Morena, Muriena, Kyselica

Odohnanie zimy a vítanie jari v Číve

Kultúrny dom Bélu Kálmánfiho v Číve (Piliscsév), miestna slovenská samospráva a základná škola usporiadali v druhú aprílovú sobotu vynášanie Moreny.

Piata pôstna nedeľa je neklamným znakom jari. Nesie viaceré pomenovania ako napríklad Smrtná alebo Čierna nedeľa. Na Smrtnú nedeľu bývalo v mnohých Slovákmi obývaných obciach v Maďarsku rozšíreným zvykom vynášanie Moreny, ktoré vo viacerých regiónoch prežíva renesanciu a spestruje vítanie jari. Slamou vypchatá Morena, figurína v ženských šatách, ktorú niekde volajú aj Marmuriena alebo Kyselica, symbolizuje túžbu pretrvávajúcu z pohanských čias zbaviť sa po súženiach dlhej zimy rizík, ktoré toto ročné obdobie prináša. Morenu vynášajú mladí ľudia. Z obce ju odprevádzajú v sprievode a so spevom. Symbol smrti, chorôb a zimy končí zapálený hodením do potoka alebo zhorí vo vatre. Aj keď sú termíny pôstnych nedieľ a veľkonočných sviatkov pohyblivé, ľudia v spojitosti so Smrtnou nedeľou veria v skúsenosti predchádzajúcich generácií, ktoré sú zakotvené v pranostike „Kým neprídu pašie, tepla nebude”.

Čívania oživili zvyk vynášania Moreny pred tromi rokmi a odvtedy ho slávia každý rok. Nebolo tomu inak ani teraz. Účastníci sa schádzali na dvore Dedinského domu. Mnohí prišli v miestnom kroji, medzi nimi aj starostka osady Bernadett Kostková Rokolyová. Našla sa aj taká mladá žena, ktorá si obliekla aj pre staršie folklórničky neznámy kroj. Ako sme sa dozvedeli, počas pôstu aj čívske ženy nosili zvláštny kroj, zväčša z tmavého brokátu. O pôvode vynášania Moreny a o tradíciách v Číve hovorila riaditeľka kultúrneho domu Katarína Čapuchová. Ako povedala, tento jarný zvyk sa vytratil z povedomia ľudí na začiatku minulého storočia, ale pesničky sa zachovali, lebo ich pozbieral zberateľ pilíšskych piesní Béla Kálmánfi.

Po týchto úvodných slovách dievčatá v krojoch zobrali slamenú figurínu a vybrali sa s ňou k budove základnej školy. Po dedine prešli v sprievode, ku ktorému sa pridali aj obyvatelia osady. Na dvore základnej školy väčšie dievčatá predviedli zopár detských hier a do spevu sa zapojili aj žiaci školy. Po krátkom programe vyniesli Morenu k potoku, zapálili ju a hodili do vody. Kým slamená figurína horela, spievali členky pávieho krúžku.

Po programe sa účastníci presunuli do budovy školy, kde bolo pripravené pohostenie: chlieb s masťou, čaj a varené víno. Hoci v tomto roku bolo menej účastníkov ako pred tromi rokmi, môžeme konštatovať, že Čívanom sa na najväčšie potešenie detí podarilo oživiť starý zvyk.

(ef)

Slovensko očakáva od Maďarska dodržiavanie záväzkov

Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) Slovenskej republiky berie na vedomie proces prípravy novej maďarskej ústavy. Slovensko rešpektuje právo každej krajiny suverénne si zadefinovať svoj ústavný rámec. Súčasne očakáva, že Maďarská republika bude dodržiavať medzinárodné záväzky, ktoré prijala, že prispeje k dobrým susedským vzťahom a bude rešpektovať ústavné usporiadanie iných krajín. Uvádza sa to vo vyhlásení MZV SR k procesu prípravy maďarskej ústavy.

Ako sa v ňom pripomína, slovenský ústavný poriadok v súlade s medzinárodným právom vychádza z toho, že za rešpektovanie a ochranu práv osôb patriacich k národnostným menšinám je zodpovedný v prvom rade štát, v ktorom menšina žije. Ochrana osôb patriacich k národnostným menšinám v Slovenskej republike je v súlade s medzinárodnými štandardmi založená na princípe individuálnych práv.

Vláda SR v súlade s programovým vyhlásením usiluje o vytvorenie takých podmienok pre osoby patriace k národnostným menšinám žijúce v Slovenskej republike, aby tu mali svoj skutočný domov. Vo vzájomných vzťahoch medzi štátmi si ctí a rešpektuje zásady a normy medzinárodného práva a má záujem na dobrých susedských vzťahoch s Maďarskou republikou. Zároveň Slovenská republika bude dôsledne odmietať pokusy o zasahovanie do jej suverenity, vrátane uplatňovania kolektívnych práv osôb hlásiacich sa k národnostným menšinám.

(SITA)

Spolupráca v oblasti kultúry má nový program

Maďarsko a Slovensko zlepšujú vzájomné vzťahy programom kultúrnej spolupráce. Štátny tajomník za kultúru z ministerstva národných zdrojov Géza Szőcs a slovenský minister kultúry Daniel Krajcer podpísali program spolupráce na najbližšie tri roky.

"Spolupráca v oblasti kultúry medzi Slovenskom a Maďarskom má hlbokú tradíciu a nový program spolupráce znamená impulz v rozvoji vzťahov v oblasti kultúry medzi oboma krajinami, keďže zmluva platná doteraz bola podpísaná ešte v roku 2003," informovala agentúru SITA hovorkyňa ministerstva kultúry Eva Chudinová.

Podpis spolupráce medzi oboma rezortmi susedných krajín bol súčasťou programu stretnutia ministrov kultúry krajín Visegrádskej skupiny na Slovensku.

Na Medzinárodnom festivale kníh v Budapešti sa zúčastnil v súčasnosti najprekladanejší autor zo slovenského do maďarského jazyka Pavol Rankov. Slovenský filmový ústav v priebehu roka zase usporiada prehliadku slovenských filmov v Budapešti. Najintenzívnejšia je však spolupráca v oblasti kultúrneho dedičstva, kde sa mnohé projekty realizujú v spolupráci slovenských kultúrnych inštitúcií s Maďarským národným múzeom, Széchenyiho knižnicou či Úradom pre ochranu kultúrneho dedičstva v Maďarsku. Program spolupráce umožňuje spoluprácu Národného osvetového centra s maďarskými partnermi, ako aj medzi folklórnymi skupinami.

Podľa SITA

Znárodnenie dôchodkových úspor je riešenie na jeden rok

Maďarsko by podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) malo tento rok zaznamenať rozpočtový prebytok vo výške 2 % hrubého domáceho produktu (HDP). Podľa fondu je to najmä vďaka príjmom štátu z krízových daní a prakticky znárodneniu súkromného dôchodkového piliera.

V budúcom roku sa však rozpočet vráti späť do deficitu a vláda bude musieť urobiť tvrdé kroky v oblasti verejných financií, ak bude chcieť splniť cieľ a priblížiť rozpočtový schodok k hranici 3 % HDP.

MMF zároveň vyzval Budapešť na čo najrýchlejšie zrušenie špeciálnych daní v niektorých sektoroch, ktoré vláda zaviedla na obdobie 2010 až 2012 práve preto, aby dostala rozpočtový deficit pod kontrolu.

Fond očakáva, že maďarská ekonomika vzrastie tento rok o 2,5 % a v rovnakej miere by to malo byť aj v roku 2012. V obidvoch prípadoch je to menej, než predpokladá maďarská vláda.

Podľa TASR

Slovenská gazdinka

Zväz Slovákov v Maďarsku a Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Budapešti usporiadali 9. apríla v rezidencii veľvyslanectva v poradí 12. stretnutie žien slovenskej národnosti Slovenská gazdinka - alebo stretnutie Sloveniek so Slovenkou, spojené s výstavou tradičných koláčov. Na tohoročné podujatie pozvali organizátori predovšetkým spevákov a folkloristov, keďže neformálne diskusné fórum bolo na tému „Slovenská ľudová pieseň – živá voda pre Slovákov v Maďarsku“. Stretnutie poctila svojou účasťou manželka prezidenta Slovenskej republiky Silvia Gašparovičová. „To, že som tu už šiestykrát, sa mi ani nechce veriť a môžem povedať, že veľmi rada medzi vás chodím," povedala prvá dáma Slovenska, ktorá ocenila, že si Slovenky žijúce v Maďarsku udržujú tradície. „Teším sa na tie dobroty, ktoré ste pripravili a doniesli. Sú to koláče, jedlá, ktoré sú nám veľmi podobné, maďarské, alebo slovenské," dodala Silvia Gašparovičová. Podujatie svojou účasťou poctili aj tajomníčka Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Dáša Laurenčíková a riaditeľ teritoriálneho, informačného, mediálneho, medzinárodného a kultúrneho odboru ÚSŽZ Martin Štrbka, ktorý prečítal prítomným pozdravný list riaditeľa ÚSŽZ Milana Vetráka. Prítomných privítala aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková slovami: „Toto je také podujatie, kde nemá miesto nevraživosť, nemá miesto politika, ale má miesto len priateľstvo, dobrý pocit spolupatričnosti a ja si myslím, že to je pre nás, Slovákov, veľmi dôležité, a je jedno, či žijeme na Slovensku, alebo za hranicami Slovenska," konštatovala predsedníčka ZSM. Po vrúcnom zvítaní sa a po príhovore mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca Petra Weissa si účastníci mohli pozrieť bohato prestretý stôl so 65 súťažnými vzorkami a povzbudiť štvorčlennú porotu na čele s pánom veľvyslancom do sladkej, ale náročnej práce. Slovenské gazdinky si zatiaľ na neformálnej diskusii s manželkou prezidenta SR a tajomníčkou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí vymenili názory na náš slovenský život. Úvodná prednáška na ohlásenú tému odznela od profesorky budapeštianskej univerzity L. Eötvösa, etnologičky Anny Divičanovej, potom sa k téme vyslovili predsedníčka Organizácie komlóšskych Slovákov Anna Molnárová a predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová. Koncom neformálnej diskusie predsedníčka ZSM upozornila prítomných na dôležitosť sčítania ľudu, ktoré sa uskutoční na jeseň tohto roku.

