávajú žiaci pomocou spolupráce so Slovenským pamiatkovým domom a Múzeom Samuela Tešedíka. Od roku 2003 sa žiaci a pedagógovia slovenského jazyka a dejepisu zapájajú do súťaže vedeckých študentských prác, ktorú organizuje Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Z publikácie sa možno dozvedieť o krúžkoch, ktoré pracujú v škole a školskom domove a rozsiahlych športových aktivitách. Okrem príspevkov, ktoré písali o svojej činnosti sami pedagógovia, sú do knihy citlivo a niekedy aj vtipne zakomponované spomienky a slohové práce bývalých a súčasných žiakov školy. Pozornosť sa ďalej venuje zaslúžilým dlhoročným učiteľom školy, ktorí za svoju činnosť dostali vysoké štátne vyznamenania. Aby bola kniha aj hodnotným faktografickým dielom, je doplnená prehľadným zoznamom všetkých žiakov a pedagógov od roku 2000 až po súčasnosť. Graficky je publikácia opatrená zaujímavými fotografiami zo života školy. Celá práca je dielom zanieteného pedagogického kolektívu na čele s redakčnou radou a je pokusom o podanie plastického prierezu obrovského množstva aktivít za posledných desať rokov. Publikácia je cenným zdrojom informácií, zaujímavým čítaním nielen pre rodičov, žiakov a pedagógov školy, ale aj pre všetkých, ktorí sa chcú niečo dozvedieť o živote jednej základnej školy na Dolnej zemi. Čitateľ sa môže ubezpečiť, že kultúrno-spoločenský, osvetový, ale i národný duch je aj v týchto končinách ešte živý a prispieva k tomu, aby si slovenská menšina udržala čo najdlhšie svoj jazyk, kultúru, tradície a hlásila sa k svojim koreňom.

Dagmar Králiková

Omrvinky z Bánhedeša

Aktivity slovenskej samosprávy a spolku

Približne 200 Slovákov sa zišlo v júni vo Veľkom Bánhedeši na priateľskom stretnutí. Hostí zo Slovenského Komlóša, Pitvaroša, Poľného Berinčoka, Kondoroša, Čabasabadi ako aj domácich privítal predseda miestnej slovenskej samosprávy Pavol Žilák. V prvej časti večera zabávali obecenstvo ochotnícki divadelníci zo Slovenského Komlóša dvomi jednoaktovkami. Humorné postavy v scénkach Koza a Môj otecko stvárnili veľmi presvedčivo, nápadité boli aj kulisy a kostýmy. Po večeri mohli hostia na tanečnom parkete dokázať, že „svet patrí nielen dvadsaťročným“. Pavol Žilák hodnotil podujatie pozitívne. Ako povedal, mali radosť zo spoločnej zábavy s priateľmi, ktorá bola zároveň dobrou príležitosťou na používanie nášho materinského jazyka.

x x x

Spolok pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši má na každý mesiac aspoň jeden významný program. Organizácia pokladá za dôležité, že sa môže zúčastňovať na projekte Učenie za nepretržitý rozvoj, ktorý sa realizuje v rámci Operačného programu obnovy spoločnosti a ktorého cieľom je obnova občianskych organizácií a zvyšovanie efektivity ich práce. Osobitnou radosťou pre nás je, že našou mentorkou v projekte je Anna Ištvánová, ktorá je pre nás príkladom angažovanosti, organizačných schopností, širokých znalostí a pracovnej morálky. Projekt umožňuje našim členom zúčastniť sa na informatickom školení, na tréningoch obnovy komunity a písania projektov. Keďže nás spolok sa v tomto roku prvýkrát mohol zúčastniť na konkurze NCA (Národný občiansky fond), s veľkým vzrušením očakávame rozhodnutie. V zmysle našich stanov sme zorganizovali výstavu bánhedešských tkanín v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe, ktoré sú v súčasnosti vystavené v Maďarskom inštitúte v Bratislave.

Za dôležitú pokladáme aj spoluprácu s inými občianskymi združeniami, preto sa zapájame aj do organizovania občianskeho majálesa v našej obci. Podujatie už tradične prebieha za účasti detí, ktoré sa zúčastňujú súťaže v kreslení, domu hier, výstavy a predvádzajú svoje tanečné schopnosti. Nechýbala ani gastronomická prezentácia. Vyhodnotenie súťaže v pečení pagáčikov a varení kotlíkových jedál viedol kuchár ocenený na Kuchárskej olympiáde v Erfurte Ferenc Horváth. „Takto žijeme my, v juhovýchodnom cípe krajiny, ktorí ďaleko od hluku sveta a politiky veríme v súdržnú silu našej komunity,“ povedala pre naše noviny predsedníčka spolku Jolana Pepová.

(jp-br)

Ľudový remeselník z Matúškova

Ľudový umelec Štefan Rozkoš mal iba tri roky, keď sa jeho rodičia s piatimi deťmi presťahovali zo Slovenského Komlóša na Slovensko. Rodina sa najskôr usadila v Kráľovom Brode. Roku 1964 si kúpili rodinný dom v Matúškove, kde žila väčšina presťahovaných komlóšskych rodín. Štefan Rozkoš sa vyučil za stolára a začal pracovať v nábytkárskom podniku v Galante. Popri práci sa po roku 1964 v rámci ľudovej tvorivosti začal zaoberať zhotovovaním intarzií. Viackrát dostal ocenenia a diplomy za vynikajúcu technickú úroveň svojich diel. V roku 1981 začal pracovať v Okresnom vlastivednom múzeu v Galante, kde sa zdokonalil v reštaurátorskej práci a navyše si osvojil aj nové techniky a získal cit a vzťah k historicky cenným predmetom. V múzeu odpracoval 17 rokov a teraz sa už plne venuje ľudovému umeniu. Ako zručný remeselník si sám zhotovil viaceré prístroje, náčinia a náradie na umelecké spracovanie dreva. Napríklad sústruh, na ktorom vyrába drevené hračky, hlavolamy, rúčky na biče, paličku na med a podobné predmety. Popri sústruhu má brúsku, vŕtačku, zariadenie na pletenie lana, a to všetko na nožný pohon. So sústruhom cestuje na ukážky ľudových remesiel nielen po Slovensku, ale aj do zahraničia. Svoje umenie takto predstavil v Rakúsku, Maďarku, Nemecku, Česku a naposledy v Slovinsku, kde sa v mestečku Lendava predstavil na festivale ako jediný Slovák. Okrem výroby drevenej bižutérie a hlavolamov návštevníci často obdivujú aj jeho umelecké drotárstvo a pletenie bičov. S vlastnoručne zhotoveným bičom dokáže plieskať a strihať papier alebo konár, a to 5 cm od prsta. S ukážkami jeho ľudového umenia sa majú možnosť zoznamovať aj deti v detských táboroch alebo návštevníci festivalov a výročných jarmokov, kde si môžu ľudové remeslo aj vyskúšať. Štefan Rozkoš patrí na Slovensku medzi málo ľudových umelcov, ktorí dokážu z dreva vyrobiť až 12 hlavolamov a je jediný, kto vyrába drevenú bižutériu a gombíky. V šľapajach otca pokračuje aj jeho syn, u ktorého, na rozdiel od otca, je matériou pre tvorbu železo, venuje sa umeleckému kováčstvu.

