Katarína Királyová, riaditeľka Slovenského osvetového centra

Ľudová kultúra je základom našej identity

Dva roky uplynuli odvtedy, ako v Ečeri založili regionálne stredisko Slovenského osvetového centra (SOC). Sieť regionálnych stredísk sa tohto roku rozrástla o ďalšie - v Tatabáni-Bánhide. Na túto tému sme sa rozprávali s riaditeľkou SOC Katarínou Királyovou.

- Čo viedlo k založeniu ečerského strediska?

- Myslím si, že založenie ečerského strediska je dôležité, pracovali sme na ňom od roku 2004, ako som nastúpila do SOC. V okolí Ečeru je sedemnásť Slovákmi obývaných obcí, ktoré sú z hľadiska asimilácie ohrozené kvôli blízkosti hlavného mesta. Niektoré osady sú už obvodmi Budapešti, ale dodnes si zachovali svoju tradičnú kultúru, takže sa zaradili do tohto regiónu. Keď tieto osady začali spolupracovať v Regionálnom spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina, veľmi nás to prekvapilo, nerátali sme s tým, že v tejto oblasti ešte žijú Slováci. V týchto lokalitách nie je vyučovanie slovenčiny a tam, kde neprevažujú Maďari, Slováci žili tradične spolu s Nemcami. Navyše slovenské obyvateľstvo nie je homogénne ani z hľadiska vierovyznania: nájdeme tu evanjelikov aj katolíkov. Napriek tomu obyvatelia týchto osád si dokázali zachovať svoju tradičnú kultúru. Bola to skupina spievajúcich a tancujúcich Slovákov. Založením spolku Dolina a spojením svojich síl sa dokázali prebudiť. Ako „cudzí jazyk“ sa začali učiť v rámci kurzu spisovnú slovenčinu a v súčasnosti je ich činnosť natoľko úspešná, že napríklad v Materskej škole v Ečeri začali učiť slovenskú kultúru. Nie jazyk, ale kultúru. Možno, že časom sa slovenčina stane aj vyučovacím predmetom v školách. To však chce ešte veľa času a vytrvalej práce. Najväčší prínos tamojšieho strediska je, že jeho založenie iniciovali Slováci z tohto regiónu, teda nevzniklo na nátlak zhora.

- Ako funguje toto stredisko?

- Členské obce si uvedomujú, že v nich nežije až tak veľa Slovákov, navyše mnohí sa hanbia prejaviť sa, ale keď vidia, že v susednej dedine sa niečo deje, tak sa pridajú. Takto spoločne organizujú púte, vydávajú publikácie a usporadúvajú rôzne podujatia. Už sme rozbehli aj výskumnú prácu: zapisujeme ich ľudové piesne a tradície a vyšla dvojjazyčná publikácia o tradičnej gastronómii „Takto varila starká“ v nárečí dvanástich obcí. Aj keď sa povráva, že tu už nie je čo skúmať, v tomto regióne nachádzame ešte mnoho nepreskúmaných reálií. Treba vedieť, že v týchto obciach je veľmi silná kolektívna pamäť, ktorá sa prejavuje v tradíciách. Staršia a stredná generácia si ešte pamätá miestne zvyky, pôvod pomenovania zemepisných názvov, oblečenia, náradia v domácnosti a špecialít tradičnej kuchyne. Ďalším prínosom tohto centra je, že ho vedú mladí ľudia: nie tak, ako na mnohých iných miestach, kde pracujú prevažne aktivisti v dôchodcovskom veku. V tomto regióne zasadnutia a závažnejšie programy rotujú po jednotlivých osadách. Od tohto roku regionálne stredisko sídli v obnovenom Kultúrnom dome v Ečeri.

- V čom spočíva rozdiel činnosti občianskej organizácie a regionálneho strediska SOC? Aké je prepojenie SOC a regionálnych stredísk?

- Ako v každom regióne, aj tu dáva SOC stredisku pomocnú ruku pri organizovaní osvetovej činnosti. SOC ako inštitúcia Celoštátnej slovenskej samosprávy je financovaná priamo zo štátneho rozpočtu. Od parlamentu dostáva financie na celý rok. Naši spolupracovníci pomáhajú napríklad folklórnym skupinám, speváckym zborom či tanečným súborom písať konkurzné práce. V rámci odborných táborov, seminárov či doškoľovaní pripravujeme odborníkov, ktorí môžu vykonávať svoju prácu priamo v teréne. SOC zabezpečuje doškoľovanie vedúcich umeleckých skupín, ktorí môžu svoje vedomosti odovzdávať členom. V občianskej sfére robí každý dobročinne. To, že v regionálnych strediskách máme platených kolegov, dá našej práci inú závažnosť. Všetko so všetkým súvisí: ak máme napríklad učiteľa hudby, ktorému môžeme zabezpečiť aspoň hradenie cestovných výdavkov, motivujeme nielen jeho, ale aj zbory, ktoré vedie, aby vystupovali na našich podujatiach. Myslím si, že odbornosť a financie sú veľmi dôležité. Je úzka vrstva tých, ktorí ovládajú spisovnú slovenčinu a nárokujú si vysokú kultúru. Oveľa viac je takých Slovákov, ktorých identita korení v ľudovej kultúre. Musíme uznať, že naši Slováci si zachovali svoju identitu cez tradičnú kultúru, ktorá im dáva citový vzťah.

- V súčasnosti prebieha budovanie najnovšej inštitúcie: regionálneho strediska SOC v Tatabáni-Bánhide.

- Sídlo strediska bude v Slovenskom dome, v budove niekdajšej ľudovej školy pri rímskokatolíckom kostole, v centre slovenskej mestskej časti. V budove sú tri miestnosti: v jednej zriadili národopisnú zbierku a dve sú tzv. výstavné sály. Teraz tu pribudnú kancelárie a čajová kuchyňa. VZ CSS schválilo na rekonštrukciu milión forintov. Práce vykonáva miestny podnikateľ, čím podporujeme miestne hospodárstvo. Hoci do toho regiónu patria iba štyri lokality: Síleš, Tardoš, Bánhida a Orosláň, tak isto ich treba odborne združovať a pripravovať pre ne programy. Ako všetky strediská, aj toto sa zapojí do celoštátnych podujatí a školení. Zatiaľ najväčšie problémy robí vyjasnenie si základného zamerania strediska, ktoré má slúžiť predovšetkým na zbližovanie Slovákov v Maďarsku a programy nemajú smerovať prevažne do materskej krajiny, k družobným mestám na Slovensku. Stredisko sa musí dostať do povedomia na mieste pôsobenia, aby o ňom vedela aj väčšinová spoločnosť. Zároveň sa musí dostať do „krvného obehu“ Slovákov v Maďarsku. Doteraz tento región nebol dostatočne zastúpený v našich programoch, málo sa zapájal do odborného školenia. Organizovali tu lokálne podujatia, v každej lokalite mali slovenský deň. Teraz majú k dispozícii financie na usporadúvanie regionálnych podujatí a prípadne môžu rotačne organizovať spoločné slovenské dni a doškoľovania. Zosilnenie identity vidím v čo najlepšom vzájomnom spoznaní sa slovenských obyvateľov regiónov. Za uplynulých šesť rokov sa nám spolu s kolegami podarilo vybudovať veľmi dobré kontakty a funguje medziregionálna spolupráca.

- Bude mať SOC ďalšie regionálne stredisko?

- Je dobré, že sa založilo ďalšie regionálne stredisko, ale nemyslím si, že by sme potrebovali ďalšie. Prípadné nové nároky by sa mali riešiť už v rámci existujúcich stredísk. Treba vedieť, že odkedy sa vytvoril systém regionálnych stredísk, teda od roku 2003, sa nezmenila výška dotácie týchto inštitúcií. Dnes má tento systém dvadsaťtri zamestnancov a udržiavame deväť budov. Bez toho, aby sme sa uchádzali o granty, nevieme financovať vlastné podujatia, hoci naše financovanie je zakotvené v štátnom rozpočte.

- Deväť budov je vo vlastníctve SOC?

- Nie je. Ich vlastnícke vzťahy sú rôzne. Máme stredisko, ktorého budovu dala mestská samospráva do prevádzky slovenskej menšinovej samospráve (Sarvaš), inde je budova v používaní slovenskej samosprávy, ale režijné náklady hradí SOC (Slovenský Komlóš, Nové Mesto pod Šiatrom-Baňačka), niekde prenajímame kanceláriu (Veňarec) alebo priestory (Békešská Čaba). V Ečeri má regionálne kultúrne stredisko spoločnú kanceláriu so slovenskou menšinovou samosprávou, režijné náklady hradí obecná samospráva, ktorá im dáva k dispozícii aj Dedinský dom. V Černi vlastní budovu slovenská menšinová samospráva, ale prevádzkuje ju SOC. A v Mlynkoch - ako je známe - sa práve rieši situácia.

- Aká je vaša spolupráca s inštitúciami na Slovensku?

- Spolupráca sa rozprúdila predovšetkým na úrovni ľudovej kultúry. Máme dobré kontakty so Slovenským ľudovoumeleckým kolektívom (SĽUK). Vďaka nám tu bol pred dvomi rokmi na týždňovom zájazde. Ministerstvo kultúry SR za čias nebohého ministra Františka Tótha pridelilo Národnému osvetovému centru (NOC) zvlášť financie na spoluprácu s našími inštitúciami. Aj od tých čias je naša spolupráca veľmi dobrá. NOC nás pozýva na rôzne podujatia, festivaly a do táborov. Do jeho programov sa môžeme zapájať len skromne. Posielame deti do hudobného tábora pre primášikov a malých tanečníkov. Naposledy som aj ja osobne učila v tábore Visegrádskej štvorky. Vďaka Koordinačnému centru tradičnej ľudovej kultúry NOC sa Komlóšania a Bánhedešania predstavili na Dni majstrov v Bratislave. Hoci možnosti sú skromné, obojstranne sa snažíme ich využívať. Musím spomenúť taktiež našu spoluprácu s Folklorným združením Českej republiky. Angažujeme sa predovšetkým v spolupráci v rámci V4.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

Chamuľa preslávila Jaču

Štvrtýkrát usporiadali v polovici júla v malebnej dedinke na rozhraní Peštianskej a Novohradskej župy Jači (Acsa) festival venovaný slovenskej kulinárnej špecialite.

Obecná a slovenská samospráva v Jači aj tentoraz zorganizovali Celoštátny chamuľový festival na nádvorí a v parku kaštieľa Prónayovcov.

Program sa začal meditáciou, v rámci ktorej dekan miestneho evanjelického zboru Adam Mekiš pred požehnaním podujatia a obecenstva zdôraznil významnú rolu rodu Prónayovcov nielen v živote Jače, ale evanjelickej cirkvi v Maďarsku vôbec, v ktorej nejeden člen tejto rodiny zastával dôležitú svetskú funkciu. „V tento deň si spomíname na predkov. Tak na slovenských, ako aj na maďarských, od ktorých si môžeme brať príklad do každodenného života,“ poznamenal A. Mekiš.

Starosta obce Rezső Szekeres vo svojom privítacom prejave konštatoval, že sviatky, akým je chamuľový festival pre Jačanov a ich hostí, zohrávajú dôležitú úlohu v živote ľudí a zároveň vyzdvihol, že tradície sú vodidlom v živote každého, ktoré nás môže usmerňovať. Na festival zavítal aj ďalší potomok rodiny Prónayovcov Tibor Patay z Blatného Potoku so svojou rodinou.

Po privítacích slovách nasledoval kultúrny program, v ktorom vystúpili všetky vekové kategórie Jačanov. Ako prví sa predstavili škôlkári, po nich spievali a tancovali členovia Folklórnej skupiny Zornica. Po domácich vystúpili speváčky z Čúváru, citaristi z Ďurky, folkloristi z Törökbálintu a Váckisújfalu. Do Jače zavítal aj 40-ročný Folklórny súbor Kokavan z Kokavy nad Rimavicou, ktorý predviedol typické valašské tance.

Typické jedlo tohto kraja chamuľu, čo je v podstate zemiaková kaša ochutená tvarohom, makom, alebo dusenou kapustou, pripravovali ženy počas celého dňa. Ako sme sa dozvedeli od jednej z jačianskych gazdiniek Márie Gašparovej, ďalšia obdoba tohto jedla sú gance, ktoré sa pripravujú z chamule. Pomocou omastených lyžičiek vykrajujú kašu a kopčeky ukladajú na omastený plech, upečú ich a potom ochucujú. Tieto však vzhľadom na časovú náročnosť na festivale nerobili. Michal Hazafi má najradšej makovú chamuľu. Ako nám prezradil, niet týždňa, aby si ju neobjednal u manželky. V deň festivalu v Jači podávali nielen chamuľu, ale aj lokše: plnené lekvárom a posypané makom alebo orechmi.

Záujemcov čakalo aj množstvo sprievodných programov: návšteva barokového kaštieľa, ktorý bol prístupný verejnosti len v tento deň, rôzne hry a súťaže pre deti a dospelých, ako aj ochutnávka vín. A hoci v Jači hrozno nepestujú, dobre padol chládok v studenej pivnici a ochutnávka vín z neďalekých osád. Program uzavrel koncert zvonkohry v evanjelickom kostole. Tým, ktorí sa chceli zabávať pri ľudovej hudbe, vyhrávala kapela Csoresz z Fótu.

