Vedúci slovenských samospráv v budapeštianskej škole

Hľadali možnosti spolupráce

V polovici marca zavítali do budapeštianskej slovenskej školy na pozvanie poverenej riaditeľky Alžbety Eszesovej Vrbovskej predsedovia slovenských samospráv mestských častí hlavného mesta spolu s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom a predsedníčkou Slovenskej samosprávy Budapešti Zuzanou Hollósyovou.

Ako vo svojom privítacom príhovore povedala poverená riaditeľka, ich cieľom bolo oboznámiť vedúcich slovenských volených zborov s prácou, ktorá prebieha v ich inštitúcii. Ukážku činnosti predviedli žiaci školy a škôlkári, ktorí vystúpili s krátkym kultúrnym programom. Začali najmenší recitáciou básne a cvičením, po nich nasledovali krátke rozprávky a ľudové piesne v podaní žiakov základnej školy. Po kultúrnom programe predstavila výchovno-vzdelávaciu činnosť inštitúcie Alžbeta Eszesová Vrbovská. Zástupkyňa riaditeľky za gymnázium Júlia Marloková pripomenula, že by boli veľmi radi, ak by sa z každého obvodu zapísalo do základnej školy alebo do gymnázia aspoň jedno dieťa. Zároveň poznamenala, že by chceli byť otvorenejšou inštitúciou než boli doteraz. Informovala o tom, že ich kultúrne aktivity budapeštianski Slováci pomerne dobre poznajú, nakoľko ich žiaci často vystupujú na rôznych podujatiach slovenských volených zborov a požiadala ich, aby nezabúdali ani na pedagógov, ktorí vychovali už niekoľko generácií Slovákov. Po základných informáciách nasledovala spoločná diskusia na tému oživenia, resp. naplnenia školy.

Z. Hollósyová konštatovala, že sú účastníkmi historického momentu, keď budapeštianskych slovenských poslancov pozvali do budapeštianskej slovenskej výchovno-vzdelávacej inštitúcie. Poďakovala sa vedeniu školy aj v mene Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru, ktorý mal v decembri možnosť predstaviť sa žiakom školy.

Predsedníčka slovenského zboru XI. obvodu Ildika Klauszová Fúziková navrhla, že by bolo treba znovu zaviesť kedysi populárne kultúrne zájazdy do okolitých osád, v rámci ktorých by propagovali činnosť školy budúcim žiakom a ich rodičom. Zároveň navrhla, aby škola nadviazala kontakty so slovenskými samosprávami v okolitých slovenských osadách.

Bývalý riaditeľ školy, v súčasnosti predseda slovenského zboru VI. obvodu Budapešti Ladislav Petro, tiež vyslovil svoju radosť z toho, že škola je otvorenejšia ako bola doteraz. J. Fuzik sa zmienil o tom, že CSS má dobré kontakty so školou a vyzdvihol, že je to jediná inštitúcia v Maďarsku, kde sa výučba približuje k jednojazyčnej. Teší sa tomu, že tanečný súbor Lipa tu našiel svoj domov a nabádal učiteľov, aby motivovali žiakov k účasti na programe Nadácia pre nadaných. Predseda slovenskej samosprávy I. obvodu Gregor Papuček pripomenul, že so slovenčinou vieme „pochodiť“ pol sveta, čo by si mali uvedomiť a vážiť aj rodičia detí. Jeho nápad oživiť činnosť kapely Debnička v školskej forme prijali prítomní učitelia s oduševnením. Zároveň navrhol, aby na kultúrne zájazdy prispievali budapeštianske zbory tak isto, ako sa skladajú na cestovné pre veriacich, ktorí prichádzajú z vidieka na bohoslužby do hlavného mesta. O autobusoch pre kultúrne zájazdy sa zmienil aj predseda CSS, ktorý sľúbil, že preskúma možnosť pomoci regionálnych stredísk SOC.

Stretnutie predsedov slovenských samospráv a učiteľov budapeštianskej slovenskej školy skončilo prehliadkou budovy inštitúcie.

(ef)

Slovenský deň v Čorváši

so súťažou pagáčikov a páleniek

V prvú marcovú sobotu usporiadali v Čorváši v poradí desiaty Slovenský deň, na ktorý miestna slovenská samospráva a Spolok čorvášskych Slovákov pozvali nielen Slovákov z mesta, ale aj z blízkych spriatelených osád. Hostia pricestovali z Kétšoproňu, Poľného Berinčoku, Čabačudu, Békešu, Gerendášu, Újkíďóšu a zo Slovenska zo Sládkovičova. Oslavy sa začali otvorením výstavy diel členiek Výšivkárskeho krúžku Rozmarín z Békešskej Čaby, ktorú prítomným priblížila riaditeľka Domu slovenskej kultúry (DSK) Anna Ištvánová. Ako povedala, krúžok pôsobí už jedenásty rok pri DSK pod vedením majsterky ľudovej umeleckej výroby Anny Illéšovej Boťánskej. Krúžok prezentuje hmotnú kultúru dolnozemských Slovákov a dosahuje úspechy nielen v Maďarsku, ale aj za hranicami.

Program pokračoval vo veľkej sále osvetového strediska, kde po pozdravných slovách predsedníčky miestneho slovenského zboru Alžbety Gyimesiovej Hudíkovej účastníkov pozdravili primátor mesta Menyhért Szilágyi, ktorý zdôraznil význam zachovávania tradícií, a generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ktorý poďakoval Slovákom v Čorváši a v okolitých obciach za pestovane tradícií ich predkov.

V kultúrnom programe ako prví vystúpili členovia miestnej citarovej kapely Kisze. Po nich nasledoval tiež miestny spevácky zbor Nezábudky s kyticou slovenských a maďarských ľudových piesní. V Čorváši sa predstavili aj spevácke zbory z Poľného Berinčoku, Čabačudu a Kétšoproňu, ako i citarové skupiny zo Sládkovičova a Kétšoproňu. Po kultúrnom programe porota vyhlásila výsledky súťaže páleniek a pagáčikov. Do súťaže pagáčikov nominovali len 4 vzorky, najlepšie pagáče upiekla Čorvášanka Alžbeta Baraniová. Zo 17 vzoriek destilátov porota vybrala za najlepšiu pálenku pani Bíróovej z Čabačudu. Záverečným programom Slovenského dňa bola večera, na ktorej podávali slepačiu polievku s rezancami, bravčový perkelt s tarhoňou a kyslou prílohou a zákusky. Zábavu pri kapele Jána Ončika z Čabačudu, ktorá hrala do tanca do neskorých večerných hodín, spestrila tombola s cennými darmi.

Andrea Szabová Mataiszová

Na slovíčko s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Čorváši

Alžbetou Gyimesiovou Hudíkovou

Už vo štvrtom cykle zastáva Alžbeta Gyimesiová Hudíková funkciu predsedníčky Slovenskej samosprávy v dolnozemskom meste Čorváš. Do zoznamu slovenských voličov sa prihlásilo 38 osôb, ktorí okrem A. Gyimesiovej Hudíkovej opäť zvolili do slovenského zboru Máriu Kováčovú, Juraja Laurineca a Michala Mochnáča. Pri našom nedávnom stretnutí som poprosila pani predsedníčku, aby sa podelila s našimi čitateľmi o radosti a starosti čorvášskych Slovákov.

- V Čorváši býva každoročne niekoľko slovenských podujatí. Teraz sa menia finančné podmienky pôsobenia samospráv. Aké plány budete môcť uskutočniť v nových podmienkach?

- Teraz sme sa dozvedeli o tohoročných finančných možnostiach a sme z toho dosť smutní. Rozpočet samospráv totiž pozostáva zo štátnej dotácie, súbehov a dotácie na základe splnených úloh. Hlavným podujatím slovenskej samosprávy a Organizácie Slovákov v Čorváši bola každoročne zabíjačka. Tak v župe, ako aj v našej obci prebieha v zimnom období veľmi veľa programov, napr. aj naša samospráva sa zapája do organizovania šnúry podujatí Zimné večery. Keďže chceme zachovať naše tradičné programy, rozhodli sme sa zabíjačku usporiadať iba každý druhý rok. Preto sme v tomto roku usporiadali Slovenský deň. Opodstatnenosť tohto rozhodnutia dodatočne potvrdili aj sťažené finančné podmienky. Z tohoročných plánov by som vyzdvihla prezentáciu knihy Ladislava Pukkaiho z Galanty, ktorá sa uskutoční v rámci už spomenutých Zimných večerov a v marci usporiadame súťaž ľudovej hudby, na ktorej vystúpia slovenské skupiny zo župy. Ide o celodňovú kvalifikačnú prehliadku, ktorej hlavným organizátorom bude náš ľudový spevácky zbor Nezábudka. Pripravujeme sa aj na žatevný deň, do ktorého sa naša samospráva, podobne ako do všetkých miestnych akcií, aktívne zapája. V októbri alebo v novembri plánujeme zvolať stretnutie slovenských samospráv z celej župy, s ktorými úzko spolupracujeme. Aj v tomto roku usporiadame svadbu, na ktorej vlani veľmi úspešne účinkovali naši priatelia z družobnej obce Sládkovičovo. S touto obcou máme veľmi dobré vzťahy. Koncom februára napr. bola čorvášska delegácia v Sládkovičove na klobásovom festivale spojenom s fašiangovou zábavou. Členovia Spolku čorvášskych Slovákov dosiahli v klobásovej súťaži prvé miesto, na čo sme veľmi pyšní. Korene vzťahov siahajú do roku 1995, keď sa dve kultúrne skupiny, konkrétne citaristi, na jednom stretnutí spriatelili. V roku 1998 sa v Čorváši prvýkrát založila slovenská samospráva a hneď sa nadhodila myšlienka dať družobným vzťahom oficiálny rámec. V nasledujúcom roku samosprávy oboch miest podpísali zmluvu o spolupráci, samozrejme, za účasti menšinovej samosprávy, resp. organizácie Csemadoku v Sládkovičove. Skúsenosti z uplynulých 11 rokov potvrdili, že tento rámec sa podarilo naplniť obsahom, veď popri spolupráci rôznych organizácií sa zrodili aj rodinné priateľstvá. Do Sládkovičova sa po vojne, počas výmeny obyvateľstva presídlili mnohí Slováci z Pitvaroša, preto pri príležitosti návštev našich hostí zo Slovenska usporadúvajú spoločné programy aj s Pitvarošanmi.

- Ako sa darí zapájať do slovenského života deti? Myslím si totiž, že väčšina doteraz spomínaných programov sa zameriava najmä na staršiu a strednú generáciu.