Na Slovenskej gazdinke nemohla chýbať ani tradičná slovenská ľudová hudba. Tohto roku organizátori pozvali spevácky zbor Pilíšan z Mlynkov, Lauru a Vanessu Glückovú taktiež z Mlynkov, sólistky Annu, Veroniku a Žofiu Komjáthiové z Veňarca, s ktorými vystúpil spevák-tanečník Martin Hubaček z Čívu. Predstavitelia slovenského folklórneho života vystúpili v prekrásnych miestnych krojoch a predniesli známe i menej známe slovenské ľudové piesne. Mali obrovský úspech.

Po kultúrnom programe sa všetci prítomní presunuli do miestnosti, kde ich čakal obrovský bohato prestretý stôl s domácimi zákuskami, koláčmi, slaným pečivom, klobásami, šunkou a varenými vajíčkami. Tu predseda poroty, veľvyslanec Peter Weiss vyhlásil výsledky. V kategórii najkrajšie výtvarné riešenie osobitnú cenu od prvej dámy Slovenska dostala Anna Szigetiová Szántaiová z Veľkého Bánhedeša. Ďalšiu osobitnú cenu dostala Katarína Sziveková z Mlynkov za domáce pálené. V kategórii tradičné veľkonočné jedlá tretiu cenu získala Anna Süvegesová zo Šápova, druhú cenu vyhrala Judita Fábriová z Kardošu, prvé miesto obsadila Katarína Priškinová z Gerendášu. V kategórii slaných koláčov tretia bola Mária Škrobánová zo Síleša, druhú cenu si odniesol Július Kučera z Pilíšskej Čaby a prvú cenu vyhrala Gizela Molnárová z Mlynkov. V kategórii sladkých zákuskov tretiu cenu dostala Piroška Gyöngyösiová z Luciny, na druhom mieste skončila Alžbeta Táborská z Orosláňu a prvú cenu získala Alžbeta Badová zo Slovenského Komlóša. Mimoriadnu cenu za medovníky dostala Katarína Fehérová z Čabačudu a za veľkonočné koláče Judita Fábriová. Osobitnú cenu pána veľvyslanca získali Ildika Lovásiová zo Šárišápu a Ján Tóth z Veľkého Lapáša. Po vyhlásení výsledkov sa prítomní mohli nielen kochať vo veľkonočných zákuskoch, ale ich aj ochutnať. Slovenská gazdinka – alebo stretnutie Sloveniek so Slovenkou - skončilo vo veselej nálade pri prestretých stoloch a pri priateľských rozhovoroch.

Andrea Szabová Mataiszová

Neľahké obdobie v živote Slovákov

Rozhovor s predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy Jánom Fuzikom

Za neľahkých podmienok sa začína nový cyklus Celoštátnej slovenskej samosprávy. Finančné ťažkosti a s nimi súvisiace zmeny vo financovaní samospráv, inštitúcií a organizácií národností v Maďarsku spôsobujú problémy aj nám, Slovákom. Predsedovia celoštátnych samospráv na tieto problémy upriamili pozornosť v predvečer výročia revolúcie v rokoch 1848-49 vydaním „revolučných dvanástich bodov“. S predsedom CSS Jánom Fuzikom sme sa zhovárali o tom, s akými ťažkosťami sa musíme vyrovnávať.

- Predsedovia celoštátnych samospráv spolu s ombudsmanom práv národných a etnických menšín vyjadrili svoje znepokojenie v súvislosti s návrhom novej ústavy, ktorý je pred parlamentom, ale upozornili aj na ďalšie vážne problémy.

- V revolučných dvanástich bodoch sme sa zmienili o tom, čo nám v návrhu novej ústavy chýba, ale okrem ústavných práv v nich boli zachytené aj ďalšie veci, s ktorými nie sme spokojní. Napríklad zabezpečenie podmienok fungovania systému menšinových samospráv. Vieme, že vo financovaní miestnych samospráv teraz nastal akýsi zlom. Aj keď zavedenie diferencovaného financovania sme podporovali, obsahuje ho i novela menšinového zákona, zdá sa, že nebolo premyslené to, že 209 tisíc forintov ťažko vydrží miestnym samosprávam do konca augusta - začiatku septembra. Podobné problémy budú mať aj teritoriálne menšinové volené zbory. Predpokladáme, že v tom čase dostanú druhú časť podpory, vyplácanú na základe vykonaných úloh. Pomoc asi príde neskoro. Problematický je teda tento prechod, ale pociťujeme to aj v iných oblastiach, napr. čo sa týka oneskoreného vypísania konkurzov.

- Rámec pre inštitúcie je niekoľko rokov ten istý, pričom jednak sa zvyšujú náklady a na druhej strane sa systém inštitúcií v uplynulých štyroch rokoch rozrástol, vznikli napr. nové regionálne kultúrne strediská v Ečeri a Tatabáni-Bánhide. Nakoľko je zabezpečené udržanie a rozvíjanie inštitúcií, pretože ak nie je možnosť na napredovanie, vedie to v kruhu pracovníkov k akejsi skepse a znechuteniu.

- Upozornili sme aj na problémy týkajúce sa prevádzkovania inštitúcií, na to, že už dlhší čas je tu istá rezignácia. Celoštátna slovenská samospráva, Úrad a VZ CSS majú približne 93 miliónov forintov a 105 miliónov, teda vyššiu sumu, máme na naše inštitúcie. Do tohto rámca nie sú zaradené Ľudové noviny a školy. Takže napriek stagnácii môžeme zabezpečiť nejakú existenciu pre tých, ktorí sú zamestnaní na plný úväzok, myslím napr. na zamestnancov výskumného ústavu, redaktorov Ľudových novín a iných inštitúcií. Teda aspoň toto dokážeme zabezpečiť. Ale nemáme možnosť na ozajstný rozvoj. Ten by sme mohli realizovať len znižovaním počtu zamestnancov alebo reorganizáciou práce. Na tento rok by mali byť peniaze aj na financovanie novozaložených, alebo rozvíjajúcich sa inštitúcií vo Wekerleho fonde. Čo sa týka Slovenského osvetového centra, celkovo sa rozširuje inštitúcia o jedno stredisko. Stredisko vo Veňarci zaniklo a nové sa majú zriadiť v Lucine a Jači, čo znamená, že namiesto doterajších deviatich bude desať stredísk. Toho času, keď sa zakladali strediská v Ečeri a Bánhide, sa tiež zvýšil inštitucionálny rámec. Pochopiteľne, obrátime sa na tento fond a naznačíme, že došlo k rozšíreniu. Nezabudnime, že v Mlynkoch máme odovzdať koncom leta novú budovu Regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov, ktorú budeme musieť tiež prevádzkovať. Budú to nemalé peniaze. Samozrejme, počítame s tým a predpokladám, že aj zodpovední politici s tým musia rátať a že na to bude krytie. Čo sa týka nami prevádzkovaných škôl, normatívy sa mierne zvýšili, čo nám tiež dáva trošku istoty, že nebudeme mať až také veľké problémy.

- To znamená, že peniaze budú stačiť, alebo že z rozpočtu škôl bude chýbať menej peňazí ako doteraz?

- Pochopiteľne, bude chýbať menej. Na každú z troch škôl sme vlani dostali 28 miliónov forintov, z ktorých sme mohli dofinancovať ich prevádzkovanie. Na tento účel je vyhradený určitý rámec aj teraz, ale ak sa nemýlim, z ministerstva bola aj táto suma preradená do Wekerleho fondu. Takéto dodatkové financovanie budeme potrebovať aj v tomto roku. Dodajme, že sa podieľame aj na troch europrojektoch, ktoré nám dávajú zatiaľ skôr administratívnu prácu a povinnosti, ale isté výsledky sa už ukazujú. Ide jednak o obnovu čabianskej školy, čo je 100 miliónový projekt, potom vydávanie učebníc TÁMOP, to je 35 miliónov Ft. A máme tu projekt, v ktorom sme sa ako prevádzkovatelia mohli zúčastniť na konkurze na rozvoj výpočtovej techniky a digitálnych tabúľ v hodnote 22 miliónov Ft pre naše tri školy. Ale administratívne vyhovieť požiadavkám a vyúčtovať europrojekty nie je jednoduché.

- Rozrastanie siete inštitúcií znamená administratívnu záťaž pre Úrad CSS. Nie je teda reálne počítať s tým, že CSS bude môcť prevziať všetky ohrozené školské inštitúcie. Okrem odbornej pomoci, ktorú im poskytuje metodické stredisko, aké formy pomoci im môže zabezpečiť CSS? Aj na poslednom zasadnutí VZ sa hovorilo o tom, že ide o veľmi akútny problém. Vyskytujú sa aj také prípady, keď výučbu slovenčiny okrem finančných ohrozujú aj iné faktory. Aké prostriedky má v rukách v takýchto prípadoch CSS?

- Stáva sa, že poskytujeme právnu pomoc. Obracajú sa na nás miestne slovenské samosprávy kvôli nerešpektovaniu ich zákonných práv, keď neberú do ohľadu ich stanovisko pri určitých zmenách. Sú to jeden – dva prípady v roku. Bola taká osada, kde sme pomohli miestnej slovenskej samospráve, aby mohla uplatniť svoje zákonom dané práva, napr. formou veta a takýmto spôsobom zachrániť školu. Myslím si však, že to asi nie je perspektívne riešenie. Možno, že sa škola na rok - dva zachráni, ale potom prídu iné nápady, iné útoky. Obracajú sa na nás o pomoc aj pri riešení finančných problémov škôl, či by sme nemohli pomôcť a zároveň naznačujú, že sa hodlajú obrátiť na cirkvi, ako to bolo napr. v prípade Kétšoproňu. Myslím si, že pomôže, keď sa podarí v danej osade vytvoriť také ovzdušie, že slovenčina, slovenská kultúra má rešpekt. Máme na to dobré predpoklady, veď v mnohých osadách, myslím tu najmä na menšie a stredne veľké lokality, napr. pilíšske osady s 2000-2500 obyvateľmi, kde prevažnú väčšinu kultúrnych podujatí organizujú slovenské samosprávy a slovenské kultúrne telesá. Takže ten rešpekt by tam mohol byť a mala by mať rešpekt aj výučba slovenského jazyka, najmä vtedy, keď naozaj prináša rukolapné výsledky. Môžu to byť úspešné štátne skúšky zo slovenského jazyka, čo môže motivovať a dáva prestíž a hodnotu celému procesu. Chcem veriť, že slovenčina už nie je iba zdrojom získavania extra normatív, ktoré ani nie sú také veľké.

