Zasadla Zmiešaná slovensko-maďarská komisia pre záležitosti menšín

V priestoroch Ministerstva zahraničných vecí SR v Bratislave sa 2. februára konalo 10. zasadnutie Zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín. Jej úlohou vyplývajúcou zo slovensko-maďarskej základnej zmluvy je zaoberať sa slovenskou národnostnou menšinou v Maďarsku a maďarskou národnostnou menšinou na Slovensku. Práca komisie sa zintenzívnila po stretnutí ministrov zahraničných vecí SR a MR v septembri 2010. Členovia komisie prerokovali plnenie predchádzajúcich odporúčaní na zlepšenie situácie osôb patriacich k spomínaným národnostným menšinám a prediskutovali návrhy nových odporúčaní.

Na januárovom oficiálnom stretnutí premiérov oboch štátov sa Iveta Radičová a Viktor Orbán dohodli, že aplikovanie maďarského zákona o dvojakom občianstve na území SR sa bude riešiť bilaterálnou dohodou. Predsedníčka maďarskej časti komisie a zástupkyňa štátneho tajomníka Úradu štátneho tajomníka pre národnú politiku Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti MR Zsuzsanna Répásová potvrdila, že Maďarsko chce čím skôr rozbehnúť rokovania o tejto bilaterálnej dohode. „My sme otvorení a čakáme na odpoveď slovenskej strany,“ vyhlásila Zs. Répásová, ktorá navrhla vytýčenie termínu. S predsedom slovenskej časti komisie a veľvyslancom Miroslavom Mojžitom sa dohodli, že by chceli, aby sa touto problematikou zaoberala práve ich komisia.

Počas prebiehania rokovaní dostala komisia správu o schválení novely jazykového zákona slovenským parlamentom. Tá síce ponecháva sankcie za jeho porušenie, ale zmierňuje ich - Ministerstvo kultúry SR ich nebude musieť udeľovať povinne a znížia sa aj hranice sumy pokuty. Zs. Répásová uviedla, že Maďarsko má naďalej výhrady k sankciám, ktoré nezodpovedajú odporúčaniam Benátskej komisie, ani vysokého predstaviteľa OBSE Knuta Vollebaeka. Naznačila, že hrozba sankcií rodí strach v menšinových oblastiach a Maďarsko by chcelo, aby Slovensko zabezpečilo dobré ovzdušie pre menšiny.

M. Mojžita na druhej strane vyjadril svoju nádej, že konečne sa dorieši otázka slovenského zastúpenia v maďarskom parlamente. Podľa Zs. Répásovej po jari, keď Maďarsko prijme novú ústavu, bude možné modifikovať zákony a verí, že do konca roka bude odpoveď na túto otázku.

Na 10. zasadnutí sa zrodili aj tri nové odporúčania:

- maďarská strana zabezpečí finančnú podporu pre internetový portál Ľudových novín (www.luno.hu);

- maďarská strana počas modifikácie Zákona o národných a etnických menšinách z roku 1993 zváži zmenu predpisov volieb teritoriálnych a celoštátnych samospráv tak, aby aj na tejto úrovni prebiehali priame voľby namiesto systému elektorov, čím by sa posilnil princíp demokratickosti a spravodlivosti;

 - maďarská strana preskúma možnosť odovzdania práva údržby dvojjazyčných národnostných vzdelávacích inštitúcií s miestnym zaškoľovaním Celoštátnej slovenskej samospráve po uzavretí dohody s kompetentným ministrom.

(MZV SR - SITA - zp)

Ján nepomuk bobula

Zradca alebo taktik a stratég?

Keby bolo rešpektované paritné zastúpenia národov žijúcich v Uhorsku, museli by mať v uhorskom sneme Slováci dvadsaťosem poslancov. Aká bola situácia v časoch nazývaných dobou maďarizácie a aká bola holá skutočnosť, je všeobecne známe. Prví poslanci hlásiaci sa k slovenskej národnosti sa dostali do uhorského snemu začiatkom dvadsiateho storočia, teda ani nie dve desaťročia pred rozpadom Rakúsko–Uhorska. Aká bola situácia predtým, ako sa dostali do uhorského snemu prví slovenskí poslanci? Ako vieme, dostali sa do neho postupne Vavro Šrobár, Pavol Blaho, Andrej Hlinka, Ferdinand Juriga, Milan Hodža. Je tu ale otázka: neboli predtým v uhorskom sneme slovenskí poslanci, o ktorých sa historické pramene nezmieňujú?

Na túto otázku si treba odpovedať asi takto. V období maďarizácie mali mnohí v podstate dve možnosti. Buď sa hlásiť k slovenskej národnosti ďalej a narážať na problémy s tým spojené, alebo dať prednosť kariére a riadiť sa heslom: Kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. Boli i takí, ktorí dali prednosť druhému variantu. Oni sa možno cítili byť Slovákmi v kruhu rodiny, alebo svojich najbližších priateľov, ale na verejnosti sa v slovenskom národnom hnutí nijako neangažovali, ba ani sa k slovenskej národnosti nehlásili. Takým bol aj Ján Nepomuk Bobula, ktorého meno by i tak nemalo byť zabudnuté. Žil v rokoch 1844 až 1904, bol majiteľom stavebnej firmy a tiež mecenášom rôznych družstiev, roľníckych pokladníc, robotníckych spolkov a iných. V mladých rokoch finančne podporoval aj Maticu slovenskú, podobne ako vtedy vzniknuté slovenské gymnáziá i ďalšie slovenské organizácie a spolky. Na rozdiel od prevažnej väčšiny slovenskej reprezentácie začiatku druhej polovice 19. storočia, ktorá maďarskej strane neverila, alebo brala maďarské snahy s veľkou rezervou, čoho dôkazom je, že bola orientovaná smerom k Viedni, Bobula veril, že sa s maďarskou politickou reprezentáciou dohovorí, a tak sa mu podarí presadiť slovenské národné záujmy. Preto rakúsko-uhorské vyrovnanie uvítal. Čo nasledovalo potom je všeobecne známe. Po vyrovnaní sa Bobula už nijako v slovenskom národnom hnutí neangažoval, ani nijako nezdôrazňoval svoj slovenský pôvod. Čo sa odohrávalo v jeho mysli sa už nikdy nedozvieme. Ostali len nezodpovedané otázky, kde sú opäť dve možnosti. Podľa jednej videl, že je všetko stratené a tak poznal, že nemá cenu sa ďalej v slovenskom národnom hnutí angažovať. Podľa druhej stále veril v možnú dohodu s maďarskou stranou a následné presadenie slovenských národných záujmov. Vyčkával, lebo dospel k názoru, že ešte neprišiel vhodný čas. Roku 1888 bol zvolený za poslanca uhorského snemu za okres Rimavská Sobota. Snažil sa podporiť a presadiť mnohé nové a progresívne návrhy, ale za slovenské národné záujmy sa neangažoval. Podporoval vznik družstiev, a to tiež finančne, podobne ako ďalších robotníckych, remeselníckych spolkov a rôznych finančných inštitúcií. Od uhorskej vlády dostal niekoľko vyznamenaní.

Ako teda hodnotiť takéhoto človeka? Ako zradcu národných záujmov? Alebo prijať druhú alternatívu a hodnotiť ho ako taktika a stratéga, ktorý videl, že ešte nie je vhodný čas? Myslím si, že sa jednoznačná odpoveď bude hľadať ťažko.

Vladimír Kasjaněnko

O „našom“ Bobulovi v časopise Slovákov v Čechách

Pred chvíľou som dostala do rúk februárové číslo Slovenských dotykov, časopisu, ktorý vydáva Slovensko-český klub v Prahe. Vždy si so záujmom prečítam časopisy krajanov z Česka, Poľska, Rumunska a Srbska, ktoré pravidelne dostávame do redakcie Ľudových novín. Vždy nájdem príspevky, ktoré si so záujmom prečítam a občas aj také, ktoré ponúkneme aj našim čitateľom. Tento krát som natrafila na príspevok o osobnosti, ktorej osud bol tesne spojený s Budapešťou a ktorej sme na stránkach nášho týždenníka venovali niekoľko článkov. Ponúkame vám úvahu o Jánovi Nepomukovi Bobulovi z pera Vladimíra Kasjaněnka.

Br

Jedinečný projekt v budapeštianskej zoologickej záhrade

Koncom minulého roka za slávnostných okolností uložili v budapeštianskej zoologickej záhrade základný kameň Múzea života – Kúzelného vrchu. Vlani sa vedeniu ZOO podarilo získať podporu európskych fondov na päť projektov. Najväčšou investíciou je projekt múzea, ktoré bude situované vo vnútri Veľkej skaly. Náklady prekročia 1 228 miliónov forintov. V rámci investície na 3000 m² vytvoria interaktívnu expozíciu o minulosti, súčasnosti a budúcnosti života. Prestavbu Veľkej skaly plánovali už od roku 1912. – Výstavné priestory budú vytvorené na troch poschodiach a budú pozostávať zo 17 častí. Niektoré budú mať rozmery haly, iné menšej izby. Návštevník si tu bude môcť pozrieť napr. dvadsaťmetrovú veľrybu, siahnuť do úst dinosaura tyrexa, cestovať v čase v dobe ľadovej a vyskúšať, ako počujú netopiere. Budú tu vystavené hry zamerané na klimatické zmeny, na ekologické predstavenia atď., - povedal riaditeľ zoologickej záhrady Miklós Persányi. V najväčšej hale budú vystavené okrem veľryby modely dinosaurov a obrovských morských tvorov. V ostatných miestnostiach budú umiestnené sochy našich pradedov a ich typické nástroje, zväčšené vírusy a jednobunkové organizmy, medúzy, koraly a špongie, kostra najväčšieho medveďa, hry zamerané na vnímanie, predpokladané spôsoby života a zvieratá budúcnosti. Vďaka tejto investícii sa v budapeštianskej zoologickej záhrade budú konať kultúrne podujatia a vzrastie počet zimných programov pre deti aj dospelých.