(ef)

Maturitné stretnutie po 45 rokoch

Úspešným zmaturovaním 23. júna 1965 skončilo stredoškolské štúdium 21 žiakov Gymnázia J. Á. Komenského s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. Rozbehli sa za ďalšími štúdiami po celej krajine, na všetky strany sveta. Predtým však sa dohodli, že sa každých päť rokov stretnú, aby si mohli zaspomínať na spoločne prežité veselé študentské roky a porozprávať sa o tom, komu sa ako vodí.

Darmo sme dostali vysvedčenie zrelosti, akosi sme sa necítili celkom zrelými, lebo kým sme sa v budove našej alma mater v najväčšom pokoji, obklopení rodičovskou starostlivosťou našich učiteľov, v pohode štyri roky obohacovali o vedomosti a prežívali najkrajšie roky našej mladosti, nový svet nám pripravil nové úlohy, museli sme čeliť rôznym nástrahám, zvykať si na nových spolužiakov a učiteľov. Veru ťažko sme si privykali a keď nás trápili úzkosti, často sme si spomínali na bývalých spolužiakov, kamarátov, ktorí by nám určite boli poradili, ako ďalej. Časom sme si však privykli aj na nové prostredie a z každého z nás sa stal poriadny dospelý človek. Založili sme si rodiny a žijeme svoj vlastný, jedinečný, viac-menej šťastný život.

Naša trieda sa môže pochváliť tým, že sa skutočne pravidelne stretáva. 22. júla sme sa na pravé poludnie zišli v jednej príjemnej budínskej reštaurácii. Slova sa ujala naša nová organizátorka Ildika Klauszová Fúziková, ktorá nás srdečne privítala a vyjadrila svoje potešenie, že sme opäť prišli na naše tradičné stretnutie, pričom zdôraznila, že ak dobre vie, naša trieda je jediná, ktorá sa každý piaty rok pravidelne stretáva. Podľa nej je to zásluhou jednak skvelého kolektívu, ktorý aj po toľkých rokoch cíti súdržnosť, jednak skvelého a vytrvalého organizátora, ktorý okrem vybavenia rôznych organizačných záležitostí dosiaľ vždy dokázal vypátrať aj meniace sa adresy spolužiakov. Po krátkom úvode sme si minútou ticha pripomenuli tých šiestich spolužiakov, ktorí sa už nikdy nebudú môcť zúčastniť na našich stretnutiach. Medzi nich patrí aj náš skvelý organizátor Jozef Klausz, úlohu ktorého prevzala jeho manželka Ildika Fúziková. Okrem toho neprišli traja bývalí spolužiaci, ktorí boli práve chorí, a traja z neznámych dôvodov.

Po tomto úvodnom a trochu smutnom akte sa rozprúdil čulý rozhovor. Každý bol zvedavý na všetko, čo sa udialo od posledného stretnutia. Dobrú náladu a smiech vyvolali tí, ktorí sa už dávno nevideli a na prvý pohľad sa navzájom nespoznali. Lebo veru čas dokáže pripraviť prekvapenia. Mnohým z nás rýchlejším tempom rástlo napríklad bruško, než majetok. A aby sme dokázali, prečo, pri prvej príležitosti sme sa dali do konzumovania všelijakých neznámych jedál. Medzi predjedlami bola napríklad kuriozita pod názvom grilovaný ovčí syr s čučoriedkami, ale aj mnohé iné, s ktorými sme sa mali šťastie po prvýkrát zoznámiť v takejto milej spoločnosti. Aby sme ostali ešte trošku pri jedlách, ktoré boli dôležité z hľadiska vytvorenia našej ďalšej nálady, spomínam si, ako sme si spomedzi rôznych druhov mäsa vybrali aj kúštik tzv. mamutieho. O našej labužníckej neskúsenosti svedčilo, že v kavalkáde rôznych druhov mäsa sme nevedeli, ktoré by mohlo byť to mamutie, až keď sme sa dali do jedenia a istý druh mäsa sa nám nepodarilo poriadne prežuť, s uspokojením sme konštatovali, že to bolo určite to mamutie a pravdepodobne pochádza z poslednej vykopávky. Ako sa hovorí, humor je soľ života a my sme si ním ten dobrý obed poriadne osolili. Vďaka dobrým jedlám a vynikajúcemu kolektívu až do konca stretnutia sme vtipkovali a smiali sa na znovu oživených spoločných historkách. Pred rozlúčkou sme si zapísali svoje aktuálne telefónne čísla, aby sme sa mohli ľahšie skontaktovať a dohodli sme sa na tom, že odteraz sa budeme stretávať každý rok. Na usporiadanie budúceho stretnutia sa ponúkol Jurko Kukely, zídeme sa v prvý augustový víkend r. 2011 v Šámšonháze.

Koloman Pataki

Stretnutie Slovákov z Komárňansko-Ostrihomskej župy

Pracovne spoznali krásy Slovenska

Trojdňové stretnutie slovenských aktivistov usporiadala Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy začiatkom júla v Liptovskej Revúcej. Cieľom podujatia bolo oboznámiť sa s novými nariadeniami týkajúcimi sa nastávajúcich volieb do menšinových samospráv. V župe sa podarilo v desiatich osadách iniciovať voľby slovenskej samosprávy, čo znamená, že v prípade úspešných volieb v januári bude opäť možnosť založiť si regionálnu (župnú) slovenskú samosprávu.

Tridsiati účastníci pracovného stretnutia si našli čas aj na spoznávanie krás našej materskej krajiny. Pozreli si prekrásnu dedinku Vlkolínec a zavítali do Múzea liptovskej dediny v Pribyline. Vlkolínec sa nachádza jedenásť kilometrov od Ružomberka. Dedina, ktorú zapísali na zoznam chránených oblastí UNESCO v roku 1985, je živou osadou, teda má stálych obyvateľov. V súčasnosti ju obýva 29 ľudí. Je tu 55 domov - dreveníc, v ktorých sú zriadené rôzne múzeá a výstavy.

Naši aktivisti si so záujmom pozreli aj múzeum v Pribyline. Jeho objekty pochádzajú z niekoľkých liptovských dedín, prevažne z oblasti zatopenej vodnou priehradou Liptovská Mara. Sú to kópie originálnych stavieb s početnými pôvodnými prvkami. Okrem drevenej ľudovej architektúry sa tu nachádzajú rekonštrukcie dvoch originálnych stredovekých kamenných objektov - ranogotický kostol Panny Márie z Liptovskej Mary a goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec. Múzeum v prírode je najnavštevovanejšou expozíciou Liptovského múzea. Okrem expozícií tradičného spôsobu života a zamestnania rôznych spoločenských a sociálnych vrstiev Liptova v minulosti má múzeum v prírode stálu ponuku programových podujatí. Také sú napríklad rekonštrukcie ľudových zvykov a obradov, vystúpenie folklórnych skupín a súborov alebo ukážky ľudových remeselných techník (tkanie, paličkovanie, práca s drevom, ukážky práce s kovom a kožou, pletenie zo slamy a košíkov).

Účastníci stretnutia slovenských poslancov a aktivistov Komárňansko-Ostrihomskej župy zavítali aj na Podpolianske folklórne slávnosti v Detve, kde si pozreli pre nás najzaujímavejší program - Krajanskú nedeľu. V programe zahraničných Slovákov nás reprezentovali tanečníci Slovenského folklórneho spolku Lipa a členovia Ľudovej hudby Svrčkovci.

(ef)

Nebude spoločná volebná listina

„Čo najmenej si ubližovať“

(Ľudové noviny č. 34 ● 26. augusta 2010)

Na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo 17. augusta na pôde Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) sa nevedeli dohodnúť na podmienkach koaličnej dohody organizácie, ktoré pred troma týždňami začali rokovania o spolupráci počas volieb. Pôvodným zámerom bolo vystupovať v tohoročných voľbách do menšinových samospráv jednotne na všetkých troch stupňoch volieb. Na predchádzajúcich dvoch rokovaniach sa zúčastnené organizácie dohodli na tom, že počas volebného procesu budú rešpektovať Etický kódex, ktorý zostavila Slovenská volebná koalícia pred štyrmi rokmi, ako aj na tom, že nebudú podporovať zakladanie slovenských samospráv v tých usadlostiach, kde slovenská komunita neexistuje. Nepodarilo sa dohodnúť na tom, kto by mal stáť na čele novej CSS ani na princípoch rozdelenia miest vo valnom zhromaždení (VZ).

Organizácie zoskupené v Únii slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM), ktorú zastupovala štvorčlenná delegácia na čele s predsedom Františkom Zelmanom, boli toho názoru, že už aj počas volieb do miestnych samospráv by sa mali voliči informovať o tom, aké sú predstavy nominačnej organizácie o budúcom vedení a s ním súvisiacom smerovaní celoštátnej samosprávy. Argumentovali tým, že keď sa nominačné organizácie nedokážu dohodnúť na takej podstatnej záležitosti, akou je osoba budúceho predsedu, potom nie je šanca na dohodu ani neskôr.

Rokovacia delegácia Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), ktorú viedla predsedníčka Ruženka Egyedová Baráneková a Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov na čele s predsedom Jozefom Havelkom zastávali stanovisko, že dnes, keď ešte nie je známe, kto bude zvolený do miestnych slovenských samospráv, je predčasné hovoriť o rozdelení funkcií v CSS a o vedení by sa malo rozhodovať prostredníctvom volieb. K tomuto názoru sa prikláňali aj zástupcovia dvoch budapeštianskych organizácií (Klub slovenských dôchodcov a Slovenský spevácky zbor Ozvena). Ladislav Petro dokonca navrhol, aby sa koaličné rokovania obmedzili na spoluprácu počas volieb do celoštátnej samosprávy a vyšli s konkrétnym návrhom na rozdelenie miest vo valnom zhromaždení.

Na vášnivom a napätom rokovaní síce odznelo niekoľko kompromisných návrhov, ale keďže sa patovú situáciu zapríčinenú odlišným prístupom zúčastnených organizácií k personálnym otázkam nepodarilo preklenúť, rozišli sa bez podpísania dohody. Z toho vyplýva, že počas volieb do miestnych slovenských samospráv bude viacero nominačných organizácií, a počas volieb do celoštátnej samosprávy budú pravdepodobne minimálne tri listiny (ZSM, ÚSOM a Budapešť). Na základe skúseností z predchádzajúcich volieb sa všetci prítomní zhodli v tom, že počas volebnej kampane by si mali čo najmenej ubližovať. Účastníci rokovania na otázku Ľudových novín potvrdili, že nepodporia zakladanie slovenských samospráv v piatich neslovenských obciach v Boršodskej župe a že budú rešpektovať Etický kódex. Dohodli sa aj na tom, že by bolo užitočné stretnúť sa v podobnom kruhu a prediskutovať aktuálne otázky po 3. októbri, keď sa uskutočnia voľby do miestnych slovenských samospráv.

Alžbeta Račková

Formuje sa dohoda

Koaličné rokovania pokračujú

(Ľudové noviny č. 33 ● 19. augusta 2010)

Na pôde Celoštátnej slovenskej samosprávy v Budapešti sa 10. augusta zišli zástupcovia organizácií, ktoré sa pred dvomi týždňami, na stretnutí v Slovenskom inštitúte rozhodli založiť Slovenskú volebnú koalíciu SPOLU. Cieľom založenia volebnej koalície je vytvorenie zoskupenia, ktoré vo všetkých troch kolách volieb do menšinových samospráv - teda tak na miestnej, ako na regionálnej a celoštátnej úrovni - bude vystupovať ako nominačná organizácia. Účastníci sa tak rozhodli v záujme toho, aby sa v týchto voľbách nezopakovala roztrieštenosť našej komunity spred štyroch rokov a aby sa vyhli negatívnych dôsledkov tejto roztrieštenosti.