- Žiaľ, v tomto školskom roku nebol odštartovaný krúžok slovenčiny v škole, pretože učiteľka Zuzana Karkušová, ktorá sa doteraz venovala deťom a ktorá bola aj členkou slovenskej samosprávy, sa odsťahovala do Budapešti. Máme slovenský krúžok pre dospelých, čomu sa dôchodcovia veľmi tešia. Keďže nemáme pedagóga, ktorý by deti motivoval, žiaci sa veľmi ťažko zapájajú do slovenského diania. Veľmi ľutujem, že sa v škole už nevyučuje slovenčina, ale urobíme všetko v záujme toho, aby sme podchytili deti, ktoré sa už učili po slovensky. Slovenčina sa v Čorváši nevyučuje ani v materskej škole. Sme teda vo veľmi ťažkej situácii.

- To znamená, že v poslednom období sa v Čorváši zhoršili podmienky realizovanie národnostného života?

- Od roku 1998 je to môj štvrtý cyklus. Zo začiatku to bolo ťažké preto, lebo som nevedela, z čoho pozostáva činnosť samosprávy a museli sme sa naučiť mnoho vecí. Teraz si musíme osvojiť to, ako dokážeme získať zdroje na fungovanie a zachovanie toho, čo sme doteraz dosiahli. Myslím tu nielen na podujatia, ale aj na kontakty, a to nielen zahraničné, ale aj v župe a v celoštátnom meradle. Je to čoraz ťažšie. Zanikla Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny, zanikli aj ďalšie nadácie, ktoré podporovali národnostnú kultúru a tradície. Aj naďalej existuje Národný občiansky fond NCA, z ktorého sa môže uchádzať o dotáciu náš spolok. Sú však stanovené také podmienky, ktorým nie je isté, že dokáže vyhovieť taká malá organizácia akou je naša.

Za rozhovor ďakuje Alžbeta Račková

Diela Ladislava Csádera v Slovenskom inštitúte

Slovenský inštitút v Budapešti usporiadal 10. marca vernisáž výstavy Ladislava Csádera – zabudnutého bratislavského modernistu. Prítomných privítal riaditeľ SI Milan Kurucz, ktorý po pozdravných slovách odovzdal priestor kurátorom výstavy, prorektorovi Katedry grafického dizajnu Vysokej školy Výtvarného umenia v Bratislave (VŠVU) Ľubomírovi Longauerovi a profesorke VŠVU Monike Mikušovej. Kurátori predstavili prítomným grafika, typografa a fotografa Ladislava Csádera. - Významný výtvarník sa narodil 7. februára 1909 vo Štvrtku na Ostrove. Po štúdiách na Maďarskej kráľovskej umeleckopriemyselnej škole v Budapešti navštevoval prednášky Zdenka Rossmana na bratislavskej Škole umeleckých remesiel. V roku 1936 odišiel do Amsterdamu, kde v agentúre Co-op 2 pracoval na grafických a typografických návrhoch pre veľké holandské firmy, ale aj anglické a nemecké vydavateľstvá. Pohyboval sa v prostredí absolventov Bauhausu a navštevoval aj večerné kurzy na Bauhausom inšpirovanej Nieuwe Kunstschool, kde dostal ponuku viesť tamojšie grafické oddelenie. Počas svojho pôsobenia v Holandsku sa Ladislav Csáder živo zaujímal o problematiku modernej typografie a konštruovaného písma. Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa Csáder vrátil na Slovensko. Po jej skončení vytvoril návrh prvej československej povojnovej známky, množstvo plagátov a reklamných prospektov. Čoraz viac sa venoval fotografii, pričom svoje snímky ďalej využíval aj vo svojej grafickej tvorbe. Od začiatku päťdesiatych rokov pôsobil ako typograf a grafik v rôznych periodikách a venoval sa knižnej grafike – dlhodobo spolupracoval s vydavateľstvami Madách a Tatran a so Štátnym hudobným vydavateľstvom. Okrem toho sa stále zaoberal tvorbou písma, spolupracoval s Csemadokom, v rámci drobnej grafickej tvorby vytváral množstvo exlibrisov a novoročeniek, ale aj divadelných bulletinov, hlavičkových papierov a firemných značiek. Zomrel 22. augusta 1975 v Bratislave, - povedala kurátorka výstavy Monika Mikušová.

Záverom vernisáže riaditeľ SI pozval účastníkov na pohár vína a na voľnú diskusiu. Výstava bude otvorená do 14. apríla.

Andrea Szabová Mataiszová

150 rokov v službách železnice

Železničná stanica Déli (Južná) sa v týchto dňoch dožíva neuveriteľných 150 rokov svojej existencie. Z jednej z troch najväčších železničných staníc hlavného mesta sa dostaneme do juhozápadnej časti Budapešti a do väčšej časti Zadunajska. Stanica výrazne ožije s príchodom dobrého počasia, pretože odtiaľto odchádzajú všetky vlaky smerujúce k Balatonu. V lete cez víkendové dni pripomína hemžiace sa mravenisko.

Južnú stanicu otvorili na jar roku 1861 ako konečnú zastávku na trati Kanizsa - Budapesť a dostala názov Buda. Západná stanica (Nyugati) funguje od roku 1846 a Východná (Keleti) v roku 1884. Budova stanice bola vybavená podobne ako ostatné hlavné železničné stanice hlavného mesta a popri koľajisku tu bola hala postavená z dreva. Dnešný názov dostala v roku 1863, a to nie kvôli zemepisnej polohe, ale na základe pomenovania železničnej spoločnosti. Štyridsať rokov po tom, ako vyšla z tejto stanice prvá lokomotíva, ju bolo treba rozšíriť o halu na predaj lístkov.

Počas druhej svetovej vojny bola zničená nielen budova, ale aj koľajisko, takže bolo treba začať s budovaním od základov. Koncom 40. rokov však neboli financie ani čas na obnovu budovy. Až do 60. rokov slúžili cestujúcim iba dočasné budovy, ba povrávalo sa aj to, že vlaky budú premávať zo stanice Kelenföldi. Napokon roku 1970 sa začala rekonštrukcia železničnej stanice podľa projektov architekta Györgya Kőváriho z rokov 1968-1974. Stanica je jediná z troch hlavných, ktorá sa nachádza na budínskej strane hlavného mesta, priamo pri metre. Zastávka podzemnej železnice tu je od roku 1973. Súčasnú čakáreň s pokladňami odovzdali v ten istý rok, hoci celý komplex budov bol dostavaný až v roku 1975.

V súčasnosti je budova vo veľmi zlom stave, kvôli čomu sa istý čas povrávalo o zrušení stanice. Dnes sa uvažuje o jej celkovej rekonštrukcii, a to zapojením súkromného sektora a predajom tých častí stanice, ktoré nie sú bezprostredne spojené s pre pravou cestujúcich.

(ef)

Za Štefanom Dováľom

(11. 12. 1950 Nadlak - 19. 3. 2011 Nadlak)

Dňa 19. marca vo veku 60 rokov náhle zomrel známy slovenský dejateľ v Rumunsku, spisovateľ Štefan Dováľ. Jeho odchod tragicky poznačil nielen slovenskú komunitu v Rumunsku, ale aj na celej Dolnej zemi, ba aj vo svete. Posledná rozlúčka so zosnulým bola dňa 22. marca 2011 na evanjelickom cintoríne v Nadlaku. Česť jeho pamiatke!

Štefan Dováľ roku 1974 absolvoval štúdium slovenčiny a rumunčiny na univerzite v Bukurešti, potom pôsobil ako profesor slovenčiny na Gymnáziu v Starej Hute (Huta Voivozi), neskôr pracoval v Dome pionierov v Nadlaku a na Lýceu Jozefa Gregora Tajovského v Nadlaku.

V roku 1990 bol zakladajúcim členom Demokratického zväzu Čechov a Slovákov v Rumunsku a zakladajúcim redaktorom, neskôr šéfredaktorom časopisu Naše snahy. V roku 1994 bol zakladajúcim členom Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Kraska.

V roku 2008 sa stal predsedom Literárneho spolku Ondreja Štefanka. Bol členom Zväzu rumunských spisovateľov.

Je autorom viacerých kníh krátkych próz a románov.

V krátkych poviedkach, ktoré publikoval v jednotlivých ročníkoch zborníka Variácie, sa zväčša pohyboval v dimenziách aktuálneho časopriestoru. Je autorom zbierky troch poviedok Návraty (1984), poviedok Šťastie (1995), románovej novely Šedé dni (1997), novely Žofine trápenie (1998), románov Zima v záhradách ruží (1999) a Spontánne stretnutia (2001).

Búvaj, dieťa, búvaj... v Ečeri

Deti sa tešili z novej škôlky

Ečer patrí medzi tie osady v okolí v Budapešti, kde sa na výučbu slovenčiny v škole nepamätajú už ani tí príslušníci staršej generácie, ktorí boli v 50. rokoch minulého storočia informátormi Miklósa Rábaiho počas zbierania materiálu k svetoznámej choreografii Ečerskej svadby. Niektorí príslušníci staršej generácie si však jazyk ešte pamätajú a pestovaniu kultúry sa venujú aj mladí ľudia v chýrnom Folklórnom spolku Zelený veniec. Terajší škôlkári majú šťastie, pretože sa so slovenskými tradíciami, tancami a piesňami môžu zoznamovať každý pondelok, keď k nim prichádza členka Folklórneho spolku Zelený veniec a zástupkyňa predsedu miestnej slovenskej samosprávy Mária Šošoviczová. To, čo sa naučili, mali možnosť predstaviť početným hosťom, ktorí prišli, aby spolu s nimi oslávili obnovenie a rozšírenie budovy materskej školy.

Drobci oblečení do krásneho miestneho kroja v prvej časti slávnostného programu predviedli tance, ktoré sa naučili na známe piesne Kolo, kolo, mlynské, Kom-kom-kominár, Na zelenej lúke a ďalšie.

Od členky miestnej slovenskej samosprávy Evy Kuruncziovej som sa dozvedela, že tá časť dediny, v ktorej sa nachádza obnovená škôlka, vznikla pred II. svetovou vojnou. Usadili sa tam potomkovia Ečerčanov, ktorí pochádzali obyčajne z veľkých rodín a po vydaji alebo ženbe sa potrebovali osamostatniť. Starosta obce Zsolt Gál prezradil, že prvé plány na rozšírenie materskej školy vznikli v roku 2004. Na realizáciu veľkolepého plánu bolo treba čakať až doteraz. Investícia stála 62 miliónov 500 tisíc forintov. Vedúca inštitúcie Zsuzsa Kóspálová mi prezradila, že vďaka tomu bude môcť chodiť do modernej a dobre vybavenej škôlky viac než 90 detí. Po ukončení oficiálnej časti deti obsadili krásne priestory. Autorka týchto riadkov bola svedkom toho, ako si dievčatá počas neviazanej hry čupli v rohu jednej miestnosti a s bábikami v náručí spontánne im začali spievať Búvaj, dieťa, búvaj...