Andrea Szabová Mataiszová

Predchodkyňou Univerzity L. Eötvösa je Trnavská univerzita

Za predchodcu budapeštianskej Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE), pomenovanej po fyzikovi a vynálezcovi kyvadla, sa považuje Trnavská univerzita, ktorú v roku 1635 založil Peter Pázmaň. Tú v roku 1777 presťahovali do Budína a na začiatku 19. storočia už patrila medzi najprestížnejšie v Európe. V súčasnosti má ELTE v Budapešti osem fakúlt. Málokto vie, že tu študovali piati nositelia Nobelovej ceny. Medzi nimi aj Albert Szentgyörgyi, ktorý dostal Nobelovu cenu za izoláciu kyseliny askorbovej, čiže vitamínu C. V súčasnosti má univerzita vyše deväťtisíc študentov.

Slovenské tkaniny v Békešskej župe

Nová publikácia A. Illéšovej Boťánskej

Výskum tradičných textilných výrobkov dolnozemskej Slovače dospel k ďalšiemu významnému míľniku. Spomedzi doterajších dôležitých medzníkov môžeme spomenúť prednášky a publikácie významnej bádateľky Národopisného múzea Dr. Terézie Baloghovej Horváthovej, ktorá pravidelne prednáša na konferenciách o tkaninách v Hevešskej župe, ale významný je aj jej príspevok s názvom Ľudové tkáčstvo uverejnený v zbierke Národopis Békešskej Čaby z roku 1993. Časopis Bárka uverejnil v roku 2009 článok Dr. Terézie Baloghovej Horváthovej o békešských textilných tradíciách.

Ďalším významným počinom v tejto oblasti bolo vydanie albumu Vzorky ľudových tkanín z Békešskej Čaby v roku 2009, zostaveného na základe zbierky a štúdie Dr. Jánosa Tiboriho. Album je spoločnou publikáciou Kruhu priateľov Békešskej Čaby v Budapešti (KPBČ) a Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS).

K zachovaniu tradícií textilnej tvorby a tradícii remesla našich slovenských predkov a ich zviditeľneniu významne prispela ľudová umelkyňa, rodáčka z Veľkého Bánhedeša Anna Illéšová Boťánska, ktorá spracovala textilné tradície jednotlivých regiónov a obcí Békešskej župy.

Nadácia PC Magister, s ktorou KPBČ už roky spolupracuje, v roku 2010 vyhrala súbeh, čo umožnilo ďalšie skúmanie tkáčskych tradícií, študijný pobyt i zostavenie zbierky najdôležitejších priebežných výsledkov zberateľskej a bádateľskej práce v tejto oblasti. Na tejto veľkolepej práci sa zúčastnili Békeščabania i Budapešťania spoločne. Študovali pozbierané materiály, zoznamovali sa so zachovanými prekrásnymi textíliami, zhotovili fotografie a rozprávali sa s ľuďmi, ktorí ešte poznajú fortiele tkania. Výsledky doterajších bádaní vydala knižne Nadácia PC Magister pod názvom Slovenské tkaniny v Békešskej župe.

Autorkou publikácie je Dr. Anna Illéšová Boťánska. Jej meno je dobre známe medzi odborníkmi, ale aj v širšom kruhu záujemcov o výšivkárstvo a tkáčstvo. Autorka vykonáva príkladnú prácu v záujme zachovávania tradícií - opisuje spôsoby tradičného zhotovovania textílií, zbiera starobylé vzorky, aplikuje ich na moderné predmety, vyučuje, vedie výšivkársky krúžok a organizuje výstavy diel jeho členiek. Nedávno si mohla verejnosť pozrieť diela autorky a členiek krúžku na Celoštátnej výstave ľudového umenia v Národopisnom múzeu v Budapešti. Viaceré vystavené textílie sama aj naplánovala a osobne sa podieľala aj na aranžovaní výstavy. Nová publikácia je určená jednotlivcom, ktorí radi vyšívajú, ale aj krúžkom či odborným školám. Fotografie sú pútavé, výstižné a profesionálne zhotovené. Publikácia obsahuje recenziu v maďarčine, slovenčine, francúzštine a nemčine. Začína sa pochvalnými slovami riaditeľky Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anny Ištvánovej. V epilógu si môžeme prečítať myšlienky jednej z vedúcich Nadácie PC Magister a členky KPBČ Eszter M. Molnárovej, ktorá má veľké zásluhy na spustení výskumu, na organizačnej práci, aj na vydaní zväzku. Menoslov zúčastnených je pozoruhodný, nachádzame medzi nimi rôzne vekové skupiny, bádateľov, členov krúžku, profesionálnych i amatérskych etnografov, členov nadácie i združenia, mladého ľudového umelca i univerzitného poslucháča.

Gratulujeme k tejto prekrásnej a obsahovo sýtej publikácii a dúfame, že mnohí si ju budú môcť prelistovať, prečítať a použiť!

Nech je tak na radosť a vzdelávanie nás všetkých!

(Helena Oláhová - zp)

Zimné čajové popoludnie v Kétšoproni

Slovenský sviatok s priateľmi

Bola krásna zimná nedeľa, keď som sa vydala na cestu do Kétšoproňu. Slovenská samospráva mi už tretí raz poslala pozvánku na čajové popoludnie, ktorej som zatiaľ nemohla vyhovieť. Až teraz. Dúfala som, že sa mi nejako podarí obísť cestu č. 44 a nájsť výhodnejšiu trasu. Nahodila som si teda meno obce do plánovača ciest, ktorý mi skutočne navrhol inú trasu. Tá skutočne existovala: na vozovke medzi mestom Szentes a Kondorošom sa našli aj fľaky asfaltu. Išla som 40-kilometrovou rýchlosťou, a tak som mala možnosť „kochať sa“ v spodnou vodou zaliatych územiach, z ktorých sa odrážali lúče zimného slnka. Napriek všetkým prekážkam som včas dorazila do cieľa. Ako som očami hľadala kultúrny dom, zazrela som ľudí, ktorí sa s táckami v rukách niekam očividne ponáhľali. Keďže som vedela, že vstupné na podujatie bol tanier domácich zákuskov, nemala som inú úlohu, ako ísť za nimi. V blízkosti som zaparkovala auto a namierila som do kultúrneho domu. V aule sa schádzali ľudia, odovzdávali organizátorom tácky a po zvítaní si kupovali lístky do tomboly. Okrem Kétšoprončanov prišli aj ich priatelia z Békešskej Čaby, Kardoša, Čorváša a Čabasabadi. Spolu s miestnymi Slovákmi oslavoval generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová a jej novopečený zástupca, predseda slovenského voleného zboru v Kardoši Peter Pečeňa. Čabianski Slováci na čele s Alžbetou Ančinovou a Annou Ištvánovou prišli za celý autobus.

