Ceny za dobré susedstvo a porozumenie pre vojakov a záchranárov

Ceny za dobré susedstvo a porozumenie si tento rok prevzali príslušníci spoločnej slovensko-maďarskej jednotky na Cypre a horskí záchranári z Vysokých Tatier. Ocenenia odovzdali 2. marca šéfovia slovenskej a maďarskej diplomacie Miroslav Lajčák a Péter Balázs po rokovaní krajín V4 o východnom partnerstve v Budapešti. Minulý rok ceny putovali vedeniu maďarskej obce Hejce a slovenskému literárnemu vedcovi a bývalému veľvyslancovi v Maďarsku Rudolfovi Chmelovi.

Nominácie mohli prichádzať od polovice novembra minulého roku do konca januára, tie potom posúdili experti oboch ministerstiev a na laureátoch sa dohodli obaja ministri koncom februára. Vojakov nominovalo slovenské ministerstvo obrany a záchranárov Strana maďarskej koalície. Kritériami bolo to, aby ocenili osoby alebo skutky, ktoré prispievajú k lepšiemu vzájomnému porozumeniu a aby tieto skutky a osoby boli apolitické.

Slovenskí vojaci spolu s maďarskými a chorvátskymi kolegami v misii OSN UNFICYP udržiavajú na Cypre prímerie, zamedzujú opätovnému vypuknutiu konfliktu a prispievajú k návratu situácie do normálnych podmienok. Spoločná jednotka je príkladom dobrej spolupráce príslušníkov oboch krajín. V máji 2001 do misie UNFICYP prišli prví príslušníci slovenských ozbrojených síl. Postupne prevzali velenie v jednom z troch sektorov od príslušníkov rakúskych a maďarských ozbrojených síl, ktorí im v júni 2001 oficiálne odovzdali Sektor 4, čím SLOVHUNCON (slovensko-maďarský kontingent) operačne plne zodpovedá za tento sektor. Sektor 4 sa nachádza na východ od hlavného mesta Nikózia a má dve slovenské a jednu maďarskú rotu. Od septembra 2004 pôsobia v Sektore 4 aj dôstojníci chorvátskeho kontingentu.

Horskí záchranári zachránili na začiatku roka troch maďarských horolezcov, jeden z nich je vo svojej vlasti veľmi známy. Prípadu venovali veľkú pozornosť médiá na oboch stranách hraníc. Jeden z postihnutých horolezcov požiadal horskú službu o pomoc krátko potom, ako ich strhla lavína v oblasti Vysokých Tatier. Horolezci sa z lavíny vyhrabali, avšak pri 250-metrovom páde utrpeli početné vážne poranenia končatín a chrbtice. Počasie bolo zlé, nebolo možné použiť vrtuľník, tak do Dračej dolinky okamžite vyrazilo niekoľko skupín horských záchranárov, ktorí poskytli horolezcom prvú pomoc a na nosidlách ich náročným terénom a za tmy transportovali na Popradské pleso a pokračovali do nemocnice v Poprade na ďalšie ošetrenie. Na záchrane maďarských horolezcov sa podieľalo 45 profesionálnych a dobrovoľných záchranárov Horskej záchrannej služby. Jedným zo zranených horolezcov bol aj 42-ročný Budapešťan Zsolt Eröss - prvý Maďar, ktorý vystúpil na Mount Everest. Eröss zdolal dovedna osem osemtisícoviek.

(sita-l)

Orbán chce stiahnuť maďarských podnikateľov zo Slovenska

Maďarsko trpí nielen hospodárskymi, ale aj politickými špekuláciami. Vyhlásil to na budapeštianskom podujatí Obchodnej a priemyselnej komory predseda Maďarského občianskeho zväzu - Fidesz Viktor Orbán. Podľa Orbána by bolo potrebné stiahnuť maďarských podnikateľov, ktorí svoje podnikanie premiestnili na Slovensko.

„Podnikateľov treba namiesto posielania na Slovensko stiahnuť odtiaľ domov, aby boli partnermi novej maďarskej vlády,” konštatoval opozičný líder. Vplyvom opatrení Gyurcsányovej ľavicovo-liberálnej vlády sa totiž množstvo maďarských podnikateľov rozhodlo svoje podnikanie premiestniť na Slovensko, pretože tam našli výhodnejšie podnikateľské prostredie. Za politickú špekuláciu považuje predseda Fideszu aj predaj národnej leteckej spoločnosti Malév pred tromi rokmi Rusku za 200 miliónov forintov (749 344 eur), pričom teraz Maďarsko získalo zvýšením kapitálu o 25 miliárd forintov (93,7 milióna eur) v spoločnosti 95-percentný podiel. V. Orbán takýto spôsob spätného odkúpenia spoločnosti považuje za neprijateľný. Podľa neho ide o špekuláciu, ktorú bude potrebné preveriť. Predseda Fideszu sa tiež domnieva, že je nevyhnutné vytvoriť „stredoeurópske hospodárske prostredie”, ktorého silným pilierom popri Varšave a Prahe by mohla byť aj Budapešť.

(tasr)

Slovensko

Deťom budú hrať v škole hymnu každý týždeň

Je pondelok ráno. V každej štátnej základnej, strednej i vysokej škole na Slovensku musia riaditelia pustiť štátnu hymnu tak, aby ju počul každý žiak. V triede je okrem portrétu prezidenta aj štátny znak, zástava, text hymny aj preambula ústavy. Takto to bude musieť vyzerať v každej štátnej škole už od 1. apríla. Poslanci Národnej rady SR schválili vlastenecký zákon, ktorý navrhla Slovenská národná strana (SNS). Povinné vlastenectvo sa však nekončí v školách. Koaliční poslanci ho prenesú aj k dospelým. Na všetkých športových podujatiach a zápasoch, ktoré organizujú národné športové zväzy, sa bude hrať hymna. Nad Tatrou sa blýska bude znieť aj pred rokovaním parlamentu, ale aj na začiatkoch zasadaní obecných či mestských zastupiteľstiev, ale aj župných parlamentov. Každý úradník, ktorý nastúpi do štátnej služby, musí povinne sľúbiť vernosť republike. Zákon „upravuje základné princípy, ciele, formy a právne pravidlá, smerujúce na podporu výchovy k vlastenectvu”.

Ak právnu normu podpíše aj prezident SR, tak štátna hymna zaznie nielen pred zasadnutiami vlády, parlamentu a zastupiteľstiev, ale aj na verejných zhromaždeniach obcí či začiatku každého školského vyučovacieho týždňa. Jej hranie budú musieť do vysielania zaradiť verejnoprávne médiá a v rámci svojej programovej štruktúry odvysielajú v deň štátneho sviatku takto zameraný blok. Zároveň výchova k vlastenectvu a jeho obsahu bude zaradená do učebných osnov výchovno-vzdelávacieho procesu na všetkých stupňoch školskej vzdelávacej sústavy. Podľa pôvodného návrhu mali ľudia pri prevzatí prvého občianskeho preukazu skladať Sľub vernosti SR. Táto povinnosť sa mala týkať aj poslancov NR SR, miestnych a regionálnych samospráv, a to pred prebratím dekrétu o zvolení, rovnako primátorov či starostov. Rafael Rafaj (SNS) však pozmeňovacím návrhom ustúpil a skladať sľub tak budú už len štátni zamestnanci. Tí sľúbia „na svoju česť a svedomie vernosť SR, jej ústavným zásadám a jej demokratickému zriadeniu. Sľubujem, že ako občan SR budem podľa svojich možností a schopností oddane a verne chrániť svoju vlasť, jej územnú celistvosť, zvrchovanosť, štátnu suverenitu a mať v prirodzenej úcte jej štátne symboly”.

Maďari sa boja zneužívania

Vlastenecký zákon by mohol štát zneužívať na šikanovanie národnostných menšín. Obáva sa Strana maďarskej koalície (SMK). „Keď sa v rámci školského systému bude kontrolovať výlučne dodržiavanie tohto zákona a nebudú sa starať o iné dôležité veci,” zhrnul obavy podpredseda SMK József Berényi. Podobné obavy má aj pri samospráve, ktorá by mohla byť šikanovaná preto, „či hrajú celú hymnu, či je platňa v poriadku, či to ide nahlas, alebo nie - tam sú rôzne možnosti, ako to zneužívať”. Očakáva, že nálada na miestnych zastupiteľstvách na juhu Slovenska bude „zvláštna”. „Ja nebudem spievať hymnu,” hovorí J. Berényi. Na otázku prečo odvetil, že so slovenskou hymnou nemá žiadny problém, ale nelákajú ho veci, ktoré sú mu vnútené. Vlastenectvo sa podľa neho nedá vynútiť na základe zákonov. Zákon síce neukladá nijaké sankcie, ale jeho porušenie by mohlo spôsobiť nepríjemnosti najmä riaditeľom škôl.

Prijatie zákona o vlastenectve považuje SMK za „ďalší dôkaz intelektuálneho nihilu súčasnej vládnej koalície”. SMK tvrdí, že zákon v prijatej forme nebude vychovávať nikoho k vlastenectvu, skôr opačne. „Zo skúsenosti z totalitného obdobia vieme, že veci, ktoré sú nanútené občanom umelým spôsobom, väčšinou nevyvolávajú pozitívnu odozvu. SMK predpokladá, že tento zákon bude patriť medzi tie zbytočné a nezmyselné zákony, ktoré časom aj tak skôr či neskôr zaniknú,” píše sa v stanovisku, ktoré poskytla hovorkyňa strany Eva Dunajská.

(s-a-l)

Pohľad do budúcnosti

Päťmiliónta návšteva nášho portálu

Redakčný kolektív Ľudových novín si v rámci „rodinnej slávnosti“ pripomenul, že 27. februára zaregistroval portál www.luno.hu päťmilióntu návštevu.

