„Bratia, slobodní budeme od dnes na večnosť...“

O minulosti a zachovávaní pamiatok v Békešskej Čabe s Ondrejom Hankom

Podpredseda Spolku ochrancov a skrášľovateľov mesta (SOSM), člen Predsedníctva Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Ondrej Hanko je v Békešskej Čabe známou a všeobecne uznávanou osobnosťou. Porozprával nám niekoľko zaujímavostí nielen z minulosti čabianskych Slovákov a spôsobe zachovania pamiatky popredných činiteľov mesta, ale aj niektoré perličky z dejín vlastnej rodiny:

- Pochádzam z čabianskej slovenskej rodiny, bývali sme tu, na Berínskej ceste a sálaš sme mali v békešskom chotári. Doma sme hovorili čabianskou slovenčinou, dokonca niektorí z maďarských pomocníkov z mesta Békeš, ktorí u nás pobudli dlhší čas, sa tiež naučili po slovensky. Za môjho detstva na ulici, na trhovisku bolo počuť väčšinou slovenčinu. Táto situácia sa výrazne zmenila jednak po roku 1948, po výmene obyvateľstva, ale aj v roku 1950, keď sme sa stali župným sídlom a nasťahovalo sa sem veľa úradníkov. Viacerí zo zámožnejších slovenských gazdov zase odišli z mesta v čase prenasledovania kulakov v päťdesiatych rokoch. Usadili sa v Pešti, v Dunaújvárosi a viac sa už nevrátili... – začal pán Hanko spomínať na roky svojho detstva.

- Ako som vypátral, dvadsaťročný Ján Hanko bol medzi prvými slovenskými osadníkmi, ktorí prišli na Čabu v roku 1718 z novohradského Hradišťa, a priviedol si sem aj svoju ženu. Je to časté priezvisko nielen v Čabe, ale aj na okolí. Ja patrím do ôsmej generácie pôvodných osídlencov. Keď sme v deväťdesiatych rokoch nadviazali kontakty s dedinou, odkiaľ pochádzajú naši predkovia, pýtal som sa, či je v obci ešte niekto s takýmto priezviskom. V obecnej kronike je uvedené, že Hanko... ten tašov na Čabu...

Po našich starých otcoch sme zdedili o. i. aj to, že sme sa vždy navzájom rešpektovali, bez ohľadu na národnosť, alebo náboženskú príslušnosť.

Zemepán Harruckern sem povolal najprv Slovákov evanjelického vierovyznania, potom aj katolíckeho a skoro tristo rokov tu žijeme v pokoji s Maďarmi, Rumunmi, Nemcami a Židmi, - pokračoval náš hostiteľ.

- Pre jednu „sukňu“ sa občas mládenci pobili, ale nikdy sa to nestalo z etnických dôvodov... Naši predkovia už v 18. storočí pokladali za veľmi dôležité vzdelanie, hneď po usadení sa postavili kostol, školu a byt pre učiteľa. Rastom mesta sa rozrastal aj počet škôl, časom pribudli aj v chotári mesta. Boli roky, keď tu bolo vyše dvadsať škôl, medzi nimi aj tzv. sálašské... Inak našu slovenčinu pokladal historik Ján Sirácky za perlu slovenských dialektov, – uviedol Ondrej Hanko a v tejto spojitosti vysvitlo aj to, že typické čabianske domy s podstenou, ak sú s kamennými a nie drevenými stĺpmi, sa volajú domy „z muraníma sochámi“, pretože na Čabe stĺp je socha, ale takto tu volajú napr. aj vahadlovú studňu.

Čabianski Slováci vždy rešpektovali iných, veľmi uznávaní boli v ich kruhu napríklad župan Miklós Turóczy, alebo Illés Molnár, ktorý bol medzi prvými richtármi mesta. Práve zachovanie pamiatky významných činiteľov Čaby a okolia si vytýčili za cieľ tak spolok ochranárov mesta, ako aj združenie miestnych Slovákov. - Pri príležitosti významných životných jubileí pravidelne umiestňujeme pamätné tabule týchto osobností, pochopiteľne, keď ide o Slovákov, s dvojjazyčným textom. Pritom tieto tabule nepripomínajú iba významných ľudí, ale aj udalostí v živote obyvateľov Békešskej Čaby.

Pán Hanko ako príklad spomenul morové a cholerové epidémie, resp. povodne, ale aj vykúpenie z poddanstva v roku 1845, keď sa Čabania zložili a vyplatili dvanástim zemepánom, potomkom a dedičom Harruckerna, 802 tisíc forintov. Získali tak 80 tisíc jutár pôdy. „Bratia, slobodní budeme od dnes na večnosť...“ , tradujú sa slová vtedajšieho richtára mesta Jána Šucha.

- Popri pamätnom stĺpe v Mestskom parku, na mieste hromadných hrobov obetí cholerovej epidémie z roku 1831, existuje menej známy menší pamätník v mestskej časti Jamina, určený obetiam z viníc a sálašov. Pôvodný stĺp niekto zamuroval do mostíka ponad priekopu, našla ho slovenská aktivistka Alžbeta Ančinová, dnes je už v múzeu a jeho kópiu sme odhalili na pôvodnom mieste... Inak máme aj také pamätné tabule významných osobností, ktoré dve spomenuté organizácie dali postaviť mimo Békešskej Čaby. Je to napríklad tabuľa na pamiatku Ľudovíta Kossutha v Monoku, rodu Szeberényiovcov v Kochanovciach, alebo na pamiatku našich predkov v Hradišti, – dodal O. Hanko.

Dozvedeli sme sa, že v sedemdesiatych rokoch založili v Békešskej Čabe Kruh priaznivcov miestnej histórie, a to v rámci Vlasteneckého ľudového frontu. Pomenovali ho po Ľudovítovi Haánovi a na jeho báze vytvorili po transformácii spoločnosti dnešný spolok, ktorého bol pán Hankov dvoch cykloch predsedom, v súčasnosti je jeho podpredsedom. Na našu otázku, ako sa u neho objavil tento vrelý záujem o miestnu históriu, odpovedal: - Otec dobre vedel, čo mi má dávať do rúk, keď ma poslal pásť. Bola to kniha Z minulosti Čaby od Károlya Fábryho, ktorá obsahuje ani nie vedecké práce, skôr zaujímavé príbehy z dejín mesta.

V ďalšej časti nášho stretnutia sme si mohli pozrieť rodinné relikvie, a síce Tranosciá rodín pána Ondreja a jeho manželky, pani Heleny, rodenej Huršanovej, ktorá sa mimochodom narodila v emblematickom dome Békešskej Čaby s podstenou na Békešskej ceste, v ktorom dnes sídlia Spoločenské domy.

Nuž, a úplne na záver v dome čabianskeho lokálpatriota, ktorého čabianski Slováci volajú medzi sebou Hanko Bandi báči na Berínskej (totižto existuje v ich kruhu ďalší aktivista s rovnakým menom), čakalo nás prekvapenie: ochutnávka ďalšej pamiatky miestneho dedičstva, a síce cigánky a čabianskej klobásy.

CSL

Fašiangy v Slovenskej základnej škole v Sarvaši

Obľúbenú ľudovú pieseň Fašiangy, Turíce sa naši školáci učia už na prvom stupni základnej školy. Má jednoduchú chytľavú melódiu a jej slová naznačujú, že sa ňou naši predkovia vyrovnávali s tuhou zimou a tešili sa na jar. Slanina v piesni pripomína pôvodný termín „masopust”, ktorý sa používal ešte v časoch Veľkej Moravy. Vyjadruje prianie, aby bol rok úrodný a úspešný. Fašiangy bývajú vo februári a končia 40 dní pred Veľkou nocou. Od 4. storočia cirkev zaviedla tradíciu dlhého pôstu, ktorý končil v období veľkonočných sviatkov. Slová ľudovej piesne sú takéto:

Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde,

kto nemá kožucha, zima mu bude.

A tam hore na komíne,

sedí mačka ne slanine,

choďte si ju odohnať

a nám kúsok odrezať.

Ak sa máte porezať,

pôjdeme si sami odrezať.

Hopsa, chlapci, na povaly,

aby ste vysoké konope mali.

Pre fašiangy boli typické zvieracie masky antropomorfného typu. Na Slovensku boli známe masky: Brucháč, Slameník, Turoň, Medveď, Koza, Chriapa. Mládež chodila na obchôdzky a získavala slaninku, údené rebierka, vajíčka a klobásky. Jedlo sa buď kládlo na hroby, alebo sa ľudia v domácnostiach bohato hostili, lebo platilo pravidlo, že kto sa na fašiangy nenaje do sýtosti, bude po celý rok hladný.

Slovenská základná škola v Sarvaši oslávila fašiangy po svojom. Oslavy sa niesli v modernejšom duchu. Vyučovanie bolo netradičné, lebo deti už od rána mali oblečené masky. Niekto si ich zhotovil vlastnoručne, niekomu pomohli šikovné mamičky, iný sa spoľahol na ponuku hotových masiek v špecializovaných obchodoch, alebo v supermarketoch. Aj škola bola vyzdobená ručne maľovanými plagátmi detí, balónikmi a papierovými girlandami. Všetci žiaci sa tešili na bohatý kultúrny program, ktorý začal už doobeda súťažou masiek. Deti sa promenádovali v kostýmoch po celej škole a v aule boli učiteľskou porotou vyhodnotené a ocenené najoriginálnejšie masky.

Hlavný program, na ktorý sa žiaci, učitelia aj rodičia vo svojom voľnom čase poctivo pripravovali, vyvrcholil vo štvrtok 17. februára o 14.30 hod v Kultúrnom dome Petra Vajdu v Sarvaši. Na slávnosti boli prítomní mnohí vzácni hostia: poslanec mestského zastupiteľstva František Závoda, poslanec mestského zastupiteľstva a vedúci Videokroniky Ladislav Bagi, členka mestského zastupiteľstva pani Hajnalka Gombárová, právnička a členka finančného výboru Samosprávy mesta Sarvaš Dr. Eva Csontosová, bývalá zástupkyňa riaditeľa slovenskej školy v Sarvaši Anna Franková, predseda rodičovskej rady Béla Kincses a jeho zástupkyne Marta Deáková a Noémi Barátová. Najviac energie vynaložili žiaci ôsmych ročníkov a pedagógovia, ktorí ich trénovali a organizačne zabezpečovali program. Spoločenské tance nacvičili pod vedením pani učiteľky Eriky Šinkovej. Princeznou žiackeho plesu bola Anett Liptáková z 8.B triedy a jej partnerom a princom Csaba Hlbocsányi z 8.A. Ostatné dievčatá boli dvorné dámy v krásnych snehobielych róbach. Žiaci ôsmych ročníkov zatancovali anglický a viedenský valčík. Potom sa začal pestrý program ostatných detí od najmenších až po siedmakov. Diváci obdivovali dômyselné kostýmy a nápaditú choreografiu. Každá trieda bola iná, každá originálna. Je až udivujúce, že po toľkých rokoch vymýšľania a nacvičovania fašiangových programov triedne učiteľky spolu s deťmi a rodičmi vedia vždy prekvapiť. Striedali sa hudobné motívy, témy, historické obdobia. Javisko hýrilo farbami a napĺňalo auditórium pozitívnou energiou. Pred divákmi defilovali maličkí prváci ako silné levy a nezbední šašovia, druháci zacvičili aerobik a vybrali sa na vzrušujúce safari do Afriky, tretiaci presvedčili líšku, aby športovala miesto hlúpeho naháňania kurčiat, čierno-biele zebry sa nezľakli poľovníka a rozšantili sa vo veselom tanci. Do 4.B sa nasťahovali duchovia, ďalší štvrtáci zatancovali temperamentný tatársky tanec v krásnych krojoch, ostatní štvrtáci previedli v priamom prenose, ako sa pravidelným cvičením možno dopracovať k výbornej kondícii a krásnym vyšportovaným postavám. Piataci si na pomoc privolali gréckych bohov priamo z Olympu na čele so samotným Diom a druhá skupina piatakov predviedla jarný lesný karneval medvedíkov a zajačikov. Šiestaci nás previedli históriou tanca a ukázali, ako si vážia a chránia životné prostredie. Siedmaci ukázali živú šachovú hru, ktorá však nekončila matom, ale spoločným tancom bielych a čiernych. Rodičia zakrepčili na ľudovú nôtu a napokon medzi deti rozhádzali cukríky, čo sa neobišlo bez veselého výskotu detí.

Na záver programu vystúpili učitelia s paródiou na vojenskú švejkovskú tému. Oduševnene pochodovali, salutovali, spievali veselé vojenské pochodové piesne a jednohlasne sľúbili v maďarčine aj v slovenčine vernosť slovenskej škole. Vystúpenie bolo spestrené vtipným dialógom medzi generálom, ktorého stvárnila pani riaditeľka Zuzana Medveďová a dobrým vojakom Švejkom, ktorého zahrala dlhoročná členka pedagogického kolektívu Anna Kondačová. Pochvalu si zaslúži aj pani učiteľka Mária Molnárová Hrušková, ktorá sa postarala o autentické kostýmy hlavných protagonistov. Na záver sa pani riaditeľka rozlúčila s prítomnými krátkym prejavom. Potom sa zábava ešte viac uvoľnila a preniesla sa znova do priestorov školy. V aule mohli deti tancovať a spievať karaoke. Ale aj chodby boli plné najrôznejších aktivít. Deti dostali mačku vo vreci, vyhrávali ceny v tombole, pochutnávali si na obložených chlebíkoch, ktoré pre nich pripravili obetaví rodičia. Mohli si posedieť a občerstviť sa v príjemnom prostredí čajovne Pod lipou, ktorú pre ne pripravili hosťujúce učiteľky zo Slovenska. V čajovni sa obsluhovalo výlučne po slovensky. Na chodbách deti riešili tajničky a hrali spoločenské hry. Na záver bola obľúbená diskotéka.