Keďže som vedela, že prevádzkovanie školy pred niekoľkými rokmi od obecnej samosprávy prevzala katolícka cirkev, poprosila som riaditeľku Katolíckej základnej školy v Kétšoproni, inak slovenčinárku Elenu Spišjakovú, aby mi porozprávala o zmenách, ktoré priniesla nová situácia pre školu. „Deti aj učitelia zostali na mieste,“ vyzdvihla pani riaditeľka na úvod nášho rozhovoru. „Zmena nastala v tom, že náboženská výchova sa stala v škole povinným predmetom, pričom u nás sa aj pôvodne vyučovala v rámci rozvrhu hodín. Tento fakt nespôsoboval problémy, pretože 90 percent obyvateľov našej obce je katolíckeho vierovyznania a vieru aj praktizuje. Myslím si, že prechod bol bezproblémový.“ Na moju otázku vzťahujúcu sa na výučbu slovenského jazyka E. Spišjaková uviedla: „Od tohto školského roka u nás slovenčinu vyučujeme dve hodiny týždenne, z čoho vyplýva, že oficiálne už nepatríme medzi národnostné školy. Počet detí, ktoré sa učia slovenčinu, sa nezmenil, teda približne 90 percent žiakov sa zúčastňuje na vyučovaní slovenského jazyka. Takisto pripravujeme deti aj na štátnu skúšku zo slovenského jazyka.“ K zmene došlo z iniciatívy prevádzkovateľa, ktorý sa vyjadril za zvýšenie počtu hodín matematiky, maďarčiny a predmetov rozvíjajúcich zručnosť žiakov, tvoriacich dôležitú a dôraznú súčasť výučby. Celkový počet vyučovacích hodín vo všetkých ročníkoch o 10 percent prevyšuje povinný počet, preto ani pri splnení požiadaviek prevádzkovateľa nespôsobuje problémy zaradenie dvoch hodín slovenčiny do rozvrhu. Osobné podmienky výučby slovenčiny sú aj naďalej dobré, v škole pracujú štyri slovenčinárky, ktoré sa venujú deťom na vyučovacích hodinách a na popoludňajších zamestnaniach. Všetky štyri veľmi rady vyučujú slovenčinu, ku ktorej majú silný citový vzťah. Formou krúžku sa slovenčina vyučuje aj popoludní, v prípade vyšších ročníkov sú to až tri hodiny týždenne. Tieto zamestnania smerujú v prvom rade na prípravu na štátnu skúšku, pričom prvoradé je pestovanie vzťahu k slovenčine a tradíciám. „Okrem toho vždy v novembri usporadúvajú projektový týždeň, v rámci ktorého kladú dôraz na slovenčinu, slovenské tradície a spoluprácu so speváckym zborom Horenka, teda na všetky formy pestovania slovenského povedomia, ktoré aj doteraz v škole existovali,“ dodala na záver pani riaditeľka. O vysokej úrovni výučby slovenčiny a úspešnom vytváraní vzťahu k jazyku predkov v škole ma krátko po našom rozhovore presvedčil krásne skomponovaný program detí, ktorý zostavila Katarína Szászová. Ešte pred ním však otvorila podujatie a vzácnych hostí pozdravila predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová. Prezradila, že rodinné čajové popoludnie usporadúva slovenská samospráva už 15 rokov. Jej cieľom je, aby namiesto prác, akými boli napríklad páračky, ktoré v zimnom období vytvárali príležitosť na stretávanie sa, založili novú tradíciu. O tom, že nový sviatok sa v Kétšoproni ujal, svedčilo preplnené hľadisko, kde sedel aj starosta Sándor Völgyi, vedúci a pracovníci školy a ďalších miestnych inštitúcií. Po pani predsedníčke prevzali slovo Dóri Dananajová a Klára Szászová, ktoré uviedli moderný tanec ôsmakov. Bol to začiatok programu, v ktorom bohatý slovenský život v škole ožíval striedavo na javisku a na premietacom plátne. Pomocou narátoriek Shavny Leftwichovej a Viki Lipcseiovej obecenstvo napr. spomínalo na čajový večierok spred roka, na ktorom vystúpili tanečníci s ľudovými tancami, šiestaci s Veselou abecedou a Ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu. Úspech modernej verzie Červenej čiapočky Modrá čiapočka v podaní dramatického krúžku, ktorý pôsobí pod vedením Aniky Laurineczovej, si pripomenuli nahrávkou z prehliadky Deti deťom z relácie Domovina. Po modernom tanci siedmačiek a ôsmačiek – teraz už naživo – sa moderátorky podelili s divákmi o úspechy Eriky Árszintyeovej a Gréty Szászovej. Obidve úspešne absolvovali jazykovú skúšku stredného stupňa a Erika za svoju prácu zaslanú do súťaže Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku získala cenu Segedínskej univerzity. Štvrtáčka Renáta Tóthová zarecitovala slovenskú ľudovú rozprávku O kocúrovi a vrabcovi, kým Eva Petrovská zabavila obecenstvo rozprávkou Daniela Heviera Pudingový kráľ. Po nej obsadili javisko opäť tanečníci. Predviedli slovenské ľudové tance, ktoré sa naučili pomocou pani učiteľky Eriky Szatmáriovej v letnom tanečnom tábore v Telekgerendáši. Citaristi sa predstavili obecenstvu kyticou ľudových piesní, ktorú sa naučili v citarovom tábore. Siedmaci a ôsmaci si na slovenskom krúžku rozvíjajú slovnú zásobu, aby mohli zložiť štátnu skúšku. Spôsob precvičovania jazyka predstavili obecenstvu krátkou scénkou, kým piataci a šiestaci zatancovali moderný tanec na pieseň Otec Abrahám. Na záver pripomenuli deti vianočné chvíle, program pre dôchodcov a v škole: prváci prekvapili obecenstvo slovenskými novoročnými vinšmi a všetky deti zaspievali na javisku vianočnú pieseň. Slovenský ľudový spevácky zbor Horenka, ktorý spolu s citarovou skupinou Rosička koncom januára získal mimoriadnu zlatú kvalifikáciu na súťaži Rodná zem Békešská župa, tento krát zaspieval svadobné piesne. Nuž a po tom všetkom ešte iba nasledoval hlavný aktér večera: čaj a domáce zákusky, ktoré mali takmer taký veľký úspech, ako bohatá tombola, ktorá závideniahodný sviatok Kétšoprončanov ukončila.

Zaznamenala Alžbeta Račková

Úspech slovenskej dvojeurovej mince

Slovensko sa stalo koncom januára stredobodom pozornosti na celosvetovej súťaži o najkrajšie mince, keď sa slovenská dvojeurová minca stala po prvýkrát najlepšou a najžiadanejšou obehovou mincou. Dvojeurovka získala prvenstvo v tejto kategórii vďaka motívu dvojkríža na trojvrší. Autorom výtvarného návrhu je akademický sochár Ivan Řehák.

Cena za najlepšiu a najžiadanejšiu obehovú mincu bola slávnostne odovzdaná 29. januára 2011 zástupcom Národnej banky Slovenska a Mincovne Kremnica v rámci Svetového peňažného veľtrhu v Berlíne. Celosvetovú súťaž o najkrajšie mince vyhlasuje každoročne vo viacerých kategóriách renomovaný vydavateľ numizmatickej literatúry so sídlom v USA Krause Publications. Tento krát súťažili mince v piatich kategóriách, a síce o historicky najvýznamnejšiu mincu, o najlepšiu zlatú mincu, o najlepšiu striebornú mincu, o najlepšiu obehovú mincu a o najviac inšpirujúcu mincu. Začiatkom tohto roku boli vyhlásené najkrajšie mince s ročníkom razby 2009, ktoré v hlasovaní zvolila medzinárodná komisia zložená z viac ako 60 členov, odborníkov z oblasti numizmatiky.

Celosvetové ocenenie je mimoriadnym úspechom autora výtvarného návrhu mince, zároveň je však aj významným ocenením pre Národnú banku Slovenska, ktorá v rámci procesu prípravy zavedenia spoločnej európskej meny v Slovenskej republike vyhlásila, zorganizovala a vyhodnotila verejnú anonymnú súťaž na výtvarné návrhy slovenských strán obehových euromincí. Toto vzácne ocenenie prichádza pritom len dva roky po zavedení eura ako platnej slovenskej meny. Úspech z prvenstva slovenskej obehovej mince v hodnote 2 eurá, vnímaný predovšetkým širokou numizmatickou verejnosťou celého sveta, prináleží taktiež Mincovni Kremnica, ktorá túto mincu vyrazila.

Na základe internetu spracoval Gregor Papuček

Cenu poroty na Berlinale získal maďarský film

Cenu poroty 61. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Berlinale získal film Bélu Tarra Turínsky kôň (A torinói ló). Pre Slovákov v Maďarsku je to preto zaujímavé, lebo jednu rolu vo filme zahral aj Santovčan: právnik, spisovateľ Michal Kormoš.

Strieborného medveďa, teda cenu poroty, má dráma A torinói ló (The Turin Horse), ktorá vznikla pod vedením maďarského filmára Bélu Tarra. „Je to pravda, je to môj posledný film. Posledný takzvaný Tarr film,” vyjadril sa režisér pre novinárov. „Táto snímka obsahuje všetko - všetko, čo verím, že by sa vo filme malo ukázať, teda všetko, čo využíva reč filmu,” dodal.

Nalepším filmom sa podľa očakávaní stala iránska dráma Jodaeiye Nader az Simin (Nader And Simin, A Separation), ktorá získala Zlatého medveďa. Medzinárodná porota na čele s taliansko-americkou herečkou Isabellou Rosselliniovou zároveň na sobotnom udeľovaní ocenila ženské i mužské herecké obsadenie snímky režiséra Asghara Farhadiho. Filmár pri preberaní sošky nezabudol ani na svojho krajana, ktorý má dvadsaťročný zákaz vycestovať zo svojej krajiny. „Chcel by som vám pripomenúť Džafara Panáhího. Skutočne si myslím, že jeho problém sa vyrieši a že budúci rok to bude on, kto tu bude stáť,” uviedol na adresu neprítomného člena poroty. Za réžiu udelili prestížneho Strieborného medveďa Nemcovi Ulrichovi Köhlerovi za film Schlafkrankheit (Sleeping Sickness). Ocenenie za výnimočný umelecký prínos si odniesol poľský kameraman Wojciech Staron za snímku El premio (The Prize, réžia Paula Markovitchová) a porota tiež ocenila Barbaru Enriquezovú, ktorá bola zodpovedná za výpravu tohto filmu. Strieborného medveďa za scenár získali Joshua Marston a Andamion Murataj, scenáristi filmu The Forgiveness Of Blood režiséra Joshuu Marstona. Informácie zverejnila webová stránka Berlinale.de a tlačová agentúra Reuters.

Michal Kormoš už hral vo filme B. Tarra: sformoval Factota vo Werckmeistrových harmóniách v roku 2000. V tomto roku uvedú v maďarských kinách aj ďalší film, v ktorom účinkuje: Kolorado Kid v réžii Andrása B. Vágvölgyiho.

(ef-s)

Békeščabianske župné múzeum

Veniec k soche M. Munkácsyho

Pri príležitosti 167. výročia narodenia Mihálya Munkácsyho položili pracovníci békeščabianskeho župného múzea nesúceho meno tohto významného maliara veniec k buste umelca, dielu sochára Miklósa Borsosa z roku 1958, ktorá je umiestnená v záhrade inštitúcie. Riaditeľ múzea Dr. Imre Szatmári vo svojom príhovore priblížil prítomným učňovské roky Munkácsyho, ktoré strávil v Békešskej Čabe u stolára Györgya Langa. M. Munkácsy, narodený 20. februára 1844, sa práve v tom období rozhodol pre umeleckú dráhu a o pár rokov si podmanil celý svet. Pracovníci Múzea Mihálya Munkácsyho považujú za dôležité uctievať si jeho pamiatku. Sú hrdí na to, že jedine v Békešskej Čabe existuje múzeum, ktoré nesie Munkácsyho meno.