V októbri minulého roka uplynulo päť rokov odvtedy, ako vtedajší šéfredaktor novín Imrich Fuhl začal spolu s redakčným kolektívom pripravovať internetový portál. Toto výročie sme si pomocou jeho zakladateľa pripomenuli aj na stránkach Ľudových novín:

Čaro a prvých päť rokov luno.hu

Slovo má zakladateľ a redaktor portálu

http://www.luno.hu/content/view/9026/57

Terajšia príležitosť je vhodná na to, aby sme hovorili trošku aj o budúcnosti. Vtedy, keď sa kolegovia rozhodli kráčať s dobou a otvorili okno, cez ktoré môže nazrieť do nášho slovenského mikrosveta prakticky celý svet, nemohli predvídať, čo všetko prinesie pre Ľudové noviny a ich redakčný kolektív tento významný krok. Až po istej dobe vysvitlo, že systém financovania menšinovej tlače v Maďarsku „nehonoruje“ takúto snahu a Ľudové noviny zo štátneho rozpočtu nedostávajú ani o halier či filier viac ako periodiká, ktoré podobný internetový denník nemajú. Museli si uvedomiť, že väčšia publicita znamená väčšiu zodpovednosť voči čitateľovi a voči našej komunite. Veď z portálu sa informujú o nás na Slovensku a vo svete aj ľudia, ktorí iný zdroj informácií o Slovákoch v Maďarsku nemajú. Že denná aktualizácia priniesla so sebou potrebu denne reagovať na dianie napr. aj v oblasti maďarsko-slovenských vzťahov, ale tak, aby sme sa aj nechtiac nestali nástrojom, alebo predmetom „robenia“ politiky. Zdá sa, že je to najväčšia odborná výzva pre redakčný kolektív, ktorý aj v „zlatých časoch“, keď pracovalo v redakcii dvakrát toľko novinárov ako v súčasnosti, bol stvorený pre týždenník a nie pre denník. A to sme ešte nehovorili o rezervách, ktoré skrýva v sebe náš populárny a bezplatný portál pri získavaní nových predplatiteľov a inzercie, čo by nám bezpochyby pomohlo pri stabilizovaní finančného zázemia Ľudových novín. Smery ďalšieho rozvoja by znamenalo otvorenie fóra, ktoré však treba neustále moderovať, umiestňovanie audio- a video-materiálov, odštartovanie internetového rádia, atď... To všetko si však vyžaduje personálne a finančné podmienky, ktoré zatiaľ chýbajú, ale na vytvorení ktorých pracujeme a sme odhodlaní ďalej pracovať. Žijeme totiž v dobe, ktorá nás núti, aby sme sa neustále prispôsobovali novým podmienkam, aby sme sa všetkými možnými kanálmi snažili nadväzovať kontakty s našimi čitateľmi. Veríme, že sa nám to podarí.

Alžbeta Račková

šéfredaktorka

Vilma Prívarová rokovala s rektorom Univerzity Komenského

V polovici februára sa na pôde Univerzity Komenského v Bratislave uskutočnilo rokovanie predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Vilmy Prívarovej s rektorom Univerzity Komenského Františkom Gahérom. Vzhľadom na to, že úrad v ostatnom období zaregistroval viacero podnetov zo strany krajanov ohľadne školného, hlavnou témou rokovania boli poplatky za štúdium na fakultách Univerzity Komenského týkajúce sa štúdia Slovákov zo zahraničia, ktorí nie sú poberateľmi krajanských štipendií. Rektor F. Gahér informoval V. Prívarovú, že všetci študenti z krajín EÚ študujú na slovenských vysokých školách za tých istých podmienok ako občania Slovenskej republiky. Zároveň objasnil, že od 1. januára 2010 v zmysle novely zákona o vysokých školách nemusia už ani Slováci zo Srbska platiť za štúdium a o tejto skutočnosti sú v týchto dňoch všetci študenti postupne informovaní. Počas rokovania sa rektor UK a predsedníčka ÚSŽZ zaoberali taktiež témami a úlohami z oblasti vzdelávania Slovákov žijúcich v zahraničí, ktoré sú súčasťou vládou prijatej Koncepcie štátnej politiky starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí do roku 2015.

V. Prívarová u krajanov v Poľsku

Na základe pozvania Spolku Slovákov v Poľsku (SSP) a generálneho konzula SR v Krakove Mareka Lisánskeho sa vo februári uskutočnila pracovná cesta predsedníčky Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Vilmy Prívarovej v Poľsku. Účasť na prehliadke slovenského folklóru Fašiangy, ktorú SSP pravidelne organizuje v Krempachoch, využila predsedníčka úradu k návšteve jednotlivých lokalít, v ktorých žijú Slováci. V Novej Belej si prezrela Centrum slovenskej kultúry, ktorého výstavbu významne podporil Úrad v rámci svojho grantového systému a ktorý by sa mal dokončiť tento rok, a stretla sa aj s členmi miestnej slovenskej komunity. Ďalšou navštívenou lokalitou bola Jablonka, kde si V. Prívarová v sprievode generálneho konzula M. Lisánskeho a konzula ZÚ SR vo Varšave L. Lopatníka prezrela pozemok, ktorý v centre obce na výstavbu Centra slovenskej kultúry z grantových prostriedkov ÚSŽZ zakúpil SSP. Slováci z Jablonky vyjadrili naliehavú potrebu vybudovať dom slovenskej kultúry aj v oravskej časti, nakoľko slovenský život bez adekvátneho priestoru na stretávanie sa tu veľmi upadá. V. Prívarová počas svojej pracovnej cesty navštívila aj centrálu Spolku Slovákov v Krakove, kde sa podrobne oboznámila s jeho činnosťou, pozrela si tlačiareň a redakciu časopisu Život. Stretla sa aj so splnomocnenkyňou vojvodu Malopoľského vojvodstva pre národnostné menšiny E. Myrga-Wojtowiczovou, s ktorou o. i. hovorila o možnosti zriadenia a pomoci poľskej strany pri príprave muzeálnej expozície slovenskej národnostnej menšiny v Poľsku.

(uszs)

Súbeh CSS

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) vypisuje súbeh na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií.

Do súbehu sa môžu prihlásiť miestne slovenské samosprávy, miestne slovenské organizácie a inštitúcie s vypracovaným slovenským projektom, ktorý plánujú uskutočniť do 28. februára 2011.

Žiadosti treba zaslať na adresu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A.) do 9. apríla 2010.

Žiadosť o podporu musí obsahovať:

a/ počet zaregistrovaných voličov,

b/ meno, názov a presnú adresu uchádzača,

c/ ročný pracovný plán organizácie,

d/ rozpis plánovanej akcie, respektíve činnosti (uvedenie počtu účastníkov, informácie, či sa uchádzajú o podporu z iných nadácií alebo úradov),

e/ celkové náklady programu, respektíve činnosti,

f/ vlastné finančné zdroje určené na program, respektíve na činnosť,

g/ výšku žiadanej finančnej podpory,

h/ kópiu šeku vystaveného výlučne na meno uchádzača o predplatení Ľudových novín na celý rok 2010,

i/ uvedenie názvu, adresy a čísla bankového konta, kam možno podporu zaslať,

j/ odporúčanie miestnej slovenskej samosprávy v prípade, ak uchádzačom nie je slovenská samospráva. (Výnimkou je, ak v obci neexistuje slovenská samospráva.)

Uprednostňujú sa:

- programy, ktoré budú prebiehať prevažne v slovenskom jazyku,

- podujatia a detské tábory zamerané na zvyšovanie jazykovej úrovne žiakov a mládeže,

- tí uchádzači, ktorí sa snažia získať podporu aj z iných zdrojov.

Uchádzač, ktorý nevyúčtoval finančnú podporu CSS, sa zo súbehu vylučuje!

Maximálna výška poskytnutej podpory na jednu aktivitu je 100 000 Ft.

Osada alebo obvod Budapešti, kde sa registrovalo na volebnú listinu:

- do 50 Slovákov, môže podať spolu 1 žiadosť,

- 51-100 Slovákov, môže podať spolu 2 žiadosti,

- 101-200 Slovákov, môže podať spolu 3 žiadosti,

- 201-500 Slovákov, môže podať spolu 4 žiadosti,

- 501-1000 Slovákov, môže podať 5 žiadostí,

- viac ako 1000 Slovákov môže podať 6 žiadostí.

Valné zhromaždenie a odborné výbory CSS si vyhradzujú právo kontroly na mieste podujatia.

Žiadosť o podporu treba poslať na tlačive, ktoré si možno zaobstarať v sídle CSS a na webových stránkach www.slovaci.hu a www.luno.hu:

http://www.luno.hu/content/view/9613/1

O výške udelenej finančnej podpory rozhodne Valné zhromaždenie CSS 12. mája 2010.

O svojom rozhodnutí, respektíve o termíne a podmienkach vyúčtovania, bude CSS informovať každého uchádzača prostredníctvom svojho úradu písomne.

Výzva CSS

Vyznamenanie „Za našu národnosť“

Celoštátna slovenská samospráva (CSS) aj v tomto roku plánuje udeliť vyznamenania „Za našu národnosť“ (maximum trom) osobám a kolektívom, ktoré vykonávali alebo vykonávajú významnú činnosť v prospech Slovákov v Maďarsku, prípadne vytvorili trvalé hodnoty v oblasti slovenskej kultúry, literatúry, výtvarného umenia, vedy alebo spoločenského diania.

Návrh na udelenie vyznamenania môžu predložiť:

· členovia a volené zbory CSS,

· miestne a teritoriálne slovenské samosprávy,

· registrované slovenské občianske organizácie v Maďarsku.

Návrh v slovenskom jazyku musí obsahovať:

· presné údaje osoby alebo kolektívu,

· podrobný opis a hodnotenie činnosti, ktorá je predpokladom na udelenie vyznamenania.

Návrh treba odoslať na adresu úradu CSS (1114 Budapešť, Fadrusz u. 11/A) do 23. apríla 2010. Návrhy vyhodnotí odborný výbor CSS, vyznamenania udelí Valné zhromaždenie CSS. Vyznamenania odovzdá predseda CSS v rámci Dňa Slovákov v Maďarsku 3. júla 2010 v Lucine.

Súbeh na miesto riaditeľa

Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy vypisuje súbeh na obsadenie miesta riaditeľa Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) so sídlom v Békešskej Čabe.

Nástup: od 1. júna 2010.

Poverenie bude platiť štyri roky.

Podmienky:

- univerzitné vzdelanie,

- znalosť slovenského jazyka,

- vedecký titul PhDr.,

- organizačné a manažérske schopnosti,

- prax vo vedúcej funkcii,

- bádateľská prax v kruhu Slovákov v Maďarsku a znalosť ich súčasného stavu.

Plat podľa dohody.

Termín doručenia prihlášok na úrad CSS: do 9. apríla 2010

Adresa: Celoštátna slovenská samospráva, 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A.

Prihlášky majú obsahovať:

- odborný životopis,

- kópie dokumentov o získanom vzdelaní a vedeckom titule,

- koncepciu činnosti a organizácie práce VÚSM v rozsahu 3-4 strán.

Výsledok bude vyhlásený 12. mája 2010 po zasadnutí Valného zhromaždenia CSS.

Kniha otázok (aj) o slovensko-maďarských vzťahoch

Prezentácia knihy Petra Weissa v Slovenskom inštitúte

V bratislavskom vydavateľstve Kalligram uzrela svetlo sveta kniha bývalého predsedu Strany demokratickej ľavice, súčasného veľvyslanca Slovenskej republiky v Budapešti Petra Weissa. Publikácia vyšla v roku 2009 v Edícii Domino a nesie titul Národný záujem a zodpovednosť v slovenskej zahraničnej politike. Ide o výber článkov, úvah, esejí a odborných statí, ktoré autor publikoval v rokoch 1994 - 2008, najprv ako jeden z priamych aktérov slovenskej zahraničnej politiky a neskôr ako jej pozorovateľ a analytik.