Najväčším prínosom tohto skvelého dňa bola skutočnosť, že do programov sa zapojili úplne všetky deti. Ani jedno nezostalo nepovšimnuté sedieť v kúte. Triedy vystupovali v hlavnom kultúrnom programe v divadle ako jeden celok. Všetci, deti, učitelia i rodičia, cítili zodpovednosť za kolektív. A preto radosť z perfektného výsledku bola všeobecná a úprimná. To je asi recept a vysvetlenie, prečo Slovenská základná škola v Sarvaši nezápasí s vážnymi výchovnými problémami detí, ako to vidíme v súčasnej uponáhľanej dobe všade okolo seba. Aj napriek tomu, že doba je hektická, treba rozvíjať pozitívne kultúrne tradície, ktoré podporujú spolupatričnosť a humanitu medzi deťmi..

Dagmar Králiková

Fašiangy vo veľkotarčianskej škôlke

V tomto roku sú fašiangy mimoriadne dlhé, trvajú od 5. januára do 9. marca (od Troch kráľov do Popolcovej stredy), keď sa začne pôstne obdobie.

Fašiangové zvyky patria medzi najobľúbenejšie, veď ich sprevádza hojnosť a zábava. Oslavovali ich aj v Materskej škole vo Veľkej Tarči, kde 18. februára pozvali všetky deti na maškarný ples. Zábava sa začala už po raňajkách, keď si detičky mohli zmerať svoju šikovnosť v rôznych hrách, ktoré pre ne pripravili tety učiteľky. Malé princezné, vojaci, lesné víly, Spidermani, poľovníci a medvede sa predstavili v aule budovy, kde ich netrpezlivo čakala budapeštianska kapela Póker. Škôlkári nadšene tancovali spolu so svojimi učiteľkami, ktoré tiež boli oblečené do masiek. Keď sa deti unavili, mohli si sadnúť k prestretým stolom, ktoré boli plné domácich zákuskov, ovocia a nápojov. Maškarný ples skončil spoločnou zábavou v telocvični škôlky, kde sa deti zabávali až do obeda, po ktorom určite sladko spali.

Andrea Szabová Mataiszová

Maškaný ples tanečníkov v Ečeri

Členovia Folklórneho spolku Zelený veniec oslavovali fašiangové obdobie vo výbornej nálade. Stretli sa v polovici januára v priestoroch Kultúrneho domu Miklósa Rábaiho, kde sa pri pohári červeného vína, domácej pálenky, zabíjačkových dobrôt a domácich zákuskov vynikajúco zabávali. V maskách Snehulienky, pána farára, víly, mušketiera a iných sa ako členovia jednej veľkej rodiny tešili z úspešnej minuloročnej práce a s odhodlaním pokračovať v nej sa pripravujú na tento rok.

Andrea Szabová Mataiszová

Hurá… lyžiarsky tábor

Deti z Nového Mesta pod Šiatrom na Slovensku

Po dlhé roky to boli Inovce, potom Búče, Regetovka a Litmanová, no kedže sú snehové podmienky čoraz nevyspytateľnejšie, ceny čoraz vyššie a peňazí čoraz menej, toho roku sme si vybrali stredisko Jahodná pri Košiciach, ktoré je vzdialené len okolo 80 km od Nového Mesta pod Šiatrom. Lyžiarske stredisko leží vo Volovských vrchoch, asi 15 km severozápadne od mesta Košice. Rozprestiera sa v prostredí s pekným výhľadom na okolie.

Keďže sme miesto nášho pobytu nepoznali, boli sme veľmi zvedaví, ako sa tohoročný lyžiarsky zájazd vydarí. Termínom nášho odchodu bol pondelok 7. februára. Počasie nám prialo, svietilo slniečko, no zároveň bola zima, tak sme už všetci snívali o krásnej slnečnej lyžovačke. Po asi dvoch vybočeniach z trasy (vodič sa totiž príliš tvrdohlavo držal pokynov GPS) sa nám nakoniec podarilo úspešne pristáť v lyžiarskom stredisku Jahodná. Na prvý pohľad celkom „paráda“ a keď nám pridelili ubytovanie v apartmánoch, dali obed a vyskúšali sme zjazdovky, bolo to „úplne super“. Len to slniečko nám trochu chýbalo, lebo bola taká hmla, že sme si videli tak akurát na koniec nosa. No príroda a čerstvý vzduch nám boli dostatočným zadosťučinením. K úplnej pohode prispelo aj to, že na svahu nebola tlačenica a tak sme celý deň plynule lyžovali. Návštevníci majú možnosť zalyžovať si na troch zjazdovkách a využiť 7 vlekov, celkové prevýšenie je 139 m. Zjazdovky sú umelo zasnežované a v ponuke je aj možnosť večerného lyžovania, ktoré sme, samozrejme, vyskúšali.

Čo sa týka ubytovania, deti boli po 4-5 ubytované v apartmánoch s dvomi spálňami, spoločenskou miestnosťou a úplným komfortom. Zariadenie bolo nové a veľmi pohodlné. Stravovať sme sa chodili do reštaurácie, ktorá je súčasťou komplexu, a strava bola chutná a hojná, až ju deti nezvládali. A ak deti po celodennej lyžovačke ešte nemali dosť, mali sme možnosť návštevy relax centra (bazén, sauna, vírivky, masáž), čo sme veru takmer denne využili. V takomto prostredí sme strávili celý týždeň a asi v stredu sa aj počasie umúdrilo a vykuklo nám slniečko, ktoré nás sprevádzalo až do soboty, dňa nášho odchodu.

Tento krát sa na výcvik prihlásili deti, ktoré už takmer všetky vedeli lyžovať z predchádzajúcich rokov a tak bolo naozaj príjemným pocitom pozorovať, ako sa s istotou pohybujú po svahu. A niet lepšieho pocitu, ako vidieť deti, príjemne unavené z celodenného pohybu na čerstvom vzduchu. Len škoda, že na takéto účely je veľmi málo možností získať financie z fondov a pre mnohých rodičov je lyžiarsky kurz príliš veľkým luxusom, ktorý si už nemôžu dovoliť. Keď si spomeniem na svoje detstvo, nežili sme v luxuse, ale to, že mi rodičia bez problémov vedeli vyplatiť lyžiarsky kurz na základnej, strednej a aj vysokej škole, je isté.

Viera Mohayová

Na rozlúčku s verným priateľom Lacom Zrubcom

Všetci dobre vieme, že neodvratným osudom človeka je prísť na tento svet, pobudnúť v ňom určitý čas a nakoniec chtiac-nechtiac odísť - do večnosti. Vieme to dobre, len na to často nemyslíme. „Pójďeme, pójďeme, šeci odéjďeme, kerí ve sveťe žijeme“ – tak spievajú naši Pilíšania, keď odprevádzajú svojich tam, na druhý svet... Raz každý musí odísť, taký je vo svete poriadok. A predsa tak ťažko, tak bolestne doľahla na nás správa spod Zobora, že 25. februára nás opustil priateľ našich spisovateľov i našej redakcie, obetavý dobrodinec, spisovateľ Laco Zrubec.

Nitrianska pobočka Spolku slovenských spisovateľov má čosi ako pobočku v Budapešti. My, budapeštianski slovenskí spisovatelia, sme udržiavali tesné styky s Nitranmi a oni nás pozývali na svoje konferencie a uverejňovali naše (Zoltán B. Valkán, Imrich Fuhl, Gregor Papuček,...) príspevky v ročenke Almanach Nitra. 17. mája 2001 na pôde Univerzity Konštantína Filozofa trom dolnozemským slovenským spisovateľom dokonca zorganizovali vedecký seminár a vydali o ňom zborník Život a dielo troch... Jeden z nich bol náš Gregor Papuček.

Mali sme v plánoch ešte všeličo, aj že sa čoskoro opäť stretneme v Komárne... Laco sa na stretnutie tešil. Veď ešte v liste z 15. februára nám píše: „Almanach Nitra uzrie svetlo sveta koncom apríla. Pošlem. Stretneme sa v Komárne“. Chystali sme sa spolu osláviť jeho 80. narodeniny... Len s úctou a vďakou sa vieme o ňom vyjadrovať a je nám veľmi ľúto, že sa s ním už nestretneme.

Ladislav Zrubec (*4. 10. 1931 Šurany - † 25. 2. 2011 Nitra), popredný autor literatúry faktu, prozaik, publicista, člen Spolku slovenských spisovateľov, pôsobil ako redaktor viacerých renomovaných periodík, predovšetkým týždenníka Život (1972 – 1996). Ťažisko jeho tvorby predstavujú knižné tituly, ktorými približoval čitateľom slovenské dejiny – najmä prostredníctvom významných historických postáv. Pri ich písaní sa opieral aj o výsledky archeologických výskumov (Poklady zeme 1986, Gýmešský hárem 1990, Žofia Bosniaková 1991, Osobnosti našej minulosti... 1991, Prvý známy bol Pribina 1994, atď.). Vášnivo sa usiloval dopátrať pravdy (Vykopaná pravda 1997 spolu s L. Ťažkým, Posledný hriech 2001, Kragujevská vzbura 2005, Kontesa Lia, Zomrel dva razy 2008, atď.). Je aj autorom antológií divadelných humoresiek Rozbité okná 1962, Sedem pádov 1963, televíznej drámy Rozvod 1972, mnohých scenárov televíznych dokumentárnych diel venovaných historickým témam.

Spolok slovenských spisovateľov a Filozofická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre usporiadali vedecký seminár Život a dielo Laca Zrubca, z ktorého vyšiel rovnomenný zborník. „Knihy produktívneho spisovateľa Laca Zrubca si nielen získali nevšedný čitateľský záujem svojou komplexnou príťažlivosťou, ale majú aj vysokú hodnotu v rovine literárnych výrazových prostriedkov a v rámci popularizácie dôležitých vedeckých poznatkov,” napísal o L. Zrubcovi tajomník Spolku slovenských spisovateľov Pavol Janík.

S ťažkým srdcom sa lúčime s naším drahým priateľom, no jeho duch a pamiatka ďalej žijú v nás, v našich srdciach a v našej pamäti.

Česť jeho pamiatke!

Gregor Papuček

Spoločenský dom v Tardoši v novom šate

V Tardoši 4. februára slávnostne odovzdali obnovený a rozšírený Spoločenský dom. Pri tejto príležitosti starosta obce Béla Csabán pozdravil pozvaných hostí a všetkých prítomných. Zdôraznil, že dnešná slávnosť je ukončením jedného dlhého procesu: projektovania, výstavby, prestavby, kolaudácie... Nestačí však v budove vymaľovať steny, zariadiť miestnosti, zabezpečiť vodu, kúrenie, ale práca nadobudne zmysel len vtedy, keď dom naplníme novým obsahom, keď ho budeme pokladať za svoj, povedal.

Obnovenú a rozšírenú budovu požehnal miestny farár Zoltán Szabó. V mene slovenskej samosprávy po slovensky a po maďarsky privítala hostí jej predsedníčka Veronika Arendášová.

Starosta Tardoša Béla Csabán, poslanec maďarského parlamentu, primátor mesta Tata József Michl a vedúca úradu vlády Komárňansko-Ostrihomskej župy Judit Czunyiová Bertalanová prestrihli stuhu na javisku novej divadelnej sály a symbolicky odovzdali nový Spoločenský dom Tardošanom.

Pekným kultúrnym programom očarili prítomných detičky materskej a žiaci základnej školy. Kyticu slovenských ľudových piesní predniesol miestny spevácky zbor Gerecse a choreografiu z Kalotaszegu predviedli tanečníci súboru Červený mramor, ktorí chýr o tardošskom červenom mramore šíria aj za hranicami našej vlasti. Judita Dubovská a Kartal Mészáros pri príležitosti Dňa maďarskej kultúry predniesli zhudobnené básne Attilu Józsefa.

Po peknom kultúrnom programe si hostia a prítomní mohli pozrieť nové priestory, kde sú umiestnené obecná knižnica a čitáreň, štúdio regionálneho rozhlasu Gorba, kuchyňa a školská jedáleň. V budove sídlia aj miestne občianske organizácie a spolky. Tu dostala kanceláriu aj slovenská samospráva, ktorá už dávno túžila mať niekde svoj „slovenský kútik“.

Čo predchádzalo otvoreniu nového Spoločenského domu? Cesta bola dlhá...

V Tardoši v 50. rokoch minulého storočia vybudovali kultúrny dom, ktorý v súčasnosti už nevyhovuje požiadavkám doby. Tak sa zrodila myšlienka prebudovať ho. Z vlastných zdrojov to však nebolo možné, nápad bol nerealizovateľný.

Bola tu však materská škola postavená roku 1979 s kapacitou 100 detí a kuchyňou, kde varili aj pre žiakov základnej školy a pre členov klubu dôchodcov. Budova bola čoraz menej využitá, lebo detičiek z roka na rok ubúdalo. Miesto štyroch skupín boli zamestnania už len v dvoch. Na poschodí zatvorili dve miestnosti. Budova prestala plniť svoju pôvodnú funkciu, aj jedlo pre deti dovážali už z miestnej reštaurácie Kemencés, lebo kuchyňa nevyhovovala požiadavkám Európskej únie. Vidiac finančné ťažkosti prevádzkovania dvoch inštitúcií starosta obce a poslanecký zbor podali súbeh vypísaný pre integrované spoločenské a komunálne priestory.

Obec podala projekt, podľa ktorého ponechá isté priestory pre materskú školu a ostatné časti budovy obnoví tak, aby vyhovovali predpisom a požiadavkám Spoločenskému domu.

V súbehu získal Tardoš 47 817 000 Ft na prestavbu budovy a 5 051 000 Ft na zabezpečenie vybavenia. Svojou prácou prispeli aj mnohí miestni podnikatelia.