V porovnaní s prvým rokovaním v zložení rokovacích delegácií nastali určité zmeny. Neboli prítomní zástupcovia Segedínskej organizácie Slovákov, ktorá poverila svojím zastupovaním Úniu slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM). Združenie novohradských a hevešských Slovákov sa pridalo k Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM), preto na tomto rokovaní osobitne nebolo zastúpené. Organizáciu zemplínskych Slovákov, ktorá sa prvého stretnutia nezúčastnila, reprezentoval Ján Laczkó, ktorý informoval o tom, že túto organizáciu bude na koaličných rokovaniach zastupovať ÚSOM. Po jednohlasnom zvolení Márie Nagyovej za predsedajúcu všetci účastníci informovali partnerov o tom, kto ktoré osady zastupuje, akým poverením disponuje. Bolo to dôležité aj z toho hľadiska, lebo účastníci rokovania sa už na svojom predchádzajúcom stretnutí dohodli, že pri nominovaní kandidátov sa bude brať do úvahy vždy návrh miestnej slovenskej komunity. Ako vysvitlo, na rokovaní boli zastúpené občianske združenia, ktoré pokrývajú prakticky celé Slovákmi obývané územie v Maďarsku. Budapešť bola zastúpená predsedom Klubu slovenských dôchodcov Ladislavom Petrom a predsedníčkou Slovenského speváckeho zboru Ozvena Zuzanou Hollósyovou. Predseda Združenia a regionálneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka a podpredsedníčka organizácie Mária Nagyová reprezentovali 16 členských obcí a miest pilíšskeho združenia. Predsedníčka Dolnozemskej organizácie Slovákov Anna Szigetiová Szántaiová zastupovala 4-5 Slovákmi obývaných členských obcí z Békešskej župy. Delegácia na čele s predsedníčkou ZSM Ruženkou Egyedovou Baránekovou rokovala v mene 23 obcí z Novohradu, 2 lokalít z Hevešskej župy, 3 z Boršodskej župy a 3 obcí z Komárňansko-Ostrihomskej župy, ktoré nie sú členmi pilíšskeho združenia. Rokovacia delegácia vedená predsedom ÚSOM Františkom Zelmanom mala za sebou poverenie 15 obcí a miest z Békešskej župy, 9 obcí zo Zemplína, 3 z Čongrádskej župy, 3 z Bakonského regiónu a 18 lokalít združených v Regionálnom spolku Slovákov z okolia Pešti Dolina. Toto zoskupenie zastupovala aj na tomto rokovaní dvojčlenná delegácia pozostávajúca z predsedu Csabu Aszódiho a Kataríny Királyovej. Všetkých účastníkov pozdravil v mene hostiteľa rokovania, CSS, predseda nášho najvyššieho voleného zboru Ján Fuzik. V záujme zjednodušenia administratívy počas nominovania sa dohodli na tom, že v mene koalície budú podpisovať tri subjekty: Únia (aj za Dolinu a Zemplín), ZSM (aj za Pilíš a DOS) a po dohode budú mať jeden podpis aj budapeštianske organizácie. Definitívny zoznam obcí a miest patriacich do jednotlivých zoskupení bude tvoriť prílohu koaličnej dohody, prerokovanie ktorej bolo podstatnou časťou stretnutia.

Po prevedení menších zmien v texte dokumentu, ktorý na základe toho, čo odznelo na prvom stretnutí, zostavil člen rokovacej delegácie ZSM Imrich Fuhl, sa účastníci dohodli na tom, že bude súčasťou preambuly koaličnej dohody, ktorá podrobne rozpisuje obsah a právny rámec volebnej spolupráce. Tento návrh pripravila rokovacia delegácia Únie. Prítomným sa okrem princípov zostavenia volebnej listiny do CSS, teda rozdelenia miest na tejto listine, podarilo dohodnúť takmer na všetkých bodoch koaličnej dohody. Rozišli sa s tým, že návrh na riešenie sporných otázok pripravia Anna Ištvánová (za Úniu) a Imrich Fuhl (za ZSM) a stretnú sa 17. augusta na ďalšom kole rokovaní.

Alžbeta Račková

Košice a Miškovec budú cez spoločný projekt lákať návštevníkov

Mestu Košice sa spoločne s partnerským mestom Miškovec podarilo získať financie z fondov Európskej únie na cezhraničný projekt, ktorý má za cieľ zvýšiť informovanosť verejnosti o oboch mestách a podporiť tak rozvoj cestovného ruchu. Ako o tom informovala Katarína Jantošovičová z komunikačného referátu Magistrátu mesta Košice (MMK), projekt ROCER - Podpora rozvoja cestovného ruchu v regióne prostredníctvom cezhraničnej spolupráce v hodnote 275 321 eur, je z 85 percent financovaný z Európskeho fondu regionálneho rozvoja. Príspevok zo štátneho rozpočtu v rámci Programu cezhraničnej spolupráce Maďarská republika - Slovenská republika pokryje 10 percent nákladov a piatimi percentami (9 727,45 eura) sa na spolufinancovaní bude podieľať mesto Košice. Schválené nenávratné finančné prostriedky pre košickú samosprávu sú vo výške 194 549 eur. Mesto Košice, ktoré je lead partnerom projektu, vyhlásilo v polovici júla súťaž na dodávateľa elektronického informačného systému a graficko-zvukových informačných panelov. „Elektronický informačný systém sa bude inštalovať za účelom sprístupnenia informácií o pozoruhodnostiach mesta Košice a slúžiť bude pre občanov a návštevníkov mesta. Systém bude vydávať hovorené slovo v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku k príslušnej pamiatke, ktoré si daný občan či návštevník zvolí formou klávesnice,” uviedla projektová manažérka Terézia Vysocká z MMK. V rámci projektu, ktorý potrvá do konca októbra, mesto okrem informačných panelov zrealizovalo a bude realizovať ďalšie aktivity, medzi ktoré patrí jazyková mutácia webovej stránky mesta Košice v anglickom a maďarskom jazyku, jej sprístupnenie pre slabozrakých užívateľov i vytvorenie doplnkovej služby - elektronický sprievodca pre turistov. „Zvukový záznam bude v troch jazykových mutáciách, v slovenskom, anglickom a maďarskom jazyku. Bonusom je zakomponovanie znakovej reči pre sluchovo postihnutých návštevníkov mesta,” doplnila K. Jantošovičová s tým, že cez projekt sa bude financovať aj tvorba propagačných a informačných materiálov v štyroch jazykových mutáciách, mapy oboch miest, ale aj CD-vizitka s virtuálnou prehliadkou Košíc a DVD film o oboch partnerských mestách.

(korz-l)

XVI. Melónový festival v Medeši

Tohoročným víťazom súťaže o najväčší melón sa stal András Horváth z Medešu (Medgyesegyháza). Jeho melón bol nielen obrovský - vážil 38 kíl 45 dekagramov -, ale aj veľmi chutný, sladký ako med.

Nápad usporiadať Melónový festival v Medeši sa zrodil pred šestnástimi rokmi a o akciu je čoraz väčší záujem. Na otvorení tohoročného festivalu primátor Béla Nagy vyzdvihol, že je veľmi hrdý na usilovných medešských gazdov, ktorí šíria dobré meno mesta. Ako povedal, najväčšiu sumu k usporiadaniu už tradičného festivalu získavajú od mesta a od miestnych podnikateľov. Podujatie je z roka na rok úspešnejšie a prináša mestu významné príjmy.

Prvý deň Melónového festivalu bol ako tradične, daždivý. Napriek tomu sa programy uskutočnili len s malým oneskorením. Po slávnostnom sprievode s konskými záprahmi vystúpili čorvášska dychovka a mažoretky, brušné tanečnice, po nich nasledovala ukážka moderných tancov, dva koncerty a nostalgická diskotéka.

Druhý deň festivalu sa začal zábavnými a veselými súťažami, na ktoré zavítali aj víťazi predošlých ročníkov festivalov. Deti a dospelí súperili vo viacerých kategóriách (balenie ovocia, vyrezávanie melónov, odhadovanie ich hmotnosti, konzumovanie a žonglovanie s melónmi). Zaujímavosťou je, že tohto roku súťažili aj ľudia staršieho veku. Poobede primátor mesta Béla Nagy v kostýme kráľa vyhlásil výsledky. V tomto roku sa Melónovým rytierikom stal Erik Kraller z Medešu, kým v kategórii dospelých zvíťazil József Kraller z Medešu. Zhoda priezviska rodného mena nie je náhoda, prvýkrát v histórii festivalu zvíťazil otec so synom. Putovnú zástavu im odovzdal minuloročný Melónový rytier tiež Medešan Ferenc Leiszt.

V sobotu sa konal aj Program národností za účasti miestnych Slovákov a Rumunov. Túto tradičnú akciu usporiadali miestny poslanecký zbor spolu s menšinovými samosprávami. Sobotňajšie programy ukončili vystúpenie brušných tanečníčok a koncerty maďarských populárnych spevákov a skupín. Nedeľa patrila už tradične hlavne deťom. Najmenších zabávali bábkari, tanečné skupiny moderného tanca a divadlo Duma´s. XVI. Melónový festival vyvrcholil v nedeľu večer koncertmi.

(aszm)

Zo Slovenska do Maďarska za lacnejšími potravinami

Obyvatelia juhu Slovenska po oslabení forintu v posledných týždňoch opäť začali chodiť na nákupy do Maďarska. Terajšia nákupná horúčka však nie je taká výrazná, ako vlani na jar, kedy euro zamieňali za vyše 300 forintov. Kurz maďarskej meny sa v súčasnosti pohybuje v rozmedzí 280-290 HUF/EUR. Manažér jedného z najväčších nákupných centier v Győri Ferenc Hegyi podľa tlačovej agentúry Független Hírügynökség uviedol, že najmä koncom týždňa pociťujú zvýšenú návštevnosť zákazníkov zo Slovenska. Kým vlani na jar každý tretí návštevník bol zo SR, teraz asi každý piaty. Do Győru chodia nakupovať obyvatelia SR najmä značkové veci. Podobná situácia je aj so stavebninami, ktoré sú v Maďarsku vo všeobecnosti lacnejšie asi o 10-15 % ako na Slovensku. Ak k tomu ešte príde oslabenie forintu, potom je možné ušetriť 30-40 % ceny. Kým maďarským obchodníkom situácia vyhovuje, obchody na južnom Slovensku sa sťažujú na zníženie obratu. Ako uviedol podnikateľ s oblečením vo Veľkom Mederi pre agentúru, zákazníkov sa snažia lákať znižovaním cien a spestrením tovaru.

V supermarkete v Mosonmagyarovári je na každom kroku zreteľne počuť slovenčinu. Slovákov sem lákajú nižšie ceny potravín. „S rodinou chodíme do Maďarska nakupovať každý týždeň, z Bratislavy to máme na skok. Oplatí sa tu kupovať potraviny, najmä mliečne výrobky a mäso. Z drogérie sú lacnejšie zase šampóny, pracie prášky a čističe na riad,” hovorí 27-ročná Bratislavčanka Katka. Podľa finančného analytika spôsobil nákupný ošiaľ v Maďarsku výhodnejší kurz maďarskej meny. „Forint sa v posledných mesiacoch výrazne oslabil, oproti aprílu až o 7 %, čo je pre Slovákov skvelá správa. Nakupovať za hranicami sa im teraz oplatí omnoho viac,” vysvetlil analytik Michal Mušák.

(t- nč-l)

Maďarská vláda pripravila program oživenia ekonomiky

Rozvoj zdravotníckeho priemyslu, ekologického hospodárstva, obchodu, vedy a inovácií, zamestnanosti a dopravy sú hlavnými programami koncepcie Nového Széchenyiho plánu, ktorým chce vláda Viktora Orbána oživiť maďarské hospodárstvo. Minister národného hospodárstva György Matolcsy pred podnikateľmi v tejto súvislosti uviedol, že cieľom novej hospodárskej politiky je rozumne a účelne investovať a vytvoriť tak pracovné miesta, vplyvom ktorých bude možné napraviť rozpočtovú rovnováhu. Ako dodal, Nový Széchenyiho plán, ktorý je založený na siedmich programoch, sa vzťahuje na obdobie do roka 2020 a má vytvoriť milión pracovných príležitostí. Premiér Viktor Orbán na tomto podujatí označil nadchádzajúce obdobie za tretiu etapu obnovy Maďarska. Prvým bol rok 1945, kedy bolo potrebné obnoviť krajinu, v rokoch 1989-90 obnovili politický a spoločenský systém krajiny a od roku 2010 treba obnoviť hospodárstvo Maďarska, povedal predseda vlády. Podľa V. Orbána finančná situácia Maďarska je v súčasnosti stabilná a vypočítateľná, čo je dobrý základ na to, aby vláda pokračovala v štrukturálnych zmenách a súčasne naštartovala hospodársky rast. Zdôraznil, že hrozbu krachu rozpočtu sa podarilo odvrátiť akčným programom vlády. Maďarsko je v relatívne stabilnej situácii, preto je teraz podľa jeho slov možné začať s obnovou. Premiér vyjadril názor, že o stabilite hospodárstva svedčí aj skutočnosť, že prerušenie rokovaní s Medzinárodným menovým fondom (MMF) a následné zníženia hodnotení krajiny spôsobili iba dočasné problémy. Kurz forintu, potom aj objem emisií a predaja štátnych dlhopisov sa vrátil na úroveň, ktorú možno považovať za stabilnú, zdôraznil Orbán. Počas prvej Orbánovej vlády v rokoch 1998-2002 Széchenyiho plán, pomenovaný podľa dominantného predstaviteľa reformného obdobia Uhorska - grófa Istvána Széchenyiho, slúžil na podporu podnikania.

(t-in-l)

Klub Bohémia z Budapešti

Varili sme halušky na Liptove

V dňoch 6. - 8. augusta sme s klubom Bohémia z Budapešti podnikli trojdňový zájazd do dedinky Liptovské Revúce (neďaleko Donovál), kde sa konal 12. ročník Revúckych bryndzových halušiek.

Je to súťaž, pri ktorej štvorčlenné družstvá varia bryndzové halušky a čo si navaria, to si musia hneď aj zjesť. Najprv sa zmeria rýchlosť varenia - od začatia strúhania zemiakov až po odváženie hotových halušiek - a potom rýchlosť, akou sa halušky premiestnia z misy do žalúdka suťažiacich. Tieto dva časy sa potom spočítajú a určí sa víťaz. Mužské družstvá museli navariť 3,20 kg halušiek a ženské 2 kg (majú menšie žalúdky).

Klub Bohemia reprezentoval štvorčlenný tím žien, ktorý obsadil výborné tretie miesto. Nálada a atmosféra boli vynikajúce, sprievodný program bohatý.