V pozvánke na prezentáciu knihy, ktorá sa konala v Slovenskom inštitúte, stálo, že ju predstavia riaditeľ German Mashall Fund v Spojených štátoch Pavol Demeš a historik László Szarka. Po úvodných slovách riaditeľa Slovenského inštitútu Milana Kurucza sa ujal slova riaditeľ vydavateľstva Kalligram László Szigeti, ktorý uviedol, že v edícii Domino vyšli doteraz knihy tridsiatich slovenských autorov, „výkvetu slovenskej publicistiky“. Pavla Demeša predstavil prítomným ako prvého ministra zahraničných vecí SR a odovzdal mu slovo. Doterajší veľvyslanci v Maďarsku Rudolf Chmel a Štefan Markuš vydali knihy po svojom návrate z Budapešti, P. Weiss tak učinil pred svojim príchodom - povedal na úvod. Ako uviedol, P. Weiss sa od roku 1994 až do dnešného dňa podieľa na spoluvytváraní slovenskej zahraničnej politiky, či už ako politik, pedagóg alebo diplomat. Pomocou článkov uverejnených v knihe možno sledovať cestu SR od mečiarizmu až dodnes, budovanie „hardvéru a softvéru“ štátu, ako aj vývin slovensko-maďarského dialógu. Pripomenul, že Slovensko malo ťažšiu cestu do EÚ a NATO ako ostatné krajiny skupiny V4 (Česko, Maďarsko, Poľsko), ktoré mu poskytli pomoc pri zdolávaní problémov a tak mohli spolu vstúpiť do týchto zoskupení. Domnievali sa, že po integrácii isté problémy zaniknú, ale okrem iných, ktoré priniesla doba, sa dodnes musíme zapodievať aj istými problémami, ktoré vyplavili slovensko-maďarské vzťahy. Navrhol aspoň časť knihy vydať aj po maďarsky.

László Szarka sedel na pódiu aj ako dekan Pedagogickej fakulty Univerzity Jánosa Selyeho v Komárne, ktorá je jedinou štátnou menšinovou univerzitou v našom regióne. Pravidelní návštevníci SI ho však poznajú aj ako riaditeľa Ústavu pre výskum národných a etnických menšín Maďarskej akadémie vied a maďarského spolupredsedu slovensko-maďarskej komisie historikov, ktorá pripravuje spoločnú učebnicu dejepisu. L. Szarka poukázal na kľúčovú úlohu výrazu „národný záujem“ v názve knihy a pripomenul, že aj v maďarskej zahraničnej politike prebiehajú diskusie o tom, ako možno vyjadriť národný záujem v multi- a bilaterálnom priestore. Citoval autora, podľa ktorého národný záujem možno vytvoriť iba vtedy, keď je za ním národný konsenzus. Podľa svedectva článkov P. Weiss si slovenský národný štát predstavuje ako modernizačný rámec, v ktorom majú miesto aj neslovenské národnosti a cíti, že národný štát sa nedá udržať v takej forme, ako si to predstavovali v XIX. a XX. storočí. Veď časť svojich kompetencií odovzdáva štát európskym štruktúram a ďalšie bude nútený odovzdať regiónom. Pre budúcnosť L. Szarka označil za potrebné položiť na stôl a otvoriť konfliktné otázky maďarsko-slovenských vzťahov. V záujme toho, aby sa tieto vzťahy dostali z mŕtveho bodu, označil za potrebné zbaviť ich prílišného ideologizovania a pristúpiť k pragmatickému riešeniu.

Podľa slov P. Weissa vtedy, keď sa chystal do Budapešti, mu kniha pomohla pri vytváraní predstavy o tom, ako by sa malo postupovať v maďarsko-slovenských vzťahoch. Život potvrdil to, čo mu v čase prípravy základnej zmluvy povedal istý francúzsky politik, že totiž v strednej Európe nemôže byť jedna riziková krajina, v prípade konfliktu budú ňou obe. Počas ôsmich mesiacov jeho pôsobenia v Budapešti sa potvrdilo, že vynášaním problémov na medzinárodnú pôdu sa nedosiahne víťazstvo a poukázal na to, že náš spor dobre poslúži ako argument pre odporcov ďalšieho rozširovania Európskej únie smerom na západný Balkán, čo je základným záujmom oboch našich krajín.

Tento večer však prerástol rámce prezentácie jednej knihy. Z príhovorov na pódiu, ale aj z neformálnych rozhovorov po oficiálnej časti programu bolo zrejmé, že všetkým, ktorí prišli v tento večer do Slovenského inštitútu, záleží na normálnych maďarsko-slovenských vzťahoch, čo pokladali za potrebné demonštrovať aj svojou prítomnosťou. V preplnenom hľadisku boli štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí MR Vilmos Szabó, bývalý vedúci misie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), veľvyslanec István Gyarmati a minister zahraničných vecí prvej maďarskej vlády po transformácii spoločnosti Géza Jeszenszky. Prišli však aj mnohé ďalšie osobnosti maďarského verejného života a príslušníci slovenskej komunity v Maďarsku, vrátane predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika.

Alžbeta Račková

Únia slovenských organizácií v Maďarsku

Kultúrne podujatia a presadzovanie záujmov

V roku 2004 z iniciatívy Slovákov v Békešskej Čabe, Malom Kereši, Segedíne a Slovenskom Komlóši bolo založené Združenie organizácií dolnozemských Slovákov. Odvtedy sa k tomuto zoskupeniu pridalo niekoľko ďalších miestnych, resp. regionálnych organizácií, a to nielen vyslovene z Dolnej zeme, ale aj z iných regiónov, ktoré obývajú Slováci v Maďarsku. O aktuálnych zmenách v činnosti združenia rozhodlo v polovici februára jeho Valné zhromaždenie v Slovenskom Komlóši.

K spomenutým mestám sa v priebehu uplynulých rokov pridali aj Slováci z Bakoňu, Čabasabadi, Eleku, Níreďházy, Poľného Berinčoku, Sarvaša, Stoličného Belehradu, ako aj zo slovenských obcí z okolia Pešti, združených v spolku Dolina. Tohoročné Valné zhromaždenie schválilo prijatie Verejnoprospešného spolku pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši. Najdôležitejšou témou zasadnutia bolo modifikovanie stanov zoskupenia, o štruktúre ktorého výstižne svedčí aj jeho nový názov: Únia slovenských organizácií v Maďarsku. Na zhromaždení boli zvolení aj členovia Predsedníctva a Kontrolného výboru. Predsedom únie aj naďalej bude František Zelman. Pri vypracovaní plánu práce niektorí delegáti zdôraznili, že kooperácia medzi jednotlivými členskými organizáciami by nemala znamenať iba vzájomné návštevy kultúrnych aktivít, ale aj rozhodnejšie presadzovanie spoločných menšinových práv. Podľa stanov strešná organizácia sa neangažuje v straníckej politike, kandidátov nominuje výlučne do menšinových volieb, a to v zmysle menšinového zákona. Únia môže zastrešovať aj tú spoluprácu, ktorú väčšina členských slovenských obcí a miest v oblasti pestovania slovenskej kultúry v Maďarsku už roky vykonáva. Prvý praktický krok v záujme úspešnej koordinačnej činnosti a seriózneho informovania by mal byť spoločný internetový portál.

V záverečnej časti účastníci Valného zhromaždenia prerokovali najaktuálnejšie otázky blížiacich sa volieb do menšinových samospráv.

(csl)

O Slovenskom dome v Mlynkoch

na Valnom zhromaždení združenia Pilíšanov

Doteraz stáli prípravy 37 miliónov forintov

Takmer polovica finančnej podpory maďarskej vlády na výstavbu nového Slovenského domu v Mlynkoch - Strediska pilíšskych Slovákov už nie je k dispozícií. Dozvedeli sa o tom členovia Valného zhromaždenia Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov na svojom zasadnutí koncom februára. Informoval ich predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik (mimochodom poslanec Slovenskej samosprávy v Kestúci), od ktorého sa dozvedeli, že stavebný pozemok stál 21,5 milióna forintov, kvôli nútenej výmene pozemku museli vyhotoviť dva projekty (budova bude stáť na menšom, ale lepšie situovanom pozemku) za 4-5 miliónov, zatiaľ celkovo 6 miliónov forintov dostal projektový manažér a 2,4 milióna právnik CSS, zvyšok inžinierske práce a preklady vyše 10 zmlúv.

Ako nás informoval predseda združenia Jozef Havelka, členovia VZ vyjadrili svoj nesúhlas s honorovaním projektového manažéra, ktorý podľa nich zatiaľ žiadnu konkrétnu prácu nevykonal, veď stavebné práce sa ešte ani nezačali. Predseda CSS prítomných informoval o tom, že zamestnávanie projektového manažéra je zakotvené v dohode o podpore, ktorú podpísala CSS s úradom vlády MR. Zmluvu s ním musel podpísať v mene CSS ako realizátora projektu Ján Fuzik. Dohoda s projektovým manažérom (ktorý zároveň vykonáva technický dozor) stanovila jeho honorár vo výške brutto 720 tisíc forintov mesačne, pričom po polroku túto sumu znížili na polovicu práve vzhľadom na to, že práce sa nerozbehli podľa pôvodného plánu. Od začiatku tohto roka sa zase zvýšili výdavky na honorár manažéra, lebo sa zvýšila spotrebná daň. Predseda CSS ochotne odpovedal na otázky členov združenia, ktoré bude spoluužívateľom nového objektu.

Odovzdanie novej dvojpodlažnej budovy s kapacitou spoločenskej miestnosti pre 120 osôb sa pôvodne plánovalo na december 2008. Na výstavbu prispela maďarská vláda sumou 80 miliónov forintov, rovnakým dielom - 10 miliónmi korún (331 939 eur), mieni prispieť aj slovenská vláda. Majiteľom nového Slovenského domu by mala byť CSS a jej hlavnými užívateľmi spomínané subjekty (miestna slovenská samospráva a pilíšske združenie). Sľúbené finančné prostriedky maďarská vláda už preorientovala, s vládou SR však zatiaľ nebola podpísaná dohoda o podpore.