Dúfame, že tardošský Spoločenský dom splní svoje poslanie, naplní sa deťmi a mládežou, ktorí budú pokračovať v pestovaní a zachovávaní tradícií svojich predkov.

AC

Nad novou básnickou zbierkou I. M. Ambruša

Výkriky ukryté v slovách

U nadlackého básnika Ivana Miroslava Ambruša sme si takmer zvykli na to, že jeho tvorba je oddávna naladená na intímnu lyrickú strunu. Inak tomu nie je ani v nedávnom výbere jeho ľúbostnej poézie pod názvom Ak je to láska. Tomuto zameraniu do značnej miery neostáva dlžen ani vo svojej najnovšej zbierke Kým báseň vykríkne. (Vydavateľstvo Ivan Krasko. Nadlak 2010).

Podobne ako tentoraz, aj v minulosti pozorný čitateľ neraz mohol konštatovať, že Ambruš, vzdelaním a povolaním profesor chémie a fyziky v nadlackom lýceu, nezapiera toto svoje poslanie ani v jazyku poézie, takže často nám vnuká predstavu, akoby svoje verše písal na spôsob chemických či fyzikálnych vzorcov, takýmto spôsobom neustále experimentujúc s novými a novými javmi v ľudskom duchu i mimo neho.

 Základným a spoľahlivým materiálom jeho básnivosti, na ktorom buduje svoju výpoveď, sú duchovné a hmotné archetypy, ako napríklad nebo – zem, telo – duša, boh – anjel – človek, vietor – dážď – sneh, smútok – radosť, svetlo – tma, mlčanie - krik atď., pre ktoré je príznačné aj ich vzájomné prelínanie a prepodstatňovanie, keď nehmotné prechádza do reality alebo naopak, lebo čokoľvek - ticho, sneh alebo svetlo sa - môže prejavovať rôzne, meniť svoje „skupenstvo“. Autorovo pero je takto motivované rôznymi podobami jedného a toho istého javu. Svojou takmer bezhraničnou predstavivosťou nám ozrejmuje pocitovú a pociťovanú skutočnosť, keď dáva slovám nový zmysel („prach nádhery, / ktorý sa nám nechcel stelesniť / len v sne“). Lenže toto je práve to, čo označujeme ako výsostné poslanie poézie ako takej: rozširovať hranice ľudského vnímania. Rozširovať a zároveň neprekročiť, aby posolstvo poetického výrazu nevyšlo nazmar.

Autorova výpoveď má pritom aj ďalšie poslanie a účinok; ak použijeme slovo z každodenného jazyka, povedali by sme, že agituje a vyzýva. Básnik – tvorca akcentuje potrebu a nevyhnutnosť autentického žitia („nejestvuje užitočnejší svet / to stále sme ešte my“) a zároveň dôvodí, ako na toto jestvovanie môžu pôsobiť pravdivé slová („nikto neodmeral silu slov / a tá sila je tak obrovská,/ že ani neveríme“). V tejto súvislosti si nemožno nepovšimnúť, ako sa zviditeľňuje básnikovo úsilie o maximálne využitie vlastných zdrojov poetickej „energie“ a výrazového fondu. Je pochopiteľné, že sa pritom pokúša aj o novotvary (zimonosný, slovodarca, chutnoslávny, nemozemný, či snáď nebozemný? – pozn. ok).

Nehľadiac na tieto a ďalšie možnosti tvorby, náš autor zároveň doznáva, že toto, ako aj iné ľudské úsilie, je priam sizyfovské (že básnik „nikdy nenazbiera ani len na malilinký začiatok / zajtrajšieho šťastia“). Tu nám mimovoľne prichádza na um konštatovanie Milana Rúfusa, ktorý kedysi, v súvislosti s funkciou a možnosťami poézie, zaujal približne toto stanovisko: Cieľom poézie nie je a ani nemôže byť zmena sveta, respektíve spoločenského systému, poézia je však povolaná zaklínať zlo...

Podobne i Ambruš sa naďalej a dôsledne pridržiava vyššie spomenutej axiómy o rozširovaní hraníc vnímavosti. Nikdy a nič nemožno pozorovať, tobôž nie poznať z jedného zorného uhla a už vôbec nie - z nepoznania. Ani to zdanlivo najjednoduchšie a najviditeľnejšie. A všetko je len približné. Teda opäť akási hraničná situácia, nie však pesimistický postoj. Básnik vo svojom neustálom úsilí „odlamuje zo seba to, / čo je skryté pod slovami.“ A v tejto dramatickej chvíli, v stave naplnenia obsahu a formy, keď slovo takmer dosahuje svoj účel, odrazu nastáva onen malý zázrak a svojím spôsobom báseň konečne – vykríkne.

O. Kníchal

Slovenský fašiangový večierok v Pilíšskej Čabe

Slovenská samospráva v Pilíšskej Čabe (SSvPČ) usporiadala 11. februára v sále Spolku Cech (Cég) fašiangový večierok. Všetci účastníci si podľa predbežnej dohody obliekli masky a tak už počas príchodu hostí bolo o dobrú náladu postarané. Pri vchode sa srdečne vítali kráľovná, grófka i predavačka a potom sa spoločne zabávali na slovenskom večierku.

Slávnostnú atmosféru navodili oslavy 80. narodenín predsedníčky pobočky Zväzu Slovákov v Maďarsku v Pilíšskej Čabe Anny Füstiovej a sedemdesiatin predsedu miestnej slovenskej samosprávy, člena slovenského voleného zboru Peštianskej župy Júliusa Kučeru. Príjemným prekvapením bola prítomnosť deväťčlennej delegácie z partnerskej obce Veľký Lapáš na čele so starostom Andrejom Zurbolom, ktorá priniesla jubilantom vrelé gratulácie a darčeky. Tým najkrajším bola, samozrejme, ich návšteva, ktorej sa pilíšskočabianski Slováci vždy veľmi tešia. Blahoželania sprevádzali ľudové piesne, ktoré zneli do neskorej noci. Spev prerušilo len servírovanie slávnostných toriet a prípitok so šampanským.

Podujatie sa vydarilo a veríme, že obaja jubilanti načerpali silu do ďalšej práce v prospech našich Slovákov.

Štefánia Flóriánová,

zástupkyňa predsedu SSvPČ - zp

Vláda zverejnila reformný balík

„Namiesto reštrikcií budú štrukturálne zmeny,“ vyhlásil v Budapešti vicepremiér Tibor Navracsics v úvode prezentácie reformného balíčka vlády Viktora Orbána.

Podľa jeho slov do 1. júla vypracujú právnu normu umožňujúcu zamrazenie režijných výdavkov, preveria a zmenia systém priznávania invalidných dôchodkov, preveria systém zvýhodneného odchodu do dôchodku, zmenia pravidlá vyplácania nemocenských dávok a vytvoria právne normy potrebné na nový systém podpory liekov. Do konca tohto roka vytvoria právne normy potrebné na fungovanie nového dôchodkového systému. Do 1. januára 2012 spustia nový systém verejnoprospešných prác a v budúcom roku začne fungovať aj nový udržateľný dôchodkový systém. Nový systém vzdelávania začne fungovať od 1. septembra 2012, keď začne platiť nový školský zákon aj zákon o vyššom vzdelaní. V roku 2013 plánuje vláda zaviesť mýtny systém na používanie ciest a „v roku 2014 budú voliť občania 200 poslancov do parlamentu namiesto terajších 386“, citovala vicepremiéra komerčná tlačová agentúra Független Hírügynökség. Za hlavný cieľ vlády označil Navracsics zníženie štátneho zadĺženia a zabránenie jeho opätovnému zvyšovaniu. Zdôraznil, že nejde o reštrikcie, ale o štrukturálne zmeny. Minister národného hospodárstva György Matolcsy informoval, že dovolenku ministrov znížia z terajších 40 na 20 dní. Banková daň, ktorú zaviedla vláda vlani, podľa jeho slov zostane v plnom rozsahu aj tretí rok. Daň z príjmov právnických osôb zostane od januára 2013 na úrovni 19 % u tých subjektov, ktorých základ dane presiahne 500 miliónov forintov, u ostatných klesne sadzba uvedenej dane na 10 %. V roku 2013 zmrazia podporu politických strán na úrovni podpory v roku 2011. Matolcsy zdôraznil, že štátne zadĺženie je nutné znížiť na bezpečnú úroveň 50 %, aká bola v roku 2002. V súčasnosti presahuje 80 %. Minister poukázal na skutočnosť, že nárast štátneho dlhu spôsobil, že štát vynakladá na úroky sumu rovnajúcu sa dvom tretinám daní z príjmu fyzických osôb.

Opozičné strany podrobili balík ostrej kritike. Podľa Maďarskej socialistickej strany (MSZP) by minister národného rozvoja Matolcsy mal odstúpiť. Socialistický poslanec Imre Szekeres povedal, že v uplynulých deviatich mesiacoch vo veľkej miere klesli šance Maďarska na hospodársky rozvoj. Poukázal na skutočnosť, že v januári dosiahol deficit štátneho rozpočtu pätinu plánovaného ročného schodku.

Politika môže byť iná (LMP) považuje balík za zahmlievanie a poznamenáva, že Orbán sa neodvážil osobne prezentovať vládny balík. „Premiér ponechal očividne nepríjemnú úlohu na Matolcsyho,“ povedal Gábor Scheiring z LMP a dodal, že kurz forintu a burzový index v reakcii na reformné kroky vlády začali prudko klesať.
Politik LMP podotkol, že vláda zavádzala v otázke bankovej dane, keď tvrdila, že ide o dočasné riešenie platné na dva roky, pričom je už zrejmé, že s ňou ráta aj v treťom roku. Vláda sľúbila, že vytvorí osobné účty v dôchodkovom systéme, namiesto toho plánuje použiť časť úspor zo súkromného penzijného systému na bežné výdavky.

Hnutie za lepšie Maďarsko-Jobbik považuje program vlády za „brutálne reštrikcie“. Predseda Jobbiku Gábor Vona konštatoval, že síce program vlády skutočne zníži štátny dlh, ale iba dočasne a doplatia naň chorí, dôchodcovia a nezamestnaní. Zdôraznil, že trvalý rast hospodárstva, ktorý vláda v súvislosti s reformnými opatreniami načrtla, je iba fatamorgánou.

(Spracoval zp)

Plány segedínskych Slovákov

Spolok segedínskych Slovákov vznikol pred pätnástimi rokmi, súdne bol zaregistrovaný v júni 1996. Jeho predchodcom bol slovenský klub, členovia ktorého sa pravidelne schádzali v priestoroch Katedry slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne, neskôr v terajšom sídle spolku, v Dome menšín na ulici Ostrovského 6. Spolok každoročne usporadúva rôzne podujatia, niektoré v spolupráci so Slovenskou samosprávou v Segedíne. Predsedom je Ján Benčík, ktorého sme požiadali, aby nám porozprával o tohoročných plánoch tejto občianskej organizácie. Aj keď pracovný plán zatiaľ neschválili, myslí, že budú pokračovať v usporadúvaní tradičných programov. – Vždy sa tešíme, keď k nám zavíta slovenské divadlo. Pevne verím, že nám Komlóšania predvedú obnovenú hru Páračky. V máji v rámci Dňa mesta zorganizujeme národnostný galaprogram a v lete tradičný jazykový tábor, počas ktorého navštívime Krajanskú nedeľu na Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. Odtiaľ sa presunieme do okolia Banskej Štiavnice, kde sme ešte neboli. Samozrejme, chceme spoznať nielen históriu mesta, ale aj krásu prírody. V septembri plánujeme uskutočniť besedu so slovenskými spisovateľmi. Možno to budú práve naši jubilanti. V novembri bude u nás opäť týždeň slovenskej kinematografie, spoločná akcia so slovenským divadlom Vertigo. S rokom sa rozlúčime na oslavách Mikuláša. Zatiaľ sú to len plány. V tomto období píšeme projekty do súbehov. Okolo mája už budeme vedieť, aký bude náš rozpočet. Medzi tradičnými akciami figurujú Nedeľná škola slovenčiny a pobyty na Slovensku. Na vyučovaní slovenčiny v rámci nedeľnej školy sa zúčastňujú začiatočníci, mierne pokročilí i pokročilí, týždenne štyri skupiny. Jazyk vyučujú redaktorky slovenského vysielania Maďarského rozhlasu Ildika Makaiová Pálová a Iveta Hruboňová a pracovník segedínskej univerzity Alexander Ján Tóth. Našou prvoradou úlohou je pokračovať v tejto činnosti, nestratiť doterajších žiakov. Tento dlhodobý program finančne i morálne podporuje aj miestna slovenská samospráva, - informoval nás predseda Spolku segedínskych Slovákov Ján Benčík.