Br

Juraj Ezüst v Slovenskom inštitúte

Rozlúčka Milana Kurucza s Budapešťou

Štýlovo – kultúrnym podujatím – sa po štvorročnom pôsobení na čele Slovenského inštitútu rozlúčil so svojimi priateľmi v maďarskom hlavnom meste riaditeľ stánku kultúry na Rákócziho triede Milan Kurucz. Pozvánka invitovala na premietanie filmu Zuzany Antalovej o 70-ročnom maliarovi, rodákovi z Békešskej Čaby Jurajovi Ezüstovi Strieborný vek. Premietanie bolo spojené s výstavou diel majstra, ktorá bola inštalovaná v predsieni divadelnej sály na II. poschodí. Večer otvorila kytica čabianskych ľudových piesní v podaní Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorý sa s Milanom Kuruczom rozlúčil týmto gestom. Na filmovom plátne potom za pomoci výpovedí rodinných príslušníkov, osobností z rodného mesta majstra a významných dejateľov kultúrneho života v Maďarsku a na Slovensku ožila umelecká dráha syna tesára a krajčírky Juraja Ezüsta. Obecenstvo ho mohlo spoznať aj ako jedného z iniciátorov založenia prvej slovenskej samosprávy v Budapešti, v XII. obvode mesta a vytvorenia galérie slovenských umelcov vo svojom rodisku. Umelec na rozlúčku odovzdal Milanovi Kuruczovi svoje dielo, na ktoré sa mohli podpísať jeho priatelia, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť v ten marcový jarný podvečer. Naša redakcia požiadala lúčiaceho sa pána riaditeľa o rozhovor.

- Slovenský inštitút (SI) je jedným z najdôležitejších partnerov Ľudových novín a možno medzi jeho najvernejších návštevníkov patria príslušníci našej národnosti. Snažíme sa slovenskú verejnosť v Maďarsku informovať o aktivitách inštitútu a z našich novín sa aj čitatelia na Slovensku dozvedajú, čo vykonáva SI v prospech tunajších Slovákov. Hlavnou náplňou činnosti inštitútu je však prispievať k zbližovaniu Maďarska a Slovenska pomocou kultúry. Pred niekoľkými rokmi ste pôsobili v Budapešti ako chargé d’affaires Veľvyslanectva SR. V posledných štyroch rokoch ste na čele Slovenského inštitútu usporiadali stovky najrôznejších kultúrnych podujatí. Populárne boli pódiové diskusie o rôznych témach, napr. aj o citlivých otázkach maďarsko-slovenských vzťahov. Ktoré z nich by ste hodnotili ako také, ktoré najviac prispeli k splneniu stanovených cieľov?

- Určite veľmi citlivá téma, na ktorú sme urobili dve veľké diskusie, bola otázka Trianonu, keďže vlani bolo 90. výročie. To by som vyzdvihol ako prvú takú záležitosť. Pre mňa bolo veľmi príjemnou skúsenosťou, aj takou optimistickou, že sme tu mali aj debatu mladých slovenských a maďarských historikov. Pritom možno ani nebola dôležitá samotná téma, ako to, že sa zišli, že dokázali spolu hovoriť. Išlo hlavne o XIX. storočie, nebolo to vyšpecifikované k nejakej problematike, ale skôr k obdobiu. Debatovali spolu, pričom, samozrejme, nie vždy sa našla dvojica autorov, ktorí by boli písali o tej istej téme, skôr o jednom historickom období, a bolo zaujímavé, že bolo cítiť snahu prekonať vzájomné predsudky. Pristúpiť skutočne z objektívnej vedeckej platformy k priblíženiu skúmanej témy a nejako sa vzájomne pochopiť. Myslím si - a to platí aj pre starších historikov -, že nie je dôležité, aby vždy vo všetkom spolu súhlasili. Dôležité je to, aby sme dokázali pochopiť argumenty toho druhého. Z tohto hľadiska ešte jedna dôležitá vec, ktorá sa neodohrala v Slovenskom inštitúte, ale SI, neskromne poznamenávam, aj materiálne podporoval zasadnutia zmiešanej komisie historikov i podujatia, ktoré priamo súviseli s prípravou spoločnej učebnice dejín, ktorá by už každú chvíľu mala vyjsť. Takže toto sú určite tie veci, ktoré ma potešili, alebo boli pre mňa dôležité.

- Pre Slovenský inštitút je vždy dôležité, aby si našiel partnerov v krajine, kde pôsobí. Do akej miery ovplyvnilo túto prácu to, že maďarsko-slovenské vzťahy boli v uplynulých rokoch zaťažené rôznymi aktuálnymi politickými konfliktmi? Boli prípadne maďarskí partneri zdržanlivejší?

- Skôr naopak. Práve keď vzťahy z nášho hľadiska neboli práve optimálne, bolo veľmi veľa ponúk na spoluprácu, na organizovanie spoločných podujatí, tak zo slovenskej strany, ako aj z maďarskej, a to z oblasti kultúry: hudobníkov, výtvarníkov alebo rôznych inštitúcií. Napr. veľmi zaujímavá bola akcia, na ktorej sme sa my len podieľali. Ukázala, že sú ľudia, ktorí sú ochotní sa angažovať v pozitívnom rozvoji vzájomných vzťahov. Bola to iniciatíva, ktorá vzišla v Budapešti a Bratislave paralelne a mala názov Dobrý deň Slovensko, jó napot Magyarország! a napríklad mládežnícka rozhlasová stanica Tilos Rádió venovala 24-hodinové vysielanie predstaveniu Slovenska. Sám som sa zúčastnil na časti vysielania. Bolo to veľmi príjemné poznanie, že aj v takých zložitejších vzťahoch je v spoločnosti veľa ľudí, ktorí chcú ukázať, že vieme spolupracovať a že sme ochotní spolupracovať. Bol jeden prípad, o ktorom som už niekoľkokrát hovoril, ale nedá mi, aby som ho znovu nezopakoval, pretože na mňa hlboko zapôsobil. Zavolali mi z Lisztovho komorného orchestra, že by chceli koncertovať v Slovenskom inštitúte. Ja som im povedal, že prosím vás, ale ja nemám na to dostatočné prostriedky, aby som zaplatil taký slávny orchester. Oni na to, že to chcú urobiť zadarmo, ako určité gesto priateľstva. Veľmi to na mňa zapôsobilo. Ale bolo aj množstvo iných, menších akcií, na ktoré prišli spoločne maďarskí a slovenskí umelci a vystúpili v našom inštitúte spoločne. Príjemné bolo zistiť, že v slovenskej i maďarskej spoločnosti sú už dosť početné tie skupiny ľudí, ktorí chcú, aby sa vzťahy rozvíjali.

- Významná je spolupráca SI s inštitútmi Visegrádskej skupiny a inštitútmi ostatných európskych krajín, ktoré tu pôsobia.

- Máme jeden spoločný projekt, ktorý trvá už šesť rokov, a to je Visegrádsky koncert. V predošlých rokoch sa uskutočnil v rámci programu Budapeštianskeho jarného festivalu, tento rok to bude až 5. apríla, keď spoločne vystúpia hudobníci zo všetkých štyroch krajín. Aj teraz beží Visegrádska filmová prehliadka v budapeštianskom kine Örökmozgó, kde premietajú filmy z týchto krajín. Z tejto spolupráce musím osobitne vyzdvihnúť kontakty s Českým centrom, s ktorým sme si spoločne pripomenuli výročia našich novodobých dejín - výročie roku 1968 a výročie nežnej revolúcie roku 1989. To je veľmi dôležitý aspekt, že vieme spolupracovať, usporadúvať spoločné podujatia. Novším javom je spolupráca s kultúrnymi inštitútmi členských štátov Európskej únie, ktoré sú združené v organizácii UNIC. Urobili sme celý rad spoločných podujatí, napr. počas toho roku, keď bolo Päťkostolie európskym hlavným mestom kultúry, kde bol jeden deň venovaný EÚ zameraný na mládež. Vystúpili tam hudobné skupiny zo všetkých krajín, ktoré majú v MR inštitúty. V apríli, v rámci jarného festivalu, bude deň EÚ v kine Uránia, pričom nie vždy sa zúčastňujú týchto programov všetky krajiny, ale musia byť minimálne tri. Myslím si, že je to celkom zaujímavé, lebo tieto krajiny vedia predstaviť maďarskému obecenstvu spoločné úsilie a spolupracovať.

- Kríza núti inštitúcie, ktoré pôsobia v oblasti kultúry, hľadať nové formy spolupráce. SI má tiež partnerstvá a otvára sa smerom von. Myslím tu napr. na Rádayho dom knihy, alebo loď A38. Objavujú sa aj noví partneri?

- Záujemcov je veľmi veľa, sú to známe aj menej známe inštitúcie. Každoročne sa zúčastňujeme napr. Na festivale v Pannonhalme, kde každý rok finančne podporujeme účasť slovenských hudobníkov. Mohol by som menovať džezový festival v Szombathelyi a ďalšie, ktoré sú pre nás zaujímavé, lebo organizátori pozývajú slovenských hudobníkov sami, to znamená, že oni ich poznajú, že sa zaujímajú o slovenskú hudobnú scénu a ostatné oblasti umenia. V rámci našich finančných možností sa snažíme prispievať. Teraz sme sa napr. potešili tomu, že na Budapeštiansky jarný festival pozvali Spevácky zbor Slovenskej filharmónie, ktorý zaspieva Lisztovu omšu Via Crucis. Náš finančný príspevok nie je v porovnaní s celkovým rozpočtom festivalu nejaká obrovská suma, ale myslím si, že trošičku pomohla a možno väčšia je jej symbolická hodnota. Pre nás je veľmi dôležité, že naše významné hudobné teleso vystúpi v rámci tohto medzinárodne uznávaného festivalu.

- Slovenský inštitút dáva priestor pre podujatia inštitúcií Celoštátnej slovenskej samosprávy, našich občianskych organizácií, často sa tu schádzajú budapeštianski Slováci, SI máva pravidelne podujatia v Dome slovenskej kultúry v Békešskej Čabe. Myslím si, že pre Slovákov v Maďarsku je Slovenský inštitút bázou, ktorú veľmi potrebujú, pretože takýmto kultúrnym stánkom nedisponujú. Ako ste nás spoznali počas uplynulých rokov?