- Možno miestami práve to vedie k zániku výučby slovenčiny?

- Aj to je možné, že normatívna podpora už nepokrýva ani náklady na zamestnanie slovenského pedagóga, ktorý je aj ináč dosť osihotený vo väčšine učiteľských zborov. Nie je to jednoduchá vec, dá sa riešiť naozaj len komplexne. Aj preto sa snažia naše inštitúcie organizovať rôzne podujatia nie vždy v tých najväčších mestách. Tohoročná konferencia o oblastných domoch spoločnosti Legatum napr. bola v Šámšonháze, Deň Slovákov v Maďarsku bude vo Veľkom Bánhedeši a vlani bol v Lucine. Myslím si, že aj to dodáva prestíž tamojším Slovákom, že tam prídu takéto veľké podujatia. Ale dôležité sú aj kontakty so Slovenskom a všeličo iné. Vieme však, že to nevyrieši tie problémy, ktoré sú v školstve, napr. financovanie. Je pochopiteľné, že my nebudeme vedieť preberať školy, možno tak jednu-dve. Čo sa týka našich administratívnych možností, už sme na hraniciach. Musíme mať svoje požiadavky aj smerom k najvyššiemu politickému vedeniu, aby si uvedomilo, koľko úloh preberáme od štátu. Naša malá samospráva s ôsmimi - deviatimi ľuďmi vykonáva v oblasti školstva a kultúry úlohy jedného malého mesta a pozrime sa na to, aký aparát a aké financie majú tam na tieto úlohy. Menšinové samosprávy a ich úrady treba posilniť a treba sa pozrieť, čo ešte umožňuje legislatíva. Nie náhodou sa snažíme v zmiešaných komisiách presadiť, aby sme mohli preberať nielen školy s regionálnym zaškoľovaním, ale napr. aj dvojjazyčné inštitúcie, aby sme mali aj právnu možnosť riešiť ich problémy. Už sa zbiehajú mraky nad budapeštianskou školou. Finančná koncepcia hlavného mesta už obsahovala zrušenie materských a základných škôl národností. Ich úlohou je totiž iba prevádzkovanie stredného školstva. Takže problémy sú aj v Budapešti, kde je finančné zabezpečenie iné ako inde. Musíme sa snažiť aj o to, aby sa nepodporovali iba tie osady, ktoré majú menej ako 1100 obyvateľov, ale aby do tejto kategórie patrili aj osady do 3000, alebo národnostné do 10 tisíc obyvateľov. Lebo o nič v lepšej situácii nie sú napr. ani priemerné pilíšske osady. Santov, Mlynky a Senváclav sú trošku väčšie obce, ktoré už nemôžu dostať túto podporu. Školy v Kestúci a Číve sa nie náhodou zlúčili s Leányvárom. Sú to dve slovenské a jedna nemecká škola. Mohlo by to byť aj dobrým príkladom. Samozrejme, aj na toto musíme prihliadať. Pozorne budeme sledovať štátny pedagogický prieskum o kvalite výučby slovenčiny ako predmetu. Aj sami sme zvedaví, ako sme na tom, akú pomoc potrebujú školy zo strany metodického strediska a pedagogických referentiek CSS, ktoré sa im snažia pomáhať.

Za rozhovor ďakuje A. Račková

Vynášanie Kyselice v Dabaši-Šáre

V období pôstu viac dbáme na také hodnoty, akými sú trpezlivosť, láska, odriekanie si, sebaovládanie či obetavosť, ktoré sú úzko späté so zachovávaním stáročných cirkevných a ľudových zvykov. Slováci v Dabaši-Šáre na Čiernu nedeľu tradične vynášajú Kyselicu (Morenu). Tohto roku to bolo 10. apríla.

Dospelí, deti, mladí i skôr narodení, rodičia i starí rodičia sa plní očakávania zhromažďovali v Slovenskom dvore. Prítomní boli členovia Slovenskej samosprávy Dabaš-Šára, mládež tanečnej skupiny Borovenka, ženský spevácky zbor Rozmarín, žiaci a pedagógovia. Slnečné jarné počasie prilákalo na podujatie približne 150 záujemcov, ktorí spievajúc prešli s Kyselicou až k brehu mestského potoka. Pochod uzatváral konský povoz, za ktorým sa točilo čertovo koleso. Mužská a ženská postavička pripevnené na koleso „pretancovali“ celú cestu.

Na brehu potoka zapálili Kyselicu zhotovenú z dreva a slamy a hodili ju do vody. Podľa tradícií pomocou vody a ohňa pochovali zimu, zničili choroby, zlo a nešťastie - voda ich všetky odniesla ďaleko od mesta.

Po návrate k Slovenskému domu tradičný popoludňajší program uzavrela kytica básní, riekaniek a piesní na privolávanie jari. Po nich nasledovalo malé pohostenie. Spoločné hry a príjemné rozhovory akiste prispeli k tomu, aby vynášanie Kyselice ostalo pre Slovákov v Šári nezabudnuteľným zážitkom.

(Magdaléna Šuhajdová Kohanová - zp)

Prípravy na Veľkú noc v obci Novohrad

Slovenská samospráva obce Novohrad a miestny folklórny súbor Srdce Novohradu usporiadali v druhú aprílovú sobotu veľkonočnú remeselnícku dielňu pre miestne deti. Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky slovenského zboru Tünde Debreceniovej Králikovej, prvoradým cieľom oboch zoskupení je nenechať upadnúť do zabudnutia ľudové tradície miestnych Slovákov. Preto mohla skupinka žiakov v onú aprílovú sobotu zhotovovať kraslice, zajačikov zo šúpolia a zdobiť figúrky zo sadry. Popri práci členovia folklórneho súboru rozprávali deťom o miestnych veľkonočných zvykoch. Podobné programy pripravujú usporiadať pred všetkými väčšími cirkevnými sviatkami.

(ef)

Písomné svedectvo prvých rokov kresťanstva

Takmer dvetisíc rokov prežilo v jordánskej jaskyni písomné svedectvo prvých rokov kresťanstva. Ryté nápisy na kovových doskách, nájdených pred zhruba piatimi rokmi, by mohli vyvolať zmenu v chápaní legendy o ukrižovaní a vzkriesení Ježiša Krista, respektíve o vzniku kresťanstva.

Súbor zhruba siedmich desiatok "kníh", z ktorých každá obsahuje päť až päťnásť olovených dosiek spojených olovenými kruhmi, objavil v odľahlom púštnom údolí na severe Jordánska istý beduín niekedy medzi rokmi 2005 a 2007. Náhle záplavy odhalili dva výklenky vo vnútri jaskyne, z ktorých jedna niesla znamenie menory, čiže sedemramenného svietnika, niekdajšieho židovského náboženského symbolu.

Podľa riaditeľa jordánskeho pamiatkového úradu Ziáda Saada môžu byť knihy dielom Ježišových nasledovníkov, ktorí ich vytvorili v desaťročiach nasledujúcich po Kristovom ukrižovaní. "Ich hodnota môže byť porovnateľná so zvitkami od Mŕtveho mora, možno je ešte väčšia," zdôrazňuje Saad.

"Rukopisy" boli zrejme najprv vryté do olova a potom zviazané olovenými kruhmi. Ich listy, ktoré majú väčšinou veľkosť kreditných kariet, obsahujú text v starej hebrejčine.

Britský odborník na starovekú náboženskú archeológiu David Elkington vyhlasuje, že najväčším dôkazom ranokresťanského pôvodu sú obrázky, ktoré zdobia dosky kníh a niektoré zo stránok. Ježiš je v knihách zobrazený v susedstve znakov znázorňujúcich prítomnosť Boha. "Je to výraz príchodu mesiáša," hovorí Elkington.

Možno najlepším dôkazom kresťanského pôvodu kníh je obrázková mapa Jeruzalema, vyhlasuje emeritný profesor štúdií Starého zákona Philip Davies. "Bol som jednoducho ohromený. V popredí je kríž v tvare T a za ním niečo, čo musí byť (Ježišova) hrobka, malá stavba s otvorom a za ňou hradby mesta. Hradby sú zobrazené aj na ďalších listoch a takmer určite súvisia s Jeruzalemom," zdôraznil.

Na kresťanov poukazuje tiež forma záznamov, keďže ide o knihy, nie zvitky. Kresťania sú spájaní s písaním na podklad skôr vo forme knihy než zvitku; knihy potom vzhľadom k utajovaniu svojej viery v ranom období pečatili.

Zdroj: Topky.sk

Deň otvorených dverí v Budapešti

Koncom marca sa v Slovenskej základnej škole v Budapešti uskutočnil Deň otvorených dverí. Pozvanie na predpoludnie prijali predovšetkým tí rodičia, ktorých deti chodia do tamojšej materskej školy, alebo sú žiakmi nižšieho stupňa. Záujemcovia sa schádzali v knižnici, kde ich privítala zástupkyňa riaditeľky Kornélia Ráczová. Žiaci druhej a štvrtej triedy predniesli krátky kultúrny program, pozostávajúci zo spevu a recitácie slovenských a maďarských piesní a básní a na dôvažok zahrali na píšťalkách slovenské piesne.

Po tomto pôsobivom úvode triedna učiteľka štvrtákov Ružena Fraiová predstavila prítomným odborný program inštitúcie. Ako povedala, v prvom ročníku sa deti učia všetky predmety po slovensky, v druhom ročníku sa začnú zaoberať s maďarským jazykom a slovenskou gramatikou. Vo štvrtom ročníku si môžu vybrať jeden cudzí jazyk, angličtinu, alebo nemčinu. Výpočtovú techniku si začnú osvojovať v piatom ročníku. V popoludňajších hodinách sa žiaci môžu zapájať do práce rôznych záujmových krúžkov. V nižších ročníkoch môžu navštevovať tanečný, hudobný a športový krúžok a hodiny náboženstva.