Hostí rôznych generácií bolo neúrekom a všetci mali kde spať, nakoľko skoro v každom dome sú izby na prenájom. Nie aby si niekto myslel, že tam ľudí zdierajú, to teda nie. Veď nocľah na priváte je za smiešne nízku cenu a od domácich odchádzate ako dobrí kamaráti. No a keď ste kamaráti, dajú vám aj to posledné. Keď sme sa lúčili, aspoň trikrát nás vystískali a mávali nám, dokiaľ im autobus nezmizol z dohľadu.

Mali sme sa všetci radi, Maďari, Slováci, Česi, Poliaci. Nečudo, veď láska prechádza cez žalúdok a bryndzové halušky s dobrým pivom a slivovicou urobili divy.

S príjemnými a veselými zážitkami sme sa cestou domov zastavili v Banskej Bystrici, Kremnici a Banskej Štiavnici.

G. Zajárková

Letné zážitky sarvašských žiakov z Vysokých Tatier

Vlani boli cieľom sarvašských žiakov Rysy (2 503 m. n. m.). Na túto náročnú túru potrebovali dva dni, jednu noc strávili na chate pod Rysmi. Získali nezabudnuteľné zážitky. S akými zážitkami sa vrátili z tohoročného výletu vo Vysokých Tatrách, o tom hovoria nasledujúce výpovede.

Zamkovského chata (1 475 m. n. m.)

Piataci Tibor Terheš a Bálint Bertók: - Prvýkrát sme vo Vysokých Tatrách. Pozemnou lanovkou sme sa vyviezli zo Starého Smokovca na Hrebienok. Cesta k vodopádom bola zaujímavá. Vodopády Studeného potoka nás očarili. Ja som ešte nikdy také nevidel, - povedal Bálint. - Na chate sme sa osviežili Mne sa páčil aj medveď vyrezaný z dreva, - dodal Tibor.

Zakopané - Poľsko

Žiačky piatej a šiestej triedy: - Boli sme zvedavé hlavne na hranice, na ktorých sa muselo niekedy dlho čakať. Ešte sme nikdy neboli v Poľsku. Pani riaditeľka nás upozornila na úsek hraníc a vtipne poznamenala: Pripravte si cestovné pasy…

- Zakopané je veľmi pekné mesto, plné tržníc a stánkov. Škoda, že sme nemohli ísť na Gubalowku, lebo bolo veľmi zamračené, chladno a miestami pršalo. Nevideli by sme nič, preto sme sa rozhodli prechádzať sa po meste. Práve bola svadba, okolo nás prechádzal koč s nevestou a ženíchom, ktorý ťahali pekné biele kone s krásnou výzdobou. Veľmi sa nám to páčilo. Navštívili sme aj pekný kostol v strede mesta. Kúpili sme si chutné syry a darčeky pre blízkych.

Bystré sedlo (2 314 m. n. m.)

Pri vodopáde Skok sme sa rozdelili na dve skupiny. Kevin Pigniczki so zanietením rozprával: - Teta Zlatka nám povedala, že túra bude ťažšia ako vlani na Rysy. Trocha som sa aj bál, no bol som zvedavý hlavne na časť, kde budú reťaze. Už pri prechádzaní okolo Plesa nad Skokom som videl snehové jazyky a prudké stúpanie. Po prekonaní prvej časti zabezpečenej reťazami som sa poriadne spotil, no ťažšie sme mali ešte pred sebou. Priatelia z Popradu pani Slavka Macuráková s manželom a synom Jarinkom nám spolu s tetou Zlatkou pomáhali na náročnejších miestach. Nebál som sa, vedel som, že sme všetci v dobrých rukách, veď aj vlani podnikla náročný výstup skoro tá istá skupinka. Pohľad na Capie pleso ma očaril, takú nádheru som ešte nikdy nevidel.

Edina Zimová: - Som veľmi šťastná, že som sa rozhodla ísť na veľký výstup. Môžem povedať, že som na seba hrdá, veď zdolať takúto náročnú túru nebolo jednoduché. Na niektorých miestach som si myslela, že to nezvládnem. No stálo to za to. Neviem, či budem mať ešte niekedy možnosť dostať sa na takéto obdivuhodné miesta. Šliapať osem hodín s malými prestávkami pre netrénovaného človeka nebola jednoduchá vec. Pri prechádzaní snehových jazykov som sa veľmi šmýkala, no bol to super pocit v júni chodiť po snehu. Veľmi som sa prekvapila, keď kúsok pred nami prebehol svišť. Bol veľmi milý, ale chudáčik iste sa nás zľakol a skryl sa pod skalami.

Skalnaté pleso

Žiaci piatej, šiestej a siedmej triedy: - Boli sme veľmi sklamaní, keď sme po príchode lanovkou zistili, že okrem Skalnatého plesa nevidíme nič. Mali sme naplánované Lomnické sedlo, lebo vlani sme nemali čas všetci sa tam dostať. Po hodine čakania sa trocha vyčasilo a chceli sme ísť kúpiť lístky na sedačkovú lanovku. Našťastie pri pokladni stálo veľa ľudí a keď prišiel rad na nás, zistili sme, že počasie sa ešte viac zhoršilo, nemalo by zmysel mrznúť na lanovke a nič nevidieť. Pani učiteľky nám povedali, že namiesto toho budeme mať možnosť v Tatranskej Lomnici vyskúšať jazdu na boboch a quade. My, chalani, sme si to chválili, bolo to super.

Belianska jaskyňa

Dievčatá aj chlapci: - Nikdy sme si nemysleli, že na Slovenskú je 12 jaskýň. Desať je kvapľových a dve sú ľadové. Pred vchodom sme si obliekli kabáty, lebo prehliadka jaskyne trvala 70 minút. Pri prechádzaní niektorých častí nás sprevádzala krásna hudba. Na mieste, ktoré nazývajú hudobná sála, sme si aj zaspievali. Akustika bola senzačná. Farba vápencov sa menila od bielej cez žltú a hnedú až po červenú. Tvary znázorňovali od slonieho ucha až po trpaslíkov.

Základná škola v Tatranskej Lomnici

Privítala nás pani riaditeľka. Po prehliadke základnej školy sme na dvore, kde bol umelý trávnik, zohrali priateľské futbalové zápasy. Po zápase sme navštívili expozíciu TANAPU. Hodinku sme si pozerali makety Vysokých Tatier. Zaujímavé boli rastliny a jednotlivé druhy stromov. Výstava sa nám veľmi páčila. Ubytovanie a stravovanie sme mali v Škole 1. mája, kde sa o nás staral pán riaditeľ Ján Poracký. Splnil nám každé naše prianie.

Táborák

Zoznámili sme sa aj so žiakmi z Mlynkov, ktorí boli tiež ubytovaní v tejto škole. Mali však iný program, ale po večeri sme sa mohli spoločne zabávať.

Posledný deň večer patril táborovému ohňu. Opekali sme si špekáčiky, slaninu a klobásy. Pri ohni sme si rozprávali najnovšie zážitky. Dohodli sme sa, že ak sa nám to podarí, stretneme sa opäť o rok. Poďakovanie patrí CSS, vedeniu školy ale aj každému, kto sa pričinil o to, aby sme jeden týždeň mohli stráviť vo Vysokých Tatrách.

Zlatica Lišková

Na univerzite národnej obrany budú vyučovať hackerstvo

V programe vzdelávania Univerzity národnej obrany Miklósa Zrínyiho (ZMNE) bude figurovať aj predmet „etické vzdelávanie hackerov”, uviedol pre tlačovú agentúru MTI výkonný riaditeľ Vzdelávacieho centra NetAcademia Marcell Fóti. Študenti univerzity sa budú môcť učiť hackerstvo a zložením skúšky dosiahnuť medzinárodne uznávané osvedčenie „Certified Ethical Hacker”. Vzdelávanie v tejto oblasti bude mať na starosti Katedra vojenskej techniky Jánosa Bolyaiho. Ako uviedol M. Fóti, je potešujúce, že univerzity pochopili význam vyučovania etického hackerstva. Podobné vzdelávanie informačnej bezpečnosti už prebieha aj na Budapeštianskej technickej univerzite, dodal. Spolupráca ZMNE s NetAcademiou je veľmi dôležitá. Etické hackerstvo je organickou súčasťou moderných obranných znalostí, je to reakcia na výzvy hrozieb 21. storočia, vyhlásil v tejto súvislosti jeden z dekanov ZMNE Jenő Sipos.

(m-t-l)

Endre a Milan - Dodatky k rodinnej relikvii (Úryvok)

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Môj otec Juraj Rágyanszki pochádza zo sarvašskej slovenskej evanjelickej rodiny. Vyrástol na Čipkárskom rade - skupinke sálašov neďaleko Čabačudu. Do práce chodieval do Mezőtúru a v tom istom dolnozemskom meste pracovala aj moja mamička Mária Szabóová.

Starí rodičia z otcovej strany bývali na Čipkárke. Ešte aj dnes stojí ich sálaš. Dnes tam už nikto nebýva, polia sme prenajali a pestujeme tam len zeleninu a ovocie. Na tejto samote žila od svojho detstva moja stará mama Zuzana Szeljaková so svojou mamou Zuzanou Zuberecovou, ktorá skoro ovdovela. Moja stará mama sa vydala v roku 1946, rok po tom, ako sa môj starý otec, tiež Juraj Rágyanszki, vrátil z amerického zajatia.

Domáca knižnica

Hlavnou protagonistkou mojej práce je moja stará mama, lepšie povedané jej kniha, ktorú dostala v roku 1928 od (v tom čase) obce Sarvaš ako odmenu za usilovnosť a dobré správanie v základnej škole. Autorom knihy je Endre Gyökössy (1880-1957) a svojmu dielu dal nadpis Mihály és Milán (Michal a Milan). Vydalo ju Umelecké oddelenie spolku notárov, zameraného na podporu sirôt (Jegyzők Árvaház-Egyesületének Művészeti Osztálya) v roku 1927. Strany románu zdobia ilustrácie sarvašského maliara, nositeľa Munkácsyho ceny Juraja Ruzicskaya (1896-1993). Z nášho pohľadu je najdôležitejšia téma románu. Autor sa zaoberá gymnaziálnymi rokmi Milana Rastislava Štefánika na Sarvaši.

Štefánik bol štyri roky žiakom Hlavného gymnázia Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Sarvaši (Szarvasi Ág. Ev. Főgymnasium). Bol talentovaným žiakom, veď je všeobecne známe, že po maturite ho hneď prijali na České vysoké učení technické v Prahe, odkiaľ v roku 1900 prešiel na Karlovu univerzitu, kde študoval astronómiu, fyziku, optiku a filozofiu.

Endre Gyökössy podľa všetkej pravdepodobnosti osobne poznal Štefánika, lebo bol sarvašským gymnazistom, len Gyökössy bol o dva roky mladší. Gymnaziálna matrika nás informuje, že pochádzal z kalvínskej rodiny zo Szeghalmu, jeho otec József Gyökössy bol krajčírom. Po maturite študoval právo a filozofiu na Debrecínskej a Budapeštianskej univerzite, získal doktorát zo štátnej správy. Už počas univerzitných rokov v Debrecíne vynikal kvalitou svojich literárnych prác. Bol aktívnou osobnosťou verejného života. Podľa Maďarského životopisného lexikónu počas druhej svetovej vojny odišiel do dôchodku a posledné roky svojho života trávil v Sarvaši. Tento lexikón bol vydaný za komunistického režimu, preto nemôžeme byť prekvapení, že nespomína žiadnu informáciu o jeho deportácii v 50. rokoch, ani o tom, že mu v tom čase odobrali aj penziu, lebo predtým zastával vysokú štátnu funkciu, bol hlavným expertom vlády.

Po prečítaní Mihálya a Milána som si položil otázku, čo mohlo motivovať spisovateľa a bývalého spolužiaka k falzifikácii Štefánikovej minulosti. Počas môjho výskumu som nemohol získať naozaj hodnoverný materiál o tejto problematike. Autor len toľko píše v predslove svojho románu, aby mladí čitatelia jeho knihy nehľadali hranicu medzi skutočnosťou a rozprávkou, asi bude najmúdrejšie, ak si predstavia históriu Mihálya a Milána ako legendu.

Štefánik ako negatívna postava románu

Základom Gyökössyho románu je konfrontácia dvoch hlavných postáv, Mihálya Valkovszkého a Milana Rastislava Štefánika. Mihály je Štefánikovým spolužiakom, ale v skutočnosti nikdy neexistoval. Podľa spisovateľovej predstavy Mihály je najlepším vzorom dolnozemskej slovenskej mládeže. So svojou mamou rozpráva len po maďarsky, hoci ona neovláda poriadne maďarčinu. Zarecituje na slávnosti Gazdovského spolku v Sarvaši Národnú pieseň od Sándora Petőfiho, ktorú „vie krásne zarecitovať iba jeden Maďar“. Píše aj básne po maďarsky a jednu z nich prečíta 6. októbra na školských oslavách 13 aradských martýrov. Nielen Mihályovo meno predbehne Štefánika v názve románu. Milán má dobrý rozum, je študent s chválitebným prospechom, ale vedľa Mihálya môže byť vždy len druhý. Mihály odhaľuje Štefánikovu panslavistickú činnosť a podľa románu bol nakoniec Štefánik vykázaný zo všetkých gymnázií v Uhorsku.