Ján Jančovic

Súbeh KV CSS

Kultúrny výbor Celoštátnej slovenskej samosprávy v záujme obnovenia publikačnej činnosti vypisuje súbeh na podporu vydania rukopisov v Maďarsku žijúcich slovenských autorov.

Súbeh musí obsahovať:

- rukopis, alebo kópiu rukopisu diela,

- údaje o publikácii: počet strán, formát, viazanie, počet fotografií alebo ilustrácií, farebnosť, počet výtlačkov,

- približný rozpočet vydania publikácie (cenová ponuka).

Súbeh treba poslať na adresu Celoštátnej slovenskej samosprávy (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/a) do 31. augusta 2010.

Celoštátna slovenská samospráva plánuje podporiť vydanie jednej publikácie ročne. Na základe rozhodnutia Valného zhromaždenia CSS bude podporovaný rukopis literárneho, hudobného alebo náboženského charakteru. Predpokladané vydanie publikácie sa uskutoční v roku 2011. Maximálna výška podpory: 500 000 forintov.

O udelení podpory na vydanie publikácie rozhodne odborná komisia a Kultúrny výbor CSS do 30. novembra 2010.

Trenčín - perla stredného Považia

Mnohí z mojich rovesníkov si Trenčín pamätajú zo školských čítaniek, ktoré približovali jednu z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Studni lásky, ktorá sa viaže k obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade. Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí, niesol preto meno Závoj. Dnes sa volá Fatima. Studňu v skutočnosti asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazil, ale stečená dažďová voda v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolíše v rozmedzí 12 -15 metrov. Hradnej Studni lásky je venovaná i stála expozícia umiestnená v neďalekej gotickej kaplnke.

Trenčín patrí spolu s Nitrou a Bratislavou k trom najstarším mestám na Slovensku, ktoré kroniky spomínajú už v 11. storočí. Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka v Trenčíne a okolí už pred 200 000 rokmi. V storočiach pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk a ďalej povodím Moravy jedna z vetiev slávnej Jantárovej cesty, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomorskej oblasti na Pobaltie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa nachádza v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách a viaže sa k roku 1067, kedy prebiehali boje medzi uhorským kráľom Šalamúnom a českým kniežatstvom. Na prelome 13. a 14. storočia zažil Trenčín obdobie svojej najväčšej slávy. Matúš Čák zvaný Trenčiansky urobil z neho centrum svojich rozsiahlych dŕžav. Po jeho smrti v roku 1321 pripadol Trenčín opäť uhorskému panovníkovi. V roku 1412 udelil cisár a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta s právami Budína a Stoličného Belehradu, čím sa zaradil medzi najvýznamnejšie mestá Uhorského kráľovstva. V priebehu dejín bolo mesto viackrát vypálené, vyrabované a spustošené. Druhá polovica 16. a 17. storočie však nepriniesli iba samé pohromy. Stali sa pre Trenčín i obdobím rozkvetu umenia a kultúry.

Dnes patrí mesto s 55 tisíc obyvateľmi medzi najkrajšie na Slovensku. Je krajským sídlom, obchodným centrom s čulým kultúrnym životom, množstvom športovísk, pôsobí tu univerzita A. Dubčeka a ročne tu usporadúvajú množstvo výstav a veľtrhov. Z renovovaného hradu je nádherný výhľad na celé mesto a okolie, na krásne obnovené Námestie mieru a na Váh, pokojne pretekajúci rovinnou Trenčianskou kotlinou. Práve preto ma nemilo prekvapil malý záujem turistov o toto malebné mesto. V snahe urobiť mu malú reklamu vám ponúkame niekoľko fotografií.

(br)

Projekt Spoločne bez hraníc - aj pre deti a mládež

Bedekre o mestách Šopron a Banská Štiavnica

Dni Šopronu v Banskej Štiavnici a Dni Banskej Štiavnice v Šoproni, výstavy diel umelcov z jedného mesta v druhom, spoločné koncerty či spoločný tábor pre deti z oboch miest sú súčasťou projektu Spoločne bez hraníc, ktorý uskutočňuje Banská Štiavnica v spolupráci s maďarským mestom Šopron. Zameraný je na výmenu kultúry a vzájomné spoznávanie sa obyvateľov, najmä mladých ľudí. Obe mestá naň cez Program cezhraničnej spolupráce Maďarská republika - Slovenská republika získali z eurofondov po 50-tisíc eur. Ako uviedol vedúci oddelenia kultúry a cestovného ruchu banskoštiavnického magistrátu Rastislav Marko, medzi najzaujímavejšie výstupy projektu budú patriť bedekre, ktoré o partnerských mestách po vzájomných návštevách pripravujú študenti. „Knižný sprievodca Banskou Štiavnicou, ktorý pripravujú študenti zo Šopronu v maďarskom a anglickom jazyku, má turistom predstaviť Banskú Štiavnicu očami zahraničného študenta,” uviedol R. Marko. Bedekre budú prezentovať v septembri, kedy sa má rok trvajúci projekt ukončiť. Ako pripomenul R. Marko, Maďari sú najčastejšími zahraničnými návštevníkmi Banskej Štiavnice a napätie v medzištátnych vzťahoch sa prejavuje na poklese návštevnosti mesta. Od projektu očakáva vytvorenie nových väzieb medzi obyvateľmi týchto partnerských miest. Jedným z historických spojív týchto miest je podľa Marka to, že v roku 1919 sa lesnícka časť banskoštiavnickej banskej akadémie presťahovala do Šopronu.