Vo vyšších ročníkoch vyučovanie prebieha tiež po slovensky.

Po týchto užitočných informáciách odpovedala na otázky rodičov zástupkyňa riaditeľky za gymnázium Júlia Marloková. Informovali ich o tom, že po skončení základnej školy žiaci majú možnosť zložiť štátnu skúšku zo slovenčiny. Niektorí si osvoja jazyk na základnej, iní na strednej úrovni. Na gymnáziu prebieha výučba slovenského jazyka a gramatiky päťkrát týždenne, okrem toho žiaci sú povinní maturovať zo slovenčiny. Všetky učiteľky zdôraznili, že absolventi ich školy majú možnosť pokračovať v štúdiu v zahraničí, Slovensko im poskytuje rôzne formy štipendia.

Po diskusii si rodičia mohli pozrieť ukážkové hodiny v prvej a druhej triede. Prváčikovia s triednou učiteľkou Alenou Ivakovou Horváthovou predviedli, ako šikovne sa naučili po slovensky čítať, recitovať a počítať. Druháci za pomoci triednej učiteľky Moniky Szelényiovej veľmi šikovne počítali, precvičovali si násobilku, čítali a odpovedali na otázky. Mali vlastne zlúčenú hodinu matematiky, slovenského a maďarského jazyka. Žiaci šikovne reagovali a pozorne sledovali rýchle tempo pani učiteľky. Na druhej hodine sa predstavili tretiaci a štvrtáci. Po ukážkových hodinách rodičia spokojne konštatovali, že svoje deti majú v dobrých rukách a že sa oplatí zapísať dieťa do tejto školy.

Andrea Szabová Mataiszová

Petőfi nielen po maďarsky

Recitačná súťaž v Malom Kereši

Menšinové samosprávy Slovákov, Nemcov a Rómov v Malom Kereši už takmer poldruha desaťročia organizujú koncom marca recitačnú súťaž pre žiakov základných škôl s názvom Petőfi nielen po maďarsky. Na súťaži usporiadanej v Pamätnom múzeu Petőfiho si zmerali sily najlepší recitátori. Do slovenského finále nominovala súťažiacich Základná škola Jozefa Bema, ktorí predniesli ľubovoľne vybranú báseň. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Zuzana Gmoserová pred súťažou vyzdvihla dôležitosť ovládania slovenského jazyka. Radila deťom, aby si chránili tento poklad zdedený od svojich predkov, aby ho nenechali upadnúť do zabudnutia. Napokon ako to povedal gróf István Széchenyi: „Národ žije vo svojej reči”.

Spomedzi slovenských recitátorov na prvom mieste skončila Henrieta Pivarčiová, druhá bola Žaklin Gombárová a tretí Dominik Lehoczki. Osobitnú cenu si odniesli Gregor Bajusnáč a Žaklin Gombárová. Na súťaž pripravila recitátorov učiteľka slovenčiny školy Jozefa Bema Estera Sabadošová Gausová. Po ukončení súťaže organizátori pohostili účastníkov.

(Zuzana Bodová - zp)

Základná škola Sándora Petőfiho v Pitvaroši

Každé dieťa sa učí po slovensky

Obec Pitvaroš sa nachádza v Čongrádskej župe, v tesnej blízkosti rumunských hraníc. Má približne tisíc päťsto obyvateľov.

Územie dnešnej obce bolo obývané už v XII. storočí, prvá písomná zmienka o osade pochádza z XV. storočia. Počas tureckého vpádu bola spustošená. V XVII. storočí ju osídlili slovenské rodiny zo severných oblasti Uhorska. Hlavne v dobe panovania Márie Terézie a Jozefa II. sem aristokrati evanjelického vierovyznania lákali slovenské rodiny. Tak postupne vyrástli na dolnozemských pustatinách centrá slovenského života Békešská Čaba, Sarvaš a Slovenský Komlóš. Koncom XVIII. storočia barón Ján Juraj Harruckern verboval Slovákov zo Zvolenskej, Hontianskej, Liptovskej, Gemerskej a Novohradskej župy do Nadlaku. Keďže niektorým sa pôda neušla, prenajali si pitvarošskú pustatinu, kde žili v mimoriadne ťažkých podmienkach. Na prelome 19. a 20. storočia väčšina z nich žila chudobne, preto sa mnohí presťahovali do Spojených štátov amerických a do Francúzska. Uvoľnenie prišlo v XX. storočí, keď sa po druhej svetovej vojne ľudia dostali k pôde a mohli rozvíjať svoj materinský jazyk a kultúru, lebo sa obnovilo vyučovanie v slovenčine. V čase presídľovacej akcie mnohí Pitvarošania medzi prvými využili možnosť presťahovať sa do Československa. 11. apríla 1947 odišiel z obce prvý transport presídlencov a do 14. mája ju opustilo spolu 2442 osôb, čiže asi dve tretiny obyvateľstva. Na Slovensku sa Pitvarošania pôvodne usídlili v Senci, Sládkovičove, Veľkých Úľanoch, Reci, Malej a Veľkej Mači.

Prvú jednotriednu školu vybudovali v obci v roku 1832, výučba však prebiehala v modlitebni už od roku 1824. O niekoľko rokov ju rozšírili na dvoj- a neskôr na osemtriednu. Do roku 1840 tu prebiehala výučba len po slovensky, potom nastal prechod na maďarčinu. Dnes sa deti učia v dvoch budovách, ktoré stoja v centre obce. Väčšiu, v ktorej dostali miesto žiaci vyššieho stupňa, postavili v roku 1926-27. Pred ôsmimi rokmi modernizovali v budove kúrenie a osvetlenie, ale, žiaľ, renovovanie okien a dverí sa neuskutočnilo. Menšiu budovu so štyrmi triedami a kuchyňou postavili v roku 1968. Tu sú umiestnení žiaci nižšieho stupňa, v kuchyni varia pre celú obec. Na budove práve teraz prebieha výmena okien, izolácia a modernizovanie kúrenia prostredníctvom slnečných kolektorov. Práce financuje miestna samospráva z grantov, ktoré získala z fondov EÚ vo výške okolo sto miliónov forintov. Z grantu môžu modernizovať „malú“ školu a kultúrny dom.

Pred desiatimi rokmi Základná škola S. Petőfiho mala približne dvesto žiakov, z nich len dvadsiati sa fakultatívne učili slovenčinu, ale nie v rámci rozvrhu hodín. V tomto roku majú 150 školákov, z toho dvanásť prvákov a dvadsaťštyri ôsmakov. Z nich len Petra Luca Horváthová sa prihlásila do békeščabianskeho slovenského gymnázia.

Riaditeľkou školy je Katarína Bertaová Kecskemétiová. V súčasnosti sa všetci žiaci učia slovenčinu, a to týždenne štyrikrát v rámci rozvrhu hodín. Od prvej po štvrtú triedu ich vyučuje učiteľka z neďalekého Slovenského Komlóša Katarína Malyová Lešťánová, vo vyšších ročníkoch sa so žiakmi zaoberá tiež učiteľ zo Slovenského Komlóša Tomáš Krátky. K pitvarošskej základnej škole patria základné školy v Čanádalberti a Ambrózke a materské školy v Nagyéri a Pitvaroši. V členských inštitúciách okrem Nagyéru tiež prebieha výučba slovenčiny. Mladá oduševnená slovenčinárka Klára Huszárová vštepuje deťom lásku k materinskému jazyku v Čanádalberti a v Ambrózke, v oboch sa učí slovenčinu po 19 žiakov. V miestnej škôlke vedú slovenské zamestnania Mária Hodáková a Mária Töröková, zúčastňuje sa na nich päťdesiat osem detí. Žiaci v základnej škole nedostávajú zo slovenčiny známky, ale textové hodnotenie.

V rámci základnej školy pôsobí aj hudobná škola, ktorá má tri odbory: dychový (hra na klarinet a píšťalku, resp. flautu), gitarový a klavírny. Navštevuje ju 50 žiakov. Hudobnú náuku a hru na klavíri vyučujú miestni pedagógovia vo vedľajšom zamestnaní, ostatné odbory kolegovia z Makó, Mezova a Segedína. Výučba v hudobnej škole prebieha každý deň v poobedňajších hodinách v triedach, koncerty sa konajú v divadelnej sále kultúrneho domu.

Žiakov vyšších ročníkoch z Ambrózky a Čanádalberti každý deň vozí do Pitvarošu školský autobus, ktorý financuje regionálne združenie. Žiaci už piaty rok pod dozorom dospelých prichádzajú o 7.45 hod. a odchádzajú o 16. hodine. Pod ochrannými krídlami pedagógov sú vlastne celý deň, lebo škola im zabezpečuje aj družinu a študovňu.

V Základnej škole Sándora Petőfiho pôsobia rôzne záujmové krúžky, ako napríklad výučba náboženstva, krúžok informatiky, športové krúžky (futbal, mažoretky, hádzaná) a skupina na zachovávanie slovenských tradícií, ktorú vedie Mária Hodáková. Žiaci sa môžu vzdelávať v klube nadaných z matematiky, angličtiny, maďarčiny, na prípravných kurzoch z dejepisu, matematiky, maďarčiny a angličtiny, ktoré budú potrebovať aj na stredných školách, môžu chodiť na korepetíciu zo slovenčiny a pripravovať sa na základný stupeň štátnej jazykovej skúšky. Pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (je ich 38) zvlášť organizujú hodiny matematiky, maďarčiny a angličtiny. Angličtinu vyučujú od prvej po tretiu triedu v rámci záujmového krúžku, od štvrtej triedy sa žiaci učia po anglicky tri hodiny týždenne v rámci rozvrhu hodín. S výpočtovou technikou a informatikou sa zaoberajú na škole od roku 1996. Majú sedemnásť starých počítačov, s ktorými sa zoznámia deti už v štvrtej triede. V lete dostanú osemnásť moderných počítačov, ktoré vyhrali v konkurze TIOP. O študijných súťažiach nám pani riaditeľka prezradila, že žiaci dosahujú výborné výsledky najmä z matematiky, fyziky a maďarčiny. Škola totiž usporadúva každý rok skoro zo všetkých predmetov, okrem techniky, spevu a telocviku, domáce súťaže. Kultúrnu prehliadku, ktorá je vlastne súťažou, organizujú v kultúrnom dome. Každý rok sa zúčastňujú na regionálnych súťažiach zo spevu, angličtiny, futbalu, okrem toho na recitačných a mikroregionálnych študijných súťažiach pre nižší stupeň. Pravidelne chodievajú na slovenskú spevácku súťaž do Nadlaku, kde tiež dobre reprezentujú svoju školu. Na súťaži sa zúčastňujú aj deti z Nagyéru, Ambrózky a Čanádalberti.