Andrea Szabová Mataiszová

Spomienky z Budapešti 1939-1944

Memoárová kniha bývalého slovenského vyslanca Jána Spišiaka

Vedeli ste, že snahy o uplatňovanie princípu reciprocity v oblasti menšinových práv obsahovala už Ústava Slovenského štátu z rokov 1939-1944, ktorá zabezpečenie práv národností spájala s tým, aké práva má slovenská menšina na území materského štátu príslušnej národnostnej skupiny? Ja som sa o tomto zaujímavom fakte dozvedela nedávno, na prezentácii memoárovej knihy bývalého slovenského vyslanca Jána Spišiaka Spomienky z Budapešti 1939-1944 v Slovenskom inštitúte. O knihe hovorili dvaja mladí historici Miroslav Michela zo Spoločenskovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a pracovník Spoločenskovedného ústavu Maďarskej akadémie vied István Janek. Význam uverejnenia memoárov Jána Spišiaka určite výstižne charakterizujú slová I. Janeka, ktorý z pohľadu slovenskej a maďarskej historiografie označil prácu Miroslava Michelu, Valeriána Bystrického a Ladislava Deáka za významný dobový dokument. Vydanie Spišiakových memoárov hodnotil ako krok k spoznaniu našej spoločnej histórie a navrhol memoáre preložiť do maďarčiny a vydať knižne. Moderátorom večera bol Karol Wlachovský, ktorý zaviedol publikum do obdobia vzniku slovenskej diplomacie a rozprával o tom, ako sa stal právny poradca Tatra banky Ján Spišiak vyslancom vojnového Slovenského štátu (príspevok K. Wlachovského si môžete prečítať na 4. strane) v Maďarsku. Na prezentáciu pricestovala do Budapešti aj dcéra niekdajšieho slovenského diplomata. Daniela Kotulová-Spišiaková sa narodila v roku 1939 vo vile na Štefánii, ktorú jej otec kúpil pre účely vyslanectva a ktorá dodnes slúži ako veľvyslanectvo Slovenskej republiky. O svojom otcovi prezradila, že pochádzal zo skromných pomerov a vďaka svojmu učiteľovi a evanjelickému kňazovi dostal štipendium, ktoré mu umožnilo študovať na gymnáziu a neskôr na právnickej fakulte v Prahe. Po určitom čase sa rozhodol ísť do Paríža, kde študoval diplomaciu. Keď sa vrátil do Prahy, ukončil svoje štúdium, urobil doktorské skúšky. Stal sa právnym poradcom Tatra banky a vydal tri odborné knihy o zmenkovom práve. O svojom pôsobení v Budapešti písal hlásenia, ktoré sa neskôr stali základom pre jeho memoáre. Koncom vojny ho KGB zatklo a na dva roky odvlieklo do Sovietskeho zväzu. Keď sa vrátil, zamestnal sa vo svojej pôvodnej profesii a písal právnické knihy. Memoáre začal písať v 60. rokoch. Ich vydania sa však nedožil, zomrel v roku 1981. Jeho dcéra pokladala za svoju povinnosť vydať knihu, preto začala zháňať peniaze a odborníka, ktorý by upravil 1700 strán do terajšej podoby. Stal sa ním Miroslav Michela, ktorý si spolu s ďalšími dvomi redaktormi knihy vytýčil za cieľ predstavenie J. Spišiaka ako diplomata a sprostredkovanie jeho postrehov o slovensko-maďarských vzťahoch. Rozhodli sa zachovať archaický jazyk memoárov, ktorý sa líši nielen od súčasného jazyka, ale aj od jazyka hlásení z Budapešti. Podľa slov M. Michelu spomienky sú produktom situácie, v ktorej vznikli. Svedčí o tom napr. fakt, že úplne chýbajú informácie o nadriadených J. Spišiaka na ministerstve, čo bolo pravdepodobne dôsledkom situácie po vojne, keď si musel autor veľmi dobre rozmyslieť, čo si môže dovoliť. Dôraznými témami sú práve naopak postavenie Slovákov v Maďarsku, revizionizmus a antifašizmus.

Po prečítaní niekoľkých desiatok strán môžem tvrdiť, že je to vzrušujúce a poučné čítanie aj pre laického čitateľa. Smutné je iba to, že slovensko-maďarské vzťahy zaťažené vzájomnými krivdami a nedôverou, o ktorých sa zmieňuje autor memoárov, nie sú nám neznáme ani dnes.

A. Račková

Spomienky vyslanca Jána Spišiaka na Budapešť

Dejiny diplomacie samostatného Slovenského štátu (1939-1945) zatiaľ nie sú spracované (ani stručne, ani komplexne) v osobitnej monografii. Dôvodov je nepochybne viac. Dokumentačný materiál sa nachádza roztrúsený vo viacerých archívoch (aj mimo Slovenska), do polovice 60. rokov 20. storočia to bola takmer výlučná téma historikov, politikov a publicistov, ktorí sa utiahli do zahraničnej emigrácie. Hoci „domáci“ slovenskí historici najmä na prelome 60. a 70. rokov mali na zreteli aj tento úsek historického výskumu novodobých slovenských dejín, jednako pole pôsobnosti sa im otvorilo až po spoločenských zmenách roku 1989. Poriedko začali (poväčšine nanovo po exilovom vydaní) vychádzať autentické svedectvá a memoáre slovenských politikov a slovenských diplomatov, napríklad Jozef A. Mikuš (chargé d´affaires v Španielsku 1940-1944) vydal Pamäti slovenského diplomata (Matica slovenská, 1988). Z denníkových zápiskov z rokov 1937-1944 Mikuláša Gacka (tlačový atašé v Moskve) Surová býva vše pravda života... (do tlače pripravila dcéra Zora Kramerová a vyd. Peter Huba, 1996) zasa chýbajú práve záznamy z čias jeho pôsobenia na moskovskom slovenskom vyslanectve. Na Slovensku vzniklo viac memoárových textov v 60. rokoch, keď k zrodu niektorých potichu dopomohol (zrejme so súhlasom príslušných straníckych orgánov) aj vtedajší Slovenský literárny fond (napr. Tido J. Gašpar). V tom istom období Dr. Ján Spišiak napísal či presnejšie prepísal zachované záznamy z pôsobenia na Vyslanectve Slovenského štátu v Budapešti (apríl 1939 – január 1945). Tieto záznamy, úvahy a komentáre v zredigovanej (skrátenej) verzii vyšli zhruba päť desaťročí po napísaní a tri desaťročia po autorovej smrti pod názvom Spomienky z Budapešti 1939-1944 (vyd. Slovak Academic Press, Bratislava 2010). Kniha vyvolala mimoriadnu čitateľskú pozornosť, stala sa Knihou týždňa (Sme), po bratislavskej premiére knihy bývalý veľvyslanec SR v Maďarsku Štefan Markuš uverejnil priam nadšenú recenziu pod titulkom Spomienky z Budapešti – neobyčajná memoárová kniha (Pravda 26. 1. 2011). Hoci publikácia nepatrí medzi lacné knihy, podľa internetovej informácie nateraz je už vypredaná.

Nebývalá pozornosť je oprávnená, hoci nie tak so zreteľom na knihu, ktorá má isté nedostatky, ale predovšetkým na to, ako Ján Spišiak pôsobil vo svojej funkcii a ako v nej viac ako čestne obstál, čo možno (a treba) oceniť aj z odstupu šiestich desaťročí. Istotne nezveličuje tvrdenie, že v prvej polovici 20. storočia iba dvaja Slováci boli naozaj výkonnými diplomatmi na svojich postoch v Maďarsku, pričom ani jeden z nich sa pôvodne nepripravoval na profesionálnu diplomatickú dráhu. Prvý bol Anton Straka (kultúrny atašé ČSR v rokoch 1925-1936) a druhý vyslanec Ján Spišiak (vzdelaním právnik špecializovaný na hospodárske a finančné právo).

Maďarské kráľovstvo (ako prvá krajina na svete) uznalo Slovenský štát päť minút po jeho oficiálnom vyhlásení 14. marca 1939. Vláda Jozefa Tisu a ministerstvo zahraničných vecí (minister Ferdinand Ďurčanský) hneď pristúpili k zriaďovaniu slovenských diplomatických misíí a vyznačili aj priority: Berlín (Matúš Černák), Moskva (Fraňo Tiso), Varšava (chargé d´affaires Karol Klinovský), Rím (Jozef Zvrškovec), Vatikán (Karol Sidor). Do tejto kategórie zaradili aj zriaďované Vyslanectvo Slovenského štátu v Budapešti so štandardným diplomatickým zložením: mimoriadny vyslanec a splnomocnený minister Dr. Ján Spišiak, tajomník vyslanectva Dr. Jozef Omiliak (po 2. svetovej vojne roku 1948 skončil ako konzul v Marseille), tlačový atašé Dr. Viliam Matula, obchodný atašé Ing. Gejza Krno (po vojne ho prevzala Praha a do roku 1848 bol konzulom v Chicagu) a prvým vojenským atašé bol plukovník Alojz Androvič (neskôr preložený do Berlína). Je veľmi pozoruhodné, že voľba za vyslanca padla na Jána Spišiaka, keďže nepatril medzi členov ani priaznivcov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a Hlinkovej gardy. Vedúci žalobca pri národnom súde (21. mája 1947) v zdôvodnení odopretia stíhania obvineného Jána Spišiaka (podľa nariadenia SNR č. 33/45 zb. a č. 55/45 zb.) doslova píše takto: „Obvinený Dr. Ján Spišiak, ako právny zástupca Tatra banky v Bratislave, zanechal dočasne svoje zamestnanie a v r. 1939 prijal miesto mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra v Budapešti, ktorá funkcia mu bola udelená uznesením bývalej vlády Slovenskej republiky zo dňa 22. júna 1939, č. j. 6.036/1939 a ktorú zastával až do obsadenia Maďarska sovietskym vojskom. (...) Na osobu Dr. Spišiaka v r. 1939 prišiel Dr. Ďurčanský – vtedajší minister zahraničných vecí – až vtedy, keď márne hľadal schopnú osobu v kruhoch blízkych HSĽS. Totiž požiadavkou pre vyslanecké miesto v Budapešti bola znalosť svetových rečí a znalosť hospodárskych otázok a tejto podmienke vyhovoval Dr. Spišiak ako znalosťou rečí (maďarčina, francúzština, nemčina, ruština – pozn. K.W.), tak i skúsenosťou v hospodárskych otázkach, ktorú získal ako právny poradca Tatra banky v Bratislave. Po ponúknutí tohto miesta radil sa Dr. Spišiak so svojimi priateľmi (Dr. Ing. Zaťko, Dr. Pietor) a vtedy kruh odbojového hnutia proti fašistickému režimu sa rozhodoval, radiť mu prijať ponúkané miesto a tým nasadiť ho na záchranu slovenských záujmov v Maďarsku, ale aj ho upotrebiť ako informátora a spojku pre odbojové hnutie.“

Voľba ministra Dr. F. Ďurčanského bola nepochybne rozumná a prezieravá. Hoci na základe správ od Nemcov maďarskí vládni činitelia prijali vyslanca Jána Spišiaka rezervovane a s istými výhradami, čo mu napokon dali aj na vedomie, ale (aj podľa svedectva Spomienok) neobmedzovali ho v pohybe a nerobili mu prekážky pri plnení diplomatických a spoločenských povinností. Takéto stanovisko by zrejme sotva zaujali k osobe z úzkeho okruhu vtedajšej slovenskej vládnej a ostatnej provládnej garnitúry, keďže samostatnosť Slovenského štátu pod tútorstvom Nemecka akceptovali iba z čírej nevyhnutnosti ako niečo dočasné na politickej mape Európy, lebo sa ešte živili snami o veľkom Maďarsku (Uhorsku).

Vyššie uvedený fragment z kladného stanoviska obžalobcu vysvetľuje a veľa naznačuje z osobných životných peripetií a postojov Jána Spišiaka, o ktorých sa v pôvodnom ani zredigovanom vydanom texte nedočítame.

Diplomatická misia Jána Spišiaka v Budapešti sa skončila tak ako jeho vtedajšieho švédskeho kolegu Raoula Wallenberga, a to v známej moskovskej väznici Ľubjanka, kde ho odvliekli príslušníci Červenej armády po príchode a dobytí Budapešti. Pravdaže, s tým rozdielom, že pre Jána Spišiaka sa celá anabáza skončila šťastne a po dvoch rokoch sa vrátil živý na Slovensko. Žiadosť o jeho vydanie československým štátnym orgánom podpísali okrem iného Karol Šmidke (predseda KSS), Ladislav Novomeský (povereník školstva, ten svedčil v Spišiakov prospech aj na Národnom súde), Ján Ursini (predseda DS). Podľa vtedajších platných retribučných zákonov a nariadení v Československu Dr. Jána Spišiaka postavili pred národný súd, ktorý ho napokon oslobodil spod všetkých deviatich bodov obžaloby. Ján Spišiak sa vrátil do občianskeho života, zapojil sa do budovania Československej štátnej banky, vedeckej a pedagogickej činnosti v odbore hospodárskeho a bankového práva. Výsledkom tejto aktivity sú takmer dva tucty vedeckých publikácií, z ktorých len dve vyšli pred jeho odchodom do diplomatických služieb Slovenského štátu, a to Biankozmenka, 1938 a Cenné papiere v novšej náuke,1939.

Ján Spišiak v textoch svojich spomienok vôbec nezabieha a neodbieha do súkromia svojho diplomatického života. V tomto zmysle je strohý aj pôvodný rukopis. Pisateľ týchto riadkov to môže potvrdiť, lebo pred vyše dvadsiatimi rokmi mal možnosť nahliadnuť do prvých dvoch zväzkov pôvodného rukopisu. Vtedy totiž vydavateľstvo Slovenský spisovateľ (redaktor Ján Medveď) uvažovalo o vydaní upraveného výberu z pamätí Jána Spišiaka, konkrétne v knižnom rade memoárovej literatúry (napr. Ján Smrek. Ivan Stanislav, Branislav Varsík a i.). Projekt sa (našťastie) nerealizoval z jednoduchého dôvodu, lebo vecný, faktografický charakter pôvodných rukopisných pamätí nebol (ani nie je) vhodný na literárne (prozaické) memoáre. Boli by sa museli nevyhnutne prepísať, čo by už predsa nebolo dielo Jána Spišiaka. Navyše netreba zabúdať, že texty Jána Spišiaka nie sú autentickými záznamami bezprostredných udalostí, úvah a nálad, ale dodatočným premysleným prepisom pôvodných záznamov zo zachovanej diplomatickej korešpondencie, zavše aj s pripojenými dodatkami z následného vývinu udalostí, ktoré nielen doplňujú, ale aj korigujú východiskové myšlienkové podnety. Text výrazne poznačila doba, v ktorej dostal definitívnu podobu. Ovanula ho napríklad aj terminológia vtedajšej marxistickej historiografie (stadiaľ napr. tzv. slovenský štát a pod.) a koniec koncov autor úvod k spomienkam uvádza citátom G. Husáka z 5. februára 1945. Z toho aspektu by bol výstižnejší a priliehavejší názov knihy: Spomienky na Budapešť z rokov 1939-1945. V knižnom vydaní spomienok sa nedočítame mená podriadených kolegov vyslanca Jána Spišiaka, dokonca ani meno vyslaneckého tajomníka (Dr. Jozef Omiliak), v ktorého sprievode odovzdával poverovacie listiny regentovi Miklósovi Horthymu dňa 23. mája 1939.