(s-hl)

Etnomuzikológ z čabianskej Jaminy

V rokoch 1911-1915 pôsobil v Békešskej Čabe vo funkcii riaditeľa Krupinskej banky významný finančník, publicista a národovec Ivan Thurzo (28. 2. 1882 Radvaň - 1. 9. 1964 Martin). Vo svojom memoárovom diele Medzi vrchmi a na rovine jednu samostatnú kapitolu, fundovanú historickú etnografickú štúdiu z obdobia, ktoré tam prežil, venoval práve Békešskej Čabe. Spomína v nej, že v roku 1913 ho vyhľadali dvaja mladí preparandisti z Čaby. Jeden sa predstavil ako Ján Krasko, bývajúci v Jamine a druhý ako Ján Valašťan, bývajúci v meste. - Podali mi navštívenky s maďarsky vytlačenými menami. Keď som sa dal s nimi do reči, zbadal som, že sú obaja „tichí“ Slováci, v ktorých už tlie iskierka slovenského národného povedomia. Túto iskierku treba len vznietiť k skutočnej slovenskej roduvernosti. Nuž snažil som sa ju zapáliť a podarilo sa mi to, - zaspomínal I. Thurzo. Ďalej píše, že o krátky čas dostal list od evanjelického farára Jána Slávika z Dobrej Nivy, v ktorom ho žiadal o informáciu o Jánovi Kraskovi, ktorý sa tam uchádzal o miesto evanjelického učiteľa. Ivan Thurzo podal o tomto absolventovi učiteľského ústavu, ktorý už mal aj krátku prax v niektorej čabianskej sálašskej škole, priaznivé informácie a odporúčal ho na voľné učiteľské miesto. Ako sa však ukázalo, medzitým Ján Krasko nastúpil za evanjelického učiteľa do Vaďoviec, ktoré boli fíliou evanjelického cirkevného zboru v Kostolnom. Túto obec spoznal Krasko už v roku 1912, keď tam zbieral prvé národopisné materiály. Thurzo v knihe uvádza aj to, že 5. 11. 1914 mu Ján Krasko z Vaďoviec poslal do Čaby po slovensky napísanú pohľadnicu s oznámením, že má veľmi málo času, lebo zastupuje aj miesto druhého učiteľa, ktorý bol pravdepodobne narukovaný.

Neskôr, keď už Thurzo v Čabe nebol, ale bol už redaktorom Národných novín v Martine, dostal v roku 1920 ďalší list od Jána Kraska, vtedy už učiteľa v Bukovci. V liste ho ako známeho a vplyvného človeka pozýva za krstného otca dieťaťa, ktoré sa má narodiť. Keďže sa im narodilo mŕtve dieťa, z krstného otcovstva nebolo nič. Ján Krasko mal za manželku Štefániu Bednárovú, narodenú roku 1897 v Trnave. Ivana Thurzu v Martine neskôr osobne vyhľadal, kde si zaspomínali na prvé stretnutie a zostali naďalej priateľmi a priaznivcami. Podľa všetkého Kraskovci žili v bezdetnom manželstve a len v dotazníku archivovanej Kraskovej pozostalosti sa spomína chovanica. Thurzo dokonca uvádza, že Krasko napísal vo vianočnom čísle novín Slovenská politika v roku 1926 článok, kde sa okrem iného zmienil o ňom, ako mu v mladosti pomohol prerodiť sa v slovenskom duchu.

Ján Krasko sa narodil 30. 7. 1893 v Békešskej Čabe. Po vychodení elementárnej a meštianskej školy v rodisku pokračoval v štúdiu na učiteľskom ústave v Baji, kde ho k zbieraniu a zapisovaniu slovenských ľudových piesní a národopisu svojim príkladom priviedol profesor Valent Belošič, ktorý pochádzal z maďarskej časti Báčky. V rokoch 1912-1913 Krasko začínal ako učiteľ v Békešskej Čabe, v rokoch 1913-1919 pôsobil vo Vaďovciach, 1919-1920 v Modre, 1920-1923 v Bukovci pri Myjave, 1923-1924 v Galante a v r.1924-1926 v Bratislave. Už počas učiteľskej dráhy na Slovensku si ako mimoriadny poslucháč doplnil hudobné vzdelanie. V roku 1920 študoval hudobnú vedu u Dobroslava Orla a inštrumentáciu u Ľudovíta Rajtera na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1926-1950 bol pracovníkom ministerstva školstva a národnej osvety, resp. Povereníctva školstva v Bratislave. Popri zamestnaní učiteľa a neskôr úradníka sa venoval kompozícii a úprave ľudových piesní z vlastnej zberateľskej činnosti. Písal skladby širokého žánrového rozpätia od tvorby pre spevácke zbory, cez komorné a symfonické diela až po žánre cirkevnej hudby. Bol aktívny aj v hudobnej publicistike a prispieval do viacerých hudobno-pedagogických a kultúrno-spoločenských časopisov a zborníkov, ako napr. Hudobný život, Hudba a škola, Slovenské pohľady, Slovenská politika, Cyril, časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Prúdy... Napísal aj monografické dielo Slovenská ľudová pieseň, ktoré však zostalo v rukopise. V medzivojnovom období dostal za túto prácu cenu Matice slovenskej. Hana Urbancová píše, že s aktuálnymi odkazmi na niektoré jeho práce sa možno stretnúť v slovenskej etnomuzikologickej literatúre aj v súčasnosti. A to dokonca aj v takej významnej edícii širokého medzinárodného dosahu, akou je slovník slovenských ľudových hudobných nástrojov, publikovaný v nemeckom jazyku v rámci viacdielneho projektu encyklopédií európskeho ľudového inštrumentára pod editorským dohľadom Ernsta Emheimera a Ericha Stockmana. Tá istá autorka pripomína, že popri ďalších aktivitách Kraska tvorí jeho hudobná folkloristika najvýznamnejšiu zložku. K ľudovej piesni pristupoval ako hudobno-teoreticky dobre pripravený folklorista, disponujúci vzdelaním a rozhľadom. Ján Krasko sa podľa nej v rámci silnej tradícii domácej hudobnej folkloristiky javí nepochybne ako jedna z podnetných a originálnych osobností, ktoré pripravovali u nás cestu k vzniku etnomuzikológie ako samostatnej vedeckej disciplíny. Ako zberateľ a dokumentarista spolupracoval so Štátnym ústavom pre ľudovú pieseň. Keďže bol učiteľom na viacerých školách, aktívne sa zaujímal aj o detský hudobný folklór- piesne, riekanky, hry a hudobné nástroje. Zvlášť opísal hudobný nástroj pochádzajúci z jeho rodiska Békešskej Čaby - detskú citaru. Výsledky Kraskovej zberateľskej práce ešte nie sú celkom zhodnotené. V Rukopisnom archíve ľudových piesní Ústavu hudobnej vedy SAV sa nachádza odpis jeho rukopisnej zbierky, ktorý obsahuje 283 piesňových jednotiek. Zápisy pochádzajú z rokov 1915-1943 a obsahujú piesne z dvoch hlavných územných oblastí: západného Slovenska (myjavská oblasť) a stredného a severného Slovenska (Liptov, Podpoľanie, Pohronie) a menovite z 12 lokalít. Krasko zapisoval piesne priamo v teréne a na základe bezprostrednej interpretácie (H. Urbancová). Hudobný skladateľ, pedagóg a osvetový pracovník Ján Krasko ako zberateľ ľudových piesní upravoval ich pre klavír a zbor, niektoré vyšli v zborníku Miloša Ruppeldta Zbierka slovenských mužských zborov 1-5, Zbierka slovenských miešaných a ženských zborov 1-3. Ďalšie i samostatne. Je autorom skladieb pre detské zbory, zborníkov pre potreby stredoškolských zborov a učebnice spevu. Neskôr vytvoril symfonické diela, ktoré vysielal i rozhlas, ďalej kantáty, komorné a cirkevné skladby. Bol aj publicisticky činný, Články o hudbe uverejňoval v časopisoch: Hudba a škola, Hudobná výchova, Hudobná revue, Slovenské pohľady, Prúdy... V rukopise ostala jeho štúdia o slovenských ľudových piesňach a životopisy niektorých slovenských skladateľov.

