V jednote je sila

Rodí sa Slovenská volebná koalícia SPOLU

Na pôde Slovenského inštitútu v Budapešti sa koncom júla zišli predstavitelia občianskych organizácií Slovákov v Maďarsku, aby prerokovali možnosti spolupráce v blížiacich sa voľbách do menšinových samospráv. Zasadnutie iniciovalo Predsedníctvo Zväzu Slovákov v Maďarsku a zúčastnili sa na ňom zástupcovia všetkých našich celoštátnych a regionálnych občianskych zoskupení okrem Organizácie zemplínskych Slovákov. Na rokovaní, ktoré sa nieslo v otvorenom a konštruktívnom duchu, vysvitlo, že jednotlivé regióny pôvodne mienili svojich budúcich poslancov kandidovať vo farbách rôznych organizácií. Účastníci porady sa však zhodli v tom, že - v záujme odstránenia roztrieštenosti z volieb v roku 2006, následky ktorej v našom verejnom živote možno pociťovať dodnes - nominačné organizácie by mali vytvoriť jednu spoločnú volebnú koalíciu. Ako sme o tom už informovali, nominačnou organizáciou väčšiny Dolnej zeme, Bakoňu a slovenských osád z okolia Pešti je strešná organizácia Únia slovenských organizácií v Maďarsku, celý Novohrad nominuje vo farbách Zväzu Slovákov v Maďarsku, niektoré lokality a organizácie, ako napr. Združenie a regionálne kultúrne stredisko pilíšskych Slovákov alebo Organizácia dolnozemských Slovákov v spolupráci so Zväzom Slovákov v Maďarsku a samostatným nominačným subjektom je napríklad Spolok segedínskych Slovákov. Predstavitelia Slovákov v Budapešti na porade informovali, že prostredníctvom Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti a Speváckeho zboru Ozvena by mohli zostaviť celoštátnu listinu aj samostatne, avšak v záujme jednotného postupu sú otvorení rokovať. Osobitným prípadom sú niektoré osady Komárňansko-Ostrihomskej župy, kde Slováci nemajú svoju občiansku organizáciu, ale vo farbách ZSM sú tiež za jednu spoločnú volebnú listinu.

V otázke technického postupu sa väčšina prítomných vyjadrila tak, že najprv treba zostaviť a schváliť dohodu o volebnej koalícii a potom začať rokovať o kandidátoch a pomernom zastúpení jednotlivých regiónov na spoločnej celoštátnej kandidačnej listine. Je dôležité čím skôr sa dohodnúť na kandidátoch do Celoštátnej slovenskej samosprávy, voliči totiž chcú vedieť, kto bude v nasledujúcom volebnom období zastupovať ich práva a záujmy.

Záverom konštruktívnej porady sa prítomní predstavitelia našej Slovače dohodli na tom, že budú úzko spolupracovať a koordinovať svoje kroky vo voľbách do menšinových samospráv a vytvoria Slovenskú volebnú koalíciu SPOLU. Koalícia zastreší všetky naše nominačné organizácie a ona bude nominovať už aj poslancov do miestnych slovenských samospráv. Účastníci rokovania si zároveň vybrali užší kruh zástupcov prítomných organizácií. Koordinátori budú tvoriť pracovnú skupinu, ktorá má zosúlaďovať záujmy a pripraviť koaličnú dohodu. Tento tím bude rozhodovať na základe konsenzu a záväzný bude Etický kódex Slovenskej volebnej koalície z roku 2006 (uverejňujeme po tomto príspevku), v prípade jeho porušenia koaličná dohoda stratí platnosť. Pri nominovaní kandidátov do Celoštátnej slovenskej samosprávy sa bude brať do ohľadu predovšetkým počet zvolených miestnych slovenských samospráv, zaregistrovaných slovenských voličov a údaje zo sčítania ľudu z roku 2001. Ďalšími kritériami by mohlo byť porovnávanie najnovších údajov s údajmi z roku 2006 a pri výbere jednotlivých osôb na kandidačnú listinu bude dôležitým hľadiskom úroveň znalosti slovenčiny, resp. odbornosť a aktívnosť.

Podpísanie dohody o vytvorení Slovenskej volebnej koalície SPOLU sa uskutoční 10. augusta v Budapešti. Dovtedy jednotlivé občianske organizácie môžu tento zámer prerokovať so svojimi členmi a zaregistrovať sa v Celoštátnej volebnej komisii (OVB) ako celoštátne nominačné organizácie, pretože iba v tom prípade budú môcť vytvoriť spoločnú celoštátnu volebnú koalíciu.

(csl)

Etický kódex

Požiadavky voči členom,

resp. kandidátom slovenských samospráv

1. Hlásenie sa k slovenskému pôvodu, väzbe, identite rovnako v rodine, v užšom prostredí a pred verejnosťou.

2. Kultivované používanie slovenského jazyka na úrovni konverzácie.

3. Uznávanie priority národnostných otázok a záležitostí, ich uplatňovanie pred záujmami strany, vlastnými odbornými a osobnými záujmami.

4. Angažovanosť v slovenskom národnostnom školstve, miestnej histórii, výskume a národnostnom cirkevnom živote, napomáhanie činnosti v týchto oblastiach.

5. Podporovanie slovenských občianskych organizácií.

6. Angažovanosť v službe verejnosti. Znalosť zásad samosprávnosti a praxe uplatňovania záujmov, komunikatívnosť a kultúrne vystupovanie.

7. Znalosť pravidiel spoločenského správania a medziľudských vzťahov, etických noriem a tomu zodpovedajúce postoje.

8. V prípade osoby zastávajúcej vedúcu funkciu - podľa možnosti - slovná a písomná znalosť slovenského jazyka. Znalosť protokolu.

9. Morálna bezúhonnosť.

10. Nominačné organizácie rešpektujú kandidátov iných organizácií, dodržiavajú pravidlá fair play v období pred voľbami a po nich.

Formuje sa koaličná dohoda - Rokovania pokračujú

http://www.luno.hu/content/view/10354/1

Výzva k dialógu

O menšinovej legislatíve

Úrad štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky pri Ministerstve verejnej správy a spravodlivosti MR na čele so štátnym tajomníkom Lászlóom Szászfalvim iniciuje spoločenský dialóg v záujme zdokonalenia tých právnych predpisov, ktoré zabezpečujú harmonické spolužitie väčšinového národa a menšín, zachovanie a rozvoj kultúry minorít a ich materinského jazyka. Ministerstvo očakáva názory a návrhy občianskych a záujmových organizácií do 31. augusta 2010.

Vláda MR pokladá za prioritnú úlohu preskúmanie tých právnych predpisov, ktoré zabezpečujú práva národných a etnických menšín žijúcich v Maďarsku a ich organizácií. Cieľom podrobného skúmania je vytvorenie vhodných právnych rámcov na zrealizovanie čím širšej kultúrnej autonómie menšín. K tomu je potrebné opätovné posúdenie menšinového zákona, ktorý bol schválený pred vyše pätnástimi rokmi a preskúmanie produktivity menšinových občianskych organizácií a samospráv.

Ministerstvo hodlá túto prácu realizovať spolu s najširším okruhom predstaviteľov menšín. Počíta s konkrétnou spoluprácou s príslušníkmi monorít, členmi občianskych organizácií a pracovníkmi inštitúcií. Prvoradým cieľom dialógu je zistiť, ktoré predpisy hatia prácu, resp. sťažujú činnosť menšinových organizácií a vypracovať návrhy na ich modifikáciu.

Ministerstvo verejnej správy a spravodlivosti MR očakáva názory a konkrétne návrhy v súvislosti s legislatívou týkajúcou sa menšín v MR na e-mailovej adrese:

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

OBSE preverí mediálny balík Orbánovej vlády

Úrad predstaviteľa pre slobodu tlače Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) detailne preverí nový mediálny balík vlády Viktora Orbána v nádeji, že pri vypracovaní definitívnej podoby návrhu častí mediálneho zákona maďarská vláda zohľadní pripomienky OBSE. Podľa vyhlásenia predstaviteľky úradu Dunji Mijatovičovej právni experti úradu, ktorý sídli vo Viedni, preveria mediálny balík v nadchádzajúcich týždňoch. Mijatovičová v hlásení o svojej činnosti od jarného nástupu do funkcie, ktoré predložila stálej rade OBSE, v súvislosti s Maďarskom uviedla, že koncom júna listom vyzvala maďarské úrady na zastavenie procesu prijímania zákonov mediálneho balíka a na začatie verejných konzultácií v záujme dosiahnutia zmien návrhov zákonov. „Pripravený návrh zákonov môže porušiť slobodu prejavu názorov, ako aj normy OBSE týkajúce sa slobody médií. Ich prijatie môže viesť k tomu, že šírenie informácií bude podriadené politickým rozhodnutiam,” uvádza sa vo vyhlásení predstaviteľky úradu. Jedným z prvých krokov Orbánovej vlády bolo po prevzatí moci prijatie častí návrhov zákonov mediálneho balíka, ktorým získali ucelenú kontrolu nad médiami. Ďalšou snahou vlády je dostať pod kontrolu registračnou povinnosťou aj súkromné médiá a blogy. Pod tlakom protestu zahraničných a maďarských novinárov i novinárskych organizácií návrh zatiaľ nepredložili na rokovanie parlamentu.

(t-m-l)

Slovenská vláda pripraví návrh

zákona na podporu menšinových kultúr

Slovenská vláda pripraví návrh zákona o ochrane a podpore zachovania a rozvoja kultúr národnostných menšín. Okrem iného v ňom zadefinuje pravidlá ich financovania. Vyplýva to z programového vyhlásenia vlády SR, ktoré 28. júla schválil kabinet Ivety Radičovej. „Štát musí zachovanie a rozvoj kultúry a vzdelanosti národnostných menšín napomáhať svojou aktívnou podporou,” zdôvodňuje vláda v materiáli. Zároveň v ňom sľubuje, že v záujme naplnenia tejto úlohy a v záujme zvýšenia sociálnej súdržnosti spoločnosti vypracuje dlhodobú koncepciu ochrany a podpory kultúry a školstva národnostných menšín, vrátane rómskej menšiny. Rovnako mieni vypracovať dlhodobú koncepciu spolupráce, dialógu, výchovy a vzdelávania medzi etnikami, vrátane zabezpečenia príslušných inštitucionálnych a finančných mechanizmov. Zasadí sa tiež za vytvorenie primeraného priestoru na interkultúrny dialóg a sprostredkovanie pozitívnych informačných obsahov. A to aj v práci verejnoprávnych a pokiaľ je to možné, aj ostatných médií. „Prispeje najmä k zlepšeniu slovensko-maďarských vzťahov a vzťahov medzi majoritou a Rómami, presadí inkluzívne chápanie a praktizovanie občianstva,” píše sa ďalej vo vyhlásení. Vláda SR sa zároveň zaväzuje, že vytvorí priestor na naplnenie práva občanov, vrátane občanov patriacich k menšinám a osôb s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky, na efektívnu účasť na správe vecí verejných. „Toto právo musí zahŕňať ich právo na prístup k informáciám, ako aj právo na efektívne ovplyvňovanie rozhodovacích procesov, ktoré sa ich bytostne týkajú,” píše sa v materiáli. Okrem spomínanej plánovanej legislatívy mieni vláda vytvoriť expertnú skupinu, ktorá má pripraviť podkladový materiál o možnostiach a alternatívach vypracovania zákona o postavení a právach národnostných menšín ešte v tomto volebnom období. Kabinet ďalej plánuje novelizovať zákony o štátnom jazyku, o používaní jazykov národnostných menšín, o geodézii a kartografii, o označovaní obcí a tiež školský zákon. Presadiť chce tiež zmenu tlačového zákona či zákona o občianstve SR.