To je nepochybne hodnoverný dátum. V ten deň sa Ján Spišiak oficiálne ujal funkcie, ale zároveň v ten deň nemohol byť do nej menovaný, ako sa dočítame v úvodnej štúdii. S časovými údajmi je zrejme viac problémov. Ján Spišiak podľa textu spomienok vycestoval do Budapešti na jar 1939: „Je pekný slnečný nedeľný deň. Po obede som sa pohol autom z Mudroňovej cesty do Budapešti, aby som odovzdal poverovacie listiny a nastúpil tým miesto vyslanca u maďarskej vlády.“ (s. 25) Vo vrecku mal „päťdesiatdva dolárov a niekoľko drobných pengő.” Dňa 14. mája 1939 zazmenáva: „Ubytoval som sa v hoteli Gellért.“ (Len tak mimochodom zakrátko už kupuje vilu, ktorá je dodnes slovenským majetkom a je v nej rezidencia súčasného veľvyslanca Slovenskej republiky.) Napokon si pripomeňme dátum z vyššie citovaného súdneho spisu, že Jánovi Spišiakovi vláda udelila funkciu 22. júna 1939. V tomto malom bludisku dátumov okolo Jána Spišiaka bude musieť urobiť poriadok autor chýbajúcej monografie, ktorú by si slovenský diplomat nepochybne zaslúžil. Editori tohto knižného vydania (Valerián Bystrický, Ladislav Deák a Miroslav Michela) si takéto ciele nestavali. Správne si vytýčili reálny cieľ: „ponúknuť čitateľovi predovšetkým informácie týkajúce sa Spišiakovej činnosti ako diplomata.“ (s.19) Zasadili sa o vznik knihy, ktorá popri neraz vzrušujúcom obsahu je podnetným príspevkom k poznaniu aj celkom neznámych detailných stránok slovensko-maďarských vzťahov počas 2. svetovej vojny. Kniha pomáha odkrývať súveké maďarské politické (revizionistické a národnostné) myslenie, ktoré neviedlo k úspechu a ktorej rétorika zavše asociuje aj so súčasnými jazykovými prejavmi. Osobitnú pochvalu si zaslúži najmladší z trojice editorov Miroslav Michela za precízne vypracované poznámky a najmä komentovaný menný register.

To isté nemožno povedať o jazykovej úrovni knihy. Keďže nejde o autentický text a autentické dokumenty, lebo bol prispôsobený konkrétnemu, racionálne zdôvodnenému zámeru historikov, jazykovou úpravou sa mohli odstrániť chyby, ktoré sú v rozpore s platnými pravidlami slovenskému pravopisu (napr. skloňovanie niektorých podstatných mien, predložkové väzby atď.). Zachovanie pôvodného Spišiakovho spôsobu písania (študoval v 20. rokoch na právnickej fakulte KU v Prahe) predsa nič nepridáva na autenticite knihy.

Z úvodu editora Miroslava Michelu sa čitateľ dozvie, že na Múre cti v Záhrade spravodlivých v Jeruzaleme medzi menami Slovákov nájdeme aj meno Ján Spišiak (12. 1. 1901 – 9. 11. 1981). “Slovenský Wallenberg“ Ján Spišiak bol in memoriam zaradený medzi Spravodlivých medzi národmi, lebo v svojej diplomatickej funkcii pomáhal ľuďom, ktorí boli zbavení základných ľudských práv, práva na život, domov a majetok. To je ďalší rozmer (utajenej) diplomatickej aktivity vyslanca Jána Spišiaka, o ktorej by bolo hodno vedieť viac. Ešte nie je nadobro neskoro. Predsa aj vydanie Spomienok z Budapešti 1939-1944 vyšlo doslova o päť minút po dvanástej, hoci nie tak rýchlo ako Maďarské kráľovstvo uznalo Slovenský štát, ktorý Ján Spišiak reprezentoval na svoj obraz.

Karol Wlachovský

Rod Strehárskovcov na Dolnej zemi

Koncom 17. storočia, po vyhnaní Osmanov, začína sa prúdenie obyvateľstva zo severných stolíc Uhorska na juh. Slovenskí poddaní, utekajúci z dôvodov zemepanského útlaku a v nejednom prípade aj kvôli náboženskému prenasledovaniu, na svojej trase zaplavujú najviac dediny v Novohradskej stolici a pridávajú sa k tamojšiemu obyvateľstvu. Niektorí tu pobudli len krátko, iní tu našli prechodný pobyt na dlhší čas. Neprestávajúci zemepanský útlak spôsobil, že až do prijatia Tolerančného patentu Jozefom II. roku 1781 prebiehali hromadné úteky novohradských poddaných do nižšie položených uhorských stolíc, až po Dolnú zem. O odchode poddaných už od konca 17. storočia svedčia zachované súpisy poddanských zbehov z Novohradskej stolice z rokov 1720 a 1723, ktoré na základe sťažností riešil lučenský súd.

Od začiatku 18. storočia až do roku 1920 sa dnešné obce Dolné a Horné Strháre uvádzajú ako Streháre. V súpise utečených z týchto osád z roku 1720 nachádzame ešte ich pravé priezviská. V Dolných Strhároch to boli rodiny s čeľadným otcom Ďurica, Fergeš, Križan, Cicka, Pavlík, Králik, Demikát, Mišov, ktorí boli poddanými Štefana Koháryho, tri rodiny Frčkovcov, dve rodiny Sabovcov, rodiny Jána Šaľáka a Jána Rozlackého patrili barónovi Pavlovi Balašovi. Kým u polovice z nich z uvedeného súpisu vieme, ku ktorému zemepánovi a kde v tom čase ušli, u druhej polovice je ich nový zemepán neznámy. S istotou môžem napísať, že po Jurajovi Cickovi, ktorý s viacčlennou rodinou z Dolných Strhár ušiel roku 1700 do Jače (Acsa) v terajšej Peštianskej župe, žije časť potomkov v Banáte, v Kovačici a v Padine. Rodina Jána Frčku staršieho a mladšieho odišla od Pavla Balašu roku 1704 do Balašských Ďarmôt, vie sa, že tam žijú potomkovia s priezviskom Frečka (Frecska).

V súpise zbehov z Horných Strhár z roku 1720 nachádzame údaj len u malej časti zemepánov, u ktorých sa po úteku rodiny usadili. Vieme však, ktorá rodina ušla a kde sa mala na začiatku usadiť. Od Štefana Koháryho ušli početné rodiny s priezviskami: Moc, Pastorok, Višniar, Križan, Dian, Koša, Mančár, Bojna, Kováč, po jednej rodine s priezviskom Durčo, Mrva, Petrovkin, Magát, Ferov, Bajči, Greguš, Novák, Hola, Homola, Benčík, Matúš, Krajčo, Krišankov, Kyseľ. Potomkovia po Kyseľovi žijú v Cinkote (teraz XVI. obvod Budapešti) a Magátovi v Ďurke (Galgagyörk, Peštianska župa). Zaujímavé údaje o utečených poddaných zo Strhár a ďalších novohradských obcí nachádzame z tohto obdobia v slovenských a maďarských archívoch. Uvádzam ukážky, ktoré prebádal a uverejnil môj dolnozemský priateľ z Békešskej Čaby, nebohý historik Ján Gomboš.

Úryvok z archivovanej zápisnice:

Vypočúvanie svedkov 20. mája 1748 v Novohradskej stolici v Ľuboreči.

Ján Mravík z Ábelovej, poddaný patriaci k eráru do divínskeho panstva, 50-ročný.

Ad 1 (k prvej otázke) „Vie istotne, že v Urodzenej Šľachtickej Novohradskej stolici, v Ábelovej žijúci Pavel Kiapeš so synom Jurajom, Ondrej Garaj s tromi synmi s Jánom, Ondrejom a Jurajom, Tomáš Mravík a Ján Mravík so synmi Štefanom a Pavlom, Peter a Matúš Marčok, boli večnými poddanými urodzeného pána Divínskeho.“

Ad 2 (k druhej otázke) „Vie dobre svedčiť, že Pavel Kiapeš asi pred piatimi rokmi odišiel so svojimi synmi do dediny Szajla do Urodzenej župy Hevešskej. Ondrej Garaj asi pred 20 rokmi do Urodzenej župy Peštianskej, do osady Čuvár so svojimi tromi synmi, s Jánom, Ondrejom a Jurajom. Ján Mravík s dvomi synmi, s Jurajom a Jánom, asi pred šiestimi rokmi odišli do osady Čuvár, ale už býva na Sarvaši. Juraj Mravík začas slúžil v osade Guta, ale teraz už žije v Sarvaši. Matej Marčok s dvomi synmi, so Štefanom a Pavlom, ešte za úradovania hospodárskeho správcu pána Mikulaiho odišli do Guty s dovolením nebohého správcu Pána Mikulaiho. Matej Sivok asi pred 26 rokmi ušiel do osady Čuvár. On sám už zomrel, ale jeho synovia tam ešte žijú. Syn Tomáša Lisku, Martin, pred piatimi rokmi odišiel do osady Čuvár slúžiť.“

O ďalšom pohybe novohradských Slovákov svedčí aj úryvok z vyšetrovacej zápisnice z 20. januára 1747 z Veľkého Lomu.

„...Poddaný, zvaný Mikuláš Kutej, utiekol do Čongrádskej stolice do mestečka Vašarheľ..., pod ruku jeho Excelencie Grófa Károlyiho a tam i dnes býva. Tak utečení poddaní, ako i jeho predkovia vždy slúžili rodine Balašovcov ako večne pripútaní.“ Keď sa zemepánovi alebo stoličnému vedeniu podarilo chytiť svojho utečeného poddaného, prinútili celú obec, aby zaňho podpísala záručný list, ako to bolo v prípade Ďura Ďurču, obyvateľa Horných Strhár a ten mal tento text: „My, niže podpísaný... z vašej dobrej vúle vzali sme na porukovenství poddaného jeho Excelencie pána Grófa Pavla Balašu Ďura Ďurču, obyvateľa Horno-Strehárskeho, kterí z tej príčiny, že sestru svoju Račkovu a poddanú pána Ferenca Balašu z Dolných Strehár na Dolniu zem odviedol, ... zaňho teda ručíme sa ponajprv; aby povinen bol oznámiť, kde jeho sestra na obydlení sa osadila. Po druhé ... pak li by on aneb Deti jeho uskočili, povinní jich budeme panstvu ustaviť s našich vlastných nákladov. Čo jestli by sme zmeškali, dávame plnomocenství, aby z jakového koľvek statku a jímaní (majetku) našeho jak pohnutelného za dvesto zlatých za dosť ... predtitulovaný pán Gróf sebe mohol dať učiniť skrz jedného pána solgabírova.“

Dnes je už ťažko vybádať, z ktorých utečeneckých rodín, ktoré odišli začiatkom 18. storočia, pochádzajú dnes rozšírené dolnozemské rody s priezviskom Strehársky. Vieme však, že toto priezvisko sa doma v okolí Lučenca a Veľkého Krtíša vyskytuje ako Strhársky a Strhár a za Ipľom, od Balašských Ďarmôt nižšie, ako Strehársky. Je zaujímavé, že medzi prvými prisťahovalcami do Siráku nechýbalo popri pomiestnych priezviskách Čelovský, Mladonický, Rybársky ani pôvodné priezvisko Strhársky.

Kým v Balašských Ďarmotách hroby Strehárskych sú písané maďarským pravopisom, v Srbsku slovenským. V takejto podobe sa vyskytuje v celej Vojvodine v Slovákmi obývaných sídlach Erdevík, Kysáč, Laliť, Nový Sad, Pivnica, Silbaš a Selenča. V báčskej Slovákmi osídlenej dedine Selenča s 3 230 obyvateľmi žije niekoľko rodín Strehárskovcov a s niekoľkými som sa tam mal možnosť v septembri roku 2010 stretnúť. Slováci v Selenči s vyše 3200 obyvateľmi majú všetky podmienky pre svoj národnostný život. Okrem slovenskej školy a dvoch slovenských cirkví (katolíckej a evanjelickej), vrátane svojich kostolov, rádia Báčka, kultúrno-umeleckých spolkov, rockovej skupiny Maks, komorného speváckeho zboru Zvony, organizujú aj festival Zlatý kľúč, ktorý patrí medzi najvýznamnejšie hudobné festivaly Slovákov v Srbsku a v športovom odvetví si najlepšie počína futbalový klub Kriváň.

Viera Strehárska bola 37 rokov učiteľkou slovenčiny na miestnej Základnej škole Jána Kollára a teraz ako dôchodkyňa stojí na čele Etnosekcie Národopisnej izby v Selenči, v ktorej spolu s ňou zbiera, vystavuje a usporadúva etnografické podujatia ďalších dvadsať žien a tiež 70-ročný manžel predsedníčky tohto zoskupenia, veterinárny lekár, teraz už tiež dôchodca MVDr. Ján Strehársky.