Časť piesňovej zbierky Jána Kraska sa nachádza v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave.

Ján Jančovic

Literatúra

THURZO, I.: Medzi vrchmi a na rovine. Tatran, Bratislava 1987.

URBANCOVÁ, H.: Ján Krasko - neznáma postava z dejín slovenskej etnomuzikológie. Slovenská hudba 3-4/ 2006; s.346-363.

SLOVENSKÝ BIOGRAFICKÝ SLOVNÍK, III. zväzok K-L, 1989; Matica Slovenská, Martin.

Slovenský rozhlas pre krajanov

V šiestich jazykoch o Slovensku na vlnách éteru

Naša návšteva v redakcii zahraničného vysielania Slovenského rozhlasu nebola bez predchádzajúcich udalostí. Keď sme vchádzali do obrátenej pyramídy, ktorá sa od svojho postavenia v roku 1983 stala jednou z dominantných budov Bratislavy, do mysle sa mi tlačili spomienky na týždeň, ktorý som tu strávila v čase môjho pôsobenia v podobnej redakcii Maďarského rozhlasu. V hale nás čakala spolupracovníčka Krajanskej redakcie Rádia Slovakia International Ingrid Slaninková, s ktorou som sa zoznámila tiež v tom období. Krajania zo sveta ju však poznajú aj ako vedúcu kancelárie Svetového združenia Slovákov v zahraničí a stretávajú sa s ňou na konferenciách Slovenská republika a Slováci žijúci v zahraničí.

Cieľom našej návštevy, ktorú sme absolvovali s jazykovou redaktorkou našich novín Vlastou Zsákaiovou, bolo získať informácie o vysielaní pre krajanov a nadviazať odbornú spoluprácu. Na čele vysielacieho okruhu pre zahraničie, ktoré je jedným z ôsmich okruhov verejnoprávneho Slovenského rozhlasu, stojí Mária Mikušová. Keďže pred niekoľkými rokmi sa aj k nám dostali informácie o finančných problémoch zahraničného vysielania a počuli sme aj o tom, že na istú dobu bolo prerušené vysielanie na krátkych vlnách, naša prvá otázka sa vzťahovala na hospodárske zázemie vysielania. Dozvedeli sme sa, že finančné podmienky pre zahraničné vysielanie rozhlasu zabezpečuje v súčasnosti štát stopercentne, čo znamená, že štátna dotácia kryje celkové náklady na prevádzku. Z tohto dôvodu sa kladú na redakciu zvýšené požiadavky tak hľadiska jazyka, ako aj profesionálnej úrovne, ktoré sú prísne kontrolované. Odborné zázemie vytvára v cudzojazyčných sekciách po šesť redaktorov, kým v krajanskej redakcii pripravujú programy štyria pracovníci. Krajanská redakcia, ktorá vysiela pre Slovákov roztrúsených po celom svete, už dlhé roky spolupracuje s našim slovenských rozhlasovým vysielaním. Čo sa týka možnej spolupráce s Ľudovými novinami, okrem vzájomného preberania materiálov sa nadhodila aj možnosť výmeny bannerov v záujme vzájomného propagovania našich médií. Spomedzi slovenských médií v zahraničí majú takúto spoluprácu s Hlasom ľudu vo Vojvodine.

O histórii a súčasnosti vysielania sme sa dozvedeli, že zahraničné vysielanie Slovenského rozhlasu (Radio Slovakia International) sa prvý raz objavilo v éteri tri mesiace po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993. 29. marca 1993 sa ozvali okrem Krajanskej redakcie v slovenskom jazyku ďalšie jazykové sekcie anglická, francúzska, nemecká a ruská. Po desiatich rokoch ich doplnila španielska sekcia. V súčasnosti tím RSI vysiela denne v každej jazykovej mutácii polhodinový magazín prostredníctvom krátkych vĺn, internetu a satelitu. Prináša informácie o politickom dianí, hospodárskej situácii, vede, kultúre a športe, o historických udalostiach, zoznamuje poslucháčov s kultúrnymi pamiatkami, krásami a turistickými možnosťami, predstavuje osobnosti, približuje život ľudí na Slovensku. V hudobných kapitolkách prezentuje slovenskú hudobnú tvorbu a pre poslucháčov organizuje rôzne súťaže o slovenských unikátoch. Na súťaže o slovenských historických mestách, či o veľkom bohatstve Slovenska o vode bol veľmi slušný ohlas. Každý mesiac v redakcii žrebovali výhercov a posielali im knihy o Slovensku. Na našu otázku vzťahujúcu sa na sledovanosť vysielania, pani Mikušová uviedla, že ohlasy prichádzajú od poslucháčov prakticky z celej planéty. Redakcie dostávajú listy a e-maily z Londýna, New Yorku, Paríža, Moskvy, Osaky, Soulu, Severného Kaukazu, Číny, Tobaga, Argentíny. Kluby poslucháčov sú napríklad v Nemecku a vo Francúzsku a majú dosť žiadostí od rádioamatérov, ktorí žiadajú tzv. QSL karty, ktoré sú akýmsi osvedčením o tom, že vysielanie počúvajú. RSI vydáva karty a aj nimi propaguje významné historické pamiatky, alebo prírodné krásy, v súčasnosti napr. drevené kostolíky, ktoré sú zapísané v zozname UNESCO. Ako povedali na záver nášho rozhovoru naše hostiteľky, privítali by, keby na ich vysielania viac reagovali krajania. Nuž a práve za preto sme sa rozhodli predstaviť vám toto zaujímavé okienko na Slovensko.