(tasr-l)

Maďarská vláda očakáva boom žiadostí o dvojaké občianstvo

Maďarská vláda vyčlenila v tomto roku na výdavky súvisiace s poskytovaním dvojakého občianstva 830 miliónov forintov (2,9 milióna eur). V prvom roku ráta, že o dvojaké občianstvo požiada 250 000 - 400 000 zahraničných Maďarov, informoval splnomocnenec ministra pre úlohy spojené s dvojakým občianstvom Tamás Wetzel. Podľa tlačovej agentúry MTI splnomocnenec ďalej uviedol, že mienia v súvislosti s výhodami, ktoré zahraničným Maďarom poskytuje Maďarsko prostredníctvom zákona o štatúte zahraničných Maďarov, upraviť príslušný zákon tak, aby výhody zostali zachované aj držiteľom dvojakého občianstva. Ako podotkol, vláda MR prijala 28. júla ustanovenia zákona o dvojakom občianstve a komisia zaoberajúca sa touto otázkou môže v najbližších dňoch začať pracovať. Podľa slov T. Wetzela pojem dvojaké občianstvo nie je v tomto prípade úplne najšťastnejším výrazom, skôr ide o zjednodušenie procesu udeľovania občianstva. Parlament totiž zákonom prijatým 26. mája iba zjednodušil proces udeľovania občianstva tým, že odstránil administratívne prekážky, na čo mal právo podľa medzinárodného práva. Maďarskí zákonodarcovia sa podľa splnomocnenca nezaoberali otázkou občianstva iných krajín. Ponechali tak slobodnú vôľu ľuďom, aby sa sami rozhodli na základe svojej identity, aké občianstvo chcú mať. Slovenská vláda by na území Slovenskej republiky zrušila platnosť maďarského zákona o dvojakom občianstve, súčasne by však zrušila aj „protizákon”, ktorý presadila vláda Roberta Fica. Vyhlásila to dezignovaná premiérka SR Iveta Radičová 8. júla pre týždenník Heti Világgazdaság (HVG).

(m-t-l)

Svätopluk dostal v Bratislave sochu

Dňa 6. júna 2010 v hlavnom meste Slovenska na nádvorí Bratislavského hradu sa udialo takmer čudo. Po 1116 rokoch od úmrtia svojho panovníka mu dnešní potomkovia starých Slovanov odhalili sochu! Ak by tomu niekto neveril, nech odcestuje do Bratislavy a presvedčí sa o tom na vlastné oči. Bude to pekný výlet, aj mimoriadny zážitok. Sme národ, ktorý nedostatočne pozná svoju skutočnú históriu. Má to aj svoje príčiny: písal nám ju vždy niekto iný a my sme sa ju od neho učili. A tak miesto našej skutočnej minulosti my poznáme poväčšmi iba rozprávky a dôsledky tejto neblahej situácie. Nie všetci ľudia sveta, ba ani nie všetci naši spoluobčania, sú naši neprajníci. Ale na vlastné oči vidíme a na vlastnej koži pociťujeme, že sú medzi nimi aj takí. Aj nedávno nám pripomínali, že my sme tí, ktorí nikdy nemali svoj štát, svojich kráľov, dokonca vraj nemáme ani kultúru, ani jazyk... Nehnevajme sa na nich, lebo nevedia, čo tvrdia. Nepoznajú základné historické fakty a napokon mať temno v hlave a tárať do sveta vymýšľaniny nie je nič iné, ako prejav vlastnej slabosti a nevedomosti.

Aj preto je dôležité, aby sme aspoň my netrpeli touto chorobou, aby sme - na rozdiel od nich - poznali čím lepšie našu skutočnú históriu. K tomu prispeje aj nová socha Svätopluka, kráľa našich predkov. Na jej podstavci je citát z buly Industriae tuae, vydanej r. 880 v Ríme pápežom Jánom VIII:

MILOVANÉMU SYNOVI SVÄTOPLUKOVI,

SLÁVNEMU VLADÁROVI.

TVOJEJ HORLIVOSTI CHCEME DAŤ NA VEDOMIE,

ŽE SME SPOZNALI ÚPRIMNOSŤ TVOJEJ ODDANOSTI

I TÚŽBU CELÉHO TVOJHO ĽUDU:

PÁPEŽ JÁN VIII. BULA INDUSTRIAE TUAE, RÍM JÚN 880

Ak by to niekomu nestačilo, tak je tu ďalší prameň, Reginonis chronicon: Kronika z prostredia západnej časti Východofranskej ríše, ktorú spísal opát Regino. Jeho spisy sú nestranné, objektívne na obidve strany. Citát: „Circa heac etiam tempora Zuentibolch, rex Marahensium Sclavorum,...“ („Tak asi aj v túto dobu zomrel Svätopluk, kráľ moravských Slovanov,...“). Regino patril medzi tých, ktorí pre Svätopluka použili titul REX (KRÁĽ). Dá sa povedať, že jeho titulovanie je zo všetkých kronikárov a letopiscov najsprávnejšie, pretože ku titulovaniu „rex“ sa priklonili aj niektorí pápeži, ktorí v tých časoch žili.

Gregor Papuček

POZNÁMKA REDAKCIE:

Socha Svätopluka na Bratislavskom hrade je časťou slovenskej verejnosti vnímaná značne kontroverzne. Na štíte Svätopluka je umiestnený rovnoramenný dvojkríž v kruhu, ktorý je tvarovo zhodný s odznakom Hlinkovej gardy. Potvrdil to tajomník heraldickej komisie ministerstva vnútra a autor štátneho znaku SR Ladislav Vrtel. Zároveň však vyjadril vieru, že jeho použitie nebolo úmyselné, ale išlo len o dôsledok poľutovaniahodného ignorovania historických skutočností bez konzultácie s heraldikom. Viacerí odborníci sa pozastavujú nad umiestnením sochy v areáli Bratislavského hradu. Údajne neexistujú hodnoverné dôkazy o tom, že Svätopluk mal niečo spoločné s týmto regiónom. Nový predseda parlamentu Richard Sulík avizoval, že požiada expertnú komisiu, aby posúdila, či socha Svätopluka je na správnom mieste. Jej vytvorením poveril historičku Marínu Zavackú a výsledky jej skúmania očakáva v priebehu septembra. R. Sulík zároveň uviedol, že sochu posúdi aj po konzultáciách s právnikmi, autorom diela Jánom Kulichom a poradí sa aj s ľuďmi v jeho okolí a s inými zástupcami politického spektra.

Skvosty ľudovej kultúry v Banke

44. Novohradský folklórny festival

a 14. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku

V prvý augustový víkend sa v malebnom prostredí pri Banskom jazere uskutočnil 44. Novohradský folklórny festival a 14. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku.

História festivalu sa začala roku 1966 v obci Novohrad, odkiaľ sa o dva roky presťahoval do Banky. Roku 1996 Župné turistické a osvetové stredisko v Šalgótarjáne zlúčilo menšie folklórne podujatia v župe do jednej akcie. Dobré vzťahy so susedným slovenským Novohradom umožnili, že v roku 2000 festival prekročil hranice medzi MR a SR a koná sa i v slovenských mestách a obciach. Dnes podujatie v MR zastrešuje Župná knižnica a Osvetový ústav Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne a v SR Novohradské osvetové stredisko v Lučenci. V programových blokoch sa pravidelne prezentujú súbory z krajín V4, ale aj z ďalších štátov Európy a z iných kontinentov. Festival sa každoročne začína slávnostným otvorením pod hradom Šomoška na slovensko-maďarskej hranici. K tradičným programom patria otvárací a záverečný galaprogram v Lučenci a Banke (Bánk), pásmo programov U susedov v mestách a obciach SR a MR a Novohradské národnostné stretnutie. Súčasťou sú aj sprievodné podujatia: výstavy, gastronomický jarmok, jarmok ľudových remesiel, tvorivé dielne, program detských súborov a hudieb. Názov ojedinelého projektu, v ktorom sa prezentuje ľudové kultúrne dedičstvo súčasne na obidvoch stranách hraníc, sa tohto roku zmenil na Novohradský folklórny festival a pôvodných päť dní podujatia sa zredukovalo na tri dni.

Slováci z celého Maďarska a milovníci folklóru sa už tradične stretávajú na záverečnom galaprograme. Nebolo tomu inak ani v tomto roku. V nedeľu 1. augusta, sa od evanjelického kostola pohol krojovaný sprievod k javisku nad Banským jazerom. Účastníci novohradského a celoštátneho slovenského festivalu si predtým vypočuli tzv. folklórnu bohoslužbu, ktorou si tradične pripomenuli významné osobnosti slovenskej národnosti v MR. Tohoročná bohoslužba bola venovaná pamiatke folkloristu a osvetára Štefana Lamiho z Pišpeku. Členovia kultúrnych telies, ktoré reprezentovali národnosti z Novohradskej župy a Slovákov z Maďarska, zaplnili nielen hľadisko a priestor pred javiskom, ale aj uličku, ktorá vedie z hlavnej cesty k jazeru. Všade bolo vidieť malé deti, mládež a dospelých v prekrásnych krojoch, ktorí sa pripravovali na vystúpenie.

Po spoločnom zaspievaní hymnickej piesne Slovákov v Maďarsku Daj Boh šťastia... nasledovalo otvorenie festivalu. Prítomných v mene organizátorov - Zväzu Slovákov v Maďarsku, Župnej knižnice a Osvetového ústavu Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne, obecnej a Slovenskej samosprávy v Banke - privítali starosta obce Banka Ondrej Ivanič, predsedníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilma Prívarová a hlavná organizátorka podujatia, predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková.

- Som úprimne rada, že dnes môžem byť osobne medzi vami, milovníkmi folklóru, na tradičných oslavách Slovákov z celého Maďarska, - začala svoj prejav Vilma Prívarová. - Zišli sme sa tu, na tomto mieste, aby sme po roku opäť upevnili priateľstvá, ktoré na festivale vznikli a naďalej prekvitajú. Aby sme si tancom, spevom, slovom, či hudbou pripomenuli tradície našich starých mám a otcov a zanechali odkaz ďalším generáciám, ktoré prídu po nás. Nesmieme zabúdať, že sú to práve naše deti, ktoré našu kultúru a jazyk budú odovzdávať svojim deťom, z pokolenia na pokolenie. Kultúrne dedičstvo našich otcov a mám je vzácny dar, ktorý si treba chrániť a šíriť ho. Veľmi sa teším, že sa spoločne stretávame v takom hojnom počte, - dokončila svoj prívet Vilma Prívarová a poďakovala organizátorom za usporiadanie tohto jedinečného podujatia. Predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková prekrásnou kyticou poďakovala Vilme Prívarovej za dlhoročnú morálnu a finančnú podporu Slovákov v Maďarsku.

Tohoročný program festivalu Slovákov v Maďarsku bol zameraný na tému Z pokolenia na pokolenie. Tradične sa začal vystúpením speváckych zborov a tanečných súborov z Novohradskej župy. Pozoruhodné boli choreografie, v ktorých spoločne vystúpili štyri generácie, od škôlkárov až po dôchodcov. Na javisku sa striedali speváci a tanečníci z hosťujúcej Banky, Agárdu, Veňarcu a Pišpeku. Na javisku nad Banským jazerom sa predstavili sólisti Žofia a Veronika Komjáthiové z Veňarcu a Martin Hubaček z Čívu, výherkyne tretej kategórie Slovenských spievaniek z Níže Zita Pappová a Fružina Savlíková, spevácke zbory, folklórne skupiny a tanečné súbory z Veňarcu, Ečeru, Novohradu, Budapešti, Tatabáne-Bánhidy, Tardošu, Síleša, Šápova a Mlynkov. Nemeckú národnosť reprezentoval spevácky zbor z Berkenye. Našu materskú krajinu zastupoval Folklórny súbor Detva, ktorý za svoje temperamentné tance a ľubozvučné melódie z Podpoľania zožal v kruhu divákov obrovský potlesk. Po spoločnom závere slovenského programu si niektorí účastníci a väčšina obecenstva pozreli veľkolepý galaprogram Novohradského folklórneho festivalu. V Banke sa predstavili hudobníci a tanečníci z Maďarska, zo Slovenska, Talianska, Grécka, Írska, Paraguaja a Gruzínska.