Po prerokovaní otázky Slovenského domu Ján Fuzik sa ospravedlnil, lebo musel cestovať do Bratislavy. Valné zhromaždenie potom prijalo rozhodnutie mlynského starostu Józsefa Lendvaiho, ktorý sa vzdal členstva v predsedníctve združenia. Na jeho miesto zvolili starostu Kestúca Lajosa Gaála. Členovia najvyššieho fóra združenia Pilíšanov okrem toho schválili hlásenie o minuloročnej činnosti a rozpočte, pracovný plán a rozpočet združenia na tento rok. Ťažiskom tohoročnej činnosti združenia bude päť podujatí regionálneho rázu. Ide o ples pilíšskych Slovákov, Šiškový festival, omšu za spolupatrónov Európy sv. Cyrila a sv. Metoda (tieto sa uskutočnili vo februári), pochodu na vrchol Pilíša (v máji) a premiéra choreografie Čívska svadba (v júni).

(ef)

Tradície v procese zachovávania identity

Aktivisti občianskych organizácií na Čabianskych fašiangoch

Čabianska organizácia Slovákov (ČOS) a Dom slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe v spolupráci s Osvetovým strediskom železničiarov (OSŽ), Slovenskou samosprávou Békešskej Čaby a miestnym mládežníckym domom už po devätnásty raz pozvali vedúcich národnostných občianskych organizácií na odborné rokovanie. Stretnutie, ktoré sa konalo v polovici februára, sa už roky organicky začleňuje aj do série podujatí Čabianskych fašiangov.

V priestoroch OSŽ po pozdravných slovách jeho riaditeľa Istvána Maczkóa výstavu ručných prác Výšivkárskeho krúžku Fajalka a starodávnych tkanín členiek Kruhu priateľov Békešskej Čaby v Budapešti otvorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová. Pri tejto príležitosti bola v stredisku inštalovaná aj výstava obrazov Agneše Baukovej Burkušovej, ktoré znázorňujú budhistické mandaly, tisíce rokov staré tajné symboly z tantrickej budhistickej tradície. Tému rokovania, a síce tradície, uviedol vo svojom privítacom prejave predseda ČOS Michal Lásik. Ako povedal, pokladá ich za dôležité, pretože minulosť a tradície sú potrebné k budovaniu vlastnej podstaty človeka...

Na stretnutí, ktoré poctil svojou prítomnosťou aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, radca poslaneckého zboru Samosprávy Békešskej župy József Balogh vyslovil radosť z toho, že prostredníctvom prednášok môže nazrieť do života príslušníkov slovenskej národnosti. Zároveň im poprial veľa úspechov pri presadzovaní ich záujmov a menšinových práv. Úloha pestovania tradícií v procese zachovávania menšinovej identity bola hlavnou líniou prednášky predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, ktorý popri prehľade rôznych typov tradícií v rodine, obci, regióne, národnosti či národe zdôraznil, že v prípade národnostnej komunity je kohéznou silou predovšetkým jazyk. Zároveň pripomenul, že následkom zmien spôsobu života časť tradícií zaniká, avšak môžu sa vytvárať aj novodobé tradície, akou je napríklad festival dolnozemských Slovákov Na jarmoku.

Riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Uhrinová Hornoková predstavila odbornú činnosť univerzitnej docentky Márie Žilákovej, ktorá sa vo svojom referáte venovala tematike ľudového liečenia v slovenských regiónoch v MR. Zdôraznila, že práve Békešská Čaba je mestom, kde našla aj cenný písomný materiál, a to z prvej tretiny 19. storočia.

História, používanie jazyka a písomníctvo Nemcov evanjelického vierovyznania v Poľnom Berinčoku bola téma prednášky vysokoškolských profesoriek Judity Rückovej Kádárovej a Magdolny Michellerovej. O spolužití Nemcov, Rumunov, Rómov a Slovákov v békešskom Eleku hovoril primátor mesta László Pluhár, ktorý vyzdvihol o. i. ich novú tradíciu, a síce stretnutia rodákov mesta z celého sveta.

Spôsob začlenenia tradícií Slovákov do kultúrneho života Medešu bol predmetom prezentácie predsedníčky tamojšej slovenskej samosprávy Márie Nyáriovej Szlávikovej. Stretnutie. ktoré už roky organizuje pracovníčka DSK Alžbeta Ančinová spestrili recitácie básní komlóšskych slovenských poetov Michala Divičana a Juraja Dolnozemského. Účastníkov, ktorí aj tohto roku prišli do Békešskej Čaby z rôznych slovenských obcí v Maďarsku - od Moďoróšu po Pišpek, slávnostným prípitkom pozdravil aj vicestarosta mesta Tamás Herczeg. Po prednáškach nasledovala zábava, do tanca hrala kapela pána Luštíka.

Stretnutia aktivistov občianskej sféry sú niekoľko rokov súčasťou oficiálneho programu Čabianskych fašiangov. Séria podujatí aj tohto roku ponúkala široký výber rôznych kultúrnych a zábavných programov. Napríklad v priestoroch DSK sa konala turistická konferencia, na ktorej o. i. vystúpil aj riaditeľ spoločnosti Legatum Juraj Ando s prednáškou o možnosti zapájania pamätných domov a miestnych zbierok v našich slovenských osadách do krvného obehu cestovného ruchu v Maďarsku. Čabianske fašiangy boli atraktívne aj pre milovníkov gastronómie. Na rôznych bodoch mesta, predovšetkým v kultúrnych ustanovizniach, sa zišli rôzne súbory a kolektívy, aby oživili atmosféru niekdajších čabianskych zabíjačiek. Slovenskí aktivisti, účastníci stretnutia, navštívili napr. Klub Mester, kde tím Adama Žiláka popri ochutnávke prezentoval zakáľačku v tradičnom duchu, ale prísne podľa predpisov Európskej únie. Slováci z rôznych kútov krajiny si pri ochutnávke našli aj spoločné slovenské melódie, ktoré spievali za sprievodu harmonikára, člena Predsedníctva ČOS Martina Vozára. Ďalšou baštou čabianskej klobásy bol v tých dňoch aj dvor DSK, kde robili zabíjačku členovia Klubu čabianskej klobásy pod vedením Zoltána Uhrina.

Duch niekdajších zabíjačiek priblížili aj fotografie Ferenca Kádára, vystavené v mládežníckom dome. Vernisáž otvoril predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby J. Ando, spevom ju spestrili čabianski ľudoví speváci a otec fotografa hrou na tárogató. Mládežnícky dom bol aj dejiskom kultúrneho pásma V znamení priateľstva, v ktorom sa predstavili obce, ktoré boli zastúpené na stretnutí občianskych aktivistov. O fašiangovú náladu sa postarali Dychovka železničiarov, kvarteto z Čívu, miestne maškary a speváčky z obce Pilíš, ktoré na radosť mužov odprevadila aj brušná tanečnica. Obecenstvo originálnym humorom, prostredníctvom inscenácie Kniha o cintoríne, zabavil člen sarvašského slovenského divadla Gejza Benkő.

(csl)

Komlóšsky slovenský bál

S novými priateľmi zo Slovenska

Na slovenskom bále v Slovenskom Komlóši, ktorý sa konal v predposlednú februárovú sobotu v priestoroch slovenskej základnej školy, vítali záujemcov predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Lauková a vedúca Organizácie komlóšskych Slovákov Anna Molnárová. Predsedníčka miestneho slovenského voleného zboru konštatovala, že fašiangová veselica bude zároveň aj rozlúčkou so zimou, ktorá bola tohto roku nesmierne tuhá. Zároveň privítala v kruhu Slovákov z mesta a okolia predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika a riaditeľku Slovenského osvetového centra Katarínu Királyovú.

Na ples komlóšskych Slovákov zavítali aj bývalí vedúci predstavitelia mesta, ako napríklad Irena Divičanová Szencziová a József Sztakó, ako aj priatelia Komlóšanov z neďalekého Pitvarošu a Veľkého Bánhedešu. Tohto roku hostitelia privítali na zábave aj svojich nových priateľov. Známi komlóšski ochotníci totiž počas svojho zájazdu na Slovensko nadviazali kontakty s obcou Vlachovo, delegácia ktorej na čele so starostom Jurajom Kováčom a predsedom miestneho odboru Matice slovenskej Jurajom Bendíkom pricestovala na fašiangovú zábavu na Dolnú zem. Starosta gemerskej obce stručne predstavil ich osadu, ktorá sa môže popýšiť takými pamätihodnosťami, ako je evanjelický kostol z 15. storočia, technická kultúrna pamiatka európskeho významu Karlova huta, alebo zrenovovaný kaštieľ Andrássyovcov, ktorý v súčasnosti slúži ako kultúrny dom. Vlachovo je známe o. i. aj tým, že je nositeľom titulu Dedina roka 2005, ktorý získalo v súťaži Slovenskej agentúry životného prostredia a ktorým reprezentovalo Slovensko aj na európskej súťaži „Európska cena obnovy dediny“. Vlachovčania neprišli ani na Dolnú zem s prázdnymi rukami. Odovzdali prítomným kyticu slovenských ľudových piesní, medzi ktorými si aj domáci našli svoje najobľúbenejšie.

Komlóšania a ich priatelia sa na melódie hudobníkov z Orošházu zabávali až do skorého rána. Veselicu spestrila tombola s hodnotnými cenami.

(csl)

Plesová sezóna v Malom Kereši

Batôžkový bál starých mám

Tohoročný slovenský batôžkový bál starých mám v Malom Kereši trval do neskorých nočných hodín. V batôžkoch si ako hlavné jedlo všetci priniesli tradičné „zmačkalo“, čo nie je nič iné ako v šupke uvarené zemiaky s cibuľou, udusenou na paprikovej masti. V košíkoch sa skrývali aj ďalšie domáce zabíjačkové dobroty, veď k zábave, k temperamentným čardášom, tanečníci potrebovali energiu. Ondrej Gmoser nezaháľal za svojim syntetizátorom a tak tanečný parket na prízemí kultúrneho domu bol neustále obsadený. Zlatým klincom večera bola scénka o Turkovi a kravách v prednese príležitostného „divadelného súboru“ pod vedením Zuzany Gmoserovej. Úloha slovenského narátora pripadla Ildike Györkovej. Slovom, všetci sa zaslúžili o to, aby sa staré mamy a starí otcovia ani tento rok cez fašiangy nenudili.

Bál na Zuzany

V Malom Kereši by neboli fašiangy bez bálu na Zuzany. Keďže sa miestna Slovač pridržiava tradícií, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Gmoserová veselicu spojenú s bohatým pohostením zvolala na posledný deň pred veľkým pôstom. Bálu predchádzal kultúrny program, ktorým očarili obecenstvo členky speváckeho zboru, citaristi a Tanečný súbor Dúha.. Obecenstvo tlieskalo, pískalo a spievalo a nikoho nebolo treba nahovárať do tanca: parket sa na prvé fakty hudby zaplnil tanečníkmi. Za pestovanie krásneho dedičstva, atraktívne podujatia, milé prijatie hostí a pestovanie vzťahov aj cez hranice sa slovenskej komunite poďakoval primátor mesta László Domonyi. Vyzdvihol mimoriadnu súdržnosť Slovákov, silu ich podujatí, ktoré upevňujú kolektív a vytvárajú tradície. Po kultúrnom programe a príhovoroch sa zásluhou kuchárov dostal na stôl vynikajúci kohútí paprikáš. Slovákom aj neslovákom hrala do tanca formácia Bratyó Band, ktorá sa na radosť hostí činila až do bieleho rána.