Alžbeta Račková

Vysielanie cez satelit:

Parametre pre nastavenie satelitného prijímača ASTRA 3A: pozícia: 23,5° E (východne), Frekvencia: 12 565 MHz, Polarizácia: horizontálna. Naladiť si nás môžete v premiére o 17.30 hod. Stredoeurópskeho letného času a v reprízach o 21. hod. a o 22. hod a 30. minúte.

Vysielanie na krátkych vlnách:

RSI vysiela pre Západnú Európu v slovenčine o 15.30 - 16.00 stredoeurópskeho letného času. V dňoch pondelok až stredu každý týždeň sú programy šírené iba jedným vysielačom, na jednej frekvencii:

v párnych týždňoch na frekvencii 6055 KHz na vlnovej dĺžke 49 m,

v nepárnych týždňoch na frekvencii 5920 KHz na vlnovej dĺžke 49 m.

V dňoch štvrtok až nedeľu sa vysiela na obidvoch vysielačoch súbežne na obidvoch frekvenciách.

V. Skalský: Zahraniční Slováci chcú televízne vysielanie

Na pondelok 5. júla pripadá Deň zahraničných Slovákov. Záujmy zahraničných Slovákov reprezentuje Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ) a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ). Pri tejto príležitosti prinášame výňatok z rozhovoru TASR s predsedom SZSZ Vladimírom Skalským.

- Na Slovensku sa nedávno uskutočnili parlamentné voľby. Aké ohlasy ste zaznamenali zo strany krajanov?

- Napriek zložitosti volebného systému, účasť na voľbách zo zahraničia sa oproti predchádzajúcim parlamentným voľbám takmer zdvojnásobila, o možnosť voliť požiadalo poštou takmer 7000 voličov. Evidentná bola spontánna i organizovaná aktivizácia zahraničných Slovákov na internete, v sociálnych sieťach. Napriek tomu tento počet je stále žalostne nízky, ak uvážime, že v zahraničí žije najmenej päť percent slovenských voličov. Celkovo je to vyše dva milióny ľudí slovenského pôvodu; väčšina z nich však nemá slovenské občianstvo, takže ich sa voľby netýkajú. Ak sa zavedú voľby cez internet, účasť zo zahraničia stúpne mnohonásobne. Zaujímavé je, že vznikajúca vládna koalícia získala od voličov zo zahraničia obrovskú dôveru. Tu konštatujem fakty, viac mi neprináleží, lebo Svetové združenie Slovákov v zahraničí je apolitická organizácia. Musí taká byť, veď združuje viac než 100 veľmi rôznorodých organizácií z 24 krajín sveta. Voľby v zvláštnom petržalskom obvode, určenom pre Slovákov v zahraničí bez trvalého bydliska na Slovensku, vyhrala SDKÚ-DS so 45 percentami a celkovo tam získala nová koalícia unikátnych 81,6 percenta. Volili najmä mladí ľudia, celkovo prišlo najviac hlasov z Českej republiky, Nemecka, Veľkej Británie a Írska.

- Čo očakávate od novej vlády, aké máte požiadavky, s ktorými by mohla vyjsť v ústrety zahraničným Slovákom?

- Mimoriadne sa teším na spoluprácu s novým kabinetom, napokon zasadne v ňom aj niekoľko mojich - trúfnem si povedať - osobných priateľov. Napriek tomu si nemyslím, že nás čaká ľahké obdobie, najmä kvôli ekonomickej kríze. Vláda bude musieť dokázať, že jej na tejto problematike záleží. Popri voľbách cez internet, pokiaľ možno už do roku 2013, je veľkou prioritou riešenie televízneho vysielania pre Slovákov v zahraničí a tiež udržanie grantového systému a jeho efektívnejšie využitie.

- Aký je váš názor na nový zákon o dvojakom občianstve?

- Ja sám som držiteľom dvojakého občianstva - českého a slovenského. Existencia takýchto občanov nikdy nepredstavovala problém, naopak, sú akýmsi mostom medzi Českom a Slovenskom. Aby to tak však bolo, to predpokladá, že sa podobné otázky riešia po vzájomnom prerokovaní medzi príslušnými štátmi a v priateľskom duchu. Veľmi by som si želal, aby to tak bolo vo všetkých prípadoch, i v tom slovensko-maďarskom, a dúfam, že aj slovenské voľby sú krokom týmto smerom. Tá otázka sa nás ako Slovákov v zahraničí, samozrejme, veľmi týka, lebo akákoľvek eskalácia v medzinárodných vzťahoch postihne najviac menšiny, teda v tomto prípade nielen Maďarov na Slovensku, ale aj Slovákov v Maďarsku.

- V jednom z minulých rozhovorov ste konštatovali, že pretrvávajú problémy s nedostatočnou výškou finančnej podpory pre zahraničných Slovákov. Budete od novej vlády čakať zlepšenie aj v tejto oblasti? Budete na ňu nejakým spôsobom apelovať?