Andrea Szabová Mataiszová

Detva

Zo zákulisia podpolianskych slávností

Koncom prvej júlovej dekády prebiehali v Detve 45. Folklórne slávnosti pod Poľanou, ktorých sa zúčastnilo aj veľa Slovákov z Maďarska. Počas troch dní uviedli v detvianskom amfiteátri celkovo 9 scénických programov, vystúpilo viac ako 150 folklórnych súborov a 1400 účinkujúcich. V centre mesta upútavalo pozornosť na detvianske tradície 11 sprievodných podujatí a 7 výstav. Na jarmoku ponúkalo svoje výrobky 80 remeselníkov. Slávností sa zúčastnilo 50 000 návštevníkov a vzhľadom na horúce počasie padol aj doterajší rekord v počte vyčapovaných pív. Vlaňajší rekord na úrovni okolo 80 000 pív účastníci prekonali, počas troch dní vypili 85 000 - 90 000 pív.

Folklórny maratón doplnili početné sprievodné akcie, ako napríklad školy podpolianskeho tanca, jarmok tradičných remesiel a škola hier na fujare. Osvedčil sa aj detviansky salaš, kde bačovia prezentovali svoju prácu pod holým nebom. Návštevníci si mohli pozrieť expozíciu „Ovce moje, ovce..“, ktorá je vyvrcholením cyklu výstav o valaskej kultúre a bryndziarstve na Podpoľaní. Záujemcovia sa mohli stretnúť s miestnymi a hosťujúcimi majstrami tradičných ľudových remesiel, výtvarnými umelcami a interpretmi folklóru. Aj keď má festival bohatý program a vysokú návštevnosť, organizátori by chceli v budúcnosti ešte rozšíriť miesta vystúpení v rámci celej Detvy a omladiť dramaturgický a organizačný štáb. Zámerom je tiež vytvoriť v časti určenej pre občerstvenie aj sektor s tradičnou detvianskou kuchyňou.

(aszm)

Tábor Slovenského divadla Vertigo

Vyrástli s Petrom Panom

Účastníci divadelného tábora Slovenského divadla Vertigo v druhej polovici júla vo Svätom Jure pri Bratislave zažili čaro. Preniesť sa do divadelného sveta pomohli slovenskej mládeži z Maďarska dvaja mladí ľudia. Absolvent herectva na bratislavskej Vysokej škole múzických umení Michal Jánoš a študentka réžie na tej istej škole Katarína Lesayová pripravili pre naše deti dramatizovaný príbeh o Petrovi Panovi (podľa klasickej rozprávky Jamesa Matthewa Barrieho), chlapcovi, ktorý nechcel vyrásť a preto utiekol do Krajiny-Nekrajiny, kde žije spolu s vílou Cenguľkou, Stratenými chlapcami a Indiánkou. Vedú stály boj s kapitánom Hookom, ktorému Peter Pan odťal ruku a hodil ju krokodílovi. Tomu ľavé zápästie s hodinkami natoľko zachutilo, že odvtedy prenasleduje Hooka a chce ho zjesť. Lenže tikajúce hodinky ho vždy prezradia a kapitán mu uniká.

Príbeh o Petrovi Panovi však hovorí aj o inom. O tom, ako nám záleží na našej mame - bez jej rozprávky sa nám ťažko zaspáva, ako nám vie chýbať obvyklý spôsob života a ako ťažko sa zo sveta rozprávok dostaneme naspäť do reality. Zároveň hovorí aj o tom, že svet reality je nám bližší a niekedy v sebe skrýva oveľa viac pekných vecí, ako svet rozprávok, ktorý sme si koniec-koncov vytvorili my sami.

V realite by nám možno napadlo hrať sa na Petra Pana, ale keby sme fantáziu pustili z uzdy a priletel by k nám Peter, vedeli by sme, čo s ním? Hrdinovia jurského predstavenia vedeli: odleteli s Petrom do jeho krajiny a poprosili dievčatko Wendy, aby sa stalo ich matkou. Hoci Peter nikdy nepoznal materinskú lásku a bozk je pre neho niečo ako podanie ruky, predsa vie, čo od rodiča očakáva. Aby sa oňho staral, aby mu matka rozprávala rozprávku na dobrú noc, najlepšie o chlapcovi, ktorý sa naňho veľmi podobá a v neposlednom rade aby si ho vždy vypočula, našla si pre neho čas. Popri tom však Peter Pan, ktorý žije v každom nás, vedie aj tuhý boj s kapitánom Hookom, stelesňujúcim vlastne temnú stránku každého z nás. Kapitán Hook je panovačný, arogantný chlapík, ktorý sa chce povzniesť nad ostatných

Tábor pre žiakov, ktorí práve skončili základnú školu alebo študujú, či práve ukončili štúdium na stredných školách, je vždy zaujímavý. Zúčastňujú sa na ňom mladí ľudia, ktorí sa zaujímajú o slovenské divadlo. Vzhľadom na ich vek však musíme konštatovať, že by mohli tvoriť dorast pre budúcich členov ochotníckych (možno aj profesionálnych?) slovenských divadiel v Maďarsku. Po predstavení som sa porozprávala s niekoľkými z nich. Keď sme sa postavili do kruhu, pomaličky sa otvárali, prezradili mi viac o sebe a o svojom vzťahu k divadlu. Takto som sa dozvedela, že hoci veľká väčšina z nich prišla zo Sarvaša, predsa sa skamarátili až teraz. Nie všetci boli totiž z jednej triedy a nie každý bol v niektorom z predošlých dramatických táborov. Svoj vzťah k divadlu deklarovali v onú júlovú sobotu, keď provizórne javisko na dvore strediska Agapé naplnili džavotom, ozajstnou hrou, keď nás preniesli do tajomnej krajiny. My, diváci, spolu s miestnymi obyvateľmi, z ktorých sa z roka na rok viacerí zaujímajú o predstavenie slovenských detí z Maďarska, sme sa nechali preniesť do tejto ríše. Snáď najväčšiu radosť mali najmenší obyvatelia Svätého Jura, spomedzi ktorých zo 25 sa prišlo pozrieť na predstavenie a ktorí neprestajne vyjadrovali svoje pocity. Spolu sme sa báli o Stratených chlapcov, spolu sme nenávideli nafúkaného Hooka (len v zátvorkách sa musím priznať, že herecký výkon Hooka a jeho pirátov presahoval rámec detského amatérskeho divadla) a spolu sme plakali, keď Stratení chlapci spolu s Wendy, ale bez Petra Pana sa vybrali naspäť do reality, na cestu dospievania.

Ako mi prezradili dvaja mladí slovenskí režiséri, výber témy nebol náhodný: príbeh o Petrovi Panovi ich oslovil ako prvý, keď prikývli na volanie Daniely Onodiovej, ktorá neúnavne organizuje dramatické tábory pre žiakov základných škôl a posledné tri roky aj pre stredoškolákov. Účastníci tábora sú v tom veku, keď nastupujú na cestu dospievania, ale ich vnútro ešte napĺňajú detské radosti a veselosti. Vďaka patrí aj sarvašskej učiteľke Marte Dekrétovej, ktorá odprevadila svojich žiakov a pomáhala organizátorke a lektorom. V polovici tábora sa k nim pridala aj bývalá hosťujúca učiteľka v Békešskej Čabe Zuzana Benková, ktorá prišla pomôcť svojim bývalým študentom. Mladí divadelníci podnikli aj menšie výlety, hoci boli dni, keď trikrát skúšali a naozaj vo dne v noci sa učili texty. V Bratislave si pozreli novú budovu Slovenského národného divadla a na nádvorí Zichyho paláca predstavenie Túlavého divadla Romeo, Júlia a vírus. Každý večer podnikli aspoň malú vychádzku vo Sv. Jure.

Vo všedné dni nacvičovali, skúšali a kamarátili sa. Deti zo Slovenského Komlóša, Sarvaša, Békešskej Čaby, Kétšoproňu, Segedína a Mlynkov nadviazali nové priateľstvá, v ktorých možno budú môcť pokračovať o rok. Podľa plánov D. Onodiovej sa však dovtedy aspoň dvakrát zídu: v novembri v Sarvaši na stretnutí slovenských ochotníckych divadiel Spolu na javisku a na prehliadke Deti deťom. O tom však, či sa toto predstavenie podarí zahrať aj v dolnozemskom mestečku, sa dozvieme až neskôr. Dovtedy snívajme sny o Petrovi Panovi, ktorý nám ukázal nami doteraz nepoznaný svet a vďaka ktorému sme trochu aj vyrástli.

Eva Patayová Fábiánová

Operná speváčka Júlia Kukelyová a jej vzťah k slovenčine

Známa operná speváčka Júlia Kukelyová sa narodila roku 1953 v Šámšonháze. Vyše tridsať rokov je členkou Maďarskej štátnej opery, stvárnila množstvo úloh v dielach svetoznámych skladateľov, akými sú Offenbach, Verdi, Puccini, Strauss, Erkel alebo Wagner.

Po ukončení strednej hudobnej školy v Šalgótarjáne absolvovala Hudobnú univerzitu Franza Liszta v Budapešti. Roku 1975 vynikla na Medzinárodnej speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch. Roku 1981 sa zúčastnila aj na Medzinárodnej speváckej súťaži Pavarottiho vo Philadelphii. Od roku 1978 je členkou Opery. Koncertovala v Paríži, Frankfurte, Bregenzi, Aténach, Wiesbadene, Berlíne, Prahe a Helsinkách. Je laureátkou Ceny Franza Liszta a Ceny Juraja Meliša, roku 2007 jej udelili Rytiersky kríž záslužného rádu Maďarskej republiky.

„Vrátiť sa ku koreňom je vždy akousi misou,“ odvetila na našu otázku J. Kukelyová po tom, ako vystúpila v oficiálnej časti osláv Dňa Slovákov v Maďarsku v Lucine. „Veľa ľudí pristúpilo ku mne, aby mi poďakovali, ale ja si myslím, že som dostala oveľa viac od týchto momentov, dostala som pocity zo svojho detstva. Hoci moji rodičia žili v Budapešti, na volanie mojej starej mamy sa moja matka vrátila do Šámšonházu rodiť, lebo sa obávala toho, že jej dieťa vymenia v nemocnici za druhé. Tak som sa narodila v tejto novohradskej obci, kde som sa viackrát vrátila aj počas detských rokov na rodinné oslavy,“ povedala operná speváčka. Dodnes si rada spomína aj na ľudové piesne, ktoré odzneli počas týchto hostín, alebo na iných dedinských oslavách a ktoré spievali Šámšonházania bez ohľadu na to, či boli slovenské alebo maďarské. Repertoár ľudových piesní bol veľký, neraz zrátali aj 90 piesní počas takejto „spevavej udalosti“. „Keď spievam ľudové piesne alebo spracované ľudové piesne, svet tých starých melódií sa presťahuje do môjho vnútra,“ dodala.

Slovenčinu neovláda aktívne, ale jej pasívna slovná zásoba je bohatá, ako hovorí, porozumie, ak sa ju niečo spýtajú, alebo ak je reč o jednoduchších témach, avšak sama, nakoľko sa neučila po slovensky, sa neodváži prehovoriť. „Môj otec študoval v Budapešti na univerzite a potom sa tam aj usadili. Slovenčina do konca života mojich rodičov bola ich tajnou rečou, v ktorej hovorili o tých veciach, o ktorých ja som nemusela vedieť,“ prezradila nám J. Kukelyová.

K slovenským koreňom sa ale viaže jej iniciatíva založiť Nadáciu za Šámšonház, za ktorú uskutočnila charitatívny koncert v miestnom kostole začiatkom 90. rokov. Práve založením tejto nadácie je možné datovať aj vznik Slovenských dní v Šámšonháze, najväčšieho podujatia Slovače tejto malebnej dedinky. Tohto roku začiatkom augusta ho usporiadajú po 16. raz.