Chýrne Munkácsyho obrazy, konkrétne jeho trilógiu, si v Maďarsku pozrelo už vyše milión ľudí. V Békešskej Čabe uchovávajú a vystavujú aj 450 osobných predmetov a relikvií maliara a tu sa nachádza aj najväčšia zbierka jeho diel v Maďarsku. Tieto predmety zverila mestu vdova po umelcovi a poštou ich v roku 1917 poslal z Paríža jeho bratranec. V roku 1928 sa v liste zaujímal u vedenia mesta, či ich sprístupnilo verejnosti. Na veľké prekvapenie vysvitlo, že zásielka nebola doručená na miesto určenia. Napokon ju v roku 1931 našli nerozbalenú v jednom budapeštianskom múzeu, odkiaľ ju previezli do Békešskej Čaby, kde sú exponáty vystavené.

K tradícii patrí aj to, že prvého mája, na výročie úmrtia M. Munkácsyho, delegácia Čabanov pravidelne navštevuje hrob umelca na Kerepešskom cintoríne v Budapešti, kde vzdáva hold maliarovi a jeho nesmrteľnému dielu.

(Andrea Vándorová - zp)

Celoštátne stretnutie vedúcich národnostných občianskych organizácií

Čabianska organizácia Slovákov (ČOS), Slovenská samospráva v Békešskej Čabe a Kultúrny dom železničiarov usporiadali 18. až 20. februára v metropole dolnozemských Slovákov už tradičné Celoštátne stretnutie vedúcich národnostných občianskych organizácií. Tohoročným mottom porady, na ktorej sa okrem slovenských aktivistov z rôznych regiónov Maďarska zúčastňujú každý rok aj predstavitelia iných národností, boli „Rok rodiny“ a „Dobrovoľníctvo“.

V prvý deň rokovania početných účastníkov a vzácnych hostí na vernisáži výstavy fotografií privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová. – V predošlých rokoch sme otvorili toto podujatie výstavami výšiviek z Békešskej župy, teraz je tu expozícia farebných fotografií. Nezisková organizácia Ibsen začiatkom minulého roku vyhlásila celoštátnu súťaž pod názvom Živé tradície na Dolnej zemi, cieľom ktorej bolo zachytiť na fotografiách národopisné hodnoty. Do súťaže sa mohli prihlásiť autori žijúci, alebo pracujúci v našej župe. Keďže Békešská župa je multinárodnostná, na týchto fotografiách sú remeslá a tradície rôznych minorít. Z hľadiska zachovania tradícií je veľmi dôležitá dokumentácia, aby sme ich mohli odovzdať nasledujúcim generáciám. Z aspektu našej budúcnosti je veľmi dôležité blížiace sa sčítanie ľudu a preto účastníci národnostných podujatí musia cítiť, že patria k minorite. Preto vás prosím, keď si budete pozerať tieto fotografie, pouvažujte nad tým, čo urobili vaši predkovia pre tú obec, v ktorej vy žijete a tvoríte. Spomeňte si na ťažkú prácu, ktorú vykonali v záujme toho, aby tu bola úrodná pôda, kostoly, školy, kultúrne domy a remeslá. Nezabudnite na svojich predkov a pri sčítaní ľudu sa hláste k svojej národnosti, - povedala Helena Čičeľová a popriala všetkým účastníkom úspešné rokovanie. V divadelnej sále Kultúrneho domu železničiarov privítal hostí predseda ČOS Michal Lásik, ktorý sa zároveň poďakoval za dlhoročnú organizačnú prácu pracovníčke Domu slovenskej kultúry Alžbete Ančinovej. Prítomných aktivistov pozdravil aj primátor mesta Békešská Čaba Gyula Vantara, ktorý vyslovil radosť z toho, že na porade si vymenia informácie o svojej práci a o aktivitách. Stretnutie svojou prítomnosťou poctil aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo. Po úvodných príhovoroch odzneli prednášky o aktuálnych národnostných otázkach. Prvým prednášajúcim bol predseda Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Juraj Ando, ktorý hovoril o národopisných hodnotách, zbierkach a programoch. Známy muzeológ v prvom rade predstavil aktivistom činnosť Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum, ktorá ponúka slovenským národopisným zbierkam v Maďarsku odbornú a finančnú pomoc. Ako povedal, v Maďarsku sa nachádza 60 národopisných zbierok viažucich sa k obyvateľstvu slovenskej národnosti. Najväčšia koncentrácia zbierok bola od 70. rokov 20. storočia v Békešskej župe, dnes je najväčší počet slovenských národopisných zbierok v Peštianskej župe. J. Ando vo svojej prednáške porovnal typy jednotlivých zbierok a dal prítomným dobré rady na využívanie pamätných domov v turistike a v muzeálnej pedagogike. Poslanec miestnej slovenskej samosprávy, evanjelický farár Pavol Kutej vo svojej prednáške hovoril o zachovávaní tradícií v spoločnosti, rodinách a v cirkvi. Podľa jeho slov našou prvoradou úlohou je zachovávanie tradícií našich predkov, lebo ak tie zmiznú, zmizneme aj my. Pavol Kutej ďalej predstavil prítomným miestny slovenský evanjelický zbor, ktorý bol kedysi súdržný a intenzívne pestoval tradície, spájal slovenské rodiny. Dnes sa už len máloktoré starajú o slovenskú kultúru. Tretím prednášateľom bol miestny katolícky farár Antal Szigeti, ktorý hovoril o tom, že tento rok vyhlásila Maďarská biskupská konferencia za Rok rodiny. Ako povedal, z roka na rok sa zvyšuje počet rozvodov a veľmi veľa detí vyrastá v neúplnej rodine, čo je obrovský problém pre spoločnosť. Antal Szigeti vyzdvihol dôležité poslanie rodiny.

S prednáškami vystúpili aj predsedníčka Nemeckej samosprávy v Gyomaendrőde Mária Hacková, ktorá hovorila o tradíciách svojich predkov, predsedníčka Rumunskej samosprávy Békešskej župy Emília Nagyová Martyinová, ktorá prednášala o rumunských tradíciách v župe a riaditeľka Srbskej základnej školy v Battonyi L. Szutorová, ktorá hovorila o dôležitosti školy v zachovávaní tradícií. Posledným prednášateľom prvého dňa bol predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondrej Kiszely. Predseda zoskupenia priblížil činnosť mladých zameranú na zachovávanie tradícií. Ako povedal, nestačí usporiadať ročne dve-tri podujatia, nárokujú si návrat ku koreňom, teda s kultúrnymi akciami budú spájať aj pestovanie našich zvykov.

Po prednáškach nasledovala diskusia a večera so zábavou, kde do tanca hrala kapela Tamása Hričoviniho.

Účastníci stretnutia sa v sobotu mohli oboznámiť s pozoruhodnosťami mesta a zúčastnili sa na tradičnej slovenskej zabíjačke v miestnom kultúrnom stredisku a na fašiangovom bále. Na nedeľu organizátori pripravili záverečné stretnutie, kde si účastníci v plodnej diskusii mohli vymieňať názory a spoločne hľadať odpovede na každodenné otázky.

Andrea Szabová Mataiszová

Do 15. apríla treba požiadať o doplnkovú podporu

Pred nedávnom sme na stránkach našich novín uverejnili oznam Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti (MVSS) MR o všeobecnej podpore na fungovanie miestnych a teritoriálnych menšinových samospráv zo štátneho rozpočtu na rok 2011. Na základe vládneho nariadenia č. 342/2010 o podpore menšinových samospráv zo štátneho rozpočtu všeobecná podpora na fungovanie v prípade miestnej menšinovej samosprávy činí na rok 2011 209 539 forintov, v prípade teritoriálnej menšinovej samosprávy je to 419 078 forintov.

Menšinové volené zbory koncom minulého roka podávali svoje žiadosti o diferencovanú podporu na základe splnených úloh ešte podľa predchádzajúceho vládneho nariadenia. Medzičasom sa zrodil právny predpis, ktorý zmenil spôsob udeľovania diferencovanej podpory pre menšinové samosprávy. O udeľovaní tejto dotácie sa bude v budúcnosti rozhodovať na základe zápisníc o zasadnutiach, ktoré menšinové volené zbory povinne zasielajú vládnym úradom župy. Spracúvanie dokumentácie zabezpečí Správa fondov Sándora Wekerleho. Vzhľadom na to, že zmena predpisov spôsobila neistotu v kruhu našich samospráv ohľadne tohoročného financovania, na aktuálne úlohy sme sa opýtali zástupcu riaditeľa Odboru národnostných vzťahov Ministerstva verejnej správy a spravodlivosti. Anton Paulik nás informoval o tom, že iba tie samosprávy musia požiadať o udelenie doplnkovej podpory na základe splnených úloh, ktoré z nejakého dôvodu nepodali žiadosť koncom minulého roka. List treba poslať do 15. apríla na adresu Správy fondov Sándora Wekerleho. Peniaze by mali prísť na účet samospráv do 15. augusta.

Br

„Je našou povinnosťou byť aktívnymi“

Rozhovor s predsedom Slovenskej samosprávy v Kardoši Petrom Pečeňom

- Kedy si sa stal členom Slovenskej samosprávy v Kardoši?

- V lete roku 2006 ma vyhľadala vtedajšia predsedníčka samosprávy Judita Fábriová. Prezradila mi, že nastanú zmeny v počte poslancov - namiesto dovtedajších troch ich bude päť. Chcela do práce zapojiť aj mladých a bolo mi cťou, že myslela práve na mňa, takže s radosťou som sa ujal tejto úlohy. Okrem nás sa stali členmi aj Brigita Brlášová, Ildika Sebedinská a Zoltán Törteli. Bola to nová vlna, obnovila sa štruktúra Slovenskej samosprávy v Kardoši.

- Aké máš spomienky na posledné voľby, po ktorých ťa zvolili za predsedu samosprávy?