- Slovenskú komunitu v Maďarsku môžem z bezprostrednej blízkosti sledovať desať rokov. Bol to pre mňa nový poznatok. V prvej dobe som spoznal mnohých obetavých ľudí, ktorí sa snažia napriek tomu, že toto spoločenstvo už zjavne nie je na vzostupe, bojovať za to, aby kultúrne dedičstvo mohli odovzdať ďalšej generácii. To bol pre mňa taký najzaujímavejší poznatok, že je tu generácia, predovšetkým moja generácia, ktorá sa snaží vykonať kus práce, a to nielen v Budapešti, ale aj v Békešskej Čabe, Slovenskom Komlóši, Mlynkoch a na mnohých ďalších miestach. Ak vychádzame z údajov zo sčítania ľudu spred desiatich rokov, ktoré vykázalo 17 tisíc ľudí, ktorí sa hlásia k slovenskej národnosti, nie je to príliš početná komunita. Keď v takejto menšej komunite nastane polemika, je veľmi dôležité, aby vyústila v riešenie, ktoré je užitočné pre celé spoločenstvo, aby to spoločenstvo nebolo deštruované. To znamená, že na jednej strane je úplne prirodzené a nikto nemôže požadovať, aby neexistovali lokálne záujmy, aby neexistovali rôzne názory na veci, pluralita záujmov a názorov aj v rámci takej malej komunity. Otázkou je, nakoľko dokážeme túto pluralitu zarámcovať tak, aby integračné sily zostali zachované. Chcel by som dúfať, že sa to podarí. Viem, že to bude veľmi ťažké, ale je to nakoniec záujmom celej slovenskej komunity v Maďarsku. Chcel by som popriať slovenskej komunite, aby sa jej to podarilo.

- Ako ďalej, kde budete pôsobiť po svojom návrate na Slovensko?

- Podľa všetkého by som sa mal vrátiť na ministerstvo zahraničných vecí a mal by som sa venovať oblasti, ktorú som robil v posledných štyroch rokoch, a to kultúrnej diplomacii.

- Ďakujem pekne, a veľa úspechov.

- Ja by som sa chcel osobitne poďakovať za spoluprácu Ľudovým novinám, s ktorými sme boli veľmi dobrí partneri. Z našej strany by som chcel povedať, že ste popularizovali naše podujatia, že ľudia sa mohli dozvedieť o našej práci, to bolo pre nás veľmi prínosné a chcel by som popriať, aby aj moja nástupkyňa v tejto funkcii, pani Jana Tomková mala s Ľudovými novinami také dobré skúsenosti, aké som mal ja.

Alžbeta Račková

Ako gardisti umravňujú Rómov

„Krajšia budúcnosť“ v obci Gyöngyöspata

Rómske deti zborovo recitujú najznámejšiu revolučnú báseň „Hor´ sa Maďar!“, známy bojovník za rómske práva však hovorí priamo o systéme apartheidu, niekoľko stovák členov občianskych združení z Budapešti sa spolu s miestnym rómskym obyvateľstvom solidárne prechádza po dedine, zboku ich sprevádzajú podozrivé indivíduá v čiernych uniformách i maskáčoch, takzvaní gardisti, ktorí ešte deň predtým naháňali rómske deti dlhými korbáčmi, akoby prostriedkom na „umravňovanie“ menšiny. Na ulici postáva aj skupina regulárnych policajtov, predstaviteľov štátnej moci... Obrázok z 15. marca z dedinky Gyöngyöspata pod Matranskými vrchmi. Bol tam aj Gregor Martin Papucsek...

V parlamente som sa 16. marca dozvedel, že som katastrofický turista. Takto tituloval predseda opozičnej, krajne pravicovej, radikálnej a ešte všelijakej inej Strany za lepšie Maďarsko (Jobbik) Gábor Vona tých, ktorí sa deň predtým vybrali z Budapešti do dediny Gyöngyöspata. Bol som medzi nimi, nepopieram. A katastrofickú situáciu som videl, aj som o nej počul.

Ako na prvú narazím na Pirošku, asi 35-ročnú ženu pri dome uprostred rómskej štvrte. Lebo v tejto dedine rómska menšina má aj svoju oddelenú časť, trocha viac ošumelú a ošarpanú ako sú takzvané maďarské, teda domy väčšiny, ale zasa nie je tu chaos a špina, celkovo tu vládnu usporiadané pomery. Aspoň čo sa týka domov a dvorov. Lebo aj Piroška hovorí, že oni tu mašírujú každé ráno, pospevujú si svoje pesničky a v noci svietia reflektormi do ich okien. Pričom jej rodina – Rácová – sa ráta v dedine medzi najporiadnejšie.

Kto sú to oni? Majú baganče, niektorí sú v maskáčoch, väčšina však má čierne nohavice, čierne tričko či košeľu a čiernu vestu – na zadnej časti tejto uniformy nápis: „Za krajšiu budúcnosť“. Takto sa nazýva aj ich spolok na ochranu občanov, pričom sú to obyčajné fašistické gardy, ktoré sem prišli terorizovať rómske obyvateľstvo.

Veliteľ jednej takejto skupiny Tamás Eszes tvrdí:

- Chceli sme sa len presvedčiť, čo sa deje, pretože sa k nám dostali sťažnosti, že Rómovia kradnú vo veľkom a nedá sa s nimi žiť. Mali sme hneď odísť, ale maďarské obyvateľstvo nás požiadalo, aby sme zostali. Tešili sa, že konečne sú tu aj nejakí vojaci.

Na moju otázku, čo na to miestni Maďari, Piroška svojich spoluobčanov delí na dve časti – na tých, ktorí sa tešia prítomnosti gárd a na tých, ktorí toho už majú dosť, pretože nech idú do obchodu, k lekárovi, nech čakajú na autobus, nech sú kdekoľvek, všade ich je plno.

- Nepreháňam, je to štát apartheidu, – tvrdí rozhorčene šéf známeho občianskeho združenia za rómske práva a slobody Aladár Horváth. Je obklopený asi päťstovkou ľudí, z toho polovicu tvoria členovia rôznych občianskych združení z Budapešti, druhú polovicu miestni Rómovia. Cieľom zhromaždenia je upozorniť na gardistickú svojvôľu a na to, že polícia, jediný orgán, ktorý má právo použiť v prípade neprávosti aj donucovacie prostriedky, je nečinná. Presnejšie je činná, keď Rómov treba stíhať, povedzme, za krádeže, to áno, ale keď dva týždne mašírujú po dedine nelegálne rasistické komandá, proti nim nevystupuje.

Majiteľka miestneho penziónu Magdolna Bernáthová však pozýva aktivistov z hlavného mesta, aby tu strávili rok, minimálne tri dni v týždni. Lebo prísť si len na hodinu - dve – tak nezíska nikto hodnoverný obraz o skutočnej situácii v dedine Gyöngyöspata. Na otázku, aké je riešenie, odpovedá jednoducho:

- Každý musí pracovať... kto chce jesť, musí si na to zarobiť.

Taký je teda recept miestnej podnikateľky, ktorá nehovorí, že sa Rómom pracovať nechce, ale iba pripomína, že v dedine je veľa úrodnej pôdy, ktorú by poskytli každému zdarma, no leží stále úhorom.

Rómske deti však nadšene recitujú najrevolučnejšiu maďarskú báseň Sándora Petőfiho. Veď je výročie revolúcie roku 1848! Každý v Maďarsku ovláda tieto riadky, teda aj rómski šarvanci:

- Prisaháme na praboha maďarstva, prisaháme: voľnosť chceme, bez rabstva!

(Gardisti sa z tejto dediny na druhý deň stiahli. Takže šťastný koniec? Nie, lebo si už našli ďalšiu dedinu, Hajdúhadház, kde „treba“ tiež urobiť poriadok tiež...)

Gregor Martin Papuček

Klub slovenských dôchodcov v Budapešti

V jubilejnom roku s novým vedením

Celkom nové vedenie si zvolili členovia Klubu slovenských dôchodcov, pôsobiaceho pri Slovenskej samospráve Budapešti, začiatkom marca na valnom zhromaždení. Novou predsedníčkou sa stala Eva Svitilová, tajomníčkou Mária Benceová, referentmi: finančným Ladislav Petro, tlačovým Michal Hrivnák a kultúrnou Klára Máthéová .

V priestoroch Slovenského inštitútu prítomných pozdravil jeho riaditeľ Milan Kurucz, ktorý sa poďakoval slovenským seniorom žijúcim v hlavnom meste za ich pravidelnú aktívnu účasť na podujatiach SI. Ako pripomenul, v radoch členov klubu vidí veľa známych tvárí, s ktorými sa stretáva na podujatiach. Zároveň povedal, že je to posledné valné zhromaždenie klubu, na ktorom víta jeho členov, nakoľko koncom marca vyprší jeho poverenie. „Verím však, že podobne dobré kontakty budete mať aj s mojou nástupkyňou,“ povedal na záver M. Kurucz, ktorému za dlhoročnú príkladnú spoluprácu a ochotu poskytovať pomoc poďakoval doterajší predseda klubu Ladislav Petro.

Po tom, ako konštatoval uznášaniaschopnosť, L. Petro referoval o činnosti zoskupenia budapeštianskych slovenských seniorov v predošlom roku. Trojčlenné vedenie usporiadalo spolu 26 rôznych programov, ako napríklad oslavy, výlety či návštevy múzeí. Členovia klubu sú častými návštevníkmi kultúrnych podujatí, či ide o otvorenie výstavy alebo premietanie filmu. Pripomenul, že Klub slovenských dôchodcov oslávi v tomto roku 15. výročie založenia. L. Petro zároveň hodnotil rok 2010, ktorý sa niesol v znamení volieb: parlamentných, komunálnych a do menšinových samospráv. V procese volieb do slovenských menšinových samospráv bol klub spolu s Budapeštianskym slovenským speváckym zborom Ozvena nominačnou organizáciou budapeštianskych poslancov a ich štyria poslanci majú prevahu v novovzniknutej Budapeštianskej slovenskej samospráve. O voľbách do SSB informovala dôchodcov predsedníčka zboru, členka KSD Zuzana Hollósyová.

Pri hodnotení hospodárenia sa predseda zmienil o tom, že hoci získali na jednotlivé programy aj granty z fondov, veľkú pomoc znamenala podpora niektorých obvodných slovenských zborov a SSB. Klub mal v roku 2010 rozpočet viac ako milión forintov. Pán predseda vyslovil obavy, že v tomto roku pravdepodobne rapídne klesne rozpočet, nakoľko aj samosprávne zbory dostanú zo štátneho rozpočtu podstatne menej prostriedkov. V rozprave ktosi nadhodil možnosť zvýšiť členské príspevky, keďže však nebol pripravený konkrétny návrh, ostali pri doterajších 1000 forintoch na osobu. Potom, ako členovia schválili referát o hospodárení a o činnosti v minulom roku, L. Petro ich informoval o tom, že už museli zostaviť návrh činnosti na prvý polrok. Do bohatého programu zaradili na každý mesiac návštevu múzeí alebo výlet. Koncom mája navštívia Vácrátót a začiatkom júna sa chystajú na trojdňový výlet do východného Maďarska a južnej časti východného Slovenska.

Potom nasledovala voľba nového vedenia. Ladislav Petro spolu s doterajším vedením, Ruženkou Czifrovou a Františkom Zelmanom, ktorý sa medzičasom odsťahoval z Budapešti, sa vzdali funkcií. Členovia klubu sa preto rozhodli zvoliť si širšie vedenie, v ktorom bude možnosť rozdeliť si úlohy. Novou predsedníčkou klubu sa stala Eva Svitilová, tajomníčkou Mária Benceová, finančným referentom Ladislav Petro, tlačovým referentom Michal Hrivnák a kultúrnou referentkou Klára Máthéová. Nové vedenie bolo zvolené jednohlasne a uznieslo sa, že prácu začne čo najskôr.