Za svoju najobľúbenejšiu rolu považuje Salome z Traviaty a jej obľúbený skladateľ je Richard Wagner. „Jeho Parsifal - a to málokto vie - kompletne spracúva evanjelickú bohoslužbu s večerou Pánovo,“ povedala J. Kukelyová, ktorá je presbyterkou jedného budapeštianskeho evanjelického zboru.

„Tohoročné stretnutie mladých evanjelikov Veterná ružica sa uskutoční v Sarvaši, v rodisku Juraja Meliša. Práve preto sme sa rozhodli s niekoľkými laureátmi ceny, ktorú on založil, že vystúpime. Napokon sa nám nepodarilo zorganizovať toto vystúpenie, čo mi je nesmierne ľúto. Nevzdávam sa však, rada by som vystúpila v evanjelickom kostole v Békešskej Čabe, ktorý je veľmi známy,“ dodala na okraj svojich plánov do budúcnosti.

Eva Patayová Fábiánová

Slovenská škola v Sarvaši

Ozveny času neutíchajú

Pri príležitosti 60. výročia založenia sarvašskej školy vyšla rozsiahla dvojjazyčná publikácia s názvom Ozveny času II. Cieľom bolo informovať slovenskú a maďarskú verejnosť o práci školy, jej úspechoch, činnosti pedagogických pracovníkov, vedenia školy a žiakov v tejto inštitúcii za posledné desaťročie. Celá budova prešla v roku 2004 kompletnou rekonštrukciou a zároveň sa zmodernizovali aj metódy práce a zefektívnil sa výchovno-vzdelávací proces v škole. Stala sa vynikajúcou inštitúciou, ktorá nemá problém s nedostatočným počtom žiakov a dlhodobo si zachováva vysokú kvalitatívnu úroveň. V úvode knihy sa pani riaditeľka Zuzana Medveďová prihovára učiteľom, rodičom a žiakom, vyzýva všetkých k vzájomnej spolupráci a zodpovednosti za zachovanie všetkých pozitívnych ľudských hodnôt, ktorých nositeľom vždy bola a je Slovenská základná škola v Sarvaši. Potom nasledujú podrobné články o činnosti všetkých troch zložiek inštitúcie: školy, žiackeho domova a materskej školy. V ďalšej kapitole sa prehľadne dozvedáme o oceneniach pre najaktívnejších žiakov školy. Cena Jána Folytána, bývalého riaditeľa školy, sa udeľuje od roku 1993. Cena Petra Kondača, bývalého úspešného absolventa školy, je udeľovaná za vynikajúce výsledky v slovenskom jazyku a matematike od roku 2007. Publikácia sa zaoberá aj mimoškolskou činnosťou žiakov a pedagógov. Slovenská identita sa rozvíja aj v Kultúrnom spolku sarvašských Slovákov Vernosť. Regionálnu históriu spoznávajú žiaci pomocou spolupráce so Slovenským pamiatkovým domom a Múzeom Samuela Tešedíka. Od roku 2003 sa žiaci a pedagógovia slovenského jazyka a dejepisu zapájajú do súťaže vedeckých študentských prác, ktorú organizuje Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku. Z publikácie sa možno dozvedieť o krúžkoch, ktoré pracujú v škole a školskom domove a rozsiahlych športových aktivitách. Okrem príspevkov, ktoré písali o svojej činnosti sami pedagógovia, sú do knihy citlivo a niekedy aj vtipne zakomponované spomienky a slohové práce bývalých a súčasných žiakov školy. Pozornosť sa ďalej venuje zaslúžilým dlhoročným učiteľom školy, ktorí za svoju činnosť dostali vysoké štátne vyznamenania. Aby bola kniha aj hodnotným faktografickým dielom, je doplnená prehľadným zoznamom všetkých žiakov a pedagógov od roku 2000 až po súčasnosť. Graficky je publikácia opatrená zaujímavými fotografiami zo života školy. Celá práca je dielom zanieteného pedagogického kolektívu na čele s redakčnou radou a je pokusom o podanie plastického prierezu obrovského množstva aktivít za posledných desať rokov. Publikácia je cenným zdrojom informácií, zaujímavým čítaním nielen pre rodičov, žiakov a pedagógov školy, ale aj pre všetkých, ktorí sa chcú niečo dozvedieť o živote jednej základnej školy na Dolnej zemi. Čitateľ sa môže ubezpečiť, že kultúrno-spoločenský, osvetový, ale i národný duch je aj v týchto končinách ešte živý a prispieva k tomu, aby si slovenská menšina udržala čo najdlhšie svoj jazyk, kultúru, tradície a hlásila sa k svojim koreňom.

Dagmar Králiková

Sústredenie Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru v Mojmírovciach

Týždeň spolu v znamení hudby

Členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena sa od svojho založenia každý rok zúčastňujú na týždňovom doškoľovaní na Slovensku. Tieto pobyty využívajú predovšetkým na nacvičovanie nových skladieb a na spoznávanie našej materskej krajiny. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď sa naši speváci vybrali v druhý júnový týždeň do Mojmíroviec pri Nitre. S tamojším kaštieľom má Slovenská samospráva Budapešti veľmi dobré kontakty, preto sa rozhodli vybrať si za dejisko sústredenia práve tento hotel. Spolu so spevákmi cestovali v jednom autobuse a bývali v kaštieli aj výhercovia súťaže v prednese poézie a prózy, usporiadanej Slovenskou samosprávou XIII. obvodu hlavného mesta. Deti navštevovali hodiny v základnej škole v neďalekom Cabaji-Čápore, spoločný mali iba výlet a stravovanie.

Harmonogram spevákov bol náročný: denne trikrát mali skúšky. Napriek počiatočným ťažkostiam, ako bolo hľadanie vhodného miesta na skúšky, týždeň prebehol hladko. Nacvičili šesť celkom nových a hlasovo náročných piesní, vrátane vianočných a cirkevných.

Dirigentka zboru Marta Pálmaiová-Pápayová neúnavne pomáhala každému pri nacvičovaní, pracovala aj v čase krátkeho voľna, kým ich hlasivky oddychovali. Pripravila noty a texty skladieb, ktoré mali naštudovať.

Speváci si našli jeden deň na spoznanie širšieho okolia, keď spolu s deťmi navštívili blízku Nitru a pozreli si pamätihodnosti mesta z vláčika. Vyšli až do hradu, kde vyskúšali akustiku najstaršieho kostola na Slovensku Katedrály sv. Emeráma. Musíme sa priznať, že bolo povznášajúce počuť hlasy spevákov v tomto románskom diecéznom chráme. Katedrála sv. Emeráma v Nitre odkazuje a nadväzuje na obdobie pôsobenia arcibiskupa Metoda, o čom svedčí bulla Industriae Tuae, vydaná pápežom Jánom VIII. roku 880. Katedrála sv. Emeráma pozostáva - historicky i architektonicky - z troch kostolov. Románsky kostol pochádza z prelomu 11. a 12. storočia. Niektorí ho spájajú s prvým kostolom kniežaťa Pribinu, ktorý posvätil salzburský arcibiskup Adalrám okolo r. 830. V oltári zo zlatého onyxu sú uložené relikvie sv. Andreja-Svorada a sv. Beňadika, sv. Emeráma, sv. Cecílie, sv. Krescenta a sv. Terezky z Lisieux. Horný kostol začal stavať biskup Meško, pôvodom Poliak, a bol postavený v rokoch 1333-1355 v gotickom slohu. Dolný kostol dal postaviť J. Telegdy v rokoch 1622-1642 a to po vyplienení katedrály vojskom G. Bethlena. Najcennejší je oltár Snímanie z kríža. Katedrála sv. Emeráma v Nitre sa vypína na 60- metrovom hradnom kopci. Pod hradným mostom naľavo stojí súsošie sv. Cyrila a sv. Metoda od Ľudmily Cvengrošovej, po pravej strane je barokové súsošie Nepoškvrneného počatia Panny Márie z roku 1750. Toto súsošie pripomína dve veľké morové epidémie v Nitre zo začiatku 18. storočia.

Výlet príjemne spestril pracovný program členov zboru.

Vyvrcholením sústredenia bol koncert v Kostole sv. Ladislava v Mojmírovciach. Koncertom slovenských ľudových piesní naši speváci očarili aj delegáciu z Čínskej ľudovej republiky, ktorá bola práve v tom čase v mojmírovskom kaštieli na čele s veľvyslancom Číny na Slovensku.

Sústredenie Ozveny podporili slovenské samosprávy rôznych obvodov hlavného mesta, ktoré aj touto formou poskytujú pomoc tejto spoločenskej organizácii. Na sústredenie a sériu koncertov finančne prispel aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

(ef)

Portrét osobnosti a tvorcu

Publikácia o „veľvyslancovi slovenskej kultúry v Rumunsku“

Kto mal možnosť poznať Ondreja Štefanka osobne, iste nezaprie, že mal do činenia s fascinujúcou osobnosťou, človekom pevného charakteru a nezlomnej vôle, skalopevne neústupného vo všetkom, čo si predsavzal vykonať. A veru nebolo toho málo. Ucelený portrét tohto nepochybne najväčšieho „robotníka“ slovenského zahraničného sveta, básnika, publicistu, prekladateľa, editora i politika, nám podáva zborník prednášok z medzinárodnej konferencie pod názvom Ondrej Štefanko - život a dielo, konanej r. 2009 v Nadlaku pri príležitosti 1. výročia jeho úmrtia. V rámci konferencie bola prvýkrát udelená Cena Ondreja Štefanka dvom predstaviteľom dolnozemskej slovenskej kultúry: Anne Ištvánovej a Víťazoslavovi Hroncovi.

Najkompetentnejší znalec dolnozemskej literatúry a kultúry, spisovateľ Peter Andruška, vo svojom príhovore právom pripomína, že Štefanko sa v prvom rade zviditeľnil ako robustný a polyfónny básnik. Týmito vlastnosťami sa však, ako konštatoval rečník, vyznačuje aj jeho publicistická a esejistická tvorba, ťažisko ktorej spočíva v hľadaní a skúmaní koreňov vlastného rodu, služba tejto pospolitosti v najširšom zmysle slova. Štefanko ju oslávil perom básnika i mysliteľa, komplexne zhrnul poznatky o nej a zvýraznil ich duchovný rozmer. Pritom je výslovne tolerantný a žičlivý voči iným. Príznačný je jeho postoj pri zakladaní Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku, keď sa vtedajší matičiari zo Slovenska pokúšali odvrátiť ho od myšlienky spoločnej organizácie oboch národností. Akoby jeho ústami prehovoril básnik Slávy dcéry: „Sám svobody je hoden, kdo svobodu zná zvážiti jinou“. Aj jeho činnosť ako predsedu tohto zväzu je iba časťou Štefankovho organizačného úsilia v záujme slovenskej menšiny a väčšinového národa. Po revolučných zmenách v r. 1989 sa istý čas angažoval ako primátor svojho rodného mesta, poslanec rumunského parlamentu, člen vedenia Zväzu rumunských spisovateľov a neskôr ako prvý podpredseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí. Zatiaľ doma, v Nadlaku, zakladá a vedie vedeckú spoločnosť a vydavateľstvo nesúce meno Ivana Kraska, básnika, ktorý sa zapísal do histórie vzájomnosti Slovákov a Rumunov.

Aj Štefanko bol budovateľom mostov medzi kultúrami Slovákov, Čechov, Rumunov, Srbov a iných etník. Z Nadlaku do celej krajiny a do slovenského sveta šíril literárne produkty členov spomenutej spoločnosti, ale aj iných tvorcov. Sám intenzívne prekladal jednak slovenskú, jednak rumunskú literatúru, redigoval Naše snahy, dvojjazyčné Rovnobežné zrkadlá - Oglinzi paralele a obnoveného Dolnozemského Slováka.