Tento motív je aj súčasťou slovenskej národnej mytológie, ale nezhoduje sa s realitou tvrdenie, že počas stredoškolských štúdii Štefánika vyhodili zo školy pre jeho národné presvedčenie. Toto presvedčenie sa v časti slovenskej verejnosti udomácnilo okrem iného aj vďaka tomu, že korešpondovalo s tradičnou predstavou o národovcoch. „Pravý“ národovec musel za národ trpieť, a tak v jeho štylizovanom obraze malo významné miesto práve vylúčenie z uhorskej školy.

Gyökössy nezačína svoju knihu Štefánikovým príchodom do Sarvaša, nadväzuje na údajnú minulosť jeho otca. Už aj Štefánikov starý otec slúžil ako evanjelický farár v Košariskách. Podľa Gyökössyho mal maďarskú manželku, ktorá dala život Lászlóovi Štefánikovi. Krstné meno dostal po svätom uhorskom kráľovi, lebo s týmto menom by ho skôr zvolili za farára v bohatom dolnozemskom slovenskom evanjelickom zbore. (V skutočnosti starý otec M. R. Štefánika bol Pavol Štefánik (14.1.1798 Senica - 29.11.1861 Krajné), mal manželku Ľudovíku Šulekovú, - pozn. red.)

Po smrti starého otca László obsadí miesto svojho otca. Podľa autora je dobrým Slovákom. Na bohoslužbách káže po slovensky, ale rešpektuje maďarské zákony a vždy upozorní svojich veriacich, aby nezabudli, že sú „maďarskými Slovákmi“ („magyar tótok“). Keď stratí aj svoju matku, musí nájsť novú ženu do košariskej farnosti, ožení sa a prichádza nová farárka z Bratislavy, ktorá sa volá Fedóra. Fedóra nenávidí Maďarov, neznáša maďarské krstné meno svojho manžela natoľko, že ho ani nevypovie, volá ho len priezviskom, často mu rozpráva o budúcej krajine Čechov a Slovákov.

Podľa všetkého Gyökössy považoval za dôležité, aby jeho práca skončila výchovným ponaučením. Ako som to už raz citoval z románu: „Zem neodpustila zradcovi“. Po Štefánikovej smrti mu v Košariskách postavili sochu vyrobenú z medi. Keď ju odhaľovali, zjavil sa tmavý oblak z Dolnej zeme a do sochy udrel blesk. „Ani nebo neodpustilo zradcovi.“ K predstaveniu katarzy na Gyökössyho spôsob mi zostáva prezentovať už len koniec Mihályovho príbehu. Navrátil sa z ruského zajatia a vzal si za ženu Tatjanu, ktorá si zmenila svoje slovanské krstné meno na maďarské Tünde.

V druhej polovici románu sú najpozoruhodnejšou udalosťou voľby farára v sarvašskom evanjelickom zbore. Zápisy presbytéria z roku 1896 nás ľahko presvedčia o skutočných faktoch. 30. júna zasadalo presbytérium, na ktorom riadiaci farár Ádám Áchim po horlivej modlitbe podal svoju demisiu. Presbyteri rešpektovali Áchimove rozhodnutie a na jeho odporúčanie zvolili za vedúceho farára Istvána Placskóa. Štefánik ani nemohol kortešovať proti Placskóovi, veď v románe na tajnej porade bolo asi 40 Sarvašanov a sarvašské presbytérium podľa zápisov má oveľa menej členov. Summa summarum právo na zvolenie vedúceho farára patrilo do kompetencie presbytéria a evanjelický zbor volil iba nových duchovných, ako napríklad 16. mája 1897, keď zvolili za prvého farára Nového evanjelického kostola Jánosa Zvarinyiho. Získal 856 hlasov a druhý kandidát Péter Bakay iba 374 hlasov, meno Igora Krsnyaka sa ani neobjavilo, táto postava s veľkou pravdepodobnosťou je iba fiktívna v Gyökössyho románe.

Život Endreho Krecsmarika

Endre Krecsmarik sa narodil 14. 11. 1879, ako tretie dieťa Julianny Benczúrovej a Andrása Krecsmarika (mali dohromady šesť detí). Krecsmarikova rodina nepatrila do elity sarvašskej spoločnosti. Krecsmarikov otec bol živnostník, pracoval ako knihár. Nikdy nemali dobré finančné zázemie. Podobne ako Štefánik alebo Endre Gyökössy, aj on dostával štipendium a zľavy od gymnázia.

Po skončení gymnaziálneho štúdia v roku 1898 zložil maturitnú skúšku s dobrým prospechom a prijali ho na filozofickú fakultu v Budapešti. Na univerzite ho podporil univerzitný profesor a jazykovedec Ján Melich, tiež rodák zo Sarvaša. Na filozofickej fakulte nezostal dlho, prešiel na Vysokú školu výtvarného umenia, ale v roku 1906 získal diplom zo zemepisu a prírodopisu.

Počas univerzitných rokov sa oženil. Vzal si za ženu Vilmu Gaálovú, dcéru klužského remeselníka. Netrpeli nedostatkom požehnania na prírastku do rodiny. Krecsmarik mal už ako univerzitný študent dve deti (Endreho a Vilmu), Margit, László a Erzsébet sa narodili už v Sarvaši. Aby mohol uživiť rodinu, popri štúdiu pracoval v Štatistickom úrade. V tomto období už publikoval, písal články o spoločenských problémoch krajiny.

Od roku 1907 pracoval v Učiteľskom ústave v Sarvaši. Bol čudákom v sarvašskej spoločnosti, lebo nebol členom kasína. Jeho príjem v škole nebol vysoký, napriek tomu investoval veľa peňazí a energie do archeologických výskumov. Viackrát robil vykopávky v okolí Sarvaša, niekedy do nich zapojil aj svojich študentov. Krecsmarik bol známym v kruhu maďarských archeológov, lebo publikoval v odbornom časopise Archaelógia Értesítő (Archeologický bulletin), ktoré vydávala Maďarská akadémia vied. Krecsmarik odkryl viac hrobov v Starých Viniciach (Ószőlő) a v Širató z doby kamennej a bronzovej, ale aj z obdobia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Sarvaš je bohatý na náleziská a sarvašskí poľnohospodári často našli ľudské a zvieracie kosti. Medzi gazdami žili povery, že takáto pôda nedá dobrú úrodu a prihodilo sa, že sarvašskí hospodári zakopali zvyšky kostí na inom mieste z náboženského presvedčenia.

V učiteľskom ústave Krecsmarika považovali za pokrokového pedagóga. Zdôrazňoval dôležitosť intelektuálnej a emociálnej výchovy. Usiloval sa o posilnenie úlohy osvetárov a o zavedenie sociálnej výchovy. V roku 1914 bol prívržencom prvej svetovej vojny, ale nebol zaslepeným nacionalistom, hlásal význam maďarskej domoviny. Očite sa mohol konfrontovať s obeťami vojny, ranených vojakov ošetrovali v gymnaziálnej telocvični, jeden z jeho žiakov zomrel na fronte a on musel napísať jeho nekrológ. Počas vojny, možno aj pod vplyvom uvedených autentických zážitkov, začal čoraz väčšmi sympatizovať s myšlienkami socializmu. Z tohto dôvodu začal cirkevný úrad 23. septembra 1917 proti nemu disciplinárne konanie. V r. 1918 za tzv. astrovej občianskej revolúcie založil socialistickú odborovú organizáciu sarvašských učiteľov. V období Republiky rád podporil socialistickú mládežnícku organizáciu, pracoval v mestskej kultúrnej komisii, kooptovali ho do mestského direktória. Počas rumunského útoku zostal v meste. Rumunská armáda ho zajala, ale utiekol a uchýlil sa v Budapešti.

Po návrate do Sarvaša sa začal proti nemu občiansky proces, obvinili ho z nevlastenectva. Nikto nesvedčil proti nemu a preto bol súdny proces odvolaný, cirkev mu však zabránila návrat do gymnázia. Len oveľa neskôr dostal prácu v občianskych školách, najprv v Gyome a potom v Segedíne, kde mal dobré kontakty s Prírodovedeckým inštitútom Segedínskej univerzity. Skoro sa rozlúčil so svetom, mal len 51 rokov.

Spomienky na Štefánika a Krecsmarika v Sarvaši

Osud M. R. Štefánika a Endreho Krecsmarika ukazuje pozoruhodné paralely z kultúrnohistorického hľadiska. Ich rola v dejinách mesta Sarvaš je ešte stále nepreskúmaná a patrične neohodnotená. Endre Krecsmarik bol v dobe komunistickej éry emblematickou historickou osobnosťou mesta, bol po ňom pomenovaný aj mestský pioniersky dom. Po politických zmenách sa nespomína často jeho meno, dostal sa mimo virtuálneho panteónu veľkých Sarvašanov. Jeho meno zostalo známe len v kruhu miestnych historikov.

Osoba M. R. Štefánia nebola v popredí povedomia širšieho kruhu Slovákov žijúcich v Maďarsku. Tento výrok by som chcel podoprieť dvomi príkladmi: prvý je z maďarskej literatúry a druhý z moderných dejín Sarvaša. V románe Pavla Závadu Jadvigin vankúšik sa môžeme stretnúť so Štefánikovým menom. Závadova kniha je napísaná v denníkovej forme a narátorom citovaného úryvku je komlóšsky hospodár Andrej Osztatni.

Predstavitelia slovenskej inteligencie v Sarvaši nemohli dobre poznať Štefánikovu životnú dráhu pred rokom 1990 z viacerých dôvodov. Slováci si mohli spomínať na svojho národného hrdinu len po páde komunistického režimu. Prvou takouto príležitosťou bolo 110. výročie Štefánikovho úmrtia, ale v Sarvaši sa stalo v širšom kruhu známejšie meno Milana Rastislava Štefánika až od roku 1991.

26. októbra 1991 bola jeho socha inštalovaná na stene Slovenskej základnej školy. Je to 84-centimetrová kópia parížskej sochy Štefánika, ktorú mesto dostalo ako dar od Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Doboví politici a novinári oceňovali postavenie sochy ako pozitívny príklad medzietnických kultúrnych vzťahov stredoeurópskych národov, Sarvaš týmto krokom získal zásluhy. Maďarsko-slovenské kontakty už aj v 90. rokoch 20. storočia pokrivkávali, navyše v roku 1991 sa začala vojna v bývalej Juhoslávii. Odhalenie sochy bolo teda považované za závažný diplomatický čin. Pri tejto príležitosti prišiel do mesta premiér Českej a Slovenskej federatívnej republiky Marián Čalfa, minister bez kresla Ferenc József Nagy a predseda Štefánikovej národnej spoločnosti v Paríži, gróf Ján Dobrzenský. Ferenc József Nagy dal interview sarvašským novinám, v ktorom vyhlásil, že inštalácia sochy je gesto pre Slovensko. Z jednej strany je podporou uchovávania tradícií a z druhej strany politickou otázkou.

Neskoršie sa význam tohto gesta skomplikoval. Z času na čas podáva sťažnosť mestská radikálnejšia pravica, že v geografickom strede bývalého Uhorska inštalovali sochu takej osobe, ktorá bojovala za nezávislú krajinu Slovákov. Podľa môjho presvedčenia väčšina sarvašského obyvateľstva by rada žila v pokojnom prostredí a nechce žiadne roztržky, ktoré priamo či nepriamo súvisia so Štefánikom, presnejšie, ku ktorým dáva apropo jeho soška. Týmto môžeme vysvetliť, prečo sa nevytvoril na Sarvaši kult okolo Štefánikovej osoby. Bol napr. vynechaný z viacerých historických prác o Sarvaši. Vzdáva sa mu hold kladením vencov vtedy, keď do mesta zavíta zahraničná delegácia.

Cieľom mojej práce je medziiným poukázať aj na falošné mýty, ktoré sa viažu k osobe Štefánika, alebo jeho spolužiaka Krecsmarika. Súčasné vedecké výsledky umožňujú, aby sme objektívne preskúmali historickú rolu týchto osobností, ktoré koncom XIX. storočia v tom istom prostredí získali základy vzdelania a aj keď ich životná dráha viedla ďaleko od Sarvaša, s veľkou oddanosťou pracovali za realizovanie svojich cieľov, čo sa obidvom podarilo s menším alebo väčším úspechom.

Rád by som prezentoval, ako sa zakorenil Štefánikov odkaz v mojej rodine, ale, bohužiaľ, osud nedovolil, aby som uskutočnil túto moju predstavu. V tejto otázke by mala byť kľúčovou postavou moja stará mama. Bohužiaľ skoro zomrela, vtedy som chodil ešte len do materskej školy. Nemohol som sa jej opýtať, ako po prečítaní Gyökössyho knihy hodnotilo osemročné slovenské dievča Štefánikovu osobnosť. Môžem jej byť však vďačný, veď bez jej usilovnosti a dobrého správania v základnej škole by sa nikdy nedostala do našej domácej knižnice legenda o Mihályovi a Milánovi, a tak by sa nebola zrodila ani táto práca. U nás doma román Gyökössyho patrí medzi rodinné relikvie, lebo svojimi zožltnutými stranami nám pripomína nielen starú mamu, ale aj minulosť všetkých mojich predkov z Čipkárky.