(ef)

Na ceste do Uhorska

Hymna, kresťanstvo, Svätá koruna, stolice – to sú kľúčové slová v novej ústave našich južných susedov. Preambula je cudzie slovo, preto ju prekrstili na Národné vierovyznanie. Názvom vlasti bude Maďarsko. Ústava bude chrániť inštitút manželstva ako spolužitie medzi mužom a ženou.

Navrhovatelia sa vracajú k feudálnej administratívno-právnej územnej jednotke v bývalom Uhorsku - vármegye (komitát), lebo je to "pekný, historický názov a návrat k nemu je praktický". V budúcnosti sa možno župani a podžupani zmenia na išpánov a vicišpánov.

Povinnosťou Maďarov je brániť a chrániť prírodné zdroje (najmä ornú pôdu a pitnú vodu) a najvyšším súdnym dvorom bude Kúria. Názov pochádza z obdobia Uhorského kráľovstva, keď ním označovali najvyšší súd.

Národné vierovyznanie sa začína vetou hymny "Bože, žehnaj Maďara" a pokračuje vyhlásením:

"My, členovia maďarského národa, na počiatku nového tisícročia, s vedomím zodpovednosti za každého Maďara, dávame najavo nasledovné: Sme hrdí na to, že náš kráľ svätý Štefan pred tisíc rokmi postavil maďarský štát na pevných základoch a vlasť pričlenil ku kresťanskej Európe a máme v úcte výdobytky historickej ústavy a Svätej koruny, ktoré stelesňujú kontinuitu ústavnosti Maďarska, ako aj to, že naša súčasná sloboda vyklíčila z revolúcie v roku 1956."

V ústave zachovali pasáž o inštitúte tzv. konštruktívneho vyslovenia nedôvery vláde (na odvolanie vlády je nevyhnutné delegovať nového kandidáta na post premiéra). Návrh obmedzuje právomoci Ústavného súdu, ktorý nemôže zasahovať do ekonomických zákonov, najmä o štátnom rozpočte a o daňových reformách. Zakazuje parlamentu prijať taký zákon o štátnom rozpočte, ktorý by zvyšoval štátny dlh, a limituje štátnu pomoc pre firmy s oficiálnym sídlom v daňových rajoch. Ústava podporuje rodiny s malými deťmi a matkám udeľuje za neplnoleté dieťa extra volebné právo.

Do novej ústavy sa dostala osobitná formulácia o zahraničných Maďaroch:

"Maďarsko je vedené ideou jednotného maďarského národa a nesie zodpovednosť (teda nielen cíti) za osudy Maďarov, žijúcich za hranicami" a dodáva: "Zákonom môže rozhodnúť o udelení maďarského štátneho občianstva aj ľuďom, mimo prípadu narodenia."

Hádam existuje zhoda medzi ústavnými právnikmi v tom, že by sa svetonázorové koncepcie mali formulovať neutrálne. Nová ústava "nie je hodnotovo neutrálna, ale selektívna, a preto neexistujú záruky, že v každom prípade základné ľudské práva nebudú limitované,“ tvrdí Máté Dániel Szabó.

Výhrady proti nej by mali mať aj národnostné menšiny. Ústava chráni maďarský jazyk, ale jazyky menšín sú podľa nej iba v úcte, čo odporuje Európskej charte regionálnych a menšinových jazykov. Zaujímavou novinou je ochrana posunkovej reči hluchonemých, lebo vraj je súčasťou maďarskej kultúry.

Všetky štyri časti ústavy sa odvolávajú na historické dedičstvo svätoštefanskej koruny, tisícročné kresťanstvo a výdobytky protikomunistickej revolúcie z roku 1956, no nenavodzujú novodobé myšlienky otvorenej spoločnosti v integrovanej Európe.

Ústava síce štátoprávne zaraďuje Maďarsko ako republiku, ale medzi jej kulisami stavia ruiny zašlej monarchie. Keby maďarčina dokázala exaktne rozlišovať medzi výrazmi Maďarsko (Magyarország) a Uhorsko, ktovieaký názov vlasti by sa v navrhovanom základnom zákone štátu použil.

Štefan Markuš, vedec,

v rokoch 1998 až 2002 veľvyslanec SR v Maďarsku

(Zdroj: pravda.sk)

Jubilejná výstava T. Nyilasiho v Hamiltone

V kanadskom Hamiltone žijúci akademický maliar, kestúcky rodák Tibor Nyilasi sa v týchto dňoch dožil významného životného jubilea – 75. narodenín. Pri tejto príležitosti začiatkom marca v Mestskej galérii v Hamiltone otvorili veľkolepú jubilejnú výstavu majstrových diel vytvorených v uplynulých rokoch v Kanade a čiastočne aj v Kestúci-Kláštori, kde má umelec malý ateliér a kde trávi letné mesiace.

T. Nyilasi na tejto výstave predstavil obecenstvu prvýkrát svoju najnovšiu olejomaľbu „Autoportrét v ateliéri”, ktorá si získala uznanie novinárov, umeleckých kritikov i návštevníkov výstavy. Jubilejná výstava nášho rodáka bude otvorená do polovici apríla.

(bárkányi)

Nad Pilíšom sa blýska...

Predseda Matice slovenskej Marián Tkáč v Senváclave

Slováci v Maďarsku prežívajú krušné časy. Ich slovenskosť sa pomíňa a zdá sa, že z nej zostane len pomenovanie Slovák. Aj to len ako turistická, či krajová zvláštnosť. Ale nechcem plakať nad hrobom, ktorý ešte ani nie je vykopaný. A nechce to ani Matica slovenská. Práve naopak. Ak je to aj nezvratný proces - a ja verím, že nie je - chce ho čo najviac predlžovať a klásť mu do cesty prekážky v podobe aktívnej činnosti na povzbudenie slovenského ducha i tela v Maďarsku.

Deň pred tohtoročným Jozefom navštívil predseda Matice slovenskej Marián Tkáč „slovenskú obec“ Senváclav, ktorá je na polceste medzi Ostrihomom a Budapešťou, v Pilíšskych vrchoch. Prečo práve túto obec? V dobrom slova zmysle tu nad všetkými „vytŕča“ Rudo Fraňo, írečitý Slovák, ktorého priami predkovia tu žijú najmenej 300 rokov od vybudovania obce Slovákmi v kraji spustošenom Turkami. Trojnásobný starosta obce, staviteľ a podnikateľ v cestovnom ruchu. V ostatných rokoch aj spisovateľ, prekladateľ a vydavateľ kníh, ktoré mapujú slovenský živel. Preložil do maďarčiny štyri romány Milana Ferka a vydal ich. Napísal a vydal na vlastné náklady viac ako 10 kníh literatúry faktu o živote Slovákov v Pilíši. Napísal a vydal v slovenčine i maďarčine na základe spomienok svojho otca novelu sledujúcu dramatický osud obyvateľov vtedy skoro čisto slovenskej obce v posledné vojnové Vianoce. Píše, prekladá a vydáva aj naďalej… Pán Fraňo je aj predsedom Slovenskej samosprávy v Senváclave. Roky zviditeľňuje slovenské a slovensko-maďarské súvislosti. Na vlastné náklady inštaloval pamätnú tabuľu (aj v slovenčine), ktorá pripomína stretnutie Matúša Čáka s pápežským legátom Gentilisom, ktoré sa uskutočnilo pred 700 rokmi na miestach, kde dnes stojí jeho dom. Mimochodom, práve v deň návštevy predsedu Matice slovenskej uplynulo 690 rokov od smrti Matúša Čáka.

Rudo Fraňo spolupracoval s Maticou aj v minulosti. Začiatkom deväťdesiatych rokov Matica slovenská prispela na drevo, ktoré použili na nový krov kostola, či pomohla vyhľadať slovenského kňaza. Keď preložil Ferkov román Jánošík do maďarčiny - napoly zo žartu, napoly vážne: vraj aby si ho mohli prečítať aj Slováci v Maďarsku - MS mu odovzdala pamätný list.

V rozhovore M. Tkáča a R. Fraňa, do ktorého sa aktívne zapojil aj poslanec Celoštátnej slovenskej samosprávy Imrich Fuhl, bolo teda na čo nadviazať. V zápalistej, skutočne tvorivej diskusii, v rámci ktorej sa hovorilo aj o najaktuálnejších problémoch a potrebách pilíšskych Slovákov, odznelo viacero námetov. Matica slovenská podporí vydavateľskú a prekladateľskú prácu Ruda Fraňa. „Privezie“ slovenské slovo a pieseň z materskej krajiny pod Pilíš - asi začiatkom júna sa uskutoční kultúrne vystúpenie s jej podporou v Senváclave. Ako povedal M. Tkáč, Matica slovenská zvažuje aj možnosť vytvorenia oblastného pracoviska, pričom so svojimi partnermi mieni vytvoriť systém kvalitného vzájomného informovania a sú otvorení ďalším podnetom a nápadom, vrátane propagovania slovenskej literatúry Pilíšanov na Slovensku. Podpora slovenského je pre obidve strany poslaním.

Jozef Schwarz

K predloženému návrhu novej ústavy

Dňa 14. marca predložili vládne strany maďarskému parlamentu návrh novej ústavy. O jeden deň neskôr predložila aj Katalin Sziliová svoju verziu. Obidva návrhy sú dostupné verejnosti na webovej stránke http://www.parlament.hu/internet/plsql/ogy_irom.irom_adat?p_ckl=39&p_izon=2627.

Koaličný návrh, ktorý má väčšiu šancu na schválenie, lebo ho podpísali všetci poslanci obidvoch koaličných strán, sa diametrálne líši od terajšej ústavy tak svojou filozofiou, ako aj obsahom a jazykom. Je oveľa viac orientovaný na národ, na historické a kresťanské tradície národa a deklaruje povinnosť a odhodlanosť Maďarska (nový názov štátu) starať sa o „búrkami minulého storočia roztrhaný” „jednotný maďarský národ”. Nepresné formulácie niektorých časti a terminologické nejasnosti prezrádzajú, že návrh sa zrodil napochytro. Napríklad pojmy „národ”, „politický národ”, „jednotný maďarský národ”, „ľud”, „občania” sa miešajú takmer neprehľadne.

Nová filozofia sa prejavuje aj v novom pohľade na domáce menšiny. Navrhnutá novela koaličných strán venuje menšinám menej pozornosti ako v súčasnosti platná ústava, pomenúva ich novými termínmi a hodlá zmeniť aj ich postavenie voči maďarskému národu. Pozrime si niektoré, z pohľadu menšiny dôležité zmeny:

1. Menšiny zostávajú štátotvornými činiteľmi, len sa už nebudú volať „národné a etnické menšiny” (nemzeti és etnikai kisebbségek) ale „národnosti a etnické skupiny” (nemzetiségek és népcsoportok)

Platná ústava:

XII. hlava

68. § (1) Národné a etnické menšiny žijúce v Maďarskej republike sa podieľajú na moci ľudu: sú štátotvornými činiteľmi.