Pisateľ týchto riadkov si spomína na rok 1996, keď ho šéfredaktor Dolnozemského Slováka vyzval k napísaniu prózy do 1. čísla, ktorá sa ocitla v susedstve veršov vojvodinského Paľa Bohuša. Ondrej mi z vlastnej iniciatívy ponúkol publikačné možnosti a tak od roku 2000 do svojho neblahého odchodu mi vydal osem knižných titulov, z toho polovicu v spolupráci s bratislavským vydavateľstvom ESA. Bohužiaľ, v nasledujúcich rokoch mi táto šanca unikla. Keď v príspevku M. Harpáňa - okrem mien niekoľkých slovenských básnikov z Maďarska, ktorým je predsa modernosť, nieže postmodernosť, cudzia - čítame konštatovanie K. Wlachovského, podľa ktorého slovenská literatúra v Maďarsku zaniká, pretože nevzniká, mohli by sme pokojne dodať, že - česť výnimkám - zaniká aj preto, lebo nie je podporovaná. (V každom prípade oveľa menej než kapustníkové, závinové, klobásové a podobné „gastrofestivaly“.)

Za zhruba tridsať rokov, ktoré mu osud doprial, Ondrej Štefanko nielenže vytvoril vlastné rozsiahle dielo a vynášal na svetlo sveta dielo svojich predchodcov a súčasníkov, ale zaslúžil sa aj o jeho dôkladné zmapovanie a systematizovanie. V budúcnosti nikto z jeho aktívnych súkmeňovcov v minulosti či súčasnosti nebude zabudnutým či polozabudnutým dejateľom.

Zabudnuté nebude predovšetkým dielo O. Štefanka, o ktorom jeho blízka spolupracovníčka a kolegyňa D. M. Anocová napísala: „Štefankova básnická výpoveď je svedectvom o vzájomnom prelínaní a podmieňovaní konkrétneho a univerzálneho... Nikdy nepopieral, že je slovenským básnikom, hoci jeho básne rovnako naplno absorbovali rumunskú a slovenskú tradíciu“.

Iste nie náhodou sa pri jeho mene ujal prívlastok „veľvyslanec slovenskej kultúry v Rumunsku“. Dielo nadlackého barda inšpiruje súčasné a bude inšpirovať aj budúce generácie jeho rodákov.

O. Kníchal

II. Medzinárodný tanečný festival v Békeši

Tohto roku po 34. raz usporiadali v Békešskej župe Békešsko-tarhošské hudobné dni, v rámci ktorých sa uskutočnil II. medzinárodný tanečný festival. Hlavnými organizátormi boli miestna slovenská samospráva a Kultúrne stredisko v Békeši. Organizátori s veľkou radosťou privítali členov tanečného súboru Klások z Podbrezovej (SR) a detského tanečného súboru Kunovjan z Kunovíc (ČR). Okrem týchto súborov na festivale vystúpila aj miestna tanečná skupina Belencéres. Zahraničné súbory boli štyri dni hosťami mesta Békeš a vystúpili aj rozveselili publikum aj na IV. Pokerešskom folklórnom festivale v Tarhoši a na oslavách ľudového umenia Dolnej zeme Pokerešská hromada v Gyule. Na II. medzinárodnom tanečnom festivale členovia zahraničných a domácich súborov vystúpili na békešskom trhu a v krojovanom sprievode prešli cez mesto. Každý večer učili záujemcov slovenské, české a maďarské tance, ale najväčší úspech zožali v galaprograme v mestskom kultúrnom stredisku. Vo voľnom čase im miestna slovenská samospráva zorganizovala návštevu múzea Mihálya Munkácsyho v Békešskej Čabe. Obidva hosťujúce súbory získali množstvo pekných zážitkov a prisľúbili, že aj na budúci rok príjmu pozvanie na tanečný festival v Békeši.

(jf-aszm)

Popoludnie s dychovkami v Číve

Spolok pivničnej osady v Číve v spolupráci s miestnymi podnikateľmi a obecnou samosprávou usporiadal 17. júla Popoludnie s dychovkami. V programe vystúpili kapely z okolitých osád. Na podujatí sa zúčastnili aj obyvatelia susedných slovenských a nemeckých osád. S mottom víno - hudba - priateľstvo kapely hrali nemecké a slovenské piesne.

„Napriek horúčave prišli na akciu stovky účastníkov,“ informovala nás starostka Čívu Mária Nagyová, ktorá podotkla, že v ten deň bolo dobré byť Čívanom. Oživili starý zvyk, keď muzikanti zvolávali hostí z plošiny nákladného auta. V kotloch šikovné gazdinky varili perkelt z diviny a domáci vinári ponúkali biele aj červené minuloročné a dvojročné vína.

Pivničná osada v Číve je osadou v obci. Sú tu natoľko komfortne vybudované pivnice, že sa v nich možno zdržiavať aj dlhšie. V onú júlovú sobotu sa o tom mohli presvedčiť aj hostia z Mlynkov, Santova, Kestúca, Solymáru, Leányváru, Pilíšskej Čaby, Veľkého Lapášu zo Slovenska, Tátu, Verešváru a Šárišápu, ktorí sa zabávali do bieleho rána pri dobrej muzike, víne a v príjemnej spoločnosti.

Keďže organizátori pripravili podujatie v snahe vytvoriť novú tradíciu, veríme, že aj o rok sa v Číve v takom hojnom počte stretnú milovníci dychovej hudby a dobrého vína.

(ef)

Kestúc

Kavalkáda letných programov pre deti

Aj tohto leta pripravili pre deti v Kestúci množstvo zábavných a poučných programov. Obecná samospráva v spolupráci so slovenským voleným zborom a miestnou základnou školou organizuje počas leta týždňové tábory, zamerané na rôzne témy. Rad otvoril Týždeň maliarov, v ktorom sa mladí výtvarníci mohli zdokonaľovať v maľovaní krajiniek pod vedením Sándora Juhásza. Koncom leta sa uskutoční výstava najlepších prác, ktoré vznikli počas tábora.

Ďalším zaujímavým programom pre žiakov vyšších tried základnej školy bol Týždeň tínejdžerov. Počas neho kestúcki školáci zavítali do Kečkemétu, organizátori pre nich usporiadali vojnu čísiel, vedomostnú súťaž, nočný výlet na Pilíš, keď pozorovali hviezdy a návštevu nového kúpaliska v Ostrihome.

Pre starších žiakov bol určený zlatnícky tábor pod vedením Sándora Végha. Deti sa mohli zoznámiť s rôznymi technikami prípravy šperkov. Pripravené ozdoby si mohli zobrať domov.

Tábor černokňažníkov bol určený pre deti nižších tried ZŠ a pre deti veľkej skupiny materskej školy. Zameraný bol na remeselnícke práce. Okrem toho v Kestúci usporiadali aj tábor pre divadelníkov. Deti za týždeň nacvičili maďarské predstavenie. Predviedli ho svojim rodičom, kamarátom a obyvateľom Kestúca.

(ef)

Slovenský Komlóš

Odovzdali Dom prírody

Koncom júna v Slovenskom Komlóši slávnostne odovzdali Dom prírody. Rekonštrukcia bývalého kultúrneho domu č. II. sa začala vlani koncom marca v rámci projektu „Pešie trasy v Pomoruší“. Súčasťou tohto projektu bolo vytvorenie siete turistických chodníkov v tomto regióne, čím sa vytvorila možnosť objavovania kultúrnych a prírodných hodnôt z hľadiska cestovného ruchu neveľmi preferovaného kraja. Celková hodnota projektu, financovaného zo zdrojov Európskej únie a Európskeho regionálneho rozvojového fondu, činila 193 667 350 forintov. Interiér bývalého kultúrneho domu sa celkom zmenil. Nové priestory vyhovujú normám EÚ. Je tu pekná výstavná sála, javisko, kuchyňa, sklad a hygienický blok. Budova dostala novú strechu, zmenil sa jej vzhľad aj dvor.

Účastníkov slávnosti privítali primátorka mesta Rita Garayová a štátny tajomník ministerstva rozvoja vidieka Zoltán Illés. Po oficiálnej časti sa uskutočnila vernisáž výstavy o histórii mesta.

Dom prírody predstavuje faunu a flóru okolia mesta. Otvorený je denne od 8. do 12. hodiny a každú nedeľu čaká návštevníkov výlet na koči, ktorý im priblíži pamätihodnosti mesta i okolitú prírodu.

(aszm)

Nezabudni, odkiaľ si prišiel...

Slovenský vlastivedný tábor v Kirti

V júli sa po 11. raz zišli potomkovia bývalých Kirťanov v slovenskom vlastivednom tábore v rodnej obci svojich predkov. Tábor sa konal v priestoroch miestneho kultúrneho domu. Ako nás informoval jeho hlavný organizátor, bývalý riaditeľ miestnej školy Jozef Budai, tohoročná registrácia do tábora bola výlučne cez internet a prihlásiť sa mohli len deti a mládež od 7 do 18 rokov. Asi preto prišlo do Kirťu len 64 účastníkov, čo je podstatne menej, ako vlani, keď ich bolo 100. Deti a mládež, ktorí prišli do tábora aby lepšie spoznali svoje slovenské korene, pochádzajú z okolitých obcí: z Jače, Ďurky, Veňarcu, ale niektorí aj z Vacova, Pomázu a Malej Tarče. Nižší počet účastníkov neprekážal v tom, aby mohli pracovať v šiestich vekových skupinách, ktoré vytvorili hneď v prvý deň. Ako sme sa dozvedeli od organizátorov, finančné zázemie sa podarilo vytvoriť vďaka Verejnej nadácii pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, ktorá udelila na tento tábor 400 tisíc Ft, ale finančne prispeli aj Celoštátna slovenská samospráva, miestna slovenská samospráva a Kultúrny krúžok. Miestni podporovatelia sa postarali o to, aby bol program tábora čím pestrejší a bohatší. Zorganizovali nácvik ľudového tanca s choreografkou Evou Szilágyiovou Šubovou a s ľudovou hudbou Kóborzengő, účastníci si mohli vyskúšať drevorezbárstvo a hrnčiarstvo, variť slovenské jedlá či dramatizovať rozprávku. Život v tábore spestril aj nácvik slovenských ľudových piesní s členmi Folklórneho súboru Rozmarín z Veňarca. V rámci výletov navštívili pilíšske obce, tamojšie slovenské pamätihodnosti, v Teranoch si pozreli oblastný dom a vo Veňarci múzeum krojovaných bábik. Na prednáškach sa prostredníctvom bývalého riaditeľa budapeštianskej slovenskej školy Ladislava Petra zoznámili s minulosťou a súčasnosťou výučby slovenského jazyka v Maďarsku. O prednášku, ktorá bola otváracím programom týždňového tábora, prejavili záujem aj príslušníci staršej generácie. So slovenskými ľudovými krojmi z okolia oboznámila mládež vedúca slovenského regionálneho strediska vo Veňarci Terézia Nedeliczká a k úspechu tábora prispeli aj miestni pedagógovia a občania.

(pez)

Hľadajú učiteľku do mlynskej škôlky

Vedúca Slovenskej národnostnej materskej školy v Mlynkoch (Pilisszentkereszt) ponúka pracovnú príležitosť pre slovenskú národnostnú učiteľku s možnosťou okamžitého nástupu. Záujemkyne sa majú prihlásiť u Kataríny Bodovej na čísle: (06) 26 347530.