Juraj Ráďanský

Univerzita L. Eötvösa, Budapešť

Ja a moji predkovia III. - 1. miesto v II. kategórii

Pripravujúca profesorka Mária Žiláková

Zo súboru Komlóš sa stal spolok

Začiatkom apríla sa Tanečný súbor Komlóš v Slovenskom Komlóši pretvoril na Spolok ľudového tanca Komlóš. Členovia súboru sa po šesťdesiatich rokoch rozhodli založiť si občianske zoskupenie. Predsedníčka spolku Anna Čikaiová nás informovala o tom, že rozhodnutie o zmene sa zrodilo už vlani. V januári tohto roku sa dali do práce a v apríli už dostali doklad o tom, že sú zaregistrovaní ako spolok s dvadsiatimi tromi členmi. Na čele stojí Anna Čikaiová, podpredsedníčkou sa stala vedúca súboru Komlóš Veronika Benkőová a tajomníčkou bývalá tanečnica Mária Karkušová Leginská. Členstvo tvoria dorastenci a dospelí tanečníci. Podľa zakladajúcej listiny spolok bude naďalej zachovávať slovenskú kultúru, v rámci toho tance, piesne a zvyky. Zmena bola dôležitá preto, lebo tanečný súbor prevádzkovalo Osvetové stredisko J. G. Tajovského, ktoré mu z finančných dôvodov nemohlo zabezpečovať cestovanie, nácvik nových choreografií a pod. Spolok v tomto roku zostal naďalej v prevádzke strediska, ale ako samostatná organizácia. O rok sa už bude môcť uchádzať o granty, zúčastniť sa na konkurzoch a voľne disponovať vlastnými prameňmi. Podľa slov predsedníčky v budúcnosti by sa chceli uchádzať o podporu na cestovanie, aby mali viac príležitosti prezentovať komlóšske tance na domácich i na zahraničných javiskách. Okrem toho plánujú nahrať cédečko so všetkými skladbami, na ktoré tancujú slovenské a maďarské choreografie, ako aj nákup nových krojov, nácvik nových slovenských a maďarských choreografií a výchovu dorastencov. Chceli by pozvať choreografa zo Slovenska a nadviazať kontakty so slovenskými folklórnymi skupinami. Na počesť vzniku spolku v priebehu tohto roka usporiadajú slávnostný tanečný večer, na ktorý pozvú milovníkov slovenskej kultúry. Spolok zatiaľ vystúpil v miestnom Evanjelickom klube dôchodcov, v Békešskej Čabe na Dni vodárne, na gastronomickom festivale v Kecskeméte a bude hosťom komlóšskych slovenských gastronomických dní.

Anna Čikaiová na našu otázku odpovedala, že členom organizácie môže byť každý, kto má rád tanec. Existuje aj taká možnosť, že člen sa aktívne zapája do života spolku, ale na javisku sa nepredstaví. Môže sa však zúčastňovať na podujatiach, členských schôdzach a spolu s tanečníkmi cestovať. Prihlášku za člena posúdi predsedníctvo. Členský poplatok je mesačne päťsto forintov, z ktorého hradia opravu ľudových krojov a vystúpenia. Vedenie spolku očakáva, že o členstvo prejavia záujem najmä mladší a starší členovia bývalého súboru, ale poteší sa každému, kto sa rozhodne zapojiť sa do ich práce.

(aszm)

Vacovské nálady

Výstava výtvarníkov štyroch národností

Vacovská svetská veselica - pod týmto názvom prebiehala koncom júla v poradí osemnásta šnúra najrôznejších kultúrnych podujatí vo Vacove. Jej súčasťou bola aj výstava výtvarných umelcov Vacovské nálady, ktorú už po štvrtýkrát usporiadali štyri menšinové samosprávy - rómska, rusínska, slovenská a ukrajinská, pôsobiace v tomto meste. V esprese Dunaj na hlavnom námestí sa uskutočnila výstava diel Róma Janóa Bariho, Rusína Pétera Puhu, Slováka Štefana Kocku a Ukrajincov Alexandra Vojtoviča a Ivanky Vojtovičovej. Otvorenie výstavy poctil svojou prítomnosťou aj primátor Vacova János Bóth, ktorý označil príspevok národností mesta k tejto veľkolepej šnúre podujatí za dôležitý a vyslovil radosť z toho, že vystavené diela si budú môcť pozrieť mnohí návštevníci mesta. Umelcov, ktorí boli osobne prítomní na vernisáži, predstavil miestny maliar, znalec výtvarného umenia Árpád Németh.

Slovákov zastupoval na výstave výtvarník a reštaurátor Štefan Kocka. Umelec vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, odbor reštaurovanie maľby, papiera a knižnej väzby a zároveň maľbu, figurálnu kresbu a grafiku. Má za sebou pedagogickú prax na Strednej priemyselnej škole Samuela Mikovíniho v Banskej Štiavnici a na univerzite v Litomyšli. Počas svojho pobytu v Čechách sa ako vedúci katedry podieľal na programe záchrany a obnovy pamiatok v Iraku. V rokoch 2007 a 2008 bol riaditeľom Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, kde aj v súčasnosti žije a tvorí.

Na výstavu do Vacova priniesol na ukážku svoje diela, ktoré sa zrodili pri jeho návšteve v Afrike. Ako prezradil pre Ľudové noviny, pred niekoľkými rokmi podnikol študijnú cestu do Kene. Fascinovaný ľuďmi a okolitou prírodou vytvoril kolekciu malieb, grafík a kresieb. Bol na miestach ako Mombasa, Kisumu, Národný park Tsava a MassajMaara. Počas študijného pobytu sa venoval kenskému ľudu, prekrásnej krajine-divočine, Massajom a ich tradičnej kultúre. Ako povedal, Massaji sa ho vôbec nebáli, dokonca nakreslil ich náčelníka, ktorý mu povedal, že jeho duch si odnesie spolu s obrazom, bude v ňom stále a bude ho strážiť a chrániť. Okrem Afriky navštívil Štefan Kocka aj Peru. V pláne má cestovanie po Indii, Tibete, Mongolsku, Laponsku, Indonézii i Austrálii a chcel by sa dostať aj medzi kočovných Rómov do Rumunska.

Ako sme sa dozvedeli od predsedu vacovskej slovenskej samosprávy Júliusa Alta, počas festivalu sa uskutoční niekoľko podujatí, ktoré majú slovenské súvislosti. Vacov má priateľské styky s Dubnicou nad Váhom a mestom Šahy, na pestovaní ktorých sa podieľa aj slovenská samospráva. Táto spolupráca sa prejavuje aj v živote inštitúcií. Základná škola Károlya Földváryho, kde sa vyučuje aj slovenčina, má družobné styky so školou v Dubnici. Po osobnej návšteve detí zo Slovenska nasledovala ďalšia, virtuálna: koncom júla sa vo vacovskej Galérii Arcus uskutočnila výstava úchvatných kresieb detí z Dubnice a zo Šiah. Na druhej strane hranice, v Šahách, bola otvorená výstava diel ôsmich umelcov z prihraničného regiónu pod názvom Prechody - Átjárás. Výstavu usporiadal Spolok výtvarných umelcov vo Vacove Nový salón v spolupráci s Hontianskym múzeom a Galériou Ľudovíta Simonyiho v Šahách a otvoril ju Július Alt, ktorý je aj predsedom Slovenskej samosprávy Peštianskej župy. Vacovská svetská veselica mala aj ďalších účastníkov zo Slovenska: v meste vystúpil Folklórny súbor Mladosť z Dubnice nad Váhom, ktorý odprevadila do Maďarska aj delegácia mesta na čele s primátorom Jozefom Gašparíkom.

A. Račková

Santov

Pokračujú v renovovaní centra osady

Po rekonštrukcii Kultúrneho domu v Santove, ktorý slávnostne odovzdali na jar tohto roku, prišiel rad aj na ďalšie objekty v centre tejto podpilíšskej slovenskej osady. Verejnosť o tom informoval v posledný júlový deň starosta Santova Mikuláš Kollár. Ako uviedol, v rámci projektu, ktorý je financovaný zo zdrojov Európskej únie a Európskeho regionálneho rozvojového fondu, sa rozbehli rekonštrukčné práce o. i. budovy obecného úradu a miestneho katolíckeho kostola.

Rekonštrukcia obecného úradu a jeho okolia sa uskutoční na ploche 540 m2, do budovy bude vytvorený bezbariérový prístup, t. j. bezbariérové chodníky, parkovisko, vchod a interiér. Obnovená bude aj fasáda, ako aj vnútorné priestory budovy, ktorú zároveň rozšíria, vytvoria nové kancelárie, pokladňu a čakáreň pre občanov. Santov sa onedlho bude môcť pýšiť aj ihriskom podľa noriem Európskej únie, ktoré sa bude nachádzať medzi obecným úradom a zdravotným strediskom. Zvýšeniu bezpečnosti v obci bude slúžiť systém kamier. Jedna bude mobilná a dve stabilné na prístupových priestranstvách. Budova rímsko-katolíckeho kostola, ktorá bola naposledy obnovená v roku 1964, bude rekonštruovaná v pôvodnom stave, - uistil obyvateľov Santova starosta. Cieľom projektu, ktorý nesie názov „Rozvoj centra obce Santov“ a v rámci ktorého sa okrem rekonštrukcie architektonických objektov uskutočnia aj marketingové aktivity, je obnova centra osady, posilnenie hospodárskych, kultúrnych a turistických funkcií, zvýšenie životnej úrovne a spokojnosti obyvateľov, ako aj prestíže obce v rámci mikroregiónu a stimulovanie miestneho hospodárstva.

- Rozpočet rozsiahleho projektu dosahuje vyše 116 miliónov forintov, z čoho vyše 93 miliónov sme získali zo spomínaných zdrojov, zvyšnú sumu pokryjeme z vlastných síl, - informoval M. Kollár.

(csl)

Slovákom v Siráku odzvonil umieračik už dávnejšie

Medzi obce v južnom Novohrade, ktoré koncom 17. storočia osídlili Slováci z Novohradu, Zvolena a neskôr Hontu, patrí aj Sirák (Szirák). Obec leží na južnom úpätí pohoria Čerhát, medzi mestami Hatvan a Pastúchovo (Pásztó). V jej susedstve sa nachádzajú Slovákmi obývané obce Veňarec, Bír, Dengeleg, Kirť... Zo súpisu obyvateľov z roku 1720 vyplýva, že vtedy v Siráku žilo 31 rodín, viac ako dvadsať malo slovenské priezviská: Brada, Bučko, Cerovský, Čelovský, Ľuborecký, Mravík, Pukanský, Šuľanský... Ďalší súpis utečencov z Novohradskej stolice z toho istého roku vydáva svedectvo, že pred niekoľkými rokmi sem z Horných Strhár utiekli od svojho zemepána Pavla Balašu Martin Krajčo, Matej Višniar a Pavel Holov, z Ľuboriečky Mikuláš Kocúr, z Mýtnej Mikuláš Brada, zo Suchého Brezova Ján Mikuš, Matej Labát, Matej a Juraj Mrva. V tom istom čase z Hontianskej stolice sem z Krnišova utiekol Gašpar Šluňo a z Hontianskych Trstian Martin Bedič. Viacerí z prvých prisťahovalcov a utečencov pokračovali v putovaní do nižšie položených osád v dolnozemských stoliciach. Aby tam zemepán svojich poddaných nenašiel, zmenili si svoje pôvodné priezvisko na pomiestne Sirácky, ktoré dodnes patrí na maďarskej a srbskej časti Dolnej zeme za rozšírené a majú ho mnohí významní Slováci najmä v Srbsku, viacerí sa časom presťahovali späť na Slovensko. Z ďalších dokumentov vyplýva, že pred rokom 1760 sa zo Siráku do Poľného Berinčoku presťahoval Pavol Borguľa a Ján Lovás a do Békešskej Čaby Samporský, Číčeľ a Franko. V čase zakladania osady Kysáč v Báčskej stolici, podľa kysáčskej kroniky napísanej farárom F. Jesenským, pod svojim pravým priezviskom sem zo Siráku v rokoch 1777-1801 prišli čeľadní otcovia Čelovský, Greksa, Jačiansky, Kordoš, Pirok a Varga zo svojimi rodinami. Prví slovenskí prisťahovalci do Siráku boli evanjelického vierovyznania a o ich duchovný život sa od začiatku starali významné osobnosti. Kostol vybudovali v rokoch 1782-1788.