Aj on plných štyridsať rokov pracoval v Selenči v štátnej veterinárnej službe. - V našej dedine žije viac rodín s týmto priezviskom, ale nie všetky sú v príbuzenskom vzťahu. Rodiny Strehárskych bývajú na uliciach Kollárova, Jánošíkova, Maršala Tita, Leninova, 51. divízie slovenskej brigády a každá z nich sa zaoberala poľnohospodárstvom. Juraj z ulice 14. vojvodinskej údernej brigády pestuje sóju, Pavel z ulice Maršala Tita zase cirok a ďalší Pavel z Jánošíkovej pestovaním zeleniny. Aj všetci ostatní Strehárskovci sú poľnohospodári, - vysvetľuje veterinárny lekár. Prezradil mi aj to, že jeho syn Jaroslav pracuje ako lekár v Bratislave a nevesta Alžbeta je vedúca lekárne tiež v Bratislave.

Ako účastník IV. Fóra pre ekologickú výrobu a III. Festivalu tradičných jedál a turistiky vidieka, konaného v Selenči, som mal možnosť stretnúť sa aj s ďalšími z rodu Strehárskovcov. Anna Strehárska ponúkala svoje kulinárske špeciality, medzi nimi aj rezance s kapustou a opekance s makom. Medzi desiatkami rôznych selenčských priezvisk sa môžeme stretnúť aj s ďalšími novohradskými slovenskými pomiestnymi priezviskami z oboch strán Ipľa: Agársky, Častvan, Prácky (Praha-Prága), Sklabinský, Súdi (Sudice), Šuľan... Prezrádzajú to mená vlastníkov na niektorých domoch.

Bádanie po stopách slovenských rodov je jedna z mojich záľub. Som rád, že som aj v Selenči mal možnosť stretnúť sa s viacerými ľuďmi, ktorých pôvod je v mojom rodnom kraji.

Ján Jančovic

Denné vysokoškolské štúdium v Orošháze

Začiatkom februára rektor Vysokej školy Jánosa Kodolányiho Péter Szabó informoval o tom, že od septembra tohto roku v Orošháze otvoria denné štúdium odboru turizmus, pohostinské služby, sociálna práca a andragogika. Vďaka tomu v septembri bude môcť začať v Orošháze vysokoškolské štúdium 110 poslucháčov.

Andrea Szabová Mataiszová

Navrhnite logo OSMM

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku vyhlasuje súťaž na navrhnutie nového loga zoskupenia. Cieľom súťaže je vytvorenie takého nového imidžu, ktorý v štýle mladých zobrazuje vlastnosti a tradície Slovákov v Maďarsku. Práce môžu byť vyhotovené ľubovoľnou technikou vo veľkosti 10 x 10 cm. Termín podania: 11. marec 2011. Autor najlepšej práce získa odmenu 20 000 Ft. Odmena za druhý najlepší projekt bude 10 000 Ft a za tretí 5 000 Ft.

Konkurzné práce treba zaslať v zalepenej obálke, s menom a adresou autora, resp. školy na adresu: Dom slovenskej kultúry, 5600 Békešská Čaba, Kossuthovo námestie č. 10.

Výzva Slovenskej samosprávy Békešskej župy

na organizovanie spoločných podujatí v roku 2011

Okruh uchádzačov:

registrované spolky, nadácie, menšinové samosprávy a inštitúcie zachovajúce a rozširujúce slovenskú kultúru, patriace do okruhu pôsobnosti župnej samosprávy.

Podmienky:

- Projekt má prezentovať kultúru slovenskej národnosti v župe, alebo zapojenie slovenských hodnôt do hodnôt župy.

- Žiadosť treba zaslať na tlačive župnej slovenskej samosprávy na adresu: 5600 Békéscsaba, Árpád sor 18. Tlačivo môžete získať od predsedníčky zboru Heleny Čičeľovej ( Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ), alebo od zástupcu predsedníčky Petra Pečeňu ( Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. ).

- Termín podania žiadosti: do 31. marca 2011 (dátum odoslania).

- Maximálna výška podpory: 30 000 Ft.

- Uprednostňujú sa akcie organizované v spolupráci s viacerými zbormi, inštitúciami, resp. zoskupeniami, projekty súvisiace s archivovaním hodnôt, alebo pripájajúce sa k väčším celoštátnym či medzinárodným podujatiam, festivalom.

- Uprednostňuje sa žiadosť odobrená miestnou slovenskou samosprávou (v prípade žiadostí spolkov).

- Nepodporujú sa podujatia realizované pred termínom podania žiadosti

- Uchádzač musí vyúčtovať podporu do tridsiatich dní po realizovaní projektu.

Ďalšie informácie môžete získať od predsedníčky zboru a jej zástupcu.

Výstava o dvadsaťročnom VÚSM v Dome slovenskej kultúry

„Dvadsať rokov Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku“ (VÚSM) je názov jubilejnej výstavy v békeščabianskom Dome slovenskej kultúry, na otvorení ktorej početných záujemcov privítala riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Vernisáž výstavy fotografií z podujatí, udalostí, výletov, konferencií, národopisných táborov a študentských súťaží uplynulých dvoch desaťročí otvorila riaditeľka VÚSM Anna Kováčová, ktorá sa poďakovala za možnosť predstaviť fotografie v estetickom prostredí a vo vkusnom prevedení. Grafická úprava je dielom békeščabianskeho maliara Ladislava Lonoviča. Interdisciplinárny výskumný ústav za uplynulé roky vydal aj 48 knižných titulov, ktoré sú taktiež prezentované na výstave.

Pri tejto príležitosti odznela v maďarčine aj mimoriadne zaujímavá prednáška docentky Segedínskej univerzity Eszter Szabóovej Gilingerovej nazvaná Jazykové podoby a jazykové menšiny v Európe. Zamerala sa v nej na skúmanie tohto, čo charakterizuje tzv. jazykovú podobu malých miest, teda v akých jazykoch uvidí texty na neoficiálnych a oficiálnych nápisoch ten, kto navštívi v Chorvátsku Pulu, v Českej republike Český Těšín, vo Walese Llanelli, alebo v Maďarsku Békešskú Čabu... Sú to výsledky štvorročného prieskumu. Výskumníci mapovali používanie jazyka a dvoj-, resp. viacjazyčných tabúľ v mestách obývaných viacerými menšinami zo špecifického aspektu: z pohľadu osohu (obchod, turistika), resp. identity jedinca. Úlohy moderátorky vedeckého popoludnia sa ujala hlavná spolupracovníčka VÚSM Alžbeta Uhrinová Hornoková. Po prednáške nasledovala plodná diskusia.

(Andrea Vándorová - zp)

Róbert Bezák sa stretol s Milanom Vetrákom

O katolíckych misiách v zahraničí

Dňa 22. februára sa v priestoroch Úradu vlády SR uskutočnilo stretnutie s trnavským arcibiskupom Mons. Róbertom Bezákom. Na rokovaní boli prítomní vedúci Úradu vlády SR Viktor Nižňanský, a predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Milan Vetrák. Stretnutie nadväzovalo na predošlé aktivity hľadania foriem efektívnej spolupráce v oblasti podpory katolíckych misií v zahraničí. Rozhovor prebiehal v duchu výmeny vzájomných skúseností a poznatkov o živote a spolupráci so Slovákmi žijúcimi v zahraničí. Neformálne bolo dohodnuté, že arcibiskup R. Bezák bude kontaktnou osobou pre predsedu ÚSŽZ v prípade katolíckych misií medzi Slovákmi v zahraničí. Zároveň sa predpokladá, že na jeseň tohto roka bude zorganizované stretnutie za okrúhlym stolom so zástupcami všetkých cirkví a náboženských spoločností, ktoré sa podieľajú na misiách medzi krajanmi. V tejto súvislosti mieni M. Vetrák v najbližšej dobe osloviť aj zástupcov ďalších cirkví a náboženských spoločností na Slovensku. Závery okrúhleho stola by mali dopomôcť ku kvalitnejšiemu nastaveniu novej štátnej politiky a starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí.