Návrh novej ústavy:

XXVII. článok

(1) Národnosti a etnické skupiny žijúce v Maďarsku sú štátotvornými činiteľmi.

2. Národnosti a etnické skupiny budú podľa nového základného zákona zaradené do maďarského národa

Platná ústava neupravuje postavenie menšín k väčšine v národnom kontexte.

Návrh novej ústavy sa zaoberá touto otázkou aj na dvoch miestach:

V Národnom vierovyznaní, kde sa píše:

Sľubujeme, že zachováme duchovnú a duševnú jednotu nášho národa, ktorý bol búrkami minulého storočia roztrhaný na časti. Národnosti a etnické skupiny žijúce v Maďarsku pokladáme za súčasť maďarského národa.

V podrobnom odôvodnení k XXVII. článku:

Návrh deklaruje, že národnosti a etnické skupiny žijúce v Maďarsku sú súčasťou politického národa. Vysvetlenie pritom protirečí Národnému vierovyznaniu, pretože hovorí o politickom národe a nie o národe. V odbornej terminológii sa pod pojmom politický národ rozumie skupina obyvateľov pôvodom z rôznych častí sveta, rôznych národností a rás, ktorí žijú v jednom štáte. Iným slovom: všetci občania štátu. Napríklad americký národ (American nation), indický národ alebo uhorský národ. Do politického národa sa nezaraďujú etnické menšiny, ktoré sú občanmi iných štátov. Na rozdiel od politického národa národ je celok ľudí totožného či blízkeho pôvodu, do ktorého možno zaradiť aj asimilované skupiny odlišného pôvodu (ktoré už stratili pôvodnú etnickú identitu a splynuli jazykovo a kultúrne s väčšinou) a etnické menšiny žijúce na území viacerých štátov. V návrhu spomínaný „jednotný maďarský národ” je asi takýto. Do ktorého typu maďarského národa budú patriť menšiny podľa novej ústavy? Výraz „politický národ” sa v návrhu viackrát nevyskytuje.

3. Národnosti a etnické skupiny v prípade schválenia tejto verzie návrhu už nebudú chránené ústavou

Platná ústava:

XII. hlava

(2) Maďarská republika chráni národné a etnické menšiny.

Návrh novej ústavy:

Nezaoberá sa ochranou menšín.

4. Ruší sa inštitúcia verejného ochrancu (ombudsmana) menšinových práv

Platná ústava:

V. hlava

32/B. § (2) Úlohou parlamentného ombudsmana práv národných a etnických menšín je, aby prešetril, alebo nariadil prešetrenie nesvárov, ktoré sa mu dostali na vedomie v súvislosti s právami národných a etnických menšín a v záujme ich nápravy inicioval všeobecne platné alebo individuálne opatrenia.

(4) Parlamentných ombudsmanov občianskych práv a práv národných a etnických menšín na návrh prezidenta republiky volí Národné zhromaždenie dvojtretinovou väčšinou hlasov.

Návrh novej ústavy:

30. článok

(2) Ombudsman základných práv prešetrí, alebo nariadi prešetrenie nesvárov, ktoré sa mu dostali na vedomie v súvislosti so základnými právami a v záujme ich nápravy iniciuje všeobecne platné alebo individuálne opatrenia. Ombudsman základných práv venuje osobitnú pozornosť záujmom budúcich generácií a ochrane práv národností a etnických skupín.

5. Maďarský jazyk (vrátane posunkového jazyka) bude chránený, kým jazyky národností a etnických skupín sa budú iba rešpektovať ako všetky ostatné jazyky sveta

Platná ústava:

XII. hlava

(2) zabezpečuje ochranu národným a etnickým menšinám. Zabezpečuje ich kolektívnu účasť na verejnom živote, pestovanie vlastnej kultúry, používanie ich jazyka, výučbu v materinskom jazyku právo na používanie mena vo vlastnom jazyku.

Návrh novej ústavy:

Národné vierovyznanie, článok H.:

 (2) Maďarsko chráni maďarský jazyk, rešpektuje jazyky domácich národností a etnických skupín, ďalej jazyky iných národov.

článok XIX.

(3) Maďarsko chráni maďarskú posunkovú reč ako súčasť maďarskej kultúry.

6. Plnoprávne členstvo predstaviteľov národností a etnických skupín v parlamente nebude garantované ústavou

Platná ústava:

XII. hlava

(3) Zákony Maďarskej republiky zabezpečujú zastúpenie národných a etnických menšín žijúcich na území krajiny.

Návrh novej ústavy:

Voľba parlamentných poslancov, 2. článok

(2) Účasť národností a etnických skupín na práci Národného zhromaždenia reguluje fundamentálny zákon.

Výraz „účasť na práci parlamentu” môže znamenať štandardné členstvo alebo len pozorovateľský štatút bez hlasovacieho práva, alebo len symbolické pozývanie na slávnostné akcie. Ústava negarantuje to prvé.

Matej Šipický

Neoficiálny preklad úryvkov ústavy a návrhu nového základného zákona: BR

Slavistická konferencia v Budapešti

Kto často chodieva okolo budovy Filozofickej fakulty Univerzity Loránda Eötvösa (FF ELTE) v Puškinovej ulici v srdci hlavného mesta, pre toho už nie je prekvapením, že tu počuje študentov a profesorov komunikovať v slovanských jazykoch. Tu sa totiž nachádza Inštitút slovanskej a baltickej filológie FF ELTE. V rámci inštitútu pôsobí aj Katedra slovanskej filológie pod vedením slovakistu Dr. Róberta Kissa Szemána, ktorá 3. marca 2011 zorganizovala medzinárodnú konferenciu pre poslucháčov slavistiky.

Hlavným iniciátorom a organizátorom I. konferencie poslucháčov slavistiky v Budapešti bolo Študentské zastupiteľstvo slovanského inštitútu a asistent Katedry slovanskej filológie Dr. Aleksander Urkom. Na konferenciu prišli poslucháči a doktorandi univerzít z Bulharska, Chorvátska, Macedónska, Rakúska, Ruska, Srbska, Slovenska a Slovinska, ale prednášali na nej aj poslucháči Katedry slovanskej filológie FF ELTE, medzi nimi aj študenti, ktorí sú úzko spojení so slovenskou národnosťou žijúcou v Maďarsku. Cieľom organizátorov bolo, aby sa mladí výskumníci a poslucháči, ktorí sa venujú slovanským jazykom, literatúram, dejinám a kultúram, stretli, porovnali výsledky svojich výskumov a mali priestor na výmenu názorov a skúseností na vysokej vedeckej úrovni.

Prednášky sa konali v štyroch miestnostiach, ktoré boli pri príležitosti tohto podujatia pomenované podľa známych maďarských slavistoch Jánovi Melichovi, Oszkárovi Asbóthovi, Istvánovi Kniezsovi a Lászlóovi Hadrovicsovi. Literárne, jazykovedné a historické sekcie rovnako viedli domáci i zahraniční študenti a prednášajúci rozprávali v ľubovoľnom slovanskom jazyku. Pre Katedru slovanskej filológie znamenalo veľkú poctu a radosť, že aj prednášky študentskej konferencie poctila svojou prítomnosťou školská referentka Celoštátnej slovenskej samosprávy, Erika Lázárová.

Oficiálna časť konferencie sa skončila spoločnou večerou a tanečnou zábavou účastníkov a organizátorov. Na druhý deň slovanské študentské zastupiteľstvo pripravilo fakultatívny program, prehliadku pozoruhodností Budapešti. Na Námestí hrdinov urobili posledné skupinové fotografie a zahraniční účastníci sa spokojní rozlúčili s Budapeštou. Spolu s organizátormi dúfali, že Konferencia poslucháčov slavistiky v Budapešti sa stane tradičným vedeckým podujatím.

Práca organizátorov však tým ešte neskončila. Prednášajúcim poskytli možnosť, aby svoje práce publikovali v zborníku konferencie, ktorý vyjde pravdepodobne koncom mája. Vydanie zborníka podporí aj Celoštátna slovenská samospráva.

Juraj Ráďanský

Týždeň zdravia v budapeštianskej slovenskej škole

Zdravie väčšina nás dospelých umiestňuje v hodnotovom rebríčku na popredné miesta. Nie vždy však naše správanie a náš prístup k životu nasvedčuje tomu, že to myslíme vážne. Podobný postoj k zdraviu má aj generácia našich detí. Neskoré ukladanie sa do postele, veľa hodín strávených pred televízorom či počítačom, nesprávne stravovanie, raňajší odchod do školy bez raňajok, nedostatok pohybu. To všetko sú faktory, ktoré sa podpisujú k nesprávnemu životnému štýlu, ktorého dôsledky sa prejavujú či už teraz, alebo neskôr vo vyššom veku.

Práve z tohto dôvodu v budapeštianskej slovenskej škole od 7. do 11. marca zorganizovali celoškolskú aktivitu pod názvom „Týždeň zdravia“. Žiakov všetkých ročníkov čakalo množstvo rozličných aktivít. Týždeň sa začal prednáškou diétnej sestry Helgy Vlajkovej Kovácsovej, ktorá v knižnici školy pútavým spôsobom hovorila o zdravej výžive. Odborníčka pri rozhovore s deťmi sa veľmi prekvapila, že školáci majú radi nielen ovocie, ale aj zeleninové šaláty a prívarky. V stredu si žiaci vyššieho stupňa a gymnazisti vypočuli prednášku na tému Metódy pomáhajúce učenie. K zvýšenému pohybu žiakov viedla v stredu poobede premiéra nového športového odvetvia frisbee, ktorú žiakom v telocvični predstavila telocvikárka Mariann Wladárová. Záverom týždňa knižnicu školy zaplnili žiaci, ktorí sa chceli naučiť poskytovanie prvej pomoci. Deti sa v pároch zoznámili nielen s teoretickými pojmami, ale aj s praxou, a to prostredníctvom lekárky Enikő Kovácsovej a jej asistentky Zsuzsy Kunovej. Paralelne s tým sa predstavili športovci školy, džudisti Melinda Szénásiová, Márk Bodolóczki a Sándor Szénási pod vedením trénera Zsolta Csáka.