Cez letné prázdniny učiteľky pitvarošskej školy organizovali tábor pre nadaných. Vo dvore školy boli postavené stany, v ktorých prebiehali zamestnania. Deti sa počas štyroch dní vynikajúco cítili, veľa sa zabávali a športovali. Žiaci pitvarošskej školy radi cestujú do okolitých miest, kde navštevujú botanické a zoologické záhrady a kúpaliská.

Andrea Szabová Mataisová

Nadlackí divadelníci v Sarvaši

Výborne sa nad ľudskými slabosťami (iných) zabávali všetci tí, ktorí prišli 1. apríla do Osvetového strediska Petra Vajdu v Sarvaši. V tomto dolnozemskom meste totiž hosťovali divadelníci z rumunského Nadlaku, ktorí s veľkým úspechom predviedli komédiu neznámeho autora Svokra do domu, pokoj von z domu. Na javisku ožili každému dobre známe manželské konflikty, ktoré prináša medzi manželov prítomnosť svokry. Našťastie však – aspoň z pohľadu manžela – príde na návštevu ostrieľaný strýko, ktorý odhalí praktiky svokry a dosiahne, aby manželkina matka opustila domov mladomanželov.

Okrem Sarvašanov sedeli v hľadisku aj Slováci z Kondoroša, Kardoša, Čabačudu a Békešskej Čaby, ktorí pricestovali do Sarvaša na pozvanie tunajšieho Regionálneho kultúrneho strediska Slovenského osvetového centra. Na organizovaní podujatia sa podieľalo aj divadlo Cervinus Teátrum, ktoré má vo svojom repertoári aj slovenské divadelné hry.

Ako sme sa po predstavení dozvedeli od vedúcej skupiny a zároveň režisérky hry Eleny Kmeťovej, divadelná skupina pôsobí v rámci Klubu dôchodcov pri evanjelickej cirkvi v Nadlaku. V zbore sa pred niekoľkými rokmi rozhodli okrem organizovania iných kultúrnych podujatí nacvičovať divadlo. Vedúca ochotníkov s radosťou spomínala na návštevu v Strieborných Viniciach pred približne dvadsiatimi rokmi, keď prvýkrát vystúpili v Maďarsku.

Za bezstarostnú zábavu, ktorú sprostredkovali Nadlačania, sa po predstavení poďakovali hosťom predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik, viceprimátor mesta Sarvaš Zoltán Berzenczey a v mene hostiteľov predseda Slovenskej samosprávy v Sarvaši Tibor Mótyán, ktorý zároveň privítal medzi Slovákmi z okolia Sarvaša generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa.

Divadelným predstavením sa však večer neskončil. V aule osvetového strediska si prítomní mohli pozrieť výstavu slovenského maliara žijúceho v Sarvaši Michala Hanigovského. Takmer dvesto hostí sa potom presunulo do budovy slovenskej základnej školy, kde si od riaditeľky inštitúcie Zuzany Medveďovej počas prehliadky obnovenej budovy mohli vypočuť informácie o škole. Po prehliadke nasledovala zábava v školskej jedálni.

A. Račková

Motív návratu v próze Zoltána Bárkányiho Valkána

Ak sa zamyslíme nad súčasnou prozaickou tvorbou Slovákov v Maďarsku, prvé, čo v súvislosti s ňou môžeme konštatovať, je jej neveľký rozsah. Na nej sa dnes podieľajú iba traja autori: Michal Hrivnák (1936), Zoltán Bárkányi Valkán (1941) a Oldřich Kníchal (1939). Tvorbu Pavla Kondača (1931), zakladateľa slovenského románu v Maďarsku (Hrboľatá cesta 1984; Neskorý návrat 1987), možno už pokladať za uzavretú, veď autor sa od po vydaní svojho druhého románu odmlčal. Uvedení aktívni prozaici majú už viac ako sedemdesiat rokov, a na obzore tunajšej slovenskej prózy sa zatiaľ neprihlásili mladé talenty. Zoltán Bárkányi Valkán ako najmladší spomedzi spomenutých autorov upozornil na seba v nedávnej minulosti zbierkou drobných próz pod názvom Vianoce tetky Karovej (2009), čo ma podnietilo znovu si prečítať aj jeho predchádzajúce prózy.

Zoltán B. Valkán obohacuje slovenskú prózu v Maďarsku o tematiku podpilíšskeho vinohradníckeho kraja. Uvádza na scénu motívy vinice, práce okolo nej, oberačky, prípravy vína, vína ako elixíru v živote ľudí, ktorí z neho čerpajú silu pri rôznych smutných i radostných chvíľach života. To všetko pripomína atmosféru Hečkovho románu Červené víno. V porovnaní s autormi nížinného sveta (Kondač, Hrivnák), ktorí zvýrazňujú v prvom pláne etnicitu, a tým značne zaťažujú text, Bárkányiho próza sa tomuto elementu vyhýba, to však neznamená, že by ho autor nepokladal za dôležitý. Tento prvok sa objavuje v jeho texte nepriamo, ale umelecky účinne a takýmto spôsobom podáva svedectvo o autorovej zakorenenosti v tradícii.

Pri čítaní Valkánových krátkych próz sa motív návratu čitateľovi javí ako jedno z konštantných tematických zameraní autorovej epickej koncepcie, prítomnej buď vo svojej priamej podobe, v tematickom pláne, alebo vo forme nepriamej, v rovine asociácií. Dá sa povedať, že to vo väčšej aj menšej miere platí pre všetky jeho doteraz vydané samostatné zbierky krátkych próz (Vzplanutie 1987; Návrat 1998; Vianoce tetky Karovej 2009), z ktorých jednu nazval práve Návrat, v súlade s jej ústrednou tematickou zložkou. Z bibliografických údajov vieme, že B. Valkán sa ohlasuje po dlhšom časovom odstupe, po desaťročiach. Nedá sa o ňom teda povedať, že by vydal z rúk nedomyslené, dostatočne nevypracované texty. Práve naopak, prihlási sa o slovo, keď skutočne má čo povedať. O takom rozvážnom autorskom postoji nás presviedčajú aj jeho doteraz publikované drobné prózy.

S umeleckým stvárnením problematiky návratu sa stretávame v próze Slovákov v Maďarsku aj u iných autorov. Túto problematiku približuje napríklad Pavol Kondač vo svojom románe Neskorý návrat (1987), ako aj Ondrej Medveď vo svojej poviedke Zem, zo zbierky poviedok Starý strom nepresadíš (1986). Pod názvom Návraty vydal zbierku krátkych próz aj Štefan Dováľ, slovenský prozaik žijúci v Rumunsku. V tomto tematickom okruhu sa nám vybavujú v mysli také emblematické literárne postavy, ako napríklad Kraskov lyrický hrdina z básne Otcova roľa, Chrobákov Ondrej Baláž, Urbanov Ondrej Koreň, Krúdyho Szindbád, Kondačov Juraj Majron, Medveďov Rudolf Huszár, ako aj rad Valkánových drobných, často aj bezmenných dedinských figúr. Možno hovoriť aj o návrate samotného B. Valkána, o jeho obrate k rodnému Pilišu ako k inšpiračnému prameňu jeho próz najnovšej zbierky. Toto dielo analyzovali a kladne sa o ňom vyjadrili na stranách Ľudových novín Peter Andruška, Karol Wlachovský a Andrej Červeňák (portál www.luno.hu).

K aktu návratu neodmysliteľne prislúcha jeho opozičný pár - odchod. Návratu však musí predchádzať opustenie niečoho, čo v živote jednotlivca zohráva rozhodujúcu úlohu a čo možno nazvať aj origom. Takýmto východiskom, či odrazovým mostíkom je napríklad rodičovský dom, ktorý sa opúšťa vo Valkánových prózach zo sociálnych, kultúrnych, edukačných, či politických príčin, ako aj kvôli výzvam modernej doby. O týchto príčinách odchodu z domova hovoria napríklad poviedky Návrat, Balada o starkej, Balkón, Sám na salaši, Za vnukom, Narodeniny, Mince. Návrat k východiskovému bodu, ak je vôbec možný, je však vo väčšine prípadov sprevádzaný skepsou a sklamaním. Rodičovský dom v textoch Valkána nadobúda symbolický význam, nakoľko ho autor vníma v jeho tradičnom zmysle ako stabilnú hodnotu, ako centrum ľudského života, miesto istoty, harmónie, rodinného tepla a spolupatričnosti, koniec koncov aj ako nevysýchajúce žriedlo tradícií. Pod rodičovským domom možno synekdochicky chápať aj generácie rodín, ktoré v ňom prebývali a zanechali tak pre potomkov duchovné a materiálne hodnoty. Dom sa v autorovom vedomí javí ako ženský princíp, ktorý pripomína ochraňujúce lono Magna mater, ktoré odpúšťa, prijíma a ponúka svojim deťom večný azyl. Tento ideálny obraz o ňom však pod dojmami vyvolanými a registrovanými jeho návratmi k dedovizni nevyhnutne modifikuje. Nemôže totiž nezbadať, že spolu s plynutím času rodičovský dom podliehal rôznym metamorfózam, aj ľudia, ktorí žili v ňom, sa zmenili, prispôsobujúc sa novým životným podmienkam.