- Nastala situácia, keď ľudia chceli zmeny a vďaka tomu som z volieb vzišiel víťazne. Osobne si myslím, že nie je najzdravšie, keď je predsedom samosprávy 22-ročný mladík, a zrejme mnohí už len kvôli môjmu veku budú na mňa pozerať kritickými očami. Avšak vďaka mojim vynikajúcim sarvašským a békeščabianským učiteľom, menovite Zuzane Medveďovej, Edite Pečeňovej, Michalovi Lásikovi a Etelke Rybovej si myslím, že na túto funkciu som pripravený. Môj starý otec Ondrej Klimaj bol v 70.-80. rokoch minulého storočia aktívnym účastníkom, organizátorom a vodcom kardošského kultúrneho života, preto teraz ako keby som sa ujal svojho dedičstva - samozrejme, treba to chápať v úvodzovkách. Po mojom zvolení aj bývalá pani predsedníčka vyjadrila radosť z toho, že štafetu, ktorú prebrala od môjho starého otca, môže teraz odovzdať práve mne. Je to veľmi dobrý pocit, ale zároveň aj veľká zodpovednosť. To, že niekoho zvolia za poslanca alebo za predsedu, samo osebe nič neznamená. Treba dokázať, že je vhodný na tento post, takže teraz musím konať a dokázať svoje schopnosti.

- Aké najdôležitejšie úlohy ťa čakajú? Sú potrebné nejaké reformy, alebo treba napredovať po vyšliapanej ceste?

- Zatiaľ neprešlo veľa času, najprv treba vyanalyzovať situáciu, v ktorej sa nachádzame. Považujem za veľmi dôležité, aby sme najprv spoznali mienku ľudí a voličov. Už aj samotná otázka počtu voličov je zamyslenia hodná, veď kým v roku 2001 sa k slovenskej národnosti hlásilo až 43,5 % obyvateľov Kardoša a v roku 2006 sa do volieb zaregistrovalo 77 osôb, vlani ich bolo už iba 46. Aj toto číslo nás upozorňuje, že musíme podniknúť isté kroky, aby sme aj v budúcnosti mohli hovoriť o kardošských Slovákoch.

V decembri sme mali čajové popoludnie, na ktorom som poprosil našich dôchodcov, aby povedali, čo si želajú, veď napokon my sme tu pre nich a preto sami musia povedať, aké majú nároky. Hovorím to aj preto, lebo na konci predošlého volebného cyklu sa pomaly strácala aktivita - je ťažké kohokoľvek aktivizovať v starnúcej dedine. Nie náhodou som žiadal, aby sme sa rozprávali tu, v kardošskom slovenskom klube. Trávim tu veľa času uvažujúc nad tým, ako by sa dali využiť danosti týchto priestorov. Možno tu vytvoriť príjemnú rodinnú atmosféru. Často sa stávalo, že vo veľkej kultúrnej sále sme sa jednoducho stratili. Prítomných bolo viac ľudí zo susedných dedín ako Kardošanov, čo, samozrejme, nie je problém, ba naopak, veľmi sme sa tešili z dobrých stykov so susednými samosprávami. My teraz musíme aktivizovať najmä Kardošanov, čo si viem predstaviť práve prostredníctvom príjemných čajových popoludní, gastronómiou, rozhovormi či pozeraním filmov, nikomu nič nevnucujúc. Na jar plánujeme opekanie slaniny a varenie v kotlíkoch. Dovtedy musíme dať do poriadku dvor, obnoviť ho, vymeniť lavice. Verne tradíciám väčšie podujatia plánujeme až na leto. Treba trochu počkať, kým sa nálady v dedine upokoja, normalizujú sa vzťahy a potom uvidíme, ako ďalej.

Človek má veľa plánov, najmä keď je mladý, mnoho nápadov mi behá mysľou ohľadom rôznych problematík. Chcel by som, aby sme v budúcnosti mohli obnoviť tento klub. Taktiež by som si želal zrod publikácií, pomocou ktorých by sme mohli vytvoriť obraz o sebe, kardošskej Slovači.

Veľmi je dôležitá spolupráca so susednými obcami, napriek tomu, že nie všetky patria do nášho tábora. Znovu oživenie niekdajších vzťahov je veľkou výzvou. Plánujeme aktívnejšie participovať aj na sarvašskom kultúrnom živote. Musíme organizovať také vlastné, resp. spoločné programy, ktoré jazykom i obsahom oslovia zúčastnených. Existuje záujem o bližšie partnerstvo, je to iba otázka organizácie.

Je veľmi dôležité riadiť prúdenie informácií - nestačí len obecná informačná tabuľa. Človek by si myslel, že v malej dedinke sa informácie šíria rýchlo, ale nie je to zákonité. Zíďme sa a zistime, ktoré problémy viedli k tomu, že predsedom som teraz ja a nie niekto iný.

- Podľa teba ako by sa dala osloviť a aktivizovať mládež?

- To je veľmi ťažká otázka a klamal by som, keby som tvrdil, že som nad ňou ešte neuvažoval. Keď cestujem do Segedína, mám 1,5 - 2 hodiny času rozmýšľať nad podobnými otázkami. Vieme, že asimilácia závisí vždy od jednotlivca. Existuje, samozrejme, aj násilná asimilácia, ale jednotlivec sa môže vždy rozhodnúť, kam chce patriť. Ja nikoho nebudem nasilu nútiť do slovenského klubu, aby prišiel a cítil sa dobre, ak si to neželá. Neviem však odpovedať na otázku, ako by sa dala prilákať mládež... Je ťažké osloviť ju všeobecne, nie je to iba špecifický problém Slovákov v Maďarsku. V súčasnosti vidím jediný spôsob - hoci ten platil aj doteraz - treba vykonávať dobrú prácu, organizovať také programy, ktoré vzbudia záujem mladých ľudí. Treba ich inšpirovať k tomu, aby išli študovať aspoň do takej školy, v ktorej sa môžu učiť v slovenčine. Dá sa budovať na školskom systéme a na miestnej úrovni, i na starých rodičoch. Dalo by sa zorganizovať spoločné podujatie starých rodičov a vnúčat spojené s gastronómiou - gastronómia je tu kľúčový výraz, pán profesor Wlachovský by o tom vedel rozprávať. Sme pravidelnými účastníkmi obecných dní, to je veľká príležitosť mobilizovať ľudí. Školu ani škôlku už nemáme, naše deti chodia do Kondoroša a na Sarvaš, kde sa stretávajú so slovenskou kultúrou. Samospráva podporuje školské vyučovanie hmotne aj nehmotne a deti majú možnosť zúčastňovať sa na našich podujatiach. Ak sa na nich budú cítiť dobre a budú sa vracať aj po ukončení štúdií, to bude znamenať, že sme pracovali dobre. V tínejdžerskom veku, kedy u mladých prebiehajú rôzne psychologické procesy, si však jednotlivec málokedy uvedomí, že je Slovák žijúci v Maďarsku a určite nepatrí medzi jeho najväčšie túžby zúčastňovať sa na podujatiach v spoločnosti 60-70-ročných ľudí.

- Ako vidí dnešný mladík slovenskú národnostnú politiku?

- Môžem sa vyjadriť iba sám za seba. Som členom Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) a tak mám viacerých tunajších slovenských známych. Mnohí z nich sa politikou vôbec nezaoberajú, iní čiastočne alebo aktívne. Situácia Slovákov v Maďarsku nie je príliš ružová. To, že sme sa rozdelili, nám tiež neprospieva. Treba sa zmieriť s tým, že zákonodarca vytvoril nový volebný systém. Hlavne ten je príčinou toho, že sme sa rozdelili na dva tábory, čo však neznamená, že predtým sa nevyskytli konflikty, nový volebný systém ich iba v roku 2006 vyplavil na povrch. Mnoho odo mňa oveľa skúsenejších, starších našich Slovákov, ktorí boli aktívni aj počas samosprávneho systému, to nedokázalo pochopiť. Ja som sa dostal o krok ďalej - nie som povinný prijať situáciu, ale musím ju pochopiť k tomu, aby som v súčasnom systéme mohol fungovať a konať. Teraz vidíme, že veľa vecí sa nevyhnutne musí zmeniť, ale tie staré, dobre osvedčené treba zachovať. Hovorievam, že kým voz vpred, nie sú potrebné veľké reformy, ale pozitívna kritika nikdy nezaškodí. Ako mladý človek mám k našim vedúcim jedinú prosbu: nech sa snažia riadiť veci tak, aby sme mali od nich čo prevziať.

Otázka situácie súčasnej mládeže v politike je kľúčová, keďže existuje veľká generačná priepasť medzi dnes aktívnymi a dospievajúcimi. Čiastočne z núdze sa musíme aktivizovať, lebo nám chýba jedna generácia medzi teraz 50-60-ročnými a 20-ročnými. 30-40-ročných prakticky niet a preto ja, Ondro Kiszely, Juro Ráďanský a ešte niekoľkí si myslíme, že je našou povinnosťou byť aktívnymi. Ak my nebudeme, nebude mať kto prebrať štafetu.

V roku 2006 sme si museli uvedomiť, že veru už aj v národnostnej politike začali platiť vlčie zákony. Každý nech posúdi sám, či je to dobré alebo nie, či nás to ženie dopredu a či nie, či je tu demokracia alebo nie. Sledujúc to mladými očami mám obavy.

- Na čo ti ostáva čas popri univerzite a práci?

- Univerzita mi momentálne odoberá veľa síl. Vstávam ráno o siedmej, na deviatu prídem na univerzitu a večer okolo ôsmej sa vraciam domov. Vtedy si dám za kalíštek pálenky, navarím si niečo, trošku si čítam a ľahnem si spať. Som univerzitný poslucháč a Slovák žijúci v Maďarsku - tieto dve veci úplne vypĺňajú 24 hodín môjho dňa.