Zsuzsa Bodová (br)

Fašiangy v sarvašskej slovenskej škole

Na Dolnej zemi sú fašiangy všeobecne známy a obľúbený ľudový sviatok, ktorý má dávnu tradíciu. Fašiangy predstavujú obdobie od Troch kráľov až do polnoci pred Škaredou - Popolcovou stredou. Potom nasleduje 40-dňový pôst, zavedený koncom 4. storočia kresťanskou cirkvou, ktorý trvá do Veľkého piatku. Je to prechodné obdobie medzi zimným obdobím a jarou. Podľa prameňov z obdobia Veľkej Moravy sa v 9. storočí používal termín mjasopust (koniec jedenia mäsa pred pôstom). V Česku sa toto pomenovanie zachovalo dodnes ako masopust.

Názov fašiangy pochádza z nemeckého slova vast-schane, čo znamená výčap. Počas fašiangov sa organizovali zabíjačky, zábavy a svadby. Ľudia si obliekali masky, čo malo zabrániť pôsobeniu tajomných negatívnych síl a zabezpečiť úrodný rok a plodnosť hospodárskych zvierat.

Dnešné moderné fašiangy sa už nevyznačujú takou mystickosťou a magickosťou. Sú pestrejšie, veselšie a bezstarostnejšie. Prvoradým cieľom je uvoľniť sa v uponáhľanej, stresujúcej dobe. Deti i dospelí si radi obliekajú pestrofarebné karnevalové masky a aspoň na chvíľu sa stávajú niekým iným. Je to krátky únik z reality do sveta fantázie.

Tak tomu bolo aj vo štvrtok 18. februára v Slovenskej základnej škole v Sarvaši. Hneď ráno bolo badať na pestrofarebnej výzdobe jedálne a tried, že tento deň bude iný ako obyčajne. Niektoré deti si už ráno obliekli veselé masky, ktoré si zhotovili s pomocou svojich rodičov. Cez tretiu prestávku bol v priestoroch auly pochod masiek, ktoré hodnotila porota zostavená z piatich učiteliek. Pozorne hodnotili nápaditosť, originalitu masiek a hlavne to, či boli vyrobené svojpomocne doma, požičané, alebo kúpené v obchode. Desať detí v najzaujímavejších karnevalových kostýmoch bolo odmenených popoludní na školskej diskotéke.

Hlavným bodom fašiangov bol bohatý zábavný program v Kultúrnom dome v Sarvaši. Deti, učitelia, ba aj rodičia sa naň dlhodobo a poctivo pripravovali. V ovzduší bolo cítiť akúsi vzrušenú družnú atmosféru. Každý chcel zaujať svojím číslom a krásnymi pestrými kostýmami. Celý program bol moderovaný dvojjazyčne v maďarskom i v slovenskom jazyku. Moderátorkami boli mladé učiteľky Dolly Gálová a Anika Podaniová. Okrem všetkých pedagógov, vedenia školy, žiakov a rodičov boli v preplnenej sále prítomní aj vzácni hostia: poslanec parlamentu a primátor mesta Sarvaš Michal Babák a poslanec mestského zastupiteľstva a zástupca rodičovskej rady Dr. Ladislav Bagi. Ako je to už každoročným zvykom, program otvorili elegantne oblečení. Slávnostný tanec usilovne nacvičovali v školskej telocvični niekoľko týždňov každé ráno pred vyučovaním. Nápaditú choreografiu zostavili učiteľky Renáta Pirosová a Erika Sinková. Kráľovnou ôsmakov bola Klaudia Strepková z 8. B a jej partnerom Adam Kurlik z 8. A triedy. Počas celého programu dievčatá v nádherných róbach a ich elegantní spolužiaci sedeli na javisku a dekorovali tak krásne naaranžovanú scénu. Po otváracom ceremoniáli sa mohla začať veselá zábava. Na javisko postupne prichádzali najprv najmenší žiaci. Malí tučniaci chceli roztopiť ľad a zimu, z prvákov sa stali malí čertíci a iní zápasili s dažďom. Druháci sa inšpirovali filmom 101 dalmatíncov, štvrtáci preoblečení za zvieratká vítali jar. Tretiaci boli športovci, trpaslíci a malé žabky. Potom prišli olympionici a veselé blšky. Originálne bolo vystúpenie malých moderných gymnastiek s reflexnými stuhami. Siedmakom učaroval tanec, ktorý zbližuje zdravých s chorými a tučným odoberá kilá. Piataci si vybrali pre svoju choreografiu hudbu Michaela Jacksona, chlapci ôsmych ročníkov parodovali vrabčací tanec. Šiestaci v kostýmoch mníšok a reperov roztlieskali obecenstvo. Potom nasledovali s humorným číslom rodičia. Zlatým klincom programu bolo prekvapenie, ktoré pripravili učitelia nacvičením paródie na Dumasov román Traja mušketieri. Scéna zažiarila rôznofarebnými dobovými kostýmami, ktoré navrhla a ušila pani učiteľka Mária Hrušková Molnárová. Atmosféra v divadle bola výnimočná. Bolo cítiť súhru pedagogického kolektívu, disciplinovanosť žiakov a nadšenie rodičov. To všetko dopomohlo k perfektnému výkonu účinkujúcich detí, rodičov i pedagógov, ktorí vydali na javisku zo seba maximum. Po záverečnom tanci ôsmakov sa všetkým poďakovala pani riaditeľka Zuzana Medveďová a prihovoril sa poslanec parlamentu a primátor mesta Michal Babák.

Potom sa žiaci presunuli do budovy školy a pokračovali vo fašiangovej zábave. V aule sa konala diskotéka. Deti mali k dispozícii aj čajovňu, herne a mohli sa voľne pohybovať po škole. Niektoré mali šťastie a vyhrali darčeky v tombole alebo mačku vo vreci. Diskotéka skončila o desiatej hodine večer a všetci sa rozišli domov s nezabudnuteľnými zážitkami. Slovenská základná škola v Sarvaši tak dokazuje, že vie nielen vynikajúco pripraviť deti na ďalšie štúdium na stredné školy a do reálneho života, ale prebúdza v nich tvorivosť, obohacuje ich duchovné hodnoty a dáva im silné zážitky, na ktoré budú dlho s láskou spomínať.

(dk)

Slovenská samospráva Peštianskej župy

Výzva na recitačnú súťaž

Slovenská samospráva Peštianskej župy vypisuje recitačnú súťaž pre žiakov škôl v Peštianskej župe. Súťaž sa uskutoční 14. mája o 10. hod. v sídle Valného zhromaždenia Peštianskej župy (Budapešť, V. obvod, Városház ul. 7). Prihlásiť sa môžu žiaci základných škôl, kde sa slovenčina vyučuje ako predmet, v nasledujúcich vekových kategóriách:

1. kategória: žiaci 1. a 2. tried

2. kategória: žiaci 3. a 4. tried

3. kategória: žiaci 5. a 6. tried

4. kategória: žiaci 7. a 8. tried

Pre žiakov iných škôl pripravili organizátori nasledujúce kategórie:

5. kategória: žiaci 1. a 4. tried

6. kategória: žiaci 5. a 8. tried

Prihlášky treba zaslať do 15. apríla na emailovú adresu: kohari.tibor@pestmegye.hu.

Prihláška a povinné básne:

http://www.luno.hu/content/view/9540/1

Svetové stretnutie Turzovčanov

Na Slovensku, v hornokysuckom meste Turzovka, každé štyri roky organizujú svetové stretnutia rodákov a ich potomkov. V tomto roku, v dňoch 13. - 15. augusta, bude stretnutie venované 430. výročiu prvej písomnej zmienky o obci, ktorej roku 1602 udelil privilégium sám jej zakladateľ, uhorský palatín Juraj Thurzo z Betlanoviec, zemepán na Bytčianskom panstve. IV. Svetové stretnutie Turzovčanov a ich potomkov sa bude konať v rámci Turzovského kultúrneho leta a Beskydských slávností. Záštitu nad IV. Svetovým stretnutím Turzovčanov a ich potomkov prevzal prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič, ktorý prisľúbil svoju osobnú účasť.

Ivan Gajdičiar

prezident občianskeho združenia

Spolok priateľov Turzovky

Konferencia v Celoštátnej cudzojazyčnej knižnici

Menej používané jazyky v krajinách Visegrádskej štvorky

V priestoroch Celoštátnej cudzojazyčnej knižnice sa 24. februára konala prvá medzinárodná konferencia o situácii menej používaných jazykov v krajinách Visegrádskej štvorky. Predstaviteľov pražskej, bratislavskej, karvinskej, katovickej, budapeštianskej, péčskej a níreďházskej univerzity, ako aj Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a Jazykovedného ústavu Maďarskej akadémie vied v mene organizátorov privítala riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Ibolya Menderová. Pani riaditeľka vyzdvihla, že konferenciu poriadajú v najvhodnejšom čase, totiž práve vtedy sa v Budapešti konal mimoriadny a rozšírený energetický summit premiérov V4. Účastníkov konferencie privítal zástupca riaditeľa odboru, vedúci oddelenia knihovníctva Ministerstva školstva a kultúry MR Iván Rónai. Ako povedal, menej používanými jazykmi hovorí v Európe približne 46 miliónov ľudí, čo potvrdzuje dôležitosť konferencie. Cieľom podujatia je upozorniť na menej používané národnostné jazyky v Európe, priblížiť problémy menšín a prehĺbiť vedomosti o kultúrnej rôznorodosti.

Sériu prednášok otvoril riaditeľ Inštitútu slovanskej a baltskej filológie Univerzity Loránda Eötvösa v Budapešti (ELTE) Janusz Banczerowski, ktorý sa zameral na jazykovú situáciu v Európskej únii. Skúmal, či v tomto integrovanom globalizovanom svete malé kultúry a jazyky sú schopné obstáť v tej obrovskej súťaži, kde podmienky určujú tzv. svetové jazyky, alebo sa dostanú do úzadia, degradujú sa a zaniknú. Ako povedal, z histórie sme sa mohli ponaučiť, že treba vytvoriť taký svet, v ktorom si každý národ môže zachovať svoj jazyk, kultúru, identitu a v ktorom komunikácia medzi kultúrami slúži všeobecnému porozumeniu.

Riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Alžbeta Uhrinová Hornoková priblížila prítomným situáciu Slovákov a slovenského jazyka na území súčasného Maďarska. Na začiatku svojej prednášky uviedla základné historické a štatistické údaje. - Slováci žijú na území dnešného Maďarska od konca 17. storočia. Masovo sa tu začali usadzovať po vyhnaní Turkov, keď ich sem lákali zemepáni a túžba po slobodnom vyznávaní viery a lepšom živote. Ich potomkovia si zachránili svoj jazyk a kultúru, aj keď ich počet sa za 3 storočia drasticky znížil. Slováci v Maďarsku si dodnes zachovali svoju hmotnú i nehmotnú kultúru, jazyk, identitu. Riaditeľka ústavu uviedla údaje sčítania ľudu z rokov 1990 a 2001. Na ich základe môžeme konštatovať, že počet Slovákov v období od roku 1990 do roku 2001 progresívne narastal. Roku 1980 sa hlásilo k slovenskej národnosti 9 101 občanov, roku 2001 ich bolo 17 693, čo znamená takmer stopercentný nárast. Veľká väčšina Slovákov, asi tri desatiny, tak ako to bolo badateľné aj v zrkadle predchádzajúcich sčítaní ľudu, žije v Békešskej župe, potom nasledujú Peštianska, Komárňansko-Ostrihomská a Novohradská župa. Podľa oficiálne odhadovaných údajov žije v Maďarsku 100 až 110 tisíc Slovákov, resp. ľudí, ktorí majú slovenské korene. Slovenskí bádatelia a politici s veľkým očakávaním hľadia na nasledujúce sčítanie ľudu, ktoré nám ukáže, či a ako sa v poslednom desaťročí zmenili z hľadiska minorít tieto veľmi dôležité ukazovatele. A. Uhrinová Hornoková sa vo svojej prednáške opierala o výsledky empirických sociolingvistických výskumov. VÚSM previedol výskum nazvaný Slovenský jazyk v Maďarsku. V prvej etape, v rokoch 1995 a 1999, bol zameraný na Békešskú Čabu, v období 2001 až 2004 na Békešskú župu a celoštátny výskum prebiehal v rokoch 2002 až 2007. Hlavným cieľom bolo zmapovať, opísať a prezentovať používanie slovenského jazyka a jeho situáciu koncom dvadsiateho, resp. začiatkom dvadsiateho prvého storočia. Charakterizovali sme najdôležitejšie komunikačné sféry, bilingválnosť Slovákov v Maďarsku, ambivalentnú situáciu rozvoja slovenského jazyka a stav výmeny jazyka. Medzi prioritami výskumu bolo zachovanie jazyka, zistenie najdôležitejších faktorov zachovania jazyka, pomocou ktorých môžeme spomaliť tempo jazykovej asimilácie, - povedala Alžbeta Uhrinová Hornoková a podložila svoj referát štatistickými údajmi.

Profesorka Sliezskej univerzity v Katoviciach Janina Urbanová prednášala o využívaní bilingvizmu slovenskej menšiny v Poľsku. Poukázala na národnostné cítenie a identitu, bez čoho je používanie materinského jazyka v dominantnom prostredí nemožné. Na príklade respondentov z Nowej Bialej hovorila o používaní slovenského jazyka v súkromí a v spoločnosti, o aplikovaní bilingvizmu v pracovnom pomere, oceňovaní znalosti slovenského jazyka zo strany respondentov a o využívaní slovenčiny v masmédiách. J. Urbanová sa opierala o výskum, ktorý v decembri 2009 robili v obci Nowa Biala medzi občanmi, ktorí pochádzajú zo slovenských, alebo zo zmiešaných rodín.

O menej používaných jazykoch v Českej republike a o problémoch rozvoja v jazykovo homogénnej krajine hovoril spolupracovník Karlovej univerzity v Prahe Marián Sloboda. Profesor Miroslav Dudok z Univerzity Komenského v Bratislave sa v prednáške nazvanej Jazyková pamäť vo viacjazyčnom prostredí po globálnom prehľade menej používaných jazykov v strednej Európe a v štátoch Visegrádskej 4 sústredil na jazyk Chorvátov a Bulharov žijúcich na Slovensku. Ostatní prednášatelia sa zamerali na poľský, rómsky, rumunský a rusínsky jazyk.

Andrea Szabová Mataiszová

Habilitačná prednáška Márie Žilákovej na ELTE

Na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti sa koncom februára uskutočnila habilitačná prednáška docentky Márie Žilákovej na tému Jazyk Slovákov v Maďarsku. Predsedom sedemčlennej habilitačnej komisie bol slavista, expert pre južné slovanské jazyky, profesor István Nyomárkay. Medzi členmi boli univerzitná profesorka Anna Divičanová a profesor Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Pavol Žigo. Mária Žiláková popri pedagogickej činnosti na Katedre slavistiky ELTE je členkou Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a nedávno vydala knihu o ľudovom liečiteľstve Slovákov v Maďarsku. Prednášku si prišli vypočuť aj kolegovia uchádzačky, početní predstavitelia slovenskej inteligencie v Maďarsku a študenti slovakistiky.

Po prečítaní odborného životopisu Mária Žiláková predniesla svoju prvú prednášku v maďarskom jazyku, v ktorej sprostredkovala poslucháčom výsledky svojich jazykovedných výskumov medzi Slovákmi v Maďarsku. V úvode priblížila proces migrácie Slovákov zo severných oblastí Uhorska na územie dnešného Maďarska a príčiny, ktoré viedli k vzniku miešaných nárečí západoslovenského, stredoslovenského a východoslovenského typu. Načrtla príčiny odumierania týchto nárečí, medzi ktorými uviedla vplyv slovenského literárneho jazyka, vplyv jazyka väčšinového maďarského národa a akútny problém súčasnosti: vymieranie nositeľov nárečia. Autorku týchto riadkov zaujali najmä informácie o vzťahu Slovákov v Maďarsku k literárnej slovenčine. Do druhej svetovej vojny najkultivovanejšou vrstvou jazyka bol jazyk Tranoscia a Biblie - bibličtina, a Slováci v Maďarsku ťažko prijímali štúrovčinu. Podľa svedectva výsledkov výskumov posledného obdobia si Ľudovít Štúr dopisoval s dolnozemskou slovenskou evanjelickou inteligenciou. Spor medzi Štúrom a Jánom Kollárom vo veci spisovného jazyka sa na Dolnej zemi premietol do konfliktu medzi dvomi skupinami evanjelických farárov, Kutlíkovcami a Haánovcami. Zaujímavé boli informácie o pokusoch o vytvorenie regionálnych spisovných jazykov v Šóškúte a Tárnoku na báze bernoláčtiny a v Békešskej Čabe okolo Evanjelického kníhkupectva pod vplyvom bibličtiny.

Po otázkach členov komisie a odpovediach uchádzačky nasledovala prednáška v slovenskom jazyku o jazykových a kultúrnych paralelách vo vývoji južných a západných slovanských jazykov. M. Žiláková sa o. i. zmienila o význame jazykovednej činnosti Sama Czambela a o teóriách vzťahujúcich sa na pôvod slovanských jazykov. Poukázala na historické súvislosti vývoja jazykov, na štátne útvary, akými bola Samova ríša a Veľkomoravská ríša a spomenula jazykové pamiatky v Zalavári, ktoré svedčia o prítomnosti Slovanov v tomto priestore. Mimoriadne zaujímavé boli informácie o význame Pešť-Budína, neskôr Budapešti, ako centra slovanských jazykov, o Kollárovej myšlienke slovanskej vzájomnosti a jej vplyve na illírske hnutie, alebo o pokuse vytvoriť spoločnú slovanskú terminológiu. Nielen laického poslucháča presvedčila Mária Žiláková o svojich prednášateľských schopnostiach a o výsledkoch svojej bádateľskej činnosti: habilitačná komisia ocenila jej výkon tridsiatimi štyrmi z 35 bodov.

Alžbeta Račková

Habilitácia je posudzovanie pedagogickej a prednášateľskej schopnosti a vedeckého výkonu zo strany univerzity. Uchádzač v rámci procesu habilitácie podáva svedectvo o svojej pedagogickej, výskumnej, praktickej a tvorivej činnosti vykonávanej po získaní doktorského titulu.

Ružena Tamášová rodená Malá

Slovenské ľudové pesničky ju dodnes potešia

Po celý aktívny život pracovala s ľuďmi. Ružena Tamášová rodená Malá bola sociálna zdravotná asistentka. Pochádza z pilíšskeho Santova, zo známej slovenskej rodiny, ktorá dala našej komunite niekoľko významných osobností. Jej synovec Štefan Malý je riaditeľom orchestra Maďarskej štátnej opery, jeho dcéra Katarína organistkou v Tihanskom opátstve, krstný syn Ladislav známy santovský miestny historik a neter Eva poslankyňa Slovenskej samosprávy Budapešti, členka Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Pani Ruženka sa vydala za Maďara, ale neprestala byť Slovenkou. Dodnes navštevuje všetky významnejšie slovenské podujatia v hlavnom meste.

Narodila sa roku 1923 ako najmladšia zo siedmich detí. Do strednej školy textilnej začala chodiť roku 1938, po jej skončení sa zapísala na nadstavbové štúdium na strednej zdravotníckej škole, ktoré pre vojnu musela prerušiť. V období bombardovania Budapešti sa škola presťahovala do Segedína a ona počas prechodu frontu musela štúdium prerušiť, diplom získala až v roku 1948. Za miesto praxe si vybrala Tolniansku župu. Nie náhodou: tam presťahovali po výmene obyvateľstva rodinu jej ctiteľa, s ktorým sa zoznámila na Slovensku, kam chodievala so svojím príbuzným, farárom Štefanom Eliášom. V Belečke mala na starosti päť dedín. Hoci názov Belečka by mohol poukazovať na slovanský pôvod, žijú tam obyvatelia nemeckej národnosti. Väčšinu z nich po vojne vysťahovali do Nemecka a na ich miesto presťahovali Maďarov zo Slovenska. 18. august 1948 sa hlboko zapísal do pamäti pani Ruženky. Bol to dátum jej príchodu do tejto osady, kde sa prihlásila u richtára, presídleného Maďara zo Slovenska. Ubytovali ju v dome niekdajšieho notára, kde zariadili aj detskú ambulanciu. Lekár býval v susednej dedine, preto Belečkania v súrnych prípadoch vyhľadávali ju, ona bola vždy poruke. Jej povinnosťou bolo navštevovať novorodencov, ale aj chorých na tuberkulózu a závislých na alkohole, poskytovať im odborné rady, vykonávať osvetovú činnosť, v prvom rade čo sa týka zdravej životosprávy. „Bár som jako pomáhala, bolo to velice ťažké,“ hovorí írečitým pilíšskym nárečím.