B. Valkán si vo svojich poviedkach a črtách ako osobne zainteresovaný pozorovateľ uvedomuje rozpad mýtu o dome ako fixnom bode a úzkostlivo zaznamenáva jeho pominuteľnosť, chátranie a postupný zánik. Vyprázdňovanie domova prináša so sebou rozlaďujúce následky, prejavujúce sa v oblasti rodinných a vôbec medziľudských vzťahov. Spolu s rozpadom tradičného významu a funkcií domu sa rozpadá aj rodina. Kvôli generačným, dedičným charakterovým problémom, ako aj kvôli strate istoty v cudzom prostredí sa vyostrujú konflikty medzi manželmi, rodičmi a deťmi a medzi súrodencami. Tento dekonštrukčný proces sa zobrazuje vo Valkánových prózach cez dominantnú opozíciu minulosti a súčasnosti, čo je organizačným elementom epickej štruktúry. Túto centrálnu opozíciu prehlbujú a rozširujú ďalšie kontrastívne dvojice ako napríklad: starí a mladí, dedina a mesto, pocit voľnosti a uzavretosti, práca a nečinnosť, prírodné a urbanné prostredie, pokoj a hluk, doživotné a prechodné manželstvá a podobne. Dekonštrukciu domu najplastickejšie vystihuje reťaz postupnej premeny jeho podôb a funkcií smerom k úplnému zániku jeho tradičného významu: rodičovský dom – salašská chalupa – panelák – prístavba – opustená hájovňa – kutica – podnájom – prístelka. K domu patrí aj dvor, čo ho obklopuje, a stav, ktorý ho odzrkadľuje, aj postoj gazdu voči nepredpísaným rituálom sústavnej starostlivosti. Zároveň svedčí aj o charaktere, morálnych predsavzatiach, ako aj o primknutosti k tradíciám majiteľa domu (Vianoce tetky Karovej). Z toho vyplýva, že dvor symbolizuje aj duch domu a spôsob života v ňom. Vo Valkánových prózach sa často stretávame s motívom "na čisto vymeteného dvora", do významového poľa ktorého patria aj obsahové odtiene psychického charakteru. Čistý dvor je akýmsi útočiskom, ochraňujúcim priestorom, v ktorom sa človek očisťuje a oslobodí od svojich vín (Neskorá návšteva), alebo ho napĺňa nádejou po sklamaní, vyvolenom frázami a formalitami panujúcimi v medziľudských vzťahoch (Strojník). Dvor je aj priestorom, ktorý poskytuje domácim pocit nekonečnej slobody, keďže im otvára možnosť nerušeného splynutia s prírodou. Z dvora dovidieť na záhradu, na vinicu, lesy a hory. Valkánove vidiecke postavy sú zrastené s prírodou, rozumejú jej, vážia si ju a radi prijímajú jej dary (lesné plody, hríby). Ich život sa organizuje podľa jej kolobehu. V tomto ohľade sú si podobné s postavami lyrizovanej prózy, vykreslenými najmä Dobroslavom Chrobákom. V Poviestke Chrobák odmieta život v meste a svojich hrdinov, starého otca s vnukom, zavedie do prírody, ktorá im poskytuje útočisko pred nástrahami civilizácie. Valkán podobne rozmýšľa o vzťahu mesta a vidieka, lenže v jeho prípade únik pred globalizujúcim sa svetom je takmer vylúčený. Nie je na tom nič prekvapujúce, ak sa postavy z jeho príbehov v meste necítia dobre. Panelák je im len "väzenie" medzi štyrmi stenami. Dvor sa stáva balkónom a lavicou pod ním alebo v parku (Balkón). Namiesto "dobre vyležanej postele" sa trápia bezsenne "na gauči ako na márach" a rozsypané črepiny svojho predchádzajúceho života sa snažia poskladať už iba vo svojich spomienkach. Ako sa vyprázdňuje a chátra rodičovský dom a jeho prostredie, tak sa vyprázdňujú aj kedysi dôverné rodinné vzťahy. Mladí sa chcú vytrhnúť zo sedliackeho spôsobu života aj za cenu úplného rozchodu s ním. V ich hodnotovom rebríčku má neporovnateľne väčší význam pohodlie (auto, kúpeľňa, ústredné kúrenie, pozemok v rekreačnom stredisku), ako hrdlačenie na poli, či vo vinici. Preto nechápu svojich rodičov, ktorí si vážia predovšetkým zem a prácu okolo nej. Príbehy Valkánových poviedok sú osnované na princípe uvedených sporov, v rámci ktorých ústredné miesto prináleží dileme starej generácie - predať rodičovský dom a nasťahovať sa k deťom do mesta - alebo ostať v ňom a osamotene, slabnúcimi rukami sa snažiť udržať gazdovstvo až do poslednej chvíle. Tieto postavy vynikajú svojou pracovitosťou, statočnosťou a húževnatosťou. S takými typmi sa stretávame u slovenských realistov, z ktorých pravdepodobne najmä Jozef Gregor Tajovský najviac ovplyvnil tvorbu Valkána. Ide predovšetkým o postavu starého otca v poviedke Do konca, ktorá je prototypom pre Valkána pri vykreslení obrazu starých otcov, s ktorými si vnuci viac rozumejú ako so svojimi rodičmi (Pozdrav starkých, Za vnukom, Prvá žatva). Skúsenosti autora v súvislosti so spomínanou dilemou však ukazujú, že niet dobrého riešenia, respektíve zostarnutí otcovia a matky bez pomoci svojich detí, v obidvoch prípadoch strácajú podstatu svojej zaužívanej ľudovej životnej filozofie: možnosť zmysluplnej, radostne vykonávanej, tvorivej práce okolo domu, záhrady a vinohradu, možnosť pokračovania v tejto práci potomkami, ako aj perspektívu udržiavania tradičnej, viacgeneračnej rodiny a spoločného rozvíjania dedičstva. Ich údelom, či v tradičnom, či v mestskom prostredí, je len samota a spomínanie.

Autor na epické umocňovanie opozície minulosť a súčasnosť využíva stratégiu spomínania, čo vo funkcii suplementu aspoň v mysli nahrádza nenávratnú minulosť v jej idealizovanej forme. Týmto v spomienkach konštruovaný obraz minulosti oproti neutešenej prítomnosti nadobúda síce príťažlivejší charakter, no spomínajúci pod tlakom každodenných skúseností čoskoro vytriezvie a je nútený prispôsobiť sa konkrétnym podmienkam. Spomienky vo Valkánových textoch suplujú hiáty vyplývajúce z rozkladu tradičných hodnotových priorít. Ponúkajú stratenú harmóniu, napĺňajú postavy pocitom istoty a sľubujú zadosťučinenie za straty spôsobené urbanizáciou. Valkánove texty možno čítať aj tak, že v opozícii minulosť a súčasnosť nevnímame v prvom rade nostalgiu voči zašlým časom, ale skôr znaky roztrúsenia sa integrity subjektu a sveta. Spomienky by mali slúžiť tomu, aby sa postavy poviedok vyrovnali sami so sebou a aby našli zmysel svojho života aj za zmenených, im menej vyhovujúcich podmienok. O to sa pokúša napríklad Imrich Nebehaj, hrdina poviedky Neskorá návšteva, ktorý sa po štyridsiatich rokoch chce pomeriť s bratom, s ktorým sa pohnevali kvôli dedičstvu. V mysli si privoláva dávnu udalosť, analyzuje ju a v nej aj svoj vlastný podiel. Sebakriticky priznáva, že konal nesprávne. Toto poznanie ho aktivizuje a dovedie ho k rozhodnému kroku, k vyhľadaniu brata. K stretnutiu však nedôjde kvôli tomu, že brat už dávnejšie umrel. Jozefovi Karovi, osamotenému vdovcovi z prózy Pivnica, sa vynárajú z pamäti obrazy z detstva, motivované túžbou po ľudskom teple a po porozumení. Cestou do pivnice, ktorú vytvárali generácie predkov, pridávajúc každá svoju čiastku, ožívajú v ňom dávne zážitky z obdobia, keď bol šťastný. V pivnici v ňom vôňa vína vyvoláva asociačnú reťaz na pradeda, deda a otca, od ktorých si osvojil kultúru vinohradníctva a rituály okolo neho. Ako hrdinovi Proustovho románu Hľadanie strateného času chuť "magdalenky", namočenej v lipovom čaji pripomínala mesto, domy, záhrady, ľudí mesta, v ktorom strávil detstvo, tak vdovcovi vôňa vína privolávala spomienky na oberačky a tváre jeho príbuzných.

Spomienky sú vo Valkánových prózach často jediným prostriedkom prežitia aktuálnej situácie a zároveň aj prameňom načierania sily a nadobúdania akejsi krehkej nádeje do budúcnosti. O tom svedčí nasledujúci citát z poviedky Balkón:

"Človeka o všeličo možno obrať, o dom, o rodisko, slovom o všeličo, ale o to, o čom sa mu sníva, nikdy... a vonkoncom nie o spomienky. Tie žijú v človeku, tie ho neopustia ani vtedy, keby sa ich chcel zbaviť, ale sprevádzajú ho celý život… Ja to tu vydržím iba kvôli týmto spomienkam." (Vianoce tetky Karovej, 90)

Slová neznámeho starca, sediaceho na lavičke pod balkónom, vyjadrujú pocit odcudzenosti a stiesnenosti staršej generácie, ktorá sa ocitá v meste v prostredí pre ňu neprirodzenom, kde jej jediným oporným bodom ostávajú len spomienky. Spomienky, ktoré autor vo svojich textoch funkčne uplatňuje, čím naznačuje, že len ony zostávajú výlučnou schodnou cestou k návratu k východiskovému bodu, k rodičovskému domu a ním reprezentovaným tradíciám.

Katarína Maruzsová Šebová

Prednáška odznela na Medzinárodnom seminári Svedectvá slovenskej dolnozemskej prózy v Nadlaku.