- Akým spôsobom kultivuješ svoje jazykové znalosti?

- Najlepšie som hovoril po slovensky ako gymnazista, odvtedy zabúdam. Mnohí si myslia, že ak dakto študuje na katedre jazyka, veľa rozpráva po slovensky, má veľa hodín jazyka. Avšak to, že počúvam slovenskú prednášku, neznamená, že si aktívne precvičujem jazyk. Tým nechcem hodnotiť katedru alebo odbor, ale je to tak. Platí to aj v prípade ostatných katedier jazyka - aj na odbore angličtiny rozprávajú poslucháči menej po anglicky. Čítanie a tlmočenie sú veľmi dobré príležitosti na vyvíjanie jazykových znalostí. Snažím sa čo najviac čítať, informovať sa v slovenčine, denne navštevujem aj stránku www.luno.hu. Avšak tie vedomosti a intenzitu výučby, aké som dostal v škole, je ťažké nahradiť iba čítaním.

- Akú máš mienku o pojme dvojakej identity, resp. akú ju máš ty?

- Považujem sa za Slováka žijúceho v Maďarsku, v rámci toho sa mi veľmi páči pojem dolnozemský Slovák. Myslím to tak od gymnázia, už vtedy som prišiel na existenciu hlbších súvislostí. Počas pátrania po predkoch som zistil, že človek nemusí byť výlučne Maďarom, ale existujú aj iné kategórie. Ihneď dodávam, že som aj Šváb (Nemec), výsledkom je teda slovensko - maďarsko - švábsky pôvod. Podľa mňa sa identita neustále mení. Zrejme najsilnejšia je moja identita Slováka v Maďarsku, popri tom som ale aj univerzitný poslucháč, kamarát a vnuk... Je to veľmi otvorená otázka, ale myslím si, že sa mi ju podarilo zodpovedať, takže patrím aj sem, aj tam, sme v akejsi prechodnej role, čo je často veľmi náročné, najmä v súčasnosti.

- Ako si absolvoval celoštátne a teritoriálne voľby?

- Začiatkom decembra sa mi dostalo mimoriadne veľkej pocty - Únia slovenských organizácií v Maďarsku ma nominovala tak na celoštátnej, ako aj teritoriálnej listine Békešskej župy. Je pre mňa mimoriadnou cťou a potešením, že na zoznam ma navrhli moja bývalá učiteľka a riaditeľka Slovenskej základnej školy v Sarvaši Zuzana Medveďová, resp. vtedajšia podpredsedníčka CSS Etelka Rybová. Na teritoriálnych voľbách som získal poslanecký mandát, na inauguračnom zasadnutí valného zhromaždenia ma zase na návrh predsedníčky Heleny Čičeľovej zvolili za podpredsedu Slovenskej samosprávy Békešskej župy. Chcel by som sa všetkým poďakovať za dôveru a mne zverenú úlohu sa budem snažiť vykonávať podľa svojho najlepšieho vedomia.

(Gabriela Mótyánová - zp)

Prekladateľská súťaž pre študentov slovakistiky

Riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti v spolupráci s lektorátom slovenského jazyka na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti vyhlasuje tradičnú prekladateľskú súťaž pre študentov slovakistiky v Maďarsku.

Súťažiť sa bude v dvoch kategóriách:

1. preklad textu zo slovenčiny do maďarčiny - román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) od Pavla Rankova, konkrétne od strany 14 (od pasáže "Keď Mária videla, že k ich deke kráčajú traja spolužiaci,...“) až po stranu 17.

2. preklad textu z maďarčiny do slovenčiny - výber textu je v kompetencii súťažiacich, podmienkou je prozaický charakter a rozsah 3 normostrany (1 normostrana - 1800 znakov).

Obe kategórie budú vyhodnocované osobitne.

Preklady prosíme zaslať v dvoch exemplároch do 8. apríla 2011 na adresu: Szlovák Intézet, 1088 Budapest, Rákóczi út 15 a na obálku pripíšte – Prekladateľská súťaž.

Súťaž je anonymná, preklady netreba podpisovať, ale iba označiť heslom. K prekladu následne priložte v zalepenej obálke osobné údaje (meno, katedra).

Vyhodnotenie súťaže sa uskutoční vo štvrtok 21. apríla 2011 o 14. hodine v Slovenskom inštitúte v Budapešti.

Pavol Rankov

Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)

(Úryvok)

Keď Mária videla, že k ich deke kráčajú traja spolužiaci, zalial ju rumenec. Neprehovorila s nimi ani slova. Zato pán Belaj sa ponúkol za rozhodcu aj sám, čím preteky hneď získali na vážnosti. A to rozhodca ani len netušil, že v bazéne sa možno rozhoduje o budúcnosti jeho dcérky.

- Srácok, mohli by ste na chvíľu prestať skákať? Títo traja si chcú dať preteky, - oslovil Máriin otec kŕdeľ cigánskych detí, ktoré ovládli jednu stranu bazénu.

- Hej, Honzo, budete súťažiť? Idem s vami, - vyhlásil najstarší cigánsky chlapec Árpi Fizik a už aj stál na okraji bazénu.

- Ty nemôžeš! – vykríkol Honza. – Ani si dnes nebol v škole! Hneď prvý deň si chýbal...

Pred dvoma rokmi sa v zrúcaninách Levického hradu odohral urputný boj. Gabrielovi a Petrovi sa vtedy podarilo presvedčiť Árpiho Fizika a niekoľkých ďalších cigánskych chlapcov, aby robili sultánových murínov. A tak sa vďaka Cigánom mohla zopakovať veľká bitka z roku 1664, v ktorej boli Turci pri Leviciach porazení. Peter bol legendárny hrdina Moháry István, na rozdiel od pôvodnej bitky však nezahynul hrdinskou smrťou. Honza bojoval po jeho boku aj bez historického mena. V zápale boja utŕžil do pravej holene ranu Árpiho palicou. Árpi ho neudrel naschvál, veď platila dohoda, že sa šermujú len akože, ale Honzíka noha bolela ešte mesiac. Odvtedy nemal Árpiho rád.

- My pretekáme medzi sebou, Árpi môže plávať vedľa nás, - bránil cigánskeho chlapca Gabriel.

- A čo, keď vyhrá? – skríkol Honza.

- Semmi! Nás zaujíma, kto bude prvý z nás troch, - vysvetlil Peter.

- Ako vás mám odštartovať? – spýtal sa Máriin otec.

- Poviete: pripraviť sa, k štartu, teď! – vysvetlil Honza.

- Dobre, tak ideme na to.

Všetci traja napäto hľadeli na pána Belaja.

- Pripraviť sa, k štartu, teď!

Skočili do vody a začali plávať. Bol to štýl podobný kraulu, ale hlava trčala nad hladinou. Zábery rúk boli krátke a plytké, nohy sa bezmocne ťahali za vlniacim sa telom. Levičania to nazývali psík, kutyakölyök.

Gabriel sa v duchu čudoval, že jeho kamaráti pristúpili na preteky v plávaní. Považoval sa za oveľa lepšieho plavca a prekvapilo ho, že oni si to neuvedomujú. Ale keď skočili do bazénu, bolo zrazu všetko inak. Voda mu kládla odpor ako nikdy predtým. Na sklonku dňa bola vyhriata slnkom. Bolo to, akoby plával v polievke, ktorá je čoraz hustejšia. Ale aj tak bol v polovici bazénu prvý. Honza aj Peter boli naľavo od neho a keď sa pozrel na tú stranu, nevidel žiaden pohyb ani spenenú vodu. Napravo kúsok vpredu sa vrtela tmavá hlava Árpiho Fizíka, ktorého zúrivo povzbudzovali nielen jeho bratia a sestry, ale aj bratranci zo Slatiny.

Zrazu pri jednom prudkom tempe vyšplechlo spod Gabrielovej ruky viac vody. Veľké kvapky mu vyfrkli do očí a otvorených úst. Vdýchol ich. Rozkázal si, že nebude kašlať, ale po dvoch či troch tempách sa predsa len rozkuckal. No namiesto toho, aby vdýchnutá voda z neho vyšla, vošla mu do pľúc ďalšia. Druhý okraj bazéna už nebol ďaleko. Gabrielovi zostávalo asi sedem metrov, jeho kamarátom o dva viac.

Gabriel cítil, že mu chýba kyslík. Zúrivo plieskal rukami. Nezískal však väčšiu rýchlosť, ale znovu sa napil. Hrudník mal ťažký, voda vnútri ho nemilosrdne ťahala dolu. A bolelo to, akoby mu pľúca mali vybuchnúť. Tlak cítil v celom tele. Tisol mu oči von z jamiek, vrážal zvnútra do ušných bubienkov, ktoré zrazu jasne vnímali víťazný rev bandy cigánskych detí. Árpi dosiahol cieľ. A Gabriel klesal kamsi dolu. Priestor nemal konca. Napadlo mu, že by sa mal modliť, ale z celej modlitby zostali už len dve slová. Bože, pomôž!

Mocnú ruku pána Belaja, ktorá ho chytila za vlasy a ťahala hore, už necítil.

Prvé, čo Gabriel uvidel, bol sivý betón pri bazéne, na ktorom bezvládne ležali jeho nohy. Telo a hlavu mal o čosi vyššie. Do brucha ho tlačilo hranaté mužské koleno. Dychčal ako pes. Začal vracať.

- No konečne, - začul niekde nad sebou hlas Máriinho otca.

Pani Belajová ho zabalila do deky, no aj tak mu bola zima. Pery mu zmodrali a zuby podchvíľou zacvakali.