- Chcem predovšetkým povedať, že nejde a nemalo by ísť o jednostrannú podporu či starostlivosť, ale o obojstranne prospešnú, takpovediac slovensko-slovenskú spoluprácu. Slováci v zahraničí tvoria kultúrne hodnoty, prezentujú slovenskú kultúru, cestovný ruch, pomáhajú nadväzovať vzťahy vrátane ekonomických. Poviem konkrétny príklad: Slovensko má veľmi málo slovenských inštitútov v zahraničí, dokonca ani v „hlavnom meste” EÚ Bruseli ho nemá - my tam vieme zastať jeho rolu, na profesionálnej úrovni tam prezentovať slovenské umenie, a to za zlomok nákladov, ktoré by predstavovalo zriadenie Slovenského inštitútu. Takýchto ponúk máme celý rad. Pokiaľ ide o grantový systém pre Slovákov v zahraničí, za súčasnej situácie nemáme veľké oči, pokiaľ ide o jeho navyšovanie, aj keď je oproti okolitým krajinám - ako Maďarsko či Poľsko - veľmi malý. Určite by sa však nemal znížiť, to by bol mimoriadne nepriaznivý signál od novej vlády, ku ktorej nota bene prejavili Slováci v zahraničí takú dôveru. O čom by sme však určite mali hovoriť, to sú jeho priority a efektivity rozdeľovania, ako aj efektivita využitia financií, ktoré idú na tento účel inými kanálmi - napríklad aj prostredníctvom Matice slovenskej. Zlepšenie teda očakávam najmä v tom, že nám bude vláda viac načúvať, že napríklad do grantovej komisie zasadnú aj odborníci z ustanovizní ako Literárne informačné centrum, Divadelný ústav alebo Svetové združenie Slovákov v zahraničí.

- Cez aké médiá čerpajú Slováci v zahraničí informácie o dianí na Slovensku (okrem internetu)? Vidíte nejaký deficit zo strany slovenských verejnoprávnych médií?

- Pochopiteľne, popri internete a vlastných krajanských médiách, printových i elektronických, je najdôležitejší príjem televízie a rozhlasu. Dostať po celom svete noviny a časopisy je príliš zložité, nákladné a neefektívne, hoci určité návrhy máme aj v tejto oblasti. Ale najmä pokiaľ ide o STV - tu je deficit značný. Zatiaľ čo Slovenský rozhlas má svoje vysielanie pre Slovákov v zahraničí, o televíznom sa dlho iba hovorí. Pritom je zahrnuté aj do Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015, a to s termínom v tomto roku. Slovenská televízia má svoj projekt, počítajúci s nekódovaným blokovým satelitným vysielaním; ministerstvo kultúry prišlo s alternatívnym plánom distribúcie dotovaných satelitných prijímačov a dekóderov; existuje reálny projekt vysielania cez internet. To sú témy, o ktorých budeme chcieť hovoriť. Potrebujeme riešenie, ktoré je praktické, dobré, rýchle a lacné. Musím však dodať, že problém je aj opačný. Málo informácií o Slovákoch v zahraničí v slovenských médiách, najmä verejnoprávnych. Napríklad v iných krajinách je úplne bežné pozývať odborníkov spomedzi svojej diaspóry v zahraničí do diskusných relácií. Ponúkol som v tomto smere Slovenskej televízii spoluprácu, pomoc pri kontaktovaní takýchto osobností - umelcov, politológov, sociológov, ekonómov. Nestálo by to ani korunu. Nestalo sa však nič.

- Ako by ste zhodnotili činnosť odchádzajúcej vlády z hľadiska pomoci pre zahraničných Slovákov? Čo sa mohlo urobiť lepšie?

- Opäť by som hovoril radšej o spolupráci než o pomoci. Musím konštatovať, že sa dosť vecí podarilo, a to najmä vďaka existencii Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý na odbornej nepolitickej úrovni odvádzal veľmi dobrú prácu - a verím, že bude naďalej. Paradoxne, práve tento úrad dostal v posledné dni predchádzajúcej vlády príkaz presťahovať sa z reprezentatívnych priestorov na Radlinského ulici do stiesnených podmienok, ktoré ohrozujú jeho fungovanie. V uplynulom období sa podarilo prijať už zmieňovanú strednodobú koncepciu do roku 2015, prvú svojho druhu, navýšil sa grantový systém a už roky sa udržiava na tejto úrovni. Oboje pripravoval a zabezpečoval úrad. Na druhej strane sa nenašla politická vôľa na realizáciu niektorých záväzkov, ktoré sú v koncepcii obsiahnuté - okrem už zmieňovaného televízneho vysielania môžem spomenúť Pamätník a Múzeum slovenského zahraničia, ktoré mali byť zrealizované už v minulom roku. Pochopiteľne, podpísala sa na tom aj kríza. O niekedy zbytočne vypätej eskalácii medzinárodných konfliktov, ktoré Slovákom v okolitých krajinách nepomáhali, som sa už tiež zmienil.

- Čo by podľa vás mal urobiť ako prvé minister kultúry pre zahraničných Slovákov? Existuje nejaká „akútna” požiadavka, ktorá by sa mala hneď zrealizovať?

- Televízne vysielanie. Ako vidíte, táto otázka rezonuje v celom rozhovore. S Literárnym informačným centrom máme aj plán na distribúciu kvalitnej knižnej tvorby pre kultúrne a vzdelávacie inštitúcie Slovákov v zahraničí. Priestor je v oblasti prezentácie slovenskej kultúry v zahraničí, čo je náplňou programu Pro Slovakia. Ďalšie otázky spadajú pod ďalšie rezorty alebo celú vládu. Sem patria voľby cez internet alebo otázka Agentúry pre Európanov vo svete. Hovorilo sa o nej veľmi reálne aj na stretnutí, ktoré som inicioval v Bratislave, rovnako predtým v Štokholme a Ríme. Mala by podliehať eurokomisárovi pre viacjazyčnosť a Slovensko by sa podľa nás malo zaujímať o jej umiestnenie v Bratislave. Bolo by to dôležitým úspechom z vecného hľadiska, ako aj z hľadiska prestíže a ekonomického prínosu.

(tasr)

Slávnosť sv. Cyrila a sv. Metoda v Budapešti

Prvá júnová nedeľa bola venovaná slávnosti slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda. Popri budapeštianskych Slovákoch sme ju spoločne slávili s veriacimi z dvoch slovenských obcí - z Níže a Dolných Petian. Sprevádzala ich riaditeľka Základnej školy v Níži Zuzana Kučerová a predsedníčka Slovenskej samosprávy z Dolných Petian Agneša Radičová. Božie slovo čítala ako každú nedeľu pani Ildika Klauszová Fúziková a na organe nás sprevádzala kantorka Katarína Süvegesová. Na sv. omši boli prítomní aj turisti zo Slovenska.