Použitá literatúra

Andruška, Peter: Literárna tvorba Slovákov z Dolnej zeme. Odkaz, 1984

Andruška, Peter: O žánrovej a tematickej mnohostrannosti prózy Zoltána Bárkányiho Valkána (Portál www.luno.hu)

Anoca, Dagmar Mária: Slovenská literatúra v Rumunsku. Nadlac, 2010

Bárkányi, Zoltán Valkán: Vzplanutie. TNK, Budapest, 1987

Bárkányi, Zoltán Valkán: Návrat. TNK, Budapest, 1998

Bárkányi, Zoltán Valkán: Vianoce tetky Karovej. Budapest, 2009

Červeňák, Andrej: Zoltán Bárkányi Valkán: Vianoce tetky Karovej-Dielo vysokých kvalít (Portál www.luno.hu)

Wlachovský, Karol: Detail ako mravná hodnovernosť a morálna zodpovednosť. (Portál www.luno.hu)

Výtvarná súťaž pre žiakov škôl s vyučovacím jazykom slovenským v zahraničí

POVESŤ O JÁNOŠÍKOVI

Podmienky výtvarnej súťaže:

Prijímajú sa výtvarné práce vyhotovené vo výtvarných technikách:

kresba, maľba, grafika, fotografia, kombinovaná technika

·           Výtvarné práce posielajte nezrolované, neskladané, nerámované.

·           Formát veľkosti výtvarných prác minimálne A5, maximálne do A2.

Kategórie:

I.          Autori do 7 rokov

II.        Autori do 11 rokov

III.       Autori do 15 rokov

IV.       Autori do 19 rokov

Súťažné práce musia byť označené nasledovnými údajmi:

●          Meno a priezvisko autora

●          Názov práce

●          Vek autora

●          Adresa školy, krajina

●          Meno pedagóga

Súťažné práce sa nevracajú naspäť.

Informácie pre zaslanie súťažných prác:

Zapojené školy vyberú v jednej kategórii najviac 10 výtvarných prác.

Vybrané výtvarné práce pedagógovia zašlú najneskôr do 30. 04. 2011 na adresu:

MC UMB

Cesta na Amfiteáter 1

974 01 Banská Bystrica

Slovakia/ Slovensko

Autori ocenených výtvarných prác budú pozvaní aj so svojim pedagógom (rodičom) na slávnostnú vernisáž na Slovensko.

Jarný festival vo Vacove s umelcami zo Slovenska

Deviaty raz usporiadali vo Vacove Jarný festival. Slávnostné otvorenie sa konalo v Osvetovom stredisku I. Madácha vernisážou výstavy nazvanej Naším hosťom je Európa. Predstavili sa na nej výtvarní umelci z družobných miest Vacova, ktoré v tomto roku získalo titul Mesto maďarskej kultúry. Vacov udržiava družobné styky s piatimi mestami, medzi nimi s dvomi zo Slovenska – so Šahami a Dubnicou nad Váhom, obe boli zastúpené na výstave, ktorú otvoril primátor mesta Attila Fördős. V hudobnom programe vystúpili flautistka Hajnalka Kocsisová a gitaristka Annamária Fábiánová.

V rámci Jarného festivalu vo Vacove pripravili organizátori množstvo zaujímavých programov: výstavy, koncerty vážnej a populárnej hudby, divadelné predstavenia ochotníkov i profesionálnych súborov, ale aj súťaž pre nádejné talenty.

Výstava Naším hosťom je Európa je otvorená do 30. apríla.

(M. Menczerová - ef)

„Veľká noc ide...“

Jar, jarné obdobie. Tak dlho očakávaná zmena po zime, mraze. Slniečko, pohoda, aj na duši, prebúdzanie prírody, mláďatká, teplý vetrík... Veľká noc je najstarším, najvýznamnejším kresťanským sviatkom, počas ktorého si kresťania pripomínajú umučenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Je to pohyblivý sviatok, ktorému predchádza obdobie štyridsaťdňového pôstu, v tradičnej kultúre späté i s obradným vynášaním zimy a prinášaním leta. K samotným sviatkom Veľkej noci sa viazali najmä úkony súvisiace so zabezpečením hospodárskej prosperity. Dôležitú úlohu v tomto období zohrávala voda, s ktorou sa spájala predstava nového života a oheň so svojou očistnou funkciou. Magická moc bola pripisovaná i dotyku s čerstvou zeleňou, ako prostriedkom zabezpečujúcim zdravie. Veľký význam v tomto období malo i vajíčko symbolizujúce znovuzrodenie a kolobeh života.

Zdobenie vajíčok bolo, a pre niektorých ľudí je dodnes, organickou súčasťou jarného zvykoslovia. Kraslice ako osobitá časť ľudového umenia a súčasť zvykov patria nesporne k najstarším a esteticky najpôsobivejším umeleckým prejavom. Kraslice boli hlboko zakotvené v živote slovenského ľudu, pripisovala sa im tajomná a ochranná moc, symbolizovali obnovenie a nepretržitosť života. Boli magickým a obetným prostriedkom. Darované vajíčko malo zabezpečiť zdravie po celý rok. Dávalo sa uvarené natvrdo, lebo mäkké nemalo vraj takú moc.

Hoci každá krajina má svoje špecifiká a schopnosť samostatnej tvorby či pretvárania cudzích hodnôt v duchu miestnej tradície, tento výtvarný prejav mal u niektorých národov príbuzné motivické stvárnenie. Ale platí: „Čo iný kraj, to iné ornamenty a výzdoba“.

(dh)

Zasadala Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči

Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči usporiadala 8. apríla riadne zasadnutie. Poslancov v zasadačke obecného úradu privítala predsedníčka zboru Mária Galántaiová. Členovia samosprávy rozhodli o tom, že Národnostný deň vo Veľkej Tarči usporiadajú 15. októbra. Podujatie sa začne slovenskou bohoslužbou, po ktorej bude nasledovať otvorenie výstavy kuchynských textílií a kultúrny program. Vystúpia v ňom tanečníci z Čomádu, Maglódu, Budapešti a Veľkej Tarče. Národnostný deň sa skončí prehliadkou tradičných veľkotarčianskych zákuskov a bálom.

Poslanci slovenskej samosprávy prerokovali a schválili aj minuloročný a tohoročný rozpočet. Zbor mal v minulom roku k dispozícii 1 059 305 forintov. Keďže dlhoročné úspory, do rozpočtu na tento rok preniesol 714 666 forintov. Posledným bodom rokovania bolo prediskutovanie a schválenie plánu práce na tento rok. Poslanci sa rozhodli, že sa zúčastnia na Dni Slovákov v Maďarsku, ktorý sa uskutoční 2. júla vo Veľkom Bánhedeši, okrem toho umiestnia dvojjazyčné názvy exponátov v miestnom Dedinskom múzeu.

Andrea Szabová Mataiszová

Veľkonočná dobrá zvesť

Pán Ježiš povedal: “Ja som vzkriesenie a život… Kto verí vo Mňa, bude žiť, aj keď umrie...“(Ev.Jána 11:25.)

„Voda, ktorú mu Ja dám, bude v ňom prameňom vody prúdiacej k večnému životu...”(Ján 4.14.b.)

Určite sme všetci boli v takom životnom stave, keď sme niekoho stratili, koho sme milovali, kto stál blízko k nám, kto patril k nášmu životu. Keď odišiel, keď nás navždy opustil, boli sme zarmútení, zničení. Chýbal nám veľmi. Mali sme pocit, ako keby boli z nás vytrhli jeden kus...

Také podobné city mali aj Mária a Marta, keď umrel ich brat, keď stratili svojho milovaného brata, Lazara. Boli sklamané. Mysleli si, že Pán Ježiš mohol prísť skôr, tak by sa určite nestala táto strašná vec, táto veľká strata s nimi, ktorá sa stala... ”Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat umrel…”- žaluje, reptá Marta Pánovi Ježišovi. Aj my veľakrát tak cítime, že keby Pán Ježiš a Jeho pomoc prišli skôr, hádam by sa s nami nestali nezmeniteľné, bolestné veci.

Aj Pánovi učeníci boli po Veľkom piatku sklamaní. Tak cítili, že stratili všetko: nielen svojho milovaného Majstra, Ježiša Krista, ale aj všetko to, na čo položili svoj celý život. Pán Ježiš umrel a oni stratili všetko, aj nádej, chuť do života.

Ale náš Pán Ježiš neostal v hrobe „v tretí deň vstal z mŕtvych”, ako to povedal predtým svojím učeníkom a ako o tom svedčíme vo všeobecnej viere kresťanskej. Náš Pán Ježiš zvíťazil nad všetkým: nad hriechmi, nad Satanom a nad smrťou. Veľkonočná dobrá zvesť znie: Máme silného, mocného a víťazného Pána. Ten náš Pán chce nám dať, darovať pevnú vieru, dôveru a nádej v Ňom a v jeho Slovách. Ako to mohli prežiť aj sestry Mária a Marta, keď Pán Ježiš vzkriesil ich brata Lazara. Splnili sa Ježišove slová: ”Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo Mňa, bude žiť, aj keď umrie.”

Náš brat Pavel Korbel, ktorý namaľoval náš oltárny obraz, Vzkrieseného Pána Ježiša s vyľakanými rímskymi vojakmi, chcel zdôrazniť odkaz, že „voda večného života“, ktorá prúdi od vzkrieseného Pána, vlastne súvisí s Jeho ranami. Čo to znamená? Náš Pán Ježiš prišiel na túto zem pre to, aby nás hľadal, spasil, vykúpil a zachránil, skrze Jeho nevinnú smrť a vzkriesenie. Chce nám ponúknuť piť z prameňa večného života.

„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho Jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“(Ján 3:16.)

Náčelník jedného afrického kmeňa raz navštívil misionára. Na stene jeho skromne zariadeného bytu viseli dva obrazy. Náčelník na ne chvíľu hľadel a potom sa spýtal “Kto je tá žena?“ Misionár odpovedal: ”To je moja matka.” „Máš aj nejakých súrodencov?“ vyzvedal náčelník. „Nemám. Som jej jediný syn.“ „A tvoja matka ťa aj tak pustila do sveta, tak ďaleko od seba?” „Áno, lebo ona miluje aj vás a chce, aby ste aj vy poznali Spasiteľa, ktorý ju, môjho otca, mňa, aj iných zachránil a daroval nám večný život.“ „To nás však tvoja matka musí veľmi milovať, keď k nám poslala svojho jediného syna,“ zamyslel sa náčelník. Po chvíli ukázal na druhý obraz na stene a spýtal sa: ”A toto je čo?” „To je môj dom, kde som sa narodil a kde býva moja matka,” odpovedal. „A to si opustil taký krásny dom a prišiel si bývať do takejto chudobnej chatrče?” „Áno, pretože i ja vás milujem a chcem, aby ste uverili v Ježiša Krista a boli spasení,“ usmial sa láskavo misionár na náčelníka. „Tak to si nás veľmi miloval, keď si všetko opustil, aby si prišiel medzi nás biednych ľudí.“ Omnoho väčšia je láska nášho nebeského Otca, ktorý tak miloval tento náš biedny svet, že vo Svojom Jednorodenom Synovi spravil za nás všetko, aby sme nezahynuli, ale verili v Neho a dostali večný život.