V priebehu týždňa sa začali aj domáce majstrovstvá vo floorballe, volejbale, futbale, basketbale, stolnom tenise a bedmintone. V priebehu Týždňa zdravia každý deň počas prestávok mohli žiaci slovenskej školy ochutnávať zdravé jedlá, ktoré im pripravili rodičia. V pondelok školákov pohostili ôsma a prvá trieda, v utorok siedma a druhá, v stredu šiesta a tretia, vo štvrtok štvrtáci a v piatok piataci. Na prestretých stoloch čakali maškrtníkov čerstvé ovocné šťavy, obložené chlebíčky z celozrnnej múky, olejnaté semiačka, zeleninové a ovocné šaláty, syry, ale aj zákusky bohaté na ovocie. Podľa triednych učiteliek a detí všetko bolo veľmi chutné, jedlá sa raz-dva minuli. Akcia sa vydarila a splnila svoj cieľ.

Andrea Szabová Mataiszová

Valné zhromaždenie Únie v Čabasabadi

Bilancia, plány a rozpočet

V stredobode výročného Valného zhromaždenia Únie slovenských organizácií v Maďarsku (ÚSOM) bolo vyhodnotenie volieb a tohoročné sčítanie ľudu. Tento krát sa predstavitelia organizácií zišli v budove školy v Čabasabadi, kde medzi Slovákov prišla aj starostka obce Melinda Szeverényiová. Ako sme sa dozvedeli od predsedu organizácie Františka Zelmana, členovia VZ hodnotili účasť organizácie vo voľbách ako úspešnú. Prítomní sa zhodli v tom, že na úspechu mal rozhodujúcu úlohu fakt, že od začiatku „hrali otvorenými kartami“ a tak pri nominovaní, ako počas zostavovania listín bol určujúci názor miestnych organizácií. Vedúci organizácie osobne vyhľadali osady, ktoré nemajú registrovanú spoločenskú organizáciu a župné listiny a celoštátna listina Únie vznikli na základe princípov, stanovených pred štyrmi rokmi.

Spomedzi tohoročných úloh účastníci VZ Únie označili za najdôležitejšiu prípravu na sčítanie ľudu. Uzniesli sa, že sa obrátia na Valné zhromaždenie Celoštátnej slovenskej samosprávy (VZ CSS) so žiadosťou, aby CSS vyhľadala predsedov miestnych a župných samospráv, ako aj slovenské volené zbory a vyzvala ich, aby pri voľbe sčítacích komisárov podľa možnosti konzultovali s predstaviteľmi menšín. Za potrebné označili aj to, aby sa na význam sčítania ľudu a zodpovedania otázok vzťahujúcich sa na národnostnú príslušnosť upozornilo aj v médiách.

ÚSOM združuje v súčasnosti 14 členských organizácií s približne 1300 členmi. Na tento rok plánuje organizácia dve veľké podujatia. Zapojí sa do usporiadania Slovenského dňa, ktorý bude v septembri vo Veľkom Bánhedeši (miestny slovenský spolok je členom organizácie) a delegácia Únie zavíta do partnerskej obce Čabasabadi na Slovensku, do Hradišťa.

Br

Pracovné stretnutie novohradských slovenských poslancov

Dôraz na používaní materinského jazyka

Pracovné stretnutie poslancov slovenských samospráv z Novohradskej a Hevešskej župy sa uskutočnilo v polovici marca v novohradskej Banke. Stretnutie zorganizovali Slovenská samospráva Novohradskej župy a Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM).

Ako na úvod povedala predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková, na stretnutie pozvali poslancov Koalície Spolu (Zväzu Slovákov v Maďarsku, Združenia pilíšskych Slovákov, Dolnozemskej organizácie Slovákov, ako aj Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena a Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti Zároveň pripomenula, že stretnutie bude prebiehať v slovenčine, nakoľko je mimoriadne dôležité využiť každú možnosť hovoriť po slovensky. V tomto jazyku pozdravil prítomných aj starosta Banky Ondrej Ivanič, pôvodom Slovák, ktorý však dnes už bežne nepoužíva slovenčinu.

Predsedníčka ZSM vyhodnotila voľby do slovenských samospráv, vrátane celoštátneho zboru. Ako povedala, snaha vytvoriť spoločnú kandidátku do CSS stroskotala. Napriek tomu, že ich koalícia išla do volieb s vyšším počtom kandidátov, priamo vo voľbách získala menej hlasov, čo viedlo k tomu, že vo VZ CSS sa zopakoval stav spred štyroch rokov. Zbor tvoria dve skupiny poslancov, pomer je 15:14. „Nie to je dôležité, že sme prehrali, ale to, že sme stratili možnosť ukázať našim Slovákom, že CSS môže vykonávať svoju prácu aj inak. Lepšie a hlavne demokratickejšie,“ povedala R. Egyedová Baráneková a podotkla, že chceli postupovať spoločne v prospech nás všetkých. S poľutovaním konštatovala, že priepasť, ktorá sa vytvorila medzi Slovákmi, sa nielenže nevyrovnala, ale sa prehlbuje, čo je z pohľadu budúcnosti veľmi nebezpečný jav. Pripomenula, že napriek týmto problémom sa občianske organizácie (zvlášť vyzvala miestne pobočky ZSM) musia aktivizovať počas sčítania ľudu, ktoré sa uskutoční v októbri tohto roku. „Ak sa my samy neprihlásime k slovenskej národnosti, nemôžeme nikoho brať na zodpovednosť: ani maďarskú, ani slovenskú vládu, iba sami seba,“ povedala. Informovala aj o tom, že VZ ZSM bude v máji. Spomenula aj povzbudzujúci fakt, že vznikajú nové pobočky ZSM.

Pri referovaní o voľbách do Slovenskej samosprávy Novohradskej župy konštatovala, že osem poslancov nehlasovalo za listinu župnej samosprávy, napriek tomu, že v tejto župe bola iba listina koalície Spolu. Na záver predstavila členov Slovenskej samosprávy Novohradskej župy, na čele ktorej stojí Ruženka Komjáthiová. Podpredsedom je Ferdinand Egyed, predsedom Finančno-kontrolného výboru je Ondrej Agárdi a členmi sú Silvia Glücková Šalgaiová, Margita Soboňová, Zoltán Havjar a Ladislav Feledi.

Zástupca riaditeľa Odboru národnostných vzťahov ministerstva verejnej správy a spravodlivosti Anton Paulik pripravil pre účastníkov stretnutia aktuálne informácie z oblasti národnostnej politiky. Hovoril o voľbách, zmienil sa o zmenách v štátnej správe, o tom, aké budú podpory a konkurzy a v rámci toho referoval o financovaní menšinových samospráv. Záverom sa zmienil o októbrovom sčítaní ľudu. Pripomenul, že po prvých menšinových voľbách vzniklo približne tisíc samospráv, ktorých počet v októbri 2010 dosiahol 2304. každá národnosť má samosprávy aj na takých miestach, kde historicky nie je možné dokumentovať jej existenciu. Takéto „kukučie vajíčka“ predstavujú približne 10 percent menšinových samospráv. Celkovo je v Maďarsku 300 nových menšinových samospráv. Ako uviedol A. Paulik, preto môžu dostať samosprávy menej financií, lebo rámec na tento účel zostal od prvých volieb ten istý, ale počet zborov sa zvýšil.

„Po schválení novej ústavy sa začne novela volebného a národnostného zákona,“ povedal A. Paulik, ktorý pripomenul, že so žiadosťou o podanie návrhov sa obrátili aj na národnosti (o. i. aj na stránkach nášho týždenníka). „Prvoradým cieľom novely národnostného zákona je, aby sme vedeli lepšie určiť cieľovú skupinu ľudí, ktorí môžu voliť a ktorí môžu byť volení. Zatiaľ to vyzerá tak, že tam budú uvedené aj podmienky na používanie národnostného jazyka,“ povedal zástupca riaditeľa Odboru národnostných vzťahov ministerstva verejnej správy a spravodlivosti. „O novele zákona sa budeme môcť konkrétnejšie rozprávať koncom mája alebo začiatkom júna,“ dokončil tento okruh otázok A. Paulik. O financovaní menšinových samospráv sme sa na stránkach nášho týždenníka už zmienili, takže teraz pripomíname iba toľko, že A. Paulik odporúčal každej samospráve, aby svoje zápisnice pripravovala v slovenčine, čo môže znamenať body navyše v systéme udeľovania peňazí. V otázke konkurzov pripomenul, že koncom marca by mali vypísať súbehy na podporu menšinových aktivít pomocou Správy fondov Sándora Wekerleho. K sčítaniu obyvateľov poznamenal, že notári majú vymenovať sčítacích komisárov, ale do práce treba zapojiť aj menšinové samosprávy. Týmto zároveň vyzval prítomných, aby navrhli sčítacích komisárov z vlastných radov.

O aktivitách, plánoch a cieľoch Slovenskej samosprávy Novohradskej župy sa zmienila jej predsedníčka. R. Komjáthiová konštatovala, že plánujú pokračovať v tradíciách, ktoré vytvoril predošlý zbor. Ako pripomenula, základnými piliermi existencie národnosti sú jazyk, školstvo a identita. Práve tieto chcú preferovať vo svojom programe: plánujú usporiadať Novohradské stretnutie detí, Deň slovenských pedagógov, Novohradské národnostné stretnutie v Banke, Regionálny národnostný deň spojený s udelením vyznamenania Na pamiatku Anny Hudecovej, doškoľovanie slovenských národnostných pedagógov a plánujú prerokovať školský program, ktorý rozbehla predošlá samospráva. Zároveň informovala prítomných, že samospráva sa obrátila na VZ CSS s protestom proti prepusteniu Imricha Fuhla z redakcie Ľudových novín. Ako povedala, pre župnú slovenskú samosprávu je neprijateľný spôsob rozdelenia Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra SOC a Organizácie novohradsko-hevešských Slovákov. Treba vedieť, že o tejto záležitosti rokovali v podobnom kruhu vo februári, keď sa doterajšia vedúca oboch inštitúcií rozhodla, že ďalej mieni stáť iba na čele spoločenskej organizácie. Vtedy organizácia prijala rozhodnutie, aby regionálne stredisko naďalej ostalo vo Veňarci, ktorý sa nachádza v geografickom strede regiónu. Ak je potrebné rozdeliť stredisko na dve podstrediská, navrhli na ich čelo S. Glückovú Šalgaiovú a Helenu Bačovú.

Ruženka Komjáthiová podčiarkla dôležitosť spolupráce medzi Novohradskou župnou slovenskou samosprávou a Organizáciou novohradsko-hevešských Slovákov, Novohradskou župnou knižnicou a osvetovým strediskom Bálinta Balassiho, miestnymi slovenskými samosprávami a miestnymi organizáciami ZSM.

Ku koncu stretnutia sa k účastníkom pripojili aj členovia VZ CSS z Novohradu, nakoľko VZ sa uskutočnilo práve v deň stretnutia. F. Egyed informoval o dianí na zasadnutí najvyššieho voleného fóra Slovákov v Maďarsku. Referoval o. i. aj o tom, že VZ nepodporilo návrh účastníkov februárového stretnutia vo veci regionálneho kultúrneho strediska SOC. Poslanci VZ CSS sa rozhodli zrušiť regionálne kultúrne stredisko vo Veňarci a vytvoriť dve (v Lucine a Jači) s rozpočtovou podporou po 1 milión 450 tisíc Ft a v súlade s týmto rozhodnutím modifikovali Zakladajúcu listinu SOC. Na čele inštitúcií budú stáť Katarína Völgyesiová Pribišanová a Erika Zemenová Palečková.