Okolo postávalo plno ľudí. Dávali najrôznejšie rady, vysvetľovali priebeh celej udalosti. Mária na Gabriela preľakane vyvaľovala oči. Peter a Honza sa tvárili, akoby všetko bola ich vina. Gabriel sa tak hanbil, že sotva dokázal Belajovcom poďakovať.

Nebolo síce jasné, kto vyhral, ale on celkom určite prehral. A videli to úplne všetci, aj Mária.

Chlapci sa mlčky obliekli a išli domov. Zdalo sa, že správa o udalosti na kúpalisku sa už rozšírila po celých Leviciach. Gabriel cítil zvedavé pohľady okoloidúcich. Jedna pani čosi hovorila svojmu dieťaťu a ukazovala pritom smerom k nemu.

Gabriel sa odpojil od Petra s Honzom a zabočil na Štefánikovo námestie. Oproti kráčal rabín. Skôr, než ho Gabriel stihol pozdraviť, povedal:

- Gabriel, vraj si sa topil?! No, nevyzeráš dobre. Vidno, že si pred chvíľou bojoval o život. Keď prídeš domov, hneď si ľahni. Nič nejedz, ale poriadne sa napi.

- Áno, - odvetil Gabriel poslušne a chcel ísť ďalej.

- Počkaj, ešte čosi, - zadržal ho rabín. – Dnes sa ťa dotkla smrť. Spomenul si si v tej chvíli na Boha?

- Áno.

- Tak nezabudni naňho ani vtedy, keď už dotyk smrti nebudeš cítiť. Dnes ti Boh daroval život, ale zapamätaj si, že on tu je stále a my všetci sme umierajúci, ktorí ho potrebujú.

Gabriel zmätene pokýval hlavou a pomaly sa vliekol domov. Keď už držal kľučku, všimol si, že na dvere ktosi vyryl nožom slová Mindent vissza. Asi Gyula Harsányi z prízemia. Naposledy tento nápis čarbal kriedou na všetky dvere v Kalvínskom dvore okrem vlastných. Teraz ryl nožom. Gabrielovi napadlo, že už dávno Gyulu nezbil. Lenže o Harsányiovcoch a ľuďoch, ktorí sa u nich stretávali, sa v poslednom čase hovorilo všeličo. S takými si treba dať pokoj.

Veselá nálada s kapelou Tremolo a súborom Komlóš

Slovenská samospráva v Slovenskom Komlóši, Slovenské regionálne kultúrne stredisko a Organizácia komlóšskych Slovákov (OKS) usporiadali 19. februára v priestoroch slovenskej základnej školy tradičný slovenský ples.

V preplnenej telocvični prítomných v mene organizátorov srdečne privítala predsedníčka OKS Anna Molnárová. Medzi pozvanými hosťami boli primátorka mesta Rita Garayová, viceprimátor Ferenc Takács, poslanci mestského zastupiteľstva a rómskej menšinovej samosprávy, zástupca predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy František Zelman, hosťujúca učiteľka zo Slovenska Ľubomíra Rollová a delegácie Slovákov z Veľkého Bánhedešu a Čabasabadi. Pozvanie na podujatie prijali, ale kvôli iným povinnostiam sa akcie nemohli zúčastniť generálny konzul SR Štefan Daňo, predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová.

- Dnešným podujatím pokračujeme v tradícii našich predkov. V Komlóši je už oddávna zvykom, že na fašiangy sa ľudia zišli, aby sa spolu zabavili. Tak sa lúčili so zimou a vítali jar. Pri tejto príležitosti vám prajem dobrú náladu, veselé chvíle a k večeri dobrú chuť, - dokončila svoj príhovor Anna Molnárová.

Chuť do tanca navodila pätnásťčlenná mandolínová kapela Tremolo pod vedením učiteľa na dôchodku Pavla Karasza a umeleckej vedúcej Márie Ďurkovičovej Krčmériovej. Mandolínový orchester pokračuje v tradíciách skupiny, založenej okolo roku 1800 a obnovenej v rokoch 1820 - 1830. Vznikol pod vplyvom vojvodinskej slovenskej, resp. srbskej mandolínovej hudby. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia úspešne pôsobil v miestnej slovenskej škole. Členky kapely neskôr pokračovali v štúdiu na Slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe. Tam pokračovali v hre pod vedením učiteľa hudobnej výchovy Jána Šutinského. Z dievčat sa stali mladé ženy a spolu s Pavlom Karasom a piatimi mužmi sa rozhodli obnoviť svoju činnosť v Slovenskom Komlóši. Tremolo, ktorého členovia sú väčšinou predstaviteľmi slovenskej inteligencie, prednieslo komlóšske ľudové piesne a slovenské umelé a populárne skladby, ako napr. Prší, prší, Horela lipka...

Po nich nasledovali tanečníci Slovenského ľudového súboru Komlóš pod vedením Veroniky Benkőovej, ktorí predviedli slovenské tance. Sprevádzala ich miestna hudobná kapela Kolovrat pod vedením bývalej žiačky školy Zuzany Bartošovej. Dobre nacvičené choreografie, prekrásne ľudové kroje, nestrojená veselá nálada tanečníkov a komlóšsky marš na záver programu priam lákali do tanca. Na ten si však účastníci bálu museli troška počkať. Najskôr sa navečerali, až potom im do tanca hral brat primášky Zsolt Bartoš na syntetizátore. Po vynikajúcej večeri sa dobrá nálada stupňovala a vydržala až do skorého rána.

Andrea Szabová Mataiszová

Ustanovujúce zasadnutie Slovenskej samosprávy v Budapešti

Na druhý pokus v zníženom počte

Na druhý pokus sa 18. februára podarilo založiť Slovenskú samosprávu Budapešti (SSB). Slovenskí elektori v hlavnom meste mohli hlasovať za dve listiny. Koalícia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a Klubu slovenských dôchodcov (Ozvena-KSD) má v sedemčlennom zbore 4, Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia) 3 poslancov. Slávnostné odovzdanie mandátov poslancom teritoriálnych menšinových samospráv v Budapešti sa uskutočnilo 18. januára. V rámci slávnostného aktu však zo siedmich zvolených členov SSB prevzali osvedčenia o zvolení iba traja poslanci Ozveny-KSD. Volebná komisia vypísala ustanovujúce zasadnutie SSB na 26. januára. Prvé ustanovujúce zasadnutie však nebolo uznášaniaschopné, pretože na ňom boli prítomní iba traja poslanci. Podľa informácií, ktoré nám poskytla Volebná kancelária hlavného mesta, dvaja zo zvolených poslancov, Gregor Papuček (Ozvena-KSD) a Karola Klauszová (Únia), oznámili volebnej kancelárii, že nemienia prevziať osvedčenie o zvolení za poslancov SSB. G. Papuček sa medzičasom aj oficiálne vzdal svojho mandátu. Na jeho miesto navrhla nominačná organizácia Editu Hortiovú, ktorá odvtedy prevzala osvedčenie, a urobili tak aj Ildika Klauszová Fúziková a Monika Szelényiová.

Opätovné ustanovujúce zasadnutie vypísala volebná komisia na 16. február. Zúčastnili sa na ňom štyria poslanci koalície Ozvena-KSD. Ako pozorovateľ sa na zasadnutí zúčastnil aj pracovník Volebnej kancelárie hlavného mesta Levente Barta.

Zasadnutie otvoril senior zboru Ladislav Petro. Vyjadril svoje obavy z toho, či sa v tomto cykle podarí zachovať to, čo sa počas štyroch predchádzajúcich volebných období Slovenskej samospráve Budapešti podarilo vybudovať. Konkrétne spomenul zviditeľňovanie Slovákov v hlavnom meste, s ktorými sa ráta na rôznych fórach, o čom pred 16 rokmi, v čase zakladania prvého zboru takéhoto typu, ani nesnívali. Ako povedal, v osobe doterajšej predsedníčky vidí záruku kontinuity, preto na tento post opäť navrhol Zuzanu Hollósyovú. Kandidátka návrh prijala a bola jednohlasne zvolená za predsedníčku SSB. Z. Hollósyová začína piaty cyklus na čele voleného zboru budapeštianskych Slovákov. Za zástupcu predsedníčky bol zvolený L. Petro, Finančno-kontrolný výbor bude viesť E. Hortiová.

Z. Hollósyová po tom, ako sa poďakovala za prejavenú dôveru, informovala poslancov o neblahej situácii, v akej sa ocitli budapeštianske menšinové zbory po schválení návrhu rozpočtu hlavného mesta. Ako sme o tom na stránkach našich novín už informovali, v rozpočte Budapešti plánujú radikálne znížiť podporu pre menšinové samosprávy. Zároveň hodlajú zrušiť všetky fondy, ktoré doteraz podporovali realizovanie programov menšinových zborov. Podľa predsedníčky SSB tieto kroky znemožnia fungovanie týchto zborov, preto v prípade, ak sa financovanie menšinových zborov hlavného mesta v dohľadnej dobe nevyrieši, sa budú musieť obrátiť na medzinárodné fóra.

Eva Patayová Fábiánová

Zo Slovenskej školy v Békešskej Čabe

Po stopách menšín

V nedávnych dňoch navštívil Slovenskú školu v Békešskej Čabe Emmanuel Le Merlus, hrdý Bretónec z Francúzska, ktorý je na okružnej ceste po Európe s cieľom navštíviť všetky menšiny žijúce v tomto regióne. Myšlienka hodná obdivu, hlavne keď si uvedomíme, že túto približne 8 500 km dlhú cestu absolvuje na bicykli. Je to zaujímavé rozhodnutie aj z toho dôvodu, že v Európe nenájdeme štát, v ktorom by nežila nejaká menšina. Nečudo, veď etnicky pestrá Európa bola v minulosti svedkom mnohých konfliktov, v dôsledku ktorých sa dnes v takmer každom európskom štáte nachádzajú rôzne početné menšiny.