Kukučínovská konferencia na FF UK v Bratislave

V zasadacích priestoroch Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa konala medzinárodná konferencia za účasti šiestich krajín vrátane Slovenska (vystúpili odborníci z oblasti literárnej vedy z Poľska, Česka, Ruska, Chorvátska a Francúzska), na ktorej odznelo viac ako dvadsať referátov o Kukučínovom živote a diele pri príležitosti 150. výročia narodenia Martina Kukučína, zapísaného do kalendára kultúrnych výročí UNESCO. Na príprave konferencie sa podieľali Literárne informačné centrum v Bratislave, Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave, Ústav slovenskej literatúry SAV, Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska - Klub nezávislých spisovateľov. Najhodnotnejšie referáty, ktoré odzneli v rámci všetkých seminárov a konferencií, usporiadaných v rámci Kukučínovského roka, budú prezentované v zborníku Kukučín v interpretáciách. Odborným garantom, ako i zostavovateľom zborníka, bude Ján Gbúr a vyjde ako edičný projekt LIC.

O biskupovi Bedrichovi Baltíkovi

z Balašských Ďarmôt z iného uhla pohľadu

Jednou zo slovenských evanjelických osobností pôsobiacich v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia, ktoré zanechali po sebe bohaté slovenské cirkevné dielo, je aj spisovateľ, farár a biskup Bedrich Baltík. Tento rodák z Bohuníc v Honte (1834) po nadobudnutí základného vzdelania pokračoval v štúdiu na evanjelickom lýceu v neďalekej Banskej Štiavnici. Roku 1852 začal študovať teológiu v Bratislave, pokračoval vo Viedni, roku 1857 v Bazileji a roku 1858 v Halle. Počas štúdií v Bratislave a vo Viedni pôsobil v rokoch 1853-1855 aj ako učiteľ v rodnej obci. Po skončení zahraničných štúdií a návrate domov roku 1859 sa stal profesorom gymnázia v Banskej Bystrici. Jeho prvým dielom počas pôsobenia v tomto meste bol roku 1864 v nemčine zostavený a vydaný numizmatický katalóg. Ostatných pätnásť svojich diel napísal v slovenčine. Po vysvätení za farára, roku 1870, bol zvolený za farára v Liptovskom Mikuláši - Vrbici. O dva roky neskôr sa stal konseniorom a po piatich rokoch pôsobenia v tomto zbore ho roku 1875 zvolili za seniora liptovského seniorátu. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici a v Liptovskom Mikuláši sa aktívne zúčastňoval na slovenských národných podujatiach, či už ako učiteľ, farár alebo člen výboru Matice slovenskej. Napríklad v roku 1874 bránil patronátne gymnáziá a Maticu slovenskú. V „Pamäti revúckeho slovenského ev. a. v. gymnázia“ stojí od Baltíka aj to, čo povedal na generálnom konvente roku 1874 na obranu gymnázia. Boli na ňom významné osobnosti, ale nikto nepovedal také slová na obranu, ako Baltík. Nie div, že po jeho reči jeden z maďarských delegátov Viliamovi Paulínymu-Tóthovi povedal: „Závidíme vám vašich rečníkov.“ Počas pôsobenia v Liptovskom Mikuláši podporoval myšlienku založenia Slovenskej diakonie na pôde evanjelickej cirkvi, konkrétne sa tým zaoberal ich zborový spolok Dobrodej. Ján Francisci spomína, že keď sa roku 1870 presťahoval do Martina, dostal od Baltíka, profesora Gymnázia v Banskej Bystrici, odpis celého vyšetrovania bratislavského ústavu, napísaný po nemecky a vypísaný z jednej knihy, ktorá bola uložená v gymnaziálnej knižnici. Keď sa začiatkom februára 1890 konal v Bratislave pohreb superintendenta Ľudovíta Gedulyho za účasti viacerých hodnostárov, najstarší senior Baltík mal pohrebnú rozlúčku po slovensky, proti ktorej bratislavskí šovinisti brojili, napísal vo svojom denníku Ľ. V. Rizner. V tom istom roku odchádza Baltík za farára do mesta na ľavom brehu Ipľa - do už pomaďarčených Balašských Ďarmôt, kde evanjelický cirkevný zbor tvorili prevažne pôvodní Slováci. Bolo to v čase, keď tu zomrel farár Bedrich Šimko a už dlhšie sem chodili zastupovať farára kňazi z okolitých, kedysi Slovákmi založených obcí. Farár a spisovateľ Michal Bodický, ktorý pred prevratom niekoľko krát navštívil Balašské Ďarmoty a aj biskupa Bedricha Baltíka, vo svojom diele „Rozpomienky a pamäti“ (MS 1933) okrem ďalších údajov, ktoré budem citovať, napísal: - Z Veňarca prišiel Emil Maróthy, syn brata štúrovského básnika Daniela Maróthyho, a odbavil bohoslužby po maďarsky. Potom ho prítomní prosili, aby im odbavil i slovensky. Nechcel, až niektorí mladí zvolali: „Keď nám nechcú slovensky kázať, poďme k Weissovi tancovať“ a išli miesto do chrámu do krčmy.

Manželkou B. Baltíka bola Ema Grossmanová, s ktorou mal syna a dve dcéry. Syn Pavol, narodený roku 1869 v Banskej Bystrici, študoval teológiu a najprv ho spolu s Hurbanovým synom Bohuslavom vyhodili pre slovenčinu zo školy, ale potom ako farárovho syna ho nechali štúdiá dokončiť. Pavol Baltík sa stal farárom v Bátovciach, v obci neďaleko otcovho rodiska. Podľa M. Bodického dostal sa do zlej spoločnosti, farárske povolanie zanechal a potom pomáhal otcovi v biskupskej kancelárii. Staršia dcéra sa vydala za sarvašského farára Scholcza a mladšia za čerenčianskeho farára Krmana. Obidve čoskoro ovdoveli a vrátili sa k rodičom do Balašských Ďarmôt.

Bedrich Baltík bol roku 1895 zvolený za biskupa Preddunajského dištriktu a tým, že bol farárom v Balašských Ďarmotách, sa sídlom dištriktu stalo toto mesto. Biskupom bol až do svojej smrti roku 1919. Počas svojho pôsobenia posvätil na území terajšieho Západného dištriktu ECAV na Slovensku niekoľko novostavieb kostolov a vykonal desiatky vizitácií cirkevných zborov v seniorátoch dištriktu. Roku 1896 mu bol udelený Rad železnej koruny II. triedy a roku 1897 mu univerzita v Rostocku udelila čestný titul ThDr.h.c. V Balašských Ďarmotách je po ňom pomenovaná jedna ulica. V cirkevných a svetských encyklopédiách sú o ňom len stručné biografické údaje. Medzi nimi rezonujú počas pôsobenia v biskupskej funkcii, vzhľadom na udržiavanie slovenskosti v cirkvi, zväčša krátke negatívne konštatovania. V prvom zväzku Slovenského biografického slovníka (MS, Martin 1986) sa píše: „Postupne, najmä po zvolení za biskupa, podliehal maďarizačnému tlaku. Pokladal sa naďalej za Slováka, jeho politika však poškodzovala rozvoj cirkevného a národného života slovenských evanjelikov.“ V prvom zväzku „Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry“ (Tranoscius, 1997), pri hesle Baltík Bedrich (Fridrich) okrem životopisných údajov je tiež podobne stručné vyjadrenie: „Ako biskup sa neubránil maďarizačnému tlaku a jeho počínanie nie vždy slúžilo cirkevnému a národnému rozvoju slovenských evanjelikov.“ V inom zdroji stojí: „Ako biskup až veľmi plával so šovinistickým prúdom, zaprúc svoju lepšiu minulosť.“ Zdá sa, že je to všetko výstižné, ale predsa pre vyváženie tohoto hodnotenia pozrime sa, ako to videl farár (Krajné), spisovateľ, publicista, profesor Michal Bodický, ktorý Baltíka viackrát pracovne navštívil, a to aj tesne pred prevratom v jeho biskupskej kancelárii v Balašských Ďarmotách. Dobre poznal predprevratovú situáciu v cirkvi a zvlášť v Novohrade, kde vyrastal a dobre poznal aj osobné postoje Baltíka. Jeho Rozpomienky.... sa nielen dobre čítajú, ale poskytujú cenné historické údaje o zložitom období koncom 19. a začiatkom 20. storočia v evanjelickej cirkvi v Uhorsku. „Hoci sme v cirkevnej politike stáli na protivných póloch, ctil som si ho ako pracovitého človeka a kňaza príkladného života, obdivoval som jeho um a obratnosť, železnú vytrvalosť a v istom ohľade ľutoval som ho, že sa dostal do takého príkreho a jeho povahe nezodpovedajúceho položenia. Musím vydať svedectvo, že nebol zlomyseľný, pomstyžiadostivý a i keď ho noví jeho priatelia (?) prinútili k nejakému pre nás nepriaznivému kroku, vždy hľadal cesty zlé nejako vyrovnať, vynahradiť. I to som videl, že noví priatelia mu nedôverovali, obložili ho vyzvedačmi, slovom, jeho cesta počnúc od roku 1895, keď sa presťahoval a či presťahovali ho do Ďarmôt, bola plná tŕnia a bodľačia,“ napísal Bodický. Okrem toho, že roku 1908 a 1917 Bodický pracovne navštívil Baltíka, stretol sa s ním aj koncom septembra 1918 na generálnom konvente v Budapešti, kde chceli disciplinárne trestať delegátov za slovenské hlasy. Medzi nich patril aj farár Hlaváč, ktorého chceli zbaviť kňazského úradu. Všetci sudcovia okrem Baltíka a Kélera hlasovali za úplné odstránenie Hlaváča. Bodický v tejto súvislosti píše: „Biskup Baltík mi to oznámil a podľa predbežného dohovoru volal ma do Pešti. Prišiel som tam, myslím 1. októbra, vyhľadal som ho v hoteli Pannonia a tam sme sa radili, čo ďalej. V rozhovore som spomenul, že Hlaváčovi neostáva inšie, ako hlásiť sa niekam do Čiech. Chudák Baltík nervózne mi vpadol do reči: „Pán brat, Čechy nespomínajte, lebo i steny majú dionýzovské uši, povedzte, že do Viedne.“ Potom mi poradil, ako vec vyriešiť. V ďalšej časti Rozpomienok Bodický uvádza: „Konečne ešte jedno svedectvo musíme mu vydať, že v čase jeho biskupovania ani jedného Slováka nevylúčil z kandidátky, práve v čase bývania v Ďarmotách vedel zatočiť s novohradským seniorom Frenyom, pôtorským farárom, ktorého otec Ferdinand, tiež farár v Pôtri, bol uvedomelým Slovákom. Práve tak je istá vec, že sa tešil prevratu a čo s tým súviselo, hoci nemohol a nesmel dať najavo toto svoje zmýšľanie a keby Ďarmoty boli pripadli k Slovensku, ako bola reč, bol by sa celým srdcom vrátil k nám a bol by býval osožným pri zriaďovaní našej cirkvi,“ takto videl pôsobenie prvého a posledného biskupa Preddunajského dištriktu v Balašských Ďarmotách Michal Bodický.

Nedávno som navštívil bývalé župné mesto Novohradu Balašské Ďarmoty, ktoré ešte koncom 17. storočia bolo iba pohraničnou hradnou pevnosťou, ktorá viackrát spustla. Prví obyvatelia tohto neskoršieho mesta boli Slováci. Ešte aj urbár v roku 1770 bol písaný po slovensky a na čele vtedajšej obce stáli dlhšie Slováci. Navštívil som aj ďarmotský cintorín a v jeho evanjelickom sektore som vyhľadal hroby a pomníky dvoch významných Slovákov. Popri pomníku Bedricha Baltíka je v blízkosti umiestnený pomník ďalšieho zakladateľa Matice slovenskej, publicistu, zememerača a matematika, dozorcu viacerých evanjelických cirkevných zborov v Novohrade Michala Algővera. Prechádzam cintorínom a rad radom na pomníkoch čítam slovenské priezviská. Na náprotivnej strane vidím vojenský cintorín a na ňom podľa ústredného pomníka čítam v češtine, že tam ležia československí vojaci padlí roku 1919. Títo vojaci najprv bránili na Poiplí slovenské hranice proti vpádu vojakov Kunovej červenej armády a potom vo vnútri mesta bojovali, aby mesto vzhľadom na jeho historický charakter a územnú blízkosť novovytyčujúcich sa hraníc vzniknutej Československej republiky pripadlo k nej. Takáto udalosť a atmosféra zákonite neobišla ani kanceláriu biskupa, ktorý bol rodákom zo Slovenska. Jedni prišli k nemu s pozdravom a oslovením „elvtárs“ a vyžadovali od neho svoje poriadky, iní, jeho rodní, iste tiež hľadali jeho náklonnosť. To už bolo iba vyvrcholenie situácie a atmosféry v meste, v ktorom tento biskup takmer tridsať rokov pôsobil a v tom istom roku aj umrel. Priznávam, že si neviem predstaviť, ako by bol na jeho mieste v tých zložitých a pre Slovákov neprajných časoch, konal niekto iný, dosadený do tohto prostredia. Pritom nepopieram, že z titulu svojej funkcie pre slovenských evanjelikov v Uhorsku mohol vykonať viac užitočných rozhodnutí.