Z toho možno vyvodiť, že obyvatelia patriaci k evanjelickej konfesii majú slovenský pôvod. Medzi prvými duchovnými pastiermi tu pôsobil napríklad farár a neskôr superintendent, Gemerčan Daniel Glosius, ktorý sem prišiel roku 1726 a roku 1755 tu aj zomrel. Ďalším bol v rokoch 1749-1757 Zvolenčan Samuel Gažúr. Roku 1763 sa tu narodil syn miestneho farára Ján Hajnal, kaplán u superintendenta v Banskej Bystrici Michala Sinovica, neskôr farár v Závade. Michal Sinovic mal roku 1784 v siráckom kostole pohrebnú reč zomrelej šľachtičnej Barbore Rothovej, rodenej Wattayovej, ktorá poskytovala štipendiá pre evanjelikov študujúcich na evanjelických školách. Sinovicova trúchloreč vyšla aj tlačou. Od roku 1815 tu bol farárom a seniorom kandidujúcim na post superintendenta náboženský spisovateľ Ján Valentini, ktorý tu roku 1852 zomrel. Vychovávateľom u Petra Plathyho bol rodák z turčianskej Blatnice Jozef Somora, ktorý neskôr vychovával aj dvoch synov Jozefa Šrétera v Čerhátskych Šuranoch. Koncom 19. storočia, keď sa tu ešte rozprávalo po slovensky, farárom a seniorálnym zapisovateľom bol Maximilián Vladár. Keď sa roku 1880 uskutočnilo sčítanie ľudu, v Siráku sa hlásila k Slovákom štvrtina obyvateľstva (352 z 1422). V čase rozpadu monarchie (1918-1919) tu bol evanjelickým farárom Ondrej Belica. Aká je v Siráku situácia v súčasnosti? Podľa posledného sčítania ľudu sa tretina z 1160 obyvateľov obce hlási k rómskej národnosti, ale k slovenskej ani jeden. Ostatní sa hlásili k maďarskej národnosti. To však neznamená, že v tejto obci už nenachádzame slovenské priezviská, ktoré prezrádzajú slovenské korene ich nositeľov. Ešte vždy tu žijú občania s priezviskom Hlavačka, Hrnčiar, Mičutka, Mladonický, Mlynárček, Novák, Petro, Strhársky, Rakytovský... Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebolo by od veci vykonať v tejto kedysi v hojnom počte Slovákmi osídlenej osade výskum o príčinách tohto stavu. Hlavným námetom a cieľom by mal byť výsledok, z akých príčin tak zavčasu zasiahol siráckych Slovákov osud úplnej asimilácie, keď v susedných obciach, osídlených Slovákmi v rovnakom čase, títo prežívajú a snažia sa rôznymi formami si zachovať svoju identitu. Z hľadiska minulosti Slovákov v južnom Novohrade je to nielen zaujímavá, ale aj aktuálna téma, ktorá môže poslúžiť ako ponaučenie.

Ján Jančovic

Detský svadobný festival v Čemeri

V rámci IV. Čemerského slovenského dňa sa 4. septembra uskutoční Detský svadobný festival, ktorý sa začne v poobedňajších hodinách pozývaním na svadbu. V Slovenskom dome budú vystavené pomôcky potrebné na prípravu svadobných zákuskov. Súčasťou programu je súťaž tradičných svadobných koláčov a zákuskov, ktoré bude hodnotiť odborná porota. V záhrade Slovenského domu pripravia organizátori pre deti „ľudové ihrisko“ a kolotoč s poníkmi.

(aszm)

Nanebovzatie Panny Márie (15. augusta)

15. augusta si katolícka cirkev po celom svete pripomína a slávi udalosť, ktorá je tiež súčasťou našej viery - Nanebovzatie Panny Márie. Podľa starokresťanského učenia Kristus telo svojej matky na tretí deň vzkriesil a anjelmi dal preniesť do neba. Tradícia o nanebovzatí má pôvod v cirkevnom učení už od 5. storočia.

Na Východe sa slávil tento sviatok už v 3. storočí, na Západe od 7. storočia. Bol postavený na úroveň Veľkej noci, Turíc a Vianoc.

Aj napriek tomu, že žiaden z evanjelistov neopisuje smrť Panny Márie, sviatok sa vždy tešil mimoriadnej úcte veriacich. Nanebovzatie Panny Márie je jedným zo základných článkov katolíckej náuky o Panne Márii. Potvrdil ho pápež Pius XII. roku 1950. K tomuto mariánskemu sviatku sa aj vzťahuje svätenie kvetov a plodov.

Čo znamená Mária v dnešnom svete, v dnešnej dobe pre nás?

Ak sa o dnešnom svete hovorí, že je svetom dialógu, musíme vždy vedieť, že základom každého dialógu je dialóg Boha s človekom a človeka s Bohom. Aj v Máriinej škole sme svedkami takéhoto dialógu. Práve Mária nás učí, ako treba viesť správne dialóg.

- pýta sa Boha, ale nedáva zákerné otázky (pretože pri zvestovaní nie všetkému rozumie. Reč anjela - Božieho posla - to je reč z iného sveta. Ani Mária mnohému nerozumela. Išlo vlastne o stretnutie neba so zemou. Boha s človekom. Boh poslal svojho posla k ľudstvu zastúpeného Máriou a ľudstvo v Márii sa zase stretá s Bohom),

- má pochybnosti, ale neodmieta vysvetlenie,

- má obavy, ale dôveruje Bohu a dáva sa mu k dispozícii,

- poznáva, že Boh je Bohom dialógu a rešpektuje slobodu človeka (Mária bola schopná porozumieť, že reč Boha a reč človeka, keď sú vo vzájomnom dialógu, musí byť rečou lásky. Láska je totiž spoločným menovateľom reči Boha i človeka. Láska je prístupná každému. Mária sa vlastne stotožňuje s modlitbou, tak ako to neskôr Kristus naučil apoštolov i nás, v modlitbe Otče náš. Buď vôľa tvoja, príď kráľovstvo tvoje... To je vyjadrené v Máriiných slovách - Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova. Mária sa teda stáva služobnicou.

Mária nosila vo svojom živote Krista - živého Boha. A naopak, môžeme povedať, že Boh nosil životom ju. Dala sa viesť anjelovým posolstvom, všetko vedela zniesť, všetko dúfala, všetko pretrpela... lebo sa nechala viesť Bohom celým svojim životom.

Panna Mária sa stala ateliérom Ducha Svätého. Božský umelec v nej tvorí najkrajšie umelecké dielo.

Ona stojí vždy v službe Božej. V službe Ježiša Krista. Stojí v úzadí, za svojim Synom, ale jej slovo má veľkú váhu. Veď si len spomeňme, čo hovorí svadobčanom v Káne Galilejskej, keď nemajú vína. „Urobte všetko, čo vám povie.“ Ukazuje ten správny smer, ktorý človek potrebuje na všetkých svojich cestách života. Sama nie je cestou, pretože jedinou cestou je Kristus - „Ja som cesta, pravda a život“ - ako hovorí sám o sebe. Aj keď nie je sama cestou, je orientačným bodom na ceste. Ukazuje na Krista. Sama šla Kristovou cestou pred nami. Keď sa jej stalo, že stratila Krista v Jeruzaleme, ihneď ho hľadala.

Aj v tomto nám je Mária príkladom. Aj my si máme počínať podobne, keď ho stratíme. Hľadať Ježiša Krista. A keď nebudeme vedieť, kde, Mária nám vždy ukáže, kde ho nájdeme. V Božom chráme. Všetky Máriine cesty sa končia pri Ježišovi. Preto ten, kto sa utieka k Márii, kto sa pridŕža Máriinej rady, nikdy nezahynie. Ona nás vždy orientuje smerom na Krista - Boha i človeka. A práve vtedy, keď v dejinách Cirkvi bola spochybňovaná dogma, že Ježiš je Boh i človek zároveň, že je Bohočlovek, práve vtedy Cirkev prehlásila, že Mária je Theotokos. Matka Božia. Mária teda len posilňuje našu vieru v Ježiša Krista.

Mária je obrazom intímnej blízkosti s Kristom. Obrazom blízkosti Stvorenia so Stvoriteľom. Blízkosti človeka a Syna živého Boha.

Mária a Kristus - to sú dve srdcia, ktoré majú čo povedať ľuďom v každej dobe.

Ak človek tvrdo pracuje, urobia sa mu mozole. Na tom nie je nič zlé. Horšie by bolo, keby sa nám takéto mozole urobili na srdci, keby nám stvrdlo srdce. Kvôli tvrdosti srdca môže človek veľmi rýchlo duchovne zahynúť. Ale vždy tu máme nádej na záchranu. Pretože Božia blízkosť obmäkčí aj zatvrdilé srdce. Máriine srdce nikdy nezatvrdlo, lebo žilo blízko srdca Ježišovho. Sám Boh ju postavil uprostred tvrdých chlapov. Rybárov. Nechápavých, ťarbavých a tvrdého srdca. Márii sa uprostred nich podarilo umelecké dielo. Zhromaždila okolo seba rozptýlených ustráchaných, rozpŕchnutých, rozutekaných apoštolov vo večeradle, aby sa pripravili na Turíce, na príchod Božieho Ducha, Ducha Svätého, aby aj v nich mohol Duch Svätý konať nové umelecké dielo, ako Božský majster. Ak si zachováme úctu k Márii, ona nás naučí žiť v blízkosti Ježišovho srdca a aj my si zachováme po celý život citlivé, milosrdné, jemné srdce.

Mária je pre nás prototypom, vzorom nášho ľudského života. Boh zveril svoje Slovo - svojho Syna - Márii. A ona je ozvenou tohto jeho slova. „Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný - tak znie časť Máriinho Magnifikatu. Boh ju urobil veľkou, lebo ona mu to umožnila svojou malosťou. Mária bola tichá - preto v nej Slovo - Božie Slovo - tak mocne prehovorilo. Bola ponížená - preto v nej Božie Slovo bolo také plodné. Mária nás učí, že naša kariéra v Božích očiach má smerovať vždy skôr smerom nadol ako nahor.

Mária stojí v celých dejinách spásy. Na počiatku pri anjelovom zvestovaní i na konci - na Turíce. Celý život spolupracuje s Duchom Svätým. Je plná milosti. Plná Ducha Svätého. Aj my máme tak, ako Mária, spolupracovať s Duchom Svätým. Berme si preto príklad z Panny Márie.

Jediným záujmom, jedinou radosťou Panny Márie bol jej Syn a zároveň Boží Syn - Ježiš Kristus. A keď po tom všetkom vystúpil do neba a nebol už tu, ani jej myšlienky už neboli tu, ale v nebi. Pri svojom Synovi. My nie sme zvyknutí spájať pojmy - krása a smrť. A predsa je aj krásna smrť. Vtedy, keď je zakončením tejto pozemskej púte v stave milosti, v Božom priateľstve. Taká smrť umožňuje stretnutie s Bohom. Taká smrť je krásna.

Dnešný sviatok Nanebovzatia Panny Márie nám nehovorí o tom, či Božia Rodička zomrela, ale hovorí o jej stretnutí so svojim Synom v nebi. S tým, po ktorom túžila.

Mária bola s Ježišom neustále spojená. Bola jeho tak veľmi, ako nikto z ľudí. Dala mu život. Opatrovala ho ako dieťa. Starala sa o jeho živobytie. Stála pod jeho krížom. Neutiekla ako apoštoli, ktorí sa báli. Verila v neho, aj keď bol opustený všetkými a potupený na kríži. Pretože mu tak veľmi patrila, smela ho po skončení životnej púte nasledovať. Teraz je v nebeskej blaženosti so svojim Synom. A pretože Syn je Kráľom neba a ona je mu tak celkom blízka, voláme ju nebeskou Kráľovnou.

Toto sú veľké veci, ktoré učinil Panne Márii ten, ktorý je mocný a jeho meno je sväté. Ona k tomu prispela iba tým, že otvorila svoje srdce pre veľké Božie veci.

Aj s nami má Boh veľké plány. Aj nám chystá veľké veci. Chce nás mať s dušou i telom u seba. Aj my máme tú istú povinnosť ako Panna Mária. Otvoriť svoje srdce pre Božie dary, pre veľké Božie veci v nás. Aby sme to dokázali, hľaďme na príklad Panny Márie. Uctievajme si ju, utiekajme sa k nej a ona nám bude pomáhať, aby sme vierou otvorili svoje srdcia pre sľúbené veľké Božie veci. Amen.

Prvý slovenský slavista

Pavol Jozef Šafárik

V slovanskom a európskom svete si medzi slovenskými osvietencami a obrodencami popredné postavenie získal básnik, historik, etnograf, slavista a univerzitný profesor Pavol Jozef Šafárik. Narodil sa 13. 5. 1795 v gemerskom Kobeliarove, kde jeho otec bol učiteľom a farárom. Mal štyroch vlastných a dvoch nevlastných súrodencov. Základné školské vzdelanie získal do otca, keď už ako osemročný vedel tak písať a čítať, že dovtedy dvakrát prečítal celú Bibliu. Pred odchodom do rožňavského gymnázia ho vyučoval slovenský učiteľ Ján Droschel. V Rožňave študoval v rokoch 1805-1808, kde sa dokonale naučil po maďarsky a čiastočne po nemecky. Popri jazyku sa v Rožňave učil gramatiku a syntax. V jeseni roku 1908 odišiel na ďalšie štúdium do Dobšinej, kde si popri rétorike a poetike dokonale osvojil nemčinu a predovšetkým latinčinu.

V auguste 1810 odišiel z Dobšinej s vysvedčením najvýbornejšieho žiaka a nastúpil na evanjelické lýceum v Kežmarku, kde sa spriatelil so študentmi pochádzajúcimi z Poľska, Srbska a Ukrajiny, čo ovplyvnilo jeho slovanskú orientáciu a literárnu, najmä básnickú tvorbu. Nielen na Spiši, ale počas suplikantských ciest po východnom Slovensku ho všade očarila krása slovenských piesní a jazyka. Začal zbierať ľudové piesne a čítať Tablicove a Palkovičove básne... (R. Brtáň). Keď v roku 1814 dokončil štúdiá, mal už hotovú vlastnú zbierku básní. Vydal ju ešte počas pobytu v Kežmarku, kde bol celý rok vychovávateľom v rodine D. Goldbergera. Tento jeho debut s názvom „Tatranská muza s lírou slovanskou“ dal vytlačiť v roku 1814 v Levoči a venoval ju patrónovi lýcea G. Berzewiczimu a druhú báseň „Ode festiva“ ďalšiemu patrónovi barónovi O. Mariášimu. Z Kežmarku odišiel v lete 1815 na univerzitu v Jene, kde sa venoval poznávaniu klasických jazykov, histórii, jazykovede, filozofii, pedagogike a prírodným vedám. Stadiaľ ako uznávaný básnik posielal do viedenských Hromádkových Prvotín svoje básne a ľudové piesne. Z Jeny sa vracal domov v máji 1817 cez Prahu, kde počas mesačného pobytu sa stretával s Dobrovským a Jungmannom. Pokračoval v ceste cez Viedeň a Bratislavu, kde sa mu podarilo získať miesto vychovávateľa v rodine G. Kubíniho, pričom sa tam stretol nielen s Františkom Palackým, ale aj so Srbmi - Vidakovičom a Lukičom. Tu spoločne s F. Palackým a za pomoci svojho jenského spolužiaka Jána Benediktiho vydal teoretické dielo „Počátkové českého básnictví, obzvlášte prozodie“ (1818).