K obciam patrilo veľa samôt, ktoré navštevovala na bicykli. Keď prechádzala po zotmení cez úzke mostíky ponad rieku Kapos, neraz sa bála. „Bicykel som si dala na plece a tak som išla. Bola to hrúza,“ hovorí dnes už s úsmevom, pohrúžená do myšlienok. Po ročnom pôsobení v Belečke prišla kontrola z hlavného mesta, na základe ktorej mohla požiadať o zlepšenie pracovných podmienok. Mala šťastie, práve prebiehala reforma rozdelenia kompetencií a tak sa mohla presťahovať do Pincehelyu, kde jej pripadli tri dediny: Pincehely, Ozora a Belečka. Ozora bola osem, Belečka päť kilometrov od jej nového bydliska, ale už sa jej trochu uľavilo. Byt mala blízko niekdajšieho kláštora, ktorý prebudovali na nemocnicu. Nebola len detskou sociálnou asistentkou, organizovala tzv. Dni zdravia, keď po uliciach Pincehelyu pochodovali mamičky s kočíkmi, deti a učitelia. Počas týchto dní prebiehali rôzne prednášky o zdravej výžive, mamičky mali možnosť podeliť sa s ostatnými o svoje starosti. Vymenovali ju za vedúcu praxe nových asistentiek. Čerstvé absolventky museli mať trojmesačnú prax na dedine a tri mesiace museli odpracovať v meste, až potom mohli pracovať samostatne. Ruženka musela nájsť pre dievčatá nejaký nocľah. Richtár jej navrhol izbu v dome bývalého policajta, ktorý mal jedného syna. Aj si s ňou zavtipkoval, že by sa mala raz s ním stretnúť, potom by sa už z obce neodsťahovala. Ruženka prichádzala za dievčatami a spriatelila sa s domácimi. Mládenec zo Slovenska, kvôli ktorému sa presťahovala do tohto kraja, sa dostal do Bonyhádu a časom sa od seba vzdialili aj citovo. Ruženka sa zamilovala do syna policajta. S Lászlóom Tamášom sa zobrali roku 1952, ale to už obaja bývali blízko hlavného mesta. Vlastne manžel pracoval priamo v Budapešti, v Maďarskej národnej banke. Ona si našla zamestnanie v novom zdravotnom stredisku na Csepelskom ostrove, v Szigetszentmártone. Aj tu mala na starosti tri obce. Tu sa jej roku 1953 narodila dcéra Györgyi Katarína a roku 1955 Beáta Ružena. Na Csepelskom ostrove pracovala až do roku 1957 a jej muž pracoval. V tom istom roku dostali od banky byt, v XIII. obvode hlavného mesta, kde bývali osemnásť rokov. Pani Ruženka si našla prácu v mestskej časti Rákošpalota. Bola to štvrť obývaná pracovníkmi železníc a žilo tu aj pomerne veľa rómskych rodín. „Mnoho deti sa rodilo v tom čase,“ hovorí. Navštevovala ich v rodinách, ale bola aj pri lekárovi, keď tieto deti priniesli mamičky na lekársku prehliadku či na očkovanie. Počas návštevy v domácnostiach poradila mamičkám, napríklad ako majú kojiť a opatrovať dieťa. Za najlepšiu praktiku na zabezpečenie materinského mlieka považuje konzumáciu zapraženej vajcovej polievky, veľa tekutín a kukuričného koláča. Vývin detí sledovala do ich 14. roku veku. Tu, v Rákošpalote, stretla matku jej bývalého spolužiaka zo Santova, Rómku Štefániu Lakatošovú. Teta Fáni sa na Santove naučila po slovensky, tak ju aj oslovila v Rákošpalote, keď niesla kvapky pre vnúčatá. Teta jej často pomáhala, keď navštevovala rómske rodiny, aj vďaka nej si získala ich dôveru.

Tridsať rokov pracovala Ruženka Malá v opatrovni pre mentálne postihnutých v II. obvode Budapešti. asistovala lekárovi pri ich ošetrovaní a navštevovala pacientov v nemocnici. Tých, ktorí boli v lepšom zdravotnom stave, navštevovala aj doma. Našla si spoločnú reč aj s týmito pacientmi. Iba raz sa stalo, že jej pacientka v prítomnosti lekárky dala facku.

Už ako dôchodkyňa bola zdravotnou asistentkou na gynekológii v II. obvode. Ešte aj tam ju vyhľadávali jej bývalí pacienti s prosbou o radu.

Pani Ruženka dlho nevedela o tom, že v Budapešti je slovenská škola, vedela iba o internáte. Svoje dcéry však naučila po slovensky. Letné prázdniny trávili zväčša u rodiny v Santove, kde si osvojili základy slovenského jazyka, veď u Malých je dominantným jazykom slovenčina.

V roku 1995 po 43-ročnom manželstve ovdovela. Dodnes chodieva na Santov. „Aj muža sme tam pochovali, pri mojich rodičoch, aby bol bližšie k nám. Kým žila tretia sestra, Malvina, vtedy som ešte vác chodívala. Vždycky idem na konec (na konečnú zastávku autobusu nad dedinou - pozn. red.), idem dole do cintera a zpívam si po slovensky,“ usmieva sa. Slovenské pesničky, hlavne tie pilíšske, má veľmi rada. Presvedčila som sa o tom aj na plese budapeštianskych Slovákov, kde nechýbala ani pani Ruženka. Napriek svojmu pokročilému veku tancovala spolu s dcérou a neterou. Rada si spomína aj na niekdajšie bály v rodnom Santove. „Ked boli svátky, pred krčmu venku zahráli tri (pesničky - pozn. red.). Už tedy každý utekal na ulic,“ hovorí.

Žije spolu so svojou mladšou dcérou a vnučkou Beátou, ktorá v tomto roku maturuje na budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Dodnes rada varí, najradšej tie jedlá, ktoré sa naučila od svojej mamy, napríklad „slepý“ (falošný) guláš. Cestoviny nekupuje, robí si ich doma. Obyčajne ich konzumuje so syrom, dusenou kapustou či zemiakmi. Najobľúbenejšie koláče sú záviny, „štrúdle“: makové, syrové a kakaové, ktoré pred väčšími sviatkami pečie aj pre rodinu staršej dcéry, ktorá býva v Budakalászi.

Nájdeme ju na každom významnejšom slovenskom podujatí v Budapešti. Navštevuje vernisáže, slovenské divadelné predstavenia, programy obvodných slovenských samospráv. Ako hovorí, chodieva na ne rada, lebo tam môže počuť slovenskú reč, ktorú nadovšetko miluje, trochu si zaspomína na mladé časy a pobudne medzi dobrými ľuďmi. Za posledných päť rokov jej zdravie trochu ochablo: pobolievajú ju nohy. Ale kým vládze, bude chodiť medzi svojich, ba aj na plese si zatancuje.

Eva Patayová Fábiánová

Falošný guláš podľa pani Ruženky

Cibuľu nakrájame nadrobno podusíme na oleji, pridáme bobkový list a cestoviny (najlepšie fliačky). Potom zapražíme troškou múky, stiahneme z ohňa, pridáme čajovú lyžičku mletej papriky a zalejeme vodou. Pridáme na kocky pokrájané zemiaky a prípadne aj zeleninu (mrkvu a petržlen). Osolíme, okoreníme a na konci pridáme trochu smotany.

Spolupráca katolíckych rádií v MR a SR

Maďarská a slovenská omša v Santove

Rádio sv. Štefana v Jágri (Eger) a Rádio Lumen v Banskej Bystrici usporiadajú 14. marca v rámci Programu cezhraničnej spolupráce medzi Maďarskou republikou a Slovenskou republikou 2007 - 2013 v Rímskokatolíckom kostole v Santove spoločnú svätú omšu. Omšu, ktorá sa začne o 10.30 hod., budú celebrovať slovenský a maďarský kňaz.

Cieľom spolupráce oboch katolíckych rádií je výmena programov a duchovné partnerstvo, zlepšenie cezhraničných komunikačných kanálov, rozvíjanie spoločného obsahu, zabezpečenie dvojjazyčných zdrojov informácií pre veriacich a podpora vzájomného porozumenia komunít. K posilneniu vplyvu presahujúcemu hranice sú dôležité osobné kontakty, napríklad formou usporadúvania spoločných maďarsko-slovenských svätých omší v obciach s národnostne zmiešaným obyvateľstvom.

(vzs-aszm)

Zomrela mlynská učiteľka Rozália Glücková-Pintérová

Koncom februára nás vo veku 63 rokov navždy opustila bývalá slovenská učiteľka Materskej školy v Mlynkoch Rozália Glücková, rodená Pintérová. Rodáčka našej podpilíšskej obce získala diplom na Vysokej škole pedagogickej v Sarvaši. V škôlke vo svojich rodných Mlynkoch svedomite, horlivo, s plným nasadením vyučovala - vychovávala deti od roku 1965 až do roku 2004, keď odišla do dôchodku. Pani učiteľka vyžarovala lásku a pozitívny prístup k životu, čo sa snažila odovzdávať deťom aj dospelým, vždy bola ochotná pomôcť iným pri prekonávaní ťažkostí. Skromná mlynská učiteľka bola od začiatkov aktívnou členkou kolektívu miestnych ľudových spevákov - Slovenského pávieho krúžku. Tí, ktorí ju mali šťastie poznať, sa s ňou rozlúčili s ťažkým srdcom, ale s úprimnou úctou a vďakou. Česť jej pamiatke!