Článok o Bedrichovi Baltíkovi, náboženskom spisovateľovi a cirkevnom hodnostárovi, ktorý žil a pracoval od roku 1890 na terajšom maďarskom území, som nenapísal preto, aby som ho obhajoval, ale aby som uverejnil výroky tých, ktorí dôvernejšie poznali jeho postoje a aby som ponúkol jeho osobnosť, ktorú nemožno vylúčiť spomedzi významných slovenských osobností. Aj preto som presvedčený, že zo strany cirkevných historikov by si zaslúžil väčšiu pozornosť a empatickejšie hodnotenie. Nerád, ale aj tu ma napadá citát z jednej Bachátovej básne: „Brat bratovi nežičí, my národ holubičí“.

Ján Jančovic

V znamení jubilea Kálmána Mikszátha

Kultúrna verejnosť v Maďarsku aj na Slovensku si v tomto roku pripomína 100. výročie úmrtia rodáka z novohradskej Sklabinej, „veľkého Plavca“ Kálmána Mikszátha (28. mája 1910). Pri tejto príležitosti Petőfiho literárne múzeum v Budapešti, Mikszáthova spoločnosť v Horpáči a bratislavské Slovenské národné múzeum - Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku pripravili cyklus podujatí. V Budapešti na výročie úmrtia usporiadali mikszáthovský deň s celodennou programovou skladbou. V rámci nej akademik Mihály Szegedy-Maszák predstavil nový slovenský preklad najvýznamnejších súborov noviel a krátkych próz Kálmána Mikszátha Slovenskí rodáci a Dobrí Plavci, ktoré zhruba sto rokov po vydaní prvých knižných slovenských prekladov načasovane vyšli v bratislavskom vydavateľstve Albert Marenčin PT. Bratislavské Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku pripravilo výstavu Moji súčasníci, ktorú otvoril spisovateľ Lajos Grendel a následne pripravilo medzinárodnú konferenciu pod názvom Kálmán Mikszáth a jeho súčasníci - regionalizmus v kontexte literatúry stredoeurópskych národov. Konferencia sa konala v Bratislave a na jej organizácii sa zúčastnili významné univerzity stredoeurópskych krajín Vyšehradskej štvorky (Bratislava, Budapešť, Praha, Segedín a Varšava). Na tejto konferencii odznel aj príspevok Karola Wlachovského, súčasného slovenského prekladateľa Kálmána Mikszátha. Je poučný okrem iného aj tým, že sumarizuje Mikszáthov svojrázny (fiktívny aj nefiktívny) literárny zemepis súvekého Uhorska.

(R)

Krajina Plavcov a Plavci v Mikszáthovej fikcii a v realite

„...krajina Plavcov neleží na konci sveta (...) Plavci sú pyšní, samoľúbi ľudia.“

Kálmán Mikszáth (Putovanie po krajine Plavcov, 1882)

Celoživotné prozaické a publicistické dielo Kálmána Mikszátha (16. 1. 1847 - 28. 5. 1910) poskytuje aj pozoruhodný zemepisný a národopisný obraz o súvekom Uhorsku. Zo slovenského pohľadu je navyše príťažlivý tým, že v ňom zaujíma dominantné postavenie bývalé Horné Uhorsko (Felső-Magyarország). Kálmán Mikszáth pokladá za súčasť tejto severnej, hornej časti niekdajšieho Uhorska aj kraj svojho rodného Novohradu, ktorý spravidla apostrofuje týmito názvami: Plavecká zem (Palócföld), Krajina Plavcov (Palócország) alebo Plavecko (Palócia). Pomenovanie maďarskej etnickej skupiny Plavcov (palóc) sa ujalo za čias Árpádovcov z ruského, resp. poľského slova polovec na označenie Kumánov a Maďari nimi akiste vyznačovali (svetlovlasý) kumánsky živel v pôvodnom staromaďarskom strážnom obyvateľstve na severnom prahu maďarského osídlenia. Je zaujímavé, že jazyková pamiatka po pôvodných Plavcoch sa zachovala na území západného Slovenska vo viacerých miestnych názvoch: Plavecký hrad (Detrekővár), Plavecké Podhradie (Detrekőváralja), Plavecký Mikuláš (Detrekőszentmiklós), Plavecký Peter (Detrekőszentpéter), Plavecký Štvrtok (Detrekőcsütörtök). V slovenčine sa najprv začalo používať pomenovanie „Polovec“ prevzaté z ruštiny. Použil ho aj prvý prekladateľ cyklu drobných próz Dobrí Plavci S. Cz. Danielovič (Kosorkin) v názve slovenského knižného vydania Dobrí Polovci (1911). V súčasnosti slovenská odborná historická literatúra používa morfologicky a etymologicky odôvodnený tvar Plavec (plavecký).

Úvodné zastavenie pri charakteristike Mikszáthovho ponímania a koncepčného používania zemepisného pojmoslovia hodno doplniť aj názvami, ktorými označoval hornovidiecke územie Uhorska s výlučne slovenským obyvateľstvom, alebo keď sa jeho narácia dotýkala iba homogénneho slovenského etnika. Pochopiteľne, základom týchto pomenovaní v súlade s vtedajším ustáleným dobovým úzom je slovný koreň (lexéma) tót, hoci v tých časoch bola už známa aj maďarská transliterácia slova Slovák (szlovák). V Mikszátových textoch sa stretávame s týmito pomenovaniami: Slovenská krajina (Tótország vo význame Slovensko, krajina Slovákov (tótok országa), slovenský kraj/vidiek (tót vidék), Slovenstvo (slovenstvo), slovenskosť (tótság). Vlastné etnonymum „Tót“ u Mikszátha nemá hanlivý podtón, ako sa tomuto pojmu zavše (či skôr nezavše) pripisuje v slovenskom aj maďarskom jazykovom prostredí. Ten nadobúda iba v spojení s prívlastkom a v textových či mimotextových súvislostiach. Tu na margo hodno podotknúť, že mnohé maďarské posmešné príslovia o Tótoch vznikli oveľa skôr, ako sa toto etnonymum začalo používať (začiatkom 19. storočia) výhradne na označenie autochtónneho slovanského obyvateľstva v Uhorsku. Nedotýkali sa teda Slovákov. Napríklad: Preberá ako Slovák medzi hnilými (planými) hruškami, po maďarsky: Válogat mint a tót a húgyos (vad)körtében.

Všedný život fiktívneho „plaveckého“ horniackeho sveta Kálmána Mikszátha sa vynára z hmly „romantickej hornej zeme” (regényes felföld). Autor ju s obľubou pomenúva obrazne: krivolaká krajina/zem (görbeország/föld), kopcovitá, hrboľatá krajina/zem (dimbes-dombos ország/föld). Ale v jeho textoch popri zemepisnom názve Horná zem/Horniaky (Felföld) najväčšiu frekvenciu vykazuje pomenovanie Horný vidiek (Felvidék). V tomto prípade hodno hneď podotknúť, že nie je náležité, ako sa to nateraz bežne stáva, týmto synonymickým pomenovaniam pripisovať ani dobové, ani súčasné politické významy a konotácie. Pre Kálmána Mikszátha to boli predovšetkým terénne názvy (oronymá). Nimi sa usiloval vystihnúť a pomenovať fyzickogeografický charakter zemepisného objektu, ktorý v konečnom dôsledku ovplyvňuje aj mentalitu tamojšieho obyvateľstva. Kálmán Mikszáth nevymedzuje presne územie Horného vidieka, hoci sa po ňom suverénne pohybuje od záhorskej Skalice, cez Považie, Oravu, Liptov, Pohronie, Hont, Spiš, Šariš, ďalej dole cez Gemer až po Novohrad či inými slovami Krajinu Plavcov. Horný vidiek nepokladá za výlučne slovenský región, ale zato jasne znázorňuje, že je to rozhodujúce etnické územie Slovákov, lebo najdôležitejšou charakteristikou Mikszáthovho Horného vidieka je prítomnosť slovenského ľudu.¹ Pojem „Horný vidiek“ v Mikszáthovom ponímaní spolu s konotáciami a prenesenými významami teda vykazuje tesnú súvislosť aj so slovenským obyvateľstvom pomenovaného územia Uhorska.² Novotvar Horný vidiek (Felvidék), ktorý sa v tlačenej podobe po prvý raz zjavil v maďarskom reformnom období roku 1838³, v súvekom maďarskom jazykovom kontexte naplnil politickým obsahom vtedajší zvolenský podžupan Béla Grünwald. Vo svojom politickom pamflete Horný vidiek (A Felvidék)⁴ pod tento pojem zahŕňa výlučne župy v severnom oblúku Horného Uhorska. Napospol ide o župy s väčšinovým slovenským obyvateľstvom. Tieto „slovenské“ župy pokladal za bašty panslavizmu, ktorý sa zasadzoval proti jednote politického uhorského či presnejšie maďarského národa. To ho podnietilo rozpracovať a zdôvodniť potrebu inštitucionálneho pomaďarčovania slovenského etnika (najmä mládeže). Mikszáth principiálne odmietal štátom riadené pomaďarčovanie a inštitucionalizovaný krajný veľkomaďarský šovinizmus, hoci inak vo farbách vládnucej liberálnej strany nemal námietky proti doktríne jednotného politického národa. V publicistických článkoch a prejavoch sa však neraz sám nazval hornovidieckym (felvidéki) človekom. Nezabúdajme, že neoddeliteľnou súčasťou Mikszáthovho zemepisného obrazu Horného vidieka je aj severná časť potrianonského, čiže aj súčasného Maďarska. Tu si na okraj dovoľme malé odbočenie: ak teda súčasní (najmä maďarskí) politici a publicisti s obľubou používajú pojmy Horný vidiek a hornovidiecky (Felföld és felföldi) ako synonymá súčasných pojmov Slovensko a slovenský, nevdojak pričleňujú k Slovensku územie severného Maďarska, a nie naopak celé Slovensko k Maďarsku, ako je zrejme skrytý úmysel za slovami a pojmami. Jáger (Eger) sa predsa nazýval a pokladal za bránu Horného vidieka (Felvidék kapuja). Voľakedy to vedel každý vzdelaný Maďar (Uhor čiže aj Slovák). V tomto zmysle Kálmán Mikszáth a mnohí jeho súčasníci boli vzdelanejší a tolerantnejší než našinci pred a za vyznačenou hranicou medzi Slovenskom a Maďarskom.

Kálmán Mikszáth svojrázne štylizovanými charakteristikami a gnómickými sentenciami prispel k literárnej mýtizácii Horného vidieka ako krajiny Slovákov. V maďarskom kultúrnom povedomí sa po čase jeho mnohé výroky ustálili ako dodnes fungujúce a citované stereotypy. Ba nie je vylúčené ani to, že on je otcom okrídleného výroku o „hlúpom Slovákovi“ (buta tót), ktorému nezámerne dal krídla, keď sa raz vyjadril, že ak je niekto hlúpy medzi jeho rodákmi, tak je to Slovák (poviedka Tvrdé kotrby).⁵ Ale Kálmán Mikszáth sa hrdo hlásil predovšetkým za „veľkého Plavca“, čím zároveň jednoznačne dal bodku za tým, že sa pokladá za etnického Maďara, i keď nepopieral, že medzi jeho predkami sa mohli vyskytnúť aj Nemaďari.