Zdroj: uszz.sk

Braňo Hochel

Záhradník

Víťazná práca literárnej súťaže Poviedka ’96

Smelo by som to nazval plagiátorstvom, ale azda, určite, hádam to neplatí všeobecne, iste, iste nie, bola to vari, bola to len taká dobová mánia s istými... industrializáciou, ktorá sa ešte so spevom, s kŕčovitým falošným spevom valila éterom a z rotačiek, cyklickou päťročnou industrializáciou, ktorej produkty reálne znečisťovali nebo, industrializáciou vyvolaná mánia, mánia vyvolávajúca na povrch, na povrch prefreudizovaného človeka, vyvolávajúca jeho skryté prírodné až atavistické, prírodné až atavistické čo vlastne?, alebo v tom tkvelo čosi, akási prapotreba zveľaďovať brloh, vnášať doň, teda vyniesť kúsoček a priniesť kusisko, v tých časoch nemali ľudia v tomto regióne prakticky nijaké možnosti investovať, realizovať svoj človečí, totiž niektorí mali, väčšina nemala, ľudský ani iný kapitál, takže taká hra na iný svet, alebo snáď, ak zoberieme do úvahy, že sa jedna druhej podobali ako vajce vajcu, vajce vajcu, aké banálne, vari v tom bolo práve plagiátorstvo, hoci to slovo väčšina tvoriteľov vajec, samozrejme, ani nepoznala, vtedy ste vôbec ešte stretávali cudzie slová v ústach prostých ľudí veľmi zriedkavo, slová, ktoré teraz plynú pomerne prirodzene aj z úst detí či trhovkýň, pravda, nie na obrazovke, tam ešte aj dnes vravia tunajší zdanlivo reálni obyvatelia väčšinu svojich replík zo scenára nejakého televízneho ježiša, áno, tuším zbytočne a bohapusto mudrujem, za každú cenu chcem zovšeobecniť záhradníkov náhľad, povýšiť jeho pohľad, obaliť jeho vývod, ktorý sa prejavil činom, vlastne skôr nečinom, slovom nie slovami, dobre, priznávam svoj vysoký stupeň konformity, ja som vtedy plagizoval, toho zlozvyku som sa však už zbavil, teda minimálne konformita k tomu úľnemu bzučaniu, k tomu umelému, umelinovému úľnemu bzukotu, ktorý trúdy, snáď iota, nie?, trúdi ho odobrovali, podporovali, organizovali, tá umelosť, náhražkovitosť im poskytovala bezpečné pohodlie, neskôr ich na chvíľu zmietlo, ale tá búrka, búrka len ako, ako by som to?, ako prudký kých, také malé zemetrasenie, ktoré nebadane rozochveje komíny a stĺpy elektrických a telefónnych vedení, popadá pár stebiel slamy, ale bociany sa smelo vrátia do obydlí a z výšok pozorujú bzukot robotníc, žaby mi chýbajú k plnému a plne konvenčnému modelu, chladné žabie telíčka, ktorým psi nevenujú pozornosť, áno, iste, dám si ešte raz, iste, iste, spravili ste dobre, že ste nestvrdli v sterilnej jedálni toho vášho penziónu či hotela, ale vybrali ste sa inam, nie, nie, nie preto, že ste stretli mňa, ale jednoducho, neverili by ste, tiež mám skúsenosti, dávne skúsenosti z prvých večerov v cudzích mestách, ktorým nerozumiete, v ktorých nerozumiete, iste, iste, ale nie preto, že hovorím vaším jazykom, rečou, ktorú dokážete vnímať, jednoducho nikdy, nikdy nie inzerované miestne špeciality, ale čokoľvek miestne, prachobyčajné miestne vám v prvý večer v cudzom meste povie viac ako akýkoľvek bedeker a sterility tematicky alebo abecedne v ňom zoradené, toto tu, ďakujem, prózit, hmm, trochu ho podchladili, to sa však stáva aj v lepších podnikoch, toto tu nie je pajzel, určite nie štvrtá, určite nie tretia cenová skupina, ako sa kedysi označovali krčmy, čo sa ešte zachovalo v jazyku, trojka, štvorka, všimli ste si napokon, videli ste, nemohli ste nezbadať, že váhali, či nás sem vpustiť, teda nie vás, ale nás, teda nás kvôli mne, váhali, či sem patrím, čo aj s takým dobre oblečeným spoločníkom, nie, ale nie, kdeže, nie vy ste vyvážili môj vzhľad svojím, ja som sa vyvážil sám, trochu som ich poplietol, moje zbytočné otázky, ich kadencia, moja výslovnosť vyvážili môj vzhľad, teda v porovnaní s tým, čo tu sedí, skôr nevzhľad, istá ležérna spisovnosť, ktorá síce nesľubuje veľkú konzumáciu, ale zaručuje slušné správanie a primeraný trinkgelt, mimochodom, keď budete platiť, nedajte viac ako desať percent prepitné, vysvetlím neskôr, aby sme teraz dokončili, čo sme načali, a aby sme sa mohli vrátiť k tomu, k čomu sme smerovali, ako vajce vajcu, vyniesť a potom viac vniesť, slovom, tá ležérna spisovnosť, ktorej som sa za tie roky, čo sa pohybujem všelikade, kde pôsobí rušivo, ba až provokatívne, úplne zbavil, ale dokážem ju ešte používať, tá ležerita, smiešne slovo, nie?, slovom moja výslovnosť, stavba vety, slová by neboli vyvážili môj ešte včerajší vzhľad, vzhľad i puch, ale náhodou som stretol dávneho známeho, u ktorého som sa osprchoval, oholil, opral, nemal doma ženu, inak by si netrúfol poskytnúť mi obydlie, svoje rodinné bydlo na očistu, ale aby som vás zas pridlho neunúval, aby som neodbiehal od témy, vtedy, v tých umelinových rokoch papierových päťročníc, vtedy tam medzi železničnou traťou a, obzeráte sa, azda sa aj nudíte, alebo ste hádam jednoducho zvedavý, kto v tejto určite nie štvorke, v tejto lepšej trojke, v tejto takmer dvojke trávi večer, tamten bradatý je mäsiar, pri stole s ním, tých nepoznám, pri susednom sedí hudobný skladateľ a dirigent, nijaká špička, slušný profesionál, teda medzi železnicou a kravínmi, kam generácie a generácie odkladali komunálny odpad, čo komunálny odpad, to generácie netušili, haraburdy ta odkladali, to miestne smetisko predurčili stať sa, dnes je smetisko zo samotnej osady, bývalé smetisko ešte funguje v tom smere, ktorý mu určili, povedľa vedie okruh diaľničnej sústavy, diaľničný obchvat, za cestou šedivé sídlisko, stále stade, z toho bývalého Petrovho či Jurovho dvora či ako sa tá osada volala, stále stade vidieť fresku na panelovom vežiaku, nie na čínskom múre, na vežiaku, a keby ste si dali tú námahu, tak by ste vo zvyškoch fresky zrekonštruovali, videli koňa a vojaka na tom koni a zástavu v rukách toho vojaka, áno, jazdca a koníka o ničom, ani začerstva a zafarebna, keď freska ešte žiarila a prekvapovala v sídliskovej šedi, nedalo sa ľahko rozoznať, čo znázorňuje, ale tak či tak, veru, sme to vnímali ako malý zázrak, že si niekto vydupal peniaze na výzdobu, priam na umelecké dielo, ako čísi lukratívny kúsok, pretože pre kábévé neumožňovali platné reguly percentá na výzdobu, kábévé?, ach, iste, vysvetlím, skratka z komunálna bytová výstavba, tým Petrovým či Jurkovým dvorom, teda miestom, plochou, priestorom, kde stál, pretože ani vtedy ho už nebolo, malo sa tam stavať, akási malá fabrika, potom vraj garáže, potom nákupné centrum, menilo sa to, nič sa nerealizovalo, tým Petrovým dvorom, ktorého obyvateľov kvôli tej nikdy nerealizovanej stavbe vysídlili, tým Jurkovým dvorom, ja som býval na tom sídlisku za dnešnou cestou, súčasťou diaľničného oblúka, obchvatu, nie vo vežiaku, ani v čínskom múre nie, ale v takom celkom slušnom štvorposchoďáku, tým už bývalým Petrovým dvorom som kráčal so suicidálnymi predstavami, predsavzatiami, len tak, ako sa už človek oblieka v sobotu doma na sídlisku, prešiel som tým už nejestvujúcim hospodárskym dvorom, osadou zvanou Jurkov dvor, a potom poľnou cestou popri umelom kopci, na ktorom sa pásli ovce, až k rieke, popri rieke do neďalekej dediny, pôvodne chorvátskej, stade autobusom do centra mesta, vlakom do iného mesta, a tak i so svojimi suicidálnymi rozhodnutiami sa tmolím z mesta do mesta, z týždňa na mesiac, nie, záhradu som už vtedy, keď som len tak podomácky oblečený kráčal poľom k umelému kopcu, na ktorom sa pásli ovce, nemal, už som ju dávno pustil, ale keď rozhodli, keď naplánovali skultivovať to smetisko medzi osadou a železnicou, tak aj ja som si išiel nohy po úradoch uchodiť kvôli kusu toho smetiska, z tých, čo sme takto najviac, najusilovnejšie otravovali, napokon zorganizovali, nie, sami sme si zorganizovali akési záhradkárske združenie, úrad nám potom, tomu združeniu teda, pridelil to vytúžené smetisko, a od toho okamihu sa to už nenazývalo smetiskom, teda hovorili sme tomu ešte smetisko, ale úradne, oficiálne, v papieroch sa skvelo záhradkárska osada číslo 247, číslo som zabudol, ale povedzme, že 247, smetisko pridelili záhradkárskemu združeniu číslo, číslo som už zabudol, ale viem, že číslo združenia sa nezhodovalo s číslom osady, to si pamätám, jeden z nás totiž, jeden náš člen, keď nám to už na papieri pridelili, na to na prvej schôdzi upozornil, na sychravej schôdzi, ktorá sa uskutočnila medzi ešte živým kravínom Jurkovho dvora a smetiskom, na ktorom sa vŕšili haraburdy petrovodvorských generácií, nie, ďakujem, víno nie, hádam panáka, alebo, pán hlavný, prineste mi hneď dvoch panákov, škaredí sa, vidíte, žiadna štvorka, ani trojka, tu sa neobjednávajú panáky, teda panáky áno, ale patrí sa vypýtať si ich po mene, koňak, prosím, dva, nie dvojitý, dva obyčajné, na tom smetisku, prosím?, áno, ženatý som, ale ženu som už, teda svoju zákonitú manželku som už roky rokúce nevidel, roky srdcervúce sme spolu prežili, preskákali, a roky sme sa už nevideli, presne od toho dňa, čo som tade, miestom, o ktorom sa rozprávame, kráčal s ideou obesiť sa, sme sa nevideli, schôdza pokračovala, nesúlad čísiel sme odložili ad acta, riešili sme iné aktuálne problémy, a veru o týždeň nám pristavili nákladné autá, na ktoré sme lopotne nakladali, nahádzali už nepotrebné statky generácií miestnych obyvateľov, niektorí žijúci jurkovodvorania pofajčievali za rohom kravína a neveriaco sa prizerali, autá to poodvážali asi na iné smetisko či haraburdisko, skadiaľ sa to neskôr azda zas presunulo na ďalšie, keď sa iní plagiátori združili a rozhodli sa záhradníčiť či záhradkárčiť, keď sa inde pridal ďalší malý zbor k tomu všeobecnému úľnemu bzučaniu, v ktorom však už prebleskovala búrka, keď sa trúdi, trúdy rozhodli kultivovať zdevastovanú krajinu, ktorej podoba im prenáramne vyhovovala, kúsok smetiska skultivovať, na našom sa o týždeň už plahočili zememerači, geometri, vykolíkovali celú parcelu a parcely jednotlivých záhradok, každý už vedel, čo mu patrí, čo je jeho, smrad smetiska, ktorý sa hlboko vsal do zeme, prerážala voňa čerstvých drevených kolíkov, už sme sa tam tmolili a predstavovali sme si budúce úrody, jar klopala na nebesá, ale ani najagilnejším z nás, hoci nám to úrad sľúbil sprostredkovať, zabezpečiť, realizovať, teraz sa však z toho vyzúval, úradníkov sme prestali zaujímať, odfajkovali si nás, dali naše združenie číslo a záhradkársku osadu číslo do výkazu a fertig, ani najagilnejším sa nedarilo zohnať zem na pokrytie tej našej záhradkárskej osady, parcely, cez víkendy sme sa tam stretávali a šomrali sme na ten nebotyčný bordel, na ten nehorázny neporiadok, na tú nezodpovednosť, pridelia pôdu, parcelu vymerajú, vykolíkujú, ale zeme sa nedomôžeš, čo by si si nohy uchodil, ale jeden z nás, jeden z nás, čerstvých záhradkárov, sa utrhol, kdesi čosi vybavil, podplatil, zaplatil, takže keď sme sa tam nasledujúcu sobotu zišli tmoliť a šomrať, na jeho parcele, na jeho pridelenom vykolíkovanom obdĺžniku sa skvela vrstva černozeme, dobrých šesťdesiat centimetrov, už si ju aj porozhŕňal, už si ju aj pohrabal, už si ten svoj fliačik aj oplotil, získal náskok, postupne, o týždeň, dva, tri sme ho my ostatní dobehli, aj nám podovážali zem, už sme si porozhŕňali, zarovnali, pohrabali a sadili stromy a vymeriavali hriadky a budovali malé pareniská a siali do nich, do parenísk, do hriadok mrkvu, petržlen, kaleráb, sadenice paradajok a paprík sme priväzovali o kolíky, prvé stromčeky a kry sa chytali, už to každému nadobúdalo svoju podobu, už sa tie fliačiky začínali ponášať ako vajce vajcu, vajce na vajco?, už sa zeleneli, na parcele toho prvého, toho, ktorý si prvý doviezol a zarovnal a uhrabal zem, sa ujala poriadna tráva, celá plocha iba tráva, len uprostred pár kachličiek, na nich lehátko a stolík, a kým všetci ostatní hriadkovali, presádzali, pleli, okopávali, polievali, zalievali, tešili sa na jeseň, na úrodu, ten, čo tam mal len tú trávu, sedel v krikľavom pásikovanom plátennom lehátku, popíjal pivo desiatku a pozoroval ruch okolo, ruch i zvady, ktoré takmer neustále začínali medzi dospelými a deťmi, ktoré rodičia pripierali paprať sa vo vytúženej záhradke, ten tam chodil len sám, len sedel, sedel a pil pivo, večer trávnik popolieval, a keď sa ho pýtali, ako, ako, pán sused?, odvetil, že fajn, všetci okrem neho zanášali do svojich obydlí prvú úrodu, prvé plody robotných rúk a ľudského umu, už sa blížili k druhej úrode, a na tom, uznajme, krásnom anglickom trávniku sa nič nezmenilo, ten ježiš, ten kokot ho strihal a polieval a hnojil a láskal a vysedával tam v tom pásikovanom plátennom lehátku, ktoré večer reťazou priviazal o stolík, pod ktorým sa kopili fľaše od piva, ktoré celé dni popíjal, a sedel tam len, popíjal a fajčil a keď sa ho pýtali ako?, odpovedal, že fajn, až sa raz nahuckaný predseda toho nášho záhradkárskeho družstva či združenia či osady na schôdzi otvorene opýtal, že ako si to predstavuje, že štát nám pridelil pôdu na pestovanie zeleniny a ovocia a cibule a zemiakov a iných plodov, a nie na trávu, a ten bulo chvíľu hľadel smerom k svojej záhradke, k tomu anglickému trávniku a potom povedal, že on si tú trávu spása a že nikoho, ani nás, ani náš štát, nie je nič do toho, čím sa on živí, čo si pestuje, že nás aj štát je trt do toho, že on si z tej trávy varí lečo, že ju má rád opraženú na baranom loji, to už všetci cítili, že to definitívne pohnojil, najmä keď sa ho jeden, ten, čo si všimol nesúlad medzi číslom združenia a číslom osady, ten sa ho teda rovno opýtal, že čo si myslí, že je, že čo vlastne, a všetci naňho kukali, že čo odpovie, ale on len stál a nič a potom sa takmer nebadane, len náznakom pohybu, len takým drobným zovrením svalov, ako keď na vás mieria nabitou pištoľou, a vy viete, že nič nezmôžete, ale čosi vo vašich svaloch akoby chcelo vyskúšať útek, on sa tiež len tak nebadane pohol k svojmu trávniku, ale zhaltoval sa a odpovedal na otázku, čo vlastne je, teda povedal, že je ježiš, kokot a bulo, a potom vykročil k svojej parcele, ani si nevšimol, ako deti, ktoré sa tmolili okolo schôdzujúcich, spozorneli, sadol si do toho svojho nevkusného pestropásikovaného lehátka, zapálil si, otvoril pivo, všetci v duchu prisahali, že to len tak nenechajú, že to teda v žiadnom prípade nie, a o pár týždňov, pretože im letné suchá zničili úrodu, boli všetci ešte napálenejší, lebo len tá tráva sa tam zelenala, uprostred trávnika to pestropruhované lehátko, už druhé či tretie, toho provokatéra treba zničiť, aspoň vyobcovať spomedzi slušných ľudí, poctivých záhradkárov, a ten, čo objavil nesúlad čísiel, v jednu jedovatú horúcu sobotu zakričal na toho v tom lehátku, že vy, počujete?, vy ježiškokotbulo, vy, čo žeriete trávu, rád by som vedel, čo vy vlastne robíte, čím vy vlastne ste, čím sa živíte, a oslovený vstal a obrátil sa k tomu čísličiarovi a hovorí, že ak to teda chcete vedieť, vy, čo sa pýtate, aj vy všetci ostatní, čo sa nepýtate, ale nemôžete sa dočkať odpovede, aby ste vedeli, ja som záhradník, obyčajný záhradník, a lofol si späť do toho odporného lehátka, nuž čo s takým, takého treba vyobcovať, aj na úrad písali, sťažovali sa aj osobne, ale už sa schyľovalo k tomu malému zemetresu, osada, ten Petrov či Jurkov dvor, už mizla, v opustených domoch sa usídľovali Cigáni, kým ich nezrovnali so zemou, tie domy ako, už budovali ten diaľničný obchvat, z osady sa stávalo smetisko, áno, blíži sa záverečná, pôjdeme, sme tu už poslední, takmer poslední, nezabudnite, trinkgelt maximálne desať percent, inak vás budú mať za zbohatnutého gadža alebo za gadžovského Rakúšana, ja sa pochopiteľne ani formálne neponúkam podieľať sa na útrate, čo vás zaiste ani neprekvapuje, slovom, všetci sa proti tomu, čo sa k tomu všetkému ešte aj vyhlasoval za záhradníka, proti tomu záhradkárovi-trávarovi spikli, spikli, škaredé slovo, sprisahali, ale ich krik po úradoch, ich krik v úľnom tichu pred búrkou, teda pred prehánkou, ktorá nepomýlila ani bociany, už zanikol, také hlasné bolo to ticho, a ako vravím, keď som sa o pár rokov vydal tým smerom na cestu, ktorá sa ešte neskončila, ešte sa tam tie záhrady, tá záhradkárska minikolónia, ktorá bola kedysi smetiskom, vedľa smetiska, ktoré bolo kedysi osadou, hospodárskym dvorom, keď som tade odchádzal smerom k umelému kopcu, na ktorom sa pásli ovce, tie záhrady sa tam ešte prebíjali životom, oukej, padáme, vy do toho svojho penziónu či hotela, ja... ja tiež niekam, to moje samovražedné odhodlanie ma ešte celkom neopustilo, ale ako som tade odchádzal, veru som si nevšimol, či je tam ešte tá parcelka anglického trávnika, tá záhradka nepodareného záhradkára, vravím, dobre ste spravili, že ste sa nezaborili do nejakej bedekrovej sterility, napokon aj ten tunajší biftek sa dal zjesť, a prepáčte, že som vás takmer nepustil k slovu, iste som vás nudil, otravoval, otravujem vás už... už hádam aj desať strán... ale ešte by som, ak dovolíte, rád čosi, len tak marginálne, slovom... keď sa zajtra stretnete s tou prokuristkou, kvôli ktorej ste sa ocitli v tomto meste, netvárte sa, že nie, že je to čiste obchodné rokovanie, v tomto meste, mestečku, nehovorte jej o našej posiedke vôbec nič, a rozhodne jej nespomínajte, že ma ešte, že ma za tie roky, čo sa potĺkam z mesta do mesta, že ma ešte neopustili suicidálne myšlienky, rvúce roky rokúce, nespomínajte jej to, prosím vás, snažne vás prosím, pretože tá žena je skutočne citlivá bytosť a mohla by sa vám rozplakať na ramene spôsobom, ktorý by vaše sako ani vaše obchodné rokovanie ani vašu dušu nepotešil.