V homílii zazneli slová cyrilometodského odkazu „Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane“. To dedičstvo, ktoré sme zdedili od našich predkov a ktoré už stáročia zachovávame práve vďaka sv. Cyrilovi a sv. Metodovi, ktorí nám priniesli Božie slovo, evanjelium Ježiša Krista a s ním aj kresťanskú vieru. Tak, ako si chránime naše rodinné dedičstvá a poklady, nesmieme zabúdať ani na duchovné dedičstvo, na vieru a dar viery. To je to spoločné dedičstvo našich predkov a to je cyrilometodský odkaz aj pre našu generáciu. Aby to, čo sme prijali my, v čom a s čím sme rástli, sme odovzdávali ďalej, novým generáciám. Iba tak zachováme dedičstvo a poklad viery, ak ju budeme aj sami žiť a odovzdávať ďalej z pokolenia na pokolenie. Aby sme sa aj my stali spolupracovníkmi ponajprv Božími, na šírení evanjelia a Kristovho posolstva, ale aj spolupracovníkmi a pokračovateľmi práce sv. Cyrila a sv. Metoda. Aby to, čo oni priniesli a čoho základy položili, mohlo aj vďaka nám ďalej rásť a vzmáhať sa. Veď všetci sme napokon spolupracovníkmi samého Boha na diele jeho stavby, na budovaní Božieho kráľovstva medzi nami.

Po skončení sv. omše a udelení slávnostného cyrilometodského požehnania sme strávili spoločne chvíle na milom a príjemnom agapé, ktoré tradične organizuje predseda Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešť Kazimír Kápolnai so svojimi zanietenými spolupracovníkmi.

Stanislav Brtoš

Patrón farárov, spovedníkov a všetkých kňazov

Sv. Ján Mária Vianney, kňaz

(Sviatok, 4. augusta)

Tradíciou Cirkvi býva v poslednej dobe, že každý rok Sv. Otec vyhlási jeden celý rok, ktorý je venovaný nejakému zameraniu v živote cirkvi, alebo nejakej významnej osobe. Okrem takzvaných jubilejných rokov, ktoré sa slávia od nepamäti v živote cirkvi, mali sme rok zasvätený rodine, prednedávnom to bol rok sv. apoštola Pavla, v ktorom sme bližšie spoznávali „tohto apoštola národov“ a posledný, ktorý sa práve skončil v mesiaci jún, bol nazvaný ako „rok kňazov“, venovaný obnove a vernosti kňazstvu a ako vzor bol postavený kňaz, svätec, sv. Ján Mária Vianey, patrón všetkých kňazov. Kto to bol sv. Ján Mária Vianney? A prečo práve on bol vyzdvihnutý ako patrón a príklad všetkých kňazov? Odpoveď na to iste nájdeme, ak bližšie spoznáme jeho život podľa mnohých životopisných výpovedí. Preto aj počas celého roka kňazov sa konali mnohé púte k hrobu tohto arského farára, aby si vyprosili silu a milosť na príhovor tohto svätca do ďalšej kňazskej činnosti.

Sv. Ján Mária Vianney sa narodil 8. mája 1786 v Dardilly, neďaleko Lyonu, vo Francúzsku. Prívlastok alebo prímenie „Mária“ dostal ako druhé meno, ktoré symbolizuje, že bol zasvätený Panne Márii. Mal veľkú túžbu stať sa kňazom. Matka bola nadšená, no otec ho nechcel pustiť. Nakoniec mu však dovolil chodiť do malej farskej školy v Écully, ktorú tam otvoril ich farár Charles Balley. Ján mal veľmi slabú pamäť a veľké medzery vo vedomostiach. Najmä latinčina mu robila veľké problémy. Modlil sa, zapieral, chytala sa ho nechuť. Vykonal si púť k hrobu sv. Františka Regis a to mu dodalo odvahu a trochu sa zlepšil v škole. V roku 1809 však musel narukovať. Zanedlho na vojne ochorel a dva roky býval v malej dedinke v horách, kde učil deti a povzbudzoval ich svojím zbožným životom. Podľa štátu však bol dezertér a musel sa skrývať. Až roku 1811 udelili amnestiu všetkým zbehom z vojska, a tak sa mohol vrátiť domov.

Mal dvadsaťšesť rokov, keď začal študovať filozofiu vo Verrieres. Štúdium mu išlo veľmi slabo. V roku 1813 nastúpil do seminára v Lyone, no nespravil skúšky a do vyšších ročníkov nepostúpil. Farár Balley ho potom doma doučoval, no ani to nepomohlo. Balley dosiahol, aby ho vyskúšali vo francúzštine. To skúšajúcich uspokojilo. Videli jeho zbožnosť, a tak sa Ján mohol stať subdiakonom, diakonom a nakoniec v roku 1815 kňazom. Jeho prvé miesto bolo kaplnka v Écully. Sprvu nemohol spovedať, až po čase mu dali dekrét na spovedanie. Jeho spovednica však bola vždy obľahnutá ľuďmi, ktorí si žiadali jeho radu a duchovnú pomoc. V roku 1817 zomrel farár Balley. Sám Vianney ho zaopatril a odprevadil na cestu do večnosti. V roku 1818 vymenovali Jána za administrátora do obce Ars-Dombes, ktorá sa stala samostatnou farnosťou až roku 1821. Jána tam poslali so slovami: „Je to malá obec a niet v nej veľkej lásky k Bohu, vy ju tam zasejte!“

Ars bola dedinka asi tridsať kilometrov od Lyonu. Mala iba dvestotridsať obyvateľov a bola povestná svojou bezbožnosťou. Kostol opustený, štyri krčmy boli otvorené takmer nonstop, chýbala úcta medzi ľuďmi, nočné zábavy a hýrenia ničili mravnosť, opilstvo prekvitalo. Keď Ján prišiel, dal sa ihneď do roboty. Vyčistil kostol, faru zariadil len najnutnejším nábytkom, spával na zemi, spánok si skracoval a vždy pred spaním sa bičoval. Desať rokov si varil len sám a stále to isté jedlo, len aby ho udržalo pri živote. Navštevoval svojich farníkov, najmä chudobných a pre každého mal milé slovo. Do kostola zadovážil nový oltár, rúcha a pristaval kaplnky. Osem rokov tvrdo bojoval so zlozvykom kliatia v dedine. Dvadsaťpäť rokov mu trvalo, kým sa podarilo odstrániť hriešne tance. Raz sa stalo, že prišiel do verejnej miestnosti, tanečníkov vyhnal, hudobníkom a hostinskému zaplatil škodu. V kaplnke sv. Jána Krstiteľa dal napísať výstižný nápis: „Jeho hlava bola cenou za tanec.“

Výsledky jeho namáhavej práce sa dostavovali pomaly, ale isto. Zbožné duše prijímali jeho reformy s radosťou a mali ho v úcte. Takých však bolo málo. Viac bolo takých, ktorým tento farár prekážal. Na biskupský úrad preto písali zlomyseľné listy a ponosovali sa naňho. Arcibiskup však situáciu poznal a Jána plne podporoval. Po čase sa začal kostol napĺňať. Ľudia prestali pracovať v nedeľu. Už nebolo počuť kliať, v rodinách zavládli kresťanské zvyky. Ján založil Dom prozreteľnosti pre dievčatá a siroty zo svojej farnosti. Použil na to svoje dedičstvo.