Hoci etnický názov Plavec (palóc) je písomne známy už v 17. storočí, profesionálna maďarská etnografia začiatok odborného záujmu o Plavcov, nimi obývané územie, ich životné prostredie a kultúru kladie do 2. desaťročia 19. storočia (Fábián Szeder, 1817). Je však nesporné, že táto regionálne vyznačená maďarská etnická skupina sa dostala do maďarského literárneho a kultúrneho povedomia až o šesť desaťročí neskôr. Nezaslúžil sa o to nikto iný ako Kálmán Mikszáth, keď v rýchlom slede vydal súbor štyroch noviel (z nich okrem prvej banskoštiavnickej, teda hontianskej Slečny zo zlata ďalšie tri už vlastne predznamenávajú fiktívny, virtuálny svet a spoločenstvo Plavcov so slovenskými prvkami) Slovenskí rodáci (1881) a premyslene zostavený cyklus „pätnástich drobných príbehov“ s emblematickým názvom Dobrí Plavci (1882). Bol to doslova nevídaný „vpád“ do literatúry, ktorý prekvapujúco priniesol Kálmánovi Mikszáthovi aj medzinárodný úspech (preklady do jazykov veľkých európskych národných literatúr). Ale oveľa dôležitejšia bola empatická, až nadšená domáca recepcia týchto diel a následné kultúrotvorné procesy, ktoré vyvolala. Na jednej strane sa regionálna téma Plavcov kanonizovala nielen v literatúre, ale aj vo vedomí spoločnosti ako neoddeliteľná zložka maďarskej kultúry, ktorá prežila, lebo sa dedila z pokolenia na pokolenie. Na druhej strane Kálmán Mikszáth jej tematizovaním zavše skomplikoval, až relativizoval výlučne odborné národopisné pozorovania a postrehy, lebo tému posunul až do mýtickej roviny vrátane slovenských elementov a momentov, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou jeho fiktívnej hornovidieckej krajiny Plavcov.

Podľa popisu etnografov Plavci obývali hornovidiecke územie na sever od Matry a Bukových hôr v historickej Hontianskej, Novohradskej, Boršodskej, Hevešskej a Gemerskej stolici/župe. Dostredivé centrum krajiny Plavcov je v Novohrade a Podkarančí a ohraničujú ho povodia riek Ipeľ, Rimava, Slaná a potokov Bán a Jáger. Administratívnym strediskom sú Balážske Ďarmoty. Na rozdiel od toho srdcom Mikszáthovho fiktívneho Plavecka (Palócie) s vágnymi hranicami sú Obdokovce (Bodok), dedinská osadlosť s mnohými reáliami a znakmi rodnej obce Kálmána Mikszátha Sklabinej, a najdôležitejším vodným tokom fiktívnej krajiny Plavcov je potok Báď čiže Krtíš. Mikszáthovská onomastika vykazuje svojráznu, ale v umeleckej tvorbe napospol legitímnu tendenciu: čím je osídlie bližšie k rodnej Sklabinej, resp. Obdokovciam, o to častejšie sú fikčné názvy prenesené z iných oblastí a končín súvekého Uhorska. Tento postup najvýstižnejšie dokumentuje reálne a fiktívne pomenovanie autorovej rodnej obce. V prvej verzii poviedky o bosorke Galandovej, ktorá vyšla časopisecky pod názvom Lucia, Kálmán Mikszáth uvádza skutočný názov obce Sklabiná (Szklabonya), kým v preštylizovanej druhej verzii tzv. poslednej ruky (zhodou okolností obidve sú z roku 1879) s názvom Galandová použil už fiktívny názov Obdokovce (Bodok) a vypožičal si ho z Nitrianskej župy, kde sa nachádzajú pôvodné Horné a Dolné Obdokovce (Felső Bodok, Alsó Bodok).⁶ Kálmán Mikszáth poväčšine uvážene a pomenej ad hoc preberá (čiže fikčne tvorí) miestne názvy z celého vtedajšieho onomastického arzenálu (vrátane slovenských pomenovaní v maďarskej transliterácii) zo všetkých územných a národopisných oblastí súvekého Uhorska: Horniakov, Dolniakov, Zadunajska, Zátisia a Sedmohradska. Hodno si povšimnúť, že pri výbere názvov veľmi dbal na zvukovú symboliku pomenovania, ktorú akiste uprednostňoval pred etymologickým a sémantickým významom. Navyše tento postup nezanedbával ani pri krstných a rodných či rodových menách. Tie prvé zväčša naznačovali zemepisnú, ba zriedkavo aj národnostnú príslušnosť postavy, priezviská zasa prezrádzali náboženskú, ako aj stavovskú príslušnosť. Autor svoje postavy krstil spravidla v súlade s dobovými spoločenskými (konfesionálnymi) zvyklosťami a úzmi. (Aj v spoločenstve Plavcov mali väčšinu katolíci pred evanjelickou menšinou tak ako v celom Uhorsku. Evanjelická rodina Mikszáthovcov patrila v Sklabinej k menšine a do kostola chodila v susednom Obeckove.) Pri výbere rodových mien a priezvísk sa autor riadil zrejmým zámerom podložiť hodnovernosť príbehu, a preto strieda autentické aj fiktívne mená, ktoré boli typické pre plavecký región. Platí to osobitne o slovenských menách transliterovaných po maďarsky, lebo v súvislosti s podaným príbehom spravidla majú aj bezprostrednú výpovednú hodnotu. Stručne možno konštatovať, že Mikszáthova práca s menami v texte je tvorivou ambivalenciou fikcie a skutočnosti, otvára priestor pre zábavnú aj poučnú literárnu skrývačku, a tak sa stáva jedným z mýtizačných textotvorných prvkov Mikszáthovej prózy.

Kálmán Mikszáth svojimi „plaveckými“ textami a najmä svojou osobnou záštitou dal výrazný a významný podnet pre zachovanie a občiansky, ba aj inštitucionálny rozvoj a skúmanie kultúrnych tradícií a zvyklostí Plavcov. Nepriamo to potvrdzuje aj osud susednej maďarskej etnickej skupiny Barkov. Boli to vlastne súkmeňovci Plavcov, keďže takisto ide o potomkov maďarského (kumánskeho) strážneho obyvateľstva na severnom slovensko-maďarskom jazykovom rozhraní Uhorska. Lenže Barkovia vypadli zo širšieho kultúrneho povedomia a nateraz sa nimi zapodieva už iba odborná (predovšetkým maďarská) etnografická literatúra.⁷

Barkovia pôvodne osídlili južnú časť Gemerskej stolice a severné pohraničie Boršodskej, Novohradskej a Hevešskej stolice v strednom povodí Slanej, pri prameni rieky Zaďva a pozdĺž tokov Rimavy a Hagoňa, ako aj v údolí Hodoša. Hospodárstva si zakladali na čistinách po vyklčovaných lesoch a živili sa obrábaním menej úrodnej pôdy a chovom domácich zvierat. Prvá etnografická zmienka o nich sa datuje rokom 1833. Etymologický výklad etnického mena, ktorému nechýba ani posmešný podtón, nie je jednoznačný a najčastejšie sa odvádza od mena husárskeho veliteľa talianskeho pôvodu V. Barca, ktorý verboval vojakov na území obývanom Barkmi. Sotva ide o hodnoverný a vyčerpávajúci etymologický výklad. Zhodné mentálne vlastnosti a zvykové obyčaje Barkov etnografiu priviedli k náhľadu, že boli (sú) etnickou odnožou Plavcov. Tento názor vychádza jednak z predpokladaných spoločných koreňov a poslania, bezprostredného susedstva a napokon z menšieho početného zastúpenia etnickej skupiny Barkov. Hoci národopisná narácia spätne stavia aj túto maďarskú etnickú tradíciu do fiktívnej polohy ako všetky ostatné, ktoré sa vývinovo uzavreli, táto rovina predsa len nemá takú oporu vo fikcii, ako je to v prípade Plavcov. V súvislosti s nimi možno nesporne konštatovať, že regionálny etnický jav nadobudol rozmery kultúrneho fenoménu a živej kultúrnej tradície. A k tomu podstatne prispela práve literárna fikcia Kálmána Mikszátha. V nej sú obsiahnuté aj mýtizujúce prvky a momenty, ktoré vždy nevie (pravda, ani nemusí vedieť) vysvetliť racionálna vedecká národopisná argumentácia. Mikszáthova etnická charakteristika Plavcov totiž nespočíva na tradičnom realistickom opise, keďže životné prejavy a túžby, „erotika, sexualita, milostný akt sa naozaj nerealizuje na úrovni textu, ale je zabudovaný do folklórnych symbolov textu cyklu.“⁸ V živote spoločnosti neradno preceňovať úlohu a funkciu literatúry (fikcie), ale v maďarskom jazykovom prostredí sa dnes vďaka Kálmánovi Mikszáthovi neodškriepiteľne vie, že „Krajina Plavcov neleží na konci sveta“ a „Plavci sú pyšní, samoľúbi ľudia.“⁹ V tejto pominuteľnej, z dnešného pohľadu takmer rozprávkovo mýtickej krajine Plavcov prebývali rázovité postavy Plavcov s nepominuteľnými, zavše až nezvyčajne puritánskymi morálnymi zásadami. A práve literárna fikcia im pomohla prestúpiť z reality minulosti do súčasného, až príliš reálneho sveta. A možno nebude márne, ak bez roka presne po sto rokoch slovenský čitateľ môže opäť vziať do ruky a nahliadnuť do „plaveckých“ textov Kálmána Mikszátha.

Karol Wlachovský

1 Kiss Gy. Csaba: Regionális magyar identitás a XIX. század végén - Felső-Magyarország, Felföld, Felvidék Mikszáth műveiben (Regionálna uhorská identita na konci 19. storočia - Horné Uhorsko, Horná zem, Horný vidiek v Mikszáthových dielach). In : Regionálna a národná identita v maďarskej a slovenskej histórii 18.-20. storočia. (Red. Štefan Šutaj, László Szarka, Universum, Prešov 2007, s. 78.

2 Tamže, s. 73.

3 Kiss Lajos: Földrajzi nevek etimológiai szótára (Etymologický slovník zemepisných názvov). Akadémiai kiadó, Budapest 1978, s. 219.

4 Grünwald Béla: A Felvidék. Politikai tanulmány. (Horný vidiek. Politická štúdia). Vyd. Ráth Mór, Budapest 1878. Nové vydanie: Vyd. Attraktor, Máriabesnyő - Gödöllő 2009. (Po slovensky boli uverejnené iba fragmenty, dielo zatiaľ kompletne nevyšlo.)

5 Kálmán Mikszáth: Tvrdé kotrby. Preložil Karol Wlachovský. Vyd. Albert Marenčin, Bratislava 2007, s. 21.

6 Kálmán Mikszáth: Slovenskí rodáci. Preložil Karol Wlachovský. Vyd. Albert Marenčin PT, Bratislava 2010, s. 160 a 222.

7 Attila Páldi-Kovács: A barkó etnikai csoport (Etnická skupina Barkov). Műveltség és Hagyomány (Kultúra a tradícia), Budapest 1968.

8 Zsófia Szilágyi: Műfaj és szövegtér (Žáner a priestor textu). Irodalomtudományi Közlemények (Literárny bulletin), r. 102, s.525.

9 Kálmán Mikszáth: Putovanie po krajine Plavcov. In: Kálmán Mikszáth: Tvrdé kotrby. Preložil Karol Wlachovský. Vyd. Albert Marenčin PT, Bratislava 2007, s. 121 a 122.

..
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.............................................................................................................................................