Prajem vám požehnané sviatky Vzkriesenia!

Hilda Guláčiová-Fabuľová

farárka Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti

Veľkonočné zmŕtvychvstanie

Na začiatku veľkonočného príhovoru chcem použiť nie svoje ľudské slová, ale slová toho, kto vložil celý svoj život do Ježišovej služby. Slová apoštola Pavla, ktorého práve zážitok zjavenia sa vzkrieseného Krista na jeho ceste do Damašku priviedli k viere v ukrižovaného i vzkrieseného Krista.

Ak Kristus nebol vzkriesený, potom je márne naše namáhanie a márna je aj vaša viera (1 Kor 15,14).

Naozaj, ak by nebola pravda, že Kristus na tretí deň vstal z hrobu a bol vzkriesený, potom by bolo zbytočné slávenie Veľkonočných sviatkov a márna by bola i vaša viera.

Keď sa pozrieme, koľko ľudí počas Veľkonočných sviatkov navštevuje Božie chrámy – to nie je ľudský výsledok, či snaha nejakého kazateľa, či dokáže pritiahnuť viac alebo menej ľudí, aby počúvali jeho kázanie, to je výsledok Kristovho zmŕtvychvstania. To je naša viera v ukrižovaného, ale i vzkrieseného Krista.

Skutočne pravá viera. Pretože viera – to znamená uveriť tomu, čoho som nebol očitým svedkom. A predsa tomu verím z hĺbky svojho srdca.

Pri Kristovom vzkriesení nebol okrem samého Boha žiaden ľudský svedok.

Ani jeden z evanjelistov neopisuje túto udalosť zmŕtvychvstania. Iba udalosti predtým a potom. Prázdny hrob, ženy putujúce k hrobu, apoštoli, anjeli skladajúci prázdnu plachtu v hrobe...

V dejinách tohto sveta nájdeme veľa hrobov, ktoré boli privalené kameňmi, a nie hocijakými, ale tými najdrahšími, ktoré dodnes strážia vojaci a čestné stráže na znak pocty mnohým slávnym ľuďom, hrdinom.

Ani jeden však nebol v celých dejinách ľudstva strážený zo strachu, z obavy – aby ten, kto je v ňom pochovaný, náhodou nevstal z mŕtvych. Žiadny iný – okrem Kristovho hrobu. Aké úbohé opatrenia zvolili veľkňazi po dokončení svojho ľudského plánu s Kristom, keď siahli na jeho život. Ich dielo je dokonané. A predsa – samotní nepriatelia akoby tajne čakali na udalosť Kristovho vzkriesenia. Sami neveria svojmu víťazstvu nad Ježišom Kristom. Neuniklo im totiž to Božie slovo, ktoré Kristus vyriekol sám o sebe – že na tretí deň vstane z mŕtvych. Boli výbornými poslucháčmi – pretože im neunikla tá najdôležitejšia veta, slová, ktoré adresoval celému svetu o svojom ďalšom osude. Tu je akýsi paradox: ich nevera v Krista ako Božieho Syna ich sama priviedla k akejsi viere – čo ak naozaj vstane z mŕtvych. Nevera človeka má svoje hranice. A nimi je tento svet. Neveriť – mimo svet, mimo pozemský život – to je snáď nemožné. Aj za neverou sa musí objaviť záblesk viery vo večný život.

Ježišovo vzkriesenie navždy otriaslo pýchou človeka. V Ježišovom vzkriesení sa naozaj Boh ukázal v plnosti svojej moci. V tom pravom svetle. To svetlo, ktoré zažiarilo v tme, svetlo, ktoré svieti vo tmách – ako to čítame na Vianoce v tajomstve zrodenia Krista u evanjelistu Jána v jeho prológu – teraz zažiarilo v plnej kráse. Kristus – svetlo sveta. Kristus víťaz. Kristus kráľ. Dejiny spásy týmto okamihom došli k svojmu zavŕšeniu. K tajomstvu, ktoré je tým najväčším tajomstvom pre človeka. K tajomstvu Kristovho zmŕtvychvstania.

Sám Boh dovŕšil obnovenie celého ľudského stvorenia. Znovu mu navrátil to, k čomu ho na počiatku stvoril ako dielo svojich vlastných rúk. Tak ako to čítame aj v jednom z čítaní počas Veľkonočných sviatkov: A Boh videl všetko, čo urobil a bolo to veľmi dobré.

Evanjelium nám opisuje túto udalosť týmito slovami: v prvý deň týždňa, skoro ráno, pri východe slnka, prišli Mária Magdaléna a Mária Jakubova i Salome s voňavými masťami – a našli odvalený kameň a prázdny hrob.

Jeruzalemské ženy potrebovali v tejto prvej neistej chvíli upevniť svoju vieru. A je to znova Boh, ktorý ich v tom uisťuje prostredníctvom anjelov. Anjel je ten, ktorý oznamuje tú nádhernú radostnú zvesť – Vstal z mŕtvych. Presne tak, ako na počiatku, keď oznámil Márii Boží plán spásy, celému ľudstvu narodenie Krista, keď sa zjavil Jozefovi vo sne.

Pri prázdnom hrobe však niekto chýba. Každé z evanjelií opisuje iné postavy, ktoré prišli k prázdnemu hrobu. Ženy, učeníkov, ale ani v jednom sa nespomína meno Panny Márie. Tá – ktorá sprevádzala Krista pri všetkých dôležitých udalostiach – od počatia, cez narodenie, až pod kríž, keď drží Kristovo telo vo svojom náručí ktorá bola vždy na tom správnom mieste po Kristovom boku – teraz chýba.

Pretože má tú najsprávnejšiu vieru – nepotrebuje byť pri hrobe, pretože verí. Vedela, že hrob musí byť prázdny. Ani teraz nie je mimo dejín a udalostí spásy. Zotrváva vo večeradle spolu s ustráchanými apoštolmi, v ich spoločenstve, aby posilnila ich vieru, kým sa im nezjaví vzkriesený Kristus. Je znova tam, kde je Kristus. Uprostred apoštolov prvotnej cirkvi, ktorá je novým Kristovým telom až do skončenia časov.

Aj my sme boli začlenení do tohto Kristovho tela, cirkvi, skrze krst. Práve krstom sme boli aj my spolu s Kristom pochovaní v smrť, aby sme tak ako On, aj my boli vzkriesení Otcovou slávou a žili novým, večným životom.

Obnovme si preto aj my krstné sľuby, podľa vzoru Máriinej viery. Aby sme aj my, tak ako ona, boli vždy tam, kde bola po celý život. Pri Kristovi. Po celý náš život – teraz tu a potom v nádeji vo večnosti, kde je vzkriesený Kristus a sedí po pravici Otca.

Stanislav Brtoš

Piata pôstna nedeľa v Lutherovom dvore

S veriacimi z Veľkej Tarče

Veriaci z Veľkej Tarče slávili piatu pôstnu nedeľu spolu so svojimi bratmi a sestrami v kaplnke budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru v Lutherovom dvore.

Stalo sa už peknou tradíciou, že nielen na slovenské katolícke omše, ale aj na evanjelické bohoslužby zavítajú raz mesačne aj veriaci z vidieku. Skupinu Veľkotarčanov viedol ich duchovný Juraj Baranka. Veriacich privítala farárka miestneho zboru Hilda Guláčiová Fabuľová, ktorá vyslovila svoju radosť z toho, že môžu byť takto spolu v sesterskej a bratskej láske už druhýkrát, nakoľko veľkotarčianski veriaci boli aj minulý rok hosťami budapeštianskeho zboru. Na bohoslužbe sa zúčastnili aj členky speváckej skupiny Venčok, oblečené do prekrásneho veľkotarčianskeho kroja, ktoré spievali spolu s ostatnými veriacimi nielen počas bohoslužby, ale na konci zaspievali dve krásne slovenské pôstne náboženské piesne. Medzi veriacimi bola aj predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči Mária Galántaiová.

Juraj Baranka vo svojej kázni na základe evanjelia podľa Jána 9. kapitoly z Listu Židom hovoril o tom, že Kristovi nie je jedno, čo sa stane v kostole, ako aj o tom, že je rozdiel medzi pokorou, ktorú skutočne precítime a pokorou, ktorú ukazujeme iba navonok. Pripomenul, že po Hospodinovi musíme túžiť tak, ako po vzduchu pod vodou, lebo iba vtedy pocítime jeho ozajstnú lásku. Kázeň po slovensky zhrnula H. Guláčiová Fabuľová. Záverom bohoslužby obaja kňazi dali veriacim Áronovské požehnanie.

Po bohoslužbe sa uskutočnilo agapé, kde hostitelia ponúkali výborné fašírky a hostia chutné domáce koláče. Za bielym stolom sa zoznamovali členovia oboch zborov a vymieňali si recepty, okrem iného veľkotarčianske šišky. H. Guláčiová Fabuľová pozvala veľkotarčianskych veriacich na Turíčnu nedeľu do evanjelického kostola na Deákovom námestí, kde sa uskutoční odovzdanie dvojjazyčnej tabule Jána Kollára, ktorý slúžil v tomto zbore v 19. storočí. M. Galántaiová zas pozvala budapeštianskych veriacich na tradičný národnostný deň vo Veľkej Tarči, ktorý sa tento rok uskutoční 15. októbra.

Ani sme sa nenazdali, hostia už museli ísť ďalej, veď ich ešte čakala návšteva Národopisného múzea a prechádzka po hlavnom meste.

(ef)