Od roku 1820 chodieval kázavať aj do okolitých farností, konal misie. V roku 1832 vypukla vo Francúzsku cholera. Ľudia začali hľadať útechu u farára v Arse. To bol začiatok mnohých pútí. Ľudia z celého Francúzska chodievali do Arsu, aby mohli vidieť farára, vyspovedať sa u neho a dostať radu. Odhaduje sa, že ročne navštívilo Ars asi stotisíc ľudí. No ani diabol ho nenechal na pokoji. Trápil farára hrmotom, buchotom, nedal mu spať, snažil sa ho znechutiť. Iba posledné roky života mal farár od neho pokoj. Keďže ľudí bolo veľa, Ján dostal na výpomoc mladšieho kňaza a neskôr viacerých misionárov. On sám bol stále presvedčený o svojej ničotnosti a dvakrát chcel dokonca z farnosti odísť. No raz sa sám vrátil a druhýkrát ho nepustili samotní farníci. A tak slúžil ďalej. Čítal vo svedomí mnohých ľudí, tridsať rokov strávil denne šestnásť až dvadsať hodín v spovednici. V horlivosti neochaboval. 29. júla 1859 mu prišlo zle. Spovedal a v plnom kostole vykladal katechizmus. Horko-ťažko vydržal do konca. Keď prišiel na faru, musel si ľahnúť. Horúčka ním lomcovala. Dal si zavolať svojho spovedníka, farára z Jassansu. Vyspovedal sa a viac už nehovoril, len mlčky požehnával tých, ktorí za ním prišli, aby ho videli. Dokonca prišiel aj biskup, aby ho ešte naposledy videl. Vo štvrtok 4. augusta 1859 o druhej ráno farár z Arsu zomrel s úsmevom na perách. Mal vtedy sedemdesiattri rokov.

Zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozniesla a tisíce pútnikov prichádzali, aby ho odprevadili na poslednej ceste. Podľa jeho želania bol pochovaný v Arse v lodi farského kostola. Tento kostol sa stal cieľom mnohých pútí a miestom modlitieb. V roku 1905 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1925 za svätého. Jeho telo sa zachovalo neporušené a dnes je vystavené v novej bazilike v Arse.

Oldřich Kníchal: V tieni katedrály

Úryvok z románu Kráľovstvo z iného sveta

Bolo po daždi, fúkal studený vietor. Nohy ma zaviedli k Vilovi, do knižnice, ktorú som mu pred prázdninami tak závidel. Mračná tiahli z obzoru na obzor a sklená kupola čitárne, o ktorú sa trieštili posledné kvapky, sa sfarbila do krvavo - červena - to sa na chvíľočku ukázalo slnce -, ale vzápätí sa zatiahla ani oko obrovskej ryby. Zhora, kam som práve sústreďoval svoju pozornosť, ma nenazdajky oslepilo niekoľko za sebou nasledujúcich zábleskov a dvorana sa naplnila studeným neónovým svetlom. Do prázdnej čitárne zapadli náhlivé kroky. V pozadí stál Vilo a pravicou ukazoval za seba. Čo malo byť za tou stenou? Vilo šťukol vypínačom a naznačil mi, aby som vstúpil do pruhu svetla za pootvorenými dvermi. Minuli sme najprv krátku chodbu a hneď nato nás pohltila ďalšia, omnoho dlhšia, z ktorej vanul pivničný chlad. Hore sa opäť rozblikali neóny, ale neoslepovali natoľko ako tie v čitárni. V nose ma pošteklil pach zotleného lístia, ako keď sa vo vzduchu vznáša jeseň. Vybavili sa mi žlté a zlatožlté listy a kadere ohnicovej farby. Zlatica. Začiatok školy a my sa neodvolateľne zídeme a ja sa konečne dozviem, kde bola cez prázdniny a dozviem sa to aj za cenu trpkej pravdy. Studené ohne žiariviek sa rozsvecovali až na samý koniec chodby, kam sa ešte nedalo odtiaľto dovidieť. Na nekonečných regáloch sa chúlili knihy, ale regály boli na mnohých miestach poloprázdne...

Čítaj ďalej! - Klikni na link:

http://www.luno.hu/content/view/10290/34

Kálmán Mikszáth (1847-1910): Štiavnický hrad

O pokladnici zábavne pamätihodného kráľa Vladislava II. je všeobecne známe, že vždy bola prázdna. To nie je ani čudné, ale pritom je podivné, že jeho pokladníci predsa poväčšine zbohatli. Nebudem sa rozpisovať, ako sa to mohlo stať.

Ale že to predsa muselo byť tak, potvrdzuje aj prípad Erazma Rössela, ktorý bol ozajstným Rotschildom vtedajších čias. Pritom bol to prostý štiavnický občan a veľmi čestný správca pokladnice. Povrávalo sa o ňom, že nádherná žltá stuha by siahala až po Budín, keby zaradom poskladal do jednej roviny všetko svoje zlato...

Erazmus Rössel zomrel roku 1520 a zanechal po sebe urasteného syna a prekrásnu dcéru Barboru Rösselovú. Majetok závetom odkázal svojim dvom deťom, avšak syn Vavrinec zakrátko takisto zomrel a celý ohromný poklad pripadol peknej a prieberčivej Barbore.

Pytači sa zovšadiaľ len tak hrnuli do rösselovského domu. Chýr o veľkom bohatstve sa rýchlo rozniesol po celej krajine. Schudobnení rytieri prichádzali skúšať šťastie, čo keby sa zapáčili dievčaťu, ba bol medzi nimi aj veľmož, ktorý zatúžil po poklade.

Čítaj ďalej! - Klikni na link:

http://www.luno.hu/content/view/10291/34

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.................................................................................................................................................