Učiteľ, ktorý sa nikdy nesklamal vo svojom povolaní

Narodil sa ako Rudolf Petik 19. októbra 1917 vo Zvolene, kde bol jeho otec zamestnancom železníc. Pochádza z mnohodetnej rodiny, bolo ich deväť súrodencov (on bol ôsmy v poradí), no dospelého veku sa dožili len šiesti: tri sestry a traja bratia. Keď mal dva roky, vrátila sa rodina do rodiska rodičov, do Lučenca, kde ujo Rudo prežil nasledujúcich dvadsať rokov svojho života. Roku 1923 začal navštevovať ľudovú školu. Už v tom čase vedel čítať a neskôr trávil čítaním veľa svojho voľného času. Ako sám povedal: „Bol som veľkým knihomoľom, knihy som priam hltal. Začalo sa to detektívkami, pokračovalo indiánkami od Karola Maya a neskôr literárnymi dielami klasikov ako Victor Hugo, Alexander Dumas, ktorí sú dodnes mojimi najobľúbenejšími autormi.” Keď sa pýtam na správanie vtedajších žiakov, spomína: „V školách vládol prísny režim, žiaci boli neraz fyzicky trestaní. Ja som síce vždy mal z chovania tú najlepšiu známku, no raz sa mi stalo, že ma učiteľ zavrel do kabinetu za to, že som do zošita napísal: „Pán učiteľ nepíše pekne”. V Lučenci, kde pokračoval v štúdiu na gymnáziu vysvitlo, že jeho silnou stránkou sú jazyky. Učil sa maďarčinu, slovenčinu, francúzštinu, latinčinu, angličtinu a nemčinu. Prvé tri zo spomínaných jazykov ho sprevádzali po celý život. Už v tomto období sa venoval aj športu, vyhral dokonca preteky v skoku do výšky (143 cm), stolnému tenisu a šachu a ako divák aj futbalu. Tvrdil, že na tento šport nemal talent. Jeho celoživotnou srdcovou záležitosťou bola hudba (či už hra na husliach, klavíri, alebo spev), ku ktorej sa vrátim neskôr. Maturoval roku 1935 a osud rozhodol tak, že sa bude venovať deťom, ku ktorým mal vždy dobrý vzťah. O dva roky absolvoval Pedagogický inštitút v Bratislave. Roku 1952 získal v Budapešti diplom učiteľa slovenčiny a ako štyridsaťročný v Egri diplom učiteľa zemepisu. Jeho prvým pôsobením bola ľudová škola, do ktorej sám chodil. Rok 1941 sa stal prelomovým nielen čo sa týka jeho zamestnania, ale aj osobného života. Získal miesto učiteľa v Čakanovciach a 22. júla sa oženil s Margitou Jurášovou, taktiež učiteľkou. Spolu s manželkou „vyženil” aj klavír, ktorý hral nesporne významnú úlohu v jeho nasledujúcom živote. Mali spolu štyri deti, troch synov a jednu dcéru, tri z nich nasledovali svojich rodičov na pedagogickej dráhe. V decembri 2002 manželka zomrela a on dodnes na ňu spomína s nesmiernou láskou a úctou ako na veľmi vzdelanú ženu, ktorá vedela vynikajúco kresliť a maľovať, hrať na klavíri a bola obetavou matkou ich detí.

V rokoch 1941 - 1943 musel absolvovať povinnú vojenskú službu, ale na front sa, našťastie, nikdy nedostal, pretože mu našli srdcovú chorobu a tak ho vyhlásili za nespôsobilého na akúkoľvek vojenskú službu. Po druhej svetovej vojne sa ujo Rudo spolu s rodinou presťahoval do Maďarska. Usadili sa v dedinke neďaleko hraníc, v Karancsberényi, kde získal miesto učiteľa - kantora. Tu by som sa vrátil k jeho hudobnému vzdelaniu. Keď bol ešte malý, učil sa tri roky hrať na husliach, ale tu sa jeho štúdiá hudby aj skončili, lebo jeho lákal klavír, ku ktorému však nemal prístup. Napriek tomu sa hudbe venoval. Keď sa po sobáši dostal ku klavíru a autodidaktickým spôsobom sa na ňom naučil hrať, tento ho sprevádzal celým jeho životom. Ujo Rudo priznáva: „Celou svojou dušou som hudobníkom, viac ako pedagógom, no mal som byť radšej knihovníkom, alebo archivárom.“ Kedysi bol milovníkom barokovej a klasickej hudby, dnes inklinuje skôr k hudbe cirkevnej. Významný zlom v jeho učiteľskej kariére nastal vtedy, keď začal v roku 1950 vyučovať slovenčinu, lebo ho ako budúceho učiteľa slovenského jazyka premiestnili do Santova (Pilisszántó). Bolo to obdobie, keď nastal, dnešnými slovami povedané, „boom” národnostného školstva v Maďarsku a slovenčina dostala veľký priestor. Bol medzi prvými, ktorí sa podieľali na výchove a vzdelávaní tunajších Slovákov. Ako ujo Rudo hovorí, na obdobie, keď sa začal venovať výučbe slovenského jazyka, najradšej spomína. Po Santove nasledovalo roku 1953 Nové Mesto pod Šiatrom, kam nastúpil ako riaditeľ žiackeho domova. Čoskoro zistil, že svoje vedomosti zúročí lepšie ako učiteľ, než riaditeľ. A tak tu až do roku 1978, keď odišiel do dôchodku, pôsobil najprv ako učiteľ slovenčiny a hudobnej výchovy, neskôr aj zemepisu. Popri tom viedol školský spevácky zbor a šachový krúžok. So speváckym zborom v vystupovali takmer po celom Maďarsku, dokonca aj v divadle Vígszínház a v Maďarskom rozhlase. Dlhé roky bol aj členom mestského speváckeho zboru.

Šachu, ktorý nazýva aj „športom tichých bláznov”, sa ujo Rudo venoval tiež od detstva a viedol k nemu aj deti slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, ktoré dosiahli pod jeho vedením nemalé úspechy. Okrem školského krúžku usmerňoval aj mestský šachový krúžok a mestské družstvo bolo v rokoch 1962-90 najlepším v župe. Už dávno bol dôchodcom a ešte vždy viedol v našej škole šachový krúžok. Roku 1962 ho vymenovali za inšpektora slovenského jazyka pre Boršodsko-Abovsko-Zemplínsku a neskôr aj pre Sabolčsko-Satmársku župu, ktorým bol celých 16 rokov. Nebolo to ľahké, školy navštevoval vlakom, alebo na bicykli. Snažil sa predovšetkým o to, aby sa v každej národnostnej obci vyučoval aj národnostný jazyk a aby bol k tomu zabezpečený dostatok kvalifikovaných učiteľov slovenčiny. V tomto období získal veľký prehľad o situácii Slovákov v Maďarsku a napísal o tom početné štúdie.

Ujo Rudo učil a vychovával mládež vyše tridsať rokov, z toho 28 v národnostných školách. Počas tohto obdobia prišiel na to, že dobrý pedagóg si musí v prvom rade získať dôveru detí a pristupovať k nim s láskou. Okrem toho musí vykonávať svoju prácu svedomite a mať rád svoje povolanie. „Vždy som sa snažil riadiť týmito vetami a hádam ani preto som sa nikdy nesklamal vo svojom povolaní.” To, že bol naozaj príkladným pedagógom, mi potvrdilo viac učiteliek našej školy, ktoré boli kedysi jeho žiačkami.

Za svoju výchovno-vzdelávaciu prácu získal vyznamenanie Vynikajúci pracovník školstva a ďalšie vysoké ocenenia. V Novom Meste pod Šiatrom sa síce končí vymenovanie pôsobísk uja Ruda, ale ani zďaleka sa nekončia jeho aktivity v národnostnej, kultúrnej, spoločenskej a športovej oblasti. Počas celého života sa venoval aj písaniu, túto zručnosť vraj zdedil po svojej matke. Písal články (v slovenskom aj v maďarskom jazyku), rôzne štúdie či súbehy. Aby som sa veľmi nerozpisoval, spomenul by som len práce, ktoré prispeli k rozvoju slovenskej národnosti v Maďarsku. Okrem publikovania mnohých príspevkov v týždenníku Slovákov v Maďarsku Ľudových novinách, lektoroval veľa slovenských publikácií a recenzoval učebnice slovenčiny, ale viedol aj kurzy slovenského jazyka a tlmočil. Svoje vedomosti si pravidelne doplňoval na školeniach na Slovensku. Pravidelne sa zúčastňoval Istvánffyho súbehov, kde boli jeho práce viackrát ocenené: roku 1973 napísal prácu pod názvom Drotári z Abova, s ktorou obsadil 2. miesto, v roku 1977 nasledovala práca Baňačka, roku 1979 Kytica slovenských piesní, roku 1993 Škola na hranici o slovenskej škole v Novom Meste pod Šiatrom, roku 1999 Školy vyučujúce slovenský jazyk 3. miesto) a v rokoch 2003 a 2005 písal práce O Slovákoch z Medzihoria. Táto štúdia si vyžadovala mimoriadne náročnú zberateľskú prácu a zanietenosť. Svojou prácou sa zaslúžil o zachovanie a rozširovanie slovenského jazyka v Novom Meste pod Šiatrom a jeho okolí. Ako tvrdí ujo Rudo, neexistujú iné dva národy, ktorých dejiny sú tak poprepletané ako dejiny Slovákov a Maďarov. Vždy bol zástancom pokojného spolunažívania oboch národov a národností - či už na Slovensku, kam sa dodnes vracia do rodného mesta Lučenca za príbuznými a priateľmi, alebo v Maďarsku, kde žije v pohraničnom meste. Pravidelne sleduje medzinárodné dianie a vždy vedie otvorený dialóg na túto tému. Z vlastnej skúsenosti vie, že veci sa v skutočnosti majú trochu inak, ako o tom možno počuť v masmédiách. Vedel, že neexistuje len biela a čierna farba, ale aj ich odtiene. Ako priznáva, on sám má povahu po otcovi miernu, vyrovnanú, bližšiu skôr slovenskému temperamentu. Teší sa vždy, keď dôjde k podpísaniu akejkoľvek dohody medzi Maďarskom a Slovenskom, ktorá prispeje k zbližovaniu oboch národov, či už v oblasti politiky, hospodárstva, kultúrny, alebo športu.

A ako plynú jeho dni na dôchodku?

Úmerne k jeho zdravotnému stavu v tvorivej práci. Je členom Maďarského zemepisného spolku, Rákócziho zväzu, Únie ochranárov a krášliteľov miest, Únie zemplínskych novinárov a mestskej športovej jednoty, bol dlhoročný člen Celoštátneho výboru Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku. Od roku 1987 je organistom kalvínskej cirkevnej obce a takto sa môže naplno venovať svojej druhej celoživotnej láske - hudbe. Donedávna bol aktívnym členom mestského speváckeho zboru. Mestský šachový oddiel dospelých viedol do roku 1990, odvtedy sa každú sobotu venuje dorastu v mestskej knižnici, ktorá je jeho druhým domovom. Trávi tu veľa času pri čítaní dennej tlače, hľadaní nových, zaujímavých informácií, alebo len tak pri rozhovore so známymi. Aktívne sleduje futbalový život mesta a spravodajstvá zo zápasov pravidelne publikuje v miestnych novinách. Okrem toho mu život vypĺňa aj jeho rozvetvená rodina a viac času musí venovať aj starostlivosti o svoje zdravie. Po večeroch si sadá k písaniu, pretože nám ešte vždy má čo povedať. Ako mi prezradil, chystá sa napísať štúdiu o mestskom šachovom živote, ktorý podľa neho už nie je taký ako kedysi...

Gejza Galyaš

_______________

Pán Rudolf Petik 5. februára 2010 vo veku 93 rokov zomrel. Na jeho pamiatku uverejňujeme úryvok z práce G. Galyaša, bývalého žiaka Slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, ktorá roku 2006 získala 1. miesto v súťaži Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku Zo školských lavíc do života II. Pripravujúcou učiteľkou bola Viera Mohayová.
















.
.
.
.
.
.........................................................................................................................................