Stretnutie sa skončilo milým aktom: poďakovaním doterajším členom župnej samosprávy a čestnému predsedovi Jozefovi Budaimu za ich prácu.

Eva Patayová Fábiánová

V službách slovenčiny

Alžbeta Husárová

- Vôbec som neoľutovala, že som sa dala na pedagogickú dráhu, ba naopak, – zdôverila sa nám o svojej profesii učiteľka na dôchodku Alžbeta Husárová, rodená Lehoczká, ktorá počas dlhých desaťročí svojho pôsobenia na nižšom stupni čabianskej slovenskej školy zasvätila do tajov písania veľa detí. - Vybrala som si tento odbor napriek tomu, že v rodine dovtedy nikto nebol pedagógom, naši sa živili poľnohospodárstvom, záhradníctvom.

Osud pani Betky je v podstate typický pre intelektuálku prvej generácie. - Narodila som sa v Pitvaroši. V roku 1950 sa aj u nás objavila delegácia čabianskej slovenskej školy na čele s Jurajom Hankom, robila nábor. V tých časoch z našej dediny odišlo študovať do Békešskej Čaby 15-20 detí, z našej rodiny zo štyroch súrodencov sme boli dve, sestra Anka sa dodnes angažuje na slovenskom poli... Páčila sa mi rodinná atmosféra školy. My sme ešte bežne hovorili po slovensky, na gymnáziu podľa výslovnosti sme ľahko identifikovali, kto z ktorej osady či regiónu pochádza. Inak sme boli dobrý ročník, tí, ktorí sme zostali v Čabe, máme dobré kontakty a pravidelne usporadúvame aj maturitné stretnutia. Maturovala som spolu s Juditou Dunovou Baukovou, ktorá bola dlhé roky riaditeľkou jednej čabianskej školy, kde sa vyučovala slovenčina, alebo s komlóšskym slovenským aktivistom, nebohým Dr. Michalom Antalom. V našej triede sme boli dvaja – ja a Ján Vandlík z Čabasabadi, ktorí sme ako prví v histórii školy boli jej žiakmi od prvej triedy základnej školy až po maturitu. Ján sa stal slávnym atómovým fyzikom, prijali ho na Univerzitu Lomonosova, kam sa dostali len dvaja uchádzači.

Pani Betka sa po maturite dostala do hlavného mesta, na pedagogickú akadémiu, kde pripravovali národnostných učiteľov. Slovenčinu ich učila Helena Ruzičková a oduševnená študentka napriek tomu, že pre národnostných žiakov to nebolo povinné, navštevovala aj hodiny ruštiny. - Vždy som mala rada jazyky, zaujímavé je, že ako starnem, čoraz intenzívnejšie sa mi vracia na jazyk pitvarošská slovenčina... – a pritom dodala, že zo študentských rokov má kopu známych po celom Maďarsku, dokonca neskôr spolu s Katarínou Sárköziovou Mészárosovou napísala učebnicu. - V tých časoch sme sa všetci zaviazali, že pôjdeme pracovať tam, kam nás pošlú, no ja som sa vedome chystala späť do mojej alma mater. Na moju najväčšiu radosť sa mi to podarilo. Hoci musím sa priznať, nebolo ľahké byť najmladšia v kolektíve mojich bývalých profesorov. Popri vyučovaní som sa počas mojej dráhy venovala rôznym činnostiam. Určitý čas som viedla školský spevokol, dlho som bola vedúcou iskričiek, teda zástupkyňou vedúcej pionierskej skupiny školy. Inak v rámci pionierskej organizácie, v mimoškolskej činnosti sme sa už vtedy venovali posilňovaniu identity, pátraniu po predkoch. Vždy som mala dobré vzťahy s rodičmi mojich žiakov, môžem tvrdiť, že si ma vážili za moju vytrvalosť, vždy som dosiahla, čo som si vytýčila, – zaspomínala si bývalá učiteľka mnohých čabianskych Slovákov a pripomenula, že škola má čoraz ťažšiu úlohu v zachovávaní identity v dnešnom pokročilom štádiu asimilácie. Pritom, ako uviedla, slovenčina už aj za čias jej pôsobenia bola príťažlivá pre tých rodičov, ktorí si uvedomovali svoje slovenské korene. - V takých prípadoch, keď sú rodičia citovo motivovaní, aj keď jazyk už v rodine nie je prítomný, deti dosahujú pozoruhodné výsledky. Zároveň aj maďarskí rodičia si radi zapisovali, ba dodnes si zapisujú svoje deti do čabianskej slovenskej školy, – zdôraznila nám pani učiteľka.

Pani Betka nám porozprávala aj o svojom súkromí. S láskou spomína na nebohého manžela, ktorý rodinu navždy opustil pred piatimi rokmi ti. Aj on pochádzal z čabianskej slovenskej rodiny. - Obidve deti chodili do slovenskej školy. Starší Tomáš sa po maturite venoval geografii, z ktorej získal aj doktorát. Pani Betka nám hrdo ukazuje farebnú učebnicu zemepisu, ktorej spoluautorom je jej syn, ako aj fotografie dvoch vnúčat. - Dcéra Anita sa už tu na Čabe intenzívne venovala slovenčine, recitovala, tancovala a hrala v mandolínovej kapele. Absolvovala slovenčinu na Filozofickej fakulte ELTE a študovala aj právo. V súčasnosti žije v blízkosti hlavného mesta, dodnes má živé kontakty so slovenčinou, ako aj so Slovákmi v Budapešti a na okolí... Keď boli deti malé, veľmi veľa mi pomáhala moja mama i svokra pri ich vychovávaní. Často som chodievala na rôzne doškoľovania, resp. do pionierskych táborov..

Nedávno som uvažovala, akými rôznymi spôsobmi je prítomná slovenčina a Slováci v mojom živote, – pokračovala. - Nuž, tlmočím, sprevádzam skupiny, recitujem pri rôznych príležitostiach a pokladám za veľmi dôležité každé štyri roky ísť voliť slovenských poslancov. Veľmi rada navštevujem rôzne slovenské kultúrne akcie, do Domu slovenskej kultúry chodím rada aj preto, lebo tam som medzi svojimi. Inak som aj členkou Výšivkárskeho krúžku Rozmarín.

Záverom nášho posedenia nám pani Betka porozprávala aj milú historku: - Niektorí z vašich kolegov z rozhlasu a televízie v Segedíne ma dodnes volajú TeBeHu... Je to v podstate skratka Tetky Betky Husárovej, takto som sa podpísala v súťaži v preklade básní, ktorú zorganizoval Gregor Papuček v našej škole a ktorú som aj vyhrala – uviedla nám pred rozlúčkou Alžbeta Husárová Lehoczká, ktorú v roku 2003 pri odchode do dôchodku jej bývalé pracovisko navrhlo na vzácne vyznamenania: je nositeľkou ministerskej pochvaly za dlhoročnú prácu v oblasti národnostného školstva, ako aj vyznamenania Za čabianskych Slovákov.

CSL

Čo znamená, keď sa povie porota?

Keby sme hľadali význam slova porota v náručnom slovníku, dozvedeli by sme sa, že je to v prvom rade skupina osôb, právnikov a laikov, ktorá tvorí tzv. porotný súd, pričom má právo obvineného občana odsúdiť, ale i oslobodiť z obvinenia. U nás takáto forma súdnictva, v ktorej pôsobila porota, existovala do roku 1948, preto sa už s týmto výrazom stretáme iba v zahraničných filmoch alebo v našich filmoch, dej ktorých spadá do spomínaného roku.

Slovo porota má však, uvádza to aj lexikón, aj druhý, dnes pomerne často používaný význam. Porotou sa totiž nazýva aj hodnotiaca komisia odborníkov v rozličných súťažiach umelcov, skupín i jednotlivcov, ktorá rozhoduje o umeleckej, odbornej hodnote a úrovni predvádzaných diel, ktorými bývajú hrané i dokumentárne filmy, dramatické, teda divadelné hry, ale aj vystúpenia hudobných, speváckych, tanečných skupín a jednotlivých profesionálnych i amatérskych umelcov (ľudová umelecká tvorivosť), ako aj profesionálnych i amatérskych výtvarníkov a fotografov. Pretože takéto kultúrne podujatia sa konajú často i s účasťou umelcov a kultúrnych pracovníkov z viacerých štátov, pre poroty sa používa často aj u nás medzinárodné pomenovanie prevzaté z francúzštiny, ktorým je nesklonný výraz ženského rodu (femininum) jury, ktorý sa vyslovuje „žiry“ (alebo lepšie „žüry“).

Funkciu tohto medzinárodného známeho orgánu je vhodné spomenúť najmä v súčasnosti (teda v októbri a v novembri), keď sa v našej televízii až na dvoch kanáloch vysiela súťaž umeleckých skupín i sólistov, dokonca aj z oblasti športu, a mimoriadnych fyzických schopností prihlásených (Markíza: Talent mánia, stanica JOJ: Česko - Slovensko má talent). Do hodnotenia predvádzaných výkonov sú zapojení aj televízni diváci cez internet. Aj keď sa iste berú do úvahy počty hlasujúcich divákov, nemalý význam má hodnotenie poroty, ktorú tvoria známi umelci. Títo majú posudzovať kladne alebo záporne rozličné aspekty výkonov súťažiacich. Z úst porotcov, všímajú si to aj novinári, počujú i také „výroky“, že „súťažiaci porotu neohúrili“, od porotkyne si vypočuli, že „takéto deti zo seriálu nemá rada“ a jeden z porotcov deväťročnému dievčatku oznámil, že „by ju nechcel mať doma ani vypchatú“. Nemožno sa potom čudovať, že porotca si od verejnosti vyslúžil epiteton ornans, teda ozdobný prívlastok, „kat poroty“. Iný porotca tomu istému dievčatku povedal, že „deti máme radi, teba nie“.

Tieto súťaže majú hľadať talenty, porota ich má hodnotiť a radiť im, čo majú pre svoj ďalší umelecký rast robiť. Zo slovných „výrokov“ porotcov to však možno ťažko povedať. Je to škoda, pretože súťaže nie sú iba o objavovaní talentov, ale aj cestou k ich ďalšiemu rastu a rozvoju. Nemožno sa preto čudovať, že nová riaditeľka TV Markíza Z. Ťapáková medzi úlohami, ktoré mieni realizovať, povedala, že „Česko Slovenskú Superstar treba realizovať jedine s neopozeranou porotou“. Iste vie prečo!

Viliam FÁBRY