Ja som toho chlapa! Toho provokatéra! Toho trávara! Toho ježiša asi pred rokom stretol! A viete, kto to je! Záhradník! Obyčajný záhradník! Fakt záhradník! Ak by ste šli do toho bývalého Petrovho či Jurovho dvora! Pozrieť sa stade na tú fresku napríklad! Na toho koňajazdcazástavu! Zastavte sa v tých záhradkách! A povedzte im, že to bol naozaj záhradník!

Kedy a kde na slovenské bohoslužby?

V Kostole svätého Jozefa v Budapešti (Námestie M. Horvátha) usporadúvajú slovenské sväté omše každú prvú nedeľu v mesiaci o 10.30 hod. Slovenskú svätú omšu slúži duchovný z III. obvodu Budapešti Atila Kónya.

+

V Kostole Panny Márie v Pilíšskej Čabe, vo Veľkom chráme, slúži slovenské sväté omše každú druhú nedeľu v mesiaci o 9. hodine János Karaffa.

+

V Kostole sv. Antona Paduánskeho v Santove slúži sväté omše každú stredu o 19. hodine (v zimnom období) a každú druhú nedeľu v mesiaci o 10.30 hodine Viktor Kunay.

+

V rímskokatolíckom Kostole Svätého kríža v Mlynkoch každú druhú nedeľu o 18.00 hodine slúži slovenské sväté omše farár z Leányfalu Zoltán Szalay.

+

V zborovej sieni Slovenského evanjelického zboru v Budapešti, na prvom poschodí zadného traktu budovy na Rákócziho triede č. 57, sa konajú slovenské služby Božie každú nedeľu o 10. hodine. Bohoslužby slúži evanjelická farárka Hilda Guláčiová Fabuľová.

+

V evanjelickom kostole v Slovenskom Komlóši každú nedeľu o 8.30 hod. odbavuje slovenské bohoslužby evanjelický farár Atila Spišák.

+

Veriaci v Békešskej Čabe môžu navštevovať slovenské bohoslužby každý pondelok o 8.00 hod. v Jamine (Zoltán Nagy) a každú nedeľu o 8.45 hod. vo Veľkom, resp. v zime v Malom evanjelickom kostole (Pavol Kutej ml.). Večeru Pánovu odbavuje P. Kutej ml. vždy v prvú nedeľu v mesiaci o 8.00 hod. vo Veľkom evanjelickom kostole (v zimných mesiacoch v Malom evanjelickom kostole).

1. Sviatosť krstu - prvá spomedzi všetkých ostatných sviatostí

Spomedzi všetkých sviatostí na prvom mieste stojí Sviatosť krstu. Krstom sa človek prijíma za člena Božieho ľudu, zaraďuje sa do spoločenstva cirkvi. Aby sme lepšie pochopili význam krstu, tak si ho môžeme priblížiť nasledujúcim príkladom. Človek, keď sa narodí na tento svet, tak sa zaradí do istého spoločenstva. V prvom rade je to rodinné spoločenstvo, to najužšie, najmenšie, kam dieťa patrí od prvej chvíle jeho zrodu. Samozrejme, rodina nie je izolovaná a tak automaticky sa dieťa prostredníctvom rodičov zaraďuje aj do príslušného mesta či dediny, kde žijú jeho rodičia. A, samozrejme, tým i do príslušného štátu. Postupne sa zaraďuje dieťa do spoločenstva jasieľ, škôlky, školy, pracoviska, sám si zakladá nové spoločenstvo muža a ženy a vlastnú rodinu. Toto všetko sú oblasti svetského života, v ktorých človek žije. Aby mohol patriť človek i do duchovného spoločenstva, do cirkvi, potrebuje k tomu prijať sviatosť krstu, čiže je potrebné, aby bol pokrstený. A keďže sviatosť je viditeľným znakom neviditeľnej milosti, tak aj pri krste sa človekovi dostáva vlastne tá neviditeľná Božia milosť, človek je prijatý do duchovného spoločenstva a stáva sa členom Božieho ľudu.

Odkiaľ pochádza? Pôvodcom je Ježiš Kristus a potvrdenie o tom nájdeme v slovách Svätého Písma, v Novom zákone, keď Pán Ježiš hovorí svojim apoštolom: „Iďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19-20). Inými slovami povedané, nie človek vymyslel sviatosť krstu, ani samotná cirkev, ale krst pochádza priamo z poverenia Ježiša Krista.

Krst je veľmi dôležitý, pretože je to sviatosť, bez ktorej nemožno prijať nijakú inú sviatosť. Najprv musí byť človek členom cirkvi a Božieho ľudu, aby mohol prijímať potom ostatné sviatosti. Teda je medzi všetkými sviatosťami nielen prvou sviatosťou, ale aj nevyhnutnou, k prijatiu ďalších sviatostí.

Aj keď sviatosti sú záležitosťou Nového zákona, pretože pochádzajú od Krista, možno nájsť o nich zmienku, aj keď nie priamu, ale skôr obraznú, v prenesenom slova zmysle. Niečo podobné nájdeme aj o samotnom Kristovi, v tzv. prorockých knihách, ktoré predpovedajú budúceho Mesiáša – Krista. A to je spojitosť Starého a Nového zákona medzi sebou. Starý zákon niečo naznačuje a v Novom zákone sa s tým stretávame už konkrétne. Pre samotný krst možno nájsť v Starom zákone tieto zmienky, alebo hovoríme tomu odborne „predobrazy“ krstu: pri stvorení sveta sa hovorí, že Duch Boží sa vznášal nad vodami, avšak zem bola pustá a prázdna – voda teda znamená niečo tvárne, živé, je symbolom nového života; veľmi dobre poznáme biblický obraz potopy sveta, známy Noemov koráb, vrch Ararat – po potope, ktorá symbolizovala očistenie od skazy ľudstva, znamená nový, očistený život spravodlivého muža Noeho a jeho rodiny; veľmi známy je biblický obraz, ktorý hovorí o vyslobodení Izraelitov z Egypta a o ich prechode cez Červené more, keď ním prešli suchou nohou, zatiaľ čo faraónove vojsko, ktoré prenasledovalo Izraelitov, sa potopilo v mori – takisto voda symbolizuje nový život pre vyslobodených a zachránených Izraelitov. Podobný je prechod Izraelitov cez rieku Jordán a ich vstup do zasľúbenej zeme. Azda posledný predobraz krstu nájdeme na postave samého Ježiša Krista. Známa udalosť, keď Kristus predtým, ako začne verejne účinkovať, sa nechá pokrstiť Jánom Krstiteľom v rieke Jordán. K tejto poslednej udalosti treba povedať snáď toľko, že pokrstenie Krista Jánom Krstiteľom ešte nie je samotným krstom v zmysle sviatosti, ale ako aj Sväté Písmo hovorí, len krstom pokánia, ktorý Ján vysluhoval ako prípravu na príchod Ježiša Krista. A Kristovo pokrstenie je akoby potvrdenie tohto Jánovho poslania. To, že pokrstenie Ježiša ešte nie je sviatosťou, sa dá jednoducho pochopiť z toho, že Ján to urobil na začiatku verejného účinkovania Ježiša a Pán Ježiš až neskôr povedal svojim apoštolom slová o poslaní do sveta a o udeľovaní krstu. Navyše Ján nebol Kristovým učeníkom, ani apoštolom. Toľko teda na vysvetlenie, čo znamenajú predobrazy, ktoré naznačujú krst v Starom zákone, prípadne na začiatku Nového zákona (Ježišov krst pokánia Jánom Krstiteľom).

Odkedy sa vysluhuje krst v cirkvi. Aj keď sviatosť krstu pochádza od Krista a je vyjadrená v slovách, ktoré povedal apoštolom a sme ich uviedli vyššie, prvý krst ako sviatosť sa vysluhuje až vtedy, keď bol zjavený Duch Svätý ako tretia božská osoba a už musela existovať cirkev, do ktorej sa krstom duchovne prijíma človek. Duch Svätý bol zoslaný na Turíce (50 dní po Veľkej noci alebo 10 dní po Kristovom nanebovstúpení). A tou prvotnou cirkvou je skupina apoštolov a slová, znova zo Svätého Písma, keď Kristus hovorí Petrovi: – Ty si Peter-skala a na tejto skale postavím svoju cirkev a brány pekelné ju nepremôžu. Práve na Turíce, keď samotní apoštoli prijali Ducha Svätého, ktorý na nich zostúpil v podobe ohnivých jazykov, pokrstil prvých tritisíc ľudí.

Aká bola tradícia vysluhovania sviatosti krstu v priebehu dejín? Nie vždy sa vysluhoval krst tak, ako ho poznáme dnes, že sa jednoducho pokrstí malé dieťa, ktoré privedú na krst rodičia a krstní rodičia. V dejinách poznáme tzv. slovo „katechumenát“ a slovo „katechumen“. Katechumen bol človek, ktorý sa pripravoval na krst. Katechumenát bolo obdobie, počas ktorého sa katechumen pripravoval na prijatie krstu. A väčšinou išlo o dospelých ľudí. Cirkev zmenila túto tradíciu a prax krstenia dospelého človeka na deti z jednoduchého dôvodu. Aby človek mohol mať účasť na ostatných sviatostiach a duchovných dobrách oveľa skôr. Aby skutočne už malé dieťa, tak ako je súčasťou spoločenstva toho vonkajšieho, v spoločnosti, mohlo byť účastné aj duchovného spoločenstva v cirkvi.

Kto môže prijať krst? Odpoveď je veľmi jednoduchá, každý človek, ktorý ešte nebol pokrstený. Z toho vyplýva, že sviatosť krstu možno prijať iba jeden jediný krát v živote a nedá sa opakovať. Vtláča do duše človeka tzv. „nezmazateľný znak“. Čiže krst ako sviatosť sa nedá zrušiť. Nemožno človeka najprv pokrstiť a potom „odkrstiť“. To jednoducho nejde. Dnes je bežnou praxou, že sa krstia malé deti, hneď v prvých týždňoch po narodení, ak sa narodia v rodine, kde sú rodičia veriaci. Tu ide vlastne o odovzdávanie viery z pokolenia na pokolenie. (Nie zbytočne sa modlíme napr. na Slovensku modlitbu – „Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane“, čiže dedičstvo, ktoré máme od čias sv. Cyrila a Metoda.) Samozrejme, človek môže aj v dospelosti poznať Božie pravdy a prijať vieru. Vtedy sa krstí dospelý človek a musí prejsť obdobím katechumenátu, či prípravy na prijatie sviatosti krstu.

Účinky krstu. Sú dva hlavné účinky krstu. Jeden je „pozitívny“, pretože niečo udeľuje a je to Božia milosť. Druhý je „negatívny“, niečo človekovi berie – odpustenie hriechov. Teda Božia milosť a odpustenie hriechov sú dva najdôležitejšie účinky krstu. Okrem toho potom ešte možno hovoriť, že pokrstený človek sa stáva novým stvorením, ktorý je včlenený do cirkvi a do Kristovho tela.

Ako sa krstí? Aby krst ako sviatosť bol platný, je potrebné zachovať isté podmienky. Hovoríme tomu „forma a matéria“. Matériou je voda, ktorou sa krstí, dnes 3-násobným poliatím tela (väčšinou hlavy) toho, ktorý sa krstí a formou sú slová, ktoré sa pri tom hovoria – ... (povie sa meno) ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Aby sme vedeli rozlíšiť: Dnes sa veľmi často hovorí a je v móde, že ideme „krstiť“ novú knihu, novú platňu, nové CD-čko, v ZOO nové mláďa, nový dom, byt... Tento význam nemá nič spoločné so sviatosťou krstu v kresťanskom chápaní, aj keď termín je prebratý práve z kresťanskej terminológie. Sviatosť krstu sa udeľuje v kresťanskom ponímaní jedine človekovi a to naviac živému človekovi. Preto by bolo vhodnejšie používať pri novej knihe, platni, CD a pod. skôr termín – uvedenie novej knihy, platne, CD, alebo predstavenie novej knihy, platne, CD, aby sme zbytočne predišli nedorozumeniam a komplikáciám.

Stanislav Brtoš

Lyžiarsky tábor v pohorí Vulcan

Evanjelický cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši a Základná škola a gymnázium Jána Janka 8.-13. februára spoločne usporiadali v rumunskej Straji lyžiarsky tábor pre 36 osôb na čele s učiteľmi Ondrejom Litauszkým a Pavlom Račkom.

Deti a dospelí si mohli šesť dní dosýta užívať zimné radovánky, ktoré im ponúkali lyžiarske zjazdovky a dobré počasie. Účastníci tábora, ktorí sa ešte nevedeli lyžovať, si postupom času osvojili základy a prišli na chuť tomuto športu.

(Kinga Nyíregyházka - zp)