 Do Slovenskej školy v Békešskej Čabe priviedla pána Merlusa práve tá skutočnosť, že ide o menšinovú národnostnú ustanovizeň. Prednáška, ktorú mal pre gymnazistov v anglickom jazyku, študentov skutočne zaujala. Dozvedeli sa nielen to, kde a aké menšiny žijú, ale aj aké majú problémy, kde sa im žije ľahšie, kde majú dokonca aj vlastný parlament, školy, alebo kde ich jazyk, a tým aj celá menšina, pomaly zaniká. Študenti si takto mohli vytvoriť lepší obraz aj o živote našej slovenskej menšiny v Maďarsku a porovnať ho so životom menšín napr. vo Francúzsku (Bretónci), v Anglicku (Welsania, Škóti), vo Fínsku (Švédi), v Estónsku (Židia), v Taliansku (Rakúšania), v Bulharsku (Turci), či na Slovensku (Maďari, Rusíni). Zároveň zistili, že aj oni patria do tejto veľkej rodiny, ktorej spoločným cieľom je zápas za uchovanie svojej identity, jazyka a kultúrneho dedičstva. Pán Merlus, ktorý sa v prvom rade cíti byť Bretóncom a až potom Francúzom, im ukázal, že to stojí za to a preto mu patrí naša vďaka a obdiv.

 S priebehom a výsledkami jeho putovania po stopách menšín sa môžete oboznámiť aj na internete, na adrese : http://europa–tour.over-blog.com

Ďakujeme Emmanuel!

P. Žibrita

Opustila nás Helena Lomjánska Litauská

Slovenská komunita v Malom Kereši smúti. Helena Lomjánska Litauská nás opustila tak nečakane, že nám ani nezostal čas na rozlúčku. Stratili sme osobu, ktorá sa od počiatkov podieľala na zachovávaní slovenských ľudových tradícií a dlhé desaťročia bola oduševnenou, aktívnou a veselou členkou malokerešskej slovenskej komunity. Vždy sme sa na ňu mohli spoľahnúť, bola neodmysliteľnou členkou nášho strapačkového a závinového tímu. Lúčime sa s ňou, bude nám chýbať. 5. apríla mala osláviť 74. narodeniny.

Zuzana Gmoserová,

predsedníčka Organizácie Slovákov v Malom Kereši

Majsterka závinov

Teta Helena pochádzala zo starej malokerešskej slovenskej rodiny, ktorá sa živila obrábaním pôdy. So svojím manželom viedli veľké hospodárstvo, pestovali vinič, vyrábali víno. V pivnici za krásnym veľkým rodinným domom ani dnes nestoja sudy prázdne, pretože teta Helena ani v dôchodkovom veku nezanedbávala vinice. Aj keď je pravda, že za pomoci svojich detí obrábala menší kus pôdy ako kedysi. Manžel jej umrel pred mnohými rokmi. Má dve deti, syn Zsolt je pestovateľom, dcéra Helena účtovníčkou. Teta Helena a jej manžel, podobne ako predkovia Kerešanov, boli evanjelického vierovyznania. Spievala v evanjelickom cirkevnom zbore, ale dlhé roky bola aj členkou ľudového speváckeho zboru. Do podujatí Slovákov v Malom Kereši sa aktívne zapájala od 70. rokov, bola prítomná na všetkých akciách. Predsedníčka slovenského spolku a samosprávy Zuzana Gmoserová ju charakterizovala slovami: „Vždy sme sa na ňu mohli spoľahnúť, nebolo podujatia, na ktoré by sa nebola prihlásila medzi prvými.“

Teta Helena piekla skvelé zákusky, ale najlepšia majsterka bola v pečení závinov. Na jej pohyboch nebolo badať pribúdajúce roky, vždy sa zvŕtala okolo stola ako mladica. Sama som ju raz poprosila, aby mi pomohla pri pečení „rejteša“, ktorý mal byť prekvapením k narodeninám. - Dones prísady, o iné nemaj starosť, - povedala. A naozaj, vďaka dlhoročným skúsenostiam a zručnosti cesto aj plnka boli raz-dva hotové a závin mal veľký úspech. Teta Helena reprezentovala malokerešské gazdinky aj v pečení závinov, ktoré odvysielali televízie DunaTV a RTL klub, a tak celá krajina mohla spoznať tajomstvo prípravy pravých kerešských „rejtešov“. Cestovala s ľudovým speváckym zborom na festivaly, na ktorých taktiež neúnavne miesila, ťahala a plnila cesto. Na malokerešských závinových festivaloch nielen pretekala, ale aj zaúčala mladších. Jablkový bál bol nepredstaviteľný bez tácky plnej chutných jablkových zákuskov, ktoré vlastnoručne napiekla. Tohto roku vyrukovala s ojedinelou maškrtou - upiekla pudingovo-jablkové zákusky. - Ich výhodou je, že ich netreba piecť a raz-dva sú hotové, - povedala teta Helena. Môžem potvrdiť, že všetky jej zákusky boli „božské“.

Zuzana Bodová (ZP)

Pudingovo-jablkový zákusok

Obielené jablká pokrájame na väčšie kúsky, vložíme do hrnca s troškou vody a 20 Dg cukru. 8-10 minút dušíme. Vanilkový pudingový prášok rozmiešame s 3 decilitrami vody a prilejeme k jablkám. Varíme do zhustnutia. Na spodok plechu poukladáme obdĺžnikové domáce (bebe) keksy, nalejeme na ne teplý jablkový krém a na vrch poukladáme ďalšiu vrstvu keksov, na ktorú nalejeme čokoládovú polevu. Po vychladnutí zákusky nakrájame na úhľadné štvorce.

Ako sa robia kvasienky?

Komlóšski škôlkári v Slovenskom klube

Deti z Evanjelickej cirkevnej materskej školy v Slovenskom Komlóši spolu s členkami miestneho Slovenského klubu varili v slovenskom regionálnom kultúrnom stredisku tradičné komlóšske jedlo „kvasienke“ – parené buchty. Keď boli syrové, makové, orechové a škoricové buchty hotové, deti ich mohli ochutnať. Členkám klubu ďakujeme za pomoc a za príjemné a poučné predpoludnie.

Fašiangy čívskych škôlkárov

Rodičovské združenie Materskej školy v Číve usporiadalo 12. februára pre deti fašiangovú veselicu.

Ako sme sa dozvedeli od vedúcej rodičovského združenia Aniky Szivekovej Beliczovej, už druhý rok usporiadali maškarný ples škôlkárov v budove základnej školy. „V priestoroch školy majú možnosť predstaviť sa všetci naraz a za masky sa oblečú nielen deti, ale aj učiteľky a niektorí rodičia, čím chcú dodať deťom odvahu vystúpiť pred svojimi spolužiakmi,“ povedala a dodala, že usporiadanie podujatia podporili nielen rodičia, ale aj podnikatelia pôsobiaci v obci a niektorí občania. „Dávnejšie sme organizovali maškarný ples pre rodičov a pre deti v škôlke, ale vlani sme sa rozhodli usporiadať veľkolepejší ples,“ povedala vedúca škôlky Mária Voderaczká, ktorá sa preobliekla za Cruellu DeVil z obľúbenej rozprávky 101 Dalmatíncov. Viaceré deti však boli toho názoru, že ukrutná majiteľka módneho salónu, ktorá v rozprávke chce zabiť psíkov pre kožušinu, v skutočnosti nie je strašidelná.

Vo sviatočne vyzdobenej budove školy všetko pripomínalo fašiangy: žiaci skrášlili nielen triedy, ale balóny viseli aj na oknách na chodbe. V sviatočných šatách prišli aj rodičia a starší súrodenci škôlkárov, mnohí prinášali koláče a domáce dobroty do bufetu, kde ich potom v prestávkach medzi jednotlivými časťami programu predávali záujemcom.

Škôlkári sa prezliekli s pomocou svojich rodičov v triedach a nepokojne čakali, aby mohli ukázať svoje masky spolužiakom a ich rodičom. V sprievode sa predstavili pred divákmi klaunovia, zvieratká a rozprávkoví hrdinovia spolu s maskami znázorňujúcimi rôzne povolania (záhradník, vojak, futbalista, hasič apod.). Množstvo princezien sa pretekalo s húfom motýlikov a víl či rusaliek.

Potom sa deti dali vyfotografovať v skupinách a nasledovala ozajstná zábava. Ak sa niekto potreboval posilniť, mohol si vybrať z množstva koláčikov, ktoré upiekli mamičky a staré mamy a ktoré predávali v bufete. Príjmy použijú na zakúpenie nových hračiek alebo na podporu výletov. Ďalšou atrakciou bol šašo Dodo, ktorý na objednávku pripravil z balónov rôzne figúrky, napríklad psíkov, ktoré boli najpopulárnejšie medzi maskami. Vedúci tanečnej skupiny Kolibrík Gyula Salik predstavil dvoch svojich zverencov Flóru a Marcela, ktorí zatancovali ukážky latinskoamerických tancov. Potom už nasledoval spoločný tanec. Pod dohľadom Gy. Salika sa deti naučili základné kroky rumby a rock and roll. Nové poznatky mohli hneď aj zužitkovať, tancu nebolo konca - kraja. Vlastne aj bolo, lebo každý najviac očakával tombolu, veď hlavná cena bol bicykel. Ale aj ďalšie ceny, ktoré ponúkli do tomboly rodičia a sponzori, boli veľmi lákavé. Deti sa rozchádzali plné nových nápadov, ktoré masky si vyskúšajú o rok, na ďalšom fašiangovom plese škôlkárov v podpilíšskom Číve.

(ef)