Odchod na Dolnú zem

Pavol Jozef Šafárik už pred odchodom do Jeny roku 1815 navštívil v Malom Kereši svojho brata Jána, sestru Máriu, ktorá tam žila s manželom Pavlom Šarkáňom i švagra Samuela Šarkáňa, ktorý bol farárom v blízkej, tiež Slovákmi osídlenej Dunaeďháze. Tam na počesť jeho menín napísal báseň „Oběť šetrnosti a lásky“, ktorá sa tam hneď zapáčila malokerešskému farárovi a spisovateľovi, jazykovedcovi Štefanovi Leškovi, ktorý túto báseň poslal na uverejnenie do Palkovičovho Týdenníka. V januári 1818 umrel v Malom Kereši farár Štefan Leška, ponúkli mu miesto po ňom, ale keď Šafárik videl, že sa tam pomaďarčuje aj jeho pokrvná rodina, túto ponuku neprijal. V lete toho istého roku navštívil srbského metropolitu a Nový Sad, kde okrem iného sa bol poďakovať metropolitovi za slovanskú podporu v štúdiách. V neďalekom na náprotivnej pravej strane Dunaja ležiacom Sriemskom Karlovci sa už skôr na tunajšom pravoslávnom gymnáziu dobre osvedčili riaditelia zo Slovenska Ján Gross (1759 Pezinok - 1839 Bratislava), Andrej Volný (1759 Banská Štiavnica - 1827 Mužijevo, Ukrajina), Karol Rumy (1780 Spišská Nová Ves - 1847, Ostrihom), Pavol Magda (1770 Rožňava - 1841 Blatný Potok, Maďarsko). Možno aj to bol jeden z dôvodov, prečo Šafárik dostal ponuku stať sa riaditeľom pravoslávneho gymnázia v Novom Sade. Ten po iných profesorských, úradníckych ponukách, ktoré dostal z viacerých uhorských miest, sa rozhodol pre toto mesto na Dunaji. Do Nového Sadu ho uviedli priatelia Vidakovič a Lukič, kde prišiel ako 24-ročný 14. septembra 1819. Srbský metropolita a patronát gymnázia ho zvolil za svojho prvého riaditeľa novosadského srbského pravoslávneho gymnázia. Na gymnáziu, ktoré malo v tom čase približne dvesto žiakov, Šafárik bol medzi profesormi jediným Nesrbom a jediným evanjelikom. Svoje účinkovanie vo funkcii riaditeľa začínal s veľkým nadšením a humanistickým programom, ktorý sa v srbskej literatúre uvádza ako „Šafárikov výchovno-vzdelávací program pre Srbov“. Do vyučovacieho procesu zaviedol výtvarnú výchovu (nepovinné kreslenie), zriadil slovansky zameranú knižnicu. V roku 1822 sa oženil so Slovenkou Júliou Ambrózyovou a v Novom Sade sa mu narodilo päť detí. Pod jeho vedením a s jeho podporou v Novom Sade vyštudoval jeho synovec Janko Šafárik, ktorý sa stal popredným kultúrno-politickým činiteľom v Srbsku. P. J. Šafárik sa pomerne rýchlo začlenil do novosadskej spoločnosti a spriatelil sa s mnohými básnikmi. Mimo Nového Sadu si vytvoril najbližší vzťah s Vukom Karadžičom. Pri jeho tvorbe mu pomáhala i cirkevná hierarchia a navyše zblížil sa i so synom patriarchu, statkárom v Kulpíne T. Stratimirovičom (M. Krajčovič). Dobré vzťahy s pravoslávnou cirkvou mu pomohli objaviť a skúmať v starobylých srbských monastieroch s bohatými archívmi v pohorí Frušká Hora dokumenty, ktoré použil k rozvíjaniu slavistických disciplín. Našiel v ich mnohé literárne a historické pramene, výpisy a opisy z významných archiválií. Výsledkom je aj jeho vlastná zbierka 36 dosial neznámych cirkevnoslovanských rukopisov srbského stredobalkánskeho pôvodu, siahajúceho až do 13. storočia. V Novom Sade udržiaval styky aj s vojvodinskými Slovákmi a dolnozemskými činovníkmi, predovšetkým so Štefanom Leškom, Michalom Godrom a Jurajom Rohoňom. Patril medzi zakladateľov Slovenskej učenej spoločnosti (Societas slavica) v Hložanoch. Nie je známe, prečo sa petrovský farár a senior Ján Stehlo k jeho knižným ponukám a iniciatívam obracal chrbtom. Šafárik udržiaval písomný styk s Jánom Kollárom, Františkom Palackým a Jánom Benediktim. V Novom Sade podporoval založenie Matice srbskej a po jej založení spolupracoval s Letopisom Matice srbskej. Za štrnásť rokov pôsobenia na gymnáziu vyučoval mnoho srbských žiakov, mal k nim dobrý vzťah a viacerých odporúčal do Pešti Jánovi Kollárovi a T. Pavlovičovi a do Viedne Kopitarovi. V roku 1825 po vydaní protirakúskej publikácie protestantského riaditeľa v Karlovci Pavla Magdu zakázala viedenská vrchnosť protestantom vykonávať funkcie riaditeľa v pravoslávnych gymnáziách a to postihlo aj P. J. Šafárika. Z funkcie i napriek podpore metropolitu a patronátu musel odstúpiť. Zostal však profesorom s platom riaditeľa a zostalo mu viac času na vedeckú a publikačnú činnosť. Počas pôsobenia v Novom Sade vydal spolu s Kollárom dvojzväzkovú zbierku ľudových piesní pod názvom „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“ (1823, 1827), najznámejšie dielo „Dejiny slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí“, po nemecky v Pešti roku 1826. Po vydaní týchto dejín získava medzinárodné renomé slavistu. O význame Šafárika pre srbskú filológiu, ale aj kultúru vôbec, najlepší syntetický posudok podal Petar Milosavljević, ktorý v knihe „Sistem srbske književnosti“ v kapitole Budúci vzťah ku Šafárikovi hovorí: „Šafárik sa vo filológii zjavuje trochu neskoršie ako Vuk. Aj keď nebol Srb, aj keď nikdy nepísal ani neuverejňoval v srbčine, predsa urobil veľa práve pre srbskú filológiu. Jeho prínos na tom poli sa môže porovnať s prínosom Vukovým. Vuk zapísal a vydal najlepšie výtvory srbskej ústnej literatúry a čiastočne sa zaoberal aj písanými pamiatkami. Šafárik sa čiastočne zaoberal ústnou literatúrou, ale popísal srbské písané pamiatky a niektoré z nich aj vydal. Žiadny iný filológ, ani Srb, ani človek inej národnosti, sa z tohto aspektu nemôže s ním porovnať. Jeho dielo je komplementárne s dielom Vukovým. Až oni dvaja položili základy srbskej filológie v prvej polovici 19. storočia. Vuk Karadžić a Šafárik mali v podstate rovnaké náhľady na srbský jazyk a korpus srbskej literatúry. Šafárikovo meno má zostať trvalo zapamätané ako meno prvého autora dejín srbskej literatúry, ako autora prvých dejín srbského jazyka a ako jedného z najdôležitejších srbských bibliografov všetkých čias. To inými slovami znamená, že je jeho dielo vbudované do samotných základov srbskej filológie“. Významný srbský filológ Djura Daničić „pod bezprostredným dojmom zo smrti Šafárikovej“ písal: „Utratili sme človeka najznamenitejšieho medzi Slovanmi... Zosnulý vedel o Slovanoch všetko, čo sa v jeho čase vedieť mohlo.... I povedal svetu to, čo vedel... Či nemáme byť hrdí, že taký človek, jeden z prvých ľudí svojej doby v Európe, bol učiteľom v prvej významnejšej škole srbskej - v novosadskom gymnáziu ?“

Dolnozemské vlhké prostredie sa prejavilo na Šafárikovom zdraví a rovnako aj vtedajšie pomery na Balkáne mu nedávali záruku, že svojho geniálneho ducha bude môcť v doterajších pomeroch plne uplatňovať a tak rozmýšľal, ktorým smerom sa vydá ďalej. R. Brtáň píše: „Neprijal miesto v Kežmarku (1829), Stanislaidesa (1829) a Žigmundyho (1833), ani ponuky vied z Berlína a Ruska, ale napokon sľúbil Palackému, že prejde do Prahy.... už 6. apríla 1833 opustil Šafárik Nový Sad, cez Malý Kereš (kde mu žil brat a sestra medzi slovenským ľudom), prešiel do Pešti, kde ho vítali synovec Janko Šafárik, Ján Kollár a Michal Godra (17.apríla) a cez Bratislavu a Viedeň, kde sa stretol s Kopitarom a Gajom, došiel 4. mája 1933 do Prahy. Mal už len 2 deti (tri mu umreli), neskôr mu v Prahe pribudlo ešte šesť, ale nažive ostali len dve.“

Prijal pozvanie do Prahy, kde českí vzdelanci zabezpečili potrebnú sumu na zabezpečenie existencie jeho rodiny. V poslednom roku svojho novosadského pobytu za pomoci Hamuljaka v Pešti vydal ešte jedno zo svojich najlepších diel dolnozemského obdobia „Srbská čítanka“, ktoré napísal v krátkom čase za cholery roku 1822. Považuje sa za jeho najlepšie filologické dielo (R. Krajčovič). V Prahe dostával súkromnú finančnú pomoc, ktorá nestačila na jeho živobytie a navyše sa z takýchto milodarov cítil ponížený. Z toho dôvodu za skromný honorár bol redaktorom časopisu České museum, tlmočníkom a kustódom univerzitnej knižnice. V rokoch 1848-49 bol vymenovaný za profesora slovanskej filológie a mal významný podiel na organizovaní Slovanského zjazdu v Prahe. V Prahe napísal vedecké diela: „Slovanské starožitnosti“ (1837), „Slovanský národopis“ (1842), „Pamiatky starého písomníctva Juhoslovanov“ (1851), písal o Konštantinovi Filozofovi, vydal „Zákonník cára Dušana“...

Na sklonku života trpel na bolesti hlavy v dôsledku úrazu v mladosti, malárie a prepracovanosti, čo bolo príčinou, že sa v psychickom rozpoložení pokúsil skokom do Vltavy (1860) skoncovať so svojim životom. Jeho úmysel zbadali prítomní Pražania a zachránili ho. Umrel 26. júna 1861 v Prahe. Pochovali ho na Olšanskom cintoríne a k nemu priviezli z Viedne aj Jána Kollára. Jeho bohatá knižnica obsahujúca zbierku rukopisov, starých tlačív a vzácnych vydaní k dejinám slovanských literatúr je uložená v Knižnici národného múzea v Prahe.

Ján Jančovic

Literatúra:

BRTÁŇ, R.: Postavy slovenskej literatúry. SPN Bratislava, 1971.

KRAJČOVIČ, M.: P. J. Šafárik v Novom Sade. Príloha Hlasu ľudu OBZORY. Nový Sad 28.2.1987.

KUZMANOVIČ, N.: Stretávanie kultúr. Srbskoslovenské literárne styky Rista Kovijanića. Matica slovenská, Báčska Palanka 2006.

Minulosť dneška. Miroslav Krivák, diel prvý. In Zborník prác SKUS Pavel Jozef Šafárik,

Nový Sad, 2000.

Město Nový Sad

Krzysztof Varga: Guláš z turula (Úryvok)

Samovražda je najväčším exportným úspechom maďarskej kultúry. Ani jeden maďarský spisovateľ, maliar alebo herec nedosiahol taký úspech ako pesnička Szomorú vasárnap - hymna samovrahov celého sveta, jediný maďarský hit vo svetovom meradle. (Čítaj ďalej - Klik na link:)

http://www.luno.hu/content/view/10276/34

Z najnovšej tvorby Zoltána B. Valkána: Školský výlet

Vdovec Jozef Sokolík, baník na dôchodku, je chorý. Preveľmi chorý. Pred dvoma týždňami z ničoho nič odpadol a odvtedy napoly oblečený nevládne polihuje na kuchynskom šezlóne. Preto v kuchyni a nie v zadnej izbe v posteli na strožliaku, aby rodinu nevyľakal, aby si napokon všetci nemysleli, že je to s ním až natoľko zlé, keď musí ležať v posteli zababušený do duchien. (Čítaj ďalej - Klik na link:)

http://www.luno.hu/content/view/10398/34

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
....................................................................................................................................